Jaskyne a Hory 2021, časť 2.

silne rozpingovaná a zrejme len dochádzalo k povrchovej ťažbe. Stopy po banskej činnosti v podobe háld nezaznamenalo ani Lidarové snímkovanie v roku 2021.

Pod hrebeňom Prašivej (Veľkej hole

1 640 m n. m.) baníčila aj rodina Turánskych. Mnohé spády kremeňa v Turánskej doline naznačujú hľadanie zlata. Jeden podobný spád balvanu kremeňa sme našli na dne Turánskej doliny v lete 2020.

V doline na Skalku (1549 m n. m.) v úseku Klin (podľa dnešného názvoslovia skôr Záklinec) je tiež zasypaná menšia štôlňa. S najväčšou pravdepodobnosťou sa jedná o štôlňu mesta Ružomberok “Schurf

štôlňu“ otvorenú 4. júla 1792. Podarilo sa mi ju nájsť omylom pri zostupe cez dolinu Šindliarka v roku 2021. V čase nálezubolo

ústie štôlne zasypané, ale cez zával vyteká voda a halda naznačuje najmenej sto metrov dlhú štôlňu.

V čase nezamestnanosti a žobračeniek za prvej Československej republiky sa pokúšali občania Liptovskej

Lúžnej hľadať rudné ložiská v blízkosti doliny na Skalky. Toto názvoslovie je tiež dnes už neznáme a nevieme, kde presne kutali. Možno ide o znovuotvorenie“Schurfstôlne“, lebo práve ona je priamo pod hrebeňom Skalky (1549 m n. m.). Jasné je len to, že dobrovoľnou brigádou si chceli zadovážiť prácu.

Hľadali nové ložis-

ká „špiglusu“ antimónovej rudy, ktorými oplývala blízka Magurka. Kopali hlavne vo vrstvách erflénu, ale bezvýsledne. Vo vrchu

Tlstá hľadali železnú rudu. Cestou na Salatín boli ešte v roku 1962 jasne viditeľné stopy po dolovaní. Zrejme sa jedná o lokalitu ústia Machnatej dolinky a Rakytinového grúňa.

Vymedzenie banského územia

v masíve Fedorky

V masíve Fedorky v rozmedzí dolín Slanicová a Mala Krivá našiel člen OS Ružomberok Lukáš Húšťava unikátnu trojicu dochovaných historických pozostatkov banských kameňov č. 9 - č. 10 a č. 11 s označením CN/DL 1753. Od ich zamerania a vyznačenia uplynulo dodnes 269 rokov. Z publikácie o Magurke sa dozvedáme, že ide o označenie Bystrická banská komora

Mapa banských kameňov na hrebeni Fedorky v Nízkych Tatrách. Autor: M. Jurečka

(CN) – Cammer Neusohl a banskej hranice Nemeckej Ľupče (DL) Deutsch Lipsch. Pri poslednom kameni č. 11 je vytesaný aj rok 1933. Súvisí zrejme s pokusom o baníčenie v Liptovskej Lúžnej za prvej Čsl. republiky a je dôkazom jeho presného datovania.

Banícke práce a rudy vo Vyšnej Revúcej

Pri vyústení Suchej a Zelenej doliny do údolia rieky Revúca bola postavená koncom 15. storočia medená huta. Značný odpad vypraženej trosky (celá plocha je dnes už zastavaná) ukazuje na väčší podnik a jeho dlhoročné trvanie.

Uhorský magnát Juraj Thurzo, ktorý zmluvou o dolovaní medi pri Banskej Bystrici v roku 149246 , vstúpil do obchodnej spoločnosti bohatej rodiny Fuggerovcov47, staval huty na zlievanie medenej rudy. Nielen v Kutnej Hore, ale aj na rôznych miestach Slovenska.

Zložitá technológia sa skladala z troch fáz praženia „šmelcovania“, „splajzovania“ a vlastného scedovania. Pridaním

olova sa oddelilo striebro od medi. Prísne strážené tajomstvo Benátčanov sa prezvedel mladý Thurzo a praktizoval ho v slovenských baniach. Touto výnosnou, ale nákladnou metódou sa pracovalo ešte v 17. a 18. storočí. Thurzo ako výborný banský odborník staval huty na rôznych miestach preto, lebo zložité pochody oddeľovania striebra a medi „getum“, spotrebovali množstvo dreva a dreveného uhlia. Pri zriadení podniku na jednom mieste, by sa lesné hospodárstvo v krátkom čase vyčerpalo.

Vo Vyšnej Revúcej bola založená šmelcovacia medená pec48. Do nej dovážali medenú rudu z druhých miest (Špania Dolina), lebo v bezprostrednom i vzdialenom okolí Vyšnej Revúcej sú uložené vápencové sedimenty a v tých nemôžeme predpokladať bohatý výskyt medených rúd. Starí Revúčania však tvrdili, že sa v okolí našli medené rudy a dokonca ich aj dolovali.

Banský kameň na hrebeni Fedorky v Nízkych Tatrách.

Foto: M. Jurečka

Mapa baní v Revúcach. Autor zamerania: M. Jurečka

V doline Zelenô, kde pod hrebeňom Ryzny na mieste masívu Chopec je zasypaná štôlňa. Ako nálezisko označujú aj Rovné Bány pod sedlom Ploskej. Na laserovom Lidare naozaj vidno svahové nerovnosti, ktoré by mohli naznačovať banícku činnosť. Tento poznatok však ešte nebol overený v teréne.

Veľká Turecká dolina (pri Nižnej Revúcej)

V roku 1962, asi

500 m od hlavnej cesty,Sladký opisuje zasypanú

štôlňu. Dnes však po nej nie je ani stopa a a ani tu podľa popisu nevyteká

žiaden prameň. V roku

2022 sa tu nachádzajú dve menšie prepadliny, ktoré snáď dokazujú povrchovú ťažbu vo vrstvách pieskovcov49

Dolovanie zlata v Liptovských Revúcach a na Donovaloch

Podľa záznamov50,51, vymývali voľakedy ľupčianski Sasi zlato a tiež pájovali zlato. Udáva sa rok 1309 a zároveň sa odvolávajú na správy Miklósa Lucziska. Tento záznam lokality sa zdá nepravdepodobný a geograficky sa bude jednať skôr o dolovanie zlata na susedných Donovaloch. Ide predovšetkým o bane v doline Krivé, dve doliny Šindliarok vyššie od Barborinej. V ústí doliny Krivé dodnes stojí otvorená starina, ktorej vchod je síce prisypaný, ale voľne prístupný. Štôlňa má dĺžku cca 300 m a na konci je menšie jazierko. Problémom

46 Jozef Janáček: Fuggerové. Dějiny a součastnost. Roč. II., č. 60/7, s. 19.

47 Ottův náučný slovník z roku 1893. IX. diel, s. 752.

je zvýšená hladina CO², ktorá presahuje v tejto nevetranej štôlni normálne hodnoty. Hore dolinou smerom na Kečky sa nad medokýšom nachádza štôlňa, ktorá ma zasypaný vchod a väčšiu haldu, z ktorej vyteká potôčik. V bočnej dolinke smerom na západ do Baranej hlavy sa nachádzajú ďalšie tri zasypané štôlne. Celý západný masív doliny Krivé je značne povrchovo rozkopaný pingami a svedčí o intenzívnej banskej činnosti. Ďalšia baňa je priamo nad obcou Mistríky v masíve Kamenej. Jej vchod je taktiež v roku 2022 zasypaný. V tejto súvislosti treba spomenúť aj štôlňu v osade Bully a jaskyňu v doline Môce. Na konci osady Bully popod Španskodolinský banský vodovod vyrazili baníci asi 100 m dlhú štôlňu, ktorá je v roku 2022 voľne prístupná na plný profil.

48 Jozef Vlachovič: Súťaž slovenských hutníkov a nemeckými v Banskej Bystrici 1636,

49 A. G. Betechtin: Mineralógia. Bratislava, r. 1955, s. 193.

50 Miklós Kubínyi: Árva Vára. Pest. 1872, s. 39.

51 Štefan Hýroš: Zámok Likava (c. d. ad bod 37), s. 18.

Mapa baní na Donovaloch - Krivé. Autor zamerania: M. Jurečka

Dějiny a současnost, roč. II. č. 60/1 s. 48.

Dole v doline, na geologickom rozhraní krasu, sa starí baníci prerazili cez baňu do krasovej jaskyne. Jaskyňu pri razení zasypali vykopaným materiálom. Bystrickým jaskyniarom sa však podarilo odkopať obe štôlne a cez baňu v Môcach objaviť pokračovanie krasovej jaskyne Strateného prsteňa.

Jaskyniarske banské sondy v Liskovej Keď spomíname prácu dobrovoľných jaskyniarov, tak v úlohe baníctva je potrebné spomenúť aj niektoré ich prieskumné štôlne. Tie síce neslúžili rudnému výskumu, ale pre potreby výskumu jaskýň. Koncom 20. storočia boli už všetky ľahko dostupné jaskyne objavené a kto chcel niečo významnejšie objaviť, musel už len tvrdo kopať a riešiť ťažké technické úlohy s tým súvisiace. Tak sa oprášila technológia starých liptovských baníkov a začalo sa ra-

ziť všetkými, vtedy legálnymi, spôsobmi. Masív Piesočnej, v ktorom je vytvorený labyrint chodieb Liskovskej jaskyne má zaujímavý geologický pôvod. Lom na vrchole je v geologických mapách zaznačený ako masívny zlom. Spodné podložia hory Piesočnej tvoria vysoko skrasované gutensteinské vápence. No vrchná časť obsahuje asi 20. metrovú vrstvu dolomitu. Už starí Kelti na vrchole ťažili povrchovo jemný dolomitový piesok pre svoje hradisko. Je jasne viditeľné Lidarom na východnom svahu. Neskôr bol lom v stredoveku isto využívaný na stavbu blízkeho Likavského hradu a potrebnej cestnej infraštruktúry. Posledné využitie povrchového lomu bolo pri stavbe priemyselného papierenského komplexu v 70. rokoch 20. storočia. Zameriame sa teraz na nižšie krasové priestory, kde v súčasnosti prebieha intenzívna speleologická činnosť.

V bani na Donovaloch - Krivom Foto: M. Jurečka V bani na Donovaloch - pri osade Bully. Foto: M. Jurečka

Camberova sonda

Prvá veľká sonda sa otvorila v roku 2002 podľa mena jej objaviteľa Cambera. Jaskyniari z Ružomberka a Žiliny tu, na tú dobu progresívnou metódou pyropatrónov, vystrieľali do takmer kompaktnej skaly 14 m a vyťahali 10 m3 sute za jeden rok. Práce a úspech na domácej pôde vtedy pre závisť nenašli pochopenie a tak sa prvé písomné zmienky nadšene objavili až v Českom jaskyniarskom časopise SPELEO 38/200352. Nakoniec takto jaskyniari prenikli do nových priestorov o dĺžke 105 m s prevýšením 23,5 m. V sonde bolo celkovo uskutočnených 311 mikroodpalov, pričom sa spotrebovalo viac, ako 1800 pyropatrónov v celkovej hodnote 6000 vtedajších slovenských korún. Všetko sa to mohlo udiať za pomoci E. Piovarčiho, P. Jurečku, M. Jurečku, P. Sliačana, P. Jadroňa a za veľkej sponzorskej pomoci Jozefa Harániho. Hlavne on materiálne podporil miestnych jaskyniarov a podľa neho boli neskôr pomenované ďalšie objavené priestory53. A kde sa podelo také množstvo vyťaženého materiálu? Celú haldu sme na veľkej brigáde premiestnili z lesa na jednu veľkú sústredenú kopu. Tá sa napokon zmestila do desiatich vlečiek, z ktorých si náš priateľ postavil základy domu v Liptovskej Teplej.

Krížová sonda

Na Silvestra roku 1999 našiel Pavol

Jurečka vo východnom svahu Piesočnej ponad Camberovu sondu odtopené miesto54

Povrchová sonda sa otvorila do hĺbky 2

m už v roku 2012. Každý rok sa tu spravi-

52 Piovarči, E. - Jurečka, M., 2003: Priebeh sondovacích

la aspoň jedna výkopová akcia. Spolu päť akcií. V roku 2019 otvára tím P. Jurečka, M. Jurečka, R. Belko, R. Belko ml., L. Húštava a M. Belko na povrchu rozrobené prieskumné dielo. Dlho známe ako Krížová sonda, v ktorej sme začali seriózne a sústavne pracovať55. Od roku 2019 do roku 2022 tu bolo odrobených 185 akcií. Pôvodne odtopené miesto nájdené P. Jurečkom ešte v zime roku 1999, sa mení na prudký prievan, aký nemá v Liskovskej jaskyni obdobu. To, čo niekde kopú tri roky, sa tu na sonde vykopalo za tri mesiace. V sonde sa prvých 20 m objavilo len pár dutín, plných fučiaceho prievanu. Sonda sa začala po 44 m vplyvom erózie zarúcať a tak bola zapažená trvalým banským TH pažením. Toto dlhodobé bezpečné riešenie zabezpečuje ďalší výskum tejto jaskyniarskej sondy, ktorá perspektívne smeruje mimo mapu doneznáma.

pri Liskovskej jaskyni. Speleo, 38, ČSS, Zlatý Kůň, Praha, 5-9.

53 Piovarči, E. - Jurečka, M., 2003: Malofatranský prielom v Camberovej sonde pri Liskovskej jaskyni. Spravodaj SSS, 34, 4, 6-10.

54 Správa o činnosti 2000 z výročnej schôdze 25. 1. 2000 (aktualizované 31. 12. 2000 – M. Jurečka: Zhodnotenie objavných a meračských prác v Liskovskej jaskyni za rok 2000), „Počas zimy 2000 narazil Pavol Jurečka na odparené miesto o pár desiatok metrov vyššie od Camberovej sondy. Zem tu nezamŕza ani počas najväčších mrazov“.

55 Jurečka M. – Jurečka P., 2020 : Objav podzemného jazera v Liskovskej jaskyni, Jaskyne a hory 2019, s. 10

Mapa jaskyniarskych sond v Liskovej. Autor zamerania: M. Jurečka

prác v Camberovej sonde

Záver

Tento príspevok o baníctve v okolí Ružomberka sa opiera nielen o archívne záznamy, ale o vlastný prieskum Sladkého pred rokom 1962 a náš výskum pred rokom 2022. Opiera sa tak o Sladkého zozbierané archívne informácie a ľudové tradície, ktoré sa zachovali medzi miestnymi baníkmi. Kutacie práce sa v minulosti zakladali na zväčša náhodných východiskách určitých minerálov. Do spodnejších polôh prenikali baníci len postupom za rudnou vrstvou.

Keď rudu vyčerpali, ložisko hlbšími sondami neskúmali. Mnohé žulové masívy preto nie sú geologicky preskúmané a môžu sa tam nachádzať mnohé výdatnejšie ložiská.

Literatúra:

1. Sladký, Ján: Baníctvo a rudy v okolí Ružomberka, VLASTIVEDNÝ SBORNÍK POVAŽIA V – 1962, s. 139.

2. LICENCIA k mapám © Freemap Slovakia, dáta © prispievatelia OpenStreetMap, © SRTM, LLS: ÚGKK SR

Križová jaskyniarska sonda v Liskovej. Foto: M. Jurečka

NA NEVŠEDNÉ JUBILEUM Ľubomír Liskaj

Polstoročnica alebo päťdesiatka?

Z pohľadu ľudského života významná, no pomerne bežne dosiahnuteľná méta. To sa však nedá povedať o päťdesiatke ročníkov masového turistického podujatia, navyše organizovaného v skromných podmienkach obce, či mestečka. Treba pritom zdôrazniť, že výstup na Veľký Fatranský Kriváň sa od začiatku koná každoročne bez akéhokoľvek prerušenia, aj napriek významným zmenám politického zriadenia, či v súčasnom období aktuálnym protipandemickým opatreniam.

Len málo turistických podujatí na Slovensku sa môže pýšiť takou bohatou históriou ako náš výstup na najvyšší vrchol turčianskej záhradky - Veľký Fatranský Kriváň. Za to, že dnes môžeme spoločne zalistovať v úvodných stránkach bohatej výstupovej kroniky, patrí vďaka mnohým, ktorí priložili ruku k spoločnému dielu. Paradoxne však často medzi nimi chýbajú

práve tí najpovolanejší - turisti KST Fatran Turany. A tak po turianskych mládežníkoch, ktorí dlhé roky udržiavali vysokú úroveň značky „VFK“, sa kurately nad podujatím ujala turianska, medzičasom už mestská samospráva. V tejto súvislosti treba poznamenať, že tak ako dozrievalo samotné podujatie, dozrievali sme aj my - jeho skalní organizátori.

Hoci viacerí významní podporovatelia a organizátori výstupov už nie sú medzi nami, stále nás je dosť, odhodlaných pokračovať v napĺňaní myšlienky, ktorá uzrela svetlo sveta pred polstoročím. A ja, spolu s týmito skalnými, verím, že aj v nasledujúcej polstoročnici nebude v našom mestečku núdza o dobrú vôľu a ochotu priložiť ruku k spoločnému dielu.

Tak, ako všetko má svoj začiatok, má ho aj história výstupov. Ten náš má dátum 16. september 1973. Ešte v predvečer výstupu si naša dvanásťčlenná skupinka tu-

Pohľad na Veľký Kriváň z Chlebu. Foto: M. Bonda

rianskych mládežníkov rozložila tábor na chate Romanna, lepšie povedané v jej ruinách. Je priam nepochopiteľné, že chata alebo to, čo z nej zostalo, sa za uplynulé polstoročie veľmi nezmenila. Snáď až na oplotenie, ktoré jej terajší vlastníci nainštalovali okolo zrúcaniska. Vraj z dôvodu bezpečnosti prípadných návštevníkov.

Čas bol neúprosný aj k dvom z nás, keď z dvanástich účastníkov zapísaných do listiny zakopanej na vrchole Kriváňa, sa Milan Vrabec a Jano Ferianček dnešných časov nedožili. Nezachovala sa ani prezenčná listina, ktorú sme na Kriváni hneď nasledujúci rok márne hľadali. Zrejme neodolala drsnému počasiu, ktoré tam nezriedka panuje. Lepší osud stihol prezenčnú listinu účastníkov 2. ročníka, ktorá je uložená v turianskom Miestnom múzeu. Ten sa uskutočnil 17. augusta 1974. Hoci ho ešte nemôžeme označiť prívlastkom „masový“, medzi 42 účastníkmi výstupu sa po prvý raz objavili aj naši priatelia z moravskej Studénky. Aj keď ich zastúpenie na ďalších výstupoch bolo

niekedy viac - menej symbolické, nezriedka prišiel do Turian plný autobus. Verím, že tomu nebude inak ani pri tom jubilejnom. Osobitnú zmienku si zaslúži 3. ročník výstupu. Ten sa ako jediný v histórii uskutočňoval na dvakrát. Mal byť prelomový, keďže sme chceli účastníkom namiesto tradičnej trasy ponúknuť nové pohľady na našu malebnú Malú Fatru. A tak sme sa aj s výdatnou pomocou vtedajšieho VD Turiec Turany vydali dolinou oravskej Bystričky, na v tom čase ešte riadne fungujúcu Chatu pod Rozsutcom. Batožinu nám viezlo nákladné auto VD a tak naľahko sa nám kráčalo celkom dobre. To sme ešte netušili, že provizórna horská zvážnica ešte nie je dokončená. Za jednou z mnohých zákrut cesta končila a nám neostávalo nič iné, len vziať batohy na plecia. Horšie to však bolo s nákladiakom, ktorý sa pri spiatočnej ceste skĺzol z neupravenej cesty o niekoľko metrov do zrázu. Našťastie sa nič vážnejšie nestalo. S pomocou privolanej pomoci sa auto šťastlivo vrátilo na domovské parko-

Organizátori výstupu Ivan Burica ml. a Ing. Milan Vrabec. Foto: Kronika výstupov.

visko a naša početná výprava mohla úspešne zdolať zvyšok túry prvého dňa.

Menšia časť osadenstva sa ubytovala v turistickej chate. Keďže však jej kapacita nebola dostačujúca, ostatní sme si na neďalekej lúke rozložili stanový tábor. Počasie nám nebolo ani trochu naklonené a tak sme museli udržiavať telesnú teplotu nemalými dávkami „ohnivej vody“. Tá sa osvedčila aj pri zakladaní ohňa, ktorý sa však výdatnou mierou zaslúžil o likvidáciu našich zásob.

Netrpezlivo sme čakali na ranné brieždenie. To však neprinieslo očakávané ukončenie útrap. Hory akoby nám nechceli dovoliť naplniť vytýčený cieľ. Len s vypätím vôle sme dorazili na lyžiarsku chatu pod Chlebom. Keďže počasie bolo stále horšie a horšie, nastal čas na prijatie zásadného rozhodnutia. Napokon zvíťazil zdravý rozum a v poslednej chvíli sme zatrúbili na ústup. Bolo však vopred jasné, že sme cúvli len dočasne.

Reparát sme síce úspešne zložili už

po tradičnej trase o niečo neskôr, no 18. augusta 1975 sa nás do výstupovej kroniky zapísalo len 18.

Ešte jeden ročník sa nemohol hrdiť prívlastkom „masový“. Bolo to jediný raz, čo som sa nemohol nášho podujatia zúčastniť. Bránil som totiž vlasť v ďalekom Bešeňove. V tomto roku sa však po prvý raz objavili „krivánske suveníry“ v podobe výstupových tričiek. Aj keď som si ho vlastne svojou neúčasťou nezaslúžil, zvyknem si ho na vrchole Kriváňa teatrálne obliecť. Neviem, či tričko s emblémom rastie spolu so mnou, ale aj po tých rokoch mi padne ako uliate.

Prelomovým ročníkom bol jubilejný, piaty, ktorý sa konal v dňoch 24. - 26. júna 1977. Ten sa po prvý raz konal v trojdňovom formáte, čo nám dávalo priestor na obohatenie pôvodného výlučne turistického podujatia aj o kultúrne, či športové podujatia. Svoju pohostinnú náruč nám ponúkol aj vtedajší pioniersky tábor na Trusalovej, kde bola ubytovaná aj väčšina

Účastníci 3. ročníka výstupu v r. 1975. Foto: N. Bonda

účastníkov výstupu. Tu sa konali aj kultúrne vystúpenia, v rámci ktorých popri importovanej kultúre dostávali priestor aj domáce súbory.

Doterajším vrcholom a zrejme aj neprekonateľnou métou však zostáva hneď nasledujúci - 6. ročník. Aj keď 644 zapísaných účastníkov výstupu na vrchole Kriváňa nie je v krivánskej histórii absolútnym rekordom, ten sme dosiahli vďaka koncertu čerstvého víťaza Bratislavskej lýry - skupiny Modus s Marikou Gombitovou a Miroslavom Žbirkom. Na tento účel sme postavili veľké pódium na Trusalovej. Počasie však tak, ako mnohokrát neskôr, skrížilo naše plány. Vytrvalý dážď síce prinútil stovky turistov vydať sa na cestu do niekoľko kilometrov vzdialenej sály v Turanoch, no zážitok z koncertu stál za to. Podľa triezvych odhadov sa vo vtedajšej jedálni turianskej Dreviny tiesnila tisícka divákov. Navyše, štúdio Koliba nakrúcalo z celého podujatia vrátane ukážok z vystúpenia Modusu krát- kometrážny film, ktorý sa ako žurnál premietal v kinách po celom Slovensku. Trojdňový program okrem samotného výstupu a vystúpenia Modusu obohatili vystúpenia domácich súborov, ale aj martinskí herci na čele s nezabudnuteľným Tiborom Bogdanom. Nechýbali ani súťaže zručnosti na bicykloch, či turnaj v nohejbale.

Priestor ponúknutý týmto periodikom umožnil priblížiť len počiatky bohatej histórie našich výstupov. Tú by mala detailnejšie zdokumentovať publikácia, ktorá má uzrieť svetlo sveta v predvečer konania krivánskeho jubilea. Chcem preto aj touto cestou pozvať milovníkov prekrásnej slovenskej prírody do Turian na 50. ročník výstupu na Veľký Fatranský Kriváň, ktorého termín bol vytýčený na 18. júna 2022. Záujemcom o účasť na tomto podujatí odporúčame sledovať internetovú stránku mesta Turany, na ktorej sa dozviete aktuálne informácie o chystanom podujatí. Takže dovidenia na Veľkom Fatranskom Kriváni, priatelia.

Miroslav Žbirka na 6. ročníku podujatia v r. 1978.

Marika Gombitová na 6. ročníku podujatia v r. 1978.

KRASOVÁ OBLASŤ HOBLÍKA

2. ČASŤ Pavol Cvacho

Hoblík (934 m n. m.) je v severnej časti Lúčanskej Malej Fatry pomerne vyhľadávaným turistickým cieľom. Atraktívna je hlavne jeho západná časť s impozantnými skalnými bralami. Táto oblasť je vyhľadávaná milovníkmi skalolezenia, ktorí tu vybudovali aj dve lezecké ferraty. Okrem nich sa tu nachádza viacero ľahkých, ale aj náročných lezeckých ciest. Pre speleológov je však oveľa zaujímavejšia východná časť Hoblíka. Medzi Polomom a Hoblíkom sa na dne Stráňavskej doliny nachádza výrazný krasový kaňon s viacerými jaskyňami. Cez dolinu preteká potok Hýrov prameniaci pod Minčolom v horninách kryštalinika. Potok predierajúci sa v závere doliny vrstvou gutensteinských vápencov tu vytvoril menšie krasové eldorádo. Dolina sa tu vyznačuje strmými až kolmými skalnatými svahmi. Vyskytujú sa tu takmer všetky formy krasových javov a stále je tu aj potenciál na objav nový podzemných priestorov. Napriek niektorým skeptickým názorom, si tu viem predstaviť aj objav väčších a slušne vyzdobených priestorov. Vápenec je tu slušne prefiltrovaný a takisto aj výzdoba v Hoblíkových jaskyniach na-

značuje možnosti bohatej výzdoby v doposiaľ neznámom podzemí. Na konci vápencového komplexu v minulosti vytekali dve mohutné vyvieračky, ktoré celý systém odvodňujú. V súčasnosti sú zachytené ako zdroj pitnej vody.

Hoblíková jaskyňa 1 (Jednotka)

Je označovaná aj ako H1. Vchod sa nachádza asi 50 m nad dnom kaňonu v úbočí Hoblíka. Je situovaný vo výraznom skalnom rade klesajúcom do doliny v nadmorskej výške 592 m n. m.. Vstup má výšku 1,2 m a šírku cca 1 m. Jedná sa o fluviokrasovo - koróznu jaskyňu vytvorenú tlakovou eróziou vodného toku, ktorý sa tu zarezával do gutensteinských vápencov. Chodby sú rúrovitého a elipsovitého charakteru. Sú založené na výrazných tektonických líniach. V spodných častiach sú zanesené piesčitým materiálom. Jaskyňa sa vyznačuje vcelku bohatou sintrovou výzdobou, ktorá je z veľkej časti prekryštalizovaná a bohužiaľ aj poškodená. Jej násilné vylamovanie uvádza už V. Bukovinský v 50. rokoch minulého storočia. Vchod bol v roku 2005 zabezpe-

Hoblíková jaskyňa 1. Foto: M. Vojtek

čený uzáverom. Ten bol však neskôr poškodený a odcudzený. Prvý známy prieskum tu prevádzal v 50. rokoch V. Bukovinský a spol. Z tohto obdobia je aj prvá mapa. Počas prieskumných prác nachádzali sintrové dosky s vykryštalizovaným kalcitom. Neskôr sa tejto lokalite venovali Ľ. V. Prikryl a členovia OS Žilina, ktorí jaskyňu čiastočne zamerali. Najvýraznejšie postupy tu boli zaznamenané po roku 2000, keď tu pôsobila Jaskyniarska skupina Malá Fatra – Sever a neskôr Žilinský jaskyniarsky klub, ktorý sa venuje tejto lokalite aj v súčasnosti. Doposiaľ však neboli tieto postupy dôkladne zdokumentované a publikované. Celková dĺžka je uvádzaná cca 40 m. Jaskyňa by si zaslúžila novú aktuálnu mapu.

Hoblíková jaskyňa 2 (Dvojka)

Vchod sa nachádza cca 30 m severne od vchodu H1 v nadmorskej výške 577 m n. m.. Označuje sa aj ako H2. Jaskyňa je fluviokrasovo – korózneho charakteru. Dá sa predpokladať jej genetický súvis s H1,

čomu nasvedčuje aj podobný charakter podzemných priestorov. Prvý známy prieskum tu prevádzal takisto V. Bukovinský. Neskôr Ľ. V. Prikryl, členovia OS Žilina, JS Malá Fatra – Sever a v súčasnosti Žilinský jaskyniarsky klub. Chodby sú tu takisto zanesené naplaveným piesčitým materiálom, ktorý hlavne v koncových častiach nie je kde ukladať. Akcie preto vyžadujú viacčlenné prieskumné družstvo. Jaskyňa má peknú sintrovú výzdobu. Vo vchode bol plánovaný uzáver k jeho realizácii na koniec neprišlo. Jej celková dĺžka je cca 70 m. Bohužiaľ neexistuje aktuálna mapa, v ktorej by boli zahrnuté nové postupy po roku 2000.

Jaskyňa v Hoblíku 4 (H4)

Vchod sa nachádza v skalnom brale v najužšej časti kaňonu cca 8 m nad potokom v úbočí Hoblíka. Jej celková dĺžka je 3 m. Z hľadiska ďalšieho postupu sa javí ako bezvýznamná. Jaskynku možno charakterizovať ako korózno – kryogénnu. Niekoľko

Vchod Hoblíková jaskyňa 1. Foto: M. Vojtek

metrov nižšie na rovnakej tektonickej línii sa nachádzajú ďalšie dva podobné krasové priestory. Kaňon je v týchto miestach výrazne poznačený tlakovou eróziou vodného toku.

Orlie hniezdo

Vchod je situovaný asi 10 m severne od lezeckej steny, v tom istom skalnom brale, ktoré sa ťahá až ku vyvieračke. Nachádza sa vo výške cca 6 m nad úrovňou potoka v takmer kolmej stene. Jaskynka má celkovú dĺžku 3 m. Možno ju charakterizovať ako fluviokrasovo – koróznu. Prvý známy prieskum tu robil V. Bukovinský, ktorý tu uvádza aj paleontologické nálezy. Lokalita je pre ďalší prieskum nevhodná. Zaujímavé sú však ďalšie krasové otvory nachádzajúce sa vyššie v skalnej stene. Bude treba k nim zliezť pomocou jednolanovej techniky a preskúmať ich. Smerom ku vyvieračke sú zamurované krasové ponory. Boli uzavreté zrejme pri stavbe záchytu vody.

Polomská jaskyňa Jaskyňa sa nachádza v strmom svahu na polomskej strane kaňonu oproti Púčekovej jaskyni. Je situovaná vo výške cca 40 m nad dnom doliny v jednom zo skalných brál. Vchod je opatrený starým kovovým uzáverom s nápisom Polomská jaskyňa. Históriu okolo osadenia uzáveru sa mi ne-

podarilo celkom ozrejmiť. Od miestnych som počul ,,zaručené“ informácie, že jaskyňa mala v minulosti 40 m, ale z dôvodu odstrelov v blízkom lome ju kvôli bezpečnosti uzavreli zamestnanci kameňolomu asi už v 50. rokoch minulého storočia. Vstupný otvor má rozmery cca 1,2 x 1,2 m. Napravo od neho je ďalšia nepriechodná diera, ktorá má zrejme spojenie s jaskyňou. Jedná sa fluviokrasovo – koróznu jaskyňu s celkovou dĺžkou cca 8 m. Strop je hlavne v zadných častiach charakteristický výraznými stropnými anastomózami. Dno chodby tvorí piesčito-kamenistý materiál. Z hľadiska ďalšieho prieskumu sa javí táto lokalita ako veľmi sľubná a technicky nenáročná. Intenzívna činnosť by tu určite priniesla postup dopredu a objav nových priestorov.

Skalný most

Za zmienku stojí aj skalný most, ktorý sa nachádza pod lesnou cestou do Višňového v úbočí Hoblíka. Jeho tvary naznačujú, že by mohol byť pozostatkom krasového podzemia. Túto hypotézu podporuje aj prepadlisko pod mostom,

ktoré sa javí ako krasový závrt.

Záver

Krasový kaňon medzi Polomom a Hoblíkom je doslova prešpikovaný jaskyňami, ktoré síce nie sú veľké, ale spolu ako celok tvoria dobré vyvinutý kras. V súčasnosti tu evidujeme 8 jaskýň, ktoré sme aj zdokumentovali. Priaznivé vodorovné vrstvenie vápencov v niektorých častiach nevylučuje výskyt aj väčších priestorov. Takisto výzdoba v H1 a H2 naznačuje, že prípadne nové objavy tu môžu priniesť priestory s bohatou kvapľovou výzdobou. Vápenec je tu veľmi poddajný a preto si myslím, že intenzívna činnosť tu v budúcnosti ešte určite prinesie nové postupy. Je tu aj stále obrovský priestor na dokumentáciu už známych vecí. Zostáva len dúfať, že členovia zo Žilinského jaskyniarskeho klubu tu opäť naplno rozbehnú prieskumnú činnosť, tak ako tomu bolo po roku 2000.

Mapa Hoblíková jaskyňa 1 od OS Žilina

Najužšia časť kaňonu. Foto: P. Cvacho

Skalný most. Foto: P. Cvacho

OSÍDLENIE TURCA

V MLADŠEJ DOBE KAMENNEJ

Marek Both

Zachytené náleziská

Nedávno odhalené archeologické nálezy zmenia doterajšie poznanie o najstaršom osídlení regiónu Turiec. Podarilo sa ich objaviť v rámci vedecko-výskumnej úlohy Slovenského národného múzea v Martine s názvom „Nedeštruktívny archeologický výskum okresu Martin v Turčianskej kotline“, ktorej cieľom bolo zachytiť nové archeologické náleziská v okrese Martin. Medzi rokmi 2016 – 2019 sa uskutočnilo niekoľko povrchových zberov. Pomocou nich sa v regióne podarili nájsť desiatky nových archeologických nálezísk (43) a stovky nových archeologických nálezov.

K najvýznamnejšiemu objavu došlo v druhej polovici roka 2018. Vtedy sa podarilo muzeálnemu archeológovi Marekovi

Bothovi nájsť kamenné nástroje a keramické črepy z mladšej doby kamennej. Bolo to východne od mesta Martin, v lokalitách Martin - Hostihora, Martin - Krížna a Sučany - Krížna. Detailnejšie časové zaradenie

nálezov umožňuje niekoľko črepov zdobených lineárnou výzdobou s tzv. notovými hlavičkami a vrypmi. Takto zdobenú keramiku môžeme na základe zaužívanej typológie a chronológie datovať do stredného neolitu (piate tisícročie pred Kristom), do obdobia kultúry ľudu s mladšou lineárnou keramikou a želiezovskej skupiny.

Doteraz bolo zaužívané tvrdenie, že k prvému osídleniu Turca došlo až v neskorej dobe kamennej (asi v štvrtom tisícročí pred Kristom). Na základe týchto nových nálezov však môžeme toto osídlenie posunúť o takmer celé tisícročie dozadu. Nálezy teda prepisujú nielen najstaršie dejiny Martina, ale aj celého regiónu.

Materiálna kultúra

Celkovo bolo pri prieskumoch martinského múzea nájdených 195 kusov archeologických nálezov. V zachytenom inventári jednoznačne prevládal keramický materiál v podobe menších zlomkov nádob – črepov (118 kusov) (obr. 1). Nie je to prekvapením, keďže od mladšej doby kamennej sa keramické nádoby stávajú „masovo“ vyrábanými s pomerne krátkou životnosťou. Kvôli krehkosti sa ľahko poškodili alebo rozbili, takže ich často bolo potrebné nahrádzať novými.

Keďže črepy boli nájdené v značne fragmentárnom stave, nebolo žiaľ možné zrekonštruovať pôvodné tvary väčšiny nádob. Výnimku predstavuje len niekoľko málo kusov, ktoré s určitosťou dokážeme priradiť k nádobám guľovitých tvarov (pologuľovité nádoby).

Do keramickej suroviny bolo pridávané ostrivo – tak anorganické (kamene),

Menšie zlomky nádob, črepy - obr. 1

ako i organické (rastlinného pôvodu). Dominovala hrubšia keramika (hrubostenná keramika), no vyskytuje sa aj jemnejšia keramika, vyrobená z jemne preplavenej hliny (tenkostenná).

Predpokladáme, že hrubostenné nádoby plnili funkciu zásobníc na uchovávanie a prepravu potravín a nápojov a rovnako slúžili na prípravu jedál. Tenkostenné nádoby sa používali pri kultových obradoch a stolovaní.

Prítomnosť niekoľkých fragmentov zdobených rytým lineárnym ornamentom a drobnými vrypmi a jamkami – tzv. notovými hlavičkami dokazuje, že niektoré nádoby boli zdobené (obr. 2). Zdobená keramika nielenže dokladá umelecké a estetické cítenie tvorcov keramiky, ale čo je dôležitejšie, predstavuje aj jeden z najcennejších prameňov na určenie samotnej príslušnosti jej tvorcov.

Na základe zachytenej výzdoby na keramike dnes vieme s určitosťou povedať, že objavené lokality obývali príslušníci kultúry ľudu s mladšou lineárnou keramikou a želiezovskej skupiny. Keďže nájdená keramika predstavuje doteraz najstaršiu keramiku objavenú v regióne, je namieste domnievať sa, že to boli práve oni, ktorí v našom regióne ako prví začali s výrobou keramiky.

Kamenné nástroje (obr. 3)

Početná je aj kolekcia kamenných nástrojov, ktorých bolo nájdených 77 kusov. Na základe technológie výroby ich môžeme rozdeliť na nástroje vyrobené štiepaním (štiepaná industria) a na nástroje vyrobené brúsením a hladením (brúsená industria). Keďže výroba brúsených nástrojov bola fyzicky aj časovo výraznejšie náročnejšia, je prirodzené, že takýchto nástrojov bolo vyrobených menej. Je preto veľkým šťastím nálezy v teréne zachytiť. K najvýznamnejším brúseným nástrojom patrí sekerka, fragment sekerky a sekundárne upravený nástroj s dvomi obuchmi. Malé rozmery ich neumožňovali použiť ako efektívne zbrane v bojových stretoch a ani počas lovu. Predpokladáme, že boli využívané v úlohe pracovných nástrojov. Sekundárne upravený nástroj slúžil ako kladivko (možno na rozbíjanie kostí a orechov) a sekerky používali na rúbanie stromov a spracovanie dreva.

Do tejto kategórie nálezov patria aj dve kamenné podložky (zrnotierky) s otĺkačmi, ktoré mohli byť používané na drvenie obilia pri výrobe múky. To dokazuje, že príslušníci kultúry ľudu s mladšou lineárnou keramikou a želiezovskej skupiny v našom regióne praktizovali produktívne hospodárstvo (obrábanie pôdy).

Zdobené keramické nádoby - obr. 2

Väčšina objavených kamenných nástrojov bola vyrobená technikou tzv. štiepania. Z kamennej suroviny (jadier) bola odbíjaná (štiepaná) menšia industria s ostrými hranami (úštepy alebo čepele), ktoré niekedy ešte ostrili (retušovaním). Industriu následne využívali v úlohe čepelí. Čepele vložili do drevených, kostených alebo parohových rukovätí, a tak vznikli drobné nástroje ako nože, vrtáky, dierkovače, škrabadlá a iné. Výrobcovia industrie vedeli dosiahnuť takú vysokú ostrosť hrán, že by sa spoľahlivo vyrovnala ostrosti dnešných nožov a skalpelov.

Na hranách niekoľkých kamenných čepieľok bolo voľným okom možné zachytiť tzv. pracovný lesk. Tento lesk sa nazýva aj kosákový lesk, a ako už napovedá jeho názov, vzniká pri rezaní stoniek obilnín. Čepieľky teda pochádzajú z kosákov uľahčujúcich zber úrody, čo sú ďalšie nástroje dokazujúce obrábanie pôdy v lokalitách.

Vyrobiť štiepaný kamenný nástroj nebol jednoduchý proces. Výrobca nielenže musel ovládať technológiu výroby, no musel aj vedieť aký materiál použiť. Nástroje sa dali vyrábať len z určitých štiepateľných materiálov s vysokou tvrdosťou, no zároveň aj krehkosťou. Je preto pochopiteľné, že pri procese výroby vznikalo veľa nepodarkov a odpadu. Práve prítomnosť

početných nepodarkov a odpadu medzi nálezmi jasne dokazuje, že nástroje sa vyrábali i priamo v turčianskych lokalitách. Skutočnosť, že ložiská kamennej suroviny vhodnej na výrobu takýchto nástrojov sa v Turci prirodzene nenachádzajú, donútila miestnych výrobcov zháňať surovinu v okolitých regiónoch.

Zaujímavé je, že prevažná väčšina štiepanej industrie (viac ako 70 %) bola vyrobená z importovaných silicitov krakovsko-čenstochovskej jury. Tieto silicity boli transportované zo vzdialenejšieho regiónu krakovsko-čenstochovskej oblasti na juhu Poľska, čo dokazuje, že takmer pred 7000 rokmi existovali významné – azda obchodné – kontakty medzi obyvateľmi Poľska a regiónu Turca.

Z domácich surovín sú v súbore zastúpené silicity a hlavne limnosilicity. Môžeme len predpokladať, že pochádzajú z oblasti Žiarskej kotliny na strednom Slovensku z lokality Kotlište pri Starej Kremničke, kde sa nachádzalo významné stredisko ťažby a spracovania štiepanej industrie. Ďalšou zastúpenou domácou surovinou je obsidián, známy aj ako sopečné sklo. Materiál pravdepodobne pochádza zo Zemplínskych vrchov na juhovýchodnom Slovensku, kde sa v praveku nachádzalo asi najvýznamnejšie ložisko tejto suroviny.

Kamenné nástroje - obr. 3

Dávni obyvatelia

Na základe nájdenej keramiky zdobenej špecifickým lineárnym ornamentom, dnes vieme povedať, že objavené lokality obývali príslušníci kultúry ľudu s mladšou lineárnou keramikou a želiezovskej skupiny. Aj keď boli lokality doložené len zberovými nálezmi, prítomnosť predmetov považovaných za typické sídliskové nálezy (keramika a kamenné nástroje) nám dovoľuje určiť náleziská ako sídliská. Z hľadiska geografickej pozície je zaujímavá podobnosť sídlisk. Podobná nadmorská výška lokalít, ako aj ich umiestnenie na svahoch miernych vyvýšenín s dobrým výhľadom do širokého okolia, prítomnosť výdatných vodných tokov v ich bezprostredných blízkostiach naznačujú, že neolitickí usadlíci sa pri výbere miest pre založenie sídlisk riadili určitými kritériami.

Absencia detailnejšieho archeologického výskumu nám znemožňuje určiť, či domy na sídliskách stáli „voľnejšie“, alebo už boli urbanisticky usporiadané. Rovnako nedokážeme identifikovať ani typy stavieb na sídliskách. Na základe analógií môžeme len predpokladať, že sa v nich nachádzali početné hospodárske stavby a väčšie obyt-

né domy pre viacero rodín. Domy si možno predstaviť ako dlhšie

stavby obdĺžnikových

pôdorysov s prútenými stenami vymazanými hlinou a so slamenými strechami (obr. 4). Vo vnútri sa nachádzali kupolové piecky alebo jednoduché ohniská, v ktorých celý deň udržiavali oheň. Ten im neslúžil len na tepelnú úpravu pokrmov, ale poskytoval im aj pocit bezpečia, svetlo a teplo.

Príslušníci kultúry ľudu s mladšou lineárnou keramikou a želiezovskej skupiny sú vo všeobecnosti považovaní za jedných z prvých poľnohospodárov na našom území. Je namieste domnievať sa, že to boli práve oni, ktorí v našom regióne začali ako prví s produktívnym hospodárstvom viazaným na obrábanie a využívanie pôdy (pestovanie a chov zvierat). Predpoklad priamo potvrdzujú aj nálezy kamenných podložiek s otĺkačmi na drvenie obilia a kamenne čepieľky z kosákov.

Aby lepšie zvládli starostlivosť o pôdu (resp. o obrábané políčka) a ochranu úrody a chovaných zvierat, ich polia a pasienky sa nachádzali v bezprostrednej blízkosti osád. Je teda veľmi pravdepodobné, že v blízkosti zachytených sídlisk, východne od Martina, sa nachádzali prvé

Dobová predstava obydlia z mladšej doby kamennej - obr. 4

poľnohospodársky využívané parcely v regióne. Žiaľ, dnes nedokážeme identifikovať druhy pestovaných plodín, no predpokladáme, že to boli hlavne obilniny, strukoviny a zelenina. Ich rastlinnú stravu nepochybne dopĺňali divoko rastúce ovocie, bylinky, orechy a príležitostne si stravu spestrili mliekom a mäsitými jedlami z chovaných (domestifikovaných) a ulovených zvierat. Aj keď sa nám doteraz v regióne nepodarilo zachytiť ich hroby, existuje istá indícia (ústna informácia od staršieho informátora) naznačujúca, že svojich mŕtvych spálili a pochovali v blízkosti sídlisk, v mestskej časti Martin - Košúty. Podľa slov informátora, sa tu pri ťažbe hliny na stavebné účely našlo väčšie množstvo menších jám so spálenými ľudskými ostatkami, ktoré nálezcovia označili ako „hroby prvých poľnohospodárov“. Žiaľ, keďže sa nálezu zo strany archeológov neušlo žiadnej pozornosti, dnes nedokážeme informáciu o hroboch považovať za hodnovernú.

Kedy a odkiaľ prišli Prítomnosť dobre datovateľných nálezov nám spoľahlivo dokladuje, že príslušníci kultúry ľudu s mladšou lineárnou keramikou a želiezovskej skupiny prišli do regiónu Turca takmer pred 7000 rokmi. Čo ale nevieme povedať, je dôvod ich príchodu. Možno tu hľadali nové ložiská surovín na výrobu nástrojov, sledovali lovnú zver, unikali pred nebezpečenstvom, klimatickými zmenami, alebo chceli objaviť, ovládnuť, či založiť nové obchodné cesty.

Keďže pohoria Žiar, Kremnické vrchy, Malá a Veľká Fatra ohraničujúce región Turca v minulosti predstavovali ťažko prekonateľný terén, predpokladáme, že usadlíci si na príchod do regiónu zvolili schodnejšiu prístupovú cestu – samotné koryto rieky Váh. Je možné, že priplávali po rieke na menších člnoch, alebo prišli po súši po bre-

hu rieky. Tento predpoklad z časti podporuje aj lokalizácia sídlisk – všetky sídliská sa nachádzali v blízkosti rieky Váh. To, že boli v blízkosti „prístupovej cesty“ im umožnilo cestu ľahšie kontrolovať a v prípade nebezpečenstva ju použiť aj na únik. S ohľadom a na skutočnosť, že najbližšie neolitické náleziská evidujeme v susednom Liptove (Bešeňová, Kvačany, Liptovské Matiašovce - Bochníčky, Liptovský Mikuláš, Liptovská Sielnica - Liptovská Mara), predpokladáme, že príchod neolitických usadlíkov do Turca sa uskutočnil práve z Liptova, popri Váhu cez Kraľoviansky meander.

Na záver

Archeologické prieskumy Slovenského národného múzea v Martine sú jedny z mála, ktoré boli v ostatnom období v regióne Turca realizované pre vedecké a dokumentačné účely. Najväčším prínosom prieskumov je nepochybne rozšírenie úrovne poznania osídlenia regiónu Turca v dobe kamennej. Doloženie osídlenia v mladšej doby kamennej (strednom neolite) príslušníkmi kultúry ľudu s mladšou lineárnou keramikou a želiezovskej skupiny, vyvracia všetky doteraz zaužívané tvrdenia, kladúce najstaršie osídlenie regiónu do neskorej doby kamennej (eneolitu).

Aj keď dnes nedokážeme s určitosťou povedať, čo sa s prvými usadlíkmi v regióne Turca nakoniec stalo, existujú isté indície (archeologické nálezy) naznačujúce, že ich príchodom začalo kontinuitné osídlenie regiónu. To by znamenalo, že ak nie všetci, tak aspoň časť z nich v regióne ostala.

Úlohou budúcich prieskumov a výskumov martinského múzea bude zistiť, či zachytené osídlenie predstavuje ojedinelú záležitosť, alebo v regióne existujú ďalšie, ešte neobjavené náleziská z tohto obdobia.

HIMALÁJE 1981

KANGCHENJUNGA Ján Obuch

Spomienky na horolezeckú expedíciu 1981

Pred 40 rokmi sa uskutočnila slovenská expedícia do východnej časti Nepálu, ktorej cieľom bol výstup na tretiu najvyššiu horu sveta Kangchenjunga (8598 m n. m.). Výpravu organizoval Slovenský horolezecký zväz JAMES na počesť 60. výročia založenia svojej organizácie. Zároveň sa na susedný vrchol Jannu (7710 m n. m.) pripravovali členovia Horskej služby. Takúto veľkú a organizačne náročnú akciu viedol vtedajší náčelník Horskej služby Ivan Gálfy.

Najprv som poštou dostal od Gálfyho list o nominácii do širšieho výberu. V jeseni 1980 mi došla oficiálna pozvánka: Vážený súdruh!

Bol si vybraný ako účastník Československej horolezeckej expedície do Himalájí v roku 1981.

Predpokladaný odchod lode s materiálom je 15. 1. 1981. Odlet účastníkov sa predpokladá vo dvoch skupinách a to prvá

v polovici februára a druhá okolo 22. februára.

Ako bolo na porade v Starom Smokovci povedané, účastnícky poplatok je 12.000,- Kčs. Prikladáme zloženku a prosíme ju zaplatiť do konca roku 1980. Pokiaľ si na porade dostal nejakú úlohu pri zabezpečovaní materiálu, podaj správu ako vec stojí.

Predpokladáme, že balenie materiálu sa bude prevádzať v dňoch 8-14. 1. 1981 v Bratislave. Do tohto termínu maj pripravené všetky osobné veci podľa priloženého zoznamu.

S pozdravom Ivan Gálfy

V tom čase som pracoval ako zoológ v Považskom múzeu v Žiline. Mojou túžbou bolo spájať obe záľuby: horolezectvo aj zoologický výskum. Preto som Gálfymu navrhol, že počas expedície sa chcem venovať aj zberu živočíchov. Ivan s tým súhlasil a napísal mi, že keď zoženiem 50 – 80 000 Kčs, tak mi pridelí šerpu, ktorý mi bude

S mojím pomocníkom v údolí Tamuru. Foto: J. Obuch

nosiť náklad.

Medzi vedcami som mal niekoľko priateľov, ktorí túžili po zberoch z Himalájí. S ich pomocou som vypracoval 7 stranovú „Koncepciu výskumného programu na ČS horolezeckej expedícii Kangchenjunga 1981“ a spolu s doporučením od Ivana Gálfyho som rozposlal žiadosti o finančnú podporu na rôzne inštitúcie socialistického Československa. Nedostal som ani korunu! Na ilustráciu prikladám odpoveď riaditeľa Parazitologického ústavu ČSAV v Prahe. Tento ústav financoval pobyt ich zamestnanca, parazitológa Milana Daniela na predošlej ČS horolezeckej expedícii na Makalu:

Vážený soudruhu inženýre!

Na Váš dopis ze dne 7.1.1981 Vám zděluji, že kapacita Parazitologického ústavu ČSAV pro 7. pětiletku je plně vytížena plněním státního plánu základního výzkumu a dvoustrannými závazky se socialistickými zeměmi a mnohostrannými dohodami

v rámci RVHP. Vzhledem k tomu Vám s politováním oznamuji, že Parazitologický ústav se nemůže podílet na spolupráci při výzkumu Himalájí, kterého se hodláte zúčastnit v rámci horolezecké expedice.

Se soudružským pozdravem RNDr. J. Prokopovič, DrSc., ředitel PaÚ ČSAV

Môj mesačný plat v Považskom múzeu vtedy predstavoval 2350,- Kčs. Na viac ako 4 mesiace pobytu na expedícii mi ponúkali neplatené voľno. Znamenalo to, že manželka a dve malé deti by zostali bez môjho príjmu. Telovýchovná jednota Stavbár Žilina mi z účastníckeho poplatku uhradila 8000,- Kčs, nakoľko som bol predsedom jej horolezeckého oddielu. Napokon sme sa dohodli, že mzdu mi bude refundovať Ivan Gálfy z výnosu z predaja mojich zoologických zberov. Podujal sa ich odpredať Považskému múzeu ako majetok expedície.

Vysávanie hmyzu z entomologickej sieťky do sklenenej trubičky. Foto: J. Obuch

Na konci spiatočného pochodu som bol o 14 kg ľahší. Vedľa mňa Oto Chudý. Foto: J. Obuch

Dva týždne v Bombaji (11. 3. - 24. 3.)

Nákladne auto Tatra s expedičným nákladom s váhou 8 ton bolo naložené v bratislavskom prístave na loď s názvom Július Fučík. Loď sa plavila Dunajom do Čierneho mora a cez Suezský prieplav a Indický oceán do Bombaj. Vzhľadom na oneskorenie prepravy leteli členovia expedície s ČS Aerolíniami z Prahy do Bombaja až 10. marca.

Dva týždne čakania na Tatru a vybavovania colných formalít sme strávili v budove nášho konzulátu v centre mesta. Na plochej streche konzulátu som večer naťahoval sieť na odchyt netopierov. Veľa času som trávil v Gándhiho parku pri pozorovaní kŕdľa supov indických Gyps indicus. Živili sa mŕtvolami náboženskej sekty Zoroastriánov, vystavenými vo vežiach mlčania. Pozoroval som tiež kolóniu obrovských kaloňov jedlých Pteropus medius, visiacich na stromoch. Predovšetkým som sa však venoval chytaniu hmyzu v rozkvitnutých záhonoch. Pri večerných prechádzkach ku pobrežiu som pozoroval stovky potkanov, ktoré vyliezali z kamenného móla a tiahli do mestských ulíc, kde sa ukladali k spánku rodiny bezdomovcov. Potkany dojedali vyhodené zvyšky z ich večere. Boli s nimi aj veľké bielozubky Suncus murinus. Niekoľko potkanov druhu Bandicota bengalensis som ulovil do sklápacích pascí v okolí budovy nášho konzulátu. Obsahovali množstvo parazitov, preto som ich vkladal do igelitového vrecka, v ktorom som parazity usmrtil pomocou etyléteru a uložil som ich do skúmaviek s liehom. Zopár infikovaných bĺch ma pritom poštípalo. Dostal som horúčku a hoci bolo 34 °C, triasol som sa zimnicou. Expedičný lekár mi nasadil antibiotiká a za pár dní som bol fit.

Cestovanie do Nepálu (24. 3. – 27. 3.)

Večer opúšťame Bombaj a v prenajatom autobuse cestujeme na sever. V Tatre sa striedajú dvaja šoféri. Náklad musel zostať zaplombovaný, aby sme clo zaň zapla-

tili až v Nepále. Viac ako 2000 km dlhá trasa trvá tri dni a tri noci. Prechádzame indickými štátmi Maharáštra, Madhajpradéš, Bihár a Uttarpradéš. Stravujeme sa v indických čajovniach. Každú zastávku využívam na lov hmyzu. V pamäti mi utkvela atmosféra ranného vidieka, keď roľníci vychádzajú na pole vykonať svoju potrebu. V typickej skrčenej polohe majú pred sebou misku s vodou. Po potrebe si ľavou rukou umývajú zadnú časť, lebo pravú ruku používajú na jedenie. Je to ekologickejšie riešenie, než splachovací záchod!

Niekde na poli som videl mŕtvolu posvätnej kravy. Zlietol sa k nej kŕdeľ supov. Časť kŕdľa pokryla celé telo zvieraťa a vytrháva z neho kusy mäsa. Ostatné trpezlivo vyčkávajú, kým na nich príde rad. Na inom mieste bola len kostra kravy. O posledné zvyšky mäsa sa postaral kŕdeľ vrán. Krásne príklady biologickej rovnováhy!

Pochod do základného tábora

(4. 4. – 19. 4.)

Z Dharan Bazaru smerom na Dhankutu bola rozostavaná cesta. Tatrovkou sme sa presunuli na koniec zjazdného úseku, kde sa vyložil náklad a rozdelil na 35 kg dávky pre nosičov. Ja som niesol 15 kg batoh a môj nosič mal na starosti osobnú debničku. Od rieky Tamur vo výške 400 m n. m. sme nasledovných 6 dní prechádzali predhorím Siválika vo výškach do 3000 m n. m. a znovu zišli k rieke Tamur (750 m n. m.) v osade Doban. Popri tejto rieke sme pokračovali 3 dni až k rozvodiu s riekou Taphabu Kola v osade Sekatum (1500 m n. m.). Ďalšie 3 dni sme stúpali údolím tejto rieky do osady Ghunsa vo výške 3400 m n. m. . Tu sa oddelila 9-členná skupina „horskáčov“, ktorá za jeden deň došla do základného tábora pod Jannu. Nás čakali 3 dni pochodu na terasu Pang Pema vo výške 5080 m n. m. pod severnou stenou Kangchenjungy.

Tretí deň sme došli na salaš Dur Pany vo výške 2850 m n. m. . S Jožom Psotkom

sme pred večerom ešte vybehli na hrebeň o 200 m vyššie, odkiaľ bol výhľad na hlavný himalájsky hrebeň. Všimol som si skalný previs v blízkosti chodníka a hovorím Jožovi: „Keby to bolo u nás, tak v tom previse by sa ukrývala sova obyčajná“. Vrátili sme sa do tábora a ešte som stihol nadstaviť pasce na myši.

Na druhý deň som vstal o 5.30 hod, aby som pred odchodom nosičov stihol pozbierať a zakonzervovať úlovky. Teplota v stane bola 2°C. Lúka uprostred rododendrónového lesa bola pokrytá srieňom. Keď som znova vystúpil na hrebeň, odbočil som z chodníka a nazrel do skalného previsu. Sova tam naozaj sedela a pod úkrytom bolo množstvo jej vývržkov. Zbieral som ich až do poobedia. Potom som sa ponáhľal za našou výpravou. Keď som dobehol Gálfyho na konci kolóny, vyčítal mi: „Kde si sa túlal? Potrebovali sme ťa. V predošlej osade nosiči štrajkovali, sadli si do miestnej čajovne a odmietali dnes pokračovať ďalej. Zorganizoval som našich chlapcov, vtrhli sme do čajovne a všetkých nosičov odtiaľ povyhadzovali.“ Otrasení nosiči pokračovali v ceste až do večera do osady Lofta Pokari! Ivan mal skúsenosti so štrajkami nosičov z predošlých expedícií. Vedeli, že na odľahlých miestach sa nám nepodarí najať náhradu.

Až v Dobáne, keď sme zostúpili do údolia Tamur, túto skupinu vystriedali noví, miestni nosiči. Údolím Tamuru sme pokračovali do osady Sekatum, kde sme opúšťali rieku Tamur. S týmito nosičmi išiel aj 12-ročný chlapec, ktorý mi pomáhal s lovením hmyzu. Moja výskumnícka činnosť ho veľmi zaujala. V iných podmienkach by sa z neho mohol stať uznávaný prírodovedec.

S ďalšími nosičmi v Sekatum prišiel aj mladý pastier so stádom oviec. Vysokou postavou vyčnieval nad ostatnými a on si očividne uvedomoval svoju nadradenosť.

Mal svetlé vlasy a modré oči. Isto ho splodil člen niektorej horolezeckej výpravy niekedy pred 20 rokmi.

Pri príprave raňajok som striehol

v kuchyni na prázdne litrové plechovky. Snažil som sa ich zmocniť skôr, než ich uchmatnú nosiči. Plechovky som zakopával ako zemné pasce s formalínom a pri spiatočnej ceste som z nich vyberal popadaný hmyz a drobné cicavce.

Bosí a ľahko oblečení nosiči niesli náklad do Ghunsy, kde už bolo pre nich chladno a museli sa vrátiť nadol. Tam ich vystriedali miestni Tibeťania s jakmi. S nosičmi z Ghunsy do základného tábora išla aj mladá žena, ktorá spolu s 35 kg nákladom niesla aj svoje malé dieťa. Na nocovisku Lhonak (4800 m n. m.) snežilo a teplota klesla na –10 °C. Nosiči spali pod holým nebom schúlení len pod prikrývkami. To dieťa plakalo dlho do noci. Druhý deň pokračovali do základného tábora, ktorý bol o 300 m vyššie. Všimol som si, že aj niektorí nosiči z Ghunsy mali problémy s aklimatizáciou: stáli rozkročení s nákladom na chrbte a zvracali.

Pobyt v základnom tábore (20. 4. - 25. 5.)

V dôsledku meškania transportu Tatrovky loďou nám zostával do príchodu monzúnu relatívne krátky čas na dosiahnutie vrcholu Kangchanjungy 8598 m n. m. Zo základného tábora vo výške 5080 m n. m. sme potrebovali vybudovať 5 výškových táborov. Najväčší problém predstavovala aklimatizácia. Nebol to príjemný pobyt, keď suchý vzduch rozožieral hrdlo, slnko spaľovalo tvár a riedky vzduch spôsoboval väčšiu námahu pri extrémnom fyzickom výkone. Počas predošlého pochodu som sa často pohyboval vo vegetácii mimo chodníka, kde som nachytal veľa kliešťov. Zostávali mi po nich na nohách hnisavé rany, ktoré sa nehojili. Po príchode do základného tábora som sa s tým zdôveril lekárovi. Opäť mi nasadil antibiotiká a všetky rany sa mi do 3 dní zahojili.

Z čítania Orolínovej knihy o jeho zážitkoch z expedícií som mal dojem, že Ivan Gálfy bol prísny veliteľ, ktorý autoritatívne

viedol celý priebeh výstupu na vrchol (Orolín 1980). Pri našej výprave som nadobudol opačný dojem. Na túto akciu pribral okrem niekoľkých skúsených lezcov z predošlých expedícií viacerých nových členov zo slovenského reprezentačného výberu. Zistilo sa však, že niektorí mladí horolezci horšie znášali vysokú nadmorskú výšku. Urobili niekoľko pokusov dostať sa nad tretí tábor, ale pre zdravotné problémy sa museli vrátiť. Pri zásobovaní nižších výškových táborov sa vynikajúco osvedčil filmár Fero Dostál. V základnom tábore nechal mladého Jana Piroha a neustále pendloval medzi prvým a druhým táborom.

Od začiatku bolo jasné, že Jožo Psotka, ktorý sa na predošlých výpravách obetoval pre iných a nikdy nedosiahol vrchol, bol vybraný do vrcholového družstva a šetril si sily pri vynáškach do výškových táborov. Túto prácu sme mali odviesť my mladí. Pri budovaní výškových táborov a fixovaní ťažkého úseku medzi tretím a štvrtým táborom sa vyprofilovali dva útočné tímy: starší Psotka so Záhoranským s pod-

porou Zaťka a Justa a náš mladší, ktorý viedol Jarýk Stejskal s Andrejom Belicom. Ja som v ňom fungoval ako „ťažný kôň“. Nosil som ťažký náklad a prešľapával stopy v hlbokom snehu. Náš tím bol dobre zohratý z roku 1977, keď sme spolu strávili 14 dní pri zimnom prechode hrebeňa Západných Álp medzi Mont Blancom a Grandes Jorasses. Jarýk Stejskal mal modernejšie názory na expedičné lezenie. Často o tom debatoval s Gálfym a on ho rešpektoval. So Psotkom však došlo k ostrej výmene názorov a z Jožovej strany to vyústilo takmer k nenávisti k Jarýkovi.

Z expedičného zápisníka: 17. 5.

Už ôsmy deň sa s Jarýkom Stejskalom pohybujeme medzi druhým a tretím táborom. Pred 4 dňami posilnili našu skupinu Andrej Belica s Petrom Valovičom. Predvčerom sme za zlého počasia absolvovali vynášku a dokončenie fixovania skalnej steny pod štvrtým táborom. Včera sme kopali novú jaskyňu pre tretí tábor, lebo tú

Táborenie na salaši PangPema vo výške 2 800 m nad morom. Foto: J. Obuch

Pózovanie v prvom tábore. Foto: J. Obuch

predošlú nám neustále zasypávali lavíny. Začínam pociťovať následky dlhodobého

pôsobenia vo veľkých výškach – nespavosť, bolesti hlavy a kŕče v žalúdku. Ráno o tom informujem lekára, ktorý mi nariadil okamžitý zostup. Ťažko mi bolo lúčiť sa s priateľmi, ktorí sa dosiaľ vždy mohli na mňa spoľahnúť. Práve dnes, keď majú vybudovať

štvrtý tábor vo výške 7 300 m! Po rozlúčke som upratal v jaskyni, navaril do termosky

čaj a 2 l polievky pre útočnú dvojku. Pobalil som sa a začal zostupovať. Nebezpečné pásmo trhlín bolo čerstvo prešliapané americkou dvojicou, ktorá práve nastupovala na svoj posledný pokus o zdolanie skalnej bariéry Anglickou cestou po severovýchodnom hrebeni. Po zlanení Ice buildingu (ľadovej bariéry) stretávam Psotku so Záhoranským, nižšie Porvazníka a vo vysunutej dvojke Justa a Zaťku. Všetci plánujú dnes dôjsť do tretieho tábora. Dolu na snehovom plató vidím ešte jednu postavičku. Je to Fero Dostál, ktorý ma má sprevádzať do druhého tábora. V dvojke sa cítim oveľa lepšie, požívam množstvo tekutín, ktoré mi pripravuje Jano Piroh. Spolu s ním schádzame na medziskládku pod sérakmi, kde nás čakajú Dr. Miko a Gálfy. Spoločne schádzame do základného tábora, kde mám už dobrý apetít. Po dvojtýždňovom meškaní večer prichádza do tábora náš poštár.

18. 5.

Zotavujem sa v základnom tábore. Popoludní kontrolujem pasce, hľadám pod kameňmi hmyz a lisujem prvé jarné kvietky. Jarýk, Andrej a Peter predobedom preskúmali skalné úseky nad štvrtým táborom a popoludní zostúpili do dvojky.

19. 5. Dr. Miko a Gálfy odchádzajú do dvojky. V základnom tábore zostávam sám s Pirohom. Psotka a Záhoranský vybudovali dnes 5. tábor, pri vynáške im pomáhal Just, ktorý zostúpil k Zaťkovi do štvorky. V 3. tábore sa nachádza Porvazník, Piaček

a Tatarka. V dvojke oddychuje naša útočná skupina. Stará sa o nich Dostál.

20. 5. Ráno po 6. hodine vyrážajú Psotka so Záhoranským z päťky k vrcholu. Zaťko a Just však zostupujú zo 4. do 3. tábora, lebo sa im pokazil varič. Mojou úlohou je vystúpiť do dvojky a pripojiť sa ku svojej skupine, ktorá má uskutočniť druhý útok na vrchol. Chcem sa do zásoby najesť, preto som na raňajky zjedol dve polkilové konzervy. V dôsledku prejedenia sa však dnešný výstup stal pre mňa utrpením. Večer, keď prichádzam do dvojky, môj žalúdok znesie len tabletky a tekutiny. V stane robí pred útokom skvelú náladu Andrej Belica s píšťalkou. Zaspávame pred polnocou.

21. 5.

Vstávame o 3.30 hod a o 2 hodiny vyrážame do trojky. Za mrazivého rána sa nám výborne šliape. Pri oddychu v americkom tábore sa schádzame s Tatarkom. Oznamuje nám, že so Psotkom a Záhoranským nie je spojenie, ale Piroh ich videl zo základného tábora, ako pomaly zostupujú z 5. tábora. Štvrtý tábor je opustený a Just so Zaťkom sú v trojke veľmi vyčerpaní. Dôjdeme tam okolo poludnia, pozorujeme ich neďaleko nad táborom, ako veľmi pomaly šplhajú po lanách. Porvazník nám pripravuje tekutiny. Ja mám stále pokazený žalúdok a s tekutinami požívam len lieky. Som najviac oddýchnutý a do štvorky je potrebné vyniesť masky ku kyslíkovým bombám. Vyrážame s Porvazníkom o 14. hodine. Padla hmla a je veľmi sparno. Za normálnych okolností trvá táto cesta 8 až 10 hodín, ale my ju musíme absolvovať za vidna. Po 2 hodinách dobiehame na konci fixov dvojicu Zaťko – Just. Sú silne dehydrovaní, pripravujeme pre nich zo snehu tekutinu. Ja s ňou zapíjam liek na úpravu trávenia a pokračujem za Porvazníkom. Po pol hodine ho predbieham a v hlbokom snehu sám prešľapávam cestu do štvrtého tábo-

ra. Z diaľky vidím osamelý stan a pri ňom zabodnuté lyžiarke palice – znamenie, že sa tým dvom podaril zostup. Otváram stan. Jožo Psotka bezvládne leží a nevníma okolie. Ľudo Záhoranský varí čaj a s úsmevom ma víta.

S Johnym Porvazníkom si staviame druhý stan. Večer klesla teplota pod -16ׄ°C. Stále požívam len tekutiny, ale zaspávam v teplom a ľahkom spacáku z kajčieho peria, ktorý mi požičal Vlado Tatarka. Kým som spal, osadenstvo z druhého stanu sa spojilo vysielačkou s Gálfym a dohodli sa, že druhý útok sa ruší údajne kvôli prichádzajúcemu monzúnu.

22. 5.

Zobúdzame sa o 7. hodine a pripravujeme tekutiny. Zo stanu vychádzame až po východe slnka o 8.30 hod. So sklamaním likvidujeme štvrtý tábor. Nesiem 25 kg batoh a pomaly schádzam nadol. Na konci fixov stretávame našu trojicu Stejskal – Belica – Valovič. Všetci sú veľmi sklamaní. Jarýk odchádza nadol pred prvovýstupcami, Andrej, Johny a Peter zostávajú ešte hodinu bezradne debatovať na konci fixov. O 14. hodine schádzam do trojky, kde čakáme na zvyšok našej skupiny. Varíme a po 17. hodine vyprázdňujeme jaskyňu. Do dvojky schádzame potme o 21.30 hod. Fero Dostál nám zohrial 2 kompóty, čaj a polievku a o 23. hodine zaspávam s Johnym v malom stane.

23. 5.

V dvojke nás prenocovalo až 12. Vstávame, keď slnko zohrialo stan. Po výdatných raňajkách tábor opúšťa vrcholová skupina s doktorom a Gálfym. My ostatní zostávame likvidovať tábor. Objemné veci sme zabalili do 3 lodných pytľov, ktoré ťaháme po snehu na koniec snehového poľa. Tam čakal Piaček s Tatarkom, aby nám pomohli s nákladom. K môjmu 25 kg nákladu ešte pribudli dva 6 kg plynové variče. V prvom tábore sme si spoločne pochutili

na 5 ovocných kompótoch. Do základného tábora sme dorazili o 17.30 hod. Večer sme sa zišli v spoločenskom stane. Kuchár navaril svoju špecialitu - nepálske pirohy. Neoslavuje sa len dosiahnutie vrcholu, ale aj moje narodeniny: práve dnes mám 30 rokov. Gálfy siahol na zásobu alkoholu a do polnoci popíjame čaj s rumom. Kuchár Tumba hrá na ústnej harmonike, Andrej na píšťalke a styčný dôstojník Neupan spieva nepálske ľudovky. My sme im zaspievali našu nepálsku hymnu: „Slniečko horúce, Nepál že ma, Nepál,... “.

Spiatočný pochod (25. 5. - 8. 6.)

Ráno 25.5. prišli nosiči z Ghunsy spolu s jakmi. Do 10. hodiny máme všetko zbalené, ale do obeda trvá vyjednávanie. Napokon sa dohodla cena 105 rupií za znesenie 1 nákladu do Ghunsy. Náklad sa značne zredukoval, lebo v stene Kangchenjungy zostali fixné laná a zjedli sa skoro všetky zásoby. Gálfy predal aj veľký spoločenský stan. Po cenovej dohode nosiči postupovali rýchlo a do večera sme došli do osady Kangbachen, ktorá je o 1000 m nižšie. Hustejší vzduch v osade na nás pôsobil ako droga. Bol začiatok jari a na zelených stráňach kvitli jarné kvietky.

Druhý deň sme zišli do Ghunsy. „Horskáči“ spod Jannu tam prišli až ďalší deň. Vďaka tomu som mal dosť času venovať sa zberu živočíchov a rastlín v okolí horskej osady. Na rašelinisku rozkvitli kríkovité druhy rododendrónov, medzi nimi aj nepálsky národný druh Rhododendron arboreum. Končilo tu pásmo ihličnatých lesov s jedľou Abies spectabilis. Z konárov jedlí viseli až 1 m dlhé „vlasy“ lišajníkov z rodu

Usnea.

Dni pochodu jarnou horskou krajinou z Ghunsy až po Dhankutu v spomienkach pre mňa zostávajú najkrajšou a najaktívnejšou časťou celého pobytu v Nepále. Rojilo sa mnoho druhov hmyzu, z chrobákov najmä chrústy z čeľade Scarabeidae, ktoré som striasal z rozkvitnu-

tých kríkov. Cestou som vyberal úlovky zo zemných pascí, ktoré som zakopal pred 2 mesiacmi. Nad Dur Pany som dokončil zber vývržkov sovy, ktorá tam stále vysedávala pod skalným previsom. Odletela, až keď som sa k nej priblížil na vzdialenosť 6 m. Pekné zážitky prevážili nad nepodstatnými nepríjemnosťami. Napríklad v určitom výškovom pásme sa na nás prisávali pijavice. Nosil som so sebou vrecko so soľou a po posolení pijavica odpadla.

Naše zásoby jedla sa minuli, preto sme od miestnych obyvateľov kupovali ryžu a zemiaky. Raňajkovali sme zemiaky s ryžou a večerali ryžu so zemiakmi. Počas dňa si každý musel zadovážiť stravu sám. Ja som si kupoval keksy, alebo husté kyslé mlieko od vodných byvolov. Niekedy sme sa v partii zastavili v čajovni a popíjali miestne pivo „čang“, či „tumbu“ z kvaseného prosa. Dvakrát som z tohto nápoja dostal hnačku. Aj preto po príchode k Tatre,

kde sme zanechali zásobu potravín a nabehli na normálnejšiu stravu, som bol o 14 kg ľahší, ako pred odchodom zo Slovenska.

Dozvuky

Naše lietadlo pristálo v Prahe 23. 6. 1981. Na letisku nás Gálfy všetkých pozval na pravé české pivo. Oslávili sme s ním Jána. Druhý deň ráno o 5. hodine som docestoval domov do Horného Hričova. Moja 4 a polročná dcéra Barborka sa zobudila a keď videla, že mám obuté domáce papuče, spýtala sa: „To si si požičal od nášho ocka?“Keď som jej povedal, že som sa vrátil z Himalájí, odpovedala: „Aj náš ocko je v Himalájach. On príde.“ Až po niekoľkých dňoch, keď som sa oholil, tak pochopila, že ja som jej ocko, ktorý sa vrátil po 4 a pol mesiacoch z Himalájí.

Jano Piroh z expedície natočil celovečerný film a napísal knihu (Piroh 1984) . Kým po návrate na Slovensko zožal Bratislavčan Juzek Psotka všetku slávu, jeho spolulezec Ľudo Záhoranský trávil 3 týždne

V osade Kangbachen vo výške 4 000 m nad morom bola už koncom mája zelená tráva a kvitli prvosienky. V pozadí vrchol Jannu. Foto: J. Obuch

Jarýk Stejskal pred vchodom do ľadovej jaskyne, v ktorej sme vybudovali tretí tábor. Foto: J. Obuch

za volantom našej Tatry na 10 000 km dlhej ceste domov z Indie cez Pakistan, Irán a Turecko. Po návrate sa utiahol do Ostravy. Pri výstupe na Mt. Everest už Psotkovi chýbal taký „parťák“, ktorý by mu pomáhal pri zostupe z vrcholu.

Jarýk Stejskal sa zúčastnil ďalších 5 himalájskych expedícií a vystúpil na 3 osemtisícovky. V roku 1997 zorganizoval expedíciu na Kangchenjungu, o ktorej natočil Pavol Barabáš film: „80 metrov pod vrcholom“.

Andrej Belica mal krátko po návrate z Himalájí vážny úraz v Tatrách. Neskôr emigroval na Západ a dodnes prednáša statiku na univerzite v Luxemburgu.

Zbery drobných cicavcov a ich parazitov boli podľa dohody odpredané do Považského múzea v cene mojej mzdy za obdobie trvania expedície. Mikroskopické preparáty parazitov vykonal A. Dudich z pracoviska SAV na Starých Horách. Zbery bezstavovcov som zaniesol Vladovi

Strakovi do Turčianskeho múzea Andreja Kmeťa v Martine. Bolo ich okolo 8 000 kusov. Vlado ich roztriedil do radov a čeľadí

a dal mi rozpis odborníkov v Československu, ktorí by ich mali pourčovať. Chrobáky a cikády odkúpil Ilja Okáli do Slovenského národného múzea v Bratislave. Jedine pán Stránský, preparátor z Prahy, mi zaplatil za zbierku dravých múch z čeľade Asilidae. Ostatní „odborníci“ si moje zbery z Himalájí ponechali bez toho, aby mi aspoň poslali zoznam určených druhov. Výnimkou bol Vlado Straka, pre ktorého som lovil muchy, krúžiace nad vodou z čeľade Empididae. Opísal nový druh pre vedu Hilara ghunsensis (Straka & Obuch 1984).

Pre mňa osobne bol najcennejší zber vývržkov od sovy obyčajnej, ktorého výsledok som po 30 rokoch publikoval spoločne so zbermi z 13 iných ázijských pohorí (Obuch 2011). V súčasnosti je rozlišovaný samostatný druh: sova himalájska Strix nivicola.

O rok neskôr som sa spolu s tromi kolegami z Českých Budějovic

výskumníckej výpravy na Kaukaz. Výstup na Elbrus (5642 m n. m.) bol pre mňa menej zaujímavý v porovnaní so zbermi vývržkov sovy na skalách v strednej časti doliny Baksan. Poslednej horolezeckej výpravy som sa zúčastnil v roku 1985 s brnenskými horolezcami do Mongolského Altaja. Výstupy na neprebádané a nepomenované vrcholy na čínskej hranici vo výške 4400 m n. m. ma však natoľko neoslovili, ako zážitky zo zoologického bádania. Na ďalších výpravách som sa venoval už len vede.

Literatúra:

Obuch J. 2011: Spatial and temporal diversity of the diet of tawnyowl (Strix aluco). Slovak Raptor Journal, 5: 1-120.

Orolín M. 1980: Strmé cesty k Himalájam. Šport, Bratislava, 193 pp.

Piroh J. 1984: Káčaňdžunga 8598 m. Československí horolezci na treťom najvyššom vrchu sveta. Šport, Bratislava, 175 pp.

Straka V. & Obuch J. 1984: A new species of Hilara (Diptera, Empididae) from the Himalaya. - Annot. Zool. Bot., Bratislava, 157: 1-4.

Rhododendron arboreum. „Lali Guras“.

ŽIVELNÉ POHROMY V TURCI

V ROKOCH 1900 – 1950

Andrej Bendík

Prírodné katastrofy sú od nepamäti súčasťou života ľudí, ktoré ich ovplyvňovali v regionálnom, ale aj globálnom meradle. Nevyhli sa ani územiu Turca, ktoré formovali rieky Váh a Turiec. V súčasnosti sú na väčšine úsekov regulované a aj severojužná dispozícia Turčianskej kotliny a okolitých pohorí, spôsobujúca špecifické poveternostné podmienky.

Už v minulosti ničivé povodne a ľadochody postihli povodie a bezprostredné okolie rieky Váh v Turci (zaznamenané od 15. storočia), predovšetkým obce Lipovec a Vrútky. Od roku 1770 sú v urbárskom súpisnom prieskume spomínané každoročné povodne pri jarnom topení snehu na Belianskom potoku, ktoré chotáru obce Košťany zaplavovali ornú pôdu a lúky z rieky Turiec. Historicky najväčšia povodeň na rieke Váh bola v roku 1813, kedy spoloč-

ne s rozvodnenou riekou Orava, spustošila celé údolie Váhu od Kraľovian až po Sereď. Zničila množstvo domov a mostov a o život prišlo až 243 ľudí (Medňanský, 2007). Len v samotnom Turci pri povodni zahynulo 7 ľudí a množstvo dobytka. Bola zničená úroda, most s kamennými piliermi a budovy kráľovského soľného skladu pri Turanoch. Táto veľká povodeň zmenila aj tok Váhu. Z rokov 1866 a 1876 sú dochované údaje o zničení značnej časti úrody krupobitím v obciach Košťany, Žabokreky, Karlová, Laskár, Valentová, Ďanová a Príbovce.

Významom nepriaznivých poveternostných javov a ich vplyvov na hospodársky život sa začala venovať zvýšená pozornosť už v druhej polovici 19. storočia. Prvé informácie o tlaku, vlhkosti a teplote vzduchu, počte ľadových, mrazových, letných a tropických dní, vetre, slnečnom svite, oblačnosti a atmosférických zrážkach z úze-

Rozvodnený Váh pri Vrútkach, vzadu Úplaz a Grúň v Lúčanskej Fatre, 1903. Foto P. Socháň, fotoarchív SNM v Martine.

mia Turca, pochádzajú z meteorologickej stanice v Záturčí z rokov 1922 – 1934.

Prehľad prírodných katastrof na Dolnom Turci

V príspevku sú spracované údaje pochádzajúce zo Štátneho archívu v Bytči, pobočka Martin-Bystrička a mestských a obecných kroník regiónu Turiec.

20. júla 1934 obec Podhradie a 23. júla 1934 oblasť obcí Turčiansky Svätý Peter, Trebostovo a Trnovo postihlo, v priebehu niekoľkých dní za sebou, krupobitie. Krupobitie zničilo približne 1/7 úrody pšenice, jačmeňa a raže, pričom postihlo 140 rodín.

V roku 1903, postihla mesto Vrútky prvá veľká povodeň v Turci v 20. storočí. Podľa dochovaných meraní prietokov na rieke Váh, ide o najväčší prietok do postavenia Oravskej priehrady v roku 1954. Samotnú povodeň v Turci spôsobila povod-

ňová vlna na Orave, ktoré sa opakovali aj v ďalšom období.

3. – 4. augusta 1925 zasiahla Turiec výrazná búrková činnosť. Rozvodnená rieka Váh postihla predovšetkým obce Krpeľany, Sučany, Turany, Vrútky a okolité obce, kde spôsobila výrazné škody. Problémy spôsobili aj potoky vytekajúce zo západných dolín Veľkej Fatry. Následkom týchto povodní sa zaoberal Okresný úrad Župného úradu v Turčianskom Svätom Martine, ktorý zisťoval stav katastrofálnych vôd v oblasti župy XVII (Turčianska). Cieľom získaných informácií bolo ich poslúženie pre Zemědelské technické oddelenie župného úradu v Turč. Sv. Martine pre úradné potreby (zisťovanie výšky škôd, odškodnenie postihnutých) a pre potreby riešenia regulácie toku Váhu, resp. ostaných riek a potokov v Turci. Okrem Váhu sa 3. augusta vylial aj potok Studenec. V chotári obce Krpeľany záplavu vydržal starý soľný sklad z roku 1813, no

Poškodená železničná trať a násypy za Vrútkami povodňou v roku 1903. Foto P. Socháň, fotoarchív SNM v Martine.

nedávno dostavaná elektráreň sa zrútila. Vo Vrútkach voda zničila a odniesla úrodu, zaplavila domy, obchody a sklady staviteľov. Poškodená bola aj železničná trať. Celková škoda vo Vrútkach, spolu so škodami v Záturčí, Kľačanoch , Lipovci, Priekope a Košútoch dosiahla takmer 1 milión Kč. Z tejto sumy takmer polovica pripadla na obec Lipovec, kde mali enormné škody na úrode. Mesto Martin vypracovalo dve správy, v ktorých uvádza, že dažďová voda vďaka veľkému spádu v potokoch nedosiahla väčšiu hladinu, aká je obvyklá pri jarných povodniach. Naopak povodne hodnotia pozitívne, nakoľko nanášaním „hlienu“ zúrodňujú lúky vedľa toku Turca. Na základe týchto správ bola v marci roku 1926 poskytnutá okamžitá núdzová podpora vo výške 100 000 Kč pre osoby postihnuté živelnou pohromou v roku 1925

zo strany Sporiteľne v Turč. Sv. Martine. Boli to obyvatelia Vrútok, Lipovca, Príboviec, Slovian, Kľačian, Sučian, Šútova, Turian, Krpelian, Necpál a Belej. Počas zimy 1927 – 1928 zasiahlo obec Sučany niekoľko povodní, pričom najväčšia bola 17. februára 1928. Miestny potok sa vylial natoľko, že zaplavil námestie a ulicu medzi katolíckym a evanjelickým kostolom a občania obce museli do svojich domov chodiť cez okolité polia a záhrady. K samotnému ohrozeniu životov alebo majetku nedošlo, ale napriek opatreniam, ktoré obyvatelia uskutočnili, boli niektoré byty zaplavené do výšky 30 cm. Ako vo svojej správe uvádza obec Sučany, hlavnú príčinu vidia v nedostatočnej starostlivosti – čistení koryta potoka (čo je nakoniec aj súčasný problém v mnohých obciach).

24. marca 1929 sa na základe telefo-

Poškodená železničná trať a násypy za Vrútkami povodňou v roku 1903. Foto P. Socháň, fotoarchív SNM v Martine.

nickej správy četníckej stanice v Sučanoch nahromadili v koryte Váhu, v zákrute pod obcou Sučany, ľadové kryhy. Následne sa v úseku asi 1,5 km zapchalo koryto a voda vystúpila z koryta rieky.

20. – 22. apríla 1931 sa v dôsledku dlhotrvajúceho dažďa prejavila pomerne rozsiahla povodeň vyliatím Valčianskeho potoka. Rozvodnený potok zničil cesty vedúce z doliny do obce, všetky objekty na potoku a aj lúky jednotlivcov. Vina za tieto škody sa kládla majiteľom rybolovného práva Valčianskeho potoka „Univerzitná základina“, ktorej prislúcha i oprava brehov. Tú však nevykonáva, v dôsledku čoho sa vylieva voda z koryta a poškodzuje spomenutý majetok. V rovnakom období došlo aj k záplavám na riekach Váh, Turiec a Jordán, čiže nešlo len o lokálnu jarnú búrku, ale o plošne väčšiu zrážkovú činnosť. Rieka Váh vystúpila z brehov pod železničnou stanicou vo Vrútkach a na pravej strane zaplavila nižšie položené polia a lúky pod Lipovcom. Rieka Turiec, v Priekope a Vrútkach, zaplavila nižšie položené polia a lúky a blízko postavené domy a záhrady. Nad samotou pri Košútoch sa vylial potok Jordán, ktorý zaplavil blízke polia a lúky. Domnienku o rozsiahlejšej povodni v Turci dokladá aj priznaná podpora pre obyvateľov turčianskych obcí. Podpora poškodeným predstavovala dodávku naturálií na siatie a sadbu, pričom dovozné po železnici si museli hradiť poškodení sami.

Ďalšia povodeň na rieke Váh sa opakovala 5. – 6. apríla 1932. Počas noci stúpla hladina rieky v Sučanoch o 3 m nad normál.

V Krpeľanoch sa voda vyliala až k domom a na polia medzi Krpeľanmi a Nolčovom.

V Turanoch sa voda vyliala na pozemky ružomberskej celulózky od píly Pleso po železničný most. V katastri obce Sučany voda zaplavila pastviny ležiace pod železničnou traťou a z futbalového ihriska S. K. Sučany odtrhla polovicu plota. Od mosta cez Váh po železničnú trať bola zaplavená a poškodená cesta a v týchto miestach muse-

la byť prerušená doprava ako pre peších, tak aj pre povozy. Z priemyselných prevádzok bola zaplavená Fenyvešiho parná píla a Zacharova píla. Z ohrozených domov boli obyvatelia včas evakuovaní, preto nedošlo k stratám na ľudských životoch.

17. – 19. júla 1934 bola veľká povodeň na Váhu, kedy v obci Krpeľany zaplavila osiate plochy. V obci Nolčovo odplavila kompu a v obci Turany odplavila osiate plochy.

16. februára 1935 sa na potoku Vríca vo Vrícku, pri dome Josefa (Laca) Debnára č. 155, nahromadil ľad, pričom následne stúpla voda a zatopila menovanému stajňu do výšky 130 cm. Na dolnom konci Vrícka voda vnikla do domov, ale škodu neurobila. Toho dňa po polnoci stúpla voda aj v Slovanoch, pričom zobrala splav mlynára Josefa Kohúta, poškodila alebo strhla mosty Anny Žiakovej a Františka Tomku a vnikla do domu štábneho strážmajstra v. v. Čeňka Šrámka. Podľa sťažností občanov obce sú brehy potoka Vríca nad dedinou tak zlé, že pri každej väčšej povodni sa voda vylieva a zaplavuje predovšetkým horný koniec obce. Navrhujú zabezpečiť brehy potoka, lebo následná povodeň 23. februára opätovne zaplavila horný koniec Slovian, od cirkevnej školy po mlyn J. Kohúta. Okresný úrad v Turč. Sv. Martine už v roku 1932 vyzval obec Slovany, aby si dala potok Vríca zregulovať.

V roku 1936 postihla povodeň v podstate celý Turiec, o nej však nemáme priame svedectvá. Evidovaná je podľa žiadanej podpory za škody spôsobené povodňou. Išlo predovšetkým o podporu vo forme pridelených naturálií (výhradne ovos) za zníženú cenu, ale len pre tých, ktoré svoje škody nahlásili.

V roku 1938 zasiahli povodne obce Štiavničká, Podhradie a Sučany a spôsobili značné škody na poľnohospodárskych plodinách. Menovaným obciam bola poskytnutá pomoc v podobe znížených cien na nákup pšenice a žita.

V poludňajších hodinách 22. mája 1939 sa prehnala Príbovcami dažďová víchrica spojená s krupobitím. Trvala necelú hodinu, ale úroda bola zničené na približne 75% plochy predovšetkým v obciach Turč. Svätý Peter a Košťany. Prívalová vlna pobrala mostíky a lávky vedúce cez potok a odplavila ornú pôdu.

20. januára 1940 v ranných hodinách, sa následkom veľkého mrazu vylial Beliansky a Necpalský potok. Obidve rieky sa vyliali z korýt a zaplavili okolie obce Žabokreky. Zaliali štyri obývané gazdovské dvory a voda a ľad zatarasili vicinálnu cestu v Žabokrekoch. Súčinnosťou všetkých občanov obce sa včasným zásahom podarilo vodu odraziť späť do pôvodného koryta. Tá následne z dvorov aj cesty opadla natoľko, že sa po nich večer mohlo voľne prechádzať.

V roku 1940 zasiahla veľká povodeň obce Sučany a Turany. Dôsledkom tejto povodne bola zničená úroda. Časť úrody sa zachránila, pričom následné chladné a vlhké počasie spôsobilo skazenie obilnín.

14. júla 1941 podvečer boli oveľa väčšie škody spôsobené v obciach Valča, Trnovo, Trebostovo, Turč. Svätý Peter a Benice. Prudká búrka s krupobitím značne poškodila úrodu na poliach, vymyla cesty a zničila niekoľko mostov. Aj napriek značnej škode, nikto z obyvateľov nebol zranený.

V júli 1943 sa obec Príbovce sťažovala na daždivé počasie, čoho dôsledkom bolo poľahnutie obilia všetkého druhu, pričom škody bude možné vyčísliť až po žatve. Že nešlo o zanedbateľnú udalosť svedčí aj správa o väčších škodách z obcí Belá a Necpaly, kde sa však už spomína, že túto škodu spôsobila povodeň. Obec Príbovce uvádza, že povodeň odplavila nakosenú trávu na lúkach okolo rieky Turiec. Podobne ako v predošlé roky sa vylial potok Vríca vo Vrícku, Lazanoch a Slovanoch. Odplavil úrodu zo súkromných záhrad a čiastočne poškodil alebo zničil cesty vo všetkých ob-

ciach. Značné škody v Turci spôsobila veľká povodeň z 19. – 20. marca 1947. Náhlym oteplením sa pohli ľadové kryhy v dĺžke asi 9 km z rieky Orava do rieky Váh. Veľké kryhy dosiahli most pri Turanoch, kde sa nahromadili do ľadovej bariéry vysokej 2 – 3 m. Následkom toho stúpla voda a zatlačila ľadové kryhy smerom na Sučany. Vojaci ČSA z Liptovského Mikuláša výbušninami uvoľňovali ľadovú bariéru. Postupný odtok krýh nebolo veľmi dobré riešenie. Vzniknutý silný prúd, s menšími kryhami, prudkými nárazmi zničil provizórne ľadolomy. Následne už narážal do drevených pilierov železničného mosta v Turanoch. Tie postupne vykýval a hrozilo jeho zrútenie. Kryhy o pár hodín doplávali k provizórnemu cestnému mostu v Sučanoch. Zamrznutý Váh mal voľný prietok len z 1/3 toku. Preto zrýchlené kryhy zničili ďalšie ľadolomy a následne narážali na drevenú konštrukciu provizórneho mosta. Hrozilo zrútenie jeho pravej časti. Národná bezpečnosť zastavila prevádzku mosta. Kritická situácia nastala pri píle Slovles v Sučanoch. Odtiaľto až po Vrútky bol Váh ešte zamrznutý a odtok krýh sa asi na pol hodinu zastavil. Voda sa začala vylievať a zaplavovať areál samotnej píly, ako aj železničnú stanicu v Sučanoch. Našťastie sa ľady nad Vrútkami pohli a voda začala opadať. Ľadové kryhy plávali po celej šírke toku Váhu, ale už o 22 hod. bola vodná hladina voľná a plávali na nej už len ojedinelé kryhy. Hladina vody výrazne opadla, čo proti toku pri Sučanoch spôsobilo vážne problémy. Asi 150 m dlhá bariéra sa cez úzky voľný priestor pustila znovu do rýchleho pohybu a plávajúce kusy ľadu opätovne narážali do pilierov mosta.

Na druhý deň, 20. marca o 4:02 hod., piliere druhého poľa mosta nevydržali a ten sa zrútil do Váhu. Následne o 9:30 hod. sa zrútilo aj prvé pole mosta a zvyšné tretie ostalo visieť. Časť mosta sa podarilo zachrániť obetavou prácou 13 vojakov z Vojenského útvaru 4627 zo Žiliny, ktorí nepre-

tržite od 13. hod. 19. marca do 22. hod. 20. marca usilovne rozbíjali a uvoľňovali 2/3 zamrznutého toku Váhu. Našťastie nikto neprišiel o život a ani nebol zranený. Škoda boli hlavne na železničnom moste v Turanoch a drevenom cestnom moste v Sučanoch. Nahromadené ľadové kryhy na dvore píly Slovles jej znemožnili dovoz a odvoz materiálu a preto nebola v prevádzke. Stav vody v rieke Váh bol k 22. marcu normálny. Veľký podiel na záchrane majetkov zohrali vojaci ČSA zo Žiliny a Liptovského Mikuláša, čo svedčí o rýchlej súčinnosti pri riešení prírodných katastrof v tých rokoch.

Povodňová ochranná služba

História povodní je aj históriou stavania protipovodňových hrádzí. Počas obdobia povodní sa hneď na to hrádze opravovali a navyšovali. Z minulosti sú známi tzv. vodnári a brehári, resp. brežní. Tí čistili potoky od stromov a balvanov a zároveň spevňovali brehy riek výsadbou príslušných stromov. Osobitne sa čistili brehy riek tak,

aby sa nezachytávalo naplavené drevo, ktoré bolo nebezpečné pre pltníkov. Uvedené úpravy neslúžili ako protipovodňová ochrana, ale na zlepšenie prietoku potokov a riek.

Až do konca 19. storočia sa hrádze stavali ako násypy kameňov a zeminy, spevnené drevenými palisádami, resp. ako prekážky v toku, ktoré mali slúžiť na lámanie ľadov, alebo ako ochrana pilierov mostov. Po veľkých povodniach koncom 19. a začiatkom 20. storočia vtedajšie inžinierske staviteľstvo Rakúsko-Uhorska vytvorilo tzv. regulačný plán na rieke Váh. Po roku 1918 bol vo vtedajšom Československu založený

Melioračný zväz. Ten mal obyvateľov obcí a miest chrániť pred povodňami a poučovať ich o možných spôsoboch technického riešenia daného problému.

Jedným z rozhodnutí regulačného plánu boli regulačné práce na úseku Váhu vo Vrútkach v rokoch 1906 – 1915, ktoré vypracoval Arzen Aman (vyštudoval vysokú školu technickú v Budapešti, bol odborní-

Náčrt zaplavenej obce Turany, 1925. Štátny archív v Žiline so sídlom v Bytči, pracovisko Archív Martin

kom na vodohospodárske stavby a zaslúžil sa o výstavbu vodohospodárskych zariadení na strednom Slovensku). Vo Vrútkach povodne spôsobovali značné škody. Jarné hromadenia ľadov zaplavovali železničné dielne alebo ohrozovali železničný most. Boli vypracované regulačné zásahy, ktoré mali týmto škodám zabrániť.

Podobné problémy boli aj na rieke Turiec a jej prítokoch. V prvej polovici 19. storočia sú doložené verejné práce na oprave brehov rieky Turiec, od Koštian nad Turcom až k sútoku s Váhom, ktoré vykonávali turčianske obce. Zaujímavo vyznievajú archívne údaje z roku 1865 o devastácii lesných porastov a ich zanedbanej obnove (výsadbe) predovšetkým v Necpalskej doline. Zadržiavacia schopnosť lesa vplyvom nadmernej ťažby bola značne znížená, čím dochádzalo k rýchlemu odtoku zrážok z vyššie položených vrchov do koryta potoka a následným záplavám v oblastiach so zníženou energiou toku.

Za 1. Československej republiky, na základe sledovania povodní na turčianskych vodných tokov sa postupne realizovala regulácia ich korýt.

V roku 1947 boli zriadené vodočetné stanice, napr. v Kraľovanoch na vážskom moste a v Priekope na Turci.

Mesto Martin vybudovalo protipovodňové násypy a hrádze v celej dĺžke toku Turca až po Vrútky už v rokoch 1934 – 1938 a neskôr v rokoch 1963 – 1965 aj v časti od potoka Bystrička po hať pri celulózke, čím bola ochránená aj budúca rozrastajúca sa priemyselná zóna.

Zhrnutie

Povodne v 1. polovici 20. storočia mali vplyv na významnú zmenu krajiny z pohľadu výstavby protipovodňových násypov a hrádzí. Tie aj v súčasnosti spĺňajú

funkciu ochrany majetku a životov obyvateľov, žijúcich v povodňových oblastiach. Z dlhodobého hľadiska sa tento proces môže javiť ako pozitívny predovšetkým z ekonomického hľadiska (ochrana majetku), naproti tomu tieto zásahy negatívne zasiahli do chodu krajiny, resp. živej prírody. Významným je predovšetkým zvýšenie teploty tokov, ktoré priamo ovplyvňuje šírenie predovšetkým vodných a vlhkomilných druhov rastlín a zvierat. Zmenšenie zamokrených území a mokradí (nešťastné odvodňovanie krajiny počas kolektivizácie) zapríčinilo v súčasnosti badateľné zníženie hladín podzemných vôd a rýchly odtok zrážok (spojené s nízkym vyparovaním a vlhkosťou) z Turčianskej kotliny a tým nastupujúce suchá, ktoré sa v súčasnosti prejavujú ako problém v poľnohospodárstve. Nevýhodou je aj zástavba v pôvodných záplavových územiach, kde hladina podzemnej vody je relatívne blízko zemského povrchu a spôsobuje problémy v týchto oblastiach. Aj napriek týmto zásahom, ktoré sú výsledkom ochrany majetku a osôb, je dôležité uvedomiť si dôležitosť zachovania vody v krajine a jej význam pre životaschopnosť budúcich generácií.

Poznámka: publikovaný text je súčasťou obsiahlejšieho článku Bendík A.: Prírodné katastrofy v Turci v prvej polovici 20. storočia. In Zborník SNM v Martine, Kmetianum, roč. XV, 2020, 92 – 131.

Literatúra:

AMAN, A., 1916.Vágszabályozás Ruttka község határában. Vizugyi Kozlemenyek, Budapest, s. 476-509.

MEDŇANSKÝ, A., 2007. Malebná cesta dolu Váhom. Bratislava: Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov. 184 s. ISBN 97880-8061-280-1.

SPOLOČENSKÁ RUBRIKA V ROKU 2021

TAKÝ BOL JANKO NOVÁK

Peter Cabadaj

Storočnica narodenia

„...Umenie je napokon úžasné aj preto, lebo dokazuje, ako sme i ľudsky schopní dosiahnuť vrcholy. Nie preto, že vytvára ilúziu a zakrýva biedu, ale že v nás obnovuje pocit spravodlivosti a že svojou nadzemnou krásou udržuje rovnováhu našej nízkosti...“

Autorom citovaných slov je plodný maliar, kresliar, grafik, ilustrátor a vášnivý športovec Janko Novák, ktorý v tragicky zahynul v SNP. V týchto jarných dňoch si pripomíname storočnicu jeho narodenia. Hoci zomrel mladý, zanechal výrečné silné svedectvo o tom, že sa vedel nadchnúť pre

spravodlivú vec a vo chvíli jej existenčného ohrozenia neváhal obetovať pre ňu aj to najcennejšie, čím človek disponuje.

Biografický rozmer

Svetlo sveta prvý raz uzrel 21. apríla 1921 v Martine, kde vyrastal v žičlivom a inšpiratívnom milieu. Otec Anton, známy typograf, bol blízkym spolupracovníkom Svetozára Hurbana Vajanského. Ako mimoriadne vnímavý chlapec veľmi rád čítal (najmä knihy o umení a jeho tvorcoch), hrával v ochotníckom divadelnom súbore, aktívne sa venoval lyžovaniu, atletike, gymnastike a turistike. Zmaturoval na gymnáziu v rodnom meste a začal študovať na Umeleckopriemyselnej škole v Prahe (1938 – 1939),

Pomník Janka Nováka na Martinských holiach.

odkiaľ po rozpade spoločného štátu prešiel na Slovenskú vysokú školu technickú do Bratislavy. Istý čas bol štipendistom na grafickej akadémii v Lipsku, navštevoval Viedeň. Tvorivý pobyt v Nemecku umožnil Novákovi na vlastné oči vidieť hlboký spoločenský a mravný úpadok „Tretej ríše“, ktorý sa premietol aj do hrubého zmilitarizovania tamojšieho kultúrneho a umeleckého diania. Nepriateľské ovzdušie v ňom ešte výraznejšie prehĺbilo silné antifašistické presvedčenie.

Štart a rozlet talentovaného Nováka usmerňoval známy výtvarník a jeho obľúbený gymnaziálny učiteľ Jaroslav Vodrážka. Vďaka otcovi sa detailne zoznámil s prácou v tlačiarňach a typografickým kumštom. V metropole Turca a neskôr v Prahe a Bratislave spoznal a rozvíjal priateľské kontakty s mnohými umelcami a literátmi. Ako ilustrátor a knižný grafik kooperoval s Maticou slovenskou a jej tlačiarňou Neografia, od roku 1941 bol výtvarníkom „na voľnej nohe“ žijúcim v Martine. Zaujímal sa tiež o výskum a dokumentovanie vzácnych turčianskych historických a kultúrnych pamiatok.

Všestranný tvorca Ťažiskovou líniou Novákovej bohatej tvorby bola kresba. Od čias pražských štúdií vyvíjal systematické úsilie o jej výrazovú náročnosť a slohovosť. Prvá kategória zahŕňa kresby elegicko-baladického charakteru. Aktérmi jednotlivých diel sú trpiaci, životom ubití, pod ťarchou bezmocnosti do seba schúlení ľudia, zobrazení často v dramaticky vystupňovanom svetelnom kontraste. Druhú skupinu tvoria dekoratívne alebo monumentálne štylizované kresby s postavami, vzletne sa dvíhajúcimi do priestoru. Umelec rád používal trhanú stúpavú čiaru, ktorá vytvára smelé obrysy figúr a prírodných javov. Kreatívne prejavoval tiež cit pre kompozične veľkorysé rozvíjanie odvážnych autorských konceptov. Viaceré z voľných kresieb, ilustrácií a gra-

fických listov sú štýlovo príbuzné opusom jeho o niečo staršieho spolužiaka, kolegu a priateľa Vincenta Hložníka. Uvedená skutočnosť zreteľne potvrdzuje čerpanie zo zdrojov spoločných výtvarných tradícií (El Greco, Goya, Daumier).

Ako maliar prijal Novák ideovú a svetonázorovú orientáciu, ktorou svojich študentov kardinálne ovplyvnil Ján Mudroch. V tomto duchu vytvoril figurálne kompozície a krajinárske diela ako metafory priduseného spoločenského ovzdušia v rokoch vojny. Pokiaľ ide o grafickú a knižnú tvorbu, spájal obrazovú eruptívnosť s výrazovou disciplinovanosťou. Spomenieme aspoň ilustrácie ku Gráfovmu Jánošíkovi, kolorované kresby k ľudovým rozprávkam, spoluprácu s matičnou edíciou Dobré slovo, či populárnym detským časopisom Slniečko. Žiaľ, prvú prezentáciu svojho širokospektrálneho diela mal výtvarník až posmrtne (Bratislava, 1946)...

Janko Novák - Jánošík

Zahynul na stráži

Vypuknutie SNP zastihlo Janka Nováka v Martine. Robil spojku partizánskemu

štábu v Sklabini. Po páde rodného mesta a ústupe povstaleckých jednotiek odišiel s blízkym priateľom a kolegom výtvarníkom Viliamom Chmelom 21. septembra 1944 na milované Martinské hole. Spoločne rozšírili rady 2. československej partizánskej brigády M. R. Štefánika, ktorej velil legendárny Viliam Žingor. Osudová nemecká guľka ho ako hlásnika zasiahla pri výkone strážnej služby (miesto úmrtia pripomína na Holiach pomník). Skonal veľmi mladý, mal iba 23 rokov... Pochovaný bol až po vojne, 17. mája 1945, do spoločného hrobu padlých bojovníkov na cintoríne v Martine. Viliam Chmel o rok neskôr pripravil do tlače knihu

Ján Novák 1921 – 1944, ktorú vydalo Povereníctvo informácií v Bratislave (1946).

Na počesť umelca, športovca, vlastenca a bojovníka proti fašizmu sa od roku

1949 koná Memoriál Janka Nováka – preteky v alpskom lyžovaní na Martinských holiach (po ich obnovení vo Valčianskej doline). Spisovateľka a neskoršia disidentka Hana Ponická mu venovala hodnotné dokumentárno-beletristické dielo (1974).

O hrdinstve

Tragický životný príbeh Janka Nováka zobrazil aj známy český športový publicista, autor literatúry faktu a kriminálok Roman Cílek v úspešnom knižnom titule Stopy orlov (1978). Môžeme v ňom objaviť aj tieto slová:

„Čo je hrdinstvo? – pýtajú sa mladí ľudia. Jednotlivé kapitoly knihy, každá svojím spôsobom a z iného zorného uhla, sa pokúša dať odpoveď na túto otázku. Oživujú sa v nich osudy ľudí, ktorí v kľúčovej kapitole našich dejín ako slobodomyseľní orli zanechali ušľachtilé stopy svojich skutkov, ale ktorí by sami seba nikdy neboli nazvali hrdinami, lebo medzi vlastné činy a povinnosti kládli znamienko rovnosti.“

Taký bol aj Martinčan Janko Novák!

VIZIONÁR JOŽO WEIDER...

Peter Cabadaj

50. výročie úmrtia

Oduševnený milovník prírody, lyžiar, turista, horský vodca, odborník na marketing, podnikateľ, vizionár, staviteľ, organizátor akcií „od výmyslu sveta“, fotograf, publicista, farmár, kuchár, muzikant, spevák, výrobca keramiky...

Tým všetkým stihol za svojho života byť činorodý Jozef (Jožo) Weider, rodák z Budatína (24. 6. 1909), ktorého meno, žiaľ, už dnešné generácie Slovákov nepoznajú. Inak je to ale v Kanade, kde zažil fantastickú kariéru. Vybudoval jedno z najväčších športových stredísk v zámorí, od roku 1983 je členom Kanadskej lyžiarskej siene slávy (CSHF – Canadian Ski Hall of Fame), pomenovali po ňom veľký lyžiarsky klub, respektíve slávne lyžiarske preteky. Poďme ale pekne po poriadku.

Jožo Weider tesne po príchode do Kanady

Chata pod Rozsutcom

Vzostup a skvalitňovanie cestovného ruchu v Malej Fatre počas medzivojnového obdobia viedlo aj k postaveniu súkromnej Chaty pod Rozsutcom. Pod sedlom Medziholie v Krivánskej Fatre – v nadmorskej výške 1 155 metrov pri križovatke turistických ciest a prameni vody – ju vybudoval turistický a športový nadšenec Jožo Weider. Útulné zariadenie s tridsiatimi lôžkami bolo dokončené v rokoch 1931 – 1933. Každý voľný kút chaty majiteľ dômyselne vyplnil ľudovými predmetmi z dreva, neskôr ju ešte rozšíril (kapacita osemdesiat postelí). Zásluhou atraktívnej lokalizácie, ako i „marketingových“ ťahov nápaditého a kreatívneho chatára sa objekt stal nesmierne populárnym, vyhľadávaným a navštevovaným miestom.

Spomeňme, že v Prahe Weider zabezpečil vytlačenie turistickej mapy Malej

Fatry vo vtedy netradičnej mierke 1 : 50 000 (formát A2), vlastným nákladom vydal knižku Päť rokov chatárom (1936), ktorú dostávali hostia jeho zariadenia, organizoval beh z Chaty pod Rozsutcom do Terchovej. Víťazov behu odmenil hodnotnými cenami. Na jednom z propagačných letákov môžeme okrem základných informácií a organizačných pokynov čítať: „...Ľudia, aby ste vedeli, terchovskí valasi budú bežať, kto prvý dobehne, hodinky dostane!“

Bezpochyby oprávnene možno konštatovať, že neúnavný Jožo Weider stál pri začiatkoch formovania a postupného rozvoja moderného cestovného ruchu, turistického a športového diania v dnešnom Žilinskom kraji.

Stoh

“To je obrovský kopec a poviem vám, že som ho poznal v zime i v lete. Stoh je celý holý, trávnatý, len z jednej strany sa

Predvojnová pohľadnica Chaty pod Rozsutcom. Archív: J. Haráni

Pohľadnica, ktorú nechal zhotoviť Jožo Weider (1937)

zakúšali do jeho strmého boku skalisté rizne a smrečinové hrebienky. Tráva rastie aj na tej priehlbine, ktorú vidíte od Ištvánovej, a pre ktorú ho Terchovci volajú Rytná. Štyri veľké čriedy oviec sa živia cez celé leto z tej trávy, a ešte ju na jeseň Belanci skosia a odnesú. Už si môžete predstaviť jeho veľkosť. Z vrcholu Stohu uvidíte skoro všetky hrebene slovenských hôr; od Turca k Liptovu až po Oravu, ba vidíte ďaleko do Poľska a na Moravu k Beskydám.

Ja viem, že som len malý človiečik a ty si veľký, obrovský kopec. Vzal si mi sebavedomie, keď som sa na teba odvážil onoho dňa, keď ťa čerti brali. K prvému trianglu to ešte šlo, pod závejom to bolo ako v starej izbe, len potom ďalej, na veľkej lúke, tam to ťalo do človeka. Akoby sa ten sneh bol premenil na milión pichľavých šípov, akoby sa fujak stal obrovskou metlou, chcejúc odmiesť všetko, čo tam bolo. Z polmetrového snehu nezostalo nič. Odkryté zľadovatené steblá trávy cvakali a hartusili, mojou omrznutou vetrovkou lomcoval vietor a čakal som, kedy

ju zo mňa strhne. A k tomu stále nový príval snehu, hoci zem bola dohola vymetená. Ahá, tak asi vypadá monzún v púšti...

Ako som sa dostal k prvému trianglu pod závej, ani neviem. Pôdu mi vietor unášal spod nôh, stále som padal, a či stojím a či sa kĺžem, to som nezistil. Sedel som dobrú chvíľu pod závejom, ale čo to bolo proti tej rozbesnenej lúke. Čo je to jeden malý človiečik proti jednej veľkej hŕbe tejto zeme? Vzdorovať rozbesnenému živlu, či postaviť sa pred hrádzu ľudského nedorozumenia. Čo je horšie? Ťažko povedať, ale ja som skúsil oboje.” (Z knihy J. Weidera Päť rokov chatárom)

V Kanade

Niekedy začiatkom jesene 1938 odcestoval Weider do Anglicka, aby tam získal novú klientelu pre svoju Chatu pod Rozsutcom. Fašistické Nemecko už ale v tom období začalo okupovať časť územia Čiech, a tak urýchlene posiela telegram manželke, ktorá následne s jednoročným synom Ju-

Jožo Weider ako harmonikár (1937)

rajom odišla za „hlavou rodiny“ do Veľkej Británie. Pripomenieme v tejto súvislosti, že Weider bol židovského pôvodu a famílii doma hrozili rasové perzekúcie. V lete 1939 emigrovali Weiderovci z Anglicka do Kanady. Rodinu čakali v zámorí ťažké začiatky. Sprvu Jožo pôsobil ako sezónny lyžiarsky inštruktor v Quebecu v Chateau Frontenac. Onedlho, znovu počas zimnej sezóny, robil to isté v Quebecu – v Alpine Inn v St. Marguerite, kde ho „postretlo veľké šťastie.“ Zoznámil sa tam a spriatelil s Petrom Campbellom, neskorším vplyvným politikom, senátorom, finančným partnerom a mecenášom, ktorý mal eminentný interes participovať na financovaní lyžiarskeho strediska v Blue Mountain v Collingwoode v provincii Ontário (dve hodiny cesty autom z Toronta).

Ako uvádza Paul Stacho, slovenský fotograf a publicista trvale žijúci v krajine javorového listu, „Weiderovci prišli na jar 1941 do farmárskej oblasti Collingwood, kde Jožo (anglicky vyslov Džozo) začal od piky budovať jeden z najväčších lyžiarskych rezortov v Kanade. V roku 1941, viac-menej na kolene, postavil prvý lyžiarsky vlek a na pohon zariadenia použil vyradený motor nákladného auta...“

Mimoriadne agilný a kreatívny Jožo Weider postupne vybudoval v Collingwoode celoročne fungujúce renomované centrum zimných športov. Poskytol dôstojnú obživu stovkám domorodcov, návštevníkom, turistom a lyžiarom okrem iného ponúkal aj vlastné jablká z farmy, z miestnej hliny vyrábal keramiku, založil a prevádz-

koval úspešnú keramickú dielňu... Dlhodobo systematicky zveľaďoval a rozširoval svoje stredisko – až do osudovej tragickej automobilovej nehody v roku 1971 (presný dátum nepoznáme). V napĺňaní Weiderových cieľavedomých zámerov „pokračovali rodinní príslušníci až do roku 2014, keď rezort predali americkej korporácii Intrawest, ktorá ho v súčasnosti prevádzkuje“.

Prvý a posledný raz od svojho odchodu do exilu navštívil Jožo Weider Slovensko, rodnú Žilinu a milovanú Terchovú v roku 1966. Syn George a vnuk boli na Slovensku v roku 2013.

Dnešok

Aktuálne disponuje stredisko Blue Mountain Resort v Collingwoode, ktoré sa rozprestiera v Niagarskom pohorí, 15 lyžiarskymi vlekmi a počas sezóny zamestnáva 1 500 ľudí. Klientela má celoročne k dispozícii bohatú ponuku komplexných služieb – sieť hotelov, reštaurácií, penziónov, rozmanitých obchodov, atrakcií pre mladšie aj staršie ročníky... Ak by ste tam niekedy zavítali, rozhodne navštívte ulicu s názvom Jozo Weider a obľúbený Jozo Bar, ktorého interiér atraktívne mapuje fascinujúci životný príbeh a kariéru zakladateľa najväčšieho lyžiarskeho strediska v kanadskej provincii Ontário. Integrálnou súčasťou „expozície“

je množstvo fotografií, dokumentov, mediálnych reflexií, vecných pamiatok, trofejí, suvenírov...

Záverom uvedieme, že veľké športové stredisko Blue Mountain v Collingwoode navštívi ročne vyše 750 tisíc osôb z celého sveta. Všetko sa to začalo víziou invenčného Žilinčana Joža Weidera, ktorý v ňom z motora nákladného auta zhotovil prvý lyžiarsky vlek...

Zdroj fotografií: archív Petra Cabadaja

SPISOVATEĽ A MILOVNÍK PRÍRODY

RUDO MORIC

Peter Cabadaj

100. výročie narodenia

Patril k najplodnejším, najčítanejším i najprekladanejším slovenským autorom. Štyri decéniá bol tvorivo aj organizačne aktívny vo sfére literatúry pre deti a mládež. Knihy mu vyšli v angličtine, nemčine, ruštine i v jazykoch ostatných národov vtedajšieho Sovietskeho zväzu, dánčine, gréčtine, holandčine, japončine... Celkovo do roku 1981 vyšli jeho diela v 19 rečiach! Koncom marca

2021 uplynulo sto rokov od narodenia spisovateľa, ktorého meno figuruje na mimoriadnej čestnej listine H. Ch. Andersena. Hovoriť budeme o prozaikovi, autorovi literatúry pre deti mládež, publicistovi, veľkému milovníkovi, obdivovateľovi a propagátorovi prírody Rudovi Moricovi (27. 3. 1921 Sučany – 26. 11. 1985 Bratislava).

Curriculum vitae

Na tento svet prišiel do železničiarskej rodiny v turčianskej obci Sučany. Základné vzdelanie získal na ľudovej škole v rodnej obci (1927 – 1933), študoval na gymnáziu v Martine (1933 – 1937) a učiteľskom ústave v Bánovciach nad Bebravou, kde zmaturoval (1941). Popri zamestnaní neskôr absolvoval štúdium na Pedagogickej fakulte UK v Trnave, kde získal doktorát filozofie (1970). Učil v Belej (1941 – 1943)

a Stupave (1948 – 1950), kde redigoval a vydával časopis pre deti Okienko Záhoria (1946 – 1948). Bol osvetovým dôstojníkom a začas redaktorom kultúrnej rubriky časopisu Obrana ľudu (1945 – 1946), pedagogickým referentom a dramaturgom Školfilmu (1948 – 1950), vedúcim oddelenia literatúry pre mládež vo Výskumnom ústave pedagogickom (1950 – 1959), tajomníkom Zväzu slovenských spisovateľov (1959), riaditeľom vydavateľstvá Mladé letá v Bratislave (1959 – 1985). Bol aktívnym členom Komunistickej strany Československa (od roku 1948), pracoval v mierovom hnutí, dlhý čas zastával funkciu predsedu výboru Slovenského literárneho fondu, získal titul zaslúžilý (1975) a národný umelec (1984)... Prakticky od svojich literárnych začiatkov sa programovo venoval širokospektrálnej tvorbe pre deti a mládež. Od roku 1945 aktívne publikoval v mnohých časopisoch (Priateľ dietok, Okienko Záhoria, Slniečko, Naše rozprávky, Ohník, Zornička, Pionierske noviny, Zlatý máj, neskôr aj v Živote, Slovenských pohľadoch, Mladej tvor-