Jaskyne a Hory 2020, časť 2.

určite videlo veľa prieskumníkov, ale práve pre toto tam nikoho nenapadlo zlanovať a otvor preskúmať. Bolo treba vyniesť lano a zlanovať 10 m do nejasného terénu. Pri týchto podmienkach to nepochybne vzdali aj takí jaskyniari, ako P. Mitter, A. Droppa a Z. Hochmuth. V ten deň sa však Peter Sliačan len tak nevzdal a pozrel sa na to očami, ako žiaden prieskumník pred ním. Odvážne zliezol cez neďalekú sklonenú skalnú terasu vo výške 100 m nad terénom. Následne sa už dostal k jasnému, čiernemu otvoru v skale, ktorého charakter sme nápadne poznali z Krakovej hole. Po svojich skúsenostiach na druhej strane masívu, kde na neho vybehol z jaskyne medveď už nič neriskoval. Zavolal teda Mira Jurečku a ten do diery horolezecky nebojácne naliezol. Jaskyňa pokračovala voľne a na plný profil ďalej. Vyzeralo to sľubne a tak optimisticky

R. Belko st. pri inštalácii doplnkového vetrania.

Foto: M. Jurečka

zakričal na ostatných. Objaviteľsky sám postupoval vpred nedotknutým, krásne modelovaný priestorom, ale po 15 m ho zaskočilo zúženie. To už za ním liezli aj ostatní účastníci akcie. Prirodzene nás napadlo do úzkeho priestoru hodiť kameň, či to pokračuje ďalej. Po vhodení kameňa do zúženia sme však na prvýkrát neverili svojim ušiam. Cez malú dieru s prievanom padal kameň s veľkým dunivým rachotom a napokon čľupol do vody pri veľkej akustickej ozvene.

Otázka bola, kde to tak hlučne čľuplo? Do jazera vo veľkej sieni? Začala obrovská eufória potencionálneho objavu po ktorej sa začali plánovať ďalšie akcie.

Jedna s prvých akcii sa tu uskutočnila dňa 13. 9. 2015. Vystúpali sme chodníkom cez Úplaz ponad Hučiaky na Malý

Salatín. Jaskyňu sme zamerali a prieskumne sme v na jej dne vykopali 1.5 m. Zdalo sa, že jaskyňa má tvar zasypaného komína, ktorý sme začali prekopávať. Objavili sme tu asymetricky rozhádzané kosti medveďov, ktoré sem boli v minulosti pravdepodobne prirodzene splavené. Možno jaskyňa v minulosti slúžila ako neprístupný medvedí

brloh. Už vtedy nám práce znepríjemňoval čudesný hmyz, pripomínajúci osy. Tento podzemný živočích si tu medzi medvedími kosťami zriadil podzemné hniezdo, ktoré evidentne nehodlal opustiť. Pri každej príležitosti nám znepríjemňoval prieskumné práce. Osičky vychádzali po desiatkach a odvšadiaľ. Dokonca aj z navŕtaných dier po prevŕtaní skalnej dutiny. S týmto druhom sme sa ešte nestretli a tak nikto nevedel či nás živočích, pripomínajúci osu, nezačne aj reálne napádať. Odobrali sme teda vzorky hmyzu a kostí medveďov. V múzeu Slovenskej ochrany prírody a jaskyniarstva určili odborníci hmyz, ako neškodný Lumok, ktorý síce paraziticky kladie do zvierat larvy, ale na človeka neútočí. Kosti boli z medveďa obyčajného, ktoré neboli ničím výnimočne. Staré len pár stoviek až tisíc rokov. V každom prípade boli niektoré exempláre medvedích kostí podivne obrúsené a doslova popílené. Je teda možne, že to má niečo spoločné so starovekými lovcami obývajúcimi Zbojnícku jaskyňu. Prvá veľká akcia sa uskutočnila 14. 8. 2016 v zložení Miroslav Jurečka, Lubomír

Ivančik, Pavol Jurečka a Peter Sliačan. Všetok materiál sme vytiahli na chrbte od obce Lipovské Sliače a prespali sme v Zbojníckej jaskyni. Už vtedy sme prieskumom zistili, že jaskyňa sa na konci zužuje zo slabým prievanom a pri ďalšom prieskume tu bude potrebný agregát.

V lete 2017 sme skúšali aj akumulátorovú vŕtačku, ktorá sa však ukázala ako málo účinný nástroj. Podarilo sa navŕtať len dve diery a baterky zapožičané od horolezcov boli následne vybité. Do budúcnosti bolo potrebné zabezpečiť stabilný zdroj energie a akciu podrobne logisticky rozplánovať. Počas neskorej jesene organizujeme ešte jednu akciu, pri ktorej horolezec Marek Fábry zlaní celú Fričovu skalu na 100 m dlhom lane. V miestach popod jaskyňu preskúma ďalšie potencionálne otvory do podzemia. Bezvýsledne. Žiadne ďalšie jaskyne tam nie sú.

Následne sme preto začali pripravovať väčšiu akciu, ktorá sa podarila zorganizovať v dňoch 13. - 15. 7. 2018. Tentokrát v zostave Pavol Jurečka, Ľubomír Ivančík, Miroslav Jurečka a Peter Sliačan. Vyniesli sme 700 Wattovú centrálu, vŕtačku a sprie-

vodný materiál do Zbojníckej a následne do Sliačanskej jaskyne. Celé akcia sa uskutočnila za výdatnej pomoci miestneho poľovníka z Lipovských Sliačov Joža Saláka ml. Celý materiál aj s osadenstvom vyviezol do výšky 1200 m n. m. a to až nad lúku, kde je na Sliačanskej Magure kríž. Takto posilnený výdatnou pomocou sme na chrbtoch transportovali materiál vážiaci desiatky kíl. Na ďalší deň sme za pomoci centrály a vŕtačky odvŕtali v extrémne tvrdej hornine 27 dier a postúpili sme cca 2 m. Na tejto akcii bolo však kľúčové, že sa inštaloval vzduchový systém odvetrania čelbových splodín, ktorý vypočítal a skonštruoval banský inžinier Ivančík. Fungoval skvelo a bez jeho pomoci by sa ďalšie práce nemohli realizovať v takom rýchlom tempe. Večer za dobrého počasia posielame úspešný svetelný signál demänovským jaskyniarom, ktorí majú podobnú akciu o 14 km východne na Jame pod vrcholom Sinej. Odblikajú nám späť a priateľsky poprajú cez SMS veľa úspechov, tak ako by to medzi správnymi jaskyniarmi malo byť. Aj takto dávame svetu znať, že napriek závistlivo šíreným klamstvám naša jaskyniarska skupina bez

Večer na bivaku v Zbojníckej jaskyni. Foto: M. Jurečka

problému naplno funguje. A to aj napriek cirkusovým predstaveniam extrémnych prežívačov speleológie, takzvaných „významných“ jaskyniarov, ktoré sa okolo nás v tom období diali.

Ďalšia väčšia akcia sa uskutočnila o mesiac neskôr a to v dňoch 10. - 12. 8. 2018. A opäť nám pomohol terénny automobil Joža Saláka ml. Posilnená zostava Miroslav Jurečka, Rado Belko, Pavol Jurečka a Rado Belko ml. vyniesla aj novú invertorovú, 1 kW elektrickú centrálu. Práve táto centrála však spôsobila celkové technické zlyhanie akcie. Po transportovaní materiálu do Zbojníckej jaskyne centrálu nie a nie v tejto nadmorskej výške pri zmenenom atmosférickom tlaku nakopnúť. Celá akcia skončila len pri čistení a príprave čelby na ďalšie práce v Sliačanskej jaskyni. Po ceste na Zbojnícku jaskyňu sme ešte lokalizovali a podrobne preskúmali jaskyňu v Salatíne č. 2. a následne prespali v Zbojníckej jaskyni. Po príchode domov centrála vo výške 500 m n. m. bez problému naštartovala. Do budúcich prác bolo treba zabezpečiť nielen stabilný, ale aj plne spoľahlivý zdroj energie, fungujúci za akýchkoľvek atmosféric-

kých podmienok.

Nasledujúca akcia bola až o rok neskôr v termíne 11. - 13. 7. 2019 v zostave Miroslav Jurečka, Rado Belko, Pavol Jurečka a Rado Belko ml. Znovu za podpory auta Joža Saláka ml., ktorý všetok materiál vyviezol autom až nad kríž do výšky 1200 m n. m. Na chrbte Paľa Jurečku už bola pre zmenu novučičká 2 kW invertorová centrála Honda za 1400 €, vážiaca „len“ 25 kg. Každý mal batoh plný dielov na vŕtačku, paliva, vody a proviantu na celý víkend. Toto všetko transportujeme na náš bivak do Zbojníckej jaskyne. Tu všetko opravujeme, zrovnávame podlahu pre lepšie spanie a renovujeme ohnisko na provizórny krb pre lepšie odvetranie dymu. Bivak sa stáva zase o niečo útulnejší. Je pripojený na wifi internet cez mobilnú sieť 4G o rýchlosti 15 Mbit. Inštalovaná je audio súprava JBL a prvýkrát v histórii je plne osvetlený cez elektroinštaláciu pripojenú na benzínovú hydrocentrálu 230 V/ 2000 W. Počas nočného programu v improvizovanom poľnom bare prezentujeme akciu a prípravu na prienik do jaskyne na sociálnych sieťach. Vyžívame nekonečné dáta

Podrobná 3D ortomapa terénu a pozícia Sliačanskej jaskyne

mobilného internetu, ktoré sme si trikom zaregistrovali ako potencionálni návštevníci festivalu Pohoda pri Piešťanoch. Napodiv dobre fungujú aj na Liptove. V ten teplý letný večer to nalákalo veľké množstvo ľudí a napokon akciu v priamom prenose sleduje viac ako 24 000 ľudí z celého sveta. Aj takto sme spropagovali slovenskú speleológiu a od toho večera nám Taliani s Francúzmi fandia dodnes.

Dňa 12. 7. 2019 sa s plnou vervou púšťame do precízne naplánovaných finálnych prác v koncovej úžine. Paľo Jurečka v extrémne tvrdej hornine a v ťažkých podmienkach odvŕtal 40 a Rado Belko starší 5 dier vrtákom o dĺžke 0,5 m o priemere16 mm. Rado Belko ml. a Miro Jurečka pracovali ako servisáci pri rozvodoch elektriky, príslušenstva a pomocného materiálu. V prvom rade však priebežne vynášali vyťaženú hlušinu, aby sa nezdržovali práce na čelbe. Paľo Jurečka čistil pracovisko, vŕtal, strieľal čiernym prachom a neúprosne postupoval vpred. Všetko fungovalo ako namazaný stroj. Za jeden deň sme v extrémne tvrdých podmienkach prerazili nekonečné 2 m a dlhú úžinu sme napokon zdolali. Celkovo sme prerazili chodbu po plnom profile v dĺžke viac ako 5 m.

Podvečer, po tvrdej práci, sme konečne prerazili do voľného priestoru. Cez úžinu preniká do prieleznej chodby najtenší Rado Belko ml.. Chodba vpredu je po dlhom suchu našťastie už bez vody. Opatrne prelieza ešte 2 m dopredu chodbou plnou pizolitov. Vlieza do neveľkého priestoru v tvare zvonu. V ňom bola tá ozvena, ktorú sme počuli pri objave jaskyne. Do budúcna máme poučenie, že keď počujeme ozvenu, nemusí sa primárne jednať o veľký priestor. Na dne priestoru je malý komín zo slabým prievanom. Popri ňom sú skaly, ktoré sme tam predtým nahádzali. Dopredu je vidieť asi tak 2 m, no pokračovanie je neprielezné. Nad dnom je spomínaný zvonovitý komín. Vysoký je 1,5 m a to umožňuje, aby sa v tomto mieste človek otočil.

Žiaľ, jaskyňa slepo končí a pokračuje len úzkym komínikom na hrúbku ruky. Balíme preto veci a presúvame sa do Zbojníckej jaskyne. Sme unavení. Pri táborovom ohni a tuhej pálenke hodnotíme celkovú situáciu prieskumu. Prečo sa na konci jaskyne striedavo objavuje a mizne voda? Odkiaľ fučí občasný prievan, ktorý vytvára veľké pizolity na stenách? To sú otázky, ktoré bude treba v budúcnosti zodpovedať a kto vie...

Celkovo môžeme skonštatovať, že do výskumu Sliačanskej jaskyne sme investovali veľa energie a aj nemalé finančné prostriedky. Hnala nás však prirodzená ľudská zvedavosť a museli sme to preto skúsiť. Za ten prieskumný zážitok nám to stálo a nemuseli sme za ním ani cestovať do divočiny na druhú stranu zeme. Tentoraz to na tomto mieste nevyšlo a príroda nezačarovala, tak ako sme si predstavovali. No už teraz je jasné, že dier, ktoré si v tejto oblasti ešte nikto nevšimol, je možno ešte veľa a tá ďalšia nás už čoskoro pustí ďalej.

R. Belko ml. v prekopanej chodbe. Foto: M. Jurečka

ZIMNé KrásY oravY Nikolaj bonda

Krásy Oravy ospievané v piesňach zrobeného ľudu i v poézii barda slovenskej literatúry Pavla Országha Hviezdoslava lákajú turistov po celý rok. Mám za sebou veľa potuliek po jej chotároch. Ako turistovi mi je zaťažko uprednostniť niektoré ročné obdobie. V každom z nich Orava vyžaruje svoju neopakovateľnú krásu. Farby jari, leta i jesene rozihrajú a zahrejú každé srdce. Keď ich sýte farby vystrieda jednoduchý zimný biely šat, človek si uvedomuje aj krásu línií, ktorú v hre rozmanitých farieb v iných obdobiach nepostrehol.

Hoci som krásy Oravy spoznával už v útlom detstve a s pribúdajúcim rokmi som odhaľoval čoraz viac jej čarovných zákutí, radosti z bielej stopy na bežkách som si začal vychutnávať oveľa neskôr. Postupne ako som spoznával biele vŕšky Oravy, uvedomil som si, že každý chotár Oravy má bežkárovi čo ponúknuť a akokoľvek sa budem snažiť, nikdy neobsiahnem všetku tú krásu.

V posledných rokoch býva na Slovensku pre bežkárov núdza o sneh. Organizátorom mnohých zimných podujatí to pri ich

plánovaní komplikuje život. Už aj na Orave, donedávna vždy bohatej na sneh a známej svojimi snehovými rekordmi, občas stŕpajú, či bude dostatok snehu a či budú musieť prispôsobovať a meniť plánované trasy. Našťastie je Orava pre komunitu bežkárov stále veľká a ponúka neobvykle veľa pekných akcií. Ak je núdza o sneh, stačí si vybrať lokalitu s vyššou polohou, vyjsť kúsok za dedinu a hajde na lyže. Keď je snehu vo všetkých kútoch Oravy nadostač, býva výber z pestrej ponuky ťažký. Na prechody na bežkách zväčša nechodíme sami a na výbere miesta sa treba kolektívne zhodnúť.

Mnohí poznajú zimné krásy oravskej zeme, ale nie všetci poznajú rozmanitosti „bežkárskej Oravy“. Ak nepatríte k „zasväteným“, zoznámte sa so slovenským bežkárskym unikátom BEŽKY NA ORAVE. Zanietení oravskí turisti - lyžiari si krásy svojej rodnej Oravy nikdy nenechávali pre seba a s hrdosťou medzi seba pozývali každého vyznávača bielej stopy. Pozvaným hosťom obetavo pripravia nielen bežkársku stopu, ale často i milé pohostenie. Postupne sa k turistickým klubom pridávali a stále

Zimná nádhera Malatinskej magistrály s Veľkým Chočom v pozadí. Foto: N. Bonda

pridávajú obce a ich starostliví starostovia svojou činorodosťou už dávno prekročili turistický charakter bežkárskych podujatí. V kalendárnom roku 2020 mali bežkári počas zimy v ponuke až 47 lyžiarskych prechodov uvedených na stránke http//bezkynaorave.sk.

Na každom podujatí, ktoré som doteraz na Orave absolvoval bolo niečo slávnostné. Začína sa to vľúdnym prijatím a pokračuje príkladnou starostlivosťou o návštevníkov počas lyžiarskeho prechodu, ktorý na záver prerastie do akéhosi festivalu ľudskosti a vzájomného porozumenia.

Ak nemáte radi masové podujatia, nech vás zdanlivý nával účastníkov neodradí. Na šírych chotároch sa aj ten najväčší dav rýchlo roztratí a v cieli vás pocit ľudského zomknutia zahreje. Niekedy je človeku zaťažko odísť a vracať sa do normálu. Netreba však smútiť. Veď až do konca zimy máte každý týždeň možnosť „osedlať“ svoje bežky. Obyčajne sú v ponuke dve pozvánky.

V deň nášho prvého výletu na Oravu ich bolo až úctyhodných osem. Pre niekoho ťažký výber. Pre mňa jasná voľba.

08. 02. 2020 Malatiná - 19. ročník lyžiarskeho a pešieho prechodu

Malatinskou magistrálou

Pešia trasa 9 km

(Malatiná – Pajta – Malatiná)

Lyžiarske trasy:

14 km (Malatiná Svorad – Pajta – Malatiná)

22 km (Malatiná Svorad – Pajta – okolo Eliáša - Malatiná)

Konečne sa mi podarilo zlákať na takúto hromadnú akciu aj kamaráta Ivana, ktorý je v prírode vyznávačom ticha a uprednostňuje skôr samotu mimo obvyklých turistických trás. Verím, že ho Malatínska magistrála očarí, tak ako mňa, so všetkým, čo s ňou súvisí.

Zozbierali sme sa do dvoch áut –

Milada (Mia), Peter (Peťo), Ivan, Mikuláš (Miki), Matúš (Maťo) a ja. Piati z nás sú členovia Mestského klubu KST. V Malatinej sa máme stretnúť s ďalším členom klubu Vladom. Upaľujeme na dolnú Oravu, až na jej dotyk s Liptovom. Vystupujeme pred kultúrnym domom asi v osemsto metrovej výške nad morom v malebnej oravskej obci Malatiná. Je natoľko malebná, že si ju už dávno vyhliadli filmári a nakrútili tu už niekoľko filmov. Prvým bol film Tri gaštanové kone. Účinkovali v ňom, v tom čase vychádzajúce filmové hviezdy, Michal Dočolomanský a Juraj Kukura. Drevenice sa už nezachovali. Najznámejšia Malatinská drevenica, slúžiaca ako škola a krčma bola často využívaná filmármi a dnes zdobí Múzeum oravskej dediny v Zuberci. Známy bol aj rozľahlý nízky zrub Pajta z polovice minulého storočia. Filmoví diváci ho poznajú ako rodný dom sokoliara Tomáša vo filme Sokoliar Tomáš, či kolibu z legendárnej filmovej rozprávky Perinbaba. Kolibu využívanú filmármi dávno poznačil zub času. Malatínčania si ctia svoje valašské tradície a postarali sa o jej návrat. V krátkom čase ju nahradili novou. Teraz je táto ojedinelá stavba ešte vyššia a rozľahlejšia. Jej vynovená obdoba sa stále skvie ako dominanta Grúňa. Dnes pre nás bude významnou zastávkou. Nebude tam chýbať blčiaca vatra, ľudová muzika, spev, čajík a kopa skvelých ľudí. Nepredbiehajme však. Treba sa prezentovať. Kultúrny dom je otvorený dokorán. Rozvoniavajú čerstvé šišky a pariaci sa čaj. Takto nás tu vítajú. Poruke je aj bufet. Ponúka rôzne nápoje na zavodnenie pred štartom alebo do batohu niečo na cestu, ak ste si doma zabudli pribaliť. Účastníkov popri plnení organizačných úloh pozdravuje všadeprítomný a zhovorčivý starosta Malatinej Zdenko Kubáň. Po príjemnom privítaní v kultúrnom dome, prezentácii a prevzatí účastníckej visačky sa uberáme na okraj obce. Mia s Peťom idú pešiu trasu ku Pajte. Ostatní štyria odbočíme a vystúpime strmou ulicou o čosi vyššie. Máme veľ-

kolepý výhľad na Veľký Choč. Z diaľky nás pozdravuje majestátna Babia hora s novým bielym klobúkom. Čaká nás štrnásť kilometrový okruh. Je to naša prvá tohoročná bežkárska túra a tak sme akosi prirodzene poľavili z nášho vlaňajšieho predsavzatia. Predĺžený okruh okolo Eliáša vynecháme. V duchu sa ospravedlňujem sám sebe. Našiel som si aj dobrú výhovorku. Veď máme so sebou nováčika a nemôžeme mu to na prvý raz znechutiť. Kým sa ostatní spoločníci kochajú okolím, ja ako posledný voskársky Mohykán v našej partii mažem sklznice. Hotovo. Svižne sa uberáme vpred. Počasie je vydarené. Čo si viac môžeme priať? Viac ako tretinu trasy máme zakrátko za sebou. Vyťahujeme termosky čaju a niečo pod zub. Kto by chcel, môže zamieriť skratkou k Pajte. Jej polohu prezrádza dymový signál. Každého však lákajú krásne výhľady na končiare Západných Tatier a tak pokračujeme ďalej. Dosahujeme najvyšší bod nášho putovania. Občerstvíme sa čajom a maškrtami. Čaká nás dlhý a krásny zjazd.

Odmena za vynaložené úsilie. Pred nami sa rozprestiera liptovská osada Veľké Borové a nad ňou sa čnie hrebeň Západných Ta-

tier. Už neviem koľký raz sa dívam na tú nádheru a vždy ma to láka vrátiť sa, hoci viem, že takto nikdy nespoznám ostatné chotáre Oravy. Nedá mi nezájsť sem, hoci sa núkajú aj iné pekné kúty Oravy a vyzývavé akcie v kalendári. A naviac, nedá mi sem nepriviesť ďalšieho kamaráta, aby som sa aj s ním podelil o nádhery Malatinskej magistrály. Zas poškuľujem na neďaleké Veľké Borové. Raz sa patrí aj na bežkách zájsť až tam, nevracať sa späť a pokračovať ďalej na Liptov. Na Oblazy a Kvačianskou dolinou domov. Možno inokedy. Hýbeme sa ďalej krátkou rovinkou. Silný odpich palíc a môžeme veselo rušať s vetrom v ušiach až dole do údolia k božím mukám. Prícestný kríž nad náhornou planinou Svorad dotvára duchovno týchto končín, ukotvuje génius miesta a nabáda nás k návratom. Asi polovica trasy je za nami. Sme všetci. Opäť sa zoradíme. Naša malá výprava môže pokračovať ďalej. Vlastne nepokračujeme ďalej, ale vraciame sa späť južnou stranou planiny v podhorí Chočských vrchov. Našim cieľom je bod nášho štartu. Pred nami sú rovinky a krátke zjazdy. Nič náročného, ale to neznamená, že sa to zaobíde bez pádov. A už sa aj padá do mäkkého. Pády nie sú bolestivé. Zákony gravitácie nepustia. Ako rýchlo a ľahko sa padá, tak sa pomalšie a ťažšie vstáva. Hromženie nepomáha. Po zjazdoch nasledujú plytšie i strmšie stúpania. Tie nás všetkých zahrejú. Mňa obzvlášť. Sklznice nedržia. Uberá to na silách. Treba prevoskovať. Prirodzená súčasť bežkárov - klasikov. Pred nami sa objavujú peší turisti. Neklamný znak, že Pajta je už blízko. Opäť krátky zjazd a pred nami sa vynorí dominanta Grúňa. Neobvykle veľká vatra v blízkosti Pajty veselo praská a okolo nej je veselá vrava, spev a smiech. Je čas odopnúť lyže a doplniť stratené sily. Mia a Peťo už na nás netrpezlivo čakajú. Koštujeme domáce výrobky v tuhom i tekutom stave. Ten ponúka toho a ten zas toho, čo je nablízku. Akoby tu nebolo nikoho cudzieho. Len samí svoji. No a ako by to bolo bez všadeprítom-

Malatinská vyhliadka na Západné Tatry. Foto N. Bonda

ného starostu? Aj tu nás osloví len tak na pozdrav. Tentoraz je z toho dlhšia debata. A nie hocijaká. Tak to býva, ak sa stretnete s tým pravým človekom na tom pravom mieste. Aj k vôli takýmto ľuďom sa sem hodno vracať. Starosta nás nezabudne pozvať na festival valašskej kultúry Bačovské dni. Mali sme sa tu stretnúť s kamarátom Vladom. Nebolo ho tu pri našom príchode a akosi stále neprichádza. Azda sa vychytil na osemkilometrový okruh okolo vrchu Eliáš? Tak či tak sa stretneme v cieli. Ešte sa poobzeráme okolo Pajty, vstúpime aj dnu. Prečítame si informácie o histórii bačovstva v Malatinej. Posilnení na tele i na duchu sa kĺžeme k cieľu. Pred nami je mierne stúpanie a ďalej už len stále dole. Na lesnej ceste je to tvrdšie. Pád by tu bol bolestivý. Našťastie sa mu každý vyvaroval. Odbočíme z lesnej cesty a pred nami je posledný dlhý zjazd. Na bežky je to dosť prudké. V takomto snehu sa to nedá zjazdiť celé v jednej línii. Každý má svoju techniku. Niekto pluhuje, niekto sa pokúša o slalom. Osvedčená je aj technika cik-cak. Treba si to vychut-

nať. Blíži sa záver. Všetci sme to zvládli bez ujmy. Odopíname lyže a veselo vykračujeme k dedine. Opäť nás víta dokorán otvorený kultúrny dom. Šíri sa z neho dobrá nálada. Vstupujeme ako domov. Rozvoniava kapustnica. Sadáme si za jeden stôl. Chutí nám znamenite. Navôkol posedávajú skupinky bežkárov i peších turistov v družných rozhovoroch o svojich zážitkoch i plánoch. Za nami dobehol aj kamarát Vlado. Absolvoval dlhšiu trasu, ako sme predpokladali. Chvíľu posedíme a pobesedujeme, ako sa na družnú družinu patrí. Neradi si to uvedomujeme, ale patrí sa odísť domov. Cestou domov sa zastavíme v Dolnom Kubíne. Pre bežkárov dosť neobvykle zavŕšime športový deň návštevou historického cintorína. Pristavíme sa pri dvoch blízko seba umiestnených hroboch veľkých synov Oravy. Najskôr pri hrobe štúrovského básnika Janka Matúšku, autora našej štátnej hymny, ktorá najmä v ťažkých a pohnutých časoch stmeľuje slovenský národ. O kúsok ďalej pri hrobe Pavla Országha Hviezdoslava, poeta nad poetov, ktorý sa za svoje protivojnové

Chotár Zákamenného z turistickej rozhľadne máme na dlani. Foto: N. Bonda

Krvavé sonety stal našim prvým kandidátom na Nobelovu cenu za literatúru. V čase písania tohto článku (10. 01. 2021) si pripomíname 200. výročie narodenia Janka Matúšku. V roku vydania tejto ročenky (08. 11. 2021) si pripomenieme 100. výročie úmrtia P. O. Hviezdoslava. Ak velebíme krásy Oravy, hodno velebiť aj jej krásnych synov, ktorí svoje životy zasvätili službe národu. Ak budete prechádzať cez Dolný Kubín, spomaľte na chvíľu svoje uponáhľané životy a pristavte sa na tomto významnom, priam pútnickom, národnom mieste a vzdajte hold dvom oddaným synom slovenského národa. Je to azda len dvesto metrov od kruhového objazdu cez Aleju slobody. Takže zastavme sa bratia a sestry. Skloňme sa k pamiatke našich národných buditeľov a spoločne s nimi ZASTAVME ICH bratia...

Pekný deň sme zavŕšili u Ivana. Nedalo sa neprijať srdečné pozvanie jeho manželky na šálku kávy. O Malatinej som sa rozpísal viac. Ako inak. Veď je to magnet priťahujúci naše (nielen bežkárske) srdcia. Ak som opísal krásy dolnej Oravy, nemožno nechať bokom aj tie na hornej Orave. Aspoň v krátkosti.

O týždeň na to si vyberáme z troch ponúk. Sme len dvaja. Ostatným sa nedá. Voľba padne na osvedčený Zákamenský chotár. V CHKO Horná Orava budú snehové podmienky určite dobré a už to tam dobre poznáme. Pribudlo tam turistické lákadlo –15 metrov vysoká turistická rozhľadňa blízko trasy. Jasná voľba.

15. 02. 2020 Zákamenné -14. ročník prechodu Zákamenským grúňom

Trasa pre lyžiarov: ľahšia 23 km

a ťažšia 25 km

Trasa pre peších: ľahšia 10,5 km

a ťažšia trasa 20 km

Už doma v predstihu si spoločne s Vladom zvolíme ľahšiu trasu. Neodrádza nás krátke stúpanie na hraničnú čiaru s Poľskom. Ustupujeme našim vnútorným

obavám z prudkého zjazdu úzkou zvážnicou. Toto dvojkilometrové predĺženie trasy prenecháme statočnejším.

Cesta pod Oravské Beskydy v rozhovore ubieha rýchlo. Už pri vystupovaní na parkovisku badať, že záujemcov o tento lyžiarsky prechod pribúda každým rokom. Okolo kultúrneho domu je rušno. Treba dodať – staršieho kultúrneho domu, lebo v tejto rozrastenej obci ich majú hneď dva. Prezentujeme sa. Dostávame účastnícke visačky, nálepky, magnetky, čaj a uvítací pohárik. Je tu trma-vrma, ako na orientálnom trhovisku. Ale všetko je, ako má byť. Z kotlov sa dymí a parí. Už teraz sa tešíme na bitkom nabitú sálu, kde si všetci plece pri pleci pochutnávajú na výbornej kapustnici. A bude aj muzika. I moja obľúbená goralská pieseň s textom - Hej goraľe nebiče še, ma goraľka dva varkocky, podželiče še. Miestni muzikanti ju spievajú trochu inak a namiesto dvoch „goralkiných vrkôčkov“ spievajú o veľkom „goralkinom srdci“, o ktoré sa môžu Gorali podeliť. Takže Goralov môže byť aj viac. Náš štart presúvame k neďalekým potravinám. Popri voskovaní zvládneme aj jedno pivko. Základné voskovanie nemôžeme predsa len tak odflákať. A ide sa. Krátky zjazd. Ide to. Nasleduje stúpanie. Nejde to. Takže voskujeme inak. Je to lepšie, ale stále sa trápime. Možno vyššie bude sneh inej kvality. Prechádzame okolo historickej pamiatky Zákamenskej Kalvárie. Sneh sa asi naozaj zmenil. Alebo sa zlepšujeme my? Asi po dvoch kilometroch máme na dohľad vyhliadkovú vežu. Odbočujeme k nej. Patrí sa ju oprobovať. Veď je tu aj pre nás. Na hornej plošine veže Vlado vyberá flautu a nôti o dušu. Okoloidúci sa usmievajú a niektorí i pospevujú. Jemný vetrík unáša do okolia jemné tóny z flauty –Na Orave dobre, na Orave zdravo... Z výšky sa poobzeráme navôkol. Z vtáčej perspektívy každého očaria dominanty Babej hory a Pilska. Dnes pre oblaky nie je vidieť hrebene Západných Tatier, Oravskej Magury a Malej Fatry. Skúsime inokedy. Keď Vlado

zahrá clivú pieseň Goraľu, cy či ňe žaľ..., telefonicky s touto zvukovou kulisou pozdravím môjho kamaráta Viktora, tunajšieho rodáka, ktorý sa usadil v našom Turci, ale na svoje rodisko nedal nikdy dopustiť. Hovoril o ňom vždy veľmi krásne. Aj to bolo dôvodom, prečo som sa tu pred rokmi zatúlal a rád sa sem vraciam dodnes. Flauta dohrá. Môžeme pokračovať. Vychutnávame si hornooravskú bielu stopu so šíro-šírymi rozhľadmi lemovanými vencom hôr. Tentoraz už zo žabej perspektívy. Ako na dlani máme celý chotár Novote. Prechádzame lesom na lesnú zvážnicu. Nápadný výstražný trojuholník nastriekaný oranžovou sprayovou farbou na snehu s tabuľkou uprostred nás upozorňuje, že sme pod Veľkým kopcom a o dva kilometre vľavo nás čaká chutná klobáska a vychladená borovička. To azda preto, aby sme sa po namáhavejšom stúpaní zbytočne neokúňali a nenajedli z toho, čo si nesieme v batohoch. Potom by nám chutná klobáska už asi veľmi nechutila. Takéto upozornenia navádzajú nielen na správny smer, ale tiež nadchýnajú bežkárov k väčším športovým výkonom. Podmienené reflexy zrýchľujú obrátky priečne pruhovaných svalov. Pridali sme do kroku. Miestami sa vynárajú pekné výhľady do údolia. Už počuť vravu z „tábora kočovníkov“. Ďalšia tabuľa oznamuje, že sme na Krížnych cestách – Kaňovky a máme 10,5 km v nohách. Najskôr aperitív s čajom. Potom avizovaná chutná klobáska. Tu uprostred lesa po zdolaných kilometroch znamenite chutí. Blízko nad nami je štátna hranica s Poľskom, po ktorej prechádza úsek ťažšej trasy a nazýva sa Delené vody. Vody z vyvierajúceho prameňa tečú na dve strany. Časť vody tečie na sever do Baltického mora a druhá časť na juh do Čierneho mora. Ani tento prírodný úkaz nás nenaláka na vrchol Úšustu. Dolu úšustom je to úzke a dnes, aspoň sa nám tak zdá, pritvrdé. Pokračujeme lesnou cestou a potom dlhou otvorenou pláňou zvažujúcou sa k obci. Kratšie i dlhšie zjazdy striedajúce sa s rovinkami sú veľmi

pohodlné. Vyjasnilo sa a bonusom pre nás je trvalý otvorený výhľad na slnkom ožiarené Západné Tatry. Do kultúrneho domu prichádzame s veľkou chuťou na horúcu kapustnicu. Sála je plná bežkárov a turistov. Konzumuje sa aj pri stoloch na javisku. Zaželáme si dobrú chuť, hoci vieme, že tu vždy všetko veľmi chutí. Najmä po dobrom športovom výkone a za zvukov ľudových piesní. Cestou domov hudieme, čo by sme ešte mohli stihnúť na Orave počas tejto zimy.

Tak ako sme sa dohodli, vyrážame spolu s Vladom po dvoch týždňoch opäť na hornú Oravu. Pridal sa Rasťo a Ján. Rasťo je tiež členom nášho Mestského klubu KST Martin. Takže malá klubová akcia. Snehu tu zaručene bude. Inde je to so snehom biednejšie. Z ponúkaných akcií uprednostníme chotár Mútneho pred Veselovskými rovňami v susednom chotári Oravského Veselého. Tu to už poznáme a žiada sa nám dať tých ponúkaných 25 kilometrov.

07. 03. 2020 Mútne – 7. ročník Mútňanského prechodu chotárom pod Pilskom

Trasy: lyžiarsky prechod 25 km, peší prechod 12 km. Registrujeme sa v kultúrnom dome po uvítacom poháriku s bieloruskou vodkou Buľbaš a tradičných syrových korbáčikoch. Prečo bieloruská vodka na Orave? Sme predsa v starostlivých rukách starostu obce Mariána Murína a ten vám je honorárnym konzulom Bieloruskej republiky pre stredné a východné Slovensko. Už som mal tú česť na predchádzajúcich ročníkoch pripiť si s pánom starostom s Buľbašomčistým, chlebovým i s brezovými lístočkami. A zakaždým chutil. Vlado veselo zanôti na flaute. Pripneme si visačky a presúvame sa do doliny na miesto štartu. Sneh vhodný na bežky vidíme až v doline. Voskujeme a vyrážame. Lesom stúpame vyššie a vyššie. Zakrátko nás očakávajú organizátori s prvým pohostením na trase. Čerstvo napečené

koláče s čajom padnú dobre každému. Iba Vlado odmieta sladké a my ho dnes ochotne a „obetavo“ zastúpime. Kým my žujeme, Vlado nôti na flaute ľudové pesničky. Veď nám na Orave je naozaj dobre, ako v tej piesni. Na želanie spustí aj Kde je dům holubí a už aj odlietame vyššie. Biela stopa sa kľukatí lesom a striedavo ponúka výhľady do okolia. Obchádzame Mútňanským chotárom stále hore a bližšie ku Pilsku. Až kým nás nepristavia niekde v polovici starostliví a pohostinní organizátori s druhým lesným bufetom. Čajík a klobáska s chlebíkom príde vhod. Kto môže, pripije si Buľbašom. Tu na Orave sú účastníci hosťami a na hosťoch nešetria. Účastnícky poplatok mávajú len symbolický. Organizátori majú plné ruky práce, ale s každým vedia stratiť dobré slovo. Navôkol je veselo. Vlado opäť rozozvučí svoju flautu. Napadne mi, ako je dobre, ak niekto prinesie takéto drevo do lesa. Za nami prichádzajú ďalší a ďalší účastníci. Odovzdáme im svoje miesto pri stole a ideme ďalej. Ešte kúsok stúpania a potom všetky tie metre, čo sme nastúpali, treba zjazdiť dole východným oblúkom chotára. Na poslednom kilometri trasy sa sneh miestami na ceste stráca a treba to odkráčať bez sklzu, či radšej odopnúť bež-

ky. Najmä ak sú novšie a bolo by vám ľúto urobiť na nich ryhy. Prichádzame do cieľa. Stálo to zato. Aj tu nám ponúkajú pečené buchty a čaj. Opäť ochotne zastúpime Vlada. Presúvame sa autom ku kultúrnemu domu. Treba sa tu „odregistrovať“. Organizátori chcú mať istotu, že sa im nikto nezatúla a nestratí v lese. Zatúlať sa v týchto lesoch a zablúdiť, nie je žiadny problém. Zahlásime náš príchod do cieľa. Berieme si svoj prídel kapustnice s chlebíkom a usadneme za stôl s prestretým ovocím a čajom. Podebatujeme pri čaji. Poďakujeme sa organizátorom za ich starostlivosť a vraciame sa domov.

Zimné krásy Oravy 2020 sme si užili v „našich“ troch osvedčených chotároch. Ak máte možnosť, pridajte sa niekedy k bežkárom na Orave. Neoľutujete. Je to kraj ako stvorený na takýto pobyt v prírode. Okrem prírodných krás zažijete aj krásu ľudského ducha a aj v najväčšom chlade pocítite teplo ľudských sŕdc. V tomto kraji zaručene precítite, ako vám „srdce hupká vozvysok“. Ak mi neveríte, verte Hviezdoslavovi a príďte aj vy pozdraviť tieto lesy, hory.

Kto neholduje bežkám a zima mu nič nehovorí, môže si to všetko skúsiť v lete pešo alebo na bicykli.

Koncert na rozhľadni. Foto: N. Bonda

evIDeNcIa KrasovÝcH Javov

JuHoZáPaDNeJ časTI veĽKeJ FaTrY andrej bendík

Úvod

Krasové formy pohoria Veľká Fatra sú všeobecne známe už od polovice 19. storočia, kedy sa objavujú prvé systematické výskumy jaskýň (napr. P. Križko, J. Petrikovich, A. Zipser). Do dnešných dní je evidovaných viac ako 500 jaskýň a priepastí, ktoré sa nachádzajú vo Veľkej Fatre (Bella et al., 2018). Napriek tomu sú oblasti, okrem všeobecne známych (napr. kras Šípskej Fatry, Belianska dolina, Gaderská dolina, Blatnická dolina, Harmanecký kras a iné), ktoré sa minuli záujmu jaskyniarskych skupín, operujúcich v regióne Turca. A práve oblastiam s maloplošným výskytom karbonátových hornín, náchylných na vznik krasu sme venovali pozornosť v posledných 3 – 4 rokoch. Hlavným cieľom bolo uskutočnenie povrchového a podzemného výskumu, zameraného na zmapovanie krasových javov na týchto plošne obmedzených územiach, kde sa na geologickej mape nachádzali stredno-vrchnotriasové karbonátové horniny, v ktorých vznikol kras aj v hlavných známych krasových oblastiach Veľkej Fatry. Prieskum sa uskutočnil v oblastiach:

1. oblasť medzi obcami Blatnica - Mošovce;

2. oblasť extravilánu obce Rakša;

3. oblasť extravilánu obce Háj.

1. Oblasť Mošovce – Blatnica Extravilán obce Mošovce zaberá pomerne veľkú oblasť JV časti Veľkej Fatry. Ide o priestor vedúci od štátnej cesty Blatnica – Mošovce ponad kóty Tisová, Večeradná hrebeňom až na Drieňok, Veľký Rakytov, Smrekov, ponad Kráľovu studňu, cez Krásny kopec k sedlu na Malom Šturci a Dlhou dolinou, okolo vlakovej stanice na Čremošnom skoro pod odbočku do obce Čremošné, kde sa stáča do Žarnovickej doliny a cez hrebeň do Nedozorskej doliny ktorou stúpa popod Jakubkovú, Hlboké, Pri studničkách, Žatkové, po hrebeni schádza do doliny Mača a SZ smerom sa vracia cez lúky k štátnej ceste medzi Turčianskym Michalom a Mošovcami. Po geologickej stránke je územie budované prevažne triasovými wettersteinskými dolomitmi a vápencami a gaderskými vápencami s izolovanými výskytmi rauvakov. Všeobecne pri wettersteinských a gaderských vápencoch ide o izolované výskyty, kde sa pri prieskume neočakávali významnejšie podzemné kra-

Vstupný otvor do Jaskyne v Zemskom, Mošovce. Foto: A. Bendík

sové javy. Predovšetkým z iniciatívy Petra Holúbeka (SMOPAJ, Liptovský Mikuláš) boli v minulosti zaregistrované jaskyne v doline Mača (spomínané ako Jaskyňa v Rakšianskej doline a Jánošíkova jaskyňa) a niekoľko jaskýň v Žarnovickej doline (Veľká previsová jaskyňa, Krátka diera, Plazivá jaskyňa, Komín, Puklinová jaskyňa, Medvedí brloh, Janova chyža, Jaskyňa nad občasným výverom vôd, Občasný výver vôd a Partizánska jaskyňa). Podľa viacerých údajov miestnych obyvateľov sa v oblasti doliny Mača nachádza viacero ďalších jaskýň. Pri našich prieskumoch sme sa zamerali na spomínané izolované výskyty vápencov náchylných na krasovatenie. Konkrétne išlo o oblasti Tisovec, Háj, Pod Červeným, Sádok, Vlčanová, Javorie – Zajavorie, Malinie, Zrážky, Venclová, Padalová, Hlboká, Pod Jankovskou, Suché vrchy, Dolný Mičín, Havrania skala, Za Markovým, svahy Holíša, Malý a Veľký salaš, Hrubá noha, Šuhajová, Hermanovo a Kmínovo. Všeobecne sa dá zhodnotiť, že na územiach s výskytom wettersteinských a gaderských vápencov sú vyvinuté skalné bralá, veže, bralné pásma (až galérie), kra-

sové planiny, skalné okná, dutiny a previsy ako prejavy povrchového krasu. Podzemné krasové javy sú v skúmaných oblastiach zachované pomerne v malej miere, buď ako korózno-kryogénne jaskyne, alebo jaskyne ktoré sú pozostatkom staršieho, deštruovaného podzemného krasu a nedosahujú výraznejšie rozmery.

1. 1. Oblasť okolia obce Mošovce

Do tohto územia zahŕňame oblasti, ktoré sú viac či menej v bezprostrednej blízkosti okolia obce Mošovce, predovšetkým SV, V a JV smerom od obce. Ide o oblasti Tisovec, Háj, Pod Červeným, Sádok, Vlčanová, Javorie – Zajavorie. Oblasti Tisovec (aj Za Tisovcom), Háj, Vlčanová, Javorie a Sádok boli z hľadiska prítomnosti podzemných foriem krasu negatívne. V niektorých častiach, predovšetkým vo väčších bralám (napr. Sádok) sú vyvinuté korózno – kryogénne dutiny a previsy, ktoré však nedosahujú výraznejších rozmerov a neboli ani samostatne dokumentované. Samotné jaskyne boli zaregistrované v oblasti Zemské a neďaleko oblasti Pod Červeným.

Srnčia jaskyňa Pod Červeným

V širšej oblasti Pod Červeným sa nachádza pomerne veľké množstvo bralných pásiem, ktoré vystupujú v strmších svahoch nad dolinou smerom na samotný hrebeň, ktorý oddeľuje oblasť Mošoviec od Blatnickej doliny. Srnčia jaskyňa sa nachádza v SZ svahu, v nadmorskej výške 781 m n. m., vchod má polkruhový tvar otočený na JZ. Jaskyňa je vyvinutá vo wettersteinských vápencoch, vo výraznom bralnom pásme. Jaskyňa je korózno-kryogénneho charakteru a pozostáva len z jednej väčšej dutiny veľmi nepravidelného tvaru s veľmi nepravidelnými stenami aj stropom s celkovou dĺžkou 6 metrov. Jaskyňu využíva ako útočisko srnčia zver, je bez väčšieho významu a má len dokumentačný charakter.

Samotná

je zaujímavá prítomnosťou výrazných brál

tvorených rauvakmi. Vytvárajú veľmi nepravidelné tvary, v ktorých vznikajú dutiny vplyvom mrazového zvetrávania. Rauvaky obsahujú ostrohranné úlomky dolomitov,

ktoré ľahko podliehajú erózii a vypadávajú zo základnej stavebnej hmoty. V samotnom skalnom brale Pod Červeným, v jej spodnej časti sa nachádza výrazná dutina – previs, ktorá bola evidovaná len fotograficky a nedošlo k jej zameraniu. Menšie dutiny sa nachádzajú aj v následných bralných pásoch. Zaujímavosťou je vrcholová plošina tejto oblasti, ktorá má z jednej strany charakter zníženiny, ktorá mohla v minulosti slúžiť na odvodňovanie planiny do masívu. Avšak oblasť je bez ďalšej perspektívy výskytu podzemných foriem krasu.

Jaskyňa v Zemskom (Pod Červeným)

Jaskyňa sa nachádza v malej izolovanej troske gaderských vápencov, na konci malého krasového údolia, pod skalnou stenou v nadmorskej výške 697 m n. m. Vchod má približne elipsovitý tvar veľkosti 3 × 0,6 m, pričom šírka značne prevyšuje jeho výšku. Za týmto nízkym vchodom jaskyňa pokračuje rovnou, mierne stúpajúcou chodbou s celkovou dĺžkou 12 m. Dno tvorí hlina, v zadných častiach skalný masív

Vstupný otvor Srnčej jaskyne, Mošovce. Foto: A. Bendík

s nátekmi sintra, ktorý je pomerne hojne prítomný aj na stenách jaskyne. Jaskyňa slúžila pravdepodobne ako výtokový kanál pôvodne ucelenejšieho, dnes už deštruovaného krasového územia, ktoré odvodňovalo oblasť doliny Pod Červeným.

Ide o územie, ktoré patrí do extravilánu obce Mošovce, ale nachádzajú sa výraznejšie JJV – JV smerom, pričom vzdialenosťou sú bližšie k obci Rakša. Patria sem oblasti Malinie, dolina Mača, Zrážky, Venclová, Padalová, Hlboká, Pod Jankovskou, Hlboká – Hrubá noha, Šuhajová, Hermanovo a Kmínovo. Po geologickej stránke je územie budované stredno-vrchnotriasovými horninami chočského príkrovu, konkrétne gutensteinskými vápencami, ramsauskými dolomitmi, gaderskými vá-

pencami a wettersteinskými vápencami a dolomitmi. Z pohľadu geologického zloženia sa preto javí územie ako ideálne na vývoj krasových foriem, ktoré sa uplatnilo viac v podobe povrchových foriem krasu. Povrchový kras je zastúpený množstvom previsov, ktoré sa vyskytujú v podstate v každej skúmanej oblasti, skalných veží a brál (napr. Malinie, Padalová). Výraznejšie sa uplatnilo krasovatenie v gaderských vápencoch. Z evidovaných jaskýň je známa Jaskyňa v Rakšianskej doline (pri prieskume bola nezávisle zameraná od predchádzajúceho zamerania P. Holúbeka z roku 2011 a autorom príspevku pomenovaná Jaskyňa vo Venclovej, Bendík 2019) a Jánošíkova jaskyňa. Ako uvádza P. Holúbek v správach zo služobných ciest podľa neho aj iných zdrojov sa v oblasti nachádzajú ďalšie jaskyne, čo potvrdil aj náš prieskum. Avšak pre ich malý význam (išlo iba o kryogénno-korózne jaskyne dĺžky do 2 – 3 metre) z pohľadu vzniku krasu nebola vykonaná ich dokumentácia. Išlo predovšetkým o oblasť bralných častí Malinieho, v ktorom sa nachádzali aj mnohé previsy, či skalné okná (vzniknuté mrazovým zvetrávaním na výrazných tektonických diskontinuitách). Pri prieskume bola zaregistrovaná Jaskyňa v Dolinke pod Hlbokou a viditeľ-

1. 2. Oblasť okolia obce Rakša

Koncová časť Jaskyne v Zemskom so sintrovými nátekmi. Foto: A. Bendík

Zadné priestory Jaskyne v Dolinke pod Hlbokou. Foto: A. Bendík

ný vyššie položený skalný otvor v brale vo Venclovej (nie je opísaná v texte, lebo do uzávierky príspevku autor nestihol vykonať lezecký prieskum – zlaňovanie do viditeľného otvoru).

Jaskyňa v dolinke pod Hlbokou Jaskyňa sa nachádza v doline Dolinka, pod kótou Hlboká (995 m n.m.) v oblasti zvanej Hrubá noha, cca 30 m nad dnom doliny, približne 100 m pred chatou pri ceste, pod malým samostatným bralom. Portálový otvor otočený na JJZ má široký a nízky portálový vstup 12,5 × 2,6 m, ktorý pokračuje zúženinou do jednoduchého pokračovania, ktoré je rovnobežné s priebehom samotného brala, v ktorom jaskyňa vznikla. Dno tvorí hlina, steny sú z časti pokryté nátekovým sintrom. Zaujímavosťou jaskyne je silne skrasovatenie stropných vchodových častí stropné škrapy a menšie spojovacie skalné okno medzi portálom a vnútorným priestorom. Jaskyňa má veľmi jednoduchý priebeh, viazaný na tektonické zlomy a vrstevnatosť gaderských vápencov, pozdĺž ktorých sa uplatnilo modelovanie vodou (v minulosti pravdepodobne miestnym potokom) aj mrazové zvetrávanie. V koncových častiach je vyvinutý osamotený stalaktit a pizolity. Dĺžka jaskyne je 14 m a neboli v nej nájdené žiadne paleontologické, ani archeologické nálezy. Previsový vchod býva vy-

Vchody do Jaskyne v Havranej, Rakša. Foto: A. Bendík

užívaný predovšetkým srnčou zverou ako prechodný úkryt.

2. extravilán obce Rakša Extravilán obce Rakša zaberá pomerne malé územie, resp. po geomorfologickej stránke ide o hladšie modelované kopce, bez výraznejších tektonických diskontinuít, ktoré by podmienili vznik bralných pásiem. Do tohto extravilánu patria oblasti Grófsky bok, Suché vrchy, Pri studničkách, Mičín, Havrania skala, Za Markovým, Nedozorská dolina a jej západné svahy, svahy Holíša, Malý a Veľký salaš a Temný kút. Po geologickej stránke je územie budované strednotriasovými horninami chočského príkrovu, konkrétne gaderskými vápencami a wettersteinskými vápencami a dolomitmi (v ktorých je situovaný veľký lom na konci obce).

Wettersteinské vápence sú zastúpené v malých fragmentoch v oblasti Janíkovej kopanice, kde sa vznik krasu neuplatnil a vo väčšej miere na JZ – Z – SZ svahov Suchých vrchov. Na samotnom vrchole je vyvinutá nevýrazná skalná plošina s „odtokovou“ zníženinou, s výraznejšími menšími bralami na jej okrajoch, pričom sa na vápencoch uplatnili procesy krasovatenia v podobe jamiek a žliabkov, ako základ pre vznik škrapov (dĺžka škrapov je do pár desiatok cm, šírky cca 1 – 3 cm). Na svahoch sa nachádzajú nevýrazné bralné pásma, kde krasové formy absentujú (až na niekoľko nevýrazných previsov). Väčšie územie extravilánu obce Rakša zaberajú gaderské vápence. Na JZ svahoch kopca Holíš sa nachádza oblasť menších/nižších skalných pásiem a izolovaných braliek a veží. V jednom prípade bola v jednom izolovanom brale zaregistrovaná neforemná dutina, ktorá by spĺňala kritéria jaskyne, ale nebola zameraná (schovávajú sa v nej srnky, jej dĺžka ja max. 3 m). Zaujímavým miestom je bralná časť Temného kúta, kde sú v samotnom brale vyvinuté nevýrazné dutiny a na planine nad bralami sa vyskytujú otvory do podzemia (diery

v smere vrstevnatosti), ktoré majú viditeľnú dĺžku 1 – 2 metre a sú zasutené (zahlinené). Môže sa jednať o pozostatky krasovatenia v najvyšších častiach výskytu gaderských vápencoch na hrebeni vedúcom z Temného kúta na S k obci Rakša (Rúbane, Kopanice, Maršalová), ale pre izolovanosť územia nepredpokladáme väčšie rozmery prípadných podzemných priestorov (je možné, že erózia prechádza len do skalných puklín v masíve, ako súčasť odvodnenia menších plošín na hrebeni, resp. ide o výhraby divo žijúcich zvierat do priechodného podložia). Na ostatnom skúmanom území sa vonkajší kras uplatnil obmedzene, len vo forme nižších brál a skalných pásiem (výšky rádovo 3 – 8 metrov).

Jaskyňa v Havranej skale

V extraviláne obce Rakša bola zaregistrovaná len jedna jaskyňa, ktorá sa nachádza na začiatku bralného hrebeňa z Capáša na Havraniu skalu v nadmorskej

výške 720 m n.m. Jaskyňu tvoria dva samostatné, výrazné vchody v malom brale (3,3 m, resp. 4 m na výšku). Vchodom vľavo sa vchádza do v podstate priamej, pomerne vysokej chodby, ktorá stupňovito pokračuje do zadných častí. Vchodom vpravo sa vchádza do mierne zakrivenej chodby, ktorá sa približne za polovicou zatáča stupňovito doľava na malú plošinku, z ktorej vedie 4 m dlhá viditeľná úzka štrbina (šírky 30 cm, výška 120 cm), ktorá prechádza do ľavej vetvy jaskyne. Dĺžka ľavej vetvy je 10,5 m, dĺžka pravej vetvy 19 m a so spojovacou štrbinou dosahuje jaskyňa celkovú dĺžku 33,5 metra. Dno jaskyne tvorí hlina premiešaná s kamennou mrazovou drťou. Na stenách jaskyne sú vyvinuté nátekové formy sintra, ojedinele brčká a pizolity. Jaskyňa je známa (nájdené ohniská, fľaše), ale nebola evidovaná. Je vyvinutá na zlome mrazovým zvetrávaním za prítomnosti priesakov vody z povrchu, čomu nasvedčujú aj hladko erodované steny jaskyne so sintrovými

nátekmi. Jaskyňa je bez pokračovania a má len dokumentačný charakter.

3. extravilán obce Háj

Kataster obce Háj budujú spodnokriedové horniny krížňanského príkrovu (fatrikum; Kašková), spodno – strednotriasové horniny chočského príkrovu (hronikum; oblasti Tlstá hora, Rúbane, Temný kút, Záhradky, Strážna hora a Kašková) a horniny kvartéru. Z nich majú význam pre vznik krasových foriem gutensteinské a gaderské vápence a wettersteinské dolomity chočského príkrovu. Krasovatenie sa uplatnilo v obidvoch typoch vápencov, zatiaľ čo wettersteinské dolomity sú náchylné skôr na mechanický (tektonicko-kryogénne zvetrávanie) rozpad. Všeobecne je priestor extravilánu obce hladko modelovaný, bez výrazných vertikálnych stupňov s hojným stupňom prekrytia hlinami a vegetácie, čím bol do značnej miery obmedzený procesy krasovatenia, ktorý sa tu viditeľne nepre-

Vstupný otvor ľavej chodby Jaskyne v Havranej, pohľad z vnútra. Foto: A. Bendík

javil. V priestore extravilánu obce Háj neboli zaznamenané žiadne povrchové, ani podzemné krasové formy a do budúcna sa vylúčila možnosť na ďalšie speleologické objavy.

Zhrnutie

Detailný prieskum územia, ktoré v minulosti nebolo objektom intenzívnejšieho záujmu jaskyniarov, priniesol nové poznatky o stave a vývoji krasu v okrajových častiach Veľkej Fatry. Boli zaznamenané hojné povrchové formy krasu a niekoľko jaskýň, ktoré sa vyvinuli v krasovo vhodných karbonátoch, ktorými sú wettersteinské, gaderské a gutensteinské vápence. Zaujímavý je výskyt menších krasových planín (napr. Rúbaň, Uhliská, Pod Červeným,

Suché vrchy), ako iniciálne štádium vývoja a odvodnenia krasu.

Celkovo bolo na skúmanom území zaregistrovaných 4 jaskyne a väčšie previsy (niektoré menšie dutiny dosahujúce rozmery 2 – 4 m neboli pre ich malý význam zaevidované). Všeobecne išlo o krasovo geneticky nevýznamné jaskyne a majú skôr dokumentačný význam. Osobitne sú však zaujímavé jaskyne Jaskyňa v Zemskom a Jaskyňa v Havranej skale, ktoré majú sintrovú výzdobu a viditeľné procesy činnosti tečúcej vody. Mohlo by to nasvedčovať významnému pôsobeniu krasových činiteľov na krajinu v minulosti, kedy z pôvodne väčších a výrazných krasových oblastí ostali len eróziou izolované územia, ktoré sú dokázateľné predovšetkým v oblasti Venclovej (výskyt kvapľov v previsoch vo vyšších častiach brál, cca 200 metrov nad dnom doliny).

V rámci perspektívy, skúmané územia pokladám za dostatočne preskúmané a nepredpokladám objavenie významnejších, predovšetkým podzemných foriem krasu.

Veríme, že ďalší detailný výskum územia, ako je napríklad aj oblasť Slovenského Pravna (pôvodná odtoková oblasť rieky Turiec) prispeje k poznaniu vývoja krasu regiónu Turiec.

Poznámka: publikovaný text je súčasťou obsiahlejšieho článku Bendík A.: Výskyt povrchových a podzemných foriem krasu v maloplošných krasových územiach Veľkej Fatry. In Zborník SNM v Martine, Kmetianum, roč. XV, 2020, in press.

Literatúra

BELLA, P. – HLAVÁČOVÁ, I. – HOLÚBEK, P., 2018. Zoznam jaskýň Slovenskej republiky (stav k 31. 12. 2017). Liptovský Mikuláš: Slovenské múzeum ochrany prírody a jaskyniarstva. 528 s. ISBN 978-80-89933-03-7.

Vstupný otvor pravej chodby Jaskyne v Havranej. Foto: A. Bendík

PocHoDY TurčIaNsKou ZáHraDKou 2020

Jozef Minárik

Jubilejný 20. ročník IVV

Výstup Katova skala 927 m n. m.

Výstup pripravili, za pomoci viacerých sponzorov, turisti TK Fatra Vrútky,. Nastal večer 31. 7. 2020. Vzdialení turisti sa znovu stretávajú na poslednej medzinárodnej turistickej akcii IVV v športovej hale na Podháji, kde budú ubytovaní. Stretávajú sa tu starí známi. Po celodennom cestovaní spravia očistu, najedia sa a potom pri pivku, dlhšie do noci sa preberajú predošlé ročníky.

Prichádza dlho očakávané ráno 1. 8. 2020. Je to posledný ročník tohoto podujatia a zároveň jubilejný. Aj tento rok je krásne, slnečné ráno. Dúfam, že vydrží celý deň. Tento rok nám zastrešenie tejto akcie zabezpečila pani Drobková, starostka obce Sklabinský Podzámok. Prezentácia je v miestnej krčme, kde bude aj cieľ. Za veľkej pomoci pani starostky obce, majiteľa pohostinstva a dobrovoľníkov z obce sa v jednom kotli varila turčianska fazuľovica a v druhom kotli kapustnica. Bol zabezpečený aj výčap. Prví turisti začínajú prichádzať okolo 7.30 hod. Po zaprezentovaní a vyzdvihnutí občerstvenia sa vydávajú na

trasu. Z pohostinstva sa vydávajú cestou v smere Turčianska Štiavnička. Pri minerálnom prameni odbočia na Teplické serpentíny. Tie dal v rokoch 1870 – 75 vybudovať gróf Révay. Táto dômyselná sústava rybníkov a vodných serpentín bola nefunkčná od roku 1955. Po 44 rokoch ju v roku 1999 spojazdnil obecný úrad v Turčianskej Štiavničke. Dielko je to pekné a naozaj zaujímavé. Zhruba po polhodine serpentíny skončili a odtiaľ je to už len 15 min. na vyhliadku

Výhľad z Katovej skaly. Foto: J. Gergišák

Spokojní usporiadatelia. Foto: J. Gergišák

Kríž. Z nej je celkom pekný výhľad. Zo sedla pod Krížom na Katovú skalu je veľmi slušne značená trasa. Značky spočívajú v malých oranžových štvorčekoch. Z väčšiny trasy sú výhľady na Kriváňsku Malú Fatru. Zanedlho prídu na hrebeňovú červenú turistickú značku, ktorá vedie na Katovu skalu. Po nej zídu do obce Sklabinský Podzámok. Tu je už pripravené občerstvenie v podobe spomínanej fazuľovice a kapustnice. Dobre padnú aj chladené čapované nápoje. Pripravená bola aj cyklotrasa, ktorá viedla z Martina do Sklabinského Podzámku.

Každý turista v cieli dostal pamätný list s odznakom alebo medailu. Tohto ročníku sa zúčastnilo 126 účastníkov. Ako každý rok aj teraz je bola pripravená bohatá tombola. Boli odmenení aj naj účastníci.

Najstarší účastník:

Jarmila Kučerová, ročník 1936, Praha

Najmladší účastník:

Adelka Marcineková, ročník 2020, Sklabinský Podzámok

Najvzdialenejší účastník:

Miroslav Lipinski, mesto Legnica, Poľsko

Chcem sa poďakovať všetkým ľuďom, ktorí sa zaslúžili o dobrý priebeh akcie ako aj sponzorom. Boli to Daniela Mináriková, Janka Mináriková, Jozef Hogh a Jozef Gergišák. Ďalej chcem ešte raz poďakovať pani starostke obce Boženke Drobkovej. Ďalej sponzorom Zdenkovi Kozákovi, p. Budzová fy, Quick Sport, fy CBS maľované mapy Banská Bystrica, p. Marian Horváth fy Eurocompany, p. Rudolf Bakala fy Attack.

Odovzdávanie cien. Foto: J. Gergišák

Vrcholová siesta na Katovej skale. Foto: J. Gergišák

ZlaToKoPI a šuTrácI Ľubomír ballo

Pred rokom ma oslovil vydavateľ tejto ročenky a tak vznikol môj prvý príspevok Zlatí muži. Rok si s rokom podal ruku a máme tu zasa viac jaskyniarskych plesnivcov, ktorí so mnou navštevujú rôzne mineralogické lokality a ryžujú zlato v studených vodách slovenských potokov a riek. A tak môžete čítať voľné pokračovanie dobrodružstiev Zlatých mužov.

Žijeme v dobe, kde si spomienky a zážitky z hôr a výletov okrem hlavy ukladáme na pamäťovú kartu, ktorá sama o sebe nemá až takú výpovednú hodnotu. Prejde deň, týždeň, mesiac a s odstupom času upadne do zabudnutia. Iné je však, keď si z výletu prinesieme plný batoh ťažkých zážitkov, tých hmatateľných, ktoré si môžeš doslova chytiť do dlane. Majú svoju váhu, farbu, lesk, vôňu a nezriedka sú potečené krvou, keď z pukliny v skale vysekávaš geódu plnú ametystov.

Z Martina to máme na všetky smery rovnako, ale obľúbili sme si najmä Štiavnické vrchy. Fascinujú nás hlavne rôzne variety kremeňa: ametysty, záhnedy, krištále, opály a chalcedóny. Veľmi pekné nálezy máme z Pukanca, Hliníka nad Hronom a Banskej Belej. Na každej akcii pri hľadaní minerálov

nevynecháme blízke potoky a pokúšame sa vyryžovať zlato. Neskromne podotýkam, že ho takmer vždy nájdeme... mierne modifikovaná veta istého diktátora z obdobia 40. rokov min. storočia. Lokality ako Vyhne a Šobov nám dali nádherne čisté krištále kremeňa. Pukanec ametysty, ktoré treba prácne vykopávať z rozpadajúcej sa horniny. Lokalitu Bralce s vrchom Kečka sme opakovane navštívili kvôli nádherným čistým záhnedam na ryolite.

Vo štvorici po opici plus pes sme v lete znova prišli do Hajnáčky na Gemeri

Rieka Hron. Foto: Ľ. Ballo

Zlatinky z rieky Nitra. Foto: Ľ. Ballo

pozrieť vychýrenú lokalitu zafírov. Cestou do starého lomu sa nám v dubinách stratil kamarát Ľudo. Poriadne sme sa zakopali v starej jame a nazbierali pár čadičových platní s lesklými sivo-modrými očkami v hornine, dúfajúc, že sú to zafíry. Doteraz mi ležia na kôpke v skalke a keď dozrie čas pozriem sa, čo sme to vôbec vykopali. Cestou k autu sme našli Ľuda, ktorý sa pásol na jahodách. Silná búrka, ktorá nás naháňala až do Martina nám prekazila prehliadku hradov Hajnáčka, Fiľakovo a Divín, ktoré sme mali cestou.

K minerálom... nedá sa nespomenúť sekundárne minerály medi. V krátkosti a zjednodušene. Tvoria sa v oxidačnej zóne v puklinách hornín, bohatých na medenú rudu. Na Slovensku máme krásne miesta Špania dolina a Ľubietová. Práve v Ľubietovej, v jej strmých haldách Podlipa a Reiner, ktoré som opakovane navštívil, sa dajú nájsť krásne vzorky. Okolie doslova dýcha

po dedinke Ľubietová. Zbery týchto minerálov sú na hrane zákona, či už podľa miesta zberu, alebo veľkosti krištáľov, alebo ich plochy na hornine. Tie sa mi však doposiaľ nepodarilo presiahnúť a preto je to zatiaľ v najlepšom poriadku a nejde o chránenú vzorku. Minerály a zlatinky vyryžované v potoku som venoval občianskemu združeniu Libethen do ich miestneho múzea.

baníckou históriou. Svedčí o tom náučný banský chodník s informačnými tabuľami a drevenými ukážkami dobovej banskej techniky a banských tradícií, o ktoré sa príkladne stará občianske združenie Libethen. Na haldách, prípadne v starých štôlňach sa dajú nájsť minerály ako Euchroit, Malachit, Azurit a iné. Práve minerál Libethenit, ktorý svoje meno dostal v dobovej nemčine, bol prvýkrát nájdený na svete a pomenovaný

Prejdime k zlatu. Nedá sa napísať, či som radšej nalezený v úzkej jaskyni, lome či v starej bani, alebo sa trasiem od zimy a ryžujem v studenom potoku. Zlato bolo odjakživa veľkým lákadlom a moja zlatá horúčka stále trvá. S Maťom, ktorý dlhodobo žije v Plzni a na Slovensko domov chodí cez dovolenky, sme spravili pár pekných šutrovačiek a hľadali zlato v Štiavnických vrchoch a na Pohroní. Raz cestou z Hodruše – Hámrov, kde sme cielene pásli po zafíroch, sme sa zastavili na toku Hrona povyše Banskej Bystrice. Pretože voda bola vysoká, nedalo sa moc hľadať. Skúšali sme na úseku nie veľmi vhodnom na výskyt zlata.

Azurit zo Španiej doliny. Foto: Ľ. Ballo

Klasické ryžovanie zlata. Foto: M. Ballo

Ja som čakal v aute a po chvíli dobehol ku mne Maťo s panvicou, v ktorej bolo zlato s veľkým Z. Dá sa povedať, že je to miesto, po akom prahnú všetci amatérski zlatokopovia. Krásne veľké žlté zlatinky s veľkosťou aj do pol centimetra. Pekne hrubé a veľa. Keďže nie sme sebci, už si to miesto boli vyskúšať takmer všetci, ktorí sa venujú tejto nevšednej záľube a boli spokojní. Doteraz sa mi podarilo nájsť zlato v 45 lokalitách najmä Slovenska, Čiech a Poľska. Niekde viac, niekde menej, niekde len pár zlatiniek, ale každá vzorka je pre mňa rovnako cenná. Teší ma, že sa k tejto záľube pridal aj syn Michal a je omnoho veselšie, keď to pri vode ťaháme viacerí. Nejde len o samotné ryžovanie zlata, ale aj štúdium máp, satelitné snímky riek a aj samotná cesta za zlatom je vzrušujúca. Keď sa ti v panvici objavia prvé zlatinky... si zlatokop. Pri vode sa stretávame partia ľudí s vášňou k tejto nevšednej záľube a je viac menej jedno, či sa nám podarí niečo nájsť, alebo nie. Si v prírode. Zlato v Turčianskej kotline máme. Ale malé a veľmi málo. Najviac sa ho dá nájsť v okolí Turčeka a Skleného. Ide však o malé prachovité zlatinky. Potom v potoku Valčianka, Trebostovo a Bystrička. Na opačnej strane pod Malou Fatrou v potoku Hoskora a údajne aj v potoku v Šútove, kde sa skrýva aj iný poklad.

Zlatokopectvo a šutráctvo je vlastne láska k dobrodružstvu a poznaniu. Máme to v génoch z dávnej minulosti. Bola to možnosť ako doslova prežiť v nehostinnej a divokej prírode. Je otázka času a okolností u koho a kedy sa táto vášeň prejaví, hoci aj o pár generácií neskôr. Zlato je magický kov a ťahá mužov od žien z teplých postelí do studených potokov a baní. Dnešní zlatokopovia sa však už vracajú domov. Napriek tomu by nejeden z nás rád ostal možno i naveky v malom drevenom zrube pri divokej rieke pod vysokými bralami.

Kryštály kremeňa na hornine ryolit Foto: Ľ. Ballo

Záhneda, Štiavnické vrchy. Foto: Ľ. Ballo

Kryštály kremeňa potiahnuté limonitom. Foto: Ľ. Ballo

NočNÝ KrἠvTáKov Ján obuch

V rozprávkach mojej mladosti (teraz deti čítajú iné) bol kráľom vtákov orol skalný. Tento mohutný dravec vládne počas dňa ríši zvierat, ale na nočné tvory nemá dosah. V noci kraľuje výr skalný. Loví nielen aktívne druhy, ale vyhľadáva aj nocoviská dravcov a krkavcovitých vtákov. Keď sa objaví na voľnom priestranstve za bieleho dňa, tieto vtáky na neho zúrivo útočia. To využívali poľovníci na výrovkách: posadili ho na kôl uprostred lúky a z úkrytu strieľali útočiace dravce, vrany, či straky. Táto veľká sova loví v noci všetko živé. Aby sa uživila, tak zámerne likviduje potravných konkurentov: menšie druhy sov, dravcov, ale aj šelmy do veľkosti mladej líšky. Je to skutočný nočný vládca.

Sovy lovia v noci hlavne rôzne druhy drobných cicavcov, o ktorých výskyte vieme my ľudia len málo. Ako študent na lesníckej fakulte vo Zvolene som ich 3 roky chytal do sklápacích pascí. Rozmiestnil som ich

v rôznych typoch lesa od potokov v Gaderskej a Necpalskej doline až po kosodrevinu na vrchole Smrekova a Čierneho Kameňa. Zistil som 12 druhov hlodavcov a hmyzožravcov. V rámci komplexného výskumu Gaderskej a Blatnickej doliny v rokoch 1974 až 1975 som mal možnosť riešiť podobnú úlohu. V brale pod Blatnickým hradom som pozbieral zvyšky potravy z hniezda výra, z ktorých som zistil 28 druhov cicavcov. Výr sa ukázal ako skúsenejší lovec!

Ako sa menila potrava výra na Slovensku?

Teraz, keď bilancujem svoje 45-ročné výsledky z výskumu potravy výra na Slovensku, tak zo 256 zberov na 136 lokalitách z 11 oblastí som určil vyše 105 000 kusov jeho koristi. Vo výsledkoch bolo 65 druhov cicavcov a vyše 140 druhov vtákov, ale aj žaby, plazy a ryby. Hlavne v prvých 10 rokoch počas môjho pôsobenia v Považskom

Jordánsko, rezervácia Dana. Roklina, v ktorej sa usadil výr v roku 2012. Foto: J. Obuch.

Výr skalný, kráľ noci. Foto: S. Harvančík

múzeu v Žiline som systematicky vyhľadával hniezda výrov na skalách. Niektoré zbery kostí z tohto obdobia som dourčoval až teraz v posledných rokoch, keď mi ubúda síl na potulky v teréne, ale pribúdajú skúsenosti z určovania kostrových zvyškov. Zbery som roztriedil do troch období: kapitalistického pred viac, ako 70 rokmi, socialistického pred 30 až 70 rokmi a súčasného postsocialistického. Zmeny v zložení potravy výra počas týchto troch období som načrtol na príklade Liptova a Turca v minuloročnej ročenke Jaskyne a Hory 2019 (Obuch 2019).

V súčasnosti je väčšina hniezd, ktoré výry trvalo využívali pred 30 rokmi, už opustená, hoci na tých miestach občas húkajú. Ťažké je nájsť také skaly na okraji hôr, kde by neliezli horolezci, nemali vyhliadku turisti, alebo výletné miesto obyvatelia okolitých obcí. Skaly hlbšie v horách výry opustili po zalesnení okolitých svahov, lebo nedokázali loviť v lese. Teraz, po vyťažení smrekov, trpiacich kôrovcovou kalamitou, sa tam možno vrátia.

Za sovami do Ázie

Skúsenosti z vyhľadávania hniezd výrov, získané na Slovensku, som využil pri výskumoch v iných krajinách. V rokoch

1988 a 1990 som sa zúčastnil výprav do južnej Kirgízie na pozvanie tamojšieho parazitológa S. N. Rybina. S kolegom J. Červeným z Prahy sme po nociach chytali do sietí netopiere. Cez deň som lozil po skalách a vyhľadával hniezda výrov. Rybin nás vodil na miesta, na ktorých pravidelne chytal myši do pascí, odoberal z nich parazity a zisťoval prenášačov infekčných chorôb. Počas 20 rokov chytil 14 druhov cicavcov. Ja som ich v potrave výrov zistil 32 druhov. Po páde „železnej opony“ v roku 1990 sme s J. Červeným začali systematicky vyhľadávať výry v pohraničí južných Čiech od Třeboňska po Klatovsko. Zvyšky ich potravy som zbieral na 73 lokalitách. Na južnej Morave v rakúskom pohraničí vznikol

v tom čase Národní park Podyjí. Aj v tomto, dovtedy neprístupnom území, som skúmal tamojšiu faunu zberom kostí z potravy výra a sovy obyčajnej.

V roku 1992 som sa zúčastnil výskumníckej výpravy do Turecka, na ktorej boli hlavne entomológovia, zberači rôznych radov hmyzu. Prvý týždeň som nevedel nájsť žiadneho výra, kým som nezistil, že na rozdiel od Slovenska sa tam musia ukrývať hlbšie v skalných komínoch, či jaskyniach. Po tomto zistení som už nemal problém nachádzať ich na vhodných skalných lokalitách. Na dvoch miestach vo východnom Turecku som našiel v ich potrave malého plcha Myomimus setzeri. Predtým, ani potom tento druh v Turecku nikto iný nezistil. Aj v iránskom severnom Zagrose som ho nachádzal len v horách od 1800 m vyššie. Chrček Mesocricetus brandti bol v potrave výra hojne zastúpený, ale do pascí bol dovtedy chytený len jeden exemplár. Pri poslednej výprave do Iránu v roku 2002 som na skalách pod Araratom nad mestečkom Dogu Bajazit našiel vo vývržkoch výra pišťuchu Ochotona rufescens. Bol to prvý nález tohto druhu pre územie Turecka.

V rokoch 1996 až 2002 som sa zúčastnil na piatich výpravách do Iránu, ktoré organizovali výskumníci z Prírodovednej fakulty Karlovej univerzity. Cestovali sme autobusom Karosa. Expedície trvali mesiac, z toho 10 dní zabrala cesta na iránsku hranicu a späť. Medzi odborníkmi rôzneho zamerania sa niektorí zameriavali na odchyt živých myší, s ktorými robili v pražskom laboratóriu rôzne pokusy. Na každej výprave ulovili maximálne 5 druhov malých cicavcov. V mojich zberoch kostí od sov ich bolo aspoň 30 druhov. Na každej skúmanej lokalite som sa rozhliadol, či sú v okolí nejaké skaly. Dohodli sme sa na hodine odjazdu a ja som vyrazil hľadať sovy. Nazbieral som vzorky od 7 druhov sov, ale väčšina nálezov bola od výrov. Zbery z 34 lokalít som vyhodnotil osobitne pre severný, stredný a južný Zagros, pohoria Elborz a Kopet Dag

Mapa Iránu s lokalitami zberov potravy výra. A. Severný Zagros a Elborz, B. Stredný Zagros, C. Južný Zagros, D. Kopet Dag a Baludžistán.

Skala v Čatnom v Komorníckej doline, kde výry hniezdili pred zalesnením pasienkov smrekom. Foto: J. Obuch

a pre Baludžistán na juhovýchode Iránu. S Karosou som sa zúčastnil aj na výpravách do Sýrie, Egypta a naposledy do Jordánska. Tam som sa vracal ďalších 10 rokov, nakoľko tam pôsobila moja dcéra Zora s rodinou na kresťanskej misii. Sprostredkovala mi kontakt na Kráľovskú spoločnosť pre ochranu prírody, pre ktorú som robil výskum potravy sov v ich prírodných rezerváciách. Na východe Jordánska žije výr púštny Bubo ascalaphus, ktorý okrem cicavcov a vtákov často loví aj plazy, jedovaté škorpióny a solifúgy. Výr skalný Bubo bubo obýva vlhšiu časť krajiny na hornom okraji svahov nad údolím Jordánu a Mŕtveho mora. Dva páry hniezdia aj v roklinách v tesnej blízkosti hlavného mesta Ammán. V rezervácii Dana prvé roky žili 3 druhy sov. Zmizli, keď sa tam nasťahoval výr.

Skúsenosti z Nórska

V teplých krajinách Blízkeho Východu som nemal problém s vyhľadávaním úkrytov sov na skalách. Moja druhá dcéra Barbora žije v chladnom a vlhkom Nórsku. Tam boli moje pokusy neúspešné. Záujem o spoluprácu však prejavil Georg Bangjord, pracovník štátnej ochrany prírody v Trondheime v strednom Nórsku. Doteraz sme spolu určili okolo 50 000 kusov koristi výra. Po Slovensku ide o najväčšiu vzorku jeho potravy. Na našom území je závislý od lovu v poľnohospodársky využívanej krajine. Na severnej hranici svojho rozšírenia je nútený inak zabezpečovať výživu pre svoje mláďatá. Na ostrovoch sú to morské druhy vtákov. Často vyhľadáva ich hniezdne kolónie a vyberá z hniezd mláďatá. V horách sú to viaceré druhy hrabošov a lumíky, z kurovitých vtákov snehule, ale aj v riedkych lesoch žijúce hlucháne a tetrovy. Často hniezdi v blízkosti jazier, kde loví vodné a močiarne druhy vtákov.

Ochrana výra v súčasnosti Hoci je výr krutý nočný vládca, predsa patrí v súčasnosti v Európe ku sil-

ne ohrozeným druhom a vyžaduje si od človeka osobitnú ochranu. Najmä v kultúrnej stepi, v ktorej loví aj na Slovensku, dochádza ku stretu záujmov s poľovníkmi, či holubiarmi. K úhynom sov dochádza pri používaní rodenticídov proti hrabošom na poliach, alebo potkanom v hospodárskych dvoroch. Vyrušovanie na pôvodných skalných hniezdiskách ho núti využívať menej vhodné stanovištia, na ktorých častejšie dochádza k úhynu mláďat.

Je to krásny vták, ktorý si zaslúži náš obdiv a ochranu. Aj preto, že vie lepšie, ako my, kde čo žije. Aj nám to prezradí, pokiaľ vieme, ako na to.

Literatúra: Obuch J. 2019: Podnebné premeny počas 30 000 rokov. Jaskyne a Hory 2019: 134-137.

Výr s prehľadom uloví všetko živé vo svojom revíri. Foto S. Harvančík.

sPlav DvocH rIeK – írečITo sloveNsKÝcH Miroslav brežný

Orava

Veď biedna je tá naša Orava: namiesto chleba ušlo sa jej skaly, zač potom je i ,celá boľavá‘, jak pieseň ľudu trpko nad ňou žiali. No, ak je prípustné, že zrovnáva sa malé s veľkým, tak bez samochvály, to bohatá i slávna, šťastná zem: jej Slanica — toť, druhý Betlehem!

Tak ako každý rok, aj teraz sa stretávame 10. 7. 2020 v Tvrdošíne pod hrádzou neďaleko múzea Márie Medveckej. Maliarka, ktorá je známa svojim dielom a hlavne nám, ktorí si pamätáme starú, socialistickú, papierovú desaťkorunáčku. Sme tu všetci, známi aj neznámi. Štvorčekovci zabezpečili lode a my svoju prítomnosť. Je nádherné počasie, slniečko svieti a my celí nedočkaví balíme batožinu do lodí, v očakávaní trojdňového dobrodružstva.

So zborovým výkrikom „ahóóóój“ sa odrážame od brehu a pomaly necháme unášať tichou riekou popod mosty Tvrdo-

šína. Rieka je pokojná, strieda sa s perejkami, ktoré sú dosť rýchle. Tohto roku je málo vody a ten zvuk pod kýlom ma dosť znervózňuje. Som na svojej lodi, pracoval som na nej štyri mesiace a teraz keď počujem, ako sa kamene kĺžu po bruchu lode, až mi chodí mráz po chrbte. Pred nami sa otvára prenádherná krajina. Každú chvíľu sa mení a mne to pripadá ako by som listoval v obrázkovej knihe. Míňam kanoe kamarátov, s ktorými sa občas vzájomne predbiehame. V zákrute vidím perej, nad ktorou sa vpravo dvíha rovno z vody, obrovská holá skala. Takto z vody je to úchvatný pohľad. Perej syčí, vzdúva sa a rieka mi mizne na horizonte. Čítam vodu nech viem kade ísť. Občas vidím, ako rieka predo mnou odhalí veľký balvan. Kajak to zatiaľ zvláda. Počúva ma napriek tomu, že som riadne naložený. Tu si človek naozaj uvedomí silu vody v rieke, tej, ktorá roztočí kolesá mlynov, turbín a dejín. Míňame mosty a husté lesy, ktoré striedajú zelené rovinky a opäť lesmi zarastené kopce. Rieka sa upokojí. Oddychujeme a lode pomaly splývajú do farebného chuchvalca. Niekto vyťahuje sladkosti

P.O. Hviezdoslav

Romantika pod Oravským hradom. Foto: M. Brežný

a veru poviem, že dobre padnú. Blížime sa k brehu a vystupujeme. Lode treba vytiahnuť na breh. Sme v Sedliackej Dubovej na ihrisku. Vybalíme, postavíme stany a hor sa variť guláš. Tu sa patrí poďakovať starostovi, ktorý nám umožnil, aby sme mohli bez starostí a v kľude prespať. Počúvam svrčky, šum stromov, šplechot vody... Bobo zabezpečil mäsko a ingrediencie. Ja so strachom prijímam funkciu guľášmajstra. Ešte som nevaril pre dvadsať hladných vodákov. Pomáha mi Roman s Lenkou. Nie je ľahké pochystať drevo na oheň, nakrájať mäsko, cibuľu, ale zvládli sme to a vraj guláš bol dobrý. Sedelo sa a debatovalo dlho do noci...

Ráno všetko pobaliť, upratať a hor sa na vodu. Rieka nám ukazuje stále nové a nové pohľady, v diaľke už vidíme pltníkov s návštevníkmi z Hornej Lehoty. Kývame si, kričíme vodácky pozdrav „ahoooj“ a v diaľke už vidíme na vysokom brale Oravský hrad. Vybavujem si zážitok spred pár rokov, keď som bol prvý raz na splave Oravy. Bolo to pod Hornou Lehotou.

Na vode bolo množstvo lodí. Aj nafukovacie Pálavy. V jednej z nich pred nami sedela pani a vedľa nej vo vode chlap, trčala mu len hlava. Tlačil loď, alebo skôr loď ťahala jeho. Sediac s Ľudom v našej lodi sa nám to nezdalo. Chlap mal už modré pery, bol dobre podchladený. A vtedy sme si všimli, že loď je dosť sfúknutá. To už k nám dopádloval aj Ďuri, zobral k sebe do lode toho pána a my sme vzali pani. Nechcela sa s nami moc baviť, ale potom sa rozhovorila. Boli z Trnavy, celý autobus z nejakej fabriky na výlete. Z požičovne mali zabezpečené lode a pánovi sa hneď nezdalo, že loď je mäkká. Zriadenec mu povedal, že do Oravského podzámku dôjdu. Došli, ale s nami a ich loď na špagáte. V Dolnom Kubíne, v Gecli, sme rozbalili bivak a šli sa najesť do reštiky. Zrazu sa pred nami objavili poldecáky. Pozrieme a to ten pán so slovami „ chlapci ďakujem...“

Blížime sa k zákrute a nad korunami stromov už vykúka Oravský hrad. Je to

Účastníci zájazdu. Foto: M. Brežný

Bralo pod Oravským hradom. Foto: M. Brežný

nádhera. Nad vodou sa vypína obrovské skalisko a na jeho vrchole je učupená malá kamenná chalúpka. Čím viac sa blížime, tým viac sa aj skalisko zväčšuje a s ním aj tá malá chalúpka sa mení na obrovskú stavbu. Hlavy máme vyvrátené dozadu a nevieme sa vynadívať. Je to zážitok. Z lode je to úplne iné ako z mosta alebo z cesty. Sme úplne pod hradom a už mi ani periférne videnie nestačí na to, aby som videl kompletný obraz. Čo to boli za ľudia, ktorí ho stavali, aké mali vedomosti, odvahu? Prirazíme k brehu a vystupujeme. Treba sa najesť, napiť, oddýchnuť. Začína sa ochladzovať a pomaly prší. Najprv len tak osieva. Dávame lode na vodu, musíme sa dostať do Kubína. Navliekame pršiplášte. Dávam si pončo, ktorým prekrývam kokpit. V lodi mám zatiaľ sucho. Spúšťa sa riadny lejak, to sme nečakali. Ostatná predpoveď počasia vyšla. V priebehu hodiny sa ochladzuje asi o 15°C. Liať neprestáva. S Paťom a Aďkou sa skúšame schovať pod mostom, ale je nám to prd platné. Lejak a vietor si k nám nachádzajú cestu. Ja ako tak, v kajaku mám sucho, ale oni dvaja v kanoe s holými nohami. Dážď mi bubnuje po lodi a po tvári sa mi valí voda. Popod bradu mi steká po prsiach až do slipov. Veslujem čo sa dá, už nevnímam krajinu. Dostať sa rýchlo do Kubína a tam sa uvidí. Je mi zima. Síl je dosť, len ten chlad a mokro sú neskutočné. Už vidím vodácke bránky, už som blízko. Chrapot lámajúcej sa preglejky ma vracia do prítomnosti. Jasné! Prerazil som loď na skalách pod hladinou. Ten cieľ, dostať sa čo najrýchlejšie z vody, mi utlmil pozornosť do takej miery, že som prehliadol kamene. Už som pri brehu, ale nemôžem vystúpiť. Od chladu so úplne stuhnutý, paralyzovaný. Už to voľáko dám. Nevadí mi ani, že sa prevraciam s loďou a som po pás vo vode, len sa dostať do sucha. Keď dávam loď na breh, stále leje. Vybaľujem sa a na záchode v kempe sa prezliekam do suchých vecí. Trasiem sa ako osika. To ma ani v jaskyni takto nedrgľovalo. Už je dobre, nie je nad suché

oblačenie. Dívam sa na chalanov, ktorí tam stoja len v slipoch a nemajú si čo prezliecť. Niekomu tam dávam suchú deku. Nič viac už nemám.

Hľadám mobil a volám manželke, nech pre mňa príde. Vzdávam to. Zdravie je prednejšie a Orava tam bude aj na rok. V nedeľu som doma a večer volám Ďurimu, či pokračovali až do Kraľovian. Dali to, a bolo pekne...

Váh

Priatelia, prepáčte mi, no dnes nebudem písať článok. Chcem dať na papier len prepis z môjho cancáku, ktorý som mal na splave Váhu a do ktorého som v stane pri čelovke písal tieto postrehy...

Je 21. 8. 2020 a my s Ďurim nakladáme lode v Tepličke nad Váhom. Ideme pre Boba, prepíname príves a valíme do Trenčína. Cestou vymýšľame logistiku, ako čo najlepšie prejsť danú trasu. Pôvodný plán Trenčín – Sereď.

Ďuri v „prístave“. Foto: M. Brežný

Prichádzame do Trenčína. Tu som strávil ako vojak pol roka v PŠ. V Trenčíne pri plavárni sa vybaľujeme pod novým železničným mostom. Hlavne sa však stretávame s ostatnými účastníkmi splavu. Štyria chlapci zo Žiliny, Ďuriho kamaráti. Vynášame lode na hrádzu a sledujeme tréning rýchlostných kanoistov na športových pramiciach. V diaľke počujeme bubnovanie a za chvíľu odpočítavanie, na čo sa ukáže pramica, dračia loď a v nej som napočítal osemnásť postáv. Mladí aj starší chlapi a dievčatá, pádlujú do rytmu ostošesť. Veliteľ ráta od desať do jednej a vo veľkej rýchlosti prestávajú pádlovať.

Prichádza Kika s Ľubom z Brna. Sú to starí známi. Zvítame sa, kladieme lode na vodu a opúšťame Trenčín s pekným večerným výhľadom na Trenčiansky hrad. Lode prenášame dvakrát cez hrádze, ktoré sú súčasťou Vážskej kaskády. Prvý raz aj cez golfové ihrisko, kde nás jeden pán skoro trafil loptičkou. Ani sme o tom nevedeli, až keď sa nám ospravedlňoval. Asi sa im naša prítomnosť s naloženými kanoe moc nezdala. Ešte že som zobral kolieska. Prenášame ich cez druhú hrádzu a oceňujeme

kolieska. Bolo to menej namáhavé. Zvečerieva sa a my hľadáme miesto, kde s loďami na vodu. Ideme tam, kde je najmenej kríkov a tam sa boríme s loďami až do vody. Plavíme sa v šere. Niekde treba pristáť a pohľadať miesto na bivak. Našli sme štrkovú pláž a od nej zhruba 50 m, divokú nepokosenú lúku. Má metrovú, voňavú trávu, ktorú pretína dávno zabudnutá poľná cesta. Rozpoznateľná je len dvomi zarastenými koľajami. To je miesto ako stvorené na nocľah. Staviame stany pri čelovkách, už je tma. Ešte niečo zjesť, podebatiť a spať. V spacáku si užívam teplo, ticho a vôňu lúky...

Je ráno 6.00 hod a ukazuje sa nádherný deň. Padla rosa a my sušíme stany. Raňajky v tráve a 8.45 hod sme už na vode. Prechádzame Biskupice, podľa mapy Trenčianske Biskupice 2. Míňame Opatovce. Na vode je krásne, úžasná rieka, príroda, kochám sa. Dobiehame dve kanoe s dvoma manželskými pármi. Pýtame sa odkiaľ idú, oni že z mesta. A kam idú, oni že do mesta. Robia si z nás srandu? Keď vidia naše rozpaky, tak zo smiechom dodajú, že oni sú z Nového Mesta nad Váhom a idú do

Trenčiansky hrad - sídlo Matúša Čáka. Foto: M. Brežný

Pokojný Váh. Foto: M. Brežný

Nového Mesta nad Váhom. So smiechom sa lúčime a prajeme šťastnú plavbu.

Rieka je nádherná a raz tak široká ako Malý Dunaj. Striedajú sa tu perejky s kľudnou vodou ako olej. Divočina, nádherná príroda neskorého leta. Popod most nad nami míňame diaľnicu. Niekde vľavo je Beckov, ale nevidíme ho. Zelená voda a za chvíľu je nad nami diaľničný privádzač do Nového mesta Nad Váhom. Po pravej strane sa vinie Biskupický derivačný kanál. Na brehoch sú vysoké násypy betónových blokov. Váh počas lejakov asi nebol len dáky potok.

Blížime sa k sútoku Váhu a kanála pred Piešťanmi. V diaľke rozoznávam kolonádový most a vpravo pred ním známu postavu, lámajúcu barly. Míňame paneláky Piešťan, krásne nábrežie s parkom a už vidíme lodenicu, kde vyťahujeme lode na breh. Sme hladní a smädní. V rukách máme 52 riečnych km. Dávame si výbornú večeru. Počúvame trampskú kapelu, ktorá hrá, mne známe, skladby zo 70. rokov, ktoré som hrával na učilišti v Bystrici. Stmieva sa a asi bude búrka. Riadne sa zatiahlo, dúfam že nás to obíde. Sťahujeme lode nižšie k cípu lodenice, staviame stany pri čelovkách. Ešte posedieť, pokecať a spať. Treba včaššie

vstať aby sme boli o 8.00 hod na vode. Budím sa na búrku, ale to nevadí. Som v suchu, tak spím pokojne ďalej až do piatej. Ešte som si spomenul, že keď sme sedeli medzi stanmi, tak nás stále niečo v kríkoch mátalo. Stále to dupotalo a tráva sa vlnila ako vo vetre. No samozrejme bol to ježko, ale taký veľký, ako mačka.

Ráno včasný budíček, po búrke ani stopa, len mokré stany. Najesť, pobaliť, lode na vodu a už pádlujeme po pokojnej hladine Sĺňavy. Míňame Vtáčí ostrov a po chvíli sme na brehu pri hrádzi. Lode zasa von a preniesť do pôvodného koryta Váhu. Bola to fuška. Pokračujeme, no už sa tak nenáhlime. Kocháme sa prírodou, užívame si počasie. Na brehoch sú často štrkové pláže, kde sa vypekajú dospeláci a deti samozrejme vo vode. Občas rybári a zasa štrkové pláže a veľa ľudí. Pri Leopoldove sa kocháme súbehom kanála a Váhu. Už z diaľky počuť hukot vody až z toho ide strach. Prechádzame popod železničný most a už sme v Hlohovci. Ďalšia fuška, vytiahnuť lode na breh a preniesť všetko na parkovisko, kde čakáme na autá, ktoré včera večer Bobo s Jankom pochystali. Je 23.8. 2020. Nakladáme a končíme so splavom. Bolo nám dobre.

Bobo v perejkách. Foto: M. Brežný

bresT Na vacHoTácH Ján obuch

V posledných rokoch čoraz viac cyklistov využíva cesty 3. triedy, spájajúce obce v strednej časti Turca. Patrí k nim aj horšie udržiavaná cesta zo Socoviec do Blažoviec. Hneď pri vstupe do Blažoviec sa nachádzajú dve zemianske kúrie. Staršia, hlinená, patrila pôvodne rodu Rakšány, druhá, kamenná, rodu Smrečány (Janura et al. 2014). Bežný návštevník netuší, že za budovou s obchodom a obecným úradom sa začína pôvodná obec Bodovice, ktorá bola zlúčená s Blažovcami v roku 1952, keď založili spoločné JRD (Jednotné roľnícke družstvo). Ešte menej ľudí vie o tom, že obe obce vznikli na území pradávnej osady Turiec, ktorej počiatky sa datujú ešte do čias Veľkej Moravy (Beňko 1996). Podľa písomných správ sa nachádzala na sútoku Žarnovice s Turcom (teraz je v mapách pomenovanie potoka Závodie, alebo Dolinka).

V roku 1241, po bitke na rieke Slaná, utiekol uhorský kráľ Bela IV pred Tatármi až do Dalmácie. V prístave Trogir sa nachádzali lode, ktoré tam zanechal jeho otec Ondrej II po križiackej výprave do Svätej zeme (Segeš 2003). Zo svojho sprievodu vymenoval Bela IV za admirála flotily lodí Máriusa (Ma-

rinusa) Blažovského z Turca. Prvá písomná zmienka o Blažovciach sa však objavuje až o 250 rokov neskôr. Za panovania Belu IV sa uvádza zem terra Othmar, ktorá sa neskôr podľa zemana Bodu premenovala na Bodovice. V listine z roku 1258 sa medzi spolumajiteľmi v tejto osade spomína tiež Vahoy, predok vachotovických zemanov. Prvá písomná zmienka o samostatnej osade Vachotovice je z roku 1392. V roku 1663 poslali Vachotovci pešiaka na tureckú vojnu. Posledný zeman Imrich Vachot zomrel v roku 1861 (Šikura 1944).

Ku zaniknutej osade Vachotovice sa dá dostať nespevnenou cestou z Bodovíc smerom na Borcovú. Ešte v 50. rokoch 20. storočia bol vo svahu za Bodovicami vachotovický cintorín so zachovanými hrobmi. Pod cintorínom bola upravená studnička. Potom začali družstevníci tadiaľ vyháňať kravy na pašu a areál cintorína zničili. Na jeho mieste stojí jediný smrek. V osade vtedy stál kamenný podpivničený dom. Z domu najprv urobili družstevníci slepačiareň, potom ho zbúrali. Dlhšie sa zachovalo humno, v ktorom skladovali poľnohospodárske stroje. Archeologický

Stromy sú jedinými pamätníkmi na zaniknutú osadu Vachotovice. Foto: J. Obuch

výskum tejto osady uskutočnil M. Slaninák zo SNM v Martine.

Nad humnom sa vypínala stará lipa, do ktorej v 60. rokoch 20. storočia udrel blesk. Zlomil sa vrchovec a zapálené vnútro kmeňa tlelo niekoľko dní. Okyptená lipa tam stojí dodnes. Obďaleč, pri bývalom kamennom dome, sa však hrdo vypína obrovský starý brest horský (Ulmus glabra) ako pamätník zašlej slávy zaniknutej osady. Obvod jeho kmeňa v prsnej výške je 6,2 metra. Mnoho brestov podľahlo v 20. storočí grafióze, iné motorovým pílam. Tento, jeden z posledných mohykánov, si určite zaslúži osobitnú ochranu ako pamätník na zaniknutú osadu na Vachotách.

Literatúra:

Šikura J.,Š. 1944: Miestopisné dejiny Turca.

Bratislava, 166 pp.

Beňko J. 1996: Starý Turiec. Martin, 279 pp. Segeš, V. a kol. 2003: Kniha kráľov. Panovníci v dejinách Slovenska a Slovákov.

SPN Bratislava, 299 pp.

Janura T, Zvedelová K. & Sobola M. 2014: Vidiecke šľachtické sídla v Turčianskej stolici. 198 pp.

Lipa, ktorá odoláva „zhubním až dosavádě časům“.

Foto: J. Obuch

Pri kmeni mohutného bresta. Foto: J. Obuch

KrYM ...Desať roKov Po branislav Turčina, Jozef Haráni

V roku 2020 uplynulo presne 10 rokov od návštevy gubernií za východnými hranicami našej vlasti. Táto výprava zanechala v našich srdciach hlboké stopy a boli sme priamymi svedkami a účastníkmi predprevratovej atmosféry v šírinách Ukrajiny v oblastiach Zakarpatska, Ivanofrankivska, Černovicka, so zachádzkou cez Moldavsko a Podnestersko, ďalej Odeska, Mykolajivska, Chersonska až po samotný Krym. Chceme sa, milí čitatelia, o tieto dojmy a spomienky s vami podeliť.

Je príjemné popoludnie 10. mája 2010 a partia štyroch kamarátov pózuje pred autom s majestátnym Veľkým Chočom v pozadí. Po mesiacoch príprav nastal deň D a táto partia sa chystá spoznávať krásy Krymu. Po posledných kontrolách batožiny, cestovných a iných možných dokladov nasadáme do Jožovho Volva a po diaľnici vyrážame smer Vyšné Nemecké. Cesta cez Slovensko ubieha relatívne rýchlo a po pár hodinách sme na hraniciach. Kontrola

na našej strane prebehla bez zbytočného zdržania. Na ukrajinskej strane sme si to vynahradili. Po kontrole batožiny sme vypĺňali imigračné kartičky a colné vyhlásenia, že neprevážame zakázaný tovar. Colníkov zaujal Jožov ruský, lovecký nôž. Našťastie si nechali vysvetliť, že sa nejedná o vojenskú zbraň, hoci svojim vzhľadom v nich mohol evokovať asociácie z výcviku. Po všetkých colných procedúrach sme si ešte zmenili eurá za hrivny a pokračovali sme ďalej.

Cesta Zakarpatskou Ukrajinou prebiehala monotónne a dlho. Zastaviť nás prinútila noc. Tesne pred Chustom sa ubytovávame v moteli. Po dlhej ceste sme sa rozhodli zrelaxovať v motelovej reštaurácii, kde okrem dvoch zrelaxovaných domácich a nervóznych devušiek z personálu nebolo nikoho. Prijali sme teda pozvanie domácich a objednali sme si z tradičnej regionálnej ponuky. Moji parťáci víno a ja s domácimi vodku. Ľubomír, ako sa jeden z domácich predstavil, sa nás pýtal kde máme namierené. Po odpovedi, že na Krym cez Moldav-

Rozprávkový krymský hrad – Lastovičie hniezdo. Foto: J. Haráni

sko, tak sa začudoval, že prečo chceme ísť cez Moldavsko, veď tam nič nie je. Nechcelo sa nám to vysvetľovať, tak sme len nezáväzne klábosili.

Po ubytovaní, keď som neriskoval sprchu, lebo v záchode tiekla červená voda, sme si ešte posedeli v hotelovom bare. Ďalší hosť, Ukrajinec Ľubomír, chcel s nami debatovať a samozrejme aj piť. Zobral fľašu vodky a ako obete si vybral Mira s Braňom. Ja s Gabom sme si cuckali červené, polosladké víno a tí dvaja sa zlomili ako haluze. Proste ukrajinská vodka sa im dostala pod kožu a Braňa v noci na kolená.

Po nejakom čase nás sympatická mladá čašníčka upozornila, že reštaurácia sa zatvára. Bolo nám to čudné, lebo zatvárať sa mala až o hodinu. Presne o tú hodinu, o ktorú sme si zabudli posunúť hodinky na hraniciach. Na druhý deň pokračujeme do Chustu, kde si robíme prehliadku mesta. V reštaurácii si dávame miestnu špecialitu, bravčové mäso s hubovou omáčkou a zemiakmi. Po výbornom obede sa Jožo snažil zistiť v miestnom archíve niečo o svojich predkoch, ale nepochodil. Po prehliadke

pokračujeme naprieč Poloninami smerom na Rachiv, kde sa nachádza jeden z geografických stredov Európy. Po prehliadke expozície pozostávajúcej z náučných panelov vyrážame ďalej do Černovíc. Cestou okrem Hoverly, najvyššieho vrcholu Ukrajiny, obdivujeme bohaté bukové lesy. Prestávku si dávame na jednom z trhov na hranici Zakarpatskej a Ivanofrankivskej oblasti. Sortiment pozostáva najmä zo suvenírov v podobe pekne opracovaných drevených výrobkov alebo bohato zdobených výšiviek. Po rýchlom občerstvení a pár hodinách jazdy prichádzame do metropoly Bukoviny, Černovíc, kde sa ubytovávame. Hotel je na vyššej úrovni a cena je prijateľná. Vzhľadom na pokročilú hodinu sa ideme najesť do príjemnej záhradnej reštaurácie. Tesne pred odchodom nám volajú z recepcie a pýtajú sa či sme zo Slovenska, alebo Slovinska. Nechápali sme, prečo to chcú vedieť. V hotelovej reštaurácii si dávame vínko a polievku. Ukrajinské polievky sú sýte a vynikajúce. Pôvodne som chcel vyskúšať okrošku, no nebola v ponuke, tak mi bola ponúknutá soljanka. Vynikajúca kyslá

Nastal deň „D“. Tesne pred odchodom. Foto: J. Haráni

polievka s cibule, olív a údeného mäsa. Jednoducho láska na prvé sústo. Na druhý deň pri nakladaní batožiny do auta sme si všimli slovenskú vlajku nad vchodom do hotela. To bol dôvod večerného telefonátu z recepcie. Podobne si uctili aj ďalších hostí z Nemecka, Grécka a Ukrajiny, ktorí tam s nami nocovali.

Fotíme hotel s okolím a zisťujeme, že na hoteli vyvesili aj slovenskú vlajku. Je to fakt príjemný pocit, keď pre nás v takomto zapadákove vidí človek kúsok domova. Všímame si ešte jednu vec. Je ranná špička a zo všetkých áut je v okolí hotela celkom slušný smogový oblak. Nie toto je však predmetom

nášho záujmu a tak nasadáme do auta. Odchádzame v smere na moldavské hranice.

Po

rýchlom prejazde Černovicami

prichádzame k moldavskej hranici. Po odovzdaní ukrajinských imigračných kartičiek nás miestni colníci poprosili o 5€ na pivko. Aspoň si slušne vypýtajú a nerobia zbytočné teatro ako vo Veľkom Bereznom. Po obdržaní požadovanej sumy nás pustili ďalej. Moldavskí colníci nás nijak dlho nezdržovali a tak po colných formalitách pokračujeme do pohraničného mestečka Criva. Z prostredia som mal dojem, že tu zastal čas pred 30 rokmi. Zo sledovania prašnej vozovky a neudržiavaných domov ma vytrhol Jožo,

ktorý krútil hlavou nad tým, že vitamín D sa v lekárni predáva iba vo forme injekcií. Dvojprúdovou cestou, pokračujeme smerom na Balti. Cestou sme sa zastavili na lesnom odpočívadle, kde si robíme konzervový banket. Odpočívadlo bolo nové, pekne urobené so štýlovou studňou. Odvahu napiť sa z nej nemal nikto. Po občerstvení pokračujeme na juh a v Balti odbočujeme doľava. Okolitá krajina pripomína Ukrajinu, akurát dvadsať rokov pozadu. Moldavsko je najchudobnejšou krajinou Európy, kde priemyslu je minimum a poľnohospodárstvo predstavuje významný príjem do štátneho rozpočtu. Ako zachádzame ďalej na

Prvý nocľah na Ukrajine. Foto: J. Haráni

Pred bránami mesta Chust. Foto: J. Haráni

Centrum mesta Chust. Foto: J. Haráni

východ, pribúda viac áut so zaujímavými ŠPZ-kami, pripomínajúcimi bieloruské. Nakoniec po pár hodinách opäť prichádzame v mestečku Rezina k hranici, ale tentokrát k žiadnej ukrajinskej, ani k rumunskej. Bola to vnútorná hranica medzi Moldavskom a odštiepenou Podnesterskou moldavskou republikou. Po pár zákrutách prichádzame k moldavskej kontrole, kde sa nás colník už

z diaľky pýta, či máme dačo na preclenie. Ešte za jazdy mu hovoríme, že nie, tak mávol rukou, aby sme pokračovali. To je všetko? O hraničných kontrolách na tejto hranici sa hovoria legendy. Ako prechádzame po dlhom moste spoza horizontu sa začala vynárať podnesterská colnica a nám bolo jasné, že tu to tak jednoduché nebude. Doprava cez colnicu bola relatívne rýchla, ale

Rachiv – ukrajinský stred Európy. Foto: J. Haráni

Prechádzame popod Hoverlu (2061 m n. m.), najvyšší bod Ukrajiny a náš cieľ roka 2009. Foto: J. Haráni

modrý pásik na našej ŠPZ-tke bola pozvánka na odstavný pruh. Jožo ako majiteľ auta sa hneď porúčal do kancelárie riešiť colné deklarácie okolo auta a my ostatní sme čakali von. S Mirom a Gabom som sa snažil dohodnúť ohľadom dĺžky pobytu v Podnestersku, v čom ma prerušoval nervózny colník vyzývajúci nás na pasovú kontrolu. Keď to už zopakoval v treťom jazyku, tak sme sa radšej pobrali ku kontrole. Úradníka sme sa spýtali, či sa môžeme zdržať do zajtrajška obeda. Odpovedal kladne za podmienky, že sa pôjdeme prihlásiť na políciu, v opačnom prípade máme krajinu opustiť do polnoci. Čakanie na Joža sme si krátili sledovaním okolitej krajiny. Zarastené pobrežie Dnestra na jednej strane a obrovské bytovky na strane druhej. Spestrením boli budovateľské heslá na plagátoch v modernom štýle. Aspoň sme si zaspomínali na ranné detstvo. Asi po hodine vyšiel Jožo z kancelárie rozmeniť peniaze. Keď sme mu rozmenili, tak odišiel do kancelárie na ďalších desať minút. Nakoniec opúšťame colnicu a rýchlo pokračujeme na juh. Konečne sme sa vyhupli na dobrú cestu a tesne pred Dnestrom nás zastavili moldavskí colníci. Skontrolovali pasy a pustili nás ďalej. Celí natešení sme sa pohli na most a prejdúc ponad Dnester sme sa dostali k podnesterským colníkom. No a tu nastali iné tanečky. Hodinu a pol sa s nami

miestni colníci vyhrali. Len ja som okolo auta vypisoval papiere skoro hodinu. Na mierne urýchlenie som mu daroval štátnu vlajočku Podnesterska. Dal som ich vyrobiť u nás doma pred našou výpravou. Chlap po dlhom ochkaní, hmkaní a gúľaní očami vypýtal odo mňa za auto 26 €. Chcel som mu dať 25 a 1€. On však chcel papierové euro. Vysvetľoval som mu, že papierové nie sú. Buď bol taký sprostý, alebo sa ním len robil. Nakoniec som mu tam hodil celých 30 € v bankovkách a spýtal sa, či je to ok. Zakrochkal a očividne bol spokojný. Na návštevu polície kvôli predĺženiu víz sme už po čakaní na colnici nemali náladu. Prvá zastávka v medzinárodne neuznanej republike bola na pahorku nad mestom Rybnica. Silueta druhého najväčšieho mesta pozostávala z metalurgického závodu, panelákov a nového pravoslávneho chrámu so zlatými vežami. Práve spomínaná oceliareň je najväčším priemyselným podnikom v Podnestersku. Po pár záberoch pokračujeme ďalej. Počas jazdy si všímame okolitú krajinu, ktorá sa príliš nelíši od tej moldavskej, akurát je udržiavanejšia. Po ceste, ktorá tvorí os sever-juh sme sa priblížili k najužšiemu hrdlu krajiny. Na pravej strane stále dominuje rieka Dnester, ktorá tvorí prirodzenú hranicu s Moldavskom a žlto-modrým ukrajinským pohraničným kameňom na ľavej strane.

T – 34 v centre Tiraspolu. Foto: J. Haráni Vládna budova Podnesterska. Foto: J. Haráni

Ako v každej postsovietskej krajine je tu mnoho vojenských pamätníkov v podobe tankov, migov a inej vojenskej techniky. Asi po hodine prichádzame do hlavného mesta Tiraspol. Auto parkujeme pri hlavnom bulvári a vyrážame na prehliadku mesta. Prvou zastávkou je pamätník padlým vojakom s večným plameňom. O kúsok ďalej sa nachádza vládna budova so sochou Lenina v popredí. Podnestersko býva považované za komunistický skanzen. Môj dojem bol skôr ako z postsovietskej krajiny zo začiatku deväťdesiatych rokov minulého storočia tesne pred rozpadom ZSSR, keď pod transparentami so socialistickými heslami vznikajú prvé súkromné podniky a s nimi aj oligarchovia. Príkladom môže byť konglomerát Sheriff vlastnený rodinou bývalého prezidenta Smirnova, ktorý prevádzkuje supermarkety, čerpacie stanice a podobné služby. Tesne pred vládnou budovou vyťahujem fotoaparát a opatrne ju fotím.

Čakám, že každú chvíľu sa objaví policajt a bude mi vysvetľovať, že sa to bez povolenia nesmie. Našťastie nikto si nás nevšímal, tak sme pokračovali ďalej. Ďalšou zaujímavou stavbou je budova republikovej banky, ktorej moderný dizajn ostro kontrastuje so šedivými panelákmi v pozadí. Okrem zaujímavej zmesi architektúry ma zaujali aj smerové tabule, ktoré sú dvojjazyčné. Jeden nápis je v ruštine, druhý v rumunčine. Spoločné majú to, že sú oba v azbuke. Ak rumunský návštevník neovláda azbuku, má smolu. Okrem úcty k nedávnej histórii sa úcte tešia aj dejiny staršie. Príkladom je pekná socha generála Alexandra Suvorova na koni. Tento vynikajúci ruský veliteľ sa preslávil tým, že neprehral žiadnu bitku a považuje sa za zakladateľa mesta. Úcta k Rusku je tu silná. Práve územie dnešného Podnesterska bolo základom dnešného

Moldavska ako Moldavská ASSR. Po pripojení prevažne Rumunmi obývaného územia

Besarábie na druhom brehu rieky Dnester došlo k vytvoreniu sovietskeho Moldavska. Po rozpade ZSSR sa Moldavsko snažilo

o užšie vzťahy s Rumunskom a dochádza k romanizácii. To sa nepáčilo prevažne slovanskému obyvateľstvu na ľavom brehu Dnestra a došlo k intenzívnym bojom, čo malo za následok okrem tisíc obetí na oboch stranách aj kapituláciu moldavských vojsk, a vytvorenie medzinárodne neuznaného Podnesterska. Aby nedošlo k invázii Kišiňova, Rusko vyslalo do Podnesterska pár tisíc vlastných vojakov, ktorí tam dozerajú na poriadok.

Prakticky večer sme prišli do Tiraspolu a tak na nejakú veľkú prehliadku nie je moc času. Fotíme si túto postsovietsku dŕžavu a nevychádzame z úžasu. Ľudia si nás obzerajú ako exotické endemity. Evidentne tu veľa turistov nechodí. Keď sme prešli zhruba všetky veci, čo sme chceli, ideme ďalej. Mierime na Kišiňov, späť do Moldavska. Po exkurzii nasadáme do auta a vyrážame na západ. Okrem opustenia krajiny do polnoci, musíme nájsť ubytovanie. Na hranici sa s nami nezáväzne dal do rečí mladý colník a okrem toho odkiaľ sme sa zaujímal aj na menu, ktorou sa platí u nás. Po mojej odpovedi iba nadšene zopakoval „Euuraaa!“ a už sa črtal ďalší bakšiš. Na-

Anjel alebo Lenin? Foto: J. Haráni

šťastie mu jeho staršia kolegyňa naznačila, aby namiesto klábosenia išiel radšej skontrolovať moldavský autobus. Prechod späť do Moldavska sa inak zaobišiel bez väčšieho zdržania a po pár desiatkach minút vchádzame do Kišiňova. Snažíme sa nájsť hotel, ale nedarí sa nám. Nakoniec sa nám jeden podarí nájsť, ale recepčná nám oznámi, že ostáva voľná už len jedna trojlôžková izba. Nakoniec sa to vyriešilo tak,

že ja som ostal spať na gauči na chodbe. Našťastie únava bola silná a gauč pohodlný. Na druhý deň vyrážame na prechádzku Kišiňova. Mesto sa nelíši od iných sovietskych miest, má rumunský nádych. Zaujímavosťou je veľa zelene, ale inak nás moc nezaujalo. Po výmene peňazí pokračujeme k poslednému moldavskému cieľu, najvyššiemu kopcu Dealul Balanesti. Po výjazde z Kišiňova sme v aute debatovali na tému

Najvyšší bod Moldavska Dealul Balanesti (428 m n. m.) Foto: M. Jurečka

Sme späť na Ukrajine. Dotyk s riekou Dnester. Foto: J. Haráni

rýchlostné radary v Moldavsku. Jožo tvrdil, že tu sa netreba ničoho obávať a viac dupol na plyn. Po pár minútach sme stáli na krajnici. Po odľahčení Jožovej peňaženky pokračujeme na sever. Ako sa vzďaľujeme od hlavného mesta, mení sa aj charakter vozovky. Od popraskaného asfaltu až po prašnú cestu. Podobne to vyzerá aj v odľahlejších moldavských dedinách, kde obecná studňa je jediným zdrojom pitnej vody, našťastie elektrina nechýba v žiadnom dome. Po príjazde do Balanesti parkujeme auto a pešo pokračujeme listnatým lesom na kopec vysoký 428 m n. m.. Pri stúpaní lesom ma milo prekvapili prístrešky pre posedenia, o ktoré sa miestni vzorovo stavajú. Po vystúpení na vrchol, ktorý pripomína pole na pahorku hocikde na Liptove nás víta vysielač. Domáci žartujú, že tu by sa dal televízny signál chytiť aj bez antény, tak je tu vysoko. Okrem vysielača sa tu nič zaujímavého nenachádza. Fotíme sa pri drevenom klátiku, ktorý by mal označovať vrchol kopca. Po spoločnej fotke sa vraciame späť a pokračujeme do Odesy.

Pred Kišiňovom sme sa naobedovali v celkom slušnom moteli a tam aj míňame moldavské lei. Po obede nasleduje strastiplná cesta po vnútrozemí až na prechod Palanca. Strastiplná preto, lebo cestovať po tejto krajine znamená neustále blúdenie, odbočovanie a vracanie sa späť. Tieto všetky prekážky nám paradoxne uľahčujú domáci. Sú ochotní a ústretoví. Vždy, keď zablúdime, ochotne nám vysvetľujú a ukazujú správnu cestu. Neveril som, že sa raz budeme tešiť na Ukrajinu, no tešili sme sa. Späť na Ukrajinu vchádzame cez najvýchodnejší prechod Moldavska Palanca. Colníci nás zdržali pomerne krátko. Boli takí vyhúkaní, že nás ani neprezerali. Očividne nie sú zvyknutí na autom prechádzajúcich cudzincov.

Hranicu s Ukrajinou prekračujeme večer pri meste Palanca na juhu krajiny. Po pár kilometroch vchádzame do Odesy, kde sa hneď ubytovávame v štvorhviezdičkovom hoteli Čierne more. Večer vyrážame do

mesta spláchnuť moldavský prach niečím dobrým. Taxikár nám ponúka za 40 € nočnú prehliadku mesta spojenú s masážou. S úsmevom ponuku odmietame, hoci to neznie zle, ale v meste ako Odesa treba byť opatrný. V najbližšom bare si dávame vytúžené chladené pivo a hneď na to aj s arménskym koňakom pre vyrovnanie teploty. Na druhý deň, ktorý bol upršaný, si dávame raňajky v jednom bare. Sýrniky s dránikami a kyslou smotanou so silným čajom nás zasýtili. Po typicky miestnej kalorickej bombe sme navštívili miestny prístav, s peknými výhľadmi na more. Potemkinove schody sme si vyšliapali tiež a po pár fotkách v historickom centre opúšťame toto krásne prímorské mesto a pokračujeme popri pobreží ďalej na východ.

Po prehliadke vyrážame na cesty. Teraz je to na Mikolajev. Opäť ďalšia perlička. Na tejto ceste sú také úseky, že miestami musíme zísť vedľa a ísť po poli ujazdenou trasou. No proste, ako som to nazval na začiatku, „ukrajinské safari“. Z Mikolajeva pokračujeme na Cherson a odtiaľ na Krym. Hneď po vstupe v Armiansku som chytil pokutu. Obehol som cez plnú čiaru storočné nákladné auto s asfaltom, ktoré išlo rýchlosťou 10 km/hod. Ukecal som to bez bumážky na 300 hrivien.

Na Krym prichádzame až večer. Ubytovávame sa v jednom hoteli v Alušte. Večeru si dávame v šalátovom bare, kde si dávame špeciality ruskej a ukrajinskej kuchyne. Studená polievka okroška a peľmene boli výborné. Na druhý deň po krátkej prehliadke Alušty nasadáme do auta a pokračujeme na Jaltu. Snažíme sa nájsť palác, v ktorom sa konala známa Jaltská konferencia, ale neúspešne.

Na nábreží v Jalte fotíme jeden z paradoxov, ktorých je po celej krajine neúrekom. Socha Lenina v nadživotnej veľkosti a zľava nejakí agitátori rozdávajú vlajky Európskej únie. Z pravej strany je opäť Mc Donald, kde sa všetci presúvame a vedome zhrešíme.

Krymské letoviská sú veľmi atraktívne, ale turistická infraštruktúra tu nie je dostatočne rozvinutá. Chýba hlavne turistické značenie. Zažili sme to o necelú hodinu neskôr, keď sme sa snažili nájsť lanovku na horu Ai-Pietri. Po hlavnej ceste sme od Jalty nenašli žiadnu poriadne označenú smerovú tabuľu a nakoniec sme sa zastavili tesne pred Sevastopoľom. Nakoniec sme ju so šťastím našli pri ceste späť, keď kabína prešla tesne pred nami ponad cestu. V údolnej stanici pri Alupke si s Mirom a Gabom kupujeme lístky na lanovku a nasadáme do kabíny. Jožo sa rozhodol ostať dole a zmapovať pobrežie. Lanovka sa pohla a z kabíny sledujeme úžasné výhľady na vinice pod nami a pobrežie. Na medzistanici, kde sa vykonáva kontrola lístkov, dochádza k menšiemu zdržaniu, lebo Gabo nevedel ten svoj nájsť. Nakoniec sa mu to podarilo

a cesta pokračovala ďalej. Vinice tu vystriedali skalné bralá a steny. Úchvatný pohľad do všetkých strán podobne ako na Lomnickom štíte. Na vrchole sa nachádza náhorná plošina s malým trhoviskom. Okrem kúpy suvenírov tam môžete ochutnať miestne špeciality v podobe opekaných šašlíkov, rôzneho mäsa, vynikajúceho pečiva, či vína. Hneď po výstupe z lanovky ideme chodníkom na skalnú vežu, ktorá tvorí vrchol Ai-Pietri. Je z nej nádherný výhľad ako na pobrežie pod nami, tak aj náhornú plošinu za nami. Ako si tak vychutnávam krajinu, zrazu začujem vetu „Ako na Lomnickom štíte, že?“ Stretnutie s krajanmi ma potešilo. Priznali sa, že tiež pricestovali cez Moldavsko. Po pár záberoch sa vraciame späť na lanovku, lebo v údolí nás čakajú ďalšie atrakcie. Po návrate dole nás čaká nedočkavý Jožo, že pokračujeme na Lastovičie hniezdo. Tento ikonický hrad sa nachádza priamo na útese a patrí k hlavným atrakciám polostrova. Zaujímavá je jeho architektúra, ktorá vytvára atraktívnu siluetu. Dal ho postaviť posledný ruský cár Mikuláš II. a dnes slúži ako reštaurácia. Deň ukončujeme v štýlovom bare, pripomínajúcom jaskyňu, kde dávame pivnú bodku.

Historické centrum Odesy. Foto: B. Turčina

EÚ a Lenin – dva nezlučiteľné pojmy. Foto: J. Haráni

Na ďalší deň máme v pláne zdolať najvyšší vrch Krymu Roman Koš, ktorý sa nachádza v národnom parku. Vstup do neho nie je voľný, preto Jožo objednal sprievodcu. Turistika na Kryme sa realizuje starým štýlom, že na námestiach v letoviskách si v stánku kúpite výlet na konkrétne miesto a turistická agentúra zariadi dopra-

vu, sprievodcu, povolenia a podobne. Odchádzame do mesta na adresu, ktorú sme včera získali. Je to adresa Zapovednika, t. j. našej alternatívy Národného parku, ul. Partizánska 42, Alušta. Prichádzame tam po nevyhnutnom blúdení a vyhľadávaní pár minút po ôsmej hodine. Službu konajúca pani nám povedala, že máme

Priehrada Izobilnenskoe napájaná z rieky Salgyr. Foto: J. Haráni

Krymskij Zapovednik - prezidentský altán pri cárskych rybníkoch. Foto: J. Haráni

vyhliadka Aľtanka Vitriv (1436 m n. m.). Foto: B. Turčina

Vyhliadka Aľtanka Vitriv na mesto Alušta pod Roman Košom. Foto: J. Haráni

smolu a že môžeme ísť až závtra. Na moje naliehanie nakoniec telefonicky zohnala sprievodcu, ktorý pôjde s nami v našom aute. Je to Lev Ľvovič Grigoriev. Za všetkých sme spolu zaplatili 390 hrivien, ale stálo to za to.

My sme na nášho sprievodcu počkali pri vstupe do parku a išli sme vlastným autom. Hneď na úvod sme ostali sklamaní, lebo náš sprievodca nám oznámil, že dnes kvôli problému s pytliakmi je chodník na Roman Koš uzavretý. Kvôli hajzlom netrpia len zvieratá, pomyslel som si. Našťastie nebol to jediný bod návštevy. Prvou zastávkou bol Chrám Kozmu a Damiána s priľahlými rybníkmi.

Ďalej sme prešli k cárskym rybníkom. Sú to vzácne a naozaj ojedinelé chvíle. Od Leva sa ďalej dozvedáme, že v parku je v priemere 4 000 návštevníkov ročne, z toho je 300-400 cudzincov. Zo sto áut, ktoré žiadajú o vstup, ho dostane maximálne 20-30. Pri rybníkoch, kde pestujú vzácne cárske ryby farrell, dovezené pred sto rokmi z Kalifornie, je ďalšia rarita. Stojíme v altánku, ktorý bol špeciálne urobený pre súkromnú rybačku dvoch prezidentov. Pred pár rokmi tu sedeli Putin s Kučmom a chytali spolu ryby. Za stolom v altánku, kde stojíme, ich upravovali a grilovali.

Pri rybníkoch sme si pozreli ako prebieha chov rýb. Zaujímavá bola starostlivosť o rybiu mlaď vo vnútorných nádržiach. Nakoniec sme si posedeli v altánku ako prezident Putin o pár rokov skôr. Chrám alebo monastyr Kozmu a Damiána je v skutočnosti malý kostolík s pár sakrálnymi budovami schovaný v lese. Náš sprievodca sa priznal, že je ateista, ale napriek tomu zapálil sviečku v kostole. Jeho príklad sme nasledovali a tiež sme zapálili tenkú sviečku za niekoho blízkeho. Zvyšok návštevy národného parku bol aj o histórii, kde nám sprievodca opisoval cárske poľovačky, ktoré takmer zdecimovali stavy poľovnej zvery, ako aj o druhej svetovej vojne, kde ma zaujali príbehy o rumunskej armáde, ale aj

Po ceste k vyhliadke. Foto: J. Haráni

Lev Ľvovič Grigoriev v krasových škrapoch pri vyhliadke. Foto: J. Haráni