ENTER, No. 4

O B S A H 3

8

16

22

26

36

42

48

52

60

67

72

76

81

86

90

94

.

.poviedka JULIO RAMÓN RIBEYRO

.hudba CLUSTER ENSEMBLE

.esej TOMAS ESPEDAL

.zin LAZY DOG

.archív ODILON REDON

.poviedka MARTINA DZANOVÁ

.ilustrácia MICAH LIDBERG

.komiks MANUELE FIOR

.maľba RASTISLAV PODOBA

.poézia ALAN RIACH

.komiks PAVOL BRATSKÝ

.resumé EN + FR

.poviedka DANIEL Kehlmann

.hudba DANIEL MATEJ

.profil JONATHAN WILLIAMS

.profil JÁN BUZÁSSY

.fotografia TEREZA ZELENKOVÁ

.editoriál

.poviedka

JULIO RAMÓN RIBEYRO NEOPERENÉ SUPY

O šiestej ráno sa mesto potichu prebúdza a robí prvé kroky. Jemná hmla rozpúšťa profil predmetov a vytvára kúzelnú atmosféru. Ľudia, ktorí o tomto čase prechádzajú mestom, pôsobia, akoby boli z inej hmoty patriacej do sveta duchov. Mníšky sa úmorne vlečú, až kým sa nestratia v bránach kostolov. Nocou opojení „noční vtáci“ sa zahalení šálmi a melanchóliou vracajú domov. Smetiari, vyzbrojení metlami a vozíkmi, začínajú nepríjemný pochod ulicou Pardo. O tomto čase vidieť aj robotníkov kráčajúcich k električke, policajtov zívajúcich proti stromom, od zimy modrých kamelotov, slúžky vynášajúce odpadky. A nakoniec sa o tomto čase, akoby na nejaký záhadný príkaz, objavia neoperené supy.

O tomto čase si starý pán Santos nasadzuje drevenú nohu, sadá si na matrac a začína vrieskať: „Vstávajte! Efraín, Enrique! Už je čas!“

|3

.poviedka_Ribeyro

4|

Chlapci bežia k potoku na dvore a utierajú si pritom zlepené oči. Počas pokojnej noci sa voda utíšila a na jej priehľadnom dne vidieť rastliny a rýchlo sa pohybujúce mikroorganizmy. Po umytí tváre si každý z nich vezme vedro a vyberú sa do ulíc. Pán Santos sa medzitým priblíži k chlievu a dlhou palicou udiera chrbát prasaťa, ktoré sa váľa medzi odpadkami. „Ešte trochu ti chýba, prasa! Len pekne vydrž, príde tvoj čas.“ Efraín a Enrique cestou lezú na stromy, aby odtrhli moruše, alebo zbierajú kamene, ktoré sú také ostré, že režú vzduch a dokážu zraniť. Za úsvitu dorazia na svoje panstvo. Je ním dlhá ulica obklopená elegantnými domami, ktorá vedie k mólu.

Nie sú tam ale jediní. Na ostatných dvoroch a predmestiach dal niekto avízo a mnohí sa zobudili. Niektorí majú vedrá, ďalší kartónové škatule, niekedy stačia len staré noviny. Bez toho, aby sa poznali, vytvárajú istý druh tajnej organizácie, ktorá má rozdelené celé mesto. Jedni snoria v štátnych budovách, ďalší si vybrali parky či smetiská. Dokonca aj chudobou poučené psy nadobudli návyky, majú plány ciest.

Po krátkom oddychu sa Enrique a Efraín púšťajú do práce a každý si vyberá jeden z chodníkov na ulici. Smetné koše sú zoradené predo dvermi. Je potrebné vyprázdniť ich úplne a potom sa pustiť do prieskumu. Smetný kôš je vždy Snoril pomedzi vedrá a vždy, keď bola donáška dobrá, komentoval to rovnako: plný prekvapení. Nachádzajú sa v ňom plechovky od sardiniek, staré topánky, „Pascual bude mať dnes banket.“ Ale väčšinou vybuchoval: kúsky chleba, mŕtve potkany, špina „Idioti! Čo ste dnes robili? Určite ste sa len zabávali! Pascual umrie od hladu!“ vé vaty. Ich však zaujímajú len zvyšky Chlapci utekali do altánku s ušami červenými od faciek, zatiaľ čo sa starec jedla. Pascual v chlieve prijme čokoľvliekol k chlievu. V zadnej časti ohrady začalo prasa krochkať. Pán Santos mu hávek a v obľube má najmä nahnitú zedzal potravu. leninu. Malé vedro každého z nich sa „Pascual, chudáčik môj! Dnes ostaneš hladný kvôli týmto hlupákom. Oni ťa nezačína napĺňať zhnitými paradajkami, rozmaznávajú tak ako ja. Budeme ich asi musieť potrestať, aby sa poučili.“ kúskami loja, zvláštnymi omáčkami,

ktoré nenájdete v žiadnej kuchárskej Začiatkom zimy sa už prasa zmenilo na nenásytného netvora. Nikdy nemalo knihe. Nájsť niečo cenné však nie je dosť a pán Santos sa za hladné zviera mstil na vnukoch. Nútil ich vstávať ešte nič neobvyklé. Raz Efraín našiel traky, skôr a chodiť za odpadkami do vzdialených oblastí. Nakoniec ich prinútil, aby išli z ktorých si vyrobil prak. Inokedy zase takmer zdravú hrušku, ktorú ihneď zhl- až na smetisko, ktoré bolo v blízkosti mora. „Tam nájdete viac vecí a bude to jednoduchšie, pretože je tam všetko pokope.“ tol. Naopak, Enrique má šťastie na ška Raz v nedeľu prišli Efraín a Enrique k pobrežnej skale. Smetiarske autá pretuľky od liekov, lesklé fľaštičky, pouchádzali po vyjazdenej stope a vynášali odpadky na kamenný svah. Z móla smežité zubné kefky a iné podobné veci, tisko pripomínalo tmavý a vlhký útes, na ktorom sa supy a psy premiestňovali ktoré s obľubou zbiera. ako mravce. Z diaľky hádzali chlapci kamene, aby vystrašili nepriateľov, a jeden Po dôslednom roztriedení vrátia pes odišiel zavýjajúci. Keď sa priblížili, zacítili odporný zápach, ktorý im vošiel odpadky do koša a vrhnú sa na ďalaž do pľúc. Nohy sa im zabárali do kopy peria, výkalov, zhnitých alebo zhorených šie. Netreba sa zdržiavať, pretože materiálov. Zabáraním rúk začali prieskum. Niekedy našli pod zožltnutými novinepriateľ je vždy v strehu. Niekedy nami napoly roztrhanú zdochlinu. Na okolitých svahoch netrpezlivo striehli supy ich prekvapia slúžky, takže musia ujsť a niektoré sa blížili skákaním po kameňoch, akoby ich chceli obkľúčiť. Efraín kričal, a nechať korisť roztrúsenú. Ale častejaby ich odplašil, a jeho výkriky sa ozývali priesmykom, následkom čoho odpadášie sa objaví smetiarske auto a v tom vali okruhliaky až do mora. Po hodine práce sa vrátili na dvor s plnými vedrami. okamihu sa ich pracovný čas skončil. „Bravó!“ skríkol pán Santos. „Budeme to musieť zopakovať dva či trikrát Keď sa nad kopcami objaví slndo týždňa.“ ko, úsvit sa končí. Hmla sa rozplynula, Odvtedy sa Enrique a Efraín každú stredu a nedeľu pobrali až na smetisko. mníšky rozjímajú, „noční vtáci“ spia, Netrvalo dlho a stali sa súčasťou zvláštnej fauny týchto miest a supy, zvyknuté kameloti rozniesli noviny, robotnína ich prítomnosť, pracovali popri nich. Škriekali, mávali krídlami, hrabali žltými ci lezú na lešenia. Svetlo pohltí čaro zobákmi, akoby im pomáhali odhaliť stopu nádhernej nečistoty. brieždenia. Neoperené supy sa vrátili Raz keď sa vracali z takej exkurzie, Efraín pocítil bolesť v chodidle. Porezal do hniezda. sa na skle. Na druhý deň mal nohu opuchnutú, čo mu však nezabránilo v práci.

Pán Santos ich vyčkával s pripraKeď sa vrátili domov, sotva chodil, ale pán Santos si to ani nevšimol, pretože mal venou kávou. návštevu. V spoločnosti tučného muža, ktorý mal ruky od krvi, pozoroval chliev. „Pozrime sa, čo ste mi priniesli?“ „Prídem o dvadsať alebo tridsať dní,“ hovoril muž. „Dovtedy by už malo byť tak akurát.“ Keď odišiel, starcovi šľahal oheň z očí. „Do práce! Do práce! Odteraz musíme Pascualovi zvýšiť dávky! Všetko ide ako po masle.“ Keď na druhý deň ráno pán Santos zobudil vnukov, Efraín sa nemohol postaviť. „Má poranenú nohu,“ vysvetlil Enrique. „Včera sa porezal na skle.“

Pán Santos prezrel vnukovu nohu. Infekcia sa už začala šíriť. „To sú výmysly! Nech si umyje nohu v potoku a obviaže si ju handrou!“ „Ale jeho to bolí,“ prerušil ho Enrique. „Nemôže dobre chodiť.“ Pán Santos chvíľu rozmýšľal. Z chlieva sa ozývalo Pascualovo krochkanie. „A mňa?“ opýtal sa a udieral sa pritom po drevenej nohe. „Vari mňa noha nebolí? A to mám sedemdesiat rokov a pracujem… Dosť bolo výhovoriek!“ Efraín, opierajúci sa o brata, vyšiel s vedrom von. O pol hodiny sa vrátili s poloprázdnymi vedrami. „Viac som nemohol,“ povedal Enrique starcovi. „Efraín kríva.“ Pán Santos pozoroval vnukov, akoby premýšľal nad rozhodnutím. „Dobre, dobre,“ povedal a škrabal si pritom riedku bradu. Schytil Efraína pod krk a vtisol ho do izby. „Chorí patria do postele! Bodaj by si na tom matraci zhnil! A ty budeš robiť aj za brata! Okamžite choď na smetisko!“ Okolo poludnia sa Enrique vrátil s plnými vedrami. Nasledoval ho zvláštny návštevník: špinavý a prašivý pes. „Našiel som ho na smetisku a išiel za mnou až sem,“ vysvetlil Enrique.

Pán Santos schytil palicu. „O žalúdok viac na dvore!“ Enrique zdvihol psa na ruky a utiekol k dverám. „Nič mu neurob, dedko! Dám mu zo svojho.“ Pán Santos sa priblížil, pričom sa mu drevená noha zabárala do blata. „Žiadne psy tu nebudú! Mám dosť vás dvoch!“ Enrique otvoril vchodové dvere. „Ak pôjde on, pôjdem aj ja.“ Starec sa zastavil. Enrique to využil a ďalej naliehal: „Volá sa Pedro. Je pre teba, aby si tu nebol sám… Keď pôjdem na smetisko, „Skoro nič nežerie…, pozri, aký je nechám ti ho tu a budete sa celý deň hrať. Naučíš ho, aby ti v papuli priniesol kavychudnutý. Okrem toho, pomôže mi, mienky.“ kým je Efraín chorý. Dobre pozná sme „A starý otec?“ opýtal sa Efraín, keď naťahoval ruku k zvieraťu. tisko a má nos na odpadky.“ „Starý otec nepovie nič,“ vzdychol si Enrique.

Pán Santos sa zamyslel a pozeral Obidvaja sa pozreli k dverám. Začalo mrholiť. Hlas starca doliehal až k nim: na oblohu, kde hustla oblačnosť. Bez „Pascual, Pascual… Pascualík!“ slova pustil palicu, vzal vedrá a krívajúc odišiel k chlievu.

V tú noc bol spln. Obidvaja boli nespokojní, pretože počas splnu býval starec ne Šťastný Enrique sa usmial a s priapríjemný. Od podvečera chodil hore-dolu po dvore, rozprával sa sám so sebou, teľom, ktorého pevne zvieral v náručí, udieral palicou po altánku. Chvíľami sa priblížil k izbe, pozrel dnu, a keď videl vnubežal k bratovi. kov potichu, nahnevane si odpľul. Pedro sa ho bál a vždy, keď ho zbadal, stiahol „Pascual, Pascual… Pascualík!“ sa do ústrania a ostal stáť ako skamenený. pospevoval si starec. „Špina, nič len špina!“ opakoval celú noc starec a díval sa pritom na mesiac. „Budeš sa volať Pedro,“ pove Na druhý deň ráno sa Enrique zobudil prechladnutý. Starec, ktorý ho počul dal Enrique. Pohladkal psa po hlave ráno kýchať, nepovedal nič. V hĺbke duše však tušil katastrofu. Kto sa postará a vošiel do izby k bratovi. o Pascuala, keď Enrique ochorie? Jeho pažravosť sa zväčšovala spolu s jeho vá Jeho radosť však netrvala dlho. hou. Popoludní krochkával s rypákom ponoreným v blate. Z dvora Nemesia, ktorý Efraín sa celý spotený prevaľoval býval o jeden blok domov ďalej, sa prišli sťažovať. od bolesti na matraci. Nohu mal opuch Na druhý deň sa stalo to, čomu sa nedalo vyhnúť: Enrique nevládal vstať. nutú ako nafúknutý balón. Prsty už Celú noc kašľal a ráno mal horúčku, triasol sa. takmer stratili tvar. „Aj ty?“ opýtal sa starec. „Pozri, priniesol som ti darček,“ po Enrique ukázal na chripiacu hruď. Naštvaný starec odišiel z izby. O päť minút vedal a ukázal na psa. sa vrátil. „Takto ma podvádzať je veľmi zlé!“ bedákal. „Využívate, že nemôžem chodiť.

Veľmi dobre viete, že som starý, že som chorý. Ináč by som vás poslal do čerta a sám sa postaral o Pascuala!“ Efraín sa zobudil a stonal a Enrique začal kašľať. „Ale nevadí! Ja sa o neho postarám. Vy ste odpad, nič viac než odpad! Úbohé neoperené supy! Uvidíte, ako vám prejdem cez rozum. Starý otec je ešte silný.

Ale vy dnes jesť nebudete! Nebudete jesť, kým nevstanete a nezačnete pracovať!“

|5

.poviedka_Ribeyro

Cez prah videli, ako švihom zobral vedrá a vybral sa do ulíc. O polhodinu sa zdrvený vrátil. Chýbala mu rezkosť jeho vnukov, a tak ho smetiarske auto predbehlo. Okrem toho ho chceli pohrýzť psy. „Vy špiny! Viete, že budete bez jedla, kým nezačnete pracovať!“ Na druhý deň si to chcel zopakovať, ale musel od toho upustiť. Jeho drevená noha si už odvykla od asfaltových ciest, tvrdých chodníkov a každý krok bol ako úder do slabín. Na tretí deň ostal zničený v posteli s náladou iba na nadávky. „Ak zomrie od hladu, bude to len vaša vina!“ kričal.

6|

Nastali nekonečné dni trápenia. Všetci traja trávili deň zavretí v izbe, bez rozprávania, trpiac istým druhom násilného uväznenia. Efraín sa bez prestávky prevaľoval, Enrique kašľal, Pedro vstával a po tom, čo sa prebehol po dvore, vrátil sa s kameňom v papuli, ktorý podal svojim pánom. Pán Santos sa v polosede hral s drevenou nohou a hádzal na nich nahnevané pohľady. Napoludnie sa pobral do tej časti dvora, kde rástla zelenina, pripravil si obed a tajne ho zhltol. Niekedy hodil vnukom do postele šalát či surovú mrkvu, aby v nich vzbudil chuť do jedla.

Myslel si, že týmto bude ich trest rafinovanejší.

Efraín už nevládal ani stonať. Len Enrique cítil stále väčší strach, a keď sa díval starcovi do očí, nespoznával ich, akoby stratili ľudský výraz. „Efraína nie! On nie je na vine! Nechaj len mňa, ja pôjdem, ja pôjdem V noci, keď sa na oblohe objavil mesiac, na smetisko!“ vzal Pedra na ruky a s láskou ho stís Udychčaný starec sa zastavil. Trvalo dlho, kým znova nabral dych. kal, až skučal. O tomto čase prasa začí „Okamžite… na smetisko… vezmi dve vedrá, štyri vedrá…“ nalo krochkať a starec bedákal, akoby Enrique sa odvrátil, zobral vedrá a rýchlo sa vzdialil. Od vyčerpania z hladu ho vešali. Niekedy si nasadil drevenú a choroby sa pritom potkýnal. Keď otvoril vchodové dvere, Pedro chcel ísť za ním. nohu a vybehol na dvor. Vo svetle me „Ty nie! Ostaň tu strážiť Efraína!“ siaca ho Enrique videl aspoň desaťkrát Pobral sa do ulíc a zhlboka dýchal ranný vzduch. Cestou zjedol nejaké byliny kráčať od chlieva k záhradke, zdvía už-už sa chystal rozžuť hlinu. Všetko videl cez magickú hmlu. Jeho slabosť ho hal pritom päste a narážal do všetrobila ľahkým, éterickým: lietal takmer ako vták. Na smetisku medzi supmi sa cítil kého, čo mu stálo v ceste. Nakoniec ako jeden z nich. Keď boli vedrá plné, vydal sa na cestu domov. Mníšky, „noční vtávchádzal do izby a uprene sa na nich ci“, bosí kameloti, všetky deti brieždenia sa začínali rozptyľovať mestom. Enrique, díval, akoby chcel celú zodpovednosť prinavrátený do svojho sveta, si šťastný vykračoval medzi nimi, vo svete psov za Pascualov hlad hodiť na nich. a duchov, nadšený úsvitom.

Keď vstúpil na dvor, pocítil dusné, odpudzujúce ovzdušie, ktoré ho prinútilo Poslednú noc splnu nemohol nikto spať. zastaviť sa. Bolo to, akoby tam pri bráne končil jeden svet a začínal druhý, stvorePascual vydával skutočný rev. Enrique ný z blata, revu, absurdných trestov. Prekvapujúce však bolo, že tentoraz na dvopočul, že keď majú prasatá hlad, zblázre vládol pokoj nabitý zlými predtuchami, akoby všetko násilie bolo v rovnovánia sa ako ľudia. Starec nespal, ani he a chystalo sa zrútiť. Starec, ktorý stál pri chlieve, sa doň pozeral a vyzeral lampu nezhasol. Tentoraz ani nevyako strom vyrastajúci z jeho drevenej nohy. Enrique zabúchal, ale starec sa ani šiel na dvor, ani nenadával cez zuby. nepohol.

Ponorený do matraca sa díval priamo „Tu sú vedrá!“ na dvere. Zdalo sa, akoby v sebe hro Pán Santos sa mu otočil chrbtom a ostal nehybne stáť. Enrique pustil vedrá madil starší hnev, hral sa s ním a pria znepokojený ušiel do izby. Hneď ako ho Efraín zbadal, začal stonať: pravoval ho na výbuch. Keď obloha „Pedro… Pedro…“ nad kopcami začínala blednúť, otvoril „Čo sa deje?“ ústa, zachoval si pritom citovú temno „Pedro pohrýzol starého otca… on schytil palicu… potom som ho počul skučať.“ tu voči vnukom a zareval: Enrique vybehol z izby. „Vstávať, vstávať, vstávať!“ Začali „Pedro, poď sem! Kde si, Pedro?“ padať údery. „Vstávajte, vy povaľači!

Nikto neodpovedal. Starec naďalej nehybne stál s pohľadom upreným na stenu.

Dokedy budeme takto žiť? Skončilo Enrique mal zlé tušenie a priskočil k starcovi. sa to! Vstávajte!…“ „Kde je Pedro?“ Efraín sa rozplakal. Enrique vstal Jeho pohľad padol na chliev. Pascual niečo žral v blate. Zostali ešte psie laby a pritlačil sa k stene. Starcove oči a chvost. ho natoľko fascinovali, že ani necítil „Nie!“ kričal Enrique a zakrýval si oči. „Nie, nie!“ Cez slzy vyhľadal starcov údery. Videl, ako sa palica zdvihla pohľad. Ten ho odvrátil a ťarbavo sa otočil na drevenej nohe. Enrique začal poskaa dopadla na jeho hlavu, akoby bola kovať, vyzliekal si pritom košeľu, kričal, kopal, snažil sa pozrieť sa mu do očí, nájsť z kartónu. Nakoniec zareagoval. nejakú odpoveď. „Prečo si to urobil? Prečo?“ Starec neodpovedal. Nakoniec netrpezlivo udrel vnuka, čím ho zvalil na zem.

Odtiaľ Enrique pozoroval starca, ktorý sa vzpriamený ako taký obor zaryto pozeral na Pascualovu hostinu. Vystretou rukou nahmatal palicu so zakrvaveným koncom.

Pomocou nej sa potichu postavil a priblížil sa k starcovi.

„Otoč sa!“ kričal. „Otoč sa!“ Keď sa pán Santos otočil, zbadal palicu, ako krája vzduch a naráža na jeho tvár. „Tu máš!“ zakričal Enrique a znova zdvihol ruku.

Náhle sa ale zastavil, vyľakaný z toho, čo urobil, odhodil palicu a pozrel sa na starca takmer s ľútosťou. Starec s rukou na tvári urobil krok vzad, drevená noha sa mu zaborila do vlhkej zeme, pošmykol sa a s výkrikom sa zrútil na chrbát do chlieva.

Enrique ustúpil niekoľko krokov. Najprv zbystril sluch, ale nepočul žiaden hluk.

Pomaly sa približoval. Starec s polámanou drevenou nohou ležal v blate. Mal otvorené ústa a očami hľadal Pascuala, ktorý sa ukryl do kúta a podozrievavo ňuchal v bahne.

Enrique sa vzďaľoval rovnako pomaly, ako sa predtým priblížil.

Pravdepodobne ho starec zbadal, lebo keď utekal do izby, zdalo sa mu, že volá jeho meno takým nežným tónom, aký nikdy predtým nepočul. „Enrique! Enrique!“ „Hneď!“ zvolal Enrique a vrhol sa na brata. „Hneď, Efraín! Starec spadol do chlieva! Musíme odtiaľto ujsť!“ „Kam?“ opýtal sa Efraín. „Kamkoľvek, na smetisko, kde môžeme niečo jesť, k supom!“ „Nemôžem sa postaviť!“ Enrique zdvihol brata obidvoma rukami a pritlačil si ho k hrudi. Takto v objatí, akoby boli jedna bytosť, prešli pomaly cez dvor. Keď otvorili dvere, uvedomili si, že úsvit skončil, a mesto, zobudené a živé, otvára pred nimi svoju obrovskú náruč.

Z chlieva sa ozývali zvuky zápasu.

- - - - zo španielskeho originálu Los gallinazos sin plumas preložila Katarína Sanchez Ferencová

- - - - Peruánsky prozaik Julio Ramón Ribeyro (1929 – 1994, Lima) patrí do obdobia boomu latinskoamerickej literatúry 60. a 70. rokov, ale na rozdiel od autorov, ako sú G. G. Márquez či M. V. Llosa, nie je na Slovensku vôbec známy. Aj ja som sa k nemu dostala iba náhodou, vďaka manželovi, ktorý mi daroval jeho poviedkovú knihu, a už po prvej prečítanej poviedke som si Ribeyra veľmi obľúbila.

V Peru je Ribeyro veľmi populárny a poviedka Neoperené supy sa považuje za jeho najlepšie dielo a má za sebou dokonca už aj úspešné sfilmovanie. Ribeyro sa v prózach zameriava na peruánsku spoločnosť, život v meste, úpadok buržoázie či problémy domorodého obyvateľstva. Píše jednoduchým štýlom, často využíva iróniu, humor a cítiť, že ho v dobrom ovplyvnili poviedkari 19. storočia Poe, Čechov a Maupassant. I keď sa venoval aj písaniu románov, hier, aforizmov či esejí, najpamätnejšími ostanú jeho poviedky.

Pri preklade poviedky Neoperené supy som si vedela predstaviť prostredie, v ktorom sa dej odohráva. Pretože som dva roky prežila v Lime, pomohlo mi to k lepšiemu pochopeniu originálu. V poviedke je veľa dialógov a tie sa mi prekladali oveľa ľahšie ako časti, v ktorých prevláda opis. Snažila som sa poviedku preložiť tak, aby ju slovenský čitateľ vnímal podobne ako čitateľ originálu. Samozrejme, nedá sa to dosiahnuť na sto percent, pretože ide o dve úplne rozdielne kultúry. V Peru a aj inde v Južnej Amerike je veľká chudoba a využívanie detí na prácu je bežným javom, s ktorým sa stretnete na každom kroku. Čitatelia originálu si preto dokážu lepšie predstaviť podmienky, v ktorých chlapci žili, vžiť sa do ich situácie a dielo na nich bude pôsobiť o čosi inakšie. Čitateľ súcití s hlavnými postavami, vtiahne ho to do deja a chce vedieť, ako sa to skončí. Práve tento pocit u čitateľov som sa snažila vyvolať aj svojím prekladom. : Katarína Sanchez Ferencová

|7

.ilustrรกcia

Slow Talk_hugoandmarie.com

.rozhovor_Lidberg

RK: Priznal si, že si typ umelca, ktorý sníva. Fantázia, ktorá je pre tvorbu dôležitá, však nemusí znamenať aj dôležitý posun. Nedáva nám snívanie príliš veľa nepoužiteľných možností? Áno, z tohto pohľadu sa môže zdať naše snívanie neproduktívne. Naše podvedomie sa však správa často nelineárne a dokáže vnímať obrovské množstvo súvislostí a kombinácií v jednom okamihu.

Aj keď súhlasím, že mnohé z týchto súvislostí nemusia byť užitočné, nemyslím si však, že sú zbytočné. Som presvedčený, že bezhraničnosť fantázie nám umožňuje dostať sa vždy ďalej, na miesta, kde sme ešte neboli. Štruktúry našich paradigiem by sa ťažko mohli rozvíjať bez týchto príležitostných, na prvý pohľad nekonštruktívnych vplyvov.

RK: Snívaš o niečom krajšom, ako je tento biotechnologický svet?

Paradox, ktorý žijeme, je vždy otázkou uhla pohľadu. Našimi aktivitami sa separujeme od činnosti prírody, takže to môže vyzerať, akoby sme sa k nej vracali. Ale môj pohľad je iný. Myslím, že náš civilizovaný systém je takisto založený na podobných prírodných princípoch, takže sa nie je kam a prečo vracať. Naša civilizácia vznikala v procese evolúcie rovnako ako všetko ostatné. Práve vďaka tomu si dokážem predstaviť lepší systém ako ten, v ktorom žijeme. No zároveň mám pocit, že smerujeme k systému, ktorý má byť lepší. Verím, že technologický pokrok nám odhaľuje celé zákulisie týchto problémov. S tým, čo sme sa naučili, žijeme v procese, v ktorom ide o to, ako spraviť svet lepším miestom pre život.

Secret Cities, Strange Hearts_hugoandmarie.com

Jungle_hugoandmarie.com

RK: Zobrazovanie prírodnej reality ti je vlastné. Vo svojej práci si dospel až k pojmom ako biosphere pattern…

Neustále uvažujem o tom, čo vlastne realita je. Naša spoločná skúsenosť, ktorú si odovzdávame a zdieľame, a pritom zostáva nedefinovateľná? Veda a náboženstvo majú na to svoje pohľady, ale tisíc ďalších otázok ostáva nepovšimnutých. Príroda je pre mňa synonymom reality. Kreslím rastliny, stromy, zvieratá, pretože to sa mi zdá byť najbližšie k vnímateľnému kontextu reality. Evolúcia tejto planéty vybudovala, našťastie, bohatú slovnú zásobu významov a vecí. To tvorí aj jadro môjho záujmu o kreslenie. Rád prenikám do zákutí a hlbších významov.

Gang Colours_hugoandmarie.com

RK: Nie je ťažké stratiť sa v obrysoch a plochách vyliezajúcich z tvojich ilustrácií. Niečo nimi zakrývaš alebo sú autonómne a jednoducho sú?

Myslím, že v mojom prípade ide viac o estetický ako filozofický zámer. Som rád „zahltený“ dojmami alebo, ak chcete, vstupnými informáciami. Myslím, že tento určitým spôsobom „barokový“ štýl spúšťa v človeku predstavivosť, pretože vplyvov je tu akosi príliš veľa na to, aby ich všetky logicky usporiadal.

Takáto je v podstate aj povaha prírody, ktorá poskytuje takmer nekonečné množstvo impulzov v jednom okamihu. Aj keď je to povedzme iba obyčajná lúka. Je tu však aj vietor s počasím, rozklad a rast, zrodenie a smrť. Príroda je plná takýchto obsahov a ja som rád, že s nimi môžem narábať. |11

Rendlesham Forest, 1980_grafit, tuš, cgi

.rozhovor_Lidberg

Angry Cloud_ tuš, cgi

14|

RK: Do akej miery sú pre teba idey a témy podstatné?

Odpoveď na túto otázku nemusí byť jednoznačná. Nápad alebo téma je len nápad alebo téma. Či je alebo nie je podstatná, závisí od toho, čo pokladáš za dôležité. Vieš, že som obdivovateľ vizuálneho umenia, no mne sa zdá, že ono je iba inou variáciou ilustrácie. V podstate sa všetci snažíme o jedno, a síce hovoriť a niečo povedať.

sme na to, že otázky prítomnosti rozličných foriem vo výtvarnom umení a ich porovnávanie nemusia viesť k ničomu, pretože každá tvorivá prax tu existuje na nejaký účel, má svoje vlastné dôvody.

Porovnávanie v umení nie je na to, aby sme existenciu akejkoľvek z týchto foriem mali nejako ospravedlňovať. Ja vždy hovorím, pokiaľ vás zaujíma ilustrácia, je to dobré. Ak vám záleží na výtvarnom umení, tak je to takisto dobré.

MG: Ako vnímaš ilustráciu vo vzťahu k voľnému výtvarnému umeniu?

Stretávaš sa s názorom, že ilustrácia je niečo menejcenné?

Ilustrácia je často rutinná záležitosť, pretože je úžitková a nezriedka sa stáva doplnkom niečoho. Myslím, že každý, kto sa zaoberá viac praktickými vecami, sa môže cítiť občas neistý, keďže kultúrna spoločnosť sa o chod týchto vecí príliš nezaujíma. No praktické veci sú veľmi dôležité, pretože sú práve tým, čo vytvára priestor pre tie výnimočné. Ako pri každej symbióze.

Podobné debaty vediem často s jedným priateľom, ktorý je výtvarník. Prišli

MG: Ktorí z ilustrátorov sú pre teba inšpiratívni?

Som inšpirovaný mnohými, pretože vynikajúcich ilustrátorov je naozaj veľmi veľa. Živo sa zaujímam o ilustrácie takých umelcov ako Benbo George, Martin Nicolausson, Blexbolex, Mario Hugo a Merjin Hos, Kristina Collantes alebo Riikka Sormunen.

MG: Vo svojich bookmarkoch mám čoraz viac odkazov na alternatívnych vydavateľov (Nobrow, Icinori, Nieves a pod.) alebo na agentúry zastupujúce vynikajúcich ilustrátorov (Big Active, Hugo and Marie atď.). Myslím, že ľudia sú už na-

sýtení a unavení vizualitou z tuctových reklám a časopisov. Je to tak?

Neviem… Nemyslím, že ľudia by mali byť z okolitej vizuality unavení. V skutočnosti je spoločnosť iba viac vizuálne sofistikovaná a čoraz viac závislá na obraze.

Ak sú ľudia unavení, je to tým, že sú obklopení obrazmi, ktoré im nič nehovoria. Pre vydavateľov, ako je napríklad londýnsky Nobrow, je vytváranie kvalitných a atraktívnych obrazových publikácií samozrejmosťou. Ak sa ilustrácia dnes teší väčšej pozornosti, je to preto, že je pre ľudí osobnejšia. Je to ako rozdiel medzi ručne písaným listom a emailom.

Myslím, že sme konečne vycítili, že veciam chýbal osobný rozmer…

MG: Slovenskí ilustrátori často neberú grafický dizajn vážne alebo ich absolútne nezaujíma. Aký je tvoj vzťah k tejto oblasti? Ťažko pochopím, ako môže ilustrátor ignorovať oblasť, akou je grafický dizajn.

Ilustrácia je zriedkakedy prezentovaná sama osebe. Je veľkou výhodou, ak ilustrátor má aj tieto vedomosti, pretože vie dopredu uvažovať aj o grafických

problémoch, ktoré sú vlastne aj súčasťou jeho práce. Ja osobne neviem, ako by sa dala oddeliť ilustrácia od dizajnu.

Myslím, že dobrí ilustrátori a grafici si dnes veľmi dobre uvedomujú, že v podstate vytvárajú a sprostredkúvajú predovšetkým vizuálne zážitky.

RK: Angry Cloud (Zúrivý mrak) alebo Rendlesham Forest, 1980 (Rendleshamský Les, 1980) mi niečím pripomínajú komiksové stripy. Je to náhoda?

Nie je. Angry Cloud vnímam aj ja ako komiks. Hoci komprimovaný. Zatiaľ som si totiž nie veľmi istý, či by som dokázal urobiť samostatný komiks tak, aby bol presvedčivý aj pre ostatných. Ako dieťa som komiksy veľmi nečítal a dodnes je to pre mňa svet, o ktorom veľa neviem.

Komiks je pre mňa niečo ako cudzí jazyk.

Niečo ako francúzština, ktorá je krásna, ale ktorú zatiaľ neovládam.

RK: Prečo divák niekedy nepočuje presne to, čo sa mu snaží umelec povedať?

Obrazy, ktoré v nás rezonujú, hovoria samy za seba. Avšak rovnako si myslím, že je dobré a potrebné o svojej práci

aj hovoriť (bez ohľadu na to, aké ťažké to niekedy môže byť), pretože aj keď obrázky hovoria, hovoria vlastným jazykom, a niekedy je potrebný preklad. Ak ľudia nerozumejú, problém je v nekompletnosti jazyka, či už vizuálneho, alebo verbálneho. Na druhej strane pravdou ostáva, že nemôžeme všetkému rozumieť.

RK: Takže má zmysel o umení hovoriť?

Určite áno. Lebo je dobré povedať to, čo chcete.

- - - - s Micahom Lidbergom sa zhovárali Richard Kitta a Martin Groch preklad Richard Kitta Samozvaného biológa a vynimočného ilustrátora Micaha Lidberga (1985, Kansas City, Missouri, USA) nájdete aj na stránkach umeleckých časopisov Beautiful/Decay, Computer Arts alebo Epilogue, no predovšetkým v portfóliu umeleckej agentúry Hugo & Marie, ktorá zastupuje umelcov ako Merijn Hos, Mike Perry alebo Kustaa Saksi.

Pohltený lesmi a ohlušený vesmírnym tichom podniká Micah dlhe túry. Väčšinou sa pohybuje po presne vymedzenej turistickej trase: Kansas City – Minneapolis – New York. Inak hovorí, že je nenáročný, stačia mu stredoamerické lesy, východoamerické pláže, nevysvetliteľné záhady, pitie čaju, ľudia a kreslenie. www.micahlidberg.com, www.hugoandmarie.com

|15

.poviedka

Daniel Kehlmann Pod slnkom

16|

Vlak zaškrípal a vytrhol Kramera zo spánku. Vonku sa mihali topole a tmavé stĺpy, týčiace sa k oblohe, v diaľke palmy a za nimi trblietavý pás: more. Kramer sedel v protismere jazdy, do zorného poľa mu vrážali stromy, prefrnkli okolo, spomaľovali a rozplývali sa v jase dňa. Obloha bola tmavomodrá, bezoblačná, gigantické slnko sa šplhalo k zenitu. Horizont sa vlnil mäkkými oblúkmi lúk: vinice, v horúčave sotva rozoznateľné.

Vagón bol takmer prázdny. Skôr než Kramer zaspal, rozčúlilo ho, že nenašiel ani kúsok tieňa. Teraz to šlo: vstal a spustil sa na sedadlo pred ním. Okrem neho tu bol už len starší pán, ktorý mal hlavu opretú o okno a bezzubo chrápal, ďalej tlstá žena, z ktorej videl len zátylok a vlasy a mäsité rameno, prevísajúce cez opierku, a napokon blonďavé dievčatko, sediace krížom oproti nej, jedenásť alebo dvanásťročné, v letných šatôčkach bez rukávov. Kramer sa znova pozrel von oknom. Dedinka: červené strechy, kamenné domy, ľudia na štrkovitej ulici, pred závorou starý nákladiak.

Mierne šikmý zámok, potom znova topole a pínie. Bonvardov svet.

Konečne. Bonvardovo svetlo, Bonvardove stromy, Bonvardovo more. Toto všetko Kramer poznal už dávno, lenže videl to až teraz. Bolo to niečo výnimočné a úchvatné, akoby celý ten svet vonku vytvoril sám Bonvard, a istým spôsobom aj áno; veď odkiaľ by mal svoj lesk, ak nie z dotykov Bonvardovej fantázie! Kramer vystrel ruku, aby stlmil žiaru ostrého slnka, a s potláčaným bolestným stonom ju nechal opäť klesnúť. Tučná žena na okamih otočila hlavu a dievčatko oproti nej sa naňho pozrelo tiež. Cítil, že sa červená. Od hanby a zlosti. Už včera ho lámalo v krížoch, od chvíle, čo začal vybaľovať kufor v hoteli, keď sa zohol po ponožky, aby… Dočerta, neboli takéto problémy len pre starých ľudí? Opatrne vnoril chrbát naspäť do mäkkého čalúnenia.

Zrazu ho ovanul nepríjemný pach potu. Pozrel hore: uniforma, na hlave čiapka, fúzy: «Billet, s’il vous plaît!» Kramer vykutral peňaženku. Kde… Ach, tu. Vystrel ruku s lístkom pred muža v modrom, ten ho vzal a stŕpol, na sekundu, dve, tri… Kramer znervóznel. Nebodaj niečo nie je v poriadku?

Stalo sa najhoršie. Sprievodca pustil lístok z ruky, pokrútil hlavou a povedal po francúzsky čosi, čomu Kramer nerozumel. Teraz bol hore aj starý pán a nepríjemne naňho gánil. Sprievodca spravil jednoznačné gesto: vstať! Kramer poslúchol, kolená mal úplne mäkké. Sprievodca ukázal na stenu označenú červenou jednotkou, potom na Kramerov lístok. Kramer pochopil a na tvári opäť pocítil rumenec. Vybral tašku zo sieťky na batožinu a odkráčal do oddelenia druhej triedy. Prv než sa za ním zatvorili dvere, začul ešte sprievodcu niečo hovoriť a potom dievčatko, ako sa na tom chichúňa. Ďalší vozeň bol plný ľudí a horúceho vzduchu, klimatizácia nefungovala.

Skrivený sa priblížil k voľnému sedadlu a opatrne si sadol. Vedľa sa potil muž v tielku, oproti stará pani, ktorá i napriek výstražnej značke na okne fajčila cigaretu. Sedadlo bolo tvrdé, slnko pripekalo. Kramer zatvoril oči.

Šušťanie a prenikavá vôňa salámy prezrádzali, že muž vedľa neho si práve rozbalil obed. Saláma a cigaretový dym, knísanie vlaku, horúčava a mľaskavé zvuky sa zmiešavali do mihotavého pocitu nevoľnosti. Znova otvoril oči, bolo mu už trocha lepšie. Našmátral tašku a vytiahol knihu. Možno pomôže čítanie.

Bonvard. Život a dielo od Hansa Bahringa. Na titulnej strane slávny Bonvardov portrét z roku 1960, v bielej bunde, s hustou, nakrátko ostrihanou bradou a vlasmi vejúcimi vo vetre. V pozadí rozmazaná skupina stromov a niečo modré, možno rieka. Čosi na fotografovi alebo pri ňom muselo upútať Bonvardovu pozornosť, oči mu na obrázku žiarili veselosťou a nefalšovaným záujmom. Na zadnej strane, nenápadne nad reklamným textom, fotografia Bahringa, blazeovane sa uškŕňajúceho spoza okuliarov.

Kramer roztvoril knihu; strany boli polámané, zhúžvané a pokryté tenkými linkami cerúz, výkričníkmi, otáznikmi a najrôznejšími značkami.

Kapitola I: Detstvo. Na svet prichádza Heinrich Bonvard v roku 1908 ako syn veľkopriemyselníka hugenotského pôvodu. Prostredie, aké poznáme z románov odpočívajúcich v starých regáloch: guvernantky, pobyty v ornamentálnych kúpeľoch, na fotkách zmeravený v matrózkach a s bičíkom v ruke, neskôr domáci učitelia.

Kapitola II: Mladosť. Osamelé potulky lesmi, kamarátstva s deťmi z dediny a jedným veľkým psom. Noví, drahší učitelia; výučba v štyroch jazykoch. Matka umiera, prvé vážne naštrbenie šťastia a zelenej, blahosklonnej istoty sveta. Potom internát: dlhé chodby, tmavé kúty, učitelia s naškrobenými goliermi a so zvráskavenými perami. Spolužiaci ho pozorujú a chichocú denníky a začína písať. Koncom roka 1933 sa vracia do Paríža, v batožine nesie sa mu za chrbtom. Jedného z nich zmlá- rukopis prvej časti Pod slnkom. ti tak, že musí do nemocnice. Odvtedy Kapitola IV: «Excusez-moi!» Čo? Kramer zdvihol zrak; jeho sused stál nad ním a pomajú pred ním rešpekt. Prázdniny: pod- kúšal sa prejsť. Pomaly, so zaťatými zubami sa na sedadle pootočil, aby mu spravil rástol, zamestnanci ho teraz oslovujú miesto. Vtom vlak zabrzdil, muž stratil rovnováhu a lakťom udrel Kramera do hlavy. „Vy“. Otec ho zdraví rozpačito, znova sa «Pardon.» Pretackal sa k dverám a vystúpil. Na peróne sa jeho tielko ešte raz zaoženil. Pes zomrel. Bonvard si začína belelo, potom zmizol. Kramer sa držal za hlavu a hľadel pred nohy na papier mastný od salámy. Šklbnutie, vlak sa pohol a papier skĺzol pod sedadlo. písať denník.

Kapitola III: Junošstvo. (Bahringova Kapitola IV: Trojročná cesta Afrikou. Moskyty, muchy tse-tse, hady so zelenými škvrvznosná narážka na Tolstého!) Veľká nami; vo vlhkej horúčave pariace sa šialenstvo a smrť. Na krajoch ciest rozkladajúce vojna rozmnožila rodinný majetok štvor- sa zvieratá, na poliach rozkladajúci sa ľudia, po nociach zvuky tisíchlasej divočiny. násobne. Potom skončila a o osem ro- Tmavé chlpaté pavúky na hnedých kmeňoch stromov; mohutné, oslepujúco sa iskriace kov aj povinná školská dochádzka. Otec peklo. Vracia sa do Európy, prvá časť knihy Pod slnkom je hotová. uzatvára neradostnú záležitosť s akousi Sotva ju niekto berie na vedomie. Pochvalné slová od Thomasa Manna, odmietavé od slúžkou, ktorá sa vytráca na neznáme, Döblina, Joyce píše uznanlivý list. Bonvardova slávna odpoveď, jedno z jeho mimoveľmi odľahlé miesto. Na jednej z foto- riadne zriedkavých teoretických vyjadrení: «I do not think, Sir, that we can create grafií je Bonvard bledý a trocha zarazený. life out of words, we can only try to reshape its senseless and cruel beauty.» Žení Namiesto matrózok oblek šitý na mieru. sa so svojou sekretárkou, odchádza s ňou do Lausanne a začína pracovať na druhej Štúdium v Paríži: semester práva, po- časti. Fotky: vysmiaty Bonvard s mladou ženou, Bonvard za obrovským písacím tom šesť semestrov filozofie a napokon stolom, Bonvard s tropickou prilbou. Potom vypukne vojna. tri semestre matematiky. V dvadsiatich Prerušuje práce na hlavnom diele a píše romány Rímske katedrály a Zánik. V roku troch sa rozhodne zasnúbiť, o dva me- 1943 cestuje do Paríža, aby sa, ako sám hovorí, proste trocha porozhliadal. O mnosiace zásnuby ruší. Vychádza mu útla ho rokov neskôr mu to vyčítajú. Na prvých farebných fotografiách vyzerá atleticky, zbierka noviel, zostáva však bez akých- elegantne a bodro. V štyridsiatom piatom sa sťahuje do New Yorku, manželstvo koľvek ohlasov. Vtom mu zomiera otec. končí rozvodom. V roku 1950 vychádza druhá časť Pod slnkom.

Predáva firmu, stáva sa bohatým a ne- V roku Kramerovho narodenia. Bonvardova náhla svetová sláva prešla okolo Kramera, závislým. Náhle opúšťa Paríž a sťahuje syna bankového úradníka v čiastočne zbombardovanom nemeckom meste, ako i okosa do jednej švédskej dediny. Žije tam lo jeho rodičov a všetkých ostatných celkom nepozorovane. Taktiež Bonvardove takmer rok bez akéhokoľvek kontaktu prvé interview, ktoré boli zároveň i jeho poslednými: ľadový posmešok vychrstnutý s okolím. Počas novoročnej noci 1932 na bezradných žurnalistov. A potom, pravdaže, správy v tlači o Bonvardovom drusám niekde uprostred tmy ligotajúcej sa hom manželstve a jeho rýchlom konci, o ročnej ceste Čínou a obrovskom škandále ľadom sa chce zastreliť. Pol hodiny si pri odmietnutí Nobelovej ceny. («Bez pôct za priemernosť sa zaobídem z umeleckédrží pištoľ pri hlave, potom stlačí, ozýva ho i finančného hľadiska.») Kramer si prvý raz prečítal Bonvardovo meno, keď mal sa žalostné cvaknutie, pozerá na zbraň: asi desať rokov; v jednej novinárskej noticke, na to si ešte pamätal, sa hovorilo zaseknutá. V tú noc páli všetky svoje o spisovateľovom presťahovaní sa do Oury-sur-Mer. A pod ňou bola zle odtlačená čiernobiela fotka rozľahlej vily, obkolesenej hmlistými palmami, s kamennou terasou siahajúcou až k tmavosivému moru.

Vlak začal brzdiť, znenazdajky vrhla dnu svoj tieň staničná hala. Pozdĺž okna sa pomaly, majestátne tiahol bufet a stánok s občerstvením. A modrá tabuľka s bielym nápisom: Oury-sur-Mer. Kramer sklopil knihu a vsunul ju do tašky. Fotoaparát je tu?

Dobre. Zaprel sa rukami o operadlá, začínala trýzeň spojená so vstávaním.

Horúco bolo už vo vlaku, no vonku bolo ešte horšie. Kramer chvíľu len ticho stál, aby si na to zvykol. Pred ním ceduľka. Názov slávneho miesta – slávneho z jedného

|17

.poviedka_Kehlmann

18|

jediného dôvodu. Starý nosič batožín za sebou ťahal akýsi kovový vozík. Či by ho azda on ešte…? Ale pravdaže, väčšina domácich ho tu musela poznať, prinajmenšom z videnia. Keby sa len vedel spýtať! Lenže Kramer po francúzsky takmer nehovoril.

A tak nosič zmizol a svoje tajomstvo si vzal so sebou.

Keď Kramer čítal Pod slnkom prvý raz, mal pätnásť. Bol to jeho najväčší zážitok a stále aj je. Svet sa zmenil. Lúky, stromy a obloha, ale aj autá, ulice a obrovitánske betónové stavby pozdĺž nich boli zaodeté do farieb. Ľudia, aj tí najnudnejší a najbledší, sa zrazu ukázali ako neprehliadnuteľné bytosti. A za vyprázdnenými frázami zažiarili iskričky svetla a hudby. V osemnástich mal od Bonvarda prečítané už všetko.

O rok neskôr nastúpil na štúdiá a vyšla tretia, posledná časť Pod slnkom.

Ohlasy boli neskutočné. Bonvardovo majstrovstvo dosahovalo vrchol. Vyzeralo to, akoby vo forme viet šľahali z jazyka blesky a vytvárali nevídané svetelné úkazy – Kramer zažil dva strhujúce týždne; keď bol hotový, začal odznova. Televízny štáb prekvapil Bonvarda na prechádzke s herečkou, ktorá hrala hlavnú úlohu vo filmovej adaptácii jeho Zániku. Krátko nato sa vzali.

Pred stanicou parkovisko plné nablýskaných limuzín. V strede tabuľa s mapou mesta; červená šípka: Vous êtes ici. A priečne nad ňou plocha pokrytá malými krížmi.

Kramer sa obzrel a pokúsil sa nastaviť svoj vnútorný kompas (ak také niečo mal, alebo vôbec ktokoľvek iný) podľa kompasu na mape. More je tam, tu stanica, čiže… Áno, tamtým smerom.

Prešiel križovatkou, potom okolo dvoch novostavieb a cez kamenný podjazd Bonvard. Jeho prostredie nemalo s tým Kramerovým nič spoločné; na druhú stranu a bola pred ním – pláž. Jagavá modrá neviedla nijaká cesta. Alebo predsa? List, ktorý mu napísal, mohol znamenať kratučplocha, ktorá v diaľke splývala s oblo- ké spojenie; myšlienka, že ho Bonvard drží v ruke a že Kramerove slová pretekajú hou. Vzduch voňal chaluhami. Škrekot duchom, ktorý skomponoval Pod slnkom, bola nezvyčajne opojná. Dokonca aj vtedy, čajok, ľudské hlasy, šumivý šplechot vĺn. keď neprichádzala nijaká odpoveď. A napriek tomu, samozrejme, nemyslel Kramer Velikánsky hotel v štýle Belle Époque, na nič iné tak často ako práve na ňu a neprestával čakať ešte dlhé mesiace potom. po fasáde ktorého stekali žlté žalúzie, Neprišla nikdy. Neskôr sa dozvedel – z Bahringovej biografie – že Bonvard zamestnáza ním vily, balkóny, terasy a mramorové val sekretára, ktorý poštu prezeral a separoval všetko nedôležité. A list, na ktorom stĺpy. Po asfalte ťapkali vtáky s kmita- Kramer pracoval celý mesiac skoro každú noc, bol, samozrejme, nedôležitý. Bonvard júcimi krkmi, vo vode plávali dve labute. z neho nevidel ani len riadok.

Kramer stál nehybne, na okamih bola re- Mám zabočiť teraz či až tam? Chodník z kamenných dlaždíc sa šplhal strminou medzi alita úplne ľahká, takmer ako sen. Jedna dvoma múrmi domov. Kramer sa pokúsil spomenúť si na mapu, vybavila sa mu však slávna pasáž z knihy Pod slnkom toto len zahmlene, pokrytá rozplývavými škvrnami. Najlepšie bude spýtať sa. Nabral miesto opisovala; Kramer ju poznal na- odvahu a vkročil do cesty jednému z chodcov. «Excusez-moi!» spamäť. Zmámený vykročil a cítil, ako Postarší pán s vychádzkovou palicou a bielym klobúkom hľadel na Kramera z výšky stúpil do niečoho mäkkého. Na topánku spod vytiahnutých obŕv. sa mu prilepil čierny mazľavý kus psieho «Je… Je cherche le cimetière…» exkrementu a zrazu tu bolo znova len to «Le cimetière!» Muž sa udivene pousmial, mrkol na Kramerovu tašku a povedal pichľavé slnko, úpek, prímorské korzo niečo, čo bolo myslené azda ako žart; Kramer sa zo slušnosti zasmial. Muž potom dvihol palicu, nakreslil do vzduchu zákrutu, ktorá akiste znázorňovala smer cesty, preplnené ľuďmi.

Prvý list Bonvardovi napísal, keď mal a vymotal nesúrodú spleteninu z «à gauche», «à droite» a «en face». Po pár veosemnásť. Aby vzdal človeku, ktorému tách to Kramer vzdal, nemo prikývol a čakal, kým to skončí. to bol dlžný, vďaku a česť. Takto to zdô- «Avez-vous compris?» vodnil. Ale v skutočnosti šlo o viac: mesto, «Oui, oui, merci beaucoup!» Prečo bol len vo francúzštine vždy taký slabý? A nikdy v ktorom žil, bolo sivé a rovnako sivá to nedobehol? bola Kramerova rodina a všetci ľudia, «Bien. Bonne journée, Monsieur!» Dlhými pokojnými krokmi sa muž pobral preč. ktorých poznal. Chodili do práce, vracali Kramer sa za ním smutne pozeral, potom sa rozhodol zabočiť vpravo. Chodník príkro sa domov a rečnili o autách, politike a je- stúpal, pri každom kroku sa mu v chrbte ozývala bolesť. Ešteže tu bol tieň. dení. Kolegovia zo školy sa špárali v mo- O štyri roky napísal druhý list, tentoraz v zámerne chladnom, vecnom tóne. torkách, fajčili cigarety, najskôr tajne, Lenže hoci na ňom pracoval znova tri týždne, dvakrát znova roztrhol už oznámkopotom verejne, a zaujímali sa o futbalové vanú obálku, aby ešte niečo pozmenil. Šlo o jeho diplomovú prácu: Symboly a odkavýsledky. Človek mohol byť kýmkoľvek zy v diele Henriho Bonvarda. Či by azda nemohol navštíviť pána Bonvarda a položiť a čokoľvek robiť, nič z toho neprinášalo mu zopár…

Bol to absurdný pokus. Všetci vedeli, čo si Bonvard myslí o takých, ako je Kramer. uspokojenie.

Lenže toto nebolo všetko. Niekde exis- Na otázky reportérov občas písomne odpovedal – na tie od literárnych vedcov nikdy. toval svet plný bohatstva a krásy, svet, Raz použil meno renomovanej profesorky Ilsy Tronckhenfussovej, ktorá o ňom napív ktorom žil a umelecky sa realizoval sala rozsiahlu štúdiu. V jeho jedinej divadelnej hre Siedma cesta sa zjavila vedľajšia postava s označením «Tronckhenfussová, parazitná docentka». Najstrápňujúcejším však bol opisný komentár z réžie: «nízkeho vzrastu, nosí rozťahané štrikované svetre, pri rozprávaní šušle». A toto, hoci Bonvard pani Tronckhenfussovú dokázateľne nikdy nevidel, do bodky sedelo. Bol z toho menší škandál, dotyčná zvažovala podať sťažnosť, napokon sa však rozhodla celú vec zastaviť. Napriek tomu Kramer veril na zázrak.

Ten sa však nekonal. Univerzita sa hmýrila ľuďmi, dôstojnou staršinou a uštipačne jasnozrivou mládežou, všetci písali články a vážnym zádrapčivým tónom požadovali od literatúry najrôznejšie veci – slovo, ktoré v ich ústach nadobúdalo príchuť fádnosti, niečo medzi jemným biskupským chlebíčkom a hrubozrnným chlebom. Kramera zovrela dusivá atmosféra; pristihol sa pri tom, ako pojem literatúra vyslovuje s rovnakou intonáciou ako ostatní, a počul sa rečniť o intertextualite a diskurzných vzťahoch.

Stačilo by jediné Bonvardovo slovo a hmla by sa rozplynula, jediný signál z druhej, svetlej strany života. No signál neprichádzal. Kramer ukončil štúdium a bolo mu ponúknuté miesto asistenta. Aspoň niečo na živobytie a napokon – čo iné by aj robil?

A tak to vzal.

Začul, ako sťažka dýcha, a zastal. Výstup bol náročnejší, než očakával. Keď sa pulz utíšil, šiel ďalej. Zhora – konečne! – bol veľkolepý výhľad ponad strechy na šírošíre more. Niekde tam dolu sa musela rozprestierať Bonvardova vila. Ale vidieť ju nebolo; na ochranu pred zvedavcami okolo nej už pred rokmi postavili múr s ostnatými drôtmi. Hľadať ju nemalo zmysel. Kadiaľ teraz? Rovno? Asi. So vzdialenosťou od mora horúčava naberala na intenzite, po čele a krku mu stekali drobné kropaje potu; košeľu mal vlhkú, nohavice sa mu lepili na nohy. Pohľadal vreckovku a utrel si tvár. Dobre teda, rovno.

Po nejakom čase sa pozrel na hodinky. Šiel touto ulicou už asi dvadsať minút, a nezmenilo sa absolútne nič. Tie isté vznešené domy, tie isté tmavozelené končité stromy a to isté slnko. Žiadne auto, žiadny o rok neskôr vrátil z Mandžuska, sprevádzala ho mladá Číňanka, štvrtá manželka. človek. Na všetkom ležala striebristá tíš. A nový román: Hyperboly.

Tam! Akýsi muž. Ohnutá postava Vyvolal vlnu rozporuplných reakcií. Bol to spletitý a značne vyumelkovaný výtvor uprostred ulice, v pokojnom kyvadlo- plný záhad, obrazov a podivných matematických súvislostí. Zle sa predával; podpivom rytme pohojdávajúca metlou. Keď sa chovační kritici ho nazvali dôkazom Bonvardových ubúdajúcich síl, tí vľúdnejší náKramer priblížil, muž prestal a neprítom- ročným dielom majstrovej jesene. V dizertačnej práci sa Kramer pustil do výskumu ne sa naňho zahľadel. práve tohto diela. Krátko nato sprevádzal profesora Ebelwega, svojho školiteľa, «Je cherche le cimetière.» na jedno sympózium do Londýna. Otvoril Times a našiel správu, že Bonvard sa práve «Le cimetière? Mais il est là!» A vychud- nachádza v meste. Kramer sa šiel poobede prejsť, snoril okolo červených autobusov nutá ruka, hnedá, s čiernymi obrysmi a policajtov v helmách a zrazu sa ocitol pred budovou, nad vchodom ktorej sa čneli nechtov, sa nadvihla a ukázala smerom, cifrované písmená The Ritz. Tu býval Bonvard! Kramer až do večera sedel v jednom lokáli na druhej strane ulice a čakal, že sa Bonvard objaví, či už cestou dnu, alebo z ktorého Kramer prichádzal.

«Là? Mais c’est impossible, quelqu’un… von. Slnko sa vpíjalo do fasády a pomaly ju sfarbovalo dočervena. Kramer napokon Do you speak English? A man told me odišiel, mal ešte povinnosti. Bonvard neprišiel.

Neskôr dizertačnú prácu zredigoval pre tlač v univerzitnom nakladateľstve. Kniha that it must be this direction!»

«Cette direction.» Ruka zostávala vy- vyšla – ostroumná, precízna, detailná analýza. Keď krátko nato Hans Bahring vystretá. Kramer chcel ešte raz čosi na- dal Bonvardovu biografiu, preloženú do všetkých svetových jazykov, nalistoval si mietnuť, potom si však uvedomil, že je Kramer na jej konci ešte v kníhkupectve medzi dvoma pestrými hromadami bestto zbytočné. A napokon, zametač ulíc sa sellerov zoznam použitej literatúry. Sedem strán nahusto popísaných titulmi. Jeho predsa musel vyznať. Takže opačným kniha medzi nimi nebola. V ten deň zrušil seminár a napísal Bahringovi vehementný list, ktorý nikdy neodoslal. smerom. Naspäť.

Svoju diplomovú prácu poslal aj Hans Bahring mu bol niečo ako kolega, no určite nie rovnocenný. Vyštudoval čosi Bonvardovi, ale nádej, že ju bude čítať, celkom iné, neskôr pracoval pre isté noviny a napísal úspešné, avšak vonkoncom si nerobil. Bonvardovo meno práve pre- nevedecké dielo o Goethem. Raz na jednej konferencii si Kramer vypočul Bahringovu chádzalo titulnými riadkami, pretože prednášku o Bonvardovi. Dokonca hlavnú prednášku. Lebo napriek všetkému bol svoju ženu, onú herečku, vyhodil z okna Bahring najvýznamnejším znalcom Bonvarda na svete. na druhom poschodí. Priamo pod ním bol Nik presne nevedel, ako sa mu to podarilo; kolovali o tom iba fámy. Bahring údajsíce bazén a ona sa nezranila, no okam- ne vycestoval za Bonvardom na akési zasnežené miesto vo švajčiarskych horách. žite podala žiadosť o rozvod. Bonvard Tam ho chvíľu špehoval a nakoniec podplatil chlapíka obsluhujúceho lanovku, ktoprenechal celú záležitosť advokátovi rou sa Bonvard každý deň nechal vyvážať na ľadovec. Jedného rána potom nastúpil a odcestoval nevedno kam. Koniec kon- k Bonvardovi do kabínky a chlapík krátko nato celý mechanizmus zastavil. Tridsať cov aj preto Siedma cesta na moment za- minút visel Bahring zavretý s Bonvardom v chladnom vzduchu, zaplavenom snehoznamenala enormný úspech, o niekoľko vobielou žiarou. Keď nakoniec dorazili hore, Bahring mal tvár celú od krvi a musel mesiacov však jej autor od divadelných okamžite navštíviť zubára. V ten istý večer mu Bonvard zavolal, ospravedlnil sa a poplánov znova upustil. Keď sa Bonvard zval ho na večeru. A už koncom týždňa bol Bonvardovým oficiálnym životopiscom.

Niekoľko mesiacov smel bývať v Bonvardovej vile, aby si prezrel dokumenty, listy a nezverejnené zápisky. A, samozrejme, kvôli mnohým rozhovorom, ktoré si nahrával a neskôr uverejnil. Keď už bola biografia vydaná, sprevádzal manželov Bonvardovcov na spoločnej ceste Egyptom a Severnou Afrikou. Nepríjemný človek: malý, čiernovlasý, s fúzikmi a protivným zvykom neustále si naprávať okuliare. Čím len mohol Bonvarda tak ohúriť? Na onej konferencii Kramer počúval, ako sa Bahring arogantne šušlavým hlasom krok za krokom prediera konceptom svojej prednášky. Bola len priemerná, Bahring nesympatický.

|19

.poviedka_Kehlmann

20|

A roky sa míňali, prázdne a monotónne ako novembrové dni. Knižnica, semináre, diskusie o metrických systémoch, záverečné práce plné chýb, ktoré čakali na korektúru, zavše pohár vína s kolegami. Istý čas s jednou kolegyňou býval – bola o päť rokov staršia, expertka na Adalberta Stiftera. Potom ho opustila kvôli nejakému sociológovi a on zostal sám. Profesori boli emeritovaní a prichádzali noví, prednášky zovšedneli. Ani sa nenazdal a mal takmer štyridsať.

A Bonvard osemdesiat. Sem-tam sa zjavil v televízii, natáčaný z diaľky teleobjektívom, ako sa pomaly a nezvyčajne vzpriamene prechádza prímorskou promenádou Oury, jedna ruka za chrbtom, v druhej hrubá hnedá palica. Vyšla mu posledná kniha, zbierka krátkych skíc, opisy každodenných vecí v prostom, bezstarostnom svete.

Potom nasledoval rozhovor s osobným lekárom a ten mu do najmenších podrobností opísal priebeh choroby, ktorá vedie od jednoduchých začiatkov rýchlo a priamo do pekiel mdlôb a bolestí. Krátko nato Bonvard poslal ženu na dovolenku k akejsi veľmi odľahlej pláži. Medzitým sa naučil narábať so zbraňou, jej zaseknutie si tentoraz nemohol dovoliť. Nasledujúceho večera dal služobníctvu voľno a potom na terase svojej strechy pod vysokým čiernym nebom si strelil guľku do hlavy. Nekrológy boli dlhé a úctivé.

Aj Kramer jeden skoncipoval, pre časopis fakulty humanitných vied. Opísal Bonvardove zásluhy a tiež jeho sugestívnu, ale zložitú osobnosť. A nakoniec spomenul, zhovievavo, no nesúhlasne, rozhodnutie vdovy nezverejniť Bonvardov list na rozlúčku.

Značná časť článku pozostávala z citá- A vtom sa náhle zablysol oceľový hrot: kostolná veža. Kramer zrýchlil krok, hoci tov habilitačnej práce, ktorú práve písal. sa mu bolesť v chrbte pomaly a zlovestne šplhala ku krku a spánkom. Po tvári mu Medzitým ju dokončil a stal sa docentom. stekal pot, neustále si musel utierať čelo a oči, pretože vlhkosť mu priliepala viečka.

O pár týždňov ju jedno malé neskrom- Na pár minút si už viackrát sadol, dvakrát na lavičku, raz dokonca na asfaltovú cestu. né vydavateľstvo vydalo v nízkom ná- Smäd sa stával neznesiteľným. Nedalo sa tu niekde kúpiť niečo na pitie? Lenže tu klade aj knižne. Bola to rozsiahla práca boli len vily, stromy, čistota a nedosiahnuteľný chlad oblohy. Chodcov stretol iba raz, o Bonvardovom súbornom diele; Kramer muža a ženu, obaja mladí, pekne oblečení, páľava akoby sa ich ani nedotkla. Zo záho ešte raz komplexne prečítal a nechal hrad za živými plotmi zavše začul hlasy a špliechanie vody. A tieňa nikde. Ešteže sa unášať onou starou mágiou, onou ne- bol už takmer v cieli. Cintorín musel byť pri kostole. zmenenou krásou a mocou. Znova to cí- A tam aj bol. Vysoký kovový plot so vztýčenými hrotmi oštepov. Za nimi, zoradené til: Bonvard bol najväčšou silou, ktorá k nemej slávnosti, náhrobky a kríže. Brána sa otvorila ľahko, bez vŕzgania. na jeho život pôsobila.

Na lavičke nehybne sedela starenka, obďaleč stál muž, pohvizdoval si a hrabľami kypA potom sa vynorila otázka titulnej ilu- ril pôdu na čerstvom hrobe. Kramerovi sa na chvíľu zdala tá melódia známa, potom strácie. Bola to jeho idea či lektorova? mu spomienka vykĺzla a pieseň znela opäť cudzo. Inak bolo ticho; keď prechádzal Nezáležalo na tom, páčila sa obom: radmi hrobov, škrípal štrk, jašterica, ktorá sa vyhrievala na rozpálenom kameni, Bonvardov hrob – symbol spomienky, od ľaku ufrnkla. V diaľave sa trblietalo more. ako aj toho, že Bonvard i jeho dielo už Muselo to byť v tejto sekcii. Lepenkový štítok a na ňom: 1985 – 90. Teraz pomaly. patrili minulosti. Ak to aj mohlo vyvolať S očami na stopkách! Pomníky z lesknúceho sa mramoru a matného granitu, kríže isté polemické dišputy, o to lepšie! A po- z dreva a bieleho kameňa, tie staršie obrastené machom a sivým lišajom. A nápisy. tom prišli na niečo nevídané: fotografia Mená a mená, všetky raz niekomu patriace a naplnené životom; teraz len hlásky, Bonvardovho hrobu jednoducho nikde prázdne sledy písmen, nečítané, bez významu. Je to tu? Nie. Tu by to mohlo… Tiež nebola, v nijakej knihe a ani v archíve. nie. Žeby tam? Hrobov v radoch pred ním ubúdalo, napokon zostali len štyri, tri, dva…

Celý plán už vzdali, keď im zrazu pomohla Potom to musí byť už len tento… Rozlúštil meno. náhoda. Profesor Ebelweg bol pozvaný Bonvard to nebol. na konferenciu do Paríža a svojho asis- Ako je to možné? Určite nič neprehliadol. Vzdychol si. Muž s hrabľami stál len pár tenta bral so sebou. Veď je to, povedal metrov od neho. lektor, do Oury len pár hodín, prečo tam «Excusez-moi!»

Záhradník sa otočil. Kostená tvár, napoly ponorená v tieni šiltovky. nejdeš sám a neodfotíš si to?

Myšlienka stáť pri Bonvardovom hrobe «Excusez-moi! Je cherche… Où est Henri Bonvard?» bola nesmierne vzrušujúca. Napokon Hľadeli naňho dve vypuklé nechápavé oči, prešla dlhá sekunda, potom sa náhle teda predsa. Tam bol Bonvard, on sám, zúžili, tvárou preletel úsmev, muž sa rýchlym pohybom vzpriamil a zložil si čiapku. a nemohol už Kramerovi uniknúť. Áno, «L’écrivain?» istým spôsobom to bolo víťazstvo. Bude Kramer prekvapene prikývol. tam a spraví si fotku a nik mu v tom ne- «Mais oui, Monsieur Bonvard, je l’ai très bien connu, il était un homme très gentil et zabráni. Tam, kde Bonvardov život našiel poli, et il causait souvent avec moi… Mais il n’est pas ici. Vous le trouvez à Ville Bleue.» svoj koniec. Takže napokon predsa len. Ville Bleue…? Ach tak, prímestská časť Oury, vlak tadiaľ prechádzal, len zopár domov.

Napokon predsa.

«C’est un beau cimetière, et le tombeau de Monsieur Bonvard, c’est très grand et cher, un pierre avec une petite statue d’or…» Hovoril rýchlo a zanietene, bol šťastný, že môže poradiť. Kramer nerozumel skoro nič, to podstatné však zachytil: Bonvard bol vo Ville Bleue, nie tu.

Zamrmlal «Merci bien», otočil sa a dal sa na odchod. Záhradník za ním stále niečo rozprával; jeho hlas ku Kramerovi doliehal, aj keď bol už za bránou. Tak aj on Bonvarda poznal, un homme très gentil et poli. Kramer zívol, cítil sa veľmi slabý.

Bolo už skoré popoludnie, mal pred sebou ešte päťhodinovú cestu naspäť, dnes večer musel byť načas v Paríži na prednáške profesora Ebelwega. Zajtra naobed bola v pláne pódiová diskusia a večer cesta domov. Bonvardov hrob musel nájsť ešte dnes, a to veľmi rýchlo.

Cesta nazad bola dlhá. Horúčava sa zdala z minúty na minútu neznesiteľnejšia, k sekaniu v krížoch sa pridala lámavá bolesť hlavy. Slnko úmorne pražilo a on nemal ani okuliare. V jednom momente sa zem zahojdala, Kramer sa oprel o plot, zavrel oči a čakal, kým to prejde. Snažil sa zhlboka dýchať, nebol to však vzduch, len akási horúca mŕtva masa. Po chvíli sa cítil lepšie. Zosadla pred ním čajka, bezradne naňho pozrela, potom zbadala more, zasmiala sa a bola fuč.

Konečne. Obchod a pred ním zástava Coca-Coly. Kúpil si plechovku, nevládne nahmatal uzáver, nejako ju otvoril a pil. Na okamih sa cítil ľahko a šťastne.

A zrazu bol pri stanici. Les départs: miestny vlak šiel o pätnásť minút, príchod do Ville Bleue o desať minút neskôr. Kramer pozrel ustarostene na hodinky; áno, dalo sa to stihnúť, večer môže byť znova v Paríži. Z nástupišťa bolo ponad koruny paliem vidieť priamo na vodu. Plávala v nej skupinka ukričaných detí, z bezpečnej vzdialenosti ich zaujato pozoroval vodný vták s exoticky opalizujúcim perím. Na peróne oproti akási žena čítala arabské noviny, na ktorých sa do seba zakvačovali čierne znaky.

A potom prišiel vlak. Kramer nastúpil a ešte skôr, než si stihol sadnúť, sa vlak pohol vpred, akoby bol súkromný, len a Nikdy nebude stáť na svetlejšej strane života. Psí výkal na pobreží, úpek, bolesti len preňho. A skutočne, kupé bolo prázd- v krížoch. Krása bola pre iných, nie preňho. Preňho cesta nejestvovala. ne. Svetlo nežne pohládzalo bledomodré Sprievodca sa rozpačito poškriabal za uchom. Mal si pýtať cestovný lístok, ale čalúnenie sedadiel. A klimatizácia fun- akosi to nedokázal; potichu sa otočil a odišiel, opatrne, malými krokmi, akoby sa bál, že do niečoho narazí. Táto situácia bola preňho nová a ani služobné predpisy govala.

Sprievodca bol dlhý a chudý a zdvori- nepomáhali. Žiaden z nich nehovoril o tom, ako zaobchádzať s plačúcimi pasažiermi. lo pozdravil. Kramer sa naňho usmial. Opatrne za sebou zavrel dvere na kupé.

«Un billet pour Ville Bleue, aller et retour, Slnko preplávalo k oblaku z prenikavého jasu; Kramera oslepilo, zatvoril oči. Po nejas’il vous plaît.» kom čase sa mu podarilo utíšiť vzlykanie. Kolesá pod ním udierali do taktu a lokomoSprievodca k nemu starostlivo sklopil tíva k nemu zaviala vysoký smutný hvizd. Krajina blčala v nádhere. A oceán sa ligotal. zrak a pokrútil hlavou. «Ville Bleue? Mais ce train ne s’arrête pas à Ville Bleue.» - - - - «Pardon?» z nemeckého originálu Unter der Sonne «Cs‘il vous plaîtest le train rapide pour preložil Ján Čakanek Paris. Pas le train régional.»

Paríž? Do Paríža?!! Striasol sa hrôzou sťa zasiahnutý elektrickým prúdom. To bol vlak, ktorým sa mal vrátiť. Nie jeho vlak! Čo teraz? Z najbližšej stanice nazad Daniel Kehlmann (1975, Mníchov) je v Nemecku vnímaný ako intelektuál, esejista do Oury? Nemožné, musel by tam ho- a poetický experimentátor, inklinujúci čoraz viac k magickému realizmu, hoci spočiatku dinu čakať a na to už jednoducho nemal bol takmer čistým realistom – ako v poviedke Pod slnkom. Medzi hviezdy literárneho čas. Zrak mu pritiahla núdzová brzda, neba ho katapultoval román Vymeriavanie sveta (Die Vermessung der Welt, 2005), malá skrinka s červenou rukoväťou, len preložený do všetkých svetových jazykov. A potom prišiel román Sláva (Ruhm, 2009).

Osobne v Kehlmannovi vidím úžasné skĺbenie poeta natus s poetom doctus. potiahnuť a… Nie, vylúčené. Pohľadom si premeral sprievodcu a vedel, že spraviť Kehlmannovi ako erudovanému vedcovi znalosti z teórie literatúry a poetiky evidentniečo také by sa neodvážil. ne viac prospievajú, ako škodia. Aj o existenciálnych otázkach píše s neuveriteľnou Za oknom sa mihla skupina domov, ľahkosťou. Kehlmannove vety pôsobia dojmom púpavového semienka poletujúceho nádražie, blysla sa ceduľa: Ville Bl…, zno- v ovzduší – sú komunikatívne a estetické zároveň. Okrem jazyka ma uchvátila pointa, va domy, kostolík a potom už nič. Palmy, jednoduchá, ale krásna a pravdivá, kulminujúca až niekde v posledných odsekoch: človek márne, no s neskutočnou vytrvalosťou vzdorujúci nepriazni osudu – v tomto pínie, more.

Zrazu pocítil už len únavu. Všetko bolo mi poviedka Pod slnkom, akokoľvek šialene to bude znieť, pripomína Jozefa Maka, aj preč. Bonvard zvíťazil. Opäť. Myslel na keď viem, že klásť tieto dva artefakty vedľa seba je ako porovnávať mlieko s Mliečnou to, ako život uplýval, na svoje dve knihy, dráhou. Kehlmann mi je sympatický aj tým, ako úprimne hľadí spoza ligotavého brnektoré nikoho nezaujímali, a na čas tráve- nia svojej popularity a slávy očami obyčajného smrteľníka: „Spisovatelia vyrastajú ako ný v seminárnych miestnostiach. A druhí deti pohrúžené do kníh. Neskôr by mali radi iné detstvo, plné dobrodružstiev a samosi žili vo vilách, tvorili majstrovské die- paše a kamarátov, s ktorými by sa mohli hrať. Mimochodom, to je hlavný dôvod, prečo la a svet ich miloval. Teraz to už vedel: chcú autori stále písať o futbale. Je to oneskorená daň za to, že v škole ich do mužstva vzali vždy ako posledných; ich a ešte toho malého fagana s veľkými okuliarmi, ktorý mal astmu a dnes je riaditeľom európskych závodov Hyundai, zatiaľ čo všetci tí malí bohovia z dávnych čias si teraz zarábajú pri čerpacích pumpách a pýtajú sa, či by ešte nemohli umyť okno. Ako dobre, že život tieto hierarchie prevracia.“

: Ján Čakanek

|21

.hudba

František Király – „V roku 2008 Ivan Šiller, vtedy ešte ako doktorand na VŠMU, pripravoval so svojimi zahraničnými študentmi (Eunjoo Noh, Yoko Kato a Fiorina Coletta) skladbu amerického minimalistu Stevea Reicha Six Pianos. Je to 20-minútový ‚stück‘ pre šesť klavírov z roku 1973. Potreboval však ešte dvoch klaviristov, tak oslovil Zuzanu Biščákovú a mňa. ‚So skladbou som sa zoznámil počas svojho štúdia v Gente (Belgicko). Odvtedy som ju chcel uviesť aj na Slovensku. Rozhodlo aj to, že som začal učiť na VŠMU predmet interpretačný seminár, no a najlepšia škola je podľa mňa prax. Chcel som zapojiť študentov do zaujímavého projektu. Six Pianos bola najlepšia voľba. Bola to navyše slovenská premiéra. … a začiatok Cluster Ensemble.‘ – Ivan Šiller Skúšali sme to vtedy s Ivanom na stosedemnástke. Boli tam síce len dva klavíry (nikde ich nie je pokope viac), tak sme sedeli traja za každým… To ale nebol problém. Horšie to bolo, keď sme si uvedomili, že v Bratislave (možno aj na celom Slovensku) je len jedno miesto, kde sa dá zrealizovať tento projekt, a to v obchode s hudobnými nástrojmi na Medenej. Vtedy tam pracovala ako vedúca, tiež hudobníčka, Janka Bezeková.

..............

................................................... ...... ....

;;;;;;;;;;;;;;;; ..............;;;;;;;; ......;;;;;; ..... ;;;

..

............... ....

..

......................................................... .... .

...

...

............................................

...

............................................

...

..

..... ....

..

...

.

........ .

...................... ..............

...

...... ..... ...

..

..

...

... ..

..

...

;;;;;;;;;;;;;;;;;;;; ;;;;;;;;; .................;;.;.;.;.;;;;;;;; ......;;;;;; ;;;;;; ....... ;;;;; ..... .. ..... ;;; ;;;.;...... . .

.......

..

.

.................

........ ..... .

.............. .... ...... ....

.

.. .....

.......................................................

.. ..

-----------------------------...................................... ......................................

..........................................................................

.

..............................................................

;;;;;;;;; ;;;;;;;; ...... ;;;;;; ....... ;;;;; ..... .. ;;;;......

Pri stretnutí s ňou som myslel len na to, že to musí vyjsť… Jej reakcia bola prekvapujúca: ‚Jasné, dá sa. Kedy to chcete?‘ Tak sa stalo, čo sa malo, a tí, čo tam boli, vedia. Po koncerte sa začali vynárať prvé myšlienky o kapele a o možnom budúcom projekte. Tak začal vznikať CLUSTER – zoskupenie pre súčasné umenie. Medzitým Fiorina odišla do Talianska a my sme v roku 2009 pripravili nový projekt s názvom Living Room Music. Premiéru mal na festivale Space v Bratislave na jeseň 2009. Tento koncert – performance je postavený na skladbách Martina Burlasa (Záznam siedmeho dňa), Stevea Reicha (Clapping Music, Music for Pieces of Wood, Four Organs) a Johna Cagea (Suite for Toy Piano, Living Room Music).

Vďaka podpore sa nám v roku 2010 podarilo zrealizovať s týmto projektom jedinečnú a zároveň dobrodružnú šnúru koncertov po šiestich slovenských mestách. Yoko sa však musela vrátiť do Tokia, tak sme potrebovali vyriešiť problém s chýbajúcim hráčom. Hľadali sme niekoho, kto má skúsenosť s rytmom, pretože vydržať ťahať marakasy 25 minút nonstop v jednom pulze v Reichových Four Organs vyžaduje veľkú mieru sústredenia, presnosti, no najmä fyzickej výdrže. Tak sa k nám pridal Dalibor Kocián.“

... ...... ....

Na začiatku bol LOOP

....

....

.... .

....

....

....

...

.................

............... ...... .... ....

Zápisky z ciest

22|

5. októbra 2010 Nové Zámky ~ Galéria umenia Prvý koncert bol v Galérii umenia v Nových Zámkoch. Sme v stand-by mode plní očakávania, čo sa stane, pretože Nové Zámky nie sú veľké a my hráme na všeličom. Elektrické vŕtačky, pílka, okno, preparovaný klavír, paličky, kokosový orech…

Nakoniec bolo plno a ľudia museli sedieť aj na schodoch. Bola tam krásna komorná atmosféra. Síce trochu veľa svetla, ale za to môže priestor a nie organizácia. Pozitívne je, že medzi divákmi boli aj učiteľky základných umeleckých škôl. Je super, keď máme pocit, že deti učia ľudia, ktorí sa tiež stále učia a nemajú zábrany objavovať nové, cudzie svety…

6. októbra 2010 Žilina-Záriečie ~ Stanica Do Žiliny vyrážame s plnou výbavou ako ešte nikdy. Mikrobus (šofér Csaba – fajn chlapík), aparatúra v prívese, syntetizátory (vďaka Mada Music!), zvukár Roman Laščiak, fotografka Lucia Csajka, dve škatule vŕtačiek, pohárov, paličiek, lampičiek a iných zvukových objektov. Proste veľká pohoda.

Kultúrny uzol Stanica Žilina-Záriečie netreba predstavovať. Je to vynikajúci a skúsený partner, ktorý si dokázal vybudovať úžasné priestory. Hrali sme v S2, v novej budove postavenej z prepraviek od piva… Vďaka možnostiam, ktoré Stanica ponúka, nám príprava scény trvala šesť (!) hodín. Bola to „makačka“,

ale stálo to za to. Naše snaženie bolo pre divákov prvým znamením, že nejde o klasický koncert, a mnohí z nich si scénu po koncerte prišli obhliadnuť bližšie.

Vydarený koncert, početné mladé publikum, ešte raz „cool“ priestor – výborný začiatok turné.

12. októbra 2010 Ružomberok ~ Galéria Ľudovíta Fullu Koncert v Galérii Ľudovíta Fullu zorganizoval jeden človek. Ružomberčan.

Milovník hudby. Skvelý človek. Matúš Biščan.

Sám pod hlavičkou pohľadový_betón (čo, ako sme sa dozvedeli, nie je žiadne „ozetko“, ale názov jeho produkcie), sa postaral o všetko, čo sme potrebovali.

Vybavil priestory, postaral sa o propagáciu, sponzorov a naše ubytovanie.

Priestory každej galérie sú vždy inšpirujúce, scéna dostala opäť nové rozmery.

Okolo obrazy Ľudovíta Fullu. Kopa farieb, Prvý máj, žeriavy, staré zvyky. Zvuk síce trochu trpel, ale koncert sa vydaril. Akosi máme dobrý pocit, že v malých mestách sa dá (keď sa chce) pritiahnuť dostatočný počet ľudí na koncerty súčasnej hudby (ale to, čo sme hrali, bola vlastne už „klasika“).

13. októbra 2010 Poprad ~ Tatranská galéria Ak má niekto rád staré mašinky, tak Tatranská galéria (v budove elektrárne zo začiatku 20. storočia) sa mu bude páčiť. Príjemné privítanie s pani riaditeľkou Ondrušekovou, ktorá je prinajmenšom šikovnou manažérkou, lebo to, čo sa udialo s priestormi tejto galérie za posledné roky, je isto na našom malom Slovensku vzácne. V tento deň aj príprava trvala akosi kratšie (veď už sme si to v Žiline nacvičili…). Stretnutie v ochotnom prostredí nám všetkým dobilo baterky, lebo každodenné balenie, vybaľovanie a stavanie scény bolo naozaj vyčerpávajúce (nehovoriac o tom, že sme ešte potom hrali náročný program).

Náš koncert bol spojený s vernisážou fotografií Karola Kállaya v rámci otvorenia festivalu Factory Art, vďaka čomu sa koncert dostal k rôznorodému početnému publiku. Je pravda, že počas poslednej skladby Four Organs sa publikum trochu preriedilo, ale odišli najmä mladí stredoškoláci, ktorí sa zrejme s takouto hudbou stretli prvýkrát v živote.

Určite je dobré, že už vedia aj o takomto umení, a možno v budúcnosti si to dajú až do konca. Medzi divákmi bol aj výtvarník Otis Laubert, od ktorého sme dostali poďakovanie do knihy návštev. Tešíme sa :). Ono je to vždy povzbudivé, keď človek dostane feedback. Od hocikoho…

14. októbra 2010 Košice ~ Kasárne / Kulturpark Cestou do Košíc krátka prestávka na Sivej Brade. Je to magické miesto.

Kopec s kaplnkou, spod ktorého vyviera vysoko mineralizovaná voda, ktorá kryštalizuje nabielo. Treba vidieť (ochutnať – „vajcovka“, ako sa patrí).

Po troch aktívnych dňoch už cítime vyčerpanie, tak v Košiciach navštívime lekáreň. Pre istotu. Obed vo vegetariánskej reštaurácii, rýchla káva a hor sa na kasárne, kde sa inventár Kulturparku rýchlo stáva súčasťou scény.

Po stranách sú dve vyvýšené pódiá, ktoré vytvárajú obývačku pre Living Room Music (Cage). Možnosti osvetlenia scény dávajú zabrať, ale nakoniec sa predsa len dopracujeme k finálnej podobe a spokojnosti všetkých. Hotovo. Keby sme tam nemali syntetizátory, tak by to vyzeralo na nejaké divadlo.

Koncert sa hral s veľkou chuťou a skladba Music for Pieces of Wood (Reich) bola vďaka akustike lahôdka. Napriek industriálnosti sály je pocit pri hraní príjemný a zvuk vôbec nie je taký „vlhký“ ako v predchádzajúcich priestoroch (v Ružomberku to bolo najkritickejšie).

Košické publikum je ďalším dôkazom, že o koncerty hudby klasikov 20. storočia majú záujem najmä mladí ľudia. A to je dobre.

zástupcom našej hosťujúcej inštitúcie.

Prichádza riaditeľka múzea, od ktorej sa dozvedáme ďalšie iné nehody, náhody, nevýhody, ťažkosti a problémy.

Tu zrazu sa Ivanovi podarí vykúzliť zvuk, ktorý znie asi takto: „… ministerstvo kultúry… podnet na sťažnosť…“. Nastáva nečakaný obrat v hre. Menia sa masky.

Scenár sa prepisuje v reálnom čase.

Dráma sa mení na tragikomédiu o ľudskej primitívnosti.

Personál hotela sa v nových rolách (s tým istým obsadením) predbieha v ochote ponúknuť nám iné priestory – zimnú záhradu, vínnu pivnicu a pod. Zo strany múzea je snaha všetko vysvetliť a zahrať si športovú hru o premiestňovaní scény na čas. Veľmi ťažko sa im vysvetľuje, že 15 minút pred začiatkom koncertu je trošku neskoro, a navyše po všetkých 15. októbra 2010 Medzilaborce ~ tých udalostiach na to nemáme ani chuť.

Vrcholom debaty je veta: „Nebuďte tvrMúzeum Andyho Warhola – wtf!?

8.50 Telefonát z Medzilaboriec, potvrde- dohlaví, tu na východe všetci tvrdo bojunie posledného koncertu, na ktorý sme jeme…“ od riaditeľky Múzea moderného sa všetci asi najviac tešili, veď Warhol umenia Andy Warhola v Medzilaborciach a Cage boli súčasníci… pani Maďarovej.

9.06 Ďalší telefonát. Ten istý volajúci. 19.00 Prichádzajú ľudia (konečne niečo Koncert sa MUSÍ zrušiť. V múzeu Andyho pozitívne…) a dozvedáme sa o dnešnom Warhola sa stal „náhly technický prob- vylepovaní plagátov v mestečku. Napriek lém“. Prasklo potrubie. Chodia po feká- tomu tu je aj skupinka mladých ľudí až liách… z Bardejova (asi hodina cesty autom od9.15 Nevzdávame sa. Voláme, že my prí- tiaľ) a francúzsky filmársky štáb, ktorý deme a spravíme performance na ulici v okolitých lesoch robí dokument. pred múzeom. Nedá sa. Už sa pridal aj 19.20 S malým meškaním (spôsobeným výpadok elektriny. miestnymi zástupcami „kultúry“) odo9.21 Hľadáme náhradné riešenie. Naozaj hráme koncert, na ktorom úvodný kus sa nechceme dať odradiť, veď komuni- M. Burlasa (Záznam siedmeho dňa) zakácia s Medzilaborcami bola doteraz znel tak neúprosne tvrdo, akoby sme ju viac ako dobrá. Rozhodneme sa, že bu- hrali ľudom, ktorých konanie inšpirovalo deme hrať bez elektriny tie kusy, ktoré k napísaniu skladby (pozn.: bola napísasa dajú. ná v roku 1993 ako reakcia na vtedajšiu 9.26 Voláme my a dohadujeme náhradné politickú situáciu na Slovensku). riešenie, pričom sa dozvedáme, že pred Počas interpretácie Toy Piano Suite múzeom to „nebude dobré“, ale našli pre (J. Cage) si pán Bycko, ktorý bol ako rianáš koncert náhradný priestor, jedálen- diteľ Spoločnosti Andyho Warhola sposkú sálu v Eurohoteli… No aspoň niečo. luorganizátorom nášho koncertu (miSuper. Tešíme sa a ešte úprimne ľutujeme mochodom, prišiel na koncert, ako sa vedenie Múzea Andyho Warhola za veľký patrí – inkognito, po druhej skladbe), pekproblém, ktorý v múzeu nastal. ne ťukal čajovou lyžičkou do kovovej tác15.00 Prichádzame do Medzilaboriec ky. Akože do rytmu… a realita je trošku iná. V múzeu sa svie- 21.30 Je po všetkom, vraciame sa doti, žiadna známka po technických ope- mov. Spomienky ostávajú len tie pekné ráciách nie je viditeľná. Eurohotel je a predstava, že sa nám podarilo zrealiotrasný, nevieme, či sa smiať alebo pla- zovať koncerty po Slovensku s takými kať. Personál ako zo šedivého socíku skladbami ako Four Organs (Reich) alebo a v „koncertnej sále“ miestni „štamgasti“ Living Room Music (Cage), je inšpirujúca veselo pri pivku, za sprievodu Markízy… k ďalším projektom.

No nič. Snažíme sa dodržať, čo sme sľúbili. Pripravujeme koncert a dohadujeme sa, - - - - čo budeme robiť v prípade nepriaznivých František Király „klimatických“ úkazov počas performance.

18.45 Pätnásť (!) minút pred koncertom sa stretávame s prvým oficiálnym

|23

.hudba_chat

CLUSTER ROZHOVORY

24|

Monday, May 9, 2011 [9:51:42] fero: ahojte, vitam vas vo virtuali… ked som dnes sedel v elektricke, tak som premyslal nad Kosicami, co mame hrat v elektricke, je tam dost hluk. myslim ze Living Room bude nepocutelny…

[9:51:42] zuzana: musime vymysliet teda ine nastroje.

[9:51:43] struna: ano, moze to byt free, takze tram music a je to vybavene.

[9:52:24] fero: mozno tych novozelandskych neopunktualistov.

[9:52:36] zuzana: :D [9:53:09] ivan: uz mate termin v Mirbachu?

[9:53:34] struna: alebo malu salu vo filke ;) [9:53:53] struna: oni pisali v zasade klavirne veci.

[9:54:00] ivan: mozno by sme mohli uviest aj tie klavirne koncerty.

[9:54:13] zuzana: ale to uz vo velkej sale :) [9:54:15] struna: juhoafricky romantizmus, to sa da hrat v elektricke.

[9:54:26] fero: btw, Gasparovic bude mat narodky.

[9:54:33] ivan: ano, tiez som rozmyslal nad africkou hudbou.

[9:54:34] zuzana: pojdeme mu zahrat.

[9:54:47] zuzana: Gasparovic ma rad exotiku.

[9:54:58] zuzana: a tusim aj hokej.

[9:55:01] fero: hej, nejakych cinskych skladatelov, napr. tibetskych konceptualistov…

[9:55:10] zuzana: len je potom trochu agresivny…

[9:55:12] struna: ale to su malo rytmicke.

[9:55:16] ivan: Gasparovic je na vsetkych zapasoch… dobry job ma.

[9:55:20] struna: poriedko tonov.

[9:55:41] fero: hlavne plochy, vazeni, to ma isto rad.

[9:55:46] struna: (rofl) [9:56:02] fero: velke tiahle plochy, take ruske, aby sme si rozumeli.

[9:56:39] struna: ale trosku maleho bubnu, nie? taky decentny Sostakovic, len rytmicky jednoduchsi.

[9:58:09] ivan: Cesi hraju fakt dobre…

[9:58:36] fero: Gasparovic bude mat narodky. chce to nejaku specialnu dramaturgiu. co vy na to?

[10:00:02] zuzana: pustite si na inspiraciu toto: www.youtube.com/watch? v=2sleSon6U1k [10:00:19] ivan: La Monte Young – kvinta, take trojhodinove performance, z ktoreho by nemohol ujst.

[10:00:47] zuzana: ja mam doma pre nas uz nachystane flase, uz mam aj system, prezradim az u mna.

[10:03:19] fero: ak by ste dovolili, ja by som mu zahral toto: http://www. youtube.com/watch?v=_excguxI81I [10:04:18] ivan: ano, som za Ustvolskayu.

[10:05:03] fero: myslite, ze keby sme ho pozvali na koncert, tak by prisiel? trebars na jeho narodky.

[10:06:46] struna: krasna klavirna vec – idealna pre Aj Dziho, co drga do premierok.

[10:09:42] fero: triedite umenie? triedite, ze co budete robit a co nie? aby som odpovedal prvy, tak zvyknem mat tak ponuky nahodne, ze hrat nejake klobasky do poezie, co zasadne odmietam. radsej idem do lesa. vnimam to tak, ze casu je malo a treba si ho vazit…

[10:10:04] struna: no ja prave teraz beriem vsetko, co je. lebo ma to bavi, aj zadarmo.

[10:10:14] ivan: ja uz nie, ja selektujem.

[10:10:21] struna: ale zacinam postupne prichadzat na to, ze budem musiet selektovat.

[10:10:25] ivan: uz som doslova nuteny a som tomu rad.

[10:10:41] struna: to verim.

[10:10:43] zuzana: ja uz tiez selektujem. neda sa vsetko, ked to clovek chce robit poriadne.

[10:10:49] ivan: uci ma to vyuzivat cas a hlavne svoju energiu.

[10:11:14] fero: ja som nuteny akymsi vnutornym hlasom zmyslu a hodnoty, takze selektujem dost.

[10:12:26] zuzana: ja mam pocit, ze s casom som sa stale nenaucila narabat, vzdy mam zahlteny program. aj cez vikendy a tak…

[10:12:44] struna: ja este tiez nie.

[10:12:51] struna: co vam teda hovori vnutorny hlas?

[10:12:55] ivan: ze mam robit len to, o com som 100 %-ne presvedceny.

? fero – František Király : zuzana – Zuzana Biščáková : struna – Dalibor „stroon“ Kocián : ivan – Ivan Šiller [10:13:33] struna: a ked je toho fakt vela, o com si presvedceny?

[10:14:12] ivan: urcujem z toho mnozstva priority.

[10:14:17] fero: ja som zistil, ze strasne rad ucim. maly Adam ma 8 rokov a vcera mi hral Feldmana Intermission #6 [10:14:27] ivan: super :-) [10:14:48] fero: naspamat po cca 8 minutach. len si to kukol a tie zvuky, ktore vedel svojou malou ruckou zahrat, tak daaaval…

[10:14:57] struna: wow! no bolo by fajn, keby deti hrali (aj) takuto hudbu.

[10:18:21] zuzana: mojim sa paci Kurtag, hlavne hra laktami, glissanda, paste… vzdy si k tomu vymyslime dej, pribeh, obrazovu predstavu.

[10:23:45] struna: ako so starsimi? da sa takto?

[10:24:29] zuzana: to je jedna z nasich uloh ako klaviristov. druha je to, co hrame v Clustri. nieco, co sa tu nehra tak casto, a preto by sme to mali spristupnovat ludom, aby si na to zvykali a necudovali sa, ze co to je za umenie.

[10:24:48] fero: detom ide inak cas, nemusia v podstate nic riesit okrem svojich zakladnych potrieb… deti su tu ako keby na navsteve. dospelym sa stanes, ked zistis, ze na tej navsteve musis aj byvat…

[10:26:08] fero: ako casto pocuvate hudbu?

[10:26:55] zuzana: od rana do vecera, ak mas na mysli vo vseobecnosti – cely den som s hudbou – bud cvicim, korepetujem, alebo ucim klavir a chodievam casto na koncerty.

[10:27:19] ivan: velmi malo, ale zajtra budem. mam tu niekolko mladych ludi na navsteve a budem im pustat Cagea, Reicha, Beatles a Zorna.

[10:31:31] struna: ja pocuvam nonstop, veci, na ktorych robim, novu tanecnu muziku, ktoru hravam, alebo oblubene supy. casto mam zopar albumov, ktore viem otacat aj pol roka, lebo mi skvele sadnu do zivotneho obdobia.

[10:31:33] zuzana: ked este pocitas cvicenie, tak vacsinou pracujem na zvuku a hladam najkrajsie moznosti, a tak vlastne intenzivne prezivam, co pocuvam, a tym sa skladba vypracovava.

[10:31:36] fero: Somei Satoh, Tibor Szemzo www.youtube.com/watch? v=UH478qfwSZc [10:32:22] struna: tiez ked tvorim, tak hlavne na zvuku robim, ale samosebou aj na kompozicii (teda, ak sa to pri tom mojom „tuc tuc“ da povedat).

[10:34:20] fero: mojou malou uchylkou je pocuvanie nahodnych rozhovorov v elektrickach, beznych ludi, pri tom si nejak spomeniem na Janacka…

[10:35:07] zuzana: ja zase pozorujem ludi, ich spravanie, ale s hudbou to nesuvisi.

[10:36:17] fero: sam neviem, co vsetko je hudba, ci sa to vsetko nejako neprelina, ved nakoniec, co citite, ked ste „v hudbe“?

[10:37:24] struna: citim pritomnost.

[10:38:54] zuzana: ja skor pocuvam zvuky okolo a vnimam ich ako hudbu. napriklad minule som si umyla vlasy a nechala som si hlavu nad vanou, aby mi voda sama odkvapkala, a z roznych pramienkov vlasov kvapkala najprv rychlo, potom sa to spomalovalo a roz-

- - - - -

ne menilo, trochu ako Reich. alebo vonku na stavbe sa krasne miesaju zvuky nastrojov, do toho vtaky alebo kostolne zvony a podobne. musela som si nieco aj nahrat, take to bolo uzasne.

[10:39:53] fero: nemate niekedy pocit, ze uz bolo toho tolko vytvoreneho, ze sa treba zastavit?

[10:40:13] struna: netreba sa zastavit.

[10:40:17] ivan: nie, hudba sa neda zastavit, ale ja obcas musim zastavit.

[10:42:46] zuzana: urcite sa vyvoj hudby nesmie zastavit. niekedy mam ale pocit, ze nestiham za jej vyvojom, a je tolko novych prudov, skladatelov a dobrej hudby, ze to clovek za zivot nestihne vsetko preskumat.

[10:47:50] struna: preto by som sa nezastavoval v oblastiach, ktore suvisia s hudbou a naplnaju ma. ja zvyknem oscilovat medzi tvorbou, posluchom a hranim, a to v dlhsich periodach. a hranie roznej hudby, s roznymi ludmi, v roznych projektoch mi tento proces neskutocne spestruje a robi zabavnym a obohacujucim.

[10:48:47] ivan: ale je stale sialene malo kvality.

[10:49:13] zuzana: co citim, ked som v hudbe? zavisi to od typu hudby, vacsinou ju prezivam az prilis citovo alebo sa snazim vytvarat zvukove a farebne plochy, alebo preniest obsah hudby, jednotlive nalady, aby to bolo jasne pocuvajucim. okrem toho, ked hram, tak citim vnutorny klud, lebo viem, ze mam na to cas. ked nehram, tak som niekedy nekludna. ked hram, tak zabudam na vsetky problemy, na vsetko okolo seba a to ma robi stastnou. cas s hudbou mi tak plynie pomaly, mam pocit, ze odkedy sa jej intenzivne venujem, tak preslo par mesiacov, a ono je to uz vyse 16 rokov.

[10:50:16] struna: presne, ked nerobim s hudbou, som nervozny.

[10:50:26] ivan: presne, aj ja.

[10:51:48] zuzana: pre „normalnych“ ludi je to asi tazke pochopit…

[10:52:26] struna: myslis, ze nie sme normalni? (to be continued)

Cluster ensemble je voľné zoskupenie hudobníkov, architektov a výtvarníkov.

Jeho vznik podnietila realizácia skladby Stevea Reicha Six Pianos. Hlavným zámerom Clusteru je realizovať multimediálne predstavenia, ktoré spájajú rôzne druhy umenia a reflektujú súčasnosť. Cluster, to je Ivan Šiller, Zuzana Biščáková, František Király, Dalibor Kocián a Eunjoo Noh. www.cluster-ensemble.com

|25

.komiks

Zdanie klame. Manuele Fior (1975, Cesena, Taliansko), bývalý architekt, je ukážkovým príkladom umelca, ktorý úspešne zmenil svoju orientáciu, a to bez radikálnych silikónových riešení. Začalo to v Berlíne v roku 2000, keď sa Fior definitívne rozhodol presadiť sa vo svete ilustrácie a komiksu. Jeho kolaborácia s nemeckým vydavateľom Avant-Verlag súvisí s časopisom Plaque, ktorý v tom čase uverejňoval viacerých talianskych autorov vrátane takých ako Mattotti, Igort alebo Giandelli. Manuele vo dvojici s bratom Danielom spočiatku vytvorili kratšie komiksové série Black, Bile Noire, Stripburger, Forresten a Osmosa. Neskôr sa Manuele osamostatnil a publikoval dnes už dobre známe grafické novely Cinq Mille Kilomètres Par Seconde (Päťtisíc kilometrov za sekundu), Mademoiselle Else (Slečna Elza) a Les Gens Le Dimanche (Nedeľ ní ľudia).

Manuele Fior má na konte viacero medzinárodných ocenení (Fauve d’Or – Festival International de Angoulême 2011, Premio Gran Guinigi – Autore Unico, Lucca 2010, Prix A. Micheluzzi Meilleur Dessin 2006) a ako rodený bohém dnes brázdi ulice Paríža. www.manuelefior.com 26|

|27 z francúzskeho originálu Mademoiselle Else preložila Lenka Jakubčáková lettering Andrej Kolenčík

28|

|29

30|

|31

32|

|33

34|

|35

.hudba

.rozhovor_MATEJ

D A N I E L

M A T E J

T u a t e r a z

? František Király : Daniel Matej Naposledy sme sa stretli na vernisáži maďarského skladateľa Tibora Szemzőa, ktorý začínal ako skladateľ, no dnes už pracuje okrem hudby aj s priestorom a filmom. Nemal si nikdy chuť vyjadrovať sa aj inými médiami?

V puberte ma niekoľko ľudí povzbudzovalo, aby som rozmýšľal o ceste výtvarníka, lebo som dobre kreslil.

Aj v štylistike som pomerne vynikal.

Dlho som v sebe riešil, čím chcem byť, ale hudba napokon zvíťazila. K výtvarnému umeniu mi však ostal podľa mňa nadštandardne blízky vzťah. Napríklad moje rukou písané poznámky a texty (ale niekedy aj ruky samotné) sú plné drobných kresbičiek, mimoriadne veľkú pozornosť venujem „estetizácii“ svojho domáceho prostredia (až do tej miery, že sa so mnou dosť ťažko žije), napriek tomu ma neláka maľovať obrazy ani točiť filmy, písať básne či prózy alebo niečo podobné. Neviem, prečo je to tak, ale je to pravda. Možno niečo z toho raz vo mne zosilnie natoľko, že začnem… Ale nemyslím si, že sa tak stane, pretože by som už asi o tom vedel. Na druhej strane, spolupracoval som s viacerými výtvarníkmi a vizuálnymi umelcami (napr. aj s Tiborom Szemzőom, ktorému som práve vďaka našej predošlej spolupráci a priateľstvu pred pár dňami otváral šamorínsku audiovizuálnu inštaláciu). Aj projekt OVER4tea, ktorý sme vymysleli s Jánom Boleslavom Kladivom (a v ktorom s nami hral ešte Martin Burlas), je založený na živom hraní ku Kladivovým videám. Okrem toho spolupracujem v ostatnom období s Janom Šickom, ktorý robí videoprojekciu k niektorým mojim hudobným aktivitám.

Moja minulosť aj prítomnosť (a dúfam, že aj budúcnosť), ako vidieť, teda nejako súvisí aj s láskou k vizuálnym médiám.

Kde si? (myslím na tvoj pracovný, možno trochu aj osobný svet…)

Nachádzam sa v období „krízy stredného veku“. Pre mňa to znamená obdobie viacerých dôležitých zmien v pracovnom aj osobnom živote: ukončil som väčšinu svojich organizátorských aktivít, v istom zmysle sa končí moja otcovská úloha, pretože naše deti sú už prakticky samostatné a ja sa potrebujem od nich odpútať a „pustiť ich do

sveta“ (čo, ako s prekvapením zisťujem, pre mňa vôbec nie je také ľahké).

Takže som akoby na rázcestí a opäť si tak trochu hľadám „svoje miesto pod slnkom“, perspektívu do ďalších približne dvoch dekád, ktoré mi (ak budem duševne aj telesne aspoň relatívne zdravý) zostávajú v tzv. produktívnom veku života. Súčasťou tohto hľadania sú napr. aj otázky súvisiace s ďalšou perspektívou spoločného života s mojou manželkou, s perspektívou v mojom zamestnaní, s cieľmi v oblasti hudobnej tvorby a podobne…

Čo pre teba znamená hudba?

Si „v hudbe“ často? Áno, som „v hudbe“ často, ak správne rozumiem tvojej otázke. Neznamená to však, že by som niečo s hudbou robil „od rána do večera“. Ani to, že by som ju pri každej príležitosti počúval.

Ak by ma niekto sledoval, povedzme skrytou kamerou, zistil by, že väčšinu dní sa venujem činnostiam, ktoré s hudbou – aspoň navonok – vôbec nesúvisia, a že hudbu takmer vôbec nepočúvam: mailujem, telefonujem, varím, pracujem v záhrade, nakupujem, učím, proste žijem ako úplne obyčajný človek.

A potom niekedy – nestáva sa to však príliš často – celý deň sedím pri počítači a píšem noty alebo vytváram a mixujem nejaký zvukový materiál, alebo skúšam s nejakým súborom, alebo sedím v nahrávacom štúdiu…

Podstatné je, že „byť v hudbe“ pre mňa znamená to, že aj keď robím bežné činnosti dňa, veľa o nej rozmýšľam, či už je to moja vlastná hudba, ktorú som napísal, napíšem alebo by som ju aspoň napísať chcel, alebo aj hudba, ktorú vytvoril niekto iný a ja si ju v mysli „prehrávam“ a rozjímam nad ňou. V tomto zmysle sa teda dá povedať, že hudba je jednou z najdôležitejších vecí v mojom živote. Čo počúvaš?

Ak som pred chvíľou povedal, že hudbu takmer nepočúvam, je to preto, lebo ju nedokážem vnímať popri nejakej inej činnosti (nechápem, ako ju niekto môže počúvať napr. pri šoférovaní). A na sústredené počúvanie hudby jednoducho takmer nemám čas. A ak ho už mám, radšej idem na koncert, pretože som presvedčený, že zážitok z koncertu je neporovnateľne silnejší ako zážitok z reprodukovanej hudby. Takže keď som si pred nejakým časom rekapituloval posledných asi dvadsať rokov života, uvedomil som si, že v istom zmys-

|37

.rozhovor_Matej

le dôvod, pre ktorý som organizoval koncerty a festivaly (z ktorých väčšinu som sám založil a vytvoril), súvisel práve s týmto: usiloval som sa vytvoriť (sebe aj iným) prostredie, v ktorom by vznikol dostatočne veľký časový priestor na sústredené počúvanie živej hudby.

Na otázku, čo počúvam, som teda zvolil túto akoby všeobecnú odpoveď, nie preto, aby som sa vyhol enumerácii obľúbených skladateľov, kapiel a podobne, ale preto, aby som zdôraznil, že za rovnako dôležité ako to, čo počúvam, považujem aj to, ako počúvam.

Posledné hudobné šťastie?

Výborná interpretácia a úspech mojej skladby E [for e. g.] na festivale Muzički biennale Zagreb / ISCM World New Music Days v podaní mladého chorvátskeho gitaristu Danijela Jurišića, zberateľský kus „banánového“ LP Velvet Underground, ktorý som si zadovážil zhodou okolností práve v Záhrebe, a radosť z vinylu, ktorý koncom apríla vyšiel môjmu synovi Adamovi a jeho kamarátovi Jonatánovi Pastirčákovi, teda duu Pjoni & Ink Midget…

Si spokojný s tým, koľko času venuješ hudbe? Áno aj nie. Na jednej strane by som asi uvítal, keby som mal viac príležitostí hrať a viac objednávok aj uvedení svojej hudby. Na druhej strane vidím (keďže hudobná scéna na Slovensku je naozaj veľmi malá a možnosti žiť tu a zároveň sa presadiť v zahraničí len obmedzené) u kolegov, ktorí hrajú či píšu oveľa viac ako ja, že to nejde bez toho, aby nerobili aj isté kompromisy, teda hrajú a píšu to, čo by v ideálnom prípade nehrali či nepísali. Takže keď sa na to pozerám z tejto strany, som rád, že sa nemusím hudbou živiť, ale udržiavať si ju v polohe akéhosi „profesionálneho hobby“ (ktoré je z času na čas aj pomerne dobrým zárobkom). Okrem toho sa nepovažujem za nejako zvlášť „invenčného skladateľa“ (ktorý „sype hudbu z rukáva“), takže je vlastne dobré, že moje nápady majú čas postupne dozrievať a čakať na „príležitosť prejaviť sa“.

38|

Môžeš v krátkosti spomenúť projekty, za ktorými stojíš?

Ak mám byť stručný, tak spomeniem hlavne tie, ktoré boli pre mňa najdôležitejšie a ktoré v konečnom dôsledku veľmi ovplyvnili, kto je (tak z hľadiska

osobnostného, ako aj umeleckého profilu) Daniel Matej.

V roku 1987 som inicioval a s niekoľkými priateľmi a kolegami založil súbor VENI ensemble, ktorý bol v dobe svojho vzniku jediným telesom na Slovensku hrajúcim výlučne súčasnú hudbu a výlučne takú, ktorá vyhovovala vkusu a umeleckej orientácii kľúčových osobností tohto súboru.

V roku 1989 som inicioval (ako štipendista – dramaturg Hudobného fondu) vznik prvého festivalu súčasnej hudby na Slovensku, ktorý pod menom VEČERY NOVEJ HUDBY fungoval ako dôležitá platforma 20 rokov, od roku 1990 do roku 2009. To sú v zásade moje dva najdôležitejšie projekty, s významom tak pre našu spoločnosť, ako aj pre vývoj a tvarovanie môjho osobnostného a umeleckého profilu.

Okrem toho som inicioval a založil (alebo aspoň bol pri založení) niekoľko ďalších súborov a zoskupení s kratším alebo dlhším trvaním: Požoň sentimentál, VAPORI del CUORE, don@u. com, OVER4tea, docEND, studEND.doc a v minulom roku aj „edukačný projekt“ VENI ACADEMY. Významnú úlohu v mojom živote hrala aj spolupráca s Csabom Kissom, zakladateľom šamorínskej At Home Gallery, s ktorým sme v rokoch 2003 – 2009 profilovali spoločný projekt koncertov (NEW) MUSIC AT HOME.

Prečo vznikla VENI ACADEMY? VENI ACADEMY je súčasťou toho, čo som nazval „hľadaním miesta pod slnkom“ v tomto období zmien v mojom živote. Kdesi som počul, že človek by sa dal pripodobniť k jazeru, ktoré, ak má byť zdravým biotopom, by malo mať nejaký prítok vody, ale aj odtok. To znamená, že človek by mal nejako vyvážene prijímať a dávať. Ja som v živote hrozne veľa prijal – od skvelých ľudí, rodičov, pedagógov, priateľov, kolegov, študentov, zo skvelých, ale aj ťažkých situácií a peripetií, v ktorých som sa ocital, a snažil som sa z týchto situácií pre svoj osobnostný rast vyťažiť čo najviac, poučiť sa. Čím som starší, tým viac si uvedomujem, že to dobro, ktoré som za života prijal, treba nejako zúročiť aj v podobe ochoty podeliť sa s ním s ostatnými. A tak celkom prirodzene za súčasť svojho ďalšieho života považujem dávanie prostredníctvom učenia. K tomu, aby sa časť tohto vkladu do iných ľudí pretavila do projektu VENI ACADEMY, mi významne pomohli moji dvaja kolegovia a priatelia Marián

Lejava a Ivan Šiller, s ktorými sme túto myšlienku „šľachtili“ počas uplynulých mesiacov a premenili ju na čin na jeseň minulého roku. V zásade je to projekt, v ktorom idey a skúsenosti, ktoré sa zrodili a stále rodia v prostredí VENI ensemble, podávame a rozširujeme ďalej, na mladých ľudí z konzervatórií a vysokých škôl.

Večery novej hudby bol festival, ktorý si vložil do bratislavského časopriestoru a po dvadsiatich rokoch si ho odtiaľ vybral. Krásne. Ja som to vnímal, akoby aj festival mohol byť „objektom“, s ktorým sa dá hýbať.

Mám teda logickú otázku. Kde sú teraz „Večery“? „Večery“ sú teraz jednak v mojich spomienkach (a dúfam, že aj v spomienkach mnohých ich slovenských a zahraničných účastníkov a návštevníkov), jednak takpovediac v jadre mojej bytosti, ktorú významne formovali a na súčasnej podobe ktorej sa podľa mňa dosť podpísali.

Na Slovensko sa ti podarilo pozvať množstvo umelcov svetového mena.

Okrem iných Johna Cagea, Stevea Reicha, Gavina Bryarsa, Hugha Daviesa, Davida Dramma, Elliotta Sharpa, Jeana-Marca Monteru…

Všetci sú zo „západného“ sveta.

Keďže aj ty sám si zažil socík, cítil si z ich strany niečo, čo oni považovali za normálne, ale tu u nás sa to stretlo „s trením“?

Neviem si na nič také výrazné teraz spomenúť… Uvedomujem si však, že patrím k tým šťastným jednotlivcom, ktorým sa podarilo pomerne skoro dostať na štúdiá do zahraničia, a keď sa po roku 1989 hranice natrvalo otvorili, tak aj v zahraničí istý čas ako umelec žiť. Takže veci, ktoré „drhli“, alebo oblasti „s trením“ som skôr pocítil na svojej koži, resp. vo svojom vnútri, keď som sa „učil žiť na západe“, v civilizovanom svete, a rozumieť viac tomu, že napríklad sloboda a zodpovednosť (aj v oblasti umenia) sú nerozlučnou dvojicou… Alebo že robiť veci dôsledne a načas môže byť okrem iného prejavom úcty voči svojim spolupracovníkom… a podobne. A tak keď som na Slovensko pozýval svojich „hostí“, snažil som sa im vytvoriť „západné podmienky“, ani nie tak v materiálnom (na to som, žiaľ, často vplyv mať nemohol) ako skôr v mentálnom slova zmysle. Nakoľko sa mi to podarilo, už musia posúdiť oni…

Keďže ťa poznám, viem, že spolupráca s nimi bola obojstranne (isto aj trojstranne…) zaujímavá. Mohol by si spomenúť niektorý tvoj projekt s nimi, ktorý ťa „rozkvitol“?

Tých projektov bolo viac, takže sa mi ťažko vyberá. Ale počas tých rokov sa s viacerými z ľudí, s ktorými som sa stretol „na západe“ a ktorí potom prišli aj do Bratislavy, vytvorili trvalejšie vzťahy a spolupráca, ktoré vyústili do niekoľkých zaujímavých projektov.

K takým ľudom patria napr. skladateľ, gitarista a spevák David Dramm, ktorý vlastne patrí k zakladajúcim členom VAPORI del CUORE, keďže bol kľúčovou osobnosťou na našom prvom verejnom vystúpení, v rámci ktorého zaznela aj premiéra jeho skladby Pretty Vacant Variation’s Variations, alebo Hilary Jeffery, fantastický hudobník a skladateľ, s ktorým sa v súčasnosti snažíme vytvoriť medzinárodný ensemble (s pracovným názvom DON@U BLUES BAND) z hudobníkov, ktorí hrajú v jeho aj mojich súčasných zoskupeniach… No a napokon by som spomenul ešte gitaristu, improvizátora a skladateľa Jeana-Marca Monteru, s ktorým som v ostatnom období robil viacero projektov u nás (v Bratislave a Košiciach) aj v Marseille.

Práve s ním do budúcnosti pripravujeme projekt, do ktorého by sme radi zapojili aj študentov z VENI ACADEMY. Jedna z možností, ako sa to dá uskutočniť, je prostredníctvom toho, že Košice a Marseille budú v roku 2013 európskymi hlavnými mestami kultúry…

Popri tom všetkom pôsobíš aj ako pedagóg na HTF VŠMU. Aké to tam je?

VŠMU vnímam predovšetkým ako svoje pracovisko, keďže som vysokoškolským učiteľom práve na tejto škole.

Vnímanie môjho pracoviska je v podstate veľmi podobné vnímaniu iných prostredí, v ktorých sa odohráva môj život.

A to je v zásade pocit nespokojnosti s tým, „ako veci fungujú“ (resp. „nefungujú“), a s tým súvisiaca túžba tieto prostredia meniť, aby začali „fungovať“ tak, ako verím, že by to bolo dobré alebo aspoň lepšie…

Pokiaľ ide teda konkrétne o VŠMU, veľmi by som uvítal, keby „umelecká súčasnosť“ bola oveľa vyššou métou, ako v skutočnosti je. Mám tým na mysli, že väčšina mojich kolegov a kolegýň, ale aj študentov má tendenciu z hľadiska „umeleckej skutočnosti“ nežiť „tu a teraz“, ale „tam a vtedy“.

A keď porovnáme hudobnícku obec

|39

.rozhovor_Matej

napr. s výtvarníckou, je nespochybniteľné, že výtvarníci žijú a vždy aj žili akoby oveľa súčasnejším životom ako hudobníci. Azda aj preto mali v nejednom prípade skladatelia, ktorí boli svojím myslením voči mysleniu svojej doby príliš radikálni, viac chápavých priateľov medzi výtvarníkmi (alebo napr. básnikmi) ako medzi kolegami skladateľmi (za všetkých by som mohol uviesť Erika Satieho, Giacinta Scelsiho, Johna Cagea a jeho kolegov z „newyorskej školy“ alebo amerických minimalistov, či českého skladateľa Rudolfa Komorousa). Nedávno ma na chodníku zastavila moja kamarátka choreografka a povedala mi: „Jééj, Dano, veď ty vôbec nevyzeráš ako hudobník, ale ako literát alebo výtvarník“. Musím povedať, že toto spontánne „vyznanie“ si budem pamätať ako jeden z najkrajších komplimentov vo svojom živote.

Chceš naznačiť, že sa študenti HTF VŠMU neorientujú v súčasnom umení, ktoré vzniká okolo nich, medzi ich vlastnými spolužiakmi a pedagógmi?

Nemám ani tak na mysli orientáciu v „bežnej“ produkcii, ktorá pochádza z prostredia VŠMU (tam sa zlepšil v poslednom období napr. vzťah medzi skladateľmi a interpretmi v tom, že oveľa aktívnejšie ako povedzme za mojich študentských čias študenti – hudobníci participujú na skladateľských koncertoch svojich spolužiakov; alebo svetlý príklad zo súčasnosti – premiéra 7. symfónie prof. Vladimíra Bokesa študentským symfonickým orchestrom vo veľmi slušnej interpretácii). Mám skôr na mysli nezáujem študentov o dianie mimo akademického prostredia školy, o koncerty a podujatia napr. v bratislavskej A4, o výstavy a podujatia mladých kolegov výtvarníkov, literátov a pod. A, samozrejme, hovorím to, že napriek istému zlepšeniu za ostatné roky je naša škola stále príliš „obrátená do minulosti“…

Ak som pred chvíľou povedal, že hudbu takmer nepočúvam, je to preto, lebo ju nedokážem vnímať popri nejakej inej činnosti (nechápem, ako ju niekto môže počúvať napr. pri šoférovaní). A na sústredené počúvanie hudby jednoducho takmer nemám čas.

Daniel Matej (1963) je slovenský skladateľ, interpret, pedagóg a organizátor. Študoval hudobnú teóriu a kompozíciu na VŠMU v Bratislave (1983 – 1992), na Conservatoire National Supérieur v Paríži (1988 – 1989) a na Koninklijk Conservatorium v Haagu (1990 – 1992). Medzi jeho učiteľov skladby patria Louis Andriessen, Juraj Beneš, Betsy Jolas a Ivan Parík. V rokoch 1988 – 1994 sa Matej zúčastnil na viacerých medzinárodných skladateľských kurzoch, kde mal možnosť dopĺňať si vzdelanie u ďalších významných osobností súčasnej hudby (Luc Ferrari, Henryk Górecki, La Monte Young, Luigi Nono, Pawel Szymanski, James Tenney, Trevor Wishart, Iannis Xenakis a i.). V roku 1995 bol pozvaný do Berlína ako „composer-in-residence“ v rámci umeleckého programu DAAD. Kto je Daniel Matej? Človek, syn, brat, manžel, otec, priateľ, kamarát, kolega, (ne- Od roku 1996 pedagogicky pôsobí na VŠMU v Bratislave.

Daniel Matej je iniciátorom a zakladateľom viacerých hudobzámerný) nepriateľ a rival, hudobník, skladateľ, organizátor, ných zoskupení (VENI ensemble, VAPORI del CUORE, don@u. učiteľ, filozof –„samozvanec“… com, OVER4tea, docEND, studEND.doc, VENI ACADEMY a i.).

- - - - V roku 1989 inicioval vznik prvého medzinárodného festivalu súčasnej hudby na Slovensku VEČERY NOVEJ HUDBY, ktorého bol hlavným dramaturgom a v rokoch 1997 – 2009 aj umeleckým riaditeľom. V roku 1994 stál pri zrode Slovenskej sekcie Medzinárodnej spoločnosti pre súčasnú hudbu, v rokoch 2003 – 2009 bol jej predsedom.

Ako aktívny hudobník Daniel Matej spolupracoval s hudobníkmi ako Robert Aitken, Noël Akchoté, Gavin Bryars, Hugh Davies, David Dramm, Christian Fennesz, Beth Griffith, Anne La Berge, Jean-Marc Montera, Norbert Möslang, Günter Müller, Chris Newman, Otomo Yoshihide, Zoltán Rácz, Steve Reich, Jon Rose, Elliott Sharp, Miki Skuta, Daan Vandewalle, Marián Varga a i. K interpretom jeho hudby patria Arcana Ensemble, Michael Blake, David Dramm, Figura Ensemble, Zoltán Gyöngyössy, Hilliard Ensemble, IVES Ensemble, Zygmunt Krauze, Anne La Berge, Musica aeterna, Musica Falsa & Ficta, Požoň sentimentál, Opera aperta, Slagwerkgroep Den Haag, John Tilbury, Daan Vandewalle, VENI ensemble a i.

Je autorom viacerých zvukových inštalácií, ktoré vzišli zo spolupráce s domácimi aj zahraničnými výtvarnými umelcami.

Jeho diela sú pravidelne uvádzané na domácich aj zahraničných pódiách. Hudba Daniela Mateja je zaznamenaná na viacerých kompaktných diskoch z domácej aj zahraničnej produkcie.

|41

.esej

.rozhovor_Espedal

TOMAS ESPEDAL PROTI UMENIU

- - - - Nórsky spisovateľ a osamelý romantik Tomas Espedal (1961, Bergen) vníma v prvom rade seba ako robotníka.

Nevzdá sa, kým nenapíše niečo celkom nové, niečo dôležité. „Nejdem do Berlína, aby som tam pil. V Berlíne nič nebudem. Nemám dôvod tam ísť, iba ak preto, aby som si tam pocvičil, aby som sa nezabudol hýbať.

Idem do Berlína, aby som nezomrel.“ S Espedalom sa stretávame v jeden neskorý večer v Oslo. Prišiel vlakom z Bergenu, večer strávi v Oslo, aby zajtra skoro ráno mohol cestovať ďalej – do Berlína.

Tomas Espedal je v Nórsku považovaný za jedného z najvýznamnejších spisovateľov posledných rokov. V rokoch 2006 a 2009 bol nominovaný na Literárnu cenu Nordickej rady, udelili mu Cenu vydavateľstva Gyldendal a Cenu kritikov za jeho najnovší román Proti umeniu (2009).

42|

? Kristian Meisingset & Marius Fossøy Mohaugen : Tomas Espedal

Aristokratický robotník Bývam v Bergene už tak dlho, že som aj zabudol, že tam bývam. Prednedávnom ku mne pristúpili dve panie s nákupnými taškami na kolieskach a pýtali sa, kde je Ulica Kráľa Oscara. A ja som musel priznať: „To teda neviem“. Tak je to teda. Bývam vo svojom byte a s mestom Bergen nemám skoro nič do činenia.

A to je vážne. Je priam nemožné bývať v Bergene, ak si človek začne uvedomovať, že práve tam býva. Mesto má mocný stav obchodníkov, silné meštianstvo a dnes aj zastupiteľstvo zložené z Kresťanskej ľudovej strany, Pravičiarov a Strany slobodných. Na to nie sme veľmi hrdí. Sám som ešte nikdy v živote nevypil kávu značky Friele (Herman Friele bol prvý, ktorý sa v roku 1799 doplavil do Bergenu s nákladom kávy, pozn. prekladateľa). No keďže je povrch taký nemilý, aspoň tu máme veľmi silné podzemie.

Pracujete teraz na niečom?

Keď som pracoval na Imot kunsten (notatbøkene) (Proti umeniu [zápisníky], 2009), zvádzalo ma písať Imot naturen (Proti prírode). Niekedy má človek v hlave naraz dve knihy a tá druhá potom prirodzene súvisí s tou predošlou. No nie je to ľahké. Keďže chcem písať stále lepšie knihy, je to čím ďalej, tým ťažšie. Napísal som jedenásť kníh a myslím, že som zakaždým písal lepšie. Teraz si nie som istý a sám sebe kladiem otázku, čo môžem urobiť, aby som sa posunul ďalej a aby som si udržal úroveň.

Kdesi ste spomenuli, že chystáte veľké epické dielo…

Bol by som rád, keby Proti umeniu bolo prvou časťou tohto diela. Pracovný názov je (zápisníky). Zatiaľ je len v zátvorke, ale postupne to bude toľko zväzkov, že sa ich ten názov zmocní. Mienim sa priblížiť zápisníkom. Poznámky mám veľmi rád a v istom zmysle je práca s nimi najdôležitejšou. Práve tam sa deje experimentácia a práca s jazykom. Zámer mojich posledných dvoch až troch kníh bol rozšíriť román ako žáner a vytvoriť nový typ knihy. Otvoriť ho pre listy, denníky, poznámky, eseje, básne, novely. Zistiť, koľko román znesie.

Karl Ove Knausgård (súčasný nórsky prozaik známy svojou bombastickou románovou sériou Mein Kampf, pozn. prekladateľa) vás poctil komplimentom, že píšete dobre…

Knausgård ma za to kritizoval. Stig Larsson sa zúčastnil Skrivekunstakademiet (Akadémia umeleckého písania) v Bergene a Larsson píše vedome zle.

Tam sme diskutovali, do akej miery sa dá písať autenticky, keď píšete rýchlo a zle.

To teraz robí Knausgård. Mne sa to nikdy nepodarilo a to je to, za čo ma kritizuje.

Pritom celkom neviem, ako sa budú dať vyriešiť problémy, ktoré vytvoril ohľadom autentickosti a morálky.

Prečo je autentickosť taká dôležitá?

V literatúre bolo vždy dôležité posúvať hranice. Ja som vyrastal v časoch literatúry sociálneho realizmu a politickej literatúry sedemdesiatych rokov. V istom bode sa mi zunovali a začal som sa sám seba pýtať, či len toto je literatúra. V roku 1991 som v Jeg vil bo i mitt navn (Chcem bývať vo svojom mene) použil vlastné meno. Už to stačilo na to, aby som si vyslúžil hanbu. Vyrastal som v pietistickom a kolektivistickom systéme, ktorý nedovoľuje nič podobné. Ja chcem však písať robotnícku literatúru v ja-forme.

Vezmime to aristokratické od Prousta a navlečme do toho robotnícku triedu.

Oslobodzujúca sila romantiky V románe Gå (eller kunsten å leve et vilt og poetisk liv) (Ísť [alebo umenie žiť divoký a poetický život], 2006) ste sa vybrali do Paríža a idete po stopách Rimbauda až k nemu domov. Chlapec, „ktorý chcel žiť divoký a poetický život“, píšete. Spájate svoju tvorbu špeciálne s Rimbaudom?

Rimbaud je jedným z dôvodov, prečo som začal písať. Keď má človek sedemnásť – osemnásť rokov a je uväznený v triede, musí mať skutočne veľkú silu, aby vybočil z predurčenej životnej cesty.

Z tohto hľadiska bol Rimbaud čistým benzínom do ohňa: vzbura a sloboda, pi a cestuj. Veril som tomu, lebo som to potreboval. Keď pochádzaš z prostredia, kde sa nečítajú knihy, ale ty si chceš nejako preraziť cestu, čosi na to potrebuješ.

Jediný dostatočne silný prostriedok je romantizmus. Objavil som výbušninu v spôsobe, akým Rimbaud písal. U Rimbauda bola sila, ktorá ma primäla k tomu, aby som vsadil na písanie. Cesta bola jasná:

dostaň sa do Kodane, nauč sa piť, drž sa básnikov a staň sa spisovateľom. A to som aj spravil. Presťahoval som sa do Kodane a písal som dňom i nocou, často celé noci.

Máte ešte stále romantický pohľad na literatúru a spisovateľa?

V románe Ísť skúmam niekoľko romantických mytológií a spytujem sa, koľko mi ešte zostalo z romantiky. A je jej dosť.

Vraciam sa k svojim romantickým vzorom a pýtam sa, či je možné myslieť a žiť ako oni. Svoj prieskum, ktorý mal pôvodne viesť k odhaleniu nepravdy, som, naopak, uzavrel tým, že predsa je to pravda, sloboda existuje! Z tohto pohľadu je to romantická kniha. Čo obnáša tento romantický pohľad na literatúru?

Ideál slobody. Zoberme si jedného z mojich najobľúbenejších spisovateľov – Rousseaua: ak nedokážeš zrealizovať slobodu v spoločnosti, môžeš to dokázať v literatúre. Literatúra sa stane slobodnou zónou, kde bojuješ za to, aby si mohol písať, ako chceš ty, nezávisle od čitateľa, vydavateľstva či kapitalizmu.

Dlho som to vnímal takto.

V románe Brev (et forsøk) (List [pokus], 2005), ktorý vlastne vyšiel pred románom Ísť, píšete o slobode pesimisticky: „Píšem už dvadsať rokov… nemal som žiadnu inú prácu… nič pevné / iba túto slobodu, / ktorú už viac nemôžem… žiaden román, žiadna báseň, iba pokus, / pokus / písať / bez ohľadu… Kto to chcel byť voľný? / Ten, čo je voľný, neželá si slobodu. / Želá si byť priviazaný / k niečomu vážnemu a novému.“ Z čoho sa skladá sloboda?

Sloboda spisovateľa nie je žiadna kolektívna sloboda. Kolektívna sloboda nie je možná. Keď sa už raz človek vymanil z pút, býval na viacerých miestach, cestoval všelikam a odrazu kdesi zostane sedieť, cíti, ako ľahko sa dá padnúť, nechať sa stiahnuť do ničoho. Keďže sloboda je individuálna, nie kolektívna, vzniká tým priveľa samoty. Toto je teraz moja téma. Čo som považoval za slobodu, skončilo ako akési podzemné živorenie, kde sloboda znamenala byť sám. Postupne sa chcete dostať preč, želáte si prácu, rodinu a aby vás sloboda už tak tuho nezvierala. Keď sa však priblížite romantickému pojmu slobody, pocítite prázdnotu. |43

.rozhovor_Espedal

Romantická sloboda teda nedodržala svoj sľub, lebo v romantizme by bola táto druhá stránka slobody hlbším poznaním toho podstatného, esencie? Áno, a tomu už neverím. V románe List píšem o kamarátovi, ktorý bol maliar a teraz je bezdomovcom. Mali sme to isté východisko, hľadali sme to isté. V istom momente tam človek stojí a nevie, čo so slobodou. A keď ho teraz vidím, ako sa len celé dni poneviera a nič nerobí, zmocní sa ma záchvat strachu. To je to najodstrašujúcejšie zo všetkého. Sloboda a strach nie je len pojem, je to realita. Človek musí mať istotu v nejakej činnosti.

A na tomto mieste vstupuje do hry písanie ako práca.

Morálny problém a nevysvetliteľné čaro Je radosť písať?

Niekedy mi je ťažko. Nedá sa pred tým uniknúť. Preto treba nájsť niečo, čo potlačí bolesť. Môžeš ísť do kina, stretnúť sa s priateľom, vypiť si pivko. Ja si sadnem a píšem. Potom však cítim, že píšem niečo, čo neviem napísať. Je to otrasný pocit, skoro ako pichnúť nožom do otvorenej rany. Vtedy sa mi jednoducho zahmlí pred očami. Keď sa potom pozriem na to, čo som napísal, vidím, že to nie je literatúra. Zájsť tak ďaleko, do toho najtemnejšieho a najbolestivejšieho, zvyčajne nie som schopný vydržať. Ale je dobré spraviť to, aby opäť nastala rovnováha. Tak to človek aspoň vie pomenovať.

Potom z toho neskôr viem urobiť text. To je možno jediná z metód, ktorú mám; či je to nebezpečné, bolestivé, na hrane, alebo nepríjemné: tam rypnem ceruzkou.

44|

Veľmi veľa píšete o samotnom písaní.

Prečo je to pre vás také dôležité?

Pokúšam sa etablovať písanie ako prácu.

Je dôležité poukázať na mechanizmy produkcie a na to, čo vlastne písanie je. Mali sme generáciu priemyselných robotníkov, ktorí písali o priemysle. Moju generáciu tvoria intelektuáli a spisovatelia, preto píšem o nich. Keď píšem o písaní, je to vždy z toho pohľadu, kde mi to pripomína mechanickú prácu, pracovné rutiny a pracovný čas. Ide o to ukázať kostru, ukázať, že toto je literatúra a nič iné. Cítim potrebu upriamiť pozornosť čitateľa na to, že toto je vlastne napísané.

.esej_Espedal

A mienite s tým pokračovať? Áno. Súvisí to s otázkou, pre koho vlastne píšem. Píšem pre druhých, ktorí tiež píšu. Pre nás spisovateľov niet väčšej záľuby ako zistiť, na čom pracujú iní spisovatelia a ako to robia. Pornografia pre nás je študovať obrázok Marguerite Duras pri písacom stole, že má dve perá, že papier má taký a že písala od druhej do štvrtej a podobne. To je to, čo sám čítam najčastejšie. Čítať o pracovných procesoch iných spisovateľov je to najlepšie, čo spisovateľ môže urobiť.

Nie je v tom istá dávka sebazaujatosti?

Možno, ale nezamysleli ste sa nad tým, ako málo sa v literatúre ukazuje, koľko práce vlastne človek spravil? Zvyčajne to len leží obsiahnuté v texte, že ho niekto napísal. Zároveň ide aj o to, že už viac neverím na rozprávanie či fikciu.

Prečo nechcete písať dobré poviedky?

Som rád, že existujú takí, čo píšu dobré poviedky, ale mňa to nezaujíma. Mnohé z tých kníh, čo ľudia čítajú, nemôžem čítať. Vždy znova a znova sa o to pokúšam, ale nejde mi to. Ja sa identifikujem s tým, čo nie je dobre vyrozprávané. Posledných desať rokov som čítal takmer výlučne súčasnú lyriku. To mi dalo precízny zážitok z jazyka. Myslím, že literatúra sa až vtedy stáva zaujímavou, keď je ťažká. Vtedy viem dôkladne preskúmať, čo spisovateľ urobil. Zakaždým, keď čítam švédsku poetku Ann Jäderlund, zostanem udivený, ako vie použiť jazyk na čosi, s čím som sa ešte doteraz nestretol.

sa ma pýtali. Politická literatúra a hento a tamto: moje pole pôsobnosti je jazyk a jeho použitie. Bodka.

Závidíte niekedy, keď čítate? Áno, áno! Naozaj. Často ma to vlastne dosť položí. Mein Jahr in der Niemandsbucht (Rok v zálive nikoho, 1994) od Petra Handkeho ma skoro pripravil o život.

Dodnes nechápem, ako mohol napísať túto knihu. Závidel som mu ju tak veľmi, že som skoro so svojím spisovateľovaním skoncoval. Myslel som si, že keď už niekto dosiahol túto úroveň v literatúre, nemá pre mňa zmysel pokračovať.

Ale ja sa nikdy nevzdám. A zakaždým som o niečo lepší. Mojím snom je nebyť slabý ani na okamih v jednej celej knihe.

Kedy príde ďalšia kniha?

Vlastne som vydavateľstvu sľúbil čosi na jeseň, ale zneistel som. Keďže som teraz dostal cenu vydavateľstva Gyldendal vo výške 300.000 NOK, mám na to, aby som pochyboval.

22 Je pondelok. Dom vstáva, z okna vidím, ako tí, čo sú mi rodina, začínajú svoj deň bezo mňa.

Niekedy si pomyslím: ako by som sa bez nich zaobišiel? Táto myšlienka vo mne vzbudzuje jedinú vec, chuť vrátiť sa späť, chcem ísť domov, potom však myslím na svojho otca a na jeho otca, pracovali, vyšli dverami ako ja, zavreli ich za sebou, opustili svoje domovy a šli za prácou. Robili to z nevyhnutnosti.

Ja tu musím sedieť z nevyhnutnosti. Je to nevyhnutné, že tu sedím. Čo by som inak robil? Veď práve, čo iné by som mohol?

Je pondelok a ja sedím za písacím stolom a pozerám von oknom. Sedím tak hodinu či možno rok a hľadím na ostatných, ako idú do práce. Čoskoro pôjde A do školy a H do škôlky. To ty ich odprevadíš, zakývate a odzdravíte hore k oknu, kde sedím. Deň sa začne, pijem kávu z termosky a zapálim si cigaretu.

Možnože začnem písať. To nie je až také podstatné. Najpodstatnejšie je, že tu sedím. Ak budem sedieť dosť dlho, skôr či neskôr začnem písať, to je neodvrátiteľné. Ide to samo od seba, skoro automaticky, to najľahšie je písať.

Pracujem hodinu či dve. Zvyčajne napíšem jednu stranu. Potom prepíšem skicu na písacom stroji. A opravujem korekčnou páskou, malá oválna priehľadná plastová škatuľka s tenkou bielou páskou, ktorá presne prekryje písmená v jednom riadku. Vyčiarknem tak tri riadky. Musím priznať, že mám naozaj rád vyčiarkovanie. Neviem, čo mi to pripomína, ale je to tá istá radosť, ktorú zažíva dieťa, keď objaví gumu.

Mám rád svoje pracovné nástroje: pásku, pero, blok, písací stroj, nožnice a lepidlo. Rád uvažujem o písaní ako o remesle. Myslím rukou: toto je písanie.

Musíme si uvedomiť, že písmo je staršie ako ten, čo sedí a píše. Písmo tu bolo odjakživa a ide o to sledovať ním jazyk pri práci, to je písanie. Človek pracuje s jazykom. Jazyk sa prepracúva k výrazu. Vôbec nie je rozhodujúce, že existujú aj čitatelia či knihy. Jazyk nepracuje pre naplnenie konvencií alebo preto, aby bol prečítaný. Jazyk je stroj, ktorý produkuje jazyk.

Tento stroj urýchli prácu, aké to nešťastie, že sa toto môže stať literatúrou.

23 Stroj pracuje, jazyk plynie. Zapálim cigaretu. Je zatiahnuté. Je to dávno, čo som prestal písať knihy. Teraz už len píšem, to je všetko.

24 Ruka, stala sa už nástrojom? Alebo je to pero, ktoré sa stalo šiestym prstom; vystrkuje sa ako abnormálny výrastok, písací prst. Táto mechanická ruka: písací stroj. Stroj pracuje. Píše, dýcha, cigareta, pero, ruka pracuje, neprodukuje nič.

Čo robí Ann Jäderlund? Ťažko to pomenovať. Vytrháva a mieša veľmi veľa rozličných vecí, vytvára svoj vlastný svet napríklad tým, že tvorí obrazy zla, aké som nikdy predtým nevidel.

Zároveň má čaro, ktoré sa nedá vysvetliť.

Má dosah na čaro v jazyku, v ktorom sa naozaj čosi deje.

Prečo sú nové objavy také dôležité?

Lebo ide o prácu s jazykom. Jazyková práca je najväčším ľudským privilégiom, keďže jazyk je to najvzácnejšie, čo máme.

Hneď ako si však človek uvedomí, že pracuje s tým najkrajším a najvážnejším médiom na svete, už nikdy nebude môcť napísať vetu ako „prešla chodbou na vysokých podpätkoch, klop, klop“. Všetci vedia napísať také vety. Ale kto vie opísať to znepokojujúce, to, čo človek nikdy predtým nevidel, ale predsa pozná? Vety, ktoré ti vyrazia dych, ktoré ťa rozplačú? Mám jazyk tak nesmierne rád a to je, myslím, odpoveď na všetko, na čo ste

Denník (epitafy)

25 Mal štýl, spôsob, kľúč. Ruku vždy tvorí z jednej časti príroda a z jednej časti myšlienka, ruka riadi a je riadená, ruka je mechanika a poetika, ruka píše, píše sa a píše: nechala svoju ruku spočívať v jeho a takto šli každý po svojom, vo svojej časti mesta.

- - - - úryvok z nórskeho originálu Den aristokratiske arbeideren uverejneného v štvrťročníku Bokvennen 2/2010 a En ensom romantiker uverejneného v týždenníku Morgenbladet preložila Petra Mikulášová

26 Aké šťastné nešťastie, jazyk sa vykoľajil, rúti sa alebo sa zrúti, ruka zastane, nastane zástava okamihu a tu v nebadateľnej katastrofe, vo vykoľajení, rútení sa alebo konci, vzniká možnosť konečného zrútenia alebo akéhosi celkom nového ticha.

Prestávka. Prerušenie. Cigareta. Vedľa písacieho stola je lavica, vankúš a koberec, pri lavici stojí čítacia lampa a jeden malý stolík, na stole ležia okuliare a kniha. Čítam Emmanuela Hocquarda. Théorie des tables. Môže byť jedna či dve hodiny. Spím či nespím. Lampu, ktorá stojí pri lavici, som dostal od mamy. Zakaždým, keď zhasnem svetlo, myslím na smrť. Mama mi zomrela v nemocnici v jednoduchej svetlej izbe. Ležal som v posteli vedľa, bola to posteľ pre pacientov s kovovým rámom, človek v nej leží skoro ako uväznený, ako v klietke, nemyslím, že som niekedy ležal v lepšej posteli.

Proti umeniu (zápisníky) Takto vyzerá deň: Biela.

Krokusy. Ľalie. Snežienky. Cigarety.

Slnko. Čosi čierne.

Aj zavčas rána v tom silnom svetle; niečo čierne. Nezmizne to. Čosi zlé. Čosi tmavé. Vidieť to a potom zase nevidieť.

Biele.

Niečo čierne.

Za dňa.

A to isté v noci, čosi biele.

Niečo strašne biele v noci.

A to isté za dňa, čosi čierne.

Bez mena a potom ho zas získa späť.

Mená prichádzajú. Ľahká biela hmla.

Pomaly modrastá. Chladný prúd vzduchu a táto striebornomodrá farba rozprestretá v okne. Kvety námrazy.

Slnko. Najskôr svetlý, žltobiely prúžok a potom, ako sa slnko rozpína na skle ako plameň, oranžový, teplý: ako všetky veci v izbe získajú svoje formy späť, ako sa posteľ stane posteľou. Ako sa stromy stanú stromami, kvety kvetmi, tváre miznú a dom sa stane domom.

Izby sa stanú obývateľnými, známymi, ako sa mená vracajú späť.

Všetko to, z čoho nič nie je, bolí.

Všetko to, z čoho nič nie je. Nezmizne to. Človek by nemal byť pridlho sám. Človek by nemal takto ležať v tme v objatí vlastných rúk. Ráno prichádza.

Mená sa vracajú späť a deň začína. Deň začína prvou vetou: Človek by nemal byť pridlho sám, bez veku, bez mena.

- - - - úryvky z nórskych originálov Imot kunsten (notatbokene), Gyldendal, 2009 a Dagbok (epitafer), Gyldendal, 2003 preložila Petra Mikulášová

|45

.maľba

PODOBA:

REDUK

OVANÁ

KRAJINA ? Richard Kitta : Rastislav Podoba

Súčasná maľba, predovšetkým figurálna, prežíva svoj revival. No tvoje obrazy ma presvedčili o tom, že aj iné, dôverne známe témy môžu byť stále „in“. Môžeme v tvojom prípade hovoriť o portréte alebo anatómii krajiny?

Pohľad späť ukazuje, že maliarstvo tu vždy v nejakej miere bolo. Pretože maľba nevyplýva ani tak z „umeleckých“ ambícií ako z primárnej ľudskej zvedavosti alebo konkrétnej túžby približovať predstavu krásy alebo uvidieť svoje myslenie vo fyzickej forme. Revivalom by som pomenoval práve ten osobný moment, keď nás konkrétna vec zasiahne, akoby rozsvieti žiarovku do ďalšieho priestoru, v ktorom sme predtým blúdili a teraz v ňom rozoznávame tváre. Dnes maliarstvo reaguje na rôzne rozrastajúce sa formy – fotografiu, film, architektúru, priemyselné, komunikačné technológie – to všetko priamo či nepriamo generuje a ovplyvňuje formy, jazyk a témy maľby. Maliarstvo formálne priberá. Vnímanie sa ocitá v oveľa dynamickejšom divadle než kedykoľvek predtým. Anatómia krajiny je inšpirujúce spojenie. Predtým, než v obraze vzniká „krajina“, je biele plátno hotovým priestorom – oknom, do ktorého maľujem. Zaujíma ma formovanie ďalšieho priestoru na povrchu. Iluzívna sugescia cez konkrétne vlastnosti prostriedkov. Proces maľby – napríklad krajiny – niekedy predbieha moju predošlú skúsenosť, no rozhodujúce je prianie niečo konkrétne vidieť a ponúknuť toto videnie ďalším.

|47

Diffusion, 2006_olej na plátne, 140 x 200 cm

.rozhovor_Podoba

Ide aj v umení o prirodzenosť riešenia?

Ako je to u teba? Ťažko povedať. Zaoberať sa tým, či maľujem prirodzene? Môžem aj inak? Alebo sa k tomu iba snažím dopracovať? Keď sa objaví niečo nové, nepredvídateľné, je to v duchu prirodzené? Tým, že to rozpoznám, asi áno.

Pozrime sa znovu cez okno, v ktorom môže každý vidieť to, čo chce… Ako riešiš situáciu, v ktorej musíš zobraziť aj to, čo si nepredpokladal a možno vyslovene nechcel? Stáva sa ti, že sa v kreatívnom procese dostaneš do momentu, keď sa musíš správať neočakávane a zároveň fatalisticky?

To, čo nechcem, nemaľujem. Mám približnú predstavu kompozície, v ktorej je väčšinou len to nevyhnutné. Iste, ten pocit, že maľovať niektoré konkrétne veci je komické, poznám… K čomu by ale bolo dobré komplikovať to? Napadá mi veta Gerharda Richtera, že vlastné vynálezy činia všetko len horším. Pri každej maľbe prichádza niečo nové, tam tkvie aj zmysel práce, vo vyhľadávaní tohto momentu prekvapenia. Uvažovať, ako s tým zaobchádzať, je takto dosť abstraktné.

z cyklu Observer, 2007_olej na plátne, 80 x 105 cm

Prečo krajina?

Krajina je aktualizovateľný fenomén, je nezávislá, nadčasová, sebestačná, permanentná vo svojom procese, úzkostlivo kontrolovaná človekom. Ak si predstavím, že Zem existuje odrazu bez nás, rozrastá sa vegetácia v mestách, všetko naberá zdanlivo nekoordinovaný smer – je z toho predstava bežiaceho procesu maľby na reálny formát 1 : 1. Niečo ako Borgesova poviedka O dôslednosti vedy. Staré témy v nových formách videnia verzus nové témy v starých formách – to je zaujímavý problém.

Je Redukcia krajiny (Reduced landscape, 2011) istým prispôsobením sa dynamike dnešného vnímania? To isté by sme mohli povedať aj o sérii Locations (Miesta, 2011), ktorá už neponúka celistvý pohľad, skôr akýsi „zoom“ a tvoj radikálnejší zásah do zobrazovanej reality…

V troch malých maľbách redukovaných krajín, ktoré som doteraz urobil, som uberal zo zobrazenia, z kvantity obrazu. Podobnosť s limitovanou možnosťou poznania, vnímania a videnia je tu prítomná voči tej známej a častej maliarskej samoľúbosti, ale aj naivite zobrazovať, maľovať veci rad-radom. Samozrejme, bez pochýb, bez otázok. S týmto druhom maliarstva sa zvyknem často stretávať. Myslím, že maliar by sa mal učiť maľovať čo najmenej, „len“ princíp veci. Zoom zaostruje na parciálnu časť, v tejto sérii malieb viac vnímam formy, ich materiál.

48|

Nie je redukcia krajiny zároveň symbolickým poukázaním na skutočnú, neraz drastickú redukciu krajiny človekom?

Na druhej strane, rozpínanie sa a miznutie sú krajine vlastné.

Krajina hádam nezmizne, no jej pôvodná forma postupne určite.

Niekedy priamo pred očami, v najväčšej mierke, ako redukcia amazonských lesov. V Redukovaných krajinách som použil práve ich fotografiu ako motív.

Ruky, 2010_olej na plátne, 40 x 50 cm

To, čo nechcem, nemaľujem.

Mám približnú predstavu kompozície, v ktorej je väčšinou len to nevyhnutné. Iste, ten pocit, že maľovať niektoré konkrétne veci je komické, poznám…

Séria Source (Zdroj) alebo Watchtower (Rozhľadňa) naznačujú istý posun vo vnímaní prostredia alebo jeho konkretizáciu. Si za fetišizmus v umení?

Alebo je to odpad, ktorý zobrazuješ a parafrázuješ?

Sú to pomerne realistické maľby, rozrástli sa do série kontajnerov a pozorovateľní – rozhľadní. Sú to stopy po človeku.

Kontajner je znak, jeho forma indikuje vzdialené, napríklad čln, loď… Nemyslím to ako fetiš. Nevnímam to tak. Kontajner potrebujeme, nemusíme ho obľubovať.

Dnešná produkcia v globále je zároveň aj produkciou odpadu.

Je konkretizácia prázdnoty a jej povýšenie na obsah v diele Visit (Návšteva, 2011) zámerným narušením meditačného stavu, ku ktorému si inklinoval v predošlých dielach?

Je to stála sínusoida, myšlienky a procesy sa zhmotňujú a odhmotňujú, pribúdajú, ubúdajú. Vždy podľa opodstatnenosti.

Väčšinou neprestávam maľovať, aj keď nemám konkrétnu predstavu. Potom z veci vyplynie jej vyprázdnenosť v zmysle minima zobrazovania prvkov v obraze.

Pre maľbu samotnú to však zjednodušenie neznamená. Ten meditačný stav by som nechápal nejako „duchársky“. Je to jednoducho priestor na uvažovanie.

Magnification, 2009_olej na plรกtne, 140 x 200 cm

.rozhovor_Podoba

ná možnosťami pohodlia. Nedelím umenie na duchovné a neduchovné, pretože všetko považujem za prejav ducha, len v jeho odlišných úrovniach. Umierajúci divák by bol rozhodne najkompetentnejší selektor umenia – to je tvoja výstižná definícia.

Do akej miery by malo umenie diváka moralizovať alebo ako vnímaš kontroverznosť v umení? Nie sme znovu pri otázke (ľudskej) prirodzenosti?

Moralizovať nemá, má sa skôr pýtať. Mali by sme moralizovať v našom prístupe k veciam, k práci, dôslednosti, vo vzťahu k sebe samému. A to už asi moralizujem.

Myslím, že ak umeniu predchádza nejaká skúsenosť, vždy je na začiatku to osobné. Skúsenosť je individuálna, či už je nejako zmanipulovaná, alebo inšpirovaná. Neviem, akú kontroverznosť máš konkrétne na mysli, nepoznám konkrétnu verziu. Ale provokácia je v základe začiatkom uvažovania. Prirodzene.

nej politiky vystavovať naše umenie aj mimo Slovenska. Sme trochu izolovaní.

Rozsiahlejšie výstavy svetového umenia v Európe Slovensko stále obchádzajú.

Inak si myslím, že po súčasnej maliarskej nadprodukcii bude v budúcnosti zákonite prebiehať jej samovoľné prehodnocovanie.

Takže tvoj vektor smeruje za hranice tejto krajiny?

Zatiaľ za hranicami vystavujem len sporadicky, na kolektívnych výstavách párkrát do roka. Nechávam to tak. Prijímam ponuky na výstavy, selektujem. Sám galérie neoslovujem, nenalieham, nie som v tomto zmysle svojím manažérom.

Nielen život diváka, ale aj výtvarníka je v našej krajine údajne krátky. Hlad, chudoba, nízke sebavedomie… Je dnes naozaj ťažké uživiť sa umením?

Maľujem tak, aby bol život obrazov dlhý, presnejšie, nečasový. Svojím umením sa uživím, za čo som vidiacim investorom vďačný. Celková situácia na Slovensku sa pomaly zlepšuje.

Inversion, 2009_olej na plátne, 120 x 190 cm

Je nevyhnutné každým novým dielom nie- „špiny“ sa odkrývajú biele miesta, čím čo zásadné objaviť? Alebo je dôležitejší vzniká ilúzia svetla, priestor a plasticita. spôsob, ako sa k niečomu dopracujeme? Za makroštruktúrou hviezd sa objavuje Je to snaha každého umelca približovať mikrotvár v obrátenom význame. sa čoraz viac k „problému“ cez adekvátnu a vzrušujúcu formu. V každej z mojich Takže si čiastočne vyrovnávaš účty vecí je parciálne prítomná časť vlastnej so súčasnou trendovou vizualitou… zásady. Namaľovať pre svet zásadný ob- Trendových vizualít je dnes veľa, vedome raz. Niektorými údajne zásadnými Van a priamo tomu nepodlieham. Čo je trenGoghovými obrazmi boli aj zaplátané dové, je vecou módy. Ja môžem vizualikuríny v Arles. zovať len verziu reality prostredníctvom vlastného vnímania.

Svojou tvorbou odkazuješ aj na iné médiá, akými sú film, fotografia… Ako vnímaš tento mixmediálny fakt?

V sériách veľkých zväčšených ženských Hláv (Clona, Sekvencia, 2004 – 2006) Na koho sa Podoba podobá? Vidno u teba som ako predlohu používal filmové sek- snahu o poctivé vrstvenie obrazu… vencie a fotografie, ktoré som prepisoval Občasné zaujatie vonkajšími dojmapodobne, ako keď vzniká fotoexpozícia. mi, našťastie, vždy vyjasní jednoduchý Farba ako hmota (tma) je tu nanášaná a radikálny fakt, že som osobne postana vodorovný formát bez priameho do- vený len pred problém vlastnej skúsetyku s papierom, jej striekaním na vrstvu nosti a musím začínať vždy na základe prachu vzniká čierna kresba. Zametaním seba a „ničoho“.

Umierajúci divák

52|

Je problémom veľkosť trhu alebo mentálna úroveň spoločnosti?

Prevažná väčšina umenia nevzniká pre konkrétneho adresáta, časom si Takže akoby od nuly… Rád sa vraciaš ho však nájde, ak mu to umožnia galédo minulosti? Nemáš niekedy chuť opra- rie a trh. Ale ani ekonomická vyspelosť viť (zreštaurovať) niektoré zo svojich nezaručuje citlivosť v týchto otázkach. plátien?

Je to hlavne o osobnom prístupe. Dnes Nezvyknem svoje veci premaľovávať, sa diskutuje o tom, čo sa dá považovať pretože dôležitejší ako ich vizuál je prin- za rozhodujúci faktor pre tvorbu, kvalitu cíp, na akom vznikli, časová alebo men- a fungovanie umenia v spoločnosti – teritálna autenticita, ku ktorej sa vrátiť nedá. toriálne, spoločenské predpoklady – či je Ale pokiaľ ma niečo z minulosti dráždi, to politický systém, pluralitný alebo totak sa k tomu vrátim tým, že začnem talitný, umelecké centrum alebo zapadás novou, inou verziou. kov, dostupnosť alebo, naopak, absencia materiálnych prostriedkov, možnosť vyVieš si predstaviť seba ako výlučného stavovať alebo separácia – a obracia sa experimentátora? Vyletieť mimo rám to zase späť k vnútornej disponovanosti obrazu. Kedysi dávno to boli fresky… umelca, ktorého rozvoj je raz čiastočne, inokedy nevyhnutne v rukách jeho podViem si predstaviť všeličo. porovateľov.

Stále podnetným je fenomén závesného obrazu. Je dobré, ak umenie nevisí v du- Aký je podľa teba osud a perspektíva choprázdne. Pomôžem si Beuysom – ako maľby? Pýtam sa aj preto, že ako pevysvetliť obrazy umierajúcemu divákovi? dagóg si v intenzívnom kontakte s mlaKaždý sme v istom štádiu rozpoznávania, dými výtvarníkmi… niekto hlbšie, iný viac na povrchu, od toho To nedokážem predpovedať. Závisí to závisí charakter umenia. Prirodzene, asi od osobnej práceschopnosti študentúžba po hĺbke je paralelne sprevádza- tov, maliarov a globálne od vôle kultúr-

- - - - Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že Rastislav Podoba (1975, Bánovce nad Bebravou) sa podobá na niektorého z klasikov. Pritom ide o súčasnú slovenskú maľbu iba s nepriamym odkazom na tieto umelecké tradície. V (ne)redukovaných krajinách Rastislava Podobu má všetko svoje (ne)presné miesto a (umierajúci) divák sa môže poľahky ocitnúť mimo overený čas a priestor.

Svojou tvorbou sa Podoba predstavil nielen u nás (Galéria mesta Bratislavy, 2011, Krokus galéria, 2010, Soga, 2007), ale aj v zahraničí (Kubik Gallery, Porto, 2010, Arte Lisabon, 2010, Viennafair, 2011). I keď nepatrí k typickým žralokom, je viacnásobným finalistom súťaže Maľba VÚB a držiteľ Ceny Martina Benku.

Rastislava Podobu nájdete vo výtvarných katalógoch, ale napríklad aj v samostatných publikáciách s textami I. Jančára a A. Vrbanovej. Autor s abstraktno-expresívne ladeným rukopisom vyštudoval v roku 2002 bratislavskú VŠVU u profesorov V. Popoviča a R. Sikoru, dnes pôsobí na Katedre maľby Akadémie umení v Banskej Bystrici. Žije a tvorí v Krušovciach (Topoľčany). www.podoba.net

|53

.profil

.rozhovor_WILLIAMS

? Jeffery Beam : Jonathan Williams Jonathan, čo ťa inšpirovalo k tomu, aby si sa stal, ako hovorí Guy Davenport v predslove k dielu Hmatateľný raj (A Palpable Elysium), „kultúrnym antropológom“?

André Gide napísal v Rozprave o Narcisovi (Le Traité du Narcisse): „Všetko už bolo povedané, ale keďže nikto nepočúva, musíme sa stále vracať a začínať odznova.“ Keď som mal šesť rokov, začal som zbierať sériu kníh o Čarodejníkovi z krajiny Oz. Keď som mal desať, videl som film Fantázia a začal som zbierať nahrávky od Stravinského, Beethovena, Čajkovského a Sibelia.

Potom som si vo výpredaji kúpil prvé americké vydanie Hobita. Dokonca som zbieral pozostatky indiánskych civilizácií na poliach v okolí Etowah Mounds v Georgii a tiež vzorky drahokamov a minerálov vo vrchoch Severnej Karolíny a Georgie. Keď som mal dvanásť, začal som kresliť a maľovať v Škole sv. Albana. Mal som neskutočné šťastie, že som mal takých učiteľov, ako boli John Davis, Ferdinand Ruge a Dean Stambaugh. Angličtinu, hudobnú a výtvarnú výchovu som dostal ako na podnose. Maznal som sa v posteli asi s tretinou nášho ročníka 1947 – ale nemysli si, vyšli z toho ako čistí hetero a zamierili priamo na pozície ako generálmajor americkej armády alebo člen Snemovne reprezentantov.

Myslím, že jedným z „najodhaľujúcejších“ momentov v zbierke esejí Prach čierneho drozda (Blackbird Dust) je tvoj príbeh o tom, ako ťa Stambaugh vezme do Phillipsovej galérie, aby ti ukázal maľby Redona a Rydera. Hovoríš, že títo maliari oslavovali ľudskú odlišnosť. Prečo záleží na tom, aby odlišnosť bola oslavovaná?

No, je ťažké stáť zoči-voči maľbe Odilona Redona, keď vám ide na dvanásť.

Je to svet, o ktorom som nič nevedel – záhadný a neopísateľne farebný.

Myslím, že to bol obraz Dievča s kvetmi (Girl With Flowers); dievča pripomína kresby Jamesa Thurbera a kvety sú jednoducho veľmi zvláštne. Pripadalo mi to úplne nevhodné. Je to, ako keď som prvýkrát počul Antona Brucknera.

Pomyslel som si: „Bože, tento chlapík je taký hlupák… Ako môže pokračovať po takomto uvedení prvej vety Siedmej symfónie?“ V tom veku som na to nemal sluch; Brucknerova hudba je výlučne pre dospelých. Keď stojíte

tvárou v tvár ľuďom, ktorí sú od vás natoľko odlišní, musíte mať oči a uši doširoka otvorené. Oveľa bližší mi bol obraz Alberta Pinkhama Rydera Zátoka za svitu mesiaca (Moonlit Cove).

Bol som na pobreží Nového Anglicka a prečítal som si niečo od Hawthorna a Emersona. Zátoka za svitu mesiaca je jednou z tých nadpozemských nočných scén, v ktorých bol taký skvelý; myslím, že je skutočne najväčším americkým maliarom 19. storočia, a Thomas Eakins je asi na druhom mieste. Ale nenechajme sa zatiahnuť do hry o najlepšieho. Charles Ives alebo Walt Whitman neboli slávni vo svojej dobe. Dnes sotva vieme, ako ich čítať a počúvať.

Existuje nejaká ľahko definovateľná umelecká estetika, ktorá by vysvetlila, čo, ako a prečo robíš to, čo robíš?

Strýko Remus hovorí: „Prebehlo mi cez rozum jak patkaň cez hredu“. Môj mozog funguje podobným spôsobom.

Stále sebou hádže a krúti sa. Myslí na šesť vecí (okrem sexu) súčasne.

Takže trik je v tom, že treba spomaliť, zamerať svoju pozornosť a sústrediť sa. Niekto povedal, že umenie spočíva v dokonalej pozornosti. Rád robím dobre prepracované knihy, básne, obrazy, pretože mi to naozaj robí radosť. A je pekné z času na čas potešiť nejakého priateľa. Nikdy som nevenoval pozornosť komerčnému publiku. Snažím sa nikdy nič nerobiť pre peniaze a vyzerá to, že sa mi to celkom darí. Môj starý priateľ Ephraim Doner (ktorého otec bol chasidským rabínom v Poľsku) mi raz povedal o Lamed-Vav. Podľa starovekej hebrejskej tradície znamenal Lamed-Vav 36 najväčších ľudí tohto sveta. Krásne na tom bolo, že oni o tom nevedeli, ale Jahve áno. Ak by ich počet klesol pod 36, Jahve by vytiahol zástrčku a začal by pracovať na lepšej bytosti.

Pokiaľ dokážeme predať 36 výtlačkov Jargon book, budeme sa toho držať.

Ako dlho sa už venuješ písaniu poézie, publikovaniu, fotografovaniu a oboznamovaniu tých, ktorých nazývaš kultúrne obmedzenými, s vecami, miestami a ľuďmi, ktorých by mali poznať, ale nepoznajú?

Bolo to presne v lete roku 1951, keď som prišiel do Black Mountain za ľuďmi ako Aaron Siskind, Harry Callahan, Charles Olson, Robert Motherwell, Lou Harrison, Katherine Litz, Dan Rice, Fiores, Johanna Jalowetz či Ben Shahn a niektorými

spolužiakmi: Robert Rauschenberg, Cy Twombly, Francine du Plessix alebo Joel Oppenheimer. Raz večer povedal Olson svojim žiakom toto: „Sú štyri nohy, na ktorých treba stáť. Po prvé, buď romantický. Po druhé, buď vášnivý.

Po tretie, buď tvorivý. A po štvrté, nikdy sa neponáhľaj.“ Veľký O trafil do čierneho!

Máš niekedy pocit, že – ako hovoríme tu na Juhu – kážeš tým, ktorí to už vedia?

V minulosti bola avantgarda definovaná ako spoločenstvo osobitného spolucítenia, ako napríklad v Black Mountain College alebo v dedine Shakerov. Nemyslím si, že kážem evanjelium krásy ako Vachel Lindsay. Je to ako Beethovenova nádej – „od srdca k srdcu“. Ako som povedal už predtým, oslovujem ľudí vždy po jednom.

Je to smutné, ale mnohí moji čitatelia a priaznivci sú už dnes mŕtvi. A mnohí sa ešte nenarodili. Mnohí mi dokonca vo svojich dvadsiatich rokoch píšu (ozajstné listy so známkami). A niektorí prichádzajú na návštevu, pozrú si výhľad a chcú sa zhovárať. Je to dobré znamenie. A náš rozhovor je na úrovni.

Tom Meyer, výborný básnik, s ktorým žijem už 34 rokov, vie rozprávať lepšie ako ja.

V roku 1979 vyšla v Gnomon Press zbierka tvojich portrétov a článkov, v roku 1982 ti v North Point vydali knihu esejí Strakine gajdy (The Magpie‘s Bagpipe). Kult celebrít nebol taký rozšírený ako teraz, mnohé z tvojich portrétnych fotografií boli odignorované pre svoju „neprijateľnosť“. Čelia Hmatateľný raj (A Palpable Elysium) alebo Prach čierneho drozda (Blackbird Dust) väčšej kritike ako tvoje predošlé diela? Áno aj nie. Z knihy Prach čierneho drozda sa predalo asi 2000 výtlačkov.

To je lepšie ako pri knihe Strakine gajdy.

Kniha Hmatateľný raj bola recenzovaná v Newsweek; vo vianočnom vydaní Washington Post Book bola označená za najlepšiu obrázkovú knihu roka; Los Angeles Times jej venovali celú dvojstránku. Myslím si, že sa ešte vždy nájde zopár bláznov, ktorí ju budú hľadať v kníhkupectvách. Nanešťastie, môj najlepší vydavateľ David Godine má vo zvyku komunikovať so svojimi autormi iba raz za rok. Všetci malí vydavatelia prózy, poézie a fotografie v tomto štáte sa stali dosť excentrickými.

Dá sa pochopiť prečo. Kenneth Rexroth

|55

.rozhovor_Williams

56|

poznamenal, že 90 % najhorších ľudí, ktorých poznal, tvorili básnici. Charles Olson povedal: „Na poézii zarobím 26 dolárov ročne – myslím tým, ak je dobrý rok“. Olson tiež nazval Ameriku pejorokraciou – čo znamená, že veci sú zo dňa na deň horšie. Žijem v pustovníckych lesoch a väčšina z toho mi chýba. Poctivo počúvam Jima Lehrera, ale ináč sledujem Duke, ako vyhrávajú basketbalové zápasy, a Grega Madduxa, ako šikovne a zradne hádže bejzbalovú loptičku.

ho ľudstvo kedy poznalo. Bol to on, kto ukradol posvätné boogie z vrchu Olymp, a bol pripravený stlačiť v tvojom srdci gombík „básnik“. A bol to Olson, ktorý povedal: „Umelec je svojím vlastným nástrojom“. Takže som založil Jargon, keď som mal 22 rokov. Mimochodom, Ezra Pound povedal Jamesovi Laughlinovi, aby odišiel z Ezuverzity a Talianska a vrátil sa do USA, aby sa stal vydavateľom – odtiaľ názov New Directions (Nové smery).

Vtedy mal takisto 22.

Ako si sa vôbec stal nemeckým romantikom, karolínskym fantastom, francúzskym vtákom ohnivákom a britským zarytým bláznom?

Jednoducho som sa nimi stal. Nerád rozmýšľam o tom, ako a prečo. Zapoj predstavivosť, ako navrhuje Olson. Nasleduj svoje oči a uši – dovedú ťa tam, kam chceš. A pamätaj na slová Dukea Ellingtona: „Nič to neznamená, ak to nemá ten správny švih.“

Hovoríš o sebe, že si tak trochu frfloš – namrzený a prchký. Ako to, že robíš láskyplné fotografie a píšeš hlboko precítené eseje o výstrednom, ignorovanom a opomínanom umení?

Ezra Pound – vyzerá to, že dnes ho často citujem, ale prečo nie, stále mám poruke svoj odznak EZ FOR PREZ (Ezra za prezidenta) – raz povedal, že všetci ľudia, ktorých mal naozaj rád, boli veľmi prchkí. Človek by chcel byť taký prchký ako H. L. Mencken, ktorý povedal: „Boobus americanus je rastlina, ktorá má vždy svoju sezónu“. Ako človek starne, s prekvapením zisťuje, že svet riadia imbecili. A pamätajte na slová Catulla: „odi et amo – nenávidím a milujem“.

Viem, že si začínal ako grafický dizajnér – čo ťa priviedlo k tomu, že si sa stal aj knižným vydavateľom, básnikom a fotografom?

Začiatkom roku 1949 som odišiel z Princetonskej univerzity. Potom som študoval maľbu u Karla Knathsa vo Phillipsovej galérii vo Washingtone, D. C. Študoval som aj lept a rytectvo u Stanleyho Williama Haytera v jeho „Ateliéri 17“ v Greenwich Village a jeden semester som strávil na Inštitúte dizajnu v Chicagu. Mal som tam niekoľko výborných učiteľov – z nich najvýznamnejší boli Harold Cohen a Hugo Weber. A bol som len zopár míľ od Chicagskej univerzity, kde môj priateľ Eros študoval angličtinu. Eros bol tak trochu zbláznený do Rainera Maria Rilkeho (básnika, ktorého som nikdy nechápal) a nepodarilo sa mi roznietiť v ňom oheň. Takže keď sa M. C. Richards v jedno popoludnie objavil na inštitúte, aby niektorým z nás povedal o letnom programe na kolégiu Black Mountain, znelo to veľmi dobre.

Obzvlášť preto, že fotografiu mal učiť Harry Callahan. Na inštitúte učil pokročilých a ja som foťák nikdy predtým nemal v rukách.

Takže na Black Mountain College všetko do seba zapadalo tak, ako to prehlásil Ezra Pound. Callahan a Siskind ma učili základy fotografie.

A bonusom bol veľký Charles Olson, ktorý bol najväčším básnikom, aké-

Dnes ráno si citoval Edwarda Dahlberga: „Literatúra je spôsob, ako dozrieť prostredníctvom konverzácie“. Zdá sa mi, že práve to je silne prítomné v tvojich dvoch knihách – Hmatateľný raj aj Prach čierneho drozda…

Vieš, veľká časť mojej poézie je nájdená a myslím, že je to preto, lebo som ochotný zohnúť sa a počúvať.

Má to aj niečo spoločné s tým, že žijem na vidieku. Sú obdobia, keď Tom Meyer a ja vidíme človeka „zvonku“ raz alebo dvakrát za týždeň. A poznáme sa už tak dlho, že nehovoríme tak veľa, ako by sme mohli. Tom dokáže mlieť celé hodiny, patrí niekam tam hore do Duncan-Olsonovej triedy. Ja rád počúvam a rád počujem. Keď počúvate pozorne, nachádzate. Robím to stále.

Moja kniha Blues a korene (Blues and Roots) vznikla, keď som prešiel veľkú časť apalačskej cesty: počúval som ľudí z hôr, kým sme prešli viac ako tisíc míľ, a niektoré z vecí, ktoré som počul, boli naozaj úžasné. Nemusel som robiť nič, iba to trochu zorganizovať a vykryštalizovať. Práve to milujem na nájdenom materiáli – jednoducho ho „zobudíte“, prerobíte ho na niečo.

Myslíš, že je to práve horské prostredie, ktoré ti dáva priestor na počúvanie? Áno, ľudia tu hore sú veľmi zdržanliví.

Myslím tým, keď ich spoznáte, ako napríklad strýko Iv Owens, ktorý býval na druhej strane cesty – lepšieho horského rozprávača som jakživ nestretol.

Bol jediný vo svojej triede! Bolo to pred 50 rokmi, ale vždy, keď som s ním sedel, hovoril tie najpodivnejšie veci.

Bežal som domov, aby som si ich zapísal tak rýchlo, ako sa len dalo; miloval som jeho jazyk. Spomedzi všetkých, ktorých som kedy počul. Mal jeden z najlepších jazykov, a pritom nevedel čítať ani písať. Ale jednoznačne vedel rozprávať – to mu naozaj išlo!

Myslím, že jedným z pôvabov Rajskej záhrady (Paradise Garden) je, že tvoje texty sú istým spôsobom „outsiderské“ tak ako umelci, o ktorých hovoríš.

Sú o niečo divokejšie ako texty povedzme v Hmatateľnom raji…

Myslím si, že je to napísané lepšie ako 15 alebo 20 zbierok outsiderského umenia, ktoré vyšli v New Yorku a v rámci rôznych akademických inštitúcií. Ale problém je znovu v tom, že sedíme v odľahlom zákutí hôr Severnej Karolíny a ja vôbec nemám chuť chodievať niekam do New Yorku.

Mal som agentku, ktorá túto zbierku ponúkla asi desiatim vydavateľom a vlastne mi nikdy nepovedala, v čom bol problém. Ale jeden problém tam bol. Tak ako pri mojej knihe citátov.

Ukázal som ju ľuďom v New Yorku.

Chceli to mať rozdelené na sekcie, napríklad: všetky citáty o víne, všetky citáty o sexe, citáty o športe, politike – a tak ďalej, a tak ďalej.

Lamed-Vav znamenal 36 najväčších ľudí tohto sveta. Krásne na tom bolo, že oni o tom nevedeli, ale Jahve áno.

Ak by ich počet klesol pod 36, Jahve by vytiahol zástrčku a začal by pracovať na lepšej bytosti.

Nerozumeli tomu, že spôsob, akým citáty za sebou nasledujú, bez toho, aby sa nejako definovali, dokáže vytvoriť formu konverzácie.

Je to úplne chronologické. Citáty nasledujú po sebe tak, ako som ich našiel.

Je to ako zbierať kvety na svahu. Tu je sedmokráska. A tam ďalšia. Nazbierajme knihu plnú sedmokrások!

Jedným z nových trendov v živote Jonathana a Jargonu je, že nastúpila nová generácia, ktorá znovu objavuje tieto knihy.

Art Blakey, výborný bubeník, čo do svojej skupiny Jazz Messengers každý rok volal nových džezmenov, v jednej zo svojich nahrávok povedal čosi také jednoduché a úžasné: „Vždy sa drž mladých. Keď príliš zostarnú, nájdi si nových!“ (smiech) Čo ťa núti otočiť sa vždy chrbtom k svetu slávy a bohatstva?

Neviem, odkiaľ sa to vzalo, ale nikdy sa mi nepáčila predstava súťaženia.

Možno okrem volejbalového ihriska!

To je dôvod, prečo som odišiel z Princetonu. Bol som znechutený zo všetkých tých bohatých chlapcov, nechcel som s nimi žiť.

Myslím, že by stálo za to povedať anekdotu o dedičstve 1500 dolárov, ktoré si dostal. Mohol si si kúpiť Porsche alebo…

Alebo obraz od Maxa Beckmanna!

- - - - © Jeffery Beam výber uverejnený so súhlasom autora a www.raintaxi.com z anglického originálu preložila Slávka Kittová výber a preklad básní Ján Gavura

Povedz, ako vznikol Jargon.

Je to veľmi záhadné. Hádam to ani neviem vysvetliť. Moji rodičia boli viac-menej súčasťou vyššej strednej triedy.

Otcovi sa darilo podnikať vo Washingtone, D. C., zaoberal sa dizajnérskymi systémami a viditeľnými ukazovateľmi. Jednoducho som sa rozhodol, že sa nechcem naháňať za peniazmi a že ak sa stanem spisovateľom a potom vydavateľom, možno z toho budú nejaké peniaze. Ale, pravdaže, nebolo to tak.

Majú tvoje eseje nejaké literárne vzory?

Jediný vzor pre eseje, ktorý potrebuješ, je Montaigne. Jeho eseje sú všetkým, je pozoruhodne invenčný. Je to štýlom.

V istom zmysle nič také ako esej neexistuje – je to v podstate pokus.

Skúšaš niečo urobiť. Pokúšaš sa ľudí niečím zaujať.

Tvoje knihy esejí mi pripomínajú štýl Poundovho Sprievodcu kultúrou (Guide to Kulchur), Kníh v mojom živote (The Books in My Life) Henryho Millera a Prepísanej klasiky (Classics Revisited) od Kennetha Rexrotha, okrem toho, že oni väčšinou písali o knihách napísaných pred ich narodením. Ty píšeš o ľuďoch a miestach, s ktorými máš osobnú skúsenosť. Rozmýšľal si niekedy o prepise klasiky? Mesačné jazierko a iné (The Moon Pool and Others) v knihe Prach čierneho drozda sa tomu trochu podobá. Bolo by zaujímavé vidieť, ako by to dopadlo.

Nečítam toľko, koľko by som mohol; mám veľké medzery v znalostiach anglickej literatúry. Nie som žiaden učenec. Nie som akademik. Milujem Tolkiena, svojím spôsobom aj Harryho Pottera, Čarodejníka z krajiny Oz, detské knihy. Keď som bol malý, čítal som veľmi dobré detské knihy. Vietor vo vŕbach je nádherná kniha, aj Dr. Doolittle či Kiplingove Bájky i nebájky… Vždy som bol toho názoru, že ak dieťa neocení takéto knihy, ako dospelému sa mu pravdepodobne nebude nikdy nič páčiť.

Táto otázka bude morbídna, ale dúfam, že veľa prezradí. Ako bude znieť jedného dňa – keď už uplynie veľmi dlhá doba, keďže ty si zákerný ako had a budeš žiť dlho – tvoj epitaf?

Presne ako ten, ktorý som napísal pre strýka Iv Owensa: „Robil, čo mohol, keď si na to našiel čas“.

|57

.poézia_Williams

Úcta k svätému Elvisovi vidím ho každý deň je v mojom srdci je v mojom dome je na mojej chladničke to všetko sa počíta čo viac by ste ešte chceli

Správa z Nadácie národnej vedy, Štátna univerzita bowling Green v Ohio spermia muža vysokého 180 centimetrov prirovnaná proporčne k šampiónovi v tejto oblasti ovocnej muške drosophila bifurca by musela mať aspoň 35 metrov • nemohli si z gatí vytiahnuť vtákov tak si aspoň vytiahli kolty takto to chlapci robia

•

58|

osoby so zapálenými očami nosovým alebo ušným výtokom popáleninami alebo inými viditeľnými kožnými alebo telovými infekciami budú vylúčené z bazéna močenie vypúšťanie látok fekálneho pôvodu vykašliavanie alebo čistenie nosa v bazéne je prísne zakázané nariadením zdravotného výboru

N Á B S E •

• na otázku či by som chcel žiť večne keby som mohol a prečo odpovedám nechcel by som žiť večne pretože by sme nemali žiť večne pretože keby sme mali večne žiť potom by sme večne žili ale nežijeme večne a preto by som nechcel večne žiť drahá miss alabama 1994 na súťaži miss sveta akoby som počul gertrúdu steinovú tú otravnú bývalú miss

ešte si pamätám na starý jidišský vtip ktorý nám rozprával ferdinand ruge učiteľ angličtiny na škole sv. albana začínal takto ako odlíšiš stoika a Platóna a ich filozofické školy ide vo tó še stoika je keť stojíš na chlave a plafón je tam kte je chlava otrčená

DISPONOVANÝ O. J. NA JUHU FLORIDY som stretol jednu babu a hovorí mi že ona si začína iba s frajermi čo ho majú dvadsaťpäť centimetrov hovorím jej zlato kvôli tebe si päť čísel neodfiknem

|59

.profil_Williams

.zin

„Boobus americanus je rastlina, ktorá má vždy svoju sezónu“. Ako človek starne, s prekvapením zisťuje, že svet riadia imbecili.

60|

Jonathan Chamberlain Williams (1929, Asheville – 2008, Highlands, Severná Karolína, USA) bol avantgardný básnik a satirik, knižný dizajnér, redaktor, fotograf, legendárny korešpondent, literárny, umelecký a fotografický kritik a zberateľ, propagátor vizionárskeho ľudového umenia, kultúrny antropológ, frfloš, šťastný záhradkár, rázny chodec, náruživý a pohotový rozprávač a gurmán. Iný americký všeumelec Guy Davenport ho charakterizoval ako „chodiaci polytechnický inštitút“.

Williams bol zakladateľom prestížneho Jargon Society Press, jedného z najvýznamnejších amerických minoritných vydavateľstiev druhej polovice 20. storočia, ktoré vystrelilo do sveta mnohých, dnes už známych umelcov. Stačí spomenúť mená spisovateľov ako J. Broughton, R. Creeley, R. Duncan, R. Edson, B. Fuller, C. Olson, J. Oppenheimer; fotografov L. Bongé, E. Matheson, J. Menapace, M. Steinmetz alebo umelcov ako H. Callahan, J. Furnival, D. Hockney, R. B. Kitaj atď. Williams uviedol v jednom z interview: „Jargon je tu proti meštiackej kultúre a takto môžeme na ňu pokojne šťať z dostatočnej výšky.“ Jeho zušľachtené dekórum a reč a tiež štýl obliekania boli v ostrom, ale príjemnom protiklade s jeho záľubou v oplzlosti. Vždy sa však zaoberal hrozbami pre svet prírody, stratou humánnej a dobre vychovanej spoločnosti. Vynikal prenikavým humorom, smelo experimentálnymi a invenčnými básňami i prózou a takto manifestoval svoj permanentný odpor k pokrytectvu v politike, náboženstve a umení. Zbierky S uchom na Bartramovom strome (An Ear In Bartram‘s Tree, 1969) a Blues a korene/Ľútosť a zemežlč (Blues & Roots/Rue & Bluets, 1971) sú ukážkou jeho citlivosti pre jazykové nuansy a jednoduché čaro apalačskej a „white trash“ kultúry (kultúry bielych z najnižších vrstiev, pozn. redaktora). Williamsovou ohromujúcou zbierkou je Citovať, necitovať (Quote, Unquote, 1989), ktorá je plná objavných citátov. Zbierka Hmatateľný raj: Portréty génia a samoty (A Palpable Elysium: Portraits of Genius and Solitude, 2002) predstavuje výber fotografií výnimočných ľudí a miest, ktoré sú doplnené výstižnými, odhaľujúcimi miniesejami. Strakine gajdy (The Magpie’s Bagpipe, 1982) a Prach čierneho drozda (Blackbird Dust, 2000) sú knihy pikantných

esejí o umelcoch a kultúre. Viac ako 1000 Williamsových básní možno nájsť v ťažkotonážnom výbere Jasajúce krovie: Nové a vybrané básne (Jubilant Thicket: New and Selected Poems, 2005).

Jonathan Williams a jeho priateľ a básnik Thomas Meyer žili spoločne vyše štyridsať rokov – od 70. rokov naoko izolovaní v zrube v English Cumbrian Hills, počas zimného obdobia vždy v Scaly Mountain pri Highlands. Neskôr sa presťahovali na farmu Skywinding v Scaly.

- - - - Jeffery Beam je americký básnik a editor. K jeho najznámejším básnickým zbierkam patria Zem božieho slova (Gospel Earth, Skysill Press, 2010), Krása šliach (The Beautiful Tendons, 2008) alebo Dámske vízie (Visions of Dame Kind, Jargon Society, 1995).

Vydal aj CD kompiláciu Čo sme stratili: Nové a vybrané básne (What We Have Lost: New & Selected Poems, Green Finch Press, 2001). V súčasnosti pracuje na publikácii Modrá vážka – Jonathan Williams: Bibliografia publikácií a efeméra, 1950 – 2008 (Blue Darter – Jonathan Williams: A Bibliography of the Publications & Ephemera, 1950 – 2008) a spoločne s redaktorom Richardom Owensom na knižnej verzii článku Pán ovocných sadov: Jonathan Williams v 80-ke (The Lord of Orchards: Jonathan Williams at 80), ktorý nedávno vyšiel aj v online časopise Jacket (http:// jacketmagazine.com). Jeffery Beam je botanickým knihovníkom na Univerzite v Severnej Karolíne, Chapel Hill, a redaktorom poézie pre tlačený aj internetový literárny denník Oyster Boy Review (www.oysterboyreview.org).

Lazy Dog (2010, Košice) zin, formát 148 mm x 210 mm, č/b fotokópia, s. 24 – 40 Grafik, grafický dizajnér, lazy dog (lenivý pes) a video jockey Jozef Tušan (1982, Vranov nad Topľou) je absolvent Ateliéru grafiky a experimentálnej tvorby na Fakulte umení TU v Košiciach. V metropole východu naďalej tvrdo pracuje a žije.

.poézia

.rozhovor_Riach

ALAN RIACH

? Ján Gavura : Alan Riach

66|

Alan, v tvojich veršoch sa takmer do každej básne prepašoval humor alebo nejaká vtipná situácia.

Na Slovensku sú tieto „prísady” v poézii vzácne a cenné, aj to bol dôvod, prečo sme pre Enter vybrali básne, ktoré sme vybrali. Ako to všetko začalo? Spontánne?

Stále to tam kdesi bolo. Keď som bol malý, mal som niekoľko strýkov a k tomu starých rodičov z maminej strany, ktorí ma vedeli zakaždým rozosmiať. Vždy keď sme boli v Škótsku, bolo to veľmi šťastné obdobie. Takže keď píšem báseň – samozrejme, nie vždy, ale niekedy taký tón treba – napríklad pri využití konverzačného tónu alebo pri rozprávaní príbehu, či keď sa usilujem o iróniu alebo o pretlmočenie zlosti, zakaždým dúfam, že v takejto básni cítiť zmysel pre humor. Podľa mňa jednou z najlepších otázok o nejakom autorovi je tá o jeho humore – aký je vlastne jeho humor? Čo ho rozosmieva? A čím dokáže rozosmiať nás?

Hneď vidíte, aké odpovede dostanete, keď si vezmete trebárs Chaucera, Shakespeara alebo dokonca Yeatsa či Williama Carlosa Williamsa. Asi poznáte Williamsovu výstižnú vetu – „Ak to nie je radosť, tak to nie je báseň!”

A pamätáte sa na verš z Hamleta?

Claudius vie, že niečo nie je v poriadku, keď herci idú zahrať Hamletovu pantomímu, a preto sa Hamleta spýta, ako sa hra volá. Hamlet mu odvetí – „Pasca na myš”. Pri tomto sa vždy uškrniem.

Skvelé, ako ho dostal. V škótskej poézii je veľa humoru – vezmite si napríklad Burnsa, Byrona, MacDiarmida.

Norman MacCaig mi raz povedal, aký je hlavný rozdiel medzi Škótmi a Angličanmi. V Škótsku zmysel pre humor básňam vždy pomáhal a pracoval

v prospech vážnosti obsahu, v Anglicku sa humor hodnotil ako niečo ľahkovážne, akosi menej dôležité. Možno je v tom kus pravdy.

Čo povedal strýko John po prečítaní slávnej „korkovej” básne?

Smial sa a podľa mňa ho celkom potešilo, že som ho aj s jeho ženou Yvonne v básni spomenul. V skutočnosti som sa trochu bál, takže keď som prvýkrát publikoval túto báseň v novozélandskom časopise, napísal som, že je o mojom ujovi Georgovi, hoci nijakého nemám, a Yvonne s Johnom povedali – „To nie je dobré. Prečo si to urobil?

Mal si napísať naše skutočné mená, aj tak je to všetko o nás!” Keď som báseň nakoniec zaradil do zbierky, ocitli sa v knihe ich skutočné mená a oni mali z toho radosť.

Tvoje básne sú často inšpirované rodinou. Čo povedali rodičia, keď si začal prejavovať umelecké ambície? Zdá sa, že to boli pracovití a bohabojní ľudia, na míle vzdialení zjemnenej aristokratickej vrstve, ktorá sa vo chvíľach „sladkého ničnerobenia“ mohla venovať umeniu. (Prosím, oprav ma, ak sa mýlim.) Na Slovensku dosť dlho prevládala paradigma umelca a spisovateľa z chudobných roľníckych alebo robotníckych pomerov.

Môj otec pochádzal zo strednej vrstvy. Počas 1. svetovej vojny bol jeho otec vojenským letcom a vraj ho posla-

A pamätáte sa na verš z Hamleta?

Claudius vie, že niečo nie je v poriadku, keď herci idú zahrať Hamletovu pantomímu, a preto sa Hamleta spýta, ako sa hra volá. Hamlet mu odvetí – „Pasca na myš”. Pri tomto sa vždy uškrniem.

li do Ruska, aby zachránil cára a jeho rodinu. Ale keď prišli správy, že v roku 1917 vyhrali boľševici, nariadili mu zostať a podporovať namiesto cára boľševikov. Podľa všetkého veľa o tomto období nerozprával. Keď sa vrátil do Škótska, stal sa vedúcim pošty a viackrát ho preložili na rôzne miesta v Škótsku, takže môj otec strávil najlepšie roky svojho detstva na ostrove Mull v súostroví Vnútorných Hebríd (Inner Hebrides) a potom na ostrove Lewis vo Vonkajších Hebridách (Outer Hebrides). Keď som bol chlapec, chodili sme na ostrov Mull na prázdniny, nedávno som prvýkrát navštívil ostrov Lewis a vyhľadal dom, v ktorom starý otec býval. Otec ako mladý odišiel na more a bol kapitánom obchodného námorníctva, cestoval najmä do Indie a Austrálie. Keď sa oženil, stal sa pilotom pre Trinity House (navigačná spoločnosť, pozn. preklad.) a sprevádzal lode po Temži cestou z Londýna. Škótsko bolo pre mňa vždy domovom – hoci som vyrástol v anglickom Gravesende, meste, kde sa začína a končí legendárny román Josepha Conrada Srdce temnoty a kde je pochovaná americká Indiánka Pocahontas.

Otec do kostola nikdy veľa nechodil, ale precestoval celý svet a mal akúsi svetskú múdrosť a toleranciu.

Mama pochádzala z robotníckej vrstvy baníkov v Lanarkshire, na východ od Glasgowa. Mala piatich bratov a sestru a jej rodičovský dom bol našou škótskou základňou v malej dedine Calderbank, ktorá vyrástla popri tamojšom priemysle. Bola to veľká rodina s kopou bratrancov a sesterníc.

Nehostinný kraj. V Lanarkshire ešte aj vrabce vyzerajú hladné. Mama študovala na univerzite v Glasgowe a stala sa učiteľkou matematiky v miestnej škole v Airdrie. Potom stretla môjho otca a všetci sme sa presťahovali do Anglicka, hoci som chvíľu býval so starými rodičmi v Škótsku. Ísť vtedy na návštevu znamenalo cestovať celý deň, bolo to hrozne ďaleko. Takže len dvakrát som zo Škótska odišiel. Keď som mal štyri roky a potom, keď som odišiel na Nový Zéland v roku 1986. Môj hlavný plán bol obísť to všetko pekne dookola a vrátiť sa znova späť, aj moja nedávna zbierka sa podľa toho volá Návrat domov.

Keď som v roku 1986 odišiel na Nový Zéland, nechal som svoje básne v škatuli pod stolom v rodičovskom dome. Myslel som si, že zistím, či sú pre mňa dôležité, a ak nie sú, tak by

som sa mal písania vzdať. Po mesiaci som poprosil mamu, aby mi škatuľu poslala, a začal som vážne tvoriť.

Už predtým mi vyšli nejaké básne v časopisoch a antológiách, ale až od toho okamihu som ich začal dávať dokopy. Prvá zbierka mi vyšla na Novom Zélande v Auckland University Press a v britskom Oxford University Press.

Volala sa This Folding map (Táto skladacia mapa).

V detstve ma v čítaní podporovali rodičia, no najmä starý otec. Zrejme ani jeden z nich príliš nečítal moje prvé básne, ale tešilo ich, že píšem a publikujem. Osobitne mi utkvela v pamäti knižnica môjho starého otca a v nej stovky skvelých kníh – od encyklopédií, sprievodcov svetovou literatúrou cez knihy ako Svetové preteky, Ženy všetkých národov, Encyklopédia z edície Everyman až po súborné dielo Shakespeara, Sira Waltera Scotta, Burnsa, Keatsa, Shelleyho a Byrona.

Tá knižnica bola taká veľká, že som sa do nej ako malý chlapec doslova vošiel. Osobitne si spomínam na to, ako mi otec dal výtlačok Huckleberryho Finna, a doteraz sa mi páči predstava, že sa na plti plavím po rieke. Otec mi dal aj Moby-Dicka a stále si pamätám ten pocit, ako sa mi pri čítaní poslednej kapitoly doslova zastavil dych, keď sa Achab dostal cez palubu.

Dobrá literatúra má takúto silu.

Pomáha vám prejsť životom – či už jedným, alebo iným spôsobom. Všetky druhy umenia to dokážu, ale literatúra je v tomto najlepšia, lebo vám sprostredkúva široký výber hlbokých skúseností zo života tých druhých, z jazykov, miest, politiky či histórie. Je to tá najoslobodzujúcejšia vec, akú kedy ľudská myseľ vytvorila.

- - - - preklad Miroslava Gavurová

Al an Riach (1957, Lanarkshire, Škótsko) je básnik a literárny historik. Časť života prežil na Novom Zélande, kde pôsobil ako učiteľ na univerzite vo Waikate. V roku 2001 sa vrátil do Glasgowa a pokračuje vo svojej akademickej práci a písaní poézie. Prednedávnom mu vyšla zbierka básní Homecoming (Cesta domov, 2009).

Básne v Enteri sú z jeho úspešnej zbierky First and Last Songs (Prvé a posledné piesne, 1995).

|67

.poézia_Riach

Posledné slovo o vegetariánoch (Lesterova báseň) Môj šedivý tato pred rokmi vyrazil chlapa len preto, že bol vegetarián.

Chlapík nám to povedal bez okolkov.

Moja mama sa ho potom spýtala – A čo jete?

Povedal, No, vajíčka, jem vajcia a zeleninu. Vajcia? Zamiešal sa tato.

Hej, aj ja si dám vajcia, keď sa okolo nich príliš neobšmieta kohút, hovorí môj tato. Nie, nie, nie.

Nie, nie, nie. Nemôžem najať chlapa, čo neje. Zbaľ si krámy a zmizni. Toto mu povedal.

Už ste niekedy videli hniezdo jastraba, hniezdo s mláďatami?

Ležia na chrbátikoch a pazúrmi vystrčenými dohora sa na vás zaháňajú. Prisám. Dá sa s nimi pekne pohrať, to vám hovorím.

Ten vegetarián našiel ich hniezdo a ubil mladé lopatou. Hej. Sviňa jedna kostnatá. Nikdy som jastraba nevidel zabiť iné ako králiky. Pravda, idú aj po menších vtákoch, no to je všetko. Myslím, najhoršie budú čajky, tie s takým čiernym chrbtom. Pustia sa aj do ovce.

Začnú s placentou a potom jedna vec prejde k druhej, však viete.

Načnú jahňaťu oči, potom jazyk, potom druhý koniec. S dravcami sa život nemazná. Och, tamten sviniar.

68|

Sľub Keď mala sestra štyri, otec jej prisľúbil, že už viac nebude rásť.

Neprestal som ho za to mať rád.

Stručný predslov k strýkovi Johnovi Nulla placere diu nec vivere carmina possunt, quae scribuntur aquae potoribus.* Strýko John si odkladal korkové zátky.

Odložil si zátky zo všetkých fliaš vína, ktoré sa kedy v jeho byte vypili.

Zbieral ich do pleteného koša na špinavú bielizeň, čo by vám siahal do pol stehien.

Kôš už bol z takých dvoch tretín plný. Ó, to by ste neverili, čo s nimi robil. Je umelec; maľuje obrazy, portréty, krajinky, hlavne olejkami. Nad každým obrazom na stene jeho štúdia svieti zhora lampka, a keď zospodu podložil dve zátky, získal odstup pár centimetrov a svetlo už nezasahovalo sklo priamo.

Do štúdia sa mu však veľa obrazov nevošlo.

A toľko dobrého vína čakalo na vypitie, toľko zátok na vytiahnutie.

Potom jedného dňa Yvonne, manželka strýka Johna, objavila tento kôš na bielizeň aj s jeho korkovým nákladom. Neboli manželmi dlho a John jej o zátkach nestihol povedať. Musela vymyslieť spôsob, ako sa zátok zbaviť, veď čo by už dospelý muž robil s bielizňovým košom zátok plným skoro do dvoch tretín?

V kuchyni majú okno s výhľadom do záhrady. Kuchyňa, štúdio, vlastne celý ich byt je na najvyššom poschodí Albany Mansions v glasgowskej ulici Charing Cross.

Celá budova sa zatáča na Charing Cross, takže záhrada, ktorá je tam vtisnutá do zákruty a akéhosi véčka budovy, je ako hlboký betónový kaňon.

Cez deň si tam nájde cestu len minimum svetla a zvyčajne všetko pokrýva hrubá vrstva špiny či popola.

Vzduch tam tak často nasycujú výfuky a iné splodiny mesta, že zelenina vôbec nechce rásť. Tak či onak, strýko John si dáva tú námahu a obhospodaruje túto hrudu zeme. Už zasadil mnoho vecí a veril, že porastú, no neraz už popoludní takmer uteká dolu schodmi, aby presadil to, čo dal do zeme ráno, len aby sa rastliniek dotklo popoludňajšie svetlo, presúvajúce sa medzi tieňmi budov.

Aby sme pokračovali, okno na kuchyni na najvyššom poschodí obytného domu sa otváralo tak, že ste ho najprv nadvihli a potom ste ho nechali na závesoch z ľavej strany zaklapnúť do izby. Tu Yvonne zosnovala plán, ako sa korkových zátok zbaviť.

- - - - * Pieseň nemá radostnú iskru ani trvanie, keď ju písal ten, čo iba vodu pije.

Kým cez deň pracovali, John v škole umenia a Yvonne v realitnej agentúre, nechávala okno pootvorené.

Medzi rám a preklad okna vložila jednu zátku a viac sa nestarala.

Večer sa vrátili domov, a keď sa ochladilo, okno zatvorili.

Najprv ho však museli pár centimetrov nadvihnúť a až potom spustiť a zaklapnúť, rám by konečne zapadol do prekladu, zátka by sa skotúľala z výklenku a spadla by rovno do tmavého kaňonu so záhradkou, kde by sa raz a navždy stratila, bez stopy.

Toto Yvonne začala praktizovať v utorok ráno a vydržalo to do štvrtka. Keď sa vo štvrtok vrátila domov, John už sedel pri stole v kuchyni, písal list a popíjal víno. Kútikom oka zachytila čosi nad kuchynským oknom, podišla bližšie a dobre sa prizrela.

Tu uvidela: korková zátka bola na okne, ako ju ráno nechala, zasunutá medzi rám a okenný preklad, do zátky bol však pevne zapichnutý pripináčik. K pripináčiku bola priviazaná šnúrka a tiahla sa nadol, okolo dreveného obkladu, popri dverách do komory, kde bola bezpečne uchytená o druhý pripináčik zapichnutý do dreva. „Čo,“ začala Yvonne otázku, „to má znamenať?“ (Keby teraz okno zatvorili, zátka by síce vypadla, ale zachytená o šnúrku v kuchyni rozkošne by sa hompáľala medzi okenným rámom a verajami dverí, pripravená pekne krásne na ďalšie použitie hneď ráno.) „Ach, toto,“ strýko John na okamih zdvihol pohľad: „Toto som vylepšil dnes poobede.

Strácalo sa mi priveľa zátok.“ - - - - z anglického originálu First and Last Songs preložil Ján Gavura

|69

.profil

.rozhovor_BUZÁSSY

? Ján Gavura : Ján Buzássy V poézii máš už mnoho za sebou.

Aj čo sa týka času, aj množstva básní, vlastných i preložených. Keď sa pozrieš na svoju tvorbu z retrospektívy, myslíš, že si podal svoj vlastný veršovaný životopis? Alebo je v tom viac ako často spomínaná ,,totalita subjektu“?

V poézii je aj útek od seba k čomusi vyššiemu. Mal by byť. Nechcel som písať svoj vlastný životopis, nezdal sa mi dôležitý, chcel som nájsť niečo, čo bude alebo malo by zaujímať iných, možno im aj pomôcť. Hneď v začiatkoch ma hlavne trápil tlak spoločenských okolností, udalostí života, ktorému netreba podľahnúť, možno mu treba skôr uhnúť, uvedomiť si, presnejšie definovať zlo, ktoré dolieha. Uhnúť, obrátiť sa chrbtom, to je tiež odpor, ak iný nie je možný. Dosiaľ je tento môj kvázi program aktuálny. Zlo je možno iné, aj odpor treba asi hľadať ďalej. Ale v mojom písaní iste je aj čosi z môjho života, čosi navyše programu. Neviem to pomenovať. Možno to romantické Poslanie?

Je tu aj otázka okolností – v akom čase som niečo písal, kde som bol, či v izbe, na povale, v pivnici, v Tatrách, v Budmericiach. Je to naozaj kus života, ten pre mňa dôležitejší. Totalita subjektu – môže to byť ono?

Ján Buzássy, 1980

Ján Buzássy (1935) je slovenský básnik a prekladateľ.

So vstupom do literatúry váhal, lebo po skúsenostiach s totalitnými 50. rokmi sa mu literatúra zdala byť pokrivená a nečistá.

Prvá zbierka vyšla až v roku 1965 pod názvom Hra s nožmi a o rok ďalšia zbierka Škola kynická. S krátkymi prestávkami však tento originálny básnik publikuje počas nasledujúcich rokov až do súčasnosti. Mimoriadnej pozornosti čitateľov alebo literárnej kritiky sa dostalo zbierkam Krása vedie kameň (1972), Pláň, hory (1982), z neskoršie vydaných kníh zbierke Dni (1995) či Pani Faustová a iné básne (2001). Nateraz poslednou zbierkou je kniha básnických kvartet Bystruška (2008).

Nie raz si priznal, že nie si svoj obľúbený čitateľ. Celkom určite však píšeš rád. V tejto rovnici sa pre mňa ukrýva jedna neznáma… Vedel by si mi ju vysvetliť?

Písať je ťažké, Ezra Pound hovorí o „prekliatej povinnosti písať“. Ale prináša to úľavu, hoci nerieši problém.

A trochu to pomáha orientovať sa, definovať si veci, pripraviť stratégie, hľadať etiku. Je to možno len placebo, ale môže pomôcť bezmocnému. Ja som v päťdesiatych rokoch bol ako v klepci, študoval som to, čo som nemal rád, v novinách bola samá hrôza, bol som chorý na chorobu, pre ktorú nemali u nás lieky. Slobodu som pod tým tlakom nachádzal vo vymýšľaní textov, ktoré neboli o tom, čo do mňa tlačili.

Hľadal som tak aj sám seba. Ležal som na podlahe a čakal, či sa niečo pohne, či mi nejaký text príde na pomoc, pozdvihne ma. Išlo to ťažko, lebo na báseň som nemal nijaký kľúč. Ale zdalo sa, že v básničkách by som si mohol čosi dovoliť. Možno tu niekde je skrytá

Slovenskí romantici skončili ako porazení, nič z toho, za čo bojovali, sa nesplnilo.

Zvíťazili až po smrti. tá neznáma, ktorá ti chýba. Ale stále som nechcel písať, chcel som hrať futbal za ŠK Bratislava, túžil som aj boxovať, neskôr som trochu vzpieral, hral na gitare. Všade som po istom začiatku narazil na akúsi hranicu, ktorú som sám od seba prekročiť nevedel. Ozajstný talent by to spravil hravo. Úporným tréningom či štúdiom by to azda išlo, ale cítil som, že ozajstnú úroveň by som nedosiahol. V poézii z neistých a nevzdelaných začiatkov to bolo akési iné. Mohol som sa vyvíjať sám, sám sa všetko postupne naučiť.

Azda to platí dosiaľ, ale, a to je staroba, sa mi už ďalej všeličo nechce. Podnety súčasnej literatúry neotvárajú vo mne čosi ako ďalšiu komnatu. Prešľapujem na mieste, píšem iba o prírode a o povrchu človeka, hlbšie sa mi akosi nedarí (východisko vnútrom bol vždy môj program). Azda o starnutí, ale to je trpká téma. Moja generácia bojovala za lepšiu literatúru, za lepšieho človeka. Ale zmenil sa súper a na toho tuším nič neplatí.

Vedela by u teba poéziu nahradiť iná forma umenia? Maľba, fotografia alebo próza? Prečo si poézia dokáže tak tesne omotať básnika okolo svojho prsta?

Maľovať neviem, fotografovať sa mi vždy zdalo priveľmi technické. A próza? Aj by som chcel, ale akosi nemám čas začať, keď začnem, neviem pokračovať. V počítači mám kúsoček prózy, bojím sa ju pokaziť. Možno sa k nej vrátim, ale možno v ňu neverím. Ktovie, najradšej len sedím a čakám na tému – a z toho je niekedy len básnička. Teraz pribúda autorov, ktorí sú aj to, aj to, a ešte aj moderujú, hrajú v divadle aj v hudobnej skupine.

Nechápem to. Možno som úzko špecializovaný, alebo v časoch, keď som sa rozbiehal, bola poézia tým najslobodnejším médiom. Výtvarníctvom by som sa bol mohol zaoberať, keby som v ňom videl Pravdu, ale ako hobby mi nič nehovorí. To skôr v literatúre sa čosi nájde.

hých poéziách. V jej génoch sa skrýva až úzkostný strach z opakovania.

Poézia je veľmi široký pojem, veľa tvarov, rytmov, výrazov, poslaní. S postupujúcim vekom sa môj záujem stále viac zužuje, akoby som strácal záujem o veci, ktoré sa mi zdajú okrajové, obraciam sa najmä k tomu, čo je blízke môjmu typu myslenia. Ale hľadám aj podnety, ktoré by prehĺbili a možno aj rozšírili môj pohľad. V zúženom výbere sa častejšie stretneme s opakovaním.

Ako básnik, ktorý preložil tisícky veršov, si si musel položiť aj otázku, či je naozaj pravda, že ,,poézia je to, čo sa v preklade stratí“. Ako si sám sebe odpovedal?

Preklad učí. Najmä keď prekladáme dobrého básnika, naučíme sa disciplíne a schopnosti analyzovať originál a priblížiť sa mu vo výraze. Ale pripúšťam, že sa i čosi stráca. Treba poznať, čo je v básni najdôležitejšie, a hľadieť, aby sa do prekladu dostalo práve to.

Ale je podstatné, aby výsledkom bola báseň, suverénny tvar. Mali by sme prekladať autora, ktorý nás veľa naučí, ktorý je taký dobrý, že musíme zmobilizovať všetky sily, aby sme naňho stačili. Dobre je, ak nás autor zavedie nad naše schopnosti, k úrovni, na ktorej sme ešte neboli, alebo sme nevedeli, že takáto schopnosť v nás drieme.

Keď preložíme slabšieho autora, pričítame si preklad a povieme si – takúto báseň by som sám nenapísal, stratil som ňou čosi zo svojej úrovne.

Je možné stať sa básnikom? Nie je predstava ,,poetu doctus“ iba ,,umelým sladidlom“ pre tých, ktorí necítia v sebe ,,včelí med“ básnikov ,,natus“?

Základ je od Boha. Sám ani nemusíš vedieť, že to v sebe máš, až istá situácia to v tebe vyvolá. Ak ťa to prebudí, začneš sa vyvíjať, pracovať na sebe, aby si nezahodil dar, ktorý si dostal.

Asi každý básnik by mal byť najprv „natus“, to nie je jeho zásluha. Musí sa stať aj „doctus“. „Včelí med“ pocítil v sebe Ján Hollý, ktorý bol najprv preUž dlhšie sa mi zdá, že by nám pri roz- kladateľom. V háji Mlieč bzúkali včielky a „podbúdzali“ básnika, až sa stal hovoroch o poézii pomohlo, keby sme medoústym. hovorili nie o jednej poézii, ale o mno-

|71

.poézia_Buzássy

Ty, ktorý (z básnickej skladby Pláň) Ty, ktorý stúpaš do tiesňav , ty luk, napínaný božou tet ivou, ty na prasknutie, vystreľujúci šípy, ktorým duša obhrýzla konce, ty boží koncept, obeť na neč isto, ale i ruka, kresliaca ter č na boží chrbát, ty, človek, ktorý videl sve t: pod vlastný obraz, ty spi tý, apokryfný, vystupujúci z tieňa svojich slov, ktorý kráčaš do toho ohň a a bojac sa krásy cúvaš k estetike, aby si nak oniec získal len sumu neistô t, ty tak ý cudzí, prašiv ý pra chom svojej zeme, stúpajúci do tiesňav, do hôr dedičnej Telemachie, kde, veríš, rastie mrazuv zdorná ruža, ty, odchádzajúci k sebe, nik iný iba ty, a teda sám, a teda ako kaž dý iný, hľadajúci dôkaz – keď puk ne kvet, krása a sila ešte sú.

Pláň

72|

Básnická skladba Pláň mala byť v poradí štvrtou básnickou knihou Jána Buzássyho, no napokon bola až knihou desiatou a z pôvodnej Pláne sa po doplnení stala knihou Pláň, hory. Básnická skladba vyšla v roku 1982, po dvanástich rokoch opravovania a prispôsobovania sa novému dobovému kontextu.

Symbolickú bodku za skladbou dal jej autor na jeseň v roku 1970. Presne v tom čase sa dozvedel správu, že sa ruší vydávanie významného literárneho časopisu Mladá tvorba, kde posledné tri roky zastával miesto šéfredaktora. Normalizácia práve naberala dych.

Buzássy už skôr tušil, že Mladá tvorba bude pod tlakom, ktorý sa vystupňuje zrušením časopisu najmladšej literárnej generácie. Nepomohla ani ponuka, že celá redakcia hromadne rezignuje. V lete 1970, keď skladba Pláň začala vznikať, už bolo cítiť, že sa končia najslobodnejšie roky kultúry a literatúry v Československu. Pocit to bol úzkostný, plný spravodlivého rozhorčenia. Aj z tohto spoločného a individuálneho hnevu vznikali verše, ale ako to už u Buzássyho býva, šli svojou vlastnou cestou.

Krátko pred napísaním Pláne mal Buzássy za sebou obdobie krátkych alegorických a symbolických básní, ktoré sa malým zázrakom podarilo vydať v roku 1972 pod názvom Krása vedie kameň. Počúvol výzvu Albína Bagina, kľúčového literárneho kritika 60. rokov a dobrého znalca básnikovho diela, ktorý mu povedal:

v zhrdzavenej prilbe, Ty, duša, vták hniezdiaci á, videla z profilu, aby, šepkav líhaš na boku, aby ťa zem , nku a aspoň v spá mala prístup do tvojho uch h, roc sná v ty, žijúci iba čo hudba vzniká. spievaš a hľadáš dôvod, pre etá vlasy, to iba ty zm ti tor Stúpaš do tiesňav, vie ieštený, nepokr stený, lež ani nev ykl kopeš studne, kňaz, dosiaľ ci falické zázrak y, na stenách jaskýň kreslia syntax, ď, ktorý by napravil tvoju čakajúci dážď, súvislý dáž i. ykm vzl rých to prší iba syntax tvojich stancí, v kto Cudzinec, stavajúci svoj dom ov na vlastných rukách, ty si tým domovom, tou vla sťou, hoci vyhnaný, hoci trp ený, hoci cudzí.

Ty, ktorý, ty každý; človek prachu, do ktorého boh pľuje, a vidíš: pľuje krv. reč, ejšie, ale samota si žiada V dave je mlčanie najvelebn medovej blizny Venušinej jaz ykom, ktorý sa dotkol rý sám seba hľadá. i slz y Umky, jaz ykom, kto ním, sle my ý Mätený, zdr žiavan rý si. kto e, seb v áno, blúdiš, ale Letia oblaky ako proroctvá na kusy roztrhané, nebo, ten večný múr pred baraním čelom, sa otvára len ovečkám, len bielym ove čkám.

Je to krv, čo ťa zdr žiava?

Je to krv, ktorá sa z mlieka vyzlieka, dospelá, ale bez opory v horiacich krí koch na svi taní? , lež ony prichádzajú, Nemáš, čo by si hodil vtákom vať, čo bude; aby ťa učili spievať a rozsie y. nesypať z rukáva, lež z ruk tvoríš ústa, A kto na tebe hrá, keď poo e tvojimi kosťami? duj h dyc čí , kto tebou spieva edia, pijú z tvojich úst Spievaj s vtákmi, ktorí nev h na svitaní, koc a spievajú v horiacich krí ch, si domom pre všetký u, keď ústa zastaví až do tíchnuceho súmrak perách tvojho plemena. medov ý prst modlitby na Duša odlieta, ale sa vracia mlčaním.

A pastier, ktorému božia slina prepálila strechu, chytá do klobúka, čo boh dá;

ojom, o dcérami ako vonným záv

dza jeh a jeho duša, ktorá prechá i? krv ej stn vla z i am ako tkanin ú? pej dos u K čom cemu uprostred stáda?

K zvončeku na krku, volajú o odtrhne? ré vodí za vodou, až sa uch Či k náušnici s očkom, kto i, krv o dá, a dcéry rastú v jeh Nevie pastier, berie, čo boh v tej matnej pahrebe. , , potemnela ovčím pachom V nich jeho duša prehovorí adená, vôňou mlieka kriesená, zač mi. kra imi iac hor ošľahaná Hoboje kví lia v lese, škriatk ovia sabatu, a čarodejnice trú masť na haďom kameni; na osliu lebku klepú, noc sa otvára.

Tou divou nocou kráča Orf eus, hlava jak plameň v pri evane, a predsa sa neobzrie, to iba slová v ňom sa obracajú: Čo je za nami? ou, Spev blúdi šľahajúcou noc : ujú poč lež iba zvieratá ho i videním. m nko spá ci ajú hlas, zlyháv k) o (možno len jeho začiato Áno, i blúdenie je východisk ia cintoríny, v tých víchroch, ktoré bor , om kde puká kvet, jed omylom z lebky vypitým.

„Tak teraz si napísal básne krátke, mohol by si sa pokúsiť o niečo väčšie, o báseň-val.“ Pôvodný rukopis Pláne sa na dlhé roky považoval za stratený. Básnik do svojej verzie vnášal nové prvky, upravujúc básne pre novú dobu, a keď sa doba pominula, čakal a hľadal ďalšie priaznivé obdobie. Aká však mohla byť pôvodná verzia? Básnikova pamäť už nestačila na rekonštrukciu, zato básnik si spomenul, že jeden odpis posielal A. Baginovi.

Po troch rokoch hľadania sa napokon príbuzným literárneho kritika, manželke a dcére Oľge, podarilo rukopis v pozostalosti Albína Bagina nájsť. Spoločne z neho teraz čitateľom Enteru predkladáme jeho štvrtú, záverečnú časť.

- - - - Ján Gavura

Niet spočinutia. Je teda výc hodisko.

A čo je živé, prežije i vlastn ú nesmrteľ nosť. , vieš: Ty, ktorý stúpaš do tiesňav ť celý!

By By ť v sebe, byť prítomný! aň, ostáva kovom zvonu, zbr na ený Kov zvonu, pretav volá. tvaru.

Oheň ho vráti pôvodnému . je už len zádušnou hudbou , Myslíš si: čo bolo duchom Ale i v záduší sme. ota.

Iba čo neznie, je ozaj prázdn Ty, ktorý hľadáš i v kráse, trhajúc okvetie vykladáš seba.

Si teda i v kvetinách.

Tvoje zúfalstvo je len daň . Daň z hlavy, dávno splatná. , Hľadá ťa žltý púštny vietor rý. dob je y sucho veje, ale na slz Áno, púšť putuje.

Zem ostáva.

Všetko, čo zasadí š, vzklíči v tebe, v deravom predpe klí, lež dozrie možno v raji. há, trváva, i keď sa, prostoduc I kvet je dôkaz – krása pre . otu hanbí za svoju naivnú nah , najhlbšie zraňujúca, šia nej než naj aň zbr sa, Krá hom prahu raja. horiaci meč víťazný na dru Blesk hľadá suché stromy.

Lež na svitaní horí živ ý ker a

- - - - jún – august 1970

|73 ohňom rastie.

.esej_Buzássy

.archív

Romantizmus. Romantici (esej) Romantickí básnici boli noví, priniesli do života Európy čerstvý vzduch. Zväčša boli buriči, čo sa ľuďom zdalo aktuálne a oslobodzujúce. Iní na nich hľadeli ako na diabolských rozvracačov poriadku. Oboje bola vlastne pravda.

Keď som začínal svoje prvé literárne kroky, boli mi veľkou oporou, v ich veršoch bol pohyb, energia, presvedčivosť. Až neskôr, keď som prekladal Puškina a Byrona, som si uvedomil, že také slovenské skladby ako Sládkovičova Marína alebo Bottova Smrť Jánošíkova či Žltá ľalija sú básne svetovej úrovne. Nasadenie a presvedčivosť v nich boli očarujúce. Literárny romantizmus svojho času poletoval Európou, keď som prekladal Byrona, musel som ho trochu nasledovať, prečítať si zo súdobej poézie, čo sa dalo, vypočuť veľa romantickej hudby, iba vo výtvarníctve som nenašiel rovnocennú silu a presvedčivosť, trvalejšiu platnosť. Čítal som v mladosti Janka Kráľa, ale nerozumel som mu dobre, zdal sa mi priveľmi rozháraný, a nerozumel som celkom dobre ani rytmu slovenských romantických veršov. Môj západoslovenský naturel ma viedol k inému čítaniu verša. Chvíľu trvalo, kým som zistil, že básnický jazyk tých čias bol značne viazaný na rytmus stredoslovenských nárečí. Dnes v tom vidím pôvab, najmä keď si môžeš recitovať: Padá rosa, padá za bieleho rána, plačúci paholček ovečky zaháňa – ako daktyly alebo plačú cipa holček oveč kyza háňa – ako to asi cítil Botto...

Ale dvojveršie šiestich trochejov a štyroch daktylov spojené rýmom je dynamická kombinácia, veľmi účinná.

Svieži tón verša vie človeka osloviť. Sám som v jednej básni, vlastne asi programovej, napísal: Šliapať si blatom, kamením, svoj chodník k šťastiu, kráse, až k obzoru, kde stúpa dym, a za obzorom zase.

Asi je v tom viac romantiky ako romantizmu, v päťdesiatych rokoch dvadsiateho storočia mi to pripadalo namieste.

Na prekladanie Puškina a Byrona ma oslovil vždy redaktor vydavateľstva, ktoré malo v pláne čosi z nich vydať. Vtedy som už nebol orientovaný na klasiku, písal som verše, ktoré mali byť moderné, preložil som T. S. Eliota a čosi z Ezru Pounda. Uprostred rytmov voľného verša mal som sa sústrediť na Puškinov štvorstopý jamb, neskôr na Byronovu spenserovskú strofu. Pamätám sa, že som dva týždne nemohol pohnúť začiatkom Puškinových Bratov zbojníkov, až keď som prišiel do Budmeríc, kaštieľa dosť romantického, čosi sa pohlo: Nie kŕdeľ havranov sa zlieta na kopček kostí hnijúci, pri volžských ohňoch za noci sa banda odvážlivcov stretá.

74|

Potom to už predsa len akosi išlo. Puškin bol o jedenásť rokov mladší od Byrona, romantizmus už trochu zostarel, už bolo dosť Byronových vecí preložených do ruštiny, veľa sa Puškin asi dozvedel aj ústnym podaním, Byron bol populárny. V Puškinovom diele je dosť Byronových stôp, aj v Bratoch zbojníkoch sa nájde motív blízky Byronovmu Chillonskému väzňovi. Čo je tam navyše, je v scéne, kde bratia pripútaní k sebe utečú zo sprievodu väzňov, vrhnú sa do rieky a tak sa zachránia. Poskytli čitateľom príklad, ako aj v putách treba ísť

za slobodou. Tak to vnímali súčasníci. Z Puškinových diel som preložil len dve básne, obe sú o slobode. Pripadali mi aktuálne v sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch minulého storočia.

V Medenom jazdcovi sa nešťastný hrdina zahrozí soche imperátora Petra Veľkého, potom sa zľakne, beží preč a počuje, ako za ním cvála bronzová socha s hrozným jazdcom, pôvodcom jeho nešťastia. To bolo v socializme tiež aktuálne.

Puškin mi pripadal ako dôležitejší autor, v Eugenovi Oneginovi napísal ozaj román o ruskej spoločnosti (jej aristokratickej časti). Byron vo svojom Childovi Haroldovi iba chodí po Európe a akoby poučoval o tom, čo tam nachádza (pravda, geniálne).

Jeho Harold, ktorý „sám seba vyhnal z vlasti“, akoby hľadal odôvodnenie až azda i ospravedlnenie svojich činov, svojho života. On, ktorý je stiesnený britskými spoločenskými pomermi, konvenciami, hľadá slobodu, čosi vyššie, a všetko akoby chcel odčiniť, vysvetliť smrťou v boji za slobodu Grécka, okupovaného Turkami. Tým, ako zdôrazňuje slobodu jednotlivca, otvorenej osobnosti, bol Byron veľmi príťažlivý pre všetkých tvorcov v Európe. I božský Goethe bol ním dotknutý. Puškin sa nevyhnutne dostal pod istý jeho vplyv, najmä v jednom svojom období. Byron bol oslňujúci svojou suverenitou, skepsou k všetkému konvenčnému. Nepochopil som celkom nálepku „svetabôľu“, ktorá mu prischla. Je skôr arogantný a spupný individualista. Mne bol sympatický tým, že sa nerobil lepším.

Harold nie je celkom jeho lepšie Ja, má azda iba vysvetľovať jeho osobnosť postihnutú osudom, keď sa „narodil pod zlou hviezdou“, a teda bol vyvrhnutý do úlohy hriešnika bez možnosti napraviť sa, napraviť svoj osud. Smrť v boji za slobodu Grécka mala azda byť akýmsi vykúpením. Aj tu je však akási romantická kliatba – zomrel prv, než sa mohol dostať do boja.

Osud Puškina nebol oveľa lepší. Dožil sa iba o dva roky vyššieho veku ako Byron, a tiež v akejsi neuskutočniteľnosti vzbury proti predurčeniu. Zomrel v súboji, teda tiež v boji za slobodu, lebo jeho vrah mohol konať, ako sa hovorí, z cárskeho poverenia. Môže to byť len romantická legenda. Puškin poburoval a búril ľud. Bol som v Puškinovom dome v obci Michajlovskoje, kde nám ukázali aj Puškinove súbojové pištole, ktoré všade so sebou nosil.

(Nie pôvodné, do Michajlovského sa za vojny dostali Nemci.)

Nosil ich stále, aby na každú urážku mohol odpovedať vyzvaním na súboj. Nikto na výzvu neodpovedal, lebo nechcel zabiť najväčšieho básnika Ruska. Až jeden. Byronova provokatívnosť bola iná – v básňach reagoval priamo na mravy v Anglicku, karikoval ich, nenávidel pretvárku, vysmieval sa im, nevracal sa do Británie, hľadal čosi lepšie, až nakoniec padol v Grécku, v „zemi hrdinov“.

Milujem romantikov, boli opravdiví, žili tak, ako tvorili.

Slovenskí romantici skončili ako porazení, nič z toho, za čo bojovali, sa nesplnilo. Zvíťazili až po smrti.

Vďačím romantikom za veľa, vďaka Byronovi som mohol v básni poznať, čo je to plaviť sa morom na malom člne, vynášať v náručí milenku z horiaceho mesta. V preklade som to mohol.

Puškin ma učil plávať v putách za slobodou, Botto, Sládkovič a iní ma naučili cítiť opojnosť slovenského verša. Veľká vďaka.

- - - - 03. 05. 2011 Ján Buzássy

ODILON REDON K SEBE SAMÉMU

Základným predpokladom výtvarného umenia je ostrosť zraku. Rovnako je dôležité poznať prizerajúce sa oko, pátrať po príčine citov, ktorými je umelec predchnutý a ktoré sa usiluje preniesť na milovníkov umenia, skrátka, vedieť, odkiaľ dielo pramení, a až po podrobnej a kritickej analýze mu vyhradiť náležité miesto.

Zdravý rozum zahŕňa schopnosť správne usudzovať aj bez akéhokoľvek vzdelania a neraz na úrovni prízemnej pravdy. Táto schopnosť prospieva ľuďom, aj keď majú do činenia len s najbezprostrednejšou realitou života. Každý, kto sa zaoberá umením, ju nevyhnutne potrebuje; jej nedostatok môže ochromiť najcennejšie vlastnosti ušľachtilého ducha.

Stáva sa, že niekto vôbec neoplýva zmyslom pre prakticizmus, a jednako mu nemožno uprieť mimoriadne nadanie. Maliar však musí mať vždy prenikavý zrak.

*** Žiadne štúdium nepovažujem za premárnené; ako výtvarník nesmierne vďačím jednému vzdelanému profesorovi, ktorý ma ako adepta architektúry nútil venovať mimoriadnu pozornosť štúdiu vrhania tieňov, opieral sa o abstraktnú teóriu, demonštroval ju na konkrétnych príkladoch. Neskôr som tie poznatky zúročil; ľahšie sa mi porovnávalo nepravdepodobné s pravdepodobným, mohol som imaginárnym prvkom, ktoré som zahliadol, prisudzovať vizuálnu logiku.

Skrátka, vzdelával som sa sám, ako som len vládal, lebo som nenachádzal to, čo by vyhovovalo môjmu naturelu. Rok som študoval v Bordeaux sochárstvo v súkromnom ateliéri. Tam som prvý raz pocítil pod prstami sochársku hlinu, vláčny a tvárny materiál, a pokúšal sa o tvorbu kópií antických sôch. V Gérômovom ate-

|75

.archív_redon

76|

liéri na Akadémii výtvarných umení v Paríži som usilovne a poctivo modeloval figúry, ale moje úsilie vyšlo nazmar, lebo neprinieslo očakávaný výsledok. Teraz to už môžem priznať, keď sa spätne zamýšľam nad svojimi možnosťami a schopnosťami; na akadémiu ma priviedla úprimná túžba zaradiť sa k ostatným maliarom; ako študent som očakával, že ma spravodlivo ocenia. Nepočítal som však s predstavami o umení, ktorými sa treba riadiť, zabúdal som na svoj temperament. Profesor ma doslova týral svojou neústupnosťou. Či už vycítil, že beriem štúdium vážne, alebo vo mne videl poddajného chlapca, neviem, evidentne sa mi však snažil vnútiť vlastný náhľad a vyformovať zo mňa svojho stúpenca, ak nie rovno sprotiviť mi umenie.

Preťažoval ma úlohami a vehementne usmerňoval; keď sa priblížil k môjmu stojanu, nastal medzi spolužiakmi rozruch. Všetko márne.

Odporúčal mi, aby som pevným obrysom ohraničoval tvary, ktoré sa mne javili rozplývavo. Pod zámienkou, že veci treba zjednodušovať, ma nútil prižmurovať oči pred svetlom a podceňovať svoj náhľad na podstatu. Nevedel som sa prispôsobiť.

Dodnes cítim iba tiene, zjavne plastické formy, i keď každá kontúra nepochybne spadá do abstraktnej kategórie. Takéto vzdelávanie nezodpovedalo mojej povahe. Profesor si vôbec nevšimol moje prirodzené vlohy, vonkoncom mi nerozumel.

Zmeny, ktoré sa udiali vo vývoji optiky za dvetisíc rokov, nie sú ničím v porovnaní s priepasťou, čo zívala medzi nami, medzi našimi úplne protichodnými dušami.

Bol som mladý, vnímavý a fatálne spätý jeho energiu; jeho úsilie a pokusy, vznikajúce mimo tohto vplyvu a skúseností, sú s dobou a zrazu som mal počúvať bohvie- len všemožným tápaním a vyznievajú naprázdno.

Ktovie, či ma môj naturel predurčoval viac na povolanie kresliča alebo maliara… aké reči vychádzajúce z bohvieakých diel bohvieakej epochy. Profesor namáhavo A načo to vôbec skúmať? Oba výtvarné prejavy sa začali rozlišovať celkom zbytočkreslil kameň, stĺp, stôl, stoličku, bez- ne, predovšetkým z pedagogického hľadiska; a jednako sa medzi nimi robí rozdiel. duché predmety a celú neživú prírodu. Zručnosť v kresbe som získal neskôr, dopracoval som sa k nej pomaly, takmer boAko študent som videl len výraz, len cit, lestne, vďaka pevnej vôli. Pod kresbou rozumiem schopnosť zachytiť objektívny počo sa triumfálne zmocňoval foriem. Medzi hľad na vec alebo postavu z hľadiska ich osobitého charakteru. Vždy som považoval nami dvoma neprichádzal do úvahy nija- za nevyhnutné zdokonaľovať sa v najzákladnejšej zložke, podriaďoval som sa podký bližší vzťah, ako študent som sa mal netom v oblasti samotnej línie a podľahol čaru šerosvitu. Usiloval som sa pedantne podriadiť a hotovo, ale to by som musel a plasticky zobrazovať viditeľné detaily, fragmenty. Takéto štúdie ma lákali najviac, byť svätec. bez ohľadu na ich užitočnosť.

Máloktorý umelec si musel vytrNáš osud spočíva v tajomnej ceste tvorivého úsilia, po ktorej kráčame. Niekto sa pieť, čo som trpezlivo znášal ja, len aby ňou uberá priamočiaro s presne vytýčeným smerom, moja odjakživa viedla po krivosom sa zaradil do jednej línie s ostatný- lakých a strmých chodníčkoch, no nikdy som nespúšťal zo zreteľa vyšší cieľ, ani keď mi. Ľahko si teda domyslíte, že tvorbu, ma priťahovalo čaro umenia iného odboru. Pravidelne som chodieval na koncerty ktorú som z obdobia tejto ateliérovej a jednostaj mal poruke nejakú peknú knihu. Úsilie o jasný pohľad mi strpčovali sklony k hĺbavosti. Kedy som sa vlastne stal zblúdilosti ponúkal na výstavu do salónov, stihol podobný osud ako moje žiac- objektívnym, kedy som sa naučil pozorovať veci a prírodu tak, aby som dosiahol svoj ke práce. Keďže ma držali v odlúčenosti, cieľ a osvojil si viditeľné formy? Okolo roku 1865. V tom čase prekvital avantgardný nevedomky prispeli k mojej odlišnosti naturalizmus; Courbet sa prezentoval pravým maliarskym umením. Tento nedocea nezávislosti. Dnes ma to napĺňa ra- nený klasik vyvolával rozruch medzi mládežou, ktorá podľahla výtvarnému umeniu. dosťou. Celá umelecká produkcia, zalo- Millet vyvádzal z miery mondénnu spoločnosť obrazom, na ktorom stvárnil vidiečana žená na životodarnej tvorivej miazge, v drevákoch a jeho prostý, odovzdaný život. Jeden priateľ ma teoreticky i prakticky sa vymyká z rámca oficiálnosti. Neviem, zasväcoval do všetkých zmyslových vlastností farby. Bol mojím protipólom, viedli čo sú „ústupky“, čo je „žiaduce“ umenie. sme spolu nekonečné diskusie. Maľovali sme spolu krajinky, kde som sa usiloval Umelec dennodenne vníma veci, ktoré o reálne odtiene. V tom čase sa mi podarilo vytvoriť niekoľko štúdií, ktoré sa dajú ho obklopujú, prijíma zvonku zmyslo- bez zveličenia označiť za maľby.

Toto priateľstvo z obdobia nezávislej mladosti mi prospelo, ale neskôr sa môj vé pocity, ktoré nevyhnutne pretavuje a svojvoľne, priam tvrdošijne pretvára. druh musel podriadiť tlaku nevyhnutných povinností, ktoré život neraz prináša okrem Skutočná tvorba sa rodí len vtedy, keď náhod a pohrôm, a zanechal maliarstvo. Koľko prirodzených talentov takto zapadne naozaj máme čo povedať a pociťujeme a rozplynie sa v priemere! Všetci sa rodíme s ďalšou bytosťou v sebe, ktorú svojou nutnosť sa prejaviť. Dokonca by som po- vôľou udržujeme, kultivujeme a zachraňujeme… alebo jej spásu uprieme. Nikdy sa nevedal, že na umelca pôsobia ročné ob- dozvieme, prečo sa z jedného človeka stane umelec a z iného bankár alebo úradník, dobia, ktoré aktivizujú alebo umŕtvujú hoci boli spoločne obdarení rovnakými možnosťami. Cesty osudu sú nevyspytateľné, nedajú sa ovplyvniť. Nesúvisia s bohatstvom alebo chudobou, všade sa ľudia rodia s dušou, všade sa nájde materiál. Ide o záležitosť vnútorného postoja nezávislého od slabostí, márnomyseľnosti či poblúdenej pýchy. Viacerí geniálni umelci žijú v biede, iní zas v hojnosti. Každý osud sa zavŕši sám osebe, uberá sa skrytými chodníčkami obsypanými kvetmi alebo tŕňmi, o ktorých svet netuší.

Prečo sa moja tvorba rodila v takých bolestiach a prišla na svet tak neskoro?

Súviselo to s odlišným náhľadom, čo nezodpovedal mojim vlohám? S konfliktom, čo sa mi odohrával v srdci a hlave? Naozaj neviem.

Viem však, že od samého začiatku som sa usiloval o dokonalosť, o formálnu dokonalosť. V mojich dielach sa nenájde nijaký plastický tvar, vnímaný objektívne a zároveň z hľadiska jeho svojrázneho charakteru, v zmysle zákonov tieňa i svetla, vytvorený konvenčnými prostriedkami. Spočiatku som sa pokúšal o reprodukcie v duchu starého výtvarníckeho pohľadu na viditeľné objekty, lebo aj to sa treba naučiť. Potreboval som získať zručnosť. Ale dnes ako zrelý umelec musím podčiarknuť, že celá moja tvorba sa obmedzuje na možnosti šerosvitu, že nesmierne blahorečím účinkom abstraktnej línie, tej sily prameniacej z hĺbky a bezprostredne pôsobiacej na ducha. Prínos sugestívneho umenia spočíva v tajomnej hre svetla a tieňa a v rytme duchovne vedených línií. V spomínanom umení nik neprekonal Leonarda da Vinciho. „Príroda poskytuje nesčíselné možnosti, ktorým ešte nik neprišiel na koreň,“ napísal.

Pokladal ju za evidentnú nevyhnutnosť a základný princíp ako nepochybne všetci veľmajstri. Ktorý maliar by uvažoval inak?

Práve príroda nás nabáda, aby sme sa podriadili vlohám, ktorými nás obdarila.

Mňa priviedli k rojčivosti, prešiel som mukami obrazotvornosti a usmerňoval prekvapenia, čo sa mi vynárali spod ceruzky, podľa výtvarníckych zákonov, ktoré som poznal a cítil s jediným cieľom – zaraz upútať percipienta a vyvolať v ňom zmiešané pocity na hranici myslenia.

Nevyslovil som nič nové, čo by už predo mnou nevytušil Albrecht Dürer a veľkolepo nestvárnil na rytine Melanchólia. do nevymedzenej sféry neurčitosti, podobne ako hudba. „Sú akousi metaforou,“ Na prvý pohľad vyzerá neucelene, a pri- vyhlásil Rémy de Gourmont, lebo sa vymykajú z rámca geometrického umenia. tom jej nechýba jednota, zakladá sa na lí- Zahŕňajú logiku imaginácie.

Predstavte si rozmanité arabesky alebo meandre vinúce sa v priestore, teda nii a jej silnom účinku. Zahŕňa vnútorného a chvejúceho sa ducha, ktorého vyvo- nie na ploche, so všetkými hlbokými a presne nevymedzenými obrysmi na oblohe, lávajú aj bleskovo po sebe nasledujúce ktorými sú schopné nadchnúť, predstavte si súhru línií kombinovaných najrozličnejtóny vážnej fúgy. Po Dürerovi sa zmô- šími prvkami vrátane čŕt ľudskej tváre, s akými sa denne stretávame na ulici, s jej žeme už len na skrátené motívy s nie- reálnym a nečakaným výrazom a ľahko si domyslíte kombináciu bežnú pre väčšinu mojich kresieb. koľkými taktmi.

Podarilo sa mi vdýchnuť život aj tým najnereálnejším výtvorom. Moja originaSugestívne umenie, či už dekadentné, alebo nie, pripomína vec, čo vyža- lita teda spočíva v mojej schopnosti oživiť nepravdepodobné bytosti podľa zákona ruje do snov, kam smeruje aj myslenie. pravdepodobnosti a dávať logiku viditeľného do služieb neviditeľného. Taká kresba Ustavične rastie, vyvíja sa a svojou vyplynie ľahko a prirodzene z vízie tajomného sveta tieňov, ktorý odhalil a ktorému exaltáciou podnecuje náš život k rozletu, vtlačil pečať Rembrandt.

Na druhej strane som však pre svoj vývin považoval za najdôležitejšie priamo zintenzívňuje ho a vyzdvihuje na vrchol oporného alebo záchytného bodu. kopírovať skutočnosť, napodobňovať prírodu a dôsledne reprodukovať predmety, Spomínané umenie sa ešte voľnej- ich najzvláštnejšie a najnáhodnejšie detaily. Kedykoľvek sa snažím presne stvárniť šie a žiarivejšie premieta do vzrušujú- kameň, steblo trávy, ruku, profil alebo čokoľvek iné zo živej i neživej prírody, cítim, ceho umenia hudby, ktoré súvisí s mojím, že sa dostávam do duševného varu a že vo mne rastie potreba slobodne zobrazolebo obsahuje kombináciu rozmanitých vať svoje predstavy. Takto si dávkujem realitu, ktorá je mojím inšpiračným zdrojom, podobných prvkov, prevzatých alebo po- hnacou silou, a postupne ju vstrebávam. Sála to z mojich kresieb; keby som ich nezmenených foriem, nezakladá sa však na vytvoril podľa zákona platného v živote a podľa duševného prenosu nevyhnutného náhodnosti, naopak, má svoju vnútornú pre všetko jestvujúce, nikto by sa na ne nevydržal dívať ani minútu, už aj pre veľké logiku. Všetky chyby, ktorých sa voči nedostatky, ich nevyrovnanosť a nedokonalosť, čo býva typické pre ľudské výtvory. mne na začiatku dopúšťali kritici, pramenili z ich neschopnosti si uvedomiť, že nič netreba definovať, chápať, vymedzovať ani upresňovať, lebo každá skutočná a prirodzená novosť, tak ako krása, Maliar, ktorý si vypracoval technický postup, ma nezaujíma. Ráno nevzrušene vstáva má sama osebe svoj význam. a pokojne pokračuje v drine z predchádzajúceho dňa. Podozrievam ho, že sa aspoň Moje kresby netreba vždy pomeno- trochu nudí ako poctivý robotník, ktorý odvádza zverenú prácu bez jediného záblesku vávať; niekedy je to takpovediac zby- šťastného okamihu. Neprežíva posvätné muky prameniace z nevedomia a neznáma, točné. Názov je opodstatnený len vte- nič neočakáva od budúcnosti. Milujem, čo sa nikdy neudialo. dy, ak nesie znaky vágnosti, neurčitosti Utrpenie chápem ako rovnicu medzi paletou a snom. Obnovuje tvorivé schopnosti, a smeruje k dvojzmyselnosti. Moje výtvo- svedčí o pravých omyloch a nestálom talente. V umelcovi sa prejavuje človek, ktory inšpirujú, nedajú sa postihnúť verbál- rý sa svojimi dielami približuje k ľuďom. Potom sú naozaj zaujímavé, plné bohatých ne a nič presne nedefinujú. Zachádzajú myšlienok. A maliar sa vyzná vo vlastnej povahe. Ak túži po pokoji a šťastí, mal by zabudnúť na vlastnú inteligenciu, na bystrý pohľad a zamerať sa na používaný materiál.

Z mojej skúsenosti vyplýva jedno jediné – maľovať. Sústrediť sa na farbu namiešanú na palete a na štetec v ruke. Na nič nemyslieť a oddať sa záhaľke. Kto sa chce niečo naučiť o modeli, mal by vedieť, že všetci súčasní i minulí majstri vyžadovali náležité štúdium prírody. To znamená, že treba skutočne aktívne zapojiť rozumové schopnosti s ceruzou alebo štetcom v ruke. Napríklad Bresdin nepracoval v súlade

***

|77

.archív_redon

s prírodou, lebo to jednoducho nevedel; raz som na vlastné oči videl, ako sa pokúšal načrtnúť koňa, ktorý zastal pod jeho oknom. Začal uchom a nakoniec nakreslil hlavu väčšiu ako celé telo. Prosto nebol schopný znázorniť objekt, no keď zachytával miniatúrne prvky, vystačil si s pamäťou. Niečo iné je dekoratívna maľba, ktorú by som nazval sugestívna duchovná plocha.

Trpezlivo som sa dopracoval k poznatku, že expresívne umenie si vyžaduje, ak mám použiť pekný obrat, „krátkozrako auskultovať steblo trávy alebo kamienok“.

Skrátka, treba odriekať tento ruženec, aby napokon rozprestrela krídla fantázia a dostavila sa nevyhnutná exaltácia. Navyše treba mať k dispozícii bohatý pomocný materiál, hoc aj na zažltnutom papieri. Keď trpezlivo a húževnato zaznamenávame všetky životné zákruty, zanedlho z nás vytryskne intenzívna imaginačná sila, ktorá je zdrojom sugestívneho umenia.

Musím sa úprimne priznať, že najprv som robil štúdie, ktoré sú v podstate opakom. Maliar by mal mať poruke kresby určitých prvkov, lebo sa bez nich nezaobíde.

Nenahradí ich ani najlepšia vizuálna pamäť.

Viem, že Zem sa točí, všetko plynie, že bohovia sa musia nevyhnutne striedať, ako sa vyjadril Renan, ale v tejto chvíli, keď dýcham a píšem, nemôžem zmýšľať o umení inak, len sa pozorne sústrediť na problém s perom v ruke a dôkladne ho rozanalyzovať v súlade so svojím zaužívaným systémom.

Podriaďovať talent či génia pojmom spravodlivosti alebo morálky je veľký omyl.

V určitých okamihoch som zhrešil, ale keď po hriechu nasleduje skutok, Niektorí umelci pripisujú väčšiu váhu špekulatívnemu mysleniu než schopnosti čoktorým ho odčiníme, ľútosť sa stáva no- koľvek vytušiť.

Ak umelec tvorí dielo s pedagogickými ambíciami, dostáva sa na scestie. Obraz vou nevinnosťou. Skutok sa bez hriechu, teda bez skúsenosti a poznania, nedá nevzdeláva, ale priťahuje, prekvapuje, očarúva, nenásilne a láskyplne vyvoláva povykonať. A vnútorný pokoj, vyvierajúci trebu žiť s krásou, povznáša ducha, viac nič.

Umenie by malo filozofov, vedcov – a možno aj teozofov, ktovie – nabádať k úvazo sebapoznania, je oslobodzujúci.

Netreba hľadať recepty či poučky hám a láske. ani premýšľať, stačí pracovať, držať v ruke štetec, aby prehovorilo orákulum. Podrobnejšiu analýzu si zaslúžia len lákavé materiály, v ktorých sa ukrýva kus tajomstva. Bývajú lepším radcom než Ingres nepatril do svojho obdobia, jeho duch sa vyznačoval neplodnosťou. Pri pohľade všetci majstri dohromady. Stoja nad všet- na jeho diela sa nás nezmocňuje pocit, že nám dodáva vnútornú silu alebo nás zasakými teóriami. Čím viac poznatkov z nich huje na citlivom mieste, opäť sa rezignovane vraciame do starých koľají buržoázneho človek vydoluje, o to väčšiu šancu získa života. Nejde o pravé umenie, čo by nás nejakým výrazným spôsobom ovplyvňovalo. prežiariť ich svojím duchom. Expresívne Moderné diela vrátane miniatúrnych kresieb od Delacroixa, Rembrandta a Dürera umenie sa môže zaskvieť len cez hmot- nás podnecujú k tvorbe a nabádajú pokračovať v práci; spomínaní umelci nám nú podstatu. sprostredkovávajú život, ich diela majú obrovský dosah, rozhodujúci vplyv. Každý autor, ktorý tak intenzívne pôsobí na percipientov, je obdarený géniom, pričom nie je dôležité, čím sa zaoberá a či sa vyjadruje verbálne alebo mimikou.

Ingres je poctivým nástupcom a služobníkom majstrov z iného obdobia. Chýba mu zmysel pre realitu, doslova životodarné teplo, ktoré sa môže udržať iba v miernom Umenie nepreberá nič z filozofie, ako zdroj pásme všedného a nudného sveta, kde sa tradičná krása obdivuje jedine z konzerpoužíva výhradne dušu uprostred sveta, vativizmu. Tak ako Poussin, David a iní autori tohto razenia je typickým francúzktorý ju obklopuje. Jeho podstata nie skym predstaviteľom jednotvárneho povýšenectva a stelesnením oficiálneho umenia. je známa, podobne ako podstata života, Na školách sa však udrží; kedykoľvek sa orátori z vyvýšených katedier rozhovoria je cieľom samo sebe. Maurice Denis zaťa- o princípoch a tradíciách pohanského umenia, zaznie jeho meno.

Mal by patriť k stále živým umelcom, ale nepatrí, lebo neprebúdza iných k žižuje svoju tvorbu spoločenskými a náboženskými privilégiami, obšmieta sa okolo votu ani sám nežije, symbolizuje samu smrť. Ako by aj mohli žiť diela, o ktorých politiky, čo je škoda. Nadanie ho mohlo sa na istých miestach hovorí dogmatickým tónom? A čo je vlastne nesmrteľnosť? posunúť oveľa ďalej, nemusel uviaznuť Nesmrteľnosť možno prirovnať k vzácnej rozkvitnutej kvetine, ktorej semeno sa v slepej uličke. Pred obmedzenosťou ho, skrýva v každej kráse, je to chvála, obdiv, božské klíčky zachytené v kuse hmoty. našťastie, chráni statočnosť. Ľudia sa po čase starajú o túto kvetinu, aby sa bohato rozvila do krásy. Len aby im ostali diela, na ktorých sa radi kochajú pohľadom, ktoré zbožňujú, študujú a úzkostlivo skúmajú v šťastných okamihoch tvorivého výskumu. Umenie je výsostná sila, ktorá človeka priťahuje a povznáša, ktorú ďalej sám rozvíja, z ktorej čerpá nový život a napĺňa ním nové diela.

Neďaleko odtiaľto sa nachádza nová škola, ktorá si žiarlivo stráži konzervatívne zásady; temná a nehostinná dielňa, kde sa tie drahocenné klíčky vytrhávajú.

Uchováva umŕtvovacie recepty a neprestajne ich odovzdáva žiakom, ktorých formuje pre vlastné ciele. V tomto falošnom chráme panujú falošné veľbožstvá, na vrchole si hovie Ingres ako verný stúpenec a do mramoru sa zlatým písmom tvrdošijne vrývajú sentencie ako napríklad Kresba je poctivé umenie, nadnesené výroky stvorené

***

nanajvýš pre škrobených panákov, ktorí meravo vstupujú do svätýň. Ako by sa tu mohla uplatniť poctivosť?

V danom prípade sa dá hovoriť o dogmách takzvanej klasickej kresby, ktorá sa tam vyučuje. Štúdium Michelangela, Rembrandta a Dürera sa prísne zakazuje. Nevenovali sa totiž poctivému umeniu; geniálne tvoriť a byť prorokom sa považuje za nečestné.

Ktosi spomínal, že takýmto školám a mŕtvym plodom, ktoré sú ich výsledkom, nechýba užitočnosť. Natíska sa otázka – čo je na nich užitočné? Krása? Ťažko. Je užitočná vec krásna? Ani nie. Topánka nie je krásna, ba ani chlieb…

*** Vaše nešťastie spočíva v túžbe po aristokratickej vznešenosti. Sotva ste získali slobodu, vrhli ste sa na pozemské statky a stavili na zvrátenosti. Vinou egoizmu, panovačnosti a zmyselnosti ste načisto zabudli na verejné blaho. Zavrhli ste republikánsku česť, ktorou sa riadili odvážni revolucionári, vaši veľkodušní osloboditelia.

Nesiete vinu za všetko zlo? Ťažko povedať. Sloboda vo vašich rukách zrejme nemohla zažiariť najjasnejším svitom.

Naše úsilie sa nezaobíde bez chýb, ktoré sú ustavičnou prekážkou na ceste k dobru. Keď som sám, rád sa prechádzam po širokých cestách, zľahka si vykračujem a sústreďujem sa na telo; duch sa búri, uvažuje a podsúva mi otázky. Keď komunikujem s Bohom ako priateľom prírody, uprednostňujem zarastené chodníčky, húštinu, ktorej sa nedotkla ľudská ruka. Chodím bosý po zarosenej tráve a nadchýnam sa dotykom konára, o ktorý som zavadil hlavou; do cesty sa mi stavajú kamene aj kry obrastené tŕním a prihovárajú sa, vítam búrku aj v hlbokom a temnom lese, mám rád prudký dážď, zimu, ľad i sneh, lebo ten nečas, na ktorý si ľudia často sťažujú, ma priťahuje svojou výrečnosťou, vábi, okúzľuje a dopriava mi úchvatné zážitky.

- - - - z francúzskeho orginálu Odilon Redon: À soi-même preložila Vladimíra Komorovská výber zostavil Richard Kitta

***

78|

Bertrand-Jean Redon, známy ako Odilon Redon (1840, Bordeaux – 1916, Paríž), bol francúzsky maliar, mysliteľ a mystik, dnes je označovaný za autonómneho predstaviteľa symbolizmu, dekadencie a jedného z predchodcov surrealizmu.

|79

.komiks

PAVOL BRATSKÝ

80|

Pavol Bratský (1958, Košice) sa už niekoľko desaťročí venuje rôznym aktivitám – publikovaniu, voľnej kresbe a maľbe, ilustrácii, voľnej a úžitkovej grafike, architektúre. Od roku 1985 vystavuje doma i v zahraničí.

Ako výtvarník spolupracoval s rôznymi výstavnými organizáciami, vydavateľstvami, periodikami a médiami.

Od roku 1990 učí na Škole úžitkového výtvarníctva v Košiciach.

Komiksy Sever Gansovský: Čierny kameň (1989) a Barbari a Bohovia (1993) patria k jeho najznámejším.

Z grafických realizácií zarezonoval najmä jeho autorský kalendár Neviditeľné Košice (1994).

ROZPRÁVAČI

Komiks. Kedysi som ho rád čítal a zbieral. Ako dieťa. Miloval som české, anglické, belgické a francúzske komiksy. A tiež som komiks rád kreslil. Dodnes milujem komiksy z tohto obdobia, stále mi čosi hovoria. Každá doba má svoje vyjadrovacie prostriedky, svoju estetiku a logiku.

V minulom storočí a tisícročí.

Počiatok nového kozmického veku.

Lety do vesmíru, kozmické deti.

Detstvo, ako som ho zažil, bolo plné kontrastov. Pamätám si nádhernú dekoratívnu drogériu s kompletným vybavením ešte hádam z monarchie, kde sa stále predávalo. Dedinské ženičky v cibuľových sukniach a kočišov.

Po Košiciach chodili električky ešte zo začiatku 20. storočia a konské povozy neboli na ulici zriedkavosťou.

Príchuť zašlých vekov tu bola stále prítomná. Rád spomínam na roháčov a svätojánske mušky a na oblohu, takú, akú som už od detstva nevidel.

S kamarátom Liborom Sabadošom sme kreslili svoje prvé autorské komiksové albumy atramentovým perom na hodinách v škole a vymieňali sme si ich na prečítanie. Obom sa nám zdalo, že ten druhý to robí lepšie. To bolo v šesťdesiatych rokoch, v časoch Pražskej jari. Svet bol plný chutí a vôní, ktoré už dnes v mojom svete akoby chýbali.

Keď som sa znovu pustil do komiksov, bolo to už na zákazku. Ozval sa mi Mikuláš Jesenský, a tak som pre Košický večer nakreslil Čierny kameň. Bola to predrevolučná doba.

Hádam sme ani netušili, aký veľký spoločenský posun sa chystá, ale tušili sme, že sa musí veľa vecí zmeniť.

Bola to doba veľkých nádejí a veľkého optimizmu.

Mullerdóm. Ten patrí do týchto časov revolučných časopisov, čo vznikali a vzápätí zanikali, akým bol aj časopis Oko, kde vyšla jeho prvá dvojstránka. Vtedy ma oslovil Ľubo Sedláčik, a ako sme zistili, oboch nás fascinovala famózna románová predloha od Jana Weissa Dům o tisíci patrech. Pripadala mi ako hotový scenár pre komiks. Mrzelo ma, že sa projekt časopisu zastavil. Škoda, bola to próza, ktorá má stále čo povedať, je stále moderná. Už len ten úžasný jazyk! Bola to téma, s ktorou som sa vtedy stotožnil. Dodnes sa na tom nesmierne zabávam.

V literatúre mám obľúbených aj iných autorov, ako napríklad Milorad

Pavić alebo Italo Calvino. Z kresliarov komiksov je to Reg Bunn, Andreas Martens a Mac Raboy, z výtvarníkov Giovanni Battista Piranesi, William Blake, Michail Vrubel, Charles Robert Cockerell, Odilon Redon. To je zopár z ľudí, čo ma oslovili a ktorých považujem za akýchsi duchovných príbuzných. Mohol by som, samozrejme, pokračovať.

V Prahe, v zahraničí aj doma som vždy miloval knižnice a antikvariáty.

Pripadali mi ako miesta, kde sú ukryté tajomné portály do iných neznámych svetov. Každá kniha je manuálom, ako do neznáma vstupovať.

A tento stav podivnej pomätenosti je nám, myslím, dôverne známy.

Akoby sme dnes začali vytvárať nové kmeňové spoločenstvá podľa myšlienok.

Pre obdivovateľov komiksu či sci-fi, alebo akýchkoľvek príbehov vznikajú tak akoby alternatívne svetové histórie. Maniacki čitatelia a diváci TV vstupujú do alternatívnych vesmírov.

Sú to dobré utopické svety plné nádejí, ale aj panických vízií. Tvorcovia príbehov, rozprávači. Sú to takí moderní kmeňoví básnici. Náčelníci sa zmenili na politikov. Úplne odišli od usadených nomádov, čo pozerajú do ohňov a myslia, že toto je život. Odišli, aby sme im nevideli do hrnca, aby nevideli, čo sa naozaj deje.

Po rozdelení federácie som komiks už nekreslil. Vstúpil som do ešte podivnejších, možno aj reálnych svetov.

Hovoril som si, že už sa tak neznížim, keďže som neustále počúval o tom, aké sú moje komiksy dekadentné.

Ale dnes si hovorím, ktovie, možno by som do tej rieky ešte raz vstúpil a možno by ma bavil aj dáky poriadny raft, nielen namočiť si nohu pri brehu. Veľmi rád pracujem v rôznych oblastiach umeleckej tvorby. Výučba výtvarných disciplín je akési laboratórium, kde sa snažíme neustále konfrontovať tradičné a nové myšlienkové postupy, postoje a skúmať ich limity. Pokusy o vysvetlenie tvorivých procesov a ich zovšeobecňovanie mi pomáhajú aj pri mojej výtvarnej práci. Škola by mala slúžiť ako akási mobilizačná objektivizačná inštitúcia pre hľadačov pravdy. Mala by pôsobiť na všetkých zúčastnených ako miesto úprimného pátrania.

Pavol Bratský

81|

82|

|83

84|

|85

.fotografia

.rozhovor_ZELENKOVÁ

TEREZA ZELENKOVÁ

Tereza Zelenková (1985). Pôvodom z Opavy, dnes fungujúca v Londýne. Odmalička túžiaca po blízkych kontaktoch s umením. Keďže maľba nebola jej doménou, vo svojich šestnástich sa naplno pustila do fotografovania. Aj keď tu preskočila iskra, dala sa po skončení strednej školy na štúdium práva. Fotografiu začala

študovať až v Londýne a M. A. získala na Royal College of Art. Odvtedy vystavuje (Oblong Gallery, UK, Jerwood Art Space, UK, Chelsea Museum of Art, NY) a vytvára autorské knihy (Supreme Vice, Watch Your Skin Peel), ktoré nesú pečať jej temného a mystického videnia.

VEDĽAJŠÍ PRODUKT ? Ivana Kohlhammer : Tereza Zelenková

Svet, ktorý prejde objektívom tvojho fotoaparátu, nevídane zmení svoj charakter. Nemôžem sa zbaviť pocitu, že jeho realita už nie je viac overiteľná vedeckými metódami. Do akej miery máš kontrolu nad týmto procesom?

Vytvorenie surreality (a vynechanie mysle) sa zvykne dosahovať pomocou automatického kreslenia/písania. Môžeme v tvojom prípade hovoriť o automatickom fotografovaní/videní?

Nemyslím si, že by som sa priamo snažila o vytvorenie surreality.

Surrealizmus má určite v mojej praxi miesto, ale vo svojich fotografiách sa väčšinou snažím predovšetkým o zachytenie každodennej reality, samozrejme, z môjho subjektívneho pohľadu.

Na surrealizme ma zaujíma predovšetkým určitá poetika výtvarného prejavu a jeho nadviazanie práve na romantizmus. Oba tieto výtvarné smery často kládli otázky týkajúce sa vzťahu medzi umelcom a jeho dielom. V romantizme je výrazná predstava umelca génia, ktorého nutkanie k tvorivosti je také silné, že mnohokrát prekoná aj svoj pud sebazáchovy. Na druhej strane v surrealizme akoby autor diela ustupoval do úzadia, práve vďaka dôrazu kladenému na tzv. automatizmus. Myslím, že fotografické médium má veľmi silný vzťah k automatizmu, a v tom je práve podľa mňa jeho kúzlo.

Pri fotografovaní nemusí mať človek úplne presnú predstavu o tom, ako bude vyzerať výsledný obraz, a veľkú úlohu zohráva náhoda. Často prichádzam do štúdia s presnou víziou výslednej fotografie, a väčšinou odchádzam s úplne iným, mnohokrát lepším výsledkom.

Čo myslíš, v čom by boli tvoje fotky iné, keby si sa nepresťahovala do Londýna, ale ostala doma v Česku?

Nemyslím si, že by boli zase také odlišné, ale je pravda, že tu v Londýne sa človek neubráni trochu iným vplyvom a trendom. Nemôžem povedať, že by som sa skôr stotožňovala s fotografickou tvorbou vo Veľkej Británii, skôr naopak, ale je tu určite trochu iný prístup k výučbe umenia, a to najmä v teoretickej oblasti. Vzhľadom na to, že som sa fotografii začala intenzívne a na profesionálnej úrovni venovať práve tu, môžem len špekulovať o tom, či by bol môj výrazový štýl iný, keby som ostala v Česku. Čo sa týka tematiky mojej tvorby, nemyslím si, že by ma pobyt v Londýne nejako zásadne ovplyvnil.

Z tvojich prác je zrejmý záujem o okultizmus. Ako to ovplyvňuje tvoje vnímanie a chápanie sveta?

Môj záujem o okultizmus nutne neodráža moje vnímanie sveta. Považujem sa za ateistu. Keby som mala byť úplne úprimná, tak za agnostika.

Každopádne, čo sa týka náboženstva a viery, myslím, že Josef Sudek to veľmi výstižne zhrnul v jednom rozhovore, keď povedal: „To si můžete představovat toho Pánaboha třeba v něčem jiným, já nevím v čem – to je fuk – třeba v nějaký ty vesmírný hmlovině, basta fidli, on tam někde možná je, co já vím kde, nač já bych byl tak daleko zvědavej, abych tam lezl, to je přeci nesmysl.“ Ešte vždy ťa prenasleduje duch Austina Osmana Sparea alebo sa ťa už zmocnil?

Myslím, že ma prenasleduje skôr táto otázka, a nie duch Austina Osmana Sparea. Toto je už tretíkrát za posledných pár mesiacov, čo sa ma na to niekto pýta.

Aké miesto má podľa teba okultizmus v postmoderne a po nej? Nie je to už len romanticko-sentimentálna ozvena minulosti?

Stačí sa poobzerať okolo seba.

Popredné celebrity sa hrdo hlásia k scientológii a k tomu, že ich raz zachráni skupina mimozemšťanov. Ľudia praktizujú Kabalu v rytme posledného hitu Madonny, Da Vinciho kód vypredal kiná a stúpenci Davida Ickeho sa na celom svete prevteľujú do jašterov, ktorí nám vládnu a medzi ktorých patrí napríklad prezident Obama. Myslím, že okultizmus stále žije minimálne vo svojej populárnej podobe, ktorá zodpovedá najmä hororovým béčkovým filmom.

Okrem toho stále existujú čarodejnícke konventy, rôzne spoločenstvá praktizujúce plejádu druhov mágie a potom sú tu ešte, samozrejme, staré notorické okultistické spoločenstvá ako Slobodomurári alebo Skull & Bones.

|87

www.terezazelenkova.com

.rozhovor_Zelenková

Čo vlastne považuješ za romantické?

Z nejakého dôvodu mám romantiku spojenú skôr s melanchóliou. Za romantické považujem napríklad, keď človek po niečom túži a je ochotný pre to obetovať svoje pohodlie a ísť si za tým.

Myslím, že pohodlnosť a zbabelosť sú jedny z vlastností, ktoré sa mi u ľudí protivia najviac.

Čím ťa dokázal Georges Bataille zaujať natoľko, že si mu venovala fotografickú poctu?

Asi tým, ako dokázal byť morbídny a pragmatický a zároveň skoro prehnane romantický. Bol takou temnou postavou v období surrealizmu a jeho myšlienky a názory sú mi oveľa bližšie ako trebárs Bretonove. Rovnako aj jeho celkový postoj k životu. Ďalším mojím obľúbeným spisovateľom a filozofom, ktorého teraz dosť čítam, je Batailleov priateľ Maurice Blanchot.

88|

Bataillovo dielo Story of the Eye je plné tabu prekračujúcej erotiky a (neprirodzenej) smrti. Sám autor vo svojej knihe Literature and Evil tvrdí, že literatúra (umenie) musí prekračovať hranice a byť šokujúca, inak sa stáva nudnou.

Myslíš, že tvoje fotografie sú prekročením istého tabu?

Nesnažím sa svojimi fotografiami šokovať. Dalo by sa povedať, že tvorba je vedľajším produktom môjho života.

Myslím, že moje fotografie často oscilujú medzi dokumentom a konceptuálnou tvorbou – vznikajú skôr dokumentárne, ale prostredníctvom starostlivého editovania z nich vytváram konceptuálne súbory. Vzhľadom na to, že nežijem úplne zvráteným životom ako Georges Bataille, považujem svoje fotografie skôr za konzervatívne.

Sama si nielen vytvorila, ale aj vyrobila knihu svojich fotografií Supreme Vice. Aká je hodnota takejto knihy okrem iného ako umeleckého predmetu/fetišu?

V dobe mechanickej reprodukcie, keď sú fotografie často tlačené digitálne a najviac ľudí si ich aj tak namiesto výstavy prehliadne na monitore svojho počítača, sa mi zdá súčasný boom v produkcii nízkonákladových publikácií samotnými umelcami krokom vpred.

Fetišizmus v tomto procese, samozrejme, zohráva veľkú úlohu – ľudia chcú vlastniť to, čo sa im páči, a kniha je pre nich väčšinou finančne prístupná.

Kto spomedzi súčasných umelcov ti je blízky?

Dosť sa mi páči súčasná fotografia zo Spojených štátov a Kanady. V poslednej dobe sa mi napríklad veľmi zapáčila práca Jessicy Eaton, ktorá nedávno vyhrala prestížnu cenu Flash Forward. Z mladej generácie umelcov by som spomenula Granta Willinga, Robina Juana, Jessicu Labatte, Betty Beasley a mnoho ďalších. A z Česka určite Jiřího Thýna.

Máločo propaguje smrť tak ironicky a melancholicky ako vypchaté zvieratá a kostrové pozostatky. Čo ťa na smrti fascinuje?

Na smrti ma zrejme fascinuje to, že je to asi najzáhadnejšia časť ľudskej existencie. |89

.poviedka

.rozhovor_DZANOVÁ

MARTINA DZANOVÁ

? Ján Gavura : Martina Dzanová

Zatiaľ čo ja sa držím od vecí, ktoré by mi mohli ublížiť, moje alter ego všetko prijíma s dokonale chladnou obranou, príležitostným sarkazmom a prílišnou slušnosťou. Je to niečo ako môj emocionálny, duševný imunitný systém.

90|

Martina, vaše poviedky vyzerajú ako zmes tvorivých impulzov, ale aj poctivej práce – hľadania, písania, škrtania, preklínania, hádzania do koša (nie nevyhnutne v tomto poradí).

Je to tak aj v skutočnosti?

Väčšinou to vyzerá presne takto a je to dlhý, priam schizofrenický proces: poézia a próza je finálnym výsledkom môjho chronického zapisovania si všetkého, čo sa mi stane, čo mi napadne alebo čo si prečítam, čo započujem alebo mi niekto zámerne povie. Niekedy je to slovné spojenie, niekedy tok myšlienok; celá táto „profáza“ je veľmi chaotická. A ak nastane silný pretlak všetkých týchto podnetov a mám pocit, že sa vo svojich vlastných zápiskoch strácam, tak si sadnem a začnem v nich upratovať, vytvárať systém – hľadať, škrtať, kričať, vzdávať sa, obnoviť boj, triediť, skúšať, čítať, dopisovať, vyhadzovať, začať odznovu – a to si vyžaduje prísnu disciplínu. Viem, kedy je to ešte zlé a ako by to malo vyzerať, aby to už mohlo byť dobré, ale niekedy sa k tomu neviem dopracovať tak, aby som bola maximálne spokojná. Vnímam svoje rezervy a dosť ma to spomaľuje. Moje písanie prózy nie je spontánne, veľmi veľa nad tým rozmýšľam, čo je niekedy aj na škodu veci a celé je to nakoniec príliš „uprerozmýšľané“.

Vašej generácii (kedy ste sa vlastne narodili?) nechýba talent, chuť poznávať a diskutovať. Zažili sme to spolu na škole, na predmete so siahodlhým názvom – kapitoly z dejín slovenskej a svetovej literatúry a kultúry, určeným pre budúcich expertov médií. Predsa však, keď prišlo na čítanie ako „samovoľnú“ aktivitu, ocitli ste sa v izolácii. Ako vnímate pozíciu čitateľa a spisovateľa v rámci svojej generácie? Čo robia vaši priatelia a spolužiaci, kým vy píšete poviedky či básne.

Narodila som v marci ‘89, som teda ten prelomový ročník, zaradený do generácie postrevolučných detí, u ktorých sa automaticky predpokladá, že budú vďačné za spoločnosť, v akej

vyrastajú, žijú, a veľa vecí sa na nás skúša a testuje. A práveže mám pocit, že chýba chuť poznávať, resp. motivácia poznávať, lebo všetko je odvodzované od toho, že teraz je lepšie. To, čo je teraz (aj v umení), je lepšie a ľudom chýba určitý background k vytvoreniu vlastného názoru vo všeobecnosti, na čokoľvek: hudbu, literatúru, filmy.

Veľa ľudí číta, väčšinou sú to však veci, ktoré aj ľudia čítajúci príležitostne vnímajú, čítajú a vedia, že existujú.

Pre mňa sú to pop-knihy: tie, ktoré sú jednoducho in, lebo sú nové a každý o nich hovorí, každý ich číta/l. Sem patria aj knihy, ktoré majú všeobecný kultúrny status kultových kníh a predstavujú ideálnu odpoveď na otázku čo čítaš?, lebo ich každý pozná, minimálne o nich počul v škole, a tiež to hovorí o vkuse, preferenciách čitateľa rýchlejšie a jasnejšie, ako keď sa povie meno a názov, ktoré pozná menšina.

Nech si hovorí, kto chce, čo chce, ja mám tú skúsenosť, že čitateľov aj spisovateľov je veľa, len sa treba vzájomne hľadať, čo vyžaduje chuť a čas. Mám oboje: rada čítam a som dosť asociálna, niekedy až sociofobická, preto mám dve formy, dve osoby: reálna ja a tá alter – alter ego, cez ktoré sa ku mne, do môjho reálneho ja dostáva všetko už nejakým spôsobom spracované a zneškodnené, vydrhnuté a obrúsené. Zatiaľ čo ja sa držím od vecí, ktoré by mi mohli ublížiť, moje alter ego všetko prijíma s dokonale chladnou obranou, príležitostným sarkazmom a prílišnou slušnosťou. Je to niečo ako môj emocionálny, duševný imunitný systém. Umenie však vychádza a ide z duše do duše priamo, bez akejkoľvek filtrácie, umenie – akékoľvek – je to to najprirodzenejšie z človeka, nezáleží na generácii, generácia pod vplyvom spoločnosti formuje toho človeka obsahovo aj formálne. Obsah umeleckého diela je vždy daný vplyvom generácie a spoločnosti na konkrétneho človeka, je to biografia spoločnosti cez konkrétneho človeka; generačne si všímam skôr formálne trendy v písaní, napr. wannabe-bukowski-style a pod.

Ako vznikala poviedka Pani mama? Aké boli zdroje, impulzy, inšpirácie?

Pani mama obsahovo vznikla ako reakcia na jednu akože poviedku uverejnenú v ženskom časopise veľmi, veľmi dávno. Už si ani nepamätám, ako sa volala a o čom bola, ale viem, že tá „motivačná“ poviedka bola prvoplánová, predvídateľná, presladená, s patetickým happy endom a príšernou štylizáciou

slohovej práce ôsmeho ročníka od človeka, ktorý prečítal maximálne šlabikár.

Aspoň vzhľadom na literatúru, ktorú som v tom čase čítala ja, bola mimo môjho štandardu.

Pani mama vznikla v opozícii voči lifestylovým poviedkam v ženských časopisoch ako ich paródia. Kvôli úlohe do školy som sa k nej časom vrátila a poviedka prešla formálnym upgradeom, no aj to bolo ovplyvnené tým, čo som v tom čase čítala – Pygmej od môjho najobľúbenejšieho Chucka Palahniuka (to je ten, ktorý napísal mantru mojej puberty – Klub bitkárov) – celá kniha je prerozprávaná chlapcom z ďalekého a nedemokratického východu v angličtine, čo znamená, že to bol pre neho cudzí jazyk, tak tá štylizácia bola komplikovaná, slová zasa pomiešané, skomolené, novovytvorené, a ja som sa snažila napísať túto vec pohľadom asociálnej osoby. A zbožňujem sarkazmus.

- - - - Martina Dzanová (1989), poetka a poviedkarka, študentka masmediálnych štúdií na Prešovskej univerzite v Prešove a moderátorka relácie OFFina v študentskom rozhlase. Aby čitateľom vyšla v ústrety, prezradila svoj umelecký vkus: počúva Joy Division, dekóduje bratov Strugackovcov, sleduje filmy Woodyho Allena a je „stalkerkou“ textov Juraja Malíčka.

|91

.poviedka_Dzanová

pani mama

92|

Sedím v hnedom kresle, na potlači farebné kvety; pijem čaj so smotanou zo staroružovej šálky; stále sedím. Popolavá nafúkaná perzská mačka zo mňa nespúšťa oči, pripravená preplachtiť vzduchom, ochutnať návštevníka, stále na mňa pozerá.

Ani ona zo mňa nespúšťa drobné, čiernou ceruzkou natesno orámované hnedé oči.

Jeho mama. Pani mama. „A čože to z vás bude, drahá?” pýta sa prvá žena jeho života. Neškodne.

No. Môj Potenciálny ma na ňu pripravil, snažil sa, dobre pripravil. Je to osamelá žena – momentálne, mentálne, príliš. Dvaja jej bývalí manželia už nie sú: sú mŕtvi, odišli. Prvý si odbehol postaviť pár mostov, Madisonských, do Spojených štátov za svojou prvou láskou. Potom Potenciálneho otec. Utiekol pred ňou nákladnou loďou neznámeho ženského mena do Singapuru. A posledný, stále-ešte-stále-manžel, v paranoidnom presvedčení, že jej existencia mu narušuje karmu, odišiel hľadať svoje nepoškvrnené, čisté Ja do Tibetu – a našiel, našiel ho, dvadsaťročného horúceho jaka z Nepálu s menom, ktoré Európan nevysloví.

Potenciálneho mama sa z toho nezbláznila, nie, to by si žena stepfordských kvalít nemohla dovoliť, ako by sa na ňu pozerali v knižnom klube? Okrem nich má okolo seba aj ďalších, sérotonínových priateľov: starý známy Xanax, kamarát Lexaurin prvý, kamarátka Quarelin. Spoznala sa s nimi u lekára, musela ho navštíviť, omylom totiž vyprala svoje drahé hodinky s diamantmi, ktoré kedysi vyhrabali detské ruky v africkej bani. X rokov dozadu jej ich daroval manžel číslo dva ako pozornosť z Japonska.

Je to doktorka, pani doktorka, pani zubná doktorka a uznáva tiež iba doktorov, vyštudovaných, nie tých fušerákov s farebnými kancelárskymi nožničkami vo vreckách dlhého plášťa predávajúcich sa na staniciach, letiskách, v podchodoch.

Spomínam si, áno, rozpamätávam sa, ako mi Potenciálny pri našom zoznámení tvrdil, že sa o moje srdce dobre postará; bolo to romantické, len pokiaľ nevysvitlo, že sa stane internistom.

Keď som ju, Pani mamu, uvidela prvýkrát, nechápala som, nevedela, prečo si Potenciálny trikrát denne drhne zuby, kým mu ďasná a zubné ložiská nesfarbí krv; prečo hovorí, že tá žena je viac než mániodepresívny psychopat.

Nevysoká, meter šesťdesiat presne, prívetivo pôsobiaca dáma s prepestovanými gélovými nechtami a žiariacim chrupom, v haute couture kostýme s vlasmi neprirodzene vyčesanými dohora, stojaca oproti mne, strašidelná.

Pud sebazáchovy, môj silne vyvinutý pud sebazáchovy, vycvičený starou mamou s experimentálnymi sklonmi, vo mne začal kričať, vrieskať Uteč! a Utekaj! po príchode do obývacej izby s jednou okennou blanou oblepenou diplomami s jej menom a priezviskom manžela číslo dva z rôznych konferencií a iných strát času; plocha preplnená Potenciálneho fotkami: nahý Potenciálny škeriaci sa z detskej vaničky gendrovo neutrálnej žltej farby, Potenciálny na drevenom koni, hojdacom, živú predlohu simulujúcom, Potenciálny s počítadlom a šlabikárom v prvej triede, rok nezapamätaný, Potenciálny, odhadovaný vek štrnásť, maximálne pätnásť rokov, v námorníckom kostýme o číslo menšom, pod ženskou silnou pažou.

Potenciálny sa netváril vyľakane, krčná žila pulzuje normálne, tlak v norPotenciálny sa blažene usmieva, vidím ten úsmev, poznám ho, sebavedomie mále: fotografie na stenách si uvedoklíči, dvíha sa… muje, pozná, nie je to dizajnový úlet „A aká doktorka budete, už ste si vybrali špecializáciu?” osoby, ktorá mu dala život.

Tak tohto roku mi fialky neporastú, smola. Kurvafix.

Mačka, sediaca v rovnakom kresle Potenciálnemu zamrzol úsmev, roztopil sa nadmerným teplom, rozbil sa, zmivedľa mňa, znervózňuje moje telo, myzol z tváre, Potenciálny sedí s neprirodzenou grimasou, s fľakmi špiny na tvári, neseľ nezaostáva, poddala sa dráždeniu. vie. Alebo vie, čo príde: začnem ko-ko-ko-ko-koktať, krútiť sa, škrabať ľavý lakeť, Mačka na mňa hľadí, mačka prská, priďalšie príznaky klamstva zatiaľ neidentifikované. pravená ochutnať návštevníka. „Budem doktorka, dobrá doktorka, áno, budem, chcem byť a snažím sa, teda Mačka – zviera tešiace sa mojej budem. Doktorka. Dobrá doktorka. Doktorka pedagogiky.” minimálnej obľube, súčasť dokonalej Začalo jej tikať v ľavom oku, na krku rastúca žila pulzuje, vibruje, stále rastie, predstavy paničky, osamelej, blázúbohá Pani mama, úbohejšia ja. nivej paničky, posadnutej nezdravou Spomínam si, áno, rozpamätávam sa: Potenciálny vykríkol Bež! a ja som bežamaterinskou láskou, milujúcej svojho la, som dostatočne submisívna, to my dievčatá z juhu nevieme klamať a sme subprvorodeného a toho času, pravdepomisívne; bežala som ako Tom Hanks predstierajúci Forresta Gumpa, ďalej si nespodobne už všetkého času, jediného syna mínam, áno, nerozpamätávam sa, iba to vidím, ako sedím s triaškou pod perinou v obrovskom dome zaplatenom mužom a Potenciálny otvára dvere spoločnej spálne, príliš neskoro večer, veľmi skoro ráno, číslo tri, samozrejme vydieranom. je doškriabaný a od krvi, cítiť ho dymom, dúfam, že nezačal znova fajčiť, viac si ne„Budem doktorkou,” rozpačito odspomínam, nerozpamätávam sa. Môj neurotický terapeut odvádza dobrú prácu. povedám, nadväzujem očný kontakt Mal by zazvoniť zvonec a my by sme žili šťastne, nič však nezvoní, my stále žis Potenciálnym, hľadám pochvalu v jeme šťastne, Pani mama tu vo svojej luxusnej vile na predmestí s nami nie je. jeho očiach; odpovedám, ako sme si Nie, Potenciálny ju nezabil, omráčenú ju zahrabal do kyslej pôdy ovocného to celou cestou v aute k Pani mame sadu, ona sa vyhrabala a bola vyhlásená za vyhrabanú, vyhrabané veci nie sú fajn, nacvičovali. Potenciálny sa díva, očaako napríklad móda z osemdesiatych rokov, legíny a čelenky cez čelo, fuj, zoberte mi chváli, jedno oko priviera, žmurká ľuďom určujúcim trendy svojprávnosť; vyhrabanú Pani mamu vyhlásili za nesvojspoza jej chrbta, všetko-bude-fajnprávnu.

-maličká úsmev, dva vztýčené palce Pani mamu som videla na našej svadbe: mala neprítomný blažený výraz, spoukázané poza jej chrbát iba mne, pocit ločnosť silných, statných černošských chlapcov s vypracovanými telami si mohla výnimočnosti, posmelená pokračujem v odpustiť, mala na sebe biely model so zapínaním na chrbte a pod ním dokonca odpovedi, hovorím Budem doktorkou a schované aj ruky, futuristickým módnym výstrelkom neviem prísť na chuť. Potom veľmi sa teším na ten deň, keď sa ňou sa zazdalo, že z blaženého delíria precitla, vyvalila oči, usilujúc sa rozšíriť perifériu stanem, umelo nafukujem hrdosť. pohľadu, a šľahlo to s ňou dozadu. Mozgová porážka s následnou kómou, povedal „Drahá, ale veď to je dokonalé!“ nadchýna sa osoba, na ktorú sa snažím strapatý doktor. Ale taká silná žena ako Pani mama to zvládla, dopadlo to horšie, ako sme čakali, keď sme to nechávali voľne dopadnúť, ona sa prebrala, Pani mama zapôsobiť, jeho mama, Potenciálneho sa vrátila z kómy späť do života, ale zabudla na všetko, zabudla všetko, úplne mama. všetko, totálny reset: žiaden prehnane milovaný syn, žiadna nedostatočne vzdelaná budúca nevesta, žiaden červený diplom zo stomatológie, ani len odpor voči ľuďom, ktorí nemajú diplom z medicíny.

Vtedy prišiel môj čas, vtedy som jej ja a moja špeciálna pedagogika prišla vhod, pomohli sme: naučila som Pani mamu nanovo písať a čítať a mala som najlepšiu doktorandskú prácu v ročníku.

Tú stále sa nafukujúcu mačku perzského rodu popolavej farby sme darovali strapatému doktorovi na vedecké účely.

|93

.resumé_en

.resumé_fr

We wondered here in our Enter editorial team how alive romanticism might still be. How artists might respond to the sweetly-clichéd pinkish foam of romantic tradition. So we decided to have a closer look and what we found is now presented in the No. 4 edition of Enter. Yeah, you are right, we do not deny there might still be a tiny little piece of a romantic(ist) in every artist, but the reaction we got was pretty harsh, you know. Typical for the ultra-, digi-, post-, postpostmodern times we live in now. Take for example the opening piece, a short story called Featherless Vultures by famous Peruvian writer Julio Ramón Ribeyro, which must be like a cold shower for anybody who thinks social justice is a right for everybody. Well, apparently it isn’t.

Ribeyro not only tells a thrilling story; he also applies his well-mastered narrative style, the kind we have always admired in Latin American fiction. The tradition of our own is presented by another master of short stories, the acclaimed young German writer Daniel Kehlmann, whose story Under the Sun revives the intellectual line of lyrical fiction in Europe. And for refreshment we add the short story

by our best academic minds. To get to know Williams as good as it gets, we present a long interview prepared by Jeffery Beam, an old friend of Williams.

Beam, a poet and editor himself, helped us with the profound profile and was behind everything we got on Williams.

Now, Ján Buzássy is a Slovak classic commodity that the rest of the world could envy. We have got an interview, and an essay that was written exclusively for Enter, On Romantics and Romanticism.

And that is not all: we also present a poem from a manuscript that was considered lost for over forty years and it was our team who tracked it down, so we can show off, at least a little. Funny and serious, these are the qualities we enjoyed when reading Scottish poet and literary historian Alan Riach. He indulged us not only with poems but with an interview that has narrative drive as well, also revealing what he did not let on in the poems. Romanticism goes hand in hand with nature and ENTER No. 4 is very generous in its offer of beautiful countryside. In this case we could not leave out the young American illustrator Micah Lidberg, who grabs our attention

love story sweetly called Miss Elsa. THE Next painter, Jozef Tušan, is one of those artists who prefer to stay on one side; he is living proof of what our Slovak alternative scene is capable of. This time it is part of his original zine Lazy Dog. The Enter crew is open to anybody who is not lazy, at least not too lazy to make their own magazine. That is definitely true about Tereza Zelenková, a talented Czech photographer who enjoys morbid, pragmatic and over-romantic scenes in everyday situations. Music fans can find something for themselves in an inspiring interview with renowned Slovak composer and player Daniel Matej, one of the best in his field. If you are about to drive, do not turn on the radio, and Matej tells you a dozen reasons why. The music chapters of Enter No. 4 conclude the joys and woes of another group of musicians from energetic-meditative band Cluster, whose recent activities show that contemporary classical music can be intellectual fun. Well, that is it this time. We enjoyed picking out the pieces of the puzzle for this issue of Enter. We have got a few aces up our sleeve – but that would be for our next

a Letter to our Dear Readers…

Madame Mama by a young lady Martina Dzanová, a debutante who sketches a love(-able) triangle of a mother, son and daughter-in-law-to-be. We expect to hear much more from Miss Dzanová soon. The regular column of diaries and biographies is booked for Norwegian heretic and lonely romantic Tomas Espedal, who offers his honest doubts in his journals called Against Art and Epitaphs. What would we do without him, we keep asking ourselves. The key authors for No. 4 Enter are two bards Jonathan Williams and Ján Buzássy. Williams is our precious catch from the rich and motley American literature that we here, in Europe, discover over and over, and which successfully resists classification

94|

with wild drawings somewhere between caricature and free graphic art. It is not necessary to be a vegetarian to enter his world, just mind out for UFO’s and prehistoric animals bigger than the average dog. Good eyesight pays back when reading the journal by Odilon Redon, who learned to talk to himself a long time ago in the 19th century. His words seem to be prophetic, and they have not lost anything of their insistence, truthfulness and airiness. Just like wind, one may say.

To match Redon we had to choose someone mature enough and the choice was Rastislav Podoba, a keen reducer of already-reduced anything, but preferably the lovely Slovakian countryside. Do not look for any ecological purposes; it is a mirage so you’d better watch out for lonely travelers on the horizon. Comics, comics and one more time comics…

Yes, we heard you. Here they are. Firstly, our own Slovak “stripper” Pavol Bratský, a devoted promoter of graphic novels and one of the founders of East Slovakian comics. Alongside his vivid Mullerdóm we also present the young French star Manuele Fior, who presents his mundane

issue. All we can promise now is that it will be soon. Meanwhile, enjoy our edition No. 4. Best regards, dearest readers, from Ján Gavura and Richard Kitta.

Chers lecteurs, le présent numéro de la revue ENTER se penche sur la recherche de l´esprit romantique dans l´art contemporain ou, autrement dit, s´efforce d´étudier comment les artistes d´aujourd´hui réagissent au doux cliché du romantisme. Nous avons choisi de superposer ce problème à l´actualité et ce que nous en avons retiré, vous le trouverez dans ce quatrième numéro d´ENTER. Oui, vous avez raison, nous ne contestons pas que, chez tous les artistes, il y a ne serait-ce qu´un peu de cet esprit romatique, mais leur réaction est incisive, comme le 21ème siècle l´exige. Elle est en effet typique à cette époque ultra-, digi, post-, postpostmoderne. Prenons en exemple l´introduction de la revue, le conte de la star sud-américaine Julio Ramón Ribeyro. Ce texte est une douche froide pour tous les amateurs du kitch.

Avec son conte bien connu Les vautours sans plumes, Ribeyro va au fond de la justice sociale. Une autre réaction se présente dans l´œuvre de deux maîtres de contes littéraires : si le péruvien Ribeyro a montré d´où provient la force de la tradition de l´art de conter en Amérique latine, l´écrivain allemand

présenter Williams au mieux, nous vous pé à la naissance de la bande dessinée proposons une interview dirigée par un slovaque. On est aussi heureux de vous vieil ami de cet auteur, poète et éditeur familiariser avec l´histoire amoureuse notable, Jeffery Beam. Nous devons du monde mondain parisien de l´époque, beaucoup à Beam, pour son entremise intitulée Mademoiselle Else, créée par dans cet important bloc d´informations Manuele Fior, la nouvelle star de la concernant ce virtuose du langage. bande dessinée française. Avec le fragCôté slovaque, nous avons trouvé une ment original du zine Lazy Dog, Jozef aide considérable auprès du poète Ján Tušan, artiste slovaque discret et prosBuzássy. Hormis l´interview et les courts père avise la rectitude de notre scène profils, il a rédigé, pour nous, un essai alternative agissante. Nous y voyons sur les romantiques et le romantisme ; il un moyen d´y déployer le caractère de est également l´auteur d´un poème pro- la revue ENTER – son expansivité pour venant d´un précieux manuscrit intitulé tous les projets intéressants et initiatifs La plaine, considéré perdu pendant 40 des artistes qui ne paressent pas. C´est ans et que notre rédaction a pu dépis- également vrai pour les portfolios théter il y a peu de temps. Il y a dans la matiques de la photographe promotrice personnalité du théoricien littéraire et tchèque Tereza Zelenková qui vit actueldu poète écossais Alan Riach l´humour lement à Londres. Elle ne cache pas son du bouffon et le sérieux du scientifique. inclination à la morbidité, au pragmaDeux fois il nous a mis en joie, la pre- tisme et à l´idéal romantique exorbitant mière avec ses poèmes inspirés des vé- de tous les jours, ce qui nous a captivé ritables histoires de sa famille, la deu- et ce que, nous l´espérons, vous captixième à travers la longue interview dans vera aussi. Le côté musical de la prélaquelle il dénonce ce qu´il n´avait pas sente revue est donné par l´entretien réussi à dire dans les poèmes. Comme suggestif avec le musicien et le compole concept d´ENTER #4 révèle définiti- siteur slovaque renommé Daniel Matej vement notre attitude positive envers - un des plus qualifiés dans son domaine. la nature et ses recoins secrets, nous Si vous êtes en train de conduire votre

… de la Rédaction Enter Daniel Kehlmann avec son conte lyrique Sous le soleil a, quant à lui, laissé voir que le style intellectuel européen garde de son charme et qu´il ne s´attarde en rien.

Pour rafraîchir le lecteur, nous avons ajouté une source littéraires slovaque, une jeune maître des contes littéraires Martina Dzanová, qui, avec une exagération requiese, raconte l´histoire d´un triangle amoureux entre la mère, son fils et sa belle-fille potencielle. Nous avons réservé la catégorie « journaux et essais » à l´hérétique, romatique et solitaire à la fois, le norvégien Tomas Espedal. Nous lui sommes très reconnaissants surtout pour son art provocateur. Les auteurs spéciaux de ce numéro sont Jonathan Williams et Ján Buzássy. Williams étant un autre fruit précieux de la richesse et de l´hétérogénéité littéraire américaine que l´Europe découvre et admire toujours, par son sarcasme envers l´« étiquetage » des académiciens. Pour vous

n´avons pu omettre le jeune illustrateur américain Micah Lidberg, qui surprend dès le premier coup d´œil sur ses dessins turbulents, entre caricature et création graphique libre. Pour entrer dans son monde organique, il ne faut pas être végétarien, mais il faut être attentif aux OVNI et grands gibiers préhistoriques. Il vaux également le coup d´avoir une vue perçante pour lire le journal plastique d´Odilon Redon qui se parlait déjà À soi même au 19ème siècle, et où son langage s´avère assez prophétique. Son œuvre reste véridique, fraîche et indéfinissable de nos jours. La sphère de l´art pictural est également présentée par l´auteur Rastislav Podoba qui, dans ses images du paysage slovaque, aime à réduire ce qu´il est déjà réduit. Il ne s´agit pas d´une approche écologique, mais plutôt d´un mirage, ou d´une recherche incessante de l´homme marchant sur l´horizon. Nous n´avons évidemment pas oublié la bande dessinée. Cette fois, nous vous présentons l´œuvre évocatrice Mullerdóm, provenant des archives de l´artiste slovaque Pavol Bratský, propagateur acharné des nouvelles graphiques et qui a partici-

voiture, éteignez votre autoradio ou garez-vous – cet homme vous expliquera pourquoi. Le bloc musical d´ENTER #4 se clôt avec les joies et les péripéties des musiciens slovaques du groupe énergético-méditatif Cluster dont de nombreuses activités montrent que la musique contemporaine peut être moyen de divertissement intellectuel efficace.

Ce qui confirme également qu´écouter de la vraie musique commence avec un autoradio éteint. Nous avons également préparé beaucoup d´autres auteurs et exposés intéressants que vous trouverez dans les numéros d´ENTER suivants.

Nous espérons vous retrouver prochainement. Pour l´instant, nous vous souhaitons une agréable lecture du présent numéro. Au nom de la rédaction ENTER, Ján Gavura & Richard Kitta.

- - - - www.enter.io |95

.enter

© ENTER_2011 www.enter.io redakcia Richard Kitta (šéfredaktor) Ján Gavura (zástupca šéfredaktora) Erik J. Groch (zodpovedný redaktor) Martin Groch (cover & layout design) Samuel Čarnoký (sadzba & typo, dtp) Petra Mikulášová (redaktor) Dalimír Stano (redaktor) Ivana Kohlhammer (výtvarný redaktor) František Király (hudobný redaktor) Stanislava Zajacová (jazykový redaktor) Andrej Kolenčík (lettering) Lenka Jakubčáková (pr) Simona Fochlerová (pr) email: enter@enter.io mobil: +421 918 81 48 75

ENTER #4 obsahuje fotografie a reprodukcie výtvarných diel: © Martin Groch – ilustrácie (1, 2), objekt (54, 58 – 59) © Juliána Chomová – ilustrácie (3 – 7, 16, 92), objekt (54, 58 – 59) © Micah Lidberg – Slow Talk (8), Secret Cities, Strange Hearts (10), Jungle (11), Gang Colours (11), Rendlesham Forest, 1980 (12 – 13), Angry Cloud (14 – 15) © Lucia Csajka (25) © Manuele Fior – Mademoiselle Else (26 – 35) © Adam Matej (36) © Ján Šicko & Filip Vančo (40) © Oda Valle (42) © Rastislav Podoba – Diffusion (46 – 47), Ruky (48), Magnification (49), Observer (50 – 51), Inversion (52) © Roger Manley (60) © Jozef Tušan – in: Lazy dog (61 – 65) © Tatsuro Kiuchi – archív autora (66 – 67, 68) © Ján Buzássy – archív autora (70) © archív www.odilonredon.net (75, 79) © Pavol Bratský – archív autora (80 – 81), Mullerdóm (82 – 85) © Tereza Zelenková – archív autorky (86 – 89) © George Bates (96)

externá spolupráca Jeffery Beam (US) Andy Billingham (EN) Flore Gaulmier (FR) preklady Ján Čakanek Katarína Sanchez Ferencová Ján Gavura Miroslava Gavurová Lenka Jakubčáková Richard Kitta Slávka Kittová Vladimíra Komorovská Petra Mikulášová vydavateľ Dive Buki Humenská 3/B, 040 11 Košice tlač Vienala Textilná 4, 040 12 Košice www.vienala.sk concept & design © ENTER vysádzané písmom Teuton © ENTER vychádza od r. 2010 s finančným príspevkom Ministerstva kultúry SR Evidenčné číslo MK SR: EV 2964/09 ISSN 1338-1946 Cena: 5 EUR 96|

partneri Európsky Dom Poézie Košice, FACE – Focused on Alternative Culture and Education, Dielňa Autorov Literatúry, Knižná Dielňa ENTER obsahuje QR (Quick Response) kódy umožňujúce jeho interaktívne čítanie Čítačku QR kódov, ako aj ďalšie informácie nájdete na www.beetagg.com