AD
grafik | um PrintProgress časopis pre polygrafiu a súvisiace odvetvia (máj – jún 2021)
ad 05
VIZUÁLNA KULTÚRA, KTORÁ PREDÁVA
matúš bence > je veľký experimentátor. Matúš je zjav. Týpek. >
Foto: Marianna Tomanová
art director >
Vyše 20 rokov aktívne pôsobím v slovenskej reklame. Vyše 20 rokov sledujem všetky tie zmeny v kreatívnom priemysle. Menia sa technológie, menia sa mediatypy, menia sa strategické postupy a kreatívne techniky. Všetko sa mení a všetko je inak. >Ale jedna vec sa za celý ten čas nemení: môj obdiv k ľuďom schopným tvoriť špičkové vizuály. Ako človek, ktorý sa primárne venoval a venuje práci so slovom, som neraz fascinovane sledoval, ako myšlienky a slogany dostávajú konkrétnu obrazovú podobu. >Tí najšikovnejší vizuálci dokázali týmto obrazovým stvárnením upútať pozornosť ľudí, rozpovedať im príbehy značiek a nahradiť jedným vizuálom desiatky slov. >Ďakujem za priestor časopisu PrintProgress vyspovedať top art directorov slovenskej reklamy a predstaviť vám ich najlepšie práce. Moje špeciálne poďakovanie patrí aj Vladimirovi Yurkovicovi za vytvorenie vizuálnej podoby AGU. Vlado Slivka >>>Creative Director, MullenLowe GGK Bratislava ART DIRECTOR (podľa Wikipédie): Art Director väčšinou pracuje v tandeme s Copywriterom a spolu tvoria kreatívny tím. V ňom hľadajú tzv. BIG IDEA, resp. vymýšľajú kreatívny koncept kampane následne pretavený do konkrétnych výstupov. Copywriter vládne slovom a je zodpovedný za textovú stránku veci, Art Director zodpovedá za vizuálnu stránku. Samozrejme aj Art Director môže vymyslieť headline kampane a naopak Copywriter môže prísť s vizuálnym nápadom.
Matúš je chalan mnohých tvárí. V našom prípade aj výnimka potvrdzujúca pravidlo, že premiérovo spovedám a predstavujem čitateľom PrintProgressu výrazné arťácke osobnosti. Matúša som tu totiž už raz mal v predošlej sérii Foto:Grafik:Um, keďže sa postupom rokov vyprofiloval na veľmi žiadaného úspešného fotografa. Keď som ho však spoznal (v reklamnej agentúre Wiktor Leo Burnett), bol to talentovaný grafik. Síce sme nerobili v jednom tíme, ale svojím pôsobením bol už vtedy neprehliadnuteľný. Matúš je veľký experimentátor. Z rozhovoru s ním zistíte, ako rád skúša nové postupy a kráča nevychodenými chodníčkami s bravúrou skúseného horského vodcu. Od istej doby ho vnímam ako garanta top kvality. Najať si na spoluprácu Matúša znamená s vysokou pravdepodobnosťou útočiť na najvyššie kreatívne méty. Viem, o čom hovorím, pár našich spoluprác dopadlo mimoriadne dobre na Zlatom klinci, naposledy to bol zlatoklincový vizuál pre Lesoochranárske zoskupenie VLK. Obdivujem na ňom jeho zanietenosť pre vec, keď sa do niečoho pustí. Jeho nasadenie, hľadanie najlepšej možnej exekúcie, skúšanie aj pochybovanie, tú jeho energiu a na záver takmer vždy vysoko nadpriemerný výsledok. Matúš nemá jeden štýl, podľa ktorého by ste ho zaručene spoznali, … ale jedno majú jeho výstupy spoločné: málokedy ich prehliadnete. Mimochodom, ak chcete zrealizovať niečo nemožné, vrelo odporúčam Matúša. S láskavou podporou spoločnosti
Tlač seriálu AD grafik|um No. 05/2021 je realizovaná na papieri Magno Natural 150 g/m2 od spoločnosti Europapier Slovensko s.r.o.
51
Klient: Nu Spirit Bar
ad > matúš bence visual artist, MatusBence - ImageWorks
Dôležité je udržať si vášeň
Tri roky dozadu som Ťa čitateľom PrintProgressu v rozhovore predstavoval ako reklamného fotografa. Dnešný rozhovor teda začnem inak ako zvyčajne: čím aktuálne žiješ? (takisto skús maximálne troma vetami) Pre mňa bola pandémia celkom pracovne náročná, veľa práce v reklame a zároveň aj osobných projektov a zaujímavých kolaborácií (napríklad práve prebieha v Danubiane veľká výstava Viktora Freša, na ktorú som s ním takmer celý rok robil jedno fotografické dielo). Postupne dúfam v aspoň čiastočný návrat do predpandemického normálu, chýba mi cestovanie, inšpirácia. Ako vnímaš kvalitnú art direction? Keď ma niečím prekvapí. Keď si poviem, že wow, zaujímavá forma vizuality (farby, svetlo, typografia, craft), keď vidím nejaký detail, ktorý tam vôbec nemusel byť, ale je tam, pretože niekto si dal tú námahu pohrať sa s tým. Keď veci nie sú len samoúčelné, vtedy je to dobrá art direction. A jasné idea musí byť nielen tá marketingová, ale aj vizuálna/formálna. Niekedy sú to veci, ktoré drvivá väčšina ľudí ani nepostrehne. Ale sú to ony, čo odlišujú kvalitu od priemeru. Tvoje začiatky? Ja som bol vizuálny od detstva, chodil som na ZUŠ, potom na umelecký gympel, nakoniec aj VŠ s výtvarným zameraním, ale popri “manuálnom kreslení” som si paralelne
išiel počítačovú grafiku (to sa vtedy takmer nikde nedalo študovať) – to ma najviac bavilo, experimentovať s technológiami, 3D, kombinovať ručnú prácu s digitálnou, bavil ma aj dizajn, práca s textom. Netušil som, kde by som sa s takými skills mohol uplatniť, jedine v nejakom grafickom štúdiu. Ale hneď po škole som sa presťahoval z Banskej Bystrice do Bratislavy a dostal som tip, že v reklamnej agentúre Wiktor Leo Burnett hľadajú grafikov, išiel som na pohovor s Peťom Kačenkom, ukázal som mu nejaké moje práce (väčšinou to boli postery na rôzne hudobné akcie) a on si povedal, že to so mnou skúsia. Treba povedať, že napriek celkom silnej vizualite som o reklame ako takej nevedel úplne NIČ :-) Takže začiatky boli zaujímavé, vo WLB som sa veľmi veľa naučil o reklame, o procesoch, zistil som, že to nie je len o tom, že si niečo nakreslím a hotovo, ale že je to práca v tíme ľudí, od stratégov, accountov, až po DTP-kov. Potom som pracoval v menšom dizajnérskom štúdiu Komplot, ktoré bolo akoby presným opakom veľkej reklamnej agentúry (v najlepšom slova zmysle) – tam som sa naučil najviac o grafickom dizajne, typografii - bolo veľmi príjemné robiť v menej hektickej atmosfére, s oveľa väčším priestorom na detaily a doťahovanie vecí do dokonalosti. A nakoniec musím spomenúť MUW Saatchi & Saatchi – tam som prišiel už ako celkom vyprofilovaný arťák – bol
som v tíme Rasťa Uličného a bol to úplne iný vpád naspäť do reklamy, veľmi som si to užil, robili sme super veci, mal som skvelých a šikovných kolegov. Proste blast! :-) Ale tam som si uvedomil, že som nikdy neprepadol marketingu ako takému, a ťažko pracovať v reklamnej agentúre a rásť, keď človeka úplne nebaví vytváranie reklamných ideí. Čím dlhšie to človek robí, tým viac vie povedať, v ktorej časti práce sa cíti ako ryba vo vode, a v ktorej “trpí” – mňa najviac bavila vždy samotná umelecká / remeselná realizácia reklamných vizuálov – a v reklamke na to art director málokedy má toľko času, ako by chcel, reklamky väčšinu tej práce outsourcovali do rôznych štúdií (fotografom, 3D-čkárom, retušerom), a tak skôr ako som sa mohol vyhrať dosýtosti na nejakom vizuále, už som musel pracovať na nejakom ďalšom projekte. Tak padlo rozhodnutie, že asi úplne najlepšie bude zbaviť sa ťarchy marketingu a robiť len to, čo ma naozaj baví – obraz. Nebudem klamať, nebol som si úplne istý, či je na to trh, či to bude OK, ale dopadlo to super – portfólio mi pomohlo a hneď, ako som odišiel z MUW, tak sa prakticky začala sypať práca aj z rôznych iných agentúr – čiže v podstate to nebola až taká zmena, len som už nerobil v jednej agentúre, ale vo všetkých. :-) Čo Tvoja parketa? Máš nejakú? Mňa najviac bavia veci, ktoré sa nedajú ľahko zrealizovať. Teda – ja vždy nejak intu-
itívne viem, ako ich zrealizovať, ale veľa ľudí si to vôbec nevie predstaviť, nevedia akoby uvažovať takým spôsobom. Vtedy chodia za mnou. Venujem sa reklamnej fotografii, ale rovnako aj high-end retuši, 3D CGI, občas dizajnu či manuálnej kresbe, ilustrácii. Kombinujem všetky tieto techniky podľa potreby. Málokedy robím len jedno alebo len druhé. Reklamná fotka dnes bez retuše a digital skills prakticky neexistuje. Dostávam veľmi komplexné vizuálne briefy, a práve pri týchto zadaniach, kedy klient ani sám nevie, ako by sa technicky dopracoval k vizuálnemu výsledku, je to veľká výhoda – že viem hneď navrhnúť viacero riešení, podľa budgetu, timingu. Ja nad tým vlastne ani nijako dlho nerozmýšľam, väčšinou hneď viem, ktorá technika alebo kombinácia technológií je na daný projekt najvhodnejšia. A to je, myslím si, v dnešnom svete art directorov asi moja najväčšia zručnosť. Plus, si myslím, že som sa naučil vidieť vizuál ako celok, a pritom nestratiť dôraz na detaily, ktoré ho tvoria. Ktorú zo svojich prác považuješ graficky za najvymakanejšiu? Ktorá je Tvoja srdcovka a prečo? Tu mi napadlo dať miesto jednej VŠETKY. :D Lebo ja fakt jednu nemám, každá je úplne iná, ale dokopy to dáva celkom dobrý obraz o tom, čo robím. Tu Ťa nenechám takto ľahko sa vykrútiť z tejto otázky. :-) Tak inak, spomeň niektorú z Tvojich ostatných prác, na ktorej si sa namakal, resp. musel si prísť s nejakým špeci prístupom, ale oplatilo sa... Asi jeden z najkomplikovanejších projektov, na akom som robil, bola čerstvá kolaborácia s Viktorom Frešom, fotka/nefotka na jeho dlho pripravovanú veľkú výstavu v Danubiane - Family Vintage. Viktor tam pracuje s konceptom svojej rodiny, skúma
Klient: Deň Krátkeho Filmu / DiscoSailing
vzťahy, spomienky, artefakty. Zaujímavé je, že všetci členovia jeho rodiny, babky, dedkovia, otec, mama - všetci pracovali nejakým spôsobom v umeleckej sfére. Zároveň sa počas svojich životov stretali náhodne pri práci, ale nikdy nie ako veľká rodina. A tak Viktor prišiel s nápadom, že by chcel mať fotografiu z ateliéru, na ktorej je on s otcom, mamou a starými rodičmi. Prvý problém bol, že už nežijú. Druhý bol ten, že Viktor chcel, aby na tej fotke boli všetci členovia rodiny mladí, vo svojich najproduktívnejších rokoch. Jediný človek, ktorý mu na Slovensku povedal, že sa to nejako dá urobiť fotorealisticky, som bol ja. :) Do úvahy prichádzali dve možnosti, jedna komplet 3D rekonštrukcia tvárí podľa starých čiernobielych dobových fotiek (čo je ale extrémne náročné na čas a budget), alebo čisto 2D - pomocou komplexnej retuše z reálne nafotených tvárí dvojníkov. Druhá možnosť vyhrala a pustili sme sa spolu do produkcie. Viktor ma úžasnú databázu všetkých možných aj nemožných fotografií, rôznych časových období, podľa nej sme asi mesiac hľadali dvojníkov, alebo skôr tváre, ktoré sa určitými kritickými črtami, čo najviac podobali, alebo boli čo najviac vhodné na následnú postprodukciu, preretušovanie. Potom sme robili kostýmy presne podľa dobových fotografií. Nakoniec sa zorganizoval photoshooting, kde sme s pomocou štylistky a makeup-artistov namaskovali a obliekli ľudí tak, aby sa čo najviac podobali, fotili sme ich špeciálne nasvietených tak, aby sa potom s ich tvárami dalo ďalej pracovať. No a finálna fáza bola samotná retuš - nikdy som nerobil projekt, ktorý by bol väčšou technologickou výzvou pre mňa - znie to jednoducho, proste z reálnej tváre vyrežete všetky jednotlivé časti - oči, obočie, nos, atď. a zdeformujete ich tak, aby presne kopírovali pôvodnú dobovú foto. Ale opak je pravdou ľudská tvár je záležitosť, na ktorú ma človek
The Good Death Poster - Klient: Hailstone, Idea: Jakub Reken
najcitlivejšie nastavené vnímanie, preto je taký problém aj v hollywoodskych big budget filmoch tzv. “uncanny valley” - že akokoľvek veľa detailu je v 3D modeli a animácii tváre, človek stále nejako vidí, že je umelá, že nie je reálna. Je to preto, že jej prirodzenosť je kombinácia kopy mikrodetailov. V podstate som zobral fotku namaskovaneho dvojníka a kúsok po kúsku, chĺpok po chĺpku, vlas po vlase som ho upravoval tak, aby bol 1:1 k starým fotografiám. Tie ale boli väčšinou čiernobiele a takisto neobsahujú informáciu o hĺbke a priestore, bol to len 2D obraz. Takže to nebolo len o tom, aby bola poloha oka na správnom mieste, ale hlavne som musel domýšľať a doretušovávať aj priestor, hmotu tváre podľa 2D referencie. Čo bolo extrémne náročné na predstavivosť. Urobiť šesť portrétov týmto spôsobom mi trvalo takmer rok, pingpongovali sme si to s Viktorom, ktorý do toho vstupoval spomienkovo, on tých ľudí poznal, ja iba z 2D fotiek, o to ťažšie bolo rekonštruovať tváre ľudí, ktorých som nikdy nevidel, nepoznal. Veľmi ma bavilo aj pozorovať Viktorove emócie, že naozaj začal postupne mať pocit, že sú to jeho reálni príbuzní, tak ako si ich pamätal. Oživili sme ich do posledného detailu. Vo finále je to vlastne úplne obyčajná fotografia siedmich ľudí a človek na prvý pohľad ani netuší, že niečo také sa nikdy nedalo odfotiť. Myslím si, že sa nám nakoniec podarila vec, ktorú tu nikto nikdy neurobil, a momentálne si môžete tento kúsok pozrieť naživo v Danubiane. :) Koho z arťáckej branže uznávaš Ty? Ja sa stretávam s kopou naozaj skvelých ľudí, s legendami reklamy a dizajnu, aj so super šikovnými mladými ľuďmi, to ma na mojej práci baví najviac. Veľa ma v reklame a dizajne naučili Peťo Kačenka, Peťo Hajdin, Rasťo Uličný, Rasťo Michalik. Inšpiráciou sú mi vždy všetci, s ktorými pracujem, mám asi výhodu, že si môžem vybrať, s kým robím, a tak ani nemá zmysel menovať, lebo robím len so super ľuďmi. :-) Čo sa týka konkurencie, nejako to nepociťujem, ja mám dobré vzťahy s inými arťákmi, fotografmi, každý máme svoju cestu, každý sme dobrý v niečom inom, konkurencia je vždy dobrá motivácia. No a čo sa týka art direction, tým, že mojimi klientmi sú reklamné agentúry, art directori nie sú moja konkurencia, ale naopak „partners in crime“. :) Dobrá rada nad zlato. Aká by bola rada pre mladého začínajúceho grafika/dizajnéra? Mať svoj štýl. Rozvíjať ho. Vizuálne, ale aj technicky. Dnes už je veľa ľudí, čo dokážu zalomiť text, nakresliť obrázok, odfotiť dobrú fotku, ale málokto vydrží niečo robiť dlhšie, rozvíjať koncept, rozvíjať skill - 10 rokov dozadu som si myslel, že za pár rokov tu bude 30 takých retušérskych / foto / art direction štúdií ako mám ja - a nie sú. Haluz. Proste mám pocit, že málokto vydrží ísť technicky do hĺbky. A tá technológia a skill, to sa veľmi nedá oklamať, to človek musí odmakať. Je fajn, keď človek robí všetko, a vychádza zo
Klient: Viktor Frešo
svojej komfortnej zóny, ale myslím si, že aj nájsť časť, v ktorej sa cíti najlepšie, komfortne a rozvíjať ju, je dôležité, lebo práve to môže byť tá „drobnosť“, ktorá ho nakoniec odseparuje od konkurencie. Sme na pôde dvojmesačníka pre polygrafiu. V čom vnímaš plusy a mínusy tlačovej reklamy oproti digitálu? Ja tie rozdiely z dlhodobého hľadiska, čo sa týka vizuality, dnes už až tak nevnímam - áno, boli sme zvyknutí pripravovať veci do tlače v super kvalite, v high resolution, paradoxne digitálne technológie išli stále
viac dopredu - chvíľu to vyzeralo, že ako sa reklama začala presúvať do digitálu, tak tie veľké rozlíšenia už zrazu nebudú potrebné, lebo bannery na stránkach sú maličké... Dokonca prišiel aj akýsi pokles vizuálnej kvality a vizuálnych požiadaviek, veď „načo bude dva týždne fotiť a vyrábať nejaký vizuál, keď ide len na web?“. Ale myslím si, že to bolo len chvíľkové zaváhanie - dnes máme retina displeje na mobiloch, počítačoch, všade sú obrazovky s vysokým rozlíšením, chvíľkový úpadok sme odvrátili a vo finále digitál má dnes ešte väčšie nároky na kvalitu obrazu ako tlač v časoch, keď ju „nahrádzal“. Ja na-
príklad robím stále vo väčšej a väčšej kvalite, podklady dodávam super high res, aj keď ide len o online kampaň a nič fyzicky tlačené. Na druhej strane nič sa nevyrovná tomu, keď vidíte svoju prácu dobre a kvalitne vytlačenú. Keď si ju môžete fyzicky chytiť, ohmatať, vidíte odlesky papiera, jeho štruktúru. Ja by som tie dva svety snáď ani nespájal - idú akoby odlišným smerom, hľadieť na svoj vizuál na displeji a na papieri je úplne iný zážitok, a aj si vyžaduje inú technologickú prípravu. Digitál je chvíľka, záblesk na sietnici, a prekliknete inam, tlač pretrváva, dá sa chytiť, odložiť, znovu vytiahnuť...
Klient: VÚB banka, Agentúra: Triad
Klient: Tatra banka, Agentúra: Made By Vaculik
story behind
Ja sa nerád vraciam k nejakým starým historkám, lebo všetko zabúdam. :-) Ale posledná nekomerčná vec, na ktorej som nedávno robil, bol vizuál k albumu Hudba k Láske od Veca a Švidraňa. S Brančim sme boli už niekoľko rokov dohodnutí, že mu spravím artwork k albumu, len nám to nikdy nevyšlo časovo. Teraz na jeseň som mu sľúbil, že tentokrát sa to už musí podariť. Samozrejme, že album bol sfinalizovaný dva dni pred tlačou vinylu, a práve som bol uprostred veľkej kampane pre Tatra banku. Ale hecol som sa a usúdil, že spánok je preceňovaný a pustil som sa do toho. V priebehu dvoch bezsenných nocí vzniklo všetko. Nestíhali sme ani poriadny photoshoot, tak som chalanov cvakol narýchlo v parkovacom dome v potravinách. Mal som ale dosť jasnú predstavu o tom, ako by to malo vyzerať a snažil som sa z minima vytiahnuť maximum, urobiť to tak, aby to vyzeralo topnotch a myslím si, že moje dlhoročné skúsenosti s robením vecí za absolútne akýchkoľvek podmienok ma vycvičili natoľko, že to dopadlo na jednotku. Chalani mi dali absolútnu voľnosť (nič iné čas ani nedovoľoval) a najlepší feedback nakoniec bol, že síce keď som im opisoval, ako to chcem urobiť, vôbec si to nevedeli predstaviť, ale keď uvideli final artwork, tak pôsobil presne tak, ako sa oni cítili, keď ten album nahrávali. Win-Win. Na coveri albumu je iba nápis Hudba k Láske vytvorený v 3D (akoby kombinácia zvláštneho neónu, metalistického písma, ručného letteringu), s ktorým mi pomohol typograf a dizajnér Ondrej Job a na druhej strane sú minimalistické portréty chalanov. Niekedy najlepšie veci vytvorím, keď ma do nich dotlačí niekto alebo čas. :-) Klient: Vec
Klient: Wilsonic Festival
Klient: Slovenská sporiteľňa, Agentúra: Core4
Klient: Tatra banka, Agentúra: PS:Digital
PRE PRINTPROGRESS, ČASOPIS PRE POLYGRAFIU A SÚVISIACE ODVETVIA. AUTOROM PROJEKTU JE VLADO SLIVKA. GRAFICKY PRIPRAVUJE YURKOVICDESIGN - S.R.O.