ENTER+ (SI) by Richard Kitta

son:DA — interview

Pila Rusjan — interview

Simona Vidmar — interview

Polona Tratnik — interview

Nenad Cizl — interview

Marko Batista — profil

Jernej Forbici — profil

Eva Petrič — interview

Ana Pečar — interview

Miha Ciglar — profil

Gašper Rus — komiks

nejšn on the best lokejšn — anketa

Andrej R. Roza — poézia, interview

Stanislava Repar — poézia

Hrať čistú hru — interview

Primož Repar — poézia, esej, interview

Klemen Pisk — poézia

Brane Mozetič — poézia, poviedka

Maja Vidmar — poézia

Vinko Moderndorfer — poézia

Iztok Osojnik — poviedka, poézia, interview

Stanka Hrastelj — poézia

Katja Plut — poézia

Vida Mokrin-Pauer — poézia

Nataša Kramberger — próza, interview

102

Tatjana Jamnik — poviedka

105

Marijan Pušavec — poviedka

106

Andrej Hočevar — poézia

108

Andrej E. Skubic — poézia

1 10

Milan Dekleva — próza, interview

1 14

Antonín Bajaja — esej

116

Andrej Blatnik — poviedka

1 18

Slovinské pointy — pointy

1 20

— resumé

122

— tiráž

obsah

— editoriál

V "plusovej" edícii Enteru sme sa tentoraz zamerali na umenie krajiny, ktorá má najväčší počet umelcov na 1 km². Slovinský Maribor je v tomto roku európskym hlavným mestom kultúry, slovinskí umelci už stihli navštíviť partnerské mesto Košice v rámci umeleckých rezidencií K.A.I.R., navyše, slovinskí spisovatelia sú hlavnými hosťami medzinárodného festivalu Mesiac autorského čítania 2012. Dôvodov viac než dosť. Slovinsko potvrdzuje, že nežije len zo slávnej minulosti, ale vie ponúknuť kvalitu aj na súčasných umeleckých frontoch. Aby vám zoznamovanie so slovinským umením išlo jedna báseň, pripravili sme pre vás kreatívny manuál k slovinskej literárnej a výtvarnej scéne.

"nejšn on the best lokejšn"

Už odjakživa tu bola naša vlasť ešte pred príchodom ľudských rás tak buďme hrdí môžeme tvrdiť že my sme „nejšn on the best lokejšn!“

Polona Tratnik — interview

Nenad Cizl — interview

Ana Pečar — interview

Marko Batista — profil

Miha Ciglar — profil

son:DA — interview

Jernej Forbici — profil

Simona Vidmar — interview

Eva Petrič — interview

Gašper Rus — komiks

obsah

editoriál

Hrdý Marjan

Pila Rusjan — interview

Máme kus mora hory až do neba a histórie nám veľa netreba. Veď máme kúpele vriace jak ďas a ešte v lete je v horách mráz máme tiež lesy lúky a sýte zóny a ľudských mozgov slabé dva milióny aj naši susedia dávni sú veľmi slávni Taliani, Rakúšania Chorváti či Maďari môžeme tvrdiť – sme uprostred smieme sa hrdiť: Slovinci vpred! my sme ten „nejšn on the best lokejšn“ naša vlasť genius loci je my sme ten „nejšn on the best lokejšn“ na vrchole evolúcie.

Andrej Rozman Roza

interview

: Pila Rusjan ? Lucija Smodiš & Richard Kitta

Richard Kitta: Aký je a aký by mal byť súčasný slovinský umelec? Pila Rusjan: Súčasný slovinský umelec by mal aktívnejšie realizovať svoje nápady, nestarať sa o (umelecký) systém, pokúšať sa prežiť s vlastnou umeleckou produkciou, ale neprispôsobovať kvalitu svojich diel tomu, aby iba zarobil – či ide o súkromný alebo verejný sektor (keďže u oboch je dnes asi 1% šanca, že sa z nich podarí vytĺcť nejaké peniaze). Mladý umelec by si mal byť vedomý toho, že kultúra, najmä súčasná, je v Slovinsku považovaná za úplne nepotrebnú vec. Takže ak chce tvoriť nezávislé umenie neklaňajúce sa ani politickému ani reklamnému sektoru, musí rátať s ďalším zamestnaním. Čo je dnes skutočne nutné, je mať guráž. Guráž povedať, čo si myslíš, a to nielen ako umelec, ale aj ako ľudská bytosť. Myslím si, že slovinskí umelci pracujúci na poli nezávislého umenia a kultúry (vrátane mňa), sú dnes v rámci verejného priestoru veľmi tichí a desia sa, že stratia aj tú svoju úboho platenú prácu. Na druhej strane sme všeobecne považovaní za príliš majetných, či už vďaka

rodinnej alebo štátnej podpore (sama neviem, čo z toho je vnímané ako pejoratívnejšie). Osobne si myslím, že je stále lepšie prežívať ako nezávislý umelec, než sa pokúšať o kariéru v súkromnom sektore, kde podliehate vkusu galéristov a zberateľov. RK: Ovplyvňuje nejakým spôsobom tradícia a história Slovinska aj jeho súčasné umenie? PR: Umelecká tradícia a história by mali byť súčasným a nielen slovinským umelcom známe. A to nielen kvôli neopakovaniu už vysloveného, ale aj z dôvodu zhodnocovania pôvodných ideí. Zvyčajne sa nesnažím vypátrať, čo už bolo alebo nebolo urobené, pretože som nerada ovplyvnená okolitým informačným šumom. Na druhej strane sa vždy zaujímam o referencie divákov na moje práce. RK: Predpokladám, že aj u vás je umenie „športovou disciplínou“. Prečo sa ako umelci snažíme byť najlepšími z najlepších? A čo s tými, ktorí nechcú „športovať“? PR: Umelec je umelcom, či už v rámci inštitucionalizovaného

umenia alebo nezávislej scény. Tých „mimo“ považujem za omnoho autentickejších. Pre mňa je pretekanie sa o to byť najlepší z najlepších iba pretekaním sa o schopnosť prežiť z vlastného umenia. Ale v tejto hre musíte robiť omnoho viac kompromisov týkajúcich sa tvorby, ako keď fungujete mimo jej pravidiel. Možno je potom realizácia nápadov problematickejšia, pracuje sa s malým alebo žiadnym rozpočtom, a často tu absentuje erudícia. Títo umelci však hovoria vždy to, čo si myslia. RK: Časopis ENTER je do veľkej miery závislý od štátnych dotácií. Aká je podpora umeleckých iniciatív vo vašej krajine? PR: Väčšina umelcov je nútená pracovať v komerčnom sektore a vytvárať „umelecké diela“ podľa inštrukcií budúcich kupcov. Ak majú šťastie, podarí sa im nájsť zamestnanie, kde využijú svoju zručnosť a kreativitu. Potom sú tu aj diela vytvárané s určitým zámerom a vtedy umelci rešpektujú stanovený rámec (televízia, divadlo a pod.). Ako som už povedala, oficiálne vizuálne umenie nie je užitočné pre jedinca,

interview

RK: Viem, že sleduješ súčasné svetové umelecké dianie. Nie je paradoxné, že aj napriek internetizácii vnímame vždy len určitú preferovanú časť umeleckého spektra? PR: Najväčším problémom je, že sa nestretávame s mnohými dielami z východnej Európy, Južnej Ameriky, Afriky či Ázie. Osobne sa cítim byť spriaznenejšia so súčasnou umeleckou scénou krajín bývalej Juhoslávie a myslím si, že je veľmi dôležité cestovať do okolitých krajín a vymieňať si nápady s ostatnými umelcami, ktorí sú možno v podobnej situácii. Veľké výstavy a bienále ma neinšpirujú až tak ako malé festivaly, kde je výmena myšlienok dôležitejšia než monotónna prehliadka svetových mien. RK: Rada cestuješ? Ako to vplýva na tvoju umeleckú kondíciu? PR: Často cestujem na festivaly a rezidenčné pobyty. V podstate to začalo komunitnými sieťami na internete, a takýmto spôsobom je jednoduché získať rôzne zaujímavé kontakty. Moja inšpirácia často prichádza práve so zmenou mojej geografickej polohy, s odlúčením sa od toho, čo poznám, zároveň súvisí s neustálym skúmaním podobnosti ľudí z rozdielnych kútov sveta. Lucija Smodiš: Ako vnímaš svoj vlastný tvorivý proces? Je pre teba nevyhnutné vystavovať a prezentovať svoje finálne diela? Do akej miery počítaš s divákom? PR: Môj tvorivý proces zvyčajne začína ako koncept vychádzajúci z určitého problému, ktorý nosím dlhšie vo svojej hlave. Keď začnem premýšľať nad uskutočnením nápadu, dostanem sa k matematickej rovnici: koncept verzus realizácia. Realizácia konceptu má mnoho premenných, akými sú: možnosti priestoru a času, jeho kontext (ak je a priori známy), a samozrejme čitateľnosť (ako ju budú diváci schopní čítať, vidieť a chápať). Riešenie tejto rovnice je pre mňa najzábavnejšou časťou procesu. Výstavná a performačná fáza je nesmierne dôležitá, keďže je akýmsi

konečným bodom. Divácke reakcie mi napovedajú, či bola rovnica vyvážená alebo nie. LS: Prečo je súčasný umelec často nepochopený bežným divákom? Je to problém odbornosti a nezrozumiteľnosti súčasného umenia? PR: Umenie je spôsob vyjadrenia emócií, myšlienok a ich „zdieľanie“ s ostatnými. Pre mňa má vizuálne umenie špeciálny význam, keďže vzbudzuje otázky a nemusí veci uzatvárať. Rada by som videla viac „inštitucionálne nekorektného“ umenia, rada by som videla kurátorov odhaľujúcich nepoznané, odvažujúcich sa prezentovať to, čo ľudia ešte nevideli, pretože takto vznikajú aj nové otázky. Nemusí sa mi to páčiť, nemusím súhlasiť s tým, čo vidím, ale musím pri tom niečo cítiť. Myslím si, že ľudia by mali byť vzdelanejší v „čítaní“ súčasného umenia, ale pokiaľ to všeobecná mienka považuje za niečo, čo je určené len pre vyvolených, nebude možné tento krok uskutočniť. Z tohto nemôžeme viniť bežného človeka – pokiaľ nevie čítať, kniha ho nemôže zaujať. LS: Majú tvoje diela nejakú spoločnú myšlienkovú líniu? PR: Mojou hlavnou témou je ešte stále hľadanie identity a spôsobov odpovedania na zmeny odohrávajúce sa okolo mňa – či už geografické, emocionálne alebo spoločenské. Rada narábam s pocitmi a vťahujem diváka do priestorov svojej mysle. Niekedy využívam zrkadlový efekt pomocou autoportrétov, inokedy ma zaujíma „hra rolí“ alebo zbieranie príbehov iných ľudí. LS: Zvykneš sa ocitnúť ako umelkyňa aj v role kurátorky? Dnes je to dosť častý úkaz. PR: Niekedy nemusí byť myšlienka rozvinutá iba v jednom autonómnom diele, ale vie byť prezentovaná aj v kombinácii s inými dielami. Pre mňa, ako umelkyňu, ktorá z času na čas vkĺzne aj do kurátorstva, je to dosť podobný proces – rovnica musí byť vyvážená.

PR: Masmédiá len veľmi zriedka prezentujú idey a kritiku (súčasného) umenia. Zvyčajne len popisujú to, čo sa kde udialo, aby ľudia o tom získali aspoň vágnu predstavu. Považujem to za hanbu. Zároveň tak nedochádza k žiadnemu progresu. V médiách radšej uvidím drsnú kritiku na moju prácu ako iba prepis všeobecného kurátorského textu. LS: Aký je tvoj názor na kolaboráciu medzi umelcami? Prečo áno, prečo nie? PR: Spolupráca medzi umelcami je veľmi dôležitá, najmä kvôli vzájomnej výmene skúseností, nápadov a podobne. Samozrejme, ide aj o vzájomnú pomoc s produkciou alebo výstavami; priestory prevádzkované umelcami sú čoraz populárnejšie, keďže mentalita a spôsob práce sú v tomto prípade neporovnateľné. Takže k otázke o umeleckej spolupráci nemám žiadnu negatívnu odpoveď. LS: Aká by bola tvoja asociácia k pojmu „slepota“? PR: Pre mňa by znamenala nemožnosť vykonávať moju prácu tak, ako ju robím doteraz. Som videoumelkyňa a produkujem obrazy – okrem toho by to znamenalo zaujímavú zmenu. Okamžitá asociácia by bola: mier a pokoj. Už žiadne bremeno obrazov.

interview

nerozvíja všeobecnú humanitu. Štátne financovanie kultúry bolo v Slovinsku nedávno značne skresané a získať status slobodného umelca bude oveľa ťažšie.

Pila Rusjan, Kolezija/Cemetery Pool, 2007

LS: „Hluchota“? PR: V protiklade k slepote by hluchota znamenala stres a strach. Bola by som stratená a prenasledovaná okolitými obrazmi, čo by ešte zintenzívňovala chýbajúca synchronizácia s okolitým zvukom. Hádam by som tomu unikla hraním na nejaký hudobný nástroj, alebo aspoň snahou, že pocítim zvukové vibrácie.

Pila Rusjan (1984): „Moje pravé meno je Polona Zupan. Som na voľnej nohe, pracujem v oblasti videoartu, videofilmu, zaoberám sa tvorbou multimediálnych inštalácií. Vystavujem v Slovinsku a v zahraničí, všade tam, kde môžem použiť svoj pseudonym Pila Rusjan. V roku 2010 som absolvovala Digitálnu tvorbu na Univerzite v Novej Gorici, zúčastnila som aj 8-mesačného kurzu na European Film College v dánskom Ebeltofte. K mojim ďalším obľúbeným umeleckým rezidenciám patria: Macedónsko, Bosna a Hercegovina, Rakúsko, Veľká Británia, Kirgizsko, Brazília a Taiwan. V súčasnosti pracujem ako asistentka réžie v rámci rôznych filmových produkcií, a ako videoscénografka pre divadlá. Som tiež spoluzakladateľkou slovinskej kultúrno-umeleckej organizácie PUNce.“

LS: „Spoveď“? PR: Čosi náročné, ale ponúkajúce úľavu. Toto slovo má pre mňa náboženské konotácie, čo mu dáva tak trocha kastrujúci nádych. No ako žena mám pri predstave odrezania tej úporne uchovávanej časti tela dobrý pocit.

● www.pilarusjan.kud-punce.org ● www.vimeo.com/pilarusjan

LS: Ako sú dnes využívané masmédiá z pohľadu popularizácie umenia a umeleckej kritiky?

preložila IVANA KOHLHAMMER

interview

Pila Rusjan, Memories Reenacted, 2011, foto © Gašper M. Biloslav

son:DA ? Marika Vicari & Richard Kitta : son:DA (M2)

interview

RK: Tradícia? M2: Je nutná, aj nie je. Je tu. Nepretržite alebo len z času na čas. Nevnímam ju ako problém, skôr ako konštantnú evolúciu revolúcie. RK: Súhlasím, ale napríklad slovenský kultúrny systém by potreboval reštart… M2: U nás je situácia podobná. Jednou vetou: žijeme a máme zaostalý systém. Ale ak chápeš každú situáciu ako nedokonalú, ak dopredu vieš, že všetko bude mať svoje chyby, potom to nie je otázka spokojnosti, ale osobného poznania – všetko by mohlo byť oveľa horšie, ale aj oveľa lepšie.

D-1_počítačová kresba / stena.psd / detail / rôzne rozmery / 2008

RK: Nie sme akosi príliš náchylní meniť svoje myslenie a hodnoty pod vplyvom cudzích myšlienok? Mám na mysli našu dnešnú (aj históriou podmienenú) transkultúrnu migráciu smerom na západ. M2: Naše myslenie a percepcia sa môže meniť so zmenou aktuálnej pozície alebo ak sa ocitneme v nových súvislostiach. Ale softvér, ktorý bol nainštalovaný v minulosti, je vždy s nami, a ovplyvňuje našu prítomnosť aj naše nové smerovanie. Ale ako hovoríš. Je pravdou, že značnú časť umeleckej histórie tvorí západná. Súvisí to zrejme s jej lepšou archiváciou a dokumentáciou, takže svojím spôsobom je pochopiteľné, že je častejšie prezentovaná.

Marika Vicari: Veríš v dualistický model sveta? Ako sa to premieta do vašej tvorby? M2: Bol by som rád, keby som mohol povedať, že dualistický svet je len jeden track alebo iba jedna z logík nášho myslenia. Ak sa však pozriem na naše zoskupenie son:DA ako na dva rôzne subjekty, dve rôzne identity alebo ako na duo či tandem, je toto delenie veľmi aktuálne a je dôležitým prostriedkom našej spoločnej práce. MV: Myslíš si, že fenomén konceptualizmu v umení je stále aktuálny? M2: Keďže som koncepčne “trénoval”, alebo bol takto “trénovaný”, naučil som sa s tým vnútorne súhlasiť. Súčasné umenie je dnes metódou, ako robiť umenie, ale aj spôsobom, ako vytvárať hodnotné umelecké diela. Takže konceptuálny prístup tu bol dávno pred nami. MV: Ako vnímaš politické a sociálne perspektívy v rámci slovinskej umeleckej scény? M2: Verím, že politické a spoločenské perspektívy sú čoraz aktuálnejšie a stávajú sa súčasťou nielen samotnej umeleckej tvorby, ale aj nášho individuálneho života a spôsobu, akým spoločne bojujeme za našu sociálnu a individuálnu evolúciu. Myslím, že nadišiel čas. Áno, sme stále bližšie. MV: Globalizácia vytvorila novú generáciu slovinských umelcov, napriek rôznym prístupom majú svoj unikátny spoločný cieľ: reagovať na minulosť, otvoriť sa svetu a tvoriť novú budúcnosť... M2: Myslím, že nie je fér takto hovoriť alebo zovšeobecňovať tento problém. Pozícia umelcov je dnes skutočne rôzna, rovnako školy a umelecké kontexty, z ktorých vychádzajú slovinskí umelci sú odlišné, takže “globálna logika” je iba zmesou lokálnych špecifík. Reakcia na minulosť, otváranie sa svetu, vytváranie novej budúcnosti, tvorba a umenie sú tu od nepamäti.

interview

Richard Kitta: Typický slovinský umelec verzus typická slovinská spoločnosť? M2: Myslím si, neexistuje konzerva s nápisom “typický slovinský súčasný umelec”. Mohol by byť, a vlastne je hviezda sama o sebe. Status tohto ohrozeného druhu sa neberie vážne ani v kontexte našej kultúry, ani nášho štátu. Malý kruh (krúžok?) šikovnejších ľudí sa ako-tak snaží o zmenu, no zvyšok spoločnosti jednoducho nevie, čo je súčasnosť, nerozumie vlastnej histórii, neprofituje pozitívne z kreatívnych metód a energie okolo slovinského súčasného umenia. Z iného uhla pohľadu vyvstáva otázka, či táto šikovná skupinka je šikovná až natoľko, že sa dokáže efektívne podeliť o svoje know-how so zvyškom spoločnosti.

interview

D-2_počítačová kresba / izba č. 9000 / 300 cm x 110 cm / 2005

U T UR

is the

E IBO

● http://sonda.kibla.org

RIBO

is the

son:DA (pozn. prekl.: slovinské “sonda” znamená “skúška”) Názov son:DA nie je synonymum pre umelecký kolektív, tandem, duo či samoúčelnú kreatívnu skupinu, ktoré sú príznačné pre inú skupinu autorov. Navyše, son:DA je zároveň son:da, sonDA, sonda, zonda, SON:DA, and SON:da. Rôzne modifikácie názvu vyplývajú z častého jazykového problému spôsobeného jeho používaním. Vzhľadom na slovinské syntaktické pravidlá sme boli nútení manipulovať s týmto pojmom a určitým spôsobom ho deformovať, no súčasne ho posúvať k ďalším neologizmom. Určitá sloboda vo vzťahu k vlastnej značke vypovedá aj o vzťahu k samotnému logotypu a jeho úlohe v oblasti umenia. (Polona Tratnik, Katalóg son:DA, 2000–2012) Umelecká aliancia son:DA patrí svojou činnosťou do oblasti umenia, pre ktorú je charakteristické prepájanie rôznych technológií a médií, a nový prístup ku kolektívnej tvorbe. son:DA je aktívna v oblasti priestorových inštalácií, počítačovej kresby myšou, audio-video performancií a v projektoch garážovej galérie. Od roku 2000 je son:DA prezentovaná na medzinárodnej úrovni a v roku 2009 sa son:DA stala nadáciou na podporu umeleckej teórie a praxe audio-vizuálneho umenia.

IBO

U T UR

IBO

UT UR

is the

U T UR

is the

IBO

RIBO

MV: Ste aktívnymi aktérmi na slovinskej scéne, dá sa povedať, že v súčasnosti naberáte nový smer a pozície. Aké sú vaše plány? M2: Nemyslím si, že by sme sa ocitli v novej pozícii alebo nabrali úplne nový smer. Ak uvažujem nad našou prácou, našimi metódami alebo koncepciami, sú čoraz čistejšie v artikulácii, logike a zároveň sú naše idey akoby čoraz “prítomnejšie”. Cítim, že obraz toho, čo robíme, je stále ostrejší a priamejší. V súčasnej dobe “skáčeme” od jedného umeleckého média k druhému, tretiemu a späť. Od výtvarného umenia, filmu, videa, performancie, zvuku a hudby, cez divadlo a prácu s inteligentnými a kreatívnymi ľudmi, cez nové spôsoby koncepcie tvorby až k porozumeniu post-dramatického divadla a verejnej performancii majstrovských diel svetovej literatúry. Samozrejme, je to náš multiinterdisciplinárny a kolektívny spôsob ako robiť umenie – to znamená, že máme garážovú galériu, nadáciu na podporu umeleckej teórie a praxe, prevádzkujeme malé kino, zapájame ľudí do nášho energického a kreatívneho systému, rastieme.

interview

MV: Je priestor vyhradený pre multidisciplinárne stratégie v slovinskom umení dostatočný? M2: Multidisciplinárne, alebo radšej použijem termín “interdisciplinárne” umenie, by malo mať toľko priestoru, koľko potrebuje. My, ľudské bytosti, sme multi-interdisciplinárni myslitelia a je prirodzené, že máme potrebu posúvať naše analytické a kritické myslenie, ktoré boli vždy súčasťou nášho spoločenského systému a kultúry.

MB-1_akcia so samolepkami / 2010

preložil RICHARD KITTA

: Simona Vidmar

Richard Kitta: Ako veľmi záleží Slovincom na súčasnom umení? Simona Vidmar: Myslím si, že súčasné umenie vo všeobecnosti môžu niektorí vnímať ako pridanú hodnotu, iní zas ako prestíž. Analogicky je slovinský umelec a kurátor považovaný za niečo medzi vizionárom a snobom. Ako všade inde, sú to profesie, z ktorých môžu žiť len máloktorí, a väčšina umelcov a kurátorov má paralelne viacero zamestnaní. RK: Má dnešný Slovinec-umelec problém s tradičným kultúrnym pozadím? SV: Nemyslím si, že tradície sú preň problémom, ani to, že by mali byť predmetom jeho zvýšeného záujmu. Rovnako sa nedá povedať, že by niektoré médium malo byť lepšie ako iné, alebo, že je určitá téma vhodnejšia ako ostatné. Verím – ak môžem citovať – že existuje iba dobré alebo zlé umenie. RK: Máš pocit, že podpora umeleckých iniciatív a projektov, aj na medzinárodnej úrovni, je v Slovinsku dostatočná? SV: Môžem hovoriť iba zo svojej osobnej skúsenosti, a síce z pozície inštitucionálnej kurátorky. Finančné prostriedky sú obmedzené a krátkodobé výhľady nie sú príliš sľubné, no v porovnaní so situáciou spred vyše desiatich rokov, keď som začínala s kurátorovaním výstav, sa veci zlepšili. Slovinská umelecká scéna je v súčasnosti oveľa živšia a progresívnejšia, čo sa týka umelcov, inštitúcií i kurátorov; existuje mnoho medzinárodných subjektov poskytujúcich finančnú podporu, ktoré sú prístupné, a čo je najdôležitejšie,

Slovinsko je samostatnou krajinou, čo uľahčuje spoluprácu na medzinárodnej úrovni. RK: Naše celosvetové migrovanie, aj to virtuálne, sa stalo bežnou praxou. S tým súvisia aj určité zmeny v našom uvažovaní. Vnímaš to ako pozitívum? SV: Pre mnohých z nás, ktorí pracujú v kreatívnej sfére, je dnes takmer nevyhnutné žiť, pracovať alebo študovať v zahraničí, a týka sa to aj ďalších oblastí. Svojím spôsobom to už patrí akoby k „povinnej výbave“. Internet je skôr vizuálnou knižnicou alebo online laboratóriom. RK: Aký je tvoj názor na globálny impakt americkej a západoeurópskej kultúry? SV: Dnes sú to mestské centrá, ktoré určujú pulz nášho súčasného života, vrátane umenia. Nejde už ani tak o národné štáty. Vo veľkých urbánnych centrách sa stretávajú takmer všetky kultúry, alebo aspoň rozličné národnosti, a to vytvára priestor pre odvážne nápady a kreovanie budúcnosti. Mestá v Slovinsku alebo na Slovensku sú takmer uniformné, naozaj, nie sú príliš odlišné. Marika Vicari: Žijeme vo svete dualizmu, naše kompromisy sú založené na kontrastoch a odlišnosti našich identít. Nakoľko sa to prejavuje v tvojej práci? SV: Vo svojej práci a živote si nechávam priestor pre vlastnú identitu a pokúšam sa na nej stavať – aj za cenu, že by som mala mať pocit, že je trápna, nudná alebo nesúčasná. Dobrým príkladom je naša „napoly zabudnutá minulosť“ – socialistická éra bývalej Juhoslávie, ktorá napoly definuje aj moju generáciu. Na jednej

strane je zdrojom spoločných pocitov a identifikácie, na strane druhej je to niečo, čo ma vôbec nezaujíma. Ale je tu prítomná a mohla by byť považovaná za veľkú devízu! MV: Okrem typológií ako performancia, video, inštalácia, grafika, či hudba sme v umení odkázaní na konceptuálny prístup. Ako sa ten premieta do tvojich kurátorských projektov? SV: Konceptuálny prístup je dnes nevyhnutný. Bez konceptu by bolo umenie iba dekoráciou. A to bez ohľadu na dobu. MV: Si kurátorkou Múzea súčasného umenia v Ľubľane, máš bohaté medzinárodné skúsenosti vo sfére súčasného umenia. Nakoľko sú ešte dôležité socio-politické perspektívy z pohľadu slovinskej umeleckej scény? SV: Politické a sociálne perspektívy slovinského umenia boli vždy veľké, čo súvisí s dôležiťosťou neoavantgardných hnutí v období socializmu, ktoré boli dôležité pre redefinovanie súdobého umenia v Slovinsku a bývalej Juhoslávii. Dnes je tu Múzeum súčasného umenia v Ľubľane, so zbierkou venovanou aj týmto umeleckým fenoménom. MV: Ako vnímaš novú generáciu slovinských umelcov, ktorá priamo i nepriamo reaguje na globalizačné trendy? SV: Keď hovoríme o generácii slovinských umelcov narodených v 80tych rokoch alebo tesne predtým, je tu dôležitý rozdiel: sú odvážni, sebavedomí, ale aj pracovití a vytrvalí. A neboja sa byť zábavní!

MV: Multidisciplinárne formy umenia v Slovinsku majú svoju krátku ale bohatú históriu. Zaujímajú ťa možnosti rozvoja práve tejto sféry umenia? SV: Hovorí sa, že Benátske bienále architektúry sa skutočne stáva lepšou verziou Benátskeho bienále umenia, a práve táto interakcia medzi umením, architektúrou a dizajnom ma zaujíma najviac, najmä s ohľadom na jej potenciál v rámci urbánnych transformačných procesov. Rôzne umelecké formy a paralelné tvorivé činnosti sú aj u nás výrazným spôsobom prepojené. Podľa mňa je to prirodzené a správne. MV: Na záver, aké sú tvoje plány do budúcna? SV: Keďže pracujem v Mariborskej galérii umenia, v druhom najväčšom múzeu moderného a súčasného umenia v Slovinsku, moje najdôležitejšie vyhliadky súvisia s plánovaním nových priestorov galérie. Maribor je tento rok Európskym hlavným mestom kultúry a momentálne tiež centrom národných politických záujmov, vrátane rozvoja kultúrnej infraštruktúry. Mali by sme sa pokúsiť tento rozmach udržať! Košice – Maribor – Ptuj, 2. júl 2012

interview

? Marika Vicari & Richard Kitta

Teoretička umenia Simona Vidmar (1971, Maribor) vyštudovala Dejiny umenia na Karl-Fanzens-Universität v Grazi a Kultúrny manažment na City University v Londýne. Je kurátorkou mnohých výstav, a to nielen slovinských umelcov. Momentálne pôsobí ako vedúca oddelenia pre súčasné umenie v Mariborskej galérii umenia (Umetnostna Galerija Maribor). Simona Vidmar sa zaoberá predovšetkým intermediálnym umením a novými médiami, no rovnako sa venuje aj interdisciplinárnym presahom v súčasnom dizajne a architektúre.

preložila SLÁVKA KITTOVÁ

Polona Tratnik

Hair in Vitro (Vlas in vitro) je transdisciplinárny projekt spájajúci biotechnológie s umeleckými a humanitnými odbormi. Koncepcia projektu je zameraná na výskum živého ľudského vlasu in vitro („v skúmavke“) a ďalšie experimenty z pohľadu bioinžinierstva. V špeciálnych podmienkach laboratória má tento projekt za cieľ komplexne posúdiť optimálnu životnosť vlasov, ktoré sú odstránené z ľudského tela. Projekt dokazuje, že vlasy sú nažive aj vďaka ich samotnému monitorovaniu sekvenčným fotografovaním, čo je jednoznačné nóvum. Výskum podrobne popisuje správanie sa jednotlivých vzoriek vlasov a delenie kožných buniek. Tím okolo Polony Tratnik dokumentuje v reálnom čase tvorbu, rast a zánik vlasov, a ich správanie sa v umelom prostredí laboratória. Hair in Vitro poukazuje na rastúci význam biotechnológií, ktoré ovplyvňujú ľudské telo, a predpokladá ich aj ako perspektívne využiteľné nástroje na podporu lekárstva a estetickej chirurgie.

interview

Vlas in vitro

● www.horizonti.net

Polona Tratnik a kol., Hair in Vitro, 2010–2011, foto © Damjan Švarc, Horizonti

Richard Kitta: Je dnes pre rozvoj kultúry ešte podstatná národná identita? Ako z tohto pohľadu vyzerá typický slovinský umelec? Nie je takmer jediným, koho umenie zaujíma? Polona Tratnik: Radšej by som nehovorila o typických umelcoch či kurátoroch. Sú len umelci zaujímajúci sa o rozličné tradície, umelecké módy a témy. Sú aktívni v rámci umeleckých kruhov, ktoré majú tieto spoločné záujmy. A tieto kruhy sú pomerne medzinárodne štruktúrované. Nemyslím si, že v tomto smere sú v hre nejaké národnostné charakteristiky. Na druhej strane by sa dalo namietať, že existujú určité špecifiká, ktoré by sa dali identifikovať ako odkazy na osobitosť našej politickej situácie, nám vlastné kultúrne záležitosti, historickú skúsenosť, ale tiež na rámec definujúci podporu a vnímanie umenia, vrátane galérií. Môže sa stať, že jediná osoba alebo skupina ľudí či inštitúcia zohráva dôležitú úlohu v štruktúrovaní určitej scény. Napríklad v Ľubľane je to Kapelica, extrémne dôležitá galéria na súčasnej globálnej mape umenia. Jej zakladateľ a kurátor Jurij Krpan je činorodý vo sfére umenia a vedy, ktorá má momentálne v Slovinsku veľmi silnú pozíciu. Dokonca by som povedala, že naše biotechnologicky orientované umenie je na svetovej úrovni, máme veľmi serióznych umelcov, veľmi dôležité diela, mnoho ambícií. RK: Nové formy v umení sú väčšinou osviežujúce. Myslíš si, že napriek tomu je potrebné vždy nejako mixovať to, čo je, s tým, čo už bolo? V podstate ma zaujíma tvoj názor na ideovú kontinuitu a tradíciu v umení. PT: Zaujímajú ma tradície. Rozmanité tradície. V konceptoch, ktoré nemusia byť nevyhnutne umelecké. Mám slabosť aj pre filozofiu. Dalo by sa povedať, že vo svojich umeleckých prácach prepájam tradičné umelecké záujmy, a niekedy je to naozaj zábavné. Začínam sa napríklad realizovať na poli biotechnologického umenia, vychádzajúc zo sochárstva, používam

vosk a materiály pripomínajúce vzhľad či štruktúru pokožky, to všetko v snahe dosiahnuť zdanie prítomnosti tela, osoby. Tento záujem by sme mohli nájsť vo fotorealistickej soche, v renesančnom sochárstve a jeho tradícii voskových sôch a pod. Ďalším vstupom bola poézia. Tá je možno najprehliadanejším aspektom mojej práce, ale mne sa zdá byť rovnako dôležitá. Pre umelca je veľmi dôležité neustále sa učiť, obohacovať sa skúsenosťami, všetko spochybňovať. V opačnom prípade nemôžeš hovoriť o niečom, čo nepoznáš, nedokážeš ani len vnímať daný problém. Je jasné, že musíš poznať situáciu, možné pozície a premýšľať aj nad inými perspektívami. RK: Áno, spájanie nových technológií, vedeckých výskumov a umeleckých konceptov je dnes veľkou výzvou pre mnohých kreatívcov. Ako je to s finančnou podporou umeleckých projektov v Slovinsku? Môžeš povedať, že si s danou situáciou spokojná? PT: Finančná podpora je veľmi veľkým problémom. Nesúhlasila by som úplne s tvrdeniami, že podpora umenia je nepodstatná. Žijeme vo svete, v ktorom je čoraz menej možné prežiť bez pravidelného príjmu. Z minulosti sú známe príklady umelcov, ktorí si jednoducho vzali bohatých partnerov, alebo pracovali pre panovníka či cirkev. Veľa umelcov dnes pracuje na zákazku. Je naivné sa domnievať, že zákazky nie sú ideologické, najmä tie z fondov Európskej únie. Vo vede je to rovnaké – ľudia robia to, za čo sú im ponúkané peniaze. Je pravdou, že Michelangelo namaľoval úchvatný strop, ktorý nie je len tým, čo zobrazuje; práve to, čo je tam navyše, sa počíta. Je tiež pravdou, že podpora určuje produkciu. Ten, kto podporuje, vie, prečo to robí. A umelec si musí byť vedomý tohto nebezpečenstva – byť k službám niekoho, ideológiám a politickým cieľom. Preto nie každé peniaze sú dobré. Je dôležité vedieť, čo za ne treba urobiť. Ľudia niekedy uvažujú: prečo by sme mali dať peniaze niekomu, kto dekonštruuje to, čo

máme a čo si užívame? Neuvedomujú si problém ideológií podporujúcich určité záujmy, ktoré nemusia byť ich záujmami. Tento problém bol skvele demonštrovaný napríklad vo filme Český sen, ktorý inak veľmi rada ukazujem svojim študentom. RK: Je zaujímavé, ako dokážeme so zmenou našej geografickej pozície, meniť i naše myslenie a vnímanie, dokonca dnes vďaka internetu aj virtuálne... PT: Áno, získavanie akýchkoľvek skúseností je nesmierne dôležité, rovnako ako aj oboznamovanie sa s inými kultúrami a ich štruktúrou. Ale podstatný je aj samotný existenciálny rámec. To je dimenzia problému, o ktorom sa v podstate málo diskutuje: v Severnej Amerike by si dostal priemernú mzdu 50000 $ ročne. V Slovinsku dostaneš za rovnakú prácu 15000 EUR. Nájomné je nižšie, ale strava a ostatné záležitosti stoja takmer rovnako. V Štátoch máš, samozrejme, ešte relatívne vysoké výdavky za zdravotné poistenie a služby. Takže ak berieme do úvahy celý život človeka, jeho príjmy a výdavky sa takmer vyrovnajú. No ak zvážime, čo znamená cestovné 1000 EUR pre Američana, a čo pre Slovinca, okamžite vidíme, že je to výška celého platu Slovinca a tretina zárobku Američana. Potom vieme pochopiť, prečo Američania a ich umelci lietajú často, prečo môžu byť všade, a prečo sú napríklad Macedónci z ich nízkymi príjmami vyradení z (umeleckej) mapy sveta. RK: Zrejme to súvisí s odvekou horizontálnou schizofréniou: Východ – Západ. Ale nie je chybou, že sa sami nezaujímame o lokálne kultúry, ktoré sú v rámci Európy naozaj rozmanité? PT: Nezaujímame sa, a to z rovnakého dôvodu. Pre umelcov Západu je jednoduchšie získať podporu, cestovať hore-dole, byť prítomnými, financovať si produkciu, mať slušné katalógy, organizovať pompézne prehliadky na úchvatných miestach... Ak si umelcom z Východu a dostaneš relatívne dobrú podporu z domácej inštitúcie (myslím oproti zvyčajnej podpore),

si v porovnaní s tým, kto dostane grant 20000 EUR alebo rezidenčný pobyt v inštitúcii so zabezpečeným ateliérom, technickou asistenciou, produkčnými výdavkami a platom, nezaujímavý. Veľkým problémom je, že Európska únia vyhlasuje výzvy ponúkajúce peniaze zhromaždené od nás všetkých, ale tie obsahujú často nesplniteľné podmienky pre tých chudobnejších. Výsledkom je takáto situácia: ak mám dobré informácie, v celých dejinách ERT Starting grantu bol z východnej Európy schválený iba jediný projekt. Išlo o 1,5 milióna EUR, zhruba 80% podpory smeroval do Británie, 10% do Francúzska a 10% do Nemecka. Znamená to, že ľudia z východnej Európy jednoducho nie sú dosť bystrí? Ide o politický problém! Ak dovolíme, aby sa toto dialo, nemáme šancu. Z dlhodobého hľadiska to znamená, že tí momentálne najmocnejší budú v budúcnosti ešte mocnejší. Peniaze vyrábajú ďalšie peniaze a moc. A my sedíme a čakáme. Je to vražda a samovražda. Ak zvážime výzvy týkajúce sa kultúry, objavíme podobné problémy. Takto sa stávame sluhami bohatých a mocných. Och, zabudla som ešte spomenúť, že ten, kto je pri moci, píše dejiny. To znamená, že kto nebol prítomný na súde, neexistoval. Kto neexistoval, nemá možnosť šíriť svoj názor. Ocitáme sa v kruhu. Poznáme to z minulosti, ale doposiaľ sme sa dostatočne nepoučili.

Marika Vicari: Vráťme sa späť k umeniu. Odhliadnuc od používaných médií, je súčasná umelecká prax určitou formou konceptuálneho prístupu. Ako tento fenomén vnímaš napríklad z pozície kurátorky? PT: Myslím, že aj umenie všeobecne považované za nekonceptuálne je vysoko konceptuálne. Spomeňme renesančnú perspektívu – je to o geometrii, mapovaní priestoru, o jeho konceptualizácii. Alebo mimézis ako veľmi komplexnú teóriu. Abstraktný expresionizmus je už kritikou média. Ak je niečo predovšetkým vizuálne, nemusí to hneď znamenať, že to nie je konceptuálne. Máme tu predsa vizuálne teórie. Moja práca je do značnej miery konceptuálna, za mojimi projektmi je kvantum filozofie,

ale napokon vytváram vždy situácie umožňujúce zmyslovú skúsenosť. V tomto smere sú moje diela estetické, v pôvodnom zmysle tohto slova. MV: Z mojich skúseností z medzinárodnej umeleckej scény nadobúdam pocit, že európske prostredie prichádza o svoje „veľké príbehy“. Pôvodné ideológie sú nahradzované fragmentárnymi identitami a interdisciplinárnym prístupom. Do akej miery sú tieto spoločenské aspekty dôležité pre slovinskú scénu? PT: Obávam sa vzniku ďalšieho „veľkého“ príbehu. Ako som už spomínala, jeho rozprávanie mi je dopredu jasné. A nesúhlasila by som, že sa k nemu nedostávame. Ak zájdem do kníhkupectva v Santa Cruz, Ľubľane alebo Bratislave, v oddelení „Umenie“ nájdem knihu „Umenie + Veda“. Každý z tejto sféry ju bude považovať za dôležitú. Väčšinou ide o príbeh napísaný na Západe a vykresľujúci najmä Západ. Ak sú spomenuté aj ostatné časti sveta, ale sú prezentované v menšom rozsahu, čo z toho pre teba vyplynie? Podobá sa to filmovému rozprávaniu: nájdeš v ňom hlavnú úlohu, centrálny príbeh, atď. Vidíš, týmto spôsobom je písaná história, takto funguje ten proces písania. Preto je veľmi dôležité zotrvať v práci na časopise ENTER, písať z vlastnej pozície. Gratulujem! MV: Globalizácia vytvorila novú generáciu slovinských umelcov zdieľajúcich napriek používaniu rozdielnych médií jedinečný spoločný cieľ: reagovať na minulosť, otvoriť sa svetu a tvoriť novú budúcnosť. Ako sa dívaš na túto mladú generáciu? PT: Tento aspekt som ešte nezdôraznila: globalizácia a jej premisy, témy diktované týmto kontextom. Potom pochopíš situáciu okolo Documenty, ktorá sa hlási k demokratickej prezentácii umenia z celého sveta, s dôrazom na súčasné umenie. To sa už však stihlo stať ideologickým konceptom. Ak túžiš hľadať umelecké a vedecké projekty, v ktorých sa ľudia zaoberajú diametrálne odlišnými záležitosťami, jediné, čo nájdeš, budú len akési „biedne“ projekty, pretože také niečo nevyplýva z daného kontextu. A vezmeš si tiež ponaučenie – robia

tam chabé umenie. Ale toto nie je ten prípad! Ide tu o novodobý imperializmus. Ten diktuje témy a módy akceptovateľné v určitých historických momentoch. A tak imperialista môže byť vždy tým prvým, tým najlepším v pasovaní sa s predloženým problémom, keďže ide o jeho problém, jeho príbeh, pozná ho, žije ním. Napríklad Američania sú silne zaujatí diskrimináciou, feministickými záležitosťami. Nedávno som začula poznámku významného kanadského teoretika, ktorý tvrdil: „V 70-tych rokoch som ako prvý zorganizoval výstavu feministického umenia v Los Angeles a nedávno som si všimol, že si táto téma konečne vydobyla pozornosť aj vo východnej Európe.“ Všimni si tú logiku: téma obrovského významu, jej centrum, prednostná lokalita, hlavné postavy, a napokon periféria a oneskorenosť Východu. Nuž, diskurz mohol byť podstatný, ale vo svojom jedinečnom kontexte. V inom kontexte majú ľudia iné záujmy a nedá sa povedať, že sú menej dôležité. Môžeš tu vidieť spôsob konštrukcie naratívov: kto je prvý, a kto v pozadí. Je problematické preberať diskurzy, ktoré ti nie sú vlastné. Úprimnosť a vyjadrenie vlastnej skúsenosti sú dôležité, rovnako hovoriť z vlastnej pozície o tom, na čom ti záleží a čo považuješ za podstatné. MV: Z nedávnej histórie Slovinska vyplýva, že výtvarné umenie a hudba, dizajn a architektúra, veda a literatúra sa stali neoddeliteľnými binominálmi a kolaborácia umelcov z rozličných sfér je bežnou vecou. V súčasnosti tento osmotický systém spája rozličné disciplíny a generuje nekonečné množstvo otázok o kultúrnej budúcnosti. Aký veľký priestor bude vyhradený pre spomínanú multidisciplinaritu? PT: To závisí od toho, kto poskytne priestor, kto bude žiadateľom a o aký priestor pôjde. Nemali by sme prehliadať dôležitosť jedincov. Angažujem sa v mnohých oblastiach a svojím spôsobom sú všetky nejako prepojené. Vždy ma zaujímala konfrontácia medzi rôznymi odbormi, ale napokon to vždy závisí na konkrétnych príležitostiach. Stretávam ľudí, ktorí sa mi zdajú takí zaujímaví, že s nimi naozaj túžim spolupracovať. Napokon sa však nenájdu možnosti

interview

? Marika Vicari & Richard Kitta : Polona Tratnik

MV: Máš mnoho skúseností z realizácie viacerých kultúrnych projektov, no dá sa povedať, že v súčasnosti naberáš nový smer. Mohla by si nám to v stručnosti objasniť? Čo chystáš do budúcna? PT: Čo vnímaš ako zmenu v mojom smerovaní? To by som si naozaj rada vypočula. Mám pocit, že sa to všetko iba veľmi hladko prepojilo. A možno máš pravdu. Hair in Vitro (Vlas in Vitro) bol akýmsi hraničným projektom – začalo to umelecky, vizuálne a poeticky, ale už vtedy to obsahovalo aspekty seriózneho vedeckého výskumu. Postupne sme sformovali tím biotechnológov a brali sme to celé veľmi vážne. Napokon sa ma ľudia pýtali, aká bola moja úloha v celom projekte. Projekt je o kultivácii vlasov in vitro: vlastníš kúsok niekoho a kultivuješ ho v akváriu, vedľa postele, namiesto rybky alebo rastliny. Vyžaduje si to enormnú snahu, vedomosti a použitie vhodných technológií, aby si ho udržal pri živote. Išlo mi o túto absurdnú bio-silu, ale súbežne aj o kritiku vedy. Na druhej strane používame vedecké postupy a podávame informácie o výsledkoch projektu – o prítomnosti kmeňových buniek vo vlasovom korienku, o citlivosti tohto tkaniva, o procese jeho umierania a zrodu. Inšpiruje ma prepájanie rozličných

profesií, ktoré sú niekedy samy o sebe paradoxné. Uvedomujem si, že je ťažké prezentovať takýto projekt v umeleckom kontexte. Je to preto aj snaha o prekonávanie reprezentačných módov a použitia klasických médií. Nepoužívam médium iba v akejsi naivnej predstave, každé je totiž svojím spôsobom manipulovateľné. A ja chcem byť úprimnou, chcem, aby sa veci skutočne diali a aby ten dej prebiehal teraz, v reálnom časopriestore, preto požadujem performatívnosť. Je veľmi náročné určiť si a splniť všetky kritériá. V prípade Hair in Vitro ide o veľmi komplikované úlohy. Nachádzam v nich výzvu. Možno preto, že je to aj o spochybňovaní vedeckých, umeleckých a filozofických aspektov. Ako pozitívum vnímam fakt, že nie som nútená produkovať veľké množstvo umeleckých diel, nerobím to kvôli peniazom alebo prežitiu. Nie som preto pod tlakom nadprodukcie. Môžem si dovoliť robiť to, čo ma zaujíma v rámci ukazujúcich sa možností. Teraz som napríklad v určitom napätí v súvislosti s projektom Initiation (Iniciácia), keďže je dosť náročný a ambiciózny. Som nesmierne vďačná a šťastná, že mám skvelých spolupracovníkov, akými sú Miomir Knežević a Ajda Marič, ktorí si uvedomujú dôležitosť tejto spoločnej práce.

interview

realizácie. A môžeme sa baviť iba o potenciálnych možnostiach.

Košice – Ľubľana – Ptuj, 4. júla 2012

Umelkyňa a teoretička nových médií Polona Tratnik (1976) sa venuje predovšetkým bioartu a bioteórii v intenciách súčasného progresívneho umenia. Jej umelecké a kultúrne práce sa prelínajú s prírodnými vedami, s dôrazom na oblasť biotechnológií. Intenzívne sa však zaoberá aj filozofiou a teóriou vizuálnej kultúry. Okrem výstavnej a výskumnej činnosti pôsobí ako odborná asistentka na Fakulte humanitných štúdií Univerzity Primorska v Koperi. ● www.polona-tratnik.si

preložila IVANA KOHLHAMMER

profil

Jernej Forbici

Jernej Forbici, Monuments 6, akryl a olej na papieri, 120 x 150 cm, 2011

Alessandra Redaelli

Niekoľko kilometrov od Mariboru, na ďalekom severovýchode Slovinska, leží mestečko Kidričevo. Ak máme byť presní, je to odľahlé priemyselné centrum, kde sa intenzívne produkuje hliník. Turista by tu nezablúdil ani omylom. Turista, ktorý by tu pred pár rokmi objavil raj s divokou prírodou, ba čo viac, miesto, kde žijú veľmi milí ľudia. Prečo by sa mal človek zaujímať o toto stratené mestečko? Možno práve preto, že je akýmsi začiatkom konca sveta. „Žijeme na hrane“ – povie niekto na okraji priepasti. A iba pokojne maľuje, veľavýznamne, obraz s podobne apokalyptickým názvom. Každým dňom sa okolitá rovina mení na čoraz väčšiu skládku pod jasnou oblohou. A extrémne nebezpečnú. Miestny prieskum NATO v roku 2006 priniesol šokujúce výsledky: okolité znečistenie vytvorilo vrstvu, ktorá je nepriepustná aj pre vodu. Malá európska katastrofa. Jedna z mnohých menších katastrof, ktoré už pomaly ani nie sme schopní spočítať. Zaiste, aj nehoda na ropnej plošine Deepwater Horizon, keď sa milióny barelov ropy vyliali do Mexického zálivu, už upadla do zabudnutia. Fotky umierajúcich zvierat v čiernej hmote veľmi rýchlo vymizli z titulných strán, aby tak uvoľnili priestor pre ďalšie bombastické „informácie“. Zrejme nejde o nič viac než ekologický folklór. V takej chvíli pokrčíme ramenami a pokojne prehlásime – „V akom svete to žijeme?“ a potom nastavíme svoje termostaty na 23 stupňov, lebo je naozaj pohodlnejšie nosiť tričká s krátkym rukávom ako svetre. Naša umierajúca planéta je jednou z tragédií, nad ktorými sa už ani nepozastavujeme. Každý, kto sa nad týmto problémom zamyslí, je už len z číreho egoizmu konfrontovaný so silným pocitom bezmocnosti. Maliar Jernej Forbici sa zamýšľa. A nielen to. Narodený v Maribore, pár krokov od smrtiacej skládky, patrí dnes k „vojnovým umelcom“. Je jedným z tých, ktorým nestačí, že vedia maľovať. Prostredníctvom svojich diel rozpráva príbehy z konca sveta. Bolo by veľmi obmedzené nazývať ho krajinkárom, hoci Forbici naozaj maľuje krajinky. Nekonečný sled splývajúcich krajín, takých melancholických, že by sme ich mohli označiť za neoromantické. Maľba, v ktorej niekoľkými ťahmi kreuje horizont a obrábané polia, perspektívne zobrazuje les a profil zvláštneho a nehybného stromu v diaľke, je zakaždým zachytená iba v náznakoch. A vždy aspoň kúsok oblohy v perspektíve splývajúcej do nekonečna. Mohlo by to byť idylické, nebyť tej ostrej červenej v popredí. Nečakaná a prudká, zákerne útočí na pozorovateľa. Je to hrôza narúšajúca

pokoj obyčajnosti. Je to udalosť z kroník, odkrývajúca závoj pokrytectva, alebo scéna zločinu. Jernej Forbici má cit pre vznešenosť. Poučil sa z krajinomaľby devätnásteho storočia a na jej základoch si vybudoval vlastnú poetiku. Upustil od idealistickej, prekonal koncept bezcitnej a dospel až k lyrike umierajúcej prírody. Zobrazuje utrpenie našej planéty bez rámusu a hluku – v jemných tónoch, decentným jazykom. Vyvýšený horizont mu umožňuje upriamiť našu pozornosť na životodarnú zem a konštruovaná kresba je akýmsi spúšťačom komplikovanej chromatickej hry s perspektívou. Disharmonické toxické farby majú v sebe rovnakú dávku krutosti ako jazvy na dokonalej tvári. Vo Forbiciho obrazoch vrah už opustil miesto činu. Človek tu nie je prítomný, zostali po ňom iba nezmazateľné stopy. Zrazu je tu neodbytný pocit, že Forbiciho svet je už svetom „za“. Jeho obrazy, v slede za sebou, sú rôzne okamihy jedinej neodvratnej udalosti. Sila magickej a hypnotickej perspektívy je znásobená návratom vždy k tomu istému motívu. Táto sila dosahuje svoj vrchol najmä pri rozmernejších obrazoch. Na menších plátnach zas Forbici paradoxne zachádza do hĺbky a detailov. Farby sú tu akoby živšie, rovnako však oslepujúce a snivé. Jazerá, lúky a slnkom vyprahnuté polia sa stávajú opatrnou, ale zanietenou štúdiou prírody. Sú odkazom na dokonalý svet odsúdený k deštrukcii.

profil

Neoromantik Forbici

Jernej Forbici (1980) vyštudoval maľbu na Akadémii umení v Benátkach, kde sa zameral na štúdium krajinomaľby. Jeho tematicky a rukopisne vyhranená tvorba bola prezentovaná na výstavách v Slovinsku, Taliansku, Rakúsku, Nemecku, v Čechách a na Slovensku. Žije a tvorí vo Vicenze, Kidričeve a Ptuji.

preložila SLÁVKA KITTOVÁ

profil

Jernej Forbici, What shines beneath, 375 x 200 cm, akryl a olej na plรกtne, 2009

RK: Čiže tvoj záujem o súčasné slovinské umenie a akceptovanie tradície sú v podstate prirodzené? EP: Podľa môjho názoru tu stále platí kauzalita. My, naše pocity, naše telá sú aj genetickým výsledkom uplynulých generácií. Keďže umenie je spojené s ľudským myslením, a jeho veľká časť s podvedomím, každá naša myšlienka, vec, skutok je súčasťou veľkého domino-efektu, i keď si to neuvedomujeme. Umenie je o zviditeľňovaní neviditeľného. Takže je logické, že človek musí brať do úvahy fenomén, že všetko odniekiaľ vychádza. V mojej umeleckej praxi sa často zaoberám odkrývaním tejto komplexnej medzigeneračnej siete, v ktorej koexistujú naše telá a duše.

? Marika Vicari & Richard Kitta : Eva Petrič

RK: Je pre teba reálne živiť sa iba umením? EP: Ako som už spomínala, umenie sa v Slovinsku hodnotí vo všeobecnosti vysoko a nie náhodou je u nás toľko umelecky činných ľudí. Ale keďže miesta je dosť málo, pre mnohých to znamená silnú konkurenciu. Pred desiatkami rokov

tu mali mnohí umelci a študenti ideálne podmienky. Aj čo sa týka finančnej podpory. Inštitúcie a obchodné firmy začali skupovať umenie a rozširovať svoje zbierky. No za uplynulé dve desaťročia, aj v súvislosti s ekonomickou krízou, komerčný význam kultúry značne poklesol. Chcem tým povedať, že dnes je naozaj ťažké živiť sa iba umením. RK: Vráťme sa ešte k tvojim skúsenostiam zo zahraničia. Ako hodnotíš to, že pomerne často meníš svoje pôsobisko a de facto si zakaždým súčasťou iného umeleckého kontextu? EP: Častá zmena prostredia je mojím spôsobom života od narodenia. Žila som a chodila do školy v Afrike, Ázii, Severnej Amerike a Európe a strávila som zopár naozaj výnimočných rokov v Južnej Amerike. Napriek tomu, že som bola na takých odlišných miestach (alebo práve vďaka tomu), zaujímajú ma všetky tie rozdiely a podobnosti, ktoré sú podstatné na pochopenie súvislostí a ktoré súvisia aj s našou budúcnosťou. Myslím si, že pre umelca je nevyhnutné zmeniť miesto, na ktorom je príliš dlho, môže sa totiž stať obmedzeným, necitlivým a čiastočne slepým. Z tohto pohľadu je dôležitá schopnosť umelca upozorniť na záležitosti, ktoré sú možno pre ostatných nepodstatné. Pre mňa je dôležité udržať si pohľad outsidera. Ale zároveň mám potrebu byť aj insiderom, prostredníkom, ktorý je schopný zlegitímniť určitý uhol pohľadu a prezentovať ho primeraným spôsobom v danom špecifickom kontexte. RK: Máš tendenciu byť ovplyvňovaná západoeuropskym alebo americkým umením a kultúrou? Niekedy mám pocit, že by sme mali viac rozvíjať naše lokálne špecifiká. EP: Nemôžem povedať, že by som s tebou úplne súhlasila. Väčšina súčasných slovinských umelcov a kurátorov inklinuje práve k balkánskej alebo stredoeurópskej kultúrnej oblasti. Ale vplyvy Ameriky alebo povedzme newyorskej ako aj európskej londýnskej a berlínskej umeleckej scény sú prirodzené. Jednoducho, väčšina umeleckých inštitúcií, umelcov a nových myšlienok sa objavuje a hromadí práve tam, kde existuje pre ne dostatočná podpora,

a zároveň tam, kde je možnosť ich väčšieho zviditeľnenia.

Marika Vicari: Žijeme akoby v zdvojenom svete a kompromisy v umení sú vždy založené na príležitostiach a okolnostiach. Nakoľko je táto téma pre teba dôležitá? EP: Vnímam to tak, že umenie je o exponovaní rozdielností, o tom, ako je možné porušiť tabu a nájsť vzájomné pochopenie. V mojich fotografických prácach považujem klišé za východiskový bod a umiestňujem ho do neobvyklého kontextu, s cieľom oslobodiť ho od kultúrou preddefinovaného významu. Na súčasnú globalizáciu pôsobí jazyk symbolov. Súčasný kontext je najmä o jednoduchom univerzálnejšom jazyku alebo reinterpretácii symbolov. MV: Viacerí umelci sa dnes stávajú aj kurátormi vlastných výstavných projektov. Aké sú tvoje skúsenosti na tomto poli? EP: Ako kurátorka nemám veľa skúseností. Moja prvá dôležitejšia kurátorská práca súvisí s projektom, ktorý som ponúkla Drugardovmu múzeu v čínskom Nanningu, ktorý by sa mal realizovať budúcu jar. MV: Moje osobné skúsenosti z medzinárodnej umeleckej a kurátorskej praxe ma utvrdili v tom, že v Európe sme sa už vzdali grandióznych historických ideológií. Nakoľko je ešte dôležitý politický a sociálny pohľad na slovinskú umeleckú scénu? EP: To, čo spomínaš, je dôležité pre každú oficiálnu umeleckú scénu. Slovinsko našťastie nie je vo výrazne depresívnej situácii, nenachádza sa ani uprostred vojny, ktorá by degradovala každodenný život. Takže úloha umenia sa momentálne neriadi vyslovene politickou situáciou a môže tak reflektovať aj ostatné sféry života. MV: Globalizácia podnietila vznik novej generácie slovinských umelcov, ktorej záujmom je vo všeobecnosti reagovať na minulosť, otvoriť sa svetu a ďalšej budúcnosti. Ako vnímaš túto situáciu?

interview

Eva Petrič

Richard Kitta: Pre mladých kozmopolitných umelcov sa niekedy stáva ich kultúrny pôvod príťažou alebo určitou výhodou. Do akej miery ťa ovplyvňuje fakt, že pochádzaš zo Slovinska? Eva Petrič: Myslím si, že umenie sa v Slovinsku hodnotí relatívne vysoko. Myšlienka kultúry v nás nejako prirodzene dozrela. Naším hlavným národným hrdinom je básnik France Prešeren, na bankovkách máme umelcov, spisovateľov – nie generálov a športovcov, hoci tí druhí sú považovaní masami za absolútne hviezdy. To, že si aj ja vážim slovinskú kultúru a umenie, pramení zaiste z našej celkovej historicko-politickej minulosti. Od prvotnej Habsburskej ríše, na slnečnej strane Álp, sme akosi prirodzene inklinovali k estetike – pre náš malý národ boli kultúra a umenie prostriedkami na zachovanie si vlastnej identity a jazyka. Umenie a kultúra tu majú dodnes rešpekt. Dôkazom toho je aj silná vlna verejného odporu pri nedávnom zlučovaní ministerstva kultúry s ministerstvom vedy a školstva, čo je v podstate regresívne vládne opatrenie, ktoré môže negatívne ovplyvniť celé naše kultúrne dianie.

EP: Myslím si, že to nie je ani tak výsledok globalizácie ako skôr fenomén ľudskosti a definovaná výzva pre umelcov.

Nenad Cizl

MV: Tvoje curriculum obsahuje rôzne aj medzinárodné projekty. Aký je ich celkový charakter a prínos? Plánuješ v nich pokračovať? EP: Môj hlavný zámer je dekódovanie medzigeneračných vplyvov a ich prítomnosť v každodennom živote. Jeden z mojich nosných projektov je Gr@y matter – Language of Shadows, v rámci ktorého skúmam existenciálny vzťah medzi tieňmi a ľudskými emóciami. Určitým upresnením tohto projektu je môj ďalší koncept s názvom Shadows&Puppets – Language of E@ motion Reacting, v ktorom skúmam spôsoby, ako prekročiť súčasné klišé. Inštalácia Hema-toma, ktorú som prezentovala v Centro Cultural Borges v Buenos Aires a neskôr na mojej sólo výstave Missing Lullaby v Lukas Feichtner gallery vo Viedni, premosťuje oba projekty a poukazuje na ďalšie nevedomé transgeneračné väzby, ktoré nás všetkých spájajú v rámci jednej globálnej siete. Čo sa týka budúcnosti, mám rozbehnutý kurátorský projekt v Číne s názvom 2nd skin a v rámci kolektívu ZEM sa plánujem zapojiť do sociálne orientovaného projektu v Hong Kongu, ktorý je zameraný na reflexiu života obyvateľov v tomto veľkomeste.

interview

MV: Nedávna slovinská kultúrna minulosť hovorí výrazne o spolupráci medzi umelcami z rôznych oblastí. Dnes tento osmotický systém vytvára nové disciplíny. Aký je tvoj vzťah k multidisciplinárnemu umeniu? EP: Odkedy umenie reflektuje život, ktorý je dnes interdisciplinárny a ovplyvnený globalizáciou, je logické, že narába aj s touto témou. Použitie rôznych médií a ich kombinovanie je pre mňa prirodzené. Kdekoľvek sa nachádzam, chcem komunikovať, a tak využívam médiá, ktoré sú priliehavé pre určitý kontext a situáciu. A kombinácia rôznych médií neznamená, že prestanú ako také existovať.

Intermediálna slovinská umelkyňa Eva Petrič (1983, Kranj), je absolventkou Webster University vo Viedni a Danube University v rakúskom Kremse. Dôkazom jej širšieho umeleckého záberu je fakt, že okrem získanej ceny Pfann Ohman Preis (2011), bola nominovaná aj na hlavnú cenu v medzinárodnej literárnej súťaži IMPAC 2011 v Dubline. Svoju fotografickú, filmovú a performatívnu tvorbu zatiaľ neúnavne prezentuje na rôznych prestížnych medzinárodných filmových festivaloch a podujatiach. ● www.evapetric.com

? Lucija Smodiš & Richard Kitta : Nenad Cizl preložila ANTÓNIA TOKÁROVÁ

RK: Takže si exotický balkánsky umelec, ktorý v podstate inklinuje k tradícii? NC: Pri práci na každom mojom projekte sa snažím predvídať, kto bude „klientom“. Tradícia je preto samozrejmou a významnou súčasťou každého konceptu. Tradíciou nie je len folklór, umenie, remeslá a to ostatné, na čo narazíš, ak zadáš do Googlu slovo „tradícia“. Je to skôr psychológia, okolie, mesto, v ktorom žiješ, krajina a zem, ktorá ťa obklopuje. Takže tradícii sa nedá uniknúť. Ako umelec by si sa o to ani nemal pokúšať. Je to niečo, čo ťa definuje, dokonca umožňuje vidieť aj to, ako bude tvoja práca vnímaná. Je to nástroj, ktorý ťa „zlepšuje“ v čomkoľvek, čo robíš. Každý máme vlastnú tradíciu a hodnoty, ktoré je ťažké ignorovať. RK: Si aj komerčným grafikom, ktorému záleží na divákovi. Do akej miery sa cítiš byť slobodný a nezávislý? NC: Asi každý sníva o živote umelca nezávislého od všetkého a všetkých. Ale keďže nemáme dostatok zdrojov, nemôžeme tak vo väčšine prípadov urobiť. Ak sa však niekto rozhodne

byť slobodný ako vták, je to asi tou najlepšou vecou na svete. Ale so slobodou prichádza aj zodpovednosť, preto by si každý mal uvedomiť, do čoho ide. RK: Aká je situácia v podpore a financovaní umeleckých projektov v tvojej krajine? Myslíš, že je dostatočná? My sa rovnako snažíme konkurovať zvyšku modernej Európy, a zažívame pritom rôzne bolesti. NC: S mojou veľmi obmedzenou znalosťou histórie by som povedal, že táto časť Európy (Slovinsko a Slovensko) nebola nikdy zvlášť bohatá. Bývala vždy ovládaná nejakými vládcami zo západnej Európy. Nikdy sme neboli v pozícii dostatočnej slobody alebo moci potrebnej na zhromaždenie peňazí a na investíciu do umenia. Asi vieš, čo mám na mysli. Takže s týmto nedostatkom identity a tradície autokracie nemôžeme od našej vlády očakávať, že investuje dostatok financií do umenia. Nanešťastie, len zopár ľudí chápe význam inštitucionalizovaného umenia. A v mase plnej priemernosti stráca umenie a kultúra svoje pôvodné miesto. RK: Vďaka masovému internetu sme sa stali aj virtuálnymi cestovateľmi. Ako tento fenomén ovplyvňuje tvoju tvorbu? NC: Život je cesta – tak som to počul a pochopil. Inšpirácia prichádza s učením. A „učenie sa“ zmenou geografickej polohy je niečo, čo môže byť len a len požehnaním pre inšpiráciu. Internet je formou cestovania. Na druhej strane to nemá nič spoločné s reálnou skúsenosťou. Internet má jednu OBROVSKÚ výhodu – je skoro zadarmo. Umožňuje takmer bezplatne cestovať a objavovať. Čiže aj ja cestujem a to nepretržite. Nanešťastie, nie naozaj... RK: Prečo zvykneme byť tak jednoducho ovplyvňovaní západoeurópskym a americkým umením a kultúrou? Je to aj tvoj prípad? NC: Zvykneme tak robiť, pretože Západ má viac peňazí na predvádzanie sa. To vysvetľuje, prečo vlastne poznáme každého, kto žije len pár kilometrov od našej západnej hranice, no nikoho z nášho okolia. Osobne preferujem „východných“

umelcov, ale aby som bol úprimný, mnoho z nich nepoznám. Študoval som na Akadémii výtvarných umení v Ľubľane, kde mnohí z učiteľov reálne študovali vo východnej Európe. Je jasné, že vplyv východnej Európy poznamenal do značnej miery aj moju prácu a spôsob môjho myslenia.

Lucija Smodiš: Kde začína a kde končí tvoj tvorivý proces? Uvažuješ v samotnom procese tvorby aj s budúcou reakciou diváka? NC: Začiatok a koniec tvorivého procesu je pre mňa čosi dosť abstraktné. Som hrozný pokiaľ ide o štartovanie projektu a ešte horší vo finišovaní. Som takmer vždy nespokojný s výstupom svojej práce. Takže keď nadíde čas vystavovania mojich diel, musím robiť kompromisy týkajúce sa samotnej finalizácie. Divák musí pochopiť, čo sa mu snažíš predostrieť a povedať. Keď tvorím, nie vždy zvažujem, ako bude moja práca vnímaná a pochopená divákom. To je aj dôvod, prečo je dôležité vnímať a chápať okolie. LS: Je umelec ešte nevyhnutou súčasťou našej spoločnosti? Súvisí to aj s tvorivosťou, ktorá patrí k základnému ľudskému prejavu? NC: Kreativita nás odlišuje od zvierat. Je to dobre známy fakt, o ktorom by sme sa ani nemali viac baviť. Na druhej strane chápem, prečo sa na to pýtaš. Lebo je to práve naše okolie a ľudia, ktorí nepochopili tento fakt a kvôli čomu si tým, ako umelci, už ani nie sme celkom istí. LS: Veríš na jednu doživotnú umeleckú tému? NC: Neverím. Keďže pracujem na mnohých aj komerčných projektoch, nemôžem povedať, že majú jednu spoločnú tému. Jediná vec, ktorá ich spája, je moje autorstvo. A za všetkými je určitým spôsobom rovnaká osobnosť. Ale táto osobnosť rastie a vyvíja sa. Je ťažké ju na prvý pohľad zbadať, no je tam. LS: Často sa stáva, že umelec preberá rolu kurátora a naopak. Aký je medzi nimi rozdiel? NC: Hlavným rozdielom medzi nimi je, že jeden je frustrovaný

interview

Richard Kitta: Má slovinský umelec niečo, čo nemá slovenský umelec a celý zvyšok sveta? Nenad Cizl: Je ťažké neporovnávať súčasných slovinských umelcov so svetovými. Keďže internet je celosvetové ihrisko rôznorodých záujmov, najmä pokiaľ ide o vizuálnu sféru, stali sme sa viac „univerzálnymi“ ako typickými „slovinskými“ umelcami. Aj napriek tomu máme niečo, čo iní nemajú. Ešte vždy sme v prechode od úplne exotických umelcov k umelcom usilujúcim sa konkurovať zvyšku modernej Európy. Balkánsky „pátos“ a energia, ktorú v Juhoslávii máme, sa nedajú poprieť. Sme, ako som už spomínal, iba na ceste do modernej Európy. Snažíme sa byť väčšími západniarmi než v skutočnosti sme, napriek tomu si nás naše okolie a ľudia, ktorí ho riadia, nevážia tak, ako by sme si želali. Takže osobne si nemyslím, že by sa Slovinci nejako zvlášť zaujímali o súčasné umenie, skôr sa nezaujímajú o umenie vôbec. Možno trošku dramatizujem, ale takto to vidím.

LS: Do akej miery je pre teba podstatná prezentácia v masmédiách? Aký je tvoj názor na úlohu médií v umení? NC: Mať priestor v médiách je vždy príjemné, najmä ak si mladý. Zatiaľ som s tým nemal žiadne zlé skúsenosti. A verím, že ani v budúcnosti sa žiadne neobjavia. Médiá by mali robiť to, čo je v ich silách, na prezentáciu toho, čo je potrebné prezentovať, hoci všetci vieme, že nie vždy to tak je. Úlohou

médií a umenia je poukazovať na aktuálne záležitosti, ktoré si vedia vydobyť svoju dôležitosť. Umenie je určitým denníkom ľudstva, preto by malo byť „objektívne“ a relevantné. LS: Aký zmysel vidíš v spolupráci komunitne spriahnutých umelcov? NC: Vždy som bol inšpirovaný graffiti a spoluprácou medzi graffiti umelcami. Vytvoriť jednu nástennú maľbu je dosť náročné, ale vďaka spolupráci vie ožiť množstvo múrov. Čiže viem, že schopnosť spolupráce s ostatnými môže mať ohromný význam. LS: Aká by bola tvoja asociácia k pojmu „slepota“? NC: Náš štát. LS: „Hluchota“? NC: Náš štát. LS: „Spoveď“? NC: Nemám žiadnu.

interview

prácou, ktorú tvorí, a druhý prácou, ktorú dostáva. Ale nie, robím si srandu. Väčšina umelcov by rada kurátorovala svoje vlastné výstavy kvôli „gesamtkunstwerku“. Je ťažké niekomu úplne dôverovať, zveriť mu svoju prácu a byť úplne spokojný s výsledkom. Takže spolupráca umelca a kurátora je nevyhnutná. Na druhej strane má aj kurátor svoj „gesamtkunstwerk“ a inú interpretáciu ako autor. Presne v tomto momente sa čosi môže pokaziť. Ale skúsený umelec a skúsený kurátor vedia vytvoriť skvelý tím.

Nenad Cizl je slovinský grafický dizajnér a ilustrátor. Vyznačuje sa umným lavírovaním medzi viacerými vektorovými a kresbovými štýlmi. Po absolvovaní Akadémie umení a dizajnu v Ľubľane pôsobil ako grafický dizajnér v spoločnostiach ako Pristop d. o. o., ArnoldVuga alebo Mediamix. Jeho domovskou a pôvodnou komerčnou značkou je však Cizl Design Studios. Pre zaujímavosť: Nenad Cizl okrem angličtiny a nemčiny ovláda plynule aj domorodé jazyky: slovinčinu a srbo-chorvátčinu. ● www.cizl.si

preložila IVANA KOHLHAMMER

interview

RK: Áno, s tým neraz súvisí aj zmena „globálnej geografickej pozície“ umelca, čo môže byť napokon aj podnetnou zmenou v jeho myslení a vnímaní. Ako sa meníš ty? AP: Stále verím, že na dosiahnutie myšlienkovej zmeny musíš aj fyzicky zmeniť miesto, kde žiješ. Cítim, že rôzne miesta majú rôzne frekvencie, možno je to dôsledok zemských magnetických polí. Tieto zmeny majú v mojom živote kľúčový význam. Objavovanie horizontov a posúvanie vlastných hraníc je nielen zábavné a zaujímavé, ale musí byť aj zodpovedné.

? Lucija Smodiš & Richard Kitta : Ana Pečar

Richard Kitta: Zdá sa, že Slovincov súčasné umenie naozaj zaujíma. Ako by si opísala mladého slovinského umelca? Čím by mohol byť a čím v skutočnosti je? Ana Pečar: Vďaka internetu sa otvoril nový globálny priestor a objavila sa obrovská rozmanitosť a snaha o rôzne artikulácie individuálneho výrazu, a to sa týka aj súčasného slovinského umenia. Dnešní umelci už nezávisia výhradne od lokálneho vkusu či umeleckých hnutí založených (príliš) silnými osobnosťami – kurátormi, galéristami či umelcami. Držiac sa toho, čo sa osvedčilo za socializmu, sú slovinskí umelci zvyknutí na kooperáciu a pohotovo sa naladili na intermediálnu produkciu. Médiá v umení majú tiež silnú podporu štátu; existuje špeciálny rezort a grantová schéma v rámci Ministerstva kultúry s názvom „Intermediálne umenie“. V spolupráci s rakúskym festivalom Ars Electronica

sa v Slovinsku každoročne generuje mnoho novomediálneho a elektronického umenia. RK: A čo tradícia? Do akej miery je zahrnutá v tvojej tvorbe? AP: Som nesmierne zaujatá tradíciou, čo sa odráža aj v mojich prácach. Dokonca ma zaujímajú aj špecifiká ako napríklad etymológia, ktorou sme schopní odkrývať našu minulosť. Uveriť v lineárny progres spoločnosti je možné, iba ak prijmeme Darwinovu teóriu, čo osobne vnímam ako kapitalistickú paradigmu, platnú iba v kapitalizme. Naozaj mám pocit, že mnoho z vedomostí minulosti skončilo v nenávratne. RK: Situácia v umení je neraz poznačená extrémnou súťaživosťou. Ako vnímaš umelcov žijúcich mimo elitných inštitúcií? AP: V prvom rade sa usilujeme prežiť, a robiť to, čo považujeme za svoje

povolanie alebo poslanie. Umelec na voľnej nohe dnes pracuje celé dni, sviatky, víkendy nevynímajúc, a ledva vyžije zo svojho príjmu. Takže bohémske časy v štýle readymade sú dávno za nami. RK: Slovensko má pomerne veľký problém s finančnou podporou celého spektra vznikajúcich umeleckých aktivít, čo spôsobuje, že vo výsledku sú mnohí umelci kreatívni iba v boji o prežitie. Aká je situácia u vás? Môžeš povedať, že si ako umelkyňa spokojná? AP: Dnešné Slovinsko sa nachádza vo fáze veľkých zmien a prerodu, vrátane sféry financovania kultúry a umenia. Pod tlakom „finančnej krízy“ sa zdá, že náš parlament panikári a širšia kultúrna transformácia prebieha bez jasnejších a dlhodobejších cieľov. Zatiaľ ešte existuje štátna podpora vo forme fondov určených na umeleckú produkciu, sú tu ešte vždy základné

RK: Prečo zvykneme byť tak ovplyvňovaní umením západného sveta? Nestačia nám kontrasty v rámci našich európskych kultúr? AP: Beriem to ako problém propagácie. Západniari si počas histórie svojich obchodných spoločností vytvorili silnú reklamnú mašinériu. Média sú výlučne v amerických a britských rukách. Len si skús zapnúť rádio a spočítať skladby

v angličtine. Slovensko a Slovinsko boli dlho v pomalom procese prerodu ku kapitalizmu, ktorý má úplne inú logiku než socializmus. Horko-ťažko si vytvárame marketingovú podporu umenia a zároveň sa tomu istým spôsobom stále bránime. Lucija Smodiš: Ana, kde a ako začína tvoj tvorivý proces? Je tvoje dielo dokončené až vo výstavnej a performačnej fáze? Čo vlastne očakávaš od diváka alebo poslucháča? AP: Povedala by som, že počiatočný impulz vychádza vždy z „pamäti tela“, alebo reakcie na určitú udalosť či zaujímavú myšlienku, ktorá nachádza odozvu v „ozvene tela“. Dielo je dokončené, ak sa zdá byť jednoduché a plynulé. Výstavná fáza je nesmierne dôležitá a ja vždy iba dúfam, že divák sa do diela ponorí a zažije ho ako iný svet. LS: Považuješ kreativitu za jednu z primárnych ľudských potrieb? Z tohto pohľadu by mal byť umelec pre spoločnosť potrebný a dôležitý. AP: Umenie je tvorba. Tvorba je silou, ktorá poháňa existenciu naprieč storočiami. A zároveň vytvára priestor pre zrod nových foriem, vnemov a stavov mysle. Zapája do procesu celé telo s jeho senzormi a otvára neexistujúce kanály, predtým zablokované alebo spiace. Človekumelec zo svojej neistoty vníma určité regulácie štátnej moci a dohľad nad

jeho tvorbou ako určitú nevyhnutnosť. Ale ja tomu neverím. LS: Ako celkovo vnímaš komunikáciu medzi umelcami? AP: Zbožňujem neverbálnu ako aj verbálnu komunikáciu medzi umelcami. Je inšpiráciou pre myseľ a výzvou pre uvažovanie. Často však cítim, že trávim priveľa času prácou vo svojej izolovanej cele, odtrhnutá od sveta. Izolácia je občas vítaná, ale spätná väzba a diskusia majú neoceniteľnú hodnotu. LS: Dá by sa povedať, že majú tvoje diela nejakú spoločnú tému? AP: Snažím sa o rehabilitáciu metafyzických a duchovných konceptov, zachraňujúc ich od New Age trivializácie a komercionalizácie. Moja práca je plná obrazov schopných učarovať divákovi atmosférou, ktorá nemusí byť intelektuálne dešifrovateľná, skôr iba inštinktívne vnímaná. Moja tvorba je jemná, no vždy akoby rytmicky prerušovaná „civilizačnými fenoménmi“. LS: Aká by bola tvoja asociácia k pojmu „slepota“? AP: Farba, dúha, sneh, biela, svetlo. LS: „Hluchota“? AP: Tma, strach, dezorientácia. LS: „Spoveď“? AP: Kostol, dogma, autorita, dohľad.

Ana Pečar Ana Pečar (1977) je predovšetkým senzibilná videoartistka, intermediálna umelkyňa, so slabosťou pre VJ-ing. Jej tvorba je charakteristická pre svoj osobitý a mimoriadne členitý audioviuálny jazyk. Absolventka Corcoran school of Art vo Washingtone a Pedagogickej univerzity v Maribore je okrem bohatej výstavnej činnosti aktívna aj v rámci umeleckých rezidencií (USA, Taliansko, Španielsko, Nórsko a Jordánsko). Diela Any Pečar nájdete v zbierkach Carinthian regional museum (Slovinsko), Slovene Video Archive (DIVA station), European Archive (GAMA – Gateway to Archives of Media Art) alebo v databáze medzinárodného projektu Earth Water Catalogue. ● www.anapecar.com

preložila IVANA KOHLHAMMER

interview

sociálne istoty. Slovinským umelcom sú dokonca k dispozícii byty v štyroch umeleckých metropolách: v Paríži, Berlíne, Londýne a New Yorku. Na druhej strane nám chýbajú stratégie distribúcie slovinského umenia, ako aj štátom určené podmienky pre vstup súkromného kapitálu do umeleckého sveta.

Miha Ciglar

profil

Ultrazvukové hračky

ACOUSPADE™

Syntact™ je hudobné rozhranie alebo „hands-free“ ovládač využívajúci technológiu bezkontaktnej dotykovej spätnej väzby, ktorá je založená na ultrazvuku šíreného vzduchom. Prostredníctvom ultrazvuku s veľkým elektrickým nábojom sa vo vzduchu vytvára silové pole, ktoré je hmatateľné. Rozhranie umožňuje hudobníkom cítiť skutočný zvuk (jeho temporálnu a harmonickú štruktúru), zatiaľ čo počítačová vizualizácia interpretuje ich gestikuláciu, čím im umožňuje virtuálne formovať zvuk a de facto meniť jeho akustický vzhľad. Metóda generovania dotykovej spätnej väzby v multimediálnych aplikáciách bola prvýkrát navrhnutá Takayuki Hoshim. Hoshiho skupina vytvorila dotykový displej, ktorý je schopný doplniť holografické obrazy o hmatové vnímanie. Syntact™ sa skladá zo 121 ultrazvukových snímačov usporiadaných na konkávne tvarovanom povrchu. Keďže vysokofrekvenčné tóny sú filtrované našimi ušami, ako aj hmatovými receptormi na našej koži, intenzita „hmatateľného“ zvukového výstupu je približne rovná vstupnému audio signálu. Akustická energia vytvorená ultrazvukovými snímačmi sa kondenzuje v ohnisku nad konkávnym povrchom. Zvuková energia sa sčítava v tomto bode a zvyšuje akustický tlak na maximum. Takto sa vytvára silné tlakové pole, ktoré vnímame hmatom. Toto pole je podobné frekvenčnej štruktúre a temporálno-rytmickým vlastnostiam počuteľného zvuku. Syntact™ umožňuje hravú interakciu so zvukom. Preto je dôležitým komponentom jeho snímacia časť. Od roku 2010 prešiel Syntact™ viacerými úpravami, ktoré vyplynuli z testovania jeho možností v rámci živých autorských performancií. Použitie metódy computer vision bolo nevyhnutné kvôli okamžitej detekcii tvaru, pohybu a polohy ruky hráča. Pre čo najideálnejšiu vizualizáciu zvuku bolo nutné obmedziť tento snímací priestor, a to aj s ohľadom na fakt, že najcitlivejšou oblasťou rúk sú práve končeky prstov. Počas testovania Syntact™ sa ukázalo, že vytvorenie zaujímavej a rôznorodej zvukovej štruktúry v reálnom čase, kladie vysoké nároky na užívateľa/hudobníka. Preto ďalšou úlohou bolo ponúknuť riešenie, kde snímanie a mapovanie ruky hráča bude čo najuniverzálnejšie, a nástroj bol atraktívny pre širokú skupinu užívateľov. Nastavenie snímacieho rozhrania je v súčasnosti založené na preddefinovanom, sofistikovanom mapovacom koncepte, ktorý umožňuje jednoduché a hravé generovanie zmysluplných zvukových štruktúr. Generovanie zvuku je založené na využití MIDI súborov užívateľa. Svojimi gestami môže hudobník spúšťať rôzne nástroje alebo ich skupiny. MIDI súbory v podstate iba definujú prítomnosť nôt v určitom čase, čo je podmienené kombináciou obrazových deskriptorov. Podľa veľkosti zvolenej mriežky časových jednotiek (napr. šestnástinové noty), je generovaný zvuk reorganizovaný v reálnom čase, za automatickej analýzy harmonických postupov vo vybranej MIDI skladbe. Výsledkom je hudobná štruktúra, kde sú výšky tónov vždy správne a prehrávané načas. Gestá rúk definujú dynamické varianty, časovú hustotu a niektoré základné harmonické zmeny v danej skladbe.

ACOUstic SPAce DElimiter™ je vysoko smerový reproduktor založený na nelineárnej interakcii ultrazvuku a okolitého vzduchu. Acouspade™ „zaostruje“ počuteľný zvuk a projektuje ho do požadovaného priestoru. Má obdobnú konštrukciu ako Syntact™ (prevodníky, zosilňovač, modulátor), s tým rozdielom, že snímače sú usporiadané nie na zakrivenom ale na rovnom povrchu. V dôsledku šírenia zvukových vĺn vzduchom vzniká zaujímavý vedľajší efekt: vlastná demodulácia modulovaného ultrazvuku, nazývaná tiež parametrické pole. Modulovaný zvuk môže byť veľmi užitočný v situáciách, keď viacero nezávislých zvukových zdrojov, ktoré sú usporiadané v tesnej blízkosti, by si vyžadovalo akusticky oddelený priestor. Pomocou Acouspade™ sa zvuk šíri iba v určitom požadovanom mieste, čím sa znižuje celkový akustický smog v priestore. V porovnaní s podobnými produktmi vykazuje Acouspade™ oveľa menšie skreslenie, a to vďaka použitiu piezoelektrických snímačov. Súčasťou zariadenia je aj zabudovaný mp3 prehrávač a systém detekcie pohybu. Acouspade™ je tak prvý smerový zvukový systém, ktorý nevyžaduje pripojenie externých zvukových zdrojov, ale v prípade potreby umožňuje ich pripojenie. Snímač detekcie pohybu je súčasťou reproduktora a umožňuje automatické spustenie zvukového súboru, čím sa šetrí elektrická energia a predlžuje sa životnosť zariadenia. Kreatívne ultrazvukové zariadenia Syntact™ a Acouspade™ sú navrhnuté spoločnosťou Ultrasonic audio technologies (Ultrazvukové audio technológie). Ide o konkrétne výstupy prebiehajúceho projektu na Inštitúte pre výskum zvukového umenia (IRZU) v Ľubľane. Riešenie projektu zahŕňa využitie celej škály technológií od (mobilnej) počítačovej hudby, dotykovej spätnej väzby, interaktivity, computer vision, až po prácu so zvukovými databázami a nelineárnou akustikou. Obe zvukové zariadenia sú založené na inovatívnom využití ultrazvuku. Miha Ciglar (1980, Maribor) je slovinský hudobný skladateľ a výskumník v oblasti súčasných audiotechnológií. Ako absolvent Akadémie múzických umení a Technickej univerzity v rakúskom Grazi založil v roku 2008 Inštitút pre výskum zvukového umenia (Institute for Sonic Arts Research – IRZU). Je iniciátorom a kurátorom medzinárodného festivalu EarZoom, určeného pre súčasné zvukové umenie, ktorý sa koná každoročne v Ľubľane. V roku 2011 založil start-up spoločnosť Ultrasonic audio technologies, ktorá rozvíja širokú škálu produktov, vrátane hudobných kontrolerov založených na technológii bezkontaktnej dotykovej spätnej väzby. Ciglar je v súčasnosti predsedom Medzinárodnej konferencie pre počítačovú hudbu (International Computer Music Conference – ICMC) v roku 2012 v Ľubľane. ● www.ultrasonic-audio.com ● www.ciglar.mur.at ● www.icmc2012.si ● www.irzu.org

preložila SLÁVKA KITTOVÁ

profil

SYNTACT™

SIPHON:SYS:APPARATUS 1.2

Displaced Objects and Hybrid Structures

BENTRONIX

Timing Diagrams

(Ex-Garáž, Maribor, 2010)

(Kapelica Gallery, Ľubľana, 2010) Produkcia: Aksioma – Institute for Contemporary Art

(Kapelica Gallery, Ľubľana, 2010)

(Stara elektrarna, Ľubľana, 2011) Produkcia: Aksioma – Institute for Contemporary Art

f ot o

fot o:

M i ha

Fr a

:M ark oB ati st a

i foto: Pr

an Juv mož

an uv

profil

J ož im : Pr o t o f

Os performatívneho projektu Marka Batistu s názvom SIPHON:SYS:APPARATUS 1.2 tvorí autorský výskum v oblasti fenomenológie zvukových štruktúr. V reprezentatívnej mixmediálnej inštalácii vychádza autor z pokročilých technológií, ktoré prepojil so sifónovým zariadením ako špecifickým zvukovým nástrojom. Nelineárne zvukové kompozície sú generované viacerými elektronickými prvkami a zariadeniami spojenými do paralelných obvodov. Projekt je otvorenou zvukovou štruktúrou a predstavuje koncept súčasného expandovaného sound artu.

Ďalší z experimentálnych audiovizuálnych výskumov Marka Batistu je projekt Displaced Objects and Hybrid Structures (Putujúce objekty a hybridné štruktúry). Autor vytvoril hybridný environment zo zvukových nelineárnych štruktúr a vizuálnej matrice. Partikulárny audio systém tvorí sieť tzv. „putujúcich objektov“, ktoré vďaka použitiu real-time technológií spúšťajú dočasné digitálne vizuálne procesy. Autor použil špeciálne vyrobené nástroje a prispôsobené elektronické a ovládacie prvky a vytvoril platformu, ktorá je otvoreným rizomatickým zvukovým prostredím. Dielo ponúka špecifickú skúsenosť z priestorových zvukových sekvencií nízkofrekvenčného spektra.

Bentronix predstavuje experimentálny zvukový environment alebo zvukovú kompozíciu pre šestnásť generátorov nízkeho napätia. Každý z generátorov má rôznu architektúru a autonómne produkuje časť výslednej zvukovej textúry. Generátory sú spojené do šiestich setov, ktoré medzi sebou komunikujú. Výsledný signál je prenášaný do sústavy zosilňovačov a desiatich reproduktorov. Dynamika frekvenčného spektra tejto dvadsaťminútovej kompozície je delená v matematickej postupnosti, vzniká kombinácia nepriezvučnosti jednotlivých frekvencií. V momente, keď mechanicky generované akustické pole dosiahne určitú rovnováhu, sústava sa mení na sound low-tech (Machineto-Machine) systém a ten funguje aj bez zásahu človeka ako dlhodobý samočinný akustický priestor.

V tejto intermediálnej performancii poukazuje Batista na vlastné teoretické skúmanie hybridných spojení elektronických obvodov a spektrálnych dátových modelov. Nezdôrazňuje však iba jednotlivé elementy zvuku alebo obrazu. V Timing Diagrams (Časovacie diagramy) je pomerne ľahké rozlíšiť redukovanú vizuálnu estetiku a široké spektrum použitých zvukových stôp. Každá skladba vychádza z presne preddefinovanej partitúry. Autor používa vlastné elektronické nástroje a vopred stanovenú hudobnú štruktúru narúša hudobnou improvizáciou. Vzniká nepredvídateľná alchymistická hra, ktorá kombinuje analógové s digitálnym. Podobne ako pri ostatných projektoch Batista pracuje s otvorenou formou zvukového diela, každá z repríz je modifikáciou predošlej.

Marko Batista Marko Batista (1976) je mixmediálny umelec a audiovizuálny experimentátor narodený v Titovej Juhoslávii. Vyštudoval Akadémiu výtvarných umení v Ľubľane a Central Saint Martins v Londýne. Zaoberá sa najmä výskumom hybridných zvukových foriem a real-time spracovaním zvuku a videa. V kolektívnych projektoch sa zameriava na prepájanie umeleckých konceptov, tvorbu hybridných (virtuálnych) priestorov, a politický aktivizmus. Batista je známy aj ako zakladajúci člen experimentálneho hudobného zoskupenia Klon:Art:Resistance. V roku 2003 spolupracoval na projekte VV2 <Recycling Future> určeného pre 50. Bienále v Benátkach, svoje diela prezentoval na prestížnych medzinárodných festivaloch ako Ars Electronica, Bienále Istanbul, Cellsbutton#3, Viennabiennale 2008, Electronic Berlin a ďalších. preložil RICHARD KITTA

● www.project-data.info

komiks

Gašper Rus

48 49 komiks

komiks

Gašper Rus

komiks

V Slovinsku znie toto tvrdenie rovnako zvláštne, ako keď poviete, že ste astronaut. Niežeby tu komiksy neboli známe; v skutočnosti majú pomerne dlhú a bohatú tradíciu. Je však len málo tých, ktorí môžu povedať, že kreslenie komiksov je ich profesiou. V tomto nie som ani ja výnimkou. Za uplynulých sedem rokov (myslím, že tak dlho zatiaľ trvá moja profesionálna umelecká kariéra) som len zriedka pracoval na komiksoch, ktoré by boli aj honorované. Aby som prežil, venoval som sa ilustrovaniu, písaniu recenzií a editovaniu alternatívneho časopisu Stripburger. (Spomenutý časopis súvisí najmä s komiksom a práve tu som získal aj svoje prvé skúsenosti.) Najlepšia a najväčšia komiksová zákazka, akú som kedy dostal, prišla minulý rok. Gugalnica (The Swing) bude môj prvý ucelený komiksový album (dlhší príbeh vydaný ako jeden zväzok), ktorý má vyjsť budúci rok. Vychádzam zo scenára Žigu Valetiča, uznávaného slovinského spisovateľa a publicistu. Príbeh je zameraný na súčasnú generáciu mladých ľudí, rozpráva o 10-ročnom chlapcovi, ktorý prekonáva traumu zo samovraždy blízkeho príbuzného. Pripúšťam, že ide o ponurú tému, ale rozhodne si vyžaduje pozornosť, pretože samovražda je vážnym problémom modernej slovinskej spoločnosti. Keď píšem tieto riadky, som práve v polovici tohto projektu. Snáď prvýkrát v živote sa cítim ako skutočný komiksový autor prežívajúci všetky radosti, nadšenie

a spokojnosť, ktorá pramenia z tejto profesie, na druhej strane trpím občasným vyčerpaním a frustráciou. Komiksy, ktoré som doteraz vytvoril, sú kratšie, od komiksových stripov (u nás tiež nazývaných ako pasice) až po 20-stranové príbehy. Medzi nimi sú aj komerčné kusy, ktoré som robil pre časopisy a noviny, no väčšinou tvorím z vnútornej potreby. Kiež by som mohol povedať, že moje jednotlivé práce majú určité spoločné znaky, ale, pravdupovediac, nie som si istý, čo by to mohlo byť. Objektívnejší divák by ich určite dokázal určiť. Samozrejme, mám aj zopár autobiografických komiksov, jednu literárnu adaptáciu, niekoľko humorných príbehov s hovoriacimi zvieratami a minimálne jeden, ktorý pôsobí realisticky. Zakaždým, keď sa mi podarí dostať sa k sústredenejšej práci,teším sa, že si môžem vyskúšať niečo nové. A tak nikdy nekráčam iba jedným smerom. Dvamikropríbehy, ktoré predstavujemčitateľom ENTER-u, sú sipodobné tým, že určitým spôsobom vychádzajú z reálnych skúseností. V prípade Podfuku však v istom okamihu prevažuje jednoznačná fikcia. Hoci štýl oboch komiksov je tak trochu cartoonový, vnímam ich ako realistické a verím, že so mnou budete súhlasiť. Zvyčajne, keď niečo dokončím, nie som s tým spokojný príliš dlho. Pozitívne na tom je, že ma to núti vytvárať vždy niečo nové a lepšie. Dúfam, že nasledujúce komiksy budú pre vás zaujímavým vstupom do môjho komiksového sveta.

Gašper Rus (1983) vyštudoval maľbu na Akadémii výtvarných umení a dizajnu v Ľubľane (2008). Už niekoľko rokov pracuje ako nezávislý umelec, venuje sa tvorbe ilustrácií, komiksov a storyboardov. Úzko spolupracuje s uznávaným alternatívnym komiksovým časopisom Stripburger, v ktorom pravidelne publikuje. Jeho práce sa objavujú aj v ďalších slovinských periodikách ako Pil, Plus, Ciciban, Delo alebo Didakta.

preložila SLÁVKA KITTOVÁ

profil

„Som komiksový umelec”

52 53 komiks

komiks

Andrej R. Roza — poézia, interview

Stanislava Repar — poézia

Hrať čistú hru — interview

Primož Repar — poézia, esej, interview

Klemen Pisk — poézia

Brane Mozetič — poézia, poviedka

Maja Vidmar — poézia

Vinko Moderndorfer — poézia

Iztok Osojnik — poviedka, poézia, interview

Stanka Hrastelj — poézia

Katja Plut — poézia

Vida Mokrin-Pauer — poézia

Nataša Kramberger — próza, interview

102

Tatjana Jamnik — poviedka

105

Marijan Pušavec — poviedka

106

Andrej Hočevar — poézia

108

Andrej E. Skubic — poézia

1 10

Milan Dekleva — próza, interview

1 14

Antonín Bajaja — esej

116

Andrej Blatnik — poviedka

1 18

Slovinské pointy — pointy

1 20

— resumé

obsah

nejšn on the best lokejšn — anketa

Pohár studenej vody

Je zrejmé, že malé národy musia vyvinúť väčšie úsilie, aby o sebe dali vedieť. Úspech umelcov z takýchto národov na úrovni národa neznamená automaticky, že budú úspešní aj v medzinárodnom meradle. Takým Američanom alebo Francúzom je hej... Ale – si, kto si. Či platí, že sme národom na najlepšom „lokejšn“? Všetci žijeme v najlepšom zo svetov, ak by to tak nebolo, potom s naším myslením nie je všetko v poriadku. Uprednostňujeme svet, v ktorom sme vyrastali. Kedysi dávno na tomto svete boli všetky možnosti otvorené. A čo sa týka nášho zmyslu pre humor? My Slovinci nemáme chyby, takže o nás ani nemohli vzniknúť vtipy. Nemáme na výber, musíme si robiť žarty na účet iných. O našej dobrote napríklad svedčí, že ak si pocestný od nás vypýta pohár studenej vody, láskavo ho odkážeme k susedovi so slovami, že on má ju má zaručene studenšiu...

anketa

Tone Škrjanec

Štvorcové hlavy a metre

Áno, malé národy musia pracovať, aby sa nestratili vo svete. A teraz navyše je tu globalizácia, ktorá identity malých národov dosť ohrozuje. Sám osobne sa nejako myšlienkou mojej národnej identity nezaoberám. Väčším problémom podľa mňa je malosť ľudskej mysle než nedostatočné kilometre štvorcové okresu alebo krajiny. Hm, v Rozovom verši o najlepšom „lokejšn“ je veľa irónie, napokon v Rozovom písaní je vždy veľa irónie. Pravdupovediac však Slovinsko je na veľmi dobrom mieste, možno aj na tom najlepšom. A keď si tu už nalievame čistého vína, Slovinci majú akýtaký zmysel pre humor, ale nič mimoriadne. Vo všeobecnosti si zo seba neradi uťahujeme.

Andraž Polič

Jazvyk

Samozrejme, že malé národy musia pracovať na sebe tvrdšie, aby si zachovali identitu. Ale každý jazyk, ktorý ti dovoľuje sa naplno prejaviť, ti dáva dostatok uspokojenia, aby si sa národnosti nemusel vzdať. Rozov verš o najlepšom „lokejšn“ ani nemusíme brať ironicky. „Lokejšn“ naozaj nemá chybu. Otázkou je, čo s týmto super miestom urobiť (duchovne a politicky). Slovinci majú zmysel pre humor, ale neradí žartujú na svoj vlastný účet. Keď už musia, možno si na to vyberajú naše rázovité kraje ako Dolejnsko, Kranjsko alebo Notranjsko.

Evald Flisar

svetoznámeho filozofa,“ oponujem im, „Slavoja Žižka, ktorého volali najnebezpečnejším filozofom západného sveta.“ „Och,“ zarazia sa neveriacky, „ale bol to vôbec Slovinec?“ Moje hry sa hrávajú po celom svete v profesionálnych divadlách a pred dvoma rokmi v Tokiu ma predstavili takto – „Toto je pán Flisar zo Slovenska.“ Neurazil som sa. Verím, že kedysi Slováci a Slovinci boli jeden národ, ktorých rozdelili až nájazdy kočovných Maďarov. Andrej Rozman-Roza je majster irónie a tento verš o „best lokejšn“ nie je vôbec výnimkou. Bývať na takejto vychytenej adrese má však aj svoje odvrátené stránky. Len málo armád počas trvania európskej histórie si nezvolilo cestu krížom cez Slovinsko, a keď už tadiaľto šli, robili nábor z jednej aj druhej strany cesty. Ani si nechcem predstaviť, koľko ráz sme museli bojovať medzi sebou ako vojaci znepriatelených armád... A toto nám, zdá sa, ostalo, ešte vždy radi medzi sebou bojujeme, a možnože to je jediná vec, ktorú ovládame. Ako sa hovorí: dvaja Slovinci, tri politické strany. Slovinci majú zmysel pre humor, taký ten robustný a sarkastický; ale irónia im voľajako nejde, najmä nie tá jemná irónia Angličanov. Slovinci si veľmi nevedia robiť zo seba žarty, sú presvedčení, že sa treba tváriť vážne a dôstojne. Zato si vedia dobre robiť žarty z tých druhých!

Gregor Podlogar

3D jazyk

Ani poriadne neviem, čo je to identita... Občas ma prepadá pocit, že mám viac vecí spoločných s nejakým Slovákom, Čechom alebo Poliakom ako so Slovincami. Takže radšej sa orientujem na pocity medzi ľuďmi. Jediné, čo ma spája s národnosťou, je jazyk, slovinčina. Jazyk je miestom, odkiaľ sa vyjadrujem, odkiaľ rozprávam, milujem, nenávidím, kde snívam a myslím. Slovinsko má pekné miesto v Európe, sme súčasťou Alp-Adrie, máme more a máme hory, ale stále sme len „nejšn“, čo má „lokejšn“. A keď sa pýtate na zmysel pre humor... Nie, Slovinci nemajú zmysel pre humor. (Čosi by sa našlo, ale je toho málo.) A to je smutné. Myslím, že nedostatok zmyslu pre humor by mohol byť celkom dobrý začiatok a v budúcnosti sa môžeme čohosi dočkať. S ekonomickou krízou na krku sme na správnej ceste.

Brothers in Arms

Malým národom ide všetko ťažšie a obzvlášť ťažko si musia obhajovať svoju identitu. Nedávno som znovu navštívil Londýn, kde som kedysi sedemnásť rokov žil (od r. 1990) a znova som si vypočul obvinenia mladých: „Nikto nemá ani potuchy, kde je Slovinsko!“ Takmer boli na túto nevedomosť hrdí. „Veď máme

pripravil a preložil JÁN GAVURA

Vlado Žabot

O myšiach a národoch

Pre existenciu i vážnosť národa je veľmi dôležitá, priam rozhodujúca jeho živá tvorivosť – a osobitne živá duchovná tvorivosť. Čím obsažnejšia je táto tvorivosť, tým väčší je i národ, bez ohľadu na jeho početnosť. Problém nastáva vtedy, keď sa nejaký národ v dôsledku vlastnej duchovnej bezmocnosti začne v spoločenstve veľkých cítiť ako myš – a vo svojej „myšovitosti“ skúša napodobňovať slona. Vtedy sa stane groteskným – a je na najlepšej ceste k vlastnému rozpadu a zániku. Pred tým ho nemôžu uchrániť ani armády, ani kapitál – iba živá duchovná tvorivosť, ktorá jediná dáva jeho existencii zmysel a kontinuálne buduje integritu jeho vlastnej duchovnej identity. Pri otázkach o veľkosti a malosti národov si vždy uvedomím, že aj na pohľad početné národy v rámci svojich krajín v skutočnosti nie sú také početné a monolitné, ako sa snažia pôsobiť. V EÚ napríklad vo všetkých veľkých krajinách žije približne 70 miliónov ľudí, ktorí sa v rámci svojich národnostných skupín pokúšajú dosiahnuť vlastnú autonómiu či dokonca štátnu suverenitu (Baskovia, Katalánci, Škóti, Íri, Valóni...). A tieto národy vidia rovnako v Slovensku i v Slovinsku akýsi vzor osamostatnenia – keďže obe naše krajiny v európskom vedomí uplatnili národnú kultúru ako štátotvorný prvok. Politiky podriadené kapitálu a konzumu tomuto samozrejme protirečia – tak však skôr podnecujú nebezpečný nacionalizmus. Preto aj v rámci EÚ si politici pomerne rýchlo uvedomili, že kultúrna autonómia národných štátov je rovnako dôležitá ako zvyšné prispôsobovanie sa. Budú si však ešte musieť uvedomiť, že duchovná tvorivosť je rovnako dôležitá ako ostatné druhy výrobných činností i zisk. Vtedy nebude ťažko ani „malým“ ani „veľkým“ – a budú odstránené aj najhoršie ohniská rozporov a konfliktov, ktoré z histórie dostatočne dobre poznáme. Rozmanova básnická skladba je jednou z parafráz nejakej starej slovinskej legendy o krajine, ktorú si Boh vybral ako svoju „prázdninovú destináciu“ a potom ju z milosti nesebecky venoval Slovincom... Samozrejme, ide o iróniu – napriek tomu však Slovinsko v mnohých návštevníkoch aj teraz vyvoláva veľa príjemných pocitov, a to vďaka množstvu zalesnených i vodných plôch, vysokému stupňu ochrany prírody i vďaka svojej rozmanitosti (alpský, mediteránsky, dinársky región, kraské vysočiny, vinohradnícke kopcovité časti i kontinentálna panónska rovina) na pomerne malom území, ako sa človeku môže zdať podľa veľkosti. Pri styku a jemnom vzájomnom „prelínaní“ rôznych regionálnych charakteristík je pre Slovinsko typický interaktívny styk najväčších európskych kultúr (germánskej, románskej, ugrofínskej a slovanskej), čo sa samozrejme odráža jednak v architektúre, gastronómii, zvykoch, charaktere obyvateľstva ako aj v turistickej ponuke a v neposlednom rade i v nárečovej jazykovej pestrosti a výrazovom bohatstve slovinčiny. Všetci susedia Slovinska sa pokúšali privlastniť si jeho územie, nejaký čas ho okupovali, no Slovincov doteraz úspešne zachránila duchovná tvorivosť a principiálna národná identita. Veď napokon: príďte a presvedčte sa! My Slovinci sme i v širšom kontexte známi ako národ básnikov. A to predovšetkým v zmysle Hölderlinovho verša „básnicky prebýva človek na tomto svete“. Pre tú básnickosť je typické množstvo fantázie, túžby, sugestívnosti, veľkej snahy o uskutočňovanie ideí a ideálov, atď. Myslím, že v rámci toho nenájdeme veľa čistého humoru – je v tom však dosť

sebairónie v zmysle „Butalcov“ („blbečkov“, prostáčikov, pozn. prekl.), ako aj irónie, ktorá súvisí s rôznymi skupinami obyvateľov (Gorenjci, Dolenjci alebo v užšom zmysle Ribničania, Verženci...) a ktorá zosmiešňuje a zároveň kritizuje niektoré charakterové vlastnosti Slovincov. V poslednom čase je napríklad aktuálny sebaironický pohľad na bezškrupulóznych politikov, slúžiacich rôznym nenásytným a dravým lobistickým skupinám – k tomu všetkému, pri všetkých nepopulárnych, sporných politických opatreniach si povedzme Slovinec pred Slovincom povzdychne: „Dobre je, nech nás len tlčú... hlavne, že sú naši!“

anketa

Štefan Kardoš

"nejšn on the best lokejšn" (anketa so slovinskými spisovateľmi)

pripravil JÁN GAVURA preložila KRISTÍNA POTOČŇÁKOVÁ

Andrej Rozman Roza Malá mliečnozubá Lada mlieko, maslo nemá rada, aj jogurt sa jej hrozne hnusí jedlá so syrom ani neokúsi.

poézia

Mamka vraví: „Strava z mlieka podstatná je pre človeka! Bez syra, tvarohu a masla by som ani ja nevyrástla.“

S prepáčením, ale

Pozvánka Na Hnusodeň

dnes celkom za šera prirýmučí ma básnická príšera.

V Hnusodeň hnusprogram sa začne o desiatej lajnomšou, nasleduje zápas v grganí s výchovou čo najhoršou.

Nechcelo sa mi nič, len do prázdna sa dívať: „Choď radšej len preč, tu ja bývam odjakživa!“ No vraj kým neskončím svoj rýmovaný pokus, nepohne sa tvrdohlavo ani o kus.

Pred odpočinkom bude frc na terč so sopľom ako nábojom, o druhej zas uvidíme, kto sa blysne najodpornejším nápojom. O tretej bude krasováľanie sa v blate a pre deti o štvrtej na vedľajšom smetisku hľadanie najškaredších smetí. O piatej vyberieme Miss najzadubenejšieho ksichtu, o šiestej súťažou najzasratejších slov ukončíme šichtu. O siedmej veľká žranica, vracanie do diaľky a iné disciplíny... Nezmeškajte! Príďte na Hnusodeň do Hnusdoliny!

Čo sa len Lada naodvráva: „Mami, mne chutí mliečna strava. Zabudla si, že do nej spadá chutná mliečna čokoláda.“

Je to v pohode, mami Vonku zúri vojna, na mesto padajú spŕšky granátov, v protileteckom kryte sa deti hrajú na smelých vojakov. Niekedy snívam, čím by som bol, keby som sa nenarodil v kryte, s jazykom, ktorým len vy a ďalšie dva milióny ľudí hovoríte. Ale kým nie je núdza s jedlom a hrami, chcem ti povedať: Je to v pohode, mami.

Intronacionála Vo vlasti samých šťastných domov, bez obrúčok a bez kondómov, všetci sme plodmi domáceho semena, niet u nás jedného cudzieho mena-nemena. A keďže je nás iba milión, treba si dávať pozor, či tamten a či on, aby sme zdarne predišli incestu, bedlivo treba vybrať nevestu. Akurát pravda je, že skôr či neskôr, ak budú sobáše v kruhu našich hôr, prihodiť sa môže, hoc sa nám to nepáči, že naše semä sa tak či tak rýchlo spľuhačí. Náš uvedomelý etnokolektív však nádej nestratí pre žiadny div – a jeho pokolenie sa nepremieša, nech bude noha plochá, hrvoľ, plešina, hoci aj teta a naraz dcéra sestrina, hoci má tucet bradaviek, ak boh dá, tak nový vek zrodí stvoru, a môžeme byť hrdí, že len domácim smradom smrdí, aj keď sa prezrádzať nepatrí, zdá sa, že má rúk šesť a oči až tri. Napokon na historickom konci, keď ostatní v taviacom hrnci opustia konečne tento svet, náš národ vystrie krídla na rozlet. V tom letku sa šťastná správa mihla, v hniezde sa vyliahol boh Trihlav, plod našich tisícročných nočných môr. A dobré si vraj treba nechať na neskôr. TAKÝ JE OSUD NÁŠHO RODU BUDE TO PRÁVE TENTO ĽUD KTO ZAPICHNE SVOJU VLAJKU, KDE VESMÍR NECHÁ ZADNÝ KÚT.

preložili ANDERJ PETERSKI a JÁN GAVURA

poézia

Mliečna strava

JG: Majú Slovinci zmysel pre humor? Robia si zo seba žarty? ARR: My Slovinci sme veľmi rôzni. Vo verejnosti prevláda hrubozrnný humor na účet niekoho iného. Pre kultúrnu menšinu do 60. rokov minulého storočia predstavovala spoločenská a politická satira jediný druh humoru, ktorý bolo možné rešpektovať. Potom k nám s urbánnou globalizáciou začal prenikať aj absurdný anglický humor. JG: V tvojich básňach sa často ozýva satirický bič. Satira však zvyčajne má svoj tajný plán – raz vypichuje to, čo je zlé, inokedy vie účinne skritizovať. Je to tak aj v tvojom prípade? Znamená to, že ti ešte záleží na tvojej domovine a na ostatných? ARR: Občas sa veľmi cielene vysmievam z vecí, ktoré si to podľa mňa zaslúžia. V básni Intronacionála som sa pustil do xenofóbie. V niektorých básňach sa vysmievam z prísnych noriem, ktorými ochrancovia spisovnej slovinčiny utláčajú živý jazyk. Jedným z mojich projektov je i náboženské spoločenstvo tých, ktorí veria, že je

možná nulová DPH na výrobky, ktoré šíria slovinčinu. Prostredníctvom náboženských obradov upozorňujem na to, že slovinčina má na trhu sťaženú pozíciu oproti jazykom, ktorými hovorí viac ľudí, a preto máme problémy s kvalitnou populárnou kultúrou, napr. s filmom. Robím to preto, lebo by som nechcel žiť v krajine, kde sa nacionálnymi témami zaoberajú iba nacionalisti. Pravdou je, že umenie využívam na to, aby som bojoval za lepšiu spoločnosť. No pokúšam sa to robiť čo najzábavnejším spôsobom. No a samozrejme, popri tom všetkom píšem aj úplne neangažované nonsense básničky. JG: Ak je Slovinsko „nejšn on the best lokejšn“, tak potom kde je problém? Alebo je to irónia na účet Slovinska a hlúposti primitívnych Marjanov? ARR: V Slovinsku je veľmi veľa Marjanov, ktorých nezaujíma história, sú však plní svojej prázdnej národnej hrdosti. My Slovinci máme beztak tak málo histórie a ešte aj to málo si každý vykladá po svojom a každá nová revolúcia ju píše od začiatku.

A to je iba jedna vrstva básne Hrdý Marjan. Druhou vrstvou je to, že Slovinsko je križovatkou Stredomoria, Álp, Panónskej nížiny a Balkánu a že za susedov máme štyri rôzne jazykové skupiny. Keďže naša krajina je malá, táto rôznorodosť je veľmi očividná. Občas si myslím, že mám svoju krajinu najradšej práve kvôli rozmanitosti jej prírody a jej susedov. Tak žije jeden kúsok toho Marjana aj vo mne... JG: Už dlho píšeš zhodne pre deti aj pre dospelých. A v oboch prípadoch ideš proti prúdu. Keď píšeš pre deti, usiluješ sa myslieť ako dieťa, alebo si ako A. Lobel a iní spisovatelia, ktorí za úspech vďačia tomu, že aj keď písali detsky, písali vlastne pre seba? ARR: Aj vtedy, keď píšem pre deti, píšem pre seba. Ja som ten, kto z toho musí mať nielen spisovateľský, ale aj čitateľský pôžitok. Jediný rozdiel medzi tvorbou pre deti a tvorbou pre dospelých pre mňa spočíva v tom, že pri písaní pre deti si dávam pozor na to, aby boli slová a situácie pre deti zrozumiteľné.

JÁN GAVURA ↔ ANDREJ ROZMAN ROZA preložila KRISTÍNA POTOČŇÁKOVÁ

interview

Veľmi cielene sa vysmievam

nedajbože neznabohyňa

povýšenecky ponížená arogantne blahosklonná vševediaca, ale nevidiaca

cesta naprieč dejinami – perverzne verná subverzia tela, katastrofa mysle sa začína čím

v liacach, aby už zďaleka

no čím, no čím

prevráti beľmo a fľochnutím si ťa nabodne, rukou mávne ako šabličkou; toto sú tie neznabohyne neznabohovia... toto je tá ľúbostná

rozbresknutím bobúľ

slovenizacija toto ovocné volanie naliehavejšie ako smrť táto cesta plná zvýsknutí

(apokalipsa)

pochybovačná zavesená na jedinom tóne ustálená v prázdnom obraze

tvoj boží plameň, znova sálajúci za sklom, skrotené nádeje dobré i zlé mená takto sa roztápaš, už roky rokúce ako málo sa oddávaš, oveľa viac k láske vyzývaš, on núka: nič, nie a kontra iní muži, iné ženy

odstavená archeológia tela takto si, a radšej visíš v nedohľadne loď obracia provu kolmo na vlny

s dnom vystlaným, a predsa prázdnym, bez

v diaľke a v živote všade okolo nás, v nás

myslí si, že vie a podáva ti správu

obyčajná hra na uhranutie

myslíš si, že prehltneš no zasadíš pod jazykom

o láske som chcela a namiesto veršov skľúčenosť praskot ohňa, tieň za tieňom, v tanci

vykvitne slovo a je olovené

celá by som a ščegetala

môžeš sa stokrát vytešovať nad svojou metódou pridusenia

a nedajbože zas

zodvihne slúchadlo, hlas má ako ležatú osmičku krížom-krážom

v mede

sebou prepletený

med si ťa podá a jeho tajuplné svetlo rozdriape tvoju tuhú viskozitu

nepokarháš, ba ani nevypovieš most medzi vami – smelá osamelosť

svet sa jej otvára, hrá ako na povel

on, zakliaty vo (v)zívaní smrti, v horúčkovitom stupňovaní anestetickej krásy

tma sa dvíha, narastá koan

obrodil nám vinič sladké víno, žily zaihrajú, telá zaskuhrajú

(vesmír je zrazu vesolje: veselo naolejovaný chaozmos)

jej bledých, priesvitných rukopisov – privlastňujú si ho svojou dekonštruovanou láskou a potom ty a ty a ty

prežiarenie, ale odkiaľ kam dym sa ti štipkou nevyrovná

a potom óm za umom v zrumenenom nemom tichu

a štebotala

sedia vážne však oni tú kultúru však oni to vyhútajú, ako najlepšie dokážu snujú a snujú odfajčia, zapijú

zanedbaná (Evinou) opachou láskou tvoja pokožka si pýta uzemnenie potrebuješ mlčanlivú náklonnosť, tlmené vzruchy, až potom

(a dínom, a dánom)

na stene, no akoby aj v nej ja som tá tichá malta

celé by sa

tvoja mama:

jednoduché čisté požieranie bolesť preteká spolu s krásou

klit(l)ôrisný klíček celý by sa

úzka lávka do večnosti

ona, prístav kostlivcov ona, hniezdo čarodejníc

malý rarášok, alebo ščegetavček,

a štebotala

popletený

lom vlnobitia tieň tvojho tieňa stráca sa v molovom jase, to

tak dobre rozumiem clivote čo prichádza po dni

keby si ho

kam si sa to, ljubica, vybrala keď si nás, zvrhlá, (u)vrhla do prieeeeeepaaaaaastiiiiiii

okolo prejde žena z istrie, na hlave má v koši 6000 vajíčok parník ju odvezie do terstu kde svoj krehký náklad rozpredá

keby si ma

zabijú, vidím ich, riekou ženského klokotania, rešetom, holistickou dierou, z bezčasia tých malých chlapcov vo veľkých príbehoch, ako pijú, ako krv krvi ako dávia, chvália

zvrúcnenie hop! skokom do studne on lieta vo vzduchu, (Adamov) samouk, kukne a hmkne a

vo vreckách gumipušky strachu v jazyku znôška plesnivých zŕn

nepavúk nemuchu ech, pradienkom si ťa

(ljuba moja, veď si to vedela:

(fukoty virtuálnych diaľnic v magickej magme v mesečine) natuho, celkom natuho, okej?

v hrubom tele hrubý duch) plahočenie, ojoj, nasucho

vnímavá pozorovateľka tmy a toho, čo za ňou onemie:

poézia

Stanislava Repar

cudzia, ale prisvojená ale prepašovaná k elitám

(apokalipsa)

Predchádzajúci rok 2011 bol pre Stanislavu Repar autorsky úspešný, slovenským čitateľom ponúkla po dlhšom čase hneď dve knihy. Najprv v prvej polovici roka prózu Slovenka na kvadrát, ku ktorej koncom roka pribudla básnická kniha Tichožitia. Obe knihy sú ovplyvnené autorkinou dvojdomosťou a vzťahom Slovensko – Slovinsko, resp. vzťahom ich jazykov slovenčiny a slovinčiny. Spojitosti sú neprehliadnuteľné už na prvý pohľad. Názov prvej knihy Slovenka na kvadrát je až na dĺžeň totožný v oboch jazykoch a zvukomalebná metafora „Tichožitia“, je vlastne slovinské „zátišie“. Bližšie o pozadí vzniku a obsahu oboch kníh, o živote medzi dvoma domovmi a o naliehavosti otázok identity, sociálnych rolí a jazyka rozpráva Stanislava REPAR v obsažnom rozhovore, kde otázky položili Ján GAVURA, Maša OGRIZEK a Varja VELIKONJA.

JG: Počas jedného roka ti vyšli dve knihy, čo nám ponúka možnosť obe knihy vzájomne porovnávať. Je samozrejmé, že autofiktívna próza Slovenka na kvadrát aj básnická zbierka Tichožitia vznikali priebežne a mapujú tvojich posledných päť, miestami až desať rokov života. Moja prvá otázka je predsa len „spisovateľská“... Prečo práve takáto forma? Slovenku na kvadrát charakterizuješ ako medzižánrovú prózu, ktorá ti umožňuje písať slobodne, bez zbytočného zaťažovania sa štýlovými normami. A potom príde básnická kniha Tichožitia, ktorá má až architektonickú stavbu, premyslenú kompozíciu a presne vedený zámer. Ide o vyvažovanie mnohorakosti vnútri tvoriaceho človeka? SR: Ak prijmem tvoju perspektívu pohľadu, ide skôr o (vedomé aj podvedomé) zvýrazňovanie a rozohrávanie mnohorakosti. Keby som mala hovoriť o vyvažovaní, tak len v zmysle „jednoty v mnohorakosti“, nie v zmysle vzájomného vyrovnávania či zastierania „odchýlok“. To, čo je v umení tvorivé, je deviácia, nie norma. A platí to aj širšie, pravda, v inej miere. Napríklad v spoločnosti vôbec, alebo vo vede, ktorá je ešte vždy považovaná za stelesnenie exaktnosti. Tu všade ide o súhru rozumom stanovených noriem (alebo zákonitostí) a tzv. deviácií. Programových, intuitívnych, náhodných, v každom prípade však životom posvätených odklonov

od normy – iba tak sa môžeme pohnúť z miesta. Čiže: inklinácia k deklinácii, k ohýbaniu normy je aj mojím tvorivým osudom. Ten si však človek nevyberá. Ako vieš, často je to práve naopak; isté veci sa ťa zmocnia a viac ťa ne(o)pustia. V ostatných knihách sa toto moje odchyľovanie od očakávaného „miesta výskytu“ akoby preskupilo a okrem jazykového či poetického materiálu zasiahlo aj, tak povediac, vyššie celky. Žánrové parametre alebo kompozíciu kníh z toho nevynímajúc. Som presvedčená, že inakšie by sa tú rôznorodosť svetov, do ktorých vstupujeme, či vrstevnatosť ľudskej skúsenosti nedalo vyjadriť. Alebo ak nie vyjadriť, tak aspoň naznačiť – už len tým vonkajším tvarom, ktorý je zároveň vnútorne zmysluplným symbolom, podobou bez slov. Jedine ten nás dokáže doviesť aj k nevysloviteľným významovým presahom. Okrem toho: aj divergujúca medzižánrovosť, aj konvergujúca konceptuálnosť sú o tom istom – o prekonávaní uniformity, nudy, entropie. Osobne si myslím, že knihy Slovenka na kvadrát a Tichožitia predstavujú „vína“ z rozličných súdkov, že každá pochádza z iného „zberu“. Ak by sme si zjednodušene predstavili, že ja ako tvorkyňa textu vypĺňam stred obidvoch textúr, tak v prvom prípade sa „letokruhy“ šíria smerom odo mňa navonok: k literatúre, spoločnosti a rozličným politikám, k histórii a možno aj duchovnu

v jeho univerzálnej eko-dimenzii. V druhom prípade sa však šíria smerom dovnútra, cez rozumové a mimorozumové, citové a pocitové polohy, možno až k duchovnému v konkrétnej obnaženosti jedinečnej ľudskej „tváre“. V oboch prípadoch však ide o totožné pulzovanie a – paradoxne – decentralizovanú štruktúru živej reči. JG: Obidve knihy medzi sebou komunikujú. Občas jedna predbieha druhú, druhá rozširuje prvú alebo naopak. Do akej miery ide o spontánnu súčinnosť a do akej o zámer? Zdá sa, že ide o pridávanie vrstiev k možným významom, interpretáciám, tak ako nám to kedysi „ozrejmovali“ postštrukturalistickí filozofi. Rozkoš z textu, závrat z nekonečnej semiózy... SR: Ďakujem, tieto súradnice uvažovania nad mojimi textami znejú povzbudzujúco. Nič z toho by však neplatilo, ak by sa moja individuálna vnímavosť nevyznačovala istou otvorenosťou, nehľadiac na podmienky. Podobne svojhlavo som písala aj vtedy, keď som ešte nič nevedela o „postštrukturalistoch“. A významová ambivalencia bola mojou doménou už v čase, keď sa socialistický realizmus, schematizmus a ideologické modlárstvo rozvíjali do ozajstnej (pravovernej) anestetiky. (Ani vtedy mi teda nebolo zle.) Neskoršie oboznámenie sa s postštrukturalistickými „vynálezmi“ ma, pravdaže, potešilo i posmelilo,

JG: Básnická kniha Tichožitia má podtitul „la poésie pure, la poésie brute“, čiže poézia čistá, poézia surová. Jeden z možných predpokladov je, že ak sa dôsledne sleduje čistota a úprimnosť básnickej výpovede, výsledok je fatálne brutálny, surový, odhalený. Čo je napísané, je raz navždy dané... Je táto erotika slov a v slovách aj naďalej cestou, ktorou chceš písať? Odhaliť sa prináša so sebou aj zraniteľnosť a tento svet nemá pre zraniteľných pochopenie. SR: Je to pravda – nemá... čím sa zároveň sám stáva zraniteľnejší. Každá hrubá sila je totižto výrazom úplnej nemohúcosti a všestranného deficitu: rozumového, emocionálneho, sociálneho, komunikačného. Lenže túto otázku som si riešila asi tak pred tridsiatimi piatimi rokmi, keď som začínala systematicky verejne publikovať. Nikdy som sa za nič neskrývala a nikdy som so svojou tvorbou netaktizovala, ani ako literárna kritička nie. Niečo iné už potom je, že nie vždy som sa dokázala vyhnúť rôznym nástrahám, ale aj to bolo skôr o nelogickosti, ako logike dejín. Tvoja interpretácia titulu a podtitulu mojej básnickej zbierky mi je blízka... zažiadalo sa mi väčšej výrazovej čistoty a jednoduchosti, aj keď napríklad česká „syrovost“ a naša „surovosť“ sú si na hony vzdialené. Možno by bolo treba hovoriť skôr o rýdzosti, pôvodnosti, neopracovanosti či náruživej insitnosti vysloveného. Čo, na druhej strane, nevylučuje ani jazykovú kultúru a oslobodzujúcu rozihranosť – naopak, predpokladá ju. Neviem, aká cesta je ešte predo mnou a ako chcem alebo budem písať. Som rada, že moja poézia ešte vždy

svedčí o moci aj bezmocnosti lásky a že má svoj autentický buket vôní, chutí i pachutí (keď už sme pri tých sortách), zrodený – podobne ako eros – z chaosu. Navyše, azda znova dozrel čas na subtílne a krehké, svetelne obnažené odkazy, ktoré jediné môžu pohnúť svetom... Presnejšie, celým tým ohlušujúcim, vyprázdneným a pokryteckým panoptikom, a vlastne len akýmsi „rámusom sprostoty“, ktorým prehlušujeme naše ustavične rozvibrované „(h)láskoslovie bez operátora“.

MO: Hlavnú tému vašej knihy Slovenka na kvadrát predstavuje otázka identity, ktorú spracúvate z rozličných osobných aj spoločenských perspektív, v žiadnom prípade sa neobmedzujete iba na národnú či národnostnú identitu. Napriek tomu, urobila vás skúsenosť „zdvojenej“ štátnej a národnej príslušnosti vnímavejšou na rôzne rozsahy (individuálnej) identity? SR: Nepochybne. Na druhej strane, tá vnímavosť už bola súčasťou mňa samej, preto som možno o to ťažšie niesla „prispôsobovanie sa“ rigidnejšiemu chápaniu tejto otázky v Slovinsku. Môj otec pochádzal z východných Čiech – z mesta Svitavy, ja som sa narodila v Bratislave na Slovensku, ale odmalička som odrastala v Trnave. Keď sa rodina v čase môjho odrastania vrátila naspäť do Bratislavy, musela som si odžiť dosť „príučiek“ od svojich nových spolužiakov. Na vlastnej koži som vtedy pocítila, čo znamená sebazveličovanie alebo nadradenosť hlavných miest a prenasledovanie či podceňovanie všetkých tých, ktorí nepatria do rovnakého vreca. Tento príbeh neskôr zvýraznili aj moje profesionálne a ľudské záujmy alebo charakteristiky. Viem, čo znamená zaoberať sa menšinovými aktivitami, ako vedecká výskumníčka SAV som bola svedkyňou rôznych pokusov o diskreditáciu spoločenských vied, ich zdisciplinovania pomocou politických a ekonomických nástrojov. Marginalizácia rôznych občianskych iniciatív bola nejaký čas na každodennom poriadku, atď. Aj z titulu môjho prechodného statusu rozvedenej ženy a matky v úlohe

živiteľky rodiny som ustavične narážala na hranice normatívneho chápania rôznych životných spôsobov a rámcov... Keď máte za sebou takúto „školu života“, otázka identity sa stáva o to zložitejšia, zároveň je však vykryštalizovaná vo svojej neuchopiteľnosti. Podobné nitky jednak uvažovania, a jednak zážitkov a životných skúseností sa pokúšam previazať práve vo svojej novej knihe. MO: Už názov, podnázov a vizuálna podoba knihy sú do istej miery ironické. Slovenka, resp. Slovinka (v slovinčine rovnako: Slovenka – pozn. red.), je napríklad napísaná so slovíčkom „love“ v inej farbe, čo je priama alúzia na turistické reklamy, pozývajúce do našej krajiny; aj podnázov Pohľadnice zo Slovinska/ Slovenska má takýto prízvuk. Vaše písanie však určite nie je etnologické alebo antropologické, ale je výrazne osobné, dokonca autobiografické. SR: Každé pomenovanie v sebe obsahuje najmenej dve základné perspektívy porozumenia veci: povzbudzujúcu (odhaľujúcu) a obmedzujúcu (vymedzujúcu), preto je kontext často rozhodujúci. Názov, pod ktorým kniha nakoniec vyšla, som dlho zvažovala, v konečnom dôsledku ma však posmelili reakcie ľudí, o ktorých mienku sa môžem oprieť. Všetci v ňom prečítali tak vážnu, dokonca spoločensko-kritickú, ako aj humornú, sebaironickú a odľahčujúcu nôtu. Pôvodný pracovný názov (Pohľadnice zo Slovinska) sa tak stal podtitulom, rozčesnutím na SLOvensko a SLOvinsko ho vizuálne dotiahla grafička. Ako každá hra, aj táto funguje celkom autonómne: dostala som už, napríklad spätnú väzbu, že ani význam „vidiecke Slovinsko“ (v slovinčine SLO-„vaška SLOvenija“) vlastne nie je márny... hm. Pokiaľ ide o podobnosti s turistickými reklamami, ako Slovenka zo Slovenska som vložené anglické slovíčko love v obidvoch týchto slovách nespočetnekrát obtiahla ceruzkou ešte predtým, než som prišla žiť do Slovinska (Slovenije). Jazyk je spoločné bohatstvo všetkých, ktorí ho používame, aj keď každý po svojom. Už staroslovienčina a jej slovanské modifikácie nás na to upozorňujú – takže tu necítim nijaké obmedzenia. Svoje gesto so

interview

Hrať čistú hru

ale rozkoše a závraty ako prejavy individuálnej tvorivej slobody si nenechám vziať – tie sú iba moje. Myslím si, že všetky moje knihy medzi sebou komunikujú, ale na Slovensku si to zatiaľ všimol iba jeden jediný človek. Nakoniec, každé osobnostne kryté písanie je vrstvením a prehlbovaním semiotického reliéfu (čoho: človekovho tubytia?). Súčinnosť, ale aj protipohyb významov sú, samozrejme, súčasťou môjho prepisovania sa do jedinečného textu života. Aj keď možno rozfázovaného, skokovitého alebo inakšie navonok pretržitého.

MO: Vaše intímne textové tkanie sa však ustavične vyznačuje spoločensko-kritickým ostňom namiereným (aj) proti Slovinsku. Odvážne písanie, veď príslovie, ktoré uvádzate na začiatku knihy, vraví: „Čo cudzinec vynesie na svetlo, to ho pochová“. SR: Po celý čas som bola v morálnej dileme, nakoľko smiem zasahovať do určitých konštelácií spoločenského života v Slovinsku, resp. sa k nim odkryto vyjadrovať; ďalšia podotázka potom znela, či je to vôbec „múdre“. Trošku som sa zaštítila uvedeným mottom, svojím spôsobom rezumuje tak hrozby, ako aj obavy, avšak nielen z jednej strany – z obidvoch strán fiktívnej hranice toho ktorého spoločenstva. Som presvedčená, že spisovateľovou či spisovateľkinou úlohou, hoci aj vyzývavou, je popasovať sa s obmedzeniami a predsudkami prostredia, nie sa im prispôsobovať alebo si pred nimi zatvárať oči. Zároveň veľmi dúfam, že kritický osteň niektorých záznamov vyvažuje iný textový tok, ktorým do myšlienkovej osnovy vplietam veľa subtílnych životných detailov a pozorovaní, azda aj jemného humoru, takže čitateľ má šancu pocítiť nielen stiesnenosť, ale aj naliehavú krásu života, bokom od rozličných diskurzívnych hier alebo pascí. MO: Možno ste počas svojho desaťročného bývania v Slovinsku aj na základe vlastných skúseností vylúštili, odhalili nejaké širšie platné, obecnejšie črty Slovincov? SR: Pamätám si, ako ma dostalo do rozpakov, keď som sa po prvýkrát stretla s výrazom „Neslovenec“

(Neslovinec), ktorý veru nefunguje v nejakom názornom alebo figuratívnom kľúči, ale sa používa ako „terminus technicus“, ako rozlišujúca definícia. Akoby sa svet delil na Slovincov a Neslovincov! V tej konceptualizácii sa bezprostredne odráža umiestňovanie sa Slovincov rovno do pupku sveta, čo môže síce pôsobiť smiešne, ale tiež nemusí. Mňa to napríklad nahnevalo – v zmysle: čo si to dovoľujú. Moja hypotéza je, že za takýmto nezvyklým jazykovým fenoménom stojí akási základná neistota, ktorá Slovincom znemožňuje väčšiu otvorenosť voči druhému človeku, aj medzi sebou, pretože každá neistota so sebou prináša aj pocity nepohodlia, osobného diskomfortu, dokonca ohrozenia. Nechcem tým povedať, že Slovinci nepestujú (že nepestujeme) sociálne styky; pestujeme, a to vo veľkej miere. Avšak motivácia je skôr spoločenská, pracovná, profesionálna alebo statusová, než osobná a úprimno-srdečne ľudská. A ešte aj na tejto „kolegiálnej“ úrovni je priveľa rozličných „krátkych stykov“ a výbojov. S hĺbkovejšou rovinou v komunikácii, uvoľnenejšou zábavou či odhaľovaním vlastných svetov a túžob sa najčastejšie stretávam u dôchodcov alebo slovinských „Neslovincov“. A ako je to so slovenskými, resp. neslovenskými Slovincami? Svoju pozornosť často presmerúvajú na náhradné životné aktivity a ambície, workoholizmus nevynímajúc, a takto „riešia“ aj svoje psychické alebo emocionálne problémy. Odtiaľto už, pravdaže, nie je ďaleko k posilňovaniu rôznych spoločenských inštitúcií a represívnych alebo samoobranných politík, ktoré nám umožňujú ovládnuť nielen seba samých, ale aj druhých, tých inakších. Občas som z toho všetkého dosť zmätená; plne si uvedomujem, že zabezpečiť spoločenský poriadok a pritom neoklieštiť, ale povzbudzovať demokraciu v jej rozvoji nie je vôbec jednoduché. Už v rodinách nie, napríklad. Všeličo v Slovinsku je hodné obdivu, aj v porovnaní so Slovenskom... Ale niekedy ma predsa len premáha pocit, že to najelementárnejšie chýba, totiž – úcta k človeku a jeho mienke/hlasu, resp. k akémusi vox populi, predovšetkým u ľudí v pozíciách, štátnych úradníkov a predstaviteľov rozličných inštitúcií.

Niežeby chýbala konštruktívna kritika odspodu – je, a mohla by byť prospešná, ostáva však nevyslyšaná. MO: Vaše zápisky sa prelievajú z poézie a denníkových záznamov do listov, esejí, rozhovorov... Výberom rozličných žánrov, resp. štýlov, ste želali, aj formálne, podčiarknuť určitý obsah, alebo tá diskurzívna pestrosť skôr svedčí o rozptýlenosti, neuchopiteľnosti subjektu, ktorému jednoducho nemožno navliecť nejakú pevnú, jedinú podobu – masku? SR: No, zrejme jedno aj druhú. Slovenka na kvadrát je zostavená z dvanástich (slovenská verzia: z trinástich – pozn. red.) kapitol v prvej časti knihy a troch rozhovorov v jej druhej časti. Hoci v nej nájdeme všetky druhy žánrov, ktoré ste vyrátali, myslím si, že jej nechýbajú ani potrebné spony, určitá vnútorná integrita, ktorú zabezpečuje najmä autobiograficky podopreté premýšľanie a štýl, t. j. estetická, resp. jazyková stránka môjho prejavu. Priložené rozhovory predstavujú „bonus“, ktorý čitateľom umožňuje vecnejší pohľad na pretriasanú tematiku interkultúrnosti, viacjazyčnosti, súčasných migrácií, rodových otázok, ale aj spoločenskej marginalizácie alebo vylučovania „inakších“, napríklad cudzích alebo žien. Obraznejšie povedané: ide o problematiku hľadania núdzových východov v oťažených životných podmienkach, nachádzania svetlejších horizontov tam, kde sa po výbuchu novy prikradla tma. Aby som podčiarkla moje (dvojité) prebývanie nielen v dvoch rozličných prostrediach, ale aj jazykoch, v jednej kapitole som dokonca ponechala báseň v slovenčine. To isté, ibaže vice versa, hodlám urobiť v slovenskom vydaní knihy. Totižto, ponechať aspoň trochu priestoru pre jazykovú vynaliezavosť a hravosť, ale tiež neistotu čitateľa. Nech má možnosť zacítiť pôžitok a súčasne „muky“, ktoré z takejto konfigurácie plynú. Jednotlivé kapitoly knihy už boli väčšinou publikované časopisecky. Rozhodla som sa včleniť aj dve „nové“ kapitoly, ktoré sú zostavené z mojej korešpondencie. Najmä preto, lebo príbehom migrantiek – a pohlavie, resp. rod je tu dôležitý činiteľ! – nemôžeme porozumieť, ak emocionálne prežívanie, ktoré

podobné životné zmeny sprevádza, vytesníme do oblasti nechceného, do starého železa. Takéto autentické písanie má svoju neodmysliteľnú performatívnu dimenziu, ktorá pred čitateľom otvára široké pole „najobyčajnejšej“ ľudskej spoluúčasti. O neuchopiteľnosti subjektu, presnejšie „subjektky“, sme už niečo povedali v súvislosti s vašou otázkou o identite. Je to zrejme moja celoživotná téma, vzťahuje sa aj na oblasť básnickej hermeneutiky a postštrukturalistického či postfeministického chápania ženského písania. Je teda prirodzené, že jedna z kapitol Slovenky na kvadrát nesie názov: My vanishing point, čiže: Miesto môjho vytrácania sa, môjho miznutia.

VV: Vaše písanie v Slovenke na kvadrát pulzuje mimoriadne živo, nepoddajne, miestami tvrdohlavo, vždy však výnimočne vitálne, svojsky, dokonca samorastlo a mimoriadne žensky. Preto sa vás hneď opýtam na váš názor na tzv. „ženské písanie“? Píšu ženy inakšie? SR: Pri tejto otázke sa cítim rozdvojená, zaoberám sa ňou nielen autorsky, ale aj v odbornom zmysle, zaujíma ma. Názov knihy Silvije Borovnik Ali pišejo ženske drugače?, ktorý ste v otázke citovali, sa v Slovinsku stal takmer sloganom, samotná autorka nám však neponúkla odpoveď alebo nejakú presvedčivú teoretickú štúdiu. Predvídavo sa uchýlila k jednotlivým autorkám a interpretáciám ich diel, za sebou však zanechala príchuť (alebo stopu?) výnimočnej provokácie. Myslím si, že „ženské“ alebo „ženskosť“ v nás píše inakšie, jej nositeľom môže byť ktokoľvek, aj muž (Judith Butler nechajme nateraz chvíľu odpočívať), ktorý sa vymyká z patriarchálnej schémy rozdelenia pohlavných/rodových rolí. Samozrejme, existuje nepreberné množstvo týchto „inakších“ ženských písaní, ich principiálna nedefinovateľnosť v rámci historicky a kultúrne ustálených myšlienkových konceptov (a teda patriarchálneho dedičstva) je zároveň ich podstatným rysom. Skúsenosť s vylúčením z priestoru symbolicko-spoločenských

reprezentácií samozrejme spôsobila svoje. Ženské písanie sa ťahá krížom cez prevládajúce tendencie a ustálené kategórie. Ak platí, že každé umelecké dielo je neopakovateľné, že je istým spôsobom mentálnym a kultúrnym odtlačkom jedinečného života, jedinečného používania jazyka/reči, jedinečného človeka aj s jeho celostným vesmírom vzťahov a referencií, potom vedľa všetkých týchto charakteristík nemôže chýbať ani pohlavné a rodové určenie tvorcu/tvorkyne, resp. rodová skúsenosť a sexuálna orientácia, ktoré sú vpísané, stelesnené v jeho/ jej spôsobe bytia, (seba)utvárania či (seba)vnímania. U každého jednotlivca, pravdaže, iným, jemu vlastným spôsobom. Vlastná predstava sexuality či rodovej podoby a s nimi spojených kultúrnych praxí alebo diskurzov je neodmysliteľnou súčasťou našej osobnosti, individuality, našich identitných rozdielov a premien. Pre mňa predstavuje súčasť oslobodzovania namiesto podriaďovania sa cudzím očakávaniam. Nejde len o spoločenské, verejné politiky, ale ide aj o ontológiu vlastného písania, textu či písma. VV: Aké sú vaše celkom osobné skúsenosti s „písaním neviditeľným atramentom“ a aké sú redakčné skúsenosti, keďže ste v Apokalipse zostavili, zredigovali a vydali viacero pioniersky zostavených čísiel (gender), ktoré sa – okrem iného – zaoberajú aj ženskou tvorivosťou, literatúrou a umením žien, alebo feministickými teóriami literatúry? SR: Obvykle, predovšetkým na začiatku svojej spisovateľskej dráhy, si človek neuvedomuje, akým atramentom píše. Ale určité sklony v človeku sú akoby „odjakživa“, zrejme ako súčasť jeho životného pulzovania, mentálnej, tiež povahovej a emocionálnej štruktúry jeho osobnosti. A zo svojej „undergroundovej“ podoby (neviditeľného semienka, korienka) sa postupne pretlačia na povrch, do nadzemského, teraz už jasne sa črtajúceho spôsobu jestvovania, s listami, kvetmi, celou korunou – alebo vyschnú. Túto fázu „vznikania“ si pamätám ako obdobie „nepokoja“, určitého napätia, ba aj istého druhu osobného nepohodlia,

„rozštelovania“, pretože človek nevie, čo sa to doňho odtláča či prepisuje, a čo ho vlastne podmieňuje a znepokojuje – a teda aj spoluutvára. Nemá dostatok intelektuálnych prostriedkov alebo životných skúsenosti, aby celú záležitosť zachytil, zadefinoval a pomenoval, nevládne ňou, skôr ona ním. Prostredie, ktoré ťa pri podobných výskumoch identít buď povzbudzuje, alebo naopak, obmedzuje, má – aj z neskoršieho hľadiska – mimoriadny význam. Naozaj ide o prípravu na život. A ak sú podmienky aspoň čiastočne naklonené tvojmu vnútornému hlasu, (po)volaniu, začneš byť pozorný na určité signály, ba dokonca výstrahy, a z celej tej „mäteže okolností“ vylúštiš fungovanie určitých systémových zákonitostí. Podobné to bolo aj u mňa. Prirodzene, niečo prišlo neskoro, niečo v pravom čase, dokonca priskoro, všetko spoločne ma však priviedlo k súčasnej konfigurácii môjho pôsobenia a mojej tvorby. Kľúčová je nezlomnosť (pozor – nie tvrdosť!), istá nepoddajnosť, ktorú ste spomenuli, pretože iba ona človeka privedie na cestu, ktorú ohmatáva vlastnými prstami, podpisuje vlastným príbehom alebo históriou, ktorú spoluprežíva alebo si ju s niekým delí na základe vlastného rozhodnutia. Iba v takomto prípade môže písanie jednotlivca dozrieť, vyniknúť, upozorniť na seba; z toho „uhladeného“ alebo potlačeného, ponoreného do mlčania a bieloby akejsi neurčitosti, a možno len priemernosti, sa začne premieňať na bohatú, dramatickú štruktúru duševnej krajiny človeka. Vzniká textúra, v ktorej ste vy, váš život a vaše písanie neoddeliteľne spojení. Keď si niekto uvedomí svoju potlačenú alebo nerozvinutú polohu a vykríkne, ešte nedospel rovnako ďaleko ako ten, ktorý sa usmeje, akoby dovnútra, sám pre seba, pretože všetko je to vlastne také „pekné a jasné“. A práve vtedy vám aj druhí ľahšie uveria, pretože vy a váš hlas ste jedno. VV: Deklarovali ste sa ako feministka v najlepšom zmysle slova. Čo myslíte, prečo sa tohto pojmu alebo označenia ešte vždy drží negatívny prízvuk? A prečo je ženská skúsenosť ešte vždy zatláčaná do úzadia? (Stačí si pozrieť obrázky v dennej tlači, kde vysokú, avšak

interview

(apokalipsa)

zvýrazneným vnútorného významu (love) primárne spájam s venovaním knihy môjmu mužovi Primožovi. Naše uzavretie medzinárodného manželstva vlastne spustilo celú lavínu udalostí, ktoré vo svojej knihe opisujem, samozrejme – v rozmanitých registroch. Ak to teda zhrniem: Ani ja, ani Slovinsko alebo Slovensko, ale najmä láska k partnerovi, k blížnemu vôbec, k mojim príbuzným a priateľom, a potom láska k životu, ktorý sa stal dlhodobou skúškou nielen pre mňa, ale aj pre ľudí okolo mňa, je hlavnou postavou tejto knihy.

„univerzálneho“ predstaviteľa človeka, v skrytosti však muža. Tým činom však druhých alebo inakších zároveň vylúčila zo symbolických reprezentácií a spoločensko-kultúrnych sietí a vzťahov, alebo im pririekla nižší, servisný status. Tento novoveký antropologický koncept, stojaci na spoločenskej zmluve, pokračuje v línii tradičného patriarchátu, ktorý stál – a niekde stále stojí – na pokrvných putách. V takomto systéme je pohlavný alebo rodový rozdiel ešte vždy rozhodujúcim kritériom spoločenskej realizácie. Totižto, ani zákony, napríklad antidiskriminačné, nemôžu len tak odbúrať (stále fungujúcu a im odporujúcu) logiku súčasného spoločenského usporiadania, t. j. patriarchátu; ich implementácia preto predstavuje naozaj dlhotrvajúci proces. Za daných podmienok preto obvykle vystupujú do popredia ženy, ktoré buď na seba prevezmú diskurz moci, alebo svojím umiestnením a spôsobom fungovania v zakorenenej spoločenskej matrici zdôrazňujú podriadenosť ženy mužovi. Ešte konkrétnejšie, buď sú to ministerky (a iné ženy), ktoré hrajú mužskú ligu a v jej rámci nie je vôbec jednoduché obhajovať ľudské práva žien, alebo sú to hviezdy a rozličné kvázi „celebrity“, od „popolušiek“ až po „tigrice“, ktoré stelesňujú alebo aspoň odzrkadľujú stereotypnú predstavu muža o žene, ale aj mužov a žien spoločne o ženskosti ako takej. Ženám, ktoré nepatria do žiadnej z uvedených kategórií, sa vodí o dosť horšie, resp. ich cesta životom je obvykle namáhavejšia, hoci – podľa mňa – zmysluplnejšia. A aj keď zažiaria, tak najskôr v nejakom výberovom kruhu uvedomelejších kolegov a kolegýň, ktorí skutočným potrebám dnešného času rozumejú podobne ako vy alebo ja. VV: Jestvuje viacero spôsobov cudzosti, niekoľko rovín; pocit cudzosti sa v nás zobudí inštinktívne, keď narazíme na to „druhé/inakšie“, na rozličnosť. Čo pre vás dnes, s určitým časovým odstupom (od roku 2001), predstavuje najsilnejší a najhlbší zážitok „cudzosti“? Nemyslím teraz na tie vonkajšie prejavy, ktoré ste už spomínali. SR: S rokmi, ktoré človek prežije v druhej „domovine“, celkom určite

prichádza aj k určitým posunom; niečo, čo ma predtým rozčuľovalo, mi už napríklad až tak neprekáža... Niektoré veci však nemožno zmeniť. V novom prostredí nejestvuje odtlačok predchádzajúcej, aj osobnej histórie človeka. Chýbajú vám, napríklad, ľudia, s ktorými by ste si mohli od srdca pohovoriť, pretože vás spájajú spoločné spomienky. Ešte ťažšie je to s tzv. dorozumievaním bez slov. V televízii napríklad nepustia vaše obľúbené vianočné rozprávky, v rádiu nezačujete hlas speváčky alebo speváka, ktorý vás sprevádzal pri vašom prvom ľúbostnom zážitku, neprejdete okolo kaviarne, v ktorej sa počas vašich študentských rokov stretávala (aj vaša) bohéma. Kultúrny kód, kódovanie v tom druhom priestore je iné, aj emocionálne, povedzme, viazané len na poslednú kapitolu vašej „knihy života“... A nič nemôžete dobehnúť, ani nahradiť alebo vymeniť, alebo si nejako inakšie pričarovať. Občas to vedie k tej najhlbšej forme priam bytostnej osamelosti, ktorú najčastejšie od seba odoženiem pozorovaním neznámych ľudí v nejakom anonymnom priestore, zo svojho „brlohu“. Ak by som mala pri sebe zvedavejšieho manžela, možno by mi bolo trocha ľahšie, aspoň v nejakej symbolickej rovine by som si delila svoje svety. Takto však je časť môjho osobného príbehu, a tiež osobnosti, naveky uzamknutá v mojej minulosti, v mojej hlave a srdci, a s manželom si spolu delíme svet od roku 2000. Čo má tiež svoje prednosti, prirodzene. Medzi nami, napríklad, niet zbytočných „kontaminácií“... hm. Na Slovensko teda chodím, okrem iného, aj po kúsky seba samej, ale občas sa už aj tam dokážu vážky zaujímavo prevážiť. Slovensko vlastne takmer nič nevie o mojej slovinskej prítomnosti, verím, že aj budúcnosti. Naozaj zaujímavé laboratórium „podmienečných“ alebo fluidných identít, znásobených rolí, vytrácania sa medzi...!

popasovať, „pobiť“ s celkom obyčajným, reálnym a krutým „svetom z mäsa a kostí“? Alebo, povedané inakšie, nakoľko vo vašom živote rozhodovala vôľa a nakoľko ste sa nechali viesť bežnou ľudskou zaujatosťou a vášňou? SR: To ste dobre vystihli – „osobný manifest“. Už nejaký čas totižto rozmýšľam, čo je to, čo sa mi napísalo celkom na konci, avšak stojí na začiatku knihy ako privítanie čitateľa. A zároveň preskúšavanie jeho trpezlivosti, kultivovanosti, možno oddanosti... To sa mi stalo už viackrát. Akoby sa niečo vo mne nechcelo vzdať a pre čitateľa si vždy pripravilo čosi ako „pascu“, vlastne hádanku, ktorá sa definitívne zloží, vyjaví, vyjasní až na konci „celého“ príbehu. Hm, naozaj nevedomý habitus sfingy, nezdá sa vám? Ak neodpoviete/neodreagujete správne, tak vás nepustím ďalej... a rovno si vás naservírujem. Celkom dobre si viem predstaviť nejaký dobrodružný výskum, ktorý by odhalil, ako spisovatelia a spisovateľky vstupujú do magického priestoru svojich textov. A s nimi, samozrejme, aj ich čitatelia. Presnejšie, aké hry hrajú sami so sebou, ale aj s druhými vtedy, keď

musia byť absolútne svoji, svojrázni, a zároveň sa musia v úplnosti akoby „vytratiť“, pohrúžiť do svojho „druhého“, svojej „inakosti“, svojho „tieňa“. Určite by sa ukázalo, že niektorí z nás si vypestovali určité postupy alebo obrady, iní zase reagujú podvedome, podobne ako ja. „Bitku“ medzi ambíciami a životnou realitou pozná každý umelec. U žien je to o to horšie, že poväčšine nemajú doma „servis“ ako muži, nijaké zvláštne úľavy, naopak, požiadavky a očakávania narastajú zo všetkých strán. A ešte aj média pri tom dokážu odohrať svoju zákernú hru. Vaša posledná podotázka je veľmi dobrá; kľúč asi väzí, aspoň sa tak domnievam, v rovnováhe. Ak sa totižto vytratia vášeň a vnútorný nepokoj, resp. zaujatie, je so všetkým koniec. A ak chýba vôľa? Potom sa iba ťažko presadíte, ostanete buď latentný umelec, alebo umelec, ktorý je v spoločenskom zmysle neznámy. /.../ A ako dosiahnuť onú rovnováhu? Dnes by sme potrebovali menej (programovanej) zodpovednosti a viac (autonómnej) tvorivej slobody. Aspoň môj prípad je taký, najmä čo sa týka mojich pozitívnych vášní.

VV: „Ty musíš mať švih a výšku, si kotrmelec pramatky, akrobatky pod šapitom; si bolesť beztiaže, oceán uprostred vzdychu,“ stojí v jasnozrivom prológu pri vstupe do vašej knihy, ktorý možno prečítať aj ako nejaký osobný manifest. Nakoľko sa vaše ambície a vaša intelektuálna bystrosť museli v reálnom živote

interview

(apokalipsa)

každodennú politiku ovládajú samé mužské hlavy.) Na druhej strane, vo vedúcich pozíciách jednak vojenských a jednak represívnych orgánov u nás máme dve ženy, ktoré však v podstate fungujú podľa mužských, agresívnych princípov... SR: Feminizmy nie sú len o oslobodení žien zo zveráka patriarchálnych vzťahov, ale aj o nespravodlivých (kultúrnych, civilizačných), hierarchicky organizovaných usporiadaniach v rámci veľkých spoločenských systémov. Súvisia s politickými snahami o odstránenie, resp. prekonanie týchto hierarchií, a s výskumami, ktoré sa pohybujú pozdĺž rodovej osi asymetrických modelov usporiadania ľudskej spoločnosti. Pre mňa je tento odkaz mimoriadne zrozumiteľný a inšpiratívny. Negatívny prízvuk dodávajú feminizmom tí, ktorí sa nimi cítia ohrození vo svojich či už skutočných, alebo zdanlivých výsadách, alebo tí, ktorí o feminizmoch nič nevedia, a preto sa uchyľujú k tzv. „všeobecným pravdám“ o feminizme. Osobne voči týmto ľuďom či názorom nepociťujem ani hnev, ani ich podceňujem, keďže si dobre uvedomujem, ako je niekedy ťažké vystúpiť zo začarovaného kruhu a sebakriticky prehodnotiť alebo v inom, širšom kontexte oceniť vlastné presvedčenie či osobnú skúsenosť. Je však smutné, že ľudia ostávajú spútaní rodovými apriorizmami. Obvykle je to signál, že miera tolerancie voči iným, „inakším“, je u nich výrazne podmienená vlastnými obmedzeniami alebo vonkajšími znakmi ich vlastného statusu, čiže oslabenou (seba)reflexiou alebo zvýrazneným osobnostným mankom. Možno nie je od veci pripomenúť, že dnešná spoločnosť ešte vždy stojí na koncepcii liberálneho univerzalizmu, ktorá z bieleho heterosexuálneho muža strednej spoločenskej vrstvy aj s jeho vlastnosťami, záujmami a zvláštnosťami vytvorila (abstraktný, univerzálny) vzor pre celé ľudstvo. Pre celú západnú kultúru – a pravdaže, aj s jej rozpínavosťou vo svetovom meradle. Euroatlantický typ civilizácie teda osnovala na centrálnej pozícii a nadvláde tohto navonok síce

(Uživanje in zasužnjenost, denník Delo, príloha Književni listi, 25. novembra 2009) (Če izgineta strast in notranji nemir, je vsega konec, Ampak, 2010, č. 5–6 (máj – jún), krátené) preložila STANISLAVA REPAR

Primož Repar

TVOJE OČI sú slané, tvoje nohy sú bosé. Si vnútri rozžiarená, keď sa do teba vtúlim. Natieraš ma živicami. Tvoje oči sú slané, tvoje nohy sú bosé.

Persona grata

Do toho mora sa ponárame a z tvojich očí pália lúče

Lesná víla ma skántrila.

(apokalipsa)

ja, dieťa z tvojich snov. Kraľoval som bohyni.

Bez mena blúdim – sám, uprostred lesa, uprostred prízračného sveta, čo sa mi pred očami rozkladá.

a ešte všelijaké iné teplo: z prsti vyrastá nádej krvi.

Jedného dňa svätec zapáli nebo: v ten deň vo všetkých sídlach človeka vzbĺkne púšť.

Krúžime, jeden v druhom sa posúvame a opäť rozkvitáš v závoji noci.

Požehnaný mys šťastných brázd minulých dní a hodín. Súženie vrastá do záhrady. Vyrastie prales čohosi ako nádej.

jednoducho nikde, keď sme vystreli plachty v pochmúrnosti sveta na tvojom mokrom trávniku rovno tam, kde sme už boli. Hreješ ma; dlhé roky ma sledovalo, pripravovalo ma o rozum

To oko vie. A ja oňuchávam stopy.

Hroznovú šťavu, čo sa vycedila z mojich sĺz, si s rozkošou prehltla. Kedysi.

Slnko v tvojich očiach sa usmeje. Radosť božieho sprievodu.

hrôzostrašne sám: strom poznania dobra a zla

Tentoraz len pre seba a pre mňa. Z hlbokej rany živá láva, more svetla.

TVOJ BREČTAN je fialka čo žiari z hĺbok.

SLNKO NA ČELE Hreješ ma, dlhé roky som bol premrznutý.

A ja vyháňam púčky.

Do tvojho koryta spustím žeravé kvapky.

BIELY TULIPÁN presne zachytáva skutočnosť. Pozri sa na mňa, zabudol som na všetky svoje mená. Pozri sa na mňa, toľko zabudnutých, zničených priesad

Kde si, keď cítim tvoju bolestnú neprítomnosť. Kde si – práve vtedy, keď nie som. A nie som. Zrazu nie. –

Kedy začujem tvoj hlas v temnote? V tejto hluchej noci – kedy?

na ceste včera, keď som sa vracal domov, aby som ťa nestretol.

Keď som dobrodruh s trasúcimi sa prstami medzi vlhkými bralami,

Príď, čakám ťa,

Tvoj kmeň je z dreva cédrového, Libanon, k tebe dvíham oči,

medzi kadidlami rodiacimi život v priepasti žeravého zmyslu.

láska

kým nevznikne to najlepšie, kým tvoja hlava nespočinie na mojom pleci.

Znenazdajky zadychčanosť, zveličené gestá.

Chceš. Potom ti jazykom očistím celú dušu, povieš pred bozkom,

Keď ma hreješ, moje rozhorúčené myšlienky sú

ako prenasledovaná zver temných dejín keď prechádzam rukou po tvojom chrámovom poklade a si celá mimo seba Keď ťa nesie... Hreješ ma, slnko kladieš raz na moje čelo a do rozjatrenej duše s hlavou v náručí. Keď otehotnieš od bolestnej vášne v triaške kože v extáze tela nezastaviteľná. Keď spoznáš svoju zalesnenosť a ja ochutnám tvoje lesné plody. Teraz som tu a aj tu zostanem. Hreješ ma a tvoj teplý dych mi hovorí: Ľúb ho.

Vážnosť zámerov volá slnko, aby potvrdilo ráno nejakého dňa – rozkvitla krv, dotyk požehnania milosti

semeno jazyka – znamená hneď zrodenie.

zvlaženým steblom, hltom nektáru z morských rias ako vtedy, zo zbierky Stanja darežlivosti (Stavy štedrosti, 2008) preložil KAROL CHMEL

A diaľka je znenazdajky blízko.

poézia

Možno po tebe túžim, lesný boh,

V zrkadle sa prelievame zo zelenej do hnedej. More, more svetla.

raz a kedysi

(apokalipsa)

Francetovi Rožancovi, môjmu starému otcovi.

Máme problém. Lepšie povedané, mám problém. Ako hovoriť o „veľkých“ a „zodpovedných“ témach tak, aby sme nepodľahli abstrakcii, nejakému koncentrickému kruhu a nepristali uprostred fantazmy – akejsi simulovanej identity, ktorá je už svojou podstatou neslobodná. Je zatvorený a dusný priestor, ohrozujúci iných svojou posesívnou túžbou, svojimi ambíciami. Svet, civilizácia, spoločnosť, v ktorej žijeme, sú patriarchálne, určené jasnými pravidlami dobrého chovania, ktoré posilňujú zatvorenú štruktúru spolu s jej potlačenými frustráciami, vyprodukovanými, samozrejme, kolektívne. Čo je pre malé krajiny ako napríklad Slovinsko ešte typickejšie. O čo ide? Jednoducho o to, že stredoeurópsky priestor sa definuje, sám identifikuje prostredníctvom kultúry a štátotvornosti, čo sú inakšie mýtotvorné, a teda aj imaginatívne tvorivé činitele obdobia romantizmu, nastupujúcej moderny, ale aj prebúdzajúcich sa národov, z obdobia rozmachu priemyselnej doby. Dnes je situácia iná. Stredoeurópska spoločnosť v procese konštituovania národných štátov začala vytvárať určitý archipelág (zoskupenie ostrovov), uzatvárať sa do vlastného, jasne vymedzeného spoločenstva. Slovinsko pritom nepredstavuje nijakú výnimku, skôr naopak. Mýtus Strednej Európy dnes jestvuje už len v rámci samostatných jednonárodných entít, čiže izolovane, a teda aj bez možnosti prepájania. O tom, koniec koncov, svedčia národnostné menšiny, ktoré sú zo strany väčšinovej verejnosti všade vnímané ako nejaký nepotrebný prívesok, výrastok, presah, niečo, čo v národnom zmysle prekáža, ruší, čo je ohrozujúco iné. Ide o začarovaný kruh, do ktorého sú vtiahnuté všetky národne/národnostne vymedzené, a tým aj obmedzené spoločensko-politické spoločenstvá. (A ide aj o otázku menšín, resp. deprivilegizovania rozličných sietí, skupín, jednotlivcov.) Otázka menšín v (celej) Európe dnes predstavuje skúšobný kameň z hľadiska možností vytvorenia skutočne pluralitnej spoločnosti. A tak napríklad niekde – vezmime si hoci len Francúzsko – bez viditeľného násilia a popri formálne zabezpečených právach či pluralitne rozvinutej občianskej spoločnosti takmer v úplnosti vymizli celé národnostné menšiny. Inde sa zase rozvinul terorizmus; jeho stúpenci si pomocou bômb vynútili možnosť otvorenejšieho bývania v danej krajine. Takáto otvorenosť je samozrejme strašidelne uzavretým priestorom; je peklom, nekonečnou bariérou inakosti (v danom prípade aj inakosti na základe národnosti). Ak by prevládol resentiment a izolácia, stredoeurópsky priestor s takto „komplexnými“ a súčasne zakomplexovanými entitami by mohol predstavovať nezanedbateľnú hrozbu fašizmu. Na druhej strane, pravdepodobnejší bude scenár dobudovania archipelágu, v ktorom dochádza k pokusom zakryť sebaobhajujúci a sebaetablujúci spôsob vládnutia tým, že sa podporuje technologizácia spoločnosti, a vôbec zachytávanie súčasných rozvojových trendov. Zaujíma ma, prirodzene, iná cesta, cez inakosť, ktorá je možno protichodná, zdanlivo antagonistická, avšak otvorená. Charakteristický je pre ňu otvorený postoj, ktorý

v nijakom prípade nechce prijať nejakú idealitu (fikciu) a ešte menej stojí o stotožnenie s ňou. Teda postoj, ktorý nechce podľahnúť nejakej fantazme. Preto nie je možné, ale ani zdravé priečiť sa istej miere disperzie, rozptýlenia, ba dokonca akejsi an-archickej ústretovosti voči druhému, svojmu blížnemu. Pohybujeme sa v poli „suspenzu“ (vylúčenia) spoločensko-etickej normatívnosti, ktorá je na jednej strane vlastnícky posadnutá svojou zintímnenou/ sebastrednou identitou, do seba zahľadenou samoľúbosťou (na základe príslušnosti), ktorá sa odovzdáva stádovitosti a posledným výkrikom módy. Na druhej strane sa však tá istá normatívnosť cynicky, ak nie rovno perverzne prezentuje odklonom od akejkoľvek vzájomnosti. Odklonom, ktorý nie je len intervalom rozdielu (kvôli rešpektovaniu dôstojnosti toho druhého), ale je aj stiesňujúcim dotykom nazaceliteľnej rany, ktorú bytostná úprimnosť druhého/k druhému predstavuje, a mohli by sme hovoriť aj o zneužití dôvery. Tento spôsob nazerania podporuje tiež výrok, ktorý je hodný fantazmagórie v súvislosti s vytesnenou traumou povojnových masakrov v Slovinsku, a ktorý – podľa slov Slavoja Žižka – znie približne takto: Jedine mŕtvy blížny je dobrý blížny. Každé tvrdenie o Slovinsku čoby o svojráznom laboratóriu psychoanalýzy musí vyznieť paušálne. Čo je to to, čo nám odopiera zrelosť, zodpovedné vyrovnanie sa s podobami samých seba, s ilúziami, so zamlčaným, s utrpením a radosťou? Tútorstvo, a tiež: vlastníctvo? Niečo, čo nás núti mať namiesto byť? Niečo, čo sa nám vnucuje zvonka? Mocenská logika? Jednorozmerná štruktúra s vyhovujúcimi matematizovanými funkciami, karteziánske dedičstvo? – Nechcel by som sa dopúšťať unáhlených záverov. Slovinčina má pre trpezlivosť a vytrvalosť v pokore, teda (vy)trvanie v očakávaní obratu alebo kvalitatívnej zmeny, starý archaický výraz „druga pot“ (druhá cesta), ktorý svojím frazeologickým (vy)znením sprítomňuje aj spomínanú „vytrvalostnú“ dimenziu času, v zmysle: inokedy, druhýkrát, nabudúce. Ak je evanjelium už podľa definície „dobrá správa“, potom je apokryf niečo, čo je síce „stopa dobrej správy“, ale ako také sa nám nevnucuje. Pri texte (a teda aj písme), ktorý je serióznym a zodpovedným zhostením sa úlohy, však nastáva problém. Padajúc do hlbín nevysvetliteľnosti, nepochopenia, ba dokonca až priepastného neporozumenia, a teda bez toho, aby prinášal nejaké okamžite jasné výpovede, keďže prináša skôr niečo temnejšie, text sa zároveň stáva funkčným signifikantom. – Stretávame sa tak len s akýmsi symptómom užívateľa, ktorého spokojnosť je už vopred zabezpečená. Takpovediac zaistená – opakovaním jeho uspokojovania v dávkach. Klbko/zvitok (svitek), ktoré sa mi tu teraz odvíja, sa však, naopak, pokúša vyjadriť svoju obnaženú myšlienku. Trvá na nekanonizovanom texte. Predstavuje svedectvo pisateľa, ktorý sa vo svojom výraze nechce a nemieni pridržiavať vytýčeného kritéria, meradla (už vôbec nie funkčného meradla). Ktorý si neželá podľahnúť sebaidentifikácii. Takej, ktorá by cez zadné dvere prepašovala naspäť (ach, aké typicky slovinské!) totožnosť zdanlivého. Toľko podľa mojich skromných

• Vrece archipelágu • Uzavretosť do seba, ktorá sa stáva patologickou, ktorá je, takpovediac, chorobným prejavom, sa volá autizmus. Zdá sa, že ho vyvoláva čosi, čo by som označil ako symptóm „sebaprojekcie“, pričom výraz sebaprojekcia som dal do úvodzoviek. Znamená to len toľko, že síce mu pripisujem špecifický dôraz, tento však nie je ani definitívny, ani ukončený; je iba voľne pririeknutý. Ani v našom prípade totižto nemožno všetko hádzať do jedného vreca. Povedať o tomto jave (teda o patologickej uzavretosti aj v jej súvislosti so „sebaprojekciou“), že je kľúčovým dôsledkom dnešnej spoločnosti, pre ktorú je charakteristický kapitalistický kult spotreby, je priveľa. Na druhej strane, povedať o ňom, že je obetovaným dôsledkom vyčíňajúceho totalitarizmu, ktorého sme boli ešte prednedávnom svedkami, je zase primálo. V každom prípade ho napomohla propagandistická výchova celých generácií. Moc projekcií, v rámci ktorých sa prispôsobovala a pristrihovala skutočnosť. Spektakulárnosť režimových, kvázi dobrých, t. j. „pozitívnych správ“, ktoré sú dnes nahrádzané spektakulárnymi performanciami politického marketingu spolu s každodennými masmediálnymi manipuláciami. Noví inžinieri Existujúceho Riadenia klamstiev a sebaklamov iba potvrdzujú novoutvorenú idealitu: reklamnú sebapromóciu (zárobku a zisku). Prispievajú tak aj k prepracovanej identite zlatého molocha či podoby univerzálneho spotrebiteľa – podľa každodenných potrieb rozličných korporácií. Slovinsko je v tomto ohľade nepochybne rozvinutou časťou sveta, toho s rafinovanou taktikou; je však aj súčasťou tej Európy, ktorá združuje krajiny tranzície a v ktorej je problém „projekcie“ obzvlášť bolestivý. Najmä vďaka historickým okolnostiam, ktoré tento priestor ovládali takmer päťdesiat rokov, ako aj vďaka totalitným doktrínam uplynulých režimov. Socialistické režimy sa dokázali veľmi dobre postarať o politickú propagandu, ktorou prešpikovali celú spoločnosť, aj vďaka jej tzv. centrálnemu riadeniu. Zo svojej nezvanej či samozvanej pozície ju tiež strážili. Dnes by sme povedali, že v pozadí tohto všetkého stál celý politický marketing, ktorý, hoci v pretransformovanej podobe, očividne zasiahol, tak sa zdá aj do nášho post-ideologického času. Spomínané matrice, naznačené zranenia väzia totižto

v hlavách a nemožno sa ich zbaviť zo dňa na deň. Potrebná je naša vytrvalosť a trpezlivosť. Logika okamžitej účinnosti mala vždy obmedzený život a dnes to platí viac ako kedykoľvek predtým. Veď sa len pozrime: tak rýchlo zastaráva, tak rýchlo začne fungovať poruchovo, že sme si zvykli nasledovať a okamžite sa prispôsobovať permanentnej propagande spotreby, ktorá nám túto logiku bez prestania podsúva. Ak by sme boli mierne ironickí, potom, v duchu nášho času, môžeme povedať, že pekná budúcnosť nás síce pravdepodobne naozaj nečaká, no ešte vždy si odnášame tie najlepšie dojmy. Aké úžasné! Všetko pre pekný „look“, pre zdanie! A pre nerušené fungovanie spoločenského systému. Zarábanie na turistike je napríklad ozajstná špecialita v našej „podalpskej krajine Vychádzajúceho slnka“. A ešte slovinský turbo folk! Aj krásou rozprávkového Archipelágu sa nám vždy podarilo očariť cudzincov, ktorým tútorsky predvádzame naše pobrežia. Táto forma propagandy vyvoláva, obecne vzaté, uspokojenie aj doma – pravdaže, vopred dávkované. Pre blaho a pokoj nás všetkých, prirodzene. Všetko je teda predvídateľné! Zvnútra je však archipelág zasiahnutý rozkladom. Vytvárajú sa nové a nové kruhy, nové archipelágy, nové skupiny archipelágov, ktoré sa zase vzápätí delia na menšie a ešte menšie. Ako keby niečo rozvŕtavalo jeho zem, podnož, až kým neostane celkom bez nej a, s najväčšou pravdepodobnosťou, sa nepotopí. Ale možnože sa nerozpadne, možno sa udrží nad vodou. Nie ako systém, resp. starostlivo budovaná sieť zákonitostí, ani ako ochranná mreža pred vstupom do prístavu. Ba ani ako blokáda alebo bariéra, ale len a len ako slobodné vedomie, ktoré nepristane na chodbičkami rozryté a presieťované materinské mravenisko, na neprepojiteľné priehrady a múry, programovo rozmiestnené po priestore. Ich cieľ je totiž jediný: stigmatizovať druhého (presnejšie vlastnú projekciu druhého). A teda patologický. Hoci býva ospravedlňovaný potrebou ochrany, dohľadu nad jednotlivcom. Všetko pre pahltnosť mocných... Nejde mi však o nejaký resentiment, ani o nejakú sebaľútosť. Nejde mi ani o pohľad z vtáčej perspektívy, z veľkej vzdialenosti, z ktorej by sme sa pozerali na »výrobok« označený ako Slovinsko a videli siete ciest a veľkých stavieb, ale aj iných, či už globalizovaných, alebo lokalizovaných projektov spoločenskej nadstavby. V dobrom i zlom... Možno mi je bližšia žabia perspektíva, veď bývam, pravdu povediac, kdesi v močiari, neďaleko od hlavného mesta „Make-up“. Možno len štipka náznaku, ktorú nosím a pašujem vo svojom batohu po horách aj dolinách. A ktorá, napriek všetkým mýtom a závorám a kontrolným stanovištiam, v sebe obsahuje niečo sypké, krehké, nejaký detailný aspekt z iného zorného uhla, a možno aj nejakú ranu, o ktorej sa nepatrí rozprávať. Možno je to aj o tej mŕtvole, ktorú zašili do vreca a vrhli do mora; nie z piety k nebohému, ale preto, aby ho zatajili. A odhalili tak svoju lživú podobu. Aj preto je potrebné vedieť, odkiaľ vietor fúka... A zátišie, ach, zátišie... • Krčah zo supermarketu • Bivakujme. Postavme si stan pod holým nebom. Ako bezdomovci pred supermarketom. Nie sme súčasťou predpokladanej úlohy. Rušíme scenár a kazíme výklady. Za naše zbojníctvo nečakajme odpustky! Nie sme totižto súčasťou kšeftu, výmeny, obchodu, naopak: prekážame v dodávateľsko-obchodných reťazcoch. Pre podávanie správ

esej

Apokryf o Slovinsku

možností, keď sa usilujem aj prostredníctvom vlastnej nemohúcosti vyjadrovania svedčiť o dnešnom Slovinsku. To je skúsenosť, keď sa zbavíme naučeného, avšak nesmieme prepadnúť; keď sa začneme potácať po hrane, okraji spoločnosti. Kde sa nemôžeme zachytiť stebla príslušnosti k..., ale sa pokúšame prehovoriť úprimne, predovšetkým o tom, čo sme museli potlačiť, vytesniť do podvedomia, čo sa bojíme vysloviť, pretože nás ten „rarach“ ohrozuje, vyskakujúc z miesta, kam sme ho usilovne vytesnili. Práve to však musíme vypovedať, vyrieknuť, ak nechceme, aby nás odniesol prúd, ktorý unáša všetkých naokolo. Spoločenská sloboda sa stáva skutočnosťou, keď sa nejaká skupina ľudí, určité spoločenstvo oslobodí, zbaví svojich predsudkov, stereotypov, mocenskej logiky. Keď sa paradoxne individualizuje, presnejšie: singularizuje v pluralite, dialogickosti, podávaní svedectiev namiesto presvedčení, „svedčení“ namiesto presviedčaní. Keď sa vzdá ochrany inštancie Moci, a tak odkľaje zdanlivú, lživú neproblematickosť stádovitej sebaistoty či samoľúbeho bezpečia.

len časť tohto globálneho príbehu, ktorý do seba vtiahol, ba priam vsiakol už aj rozličnosť a inakosť – najmä ako novú možnosť profitu. Čo, kúpili sme mačku vo vreci? Kdeže... spotrebiteľ sa obidvomi rukami okamžite chopí novej ilúzie, novej sebapodoby, ktorú si kúpil na trhu. Identity so zľavou... V gymnastických cvikoch sme boli Slovinci vždy dobrí, možno aj špičkoví. To platí najmä o „koňovi“, teda disciplíne preskoku. – Krátka masmediálna správa pre Slovincov... • Ultrapekne je... • »Nech sa páči!« – Uhladenosť diskurzu podporuje jeho dominanciu, to z neho, čo je už súčasťou určitej hegemónie, a teda aj určitej spoločenskej pretvárky. Sú veci, ktoré nemôžeme vysloviť, pretože si ich nikto neželá počuť; ich posolstvo je rušivé. Akosi to patrí k spoločenskej predvídateľnosti a v Slovinsku aj k tzv. pravidlám „dobrého chovania“. Ďakujem pekne za toľkú starostlivosť! – Táto dominancia vo svojej amorálnosti moci definuje všetko. Predovšetkým potreby a túžby tých, ktorých, prisluhujúc propagandistickej mediálnej mašinérii, riadi. Zdá sa, že patronát a posesívnosť socialistickej spoločnosti aj s jej výrobno-technickou a technologickou revolúciou nahradila estetizácia a konzum tele-techno-kapitalistickej spoločnosti. Inými slovami: dnešná masmediálne ovládaná technická spoločnosť práce a spotreby. Vzbura je často inertná; únik do súkromia, zúfalstvo osamelého človeka z davu. V tejto vnútornej emigrácii ostáva v styku so svetom, s druhými ľuďmi, cez najmobilnejšie prostriedky sprostredkovania (totalitne povedané: funkčných vzdialeností): cez auto, televíziu, mobil, internet atď. Táto skutočnosť obvykle vedie k ilúzii, že kruh, v ktorom sa donekonečna krútime, nie je uzavretý. Čo je však veľmi nebezpečná ilúzia. Ide totižto o kruh medzi užívateľom a jeho zakaždým zopakovaným pôžitkom, rozkošou. Preto je úlohou priemyslu ustavične meniť chute, vkusy. Chute alebo vkusy nemôžu vychádzať z potrieb užívateľa, ale užívateľ musí vychádzať z chutí; aj takých, z ktorých by inakšie nevychádzal. Cena absolutistickej a rovnostárskej spoločnosti zisku si to od neho vyžaduje. Moc nad riadenou verejnosťou, čiže nad „slobodnou“ tvorbou imaginárií, sa tak prostredníctvom agensov „kapitalistickej spoločnosti“ koncentruje v rukách oligarchie. To, čo sa tomuto usporiadaniu upiera, treba vždy pohľadať na okraji. Teda nie v „jadre“, v centre, ktoré je dnes tele-techno-spoločensky kontrolované, ale na spoločenskej periférii, na margine. Čo však vôbec neznamená, že by bol tento odpor niečím vedľajším, nedôležitým. Presne naopak. Práve takéto pohybovanie sa na okraji signalizuje neuznávanie daných spoločenských rámcov, ktoré samotný okraj tabuizujú. Ako územie nikoho, ktoré je zamínované strašidelným, hrôzou; a definitívnym zákazom. Niečo bytostne zamlčané, avšak stopa je o to vzácnejšia. Byť uprostred živého diania. My Slovinci sa radi robíme krajšími. Čo vôbec nie je pekná vlastnosť. Tento svoj problém však najradšej zametieme pod koberec, zavrieme do skrine. Ani doma jednoducho nie sme doma, radšej sa vyberieme za lepším, krajším. Zanedbávame tak svoju voľnosť (uvoľnenosť), slobodu, a skôr siahneme po jej mýtizovanej, lživej náhrade. Po tom, čo nám dodáva pocity sebaistoty, inzulínovej spokojnosti v duchu telenoviel a „príbehov o úspechu“. Sebaironicky, inými slovami, na to poukazuje aj výstraha, ktorá upozorňuje: „Buď pekne

rozumný a všetko bude v poriadku, dobre sa ti bude vodiť na svete.“ V Slovinsku osemdesiatych rokov, v období posledných vzdychov socialistickej totality, ktoré som prežíval ako mládenec, sa prekvapujúco rýchlo objavilo nové subkultúrne (hudobné) hnutie. Vyjadrovalo radikálnejší odpor k spoločenskej a sociálnej realite. Z hudobného hľadiska už tvrdším a hrubším výrazom, svojou elementárnou silou, energickým nástupom. No ani nie tak celkovým hudobným prejavom ako rečovým gestom, významovými odkazmi, textami, ktoré sa vyznačovali spoločenskou kritikou. A tiež nedostatočným vedomím toho, že hnutie stojí na okraji. Že sa primárne pohybuje na periférii. Ich vystúpenie bolo založené aj na tom, že sa viac nerobili krajšími alebo lepšími. Teda takými, ako to videli u svojich rodičov a v spoločnosti. Punk bol, samozrejme, kompiláciou odlišnosti, skupinovosti, negativizmu... A na začiatku aj Pankrti (preklad: Pankharti): napr. album Sloboda 82 aj so svojím Vládcom (pieseň Gospodar). Odkaz je podľa mňa v nasledujúcom: ak sa nebudeme robiť lepšími a krajšími, ako v skutočnosti sme, Vládca nám nič nemôže. Dostaneme ho akurát tak do pomykova a zároveň sa oslobodíme od strachu pred jeho násilím. Odpoveďou na násilie je znova len násilie. Dominantný diskurz ochraňuje bezporuchové fungovanie systému. Tvorí nové manifestatívne gestá, opäť akceleruje závrat z krúženia okolo seba samého. – Aj punk na konci ostal už len zábavou. Nedospel totižto k plnému uvedomeniu si svojej vôle, ambície, nedosiahol epistemologický rozmer. Sám príbeh protestu, a práve tak jeho verbalizácia, dnes strácajú schopnosť otriasť človekom. Možnože ide, namiesto protestu, len o „kritickejšiu“ telenovelu...? – „Ďakujem pekne.“ • Druhý, klzká ryba (alebo hrozba tútorstva) • Po páde politických totalít nasledoval náhly a urýchlený rozpad spoločnosti. V akom zmysle? V zmysle nahrádzania, simulovania nejakej reality. To sa, aspoň u nás v Slovinsku, dialo dosť nepozorovane. Popri tom začal vznikať virtuálny, zdanlivý svet aj z technicko-technologického pohľadu. Systém, ktorý sa rozpadol, bol pomerne rýchlo nahradený novým, zdanlivo neproblematickým systémom „liberálnej demokracie“. Táto nová hegemónia rýchlo zaplnila absenciu mocenskej logiky vo Východnej Európe. Nejaký jednorozmerný diskurz bol obratom vymenený za nový, jednoznačný diskurz, ktorý je všade v rozvitom svete ovládaný mediálnou tele-technológiou. V danom prípade ide o jednoduchú rétoriku identity, ktorá sa najviac orientuje na televíznych divákov. V tomto bode sa demagógovia starej školy rýchlo učili od západných kolegov, ktorí už túto prax ovládania mali. Rétorika „novej“ identity je najčastejšie performatívna, žánrovo blízka hororu, ktorému nekriticky podliehajú najmä mladí ľudia – a je tiež spektakulárne násilná. Keďže nahrádza skutočnosť, realita viac nemá silu napĺňať existenciálnou hrôzou; je skôr vnímaná ako súčasť produkcie, sebautvárania programu. Jestvujúci spoločenský stav udržiava, teda organizuje a riadi, nová politická trieda, ktorá je bytostne závislá od „masmediálnej“ reklamnej informácie. Slúži totiž záujmom anonymného kapitálu, ktorý celé toto amorfné súkolesie poháňa ďalej. Dobrodružstvo spočíva v tom, že nikto nevie kam. V myšlienke, prečo by nás to vôbec malo zaujímať, sa dokonca ukrýva istá operatívna múdrosť.

Druhý/é je nám čoraz oddialenejší/ie. Ani na tomto, ani na onom konci dediny nevedia zaveslovať na „druhý breh“. Obrátiť sa na „druhú inštanciu“. Prestúpiť na druhú stranu idealizácie, ilúzie, pre ktorú je charakteristické pestovanie sebapodoby „plemena“ (teda našich a nášho, v konečnom dôsledku však „môjho“), avšak bez pomyslenia na stotožnenie, splynutie. Nevieme veslovať na druhý breh, paralyzuje nás strach, ktorý nevidno, a tak ako keby ho vlastne ani nebolo. Aj to je dôvod, pre ktorý nechceme opustiť svoj ostrov, prestúpiť/ pristúpiť k druhému, osmeliť sa a prehovoriť. Čo zase nie je až také ľahké. Z hľadiska kategórie identity, ako ju obvykle vnímame, by to bolo dokonca nemožné. Nechať teda hovoriť druhého. Medziľudský vzťah je to najťažšie: hneď na začiatku doň môže zasiahnuť strach pred inakosťou druhého. Ide teda o medzeru, o manko slobody. Nie o jednotiacu (a bipolárnu) logiku totožnosti, ale plurálnu dialogiku inakosti. Spolu s rizikom rozptýlenia, dokonca rozčesnutia. Na druhej strane sa však, buďme trocha zlomyseľní, výrazne presadzuje inštinkt stádovitosti. Ovce sa tlačia dohromady, vyniknúť medzi nimi preto možno jedine vylúčením jestvujúcej etickej normy, za ktorou sa ukrýva spoločenská dogma. A sme pri skandalone, pri pohoršení. Derrida ho vidí v neovládateľne pohoršujúcej dimenzii mediálnej teletechnologickej reprezentácie demokracie, ktorá je, pravdaže, selektívnou a hierarchizovanou výrobou informácií. Filozoficky povedané, výrobou atribútov kolektívnosti: názoru, rétoriky a schopnosti presviedčať, ktoré znemožňujú dialóg, utváranie vzájomnosti, svedectvo prichádzajúce z konkrétnej existenčnej reality smerom von, do priestoru slobody. Prostriedky spoločensko-politickej manipulácie sa verejnou manifestáciou síce celkom nevyčerpajú, avšak majú nepredvídateľné účinky: monštruóznosť, strach a fantómový účinok. Takto sme sa dotkli undergroundového komiksového výrazu. Hneď ho však opúšťame, aby sme mu nevnucovali náš diskurz. Čo ostane po vylúčení regulatívnej normy? Imaginária produkovanej kvázi skutočnosti odpadnú. S nimi aj názory bez stanoviska, recyklovanie klišé, stereotypov a iných mechanických opakovaní, ktorým nevidno koniec. Keď si však uvedomíme svoje chcenie, želanie, túžbu, už sme tam – v zúfalstve. Predvídajme aj pozitívnu možnosť: musíme si vybrať, zadefinovať sa – a to osobne, individuálne. Voľba je smrteľný nepriateľ vševedúcej identity, pretože je existenciálna a špekulatívna. Preto nemôže byť ani spektakulárna. – Ale zato možno úprimná a ozajstná.

• Apokryf na háčiku • Logika fantazmy je akoby objednaná pre náš zámer (alebo je to práve naopak?). Nebudem sa skrývať za kolektivitu, hoci by to malo byť iba verbálne. A možno – kto vie? – možno hovorím o sebe ako o kolektívnej bytosti. Aby som mohol niečo odstrániť, musím v to veriť. Avšak pokoj získaný cez vedomosť o existencii je primálo, je len abstraktnou identifikáciou. Až konkrétno vystupuje ako „skandalon“, pôvod pohoršenia. Ako sloboda – otvorená a samostatná bytostnosť. Inakšie som sám ryba lapená na návnadu, ktorej sa v hrdle zachytil háčik. Viem, čo robím: nechcem vás získať pre svoj zámer. Túžba, vytesnená do podvedomia alebo do oblasti nevedomého totižto vyvoláva fantazmu, ktorá otvorenú štruktúru

esej

(apokalipsa)

nejestvuje (za)daný rámec. V každom prípade však jestvuje pre propagáciu určitých skupín, pre konglomerát politických a sociálnych záujmov, ktoré sú im blízke, dokonca spoločné. Podľa nich sú viditeľné – a túto viditeľnosť aj aktívne iniciujú, udržiavajú. Budujú si ju ako svoju ochrannú značku. Čo je koniec koncov základ, ak obchoduješ sám so sebou. Sebaobchoduješ. Sebapredávaš a sebanakupuješ. Na druhej strane, v tom istom filme je aj množstvo anonymných štatistov. A, aká hrôza!, je tu aj bezdomovec, ktorý prekáža v zábere pre nový reklamný film. Ale možno by sa ho ešte dalo zapojiť, v zábere nejako využiť... a vrece, ktoré reklama ponúka, naplní sa do samého vrchu, hoci je roztrhané a bez dna. A: tak dlho chodí džbán po vodu, dokiaľ sa nerozbije. Kedysi sme poznali „úderníkov“, „hrdinov práce“ – na strane výrobcov. Išlo o šikovnú fintu zo strany mocnárov, ktorí sa, aj vďaka podobnej ideologickej propagande, pokúšali zväčšiť pracovné vyťaženie, využitie ľudí. Vštepovali im do hláv sebauvedomelú socialistickú morálku pracovného človeka, na ktorú potom ďalej naštepovali to, čo potrebovali. Zdá sa, že celá socialistická morálka bola založená na hospodárskej, technickej a technologickej súťaži s „prehnitým západom“. Menej z hľadiska hodnôt, viac z hľadiska efektívnosti práce. Štát ponúkol plný servis. Na druhej strane našej úvahy stojí dnešný spotrebiteľ. Spotrebiteľ spotrebúva, využíva rozličné statky a výhody, ktorými si spoločnosť kupuje jeho dôveru – garantovanú jeho osobnou slobodou. Už tu, v tomto projekte ide o mobilizáciu celej produkcie. Ak by aj bola v praxi neefektívna, potom je efektívna aspoň manifestačne, ako propaganda. Dnes sú tieto vzájomné ekonomicko-politické (aj historické) súvislosti trocha potlačené, zahladené. Nielen preto, že by sme sa usilovali za každú cenu rýchlo na všetko zabudnúť, ale skôr vďaka duchu súčasnej spoločnosti. Vieme, že ju ovláda duch, presnejšie modla konzumu, kult spotrebiteľstva. Všetko je na predaj, všetko sa prostituuje alebo je prostituované, všetko je dosiahnuteľné už za prvým rohom. Zaslepujúca moc zdania, ilúzie, vonkajšieho vzhľadu nám ponúka pestré a rôznorodé masky, náhrady všetkých druhov. Keď sa im však lepšie prizrieme, ešte aj tie sú čoraz uniformovanejšie a svojím rozširovaním požierajú čoraz viac rozdielov, rozdielnosť vôbec. A tiež identity. Namiesto nich ponúkajú identifikačný kód, ktorý je adaptovateľný pre každodenné potreby kapitálu. Tento identifikačný kód funguje ako samozrejmá cenzúra – prispôsobovanie sa bez rozmýšľania. To, že sú masové média v službe kapitalistického (a predtým socialistického) zriadenia, nie je nič nové. O rozsahu propagandistického využitia dennej tlače predsa písali už prví existencialisti pri úsvite moderny. Ibaže vtedy boli spoločenské rozhrania predsa len podstatne, podstatne viditeľnejšie. Hranica medzi verejným a súkromným sa však dnes ustavične mení. Ozaj problematické je, že práve prostredníctvom tejto hranice by sme mali identifikovať politické. Na tejto hranici zároveň operujú média, tele-technokomunikácie spolu s rôznymi diskurzmi, celé tele-technomodlárstvo, gros spoločnosti založenej na konzume. Všetko toto verejný priestor, akým je napríklad aj Slovinsko (a teda už tak či tak zatvorený), ešte viac uzatvára do performatívnej siete sebazobrazovania. Do magického gesta interpretácie, ktorá prekrúca a prevracia skutočnosti a po celý čas mení rovno to, čo vykladá. Identifikácia tak prebieha podľa želaní a momentálnych potrieb vládcov. Zdá sa, že Slovinsko je

nemalo byť iba kupčením alebo sebapromóciou. Vyratúvaním všetkých dobrých vlastností, len aby sme získali kupcov, návštevníkov viac či menej divných, neraz rafinovaných „fantazmatických výkladov“. Apokalypsis tak predstavuje vyústenie dejín (sebastrednej, v sebe zakorenenej) identity, je odostretím závoja, ktorý zakrýva(l) masku. A tiež pôvodným a jedinečným odhalením či vyjavením, tak plurálnym, ako aj singulárnym – ak hovoríme o konkrétnej skúsenosti. (Cez)hraničná skutočnosť presahu alebo pravdivosť obratu k druhému sú ešte vždy, dúfajme, možné. Práve o tento prísľub nádeje predsa ide! Každý človek je totižto môj blížny. Aj ten najvzdialenejší – hoci aj v Slovinsku. A naopak – do seba uzavretá ľahostajnosť zdania, skrývania a utajovania nás môže priviesť k neobmedzenému despotizmu. No len vtedy, ak ho dopustíme.

Byť v strachu, byť v strehu

interview

(apokalipsa)

(u) zavrie a existencia sa tak stane démonickou. Démonické je neslobodným pomerom voči vlastnému presahu, svojej slobode. Tieseň, strach pred slobodou možno vyjadriť tak mlčaním ako zúrivosťou. No v jednom i druhom už možno vytušiť bezmennú a beztvarú istotu o tom, že sa pohybujeme v dosahu nejakej fantazmy. To, čo je démonickým osudom, môže postihnúť každého, vraví Kierkegaard. Ak by sa objavila otázka, nakoľko je démonické psychologickým problémom, museli by sme odpovedať, že démonické je stavom. A z tohto stavu vyplývajú určité skutky alebo činy. Čo neznamená, že by démonickosť nemohla byť aj celkom inakšia, teda inej povahy. Preto odvahu a bez paniky! Prekážku, za ktorú podľa nás môžu iní, si vytvárame sami: naša zbabelosť, prekladanie zodpovednosti na ich plecia a náš strach pred druhým. Pred otvorenou štruktúrou, ktorá so mnou nesúhlasí. Iné je to s fantáziou. Tá si vyžaduje odvahu, v rámci ktorej sa z imaginárneho voľne posúvame smerom k vyslovovaniu skutočnosti – svojej skutočnosti. Čo je najčastejšie bolestivé... a tiež iskrivo úprimné. Nesmieme si pri tom uzurpovať nárok na dominanciu reči alebo na dominanciu rečníka, ktorý za ňou stojí. Kultúrny pluralizmus predpokladá osobný pluralizmus. Nie to, čo k sebe vzájomne prilieha, ale bolestivá rana úprimnosti, ktorá nie je vždy iba pekná. – Ten, ktorý ľúbi viac, je zraniteľnejší. A úprimnosť je vždy dobrá správa! A ešte môj komentár z nejakej inej eseje: V slabých správach sa zrkadlí typická demagógia dnešného resentimentu: bipolárne zobrazovanie reality, ktoré pozná iba naše a ich, dobré a zlé, poslušné a neposlušné. V živote však v skutočnosti ide o mnoho fragmentárnych ciest, ktoré neznesú bipolárne označenia, znaky démonizácie. Jednoducho, také zjednodušovania nesmieme dopustiť. – Preto treba priestor našej mysle ustavične otvárať a vetrať... pod holým nebom... A nenechajme sa zvábiť lákavými rečami!

• Druhý, perspektíva pľuhavc aleb blížneho • (neuchopiteľné) Človek neúnavne krúži okolo svojej osi a vracia sa k tomu istému. Médiá, ktoré majú v rukách silní predstavitelia politickej či ekonomickej „kasty“, rozosievajú strach. Tým, ako priemysel produkujúci vymyslené hrozby umožňuje imaginárium hrozby, teda simulakrum alebo bublinu ohrozenia, drží v strachu jednotlivca, ktorý si netrúfa byť úprimný a sám. Projekciou „propagandisticky dobrých správ“ previeva optimizmus povrchných gest, ktoré svojou kvázi rituálnosťou držia v šachu; znemožňujú pôvodnú tieseň, strach z neistoty alebo primárnu skľúčenosť. Druhého rýchlo zabalíme do geometrizovaného karteziánskeho modelu a trhovej perspektívy. Prikryté matrice nenávisti sa skrývajú v podvedomí a, okrem iného, ich zastierame, prekrývame aj pravidlami dobrého, a teda očakávaného chovania. Totalitarizmus, ktorý v 20. storočí roztrhol Európu na dve časti, za neprítomnosti ideológií nahradil iný totalitarizmus: performatívny tanec kapitálu. V jeho takte tancuje aj Slovinsko. Avšak zo stiesňujúceho duchovného priestoru neobviňujme iných alebo druhého, napríklad toho pľuhavca, čo mi prekrížil cestu. Alebo rovno Európu. Regres do zadúšajúceho „gentilizmu“ (na ktorý už dlho upozorňuje literárny vedec Taras Kermauner), teda do akejsi logiky „plemena“ či príslušnosti k plemenu, predstavuje iba jednu z tienistejších stránok pestovaných na slnečnej strane Álp. Slovinsko by tak

JÁN GAVURA ↔ PRIMOŽ REPAR

(Apokalipsa, 2003, č. 70, monotematické číslo: Premýšľanie o Slovinsku, krátené) preložila STANISLAVA REPAR

povahy však väzí určitá stiesnenosť, strach a obava zo skutočnosti, ktorej sme súčasťou. Analytickosť ešte neznamená, že by musela prevládať racionalita; bytostná dvojznačnosť textu, ktorá tým chráni oslovené, je práve otvorenosťou literatúry. Literatúra môže iba takto odhaľovať to, čo sa nám skrýva a čo predstavuje nepríjemné dedičstvo nespokojnosti, napájajúcej sa z nášho strachu. Vystrašenosť alebo pocit strachu sa generujú v prirýchlo vyrieknutých a nerozmyslených odpovediach alebo v mlčaní, ktoré je výsledkom ochromenia. Apokryfné na tom je to, že vytrvalo mlčí(me) o svojich najhlbších ranách. Ale to, čo nás ustavične ťaží, nám nedá pokoja a skôr či neskôr vybuchne v podobe zničujúceho násilia. Preto sa toho obávame celkom odôvodnene. JG: Od napísania eseje čoskoro uplynie desať rokov. Kam sa posunul prah vnímavosti Slovincov za toto obdobie? PR: Pri opätovnom čítaní svojho textu, žiaľ, zisťujem, že my Slovinci ešte vždy prešľapujeme na

mieste. Nijakú našu traumu sme nevyriešili skutočne. Je to aj problém nezodpovednej politiky. Zdá sa, že jedna časť jej predstaviteľov je viac-menej ľahostajná, zároveň akoby bez vízie, druhej časti zase takýto stav vyhovuje, a preto si ani neželá čokoľvek riešiť. O veciach, o ktorých sme sa začali pred časom aspoň rozprávať, opäť mlčíme. Stále viac visíme vo vzduchu, nivelizácia spoločnosti sa šíri ako huby po daždi. Slovinsko je, prirodzene, iba jeden z početných archipelágov, ktoré tvoria dnešný svet. Ale je to aj môj domov, miesto, kde sám žijem. JG: O čom by bol druhý Apokryf o Slovinsku, keby si sa rozhodol napísať ho teraz? PR: Ak by sme pokračovali prostredníctvom metafory stromu, potom tento druhý strom už neplodí, nedáva ovocie. Bezvýchodiskovosť akoby sa ešte viac prehĺbila. Človek je čoraz rozdvojenejší, ťažkosti, ktoré má sám so sebou, už nie sú len imanentnej povahy, ale aj transcendentálnej. Keď sa vylúčime z vlastnej slobody, neostaneme osirelí

už len vo svete, ale aj v božom. Na skutočnosť, že technická civilizácia upadá, upozorňoval už Ján Patočka vo svojich Kacírskych esejach. Sám o tom rozmýšľam vo filozofickom texte, ktorý som napísal na tému nášho posledného filozofického sympózia – Uskutočňovanie duchovnosti v dnešnom svete. Napriek tomu nie je všetko také jednoznačné. Apokryfné písanie tak načiera ešte hlbšie a neviaže sa už iba k Slovinsku. Svet je dnes totižto tak veľmi previazaný, že lokálne príbehy sa stali globálnymi a opačne. V texte, ktorý spomínam, som sa dotkol aj otázky etickej zodpovednosti a asymetrie vzťahov v dnešnom svete, ktorá možno predsa len ponúka nejakú nádej, nejaké východisko z neustále narastajúcej previazanosti medzi násilím a zastrašenosťou ľudí. V takejto matrici strachu je potom dominantná, aj keď prázdna reč viac než účinná. Násilie pochádza zo strachu, z ustavičného strachu, ktorý nás robí neautentickými. Slovinsko je toho dobrým príkladom, hlavne vďaka tomu, že sa nevyrovnalo so svojou hroznou minulosťou. Aj naďalej sa tak vytvára alebo udržiava

ovzdušie strachu, a následne tiež neúprimnosti. Pre Apokryf o Slovinsku v každom prípade platí, že rozmýšľa o tomto strachu, že ho analyzuje. Dnes ide aj o strach v súvislosti s otázkou, ako vôbec prežiť ako civilizácia ľudskosti. Niekedy sa zdá, akoby dnešný človek celkom zabudol, že život mu bol darovaný preto, aby ho žil. Aj preto je potrebné ustavične sa rozhodovať. Metafora archipelágu predstavuje uzavretý kraj, oblasť, z ktorej neexistuje východ a kde rozhodovanie/voľbu zamieňa starostlivo strážená rutina pri plnení určitých úloh, odohrávaní rolí, z prinútenia. Pestrosť života tak nahrádza monokultúra. Osobu rola. Napriek tomu sa mi vidí, že stále viac ľudí si tento problém uvedomuje. Riešenie však nemožno privolať alebo vytýčiť, čo je takisto odpoveď na otázku, prečo nijaká vážne mienená analýza dnes už nemôže byť iba racionálna. Treba si zachovať pevné nervy a trpezlivú pozornosť. Ak v životnom štýle prevažuje strach, potom nás ustavične zamestnáva otázka prežitia, a na druhej strane: uvoľnenosť, ktorá

by nás mohla z tohto zovretia oslobodiť, vlastne nemá šancu. Časom otupieme, prichádzajúc tak aj o samotnú možnosť slobody jestvovania. Človeka čoraz viac prenasleduje vnútorná vyčerpanosť, jeho vyprázdnené a súčasné presýtené vnútro je okupované celým radom symptómov, ktoré ohlasujú stres. Toleranciu zamieňa intolerancia. V pohoršení nad inými sa prejavuje nedostatok vlastného sebavedomia, ktorým ohrozujeme najmä seba samých. Žiaľ, v Slovinsku takýto symptomatický príbeh, v ktorom sa stávame sami sebe nepriateľmi, poznáme až priveľmi dobre. Pritom okolo nás je toľko nádhery, ktorú sa oplatí spoznávať, už len pre potešenie z nej. Bytostná hĺbka bez tohto hlbokého a zároveň krehkého protirečenia tak či tak nie je možná. Dúfam, že sa mi podarilo naznačiť aspoň malú čiastku veľkého problému, hoci aj z tej negatívnej stránky. Iba tá nám na druhej strane umožňuje, aby sme sa vyvarovali instantných, teda rýchlych a umelých riešení.

rozhovor nad esejou Apokryf o Slovinsku preložila STANISLAVA REPAR

interview

(apokalipsa)

JG: Hoci je esej Apokryf o Slovinsku predovšetkým analytická a intelektuálna, predsa z nej prerážajú najmä – emócie. Zmiešavajú sa nenápadne ako dym z cigarety, vôňa kvetov vo váze, ale aj pach ovocia opadaného na zem, ktoré mŕtvolne sladko vzrušuje hmyz. Čítam správne, ak v eseji medzi riadkami vnímam strach a výkričníky ako varovanie? PR: Trojitý obraz, ktorý odkazuje na zážitok z tvojho čítania eseje Apokryf o Slovinsku, je zaujímavou metaforou. Ak si odkaz, s ktorým táto esej prichádza, predstavíme ako strom, ktorého plody opadávajú na zem a prilákajú hmyz svojím hnitím, ide len o časť vyobrazenia, ktoré dopĺňa – aspoň pre mňa – obraz vykorenenia a zakorenenia súčasne, akýsi nesúladný súlad. Tento súlad je fragmentárny, svojím tónom sa pokúša aj o iróniu, miestami tiež o sebairóniu. Aj preto si myslím, že city neprevládajú, sú skôr prejavom zasiahnutia, konkrétnej angažovanosti, resp. akýmsi väzivom, ktoré eseji dodáva určité zafarbenie. Inými slovami, štýl eseje je vášnivý, za touto vášňou intelektuálnej

Pštrosie vajce

Kone sa nesplašili, nikdy nesplašili

Túžiť po látke a severe

Na horúcom púštnom slnku som bušmenom hovoril o filozofii: vyslovoval som myšlienky kresťanskej antropológie, vysvetľoval európsku metafyziku, vyložil Schellera, Platóna a Tomáša Akvinského, nadnesene rečnil o absolútne a vyššej realite. A odrazu sa mi zachcelo ukradnúť pštrosovi vajce.

Kone sa nikdy nesplašili vo volskom záprahu. Domy nestavali paneláky a Perún ešte nepočul o Bohu. Beatles nespievali pod oknom dievčatám z dediny a dúhy neverili v poklady, zakopané pod nimi. Oblaky nesnežili v rannom daždi, stromy neohýbali vietor, pätnástky nemysleli na sex a lakmusové papieriky nemáčali učiteľky do alifatickej kyseliny. Švejk nenapísal Haška, pušný prach nevynašiel Číňanov, Amerika neobjavila Vikingov, Hitler nenapodobňoval Chaplina, polónium neobjavilo Marie Curie, narkomani sa nestarali o dona Pierina. A aj tak sa mi z čaše slov tisli písmená do hrdla.

Podprsenková modravosť, korzetová blúzovosť, košíkové automatické otváranie, portrétovanie nahoty na stredovekom hrade, och, znovu je noc, pani Markiewiczová ostáva slepá a medzi trávovými steblami sa pári s mulatom.

Vstal som a zvolal: „Pozrite, bušmeni! Hlad zavítal do mozgu a smäd rozožiera hrdlo. Na čo iné by mal človek myslieť, keď uvidí hniezdo s pštrosím vajcom? Nech sa naň do sýtosti pozrie? Nech ho osvieži samotné pomyslenie na tekutinu, ktorá je vo vnútri? Nie, nie, drahí bušmeni! Vajce je človeku zakázané a je preň nedosiahnuteľné, no aj tak, občas si ho musí vziať.“ I šiel som do pštrosieho hniezda hľadať zakázaný poklad, pažravo som načiahol ruky a vzal si ho. Pštros našuchoril perie a utekal za mnou, a ja som bežal s vajcom v ruke. Zakopol som a spadol do horúceho púštneho piesku, vajce sa kotúľalo po zemi, rozpučil som ho a rozbil vlastným telom. Pštros nemilosrdne ďobal, moja krv sa miešala so žĺtkom.

Pozdrav českej kurve Tvoje prsia sú špicaté ako Krkonoše, jadrné ako krátke vety, pevné ako oceľoví muži zo sokolského spolku, rozvinuté ako české hospodárstvo, kypiace veselosťou ako Jozef Švejk, alebo ako mušt v moravských vínnych pivniciach; bujné ako zeleň na Petříne, šťavnaté ako Hrabalove vyjadrovacie prostriedky, vitálne ako bežec Zátopek, výdatné ako porcia knedlí, krásne ako česká miss ’96, šikovné ako A je to mužíčkovia, finančne úspešné ako Eva Herzigová, spoľahlivé ako gólman Hašek a horúce ako Jan Hus na hranici.

Bezvýrazné kmitanie a trhavé syčanie pier, rebierkovitý piesok, ktorý sa pomedzi palce presype cez úzku priestrannosť, všetko sa zachveje, aj úrodné pole sa ochladené oplodní, zatmenie mesiaca sa objaví v noci a povedia, že je také žiarivé, keďže (veď predsa) hľadí zhora nadol, z neba na zem, a zem je chladná, lebo je mŕtvolne krásna, čierna.

poézia

Klemen Pisk

Krvavá ruža na nariasenej látke, intímne šitie cez ucho ihly, pletené vlákno na zošitom smolnom vrchu, červeno-čierna blúza s kvetovanými vzormi, štipka sexu, všetko sa kakofonicky prelieva na škovránkovito bláznivej nohavici. Krčahovitá gombíková dierka, blúzina predohra, odopínanie pozornosti, chvályhodný prsník, slnečné pole kdesi uprostred Poľska, po ktorom dychtím, tam sú dievčatá v národnej bielizni, pozri, aké sú ovenčené, tancujúce do taktov polonézy a ja snívam, že na starom klavíri s nimi čítam texty zo sedemdesiatych rokov.

Bušmeni stáli obďaleč a sledovali ako umieram. Najstarší z nich povedal: „My ľudia sme pštrosi. Všetci občas našuchoríme perie a rozbehneme sa za zlodejmi, ktorí rozrušia našu prítomnosť. A občas padneme vedľa hrobov našich predkov, bez toho, aby sme o nich vedeli. Hlavu strčíme do piesku až vtedy, keď nad našimi mŕtvolami vynášajú rozsudok.“

preložili JANA MIČUCHOVÁ a KRISTÍNA POTOČŇÁKOVÁ

poézia

Brane Mozetič Snívam, že som panter. s hustou čiernou srsťou a svietiacimi očami. Chodím za tebou, pomaly. Obraciaš sa a netrúfaš si zrýchliť krok, spomaliť, alebo zastať. Prekáža mi široký bulvár, vysoké mrakodrapy, rozpálený asfalt, prekážajú mi nízke domy, vystrašené psy, ľudia, ktorí odskakujú nabok. Unavený si sadneš pred kaviareň a ja si ľahnem k tvojim nohám. Čakáš. Nikto ťa neobslúži. Z diaľky pozorujú a myslia si, že ide o vystúpenie, že je to hra, možno niekto zatlieska, a aj tak si udržujú odstup. K večeru sa unavení vrátime domov. S nikým si nehovoril, nikto ti nedal jesť, nikto piť. Hľadeli na teba so strachom. Staviam sa na zadné nohy a otváram dvere. Nemôžeš ujsť. Ľahneš si a rád by si zomrel. Zubami ti trhám oblečenie, jazykom ťa lížem a ty sa chveješ. Počujem zavýjanie sirén, neznesiteľný hluk pred dverami, ľudský vreskot do megafónu, svišťanie slzných nábojov, stúpa dym, ešte viac sa pritisnem k tebe, prekryjem ťa, aby som ťa ochránil, počujem výstrely, výstrely.

Počuješ, dave, von niečo hrmoce. možno vlamač. Alebo explodovala bomba. No tak, zobuď sa, Dave, možno opäť vypukla vojna a opäť budeme musieť do pivnice. Ty o tom nič nevieš. Koľko hodín, dní, budeme musieť prežiť v tme. Alebo je to len požiar ? Spadol sused z postele? Všetko je možné. A ty len spíš a nič nepovieš. Zobuď sa, Dave, nech nie som sám, keď bude koniec sveta. Ty, hora mäsa, Dave, čo si sa už so všetkými pováľal. Nič sa ťa nedotkne. Ani nebudeš vedieť, kedy zomrieš, a tvoje mäso začne smrdieť. V pivnici bude tak strašne, že ho budem musieť vyhodiť von, nech je korisťou divých psov. A všetky nočné bary budú pred tebou v bezpečí. Dave, nič nepovieš. Počuješ ma, počúvaš vôbec niekedy? Ešte raz zahrmoce. Myslím, že nebude vojna. Možno sa rúca náš svet, po kúskoch, takto uprostred noci, keď všetci poriadni ľudia spia, ako ty, Dave, a ja načúvam šumom a bojím sa.

ľúba ana, ľubľana je ako strašná nočná mora. prvé, čo ti v tomto meste zíde na um, je že si prerežeš žily, alebo zatiahneš slučku okolo krku, alebo skočíš z mrakodrapu. Musel by si byť neustále opitý alebo nafetovaný, aby si to vydržal. Priatelia nie sú priatelia, známi nie sú známi, milenci nie sú milenci, matka nie je matka, otec nie je otec, žena nie je žena, zem nie je zem, všetko sa vznáša v prázdnote, ktorá nemá konca, prízraky, duchovia, príšery, voda nie je voda a vzduch nie je vzduch, oheň nie je oheň. Ľúba Ana, tvoje mesto je koniec sveta, bez akejkoľvek nádeje, je vegetovanie, sú pekelné muky, je tlak v žalúdku, je koncentrácia všetkých negatívnych síl, ktoré sa usilujú len o to, aby z teba urobili hlupáka, mrzáka. Ľubľana, pekne znejúca zmija, ktorá sa ti nežne ovinie okolo tela, pomaly, s pocitom, že ti chýba vzduch a nemôžeš sa jej zbaviť, zakaždým ide s tebou, lezie za tebou, taká farebná, nie nebezpečná. Zmizni, ponor sa do močiarov, vráť sa naspäť do blata, navždy, spas nás.

Tejto noci mám takú zvláštnu náladu. Ležiac v posteli, márne sa pokúšam oživiť teplotu cudzej kože, márne sa snažím jazykom ochutnať jej chuť, ovoňať jej vôňu. Preto ti píšem. Dnes večer som bol v kine – veru, aj tento raz, no nedokážem opísať príbeh; buď o žiadny nešlo alebo si naň nespomínam. Sadol som si do hlbokého kresla v malej, tmavej sále, či skôr starej dvorane, a predo mnou sa hmýrili obrazy, stále rovnaké, vo farbe zelených lesov, lánov a vo farbe ľudských tiel. Tiel, ktoré sa stretávali, dotýkali, bozkávali a ktoré nehovorili. Zboku prichádzala hudba. Vo vzduchu bolo čosi zvláštne. Vari túžba po slove? Nie, bol tam ladný mier, ako v posvätnej miestnosti, iba mäkké uzatváranie stoličiek a sotva počuteľné kroky osôb, ktoré sa cez priechod spúšťali tam pod plátno. Vpredu, vpravo, sotva počuteľne škrípali dvere a ľudia si podávali kľučku. Zdalo sa, akoby v sakristii rozdávali hostie. Ibaže niet kadidla ani ťažkých slov. Akoby sa posvätný text stratil. Výjavy na plátne boli iba akýmisi freskami a neboli na nich ani kruhy svätcov, ani zdvihnuté ukazováky. Osoby nedržali v rukách hrubé knihy, nepohybovali perami – a zdá sa, že vôbec nič neoznamovali. Len akýsi čudný prízrak povieval pred plátnom – akoby však nevychádzal z nich. Musel to byť jemný pach sediacich, ktorí ho nevedomky nechávali unikať do vzduchu. Nechtiac vytvárali posvätný obrad, kľakanie v zastrčenom kostole, nemohúce hľadenie na nádej, a nad tým všetkým ťaživú úzkosť; či to bol strach, hrôza, bolesť, utrpenie – to neviem. Muselo tam byť veľmi úzko, dokonca ja, čo som si dokázal úplne bez ťarchy na svedomí užívať pokoj a radosť pri pozorovaní skrúšených hriešnikov, ktorí sa ustavične pohybovali smerom k sakristii, dokonca ja, čo by som nemal okúsiť žiadny nepokoj, som sa dusil a srdce mi divo búchalo a krv sa mi hrnula do hlavy. Aj tak som však zostal sedieť. Nepresadával som si zo stoličky na stoličku ako iní, nedočkavo sa ženúci sem a tam, hoci ticho, mäkko, tak, ako sa patrí vo svätom chráme, a tiež som nehľadel ani naľavo ani napravo, dokonca som nepobežal do radu na sväté telo. Niečo v prítmí ma však nútilo, dni v tom meste ma nútili, a život, a ty, a príšernosť, nekonečná príšernosť ulíc a chladnej izby ma nútila, nútila, nech predsa vstanem, i keď sem nepatrím, no nech predsa len vstanem a vstúpim do sakristie, nech prijmem, možno potom vykročím do života s novým pokojom. No niet zvestovania, niet posvätného slova, ba ani pohybu, a nemohol som vykročiť nadol, tam pod plátno, nemohol som sa pridať k davu, ktorý iba tak, vari mimochodom, prijímal pod jazyk biele cesto, hoci sa zdalo, že jeho viera je pevná, napriek tichu, napriek tme.

Niečo ma zadržiavalo, akoby som im nepatril, niečo, čo sa takisto nakláňalo k farbe lesov a farbe kože, čo si tiež vystačilo alebo dokonca existovalo iba bez slov a svetla, nemohlo, nechcelo sa však pridať k radu, zažívať posvätnú chvíľu, medzi vysokými stĺpmi v sakristii prijímať hostie. Zvláštny strach vo mne, zvláštny strach – pred chorobou davov, tou, ktorá ich vždy tlačí dohromady, ktorá im dáva silu, odvahu, a jednako je smrteľná. Posadnutých davov, ktoré dvíhajú ruky, vykrikujú, alebo si pokojne ľahnú pred tanky. Tých, ktorí s piesňou na perách zhoria v kostole zavretom na závoru, tých, ktorí prejdú cez všetky tŕnia i močariská. Nie – nie som voči tomu imúnny; hoci by som si možno prial byť. Mňa už aj vietor odfúkne, nie, už i ľudský dych. Už myšlienka ma zlomí, a vstúpiť medzi toľko myšlienok, toľko dychov – to by bolo zhubné. Preto som ostal sedieť, chvel som sa v božej bázni, že sa ma dotkne myšlienka, že sa ma dotkne dych, a hľadel som na fresky, výjavy, ktoré boli čímsi úplne iným. Azda skutočne? – Nie, nevykročil som nadol priechodom, ani sa mi nepodarilo odísť pred koncom a až neskôr, na ceste, som zbadal, aký som zmätený, ako ma lákalo pripojiť sa k procesii, prežiť prijímanie a ako do mňa na druhej strane vanula iná podoba. Vo mne samom, naveky, bez toho, aby som potreboval prejsť cez zvláštne dvere, do zatemnených sál, medzi organovú hudbu. Alebo na ulici, keď sa spoza dverí ukazovali nahé stehná a v úplne prázdnych podnikoch roztomilé tváre, keď sa okoloidúci zabávali v jednotlivých skupinkách, keď potláčali vlastné túžby a smiali sa nahým objektom vo výkladoch, keď noc nad nás spúšťala život, ibaže my sme v ňom rozoznávali len úzkosť – vtedy som stratený kráčal ďalej a chcel som odísť a chcel som zostať. A bál som sa zostať a bál som sa odísť. Azda chápeš, že som bol iba v kine a potom som sa ulicami vybral do hotelovej izby, chápeš, že som si stratený sadol k písaniu, a neviem ako a neviem za čím. Čím mám preťať úzkosť, čo sa mi ako veniec vinie nad hlavou, čím mám osvetliť tmu? Mám vari do tej hustej tmy skočiť, nech si ju užijem až do bezvedomia? V posledných dňoch mávam hrozné sny. Viem to, lebo sa prebúdzam a potom bývam strašne unavený, celý mokrý, ruky šklbú. Spomínam si na výjav, ako niekde ležím a nemôžem sa pohnúť. Akoby som bol prikovaný – a nedokážem pohnúť rukami, ani nohami ani hlavou. Predo mnou sa prechádzajú nahé telá, smejú sa mi a milujú sa. Ja som však tam, nehybný, nikto sa ma nedotkne a ani ja sa nemôžem nikoho dotknúť. – Vari to nebolo tak aj dnes večer, tam vo svete, v živote a nie vo sne?Pozri, kráčal som po ceste hľadiac na tváre a každý pohľad ma objal a ja som každý pohľad obsiahol, no nebolo tam žiadne slovo, ani prítmie, žiadne stretnutia ani dotyky. A nebola tam vhodná farba.

básne preložila KRISTÍNA POTOČŇÁKOVÁ poviedku Kino preložili KRISTÍNA POTOČŇÁKOVÁ a ANDREJ PLETERSKI

poviedka

Kino

Vinko Moderndorfer

Moja izba

Úkryt

Apartmán

po milovaní drahá d

báseň pre agátku

Jedného milenca mám iba a roky a roky mi chýba. Občas zaklope a tvrdí, že ním je on. Hoci som verná, na okamih mu uverím. Vpustím ho do izby, aby sme oslávili nečakaný návrat. Pekné sú také noci. Keď odchádza, je presvedčený, že ním je on. Jedného milenca mám iba a veľmi mi chýba.

Nesvoja sa cítim, čo všetko som dovliekla dolu do úkrytu. Okrúhly veselý Budha sa celý čas smial môjmu počínaniu a napriek tomu som mu našla policu a pahltný suvenírový prach. Ťažšie to bolo s guľôčkami, ktoré sa rozpŕchli ako malé mačky pod gauč. Najťažšie s deťmi. Bude ich treba zmraziť do ľadu, pevnej formy lásky.

Nikdy si neprenajímaj dve izby, lebo ostaneš sám s prístelkou vo vesmírnej tme a budeš čakať premrznutý, bez dychu, že sa pohne posteľ v susednom priestore, čakať donekonečna, že vstúpia dvere, trochu svetla z iného sveta a tieň, nahý, po prstoch, tápajúc k tebe. A prekryje ťa, rozochvený z konca sveta, ktorý sa takmer zasekol na prahu dvoch izieb vo vesmíre.

po milovaní drahá d ostala hra na ktorú už nie si urazenosť násťročnej ktorou už nie si po milovaní je už iba adorno marx hegel a che

dotýkame sa jazykmi špičkami/končekmi sliny mučíme telo predtým než ho spálime agátka myslíme na smilstvo potom čo zaspíme útechou sme si na konci týždňa

skúšky a kolokviá po milovaní ti je ľúto že už nemáš dvanásť že ťa nešteklí ako vtedy nepochopiteľne sladko pod bruchom bez ťažkostí drahá d chápem tvoj strašný strach

rád by som ti povedal že ťa milujem nadosmrti no v ústach je ľad namiesto slov v dlaniach oheň namiesto dotykov preto bežím do druhej izby tela

pocit zrady hrôzu tela ktoré nie je také aké myslíš že by malo byť chápem po milovaní nik nie je rytier nik princezná

kde počkám kým opadne kvet kým opadne žiadza a smäd po tvojich hormónoch ktoré mi vstrekuješ do úst keď ťa

z večera sa stane noc a spolubývajúca sa bude vypytovať chápem strach lži vinu črepiny ktoré ťa porezali ty za to nemôžeš drahá d môže za to adorno

dlho prosím keď ti dlho hovorím agátka čarodejnica daj mi jazyk nech naň pľuvnem láska moja

marx hegel a che lebo ti vôbec nič nepovedali

Dvere

Izba 308

dievčatko a smrť

ešte dlho potom

Pred dverami stojí Lótova žena. Opäť skamenela mimo času medzi tlač a ťahaj. Navždy zabudla svoje meno. Pod cudzím menom bude vykladať ešte tisícročia o tiesni pred dverami.

Aká šialenosť, že prichádzaš medzi Apačov. Zničil si dva kone cez noc. Aká šialenosť, že vstupujem do izby. S akou samozrejmosťou lámeš obruče môjho kmeňa, aby si uvidel nahý krk. S akou prostotou povieš, nech sa nebránim, lebo si príliš unavený, aby si sa ešte dnes zdržal.

obrátil som ťa na bok v ten večer aby som uvidel koniec tvojich rúk

pokojne pri tebe spočívam aby som nenarušil vzduch pohyby mŕtvych lún aby som neprichytil iné oči v tvojej hlave ktoré existujú som úplne pokojný lev tiger slepé zviera

hladká bola tma keď padala ponad lavínu

naša láska má zápach zdochliny starých správ a prežutých príbehov naša láska herpes našej minulosti niet v nej borov ani smrekov zasnežených

nebola si odnikiaľ bez vône bez chuti

území bez stôp v našej láske sú stopy zveri divej vulkány evolúcia preto zotrvám na viečkach ako kvapka

slepý som uvidel v ten večer koniec som ja

preto budem dopichaná tma s hviezdami preto budem úplne pokojný ako kameň preto budem vo vzduchu nehybný ešte dlho potom

preložila KRISTÍNA POTOČŇÁKOVÁ

poézia

Maja Vidmar

Iztok Osojnik áno, a čo to má znamenať? poháre leteli vo vzduchu. ryby z muránskeho skla. zelená, modrá, červená, zlatá. potom priletel ešte luster. české sklo, kdesi v peru, roku 1837. priniesli aj klavír a striebro, už neviem, odkiaľ. a čo divadelná hra, ktorú si mal v pláne? spomeniem si na chodby na univerzite v lime. bolo popoludnie, keď som kúpil zobrané básne od valleja. o desať dní neskôr som už visel na andskom ľade. trochu som sa bál, ale človek pre pekné oči urobí všetko. zvlášť, keď je muž. prečo si mi to nepovedal? čo by som ti vravel. ak tak chce osud, aj tak sa to stane. ak nie, ani smrť nezoberie. z úst som si vybral hrudu zeme a pľuvol. tfuj. zem, červená ako krv. myslel som, že to je iba v Dalmácii. niečo ma rozrušilo. v myšlienkach som vrátil k tomu rozhovoru. ako ma zabolelo pri srdci. kočiarik bol pekný, posledný model. dieťa tiež. hoci, čo s kočíkom a dieťaťom? smiešne, že som o tom premýšľal, tu, na ľade takmer tisíc metrov nad kotlom, okovaným do jagavého snehu. koľko je hodín? hroty oboch náradí sa dobre prichytávali, tancoval som na hrotoch mačiek a vychutnával si to. spojenie strachu a pôžitku. ľad trochu duto dunel. pozrel som sa nadol, klin, zavŕtaný do ľadu, bol ďaleko dolu. lano v ľahkej slučke klesalo do hĺbky, nad ktorou sa trblietala strieborná helma. s kým to vôbec leziem? koľko šnúry ešte? hlas sa šíril a ozýval, odrážal sa od stien a desaťkrát znásobený sa vrátil, odkiaľ prišiel. zamrazilo ma v ústach. schubertovo impromptu v horowitzovej interpretácii. hej, čo ti je? niekto mnou silno zatriasol. držala si ma za ramená a triasla mnou ako slivkou. popadal som na zem. zaspal si? nie, nie, ja. ja a zaspať? v hlave mi vyzváňali zvuky klavíra. usmial som sa. preletela mnou neha a tichá láska. ale ako má človek povedať také veci. vzdychol som si. vlak zastal. finchley park. tu teda som. cítil som sa tak, akoby som žil v jednom jedinom časovom mori, ako v priestore, v ktorom sa pohybuješ sem a tam, ibaže som sa pohyboval v čase života. od jednej udalosti k druhej a akoby som to nebol ja, ale tamten, neviditeľný, ktorému ukradli meno, ktorý meno nikdy nemal, lebo ho nemôže mať. lebo je zvonku mena. chápem, usmiala sa. presne viem, čo sa deje. dvere sa zavreli: vystup a nastup je okončen, dveri se zaviraju. praha, linka a, zastávka i. p. pavlova. chodili sme po ulici drakov a rozprávali sa. v igelitke som mal kapustnú hlavu, pór, tri mangá, čiernu šošovicu, ryžu. vodca pre bežkárov. mám rád tie napoly osvetlené ulice, keď sa neskoro večer vraciame domov. žlté okná domov, okolo ktorých chodíme. matný lesk plechu automobilov, zaparkovaných pri chodníku. ktoré sny, ktorá noc z tisíc a jednej noci? sny, dlhé ako život.

PRÁVE som prečítala polovicu eseje o virginii woolf, povedala a mimovoľne potľapkala koňa po krku. oblečená do priliehavých nohavíc z džínsoviny, tenkého

svetríka s hlbokým výstrihom, z ktorého kypel veľký golier z bieleho hodvábu. tvár jej zakrýval široký klobúk, ktorý si priviazala na hlavu šálom. spomínam si na jej fotografiu na titulnej strane atlasu svetových literatúr malcolma bradburyho, pokračovala. kôň sa upokojil. po parku sa preháňali chalani na motorkách, ktorých viedol červený farár zo šentjerneja. rozhovor bol nemožný. a potom lietadlá, každých päť minút, často ešte rýchlejšie. pokúšal som sa čítať, no nemohol som sa koncentrovať, potrebujem pauzu. pekič opisoval nejakú tajnú teroristickú organizáciu, ktorej príslušníci prezlečení za katolíckych kňazov umiestňovali bomby na letiskách. s malcolmom bradburym som sa stretol dvakrát, odvetil som jej a zahnal som sa po muche, ktorá mi liezla po tvári. v oboch prípadoch som si najprv vypočul jeho prednášku, potom sme pri večeri sedeli spolu. o malcolmovi bradburym som sa bavil jeden jediný raz a to v limericku v írsku, keď sme s hannou chodili popri rieke shannon. shannon bola spenená a hnedá, na čo nie som zvyknutý. počasie bolo premenlivé, pršalo, svietilo slnko, znovu pršalo. hľadali sme reštauráciu, kam by sme zašli na obed, no v ten deň o tom čase boli všetky reštaurácie a puby zavreté. možno sú o tom čase reštaurácie a puby vždy zavreté, bez ohľadu na deň v týždni. spomínam to, lebo šlo o jednu z tých fáz mesiaca, keď sa človek chová ako muchy pred dažďom. otravuje, a keď si nedá pozor, vytryskne z neho rieka obvinení a výčitiek, ktoré ti nijako nepomôžu. dalo by sa povedať, že ide o cyklus, biorytmus. o tom však inokedy, povedala. prepočul som jej poznámku a pokračoval modlitbou človeka bez hlavy. s malcolmom bradburym sme sa rozprávali o veciach, ktoré tu nebudem uvádzať, pretože nie sú dôležité pre priebeh básne alebo pre jej lyrický subjekt, ako by sa vyjadrili miestni kreténi. to o miestnych kreténoch som spomenul naschvál. prvýkrát sme sa stretli v ľubľane, druhýkrát v cambridgei. už som zabudol, ako sa volala tá švajčiarka. jej muž sa kedysi stretol so cyrusom vanceom, mierovým vyjednávačom v juhoslávii. v osn spolu šťali na wc. ona a bankár z holandska sa išli voziť na člnoch po rieke cam, a ja som sa rozprával s malcolmom bradburym. no nechajme teraz malcolma bradburyho, nech odpočíva v pokoji, keďže to činí. rád by som spomenul aj ten opustený dedinský cintorín pri starej katedrále. pri plote pučali kríčky s marhuľovými kvetmi, bolo tesne po daždi, keď sa odrazu cez oblaky prebilo slnko. nezvyčajná sivosť kameňa, vysoké trsy trávy, tisíceré prúdy kvapiek, ktoré sa trblietali ako slzy. napísal aj scenár pre seriál inšpektor morse, vraždy v oxforde, predovšetkým však napísal atlas literatúry, na titulnej strane ktorého je fotografia virginie woolf. možno sa nejakému puristovi bude zdať, že by som nemal napísať virginia woolf, ale ja to mám pekne v paži, aby som nepoužil nejaký horší výraz, ktorý by sa dal úplne oprávnene použiť v súvislosti s obyvateľmi v tej krajine. hoci, kto vôbec je malcolm bradbury? no vráťme sa

čo to napáda moju báseň, ústa otvorené dokorán,

keď to poviem po traklovsky, v rozžeravenej noci zošaleného pocitu viny a siedmich baníkov kokaínu. zo soľných baní po okolitých kopcoch. no toto si pekne povedal. raz jednej tváre, raz druhej tváre. nuž, tak sa pozerajme jedna do druhej, mlčiace tváre, ktoré sa tlačíte cez prolegomenu mojej lekárskej čakárne. hádam všetky tie tváre nie sú zanedbateľné. ale ináč bič nepomôže, po prvé, pretože nie som sadista, po druhé, pretože nie som flagelant a bolesť neodstráni bolesť, ale ju podnecuje. potom sa však trochu bicyklujem a čitateľ si za ten čas môže ušúľať cigaretu. zistil som, že fajčenie nepomáha. kým trpezlivosť robí dojem, že sa futbalový zápas nikdy neskončí, streľ teraz gól, chlapče, budeme už potom rátať, za slobodu sa predsa treba trochu oháňať, preraziť ten pancier originálneho slovinského kozolca, čo treba chápať širšie, ako univerzálnu metaforu. A ináč, na aké chodníčky sa spúšťaš? kdekoľvek možno dýchať, tam sú moje pľúca. vy si isteže myslíte, že jediná a samospasiteľná je iba heidelberská škola, pretože hore na hrade máme ten obrovský sud. veruže som tam študoval teológiu, ale som už radšej chodil na hindemithove koncerty a jaspersove prednášky. bol som tam, aj keď jaspers vyhlásil buddhu za psychopata. mali ste vidieť, ako hannah arendt vyvalila oči. ale čo som ja vtedy vedel

6 Na letisku, človek si spomenie na paula virilla A jeho uvažovanie o cválajúcom čase, ktorý sa uháňa po diaľniciach A letiskách. Čakajúc na odchod lietadla V srdci trafený jemným oparom pamäti Ktorý sa premieňa na atmosférický front. Prognóza počasia, Dlhšie obdobie škaredého počasia. Tri hodiny vzduchového prehadzovania alebo kĺzania sa po vzduchovom vankúši, Tie dlhé nohy dievčat, čakajúcich na odchod toho istého lietadla Ma privádzajú do zúfalstva. Popravde mi všetko dohromady pripomína Atómový reaktor so sotva dozorovanou reťazovou reakciou V agregáte, zamurovanom hrubými stenami olova A nepriestrelného betónu. Nedokážem sa pripojiť Na letiskový internet, bezdrôtové spojenie si odo mňa v turečtine Vyžaduje hádam heslo a používateľské meno, Ale samotná myšlienka na elektronickú poštu, ktorá ma čaká, Ma už zraňuje, lebo okamžite si pomyslím na to, čo medzi poštou nebude, A to, čo bude, samozrejme bude kopa povinností, ktorá sa ma pokúsi zviesť preč od slobodnej tvorby, Nech bude môj psychický stav taký či onaký. Chcem klásť zopár otázok, ktoré nie sú toľko zacielené na dávanie odpovedi, budú skôr nejaké konkrétne smerovníky Alebo dokonca postupy, ako sa vykopať z tieňa toho rádioaktívneho Mraku. Niečo, čo nemožno vyriešiť v samote Tohto nukleárneho hladu, človek síce jadro zakope hlboko Pod vrstvy udalostí a neuskutočnených pokusov, avšak jadrové nebezpečenstvo je dlhotrvajúce a preniká v najneočakávanejších chvíľach, boľavých

poézia

preložili KRISTÍNA POTOČŇÁKOVÁ a ANDREJ PLETERSKI

jaspers, mojou matkou

Nocturno op. 66

Ravnokar

k virginii woolf a jej fotografii. vždy som vedel, že k virginii woolf sa vzťahuje, že mala také i onaké problémy. miesta, kde sa odohrávali tie jej problémy, sú mi blízke, keďže aj moje problémy sa čiastočne odohrávajú na rovnakých miestach. nejde samozrejme o vážne problémy, aspoň tak som si myslel. teda, otázkou je, čo je teraz s tou fotografiou virginie woolf. odpoveď je jednoduchá: kedysi som sa do nej nešťastne na smrť zamiloval.

Umelec je degradovaný aristokrat

JG: Vo vašej biografii sa môžeme dočítať, že ste aj antropológ. Trochu teraz zveličím... ale nie sú všetci umelci antropológmi? Písanie pre mačky alebo kanáriky nie je veľmi bežné. IS: Antropológia je presne zadefinovanou vedou a od poézie sa dosť odlišuje. To, na čo v otázke narážate, je rozdiel medzi vedou a umením, čo sú naozaj dva úplne odlišné diskurzy. Odlišné cesty ako uchopiť a spracovať ľudské veci. Vedecká rozprava nie je báseň a báseň sa nebude usilovať o to, čo antropologická štúdia. Môžeme skúmať poéziu ako antropologický jav a môžeme písať poéziu na antropologické témy alebo o samotnej antropológii, a dokonca aj kurčatá a mačky by si všimli ten rozdiel (to sa nedá s určitosťou povedať o niektorých ľuďoch).

JG: Venujete sa viacerým druhom umenia, no zdá sa, že poézia si zachováva prvenstvo. Dáva vám poézia čosi, čo iné druhy umení nemôžu? IS: No, áno, poézia znamená pre mňa veľa, pretože sa priamo zaoberá skutočnosťou samého jazyka, a teda realitou samou. Poézia má v sebe etický a ontologický potenciál, ale nie vo význame profesionálnej akademickosti, ale v existenciálnom zmysle pre niekoho, kto je nažive (napríklad ako ja). Je to konkrétne prežívanie samotnej reality. Iné druhy umenia majú rovnaký potenciál, ale vyžadujú si rafinovanejšie materiálne prostriedky, ktoré ja nemám. Inak pri vykonávaní jedného či druhého nevidím rozdiel.

JG: Praktizujete ešte „garbage art“? Čo vás pri tom motivuje? IS: Praktizujem aj nepraktizujem. „Garbage art“ sa spája s odpadkami, vyhodenými a nechcenými vecami bez ďalšieho úžitku. Tento druh umenia ukazuje svet, ktorý už viac nie je súčasťou konzumentského fetišu, odvrátený svet haraburdia, ktorý je konečným produktom montážnej linky. Nikto viac o odpad nejaví záujem, hoci každý sa na jeho tvorení podieľa. Je to hotové kráľovstvo otravnosti a márne sa to snažíme zamiesť pod koberec. Tu sa konečne ukazuje, koho ako bytosti tejto planéty naozaj predstavujeme. „Garbage art“ si vie lacno získať svoje zdroje a zároveň dáva toľko slobody, koľko umelec potrebuje.

JG: V umeleckých kruhoch sa pohybujete už niekoľko desaťročí. V sedemdesiatych rokoch ste boli spoluautorom „pod-realistického Manifestu“. Aký má „pod-realizmus“ vzťah k realizmu? IS: Realizmus je konkrétny (umelecký) spôsob opisovania a izolovania vonkajšej reality ako osobitého predmetu; reprezentuje objektívnu (alebo subjektívnu) realitu. Pod-realizmus zobrazuje realitu ako textovú performanciu/ dekonštruktivistickú diskurzívnu mašinu odhaľujúcu samotnú (individuálnu, kolektívnu, politickú) nevedomú realitu, a pritom preskúmava a zahrnuje ontologickú funkciu jazyka ako „dispozitívu“ (osobitého „nástroja“, ako ho predstavujú Foucault a Agamben), zložitú realitu života bez toho, aby jazyk predstavoval čosi nekonečné, vznešené alebo nekonečnú hodnotu. Je to len udalosť ako každá iná.

Prináša to do popredia podceňované, zavrhované či dokonca potlačované – odpad.

JG: Zmenila sa situácia umenia v porovnaní napríklad so sedemdesiatymi rokmi? Aká je úloha umelca v dnešnom svete... alebo dnešní umelci už nemajú úlohy a sú konečne slobodní...? IS: No, zmenila aj nezmenila. Mnohé z toho, čo sa odohrávalo vtedy, malo korene vo svojej dobe. Súčasné umenie, ako už bolo spomenuté v predchádzajúcej odpovedi, neopisuje život ako vonkajškový predmet alebo ako svet. Vonku už nie sú nijaké svety. Súčasné umenie je príležitosťou samotného života, okamih extázy života (ako dennodenný režim), meniaci paradigmu samotnej reality (biogenetika, biopolitika…). Umelci sú inžiniermi existencie, diskurzívnymi generátormi (alebo funkciami) v najhlbšom jadre sveta zabezpečujúci ontologickú funkciu „jazyka“. Samozrejme, že sú aj iní umelci, umelci-recyklátori, tvorcovia divadielok, zábavy, konzumentských a zberateľských produktov, ktoré môžu umeleckí profesionáli (vydavatelia, umeleckí režiséri a díleri, kritici a profesori na fakultách umenia) označiť za umenie a potom to predávať ako výtvor prvej alebo druhej skupiny. Vnímam rozdiel medzi umením, čo zabáva, teda umením (literatúrou), čo slúži potrebám všeobecnej konzumnej mašinérii (dopyt trhu), a umením, ktoré je ontologickým a estetickým strojom. V prvom prípade má umelec úlohu od inštitúcie orientovanej na zisk a ekonomiku, ktorá sa všeobecne nazýva kapitalizmom s mnohými

tvárami. Už v prvej polovici 20. storočia avantgardné hnutia odmietli prezentáciu, tvar a reprezentáciu umenia ako aparátu spoločnosti pod kuratelou vlády globálneho kapitalizmu. Dielo nekomerčného umelca zahrnuje tvorenie obrazu bez toho, aby (vonkajší) svet bol vykreslený ako autoreferenčný, biopolitický a biogenetický život tohto obrazu, nie je to obraz nejakej životnej situácie, ono je životnou situáciou sveta, a to bez toho, aby sme ho vnímali ako odraz obrazu vonkajšieho sveta. Performatívna konceptuálna udalosť je okamih zásahu v aktuálnom časopriestore. Napája sa to na ideu zmyslu života a slobody ako priepasti bytia v samom jadre sveta práve v danej chvíli. Prejav ako súhrn vlastného bytia. Keďže je to zložité vysvetliť, budete si musieť vystačiť s touto odpoveďou. Keď už uvažujete nad rolou umelcov, pravdepodobne porovnávate spoločenskú a národnotvoriteľskú rolu (privilégium) umelcov s ich (anonymnou) rolou v súčasnom svete. Je veľmi ťažké byť slobodným. To, že ešte nikto nečíta, čo napíšete, vás nerobí slobodným, znamená to len, že ste na okraji, exkomunikovaný, že ste zanikli. Ale nikto iný za vás účty nezaplatí. Čo to potom je

sloboda? Byť nezamestnaný alebo bezdomovec? Ak toto je sloboda, tak veľmi nepohodlná. Je to basa, ibaže nie sme strčení do cely. Celý svet je väzením, ako to dokumentuje extrémna situácia emigrantov bez domova. Alebo je sloboda to, že môžeme povedať, čo chceme, a nebudeme za to postavení pred súd? Tento druh slobody v modernej spoločnosti je tiež viac než otázny. Hovoriť nahlas proti systému (náboženskému, politickému, dokonca aj proti inštitúcii, kde sme zamestnaní) bude vyvolávať ťažkosti. Na druhej strane keďže sa nikto nestará, čo hovoríte, vaša práca nemá zmysel. Je umlčaná. Dokonca aj keď odhalíte najhroznejšie pravdy. Ale ak to má aspoň nejaký význam, ešte stále sa vystavujete riziku, musíte čeliť a musíte byť politický vo svojom etickom postoji (nie ako člen alebo agent strany). Toto je imperatívom tvorivej práce. Opäť, ide o tému, ktorá sa nedá vypovedať na takom krátkom priestore. Samozrejme, dnes nemáte pocit, že ako spisovateľ ste členom nejakej privilegovanej, exkluzívnej autonómnej spoločenskej skupiny (v dobrom aj horšom význame slova), ale aj tak svojím spôsobom ste. Na spôsob degradovanej „aristokracie“. Mravne je rozdiel

medzi neznámym spisovateľom na okraji a nezamestnaným robotníkom, hoci v skutočnosti sú na tom obaja rovnako, dvaja úbohí chlapíci, čo nedostávajú za svoju prácu zaplatené alebo, a to je horšie, nemajú možnosť, aby pracovali za plácu. Hoci to vždy nevyúsťuje do pravej solidarity, uznaniu a odpovedi celej spoločnosti. Ale samozrejme na druhej strane autor či umelec vie vytvoriť čosi, čo by mohlo vyvolať úspech a predávať sa dobre, ziskový produkt pre trh. V takom prípade by sa však otázkou slobody vôbec, ale vôbec netrápil.

preložil JÁN GAVURA

interview

JÁN GAVURA ↔ IZTOK OSOJNIK

Pýcha

Tradícia

Štýl

Anatómia v izbe

Páči sa mi, ako môj otec vkročí do roja lekárov s vlasmi belšími než ich plášte – ako gorilí α samec so strieborným chrbtom.

U nás to robievame takto: sliepku schmatneš za nohy, obrátiš ju hlavou nadol, nato jej krk položíš na stolček, silno sa rozoženieš sekáčom v pravej ruke a odtneš jej hlavu. Hneď potom hodíš sliepku do chlieva a zavrieš dvere. Pár okamihov totiž bezhlavá máva krídlami, skáče, behá hore-dolu, nato sa upokojí a umrie.

Jasné, že na prerezané žily zápästia sa neumiera. Do takého umierania by bolo potrebné vložiť veľa trpezlivosti, no zúfalci nie sú trpezliví. Irena a ja tomu hovoríme štýl, hoci vieme, že to nie je štýl. Iba tomu tak hovoríme.

Je jeseň. O tretej popoludní je moja izba najteplejší priestor v dome. Všetci túžia do nej vojsť, hoci stôl je plný ostrých predmetov z nehrdzavejúcich kovov. Do rúk ich beriem s množstvom tepla a nehy: som veľmi citlivá.

Môjho otca si lekári veľmi vážia. Povedia mu Pane, niečo pre vás máme, diagnózu, vlastne vám dnes ponúkame dve diagnózy: paranoidnú formu schizofrénie a chronickú hepatitídu B, pane. Fajn, povie môj otec, vezmem obe, vezmem všetky diagnózy, ktoré máte v dnešnom menu. Otočí sa na päte, má 42 stupňov horúčky, pery opuchnuté od herpesu a medzi ramená sklonenú hlavu, v rukách nosí vrecko tabletiek vo veľmi dômyselných farbách a tvaroch.

U strýka to robievajú takto: Sliepku zovrieš medzi nohami pri členkoch, aby nemohla mávať krídlami, ohmatáš hlavu okolo hrebienka, keď nahmatáš vhodné miesto, lebku ostrým nožíkom v pravej ruke prebodneš, sliepku čo najrýchlejšie vsunieš pod kôš. Pár okamihov je v tom bunkri pravý blázinec, nato sa upokojí a umrie.

Prerezala som si pár žíl ľavého zápästia, nie zo zúfalstva, ale zo zvedavosti: akú plochu postele pokryje krv, kým sa rana zacelí? Rozmery postele sú 160 x 200, hoci spím sama, čo je hrozné. Nikdy nespadneš z postele, do rána pokojne spíš. Zobúdzaš sa s neobsadeným priestorom vľavo a vpravo. To sa ľuďom, ktorí majú štýl, nestáva. Do postele som si priniesla zopár hlodavcov, ale zajac nie je nepriateľom myší, potkan nie je nepriateľom veverice. Ich kožúšky sú mäkké a teplé. Ani na tom nie je nič zvláštne. My, momentálni obyvatelia mojej postele, si veľmi dobre rozumieme, spolu pozeráme na veľkú reprodukciu Klimtovej Judity s Holofernovou hlavou v skrivených prstoch na stene, akoby sme pozerali TV. Je to veľmi zaujímavé: Klimtovo zlato žiari na krvácajúcu posteľ, my pokyvkávame.

Keby chodil vzpriamene, bol by smiešny. No môj otec nie je komediant. Všetci si ho veľmi vážia. Pozorujem ho z diaľky a pyšne sa usmievam.

Vzdychneme si a jedným hlasom povieme: Jój, aká žena bola Adele Block-Bauer?

V záhrade sa žerucha rozrastá ako morská pena, už-už šplechne cez záhyby šalvie a rozmarínu. Mame sa rozrastá šedý zákal, no nešplechne cez čiary viečok. Naň vezmem prvý skalpel zľava a rozfaklím dúhovku. Má rada, keď to robím pomaly: cíti sa bezpečne. Otec si nechá otvoriť hrudný kôš. Prerežem vénu centimeter nad pravou predsieňou a vrazím do nej prst. Steny sú bez vrstvy cholesterolu, čo veští vyhliadku na dlhý život. Prosím ich, aby mi od chodidla k temenu odrezali zopár pásov kože v jednom kuse. Otec zakreslí, mama zareže. Veľmi zručná je moja mama, robí to nechtami, ostré kovové predmety vôbec nepotrebuje. Z pásov upletieme lano, pripomína ružovú lianu. Upneme ho na strop a vreštiac sa hojdáme od východnej k západnej stene. Jeden druhého voláme Tarzan. Deň je svieži a vonia.

preložila KRISTÍNA POTOČŇÁKOVÁ

poézia

Stanka Hrastelj

a keby si nebol zlodej, nereval by si na mňa, že mám dať ruky z vreciek, tak hystericky, že ani nevidíš, že som v tielku

Katja Plut

NENÚť ma Nenúť ma byť kurva, byť cudzinec pche-fuj! hotentót-pohlavár a vraciam ti údery nemám čo brániť majetok nemám srdce ti dám ak chce

16 hod otvor veľvyslanectvo v Singapure 18 hod nájdi čo najmenej nápadný spôsob samovraždy

poézia

viem, čo je cítiť, keď sa necháš chytiť

nie nie som Gapit* a nie som choreografia vytrhávam si burinu z priehlavkov a celuloid sa do zajtra do ľudskej kože pretká fúkajúc mydlové bublinky z úst do úst oživujem bábky bábiky mydlová bublina -y -lín ž do všefarbnej gule rozložené niečo, čo už tam celý čas je bábke magnetizuje tupé oči bublina sa trblieta bábika sleduje chvíľkovo hypnotickú bublinu bábka bábika ?jej stiekla do záhybov reaktívna zmes vízie?

už

nepredvídateľnosť už len-polo-automatická bábka ..? PUK nič v skutočnosti nezmizlo ale bábky oklame už výzor – áno, len sa poobzeraj – zaspia. Cestujúci v zámku Šípkovej Ruženky, pôjdeš k chladničke, dáš si niečo?

napcháš batoh plesnivou fazuľou? a otočíš sa späť alebo ako. dobre, nechceš byť mama a ani hrdina – a ani ja, ale na štarte si mal cieľ: Krajina pre dobrých ľudí a teraz aj tí ti už pospali tých, čo nespia, kopeš do nosa – len rušia ten tanečný cirkus Beznádej »ľAhnite si!« a kde budeš žiť ty? budeš sedieť na zdrogovaných mŕtvolách a intravenózne si budeš pumpovať piesok z ich predlaktí? Idem preč, keď sa pred ostatnými hanbíš byť dobrý veď keby si nebol mladý a ranený pes, určite by som ti ukázala že nie som druhá

ale prvá

a posledná a keby si nebol zlatý, neblyšťal sa sám sebe, zbadal by si, vedel by si, že keď ti niekto pripadá ako cudzinec, je to iba kvôli tomu, že sa bojí, že ti pripadá ako cudzinec.

hrôza ale

vyzeráš, akoby tvoje kone nevedeli chodiť v páre, lebo majú klapky a každý si o sebe myslí, že je sám. Netlač ma k východu, keď chceš, aby som všetko priznala: idem vracať, no ovraciam korytnačku. chcem sa jej ospravedlniť, no zase vraciam všetko kvôli tomu, aby samozvaný kráľ, ktorý sa ešte nerozhodol, čomu vládne, aby nemal trable, proti ktorej strane vojsko namieriť kde zaviesť mlyn, kde múr.

nežnejšia a s menej hlienu v hrdle ako keby som šla a milovala sa s Ním, keď povie Nie.

poézia

MEMO FOR TODAY

ale urobím si epitaf o tom, ako hnusáka pojebem tak divoko, že mu zamotám všetky žľazy a do samého konca bude žiť celý v šoku pološťastne, nikomu to nestihne povedať, lebo vždy zostane so zovretým hrdlom a pocitom, že sa túto planétu ešte nenaučil používať pri predstave ženy s plným srdiečkom krvi a už nikdy viac si ho netrúfne vyhoniť, a ak áno, hneď sa urobí, a na stehno mu vytetujem I WAS HERE

Luk som odovzdala len preto, lebo si hocikedy urobím iný. jasné, tvoja vec, kam stopuješ len aby som si raz nezapísala že sa ti oči rýmujú, lebo až v cieli budeš mať zase štart. môžem ťa milovať, ale o darčeky ťa prosiť nebudem ako keby som si šla k susedke, ktorej syn zbil moju dcéru, požičať soľ (a samozrejme, nič by som nepovedala). I SHALL PROTECT MYSELF FROM WHAT I WANT J. Holzer hovorí, že nie je dobré, keď človek priveľa chodí okolo seba ako lokaj do postele s nepriateľom

ja som ešte malá a spím iba s Ním.ak.ma miluje

ak už ale pôjdem skúšať, čo všetko si človek môže urobiť tak každopádne radšej znásilním nepriateľa než by som bola s tebou, ak sa bojíš.

* Gapit: postava z expresionistickej drámy Udalosť v meste Goga slovinského dramatika Slavka Gruma (1901–1949), ktorá žije so svojou kaučukovou bábikou a stará sa o ňu ako o živú osobu.

– nemám ani jedného nepriateľa.

preložila DIANA PUNGERŠIČ

Živa Myška

Lili Pohladeň

Margarétka Komíniková

Stolný penis pre ženy

Pri štátnych hymnách

Fajčiarsky horor

Žiaľ, od Boha nie som blondínka vlasatá, ale len rusovláska chlpatá.

Hymna vraj pochádza z hymenu, preto musíme všetci, v prvom rade však spravodlivé panny, tie naj-naj-panicov politikov nepoškvrnené dámy pokojne stáť, keď ju podľa predpisov, slávnostne, a vôbec nie rozšafne orchestre hrajú. A teda najmä z tohto dôvodu v čase hym(e)novýstupu nie je dovolené krútiť ušami, ležať, spolu spať, alebo aj sedieť a gaťky ukazovať.

Najrozmanitejšie pocity by u nej vyšli najavo, na jej tváričke, pozdravov z gejzírov rán, keby nebol u ľudí a pri ich viere v smrť sám pancier taký tvrdý, že ním neprenikne ani živý boh, nieto raketový roh.

A odkedy sa holím, modlám neholdujem, aj sa rehocem, aj naspäť vysmievam mužským žalospevom absurdity, napr. dráme-komédii oslavovaného Ionesca s trúfalým názvom Plešatá speváčka. Aby som bola príťažlivá, natupírujem sa a babskú žart-báseň nahodím: Ženy uvoľňuje starodávna hra, Prirodzene by sa mala volať: Stolný penis. To preto, že je v ňom drzý výsledok 10 ku 1 pre ňu v orgazmoch, alebo aj nonstop, ak dokáže milý spoluhráč strácať sa jej s pôžitkom až do dna. A keď mi nabudúce znova semeno odovzdá, stanem sa svetovo priznaným slovinským prastarým náleziskom: Potočka zijalka.*

poézia

Vida Mokrin-Pauer

Preto si cigu zapáli, nech sa z nej aspoň vyvalí: dym po smradľavých jedovatých ohňoch a nezdravej láve pekelnej, a po troske; hotový asfaltpuding s piesčitými odrobinkami po betónových koláčikochh... dosť odporné, keď v reinkarnácii tlie.

Čoskoro sa musím dvihnúť zo stola, takmer mŕtva, dutinku odtiahnuť, na keramickej mise trošku si posedieť – hej, ako Točka božieho lepka.

* Známe jaskynné paleontologické a archeologické nálezisko v Slovinsku, zároveň jazyková hra: „potočka“ je substantívum odvodené od „potok“, „zijati“ znamená „zívať“ (do priestoru) – pozn. prekl.

preložila STANISLAVA REPAR

próza

Namiesto bicykla kúpila jablká. Tri kilá, dvanásť jabĺk, a predavačka na trhu sa zasmiala aj so svojou pelerínou. – Keď prší, chutia ešte lepšie. V Amsterdame o tretej padali kvapky na svet a na pelerínu. Na mostoch aj trhovisku rástli mláky. Pri kanáli predávali zlodeji ukradnuté bicykle. – Bike, bike. Namiesto bicykla kúpila jablká.

Jej pradedko bol dedinský muzikant, hrával na horne na krstoch aj na pohreboch. Jej dedko bol hrobár, predtým vymáhateľ dlhov za televízne poplatky. Tým, čo nezaplatili, aj tým, čo sa nechceli dívať, televízory zapečatil. Lepiacou páskou a voskom. Jej mama písala pohrebné prejavy. Aj ich čítavala, raz oblečená v čiernej blúzke, inokedy obutá v čiernych topánkach. Keď prišiel autobus a dvere sa otvorili, nevedela, kam pozerať. Najprv dnu potisla ruksak a tašku a mama povedala: – Peniaze máš? Namiesto prikývnutia si spomenula, že práve rozkvitá baza. Nato išiel okolo Lojzo a všetko pohnojil. Opýtal sa, či majú doma nejaký štamperlík a mama povedala, nech počká, a ona sa zahľadela na bazu a brezy a breh, na dlhú cestu, keď vtom sa Fani zadrela do Lojza: – Čo zase škamreš, prekliaty starigáň, a potom už s nimi nemal strpenia ani šofér, povedal, dopekla, ideme, hoci ešte ani poriadne nenastúpila, ani mame nepovedala, že peňazí má dosť, ani nič. Atakďalej. Atakďalej. Zakaždým to tak bolo. ... ... Ale najdôležitejšie je, stihla ešte povedať mama, že máš ustavične vo vrecku kaleidoskop.

Namiesto bicykla kúpila jablká. Tri kilá, dvanásť jabĺk, a predavačka na trhu sa zasmiala. Aj jej pelerína sa zasmiala a v Amsterdame pršalo, lialo ako z krhly, a ona povedala: – Kde ste nazbierali tie deliciousky, teta? Všetci sa už rozutekali, jój, ako sa rozpršalo, voda sa valila na Amsterdam, že by sa isto-iste rozpustil, keby nebol

z kameňa, tetula pokrútila hlavou, nerozumela po anglicky, nerozumela po slovinsky, nerozumela nijako, jedine po holandsky, aj tak už bola celá premočená, prepáčte, slečinka, povedala, ja vám nerozumiem. Potom jej podarovala zvonček na bicykel, nebola si celkom istá, prečo vlastne, ale veď to nebolo dôležité, jój, ako sa rozpršalo, a odišla. Stála uprostred dažďa s jablkami a zvončekom v ruke, očami blúdila po rozmočenom moste a videla, ako tam človek predáva jednu jedinú rybu. Živú, živú. S fúzami a bielym bruchom.

Keby ste sa vydali k vrchu Ayanganna v pohorí Pakaraima, narazili by ste na rieku Potaro, ktorá sa vlieva do rieky Essequibo. Medzitým prechádza vodopádmi Kaieteur a pri vodopádoch Tumatumarum so sebou prináša nejaké zlato a veľa diamantov. Muži, ženy aj deti pri vodopádoch Tumatumarum ryžujú zlato aj diamanty a len občas ich tam, smerom nadol po rieke Potaro, v kale a zlate obkolesia sväté ryby, s fúzami a bielym bruchom. – Seňor, si v poriadku, seňor? Keby ste sa vydali k hore Guosongmucha v kantóne Zadoi v autonómnej prefektúre Yushu v provincii Qinghai, našli by ste rieku Zajaqu, ktorá sa neskôr zmení na rieku Lancang Jiang, ktorú volajú aj Dza Chu, skalnatá rieka, ktorá prechádza cez provinciu Yunnan, čo znamená južne od oblakov, a tam sa premenuje na rieku Mekong, v ktorej raz rybári chytili obrovskú riečnu potvoru, s fúzami a bielym bruchom, ktorú potom zjedli, pretože potvora bola svätá a každému z nich predĺžila život a tiež ho urobila šťastnejším. Nikto spomedzi rybárov nevedel, odkiaľ rieka Mekong, ktorú nazývali svätá rieka, priteká, pretože rieka Mekong, ktorá križuje provinciu južne od oblakov a ešte predtým Tibet, a ešte predtým provinciu Quinghai, vyviera v pohorí, ktoré je ďaleko a vysoko a je pod snehom. Preto dlho nikto nevedel, kde svätá rieka vyviera a ako sa nazýva hneď na začiatku. Iba toť, celkom nedávno, voľajakí cestovatelia sa vydali rovno k jej prameňu, riadili sa letom orlov a vyhýbali sa lavínam, a povedali, že niet nijakých pochýb, rieka Mekong sa na začiatku menuje Zajaqu a priteká z vrchu Guosongmucha, ktorý čnie v oblakoch. – Seňor, si v poriadku, seňor? V svätej rieke Urubamba pod svätým vrchom Macchu Picchu v období dažďov nerybári nikto, pretože rieka je vtedy mohutná a vody sú divoké a inkskí duchovia majú ryby pre seba a svojich inkských synov, v divokých víroch ich vťahujú pod zem a tiež do neba. Kto by vtedy nahodil svoj plavák, ten

O tretej stála v Amsterdame, s jablkami a zvončekom v ruke, očami blúdila po mokrom moste, nejaký človek tam predával rybu, živú, s fúzami a bielym bruchom. – Och, ujo. Za koľko ju dáte, tú rybu? – Och, slečna. Koľko vás stáli tie jablká? – Och, ... kilo hotový majetok. – Och, ... tak za štyri jablká? Och, povedala, môžeme sa hrať na matematiku, ujček, môžeme sa hrať na Počítanie hrou alebo na vyrátavanie na prstoch, môžeme tu stáť bez slova, až kým neprestane pršať, ale keď vašu rybu vypustíme hneď teraz, keď je celý svet samá voda, azda nám naozaj odpláva do neba. Och, povedal človek, prepáčte, slečna, chápem, pardon. A sú dobré? – Keď prší, chutia ešte lepšie. A prečo je živá? – Čo ako, ryba? Biela, s fúzami a cik-cak chvostom, ak si sa na ňu pozrel v správnom okamihu cez kaleidoskop, povedala: – Čo teraz?

Prvá časť Popoludní vždy slnko v kostole svietilo v šikmých lúčoch a hodiny stále ukazovali dve desať. Desať minút sa omeškávali, hodiny na veži, a tie dve sa hrali pri dedinskom potoku, čiastočne pripomínajúcom močovku, tam pod mostom, ktorý raz lenlen že neodniesla povodeň a dva dni bol potom neprejazdný. Omamu ešte aj teraz pochytí závrat, keď musí prejsť po nejakom moste, voda ju vtedy niesla od kostola až po kaplnku a odniesla jej ľavú pantofľu.

Popoludní sa vždy slnko oprelo do kameňov na brehu potoka a riasy, ak si ich dal nahor, sa na nich pekne upražili. Tie dve stáli celkom pri vode, prvá povedala, čo teraz, a druhá nato: nič sa ty netráp, ja viem, ako to chodí. V každom prípade boli smiešna kombinácia, obidve z prvej A, a občas sa spolu vybrali k potoku. Prvá bola trochu slabozraká, nosila srandovné červené okuliare so srandovnou šnúrkou, o ktorej ich optik vytrvalo ubezpečoval, že je pre malé deti mimoriadne praktická, lebo pri hrách neprekáža. Druhá bola malá myš zo sakristie, chcela byť miništrantom, ale ju nevzali, keďže bola dievča. Popoludní sa spolu vybrali k potoku, a keď pražili riasy, tá zo sakristie povedala, počuj, a prečo ty nie si pokrstená. Kriste, ty máš starosti, povedala okuliarnička, jednoducho nie som (netušila, ako by mala vysvetliť, že jej mama nosila Titovu štafetu, že spolu s ostatnými brigádnikmi zavádzala vodovod po celom Benedikte, že jej otec, rovnako červený, všeobecne vyznával teóriu náboženského znásilnenia, ako nazýval krst dvojmesačných detí). Tak potom nemáš ani otca, ani mamu, vŕtala kresťanka, človek až krstom dospeje k Márii, matke svätej, a k Bohu otcovi. Moja mama je tiež Mária, povedala okuliarnička, ale kostolná myš ju tresla po nose. Ty, trdlo, naozaj nič nechápeš, že si bez mena, Boh pridelí každému človeku na Zemi jeho meno až pri svätom krste. A prvá povedala, čo teraz, a druhá nato: ty sa nič netráp, ja viem, ako to chodí. Bolo dve desať kostolného času, keď myš zo sakristie vykríkla, v mene otca i syna i ducha svätého, Svätá Jana, krstím ťa v mene božom. Na hlavu jej naliala pol potoka, takže Svätej Jane ešte tri dni smrdeli vlasy močovkou. Zem tak dostala nové dieťa božie a slnko ešte vždy svietilo v šikmých lúčoch. Ale ja nechcem byť Svätá Jana, povedalo dieťa. Keď máš dva mesiace, tiež sa ťa nikto nepýta, čím by si chcela byť, povedala tá, čo vedela, ako to chodí. A vôbec, to nie je dôležité, meno je koniec koncov čistá formalita. Večer, keď po slnku nebolo už ani stopy, hodiny na veži ešte vždy ukazovali dve desať. Svätá Jana si robila úlohu Počítanie hrou a pritom si pomyslela, doparoma, tú chuderu naozaj postihlo náboženské znásilnenie. Bolo dve desať, keď sa o dva dni formálne zapísala na hodiny vierouky. Šokovanú mamu Máriu si boh takmer povolal k sebe.

Popoludní vždy z práce priniesla nádoby s obedom, malá už bola zakaždým doma. Boli tri, nádoby s obedom, aj dnes mali pyré s kuracím vývarom. Školský obed pripadal každému učiteľovi spolu s platom, a to aj pre všetkých rodinných príslušníkov, buď ho zjedli v školskej jedálni, alebo si ho nosili domov. V školskej jedálni vždy smrdelo po rozvarených makarónoch a svinských paprčkách a stará kuchárka jej zakaždým nakydala trikrát toľko: na, na, pre malú, aby ti narástla. Stála v byte uprostred kuchyne a z nádob s obedom sa ešte parilo. Dymilo sa aj zo stojednotky pod oknom, z otvoreného kufra ešte vždy vyčnievala nová práčka a vonku sa dohadovali štyria muži. Sviečky, povedal školník, motor, povedal telocvikár, voda, povedal Roškarič. Nádoby s obedom postavila na sporák a nadávala na sviečky, ktoré sa vypálili, a na motor, ktorý odmietol naštartovať, bohvie prečo. Išla na

próza

Nataša Kramberger

by rýchlo skončil, aj s plavákom, odniesla by ho svätá rieka Urubamba pod svätý vrch Machu Picchu, inkskí duchovia by ho vtiahli do zeme alebo do neba. Nevnímal vír pod nohami, nepočul dážď, ktorý sa už-už ohlasoval. Keď ním starena triasla ako vrecom, že až mu ostalo zle od žalúdka, nevedel, kam sa pozerať: – Seňor, si v poriadku, seňor? Namiesto prikývnutia si spomenul, že doma práve dozrieva hrozno. Nato sa spustil dážď, poriadny lejak, a starena povedala, nech počká. Potom vstala a náhle bola ako holubica, aj hlavou potriasala ako holubica, na prsty navinula dva dlhé vrkoče čiernych vlasov a strčila si ich pod klobúk. Potom odišla. – Jedz, seňor, jedz, starena s ním mala strpenie, lúpala varené zemiaky a kládla mu ich na tanier, a bola tam ešte jedna starena a tá mu obväzovala nohu, a tretia starena strážila jeho plavák, akoby bol zázračný, akoby. Akoby. Akoby. A tak to bolo až do odchodu. ... ... Stareny popri riekach sú dôležité, pomyslel si v tej chvíli, lebo majú styky s druhými starenami.

namočenými vetvičkami, vopred pripravenými v miske s vodou. Omama povedala, že voda je svätá, lebo bola vysvätená, a vetvičky že sú z olivy, ktorá rastie pri mori. Všetci sa modlili pri mŕtvom a niekoľko starých báb aj nariekalo. Potom miništranti priniesli nádobu, z ktorej sa dymilo, a kostolom zavanul smrad. Omama sa prežehnala a nejaká baba dokonca omdlela. Mladý farár mal oblečenú čiernu reverendu a na nej na retiazke zavesený drevený kríž, stál medzi dverami fary a kontroloval, či sa v šatni všetci preobuli do papúč. Nemala ich so sebou, doparoma, Natália a Simona jej nič nepovedali. – Načo si nechávala tašku doma, mala si si ju vziať. – Pán farár, ale ona nemá papuče. – Pán farár, povedzte, že teraz musí byť v triede bosá. – Pán farár, pozrite sa, ja mám nové náušnice. Kostolná myš sa postavila celkom pred farára a vytiahla sa na prsty. V sobotu jej v Maribore prepichli uši a teraz ich mala samý hnis, ale veď to sa o dva týždne zahojí. Náušnice boli malé a okrúhle a vnútri bol diamant. Nepravý, falošný, taký, aký býva vo filmoch. – Pán farár, ale ona nie je pokrstená. Vyzula si topánky a vošla do triedy bosá, už-už by povedala dobrý deň, no v poslednej chvíli začula Simonine slová, na dlážke bolo plno blata, lebo včera pršalo, a na pančucháčoch mala dieru. V rukách zvierala malý linajkový zošit, zastala si vedľa kostolnej myši a dívala sa na farára, ktorý bol celkom mladý a okolo hrdla mal retiazku s krížom. Pokýval hlavou a usmial sa na ňu. Nevedela prečo, ale čupla si, iba máličko pri tom pokrčiac kolená, a spolu s ostatnými povedala: – Pochválený buď, Ježiš Kristus.

Ospravedlňujem sa za veľké slová na jednoduché otázky

interview

próza

balkón po radenskú, z chladničky vytiahla víno a odniesla mužom strek. – Hinko! Od školy vyvreskovala stará kuchárka, Hinko!, lemra ožranská, kde si toľko, hybaj mi vymeniť plynovú bombu. Školník vzal pohár so strekom a odpil si, uf, nejaký vodnatý, zohol sa nad motor a potiahol si z cigarety, tak, tak, sviečky/ motor/voda, samozrejme, potom sa vystrel, pohár vytriasol na trávu, až z neho vyleteli posledné kvapky vody aj vína, vyfúkol dym a dvihol ruku smerom ku kuchárke, hej, no čo tak vrieskaš!, veď už idem. Potom jej nastavil pohár, naliala mu teda ešte raz, viac vína – menej radenskej, a ostatní traja vytiahli pračku z kufra. Na colnici nebolo nijakej kontroly, tak sa dohodli s Drejčom, a keby im kúsok za hranicami nezačalo dymiť z kapoty, mali by to šťastne za sebou,skôr než do troch narátaš. Ešte dobre, že od rakúskej hranice cesta už len klesá, chvíľu jazdili na neutrále, chvíľu auto potískali, iba celkom na konci ho bolo treba tlačiť do kopca. Na trávniku pred činžiakom žiarila práčka a sused bol celý vo vytržení. Žena mu porodila dvojčatá a teraz majú ešte aj novú práčku z Rakúska, prepašovali ju stojednotkou, pomohol im ten správny kolega na hraniciach. Prepašovali aj prací prášok, dvadsaťkilové balenie, a liter zmäkčovadla. Na zdravie, hulákal, a na kolegu. Naliala im ešte jednu rundu – rezervné sviečky sú pod sedadlom, Hinko – a od školy sa znova rozdrapovala stará kuchárka: – Prekliaty starigáň, ak ihneď neprídeš, natlačím ti tú plynovú bombu do gágora! Školník o ňu viac nedbal, vymenil sviečky, dolial vodu aj olej a motor naštartoval. Prázdny pohár vytriasol nad trávnikom, ó, veď som vám vravel, sviečky, hodil sa do trávy a zapálil si cigaretu. Motor nechal bežať, nech sa stojednotka ešte nejaký čas zahrieva na mieste. Pred činžiakom sa náhle zhromaždilo celé osadenstvo domu, práčka sa belela, žiarila ako bielizeň a nikomu nešlo do hlavy, ako ho dostali do kufra od stojednotky. – Priviazanú s jedinkým špagátom! Matička nebeská... Pozbierala prázdne poháre a vrátila sa dnu. Nádoby s pyré už boli vychladnuté a kurací vývar sa rozťahoval po celom byte. Pozrela na hodiny: musím po malého k mame, ešte-dobre-že-auto-naskočilo. Zapálila plyn na sporáku, na najmenší plameň, aby sa pyré nepripálilo. Zbežne si upravila účes, spevnila dvoma sponkami svetlej farby. Pripravila taniere, tri, malá nebude jesť. Malá už obedovala v škole, spolu s ostatnými deťmi, hneď po vyučovaní, už by mala byť doma: išla som si kúpiť malý linajkový zošit a potom s Natáliou a Simonou na hodinu vierouky. ... Išla som si kúpiť malý linajkový zošit. A potom s Natáliou a Simonou na hodinu vierouky. Vierouky. Vie-ro-u-ky. ... Hodiny na veži ukazovali dve desať, pred činžiakom sa odvíjal žúr osadenstva domu a malá nechala na stole lístok, že spolu s Natáliou a Simonou išla na vierouku.

ANDREJ PLETERSKI ↔ NATAŠA KRAMBERGER

Pán farár bol celkom mladý, pretože starý im umrel, omama ju vtedy vzala do kostola so sebou, všetci mŕtveho kropili

z originálu Nebesa v robidah (Nebo v ostružinách) preložila STANISLAVA REPAR

AP: Z vašej prvotiny Nebo v ostružinách (2007), ktorá sa okrem iného dotýka aj drobných príbehov z vašej rodnej dediny, sála nostalgia… Prahnutie (slo. hrepenenje) býva v slovinskej literatúre odjakživa hnacou silou príbehu. Už ôsmy rok žijete v Berlíne, máte pocit, že vás život v zahraničí v tomto pocite dodatočne „povzbudzuje“? NK: Občas ma veru zachváti strašidelná nostalgia po mojom vlastnom „neviditeľnom meste“ (aj k neviditeľným mestám I. Calvina mám blízko a musím sa priznať, že aj po nich niekedy prahnem). Toto svoje mesto si predstavujem ako kraj, kde sú v rámci jednej prechádzky ubytované všetky vône, všetky veduty a všetci ľudia, ktorých mám rada a ktorí sú v skutočnosti roztrúsení tisícky kilometrov od seba po všetkých kútoch sveta. Moja nostalgia či prahnutie je zriedkavo po niečom minulom, oveľa viac pociťujem nostalgiu po veciach, ktoré majú prísť, ktoré ešte len budú, ešte sa len prihodia alebo sa môžu prihodiť jedine v snovom neviditeľnom meste. Iste najväčší podiel viny na tom, ako veľmi po tom prahnem, má náš život roztrúsený sem a ta a hádam to má čo dočinenia aj s mojím vrodeným snením a sympatiami voči rozprávkam.

AP: Roku 2011 bol vydaný váš druhý román Kaki vojaki, hravá, experimentálna, veľmi originálna bájka s kritickými pointami. Mali ste pri písaní jednotlivých veršov na mysli konkrétnych čitateľov, dokonca možno deti? NK: Kaki vojaki skôr vznikli zo silných rozpakov, z núdze, bezmocnosti, neschopnosti verbalizovania, zo subjektívnych neistôt, prišli vo chvíli, keď sa mi zdalo, že nedokážem vyjadriť nič relevantné a že mi zároveň aj svet poskytuje málo relevantných vecí. Toto je strašidelný stav neďaleko apatie, ktorý ma nesmierne vydesil. Na moje vlastné prekvapenie som sa uchýlila k tvorbe a teraz, keď je knižka už hotová, vytlačená a na predaj, už chápem, prečo niekto povie, že tvorba je životne dôležitá. Pre mňa táto knižka bola pokusom o prežitie a začala som ju písať pri konci, čiže pri modlitbe, mantre, pre ktorú môžem pokojne povedať, že ma zachránila, ako môže človeka zachrániť iba tvorba. Vidíte teda, že som pri písaní nemyslela na čitateľov, ba najmenej na detských čitateľov, skôr som mala na mysli rigidné systémy, ktoré nás dusia a ktorým treba čeliť, keď si chceme ešte niekedy nadýchnuť. Rým bol pre mňa systémom najprísnejšieho obmedzenia, ktoré bolo treba anulovať jeho vlastnou zbraňou: slovom. To však bolo možné jedine fantáziou a tvorivosťou. Účinok bol prekvapujúci, spasiteľný, no a teraz sa už takmer musím ospravedlniť, že ako odpoveď na jednoduchú novinársku otázku používam takéto veľké slová. AP: Bol vaším zámerom cez postavičky tohto románu – súdiac podľa jeho druhej časti – predstaviť svoj pohľad na spoločenskú realitu, ktorá vás znepokojuje? NK: Mám pocit, že sa naše súkromné reality hrôzostrašne prekrývajú so spoločenskou realitou; azda ma práve táto skutočnosť priviedla k tomu, že som sa pustila do písania tejto knižky. Raz som však niekde spomenula, že mi táto kniha pripadá ako taká glosa. Je trochu priamočiara, niekedy aj trochu banálna, hravá, s postavami zo sveta zvierat. O vážnych veciach by som nedokázala napísať voľačo vážne, tuším.

100

AP: Teraz z trochu inej témy... Do akej miery sa má súčasný európsky spisovateľ starať o propagáciu svojej literatúry, ak vôbec? NK: Do takej, ako sa mu páči. Keď sa niekomu nechce chodiť medzi ľudí, a predsa ho budú nasilu ťahať do propagačnej mašinérie, urobí svojej knihe viac škody než úžitku. Ja mám stretnutia s čitateľmi rada; niekedy ich chápem tiež ako prejav sebaúcty voči vlastnej práci – v informáciami presýtených a prepchatých časoch, v ktorých žijeme, by sa mi zdalo nemysliteľné iba napísať knihu a všetko ostatné prenechať iným ľudom, ponechať to na náhodu a vložiť len tak do vôle božej. Verím v to, čím sa zaoberám, verím v svoje knižky (ináč by som ich nevydávala) a zdá sa mi správne, že ich odprevadím k ľuďom, že sa s čitateľmi porozprávam. Pomáha mi to aj pri písaní, dáva mu zmysel, uľahčuje ho, posilňuje. AP: Počet prekladov vašej oceňovanej prvotiny sa blíži k desiatke jazykov, čo je mimoriadne číslo. So svojím druhým dielom, „románom v rýmoch a obrazoch“ ste však pred prípadných prekladateľov postavili osobitnú výzvu... NK: A, dočerta, ani prekladateľov som nemala na mysli, keď som písala túto knižku! Ale ak by som bola ja sama prekladateľkou, chcela by som niekedy prekladať aj dačo také – žiadny autor originálu nemôže požadovať, aby si voči takémuto textu nedovolil aspoň trochu autorskej slobody. Predstavujem si, že sa to prekladateľom páči. Vy ste prekladateľ, čo vy na to?

verejného poriadku, modeliek, bankárov, krajčírok či správnych rád. AP: Ako novinárka veľa cestujete a máte obzvlášť blízko k literárnym reportážam, ktoré možno plánujete vydať aj knižne. Kedy vás oslovil tento žáner, ktorý v Slovinsku takmer nie je? NK: Reportáže sú novinovým žánrom a majú tam aj zostať, preto ich do knižného vydania ani neplánujem (a dúfam, že nijakému redaktorovi toto nepríde na um...). Bola by som rada, aby si ľudia našli čas aj na čosi také banálne ako noviny. Aby aj v dennej tlači čítali texty, napísané starostlivo, s intenzívnou skúsenosťou z terénu, s reflexiou a vycibrenými slovami. Som človekom terénu, som rada, keď si môžem zájsť medzi ľudí, počúvať ich príbehy, preskúmať pozadia, zvedavosť ma ženie k tomu, že si na vlastné oči prehliadnem okolnosti, o ktorých by som ináč čítala iba v médiách. Zdá sa mi, že práve literárna reportáž patrí medzi zložité a najnáročnejšie žánre, a predsa je (alebo práve preto) mojím najobľúbenejším žánrom.

AP: Považujete spoločenskú angažovanosť za čosi, čo je vám ako spisovateľke vlastné, alebo je to niečo, čo sa spisovateľovi vzhľadom na jeho postavenie len ponúka? Vy sama ste cez konkrétne projekty dosť činná v oblasti životného prostredia, upozorňujete na problematiku týraných tureckých žien... NK: Hehe, ťažko o tom poviem čosi múdre. Práve včera som si však prečítala nejaký anarchistický výrok, ktorý znie približne takto: Ak si myslíš, že môžeš riešiť seba, mohol by si riešiť aj svet. Avšak treba riešiť svet, aby si mohol riešiť seba. AP: Pri rozličných príležitostiach ste sa stretávali aj s niektorými slovenskými spisovateľmi. Aký dojem ste si zatiaľ urobili zo slovenskej literárnej scény? NK: Letmý, bohužiaľ, veľmi letmý. Ale podľa toho, čo som sa dozvedela, slovenský literárny svet mi pripomína slovinskú literárnu scénu, čo ma utešuje. Áno, neuveríte, ale toto je slovo, ktoré by som použila pre tento prípad: utešuje ma, že my sme a že ste vy, utešuje ma, že sme, čím sme.

AP: Pokiaľ ide o mňa, tak absolútne. A myslím si, že aj iní prekladatelia by v takomto „úniku z rutiny“ mohli nájsť potešenie, ak si dokážu zabezpečiť dostatok času. No to je už inou otázkou, najmä otázkou peňazí. Vy ste spisovateľkou aj novinárkou v slobodnom povolaní. Môže slovinský spisovateľ oprávnene očakávať, že sa uživí iba písaním? NK: Bolo by dôstojné a správne, aby každý robotník na svete mohol oprávnene očakávať za slušnú prácu slušný zárobok. Takto by to bolo zmysluplné. Slovinskí spisovatelia by sa v tom nemali až tak odlišovať od iných ľudí, povedzme od inšpektorov

interview

AP: Roku 2006 ste zvíťazili na Festivale mladej literatúry Urška, čo vám prinieslo ponuku na vydanie knižnej prvotiny, za ktorú ste (dodnes ako jediná Slovinka) dostali Cenu EÚ pre literatúru. Môžu literárne súťaže a prémie pre vás aj dnes predstavovať podnet, aby ste sa pustili do písania nového literárneho diela? NK: Prémie alebo súťaže môžu zafungovať ako podnet, ako postrk, nakopnutie nejakým smerom. Za žiadnych okolností by som však nemohla začať písať román alebo poviedku výlučne kvôli súťaži či cene, už aj sporadické redaktorské prosby o poviedku alebo esej horko-ťažko spĺňam. No keď sa už aj niečo chystá, čiže „kutí“ v hlave, vtedy literárna súťaž môže urýchliť realizovanie, zjemní pochybnosti (pochybnosti vždy sú, či písať alebo nepísať), pôsobí ako povzbudenie, útok na lajdáctvo, skrátka, ako postrknutie vpred.

preložil ANDREJ PLETERSKI

101

poviedka

LILIT V mojej maternici je čierna diera, rezačka, strojček na mletie mäsa, kuchynský robot s ostrými nožmi; stačí, že ho strčíš dovnútra a poseká ťa to – takú ma, ako sa zdá, vidíš. Som unavená, lebo si ma znovu tak elegantne odkopol, vôbec som sa nemohla brániť; to, že si ma odkopol, som spozorovala až teraz, a keby aj predtým – vybuchla by som? Možno ani nie. Opäť sa mi zrútili ďalšie ilúzie. Som zúfalá. A možno je to tak správne, kam som sa to dostala, o čom som sa presvedčila? Som unavená a posledné dva dni som premárnila, čím vlastne? Počúvaním o Eve; preto potom dal kopačky mne, to proste prichádza spolu, aby sa s ňou mohol stretnúť budúci týždeň, keď teraz spolu skutočne zrealizujú ešte posledný spoločný projekt; koľkokrát som toto počula, bude sa s ňou aj naďalej stretávať, bez ohľadu na mňa. Fakt myslíš, že ma dnes na Bled pozval preto, aby nekričal od osamelosti, lebo ho na to miesto viažu spomienky? Ten krik som si už všimla na viacerých minuloročných fotografiách zo seminára, kde sa začal rozvíjať náš príbeh; chcel byť s ňou (nie so mnou?), s ňou mal srdečný vzťah (so mnou ho nemá), s ňou bol pripravený mať dieťa (so mnou ho nechce?). Úplné nedorozumenie. Ale no, buď k sebe ešte trochu úprimná a férová a priznaj, že aj ty si s Adamom chcela mať dieťa, kým ste sa po vzájomnej dohode nerozišli, dokonca veľmi; pri Andrejovi si sa už na začiatku zmierila s tým, že on deti s tebou mať nechce, prijala si svoj osud, akože, prehltla si ho ako piroh so slaninou; tie hrozné gumené pirohy, ktoré sú také odporné, že ich nemôžeš prežuť, môžeš ich jedine celé prehltnúť, aby stará mama náhodou nehromžila. Akože. Veľký prd si dostala, akurát sa tváriš frajersky, pred ním, pred kamarátkami, a najviac sama pred sebou, koho balamutíš, ani trochu sa ti nepáči, že sa dal vykastrovať, a v skutočnosti to nemôže vyvážiť ani neviem ako dobrý sex; ono totiž, koľko možno sexovať bez toho, aby sa človek presýtil; nech si už akokoľvek chtivý, keď už kvôli ničomu inému, musíš si dať pauzu, lebo si úplne zodraný. A ako dlho sa dá vydržať s vymiškovaným chlapom, keď máš tridsaťpäť rokov a pred nosom ti uteká posledný vlak, tehotenstvo po tridsiatom piatom roku je podstatne rizikovejšie, a ty sama práve neprekypuješ zdravím, už štyri roky chodíš každé tri mesiace na prehliadku, stav sa ti ani nezlepšuje ani nezhoršuje, C4, menštruácie sú ešte vždy nepravidelné, hoci už nedržíš prísne diéty; a ak už niekedy, tak najrozumnejšie by bolo otehotnieť teraz, povedala lekárka. Ale čo ja s tým, uvažujem, ako mám vyriešiť túto prekérnu situáciu, je to vážna dilema – mám nechať toho chlapa, ktorý vôbec nemá zlé srdce, určitým spôsobom ma má dokonca rád, aj keď je živelný, autentický, ako tomu vraví on, a je len

102

otázkou času, kedy začne skákať do iných postelí, ak to už nerobí; hoci, má vlastný byt, a to by bolo naozaj super, nech nebudem naveky závislá od rodičov a možno sa napokon predsa len postavím na vlastné nohy a začnem žiť naozaj dospelo. Zdá sa mi, že toto mala na mysli moja mama, keď mi už pred rokmi povedala, nech sa čím skôr zmierim s tým, akí sú chlapi, lebo sa nezmenia, nech sa aj na hlavu postavím, akurát ho môžem stratiť, keď budem priveľmi otravovať; žena musí mať rozumu za dvoch, možno to je tá dospelosť, pravá dospelosť, že sa naučíš jazdiť naprieč životom, že sa naučíš pracovať s ľuďmi; dosiahnuť, aby niečo urobili pre teba bez toho, aby si to vôbec uvedomili, priučiť sa diplomacii a manažmentu, dosahovaniu cieľov, ale elegantným, jemným spôsobom. Muž je hlava a žena krk, ktorý hlavou otáča. Áno, cítim, že je čas, aby som zvážnela, už nie som taká konkurencieschopná ako v dvadsiatich piatich, vhodných mužov tiež nie je prebytok, všetci sú ženatí; čakať na to, že sa rozvedú, tiež nemá zmysel, lebo sa môže stať, že v štyridsiatke, keď ich prikvačí kríza stredného veku si nájdu dvadsaťročné pipky. Overené. Ale aj tak ma to zožiera, čo keď sa zaslepujem, čo ak si hádžem piesok do očí; existuje malá pravdepodobnosť, že sa mýlim, čo ak ten chlap nie je pre mňa ten pravý, čo ak sa k sebe vôbec nehodíme a žijem v prelude, som zaslepená od zamilovanosti, prietrže hormónov; čo bude, keď sa zobudím? Keď raz otvorím oči a vedľa seba zbadám telo, ktoré mi bude niekoho pripomínať, niekoho veľmi známeho, a to bude zároveň všetko – lebo to ani zďaleka nebude on. Čo ak budem mať taký pocit, ako som mala dnes ráno, keď som sa zadívala na jeho oholenú bradu. Na jeho hladkú čeľusť a pomyslela som si: takýto je mi úplne cudzí; na tej brade je niečo, čo ma totálne odrádza; čo sa mu stalo, že má na tvári taký výraz, možno je to len preto, lebo sa oholil? Ale nielen preto, keď sa úprimne usmeje, je to znovu on; pozorujem ho, keď s kamošmi rozoberá zápas medzi Brazíliou a Portugalskom, istý čas to je on, istý čas to nie je on, ktorá stránka zvíťazí? Zvíťazila tá cudzia stránka, keďže na facebooku objavím starú fotografiu, na nej má rovnakú bradu a iné okuliare, hneď idem overiť, kedy bola fotka urobená. 29. 10. 2005. Kto to fotil, prečo má znovu ten výraz, prečo sa mu vrátil? A ja viem, ale nepoviem. Len povedz, veď nebude žiadna škoda, keď to vyslovíš. Bola to ona, Eva, čo je v skutočnosti Lilit, tá, ktorá v noci prichádza do jeho snov a pije mu krv; znovu ho začala navštevovať, znovu jej dokorán otvoril dvere; ale v poriadku, takto aspoň viem, na čom som, že možno sa so mnou nedeje nič mimoriadne a všetko to ani nie je také veľmi strašné, už nie das Unheimliche. Facebook mi nemôže zničiť život. Piesočný muž odišiel, možno naspäť do púšte, kam patrí, na Saharu alebo Gobi, veď to nie je dôležité, nech hlavne nechá na pokoji moje oči. Môžem sa dívať.

Napoly ma amputovali, a zvyšnú polovicu démonizovali.

Konfrontácia 2 (Minúta ticha) Kde sú deti? Túto otázku položila, keď odložila jej román, ktorý je vlastne príbehom jej života: odchod od muža, s ktorým sa po desiatich rokoch odcudzili alebo ho jednoducho prerástla. Či skôr: zavialo ju inam. Jej teda neprekážalo to, čo prekážalo mne – že hrdinka je hrdá na rozvod, lebo od života chcela viac a to si stanovila ako cieľ. Kde sú deti? Celý čas hovorí iba o sebe, o tom, ako je jej zle, ako hrozne sa k nej správa muž, lebo jej nechce rozumieť; narieka nad domácimi povinnosťami, ktoré si sama naložila, chce viac, ísť do sveta, dobyť svet, no najmä nejakého ďalšieho chlapa. Sny o princovi na bielom koni. Úplne romantický pohľad na svet, nekritický, prekvapivo nezrelý vzhľadom na to, že ide o matku dvoch detí, takpovediac detský; a vo svojej detinskosti zotrváva, nechce vyrásť, nechce na seba prevziať zodpovednosť za vlastný život; zo svojej nespokojnosti viní iných – svojho muža, svoju mamu... Napodiv, otec je dosť pozitívna osoba, hoci vo všetkom sa podriaďuje mame. V tej rodine je mama tá, kto nosí nohavice a trestá, keď niekto (deti, muž) urobí chybu. Horšia, no dosť podobná sekera je jej svokra. Možno preto si hlavná hrdinka dovolí z pohľadu jej okolia značne nekonvenčné rozhodnutie – rozvod a slobodné povolanie novinárky, ktorej sa podarí prepracovať do televízneho týždenníka. Povedzme, že chcela povedať, že sny môžeš uskutočniť, ak si dostatočne vytrvalý a ak veríš v to, že ich môžeš dosiahnuť. Ale to je ako lacná príručka Louise Hay, kde získaš desiatky, stovky receptov, ako život nasmerovať tam, kam sama chceš. Život je tvoj. Každý deň sa ráno aj večer postav pred zrkadlo, pozri si do očí a desaťkrát zopakuj: Som pekná. Som pekná. Som pekná. Som pekná. Som pekná. Som pekná. Som pekná. Som pekná. Som pekná. Som pekná. Rovnakým spôsobom sa zbavíš akéhokoľvek ďalšieho komplexu. Som múdra, som múdra, som múdra...A odrazu prekvapene zistíš, aká veľmi múdra si! A aká veľmi pekná! A aká štíhla! A zobudíš sa vedľa úžasného, akoby vymodelovaného (kvôli svalom) mužského tela. Alebo sa dokonca zobudíš vedľa rôznych mužských tiel! Vidím, ako ťa nadvihlo, divoko mávaš rukami a gestikuluješ a robíš grimasy, akoby si stála pred zrkadlom. Cítim tvoje rozhorčenie, tvoj hnev. Tvoje poníženie. Musela to byť ťažká skúsenosť, keď sa ti pri myšlienke na ňu tak dvihne žlč.

Aká ťažká skúsenosť – vymývanie mozgu! O dobrých dievčatkách, o pekných dievčatkách, o obetavých a súcitných matkách! Jedna a tá istá informácia, servírovaná na tisíc a jeden spôsobov! A ja som verila! Všetky sme verili! A snažili sa! (Niektoré možno trochu menej, ak mali staršieho otca, ktorý sa rozhodol, že dievčatko naučí postaviť sa za seba. No v živote im nie je omnoho ľahšie). Vieš si vôbec predstaviť, aké to je?! No, ja som mala celkom šťastie, lebo som bola taká ťarbavá, že som vždy niečo pokašľala, a tak som v štrnástich dospela k tomu, že „teraz, keď je už aj tak všetko stratené a zameškané“, sa prestanem snažiť, veď tak či tak neviem dobre urobiť jednu jedinú vec, nech je akokoľvek jednoduchá. Odvtedy už nerobím nič, pri čom by som sa mohla skompromitovať. Ak aj niečo napíšem, potom to neuverejním. Ak aj niečo urobím, potom sa poistím, že za to nie som zodpovedná ja. Tak sa postarám o to, aby sa projekt úspešne zrealizoval. Úplne najlepšie je, keď nerobím vôbec nič. Aspoň nehrozí nebezpečenstvo, že sa niečo domrví. Aha. A aj preto nemám deti. Čudujem sa, ako ľudia vôbec môžu byť takí ľahkomyseľní, takí nezodpovední, že plodia deti bez ohľadu na to, či na to majú podmienky a či sú dostatočne zrelí. Dieťa je zodpovednosť! Bytosť, ktorej môžeš dodrbať celý život! Nemôžeš ho len tak nechať na starosti susedovi a mame a lietať po svete. A vôbec výchova dieťaťa – nedokážem si predstaviť, ako by som to vôbec zvládla. Koľko vedomostí a príprav na to človek potrebuje! Ľudia sú extrémne nezodpovedné, egoistické tvory. Deti majú kvôli prestíži, keďže rodiny s deťmi majú dnes vyšší spoločenský status; okrem toho sa ti otvorí úplne iný svet: nový okruh priateľov – rodičia spolužiakov tvojich detí v škôlke. Všetci to tak robia, vravia. Dieťa zároveň spojí partnerov. Takto máte o dôvod viac, aby ste zostali spolu. Keď im na každom kroku tie krásne začiatky pripomína plod ich lásky. Ľuďom by mali zakázať ešte aj domáce zvieratá, nieto pravé, ozajstné deti! Počúvam jej monológ, ktorý je takou záplavou slov, čo sa nedá prerušiť, aby som povedal svoj názor. Sám som sa pre deti určite rozhodol vedome, hoci je pravdou, že som si ani trochu nepredstavoval, akú zmenu to bude predstavovať pre môj život. Ešte menej sa mi pred narodením mojich drobcov snívalo, čo to znamená mať rád, naozaj rád. Keď tú drobučkú, bezmocnú bytôstku vezmeš do náručia a bojíš sa, že jej ublížiš, lebo je taká krehká. Keď ti dieťatko ako malé zvieratko dáva vedieť, kedy je spokojné a kedy mu čosi chýba. Niet väčšej paniky, ako keď dieťatko plače, a ty musíš odhaliť, čo mu je. Je pocikané, pokakané, hladné? Má kŕče v brušku? Ako dieťa utíšiť, keď bude mamka musieť na 3 hodiny skočiť do mesta; žiadna fľaška nestačí, nech ju pripravíš s akoukoľvek láskou. Ráta sa iba fyzická, telesná láska; upokojí sa až vtedy, keď si ho položíš na srdce a prihováraš sa mu pokojným hlasom. Alebo mu zaspievaš uspávanku. Telesný styk. Len tak prežije tie hodiny a minúty do maminho návratu. Keď nehybne takmer ležíš v kresle, s drobčekom na srdečnej strane a pozoruješ minútovú ručičku, ktorá sa nie a nie pohnúť dopredu! Materinská láska, kontakt medzi dieťaťom a matkou je niečo, čo pravdepodobne nikdy nebudem schopný úplne uchopiť. Bol som pri pôrode oboch svojich detí. Neľutujem to, hoci som niekoľkokrát takmer kričal od bezmocnosti – čo musí žena prežiť, kým privedie dieťa na svet!

103

poviedka

Tatjana Jamnik

Môžem sa dívať, ako technicky riešiš to, aby si mi poskytol slasť a aby som zažila orgazmus; ako sa namáhaš, si úplne prepotený, kvapká z teba pot, naozaj sa riadne snažíš, keď pripravuješ moje telo, aby sa prekoprclo na druhú stranu, sám tak ďaleko od vrcholu, ale to necháš tak, zaoberáš sa mnou, možno nie som dosť úzka, ale prepáč, to nemôže byť iba môj problém, tak to je, chcem orgazmus, daj mi orgazmus, inak ťa zaživa vyciciam, dáš mi orgazmus, Amerika!, dal si mi orgazmus, nech máš potom pokoj. Obrátiš sa a zaspíš. Neviem, či ti mám ešte veriť. Zamiešala sa medzi nás história. Memoria a uvrhnuté do zabudnutia. Adam. Eva. Satan v hadovi. Spotvorená Lili:

Ona medzitým pokračuje vo svojej tiráde, doteraz ešte nestíchla, hoci som sa stratil, priznávam, vo svojich myšlienkach, preto zachytím akurát koniec. ...psychického násilia a iných iných foriem zneužívania. To by bolo podľa mňa najúčinnejšie opatrenie. A čo si myslíš ty? Pokrčím plecami. Čo mám povedať. Síce jej rozumiem, kedysi som aj ja dosť teoretizoval, ale dnes viem, že slová sa nerátajú až tak ako konkrétne skutky. Pri mojej chabej odozve zmĺkne aj ona. Možno zacítila jemnú disonanciu medzi jej a mojím svetom. Vlastne priam priepasť. Jej skúsenosť je diametrálne odlišná od mojej. Ja som určité veci urobil, a fakt som sa vtedy nepýtal, aké následky to bude mať, akurát som bol pripravený na to, že problémy budem skrátka riešiť – priebežne.

Jeden z nás dvoch je Robert De Niro

poviedka

Vieš, akú otázku si kladiem? Povedala po minúte ticha. Cítila by som sa rovnako prehnito, keby som nemala strach zobrať zodpovednosť na seba a šla by som do všetkého, čo by mi život priniesol do cesty?

preložila KRISTÍNA POTOČŇÁKOVÁ

104

Mesiac bol v splne a bolo jasno ako vo dne. Preháňali sme sa v aute po Jelovici ako blázni. Svetlá sme vypli a spievali staré francúzske šlágre. Boli sme sentimentálni stokrát za hodinu. Neprítomnosť ženy a hlad po nej boli priamo úmerne našej nadržanosti. Ten nespravodlivý nepomer sme zapĺňali kvantami bieleho vína, ktoré je pre takéto prípady vždy po ruke v kufri. V bielej nočnej rozprávke sme boli sami samučičkí. Omámení z toho všetkého sme zastali na akejsi lúke, z ktorej vidieť polovicu Gorenjske a za jasných dní aj Ľubľanu, a pripálili sme si jeden tenký zvitok kvetov zla. Vlastne sme chceli kamsi dôjsť. Tam ale nemožno iba tak. Odkráčali sme v rytme valčíka, ktorý sa po každom treťom takte strácal. Zastavovali sme sa v záhradách a zbierali kvety. Nesmierne veľa kvetov. Drevený most sme za sebou chceli zbúrať, aby sme sa už nemohli nikdy vrátiť. Skrátka, dali sme si dúšok a nakoniec došli k dievčine, ktorá nám raz zlomila srdce a vsotila nás do trpkej reality života. V tme, ktorá zahaľovala dedinu, bolo jedno okno rozsvietené. To jej. Niekoľkými slovami sme sa dohovorili. Všetko bude ako vtedy. Dedinský obyčaj. Folklór. Vohľady. Uviazané domáce zvieratá sa skryli a so strachom čakali, čo bude. Našli sme dlhý rebrík a spoločnými silami ho opreli o jej okno. B sa po ňom vyšplhal. Predtým sme si riadne uhli. Na guráž. Ja som vyliezol na telefónny stĺp a nožom, s ktorým som bol ako jedno a ktorý mi vždy dáva pocit pripravenosti, som prerezal vedenie. Bolo treba vylúčiť akékoľvek nepríjemné prekvapenie. Triasol som sa od vzrušenia. Na toto stretnutie som sa pripravoval už niekoľko mesiacov. K dokonalosti chýbala už len hudba. Človek sa vždy musí usilovať o dokonalosť. Začul som cingot skla a prasknutie okenného rámu. B bol dôkladný, a keď to bolo možné, priamy. Možno trochu prihlučný. Započúval som sa do noci. Všetko bolo ako vtedy. Vyšliapal som si schody. Dvakrát som zazvonil. Ako za starých čias. Dvere sa rýchlo otvorili. Na druhej strane stála v pološere ona. V krátkom čiernom kombiné. Zabalená do županu. Kývla na mňa, nech vstúpim. V izbe som najprv uvidel B, ako leží medzi úlomkami skla na koberci. Nadával. Sadla si na posteľ a pozerala na mňa. Pomohol som B na stoličku. Zapálil som si cigaretu. – Tak, prišli sme vyrovnať staré účty. Všetky cesty späť sú zničené. Dúfam, že si to uvedomuješ, hovoril a hľadel som akosi skrz ňu. – Už dlho vás čakám, prehovorila pokojne. Potom sme sa všetci traja objali a začali bľabotať. Kde si bola, čo si robila, čo budeš robiť, kam pôjdeš, čo si videl, koho si stretla, s kým ti bolo dobre, čo bude o týždeň, kedy sa opäť uvidíme, kam spolu pôjdeme... Tu som rozhovor

prerušil a povedal, že odídeme len dvaja. Ani jeden z vás nevedel, kto ostane. – Ten, kto ostane, nebude o nič menej sám ako ten, ktorý je dvojmo, odpovedal som na nevyslovenú otázku. Chápavo prikývla a sadla si za klavír. Župan odhodila. B si pritiahol stoličku, ja som sa oprel o veko klavíra. Začala hrať presne ten valčík, v rytme ktorého sme my dvaja blúdili po lesných cestách. Po chvíli sa všetko zastavilo v akýchsi spomalených obrázkoch. Odišiel som do auta po natrhané kvety a priniesol som plnú náruč do izby. Bez slova som ich jej spustil na kolená. – Och, aké krásne kvety, povedala. Pobozkala B na pery, mňa na líce. – Poď, zahraj ešte raz, povedal som jej. Hrala a nechala sa unášať svojimi pocitmi. Jej tmavé oči plakali. Uvedomil som si, že realita je stovky míľ odtiaľto, a že je načase, aby sme sa presunuli inam. Tam, kam patríme. – Jeden z nás dvoch je Robert De Niro, povedal som. Už-už chcela čosi povedať, ale zodvihol som ruku a dodal: – Ale to musíš rozhodnúť sama. Ďakujem ti za pekný večer. Odišli sme k dverám. Začudovane na nás hľadela. S bolesťou v tvári a hrčou v hrdle sa opýtala: – Neznásilnite ma, nebudete so mnou robiť prasačiny a nakoniec ma nezadusíte a nerozsekáte moje krásne telo na kúsky a nehodíte ho rybám v Sáve? (Bola to najdlhšia veta v jej živote. To hovorím úplne zodpovedne. Poznám ju už dlho.) Pozreli sme sa na seba a chápavo prikývli. B k nej pristúpil, chytil ju za ľavý lakeť a povedal jej priamo do očí. – Počúvaj, dievča. Na jeden raz máš dosť. Ten chlapček sú už unavení a uťahaní. Možno niekedy inokedy, v inom príbehu.

105

z originálu Eden od naju je Robert De Niro preložila JANA MIČUCHOVÁ

poviedka

Marijan Pušavec

Dobré Veci

Každý krok kameňom

Bez svetla

Rok bez nápadov

Ticho je určené neuváženým vtáčím spevom

Svoje priestory nosím so sebou, a tá cesta, zašpinená až od úpätia, už nimi prešla.

Odkedy žena pred domom prekrížila nohy, je moja trpezlivosť iná;

Aj keď sa človek dlho pripravoval a starostlivo schovával svoj čas, presne odmeraný na jednotlivé etapy, aj keď dlho býval sám alebo ráno sám vstával v presvedčení, že je prvý šafran – pyšná vyrážka, ktorá cez uležané lístie preráža sýtu zem – aspoň trošku zaneprázdnený predieraním sa na svetlo, človeka poznania vždy zaskočia nepripraveného, holé a žiadostivé hladko likvidujú tvoje úspory. Tieto veci sú dané a vracajú sa, upozorňujú na bezmocnosť slovami dačo urobiť zo záberu pred oknom: snežienky divoko zaútočili na trávnik! Z jazykov zase miznú všetky slová na nehybnosť či potácanie sa, dvojníčky nárazov a cícerkov však bez prestávky behajú niekam nahor. Medzi hnedé kmene sa chytilo trepotanie svetiel, zapálených, aby prilákali a ešte trošku zdržali, tú slabnúcu blízkosť ďalšieho pokojného dňa: snežienky zase divoko zaútočili na trávnik!

poézia

a spomienkou na spoločné zobúdzanie. Mám svoje starosti, ako každý, sú menšie od súkvetia orgovánu, mám letenku a ženu, ktorá sa vyzlieka v očakávaní mojej hmotnosti. Myšlienky mi odstrihnuté visia z čela; neviem, čo s nimi. Aj prsia, ktoré sa samy nosia, potrebujú mužskú ruku, aby ich držala.

V horách som sa takmer utopil. Vzduch voňal kožou a spotenou zemou. Tak čerstvé počasie sa nepozvane nasťahovalo do mňa, ako keby nemalo iných starostí, iných tiel, aby ich naplnilo. Tvar je násilím, podrývaním kalných vrstiev nepokoja, hľadanie očí, ktoré ma už videli. Sivasté nátery snehu sa bezmocne zabárali, z konárov namiesto lístia visela ich bývalá belosť, čistejšia každou prichádzajúcou nocou.

zavinutá do kuchynskej handry a uložená niekde medzi staré panvice rachoce svojím krátkym dychom. Pred prahom sa pri ostrom zvuku zlomí píšťalka dieťaťa. Dôležitým veciam rýchlo vstávajú vlasy dupkom, bojíme sa ich dotknúť, keď v stave bezhtiaže neužitočné zostanú visieť vo vzduchu. Jednotlivé predmety v izbe už nemôžem odlúčiť od svojich predstáv, aj keď vonku stále sú lúče, ktoré delia krajinu na blízke a vzdialené krajce. Vtedy som ešte nevedel, koľko sa ich triešti o zem. Toľko zlých správ a takéto maličké panvice.

zo zbierky Leto brez idej (Rok bez nápadov) preložila DIANA PUNGERŠIČ

106

107

poézia

Andrej Hočevar

próza

Nakoľko si moja? Meškal som na amniocentézu, kvôli jednej hlúpej zhode náhod. Na štvrtom poschodí lietam z izby do izby. Celú dobu sa musím vyhýbať rehabilitačným vozíkom, ktoré sa valia oproti mne; zdravotné sestry prevážajú ženy s bruchami, a to brutálnou rýchlosťou. Preto je ťažké popritom ešte čítať nápisy na dverách, cítim sa skôr ako v nejakej starej hre, keď na teba padajú rôzne objekty a treba sa im uhýnať, akurát že tu nemám žiadne plazmové torpéda, aby som ich rozstrieľal. A keďže by ma bezcieľne potĺkanie a uhýnanie nikam nepriviedlo, napokon zaklopem na jedny dvere. Keď nakuknem dovnútra, scéna ma príliš neposmelí: lekár mi ukazuje chrbát a na stole vidím sotva polovicu úplne neznámeho mladšieho dievčaťa s odhaleným bruchom. Oproti lekárovi stojí sestra, ktorá drží v ruke akúsi vesmírnu pištoľ, pripravenú na výstrel; v podstate ani nie vesmírnu, skôr pištoľ na klince, a tá sestra sa teraz zahľadí priamo na mňa, premeria si ma od stola, nemilosrdne, akoby mi teraz každú chvíľu mala cez celú miestnosť prestreliť čelo klincom: čo tu mám čo vrážať do intímnych situácií. Lenže lekár ma asi vôbec neregistruje. „Možno vám po zásahu bude pár dní odtekať plodová voda,“ vraví. „To nech vás neznepokojuje, je to úplne normálne.“ Bleskovo zavriem dvere. Fucking shit. Nie, ani mne by sa nepáčilo, keby niekto takto vrazil k Anji, keby tu bola najviac odhalená a zraniteľná; toto nemusím počúvať. Nejaký čas váham, potom zaklopem na dvere ďalšej izby, ktoré vyzerajú inak ako tie prvé; možno je tu niečo na spôsob recepcie. Veď ťa musia usmerniť. Lenže potom, keď nakuknem dovnútra, veci nie sú o nič lepšie. Teraz je to trochu ako v tej ľudovej rozprávke, keď najmladšieho syna v každej ďalšej izbe čakajú psy s čoraz väčšími očami – ako šálky, taniere, mlynské kolesá. Aj tu je totiž vnútri posteľ, tentoraz je však k nej žena fakticky priviazaná. Hore má síce oblečené obtiahnuté tričko s nejakým nápisom, odspodu je však úplne nahá, a na ňu je všetkými štyrmi po misionársky priskrutkovaný kovový robot s viacerými svetielkami, drôtmi a rebrovanými rúrkami, ktoré mu vybiehajú z chrbta a zadku a pripájajú sa na spodok postele. Trochu ako v Possession s Isabelle Adjani, len vyzerá trochu priateľskejšie. Keď sa robotovi zadok hýbe dopredu a dozadu, dopredu a dozadu, dopredu a dozadu, aj tie rúry a drôty sa ohýbajú a opäť vyrovnávajú, svetielka sa zažínajú a zhášajú v pomalom rytme. Žena má na tvári veľmi pozorný výraz, bledé holé nohy zdvihnuté do vzduchu, vedľa robotových bokov úplne oranžové chodidlá, hypnotizuje strop. Ani to však ešte nie je celé osadenstvo izby, keďže na stoličkách pri stene vedľa písacieho stola sedia lekár v bielom plášti a mladší chlap,

108

ktorý by, súdiac podľa veľmi sústredeného výrazu na tvári a trošku trpiteľsky zvráskaveného čela, mohol byť muž alebo frajer ženy. Lekár má jednu ruku položenú na chlapovej dlani, žena sotva sem-tam vydá nejaký zvuk, zavzdychá. „Nie je to žiadny kumšt,“ vraví lekár chlapovi, potom sa strhne, keď mu dôjde, že v priestore už nie sú sami a prísne na mňa pozrie. „Vy ste ďalší?“ vraví. Fakt neviem, čo mám na takúto otázku povedať. „Hej, no, musí byť tehotná,“ vraví lekár, ktorý na mňa naďalej zíza, hoci zrejme vidí, že príliš veľa odo mňa čakať nemôže. „Vy si myslíte, že to je karaoke?“ Pomaly ako-tak opäť nájdem slová, potom sa mi podarí vysúkať zo seba vetu. „To fakt?“ vravím značne hlúpo. A lekár sa priateľsky, od srdca zasmeje. „Áno, keď Boh dá, všakže?“ vraví. Strašne si želám, aby sa mi toto všetko iba snívalo, lenže nie je to tak. Viem, že fakt musím Anju nájsť, tu končí sranda. Preto nakoniec tak či onak poskladám otázku, ktorá ma skutočne zaujíma: „Anja Tršar?“ Lekár na mňa zahľadí pozorne, takmer ohromene, akoby som povedal čosi nevhodné, a to trvá pár sekúnd – potom iba kývne hlavou smerom ku koncu chodby. Až teraz asi zistil, že ja som tu intruder, že sem vlastne nepatrím, do tejto izby; že ma neposlali, že nemám výmenný lístok, a keď sa odoberiem, ešte za mnou hľadí. Obrátim sa a fičím. Konečne, tam za úplne poslednými dverami na chodbe, ju nájdem. Leží na čalúnenom stole, červené vlasy má rozhodené na kontrastnom pozadí bielej papierovej obliečky a pulóver s tielkom má vytiahnutý vysoko hore – brucho má úplne odhalené. Jej trochu špicatá tvár vyzerá bledo, takto je obzvlášť zraniteľná; teraz je milión kilometrov vzdialená tej sexi sebavedomej vysokej kočke z Kina Šiška alebo z toho večera po Gummovi, v čiernom pulóvri a fialových šatách, keď som nakoniec radšej zdrhol skôr, než som podľahol chuti ju zbaliť. Na úplne druhom konci izby stojí lekár v bielom plášti. Podľa všetkého nemôže pristúpiť k Anji bližšie, lebo v rukách má obrovskú oceľovú ihlu, namierenú na jej brucho. „Také máme za kurvy,“ vysvetľuje žene v bielom plášti, zrejme praktikantke, lebo v miestnosti nie je žiadna iná sestra, iba ona; vyzerá, že sa školí. A nezdá sa, že by mienila akokoľvek asistovať alebo aspoň poskytnúť podporu Anji, ktorá by to očividne potrebovala; len s vážnou tvárou stojí pri okne a zapisuje si. Vojdem dnu a buchnem dverami. Keď Anja vzdychne na znak úľavy, obaja, lekár i praktikantka najprv prísne zdvihli pohľad od práce a premerali si ma. Potom ma pokojne prijmú ako nevyhnutnú súčasť celej procedúry. Po pár krokoch som pri nej a pri jej hlave, zložím sa na stoličku, zadychčane sa nahnem k jej uchu, až tuho privrie oči.

Strhnem sa, lebo toto sa mi nezdá fér, ja som to ešte vôbec nikdy nerobil, a on už veľakrát; akurát doktor teraz už iba mávne rukou. „Poďte nabok,“ vraví. „Len sa posuňte tu nabok.“ Anja na mňa pozerá s privretými očami, ako si z rúk dávam dolu rukavice, odchádzam, musím ísť, keďže doktor sa už teraz o mňa vôbec nezaujíma. Zo stola berie vlastné rukavice, hrubšie, navlieka si ich, kým praktikantka teraz pri okne opäť píše, akoby robila zápisnicu. Potom zdvihne hlavu a pozrie na mňa. „Choďte von,“ povie milo, „na konci chodby sú fajčiarske búdky.“ Do riti, teraz pôjde do tuhého. Vyzerá to tak, že Anja vôbec nemôže hovoriť, lebo iba kútikom oka hľadí, ako kladiem rukavice na stôl – ale čo, keď protokol nepripúšťa, aby si bol fyzicky v rovnakom priestore; čo zmôžem? Ale budeš v poriadku. Postarajú sa o teba, títo dvaja. Veď budem pred dverami. Som s tebou, Anja. Veď aj tak nemôžem nič spraviť, urobil som, čo som mohol. Sľúbim, že budem hneď tu vonku. Iba pár metrov od teba, Anja. Drž sa. Bude to rýchle. Trošičku nepresvedčivo na ňu žmurknem, ona neodžmurkne, vyjdem von. Hrozný pocit. Veď áno, na jednej strane je to úľava, ale úľava toho egoistického typu, pri ktorej zároveň máš už aj zlé svedomie. Čo by som mohol spraviť? Lekár zavrie dvere, potom ich ešte zamkne. Aj to je trochu nefér. Načo zamykanie? Nedôverujú mi? A k tomu ešte tá úľava, ktorú by som v skutočnosti nemal pociťovať. Keď si len pomyslím na tú obrovskú, studenú ihlu. Čo som jej spravil? Prinútili ma. S úzkosťou vykročím smerom k prázdnej búdke, ktorá stojí pri stene oproti dverám, otvorím dvere a vojdem dnu. V ničom takom som ešte nebol, tá vec má návod na použitie. Prečítam ho, hoci sa mi v hlave rojí tisíc vecí. Vytiahnem cigu, potom sa pokúšam sústrediť, postavím sa približne do stredu a nahnem hlavu trochu dohora v približne 45 stupňovom uhle. Zapálim, potiahnem. Po tele sa mi rozleje slasť, ja verím, musím veriť, že mi moju Anju vrátia živú a nepoškodenú. Dym vydýchnem smerom k miestu pod stropom, označenému červenou bodkou. Kamera ma pozoruje. Anja je technicky naozaj kurva, iba tu mi je umožnená aspoň minimálna slasť. A ja to naozaj plánujem využiť. Musím z toho mať aspoň niečo, v tom živote. Pán doktor, neškoďte nám, ona je, čím je, a ja tu v akváriu, ale my dvaja nie sme zlí ľudia. Pán doktor, povedzte nám, že nie sme zlí ľudia, že sme v bezpečí a že všetko sa nakoniec dobre skončí. To bol deň, to bol bláznivý deň, nikto by mi to neuveril. Ona by ma teraz potrebovala. A ja tam nie som. To sa mi stane vždy.

preložila KRISTÍNA POTOČŇÁKOVÁ

109

próza

Andrej E. Skubic

„Joj, sorry,“ vravím. „Na ceste bola posraná zápcha, samé nehody. Od Šentruperta po Vransko sme len stáli.“ Anja nereaguje, nič mi nevyčíta: ruky sa jej samy od seba vztýčia, ovinie mi ich okolo pliec a pritlačí sa ku mne. Takmer mi do očí vojdú slzy. Ako ma čakala. Stisnem ju, pokiaľ to ide. „Dobre, začneme,“ začujem znenazdajky zozadu upokojujúci hlas. Obzriem sa, lekár má ešte stále v rukách to čudné zariadenie, a zároveň pár hompáľajúcich sa tenkých umelohmotných rukavíc, ako takú hŕstku kondómov. „Vydezinfikovali ste si ruky?“ Trochu zmätene sa zodvihnem. „Áno,“ zaklamem, keďže sa zdá, že som to mal vedieť a urobiť. Ale som predsa zvyknutý klamať o svojom umývaní. Natiahnem si rukavice, nejako to už len dáme. „Dobre. Tak skúste,“ vraví chlap a vtisne mi do ruky ten device, ktorý by mohol pripomínať aj nejakú fakt obrovskú lyžiarsku palicu, keby nebol taký tenký a lesklý a ostrý. „To budete potom musieť doma robiť pravidelne.“ Skloním sa nad Anju, ktorá na mňa hľadí nehybne, odbojne, odvážne, a to čudo v ruke, nemotorné; ťažko sa presúva v takej malej miestnosti, to iba tak vyzerá, že je to v poriadku. Mne pripadá trochu desivé; neviem, možno by som jej ním mohol aj brucho rozpárať. „No“ vraví. Sústredím sa, zadržím dych a opriem hrot priamo o stranu jej brucha. V podstate to, čo tu teraz oni chcú, je nemožné: jej brucho je živé a teplé, hrot tvrdý a ostrý. Nie je ani taký veľký, je skôr taký trochu mäkký. Ale čo: veď sama chcela, aby som prišiel; či nie? Bol to môj nápad? Nebol. A človek sa musí celý život učiť nové zručnosti. Na bokoch má tmavú, peknú sieť žiliek. Je to celá živá osoba. Pritlačím. Ide dnu, fakt ide. Zapichne sa a hladko vkĺzne, takže zasúvam pekne pomaly, nežne; nejako to ide. Brucho ju pohlcuje, hoci ihla je o dosť dlhšia. Ty brďo, ihla je dlhá takmer dva metre, ale akosi ide dnu, stále viac z nej ide, a nikto vôbec nič nepovie, nech prestanem, ani na druhej strane nič nevykúka von; lekár dokonca celý čas pozorne hľadí a prikyvuje. Napokon už takmer celá zmizne v Anji, ona ju pohlcuje, kým nerozšíri oči, pozrie na mňa a zľahka sa strhne. Vystraším sa, rúčka zariadenia sa mi totiž zachveje v ruke, takmer mi vykĺzne. Fuck, potom sa znenazdajky úplne schúli, akoby ju prepadli kŕče. „No tak, prestaň“ skríknem. „No tak, nieže si ublížiš!“ „Chyťte ju“, vraví lekár, a praktikantka podíde bližšie a celou váhou sa oprie o jej hrudný kôš. Aspoň ona je nejako užitočná, keď už lekár vôbec neprejavuje záujem zapojiť sa; a to ani vtedy, keď Anja znovu divoko kopne a zvrieskne, až uši trhá; ale nik nereaguje, ani praktikantka nie, čiže v podstate to vyzerá, že možno ani nejde o nič vážne, lenže ja napriek tomu už nevydržím, vec vypustím a presuniem sa k stene, lekár sa prísne pozrie. Potom predsa sám podíde k Anji, ktorou teraz takmer trhá; praktikantka ju ešte stále celou váhou tlačí k stolu, zariadenie trčí von. „Uhnite, ja sa na to pozriem“ vraví. Skloní sa nad ňu, praktikantka mu dá nejaký priestor, ale len toľko, koľko si ešte môže dovoliť, aby sa Anja nemohla pohnúť. Stena vedľa chrbta je studená, ja som v tričku, lebo žiadny plášť mi nedali. Lekár čosi odsúva, hľadí; akoby nad niečím premýšľal. „Tak toto nie je pravda,“ vraví potom. „Tak toto som za dvadsaťpäť rokov nevidel.“

Milan Dekleva Apokalypsa

Strom

Nostalgia

Slovo apokalypsa u Grékov znamenalo odhalenie a prezradenie. Čo malo byť odhalené, zostáva skryté. Čas nie je naklonený prorokom, ba ani evanjelista Ján nebol obľúbencom Kronosa. Po novej zemi a nebi, po novom Jeruzaleme niet stopy, nádej babičiek, otcov, synov a vnučiek zostáva nesplnená. Sídlo Boha medzi ľuďmi nemožno nájsť ani s najsilnejšími teleskopmi a časticovými urýchľovačmi. Je pozoruhodné, že sa svet začína podobať na prvú časť Apokalypsy: všetkých sedem pečatí je potrhaných, usporiadanosť fyzického, mravného a spoločenského kozmu zhasína. Čo bolo v biblických zápisoch mýtické, rozprávkové, fantastické a podriadené sile básnického inotaju (kalamity, spoločenské zvrátenosti, metafyzické šialenstvo pomstiteľov) sa stáva skutočnosťou. Čo bolo v biblických príbehoch schválne zobrazené v čiernych, hrôzostrašných, desivých farbách, je dnes iba bledým obrazom ľudskej panovačnej a ničivej sily. Kantova kritika súdneho uvažovania sa stáva smiešnou karikatúrou divokej, neriadenej, bezmedznej vôle subjektu. To strašidelné, čo bolo vo Svätom písme (poučným spôsobom) vykresľované ako peklo preto, aby blažení čitatelia na pozadí, ožiarenom plameňmi záhuby vytušili veľkolepú modrosť neba, stalo sa prirodzeným stavom sveta. Pravda odhalenia teda nie je posvätnosť nového sveta, lež odčarovanie barbarského človeka. Pravda prezradenia je pre človeka taká škaredá a neznesiteľná, že ju musí čo najskôr zakryť, zastrieť, zahaliť do klamstva. Mechanizmy, prístroje ukrývania sa v súčasnom svete stávajú neuveriteľne precíznymi. Vymenujme len niektoré z nich: (farmakologické) drogy, vnucovanie hmotných statkov, slizká senzáciechtivosť masmédií, bezbolestná a bľabotavá prívetivosť internetovej komunikácie sú dokonalými mechanizmami zabudnutia. Skutočnosť apokalypsy je odhalenie božského luhárstva človeka.

Strom je, na rozdiel od topánok, pýchou ukotvenosti. Ešte skôr, než sa strom narodí, už našiel svoje miesto vo svete. Keď klíči, už v ňom korení. To miesto je neodvolateľné, je navždy jeho domovom, ktorý nemôže opustiť. Bez ohľadu na podmienky, v ktorých rastie, chráni svoje miesto pod slnkom, bojuje zaň a v tom boji sa stáva jeho úkrytom. Podstatou ukotvenosti je rozpriestranenosť medzi nebom a zemou. Kolmosť stromu, ktorú niekedy naruší hustý tieň vedľajších stromov alebo vietor, ktorý veje po svahu, je iným menom pre dobývanie svetla. Svojím rafinovaným rastom, tvorbou haluzí, koruny a lístia sa strom pokúša opantať svetlo. Pravdou je, že strom potrebuje svetlo pre svoj rast, ale je tiež pravdou, že to svetlo miluje, že sa mu bezvýhradne oddáva. V tejto láske niet nijakého zatienenia alebo vypočítavosti: čo od svetla dostane, to strom daruje svetu a fotosyntézou mu umožňuje dýchať, chladiac ho a chrániac pred nebezpečnými, smrtiacimi lúčmi. Aby mohol spájať nebo a zem, musí byť strom trvácny a trpezlivý. Bunky dreva sú zázrakom prírody: predstavme si ich pevnosť a schopnosť čerpania a prenášania vody a nerastov do závratnej výšky! Stromy sú čerpadlami, mlynmi a továrňami čistej energie zároveň. Človek si niečo podobné nedokáže predstaviť, pretože je obmedzený použiteľnosťou vynálezov. Keďže strom je zakorenený, počas svojho dlhého života zdokonaľuje umenie pozorovania. Kedysi všetci ľudia – nielen šintoisti, indiáni a Kelti – načúvali šepotu stromov. Pokúšali sa rozlúštiť tajomstvo ich spokojného, takmer bezstarostného pohľadu. Dnes je náš vzťah k stromom rozpoltený: ešte stále obdivujeme ich mohutnosť a vznešenosť, na druhej strane však zoči-voči stabilite pohľadu stromov pociťujeme tieseň. Povaha stromov je – pre naše rozbúrené srdce a neuchlácholenú dušu – príliš pokojná, príliš vyrovnaná. Zdá sa nám, že stromy ľutujú naše mihotanie, márne pechorenie sa z jedného miesta na druhé, od jednej veci k druhej, naše motanie sa, ktoré neprináša spásu. Ak my ľudia sme večným projektom, večným zamierením na cieľ, stromy sú vernými kotvami sústredeného oddychu. No niektoré stromy nemôžu rozvinúť všetky svoje sily, rýchlo ochorejú a zahynú, nezdvihnú sa k rozprestretej modrosti neba; iné sa stanú ohnutými osamelými vŕškami, hrboľatými kríčkami. Avšak nesmieme prehliadnuť, že predsa len ostávajú baštou zakorenenosti na zemi a nad ňou, svedkami hlbokej pravdy. Stromy nás totiž oslovujú, že niet jednotného neba, ktoré by obklopovalo a zastieralo Zem v určitej výške. Nebo nie je blanou ani sférou: nebo je na konci každého jedného stromu, je tam, pokiaľ vystúpil najmenší prst najvyššej ratolesti, najvytrvalejšie želanie zelenajúceho sa a ševeliaceho rastu.

Nostalgia je pocit straty. To, čo nám chýba, sa snažíme získať znovu, a to nie je jednoduchá vec. Nostalgia – spravidla – nie je clivota za strateným predmetom, nemožno ju objektivizovať. Nostalgia je pocitom metafyzickej straty. V gréčtine je to slovo zložené podstatné meno. Nostos znamená návrat a algos bolesť, trúchlivosť, smútok, clivota. Nerátajúc dejové pásmo tej epickej básne, je Homérova Odysea rozprávaním o nostalgii. Veru, Odyseus túži po návrate domov, Penelopa plače nad stratou manžela, no Itaka je symbolické miesto nekonečnej straty a vernosť opustenej ženy je vernosťou do posledného dychu. Do kolísky Európy bola tým uložená nesmierna, čiže zásadná strata, ktorú prúd stáročí nedokázal prerásť a zabudnúť. Naopak: čas stratu iba zoceľoval, zosilňovala sa s každou expedíciou cez neznáme moria a obzory, s každou dobyvateľskou výpravou, s epochálnym prelomom hodnôt alebo spoločenským prevratom. Freudovými slovami, no bez jeho redukcie na pohlavnosť by sme mohli konštatovať, že v Európe je čoraz menej svedomia a čoraz viac libida. Navzdory vzostupu rozumu, vedy a techniky sa súčasný Západ zaplieta do ponurého podhubia nenaplnených sľubov, a táto nenaplnenosť je sprevádzaná svojou vernou slúžkou a dôverníčkou: neuspokojenosťou. Od neuspokojenosti k nostalgii je iba krok. Nostalgii, ktorá nám vládne a hospodári nami v čoraz hustejších chvíľach skleslosti, sa musíme úprimne pozrieť do tváre, rovnako ako partnerovi, s ktorým zdieľame spoločný život. Čo nám chýba v dobe víťazného nakupovania, keď máme všetkého priveľa a sme všetkým presýtení? Čo nám v materiálnom blahobyte nedovolí dýchať? Čo nám v avanturizme vedy prináša sklamanie z poznaní, ktoré človeka neoslobodzujú, lež premieňajú na objekt? Čo sa stalo so slobodnou vôľou, ktorú nahrádza únik do umelých krajov a rajov? Nechajme tieto otázky otvorené a sústreďme sa na tvár nostalgie. Ak ju pozorujeme zo zrkadla momentálneho – mizerného – stavu sveta, zbadáme, že sa na nás mladistvo usmieva. Čo nám chýba, čo sa usilujeme vrátiť pred seba a pevne objať, je stratená mladosť sveta, sveta, v ktorom veľmi maličkú, epizódnu úlohu hrá aj naša osobná minulosť. Spomienka na krásu, ktorá opadla tak náhle, ako sa kameň vo vode obráti, nám nemôže vrátiť neprítomné. Spomienka na drahého zosnulého tú osobu neoživí, spomienka na rodný dom, ktorý zbúrali lakomí priekupníci s pozemkami a na jeho mieste postavili mrakodrap, ten dom už znovu nepostaví. Práve v dôsledku nenaplnenosti naša spomienka prerastie do nostalgie. Sila nostalgie spočíva v tom, že nemožno zabudnúť na niekoho alebo niečo, čo je pre nás dôležité. Táto bytosť, prípadne vec už fyzicky nie je s nami (a už nikdy nebude),

110

avšak jestvuje, je ako strata. Je ako nedostatok, absencia a prázdnota. Nostalgia je, ako to v rovnomennej knihe vraví Mircea Cărtărescu, „opätovná pamäť, rekonštrukcia atmosféry... a všetko, na čo si budem spomínať, smeruje ku katastrofe“. Ako možno zistiť, tvár nostalgie je vždy obrátená do minulosti a zacláňa súčasnosť: kým sme nostalgickí, nemôžeme naplno prežiť dnešok. Nostalgikovi nestačí oddať sa terajšku a s Horáciom zvolať „Carpe diem!“, pretože aj užívanie je svojráznym zabudnutím na metafyzickú stratu. Dnes, keď sa pôžitok pre človeka stal nanúteným imperatívom a nespokojnosť otravnou poruchou, ktorá by mala v človeku hromadiť príznaky hystérie a depresie, sú nostalgici v menšine. Zabudnutie na metafyzickú stratu, hovoria nám tí zriedkaví ľudia z periférie (pripomínajúci nám trocha pochabých, od reality vzdialených básnikov a filozofov) v skutočnosti neprináša opravdivú spokojnosť a uvoľnenosť počas využitého dňa. Ukojenie chvíľkových želaní neprináša trvalý pokoj a spokojnosť, ale jedine načahovanie sa po nových túžbach a nových pôžitkoch. Bez nostalgie sa staneme strojmi, automatmi túžob a ukojení. Naše želania sa automatizujú, a tak samozrejme aj vyprázdnia. Nostalgia sa nám v tomto svetle javí ako liek, ktorý zabráni, aby sa bytie premenilo na plytkú hru a my na hercov, spokojných s tým, čo majú, a s tým, čo sú. Nostalgia je liekom proti „neznesiteľnej ľahkosti bytia“, ako by to povedal Milan Kundera. Človek, ktorý je spokojný s tým, čo má a čo je, nemôže byť otvorený neznámemu, tomu, čo by mohol mať a mohol byť. Ba ani tomu, čo by mohol mať a mohol byť v minulosti. Nemôže pociťovať to, na čo zabudol, čo prehliadol; vo svojej ľahostajnosti opustil alebo pokazil. Bez nespokojnosti niet pôžitku, bez nostalgie niet existencialistickej drámy a katarzie. Náš slovinský spisovateľ Dušan Šarotar končí jeden z príbehov v knihe (ktorá takisto ako dielo Cărtărescua nesie názov Nostalgia) riskantným vstupom do minulosti, ktorej už niet a je už len tušením pamäti. Keď vstúpim do dverí metafyzickej straty, hovorí spisovateľ: „budem dlho chodiť. Azda sa zastavím až kdesi na polceste, v duchu si predstavujem a pomyslím si; ak sa otočím, nikdy sa nedozviem, či idem ďalej, nikdy už neprídem späť.“ Čo nás čaká, je poznanie, čo je metafyzická strata. Za dverami nostalgie sa stretneme s tým, čo už nie je a po čom prahneme. Keď sa to dozvieme, stíchneme.

111

preložil ANDREJ PLETERSKI

próza

3 meditácie

interview

ANDREJ PLETERSKI ↔ MILAN DEKLEVA

AP: Ako jeden z mála slovinských básnikov ste sa realizovali v rámci modernizmu ako aj postmodernizmu. Ako z odstupu času vnímate rozlišovanie medzi oboma smermi? MD: K modernizmu som nikdy nemal až tak blízko. Lepšie povedané, mal som podozrenie voči bezmedznej zvrchovanosti básnického subjektu. Odjakživa som sa cítil ako sprostredkovateľ jazyka a nie jeho správca. V súlade s východnými filozofiami a predsokratovskými mysliteľmi ma zaujímalo, kam sa stratila zhoda medzi človekom a svetom. Zdalo sa mi (a stále sa mi zdá), že stopa harmonického splynutia je schovaná práve v jazyku, preto je básnikovou úlohou načúvať tomuto tajomstvu. V tom zmysle mi bol postmodernizmus (keď ho chápeme ako palimpsest v ušľachtilom zmysle slova) bližší. Pocit pre prepisovanie závažného, ktorý nám umožňuje zacítiť básnickú hĺbku času, je ľudským základom bytia. Borges túto pravdu vyjadril znamenito, keď konštatoval, že každá nová báseň je posledná v antológii svetovej poézie. Čo znamená, že oslovuje a prehodnocuje všetky básne, ktoré boli dovtedy napísané. A tu sa už blížime k Nietzscheho múdrosti o večnom návrate rovnakého... AP: Patríte medzi tých zriedkavých básnikov, ktorých výraz zásadne určuje svojrázna žartovnosť; do akej miery je to váš básnický koncept a do akej miery je to vaša ľudská povaha? MD: Pravdepodobne sa jazyk formuje povahou, povaha je teda odtlačená v jazyku. Ide samozrejme aj o pocit jestvovania: som presvedčený, že naša existencia vyniká paradoxnosťou. Ak je paradox podstatou bytia, nemá význam ho zakrývať alebo odstraňovať. Odpoveď naň môže byť jedine úsmev. Jasné, že

sa neviem usmievať ako Budha alebo Gioconda, ale za pokus to stojí. AP: Vo svojich básňach spájate facebook a Tatarov, Ramba a Rimbauda, blogy a Budhu, body G a body ∞... Ako sa im darí udomácniť sa v dome tej istej básne? MD: Tak ako je zárez medzi telom a dušou len zdanlivý, tak je zdanlivá aj opozícia medzi vysokým a nízkym, významným a bezvýznamným, všedným a imaginárnym. Povedané inými slovami: všetko stojí za báseň, nič si ju nezaslúži. Práve toto som chcel podčiarknuť v samotnom názve jednej z posledných básnických zbierok, Audrey Hepburn, počuješ metlu budhistického učňa? Na jednej strane máme ikonu západnej konzumnej kultúry a na druhej neustály sklon človeka k očisťovaniu. Až zo splynutia, z metafory obidvoch krajností sa narodí dramatické napätie nášho života. AP: Patríte k rekordérom slovinskej poézie v počte vydaných básnických zbierok. Medzi vašimi súčasníkmi majú viac iba T. Šalamun, A. Medved a I. Osojnik. Priemerne vydávate zbierku každý druhý rok. Cítite potrebu po pravidelne aktuálnom vydávaní poézie, alebo dynamiku zbierok určuje najmä osobitá koncepcia v rámci nejakého kratšieho obdobia? MD: Samozrejme, že počet vydaných zbierok nie je dôležitý; zdá sa mi, že autor má diskrétne sledovať rytmus písania, ktorý je mu vlastný. Občas treba dlho čakať a cibriť svoj tichý výraz (takéto roky ticha poznám), inokedy sa však treba ponáhľať a sledovať diktát slov, ktoré sa roja v hlave a srdci. AP: Zdôrazňujete, že vás určuje členstvo v Generácii‚ 68. Čo podľa

112

vás môžete naučiť Generáciu 2000, povedzme svojich vnukov? MD: Musím byť opatrný: deti (a vnuci) sa učia hlavne zo svojej vlastnej skúsenosti. No, niečo by som predsa len povedal: nech uskutočnia spontánnosť, ktorú so sebou nesie mladosť, a nech sa pritom naučia byť zodpovední voči (vlastnej) slobode. AP: Zdá sa, že sa medzi filozofmi najvýraznejšie vyjadrujete voči Nietzschemu. Ako sa v priebehu rokov rozvíjal váš vzťah voči jeho nazeraniu na svet? MD: Áno, Nietzsche je kľúčová osoba pri mojej inšpirácii. Stačí zobrať do rúk Zarathustru: aký tanec na čepeli existenciálnej britvy! Aké unikátne splynutie básnickej reči a myslenia! Aký odvážny útok na opodstatnenosť vlastného jestvovania a úvaha o civilizačnej ceste! Nietzsche predpovedal storočie dokonalého nihilizmu (ako tomu vraví veľký slovinský filozof Ivan Urbančič) a bez okolkovania vkročil do pekla vôle k moci, ktoré sa rozžeravilo po smrti boha. Kto ho zle pochopil, má si prečítať diela Borisa Pahora, Herty Müllerovej, Imrého Kertésza alebo Prima Leviho.

AP: V zrelšom veku ste sa stali významným prozaikom. Ako ste sa dostali k myšlienke (k odvahe?), že sa vôbec pustíte do písania románov; kvôli primárnej ľudskej túžbe po príbehoch? MD: Ani do próz som sa nepustil plánovito. Celkom nečakane sa predo mnou roztvorilo súhvezdie príbehov; pri pohľade naňho som bol rozrušený a rozochvený. (Hoci som si prozaické písanie predtým cvičil písaním príbehov pre deti ako aj pre noviny). Znenazdajky sa mi vyjasnilo, prečo kvantoví fyzici hovoria o paralelných vesmíroch. Áno, do poľa príbehov je vtkaný problém identity a odlišnosti, číže toho, čo je absolútne iné. Jedna dimenzia (riadok, tečúci povrchom papiera) dokáže porodiť hrdinov a tupcov, šialenstvo, bolesti a lásku! Nekonečno sa prejaví ako blesk jednoduchého a neprestajne žitého.

AP: V Slovinsku ste laureátom všetkých (sic!) jestvujúcich cien pre poéziu, zatiaľ čo v zahraničí svetlo sveta – na rozdiel od desiatok slovinských spisovateľov – neuzrel ani jeden samostatný umelecký preklad vašej vybranej poézie alebo zbierky. Máme to pripísať nedostatku propagácie alebo sa prekladatelia možno zľakli silnej nadväznosti vašej poetiky na osobitosti slovinského jazyka a invenčnosť výrazu? MD: Mea culpa! Keďže nemám literárneho agenta, mal by som sa o „rozbehnutie“ svojich diel postarať ja sám. To neviem a ani nemôžem robiť. Radšej ako svoje čítavam cudzie diela. Keď jednu knižku dokončím, vstúpim inam; predo mnou sa už rozochveli nové jazykové výzvy. Svet vôkol mňa vonia a rozkvitá a prší inak; akoby som sa práve narodil. V takomto svete sa vypláca čosi vytvárať a nie predávať. V literatúre má opísaný vzťah pravdaže nemilé následky: preložené dielo zažije akési zmŕtvychvstanie v novom spoločenskom prostredí, novom duchovnom a jazykovom kóde... Možno aspoň čiastočne túto chybu napravujem prekladaním talianskych a anglických autorov, čo ma v poslednom čase priam zaplavuje šťastím.

AP: Vo vašej najnovšej zbierke Etymológia zabudnutia (2012), ktorú považujete za zbierku „poetických meditácií“, načisto absentuje zvukomalebnosť, ktorá je pre vašu poéziu typická. Vzdali ste sa zvukových figúr kvôli vážnosti jej obsahu alebo ste chceli nejaký inovačný žáner? MD: Nie, o zvukomalebnosti som vôbec nepremýšľal. Zbierku poetických meditácií (alebo možno poetických snov, ako by to nazval Gaston Bachelard) som znenazdajky zazrel vo fantázii ako sieť bodov, tajomných hviezd ľudského osudu.

interview

M.D. — Sprostredkovateľ jazyka, spol. s r. o.

Hviezd, ktoré žiaria už iba z pamäti, z minulosti a sú – práve preto – pre nás primárne a nevyhnutné. Samotné toto poznanie vyvolalo formu akýchsi esejí na dúšok. Bolo ich treba vysloviť náhle a chvatom, aby rozum nezastrel iracionálnosť básnických predstáv.

preložil ANDREJ PLETERSKI

113

esej

Možná že přicházíme Troufalé tvrzení, navíc optimisticky sladké. Sladkosti nejsou vstřícné hloubavým úvahám. Už samotné slovo působí upatlaně, je na dosah první signální soustavě; útočí na smyslové buňky, na archetypální instinkty společné všem živočichům, a snad i jejich minerálním předkům. Ivan Petrovič Pavlov, nositel Nobelovy ceny za fyziologii a medicínu by mohl vyprávět. Když jsem se jako školák poprvé dozvěděl o slavných pokusech, jež prováděl v petrohradské lékařské akademii, úžasem se mi rozbušilo srdce. Místo slintajících psů jsem si představil slintající lidi a došel k závěru, který ze mne na pár pubescentních let udělal hrubosrstého materialistu. Naštěstí se mi pak v podvědomí vyklubala otázka: Jaká geniální síla vytvořila tu složitou, vzájemně propojenou hmotu včetně sladkostí, onu hmotu nabitou energií a nadanou chvílemi životem – ten svět? Přestávám proto závidět kolegům, co dostali příležitost vytvořit eseje na témata tak oduševnělá, jako jsou dopisy, dětství nebo andělé. Tuším, že všechny vzpomenuté evergreeny mají sladký přesah, a tak bych se jich mohl též libě dotknout. Vidím kostku cukru. Už nevím, jestli jsem o ní četl nebo ji uchoval v paměti díky nějakému – snad němému – filmu. Možná ji znám z vyprávění, a třeba to není kostka, jen odštěpek useknutý z homole. Nebo kus cukrkandlu. Leží na dřevěné desce stolu. Deska pamatuje generace, je plná vrypů. Kolem sedí rodina ve svátečním rozjímání. Asi jsou Vánoce, a aby byla iluze dokonalá, přidejte ke kostce vůni chvojí. Přidejte praskání polen v matriarchálních kamnech. Muž odkrajuje ostřím nože sladké kousky a mlčky je rozdává ženě, dětem, starým rodičům. Jako kdysi Ježíš dvě ryby a pět bochníků hladovým zástupům v kopcích u jezera Kineret. Obdarovaní vkládají cukr do úst, přivírají oči, vychutnávají rozpouštění. Potřeba sladké chuti splývá s potřebou přívětivosti. Vyvolává představu dětství a poutí s kolotoči, tureckým medem, lízátky, barvotiskovými obrázky o štěstí, lásce, milosrdenství; vyvolává představu skleněných koulí, kde sladce sněží na Hradčany nebo na Velehrad. Sladkost je útočiště. Ale i útěk. Před kým, čím? Odkud a kam? Z Vánoc do Vánoc? Z rustikální jizby do budapešťské kavárny na Rákócziho ulici to v paměti není daleko. Jen zlomek milimetru, nanosekunda z buňky do buňky. Nahlížím do nóbl podniku.

U titěrných stolků sedí dámy z lepších časů. Převažují vdovy po advokátech, politicích a jiných osobnostech, některé mají kapku modré krve. Některé mají na hlavě klobouk, jiné jen pečlivě upravený účes, ale každé se občas v uchu zatřpytí briliant, na prstu rubín, na zápěstí náramek, na blůze brož …; dárky, vzpomínky, pouta. Hovoří, přikyvují, rozhlížejí se a mezi doušky kávy, zpestřenými sem tam štamprlí cherry, pojídají své oblíbené zákusky. Vévodí jim Dobos torta. Praděd všech vrstvených máslových dortů s čokoládovou polevou. Stvořil ho Jószef Dobos v roce 1885. Jednotlivé ingredience – hladká mouka, vejce, krupicový cukr, kakao, čokoláda, máslo, vanilka, smetana, lískové oříšky – nemohou samy o sobě vystihnout kouzlo onoho klenotu rakousko-uherského cukrářství. Tajemství přitažlivosti prý souvisí s tím, že dobos znamená bubeník. Povrch dortu je proto korunován křupavým karamelovým kotoučem medové barvy, jenž v dámách oživuje představu tamborů, co se, kráčejíce z bitvy do bitvy, ohánějí pevnými paličkami. Smyslně a neodolatelně. Avšak dámy se zpočátku snaží mlsat decentně, a pak se zčistajasna cpou a cpou a mluví s plnými ústy. Chuťové buňky a slinné žlázy zas na chvíli vítězí nad neduhy, bolestmi, křivdami, ústrky. Nad ztracenými známostmi a kontakty. Nad stárnutím. Kavárnou plují lehkovážné klípky, ba i anekdoty provázené mladistvým chichotem odnášejícím noční můry. No takových zákuskových procedur jsou miliony. Nedějí se jen v bájné budapešťské kavárně a netěší jen dámy, avšak… Avšak civilizace nám mohutní. To mohutnění už ztratilo punc vzestupu, má maligní rysy a zrychluje se. Přibývá zkratů, štvanic, alergií, informačních mračen, která nás zbavují intimity. Na záchranu před hlukem, špínou, spěchem, reklamou či návaly úzkosti už terapie Dobošovým dortem nestačí. A tak se daří kreditkám, supernákupům, kyberprostoru, showbyznysu a jiným novodobým sladkostem k volnému použití. Vybavuji si sekvence z filmu Falling Down (Volný pád) režiséra Joela Schumachera. Je horký den. Muž, hraje ho Michael Douglas, vystupuje v děsivé dopravní zácpě z auta. Pěšky se vydává k manželce a dceři. Blízké okolí ztrácí vedrem a nervozitou jakoukoli vlídnost, poutník se přestane ovládat a cestou k domovu mu vše překáží, všecko ničí. Zanechává za sebou paniku, strach, mrtvé lidi. Když jsem film před stovkami milionů vteřin viděl, považoval jsem ho za další hollywoodský thriller, jaksepatří adrenalinový. Dost neuvěřitelný. Jenže mezitím nějaký student postřílel

114

nepolapitelná vážka. Verš. Pohádka. Vážka odletěla. Navázal jsem: –Řekla, že se musíme zbavit touhy po moci, po slávě a po mamonu. Těch slastí. –Takže konec se blíží, ušklíbl se Martin Jirous, a my taky. No teď se ve mně vzpříčila otázka: A co Slovo, které bylo na počátku, co slova, která si říkáme nebo píšeme pro radost? S končícím podzimem jsem dostal dopis od přítelkyně, s níž si vykám, přestože jsme prožili mnoho krásných (i dobrodružných) příhod. To vykání je rituálem, jehož kořeny jen tušíme. Je poctou starodávným sladkostem. Napsala mi, že se zahrada kolem bývalého mlýna, v němž bydlí, obalila jíním, ale ona tu krásu nevidí, protože všude je neprůhledný, dusivý smog. A tak, aby přivolala něco pro potěchu, nasypala ptákům za okno potravu. Cítím její stesk. Odepisuji vzpomínkou na návštěvu Basileje, kde jsem mimo jiné navštívil městské Kunstmuseum. Tam mě mezi stovkami Holbeinů, Dürerů, Cranachů, Renoirů, Chagallů… nejvíc zaujala miniatura tří andělů od neznámého Mistra. Píšu: Andělé letí na pozadí bleděmodré oblohy, mají zlatá křídla, usmívají se. Představuji si, jak přistanou na parapet Vašeho okna mezi sýkorky a strakapoudy, zobou s nimi a povídají si klípky kořeněné tu a tam lechtivou anekdotou přímo z nebe. Literární vědec a kritik Marcel Reich-Ranicki se ve vzpomínkové knize Můj život zmínil o definici lásky. Napsal ji pro známý časopis a jde o jedinou fenomenální větu: „Láskou nazýváme onen extrémní cit, který vede od náklonnosti k vášni a od vášně k závislosti; uvádí jednotlivce do opojného stavu, který může občas omezit příčetnost postiženého: je to štěstí, které přináší utrpení, a utrpení, které člověka obšťastňuje.“ Vida. Láska. Opěvovaný pilíř tohoto světa, jímž se kdekdo ohání, není jen sladký, je taky kyselý, hořký a slaný. Ranicki za tu definici dostal pětinásobek obvyklého honoráře a já mu jako prémii pouštím cédéčko se sladkým chraplákem Louise Armstronga zpívajícího Blueberry Hill. Čtu si k tomu novinovou zprávu o objevu vědců z univerzity v Durhamu. Zjistili, že děti se usmívají už pár týdnů před porodem. Vidím droboucha s pusou od ucha k uchu. Vznáší se v plodové vodě, co chutná jak živorodý oceán – přívětivě. Zdá se mi, že ještě neodcházíme. Možná že začneme přicházet krocením touhy po sladkostech, přetrháváním dotěrných řetězců. Ještě si o tom půjdu zadumat s Rayem Bradburym a Janem Balabánem. Dáme si k tomu pár piv nebo džbánek sauvignonu nebo rakvičku se šlehačkou.

115

esej

Antonín Bajaja

na univerzitě ve Virginii spolužáky. Brzy nato se střílelo na jiných školách, a dokonce i u nás. Rozmnožily se výbuchy hněvu ve městech přecpaných zoufalci, děti olupují starce, bankrotují rodiny i státy, na ostrůvku u Osla zastřelil Anders Breivik přes sedmdesát dívek a kluků. Teď vím, že Falling Down nebyl jen drsnou podívanou. Michael Douglas si v něm zahrál na Boha, hra byla pro něj sladkostí. Mrazivou. Závratnou, ponurou, úlevnou, jednou z těch, co ukojují chtíč po spravedlnosti, po trestu za příkoří. Chtíč po změně. Dějiny to znají, my máme chatrnou paměť. Kdysi mě zasáhla rouhavá představa, použil jsem ji k otevření povídky: „Počátky všech dějů a věcí jsou prosté jako BIG BANG. Dovedete si představit zřetelnější důkaz Boha, než je výbuch způsobený přetlakem samoty? Ta samota musela být gigantická, když z ní vzešlé Slovo porodilo rozmanitost tak bezbřehou, že někdy se bojím, aby Stvořiteli nedošla trpělivost (jak se stává nám, netolerantním) a nevybuchl zpět k osamocení.“ A abych své rouhání zdokonalil, přidávám hříšný dovětek. Domnívám se totiž, že nával rozkoše ze vzniku vesmíru – a náš svět je jen kapkou mezi všemi mlhovinami – měl razanci ejakulace, při níž Stvořitel zažil slast srovnatelnou s orgasmem. Tážu se: –Nevtiskl se Jeho sladký prožitek do našich genomů a duší jako atribut optimismu? Nedochází kvůli naší chamtivosti k metamorfóze či degradaci všeho sladkého v nepřátelskou mašinérii? Není On taky jen hráč…? –Nejsem, odpovídá mi zevnitř, ale baví mě pozorovat vaše počínání, mám fůru času, počkám si. – Na co? chci vědět. –Ty víš… a odmlčel se. Před dvěma roky jsem po skončení moskevského knižního veletrhu čekal na nástup do letadla. Pro kuráž jsem zašel k barovému pultu, kde už popíjelo pár kolegů, mezi nimi Galina Miklínová, Lucie Lomová, Jáchym Topol a Martin Jirous. Dal jsem si jako oni arménský koňak značky Ararat, jehož sladké tajemství s představou potopy v nás podnítilo debatu o konci světa. Vyprávěl jsem o návštěvě u devadesátileté spisovatelky a ochránkyně zvířat Květy Legátové. Ta kdysi proměnila svůj byt v archu pro desítky toulavých koček. –Teď už tam má jen tři, nezapomněl jsem zdůraznit a pokračoval sdělením, že autorka Želar – doktorka matematiky a fyziky – ví, jak se mohou lidé vyhnout konci světa. –Jak? zeptal se někdo. –Když se zbaví tří věcí, řekl jsem. –Tří koček, zvolal prorocky básník Jirous, a všichni se zasmáli, jenže nebyl to bujarý smích. Byl blanokřídlý jako

poviedka

Ešte dobre Keď sa muž vráti z práce domov skôr než zvyčajne, nájde ženu v posteli. So svojím najlepším priateľom, samozrejme. Teda, veci sa chopili prudko! Čo mám robiť? Čo robiť, keď sa ti toto stane? pýta sa ich, úplne nepripravený. Samozrejme, hneď mu zíde na um, že v skrini pod košeľami skrýva v obnosenom tričku zabalenú pištoľ. Keď šla armáda na juh, dali sa tieto veci výhodne kúpiť, a tak sa rozhodol vytvoriť si nejaké zásoby, pre prípad núdze, ako všetci, ktorí tam prišli s ním. Oni dvaja, mrzuto stisnutí pod perinou posiatou nežnými ružičkami, nič nepovedia. Ani on nepozná odpoveď. Prečo musí byť dnešný život taký zamotaný? premýšľa. Vezme pištoľ zo skrine, iba tak, aby bolo jasné, s čím treba počítať, keď mu mimomanželsky vlezieš pod spoločnú perinu. Žena vraví, nerob cirkus, veď to neurobíš, veď si netrúfaš, veď nie si taký chlap. Že nie? pýta sa muž, že nie? Priateľ ho berie vážnejšie, muž vie, že škvrny na jeho tvári nie sú len od letnej horúčavy. Že nie, kričí muž, ktorému priateľov strach dodáva prepotrebnú rozhodnosť, že nie? Pevne uchopí pištoľ a tisne ju pod bradu raz priateľovi, raz sebe. Kvapky potu, ktoré stekajú priateľovi po tvári, kvapkajú na pištoľ, a mužovi sa to vôbec nepáči, situácia prináša čoraz menej dôstojnosti. Preto presúva pištoľ spod jeho brady pod svoju a späť čoraz rýchlejšie. No, teraz povedz, ktorého máš radšej, ktorého mám odbachnúť, kričí na ženu. Ona mu ešte dvakrát povie, že v skutočnosti nie je taký chlap, ako sa teraz robí; zakaždým tichšie a tichšie a potom začne prosiť, nech odloží pištoľ. Lebo inak zavolá políciu. Len ju zavolaj, len zavolaj políciu! vraví jej muž. Ešte skôr, než zložíš, budeme všetci mŕtvi, a keď prídu zelení, už aj barák zhorí. Nemyslí to vážne, iba hrozí, aby bolo trochu cirkusu, aby sa tí dvaja vydesili a aby si vrátil sebadôveru. Lenže ako si počínajú ľudia, keď sa im toto stane? znovu sa pýta. Pochopiteľne, nikto nerozpráva veľmi rád o takých veciach. Akokoľvek už, násilie sa mu zdá nevhodné, od prírody je skôr mierna duša, okrem toho videl, napriek všetkému rovnako ako vždy v kuchyni čaká obed, pekne upečené kurča v rúre mu pripomína, že jeho žena nie je taká zlá, ako sa momentálne zdá. Mohol by odprisahať, že ten diabol vystrelil sám, niekde na polceste medzi jeho a priateľovým krkom, a guľka rovno

116

do televízora. Hrozný rachot, potom všetko úplne stíchne. Ani žena nevrieska, ako by sa dalo očakávať, všetci napínajú sluch, čo sa teraz stane, kto prvý zabúcha na dvere. Nič. Aj naďalej tuhé ticho. Akoby nikto nič nepočul. Potom žena ticho povie: no, už som myslela, že konečne spoznáme susedov, a z plného hrdla sa zasmeje. Priateľ sa začne obzerať okolo a muž vie, prečo sa celý nesvoj vrtí, povie mu, nech sa len oblečie, čo keď predsa príde polícia, policajtov naozaj nemôže čakať takto, s holým zadkom, so ženou to dokončia až niekedy inokedy. Priateľ prikývne, začne si navliekať nohavice, spýta sa muža, či vôbec vie, ako sa trasie. No to asi fakt, pomyslí si muž, veď takto by som netrafil ani seba, aj keby som chcel, a vôbec, čo ja s pištoľou, to nie je pre mňa. A starostlivo ju zabalí naspäť do trička, no predsa len ju položí pred seba na stôl, aby bolo ešte vždy jasné, kto je pánom situácie. Ústa má vysušené, cíti, že by mu dobre padlo dajaké pivo, vojde do kuchyne, ku chladničke, no v nej už nič na pitie nie je. Muž sa pýta ženy, kam do čerta zmizli všetky jeho zásoby. Priateľ si odkašle a povie, nech mu odpustí, ale deň bol horúci, čo sa dá robiť, inak, veď ho muž pozná a vie, že s pitím fakt ťažko prestane, keď raz začne. Aby to odčinil, povie, že ho veľmi rád pozve na jeden, cez ulicu. Žena povie, že by aj ona šla, a tak idú všetci traja a vypijú rundu a potom ešte jednu. Keď už toho dosť vypijú a je záverečná a čašníčka im ťahá stoličky spod zadkov, muž povie priateľovi: no, vezmi moju ženu so sebou a prepáč mi, že som vás vyľakal, prepáč mi moje sebectvo, želám vám šťastie v spoločnom živote, keď budete mať nejaké peniaze navyše, kúpite mi nový televízor, a všetko bude vybavené. Uvedomuje si, že hovorí trochu plačlivo, no a čo, myslí si, to prichádza zo srdca. A priateľ mu povie: nie, odveď ju domov, veď je tvoja, a ešte predtým ma udri. Áno, udri ma, zlom mi nos a povedz mi, že som darebák. Ak to nestačí, vieš predsa, kde bývam, tá moja asi tiež nedrží nohy pri sebe každé dopoludnie. A žena povie, ešte kým priateľ riadne skončí a podarí sa mu rozvinúť pravý mužský rozhovor: nebite sa kvôli mne, nie som vás hodná, asi by som sa mala hodiť pod vlak alebo čosi také, ale v živote sú aj pekné chvíle, nechcela by som ich premeškať, už som ich priveľa, veď chápete, veď...No, veď chápete. Naozaj, povie muž, vlastne máme doma ešte kurča v rúre, taká vec sa rýchlo zohreje, nešli by sme naspäť k nám, celý deň som nič nejedol. Ani ja nie, pritakajú mu obaja,

chrápe na gauči a ešte ani topánky si nevyzul, je jeho priateľ, premýšľa, keď ho zmáha spánok. Niekoho iného by možno naozaj zastrelil, a potom by bolo všetko väčšie než jeho vôľa, potom by nebolo cesty späť. Ešte dobre.

poviedka

Andrej Blatnik

a tak si vypýtajú ešte rundu na cestu a idú na kurča. Nezbiješ ma teda? pýta sa priateľ, keď oberajú posledné kostičky, keď ich hádžu cez plece na črepiny, keď sa ostré hrany príjemne zmäkčujú a keď pohľad na rozdrobenú tlamu televízora pripadá mužovi čoraz domáckejší. Muž máva rukou; má vôbec zmysel spomínať to? Sme priatelia, či nie? Potom by som sa odviezol domov, povie priateľ, je už viac než neskoro, moja žena sa bude strachovať, som spoľahlivý človek, prichádzam načas. Taký opitý nesmieš za volant, rozkáže mu muž, prespíš u nás, život je príliš vzácny, neradno sa s ním zahrávať. Dobre, povie priateľ, dobre, kam si mám ľahnúť? No, necháp ma nesprávne, nič zlé som nemyslel, hneď sa poopraví. Muž mlčí, pozerá na ženu. Aj ona mlčí. Ako dlho už vlastne táto vec trvá? pýta sa muž. Žena ešte stále mlčí. To predsa nechceš vedieť, všakže nie? napokon povie. Veď vieš, život je v skutočnosti akási opereta. Načo by sme sa pretvarovali, všetci sa snažíme, aby neuplynul ešte predtým, ako by sme si to vôbec všimli. Aby nejako...No, veď vieš: nejako. Nechápem, povie priateľ, čo to hovoríte, vy dvaja sa vždy takto rozprávate? Prepáčte, som veľmi zaspatý, tuto si ľahnem. A uloží sa na gauč v obývačke a hneď začne chrápať. Žena, povie muž, tvoje kurča je čoraz lepšie, ale: naozaj som si to zaslúžil? Pozri na neho, ešte ani topánky si nevyzul. A s takým ťa nájdem. Prepáč, povie žena, je to tvoj priateľ, ty si ho priviedol domov, ty si mal byť vyberavejší. Ja bohužiaľ nemám veľa príležitostí na spoznávanie mužov. Môj život, vieš, nie je práve taký, ako som očakávala. A čo s ním, mám ho tajne preplakať? Veď vieš, každý si pomáha po svojom. A, prepáč mi, aj ja som trochu unavená, bol to náročný deň. Čo keby sme šli spať? Zajtra musíš zas do práce, nezabúdaj. A tak idú do spálne, ľahnú si a ako každý večer sa chytia za ruky. Muž pozerá na perinu a hovorí: tie ružičky sa mi nepáčia, vymeníme to za niečo. Žena zamrmle niečo nezrozumiteľné, pohladká ho po ruke a ihneď zaspí, unavená z dňa, a muž ešte dlho pozerá do stropu, cíti v ústach slanú chuť pečenej kuracej kože a premýšľa, že možno zaplatil za pištoľ priveľa a že by možno našiel niekoho, kto by ju vymenil za solídny televízor. Zajtra, premýšľa, zajtra sa musí opýtať priateľa, či nepozná niekoho, kto by mal záujem o výmenu. Veď musia byť ľudia, ktorým taká vec príde vhod, doba je predsa čoraz neistejšia. Ešte dobre, že tamten tam dolu, čo

preložila KRISTÍNA POTOČŇÁKOVÁ

117

Slovinské pointy

Primož Čučnik Neviem prečo, ale hovoríme tak. Nikdy si nezvykneme na trvalosť zmien a zmeniteľnosť, ináč by sme hovorili ináč. Ak jestvuje akýsi svet, ktorý je iný, tak to dokážeme.

Andraž Polič Piesočná matka mi vsadila jazyk v tom sa mi otvorili oči bol som obklopený osamelou nahotou Kamkoľvek som išiel ticho ma sledovala ona – púšť

Barbara Korun Ďalší Kristus zaklopal na dvere. Ten nemá nohy. Azda mu ich odťali rodičia, aby sa mu žobralo ľahšie. Už nemá silu poháňať sa na svojom drevenom vozíku.

Nie som dualistická každý deň. Keď éter zhustí vzduch, knihy sa zrútia. Kto vám povedal čítať a písať? Nič neznamená čítať a písať! Privoniavate k ružiam, ktoré voňajú cez stenu.

pointy

Meta Kušar

Esad Babačić Nechaj poéziu, synu. V tom nie sú peniaze, žiadne. Nech píšu Bielorusi, oni aj tak nemajú čo stratiť.

Ivan Dobnik Cestuješ mlčky a sám. V sebe nosíš svetlé nočné nebo. Prstami načúvaš tichu, perami kreslíš krajinku, ktorá stúpa pred tvojimi očami. Nič nezapadlo. Všetko je odkopané, všetko sa rozširuje s radostnou milotou novonarodených zvierat, šepoce a volá, hovorí hlasmi, ktoré si všimne iba najcitlivejšie ucho.

Katja Plut vyzeráš, akoby tvoje kone nevedeli chodiť v páre, lebo majú klapky a každý si o sebe myslí, že je sám.

Andrej Blatnik No, teraz povedz, ktorého máš radšej, ktorého mám odbachnúť, kričí na ženu. Ona mu ešte dvakrát povie, že v skutočnosti nie je taký chlap, ako sa teraz robí; zakaždým tichšie a tichšie a potom začne prosiť, nech odloží pištoľ. Lebo inak zavolá políciu.

Andrej Hočevar Medzi hnedé kmene sa chytilo trepotanie svetiel, zapálených, aby prilákali a ešte trošku zdržali, tú slabnúcu blízkosť ďalšieho pokojného dňa: snežienky zase divoko zaútočili na trávnik!

pointy zo slovinskej poézie a prózy preložili: JANA MIČUCHOVÁ, KRISTÍNA POTOČŇÁKOVÁ,STANISLAVA REPAR, DIANA PUNGERŠIČ a ANDREJ PLETERSKI

118

119

Literárny výber Enter+ vznikol v spolupráci s medzinárodným festivalom Mesiac autorského čítania 2012, ktorý si za hlavného hosťa festivalu zvolil slovinských spisovateľov. Kreatívny manuál Enter+ predstavuje ukážky z diel týchto autorov:

Esad Babačić (1965) je slovinský básnik a žurnalista. Poslednou básnickou zbierkou v celom rade úspešných kníh je kniha Slony plačú poctivo (2011).

Andrej Hočevar (1980) je slovinský prozaik, esejista a publicista. Napísal päť básnických zbierok a posledná sa volá Rok bez nápadov (2011).

Iztok Osojnik (1951) je slovinský básnik, prekladateľ, esejista, ale aj prozaik, maliar a scénograf. Veľký výber z jeho diela vyšiel po česky pod názvom V tobě ožiju (2005).

Antonín Bajaja (1942) je český prozaik. Debutoval roku 1982 prózou Mluviti stříbro a naposledy publikoval romány Zvlčení (2003) a Na krásné modré Dřevnici (2009). Za obidva romány bol ocenený prestížnymi národnými cenami.

Stanka Hrastelj (1975) je slovinská poetka, prozaička a prekladateľka. Napísala dve zbierky poézie a román Hranie (2012).

Vida Mokrin Pauer (1961) je slovinská poetka, prozaička a autorka kníh pre detí. Naposledy napísala knihu Jupí pre jantár! (2012); autorka ju charakterizuje ako „kvantovokozmicko-humoristicko-feministickú zbierku básní, ktorá vznikli z poznania, že vzťah k sebe samej sa hologramovo projektuje do vzťahu k všetkým/ému“.

resumé román résumé

Štefan Kardoš (1966) je slovinský prozaik a editor. Vydal prózy Sextant (2002), Rizling polka (2007) a Úbočie slnečného kopca (2010).

Primož Čučnik (1971) je slovinský básnik, esejista, prekladateľ a literárny kritik. Napísal deväť zbierok poézie a výber svojich úvah, esejí a kritík. Najznámejšie zbierky sú Práca a dom (2008) a Ako darček (2011). Od roku 2002 pracuje vo vlastnom vydavateľstve Šerpa.

Barbara Korun (1963) je slovinská poetka, esejistka a publicistka. Jej posledné dve zbierky sú Praskliny (2004) a Hneď prídem (2011).

Milan Dekleva (1946) je slovinský básnik, prozaik, dramatik a esejista. Najznámejším dielom posledných rokov je román Víťazstvo krýs (2006), ocenený Veľkou Prešerenovou cenou a Cenou Kresnik.

Ivan Dobnik (1960) je slovinský básnik, esejista, literárny kritik a prekladateľ. Vydal už deväť zbierok poézie a naposledy mu vyšla kniha Pred začiatkom (2010). Je redaktorom časopisu Poetikon.

Evald Flisar (1945) je slovinský prozaik, básnik, dramatik, esejista, autor rozhlasových hier a prekladateľ. Vydal viac než tri desiatky kníh a najznámejšou sa stál román Čarodejníkov učeň (1986).

Nataša Kramberger (1983) je slovinská prozaička. Za román-debut Nebo v ostružinách (2007) získala niekoľko domácich a zahraničných ocenení, vrátane nominácie na najlepší slovinský román roka. Pred rokom dokončila „román v rýmoch a veršoch“ Kaki vojaci.

Meta Kušar (1952) je slovinská poetka a esejistka. Vydala básnické zbierky Madeira (1993), Hodváb a ľan (1997), Ľubľana (2004) a Jaspis (2008).

Brane Mozetič (1958) je slovinský básnik, prozaik a prekladateľ. Vydal dvanásť zbierok poézie, knihu poviedok a dva romány. Z francúzštiny preložil M. Foucaulta, J. A. Rimbauda a mnohých ďalších.

120

Klemen Pisk (1973) je slovinský básnik, prozaik, prekladateľ a publicista. V slovenčine vyšiel výber z jeho poézie a prózy pod názvom Pustovník a vlk (2009). Okrem iného je hudobníkom v skupine Žabjak bend.

Primož Repar (1967) je slovinský básnik, filozof, prekladateľ a esejista. Vydal osem básnických zbierok a v slovenčine vyšiel preklad z jeho tvorby pod názvom Krehké pavučiny (2004). Napísal tiež dvojdielnu monografiu o Sørenovi Kierkegaardovi (2009). Spolu s manželkou S. Repar riadi vlastné vydavateľstvo a časopis Apokalipsa.

Katja Plut (1979) je slovinská poetka a performerka. Venuje sa slam-poézii a vystupuje tiež so slovinským raperom N’tokom.

Gregor Podlogar (1974) je slovinský básnik, prekladateľ a žurnalista. Napísal štyri zbierky poézie a posledná sa volá Milión sekúnd bližšie (2006).

Andraž Polič (1972) je slovinský básnik, hudobník, skladateľ a herec. Je autorom desiatich kníh poézie a naposledy zbierku pod názvom Voda púšte (2008). Skladá piesne k divadlu a sám rád improvizuje v divadelno-hudobnom duete s herečkou Natašou Burgerovou.

Marijan Pušavec (1962) je slovinský prozaik a autor komiksov. Píše predovšetkým poviedky a ako scenárista sa preslávil komiksovým seriálom Hardfuckers I–III (1988, 1989, 1991).

Andrej Skubic (1967) je slovinský prozaik, dramatik a prekladateľ, ktorý za svoju tvorbu získal najvyššie slovinské ocenenia. Najznámejšími dielami sú Horký med (1999) a Nakoľko si moja? (2011).

Tone Škrjanec (1953) je slovinský básnik, prekladateľ a dramaturg. Napísal osem zbierok poézie a organizuje básnický festival Trnovské tercety. Maja Vidmar (1961) je slovinská poetka. Napísala sedem zbierok poézie a posledná sa volá Ako sa zamiluješ (2011).

Vlado Žabot (1958) je slovinský prozaik a autor kníh pre deti. Najznámejšími dielami sa stali romány Pastorála (1994) a Vlčie noci (1997).

121

résumé

Stanislava Chrobáková Repar (1960) je slovenská poetka, prozaička, prekladateľka a literárna kritička a teoretička. Vydala päť zbierok poézie a tri prózy, naposledy zbierku Tichožitia (2011) a prozaickú autofikciu Slovenka na kvadrát (2011).

Tatjana Jamnik (1976) je slovinská poetka, prozaička a prekladateľka. Vydala básnickú zbierku Bez (2009). Andrej Blatnik (1963) je slovinský prozaik a prekladateľ. Jeho svetoznáme poviedky charakterizuje zmysel pre skratku, schopnosť viesť dialóg, osobitý humor a nenapodobiteľná schopnosť absolútneho zvratu v príbehu.

Andrej Rozman Roza (1955) je slovinský básnik, dramatik, prozaik a autor kníh pre detí. Od roku 2003 ho najviac zamestnáva vlastné divadlo Rozinteater. Napísal viac než dvadsať kníh poézie a prózy a vyše štyridsať divadelných hier.

tirážé

zostavili

Richard Kitta (výtvarná časť)

Ján Gavura (literárna časť)

layout, typesetting a DTP Katarína Czikorová

obálka Martin Tomori Katarína Czikorová

jazyková redakcia Miroslava Gavurová

externá spolupráca Marika Vicari Lucija Smodiš

preklady Ján Gavura Karol Chmel Richard Kitta Slávka Kittová Ivana Kohlhammer Jana Mičuchová Andrej Pleterski Kristína Potočňáková Diana Pungeršič Stanislava Repar Antónia Tokárová

*preklad poézie S. Hrastelj a M. Vidmar podporila Javna agencija za knjigo

koordinácia projektu Slávka Kittová (ENTER+) Iveta Hurná (MAČ 2012) Renata Obadálková (Větrné mlýny)

hlavní partneri Európske hlavné mesto kultúry Košice 2013, Európsky dom poézie Košice, Slniečkovo, Knižnica pre mládež mesta Košice, Větrné mlýny, Apokalipsa

partneri Creative City, DIG gallery, FACE, Litrain, Dielňa Autorov Literatúry, Knižná dielňa

vydavateľ Dive Buki / Humenská 3/B 040 11 Košice www.divebuki.sk

tlač Vienala / Textilná 4 040 12 Košice www.vienala.sk

distribúcia Menta Media, Košice

európsky dom poézie košice

edpk

MKSR: EV 2964/09 ISSN 1338-1946

cena: 10 EUR