ENTER, No.1

EDITORIAL

ENTER.indd 2

2/28/10 1:39:23 PM

ENTER.indd 3

2/28/10 1:39:26 PM

4| Robert Welch (1947, Cork) je írsky prozaik, básnik a dramatik. Vydal romány Zápisník z Kilcolmanu (1993), Tearmann (1997) a Principiálny román (1997). Welch napísal viacero monografií o írskej a anglickej literatúre. Z írskej galčiny preložil mýtické príbehy. V slovenčine vyšiel výber z jeho básnických zbierok pod názvom Crosshaven (2007). Úžas rozhovor s Bobom Welchom V tvojej rozsiahlej bibliografii sú bohato zastúpené odlišné literárne druhy a žánre (romány, memoáre, poézia a dráma). Vyžadujú si tieto formy vlastný spôsob myslenia? Meníš spôsob svojho myslenia, keď už máš náčrt románu, hry či prvé verše básne?

Poézia sa začína nástojčivou vnútornou túžbou, pocitom, že existuje niečo, čo si želá byť vložené do slov, do života. Poézia nevychádza z rozprávania, je to forma bytia. Všetky ostatné formy písania sa od nej líšia práve touto okolnosťou. Väčšina týchto ostatných foriem je nejakým druhom rozprávania s istým tónom hlasu, s ľahkosťou dotyku. Niežeby poézia mala byť bez týchto vlastností, jej podstata však primárne spočíva v niečom inom ako v rozprávaní príbehu. Druh myslenia, ktorým sa vyznačuje poézia, je tiež odlišný; myšlienka v poézii napreduje posúvaním myšlienkovej masy a nevieme sa pritom zbaviť pocitu, že význam nikdy nemôže byť uchopený úplne. Pri veršoch existuje nádej, že sa nálada, okolnosti citu a celá fyzická skúsenosť môžu nejako realizovať, ale je to vždy cvičenie v pochybnostiach a nádeji. Rým a ďalšie formálne prvky sú ako cepíny, ktoré vrazíte do kameňa, aby vám pomohli udržať sa a dodali vám trochu istoty, že cez okraj nespadnete do stupídnosti a banality. Keď rozprávate príbeh, pokúšate sa správne usporiadať udalosti tak, že sa sami pohnú a šokujú vás. Veľké príbehy prekvapujú svojich autorov tým, že sa odvíjajú tak, ako to autor nečakal. Dickens je plný takýchto prekvapujúcich zvratov. Povedzme že v príbehu postava stretne novú postavu, ktorej dá spisovateľ určitý charakter, a než sa spisovateľ nazdá, tá nová postava začne robiť veci, ktoré by ste nečakali, a ovplyvní aj pôvodnú postavu. Je to dobrodružstvo. Poézia je druh úžasu; príbeh je dobrodružstvo.

Pokúšaš sa prostredníctvom písania niečo riešiť? Ak áno, je pri tom rozdiel medzi románom a poéziou?

Jediná vec, ktorá sa písaním rieši, je vyjadrenie zhluku pocitov, v ktorých sa začína všetko stvorenie. Niečo tam je, ale nie ste si istí čo a máte sa pokúsiť dať tomu formu. Úžasné (znovu to slovo) na poézii je to, že vyjadruje posúvajúcu sa masu nerozhodných pocitov a myšlienok, ktoré so sebou všetci nosíme. Dobré básne sú veľkými vyhláseniami o tom, ako to v živote chodí, a preto sú Ovídius, Yeats a Shakespeare veľkí básnici. Dobrá poézia je prísne mimetická v tom zmysle, že napodobňuje, ako sa v živote jedna vec mení na inú, ako sa jeden život mení na druhý, smrť na život. Jej

ENTER.indd 4

univerzálne témy sú, ako povedal Yeats, sex a smrť. Pri románe sme viazaní na náhodnosť vecí, na trhliny, ktoré sa náhodou objavia, na veci a ľudí, ktorí nám chýbajú v živote. Román, a naozaj asi aj divadelná hra, sú pod vplyvom okolností a následkov činu. Všetko životaschopné, hýbuce sa, všetko hrozivé. Poézia však stojí v úzadí a díva sa akoby chápavejším, do istej miery menej ľudským spôsobom na to, akí sme.

Vo veľkých básnických drámach Európy, Japonska a Číny dochádza k zbiehaniu vzdialenosti, ktorú si spájame s poéziou, a k tvrdému šoku osudu. Odtiaľ pochádza maska klasickej tragédie, komédie a japonskej hudobnej drámy Noh. Práve si dokončil svoj rukopis knihy memoárov, v ktorej vzdávaš hold pamiatke krátkeho života tvojho syna Egana a jeho tragického konca.

Kniha je v skutočnosti oveľa širším rozprávaním, podobne, ako ďalšia tvoja známa próza, Principiálny román, ktorá má vyjsť už tento rok v slovenskom preklade. Obidve práce do značnej miery vychádzajú z tvojej vlastnej skúsenosti.

Môžeš porovnať prácu na obidvoch knihách? Máš k nim odlišný vzťah? Ako sa môžu miešať fikcia a realita, aby vytvorili konečný tvar?

Krúžil som okolo ústredných pocitov a usiloval som sa čo najviac priblížiť k tomu, ako to v živote chodí, aby ľudia pocítili to, čím som prešiel, šok, nepripravenosť, bolestné pokračovanie života aj napriek tomu, čo sa stalo. Všetko písanie je v skutočnosti autobiografické. Hoci si opis vymyslíte, všetko vychádza z toho, ako sa cítite. Takže memoáre a fikcia nie sú od seba až také vzdialené. Spisovateľ Colm Toibin slovami Henryho Jamesa hovorí, že ako autor pociťujete všetko a chcete, aby aj čitateľ prenikol do toho polotieňa pocitov, o ktoré sa chcete podeliť s mysľou, ktorá je, samozrejme, taká istá ako vaša. Všetci sme si podobní, skôr podobní než odlišní. Takže ak nájdem spôsob umelecky prerozprávať a zachytiť veci tak, ako sa vyvíjajú, potom to dokáže urobiť aj čitateľ. Čítanie je jedným zo spôsobov, ako ukázať náš potenciál skutočnej ľudskosti. Rovnako ako trebárs hudba. Všetky dobré príbehy miešajú skutočné s fiktívnym; keď píšete, je to akosi vymyslené a zároveň autobiografické. Zdá sa mi, že si protirečím. Nuž čo, tak si protirečím.

Si vášnivý čitateľ. Čo očakávaš od dobrého románu? Čo od dobrej poézie?

Chcem cítiť to, čo cíti autor. Chcem s ním precítiť jeho náladu, zažiť duševný stav spoločnej skúsenosti. Vedomie... Heaney na jednom mieste spomína, že vedomie znamená možnosť zdieľať spoločné vedomosti. Toto sa deje pri čítaní; mne sa to darí pri Dickensovi a Conradovi. Niekedy sa dozviem niečo veľmi zvláštne a strašné, ako napr. v Lordovi Jimovi. Ale bez toho to nejde.

V Homérovi sa mi dvíha srdce, keď sa Telemachos vydáva na more, aby hľadal svojho otca, lebo ho oslovila bohyňa, hoci on nevie, že to bola ona. Srdce sa dvíha a puká, keď čítate, ako sa plachty a laná napínajú. za rozhovor ďakuje Ján Gavura, preklad Miroslava Gavurová

2/28/10 1:39:27 PM

|5

ENTER.indd 5

2/28/10 1:39:29 PM

6| 1956 Michael Condon

Na bungalove zatvoril dvere s ľadovým ornamentom na skle. „Padua“.

Na pamiatku svätého Antona, obľúbeného svätca všetkých Condonovcov.

Bolo sedem hodín ráno, májová nedeľa a svetlo teplo žiarilo. Zostal za ním zatemnený dom, ešte neroztiahnuté záclony, voda kvapkajúca z kohútika do bieleho glazúrovaného umývadla, tikajúce hodiny. Jeho žena Teresa bola ešte stále v posteli a dcérka Patricia spala vo vedľajšej izbe. Pri Patriciiných dverách sa zastavil: dýchala pravidelne, ale naďalej ťažko.

Počul, ako sa jej v hrudi ozýva škrípanie a že infekcia ešte úplne neustúpila. Hlboký podtón jej dýchania znamenal, že hlienom pokryté steny jej malých pľúc sa stále chveli s každým namáhavým nádychom a výdychom.

Mal strach.

Od jeho smrti podnikal tú cestu každé ráno: sedem dlhých týždňov a z nich každý jeden deň bol agóniou pretrvávajúcich spomienok. Teresa sa ho nikdy nespýtala, kam každé ráno šiel; vedela to, no nechcela o tom hovoriť. Bol späť do hodiny a ona už mala zapálený oheň a spolu s dcérou sa chystali na omšu. Kúsky slaniny a párkov ležali v hliníkovej panvici pripravené na smaženie, vajíčka upražené z jednej strany boli prichystané na príborníku.

Kráčal po štrku k modrej dodávke. Z Kostola svätej Trojice na Morrisonovom ostrove bolo počuť zvonenie, slabé, ale v pokojnom nehybnom vzduchu a teple zreteľné dokonca aj pri tejto vzdialenosti od mesta.

Nastúpil do dodávky nevyvetranej od horúceho vzduchu a pachu teplej kože. Namáhavo stiahol okienko a po celý čas sa uisťoval, že sa okno posúva rovnomerne. Aby nezapadlo, držal celú jeho váhu v natiahnutej dlani ľavej ruky. Závan vône hlohu zo živého plota prenikol do auta. Hoci bolo mesto vzdialené len dve minúty cesty, stále to bol vidiek a keď za bránou zabočil doľava, nasmeroval dodávku do úzkej uličky so svetlými okrajmi pokrytými mliečnobielym kvetom hlohu. Tá vôňa bola veľmi silná – štipľavý zápach vo vzduchu, spodný prúd leta. Došiel k jazeru a zabočil doľava na Hartlandskú avenue. Na ceste nebolo áut: len na brehu uvidel muža, ktorý stál s nohou na nízkom betónovom obrubníku a pozoroval čľapkanie labutí v tŕstí okolo ostrovčeka. Potom ho čakala jazda po Glasheenskej ceste. Vily tu stavali s vysokými kamennými plotmi. Kde-tu zabudli bránu na plote zavrieť a on zbadal tieň araukárií, biely záhradný nábytok, vchodové dvere s jemne zrnitým farebným sklom a žiariace mosadzné časti. Na čele pocítil teplo slnečných lúčov prenikajúcich predným sklom auta a uvedomil si, že toto teplo zobúdza vôňu vlasového oleja na jeho koži aj na vlasoch.

Zaparkoval pri bráne a miernom oblúku vstupného múru Cintorína svätého Finbarra. Bolo otvorené, hoci v túto hodinu tam nebol nikto okrem hrbatého úradníka s malými a tučnými prstami, ktorý sedel v kancelárii tvarovanej do apsidy. Napravo bola republikánska parcela, kamenný Pamätník meča svetla, týčiaci sa nad hrobmi bojovníkov z vojny za nezávislosť.

Prišla mu na um tvár malého Christophera. Ako tam to dieťa ležalo, bledé a nehybné. Ruky mu viseli z deky dlaňami k plachte a končekmi prstov sa neustále dotýkal bavlny. Chlapcom trhla ďalšia vlna bolesti, ale ani tak neotvoril oči. Potom sa jeho slabé telo prichystalo na ďalšie otrasy záchvatu kašľa. Keď nastali, už len hlasitosť zvuku, čo sa vytvorila v tom malom hrudníku a zalomcovala dieťaťom, Michaela zamrazila.

Nahol sa zo stoličky a ku Christopherovým ústam priložil bielu nádobku v tvare obličky. Držal ju, až kým záchvat neustúpil, a potom začul, ako nejaká tuhá substancia zachrčala v chlapcovom hrdle. Naplnilo to jeho detské ústa a on vypľul veľký chumáč žlče, hlienu a krvi s bielymi kúskami, v ktorých Michael spoznal kúsky pľúcneho tkaniva. Synova tvár sa uvoľnila a chlapec na chvíľu prestal dýchať. Keď sa znova nadýchol, dutý chrapot Michaelovi naznačil, že sa bolesť znova začala zhromažďovať a čoskoro vyústi do ďalšieho záchvatu a vykašliavania.

Modlil sa k svätému Antonovi, aby si Boh zobral jeho namiesto chlapca a chlapca ušetril. Ale nebolo to možné. Záškrt. A to každý hovoril, že niečo také už žiadne dieťa nemôže dostať. „Je to v poriadku, chlapče,“ povedal, „je to v poriadku. Uzdravíš sa. Nepotrvá dlho a budeš sa znova hrať na vysokých kopcoch za domom. Naháňať s Dandym zajace. Boh je dobrý.“ Chlapec otvoril oči a pozrel sa na otca. Mal šesť rokov, skoro sedem.

Michael bol rád, keď ho mohol každú sobotu so sebou voziť v dodávke

ENTER.indd 6

a brať ho na návštevu ku všetkým svojim sestrám: všade nejaký cukrík alebo kúsok koláča. A potom prišla ešte tá lepšia časť, cesty medzi návštevami, keď mu chlapec kládol otázky o tovare. Ako mu farmári dodávali kurčatá? Čo sa stane s prascami, keď idú do továrne? Ako sa vyrábajú klobásky? A on na každú otázku podrobne odpovedal, pretože veril, že je dobré povzbudzovať zvedavú myseľ. Človek nikdy nevie. Môže byť z neho lekár alebo kňaz. Dospel už do veku, keď používa rozum.

Christopher na chvíľu ovládol svoj dych, aby mohol prehovoriť. Prehltol, potom povedal: „Viem, že Boh je dobrý, ocko. A ak zomriem, budem sa modliť za teba a za mamku a za Patriciu, a tetu Kath a tetu Ann, a za každého, dokonca aj za pána Holmesa.“ V tej chvíli Michael Condon vedel, že jeho srdce sa navždy zlomilo a už nikdy nenadobudne svoj pokoj.

Po škvarovom chodníku vyšiel hore k hrobu. Nikto nevedel, ani Teresa nie, čo tam robil už sedem týždňov. Tri týždne škrabania a odnášania hliny vo vrecku, ktoré potom vyprázdnil v záhrade okolo bungalova.

Ploským kameňom zakrýval pravý roh hrobu blízko chodníka, schovaný pod vrstvou úlomkov bieleho mramoru; miesto, kde pracoval. Posledné štyri týždne už potom mohol robiť to, prečo prišiel aj dnes ráno. Kľakol si a pomodlil sa k svätému Antonovi a k Božej Matke a poprosil o odpustenie. Nahol sa dopredu a zoškrabal kúsky mramoru. Pozrel sa na synovo meno na náhrobnom kameni, posledné v zozname začínajúcom menom James Condon, 1848. Odsunul kameň a pocítil, ako sa mu slnko opiera do modrého keprového kabáta. Sklonil tvár k obrubníku a vtlačil ruku do tunela, ktorý vyhrabal, a dotkol sa dreva synovej truhly.

Kapitolu z anglického originálu preložili Miroslava a Ján Gavurovci

2/28/10 1:39:29 PM

Vorpsi

ENTER.indd 7

2/28/10 1:39:31 PM

8| Ornela Vorpsi (1969, Tirana) je albánska prozaička a výtvarníčka. Študovala výtvarné umenie v Tirane, neskôr v Taliansku, na Akadémii v Brere.

Od roku 1997 žije v Paríži. Venuje sa fotografii, maľbe a videoartu. Vydala tri romány v taliančine: Krajina, kde sa neumiera (2005), Ružové sklá, (2006) a Ruka, ktorú neuhryzneš (2007). Za svoj prvý román, ktorý bol preložený do viacerých jazykov, získala niekoľko ocenení.

Ornela Vorpsi Zmyselné Albánsko

Na noc mi nechávali zasvietenú lampičku, lebo, tak ako mnohé iné deti, som sa bála tmy. Keď som občas spala u mamy, prosila som ju, aby mi porozprávala rozprávku. „Kde bolo tam bolo, žila raz jedna Červená čiapočka, ktorá išla navštíviť starú mamu...“ Vždy to bola tá istá rozprávka a končila sa vždy na tom istom mieste, napriek mojim prosbám, ktoré hneď prerušil mamin príkaz: A teraz spi!

Doma ma neustále kritizujú.

Za príklad mi dávajú sesternicu, ktorá veľa študuje, aby mohla excelovať v škole.

Lara je taká milá, pokojná, múdra, poslúcha rodičov.

Ber si príklad z Lary! Kedy ty nastúpiš na správnu cestu?

Táto veta je refrén venovaný iba mne, ktorého obrazný význam ma nabáda, aby som nastúpila na správnu cestu.

Ale po ktorej ceste sa pustiť? Nikdy neboli dostatočne jasní, pokiaľ išlo o cesty a smery.

Starý otec ma volá Mata Hari.

Po návrate zo školy som otvorila dvere a jeho zachrípnutý prefajčený hlas oznamoval zo slamy: – Pozrimeže, vrátila sa nám Mata Hari! – a pozeral sa na mňa, akoby chcel povedať: „Ach ty, ty, si naozaj príšerná, ach, jaj!“ Začala som čítať články a knihy o Mata Hari. Hovorilo sa o nej, že to bola tanečnica – špiónka s kopou nápadníkov, ktorú napokon zastrelili. Nechápala som, čo mám spoločné s Mata Hari, keďže som netancovala ani som nebola špiónka, ale napokon som pochopila, že ide o tých jej milencov.

Podľa všetkého bola Mata Hari prefíkaná zvodkyňa a naši mi predpovedali, že sa ňou stanem čoskoro aj ja: mala som to napísané v očiach.

Keď bol otec ešte doma, rád ma bozkával, čo u mňa vyvolávalo len odpor, no on ma vždy vypusinkoval na schodoch verandy starej mamy. Odstrkávala som ho, zatiaľ čo on ma objímal so slovami: Načo som splodil dcéru, načo, ak nie preto, aby som ťa mohol bozkávať!

Chorobne som zbožňovala mamu. Často sa hádali. Jedného dňa som videla otca, ako pritĺka kus pneumatiky na škárovú lištu, vedela som, že ide o nástroj na zabíjanie múch, ale aj tak som sa ho spýtala, prečo to robí. Odvetil, že ma tým bude biť.

Hneď som pochopila, že sa práve pohádal s mamou.

Niekedy to bol on, kto ma odviedol do škôlky. Budík zazvonil o šiestej ráno, keď bola ešte tma. Ja som hlboko spala.

Jedného dňa, ako ma viedol bez nadšenia do škôlky, som si od neho vypýtala žuvačky, ktoré predávali v stánku pred nami a ktoré vyzerali ako skutočné karamelky. Sú skvelé, tieto bonbóny, ktoré sa premenia na žuvačky... Keď ich necháte dlhšie v ústach, tvrdý povrch sa rozpustí a vy pocítite sladkú a teplú hmotu žuvačky. Odmietol, ale ja som nástojila – chcem ich, prosím, aspoň jednu: v tej chvíli ma surovo sotil z bicykla a dal mi také silné facky, že som mala ešte niekoľko dní stehná pokryté modrinami. Možno práve v ten deň som ho prestala mať rada. Často opakoval: Mama chce pekného muža ako Alain Delon.

Alaina Delona som nikdy nevidela, ale predstavovala som si ho vysokého, statného a s fúzami. Takže mama chce muža ako Delon a v mojich predstavách meno tohto Delona naberalo ten istý ironický a zlovestný nádych, aký som vycítila v otcovom hlase. Ach, táto mama, nezdá sa mi, že by sa správala príkladne!

Spala som v ich izbe pri maminom boku. Otec mi predĺžil posteľ tmavočervenými železnými rúrkami, ktorých dĺžku prispôsoboval môjmu rastu.

Raz v noci som sa zobudila a počula som, ako otec šepká mame: – Máš ju ako holubičku, ako holubičku!

ENTER.indd 8

Zrazu sa zväčšili a narástli ako hora, jeden na druhom. Neviem prečo, ale vnútorný hlas mi nariadil, aby som ostala ticho, aby som predstierala, že spím. Niečo na maminom tele asi vyzeralo ako holubička.

Spomínam si, že na druhý deň večer som im pobavene povedala: – Ale prečo už nerobíte horu? Prosím, urobte horu!

Z jedného dňa na druhý prestal otec chodiť domov. Mama sa strhla, napínajúc uši zakaždým, keď sme začuli hluk motorky (lebo otec jednu mal).

Nevedeli sme, kde je. Jednoducho zmizol, akoby nikdy ani neexistoval.

Pravdupovediac ma to až tak veľmi nerozrušilo.

Mamu si predvolali na políciu, aby vypovedala, kde je otec: – Musíš nám povedať, kde máš manžela, ak nechceš, aby sme ťa zavesili za jazyk! Šuškalo sa, že je uväznený. Šesť mesiacov po jeho zmiznutí sme sa to napokon dozvedeli naisto. Bol politickým väzňom.

Prečo sa polícia vyhrážala mame? Oni predsa vedeli, kde je otec, aký zmysel mal tento výsluch? Čo od mamy očakávali, keďže o ničom nevedela?

Albánske záhady.

Jeho proces prebehol s vylúčením verejnosti. Nikdy sme sa nedozvedeli, z čoho bol obvinený. Dopočuli sme sa, že proti nemu svedčil aj jeho najlepší priateľ. Podľa všetkého otec povedal, že na dvere klope nový rok a na trhu nedostať zemiaky. Okrem toho tvrdil, že jeho otec (dedko) bol svojvoľne odsúdený stranou. Vyhlasovať podobné vety sa považuje za agitáciu proti strane. Tvrdiť, že na trhu nedostať zemiaky, znamená zasievať paniku medzi ľud. Akoby nevedel, že strana všetko starostlivo naplánovala vo svojich päťročniciach!

Iní tvrdili, že ho uväznili pre mamu, jej oslnivá krása vraj očarila vysokého hodnostára strany, ktorý pre ňu nemohol spávať.

Pán P. Shehu chcel mamu pretiahnuť a aby sa zbavil manžela, dal ho uväzniť. Neviem, kde je pravda, ale s istotou viem, že pán P. Shehu mamu nikdy nepretiahol a ani sa o to nepokúsil. Štátne právo stanovuje, že politickému väzňovi budú skonfiškované majetky. Príbuzní a priatelia sa od nás veľmi skoro začali dištancovať. Ostali sme len ja a mama.

Medzičasom som objavila svoju drogu. Knihy. Čítala som, koľko som len vládala, kým vládali oči a niekedy až do maminho príchodu: ak som nestihla knihu skryť – zabavila mi ju, scenzurovala, zamkla do skrine.

To bol ten najhorší trest, aký som si vedela predstaviť, prerušenie čítania narúšalo moju kontinuitu.

Trpela som a bledla spolu s postavami, ktoré vytvorili Kuprin, Turgenev, Lermontov, Jesenin, Čechov, vracala som sa k písmenám ako k droge.

Bola som závislá od kníh.

Objavila som, koľko utrpenia spôsobuje tá rajská vec, nazývaná láska. Dievčatá mali takmer vždy osemnásť, dvadsať rokov, muž mohol mať viac. On má dlhšie právo na lásku. On môže bičovať biele mäso, vytúžené Zinaidino mäso. Milencov v týchto mojich knihách pomaly spaľovala láska, ktorá vnukla Lermontovovi tieto slová: „Kto sa spálil raz, už nevzplanie.“ Sú navždy poznačení. Žena musí skoro ráno vstať, pokropiť si tvár studenou vodou, aby z nej zmizli posledné stopy spánku, muž ju nesmie vidieť s napuchnutou a neprítomnou tvárou.

Bože, títo muži by toho chceli veľa!

Ovplyvnená Zinaidou a Tamarou, plnila som mamine príkazy.

Poobede si zvykla zdriemnuť. Mojou úlohou bolo nerobiť hluk a dohliadnuť, aby bolo ticho aj na dvore (veľa sa pobehuje po našom dvore, medzi príbuznými). Chodila som za všetkými a prosila som ich, aby boli potichu, lebo mama spí. Musí spať, lebo má zničené nervy – vysvetľovala som.

Stal sa z teba strážca ticha, povedala mi na to sesternica.

Mama tvrdila, že trpí chorobou nevrosa gravis. Táto nevrosa gravis je dosť vážna a veľmi zriedkavá choroba – podľa mamy. Postihuje len inteligentných a citlivých ľudí, vznešené a znepokojivé postavy ako Čechovovho čierneho mnícha. Ostatní ľudia touto chorobou netrpia. Rada pripisovala chorobe tieto vlastnosti.

Iba vyvolení ľudia môžu trpieť takýmito chorobami. Aj choroby majú svoju hierarchiu podľa krásy. Je dôležité, čím človek trpí a na čo zomrie.

Myslíte si, že to bol len vrtoch, keď si Sokrates vybral tak presne polohu, v akej chce zomrieť? A postavy, veľké postavy, ktoré sú schopné veľkej lásky, všimli ste si, že zomierajú vždy na tuberkulózu alebo na niečo,

2/28/10 1:39:31 PM

ENTER.indd 9

2/28/10 1:39:32 PM

10| čo súvisí s pľúcami? Znamená to, že duša potrebuje vzduch. Duša sa nemôže poriadne nadýchnuť. Telo pri takýchto chorobách chradne. Človek pobledne, pochudne, premení sa na vzduch a dušu.

Dych, ktorý dochádza Marguerite Gauthierovej, červené kvapky, ktoré pokropia jej vysušené pery, rozochvené hlasivky pri kašli, ďalšie červené kvapky na bielej pokožke, ona zažíva to vznešené vzplanutie, od ktorého sa ešte viac zapáli a od tej chvíle je odsúdená na lásku ako na smrť.

Amor perpetuus.

Jedného jarného dňa (z tých jarí, ktoré oslepujú celé Albánsko) sme sa s dedkom a mamou vybrali navštíviť otca do väzenia.

Cesta bola uzučká, na jednej strane sa dvíhala hora, na druhej klesala roklina. Dodnes nedokážem pochopiť, ako sa nám podarilo nespadnúť do tej priepasti, v ktorej sa valila voda oranžovej farby a smrdela ako pokazené vajcia. Väzenie musíme volať „prevýchovné zariadenie“, ako nás poučila strana. Toto prevýchovné zariadenie, najstrašnejšie, aké existovalo v Albánsku, sa nachádza v Spaçu na severe krajiny v strede odľahlých hôr.

Cestovali sme v prívese kamióna naloženého prasatami, ktorý nám zastavil pri autostope. Inak sa do hôr za politickými väzňami dostať nedalo, nikto by nás tam neodviezol. Všetci sa báli. Našťastie nám niekto zastavil.

Aj za toto musíme poďakovať tomu, kto stvoril mamu takú krásnu, lebo inak by sme tam my dvaja s dedkom mohli ostať celé týždne a stopovať na prašných cestách môjho milovaného Albánska bez toho, že by nám niekto venoval čo i len pohľad.

Po prvýkrát som ochutnala banán, ktorý sme si všetci traja rozdelili. Dal nám ho kamionista. Mama sa mu naozaj veľmi páčila, pokúsil sa ju pobozkať hneď, ako si dedko odskočil na záchod. Z mojej prítomnosti si nerobil nič. Videla som, ako sa mama zúfalo snaží odvrátiť tvár, zatiaľ čo on ju surovo uchopil za vlasy, aby sa zmocnil jej úst. Vďaka prozreteľnosti bol dedko rýchlo hotový a pripojil sa opäť k nám.

Nič sa nestalo a tak sme sa pustili do banánu.

Vďaka tomu sa mi pošťastilo ochutnať ovocie, ktoré som do tej chvíle nepoznala ani po mene. Chuť a vôňa mi opájali zmysly. Vďaka tejto vôni som menej vnímala smrad z prasiat. Šupka sa opatrne olúpala a vzácne ovocie bolo vnútri veľmi mäkké. Snažila som sa ho neprehĺtať, požula som ho, olízala som jazykom steny úst, opäť som ho požula, potom som ho ešte chvíľu nechala v ústach a nikto ma nesmel vyrušovať; nechajte ma, prosím, v pokoji si to vychutnať!

Urobila som, čo bolo v mojich silách, aby som ten okamih predĺžila, ale ako všetko, aj toto sa nakoniec skončilo.

Po príchode do väzenia nám železná závora, na ktorej bolo napísané krikľavou červenou „Zákaz vstupu“, ukázala, kde sa nachádza hranica. Cítila som sa čudne pri pomyslení, že vstúpim na zakázané územie!

Prišiel policajt a skontroloval všetko, čo sme otcovi priniesli. Rozkúskoval pečené kura, ktoré uvarila mama, rozštvrtil hrušky, aby sa uistil, že sme do nich nič neskryli. Aby som to skrátila, znehodnotil všetko jedlo: vhodné už len tak pre psy. Vyzliekol nás a predviedol ma s mamou pred ženu, ktorá nás intímne prezrela. Potom, ako sme sa obliekli, sme museli ešte dlho čakať na otca. Prišiel v sprievode dvoch policajtov a ja som ho ani nespoznala. Bol veľmi vychudnutý, mal úplne vyholenú lebku a na jeho tvári bolo ešte niečo, čo sa zmenilo, ale nevedela som presne určiť čo. Mal na sebe špinavú a obnosenú flanelovú pyžamu. So slzami v očiach nás objal, ale ja som mala pocit, akoby to bol cudzinec a bola som vystrašená.

Ako mi len odľahlo, keď som zbadala svoju rovesníčku, obyvateľku týchto strmých hôr. Priblížila som sa k nej a ako zámienku som sa jej spýtala, kde by som mohla nájsť vodu.

Obrátila sa ku mne a ja som uvidela dve krásne a bezodné oči. Prevŕtala ma nevraživým pohľadom a prehovorila v severskom dialekte, ktorému som takmer neporozumela: – Nepribližuj sa ku mne. – Na chvíľu sa odmlčala, potom bez toho, že by zo mňa spustila zrak, zdvihla zo zeme kameň a dodala: – Do pekla s vami, rodiny väzňov!

S dedkom sme prespali vonku, v prírode, na úpätí hory, po ktorej sa kľukatila tá nebezpečná cesta posiata kameňmi a štrkom. Mama ostala s otcom, ktorý získal povolenie stráviť jednu noc so svojou ženou.

Hviezdna obloha blízko mojich očí (v južných krajinách hviezdy vyzerajú

ENTER.indd 10

bližšie), dedko ležiaci po mojom boku, ktorý začal hneď chrápať, ja nasiaknutá smradom z prasiat, mama, ktorá spala vnútri, na zakázanom území, s tým cudzincom, ktorý si hovoril otec. Celú noc som oka nezažmúrila.

Okolo pol piatej sa začal prebúdzať nový deň.

Hnevalo ma to! Moja mama, tá príjemne voňajúca bytosť nazývaná mama, v jeho náručí.

Mama sa vrátila z cesty celkom rozzúrená; kamionista, ktorý ju chcel pobozkať, jej ukradol rukavice: – Boli to moje jediné, – stále opakovala, – moje jediné pekné rukavice!

Doma som objavila vrecúško, ktoré si mama doniesla z návštevy, vnútri som našla zuby, pravé zuby a tiež zuby so zlatými plombami. Konečne som pochopila, čo sa na otcovej tvári zmenilo.

Neskôr nám mama povedala, že otec bol okradnutý a zbitý počas služby v Elbasane, v meste v strednom Albánsku. Zastavili ho v opustenej uličke a strčili ho do vreca. Potom ho dokopali, akoby to bol boxovací vak. Doslova si vysypal zuby do dlane a dal ich mame.

Najprv sa zuby potulovali po dome v pôvodnom vrecúšku, potom voľne porozhadzované a zamiešané medzi rôzne predmety v šuplíkoch: medzi gombíkmi, ihlicami, náušnicami, zápalkami, ceruzkami. Po rozličných celoročných potulkách v šuplíkoch preplnených drobnosťami sa postupne postrácali. Najprv sa stratili tie pravé. Na tie zlaté sa spočiatku dával väčší pozor a tak prežili dlhšie.

Možno boli založené medzi rodinné šperky, možno boli roztavené a poslúžili na zväčšenie snubného prsteňa, na opravu náhrdelníka alebo na vyzdobenie prívesku.

Po nejakom čase sme sa presťahovali do domu starej mamy. S mamou sme sa usadili v jej kuchyni. Tam sme aj spali. Zo začiatku som mala pocit, akoby som bola na prázdninách. Potom mi to však zovšednelo.

U starej mamy sa hovorilo čoraz horšie o otcovi. Jedného dňa z ničoho nič mama požiadala o rozvod. Zistila, že ju vždy podvádzal, že kradol jej nočné košele, aby si mohol zaplatiť kurvy, že ju koniec koncov vždy len bil, že ona mu vlastne vždy priala len to najhoršie, že mu nikdy nedovolila, aby sa dotkol jej pŕs a že v konečnom dôsledku to bol buzerant, lebo sa pokúsil pomilovať ju zozadu, keď mala osemnásť rokov a bola taká krásna, že krajšia už ani nemohla byť. Teraz nech za to pyká... Všetci vedia, že vo väzení predáva vlastnú riť.

Rozvod na mňa dopadol ako bomba a smútok ma roztrhal na kúsky.

A to všetko preto, lebo mama prijala svoje dievčenské meno a mne ostalo to otcovo.

Hrôza. Podľa zákona som po priezvisku patrila tomu, koho som mala menej rada.

Teraz som počúvala od starých rodičov a od strýka, že mám vlasy červené ako tie jeho a pohŕdavo sa o mne vyjadrovali ako o „ryšani“ alebo „ryšavke“, spájali si ma čoraz viac s otcom.

Nebola som ich krv, mala som krivé nohy ako otcove sestry, bude zo mňa schizofrenička podobne ako bratranec: „Nemôžeš tomu ujsť, máš to napísané v krvi.“ A nakoniec sa zo mňa stane kurva podobne ako z otca, vlastne ja už dávno som kurva, je to vidieť v mojom úskočnom pohľade. A neskôr spolu založíme verejný dom. Pri vchode vztýčime vlajku.

Ako len nástojili na tej vlajke! „Keď vztýčiš vlajku, keď vy dvaja vztýčite vlajku... Blíži sa deň, keď uvidíme vztýčenú vlajku.“ A ja, neviem prečo, som si ju predstavovala červenú, červenú vlajku, ktorá bude viať predo dvermi verejného domu: OTEC & DCÉRA RIŤ NA PREDAJ. Ale budem si musieť ešte počkať. Mám dvanásť rokov, ocino je vo väzení – zatiaľ sú to len plány do budúcnosti.

z talianskeho originálu Ornela Vorpsi, Il paese dove non si muore mai (Einaudi, 2005), preložila Ivana Dobrakovová copyright © Ornela Vorpsi

2/28/10 1:39:34 PM

|11

ENTER.indd 11

2/28/10 1:39:39 PM

12| Peter Krištúfek (1973, Bratislava) je spisovateľ a režisér, viacnásobný finalista literárnej súťaže Poviedka. Knižne vydal tituly Nepresné miesto (2002), Voľným okom (2004), Hviezda vystrihnutého záberu (2005), Rota pomalého nasadenia (2006) a Šepkár (2008). Natočil hrané filmy Noci na slnku a Aký nádherný svet! Hrá v kapele Eye. : Peter Krištúfek ? Lenka Suchá Po napísaní satirického románu Šepkár ste sa stali „rozhnevaným“ prozaikom. Odkiaľ a prečo toľko zúrivosti?

dá do rovnice. No nie som si istý, že literatúra sa dá zredukovať na vzorce. Potom by ľudia s chuťou čítali učebnice algebry.

V niektorých prózach rehabilitujete bláznovstvo.

Aké sú hranice medzi realitou a blúznením?

Neviem a myslím, že na to ani nehľadám odpoveď. Fascinujú ma niektoré spôsoby pohľadu na realitu, ktoré nie sú celkom bežné. Je to moja téma – rozvíjam ju napríklad aj vo filme, ktorý sa chystám začať nakrúcať koncom tohto roka.

Väčšina mojich priateľov sú psychológovia alebo psychiatri, možnože som tým trošku ovplyvnený.

Nepokladám sa za rozhnevaného autora, len ma baví byť ironickým. Najmä keď je po ruke taká skvelá téma, ako napríklad politika. Ako námet sa ponúka ešte povedzme dianie v Slovenskej televízii či podobných inštitúciách – a tam by nebolo vôbec treba preháňať. Nemyslím si však, že je to nejaká „moja cesta“, baví ma experimentovať a hľadať nové chodníčky, takže si nie som istý, či ešte napíšem satirický román podobného razenia, ako je Šepkár. Ak nenájdem vhodný princíp, tak určite nie.

V čom je pre vás príťažlivosť čierneho humoru a paródie?

Neviem už, kto to povedal, že čierny humor je „pískanie dieťaťa, ktoré kráča tmavou chodbou“. Píska si nejakú hlúpu melódiu, aby zahnalo strach. Presnejšiu definíciu nepoznám. Čierny humor a paródia nie sú útokom na svet (ako sa to zvykne prezentovať), ale obranou pred ním.

Takto to cítim ja.

To je dôvod, prečo hovoríte, že vaše texty by sa nemali hodnotiť tak ako realistická literatúra?

Tento citát nie je veľmi presný. Tvrdím, že spisovateľ by nemal byť „otrokom reality“ – to patrí podľa mňa do devätnásteho storočia. Predovšetkým to však bola reakcia na to, že niektorí recenzenti vzývajú „realizmus“ ako nejakú cnosť a ja nerozumiem prečo. To je asi ako keď som na Letnej filmovej škole v Uherskom Hradišti počul istého mladého filmového teoretika tvrdiť, že Flahertyho Nanuk, človek primitívny nie je „čistý dokument“, lebo režisér niektoré zábery opakoval a menil uhly snímania. Keby toto platilo, „čistý dokument“ ani neexistuje.

A takto je to podľa mňa aj s literatúrou. Často vás porovnávajú s Pavlom Rankovom...

Všimol som si to len v jednej recenzii, takže by som asi nepoužil slovo často. Možnože máme v niečom podobný pohľad na svet, ale celkovo sa viac odlišujeme, ako podobáme. Priatelíme sa a spolupracujeme na niektorých mimoliterárnych projektoch, a radi sa čítame. Ale ideme každý svojou cestou – to je, predpokladám, aj vidieť.

Veľmi sa zabávam na tom, že literárni teoretici majú obsedantné nutkanie pripodobňovať autora k niekomu inému, akoby to bolo nejako zvlášť dôležité. Možno len chcú okolie presvedčiť, ako majú všetko načítané a ako im to skvelo zapa-

ENTER.indd 12

2/28/10 1:39:41 PM

|13

ENTER.indd 13

2/28/10 1:39:44 PM

14|

Svätý Nikto

Buď slobodný!

Buď sám sebou!

Buď cool!

Buď normálny!

Buď bláznivý!

Zoznam týchto hesiel visí u nás v agentúre a hodia sa na každú príležitosť.

Zavesil ich tam art director. Keď neprichádza žiaden nápad, stačí zdvihnúť hlavu a niečo z toho použiť na zvýšenie predaja šiat. Alebo elektroniky. Alebo čohokoľvek. Veď každý chce byť rebel, každý chce byť Che Guevara, každý chce byť Indián, každý chce byť aborigén, každý chce byť Delon, každý chce byť šaman. Malý, maličký podiel na ničení sveta.

Naokolo pobiehajú kolegyne s farebnými vlasmi a zicherkami v uchu.

Skrachovaní spisovatelia a scenáristi - už nikdy nič poriadne nevytvoria, ale majú na to množstvo skvelých a logických výhovoriek. Prepracovaných výhovoriek. Očarujúcich a presvedčivých výhovoriek. Výhovoriek vytvorených šikovnými a schopnými copywritermi. Majú teda svoju váhu. Verím im. Neodporujem, keď o tom takto hovoria. Som tiež nobody ako oni.

Nobody. Tak ma prezývali v detstve. Prešmyčka z môjho priezviska.

Malo to dobrý zvuk a vtedy som ešte nevedel, čo to znamená. Bol som dokonca na to hrdý. V doslovnom význame by to mohlo byť aj bez tela.

Nie je to celkom tak. Telo cítim každým dňom a čoraz ťažšie. Prekáža.

Hovorí sa, že keď sa už rozhodnete, dosť sa vám uľaví.

Buď krásny!

Buď aktívny!

Sleduj skvelé programy v televízii!

Počúvaj dobrú hudbu!

Pozeraj dobré filmy! Čítaj dobré časopisy!

V kúpeľni šumí voda ako umelý dážď. Čítam nápis na papierovom obale žiletky Wilkinson. Pod ním sú dva prekrížené meče a slovo sword.

Znamenie boja. Ó aké poetické! Rytierska tradícia v službách kvalitnejšieho holenia.

Pred dvoma rokmi som sa rozišiel s Ninou. Povedala, že som idiot a odišla. Jej najlepšia kamarátka, ktorá sa vždy usmievala, povedala, že som idiot a že si to myslela už dávno. Jej matka („Máme skvelé koláčiky!

Nedáte si?“) povedala, že som idiot a že sa vlastne celý ten čas čudovala, čo na mne Nina vidí. Jej sestra sa len obrátila a hodila rukou: Je to idiot.

Už dva roky som nemal ženu. To len tak akože sucho konštatujem.

Bez ľútosti, bez smútku. Len večne počúvam, ako vo vedľajšej garsónke sexuje kolega s peknou frajerkou, volá sa Monika. Monika kričí. Vzrušuje ma to. Vždy ma to vzruší, keď to počujem. Aj teraz to robia.

Nechám zapnutú televíziu a vleziem do horúcej vody. Beriem do ruky žiletku. Nebolí to, je dokonca príjemné cítiť, ako z vás uniká život. Stále ich počujem. Ach, tá Monika! Život a smrť blízko vedľa seba. Na jednom mieste. Má to humor, to teda hej. Len trochu odlúpnutá koža. Musím rezať hlbšie. Znamenie boja.

Buď in!

Buď úspešný!

Buď zdravý!

Zdravo sa stravuj!

Buď fit!

Premietam si v hlave dnešný deň.

Byt plný rozličných ľudí. Svetlo napálené cez okná na prvom poschodí spôsobuje, že tu fakticky zastal čas. Slnko sa nehýbe, tiene sa nehýbu – zázrak! Nastal večný deň, stále rovnaký, či už je ráno, alebo večer. Veľká 35-ková kamera, svetlá, prístroje, žeriav... A to všetko iba preto, aby si ženičky v domácnosti konečne kúpili tú správnu zubnú pastu.

ENTER.indd 14

Pijem kávu a nikto si ma nevšíma. Nič nehovorím. Vymyslel som to, môj nápad prešiel. Nič nehovorím. Mlčeti zlato. Hudba by mal byť Louis Armstrong, ale keď sa im ju nepodarí kúpiť, je dosť ľudí, ktorí to dokážu okopírovať, prerobiť – bude znieť takmer rovnako, len pár tónov bude iných – to je legálne. Preto mi teraz znie v hlave. Spievam si: We have all the time in the World. Mám čas. Neponáhľam sa.

Je tu aj niekto od klienta, niekedy sa prídu pozrieť, aj keď pochybujem, že čomukoľvek rozumejú – filmovačka vyzerá predovšetkým ako totálny chaos. Tvári sa sebavedomo. Usmieva sa na režiséra, ale on si ju nevšíma. Nestačí obliecť si kostým a pekne sa namaľovať – dôležité je byť krásna, moja! To ti asi uniklo. On môže vyzerať akokoľvek, on je alfa samec. Rozumieš?

Už to tu nevydržím a idem preč. Vychádzam na ulicu a snažím sa čo najrýchlejšie stratiť. Športuj!

Buď veselý!

Buď zábavný!

Buď šťastný!

Buď atraktívny!

V autobuse cestujú dve šestnásťročné príšery. Jedna ukazuje druhej rany, vyzerajú ako popáleniny, nechcú sa hojiť. Druhá má predlaktia posiate jazvami. „To je akože čo?“ pýtam sa. „EMO,“ hovorí mi tá s popáleninami.

A ja na to, že netuším, čo je to EMO – a ona že: Ja som EMO, to sú takí ľudia, čo počúvajú Tokio Hotel, chodia v čiernom, maľujú sa, sú smutní, nejedia mäso, majú radi zvieratká a režú si ruky.

Aj ja si režem ruky. Ale nie preto, že som EMO. Nájdi si dobrú prácu!

Založ si šťastnú rodinu!

Buď bohatý!

Maj krásne deti!

Buď originálny!

Mám pocit, ako keby nič v mojom živote nebolo ozajstné. Som ako ten chlapík, čo si stavia z Lega biblické výjavy.

Jonáš vo veľrybe. Veľryba a loď v jej útrobách, veľká telesná dutina posiata bordovými a čiernymi obdĺžnikmi a maličká žltá loďka prilepená k modrej hladine plastikového mora. V loďke ten nešťastník Jonáš, čo si nevedel dať pozor na jazyk.

Posledná večera. Stôl a za ním sedia všetci tí ľudia, pijú víno z kostrbatých pohárov – šedé ploché súčiastky, sivé ako zájdené sklo – a na dne pár červených plus sivá stopka. Judáš má pery našpúlené do bozku.

Vôbec to nie je negatívna postava, tento Judáš, len jemu predsa Ježiš vďačí za to, že sa naplnilo proroctvo. Bola to vlastne obeť. Ale to nikto neocení.

Prechod cez Červené more. Dlhý sprievod ľudí a obrovské krvavé útesy rozostúpených vôd. Celkom vzadu váhajúca egyptská jazda, paušálne.

Noemova archa napchatá až na prasknutie množstvom zvierat. Námatkovo – žirafy, kapybary a dva kusy dronta maurícijského. Posledné dve zmienené živočíšne druhy Noe ani náhodou nemohol poznať, ale dobrotivý Boh iste spravil pre tento prípad výnimku.

Salome a hlava Jána Krstiteľa na peknej plastikovej tácke. Miniatúrny obrus zrejme zapožičaný z domácnosti pre bábiky, potlačený červenými a žltými kvetmi vyrobený v Číne. Umelá krv.

Ukrižovaný Kristus aj s dvomi lotrami po stranách. Hubka nasiaknutá octom, zvyšné klince a tak... Rimania hrajú kocky o Ježišovo rúcho. Jeden z nich hodil tri šestky.

Zničenie Sodomy. Horiace trosky mesta a chudera - Lótova žena ako soľný stĺp. Jej muž je naštvaný. Koľkokrát ti to mám hovoriť, doriti?!

Nikdy sa neobzeraj za seba! Nikdy.

Rob len správne rozhodnutia!

Kupuj si značkové oblečenie!

Netýraj zvieratá!

Užívaj si života!

2/28/10 1:39:44 PM

ENTER.indd 15

2/28/10 1:39:46 PM

16|

Nikdy sa neobzeraj za seba. Veď hej. Mám srdce starinár. Zostáva v ňom všetko. Všetko. Všetky haraburdy, prázdny odpad, minulosť aj prítomnosť, a výsledný dojem je totálny chaos. Neporiadok. Bez akéhokoľvek systému. Nikto sa v tom nevyzná. A ja najmenej. Musím to dokončiť, kým voda vo vani celkom nevychladne.

Monika kričí. Sú asi práve v najlepšom. Martin – ten môj slávny kolega – by mi dosť uľavil, keby mi pred nejakým časom v mobile neukázal jej nahé fotografie. Ale už sa stalo. Ach, Monika! Drobné chĺpky pod útlym bruchom. Voňavá pokožka.

Mám pocit, že pomaly, ale iste prestávam vnímať. Pred očami sa mi zahmlieva.

A hudba! „Barbie patologička! S novou Barbie môžeš pátrať po tom, kto je vrah.

Môžeš zistiť príčinu smrti! To je predsa skvelé! Zahraj sa aj so svojimi kamarátkami. Urob si naozajstnú pitvu! Skalpel a pílku, prosím! Úžasné – hrudný kôš tak skvelo praská! Úúúú! Ken mal asi infarkt! Ale nie, veď to je predsa nádor! Alebo žeby sa predávkoval heroínom? S Barbie patologičkou zažiješ veľa zábavy! Pravá od Mattela!

Usmievaj sa!

Mysli pozitívne!

Buď sám sebou!

Buď krásny!

Aj Jim Morrison umrel vo vani. Ale ten jeho život asi stál za to. Stálo to za jedno malé sebazničenie. Sfetovaný tobogan. Okolo vás sa všetko mihá a vy letíte. Tak toto som nikdy nezažil. Škoda. Nemal som odvahu.

Alebo príležitosť. Alebo niečo celkom iné. Som Nobody. Už od detstva.

Aj teraz. Aj dnes. V tomto strašnom mesiaci, ktorý sa volá august. Zavřete oči, odcházím!

Buď normálny!

Buď bláznivý!

Buď cool!

Buď slobodný!

Ktosi klope na dvere, vyliezam z vane. Obkrútim sa uterákom, zanechávam za sebou mokré stopy.

Vždy sa nájde niekto, kto vás zachráni. Vždy to tak je. Preberám zásielku z rúk doručovateľa, ktorý nič netuší. Usmievaj sa! Usmievam sa.

Prikyvujem. Jedna či dve zdvorilostné frázy. Zatváram dvere.

Odviaž sa!

Buď šťastný!

Buď zábavný!

Buď úspešný!

Mysli pozitívne!

Toto je moja týždenná dávka emócií. Taká drobná hra s Bohom.

Vždy sa po tom cítim čistý. Očistený. Mám pred sebou celý víkend.

Fénix potrebuje každý piatok zhorieť, aby vstal z mŕtvych. Získať lístok na ďalší týždeň.

Nabudúce skúsim možno vlak alebo niečo podobné. Plyn alebo povraz. Len tak na chvíľu, na maličkú chvíľočku. Kým sa ocitnem na hranici a potom sa vrátim. Kým príde ten pocit. Posledný bod.

Prelepujem si rany leukoplastom. Rinie sa z nich rozpitá krv. Nikdy neviem zarezať hlbšie. Mám na zápästiach franforce kože. Zavolám Nine a poviem jej, že stále na ňu myslím. Nahrám jej to na odkazovač ako zvyčajne. Už si zvykla. Robím to každý piatok. A potom sa pôjdem niekam najesť. Možno sám. Možno zoberiem aj Martina. Zaklopem na dvere vedľa a možnože uvidím aj kúsok Monikinho nahého tela... Možno... Mne už stačí aj málo. A budem si žiť ďalej svoj bežný život. Každodenný tranz.

Nobodyho život.

Až do ďalšieho piatka.

ENTER.indd 16

Dobrodenie spánku

Povedala.

Povedala to tak. Povedala, že sa jej hnusí. Hádali sa celú noc, až do svitania. Nakoniec sa zmohol už len na chabé odrážanie jej útokov. Že je odporný egoista, že k jej deťom nikdy nemal vzťah, že sa bojí, že ich postupne znenávidí, že sa tešila na každú jeho cestu preč, že určite niekoho má... Pred pár mesiacmi sa jej v slabej chvíli priznal, že sa mu páči aj iná žena, vytiahla to z neho, nebolo vyhnutia. Vtedy sa to v nej vraj celé zlomilo. A všetky predošlé kazy narástli do nadľudských rozmerov. Už ju takmer ani nevnímal. Stále kričala. Akoby sa náhle spod hladiny vynorili skryté ľadovce, čo sa tam hromadili už dlho, aby v jednom okamihu mohli rozpárať brucho lode. Pripadal si, ako keby šiel autom po rovnej ceste a odrazu len havaroval a bol mŕtvy. Pred haváriou tiež nič nenaznačovalo, že sa tak stane. Orgány fungovali, bol krásny slnečný deň, v bunkách radostne kolovali telesné šťavy... A potom sa to zrazu stalo. Žeby nechcel vidieť, že tam zárodky všetkého boli už dávno predtým? Kapitán z rozmaru ignoroval veľkú kryhu, na hornej palube sa tancovalo...

Hlava mu trešťala od nevyspatia, keď si bezhlavo hádzal veci do tašky a za oknami sa belela obloha. Svitalo.

Ponúkol mu to vlastne Boris, nikdy by ho o niečo také nežiadal, chcel uňho len jednu-dve noci prespať – ako regulárny stroskotanec potreboval nejaký ostrov alebo hocičo v tom duchu – kým si nájde prístav. Ale on mu hneď do rúk vtisol kľúče od toho bytu. Zostal mu po rodičoch, veľmi stroho zariadený, nie ktovieako veľký – ideálne miesto na azyl, aký teraz potreboval. Navrhol mu, že tam pár mesiacov môže zostať a potom že sa uvidí. S potešením súhlasil, aj tak nebol schopný myslieť ďaleko dopredu – toto umenie ostatne neovládal ani v bežných časoch.

V práci si vzal dovolenku a nasťahoval sa. Zmienená iná žena bola už dávno pasé, nič to neznamenalo vtedy, rovnako ako teraz. Nikto ho nikde nečakal a ani nikomu nechýbal. Vypol mobil. Cítil, že si zúfalo musí oddýchnuť, predošlý život ho dokonale rozbil. Občas sa vo veciach našli trosky jeho manželstva, veci vyvrhnuté na breh rozbúreným morom – jej účet z nákupného centra ako záložka v knihe, ňou nervózne zahnutý roh stránky, jej dlhý pevný hrdzavý vlas na jeho svetri... Ľahol si na posteľ, chvíľu vdychoval vôňu bytu, v ktorom bol iba on sám a on sám mohol o všetkom, čo spraví, slobodne rozhodovať. Bol pánom svojho času aj priestoru – v stave, v akom sa nachádzal, ho dosť pobavilo, keď na to takto myslel. Rozhodol sa, že bude čítať. No po chvíli sa mu už písmená rozmazávali pred očami. Na okamih upadol do sna – len na pár sekúnd. Kráčal chodbou a až v poslednom momente si všimol ťažký drevený trám, ktorý sa blížil k jeho hlave – len tak-tak sa mu stačil vyhnúť – a to ho prebralo. Ale iba na jeden krátky nádych nad hladinou.

Už dlho trpel nespavosťou a keď si chcel čo i len trochu zdriemnuť, musel si vziať silné prášky, bez toho to jednoducho nešlo.

Teraz sa však do spánku úplne prepadol. Hladina sa nad ním zavrela a on klesal ku dnu.

Znovu tá istá ulica. Zdalo sa mu, že tu už niekedy bol. To mesto.

Je opustené a prázdne. Takúto predstavu musel mať Chirico, keď maľoval svoje obrazy. Keby si vedel spomenúť na názov aspoň jedného z nich...

Biela, prázdna ulica. Kráčal po nej. Pred vchodom číslo 22 na prahu ešte stále ležala červená lopta s bielymi bodkami. Vedel, že tu ležala aj minule, len si nevedel spomenúť kedy. Musela tu ležať! Čo znamená minule? Kráčal pomaly. Ulica bola pustá. Akoby zastal čas. Len na jednom jej konci stál v diaľke veľký pes. Nehýbal sa. Svietilo slnko, ale na koži ho takmer necítil, bolo príjemne – ani teplo, ani zima.

Vošiel do vchodu a potom vystúpil hore schodmi. Nikde nikoho. Zastal pred dverami bytu na druhom poschodí – vedel, že má od nich kľúče.

Prechádzal chodbou, po zemi boli porozhadzované veci – šaty, obrazy, hračky – pôsobili ako pozostatky zaniknutej civilizácie, čo zmizla len pred maličkou chvíľou. Šaty sú ešte teplé... Bral ich do ruky. Nikdy nad tým takto nepremýšľal. Šaty sú ešte na okamih teplé, keď ich vyzlečiete.

A prečo vlastne?

V izbe stála žena. Bola nahá. Chytila ho za ruku a viedla k posteli.

Zrazu pocítil, že na sebe tiež nemá oblečené nič. Cítil jej prsty na svojej koži. Milovali sa. Keď sa na ňu chcel pozrieť, vždy mu akoby unikala jej tvár. Nevedel ju zachytiť. Akoby to bol len nejaký odtlačok.

2/28/10 1:39:46 PM

ENTER.indd 17

2/28/10 1:39:48 PM

ENTER.indd 18

2/28/10 1:39:51 PM

Žiarovka nad posteľou zabzučala. A zhasla.

Otvoril oči a nevedel si zvyknúť na ostré svetlo. Žmúril. Vstal a zatiahol záves. Tento svet bol stálejší. Predvídateľnejší. Prekvapený zistil, že prespal celý deň a zobudil sa až nasledujúce ráno.

Celý život je vlastne len čakaním na spánok – presne tak mu to pripadalo vždy. Môžete robiť, čo len chcete, môžete viesť hektický život, môžete mať zložitú alebo dôležitú prácu – ale vždy večer sa zastavíte na okraji oázy. Pár hodín nemusíte nič riešiť, nemusíte sa k ničomu vyjadrovať, nemusíte mať na nič názor a nemusíte byť za nič zodpovedný.

Tá úľava! Nech robíte čokoľvek – vždy si ľahnete znovu do postele a zaspíte. Ponoríte sa do spánku. Vždy na to myslel pri pohľade na pokojné nočné mesto s prskancami svetiel.

Holil sa a premýšľal nad posledným snom. Prezeral si tvár. Je skôr bežný, nie veľmi atraktívny muž. Proste – vyzerá celkom obyčajne. Obyčajná tvár v zrkadle. Inokedy sa aj hneval na neprajnosť osudu, ale teraz bol ľahostajný. Prišlo mu to celkom jedno. V hlave cítil príjemnú malátnosť. Aj to holenie robil len zo zvyku. Nezáležalo predsa, či bude mať strnisko, alebo nie.

Vo chvíli snívania je všetko normálne – to sa mu na snoch vždy páčilo najviac. Žena ho teraz čakala priamo pred vchodom číslo 22.

Chytila ho za ruku a viedla hore dlhou ulicou. Jej dotyk takmer necítil.

Nerozprávali sa, no mal pocit, že ona niečo hovorí a on ju počúva a potom sa jej čosi spýta, ona sa zasmeje alebo zamračí, znovu niečo povie, potom zas prehovorí on... Ale nepadlo medzi nimi ani slovo. Obaja pritom mlčali.

Zastali až na pobreží mora. Premýšľal, že to podľa všetkého musí byť kdesi ďaleko na severe. Vial chladný vietor, ale nebolo mu zima. Šedivý obzor pokrývali mraky. Všade len piesok a sem-tam ostrá zelená tráva. Žena si čupla a začala zbierať predmety z morského brehu. Kusy dreva, tuhú morskú penu, sépiovú kosť, ale aj okrúhlu hrdzavú škatuľu od filmového pásu... Ukladala si ich do záhybu košele. Chvíľu na ňu pozeral, potom si kľakol a zbieral tiež. Pochopil, že žena to robí z nutnosti.

Všetko, čo môže získať, sú len vyplavené veci. Čo kedy mala, prinieslo more. Preto tie šaty a rozhádzané predmety v predsieni, ktoré videl naposledy. Vyzerali, akoby tam nepatrili. Ale všetko dáva nejaký zmysel, vedel to. Určite.

Po piesku behali čierne pavúky. Všade dookola rozbité mušle. Našiel aj zvyšky akéhosi vtáka. Operené krídla spojené kosťou. Žena ich chce tiež, rozumel tomu. Vložil jej ten krehký predmet do dlane. Usmiala sa a opatrne si ho odložila.

Potom začalo znenazdania pršať. Teplý dážď mu v sekunde celkom premočil šaty.

Netušil, ako dlho spal.

Iba tak ležal na posteli a pozeral do stropu. Bol spotený. Za oknami šumeli autá a hlasy ľudí, vtáky na stromoch. Horúci deň. Na chvíľu ho pochytila silná úzkosť. Všetko, čo sa stalo – s jeho ženou a s jeho odchodom z domu a všetky tie veci naokolo – všetko mu zrazu bolestne nabehlo, ako keď sa postupne zapína počítač, elektrina prebúdza jeho nečinné obvody, obnovujú sa funkcie. Musel vstať a prejsť sa po izbe, aby sa toho stiesňujúceho pocitu zbavil. Znovu si ľahol a snažil sa zhlboka dýchať. Zavrel oči, pozeral do tmy pod viečkami, kde sa mu ešte mihali farebné obrazce ako ozveny predmetov, ktoré pred chvíľou videl. Vedel, že ho to upokojí, tak ako vždy. Svetelné šmuhy postupne vyhasínali, bledli a strácali sa.

Sedel s ňou – s tou ženou – za stolom v nočnom byte. Stôl bol plný jedla. Pripravila to všetko preňho. A teraz čakala. Chcela, aby jedol, ale on ďalej nevládal, nevládal si už nič vziať do úst. Bola z toho trochu smutná.

Všetky tie veci porozkladané na tanieroch a misách pod rozkolísanou lampou s kovovým tienidlom. Pozerala naňho. Slabo sa usmial a pohladil ju po pleci.

Odkiaľsi sa ozval rachot. Oknom vletel do izby veľký vták. Narážal do stien a prudko metal krídlami, bol vydesený. Nevedel sa dostať von.

Nemotorne padal do jedla, lietalo z neho perie. Obaja vstali a naťahovali sa po ňom rukami, snažili sa ho chytiť, ale nešlo to. Vždy im vykĺzol.

Prevrhol poháre, vrazil do lampy. Žena priskočila k oknu a ešte viac

ENTER.indd 19

ho odchýlila. Zmätený vták kľukato obletel miestnosť a nakoniec zmizol |19 do noci.

Jedlo bolo spustošené, zostali z neho iba trosky. Jediné neporušené sa uchovali ryby naukladané vedľa seba na mise. Žena vzala do ruky nôž a znepokojene im jednej po druhej otvárala bruchá. Čistými rezmi, presne. Mysľou mu prebleslo, že vnútornosti rýb sa v staroveku používali na predpovedanie budúcnosti a odhalenie príčin nešťastia. Silno ho bodla úzkosť, keď žena vybrala vzduchový mechúr a pozorne si ho prezerala oproti svetlu žiarovky – bolo vidieť jemnú blanu a drobné červené žilky.

Mala zamyslený výraz, na čele sa jej vyryla hlboká vráska.

Pocítil nevysvetliteľný nepokoj. Išiel pomalým krokom zavrieť okno.

Až potom zvieranie okolo srdca prestalo.

Prebral sa na silné tresnutie, ktoré znelo celkom blízko. Zdvihol sa vietor a búchal okenicou. Bolo ráno.

Dni sa zdali jeden ako druhý. Vynoril sa vždy iba na chvíľu, aby sa trochu najedol, vyčúral, potom si znovu ľahol a zaspal. Občas len s rozospatými očami a strapatými vlasmi vybehol do obchodu vo vedľajšom vchode. Všetko stíhal veľmi rýchlo – ako keď v televízii zaradia reklamu alebo v divadle prestávku. Len sa nadýchol vzduchu a znovu sa pohrúžil pod hladinu.

Keď bol malý a mama ho zavolala jesť, rýchlo zhltol obed a bežal sa ďalej hrať von. Presne tak nejako to bolo.

Dom číslo 22 bol prázdny. Prázdny dom na pustej ulici. Obchádzal okolo neho. Predmety nemali žiadne tiene, pretože nesvietilo slnko.

V okne sa zjavila tá žena. Pohybom ruky ho pozývala hore. No on vedel, že nemôže vkročiť dnu, stalo by sa niečo zlé. Asi ako keď nastúpite do nesprávneho lietadla, ale netušíte o tom, hoci niečo kdesi hlboko o tom napovedá. Skryté červené blikajúce svetielko, ukryté pod nánosom iných pocitov. A potom zrazu kričíte a horíte a padáte k zemi. A viete, že ste nemali vstupovať na palubu.

Nesmel vkročiť dnu. Žena ešte raz zamávala. Potom jej náhle prišlo, že je to vlastne jedno a zavrela okno. Mlčal na chodníku a veľmi chcel ísť za ňou. Zdvihol hlavu a pozeral hore.

Odrazu stál s tou ženou v dome. V kuchyni. Niečo krájala na stole. Pri neopatrnom pohybe ruky jej nôž spadol na dlážku. Ani sa nepohla. Keď niečo spadne, musí sa to nechať ležať, nesmie sa nič zodvihnúť – také je pravidlo.

Ktosi zabúchal na dvere a žena sa strhla.

Neotváraj, prosím ťa...! – povedal jej mlčky.

Ale ona vstala a pomaly šla. Buchot silnel. Schmatol ju za plece a snažil sa ju zadržať, no vytrhla sa mu. Bola ako očarovaná. Jej pohyby boli vláčne, pomalé. Presviedčala ho, že by rozhodne mali ísť pozrieť, kto to je. Môže to byť dôležité. Tak ju teda chytil za ruku a vykročili spolu.

Priblížili sa k dverám. Žena pomaly stlačila kľučku. Dvere povolili. S rachotom ich roztvoril vietor.

Za nimi stála taká istá žena a zúfalo ich prosila, aby ju pustili dnu.

Strhol sa zo spánku a prudko dýchal. Bola noc. Pevne zvieral viečka a neodvážil sa ani pohnúť. Srdce mu divoko tĺklo. Otvoril na pár milimetrov oči a zazdalo sa mu, že v tme niekto stojí pri jeho posteli. Potom zistil, že je to len skriňa.

Postupne sa upokojil. Išiel sa do kuchyne napiť a premýšľal nad snom.

Voda v pohári odrážala šerú miestnosť. Hodiny tikali do ticha.

Znova si ľahol do postele.

Sedel pri kozube a zaspával. Svetlo blikalo a sálalo príjemné teplo.

Vonku fúkal silný vietor. Kdesi na poschodí vŕzgali okenice. Počul tisícky šepkajúcich hlasov, ktoré sa oddeľovali od zvukov v dome.

Z komory sa ozval buchot.

Prebral sa. Išiel pomaly k dverám a otvoril ich. Za nimi bol prázdny priestor, vysoko hore a hlboko dolu, akoby vysoký hladký múr. Na stene pred ním viseli na povrazoch deti a starci. Obesení.

Vykríkol a rozbehol sa preč.

Dni mu začali splývať do nerozoznateľných tvarov. Nepočítal ich a nevnímal, ako sa striedali. Čoraz menej na tom záležalo.

2/28/10 1:39:51 PM

20|

Už ako malý rád predstieral, že spí, keď nechcel, aby ho niekto vyrušoval – musíte spomaliť dych a nehýbať sa, nesmiete sa ani pohnúť.

V stredoveku ľudia spali po sediačky, pretože verili, že keby ležali, pripomínali by mŕtvych a duša by potom poľahky mohla opustiť telo.

Páčilo sa mu, že zo sna – a naopak – si nemohol priniesť nič fyzické.

Len pocity, predstavy, myšlienky. Bolo to ako so smrťou. Nič fyzické, nič hmotné. Neprekonateľná hranica.

Premýšľal nad tým, keď sa šiel von nadýchať vzduchu. Nervózne chodil hore-dolu ulicou, akoby mal splniť predpísanú, no nie veľmi obľúbenú povinnosť. Raz sa aj zastavil pri telefónnej búdke a uvažoval, či by mal zavolať svojej žene – ďalšia z povinností, do ktorej sa mu vôbec nechcelo. Možno sa len patrilo vyplniť to vákuum medzi nimi. Nakoniec zistil, že nemá telefónnu kartu, takže sa rýchlo vrátil späť do svojho azylového bytu. Aj tak nevedel, čo by jej vlastne mal alebo chcel povedať. Mal alebo chcel?

Začul akýsi tichý zvuk. Šuchotanie. Pozrel sa pod nohy. Po chodníku sa ťahal veľký chrobák. Na zemi vyzeral ako drahokam. Ónyx. Pripomínal chodiace starožitné hodinky s mechanizmom ozubených koliesok a prevodov. Pokúšal sa ťažkopádne vzlietnuť. Takmer sa prevrátil, rozťahoval čierne krovky a nakoniec sa mu to podarilo. Vzniesol sa do vzduchu nad jeho hlavou a hlavou tej ženy. Žena naňho zdesene pozrela. Na dom ktosi uvalil kliatbu. Stáli pred ním a váhali, či vôbec majú vkročiť dnu. Najprv bolo treba chytiť chrobáka. Lietal ponad nich, raz vyššie, potom zas nižšie.

Rozbehol sa a zaháňal sa po ňom rukami. Chcel ho zraziť na zem.

Chrobák bol však šikovnejší. Stále mu bzučal kdesi pri ušiach. Vyliezol teda na múr a čakal, kým sa priblíži. Spravil prudký pohyb a zachytil ho končekmi prstov. Vychýlilo ho to z rovnováhy a havaroval na tvrdý betón. Hýbal nožičkami a snažil sa obrátiť na brucho. Bol nemotorný, ale podarilo sa mu to. Skokom bol pri ňom. Chrobák sa už plazil preč, no dobehol ho. Odporný škrabot pazúrikov na konci článkov nôh. Tieň jeho topánky prekryl zavalité hmyzie telo. Pritlačil. Ozval sa suchý praskavý zvuk. Rozšliapol ho. Chrobák zostal ležať na chodníku s roztvorenými krovkami a pokrčenými priesvitnými krídlami, vytekala z neho hnedá páchnuca šťava. Reflexne trhal nohami a potom celkom znehybnel.

Všade bezvetrie. Vzduch stál. Bol ťažký.

Pozreli sa so ženou na seba, vedeli, že to nebude také jednoduché.

Pohľady sa im zakalili. S výkrikom sa rozbehli a rozrazili dvere domu číslo 22. Boli posadnutí.

Okná v prízemí sa s rinčaním zrútili. Tĺkol palicou do nábytku, rozbíjal vázy a poháre. Dupal po črepoch z tanierov. Žena stŕhala jednu po druhej záclony. Nechty mala krvavé, ale zatínala ich do škár medzi tapetami a driapala ich v dlhých neforemných pásoch.

On nožom páral obrazy, ničil tváre namaľované na nich. Pustil sa aj do poťahov na kreslách a gauči. Rozbil umývadlo.

Bola hlboká noc. Zistil, že spadol z postele. Udrel si plece. Nahmatal perinu a vytiahol ju hore. Cez okno zalievala izbu červeným a modrým svitom reklama na náprotivnom dome. Colgate Total – hlásal nápis. Rozsvietil svetlo. Nechcel spať. Prvý raz sa pristihol, že sa toho bojí.

Uvaril si silnú kávu a potom len tak sedel na stoličke a civel do prázdna. Z nemenného žltého svetla ho boleli oči. Všade bolo ticho. Ťažilo ho to. Zapol televízor a zvuk pustil poriadne nahlas. Unavene sledoval výjavy z nejakého erotického filmu, úmornú snahu režiséra dostať cez rozličné mostíky a kľučky oboch hlavných predstaviteľov opäť a opäť do postele. Káva bola horká, škriabala ho na jazyku aj v hrdle. Film sa skončil a začal sa ďalší. Bol otupený, zdalo sa mu, že v hlave má samý piesok. Možnože je chorý, pomyslel si.

Ani si nevšimol, ako znovu zaspal.

Kráčal pomaly popri plote domu číslo 22. V záhrade naproti rástol mohutný brest. Niečo ho prinútilo obzrieť sa tým smerom. Hoci podľa všetkého mohla byť neskorá jar, vysoký strom nemal žiadne listy. Namiesto nich sedeli vtáky, ktoré obsadili každé miestočko. Strom plný vtákov.

Zaznela tichá hudba, ale po chvíli prestala. Prerušil ju podivný zvuk, niečo ako vzdialený hukot. Ozvalo sa tlesknutie, ozvena ho niesla medzi domami. Všetky vtáky naraz vzlietli. Ohlušujúce svišťanie krídel ho úplne ochromilo. Rozpŕchli sa po oblohe. Strom zostal holý a vyschnutý.

ENTER.indd 20

Necítil nič, celkom nič. Prišiel až k dverám domu číslo 22. Spustnutému, zarastenému brečtanom a divými ružami. Na dverách ktosi kriedou zanechal kostrbatý nápis: Mám strach.

Bolo to jeho vlastné písmo.

Zobudil sa a s otvorenými očami len tak ležal na posteli. Zistil, že sa oblial kávou. Prázdna šálka ležala na zemi, škvrna už uschla. Intenzívny dojem zo sna trval. Pocítil úzkosť, hoci nevedel presne z čoho. Vzdychol si a pozoroval tiene na strope, nebadateľne sa hýbali. Na hrudi cítil tlak a v ústach mal pachuť.

Oči ho nepríjemne rezali, tak ich podchvíľou zatváral. Až ich zavrel úplne.

S otcom čakali pri starej železnej bráne. Naokolo stáli vysoké šedivé domy, opierali sa o seba a vytvárali zdanie, že každú chvíľu sa zvezú k zemi, stačí sa len obrátiť.

Prišiel nejaký zriadenec a bránu otvoril. Úslužným pohybom im naznačoval, aby vstúpili. Vykročili spolu do nízkeho trávnatého kopca. Zistil, že je to malý, pekný cintorín. Čudoval sa – nikdy predtým o takom nepočul, ani na mape mesta nevidel nič podobné. Hroby boli vytesané do skaly, tá sa týčila celkom hore.

Obďaleč stál pohrebný sprievod, otec sa úctivo pozdravil. Boli to susedia, pochovávali práve starého otca. Prekvapilo ho, že nezomrel kedysi dávno, ale až teraz, lebo ho roky nevidel a ani to nikto nespomínal. Ukladali ho do širokej praskliny v kameni. Otec povedal – Títo ľudia mali vždy cit pre niečo pekné a výnimočné. Kráčali ďalej a zastavili sa celkom pri skale. Bolo tam voľné hrobové miesto. Otec niečo držal v ruke.

A náhle pochopil, že je to pohreb. Pohreb tej ženy. Z domu číslo 22.

Musíme byť rovnakí ako ona, pretože keď sa zabila, mala v tvári rovnaký výraz ako my, keď sme sa zabili – pošepol mu do uší otec.

Mlčky prikývol.

Pred nimi stáli dve rakvy. Nerozumel tomu, ale žena bola v oboch.

Potom sa zobudil.

Kráčal mestom plným ľudí. Zistil, že mu to robí dobre. Po dlhých dňoch strávených v Borisovom byte sa vyžíval v uliciach prekypujúcich životom. Slnko hrialo. Začínala teplá jeseň. Pociťoval sladký, horúci smútok – cítil, ako sa mu rozlieva po hrudi, rukách a nohách, v tvári, po celom tele.

Vo vzduchu bolo cítiť dym zo spáleného lístia a trávy. Ľudia rozprávali, smiali sa, ponáhľali alebo sa len tak motali. Telefonovali, obzerali sa, zívali. Boli šťastní aj nešťastní.

Tú tvár si všimol vlastne náhodou. Ani ju nevidel celú, len nejaký fragment. Nevedel, čím ho zaujala, mohla to byť postava alebo spôsob chôdze, všímal si vždy také veci u žien. Prešla krížom cez ulicu a kráčala po druhej strane ulice. Vybral sa jej smerom, chcel s ňou udržať krok, ale hustota davu mu v tom bránila. Možno to bude tá farba vlasov, premýšľal. Hrdzavé, dlhé vlasy. Ktosi ju oslovil, no ona ho ignorovala a šla ďalej rovnakým tempom. Počul zvuk jej krokov, aspoň si to namýšľal, ako keď sa sústredíme na hlas človeka na opačnom konci miestnosti a naozaj ho počujeme, počujeme, čo hovorí. Šoféri nervózne trúbili. Kdesi celkom blízko zaškrípali brzdy. A ona sa na zlomok sekundy zvrtla.

Zvrtla sa a on ju spoznal.

Bola to ona. Žena z domu číslo 22. Bol si tým istý. A bol si istý aj tým, že nespí. Hoci... Ale nie.

Rozbehol sa. Predieral sa davom ľudí. Občas zahliadol kus jej šiat.

Alebo tie vlasy. Prebehol takto niekoľko ulíc, ale vždy mala náskok. Unikala mu.

Vybehol na námestie.

Pozeral okolo, ale nikde ju nevidel. Zostal stáť a nechal okolo seba prechádzať ľudí. Strkali doňho a predierali sa dopredu, niekto mu dokonca vynadal, ale on len stál a usmieval sa.

Robilo mu dobre, že je niekde tu. V tomto svete. Ona. Možno ju ešte niekedy stretne.

2/28/10 1:39:52 PM

|21

Michaela Knížová (1982, Hnúšťa) „A ešte mi napadlo... Mám fotky vo virtuálnych časopisoch. V Ninja magazine (2008/9) - to je francúzsky, virtuálny. Potom vo WTLF mag. Oni tam dávajú fotky, ktoré riešia inú orientáciu ako heterosexuálnu.

V AREA ZINC art magazine - to je tiež také, že fotky a tak... A potom v OPEN magazine, on aj fyzicky vyšiel. Vydávajú ho študenti Akadémie umení v Petrohrade. Bolo to tohto leta vo Svetosila gallery v Petrohrade, kde som mala vystavenú aj fotku. ...čo ešte potrebuješ vedieť?“

ENTER.indd 21

2/28/10 1:39:54 PM

22| Ako zvečniť Sv. Dorotu rozhovor s Michaelou Knížovou

Čo ťa fascinuje na (vlastnom) tele? Bojuješ so svojou identitou? Máš pri stláčaní spúšte (o seba) strach? Aké je byť fotografom a súčasne aktérom? Kto koho nepočúva?

Mám rada fotografiu. Lebo falšuje a zavádza. Odfotím seba, ale nakoniec tam nie som ja. Hlavne ma baví byť aktérkou, pracovať so sebou v akomkoľvek médiu. Najskôr to bolo z núdze, chcela som skúsiť fotenie, nejaké veci urobiť inak ako v maľbe, ale nemala som modelku. Skúsila som pracovať so sebou. Vyhovovala som svojim predstavám a zároveň to dostávalo iný rozmer - byť niekým iným a zároveň zobrazovať niekoho iného. Väčšinou som spokojná viac s prácou modelky (herečky) ako s prácou fotografky.

Myslím, že to bol Picasso, ktorý povedal, že umenie je jedným veľkým klamstvom o pravde.

Myslíš, že má zmysel hľadať v umení alebo umením pravdu? Prečo chce umelec falšovať a byť falšovaný? Má obavu, že tá pravda s veľkým P raz vyjde najavo a on príde o svoj flek? Čo ak všetko, čo cítime, čo vidíme, je klamstvo.

Potom je umenie buď pokus o odhaľovanie pravdy, alebo ešte väčšia lož ako skutočnosť. Myslím, že Boh sa nenudí. Baví sa na tom, ako sme si v jeho svete vybudovali svoj falošný. A čaká, kedy na to prídeme.

Ak spomeniem Jana Ďurinu, Niky Timkovú a ďalších, ktorí ste sa prezentovali na výstave Self identity, nemôžem sa zbaviť silného pocitu, že na slovenský svet sa kľuje renesančná generácia fotografov. Odkiaľ sa berie toľko živočíšnej eufórie, teatrálnosti a možno „nekromantizmu“ obráteného dovnútra? Ako sama vnímaš to, čo robíš ty a ostatní? Vie ťa ovplyvniť názor druhých (a tretích)?

Možno sme príliš „romantickí“. Máme možnosť vytvoriť idealizovaný (dekadentný) svet, ohrdnúť ten ponúkaný. To, čo niekto vníma ako pozérstvo, je premýšľanie nad tým, aké by to bolo, keby to bolo inak, ako sa očakáva. Mňa sa dotýka takmer všetko, čo vidím, čítam, ale neviem, či sa nechám ovplyvniť. Možno som nevedome (vedome) ovplyvnená, keď ma niečo veľmi osloví.

A som príliš tvrdohlavá, asi by som mala občas dať aj na názory iných.

U teba je provokatívne aj obyčajné civenie na stenu. Dôkazom je aj tvoj cyklus svätíc.

Svätcov vnímam ako ľudí s darom. Schopných dešifrovať znamenia, podobne ako ich dokážu čítať mimoriadne citliví alebo duševne chorí jedinci. Blízko k zážitkom svätých mala moja obľúbená poetka Sylvia Plath. Podľa slov svojho manžela upadala do čudesných stavov podobných extázam šamanov. Svätec by mal byť vzor. Niekto, kto sa vzdá všetkého, hoci aj vlastnej identity, aby dosiahol mimoriadny (duchovný) cieľ. Neviem, či táto cesta je správ-

ENTER.indd 22

na, alebo nesprávna, stala sa jedným z dôvodom, prečo ma zaujímajú. Videli to, čo ostatní nedokázali uvidieť, ale na druhej strane boli slepí voči bežným, dôležitým, veciam. Sväté ako vzory boli aj „zneužívané“ - podľa Agáty či Lucie vychovávali mladé dievčatá, vtĺkali im do hláv, že smú žiť iba podľa príručiek, nesmú odbočiť z cesty, musia sa zapierať, aby z nich vyrástli „ideálne“ pokorné ženy bez schopnosti odporu. Dnes máme iné ideály, ale ich napodobovanie vedie rovnako k zapretiu skutočnej osobnosti.

Máš ideály? Sú pred alebo za tvojím objektívom?

Viac-menej ide o dosiahnutie dokonalého stavu.

Mýlim sa? Alebo nám má stačiť jeho dosahovanie?

Ideály mám, ale nepribližujem sa k nim všetkým, čo robím. Vytváram veci záhadné, mýtické, nedosiahnuteľné, snové, iracionálne. Aj dokonalý stav je podobný. Existuje v našich predstavách, niektorí z nás sa snažia o jeho dosiahnutie, ale nemyslím, že je ľahké dosiahnuť čosi, čo sa vymyká nášmu chápaniu. Pravdepodobne dosiahnuť ho znamená najmä pochopiť ho.

Dvojaké šťastie, o akom hovoria budhisti, zažívame permanentne. Snímanie reality, ktorá odumiera každou sekundou, je aj fintou, ktorou vieme maskovať svoje skryté traumy. Je pre teba fotenie podobnou osobnou terapiou? Vieš si predstaviť, že by si jedného dňa začala robiť niečo úplne iné?

Zaoberám sa tým, čo sa ma dotýka, čo súvisí so mnou, s tým, čo ma zaujíma, páči sa mi, teší alebo ubližuje. Odrazím sa od osobného, ale po ceste hľadám objektívnejšie podoby. Myslím, že fotím príliš krátko na to, aby som si ním aspoň v predstave vyplnila celú budúcnosť. Uvidím, čo bude o dva-tri roky. Čo nesmie byť na dobrej fotografii? Fotíš milión rawiek a potom z nich vyberáš tie najvydarenejšie? Rada (o sebe) pochybuješ?

Pochybujem neustále. Nič nie je na sto percent.

Vyberám intuitívne z miliónov a niekedy tak aj fotím... neviem, či idem odfotiť rozprávkovú bytosť do Fairy Tales, alebo nejakú svätú. Niekedy tvorím cielene. Veľa som čítala o sv. Dorote, či o sv. Sebastiánovi a trvalo mi dlho, kým som v sebe našla „správny obraz“. Dorotu sa mi nikdy nepodarilo „odfotiť“, urobila som video. Páčil sa mi jej príbeh, ale potrebovala som si k nej nájsť cestu, inú, ako by sa očakávalo. Dorotine atribúty – kvety, ovocie a fyzická krása ma zvádzali k tomu, aby som fotila iba tieto znaky a nepremýšľala nad nimi. Potom ma začalo baviť ničiť ich. Spochybniť krásu a dobro.

Robíš rozdiely medzi analógovou a digitálnou fotkou? Diskriminuješ jednotky a nuly? Kam to podľa teba celé speje? Budeme čoskoro fotiť očami a obrázky posielať telepaticky na facebook?

Diskriminujem analógovú fotku. Nútim sa do nej už dlho, ale vždy zvíťazí koncept (alebo obraz,

2/28/10 1:39:55 PM

|23

ktorých mám v sebe) nad prostriedkami. Čakám, že sa objaví čosi nové, čo pozmení zmysel fotografie, podobne ako vynájdenie fotografie pozmenilo zmysel maľby. Vždy bude potreba vyjadriť sa inak, nečakane... hľadať čosi nové, alebo interpretovať staré novým spôsobom.

Ja dúfam, že umelci budú schopní vyjadrovať sa v akomkoľvek čerstvom médiu. A možno začnú reálnym galériám konkurovať omnoho demokratickejšie, virtuálne, ale snáď nikdy nenahradia to, čo je hmatateľné.

sa vrstvia a nekonečným množením vytvárajú niečo ako hyperrealitu. Nie je tu nekonečným východiskom svätá Lucia, ktorá sa dobrovoľne vzdala svojich očí? (Údajne za odmenu dostala od Panny Márie nový pár ešte krajších...)

Čo nové by podľa teba mohlo vzniknúť? Akoby to vyzeralo? Bolo by to vôbec vyzerajúce? Možno sme stále pri probléme pravdy s veľkým P a klamstve s malým k, ktorým ju náročky kamuflujeme, aby sme mohli krúžiť nad horúcim Pudingom.

Tomu hovorím vážny zmysel pre humor. Takže definitívne protestuješ proti tomuto svetu?

Vidíme obraz a čítame text.. čo keby nám niečo poslalo signál do mozgu a my by sme nevedeli, či vnímame niečo vizuálne, alebo literárne.

Ale to by sme už boli nerozmotateľne zamotaní v pravdách a klamstvách.

Lucia si podľa jednej, menej známej legendy vypichla oči sama a poslala ich mužovi, túžiacemu po jej krásnych očiach. Myslím, že to urobila z trucu, z akéhosi čudesného protestu. Dala mu kúsok zo seba, aby uchránila to ostatné.

Niektoré veci fungujú podľa pravidiel. Vieme, čo je dobré, zlé, pekné, škaredé, skutočné, vymyslené, ale nechce sa nám premýšľať, či je to naozaj tak.

za rozhovor ďakuje Richard Kitta

Baudrillard vidí stav súčasnej vizuality ako obscénnosť obrazov, perverzitu detailov, ktoré

ENTER.indd 23

2/28/10 1:39:56 PM

24|

ENTER.indd 24

2/28/10 1:40:00 PM

Milan Adamčiak (1946, Ružomberok) je skladateľ, muzikológ, autor vizuálnych partitúr, konceptuálnych a fluxových inštrukcií, konštruktér vlastných zvukových objektov, interpret improvizovanej hudby, zakladateľ experimentálneho legendárneho súboru Transmusic Comp. a Spoločnosti pre nekonvenčnú hudbu (SNEH).

Hudba z hokejky a mlynčeka na mäso rozhovor s Milanom Adamčiakom

Vždy ma veľmi zaujímal problém, rastra, rôznych štruktúr a väzieb. Priťahovalo ma vytvorenie multiplikácie niečoho menšieho, vytvorenie niečoho veľmi kompaktného, jednotného. Napríklad na škole sa uvádzal ako najkompaktenjší tzv. biely šum, plynutie vody, šum lesa, vetra, listov, a to ma inšpirovalo vytvoriť zvuky násobením jedného zvuku. Ako neexistujú dva rovnaké listy, dve rovnaké kvapky, tak ani dva inštrumenty nie sú celkom rovnaké. A tak som začal zhromažďovať, počínajúc najjednoduchším elementom - prvé nástroje boli pivničné viečka.

To hovoríš o čase tvojho štúdia na konzervatóriu v Žiline...

Nie, to už bolo trochu neskôr, asi okolo roku 1968.

Na konzervatóriu som ešte neuvažoval o zostrojovaní nástrojov alebo o využití netradičných nástrojov. Vtedy ma skôr zaujímalo netradičné využitie tradičných nástrojov. Keď som sa sám ako violončelista na Varšavskej jeseni stretol s Pendereckého Sláčikovým kvartetom, kde sa okrem iného „fúka“ po violončele, tak som začal oťukávať violončelo a zisťovať, čo všetko na ňom možno vylúdiť. Podobne ma nadchol klavír, ktorý keď bol otvorený a človek videl tie haldy strún, tak ho to nútilo načrieť doň, urobiť pizzicato, vhodiť doň pingpongovú loptičku alebo prevliecť cez to strunu, ktorá sa mi na violončele roztrhla. Takýto strunový klavír-multiplikátor bol aj cimbal, ktorý ma nesmierne dráždi, a preto mám aj veľa zásuvkových strunových inštrumentov, ktorých variácie vytváram. Zrejme u mňa existuje akási mánia, ktorá spočíva v potreba mať tisíc rovnakých prvkov, presnejšie tisíc nepodobných rovnakých prvkov, určité opakovanie princípu. Keby som mal povedať presnejšie o svojich začiatkoch, kedy som začal vnímať moderné umenie, samozrejme, že by som sa nevyhol dadaizmu, surrealizmu, kubizmu, futurizmu a podobne. Zaujali ma a inšpirovali, ale musím sa priznať, že ma plne neuspokojovali. Keď som sa potom úplne náhodou cez novú figuráciu a op-art dostal k Armanovi a videl stovky viečok od pepsi-coly vložené do jednej škatuľky, fascinovalo ma to a mal som pocit, že to je ono. Tento princíp sa mi pod rukami prelieval do experimentálnej vizuálnej poézie, gesticky písanej a do písma, kde som napr. 20 riadkov napísal nejakým gestom a ďalších 20 zas iným, v inom uhle, až vznikol iný homogénny tvar, nová štruktúra. Podstatný bol vzťah medzi prvkom a štruktúrou práve touto varientnosťou. Aj keď to bolo to isté, nikdy to nebolo to isté. Možno to súviselo s trestami v základnej škole, keď jednu vetu bolo treba napísať stokrát. Druhý moment,

ENTER.indd 25

ktorý tiež hrá dôležitú úlohu, je zberateľský. |25 Ako deti sme síce mohli zbierať známky, nálepky a podobné veci, ale nie predmety, to bolo po vojne a v päťdesiatich rokoch zakázané. Ako deti sme obdivovali každého, kto zbierať mohol a navyše niečo z toho aj zostavil. Oproti nášmu domu v Ružomberku býval človek, ktorý mal celý dom naplnený všeličím možným od miestností plnej šijacích strojov, cez haldy novín až po miestnosť plnú smaltových reklamných tabuliek. Bol to taký čudák. Možno v tých kvantách podobného materiálu treba hľadať zdroj môjho záujmu o variantnosť jedného prvku. Neskôr na konzervatóriu som si uvedomil, že každý jednotlivý nástroj trošku inak znie a nikdy sa nedostane úplne rovnaký hladký, čistý, temperovaný zvuk napríklad na sláčikových nástrojoch. Táto jednota rôznosti ma zaujala a dráždilo ma povoliť si struny a pozorovať, čo sa s tým stane. Struny a strunové nástroje vďaka svojej bohatosti nútia k úsiliu objavovať, znovunachádzať a variovať.

Nástroje si pravdepodobne ešte nerobil, skôr to boli koncepty. Zhotovovanie asi prišlo až z ich reálnym použitím, uplatnením napr. v elektroakustickom štúdiu v bratislavskom rozhlase.

Roky som skúšal materiály, elementy nástrojov, zisťoval som ich zvukové schopnosti, možnosti najlepšieho a rezonanciu umožňujúceho upevnenia, zhromažďoval som kvantá materiálu.

Samozrejme som študoval aj literatúru, aby som neobjavoval dávno známe veci. Pritom som sa dozvedel napr., že struny z čriev ťavy znejú lepšie ako struny z prasaťa, čo ma mohlo zaujímať, ale k ich použitiu som sa nedostal, lebo to nie je dostupný materiál. Takto ma začal zaujímať problém dostupného materiálu a celý projekt sa zmenil na výrobu nástrojov z ľahko dostupných, lacných materiálov. Prvé strunové nástroje boli zo silonového lanka, z ktorého sa dá urobiť viac nástrojov takmer zadarmo.

Možno aj sociálno-ekonomický faktor viedol k hľadaniu rôznych náhradných materiálov, ktoré nesú so sebou aj istú akustickú výhodu, ktorá ma zaujímala predtým; išlo o ozvláštnenie tradičného zvuku. Náhradné materiály sú zväčša menej hodnotné, čo platí aj v akustike (obyčajný drôt miesto vinutej struny), ale mne nešlo o vyrobenie nástroja, ktorý sa kvalitou zvuku vyrovná bežnému nástroju, ale skôr naopak, vyrobiť niečo iné, s netradičným zvukom.

Lacné, aby sa toho ľudia nebáli. Vychádzal som z myšlienky, že umenie nie je privilegované, že ho môže robiť každý a z čohokoľvek. Aby prípadné znehodnotenie nebola strata, ale zvukové a komunikačné ozvláštnenie. Keďže som nemal priestor na výrobu nástrojov veľa ich ostávalo v projektoch. Ale hromadili sa polotovary, ktoré sa dali kedykoľvek použiť a ktoré sami inšpirovali. Ako príklad uvediem nájdené kreslo z krásne ohnutým operadlom, ktoré priam volalo po vytvorený akejsi harfy. Keď natiahnem tú istú strunu do toho oblúka, tak od neho závislá dĺžka strún vytvára iný stupnicový rad, než aký by som dosiahol vypočítaním. V takých prípadoch bola zaujímavá aproximatívnosť, keď človek nevedel, čo z toho vzíde, ale tušil, čo by z toho vyjsť mohlo. Exaktnosť definitívneho tvaru ma nezaujímala, skôr mi bola blízka možnosť, oscilácia.

2/28/10 1:40:01 PM

26| Inšpiráciou mi neraz boli etnické nástroje, resp. nástroje mimoeurópskych hudobných kultúr. Samozrejme že nešlo o napodobnenie, ale o mutácie a prelínanie princípov, ktoré s bežne dostupným materiálom vytvárali niečo iné. Nezaujímali ma natoľko elektroakustické nástroje, pretože si ich človek bežne nemohol urobiť, výroba ozubeného kolieska neniesla so sebou ľahkosť zaobstarania skôr zaťaženie. Do veľkej miery ma při tvorbe nástrojov ovplyvnili amuzikové, akčné a fluxové projekty, ktorým som sa venoval dávno predtým, mám tým na mysli akcie s Alexom Mlynárčikom a Robom Cyprichom v druhej polovici 60. rokov. Vtedy som pripravoval akcie s istým typom zvuku, napr. 15 ľudí na scéne melie na mlynčekoch mäso. Všetci majú predpísané koľko čoho majú do mlynčeka vložiť, všetci robia sekanú, ale každý inú. Zaujali ma pri tom tie čvachtavo mľaskavo chľastavo pleskotavé zvuky a pripravil som akumulačnú partitúru, na ktorej bolo presne rozpísané poradie komponentov a ich gramáž. Pri tejto príležitosti mi napadlo akusticky či akčne využiť akýkoľvek bežný predmet, s ktorým prichádza človek do styku každý deň, využiť jeho prirodzený zvuk, ktorý vydáva. Kladivo zatĺkajúci klinec alebo dve kladivá narážajúce o seba, kliešte ako cvakadlo, rôzne typy úderov a trenia. Je to niečo iné ako nástroj, zvuk alebo predmet nájdený. To ma viedlo k zhromažďovaniu takýchto predmetov a tak mám v inštrumentári napr. dvadsať rôzne znejúcich rašplí a pilníkov, „špachtlí“, lopát, osličiek, rôzne dlhých hokejok a podobne. Čo majú všetky nástroje spoločné?

Veci, z ktorých sú nástroje vyrobené, sa mi dostali do rúk náhodou, nie sú zámerne vyhľadávané, bezprostredný styk je primárnym zámerom mojej tvorby. Netvorím z toho, čo mi je nedostupné, resp. nevychádzam z vecí na ktorých zaobstarávanie by som vynaložil väčšiu námahu, než vyžaduje samotná tvorba.

Svojím spôsobom je to hra, a tak sa núka otázka, aký máš vzťah k detskej hre a ako sa hry detí odrazili v tvojej tvorbe.

Nie je to priamočiare v tom zmysle, že keď sa mi narodilo dieťa, zisťoval som, že robí to isté ako ja. Z vlastného detstva viem, že škrabku po plote z nás nik neoznačil za hudobný nástroj, ale robievali sme to všetci, každý z nás bol muzikantom. Každý z nás roztáčal viečka od zaváranín, fľaštičiek a vrchnáky od limonády a zisťoval, že deformáciou predmetu sa mení aj zvuk.

Nástroje, ktoré vyrábaš, nie sú celkom bežné. Necítiš potrebu dávať im nie celkom bežné názvy? Zatiaľ sa vžil iba jeden názov - borofón.

Spočiatku som každému nástroju dával taký názov, ktorý podčiarkoval najdôležitejšiu časť, či už to bol design, technické riešenie alebo materiál. Existuje nástroj tubi di bambu, sú to závesné bambusové trubičky a tak keď som namiesto bambusu použil trubice z PVC, automaticky som dostal aj názov tohoto nástroja - tubi di PVC. Neskôr som od takéhoto pomenovávania upustil a skôr ma zaujímalo, ako to pomenujú

ENTER.indd 26

2/28/10 1:40:02 PM

iní ľudia. Problém, pomenovania zvuku je veľmi háklivý a príťažlivý zároveň. Robil som pokusy, keď poslucháč mal pomenovať zvuk nie podľa zdroja, ale podľa toho, ako pôsobí a čim je charakteristický, či už je to dĺžka, dynamika alebo hustota. Niektoré názvy sú zas poetické, ako napríklad borovicový borofón, ale tento názov nie je môj. Ja som dával hudobným inštrumentom väčšinou názvy podobajúce sa taliančine ako záväzné pre hudobníkov. Existujú klasické názvy nástrojov a ich varianty. Potom sú názvy, ktoré sú z taliančiny odvodené, napr. hriadeľový nástroj sa môže nazvať grillo, nástroj ktorého dominantou je kohútik, môžeme nazvať gallo, resp. galončelo. Pre bicie nástroje, bubnové, sa často používa onomatopoický názov, ako napríklad bubon, tamburo, dumbega. Ja som si vymyslel niekoľko sudových bicích nástrojov.

Barello je sud a podľa typu, veľkosti a tvaru suda možno nazvať inštrument dumbarello, tambarello alebo timbarello. Keď je väčší, môžeme použiť timbarone, tumbarona, keď je menší, môže to byť timbarino, tumbarino, tumbarelleta.

Nedával som veľmi poetické názvy, išlo o to, aby bolo jasné, že ide o hudobné nástroje. Napríklad rollofón xylofón z lepenkových trubíc, rôl, ktorý vydáva dutý zvuk, keď sa na hranu udiera napr. dlaňou. Podľa dĺžky tuby, veľkosti vzduchového stĺpca sa dá zvuk regulovať.

A čo design?

Nikdy ma nezaujímal estetický vzhľad nástrojov. Nebolo dôležité, či sú dosky ohobľované, nalakované, namorené alebo zafarbené, hlavné bolo, aby osobito a „dobre“ zneli. To, či sú zbité klincami, spojené mosadznými skrutkami alebo perfekcionalisticky prilepené kvalitným lepidlom, hralo skôr akustickú než estetickú rolu.

Primárne ma model krásy nezaujímal, išlo len o účelnosť, a nie aby to bolo zbytočne nehudobne pracné, hoci sa za najkrajšie nástroje považujú tie, ktoré pekne vyzerajú, a nie tie, čo len pekne znejú. U niektorých mojich vecí to bolo aj zámerné; nedať nástroju finitnú podobu v pevnom tvare, nechať možnosť variety, priestor pre zušľachtenie. A okrem toho, mňa dráždia surové, prírodné materiály, tak ako ich človek nájde.

Ak nájdem polámanú hokejku, tak si len odrežem príslušnú dĺžku, ktorú do zvukovej sady potrebujem. Neláka ma už prehobľovávať ju a premaľovávať. Borofón je pekný tým, že je v tej podobe, v akej je, čistý, s kôrou a popráskaný.

Tieto nástroje sú určené bežným ľudom, ktorí sa s tými materiálmi stretávajú, a ja by som chcel, aby v nich objavili iný kus krásy, než je umelá, umením zošľachtená.

Tvorca asi necíti uspokojenie dovtedy, kým plody svojej tvorby nekonfrontuje, nepredstiera publiku. Určite si rád, že pár nadšencov je ochotných spolupracovať s tebou v Transmusic comp.

Prvé spôsoby prezentácie týchto nástrojov boli zamerané na elektroakustické kompozície ako zdroj zvuku. Vtedy poslucháči nevedia, odkiaľ zvuk prichádza. Druhý spôsob prezentácie je inštalácia alebo environment. Vtedy nechám nástroje ľudom, aby si na nich mohli zahrať.

To bolo pôvodne aj mojim cieľom, aby po kon-

ENTER.indd 27

certe ľudia pristupovali k nástrojom a urobili |27 s nimi druhý koncert, svoj. Niekedy by som rád zažil, aby už počas nášho hrania sa ľudia spontánne zapájali. Dovoľuje to aj ľahká ovládateľnosť nástrojov, aj charakter kompozície, ktorý dokonca predpokladá voľnosť u interpreta. Skôr než došlo k živému uvedeniu mojich nástrojov, bola výstava Suterén, kde boli tri výstavné boxy naplnené takýmito inštrumentami a návštevníci okamžite zistili, že ich môžu používať. Provokovali k dotyku, čo na výstavách nie je obvyklé.

Tieto nástroje majú istý obmedzený zvukový potenciál. Neusilujem sa o preferenciu určitého tónového systému, usporiadania v rámci temperovanej sústavy alebo o mikrotonálnu hudbu, ale ide mi skôr o voľné sústavy, v ktorých môže byť pentatonika použitá s mikrotonálnym, tonálnym alebo dodekafonickým systémom.

Tak isto mi neprekážajú tónové odchýlky a nelipnem na norme ako reprezentantovi čistého, „nefalošného“ tónu. Zaujíma ma splývanie typov aj rôznych ladení, vytvorenie tónového a zvukového priestoru ako kontinua, v ktorom ktorýkoľvek bod môže byť použitý tak, ako ktorýkoľvek zvuk, šum, treskot, všetky tzv. netónové zvukové javy môžu byť použité ako hudobné. To isté sa týka tónovej výšky; môže byť použitá ktorákoľvek a možno po poslucháčskej stránke práve tam vzniká napätie. Napr. keď sa hrá na naladené violončelo a pritom na kovový rám so strunami, rámofón, v ktorom po každom brnknutí sa struna prelaďuje a s ňou všetky ostatné, pretože sú z jedného lanka natiahnutého cik-cak. Stretávam sa vo verejnosti, a najmä hudobnej, s názorom, že pôžitok z takejto hudby môžu mať len tí, ktorí ju práve robia, a ja si myslím, že to nie je na škodu veci, pretože dnes existuje veľa hudobníkov, ktorí necítia pôžitok z toho čo práve hrajú. Je tu istý model kreativity. Hráči, ktorí sa stretnú s nekonvenčným nástrojom a majú možnosť na ňom hrať aj v kolektíve, sa inšpirujú samotným nástrojom, vlastnými schopnosťami, skúsenosťou, a zrazu majú ďaleko väčšiu zásobu invencie ako tí, ktorí sú navyknutí na klasický hudobný nástroj a chcú ho klasicky použiť. Príkladom je tvorivosť detí, ktorých vynachádzavosť a hra s nástrojmi sa zdajú bezhraničnými. Na druhej strane si nemyslím, že hudobné nástroje sú jediným prostriedkom, ktorým možno robiť muziku. Hudobný proces zahŕňa veľké množstvo fáz a jednou z nich je fáza inštrumentálnej hudby, resp. tá časť komunikačného reťazca, ktorú vytvára interpret pri dotyku s nástrojom.

Dotyk s nástrojom je autentickejší tým, že nástroj je bezprostredný, že nevyžaduje špeciálne znalosti, prípravu, schopnosti, že sa vraciame k ekologickejšiemu, prírodnému „rukodielnemu“. Ľudia vedia vylúdiť flautový zvuk stlačením „gombíka“ na syntetizátore a zabudli, že majú fúknuť. Aj preto tento moment manuálnej, bytostnej účasti na produkovaní hudby by som chcel nie kriesiť, ale ukázať, dať k dispozícií, umožniť nazrieť doň. za rozhovor ďakuje Michal Murin CRACK / (SNEH, Avalanches 1990-95, Bratislava, 1995 ed. M. Murin)

2/28/10 1:40:02 PM

28| Pre deti z podvedomia rozhovor s Matthewom Sweeneym

Nie je nezvyčajné, ak básnik píše verše aj pre deti. Čo ma však prekvapuje a, musím priznať, šokuje, je tón tvojej zbierky poézie pre deti, ktorá sa v mnohých ohľadoch líši od tradičnej detskej literatúry. Odkiaľ pochádza tento tvoj „postoj“? Bolo to intuitívne? Istým spôsobom to pripomína typickú generačnú konfrontáciu známu z dejín umenia. Ale táto revolta je proti všetkému...

Nemám rád politickú korektnosť a od samého začiatku som si bol istý, že moje básne pre deti politicky korektné nebudú. A reakcie detí mi dali za pravdu – s básňami nemali problém, hoci niektorí dospelí áno. Takže to revolta bola – proti politickej korektnosti, ktorá v poslednom čase ochudobnila množstvo detskej literatúry.

Vyslúžil si si pozornosť kritikov. Ale deti sú iné.

Berú veci prirodzene a nazývajú ich pravým menom. Aké boli teda reakcie malých čitateľov?

Nebál si sa ich?

pažítka. Možno by niekto povedal, že v poézii pre deti je rým viac než len vítanou možnosťou.

Takisto však musíte mať fantáziu, ale to by malo platiť pre akúkoľvek poéziu.

Pre vydavateľstvo Faber&Faber si zostavil výber detskej poézie. Ako kniha vznikala? Podľa čoho si texty vyberal?

Začal som s predchádzajúcim vydaním Faber Book of Children´s Verse, dôkladne som ju prešiel a vybral som tie básne, bez ktorých som si výber nevedel predstaviť. To bola asi tak tretina knihy). Potom som prečítal obrovské množstvo detskej poézie (niektoré básne som, samozrejme, mal vybraté už skôr – vybrali sa takpovediac sami). Nakoniec som si zvolil pár básní pre dospelých, o ktorých som predpokladal, že by pri deťoch mohli začať svoj druhý život. Dobrým príkladom je úvodná báseň antológie Správanie od Elizabeth Bishopovej.

za rozhovor ďakuje Ján Gavura preklad Miroslava Gavurová

Deťom, ktorým som básne čítal, sa moja poézia páčila. Vôbec som sa nebál, keďže básne som začal písať pre svoje deti a ich veľmi nadchli.

Dokonca, keď Ruth Padelová videla moje prvé básne pre deti, povedala, že v dobrom ovplyvnia aj moju tvorbu pre dospelých, čo sa, dúfam, stalo.

Detská literatúra je bohatá na motívy, postavy, prostredia... ale má jedno spoločné, že chráni deti pred smútkom, násilím a dospeláckou realitou. Tvoje básne (napr. Pes vo vesmíre, Haiku zlého dievčiska) ani trochu nerešpektujú túto tichú kartelovú dohodu. Smutný príbeh psieho kozmonauta na mňa pôsobil veľmi depresívne... Život, žiaľ, nie je vždy pekný a deti to dobre vedia. Každopádne, básne pochádzajú z podvedomia, nie z vedomia a nemôžu byť cieľavedome naplánované alebo kontrolované inak ako technicky – teda len na úrovni remesla a techniky.

Poézia musí spĺňať isté, aj keď nepísané pravidlá.

Ak sa chce báseň prihovoriť čitateľovi, musí brať do úvahy, že pri jej čítaní ide o komunikáciu a obaja jej účastníci k nej pristupujú s istými očakávaniami. Mal si pocit, že písanie pre deti má vlastné pravidlá? Že je rozdiel písať pre deti a pre dospelých? Darilo sa ti písať naraz poéziu pre obe vekové skupiny?

Nie je až taký rozdiel medzi úspešnou poéziou pre dospelých a pre deti. W. H. Auden to formuluje veľmi dobre: „Zatiaľ čo existujú dobré básne, ktoré sú len pre dospelých, lebo predpokladajú u čitateľa skúsenosť dospelého, neexistujú dobré básne, ktoré by boli len pre detského čitateľa.“ Inými slovami, niektoré sféry subjektívneho prežívania sú z poézie pre deti vylúčené. Ja som mohol písať naraz poéziu pre deti aj pre dospelých – zbierka Kaktusy vyšla v tom istom roku (1992) ako moja prvá zbierka pre deti Lietajúca

ENTER.indd 28

2/28/10 1:40:04 PM

|29

Matthew Sweeney (1952, Donegal) je írsky básnik. Vydal básnické zbierky Sen o mapách (1981), Okrúhly dom (1983), Kaktusy (1989) a ďalšie.

K jeho posledne vydaným dielam patrí Svätyňa (2004) a Modrý mesiac (2007). Venuje sa aj tvorbe pre deti.

Výber z tvorby pre dospelých vyšiel v slovenčine pod názvom Piknik na ľade (1998).

ENTER.indd 29

2/28/10 1:40:07 PM

30| Matthew Sweeney Pes vo vesmíre Vybral a preložil Ján Gavura

Kým budem cvičiť na klavíri Strašia ma detskí duchovia.

Dvere sa sami jednostaj otvárajú.

Sadneš si, prosím, ku mne, kým budem cvičiť na klavíri?

Môžeš si aj spievať – im sa to páčiť nebude, tvoj hlas bude ako včela rozbehnutá proti múru, alebo prebudí rozmraučanú mačku.

Už znova tie dvere... Čo ti to tak trvá, kedy už konečne prídeš?

Ja musím hrať ďalej – inak sa detskí duchovia zmocnia klavíra a začnú hrať vlastné melódie, hudbu, čo ma desí, a keď raz začnú, viac neprestanú, tak si, prosím, sadni ku mne, kým budem cvičiť na klavíri.

Mäsiar

Strašidelný príbeh

Potom čo papagáj ušiel, mäsiar zastal vo dverách a kričal k oblohe.

Vkradnem sa do hrobky na cintoríne v Highgate, najlepšie takej, čo má už aspoň sto rokov.

Kostiam dole bude fuk, že si zapálim sviečku, rozložím spací vak a začnem čítať strašidelný príbeh, až sa kosti rozhrkocú a začnú znova spájať do kostry.

Po očku budem sledovať ako lebke rastie mäso, neskôr hrudník, potom nohy, až sa objaví starý muž v tvídovom kabáte, sadne si ku mne so slovami, aby som čítal ďalej.

„Vráť sa, vráť,“ reval zatiaľ čo ľud v rade čakal na jahňacie a hovädzinu, klobásy, fašírky a kurčatá – mohli si zobrať, čo sa im chcelo, lebo mäsiara to nebolelo, ale radšej rýchlo.

Mäsiar vybral zápalky a obchod podpálil, potom išiel na letisko a odletel do Venezuely, kde si prenajal plť a vydal sa po Orinocu s trojicou indiánskych zvedov, ktorí ho zaviedli do močariny a okradli a zabili, a zatiaľ čo tam jeho kosti ležia, papagáj si voľne lieta.

Pes vo vesmíre Nie veľmi lenivý leňochod Leňochod sa sťažoval na meno!

Páči sa mu síce chod, ale nie leňoch.

Veď aj on je praľudské plemeno! Čo to bolo za človeka, že od pása strieľal mená? Čo mal vôbec v hlave, námesačník jeden, veľké prasa.

Nech len ďalej hrá sa so švábmi a kengurami.

Prečo nepovedal leňohroch.

Leňochod si sadol na hrob a vrela v ňom zlosť.

Zvysoka kašľal na mesiac či hlúpe hviezdy – ľudskú márnivosť.

Chcel sa dostať do Rangúnu a tam podať sťažnosť.

Chcel, aby si človek zmenil slovník.

Chcel ospravedlnenie.

Pripravený na čokoľvek.

ENTER.indd 30

Brechot vo vesmíre už zamrel, i keď psie kostí ešte hrkocú.

Stopy po zuboch na trupe sputnika sú dôkazom boja, v ktorom sa nedalo zvíťaziť.

A zubáronauti boli vtedy na nič.

Videl ten pes cez okno modrú loptu Zeme?

Vedel ten pes, že nijaký iný pes neopísal taký kruh okolo planéty – ten historický oblet, ktorý sa zmenil na večný?

Vlamač Keď sa vlamač vybral vylúpiť dom, keď si vlamač natiahol čierny rolák, baretku a reeboky, keď vlamač zaštrngal pakľúčmi, skontroloval si mapu s ulicami a zamával svojej andulke, keď si vlamač vyhodil na plece vrece prázdne a veľké, aké len jeden vlamač unesie, keď vlamač čakal na autobus, keď vlamač stál na konci ulice, kde bol dom, čo chcel vybrakovať, keď sa vlamač práve vlámal do domu, vôbec netušil, že iný vlamač sa práve vlámal do jeho domu a andulka je jediným svedkom.

2/28/10 1:40:08 PM

|31

ENTER.indd 31

2/28/10 1:40:09 PM

32| Enthroper (1986, Frýdlant) je český internetový básnik. Viac na enthroper.nolimit.cz.

Nezabiť boha rozhovor s Enthroperom

Podľa mňa si atypický internetový básnik. Taký, čo sa ráno poslušne oholí, učeše a vyčistí si zuby niťou. Čo si sľubuješ od svojej úzkostlivej introspekcie, melanchólie a ďalších, pre niekoho antikvárnych emócií? Je internet masovou intimitou?

Potom asi spávam celé týždne. Alebo počkať, nebolo to „každé ráno“, že?

Introspekcia je pre mňa začiatkom každej cesty a nakoniec i miestom, kam sa tá cesta neskôr vráti. Nič nemôžem posudzovať a prežívať inak ako cez seba. A možno si aj nakoniec sľubujem nájsť optiku na videnie i tam vonku, mimo mňa.

Prečo by nejaká emócia mala byť chápaná ako antikvárna? Ibaže sám plávam v nejakom antikvárnom akváriu. Písať pre iných? Asi určite.

Je to poctivé – nájdem si tak cestu k iným. Vždy môžem slobodne písať ako cítim a potrebujem.

Zaujímavé. Ako by sa dalo vnímať, písať mimo seba? Ako to myslíš s tou inou optikou videnia?

Výtvarníci, hudobníci majú svoje nástroje a mašinky, ktorými rôzne zobrazujú to, čo prežívajú... Zároveň je ich odkaz originálne deformovaný práve prostredníctvom týchto nástrojov...

Myslím si, že aj na písanie máme nástroje. Nie také nápadné ako klavíry a štetce, ale možno o to rôznorodejšie... Rôzne vzorce, symboly, obrazy, ktoré sa tam rodia, a rozumom ich nedokážeme uchopiť, ani opísať...

Tvoja webka http://enthroper.nolimit.cz má čierne pozadie. Aké je pozadie tvojej poézie?

O akom svete alebo svetoch to vlastne hovoríš?

Ocitáš sa často mimo svojich piatich zmyslov?

Alebo ide o nejakú romantickú snahu prejsť cez stenu? Na jednu z reakcií si poznamenal, že by si chcel, aby čítalo aj podvedomie...

Pravdepodobne hovorím o svete, v ktorom žijeme. Ale chcel by som hovoriť o ňom o celom - nie práve len o časti, do ktorej nás vpúšťa našich päť zmyslov. O tom, čo nie je svojou konkrétnosťou prikované iba k vedomiu. Verím, že s hudbou sa väčšina ľudí dokáže dostať cez ten múr. Dokáže to i abstraktné výtvarné umenie. Tak prečo nie slovo? A o čo sa vlastne pokúšali trebárs surrealisti a expresionisti?

Súhlasím, ale nebolo by lepšie vymyslieť spôsob, akým by sa naše myšlienky jasnejšie a presnejšie reprodukovali čitateľovi? Dá sa poézia vyjadriť bez poézie?

Ja by som sa pokojne držal známeho „Nezobrazíš svojho boha...“ Nie preto, že je to zakázané.

Ale preto, že ho nechceme zabiť. Nepoznám tu totiž asi prostriedky k jasnej a presnej reprodukcii. A keby boli, potrebovali by sme poéziu?

ENTER.indd 32

Aké sú slová na papieri a slová, ktoré svietia na displeji? Cítiš v tom rozdiel? Čo ak raz všetko zhasne? Zachráni nás slepecké písmo?

Podstatný. Je to čas, dôvera k textu, je to u mňa sústredenie, je to okolie a súbežná (ne)komunikácia s ním... A je dosť možné, že keby som niektorú poéziu, ktorú mám rád, stretol na displeji, prehliadnem ju.

Kde všade ešte vidno poéziu? Je už pomaly bežné čítať dookola chytľavé nápisy, ktoré radového člena robotníckej triedy („robotnícky“ od slova „robot“) už ani veľmi nedojímajú. Neviem, poézia tu asi nie je pre pointy... Či áno?

Naposledy som zaznamenal bilbordový pokus o poéziu, kde muselo škrípať v ušiach snáď každému. Stačilo málo, aby slogan o dvoch veršoch dostal rytmus... No možno to bolo zámerné.

O nejakom poéziometri našťastie neviem. Veď čo ňou za jedných okolností je, za iných nemusí… Je to práve tá nevystihnuteľnosť?

Keď som bol malý, nechápal som, prečo si spisovatelia dávajú sami iné mená. Internet vtedy nebol - o Entroperovi som sa nedočítal. Dnes má takmer každý svoj on-line pseudonym. Enthroper sa zaujíma o entropiu? Je neusporiadaný?

Aký je jeho život? Koľko ich má? Mýlil som sa v prvej otázke, keď som hovoril o atypickom básnikovi?

Nie je to vlastne pseudonym. Enthroper je plášť, pod ktorým prenikám do virtuálneho prostredia... a nie je to žiadna neúprimnosť, skôr nedôvera.

A netýka sa len literatúry. Enthroper pochopil, že aby s entropiou, ktorej sa nezbaví, mohol žiť, musí ju milovať. A ako prejav dobrej vôle jej nechal jedno „h“, aby bolo navyše. Životov musím mať aspoň ako mačka, deväť. Len neviem, ktorý tu je práve teraz. A netuším, ako vyzerá typický básnik. Tým som teda možno atypický.

Je pre teba písanie vážna vec? Je to zodpovednosť? Je to sloboda? Je sloboda na internete škodlivá? Je to vírus? Je to len čas medzi nádychom a výdychom?

A je život vážna vec? Slobodu na internete vidím dvojakú: človek nemusí zhltnúť všetko, kam sa mu podarí preklikať. Keď si kúpim knihu, väčšinou si ju aj prečítam. A tá druhá sa podobá slobode zakričať si v prázdnom tuneli... A asi ako vo všetkom, záleží na prístupe každého a na uvedomení si ťažkostí tohto prostredia.

Takže sloboda v slobode? Myslíš, že sa vyvíja, rastie a mení v čase? Je svätá a ortodoxná?

Enthroper Vypchávanie trofejí

ĎALEJ nie je cieľ ale bežať a v najnatiahnutejšom bode kde sa strieborná prelieva v zlato priprav sa ku skoku priprav a zhasni

V TROSKÁCH v troskách nepoužitého sveta vraciam nahí staráme (snažíme) sa odvracať od Všade

SLOVO Slovo!

Len slovo bolo na počiatku A ono je tým vstupom: podivné zachvievanie Boje i úteky v piatich obmedzeniach Ale stačí iba zmienka Začiatok s veľkým B A všetka neusporiadaná veľkoleposť závratov sa zrúti Do jediného vysvetlenia

ŠKRÍPEŠ škrípeš, oči sa tiahnu neďaleko a „nikde“ nie je zatmievaš sny a kĺžeš v ústrety (vložte krupobitie)

Biblia je svätá, ale sotva jej interpretácia. Tak nejako by to mohlo byť aj so slobodou. A určite sa mení. Ortodoxné? Pre mnohých by bolo skôr lepšie zostať neslobodný.

za rozhovor ďakuje Richard Kitta

a niekde leží - dnes celá v červenej oáza zasľúbenia kde stoja hrdí osamotení

2/28/10 1:40:10 PM

|33

ENTER.indd 33

2/28/10 1:40:11 PM

34| Ján Litvák (1965, Bratislava) je básnik, prozaik a redaktor. Kniha próz Bratislavské upanišády (2007) a zbierky poézie Vtáctvo nebeské (2009) patria zatiaľ k jeho posledným. Zostavil výber z básnického diela J. Stacha Svadobná cesta a spolu s R. Bielikom antológiu slovenskej duchovnej poézie Stratená v ľaliách. Venuje sa aj prekladu (R. Thákur, A. Rimbaud, W. Blake).

Pestuje biozeleninu. Žije v Bratislave.

Čo pociťujete pri tvorení slovných novotvarov?

? Radoslav Šafran : Ján Litvák

Smiech v mieche. Rád napríklad vymýšľam absurdné mená a k nim profesie. Tak vznikli japonský krajčír Sako Ušimito, východonemecká kaderníčka Heidi Kulmová, blízkovýchodný terorista Abdul Nazízal, šintoistická chrámová prostitútka Lii Haj, maďarský vynálezca paprikového fóliového trenažéra László Lófasz, ruský sexuológ Genadij Varlatov, prostý čínsky roľník Chu-maj, ale napríklad aj naša špičková lupička Anička Arzénová a jej spolulupič a mnohí ďalší.

Dnes píše na Slovensku (skoro) každý. Ako to ovplyvňuje vaše písanie?

Inšpiráciu hľadáte aj v Indii... Je v Indii čosi, čo na Slovensku chýba?

Naozaj sa zdá, akoby grafomani a dohadzovači krásnych komerčných kydákov ovládli všetko.

Ale to sú ľudia, ktorí by vydávali aj predpovede počasia na toaletnom papieri, keby to šlo na dračku. Zamladi sa mi páčilo francúzske literárne umenie, napríklad to, čo urobila umelecká skupina Le grand jeu – Vysoká hra, ktorá šla dôsledne proti prúdu, dokonca sa jej členovia osopili aj na Bretona, keď za nimi prišiel s neslušnými návrhmi, aby sa zomkli do jedného šíku so surrealistami. A surrealizmus bol vtedy akože úplne progresívny. Vždy sa nájdu ľudia, ktorí si proste píšu svoje, bez ohľadu na kurz módy a stav všeobecnej pomätenosti. Ja si vždy rád prečítam, čo nové sa napísalo Erikovi Grochovi či Rudovi Jurolekovi. Stále je tu Štrpka, Gindl, Repka a Ivan Kadlečík, Jiří Olič, Dušan Dušek, Dušanko Mitana. Každé stretnutie s nimi je inšpiratívne. Nevraviac o starých pánoch Mihalkovičovi (Reč si ťa vybrala, aby si povedala svoje.), Moravčíkovi (Po krk vás mám, básne, / pokrkvám vás, básne.) a ďalších, ktorí urobili veľa a na ktorých ustavične pľujú a poľujú trkvasi, ale, čo je prekvapujúce, aj netrkvasi. Hovorím teraz o prostredí literatúry a predovšetkým o reči, o práci s knihami, rukopismi a časopiseckým časopísmom.

O iných veciach nech hovoria neliteráti, ale nech nepchajú do beletrie svoje kapustné hlavy. A kaleráby. Žil tu šaman Egon Bondy. Bondy držal palce mladým a vždy sa tešil, keď niekto hneď v začiatkoch svojho literárneho snaženia prišiel na to, ako treba vziať pero do ruky. Máloktorý spisovateľ píše len svoje riadky, redigujeme a editujeme aj knižky menej talentovaných, ale básnik musí prísť takmer na všetko sám. Niet inej cesty.

Takmer všetko. Inšpirácií je, samozrejme, všade neúrekom. Mňa však z istých dôvodov zaujímajú staré a veľmi staré indické písomnosti, ktoré poznám najmä vďaka jeho eminencii Dušanovi Zbavitelovi. Zbavitel uviedol veľa vecí, spojitostí a slov na pravú mieru. Ak je pravda, čo sa píše v upanišádach, a zrejme je to naozaj tak, potom nemusíme veľmi vážne brať hru, ktorá sa dnes vo svete bielych cicavcov hrá – hru na profesionálov a amatérov, lekárov a pacientov, úspešných a neúspešných, predávajúcich a kupujúcich, zabávačov a zabávaných. Alebo hru na spisovateľov a čitateľov. Ba dokonca by sme vôbec nemuseli žiť takto. Indovia povedia včera a zajtra tým istým slovom. Doslovne pri záhradných prácach vynašli nulu. Bez nuly by náš dnešný svet prakticky neexistoval. Vieme si vôbec predstaviť, čo to znamená? Ešte aj tie arabské číslice, v ktorých sme si všetko tak presne (a tak zle) vypočítali, nie sú arabské, ale indické. Arabské číslice vyzerajú celkom inak, nič proti Arabom. Všetko je inak. Každý sa o tom môže presvedčiť. Keď niekomu poviem takú elementárnu vec, že India vonkoncom nie je budhistická krajina, vypleští oči, ako keď sa zver ocitne v kuželi reflektora. Mimochodom, aj Budha čítal upanišády.

Jednu zo svojich próz ste nazvali „Chorobne ľúbim písať“. Máme to brať doslovne?

Každý nech to berie, ako sa mu zapáči, doslovne alebo voľne, alebo celkom svojvoľne. Človek sa dostáva bližšie k sebe, keď má príležitosť pochopiť, povedať veci po svojom, a nielen pri čítaní a písaní. A, naopak, radšej by som slepo nepreberal invazívne slovné spojenia ako vtáčia či prasacia chrípka a podobné nezmysly, ktoré niekto určite vymyslel ľudskou hlavou a ktorým sa darí ako burine, žiaľ, na úkor zdravého uvažovania.

ENTER.indd 34

pár okamihov z času, ktorý sme obsiahli a ktorý ani zďaleka neplynie jediným smerom, a vôbec už nie priamo dopredu. Indovia zakódovali do svojej reči starú pravdu. My v skutočnosti ani len netušíme, ktorým smerom plynie čas.

Básne ilustroval Martin Groch

Venujete sa pestovaniu semien starých odrôd rastlín. Dal by sa váš vzťah k semienkam porovnať so vzťahom k slovám, ktoré napíšete?

Sú odrody takzvaného ušľachtilého ovocia ako broskyne, čerešne alebo aj jablone, mandle, orechy, ktoré nevznikli štepením, očkovaním ani nijakým umelým zásahom človeka, ale iba starostlivosťou a selekciou. Alebo samozachovaním. Ľudia, ktorí sa tým zapodievajú, by sa mohli volať aj kôstkari. Ešte staršie odrody plodonosných rastlín sú čučoriedky, brusnice a huby, šípky, trnky, maliny, moruše. Nikto ich nešľachtil a nezlepšoval ich kvalitu. Sú svojím spôsobom absolútne rýdze. Miestne, doposiaľ živé názvy húb a bylín, to je celkom iný slovník a iná reč, než je tá, ktorou sa nám dnes majitelia a predavači všetkého pokúšajú naskrz vypláchnuť mozog. Ťažko odkloniť moderného človeka zo smeru jeho vyšinutia prostredníctvom literatúry, ale je veľa kníh, ktoré súčasníkovi zrozumiteľne hovoria, že sme predovšetkým veľmi-veľmi starobylí. Až potom akosi moderní. Moderní sme len

2/28/10 1:40:12 PM

|35

ENTER.indd 35

2/28/10 1:40:14 PM

36| Sýkorka Postavím dom a zhlobím vtačiu búdku, aj lavicu, kde budem sedávať so zapekačkou.

Zasadím na priedomie ľaliu aj nezábudku a veľa slnečníc pre zimných vtáčkov.

Dom bude úhľadný a zariadený skromne.

Líhadlo dáme do rohu, stôl k oknu, knihy k stenám.

Celé dni budú iba o tebe a o mne.

Dotyk po dotyku si ťa z nocí zapamätám.

Príkreho slova jakživ nevyslovím.

V chorobe nepôjdem k doktorovi.

Celý svet budem hájiť v útočisku svojich dlaní.

Neprikloním sa v mysli k žiadnym vedám.

Keď nadíde môj čas, sýkorke na okne sa vyspovedám.

Spasí ma iba svojím čvrlikaním.

Prstienok V tekvici mi k poľnej práci nosíš vodu, jašterička na kameni vyplazuje jazyk.

Prstienok ti vystružlikám z jelenieho zhodu, keď sa za úpeku utiahnem pod kríček bazy.

Tajomstvo Rúčku máš studenú jak žabie mláďa. Škorec sa ukryl do lobody.

Prečo mi tvoje oči viacej neprezradia, čo som v nich videl naposledy?

Brána Zamúčenou rukou dotkla si sa brány.

Deti nespia. Ešte ani chvíľu neboli sme sami.

Za úsmevom skrytá hĺbaš, či ťa uteším, či zraním, keď rozviažem uzlík s príhodami.

Marhuľové stromy Večeru prihrievaš mi už po štvrtý raz.

Potom sa tiene spustia z marhuľových stromov.

Susedovie pes s brechotom sa vešia na reťaz, čo ako tíško zakrádam sa domov.

Vŕbové lístky Dnes sa nad hriadky s mrkvou nenahrbím, pod uhorkami na prísušok stvrdne hlina, pretože vzala si si náušnice v tvare lístkov vŕby.

Len krátky živôtik ti ňadrá obopína.

ENTER.indd 36

2/26/10 5:06:05 PM

|37

ENTER.indd 37

2/26/10 5:06:07 PM

38| Joe Palaščák, jr. (1984, Košice) „Už počas štúdia na vysokej škole som vyhral pár literárnych súťaží. Odkedy mi vyšla zbierka básní Teloi (2008), nesmiem sa ich zúčastňovať. Aspoň že zbierka bola ocenená ako debut roka 2008 prémiou Ceny Ivana Krasku. Chválabohu, píšem ďalej...“

? Richard Kitta : Joe Palaščák

Niekedy je impulzom pre tvorbu náhoda niekedy koncentrácia. Ako je to u teba? Inšpirácia (in spiro) znamená vdýchnuť...

Zvyčajne to začne to ako jasný moment. Slovné spojenie, obraz, ktorý treba nasledovať a odhadzovať preč všetko, čo sa len podobá na to, o čom bude reč. Takže si niekedy pripadám, že viac odmietam, keď píšem, než by som prijímal.

Len krútim hlavou a snažím sa udržať na dohľad to, čo uniká a čo bude básňou. Stretnúť ju by mohla byť náhoda (keby také niečo existovalo), ale napísať ju je vec koncentrácie. Chcem byť sám prekvapený tým, čo mi báseň povie, ale byť večný radostný diletant - to by bol prejav neúcty k tvorbe. A dýchanie? In spiro je nielen vdýchnuť, ale aj vduchovniť. Ak je Duch prítomný, neviem, či som ja v ňom, alebo on vo mne.

Ale obom sa nám to páči. Čo znamená TELOI, názov tvojho debutu?

Toto nerád prezrádzam. Zvyčajne dúfam, že na to čitateľ príde, keď si knihu prečíta. Poviem ti, čo to nie je, ale mohlo by byť. Na jednom blogu našli myslím fínske sloveso teloa. Znamená zraňovať sa. Fínsky neviem, ale páči sa mi tá možnosť, hoci význam zbierky ide aj inam.

Je spiritualita základom tvojej poézie? Alebo naopak?

Poézia je jedným zo spôsobov prejavu spirituality. Zvyknem maľovať, tancovať, spievať si. Ale zlomiť jazyk a nechať ho presiahnuť sa - to je iná sloboda ako tancovať, neverbalizovať, byť teda slobodný stále.

Dnes nie je problém učítať sa či upozerať na smrť. Ako si vyberáš z tých kopcov kníh a filmov?

Veľmi jednoducho - nemám čas. S oveľa väčšou ľahkosťou po piatich minútach vypnem film, lebo nezaujal, alebo bol priehľadný, keď viem, že za ten čas môžem robiť čosi napĺňajúcejšie. O to viac sa na seba štvem, keď čas strácam. Ale asi je to podľa okruhov. Do Laučíka som zaľúbený, Štrpka je jeho kamarát, tak si prečítam aj toho.

A filmy? Čo mi kto dá. (A potom tri štvrtiny vymažem:) Prečo je tu motív vydávať knihu, zriešiť výstavu, koncert? Pre čo a koho to vlastne robíme...

A kde by sme sa stretli? Pamätám si ťa z Prešova, z čítačky, kde si bol veľmi ľudský, priro-

ENTER.indd 38

dzený. Vyrábame siete vzťahov. Napísať knihu je ako hodiť odkaz vo fľaši. Určite si zažil aké to je, keď sa na odkaz odpovie. A aj preto... otázka neznie, či zmením svet, ale či sa zachovám správne ja. Či sa stanem, alebo strávim život ako vlastná nevyužitá šanca. Mohol by si žiť bez toho, aby si tvoril?

V roku 2012 má prísť koniec sveta. Ako bude vyzerať poézia potom?

Koniec sveta už bol. Začal pred 2000 rokmi na Golgote. Odvtedy dostávame šancu rozhodnúť sa, či sme na strane víťaza, alebo nás zmätie a očarí módna podenka predpovedí okolo roku 2012. Podobne strašili dvetisíckou, potom 6.6.

2006... Poézia potom? Slovo bolo na počiatku, tak si dúfam naďalej udrží kontakt so životom.

Môžeme si neformálne sľúbiť, že sa stretneme a ja si prečítam tvoje, ty moje básne a uvidíme, aká tá poézia bude. Čo ty na to?

Tvoje svadobné šaty budú biele a jednoduché ako krajina s lonom plným snehu, s prvými retiazkami stôp zvierat mlčky smerujúcich k prameňu Už vieš o teple, čo dievča vyvlieka zo šiat, o rozpíjajúcich sa kvapkách krvi a ako naliehavo sa ovocie nalieva dužinou

Bosá Aj potme s otvorenými očami - krivoľaké jazvy v plodoch sú užšie, ako zovreté viečka Sneh sa roztopil, voda vsiaka Hudba, čo neodznela, tupo duní Stále zanovitejšie mlčí tam, kde cítim bledé dievčatko keď ťa hladím

Joe Palaščák Priestoru Ja som jas, ktorý robí videnie presným, ale jeho neha iba ostrejšie kreslí vrásky okolo očí a úst.

Ty si teplo, ktoré sa ani nedá uchopiť.

Ale moje ramená sú schýlené v oblúku, akým sa ich dotýkaš.

A nielen moje telo si pamätá tvoju tvár.

Ty sa strácaš a ja sa ti začínam podobať.

Dávam a ty sa stávaš mnou.

V tomto zanikaní je toľko nehy.

V tomto zanikaní je Svetlo.

Obloha je modrosivá

Keby stopy viedli len k Tebe, kroky by nenaberali váhu A vo mne je potom priestoru, ako keď sa tratí krajina s horami a hlbokým údolím, podobná fragmentom tela So studeným prameňom, ktorého plachá hladina vstupuje potme, nie len po hmate, lebo z váhavého dotýkania iba pália ruky a rastú vo vyschnutej sčervenetej koži Lebo je bližšie jednoduchosti ponoriť sa A prestupovala by ma tichá zmysluplnosť vecí Ako keď sa starenky začnú podobať stromom v záhrade S drevom, ktorým zo zeme prúdia plody, kým v jednu noc neuvoľní nápor vetra z ich pukajúceho kmeňa vzdych

Mám oči, čo ti ju môžu pripomínať Mám kožu, čo vie topiť padajúce vločky Možno z rozdielov koncentrácie svetla v mojich vlasoch a tvojich prstoch nastane vietor Vtáci v ňom plieskajú tenkými krídlami V horách zo skál nevzlietajú Odrazia sa a padajú do hĺbky, z ktorej im v úzkom hrdle uviazne hlas - ale ich let je spev Prúd Rieka prekrajujúca rovinu Zrnitá zem, čo šepce, kým do riedkeho vzduchu zabára strapaté stromy

2/26/10 5:06:09 PM

|39

ENTER.indd 39

2/26/10 5:06:12 PM

40| Czesław Miłosz (1911, Šeteniai – 2004, Krakov) je poľský básnik, prozaik a prekladateľ. Po druhej svetovej vojne emigroval do Francúzska, neskôr do USA. Pôsobil ako profesor slavistiky v kalifornskom Berkeley. V roku 1980 mu bola udelená Nobelova cena za literatúru. Miłosz je známy polemickým vzťahom ku katolicizmu a Merton sa stal jeho poradcom a partnerom v širokom spektre osobných aj univerzálnych otázok.

Thomas Merton píše Czesławovi Miłoszovi

28. marec 1961 Od posledného listu uplynulo strašne veľa času.

A list to bol skutočne dobrý. Čím sú listy lepšie, tým dlhšie otáľam s odpoveďou, pretože zakaždým dúfam, že sa mi naskytne príležitosť poriadne popremýšľať o všetkom a nájsť na to ozajstnú odpoveď. V mnohých ohľadoch sme rovnakí, a preto ma tvoje slová hlboko zasahujú. Chcem, aby každá odpoveď vychádzala z môjho najhlbšieho vnútra a to nejde ľahko.

Vždy hľadáme spôsob ako uniknúť vyjadreniu toho, čo je pre nás najdôležitejšie. Vlastne sa tomu ani nevieme postaviť. Zhon nám dáva príležitosť, aby sme najhlbšie súdy nahradili niečím celkom iným.

Som veľmi rád, že si prišiel do Ameriky a všetko sleduješ z prvej ruky. Máš úplnú pravdu, táto spoločnosť je chorá. Je to hrozné a zdá sa, že to bude čoraz horšie. Opantáva ma zúfalstvo mojej situácie: za ideálnych podmienok by som mal totiž mať výborný odstup a vidieť veci v inom – v herakleitovskom zmysle – svetle. Zároveň ma však obklopuje a napĺňa toľko zmätku. V askéze sa osudovo zmiešava inšpirácia a nehybnosť, až sa z nich zrodí príšerná, nevysloviteľná vina v každom, kto jednoducho nestrčí hlavu do piesku. Nikdy neviete presne odhadnúť, kedy máte pravdu, do akej miery môžete skúmať svet vonku a či odpovedať na jeho podnety. Lákadlá sa ani nedajú spočítať a prvé miesto patrí pomysleniu, že človek je od všetkého vonku odtrhnutý, že ostáva „čistý“, a v skutočnosti sme pritom plní toho istého jedu. Vo svojom vnútri bojujeme s tými istými viacznačnosťami. Pokušenie ospravedlňovať sa preklínaním „tohto sveta“ je stále silné. Máš úplnú pravdu, keď hovoríš o „uhranutom tanci ochrnutých“. A nemýliš sa ani v tom, že sa umŕtvujú bľabotaním ako nejakí pojedači lotosových kvetov, psychologizovaním: všetky tie rečičky o zodpovednosti a personalizme a dôležitosti organizácií atď. majú sklony byť súčasťou tohto uhranutia a tanca. Čo je za tým? Posadnutosť systémami, vedomosťami, metódami, ako keby sme mali byť schopní všetko ovplyvňovať. Uvrhli sme samých seba do slepej hmly systémov a „odpovedí“. Iluzórne odpovede na iluzórne otázky, ale nikdy nič preto, aby sme sa postavili tomu skutočnému problému: že sa z nás všetkých stali zombie.

Funguje to, samozrejme, na viacerých úrovniach. Celkom jasne to vidieť u rasových fanatikov, ale pretrváva to aj medzi intelektuálmi.

Myslím si, že marxistická psychológia buržoázneho individualizmu sa ani veľmi nemýli, keď

ENTER.indd 40

pohŕda nekonečným a neprestajným točením sa dookola v kruhu viny a sebaanalýzy: ako keby z toho mohlo niečo vzísť alebo vyhnať tú skutočnú vinu... Sú však na tej istej lodi, iba čo o niekoľko fáz pozadu. Ešte sa nedostali do fázy nečinnosti a presýtenia, ktorá by im umožnila urobiť to isté. Tým jedom je odcudzenie a zodpovednosť nenesie jednotlivec ani spoločnosť, ale to, čo vzíde z toho, keď sa človek nedokáže oslobodiť od obrazov, ktorými ho spoločnosť zahlcuje. Občas sa to celkom verne podobá peklu.

Keď vidím reklamu, chce sa mi kliať, tak mi z nej prichádza zle, a veru ju aj preklínam. Ešte nikdy som nesledoval televíziu, teda, ešte nikdy som ju nepozeral zámerne. Raz, keď som náhodou prechádzal popred televízor, uvidel som reklamu: dve postavičky tancovali a zvelebovali kotúč toaletného papiera, spievali hymnus na jeho počesť. Myslím, že je to dosť veľavravné, nemám pravdu? Jednoducho už nie sme schopní vidieť, čo je rovno pred nami: príklady ako ten predošlý nepotrebujú komentár. Čo som spomenul vyššie neplatí pre tvojich revizionistov. Veľa o nich neviem. Viem, že Erich Fromm sleduje tieto súvislosti. Azda tam niekde je nádej. Ak však aj je, nachádza sa kdesi uprostred medzi oboma extrémami (ktoré sa v skutočnosti stretajú).

Tieto extrémy majú napokon k sebe bližšie ako k „stredu“, ktorý je medzi nimi.

Hovoríš, že ja som jediný, kto môže v tejto krajine niečo začať. Neviem, čo mám povedať.

Za ideálneho stavu by to mohlo byť tak. Určite by som mal mať takýto potenciál. Nepadne mi zaťažko podrobiť krátkemu výskumu napríklad televíziu a potom pravdivo povedať, čo sme vlastne videli. Svojím spôsobom by som to urobil rád. Zároveň si však uvedomujem, že to nie je až také jednoduché. Ako ktokoľvek iný, i ja som uviazol v mnohých sieťach. Rádu záleží, aby som pôsobil ako jednotný a ustálený symbol. V poslednom čase som sa rozlietal na viaceré strany, až za povolené hranice symbolu. ...A nestretlo sa to s priaznivou odozvou. Nie že by mi na tom veľmi záležalo, ale okamžite by sa vzniesla účinná vlna odporu, dokonca aj voči takej jednoduchej veci, ako je študovanie televízie a jej zla. „Mnísi televíziu nepozerajú.“ A podobne. Pre mňa však nastolenie tejto jednej otázky znamená nastoliť nekonečné množstvo ďalších otázok, ktorým nie som pripravený čeliť.

Povedal by som, že ak máš pravdu, čo do istej miery aj máš, ešte nedozrel čas a ja sa musím dôkladnejšie pripraviť. Neviem to vysvetliť, ale potrebujem vyrásť a dozrieť. Čo som urobil v minulosti, nie je ani zďaleka na takej úrovni, ako si vyžaduje načatie takéhoto problému.

A ani moje posledné dielo potrebnú úroveň nedosiahlo.

Nateraz sa chystám oddýchnuť si od písania a venovať sa radšej čítaniu a uvažovaniu, nakoľko mi to okolnosti dovolia. Naozaj sa musím dostať do jadra skutočných problémov. A na mysli mám tie skutočne skutočné problémy.

Pevne dúfam, že sa ti podarí navštíviť nás a budeme sa môcť pozhovárať. Nad ubytovaním pre manželku a deti si nelám hlavu, môžu bývať u našich známych v Louisville. Veľmi si želám porozprávať sa s tebou, lebo som presvedčený, že nám veľmi osoží vyjasniť si veci, ktoré sa nedajú opísať v liste.

Máš pravdu, že sa nikdy neadaptuješ v tejto novej krajine. Keď už si preč z Poľska, nuž si preč.

Nikto netuší, čo prinesie budúcnosť. Vlastne ani neviem, či mám presnú predstavu o tom, čo sa tam deje, ale zdá sa mi, že otvorená neústupčivosť najvyššieho kardinála je svojím spôsobom obdivuhodná. Nie som integrista a zjednocovanie nechcem, ale myslím si, že cirkev má právo nezahrávať sa s kompromismi, ktoré nemajú iný účel, len ju zničiť. Ak už nič iné, toto je čestný postoj: ale bude cirkev rovnako neoblomná aj pri kompromisoch v iných krajinách, ktoré predstierajú, že ju zachovávajú, ale ten spôsob ju prakticky vedie k smrti a duchovnému zániku, k nevernosti Bohu.

V otázke vernosti pravde a svetlu, ktoré je v nás od Boha, ako mních vidím tú hrôzu: každý už bol viac alebo menej neverný, a tí, čo sa zdali verní, boli verní len odtiaľ potiaľ, dávajúc svoje požehnanie väčším únikom (Veľký Inkvizítor).

Možnože hlboká pravda nášho času je, že nikto nedokáže byť verný, všetci sme zlyhali a ani niet nádeje, aby sme vernosť v niekom z nás našli.

Ale Boh je verný. Práve o tom hovorí liturgia Svätého týždňa, o Jeho osobnom „šliapaní v lise“. Toto je, podľa mňa, jadro skutočnosti.

Ale aby som sa znova vrátil k tomu, či môžem urobiť čosi pre uzdravenie tejto krajiny: nedôverujem si natoľko, aby som mohol začať.

Je tu primnoho dvojznačností, priveľa nenávisti, ktorú treba najprv namáhavo vypotiť. Nemám istotu, či v tomto živote budú vôbec niekedy vyplavené potom. Treba sa mi vyrovnať s množstvom nezmyselnosti, ktorá sa vo mne usadila. Začínam prijímať tento stav, nie však s ľahostajnosťou, ale s pocitom pokoja a šťastia, pretože to nie je až také dôležité, ako sa môže zdať. Toto si predstavujem prinajmenšom ako začiatok...

Thomas Merton

z anglického originálu vybral a preložil Ján Gavura

2/26/10 5:06:17 PM

|41

Th o ma s Me r (1 t o n 9 P r 15 , 19 a d e s – B a 68 , n gk je sp ame ok) r es iso zc eji v a ic k ý P elé t z r o d lh s t a . e ľ, ho kor od e sv ešp (na F né j c e et a ra st e a, o nd e jmä k sp ro t r a na s v ä ( t ak t ic k o po n c ú z ho m pu á i d r n š bli c i o z ijs it ua ánm pist iel t ém mer m ž r am s k a s u s ký ko i o u l v a p v i i v te o o c o A a . va no o sp h), a vše ot v Zná je m ugu dob te n u p iso s o m ie le t o s v at aj k ý c h r en ý y s a s t o t íno om vi m v mr e ľ m boh s n t i. at ábo v zť tal n reh ...) i o ou ž e ah ns om ielen li t ie v

ENTER.indd 41

2/26/10 5:06:24 PM

42| Kristian Skylstad (1983) je nórsky výtvarník a kurátor. Je absolventom Akadémie umení v Oslo. Patrí medzi etablovaných a zároveň najkontroverznejších nórskych umelcov súčasnosti. Dominantným pre jeho tvorbu je práve spájanie vysokého s nízkym, mixovanie popových žánrov s filozofiou a poéziou.

Kristian Skylstad 00. desaťročie Neviem, kam idem alebo prečo tam idem.

(Arthur Rimbaud) Práve čítam Infinite Jest od Davida Fostera Wallacea, knihu napísanú v 90. rokoch minulého storočia. Pomerne pokroková knižka. Vôbec sa nenachádzam v myšlienkach, ktoré autor predkladá čitateľovi, keď ich porovnávam s pocitom, ktorý som mal v 90. rokoch ja. V deväťdesiatom šiestom som síce mal tých 14-15, ale toľko majú aj hlavné postavy vo Wallaceovej knihe. Kniha pojednáva o tom, ako sme vďaka vymytiu našich mozgov začali žiť v presvedčení, že sa neustále musíme čímsi rozptyľovať - drogami, dojmami, zábavou.

Už vtedy v tom Wallace musel tušiť zradu, aby som sa vyjadril správne. Vytvoril obrovský a celistvý obraz novej formy všeobecného utrpenia, ktoré zdanlivo nemá žiaden pádny dôvod. Utrpenie, ktorého základ je v prázdnote. Prázdno.

Pred rokom som sa pustil na dlhú prechádzku dolu cestou z Villy Fravaldy, jednej dedinky v Taliansku, kde som býval prakticky neustále od svojich zhruba dvoch rokov, a kam ešte vždy chodievam, aby som tam našiel sám seba a svet. Šli sme, ja a jeden môj nový priateľ, kolega, ktorý sa tiež morí tými istými abstraktnými problematikami ako ja. Morili sme sa obaja. Ja preto, lebo som sa nevedel vyrovnať s konfliktom medzi komplexitou sveta a tými extrémne banálnymi problémami, ktoré zároveň tvorili základné múry môjho života. On vybuchol: „Ja nič necítim, Kristian!“ Pozrel som naňho pohľadom, ktorý bol taký prázdny, že ho pravdepodobne vnímal ako odzrkadlenie vlastných pocitov. „Nič?“ odvetil som. „Nič.“ Dostal som chuť ho udrieť. O rok neskôr som sedel s tým istým pocitom v tej istej dedinke ja a premýšľal som, čo sa to za tých viac ako 300 dní do pekla stalo.

Internet je smutný. Mŕtva jednotka ospevovaná všetkými, ktorá nám kradne naše životy a robí nás pasívnymi. Najsmutnejšie na internete je nuda, ktorá sála z každého slova a každej vety.

To choré na internete však je, že nám bráni vyjsť von a dennodenne zažívať a žiť, alebo sa vnoriť do diel géniov s ich neviditeľnými víziami a ideami, osvojiť si ich a použiť nato, aby sme si pospratávali zmätky v našich životoch. Internet stojí v póze celistvej jednotky, a pritom je len prázdnou schránkou. Problém je, že táto jednotka sa stala novým orgánom v organizme spoločnosti.

Pľúcami napadnutými rakovinou. Pred desiatimi rokmi som povedal nie televízii. Teraz hovorím nie internetu. Možno sa vrátim späť k televízii.

Predtým bola previzualizovanosť mojím najväčším nepriateľom. Teraz je to overdóza informácií.

ENTER.indd 42

Aj tak však verím na zábavu. Eskapizmus, úlet z reality. Offline počítačové hry, blu-ray na HD projektore v pivnici, dlhé TV série, tlsté knihy, ktoré človeka uspia od nudy, stereo v kúpeľni, aby si človek mohol zatancovať v sprche. Keď sú tieto jednotky vydarené, rovnajú sa maľbám na najvyššej úrovni. Dajú sa fyzicky oddeliť. Internet a televízia sú len zabíjačmi času a dajú sa nahradiť čímkoľvek. Zabíjač času je jednoducho znásilnenie života. Môj dedo sedel svojich posledných päť rokov života na stoličke a prechádzal si celý život – hodnotil a analyzoval. My si naše životy pamätáme len o trochu lepšie ako nejakú knižku, ktorú sme raz čítali, alebo sme zvažovali, že si prečítame, no nemali sme čas, lebo sme boli priveľmi zabratí tvorením rozprávania, ktoré sa nakoniec aj tak nikdy nenaplnilo.

Christopherovi a Jonathanovi Nolanovi sa podarilo zozbierať strach našej doby do jednej postavy v jednom z najvydarenejších kultúrnych produktov nášho 00. desaťročia. Joker. Batmana naplnili prázdnotou. Prázdnota proti strachu. Sú to dve sily, ktoré stoja proti sebe a v priestore medzi nimi je more empatie. Z jeho odmietavého smiechu cítiť strach a rozhorčenie. V samote nachádzame prázdnotu. Samota vzniká odmietnutím.

Empatia vzniká v momente, keď prestaneš presadzovať seba. V kolektívnom mediálnom mozgu je jej, zdá sa, nedostatok.

Myslím si, že je napínavejšie, keď banálne kontexty, ako napr. hollywoodske produkcie, preberajú komplexné problémy, ako keď sa maľba ťahá za banálnosťou. Človek nemôže vyjsť na ulicu a len tak podávať ruku cudzím. Ibaže by k tomu potreboval oveľa viac. Musel by najskôr patriť k tej istej intelektuálnej rase. Musel by mať prežité aspoň čosi z toho, čo aj ten druhý. A aj tak to nakoniec nebude empatia. Je to umelá empatia.

Zatiaľ čo Bush osem rokov prikrýval kontinenty hrubým kobercom strachu, rozprestiera Obama nad celou zemeguľou tenučký závoj nefalšovanej empatie. Pochybujem, že prežije dlhšie ako štyri roky. Dúfam, že príde žena. Neverím mužom. Často majú nekalé úmysly založené na ich komplexnej predstave sveta, zatiaľ čo nekalé úmysly žien prýštia z rozhorčenia nad stavom vecí.

Posledná kniha Davida Fostera Wallacea, The Pale King, hovorí o nude. Vzal si život v polovici písania. Obesil sa, podobne ako Jens Bjørneboe, a podobne ako u Jensa vedľa neho ležal nepublikovaný manuskript, ktorý skôr či neskôr MUSELI publikovať, čo sám spisovateľ nevedel prekonať, lebo vedel, že kvalitatívne neobstojí, ak má presvedčiť všetkých. Infinite Jest na diaľku pôsobí ako jeden obrovský pancier jedinca v hlbokej existenciálnej kríze. Akoby Wallace zozbieral všetku tú západnú rozhorčenosť z vlastnej pominuteľnosti a uložil si to vo svojom vlastnom tele, vo svojom srdci. Je to geniálny ťah a zároveň medvedia služba človeku, ktorým aj napriek všetkému bol. Zatiaľ čo sledujem, ako sa do mňa očami vkráda táto komplexná a náročná štruktúra a ako mi mení mozog, objavujem na internete rozhovor s autorom, v ktorom vyzýva k väčšej pozornosti k základným hodnotám. Hodnotám, ktoré človek nájde v Desiatich božích prikázaniach.

V jeden deň plný beznádeje som si sadol na pohovku v našej rodinnej pivničnej obývačke a pozeral som Seven Pounds na blu-ray. Vypožičal som si ho bez akýchkoľvek očakávaní. Film o Willovi Smithovi... Zmiatol ma, posilnil, zasadil mi chrobáka do hlavy a doviedol ma k prehodnoteniu celého môjho hodnotového systému, vlastne tých vrstiev a vrstiev informácií z neoverených zdrojov. Deň po zhliadnutí Seven Pounds som si objednal donátorskú kartu. Film je o človeku, ktorý sa obetuje pre siedmych ľudí, lebo raz, v priebehu siedmych sekúnd, zabil sedem ľudí, lebo viac pozornosti venoval svojmu iPhonu ako šoférovaniu. Je o pokání. Je o tých kresťanských témach, ktoré sú také podstatné pre našu kultúru, ale nie v súvislosti s tým Bohom, ktorého sme sa naučili nenávidieť, ale v súvislosti s novou predstavou o Bohu, ktorá nám potenciálne môže poskytnúť príležitosť spraviť všetko pre všetkých a nás samých v rámci možností, ktoré nám boli dané.

Inak, skúste si zameniť nudu za beznádej. Beznádej je nuda pustená na maximum. V každom prípade sa zrelosť v našej západnej spoločnosti stala synonymom nedostatku citlivosti.

Dalo by sa spýtať, aký to má zmysel; najťažšou výzvou pre mladého umelca na konci 00. desaťročia nebude osvojovanie si znalostí, porozumenie veciam, ich analyzovanie a tvorenie si celistvého a analytického aparátu pojmov, systému na pochopenie sveta. Jeden by si mohol myslieť, že najdôležitejšou prácou, ktorú jeden umelec môže mať práve teraz, v čase, keď obrazy, symboly a v neposlednom rade pojmy či znaky stratili všetku svoju vierohodnosť, je osvojovanie si empatie, pochopenia seba samého, hlbokej odovzdanosti, rešpektu a starostlivosti o každého jedného človeka na svete a zároveň sveta ako celku. Musí byť predsa možné pochopiť smútok sveta, alebo aj narcizmus, ak sa dá popísať zážitok z teplej sprchy. Vykladanie princípov, manifesty či teoretické pojednávania nezachránia ani svet a ani sami seba. Ale ak sa človeku podarí sprostredkovať svetu aspoň zlomok svojho vlastného ja, aj svet si sám lepšie porozumie. Aj keď sa človek bude môcť dotknúť iba zlomku sveta, bude v tom autonómia. A autonómia nie je o tom, že človek bude pochopený. Je o tom, že bude akceptovaný.

Sebou samým. Chcem tým povedať len toľko, že umelci môžu celkom pokojne prestať byť intelektuálmi a tak zároveň prestať počúvať len samých seba. Lebo možno práve vtedy (ne)začujú (čo by ste chceli počuť).

Jediné, čo potrebujem prijať od iného človeka, je to, čo je mi úplne cudzie. Nikdy nebudeš vedieť, čo si ten druhý myslí. Tí najmúdrejší sa najčastejšie radšej zdržia slova. Alebo klamú. Nikdy nebudem zbytočne opotrebovávať moje nervové spoje na čosi, čo pôsobí cudzo pre moje svedomie. Volá sa to prirodzenosť. Beznádejne ju potrebujeme.

A keď nás všetkých zaplaví, nebudeme toho nikdy ľutovať. Ak človek povie nie, je výborný. Ak človek povie áno, je ľudský. Ticho je tvojím jediným pravým priateľom, ktorý ťa nikdy v živote neopustí. z nórskeho originálu (pre Morgenbladet) preložila Petra Mikulášová

2/26/10 5:06:26 PM

|43

ENTER.indd 43

2/26/10 5:06:28 PM

44| Sme opice, ktoré majú peniaze a zbrane rozhovor s Tomom Waitsom Počul som o ňom už toľko fám, že v deň nášho stretnutia som normálne dostal strach. Jeho údajná živočíšna príťažlivosť spojená s ľahostajnosťou k druhým..., bohatá zbierka zbraní, plastické operácie tváre, zatknutia za prechovávanie drog, močenie na verejnosti... bol som nervózny zo stretnutia so skutočným Tomom Waitsom. Zbytočne. Tom sa ukázal ako inteligentný, otvorený, bystrý, vtipný, zhovorčivý, úctivý, skutočne láskavý skaut. Čo sa to deje s týmto svetom?

Nič. Sme „pochovaní“ pod váhou informácií, ktoré sú zamieňané s vedomosťami; kvantitu si zamieňame s hojnosťou a bohatstvo so šťastím. Pes Leony Helmsleyovej zarobil minulý rok 12 miliónov dolárov... Dean McLaine, farmár z Ohio, zarobil iba 30-tisíc. Je to gigantická forma šialenstva vyrastajúceho z našich mozgov.

Sme opice, ktoré majú peniaze a zbrane.

Sú ešte slová, podľa ktorých sa dá žiť?

Jim Jarmusch mi raz povedal: „Rýchle, lacné a dobré... Vyber si dve. Ak je to rýchle a lacné, nebude to dobré. Ak je to lacné a dobré, nebude to rýchle. Ak je to rýchle a dobré, nebude to lacné.“ Rýchle, lacné a dobré... Vyber si (dve) slová, podľa ktorých budeš žiť.

Fascinuje ťa irónia? Čo považuješ za ironické?

Vo firme Chevrolet ostali zmätení, keď zistili, že tržby z predaja automobilu Chevy Nova prekročili očakávania. Všade okrem Latinskej Ameriky.

Nakoniec zistili, že nova znamená v španielčine „neísť“. Nie práve najlepšie meno pre auto, čo povieš...

Existuje niečo, čo si chcel zažiť, ale stalo sa to ešte pred tvojím narodením?

Vaudeville. Ohromná zmes kultúr a bizarných hybridov. Spojenie delta blues gitaristov a havajských umelcov, ktoré viedlo k prevzatiu slide gitary ako jazyka, ktorý všetci akosi považujeme za afroamerický. Ale v skutočnosti išlo o krížové opelenie ako u väčšiny kultúr. Ako u všetkých kultúr. George Burns bol vaudevillský umelec, ktorého som mal obzvlášť rád. Vážny a vyrovnaný, zvláštny a vtipný – bez ohľadu na to, čo povedal. Bol aj dobrý tanečník. Povedal: „Je veľmi zlé, že jediní ľudia, ktorí vedia ako riadiť krajinu, sú príliš zaneprázdnení riadením taxíkov a strihaním vlasov.“ A kto povedal „polovica Američanov to iba predstiera“?

To bol Robert Mitchum (ktorý naozaj zomrel počas spánku). Myslím, že to bolo od neho veľmi šľachetné a láskavé, (že to povedal).

O čom tak väčšinou uvažuješ?

1. Vedia náboje, komu sú určené?

ENTER.indd 44

2/26/10 5:06:31 PM

Thomas Alan Waits |45 (1949, Pomona, USA) je americký hudobník, spevák, šansoniér a herec. Strýčka Toma Waitsa netreba extra predstavovať.

Predsa však malá charakteristika Geryho Graffa: „Akoby bol naložený v sude s bourbonom, potom pár mesiacov visel v udiarni a nakoniec cez neho prešlo auto.“

ENTER.indd 45

2/26/10 5:06:33 PM

46| 2. Je na dne oceána zátka?

3. Čo hovoria džokeji svojim koňom?

4. Ako sa cítia noviny spracúvané na papierovú drvinu?

5. Ako sa cíti strom pri diaľnici?

6. Husle niekedy znejú ako siamská mačka; husľové struny sa vyrábali z mačacích čriev – rozmýšľam, či je tam nejaká súvislosť.

7. Kedy sa tento svet vystrie a zoškrabne nás zo svojho chrbta?

8. Budú sa ľudia sobášiť s robotmi?

9. Naozaj rozbila Ella Fitzgerald vínový pohár silou svojho hlasu? Čo je pre teba naozaj ťažké?

Väčšinou neoddeľujem realitu od predstavivosti. Moja realita potrebuje predstavivosť, tak ako žiarovka potrebuje prúd. Moja predstavivosť potrebuje realitu, tak ako slepec potrebuje paličku. Matematika je ťažká... Čítanie mapy.

Plnenie rozkazov. Tesárstvo. Elektronika. Klampiarstvo. Správne si pamätať veci. Rovné čiary.

Montáž sadrokartónu. Mať trpezlivosť s ostatnými. Objednávanie v čínštine. Stereo inštrukcie v nemčine.

Zaoberáš sa ešte módou a históriou?

No... vezmime si také dvojdielne plavky vyrobené v roku 1947 istým francúzskym módnym návrhárom. Pohľad na prvú ženu v malých dvojdielnych plavkách bol taký explozívny ako odpálenie atómovej bomby Američanmi na atole Bikini na Maršalových ostrovoch. Odtiaľ pochádza názov bikiny.

Aká je najkurióznejšia nahrávka v tvojej zbierke? Určite si spomenieš na svoj najvzrušujúcejší hudobný zážitok...

V sedemdesiatych rokoch istá nahrávacia spoločnosť v L. A. vydala nahrávku pod názvom „The best of Marcel Marceau“. Obsahovala štyridsať minút ticha, po ktorých nasledoval aplauz. Predávala sa naozaj dobre. Rád ju púšťam, keď mám spoločnosť, a naozaj ma rozčuľuje, keď počas nej ľudia rozprávajú. Môj najvzrušujúcejší hudobný zážitok sa odohral na Time Square pred viac ako tridsiatimi rokmi.

V známej budove Brill Building bola skúšobňa rozdelená na menšie miestnosti, v ktorých bolo akurát toľko miesta, aby sa dali otvoriť dvere.

Bolo tam pianíno opálené od cigariet, s chýbajúcimi klávesmi a bez pedálov. Vojdete, zatvoríte za sebou dvere a z ostatných miestností k vám dolieha taký hluk, že nemôžete nič urobiť – a tak sa započúvate do toho hudobného gulášu. Stupnice na klarinete, tango, opereta, trpké sláčikové kvarteto, hodiny spevu, niekto vyrevujúci „Everything’s Coming Up Roses“, garážové skupiny a klavír. Podlaha sa trasie... Akoby v jednej miestnosti hralo naraz desať rádií. ...Pre mňa to bolo božské.

Odvtedy máš niečo s ušami?

Nie, mám audiostigmatizmus, preto zle počujem. Trpím audioilúziami. Myslím, že sa to volá

ENTER.indd 46

ADD. V mozgu mám kódovacie zariadenie, ktoré odchytáva to, čo sa povie a transformuje to do hatlaniny.

Takže aké zvuky sa ti páčia?

1. Asymetrický batožinový pás na letisku vytvárajúci strašidelný prenikavý zvuk spôsobený trením. Akoby niekto veľkým mokrým prstom krúžil po okraji obrovského vínového pohára.

2. Pouliční kazatelia.

3. Baranidlá na Manhattane.

4. Spev mojej manželky.

5. Prichádzajúce kone/vlaky.

6. Deti, keď nie je škola.

7. Hladné kravy.

8. Ladenie orchestra.

9. Salónové pianá v starých westernoch.

10. Kolotoče.

11. Reflektory zasiahnuté brokovnicou.

12. Roztápanie ľadu.

13. Tlačiarenské lisy.

14. Loptové hry v rádiu.

15. Staré registračné pokladnice/Ka-ching.

16. Silné autá.

17. Stepoví tanečníci.

18. Davy na futbalových zápasoch v Argentíne.

19. Beatbox.

20. Hmlovky.

21. Ruch v reštauračnej kuchyni.

22. Redakcie novín v starých filmoch.

23. Splašené slony.

24. Opekanie slaniny.

25. Pochodujúce skupiny.

26. Gramofón značky Victrola.

27. Gong v zápasoch v boxe a wrestlingu.

28. Hádky v čínštine.

29. Hracie automaty.

30. Detské orchestre.

31. Zvonček električky.

32. Petardy.

33. Zapaľovač Zippo.

34. Organ s parnými píšťalami.

35. Traktory.

36. Husle Stroh.

37. Tlmená trúbka.

38. Dražitelia tabaku.

39. Koncertná píla.

40. Theremin.

41. Holuby.

42. Čajky.

43. Sovy.

44. Drozdy.

Celý svet neustále produkuje hudbu...

A teraz zákerná otázka... Dajú sa porovnať gitaristi Marc Ribot a Smokey Hormel?

Chobotnica má osem a kalamár desať chápadiel, pričom každé z nich má stovky prísaviek a silu pretrhnúť ľudskú artériu. Majú malé zobáky podobné vtačím, cez ktoré vstreknú jed do tela obete. Existujú záznamy o gigantických kalamároch a chobotniciach s chápadlami dlhými sto stôp.

Je známe, že niektoré kalamáre sú schopné stiahnuť pod vodu celé lode, aby sa nakŕmili dezorientovanými námorníkmi. Mnohí veria, že nevysvetlené potopenia hlbinných plavidiel a zmiznutia celých lodí sú prácou obrovských kalamárov.

Stala sa ešte nejaká zvláštna vec na zvláštnom mieste?

Japonská nákladná loď bola počas 2. svetovej vojny zasiahnutá torpédom a ležala na dne tokijského prístavu s veľkou dierou v trupe. Bol zvolaný tím inžinierov, aby vyriešili problém, ako dostať toto plavidlo na hladinu. Jeden z inžinierov pracujúci na riešení tohto pazl si spomenul na kreslenú rozprávku s káčerom Donaldom.

Hrdinovia rozprávky naplnili loď pingpongovými loptičkami a ona vyplávala. Tím inžinierov sa na to pozeral skepticky. Jasné, kde inde na svete by ste našli dvadsať miliónov pingpongových loptičiek, ak nie v Tokiu? Ukázalo sa, že to bolo perfektné riešenie. Trup lode naplnili loptičkami a loď vyplávala. Riešenie nachádzame vždy úplne inde, ako sme čakali; a tiež, dôveruj si, keď stojíš tvárou v tvár zdanlivo neprekonateľnej prevahe.

Povedz nám niečo o spolupráci s Terrym Gilliamom.

Ja som Diabol vo filme Imaginárium Dr. Parnassa – nie diabol... Diabol. Neviem, prečo som mu zišiel na um ja. Bol som vychovávaný v kostole.

S Gilliamom som sa zoznámil pri natáčaní filmu Kráľ rybár. Je to velikán a k jeho filmom pociťujem bázeň. Münchhausena som videl stokrát.

Film Brazil je vrcholný výkon. Minulý rok bol mojím obľúbeným filmom Bratia Grimmovci. Väčšinu scén som natočil s Christopherom Plummerom, ktorý hrá Dr. Parnassa. Plummer je jedným z najväčších hercov! Väčšinou sa pozerám a učím sa. Je to skutočná filmová hviezda a džentlmen.

Gilliam je impresário, kapitán, kúzelník, diktátor (v dobrom slova zmysle), génius a človek, s ktorým by ste sa chceli plaviť až na koniec sveta.

Aké sú tvoje obľúbené filmové scény?

Robert De Niro v ringu vo filme Raging Bull (Zúriaci býk). Tvár Julie Christie vo filme Heaven Can Wait (Nebo môže počkať), keď sa opýtala: „Dal by si si šálku kávy?“ Keď James Dean vo filme East of Eden (Na východ od raja) povie sestričke, aby vypadla, potom, čo jeho otec dostal mŕtvicu a on sedí pri jeho posteli. Marlen Dietrich vo filme Touch of Evil (Dotyk zla) keď povie: „Bol to istým spôsobom človek.“ Keď skaut v scéne filmu To Kill A Mockingbird (Ako zabiť vtáčika) povie: „Hej, pán Cunningham.“ Keď sa Nick Cage zosype v lekárni vo filme Matchstick Men (Podvodníci)... a to, ako je šváb vo filme Vampire´s Kiss (Bozk upíra). A ešte posledná scéna vo filme Chinatown (Čínska štvrť).

Si džentlmen? Áno. Džentlmen je muž, ktorý vie hrať na akordeón, ale radšej naň nehrá.

z anglického chatu preložila Slávka Kittová www.antilabelblog.com

2/26/10 5:06:34 PM

|47

ENTER.indd 47

2/26/10 5:06:35 PM

48| Jean-Pierre Winter je súčasný francúzsky psychoanalytik, žiak Jacquesa Lacana. V roku 1983 spoluzakladal freudiánske hnutie, dnes je jeho súčasným prezidentom. Je autorom kníh Politici na gauči (Les hommes politiques sur le divan, 1995), Neposlušné telo. Štúdia mužskej hystérie (Les errants de la chair. Etudes sur l‘hystérie masculines, 1998) a mnohých ďalších.

Jean-Pierre Winter Spisovateľ nevie, čo je dielo Včera, keď som ako zvyčajne schádzal zo schodov po psychoanalytickej seanse, pobúrený, ako málo času ste mi venovali, pán doktor, a rozhodnutý, že na druhý deň konečne dokončím vetu, ktorú ste medzi rečou vypichli, zišiel mi na um kriminologický nápis vynímajúci sa na okne vlaku, zarosenom od teplého dychu cestujúcich.

Nazdávam sa, že podobným spôsobom sa nám vynára zo zahmleného vedomia záznam, ako by sa vyjadril prorok Daniel.

Napriek návalu zlosti, ktorý ma zaplavil za dverami vášho kabinetu, mi sčista-jasna vyvrel z pamäti výrok: „Vrah sa vždy vracia na miesto činu“. Hneď som si, prirodzene, pomyslel, že by som sa najradšej vrátil späť a namieste vás zastrelil. Zároveň som však nespúšťal zo zreteľa, že nie ste tým pravým terčom. Vari môj otec?

Jasne som cítil, že táto idea sa mi jednoducho vnucovala, aby som vám poskytol teoretický dôkaz, na ktorom by ste si mohli prihriať svoju polievočku. Dokázal som si predstaviť, ako ma varujete, aby som si priveľmi neveril.

A tak som si začal klásť otázku, aká zvláštnosť sa skrýva v tej banálnej vete. Vtedy som si uvedomil jej špecifickú črtu. Osudový nápis!

Odrazu mi bolo jasné, že som ho už dávno sám načrtol, ak som ho rovno nevyryl na sklo. Mal som asi desať-dvanásť rokov, keď som dal rovnaký názov básni, na ktorú som, pochopiteľne, medzitým celkom zabudol. Mali ste naozaj pravdu, pán doktor, keď ste vyhlásili, že vrah sa vždy vracia na miesto činu. Je to pravá definícia psychoanalýzy.

Mohol by som ďalej rozprávať o tej seanse, ale nie som z nej schopný vytĺcť náležitý efekt, hodný prekvapenia... niečo ako Herakleitov záblesk.

Zdá sa, že táto spomienka dostatočne vysvetľuje komplex z písania a následného škrtania, smrť, vraždu, opakovací proces i psychoanalýzu; jednoducho rozväzuje uzol a skrýva v sebe neslýchanosť.

Keď som písal tú báseň, ktorá sa mi neskôr stratila, od základov sa zmenil môj život. Naša päťčlenná rodina celé roky žila v troch izbičkách na Ulici Papillon. Bol to tesný byt a navyše sa v ňom celý deň ozýval hrkot šijacích strojov a buchot žehličiek dopadajúcich na žehliace dosky, do ktorých sa miešali zvuky nepretržite tárajúcich robotníčok môjho otca.

Nepamätám sa, že by som bol nešťastný. Prešibané robotníčky stvárali hlúposti a podnecovali v nás túžbu. Matka neraz vravievala, že nemajú žiadnu výchovu a že im chýba inteligencia. Tie ženy balansovali medzi absurdnou úprimnosťou a neviazanou prostorekosťou, hoci sa utiekali k náboženskej viere. Netaktne ma zasväcovali do erotických tajomstiev, do všetkých podrobností a načisto opanovali moju myseľ. Stali sa mojimi

ENTER.indd 48

prvými učiteľkami a na rozdiel od ich nasledovníčok im to spôsobovalo ozajstný pôžitok.

Nepoznali sme prepych ani pokoj, ale ani sme ho s bratmi neočakávali. Otec pracoval, no nezarábal peniaze, my sme chodili do školy a naša matka, pripútaná na lôžko, písala romány a básne. Netrpezlivo sme čakali na listy od vydavateľov, od dôležitých ľudí, ktorých sme považovali za nezdvorilých k úbohým služobníčkam literatúry a za totálne neschopných, lebo žiaden z nich nerozpoznal v našej matke driemajúceho génia. K danému úsudku sme dospeli, hoci sme nikdy neprečítali ani riadok z jej zažltnutých zošitov. Jednoducho sa od Prousta nič nenaučili.

To nám však nebránilo vznášať sa v oblakoch.

A zrazu sa nám zosypali peniaze, ten diablov vynález, o ktorý nikto nejavil skutočný záujem, lebo sa ich neusiloval zarobiť. V rámci vojnových reparácií sme sa dočkali odškodnenia, aby sme konečne mohli stráviť hanbu, že sme prežili nacistické ukrutnosti. S tými peniazmi sme si pustili vlka do košiara, aj keď na nás zapôsobili ako štedrá teta rozdávajúca cukríky. Skrátka, otvorili sme im dvere, naše srdcia a všetky zákutia v našom tele, i keď nám veľmi chýbali starí rodičia. Zaplatili nám, aby sme si zapísali za uši, že nejde o metaforu.

Museli sme sa presťahovať, aby sme ich plne vychutnali, čo predovšetkým znamenalo zriecť sa dielne. Z hľadiska mojej matky totiž šlo o príčinu všetkých našich starostí. Dielňa nás oberala o priestor, o súkromie, parazitovala na našich ušiach a zastierala nám zrak. Takže, do hája s ňou.

Presťahovali sme sa. Otec so svojimi strojmi a zamestnankyňami na Beauregardovu ulicu za Rexom a rodina do štvrte Montmartre nad redakciu Špiková kosť, ktorú viedol už zosnulý Pierre Dac. Práve jemu som odovzdal báseň „Vrah sa vždy vracia na miesto činu“. Mohol som tušiť, koľko pravdy sa v nej skrýva?

Po hrkotajúcich strojoch a búchajúcich žehličkách, ktoré sme niekedy počúvali až do noci, sme konečne začali normálne žiť. Verili sme, že nás postretlo šťastie, v skutočnosti nás však drvilo. Sčista-jasna mi zišiel na um Aragon, lebo odvtedy sme boli ako „tí nešťastníci pripomínajúci zrkadlá, schopné odrážať svetlo, ale nevidieť“.

Celé dni sme videli iba žiaru, ktorá nám zatemňovala zrak zahalený zdrvujúcim tichom.

To ticho však neznamenalo pokoj bez rušivých vplyvov. Práve naopak. Šlo o pekelný hukot, ktorý vyvieral z matkinej mlčanlivosti, z jej náhlej neschopnosti písať, z jej smútku za otcom, ktorého neprítomnosť nás nútila držať jazyk za zubami.

A pritom sa nedal zahanbiť. V našej jedálni vypĺňal dve tretiny priestoru obrovský stôl potiahnutý bordovou koženkou, na ktorý mala matka, dovtedy píšuca v posteli, výsostné právo. Jej manžel sa priveľmi neusiloval odlíšiť skutočnú potrebu od túžby. Bol na ňu hrdý, obdivoval ju, uznával silu jej výrečnosti, skrátka miloval ju natoľko, že si nedokázal predstaviť, ako by mohol odmietnuť splniť jej požiadavku.

A jednako chradla. Kým nás otec ruinoval, my, jeho synovia sme sa rútili do záhuby. Najmä Simon popíjal. Aspoň to na ňom bolo vidieť.

Takmer nik to netušil, hoci to dával najavo. Pre-

dovšetkým sa uzatváral do seba. Mal sotva desať rokov, keď začal utekať z domu, ale my sme sa len prizerali ako takí imbecili, čo nechápavo hľadia mudrcovi na prst namierený na mesiac, hoci sa pokúsil skoncovať so životom. Vôbec sme si neuvedomovali, z akého prostredia sa snaží uniknúť.

Správal som sa ako on, ba ešte horšie. Klamal som, kradol a podvádzal zvieraný nepretržitou úzkosťou, no úspešne som to zatĺkal. Zošalel som, ale nik okrem mňa na to neprišiel. Možno... Vo Vražde považovanej za umelecké dielo sa Thomas de Quincey zaoberá otázkou, prečo treba zakázať vraždy. Keby sa totiž povoľovalo zabíjať, už by nám nič nebránilo kradnúť, prípadne klamať. Moje vtedajšie zážitky iba dokazujú, že mal absolútnu pravdu. Čo sa vlastne prihodilo? Vracajú sa vrahovia na miesto činu, lebo ich tam ťahá zopár smradľavých bankoviek a ich zákerný zápach otravuje a rozkladá detské duše? Ide o konečné víťazstvo zachránených stroskotancov Marshallovho plánu? Alebo o zúriacu alžírsku vojnu, o ktorej som vám nikdy nehovoril, pán doktor? Ach! Ako sladko a upokojujúco by sme znášali, keby sme sa stali obeťami barbarstva. Je to však beznádejné, lebo v dobrých detektívkach vrah nemá podlú ukrutnosť napísanú na nose a na dôvažok, ten zločinec nikoho nezabil.

Za akých okolností sme sa presťahovali do štvrte Montmartre? S odpoveďou na túto banálnu – v podstate nehistorickú a nefilozofickú – otázku súvisí minimálne čiastočné rozuzlenie tajomstva môjho správania. Zaručene z toho dôvodu som si dával pozor a nikdy si ju nepoložil.

To miesto malo svoju minulosť. Obýval ho jeden z bratancov mojej matky, ktorý dostal perfídny nápad umrieť v okamihu, keď sme hľadali nový byt. Rodina s vyvinutým zmyslom pre pomoc nám navrhla, aby sme sa doň presťahovali bez akejkoľvek protislužby. Doparoma s fixnou ideou odkupnej sumy! Pripadalo mi to ako vo filme Reného Claira Strašidlo na predaj, kde sa zavriete medzi štyri steny a nasiaknete ich neskutočnými obyvateľmi.

V tom byte pobudla istý čas naša matka ešte ako dievča. Bolo to pred vojnou, keď mala okolo desať-dvanásť rokov, a prišla na pozvanie otcovho brata, ktorý mal syna a kožušníctvo. Živnosť mu nádherne vynášala, čo mu umožnilo zamestnať štíhlu a pôvabnú sekretárku Mariu, do ktorej sa jeho potomok romanticky zaľúbil. Zdá sa, že šlo o muža činu, ktorý mal vyššie ambície a pre syna si predstavoval výnosnejšiu partiu.

Onedlho odcestoval do rodného Maďarska, kde za účinnej pomoci sprostredkovateľa uzavrel dohodu o manželstve z rozumu (kde hrajú prvoradú úlohu finančné a národnostné záujmy) medzi bohatou dedičkou ortodoxného vyznania z Budapešti a svojím pochabým synáčikom.

Po návrate si trúfol urobiť poriadok; oznámil potomkovi, akým úctyhodným majetkom ho zahrnie bohatá nevesta, ktorú mu dohodil, a z mosta do prosta ho vyzval, aby sa rozišiel s Mariou. Nezabudol však vyjadriť úprimnú ľútosť i otcovské porozumenie s nešťastníkom a svoje konanie označiť za povinnosť, ktorej by sa najradšej vyhol. Možno bol vzdelanejší a v pravej chvíli si spomenul na básnikovu výstrahu: „Peklo sa opiera o ľútosť“.

2/26/10 5:06:35 PM

Isté nedeľňajšie ráno, keď všetci v dome spali, naša mladučká mama, ktorej izbica viedla na dvor, začula hvizd, ktorý znel ako výzva. Bola to odvážna sekretárka, ktorá ju požiadala, aby sa stala sprostredkovateľkou medzi oboma milencami a aby sa správala nenápadne. Mladý bratanec sa bleskovo obliekol a žiaril šťastím, očividne presvedčený, že vyhral na oboch frontoch. Vykročil v ústrety svojej milenke... a nemilosrdnému osudu. (Choď, drahý bratanec, dávno mŕtvy pre tento svet, ty, ktorý si obetoval svoju lásku k Marii na oltár otcovej zvrátenosti. Len choď, veď uvidíš!) Sotva k nej došiel na Ulicu Boule Rouge, neďaleko Folies-Bergère, strelila mu do spánku guľku z revolvera, potom si ústie namierila do úst a vystrelila ešte raz. Keď ju pitvali na patológii, skonštatovali, že čakala dieťa.

Vidíte, pán doktor, čo som netušil až do smrti svojho otca, ktorý takisto nič nevedel. Historku nám vyjavila matka na druhý deň po jeho pohrebe. Prečo sa cítila vinná až do takej miery, keď zohrala iba rolu posla zlých znamení, to sa už akiste nikdy nedozviem. Viem však, že sotva sme sa presťahovali, prestala písať. Vari tajne milovala svojho bratanca a v duchu sa hnevala, keď mu otec oznámil novinu o chystanej svadbe? Žeby si beznádejne plietla Mariinu ruku so svojou, čo ju natoľko oslabilo, že neudržala v ruke ceruzku, ktorú nevdojak považovala za zbraň? Alebo si to vôbec neuvedomovala? Faktom ostáva, že vo chvíli, keď prestala písať, prevzal som štafetu a napísal báseň pod titulkom, ktorý mi vyvrel z nevedomia, čo sa nezaobišlo bez následkov.

– A tak sa vás pýtam, pán doktor, čo si o tom myslíte?

– Najprv mi povedzte, vážený pacient, meno toho bratanca zavraždeného za takých odstrašujúcich okolností.

– Na to som naozaj zabudol. Volal sa Simon...

– Aha, tak predsa! Dovidenia zajtra.

TA B U L A

z francúzskeho originálu L‘écrivain ne sait pas que signifie l‘oeuvre preložila Vladimíra Komorovská copyright © Jean-Pierre Winter

ANONYMUS, 1812

ENTER.indd 49

2/26/10 5:06:35 PM

Kontemplatívny človek, ktorý si na ceste za krásou nepotrebuje robiť obrazy, netvorí umelecké diela. Nasleduje krásu bez prostredníctva obrazov, ktoré vytvorili umelci ako pomôcky kontemplácie. Jeho kontemplácia je taká silná, že ich nepotrebuje. Ak nevytvára umelecké diela, nie je to preto, že by mu kontemplácia a podiel na kráse chýbali. Vďaka kontemplácii žije v osobnom vzťahu s trvalou krásou, a preto sa mu umelecké dielo stáva zbytočným.1 „Hľadisko umelca je teda závažné, nie však posledné.“ * (Henri Bergson)*

1 Claude Tresmotant, Esai sur la pensée hébraique

ENTER.indd 50

2/26/10 5:06:35 PM

Tommi Musturi samuel: nรกdej

ENTER.indd 51

2/26/10 5:06:37 PM

ENTER.indd 52

2/26/10 5:06:41 PM

ENTER.indd 53

2/26/10 5:06:45 PM

ENTER.indd 54

2/26/10 5:06:47 PM

Tom Stoppard Umelec zostupujúci po schodoch

(úryvok)

RETROSPEKTÍVA (MARTELLO škriabe a osekáva, mľaská pri tom jazykom, a zasa škriabe. Vzdychne.)

DONNER: Páči sa - daj si cukor.

MARTELLO: Necukrím. Je priveľmi toporná.

DONNER: Odbi jej jednu bradavku.

MARTELLO: Potrebujem dláto.

DONNER: Počkaj chvíľu. Nakloním ju. Daj si jej ňadro do šálky a ja ňou trocha pohýbem.

MARTELLO: To sú ale fóry. Ako si ňou mám posypať kukuričné vločky?

DONNER: Hladujúci roľníci nemajú kukuričné vločky. Bože drahý, Martello, ak by mali nejakú kukuricu, myslíš si, že by z nej spravili raňajky v tráve pre pisárky držiace líniu?

MARTELLO: O čom to, dopekla, rozprávaš? Akí hladujúci roľníci? Čestné slovo, Donner, ideš z extrému do extrému. Celkovo som mal radšej tvoje keramické kocky cukru.

DONNER: Nie, celú tú vec s keramickým jedlom som pustil z hlavy. Pravdaže, keramický chlieb, rezeň a jahody so šľahačkou z pálenej sadry definovali problém veľmi jasne, ale stále som sa vyhýbal odpovedi. Otázkou zostávalo: ako môže človek zdôvodniť umelecké dielo niekomu, kto má prázdny žalúdok? Odpoveď, ako všetky veľké zdôvodnenia, bola jednoduchá: urobiť ho jedlé.

MARTELLO: Skvelé.

DONNER: Napadlo mi to v - mimochodom, nie si to ty, kto stále čistí vaňu mojím frotáčikom na tvár?

MARTELLO: Nie. To musí byť Beauchamp.

DONNER: Ten chlap nemá vôbec nijaký zmysel pre vlastníctvo.

MARTELLO: Viem. A zvykol si schovávať marmeládu. Nevieš náhodou, kam ju dal?

DONNER: Do fľaše na uhorky.

MARTELLO: Čertisko prefíkané! Ďakujem.

DONNER: Ten olivový olej je naozaj sladučký.

MARTELLO: Neuveriteľné. Zrejme mu to napadlo vo vani, keď sa utieral tvojím frotáčikom.

DONNER: Kde je?

MARTELLO: Šiel kúpiť ešte nejaký cukor - za vlastné. Som zvedavý, kam ho schová.

DONNER: Nechaj ho. Cukrové umenie je len začiatok.

MARTELLO: Predĺži to kubizmu život.

DONNER: Len si predstav Mysliteľa v...

MARTELLO: Studenom ryžovom nákype.

DONNER: ... soli. Predstav si chudobné dediny, ktoré dostanú mesačný prídel soli vo forme klasickej sochy!

MARTELLO: A nielen klasickej! - tvoje vlastné diela, reprodukované nedeliteľné, ale jedlé...

DONNER: Predstav si pizze povýšené na úroveň Van Goghových slnečníc!... predstav si celý nový rad farbív od soli po sladké drievko!

MARTELLO: Tvoje podpísané bochníky chleba, reprodukované vo forme vymodelovaného cesta, zapečené... tvoje keramické rezne vyrezané

ENTER.indd 55

z mäsa! Tým sa mienka vráti k intelektuálom a chuť ta, kam patrí. Odteraz na umelcov jazyk...

DONNER: Ty sa zo mňa vysmievaš, Martello?

MARTELLO: Ale kdeže, Donner. Nech si pochutnajú na umení.

DONNER: Predstav si, ako moju nasledujúcu výstavu otvárajú pre hladných... Vieš, Martello, po prvý raz nemám ten drobný pocit hanby, s ktorým žije každý umelec. Myslím, že istým spôsobom je jedlé umenie tým, čo všetci hľadáme.

MARTELLO: Kto? DONNER: Všetci! Breton! - Ernst! - Marcel - Max - ty - ja... Pamätáš si, ako Pablo vykrikoval, že vojna urobila umenie bezvýznamným? – nuž...

MARTELLO: Ktorý Pablo?

DONNER: Čo tým chceš povedať, ktorý Pablo?

- Pablo!

MARTELLO: Ktorý, ten jednoruký čašník v Café Suisse?

DONNER: Áno - Café Suisse - majiteľ, prišiel o nohu vo Verdune...

MARTELLO: Joj, či bol len pomalý, ten Pablo.

Ale žasnem, ako si pamätáš všetkých, čo ti zložili poklonu...

DONNER: On zložil poklonu tebe, pretože ty si bol vo Verdune.

MARTELLO: To je pravda.

DONNER: Bola to lož.

MARTELLO: Takže som nebol? Muselo to byť veľmi blízko pri Verdune, naša trasa prechádzala priamo tade, dobre si to pamätám.

DONNER: Bože, to bola prechádzka. Bol si blázon, Martello.

MARTELLO: Určite, aj ja mám ten dojem.

DONNER: Aj Beauchamp bol blázon.

MARTELLO: On a jeho kôň.

DONNER: To bolo asi posledný raz, čo sme si ozaj užili...

MARTELLO: Ty si to neznášal.

DONNER: Nie. MARTELLO: Ešte viac než vojnu.

DONNER: Tá mi to zabila. Po nej už nemalo zmysel byť umelcom. Mal som vtedy prestať. Umenie nemalo nijaký zmysel.

MARTELLO: Okrem umenia nonsensu. Pablo ten rozdiel nikdy nepochopil. Často sa tak rozčertil pre tú chýbajúcu ruku...

DONNER: (nohu...)

MARTELLO: Mám ho pred očami - v každej ruke podnos, nadávanie... počkaj...

DONNER: Nohe.

MARTELLO: V každej nohe podnos - Zámerne sa ma azda pokúšaš zmiasť?

DONNER: Mal pravdu. Presne to pochopil. Nebol v tom nijaký rozdiel. My sme sa usilovali rozlišovať medzi umením, čo oslavovalo rozum, dejiny, logiku a všetky postuláty, a medzi naším vlastným vyšinutým antiumením stratenej viery - ale jednako to bola urážka jednonohého vojaka a regimentu jednonohých, jednorukých a jednookých mrzákov. A dodnes sme v tom a stále hľadáme ďalší smer. Napokon jediné, čo môžem povedať na obranu svojej figúry, je to, že ju môžeš zjesť.

MARTELLO: A mojej, že sa na ňu môžeš usmiať.

Ako sa ti páči?

DONNER: Vyzerá ako strašiak, čo sa usiluje byť krajčírskou figurínou. Nie je v tom symbolika?

MARTELLO: Metafora.

DONNER: Prečo má na hlave slamu?

MARTELLO: Nie slamu - dozretú pšenicu. To sú |55 jej vlasy. Mala to byť buď dozretá pšenica, alebo zlatá niť. Nevedel som, ako to urobiť, ťažko bolo zohnať perly na zuby.

DONNER: Vyzerajú falošné.

MARTELLO: Ale samozrejme, že sú to umelé perly. Takisto, pravda, rubíny. Viem, že oceníš jej ňadrá.

DONNER: To áno. Dajú sa zjesť?

MARTELLO: No, nie sú na jedenie - skutočné ovocie používam len pre túto chvíľu a skutočné perie na jej labutí krk. Neviem, ako jej urobiť oči; hviezdy sa mi akosi nehodia... Neopísal by si ich povedzme ako tmavé jazierka?

DONNER: Čie?

MARTELLO: No predsa Sophiine.

DONNER: Chceš povedať, že hento má byť Sophie?

MARTELLO: Metaforicky.

DONNER: Martello, ty grobian!

MARTELLO: No dovoľ!

DONNER: Ty sviniar hnusný! Tebe nič nie je sväté?

MARTELLO: Počkaj, Donner, nechcel som ťa uraziť.

DONNER: Kto ti dal právo vysmievať sa z jej pamiatky? - Ja to nedovolím, doparoma! Božemôj, mala dosť smutný život na to, aby sa z jej krásy po smrti vysmievali tvoje opovrhnutiahodné umelecké trúfalosti...

(Buch! Spadne perla.)

MARTELLO: Len pomaly, Donner, vybil si jej zub.

DONNER (už takmer plače): Ach, Sophie... Nemôžem myslieť na krásu a nespomenúť si pri tom na tvoj nevinný pôvab, tvoje vlasy ako...

MARTELLO: Dozretá pšenica...

DONNER: ... zlato. Tvoj tragický pohľad - oči ako...

MARTELLO: Hviezdy...

DONNER: ... bezodné jazierka, a keď si sa zasmiala...

MARTELLO: Zuby ako perly...

DONNER: ... znelo to ako strieborný zvon, ktorého zvonenie od seba oddelilo tvoje bledé rubínové pery...

MARTELLO: Strieborný zvon! - áno! - za jej ňadrami...

DONNER: ... boli ako...

MARTELLO: ... zrelé hrušky...

DONNER: ... tvrdé jabĺčka...

MARTELLO: Hrušky - Preboha, Donner, ovládaj sa, toto sú naozajstné umelé perly (Padajú perly - DONNER búši, dychčí...)

DONNER: Ach, Sophie... Pokúšam sa zamknúť pamäť, ale chce to len... stužku... kvet... hudobnú frázu... rieku tečúcu pod starovekými mostmi... vôňu leta...

(Klišéovitá parížska hudba, harmonika...)

RETROSPEKTÍVA (Hudba trvá. Doznieva.)

SOPHIE: Musím povedať, že ani mi nebude veľmi ľúto, keď odídem z Lambethu - rieka tu smrdí ako zdochnutá mačka a ten harmonikár na prízemí ma pripraví o rozum...

2/26/10 5:06:47 PM

56| (SOPHIE má 22 rokov a nie je vôbec rozhorčená.

V pozadí počuť, ako MLADÝ BEAUCHAMP, ktorý má okolo 25, zaplesne kožený kufor a zaväzuje ho remeňmi.)

Keby ho tak niekto chcel zamestnať, kdekoľvek, čo i len na pár minút. Alebo by sme si ho mohli najať, aby nám nosil dolu kufre. Musel by tak nechať tú harmoniku. Ale potom by si zrejme začal pískať cez zuby. Je mi ľúto, že som taká neužitočná, miláčik... Ostatní sú dole?... Áno... to sú oni: nie je to hrozné, že okamžite a s istotou spoznáš hlasy podľa výkrikov na povozníka o päť poschodí nižšie?... Kiežby som len tvoj hlas poznala tak dobre. Mám ich síce celkom rada - sú milí a sú to tvoji najstarší kamaráti, čo stačí na to, aby som ich mala rada... Ale teraz mám dojem - odpusť - teraz mám dojem - kým nie je neskoro... Mám dojem, že by sme s nimi nemali ísť, myslím, že by sme mali zostať, iba ty a ja... Miláčik - prosím - Nezaťahuj tie remene - povedz, čo si o tom myslíš - ešte nie je neskoro - Povedz to rýchlo, počujem Bendžove kroky v hale, za chvíľku bude hore...

(Znova uťahovanie remeňa, tentoraz kradmé) Prosím ťa, neuťahuj ich!... ani len pomaly... (Nútene, afektovane, ironicky.) Počujem šaty, čo si si ráno obliekol... Tvoj dnešný serž, počujem a cítim ho - s nevädzou z vázy: postrehla som to v tej chvíli, ako si si ju zastrčil do gombíkovej dierky - neuvažuješ niekedy, či nie som striga...? Som len tvoja dobrá víla, ak dovolíš, a chcem tu s tebou zostať. Tentoraz budem dobrá, som o tom presvedčená, nebudem sa báť, nikdy, ani keď ma tu necháš - a viem, že budeš chodiť preč - často - za Kocúrom a Bendžom do ich nového ateliéru - sľúb mi to, prosím ťa.

BEAUCHAMP: Sophie... Ako ti to môžem sľúbiť...?

(Dvere. MLADÝ MARTELLO.) MARTELLO: Ahoj... Tak - čo nové?

BEAUCHAMP: Nič.

(Zúrivo zatiahne remeň.)

Odnesiem to dolu. Ako to vyzerá s vozom?

MARTELLO: V poriadku, ale mám obavy z koňa - je hrbatý a vytiahnutý.

BEAUCHAMP: Ešte sa... vrátim.

(Dvere.)

SOPHIE: Je mi ľúto, že vám nepomáham. Musím sedieť pri okne ako pozorovateľ.

MARTELLO (schuti sa smeje): Oj, to je skvelé.

Ty si vieš zo seba vždy tak uťahovať, Sophie...

(Harmonika.)

SOPHIE: Možno na nás tam na druhom brehu rieky bude čakať ďalší harmonikár. A niet pochýb, že na ľavom brehu bude taký istý smrad.

Ale Chelsea sa mi bude páčiť oveľa viac.

MARTELLO: Ľudia sú tam, pravda, zámožnejší.

Ešte aj umelci sú beznádejne v strednej triede.

SOPHIE: Ja som mala na mysli slnko - na tamtom brehu budeme obrátení na juh a slnko nám bude svietiť do predných okien. Budem sedieť na svojom novom mieste a s lúčmi slnka na tvári si budem predstavovať, ako to Turner namaľoval. Zrejme sa to tam až tak veľmi nezmenilo, až na tie farby. Nechcel by si maľovať ako Turner? - nie, prepáč, pravdaže by si nechcel, bolo to odo mňa hlúpe... A ani nepredpokladám, že by si bol Turner želal maľovať ako ty. Samozrejme, bol by to mohol.

MARTELLO: Samozrejme.

SOPHIE: Ale on by si to nebol želal.

ENTER.indd 56

MARTELLO: Nikdy by mu také niečo nebolo zišlo na um; podľa mňa o to práve ide.

SOPHIE: Áno, myslím, že je to tak. Čo robíš teraz?

MARTELLO: Teraz nemaľujem. Robím figúru.

SOPHIE: Ja som myslela teraz - v tejto chvíli - čo robíš tu?

MARTELLO: Jáj. Nuž, momentálne vlastne nerobím nič, len sa rozprávam s tebou.

SOPHIE: Nevidíš tu niekde kôš?

MARTELLO: Kôš? - nie.

SOPHIE: Mala by som tu jeden mať; na šaty a kabelky.

MARTELLO: Počkaj, kým príde Móres - mám dojem, že ho počujem na schodoch.

SOPHIE: Nie, to je Kocúr. Aké hlúpe školácke mená. Kedy už s nimi prestanete?

MARTELLO: Je možné, že sú hlúpe, keď ich počúvaš - ale my ich nikdy nepočujeme, lebo sú to len naše mená... Predpokladám, že s nimi prestaneme, keď budeme veľmi starí a budeme maľovať ako Landseer.

SOPHIE: Bez školy ťažko. Nechcela som, aby to znelo pohŕdavo, to s tými menami. Som nervózna zo sťahovania.

MARTELLO: Áno. Pravdaže.

SOPHIE: Prezývky sú naozaj veľmi háklivé. Hral si niekedy na bendžo?

MARTELLO: Nie. Keď som bol mladý, vraveli o mne, že mám takú postavu. Móres stále hovoril: „To sú mi ale móresy.“ SOPHIE: Áno, viem. A „Kocúr“ preto, lebo našľapuje ticho ako kocúr.

DONNER: Ahoj, Sophie.

(Pauza.)

SOPHIE: Čo sa deje? (Pauza.) Povedal mi o tvojej figúre.

MARTELLO: Naozaj?

SOPHIE: Len to, že ju robíš. Čo to je?

MARTELLO: Ehm, v skutočnosti sa volá „Kripel“.

Bude to drevený muž so skutočnou nohou.

SOPHIE: Nejaký vtip.

MARTELLO: Tak veru.

SOPHIE: A naozaj použiješ skutočnú nohu?

MARTELLO: No, nie, pravdaže nie. Budem ju musieť urobiť.

SOPHIE: A z čoho ju urobíš?

MARTELLO: Nuž, z dreva... ako inak.

(Pauza.)

SOPHIE: A čo tak muž z čiernych záplat so skutočným okom...

MARTELLO: Sophie...

SOPHIE (skočí mu do reči - vybuchne): Nevie, čo so mnou, čo? - Čo sa vlastne bude diať? - vy všetci odchádzate, či nie?

MARTELLO (ticho): Kocúr zostáva. Ospravedlňte ma...

(Odchádza, zatvára dvere.)

(Pauza.)

SOPHIE (už pokojne): Ty zostávaš?

DONNER: Áno.

SOPHIE: Prečo?

DONNER: Každopádne to tak chcem.

SOPHIE: Každopádne?

DONNER: Ak ideš s nimi, nechcem už viac žiť tak blízko teba.

SOPHIE: Ak idem...?

DONNER: Sophie, vieš, že ťa milujem... ako dlho ťa už milujem...

SOPHIE: On chce, aby som zostala? S tebou?

DONNER (vykríkne): Prečo chceš ísť? (ticho) Prestal sa o teba starať. Teraz ti len ubližuje a ja to neznesiem. Keď ťa urobil šťastnou, nemohol som to zniesť, a teraz, keď ti ubližuje, ja... jednoducho to neznesiem...

SOPHIE: Má rád niekoho iného?

DONNER: Nemá nikoho iného.

SOPHIE: Na to som sa nepýtala. Má rád tú poetku? - tú vzdelanú bohémku, čo sa nemusí starať o príjem? - Čítal mi niekoľko jej básní, a potom mi prestal čítať jej básne. Myslela som, že sa isto vídavajú.

DONNER: Len v spoločnosti. Som si istý, že nemá o ňom dvakrát dobrú mienku...

SOPHIE: Chodí s ním?

DONNER: Nie - pravdaže nie!... V takom byte sa ani nedá dvom bývať - je to len jedna veľká podkrovná izba, postele sú pri sebe a v rohu len sporák...

SOPHIE: Nikdy nechcel, aby som ta šla.

DONNER: Naozaj je to otrasný byt. Kúpeľňa je dolu na podeste a vedú k nej strmé schody bez zábradlia - mohla by si spadnúť - Sophie, ty musíš zostať tu, tu to poznáš - a ja dodržím všetky podmienky...

SOPHIE: Kedy sa mi to chystal povedať?

DONNER: Každým dňom.

SOPHIE: Možno mi chcel nechať odkaz na rímse kozuba. Ako nejaký vtip.

DONNER: Sophie... Milujem ťa. Budem sa o teba starať.

SOPHIE: Áno, viem. Ale už ťa nemôžem milovať znova. Je mi to ľúto, ale nemôžem. Stratila som schopnosť zamilovať sa. Posledná predstava, ktorú milujem, je on, ako vyvádza v galérii, kde si po prvý raz vystavoval. „Hranice umenia“ - akí ste len boli zábavní, vy traja, so svojimi maľbami na plotoch z ostnatého drôtu a štítmi s nápismi „Teraz vstupujete do Patagónie“ - boli ste takí čudáci, však? Všetci veselí, vôbec nie ako umelci, ale ako traja urastení školáci, čo hrajú kriket a zapúšťajú si prvé chabé briadky.

Všetci ste sa mi veľmi páčili. Páčilo sa mi, ako hurónsky sa smejete zo všetkých svojich priateľov. Nikdy som nepočula nič, čo ste povedali, a vy ste si vôbec nevšímali mňa, ako stojím vzadu v naškrobených šatách, so stužkami a s tými hroznými hrubými okuliarmi, ale aj tak ste sa mi páčili; postupne som od neho nevedela odtrhnúť oči, len som rozmýšľala: ktorý z nich to je? - Martello? Beauchamp? Donner?... Prebehlo to rýchlo: v jednej chvíli chorá predtucha čohosi neodvrátiteľného, čo som si nevybrala, a potom sa premenil na tajomstvo v najhlbšom vnútri môjho života. Sama by som to nebola nazvala láskou, ale zdá sa, že je to slovo, ktorým to ľudia pomenúvajú.

DONNER: A keď si nás uvidela druhý raz...

SOPHIE: ... nevidela som vás. Ale aspoň som už nemusela nosiť tie okuliare a viem, že som vyzerala celkom pekná...

DONNER: Bola si krásna.

KONIEC RETROSPEKTÍVY MARTELLO: Bola by ťa zabila, Donner. Teda ak by bola spadla pol metra doprava. Bola by ti vyrazila mozog alebo ti zlomila chrbát, keď si nám mával na rozlúčku. Pamätám si, že som počul

2/26/10 5:06:48 PM

|57

Tom Stoppard (1937, Zlín) je anglický dramatik a scenárista českého pôvodu. Divadelné hry Rosencrantz and Guildenstern sú mŕtvi (1966) či Paródie (1974) patria k jeho najznámejším. Napísal jedinú knihu s názvom Lord Malquist and Mr. Moon (1966).

Podieľal sa aj na scenári k filmu Terryho Gilliama Brazil. Neprehliadnuteľné sú jeho dramatické diela Pobrežie utópie (2002) a Rock ‚n‘ Roll (2006).

ENTER.indd 57

2/26/10 5:06:50 PM

58| pukať sklo a pozrel som sa nahor, ale došlo mi to a zakričal som „Pozor!“, až keď spadla. Nebol by so vás zachránil. Beauchamp povedal, že vypadla náhodou; prečo by inak to okno neotvorila, povedal. Prečo by sa mala správať racionálne, aby naplnila iracionálny impulz? „Taká tragická defenestrácia,“ povedal obhliadač mŕtvol. Pamätám si to. Nafúkaný blázon, pomyslel som si. Ale myslím, že to bral ako vzácnu príležitosť použiť to slovo. Je to zvláštne slovo, defenestrácia, nie? Teda keď uvážiš, že ho vysvetľuje tak málo ľudí, ktorí vyskočili z okna alebo ich z neho vyhodili. Mimochodom, stále neviem nájsť jeden jej zub, nevidíš ho niekde? - perla, mohla sa zakotúľať pod kredenc... Áno, prečo v tomto prípade nejestvuje slovo, keď niekoho sotia zo schodov alebo ho napchajú do komína...? Myslím, že deeskalovať, ale má iné použitie. A samozrejme, pomknúť. Trocha ho pomkli.

Nie zlý nápad; poďme sa rozveseliť vymýšľaním slovies pre rozličné druhy smrteľných úrazov...

DONNER: Martello, prestaň s tým láskavo.

MARTELLO: Prosím, prosím.

DONNER: Aj zuby jej vypadali, rozleteli sa, rozprskli...

MARTELLO: Donner! Ak máš niečo povedať, tak nie toto. Pred päťdesiatimi rokmi sme spoznali jedno milé dievča, ktoré čakal smutný život, a tak vyskočilo z okna, čo bol veľký otras a samozrejme, tragédia, pritom my sme tu, nezažili sme veľa bolesti a veľa smrtí, ani jedna z nich nebola radostná, a tak či onak nepochybne smerujeme k svojim vlastným koncom, a potom doženieme Sophiin pád, jeden po druhom, len krátke prestávky medzi pádmi tiel...

DONNER: To nie, každý je nesmierne dôležitý a zaváži každá chvíľa - aký je potom dôvod pokúšať sa dobre pracovať, dobre žiť a dobre si vybrať? Myslím, že to bola strata dobrého života - bola by bývala so mnou šťastná.

MARTELLO: To isté si myslel Beauchamp, ale boli šťastní len rok alebo dva. Ako to môžeš vedieť? Slepá milenka je ťažký oriešok.

DONNER: Bol by som si ju bez okolkov vzal.

MARTELLO: Nuž, áno, asi si zle vybrala.

DONNER: Nikoho si nevybrala. Zaľúbila sa doňho na prvý pohľad. A ja do nej, myslím, tiež. Napokon, i v tých najlepších životných chvíľach mi čosi drobné chýbalo a ja som vedel, že zomriem bez pocitu, že som prežil úplný život.

MARTELLO: Je to ešte dôležité, Donner? Utešilo by ťa, keby si si myslel - ešte i teraz - že ťa Sophie ľúbila?

DONNER: Na to sa nikdy neodvážim pomyslieť, ale kiežby som si mohol byť istý, že ku mne prechovávala nejaký podobný pocit.

MARTELLO: Rozmýšľal si niekedy, či ľúbi práve teba?

DONNER: Nie, pravdaže nie. Ľúbila Beauchampa.

MARTELLO: Pre nás to bol Beauchamp, ale koho z nás videla vo svojej pamäti...?

DONNER: Ale to bol Beauchamp - pamätala si jeho obraz, tú scénu so snehom.

MARTELLO: Áno. Spýtala sa ma, či som ho maľoval ja - za tých päť minút, čo sa so mnou stretla v záhrade; stručne ho opísala a mne sa v mysli vybavil čierny zvislý plot, aké bývajú v parku, cez celé plátno, akoby sa človek pozeral na zasnežené pole cez mreže klietky; vôbec sa to nepodobalo na Beauchampovu scénu.

ENTER.indd 58

DONNER: Ale to bola jediná scéna so snehom.

MARTELLO: To áno, ale - namojdušu, Donner, zišlo mi to na um až dlho po tom, keď už žila s Beauchampom...

DONNER: Čo ti zišlo na um, Martello?

MARTELLO: Vieš, tvoj obraz s bielym plotom...

DONNER: S bielym plotom?

MARTELLO: Hrubé biele laty, od vrchu až po spodok cez celé plátno, tri až päť centimetrov od seba, v medzerách čierna...

DONNER: Áno, spomínam si. Panebože.

MARTELLO: Ako pohľad do tmy cez medzery v bielom plote.

DONNER: Panebože.

MARTELLO: Nuž, možno sa mýlim, ale už vtedy nevidela najlepšie.

DONNER: Panebože.

MARTELLO: Keď si pomyslíš na tú chvíľku šťastia, čo zažila... mysleli sme si, že ho zažíva s Beauchampom, ale ona ho v skutočnosti zažívala s tebou. Veru.

DONNER: Panebože.

MARTELLO: Samozrejme, nedalo sa s tým vyjsť von, po tom, čo tak šťastne začala s Beauchampom - teda, nemohol som...

DONNER: Panebože!

MARTELLO: Upokoj sa, Donner, lebo mi bude ľúto, že som to spomenul...

DONNER: Panebože...

KONIEC RETROSPEKTÍVY (Pľask!)

BEAUCHAMP: Zasa som ju netrafil! (Pauza.)

Dobre, tak mi to nehovor.

(BEAUCHAMPOVA PÁSKA: prask, puk) Vzrušujúce, čo povieš? Vrstva za vrstvou toho, čo sa pokladá za ticho, zachytené z prázdnej izby - nie, ulovené - nie - to je jedno! Viem, že na tejto slučke pásky je istá pravda o tom, ako žijeme, Donner. Tieto nepočuteľné zvuky, ktoré sú naším tichom, sú metaforou - zhodou medzi limitmi posluchu a limitmi celého poznania; a čím tichom je náš krik?

DONNER: Nejdeš von, Beauchamp? Rád by som pokračoval.

BEAUCHAMP: Nemám po čo ísť von.

DONNER: Choď si zohnať voľajaký sprej na muchy.

BEAUCHAMP: Dobre, ak mi dovolíš nahrať si čistú slučku, kým budem von. Nechcem, aby si hvízdal a rozhadzoval veci, keď sa ti portrét nebude dariť.

DONNER: On sa mi darí.

BEAUCHAMP: Áno, je výborná. Smiem ti dať drobný návrh?

DONNER: Nie. BEAUCHAMP: Bradavky mala v skutočnosti...

DONNER: Vypadni!

BEAUCHAMP: Za zdvorilosť sa neplatí. Tak dobre, idem sa pozrieť, či je Martello v krčme, asi o hodinu som späť.

(Mení pásky.)

Tak. Zapneš mi to, keď vyjdem von?

DONNER: Áno.

BEAUCHAMP: Sľubuješ?

DONNER: Sľubujem, Beauchamp.

BEAUCHAMP: Chudera Sophie. Myslím, že si ju dostal, Donner.

(BEAUCHAMP ide dolu schodmi. Otvorí a zatvorí dvere.

Začne bzučať mucha. Priletí blízko k mikrofónu a zvuk sa nepatrne zmení na rytmické bzučanie.)

KONIEC RETROSPEKTÍVY (Začiatok DONNEROVEJ PÁSKY. Rovnaký zvuk, aký vydávala mucha.)

MARTELLO: Už to viac nechcem počuť.

(Vypne PÁSKU.) BEAUCHAMP: No tak, Pozrime sa na to odzadu. S chladnou hlavou. Fakt číslo jeden: Donner leží dole na schodoch, mŕtvy, s tým, čo môjmu laickému oku pripadá ako zlomený krk. Záver: spadol zo schodov. Fakt číslo dva: zábradlie tu hore je prelomené. Záver: Donner cezeň prepadol v dôsledku - ehm - zakopnutia a možno pošmyknutia na nepopierateľne klzkej podlahe, v dôsledku... No, fakt číslo tri: zvukom, ktoré zodpovedajú tomuto záveru, predchádzal Donnerov výkrik, tomu zasa dva rýchle kroky, tým zasa poznámka pokojného Donnera - tak to by som o tebe nepovedal, Martello!

(Pauza.)

MARTELLO: Ani ja o tebe, Beauchamp. (Pauza.)

Odnesme ho radšej hore.

BEAUCHAMP: Počkaj...

(Mucha.)

Tá mucha ma pripraví o rozum. Kde je?

MARTELLO: Niekde tam...

BEAUCHAMP: Správne.

Tu sa prehrá pôvodná slučka pásky: (a) Bzučiaca mucha. (b) Opatrné kroky. Zaškrípe podlahová doska. (c) Mucha sa usadí. (d) BEAUCHAMP zastane. (e) BEAUCHAMP: „Á! Tu si!“ (f) Ďalšie dva rýchle kroky a: Buch!

BEAUCHAMP: Mám ju!

(Krátko sa zasmeje.) „Sme pre bohov jak muchy pre šarvancov: kántria nás len tak pre radosť.“ Tak čo.

z anglického originálu preložil Marián Andričík

2/26/10 5:06:51 PM

|59

ENTER.indd 59

2/26/10 5:06:53 PM

60| Tom Napísal Erik Jakub Groch ilustroval Martin Groch

Jestvujú dni, keď sú všetky príbehy oveľa nudnejšie, ako chodiť bosý vo vysokej letnej tráve. Ábé a Aha putovali takmer celé dopoludnie, dokiaľ nevyšli z Mesta zamoreného betónom a asfaltom. Napoludnie sa v starom asfalte pred nimi zjavili prvé steblá. Ábé odtrhol krehkú byľku, ľahučkú ako vzduch, a ohol ju medzi palcom a ukazovákom. Potom tresol palicou po tvrdom asfalte, ale na ceste nezostal po údere ani žliabok. Ábé a Aha hľadeli na jemné, ohybné stebielko a na tvrdý asfalt, cez ktorý sa stebielko predralo. Ako sa vládalo tenké, jemné a slabunké stebielko pretlačiť cez tvrdý asfalt až na povrch? Ako keby sa Ábé a Aha holou rukou pretlačili dovnútra oceľového trezora. „Hm,“ vzdychol ticho Ábé. „Čože?“ zakyvkala Aha bledými ušami. „Ale nič,“ mávol Ábé nedbanlivo rukou. Mávnutím chcel zahnať Vzdych, ktorý si zakaždým, keď natrafil na niečo tajomné, vzdychol sám od seba, ako keby vo vnútri Ábého prebýval nejaký druhý Ábé. Prstami natiahol steblo medzi pery a usilovne fúkal do štrbiny uprostred byľky, až z neho vyfúkal pomalú, knísavú, naliehavú pieseň, a rovnako nenáhlivým, kolísavým krokom pokračoval v ceste.

Ábé a Aha sa vydali na cestu, aj keď nikde okolo nich nijaká cesta nebola. Cestu tvorili len ich vlastné stopy za nimi, šľapaje, ktoré po nich zostávali v piesku. Slnko pražilo, Ábé a Aha boli čoraz smädnejší a už to vyzeralo, že sa budú musieť z príbehu vytratiť späť domov, keď sa na horizonte pred nimi čosi zjavilo. Alebo ktosi. Zvuk bol čoraz hlasnejší, až došli ku kaplnke utľapkanej z piesku, v ktorej burácala Pieseň.

Kaplnka bola prázdna, nebolo v nej nič, len Pieseň, ktorá hučala ako starý parný valec. „Ak je tu pieseň, musí tu niekto byť. Niekto, kto by tú pieseň spieval,“ rozhliadol sa Ábé po prázdnej kaplnke. „ Možno by sme sa mali predstaviť,“ zašepkala Aha. „Aspoň budeme vedieť, na čom sme.“ „Ábé,“ povedal Ábé. „Teší ma,“ dodal a natiahol ruku pred seba. „Tom,“ ozval sa v kaplnke tichý, hrubý hlas, ktorý na chvíľočku prerušil spievanie. Ale v kaplnke zostalo prázdno ako predtým, v kaplnke nebolo nikoho, kto by Ábému podal ruku. Ábé ju nenápadne strčil späť do vrecka. „Aha,“ zašepkala Aha opatrne, no ruky nechala vo vreckách, len sa mierne uklonila, ako sa ukláňame niekomu, koho počujeme, ale nevidíme. „Tom,“ predstavil sa ešte raz hlas podobný vŕzganiu starých pántov. „Ale môžete ma volať, ako chcete,“ povedal hlas. „Piesok, Matúš, Koza, Hlina, Hviezda, Kameň, ako chcete. Na tom nezáleží.“ „A môžem Vás volať Pieseň?“ spýtal sa opatrne Ábé. „Jasné. Volaj ma Pieseň. To je úplne jedno,“ povedal Tom. „Marek, Ovca, Prameň, Vesmír, Dážď, Rieka, Tráva, Sandman, Slovo, volajte ma, ako chcete,“ povedal Tom, neviditeľne sa odvrátil a pokračoval v piesni, ktorá ich priviedla až ku kaplnke.

„Je jediná vec, ktorú nemôžeš stratiť.“ Ábé a Aha sa zastavili. Ábé prestal fúkať do byľky, aby lepšie počuli, kto a odkiaľ vydáva také zvuky, že sa podobajú rovnako na noty ako na písmenká. Okrem toho oboch zaujímalo, čo je to za jednu jedinú vec, ktorú nemôžu stratiť.

Pieseň vychádzala zo samého stredu, odkiaľ vychádzala Pieseň. Pretože na mieste, kde stoja pahýle stromov, kde niet nijakej cesty a kde niet ničoho, čo by sa podobalo na niečo pekné, musí byť Pieseň stredom všetkého, miestom podobným hviezde, alebo zabudnutej čistinke obkolesenej kvitnúcou zeleňou. „Myslím, že sme kdesi na konci sveta. Alebo uprostred konca sveta,“ povedal Ábé a ukázal prstom na krajinu okolo seba, v ktorej mizli aj pahýle stromov a rúbaniská sa postupne menili na step s ostrými trsmi bledej trávy. Nakoniec sa vytratili aj suché, sivasté steblá, krajina okolo nich sa zmenila na púšť. Na púšti nebolo nič, len nedozerná krajina posypaná pieskom s obrovským slnkom na oblohe. „Vyzerá to,“ ozvala sa Aha, „že tu nič nie je. Okrem kopy piesku.“ „Nevyzerá,“ povedal Ábé. „Naozaj je tu len kopa piesku.“ „Ja nie som nič,“ povedal odrazu ktosi pieskovým hlasom. „Ja som piesok.“ „No jasné,“ povedal Ábé. „Nechcel som vás uraziť. Len som nevedel, že viete aj rozprávať.“ „Samozrejme, že viem rozprávať,“ povedal Piesok. „Kedysi tu boli záhrady a v tých záhradách sa prechádzali tisíce chlapcov a dievčat a šepkali si významné slová. A – bozkávali sa. S dovolením.“ „To nič,“ povedal Ábé rozpačito, no na lícach sa mu zjavila červeň rumenca. Nebol zvyknutý počúvať piesok, ako hovorí o láske. „Hm, pán Piesok, prepáčte, ale nie je tu okrem vás ešte niečo? Alebo niekto?“ „Počul som, že uprostred púšte čosi alebo ktosi je,“ povedal Piesok.

Len choďte stále za Piesňou. Počujete ju, no nie?“ „Dobrá správa,“ povedala Aha a zatočila bokmi ako nejaká piesková tanečnica do rytmu piesne. „Tak ďakujeme veľmi pekne, pán Piesok. Už musíme ísť. A dovidenia.“ „U nás hovorievame do vetra. Pravdupovediac, bez vetra by sme sa na púšti ani nepohli.“

ENTER.indd 60

Je jediná vec, ktorú nemôžeš stratiť A to je ten pocit Svoje nohavice, košeľu, možno topánky stratíš Ale nie ten pocit Pocit môžeš vyhodiť do dažďa Môžeš ho zbičovať ako psa Môžeš ho rozsekať na kusy ako starý kmeň stromu Ale zakaždým ho uvidíš Keď sa vrátiš domov Len čo ho raz zavesíš na stenu Už nikdy ho nebudeš môcť zvesiť Je jediná vec, ktorú nemôžeš stratiť A to onen pocit Do záložne môžeš dať svoje hodinky alebo retiazku Ale nie ten pocit Vždy sa vráti a nájde si ťa Vždy ťa začuje plakať Urobím kríž na svoju drevenú nohu A prisahám na svoje sklenené oko Že ťa nikdy neopustí Nikdy ťa nenechá ísť Zbaviť sa kríža je ťažšie než sa zbaviť tetovania Je jediná vec, ktorú nemôžeš urobiť stratiť onen pocit Môžeš ho zhodiť z mosta Môžeš ho nechať ohňu Môžeš ho zanechať na oltári Vždy Ťa usvedčí zo lži Môžeš ho nechať spadnúť na ulici

2/26/10 5:06:54 PM

|61

ENTER.indd 61

2/26/10 5:06:55 PM

62|

Môžeš ho nechať v štichu Hovoríš, že to všetko je len kázanie Ale ja viem, že v tom je celé náboženstvo Ten pocit, jediná vec, ktorú nemôžeš stratiť Ábé a Aha sa vracali po svojich vlastných stopách späť domov. Brodili sa pieskom, cestou stretli pastiera Matúša, Kozu, oveľa neskôr Hlinu, ktorá vystriedala Piesok, Hviezdu na severe oblohy, ktorá ich viedla domov, keď sa zotmelo, Kameň, pod ktorým si na chvíľu odpočinuli. Ráno stretli na ceste osamotenú, stratenú Ovcu, ktorá sa k nim pridala, a už keď to vyzeralo tak beznádejne, že všetci zomrú od smädu, stretli Prameň, v ktorom uhasili svoj smäd. Všade okolo nich bol nekonečný Vesmír, v ktorom sa tvorili oblaky a z nich padal Dážď. Dážď vymyl koryto Rieky, okolo Rieky rástla Tráva, v Tráve ležal Sandman a sníval svoje zvláštne piesočné sny. A celkom na konci cesty stretli Slovo, ktoré vyslovovalo nespočítateľne veľa slov. Všetky slová sa zbiehali v jednej jedinej Piesni, ktorá ich celou cestou sprevádzala ako ktosi, kto nemá telo, len hlas, škrípajúci ako parný valec stále ten istý, rovnaký nápev – „Je jediná vec, ktorú nemôžeš stratiť.“ Ábé a Aha boli už blízko domova. Ale tam, kde na začiatku svojej cesty zanechali step, bola už púšť. Všetko bolo ďalej, všetko sa medzičasom posunulo. Púšť obkolesovala Mesto a tam, kde bolo Námestie, rástla piesková Kaplnka, presne taká istá, v akej počuli Pieseň, za ktorou vyšli z mesta. Steny kaplnky rástli ako púštny kvet medzi vysokými panelákmi. Zo základov kaplnky, z jej pomaly rastúcich stien sa ozýval tichý, takmer nepočuteľný nápev – „Je jediná vec, ktorú nemôžeš stratiť.“ Keď som si otvoril pred spaním knihu s príbehom o Tomovi, všetky jej strany spolu s písmenkami sa mi rozsypali pod rukami na piesok. Chvíľu som bezradne hľadel na kôpku piesku pred sebou. „Hora, morské dno, slnko, púšť, písmená, čokoľvek,“ pomyslel som si.

Opatrne som strčil ukazovák do mäkkého piesku – a začal písať.

(Slová piesne Toma Waitsa „That Feel“ voľne preložil E.J.Groch)

ENTER.indd 62

2/26/10 5:06:56 PM

|63

ENTER.indd 63

2/26/10 5:06:57 PM

© ENTER Kam zo súčasného umenia a literatúry Evidenčné číslo MK SR: 2472/2008 Tlač: Vienala, s. r. o., Textilná 4, 040 12 Košice Telefón: + 421 918 814 875 Redakcia: Richard Kitta (šéfredaktor), Dalimír Stano (zástupca šéfredaktora), Ján Gavura (redaktor), Ján Litvák (jazykový redaktor), Erik Jakub Groch a Martin Groch (vizuálna koncepcia a grafická úprava), Radoslav Repický (výtvarný redaktor).

Vychádza s finančným príspevkom mesta Košice – Európske hlavné mesto kultúry 2013 a združenia Index.

Editor: Dielňa Autorov Literatúry.

Cena: 5 € Názory prezentované v príspevkoch nemusia odrážať mienku redakcie.

Nevyžiadané rukopisy nevraciame.

V časopise ENTER Kam zo súčasného umenia a literatúry nájdete fotografie a reprodukcie výtvarných diel: 2-3 © Michal Šimonfy 4-5 © Ján Gavura 7-11 © Jan Ďurina 12-17 © Pilpeled 21-23 © Michaela Knížová 26-27 © Milan Adamčiak 28-31 © El Gato Chimney 33-37 © Martin Groch 44-45 © Michael O’ Brien 47 © Martin Groch 49 Anonymus 57 © The Huntington Theatre Company 59-63 © Martin Groch 64 © Geoff McFetridge Vydavateľ: Pectus

ISSN 1337-8864

ENTER.indd 64

2/28/10 6:42:25 PM