Jaskyne a Hory 2021, časť 1. by Patrik Herčút

JASKYNE a HORY 2021 - regionálna ročenka Žilinského kraja

ROČNÍK XIII

Šéfredaktor: Jozef Haráni, e-mail: speleo@stamaxplus.sk

Redakčná rada: Mgr. Pavol Pokrievka ml., Mgr. Andrej Bendík, PhD., Ing. Ján Obuch, PhD., Ing. Ivana Poláková, PhD., JUDr. Nikolaj Bonda, Bc. Miroslav Jurečka

Grafická úprava: Michal Cíger a Jozef Haráni

Uverejnené príspevky vyjadrujú názory autorov, nemožno ich spájať s názormi redakcie.

Jazyková úprava: Lenka Harániová a Jozef Haráni

Vydala: STAMAX plus s.r.o., Dielenská Kružná 48, Vrútky, www.tkfatravrutky.sk

Osvit a tlač: Alfaprint, s.r.o., www.alfaprint.sk

OBSAH:

Jozef Haráni – Úvodník šéfredaktora

Andrej Bendík – Paleontológia v Suchej jaskyni č. 3

Jozef Haráni – Letný prechod chodníkom Márie Séčiovej

Miroslav Brežný – Synergia jaskyniarov a vodákov

Miroslav Jurečka – Baníctvo a rudy dnes v okolí Ružomberka

Ľubomír Liskaj – Pozvánka na nevšedné jubileum

Pavol Cvacho – Krasová oblasť Hoblíka, 2. časť

Marek Both – Osídlenie Turca v mladšej dobe kamennej

Ján Obuch – Kangchenjunga 8598 m

Andrej Bendík – Živelné pohromy v Turci v rokoch 1900 – 1950

SPOLOČENSKÁ RUBRIKA V ROKU 2021

Peter Cabadaj – Taký bol Janko Novák

Peter Cabadaj – Vizionár Jožo Weider

Peter Cabadaj – Spisovateľ a milovník prírody Rudo Moric

Nikolaj Bonda – Janko Matúška

Pavol Parenička – Básnik Hviezdoslav a slovenská príroda

Ivana Poláková – Malá & Veľká Fatra obrazový sprievodca

Ivana Poláková – Lexikón o osobnostiach Vysokých Tatier

Nikolaj Bonda – 150. výročie Košicko-bohumínskej železnice

Ivana Poláková – Životné jubileum Janka Obucha

Ivana Poláková – Neobvyklé želanie k obvyklému jubileu

Ivana Poláková – Cena dobrovoľníka mesta Martin

Jozef Haráni – Odišiel vrútocký turista Milan Holub

Ivana Poláková – Priekopník maľovaných turistických máp

Pavol Pokrievka ml. – Správa o činnosti JK Speleo Turiec

Miroslav Jurečka – Správa o činnosti OS Ružomberok

Jozef Haráni – Správa o činnosti TK Fatra Vrútky

Fotosúťaž Jaskyne a hory 2022

Zhrnutie

ISBN 978-80-973213-4-5 Rok vydania: 2022, Náklad: 1 500 ks

Fotografie na obálke:

1. strana: Borišov zo záveru Ľubochnianskej doliny. Foto: R. Kontoš

2. strana: Kde chodí slniečko spávať pri Necpaloch. Foto: R. Kontoš

3. strana: Sutina z útrob jaskyne Chleb 2. V pozadí Západné Tatry. Foto: P. Pokrievka ml.

4. strana: Rieka Turiec. Foto: R. Kontoš

9 10 14 24 34 55 60 66 71 82 90 92 97 102 104 109 109 111 114 116 117 118 120 124 130 136 140 148,150

Vykopaná sonda v jaskyni Chleb 2. Foto: P. Pokrievka ml.

ПЕЩЕРЫ и ГОРЫ 2021 - региональный ежегодник Жилинского края ИЗДАНИЕ XIII

Главный редактор: Йозеф Гарани, e-mail: speleo@stamaxplus.sk

Редакционная коллегия: Магистр Павол Покриевка младш., Магистр Андрей Бендик, Док. филос., Инж. Ян Обух, Док.филос., Инж. Ивана Полакова Док.филос, Док.права Николай Бонда, Бак-вр. Мирослав Юречка Графическое редактирование: Михал Цигер и Йозеф Гарани. Опубликованные статьи вы-

ражают мнение авторов и не могут быть связаны с мнением редакции.

Корректорская правка: Ленка Гараниова и Йозеф Гарани

Издательство: STAMAX plus, Врутки, ул. Диеленска Кружна 48, www.tkfatravrutky.sk

Экспозиция и печать: Alfaprint, www.alfaprint.sk

СОДЕРЖАНИЕ:

Йозеф

Гарани – Редакционная статья

Андрей Бендик –Палеонтология в Сухойпещере № 3

Йозеф Гарани – Летний переход потропе Марии Сечиовой

Мирослав Брежны – Синергия спелеологов и лодочников

Мирослав Юречка – Добычаполезныхископаемых и руды в окрестностях Ружомберока

Любомир Лискай- Приглашение на необычный Юбилей

Павол Цвахо – Карстовая область Гоблика, часть 2

Марек Бот – Поселение в Турьеце в раннем каменном веке

Ян Обух – Канченджанга 8598 м

Андрей Бендик – Стихийные бедствия в Турьеце с 1900 по 1950 года

РУБРИКА СОЦИАЛЬНО-ЗНАЧИМЫХ СОБЫТИЙ 2021

Петер Цабадай – Таким был Янко Новак

Петер Цабадай – Провидец Йожо Вайдер

Петер Цабадай –Писатель и любитель природы Рудо Мориц

Николай Бонда – Янко Матушка

ПаволПареничка – Поэт Гвездослав и словацкая природа

Ивана Полакова – Путеводитель в картинках «Малая & Большая Фатра»

Ивана Полакова – Словарь выдающихся личностей из области Высокие Татры Николай Бонда – 150-летний юбилей железной дороги Кошице-Богумин

Ивана Полакова – Юбилей Янка Обуха

Ивана Полакова – Необычное пожелание наобычный юбилей

Ивана Полакова – Премияволонтеров города Мартина

Йозеф Гарани – Вечная память великому туристу Милану Голубу из г. Врутки

Ивана Полакова – Пионерв области нарисованных туристическихкарт Павол Покриевка мл. – Отчет о деятельности клуба спелеологов Speleo Turiec

Мирослав Юречка – Отчет о деятельности Региональной группы Ružomberok Йозеф Гарани – Отчет о деятельности Туристического клуба Fatra Vrútky Фотоконкурс «Пещеры и горы 2022»

Анонс

ISBN 978-80-973213-4-5

Фотографии на обложке:

Год выпуска: 2022, Тираж: 1 500 шт

148,150

1-ястраница: Боришов с конца Любочнянской долины. Фото: Р. Контош 2-я страница: Где солнце садится в Некпалах. Фото: Р. Контош 3-я страница: Щебень изнедрпещеры Хлеб 2. Нафоне Западных Татр. Фото: П. Покриевка-мл.

4-я страница: Река Турьец. Фото: Р. Контош

9 10 14 24 34 55 60 66 71 82 90 92 97 102 104 109 109 111 114 116 117 118 120 124 130 136 140

Pohľad z útrob jaskyne Chleb 2. Foto: P. Pokrievka ml.

THE CAVES AND THE MOUNTAINS 2021 – the regional almanac of Žilina region

THE ISSUE XIII

Chief in edit: Jozef Haráni, e-mail: speleo@stamaxplus.sk

Advisory board: Mgr. Pavol Pokrievka ml., Mgr. Andrej Bendík, PhD., Ing. Ján Obuch, PhD., Ing. Ivana Poláková PhD., JUDr. Nikolaj Bonda, Bc. Miroslav Jurečka

Graphical design: Michal Cíger, Jozef Haráni, The language edit: Lenka Harániová, Jozef HarániThe published articles express the opinion of their authors and cannot be linked with the opinions of the editorial office.

Published by: STAMAX plus s.r.o., Dielenská Kružná 48, Vrútky, www.tkfatravrutky.sk

Exposure and print: Alfaprint, s.r.o., www.alfaprint.sk

ÚVODNÍK ŠÉFREDAKTORA

Milí čitatelia, turisti, jaskyniari a ostatná verejnosť, holdujúca prírode vo všetkých formách, vitajte opäť na stránkach nášho (vášho) regionálneho almanachu.

V uplynulom roku spoločenské dianie v rámci Slovenska a nášho regiónu pretrvávalo naďalej a to isté aj čo sa týka zahraničia.

Stále platí to, čo som písal o zdravom sedliackom rozume a o slobode, ktorú sa nám snažia mocní ukradnúť. Ďalej vás už nebudem unavovať opakujúcimi sa frázami, o našej spoločnosti a jej duchovnom aj fyzickom úpadku.

Možno aj práve pre tieto šialenosti, ktoré sa dennodenne dejú všade okolo nás, stojí za to venovať určitý čas a energiu na tvorbu takýchto mini dielok. Tu sa pretavujú pohľady, názory, skúsenosti, príbehy, spomienky a fotografie všetkých prispievateľov na priezračné a čisté informácie v tlačovej aj digitálnej forme. V žiadnom čísle predtým, teraz a ani potom, sme vás čitateľov nezaťažovali a nezaťažujeme informačným balastom vo forme lží, zavádzania alebo vojnového štvania, ktoré sa stali v posledných rokoch takmer spoločenskou normou v obci presstitútskej.

O prírode sa dá našťastie písať v toľkých formách, že normálnych ľudí to nikdy neunaví.

Financovanie tohto čísla prebieha stále formou sponzoringu od firiem, súkromných zdrojov a zdrojov z radov prispievateľov a čitateľov.

A všetkým týmto, ako aj vám milí čitatelia patrí už tradičné poďakovanie za dlhoročnú podporu a priazeň, bez ktorej by sme neexistovali. Do ďalších rokov vám prajem v prvom rade mierové nebo nad hlavou, s ktorým ruka v ruke kráča zdravie a úspechy vo vašich životoch.

Jozef Haráni, šéfredaktor

PALEONTOLÓGIA V SUCHEJ JASKYNI Č. 3

Andrej Bendík

Suchá jaskyňa č. 3, v Belianskej doline vo Veľkej Fatre, je s pomerne veľkým portálovým vstupom známa už niekoľko desaťročí. V snahe objaviť jej pokračovanie tu jaskyniari niekoľkokrát vykonávali prieskum, hlavne vo východnej časti vstupného portálu. 28. 1. 2020 sa, po dvoch pracovných akciách, podarilo Pavlovi Pokrievkovi ml., Petrovi Holúbekovi, Jánovi Vajsovi a Eve Farkašovskej1 preniknúť do podzemných priestorov. Tie pozostávajú z pomerne veľkej vstupnej siene, zúžením so sintrovým jazierkom, menšou pozdĺžnou sieňou so sintrovou výzdobou a chodbou, ktorá vznikla prekopávaním nánosov a závalu a pokračuje ďalej. Jaskyňa je veľmi zaujímavá z hľadiska tektonického (pomerne mohutné bloky, odtrhnuté zo stropu jaskyne), sintrovej výzdoby dokumentujúcou posuny blokov, excentrickou sintrovou výzdobou a pomerne veľkým množstvom fosílnych kostí. Predpoklad, že ide o kosti medveďov jaskynných, sa naplnil, a preto bolo rozhodnuté o ich záchrane a odbere, v čo možno najväčšej miere. Bolo a je to stále dôležité predovšetkým z hľadiska postupových kopacích prác, pri ktorých sa môžu nálezy znehodnotiť. Cieľom je záchrana a zachovanie prírodného dedičstva. Následne sa, už 31. 1. 2020, uskutočnila prvotná obhliadka nálezového miesta s cieľom určiť postup odborného paleontologického prieskumu. Kostrové zvyšky medveďov jaskynných sa nachádzajú v priestore jaskyne v niekoľkých rôznych pozíciách. Budú opisované spôsobom postupu do záveru jaskyne. Časť voľných, na seba nenaväzujúcich kostí sa našla pod vstupných sutinovým kužeľom, pod stenou

jaskyne pred sintrovým jazierkom. Veľmi dobre zachované kosti (lebka – symbol jaskyne), panvová kosť a niekoľko dlhých kostí končatín sa nachádzajú zaliate sintrom za sintrovým jazierkom. Nasleduje úsek s ostrohrannými blokmi veľkosti od niekoľko centimetrov premiešaných s hlinou po niekoľkodecimetrové bloky. Pomedzi ne sú nepravidelne uložené kosti rôznych veľkostí, od kostičiek chodidiel, cez väčšie kosti končatín po lebky. Ojedinele sa našli články prstov a zápästí (členkov), ktoré evidentne patria k sebe, čo naznačuje, že časť kostí nebola po úmrtí jedincov premiestnená, alebo boli možno premiestnené len menšie časti uhynutých jedincov, ktoré sa oddelili (odhnitím mäkkých častí, ale činnosťou zdochlinožravcov) od tela. To by mohol potvrdiť, alebo vyvrátiť, detailnejší výskum. Ďalším spôsobom uchovania kostí bolo ich uloženie pod veľkými spadnutými blokmi, resp. neďaleko pod nimi, pričom tento priestor bol neskôr vyplnený sutinou s kamennými blokmi. Predovšetkým tieto kosti sťažovali postup kopacích prác. Keďže nebolo možné sa zúčastňovať každej pracovnej akcie s cieľom prvotnej záchrany kostí, bola dohoda s „kopáčmi“, že nájdené kosti budú odkladať, čo sa aj stalo, avšak takýmto spôsobom nebolo možné zistiť prvotné nálezové okolnosti. Posledné zachovalejšie nálezy pochádzajú z priestoru za závalom, ktoré však momentálne ostávajú na mieste nálezu a je otázny ich odber.

Počas troch pracovných záchranných paleontologických akcií v roku 2021 boli vykonané sondovacie, výkopové práce na približne 3 – 4 miestach, kde boli viditeľné zvyšky kostí. Zvyšok času bol veno

-

vaný výberu, baleniu a výnosu kostí, ktoré jaskyniari pri svojich postupových prácach odkladali. Aj keď kostrového materiálu je pomerne dosť, je značne poškodený. Stála vysoká prítomnosť vlhkosti, pravdepodobne aj s prívalovými vodami vo veľkej miere znehodnotili kosti, predovšetkým tie, ktoré obsahujú väčší obsah spongióznej hmoty. Táto je náchylná mäknúť a pri dotyku sa rozpadáva, bez možnosti jej záchrany. Tak boli poškodené aj niektoré lebky, preto je raritné nájsť kompletne zachovanú lebku so zubným radom, ktoré by prospeli k presnejšej determinácii, prípadne určeniu fylogenetických vzťahov.

Aj na základe dôležitosti a možnosti zachovania sa prednostne brali tie kostrové zvyšky, ktoré by mohli slúžiť na determináciu a rôzne metódy laboratórneho výskumu (metrika, určenie veku, DNA). Celkovo bolo odobratých viac ako 100 ks kostí, kto-

ré sa po čistení a sušení nachádzajú v SNM v Martine – Múzeu Andreja Kmeťa a niekoľko kostí bolo odobratých pracovníkmi Slovenského múzea ochrany prírody a jaskyniarstva v Liptovskom Mikuláši. Na martinskom pracovisku sa nachádzajú viac alebo menej zachované kompletné, alebo fragmentárne dlhé kosti končatín, rôzne druhy stavcov (krčné, hrudné, bedrové), panvových kostí, kostí chodidiel, vyseparovaných zubov (moláre, očné zuby), spodných aj vrchných čeľustí a lebiek (s aj bez zubných radov). Pochádzajú od rôzne vekovo starých jedincov, od mláďat po staré jedince.

Cieľom do budúcna je záchrana dôležitých determinačných častí kostier medveďov jaskynných, detailnejší prieskum niektorých častí jaskyne, kde to umožňuje zložitá horninová situácia (nestabilné bloky, závaly) a priestor. Problémom jaskyne

Lebka jaskynného medveďa v novej časti Suchej jaskyne č. 3. Foto: P. Pokrievka ml.

je malý priestor na uskladnenie vykopaného materiálu. Cieľom výskumu nie je odber všetkým nájdených kostí, mnohé z nich zostanú súčasťou jaskynných priestorov a duše jaskyne.

Literatúra: Pokrievka, P. ml. Čo je nové v Belianskej doline vo Veľkej Fatre? Regionálna ročenka Žilinského kraja, JASKYNE A HORY 2020. Vrútky, vyd. STAMAX plus s.r.o., 2021, 30 –38. ISBN 978-80-973213-3-8.

Nález lebky medveďa jaskynného medzi kamennými blokmi. Foto: A. Bendík Jediná kompletnejšia lebka medveďa jaskynného získaná zberom z jaskyne. Foto: A. Bendík

Zasintrované zvyšky kostí medveďa

jaskynného, lebka a lakťová kosť. Foto: A. Bendík

LETNÝ PRECHOD CHODNÍKOM MÁRIE SÉČIOVEJ

Jozef Haráni

Tak a Karol Kuchta z Tisovca sa možno v hrobe obráti. Tento mesiac je to presne 30 rokov, keď mi večer v tábore pod Folkmarskou skalou začal rozprávať príbeh o tomto chodníku. Ohník pukotal a ja som počúval. Karol, spolu so svojou priateľkou Katkou Kováčikovou, ma uviedli do tohto, tajomným mystériom opleteného príbehu hradnej panej, ktorú volali pre jej krásu aj Muránska Venuša. Krásna Mária Séčiová bránila svoj hrad pred kráľovskými vojskami, ktoré viedol František Vešeléni. Armáde sa darilo postupovať, preto Vešeléni predstúpil pred hradnú pani a žiadal jej kapituláciu. Mária sa nepoddala, a tým očarila rytiera tak veľmi, že ju požiadal hneď o ruku. Po odpoveď si mal prísť po polnoci, ale keď prišiel, zajali ho. Žalárnik mu sľúbil ruku Márie, ak opustí kráľa, inak mu hrozí smrť. Rytier odpovedal, že je proti jeho cti zradiť kráľa. To Máriu presvedčilo o rytierovej povahe a tak získal ruku Muránskej Venuše. Odvtedy uplynulo 377 rokov. Chodník, ktorý sleduje pôvodnú medzihradnú cestu z roku 1644, je dnes turis-

tická magistrála, vedúca pohoriami Muránska planina a Cerová vrchovina. Magistrála je značená červeným turistickým značením a priamo na trase, na turistických ceduliach a smerovníkoch je uvádzaná ako Cesta Márie Széchy. Je pomenovaná po Márii Séčiovej (maď. Széchy), druhej manželke palatína Františka Vešeléniho ( maď. Wesselényi).

Spája Muránsky a Fiľakovský hrad a je to fakticky najdlhšia hradná cesta na Slovensku. Trasa začína na Muránskom hrade, pokračuje cez vrch Tŕstie do Rimavskej Soboty, potom Cerovou vrchovinou prichádza do Fiľakova. V miestach, ktorými vedie, je sústredených viacero sakrálnych pamiatok, hradov a významných archeologických lokalít. Celková dĺžka trasy je 83 km a odhadovaný čas na jej zdolanie je cca 22 hodín. Karol už niekoľko rokov nie je medzi nami a tak som sa rozhodol, že mu tento prechod venujem in memoriam. Mrzí ma, že sa nedožil tejto chvíle. Je 16. jún 2021, streda predpoludním. Stojíme pred mojim domom vo Vrútkach. Lúčim sa s mojou manželkou Lenkou a najmladšími synmi

Stúpanie zo Sedla Predná Hora na Muránsky hrad v pozadí, ukrytý na vrchu Gigánka. Foto: J. Haráni

Jakubom a Nikolasom. Ostatné deti máme u náprotivkov. Účastníci tejto výpravy sa zastabilizovali pri počte 10. Jedenásty je náš šofér, styčný dôstojník, obslužný personál a na 4 dni pán Medulienky (moja 9-miestna VW Caravella) Dušan Scholtz. Tejto akcii velím ja. Ďalší účastníci sú Nikolaj Bonda – Niki, Miška Bondová, Janka Litvajová a Zdenko Litvaj. V druhom, iba na dnes prepravnom aute, je prievidzská skupina Pavel Pařízek – Pali, Mária Gregušová – Majka a Igor Grác, ktorú dopĺňajú poslední Martinčania – Ivka Poláková a Emil Rišian. Z Vrútok vyrážame niečo po deviatej hodine. Sme dobre naladení a počasie nám opäť vyšlo. Sú riadne „peky“, ale tie väčšie majú prísť tesne po našom príchode na štart. Cesta na východ ubieha celkom fajn. Zopár krátkych zastávok a pár minút po pol dvanástej dávame poslednú pauzu pred Prednou Horou pri prameni Hrona, legendárnej to slovenskej rieke. Tu už kolujú prvé prípitky z rôznych zdrojov. A ja opäť nedisponujem žiadnym alkoholom. Nie som veľkým zástancom týchto praktík. Ostatným to evidentne nevadí. Večer po turistike je to niečo iné. Potom sa presúvame do Muránskej Huty, do sedla Predná hora.

Tu je začiatok nášho prechodu. Všetci sa však dožadujú návštevy penziónu Predná Hora, kde chcú ochutnať pivo z miestneho pivovaru rovnomenného názvu. Takúto príležitosť som si nenechal ujsť ani ja. Presúvame sa teda oboma autami po divokej ceste balkánskeho typu až k samotnému žriedlu tohto penivého moku, aby sme tu strávili nejaký čas. Miestna obsluha je slimačia. Kým sme sa dostali k pivu, tak nám pomaly naskákala koprivka. A to keby som sa nepostavil a doslova nevypátral a nehnal obsluhu, tak tam sedíme možno aj doteraz. Neviem prečo, ale nakoniec mi pivo chutilo ako martinský skanzen. Hm... zvláštna asociácia. Vraciame sa späť do sedla. Je 13.50 hod a po spoločnom fotení vyrážame po žltej značke na hrad. Je riadna spara, no my našťastie kráčame väčšinou lesmi a lesíkmi. Za 1,15 hod prechádzame okolo Vešeléniho jaskyne. Je poctivo zamrežovaná. Po pár minútach prichádzame k chate pod Muránskym hradom. Je to skromne prežívajúca stavba, ktorú držia pri živote občasné návštevy turistov, dopredu nahlásené. Pre okolo idúcich turistov nie je prístupná. Napriek tomu sa usádzame za stôl pred chatou, pojedáme a potom sa púšťame na

Nástup zo Sedla Predná Hora nad Muránskou Hutou. Foto: J. Haráni

hrad. Je 15.50 hod a až tu je oficiálny začiatok chodníka Márie Séčiovej. Prechádzame okolo obelisku rodiny Coburgovcov a ďalej hore hradnou cestou. Za desať minút sme na Muránskom hrade (935 m n. m.). Chodíme po celom areáli hradu a sme rozdelení na skupinky. Vyšiel som aj na kótu Cigánka, čo je vlastne oficiálny názov celého masívu, na ktorom sa nachádza Muránsky hrad. Bol som tu s mojim otcom vo februári 1990 v rámci akcie 54 vrcholov Slovenska. Spomienky zavibrovali. Chcem byť chvíľu sám a tak schádzam späť k chate. Čakám ostatných. O chvíľu mi volá Niki, že kde som. Hovorím, že dolu. Trochu ma zjazdil, že na hrade sa oficiálne mala zahájiť cesta prípitkom. Musel som uznať, že áno, mal pravdu. No nič... Zišli dolu a o 16.45 hod sa púšťame ďalej po červenej. Chvíľka pauzy pri prameni pod chatou a šliapeme ďalej. Po tejto značke som vtedy vychádzal s otcom. Teraz schádzame späť. Dušan už netrpezlivo vyvoláva. Penzión Lykovec nás očakáva. 17.35 hod vychádzam z lesa. Potom ešte

zhruba 10 minút k penziónu. Ubytovanie, sprcha a večerné posedenie. Vo štvrtok ráno sa zobúdzame dobre vyspatí. Večer bol hlučnejší. Tak ako býva každý prvý večer. Veľa spomienok, veľa rečí, veľa alkoholu... Každý sa chce pridať. Podľa toho aj dnes postupujeme. Do toho raňajky a nástup o 7.45 hod. Na to, že máme pred sebou najdlhší deň, to nie dobrá voľba. Ranné foto pred penziónom a vyrážame. Odprevádza nás, nad nami sa čnejúci vrch Cigánka a červená značka. Prešli sme celým Muráňom a následne lúkami, po ktorých prechádzame krátky lesík a ocitáme sa v Muránskej Lehote. 8.26 hod prechádzame okolo medializovanej krčmy Parlament. Je zavretá. Po chvíli opäť lúky a brutálne vysoká tráva. Alergikov trochu vybláznila... a mňa vyhnala do lesa. Každého niečo... Oskar neúprosne útočí. Tešíme sa na každý kúsok lesa, ktorý nám poskytne príjemnú tôňu. Kocháme sa scenériou Muránskej planiny. Postupujeme zaujímavými úsekmi cez Holú horu až k chate Nemcová.

Záverečné schody k vstupnej bašte Muránskeho hradu. Foto: J. Haráni Obelisk rodiny Coburgovcov na začiatku chodníka Márie Séčiovej. Foto: J. Haráni

Tieto úseky sú súčasťou pastierskeho územia, celkom slušne udržiavaného. Je to tu samá čerešňa a veľa spasených, no zároveň udržiavaných úsekov. Prechádzame ponad Muránsky salaš, no niet času na schádzanie k nemu. 10.25 hod míňame spomínanú chatu Nemcová. Nasledujú Tri chotáre a sedlo Korimovo. Je 11.50 hod. O hodinu prechádzame najvyšší bod celého prechodu, masív Tŕstie (1132 m n. m.). O 13.00 hod sa ocitáme na kóte Tŕstie (1100 m n. m.). Na chatu pod Tŕstím nás to neťahá. Nie je prístupná pre turistickú verejnosť a tak sa stráca motivácia. Radšej pokračujeme po červenej. Míňame Kvakov vŕšok a o 15.10 hod sa ocitáme v osade Polom. Tu nás čaká Dušan s teplým pivom. V tejto horúčave je aj teplé pivo relatívne studené. Skrátka sa prezliekame do suchého (aspoň teda ja) a po pol hodine oddychu sa berieme ďalej. Emil, Ivka a Igor to na dnes vzdávajú. Majú na to svoje dôvody. My „skalní“ ideme. Hneď po desiatich minútach prechádzame cez moderné gazdovstvo plné zúrivých, no priviazaných psov. Až na jedného. Vyzeral

drsne a aj drsne vystupoval. Vedel som, že musím vyzerať drsnejšie. Asi som aj vyzeral, lebo keď som na neho zavrčal a naznačil, že mám palicu, tak zastal. Zastal, no čakal čo bude ďalej. Dôstojne sme od neho odkráčali a tak to vzdal. Pokračujeme lúkami a cestami necestami. Lesa je menej a tak nás slnko decimuje. Prechádzame kótu Laz a 16.55 hod sme už v sedle Brezina. Opäť Dušan. Jedno relatívne studené pivo, aby bolo cestou čo potiť a ťaháme ďalej. Šli sme úsekom plným nádherných, vysokých a pokrútených borovíc. Boli sme z toho uchvátení až tak, že sme zišli zo značky. Miesto toho aby sme sa vrátili, tak sme spravili klasickú chybu kufrovačov. A však to prejdeme tadiaľto a potom tadeto a potom sem a potom tam. No skrátka zišli sme sa dole do doliny Brádňanského potoka a napojili sa na cyklocestu. No táto operácia nás tak vyčerpala, že kým sme sa vyškriabali späť aspoň do osady Kadlub Kyjatice, boli sme úplne grogy. Bolo 19.00 hod a my sme toho mali naozaj plné zuby. Prešli sme toho viac ako keby sme išli správnou čer-

Vyhliadka z masívu Cigánka, na ktorom je Muránsky hrad. Foto: J. Haráni

Raňajky na tretí deň po nocľahu v jazdeckom klube Excel Madon pri Rimavskom Brezove. Foto: J. Haráni Muránsku Lehotu máme za sebou. A Cigánku s Muránskym hradom v pozadí tiež. Foto: P. Pařízek

Polia nad Majšou pri vodnej nádrži Kurinec. Foto: J. Haráni Chodník vedúci voňajúcimi lúkami nad Hnúšťou. Foto: J. Haráni

venou a tak voláme Dušana. Dnešný cieľ, sedlo Prievaly máme v Kadlube. Už Medulienkou sa prepravujeme do obce Rimavské Brezovo. Tu máme u Miloša Hrončeka, miestneho majiteľa jazdeckého klubu Excel Madon, sľúbené ubytovanie. Podmienky sú primerané. Jedna sprcha je pre všetkých, no sekcie na spanie sú rozdelené na ženské a mužské. Hlavne v noci by to ženy ťažšie zvládali. Zdenko ráno prehlásil, že bol fakticky na rockovom koncerte. Mal smolu. Zaspával ako posledný a tak si ten koncert najviac užil. Večera bola zaistená. Živánska z kuracích stehien a kopec vychladeného plechovkového piva. Sedeli sme za stolom, provizórne pozbíjaným z paliet. Boli sme dlho do noci a užívali si relatívny chlad noci. Večer bol plný chlapských rečí s chlapským koncom.

V piatkové ráno vstávame skoro a uplynulé dva dni už začíname cítiť. Ja mám už tradičné odreniny, no zatiaľ to ide. Ranč je plný zvierat. Okrem koní je v kliet-

kach množstvo rôznych operencov. Ako bonus je pri vstupe nad dverami hniezdo, z ktorého trčí sedem mláďat lastovičky. Celý čas nás otravovali štyri psíky. Keďže to boli kríženci, nevedeli sme určiť z tých pitoreskných tvarov, ktorý je najkrajší. Raňajky máme za sebou a tak sa pakujeme. Vyplácame Miloša a zároveň sa lúčime. Nasadáme do Medulienky a 7.20 hod sme v sedle Prievaly. Lúčime sa s Dušanom a vyrážame. Míňame kótu Klinové (495 m n. m.) a potom lúky a háje a háje a lúky. Niečo po deviatej prechádzame samotou Bolfovo a od miestnych cyklistov sa dozvedáme, že už aj tu majú medvede. No paráda...! Čoraz častejšie máme problémy so značením. Z ničoho nič značka zmizne a veru bez GPS

Bohatý „múdry stĺp“ na Kurinci. Foto: J. Haráni Trávnatá džungľa nad obcou Bulhary. Foto: J. Haráni

máp v telefónoch, by sme mali veľakrát problémy. Nabehli sme na asfaltové úseky, ktoré nás ničia. O 10.20 hod nás v Horných Záhoranoch čakal Dušan a zlatá pani, majiteľka miestnych potravín. Kúpili sme si vychladenú Plzeň a ja som sa konečne prezul do sandálov naboso. Vtedy som ani netušil, akú fatálnu chybu som spravil. Odvtedy mi navreli otlaky a prakticky až do konca akcie som kríval. V tom momente som si to ešte chvíľu užíval, kým nás chladilo to skvelé

pivko. 11.11 hod ideme ďalej.... po asfalte. Po chvíli odbočujeme na poľnú cestu, ktorou sme po hodine na Pokoradzských jazierkach. O 13.15 hod sme v Nižnej Pokoradzi, ktorá je súčasťou Rimavskej Soboty. Po chvíli sme v centre mesta. Skúšame hľadať niečo na jedenie, no nakoniec sme dali pár pív a ja s Nikim a Litvajovcami ťaháme až na Kurinec. Ostatní to s jedlom nevzdávajú a skúšajú ďalej. 15.24 hod prechádzame ponad Rimavu a o hodinu sme pri vodnej

Vyprahnutý úsek nad Mojínskou kyslou. Foto: P. Pařízek Na Kurinci sa zvečerieva. Foto: P. Pařízek

nádrži Kurinec. Víta nás opäť Dušan, ktorý ešte predtým stiahol z mesta známu trojicu zo včera. Ja ako vždy prichádzam dokatovaný s dvoma obrovskými pľuzgiermi. Takže nasledovali sprchy, pivné kúpele a neskorá večera na želanie u majiteľa Chaty na pláži Ľubora Kovalčíka. Bol to vyprážaný syr s domácimi zemiakmi a domácou tatarkou. Bolo to naozaj skvelé, domáce jedlo. Ani náznak po reštauračnej pachuti. Väčšina z nás po 20 tej hodine postupne odpadáva do postelí. Je stále brutálne teplo.

Posledné ráno nás čakajú švédske stoly a tak skorý budík je celkom v pohode. Bol som na izbe s Nikim a myslím, že naše spoločné staccato bolo veľmi podobné tým na vedľajších izbách. Už 5.30 hod snoríme po kuchyni a pojedáme každý podľa chuti. 6.15 hod stojíme pre chatou a po spoločnej fotke vyrážame. No vyrážame. Moje vyrazenie je zmesou smiešnych pohybov, kedy som sa snažil dostupovať na dokatované nohy s čo najmenšou bolesťou. Idem ako idem, no hlavné je, že idem. Okružný

asfalt okolo kempu a potom sa dostávame na poľné cesty a lúky. No len na slabú polhodinku. Potom vchádzame do Dúžavy a ranný asfalt nás trápi ďalšiu polhodinu až k odbočke Majša. Predierame sa cez rôzne pokosené polia, vysoké trávy a zarastené lesíky. Neustále strácame značku, no postupujeme vpred. 8.15 hod sme nad Mojínskou kyslou a o pol hodinu na Trojchotári. 10.35 hod míňame smerovník Nad Čentou. Za 20 minút sme v Sedle Veľký Bučeň pri nefunkčnej chate rovnomenného názvu. Tu si dávame krátku pauzu na doplnenie zásob. Štartujeme k záverečnému útoku na Veľký Bučeň(514 m n. m.). Po pár minútach lesom sme sa vyhupli na asfaltku. Je to časť prístupovej cesty k leteckému radaru, umiestnenému priamo na vrchole. 11.27 hod sme pri vrcholovej ceduli. Je tu drevený stôl a lavice. Sú síce napoly zhnité, no aj tak si tu robíme polhodinovú obednú prestávku. Došiel sem dokonca aj Dušan. Sedíme a debatujeme. Som v poho, no tie nohy... Pokračujeme okolo obrovského hrí-

Veľký Bučeň. Foto: J. Haráni Vyberanie dlhých ostňov z podrážok obuvi. Foto: P. Pařízek

bu – radaru a vnárame sa sprava do žihľavovej džungle. Chodník zmizol a my postupujeme cez vysokú žihľavu pomocou GPS. Občas na nejakom strome blikne značka, ktorá nás uisťuje, že smer je správny. Po pol hodine nás to vypľulo na vyčistený pás pod vysokým napätím. Potom kúsoček asfaltky a zas pofidérne chodníky a lúky. Lúky s trávami, vysokými ako my. 13.23 hod sme na asfalte v dedinke Bulhary. Je to takmer čisto cigánska obec. Odtiaľto až do cieľa vo Fiľakove je už len mučivý asfalt. O 14.00 hod míňame tabuľu Fiľakovo. So mnou, ako s posledným krívajúcim bojovníkom ide už len Niki. Ostatní sú vpredu. Skrátka 14.30 hod sa ocitáme v cieli – pod hradom Fiľakovo. Bál som sa, že zranenie ma zastaví, no vydržal som a došiel po svojich. Ostatní sedia v krčme pod hradom. Ďalší z mojich snov sa naplnil. Ďakujem všetkým čo ma sprevádzali.... na záver len malý dodatok. Neodkladajte svoje sny, lebo sa môže stať, že si ich nestihnete splniť...

Záver chodníka Márie Séčiovej. Foto: P. Pařízek Žihľavový prales za Bučeňom. Foto: P. Pařízek

SYNERGIA JASKYNIAROV A VODÁKOV. Miroslav Brežný

Prvá etapa – jarný Malý Dunaj.

Už od rána chodím mrzutý po byte, prekladám nachystané veci. Mám zobrať ešte polievku či sveter? Mám nervy, podchvíľou pozerám von oknom. V Martine počasie ako v sude, zatiahnuté. Bude pršať, nebude... Mám pršiplášť? Rozmýšľam či zobrať svoj kajak, ale napokon ho nechávam doma. Prvýkrát tohto roku ideme na vodu a akosi sa neviem dočkať.

29. apríla 2021, o 10.00 hod vyrážam sám, bez lode a v duchu dúfam, že nám vyjde počasie. Prichádzam cez Novú Dedinku k Peťovi do lodenice. Víta ma slniečko, jarný spev vtákov a rašiaca zeleň. Nikde nikto, tak rozložím stan a chystám si veci na noc. Podvečer sa schádzame pri ohni s Peťom a prichádza aj Pali.

Ráno ma budí slabý dážď klopkaním na tropiko stanu. Zima mi však nie je. Pomaly sa schádzame. Ľudo s Taminkom (psík), Gusto a Marika. Prišli ešte Paľo s Mirkou, tí idú prvý raz. Mraky sa trhajú a vychádza slnko. Všetci dúfame, že bude pekne. Okolo desiatej sme naložení a odchádzame

smerom do Ivanky. Chceme ísť k pamätníku M. R. Štefánika z roku 1921, ktorý na mieste tragického dopadu lietadla navrhol architekt Dušan Jurkovič. Kópia lietadla je vystavená v hale letiska v Bratislave. Peťo nám dal tip. Skúsiť splaviť prírodný kanál mŕtveho ramena Malého Dunaja v Zálesí. Tichá zátoka, nádherná jarná zeleň... z toho miesta sálal pokoj. Ani sme netušili, že také niečo existuje. Raz darmo, Peťo je tu doma. Gusto ako vždy vykoná príhovor k vode, aby sa nám dobre vodilo a hlavne, aby sme došli suchí. Kladieme lode na vodu. Dnes ideme naľahko, takže s batohmi nemáme starosti. Auž sa húpame v Dunajkách. Asi po hodine prirážame k mólu v Zálesí, kde si chceme trošku oddýchnuť. Po zime nám chýba kondička. Pokračujeme ďalej a kocháme sa krásnym slnečným dňom, vôňou jari a spevom vtákov. Obdivujeme krásne sfarbených káčerov, ako aj vznešený vzlet volaviek sivých, ktoré sme nechtiac vyplašili. Nechcú nás pustiťbližšie k sebe. Po ceste sa zastavujeme na známom trampskom mieste. Tu sa uskutočňujú výročné ohne,ob-

Plavba korunami stromov. Foto: M. Brežný

kolesené totemami trampských osád. To miesto má svoju zvláštnu atmosféru. Sme ticho a to umocňuje pocit piety. Od ohňov sa vznášajú príbehy stoviek ľudí z niekoľkých generácií. Pokračujeme ďalej a cestou stretáme katamaran. Po rozhovore s osádkou sa dozvedáme, že sú to vnuci starých trampov z trampskej osady Zelená sedma, najstaršej TO v Bratislave. Zo Zálesia je to zhruba dve hodiny a sme na hrádzi u Peťa v lodenici. Ťaháme z vody lode a chystáme na druhý deň. Večer sa robí oheň. Jano robí placky. Celý deň rajbal zemiaky. Veď nakŕmiť toľkých vodákov, to musí byť hádam pol vreca. Sedíme pri ohni a vyhodnocujeme deň. Vidno na nás, že sme spokojní, je nám tu dobre.

Ráno sa pomaly balíme a pokračujeme na ťažko. Naložiť všetko do lodí nám dá zabrať. Stany, proviant, batohy... Všetko riadne uložiť, vyvážiť plné lode. Odchádzajú Paľo s Mirkou a Pali so Šparom. Je nádherný 1. máj, všetko spieva, vonia a raší. Odrážame od brehu a pomaly sa plavímeznámou trasou. Je teplučko a tak si nechávame len tričká.

Po príchode do Janíkov nastal známy rituál. Vyložiť lode, postaviť stany a niečo navariť. Však máme čas a máme z čoho. Chvíľu po nás dorazil osamelý Jano na Dunajke a už sme kompletní. Je tu nádherne. Všetko je zelené a rozkvitnuté. Trnka je ako pocukrovaná od kvietkov, bzučia včely. Ak prídeme na jeseň, skúsim ich nazbierať. Vlani ich tu bolo hodne. Gusto z nich robil aj lekvár. Všade cítiť jar. Pomaly chystáme drevo na večernú vatru a ani sa nenazdáme, je tu večer. Pri ohni spomíname, vyhodnocujeme deň a kujeme plány čo na zajtra. Podozrivé ticho a potom do toho spev vtákov. Vraj má pršať.

V noci ma niečo zobudilo. Bol to divný spev vtákov. Asi slávik. To nebýva zvykom, aby takto spievali. Bolo to príjemné počúvať. Ale o jednej v noci? Zrazu to všetko stíchlo a po chvíli už mi bubnovali kvapky dažďa na tropiko stanu. Bol to taký tichý dáždik, ku ktorému sa po chvíli pridal vietor. Najprv to bol len vetrík, no po chvíli to už dobre zavýjalo a dunelo, ažsom myslel, že mi to odtrhne stan. Ráno sme povyliezali zo stanov, no kosa riadna.

Štart zo Zálesia. Foto: M. Brežný

To by až tak nevadilo, ale ten vietor. Niečo prejesť, hlavne teplé. A čo teraz. Ideme, nejdeme. Sledujeme hladinu rieky ako sa vlní a vzdúva v poryvoch vetra, ako vietor nakláňa stromy ku hladine. Niektoré to pod náporom nevydržia a padajú s praskotom do vody. Ak to padne na nás v lodi, tak nás už nikto viac nenájde. Ten vietor je strašný. Dokáže otočiť loď aj keby som ako pádloval. Zrazu jeden strom padá k zemi neďaleko našich stanov a je rozhodnuté. Končíme, to nemá význam. Volám Peťovi, aby prišiel pre nás. Balíme stany, lode a batohy nosíme na druhý koniec lúčky k ceste a čakáme na odvoz. Spravíme kopu a my sa tiež hrčíme spolu v tom vetre a kujeme plány, čo o dva týždne.

Druhá etapa – voľné pokračovanie.

Utorok 18. mája. Znovu sa stretávame v lodenici u Peťa. Tentoraz sme sa rozhodli, že sa pokúsime splaviť Malý Dunaj až do Kolárova. No uvidíme. Ja s Ľudom, Tamim a Ďurim do katamaranu, Marika s Gustom v jeho kánojke. Samozrejme na ťažko. Aj nám to trvalo, kým sme to všet-

ko nabalili. Však ideme na štyri dni. Vodu, jedlo a batohy. Pri nakladaní nachádzam na dne lode chrústa. Dívam sa na toho chrobáčika ako na zjavenie. Chrústa som videl naposledy pred možno päťdesiatimi rokmi, keď sme ich ako chlapci chytali neskoro večer pod pouličnými lampami a dávali si ich do škatuľky od zápaliek. Celý večer som potom doma počúval jeho škrabot. Vyrazili sme o pol jedenástej. Bolo tak čudne zamračené, dúfam, že to nebudeme musieť vzdať ako posledne kvôli dažďu. Tu je už všetko zelené, vonia to kvitnúcimi osikami a vrbinou. Odrážame od brehu a necháme sa unášať prúdom. Vody je dosť a dobre to tečie. Cestou nás pozorujú oči vtákov, hlavne volaviek. Na starých kmeňoch stromov zbadám trsy sírovca. Jedlá huba farby pomaranča pripomína chuťou kuracinu. Prirážame k starému ležiacemu kmeňu a Ďuri s nožíkom v ruke plní igelitku, ktorú mu podáva Ľudo. My už vieme, čo s tým. Počasie nám zatiaľ praje a zdá sa, že mraky sa roztrhali. Cestu nám lemujú rozkvitnuté kríky hlohu, akoby boli zasnežené. Sírovce sa na nás usmievajú z každého prách-

Na Váhu pred Kolárovom. Foto: M. Brežný

nivého stromu. Keby sme šli na druhý deň domov, určite ich nazbieram viac. Míňame „našu lúčku“v Janíkoch, kde tak radi stanujeme. Zamávame Ambrózovi (patrón včelárov), ktorého reliéf niekto pred pár rokmi vyrezal do starého agátu. Dnes chceme splaviť čo najviac. Stojíme až „Pod krížom“. Miesto veľmi pekné. Obzeráme, kde by sa dali v budúcnosti postaviť stany a založiť tábor. Neďaleko rozvoniava borovicový lesík a lúčka je plná kvetov. Vôňa materinskej dúšky sa nesie ovzduším. Stojím v lodi a pozerám sa späť odkiaľ sme prišli, cloním si rukou oči a kamaráti hneď komentujú „pohľad do minulosti“ a keď sa otočím a hľadím dopredu tak „pohľad do budúcnosti“. Obloha sa čistí, je nádherne a my sa blížime do Jelky ku mlynu. Nemienime tam už spávať. Je to síce pekné miesto, je tam pivko a varia tam parádne halászlé, pečené ryby, ale nikdy sme sa tam nevyspali kvôli kriku opilcov a hlasnej hudbe. Ráno príde pán a pýta peniaze za stan. Nemáš sa kde umyť, len v Dunaji, na záchod do prírody a on pýta ešte peniaze. Pokračujeme k „Paľovi“ a tam pri mŕtvom ramene rozložíme stany. No paráda. Tu nám nič nechýba.

Ranné slniečko na obzore nádherne farbí krajinu do sýtych odtieňov zelene. Všetci ešte spia a ja už behám s foťákom pomedzi stany a snažím sa to zachytiť. Robím raňajky. Sírovec na cibuľke a desať vajec nám urobí náladu na celý deň. Kŕdeľ husí na vode nás odprevádza. Začína sa trochu zaťahovať, ale nevadí, nie je zima. Po chvíli sa to pretrhá a zas nám svieti slniečko. V diaľke vidíme mólo, tak tam zastavujeme, priviažeme člny a nad hlavami sa nám deje zvláštne divadlo. Roja sa tam včely. Hučí to ako v úli. Sme na táborisku „Potônske lúky“ a milá pani nás víta pokojným hlasom, že to sa len jej včely roja. Nakúpime med, oddýchneme a ideme ďalej. Cestou míňame rodinku labutí s malými, nepokúšame sa k nim priblížiť. Už nás raz naháňal gunár a bol veľmi vytrvalý. Blížime sa k sútoku Malého Dunaja a Čiernej vody. Zdravíme rybárov a v diaľke už vidíme hrádzu elektrárne. Zaťahuje sa a pomaly sa aj rozprší, nie husto, ale už vám to znepríjemní deň. Stojíme v pršiplášťoch pod stromami a musíme počkať. Dážď ustáva, tak môžeme pokračovať. Prenášame lode a batohy pod hrádzu. Krajina sa mení, míňame zná-

Pohoda v Janíkoch. Foto: M. Brežný

me miesta, pred pár rokmi sme to plavili s Ľudom. Ale čo pozorujeme za tých pár rokov, je množstvo pribúdajúcich stavieb na brehoch a pribúdajúcich cedúľ s nápisom „ZÁKAZ VSTUPU, SÚKROMNÝ POZEMOK“. Niekto sa ozve: „a z čoho to stavajú?“ Dostáva veľmi rýchlo odpoveď: “zo štátneho rozpočtu“. Zvečerieva sa, prichádzame do Jahodnej. Prespíme určite v dákom kempe v ALBA REGII. No, omyl. Všetko zavreté, nikde nikoho, ešte nezačala sezóna. Na bráne kempu Ďuri nájde telefónne čísla, tak volá. Majiteľ, postarší pán nám príde otvoriť. Ale nielen kemp, ale aj sociálne zariadenie. No čo mám povedať, raj na zemi. Teplá voda, kuchynka, sprcha, ani stany sme nestavali. Pekne pod prístreškom. Tak dobre som sa už dávno nevyspal. Večer nám chýbal oheň. Drevo mokré a stále mrholilo. Vytiahol som môj drievkáč (varič na drevo z odkvapkávača za 2 €) a zapálil som oheň na klátiku. Všetci sme sa spokojne okolo neho pousádzali a dívali sa do plápolajúcich plameňov. To bolo to posledné, čo nám chýbalo v ten deň ku šťastiu. Ráno pobaliť, lode na vodu a vpred do budúcnosti.

Štvrtok 20. mája. Stále je dáko zamračené, neprší, ale plavíme, to je hlavné. Všetko je tak krásne zelené, tá jarná hrášková. Pod Jahodnou nachádzame rybárske prístrešky, ale zaplavené. Tu na hornom toku do poly po okná, ale čím ďalej nižšie vidíme už len strechy. Nikde nikoho, na vode nie sú ani kačice. Ľudo má návrh, že by sme šli pozrieť Klátovské rameno ako sa vlieva do Malého Dunaja. Prítok je vraj priezračná čistá voda vyvierajúca z priesakov. Prichádzame k sútoku a sme sklamaní. Všetko zaplavené, hladina možno o dva metre vyššie a vyliata do Klátovského ramena. Aspoň pozrieme mapu a pokračujeme ďalej. Vyčasuje sa, slniečko príjemne hreje. Plavíme sa krajinou a nevieme kde sme. Všade okolo nás vyliaty Dunaj, v lesoch, na lúčkach, v krovinách, no proste všade. Neostáva nám nič iné, len ísť ďalej. Začína sa zvečerievať a hľadáme miesto na

bivak. Ale kde? Všade voda, husté porasty okolo nás, nikde nevidno kúsok zeme, kde by sa dali postaviť stany. Už padol aj návrh, potiahnuť ďalej, nemali by sme byť ďaleko od Váhu a potom do Kolárova, ale rýchlo sme ho zamietli. Mám dosť. Bolia ma ruky z pádlovania. Akosi nám to ide ťažko. Máme katamaran, ťažko naložený a sme len traja. Ten štvrtý nám chýba. Rieka je široká a tým, že je vyriečená, ešte viac ten pocit znásobuje. Očami sa snažíme zazrieť malý kúsok zeme pre stany. Po ľavej strane porastu zazrieme hrádzu. Ďuri pozerá do mapy a je tam protipovodňová hrádza. Musíme sa tam ale dáko preplaviť. Snažíme sa lode prepliesť cez kríky, ktoré rastú medzi stromami. Pádlujeme, pomáhame si ako sa dá. Skúšam hĺbku, ale pádlom ešte stále nedosiahnem na dno. Bol som pred pár rokmi na Lipne v Čechách a tam majú vyhliadkovú vežu „Stezka korunami stromů“. No a my sme mali „Plavbu korunami stromov“.Prirážame k hrádzi. Pred nami sa týči štvormetrový svah. Aj máme čo robiť všetko povynášať hore. Vrch hrádze, asi tri metre široký, sa tiahne popri vode a kopíruje rieku. Za hrádzou sa nám ukáže rovina v celej svojej kráse. Nekonečné polia a v diaľke na horizonte vykúka kostolná veža. Pod loďami vyzerá byť zaplavená poľná cesta. Skúšam pádlom, podo mnou je dobrých osemdesiat centimetrov hĺbka. Staviame stany na tom úzkom páse suchej zeme. Sme radi aj tomuto miestu. Je tu ticho, pekne, nikde nikto, len spev vtákov. Stany postavené a najedení rozmýšľame. Čo ak padne hladina a naše lode ostanú v blate pod hrádzou. K rieke treba prejsť dobrých sto metrov. Neviem si to predstaviť, brodiť sa porastom s batohmi, ťahajúc za sebou lode. Obetavý Ďuri navrhne aspoň katamaran stiahnuť bližšie k rieke. Predsa Gustova kánojka je ľahšia a s ňou si dáme rady. Odťahuje katamaran do porastu a vracia sa na Gustovej lodi, ktorú pre istotu vytiahneme na hrádzu. Ďuri pozerá na mobile hydrologickú situáciu a veru sa vyjasnieva. Váh kul-

minoval kvôli prítokom z hustých dažďov na severe Slovenska o päť metrov a natlačil vodu do malého Dunaja až do vzdialenosti tridsať kilometrov, čím sa hladina zdvihla až do výšky dvoch metrov. Preto sa nám zdalo, že pádlujeme proti prúdu.

Piatkové ráno nás víta s usmievavým slniečkom na čistej oblohe. Teplo, ako sa na máj patrí. Niečo zajesť, pobaliť stany a batohy. Ďurimu zasa prischla funkcia lodivoda. Katamaran bolo treba dotiahnuť k hrádzi. Hladina opadla a bolo vidno ako pomaly klesá. Pod loďou je už len dákych pätnásť centimetrov vody. Keby sme prispali, tak ťaháme lode v blate. Okolo deviatej sme už na rieke a plavíme spanilú jazdu smer Váh. Podľa mapy je to asi dvanásť kilometrov do cieľa. Niekoľko stoviek metrov poniže míňame kemp a mávame majiteľovi. Aj ten bol vyplavený. Už nemáme čas, Peťo nás čaká v Kolárove s autom. Počasie je ako na objednávku. Krajina mení svoj charakter, aj Malý Dunaj je tu raz tak široký ako na hornom úseku. Rieka je ešte vybrežená, po obidvoch stranách vidno zaplavený porast. Je možné, že vyplavilo aj hniezda vtákov, preto ich nevidno. Ale príroda sa postará. V diaľke už vidno prvý oceľový most, za ním na horizonte sa valí Váh. Kamaráti chystajú foťáky a my sa blížime k sútoku Váhu a Malého Dunaja.

...Ako životom omrzený, nič od sveta neočakávajúci starec, plazí a vlečie sa pomaly a lenivo Váh v poslednom úseku svojho toku, cez močaristé krajiny a nikdy nevysychajúce bahniská spôsobené sčasti vlastnými vodami, sčasti prírodnými prameňmi, vedie jeho cesta ešte asi jeden a pol míle do mestečka.

Alojz Medňanský:

Malebná cesta dolu Váhom (1826, str. 218)

Tak toto je už iná káva. Rýchlo sa valiaca masa vodného živlu nás doslova vtiahne do prúdu a unáša tam, kde chce ona. Ale katamaran nás poslúcha. Ladne

sa plavíme na hladine Váhu. Uvidíme druhý most v Kolárove a po pravej strane mólo, ako nás navigoval Peťo. Už nás čaká. Mólo je zaplavené a s loďami sa plavíme ponad rampu. Zvítame sa s Peťom a môžeme vybaľovať, nakladať lode a pomaly kráčať do budúcnosti...

Máme za sebou štyri úžasné dni na vode, stošestnásť riečnych kilometrov a raz to dáme až do Komárna...

Tretia etapa – Malý Dunaj v jeseni. V polovici septembra prišla od Peťa pozvánka na vodácky maratón. Nám netreba vravieť dvakrát a s Ľudom sme 24. septembra v Novej Dedinke v lodenici u Peťa rozbalili stany. Prišiel aj Pali, tvoriaci základ posádky. V lodenici je aj Janka, kamarátka z Vysočiny, toť riadna vodáčka. Obdivujeme jej dvojmiestny morský kajak a malú Suzuki, na ktorej ho vezie akurát z Chorvátska, kde bola s dcérou plaviť po ostrovoch. Srdečné zvítanie umocnila držková, ktorú zabezpečil Peťo. Akurát vrie v kotlíku a rozvoniava po celej lodenici. Večerná porada pod prístreškom sa mení na príjemné posedenie v sprievode Jankinej gitary. Znejú známe aj neznáme vodácke piesne. Štvrtok, 25. september. Budíme sa zavčasu, ako vždy. Tami je ako hodinky. Vychádza slniečko, dnes bude nádherne. Začínajú sa schádzať organizátori a súťažiaci. Je to už piaty ročník maratónu a každým rokom je viac a viac účastníkov. Bodaj by nie, však hlavná cena pre víťaza je Peťova úplne nová Dunajka. S obdivom ju obzeráme. Modrá kráska ešte vonia po farbe. Nežne ju hladím, viem čo to stojí úsilia postaviť takú loď. Prichádzajúci účastníci sa nahlasujú u Niky, je tam dlhá rada. Usporiadatelia majú veľa práce. Musia zaregistrovať stále prichádzajúcich účastníkov, rozdať pádla, lode, vesty a prideliť štartovné čísla. Nezávidím im, ale zvládajú to, nerobia to prvý raz. Lodenica praská vo švíkoch, ľudia sa preplietajú pomedzi nachystané lode a pripravujú sa na štart. Peťo má ešte

príhovor, Nika rozdáva posledné pokyny a bagety.Spoločná fotka nesmie chýbať. Musím si vyliezť na základy budúceho bufetu, aby mi všetci vošli do objektívu. Prví štartujúci si musia zobrať do rúk loď, dobehnúť desať metrov k mólu, položiť loď na vodu, nasadnúť a ide sa. Hlavne sa neprevrátiť. Ďalší idú v niekoľko sekundových intervaloch, aby na móle nebol chaos. Vzduchom sa šíri napätie. Každý sa snaží dostať na vodu a pádlovať čo najrýchlejšie. Majú pred sebou 32 kilometrov až do Jelky k mlynu s prestávkou „Pod krížom“. S mladým Peťom ideme autom na kontrolnú stanicu „Pod krížom“. Máme naloženú Dunajku a veci na ťažko. S Ľudom plánujeme pokračovať z Jelky až do Jahodnej. Je nádherne, tak prečo nie. „Pod krížom“ pomáham Peťovi rozložiť stolík, vyložiť loď na vodu a do nej všetky moje a Ľudove veci, batohy a stany. Musím si to rozložiť, idem sám až do Jelky. Prichádzajú prví závodníci. Musia priraziť k brehu, vybehnúť k stolíku, zobrať si dobošku, (Mila sa míňa

najviac) zaregistrovať sa a môžu pokračovať ďalej. Je tam riadny frmol, ale miesta je dosť, takže sa zmestia aj katamarany. Keď odídu poslední vodáci a rozlúčim sa s Peťom, čakajú ma ešte dve hodiny na vode. Odrážam, norím pádlo do vody a vychutnávam si samotu na vode. Najprv sa musím zžiť s naloženou loďou, ale všetko je fajn. Loď je mimoriadne stabilná. Kochám sa zelenou prírodou, šumom lístia a vôňou rieky. Občas zahliadnem rybárika ako od niekade preletí nízko ponad hladinu a zasa zmizne v zeleni. Vo vzduchu už začínam cítiť prichádzajúcu jeseň, zelená otmavla, ale je to tu stále nádherné. Počas plavby sa skúšam postaviť, lepšie vidím. Loď je ako pribitá, drží. V diaľke už rozoznávam známu siluetu vodného mlyna v Jelke. Už sa rozdávajú ceny a ja prirážam k brehu. To je národa. Víťazi vystupujú na stupienky a organizátori im odovzdávajú ceny. Zaslúžia si to. Chvíľu ešte ostávame. Najesť sa, dať si pivko, podebatiť s kamarátmi a popočúvať dobrú muziku. Začína sa zábava. Stmieva sa a tak

Lodenica u Peťa. Foto: M. Brežný

my s Ľudom sa lúčime a pokračujeme ďalej. Chceme prespať u „Paľa“. Je to kúsok. Už v diaľke počujeme hlasné „tuc, tuc,“. No, tu asi nie. Tak pokračujeme ďalej, však miesta je tu dosť pre dvoch osamelých vodákov. Stmieva sa a akosi nevidíme žiadny flek v hustom poraste. Občas nad nami preletí chavkoš nočný, ktorého vidno často podvečer. Až po chvíli zbadáme kúsok voľného brehu, tak akurát na dva stany. Vytiahneme katamaran na breh a už pri čelovkách postavíme bivak. Niečo ukuchtíme, v tom sme už majstri, a spokojne unavení zaspávame. Ráno sa budím na spev vtákov. Ľudo už je hore a volá ma pozrieť sa na druhú stranu krovísk, kde začínajú nekonečné polia. Vychádza slnko. Nad rovinou polí vidno oranžovú polovicu slnka, ako sa pomaly dvíha nad obzor. Bežím pre foťák a snažím sa zachytiť tú nádheru. Robíme raňajky a sedíme pred stanmi. Mlčky pozorujem tú nádheru pred mojimi očami. Spev vtákov a ticho sa plaziaca rieka. Popadané kmene stromov sa kníšu vo vode, akoby nám mávali a volali nás k sebe. Ten obraz nám zrazu preruší vodák v kajaku, ktorého sme stretli včera v Jelke. Kričíme naňho : „Ahoj, kde sa ponáhľaš?“ A on nám odpovedá: „Já jsem v důchodu, já nejsem na útěku...“Táto veta nás umlčala a stala sa sloganom našich budúcich debát. Veľmi dobre sme jej porozumeli. Balíme stany, vaky a vyrážame ďalej. Stále rozmýšľame nad tou vetou a už sa neponáhľame. Nie sme predsa na úteku. Cestou sa kocháme krajinou a nádherným počasím. Podchvíľou míňame kačice a labute, ešte hnedé tohtoročné. V diaľke už vidíme Tomášikovský vodný mlyn. Nádhera. Breh na stanovanie je voľný, nikto tam nestanuje, ale zato reštaurácia doslovne kypí ľuďmi. Je nádherná nedeľa. Vyťahujeme lode na breh a staviame stany, za chvíľu je večer. Čas nám ubieha veľmi rýchlo. Robíme si ohnisko a kujeme plány na zajtra. Ďalší cieľ by mohla byť Jahodná. Ak bude pekne, že by sme pohli aj ďalej, veď už nie sme na úteku. Prišiel nás pozrieť kamarát

Karol z Bratislavy a predebatovali sme sa až k súmraku. Ráno je zatiahnuté a hustý dážď nám kazí naše úmysly. Volám Peťovi. Nemá to význam. Ak pôjdeme na vodu, budeme celí mokrí. Balíme a čakáme na odvoz. V niektorom filme zaznela tá prekrásna veta: „Ak chceš rozosmiať pána Boha, povedz mu o svojich plánoch...“

Záver - Jaskyne učarovali vodákom

V októbri sme s Ľudom zorganizovali, s kamarátmi vodákmi z dolniak, pracovnú akciu v Suchej jaskyni č. 3. Chceli sme im priblížiť naše jaskyniarstvo. Ubytovanie na chate Havranovo bolo zabezpečené, tak sme vyrazili. Zvítali sme sa s chatárkou Hankou, Miškom, Láďom a ubytovali sa. Večer v jedálni, pri perfektnej fazuľovej polievke, sme spomínali na akcie na vode. Sobota sa niesla v očakávaní dobrodružstva. Kráčali sme od chaty smerom na Smrekovicu po koryte potoka, ktorý pred niekoľkými rokmi pri veľkej vode strhol kus asfaltovej cesty. Pristavili sme sa pri vodopáde Došná, ktorý napája vyvieračka od jaskyne Perlová z doliny Došná. Na sútoku vyvieračiek zo Suchého vodopádu smerom na Šoproň a z doliny spod Borišova, je miesto kde som si neodpustil výklad o jeho zaujímavosti. Viem to z rozprávania Jožka Kapustu, ktorému to vyrozprával jeho otec. Na tomto mieste bol pravoslávny kríž, ktorý tam v dvadsiatich rokoch minulého storočia, za čias prvej Československej republiky, postavili ukrajinskídrevorubači svojmu kolegovi, ktorého tam zabil padajúci strom. Kríž odhnil a voda ho odniesla do zabudnutia aj s podobnými spomienkami. Kráčame hore potokom až pod Suchý vodopád, pod ktorým sú tiež rozpracované sondy jaskýň. Z vodopádu nejde ani kvapka, ale na jar, keď sa topia snehy, to je nádhera. Driapeme sa hore svahom a kamarátom ukazujem, kde je Pražská jaskyňa. Prichádzame pod previs. Niečo sme zajedli a prezliekame sa. Upravujeme výstroj a už sa tlačíme malou dierou do kráľovstva netopierov. Sme ticho

a len sa kocháme, aby sme ich nevyrušovali.Opatrne schádzame po mazľavom sintry a blate dolu ku plazivke s jazierkom. Nádherná výzdoba, brčká, záclonky a stalaktity nedovolia myslieť na to, že si musíme ľahnúť do chladného blata a pokračovať ďalej do priestoru vyzdobeného všetkými tvarmi a farbami. Mám obavy ako budú Sergej s Peťom reagovať. Hlavne Peťo, má seknuté kríže. Ale dali to a majú môj obdiv. Sú prvý raz v takejto situácii. Plazivka, s ktorou zápasím, sa mi zdá nekonečná. Fučím ako lokomotíva snažím sa prepchať štrbinou, smerujúcou do hora do novoobjavených častí. Keď vidím z diery vytŕčať Peťovu prilbu a po nej Sergejovu, viem, že je dobre. Sme tu. Krátky výklad, vypíname čelovky a ponárame sa do absolútnej tmy. Nohami napred sa vraciame späť k jazierku, znovu do blata na prsia, preplaziť sa a po chvíli už cítime čerstvý vzduch. Vraciame sa spokojní na chatu a tešíme sa na zajtrajší výlet do Gaderskej doliny. Na elektrokolobežkách do Dedošovej a pozrieť Čertovu bránu. Tu sa zasa rozrozprávam o mieste, kde bratia Siakeľovci, rodáci z Blatnice, natočili nemý

film Jánošík v dvadsiatych rokoch minulého storočia (1921), v hlavnej úlohe s Teodorom Pištěkom. Ich podpisy sa dajú dodnes vidieť v Jaskyni Mažarná. Zaujímavosťou je, že jeden z nich bol hlavný inžinier a technik vo firme KODAK v Amerike. Hľa Slovák.

Prišiel mi email od Peťa Petríka:

Ahoj Miro.

Dúfam, že to nie je dlhé, písal som to tak, ako som to cítil ja a aj Sergej. A to nejde dvoma vetami. Toto zo mňa vyšlo.

Volám sa Peťo a od roku 2009 prevádzkujem požičovňu lodí v Novej Dedinke pri Malom Dunaji a od roku 2018 aj malé útulné táborisko. Miro a Ľudo sa tu prvýkrát zjavili, keď ešte bola požičovňa v plienkach. Vzájomne sme si našli k sebe cestu, lebo ako sa hovorí, fungujeme na rovnakej vlnovej dĺžke a frekvencii. Ich pravidelné návštevy, aj so svojimi kamarátmi, spôsobili to, že sme sa vzájomne a obojstranne zblížili. Som na to hrdý. Často som počúval pri ohni ich príbehy z objavovania jaskýň, o práci, ktorá súvisí z vypratávaním sutín pri hľadaní nových priestorov. Preto som uvítal, keď som od nich

Pred vstupom do Suchej jaskyne č. 3. Foto: M. Brežný

dostal pozvanie na návštevu jednej takejto jaskyne. Od nás z Dolniakov som nešiel sám, lebo pozvanie dostali aj môj syn Peťo s priateľkou Kikou. Taktiež Sergej, ktorého mama na matrike síce pomenovala Štefan, ale ináč ako Sergej mu nikto nepovie. Stretnutie sme si dali na horskej chate Havranovo, ktoré sme zhodnotili ako veľmi pekné miesto s príjemnou obsluhou. Nakoľko bolo po vodáckej sezóne, v ktorej zdvihnem a priložím k uchu môj mobil denne nespočetne veľakrát, veľmi som ocenil aj to, že na tom mieste nie je žiadny signál. Mobil som nepočul ani pípnuť od príchodu v piatok večer, až do odchodu v nedeľu doobeda. V sobotu sme sa vydali z chaty na túru k Suchej jaskyni č. 3. Očarení krásou okolitej prírody sme sa po odšliapaní pár kilometrov dostali ku jaskyni. Nasledoval krátky oddych, poučenie, navliekli sme na seba overaly, natiahli na nohy gumáky, na hlavy prilby s čelovkami a od Mira vyšiel povel: „Tak poďte“. Cez malý otvor sme s ním išli len ja a Sergej. Nasledovala skoro hodinová prehliadka tých krásnych „stiesnených“ priestorov, pred ktorými nás na dolniakoch niektorí varovali. Vraveli, že by na

také miesta nikdy nešli, lebo bla, bla, bla... Neľutujem ani trochu a so Sergejom sme veľmi vďační za to, že nás kamaráti zobrali na také miesta, kde sa bežný človek nedostane (náš pohľad). Na chate nám povedali Miro s Ľudom, že si neboli úplne istí, či to dáme. Ale nepodceňujte dolniakov, nie sme na tom tak zle. A to podotýkam, že ja som dal tú prehliadku jaskyne s tým, že som bol seknutý v krížoch a obstojne to bolelo. Párkrát som mal čo robiť, keď som sa plazil cez úzke miesta. Ale neľutujem. Veľký zážitok vidieť takéto miesta. Pobyt na horniakoch sme v nedeľu zakončili návštevou Gaderskej doliny. Ďalšie nádherné miesto na Slovensku, nemám čo viac dodať.

Miro a Ľudo.

Veľmi pekne sa chcem aj touto cestou poďakovať za úžasný výlet s úžasnými ľuďmi na úžasné miesta. Miro mi nedávno povedal, že je rád keď príde na Dolniaky a niekto mu tam povie: „Nazdar kamarát“. A ja tak isto. Prídem na Horniaky a tam mi povedia: „Nazdar kamarát“. Je to úžasné. Peťo.

Nad Havranovom v Belianskej doline. Foto: M. Brežný

BANÍCTVO A RUDY V OKOLÍ

RUŽOMBERKA

Miroslav Jurečka

Tento článok čerpá zdrojové údaje od profesora Jána Sladkého, ktorý ho publikoval v roku 1962 v rámci geologickej úlohy v 50. rokoch minulého storočia, na ktorej dozaista pomáhal. Výsledky boli uverejnené vo Vlastivednom zborníku Považia V. toho istého roku. Cieľom článku je po 60-tich rokoch popísať dobový stav baní v roku 2022 na základe Sladkého zozbieraných historických údajov. Po vlastnom osobnom výskume rozkresliť a podrobnejšie aktualizovať geografické údaje vo vektorovej mape zameranej satelitným GPS a laserovým Lidarom DMR 5.0 skenovaným z lietadla. Priniesť tak nové presné geografické mapy a popísať poznatky stavu objektov osobného prieskumu v 20. rokoch 21. storočia.

História baníctva na Liptove Baníctvo bolo odpradávna významnou ľudskou cnosťou. Aj v Liptove, už

v predhistorických dobách, spracovávali obyvatelia kovy, ktoré sa tu nachádzali v horninách. Výskyt kovov v tatranskej oblasti súvisí s mnohými geologickými premenami zemskej kôry v predchádzajúcich geologických obdobiach. Rudy vznikali za zložitých geotermálnych a geochemických pochodov pri enormnom vnútornom tlaku. V strednej dobe prvohôr, keď z vôd oceánov vystupovali hrebene Tatier, prenikali za vysokých teplôt do trhlinových priestorov prehriate pary minerálov, rýdzich kovov a hlavne zlúčenín rúd. V chladnejších povrchových vrstvách zeme sa zrazili na početné ložiská kovov. Sprievodným znakom našich ušľachtilých kovov zlata, striebra a medi je kremeň, alebo kremičitá skladba z hlbín vyvretých (eruptívnych) hornín. Zo železitých zlúčenín vyvrela v žulovom úseku od kúpeľov Korytnica na východ železná ruda - sľudnatý hematit. Ďalšie železité zlúčeniny, zemitý krveľ hematitu a limonitu

Baňa v Nižnom Matejkove. Foto: M. Jurečka

sa tvoril v mladšej dobe triasu. Klimatické podmienky podporovali činnosť vegetácie, ktoré sa oxidáciou hydroxidových zlúčenín dvojmocného železa usadili v panvách a zátokách často bohaté sedimentárne ložiská železných rúd. Archeologické nálezy svedčia o tom, že praobyvatelia Liptova pred 3000 rokmi spracovávali kovy, najmä meď. V prvých hutníckych peciach zlievali meď s cínom a dostávali tvrdší bronz.

Hojne sa tu používali bronzové ozdoby, meče a náradie. Potvrdzujú to nálezy v Bešeňovej, Liptovskej Mare, Starhrade, Liptovskom Michale, Lúčkach, Liptovskej Teplej, Martinčeku, Liptovskej Štiavnici, Turíku, na Mníchu, Likavke, na Prednom Choči, Na Skalách, Sidorove, Hrboltovej, Komjatnej a Liskovskej jaskyni. Dnes už na základe archeologického výskumu vieme, že v Liptove s týmito komoditami prebiehal čulý obchod. Možno práve preto sa dodnes nenašli významné rudy medi a cínu, ako aj dielne majstrov výrobcov.

V dobe 200 rokov p. n. l. bol bronz nahradený novým kovom – železom. Niekoľko hrdzou zničených železných predmetov z tejto doby našli na vrchu Mních, v Liskovskej jaskyni a na vrcholoch pri Liptovskom Hrádku.

Prvé historické správy hovoria už o lepšom využívaní nerastného bohatstva Liptova. Koncom 13. storočia povolávali zemepáni nemeckých kolonistov baníkov (hospites), ktorí spolu s domácimi obyvateľmi hľadali na skalnatých miestach kovy a úžitkové minerály. Nemeckí baníci boli dobrými znalcami geologickej skladby. Domáci obyvatelia nemali zo špeciálnych znalostí kolonistov žiadne výhody, lebo praktické poznávanie a hľadanie ložísk prenášali prospektori už tradične na svojich rodinných príslušníkov. Robotný ľud v ne-

voľníctve alebo v robote bol len pracovným nástrojom.

Prvé záznamy o ťažbe minerálov v okolí mesta Ružomberok, ako aj o ich úžitkovosti, nachádzame v starších mestských protokoloch. V privilégiu uhorského kráľa Karola Róberta z Anjou zo 14. novembra 1340 je prvá písomná zmienka o rudnom prieskume. Mesto Ružomberok vo svojom chotári dostalo právo hľadať, dolovať rudy a minerály. Záujemcovia o súkromné dolovanie začali hľadať najskôr zlato a striebro1 Tak začala banská história okolia Ružomberka, ktorá sa potom striedavo odohrávala stovky rokov až do polovice 20. storočia.

Železná a strieborná ruda

v Hlbokej doline (Jazierce).

V zápisoch mestskej knihy Ružomberka je niekoľkokrát spomínaný práve Urban Kegant. Z historiografie vieme, že išlo o jedného z najvýznamnejších liptovských ťažiarov konca 16. storočia. Právo na dolovanie platilo od 16. februára 15732 a banícke práce prebiehali pod vedením spomínaného Urbana Keganta, ktorý sa za pomoci rôznych sociálnych machinácií stal účelovo občanom mesta Ružomberok3 Ako občan mesta tak mohol využívať jeho slobodné banské výsady, ktorými disponovalo od roku 13404. Historické záznamy ďalej uvádzajú, že ťažiar sa dostal, okolo roku 1576, do všeobecných finančných problémov5 a banská činnosť bola na tejto lokalite ukončená. Miestne ložiská kovov boli vzhľadom na vložené investície málo výdatné a ich ťažba nebola rentabilná. Odvtedy uplynulo sto rokov bez správ o dolovaní. Až v roku 1691 pán likavského komorského panstva, ostrihomský arcibiskup Juraj Széchényi, nariadil magistrátu mesta Ružomberka, aby občania hľa-

s. 139-140.

2 Peter Ratkoš: Z rukopisu v roku 1962 neuverejnenej práce autora. Zo štúdia záznamov „Mutingsbuch“, komorného súdu v Boci, ktoré sú uložené v štátnom slovenskom ústrednom archíve v Banskej Štiavnici.

3 Pastucha T., 2021: Najstaršia mestská kniha Ružomberka : Prothocolon Maius 1527 - 1701 - 1. vyd. - Ružomberok : Mesto Ružomberok, 2021. s. 53.

4 Považanová, Z najstarších dejín Ružomberka, s. 64

5 Vítek, P., a kol. Magurka (dejiny ťažby kovov a obce). Partizánska Ľupča: Obecný úrad, 2002, s. 32-46.

1 Sladký, Ján: Baníctvo a rudy v okolí Ružomberka, VLASTIVEDNÝ SBORNÍK POVAŽIA V – 1962,

dali a dolovali rudy v chotári mesta. Preto mesto vyslalo skupinu odborných pracovníkov do Starých Hôr, aby nakúpili staré nástroje, ako kahance, hunty, dláta a podobne. Sondovalo a dolovalo sa potom na mnohých miestach. Neskoršie záznamy z roku 1693 a 16946 hovoria hlavne o dolovaní železnej rudy. Archívne doklady mesta nás oboznamujú, že baníci našli v úseku Hlbokej doliny 9. augusta 16937 striebornú a železnú rudu, za čo boli odmenení. Mesto si dalo bane zaprotokolovať na základe Maximiliánskeho poriadku8. Dolovalo sa južne od Tisovho grúňa v karnických dolomitoch a ich pieskoch šiprúnskej série. V priestore terajších lúk ťažili menej kvalitnú železnú rudu hnedeľ – limonit9. Striebornú rudu mohli ťažiť v žule u úseku Srdca. To sa nachádza západnejšie 40 výškových metrov pod prameňom Potoka murárov. Štôlňa je zasypaná – stav v roku 2022, no výrazný zárez jasne ukazuje ústie štôlne prechádzajúce do masívnej haldy, ktorá sa nedá

prehliadnuť. Dve štôlne vyhĺbili v žulovom a rulovom úseku prameniska Murárov potoka, tretiu nad náleziskom železnej rudy v blízkosti Tisového grúňa. Túto štôlňu a jej haldu preťala nová lesná cesta popod Tisovú. Vyššie o 20 výškových metrov sa nachádza menšia prepadlina, ktorá naznačuje smer podzemného dolovania. Vchody do štôlní boli už za Sladkého doby v roku 1962 zasypané. V roku 2022 sa už vchody dajú len približne identifikovať. Haldový odpad však ukazuje na dlhoročné dolovanie. Vodítkom pre kutacie práce bol výskyt barytu a grafických bridlíc.

Podľa vložiek kryštálov olovenej rudy galenitu (PbS) dolovali hlavne olovo, ktoré obsahovalo určité percento striebra. Nedá sa presne určiť, kde ťažili kvalitnú železnú rudu hematit10. Chemický rozbor rudy v roku 1962 v štátnych železiarňach a oceliarňach v Podbrezovej je svedectvom kvalitnej rudy z tejto lokality.

Prieskumné práce prospektorov sa začali v blízkosti Potoka murárov a postupovali smerom na západ. Prekopy sa končili v blízkosti žulových vrstiev. Smerom na juh sa rozkladá močaristý terén, kde tiež existovali jamy a ryhy, avšak bez rudných vzoriek. Žulové nánosy a horninové spády pokrývajú vápencovo dolomitové vrstvy, v ktorých sa môže nachádzať ďalšia časť odtrhnutých vrstiev rúd. Smer uloženia vrstiev sa ťahal k severu a končil

Mapa baní v Hlbokej doline. Autor zamerania: M. Jurečka

v poklese pred hrebeňom Tisového grúňa. Prieskum tejto časti Hlbokej doliny ukazuje povrchovú prácu, ktorá nepresahuje hĺbku

6 m. Z vyvyšujúcich hrebeňov mohli vyberať kusovú rudu z menej rozľahlých šošoviek. Výskyt rudy nebol bohatý, čo dokazuje malá vrstva odpadovej haldy a krátke nehlboké prekopy.

Železnú rudu spracovávali na kujné železo. Na začiatku Hlbokej doliny (v priestore dnešných Jaziercov) postavilo mesto v roku 1713 hutu (je zdokumentovaný aj hámor) „offisina ferraria“11 na železnú rudu a dalo si potvrdiť aj nové „muthungy“. Spotreba rudy z Hlbokej doliny bola doplňovaná dovozom kvalitnej rudy z oravskej Malatinej12. V roku 1729 preberá ružomberskú hutu nová spoločnosť. V roku 173213 zavádzajú nový spôsob výroby. Hutu spomína v roku 1736 historiograf Matej Bel14. Ďalšia správa z roku 1749 pripomína stavbu mestského mlyna na papier pri ruinách bývalej huty na železnú rudu15. Vtedy spracovanie rúd na kujné železo celkom zaniklo. Zásoby rudy však existovali. V roku 1845 a 1846 máme záznamy o prehliadke baní na železnú rudu v Hlbokej doline16 a aj o prenájme tamojšej bane, ale od tej doby zápisy celkom prestali. Búrlivá doba rodiacej sa slobody, zrušenie nevoľníctva v roku 1848, vyhlásenie osobnej slobody, zakladanie manufaktúr a veľkých podnikov na spracovanie množstva suroviny boli hlavné príčiny, pre ktoré malé ložiská rúd ružom-

berského chotára boli opustené a zastavili ich konkurenčnú, a málo výnosnú exploatáciu.

Na sever od Tisového grúňa sú nápadné veľké lievikovité krasové závrty a úzka roklinová priehlbeň v dolomitových pieskoch. Podobné lievikovité prepadliny, ale menších rozmerov sa ukazujú kilometer na lúkach hrebeňa Tisová v priehybe Príslopu. Tieto lievikové závrty nie sú pozostatky baníčenia. Z geologického hľadiska sa jedná o krasové výtvory na vyhasnutom geotermálnom zlome, na ktorom vzniklo celkové zrudnenie lokality. Za Sladkého čias boli tieto prepadliská stále aktívne. Do piesočného bahna sa tu prepadali celé kmene stromov aj s koreňmi. Lievik sa každým rokom zväčšoval až sa niekedy koncom 80. rokoch 20. storočia stabilizoval a stal sa menej aktívnym. Doteraz sa v nich stále prepadá menší potok spod Bodorky na Pulčíkove.

Železná ruda v Baničnom

V dobe hľadania železnej rudy v Hlbokej doline hľadali pravdepodobne železnú rudu aj v Baničnom. Topografické pomenovanie širokého pasienkového priestoru na juh od Ružomberka zaiste nevzniklo od bezvýznamného kameňolomu. Názov pravdepodobne vznikol od baníčenia. Na pravom brehu potôčika našli široký okruh nápadne červenej hliny. V severnom brehu baníci kopali do hĺbky 2 m a ťažili dobrú že-

6 Archív mesta Ružomberka z 1. 8. 1693. Za pájovanie baní a kupovanie riadu je niekoľko účtov uložených v archíve Liptovského múzea v Ružomberku.

7 Inž. I. Houdek: 600 rokov z minulosti bývalého výsadného mesta Ružomberka. Ružomberok 1934, s. 23. Autor píše, že vzorky poslali na určenie obsahu striebra do hámru na Orave. Môže tu ísť o hámor v úseku Hámričky pri obci Zábiedovo. (Marsina a Kusík: Urbáre feudálnych panstiev na Slovensku. Zv. II, Bratislava 1959, s. 24, oddiel 33, v roku 1614, ide o postavenie železného hámru), alebo zaslaná vzorka do Hámrov pri potoku Jelešnica (A. Kavuliak: Historický miestopis Oravy, Bratislava 1955, str. 97.), kde oravskými hámorníkmi bol 1614 vybudovaný hámor na výrobu železa.

8 Peter Ratkoš: príspevok k dejinám banského práva a baníctva na Slovensku. Bratislava r. 1951, s. 47.

9 Hnedeľ-limonit: Fe2O3nH2O. Vzniká aj v súčasnej dobe činnosťou ferribateríí oxidáciou koloidných roztokov hydroxydových zlúčenín dvojmocného železa. Metamorfným pochodom strácajú limonity skupinu vody a premieňajú sa na bezvodný kysličník hematit a tiež magnetit.

10 Hematit-krveľ: Kvalitná železná Fe2O3ruda vznikla z limonitu.

11 Inž. I. Houdek: Baníctvo v starom Ružomberku. Sborník štátneho banského múzea D. Štúra v Banskej Štiavnici, Sv. II. 1938, s. 74.0

12 Archív mesta Ružomberka č. 92 596 (latinský originál), A Kavuliak (c. d. ad bod č.2). Autor poznamenáva, že v Malatinej otvorili baňu na železnú rudu v r. 1805 a dolovali tam ešte v roku 1837.

13 Archív mesta Ružomberka č. 32 705 (slovenský prepis).

14 Matej Bel: Nottitia Hungariae novae geografico historica. Viena 1736. s. 541.

15 Archív mesta Ružomberka č. 32603/15.

16 Archív mesta Ružomberka č. 32 421. Železnú rudu v Hlbokej doline preskúmal arcikniežací predák Kautschil, baňu od mesta prenajal a prenájom schválil súd v Malužinej r. 1846.

leznú rudu. Nachádzala sa tu len povrchová vrstva menšej mocnosti a preto ťažbu zastavili. Z malého pracoviska sa rozšírilo pomenovanie na celé okolie. Od polovice 70. rokov sa spodné pasienky v Baničnom zmenili na moderné panelové sídlisko. Za čias Sladkého tu existovali stopy asi 17 jám po sondovaní. Lokalita nie je bližšie určená, ale predpokladá sa, že sa opisuje dnešná ulica Do Baničného a Baničné smerom na

starú strelnicu. Areál sa používal na cvičné armádne účely do konca 80. rokov 20. storočia a tak sa terén rôznymi vojenskými objektmi zmenil na nepoznanie. To, čo tam vidíme dnes, sú zväčša pozostatky bunkrov a zákopy. Stopy po banskom dolovaní tak takmer definitívne zmizli.

Stará šachta pri Vlkolínci Na východ od dnešnej turistickej

Mapa baní v Baničnom. Autor zamerania: M. Jurečka Mapa šachty vo Vlkolínci. Autor zamerania: M. Jurečka

destinácie Vlkolínca sa nachádza vo vrchu Stráňa 12 m hlboká šachta. J. Sladký ju ešte v roku 1962 nespomína, lebo vtedy pravdepodobne ešte neexistovala. Niekedy koncom 60. rokov tu zrejme banský rudný prieskum vyhĺbil vertikálnu šachtu. Záznam, na čo slúžila a čo sa tu podarilo pri prieskume nájsť, mi nie je známy. Jej dno sme preskúmali za pomoci povrazového rebríka o dĺžke 10 metrov. Dno bolo pokryté odpadom a podľa stien sa nedala určiť primárna hornina, ktorú hľadali. Podľa slov miestnych obyvateľov bola táto šachta dlho založená drevenými doskami. Tie však po čase zmizli a šachta zostala voľne otvorená a nezabezpečená. Dnes do priehlbne hrozí riziko nekontrolovaného pádu.

Železná ruda v Bielom Potoku

V súpise urbárskych povinností a úžitkov mesta Ružomberok z roku 1770 sa uvádza bohatý výskyt železnej rudy v osade Biely Potok na svahu Borovniského

lesa17. Ešte i dnes, v roku 2022, je dobre viditeľná priekopa od zasypanej štôlne západovýchodného smeru, vedená priamo pod svah Borovinského lesa a zároveň aj väčšia banská halda. Na haldovisku je skládka asi 5 m³ vykopanej železnej rudy. Dolovali nad dnešným cintorínom a kostolom.

Zápisy z roku 1775 uvádzajú úmysel mešťanov postaviť železný hámor, lebo pre prevádzku hámru mali príležitosť získať novú odbornú silu, banského inšpektora z hámrov v Bielsku (Sliezko). K realizovaniu tohto podniku pravdepodobne nedošlo, lebo ani písomné záznamy, ani stopy novej huty sa nepodarilo zistiť. Pre mesto bol azda výhodnejší obchod z rudami. V roku 1792 postavili pri Liptovskom Hrádku na Podjachovej vysokú pec – Mašu. Okrem železných rúd z Važca, Svarína, Hodruše, Boce, Sv. Jána, Demänovskej doliny dovážali rudu z Bieleho Potoka18,19 a Ľubochne20 . Keď spotreba rudy stúpala, zvyšovala sa aj ťažba a preto dalo mesto v roku 1797 po-

17 Archív mesta Ružomberka č. 21 809/59

18 Inž. I. Houdek: Baníctvo v starom Ružomberku, s. 75.

19 Hunfalvy Jánoš: Magiar birodalom természeti viszonyainak leírása, Pest 1865. s. 87.

20 Volko-Starohorský: Prírodné bohatstvo Liptova. Liptovský Mikuláš, 1924, s. 136, 137

Mapa baní v Bielom Potoku. Autor zamerania: M. Jurečka

staviť banskú budovu21 .

Po dlhej prestávke sa v roku 1824 vyskytuje záznam bohatého výnosu železných rúd, ale pritom nevýnosnosť strieborných rúd22. Táto správa neudáva presnú lokalitu baníčenia. Ide o železnú rudu dovezenú oravskému panstvu (komposesorátu), ktorý mal v Podbieli v rokoch 1836 - 1841 hutu23 - železolejáreň24. Z týchto údajov môžeme usudzovať, že dolovanie na Bielom Potoku trvalo asi 70 rokov (1770 - 1841). Ruda obsahovala asi málo hlušiny, lebo odpadové haldy sú pomerne malé. Štôlne na Bielom Potoku otvorili vo vrstvách sypkého karnického dolomitu chočskej série. Najskôr ťažili východným smerom pod dolomity k Borovinskému lesu. Do podložia tu vchádzajú rohovcové a pod nimi sa vysúvajú guttensteinské vápence. Polohy karnických pieskov a ich dolomitov v blízkosti rohovcových vrstiev takmer pravidelne skrývajú väčšie a menšie výskyty dobrej železnej rudy.

Železná ruda vo Veľkom Choči Štôlne sa nachádzajú v katastri obce Valaská Dubová. Prístup k nim je po turistickej značke smerom na Veľký Choč. V miestach, kde stúpa skalnatý masív

Havrané odbočuje na juhovýchod ťažko schodná, strmá, balvanmi preplnená dolina Lomisko. Na jej východnom svahu na vrstevnici 1010 m n. m. je zachovaná štôlňa. Jej vchod ma 120 x 180 cm a postupuje do hĺbky 65 m. Je prebitá do karnických dolomitov. Ruda sa v nej nenachádza, len na konci preniká vrstvička hliny od chloridu železitého (FeCl3). O 40 m vyššie kopali baníci ďalšie štôlne. Jedna v strede slúžila ako skladište a ďalšie dve sú už zavalené. V štôlni, ktorá je umiestnená 100 m severne, v roku 1962 profesor Sladký postúpil asi 80 m a opisuje ju, už v tom čase, ako značne nebezpečnú25. A. Kavuliak píše o otvorení bane v Choči v roku 1755. Miesto dolovania prezrel v roku 1927 aj prof. Volko-Starohorský26. Uvádza, že na skale našiel namaľované skrížené banícke kladivá s nápisom 1903 a v blízkosti jamu o objeme 4 m3, v ktorej skladovali vydolovanú rudu27. Už za doby J. Sladkého nebola jama na uskladnený materiál a banský znak viditeľná.

Jasenovská štôlňa v Choči

Asi 1 km na sever do starého salaša (dnešná chata v divočine zvaná aj „hotel Choč“) ležia tri hlboké dolinky spadajúce do Jasenovej. Vchod do Jasenovskej štôl-

Mapa baní pri Valaskej Dubovej. Autor zamerania: M. Jurečka

Mapa baní nad Jasenovou. Autor zamerania: M. Jurečka

Mapa baní v Malatinej. Autor zamerania: M. Jurečka

21 Protokol mesta Ružomberka IX/221, uložený v Liptovskom múzeu v Ružomberku.

22 Inž. I. Houdek: (c. d. bod č.2) s. 43.

23 Archív mesta Ružomberka č. 32, 312/32.

24 Volko-Starohorský: (c. d., bod 16) s. 138.

25 V roku 1933 vnikol do štôlne S. Hájek. V informatívnej správe popisuje tiež prepady a predpokladá väčšie zásoby v spodnejších vrstvách pri rohovcových vápencoch.

26 Volko-Starohorský: (c. d., bod 16) s. 137, 138.

27 Podľa spomienok starých ľudí odvážali za prvej svetovej vojny uskladnenú rudu na železničnú stanicu v Ružomberku. A. Kavuliak (c. d. bod 2), s. 108: R. 1755 na vrchu Choč otvoril Adam Revický baňu na zlato a striebro, ale nadarmo.

ne je v roku 2022 voľný. Druhá štôlňa, viac severne, je zasypaná. Otvor prvej sa začína v pevnej skale veľkými kvádrami rohovcových vápencov (Reiflingských, sklonených mierne k východu). Po 20 m sa dostávame k prameňu a neveľkej dobývke, odkiaľ vyberali baníci rudu – hematit. V štôlni je hematit dodnes, ale jeho dolovaná žila je vyčerpaná. Podľa správy viedenského geológa Hauvera28 z roku 1863, jasenovskú rudu odvážali z Valaskej Dubovej, Habovky, Zuberca, Tvrdošína a Zábiedova do Oravskej železnej huty v Podbieli, ktorú postavili zemepáni Oravského hradu v rokoch 1837 - 1838. Jej zrúcaniny stoja dodnes za dedinou29. Správa geológa Hauera udáva i dovoz rudy z Osádky. V Osádke sa nenašli stopy po baníctve a z toho sa dá usúdiť, že išlo o export z Malatinej. Tento úsudok potvrdzuje aj Andrej Kravuliak, ktorý poznamenáva, že baníci našli rudu v troch

dolinách. A to v Zubrickej (dnešné Poľsko), Malatinskej (Sestrčskej) a Furkaskej skale (dnešná Tichá dolina pri Oraviciach na Poľskej hranici). Za prvej Československej republiky sa o oravské ložiská zaujímala aj Pohronská železiarska spoločnosť, ktorá skúmala množstvo ako aj akosť rúd.

Lúčanská štôlňa v Choči Na juhovýchod od vrcholku Veľkého Choča je sedlo nazývané Vráca. Nachádza sa vo výške 1422 m n. m. Zostupom po červenom chodníku na Lúčky kúpele vo výške 1380 m n. m. je malá odbočka ku halde s hrudami hematitu a limonitu. Cez masívne skaliská guttensteinského vápenca je prebitá štôlňa o rozmeroch 125 x 120 cm. Po 10 m začínajú zrútené drevené podpery, cez ktoré je aj značne zasypaná. S ložiskami Veľkého Choča môžu súvisieť aj teplé železito-uhličité pramene v kúpeľoch Lúčky.

Baňa v Jaskyni chladných očí – Volova dolina, Predný Choč Na vtedajšom konci Jaskyne chladných očí bola baňa. V miestnom teréne sa nedala celé storočia prehliadnuť. Jaskyňa s dvojitým vchodom končila dlhé roky závalom. V roku 1998 sa podarilo jaskyniarom prekopať zával a dostať sa do geologického zlomu, kde ich zaujala zborená výdreva starej bane. Výdreva bola spravená profesionálne. Bola dokonca vystužená a proti tlakom zatesaná v žliabkoch do skalného masívu. Táto skutočnosť v nás vyvolala veľký otáznik. V okolí Choča sa nachádzajú viaceré prieskumné bane, no nebola nám známa odpoveď, prečo by baníci sondovali práve tu. Na túto otázku nám dal odpoveď až Emil Camber z Liskovej, u ktorého sme hľadali informácie o Liskovskej jaskyni. Bol to práve on, kto v roku 1939 spolu s E. Pieckom objavil Jaskyňu Zrútené chodby v Liskovskej jaskyni a tak prispel k významným objavom horných poschodí. V súvislosti s tým spomínal aj aktivity miestnej skupiny pod vedením Štefana Guleja.

Táto skupina, 8. Mapa bane v Malom Choči. Autor: M. Jurečka

prevažne hľadačov pokladov, sondovalaokolo roku 1890 pod Predným Chočom v jaskyni s dvomi otvormi. O tom, že to nebola len taká hocijaká sonda, svedčí aj veľký násyp pred jaskyňou, ktorý obsahuje veľké množstvo jaskynných sedimentov a kvapľoviny. Údajne chodbu drevili a potom, keď sa situácia zdala byť beznádejná, lokalitu opustili. Nepochybne ide o nami spomínanú jaskyňu. Podľa slov miestnych obyvateľov výdreva držala ešte koncom 50. rokov. Vplyvom času a pohybom v zlome však drevené pulce povolili a spadli. Naša práca v tejto jaskyni, alebo skôr bani, pokračovala v roku 1998 vysekávaním hlušiny smerom nahor ku koncu zlomu. Po ceste vpred sme dokonca v suti nachádzali aj ostatky limonitu. Pri kopaní som si všimol podozrivú malú železnú plechovicu, ktorú vtedajší archeológ z Liptovského múzea označil za klasický banícky lampáš z polovice 19. storočia. Tu sa natíska otázka či lampáš doniesli Gulejovi baníci, alebo táto zaujímavá lokalita už dávno pred tým lákala prieskumných prospektorov.

V nasledujúcom roku 1999 nám pomohla viac-menej náhoda, keď zem v zlome rozmrzla a s hukotom sa zosypala dole.

Nové drevené pulce v zlome tlak našťastie vydržali. Pomocou dlhej palice sme pomaly zväčšili chodbu a zabránili sme skalám zosúvať sa ďalej. V miestach, kde klesala pôvodná, úplne zasypaná výdreva, sme vyliezli smerom hore úzkou chodbou. Tu zlom končil a kolmo doľava pokračovala odstrihnutá chodba. Nie však ako pokračovania bane, ale do jaskyne. Tá má charakter meandra. Jej dno je pokryté sedimentmi a kvapľovinou, ktorá bola pravdepodobne vymytá z útrob masívu. Dnes je na základe Lidaru jasné, že celý skalný masív Jaskyne chladných očí vznikol na mohutnom, kataklizmatickom, najmenej 20 m vysokom zosuve pôdy, ktorý sa niekedy dávno zrútil hlboko do Volovej doliny. To, čo sme napokon našli za zlomom, bol už iba pozostatok fragmentu odstrihnutých chodieb hornej časti masívnej fosílnej vyvieračky Predného Choča.

Železná ruda v Ľubochnianskej doline

Dávno pred vznikom klimatických

kúpeľov v Ľubochni (1892 - 1893) sa v doline rozvíjal celé stáročia čulý život. Na mieste, kde dnes stojí píla, postavili pred rokom 1806 erárnu železnú hutu30. Vlastne hámor

28 Volko-Starohorský: (c. d., bod 16) s. 137, 138. 29 A.

(c. d. ad bod č. 2) s. 203. 30

Mapa bane a jaskyne Chladné oči. Autor zamerania: M. Jurečka

Kavuliak

Schematizmus

cleri dieceris Scepuzienzis

pri

Anno1806, s. 100 píše, že v hámre Gombáši pracovalo 9. ľudí, r. 1848 tam bývalo 18. ľudí, r. 1872 neuvádza sa hámor, ale píla v Bystrom.

(starí ľudia, ktorí išli na pílu ešte za Sladkého čias hovorili, že idú na hámor). Rafinovali tam surové železo, vyrobené erárnou hutou v Liptovskom Hrádku, ktoré dovážali na pltiach až do ústia rieky Ľubochnianky. Spracované železo potom odvážali do Třineckých železiarní. V druhej polovici 19. storočia hámre zanikli asi spoločne so zánikom železného hámra v Liptovskom Hrádku (Maša - v roku 1873).

Smerom do doliny je po 2 km od hámra miesto s názvom Na Huty. Voľakedy to bola stará pánska budova31, ktorá je ešte dnes obývaná a používa sa, ako príbytok syna bývalého horára. Práve tu nad týmto domom sa hore v doline nachádzajú staré bane. V roku 2022 sa na lokalitu Vyšné Rudné môžeme dostať už po modernej lesnej zvážnici vybudovanej niekedy v 80. rokoch 20. storočia. Cesta vedie od lyžiarskeho vleku a rekreačnej chaty v doline Vyšné Krátke, cez hrebeň sa prehupne do doliny Nižné Krátke, kde sa opäť prehupne do doliny, v ktorej je spomínaná horáreň Huty. Práve v mieste dolinky, kde sa opäť stáča do doliny Vyšného Krátkeho prichádzame na Vyšné Rudné.

Dvadsať výškových metrov pod zá-

krutou lesnej zvážnice sa nachádzajú dve haldy, kde sa dolovalo. Terén je už od Sladkého doby v roku 1962 značne zmenený. Celá lokalita je značne rozrušená hospodárskou činnosťou v lese a zjavne tu prebehlo niekoľko veľkých a stále aktívnych zosuvov pôdy. Preto je v teréne veľmi ťažké po 200 rokoch identifikovať banskú činnosť. Sladkého historický popis banskej činnosti je preto dnes už neaktuálny. Juhovýchodne od prameňa potoka Vyšné Rudné vo výške 885 m n. m. sa nachádza torzo ťažobnej jamy. V dobách Sladkého bola štôlňa na haldách pod otočkou zvážnice ešte otvorená. Dnes je už však úplne zavalená a prepadlisko, ktoré popisuje sa zrejme nachádzalo presne na otočke zvážnice a pri výstavbe lesnej cesty bolo zasypané. Štôlňu vykopali medzi vrstvami keuperu, rétu a piesočnatého spodného liasu. Na piesočnatých vápencoch nájdeme ojedinele vrstvičky limonitu.

Rudu odvážali do Liptovského Hrádku (huta Maša)32. Pri hľadaní rúd na území terajšej obce Hubová (Gombáš) sa uvádza, že ešte v roku 178633 ľubochniansky chotár patril do obce Gombáš (v údolí Ľubochnianskej doliny). Tu pátrali po zlatých žilách

Mapa baní v Ľubochnianskej doline. Autor zamerania: M. Jurečka

v kopci podľa ktorého dostala táto oblasť svoj dnešný názov. Tú istú správu podáva Matej Bel34. Správy o ťažbe zlata v okruhu Smrekovice, Kľaku a Jarabinej sú však podľa Korabinského a historiografa Mateja Bela málo vierohodné. Za čias Sladkého o tejto lokalite nevedeli, ani najstarší obyvatelia, a ani zamestnanci lesnej správy, ktorí mali v doline veľký prehľad. V roku 2021 bol terén doliny laserovo naskenovaný Lidarom. Po podrobnom preskúmaní naskenovanej oblasti je takmer úplne jasné, že sa v Ľubochnianskej doline už žiadne známky banskej činnosti nenachádzajú.

Baníctvo v Nižnom a Vyšnom Matejkove Najstarší doklad o kutaní v týchto dolinách je z roku 1564 až 1573. Urban Kerant, ťažiar na Boci a Ľupči, si podal žiadosť banskému súdu v Boci, aby mohol dolovať v doline Matejkovej na mieste starej a opustenej bane so štôlňou. Baňu nazval „Das beschaffen Glück“. Od banského súdu v Boci dostal povolenie na dolovanie 19. septembra 1570 s tromi mie-

rami pozemku35,36,37. Neskoršie sa uvádza rok 1694 a 169538, keď mesto vypožičalo od ružomberských Ghylanyovcov a ľupčianskych Krebichovcov peniaze na zakrytie výloh. Zápisy poznamenávajú objav striebornej rudy. Štôlňu nazvali „Erbštôlňa“. Horninu odstreľovali pušným prachom. Bolo tu zaznamenaných osem robotníkov.

so skelmajstrom Bartolomejom. (Originál v múzeu Dr. Brančíka v Trenčíne), vo veci dodávky skleneného tovaru.

32 Volko-Starohorský: (c. d. bod 16) s. 128.

33 Správu Korabinského z r. 1786 uvádza J. Bárta: Náčrt k dějinám sklářství na Slovensku. Věstník výskumného sklárskeho ústavu roč. XXIII r. 1947, s. 147.

34 Matej Bél(c. d., s. 578)

35 Peter Rákoš: Z rukopisu v roku 1962 ešte neuverejnenej práce autora. Zo štúdia záznamov „Gerichtsbuch bockého súdu na Boci“. Štátny ústredný archív v Banskej Štiavnici

36 Peter Rákoš: Gerichtsbuch (c. d. ad bod 1.).

37 Michalko, Ľubomír. Baníctvo. In: Dvorský, Peter a kol. Ružomberok monografia mesta. Banská Bystrica : Harmony, 2009, s. 67.

38 Protokol mesta Ružomberka . Uložený v Liptovskom múzeu v Ružomberku, Zv. II., s. 312 a 315.

Mapa baní v Nižnom a Vyšnom Matejkove. Autor zamerania: M. Jurečka 31 Táto budova bola postavená v 17. alebo 18. storočí, ako sklársky dom a patrila do majetku panstva likavského hradu. Inž. I. Houdek, hrad Likava, Turčiansky sv. Martin, 1925. Skláreň už pracovala v roku 1629 podľa zmluvy majiteľa hradu Likavy Gabriela Iljzházyho

Správy neudávajú bližšie miesta výskytu ložiska a ani jeho výdatnosť. Po roku 1695 písomné záznamy o baníctve strácajú a ako by sa práca celkom zastavila. Od roku 1755 sa spomína čoraz častejšie Nižné Matejkovo, kde sa uvádzajú mnohé otvorene štôlne. Napríklad Najsvätejších päť rán Pána, pod Oloskami, pod Krámcom, Svätá Margaréta, Svätá Bonaventúra, Svätá Anna, Svätých troch kráľov a štôlňa GMB.

V mestských protokoloch z roku

1770 sa uvádzajú aj nevýnosné bane na striebro. Mohli to byť len svahy doliny Nižné Matejkovo. Zo dňa 15. marca 1780 existuje záznam o hájení lesa v Nižných

Matejkových pre účely bane v tomto znení: „Strany Huor v Doline Nižných Mattejkowiechkteri bili pre Banu A-1755 hayene takže zaden nesmel sa opowazit budili pre Domacu potrebu stinat, takowu horu Gsuze P. Richtaremna ten czas Michael Hirossznekterimymagistratualskými osobami bez wssckegrozwazitosti a fundamentu za Penizevelmy malé, odpredal nekterím messtanam.“39 V roku 1792 mali Matejkovské doliny 18 ks a súkromní podnikatelia 4 ks štôlní. Tento počet ukazuje na rozsiahlosť vtedajšieho baníctva. V roku 1808 sa uvádzajú aj stupy v Nižnom Matejkove. Posledná zmienka pochádza z roku 1824. V Matejkových sa dolovalo v žule, a ťažilo sa striebro a olovo. Železná ruda – ocielok (siderit FeCO3) alebo goethit – vyskytujú sa tu vo veľmi malom množstve. Vrstvy biotickej ruly prenikajú len v úzkych pásoch. Malé vložky grafitických bridlíc nájdeme spoločne s čistým barytom. Hlavným rudným zdrojom boli vertikálne pásy minerálu barytu (BaSO4). Na pravom a aj ľavom svahu Matejkových a pri päte Hrnčiarky. V báze Hrnčiarky vo Vyšných Matejkových je ešte dodnes odpadová halda so zasypanou štôlňou. Miesto sa volá Krámec. Vo vyššej polohe Hrnčiarky hľadali i baníčili pomerne intenzívne. Dôkazom toho je silne rozkopaný povrch a nápadné kopce háld od piatich štôlní. Na ľavom brehu Nižných Matejkových boli dve

veľké a tri menšie štôlne. Z podnetu Obvodného národného výboru v Ružomberku tu bol v rokoch 1955 - 1957 uskutočnený geologický prieskum. Niektoré štôlne v tomto čase znova otvorili a vo svahoch boli vykopané hlboké ryhy – pingy. Ryhami sa zisťovalo množstvo a mocnosť barytových vrstiev. Bol tu uskutočnený aj vrtný prieskum, pri ktorom v sonde roviny jarčeka vytryskol silný uhličitý prameň, ktorý o niekoľko mesiacov stratil výdatnosť. V dobe J. Sladkého boli podľa popisu všetky štôlne zasypané. Začiatkom 21. storočia boli všetky štôlne prekopané jaskyniarmi z OS Ružomberok. V štôlňach sa nič historicky zaujímavé nenašlo a postupne sa vchody znova prisypali. V roku 2022 ostali na pravom aj ľavom svahu Nižného Matejkova otvorené po jednej väčšej štôlni. Jednu odkryl bager pri stavbe lesnej zvážnice na plný profil. Vo Vyšnom Matejkove zostala otvorená Erb štôlňa z roku 1695 s prisypaným vchodom. V Nižnom Matejkove sa nachádza prepingovaný balvan, kde sa ešte donedávna nachádzali geody barytu.

Bane na zlato v Korytnici40,41

Na pravom (severnom) brehu potoka Pusté, vo výške vrstevnice 1190 m n. m., prebili baníci v žule pegmatitického typu štôlňu a druhú v blízkosti vrstiev bridličnatej ruly v nadmorskej výške 1200 m n. m. Tretiu štôlňu sme našli nižšie v doline vo výške 1090 m n. m. Jej vchod je úplne zasypaný a po odkopaní je zjavne úplne zaplavený. Posledné dve bane sú zjavne staršieho dáta a minimálne ich začiatok je vykresaný. O začiatku baníctva v tejto známej oblasti máme len málo dokumentov. V archíve banského miesta Boca42 je správa zo 14. augusta 1782, že v doline Pusté, otvorili baníci Štôlňu svätého Jána Krstiteľa. Postupovali na severovýchod pod hrebeň Prašivej. Začiatok štôlne vymurovali kamenným klenutím, ktoré bolo ešte za čias J. Sladkého zachované. Štôlňa už bola zasypaná a podľa popisu úplne zaplavená. Pri bani postavili

budovu na drvenie a triedenie rudy. V roku 2022 už nie je po budove, jame na náradie a ani po drviarni, žiadna stopa. V roku 2011 bolo ústie štôlne znova prekonané jaskyniarmi z Ružomberka a v roku 2021 bol prisypaný vchod opäť otvorený. Ústie štôlne je pre provizórny vchod sčasti zaplavené, ale dá sa prekonať, pri troche opatrnosti, v nepremokavom obleku. Štôlňa pokračuje asi 450 m bez jediného závalu.Zhruba po 300 m sa rozdvojuje, kde pokračuje 50 m v priamom smere. Odbočka do svahu Malej Chochule pokračuje ešte cca 100 m. Nebezpečnosť tejto bane však spočíva v tom, že jej podlahovú výplň tvoria kalové jazierka, ktoré sa aj pri menšom mechanickom porušení vylejú a rázom nečakanej vlny úplne zaplavia vchod. Navyše sa v zadnej časti, v geologických poruchách nachádzajú železité pramene. Táto voda vytvára krásnu nekrasovú výzdobu a sprievodne nesie smrtiacu koncentráciu plynu CO². Bez potrebných skúseností a banského merača plynov sa prieskum tejto rudnej bane vô-

bec neodporúča.

Do drviarne nosili tiež rudu, získanú v štôlni na ľavom (južnom) brehu Pustého potoka. Táto štôlňa mala v roku 2011 zasypaný vchod. Cez jej vrchnú časť sa však dalo dostať cez strop do bane. Neskôr došlo k úplnému zrúteniu vstupného vchodu. Preto je v roku 2022 už nedostupná. Baníci sa prebíjali do kompaktnej žuly a postupovali južným smerom. Chodba je o dĺžke asi 200 m v priamom smere a končí závalom, ktorý už za Sladkého čias bol značne nebezpečný. Do zadných častí, ktoré popisuje, sa už v roku 2011 nedalo prejsť. Na stenách bolo vidno stopy prevzorkovávania v 50. rokoch 20. storočia.

Najdávnejšie dolovanie v Korytnici bolo v čase, keď sa vyčerpávali zlatonostné bane v chýrnej Magurke. Popri zameriavaní baní v Korytnici sme v roku 2016 zamerali za pomoci satelitného GPS aj celú dĺžku 42 km trasy Špaňodolinského banského vodovodu, ktorý bol postavený okolo roku 1600 a naposledy ho zamerali v 17. storočí. Trasa

Mapa baní v Korytnici popod Prašivú. Autor zamerania: M. Jurečka 39 Július Kürti: Pozostalosť autora a preklady mestských protokolov. Uložené v Liptovskom múzeu v Ružomberku. Volko-Starohorský: (c. d. bod 16) s. 119 a 125. 41 Štefan Hýroš:Zámok Likava a jeho páni. Turčiansky svätý Martin, rok 1876, s. 21 Medokýš Korytnica patril v roku 1469 k majetku Likavského hradu. 42 Berggericht 1783-1794. Bocký komorný súd na Boci, s. 10., Štátny ústredný archív v Banskej Štiavnici. V štôlni ťažili zlato a striebro.

tohto vodovodu začínala práve v bani Ján Krstiteľ. Voda bola zachytená na vrstevnici 1100 m n. m. a bola odvádzaná drevenými žľabmi po úbočiach hrebeňov až do Španej doliny. Stopy baníckej práce sú na mierne sa znižujúcej „Žľabárskej ceste“ ešte aj v roku 2022,na niektorých úsekoch,dobre viditeľné. Pri zameraní tohto vodovodu sme natrafili na štvrtú baňu v Korytnici. Nachádza sa 30 výškových metrov nad prameňom potoka Medokýš vo výške 1100 m n. m. Výrazná halda naznačuje prieskumné práce, ale vchod je v roku 2022 už úplne zasypaný.

Dolovanie v Liptovskej Lúžnej

Obyvatelia tejto dediny sa od založenia v 17. storočí živili baníctvom. Severné svahy Prašivej, masív vrchu Tlstej a prenikajúce úseky predkarbónskej žuly smerom k Ludrovskej doline, skrývajú doteraz ložiská rúd. Sladký tu získal niekoľko historických dokumentov baníčenia, avšak o mno-

hých prácach baníkov neexistujú žiadne písomné zmienky. Podľa archívov z Boce43 na žiadosť zo 4. júla 1792 otvorilo mesto Ružomberok na Prašivej “Schurfštôlňu“ na cínober a zlato. Ružomberský podnikateľ Demian žiada 30. júna 1792 a 8. júla 1792, aby na Prašivej a na Ostredku v tajchu „mohol robiť šurfy (pingovať)“. Teda povolenie vytvárať jamy na hľadanie kovov, minerálov a otvárať bane44. Občania Lúžnej, Matej a Ondej Dudáš, na žiadosť z 25. novembra 1792 začali v údolí Banskô na Hrubom grúni ťažiť zlato45. Hrubý grúň sa v doline Banskô podľa dnešných máp a historického názvoslovia vôbec nenachádza, takže nie je možné určiť presnú polohu banského poľa.

V južnej časti doliny Banskô hľadala lúžnanská rodina Serafínovcov v roku 1862 strieborné rudy. Ťažbu zastavili pre malý výnos. Išlo zrejme o lokalitu okolo dnešného vysielača na kopci zvanom Banské 878 m n. m. . Lokalita okolo hrebeňa je

M. Chlebovec a zlatonosná kremenná skala v Turánskom. Foto: M. Jurečka Mapa bane na hrebeni Nízkych Tatier popod Skalku Autor zamerania: M. Jurečka