be, Kultúrnom živote a inde). Bohaté dielo Ruda Morica charakterizuje realistická línia, akcent na dynamiku deja, žánrová pestrosť (rozprávka, poviedka, novela, román, povesť, črta, reportáž, cestopis), kombinácia detského a dospelého zreteľa.
Explózia
Literárna história ho zaraďuje medzi spolutvorcov slovenskej sociálnej literatúry pre deti a mládež. Prvé knižky (Lyžiar Martin, 1947; Žofka, 1948; Družina z Dlhej ulice, 1949) rozvíjajú tradičný realistický prúd didakticko-zábavne orientovanej spisby tejto proveniencie, ktorou chcel výchovne pôsobiť na najmladšiu kategóriu čitateľov. Knižnou poviedkou Miško hrdina (1949) sa usiloval odpútať od tohto konvenčného modelu príklonom k protifašistickej tematike. Zaujal citom pre pútavosť deja, ktorý uplatnil aj v beletrizovanej náučnej knižke Pozor, filmujeme! (1950). Nasledujúce prózy, ktoré obohatili tematický rozmer žánru, charakterizuje funkčná aplikácia vlastných zážitkov. Platí to najmä o románe z čias SNP Explózia (1951, 1954, 1961). Dôležité je v tejto súvislosti uviesť, že Rudo Moric ako príslušník I. československej armády na Slovensku bojoval v Povstaní (pri Strečne a Vrútkach), bol ranený, v novembri 1944 zajatý a internovaný v nemeckých zaisťovacích táboroch (Keisersteinbruck, Krems an der Donau a St. Georgen v Rakúsku).
Román Explózia, podľa ktorého bol nakrútený rovnomenný televízny film režiséra Antona Majerčíka (1982), znamenal vo vývine spisovateľovej tvorby novú kvalitu. V pútavom a miestami dramaticky napätom deji zúročil zmysel pre stvárnenie a pointovanie detských hier a huncútstiev. Koncentroval sa hlavne na najmladších hrdinov, na ich spontánny interes aktívne participovať na udalostiach, ktorých dejinný význam ešte nechápu, ale z pozorovania každodenného života si postupne začínajú uvedomovať ich spoločenský zmysel a dosah. Nesporným prínosom je, že sujet autor
nepostavil na zveličenom heroizme detských činov, ale že mu išlo celistvý obraz protifašistického zápasu. Dominantným aspektom románu je realistický princíp, vďaka ktorému Moric pretransponoval dej rozprávania do estetickej štruktúry literárneho diela, a tak vytvoril jeho umelecké zrkadlenie. Ideologické klišé a tendenčnosť boli povinne odvedenou daňou času, v ktorom Explózia vznikla.
Z poľovníckej kapsy Snaha o efektívne myšlienkové vyznenie tvorby nadobudla ráz charakteristickej črty Moricovej ďalšej literárnej činnosti. Objektívne ale treba konštatovať, že niektoré tituly z prvej polovice 50. rokov boli zjavne poznačené doktrínou socialistického realizmu, budovateľským nadšením, schematizmom. Prozaik sa v nich odklonil od vlastnej skúsenosti, čo vyústilo do umelecky neplnohodnotného tvaru – najmä v románoch zo sveta učňovskej mládeže Tri roky (1951) a Prvý z dvorov (1953). Zjednodušeným vnímaním edukačného aspektu v nich reagoval na zásadné spoločenské
zmeny, ktoré nastali po komunistickom prevrate vo februári 1948. Tieto slová platia bezpochyby aj o neskorších dielach. Lineárny výchovný rozmer síce ustúpil, avšak namiesto hlbšieho prieniku do mysle a pocitov dieťaťa tvorca zostal pri ich vonkajškových záznamoch.
Dynamická línia, pohyb a zdolávanie prekážok tvoria elementárny stavebný kameň spisovateľovej najhodnotnejšej i najúspešnejšej knihy – zbierky poviedok Z poľovníckej kapsy (1955). Tematicky je dielo len zdanlivým záznamom poľovníckych epizód a historiek; v skutočnosti ide o umelecký koncept prírodnej reality, jej nevyčerpateľnej premenlivosti, ako i vzájomných korelácií s človekom, ktorý prírodu pozná a hlavne chápe. Horár Bohdan, stelesňujúci tento typ človeka, je nositeľom „emotívno-etického plánu knihy, ktorým programovo rozšíril jej základný, vecno - dokumentárny plán. Umelecká symbióza týchto rovín je základným faktorom jej vývinového vkladu i čitateľského zážitku.“
Empatický autor funkčne prenikol a zobrazil tie javy prírody, ktoré sú postihnuteľné len cez citové a zážitkového poznávanie, cez odhaľovanie vzťahov medzi človekom a prírodou, pričom aj aktivity poľovníka majú humánne jadro. Pripomenieme, že v jednotlivých poviedkach je minimum poľovačiek. Ďalekohľad pušky človeka, znalca a milovníka prírody, výstižne odkrýva charakteristického črty zvierat a dramatické epizódy z ich života. Kniha je kompozične riešená ako spisovateľom vyprovokované reprodukovanie zážitkov a reminiscencii starého horára z Kysúc, rámcované vstupnou a záverečnou „autorskou“ kapitolou. Dej očividne sleduje aj poznávací zreteľ, na ktorý kladie spisovateľ značný akcent. Podáva ho však tak, aby nebola eliminovaná harmónia poznávacej a estetickej funkcie diela.
Trikrát som ušiel
Tematická objavnosť a žánrová pes-
trosť bola silným rozmerom Moricovho literárneho diela. V kooperácii s biológom Imrichom Vaňom sa pokúsil o vedecko-fantastický román so špionážnou linkou (Prípad „Tubercilín“, 1957) s málo výrazným kaleidoskopom aktérov a dejových zápletiek. Spomenutý román „už v čase vzniku diskvalifikovala literátskosť a schematickosť“. Hľadanie podoby cestopisného žánru pre deti ilustruje kniha o spisovateľovej návšteve Vietnamu Pri zakliatej rieke (1958). Zaujímavá je v pasážach, kde Moric uplatnil náročnejší prístup k zobrazeniu krajiny a spôsobu života formou stvárnenia osudov jednoduchých domorodcov. Úsilie o nové rozprávačské postupy možno registrovať v niektorých textoch zo zbierky krátkych próz o deťoch z viacerých štátov Našiel som vám kamarátov (1960). Obísť v žiadnom prípade nemožno ani nekonvenčný, v prvej osobe napísaný detský román Trikrát som ušiel (1961). Hlavným aktérom a narátorom v jednej osobe je vnímavé rómske chlapča, ktoré rozpráva príbeh o svojich útekoch z domu do detského domova a naopak. Sujetová línia hodnoverne vykresľuje vnútorné rozpoloženie, ako sa u ústredného protagonistu deja v nových podmienkach a pod vplyvom rôznych okolností a prostredí – cigánskej kolónie a detského domova – formuje nová psychika, nový vzťah k svetu a kamarátom. Zreteľne už v románe cítiť ústup od napínavosti a gradácie príbehu. Autorský zámer pritlmiť dramatickosť identifikujeme aj v knihe Oktávia ide stovkou (1964), kde je akcent kladený na zobrazenie kamarátskych vzťahov dnešných detí.
Rozprávky z lesa
Ako plynul čas, Rudo Moric zintenzívňoval hľadanie nových štylistických možností prózy pre najmladších čitateľov. Začal sa viac prikláňať k poviedkovej tvorbe, črte a rozprávke. Prírodnú tematiku reprezentuje séria antropomorfizovaných zvieracích rozprávok, v ktorých dominuje lyrický pod-
text a analógia medzi svetom prírody a životom, správaním i konaním ľudí. Detského čitateľa nimi spisovateľ uviedol do kolobehu života, do jeho základných etických vzťahov (O divej kačičke, 1962; Kukučia rozprávka, 1965; Srnček Parožtek, 1966; Srnka s červenými hviezdičkami, 1967; Ako vretenica Kľukatá a chvost prišla, 1969; O muške Svetluške, 1972; O Haríkovi a Billovi, dvoch kamarátoch, 1973 a i.). Uvedené prozaické texty majú okrem niekoľkých spoločných znakov aj odlišnosti. Napríklad pri posledne spomenutom titule autor efektívne využil realistické postupy, vďaka ktorým navodil atmosféru súčasnosti, respektíve „zaktuálnil zvieraciu rozprávku ľudským civilizačným faktorom“. Sumárne možno konštatovať, že knihy tejto proveniencie reprezentujú produktívny typ literatúry s bohatými možnosťami variácií významových rovín a štylistických nuáns. Názorne to demonštrujú knižné výbery s tematikou prírodného sveta a silným lyricko-emotívnym výrazom (Rozprávky z lesa, 1971; Po lesných chodníkoch, 1977). Literárna kritika považuje súbor Rozprávky z lesa za vrchol Moricovej tvorby.
Taký je svet Neodmysliteľnou súčasťou tvorcovho bohatého a tematicky pestrého literárneho diela je spracovanie atraktívnych povesťových, rozprávkových a folklórnych látok. Prioritne mu išlo o umelecké zobrazenie vzťahu k duchovnému dedičstvu, ktoré si naši predkovia uchovali v povestiach. Zbierkou povestí O Blažejovi, čo sa nebál (1975) vzdal hold rodnému Turcu a zároveň konfrontoval dnešok so životom predošlých generácií. Folklórne motívy Morica zaujali pri návšteve Kuby. Rezultátom boli knihy Svetlo náčelníka Hatueya (1975) a Rozprávky z ostrova orchideí (1976). Prvý titul možno charakterizovať ako žáner aktualizujúci hrdinskú povesť – legendu. Druhá kniha vznikla na motívy rozprávok pôvodných obyvateľov Kuby, Indiánov. Systematický interes o povesťové látky dokladuje kniha bratislavských povestí Zvon lumpov (1979), ktoré zozbierali Igor a Dušan Janotovci, a Podivuhodné príbehy Adama Brezuľu (1980). Napriek skutočnosti, že druhú menovanú knihu ladil autor humorne, nedokázal sa v nej štýlovo identifikovať s komikou ľudového výmyselníka. Vo finálnom celku tak vyznel humoristický sujetový plán značne štylizovane. Prirodzenejší žartovný efekt dosiahol zbierkou poviedkových miniatúr Ako som krstil medveďa (1976). Hoci bol Moric takmer vždy vážny, tentoraz dokonca sám seba vystavil do pozície komického hrdinu, čím nadviazal spontánny kontakt s detským čitateľom. Prvá kniha pred dospelého čitateľa, zbierka poviedok Taký je svet (1964), tematizuje problémy súvekej dediny a jej spoločenského diania. Verne stvárnené prostredie a dobre odpozorované príbehy z reálneho života však nevhodne ruší zbytočný moralizátorsky pátos. Námetom k cyklu poviedok Smrť tridsaťsedmičky (1977) bol osud skupiny vojakov (obsluhy kanóna 37) v SNP. Knihou autor len kvantitatívne prispel k rozšíreniu témy o záznam mikrosveta povstaleckého bojovníka. Ťažis-
kovou líniou rozprávania je odpatetizovaný príbeh, ktorý napriek tragickým situáciám vyznel aj humorne.
Interesantným obohatením žánrovo-tematického registra Moricovho diela je tiež biograficko-historický román o inom sučianskom rodákovi Ďurkovi Langsfeldovi Teraz ho súdia nepriatelia (1967). Pokúsil sa v ňom umelecky rekonštruovať boj za národnú slobodu v búrlivých revolučných rokoch 1848 – 1849. Dej románu prozaik lokálne situoval do Turca (čiastočne i na Oravu) do obdobia zimnej dobrovoľníckej výpravy. Tragický osud hlavného hrdinu príbehu zosobňuje ideály štúrovského hnutia, národný a mravný pátos tejto generácie. Oceniť treba aj lapidárne, hodnoverné vykreslenie dobovej atmosféry.
Vojnová minulosť rezonuje v knihe krátkych autobiografických próz Sen
o chlebe (1969). Literát v nej zúročil osobné skúsenosti z nemeckého zajatia po potlačení SNP. Dramatické epizódy rozpráva bez patetického tónu, pričom s nádychom úsmevnosti zobrazil aj „drobné úlomky šťastia, ktorého sa mu kde-tu dostalo v krutých podmienkach zajateckého tábora“.
Sen značky Pelé
Silný dôraz na zaujímavosť príbehu deja, jeho dynamickosť a dramatickosť, kládol tvorca v knihách so športovou tematikou. Často pri jej zobrazovaní vychádzal z konkrétnej skutočnosti. Potvrdzuje to napríklad zbeletrizovaný životopis olympijského víťaza Jana Zacharu Majster pästiarskych rukavíc (1954), reportážny román o zimnom prechode slovenských horolezcov hrebeňmi Vysokých Tatier Cez šesťdesiatjeden končiarov (1956) či zbierka športových poviedok Smutný Suarez (1962). Prvé dva spomínané tituly možno zaradiť do žánru literatúry faktu, pričom registrujeme zjavný posun od faktografickej dimenzie k umeleckej línii. Poviedkový súbor Smutný Suarez sa však cez látku zo športového diania usiluje nastoliť aj závažné etické konflikty a problémy, ktoré majú univerzálnejšiu výpovednú platnosť.
Záverečná fáza spisovateľovej tvorby bola v znamení literárneho reflektovania sveta dnešného dieťaťa. Sklon k didaktizovaniu a realistickej deskripcii, príznačný pre celé jeho dielo, mu ale nedovolil prekonať vlastné limity a dospieť k náročnejšej rekognoskácii dieťaťa žijúceho 70. a 80. rokov minulého storočia. Posmrtne vydaným románom Sen značky Pelé (1987), situovanom do brazílskeho športového a sociálneho milieu, jednoznačne potvrdil svoju tvorivú špecifičnosť založenú na zdôrazňovaní vonkajškovej príbehovosti a edukačného aspektu.
Ako publicista sa Rudo Moric systematicky zaoberal praktickými aj teoretickými otázkami literatúry pre deti a mládež,
písal recenzie, iniciatívne pôsobil v organizačno-vydavateľskej sfére... Výber z publicistickej tvorby Detstvo tohto času vyšiel po autorovej smrti (1986).
JANKO MATÚŠKA
Nikolaj Bonda
Venované k 200. výročiu narodenia. V roku 2021 sme si pripomenuli 200. výročie narodenia Janka Matúšku (10.1.1821 – 11.1.1877) – tvorcu hymnickej piesne Ponad Tatrou blýska, hromy divo bijú.
V roku 1960 pri príležitosti 140 rokov od narodenia PhDr. Rudo Brtáň o tejto piesni Janka Matúšku napísal. Táto pieseň patrí medzi skvosty slovenskej poézie. Vznikla na protest proti zosadeniu Ľudovíta Štúra miestnym cirkevným konventom z katedry slovenskej reči a literatúry. Bolo to v atmosfére, keď sa 22 mladých štúrovcov (tí najobetavejší a najodhodlanejší z celej sedemdesiatky Slovákov zo Štúrovho ústavu) rozhodlo, že odídu z lýcea. Pred odchodom z Bratislavy sa schádzali na Vysokej ulici, kde sa stravovali po opustení študentskej
stravovne a internátu. Tu skladali a spievali „lúčivé“ piesne, medzi ktorými vynikala najmä Kellnerova „Nech sa valí sláva letom“, „Dunaju slovenský, už ťa zanecháme“ a údajne Dohnányho „Všetci sme Slovania tam od snežnej Tatry“. Ale najväčší úspech mali jednako len Kráľove Dve staré pesničky, Pieseň a Duma bratislavská, ktoré povzbudzovali všetkých verných, aby spolu smelo opustili starý Prešporok, odišli do Levoče a bojovali ďalej za pravdu, právo a spravodlivosť slovenskú. Takýmto tónom zazneli aj piesne Janka Matúšku, ktorý už predtým ospieval schôdze štúrovské.
Najpopulárnejším sa však Janko Matúška stal pre pesničku, ktorú zložil už po zosadení Štúra z katedry. Zložil ju na nôtu ľudových piesní Kopala studienku, pozerala do nej, prípadne U studienky stála, napájala páva, ale ju naplnil mladistvým odhodlaním, revolučnosťou a alarmujúcou aktuálnou výzvou do boja proti nepriateľom slovenského národného života a slovenského ľudu.
Matuškov spolužiak Jozef Podhradský vo svojich spomienkach uvádza: „Čítavali sme, pracovali... Aby sme predsa zažili
nejakú zábavu, sklopili sme sa v bandy. Jedna banda mala basu a husle, dobrý gajdoš bol Peter Skalozub Jamriška, tretie samé guitary s flautou. Solo – flautista bol Janko Rimavský. Janko Matúška býval pri Fürsten Allée v tej uličke, od Palkoviča v treťom dome. Keď skladal svoju Nad Tatrou sa blýska, hromy divo bijú..., musel som mu ju hrať na guitare.“ S touto piesňou Janko Matúška odprevádzal domov a do Levoče svojich štúrovských bratov. Z malej Oravy vyšiel muž, ktorý ako študent na brehoch Dunaja dal nielen svojim „bratom“ kamarátom povzbudivý pochod na cestu do Levoče, ale v revolučnom roku, svojou alarmujúcou piesňou, burcoval revolučne naladených dobrovoľníkov. Po prevrate melódiou i slovami piesne Nad Tatrou sa blýska utužoval, povzbudzoval a zachovával svoj malý slovenský národ v nádeji na lepší a krajší život, vo veľkej láske k rodným Tatrám a vo viere vo večný
život svojich rodákov Slovákov. Slovenské uvedomenie, ktoré zaznievalo z tejto piesne, spojené so skalopevnou tatranskou vierou, utužovalo celé generácie a v našej hymne bude ešte dlhé roky zaznievať nesmrteľné slovo Oravca Janka Matúšku.
Ľudová nôta a často harmonizovaná melódia piesne Nad Tatrou sa blýska... zvíťazila nad mazurkovým poľským tónom
Tomášikovej neskôr všeslovansky chápanej hymnickej piesne Hej Slováci, ešte naša slovenská reč žije... i nad nemeckým nápevom
Kuzmányho obľúbenej príležitostnej piesne
Kto za pravdu horí...
Janko Matúška sa vrátil na rodnú Oravu, kde žil až do konca svojho života.
Na Orave ho zastihli udalosti meruôsmeho roku. Spolu so Ctibohom Zochom, s Jánom
Bencúrom a Samuelom Novákom organizoval slovenské povstanie (1848-1849) na Orave. Na jar 1849 musel ujsť pred maďarskými (Görgeyovými) gardami do hôr, kde sa dlhší čas skrýval. Keď maďarské gardy prehľadávali les, Janko Matúška sa pred nimi zahrabal do snehu. Už polozamrznu-
tého ho vtedy zachránil Ján Becúr. Zaniesol ho do horárne, kde sa mu podarilo Janka vzkriesiť. Odvtedy Janko Matúška chorľavel a mal problémy s pľúcami. Po roku 1851 vstúpil do štátnych služieb. V roku 1875 ho ako 54-ročného penzionovali.
O svojom ťažkom položení Janko Matúška napísal: „Moje položenie je tak smutné, že som prinútený nasledujúce Vám do známosti uviesť, a síce, ja za moje mnohé roky úradovania penzie dostal som len 300 zlatých. Z toho vyžiť a jedine na tie groše odkázaný byť, je zdravému ťažko a biedne vyžiť, nie to, kde som ja nemocou obkľúčený, že nemôžem minúty povedať: Dobre sa cítim.“
Je len na nás, či si svoju rodnú reč a literárne pamiatky zachováme a pretrváme ako národ. Bez poznania národnej kultúry a bez hrdosti k nej sa stratíme v cudzote a povrchnosti.
Literatúra: /BRTÁŇ, Rudo: Janko Matúška, autor piesne Nad Tatrou sa blýska... In: BRTÁŇ, Rudo: Janko Matúška, autor piesne Nad Tatrou sa blýska... Vydala Matica slovenská, Popularizácia klasického dedičstva, Martin,1960, s. 1-11/
BÁSNIK HVIEZDOSLAV A SLOVENSKÁ PRÍRODA
Pavol Parenička
K stému výročiu úmrtia Národný bard Pavol Országh Hviezdoslav nie je len kontinuálnym básnikom ako jeden z veľkých klasikov slovenskej poézie, ale súčasne tiež predstavuje typ výrazného a neprehliadnuteľného reprezentanta našej literatúry, širšej národnej kultúry, myslenia a celého duchovna. Názorne slúži ako symbol slovenskosti, Slovákov a Slovenska, jeho ľudu a prírody, ktoré realisticky verne zobrazil v majstrovskej poetickej metafore vo svojich lyrických cykloch a lyricko-epických básnických skladbách i v jednotlivých básňach či ich častiach. Hlboko nábožensky založený človek, básnik Hviezdoslav bol jasne svetonázorovo zakotvený v tom, čo znamená Boh, aké má mnohotvárne podoby, čím je jeho stelesnenie v prírode a čím v človeku.
Príroda a ľudia alebo ľudia a príroda, odveký model božskej prozreteľnosti a k nim alebo nad nimi nebo plné jasných a ešte jasnejších hviezdičiek a hviezd, sĺnc, galaxií, mliečnych a iných dráh. Akoby išlo o najfantastickejšie divadlo všehomíra, ktoré treba sláviť a oslavovať, pretože jagajúce sa hviezdy sú dokonalosť a večnosť sama. Jednoducho slávenie hviezd či hviezdy sláv! Hviezdoslav...
Pavol Országh začal pseudonym Hviezdoslav trvalo používať od roku 1877 na pamiatku smrti predčasne zosnulého všestranného štúrovského dejateľa Viliama Paulinyho-Tótha, svojho tútora, mentora a podporovateľa, veľkého milovníka slovenskej mládeže, ktorý rozpoznal geniálny básnický talent Jozefa Zbranského, čo bol dovtedajší pseudonym mladého poetu Pavla Országha.
A Jozef Zbranský inak Pavol Országh svoj knižný debut Básnické prviesenky (1868), z iniciatívy Viliama Paulinyho-Tótha vydaný patronátom slovenského
ev. gymnázia v Martine, venoval ďalšiemu štúrovskému velikánovi, básnikovi Andrejovi Sládkovičovi ako svojmu najväčšiemu umeleckému vzoru, aj čo sa týkalo lyrickej poézie, vrátane prírodnej lyriky. V tejto súvislosti treba poznamenať, že samotná lyrika, v ktorej najviac dominuje básnický subjekt vyjadrujúci svoje emocionálne pocity, úvahové reflexie a svetonázorové postoje, je kľúčom k Hviezdoslavovmu dielu i básnickému naturelu, ba preniká plnými i menšími dúškami a stáva sa imanentnou súčasťou dokonca aj jeho veršovanej epiky, drámy a prekladov vo všetkých fázach tvorby. Ide o závažný a smerodajný komponent, lyrickú tvár poézie a básnika. Pavol Országh sa narodil 2. februára 1849 v roľnícko-garbiarskej rodine vo Vyšnom Kubíne a od malička chodil na prudko stúpajúci kopec, týčiaci sa hneď za jeho rodnou chalupou a dedinou, kde sa medzi Ostrou skalou (813 m n. m.) a Tupou skalou
(810 m n. m.), inak nazývanými Vyšnokubínske skalky, na malej planine sa otvárajú dych vyrážajúce, jedinečné, fantastické a panoramatické pohľady na Oravu, Turiec a Liptov. Akoby na dlani ležali, kam len oko dovidí, pohoria Krivánska Malá Fatra, vzdialenejšia Veľká Fatra, celkom blízke Chočské vrchy, Oravská Magura, Oravské Beskydy, Roháče a v diaľke sa rysujú Vysoké Tatry aj so svojimi štítmi ako strešnými dominantami. Na juh od Vyšnokubínskych skaliek tróni Veľký Choč (1 611 m n. m.) a Šíp (1 170 m n. m.), na západe Veľký Rozsutec (1 609 m n. m.), Kubínska hoľa (1 364 m n. m.), na severe mohutný vrch Babia hora (1 723 m n. m.), na východe Ostrý Roháč (2 087 m n. m.) a ešte východnejšie národný vrch a symbol Slovenska Kriváň (2 494 m n. m.). Objímajú sa so svojimi horstvami, lesmi, dolinami a údoliami, políčkami a navzájom, aby vytvorili pastvu pre oči a ducha. To sú nefalšované krásy oravskej prírodnej scenérie, v ktorých žije a lopotí sa
dobrý, prostý, jednoduchý, pracovitý, roľnícky, bohabojný oravský ľud Slovákov od neskorého stredoveku, celé stáročia. Nažívajú si vedno príroda i ľudia pod dohľadom dobrotivého Boha v absolútnej symbióze krásy, dobra a lásky. Roľníčiť v horských podmienkach i keď nádhernej, no neraz
drsnej a živelne pôsobiacej prírody si vždy vyžadovalo zvýšený pot, mozole a úsilie, a veľa ráz bol efekt pramalý, biedny, preto popri pracovitosti a zbožnosti tu našla domov aj pokora, skromnosť, úcta a láska.
V rokoch 1875 až 1899 vo svojom vrcholnom tvorivom období sa Pavol Országh Hviezdoslav, rodák z dolnej Oravy, usadil v Námestove na hornej Orave pod majestátnou a legendárnou Babou horou, kde pôsobil ako samostatný advokát. To čo pre Sládkoviča znamenala Poľana a Detva, tým sa pre Hviezdoslava stala práve Babia hora a Orava. Táto magická hora, jej hlboké pralesy, zurčiace potoky a panensky nedotknutá príroda ho priťahovala ako magnet. Preto so železnou pravidelnosťou chodil so svojou milovanou manželkou Ilonkou, rod. Novákou, dcérou štúrovského dejateľa, oravského seniora a ev. farára v Dolnom Kubíne Samuela Nováka, do Rabčíc a neďalekej hájovne pod Babou horou, kde sa zrodila Hájnikova žena.
Manželia Országhovci pravidelne navštevovali, vyrážajúc z Námestova na
svojej bričke cez Klin, Zubrohlavu, Rabču a iné hornooravské obce, chýrne kúpele Slaná voda pri Oravskej Polhore, údajne so zázračným liečivým prameňom, o ktorom sa dobre vedelo až vo Viedni. Tu básnik čerpal oddych, pokoj i inšpiráciu. Kúpeľné a turistické prechádzky pod Babou horou a úchvatné pohľady na ňu zo všetkých strán, z Oravskej Polhory či Rabčíc, neboli len oddychovou zónou a relaxom pre nášho veľkého básnika, ale stali sa aj tematickým a motivačným predobrazom jeho cyklov o oravskej prírode, podobách jari a leta. Básne prírodnej lyriky najprv publikoval, od roku 1881, časopisecky v obnovených Slovenských pohľadoch, ktoré vychádzali v Martine, kde Hviezdoslav často prichádzal ako kmeňový autor k ich redaktorom a priateľom Svetozárovi Hurbanovi Vajanskému a Jozefovi Škultétymu. Títo, jeho celoživotní literárni druhovia a generační súputníci, začali v martinskom Kníhtlačiarskom účastinárskom spolku od roku 1892 prvým zväzkom vydávať Zobrané spisy Hviezdoslava (celkovo jeho bás-
nické spisy obsahovali úctyhodných pätnásť zväzkov kníh).
Prvé výraznejšie lyrické pasáže obsahuje Hviezdoslavova básnická zbierka Krb a vatra (1880) v prostrednom druhom cykle nazvanom Jesenné zvuky, kde sa striedajú prírodné a intímne, najmä rodinné motívy. Úcta k prírode a človeku dominuje aj v Hviezdoslavom básnickom cykle Letorosty 1 (1885). Prírodu i ľudského jedinca prezentuje v ich prirodzenosti, harmónii symbolizujúcej kategórie krásna, dobra, pravdy, lásky a mravnosti.
Lyrické prvky, obrazy a opisy prírody sú dôležitou tematickou súčasťou veľkej epiky Pavla Országha Hviezdoslava, čo sa najvypuklejšie prejavilo v básnickej skladbe Hájnikova žena (vznikala v rokoch 1884 až 1886). V tomto nesmrteľnom diele slovenskej literatúry vlastne hlavným hrdinom je hora (so snovým predobrazom Babej hory) a jej panenská čistota ako metafora charakteru človeka, mladej hájničky, počestného
Hanky Čajkovej, v pozícii prototypu krásneho, dobrého a pravdivého oravské-
ho, slovenského a všeľudského človeka, pochádzajúceho z lona prírody a obrazu jeho humanity. Na tomto princípe vlastne spočíva celý Hviezdoslavov realizmus, pričom dejový a aj tento sujetový príbeh o hájničke založil na konflikte čistoty a skazenosti, v ktorom prírodné krásy sú totožné s krásou, dobrotou a mravnosťou ľudskej duše.
A paralelne je v Hájnikovej žene a jej príbehu prítomná i hlavná hora, divadlo prírody, lebo má svoje neopakovateľné čaro. Obsahuje všetky farby, odtiene, aj tiene, vône, šumy, zvuky, úvrate, zrázy, rokliny, bralá, vrchy, kopce, kríky, stromy, háje, lesy, pralesy, kosodreviny, čistinky, poľany, hole, potôčky, riavy, bystriny, riečky, pričom všetko je čistučké ako krištáľ. Nad tým na nebi krúžiace orly a sokoly, ale aj havrany a sovy, ako symbol voľnosti a slobody. Človek a príroda je prosto nezničiteľná, životodarná a očisťujúca, očarujúca a úchvatná, preto jej veľkosti treba vzdať hold, čo Hviezdoslav veľkolepo svojou neopakovateľnou poetickou rečou učinil v Pozdrave
ako prológu básne Hájnikova žena:
Pozdravujem vás, lesy, hory, z tej duše pozdravujem vás!
Čo mrcha svet v nás skvári, zmorí, zrak jeho urknul, zmámila lož, ohlušila presila: vy k žitiu privediete zas, vy vzkriesite, vy zotavíte, z jatrivých vyliečite rán, v opravdu priamom, bratskom cite otvoriac lono dokorán, a srdečnosť kde odveká, kde nikdy nevyspela zrada, bez dotazu, kto on, čo hľadá, na lono to, hľa, v objem sladký ramenom láskyplnej matky pritúliac verne človeka...
Len okamih tam pobudnutia:
už mŕtvie bôľ, už slabnú putá, zrak čistí sa, tlak voľneje, i oživujú nádeje;
len jeden pokyn, zášum lesný, len jeden horskej riavy skok:
a duša už sa ladí k piesni, tkne sa jej bičík prečudesný —
a srdce hupká vozvysok;
len jedno orla skolotanie, len jeden švihot sokola, prez horu mužné zahvízdanie, na holiach jeden záblesk vatry:
a nás už chváce povoľa, duch už sa zažal, už sa jatrí, plamenným krídlom šibe hor’, jak v nebo naspäť meteor; len chvíľka, ako vzdušný vlas
čo preletí nám ponad hlavu — a už ju máme, myseľ hravú:
zmladenej duše prez dúbravu tak strie sa, ako dúhy pás... ...Z tej duše pozdravujem vás!
Prírodná lyrika spojená s reflexiami tvorí hlavnú náplň Hviezdoslavových básnických cyklov Prechádzky jarom a Prechádzky letom (1898), ktoré patria k vrcholom jeho lyrickej tvorby. Básnik v nich
predstavil vo forme voľne komponovaných veršovaných denníkov prírodu ako všadeprítomnú a celý vesmír udržujúcu silu. Fascinuje ho jar, jej životodarná sila, keď sa všetko prebúdza, ako aj leto, keď je život v prírode v plnom rozpuku. Vysoké letné slnko páli a dokonale osvetľuje krajinu, lebo z božských ňadier naplno striekajú lúče svetla a tepla, aby pomáhali roľníkom dopestovať a zobrať úrodu, žlté vlasy klasov, tak ako na to poeticky poukázal v úvodnej básni cyklu Prechádzky letom nazvanej Nie: teba, slnko slávne, neovládze:
Nie: teba, slnko slávne, neovládze čo aký chmúrny mrak! A nech by ich, tých putujúcich večne velevtákov, sa myriady zhlukli klenutím nebeským, po ňom k uhlu od uhla, od kraja v kraj a vrstvou na vrstvu roztreli svoje krídla havranie, vzduch, toten sovok zeme ohromný, až preplnili čiernym páperím: ty sprerážaš ich snadno lúčov šípy, ihličím paprskov, že v zlatohlav v tom okamžení skvitnú mrákavy, sťa zjara luhy, odejúc sa v skvost a zdobný šperk; tým rmutom precedíš sa ni zlato tekuté — čo krištáľny zdroj, tryskajúci z brala — z materských jak ňadier striekajúce svetlo-mlieko, zo srdca s každým jeho tlkotom sršiaca do ciev, z tých však rosením, jak vyprahlú vše nivu v máji dážď, osnovu tela celú skrápajúca krv životná…
Národný bard Pavol Országh Hviezdoslav, veľký lyrik, milovník a znalec prírody i jej miesta a významu, zomrel pred sto rokmi 8. novembra 1921 v Dolnom Kubíne, kde je aj pochovaný, akoby s výhľadom na Kubínsku hoľu, pod, žiaľ, dosť chatrnejším náhrobníkom, ktorý by si vyžadoval zásadnejšiu rekonštrukciu. Ale to je už iná kapitola našej dnešnej nekultúrnosti...
MALÁ &VEĽKÁ FATRA: OBRAZOVÝ SPRIEVODCA
Ivana
PolákováV roku 2020 došlo k výraznému zníženiu dotácií z MK SR pre činnosť Matice slovenskej (MS). Pandemická situácia síce ochromila získavanie sponzorských zdrojov na edičné tituly, ale Stanislav Muntág oživil projekt, ktorý v ňom dlho driemal a vydal obrazovú publikáciu pod názvom
Malá &Veľká Fatra: obrazový sprievodca / Pictorial Guide. (ISBN978-80-8115-307-5).
Aj keď je rok vydania 2020, k čitateľom sa dostala až na jar roku 2021.
Na 144 stranách sú predstavené, po prvý raz spolu, najkrajšie miesta oboch Fatier. Sprievodca obsahuje viac ako dve stovky precízne vyberaných fotografií so stručným textom, ktorý prináša mnoho zaujímavých informácií. Púť sa začína na skalnom útese Kľaku. Prechádzame cez najkrajšie miesta Malej a Veľkej Fatry až na samý koniec fatranského oblúka v Harmaneckej doline. V podhoriach Fatier objavíme starobylé horské obce a mestá s nevšednými pamiatkami a tradíciami, očarujúce podzemné siene, liečivú silu vôd. Ochutnáme pestrú ponuku fatranských lákadiel pre všetkých milovníkov prírody, od obdivovateľov vzácnej fauny a flóry, cez nadšencov turistiky, horskej cyklistiky i skalných múrov. Zavítame aj do centra národnej kultúry Slovákov. Dozviete sa, odkiaľ pochádza názov Fatra. Aj to, že rieka Váh pri Strečne delí Malú Fatru na dve časti – Lúčanskú a Krivánsku i fakt, že Ostrá je živou učebnicou geológie...
Celá kniha je so slovensko-anglickým textom!O výber a úpravy fotografií, od známych ale aj menej známych turčianskych fotografov, sa postaral martinský grafik Igor Štrbík. Publikácia má pevnú väzbu, formát A4 a hmotnosť 1 kg. (Informáciu uvádzame pre tých, ktorí by si ju chceli pribaliť do batohu).
V publikácii nájdeme vyobrazené
najväčšie cenností nášho regiónu – majestátne vrcholy a pohoria Malej a Veľkej Fatry, ktoré sú nielen tichými strážcami našej turčianskej záhradky, ale aj pokladom, ktorý nám mnohí závidia. Na Slovensku azda už neexistuje krajší región, v ktorom sa spája sila skalnatých brál s eleganciou desiatok lúk a dolín. Niet divu, že sme na náš Turiec právom hrdí.
Pevne veríme, že pri listovaní publikácie sa inšpirujete a vydáte sa čo najskôr spoznávať ešte Vami „nezlezené“ vrcholky hôr a nielen tie!
LEXIKÓN O OSOBNOSTIACH VYSOKÝCH TATIER
Ivana Poláková
O našom legendárnom horstve Vysoké Tatry existuje bohatá literatúra v podobe monografií, obrazových publikácií, odborných štúdií a popularizačných príspevkov, ktoré dávnejšie súhrnne bibliograficky zaznačil znalec Vysokých Tatier
Ivan Bohuš st. (1924–2018). Tento vášnivý bádateľ tatranskej problematiky celý život zasvätil výskumu, priblíženiu a propagácii Vysokých Tatier.
Potešiteľné je, že v bádateľskej,
publikačnej a vydavateľskej činnosti svojho otca pokračuje syn Ivan Bohuš ml. (nar. 1957). Bohatú otcovu i vlastnú dokumentáciu a odbornú literatúru o tatranskej problematike I. Bohuš ml. využil na napísanie a vydanie špeciálneho Lexikónu Osobnosti v názvoch Vysokých Tatier (2020), ktorý bol slávnostne uvedený do života v januári 2021.
Ako je uvedené na obálke publikácie – „Tento lexikón približuje osudy 262 osobností, podľa ktorých boli pomenované štíty, sedlá, doliny, plesá a ďalšie geografické objekty Vysokých a Belianskych Tatier...“1 Tatranské názvoslovie dopĺňajú názvy ciest, chát či osád s menom ich staviteľov a majiteľov. Medzi názvami podľa osobností sú v súčasnosti najpočetnejšie zapísané názvy chát - Téryho, Zamkovského, Rainerova a Bilíkova chata. Medzi názvami lokalít nachádzame mená legendárnych horských vodcov, horolezcov, vedcov, šľachticov či uhorských politikov, ale aj sedliakov, pytlia-
kov, dávnych lovcov, bylinkárov, drevorubačov, pastierov, bačov, horárov, lesníkov, uhliarov, hľadačov pokladov či baníkov...
Niektoré z názvov už upadli do zabudnutia, iné sú aktuálne dodnes. Ako uvádza sám autor, proces tvorby názvoslovia nie je uzavretý. Niekoľko názvov tatranských lokalít podľa osobnosti vzniklo, alebo boli prednesené návrhy na ich vznik.
V pestrej palete mien geografických objektov v tatranskom názvosloví v abecednom usporiadaní (v slovenčine, maďarčine, nemčine a poľštine), nájdeme celkom neznáme krstné mená ženských osôb (Anna, Ema, Gertrúda a i.), podľa ktorých boli pomenované objekty či lokality. V historickom priereze početné sú mená horských vodcov, horolezcov, športovcov, turistov, prírodovedcov, umelcov, podnikateľov, ale aj výrobcov lyží, horárov a pod. Ako sa uvádza v úvode publikácie na s. 5 – „Najpočetnejšiu skupinu zemepisných názvov podľa mien osobností vytvorili turisti a horolezci. Podľa predstaviteľov športového horolezectva dostalo názov okolo 200 vrchov a sediel, žľabov či pilierov, o ktorých nositeľoch nájdeme v lexikóne podrobné informácie. Tento trend nastal najmä po r. 1873, keď vznikli vo Vysokých Tatrách prvé turistické organizácie ( u nás - Uhorský karpatský spolok a v Poľsku Tatranský spolok). Najstaršie názvy vznikli na základe vlastníckych vzťahov už v 13. storočí. Obce Batizovce a Gerlachov majú názvy podľa svojich lokátorov Batyza a Gerlacha. Ich mená teda sekundárne tvoria aj základ toponýmií typu Batizovská dolina, Batizovské pleso, resp. Gerlachovská dolina a Gerlachovský štít.“ Medzi uhorskými šľachticmi, županmi, statkármi a politikmi, s ktorými sa v slovníku stretávame, nachádzame mená uhorských kňažien z rodu Habsburgovcov i meno rakúskeho cisára a uhorského kráľa Františka Jozefa I. Hádam najprekvapujúcejšie v slovníku je meno anglickej kráľov-
nej Alžbety II., ktorá v roku 2008 v sprievode prezidenta SR I. Gašparoviča navštívila Vysoké Tatry a na pamiatku tejto návštevy odhalili na Hrebienku pamätnú tabuľu. Medzi československými osobnosťami nechýba meno prezidenta T. G. Masaryka, či Alexandra Dubčeka, z poľského umeleckého sveta meno básnika A. Mickiewicza či spisovateľa K. Przerwa-Tetmajera.
Názvy na počesť reprezentantov slovenských národných a kultúrnych dejín sa usiloval zaviesť do tatranského názvoslovia organizátor turistiky a autor sprievodcu po Vysokých Tatrách Miloš Janoška. Tak ako sa uvádza na s. 8 – „Slovenské názvoslovie obohatil Vajanského vodopád a Kmeťov vodopád v odvetviach Kôprovej doliny i Daxnerovo sedlo v masíve Kriváňa.“ Je známe, že tatranské motívy sa často objavujú v tvorbe nášho básnika P. O. Hviezdoslava, podľa ktorého je pomenovaný vodopád pri Zelenom potoku, ktorého storočnicu úmrtia sme si pripomenuli v r. 2021. Je prekvapujúce, že v tatranskom názvosloví nenachádzame pomenovania po osobnostiach romantickej štúrovskej generácie, ktorej členovia obdivovali, často navštevovali Vysoké Tatry, ako svedčí ich poetická tvorba.
Dočítali sme sa, že: „Predstaviteľom Uhorského karpatského spolku záležalo na tom, aby sa do tatranského názvoslovia dostalo čo najviac mien členov spolku. Boli to rôzni funkcionári, propagátori a bádatelia Vysokých Tatier, autori turistických príručiek a máp. Niektorí boli zároveň aktívni vysokohorskí turisti a horolezci...“ O takomto čosi môžeme v súčasnosti len snívať....
Lexikón Osobností v názvoch Vysokých Tatier je zostavený prehľadne na vysokej lexikografickej úrovni a doplnený množstvom obrázkov a fotografií, použitou literatúrou.
„... podáva obraz o životoch a osudoch osobností, ktorých mená sa na základe rôznych zásluh stali predlohami pre vytvorenie zemepisných názvov Vysokých a Belianskych Tatier “ (s. 9).
150. VÝROČIE KOŠICKO-BOHUMÍNSKEJ ŽELEZNICE
Nikolaj Bonda
Železnica priniesla pokrok, prosperitu a rozvoj cestovného ruchu a turizmu. Mnohé výdobytky vedy a techniky, ktoré nám uľahčujú život považujeme za samozrejmú vec. Takúto samozrejmosť som ako študent pri mojich výpravách do hôr rád využíval. Moje turistické začiatky vo Vysokých Tatrách boli spojené s vlakovou dopravou. Vlakové spoje chodili často a k vlakom existovali vhodné prípoje. Plánovanie túr z rôznych východísk bolo jednoduché. Ak sa človek pri plánovaní túry prerátal a nestihol plánovaný spiatočný spoj, znamenalo to iba predĺženie pobytu najviac o dve hodiny – do odchodu ďalšieho rýchlika.
Náš životný štýl sa zmenil. Individuálna doprava prevládla nad hromadnou
dopravou. Jej výrazným nárastom nastal nový problém. Parkovanie.
Ani pokrok na železniciach sa nezastavil. Verejná železničná doprava sa zmodernizovala. Väčšina vlakov poskytuje komfort a moderné služby. Ak ste vlakom dávno necestovali, možno nastal čas oddať sa čaru cestovania vlakom. V pohodlí sledovať mihotajúcu sa krajinu za oknom a pri dobrej viditeľnosti kochať sa výhľadmi na naše pekné horstvá. Človek sa vo vlaku môže pokojne zasnívať. Cesta vlakom poskytuje bezpečie. Netreba byť v neustálom strehu, ako to býva pri riadení auta. Pri plánovaní túry odpadá problém s potrebou vrátiť sa do východiska túry pre zaparkované auto.
Vlaková doprava má bohaté tradície. Vznikla v čase, keď na cestách nebrázdili autá. Cesty boli prašné a povozom cesta trvala neskutočne dlho. Nahliadnime spoločne do minulosti.
V roku 2021 sme si pripomenuli 150. výročie otvorenia dvoch úsekov Košicko –Bohumínskej železnice (KBŽ). Pravidelná premávka na úseku Tešín – Žilina začala 8. januára 1871. Prvý vlak na úseku PopradŽilina bol vypravený z Popradu 7. decembra 1871 o 23.25 hodine a do Žiliny prišiel 8. decembra 1871 ráno o 6.00 hodine. Na tomto asi 130 km dlhom úseku boli okrem Popradu a Žiliny stanice – Turany, Kraľovany, Ľubochňa, Ružomberok, Liptovská Teplá, Parížovce, Liptovský Svätý Mikuláš, Liptovský Hrádok, Važec, Lučivná a Štrba. V decembri 1871 bol odovzdaný aj úsek z Popradu do Spišskej Novej Vsi. Posledný úsek medzi Spišskou Novou Vsou a Kysakom bol otvorený ako posledný 18. marca 1872. V tento deň začala premávka na celej trati, pretože na úseku Košice - Kysak s prepojením do Prešova začala premávka 1. septembra 1870. Na tento hlavný úsek boli postupne pripájané miestne železnice
Spiš, Vysoké Tatry, Orava, Turiec a Kysuce. Štátna železnica zo Zvolena sa napojila na súkromnú KBŽ vo Vrútkach a tak sa 12. augusta 1872 uskutočnilo priame spojenie Budapešti so severným Slovenskom.
Posledný úsek považskej železnice Trenčín – Žilina bol uvedený do prevádzky 1. novembra 1883.
Zaujímavosťou bola tarifná politika štátu, ktorou štát kontroloval dodržiavanie osobných i nákladných taríf určených v maximálnej výške.
KBŽ bola vybudovaná ako jednokoľajná. Vybudovanie druhej koľaje podporovala uhorská vláda, avšak viedenská vláda mala záujem strhnúť prepravu na svoje trate a udelenie povolenia sa preťahovalo.
Dva roky po vybudovaní KBŽ bol 10.
augusta 1873 v Kežmarku založený Uhorský karpatský spolok (UKS), prvá turistická organizácia v Uhorsku a na Slovensku. KBŽ umožnila rýchly nárast turistiky v celej jej
oblasti. UKS nadviazal na vtedajší trend v západnej Európe a sformoval základy klubovej činnosti a filozofiu skĺbenia športovej aktivity v horách, spoznávania prírody a histórie s dobrovoľníckou činnosťou pri výchove mladých turistov a alpinistov, budovaní turistických chodníkov a turistických chát. V roku 1888 vznikla Budapeštianska sekcia UKS. Jedným z iniciátorov vzniku sekcie bol Edmund Téry, banskoštiavnický lekár a priekopník horolezectva, ktorý sa výraznou mierou zaslúžil o rozvoj tatranskej turistiky.
Literatúra:
/KLAPITA, Marián: Vznik a vývoj Košicko-bohumínskej železnice, Vlastivedný zborník
Považia XI., 1971/
/HOLEC, Roman: 12. Uhorský karpatský spolok. In: HOLEC, Roman: Človek a príroda v „dlhom“ 19. storočí. Bratislava: Historický
ústav SAV, 2014, s. 253-269/
ŽIVOTNÉ JUBILEUM JANKA OBUCHA
Ivana
PolákováNarodil sa 23. mája 1951 v Blažovciach(okr. T. Teplice). Ako 20-ročný stratil otca Dušana a čoskoro aj matku Emíliu rod. Bukvovú.
Prvých päť ročníkov základnej školy navštevoval v Jazernici, šiestu až deviatu triedu v Turčianskych Tepliciach. Tu nastúpil aj na Strednú všeobecnovzdelávaciu školu, kde zmaturoval v r. 1969. V štúdiu pokračoval na Lesníckej fakulte Vysokej školy lesníckej a drevárskej vo Zvolene, ktorú úspešne ukončil v r. 1974. Po absolvovaní štúdia a povinnej základnej vojenskej služby nastúpil do svojho prvého zamestnania – ako zoológ v Považskom múzeu v Žiline, kde pôsobil do r. 1984. V rokoch 19851989 pracoval ako lesný robotník na Lesnej správe v Blatnici, Lesný závod T. Teplice. Okrem iného sa živil výškovými prácami, urobil si kurz na zber semien lesných drevín a zbieral semená jedle, buka a kosodreviny. Absolvoval tiež pilčícky kurz a po 3 rokoch
práce dostal ocenenie ako najvýkonnejší lesný robotník v podniku Severoslovenské štátne lesy. Ako spomínal, mal dvojnásobný plat ako v múzeu a mal dosť voľného času. Popritom liezol aj v Mongolskom Altaji, v Kirgizsku a zároveň navštevoval kurz numerickej taxonómie. Prednášky ho inšpirovali k prepracovaniu niektorých postupov, ktoré dovtedy používal pri vyhodnocovaní svojich výsledkov. Od novembra 1989 začal pracovať ako odborný pracovník v Botanickej záhrade UK, pracovisko Blatnica. Janko Obuch začal s vedeckou prácou ako študent u prof. Jozefa Sládeka, vynikajúceho pedagóga a vedca pôsobiaceho na VŠLD vo Zvolene. Zapojil sa do fakultného kola ŠVOČ a diplomovú prácu na tému rozšírenie drobných cicavcov vo Veľkej Fatre obhájil v r. 1974. Pred nástupom (1. 9. 1974) na povinnú jednoročnú vojenskú prezenčnú službu si išiel na rozlúčku so slobodou zaliezť do Tatier. Tu sa zoznámil so svojou budúcou manželkou Danou Kumešovou, ktorá s ním po svadbe (29. 8. 1975) prišla na Slovensko. Tu pôsobila ako učiteľ-
ka v materskej škôlke, neskôr ako vychovávateľka v školskej družine. Majú spolu dve dcéry. Barbora skončila žurnalistiku na univerzite v Oslo a tam aj žije. Zora absolvovala štúdium geografie na PF UK v Bratislave a pôsobila s manželom v Jordánsku. Pred piatimi rokmi sa vrátili späť na Slovensko. Janko je šťastný starý otec, má 6 vnukov. Jankovi v jeho odbornej práci veľmi pomohlo, že najmä v mladších rokoch patril k špičkovým horolezcom a určitú dobu patril aj do československého horolezeckého družstva. S horolezeckým športom začínal počas štúdia vo Zvolene a desať rokov ho realizoval ako vrcholový výkonnostný šport. Absolvoval niektoré zahraničné horolezecké expedície. V roku 1974
Rakúsko, oblasť Grossglockneru a Wilder Kaiseru. Rok 1976 – Taliansko, Courmayer, Západné Alpy. Rok na to v lete Taliansko, Dolomity, oblasť Marmolada a Francúzsko, Chamonix, zimný prechod hrebeňa Západných Álp (Mt. Blanc – Grandes Jorasses).
V roku 1978 – Kaukaz, Severoosetská oblasť, blízko hory Kazbek. Rok 1979 – Maroko, spojené s lezením v Západných Alpách, Pyrenejách a Centrálnom Atlase. V zime roku 1980 – Centrálny Kaukaz, dolina Baksan pod Elbrusom a v lete Alpy, pohorie Bergell z talianskej aj švajčiarskej strany. V roku 1981 bol členom už spomínanej expedície – Himaláje, Kančendžonga, po ktorej stratil motiváciu venovať sa tomuto športu ako vrcholový horolezec. Nasledovali ešte tri, pre Janka doznievajúce výpravy v horolezectve. Rok 1982 – Kaukaz, výstup na Elbrus, 1983 – Čierna Hora, pohorie Durmitor a 1984 – Mongolský Altaj.
Počas horolezeckých výprav do Himalájí a na Kaukaz nazbieral aj viaceré druhy dvojkrídlovcov, z ktorých niektoré sa ukázali ako nové pre vedu.
Svoje lezecké schopnosti čoraz viac využíval pri zoologických expedíciách do rôznych oblastí Európy a Ázie pri zbere osteologického materiálu (náuka o kostiach) v ťažko dostupnom teréne. V Bulharsku
1985, na Kryme 1989, v južnom Kirgizsku 1988 a 1990, v Turecku 1992, v Izraeli 1996, v Iráne1996-2002, v Sýrii 1998, 2001 a 2005, v Rumunsku 2002, v Etiópii 2003 a Lisabone 2005.
Ján Obuch je k 31.12. 2021 autorom či spoluautorom 305 odborných článkov a štúdií. Publikoval vo Vlastivednom zborníku Považia, Slovenskom krase – zborníku Múzea v Liptovskom Mikuláši, Kmetanium, v Ochrane prírody, v časopise Biológia, v Bulletine Slov. botanickej spoločnosti, v Slov. časopise o dravcoch, v Tichodrome a ďalších. Jeho priezvisko nájdete i v tiráži 20 vedeckých publikácií. Svoje výstupy prezentoval a prezentuje na zoologických konferenciách na Slovensku i v Čechách. Jeho hlavnou, celoživotnou pracovnou náplňou je výskum diverzity potravy (stavovcov aj bezstavovcov) rôznych druhov sov, ktorú analyzuje z priestorového aj časového hľadiska. Svoj výskum zhrnul vo svojej dizertačnej práci, ktorú obhájil v r. 2010 na Lesníckej fakulte TU vo Zvolene. Podrobne analyzoval potravu v rôznych regiónoch Slovenska, ale aj v Čechách, v strednom Nórsku, v Rumunsku, na Kryme, na Kaukaze, na Blízkom východe, v Iráne, Kirgizsku i Nepále.
Patrí k významným znalcom netopierov. Pravidelne sa podieľa na zimnom sčítaní netopierov v Malej aj Veľkej Fatre, v Muránskej planine aj v Slovenskom krase. Pri príležitosti jeho 50. narodenín mu Slovenská ornitologická spoločnosť udelila bronzovú medailu prof. Ferianca.
Janko je tiež známy pestovaním liečivých rastlín, na čo využíva záhradu za svojím domom v Blažovciach. Okrem kvalitných čajov ponúka aj bylinkový likér, ktorý dostal názov „obuchovica.“ Mali sme možnosť ho ochutnať na zasadnutí redakčnej rady časopisu Jaskyne a hory.
Čo dodať na záver? Želáme Jankovi do ďalších liet pevné zdravie, neutíchajúci životný a tvorivý elán a trvalé rodinné šťastie.
NEOBVYKLÉ ŽELANIE K OBVYKLÉMU JUBILEU
Ivana PolákováMilan Paľa - dlhoročný organizátor Chodníka Jána Vaňa sa dožil okrúhleho životného jubilea. Narodil sa 14. 6. 1961 v Martine. Prvý stupeň základnej školy navštevoval v Žabokrekoch a druhý stupeň v Základnej škole Košťany nad Turcom. V štúdiu pokračoval v roku 1975 na Strojárskom učilišti v Martine. Po vyučení nastúpil pracovať do Závodov ťažkého strojárstva v Martine ako montážnik – špeciál tanky. V roku 1984 uzavrel manželstvo. V roku 1993 sa stal živnostníkom. Má jednu dcéru a radosť zo života mu robí jeho jediný vnuk Robko.
Prírodu má veľmi rád, v organizovanej turistike pôsobí veľa rokov. V r. 2007, keď vznikol Klub slovenských turistov (KST) Žabokreky, stal sa zakladajúcim členom organizačného štábu. V r. 2010 prebral funkciu predsedu KST Žabokreky po JUDr. Milanovi Schafferovi, v ktorej ostal do dnešných dní. V roku 2018 bol oslovený členmi výkonného výboru KST Turiec, aby
prijal kandidatúru na funkciu podpredsedu KST Turiec pre správu majetku. Na valnom zhromaždení KST Turiec bol do tejto funkcie potvrdený. Zapája sa pri remeselníckych prácach na chate Borišov, chate Horec na Martinských holiach, ale aj pri čistení turistických chodníkov, či studničiek. Je spoluzakladateľom Trojkráľového výstupu na Borišov, ktorého 8. ročník sa nedávno uskutočnil. Jeho dĺžka je 15 km, trasa pochodu je Žabokreky – Dolný Borišov – Balcierovo – Salaš 4 Nity (Salaš pod Suchým) – Ploská – Chata pod Borišovom – Dolný Borišov – Žabokreky.
Bol spoluzakladateľom hudobnej skupiny Alfa, kde dlhé roky pôsobil ako bubeník. Mohli sme ho vidieť aj ako herca v Žabokreckom ochotníckom divadle.
Bol dlhoročným poslancom Obce Žabokreky. Je členom Dobrovoľného hasičského zboru v Žabokrekoch a predsedom COOP Jednoty v Žabokrekoch. Je členom výboru Futbalového klubu Slovan Žabokreky.
Pri vyhodnotení 48. ročníka turistického podujatia - Chodníkom Jána Vaňu (30. júla 2021) mu starostka obce Ing. Zuza-
na Valocká poďakovala za dlhoročnú obetavú prácu v prospech turistiky.
Čo zaželať nášmu jubilantovi? Milý
náš Miňko! Každé životné jubileum, nech už je malé a či väčšie, je príležitosťou, aby sme Ti poďakovali za Tvoju činnosť v každej oblasti! V mene nás turistov Ti želáme ešte mnoho rokov pevné zdravie tela aj ducha! A Tebe netreba zvlášť pripomínať, že na dlhých tratiach sú najdôležitejšie občerstvovacie zastávky. Vždy ich s radosťou zabezpečuješ!
CENA DOBROVOĽNÍKA MESTA MARTIN
Ivana Poláková
V poslednú júnovú sobotu roku 2021 mesto Martin ocenilo najvýznamnejšie osobnosti a kolektívy za rok 2020. Ocenenie prevzalo šesť jednotlivcov a štyri kolektívy. Cenu dobrovoľníka mesta Martin získali traja Milanovia (Milan Michalec, Milan Sýkora) a nám všetkým dobre známy - Milan Stuchlý (narodený 29. novembra 1949 v Martine). V budove Národného domu Slovenského komorného divadla v Martine prevzal cenu z rúk primátora mesta
Martin – Prof. Jána Danka za obdivuhodný prínos k rozvoju turistiky v regióne Turiec a zviditeľňovanie mesta Martin a jeho okolitých prírodných krás. Vrúcny vzťah k prírode a nadšenie pre turistiku charakterizu-
jú Milana Stuchlého od mladosti. Pred 40 rokmi začal propagovať turistiku formou značkovania a táto vášeň ho neopustila ani na dôchodku. Navrhol a vyznačkoval niekoľko nových peších turistických chodníkov v Malej i Veľkej Fatre a Kremnických vrchoch. Spolupracuje pri vydávaní turistických máp z nášho regiónu. Od r. 2000 je držiteľom odznaku Turista - značkár I. triedy. Len vďaka jeho skúsenostiam a odhodlaniu má Veľká Fatra správny najvyšší vrchol. Do r. 2016 bol zaň považovaný nesprávny kopec. Práve vďaka Milanovi Stuchlému sa kartografický údaj v mapách prekreslil. Názov Ostredok - najvyššiemu bodu Veľkej Fatry zostal, no presunul sa 300 metrov južne od pôvodného vrchu a narástol o 3 metre na 1 596 m n. m..
My ešte dodávame, že značkovať začal v Prešove v r. 1982. Inštruktorom značenia je od r. 1984. Predsedom komisie značenia RR KST v Martine je od r. 1999. Bol dlhoročným tajomníkom KST Turca. Znač-
kovanie propaguje aj v časopise - Krásy Slovenska, jedinom slovenskom periodiku, ktorý vychádza nepretržite už 100 rokov od roku 1921.
Milan Stuchlý sa týmito slovami prihovoril zúčastneným: „Vážení prítomní, chcem sa Vám poďakovať za toto významné ocenenie, ktoré ste mi udelili. Predovšetkým Katke Adamicovej, ktorá si spomenula aj na nás- značkárov. Je to ocenenie nielen moje, ale aj nás ostatných aktívnych značkárov –je nás asi tucet. Zvlášť, počas pandémie, keď sa zavreli nákupné centrá sa vyhrnuli ľudia do prírody. Bola tam ukrutná tlačenica. Verím, že aj v budúcnosti sa na turistických chodníkoch budete cítiť dobre a bezpečne. Ďakujem Vám zo srdca.“
Milanovi k oceneniu srdečne gratulujeme!
ODIŠIEL VRÚTOCKÝ TURISTA
MILAN HOLUB
Jozef Haráni
Milan Holub sa narodil 10. januára 1948 vo Vrútkach rodičom Ružene a Ľudevítovi Holubovcom, ako ich druhé dieťa zo štyroch súrodencov. Má ešte dvoch bratov
Miroslava a Františka a staršiu sestru Vieru, s ktorou žil skoro 20 rokov v spoločnej domácnosti, až do jej smrti. Celé detstvo strávil vo svojom rodisku – v časti, ktorá
je známa ako „Mexiko“. Toto miesto a ľudia v ňom – susedia a kamaráti - mu ostali v srdci do konca života.
Po základnej škole, ktorú vychodil vo
Vrútkach, sa pre Turčianske strojárne vyučil za sústružníka a dlhšie obdobie tam pracoval. Keďže bol dobrý odborník vo svojej profesii, tak ho vyslali na dva roky do Líbye. Po návrate v roku 1992 prestal u pôvodného zamestnávateľa pracovať a po čase sa zamestnal v Poštovej novinovej službe a následne v Martinskej nemocnici, kde pracoval ako údržbár do svojich 60-tych rokov, kedy odišiel na starobný dôchodok. Vojenčinu si odkrútil, ako zamestnanec „Strojární“, iba 5 mesiacov. Jeho životnou vášňou a radosťou bola turistika, ktorej sa venoval veľmi aktívne od mladosti. V rámci turistických aktivít vykonával aj rôzne funkcie. Táto činnosť bola zárodkom mnohých jeho priateľstiev a tiež uznaní. Celá rodina veľmi obdivovala jeho nesmierne vedomosti o rôznych častiach prírody Slovenska, až to budilo dojem, že kde „stúpila jeho noha“ navždy si to pamätal! Aj dovolenky najradšej trávil na horách. Jeden rok sa vydal napríklad na prechod Veľkou Fatrou, na ďalší rok bol v Nízkych Tatrách, ktoré sa podujal absolvovať s rodinou brata Ferka. Všetci tam získali nezabudnuteľné zážitky, na ktoré veľmi často a radi spomínali. So svojimi priateľmi absolvoval tiež náročné expedičné pobyty v zahraničí, o ktorých vedel rodine pútavo rozprávať dlhé hodiny. Keďže bol slobodný, mal veľký priestor pre napĺňanie radosti z tejto záľuby. No život mu ukázal aj svoju odvrátenú tvár. V poslednej dobe ho zdravotné problémy obrali o jeho celoživotný koníček. Do „Mexika“ sa často vracal. Dokonca aj na rodičovskú záhradu, kde však tiež jeho zdravotný stav už mu nedovoľoval, aby bol aktívny tak, akoby chcel a ako roky bol. Napriek všetkému mal ešte mnoho plánov, po mnohých veciach túžil, ale prišla tá osudná streda 19. mája 2021 a jeho dobrácke srdce sa nečakane zastavilo. Navždy prestalo
PRIEKOPNÍK MAĽOVANÝCH TURISTICKÝCH MÁP
Ivana Poláková
Ondro
Bol niekde z mesta fantastický chlapík Maľoval s ľahkosťou nádherné mapy
Zostrojil si bicykel
čo vzdoroval fyzike
ten insitný konštruktér samouk
potom s doskami a trochou vody
vyrazil s ním do prírody maľovať pre radosť ďalšie mapy
Táto básnička z pera Milana Nemčeka, ktorá uzrela svetlo sveta v publikácií s názvom Bolo - panoptikum postáv mesta Martin (2016), sa mi vynorila v mysli, keď som sa dozvedala smutnú zvesť, že opäť je o jedného dobrého človeka na svete me-
nej. Chudobnejší sme o človeka, ktorý nám bol blízky a mali sme ho svojim spôsobom radi. Vážili sme si ho aj my, turisti, lebo nám prostredníctvom svojich panoramatických máp ukazoval vždy tú správnu cestu z neznámych, či známych miest.
Počas adventu 2021 sme odprevadili na poslednej ceste Ondreja Hrašku, ktorý sa nám nezmazateľne zapísal do našich životov a ostalo po ňom prázdne miesto, ktoré nemôžeme nikým a ničím nahradiť. Ostalo po ňom smutno a prázdno. Spoločné chvíle s ním, sú už preč, ostali len spomienky na jeho čas, čo sme s ním strávili. Rozlúčili sme sa s človekom, s ktorým sme mohli zažiť lásku, veľkú dávku fantázie a iného pohľadu na svet okolo nás. Poznali sme ho ako zaujímavého, pestrého, nekonvenčného človeka, ktorý si zažil veľa dobrého, veselého, ale aj trpkého, náročného a ťažkého. Stretávali sme ho v uliciach Martina, ale aj na turistických i zabudnutých chodníkoch nielen v Turci i na celom Slovensku, ale aj v evanjelickom kostolíku. Aj tu sa snažil so svojim fotoaparátom zachytiť atmosféru služieb Božích. V tomto priestore sa cítil veľmi dobre, rád tu chodieval. Napriek tomu aký bol, môžeme hodnotiť jeho duchovný život? Vyrastal v poznávaní Božích slov, síce nedával nič najavo, ale vo svojom vnútri hľadal odpovede na otázky viery. Všetci to poznáme, že ľudské telo je slabé a keď sa chceme niekedy vzchopiť, nájsť silu k životu, prestane fungovať. Potom to vzdáme. Možno, že v závere života aj náš Ondro nevládal a možno už veľmi nechcel zápasiť a bojovať o niečo lepšie...
Ondrej Hraško sa narodil 24. apríla 1944 na Gemeri, v rodisku P. J. Šafárika v Kobeliarove. Rodičom Jánovi a Márii, rodenej Gallovej, sa narodil ako piate a posledné dieťa. Počas štúdia na Jedenásťročnej výberovej škole v Revúcej v r. 1958 bol konfirmovaný. Začiatkom 60. rokoch sa rodina presťahovala do Košíc. Ondrej začal študovať v Prešove na Filozofickej fakulte Univerzity Pavla J. Šafárika, kde štúdium
úspešne ukončil. Už vtedy začal vynikať svojim výtvarným a fotografických nadaním. Po skončení vysokej školy pracoval ako kulisár v Košickom štátnom divadle, neskôr pracoval ako stredoškolský učiteľ v Levoči.
Do Martina ho priviedla práca vo Vydavateľstve Osveta, tu pracoval ako fotograf až do roku 1989. Tak sa jeho záľuba stala jeho prácou a práca jeho zábavou. Bol umelecky veľmi zameraný. Maľoval, kreslil, fotil. Fascinovali ho kreslené mapy. Chcel zachytiť, zmapovať všetky pohoria v rôznych regiónoch Slovenska, hlavne turisticky atraktívne. Preto cestoval na vlastno-ručne vyrobených bicykloch (kostra bola oceľová a doplnky z dreva) po celom Slovensku. Niekoľko prototypov má dodnes uložených u svojho dlhoročného kamaráta v Žabokrekoch. S jeho kreslenými nástennými mapami sa môžeme stretnúť nielen v Turci. Sú roztrúsené po celom Slovensku. V roku 1990 sa stal živnostníkom. Bol aktívny nielen v Matici slovenskej, ale aj v evanjelickom cirkevnom zbore v Martine. Zúčastňoval sa rôznych kultúrnych podujatí - vernisáží v T klube (populárne „Téčko“) zväčša s ústnou harmonikou zabával spolusediacich. Nezabudnuteľné spomienky s ním máme počas vernisáží Peťa Šabu, Miňa Gregora, Braňa Konečného či Rada Vojteka. Bol vášnivým čitateľom, často navštevoval Slovenskú národnú či Turčiansku knižnicu. Venoval sa turistike, cyklistike, lyžoval, bežkoval, dokonca aj surfoval.
V roku 1973 vstúpil do manželstva s Kvetoslavou Hudákovou, z ktorého pochádzajú tri deti - Andrej, Martin a Lesana. Každý život nie je ideálny. Manželstvo síce stroskotalo, ale kontakty a vzťahmi s deťmi a vnúčencami zostali. Napriek svojim chorobám a zvláštnej až jedinečnej ba čudáckej povahe, mal svojich päť vnúčeniec veľmi rád. Bol pre nich „Dedo Sever“. Zachytával ich svojim objektívom. Jeho život bol naozaj veľmi zvláštny, unikátny. Ondrej Hraško zostane zaiste v pamäti mnohých
ľudí, zanechávajúc v nich nezmazateľnú stopu. Záver jeho života bol náročný hlavne pre jeho príbuzných. Nezabudnuteľné boli aj Ondrove vianočné pozdravy.
Pokúsime sa uviesť aspoň čiastočne jeho veľmi košatú edičnú činnosť. Na základe súborného katalógu slovenských knižníc (https://www.kis3g.sk/ ) sa dozvedáme
Prvú pohľadnicu so zábermi na Martinské hole vydáva Ondro už v r. 1966 v spolupráci s Filipom Lašutom. V r. 1978 vychádza jubilejná publikácia s názvom Biotika, národný podnik Slovenská Ľupča, na 140 stranách s čiernobielymi i farebnými fotografiami, ktorými autormi sú okrem Ondra aj Lukáš Bošeľa aj Fridrich Sztankay. Nasleduje sprievodca náučným chodníkom Prosiecka a Kvačianska dolina.
V edícií fotografických vlastivedných publikácií vychádza v tom istom roku Spišská Nová Ves. Nasleduje pamätnica Pamätné miesta SNP v okrese Žiar nad Hronom, v r. 1979 vychádza pamätnica k 35. výročiu SNP – Sučany, kde medzi fotografiami Eugena Lazišťana, či Pavla Socháňa nájdete aj Ondrove. Začína dlhoročná spolupráca s mestom Martin, ktorej výsledkom sú v roku 1980 informačné bulletiny s názvom - informátor Turca a Martin a okolie. Rok na to skladačka Turiec – Československo; Poznaj a chráň Turiec. Rok 1985, vyšla skladačka - Pozvanie do Turca a rok 1993 prospekt – Región Turiec.
V r. 1983 vychádzajú - obrazová publikácia - Gader – perla Veľkej Fatry, informačný spravodajca - Liptovské Revúce (1233-1983), Autokempingy, verejné táboriská okres Žilina – Československo. V r. 1981 vychádza vo Východoslovenskom vydavateľstve publikácia – Levoča a v r. 1984 Levočská dolina, Závada – informačný spravodajca.
Svoje fotografie zverejňoval každoročne v rôznych nástenných kalendároch a plagátoch, na ktorých ste mohli nájsť okrem krás prírody, aj výrobné podniky
ako Pravenec, Kožiarske závody, Calex Zlaté Moravce ... Úzko spolupracuje s Ivanom Riabičom.
Po r. 1985 začína vydávať opäť pohľadnice: Súľovské skaly, Martin, Blatnica, Kúpalisko - Sučany, Na Chlebe, Šútovský vodopád, Autokemping Trusalová, Gader, ale aj Pozdrav z Liptova či Nízkych Tatier. V r. 1985 vychádza na 160 str. vo vydavateľstve Osveta obrazová publikácia Malá Fatra, v r. 1986 Rudné bane národný podnik Banská Bystrica (pamätnica).
Fotografie od Ondra môžete vidieť v informačných spravodajcoch – Mošovce (1986), Okres Žilina (1987), Vlastivedné múzeum Zvolen (1987), Krompachy (1989). Po nežnej revolúcií vydáva v spolupráci s Michalom Giačom monografiu Turčianske obce v odboji. V r. 1991 sám zostavil a nafotil katalóg výrobkov – Rezbár ľudovoumelecké družstvo Rajec nad Rajčiankou. O rok neskôr spolupracuje s Petrom Hubom na monografii Námestova.
V spolupráci s Richardom Lackom vychádzajú pamätnice: 120 výročie železničnej trate Zvolen – Vrútky a Martinský zdroj (100 rokov turčianskeho pivovaru).
Ako sme už uviedli, spolupracoval aj s Maticou slovenskou pri vydávaní informačných prospektov o jej pracoviskách, zbierkach i službách, ale aj pri emblémovej mape kultúrnych pamiatok a kultúrnych krás (1998). Nezabudol ani na Múzeum Martina Benku, výsledkom sú informačné spravodaje (1995 a 2004). V r. 1996 sa opäť pracovne stretávajú s Petrom Ďuríkom pri publikácií Martin – centrum národnej kultúry Slovákov –sprievodca mestom a okolím.
Od r. 1998 sa venoval maľovaniu a kresleniu slovenských hradov, zámkov a kaštieľov. Výsledkom jeho snaženia je publikácia – Slovenské hrady, zámky a kaštiele, ktorej zostavovateľom bol Eugen Lazišťan. Ale aj leták – Odklínanie hradov a zámkov – Žilinský samosprávny kraj, ktorý vyšiel v r. 2011. Svoje fotografie či mapky poskytoval do informačných publikácií:
Oravský hrad (1999), Zuberec – Západné Tatry - Roháče (2000) či Orava (2001). V r. 2002 sa vracia do svojho rodiska, aby zhotovil mapu regiónu – Gemer v trase Gotickej cesty. V r. 2003 v spolupráci s Turčianskou bicyklovou skupinou JUS vytvoril 24 cykloturistických máp na panoramatickej mape regiónu Turca s názvom – Cykloturistické trasy v regióne Turca. Nasledujú turistické mapy regiónu a mapa obce Strečna (2004), ale aj panoramatická mapa Kysúc (2008), či Javornícky chodník (2008). Jeho panoramatické mapy môžeme nájsť v Cestovnom informátorovi 2005 – cyklo a autoatlas SR, či v turistickom sprievodcovi Žilinského samosprávneho kraja (2005), či v informačnom spravodajcovi zaujímavostí národného parku Malá Fatra (2008). Symbolicky jeho poslednou ručne maľovanou mapou je Banská Bystrica a okolie, Horehronie, ktorá vyšla v r. 2013 vo Vydavateľstve CBS v Banskej Bystrici...
Svojich 80. narodenín sa Ondro nedožil. Budeme si ho pamätať ako čestného, pracovitého, skromného a mimoriadne agilného človeka z generácie, ktorá písala kapitoly kartografie v našom regióne. Na poslednej ceste Ondreja Hrašku odprevádzala aj ľudová pieseň Dobre tomu šuhajkovi, ktorú Ondrej neskutočne mal rád.
Dobre tomu šuhajkovi, čo má košiar v šírom poli, kolibôčku pri potôčku, v šírom svete frajerôčku.
Dobre tomu, čo má ženu, nepodpiera cudziu stenu, a kto nemá, ten podpiera, po cudzích sa poneviera.
Do fujary smutne fúka, od žiaľu mu srdce puká, nemá noci, ani spánku, pre tú svoju švárnu Hanku.
Česť pamiatke
Ondreja Hrašku!
Zameriavanie najhlbších miest v Priepasti pod Ostrou. Foto: V. Ruček
V dobrej nálade po jednej z pracovných akcií v Suchej jaskyni č. 7. Foto: J. Šparec
Sonda Liskovská jaskyňa. Foto: M. Jurečka
Bočný hrebeň Skalky z juhu Nízkych Tatier. Foto: J. Haráni
