Jaskyne a Hory 2020, časť 1.

Page 1

JASKYNE a HORY 2020 - regionálna ročenka Žilinského kraja

ROČNÍK XII

Šéfredaktor: Jozef Haráni, e-mail: speleo@stamaxplus.sk

Redakčná rada: Mgr. Pavol Pokrievka ml., Mgr. Andrej Bendík, PhD., Ing. Ján Obuch, PhD., Ing. Ivana Poláková, PhD., JUDr. Nikolaj Bonda, Bc. Miroslav Jurečka

Grafická úprava: Michal Cíger a Jozef Haráni

Uverejnené príspevky vyjadrujú názory autorov, nemožno ich spájať s názormi redakcie.

Jazyková úprava: Lenka Harániová a Jozef Haráni

Vydala: STAMAX plus s.r.o., Dielenská Kružná 48, Vrútky, www.tkfatravrutky.sk

Osvit a tlač: Alfaprint, s.r.o., www.alfaprint.sk

OBSAH:

Jozef Haráni – Úvodník šéfredaktora

Pavol Cvacho – Krasová oblasť Hoblíka, 1. časť

Jozef Haráni, Ľubomír Hoferica – Túlačky Západnými Tatrami

Pavol Pokrievka ml. – Čo je nové v Belianskej doline vo Veľkej Fatre?

Nikolaj Bonda – Prechod Malou Fatrou – 20. ročník

Ján Pullmann, Jozef Haráni – Stretnutie cykloturistov KST vo Vrútkach

Miroslav Jurečka, Pavol Jurečka – Výskum jaskýň na Salatíne v Nízkych Tatrách

Nikolaj Bonda – Zimné krásy Oravy

Andrej Bendík – Evidencia krasových javov juhozápadnej časti Veľkej Fatry

Jozef Minárik – Pochody Turčianskou záhradkou 2020

Ľubomír Ballo – Zlatokopi a šutráci

Ján Obuch – Výr skalný – nočný kráľ vtákov

Miroslav Brežný – Splav dvoch riek – írečito slovenských

Ján Obuch – Brest na Vachotách

Branislav Turčina, Jozef Haráni – Krym ...desať rokov po

Peter Cabadaj – Rozprávanie o zaujímavej knižke

SPOLOČENSKÁ RUBRIKA V ROKU 2020

Nikolaj Bonda – Skutočné hodnoty zostávajú

Peter Cabadaj – Ťažko uveriteľné jubileum

Ivana Poláková – Športoví veteráni Turca

Peter Cabadaj – 110. výročie narodenia

Ivana Poláková – Tri výročia v Žabokrekoch

Nikolaj Bonda – Posolstvo Jána Kostru

Peter Cabadaj – Zomrel horolezec a jaskyniar Slavomír Chmela

Pavol Pokrievka ml. – Správa o činnosti JK Speleo Turiec

Miroslav Jurečka – Správa o činnosti OS Ružomberok

Jozef Haráni – Správa o činnosti TK Fatra Vrútky

Fotosúťaž Jaskyne a hory 2021

Zhrnutie

ISBN 978-80-973213-3-8 Rok vydania: 2021, Náklad: 1 500ks

Fotografie na obálke:

1. strana: Ustupujúca divočina, Veľká Fatra. Foto: R. Kontoš

2. strana: Jazierko v nových častiach Suchej jaskyne č. 3. Foto: L. Hodoň

3. strana: Oriešková medvedica za Folkušovou. Foto: R. Kontoš

4. strana: Šútovský vodopád, Malá Fatra. Foto: R. Kontoš

3
9 10 20 30 39 44 47 55 62 70 72 75 80 86 88 102 107 110 113 115 118 122 124 126 130 136 148 152,154
Kráľová studňa, Veľka Fatra. Foto: R. Kontoš

ПЕЩЕРЫ и ГОРЫ 2020 - региональный ежегодник Жилинского края ИЗДАНИЕ XII XII

Главный редактор: Йозеф Гарани, e-mail: speleo@stamaxplus.sk

Редакционная коллегия: Магистр Павол Покриевка младш., Магистр Андрей Бендик, Док. филос., Инж. Ян Обух, Док.филос., Инж. Ивана Полакова Док.филос, Док.права Николай Бонда, Бак-вр. Мирослав Юречка Графическое редактирование: Михал Цигер и Йозеф Гарани. Опубликованные статьи вы-

ражают мнение авторов и не могут быть связаны с мнением редакции.

Корректорская правка: Ленка Гараниова и Йозеф Гарани

Издательство: STAMAX plus, Врутки, ул.Диеленска Кружна 48, www.tkfatravrutky.sk

Экспозиция и печать: Alfaprint, www.alfaprint.sk

СОДЕРЖАНИЕ:

Йозеф Гарани – Краткий обзор от главного редактора

Павол Цвахо – Карстовая область Гоблика, первая часть

Йозеф Гарани, Любомир Гоферица – Путешествия по Западным Татрам

Павол Покриевка мл. – Что нового в Бельянской долине в Большой Татре?

Николай Бонда – Юбилейный 20-й переход через Малую Фатру

Ян Пуллманн, Йозеф Гарани – Встреча велосипедистов Словацкого туристического

клуба во Врутках

Мирослав Юречка, Павол Юречка – Исследование пещер на горе Салатин

в Низких Татрах

Николай Бонда – Зимняя красота Оравы

Андрей Бендик – Свидетельства карстовых образований в юго-западной части

Большой Фатры

Йозеф Минарик – Поход через Турчанские сады 2020

Любомир Балло – Золотоискатели и камни

Ян Обух – Филин обыкновенный – ночной король птиц

Мирослав Брежны – Слияние двух рек-изначально Словацких

Ян Обух – Вяз на Вахотах

Бранислав Турчина, Йозеф Гарани – Крым… десять лет спустя

Петер Цабадай – Рассказ об интересной книге СОЦИАЛЬНАЯ РУБРИКА В 2020 ГОДУ

Николай Бонда – Реальные ценности остаются

Петер Цабадай – Неужели уже юбилей?

Ивана Полакова – Ветераны спорта Турчанского края Петер Цабадай –110 лет со дня рождения Ивана Полакова – Три юбилея в Жабокреках

Николай Бонда – Послание Яна Костры Петер Цабадай – Памяти скалолаза и спелеолога Славомира Хмела Павол Покриевка мл. – Отчет о деятельности клуба спелеологов Speleo Turiec

Мирослав Юречка – Отчет о деятельности Региональной спелеологической группы Ružomberok

Йозеф Гарани – Отчет о деятельности Туристического клуба Fatra Vrútky

Фотоконкурс Пещеры и горы 2021 Аннотация

Фотографии на обложке:

1 страница: Уходящая красота дикой природы, Большая Фатра. Фото: Р.Контош

2 страница: Озеро в новых частях Сухой пещеры № 3 Фото: Л. Годонь

3 страница:

5
Бурая медведица за селом Фалкушова. Фото: Р.Контош 4 страница: Шутовский водопад, Малая Фатра. Фото: Р.Контош 9 10 20 30 39 44 47 55 62 70 72 75 80 86 88 102 107 110 113 115 118 122 124 126 130 136 148 152,154 ISBN 978-80-973213-3-8 Год выпуска: 2021, Тираж: 1500 шт
Pohľad z Lysca. Foto: R. Kontoš

T H e C AV e S AN d TH e M O u NTAINS 2020 – the regional almanac of Žilina region

THe ISSue XII

Chief in edit: Jozef Haráni, e-mail: speleo@stamaxplus.sk

Advisory board: Mgr. Pavol Pokrievka ml., Mgr. Andrej Bendík, PhD., Ing. Ján Obuch, PhD., Ing. Ivana Poláková PhD., JUDr. Nikolaj Bonda, Bc. Miroslav Jurečka

Graphical design: Michal Cíger, Jozef Haráni, The languuage edit: Lenka Harániová, Jozef HarániThe published articles express the opinion of their authors and can not be linked with the opinions of the editorial office.

Published by: STAMAX plus s.r.o., Dielenská Kružná 48, Vrútky, www.tkfatravrutky.sk exposure and print: Alfaprint, s.r.o., www.alfaprint.sk

CONTeNTS:

Jozef Haráni – Editorial of chief in edit

Pavol Cvacho – Carst area of Hoblík. 1st part

Jozef Haráni, Ľubomír Hoferica – Wanders round the Western Tatras

Pavol Pokrievka ml. – What is new in Belianska dolina valley in Veľká Fatra mountains?

Nikolaj Bonda – Crossing Malá Fatra mountains – 20. year

Ján Pullmann, Jozef Haráni – Meeting of KST cyclists in Vrútky

Miroslav Jurečka, Pavol Jurečka – Research in caves of Salatín peak in Low Tatras

Nikolaj Bonda – Winter beauty of Orava

Andrej Bendík – Registry of carst phenomena in south – west part of Veľká Fatra mountain

Jozef Minárik – March through „Turčianska záhradka“ 2020

Ľubomír Ballo – Gold diggers and rock collectors

Ján Obuch – The Eurasian eagle-owl – the night king of birds

Miroslav Brežný – Canoeing on two rivers – typical Slovak

Ján Obuch – The elm in Vachoty

Branislav Turčina, Jozef Haráni – Crimea … ten years after

Peter Cabadaj – Talking about interesting book

SOCIAL SECTION IN 2020

Nikolaj Bonda – Actual values remain

Peter Cabadaj – Hard to believe jubilee

Ivana Poláková – Sports veteran in Turiec region

Peter Cabadaj – 110th birth anniversary

Ivana Poláková – Three anniversaries in Žabokreky

Nikolaj Bonda – Message of Ján Kostra

Peter Cabadaj –The climber and caveman Slavomír Chmela died

Pavol Pokrievka ml. – The report about the activities of JK Speleo Turiec

Miroslav Jurečka – The report about the activities of OS Ružomberok

Jozef Haráni – The report about the activities of TK Fatra Vrútky

7
Photography competition Jaskyne
hory 2021 Summary The cover`s pictures: 1st page: Retreating wilderness, Veľká Fatra mountains Photo: R. Kontoš 2nd page: The lake in new parts of Suchá jaskyňa č.3 cave. Photo: L. Hodoň 3rd page: Brown bear behind Folkušová. Foto: R. Kontoš 4th page: Šútovský vodopád waterfall, Malá Fatra mountains. Foto: R. Kontoš ISBN 978-80-973213-3-8 Year of publication: 2021, Press: 1 500pcs 9 10 20 30 39 44 47 55 62 70 72 75 80 86 88 102 107 110 113 115 118 122 124 126 130 136 148 152,154
a
Autor sleduje taje Veľkofatranskej nočnej divočiny Foto: R. Kontoš

Úvodník šéfredaktora

Milí čitatelia, turistická a jaskyniarska verejnosť a určite aj všetci tí, ktorí takto pred rokom ani len netušili, že sa im v ich živote poriadne poprehadzuje pomyselný rebríček hodnôt a z vynútenej dlhej chvíle objavili aj tento regionálny almanach.

Obraz diania v našom regióne sa odrazu scvrkol „iba“ na Slovensko a náš región. Boli sme ochudobnení o naše pôsobenie v horách a jaskyniach zahraničia a to ako blízkeho, tak aj vzdialeného.

Ak som minulý rok písal, že voľnočasový priestor sa zužuje, tak tentoraz sa z neho pomaly stáva čoraz viac neprielezná, jaskyniarska plazivka. Teda aspoň pre väčšinu. Tí, ktorí sme si zachovali zdravý sedliacky rozum a na svet sa dívame primeranou optikou, sa hýbeme slobodne ďalej. Sme za to pranierovaní, ale za ten pocit slobody, ktorí sa nám snažia mocní ukradnúť, to stojí. Tak to však v kolobehu dejín vždy bývalo a vyzerá, že takto to aj bude. Ocitli sme sa v dobe, ktorá sa dá vyjadriť aj cez staré, ľudové príslovia. „Vlk ti krivdu robí a vlk ťa i súdi“ alebo „ Krkavci si lietajú, holuby v osídlach viaznu. – Krkavcov púšťajú a holubov chytajú“. A takto by som mohol pokračovať ešte dlho. Studnica slovenskej ľudovej slovesnosti je naozaj bohatá. Myslím si však, že každý čitateľ vie aspoň jedno ďalšie, podobné porekadlo, vystihujúce túto dobu a tak si odpovie sám.

Kvalita obsahu tohto čísla určite

neutrpela. Na Slovensku a v našom regióne zvlášť, je stále o čom písať.

Tento ročník si financujeme opäť čoraz viac zo súkromných zdrojov a zdrojov z radov prispievateľov a čitateľov.

Tradičné poďakovanie patrí všetkým verným prispievateľom, podporovateľom a čitateľom. Do ďalších rokov života im prajem obrovský kus zdravia a úspechov s mierovým nebom nad hlavou.

9
Jozef Haráni, šéfredaktor

Krasová oblasť HoblíKa

1. časť Pavol Cvacho

Hoblík (933,6 m n. m.) je výrazný vrch v severnej časti Lučanskej Malej Fatry. Jeho strmé vápencové bralá sa nachádzajú medzi Stráňavskou a Višňovskou dolinou. Okrem množstva lezeckých ciest sa tu nachádza aj dobre vystrojená ferrata. Z východnej strany mu ťažbou vápenca sekunduje doráňaný Polom a zo západu Valentov diel s impozantnými skalnými bralami, ktoré sú rajom pre skalolezcov. Samotný Hoblík a blízke doliny sú zaujímavé aj zo speleologického hľadiska. Je tu množstvo krasových javov, či už sú to jaskyne, vyvieračky, ponory a pod. Napriek tomu, že speleologický prieskum tu prebiehal už od 50. rokov minulého storočia, je táto oblasť dosť skromne zdokumentovaná. Náš klub /Jaskyniarsky klub Varín/ sa preto rozhodol jednotlivé časti krasu lokalizovať a patrične zdokumentovať. Počiatky prieskumu sa tu spájajú predovšetkým z menom Vojtecha Bukovinského. Čiastočne tu previedli výskum Pavol Janáčik a Ľubo-

mír Viliam Prikryl. Neskôr tu pôsobili členovia OS Žilina, JS Adama Vallu, JS Aragonit. V súčasnosti je gestorom tejto lokality Žilinský jaskyniarsky klub. Práve po dohode s nimi sme sa začali venovať dokumentovaniu tejto krasovej oblasti. V Zozname jaskýň SR je tu lokalizovaných cca 20 jaskýň, ale už po prvotnom terénnom prieskume sme tu zaregistrovali ďalšie, preto bude náš popis rozdelený na viacero častí, resp. článkov.

Višňovská vyvieračka

Vchod sa nachádza na začiatku Višňovskej doliny po pravej strane zo smeru od Višňového. Je situovaný asi 3 metre nad Višňovským potokom na úpätí Valentového dielu/Goleštanu/ v nadmorskej výške 532 m n. m. . Voda tu vyteká z pukliny v smere 272° SZ. P. Janáčik vo svojom opise z roku 1956 uvádza výdatnosť prameňa 20 l za sekundu a teplotu vody 9,8°C. V súčasnosti stojí na mieste vstupu budova zá-

10
Kakaové oči - meračský bod 2. Foto: M. Cvachová

chytu vody pre miestny vodovod. Prieskum tu prevádzali jaskyniari okolo Vojtecha Bukovinského v 50. rokoch minulého storočia. V období rokov 1953 až 1954 sa im aj pomocou streleckých prác podarilo znížiť vstup o 95 cm a postúpiť do výtokovej jaskynky. Ďalšie prieskumné práce sa nám nepodarilo zistiť, zrejme aj z dôvodu, že vyvieračka bola uzavretá a slúži ako vodný zdroj. Lokalita je zaujímavá z hľadiska výskytu viacerých jaskýň v blízkom Goleštane a pomerne priaznivými podmienkami pre hromadenie podzemnej vody v synklinálnej zóne časti Dolná a Horná roveň nad Valentovým dielom.

Višňovská jaskyňa

Vchod sa nachádza na začiatku doliny po ľavej strane zo smeru od Višňového. Dnešný vstup je umelý. Pôvodný sa nachádzal nižšie a bol zasypaný správou kameňolomu a následne bol rozšírený súčasný. Asi 2 m naľavo je ešte jeden otvor, ale je neprielezný. Jaskyňa je zrejme vývojovo staršou časťou vyvieračky, ktorá je umiestnená nižšie a v súčasnosti zasypaná. Voda z nej je zachytená do plastovej rúry a popod komunikáciu odvedená do potoka. Chodby sú vytvorené tlakovou vodnou eróziou. Sú založené na tektonických líniach viacerých smerov súhlasne so smerom a sklonom vrstiev. Dno je pokryté naplaveným aloch-

11

tonným pieskovým materiálom, v ktorom sa nachádzajú žulové okruhliaky. Po pravej strane vyúsťuje viacero komínov, ktorými aj dnes priteká voda a chodby sú celoročne mokré. V minulosti sa v úvodných častiach spomínala kvapľová a sintrová výzdoba, ale tá je v súčasnosti zničená. Niet sa prečo čudovať. Jaskyňa je voľne prístupná a jej

úvodné časti sú hojne navštevované okoloidúcimi zvedavcami. Výzdoba je zachovaná iba v ťažko prístupných koncových častiach. Nachádza sa tu pekný stalagnát, jazierko, ale aj záclonky a brčká. Z fauny sa tu vyskytujú nočné motýle, pavúky a zaregistrovali sme tu aj jedného netopiera. Prvý výskum tu začal v 50. a 60. rokoch minulé-

12
Višňovská jaskyňa. Foto: P. Cvacho

ho storočia V. Bukovinský so svojou skupinou. Pracovali na čistení výtokových častí od naplavených sedimentov. Postúpili do vzdialenosti cca 20 m s ďalšou perspektívou postupu. Vo vyťaženom materiáli zaregistrovali 11 kg ťažký fragment sintrovej kôry. Podľa stupňa obrúsenia predpokla-

dali, že bol transportovaný vodným tokom z pomerne veľkej diaľky. Z tohto obdobia pochádza aj mapa od P. Janáčika. Ďalší významný posun v prieskume nastal v polovici 80. rokov. V tomto období tu pôsobili členovia OS Žilina. Spolupracoval s nimi aj jeden člen OS Blatnica. Pracovali v zložení Viliam Šedo, Ján Kleskeň, Peter Slíž, Václav Slíž, Pavol Slíž a Vladimír Kanis. V novembri 1984 sa dvojici V. Šedo a J. Kleskeň podarilo počas dvoch akcií prekopať pieskovým nánosom do nových priestorov s malým podlhovastým jazierkom a sintrovou výzdobou. V jazierku sa nachádzala vrstva okruhliakov. Na ďalších akciách v roku 1985 jaskyňu zdokumentovali a pokúsili sa o ďalší prienik v závale, no neúspešne. Skonštatovali, že tu budú potrebné strelecké, alebo iné deštrukčné práce na narušenie závalu, resp. skalného bloku. Jaskyňu následne zamerala dvojica Peter a Pavol Slížovci. V ich mape boli viaceré nejasnosti, tak sme jaskyňu zamerali nanovo. Vo svojej správe spomínajú aj jaskyňu, ktorá sa nachádza asi 50 m vyššie v starom lome. Jej otvor bol odkrytý počas ťažby. Jedná sa o Kakaové oči. O činnosti OS Žilina na tejto lokalite nemáme informácie.

Kakaové oči Jaskyňa ma dva vchody, ktoré sa nachádzajú v skalnom brale na začiatku sta-

13
Mapa Višňovskej jaskyne OS Žilina z roku 1985
14

rého lomu nad Višňovskou dolinou. Podstatná časť chodieb bola zrejme odťažená počas činnosti v lome. Pravdepodobne sa jedná o starý paleoponor Višňovského potoka, čo naznačujú aj freatické tvary v jaskyni. Lokalita je na jednej vertikálnej línii s Višňovskou jaskyňou, takže sa dá sa predpokladať súvis medzi obidvoma jaskyňami a vyvieračkou. V roku 2010 tu prevádzali prieskumné práce členovia JS Aragonit. Zorganizovali tu celkom 6 pracovných akcií. Náš klub tu takisto v priebehu roku 2020 uskutočnil niekoľko kopáčskych akcií. Súčasný stav jaskyne sme zamerali a zdokumentovali. Je tu potenciál na ďalší postup, ten si však bude vyžadovať rozsiahlejšie kopáčske práce.

diera pri chodníku

V rámci prieskumu sme zdokumentovali aj dve jaskyne v náprotivnom svahu Goleštanu. Vchod do Diery pri chodníku sa nachádza asi 30 m nad potokom vedľa chodníka, ktorý smeruje ku lezeckej stene. Podzemný priestor je rozsadlinového charakteru. Dno pokrýva ostrohranná sutina. Jaskyňa je z hľadiska ďalšieho postupu bezvýznamná.

Jaskyňa vo veľkom previse Vchod je situovaný pod lezeckou stenou v brale Goleštanu. Veľkolepý portál je skutočne na Malú Fatru impozantný. Jaskyňa je korózneho charakteru. Na konci

15
Višňovská vyvieračka 50. roky. Foto: K. Sochůrek Diera pri chodníku. Foto: P. Cvacho

chodby je vyerodovaný kanál, vytvorený zrejme od presakujúcej zrážkovej vody. Ďalší postup sa nezdá reálny. Lokalita je ale zaujímavá v celkovom kontexte výskytu krasových javov vo vápencovom brale

Goleštanu. Opis ďalších objektov v tomto priestore preto prinesieme v ďalšom článku po dôkladnom prieskume a zdokumentovaní.

16
Jaskyňa vo veľkom previse. Foto: P. Cvacho

Stráňavská jaskyňa

Vchod sa nachádza v Stráňavskej doline v menšom skalnom brale na pravej strane krasového kaňonu asi 1 m nad hladinou potoka Hýrov. Je to jeden z viacerých ponorov, ktorými sa vody potoka prepadali do podzemia. Táto fluviokrasová jaskyňa dosahuje dĺžku 56 m a hĺbku 22 m. Chodba je, hlavne v koncových častiach, pomerne úzka. Sonda pod Polomou, ako ju nazýval V. Bukovinský je dnes už legendou v tejto oblasti. Zaslúžila si to predovšetkým heroickým úsilím V. Bukovinského a jeho spolupracovníkov. Výskumné práce tu začali 19. augusta 1952. Táto partia tu v období od roku 1952 do roku 1954 vytransportovala doslova tony naplavených sedimentov. Neustále tu bojovali so zaplavovaním sondy počas prívalových dažďov, preto vymurovali ochrannú stenu. Pri jaskyni mali vybudovanú aj chatku s pieckou. Materiál na jej vybudovanie im poskytli v kameňolome na Polome. Vystriedalo sa tu viacero spolupracovníkov a aj rodinných príslušníkov. Napriek vynaloženému úsiliu sa im nepodarilo splniť si cieľ, dostať sa na horizont podzemného toku ponárajúceho sa potoka Hýrov. Podľa meraní je nutné prekonať ešte cca 9 výškových metrov, aby bolo dosiahnuté aktívne riečisko. Intenzívne práce sa im tu napriek viacerým pokusom v neskoršom období nepodarilo obnoviť. Jedným z dôvodov bolo aj to, že štát sa rozhodol ukončiť financovanie prieskumu na tejto lokalite. Je dobré, že jaskyňu zabezpečili pred opätovným zanesením sedimentami z potoka. V. Bukovinský tu vykonal aj farbiace pokusy, ktoré mu potvrdili jeho teóriu o existencii podzemného systému v doline. Oživenie na tejto lokalite prišlo až s príchodom Žilinského JK, ktorý v roku 2009 obnovil činnosť v tejto zaujímavej jaskyni. Sondu sa podarilo lokalizovať 16. júna 2009 Emilovi Jelínkovi a Pavlovi Jahôdkovi. Museli ju však nanovo otvoriť, lebo V. Bukovinský a spol. vchod do sondy zabetónovali a ten bol časom zanesený sedimentmi z poto-

ka. Jaskyniari upravili vchod a vybudovali z vlastných prostriedkov kvalitný uzáver. Odpracovali tu viacero pracovných akcií, ale v súčasnej dobe už prieskum nepokračuje. Napriek dosť náročným podmienkam by stálo za pokus pokračovať ďalej.

Jaskyňa pod lezeckou stenou

Vchod sa nachádza na začiatku krasového kaňonu zo smeru od Stráňav pod drytoolingovou lezeckou stenou. Je to jeden z ponorov potoka Hýrov. Ponor bol v minulosti zamurovaný, ale cez malý otvor sa dá dostať do fluviokrasovej jaskynky. Priestory sú z časti zanesené sedimentami, ale ďalší prieskum by mohol priniesť postup. Prievan sme tu nemohli sledovať nakoľko boli vyrovnané teploty.

Pučekova jaskyňa pod bralom

Vchod sa nachádza v skalnom brale na dne krasového kaňonu po ľavej strane

17

v smere potoka Hýrov, niekoľko výškových metrov nižšie od Stráňavskej jaskyne. Nad vstupom je tabuľka s označením jaskyne a fotografiou Dušana Pučeka, zakladajúceho člena Žilinského JK a zároveň aj jeho prvého predsedu. Steny sú výrazne poznačené tlakovou modeláciou vody. Na začiatku po pravej strane sú veľké skalné bloky zo zrúteného stropu. K zosuvu prišlo počas prieskumných prác. Chodba pokračuje ďalej (výška cca 1 m) a potom sa strop znižuje do úzkej stúpajúcej plazivky, ktorá vyúsťuje do väčšieho priestoru. Z neho pokračujú dve úzke rúry. Steny sú tu sutinového charakteru a postupne zasypávajú vstupnú plazivku. Nad jaskyňou sa v brale nachádzajú ďalšie krasové rúry a po vertikálnej línii smerom nahor Hoblíkové jaskyne. Členovia Žilinského JK tu odviedli od roku

2008 kvantum práce. Po zosunutí stropu vo vstupe a aj na jeho odstraňovaní. Perspektíva na ďalší prieskum tu je, ale bude treba zabezpečiť nestabilné časti.

Záver

Krasová oblasť Hoblíka a jeho okolia je skutočne bohatá na krasové javy. Aj keď tu zatiaľ chýba dlhšia jaskyňa, potenciál tu určite je. Je škoda, že lokalita je dosť málo zdokumentovaná. To je tiež jeden z dôvodov, prečo sa okrajovo venujeme aj tejto oblasti. Kras je veľmi ľahko prístupný, čo perspektívne zvyšuje možnosť ďalších objavov. V spolupráci so žilinskými jaskyniarmi by sme chceli prispieť k jeho ďalšiemu prieskumu. Články o dokumentovaní týchto prác postupne rozložíme do viacerých častí, keďže náš klub sa okrem tejto oblasti venuje aj iným častiam Malej Fatry.

Použité zdroje: Archív SMOPaJ Archív Žilinský jaskyniarsky klub, V. Bukovinský, Správy z činnosti jaskyniarskej skupiny v Žiline, Slovenský kras, P. Janáčik, Príspevok ku krasovým zjavom v Malej Fatre, Slovenský kras

18
Stráňavská jaskyňa členovia Žilinského jaskyniarskeho klubu pred vchodom. Foto: T. Pajtina Kakaové oči vchod 1. Foto M. Cvachová

TÚlačKY ZáPaDNÝMI TaTraMI

Jozef Haráni, Ľubomír Hoferica

Nastal dlho očakávaný a dlho odkladaný deň D. Je ráno 20. august 2020, pár minút pred pol šiestou. Jano Šmol nám umožnil, v rámci jaskyniarskej povrchovky, sa dostať na Liptovský košiar v závere Tichej doliny. Doviezli sme sa mojou VW Caravelle (zvanou Medulienka) a Paliho Superbéčkom. Autá sťahujú môj syn Jojo, no a Pali sa vracia tiež. Pripojí sa neskoršie, spolu s Majkou. Sme tu partia 11-tich nadšencov, ktorí sa chcú najbližšie dni trápiť po hrebeňovke Západných Tatier. Na chrbte máme v priemere 16 až 22,5 kilové batohy a odhodlanie to dať. Okrem mňa sú tu Nikolaj Bonda - Niki, Mikuláš Bonda - Miki s frajerkou Ľubkou Rajnákovou, Matúš Bonda, Miška Bondová, Janka Plašilová, Miro Jurečka, Ivana Poláková, Emil Rišian a Ľuboš Hoferica – Hofo. Posledná úprava výstroja a presne o 5.30 hod. vyrážame. Pofukuje chladný vetrík a na nebi sa prevaľujú hmlové mraky. Žltá značka nás postupne ťahá vyššie a vyššie. Miro s Hofom sú na čele. Po asi 20-tich minútach sa zrazu ženú naspäť. Potichu, no vzrušene hovoria, že im cestu skrížil medveď, postaviac sa na zadné. Hovorím im, že práve naopak, treba práve robiť rambajz a nie tu šepkať. Hneď

na to som riadne zahvízdal a začal nahlas rozprávať. Pokračujeme ďalej, no držíme sa v dvoch skupinách pospolu. V druhej, tej zadnej, sú všetci Bondovci. Hľadajú Nikiho mobil, ktorý stratil hneď po pár metroch od štartu. Skrátka po dvoch hodinách sme v Suchom sedle. Je poriadna hmla a tak Ľaliove sedlo vynechávame. Ideme rovno na Kasprov vrch, konečnú stanicu lanovky. Tu počkáme Bondovcov. Poliaci sú tiež postihnutí koronafabulou. Hneď po vstupe na mňa kričia: „kde ma pan šatočku ?“. Robil som sa, že nerozumiem a nakoniec som ho poslal dopreč. Poliak chvíľu po mne zazeral a dokonca som ho periférne zachytil, ako sa ku mne rozbehol, no vzdal to. Nakoniec sme sa dočkali Bondovcov. Nikiho telefón nenašli. Nakoniec sme sa zdržali v reštaurácii takmer hodinu, ktorá nám v závere veru chýbala. Kávičky, čajíčky a podobné pochutiny nám za to ani nestáli. Skrátka 8.50 hod. sme sa ocitli na vrchole Kasprovho vrchu, ktorý bol zahalený v úplnej hmle. Konečne ťaháme po červenej. Ruksaky nás tlačia do zeme, no v ochladzujúcej hmle a vetre sa kráča celkom dobre. Po chvíli sme si museli obliecť aj vetrovky. Z ľavej strany sa nám občas odhaľujú výhľady do

20
Západ slnka zo svahu Bystrej. Foto: M. Jurečka

Tichej doliny a tak máme celú našu trasu ako na dlani. Občas si zazúmujem kamzíka a cvakám si ho. 10.38 hod. sme v sedle pod Kondratovou kopou a o 11.00 hod. sme priamo na nej. Je stále hmla, no už sa to začína miestami trhať. O 12.00 hod. sme na Malolučniaku. Potom je to už len lepšie a lepšie. 12.36 hod. Kresanica (2 122 m n. m.), najvyšší bod dnešnej túry. O 12.58 hod. Temniak. Tu máme opäť hodinovú pauzu na obed. Dobiehajú ostatní. Trvám na tom, aby sme sa držali pospolu až do Tomanovho sedla. 13.55 hod. vyrážame. Zostup do sedla je po hraničnom, neznačenom chodníku cez Stoly vždy adrenalínový. Mňa osobne zabíja ako vždy moja nadváha a 17 kilový ruksak. Polovica mužstva je slabá kvôli kondičke. Mať o 20 kg menej, tak ich uštvem. No realita je taká aká je. Hráli sráli. Pred šiestimi rokmi sme o takomto čase boli s Mirom Kardošom už pred Pyšným sedlom. My sme o 15.20 hod. ešte len v Tomanovom sedle. A to čakáme na ostatných.

Čiže ďalšie zdržanie. Kým došli, kým sme sa vykecali... Ďalej pokračujeme o 16.00 hod. To sú brutálne meškania. Zdržiava nás aj hustá kosodrevina. Oproti roku 2014 je hustejšia a vyššia. A nikto to nerieši, nepre-

sekáva.... veď sme nakoniec v chránenom medveďom území. Počasie je už vražedne nádherné. Slnka sme sa nasýtili veľmi rýchlo. Teraz z nás vyciciava silu a z ruksakov vodu. Má to len jednu výhodu. Ruksaky sú čoraz ľahšie. Smädno sme pozreli na Tomanove pleso a tesne pred piatou sa ocitáme na Poľskej Tomanovej. Nádherné výhľady a po chvíli pokračujeme ďalej. Už na Bondovcov nečakáme. Pokračujeme. Na Tomanovej kope stretáme dvoch turistov, mladý párik, ktorí si to štrádlujú úplne naľahko. Sme z toho tak trochu v šoku. Vykľuje sa z nich ukrajinský párik. Je veľa hodín a oni idú opačným smerom. No odvážne... nasleduje Smrečinské sedlo. Slnko sa už pomaličky sfarbuje do večerných odtieňov a začína fúkať severozápadný vietor. Pred Smrečinami sa chodník už ťahá traverzom a tak sa dostávame chvíľami do závetria. Nasleduje krasovo pozdĺžne rozťaté Hlinské sedlo a dvojitý traverz popod Veľkú Kamenistú. Je to ubíjajúce po toľkých hodinách. Bondovci sú ďaleko za nami. Vpredu sú Miro a Miška s Jankou. Hofo sa chvíľu so mnou kolegiálne zdržiava, no pri poslednom výšvihu z traverzu na hrebeň už peláši aj on. 19.39 hod. stojím pod Veľkou

21
Nástup z Liptovského košiara v závere Tichej doliny. Foto: P. Pařízek
22
Stúpanie do Suchého sedla. Foto: J. Haráni Kresanica v plnej kráse. Foto: J. Haráni

Kamenistou a spúšťam sa do Pyšného sedla. Telefonujem s Lenkou. 19.50 hod. som v sedle. Baby s Hofom a Mirom sa už pomaly rozbaľujú. Ostatní dorážajú po necelej polhodine. Niekde okolo Hlinského sedla im poza chrbát prebehol medveď a tak dostali zrýchlenie, ktoré ich popohnalo. Keby nie maca, tak by prišli ešte neskôr.

Večer sa ukladáme do spacákov a niektorí máme aj bivakovacie vrecia. Nie je to zlá vec, ale všade padá rosa a mokro a chlad preniká všade. Je som bez karimatky. Zachraňuje ma podklad s hustej trávy v sedle. Mám múmiovy spacák. Som zvyknutý spať roztiahnutý doširoka a tak táto poloha mi nevyhovuje. Bivakovacie vrece mám síce pre dvoch, no to preto, že chcem do neho schovať ruksak, vibramy a ostatné veci. Je na prekvapenie krátke a tak postupne som do nočnej rosy vyhodil aj ruksak a aj vibramy, ktoré som schoval pod ruksak. Vo vreci som sa dal po uhlopriečke a hneď to bolo lepšie. Mali sme šťastie, že nespŕchlo. Keď som zaujal ako takú polohu, trošku sa zohrial a začal aj trošku driemať, zobudila ma potreba nočnej prechádzky pod chladnými hviezdami. Takže polonahý výskok zo spacáku a vreca a naboso do vibrám. Zima ma okamžite rozvibrovala a zuby spustili nočné staccato. Bleskový výskok a rýchly prechod cez najbližší pahorok!

Nasledoval bleskový návrat a skok do ešte trošku vlažného spacáku. Nad ránom som asi aj trošku zaspal, lebo ma bohapusto obviňovali z chrápania.

V piatkové ráno sa budíme skoro. Čakáme na východ slnka ako na spasenie. Okolo šiestej som vystrčil nos zo spacáku a zbadal som siluetu stojaceho človeka.

Bola to Ivka, ktorá bola z tej noci úplne k. o. Tvrdila, že už o piatej chcela ísť dole. Nakoniec sme sa začali preberať. Hofo to nevydržal a že ide slnku oproti. Nakoniec sme ho videli ako si to vycupkal až na vrchol Bystrej. Nedalo mu to. Vedel, že po včerajšku po hrebeni už dnes nepôjdeme. Boli sme na kašu. Vedel som, že ja s mojim

ťažkým ruksakom a slabou kondičkou sa budem len krvaviť a nemusí to dopadnúť dobre. Ostatní boli rozbití alebo demoralizovaní. Miška navrhla, že zídeme na Podbanské a dáme welnes v Permone. Súhlasili sme a tak volám Lenke, že nech vyrazí z domu skôr a stretneme sa dole. A opäť, od zobudenia, cez kávu, raňajky a ostatné s tým spojené úkony nám zabrali dve hodiny. Je 8.30 hod., keď vyrážame po modrej dole Kamenistou dolinou. Slnko pečie a my vieme, že na hrebeň by bolo treba naozaj veľký morál a veľa vody. Schádzame dole dolinou za naozaj nádherného počasia. Mne sa ozýva päta, ktorá ma začala trápiť už pri včerajšom závere. Hore stúpa veľké množstvo ľudí, je nádherné počasie. Presne za tri hodiny sme na Podbanskom, v blízkosti Permonu. V závere sme ja, Niki a Miro. Zakotvili sme v Kolibe Permoník, kde už čakali ostatní. Začal proces občerstvovania. Lenka s deťmi prišla na Medulienke tesne po dvanástej. Potom sme sa presunuli na welnes do Permonu. Ešte pred ním sa lúčime s Ivou a Emilom. Tí končia a odchádzajú domov. Zajtra idú na nejakú oslavu. Hofo nám stráži spacáky, ktoré sme dali sušiť po vlhkej noci. Po welnese všetko balíme a odchádzame do Mikuláša. Najprv doplniť zásoby v miestnom Kauflande a potom na neskorý obed do reštaurácie Soda Club. Tu sme pojedli a potom sa presúvame na Žiarsku chatu, kde máme zaplatený nocľah. Tam nás už čakajú Pali Pařízek, Majka Gregušová a Janči Bisák. Na chatu sme prišli, keďže Miro musel dole pri vstupe nechať auto, okolo 19.00 hod. Je tu kopec ľudí. Dozvedáme sa, že zajtra je tu Vysokohorský duatlon o cenu Žiarskej chaty. Ubytovali sme sa, dali do poriadku a večer posedeli. Ráno sa budím skoro. Na izbe s nami spí Janči Bisák. Ja som spal s Kubkom a Lenka s Nikom. Na tú biedu sme sa celkom aj vyspali. Ja ostávam s Lenkou a deťmi a ostatní sa chystajú na turistiku. Každý inam. Alebo skoro inam. Traja skalní, to jest Hofo, Miro a pribudnuvšia Majka sa chystajú až

23
24
Zostup z Temniaku cez Stoly do Tomanovho sedla. Foto: J. Haráni Naše dievčatá na Poľskej Tomanovej. Foto: J. Haráni
25
Kriváň z Poľskej Tomanovej. Foto: J. Haráni Bivak v Pyšnom sedle z Veľkej Kamenistej. Foto: J. Haráni

na Huty. Ostatní cez Baníkov tak rôzne na Zverovku. Miesto o šiestej nakoniec všetci vyrážajú o 6.30 hod. Ja som si spravil s rodinkou exkurziu po symbolickom cintoríne. V roku 1995, presne 22.10., som bol pri jeho otvorení spolu s Janom Miklušákom. Čiže na jeseň to bude 25 rokov. Potom sa pomaly spúšťa duatlon. Ľudí pribúda a my si chytáme fleky na terase. Ja si ešte, kým môžem, vychutnávam skvelé pivo od Liptovaru, ktoré sa čapuje dole pri súťaži. Deň pomaly ubieha. Tesne poobede zišli z Baníkova Miki Bonda s Ľubkou. Ešte sme posedeli a okolo 16.00 hod., keď je už po súťaži, nasadáme zbalení do Medulienky a pomaličky odchádzame. Zišli sme dole Žiarskou dolinou a prechádzame autom na Huty. Tu sme zakotvili neďaleko horárne Biela skala v reštaurácii Koliba Holica. Okolo 17.00 hod. prišli k nám Pali s Jančim. Tí zišli na Zverovku, kde mal Pali auto a tak boli samostatní. Okolo 18.00 hod. prišli traja statoční, Majka, Hofo a Miro, k horárni Biela skala, kde som ich bol vyzdvihnúť. Mali toho naozaj dosť. Ešte povečerali, oddýchli

si okolo 19.00 hod. vyrážame domov. Zážitky z tretieho dňa máme z prvej ruky, v ktorej drží pero Hofo, spoluautor tohto článku.

V Žiarskej chate sa v noci žiadny zázrak nekonal. V spoločnej nocľahárni vypukol zvyčajný súboj krovinorezov. Niekto sa vyspal dobre, niekto menej. Tak to ale už na chatách chodí. Vstávame medzi prvými, je pred nami dlhý deň. Delíme sa na viac skupín. Prvá skupina má na pláne výstup na Baranec a späť, to tiež nebude celkom oddychová túra. Druhá skupina ide cez Jalovecké sedlo na Baníkov a ďalej bude pokračovať po červenej značke smerom na Brestovú. Tretia skupina má cieľ prejsť trasu podľa pôvodného plánu, zo Žiarskej chaty cez Smutné sedlo až na horáreň pod Bielou skalou. Najhoršie obišiel Jozef, tomu bolesť v päte nedovoľuje sa ku nám pridať. Má však pri sebe manželku s deťmi, takže tiež by mohol mať pekný deň. Ani neviem ako a ocitol som sa v tretej skupine s troma šarmantnými dámami, s Miškou, Jankou a Majkou. Stúpame do Smutného

26
Zostup Kamenistou dolinou. Foto: J. Haráni

sedla, obsah batohov sme vzhľadom na počasie zredukovali takmer len na zásoby vody a niečo pod zub. Je to úplne iná káva oproti 20 kilovým batohom, pod ktorými sme sa potili vo štvrtok. V sedle je už zopár turistov, ale všetci idú smerom na Ostrý Roháč. Pokračujeme na Tri kopy, užívame si aj náročné úseky s reťazami. Sme tam sami, žiadne čakanie ani ponáhľanie,

normálna idylka. Malý oddych s desiatou na Hrubej kope. Počasie nám počas celého dňa praje, žiadne oblaky, len modrá obloha. Po dažďoch z prvej polovice týždňa je výborná viditeľnosť do diaľky, z každého cvaknutia fotoaparátu by mohol byť záber pre pohľadnicu. Na Baníkove už je turistov podstatne viac, aj na reťaziach sa to už trochu zasekáva. Prichádzame do Baníkovské-

27
Sobotné ráno pred Žiarskou chatou. Foto: J. Haráni Blížime sa k záveru Kamenistej doliny. Foto: J. Haráni

ho sedla, nasleduje stúpanie na Pachoľu. Pri zostupe sa radostne zvítame s druhou skupinou. Spolu prichádzame na Spálenú, tu pookrejeme pri spoločnom pikniku. Posilnený na tele aj na duchu pokračujeme ďalej cez Skriniarky. Napriek tomu, že už je poobede, je tu premávka naozaj hustá. Mám podozrenie, že je to asi aj vďaka lanovke. Zo Salatína prichádzame na Brestovú. Janka s Miškou sa pripájajú ku druhej skupine a spoločne zostupujú na Zverovku.

Na revanš dostaneme z druhej skupiny ako morálnu posilu Mira. Pokračujeme chodníkom cez sedlo Pálenica, tu stretávame už podstatne menej ľudí. Na Sivom vrchu spoznávame partiu turistov z Handlovej, ktorí robili dvojdňový hrebeňový pochod, štart na Podbanskom, nocľah v Smutnom sedle a záver rovnako ako mi na Bielej skale. Všetko v plnej poľnej, klobúk dole pred ich výkonom. Čaká nás posledný zostup tohto dňa. Ešte sme týmto chodníkom nešli,

28
Spálená. Foto: M. Jurečka Vrchol Baníkova. Foto: M. Jurečka

čakal som, že to bude už len také dlhé nudné trápenie, aj vzhľadom na celodenný úbytok síl. V skutočnosti je to ale veľkolepé finále v podobe krásneho kľukatého chodníčka cez skalné mestečko, samé vežičky a rôzne bizarné útvary. Pre spestrenie aj nejaké reťaze a kramle v skale. Miro ako ortodoxný speleológ si príde na svoje, teší sa z nejakej jaskyne. Ja s Majkou sme o niečo pragmatickejší, vidíme len dieru v zemi. Toto všetko nám dáva zabudnúť na únavu

a zostup ku horárni pod Bielou skalou už nebolí. S presnosťou japonského vlaku Šinkansen nás tu čaká Jozef s Medulienkou. Presúvame sa do reštaurácie ku zvyšným členom pochodu. Aj keď sme dnes všetci možno unavení a ubolení, vieme že toto všetko prejde a premení sa na energiu, ktorá nás v budúcnosti opäť raz spojí a poženie ku ďalším takýmto monumentom. Ďakujem všetkým spolupútnikom za nezabudnuteľné dni na horách.

29
Nekonečný zostup zo Sivého vrchu. Foto: M. Jurečka

čo Je Nové v belIaNsKeJ DolINe vo

veĽKeJ FaTre?

Pavol Pokrievka ml.

Belianska dolina

Nachádza v severozápadnej časti pohoria Veľkej Fatry. Ústie doliny je situované pri obci Belá-Dulice, odkiaľ sa v dĺžke 12 km tiahne k hlavnému hrebeňu Veľkej Fatry. Je budovaná horninami tatrika a fatrika. Kras Belianskej doliny môžeme rozdeliť z pohľadu výskytu podzemných krasových javov na dve oblasti. Prvú oblasť tvorí masív Suchej, 1102 m n.m., kde sa nachádzajú aj zatiaľ najvýznamnejšie jaskyne tohto územia. Po obvode Suchej, od doliny Došná po záver samotnej Belianskej doliny, tu vystupuje vrstva guttensteinského vápenca o mocnosti maximálne 80 až 100 m, na ktorú sú viazané všetky doposiaľ známe jaskyne. Najväčšou z nich je Suchá jaskyňa č. 1 s dĺžkou 1800 m. Hneď pri nej sú Suchá jaskyňa č. 2 (280 m), Perlová jaskyňa (643 m), Medvedia - Javorina (538 m) a ďalšie jaskyne, ktoré svojou dĺžkou nepresahujú rádovo desiatky metrov. Všetky známe lokality však nesú známky rovnakej genézy a je predpoklad, že spolu súvisia, respektíve majú spoločnú genézu.

Žiarna dolina

Druhá oblasť, ktorá je z prevažnej časti budovaná ramsauskými dolomitmi (sivé vrstevnaté dolomity), v ktorých vystupuje vrstva podhradských vápencov (vápence guttensteinského typu). V nej sa nachádzajú všetky doposiaľ známe jaskyne. Najvýznamnejšie sú Žiarna jaskyňa č. 2 (230 m), Žiarna jaskyňa č. 3 (145 m), Žiarna jaskyňa č. 4 (100 m) a Žiarna jaskyňa č. 1 (87 m). Okrem spomínaných jaskýň je tu ešte niekoľko známych lokalít s dĺžkou do niekoľkých metrov.

Speleológovia z Jaskyniarskeho klubu Speleo Turiec sa systematicky venujú prieskumom jaskýň v týchto dvoch oblastiach. Množstvo pracovných akcií prinieslo v poslednom období čiastočné úspechy, ktoré si zaslúžia publikovanie.

Suchá jaskyňa č. 3

Je v podvedomí jaskyniarov desiatky rokov. Mohutný vstupný portál naznačoval existenciu „veľkej jaskyne“. Dosiaľ vykonávané prieskumy sa však nezameriavali

30
Jazierko za Objavným výkopom v Suchej jaskyni č. 3. Foto: L. Hodoň

na zával v hlavnom smere do masívu, ale boli orientované do bočnej chodby. Tá je však vyplnená značne zasintrovaným závalom a sedimentami. Je tu aj výskyt väčšieho množstva okruhliakov. Niekoľko pokusov o sondážne práce v tejto časti jaskyne sa skončilo vždy po pár akciách. Aj my sme prišli na lokalitu na návrh P. Herčúta s tým, že by chcel kopať v bočnej chodbe. Mne sa však vždy pozdával viac zával smerujúci do masívu. Najprv sme skúsili sondovať v bočnej chodbe, no pre tvrdosť sedimentov sme sa však rýchlo presunuli do závalu smerujúceho priamo do masívu. Začali sme kopať popri ľavej pevnej stene, s tým, že sme predpokladali, že zával nad nami je až z povrchu. Hneď na druhej akcii 28. 1. 2020 sme však skúsili zakopať smerom dohora, aby sme obišli veľké bloky, ktoré nás zastavili v postupovaní popri stene. Na naše veľké prekvapenie sa po asi polhodine kopania pred nami objavil otvor, za ktorým bolo vidieť tmu. To nás povzbudilo a za

chvíľu sme už vyliezali do siene s rozmermi 10 x 5 m s výškou stropu do 5 m. Odtiaľ sa smer jaskyne prudko stáča a ide pararelne so starou časťou – bočná chodba. Strop sa tu znižuje na výšku asi 0,5m nad hladinu jazierka, za ktorým pokračuje opäť pohodlná chodba. Tú ukončuje zával a v deň objavu aj nás zastavil v ďalšom pokračovaní. Objavené priestory sú zaujímavé z pohľadu bohatej výzdoby, ale hlavne výskytom množstva kostí jaskynných medveďov. Na ich preskúmanie a zdokumentovanie sme zavolali A. Bendíka, ktorý na niekoľkých akciách zdokumentoval a odobral značné množstvo osteologického materiálu. Pozostatky jaskynných medveďov sa nachádzajú od siene pred jazierkom až po zával na konci jaskyne. Na jednom mieste sinter zalial celú lebku medveďa, ktorá sa stala symbolom novoobjavenej časti jaskyne. Po objave sme sa zamerali hneď na ďalší prieskum a možnosť pokračovania priestorov. Prievan a tvar priestorov nás

31
32
33

smeroval do závalu na konci novoobjavenej chodby. Tu po niekoľkých akciách v závale, kde tiekla voda a bolo množstvo blata, sme sa rozhodli, že sa skúsime vrátiť pár metrov nazad a skúsiť sledovať časť prievanu, ktorý akoby mizol pod stenu asi tri metre pred závalom. Práce v závale sme teda prerušili a začali sa zahlbovať popri stene. Po asi 4 akciách sa podarilo postúpiť do nízkej strmo stúpajúcej sienky, ktorá vznikla odtrhom mohutného bloku zo stropu. Sienka smerovala do závalu, v ktorom sme prerušili práce a tak sme boli na tom istom. Ešte sme sa pokúsili dostať hlbšie pred sienkou, či sa nenachádza priestor pod mohutným blokom, ale tento smer nepriniesol výraznejší posun. Hĺbka výkopu však dosiahla úctyhodných 5 m. Nakoniec sme sa vrátili späť do závalu a dúfame, že sa nám ho podarí prekonať a dostať sa do ďalších voľných priestorov. Jaskynné medvede mali pravdepodobne voľne prístupnú ešte ďalšiu časť jaskyne, nakoľko v stúpajúcom závale stále narážame na ich pozostatky. Celkovo sme v Suchej jaskyni č. 3 objavili

89 m metrov a jaskyňa tým dosiahla dĺžku 114 metrov.

Pražská jaskyňa

Sa nachádza len 20 m SV od vchodu do Suchej jaskyne č. 3, lákala od jej objavenia speleológov prekonať zanesenie na jej konci. Jej prieskumu sa venovali členovia OS Martin a neskôr v období okolo roku 2002 členovia Speleoklubu Malá Fatra. Postupnými prácami na konci jaskyne sa podarilo vyčistiť klesajúcu plazivku v dĺžke 8 m, na ktorej konci bol kolmo dole stupeň a zúženie, ktoré stáčalo steny smerom späť pod klesajúcu plazivku. Práce sa tu ukončili a jaskyni sa nikto nevenoval. Keď nás v Suchej jaskyni č. 3 zastavil náročný zával, rozhodli sme sa skúsiť pokopať v Pražskej jaskyni. Zamerali sme všetky jaskyne pod vodopádom (Suché jaskyne č. 4, 5, 6, 7), Pražskú jaskyňu a Suchú jaskyňu č. 3. Z ich vzájomnej polohy vyplývalo, že Suchá jaskyňa č. 3 a Pražská jaskyňa smerujú v pôdoryse do jedného miesta.

Kolmý stupeň na konci plazivky bol

34
Prechod do nových častí v Suchej jaskyni č. 3. Foto: P. Pokrievka ml.

tvorený len hlinitými sedimentami a tak sme sa rozhodli, ako prvé supeň odkopať smerom späť, aby sme získali viac miesta na dne. Práca šla bez problémov, až kým sme sa nezačali zahlbovať. Tu sme narazili na zasintrované štrky, ktoré vypĺňali dno v celom profile. Už sme chceli práce na lokalite ukončiť, no na konci akcie sme predsa ešte skúsili zabiť v rohu sekáč. Objavila sa malá diera, ktorá naznačovala možnosť voľného pokračovania. Doniesli sme na lokalitu centrálu a zbíjačku a začali pomaly a pracne rozrušovať zasintrované štrky. Šlo to však len po centimetroch a opäť sme chceli práce ukončiť. Okrem tvrdosti sedimentu sme mali problém aj so vzduchom. Zapožičali sme si ešte väčšiu zbíjačku (o veľkosti gitary) a zostrojili sme vetranie z počítačového ventilátora a elektrikárskej chráničky. Najtvrdší úsek sa nám podarilo prekonať a dostali sme sa do sypkých štrkov, ktoré sme už poľahky kopali a pred nami sa otvorilo voľné pokračovanie. Náramnú radosť však vystriedalo sklamanie, keďže sme objavili len 13 m voľných priestorov a ďalšie pokračovanie akosi vôbec nie je jasné. V smere do masívu nepokračuje nič, smerom

späť ide chodba vyplnená sypkým štrkom takmer po strop a smerom na SV sa javí nejasné pokračovanie, taktiež vyplnené štrkmi. Chýba tu prievan a ďalšie pokračovanie je ukryté pod množstvom štrku. Pozitívne je, že štrky nie sú spevnené a kopú sa poľahky, ale je ich potrebné transportovať na veľkú vzdialenosť. Bez zostrojenia lanovky tu ďalšie práce nie sú možné.

Suchá jaskyňa č.7

Počas zameriavania jaskýň v okolí vodopádu zaregistroval P. Holúbek prievan v Suchej jaskyni č.7 a upozornil, že jaskynka končí priepastkou. Na perspektívnej lokalite sme začali teda pracovať. Hneď na prvej akcii sme zistili, že prievan nevystupuje z priepastky na konci jaskynky, ale derie sa zo sute hneď za vchodom. Po jej odstránení sa pred nami objavila nízka plazivka, ktorá končila úzkym kolmým stupňom. Na prvý pohľad veľmi perspektívne miesto. Začali sme teda pracne rozširovať úžinu, pričom nás v práci povzbudzoval silný prievan. Po niekoľkých akciách sa nám podarilo objaviť asi 3 m hlboký voľný priestor na konci ktorého bola zas úžina.

35
V deň objavu v Suchej jaskyni č. 3. Zľava J. Vajs, P. Holúbek, E. Farkašová, P. Pokrievka ml.

Keď sme sa tu následne zahĺbili objavila sa pod nami ešte jedna úžina a tak sme mali hneď dva smery na ďalší postup. Úžiny sa stáčali jemne do masívu a tak to vyzeralo dobre. Od samého začiatku sme však mali stále pochybnosti, či prievan náhodou nejde z blízkeho povrchu. Nakoľko sme sa pohybovali stále blízko svahu a hlbšie do masívu nás to nejako nechcelo pustiť. Aj samotný prievan sa nám zdal dosť studený. Ale priestory boli stále pekne modelované vodou a tak sme si vraveli, že to predsa niekam musí ísť. Keď sme boli už v hĺbke asi 8 m pod vchodom, pekne modelované steny prešli do závalu a ďalšie pokračovanie naznačovali už len dve ostrohranné pukliny.

P. Herčút si všimol, že blízko vodopádu sa nachádza krátka puklina a uvažoval či by nemohla súvisieť so Suchou jaskyňou č. 7.

Táto možnosť sa nezdala až taká pravdepodobná, kým sme sledovali pekne modelované steny, ale keď sme sa dostali do ostrohranných puklín, už sa nám to možné zdalo. Suchá jaskyňa č. 7 sa správala

v tom čase ako prievanový horný vchod, čiže prievan z nej vystupoval. Dymovými trubičkami sme zistili, že puklina pri vodopáde nasáva. Spravili sme teda dymovú skúšku. V pukline sme zapálili suché lístie, dym začalo vťahovať dnu do pukliny a za pár minút sa už valil z vchodu Suchej jaskyne č. 7. Práce sme teda na lokalite ukončili. Je však možné, že sme urobili chybu hneď na začiatku a to tým, že sme sledovali prievan. Keby sme také isté množstvo energie venovali rozširovaniu úzkej priepastky, je možné že by sa objavilo významnejšie pokračovanie. Celkovo sme tu postúpili od vchodu do hĺbky asi desať metrov. Ku pukline pri vodopáde je to vzdušnou čiarou asi 15 m. Je však možné, že jaskyňa pokračuje ešte smerom dole pod závalom. Ak by tu pokračoval v budúcnosti prieskum, bolo by dobré nájsť pokračovanie vodou modelovaných stien, ktoré je zrejme pod závalom na dne výkopu, alebo by sa mal sústrediť na rozširovanie úzkej priepastky.

Žiarna jaskyňa č. 2

Niekedy v lete 2019 sme sa rozhodli so Žiarnou jaskyňou č. 2 riadne sa zoznámiť. Popreliezali sme všetky zákutia a rozmýšľali, kde by mohla táto 230 m dlhá a 40 m hlboká jaskyňa pokračovať. Vedeli sme že by mala pokračovať v smere hlavnej tektonickej poruchy, na ktorej je vytvorená. Smerom na SZ by mala pokračovať k Žiarnej jaskyni č. 4, od ktorej ju delí vzdialenosť v pôdoryse 100 m a hĺbkovo 20 m. Ale tak isto sme uvažovali, že by mohla pokračovať smerom hore dolinou, teda na JV. Prvé miesto, ktoré sme našli, bolo nad Veľkonočnou priepasťou, čo by zodpovedalo smeru na Žiarnu jaskyňu č. 4. Tu sme pretraverzovali ponad priepasť a narazili na prisintrovaný zával, za ktorým by mohol pokračovať ešte horizontálny úsek. Druhé miesto sme objavili na konci spodného poschodia v závale pred Mesačnou sieňou. Tu sme cez zával videli jasne do voľného priestoru. Ako prvé sme preskúmali miesto v závale, kde

36
Výzdoba v Suchej jaskyni č. 3. Foto: P. Pokrievka ml.
Vstupná sieň v novoobjavených častiach
Suchej jaskyne č. 3. Foto: P. Pokrievka ml.

sme sa po jeho prekonaní dostali do neveľkej sienky cca 2x2 m s výškou do 2 m. Tento priestor je vytvorený na hlavnej tektonickej poruche. V smere po tejto poruche (hore dolinou) nás zastavil zával. Ten sme na jednej akcii prekonali a dostali sa do úzkej chodbičky s pulzujúcim prievanom. Je to tu však zjavne úzke a ďalšie pokračovanie je možné po náročnom rozširovaní úžiny, prípadne smerom hore do závalu. Miesto nad Veľkonočnou priepasťou sme sa vybrali preskúmať 9. 11. 2020. Ponad priepasť sme najprv urobili lanový traverz, hoci sme to prvý raz preliezli voľne, bez istenia sa pohybovať ponad 15 m hlbokú priepasť by bolo zbytočné riziko. Následne sme začali rozoberať zasintrovaný zával. Zo začiatku miesto na nás nepôsobilo vábne, no po odstránení niekoľkých balvanov sa nám ukázal v strope úzky prielez do voľného priestoru. Ten sa nám podarilo rozšíriť kladivom a sekáčom na prielezný asi za hodinu. Preliezame do voľného pokračovania. V celku pohodlnou chodbou ideme asi 8 m, tu sa priestor rozdeľuje. Toto miesto sme

nazvali Anjelské krídlo, podľa 1,5 m dlhého kusu sintrovej kôry v tvare krídla anjela. Tu nás v smere hlavnej poruchy zastavilo zúženie, za ktorým sme neskôr postúpili 3 m a zastavil nás sifón. Od Anjelského krídla odbočuje z hlavnej poruchy 2 až 3 m široká, ale nízka chodba, ktorá po niekoľkých metroch končí v sienke 2 x 2 m. Tu sme neskôr počas niekoľkých akcií postúpili cez úžinu o 8 m dopredu, pričom je tu možnosť ešte ďalšieho postupu. Celkovo sme v Žiarnej jaskyni č.2 objavili okolo 45 m priestorov. Presný údaj získame po zameraní postupov. Máme vytipované ešte jedno miesto v smere hore dolinou zo vstupnej priepasti. Pokračovanie v smere hore dolinou naznačuje aj niekoľko výduchov, pričom najvzdialenejší sa nachádza takmer 180 m vzdušnou čiarou od vchodu Žiarnej jaskyne

č.2. Výzvou je tiež odčerpať a kopať v sifóne pri Anjelskom krídle.

Na záver treba poďakovať všetkým, ktorí priložili ruku k dielu a pomáhajú tak odhaľovať nové a nové tajomstva krasu v Turci.

38
Iný pohľad na jazierko v Suchej jaskyni č. 3. Foto: M. Miko

Na bezpečné zdolanie tejto náročnej turistickej túry, okrem osobnej dostatočnosti, potrebujete spoľahlivého spoločníka (ešte lepšie je dobrá partia) a únosné počasie. To prvé s patričným zaopatrením nám ponúka kalendár turistických podujatí MsKST Martin už dvadsať rokov. To druhé býva v rukách vyššej moci, lebo kalendár sa tvorí na začiatku roka.

Záujemcovia nemusia prejsť celú trasu. Môžu si vybrať, ktorý úsek budú absolvovať. Ponúkajú sa viaceré možnosti. Takto som sa s MsKST Martin už v minulosti zúčastnil osobitne na túrach krivánskej i lúčanskej časti s jedným prenocovaním. Viackrát som sa zúčastnil len na prvom dni prechodu s návratom domov. Len raz sa mi prihodilo, že som to zabalil po prvom dni, hoci som mal v pláne zdolať viac. Vytrvalý dážď nás vtedy načisto premočil. Bol som v závere skupiny, kde sa tempo pochodu prispôsobuje najslabšiemu. Mokli sme preto o čosi dlhšie, ako mokol náš predvoj. Ako vodák mám rád vodu, ale tá vo vibramách ma vtedy odradila. Premočené veci nema-

- 20. ročNíK Nikolaj bonda

li šancu cez noc vyschnúť. Nechcelo sa mi ráno obúvať do mokrého a radšej som sa za tmy vrátil domov.

Na akciu sa z dôvodu zabezpečenia nocľahov prihlasuje s mesačným predstihom. Keď som sa prihlásil na poslednú chvíľu v predvečer akcie, mal som v pláne absolvovať aspoň prvý deň. Bol som však naklonený myšlienke ísť, koľko sa dá. Podľa toho, čo mi po prvom dni našepne moje telo a aké budú možnosti prenocovania. Uspokojil by som sa zdolaním krivánskej časti, čo sa mi aj podarilo. Dokonca sa stalo to, že som po prvý raz absolvoval všetky tri dni a došiel až do konca. Priam tak, ako som si to už dávno želal. Do Fačkovského sedla. Tradičný záver býva vo Vrícku, ak trasa prechodu nevedie opačným smerom. Vtedy je Vrícko začiatkom prechodu.

11. 09. 2020 Zázrivá – Veľký Rozsutec –Stoh – Chleb – Snilovské sedlo – Chata pod Chlebom (nocľah)

Na túru vyrážame z rázcestia v Zázrivej krátko pred siedmou. Je nás desať. Tak

39 PrecHoD Malou
FaTrou
Dvaja velikáni Veľký Rozsutec a Stoh lákajú. Foto: N. Bonda

akurát, aby sme sa na hrebeni neroztratili. Predpoveď počasia je priaznivá. Uveril som meteorológom a vzal som si so sebou kameru. Hádam to vyjde a konečne na tomto krásnom podujatí niečo nakrútim. Po iné roky som ju vláčil zbytočne. V Jánošíkovom dvore nás víta a zároveň vyprevádza brechot psov. Za poslednou drevenicou dáme zbohom civilizácii a naše duše zveríme matke prírode. Poznám len dvoch účastníkov, Martinku Wittyovú a Ondra Bohuša, nášho vodcu. Na zoznámenie s ostatnými mám pred sebou celý deň. To zoznámenie si tak trochu kazím kamerou. Nie každý má rád podobný zásah do súkromia. To aby si človek ešte aj tu, v prírode, dával pozor na reči. Nie všetko by malo byť „zvečnené“ a zverejnené. Fotografom sa ešte kadečo prepáči. Ale toto? Nakoniec ma celkom dobre prijali a boli tými najlepšími nehrajúcimi hercami. Asi zabralo to, že chcem urobiť dokument pre náš klub a pre nášho starostlivého predsedu Paľa Královanca, ktorý má na „svedomí“ toto pekné a náročné podujatie. Až tu som sa dozvedel, že absolvujem jeho jubilejný dvadsiaty ročník. To by som mal kvôli dokumentu vydržať až do konca. Našťastie som si so sebou zobral aj nabíjačku, lebo ak to aj zvládnem, odkráčať po troch dňoch celú trasu, baterka by určite „dokráčala“ už v prvý deň.

Keďže aj tento článok sa stane tak

trochu i historickým dokumentom, predstavím aj ostatných účastníkov. Mne vekovo bližší – Marcelka Srníková a Fero Mazák. Omladina – Zuzka Baliová, Barborka Bohušová, Štefan Gábor, Tomáš Pukaj a Radko Bali. Všetko úžasní spoločníci.

Na prvej vyhliadke si uvedomujem, že fotografovanie v tak skvelom počasí nás bude určite zdržiavať. Kto by sa nechcel podchvíľou odfotiť v takomto utešenom prostredí s jedinečne, priam božsky, „namaľovanými kulisami“? Celý deň je pred nami a do dnešného cieľa stačí doraziť pred zotmením. Keď sa pristavíme v sedle Zákres a zahľadíme na čarovný Malý Rozsutec, nenapadne nás nič iné, ako naň vykročiť. Je to asi trištvrte hodinové zdržanie, ale človeku nedá neodbočiť z trasy. Najmä, ak tam niektorí ešte neboli. To by sme ukrivdili nielen tomuto prírodnému skvostu, ale aj im. Ak hovorím o skvoste, dáte mi určite za pravdu všetci, ktorí ste ho zočili z ktorejkoľvek strany. Veď nie náhodou na ňom filmári z Hollywoodu nakrúcali sekvencie filmu „Za nepriateľkou líniou“ v hlavnej úlohe s Owenom Wilsonom, ktorý sa, sediac na skale, pokúša dovolať na svoju materskú loď. Takýto obrázok predsa patrí do poriadneho akčného filmu. My ho tiež dávame do nášho dokumentárneho filmu a ideme ďalej za ďalšími skvostami. Spomeniem len útržky. Na poludnie stojíme na ďalšom skvoste

40
Pohoda na Chlebe. Foto: O. Bohuša Záver prvého dňa pod Chlebom. Foto: O. Bohuš

Veľkom Rozsutci. Krátke „leháro“ v sedle Medziholie a asi o 15.00 hodine ďalšie na vybrúsenom drahokame Stohu. Stoh bol mimoriadne vľúdny. Obávané šmýkačky z neho sa nekonali. Za hodinu a pol sme na Poludňovom grúni a o ďalšiu na poslednom skvoste dnešného dňa na Chlebe. Asi o štyridsať minút nás pri Chate pod Chlebom vrelo víta náš predseda Paľo Královanec a jeho pobočníci. Pekný deň spečatíme pri čaji, kávičke a pivku. Traja zostávame spať na Chate pod Chlebom a zvyšok zostupuje do základného tábora v urbárskej chate pod Generálom.

12. 09. 2020 Chata pod Chlebom – Veľký Kriváň – Malý Kriváň – Suchý – Strečno – Minčol – Krížava – Chata Horec na Martinských holiach (nocľah)

Privstaneme si. Kontrolky mi hlásia funkčnosť celého pohybového aparátu a tak sa aj ja balím na dnešnú túru. Už pred piatou sa skupina zo základného tábora vinie hore Generálom. O 5.21 hodine urobíme spoločné foto pred najvyššie položenou horskou chatou v Malej Fatre.

Konečne sa hýbeme malofatranskou magistrálou v očakávaní zážitkov nového dňa.

Na Veľký Kriváň prichádzame s prvými lúčmi vychádzajúceho slnka. Naším nezvyčaj-

ne včasným príchodom prekvapíme niekoľkých nocľažníkov, ktorí si tu na vrchole pochlipkávajú čerstvo navarený čajík. Aj my si rozprestrieme svoju poživeň na krivánskej tráve a raňajkujeme. V hrejivých lúčoch prebúdzajúceho sa dňa náramne chutí. Treba sa dobre posilniť. Pred nami je dlhá cesta s množstvom zostupov a výstupov. Hlad od včera sme zahnali, ale hlad našich nenásytných pohľadov na nebeské divadlo brieždenia a fascinujúci svet hôr nikdy nepominie. Aj preto sa sem vďačne vraciame. Nie vždy nám príroda ponúka takéto rozhľady. Kedysi sa tento vrchol nazýval Končitá. A človeku sa naozaj žiada skončiť a zostať. Až na opakovanú výzvu nášho vodcu neochotne zostupujeme späť k hrane Veľkého Kriváňa. Je sviežo. Dobre sa kráča. Pridáme do kroku, lebo slnko napoludnie býva na hrebeni neúprosné. Ani sa nenazdáme, už sme na druhom drahokame dnešnej túry Malom Kriváni. Doprajeme si malé občerstvenie, spojené s nezabudnuteľnými výhľadmi všade navôkol. O 8.21 hodine posledné foto pri obelisku, neúnavnom strážcovi Malého Kriváňa. Po strmšom zostupe a pohodlnom špacírovaní sa plytkou Priehybou sa preštveráme cez ďalšie fatranské klenoty Stratenec a Biele skaly a o dve hodiny stojíme na Suchom,

41
Pohľad z hrebeňa na Baraniarky. Foto: O. Bohuš

neskrývanom poklade Malej Fatry. Nakrátko sa oddáme ďalším nezabudnuteľným výhľadom. Po krátkom odpočinku a spoločnej fotografii pri dvojkríži sa začíname zosúvať o 1000 metrov nižšie do prielomu Váhu. Pri úmornom zostupovaní sa pristavíme na Chate pod Suchým. Na pravé poludnie si doprajeme teplé jedlo a podaktorí i studené pivko. Krátko po objatí obidvoch hodinových ručičiek na dvanástke sa ženieme spolu s veľkou ručičkou aj my dole. Po hodine a pol trmácania sme na Podhradskom. Čakáme na zadný voj a v Hradskom potoku zmývame zo seba usadený a pevne prilepený prach z rozhorúčených tvárí. Podávam hlásenie domov, že to zvládam a budem pokračovať ďalej, potrebujem však vymeniť vibramy. O 14.45 hodine sme v Strečne. Podaktorí využívajú ponuku Bufetu pod hradom a ja sa zatiaľ s radosťou zbavím svojich vyšších vibrám, z ktorých sa mi už napoly odlepili podrážky. Spozoroval som to už na Veľkom Rozsutci a po celý čas ich látal lepiacou páskou, či popruhom. Doslúžili, ale poslúžili až sem. Syn mi priviezol náhradnú obuv, nižšiu a oveľa ľahšiu. Bude sa mi ľahšie kráčať Lúčanskou Malou Fatrou. Po zdolaní asi polovice trasy využijem synov servis a ochotne sa zbavím zbytočnej záťaže v batohu. Počas prechodu úsekom Krivánskej Malej Fatry sme sa všetci desiati dostatočne zoznámili a porozprávali o všeličom. V Strečne nás opúšťajú dvaja, ale uvidíme sa večer na chate Horec. Pridáva sa k nám nová členka tímu Zuzka Kamhalová a pokračujeme už iba deviati. Znovu naberáme výšku, ktorú sme stratili zostupom do údolia. Takmer tisíc výškových metrov na Minčol nás spoľahlivo vyčerpá. Na chvíľu stojíme v sedle Okopy, kde pred 76 rokmi v ťažkých nerovných bojoch čelili odvážni vlastenci viacnásobnej presile. Podaktorí sme už vysilení a treba počkať tých vzadu. O 18.40 hodine vysmiati robíme foto pri dvojkríži na Minčole. Niektorí sa do úsmevu musíme siliť. K úsmevu nám napomáha vedomie, že na chatu Horec je to už menej

ako dve hodiny a čaká nás tam predseda s prestretým stolom. Na posledný úsek si už musíme posvietiť čelovkami. Aspoň my vzadu. Prichádzame ukonaní a už ani nevnímame čas nášho príchodu. Hlavné je, že sme došli všetci a sme celí. Okrem krásnych zážitkov sú nám odmenou účastnícke diplomy a spoločenské posedenie, ktoré možno bez zveličovania nazvať turistickým hodovaním. Viacerí z nás sa stávajú výhercami milých a užitočných cien z tomboly. Tá moja sa dá rozdeliť medzi všetkých a tak ju s radosťou ponalievam. Pred spánkom sa počas hodovania pobalíme na ďalšiu túru. Aj teraz si musíme privstať.

13. 09. 2020 Chata Horec – Veľká Lúka – Veterné – Hnilická Kýčera – Janková –Kľak – Fačkovské sedlo O pol šiestej s výdatným zaopatrením predsedu a jeho zabezpečovacieho tímu sa zhromažďujeme pred chatou. Odchádzame v zmenenej zostave. Ondro s Martinkou zostávajú a pridáva sa k nám ďalšia čerstvá posila Ján Humený. Po polhodine spolu s lúčmi vychádzajúceho slnka prichádzame na najvyšší bod dnešnej trasy Veľkú lúku. Ako maják sa v diaľke rysujú kontúry Kľaku. Dnes bude zovšadiaľ naším majákom i vytúženým prístavom. O ďalšiu polhodinu sa spolu s ranným vetríkom obtierame okolo smerovníka na Veternom. O ďalšiu hodinku s povievajúcim vetríkom z Veterného prichádzame na Dlhú lúku. Cítime príjemné šteklenie slnečných lúčov predierajúcich sa cez ranný chlad. Poháňame sa navzájom ďalej, lebo lúče budú dobiedzať čoraz viac a unavia aj najspevavejšie ranné vtáča. Keď sa hodinové ručičky prekrývajú na jedenástke dobíjame vrchol Hnilickej Kýčery. Povystierame sa na tráve a ponaťahujeme ubolené nohy. Doplníme energiu a príkrym svahom schádzame dolu. Humor nás ešte neopustil a pomáha udržiavať morálku družstva. Krátko pred štrnástou dorazíme na Skalky. Aj tu sa ukladáme do trávy. Utrápení vytúžene hľadíme na

42

stále vzdialený majestátny Kľak. Posilníme sa pred posledným výrazným zostupom a ešte výraznejším štveraním na posledný vrchol. Vo Vríčanskom sedle viacerí sústredíme posledné sily. Postupne zdolávame poschodia Kľaku. V bode Pod Kľakom zmobilizujeme i ten zvyšok svojich posledných síl a derieme sa do výšav. O 16.45 hodine sme to konečne dali všetci deviati. Rozhliadneme sa víťazoslávne navôkol. Kľak si však nevšíma našu radosť a nadšenie. Ďalej si ticho pradie a prikrčený čaká ďalších hostí. Fotíme sa pri dvojkríži. Sú to najcennejšie zábery z troch dní v zostave všetci deviati z dnešného dňa a šiesti, ktorí sme to bez prerušenia odšliapali celé. S úľavou hľadíme na vzdialené Martinské hole. Ten pohľad a pocit zavŕšeného úsilia nás nabudia na zostávajúcich päť kilometrov zostupu do Fačkovského sedla. Zmenili sme koniec trasy a dojednali si odvoz „strelou“.

Asi po hodine a pol už sedíme v štýlovej reštaurácii Salaš Kľak a doprajeme si špeciality podľa chuti. S dobrým pocitom urobíme posledné spoločné foto. Dúfam, že nebolo naozaj posledné a naša malofatranská partia sa ešte stretne zas niekde na horách. Spoločné úspechy ľudí spájajú.

Prechod Malej Fatry sa určite dá uskutočniť aj sólovým spôsobom. Človek vtedy môže mať intenzívnejší zážitok so splynutia s prírodou, ale nikdy sa so všetkými svojimi zážitkami nedokáže s niekým podeliť. Veď ako sa hovorí, vo dvojici sa to ľahšie ťahá. Žiaľ býva polovičný a radosť dvojnásobná. A ak máte taký kolektív, s akým som splynul na dvadsiatom ročníku prechodu ja, potom máte fantastické nezabudnuteľné zážitky, o ktorých stačí aj po rokoch komukoľvek z účastníkov niečo z prežitého len naznačiť a oboch vás pri srdci zahreje. Všetko je povedané v pohľadoch. Niektoré chvíle sú neopísateľné. Keď na Veľkom Kriváni zažijete východ slnka. Keď sa po troch dňoch kráčania v žiari zapadajúceho slnka dotknete na poslednom vrchole trasy dvojkríža na Kľaku. Radosť znásobená počtom prítom-

ných je pre mňa cennejšia, ako keď by som sa mal tešiť z toho, že som to zdolal sám. Prešli sme po horách kus cesty. Tri dni sme sa nadchýnali fascinujúcimi krásami Malej Fatry a šíreho okolia. Mnohí by povedali KRÁSNA KRAJINA. Ale ja som si po celý čas uvedomoval, že to je oveľa viac. Hľadel som a videl svoj DOMOV a našu VLASŤ. Cítite ich, aj keď ste ďaleko za hranicami. Vlasť. Pojem, ktorému sa v poslednej dobe vyhýbajú predstavitelia nášho štátu pri svojich vystúpeniach, akoby sa za ňu hanbili. Novinári sa tomuto pojmu, pre nich iba slovu, každodenne vyhýbajú ako čert svätenej vode. Tam hore som si uvedomil, že niečo nie je v poriadku, ak sa z našej spoločnosti postupne vytráca pojem, ktorý nám s láskou vštepovali doma naši rodičia a o ktorom nás s láskou učili kedysi i v škole. Budeme sa môcť ďalej nazývať spoločnosť? Či budeme už len masou spotrebiteľov?

Iba ten, kto pozná svoju vlasť, môže ju milovať a s láskou chrániť. Neprestaňme ju spoznávať!

43
Radostný záver hrebeňovky na Kľaku. Foto: O. Bohuš

sTreTNuTIe cYKloTurIsTov KsT vo vrÚTKacH Ján Pullmann, Jozef Haráni

Viac ako 130 bicyklistov z celého Slovenska sa v termíne od 10. do 12. 9. 2020 stretlo na 42. zraze cykloturistov KST vo Vrútkach. Organizátorom boli vrútocké kluby, a to KST Vrútky a TK Fatra Vrútky. Zraz sa mal pôvodne uskutočniť od 19. do 23. 8. a mal ho organizovať Klub slovenských turistov Turiec. Výkonný výbor regionálneho klubu však rozhodol o zrušení organizovania tejto akcie. Záujem cykloturistov z celého Slovenska o stretnutie pretrvával, a aj primátor mesta Vrútky Mgr. Branislav Zacharides nám vyšiel v ústrety. Tento zraz sme pripravili ako sprievodné podujatie Dní mesta Vrútky. Ďakujeme pánovi primátorovi za ústretovosť, ochotu a spoluprácu pri zorganizovaní tejto akcie. Otvorenie sa uskutočnilo pri budove Mestského úradu Vrútky. Okrem primátora mesta Vrútky sa zúčastnil otvorenia aj zástupca primátora mesta Martin Rudolf Kollár. Vedenie turistov reprezentovali Peter Dragúň, predseda Klubu slovenských turistov a Martin Čajka, predseda sekcie cykloturistov KST.

Pri otvorení zrazu bola slávnostne prestrihnutá páska novo vybudovanej od-

dychovej zóny budúcej cyklotrasy z Martina do Vrútok, ktorá bude pokračovať až do Žiliny. Potom sa pelotón cyklistov vybral na spoločnú trasu. Pripojilo sa aj 30 žiakov z vrútockých základných škôl s charitatívnou akciou „Na kolesách proti rakovine“. Spoločná trasa viedla z Vrútok cez Turčianske Kľačany, Sučany, Turany do Krpelian. Tu bolo podané občerstvenie aj s výborným gulášom. Účastníci ďalej pokračovali cez Nolčovo, Turčiansku Štiavničku, Sklabinský Podzámok a Sklabiňu do Martina.

Pre účastníkov zrazu sa po dve popoludnia konali v kultúrnej sále Kriváň prednášky. Vo štvrtok to bola téma „Jaskyne a Turiec“ v podaní Mgr. Pavla Pokrievku, predsedu JK Speleo Turiec a uskutočnil sa krst knihy „Na dvoch kolesách“ od autorov Ernesta Rusnáka a Miroslava Herchla. Je to kniha, ktorá slovom a obrazom zachytáva momenty z doterajších zrazov cykloturistov KST 1978 až 2019. V predaji bola aj kniha Jozefa Harániho „Okolo Slovenska po hraniciach“. V piatok bola prednáška na tému „Zaujímavosti prírody v NP Veľká Fatra“ od riaditeľa správy NP Veľká Fatra Mgr. Petra Vantaru.

44
Turistický pelotón sa „rúti“ okolo koníkov vo Valentovej. Foto: J. Haráni

V sobotu a nedeľu bol voľný program účastníkov zrazu podľa odporúčaní organizátorov zrazu a dostupnej mapy Cyklotrasy Turčianskej záhradky. Medzi účastníkmi zrazu najväčšie zastúpenie mali turisti zo Starej Ľubovne, ďalej KST Nižná, Vinné a Prešov. Najmladší účastníci boli Marek a Patrik Švecovci z KST Stropkov, dvojičky ktoré mali 2 roky. O niečo starší účastník Matej Macko zo Starej Ľubovne má 3,5 roka a na svojom malom detskom „bicyklíku“ prešiel v prvý deň po vlastnej osi s rodičmi a s celým pelotónom cca 100 cyklistov z Vrútok cez Turčianske Kľačany, Sučany, Turany až do Krpelian. Každý účastník zrazu dostal informačný bulletin, účastnícky list, zrazové odznaky, mapu cyklotrás Turčianskej záhradky a informačné turistické materiály regiónu Turiec a Žilinského kraja. Na spoločných cyklotrasách účastníci zrazu navštívili Teplické serpentíny v Turčianskej Štiavničke, Šútovský vodopád, Sklabinský hrad, Ga-

45
Prejazd cez hlavnú cestu do Karlovej. Foto: J. Haráni

derskú dolinu, videli v Rakove krásne drevené sochy s rozprávkovou a náboženskou tematikou, lyžiarske centrum Snowland Valča. Bicyklami vyšliapali aj na Martinské hole a pešie túry boli orientované na chatu Kľačianska Magura a Martinské hole. Jednotlivci zašli bicyklami až do Turčianskych Teplíc, čím obišli celý Turiec v dĺžke viac ako 100 km. Počas zrazu mohli turisti využiť aj

cyklobus, ktorý jazdil cez víkend zo Žiliny do Turčianskych Teplíc podľa pevného cestovného poriadku.

Na záver zrazu zástupcovia KST Nižná na Orave prevzali putovný štafetový kolík, čo ich oprávňuje zorganizovať ďalší, 43. ročník zrazu cykloturistov KST.

Organizátori tohto celoslovenského podujatia boli Ing. Ján Pullmann, predseda KST Vrútky, Jozef Haráni, predseda TK Fatra Vrútky a Mgr. Juraj Gorilák za Mestský úrad Vrútky. Členmi organizačného štábu boli Miroslav Šveda a Bohuš Šlichtík zo Sučian a členovia KST Vrútky Viera Pauková, Eva Ľuptovská, Oľga Račková, Štefan Vlžák, Peter Ohurniak a Jana Pavláková. Účastníkov hromadných cykloakcií sprevádzali so sprievodným vozidlom Jozef Haráni a zdravotný personál MUDr. Mária Galčíková a Gitka Kleskeňová. Počas akcie nedošlo k žiadnemu úrazu a tak účastníci odišli domov s krásnymi zážitkami a novými poznatkami o regióne Turiec.

42. ročník zrazu cykloturistov sme prispôsobili súčasnej pandemickej situácii. Išlo hlavne o dodržiavanie hygienických predpisov pri jazde bicyklom a dodržiavanie dopravných predpisov.

46
Odovzdávanie štafety cyklozrazov. Foto: H. Pullmanová Turistická „vrchnosť“ na turčianskej cyklorozhľadni na Brotnici nad Necpalmi. Foto: J. Haráni

vÝsKuM JasKÝň Na salaTíNe v NíZKYcH TaTrácH

Miroslav Jurečka, Pavol Jurečka

Keď sa zdá, že v mori hôr Slovenska už naozaj nie je čo objavovať a všetky „podstatné“ jaskyne v Nízkych Tatrách boli objavené, oplatí sa zobrať mapu a ešte raz sa dobre pozrieť, či boli vyčerpané naozaj všetky možnosti. Presne takto sme si všimli masívny vrchol Salatína. Nachádza v západnej časti Nízkych Tatier a tvorí veľké spádové územie, ktoré má už na prvý pohľad speleologický potenciál ako Krakova hoľa, Ohnište, Kozie chrbty a Veľký bok. Preto neušiel našej pozornosti a neustále sme sa sem vracali skúmať niečo nové a neznáme.

Na hrebeni Malého Salatína sa nachádzajú krasové útvary a jaskyne. Vrchol je pokrytý kosodrevinou, smerom na východ a západ spadajú strmé lavinózne svahy. V okolitých dolinách žije množstvo zveri - medvede, diviaky, vlky. Salatín stojí osamotený a oddelený dolinou od hlavného hrebeňa Nízkych Tatier. Práve táto poloha, výška cez 1600 m n. m., v sebe skrýva netušené možnosti. Po predchádzajúcich prieskumoch nám zostali mapy dvoch jaskýň a zmienky o jaskyniach. Dokumenty však nemali žiadnu lokalizačnú hodnotu a preto sme prakticky začínali od nuly. Oblasť Salatína skúma Oblastná speleologická skupina Ružomberok po častiach už od roku 2001. Nejde preto o žiadny expedičný, rýchlo kvasený prieskum, pri ktorom sa v každej jaskyni niečo vykope, potom sa zbežne zamerajú a následne sa hneď utekajú robiť foto prednášky s potleskom.

Postupne si, popri grafickej prílohe charakteru povrchu, stručne popíšeme jednotlivé jaskyne. Oblasť obsahuje množstvo jaskýň, ale tento článok sa špecializuje len na úzko špecifickú oblasť Malého Salatína.

Zbojnícku jaskyňu sme našli po neľahkom hľadaní v masíve Malého Salatína, ako prvú ešte v lete 2001. Nachádza vo výške 1360 m n. m. Jej portál je umiestnený 95 m kolmo pod vrcholom Malého Salatína na súradniciach WGS: 48°59‘54.147“N, 19°22‘5.340“E. Jaskyňu sme určili ako bivak, tak ako kedysi pravekí lovci. Popri tom, že jaskyňa ponúkala útočisko, sme jej bočnú chodbu priebežne sondážne prekopávali. Koncový zával javí známky slabšieho prievanu. Môže sa však jednať aj o rozsadlinu, komunikujúcu s povrchom. Jaskyňa môže pokračovať cez hrebeň na druhú stranu Malého Salatína. Tu sú závrty, naznačujúce

47
Lumok veľký (Rhyssa persuasoria). Foto: L. Tábi

prítomnosť podzemia, padajúceho cez hrebeň do severných, výverových častí potoka Štiavnička v Komorníckej doline.

Jaskyňu v Salatíne II. sme v neprehľadnom horskom teréne a nie práve vhodnom opise hľadali celé roky a takmer

bezvýsledne. Nakoniec ju po dlhom hľadaní našiel vtedajší študent Katolíckej univerzity Michal Drobný, ktorý sa ku nám občas pridal. Našiel ju len tak, že skoro do nej spadol. Nachádza sa 110 m južnejšie od Zbojníckej jaskyne na súradniciach WGS: 48°59‘50.689“N, 19°22‘4.297“E . Tak, ako os-

48
Začiatok akcie na mieste, kde sa najvyššie dostane auto - 1200 m n. m. Foto: J. Salák Miroslav Jurečka pri spracovaní nameraných meraní. Foto: Ľ. Ivančík

tatné jaskyne v tejto lokalite, má podobný profil horskej jaskyne, ktorú na okraji skalného útesu tvorí puklina padajúca priečne na svah smerom do južného žľabu. Jaskyňa v charaktere typického horského krasu po strmom klesaní a komíne končí zúžením.

Fričov tunel sa nachádza v okrajovom pásme vrstiev Fričových skál na súradniciach WGS: 48°59‘46.056“N, 19°22‘2.028“E. Tvorí ho prepojovacia chodba cez skalné rebro o dĺžke 6 metrov. Jedná sa o fragment chodby zrútenej jaskyne medzi útesom centrálnych skál a žľabom. Je

dosť možné, že sa jedná o „utajenú“ jaskyňu Antona Droppu, ktorá sa všade spomína, ale nikto nevedel, kde sa presne podľa nejasného popisu nachádza.

Sliačanskú jaskyňu objavil Peter Sliačan v lete 2015, podľa ktorého nesie aj svoj názov. Nachádza sa na okraji centrálneho útesu Fričovej skaly v súradniciach WGS: 48°59‘42.974“N, 19°22‘1.235“E. Pri vzdialenom pohľade nám vstup vôbec nepripadal ako jaskyňa a nebolo vôbec jasné či sa nejedná len o skalné abry za rohom v hlbokom skalnom útese. Pred nami to

49
3D mapa terénu a pozícia jaskyne Lidar mapa terénu a pozícia Sliačanskej jaskyne

určite videlo veľa prieskumníkov, ale práve pre toto tam nikoho nenapadlo zlanovať a otvor preskúmať. Bolo treba vyniesť lano a zlanovať 10 m do nejasného terénu. Pri týchto podmienkach to nepochybne vzdali aj takí jaskyniari, ako P. Mitter, A. Droppa a Z. Hochmuth. V ten deň sa však Peter Sliačan len tak nevzdal a pozrel sa na to očami, ako žiaden prieskumník pred ním. Odvážne zliezol cez neďalekú sklonenú skalnú terasu vo výške 100 m nad terénom. Následne sa už dostal k jasnému, čiernemu otvoru v skale, ktorého charakter sme nápadne poznali z Krakovej hole. Po svojich skúsenostiach na druhej strane masívu, kde na neho vybehol z jaskyne medveď už nič neriskoval. Zavolal teda Mira Jurečku a ten do diery horolezecky nebojácne naliezol. Jaskyňa pokračovala voľne a na plný profil ďalej. Vyzeralo to sľubne a tak optimisticky

50
R. Belko st. pri inštalácii doplnkového vetrania. Foto: M. Jurečka

Turn static files into dynamic content formats.

Create a flipbook
Issuu converts static files into: digital portfolios, online yearbooks, online catalogs, digital photo albums and more. Sign up and create your flipbook.