Jaskyne a Hory 2020, časť 3.

roZPrávaNIe o ZauJíMaveJ KNIžKe

Peter cabadaj

ÚTuLNe A CHATY - MALÁ FATRA

Turistické objekty postavené do roku 1949

Bratislava: DAJAMA, 2019. 131 s.

Človek si azda od nepamäti kladie otázku o svojom rodokmeni, o rodokmeni širšieho spoločenstva, hľadajúc vo svojom i v jeho príbehu univerzálny ľudský príbeh. V takýchto úvahách zohráva nezastupiteľnú rolu aj osudový vzťah človeka ku krajine, vrchom, končiarom, holiam, dolinám... Možno tiež preto sa kedysi ľudia rozhodli bližšie objavovať a spoznávať majestát nespútaného prírodného sveta. Akoby citli-

vejšie a presnejšie chceli cítiť pod svojimi chodidlami mágiu krajiny, akoby sa im na obuvi predierala podrážka; možno to je z poznania, že na koniec každý prichádza bosý. Pokolenia prichádzajú i odchádzajú, prírodné krásy trvajú. A dokiaľ trvá príroda, trvá i ľudský príbeh. Je to jeden príbeh. Preto je ľudské pýtať sa seba i vecí dookola: kto si a odkiaľ prichádzaš?

Kto sa bojí tejto otázky, nie je čistý. Niet archaických tém. Nech berieš do dlane čokoľvek, máš iba dve možnosti: alebo na to vidíš, alebo nevidíš. Všetky ostatné prívlastky zahaľujú podstatu.

Takéto pocity vo mne vibrovali po prečítaní publikácie autorského kvarteta Andrej Bendík, Ľubomír Bernát, Miroslav Herchl a Ladislav Khandl o malofatranských turistických útulniach a chatách, ktoré boli postavené do roku 1949. Výpravná kniha, pozoruhodná z viacerých aspektov, vznikala niekoľko rokov. Tvorcovia oslovili široké spektrum zainteresovaných osôb zo Slovenska i Čiech. Mnohí prispeli spomienkami, zápiskami, rozličnými reprodukciami a najmä unikátnymi historickými fotografiami.

Krajina šťastia

Do začiatku 19. storočia sa v horských oblastiach Malej Fatry vyskytovali poväčšine len pastieri, drevorubači, pytliaci, bylinkári, k Veľkému Rozsutcu smerovali kroky hľadačov bájnych jánošíkovských pokladov. Prvá polovica 19. storočia však predstavuje zlom, lebo do tejto oblasti začínajú prichádzať ľudia, pre ktorých sa objavovanie prírodných krás stalo neodmysliteľnou súčasťou životného štýlu. Z tých čias

pochádza aj sugestívny článok, uverejnený v roku 1835 na stránkach almanachu Zora. Autorom textu s názvom Krajina šťastia (publikovanom v bernolákovskej slovenčine) je žilinský rodák, spisovateľ, publicista, profesor na právnickej fakulte a neskôr advokát v Budapešti Anton Ottmayer.

Nádherné prírodné scenérie Turca taktiež vytvárali optimálne podmienky na rozvoj turistiky. Korene tejto činnosti siahajú do éry slovenského národného obrodenia, keď spolky vo vtedajšom Turčianskom Svätom Martine organizovali poldňové výlety na Stráňe, Osikovú, Bôrovú a inde. Od roku 1862 – v dátume 6. alebo 7. júna – sa martinská verejnosť pravidelne stretávala na Stráňach pri oslavách na pamiatku Memorandového zhromaždenia.

Prelomové udalosti

Kľúčovým faktorom pri postupnom zriaďovaní útulní a chát (aj) v horách Malej Fatry bol vzrastajúci záujem ľudí o turistiku a lyžovanie. Z historického hľadiska nesmieme obísť vybudovanie Košicko-bohumínskej železnice (1871) i Šalgotariánsko-vrútockej železničnej trate (1873). Spomínaný fakt logicky vyústil vo svojich dôsledkoch i do všestrannej činnosti organizovaných turistických spolkov, ktorým vlakové spoje-

nie umožňovalo bezproblémové navštevovanie vzdialenejších lokalít.

Najstarším objektom svojho druhu postaveným na teritóriu Malej Fatra bola Majláthova útulňa, ktorú odovzdali do užívania v roku 1895. Zrubová chatka pozostávala z dvoch malých izieb, v každej boli štyri postele. Útulňa sa nachádzala na severnom svahu Veľkého Kriváňa v nadmorskej výške 1 250 metrov – v časti Majláthove polianky pod Červenou hlinou.

Fundamentálny prelom vo všetkých sférach dobového života znamenalo konštituovanie prvého spoločného štátu Čechov a Slovákov (28. 10. 1918), ktoré viedlo aj k ďalekosiahlym zmenám v organizovanej turistike na Slovensku. Postupne začali vznikať rôzne kluby a spolky, v oblastiach Krivánskej Fatry a Lúčanskej Fatry sa stavali nové objekty. V recenzovanej knihe je venovaná bližšia pozornosť existencii nasledujúcich útulní a chát: Útulňa Andreja Halašu, Révaiova útulňa, Bošániho útulňa, Lamošova útulňa, Chata pod Chlebom, Chata pod Rozsutcom, Bagarova chata, Útulňa pod Fatranským Kriváňom – na Meškalke, Flochova chata, Chata na Martinských holiach, Longrif búda, Chata mieru, Chata pod Suchým – na Plešeli, Dvořáčkova útulňa, Chata na Kľačianskej Magure, Útulňa pod Reváňom.

Okrem známych chát a útulní v oblasti Krivánskej Fatry využívali miestni turisti, lyžiari a ich hostia rôzne súkromne postavené objekty. Tieto mali často skromnú rozlohu aj vybavenie a slúžili skôr na núdzové ubytovanie počas celoročných výletov. Autori publikácie ich predstavujú v kapitole Ďalšie chaty v Krivánskej Fatre.

Najvychytenejšími zariadeniami boli Vendovka, Dolejšího chata, Révaiova chata na Mojskom grúni, Pongrácka a Chata nad Šútovom (Romanna). Popri privátnych objektoch alebo chatách v správe turistických spolkov boli záujemcom k dispozícii aj nocľahárne vo Vrútkach a Martine (viac v kapitole Ubytovne v Turci).

Jedna z posledných fotografií útulne na Meškalke (20. 6. 1943). Zdroj – recenzovaná kniha

doplnenie chýbajúcich faktov Uvedené informácie o súkromných

zariadeniach rozšírime o fakty, ktoré v knihe nefigurujú, nakoľko nimi autori nedisponovali. Potrebám cestovného ruchu a zvýšeného záujmu o turistiku, horolezectvo a lyžovanie sa v druhej polovici 30. rokov začali prispôsobovať i niektorí obyvatelia Terchovej. Krčmár Michal Hanuliak postavil v časti Vyšné Kamence ubytovňu a stanicu Klubu slovenských turistov. V centre obce prevádzkoval Ondrej Cingel ubytovací hostinec Pod Kriváňom, kde podávali celodennú stravu. Pri zariadení bola nainštalovaná tabuľa s užitočnými informáciami o dedine a jej okolí. Obchodník Štefan Križo vydával vo vlastnej réžii pohľadnice Terchovej a Vrátnej, oproti obecnému úradu sa nachádzala veľká prehľadná orientačná mapa. Ťažiskovú líniu textovej časti knihy predstavuje ozrejmenie pozadia vzniku a budovanie jednotlivých malofatranských útulní a chát, nevynímajúc zaujímavé informácie o všakovakých problémoch, peripetiách, nepredvídateľných okolnostiach, vynaložených financiách, personálnych, vlastníckych, respektíve majetkovo-právnych vzťahoch, lôžkových kapacitách, návštevnosti, cenových reláciách poskytovaných služieb, vypálení väčšiny objektov na sklonku druhej svetovej vojny... Pozornosť je, samozrejme, venovaná aj zakladaniu a činnosti turistických klubov, rôznym športovým, spoločenským, duchovným a iným akciám. Čitateľovi pred očami defiluje plejáda zväčša neznámych alebo v prúdení času zabudnutých mien, ktoré písali interesantné kapitoly skúmanej látky.

Zhutnený informatívny charakter textu umocňujú rôzne dobové udalosti, zaujímavosti, kuriozity, nechýbajú ani náznaky silných ľudských príbehov, korešpondujúcich s danou témou. Napríklad s Bagarovou chatou je spojený tragický príbeh z čias SNP, ktorého hlavnými aktérmi boli medik Evžen Karvaš a študent ekonómie Vladimír Blahovec. Obaja nerozluční

Bagarova chata pod Minčolom s viditeľnou terasou pred chatou, v pozadí hrebeň Krivánskej Fatry (1943). Zdroj – recenzovaná kniha

kamaráti položili svoje životy vo vrútockom chotári v nerovnom boji proti fašistickej presile. Traduje sa, že údajne večer pred osudným bojom prijali statoční mládenci v Bagarovej chate sľub, že sa neopustia, nech príde k čomukoľvek. Napokon obaja zomreli tesne po sebe a pri sebe – akoby v symbolickom objatí. Preto môžeme na ich spoločnom pomníku vo Vrútkach čítať pôsobivé slova: Verní v živote – nerozluční v smrti.

Karol Skřipský

Andrej Bendík v Predhovore na strane 6 spomína v súvislosti so Štefanovou

„drevený penzión Karola Skřipského, ktorý bol postavený v roku 1934, mal 25 postelí a roku 1937 ho majiteľ rozšíril o trakt s pätnástimi lôžkami“. Viac údajov o tomto mimoriadne obľúbenom turistickom

zariadení, jeho majiteľovi a prevádzkovateľovi už v knihe nenájdeme. Keďže som sa v minulosti zaoberal osobnosťou renomovaného filmového režiséra, scenáristu a fotografa Karola Skřipského (15. 7. 1908

10. 3. 1993), môžem spresniť a doplniť citované slová o niekoľko informácií. Ako brniansky vysokoškolák a v tom čase už známy horolezec Skřipský neodolal vábeniu malofatranských hôr, zanechal štúdium a v roku 1933 sa usadil v Terchovej – osade

Štefanová, kde na jej okraji postavil chýrny Horský hotel (tak nazval vyššie spomenutý „drevený penzión“). Mimochodom, ako vôbec prvý zliezol povestnú vežu Dbenka v „skalnom meste“ pod Veľkým Rozsutcom.

Štýlový objekt, ku ktorému v roku 1937 počas rozširovania lôžkovej kapacity pribudol aj malý bazén, predstavoval na tie časy nezvyčajný komfort. Spomenúť treba i fakt, že práve Skřipský presvedčil slávneho českého režiséra Martina Friča a riaditeľa produkcie Karla Hašlera, aby druhého filmového Jánošíka nakrúcali vo Vrátnej (pôvodne ho chceli realizovať v Slovenskom raji). Dôverný znalec horského prostredia a uznávaný fotograf Skřipský fundovane argumentoval tým, že Vrátna a okolie disponujú najpô-

sobivejšími autentickými exteriérmi. Film Jánošík (1936) s nezabudnuteľným Paľom Bielikom v titulnej role – aj vďaka magickej prírodnej scenérii a atmosfére – zožal mimoriadny divácky úspech a bol obrovskou medzinárodnou reklamou Terchovej a Malej Fatry. Platilo to i v prípade Horského hotela, kde bol ubytovaný filmový štáb a neskôr tiež mnohí spisovatelia, výtvarníci, športovci, členovia vedeckých expedícií... Svoje zariadenie v Štefanovej prevádzkoval Skřipský necelých sedem rokov. Za Slovenského štátu ho z rasových dôvodov prenasledovali, útočište našiel v horách Malej a Veľkej Fatry, bol aktívnym účastníkom SNP. Horský hotel viedol do roku 1944 Milan Šaradin. Počas vojnových udalostí bol obľúbený turistický objekt – rovnako ako viaceré iné chaty a útulne v Malej Fatre – vypálený. Rodák z Brna, celoživotný milovník a oduševnený propagátor hôr K. Skřipský, už po oslobodení v Štefanovej nepôsobil. Naplno sa venoval realizácii dokumentárnych titulov (reflektujúcich najmä slovenské, európske aj svetové prírodné témy), pričom v dejinách československej kultúry a umenia figuruje ako jeden z priekopníkov línie autorského filmu. Bohaté dielo mu prinieslo niekoľko prestížnych domácich i medzinárodných ocenení. Karol Skřipský žil od roku 1968 v exile, kde napokon vo Švajčiarsku (Urdorf) aj zomrel.

Jožo Weider

Hoci rozsahom neveľkú, ale kvalitne spracovanú obsahovú stránku knihy sprítomňuje, dopĺňa, rozširuje a umocňuje bohatá a nesmierne vzácna vizuálna dokumentácia. Pozostáva z úctyhodných takmer 300 dobových obrazových jednotiek a tvoria ju čiernobiele i farebné fotografie, pohľadnice, tablá, kresby, karikatúry, grafické návrhy chát, reprodukcie máp, stavebných plánov a vizualizácií, znakov turistických a lyžiarskych klubov, artefaktov, rozličných druhov propagačných materiálov, reklám, suvenírov, kovových príveskov, pozvánok,

Chata pod Rozsutcom, v pozadí Veľký Rozsutec (asi 1960). Zdroj – recenzovaná kniha

oznamov, pamätných listov, hlavičkových papierov, pečiatok, zápisníc, textov z návštevných kníh, rukopisov, archívnych dokumentov a iných memorabílií. Z logických dôvodov nebolo možné uviesť presný popis každej historickej fotografie – najmä snímok s väčším počtom ľudí. Čitateľ sa takto napríklad na strane 40 (fotografia hore) nedozvie, že muž hrajúci na harmonike je legendárny organizátor spoločenského diania v Jánošíkovom kraji, športovec, fotograf, publicista a muzikant Jozef (Jožo) Weider, ktorý v rokoch 1932 a 1933 postavil svoju privátnu Chatu pod Rozsutcom. Ako je faktograficky správne uvedené na strane 50, Weider z obáv o vlastný život (mal židovský pôvod) odišiel hneď po rozpade Československa (1939) do exilu, kde urobil fascinujúcu kariéru. Blízko Toronta (Blue Mountain v Collingwoode) vybudoval renomované lyžiarske stredisko s množstvom vlekov, ktoré patrilo medzi najväčšie a najmodernejšie v Kanade i celom zámorí. V roku 1983 Weidera zaradili do Siene slávy Kanadského múzea lyžovania, pomenovali po ňom veľký lyžiarsky klub a na pamiatku niekdajšieho majiteľa Chaty pod Rozsutcom sa dlhodobo organizujú populárne lyžiarske preteky.

Medzi riadkami

Tvorcovia knihy v Poďakovaní, ktoré nasleduje v závere po zozname literatúry a prameňov, vyjadrili nádej, že „táto publikácia osloví tých, ktorí majú vo svojich archívoch ďalšie výnimočné fotografie a informácie o histórii útulní a chát z okolia Turčianskej záhradky, o ktoré sa budú v budúcnosti ochotní podeliť s priaznivcami a milovníkmi života v horách“. Pevne verím, že k tomu príde a záujemcovia budú mať raz k dispozícii doplnené (aj o menný register), rozšírené a upravené vydanie atraktívneho titulu značnej historickej hodnoty. Mňa už kniha oslovila a rád poskytnem svoj osobný archív, poznatky, kontakty a odporúčania.

Vrchy sú ako vzťahy, ktorých sa v živote dotkneme. Každý nás ovplyvní, niečo v nás prebudí, vyprovokuje, niečo pochová, niečo nám vezme, niečo dá, dlho v nás doznieva a ak je výnimočný, formuje z nás lepšieho človeka. To všetko sa môže stať – aj vďaka turistike. Zásluhou prírody žijeme farebnejšie a plnšie životy. Spoznávanie hôr, vrchov či dolín nám umožňuje fantastické veci, uletieť a odstrihnúť sa od každodennej reality a stereotypov, zažívať nevídané a počuť neslýchané. A v časoch, keď kulminuje trend super zdravého životného štýlu, je turistika tou najdokonalejšou fit potravou pre naše telo i dušu. Aj takýto odkaz som si našiel kdesi medzi riadkami v knihe o turistických objektoch postavených v Malej Fatre do roku 1949.

Martinský bača 1951

Ilustračné foto: Archív Milana Stuchlého

SK u TOČNÉ HO d NOTY ZOSTÁVAJÚ

Nikolaj Bonda

Pred štyridsiatimi rokmi som si ako študent kúpil drobnú ale na informácie bohatú knižku. Vyšla vo vydavateľstve Šport, slovenské telovýchovné vydavateľstvo, Bratislava v náklade 15 000 kusov. Písal sa rok 1980. V novej edícii Turistický sprievodca ČSSR vyšiel v poradí ako prvý sprievodca Malá Fatra. Za knižku som zo svojho študentského vreckového zaplatil 26 Kčs (korún československých). Vyplatilo sa. Poskytla mi cenný zdroj informácií, z ktorých čerpám dodnes. Sprevádzala ma pri spoznávaní Malej Fatry. S jej pomocou som mohol spoľahlivo a bezpečne plánovať náročnejšie túry. Nečudo. Pripravili ju znalci hôr, členovia horskej služby Jozef Gargulák a Vladimír Križo v spolupráci s kolektívom odborníkov. Dodnes som im vďačný za užitočné informácie nielen pre letné turistické aktivity, ale aj zimnú turistiku, lyžovanie na zjazdovkách i vo voľnom teréne, lezenie, vodácku turistiku a mototuristiku. Odhaľovala mi i dejiny, pozoruhodnosti a pamiatky v obciach roztrúsených pod Malou Fatrou. Z končiarov Malej Fatry som s ňou spoznával a pomenovával nielen okolité vrcholy ale i vzdialenú Lysú horu v Moravsko-sliezskych Beskydách. Považujem ju za univerzálnu malú vlastivedu.

Koncom roka 2020 sme si pripomenuli 10. výročie úmrtia Jozefa Garguláka, horolezca, lyžiara, publicistu a fotografa.

Dňa 1. februára 1958 prišiel Jozef Gargulák do Vrátnej za svojim prvým zamestnaním. Bol prijatý do Horskej služby. Od roku 1964 až do odchodu na dôchodok v roku 1989 bol náčelníkom Horskej služby Malá Fatra vo Vrátnej. Slúžil oddane ľuďom

v roKu 2020

v horách. S pokorou prijímal všetky životné skúšky v horách. Jeho pozoruhodný životný príbeh ho zaslúžene doviedol do Terchovskej siene slávy. Mnohí ho poznajú ako autora viacerých populárnych turistickým sprievodcov. Zaujímavá je však aj jeho literárna tvorba, v ktorej pretavil svoje zážitky z hôr, svoj pohľad na krásy prírody a život v horách. Jeho rozprávanie je hlboko ľudské.

Jozef Gargulák neodmysliteľne patrí do sveta hôr. Sme radi, že z jeho pozostalosti môžeme čitateľom poskytnúť malú ukážku z jeho tvorby. Vybrali sme dva príbehy z krásneho a nepodplatiteľného sveta hôr v publikácii PRÍBEHY NIELEN Z VRÁTNEJ vydanej in memoriam.

Jozef Gargulák

(03. 03. 1928 – 14. 12. 2010)

Pôrod

Niečo ma zobudilo. Vstal som a pozerám na hodiny. Je pol jednej v noci. Opäť som si ľahol. Keď som už zaspával, znovu sa ozvala z dolnej stanice sedačkového výťahu siréna. Jedenkrát, dvakrát – šesťkrát. Aj-jej, niečo sa deje. Treba vstať, obliecť sa do chladného počasia a zobudiť vedúceho výťahu.

Volám na neho, búcham na dvere. Otvorí mi rozospatá manželka. „Nie je doma, je na porade v Ružomberku.“ Tak budím kolegu Milana. „Vstávaj, siréna volá o pomoc.“ Schádzame do dolnej stanice výťahu. Krútim kľučkou staručkého telefónu, ten je však na hornej stanici zamknutý. Odpovedajú znovu sirénou. Beriem kľúč od služobnej miestnosti na hornej stanici. Mali sme vtedy s výťahármi takú dohodu. Milan púšťa výťah, hodí na mňa výťahársky ovčí kožuch a so slovami: „Dávaj pozor, ro-

bíme všetko proti predpisom,“ sa strácam aj so sedačkou v tme. Je to zvláštny pocit sedieť na sedačke niekoľko metrov nad zemou, zdá sa mi, ako by obloha bola bližšie ako terén podo mnou, ktorý nevidím.

Prešlo dlhých dvanásť minút a sedačka vbehla s hukotom do hornej stanice. Brzdením nohou po dlážke som ju zastavil. Šiesti zimou skrehnutí chlapi sa zhŕkli okolo mňa a rozprávali, mleli jeden cez druhého. „Ticho,“ zavolal som. „Najprv otvoríme služobnú miestnosť, aby som sa mohol telefónom ohlásiť, že som už tu a potom sa budeme rozprávať.“ Milan zastavil výťah. Chatára som zobral do služobnej miestnosti a ten s radosťou, že už zodpovednosť prevezme zaňho niekto iný, vysypal zo seba. „To dievča, taká hanblivá Kača, rodí. Treba ju rýchlo stiahnuť dole. Voda už odišla.“

Dievča sme preložili zo saní tak, ako bola zakrútená v záchrannej deke , na se-

dačku. Ešte som ju priviazal k operadlu sedačky, aby nemohla vypadnúť. Zavolal som Milanovi. „Sme pripravení, veziem dievča ktoré rodí, zožeň nejaké staršie ženy, čo už rodili, aby mi pomohli, ja o pôrode nič neviem. Zavolaj sanitku a pusť výťah.“ Vyšli sme z hornej stanice. Na prvých dvoch stožiaroch so sedačkou riadne zatrepalo. Dievča, ktorému som doteraz nevidel tvár, začalo riadne kričať. Žiadne utišovanie nepomáhalo. Ani som nevedel, či bola v chate ako hosť, alebo je z personálu. Dolu čakal Milan. Nosidla pripravené. Dievča sme odviazali zo sedačky a preniesli do malej ošetrovne v Horskej. Milan hovorí: „Bol som zobudiť vedúcu chaty, je to bývalá zdravotná sestra, ale nevstala. Idem zobudiť Terezku.“ A odišiel. Keď som rozhrnul hrubú, nie práve najčistejšiu záchrannú deku, našiel som v lone ženy malý, hýbajúci sa uzlíček. „Och, čo ja teraz?“ Vedel som, že novorodencovi treba dať po zadku, aby začal plakať. Vreckovkou som mu trochu vyčistil ústa, chytil za nožičky a capol po zadočku. Ale nič. Žiaden krik, alebo plač. Capol som ho ešte raz a ešte raz silnejšie a na moju radosť dieťatko začalo vrieskať. Chvíľku som zmätkoval, ale vedel som, že treba odstrihnúť pupočnú šnúru. Pot mi stekal po celom tele, hádam až do topánok. Našiel som kancelárske nožnice, ruky sa mi triasli, ale som ju odstrihol a zaviazal na oboch koncoch. Chcel som dieťatko položiť späť do lona matky, lebo v miestnosti bolo dosť chladno, ale už to nešlo. Mamička mala zakliesnené nohy, zatiahla deku a bola rozhodnutá neodhaliť sa pred cudzím chlapom. Zvesil som z vešiaka nie práve čistý plášť, poutieral a zabalil doň dieťa. Po chvíli som si uvedomil, že v ošetrovni je asi poriadne zima, to len ja zo strachu som sa potil. Vyzliekol som svoju páperovú vetrovku a zabalil dieťa do nej. Pred dverami nastal dupot. Vrátil sa Milan s Terezkou. Zhlboka som si vydýchol. Terezka rozbalila a popozerala dieťa. „Ja by som tiež nevedela nič iného urobiť.“ Vrátila sa

Jozef Gargulák pri lezení v Tatrách. Foto z rodinného albumu

domov, doniesla staré plienky po svojich deťoch a vankúš. Teraz to už vyzeralo ako dieťa v perinke. Milan doniesol elektrickú piecku a čakali sme na sanitku. Viedli sme zbytočné reči, či bude voľná sanitka, či dovezie aj pôrodnú babu a podobne.

Začalo sa rozvidnievať. Prišla sanitka a pôrodná baba ma pochválila. Bol som hrdý na svoj výkon. Hneď som si povedal, že musím presadiť na zdravotnej komisii, aby zaradili do zdravotných prednášok pre všetkých členov Horskej služby aj prednášku o pôrode.

Dievča porodilo a odišlo. Nevedeli sme jej meno ani nič o nej. Vankúš, ktorý dala Terezka, sme našli asi po polroku pri dverách ošetrovne. Chatár z chaty nám povedal jej údaje a že bola zamestnaná na chate. Tiež sa priznal, že ešte nikdy sa tak neponáhľal na stanicu výťahu ako s tou dievčinou. No a taška, ktorú mala dievčina so sebou, bola údajne plná vecí, ktoré sú potrebné k pôrodu.

Terchovskí jaskyniari a jaskyňa vo Vrátnej Na Slovensku je viac ako tritisícšesťsto jaskýň. Aj keď iba dvanásť z nich je sprístupnených pre verejnosť, ani ďalšie neuniknú pozornosti obyvateľov a záujemcov. Najväčší záujem o jaskyne prejavujú jaskyniari. Sú to zvedaví ľudia, ktorých zaujíma, čo sa v podzemí nachádza. Jaskyne sa vyskytujú vo väčšine pohorí Slovenska. Výnimkou nie je ani Malá Fatra. Výdatná krasová vyvieračka v Krivánskej rizni vo Vrátnej vzbudzovala oprávnenú nádej, že vytekajúce vody vytvorili v podzemí jaskynné priestory. Mnohí jaskyniari sa už dávno pokúšali preniknúť do podzemia vyvieračkou alebo niektorou z menších jaskýň na okolí, avšak výsledky neboli úmerné vynaloženej námahe.

Až raz sa vedúci jaskyniarov v Terchovej Adam Vallo s niektorými ďalšími členmi chytili do práce. Začali kopať na mieste voľakedajšieho vyvierania vody.

Prekopali zanesený otvor starej vyvieračky vo svahu asi dvadsať metrov nad dnom Krivánskej rizne. Keď po roku práce za rozbitým balvanom zaznela ozvena, vari najkrajší zvuk pre jaskyniara, otvoril sa vchod do novej neznámej jaskyne. Bolo to vo februári 1972. Tvrdá a špinavá práca bola korunovaná úspechom. Postupne preskúmali približne stopäťdesiat metrov. Na konci narazili na vodný sifón, ktorý sa im nepodarilo odčerpať. Správne usúdili, že sifón má vlastný prítok vody a musí súvisieť s vyvieračkou. Po niekoľkých rokoch pozorovania sa raz Adam Vallo odhodlal, že sifón prepláva na nádych. Podplával ho a tak objavil ďalšie priestory a riečisko, ktoré zásobovali sifón vodou a preto ho nebolo možné odčerpať. Do súčasnosti sa jeho výkon považuje za jeden z najodvážnejších v histórii slovenského jaskyniarstva. Nie celých tridsať metrov voľnej chodby však znova ústi do sifónu. Tento si už nedovolil podplávať. A tak bolo treba opäť čakať. Čakať na vhodný výstroj a potápačov. Uplynulo niekoľko rokov, kým sa na prieskume jaskyne začalo znova pracovať. Medzitým sa zdokonalila technika speleopotápania a do vyvieračky boli pozvaní potápači z Demänovskej doliny, ktorí mali skúsenosti s prekonávaním podobných sifónov zo zaplavených častí demänovského systému. Prvú orientačnú akciu uskutočnili v lete 1983 a po zhodnotení situácie vypracovali plán, ako podplávať ďalší sifón. Za pomoci špeciálnych prác, vykonaných pod hladinou vody, sa potápačom V. Žikešovi a L. Kokavcovi podarilo uvoľniť cestu za prvú úžinu v treťom sifóne a preplávať ďalších dvadsaťpäť metrov. Tam však narazili na úzku puklinu, ktorú bežne používanou potápačskou technikou nebolo možné prejsť. Až prvého júla 1984 sa podarilo V. Žikešovi prekonať najužšie miesto v sifóne a postúpiť o ďalších dvadsaťpäť metrov. Po vytvorení špecializovanej potápačskej skupiny pri vtedajšej speleologickej spoločnosti opäť pokračovali v prieskume.

Aj potápači z Košíc a Trenčína prekonali v tejto jaskyni dva sifóny. Ani oni sa však do širších priestorov nedostali. Pre mnohé ďalšie prekážky sa im nepodarilo postúpiť ďalej. Doteraz je preskúmaných stodeväťdesiatdva metrov, do ktorých sa dá vojsť bez potápačského výstroja. S potápačským výstrojom prešli potápači do vzdialenosti deväťsto metrov.

Jaskyňa nemá doteraz takmer žiadnu sintrovú výzdobu, iba malé ostré výrastky sintra. Terchovských jaskyniarov tu čaká ešte veľa práce. Možno, že to už bude robiť mladšia generácia. Ale ľudia budú vždy zvedaví na tajomstvá, ktoré sa ukrývajú pod zemou. Doteraz objavené priestory nie sú vhodné na sprístupnenie, je to však vzácny prírodný jav, rozširujúci krásy Vrátnej.

ŤAŽKO uVeRITeĽNÉ JuBILeuM

Peter Cabadaj

V umení niet pokroku ako vo vede – človek nemôže maľovať lepšie ako starí majstri, môže len maľovať inak. Tieto slová v plnej miera platia aj v prípade výtvarníkov, ktorí sa razantne prihlásili o slovo v druhej polovici 50. rokov minulého storočia. Nechýbali medzi nimi ani členovia legendárnej Skupiny Mikuláša Galandu (prvú verejnú spoločnú prezentáciu mali v decembri 1957 v Žiline).

Zdeno Horecký

Maliar malofatranskej prírody

Išlo o reflexívne typy rozhľadených tvorcov, ktorí za žiadnych okolností nikdy nič neponechávali hrám náhody. Naopak, neúnavne zvádzali poctivý, neľahký zápas o konečný tvar a myšlienkovú vyhranenosť každého svojho obrazu, grafiky, sochy, inštalácie... Neodmysliteľnou súčasťou tejto silnej generačnej vlny je aj čerstvý deväťdesiatnik akademický maliar ZDENO HORECKÝ – najstarší aktívny výtvarník na Slovensku, obdivovateľ prírody a dlhoročný

Širokospektrálny tvorca

Narodil sa 27. novembra 1930 v dnešnej žilinskej mestskej časti Bytčica. Študoval na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave – na oddelení krajinárskeho maliarstva u profesorov Jána Mudrocha, Bedricha Hoffstädtera a Dezidera Millyho (1950 – 1955). Venuje sa komornej krajinárskej maľbe, kresbe, ilustrácii a grafike; v minulosti zhotovoval aj diela, ktoré sa uplatnili v spojení s architektúrou. Navrhol a realizoval monumentálne mozaiky, smalty, reliéfy, fontány a priestorové objekty.

dobrovoľný člen Horskej služby Malá Fatra.

Zdeno Horecký v roku 2016. Foto: M. Kosec

Zdeno Horecký: V Tiesňavách vo Vrátnej (olej, 1957 – 1959; v súkromnej zbierke)

Popri výtvarnej tvorbe sa venoval aj publicistike a organizačnej činnosti pretavenej, napríklad, do rôznych projektov Umeleckej besedy slovenskej, medzinárodných sochárskych sympózií a maliarskych plenérov v Terchovej a Zázrivej... Ako pedagóg založil v roku 1961 spolu s kolegom Františkom Behúňom výtvarný odbor na Ľudovej škole umenia – dnes Základná umelecká škola Ladislava Árvaya v Žiline.

Zdeno Horecký mal nespočítateľné množstvo individuálnych a kolektívnych výstav doma i v zahraničí, jeho diela tvoria súčasť fondov mnohých domácich, európskych aj svetových galérií, súkromných

zbierok fyzických a právnických osôb. Maľba Zázrivá – Ukrižovanie bola odovzdaná pápežovi Jánovi Pavlovi II. ako dar Slovenskej republiky k Vianociam 1994. Umelec dlhodobo striedavo žil a tvoril v Bratislave

Zdeno Horecký: Drotár (olej, 1957; v zbierkach Považského

a Zázrivej, v súčasnosti v Žiline.

Virtuózny farebný koncert

Námety pre svoje diela čerpá z prírodných scenérií, tradície, zvykoslovia, reálií a duchovných prameňov oblastí severného Slovenska – Oravy, Kysúc, Horného Považia a najmä krajiny pod Malou Fatrou. Autorove prepracované maliarske postupy a kompozície zreteľne signuje hlbší myšlienkový

múzea Žilina)

Zdeno Horecký: Jeseň v Zázrivej (olej, 1999; v zbierkach Oravskej galérie Dolný Kubín)

Zdeno Horecký: Zimný deň pod Rozsutcom (olej, 1998; v súkromnej zbierke)

kontext, v ktorom sa vždy slobodne pohyboval, programovo rozvíjal a v súradniciach ktorého dodnes vytrvalo hľadá a nachádza nevyčerpateľné inšpiračné zdroje. Ide o kontext bytostnej zviazanosti s mikrokozmom svojho života a krajiny, pričom Horeckého maliarsky svet sa rokmi pôsobivo menil na veličinu, v mene ktorej citlivo prehlboval princípy vlastnej tvorby smerujúcej od pocitu, vnemu či javu k podstate – a naopak. Nenahraditeľnú „službu“ mu v naznačenom ohľade a úsilí zabezpečuje a poskytuje zobrazený motív. Jedným dychom však na druhej strane musíme zdôrazniť, že vo výtvarníkovom umeleckom programe nikdy nechýbala túžba vyskúšať si nosnosť farby, jej vzťah k tvaru či línii. Správa o vnútornom individuálnom svete, dychu a pulzovaní krajiny je na jednotlivých obrazoch zároveň aj univerzálnou výpoveďou o živote, videnom a prežitom optikou vysokého stupňa citovej zaujatosti. V koloračnom riešení dominantných motívov prevládajú veľké plochy čistých žiarivých tónov základných a komplementárnych farieb. Zostava a štruktúra použitých farieb je namiešaná precízne i kompaktne, akoby navonok, bez priamej súvislosti a zreteľnej konfrontácie s optickou realitou. Možno to povedať aj tak, že v Horeckého kumšte výtvarná krása spočíva v neakcentovaní zbytočných efektov a lacnej exhibície ťažkých kalibrov. Hoci si tvorca ponecháva slobodu pri voľbe kolorovanej škály, nevládne s farbou ľubovoľne, pretože si stále a permanentne udržiava silnú väzbu k východiskovému motívu. Niekde tu pramení príťažlivosť a životnosť jeho maľby, ktorú možno pokojne vnímať ako virtuózny farebný koncert založený na osobitej, prepracovanej rukopisnej štruktúre svojich diel.

Vášeň zvaná Rozsutec

Znie to možno neuveriteľne, ale Zdeno Horecký, čestný občan Terchovej, prezentoval vlastné obrazy už na „nultom“

ročníku Jánošíkových dní, konanom 15. –16. augusta 1959. Podujatie malo vtedy názov Jánošíkovská Terchová a okrem výstavy spravil umelec aj plagát a scénu javiska. Hlboký, doslova osudový výtvarníkov vzťah k vrchu Rozsutec či Malej Fatre potvrdzuje množstvo expozícií, uskutočnených doma i v zahraničí. Nateraz posledná sa konala v Terchovskej galérii umenia začiatkom augusta 2016. Výstava s veľavravným názvom Môj život s Rozsutcom bola reprezentačným výberom z umelcovho diela, ktoré vznikalo v úctyhodnom časovom rozpätí šesťdesiatich rokov (1956 – 2016).

Podľa kunsthistorika Ľudovíta Petránskeho dokáže Horecký „úspešne zachytiť určitú atmosféru krajiny, ktorá je poznačená jeho vnútornými pocitmi. Lyrické tóny striedajú dramatické polohy, a to všetko v kultivovanej tvarovej mäkkosti.“

Vďaka jubilantovej iniciatíve, obetavosti a vytrvalému úsiliu sa plnohodnotne rozvinula kooperácia obce Terchová s Umeleckou besedou slovenskou. Ako jej dlhoročný predseda kardinálne prispel k realizácii sochárskych sympózií (2005–2009) a maliarskych plenérov (2011–2015). Zavŕšením úspešnej spolupráce, ktorá mala silný medzinárodný rozmer, bola prezentácia vytvorených opusov (2015). Konala sa ako vôbec prvá akcia v novovzniknutej Terchovskej galérii umenia. Zhotovené sochárske diela môžu záujemcovia obdivovať v areáli farskej záhrady, ako i v exteriéri centra Terchovej.

Charizmatický človek aj umelec Zdeno Horecký nedávno rozšíril rady deväťdesiatročných „mládencov“. K celému zástupu gratulantov sa so želaním pevného zdravia, neutíchajúceho životného aj tvorivého elánu pripájajú aj redakcia, redakčná rada a čitatelia ročenky Jaskyne a hory. Pevne dúfame, že si po uvoľnení protipandemických opatrení budeme môcť s jubilantom pripiť na jeho počesť. Isteže, najlepšie pri príležitosti maestrovej reprezentatívnej výstavy.

Š PORTOVÍ V e T e RÁNI Tu RCA

Ivana Poláková

(venované s vďakou všetkým krásnym a vzácnym „bláznom“ Turčianskej kotliny, žijúcim i nežijúcim, ktorí obetovali svoje pohodlie a čas, aby mohli sebe aj tisíckam ľudí prinášať pocity radosti a úspechov z pohybu) – Martin Ferenčík

V krásny júnový deň, cestujúc vlakom a listujúc Turčianske noviny som natrafila na článoček, v ktorom Turčianska knižnica v Martine informovala, že odovzdávala v stredu 3. 6. 2020 ocenenia 12. ročníka čitateľskej ankety o najzaujímavejšiu regionálnu publikáciu uplynulého roka

„Kniha Turca 2019“. Uviedla, že v 12. ročníku tejto súťaže bolo nominovaných 42 knižných titulov, 19 nominácii v kategórii Beletria a 23 nominácií v kategórii Odborná literatúra. Jednoznačne s veľkým náskokom v kategórii Odborná literatúra zvíťazila publikácia Športoví veteráni Turca od Martina Ferenčíka.

Preblyskli mi hlavou spomienky na uvádzanie do života tejto výnimočnej publikácie. Taktiež bolo teplé letné popoludnie (12.7. 2019) a vyskytol sa mi neobvyklý úkaz – pred Turčianskou knižnicou dav ľudí, žeby nedočkaví čitatelia? Mýlila som sa, boli to priaznivci športu! Približujúc k budove som spoznávala A. Lilgu, A. Maťovčíka, A. Petríčka, M. Bartoša...Pri vchode nás vítala stále usmiata Ľubka Ferenčíková s básničkou v ruke. Spoločenská miestnosť na poschodí sa v momente zaplnila do posledného miestečka. Tí „pomladší“ museli veru aj stáť. Prezentácia mohla začať. Originálne bolo aj privítanie – pesničkou – Buďte všetci vítaní, ktorú sme obdržali pri vchode.

Autora publikácie – Martina Ferenčíka (nášho Maroška) - poznáme najmä ako športového pedagóga, organizátora, dokumentaristu, moderátora, publicistu, komentátora, vynikajúceho zabávača, mu-

zikanta, amatérskeho fotografa, verného kamaráta, milujúceho otca a môjho príbuzného. Ale aj zakladateľa a organizátora behu do vrchu v Turci – Beh na Zniev. Stál pri zrode Martinskej celoročnej olympiády rekreačných športovcov, kde v súčasnosti pôsobí ako hlavný rozhodca. Je držiteľom zlatej medaily z Turčianskych hier mládeže, na ktorých existencii má veľkú zásluhu, či už svojou priamou účasťou v súťažiach alebo neskôr ako ich organizátor, riaditeľ, moderátor a hlavne autor publikácie - 50 rokov Turčianskych hier mládeže, ktorú vydal v r. 2010. Rodák z Kláštora pod Znievom, ktorý v zdraví oslávil svoje sedemdesiatiny (27. 3. 1949) vydal v r. 2017 publikáciu Beh a bežci spod Znieva, s ktorou získal

2. miesto v ankete čitateľov Kniha Turca. Ako vášnivý cestovateľ a dlhoročný sprievodca poznávacích zájazdov spísal svoje spomienky na púť do španielskeho Santiaga de Compostela do knižnej podoby pod názvom – Na ceste bez konca... (2018). Publikácia v ankete Kniha Turca 2018 získala

1. miesto. (Autor ešte netušil, že prvenstvo sa zopakuje aj v nasledujúcom roku)

Martin Ferenčík - kniha roka 2019. Ľ. Ferenčíková

Po úvodnom predstavení samotného autora publikácie nasledoval príhovor pani Kataríny Adamicovej, tentoraz vo funkcii recenzentky publikácie. Inak majsterky SSR v plávaní, plávaní s plutvami, tretej najúspešnejšej bežkyne Československa, viacnásobnej držiteľky zlatého odznaku zdatnosti. Vo svojom príhovore zdôraznila, že: „ Prezentovaná publikácia vyniká vysokou odbornosťou, nepredstaviteľne bohatou zbierkou faktov, už tradične krásnym jazykom a dnes tak veľmi chýbajúcou ľudskosťou. V dnešnom svete, ktorý si cení rozličné, zväčša nepodstatné a nedôležité črty osobností, je autorov významný dar spoločnosti aj v tom, že vyzdvihol ľudí, ktorí svoj život venovali sústredenej a náročnej práci, zväčša kontinuálnej činnosti v športe, čo už v antickom Grécku pokladali za prostriedok na skvalitnenie osobného rastu. Všetci opísaní športovci svojím životom obohatili spoločnosť nielen tým, že sami športovali, ale reprezentovali mesto, región alebo Slovensko a boli príkladom iným...“

Ján Danko, primátor mesta Martin

spolu s Alenou Schimíkovou – vedúcou oddelenia školstva, mládeže a športu mesta Martin, s Katarínou Adamicovou a s autorom - uviedli do života publikáciu originálnou čistou vodou z Turca. Zaželali knižke, aby robila radosť všetkým Martinčanom i Slovákom!

My môžeme skonštatovať, že čitateľ v nej nájde 269 športovcov, ktorí pôsobili dlhé roky v Turci (aj za jeho hranicami) najmä v druhej polovici 20. storočia. A hlavne ktorých navzájom spájalo a spája veľké športové puto. Kritériom na zaradenie športovca do zoznamu veteránov turčianskeho športu bol vek 60 rokov a desiatky rokov pôsobenia v oblasti športu a telovýchovy. Výnimku tvorí iba niekoľko osobností, ktorí žili športom až do svojej smrti, ale nebolo im dopriate dožiť sa tohto životného jubilea. V súpise nestorov športu je zahrnutých aj 16 žien. Je smutné, že až 107 športovcov zo zoznamu je už nežijúcich.

V publikácii nájdeme biografické profily všetkých športových osobností Turca – Lucie Hrivnák Klocovej, Miroslava Vanka, Pavla Koppa, Michala Berana, Štefana Balošáka, Jaroslava Katriňáka, Ivany Brozmanovej, Michala Franeka a ďalších, ktorí vekovo do kategórie veteránov ešte nepatria.

Dočítame sa o ľuďoch, ktorí žili a mnohí stále ešte žijú športom a pre šport v našej krásnej Turčianskej záhradke. Niektorým z nich sa podarilo obliekať reprezentačný dres a dosahovať úspechy aj na vrcholných športových podujatiach, iným úspešne reprezentovať náš región a svojím športovým umením zapĺňať dnes, bohužiaľ, poloprázdne hľadiská a tribúny. Sú medzi nimi aj takí, ktorí stále v uplynulom storočí pri zrode niektorých športov v Martine či v Turci. Pravdou je, že väčšina z nich nikdy nestála na stupňoch pre víťazov a nezískali žiadnu medailu. Napriek tomu do toho zoznamu patria títo usilovní snaživci – môžeme ich nazvať mravcami. Bez nich a ich obetavosti by šport už dávno zanikol!

Karikatúra Jána Bojmíra (pôvod. Bornemisza) od Bruna Horeckého sa nachádza na str. 31 uvedenej publikácie.

Bez ohľadu na to, či čitateľ niektorého športovca pozná, alebo nie, autorom vybrané charakteristiky sú také pútavé, že ho prinútia pokračovať ďalej. Treba zdôrazniť, že publikácia je príťažlivá aj bohatými postrehmi autora, ktorý väčšinu opísaných športovcov osobne poznal a to je vzácnosť!

Na posledných stranách publikácie sa dokonca nachádzajú prehľady ocenených pri príležitosti stretnutí nestorov Turčianskeho športu a telovýchovy (za roky 2003-2018), ale aj zoznam stretnutí turčianskych športových nestorov v Jasenskej doline s pozdravmi pozvaných a neprítomných. Treba si oceniť autorovu mravčiu archivačnú prácu. Kniha bude určite slúžiť na doplnenie histórie Turca z hľadiska športového života. Je doplnená aj kariakatúrami od Bruna Horeckého, takže o zábavu je postarané!

Prezerajúc menný register nachádzame aj známe priezviská turistov – Jána Bojmíra, Milana Bartoša, Ľubomíra Gottwalda-st., Štefana Hudáka, Vladimíra Povodu, Jána Pullmana, Milana Stuchlého, Ivana Štefku, Rudolfa Žideka a ďalších.

Športoví veteráni Turca sa prostredníctvom tejto publikácie prihovárajú čitateľom – svojím osobným príkladom a životným postojom dávajú nepriamo návod, ako sa na svet a dianie v ňom dá pozerať optimisticky, i na to, ako možno prežiť aj jeseň svojho života plodne, zaujímavo a zdravo...

Životné príbehy ľudí, ktorí ignorujú svoj vek, berú ho iba nič nehovoriace číslo a držia sa zásady: „Nikdy nie je príliš neskoro na to, aby si si vytýčil ďalší cieľ alebo začal snívať nový sen..“

Uvádzanie do života publikácie bolo radostné, svieže – nieslo sa v duchu posledných veršov piesne, ktorú všetci zúčastnení spievali s nadšením –

V zdravom tele zdravý duch

– na pamäti maj!

Úsmev, radosť rozdávaj, nikdy nezúfaj!

Čitateľov knihe dnes veľa prajeme.

Pri jej druhom vydaní zas sa stretneme!

Každý účastník prezentácie dostal od autora knižku spolu s krásnym venovaním ... Maroš Ferenčík pevne verí, že časom sa publikácia dožije aj ďalšieho vydania, v ktorom sa objavia nové mená vynikajúcich športovcov, ktorí ešte len dozrievajú, alebo sa mu ich nepodarilo objaviť... Budeme len radi!

Na záver už len upozornenie - Publikáciu si môžete už len zapožičať v Turčianskej knižnica a Slovenskej národnej knižnici v Martine.

110. V ý ROČI e NARO de NIA

Peter Cabadaj

Milan Šaradin

Fotograf a veľký milovník hôr

Začiatkom novembra 2020 uplynulo 110 rokov od narodenia fotografa, publicistu, horolezca, lyžiara, chatára, fundovaného ochrancu prírody, spoluzakladateľa moderného cestovného ruchu v Žilinskom kraji, dôverného znalca, veľkého milovníka a odu-

Milan Šaradin na portrétnej maľbe Františka Muchu z Terchovej (2018). Archív Petra Cabadaja

ševneného propagátora slovenských hôr Milana Šaradina (3. 11. 1910 Žilina – 17. 12. 1984 Terchová).

V rokoch 1930 – 1939 bol typografom v tlačiarni Fraňo v Žiline, následne (1939–1944) prevádzkoval po Karolovi Skřipskom obľúbený Horský hotel v Štefanovej. Prežil ťažké časy SNP, vypálenie svojho hotela i vrátňanských chát. Za nezištnú pomoc prenasledovaným ho perzekvovali aj uväznili.

Tvorca obrazových kníh

Hneď po vojne Milan Šaradin organizoval a priamo budoval novú Chatu pod Chlebom, zasadil sa o sedačkovú lanovku a organizačne zabezpečoval jej výstavbu. Stál pri vzniku Horskej služby Malá Fatra, participoval na realizácii lyžiarskych vlekov (všetko precízne fotograficky dokumentoval), dlhodobo viedol ako náčelník miestne lanové dráhy... Vrátna bola tiež jeho výrazným pričinením v roku 1962 zaradená do kategórie stredísk cestovného ruchu me-

dzinárodného významu, neskôr (1967) kľúčovo prispel k vyhláseniu Krivánskej Malej Fatry za chránenú krajinnú oblasť.

Ako uznávaný fotograf vydal niekoľko samostatných obrazových publikácií (Vrátna – dolina Malej Fatry, 1950; Wintersonne im Gebirge Roháče, 1953; Vrátna, 1953, 1956 a 1961), spoluautorsky sa podieľal na knihách Postavili sme výťah (1950), Vrátna (1954), Malá Fatra a Martinské hole (1956), Vrátna – turistický sprievodca (1958), Zima v slovenských horách (1961), Malá Fatra (1962 – 1963), Da Tal der Naturschonheiten Vrátna (1966)... Časť zo Šaradinovej bohatej fotografickej tvorby bola prezentovaná v rámci výstavy Vrátna – dolina Malej Fatry, ktorá sa ako programový celok Jánošíkových dní konala v roku 1996. Pri tejto príležitosti vyšla aj knižná publikácia Veď je tá Terchová... s jeho čiernobielymi snímkami.

Fascinácia krajinou

Videnie a definovanie pojmu krajina môžeme interpretovať aj ako uhol slobody a odvahu prejaviť vlastnú osobitú vnímavosť. Alebo tiež ako schopnosť „zarámovať“ to, čo poctivý tvorca vidí v hľadáčiku či na displeji – „zvečniť“ okamih a ponúknuť ho ako postoj, svetonázor, posolstvo, odkaz. Pod tlakom rôznych zlomov, otrasov a protirečení sa krajina rozvážne preskupuje do nových vrstiev, súradníc a významov. Milan Šaradin to ako fotograf registroval s vysokou mierou empatie a osobnostného zaujatia. Na pozadí postupného umierania starého hodnotového systému sa snažil byť korektný či tradičný zároveň. Napriek všetkému a všetkým si dokázal uchovať vlastný vnútorný čas, rytmus, respektíve nenechal si pod tlakom okolností vnútiť tempo, ktoré pozná iba „tu a teraz“, bez pamäti, reminiscencií, zážitkov a očakávaní. Ako nezainteresovaní pozorovatelia sa stávame svedkami Šaradinových dobrodružstiev, počas ktorých si lepšie ozrejmujeme, preciťujeme a dešifrujeme to vlastné vi-

Milan Šaradin: Zimná krajina (rok neznámy). Zdroj – dedičia

denie a chápanie krajiny s jej atmosférou, chuťami a vôňou. V konečnom dôsledku sa fotografovo vizuálne posolstvo stáva v tom najlepšom zmysle slova provokatívnym a naliehavým. Činorodý, hĺbavý Šaradin ani omylom nepotreboval zachytávať a reflektovať vyzývané masky ulíc či námestí. Naopak! Vlastné upokojenie, katarziu i slasť našiel v objavovaní navonok skrytých autentických krás, jaziev i vrások na tvári krajiny, ku ktorej ako tvorca aj človek pristupoval s posvätnou úctou a pokorou. Práve preto jeho fotografie prirodzeným spôsobom vzbudzujú očarenie, nepokoj, súcit, clivotu... Zároveň sa ale vždy snažil minimalizovať vklad seba samého a vlastného estetického vkusu do výsledného tvaru jednotlivých fotografií. Akoby chcel vnímavému recipientovi nevtieravo naznačiť, že (nielen) fotograf by mal vedieť byť ticho, aby sme naplno mohli precítiť autentické zvuky, akordy a liečivé ticho krajiny vôkol nás.

Jedinečné série

Nateraz posledná výstava Milana

Šaradina sa pod názvom Fotografie muža mnohých tvárí konala 15. júla až 18. augusta 2019 v priestoroch známeho veľkého obchodného centra v Žiline. Vďaka ústretovosti dedičov – majiteľov autorských práv –mohli byť Šaradinove pôsobivé čiernobiele snímky uverejnené v nástennom kalendári Terchová 2020, ktorý vyšiel pri príležitosti 440. výročia prvej písomnej zmienky o tejto obci. „Jánošíkov kraj bol náplňou môjho života a znamenal pre mňa najkrajšie obdobie vôbec. Dal mi vlastne všetko, čo som mohol sústavne obdivovať“ (M. Šaradin).

Aspoň v maximálnej skratke uvedieme, že hlavný obsahový rozmer rozsahom neveľkej publicistickej činnosti tvorí fundovaná propagácia prírodných krás, zákutí i rarít, respektíve environmentálna ochrana malofatranského prostredia a zobrazovanie života v ňom.

Rozmanité fotografické dielo Milana Šaradina má dnes najmä z pohľadu Terchovej (Jánošíkovho kraja) hodnotu nezastupiteľného historického a kultúrneho dokumentu so silnou lyrickou dimenziou. Autor zanechal jedinečné série čiernobielych kra-

Milan Šaradin: Chata pod Chlebom (1931). Zdroj - dedičia

jinárskych a zvykoslovných záberov, ako i cykly abstrahovaných extraktov prírody (hory, doliny, skalné útvary, voda, kvety...). Oprávnene možno konštatovať, že sa prostredníctvom svojej tvorby usiloval kreatívne zistiť, z akých prvkov je zložená terchovská krajina. Vytrvalo šiel po stopách jednoduchých ľudí, ktorí v nej žili, pracovali, snívali svoje sny... Napokon dospel k prekvapivému záveru, že tie stopy majú vo viacerých ohľadoch charakter a formu autentického umeleckého prejavu. Citlivý tvorca akoby nám chcel vlastnými fotografiami odkázať, že umenie je harmonické usporiadanie pôsobenia vplyvov chaotického sveta vôkol nás, pričom táto harmónia ponúka svojou fascinujúcou krásou skutočnú pastvu pre vnímavé oči i ďalšie ľudské zmysly.

Všestranne orientovaný a rozhľadený Milan Šaradin, aktívny člen horolezeckého zväzu IAMES, získal viacero ocenení, ktoré súviseli s jeho aktivitami v Horskej službe, cestovnom ruchu, lyžiarskom a horolezeckom športe.

T R I V ý ROČIA V Ž ABOKR e KOCH ... Ivana Poláková

Ján Vaňo

Populárna turistická akcia s názvom „Chodníkom Jána Vaňa“ (CHJV) je široko-ďaleko známa, usporadúva sa pravidelne poslednú júlovú sobotu. V tomto roku sa uskutočnil už 47. ročník - aj v období pandémie ochorenia COVID-19. Trasa turistického výstupu ostala nezmenená - Balcierovo – Chata pod Borišovom –Ploská - Kýšky – Dolný Borišov. Tento výstup bol jedinečný – slávnostnejší, lebo prítomní si pripomenuli sté výročie narodenia Jána Vaňa (19201944) – ochrancu -(symbolu) tohto podujatia.

Starostka zoznámila prítomných s jeho životom, pričom čerpala z historic-

Fotografia z knihy Milana Šaradina Vrátna – dolina Malej Fatry (1950)

Ján Vaňo - ceruzka. Autor neznámy

kých prameňov, ktoré sú zaznamenané v monografii obce – Žabokreky (12822012), ktorá vyšla v roku 2012 pri výročí obce. „Ján Vaňo pochádzal z roľníckej rodiny. Po vychodení ľudovej školy pomáhal otcovi zabezpečovať rodinné živobytie. Ako ochotník hrával v priestoroch cirkevnej školy divadelné predstavenia, venoval sa futbalu, lyžovaniu a turistike. V októbri 1941 narukoval do Prešova, neskôr ho po absolvovaní základného parašutistického výcviku prevelili do Bratislavy, odkiaľ bol začiatkom apríla 1942 odvelený na východný front do Kyjeva. Počas zdravotnej dovolenky, ktorú trávil v rodnej obci, ho zastihla správa o vypuknutí SNP. Na základe výzvy sa išiel okamžite prihlásiť na vojenské veliteľstvo v Martine. Spolu so svojou jednotkou bojoval v okolí Korytnice, Bieleho Potoka a Liptovskej Osady. Po potlačení SNP a ústupe povstalcov zahynul pravdepodobne v októbri 1944 v horách pri Revúcej. Dňa 28. apríla 1945 boli jeho telesné pozostatky prevezené a pochované

v rodnej obci“.

Vďační občania, na znak úcty k obetiam druhej svetovej vojny a povstaleckého odboja v r. 1978 umiestnili Jánovi Vaňovi pamätnú tabuľu na Kýškach, ktorú s láskou udržujú členovia KST Žabokreky v spolupráci s Obecným úradom (OcU). V rokoch 1987 – 2006 podujatie CHJV organizačne zabezpečovali najmä členovia oddielu turistiky TJ Slovan Žabokreky - Miloslav Bernát, Jana Bernátová, Milan Bartoš, Ing. Ján Bartoš a Ľubomír Polonec.

Dvaja z nich - Miloslav Bernát a Milan Bartoš – dlhoroční organizátori CHJV sa dožili v tomto roku krásneho životného jubilea. Majú veľkú zásluhu na tom, že tri z množstva podujatí organizovaných ich klubom sú dlhodobo zaradené v celoslovenskom i regionálnom turistickom kalendári podujatí. Populárna turistická akcia s názvom „Chodníkom Jána Vaňa“ , taktiež Pochod požiarnickou stopou (31. ročník) na bežkách po trase: Žabokreky – Ďanovnianske háje – Sebeslavce – Necpaly - Žabokreky. A najmladšie podujatie – Trojkráľový výstup (7. ročník) na Borišov.

M. Bartoš, I. Poláková, E. Rišian, M. Bernát - 27. 4. 2013, výstup na Šíp. Foto: Ľ. Polonec

Z kroniky obce Žabokreky sa dozvedáme, že: „Dňa 1. 8. 1987 sa uskutočnil XIV. ročník pochodu Chodníkom Jána Vaňu. Po dlhšej dobe sa nám podarilo oživiť tento pochod pod gesciou turistov(v predchádzajúcom období ho zabezpečoval Zväzarm pod vedením Ladislava Katriňáka, otca Jaroslava Katriňáka). Odvoz turistov bol zabezpečený autobusom TJ. Z Balcierova viedla pešia túra na Kýšky a odtiaľ k pomníku, kde sme si uctili jeho pamiatku minútou ticha. Najmladší, najstarší a najpočetnejšia rodina boli odmenený vecnými cenami. Každý účastník pochodu dostal pamätný list a deti sladkosti. K našej veľkej radosti sa pochodu zúčastnilo 50 účastníkov, z toho 5 turistov z NDR.“ (zapísal M. Bernát)

Miloslav Bernát

Narodil sa 6. mája 1950 v Žabokrekoch (okres Martin), nevieme ako bolo, ale bol to určite šťastný deň. Zaujímavá je aj skutočnosť, že už od narodenia bol v priamom rodinnom „prepojení“ s Jánom Vaňom, ktorý mu bol ujcom (mamin brat). Základnú školu navštevoval v Košťanoch na Turcom. V štúdiu pokračoval v rokoch

1956-1969 na strednej odbornej škole v Martine ( Priekope), ktorú ukončil maturitnou skúškou. V mladosti bol vášnivý futbalista, hrával za žiakov - dorast. Hneď po ukončení štúdia v roku 1969 nastúpil pracovať do Závodov ťažkého strojárstva (ZŤS) Martin, kde pracoval do odchodu na dôchodok, aj keď už pod inou hlavičkou. V roku 1974 sa oženil sa o dva roky sa mu narodil syn Peter, má jedného vnuka Mareka. V rokoch 1970-1980 bol referentom pre preventívnu požiarnu ochranu a predseda Dobrovoľného hasičského zboru v Žabokrekoch.

Neúnavný turista je mimoriadne činný aj na prahu svojej sedemdesiatky. Zapája sa do brigád pri čistení a údržbe turistických chodníkov pod Borišovom či Ploskou. Nezabúda na sadenie stromčekov, čistenie lesa a studničiek. Náš Milko je vitálny

človek, oduševnený a zanietený turista, skvelý organizátor turizmu a hlavne vynikajúci kamarát.

Počas 46. ročníka CHJV (27. júla 2019) za daždivého počasia - Pavol Královanec, člen výkonného výboru Klubu slovenských turistov Turca, odovzdal Miloslavovi Bernátovi ocenenie v turistike – strieborný odznak KST za dlhoročnú obetavú prácu v prospech turistiky.

Milan Bartoš (30. október 1950), dnes 70-ročný obyvateľ Žabokriek sa pred vyše štyridsiatimi rokmi zapísal zlatými písmenami do análov martinskej a turčianskej atletiky. Pohybovo nadaný chlapec žil športom od detstva. Svoju všestrannosť a húževnatosť dokazoval ako 14 ročný, keď prvé úspechy dosahoval v Duklianskych pretekoch brannej zdatnosti, v zime na lyžiach v Sokolovských pretekoch a tiež vo futbale. Na martinskom štadióne utvoril v r. 1971

Miloslav Bernát, Lysec 31. 12. 2020. Foto: J. Duchaj

československý juniorský rekord v chôdzi na 30 km, o rok neskôr sa stal majstrom Slovenska v chôdzi na 50 km, následne titul majstra Československa a účasť na majstrovstvách Európy v Ríme. Milan Bartoš sa úprimne vyznal: „Šport mi dal veľa. Dal mi možnosť realizovať sa o otestovať svoje morálno-vôľové vlastnosti. Nemôžem sa ani sťažovať, že by mi bol niečo zobral...“ Pri atletike si našiel aj manželku Anežku, dlhoročnú telocvikárku, atletickú rozhodkyňu, s ktorou žije vyše 40 rokov a spolu vychovali tri deti (Anežku, Stáňu a Ľubomíra). Žiaľ, v čase najväčšieho výkonnostného rastu a ďalších úspechov sa ohlásili zdravotné problémy. Po nedobrovoľnom ukončení chodeckej kariéry nezanevrel na šport. V rodisku v rokoch 1978-1995 bol vo futbalovom oddiele TJ Slovan –Žabokreky (člen výboru a asistent trénera dorastu Ing. Ivana Rišiana), nezabúda ani na turistiku ...

V poslednom období vidíme Miňka skôr v kulturáku – čiže na doskách, ktoré znamenajú svet ako v žabokreckom chotári. Ochotnícke divadlo je nádherná vec,

v ktorej sa našiel aj náš oslávenec, ktorý robí radosť druhým a oni sú šťastní! Žabokreky patria v Turci k obciam s najstaršou divadelnou tradíciou, už sto rokov sa tu hráva divadlo, ktoré má za sebou množstvo sezón a celohraných hier. Spoluobčania si uvedomujú jedinečnosť Milana Bartošav anketovej súťaži obce bol vyhlásený za Žabokreckú osobnosť 20. storočia...

Čo zaželať našim jubilantom?

Každé životné jubileum, nech už je malé a či väčšie, je príležitosťou aby sme Vám poďakovali za Vašu činnosť v každej oblasti! V mene nás turistov želáme Vám ešte mnoho rokov silné zdravie tela aj ducha, aby sa Vám darilo objavovať neprebádané priestory, chodníčky i cesty v našej krásnej prírode! Prajeme Vám nevysychajúcu životnú silu, veselý úsmev a spokojný úsmev...

Mnoga ljeta, mnoga ljeta, mnoga ljeta, živijó!

1987 Veľký Choč - zľava: M. Bartoš, v strede Ing. J. Barto, nad ním Ľ. Polonec, sprava M. Bernát.

POSOLSTVO JÁNA KOSTR u

Nikolaj Bonda

V decembri 2020 sme si pripomenuli 110. výročie narodenia Jána Kostru, jedného z najväčších lyrikov slovenskej poézie. Narodil sa 4. 12. 1910 v Turčianskej Štiavničke. Je známy najmä svojou milostnou poéziou. Patril medzi najprekladanejších slovenských autorov 20. storočia. Písal eseje a články o poézii a modernom slovenskom výtvarníctve. Prekladal z francúzštiny, nemčiny, ruštiny a španielčiny. Okrem prekladu zo svetových jazykov sa venoval aj prekladu českej poézie do slovenčiny. V jeho literárnej i výtvarnej tvorbe je hlboko zakorenený vrúcny vzťah k rodnému kraju a domovine. V roku 1969 získal titul národného umelca. Čitateľom prinášame jeho stále aktuálne verše.

Jesenná vyhliadka Kríž nad Turčianskou Štiavničkou. Foto: B. Hrabovský

Prezident ČSSR L. Svoboda udeľuje J. Kostrovi titul národný umelec - r. 1969. In: Ladenie- Ján Kostra, Bratislava: Tatran, 1981. - str. 267.

Každý deň stretnúť človeka, to stačí. A nech sa všetko mení, nech čas uteká, nech zosýpa sa staré a nech sa taví v novom vare nech tuhne v odolnejšie tvary –a keď aj prídu miesto splnov zmary: nech sa páči, dáš všetko bez ľútosti do kotla premien, do taviacej pece –svoj ošúchaný päták starý, ale

každý deň stretnúť človeka. No nie v plači. Nie strachopuda, ktorý narieka.

Každý deň stretnúť človeka, obráteného tvárou do diaľky vo vetre, ktorý fičí vôkol hlavy.

Každý deň stretnúť človeka na palube, ako sa vzpína dychtivý a nedočkavý obzorov nových za obzorom, kým raci spätkujú sami ku záhube.

Každý deň stretnúť človeka, to stačí.

Každý deň stretnúť človeka, ktorý bremä vláči, klesá, a z prachu vzletí

Deň, v ktorom nestretneš ho, stratený je. Deň, v ktorom nestretneš ho, prepadáš sa o stupeň nižšie medzi smeti, medzi relikvie.

Každý deň stretnúť človeka. Človeka stretnúť každodenne.

Jedno, či náhliš sa, jedno, či ležíš chorý, jedno, či drvíš skaly a prenášaš hory, jedno, či neprijímaš návštevy, jedno, či blúdiš v hmle a cestu hľadáš pustatinou, jedno, či sedíš na lavičke v parku alebo trpíš obrátený k stene.

Každý deň stretnúť človeka. Človeka stretnúť každodenne.

Lebo ak sa ti stratí, ak len pulz počuješ jak echo krokov v pustom nádvorí, deň stratený je.

Človeka stretnúť, ktorého srdce v tebe bije. Ak toho stratíš na púšť sa zmenia ulice zaľudnené.

Každý deň stretnúť človeka. Človeka stretnúť každodenne.

Zimná vyhliadka Kríž. Foto: B. Hrabovský

KOSTRA, Ján. Každý deň. In: Každý deň. Bratislava: Smena, 1964. 115 s.

Každý deň Ján Kostra

Z OMR e L HOROL e Z e C A JASKYNIAR S LAVOMÍR C HM e LA

Peter Cabadaj

Dňa 21. 1. 2021 zomrel v Žiline vo veku 88 rokov všestranný športovec, horolezec, speleológ, folkorista, majster tanca, fotograf, filmový dokumentarista, publicista a organizátor Slavomír Chmela. Pochádzal z Moravy (svetlo sveta uzrel 18. 8. 1932 v mestečku Chropyně) a od detských liet sa intenzívne venoval športu – gymnastike, hokeju a od roku 1950 dlhodobo horolezectvu. Keď mal 22 rokov, trvale zakotvil v Žiline, kde rozvinul obdivuhodne širokospektrálnu činnosť.

Ako člen slovenských horolezeckých tímov absolvoval niekoľko náročných prvovýstupov, viedol expedície na Kaukaz, Pamír, do Sahary (Hoggar), Álp, Fanských hôr a inde. Udelenie titulu majster športu (1968) bolo najvýznamnejším ocenením jeho aktívnej horolezeckej kariéry, dosiahnutých výsledkov a úspechov.

Mimoriadne úsilie a energiu venoval Slavomír Chmela propagácii a zabezpečovaniu rozvoja horolozeckého športu v domácich podmienkach. Každoročne neúnav-

ne organizoval Horolezecké dni v Porúbke, bol spoluzakladateľom Horolezeckej školy IAMES so sídlom vo Vysokých Tatrách (v rokoch 1964 a 1967 – 1975 ju ako riaditeľ viedol), členom Slovenskej speleologickej spoločnosti, založil jaskyniarsku skupinu (1980)... Bohatá fotografická a filmová tvorba Slavomíra Chmelu je spojená s troma kontinentmi – Európou, Afrikou a Áziou. V roku 1978 začal systematicky točiť v neprístupných jaskynných komplexoch. Celkovo nakrútil vyše 400 dokumentárnych snímok, reportáží, odborných a popularizačných filmov z oblastí speleológie, horolezectva, prírodných krás, krajinných útvarov, ochrany životného prostredia, ekológie, historických pamiatok (Rozprávanie o Moravskom krase, Hrad opäť ožil!, Chceš vidieť draka?, Jaskyňa nad Vyvieračkou, Liskovská jaskyňa, Otcova jaskyňa, Blázni v podzemí, Jaskyňa Zlá diera, Dvojaká tvár Punkvy, 40. Jaskyniarsky týždeň, Tajomstvo Amatérskej jaskyne, Labský traverz a iné).

Blízka mu bola aj tematika ľudovej kultúry, tradičných remesiel a folklóru, čo

Všetky foto: rodinný archív Slavomíra Chmelu

potvrdzujú cenné filmové dokumenty ako Terchovské korbáčiky, Terchovskí košikári (oba 1987), Redikanie, Terchovskí rezbári (oba 1988), Fero Mucha (1989), Majstri drotári (2007)...

Viaceré Chmelove snímky boli oce-

nené nielen vo vtedajšom Československu a potom na Slovensku, ale tiež zahraničí. Dovedna ide o úctyhodných 148 rozličných cien a uznaní! Medzi úspešné diela patrí napríklad aj krátkometrážny filmový dokument Sme super! (2006), ktorý vtipnou, satiricky trefnou formou otvorene poukazuje na bezohľadné likvidovanie zelene v Žiline, ako i na ďalšie necitlivé zásahy do životného prostredia.

Blízky priateľ, kolega a spolupracovník Dušan Mrmus pri príležitosti Chmelových 85. narodenín v jubilejnom článku uviedol: „Ja osobne, a môžem to povedať i za svojich priateľov od lana, mu určite vďačím za všetko, čo pre nás spravil ako predseda Horolezeckého oddielu v Žiline. Naučil nás vážiť si hory a bezpečne sa pohybovať pri dosahovaní cieľa. Zásluhou jeho osobnosti a manažérskych kvalít sme určite patrili v 70. rokoch medzi úspešné oddiely v Československu – organizovaním malých horolezeckých expedícií do svetových horstiev.”

Slavomír Chmela bol pochovaný 25. januára 2021 na Starom cintoríne v Žiline. Česť jeho pamiatke!

Filmovanie v Liskovskej jaskyni v roku 2001. Foto: J. Haráni

sPráva o čINNosTI

JK sPeleo TurIec - 2020

Pavol Pokrievka ml.

Ve ĽKÁ FATRA:

Blatnický kras:

Na podnet M. Belláka sme preskúmali novú lokalitu v masíve Tlstej. Jaskyňa sa nachádza približne sto výškových metrov nad ústim doliny Selenec, na svahu Tlstej. Vchod sa nachádza vo výraznej skalnej stene. Za vchodom pokračuje pohodlná chodbička, ktorá je ukončená 4 m hlbokou priepasťou. Nad touto priepastkou zastal M. Bellák, nakoľko nie je jaskyniar a informoval nás o tejto zaujímavej lokalite. Po zdolaní priepastky sme sa dostali do neveľkej sienky, kde je ďalšie pokračovanie žiaľ zasintrované. Jaskyňu sme zamerali v dĺžke 17,2 m. Je zaujímavé, že na lokalite je citeľný prievan, na ktorý nás upozornil aj objaviteľ jaskyne. Pravdepodobne však ide len o cirkuláciu vzduchu medzi vstupnou chodbičkou a úzkou chodbičkou, ktorá sa vracia späť ku vchodu, z dna priepasti. Bolo by dobré však preskúmať túto chodbičku, aby sme vylúčili jej možné pokračovanie do hĺbky. Hoci Belláková jaskyňa nedosahuje veľké rozmery, je ďalším dôkazom o skrasovatení masívu Tlstej. Vykonali sme aj povrchové prieskumy v Žihľavnej a Sokolovej dolinke na Tlstej.

Belianský kras:

V Suchej jaskyni č. 3 sme pokračovali v kopaní v závale. Ten sa nám na veľké prekvapenie podarilo prekonať a objaviť mohutné priestory. Po prekonaní závalu sme sa dostali do siene 5 x 15 m. Z ktorej vychádzala nízka chodba s jazierkom, za ktorým sa strop opäť zdvihne a pokračuje pohodlne až ku koncovému závalu. Na lokalite sa

nachádza množstvo kostí jaskynných medveďov, ktorých prieskumom sa zaoberá A. Bendík. Po objave sa naše úsilie sústredilo na prekonanie koncového závalu. Ťažké kopanie v blate a vode však postup spomaľovalo. Skúsili sme zakopať pár metrov

Lebka medveďa hnedého v Belákovej jaskyni. Foto: P. Pokrievka ml.

pred závalom pod stenu, odkiaľ sa zdalo, že vychádza prievan. Postupne tu vznikla jama hlboká takmer 5 m, z ktorej sa podarilo objaviť nízku sienku 7x5 m. Z nej však ďalší postup nebol jasný a tak sme sa vrátili späť ku kopaniu v závale. Jamu máme v pláne zasypať materiálom z koncového závalu. Zaujímavé na tejto lokalite je prítomnosť vápencových okruhliakov s rozmermi do 30 cm.

Nakoľko sme v koncovom závale v Suchej jaskyni č. 3 postupovali pomaly, rozhodli sme sa skúsiť pokopať na dne neďalekej Pražskej jaskyne. Tá smeruje do priestorov za koncový zával Suchej jaskyne č.3 a dávala nádej na jeho obídenie. V Pražskej jaskyni kopali pôvodne členovia OS Martin a neskôr členovia Speleoklubu

Malá Fatra. Tým sa podarilo na konci jaskyne vykopať klesajúcu plazivku, ktorá sa na konci stočila kolmo dole, ba priam až späť.

Nakoľko bola plazivka a výkop na kon-

ci robený na úzko, rozhodli sme sa najprv zväčšiť koncový výkop a až následne klesať dole. Najprv išla práca od ruky a poľahky sme sa zakopali asi 1,5 m dole v poriadnom profile. Tu sme však narazili na zasintrované štrky, ktoré zužovali priestor. Skúsili sme vykopať všetko, čo sa dalo, ale dno v celom profile uzatvoril zasintrovaný štrk. Vyzeralo to, že práce tu ukončíme, ale pri odchode sme skúsili ešte zabiť sekáč popri stene a zrazu sa otvorila malá diera, za ktorou sa javil priestor. Nasadili sme teda na lokalitu centrálu a zbíjačku a skúsili sme zasintrované štrky rozrušovať. Práca šla značne pomaly ale po 4 akciách sa nám tento úsek podarilo prekonať a objaviť voľné pokračovanie v dĺžke 13 m. Nové priestory sú

tvorené horizontálnou chodbičkou, ktorá ústi do sienky s výškou 4 m. Sienku sme nazvali „Vytúžená penzia“, nakoľko tento rok Mirko s Ľudkom nastúpili na dôchodok a pri ťahaní vaničiek sa z toho riadne

Zostup priepasťou v Belákovej jaskyni. Foto: P. Pokrievka ml.

tešili. Priestory sú vyplnené čistým sypkým riečnym štrkom. Nastáva tu však problém s transportom materiálu. Pre ďalšie práce je nutné vybudovať na lokalite lanovku. Po objave v Suchej jaskyni č. 3 sme pri mapovaní nových priestorov, spolu s P. Holúbekom, rovno zamerali všetky jaskyne na okolí, nech máme ucelenú predstavu o situácii. Pri meraní nás zaujala Suchá jaskyňa č. 7, ktorá bola ukončená neprieleznou priepastkou. Začali sme tu sondovať. Hneď na prvej akcii sme si všimli, že prievan, ktorý bolo cítiť vo vchode, nevychádza z priepastky, ale derie sa popri stene zo sute hneď za vchodom. Začali sme teda vypratávať vstupnú sienku. Po chvíli sme mali pred sebou úzku klesajúcu chodbičku s výrazným prievanom. Po rozšírení úžiny do hĺbky 2 m sme prenikli do priepastky hlbokej 3 m. Neskôr sme postúpili ešte o 3 m hlbšie, kde sme narazili na gravitačnú puklinu. Asi 15 m v pôdoryse od vchodu do Suchej jaskyne č. 7, smerom k vodopádu, sme zaregistrovali puklinu s prievanom. Dymovou skúškou sme potvrdili komunikáciu so Suchou jaskyňou č.7 a tak sme práce vo výkope ukončili.

Keď sme minulý rok pracovali v Žiarnej jaskyni č. 2, všimli sme si náznak pokračovania nad Veľkonočnou priepasťou. Vraveli sme si, že by bolo dobre tam ísť pokopať. Vybrali sme sa teda preveriť náš odhad. Pretraverzovali sme ponad priepasť a začali rozoberať zával. Po asi 1 ½ hodine kopania sa nám podarilo dostať do voľných priestorov v dĺžke asi 25 m. Ďalšie pokračovanie tu predpokladáme po prekonaní zatopenej plazivky a taktiež po prekonaní závalu na konci. Priestory sú vytvorené na tektonickej poruche ako zvyšok jaskyne a smerujú k Žiarnej jaskyni č. 4. Okrem prác na hore uvedených lokalitách sme navštívili Perlovú jaskyňu, Žiarnu jaskyňu č.3, Líščiu jaskyňu, Jaskyňu Čičiareň a jaskyne na Chlme. Vykonali sme povrchové prieskumy v závere Belianskej

doliny a na Tisovom.

Vľavo Nová sonda na Dubnej skale1, vpravo vybágrovaný zárez so slepým previsom. Foto: P. Pokrievka ml.

Vchod do Sondy v hrebienku 2. Zľava: B. Morávek, M. Brežný, J. Nereča, F. Petrovič. Foto: P. Pokrievka ml.

M ALÁ FATRA:

dubná skala: Pokračovali sme v prácach v Sonde v Hrebienku 2. Ukončili sme práce v pravej vetve a začali sme rozoberať zával v ľavej vetve. Tu sme však nemali pevný strop a tak sme museli vybudovať paženie. Po zhotovení paženia a odťaženia zvyšného závalu sa nám ukázala chodbička s rozmermi 0,8 x 0,5m vyplnená nekrasovým štrkom a pieskom. Jej čistením sme zatiaľ postúpili 3 m. Vedľa vchodu do Novej sondy sme, na základe merania virgulou, bágrom odkopali násyp. Odkryli sme pevnú stenu a pod ňou sme objavili len asi 1,5 m hlboký previs, ktorý vznikol pri ťažbe. Vykonali sme taktiež povrchový prieskum. Zamerali sme všetky krasové javy na Dubnej skale a pripravujeme ich spoločnú mapu.

Chleb a Veľký Kriváň

Vykonali sme povrchový prieskum

Veľkého Kriváňa a Chlebu. Pod stenami Chlebu sme zaregistrovali dve jaskynky. Neskôr sme zistili, že sú známe a navštívili ich členovia Speleoklubu Malá Fatra, ale nevykonávali tu žiadne práce. Plánujeme ich zamerať a vykonať sondážny prieskum.

Ostatné:

Uskutočnil sa povrchový terénny prieskum zameraný na evidenciu krasových javov v oblasti medzi Fačkovským sedlom a obcou Vrícko, konkrétne išlo o hrebeňové časti a severné svahy vrcholov Reváň, Bukovec, Vrania skala a Holica. V pomerne ťažkom a exponovanom teréne sa nachádzalo veľa bralných pásiem a izolovaných brál s výskytom nevýrazných krasových povrchových a podzemných foriem, ktoré pre svoj malý význam neboli evidované.

Spolupráca

Zúčastnili sme sa odberu vzoriek sedimentov z jaskýň v Kraľovianskom meandri pre Prírodovedeckú fakultu UK. Podieľali sme sa na prieskume 46 m hlbokej Vlčej priepasti v Chočských vrchoch, takmer 170 m hlbokej Beňovej medvedej priepasti v Strážovských vrchoch, Samovej diery v Jánskej doline a Žiarnej jaskyne č.4 v Belianskej doline. Exkurzne sme navštívili Veľkú Stanišovskú jaskyňu a Malužinskú modrú jaskyňu.

Celkovo členovia klubu uskutočnili doma 53 pracovných akcií, pričom objavili 146 m priestorov a zúčastnili sa na 6 akciách iných klubov.

Pohľad na vápencové steny Chlebu. Foto: P. Pokrievka ml.

sPráva o čINNosTI os ružoMberoK - 2020

Miroslav Jurečka

Aby sme ukázali, ako to v našom klube žije, rozhodli sme sa svoju aktivitu priebežne publikovať v médiách. V časopise Jaskyne a hory 2019 vyšiel článok o našom objave jazera v Liskovskej jaskyni. Každá knižnica, verejná inštitúcia a aj posledná knihobúdka na každom sídlisku v Ružomberku priebežne dostávala tento časopis zadarmo. Celá várka časopisov sa takmer vždy hneď rozobrala. Keďže televízia je dnes už značne obmedzené médium, naše snaženie sme prezentovali priebežne aj na moderných sociálnych sieťach. Miliarda ľudí z celého sveta na Instagrame určite aspoň raz videla naše fotky, ktoré pridávame každý deň. Na Facebooku státisíce jaskyniarov v uzavretých skupinách začali iniciatívne zisťovať, kde je Slovensko a ich zaujímavé podzemie. Reprezentovali sme tak našu speleológiu bez toho, aby sme prekročili hranice okresu, ocitnúc sa dovtedy v netradičnej karanténe. Toľko jaskyniarskych zaujímavostí, aké sú kon-

centrované na Liptove nenájdete len tak hocikde vo svete. Je preto naša povinnosť ich uvážene prezentovať verejnosti a zdravo užívať.

Tento rok si pripomenieme niekoľko významných udalostí. Dňa 21. 1. 2021 bude dvadsať rokov od objavu Camberových chodieb v Liskovskej jaskyni a rovnaké obdobie novodobých dejín Oblastnej speleologickej skupiny. V regionálnej tlači sme sa pri tejto príležitosti po takto dlhom čase dozvedeli od miestnych jaskyniarov o tom, aká je to škoda, že navzájom nespolupracujeme. Je to pre nás výzva do budúceho obdobia, ako nájsť pri výskume diplomatický kompromis a spoločný záujem. Rok 2020 bol mimoriadne bohatý na akcie a tak aspoň v skratke spomenieme tie najzaujímavejšie.

V Liskovskej jaskyni sa podarilo významné zistenie potencionálnych, doteraz neznámych priestorov o ktorých sa dlho predpokladalo, ale ich existencia nebo-

Na jaskyniarskej základni. Foto: M. Jurečka

la overená. Dňa 2. 3. 2020 sme počas večernej akcie nakládli na severnom závale

Liskovskej jaskyne veľký oheň, ktorý po pridaní haluziny a sena generoval obrovské množstvo dymu. Prievan bol okamžite odvetrávaný a natoľko silný, že oheň v tlakovom prievane doslova dunel. Unikal do pukliny, ktorá robila komínový efekt. Oheň sme dlho priživovali. Hore, o necelých 36 výškových a 50 dĺžkových metrov, sme v Krížovej sonde a Jaskyni Camberka čakali na dym, ktorý sa mal matematicky objaviť o pár desiatok minút. Márne. Nevyšiel ani smrad spáleniny a po piatich hodinách

čakania stále fučal len kryštáľovo čistý ľadový prievan. Takisto opačne prebehol test pri spätnom prúdení prievanov 1. 9. 2020

v hornej Krížovej sonde smerom do Liskovskej jaskyne. Dym cucal prievan do úzkej pukliny celé hodiny. Preliezli sme celú Liskovskú jaskyňu a Camberovu jaskyňu. Po dyme a jeho charakteristickom zápachu nebolo ani po 6 hodinách v silnom prievane ani náznaku. Pri pohľade na 3D mapu

Liskovského rozvetveného systému kilo-

metrov chodieb je zrejme, že tam niekde pod planinou Martinčeka sa nachádza systém chodieb pokračujúcich do neznáma. Tento systém nekomunikuje len cez starý horný vchod, ale úplne nezávisle v rôznych vetvách aj cez Krížovú a Camberovu sondu. Naše snaženie sa práve z tohto dôvodu orientovalo v roku 2020 hlavne na Krížovú sondu. Tu fučí ďalší veľký prievan z nezávislej vetvy Liskovskej jaskyne. Celkovo sa len tu v roku odpracovalo 53 akcií. Od 3. 3. 2019 sme tu odrobili 91 akcií. Strávili sme tu toľko hodín, ako keby tu na jednu smenu baníci od pondelka do piatku pracovali celé mesiace. Nainštalovali sme trojnožku a dňa 23. 2. 2020 aj konštrukčnú Hipmanovskú závesnú lanovku, ktorú sme ešte technicky vylepšili. Tá umožnila vynášať z hĺbky celé kubíky materiálu o veľkej transportnej rýchlosti. Nečudo, že už 30. 3. 2020 objavujeme dutinu cez ktorú sa 6. 4. 2020 prekopávame do ďalšieho voľného priestoru. Postupujeme o 13 m dopredu, kde nás zastavuje ďalší zával so skutočne obrovským prievanom. Bolo treba ale

Mapa prameňov v Nízkych Tatrách

Slovenský raj v liptovskom podzemí. Foto: M. Jurečka

postupovať mimoriadne opatrne. Ďalších nekonečných 23 akcií sme venovali spevneniu, zahĺbeniu a vyčisteniu závalu až na povrch. V priebehu leta sme prekonávali rôzne problémy a výsledkom je jedinečné technické prieskumné dielo pripravené na ďalší bezpečný postup. Dňa 23. 11. 2020 už vŕtame na konci objaveného priestoru a neúnavne postupujeme vpred. Na konci zo zrútenej pukliny vanie zdola veľký prievan. Puklina sa pomaly otvára a treba vytrvať v tomto tempe vyťahovania materiálu aj v roku 2021. Príroda je zatiaľ neoblomná a teraz už bude len vec spriaznených podmienok, či sa prekopeme a aké prekvapenia ešte prichystá skôr, ako prenikneme do pokračovania jaskynného systému.

Počas celosvetovej pandemickej situácie sme rozdelili sily jednotlivo, alebo sme operovali v uzavretých bublinách a namiesto karantény doma sme ju vykonávali hlavne v prírode. Typickým pilotným pandemickým projektom je zameriavanie vyvieračiek a celkovej hydrológie na dolnom Liptove. Po tom, ako sa zamerali všetky údolné pramene v kotline Liptova od Demänovskej doliny až po Kraľovany, sme pokračovali smerom do hôr. Tento projekt, ktorý pred nami ešte nikto nikdy nerealizoval si vyžadoval nemalé prostriedky a zložitú logistiku. Spolu s jaskyňami tvorí hydrológia nesporne jednotný ekosystém rozsiahleho navzájom prepojeného územia. Pokiaľ sme po minulé roky stretávali v lesoch desiatky ľudí, tak tento rok to bola skôr výnimka. Dôležité je však spomenúť neustály stret s medveďom hnedým. Ak poľovníci tvrdia, že v lesoch je veľa medveďov, tak majú pravdu. Minimálne raz mesačne sme stretávali buď veľkého naštvaného medveďa, alebo medvedicu s mladými. Medializované strety v Komorníckej a Ludrovskej doline sa udiali prakticky súbežne v ten istý deň, keď sme tam boli aj my. S tým rozdielom, že medveď každého poľovníka nekompromisne a bez debaty roztrhal. Na jaskyniarov však na

zadných labách len hlasno zareval a následne zmizol. Tento zoologický fenomén je nesporne zaujímavý, ale už sa nikto neodvážil ďalej skúmať a spätne overovať prečo je tomu tak.

Výjazdové akcie sme smerovali popri iných aj do Červených vrchov, kde sme sa v spolupráci so Speleo klubom Turiec a Červené vrchy podieľali na spoznávaní miestneho vysokohorského krasu.

Šípska Fatra je pohorie západne od Chočských vrchov po Malú Fatru. Bolo to prvé územie ktoré na jar dostalo plošné pokrytie súradnicami prameňov a vyvieračiek. Doplnené boli postupne pramene popod Čebrať, Radičinú, Dubovských lúkach, Kečky, Zacharky a Studničnej. Pokračovali sme na Ostré, Hrdoš a samotný Šíp. Sprievodným výsledkom bol objav a dokumentácia novej jaskyne v Kečke, priepasti v Zacharke a Zaťkovej Jame.

Veľká Fatra v Liptove začína Korbeľkou pri Kraľovanoch a ďalej smerom do Liptova ju tvoria stovky doliniek. Oblasť tvorí komplikovaná vodná sieť. Mravčia práca prebiehala v Bystrej a Čutkovskej doline popod Meškov a známe lyžiarske stredisko Malinô Brdo. Popod Vlkolínec a Smrekovicu. V týchto oblastiach sme pri podrobnom prieskume našli mnoho doteraz určite neobjavených krasových javov, ktoré budeme postupne dokumentovať.

Nízke Tatry sme začali doplňovať postupne od Brankova, cez Ludrovskú dolinu. Nielen na Lidare a aj po prelezení doliny je možné skonštatovať, že povrchový reliéf sa najviac podobá na Demänovskú dolinu. Niektoré zákutia sú skutočne nádherné a obsahujú všetky znaky krasu od skalných okien až po vyvieračky a jaskyne. Pokračovali sme v Hlavačke, kde sme našli legendárne staré bane. Následne až na Tiesňavy okolo Liptovskej Osady. V Šturci ponad Liptovské Revúce sme takto objavili menšiu jaskyňu. Zameriavanie prebiehalo aj v Zelenom, kde sme sa zúčastnili exkurzie vo Vodojemoch a obdivovali sme

vodopády Suchej doliny. Preskúmať okolie Nízkotatranskej Tlstej sa javilo jednoduché, ale len tento kopec má desiatky doliniek v totálnej divočine. Chodiť celé leto do Ráztok popod Salatín bol nezabudnuteľný a dobrodružný zážitok. Potom prišla na rad Ľupčianska dolina, ktorá je jedna s najväčších dolín na Slovensku. Tu bola nájdená nová jaskyňa v Červenom grúni. Aj tu sme mohli pozorovať následky katastrofickej povodne, ktorá prišla 26. 7. 2020 a doslova zdevastovala oblasť Salatína, zrovnala zo zemou dolinku Salatínka a zničila celú Ludrovskú dolinu. Bolo zaujímavé sledovať akumuláciu podzemných vôd a ich ničivý vplyv po ich vyrazení na povrch. Anton Droppa tu realizoval pred päťdesiatimi rokmi porovnávací hydrologický výskum a práve preto sme si priamo v teréne, pri vyvieračke, pripomenuli sté výročie jeho narodenia. Skutočne zaujímavé to začalo byť od výšky nad 1600 m n. m. Prešli sme všetky dolinky veľkej Krížskej doliny, ktorá je oproti zničenej Demänovskej doline takmer nedotknutá a kde je úplne iný, divoký svet. Kováčová, Solisko, Tanečnica, Kliny, Zákľuky, Litvorec, Kotliská, Ostredok a žľaby Chabenca. Za pomoci Lidaru sme sledovali aj stopy banskej činnosti popod Pojavorie, Pekelnú, Rakytovú a Čertovú. Hydrológia bola zameriavaná aj popod skalné okno Vraženej v Kľačianskej a Ľubeľskej doline. Preliezli sme bane na Magurke a sledovali, ako starí baníci regulovali a používali technologickú vodu v žľaboch. Boli sme pri každom prameni a zamerali sme banské vodovody v Širkovej, Viedenke, Kilianke, Klinčeku, Kapustičke, Močidle a Latiborskej. Pokračovali sme Turánskom, kde sme presne podľa popisu profesora Sladkého našli kusy zlatonosného kremeňa po ťažbe zlata. Tento podrobný a plošný výskum vyústil do objavu starej bane v Banskej Šindliarke pod Skalkou. Zdokumentovaných bolo veľa dovtedy neznámych jaskýň a podzemných objektov.

Ukázalo sa, že za pomoci Lidaru

a mapy hydrologického prieskumu je dnes možné nájsť aj na povrchu ešte veľa zaujímavých miest, ktoré treba preskúmať. Táto vec dokonale vyvracia v speleológii doteraz zavedenú doktrínu, že na povrchu je už všetko objavené a už nemá čo ponúknuť. Opak je však pravdou.

Všetci členovia OS Ružomberok sa tešia na rok 2021, lebo môžu úspešne nadviazať na výsledky toho predchádzajúceho. O tom, že to bude rok ďalších veľkých objavov nie je pochýb.

Členovia pri inštalácii trojnožky. Foto: M. Jurečka

sPráva o čINNosTI

TK FaTra vrÚTKY - 2020

Jozef Haráni

Členovia TK Fatra Vrútky zorganizovali alebo sa zúčastnili v roku 2020 na celkom 41 peších túrach a 4 cyklo túrach. TK FV mal k dátumu výročnej členskej schôdze /26. 2. 2021/ 30 kmeňových členov. Klub naďalej zastupuje trojčlenný výbor.

Svoju činnosť sme v januári zahájili Trojkráľovými výstupmi na Žiar a Borišov. Ďalej to boli výstupy na Maguru, Suchý, Nolčovské lúky, Nolčovskú Mogoru a Minčol.

Vo februári sme sa zúčastnili XI. Medzinárodného zimného zrazu turistov v Rýmařově v Čechách, v rámci ktorého sme vystúpili na Praděd v Hrubom Jeseníku. V druhej polovici februára sme vystúpili na Veľkú homoľu v Malých Karpatoch. V marci sa uskutočnil iba jeden výstup a to na domáci Minčol.

V apríli sme vyšli na Lysec a Lučenec. Potom Kopu a Ploskú. Nasleduje Drienok a mesiac uzatvárame výstupom na Malý Fatranský Kriváň.

Máj sme začali výstupom na Rozsutec a následne na Kľak z Vrícka. V druhej polovici mája sme prešli cez Kozol a Čipčie. Začiatkom júna padol Malý Rozsutec a Téryho chata. Tradičný prechod sme preložili. Pár dní nato sme vyšli na Trojicu v Kremnických vrchoch a koncom mesiaca na Vtáčnik.

Júl nezačal tradičnou účasťou na celoslovenskom turistickom zraze, ktorý mal byť v Slovenskom raji v Hrabušiciach, lebo sa nekonal. Napriek corona šialenstvu sme sa do Slovenského raja vypravili a absolvovali dve túry. Jeden deň na Kláštorisko zo Spišských Tomášoviec a druhý deň z Le-

Prechod z Temniaku cez Stoly do Tomanovho sedla. Foto: J. Haráni

Pohľad na Temnosmrečinské plesá pri stúpaní do sedla Závory. Foto: J. Haráni

Záver Bielovodskej doliny pred Poľským hrebeňom. Foto: J. Haráni

Zamrznuté pleso z Poľského hrebeňa. Foto: J. Haráni

tanoviec cez Biskupské chyžky a opačným smerom cez Suchú Belú na Podlesok. Pár dní na to vystupujeme z Lysej Poľany na Poľský hrebeň až do Starého Smokovca. Potom vystupujeme na Malý a Veľký Grič v pohorí Vtáčnik. Mesiac končíme výstupom na Ďurkovú z Jasenia s návratom cez Zámostskú hoľu a túrou v Malých Karpatoch v okolí Zochovej chaty.

V auguste sa koná, vraj posledný krát, klubová akcia Jožka Minárika výstupom na Katovu skalu. Nasledujú túlačky po Pilišských vrchoch v Maďarsku a výstup na Zniev. Prvá polovica mesiaca sa uzatvára výstupom do sedla Závory vo Vysokých

Tatrách cez Kôprovskú dolinu s odbočkou na Kmeťov vodopád a Temnosmrečinské plesá. Dole schádzame Tichou dolinou. V druhej polovici augusta sa zúčastňujeme túlačiek po Západných Tatrách. Absolvujeme prechod Červených vrchov s bivakom v Pyšnom sedle a na druhú deň zostupom

dole Kamenistou dolinou. Hneď na to stúpame na Sivý vrch v Západných Tatrách. Koniec mesiaca sa nesie v duchu posunutého 7. ročníka Detského výstupu na Hradište, ktorého sa zúčastnilo vyše 70 turistov.

V septembri vystupujeme na Kráľovu hoľu v Nízkych Tatrách a na Roháčske plesá v západných Tatrách. Koncom prvej polovice septembra sme boli spolu s KST Vrútky organizátori 42. zrazu cykloturistov KST vo Vrútkach za účasti viac ako 130 bicyklistov. V novembri vystupujeme na Ondrašovské skaly.

December. Na Štefana vystupujeme na Kýčerku nad Terchovou. Medzi sviatkami sme sa vybrali na Bôrovú nad Turčianskou Štiavničkou. Na Silvestra sme vystúpili na Zniev.

Ďakujem všetkým členom TK FV za turistické aktivity, ktoré v roku 2020 absolvovali a zároveň im do roku 2021 prajem veľa zdravia a času na kilometre našliapané v našich horách.

Vo Vrútkach 26. 2. 2021

Vilo a Maja v Rozprávkovom lese pri augustovom Detskom výstupe na Hradište 2020. Foto: J. Haráni

Hrad Zniev, Silvester 2020. Foto: J. Haráni

FoTosÚťaž JasKYNe a HorY 2021

Vážení čitatelia. Fotosúťaž Jaskyne a hory 2020 sa nám tentoraz scvrkla na dve snímky, ktoré samozrejme aj uverejňujeme. Nejdeme nad tým lamentovať. Stránka www.tkfatravrutky frčí, no priebeh súťaže nie. Aj vďaka „pandemickej“ fabule a s ňou spojenými sprievodnými javmi, sme opäť zanedbali celoročnú prezentáciu tejto súťaže. V redakčnej rade sme opäť urobili drobné korekcie a do ďalších čísel tohto periodika si dávame záväzok, že tento rok bude lepší ako ten predtým.

Redakcia ročenky Jaskyne a hory opäť vyhlasuje pre svojich čitateľov a všetkých členov a priaznivcov jaskyniarstva a turistiky fotosúťaž aj na rok 2021 v už tradičných kategóriach.

Prvá kategória má názov “Hory, kras a príroda Slovenska očami jaskyniarov a turistov“ s dvoma podkategóriami. Prvá je „Slovenské jaskyne a kras“ a druhá „Slovenské hory a príroda“

druhá kategória má názov „Hory, kras a príroda sveta očami turistov a jaskyniarov zo Slovenska“ tiež s dvoma podkategóriami. Prvá je „Jaskyne a kras sveta“ a druhá „Hory a príroda sveta“.

Všetky súťažne fotografie budú postupne umiestnené na webstránke www.tkfatravrutky.sk , kde bude počas roka prebiehať samotné hlasovanie. Na tejto stránke bude koncom roka uverejnené miesto a čas konania finále tejto súťaže, spojené aj s prípadným premietaním filmov s tématikou uvedenou v jednotlivých kategóriach. Do finále postúpi po 10 fotografií z každej podkategórie, čiže spolu to bude 40 finálnych fotografií. Tie budú fyzicky umiestnené na pripravených paneloch. Fotografie budú hodnotené anonymne anketovým lístkom účastníkov a prvé tri miesta z každej podkategórie budú ocenené peňažnou čiastkou 50 – 30 – 15 €.

Podmienky fotosúťaže: Súťaž je určená pre čitateľov ročenky a všetkých členov a priaznivcov jaskyniarstva a turistiky. Súťažiaci sa môže zúčastniť súťaže s max. počtom jedna (1) fotografia na jednu podkategóriu, čiže spolu max. štyri (4) fotografie do súťaže. Fotografie je potrebné zasielať e-mailom (alebo osobne dodať) v digitálnej forme na e-mailovu adresu speleo@stamaxplus.sk alebo adresu redakcie Jozef Haráni /0905 641 325/, ul. Dielenská Kružná 48, 038 61 Vrútky do 31. 12. 2021. K zaslaným súťažným fotografiám je potrebné pripojiť údaje autora: meno, priezvisko, adresu, telefónne číslo, mailovú adresu a krátky popis / názov fotografie a podkategóriu, do ktorej sa prihlasuje/. Pri neúplných údajoch daná fotografia nebude zaradená do súťaže. Svojou účasťou v tejto fotosúťaži autori víťazných fotografií udeľujú súhlas redakcii a vydavateľovi ročenky Jaskyne a hory na ich bezodplatné použitie - na ich zverejnenie v ročenke Jaskyne a hory vyhotovením rozmnoženiny diela tlačou a elektronicky s uvedením mien výhercov a uverejnenie v regionálnej ročenke Žilinského kraja Jaskyne a hory 2021 v printovej i elektronickej forme a takisto aj na webstránke TK Fatra Vrútky

S pozdravom Horám zdar.

Jozef Haráni, šéfredaktor

Kategória „Slovenské hory a príroda “ - Čarovná Veľká Fatra. Cesta na Ploskú. Foto: K. Skuhrová

Kategória „Hory a príroda sveta“ - Cinque Torri, Dolomity. Ferratový výjazd do Dolomitov. Foto: K. Skuhrová

F OTOS úťA ž JASK y NE A HORy 2020

F OTOS úťA ž JASK y NE A HORy 2020

Ilustrácie z turistického kalendára, kresby Ľubomír Juhász

TÚTo ročeNKu

FINaNčNe PoDPorIlI:

Ing. Ivana Poláková a Ing. Emil Rišian Ing. Ján Obuch, PhD.

orGaNIZácIe:

MesTo TuraNY:

FIrMY:

Mgr. Pavol Pokrievka ml. - CLIMBTECH s.r.o. Ing. Ján Buchanec - TECHNIK, s.r.o.

viac ako 20 rokov na slovenskom trhu

moderne vybavená hárková ofsetová tlačiareň so sídlom v Martine kompletná predtlačová príprava, kvalitná ofsetová a digitálna tlač, vlastné knihárske kapacity

ÚV lak, úpravy lakom, číslovanie, perforovanie, slepotlač, ražba, laminovanie

noviny, knihy, časopisy, brožúry, katalógy, letáky, prospekty, foldre, tlačivá, kalendáre, samoprepisovacie tlačivá, samolepky

krabičky z pohľadnicových kartónov a hladkých lepeniek o plošnej hmotnosti

200-500g, šedo-šedé, bielo-šedé s rôznymi povrchovými úpravami