ENTER, No.3

.editoriál

2|

.poviedka

1.

Bočné okná auta boli pokryté srieňom. Sedeli sme mlčky a hľadeli na nástupištia autobusovej stanice s blatistou brečkou, na celkom zablatené autobusy a pár ľudí uprostred čľapkanice.

Anna sedela vedľa mňa s igelitovou taškou na nohách a škatuľou od študentskej čiapky v náručí.

— Už pôjdem.

— Veď ti to ešte neodchádza.

— Idem.

Otvorila dvere, vystúpila z auta a batožinu ťahala za sebou. Opuchnutá, zhrbená sa vliekla k najbližšiemu autobusu. Naštartoval som, pomaly som prešiel k semaforu a čakal. V spätnom zrkadle som videl Marinu hlavu na zadnom sedadle a za ňou Annu, ktorá zmizla v autobuse.

— Prečo ju púšťajú na dovolenku? — spýtala sa Mari.

Vyrazil som do premávky a znova som pozrel do zrkadla; na Marinej tvári sa zračilo zahĺbenie a vážnosť.

— A prečo nie?

— Keď je raz taká.

— Nikomu nič nespraví.

Anne som kládol obvyklé otázky a dostával na ne nevýrazné odpovede. Chorý zrak upierala pred seba a oblizla si od liekov vysušené pery. Pribrala aspoň desať kíl a prsty pravej ruky mala od ľahkovážneho fajčenia hnedé.

Až keď som sa jej spýtal na liečbu, spozornela a zakrátko chcela odísť.

Vrátili sme sa domov. Ja som šiel dnu, Mari si vzala bicykel a vybrala sa cez park k Sanne. Padlo jej zaťažko stretnúť sa s matkou a jej chorou podobou; do nemocnice sa mi Mari podarilo odvliecť napoly násilím raz za dva mesiace. Tam takmer neprehovorila, len po celý čas čakala na odchod, skúmala vývesnú tabuľu v izbe a občas si nepokojne sadla na stoličku vedľa Anninej postele. Ostatní pacienti akoby ju zaujímali väčšmi než vlastná matka, ktorá na Mari zízala, akoby nechápala, čo za stvorenie to k nej priviedli.

Boli štyri hodiny. Vonku sa už stmievalo, lampy svietili a vytvárali okolo seba zvláštny žiarivo biely svetelný kruh, uprostred ktorého zostal čierny, slepý bod.

Sadol som si za písací stôl a zdvihol slúchadlo. Za dva týždne som sa číslo naučil naspamäť.

Telefón zdvihla Katriina.

— Ahoj.

— Ahoj.

Niekoľko sekúnd nikto z nás neprehovoril.

— Videl som dnes Annu.

— Aha. — Zavolala mi a poprosila ma, aby som jej odviezol nejaké veci na autobusovú stanicu.

— A ty si odviezol.

— Áno, odviezol.

Znova zavládlo ticho. Počul som, ako ženský hlas vyslovil Katriinino meno.

— Asi už budem musieť pokračovať.

— Večer ti zavolám.

Sedel som meravo na stoličke a bolo to len pre ten hlas.

4|

2.

Niekoľko minút sme neprehovorili. Pozrel som jej do očí a spýtal som sa: — Čo je ti v živote sväté?

Odpoveď pre mňa nebola podstatná, poznal som ju vlastne aj bez toho, aby ju vyslovila.

Keď medzitým išla na dámsku toaletu a zdalo sa, že sa zdržala, pochopil som, že tu teraz ide o celý môj zvyšný život.

Po záverečnej išla so mnou. Vybrali sme sa daždivými ulicami k stanovišťu taxíkov, obaja pod jedným dáždnikom. Pri taxíkoch som ju po prvý raz pobozkal.

Doma som – hoci boli dve ráno – uvaril kávu. Išli sme si na terasu zafajčiť a nepotrebovali sme nič hovoriť.

V posteli mi Katriina dovolila, aby som jej vybozkával každé miestečko. Ležala podo mnou ako súper, ktorého som mal chuť poriadne chytiť: dobre vyvinutá, kyprá, s veľkými prsiami. Aj kondóm som si nemotorne nasadil, ale bol som taký opitý, že to všetko aj tak bolo na nič.

Ráno som sa zobudil na to, že sa vracia zo záchoda zakrútená do deky. Podišla ku mne; plavé kučery jej splývali na vankúši a s úsmevom na mňa pozrela.

— Bolí ťa hlava?

— Trochu.

3.

— Neoplatí sa toľko piť.

Kedysi pred rokmi, keď bolo krematórium nové, tam usporiadali deň otvorených — Máš pravdu. dverí. Bolo to v septembri, okolo veľkej kaplnky a jej prístavby hýrili stromy červe Mysľou mi prebehli udalosti venou a žltou farbou, najvyššie sa v chladnej slnečnej žiare skvel pozlátený kríž. čera; videl som ju pred sebou na dru Priestory boli stiesnené a prechádzalo nimi veľa ľudí; krematórium so svojimi hej strane stola, ako mi odpovedá na úzkymi chodbami a schodiskami bolo znútra ako malá vojnová loď. Spaľovacia pec otázky, ktoré skadesi prýštili. sa rozkladala v hale na prízemí veľká a dlhá ako ktorýkoľvek iný stroj. Veľmi pri— Si ochotná sa so mnou ešte stretpomínala karusel. núť?

Hala bola doslova nabitá. Ľudia sa zhŕkli okolo správcu krematória. Muž stred— Som. ného veku pôsobil vo svojej uniforme reprezentatívne ako statný, tmavý dôstojník — Čo ťa vie nahnevať? bez čiapky. Vlnité vlasy mal silno napomádované a medzi návštevníkmi sa šírila — Keď niekto klame. prenikavá vôňa vody po holení.

— Vieš, kto si?

Muž objasňoval návštevníkom činnosť a vlastnosti pece – poslednej vymože— Viem. nosti techniky vo svojej oblasti. Bola neuveriteľne rýchla a efektívna. Telo sa v jej — Kto si? nesmiernej horúčave zmenilo za dve hodiny na popol; muž ukázal na otvorené — To si musíš zistiť sám. dvierka, z ktorých sa popol zbieral a potom uložil do urny. Osobitne podčiarkoval — Vieš, čo chceš? čistotu postupu pri likvidácii pozemskej telesnej schránky človeka a po celý čas — Viem. ukazoval peknými prstami a pestovanými nechtami po peci. Muž bol na svoj stroj — Čo chceš? očividne hrdý a ako prevádzkovateľ poznal jeho hodnotu. Pri počúvaní tých slov sa — Aj to si musíš zistiť ty. človeku takmer zdalo, že zomrieť sa oplatí len preto, aby mohol tú pec vyskúšať.

Zatvoril som oči. Vo vlasoch, na Keď návštevníci vyliezli z haly krematória späť na denné svetlo, slnko bolo ako spánkoch a lícach som cítil Katriinine hmota, ktorú im zrazu napchali do očí. ruky. Mal som pocit, že keby som v tej chvíli otvoril oči, všetko by sa rozply4. nulo.

Po prvý raz sme sa stretli v piatok večer. V sobotu popoludní som odviezol Katriinu Zhodila zo seba deku a vstala domov. Večer som bol dlho hore. Keď som si predtým vyzdvihol Mari u babičky, ktoz postele. Bez ostychu, s nádhernýrá ju opatrovala, hneď sa začala vypytovať, kde som bol a s kým. Niečo som roztrmi pevnými prsiami sa obliekala tak, žite odvetil a Mari ma nechala tak. že som mal chuť zavolať ju naspäť.

V nedeľu som horko – ťažko niečo ukuchtil. Postával som na terase s cigaretou — Môžem uvariť kávu. Dáš si? v ústach a upieral nič nevidiaci zrak na jeseňou vyzlečený živý plot, na ktorom vise Keď sa jej boky kolísali k predsieni, lo zopár čiernych listov. Niekde za ním sa cez vlhkú sivosť črtal okraj lesa. vedel som, že by som sa jej ešte spý Polihoval som v posteli so založenými rukami, menil som polohu, obracal sa tal na mnoho vecí, snažil sa zavŕtať z boka na bok, prezeral si natretý povrch šatníka. do jej vnútra, pokúšal sa zistiť, či by Mari sa čudovala, prečo som ju zahnal do postele pred správami, ktoré boli som sa mohol stať Ním. Počúval som už dlho znamením, že má ísť spať. zvuky z kuchyne a uvažoval, či je to — Ráno skoro vstávaš. vôbec možné, že som našiel na svete — Tak ako každý pondelok, — povedala rozumne, ale aj tak sa pobrala do kúpeľne. druhého človeka, človeka, ktorý sa mi V posteli som ju dlho držal v objatí. podobá.

— S kým si bol v piatok? — spýtala sa z ničoho nič.

— Stretol som jednu Katriinu.

— Bola fajn?

— Áno. Ale teraz už dobrú noc a všetky blšky na pomoc.

— Kde sú tie blšky?

— Dobrú noc.

— Dobrú noc.

Zhasol som svetlo a ticho zatlačil dvere.

Keď som si šiel ešte zapáliť, pocítil som, ako sa mi srdce prudko rozbúchalo.

— Prepáč, že volám o tomto čase.

— Akom čase? Veď je len desať hodín.

— Musel som ťa počuť. Cnie sa mi za tebou.

— Aj mne za tebou.

Sedel som nepohodlne na úzkom telefónnom stolíku; pozrel som hore a všimol som si, že nejaký chrobáčik uviazol v kupole strešného okna a bzučí tam.

— Milujem ťa.

Nemohol som to vziať späť, neviem, ako mi to vykĺzlo, dych sa mi zrýchlil.

— Neviem, čo by som mala povedať.

— Nehovor nič.

— Nedokážem nepovedať nič.

— Nehovor. Viem, že je to nesprávne, nezodpovedné a absurdné. Ale milujem ťa.

— Teraz by bolo najlepšie skončiť.

— Áno, bolo.

— Čo keby sme si zavolali trebárs zajtra.

— Dobre.

— Dobrú noc.

— Dobrú noc.

Zložil som slúchadlo. Vnútri streš— Prečo plačeš? nej kupoly sa chvelo svetlo žiarovky — Oco si pozeral staré fotografie a prišlo mu z toho nanič. a chrobáčik sa šklbal v jeho rytme, — Prejde to? akoby z neho dostával rany elektric— Prejde. kým prúdom.

Mari sa pozerala ďalej na televíziu. Vrátil som sa do druhej izby, nadýchol som sa a pozbieral som fotografie na kopu. Utrel som si líce, bolo suché.

— Máš už ženu? – spýtala sa zrazu Anna.

5.

— Nemá cenu sa o tom baviť.

Anna sedela na posteli. Na vedľajšom — Máš? lôžku ležala celkom nehybne žena — Nie. s tvárou obrátenou k stene a pôsobila, Mari sa zdvihla. Stala si k dverám a vykúkala oboma smermi na chodbu. Žena akoby po celý čas počúvala. na vedľajšej posteli sa trocha pohla.

— Chodí Mari do školy?

— Bol si s nejakou?

Anna si oblizla pery; zreničky mala — Bol. rozšírené a pohľad neprítomný.

— Aha. — Samozrejme.

Anna sa to pýtala aj predtým, ale tá informácia na ňu akoby vôbec nezapô— Do ktorej triedy chodí? sobila. Olizovala si pery a ukradomky pozerala sem a tam; zdalo sa mi, že si želá, — Do tretej. aby som odišiel. Mari stojaca pri dverách trochu cúvla: do dverí strčila hlavu neja— Aha. ká sestrička, usmiala sa na nás a stiahla sa späť.

Mari na mňa spýtavo pozrela. Keď — Mari, poď sem. Odchádzame. som nijako nezareagoval, hodila hla Keď sme sa s Annou lúčili, sedela celkom bezvýrazne na kraji postele. Od dverí vou, začala hompáľať nohami a zízať si som sa na ňu ešte pozrel; išla si už ľahnúť. na špičky topánok.

Vrásky, ktoré sa za dva posledné roky zjavili okolo Anninho ľavého oka, 6. sa prehĺbili. Tvár mala bledú a pôsobila Na veľkom filmovom plátne sa pohybovali a rozprávali ľudia. Nebol som schopný krehko, ochabnuté lícne svaly jej ovíporiadne sledovať film; nevinného muža v ňom obvinili z vraždy bývalej milenky. sali. Na tvári nemala nijaký výraz.

Nech robil, čo robil, prekliata sieť sa okolo neho čoraz väčšmi sťahovala.

V lete som si prezeral a usporadú V tmavej, poloprázdnej sále som vedľa seba cítil Katriininu prítomnosť. Sálalo val staré fotografie. Na mnohých z nich z nej teplo a jemná vôňa parfumu; tu a tam sa pohla a ja som cítil jej nohu pri svosa Anna smiala alebo usmievala, šantijej. Keď som na ňu opatrne pozrel, videl som, ako sa jej v jemnom prúde vzduchu la, samopašne pózovala, pozerala cez zachvel na spánkoch pramienok vlasov. V tej chvíli som mal chuť chytiť ju a z celej šošovku fotoaparátu priamo na mňa. sily stískať, cítiť jej dych a teplé pery, hladkať jej tvár, ktorej úsmev mi zakaždým, Porozkladal som fotografie na písacom keď sa objaví, popletie hlavu. stole, Mari pozerala v obývačke televí Ukázalo sa, že vrahyňou bola manželka obvineného muža. Ľudia vstávali so ziu. stŕpnutými údmi a začali sa hrnúť k zelenému svetlu, ktoré svietilo nad východom.

Musel som vstať a prejsť na druhú Jas kinosály oslepoval, zatiaľ čo vonku na ulici bola väčšia tma; svetlá pouličných stranu. Mari sa začudovane pozrela. lámp a semafory sa leskli na mokrom asfalte.

— Raz si povedala, že si nikdy nevidela ocka plakať. Tak teraz vidíš.

Sedeli sme za stolom a pili čaj, keď zazvonil telefón. Bolo po desiatej a trochu som sa čudoval, kto môže o tomto čase volať. Mari bola na noc u babičky, ona mi zišla na um ako prvá.

Volajúci sa predstavil ako policajt. Anna počas svojej dovolenky v predchádzajúci deň nedorazila k príbuzným tak, ako mala, a tí sa skontaktovali s políciou.

Teraz sa ma pýtali, či som o Anne za uplynulých dvadsaťštyri hodín niečo nepočul.

Povedal som, že nie. Načúval som hlasu muža a zároveň som pozeral na Katriinu sediacu za kuchynským stolom, ktorej ruka držiaca šálku sa klenula ladne ako

|5

labutí krk. Žiadali ma, aby som ohlásil, keby som sa dozvedel niečo o Anninom mieste pobytu.

— Čo ak sem príde, — povedala Katriina, keď počula, o čo ide.

— Nepríde.

— Si si istý?

— Som. V tú noc mi Katriina po prvýkrát povedala, že ma má rada. Tri slová vyslovené v tme ma takmer zaboleli.

6|

7.

Po oboch stranách cesty sa tiahli sivé a mŕtve polia; spomedzi trošky prašného snehu ako z brady starého muža vytŕčalo žltkasté strnisko. Vnútri v aute bolo mrazivo, hoci kúrenie hučalo takmer naplno.

Dopoludnia mi zavolala vrchná sestra a oznámila, že si kedykoľvek môžem prísť do nemocnice po Annine veci. Zároveň navrhla, že by tam mohli usporiadať akúsi spomienkovú slávnosť, kde by sa spoločne trúchlilo nad Annou. Tú myšlienku som odmietol.

Posledný poldruha kilometer pred nemocnicou som išiel pomaly a pokúaj keď to v týchto prípadoch nie je vôbec zriedkavé. Na oddelení sa vlastne niečošal som sa nemyslieť na nič. Keď nízka ho podobného trochu obávali, ale v poslednom období nič mimoriadne nenasvedčoborovina začala rednúť a za ňou sa valo podobnej eventualite. Bez slova som počúval vedúcu oddelenia a párkrát som mihali veľké budovy, znova som pridal prikývol. rýchlosť a odbočil na rozľahlé parko Pýtala sa, či by som si chcel pohovoriť viac o tom, ako sa cítim a o čom rozvisko. mýšľam.

Kráčal som alejou bez lístia, — Kde sú Annine veci? do pľúc som vtiahol štipľavý mrazivý Vedúca oddelenia ukázala rýchlo za mňa, ako keby niekde tam bola pre nás vzduch, aby som zaplnil dutý priestor, oboch spása. Obrátil som sa a zazrel som veľké modrasté igelitové vrece napchaktorý mi postupoval k oblasti srdca. té šatami, obuvou, knihami a inými menšími vecami. Celkom navrchu bola kabelka, Keď som otvoril ťažkú bránu, napadlo vrece bolo zaviazané špagátom a na špagáte bol pripevnený nejaký lístok. mi, že je to posledný raz.

— Je tam všetko okrem vkladných knižiek a ostatných dokladov. Tie si môžete Moje kroky sa ozývali na kamens týmto potvrdením vyzdvihnúť na ekonomickom oddelení. nom schodisku; stúpal som po scho Podala mi vopred vypísaný papier. Zložil som si ho do náprsného vrecka. doch pomaly, zvažujúc osobitne každé Išiel som k vrecu a na lístku som si prečítal Annino meno. Pevne som chyzdvihnutie nohy. Chcel som sa vyhnúť til otvor vreca a zdvihol som si ho na plece. Keď som sa pri dverách lúčil, vedúzadychčaniu a do výťahu som nechcel ca oddelenia mi ešte povedala, že sa na nich môžem obrátiť v akejkoľvek veci. ísť preto, že by som tam mohol naraziť Poďakoval som sa. Pacienti mlčky sledovali, keď som s vrecom na chrbte prena pacientov ústavu. šiel cez sálu. Sestrička, ktorá ošetrovala Annu, vyšla z miestnosti pohotovosti Na konci chodby som zazvonil na za mnou a otvorila mi dvere. zvonček pri dverách. Cez sivé pancie Vrece som odniesol do auta a vrátil som sa cestičkou späť; ekonomické odderové sklo som videl svetlú približujúcu lenie bolo v inej, novšej a nižšej budove. Hoci bol mráz, vonku sa pohybovali pasa postavu. Bola to sestrička, ktorá sa cienti. Pokúšal som sa na nich nepozerať, ale aj tak mi niečo hovorili a zdravili ma. starala o Annu. Pozrela mi nevyspyPrešiel som bez slova okolo. tateľne do očí, stisla mi ruku a tichým hlasom ma pozvala do kancelárie.

Na spiatočnej ceste vyzeral obzor chladný a špinavožltý. Pocit chladu, ktorý mi Vo veľkej miestnosti tu a tam poostal z chodenia vonku, ma počas celej jazdy neprešiel. sedávali pacienti oddelenia, ktorých Igelitové vrece som napchal na zadné sedadlo. Zavše som pozrel do spätného som už z videnia poznal. Na nikoho zrkadla a mal som pocit, akoby tam niekto sedel. som nepozrel, prešiel som cez sálu na pohotovosť a odtiaľ k dverám kancelárie. Boli pootvorené, zaklopal som 8. a pozvali ma dnu. Vedúca oddelenia Držal som Mari v náručí. Jej plač postupne utíchal a ona malátne visela s hlavou vstala, podala mi ruku a vyjadrila súsklonenou na hruď. Raz večer, keď som ju ukladal spať a objal som ju, z ničoho nič strasť. Aj ona sa schovávala za svoje sa rozplakala. okuliare. Povedala, že by si iste ne Zostal som pri jej posteli, kým nezaspala; bolo ticho, skláňal som sa nad ňou bol nikto želal, aby to dopadlo takto, a v tme som uvažoval o jej slovách. Keby sa na to Mari niekto spýtal, možno by ešte stále odpovedala, že jej mama je v Helsinkách. Možno bude ešte dlho plakávať. Možno sa z toho dostaneme. Počul som pod sebou Marin rovnomerný dych, zdvihol som sa na rukách a mlčky som vyšiel z izby.

Po príchode zo školy uvidela na dlážke spálne vrece, a to bolo príliš. Keď plač celkom ustal a Mari si vopchala hlavu pod moju pažu, povedal som jej láskavo: — Musíš niečo jesť, aby si si vládala urobiť úlohy. Ťažko si vzdychla a s rozochveným hlasom sa spýtala: — Už? Ideme si niečo zajesť?

— Áno, — bolo sotva počuť.

Obsah vreca sme vybalili spoločne. Triedil som šaty do rôznych kôpok; časť išla do smetí, časť si chcela Mari odniesť do svojej skrine na neskôr. Knihy, ktoré boli na dne vreca, som položil na svoj písací stôl.

Keď bolo vrece prázdne, otvoril som dvere Anninho šatníka. Mari sa spýtavo pozrela.

— Aj ten vyprázdnime?

— Urobme všetko naraz.

Povyťahoval som z políc celé kopy a nahádzal som ich na posteľ, z dlhej tyče som zvesil spolu s vešiakmi sukne a šaty. Mari vyberala z kôpok jedny šaty po druhých a zakaždým sa vypytovala, čo s nimi urobíme. Nechal som, aby si vybrala sama, no pochytila ju chamtivosť; postupne by si do vlastných šatníkov najradšej odvliekla všetky šaty.

Všetky podprsenky som hodil do vreca s odpadkami. Pri nohavičkách a pančucháčoch som trochu uvažoval, ale potom som tam napchal aj tie a Mari neprotestovala. Keď sme skončili, z vreca zlomyseľne kypeli čipky a volány.

Celý deň som takmer nič nejedol a vyčerpaný som si sadol na okraj vyprázdnenej postele. V izbe sa vznášal zatuchnutý pach šiat, ktoré ležali dlho v skrini nepoužívané. Žalúzie ostali hore a ostré elektrické svetlo spôsobovalo, navrchu nejaké náboženské dielo. Bezmyšlienkovite som ho otvoril. V ušiach mi že okno vyzeralo čierne. Všimol som znel Katriinin nežný ženský hlas. si, že čas sa blíži k deviatej.

Na titulnom liste bolo guľôčkovým perom napísané: Príliš som vás milovala.

Na dlážke ležalo vrece a niekoľko Nemohla som bez vás žiť. menších igelitových tašiek šiat. Vstal Na druhom konci drôtu bolo ticho. som.

— Milujem ťa, — povedala Katriina.

— Treba to vyniesť do smetí.

— Aj ja teba.

— Pôjdem s tebou.

Mari vzala tri igelitové tašky a ja 9. zvyšok. Ľudia sa pohybovali po chodníku ako tmavé tiene. Čakali sme s Mari pred Vo dverách nás ovalil tuhý mráz.

Katriininým pracoviskom; výklad bol široký ako obchodná miestnosť, jasne osvetObaja sme mali vlnené svetre a za lený a plný reklám. Postavíme ti domov bolo napísané veľkými písmenami na okne. tých sto metrov k smetným kontajne Ulica sa pred nami prestierala rovná a pochmúrna — bol to obraz novembrorom sme stihli poriadne premrznúť. vého popoludnia o piatej hodine – tmavá a sychravá vlhkosť ako potlačený plač.

Smetný kontajner bol pokrytý sriePozrel som dozadu: Mari sedela ticho a hľadela von oknom. S Katriinou sa stretla ňom, ktorý sa v hviezdnom svite trbniekoľko ráz, trochu sa ostýchala, na rohu pohovky sa mi vopchala pod pažu. lietal, ako keby sám vyžaroval svetlo.

Dve minúty po piatej začali z dverí kancelárie vychádzať ženy. Smiali sa a naDržadlo príklopu mrazivo pálilo holú hlas sa zhovárali, potom sa rozišli na všetky strany. Keď sa Katriina blížila k autu, ruku; nechal som Mari, aby najprv hozvážnela. dila do kontajnera svoje igelitky, po— Ahoj, — povedala mne a potom sa obrátila a pozrela na zadné sedadlo: tom som hodil ja svoje a napokon som — Ahoj, ahoj, Mari. tam trochu nabok, aby sa príklop dal — Ahoj, — ozvalo sa slabo spoza môjho pleca. zatvoriť, napchal veľké vrece.

Cestou domov sme si s Katriinou vymenili niekoľko slov, Mari sedela mlčky Mari na mňa chvíľu pozerala a plač vzadu. mala na krajíčku. Pohladil som ju po V predsieni Katriina vyhrabala z tašky ružovú sviečku a k nej malý kovový vlasoch; stáli sme v tuhom mraze pri svietnik. Podala ich Mari, vyzliekajúcej si kabát, ktorá ich rozpačito prijala. smetnom kontajneri a držali sa za — Myslela som, že ti to prinesiem, keď máš smútok, — povedala Katriina. ruky. Obloha sa otvárala doširoka, Mari stála bezradne so sviečkou a svietnikom v ruke a ja som nemal chuť vyhviezdnatá, čierna a chladná. zvať ju, aby sa poďakovala.

— Poďme dnu.

Keď sme prišli do obývačky, Katriina uvidela na televízore medzi dvoma biely Keď si umývala zuby, zazvonil mi sviečkami Anninu usmievavú maturitnú fotografiu. Nepovedala nič. telefón. Katriina počula z môjho hlasu vyčerpanosť. Pýtala sa, či sme sa Cez deň som išiel do pohrebného ústavu. nezabudli najesť, hoci aj nasilu.

Obsluhovala ma tam žena, ktorá sa pokúšala hovoriť ako na pobožnosti z tele Pred sebou na stole som mal bez vízie. Keďže som jej pozeral do očí a správal sa celkom normálne, stala sa vecnejladu a skladu knihy z vreca, celkom šou.

Spočiatku sa žena vypytovala na všetko, čo s pohrebom súviselo, zavolala na akýsi farský úrad a vypytovala sa ďalej. Potom vstala zo stoličky a požiadala ma, aby som išiel za ňou.

Zo zadnej steny viedli dvere do druhej miestnosti plnej rakiev. Boli jedna na druhej, na mnohých policiach: drevené a látkové, biele, hnedé a čierne. Bolo tam aj niekoľko celkom malých rakiev pre deti. Žena ostala stáť vo dverách. Obchádzal som medzi policami, pozeral som si rakvy, dotýkal sa ich a myslel som na to, že do každej z nich dajú ľudské telo.

Na niektorých drevených rakvách boli pekné ozdobné rytiny a na látkových roz-

|7

8|

manité volány a strapce ako na dámskych nohavičkách. Cenovky na rakvách vidieť nebolo.

Zastavil som sa pri jednej bielej. Bola vkusná, ale jednoduchá. Opatrne som pootvoril veko rakvy; vnútorná časť vyzerala nariasená z hodvábu. Keď sa žena pohla ku mne, pustil som veko späť a obrátil som sa.

— Tá sa vám zdá vhodná?

— Vlastne nie.

— Je veľmi obľúbená. Je taká klasicky zhutnená.

Niečo si písala do bloku. Stáli sme oproti sebe v úzkej uličke medzi policami s rakvami; keď neustúpila, ale stála na mieste a vyzerala, akoby čakala, v skutočnosti som nevedel, čo mám robiť. Pozerala mi ponad plece a po prvý raz sa trochu usmiala.

— Urnu. Ešte by bolo treba nájsť urnu, keďže bude spopolnenie.

Rýchlo som sa poobzeral okolo. Urny boli na nízkom stojane a časť z nich visela nad ním ako vianočné lampáše na šnúrkach. Vybral som svetlú, brezovú.

V obchodnej miestnosti mi žena ešte predviedla rôzne alternatívy vencov; súhlasil som s jedným z návrhov, aj keď som pochopil, že patrí k tým drahším.

Napokon mi dala lístok, na ktorom bol 10. poznačený dátum a čas pohrebu a rovListov bolo za igelitovú tašku: Annine listy mne a naopak. Obracal som tašku v runaké údaje o ukladaní urny. kách a uvažoval, či mám listy vybrať, prečítať si ich, čo s nimi robiť potom.

Keď som vyšiel na ulicu, strčil som Šuchotal som s taškou a v tme som rukou naslepo vytiahol zväzok listov, akoby si papier do náprsného vrecka a prisom žreboval výhercov v nejakej verejnej súťaži. Listy ešte stále voňali parfumom, stihol sa pri úvahe, či treba urnu niesť hoci boli v taške viac ako desať rokov. odspodu alebo zavesenú na šnúrkach.

Z roztrhanej obálky som vybral list a rozložil som si ho na koleno. Moje písmo Začalo snežiť. bolo menšie a zreteľnejšie ako teraz; miestami bolo také malé, že som pri čítaní mal pocit, akoby som sa pri písaní pokúšal schovať do jeho malosti.

Skôr ako si Mari išla ľahnúť, dlho som Na ten list som si nepamätal, ale spoznal som sa v ňom. Anne som rozprával sa u nej zdržal. Vedela, kde som bol o sebe. Písal som, že sa poznám ako príliš analytický človek; bolo pre mňa ťažké cez deň. Spýtala sa, čo si Katriina niečo dokonale prežiť a spoznať. Len čo som niečo pocítil, už som svoje city celkom myslela o tom, že plakala. Držal som rozanalyzoval. Rozum bol mojím prekliatím, ktoré hneď všetko zabilo. ju v náručí a hladkal po vlasoch. Počul Prečítal som si ešte kúsok, ale bolo mi z toho tak ťažko, že som musel list posom, ako Katriina za stenou púšťa skladať a odložiť ho. Zväzok som strčil späť do tašky. vodu z kohútika v kúpeľni.

V Marinej izbe bolo zapnuté rádio. S taškou v ruke som išiel k jej dverám. Sedela — Teraz pokojne spi. mi chrbtom, na písacom stole sa s niečím piplala.

— Je mamičke dobre?

— Tu sú staré listy mňa a mamičky. Myslel som, že by si ich možno mohla odložiť.

— Áno.

Mari sa obrátila a začudovane na mňa pozrela.

— Kde je teraz?

— Prečo ja?

— Neviem.

— No, len som si myslel.

— Je v nebi?

— Prečo ich neodložíš sám?

— Neviem. Je v myšlienkach všetkých, Stál som s taškou v ruke uprostred izby, pozeral ponad Marinu hlavu na stôl ktorí ju poznali. Takú, keď bola zdravá. a na papieri som videl obrázok koňa.

— Nie je v nebi?

— Vezmeš si to alebo nie?

— Neviem. Možno je. Už spi.

— Nemám miesto.

— Ale je jej určite dobre?

Išiel som k vešiaku a natiahol si na nohy topánky.

— Áno. Teraz má pokoj.

Brodil som sa snehovou brečkou na chodníku k dverám skladu, otvoril som ho Zavládlo ticho. Mari ešte chvíľku a rozsvietil slabé svetlo. Zohnutý, aby som si chránil hlavu, som si razil cestu spouvažovala o tom, čo sme hovorili; hladmedzi bicyklov k zadnej stene a pokúšal sa nakuknúť na police, ktoré boli plné harakal som ďalej jej vlasy a zľahka som si burdia a nečistoty. Rozhodol som sa, že na jar sklad poriadne vyupratujem. Igelitovú ju k sebe pritisol. Postupne sa jej dych tašku som zvinul do pevného balíčka a vopchal som ho na spodnú policu medzi dva ustálil a upokojil. Keď som sa uvoľnil špinavé koberce. z jej objatia, trochu sa pohla, potom sa v spánku obrátila k stene a spala ďalej.

V ten večer prišla Katriina neskoro priamo z nejakej tlačovky. Mari už spala. Sedel Opatrne som za sebou zatvoril dvere. som na pohovke pred televízorom, no program som nesledoval, chodil som z izby V tmavej obývačke bola uprostred do izby a občas som si išiel von zafajčiť. Bolo desať hodín, v manzardovom byte sviec Annina fotografia. vedľajšieho domu si cvičili bubnové sóla.

Katriina už bola pod prikrývkou.

Voňala jemne cesnakom a pivom. Keď som jej pomohol z kabáta, uvedomil som Sústredene ma pozorovala. si, že má sukňu. Dlho sme sa bozkávali pod lampou v predsieni, odtiaľ som ju pomaly tlačil k dverám spálne a k posteli. Katriina sa zvalila na chrbát a ja na ňu.

Pokračovali sme v bozkávaní, ruku som posúval od kolien cez vnútorný povrch stehien hore k rozkroku; keď sa ho moje prsty dotkli, Katriina sa zachvela a zastonala. Zároveň ako mi strhla zips a vylovila brko, stiahol som jej pančušky a nohavičky. Nešúchali sme sa navzájom ani minútu, keď ma prosila, aby som do nej vošiel. Hneď som cítil, že teraz to dostane poriadne, dali sme sa zaraz do toho

správneho rytmu, a keď Katriina začala zaujímať nohami pevnejšiu polohu, vedel som, že čoskoro budeme na vrchole. Z hrdla sa jej vydral čudne hlboký hlas, ktorý sa postupne menil vo vyšší a vzrušenejší a až o pätnásť sekúnd som pochopil, že obaja robíme taký kravál, až som sa zľakol otvorených dverí a obával sa, že sa Mari zaručene zobudila.

Rýchlo som sa z Katriiny vytiahol a hodil na nás deku. Obaja sme čakali so zatajeným dychom a búšiacim srdcom. Katriina si utrela z čela pot, ale nebolo nič počuť, len susedove nástenné hodiny odbíjali tlmene jedenásť.

11.

Kroky sa ozývali na kamennej dlážke a od vysokých stien, cez obrovské okná presakovalo trochu sivého svetla. Na oltári slabo horeli sviečky. Skôr ako farár vyšiel zo sakristie do kaplnky, bolo chvíľu celkom ticho, také husté ticho, že sa zdalo, akoby niekto všetky zvuky okolo vyčistil.

Farár prišiel a pustil sa do práce. Po krátkom sústredení sa rozhovoril.

Po celý čas som pozeral na rakvu, ktorú som sám vybral, a spotenými dlaňami som si pritískal plačúcu Mari. Farár hovoril, počul som ho ako v sne, organ začal hrať a znova som počul farárov cez okno terasových dverí a volal ma dnu. Zahasil som cigaretu a zároveň ma hlas. Keď nadišiel čas, vykročil som na celom tele od hlavy po päty striaslo od zimy. Odišiel som z terasy, akoby som ako stroj, ruka v ruke s Mari. Podišiel utekal. som k štítu rakvy a bez slova som Ukladal som Mari na noc. Katriina sa zjavila vo dverách izby, stála tam ako navrch položil kvety, chvíľu sme tam čierna skala oproti svetlu a nežne povedala: stáli a vrátili sme sa na miesto. Ľudia — Dobrú noc, Mari. sa pohybovali okolo nás z oboch strán, — Dobrú noc. bolo počuť reč a plač, znova hral organ Potom išla do kúpeľne. a niekto spieval. Zablýskalo sa. Farár — Je mamičke teraz dobre? ešte hovoril. Marin plač ustal, sedela — Je. mi v náručí s tvárou pritlačenou k môj— Kde je? mu plecu.

— To neviem.

Keď organová hudba napo— Je v nebi? kon skončila, ľudia ostali na svojich — Možno. Asi. Musíš spať. miestach. Až keď dal farár spredu zna Starostlivo som Mari poprikrýval, objal som ju a pobozkal na čelo. menie, ktosi vstal a po ňom ostatní.

— Nechaj dvere pootvorené.

Nechal som, aby vyšli. S Mari sme sa — Dobre. zdržali v kaplnke dovtedy, kým nebo Keď som si umýval zuby, na um mi zišla Marina otázka, ale pred sebou som la celkom prázdna. Rakva bola ešte videl len lesklý povrch lavóra a nejasný zrkadlový odraz. na oltári, teraz už pokrytá kvetmi.

V spálni stála Katriina v nočnej košeli pred prvým šatníkom. V ruke mala modIšli sme chodbičkou k dverám, potom rú šatovú sukňu. sme zastali, obrátili sa a pozreli na ňu.

— Našlo by sa tu pre toto miesto, nech to nemusím vláčiť hore — dole?

O päť minút neskôr som bol v nej.

Večer sme išli po Katriinu. Bola mĺkva, Mari len tichá. Sedeli sme v obývačke a televízor sme mali zapnutý. Sviečky horeli po oboch stranách Anninej foz fínskeho originálu preložila Zuzana Drábeková tografie. Zavše som išiel na terasu, a keď prievan otvárajúcich sa dverí zhodil fotografiu, vrátil som sa a zdvihol ju. „Keď som sa dostával do puberty, literatúra sa pre mňa stala prostriedkom pre Stál som v drsnom vzduchu vonku žitia, nehľadal som rozptýlenie. Pochopil som, že literatúra je svet, v ktorom sa a dlhými pokojnými ťahmi fajčil cigaredá žiť, i keď sa pri tom človek cíti veľmi osamelý,“ dvíha šálku kávy k ústam Juha tu. Rozmýšľal som, kde je teraz rakva, Seppälä (1956) v Pori vo Fínsku. „Písať sa dá kdekoľvek, tak prečo nie v Pori? skôr ako ju a všetko, čo je v nej, spoSú témy, o ktorých by som mohol pokojne písať hoci aj v Utsjoki, na severnej hranici polnia. Ako vyzerá Anna? Leží v rakve s Nórskom. Keď človek píše o mi­lostnom živote alebo o fínskej histórii, nepotrebuje zožltnutá alebo zmodraná, s vyškľabeokolo seba nijaký ruch,“ kývne málovravný Fín na čašníčku a kým platí, lakonicnými ďasnami? ky poznamenáva: „Nenavštevoval som žiadne kurzy tvorivého písania, najlepšou Pouličné svetlo svietilo v tme ako školou bola spolupráca so špičkovými redaktormi. No a zaiste život, ten prináša matné oko. Zvuk televízora doliehal množstvo odcudzujúcich zážitkov, ktoré prekvapia svojou krutosťou. Niežeby to samo osebe z niekoho urobilo spisovateľa, ale odcudzenosť človeka naučí nazerať na svet inými očami.“ O chvíľu sa už len pozeráme na dvere, za ktorými zmizol jasnozrivý fínsky prozaik, známy vecným štýlom a čiernym humorom, autor viacerých pozoruhodných románov a noviel Veža (Torni, 1986), Švihadlo (Hyppynaru, 1990), či v poslednom čase vydaných próz Čo je elektrina? (Mitä sähkö on?, 2004) a Zem nikoho (Ei kenen­kään maa, 2006).

|9

.ilustrácia_chat

DANIELA OLEJNÍKOVÁ POCIT USTRNUTIA NEMÁM ? Martin Groch : Daniela Olejnikova

D. Olejnikova 21:24 tak zacnime.

M. Groch 21:27 hmm, no dobre. jedna vec, ktoru som pocul a ktora ma zaujala, je, ze si zacala studovat na vsvu malbu a az neskor si prestupila na ilustraciu. kde studujes? preco prave ilustracia?

D. Olejnikova 21:33 dovodov bolo viac – odjakziva ma to tiahlo ku kniham, zaujimali ma vztahy medzi textom a obrazom, v malbach som sa tiez casto nechavala inspirovat literarnou predlohou a v neposlednom rade som nejako nebola stotoznena s atmosferou na maliarskej katedre.

M. Groch 21:34 aka je atmosfera na maliarskej katedre? osobne mam pocit, ze sucasna malba je casto velmi ilustrativna a kresebna… je to tak?

D. Olejnikova 21:39 s tym uplne suhlasim. vonku je podla mna tento trend velmi silny, este pred par rokmi sa vsak vyraz „ilustrativnost“ casto pouzival ako negativne hodnotenie, teraz si uz atmosferu na malbe netrufam hodnotit, no vtedy sa mi zdala privelmi uzavreta do seba.

M. Groch 21:48 kde je potom ta hranica ilustracie a malby, ked ludia z csudaiovho atelieru vyzeraju na monitore pocitaca ako vystrihnuti z casopisu computer arts alebo detskej knizky? ako to vlastne vnimas vo vztahu k ilustracii? je jej uloha ina ako napriklad pre dvadsiatimi rokmi? co sa zmenilo?

D. Olejnikova 21:50 to by som aj ja rada vedela. otazka je, ci nejaka hranica je vobec nutna.

|11

„na skole mam zatial ten luxus, ze si mozem dovolit robit ilustraciu uplne volne a nehladiet prilis na cielovu skupinu.“ M. Groch 21:57 robis predovsetkym ilustraciu pre deti, ale aj pre dospelych (myslim naozaj v zmysle ilustracii, ktore su vyslovene urcene dospelym, napr. ako obalky new yorkeru). ako beries to, ze v sucasnosti je ilustracia u nas urcena najma pre deti a dospeli sa k nej stavaju ako k akejsi infantilnosti? pritom este pred 100 rokmi boli aj „dospelacke“ knihy ilustrovane a prave dospeli chodili na filmy ako pepek namornik a felix…

M. Groch 22:42 ked odbocime od podpory studenta (ktora je sice potrebna, ale…), mas pocit, ze ta vsvu dokaze pripravit na „drahu“ profesionalnej ilustratorky? dnes je to predsa zlozita profesia, v ktorej je potrebne mat nielen zrucnost v kresbe, ale aj v softweroch sebaprezentacie, urcite mnozstvo vedomosti z grafickeho dizajnu a „slovenskej“ polygrafie…

D. Olejnikova 22:57 ano, ale pod strechou skoly je x skvelych pedagogov, ku ktorym by sa bezne clovek asi tazko dostal. zatial ten pocit ustrnutia nemam, i ked, ktovie… ja to zistim asi posledna. myslim, ze nejde ani tak o dramaticke zmeny – skor o pomaly postup hladat neustale vyzvy a prekazky, aby bolo stale vzrusujuce tvorit. zatial sa nenudim.

D. Olejnikova 22:49 prepojenie na graficky dizajn je podla mna slabe – to je to, co mi u nas velmi vadi. na druhej strane, kto ma volu, k vzdelaniu a zrucnostiam sa polahky dostane. neda sa sadnut si do skolskeho atelieru a cakat, co mu skola da – za skusenostami treba behat medzi ateliermi, katedrami… a mimo skoly.

M. Groch 22:59 ako vnimas slovensku ilustraciu (akukolvek)? kto je pre teba vyrazny a kto zaujimavy? inspiruje ta niekto?

M. Groch 22:51 kto ma volu si to hladat sam, mozno nemusi byt na skole :D trosku mi vadi tento dnesny pocit na slovensku, ze skola je maximalne 1 konzultacia za tyzden a miesto, kam mozem prist pracovat (hovorim o umeleckych skolach). uz dlhsie sa stretavam s niektorymi tvojimi projektmi na poli ilustracie… nemas pocit, ze smerujes do maniery? myslis si, ze sa musi umelec dramaticky menit?

D. Olejnikova 23:04 milos koptak. samotnou tvorbou i pristupom k nej. a slovenska ilustracia sa podla mna vzmaha, usudzujuc i podla prac na vsvu. len aby si konecne tie projekty nasli cestu i na pulty.

D. Olejnikova 22:12 ilustraciu beriem ako prilezitost vyjadrit nazor – uz len vyberom toho, co sa rozhodnem zobrazit. stve ma ilustracia, ktora prerozpravava, takisto vsak taka, ktora sa od textu uplne odtrha. podla mna ide najst cosi, co text priamo nehovori, a zobrazenim zazitok posunut dalej. myslim, ze ilustracia sa casto moze hodnotit sposobmi, ktorymi sa hodnoti napr. volna malba – v ilustracii sa predsa daju riesit podobne problematiky. v skole mam zatial ten luxus, ze si mozem dovolit robit ilustraciu uplne volne a nehladiet prilis na cielovu skupinu, beriem to ako svoju slobodnu tvorbu. pravda, inak na trhu prevazuje tvorba pre deti. mam pocit, ze u nas sme si nejako od tych dospelackych ilustracii odvykli, neviem, preco je to tak, azda v tom hraju ulohu hlavne ekonomicke dovody pri vydavani kniziek a neochota vydavatelov riskovat, co je ale celkom pochopitelne.

M. Groch 22:17 ako vidis svoju buducnost v prostredi, kde je taka velka neochota vydavatelov riskovat? a aj ked riskuju, z ilustracie sa u nas neda zit…

D. Olejnikova 22:29 zatial (bez hladnych deti na krku a hypoteky) sa snazit tvorbou posuvat hranice toho, co u nas je a nie je vydatelne. myslim, ze za par rokov sa toho na poli ilustracie zmenilo vela – i vdaka milosovi koptakovi a jeho asociacii ilustratorov. urcite sa vsak neorientovat iba na tunajsi trh, ale snazit sa vystrkovat rozky von.

M. Groch 22:32 odisla si z malby na ilustraciu, studujes u profesora kallaya. je to preto, lebo je to v podstate jediny atelier na vsvu zamerany na ilustraciu, alebo je pre teba nejakym dolezitym vychodiskom aj prave jeho ilustracia?

12|

|13 D. Olejnikova 22:39 je to skor ten prvy dovod, jeho ilustracie mi nie su velmi blizke, ale to je prave dobre a velmi si vazim to, ze i ked profesor kallay pristupuje k ilustracii uplne inak ako ja, dokaze ma nielen respektovat, ale, naopak, ma v tom podporovat.

.poviedka

„Koľkokrát slnko zapadlo a opäť vyšlo nad týmto kúskom pustej zeme, zatiaľ čo Idrís sa prepadal čoraz nižšie a nižšie. Každý deň vyvedie nejakú novú hlúposť.“

14|

„Boh nechcel náboženstvo ako fitnescentrum,“ odpovedá s úsmevom Nadžíb Mafhúz (1911, Káhira – 2006, Káhira) novinárom, ktorým sa fúzatý Egypťan v tmavých okuliaroch páči, pretože odpovediam nechýba presnosť a múdrosť. „Odmietam všetky cesty, ktoré sú proti životu,“ zamýšľa sa ďalej nad budúcnosťou islamu a trochu ho pichne v krku na mieste, kde ho bodli po útoku za postoje v románoch. „Ale neprestanem milovať sufizmus, pretože je krásny, príliš krásny, aby som ho zanechal,“ zakončuje trochu ostýchavo prvý arabský nositeľ Nobelovej ceny za literatúru (1988).

Poneviera sa okolo domu, len aby naň pľuval tie najhoršie nadávky. Alebo sa posadí v jeho blízkosti, nahý ako prišiel na svet, a tvári sa, že sa opaľuje, a vyspevuje pritom tie najobscénnejšie pesničky. Alebo sa prechádza v priľahlých štvrtiach plných zloduchov a lotrov, každého okoloidúceho provokuje útočným pohľadom a s každým, kto mu skríži cestu, sa chce biť. A ľudia, potláčajúc v sebe hnev, držia sa radšej od neho bokom a šepkajú si: „Džabaláwího syn!“ O jedlo sa nestará, proste si vezme, koľko chce, vždy, keď je príležitosť, či už z reštaurácie, alebo z vozíka s jedlom. Napchá sa do prasknutia a potom sa bez slova vďaky vyparí alebo nechá zaplatiť druhých. A keď dostane chuť do bitky, oborí sa na prvého, kto mu príde pod ruku. Slope, až kým sa totálne nezriadi, a potom sa z neho ako prúdy vody z fontány rinú tajomstvá jeho rodiny, jej hlúpe tradície a zavrhnutiahodná zbabelosť. Podnecoval rebéliu proti otcovi, najväčšiemu lotrovi, aký sa mohol v týchto štvrtiach vyskytnúť. Potom sa pustil do slovných hračiek, aby sa mohol dosýta nasmiať, a ak si zmyslel, začal spievať a tancovať. Dobrú náladu si ešte vylepšoval ruvačkou na záver večera.

Potom odišiel spokojný a všetkým naokolo sa o dušu zdravil. Všade sa tým preslávil. Ľudia sa ho stránili všade, kde len mohli. Postupne si však na Idrísa zvykli, akoby bol jedným z problémov, ktoré prináša doba. Rodina si pre neho užila starostí až-až. Idrísovu matku smútok tak ochromil, že sa zložila a zomrela. Keď prišiel Džabaláwí, aby sa s ňou poslednýkrát rozlúčil, len na neho ukázala zdravou rukou a zlomená vypustila dušu. Smútok ako pavučina obostrel domácnosť. Bratia viac nevysedávali na streche a v záhrade už nebolo počuť Adhamovu flautu.

Jedného dňa otec znova vybuchol, no tento raz sa terčom jeho hnevu stala žena. Džabaláwího hlučný hlas sa ozýval vo všetkých kútoch domu, keď preklínal slúžku Nardžís. Vyhnal ju z domu, keď zistil, že slúžka je očividne v druhom stave. Nepochybne ju Idrís, skôr než ho otec vyhnal z domu, priviedol do iného stavu.

Nardžís odišla s nárekom, pliesniac si líca. Celý deň sa len tak bezcieľne potulovala, až narazila na Idrísa. Ten ju nevzrušene prijal. Asi čakal, že raz mu bude jej spoločnosť užitočná. Človeka môžu postretnúť všakovaké protivenstvá osudu, no jedného dňa si na ne zvykne. A tak sa aj život vo veľkom dome vrátil do starých koľají, ako keď sa obyvatelia vracajú do svojich domovov, ktoré museli opustiť pre zemetrasenie.

Bratia Ridwán, Abbás a Džalíl sa vrátili k svojim posedeniam na streche a Adham do záhrady k rozhovorom, ktoré viedol s flautou. Vždy, keď pomyslel na Umajmu, pocítil teplo pri srdci, a podoba jej tieňa, ktorý objíma jeho tieň, mu do fantázie vtisla zreteľnú pečať. A tak sa vydal za matkou, ktorá sedela vo svojej izbe a vyšívala šál. Bez okolkov sa jej so všetkým zveril: „Ide o Umajmu, mama, tvoju príbuznú.“ Matka vyčarila chabý úsmev, ďalší znak, že ani radostná správa nepremôže aspoň dočasne chorobu, ktorou trpí. „Je to dobré dievča, Adham, hodíte sa k sebe, myslím, že s ňou budeš šťastný.“ Keď zbadala, ako mu rumenec šťastia oblieva líca, poopravila sa: „Nesmieš dať na sebe nič poznať, aby si celú vec nepokazil. Ja osobne sa o tom porozprávam s tvojím otcom, hádam sa budem môcť potešiť pohľadom na tvojich potomkov prv, než ma navštívi smrť.“ A keď ho k sebe Džabaláwí zavolal, zbadal, že mu na tvári hrá úsmev. Dokonca si povedal: „Môj otec je rovnako prísny ako chápavý.“ „Takže ty sa chceš oženiť, Adham. Ako ten čas letí. Tento dom nemá rád chudákov, no ty si si zvolil Umajmu, čím si poctil svoju matku. Budeš mať zdravé potomstvo, pretože Idrís je stratený, Abbás a Džalíl sú neplodní a ani jedno z Ridwánových detí sa nedožilo dnešného dňa. Oni všetci po mne zdedili len moju nadutosť, a tak nech je tento dom plný tvojich potomkov, lebo ináč som žil svoj život nadarmo.“ Táto štvrť ešte nezažila taký svadobný sprievod, ako bol ten Adhamov.

Dodnes si naň ľudia neustále spomínajú a rovnako si našiel svoju cestu aj do ľudových prísloví. V ten deň ľudia obvešali konáre stromov a múry domu lampiónmi, až napokon celý dom vyzeral ako ostrovček svetla v tmavej pustatine. Na streche postavili stan pre spevákov a speváčky. Stoly, ktoré sa prehýbali pod množstvom jedla a pitia, zaplnili nielen halu a záhradu, ale aj prázdny priestor okolo domu. Adhamov svadobný sprievod sa začal po polnoci na okraji štvrte Džamálíja.

Každý, kto v ňom šiel, splynul s davom, či už mal Džabaláwího rád, alebo sa ho

bál. Adham si pyšne vykračoval vo svojej vyšívanej, hodvábnej džallábíji, po pravej ruke mal Abbása, po ľavej Džalíla a Ridwán kráčal pred nimi. Naľavo a napravo kráčali nosiči kvetov a sviečok a na čele sprievodu išli tanečníci a speváci.

Zovšadiaľ sa ozýval spev sprevádzaný nárekom nástrojov a požehnaniami od ľudí, ktorí mali radi Adhama a Džabaláwího. Celá štvrť ožila a všade bolo počuť prenikavé a radostné výkriky žien. Sprievod putoval od Džamálíje cez Utúf, potom Kafr al-Zagárí až do štvrte Mubajda. Každý vítal sprievod, dokonca aj futúwovia.

Niekto stál a prizeral sa, kým iní tancovali. V hostincoch sa zadarmo rozdávalo pitie a stalo sa, že sa opili dokonca aj mladí chlapci. V čajovniach a kaviarňach šli z ruky do ruky vodné fajky a vo vzduchu sa vznášala omamná vôňa indického konope a hašišu. Vtom sa zrazu ako nejaký zlý duch vo svetle lampášov, ktorého vypľula tma na konci uličky, zjavil Idrís. Nosiči lampášov zastali a bolo počuť, ako si šepkajú Idrísovo meno. Keď ho zbadali speváci, strach im stiahol hrdlá a prestali spievať. Uvideli ho tanečníci a zostali ako prikovaní do zeme. Trúbky aj bubny ihneď stíchli a smiech akoby uťal. Väčšina čakala, čo bude ďalej. Ak sa poddajú, nezaručí im to bezpečnosť, a ak zaútočia, budú biť Džabaláwího syna.

Idrís zamával palicou a skríkol: „Čí je to svadobný sprievod, vy zbabelá „Však ty nie si schopný ochrániť seba, nieto ešte syna otrokyne!“ čvarga?“ „Kam sa podel tvoj zdravý rozum, bratku? Domov sa budeš môcť vrátiť, len ak Zavládlo ticho a ľudia naťahovasa spamätáš.“ li krky k Adhamovi a bratom. Idrís sa „Klameš a sám to dobre vieš!“ znova opýtal: Ridwán zronene povedal: „Odkedy sa priatelíte so synom „Ja ťa súdiť nebudem, ale sprievod nechaj na pokoji.“ otrokyne a jeho otcom?“ Idrís sa miesto odpovede vrhol na sprievod ako zdivočený býk. Začal sa rozV tej chvíli Ridwán podišiel o pár háňať palicou a už sa rozbíjali lampáše, trhali bubny a girlandy z kvetín padali krokov dopredu a zvolal: na všetky strany. Ľudia začali zdesene ustupovať ako piesok pod náporom búrky. „Brat môj, bude múdrejšie, ak neAbbás, Ridwán a Džalíl svojimi telami chránili Adhama, čo Idrísa ešte viac dopálilo. cháš sprievod prejsť.“ „Zbabelci, chránite to, čo nenávidíte, lebo sa bojíte o svoj kúsok chleba?!“ Zamračený Idrís mu odsekol: Keď sa na nich vrhol, chránili sa palicami, no údery mu nevracali. Začali ustu„Ty si ten posledný, čo k tomu má povať. Idrís sa z ničoho nič medzi nich vrhol a začal sa načahovať po Adhamovi. čo povedať, si zradca a zbabelý syn, Z okien sa ozvali výkriky a Adham v sebaobrane skríkol: si úbožiak, ktorý si za kúsok chleba „Idrís, nie som tvoj nepriateľ, spamätaj sa!“ zapredá bratstvo a česť.“ Idrís zdvihol palicu, keď vtom niekto skríkol – Džabaláwí!

Ridwán mu jemne naznačil: Ridwán skríkol smerom k Idrísovi: „Týchto ľudí do našich škriepok nič „Otec prichádza!“ nie je.“ Idrís skočil na okraj cesty a pozrel sa dozadu, kde zbadal, ako sa blíži „Ľudia vedia, za čo sa hanbíte, keby nie ich odvekej lojality, tento svadobný Džabaláwí obkolesený hlúčikom sluhov, ktorí niesli fakle. „Čoskoro ťa obšťastním pankhartom a spravím z teba dedka!“ zavrešťal. sprievod by bol bez spevákov aj trubVydal sa smerom k Džamálíji a ľudia sa mu odstupovali z cesty. Nakoniec ho károv!“ vrešťal Idrís. pohltila tma. Džabaláwí s predstieraným pokojom a sledovaný stovkami párov očí Ridwán rezolútne vyhlásil: prišiel k miestu, kde stáli bratia, a prikázal: „Otec nám zveril brata a my ho mu„Nech sa všetko začne odznovu.“ síme chrániť.“ Nosiči lampášov sa vrátili na svoje miesta, rozozneli sa bubny, zatrúbili trúbky Idrís sa opäť rozvrešťal: a pridali sa speváci a tanečníci a sprievod sa dal opäť na pochod.

Celý dom žil až do rána spevom, tancom a zábavou. Keď Adham vstúpil do svojej izby obrátenej smerom k púšti Mukattamu, zbadal Umajmu stojacu pri zrkadle s tvárou zakrytou bielym závojom. Adham bol taký opitý, že sa ledva držal na nohách. Pozbieral zvyšky sebakontroly a pritackal k nej. Keď zodvihol závoj, uvidel nevýslovne pôvabnú tvár. Sklonil hlavu a vtisol jej bozk na mäsité pery.

Potom opilecky zabľabotal: „Koniec dobrý, všetko dobré.“ A vydal sa, raz neistými, potom zas pevnými krokmi smerom k posteli. Zvalil sa na ňu, ani sa neunúval odviazať si topánky a odložiť turban. Umajma sa s chápavým úsmevom dívala na jeho odraz v zrkadle.

16|

|17

z arabského originálu Awlád Háratiná (1959) preložil Marek Brieška

.komiks_rozhovor

? Richard Kitta : Marc Bell

Je tvoja monografia Hot Potatoe iba podarenou znôškou predošlých skúseností? Čo sa ti z nej nepodarilo vyhodiť?

V Hot Potatoe je najmä to, čo som urobil a čo sa mi páčilo do roku 2008. V tomto období som riešil veľa komiksov, ale v knihe prevažujú moje voľné výtvarné práce. Je to aj akási časová os, ktorá zobrazuje moju skvelú umeleckú kariéru, ktorá končí akože vtipne (a takto idem v ústrety budúcnosti). Čo som z nej nevyhodil? Uff, no dobre: keby som mohol, určite by som ju trochu zosekal a miestami vytrhal. Vieš, ako to chodí… Vo vydavateľstve Drawn & Quarterly boli veľmi nezodpovední, keď mi dovolili dať tam všetko, čo som chcel. No a potom som sa zľakol, že to celé môže dopadnúť katastrofálne, ale kupodivu si kniha našla svojich ctiteľov: ľudí, ktorí sa radi pozerajú na obrázkový pretlak. Budem sa na ňu musieť pozrieť, ale až niekedy v budúcnosti, aby som získal určitý odstup.

Pre normálneho jedinca sú tvoje kresby a komiksy príliš uletené. Nelineárne príbehy, ktoré sa dajú čítať takmer z každej strany. Prečo nemyslíš na čitateľa?

18| Moje kresby zvádzajú k tomu, že sú naratívne, lebo obsahujú text. Lenže ten tam nie je preto, aby vytvoril nejaký jasný príbeh. Repetícia, ktorú používam, slúži len k navodeniu pocitu z naratívnosti.

S komiksom je to inak. Tam už o príbehovosť ide, ale uznávam, že ľudia môžu mať problém vstúpiť do tohto sveta.

Je to vlastne jedna kompaktná kresba a niekedy je ťažké ju zmysluplne čítať. Stáva sa to aj mne samému – pozerám a čudujem sa: … čo je to?

Čo je ešte zaujímavé na klasických a suchých staromódnych vtipoch?

Možno nie som príliš moderný svojimi jaskynnými kresbami/ /vtipmi, ale vsadil som na gag, ktorý dôjde človeku väčšinou s miernym oneskorením. Aj keď nerozumieš kontextu určitej starej srandy, ktorá je dobrá sama osebe, stále je tam niečo, čo ťa pobaví. Vo vizuálnom humore a gagoch prakticky neexistujú žiadne hranice.

Aký najlepší gag sa ti podaril? Pamätáš na „pythonovský“ The funniest joke in the world…?

Tak to teda neviem. Nakreslil som tony tradičných gagov, ale možno Shrimpy and Paul and Friends majú v sebe univerzálny humor, ktorý frčí aj dnes… Niečo ako aforistický kameňák.

Čo hovoríš na diagnózu, pri ktorej dochádza k strate umeleckej sebareflexie?

Som veľkým fanúšikom folk-artu. Veľa profesionálnych umelcov zbytočne premýšľa a zúfalo sa snaží dôjsť k nejakej podstate. Ja sa napríklad pohybujem pomaly dopredu, dozadu, až niekedy sám neviem, či rozmýšľam veľa alebo málo nad tým, čo robím. Asi je dôležité mať na pamäti to, že veci

sa utrasú až niekde na pomyslenom konci toho, čo sa nazýva tvorivý proces. Lebo človek sa môže zaseknúť pre vlastné pochybnosti hneď na začiatku a nakoniec neurobí nič.

Kedy si vlastne začal s komiksom?

Ešte ako malý som nakreslil komiks Star Wars a potom ešte niekoľko malých animovaných vecičiek v rožkoch školských zošitov a učebníc. Takže úplne prvým komiksom, na ktorý si pamätám, bol Star Wars 3, ktorý bol o tom, o čom by mohol byť, keďže v tom čase trojku ešte nevedeli natočiť. To je niečo, čo by som dnes rád mal, ale nemám. V mojich dospeláckych očiach by tento komiks mohol vyzerať ako zhluk výbuchov a detských ironických, krajne nepríčetných poznámok. Nespomeniem si na svoju úplne prvú kresbu… Dodnes robím na prvý pohľad nezrozumiteľné kresby inšpirované snami, ktoré som mal ešte ako malý. Tieto sny boli vždy veľmi DETAILNÉ.

|19

Ani v súčasnom „avantgardnom” komikse nie je bežné mixovanie rôznych médií. Prečo asambláž?

Tieto mixáže alebo asambláže (ako im hovoríš ty) sú veľmi odlišné od mojich komiksov, aj keď ich dosť pripomínajú.

Narábam s rôznymi lepidlami, papiermi, farbami a všetko to spájam do 3D objektov. Keď prídeš na výstavu, je fajn vidieť veci, ktoré trochu narúšajú a dopĺňajú trojdimenzionálny priestor. Niečo, čo nemôžeš zažiť pri čítaní klasickej knihy.

Si naklonený používaniu digitálnych technológií? Hot Potatoe si viem predstaviť aj ako animovaný.

Čo je tvojím hnacím motorom?

Ako dieťa som vedel, že jediné, čo budem robiť, sú komiksy.

Inšpirovali ma skôr tie „alternatívne“ z obdobia komiksového boomu v 90. rokoch, ale aj staršie, čiže napríklad Crumb.

Získali si ma Chester Brown a Julie Doucet. Clowes a Bagge a Lloyld Dangle a Jim Woodring. Neskôr ma oslovili komiksoví výtvarníci Jim Nutt a Karl Wirsum, Christina Ramberg a Ray Yoshida. A ešte Ray Johnson.

Ok, myslím, že stačí… Čo je pre teba najdôležitejšie a čo najnudnejšie?

Hmm, to je ťažká otázka. Momentálne sa nachádzam v hlbokej artistickej depresii. Hoci ma to príliš nestresuje. Myslím, že každý musí z času na čas vypnúť alebo nejako pretrpieť všetky tie konzekvencie svojho konania. Risk spočíva v tom, že najdôležitejšie veci sa môžu stať tými najnudnejšími. Je to smutný fakt, ktorému treba čeliť z rôznych strán.

Ako by si opísal seba ako umelca?

Zaujíma ma, ako súvisí digitálny svet s fyzickým, ale nie do takej miery, že by som kreslil priamo a výhradne v počítači. Radšej „skenujem realitu” a potom ju prípadne v softvéri dotváram. Začať na prázdnej čistej obrazovke mi pripadá trochu antiseptické. Prepáč, ale som produkt deväťdesiatych rokov…

Aká je v Kanade umelecká klíma? Necítiš sa byť nejakým spôsobom izolovaný?

Je tu veľa zaujímavých umelcov, ktorí sa venujú komiksu.

Napríklad spomínaní Chester Brown a Julie Doucet a to hovorí takmer za všetko… Ešte mi napadajú vynikajúci Mark Connery, Keith Jones alebo Seth Scriver, hoci nie sú až takí známi.

Pred niekoľkými rokmi som dal dokopy antológiu Nog A Dod (Prehistoric Canadian Psychedooolia) so zámerom ukázať menej známych komiksárov a výtvarníkov. Takisto v Montreali je veľmi silná komiksová scéna – Simon Bosse, Rick Trembles, Henriette Valium a Siris a Billy Mavreas… Sú ich stovky. Takže keď ideš po ulici, do niekoho z nich určite vrazíš. Je to rovnaké ako v 90. rokoch. Aj tak si myslím, že kanadská scéna je izolovaná, čo súvisí s tým, že sme geograficky trochu mimo a všetci sa tlačíme okolo americkej hranice.

Toto je ešte ťažšia otázka. Netuším! Nikdy som nebol považovaný za skutočného výtvarníka Severnej Ameriky, pretože som začínal komiksom. Hovorím, že je to úsmevná záležitosť od chvíle, keď som začal vystavovať v galériách svoje prvé diela. Celé sa to deje iba v hlavách kurátorov, ktorí sú presvedčení, že legitímny umelec nemôže bohapusto kydnúť kúsok tušu na papier a nakresliť komiks. Možno práve to je pre mňa šťastím a požehnaním.

Zdáš sa byť nepokojnou persónou, ktorá neobsedí na jednom mieste. Napriek tomu si stále verný svojmu výtvarnému „kaligrafickému” prejavu. Dobrý návod na to, ako vydolovať zo seba maximum…

Jasné, za tie roky som prebrázdil takmer celú Kanadu, ale inak sa bojím vystrčiť päty z tejto krajiny. Musím povedať, že najproduktívnejšie obdobie som zažil v čase, keď som bol pekne usadený. Zhruba osem rokov som žil v jednom bloku vo Vancouveri a práve na tomto mieste vznikol takmer celý materiál, ktorý sa ocitol v Hot Potatoe.

20|

|21

„Momentálne sa nachádzam v hlbokej artistickej depresii. Hoci ma to príliš nestresuje. Myslím, že každý musí z času na čas vypnúť alebo nejako pretrpieť všetky tie konzekvencie svojho konania. Risk spočíva v tom, že najdôležitejšie veci sa môžu stať tými najnudnejšími.“

Bol si už na Slovensku? Vedel by si nakresliť miesto, na ktorom si nikdy nebol?

Vieš, hneď ako si ma oslovil, pozrel som si, kde to Slovensko vlastne je. Z toho, čo som pochopil, sa mi nezdá, že by ste mali príliš zlú klímu, určite je lepšia ako tá naša. Tu v juhozápadnom Ontáriu je buď príliš horúco, alebo chladno. Ale musíš mi o Slovensku povedať viac… Je vaša ekonomika „tigria”? Naša sa totiž zmenila na „potkaniu”. Radšej sa ani nepokúšam nakresliť Slovensko zo strachu, že by som zobrazil svoje ignorantstvo.

Máš nejaký liek proti diagnóze ADD – poruche pozornosti?

Nie. Ako sa tie naše mozgy zrýchľujú, všetko závratne akceleruje. Amerika už skončila. Bol to len záblesk. Možnože v budúcnosti budú ríše, ktoré vydržia iba týždeň.

Alebo deň. Dúfam, že trochu spomalíme. A možno budeme musieť.

Stále veríš, že zomrieš v roku 2075? Čaká ťa celkom dlhý, relatívne krátky život. Čo dovtedy?

Haa, myslel som tým, že si dám radšej viac času ako menej, pre prípad, že by som sa chcel nejako zničiť. Plánujem sa presťahovať do Hamiltonu, lebo nechcem aby ma zabil George Stroumboulopoulos (známy kanadský moderátor, pozn. redaktora).

Neviem, či som sa vyjadril jasne, ale všetko to máte v tej knihe. z anglického originálu preložili Richard Kitta a Ján Gavura, texty prekreslil Martin Groch 22|

„Amerika už skončila. Bol to len záblesk.

Možnože v budúcnosti budú ríše, ktoré vydržia iba týždeň. Alebo deň.“

Marc Bell (1971, London, Ontario, Kanada – 2075,…). Jeden z najoriginálnejších výtvarníkov, ale inak milý človek a poctivý paranoik. Objavil sa v prestížnych komiksových antológiách ako Kramers Ergot a The Ganzfeld. Objavil sa aj na ďalších miestach, no vždy len na území Kanady.

|23

.komiks

24|

|25

|27

28|

|29

.hudba_crack

FELDMAN VS. XENAKIS

„Áno, uvedomujem si, že pracujem veľa, pretože nerobím nič iné. Ale neviem, či som urobil nejaký pokrok. Je to ťažké. Význam pokroku v umení je bezvýznamný.“ -Xenakis-

„Moja hudba sa zdá byť niekedy mystická. Časť tejto záhady súvisí s faktom, že vnímavo čakám, a potom to, čo príde, privítam a prijmem… Pozri, sú dva typy ľudí: tí, ktorých zaujme iba to, čomu rozumejú, a tí, ktorí za každú cenu chcú nejakú záhadu, hádanku. Tí prví sa nudia, keď nerozumejú, a druhí sa nudia, keď rozumejú. Ja akceptujem lyriku, nevysvetlitelnosť. Kúzla sa rodia práve pri tom čakaní…“ -Feldman-

Feldman: Včera večer sa objavil Xenakis a ja som takmer ospravedlňujúco začal hovoriť o svojich dielach. Asi to bolo príliš filozofické, lebo povedal: „Nemusíte hovoriť.“ A odišiel Xenakis: Nie, včera som povedal Feldmanovi, ako veľmi sa mi páčila jeho vec. Že si myslím, že je fascinujúca. A on na to: „Musím vám vysvetliť, čo som chcel tou hudbou povedať.“ Odvetil som: „Netreba.“ Niekedy si myslím, že skladatelia príliš veľa rozprávajú. Je to len hudba, to je celé! Chcem tým povedať, že môže byť zahraná dobre alebo zle, alebo… Včera to bolo veľmi dobré predstavenie. Súhlasíte?

Feldman: Áno!

Xenakis: Boli ste s ním spokojný?

Feldman: Nie som ani spokojný, ani nespokojný.

Xenakis: Čo?

Feldman: Myslím, že to bolo trochu strnulé.

Xenakis: Čakali ste viac vzrušenia?

Feldman: Nie, chcel som, aby spolu prirodzenejšie dýchali. Skôr dýchali, než počítali.

Xenakis: Ale počítali správne.

Feldman: … možno to bolo tým, že to bolo príliš vypočítané.

Xenakis: Myslím, že problém nebol v tom. Ale tuším, čo máte na mysli.

Hudba je akustická energia. Problémom komponovania je, ako túto energiu využiť. Včera večer tam energia z hľadiska akustiky nebola. Vo výsledku bola iba kombináciou zvukov, ich zafarbenia, rytmov, dĺžky a tempa skladby. To je úplne odlišný aspekt. Bol som ohromený tým, že s tak málo notami dokážete vytvoriť tak veľa. Cítil som sa ako dieťa, pretože ja píšem veľa nôt.

Feldman: Tiež sa cítim ako dieťa, pretože píšem málo nôt. Nie je tam ani polovica abecedy…

Xenakis: Pre mňa to bola istým spôsobom lekcia: premýšľal som o skladbe, ktorú by som mal napísať s použitím veľmi malého počtu nôt…

Feldman: A propos: pred rokmi som zažil jeden z tých zvláštnych rozhovorov, aké môžete viesť so Stockhausenom, ktorý komponoval veľké diela typu Gruppen a Hymnen. V tom čase som písal veľmi krátke skladby pre klavír. Použil to proti mne: „Napísal si niekedy veľkú skladbu, Morton? Musíš to vyskúšať!“ Povedal som mu: „Karlheinz, ty by si mal napísať klavírnu skladbu pre jeden prst.“ To bola akože moja „pomsta“.

Jednou z vecí, ktorá sa v ostatných dňoch stala hlavnou témou konverzá-

cie, je bariéra štýlu. Hovoril som o neúplnom pochopení alebo neochote niečo pochopiť, alebo o tom, že niekto niečo počúva alebo sa učí s ohľadom na štýl toho, čo počúva, a nie celkom s ohľadom na to, čo to skutočne je. Mám pocit, že toto je typické pre všetkých mojich študentov. Ničomu nerozumejú, začínajú štýlom, ale nekončia ním.

Nechcem to formulovať ako otázku. Zdá sa mi, že všetci máme tieto bariéry.

Xenakis: Keď počúvam hudbu, neuvažujem o žiadnej ideológii. Chcem iba počúvať a chápať, čo sa deje – čo je zrejme problém, o ktorom hovoríte.

Myslím, že štýl predstavuje určitý druh prostredia. Na začiatku si vytvoríte svoj vlastný priestor a tento štýl by mal prechádzať celou skladbou. Prečo?

Nedáva to zmysel! Keď píšete hudbu, mali by ste mať rovnako naivný prístup k hudbe ako poslucháč. Začnite úplne odznova počúvaním a pochopením toho, čo sa deje, bez akýchkoľvek znalostí o tom, čo ste predtým čítali alebo počuli. Samozrejme, ak prídete s nejakými presne stanovenými pravidlami a porovnáte ich s tým, čo počujete, ste stratený, pretože pravidlá neexistujú a priori. Mali by sa zrodiť z toho, čo počujete, inak iba imitujete niečo, čo máte v spomienkach. Súhlasíte?

Feldman: Áno… Veľmi ma zaujala jedna z vecí v skladbe, na ktorú ste sa pýtali. Myslím, že ak by niekto počúval túto hudbu v zmysle akéhosi idealistického postoja k štýlu, nevnímal by dĺžku jej trvania. Inými slovami, nemeral by skladbu svojimi ušami.

Xenakis: Musím vám povedať, že obyčajne nevydržím počúvať dlhé skladby, ale včera som dokázal sledovať, čo ste robili. Bol som „priklincovaný“ zvukmi a prípravou zvukov, čo je podľa mňa najdôležitejšie. Pravdaže, vyplýva to z kvality toho, čo som počul, vrátane úrovne predstavenia. Okrem toho akordu, ktorému som celkom nerozumel…

Feldman: Hlasný akord?

Xenakis: Áno.

Feldman: Pravdou je, že ma to prekvapilo. Zabudol som naň…

Dostávam mnoho otázok, prečo robím dlhé skladby. Začal som sa zaoberať aspektom času. Myslím, že nejde o to, či je skladba dlhá alebo krátka, alebo

„V každom prípade, západná notácia je priblížením, abstrakciou zvuku. Našťastie, pretože dáva interpretovi možnosť tvoriť…“ koncízna, ako by povedal Stravinský.

Problémom je práve spoločenský kontext. Či hrať hodinovú skladbu pre typické publikum v Lincoln Center alebo hrať skladbu vo Veľkej sále v Paríži alebo Amsterdame. Všimol som si, že v uznávanejších koncertných sálach by dlhú skladbu nezahrali. Domnievajú sa, že je to mimo kontext.

Xenakis: Hrajú Mahlerove symfónie, ktoré trvajú hodiny.

Feldman: Možno by som si mal zmeniť meno.

Xenakis: Na Feldmahler?

Feldman: Zaujímate sa nejakým spôsobom o spoločenský kontext skladby?

Xenakis: Máte na mysli, komu je adresovaná? Nie, človek by nikdy nemal takto rozmýšľať. Ak si myslíte, že hudba je zaujímavá – používam slovo zaujímavá v zmysle príťažlivosti – potom musí byť rovnaká aj pre iných ľudí, pretože sme rovnakí.

Feldman: Dobre, možno vy a ja, ale neviem, či sme rovnakí všetci.

Mám tým na mysli: čo je zaujímavé?

V New Yorku bola práve odohraná moja skladba pre filharmonický orchester.

Podľa recenzie som najnudnejším skladateľom v dejinách hudby. Ale veľmi sa mi páči fakt, že by ste radšej použili slovo „príťažlivý“ než „zaujímavý“, že nemáte kritérium.

Xenakis: Nie, tu nie sú žiadne kritériá.

Myslím, že práve preto hudba nie je vedou.

Feldman: Máte kritérium pre nudu?

Xenakis: Nie. Dokonca aj tá najnudnejšia skladba vás môže naučiť veľa.

Napríklad najtriviálnejšia popová hudba má v sebe tiež veľa zaujímavého, pretože je založená na tradícii, na imitovaní vecí. A v tomto imitovaní sú akoby nachádzané štruktúry, ktoré boli vytvárané celými generáciami alebo civilizáciami. Môže vám niečo povedať, nie v zmysle jazyka, pretože si myslím, že hudba nie je jazyk. Nič nie je jazykom okrem jazyka samotného, pretože je za tým sémantika. To, či vás to zaujíma alebo nie, záleží na vás, ale ak to skúsite, uvidíte, pochopíte a uchopíte to. Preto predstieram, že dokonca aj najnudnejšie hudobné alebo umelecké dielo vás môže niečo naučiť. Núti vás reagovať vlastným, individuálnym spôsobom. Ak sa vďaka tomuto dielu cítite

nádherne alebo ak reagujete neobvykle, potom je to dobré dielo. Možno to by malo byť kritériom. Pravdaže, to sa môže stať len s vami a s nikým iným, ako to, čo povedal kritik o vašej hudbe.

On sa nudil, ale ostatní sa možno nenudili. Čo ste si o tej skladbe mysleli vy sám?

Feldman: Ja som sa nenudil. V skutočnosti sa tou kritikou myslelo to, že v sebe nezahŕňa prvok drámy.

Xenakis: Ale ona zahŕňa drámu, ibaže nie konvenčným spôsobom.

Feldman: Keď počúvam vašu hudbu, nikdy o nej neuvažujem ako o metafore drámy. Som uchvátený jej zvukom.

Dokonca si ani neuvedomujem, či je hlasná alebo tichá. Nezaujíma ma jej dynamika, ale jej schopnosť zaujať. Inými slovami, keď počúvam vašu hudbu, stávam sa vami.

Xenakis: Ďakujem. Podstatné je: ako sa zmeniť. To je problém hudby, poznania, vesmíru. Všade cítite zmeny.

Rastliny sa menia, možno nie tak rýchlo ako ľudská myseľ. Menia sa pomaly, tak ako sa menia častice. Možno sa tieto častice menia vo vesmíre v oveľa väčšom časovom rozsahu. Prostredníctvom astrofyziky dnes vieme, že ťažké častice neexistovali na začiatku a tie ľahšie neexistovali na úplnom začiatku. Takže ak sa mení dokonca aj hmota samotná, potom sa mení všetko.

Prečo to hovorím?

Feldman: Pretože sa meníte.

Xenakis: Áno, takže zmena v nás je znakom slobody. Netvrdím, že je nevyhnutné uniknúť pred svojimi spomienkami, pretože potom by človek nemal žiadne spojenie s tým, čím bol. Poznanie seba samého je veľmi organické, fascinujúce, ale možnosť úniku tiež.

Feldman: Myslíte si, že niektoré spomienky sú lepšie ako iné? Myslím ako v psychoanalýze: človek ju absolvuje, aby sa oslobodil od spomienok, ktoré mu znemožňujú žiť v realite, a povedal by som – ako metaforu o tom, ako sa stať skladateľom – že človek má spomienky, ktorých sa musí zbaviť.

Xenakis: Uprednostňujem umenie pred psychoanalýzou, pretože v psychoanalýze veríte určitým zápisom vo vašej pamäti, niečomu odlišnému vo vašom príbehu, a keď si myslíte, že ste už zanechali ten príbeh, vytvá-

|31

rate zase niečo iné a to sa stáva vašou novou minulosťou.

Feldman: Máte pocit, že vaša nepretržitá produktivita vás posúva bližšie k možno podvedomej vízii? Mám tým na mysli, že okrem seba nepoznám nikoho, kto pracuje ako blázon do takej miery ako vy!

Xenakis: Áno, uvedomujem si, že pracujem veľa, pretože nerobím nič iné. Ale neviem, či som urobil nejaký pokrok. Je to ťažké. Význam pokroku v umení je bezvýznamný.

Feldman: Ale váš pohľad je odlišný.

Možno v podstate robíte to isté, nie z čisto lineárneho pohľadu, ale z pohľadu akejsi lomenej linearity. Máte pocit, že to, ako pracujete, vás posúva bližšie k vašej hudbe, alebo sloboda, ktorú cítite, vyplýva z toho, že si od svojej hudby udržiavate určitý odstup? Núti vás to určitým spôsobom pokračovať v tvorení bez prerušenia?

Xenakis: Nie, problém je omnoho jednoduchší a zároveň zložitejší. Vždy, keď píšem skladbu, mám obavy, že sa budem opakovať, pretože nemá zmysel pokúšať sa komponovať povedzme Brahmsovu hudbu alebo, čo je to isté, komponovať hudbu, ktorú ste už v minulosti napísali. Musí to byť iné. Jediný spôsob, ako pred tým uniknúť, je jed-

úbohé. Druhý trend znamená „meniť sa“. Takže ako udržať tieto protiklady v rovnováhe? Je to len prostredníctvom práce bez kritérií, ktoré vám povedia, že ste originálny alebo že iba imitujete. Napríklad napíšete niečo, čo sa podobá inej skladbe, ktorú ste napísali povedzme pred dvomi – tromi rokmi, ale zmenili ste niečo, čo by mohlo byť začiatkom úplne inej cesty. Možno toto je stratégia pri komponovaní.

Feldman: Hovorím o tom preto, lebo mám dojem, že mladý skladateľ vôbec nerozumie svojej práci. A cítim, že toto sú tie správne dvierka! Priblížiť sa môžete iba nepretržitou prácou, priblížiť alebo vzdialiť, čokoľvek, čo vás vedie k tomu, aby ste pokračovali. U mňa ako učiteľa sa vyvinul istý druh morálnej zodpovednosti pri pohľade na tie „mŕtve“ duše. Nie je to preto, že by nemali žiadne nápady alebo že by nemali talent, ale množstvo práce, ktoré treba vynaložiť pri komponovaní skladby, je pre nich nepochopiteľné.

Xenakis: Ó, áno…

Feldman: Môže sa zdať, že nie je dôležité o tom hovoriť, ale myslím, že často je to ten správny kľúč. Ďalším kľúčom je, pravdaže, pochopiť, čo je v skutočnosti predstavivosť, nie to, čo je zaujímavé. Ide o prvok skladateľovej predstavivosti v zmysle toho, k čomu Xenakis smeruje, a potom Xenakis urobí skok a zrazu je to niečo, čo ešte nikdy neurobil a nikdy predtým ste to nepočuli! Mám pocit, že mladí ľudia nie sú pripravení urobiť tento skok,

„Takže ako udržať tieto protiklady v rovnováhe?

Je to len prostredníctvom práce bez kritérií, ktoré vám povedia, že ste originálny alebo že iba imitujete.“

32|

noducho komponovať. Stále skúšať veď prečo by ste to nemali skúšať stále znova? A to je celý problém. Bergson by povedal, že je to elan vital. To je všetko. Neviem z tejto situácie uniknúť.

Je to aj trochu smutné, veď človek by mal byť schopný úplne si vyprázdniť myseľ. To by mala byť maximálna sloboda. Existujú dva protichodné trendy a myslím, že sa to týka aj ľudí, ako ste vy. Prvý trend spočíva v tom, že človek si vytvára určité „prostredie mysle“: nemôžeme uniknúť pred tým, čím sme.

To znamená opakovanie, imitovanie a neoriginalitu, čo je zlé, pretože je to

a dôvodom je, že sa nepýtajú, čo treba urobiť pri komponovaní.

Xenakis: Riziko…

Feldman: Áno, riziko… Myslím, že kamikaze neriskuje. Je naprogramovaný.

My nie sme naprogramovaní pre riskovanie.

Xenakis: Nie, riskovanie závisí od toho, čo robíte. Ak ide o niečo, čo vyzerá neobvykle, ale ste presvedčený, že to za to stojí, potom musíte riskovať a urobiť to. Jedna otázka: Čo je dostatočne hlasné?

Feldman: Aki? Pamätáte si, že sme raz hovorili o tom, ako zahrať hlasný tón?

Takahashi: Áno, je to na strane 24.

Feldman: Je to strana 24? Vďaka!

Mohlo to byť hlasnejšie? Nie! Takahashi: Forte, fortissimo…

Feldman: Ako sa cítite z psychologického hľadiska, keď hráte a zrazu máte zahrať hlasný tón?

Takahashi: Musím sa pripraviť oveľa skôr, než to mám urobiť, pripomínať si, že sa blíži to miesto.

Feldman: Nie je to náhodné.

Xenakis: Asi je to dosť rušivé, pretože na to musí celý čas myslieť.

Feldman: Až do strany 24.

Xenakis: Päť „p“?

Takahashi: Väčšinou tri „p“ – piano, pianissimo… (prečo kurzíva?)

Feldman: Používam mezzopiano na sláčikových nástrojoch ako útok. Často je to ohromujúce. Zažil som to so zoskupením Kronos, keď hrali moje kvarteto. Mezzopiano znelo ako sforzando. Je to ako mohutný prúd, je veľmi ťažké ho kontrolovať.

Vidíte, tu sa Xenakisovo a Feldmanovo ticho stretávajú v rovnováhe. Možno ďalšia otázka? publikum: Pán Xenakis, prečo používate štvrťtóny?

Xenakis: Sú tri dôvody, prečo používam štvrťtóny. Prvým dôvodom je snaha obohatiť zvuk o údery, ktoré ho vytvárajú, a o nemožnosť odlíšiť výšku tónov, keď sú veľmi blízke, najmä ak máte veľa strunových nástrojov, pretože sú schopné obmieňať výšku tónu s veľmi malými rozdielmi. Ďalší dôvod sa týka problému stupníc. Stupnica je základná vec, ktorú väčšina súčasných hudobníkov neberie do úvahy. Považujú to za samozrejmé, ale v minulosti a v iných kultúrach ako Ázia a Afrika sú stupnice veľmi diferencované. Keď si vyberiete svoju stupnicu, je to, akoby ste už vytvárali svoj štýl. Napríklad oktávová stupnica znamená z určitého pohľadu opakovanie: to, čo robíte v jednej oktáve, je rovnaké o oktávu nižšie. Môžete to obohatiť vytvorením

úplne odlišnej, „neoktávovej“ stupnice.

Všimol som si, že ak prepíšete hudbu z Číny, Japonska alebo Indie, okamžite to vyzerá ako západná hudba. Západná notácia je nepresná, strácajú sa tu informácie pre veľmi malé rozdiely v ladení stupníc. A tak som sa pokúsil vytvoriť akúsi teóriu, podľa ktorej by sa dal vytvoriť ľubovoľný druh stupnice. Tretí dôvod, prečo používam nielen štvrťtóny, ale aj rozdiely vo výške tónov, je ich schopnosť oživiť zvuk.

Pri počúvaní hudby z Jávy si môžete všimnúť, že je ladená tak, že to našim ušiam znie falošne. Prečo? Nie je to náhoda, cítia, že súzvuk by tam nemal byť. Tieto nesúzvučné tóny sú veľmi živé. Domnievajú sa, že nie je potrebné dosiahnuť absolútny súzvuk alebo mať predpísanú stupnicu, čo nie je iba teoretický trend, ale má tiež praktické dôvody: keď máte veľa nástrojov hrajúcich súčasne, potrebujete nejakú súhru.

Tieto rozpory sú všeobecným a závažným problémom hudby a rovnaký problém je s rytmom a intenzitou.

Feldman: Ale všimli ste si výsledok tria a zápisu strunových nástrojov, keď nepoužívam štvrťtóny, ale používam odlišný spôsob zápisu? Napríklad môžem mať falošnú oktávu ako es a dis. Robím to – hanbím sa to priznať, ale mám veľmi dobrý klavír a zámerne ho nechávam rozladený – pretože to znie živšie. Používam to tiež z rovnakého dôvodu, ktorý spomenul Xenakis, na odlíšenie v rámci malých intervalov kvôli dosiahnutiu väčšej jasnosti, povedzme v klastri. Použijem slovo „terpentín“, je to ako riedenie hudby terpentínom.

Xenakis: Aby sme sa dostali bližšie k celistvejšiemu zvuku. … bližšie k hluku.

Feldman: Nedávno som bol s priateľom umelcom v Metropolitnom múzeu a hovorili sme o Degasovi. Čím bol maliar starší a istejší, tým maľoval v tenších vrstvách. Je veľmi ťažké

„Stupnica je základná vec, ktorú väčšina súčasných hudobníkov neberie do úvahy.“ maľovať tenko, pretože neviete, či to nebude príliš ploché. Je to rovnaký problém, ako mám ja s malým počtom nôt. Mám pocit, že moja hudba sa stáva akoby plagátom, že je to iba na povrchu, že to nemá hĺbku; že samotný súbor zvukov nebude mať vnútorný a vonkajší rozmer.

Xenakis: Správne, to je problém aj pri hudbe pre strunové nástroje. Napríklad keď v Japonsku hrajú Biwa. Biwa vie vytvoriť veľmi malé krátke glissando.

Keď je struna uvoľnená, môžete robiť veľmi malé modulácie výšky tónu, aby ste melodicky oživili zvuk. Môžete to nájsť aj v západnej hudbe s vibratom, ale tu je to použité ako „majonéza“ na prekrytie nepresnosti výšky tónu.

Keď spevák spieva a nenájde správnu výšku tónu.

Feldman: Musím vám povedať veľmi zábavný príbeh o vibrate. Bol som na festivale na Juilliard School of Music v New Yorku. Veľmi ma zaujímajú školy, a tak som chodil po rôznych triedach, vošiel som na skúšku orchestra a všimol som si, že violončelisti v prvom rade hrali veľa vibrata a tí vzadu boli mladší a vibrata veľa nehrali. Ako táto skladba – myslím, že to bola Haydnova symfónia – pokračovala, naklonil som sa k violončelistom v zadnom rade a pošepkal som jednej z mladých čelistiek do ucha: „Prečo tí v prvom rade používajú tak veľa vibrata?“ a ona mi povedala: „Končia školu, budú promovať!“ Veľmi sa mi páčilo, že nebola obeťou klamstva, ktoré sa odohrávalo v prvom rade.

Xenakis: Keď počúvate tradičnú indickú hudbu, vidíte, ako ovládajú vibrato. V Indii je to estetická technika, ktorá má urobiť samotný zvuk zaujímavejším, ale tu na Západe je to mechanická vec, obzvlášť na školách.

Vo Francúzsku používajú príliš veľa vibrata, speváci v Sovietskom zväze sú takisto hrozní. Harmónia a melodická schéma sa úplne strácajú, neviete, kde ste. Je veľmi ťažké držať zvuk na strunovom nástroji dlhý čas bez zmeny tempa alebo dynamiky a to by mal byť jeden z testov na získanie diplomu.

Je tu ďalší problém, problém notácie glissanda. Nie je tu žiadna výška tónu, je to rýchlosť pohybu, a ak to chcete zmeniť, musíte to časovo zapísať

pomocou taktov, pretože inak hráči nevedia, ako majú glissando zahrať.

Napríklad ak hráte stúpajúce glissando na husliach, vznikne zrýchlenie, pokiaľ pohyb vášho prsta bude rovnomerný.

Je to ako geometrická postupnosť vzdialenosti. Ak potrebujete rovnomerný stúpajúci pohyb glissanda, potom hudobník musí spomaliť pohyb svojho prsta. Na konzervatóriu ho to neučia.

Takže tento rovnomerný pohyb nedosiahne ani s orchestrom. V každom prípade, západná notácia je priblížením, abstrakciou zvuku. Našťastie, pretože dáva interpretovi možnosť tvoriť…

z anglického originálu Morton Feldman And Iannis Xenakis In Conversation (edited by V. Gasseling and M. Nieuwenhuizen) preložila Slávka Kittová uverejnené so súhlasom: http://slavepianos.org

|33

.hudba_profil

MORTON FELDMAN VIZIONÁR HUDOBNÝCH BIOTOPOV

*

Moja hudba sa zdá byť niekedy mystická. Časť tejto záhady súvisí s faktom, že vnímavo čakám, a potom to, čo príde, privítam a prijmem… Pozri, sú dva typy ľudí: tí, ktorých zaujme iba to, čomu rozumejú a tí ktorí za každú cenu chcú nejakú záhadu, hádanku.

Tí prví sa nudia, keď nerozumejú a druhí sa nudia, keď rozumejú. Ja akceptujem lyriku, nevysvetlitelnosť.

Kúzla sa rodia práve pri tom čakaní…

34|

Môj učiteľ Stefan Wolpe bol marxista. Cítil, že moja hudba je príliš ezoterická. Mal štúdio na proletárskom mieste, na 14. ulici a 6. Avenue… Boli sme vtedy na druhom poschodí, pozerali sme na ulicu, keď povedal: “Čo povieš na toho človeka?” V tom momente prechádzal ulicou Jackson Pollock...

Feldman často nesúhlasil s názormi svojich učiteľov a rád s nimi debatoval o estetických otázkach v hudbe. Veľmi významné bolo pre Feldmana stretnutie v roku 1949, keď sa ako 23-ročný stretol s Johnom Cageom, americkým skladateľom s kľúčovým vplyvom na americkú hudbu päťdesiatych rokov, ktorý ho zoznámil s viacerými zaujímavými výtvarníkmi pôsobiacimi v New Yorku – Jacksonom Pollockom, Robertom Rauschenbergom, Markom Rothkom, Philipom Gustonom, Willem De Kooningom a ďalšími. „Nová maľba vo mne vyvolala veľkú, hmatateľnejšiu túžbu po novom zvukovom svete, tak ako nič predtým,“ povedal Feldman o myšlienkach, ktorými bol inšpirovaný stretnutiami s týmito výtvarnými umelcami. Feldman a Cage začali v hudbe experimentovať s myšlienkou náhody a indeterminizmu.

Moja učiteľka hry na klavír pochádza z Petrohradu a robila so mnou veľa Skriabinovej hudby. Štúdium som bral veľmi vážne a mal som dobrý „background“. Chodil som na všetky koncerty v New Yorku, ale až do roku 1950 som nepočul žiadnu súčasnú hudbu. John Cage a ja sme boli jediní, ktorí hľadali niečo iné: dobrých amerických skladateľov. Virgil Thompson, Aaron Copland a ostatní spolupracovali s Nadia Boulanger, a teda boli príliš ovplyvnení francúzskou atmosférou. Bol tu ešte Charles Ives a Carl Ruggles. No priekopníkom bol len Edgard Varèse...

V roku 1973 Univerzita štátu New York v Buffalo ponúkla Feldmanovi post Edgard Varèse Professor, kde pôsobil do konca života a vychoval mnohých žiakov ako Douglas Cohen, Barbara Monk, Bunita Marcus, Bobby Previte, Elliott Sharp, Bernadette Speach, Carl K. Swanholm, Nils Vigeland a iných.

Krátko pred svojou smrťou sa zosobášil so skladateľkou Barbarou Monk.

3. septembra 1987 Morton Feldman zomiera ako 61-ročný vo svojom dome v Buffalo.

Moje pianíno hrá Feldmana. Môžeš na ňom hrať čokoľvek, Chopina,

Schumanna, Mozarta, stále to bude Feldman… Morton Feldman bol priekopníkom aleatoriky a často vyžadoval od interpretov improvizáciu. Jeho diela sa dajú charakterizovať svojím agonickým pokojom, pomalým plynutím a často extrémnou dĺžkou (6 hodín) a to najmä jeho posledné kompozície. Feldman potvrdzuje, že vo všeobecnosti dejiny hudby sú dejinami jej konštrukcie: Tvorba hudby bola vždy spojená s rearanžovaním jednotlivých súčastí…

Metóda Arnolda Schönberga bola len ďalším organizačným procesom, ktorý sa adaptoval do starých foriem.

Jeho experimentovanie s netradičnými spôsobmi notácie, improvizáciou a timbrom ho doviedlo k charakteristickému štýlu, v ktorom zvýrazňoval izolované a zvyčajne tiché body alebo momenty zvuku. Feldmanova spolupráca s Johnom Cageom a avantgardnými americkými výtvarníkmi abstraktného expresionizmu, ktorí ho podľa jeho slov ovplyvnili viac ako ktorýkoľvek hudobník, mu pomohla vymeniť tradičnú hudobnú estetiku za menej usporiadanú, ale viac intuitívnu – „moment form“.

Jeho ranná tvorba z päťdesiatych rokov využíva grafickú notáciu, v ktorej sú

.hudba_rozhovor

r

36|

hráčom dané iba približné inštrukcie.

To sa napokon ukázalo pre Feldmana neuspokojivé, pretože to umožňovalo interpretom nekontrolovanú improvizáciu. Počas tohto obdobia experimentoval s rôznymi druhmi notácie, ktorá dávala hráčom isté množstvo slobody.

Jedným z experimentov bolo odstránenie rytmickej notácie. Tónové výšky boli dané, ale všetky ostatné hudobné parametre boli ponechané na hráčoch.

Druhý experiment pozostával z vytvárania sérií „ozvien“ z rovnakého zvukového zdroja. V praxi to vyzerá tak, že hráči majú rovnaký part, začnú naraz v jednom bode, a potom pokračujú svojím vlastným tempom. Teda sa začnú rozchádzať, pričom vznikajú „ozveny“. Tento prístup je použitý v Piece for Four Pianos (1957). Feldmanova tretia inovácia tohto obdobia bola variácia prvej, kde trvanie nôt je ponechané na hráčoch, ale v tomto prípade všetky ostatné elementy sú notované precízne (Last Pieces, 1959). Cornelius Cardew (anglický avantgardný skladateľ, spoluzakladateľ experimentálneho hudobného zoskupenia The Scratch Orchestra) sa o Feldmanovej hudbe vyjadril: „… Feldmanova hudba je pomalá a mäkká, čo sa na prvý pohľad môže zdať obmedzujúce. Ja sa na to radšej pozerám ako na úzke dvere (ako v príbehu o Alici v krajine zázrakov), ktorých rozmery sa sami prispôsobujú skôr, ako cez ne prejdeme do stavu bytia vyjadrenom Feldmanovou hudbou.

Ak chceme vnímať bohatosť a farebnosť, ktoré sú materiálom tejto hudby, musíme si zvyknúť na istú nejasnosť.

Iba keď prejdeme cez tieto úzke dvere a zvykneme si na jemné svetlo, uvedomíme si rozsah našej predstavivosti a značné rozdiely, ktoré odlišujú jednotlivé diela… Feldman vidí zvuky ako nekonečné ozveny, ktoré sa nikdy nestratia. Keď odchádzajú, alebo lepšie povedané mäkko (pretože mäkkosť je pôsobivá) ustupujú z uší, tak menia svoju rezonanciu.“ Cage povzbudil Feldmana k dôvere vo vlastné inštinkty, čo vyústilo k intuitívnym kompozíciám. Feldman nepraco-

val so systémom, ale tvoril od jedného momentu k druhému. Od jedného zvuku k druhému.

Moja hudba sa zdá byť niekedy mystická. Časť tejto záhady súvisí s faktom, že vnímavo čakám, a potom to, čo príde, privítam a prijmem…

Pozri, sú dva typy ľudí: tí, ktorých zaujme iba to, čomu rozumejú a tí ktorí za každú cenu chcú nejakú záhadu, hádanku. Tí prví sa nudia, keď nerozumejú a druhí sa nudia, keď rozumejú.

Ja akceptujem lyriku, nevysvetlitelnosť.

Kúzla sa rodia práve pri tom čakaní...

V dielach nazvaných Intermissions a Extensions položil základy svojej estetiky, ktorú Feldman definoval ako „vibrating stasis“. Snové, tajuplné nálady zvukovo vychádzajú z atonálnych majstrov druhej viedenskej školy – Schönberga, Berga a Weberna. Čo Feldman urobil, bolo spomalenie kroku udalostí v schönbergovskom svete. Schönberg bol predovšetkým nepokojný človek, ktorý sa vždy hnal za novou zvukovou kombináciou.

Feldman bol v tomto pokojný. Nechal každý akord povedať to, čo mal povedať. Nadýchol sa a potom sa posunul k ďalšiemu.

Jeho textúry sú neobvyklo skúpe. Jedna strana z Extensions 3 obsahuje 57 nôt v štyridsiatich taktoch, čo je menej ako dve noty za takt.

Vo vlastnom obmedzení k minimu materiálu, Feldman objavil expresívnu silu priestoru okolo nôt, kde zvuky oživujú toto obopínajúce ticho. Neskôr sa trvanie jeho kompozícií zväčšilo do takej miery, že jeho druhé sláčikové kvarteto môže trvať päť a pol hodiny. Rozmery týchto diel boli často príčinou pre kontroverzné ohlasy, ale vždy rád vysvetľoval dôvody dlhého trvania: Celá moja generácia bola posadnutá 20-25 minútovými skladbami. To bol náš čas. Všetci sme to vedeli, a aj to ako s tým narábať. Len čo opustíš 20 až 25 minút v jednočasťovej skladbe, nastanú rôzne problémy. Do jednej hodiny myslíš na formu, ale po hodine a pol je to škála. Forma je jednoduchá. Je to len rozdelenie vecí na diely.

No škála je iná záležitosť. Mal by si mať kontrolu nad skladbou a to vyžaduje vyšší druh koncentrácie. Predtým boli moje skladby ako objekty, teraz sú ako rozvíjajúce sa veci.

Už na začiatku svojej kariéry sa Feldman ustálil v komponovaní hudby, ktorá je charakteristická veľmi mäkkými zvukmi (jeho pokyny k prevedeniu jeho skladieb sú často: dynamika veľmi slabá, dynamika výnimočne nízka, ale počuteľná).

Skladba Intermission 6 (pre 1 alebo 2 klavíry, 1953), zohrala dôležitú úlohu aj v rámci vývoja európskej hudby 50-tych rokov. Feldman tu prvýkrát v histórii použil metódu, kde skladba pozostáva z viacerých samostatných zvukov alebo štruktúr, ktorých poradie určuje interpret a tým sa podieľa na konečnej podobe diela. Z toho vyplýva, že každé predvedenie môže byť iné nielen v interpretačnom zmysle, ale v konečnom dôsledku aj kompozičnom. Túto metódu o tri roky neskôr využil Stockhausen vo svojom Klavierstück XI (1956). Skladba pozostáva z 15 zvukových fragmentov obsahujúcich jednu notu až štvorzvuk, ktoré sú voľne rozmiestnené po jednostrannej partitúre klasickej veľkosti A4. Dielo je príkladom tzv. otvorenej formy, kde sa interpretovi dáva notový materiál v tomto prípade rozkúskovaný na fragmenty a finálne znenie skladby je na ňom. Feldman ku skladbe pripojil poznámku: Kompozícia sa začína akýmkoľvek zvukom a postupuje k inému. S minimálnym úderom drž každý zvuk, až kým bude takmer nepočuteľný. Ozdoby sa nehrajú príliš rýchlo.

Všetky zvuky majú byť hrané tak nežne, ako je to len možné. „Nie je to úžasné? Nie je to krásne?

Je to nádherné a on nevie ako to urobil...“ (John Cage) z anglických originálov vybral a preložil Fero Király uverejnené so súhlasom www.newyorker.com a www.cnvill.net

o

z

h

o

v

o

r

„Myslím, že je to dopredu prehraný boj. A v mojom veku ma to už ani nezaujíma.

Ekonomická sila a páky fungovali v histórii vždy najefektívnejšie. Ako sa s tým dá bojovať ? Nevidím nádej. Stačí si prepínať televízne kanály a človek vidí, že nemá šancu.

Ale, samozrejme, tak ako v predošlých režimoch to vôbec neznamená, že človek nemôže byť vnútorne vyrovnaný a slobodný.“

r

o

z

h

o

v

o

r

„Snažíme sa pokračovať s Jánom Boleslavom Kladivom a Petrom Zagarom na ďalšom balíku skladieb, ktoré by mali byť úplne iné ako tie posledné, ktoré sme pred rokom vydali. Ale sme opatrní, schádzame sa len občas a meníme miesta pobytu. Stravu si kontrolujeme.“

? František Király : Martin Burlas

Čo pre vás znamená písanie hudby?

Písanie hudby bolo pre mňa vždy do určitej miery terapiou – preto som v zásade „monotematický” vždy, keď ide o hudbu. Nemám rád napríklad rýchle a veselé skladby a nálady, nie preto, že by som nechápal, že tak niekto môže cítiť, ale preto, že nerozumiem, prečo by som mal tak cítiť ja. A tak sú moje skladby svedectvom brodenia sa v neradostných a sentimentálnych náladách a to mám rád.

Myslíte si, že aj Feldman bol „monotematický“?

V určitom zmysle áno, technicky. Ale práve tou sústredenosťou nakoniec dokázal povedať oveľa viac o bohatosti a komplexnosti sveta ako tí, ktorí sa o to snažia pomocou lacného kontrastu na pseudopobavenie imaginárneho cieľového poslucháča.

Keby nebolo terapeutického aspektu, bolo by niečo, čo by vás v tvorbe poháňalo?

Kedysi som pociťoval taký sebaklam, že hudba môže pomôcť zmeniť spoločnosť, okrem toho, že je príjemná (samozrejme, robil som ju aj preto, že to je príjemné a veľakrát aj zábavné…). A aj keď Zappu už nemám príliš rád, myslím, že jeho predsmrtná spoveď (o tom, ako sa mýlil, keď myslel, že hudbou zmení spoločnosť) je veľmi výstižná a úplne s ním súhlasím.

Aká je vaša „spotreba” hudby?

V podstate hudbu počúvam už len raz za pol roka, ak nerátam tú, ktorú občas vytváram. Za posledné roky vlastne len Silvestrova, nasadil latku veľmi vysoko a málokto ju prekonáva…, občas si pustím Bryarsovo Jesus´s blood never failed me yet.

Čo si myslíte o hudbe, ktorá vznikla u nás za posledné obdobie?

Veľmi príjemne ma oslovuje Lejavova a Milakovičova tvorba a je mi blízky aj prístup Lucie Papanetzovej. Miro Tóth vyzerá byť veľká nádej… To sú moji takpovediac obľúbenci. Ale treba podčiarknuť, že kopu mladších vôbec nepoznám – mám na koncertoch klaustrofobické pocity, a tak som prestal na ne chodiť, takže možno o kope dobrej hudby neviem.

Vaša tvorba pokrýva širokú škálu štýlov. Od čoho závisí rozhodnutie, čo bude to ďalšie? Písanie na objednávku?

Rozhodnutie vždy závisí od toho, čo má pre mňa terapeutický význam. Na objednávku sa mi paradoxne píše veľmi dobre, lebo vôbec nepíšem, takže potom keď príde ponuka, mám vždy možnosť použiť čerstvo nahromadený nevyužitý materiál, ktorý vo mne čakal niekde založený.

Čo zo svojej tvorby považujete za najvydarenejšie? Nehľadiac na to, za akým účelom to vzniklo.

38|

Asi dva posledné výbery mojich skladieb, na ktorých som si dal záležať, teda CD Koniec sezóny a Sotto voce. Myslím, že aj Kóma je dosť dobrá, ale možno ešte nemám odstup, bolo to len nedávno a realizácia bola zo strany SND vyslovene odsabotovaná (myslím, že nepreháňam), tak neviem ešte zaujať odfiltrované stanovisko.

|39

„Moje sny nepatria mne samému, tak neviem, čomu alebo komu patria.

Neviem ani, ako a prečo vznikajú.“

Čo sa stalo?

40|

Skrátim to asi takto: precízne pripravovaný titul, ktorý je v pláne dva roky a podrobne sa chystá so skvelým a nápomocným dramaturgom (pánom Zvarom, ktorému aj touto cestou opäť desiatykrát ďakujem), je mesiac pred premiérou v scénografických ateliéroch označený a zrušený vetou – „A vy neviete, že na to nie sú peniaze a že sa to nerobí?“ (Tušíte správne, dovtedy nám to nik neoznámil.) Zrazu sa asi štyristotisíckorunový rozpočet scvrkne na asi dvestotisícový a vtedajšia pani riaditeľka, ktorá sa dívala na tento zánik, sa začne hrať na záchrancu po tom, čo jej režisér a scénograf napíšu otvorený list, v ktorom žiadajú vysvetlenie.

Dva týždne pred premiérou sa dozvedáme, že polovica dohodnutých sólistov bude spievať v iných predstaveniach, a aj napriek tomu som bol šťastný, že som mohol mať takého interpreta, ako je pán Remenár alebo Stano Beňačka a ďalší, ale ten šok a neporiadok už nebolo možné necítiť pri núdzových riešeniach, ktoré nastali. Zo šiestich orchestrálnych skúšok sú asi tri, pretože tam vraj zrazu musí skúšať činohra (a po premiére sa od technikov dozvedáme, že sa tam neskúšalo, mohli sme tam byť). V tom čase si môže čitateľ bulváru a divák Smotánky zasnívať pri informáciách o tom, ako sa nejaké baletné predstavenie tvorí za tri či päť miliónov, už sa nepamätám na výšku sumy.

Podobný štedrejší rozpočet mala, myslím, Jakubiskova akiste vydarená verzia Suchoňa, boli to určite dôležitejšie tituly ako premiéra slovenskej opery po asi dvadsiatich rokoch, ak nerátame Benešových Hráčov (Juraj Beneš – The Players, 1994, pozn. redaktora). Na jednej z repríz sa objaví hráč, ktorý do ticha

pauzy vletí ako Mr. Bean, pretože zrejme nebol na skúškach… Ale nebudem pokračovať, skončím tým, že pán Zvara z opery odchádza, veľmi presne tušiac, kam sa divadlo uberá, a história mu dala za pravdu…

Spolupracovali ste na rôznych projektoch s množstvom ľudí…

Veľmi dobre sa mi robí s architektom Jankom Kodoňom a jeho synom, naposledy sme robili výtvarnú a hudobnú stránku spomienkového rituálu za obete masového vyvražďovania Židov na Slovensku počas fašistického štátu a hneď potom svetelno-hudobný kus v priestoroch františkánskeho kostola v Bratislave. A snažíme sa pokračovať s Jánom Boleslavom Kladivom a Petrom Zagarom na ďalšom balíku skladieb, ktoré by mali byť úplne iné ako tie posledné, ktoré sme pred rokom vydali. Ale sme opatrní, schádzame sa len občas a meníme miesta pobytu. Stravu si kontrolujeme.

Vaša skladba Záznam siedmeho dňa je na Slovensku dosť často hrávaná (VENI ensemble, Cluster). Jej náboj by sa dal prirovnať k Munchovmu obrazu Výkrik.

Prečo vznikla? Bola to tiež terapia spracovať udalosti z tohto obdobia (1993)? Áno, reagoval som na nástup atmosféry, ktorá vtedy zavládla vďaka mimoriadne nevkusnému a odpudzujúcemu správaniu sa vtedajšej mečiarovsko-slotovskoľuptákovskej vlády.

Keď počujete v súvislosti s vami pojmy avantgarda, alternatíva, čo cítite?

Beznádej. Je to zvláštne, ako v určitých profesiách (napr. v novinárskej práci)

alebo v článkoch hudobnej kritiky prevláda viera, že keď niečo onálepkujem, aj keď nesprávne, pomôže to pochopiť problematiku a lepšie ju zmapovať. Namiesto toho, aby pomohli hudbu lepšie analyzovať a priblížiť ľuďom, rozhodnú sa pre mylné delenia a nelogické zaraďovanie. Keď som pri rozhovoroch tvrdil, že sa snažím robiť obyčajnú, ale zaujímavú hudbu, ktorá by bola kvalitná a nenudila, nepovažovali to za názor hodný spomenutia. Ale kecy typu „alternatíva, underground, predstaviteľ, zástupca, minimalizmus“ akoby mali v ľuďoch vyvolať nejaké náhle vidiny a nadšenie. Vyvolávajú zmätok, znechutenie a trápnosť, okrem toho, že odvádzajú od podstaty problému a že zaraďujú veci, ktoré sú ťažšie definovateľné, k trápnym podvodom.

Ale tak to už desaťročia funguje v kultúrnej branži. Niekedy sa ani nečudujem, keď počujem, že to ľudí nezaujíma.

Ani mňa frázy nezaujímajú. A vadí mi to ešte pre jednu vec: v celom bývalom Československu vznikol pocit akéhosi povinného hlásenia sa k odboju proti komunizmu. Lenže sa zabúda na známe príslovie: „Nikdy sa nehádaj s idiotom, lebo sa môže stať, že si vás pomýlia“ a to sa veľakrát stalo. Komunistom sa tak podarilo skoro celú vtedajšiu neoficiálnu scénu stiahnuť o poschodie nadol, na svoju bahnistú úroveň.

Kto na to najviac doplatil, sú podľa mňa tzv. legendy undergroundu, ktoré sú dnes v podstate nudná a nezaujímavá zbierka grimás (pekne to pomenoval

Jan Urban, keď povedal, že mu bolo bytostne odporné všetko, čo Plastic People of… robili, a že horšie už bolo len správanie sa komunistov voči nim – to by som označil v skratke za presný názor) a ďalej sa to u nás prejavuje občasnými snahami politizovať kultúru, čo je v podstate pokračovanie v chápaní kultúry ako nejakej ideologickej kurvičky, ktorú treba použiť na burcovanie svojich politických nálad – to je skutočná katastrofa dnešnej kultúry a spoločnosti a je mi z toho na vracanie.

Žijeme v slobode?

Spoločensky určite nie, žijeme v istej variácii otrokárskeho systému, len obrazovka používa reverzný chod na rozdiel od Orwellovej obrazovky, z ktorej nás pozorovali. Teraz stačí pomocou nej urobiť z ľudí stádo v kóme. Individuálne môžeme žiť v slobode a platíme za to aj patričnú cenu, ako sa vždy platilo za najdrahší tovar.

Kričať alebo plakať?

Striedavo plakať a kričať. Niekedy súčasne. Najčastejšie byť rezignovane ticho, pretože mechanizmy sú nastavené tak, aby pohltili akýkoľvek hluk, resp. prekryje ho hluk väčší a bezvýznamnejší.

Bol nejaký rozdiel tvoriť a realizovať sa pred rokom 1989 a potom?

Nebol. Aspoň pre mňa. Aj vtedy, aj teraz to majú idioti rozparcelované veľmi pozorne. A aby som považoval za nejakú veľkú výhodu, že dnešní idioti sú trochu iní a majú iný vkus, to sa mi zdá málo. Ale že je väčšia sloboda vyjadriť svoj názor, to viem. Akurát ho

vyjadríme a nič sa nestane, lebo je to v dnešnej informatickej manipulácii zaradené ako bod L–Z 23 547/ods.%§… bla. Predtým by sa bol zrútil celý systém, keby niekto otvorene veci pomenoval. Akože sa aj zrútil.

Našťastie sa zrútil. Ako by sa podľa vás dalo dopomôcť k zrúteniu toho dnešného? Malo by to zmysel?

Myslím, že je to dopredu prehraný boj.

A v mojom veku ma to už ani nezaujíma. Ekonomická sila a páky fungovali v histórii vždy najefektívnejšie. Ako sa s tým dá bojovať? Nevidím nádej. Stačí si prepínať televízne kanály a človek vidí, že nemá šancu. Ale, samozrejme, tak ako v predošlých režimoch to vôbec neznamená, že človek nemôže byť vnútorne vyrovnaný a slobodný. Určite môže.

Čo sa deje s týmto svetom?

Tento svet je postavený na násilí a šťastie má každý, kto sa s ním v živote nestretne (alebo sa s ním stretne len okrajovo), preto si myslím, že nemá asi zmysel nad tým rozmýšľať, viedlo by to k samovraždám.

Je teda človek len obyčajný živočích, ktorý sa vďaka svojim „neobyčajným“ schopnostiam snaží podmaniť si a zotročiť všetko ostatné v rámci teórie o evolúcii, ktorá je o sile? Nič viac ani menej, len zviera s neurónovým programom na (možno) trochu vyššej úrovni?

Za čo všetko by mal dnešný človek niesť zodpovednosť?

Za všetko. Aj ju nesie, len o tom nevie.

Spravilo ľudstvo nejaký naozaj dôležitý pokrok od čias antickej civilizácie?

To si netrúfam tvrdiť, ale pokrok smerom k sebazničeniu vidíme napredovať každý deň.

Prečo je to tak? Existuje nejaké východisko?

Nedá sa s tým robiť nič. Dejiny to každodenne ukazovali a ukazujú. Sila a vulgárnosť má navrch. Škoda.

Kedy sa podľa vás stáva z bytosti človek?

Netrúfam si odpovedať. Možno vo chvíli, keď si začne uvedomovať svoju existenciu. Teda začne trpieť.

Aký vzťah máte k ostaným (nehudobným) druhom umenia?

Veľmi ich potrebujem, bez filmov alebo fotografií a výtvarného umenia by som ťažko vyžil. Sledujem ich viac ako hudbu, ale to sa mi asi len zdá. Helnwein alebo Rauch, to sú veľké správy o súčasnom svete.

|41 Viem, že tým popriem svoju vieru, ale zdá sa mi to väčšinou tak… Vďaka Bohu za všetky výnimky. A dúfam, že nemám pravdu, ak si to myslím.

.komiks

Čo čítate?

Všetko od Houellebecqa. Zrejme len preto, že som lenivý čítať a tak málo poznám.

Nutkanie a zdržanlivosť?

Nutkanie a zdržanlivosť sú nerozlučne späté so všetkým. Teda aj s percepciou hudby, ako aj s jej vznikom. Konkrétne zdržanlivosť voči pulzujúcim allegrám, scherzám a prestám… a nutkanie s tým konečne prestať. Navždy.

Čomu patria vaše myšlienky?

Ak mám odpovedať pár slovami, tak ženám. Ale aj deťom.

Môžete povedať aj viac.

Nemôžem.

A sny?

Moje sny nepatria mne samému, tak neviem, čomu alebo komu patria.

Neviem ani, ako a prečo vznikajú.

Boh? Dúfam že existuje, čiastočne v to verím a zároveň dúfam, že má aspoň nejaké právomoci.

Nádej?

To je veľmi ťažká otázka. Budem nad ňou rozmýšľať.

42|

Martin Burlas (1955, Bratislava) je slovenský hudobný skladateľ a interpret. Stál pri zrode invenčných hudobných zoskupení – Maťkovia (Mathews, 1982 – 1986), Ospalý pohyb (Sleepy motion, 1988 – 1996), Vitebsk Broken (1992 – 1994), CSUDAI-BURLAS a mnohých ďalších. Popri komponovaní vážnej hudby inklinuje k netradičným elektroakustickým a computerovým formám. K jeho ostatným kompozíciám patria Family Pictures for clarinet, cello and piano (2009) alebo Last breeze for four guitars and four fans (2010).

|43

44|

|45

46|

|47

.poviedka

***

Juraj Briškár (1964, Košice) je v slovenskej literatúre známy ako autor sentencií Mlčanie (1994) a Chôdza v oriente (1998), ktoré svojou koncíznou, paradoxnou a ľahko absurdnou formou narúšajú zaužívaný spôsob videnia a myslenia.

Podobný spôsob videnia je vlastný aj jeho štúdiám a esejam o literatúre vydaným pod názvom Elementárne situácie v literatúre (2005). V týchto dňoch dokončuje svoj prvý prozaický rukopis — Návrat k nezrozumiteľnosti.

48|

Spočiatku máločo nasvedčovalo tomu, že sa odohráva niečo dôležité. Ani ja sám som čosi také nepredpokladal.

V zabudnutých bočných uliciach akoby však bolo odrazu takmer nemožné nepýtať sa, čo to všetko je. Uprostred veľkého cudzieho mesta sa svet zdá byť vyzývavo rozporuplný: je obyčajný a súčasne čímsi výnimočný, jednoduchý a zároveň mnohotvárny až bizarný.

Stretávam tu ľudí, rovnakých ako doma, no nerozumiem im viac ako vtákom alebo včelám. Pokým neprevravia, sú to tie isté postavy ako inokedy, keď sa však jeden druhému prihovárajú, robia to tak nezvyčajne ťahavo, akoby volali z brehu na breh, obracajú sa jeden na druhého slovami, ktorých význam mi stále uniká. Najprv som mal obavy, či je správne vycestovať tak ďaleko, do krajiny, ktorej reč, napriek tomu, že tak trochu ovládam dva svetové jazyky, mi veľa nehovorí.

Ale teraz, keď po večeroch míňam zaparkované autá, stĺpy verejného osvetlenia, smetné nádoby a ploty akýchsi rodinných domov, sa s úľavou presviedčam o tom, že pobyt v cudzine dokáže pôsobiť takmer tak prirodzene ako návrat domov a každodenný pohyb v neznámom prostredí vie zmeniť pohľad na to, čo sa predtým nezdalo byť dôležité.

Nadchýnajú ma celkom obyčajné veci: vysoké okná, plátenné rohožky, mosadzné kľučky na dverách, stoličky a stoly, kvetináče a ďalšie z množstva predmetov sa zdajú byť rovnaké ako inokedy, no zároveň iné, čímsi zvláštne. Základné predpoklady ľudskej situácie predo mnou defilujú v podobe množstva banálnych jednotlivostí, sú univerzálne a zároveň veľmi prosté. Aj ľudia, ktorí prechádzajú popri mne tak blízko, že ak by som chcel, mohol by som sa ich dotknúť, a ktorým pritom vôbec nerozumiem, mi pripadajú odrazu vďaka tomuto odstupu dôstojnejší, zdajú sa byť vzdialení a výnimoční ako postavy na starých maľbách, pritom oni sami v tej chvíli očividne neprežívajú niečo osobité. Oblečení rovnako ako moji dlhoroční susedia a známi pôsobia v prostredí obytných domov a dlhých ulíc prirodzene a ani ich správanie sa veľmi nelíši od toho, ktoré dôverne poznám: cestujú do práce, nakupujú, zdvorilo zdravia jeden druhého, zamyslene pofajčievajú, postávajúc na autobusových zastávkach.

Kráčajúc ako človek, ktorý sa nemá kam náhliť, voľne, z kroka na krok, nechávam sa počas svojich dlhých prechádzok viesť nielen nezvyčajnou hviezdicovitou geometriou mesta, ale aj jeho podvečerným pokojom, prvými zažínajúcimi sa svetlami v domoch, podmanivou samozrejmosťou života navôkol. Mám dostatok času venovať pozornosť sochám, pamätným tabuliam, bohato zdobeným priečeliam budov, ale aj nazerať do rozsvietených okien. V takých chvíľach ma neprekvapujú ani tak výjavy v nich, ale skôr povznášajúci pocit kontaktu s čímsi výnimočným, aký vo mne tie jednoduché scény dokážu vyvolať. Hodiny na polici, hrnčeky, zdobené poháre, drevom obložené skrinky v drobnej kuchynke, hlavne však niekoľko dekorácií v hrubých rámoch na stene, to všetko na mňa pôsobí vznešene a zároveň nenápadne, dôverne a milo. Ako človek, ktorý o chvíľu odíde nadlho kamsi preč, aj ja hľadím na tie rozvážne zoskupenia predmetov za sklom po celé dlhé minúty takmer bez pohnutia, sústredene, s mlčanlivým očakávaním, akoby to neboli fragmenty bežného kuchynského zariadenia, obyčajné taniere, hrnce a poháre, ale obrazy vzdialených a zároveň dôverne známych dejov vyzdvihnuté nahor, dobre osvetlené a vystavené vo vitríne. Navyše, na rozdiel od podobnej expozície v múzeu má pohľad na ne osobité čaro, lebo je zrejmé, že pre kohosi neznámeho, kto nie je v miestnosti a koho pravdepodobne nikdy nespoznám, predstavuje týchto zopár vecí ozajstný domov, uprostred nich ako v malej nedocenenej zbierke podrobností sa odvíja jeho každodenný život. Už onedlho možno vstúpi do miestnosti a vezme do ruky jednu z porcelánových šálok, ktoré stoja vyrovnané na polici, alebo siahne po ťažkej smaltovanej panvici s drevenou rukoväťou, ktorá visí na stene.

Banálne výjavy v rozsvietených oknách vo mne svojou odovzdanosťou po večeroch vyvolávajú zmes sentimentálnej ľútosti a slávnostného očarenia zároveň možno aj preto, lebo na ne obyčajne hľadím zdola, z nastupujúceho šera chladnej ulice nezriedka poznačenej kvapkami dažďa. Nedramatická samozrejmosť toho, čo tak dobre osvetlené sledujem za sklom, ma láka, a súčasne aj trochu znepokojuje.

***

50|

V čase, keď som sa ešte len chystal na cestu, mnohí sa pozastavovali nad tým, že odchádzam pracovať do krajiny, ktorej jazyk nepoznám, a hoci som o tom nehovoril, aj ja sám som mal chvíľami pochybnosti. Ale po tieto šťastné dni, keď prechádzam pozdĺž dlhých radov starých obytných blokov, chvíľu po popraskanom asfalte na chodníku, vzápätí nato po poloprázdnej ceste, odrazu jasne vidím, ako veľmi som sa vo svojich pôvodných obavách mýlil. S prekvapením zisťujem, že moje nové položenie sa od toho, na ktoré som bol po celé roky zvyknutý, vlastne nelíši.

Obklopený ľuďmi hovoriacimi pre mňa nezrozumiteľným jazykom nepociťujem väčšiu osamelosť ako vo svojom rodnom meste. S rastúcim potešením sa presviedčam o tom, aké podmanivé je stať sa takto otvorene a do dôsledkov kdesi cudzincom, vzdialiť sa ľuďom i veciam, Zistil som, že ľudská reč je dráždivo podmanivá. Zatiaľ čo slová a vety napísané na výstražných tabuliach alebo načmárané len tak po stenách sa obracajú na byť medzi nimi úplne sám, vnímať ich prítomnosť s pocitom ozajstného zau- mňa takmer prosebne, mlčky naliehavo ako na jednotlivého človeka a dovoľujú mi jatia a očarenia zároveň, objavovať vô- vytvoriť medzi sebou a prečítanou správou určitý odstup, pred zvukom nahlas vykol seba stopy očividného súladu toho, rieknutých slov, navyše popretkávaných smiechom, kašľom alebo krátkymi vzlykmi, čo sa deje bez prestania, na stále no- rovnako ako pred vŕzganím gumených podrážok, volaním pouličných predavačov alebo náhlou zmenou počasia akoby na uliciach nebolo úniku. Hlasitá ľudská vrava vých miestach. Koľko radosti nesie so sebou pravidelné potulovanie sa v ne- vráža do stien a predmetov ľahostajne a ľahkomyseľne, bez rozmyslu, v silných, známych uličkách, priznanie nemožnos- no prchavých poryvoch, inokedy pôsobí miernejšie, hladivo ako vánok, aby vzápätí dokázala udrieť do tváre plnou silou, ostro a bezohľadne. Ak sa jej aj niekedy poti do dôsledkov pochopiť to, čo vôkol seba vidím, postavenie nezámerného, kúšam vyhnúť, dostihne ma za rohom, vo vedľajšej ulici. Spätá s kosťami, zubami no sústredeného pozorovateľa, ktorý, a slinami konkrétnych úst dokáže poskytovať podobné uspokojenie ako sýte jedlo alebo dotyky. Plná rozmanitých poryvov, výšok a hĺbok, tajomného sykotu a chrapretože ho nikto doma nečaká, nie je potu, ktorým vedomie poslucháčov zväčša ochotne pripisuje význam, postupne povo svojom čudáckom počínaní rušený a môže kráčať po chodníkoch zamys- hlcuje ich zmysly a vôľu, v dôsledku čoho počas rozhovoru začínajú ako steblá tráv vo vetre jemným, sotva postrehnuteľným spôsobom tancovať: najprv mraštia lene, no neužitočne, našľapujúc z nohy tvár, prekvapene dvíhajú obočie, a vzápätí nato aj hlavu, reagujú rukami a nohana nohu.

Keďže tu takmer nikomu nerozu- mi, kývajú sa rytmicky zboka na bok, pohadzujúc vlasmi, dokonca celým telom. miem, rozhovory ľudí môžem vnímať Z tohto pohľadu je vlastne moja nová situácia priaznivá. Nerozumieť slovám, ktoré, dvíhajúc ukazovák vysoko nad hlavu, uvážlivo sa striedajúc, akoby stáli ako hudbu, sled pestrých zvukových kompozícií, zreteľných, no iba do- na javisku, adresujú jedna druhej dve staršie dámy v pletených klobúkoch postáčasných, prchavo pôsobiacich podne- vajúce pred vchodom do samoobsluhy, alebo tomu, čo tak veselo, hvízdavo na seba tov, upokojujúco rytmický tok foriem. pokrikujú deti rozbaľujúce balíček keksov, bolo pre mňa síce trochu nezvyčajné, Útržky dialógov okoloidúcich ma ne- no iba v prvej chvíli. Netrvalo dlho, kým som si uvedomil, že nechápať význam rozptyľujú, zliate do spletí rozmani- všetkých tých zámerne artikulovaných a opakujúcich sa zvukov značí príležitosť pozorovať dianie vôkol mňa inak ako doteraz, byť mu nablízku, a zostávať pritom tých tónov na pozadí pouličného ruchu diskrétne v ústraní, objavovať bohatosť vizuálnej stránky pouličných konverzácií, pripomínajú vzdialené hvízdanie vetra ich obradný charakter, a to tým viac, že nemusím ustúpiť kamsi nabok, ale stále zov korunách stromov, inokedy zastretý hlas exotických hudobných nástrojov. stávam obklopený ľuďmi. Značí to spoznávať prchavosť, fyzickú ohraničenosť prebiehajúcich rozhovorov, vďaka ktorým aj dlhé a veľmi živé slovné výmeny napokon neznamenajú viac ako mierny vánok, ktorý ich na ulici sprevádza, chápavý úsmev alebo prosté gesto rukou na záver.

Ako to býva pri stretnutí s hudobným dielom, keď sa poslucháč napriek úsiliu s pribúdajúcimi podnetmi dozvedá stále menej a jeho neistota rastie, zároveň s tým však získava viac priestoru pre vlastné úvahy, aj počas mojich nenáhlivých prechádzok týmto veľkým mestom rastúci počet nápisov a náhodne vypočutých dialógov, ktorým som v ňom vystavený, iba znásobuje môj údiv. Možnože niekto pozná význam všetkých tých slov svietiacich do tmy na vývesných štítoch a informačných tabuliach, povievajúcich spolu s vlajkami, dlhými ženskými vlasmi a záclonami v povetrí, no ja to nie som. A tento novoobjavený pocit stratenosti nie je nepríjemný, naopak, má osobité čaro. Uvoľnený, takmer bezcieľny pohyb pozdĺž dlhého radu budov ponúka dojmy veľmi podobné tým, aké má divák z paluby výletnej lode.

Akoby práve takéto otvorené priznanie si vlastného nevedenia malo byť tou najvýznamnejšou informáciou, ktorú sa tu pomaly, no plynulo postupujúc medzi dvoma brehmi domov, vôbec môžem dozvedieť, správou, ktorá na mňa v tomto meste dolieha zo všetkých strán. Skutočnosť, že sa jej nebránim, ba dokonca, chvíľami sa smejúc z vlastnej bezmocnosti, v nej nachádzam potešenie, mi dovoľuje odpútať sa od môjho doterajšieho chápania vecí rovnako ako od toho zdanlivo neutíchajúceho diania vôkol mňa, zostávať mu na dosah, no nezúčastňovať sa na ňom a len ho sledovať ako perpetuálny film. Pocit povznášajúcej nezrozumiteľnosti, ktorý ma v spleti pestrých uličiek sprevádza, kamkoľvek sa pohnem, mi ako striedme, neoslňujúce svetlo dovoľuje ocitnúť sa vo svojom vzťahu k všetkým tým neznámym ľuďom, budovám a veciam opäť na začiatku, keď ich úlohy nie sú ešte s určitosťou rozlíšené, ale voľne splývajú a prelínajú sa.

Keďže sa moja myseľ už nemusí, ba dokonca ani nemôže sústreďovať na to, čo sa vôkol mňa zámerne komunikuje, a rozhovory započuté kdesi nad kávou tak nemajú z môjho pohľadu väčšiu váhu ako príjemný, oslobodzujúco ľahký, pritom sotva badateľný cinkot lyžičiek, ktorý ich sprevádza, môžem vnímať okolie inak, omnoho prirodzenejšie ako zvyčajne a cítiť sa vďaka tomu po dlhých rokoch pobytu medzi ľuďmi, v tomto rušnom, príjemne cudzom meste plnom neznámych, chvíľami tklivo, inokedy zas drsne znejúcich hlasov konečne na tom pravom mieste.

A tak chodím ulicami hore-dolu, načúvam slovám ako úderom zvonu vysoko na veži, ale aj tikaniu neznámeho druhu ných mechanizmov a motorov áut prechádzajúcich od vzdialených dlhých pasáží hmyzu vychádzajúcemu odkiaľsi z trá- k hrmotnému, priam výhražnému hluku blížiaceho sa vozidla, tak hneď vzápätí vy, piskľavému škripotu bŕzd a vzdia- môžem vychutnávať krátke, no presne umiestnené party vŕzgajúcich dverí, ktolenému hvízdaniu vlakov. Pocity, kto- rým k dokonalosti chýba azda iba to, aby ich niekto doladil, hlasité prejavy údiré sa pritom vo mne vynárajú, akoby vu, zvučný smiech, ale aj rytmické klopkanie dámskych opätkov po keramických som odkiaľsi poznal. Pozorne vnímajúc dlaždiciach, vzdialené výkriky a zvolania aj občasné zarinčania skla alebo nárazy všetky tie zvuky sa pomaly, s pôžitkom ťažkých predmetov na zem, ktoré prichádzajú nečakane, no pri spätnom pohľade prepletám medzi domami, autami, stĺp- sa zvyčajne ukáže, že veľmi presne práve po chvíľach dlhého ticha. Disharmonický mi verejného osvetlenia a chodcami hluk spaľovacích motorov predstavuje sled množstva skrytých explózií, vyznieva ako hosť na ozdravnom pobyte, ktorý bublavo, nahnevane až zlostne. Tento dramatický efekt sa ešte zvýrazňuje v streľpočas prvej prechádzky po kúpeľnom be motocyklov bez tlmičov výfukov. V porovnaní s tým pôsobí zvuková produkcia parku radostne priznáva svoj doteraj- elektromotorov, istým spôsobom vrcholiaca v hravom cinkaní električiek evokujúší omyl, aby mohol o to viac vychutnať com vianočný čas, omnoho pokojnejšie. znovunájdenú dôležitosť spevu vtákov, Myslím, že význam toho zdanlivo nesúrodého pouličného ruchu zostáva nedošumu lístia v miernom vánku alebo hoci cenený nie preto, že by nedával o sebe dostatočne vedieť, práve naopak: uplýva aj osviežujúceho zurčania vody dopa- nepovšimnute, aj keď je ho stále počuť, nehovorí sa o ňom, hoci zaznieva doslova dajúcej v dlhom oblúku do fontány len všade. V atmosfére toho všeobecného, no zároveň diskrétne nevýrazného súladu tak, z estetických dôvodov. hlasov jednotlivých vecí, ktorý začína kdesi v zložitom štrkotaní kľúčov, pokračuje krátkym a jasným zacenganím porcelánu, aby vyústil do vzdialeného trúbenia klaksónu, je niečo vážne a hravé zároveň, čosi takmer výsmešne tajomné. Pri pozornejšom vnímaní sa drobné udalosti, ku ktorým sa viažu jednotlivé zvuky, javia ako relatívne uzavreté podujatia, neokázalé slávnosti, ktoré sa odohrávajú síce na očiach verejnosti, avšak bez toho, aby stratili svoj súkromný charakter. Stačí si

napríklad všimnúť, s akým výrazným zacvendžaním kovového zvonca zaveseného Zdá sa, že jedným z hlavných objavov môjho doterajšieho pobytu je prekva- nad dverami vstupujú jeden za druhým do vysvietenej predajne jej zákazníci, a ich pujúca súhra množstva osobitých zvu- mlčanlivý pohyb medzi regálmi zavŕšený po chvíli zakúpením mydla alebo šampónu nadobúda nečakanú dôležitosť. Na čosi také by som dokázal hľadieť celé hodiny. kov, ktoré sa na uliciach vôkol mňa mäkko prelínajú a dopĺňajú. Na poza- Naozaj nevšedným zážitkom sa pre mňa stala prednedávnom jazda v jednom dí vyrovnaného chodu ťažkých staveb- z miestnych trolejbusov. Hneď po nastúpení do vozidla ma príjemne prekvapil sled krátkych zvonivých tónov, ktoré sa šírili vo vnútri. Ich výška, ako som vzápätí zistil, sa menila v závislosti od rýchlosti: čím viac vodič stláčal plynový pedál k zemi, tým boli vyššie. Cítil som sa byť zvláštne poctený, akoby som sa s pokrčeným cestovným lístkom v ruke nečakane a nepripravene ocitol na akomsi reprezentatívnom spoločenskom podujatí spojenom s vystúpením neznámeho koncertného virtuóza v čase môjho príchodu už plne zaujatého hrou na tom veľkom, čudnom, navyše pohybujúcom sa hudobnom nástroji. Tento sviatočný dojem sa ešte zvýšil, keď som si všimol, že sedadlá v prednej časti sú obsadené skupinou mlčky načúvajúcich, slávnostne oblečených cestujúcich s veľkou kyticou kvetov.

***

|51

***

52|

Počas mojich prechádzok som už viackrát mal tú česť navštíviť budovu miestnej železničnej stanice. Moju pozornosť na takomto mieste obyčajne okamžite upútali najmä cestujúci ovešaní batožinou, bezradne postávajúci v staničnej hale, všetci tí stratenci na nástupištiach, ale aj predavači posedávajúci po celé dni v tých istých novinových stánkoch a búdkach s občerstvením alebo taxikári potulujúci sa unudene pomedzi vrabce a holuby. Počas mojich pobytov v priľahlom železničnom bufete a reštaurácii ma zas okúzlila ženská časť ich personálu. Myslím, že čašníčky majú na takýchto miestach akýsi neurčitý pôvab vznosných, pevných, no zároveň jemných liatinových konštrukcií, pôsobia na mňa očarujúco, a to aj vtedy, ak nie sú veľmi pekné. Nielen preto, že vystupujú na pozadí trblietavých farieb alkoholu.

Keďže ich klientelu tvoria prevažne muži, zdajú sa byť v tomto kontexte vzácne, akoby boli z nejakého dôvodu poslednými ženami. Ich rola je pritom archetypálna, prichádzajú a odchádzajú pravidelne ako vlaky, preto, aby zákazníkov napojili a nasýtili. Toto priam materské postavenie čašníčok sa ešte zvýrazňuje vďaka osobitostiam ich ženského tela fyzicky uspôsobeného na to, aby niekoho udržalo pri živote a poskytlo ochranu a útočisko tým, ktorí sa ešte len majú narogeometrických línií ošúchaných jedálenských pultov, stolov a stoličiek bez čalúnediť. Hostia, a to najmä počas neskorých nočných hodín, vyzerajú tiež dosť bez- nia. Po hodinách strávených popíjaním v ich dosahu, ale aj následným, celkom nezáradne, opustene ako ľudia, ktorí z ne- merným postávaním na nástupištiach a potulovaním sa po priestrannej hale pritom jakých príčin nevedia, kam inam ísť. čoraz viac dospievam k presvedčeniu, že charakter každého mesta možno vlastne veľmi presne určiť už zo samotnej podoby železničnej stanice. A tak ticho spomínam Ukrývajúc sa pred nepriazňou počasia na stanici, pôsobia o to zraniteľnejšie, na tie, ktoré som už v minulosti navštívil: niektoré na mňa pôsobili vecne, prakticky, iné útulne, no neupravene, ďalšie svedčili o neprimeraných ambíciách, preplnené že majú pri sebe kufre.

V tomto prístupe k občerstvova- opadávajúcou štukovou výzdobou pripomínali skôr zabudnuté operné budovy alebo staré svadobné torty ako funkčné verejné stavby. Zdá sa mi lákavá predstava cím službám akoby sa ohlasovalo moje dávne presvedčenie, že personál ta- putovať po vzdialených krajinách, prechádzať z miesta na miesto, písať reportáže, cestopisy a neopúšťať pritom priestory staničných hál. kýchto zariadení sa o svojich hostí postará jednoducho preto, že tí sú hlad- Takýto záujem o otázky dopravy je možno ovplyvnený aj tým, že ako školák som sa jedného dňa zúčastnil na nakrúcaní celovečerného filmu. Scéna sa odohrávala ní a smädní. Svoje pobyty v budove na železničnej stanici. Spolu so spolužiakmi sme boli uvoľnení z vyučovania, aby sme miestnej železničnej stanice možno aj predstavovali deti, ktoré vyprevádzajú pracovníkov odchádzajúcich v rámci družobv mene tejto spomienky neprakticky predlžujem. Keďže nikam necestujem, nej výpomoci budovať metalurgický kombinát kdesi na Sibíri. Budovatelia sa v ten deň vykláňali z okien vagónov a my, s pionierskymi šatkami okolo krku, sme k nim nechávam veľkomyseľne odísť najprv vybiehali pomedzi rady ďalších komparzistov s kuframi a podávali sme im červejeden vlak, potom druhý… Ako to býva u námorníkov počas dlhých plavieb, né karafiáty zapožičané štábom na tento účel v neďalekom kvetinárstve. Signálom bol nástup dychového orchestra, ktorý začal hrať vzápätí po tom, ako dozneli sloaj môj pohľad na dovtedy samozrejmo vá rečníka: „Odchádzate do ďalekých, ale predsa blízkych krajov!“ Možno bol na pôsobiace telesné proporcie čašníčok sa pritom s pribúdajúcim časom mení. príčine prílišný záujem dirigenta o kameru, od ktorej napriek naliehavým výzvam režiséra akosi nevedel odtrhnúť oči, možno nedostatočne koordinované pohyby jedZdá sa mi, že jednou z hlavných úloh ného z protagonistov, ktorého podnapitosť neunikla ani mne, možno niečo iné, no tých vzácnych žien, pohybujúcich sa scénu opakovali mnohokrát, stále dokola. Vlaková súprava aj s budovateľmi v okv tesnej blízkosti koľajísk, je vyvolávať v utrmácaných cestujúcich ilúziu sta- nách vagónov sa strácala v diaľke, a vzápätí sa vracala, karafiáty šli z ruky do ruky, bilného a pohodlného domova. Myslím, vozili sa sem a tam, vädli, lámali sa a postupne skracovali, ale mne to neprekážalo, lebo ja som za ten čas nadobudol k niektorým z cestujúcich nečakane blízky vzťah. že ich zaoblená mäkkosť osobitne vyniká práve na takýchto miestach, S každým ďalším opakovaním scény bolo naše lúčenie o čosi vrúcnejšie. „Zbohom!“ v prostredí neútulne zariadených inte- obracal som sa na komparzistu s fúzami, ktorému som podával kvet už asi piatykrát, riérov, na pozadí stroho pravidelných „Neopúšťajte nás! Čo poviem doma?“ volal som vtedy iniciatívne do hluku dychovky a hvízdania rušňa, pričom som nezabúdal z celej sily mávať rukou.

V spôsobe, akým sa príbuzní a známi odprevádzajú na staniciach, vidím aj dnes čosi špecificky ľudské: vážne a komické zároveň, čo ma núti sa k takýmto výjavom vracať. Opakovane sa pritom presviedčam, že správanie sa ľudí na nástupištiach je pri istej miere sústredenia nečakane mnohoznačné, ich rituály pôsobia prekvapujúco dôstojne a súčasne groteskne. Najčastejšie si všímam, aké je odprevádzanie pre obe strany vyčerpávajúce, a to najmä vtedy, keď vlak z nejakého dôvodu neodchádza na čas. Rozhovor vtedy viazne, aby sa o to intenzívnejšie rozprúdil vo chvíli, keď zahvízda výpravca. Práve to je okamih, na ktorý podľa všetkého obe strany tak trpezlivo čakali. Odrazu si majú toľko toho čo povedať: náhlivo vyslovujú posledné pokyny a pozdravy, mávajú, gestikulujú. Napadá mi niekedy, či by som nemal cho-

dievať na tunajšiu stanicu pravidelnejšie a lúčiť sa tam s tými, ktorých nik nevyprevádza, kývať im, ako to celkom prirodzene robia deti, keď okolo nich prechádza vlak, prípadne poskytovať túto službu cestujúcim profesionálne. Veď ktorý z nich by si nezaslúžil kyticu kvetov?

*** Dnes som v staničnom parku sledoval skupinu robotníkov dláždiacich chodník. V odovzdanosti, s akou kľačali v špine a prachu pri obrubníku na plstenej podložke, ktorá potvrdzovala, že sa tak nedeje prvýkrát, nevšímavo obchádzaní okoloidúcimi, bolo čosi samozrejmé a súčasne ťažko vysvetliteľne tragické, čo mi nedovoľovalo len tak odvrátiť tvár. Rozmýšľal som, aká hudobná skladba by sa k ich povolaniu hodila najlepšie a ktorá zas k vrátnikom pozorujúcim okolie spoza obedárov zo svojich útulných, vyhriatych presklených búdok, aké konkrétne hudobné nástroje by mali doprevádzať činnosť predavačov novín, žrebov alebo cestovných lístkov, či občerstvenia, všetkých tých, ktorí, verní svojej úlohe, deň za dňom po celé roky trávia dlhé hodiny kdesi za pultmi, po kútoch pasáží, podchodov, staničných hál, obklopení čokoládami, obloženými žemľami, bravčovými klobásami zaliatymi červeným svetlom, časopismi s krížovkami, balíčkami keksov, pivovými fľašami, písacími potrebami a celkom nepochopiteľne hrebeňmi.

Myslím, že práve tie najobyčajnejšie ľudské činnosti sú hodné toho, aby ich sprevádzala symfonická hudba. Už dlho si všímam chodcov na tunajších uliciach alebo zákazníkov v obchodoch, sledujúc ich drobnú mimiku, keď chvatne hľadajú mince v peňaženke počas platenia pri pokladni, čím nájdenie vhodného platidla skôr odďaľujú.

Svoju ochotu nezdržiavať ostatných manifestujú, tak trochu heroicky, vlastnou neobratnosťou. Čím sú ich prsty rýchlejšie, tým viac sa mi zdá, že kdesi v pozadí počujem hrať klavír. Pripomína to drobné etudy tých, ktorí prichádzajú neskoro na svoje miesta počas hudobného predstavenia. Ich prianie stať sa na čas neviditeľnými sa dá čítať z tváre svedčiacej o miernom napätí. Stojac v otvorených dverách, odzadu zaliati svetlom, akoby spolu s vŕzganím dverí nechtiac spustili sólo na trúbku. Bezradne sa rozhliadajú po tmavej sále plnej mlčky sediacich ľudí, vzápätí sa prikrčia, zovrú pery a sústredene kráčajú smerom k najbližšiemu voľnému sedadlu v úsilí čo najskôr splynúť s ostatným obecenstvom. Ešte dlho po tom, ako si sadnú na svoje miesta, dýchajú trocha zrýchlene, sústredení viac na vzrušenie z nechcenej pozornosti, ktorej sa im dostalo, ako na to, čo sa práve odohráva na scéne.

Ruch v obchodoch a na uliciach sledujem s odstupom, akoby v sprievode hudby, vidím v ňom dlhý, nepretržitý dokumentárny film. Všímam si, aké neprimerane veľké sústredenie sa rozhostí na tvárach ľudí, keď zahryznú do párku s horčicou alebo náhlivo lížu topiacu sa zmrzlinu. Vďaka ich mierne privretým viečkam sa mi v takých chvíľach zdá, že počujem niekde v pozadí zvuk saxofónu alebo priečnej flauty.

Zaujíma ma, s akou milou grimasou a žvatlavo sa prihovárajú deťom v kočíkoch a ako zanietene sa vzápätí v dlhom, gradujúcom, zložito komponovanom výstupe dokážu pre čosi rozhorčiť. Uvažoval som dokonca, či by nebolo vhodné túto záľubu profesionalizovať, pokúsiť sa vytvoriť úplný register, akýsi herbár ľudských emócií a pováh, prípadne zbierku pouličných zvukových nahrávok spojenú s príslušnou fotografickou dokumentáciou, ktorú by bolo možné neskôr analyzovať alebo povedzme založiť odborný časopis, ktorý by sa venoval výlučne pozorovaniu ľudí v ich prirodzenom prostredí. V duchu už vidím pred sebou tie titulky: „Stanujeme v dolnorakúskych mestách“ alebo „Obyvatelia Štokholmu na jar“.

|53

.rozhovor

NEV

? Ján Gavura : Juraj Briškár

Tvoja pripravovaná próza sa volá Návrat k nezrozumiteľnosti. Odkiaľ sa vraciaš? Z krajiny zrozumiteľnosti?

Vlastne áno.

Ako funguje zrozumiteľnosť? Ľudia si môžu rozumieť aj bez slov.

Zrozumiteľnosť chápem ako určitý refrénovitý príznak, akúsi harmonickú vlastnosť vecí, ktorú v nich objavuje ľudská myseľ. Porozumieť niečomu značí rozoznať, čo sa v tom opakuje.

Ak je dlho tma a potom sa konečne ukáže svetlo, máme, prirodzene, tendenciu nazývať to ráno, nech už sa deje čokoľvek. Takáto monotónnosť vnímaného sveta poskytuje nám, zúčastneným, nemalé uspokojenie a to, samozrejme, nie je málo. Myslím, že ľudia sa vo väčšine prípadov vyhýbajú konfrontácii s niečím novým, takým situáciám, v ktorých by museli uznať, že čomusi nerozumejú. Neradi blúdia, radšej sa mýlia, ako by mali pociťovať neistotu. Azda preto bývajú galérie také tiché, prázdne a obchodné centrá zas plné. To, čo ma čoraz viac zaujíma, je nezrozumiteľnosť aj tých najobyčajnejších vecí, banálnych situácií. Zatiaľ čo ambícia pochopiť javy vôkol mňa ma núti ich ohraničiť, uzavrieť a zastaviť, nerozumieť zvoneniu električiek alebo točitým schodom mi pripadá krásne už v tom, aký obdivuhodne pestrý, otvorený je priestor, ktorý tak vzniká. Je to ako vyjsť po dlhom čase z miestnosti

a zistiť, že v skutočnosti obývam veľký, svetlý svet s dobrým výhľadom.

Zrozumiteľnosť nás zaujíma, pretože je nevyhnutným predpokladom inej dôležitej interakcie — komunikácie.

Veci sa nám prihovárajú. To sa však nedá povedať opačne; ak sa aj človek prihovára veciam, robí to zasa len kvôli sebe. Prirodzeným partnerom komunikácie človeka je iný človek (prípadne zhováranie sa so sebou samým). V tvojom pozorovaní sveta hrajú významnú úlohu veci, nie osoby. Tento prístup vzbudzuje otázky. Myslím si, že sa za ním skrýva nedôvera v človeka, možno presvedčenie, že človeku nemožno rozumieť.

Veci, podobne ako texty či iné znaky, sa nehýbu, iba nevzrušene presýpajú, prevaľujú, niet v nich života. Sú vlastne súborom povrchov, rovín, ktoré sa, ak si ich predstavíme všetky spolu, tiahnu kamsi do diaľky. Svet vecí dovoľuje osamieť, má pre mňa tento univerzálny, príjemne púštny charakter.

Na druhej strane — pre toho, kto sa na ne ako rozprávkový pocestný dostatočne dlho zahľadí, môžu byť aj veľmi ľudské. Myslím, že vďaka svojej nehybnosti predstavujú, či už sú to príborové lyžice, stoličky alebo stoly, viac: vidím v nich drobné pomníky, malé, no prepracované skulptúry, ktoré vyjadrujú čosi, čo odoláva času s trpezlivosťou nevšímavo obchádzaných sôch umiestnených nie na námestiach, ale kdesi

EDIEŤ

„Myslím, že slovo neviem je azda to najdôležitejšie.

Možno preto, že je také otvorené, obrátené k novému, do budúcnosti.“

v sporo osvetlených predsieňach bytov. Viem si preto predstaviť položiť veniec hoci aj k páru kožených čižiem alebo pivovej fľaši. Predmety môžu byť z tohto pohľadu rovnako dojímavé ako fotografie ľudí, ktorí s chuťou čosi jedia.

Je jazyk pomôckou alebo prekážkou zrozumiteľnosti? V čom bude iný jazyk umeleckého diela od bežného dorozumievacieho jazyka?

Jazyk je iste veľmi výrazným potvrdením úsilia svetu porozumieť podobne ako veľké dlhodobo budované mesto poskytuje už nielen útočisko ako skromný prístrešok niekde v horách, ale vytvára priestor, v ktorom sa dá prežiť celý život.

U každého spisovateľa sa dá odčítať čosi, čo pre seba nazývam antropológia — vykreslenie človeka, osobná definícia človeka. Rozumový živočích či bytosť rozpoltená medzi duchovné a telesné… Niekedy sa podľa tejto antropológie dali opisovať celé umelecké smery a -izmy. U teba je táto antropológia vzácne nejasná, čo sa dá vysvetliť tým, že je utajená alebo pre teba nehrá dôležitú úlohu. Opýtam sa teda priamo — ako vnímaš človeka?

jekt, prejav osobitej kultúry, dlhodobého úsilia budovať v organizme, ktorý sa neustále mení, obnovuje, trúsi do okolia, čosi trvalé. Ľudské telá sú plné slanej vody, premýšľať, robiť si plány do budúcnosti je podobne nestále ako plaviť sa kamsi na vlnách. More, zaujaté čímsi, čo si našu účasť vôbec nevyžaduje, nevie o lodiach.

Ktoré tri…, vlastne, ktoré je podľa teba najdôležitejšie slovo v krajine, ktorej jazyku sa nedá porozumieť?

Prečo?

Myslím, že slovo „neviem“ je azda to najdôležitejšie. Možno preto, že je také otvorené, obrátené k novému, do budúcnosti. Priznať čosi podobné znamená podstúpiť určitú obetu, objaviť v sebe prázdno. Je to veľmi omladzujúce, otvorené, priam bezstarostne nevedieť. S vekom pribúdajú vôkol ľudí veci, hromadia sa v predsieňach, v obývacích izbách ako odpovede, ktorým chýbajú otázky. Povedal by som, že nevedieť má vtedy cenu zlata, lebo dovoľuje vrátiť sa na začiatok, keď je všetko možné.

Pýtaš sa priamo, pokúsim sa teda odpovedať rovnako. Konkrétny človek mi pripadá ako obdivuhodný, ambiciózny, no pomerne iluzívny až utopický pro|55

.fotografia_rozhovor

„Fotografia je pre mňa explicitnou formou, ktorou viem najpresnejšie vyjadriť to, čo chcem. Z mnohých reakcií viem, že divákov moje veci oslovujú. Údajne je za nimi niečo, čo ich napĺňa.“

56|

|57

Study in Green #2 2003

Theatre #5 2010

? Richard Kitta : Ruud van Empel Nepatríš k agentom United Colors of Benetton, a predsa sú portréty, ktoré robíš, podobného „odpsychologizovaného” rangu. Sú tvojou exkluzívnou témou?

Nie, zaoberám sa aj inými témami ako portrét, napríklad v sérii Souvenir z roku 2008. Každý portrét „vyrábam” sám, skladám ho z viacerých odfotených modelov. Vytvorenie novej tváre je pre mňa omnoho zaujímavejšie ako fotenie živej. Ľudia, ktorých zobrazujem, sú pre mňa symbolom, ich osobnosť nie je pre mňa dôležitá.

Prečo nanovo skladáš realitu, ktorú sám atomizuješ?

Photoshop poskytuje strašne veľa riešení. Používam nástroje, ktorými spájam fotorealistický obraz a vlastnú imaginatívnosť, čo je pre mňa to najvzrušujúcejšie. No musím povedať, že zničím veľa obrazov, kým dospejem k výslednému, s ktorým som ako-tak spokojný. Urobím tak nechtiac vždy niekoľko verzií, ktoré mi potom slúžia ako podklad. Finálna vec je teda kompozíciou viacerých nevydarených obrazov.

58|

„Farba je pre mňa veľmi dôležitá.

Mám rád jasnú žiarivú farebnosť, ktorá vie dodať obrazu silu.„

… detská hra?

Je niečo, nad čím sa ako autor trápiš?

Po niekoľkých rokoch študovania softvéru môže nastúpiť detská hra. A zdá sa byť efektívna, lebo neraz presahuje aj samotné technické možnosti.

Nie, umenie mi prináša radosť.

Je preexponovaná farebnosť detských tváričiek súčasne protirasistickým gestom?

Umelci, ktorých spomínaš, sú jedni z mojich najobľúbenejších. Jednoducho preto, že narábali s témou, ktorá ma fascinuje. Zdá sa, že patria minulosti, no téma ako humanizmus alebo v ich prípade niečo naozaj odzbrojujúce a podmanivé, plné psychologického napätia je univerzálne a veľmi inšpiratívne. Možno aj práve preto, že tieto atribúty sú dnešnému umeniu akosi cudzie, sú pre mňa podnetné.

Farba je pre mňa veľmi dôležitá.

Mám rád jasnú žiarivú farebnosť, ktorá vie dodať obrazu silu. Technická časť mojej práce je výlučne technická.

Nesnažím sa len ukázať, čo dnes dokáže softvér, pretože technika cut&paste, ktorú najčastejšie používam, je na to príliš jednoduchá. Ale zaujíma ma viac ako maľba. Čo sa týka idey rasizmu…, základom mojich prác sa od roku 2003 stala jednoducho krása a nevinnosť. Chcel som ich iba ukázať, čiže rozdiel medzi čiernou a bielou je pre mňa v podstate nepodstatný.

V istom interview glorifikuješ umelcov ako Dix, Munch alebo Disfarmer…

|59

Brothers & Sisters #2 2010

60|

„V maľbe by som toľko obrazov nebol schopný vytvoriť, najmä ak by som ich robil realisticky.

A fotografiu mám rád, hoci vždy, keď spravím snímku, väčšinou nevystihuje to, čo chcem povedať – preto tie postprodukčné korekcie.“

|61

Dawn #3 2008

Áno, dokonca používaš dnes už historický cibachrome…

Cibachrome je fotografický proces, ktorý je osvedčený a má 50-ročnú tradíciu.

Používam ho preto, lebo moje práce si tak môžu zachovať stálu farebnosť, čo je pre mňa veľmi dôležité. O ďalších 50 rokov budú vyzerať tak, akoby som ich urobil iba pred chvíľou.

Ako vnímaš vzťah formy a obsahu?

Práca s formou je niečo úžasné. Keby som nepoužíval softvér, maľoval by som. Ale na to treba viac času a nápadov je veľa… V maľbe by som toľko obrazov nebol schopný vytvoriť, najmä ak by som ich robil realisticky. A fotografiu mám rád, hoci vždy, keď spravím snímku, väčšinou nevystihuje to, čo chcem povedať – preto tie postprodukčné korekcie. Napriek tomu, že je to relatívne pracné, je to pre mňa ideálny prístup.

Intenzívne vystavuješ vo svetových galériách. Neobávaš sa, že pod takýmto tlakom stratíš čoskoro paru?

Príliš nad tým nerozmýšľam. To, že vystavujem po celom svete, je pre mňa hlavne príležitosťou sledovať rozličné reakcie na moje diela. Dodáva mi to

z anglického originálu preložil Richard Kitta

62| World #13 2006

Study in Green #1 2003

energiu aj nové myšlienky, s ktorými potom spätne narábam.

Je obraz niečím, čo zakrýva absurditu života, totálnu prázdnotu?

Fotografia je pre mňa explicitnou formou, ktorou viem najpresnejšie vyjadriť to, čo chcem. Z mnohých reakcií viem, že divákov moje veci oslovujú. Údajne je za nimi niečo, čo ich napĺňa. Neviem, či majú pocit prázdnoty…

Ruud van Empel (1958, Breda, Holandsko) je fotograf – alchymista, permanentne spochybňujúci tvár reality. Je zastúpený vo svetových galériách a zbierkach, okrem mnohých autorských fotobookov (Photoworks, 2009) ho nájdete aj v antológiách súčasnej progresívnej fotografie (Beyond Photography / Photography & Imagination, 2008). Žije v Amsterdame.

|63

.multimédiá_rozhovor

TOMÁŠ MAKARA V KULTÚRNEJ KÓME ? Ivana Kohlhammer : Tomáš Makara

Hociktorý z tvojich lightboxov zo série We are here to change the world (2006) postavených na vizuáloch propagačnej tlače jehovistov by sa dobre vynímal v obývačke plnej štrikovaných dečiek a sošiek anjelikov. Čo hovoria tieto absurdné koláže o dobrom vkuse a vznešených sloganoch?

Nenazeral by som na sériu We are here to change the world v prvom rade cez prizmu vkusu. Určite je pravda, že vizuál jehovistickej propagandy má silné tendencie líškať sa vkusu prijímateľa.

Hlavný koncept diela skôr reflektuje manipulatívne praktiky tohto konkrétneho náboženského spoločenstva.

Kombinácia naakumulovaných koláží jehovistických vizuálov a agitačných sloganov ako We are here to change the world alebo You can change the world skôr ironicky podčiarkuje ich absurdnosť a jednoznačný manipulatívny charakter. Či už na konkrétnom príklade jehovistov, alebo odkazujúc na totalitárne zriadenia či politické praktiky.

Dnes tieto tendencie preberá hlavne mediálny sektor, čím je fenomén manipulácie masy stále aktuálny.

Má sa umelec snažiť aspoň trochu pozdvihnúť všeobecný vkus alebo je zábavnejším variantom rezignované poukázanie na jeho absenciu?

64|

Netrúfam si hovoriť, čo má umelec robiť a čo nie. Je na každého úsudku a rozhodnutiu, čo robiť chce a čo nie.

Na súčasnom umení je fascinujúce z môjho pohľadu práve to, že nie sú nastavené žiadne mantinely. Spektrum je tak oveľa širšie. Mňa najviac baví hľadať nevyšliapané chodníčky, kedže

v dnešnej dobe sa vraví, že už bolo všetko urobené a vymyslené. Pre mňa je preto veľmi zaujímavé skúmať a hľadať spôsoby, ako umenie posúvať ďalej.

Som o tom presvedčený, že už akt poukázania na nejaký problém je sám osebe gestom, ktoré sa snaží niečo zmeniť.

V slideshow Heal the world (2007) spájaš dobové obrázky Hitlerjugend s hudobným doprovodom skladby Michaela Jacksona do mrazivej ukážky zákerne nežnej tváre ideológie. Zisťujem, že nie je vôbec ťažké podľahnúť víziám o mieri a láske. Vnímaš takéto propagandistické nánosy make-upu ešte aj dnes? Ako je možné zviditeľniť to, čo je pod nimi?

Ako som už vyššie spomínal, propaganda je prítomná aj dnes možno v latentnejšej podobe ako v minulosti, čo je o to rozhodne nebezpečnejšie. Ľudia najmä na Slovensku ju majú stále v hlavách po vyše 40 rokoch izolácie od zvyšku sveta. Bohužiaľ, ani po 21 rokoch od nežnej revolúcie sa nám to nedarí meniť. Ak sa len pozrieš na niektorých hlavných predstaviteľov našich vlád a hlavne tej, ktorá tu donedávna vládla.

Hrubí, veľkí hromotĺci, ktorí namiesto diskusie uprednostňujú búchanie päsťou po stole. Toto je náš prototyp vodcu, ku ktorému ešte stále vzhliadame.

Tesne pred voľbami som mal možnosť vidieť na druhom kanáli verejnoprávnej televízie odhalenie toľko diskutovanej sochy Svätopluka. Ak by som si nastavil farby na televízii na nulové hodnoty, nevidel by som žiadny rozdiel od zjazdu NSDAP počas tretej ríše. Médiá majú neuveriteľnú moc. Čo sa v nich objaví, je zaručene pravda. To je veľmi nebezpečné. Jeden zo spôsobov, ako sa tomu brániť, je byť stále zvedavý, mať štipku kritického myslenia a nebáť sa vyjadriť svoj názor.

|65

Myslíš, že aj umenie tvoriace pre určitú ideológiu môže byť svojím spôsobom kvalitné alebo sa týmto stáva už len slaboduchou prostitútkou?

Nemám na to jednoznačnú odpoveď.

Skúsim to obrátiť a trošku zjednodušiť.

Michelangelova Sixtínska kaplnka bola objednávkou cirkvi. Cirkev zamestnávala umelcov a využívala ich služby aj na to, aby jednoduchým a didaktickým spôsobom manipulovala svoje ovečky. Dnes tieto diela obdivujeme.

V práci Táto výstava sa mi veľmi páčila (2009) si skúmal návštevné knihy galérií a negatívne reakcie v nich.

Aká bola najdrastickejšia reakcia na tvoje dielo?

V tomto prípade je to trošku zložitejšie. Ak by som mal pravdu povedať, reakcia zo strany širokej alebo laickej verejnosti neprišla žiadna, ktorá by stála za zmienku. Pre slovenskú verejnosť je to, bohužiaľ, stále typické.

Verím, že som pár návštevníkov pekne naštval, keďže nedostali to, na čo sú v galériách zvyknutí. Predpokladám, že sa buď hanbia vyjadriť svoj názor, alebo si to maximálne odnesie pani kustódka. Verejnosť na Slovensku je stále v mode off. V kultúrnej kóme.

66|

„Bohužiaľ, stretávam sa s názormi, že umelci sú naozaj skôr darmožráči, ktorí vycuciavajú napríklad štátne granty.“

Si „tradičný“ typ umelca, ktorého najnovšie vnímame ako nespútaného bohéma s promiskuitným životným štýlom a kladným vzťahom k alkoholu?

Vnímajú podľa teba ľudia súčasných umelcov ako podivínov a darmožráčov?

V diele Painter (2007) si do troch nič netušiacich slovenských domácností implantoval krajinku, maľbu neúspešného ašpiranta na štúdium umenia A. Hitlera.

Aké boli ich reakcie na tento obraz?

A aké na vernisáži?

Myslím, že to tradičné vnímanie umelca, ako ho opisuješ, nie je práve najnovšie.

Bohužiaľ, stretávam sa s názormi, že umelci sú naozaj skôr darmožráči, ktorí vycuciavajú napríklad štátne granty. Je to aj smutný pozostatok z minulosti, kde má spoločnosť úplne iné hodnoty ako nejaké budovanie kultúrneho dedičstva, ktoré vzniká v súčasnej dobe. Pevne verím, že nástupom ďalšej generácie sa pomer vzťahu verejnosť a súčasné umenie trošku vyrovná.

Jedným z mojich hlavných zámerov bolo podrobiť dielo A. Hitlera analýze zo strany obyčajnej východoslovenskej rodiny. Bez toho, aby vedeli niečo o tom obraze alebo jeho autorovi. Chcel som predísť predsudkom. Od umenia sa všeobecne očakáva, že bude krásne, že bude povznášať ducha, že má robiť tento svet lepším a krajším. Niečo podobné deklarovala aj politika neúspešného výtvarníka, dnes najväčšieho zločinca, ktorý to poňal veľmi krivým a deštruktívnym spôsobom. Dielo bolo hodnotené často aj vo vzťahu k modernému umeniu (o súčasnom nepadlo ani slovo), kde vyšlo jednoznačne s plusovými bodmi. Najlepšie je pozrieť si video a urobiť si vlastný názor. Čo sa týka samotnej vernisáže, pán riaditeľ mal trošku problém spomenúť autora toho obrazu. Reakcie dvoch rodín boli viacmenej veľmi pozitívne. Tretí silne veriaci starší pár mal s tým trošku problém, ale nakoniec sme si to vysvetlili.

Čo tvoj vzťah ku kuriozitám? Je aj naša politická scéna takou kuriozitkou?

Kuriozity sú pre mňa, samozrejme, zaujímavé, pretože ponúkajú väčšinou veľký kopec inšpirácie. Jednou takou kuriozitou bol donedávna aj jeden koaličný politik, ktorý nás preslávil za hranicami.

Jeho xenofóbne vyjadrenia v 21. storočí na adresu našich južných susedov sa stali inšpiračným zdrojom pre dielo Museum (2008), ktoré sme vytvorili v rámci umeleckej skupiny Kassaboys.

Skupinu Kassaboys som založil v roku 2006 spolu s výtvarníkmi Radovanom Čerevkom a Petrom Vrábeľom.

„Jedným z mojich hlavných zámerov bolo podrobiť dielo A. Hitlera analýze zo strany obyčajnej východoslovenskej rodiny. Bez toho, aby vedeli niečo o tom obraze alebo jeho autorovi.“

Čo teda visí u teba doma na stene? Je to slovenská klasika – krajina farebne ladiaca s interiérom, decentne ozvláštnená srnou či jeleňom?

Napríklad aj originálny filmový plagát k filmu Terminátor z roku 1984. Keby som mal viac finančných prostriedkov, boli by to obrazy Lucie Dovičákovej.

Tomáš Makara (1982, Košice) koherentný produkt košickej Fakulty umení.

Výrazný propagátor krajšej a lepšej minulosti a budúcnosti tohto sveta. Jeden z posledných členov Kassa Boys.

|67

.poviedka

68|

Nemám rád pozérky. Ale ona ma zasiahla. Musel som zastať a prizrieť sa jej. Akoby bola v úkroku, pravá noha smelo vysunutá dopredu, ľavá ostávala s naučenou samozrejmosťou vzadu. Pravú ruku držala pred sebou, takmer sa dotýkala skla výkladu, prsty roztvorené ako krásny kvet. Ľavačku mala trochu za sebou, akoby ňou neustále upokojovala hravého psíka. Hlava pekne dozadu, slabý úsmev, oči privreté od nudy alebo rozkoše. Ktovie? Celé to bolo poriadne umelé, ale ja nie som obyčajný muž.

Bola krásna. Vídaval som ju skoro každý deň, niekedy aj dva, trikrát za deň. Samozrejme, že striedala pózy podľa nálady. Keď som sa niekedy hnal okolo (som človek, ktorý je vždy v zhone) a doprial si iba rýchly pohľad, zdalo sa mi, že mi máva a pozýva ma z chladu ulice do tepla. Z iných stretnutí si ju zasa pamätám s výrazom unavenej, skľúčenej odovzdanosti, ktorú si hlupáci radi pletú so ženskosťou.

Začal som si všímať jej oblečenie. Pochopiteľne, mala vkus. Vlastne to bola jej práca. Nebolo v nej však nič asexuálne, afektovane meravé ako na tých neumelo oživených vešiakoch, ktoré vystavujú v dusných butikových priestoroch podfarbených odporne sladkou hudbou. Nie, bola celkom iná. Nebola na svete iba preto, aby predvádzala štýl, súčasnú módu. Bola nad tým, bola za tým. Šaty boli v porovnaní s jej krásou iba čímsi okrajovým. Vyzerala by dobre aj zabalená do starých novín.

Opovrhovala šatami, každý deň ich odhadzovala, aby ich vymenila za iné. Jej krása cez tie šaty žiarila…, i keď to boli naozaj nádherné šaty. Bola jeseň. Nosievala vtedy plášte sýtej červenohnedej farby, oranžové a zelené sukne či hrubé nohavicové kostýmy farby páleného okru. Bola jar. Prišli na rad sukničky v tropických farbách, biele kalikové blúzky, ale aj honosné blankytne modré a zelené šaty. Áno, všímal som si jej šaty, pretože ona sama sa na ne dívala zrakom veľkých portrétistov osemnásteho storočia, videla tie prebohaté možnosti látok, rozumela jemnému riasneniu i nuansám záhybov a lemov. Jej telo sa vlnivými zmenami póz prispôsobovalo osobitným požiadavkám každej z tých kreácií, úžasná ladnosť línií jej dokonalého tela bola jemným protipólom čudesným variáciám šiat.

Musím sa ovládať. Nudím vás svojím lyrizmom. Dni prichádzali a odchádzali.

Jeden deň som ju videl, iný zasa nie, kým nasledujúci azda aj dvakrát. Otázka, či ju uvidím, sa nebadane stávala pravidelnou súčasťou môjho života. A kým som si to stačil uvedomiť, táto súčasť sa zmenila na podstatu. Zazriem ju dnes? Bude mať tento deň zmysel? Pozrie sa na mňa? Máme nejakú spoločnú budúcnosť…, získam niekedy dosť odvahy, aby som sa k nej priblížil? Odvaha! Čo v tejto chvíli znamenajú všetky moje milióny, ako mi pomôže skúsenosť získaná v troch spustošených manželstvách? Miloval som ju… a chcel som ju vlastniť. Vychádzalo mi z toho, že ak ju chcem mať, musím si ju kúpiť.

Niečo vám o sebe poviem. Som boháč. Hádam len desať obyvateľov Londýna má viac peňazí než ja. Možno ich bude len päť či šesť. Záleží na tom? Som bohatý a zarábam cez telefón. Na Vianoce budem mať štyridsaťpäť. Bol som trikrát ženatý, jednotlivé manželstvá trvali v chronologickom poradí osem, päť rokov a dva roky.

Ostatné tri roky ženatý nie som, ale ani nečinný. Štyridsaťštyriročný muž nemá čas na prestávky. Žijem v neustálom zhone. Každý výstrek spermií zo semenníkov, či odkiaľ to prichádza, o niečo zmenšuje dávku života, ktorú mám ešte vyhradenú.

Nemám čas na analýzy, na vŕtanie sa v pokrútených vzťahoch, v nevyslovených obvineniach a v tichej obrane. Netúžim po ženách, ktoré majú nutkanie rozprávať po dokončenej súloži. Chcem len pokojne ležať, zmierený a očistený. Potom si navliecť ponožky, obuť topánky, učesať sa a vykročiť za obchodmi. Dávam prednosť tichým ženám, ktoré si potešenie vychutnávajú so zdanlivou ľahostajnosťou. Celý deň počúvam okolo seba hlasy, v telefóne, pri obede, na pracovných stretnutiach.

Rozhodne ich už nepotrebujem v posteli. Opakujem, nie som jednoduchý človek a toto nie je jednoduchý svet. V tomto ohľade sú prosté a azda aj ľahko splniteľné aspoň moje požiadavky. Mám záľubu v rozkoši, ktorú neznižujú výkriky a erdžania duše.

Presnejšie povedané, tak to bolo predtým… predtým, než som sa do nej zamiloval, kým ma prepadla tá chorobná radosť z úplného sebazničenia pre niečo zdanlivo nezmyselné. Čo sa mám však ja, na Vianoce štyridsaťpäťročný človek, starať o nejaký zmysel? Často som chodil okolo jej obchodu a pozeral som na ňu. Na začiatku mi stačil len letmý pohľad a už som sa zasa ponáhľal na stretnutie s obchodným

70|

partnerom alebo s milenkou… Nedokážem si vyvolať chvíľu, keď som si uvedomil, že som zamilovaný. Už som opísal, ako sa súčasť môjho života stala jeho podstatou. Ten prechod sa podobal splývaniu oranžovej a červenej farby v dúhe. Predtým som bol mužom, ktorý sa náhli okolo výkladu a bezstarostne doň nazrie. Potom som už bol zamilovaný do… jednoducho, bol som zamilovaný. Tiahlo sa to niekoľko mesiacov. Začal som sa zdržiavať pred výkladom. Ostatné… tie ostatné ženy v ňom boli pre mňa vzduch. Moja Helen mohla stáť kdekoľvek, aj tak som si ju našiel prvým pohľadom. Všetky ostatné vyzerali len ako banálne figuríny (ach, láska moja) nehodné úcty. V jemnom náboji jej krásy boli samotné zárodky života. Ladný tvar jej obočia, precízna línia nosa, úsmev, oči privreté nudou či pôžitkom (ako som to mohol vedieť?). Veľmi dlho ma uspokojoval len ten pohľad cez sklo, k šťastiu mi stačilo byť pár metrov od nej. V pobláznení som jej písal listy, vážne, dal som sa aj na to, a dodnes ich mám pri sebe. Nazýval som ju Helen („Drahá Helen, daj mi znamenie. Viem, že vieš…” a tak ďalej). Čoskoro som ju však už miloval naplno a túžil som ju mať, vlastniť ju, vstrebať, spapkať ju. Chcel som ju držať v náručí, mať ju v posteli, sníval som o tom, ako ma pozve do svojho roztvoreného lona. Nebudem mať pokoja, kým sa nedostanem medzi jej biele stehná, kým sa jazykom nenabažím jej pier. Vedel som, že čoskoro budem musieť vojsť do obchodu a kúpiť si ju.

Aké jednoduché, už vás počujem. Ste bohatý človek. Môžete si kúpiť aj celý obchod. Alebo celú ulicu. teľom, prakticky impotentný pri svojich milenkách, ani obchodnými schopnosťami Pochopiteľne, že som si mohol tú ulicu som sa nemohol chváliť. Musel som si vybrať a vybral som si pondelok. Bol október, kúpiť… a k nej mnoho ďalších. Ale po- jemne, no vytrvalo mrholilo. Šoférovi som dal v ten deň voľno, k obchodu som sa viem vám, toto pre mňa nebola obyčaj- odviezol sám. Mám teraz otrocky napĺňať hlúpe konvencie a opísať ten pôvodný doná obchodná záležitosť. Tu nešlo o to mov svojej nežnej Helen? Prečo by som to robil? Bola to proste veľká predajňa, obzískať ďalší priestor na rozvoj podnika- chod, obchodný dom, ktorý sa veľmi solídne a výhradne venoval predaju dámskych teľských aktivít. V obchode prichádza- šiat a módnych doplnkov k nim. Boli tam pohyblivé schody, v ovzduší sa vznášala te s ponukou a nesiete riziko. V tomto nedýchateľná nuda. To by stačilo. Mal som plán. Vošiel som dnu. prípade som však nemohol riskovať ne- Čo všetko som musel pri tomto rozhovore podstúpiť, kým som svoju drahú zdar, pretože som chcel Helen, potre- mohol držať v náručí? Bolo toho málo a bolo to rýchle. Oslovil som predavačku. boval som svoju Helen. Kdesi hlboko Poradila sa s ďalšou. Privolali tretiu, tá poslala štvrtú po piatu, ktorá sa vyšvihla vo mne sa ozýval strach, že ma táto na miesto zástupkyne vedúcej pre oblasť aranžovania výkladu. Zhrčili sa okolo mňa zúfalá potreba prezradí. Nebol som si ako zvedavé decká, cítili moje bohatstvo a moc, nie však moju neistotu. Upozornil istý, či si pri tomto obchodnom roko- som ich, že moje prianie je trochu nezvyčajné, a ony len prestupovali z nohy na nohu vaní dokážem zachovať chladnú hla- a vyhýbali sa môjmu pohľadu. Vysvetlil som to tým piatim ženám stručne a jasne. vu. Ak cenu príliš nadsadím, predavač- Chcem kúpiť jeden z tých kabátov vo výklade. Je to pre manželku, povedal som, ka bude chcieť vedieť prečo. Keď je to a vybral som k nemu aj vhodné topánky a šál. Manželka má narodeniny, oznámil také cenné pre mňa, tak si z toho iste som. Chcem aj figurínu (och, moja Helen), na ktorej je odev vystavený, aby vynikli vyvodí (je predsa tiež obchodníčkou), všetky jeho prednosti. Zveril som sa im s prípravou malého narodeninového prekvaže musí mať hodnotu aj pre niekoho penia. Manželka otvorí dvere spálne, kam ju vlákam pod akousi bežnou domáckou iného. Helen bola už v obchode niekoľ- zámienkou, a tam bude stáť…, viete si to predstaviť? Vytvoril som im tú situáciu ko mesiacov. Neustále som sa trýznil pre očami. Lepšie som sa im prizrel. Dostal som ich. Žili v napätí narodeninového prekvapenia. Usmievali sa, pozerali jedna na druhú. Odvážili sa mi aj pozrieť do očí. predstavou, že ju odnesú a zničia.

Vedel som, že musím konať rýchlo, To je manžel! Každá z nich sa stala pre tú chvíľu mojou ženou. Samozrejme, okrem toho som bol ochotný zaplatiť za to všetko čosi navyše…, ale nie, zástupkyňa vea bál som sa.

Vybral som si pondelok, keď je v kaž- dúcej o tom nechcela nič počuť. Prosím, prijmite to ako darček od nášho obchodu. dom obchode mŕtvo. Rozmýšľal som aj Odviedla ma k výkladu a ja som ju nasledoval s červenou hmlou pred očami. Z dlaní o sobote, to je zas rušný deň, ale potom mi kvapkal pot. Výrečnosť ma opustila, jazyk sa mi prilepil na zuby, zmohol som sa som si povedal, že radšej tichý deň… len na chabý pohyb rukou smerom k Helen. „Tamtú,” zašepkal som. či predsa len rušný…, rozhodnutia sa Predtým som bol človekom, ktorý sa náhlieva okolo obchodu, bezstarostne odrážali jedno v druhom ako proti sebe doň nazerá…, a stal sa zo mňa zamilovaný muž, ktorý zviera v náručí svoju láspostavené zrkadlá. Stálo ma to mnoho ku a v daždi ju nesie k čakajúcemu autu. Samozrejme, v obchode mi ponúkli, že mi hodín spánku, bol som hrubý voči pria- šaty zabalia zvlášť, aby sa nepokrčili. Avšak ukážte mi muža, ktorý by sa premával so svojou nahou milou po daždivých októbrových uliciach. Opojený radosťou, niesol som Helen cez ulicu. A ako sa ku privinula – pevne sa chytila chlopní môjho saka ako opičie mláďa. Maličká moja! Nežne som ju uložil na zadné sedadlo a rovnako jemne odviezol domov.

le sústrediť. Po špičkách som vošiel do spálne, kde driemala. V spánku sa jej črty uvoľnili do výrazu úžasnej jemnosti a chápavosti. Pery mala pootvorené. Kľakol som si k nej a pobozkal ju. Vrátil som sa do knižnice a sadol si ku kozubu s pohárom portského v ruke. Rozmýšľal som o živote, o svojich manželstvách, o nedávnom zúfalstve. Akoby bola celá tá nešťastná minulosť nevyhnutnou podmienkou krásnej prítomnosti. Teraz som mal Helen. Spala v mojej posteli, v mojom dome. Nikto iný ma nezaujímal. Bola moja.

Odbila desiata a ja som sa vkradol do spálne. Veľmi potichu, no vedel som, že sa zobudila. Dodnes ma dojíma spomienka na to, že sme sa nezačali hneď milovať. Nie, iba sme ležali vedľa seba (aká bola horúca) a rozprávali sa. Povedal som jej, ako som ju prvýkrát zazrel, ako moja láska rástla, hovoril som o pláne, podľa ktorého som ju napokon z obchodu dostal. Vyrozprával som sa zo svojich troch manželstiev, z práce, z milostných dobrodružstiev. Nevedel som jej nič zatajiť. Povedal som jej všetko, čo mi prišlo na myseľ, akoby som sedel pri kozube s pohárom portského. Hovoril som o budúcnosti, o našej budúcnosti. Povedal som jej, že ju milujem, veru tak, toto som povedal mnohokrát. Počúvala ticho a pozorne a ja som si ju za to čím ďalej, tým viac vážil. Pohladila ma po ruke, uprene mi pozerala do očí. Vyzliekol som ju. Chudák dievča. Pod kabátom nemala celkom nič, na celom svete nemala nič, iba mňa. Pritiahol som si ju bližšie k sebe, jej nahé telo k môjmu a vtedy som v jej široko otvorených očiach zbadal strach…, bola panna. Šepkal som jej do uška. Ubezpečil som ju, že som skúsený a nežný a že sa viem ovládať. Láskal som ju jazykom medzi stehnami, cítil som teplý pach jej panenskej žiadostivosti. Viedol som jej ruku, jej hybké prsty sa mi ovinuli okolo pulzujúceho údu (och, tie chladivé ruky). „Neboj sa,” šepkal som, „neboj sa.” Vkĺzol som do nej ľahko a ticho ako obrovská loď do nočného kotvišťa. Záblesk bolesti, čo sa jej zjavil v očiach, uhasili horlivé roztúžené prsty. Nikdy som nezažil taký pôžitok, také dokonalé splynutie…, takmer dokonalé, pretože sa musím priznať, že tu ostal tieň, ktorý som nedokázal rozptýliť. Predtým bola panna, teraz požadovačná milenka.

Domáhala sa orgazmu, ktorý som jej nemohol dať, nechcela ma pustiť, nedožičila mi chvíľku oddychu. Stále a stále, vrátiť k svojej práci v obchode. „Helen,” naliehal som, „Helen!” Ležala úplne nehybcelú noc sa neustále potácala na po- ne, akoby dokonca zadržiavala dych. „To príde, uvidíš, príde to,” to som už bol opäť kraji útesu, hľadala únik v tej najnež- v nej, pomaly, takmer nepostrehnuteľne som sa pohyboval, bral som ju so sebou nejšej smrti…, ale nech som robil čo- touto cestou krok za krokom. Celú hodinu som pomaličky zrýchľoval, a keď sa nad koľvek, a robil som úplne všetko, dával zadumaným Londýnom zjavil sivý októbrový úsvit, zomrela, bola v najlepšom, opussom jej všetko, nič z toho ju tam nedo- tila tento mesačný svet…, jej prvý orgazmus. Údy jej stuhli, oči upreté do prázdna, viedlo. Napokon, muselo už byť aspoň ako morská vlna ňou zmietal hlboký vnútorný kŕč. Potom mi zaspala v náručí. päť hodín nadránom, som sa jej vytrhol, Nasledujúce ráno som sa prebudil neskoro. Helen mi stále ešte ležala na ramena smrť unavený, zmučený a ublížený ne, podarilo sa mi však vyšmyknúť bez toho, aby som ju zobudil. Navliekol som sa svojím zlyhaním. Opäť sme si ľahli ved- do nevídane honosného župana, ktorý som dostal od druhej manželky, a šiel som ľa seba, tentoraz som však v jej mlča- si do kuchyne spraviť kávu. Bol zo mňa iný človek. Hľadel som na predmety okolo ní cítil nevyrieknutú výčitku. Či som ju seba, na Utrilla na stene kuchyne, na slávny falzifikát Rodinovej sochy, na včerajšie nevytiahol z obchodu, kde si žila v rela- noviny. Vyžarovali zo seba neznámu originalitu. Chcel som sa vecí dotýkať. Prešiel tívnom pokoji, či som ju nepriniesol sem som rukou po zdrsnenom povrchu kuchynskej dosky. Tešilo ma nasypať kávové zrndo postele a nechvastal sa svojimi skú- ká do mlynčeka rovnako ako vybrať z chladničky zrelý grapefruit. Bol som zamilosenosťami? Vzal som ju za ruku. Bola vaný do celého sveta, do ktorého som našiel úžasnú spoločníčku. Miloval som Helen odmeraná a nepriateľská. V tej chvíli a vedel som, že som milovaný. Bol som slobodný. Iba v rýchlosti som si prečítal som prepadol panike z toho, že by ma rannú tlač, a predsa som si ešte neskoro večer dokázal spomenúť na mená minisHelen mohla opustiť. Bol to strach, kto- trov zahraničných vecí a priradiť k nim krajiny, ktoré zastupovali. Cez telefón som rý sa mal vrátiť oveľa neskôr. Nemalo ju nadiktoval pol tucta listov, oholil som sa, osprchoval a obliekol. Nazrel som k Helen, tu čo držať. Nemala peniaze, prakticky tá však ešte spala, vyčerpaná rozkošou. No ani keď sa prebudí, nebude chcieť vstať, nič nevedela. Bola bez šiat. Aj tak však kým nebude mať niečo na seba. Dal som sa svojím šoférom odviezť do West Endu mohla odísť. Boli tu iní muži. Mohla sa a venoval som odpoludnie nákupom šiat. Bolo by nevkusné spomínať, koľko som pri tom minul, povedzme však aspoň to, že toľko málokto zarobí za celý rok. Čo som jej však nekúpil, bola podprsenka. Vždy som týmto predmetom opovrhoval, dnes však už bez neho vidno hádam len študentky a domorodkyne z Novej Guiney. Mal som šťastie, pretože ani Helen podprsenky neobľubovala.

Tam už bolo všetko pripravené. Bolo mi jasné, že si po príchode bude chcieť oddýchnuť. Priniesol som ju do spálne, vyzul a uložil do voňavých bielučkých perín.

Zľahka som ju pobozkal na líce…, zaspala mi rovno pred očami. Nasledujúcich pár hodín som sa zdržal v knižnici, ponorený do príprav dôležitého obchodu. Bol som pokojný, prežiarený akýmsi nemiznúcim vnútorným svetlom. Vedel som sa dokona-

Keď som sa vrátil, bola už hore. Šoférovi som nariadil uložiť nákupy v jedálni, potom dostal voľno. Z jedálne do spálne som balíky odniesol osobne. Helen to potešilo. Oči sa jej leskli a od radosti sa jej tajil dych. Spolu sme vybrali oblečenie na večer – dlhé svetlomodré večerné šaty z čistého hodvábu. Nechal som ju rozplývať sa nad tou horou, ktorú tvorilo viac ako dvesto kusov šatstva, a ponáhľal som

|71

72|

sa do kuchyne pripraviť výdatné jedlo. Len čo som mal pár minút čas, vrátil som k Helen, aby som jej pomohol s obliekaním. Stál som neďaleko od nej a obdivoval ju. Dokázala stáť celkom nehybne a uvoľnene. Opäť som objavoval jej úžasný talent pre nosenie šiat. Z bytosti predo mnou žiarila krása, akú ešte nik neuzrel…, bolo to umenie, úplné zavŕšenie línie a formy, aké len a práve umenie dokáže vytvoriť.

Akoby svetielkovala. Mlčky sme stáli a hľadeli si navzájom do očí. Potom som jej navrhol prechádzku po dome.

Najprv som ju vzal do kuchyne. Predviedol som jej množstvo spotrebičov, upozornil som ju na Utrilla na stene (ako som zistil neskôr, nebola práve jeho fanúšičkou). Ukázal som jej vzácny falzifikát Rodina a dokonca som jej ho ponúkal aj do rúk, ale odmietla. Potom som ju zobral do kúpeľne, zoznámil som ju so vsadenou mramorovou vaňou a naučil som ju používať kohútiky tak, aby ústa alabastrových levov naozaj chrlili vodu. Obával som sa, či jej to nepripadá trochu vulgárne.

Nepovedala nič. Uviedol som ju do jedálne…, ďalšie obrazy, ktorými som ju dosť nudil. Ukázal som jej svoju pracovňu, vzácne vydanie Shakespeara, zbierku rozmanitých starožitností a množstvo telefónov. Potom spoločenskú miestnosť. Vlastne ju to nemalo prečo zaujímať. Zrejme som sa už len tak trochu predvádzal. Na koniec som si nechal tú veľkorysú miestnosť, ktorú nazývam jednoducho izbou. Tu trávim svoj voľný čas. Nebudem po vás hádzať podrobnosti ako prezreté rajčiny…, tá izba je pohodlná a nemálo exotická.

Okamžite som vycítil, že práve tu zniesť, že to ja som bol v kuchyni, a nie ony, že to ja som prinášal a napokon aj sa Helen páči. Stála na prahu, s rukaodnášal riad. Moje spolustolovníčky sa vedeli neprestajne čudovať nad tým, ako mi pri tele vnímala jej atmosféru. Usadil môže byť trikrát rozvedený sveták schopný takýchto kulinárskych zázrakov. Helen som ju do veľkého pohodlného kresla nie. Bola mojím hosťom a tým sa to končilo. Nesnažila sa obsadiť moju kuchyňu, a nalial som jej drink, ktorý tak veľmi nepotrebovala bez prestania štebotať: „Ako ti môžem pomôcť?” Držala sa späť, potrebovala. Suché martini. Na hodinako sa na hosťa patrí, a nechala sa obsluhovať. Áno, a tiež konverzácia. S tými ku som ju tam nechal samu, aby som ostatnými to bol beh cez prekážky protirečení, súťaživosti a nedorozumení. Podľa mohol všetku pozornosť venovať prímňa by mal však rozhovor umožniť obom stranám čo najširšie rozvinúť myšlienprave jedla. V ten večer som nesporky, bez zábran, bez neustáleho definovania, precizovania východísk a obhajovania ne zažil pár najcivilizovanejších hodín záverov. Vždy sa to končí bez akéhokoľvek výsledku. S Helen sa však dalo rozstrávených v spoločnosti ženy, ale i koprávať ideálne, mohol som jej rozprávať. Nehybne sedela s očami upretými na bod hokoľvek iného. Dámske návštevy som niekoľko centimetrov od taniera a počúvala. Povedal som jej množstvo vecí, ktoré doma hostil pravidelne. Bez váhania som dovtedy nahlas nevyslovil. O svojom detstve, o otcovom smrteľnom chraposa môžem označiť za skvelého kucháte, matkinej nenávisti k sexu, o strate panictva so staršou sesternicou…, hovoril ra. Jedného z najlepších. Avšak okrem som o stave sveta, o národe, o dekadencii, liberalizme, súčasnej literatúre, o mantejto výnimočnej príležitosti takéte veželstve, výškach a pádoch. Kým sme sa zbadali, bolo päť hodín preč. Stihli sme za čere neúprosne speli do podmienenéten čas vypiť štyri fľaše vína a pol fľaše portského. Chudinka Helen. Musel som ju ho pocitu viny u žien, ktoré nedokázali odniesť do postele a vyzliecť. Ľahli sme si, preplietli sa jeden do druhého a nezmohli sme sa už na viac, než sa ponoriť do hlbokého a pokojného spánku.

Tak sa skončil náš prvý spoločný deň, ktorý sa stal predobrazom ďalších nádherných mesiacov. Bol som šťastný. Čas som si rozdelil medzi Helen a zarábanie peňazí. To druhé sa mi bez akejkoľvek námahy mimoriadne darilo. V tom období som natoľko zbohatol, že vtedajšej vláde začalo pripadať nebezpečné nechať ma bez nejakého významného postu. Pochopiteľne, šľachtický titul som prijal a s Helen sme to oslávili vo veľkom štýle. S vládou som sa však nemienil veľmi zaplietať, pretože som ju mal príliš spojenú so svojou druhou manželkou, ktorá v nej začala uplatňovať svoj vplyv. Jeseň sa prehupla do zimy a čoskoro sa už začali zjavovať prvé kvety na mandľovníkoch v mojej záhrade a prvé zelené lístky v mojej dubovej aleji. Žili sme s Helen v dokonalej harmónii, ktorú nemohlo nič na-

rušiť. Zarábal som, miloval, rozprával a Helen načúvala.

Bol som naivný. Nič netrvá večne.

Každý to vie, nikto si však nepripustí, že nie je výnimkou. Bohužiaľ, prišiel čas, aby som vás zoznámil so svojím šoférom Brianom.

Brian bol dokonalý šofér. Nerozprával, kým nebol vyzvaný, a aj potom len súhlasil. Nespomínal svoju minulosť, plány, nedával najavo svoju povahu. Vyhovovalo mi to, nepotreboval som vedieť, odkiaľ pochádza, kam smeruje či za koho sa považuje. Auto viedol spoľahlivo a nehanebne rýchlo.

Vždy vedel, kam zaparkovať. V každej dopravnej zápche bol vpredu, ak sa v nej vôbec ocitol. Ovládal každú skratku, každú londýnsku uličku. Nepoznal únavu. Dokázal na mňa čakať celú noc na určenej adrese a vystačil si pri tom bez cigariet či pornografickej literatúry.

Rovnako ako o auto sa staral o čistotu svojich topánok a uniformy. Bol bledý, chudý, hádal som mu medzi osemnásť a tridsaťpäť.

Zrejme vás prekvapí, keď vám teraz poviem, že som ako hrdý milenec nepredstavil Helen svojim priateľom.

Nepredstavil som ju totiž nikomu.

Nezdalo sa, že by túžila po spoločnosti kohosi iného než mňa, a ja som ju do toho vôbec nesilil. Prečo by som ju mal ťahať do tých otravných lepších spoločenských kruhov bohatého Londýna? Navyše bola hanblivá, na počiatku aj voči mne. Brian nebol výnimkou. Bez toho, aby som vzbudil akési zdanie tajomstva, zakázal som mu prístup do izby vždy, keď tam bola Helen.

V prípade, že Helen kamsi cestovala so mnou, Brian dostal voľno (býval v byte nad garážou) a ja som šoféroval sám.

Všetko bolo jasné a jednoduché. Začalo sa to však kaziť a ja viem presne, kedy sa to spustilo. Niekedy v polovici mája som prišiel domov po mimoriadne únavnom a nervóznom dni. Vtedy som to ešte nevedel (iba som tušil), ale výhradne vlastnou chybou som v ten deň prišiel o takmer pol milióna libier. Keď som vošiel, našiel som Helen v jej obľúbenom kresle. Nerobila nič zvláštne, v jej pohľade som však zbadal čosi cudzie, prchavé, no nevýslovne chladné. To „čosi” ma prinútilo predstierať, že som si nič nevšimol. Dal som si pár škótskych a hneď som sa cítil lepšie. Sadol som si k nej a rozprával o prežitom dni, o tom, ako sa mi nedarilo, že to bolo mojou vinou, ale obvinil som z toho niekoho iného, komu som sa potom musel ospravedlniť…, jednoducho o zlom dni, ktorým má človek právo zaťažovať len veľmi blízku bytosť. Nehovoril som ešte ani tridsaťpäť minút, keď som si uvedomil, že Helen ma vôbec nepočúva. Bezducho si hľadela na ruky položené na kolenách. Bola ďaleko, veľmi ďaleko. Dostavilo sa trpké poznanie, že s tým predbežne nemôžem robiť nič iné, len pokračovať vo svojom rozprávaní. Ohromilo ma to, po chvíli som to už nemohol zniesť. Vyšiel som z izby a tresol za sebou dverami. Helen ani na chvíľu neodtrhla oči z rúk. To ma rozzúrilo. Bol som príliš rozčúlený na to, aby som s ňou mohol ešte hovoriť. Sedel som v kuchyni a pil škótsku z fľaše. Potom som sa šiel osprchovať.

Keď som sa vrátil do izby, cítil som sa ako vymenený. Uvoľnil som sa, bol som trochu pripitý a najmä pripravený na celú vec zabudnúť. Aj Helen sa tvárila prí-

|73

74|

stupnejšie. Mal som v pláne spýtať sa jej, čo ju trápi, začali sme však opäť hovoriť o mojom zlom dni, tentoraz to však bolo úplne iné. Zdalo sa mi zbytočné pripomínať to nedorozumenie práve vtedy, keď sme boli v takom dobrom rozmare. Hodinu po večeri sa však ozval domový zvonček, čo sa u nás večer stávalo iba zriedka. Vstal som z kresla a zrak mi náhodou padol na Helen. V jej tvári som zbadal rovnaký strach ako v tú noc, keď sme sa prvýkrát milovali. Za dverami stál Brian. V ruke mal akýsi papier, ktorý som mal podpísať. Malo to niečo do činenia s autom, mohlo to však pokojne počkať do rána. Kým som zisťoval, čo to mám vlastne podpísať, kútikom oka som si všimol, že mi Brian cez rameno kradmo nazerá do haly. „Hľadáte niečo?” spýtal som sa štipľavo. „Nie, pane,” odvetil. Podpísal som to a zavrel dvere. Spomenul som si, že auto je v oprave, takže Brian mal celý deň voľno. Do práce som musel ísť taxíkom. Tento fakt a Helenino čudné správanie…, keď som si to dal dokopy, prebehla mnou taká vlna bolesti, až sa mi zdalo, že sa povraciam. Vletel som do kúpeľne.

Ale nevracal som. Miesto toho som hľadel do zrkadla. Videl som v ňom muža, ktorý bude mať o necelých sedem mesiacov štyridsaťpäť, ktorému sa tri manželstvá premietli do vrások okolo očí a kútik úst mu klesol od neustáleho telefonovania. Špľachol som si do tváre studenú vodu a šiel do izby za Helen. „Bol to Brian,” prehodil som. Neodpovedala a ani na mňa nepozrela. Hlas mi znel duto a bezvýrazne. „Nezvykne zvoniť takto večer…”

A ona stále nič. Čo som vlastne čakal? Že sa odrazu pominie na rozume a pri- v posteli s otvorenými očami), že ju len nahnevala moja náladovosť. Teraz som už bol zná románik s mojím šoférom? Helen skutočne zmätený. Celú noc som si to znova a znova preberal. Žeby som si to celé iba bola mlčanlivá, nerobilo jej ťažkosti vymyslel? Napokon, mal som zlý deň. To je nezmysel, tie veci sa predsa skutočne stazakrývať svoje city. Ani ja som nemo- li…, oddelené postele…, čo s tým teraz? Čo mám povedať? Prebral som každú možnosť: hol vysloviť svoje podozrenie. Príliš skúsiť to podobrom, chytráckym mlčaním či pichľavými poznámkami, ktoré strhnú ten som sa bál, že je pravdivé. Nezniesol jemný závoj náznakov? Ani ona nespí a rozmýšľa o tom istom čo ja? Alebo si pokojne by som, keby som ju počul potvrdzo- oddychuje? Ako to zistiť a zároveň nepriznať, že nespím? Čo sa stane, keď ma opustí? vať reálnosť predstavy, z ktorej sa mi Bolo to iba na nej. už zasa robilo nevoľno. Zmohol som sa Jazyk by nezvládol, keby som sa pokúsil pravdivo opísať svoj život v nasledujúcich len na pár poznámok, ktoré ju mali vy- týždňoch. Bolo to ako zlý sen. Škvaril som sa na ražni, ktorým si Helen otáčala, ako len provokovať. Tak zúfalo som potreboval chcela. Nebolo by správne, keby som si teraz, s odstupom času, nahováral, že som si za počuť, ako všetko popiera, i keby som to mohol sám, dnes však už viem, že som tú hrôzu mohol ukončiť oveľa skôr. Že spím vedel, že klame. Proste som pochopil, v hosťovskej izbe, už nikoho neprekvapovalo. Pýcha mi bránila v návrate do našej spoločnej postele. Chcel som prenechať iniciatívu Helen. Bola to napokon ona, kto mal čo že ma Helen drží vo svojej moci.

Tú noc sme spolu nespali. Ustlal vysvetľovať. V tom som bol neoblomný, v tomto období úplného zmätku to bola moja som si v jednej z hosťovských izieb. jediná istota. Musel som mať nejaký pevný bod… a ako vidíte, udržal ma pri živote.

Nechcel som spať sám, vlastne sa mi to Prakticky sme sa prestali rozprávať. Boli sme k sebe chladní a odmeraní. Vyhýbali sme vyslovene priečilo. Predpokladám (bol sa očiam toho druhého. Pochabo som predpokladal, že ju nekonečné mlčanie zlomí, som vtedy taký zmätený), že som chcel že prehovorí, že mi povie, čo sa to s nami porobilo. A tak sa ražeň otáčal ďalej. V noci dať Helen možnosť spýtať sa ma, čo to som sa zobúdzal na vlastné výkriky zo zlých snov, cez deň sa so mnou nedalo vydrrobím. Chcel som, aby prejavila počudo- žať, po večeroch som sa pokúšal vymyslieť čosi, čo by to všetko vyriešilo. Podnikanie vanie nad tým, že som sa po všetkých však nepočká. Často som musel byť mimo domu, občas stovky míľ ďaleko. Bol som si tých spoločne strávených mesiacoch istý, že Brian s Helen vedia moju neprítomnosť náležite osláviť. Párkrát som skúšal len tak bez slova zbalil a ustlal si inde. zavolať domov z hotela či z letiska. Nikdy mi to nezdvihli, a predsa som medzi tónmi Dúfal som, že mi povie, aby som ne- vyzváňania jasne počul Helenine vzdychy zo stúpajúcej rozkoše. Žil som v slzavom bláznil, aby som šiel do postele, do na- údolí. Obrázok chlapca pri hre so psíkom, západ slnka v odraze riečnej hladiny, nástojšej postele. Nepovedala však nič, vôbec čivý reklamný verš, čokoľvek z toho ma dokázalo rozcitlivieť. Keď som sa ako zlomený nič. Brala to ako čosi normálne…, takto človek vrátil zo služobnej cesty, túžil som po priateľstve a láske. Namiesto toho som sa to celé vyvinulo, takže už nemôžeme však okamžite ucítil, že s Brianom sme sa museli minúť vo dverách. Nemal som žiadny zdieľať spoločnú posteľ. Jej mlčanie bolo hmatateľný dôkaz, len som ho tak vetril. Čudne zastlaná posteľ, cudzia vôňa v kúpeľtým najstrašnejším priznaním. Bola tu ni, umiestnenie karafy so škótskou na podnose… Helen sa tvárila, že nevidí, ako sa však aj taká maličká možnosť (ležal som úzkostne presúšam z miestnosti do miestnosti, predstierala, že nepočuje moje vzlyky z kúpeľne. Pýtate sa, prečo som šoféra neprepustil. Bál som sa, že ak pôjde Brian, pôjde aj Helen. Šoférovi som nedal nič najavo. Rozkazoval som a on ma vozil so stále rovnakou beztvárnou úslužnosťou. V jeho správaní som neobjavil žiadnu zmenu, mohlo to však byť aj tým, že som si ho predtým nijako zvlášť nevšímal. Dodnes verím, že nikdy nevedel, že viem, a aspoň to mi nad ním dávalo pocit moci.

Celý problém sa však na mne podpísal aj inak. Bol som rozložený, rozpadal som sa na kúsky. Zaspával som pri telefonovaní. Neľútostne sa mi rozširovala plešina. Z úst plných vriedkov mi páchlo rozkladajúce sa mäso. Všimol som si, že obchodní priatelia robia pri rokovaní so mnou krok vzad. V zadku som si pestoval zlatú žilu. Bol som stratený. Začal som chápať márnosť hry na mlčanie. V skutočnosti tu nebolo o čo

hrať. Keď som bol doma, celý deň posedkávala v kresle. Občas to v ňom vydržala aj v noci. Často som musel odísť už skoro ráno a nechať ju posediačky civieť na kobercový vzor. Večer som sa vrátil a našiel ju v tej istej polohe. Boh vie, že som jej chcel pomôcť. Miloval som ju. Nemohol som však robiť nič, kým ona nepomôže mne.

Bol som v zajatí svojich predstáv a vyzeralo to úplne beznádejne. Predtým som bol človekom, ktorý sa náhlieva okolo obchodu, bezstarostne doň nazerá…, a stal sa zo mňa muž, ktorému smrdí z úst, má vredy a zlatú žilu. Rozpadal som sa.

Po troch týždňoch tejto bezvýchodiskovej nočnej mory som prerušil mlčanie.

Hral som vabank. Celý deň som sa prechádzal po Hyde Parku a zbieral posledné zvyšku zdravého úsudku, vôle a prívetivosti pre zápas, ktorý som si zaumienil vybojovať ten večer. Nevypil som ani tretinu fľaše škótskej a okolo siedmej som sa po špičkách vkradol do spálne, z ktorej už dva dni nevyšla. Jemné klepanie na dvere nebrala na vedomie, a tak som vošiel. Ležala s rukami pri tele, úplne oblečená. Mala na sebe svetlý bavlnený plášť. Nohy roztiahnuté, hlava na vankúši. Ledva si ma všimla. Srdce mi búšilo a pach môjho dychu akoby napĺňal izbu jedovatým dymom. „Helen,” začal som, ale vzápätí som si potreboval odkašľať. „Helen, takto to s nami ďalej nejde. Musíme sa porozprávať.” A potom, bez toho, aby som jej dal možnosť reagovať, som jej všetko povedal. Priznal som, že viem o jej nevere. Spomenul som svoju zlatú žilu. Kľakol som si k posteli. „Helen,” plakal som, „znamenali sme jeden pre druhého tak veľa. Musíme bojovať a zachrániť to pekné.” Nastalo ticho. Zatvoril som oči. Zdalo sa mi, že vidím, ako sa odo mňa vzďaľuje vlastná duša, zmenšuje sa a v podobe malého červeného bodu – ako po pichnutí špendlíkom – mizne v obrovskej čiernej prázdnote. Vzhliadol som k nej, pozrel som jej do očí a zbadal v nich pokojné, neskrývané opovrhnutie. To bolo priveľa a mňa v tom okamihu zúrivosti prepadli dve vzájomne prepojené barbarské túžby. Znásilniť ju a zlikvidovať. Jediným prekvapivým rozmachom som jej strhol plášť z tela. Bola pod ním nahá. Nestihla sa ani nadýchnuť a už som bol na nej, v nej, pchal som sa hlboko do nej, zatiaľ čo som pravou rukou ovíjal štíhly biely krk. Ľavou som jej tlačil tvár do vankúša.

Keď som bol v najlepšom, zomrela. S hrdosťou môžem povedať, že som si istý nesmiernou rozkošou, ktorú cítila v okamihu smrti. Počul som jej výkriky spod vankúša. Nebudem vás nudiť ódami na svoj vlastný pôžitok. Dostal som ju do iného sveta. Teraz mi však ležala mŕtva v náručí. Chvíľu mi trvalo, kým som pochopil ohavnosť svojho skutku. Drahá, milá, nežná Helen mi mŕtva ležala v náručí, mŕtva a bolestne nahá. Omdlel som.

Prebral som sa až o pár hodín a zbadal som telo. Nestihol som ani odvrátiť hlavu a povracal som sa. Námesačne som sa odknísal do kuchyne. Zamieril som rovno k Utrillovi a roztrhal ho na márne kúsky. Kópia Rodina letela do koša.

Vzápätí som už pobehoval z izby do izby a ako nahý šialenec som ničil všetko, čo mi prišlo pod ruku. Dal som si len malú prestávku na dopitie škótskej.

Vermeer, Blake, Richard Dadd, Paul Nash, Rothke, len som trhal, šliapal, mliaždil, kopal, trieskal, močil som na… na svoj najdrahší majetok…, och, moja najdrahšia…, tancoval som, spieval, smial sa…, plakal som hlboko do noci.

z anglického originálu preložil Peter Darovec

Ian McEwan (1948, Aldershot, Anglicko) začal v sedemdesiatych rokoch ako cynický poviedkár, takže mu za chrbtom začali hovoriť Ian Macabre (Ian Hrozivý alebo skôr Ian Predsmrtný kanec, vlastne tanec). Renomé si nevylepšil, ani keď vyšli jeho prvé dlhšie prózy a najmä slávna Betónová záhrada (The Cement Garden, 1978), ktorá slabším povahám vyvolávala fyzickú nevoľnosť. Neskôr si šplhol aj v Hollywoode, keď dovolil sfilmovať román Pokánie (Atonement). Dnes je McEwan klasik, bez ktorého si britskú prózu ostatných rokov nedokážeme predstaviť, a každá jeho kniha je dopredu očakávanou udalosťou.

|75

.básne_rozhovor

BUDAPÄSŤ

JÁN GAVURA > > BÁLINT HARCOS > „Maďarsko je silne centralizovanou krajinou, preto keď človek žije na vidieku, prichádza naozaj o veľa.“ JG> V troch slovách opíšte maďarskú poéziu.

RA> Je skutočne rôznorodá. Poväčšine sleduje európsku paradigmu a kladie veľký dôraz na formu i obsah. Je to historicky najoceňovanejší žáner našej literatúry.

MS> Mladá maďarská poézia prechádza v súčasnosti veľkými zmenami. Moja generácia (narodená začiatkom 80. rokov) sa sústreďuje skôr na intelektuálne problémy než na akustický rozmer poézie. Podľa mňa sa mladá maďarská poézia práve teraz mení najzaujímavejšie.

JG> Bývate v Budapešti. Myslíte, že je pre básnika dobré, keď žije v centre krajiny? Aké to má výhody a nevýhody?

RA> Bývať v meste má nepopierateľnú výhodu, pretože kultúrne iskrenie je na dosah ruky. Na druhej strane je človek odtrhnutý od prírody. Snažím sa dosiahnuť istú rovnováhu, takže bývame na predmestí v dome so záhradou.

MS> Vidím v tom nepochybné výhody. Maďarsko je silne centralizovanou krajinou, preto keď človek žije na vidieku, prichádza naozaj o veľa. Takmer všetky kultúrne podujatia sa sústreďujú v Budapešti. Na druhej strane mi chýba príroda.

Preto sa snažím čas od času stráviť pár dní na vidieku, v lesoch.

JG> Roland, prečo poézia? Prečo nie próza? Alebo maľba či fotografovanie? Čo ťa oslovilo počas tvojho pobytu v Škandinávii?

RA> Lebo poézia je rýchla a dôsledná. Netrvá dlho a poskytne katarziu. Okrem toho ma neláka vytváranie príbehov. A výtvarné umenie? To prenechávam manželke, ktorá je maliar-

Roland Acsai Oostende K brehu mora dorazil starý muž.

Sotva si pri tom dunení vĺn začula môj hlas, keď som ťa naňho upozornil. Položil tašku, potom si starostlivo vyhrnul nohavice.

Najprv som čakal, že vkráča do februárového mora, nohy biele rybie kosti.

Namiesto toho vtlačil špicaté kolená do piesku, prežehnal sa, zopol ruky a začal sa modliť.

Zapletený do hrdzavých chalúh tvojich vlasov pozoroval som kľačiaceho muža, ako obrátený k moru pokračoval vo svojich modlitbách — bezhlasnými slovami v zátvorkách lastúr.

Hlbina plná svetla Prekročil som bránu lesa, hovoriac praskavou rečou našliapavaných vetiev, a odrazu som hľadel z očí do očí osamotenému sobovi.

Držanie hlavy, symetria parožia akoby vypadli z obrazov Osmu Rauhala.

Zdola nás osvetľoval zelený neón machu a lišajníkov.

Stáli sme v chlorofylovej žiare bez pohybu.

Akoby ani jeden z nás nedokázal urobiť krok do machu a lišajníkov, stúpiť nad hlbinu plnú svetla.

ROLAND ACSAI > > MÁTYÁS SIROKAY > < (A SPÄŤ ) kou. Náš pobyt v Škandinávii nám pomohol vrátiť sa k čistej prírode. Táto elementárna priezračnosť mala na moju poéziu obrovský vplyv. Verím, že práve tým sa teraz moja poézia odlišuje od súčasnej populárnej maďarskej poézie plnej zadymeného mesta.

JG> Matyas, hráš na bicie, komponuješ hudbu. V poézii sa však jednoznačne inšpiruješ vizuálnymi podnetmi. Je pre teba rytmus v poézii dôležitý? Berieš ho do úvahy, keď píšeš?

MS> Ani nie. Nepáči sa mi báseň, ktorá ma viac než samotným textom zaujme svojím rytmom. Preto keď píšem rytmizované básne, pociťujem niečo podobné: musím sa rozhodnúť medzi príjemným zvukom a jasnosťou výrazu. Tieto dve veci sa podľa mňa v básni vyskytujú naraz len veľmi zriedka.

JG> Spájaš nejako poéziu a hudbu? Je to pre teba to isté, keď komponuješ a keď píšeš?

MS> Mnohí vravia, že by som mal obe umenia spájať, ale ja si to nemyslím. Keď komponujem hudbu, je to oveľa praktickejšie. Nie som ani tak skladateľ, ako skôr muzikant, ktorý objavuje hudobné motívy – ale som takisto súčasťou predstavenia. Moja hudba bezo mňa nemôže celkom žiť. Zatiaľ čo moja poézia áno.

JG> Čo si skomponoval naposledy?

MS> Mám skupinu s názvom Triginta a zvyčajne hráme hudbu ovplyvnenú indickou, indonézskou a súčasnou západnou hudbou. Minulý rok som zložil hudbu pre divadlo, ale teraz sa sústreďujem na skupinu a napísal som pre ňu niekoľko nových vecí.

Mátyás Sirokai Domáci koncert Keď sa náhle objaví zablúdený otec, poviem mu, že u susedov sa sami od seba pohybujú ruky a nohy klavíra.

Počúvaj, aké je to trojnohé chlapča šikovné, koľko má tučnučkých prštekov.

Presne tak ako keď hrám ja.

Ale vieš, v susedstve je nemocnica a ja nie som chorý.

Búšia tu hrnce, dupocú tance, zábava na pohľadanie!

V trikote čiernom ako noc sa ukláňa ťažko chorý klavír.

Cvičím na sebe, ale izba je plná nástroja.

Keby teraz niekto vtrhol do izby, zachytil by sa medzi struny.

Zišla by sa teraz nejaká matka, aby som si mohol obliecť jej šaty a ako ona bol hrdý sám na seba.

|77

JG> Bálint, aj pre teba mám na začiatok tú istú otázku: V troch slovách opíš maďarskú poéziu.

BH: Jeden génius, dvaja velikáni a jedenásť veľmi dobrých básnikov.

JG> Ako je to so životom v Budapešti?

BH> Maďarsko je provinčná krajina. Ale Budapešť je jej centrum a počas svojej histórie toto mesto dvakrát – najprv v renesancii a potom začiatkom 20. storočia – prekvitalo a mohlo sa stať skutočnou metropolou. V obidvoch prípadoch sa to však nepodarilo. Takže keď tu žijete, môžete sa súčasne cítiť provinčne, ale aj relatívne kozmolitne. To je výhoda aj nevýhoda. Je to akoby ste boli tretie dieťa v poradí zo štyroch súrodencov. V poriadku, máte mladšieho brata, ale máte aj dvoch starších. No ja som sa v Budapešti narodil a vyrástol, som k tomuto mestu pripútaný psou vernosťou. Navyše, väčšina ľudí tu rozpráva a číta po maďarsky.

JG> Keď sme sa naposledy videli, mal si v úmysle skoncovať s poéziou a naplno sa venovať próze. Skutočne si prestal písať básne a je z teba rozprávač príbehov? Ako ti to napadlo, dospel si k tomuto riešeniu spontánne alebo postupne?

BH> Hanbím sa písať básne. Oklamal ma Eros.

JG> Myslí ti to odlišne, keď píšeš báseň, poviedku či román?

BH> Báseň je narcistickejší žáner, respektíve je pri nej riziko, že sa stane narcistickejšia. Romány a básne rámujú odlišný priestor, kde jazyk môže vyznievať veľmi odlišne. Povedzme, že v izbe máte okno. Prozaik sa pozrie cez okennú tabuľu a povie vám o výhľade, ale básnik spieva o samotnej okennej tabuli. Problémom teda je, či sa pozeráte iba na svoj obraz v skle. Poézia sa sústredí na ego alebo na jeho absenciu v básni. Teraz by som chcel, aby namiesto mňa rozprávali moje postavy.

JG> V recenzii na tvoj ostatný román Naivná rastlina kritici pobadali, že autor je básnikom. Myslíš, že niekde v hĺbke umelca je už predispozícia nazerať na veci ako básnik alebo rozprávač? Môžu sa spisovatelia meniť? Konvertovať?

BH> Áno, istá predispozícia tam je. Druhá vec je, či sa táto predispozícia alebo schopnosť spája s túžbou, ktorú spisovateľ nevie naplniť. V takejto situácii som aj ja. Pokiaľ ide o možnosť zmeny, záleží na schopnostiach človeka. Jednako však funguje čudný názor, že keby básnik chcel, dokáže napísať skvelý román, ale prozaik nenapíše dobrú báseň. Existuje cesta odtiaľto tam, ale nie naopak. Báseň je jednoducho buď skvelá, alebo žiadna. Pravdu mal Gottfried Benn, keď raz povedal: Dokážem si prečítať priemerný román, ale nie priemernú báseň.

Sklo Ulovení ľudia a južanské ovocie na zátiší.

Dráždivo vysoký tón stúpa, akoby hrala ihla skleneného gramofónu a ten, čo prístroj zapol, bežal od stromu k stromu.

Ale nie je tam nik, iba po pohári na vodu, ktorý sme priniesli so sebou, krúži nepozorný prst. V lese, však viete, je totiž ticho…

Jedno, skoro náhodné okno vlaku na úbočí, pozrieme von… lebo toto vyčkávanie ma úplne vytáča a nevieš ma upokojiť… vidíme výskumnú stanicu, kde sa vedno nudí flóra a fauna.

Nemôžeš byť taký ľahostajný, hovoríš.

Budovy hučia ako reproduktory a neveštia nič dobré.

Bálint Harcos

Čakanie na vtákopyska na Klokaňom ostrove

Zametanie verandy na Aljaške „Jedinou nádejou na prežitie v divočine je, keď po sebe zanecháš okolie upravenejšie, než ako si ho našiel,“ povedal Ed Buttler, pilot z buša, Andymu Loeflinovi neďaleko aljašského jazera Nerka a zmietol suché ihličie z verandy domu vlastnoručne postaveného Matthewom Colemanom, ktorého navštívili, ale nenašli doma, pretože odišiel skontrolovať pasce na lasice do lesa prevoňaného vŕzgajúcimi ihličnanmi.

Zložitá ľudská dvojica čaká, aby sa vynorilo niečo zložité. Čosi sa medzi nimi stalo, ale zložité, zložité.

Stoja tam a hľadia na vodu.

Voda je tmavočervená, čierna.

Na záplavovom území vznikajú prúdy pri hrádzi z hory naplavenín.

Pomalý prúd, koryto sa zúži, voda zrýchli a vnorí sa pod vyvrátený strom! — Nájde si cestu spleťou vetiev, rozprestrie sa medzi jeho prstami.

Uškatec vstupuje do zóny smrti Prirodzené útoky sú zložitejšie, než sme si mysleli.

Vody Ostrova uškatcov neďaleko Kapska premieňajú žraloky na zónu smrti non-stop. Zohrané odháňajú koristné druhy od brehu.

V čase terénneho výskumu prichádzajú morskí biológovia a rozdelia útes na sektory A, B, C, D. Skupiny uškatcov medvedích odvádzajú pozornosť — vražedná kapacita žralokov je však mimoriadna.

Opustená korisť sa vyskytuje iba ojedinele.

Príčinou „osamelého plávania“ môže byť zdecimovaná populácia alebo jedinec jednoducho zablúdil a neprijal protilovecké chovanie svojho druhu.

(— Ale ty… ty si si myslela, že môžeš byť ku mne ľahkovážne ľstivá? Že na teba príde reč a preplávaš si bez ťažkostí? —) Jedinec pozvoľna vkĺzne do zorného poľa, ideálny terč: bohatý na kalórie, chudobný na skúsenosti.

Vtákopysk zbiera ráčiky na štrkovitom dne. Kľučkuje okolo potopených kmeňov. Do srsti sa mu chytí hrudka ílu a on sa vznáša v prúde, aby mu ju voda vymyla. Žena je milovníčka prírody.

Muž má k okoliu svoj vzťah. „Buď tým, kým ťa chcem mať, a potom ťa budem milovať.“ „Nechcem byť ani tým, kým som teraz.“ Hovorili by niečo také, pretože sa práve nemajú radi.

Hľadia na vodu.

Vtákopysk zatvára oči, uši, tak chytá ryby. Zbiera ráčiky na štrkovitom dne. Zastane v prúde, vypláchne si zobák a odpláva k hniezdu.

JG> Tvoja definícia poézie je veľmi živá. Poézia však prešla za svoje niekoľkotisícročné trvanie evolúciou. Výsledkom je, že sa nám už ťažko hovorí o jednej poézii. Dnes poznáme mnoho poézií. Vidíš ich aj ty?

BH> Ale všetky aj napriek tomu nazývame poéziou. Prečo? Na základe čoho ich vyhlasujeme za poéziu? Len na základe tradície? Ak nielen preto, potom tu musí existovať skrytý spoločný menovateľ, však? „Poetický” nie je nič iné ako to, že sa jazyk dostane do zvláštneho vzťahu. Básnik nepredstavuje sklad zručností, ale potenciálny priestor pre tento vzťah. Vlastne nie, on sám sa stáva tým vzťahom.

Básnik je tým, kto vyhlasuje: „Ja som básnik.”

JG> Tieto slová dávajú básnikom veľkú moc. Nie som si istý, či si zaslúžia takúto dôveru… Mali by sme sa skôr opýtať, čo robí básnika básnikom.

78|

BH: Pozri, slovo básnik podľa mňa nezastupuje nejakú dlhodobú profesiu, ale skôr vzácne a prchavé spojenie. Veta „Ja som básnik” nie je vyhlásenie, ale gesto.

Keď sa na to pozrieme bližšie: básnik nehovorí niečo, ale hovoriť musí. Môže sa zjaviť len v tomto geste. Spomínam si, ako som sa v detstve zvykol pýtať, čo robí vietor, keď nefúka. Čo robí básnik, keď nehovorí? Keď sa nezjavuje vo svojej reči?

V takom prípade neexistuje.

z maďarských originálov preložili Tünde Mészáros, Ján Gavura a Miroslava Gavurová

Roland Acsai (1975) píše básne, prózy a eseje. Nedávno sa mu narodila dcérka, a preto začal písať knihu pre deti. Ak bude na neho manželka dobrá, dovolí jej knihu ilustrovať (je maliarka). Veľký vplyv na Acsaiovu tvorbu mali jeho študijné pobyty vo Fínsku a Nórsku.

Mátyás Sirokai (1982) je básnik a bubeník, ale len nerád zmiešava jedno s druhým. Vydal jednu básnickú zbierku a napísal hudbu k viacerým hudobným projektom a moderným operám. Má rád filmové horory a vo svojej kolekcii nástrojov aj konskú lebku.

Ale jedno s druhým vraj nesúvisí.

Bálint Harcos (1976) sklamaný básnik a oduševnený prozaik. Chlapík, o ktorom ešte budeme počuť, lebo dokáže nielen veci vidieť, ale im aj rozumieť. Vyskúšal si aj libretá pre moderné opery, eseje a kritiky.

|79

.básne_rozhovor

? Lenka Suchá : Dalimír Stano

? Dalimír Stano : Lenka Suchá Ako vyzerá tvoje ráno? Keď sa zobudíš a povieš si — musím.

Musím to a to, a ja chcem niečo úplne iné. Práve to iné ma zaujíma.

Musím väčšinou len to, čo ma baví, takže čítanie, písanie, štúdium. Neberiem to ako povinnosť. A moje ráno? Vstanem, natriem si chlieb s maslom (ak je streda a učím, dám si praženicu), umyjem si zuby, učešem sa a oblečiem, zapnem si počítač, prečítam správy, občas si pozriem Bez servítky, vypnem telku, otvorím knižku, podčiarkujem, poznámkujem, súhlasím, nesúhlasím, odpovedám prečo, odložím knižku, pustím si hudbu, vezmem drôt, vyrobím náušnice, hodím na webstránku, teším sa, že mi dal niekto lajk, zavolám mame, otvorím knižku a tak ďalej a tak ďalej.

Keď som si prečítal tvoje básne prvý raz, vrazilo mi do očí a vnútorného sluchu množstvo slovies, pritom tvoje básne pôsobia skôr staticky.

Píšem „lyrickú“ prózu a „prozaickú“ poéziu. Alebo, ako hovorí moja známa, „proéziu“. Okrem slovies zvyknem v básňach využívať aj podraďovacie spojky. Narušujú rovnocennosť veršov — „viet“, vytvárajú medzi nimi nové vzťahy, prehodnocujú a určujú relevantnosť významov. Slovesá zas kontrastujú so statickým dojmom textov. Sú najviac zaťaženými slovami v básni. Majú pôsobiť úderne, pulzovať, rozrušovať zmysly, čím sa v istých momentoch narúša spomínaný stereotyp — statický dojem z textu. Takáto báseň odráža stav lyrického subjektu, ktorý zatiaľ nie je schopný vlastnej homogenity, komplexnosti, hoci sa navonok nemusí prejavovať ako nevyrovnaný.

Spoliehaš sa na to, že tvoje básne niekto recituje nahlas alebo aspoň v duchu? Optická stránka tvojich básní nie je až taká lákavá, že by upútala na prvý pohľad. Nakoľko venuješ svoj čas i výtvarné nadanie tejto stránke poézie?

Nespolieham sa na recitáciu ani na lákavú formu. Navyše, nevidím dôvod, prečo by mala byť v mojom prípade atraktívna, „štýlová“. Forma by mala korešpondovať s obsahom výpovede i jej pôsobením. Ak chcem zobraziť prežívanie lyrického subjektu, jeho heterogénnosť, nepokoj, nepotrebujem „rozhádzať“ slová a dávať to prostredníctvom formy exhibicionisticky navonok.

Si literárne vzdelaná. Máš už svoju „vyvolenú“ poetiku, ktorú uprednostňuješ nielen vo svojej tvorbe, ale aj pri kritike iných literárnych diel?

Vyhovuje mi „žáner“ prozaickej miniatúry. Pri jej písaní asi najviac využívam kritické myslenie. Uvedomujem si, že na takom malom textovom priestore sa ani slovo navyše nedá zakamuflovať. Miniatúra ma núti selektovať, vyjadrovať sa presne a hutne. Navyše je mojím alibi. Keďže neviem vystavať súvislý a hutný dej, tvorím (tak ako aj v poézii) „obrázky“, ktoré si možno v momente čítania vizualizovať. Pôsobia na čitateľa svojou atmosférou, zameraním na detail, ale aj ironickou dištanciou. Výrazným prvkom či už v prozaických, alebo poetických sekvenciách je ženská optika. Pri recenzistike svoju „vyvolenú“ poetiku nemám a dúfam, že ju mať ani nebudem. Hoci sa mi lepšie píšu pozitívne recenzie, nevyhýbam sa ani negatívnej reflexii. Usilujem sa, aby moja kritika nebola len kritikou sympatie, ale „čistého rozumu“.

Lenka Suchá (1986, Košice) je slovenská poetka a autorka krátkych próz. Častejšie sa však zviditeľňuje publikovaním recenzií a štúdií o súčasnej literatúre. Žije v Košiciach.

„Slová v úvodzovkách vyzerajú ako citáty z mojich básní. Kde si ich čítala? Alebo som v delíriu niečo podobné napísal?

Alebo je to len tvoj výklad mojich básní?

Alebo je to pár slov vytrhnutých z kontextu?“

V tvojich básňach sa subjekt často konfrontuje so situáciou, ktorá je nejakým spôsobom sproblematizovaná a nevyvíja sa podľa jeho predstáv. Do textov sa tak prenáša jeho vnútorný nepokoj. Aké pozitíva môže mať pre báseň stav napätia, neistoty?

Som rád, že si použila slovíčko často. Keby sa subjekt v akejkoľvek básni konfrontoval so situáciou, ktorá nie je nejakým spôsobom sproblematizovaná a vyvíja sa podľa jeho predstáv, stráca písanie svoj význam. Nikdy sa nestotožňujem so subjektom vo svojej básni natoľko, že by bol pokojný ako ja, keď zapisujem báseň. Nikdy netvrdím, že ju píšem ja. Stav napätia a neistoty je východiskom pre uvoľnenie a katarziu.

Ani vzťahy k ženám či iným ľuďom nebývajú v tvojich básňach idylické. Pre subjekt sú však dôležité, pretože sa práve cez ne reflektuje. Akým spôsobom determinujú a čiastočne i určujú jeho vnímanie seba samého?

Vzťahy k ženám či iným ľuďom akéhokoľvek muža na tejto planéte nie sú idylické.

Realita je jednoducho taká. Zmysel písania je v tom, že ideál sa písaním posúva smerom k realite a realita smerom k ideálu. Akým spôsobom determinujú a čiastočne určujú vnímanie seba samého, to sa opýtaj môjho subjektu v básni, ak to nevnímaš cez báseň.

Ak „domov už nie je domovom“, ak „nemám kde byť“ a „svet je neurčitý“, kde a pri kom je jeho miesto?

Slová v úvodzovkách vyzerajú ako citáty z mojich básní. Kde si ich čítala? Alebo som v delíriu niečo podobné napísal? Alebo je to len tvoj výklad mojich básní? Alebo je to pár slov vytrhnutých z kontextu? V tom prípade ti vravím: Veľmi sa mýliš. Harmónia z mojich básní priam srší.

Dalimír Stano (1955, Trenčín) je slovenský básnik a vydavateľ. Z jeho siedmich zbierok sa najčastejšie siaha po Samotke (2001) a Diabolských baladách (2007), ktorá je autorovou ostatnou knihou. Žije v Košiciach.

Keby sa v básni všetko smelo a vravel by si nám v nej „toto som ja“, čo by si ešte dokázal povedať?

Nikdy vo svojich básňach nepreferujem sám seba. Polohy subjektov sú také rôznorodé, že jedným životom a jednou bytosťou sa nedajú pojať. Čo som dokázal zapísať, je zapísané. Nijaké „by“ neexistuje.

|81

.básne

.komiks

LENKA SUCHÁ Keď mlčím,

Nedá sa

Nevlastná

v pohári tuhne vosk

ľahnúť si do rieky len tak, rozkrojený na dva brehy Narážať o kameň a nechcieť sa zaobliť

Medzi telom a sebou čakám na klíčenie

sklo matnie, no prepúšťa to ostatné sa odráža so mnou vo mne cezo mňa

--Predurčili ma — dávno predo mnou Odopreli mi vstúpiť do seba Som hrdzovlasá Prenikám ako kyslosť do jablka Hrkotám jadrom pováľaným v ústach, vytĺkam sa z neho A predsa mi nedovolia páliť, horknúť, zosladnúť

DALIMÍR STANO Keby sa všetko smelo

Slobodný

smelo a nezáväzne za seba zahodiť

ešte si slobodný pýtam sa čo to stváraš veď celá dedina do ktorej si sa vnoril rozpráva o tebe

bol by som tu i tam vetríkom posmelený a vravel by som všetkým toto som ja aj keby som len táral do vetra

Na seba Zrkadlo ozvena v tele doznieva v dutinách mierne naľavo temer identická s bitím počujem sa naliehavo čakať

už sa nevypytujem na cestu som si vzal všetko klobúk ktorý som nikdy nemal vešiak a zrkadlo

--Prepúšťam sa Presvitám do nevlastného Čím viac doň vsakujem tým prudšie ma v sebe pribúda

keby som nemal tužku kreslil by som si prstom do prachu ktorý na teba napadal

---

Obruč Zvliekam sa z teba až do kacírskej nahoty Čoraz viac sa na seba začínam podobať

Až ma raz horiace trávy prekročia dozriem kde ma steblá robia najtenšou

keby som o tom nemal predstavu napríklad steh ktorým mi zašívaš oči bol by som teraz nemý

dal si si teda načas cintorín za posledným dreveným domom čo stojí oproti všetkému tomu smúti držím sa ťa držím ťa tak ako slepý palicu no nie si ako ona ešte si slobodný

Vidím nikde som nebol nikam sa neponáhľam všetko je tu tam hore prší vodopád naberá na sile a ja sa vidím pomaly zostupujem zo skaly viem čo mi poskytuje … som si ťa obliekol do kože ktorú nenávidíš lebo je moja

---

82|

Pokým sa nezbavím vlastného ostanem nepodobná takmer na rozoznanie Naklonená trávam ktoré si o mňa brúsia ostrie Málokrvná

hudba ktorá ti vychádza z tváre je práve tak minulá ako sad uprostred noci mám ťa viac ako si myslíš a je to kruhová obruč ktorá tak zviera môj osud že nemám kde byť

všetko je tu nikam sa neponáhľam už som tu bol

Anders Nilsen „… záľubu Andersa Nilsena v postapokalyptických svetoch úplne chápem. Ako výtvarník sa aj ja nimi občas inšpirujem. Road Wariora, ktorého Nilsen videl v jedenástich, som ja videl až ako šestnásťročný. Rovnako som sa dostal k počítačovej hre Fallout a neskôr k japonskému anime Ghost in the Shell. To všetko som mal rád ešte skôr, než som si prečítal akýkoľvek Nilsenov komiks. Vo svojom postapokalyptickom svete ide tento Američan vždy ďalej, dostáva sa vám pod kožu svojou čistou kresbou, nepredvídateľnými situáciami a najmä (a čo je výnimočné) tichom.“ Martin Groch Úryvok úspešnej grafickej novely Andersa Brekhusa Nilsena – Dogs & Water (Drawn and Quarterly, 2004) je voľným a (ne)logickým pokračovaním epizódy z komiksu Big Question #11 opublikovanej v časopise ENTER #2. z anglického originálu preložil Ján Gavura, texty prekreslil Martin Groch

*

84|

|85

86|

|87

88|

|89

90|

|91

.ilustrácia_rozhovor

Mel KadelLes v Los Angeles ? Richard Kitta : Mel Kadel

Ako si sa dopracovala k svojmu nezameniteľnému štýlu?

Za tie roky už lepšie rozumiem tomu, čo sa odohráva v mojej hlave a čo z nej nakoniec vylezie. Návraty k určitej téme moju tvorbu z dlhodobejšieho hľadiska zjednocujú a pomohli mi vybudovať si svoj vlastný štýl. Priťahuje ma jednoduchosť, dôležité je len vedieť, kedy prestať.

Čosi mierumilovne vyzerajúce môže v sebe ukrývať rozbušku. Neobávaš sa stretnutia s divákom?

Som vždy rada, keď jemnosť mojich grafík poteší oko. Ale za jemnosťou sa naozaj skrývajú myšlienky, ktoré súvisia so zápasmi a napätím. Nejde o strach, ale skôr o to, ako s ním bojujeme. Strach je nepriateľ, ktorého nosíme so sebou…

Pred rokmi som vyhlasovala, že divák pre tvorbu nič neznamená. No divák je veľmi dôležitý. Tvorba znamená spojiť sa s ľuďmi a vtiahnuť ich do nej. Chcem, aby sa vytvorilo dôverné puto medzi obrazom, ktorý kreslím, a človekom, ktorý sa naň bude dívať.

Nie je dnes umenie akési polomŕtve?

Umenie je reflexiou života, doby a trendov. A zrejme ťa sklamem, keď poviem, že nie, nie je mŕtve. Je udusené, a zároveň sa z neho snažíme dostať nejaký význam.

Je kritizované, ozdobované a vysmievané – takto doň nepriamo vkladáme nový život. Barthes veril, že umenie by malo skôr klásť svetu otázky, než ho vysvetľovať.

Ale podľa mňa niektorí vysvetlenie potrebujú. Ten istý autor vraví, že kniha bez čitateľa je nanič a vlastne ani neexistuje. Takže kým sa tvorí umenie, ktoré ľudí núti dívať sa a diviť sa, tak žije.

Prezradila si mi, že si tak trochu na úteku pred svetom…

Bývam v zrube, takmer úplne v lese. Asi tak dve míle od hlavnej ulice v kalifornskom Los Angeles. Jednou nohou teda žijem v rušnom meste. Je to skvelé: akoby som žila v dome na strome, ktorý je obklopený miliónmi ľudí!

Rozprávaš sa so zvieratami?

92|

Nerozprávam sa s prírodou nahlas, ale žijem pokojne medzi kojotmi, skunkami, veveričkami, medvedíkmi čistotnými, mačkami, vtákmi…

„Keď nič nerobím, pociťujem nespokojnosť. Doma, kde vlastne aj pracujem, je to nemožné.“

Rozprávaš sa s umelcami?

Ktorú rozprávku z detstva si dodnes „prehrávaš”?

Pred pätnástimi rokmi nikto poriadne nevedel, čo robí ten druhý. Je to sranda, keď si spomeniem, aké bolo ťažké ukázať niektorým ľuďom moje práce. Dnes je všetko vzdialené len na jedno kliknutie. Páči sa mi, ako to dokáže umelcov spájať.

Všetci môžu samostatne tvoriť a súčasne sa navzájom neustále inšpirovať. Úžasné!

Bola som úplne zbláznená do Shela Silversteina. Stále patrí k mojím obľúbeným autorom. Napísal a ilustroval tie najbizarnejšie poviedky, teda aspoň pre moje sedemročné oči. Jazyk bol pestrofarebný, všetko sa rýmovalo. Ale príbehy i kresby boli veľmi podivné a zvláštne. Bolo to moje prvé okno do humoru a umenia v jednom.

Čo robíš, keď nerobíš nič?

Sú pre teba sny odkazmi z iného sveta?

Keď nič nerobím, pociťujem nespokojnosť. Doma, kde vlastne aj pracujem, je to nemožné. No akosi zvláštne ma upokojuje zametanie verandy alebo umývanie riadu, lebo na chvíľu vypnem mozog a ruky nastavím na autopilota.

Hovorí sa, že mozog je celkom dobrý vynález…

Mozog sa vyvíja, učí, mení a prispôsobuje. Je viac toho, čo o mozgu nevieme, ako toho, čo vieme. Škoda len, že mozog nemá vypínač.

Ó, sny sú veľmi skutočné! Vďaka nim si pripadám trochu ako blázon, lebo mi tak dômyselne pomáhajú vystúpiť z reality a cestovať mimo tela. Keby sme len mohli zabočiť presne tam, kam nás sny chcú zaviesť.

Ako vyzerá Boh? Už si ho niekedy nakreslila? Často kreslím molekuly, bunky, kvety… Ak je to teda tak, že je prítomný vo všetkom, potom ho kreslím často.

Je naša fantázia súčasťou reality alebo naopak?

Medzi tým, čo je skutočné a čo fantázia, existuje veľmi tenká čiara. Fantáziu si vieš kedykoľvek „prehrať“ a skôr, než si to uvedomíš, môže sa stať skutočnosťou.

z anglického originálu preložila Miroslava Gavurová

96|

Mel Kadel (1973, Fort Benning, Georgia, USA) vyrástla na pennsylvánskych predmestiach. Po skončení štúdia na College of Art & Design (Philadelphia, 1997) žila niekoľko rokov v NYC. Neskôr sa vybrala na cestu do Los Angeles. Keď tam potom v jednej z kaviarní vystavila svoje grafiky, netušila, že v L.A. ostane ešte ďalších 12 rokov.

Mel sa pri všetkej svojej skromnosti rada pochváli svojimi zberateľmi: Harrison Ford, Sheryl Crow, Mick Fleetwood alebo Jason Lee, napriek tomu je údajne ”šťastná, že môže byť v ENTER-i.” uverejnené so súhlasom autora a Flatland Gallery, Utrecht www.flatalandgallery.com

|97

.rozprávka

schodmi, dolu prašnou príjazdovou cestou, dolu cestou a nikdy viac sa nevrátila. Iba ak na sviatky, narodeniny a prázdniny.

Päť rokov sa Pip chránila pred vlkmi. Najskôr na internáte pre mladé žiačky. Potom v bytovom dome. A potom v tom svetlom byte na štvrtom poschodí. Dávala si pozor na mladíkov v dlhých úzkych nohaviciach. Dávala si pozor na mladíkov na ťažkých motocykloch. Na kožené bundy, rifľové bundy, tvídové saká a kabáty. Dávala si pozor na mužov v električkách, mužov v autách, mužov v autobusoch, mužov na bicykloch. Na žlté zuby. Dlhé jazyky. Brady a fúziky a strapaté obočia. „Kam ideš?

Ako sa voláš? Kde bývaš?” Ich pohľady, ich kroky. Pach ich potu a kyseliny z úst. Pach cigariet a pach piva. Kockované košele, veľké čižmy, tmavé okuliare. Chlpaté ruky, žilnaté ruky. Dávala si pozor na murárov, montérov potrubí, tesárov, mechanikov. Letcov, oficierov, lekárov a vojakov. Na otvorené priestranstvá, tesné šory, výťahy a chodby. A predovšetkým sa chránila tmy. Sedávala na zelenej stoličke s háčkovaním v lone. Absolútne ticho bledých látkových tapiet. Čítavala tenučké zbierky básní, sediac celkom hore v záhlaví postele. Jedávala olúpané mrkvy a zelerové stonky. A dávala si pozor. Dokonca aj pred kocúrmi sa mala na pozore.

A pred roztopašnými prúžkovanými boxérkami na šnúre. Jej čierne topánky stáli na svojom mieste tesne pred vchodom. Červená bunda visela na drevenom vešiaku. A jej červená čiapočka ležala na modrom stolčeku pod zrkadlom. Každú hodinu tri razy kontrolovala vchodové dvere. Každý deň dva razy pozrela pod posteľ, do skrine a za záves v sprche. Každý deň jeden raz zavolala domov.

— Je všetko v poriadku? — spýtala sa matka.

— Áno, áno.

— A nezabudla si zamknúť dvere?

— Nie, nie, mama.

Až do toho dňa v auguste. Keď sa stromy ohýbali vo vetre, naťahovali svoje koruny ako udice na hodinách rybolovu. Vtedy nemyslela a nemala sa na pozore. A zrazu dýchala a dýchala, lebo vzduch ju napĺňal ako taký vak. A rozprestrela ruky, lebo nemohla inak. A rozbehla sa dolu prašnou cestou, dolu briežkom, lebo vietor jej dul do chrbta. Vyzdvihol ju, zdvihol hore.

A vtedy stretla jeho oči. A nemala sa na pozore. Usmiala sa a nezamyslela sa nad tým. Nemyslela na celkom nič.

A ten vietor. Hovorili o ňom. A nič iné sa nestalo. A keď sa usmial, odhalil jej trochu krivé horné zuby. A rozprával rýchlo a veľa. Ba dokonca akoby priam jachtal. A celú dobu sa len opakoval.

— Nemám pravdu? — povedal.

— Hej,— povedala ona a zobliekla si červenú bundu.

Jedného dňa, keď sa malá Pip vydala do sveta, matka jej povedala: — Nesmieš sa pozerať ani doľava, ani doprava, len pred seba hľadieť musíš. Nohy na chodník ukladaj pekne jednu pred druhú a dávaj pozor, aby si sa nepotkla.

— Áno, dobre, mama, — odvetila malá Pip a obliekla si červenú bundičku s veľkými gombíkmi a červenú čiapočku. Chýbali jej už len topánky na nôžky. Najprv si obula pravú čiernu topánočku a potom i čiernu topánočku ľavú. Bola pripravená.

Chýbalo len pobozkať matku na rozlúčku.

— A musíš sa tiež chrániť všetkých tých veľkých fešných junákov, ktorí jazdia prirýchlo na autách. A aj tých veľkých

prešibaných dievčat, ktoré ťa zatiahnu do všetkého možného. A nezabudni, musíš sa mať na pozore aj pred veľkými mužmi v dlhom kabáte.

— Dobre, mama — odvetila malá Pip. Do pravej ruky si vzala bielu kabelku a čierny kufor do ľavej. Nahla sa a matku na líce pobozkala.

— A nikdy nezastavuj, keď sa ťa niekto bude pýtať na cestu. A nikdy nepomáhaj mužom hľadať v parku strateného psa. A nepomáhaj nikomu niesť nákup do auta. A neprijímaj dary. Žiadne bonbóny či parfumy. Ba ani perlový náhrdelník neprijmi. A predovšetkým nikomu nehľaď do očí. Ani v autobuse a ani na ulici.

Dobre, mama — odvetila malá Pip a dovolila matke, aby ju ešte raz objala. Potom vyšla vchodovými dvermi, dolu

Neskôr ho vzala k sebe domov.

Odomkla dvere, červenú bundu zavesila na vešiak na svoje miesto. Jeho bundu na stoličku. Topánky pekne jednu vedľa druhej. On stál v chodbe a mal veľké nohy. Ponožky deravé na päte. Stál tam v chodbe s veľkými rukami. Bol oveľa vyšší, než bola ona. Bol väčší. A širší. A ona cítila jeho dych. Páchol rybou, slanou vodou.

Hľadel na ňu. Mal chlpy na krku. Drsné, hrubé, tmavé chlpy. Tie jeho oči.

Hľadel na ňu.

— Nepôjdeme do obývačky? — spýtala sa. — Pripravím čaj.

Hľadel na ňu. Mal veľké tmavé obočie. Strnisko.

— Nechceš si trošku posedieť? — spýtala sa a ustúpila o krok vzad. Pohol sa k nej. Hľadel jej do tváre. Ťažko jej do nej dýchal. Surová para na jej líci. Páchol makrelou v paradajkovej omáčke. Mal veľké ruky. A boli chlpaté. Chlpy na celých rukách. Mal veľké hrubé žily po celej dĺžke.

— Čo sa deje? — spýtala sa chrbtom pritisnutým k poistnej skrinke.

A on ju nepoškriabal. Nerozkmásal zubami ani nechtami. Nestrhol z nej šaty.

Hľadela naňho. Tie oči. A pokožka okolo nich. Ústa. Pery. A keď ho pohladila po vlasoch, akoby hladila zajačika.

z nórskeho originálu Gro Dahle – Inflammasjon, Historier. Cappelen 1995, Oslo preložila Petra Mikulášová

.resumé

RESUMÉ (fr) Chers lecteurs En sélectionnant des articles pour le numéro 3 de la revue ENTER, nous avons compris que tout est en relation avec quelque chose. Que le monde apparaît comme une grande pelote et que peu importe le côté où nous commençons à tirer.

Nous sommes heureux de pouvoir vous présenter deux auteurs « silencieux » et peu connus Juha Seppälä et Juraj Briškár ; en effet, ils ne cherchent pas à être des célébrités médiatiques.

Seppälä, lui, n´est pas un novice dans la littérature finlandaise; en effet, il est l´auteur de presque une vingtaine de romans, nouvelles et récits. Pour le présent numéro, il se présente comme maître de la narration et comme un minimaliste qui vise juste. Nous trouvons une approche semblable chez Briškár, qui est connu en Slovaquie comme auteur des maximes et des essais sur la littérature mondiale qui sont actuellement inaccessibles. Nous avons réussi à trou-

Juraj Briškár

Roland Acsai

ver un fragment de son premier texte en prose Návrat k nezrozumiteľnosti (« Le retour à l´incompréhensibilité »), qui va être bientôt publié en livre.

Le laconisme nordique est caractéristique de l´auteur norvégienne Gro Dahle.

De sa grande œuvre littéraire nous avons choisi le conte de fée Červená Čiapočka (Le Petit Chaperon Rouge), en version pour adultes. L´innocence, la franchise et l´absence du décor, tout cela montre la tradition littéraire des écrivains du Nord de l´Europe.

Dans le bloc nommé joyeusement Budapäsť (où se cache un jeu de mot : « päsť » (le poing) remplace la troisième syllabe de la capitale hongroise Budapešť ) se présentent des jeunes poètes hongrois. Bien qu´ils habitent la même ville, comme les vrais poètes, leurs textes ont peu de traits communs.

Dans l´œuvre de Roland Acsai on aperçoit les motifs liés aux pays de Finlande et de Suède où l´auteur a passé une courte période de sa vie. Bálint Harcos a surpris avec ses liens extraordinaires entre l´élément naturel (voire même naturaliste) et le lyrisme intime. La poésie

de Mátyás Sirokai, par contre, prend une inspiration du regard cinématographique et de la décomposition des images poétiques en prises de vue.

Même si la revue ENTER recherche de nouvelles pistes dans l´art contemporain, elle n´oublie pas la qualité des auteurs reconnus. Le présent numéro présente également un fragment de la prose de Nagib Mahfouz, lauréat égyptien du prix Nobel et un récit de l´auteur légendaire Ian McEwan. Vus les événements actuels en Egypte et la suspension du dictateur Moubarak, l´œuvre de Mahfouz prend une nouvelle dimension, d´autant plus que ces changements incarnent, dans une certaine mesure, les rêves de ce démocrate arabe et de ce défenseur des hommes simples. En ce qui concerne le récit de McEwan Zomrieť treba v najlepšom (Dead As They Come), nous l´avons choisi pour son contenu légèrement absurde (il s´agit de la cohabitation conjugale d´un homme et d´une figurine), qui pose des questions actuelles. Nous

Mátyás Sirokai

Lenka Suchá

avons plaisir de présenter également deux écrivains de notre région. Le premier, Dalimír Stano se présente avec sa série des poèmes simples qui reposent sur des sujets graves et courageux et qui font partie de son riche répértoire poétique des dernières années.

La deuxième, Lenka Suchá, poétesse de la jeune génération et chercheur littéraire, elle a été présentée pour montrer l´hétérogénéité de la poésie slovaque.

En fait, ENTER prétend à être une revue internationale au « lifestyle » subversif, qui efface bien les frontières entre ce qu´on a l´habitude d´appeller l´alternative artistique et ce qu´on appelle les journaux à scandale, qu´on n´arrive pas à jeter à la poubelle pour diverses raisons. Pour le présent numéro, on le doit à la présentation exclusive du photographe cosmopolite hollandais Ruud van Empel, et à sa série de photos qui incarnent l´optimum de la photographie manipulée contemporaine.

Tomáš Makara, artiste slovaque de la jeune génération, travaille sur la créa-

tion d´un tamdem indirect et légèrement conceptuel avec Ruud van Empel.

L´œuvre de Makara est, dans une certaine mesure, relative à la sphère socioculturelle locale, sinon aux succès bizarres du mouvement jéhoviste, aux messages artistiques incompris d´Adolf Hitler et à la mort clinique du chanteur Michael Jackson.

Le côté musical de la présente revue, est donné par le ton de l´entretien suggestif des compositeurs Morton Feldman (américain) et Iannis Xenakis (grec). Ils nous ont offert un apprentissage de la musique plus que ce nous pouvions espérer. La lecture de la partition exotique était simplement merveilleuse !

Ensuite, Martin Burlas, un autre compositeur et interprète de la musique classique expérimentale, se présente comme un sceptique courageux, qui prend ce genre d´art comme un combat préalablement perdu.

Dans tous les numéros d´ENTER il ne manque jamais de bandes dessinées,

Martin Burlas

Marc Bell

que l´on peut définir comme la réalisation graphique des problèmes et des questions vitals et artistiques à qui, en général, on ne prête pas atention. Mais Marc Bell, intellectuel nomade du Canada, lui, ne se monte pas la tête. Pour cela, il exprime une réflexion scientifique. Il invente 18 000 000 savants prodigieux de la hauteur 0,01mm ! Dogs and Water (Les Chiens et l´Eau), cette nouvelle graphique magnifique est, en effet, la suite libre de Big questions #11 d´Anders Nilsen, publié dans ENTER au numéro 2.

Toujours dans le même genre, ENTER présente également l´œuvre Gallina qui est le fruit de la collaboration réussie de Matúš Vizár et Michal Löwy, qui ont été juniors de la ligue slovaque de la bande dessinée.

Pour l´instant c´est tout ce que nous avons voulu dire. Nous espérons que sur les pages d´ENTER vous trouverez l´envie de découvrir ces œuvres.

Au nom de la rédaction, qui d´autres que Ján Gavura & Richard Kitta.

|101

.resumé

RESUMÉ (en) A Letter to our Dear Readers It took us quite a long time to decide which stories, articles and pictures would be the best for the No. 3 edition of ENTER. After the first draft of contents we were surprised how many items there are for this edition, and how strong the links are among them.

We can almost claim without hesitation that there are no individual or separate things, and that this world is just like a big wool ball - no matter where you start pulling the end, you just go deeper and deeper into the exciting nexus of the world.

We are glad to present to our readers two silent authors, Juha Seppäla and Juraj Briškár, who are known to the audience as mysterious writers not because of some kind of gothic likings but simply because they avoid crowds and the media. Their work is nevertheless very well known and respected. Seppälä is no freshman in Finnish literature, after all twenty

Juha Seppälä

Gro Dahle

novels and collections of shorter fiction have brought him numerous fans.

His talent is very well revealed in the story Short Dress-like Skirt, and it is apparent that his minimalist style is one of the keys to his popularity. Similarly, minimalism is typical for Briškár, who is known in his country, Slovakia, for writing maxims and aphorisms. For this issue of ENTER we were lucky enough to get the first look at his brand new fiction novelette that is to be published within few months. It is called Return to Incomprehensibility. SepPälä’s brusque Nordic style is clearly visible in the short story of another Scandinavian writer, Gro Dahle. For some readers Dahle is better known as a Norwegian poet, and we found great fondness in Dahle’s fairy tales for adults.

Don’t be misled; her version of Red Riding Hood brings suspense and a surprise ending, but no pornographic bestiality. We are not done with the Scandinavian motives yet.

Though the next block of poems comes from Budapest, the Hungarian metropolis, the work of one of the three young

poets, Roland Acsai, is inspired by the nature and art of Finland and Sweden.

Similar affection for nature is present in the poetry by Bálint Harcos, but instead of lyrical impressions he merges intimate conversations of lovers with an unusual, almost scientific biological approach. The outcome is original, surprising and with potential to develop.

The third poet is “little drummer boy” Mátyás Sirokay, a percussion player who in contrast prefers poetry based on film imagery.

Enter is a journal whose main task is to look for new ways in contemporary art – but we do not forget the classics. We bring you a short excerpt from a novel by Egyptian Nobel Prize winner Nagib Mahfouz. Publishing Mahfouz is getting some extra flavour these days, when the old symbol of Egyptian power Hosní Mubarak’s days in the office are over. The democratic heart of Mahfouz often disagreed with the official authorities in Egypt and the writer’s life was thus in danger.

Bálint Harcos

Dalimír Stano

The other classic piece is Ian McEwan’s short story Dead as They Come from his 1978 collection of stories In Between the Sheets. Though McEwan is known very well, it is always good to recall the old school of writing where tragic is magic and apparent hyperbole more real than reality itself.

The literary part of ENTER No. 3 includes two poets from our East European region. Dalimír Stano allowed us to choose from his numerous poems that he has written over the last years, and for the journal we have chosen a series of simple poems with a serious message – a combination that never palls. We tried to match Stano with a real poetess, Lenka Suchá, to show how varied poetry is, but eventually it turned out that these poets are very much alike. However, the sparkle of disagreement appeared in their mutual interview which appears on these pages without our editorial censorship.

Enjoy!

Well, our editors for visual arts think of ENTER as a journal somewhere between “an international life-

style magazine” and “art junk you feel like keeping forever”, and thus it’s no surprise they chose the Dutch cosmopolitan photographer Ruud van Empel.

His series of pictures is one of the best selections of contemporary manipulated photography.

The Slovak counterpart is Tomáš Makara who, in his conceptual manner, focuses on the local success of the Jehovistic movement, the long forgotten artistic message of Adolf Hitler and the clinical death of Michael Jackson.

When talking about music, ENTER No. 3 brings back a precious interview with American Morton Feldman and Greek Iannis Xenakis, which would be lost in the information explosion.

The note sheets of these two masters are not only a pleasure to read but also a very wise document. As one of the editors said: “I learned about music more than I wanted.” Was he complaining?

A dose of skepticism is present in the interview with Martin Burlas, a Slovak composer and player, who

Ruud van Empel

Morton Feldman

describes the situation in experimental serious music as a battle that is already lost.

It has beCOME a tradition that we offer a selection of contemporary comic strips. Due to his success in ENTER No. 2 we come back to Anders Nilsen and present one more piece from his collection, and for another piece we asked Marc Bell, a Canadian nomad-intellectual, who takes it from the ground and with the proper scientific approach. By the way, have you ever seen 18 000 000 magic scientists of average height 0.01 mm? If not, you should have a good look at the nicely hyperbolic strip by Bell.

For Slovak comic book talents we reach out to the younger generation, and we have prepared a fragment from the graphic story Gallina by two authors Matúš Vizár and Michal Löwy.

Well, that’s it. Hope you enjoy our selection of original paths in contemporary art. All you have to do now is simply to enter. On behalf of the ENTER crew, here’s a warm welcome to you from Ján Gavura & Richard Kitta.

|103

.enter

© ENTER #3 / 2011 www.enter.io

© ENTER vychádza od r. 2010 s finančným príspevkom Ministerstva kultúry SR v spolupráci s Európskym Domom Poézie Košice a Dielňou Autorov Literatúry Cena: 5 EUR Evidenčné číslo MK SR: EV 2964/09 ISSN 1338-1946

REDAKCIA: Richard Kitta (šéfredaktor), Ján Gavura (zástupca šéfredaktora), E.J.Groch (zodpovedný redaktor), Martin Groch (cover & layout design), Dalimír Stano (redaktor), Petra Mikulášová (redaktor), Ivana Kohlhammer (výtvarný redaktor), František Király (hudobný redaktor), Stanislava Zajacová (jazykový redaktor) technická spolupráca: Samuel Čarnoký externá spolupráca: Andy Billingham Flore Gaulmier preklady: Marek Brieška Peter Darovec Zuzana Drábeková Ján Gavura Miroslava Gavurová Lenka Jakubčáková Richard Kitta Slávka Kittová Petra Mikulášová Tünde Mészáros email: enter@enter.io mobil: +421 918 814 875 Vydavateľ: Dive Buki, o. z.

Humenská 3/B, 04011 Košice Tlač: Vienala, s. r. o.

Textilná 4, 040 12 Košice www.vienala.sk

ENTER #3 obsahuje fotografie a reprodukcie výtvarných diel: © Richard Kitta – Inter arma silent musae (2) © Daniela Olejníková – ilustrácie (11 – 13) © archív levantium.com (14) © Marc Bell – Hot Potatoe (17 – 29) © Matúš Vizár & Michal Löwy - Gallina et Interfector (39 – 43) © Ruud van Empel – Study in Green #2 (52), Theatre #5 (54 – 55), Brothers & Sisters #2 (56), Study in Green #1 (57) © Tomáš Makara – We are here to change the world (59 – 61) © Anders Nilsen – Dogs and Water (78 – 85) © Mel Kadel – Secret sea (88), Falling in line (91) © Martin Groch – foto (44), ilustrácie (86 – 87, 96) © Juliána Chomová – objekty (44), ilustrácie (62 – 69)