Hráme sa so Štúrom, Nemecko

Pri príležitosti roka Ľudovíta Štúra sme sa aj my, slovenské deti v Mníchove, na hodinách slovenčiny učili o tomto významnom slovenskom národovcovi. Najprv sme si prečítali a porozprávali o jeho živote a o tom, čo všetko pre náš národ urobil. A potom sme si spoločne vymysleli našu hru o Štúrovi –Štúrohru. Samozrejme, že sme si aj Štúra vlastnoručne vyrobili. Návod nájdeš na stane 35 v rubrike Fotoreportáž. Čo potrebuješ na našu hru: hracie pole, figúrky Štúra, kocku s číslami. Keďže sme hrali vždy v dvoch družstvách, vyrobili sme si dve figúrky: modrého Štúra a červeného Štúra. Naše hracie pole má 40 políčok - presne toľko, koľko rokov sa dožil Ľudovít Štúr. Políčka sú očíslované (1-40) a ku každému číslu sú pridelené dve kartičky: informácie zo života Štúra (Info - kartička) a otázky, na ktoré musí súťažné družstvo odpovedať (Otáznik - kartička). Políčka hry sme farebne rozdelili do 4 farieb. Hra sa začína prvým políčkom s rokom 1815 –v Uhrovci, kde sa Štúr narodil. Hru ukončuje posledné políčko 40 s rokom 1856 - v Modre, kde Štúr zomrel. Počas hry sa prechádza mestami: Uhrovec (rodisko) - Bratislava (štúdium) –Devín (slovanské stretnutia) –Halle (štúdium) –Bratislava (práca) –Hlboké (slovenčina) –Bratislava (odvolanie z postu učiteľa, zatykač) –Modra (úkryt) –Viedeň, Praha (útek) –Modra (nehoda a smrť). Postup je nasledujúci: 1.Prvé družstvo hádže kockou a presúva figúrku na dané políčko podľa počtu hodeného čísla.

2.Druhé družstvo prečíta informačnú kartičku k danému políčku a položíotázku. 3. Prvé družstvo odpovedá. Pri správnej odpovedi zostáva figúrka na mieste. Pri nesprávnej odpovedi sa figúrka vracia na políčko, z ktorého sa hádzalo naposledy. 4. Hádže druhé družstvo... atď. 5. Vyhráva družstvo, ktoré je prvé v cieli.

Akosmesi vyrobili Štúra:

Potrebuješ platovú fľašu 0,5 l, ktorú odrežeš niekoho dospelého, aby ti s tým pomohol. 4. Vymodeluj z utierok hlavu a bradu. Brada je veľmi dôležitá, podľa nej spoznáš Štúra. 5. Nechaj deň usušiť. Suchú bábiku namaľuj temperovými farbami. 6. A hotovo  Teraz sa môžeš pustiť do hry –ŠTÚROHRY. Popis hry je na strane 34. Hrací plán spolu s kartičkami nájdeš na našej webovej stránke.

Papierové utierky si natrhaj na väčšie kúsky.

Celú fľašu oblepíš kúskami papierových utierok. alebo odstrihneš.

Popros

Pripravila: Betka De La Bouvrie

V Paríži vo Francúzsku

Tentokrát naši cestovatelia na svojej ceste po svete navštívili slovenskú školu a škôlku Petit Slavik v Paríži. Blížil sa čas Vianoc a tu vládla príjemná, až takmer sviatočná atmosféra. „Najprv sme nakukli ku školákom. Tí práve preberali hlásky a pani učiteľka Betka im milo a trpezlivo vysvetľovala náročnú slovenskú gramatiku,“ začala svoje rozprávanie Janka. „Keď nás uvideli, privítali nás krásnou básničkou. Školáci v Paríži sú naozaj veľmi usilovní. No nechceli sme ich dlho zdržiavať a tak sme sa pobrali do tried škôlkarov s prísľubom, že sa uvidíme neskôr,“ pridal sa aj Janko. „U škôlkarov bolo veľmi veselo, že Janka?“ usmial sa Maťko od ucha k uchu. „Na začiatku sme sa spoločne naučili vianočnú koledu „Poďme bratia do Betléma“, ktorú sme si potom pospevovali až do konca vyučovania,“ usmeje sa pri tej spomienke aj Janka. „A ja až do Vianoc“, priznal sa neskôr Maťko, „pani učiteľky sa s deťmi porozprávali o vianočných zvykoch a tradíciách na Slovensku. A nám zasa deti porozprávali o tých francúzskych.“ „Vedel si Maťko, že deti vo Francúzsku dostávajú darčeky až ráno 25. decembra?“

divila sa Janka. „Čože, to my na Slovensku ich máme už dávno rozbalené,“ odvetí prekvapený Maťko. A keďže k Vianociam nepochybne patrí aj vianočný stromček, škôlkari si pár takých stromčekov vyfarbili a ozdobili. Niektorí si vyrobili aj ďalšie vianočné ozdoby v podobe snehuliakov, tučniakov či hviezdičiek, ktoré si potom doma zavesia na ich vianočný stromček. Iní si zasa urobili vlastné vianočné pohľadnice, ktoré pošlú svojim blízkym alebo kamarátom na Slovensko. A práca im išla pekne od ruky, boli naozaj veľmi šikovní.

Na konci vyučovania čakalo na deti veľké prekvapenie –vianočné darčeky! Školáci sa tešili z krásnych slovenských kníh, škôlkari zasa zo zábavných slovenských DVD-čiek. No, nebolo to všetko. Pani učiteľky im pripravili ešte jedno milé prekvapenie a to divadielko O troch prasiatkach. „Ja som sa bála, že vlk všetky prasiatka zožerie,“ hovorí bojazlivým hlasom Janka. „Ale kdeže. Prasiatka prešli vlkovi cez rozum a všetko dobre dopadlo,“ smeje sa Maťko. A skôr ako sa všetci rozutekali na prázdniny, sme si pekne spoločne zaspievali tradičné: „Tichá noc, svätá noc...“ Takto sviatočne sme sa všetci spolu rozlúčili, zapriali všetko dobé a zároveň si sľúbili, že sa ešte určite čoskoro uvidíme. „A teraz si poďme pozrieť ten Paríž, čo povieš Maťko?“ opýtala sa nedočkavá Janka. „Ešte nie, ešte musíme k Nikolke,“ pripomenul Janke Maťko.

Po návšteve školy a škôlky Petit Slavik sme totižto boli pozvaní na slovenskú narodeninovú párty. „Jooj Maťko, ale bolo dobre,“ pochvaľovala si Janka. Zahrali sme sa s oslávenkyňou Nikolkou a jej slovenskými kámoškami a ochutnali super koníkovu tortu, ktorá nám dala dosť energie, aby sme šli na prehliadku Paríža. Ďakujeme za milé pozvanie. A teraz už PARÍŽ .

„Počula si to Janka, sme v Paríži a vraj na ostrove? Nejak tomu nerozumiem…,“ nechápavo krútil hlavou Maťko. „Joj Maťko, ty si si asi nevyčistil dobre uši! Nepočúval si ako vždy?“ karhá ho Janka. „V Paríži sú 2 ostrovy. Na jednom z nich, ostrov Cité, na ktorom sme práve teraz , vznikol Paríž. V 3. storočí pred Kristom tu žil kmeň Parisii, podľa ktorého bol neskôr pomenovaný Paríž,“ opakuje čo počula od detíJanka. „Takže Paríž bol ostrov?“ nevychádza z údivu Maťko. „Áno, presne tak. Až neskôr sa začal rozrastať a stalo sa z neho veľkomesto,“ upresnila Janka.

„No, ale čo sú to za budovy za nami?“ neprestával sa diviť Maťko. „To je justičný palác, ale predtým to bolo prvé kráľovské sídlo. A ten kostolík, to je Svätá kaplnka, vraj je veeeeľmi pekná, samé vitráže, ale asi tam nestihneme ísť,“ povedala hrdo Janka. „Mal si viacej počúvať a nie sa tam celý čas blázniť s chlapcami,“ karhala ho Janka ďalej. „Ahaaa tak tak to teda bolo,“ teraz to už bolo aj Maťkovi úplne jasné. … Prešli pár krokov po ostrove a uvideli Notre Dame. „Počkaj, počkaj. Ja viem, to je ten, kde býval Quasimodo, že?“ potešil sa Maťko, že aj on niečo spoznáva. „Áno presne tak. U nás mu hovoria Chrám Matky Božej. No to je ale paráda. Už sa neviem dočkať, čo nám o ňom povie naša sprievodkyňa Aďka,“ povedala Janka a už aj kývala na Aďku, ktorá ich už pri katedrále čakala. „Tak teda počúvajte,“ začala Aďka,“ Katedrála je postavená vo forme latinského kríža, ako všetky francúzske katedrály. Je to gotický kostol. Prvý kameň položili v roku 1163 a stavali ho veľmi, veľmi dlho.“ „To je koľko? Ako dlho,“ vyzvedala Janka. „Skoro dve storočia,“ zdôraznila Aďka. „Má 3 portály, stredný portál reprezentuje posledný súd, ľavý portál život Panny Márie a pravý život sv. Anny, jej matky. Nad nimi je galéria kráľov, judejských kráľov (Kristovi predkovia). Počas Francúzskej revolúcie (ktorým hlavným cieľom bol pád monarchie = pád kráľov) sochám odťali hlavy, pretože si mysleli, že reprezentujú Francúzskych kráľov. Len neskôr sa zistil omyl a spravili im nové hlavy. A tie pôvodné hlavy sú teraz vystavené v múzeu,“ vysvetľovala Aďka veľmi odborne. „A tie sochy hore?“ vyzvedala Janka. „Napravo je Eva a vľavo je Adam,“ Aďka vedela správnu odpoveďaj teraz.

„Zvnútra uvidíme presklenné rozety, ktoré majú priemer 13 m,“ ukazovala im ďalej Aďka,“Janka, Maťko - a viete kde boli kedysi korunovaní francúzsky králi?“ „Hm, to ani netušíme,“ zatočil hlavou Maťko. „Práve tu. V tejto katedrále. A tak isto aj Napoleon sa tu sám korunoval za cisára. Poďte, ideme si ju obísť,“ navrhla naša sprievodkyňa. „A prečo sa jeden pozerá inak ako tí ostatní? Pozrite, tam hore pri veži sú postavy, z každej strany 3. Znázorňujú 12-tich apoštolov,“ ukazuje Maťko. „Wau, Maťko, ty máš ale dobrý postreh,“ pochváli ho Aďka a rozpráva ďalej, „ten jeden má tvár architekta tejto katedrály a pozerá sa na svoje dielo, ktoré dokončil.“ „Vieš ty čo Janka? Mne sa tá katedrála páči akosi viac zozadu,“ zhodnotil Maťko. „Hm, a mne sa páči celá,“ povedala po chvíľke Janka. „Tak čo, pokračujeme v prechádzke?“ opýtala sa naša milá sprievodkyňa.

„Áno, áno. Ale povedz nám ešte, čo sú tieto zelené búdky?“ dožadovala sa Janka. „Týmto búdkam sa hovorí les bouquinistes –bukinisti, bouquin je slangový výraz pre knihy. Práve v týchto stánkoch sa dajú nájsť rôzne staré knihy alebo plagáty. Niektoré z nich sa zmenili na turistické suveníry,“ objasňuje Aďka. „A môžeme si ich ísť pozrieť bližšie?“ dožaduje sa Janka, nečaká na odpoveďa už je aj pri tých zelených búdkach.

„Janka, poď už...,“ volá nedočkavý Maťko. „No ja som si pozerala BD –ujo bukinista mi povedal, že to je komiks a že je to tu veľmi populárne,“ ukazuje pyšne svoj nový úlovok Janka. „Budeme ho spolu čítať v balíku na ďalšej ceste, dobre?“ V tom sa Janka zastaví: „Aha Maťko, my sme prešli cez most, to už sme asi odišli z ostrova.“ „Áno Janka, máš pravdu“ obzerá sa aj Maťko . „Viete si tipnúť koľko je tu v Paríži mostov?“ položíkvízovú otázku Aďka. „ Čo ja viem, žeby 17?“ odhaduje Maťko. „Nie, toľko ich je v Prahe, tu ich je 37. A práve tento bol najkratší,“ bavísa Aďka. „Aha aký vodopád,“ otvára oči Maťko. „Ale Maťko, to nie je vodopád. To je najvyššia fontána v Paríži. Je vysoká 26 metrov a volá sa Fontána sv. Michala. Je pribudovaná na múr obytného domu“ vysvetľuje naša sprievodkyňa.

VICTORIA, 5 rokov

„Tá je nádherná, tu chcem fotku, tu chcem fotku…,“ prosíkala Janka. „Aby nás veľmi neboleli nohy, tak sa teraz prevezieme trochu metrom. A to čo uvidíte, určite budete poznať,“ navrhla Aďka. „Tá je ale vysokááááá. To, to, to je ona?“ koktá Maťko. „Presne tak. To je Eifelova veža,“ pritakáva Aďka. „Ja som o nej veľa čítal a počul, môžem povedať?“ prosíka Maťko. „Jasné, že môžeš. Tak spusti, Maťko,“ usmiala sa naša milá sprievodkyňa. A Maťko aj spustil: „Takže, pamätám si to, že bola postavená k svetovej výstave v roku 1989, dal ju postaviť ujo, ktorý sa volal Gustáv Eiffel a meria 324 metrov.“ Aďka ho zastavila: „Správne, a ja ťa len trochu doplním. V tom čase to bola najvyššia veža na svete. Teraz už nie je najvyššia, ale je najznámejšia a najnavštevovanejšia. Po 20 rokoch ju mali rozobrať, ale ujo Eiffel stále vymýšľal praktické využitie veže, kde nainštaloval telegraf, rôzne vysielače a tak sa nerozobrala. Je typickým symbolom Paríža a bez nej by už Paríž nebol Parížom. Večer po zotmení sa rozsvieti a každú celú hodinu 5 minút nádherne bliká.“ „Wau, a ten obrovský trávnik,“ ukazuje Janka. „Ten trávnik sa volá Marsové polia. Kedysi sa tu bojovalo a rímskym bohom vojny je Mars, preto toto miesto takto pomenovali. Má takmer 25 ha a v lete tu veľa ľudí piknikuje,“ doplňa Aďka. „Tak a teraz Vás ešte musím zaviesť do jednej malebnej časti Paríža,“ objasňuje ďalšícieľ prechádzky. „A kde to je?“ pýtajú sa Janka a Maťko jednohlasne.

„Volá sa Montmartre. Je to časť, ktorá bola v roku 1860 pridelená k Parížu a stretávali sa tu rôzni umelci, ale hlavne maliari –napr. Monet, Manet, Van Gogh, Toulouse –Lautrec, Picasso…“ odpovedá Aďka. „A kde sa stretávali, vonku? Na tráve?“ Maťko je zase zvedavý.

„Nie, stretávali sa v rôznych reštauráciách, ktoré sa stali známymi vďaka tomu, že tam chodili títo umelci. Napríklad Le Consulat, La Bonne Fronquette, Le Chat Noir…,“ vymenúva Aďka. „A čo tam ešte môžeme vidieť?“ pridala sa do rozhovoru aj Janka. „Je tam Bazilika Sacre Coeur (najsvätejšieho Srdca Ježiša Krista), ktorá je veľmi pekná. Vo vnútri nie je ani jeden maľovaný obraz, všetko je z mozaiky, a hlavná mozaika nad oltárom je najväčšia v Európe,“ ukazuje Aďka. „A pretože je postavený z materiálu, ktorý sa volá travertín, je stále taký biely. Pretože travertín je samočistiaci pri styku s vodou.“ Maťko si vymyslel ťažkú otázku: „Vedela by si nám povedať, kde je najvyšší bod Paríža a ako je vysoko?“ „Hm,“ dumá Aďka,“ tak to je veľmi ťažká otázka. Ale ja ju viem zodpovedať. Najvyšší bod je na cintoríne Na Kalvárii, ktorý je hneď pri Sacre Coeur a je vo výške 131 metrov.“ Maťko potriasol uznanlivo hlavou. „Veru, máme tú najlepšiu sprievodkyňu.“ „A tu sú umelci na veľmi známom námestí Place de Tertre. Tu sa môžete dať namaľovať, alebo si dať spraviť karikatúru. Tak isto je tu veľa butikov, kde môžete kúpiť nejaký suvenír blízkym. Tamto sú zas vinice, ktoré nie sú jediné v Paríži, ale sú najväčšie. Každú druhú októbrovú sobotu sú tu oslavy vinobrania a je tu veľa stánkov a ľudí,“ ukazuje okolo seba Aďka. „To neďaleko je mlyn? Čo tu robíuprostred mesta?“ čuduje sa Janka. „Áno je to mlyn a mlynov tu bolo kedysi až 15. Keďže sme na kopci, niekedy tu poriadne fúka a kedysi tu nebolo toľko domov a bytov, takže fúkalo ešte viac. Slúžili nielen na mletie múky, ale i rôznych korenín,“ Aďka má zase odpoveď naporúdzi.

Cestou dolu z kopca sme videli sme ešte múr lásky a Moulin Rouge. Bolo to naozaj krásne, malebné uličky, malé reštaurácie, obchodíky… „Tak toto bola iba historická časť Paríža. Teraz ale pôjdeme k niečomu modernejšiemu: La Défense,“ povedal záhadne Aďka, „La Défense je to moderná časť, ktorá je hneď na západnej strane za Parížom. Je to veľké business centrum, kde pracuje denne až cez 200.000 zamestnancov, ale žije len cez 20.000 obyvateľov. Je tu tak isto veľké nákupné centrum.

„A toto je moderný oblúk, v ktorom sa tiež nachádzajú kancelárie,“ ukazuje Aďka po príchode k La Défense.“ Takmer všetky budovy sú moderné a stále pribúdajú nejaké nové. Celá štvrť je postavená na veľkej betónovej platni, pod ktorou sú cesty, parkoviská a všetok ten dopravný ruch. Hore je pešia zóna, námestia, fontány, malé parky, oddychové zóny. „Tak, Janka a Maťko, je čas sa s vami rozlúčiť“ povedala Aďka po dlhom únavnom dni. „Jej, ešte by som tu rád ostal. Paríž je naozaj čarovné mesto, a teraz keď tu máme veľa kamarátov zo slovenskej školy a škôlky Petit Slavik, vedel by som si predstaviť tu žiť. Ešte aj syry majú vynikajúce a toľko druhov…,“ pochvaľuje si výlet Maťko. „Maťko, nebuď maškrtník a nezabudni, že na nás čakajú ďalšie deti,“ karhá ho Janka. „Viem, viem, Janka,“ pritaká Maťko neochotne, „tak, nám neostáva naozaj už nič iné len povedať au revoir –do videnia Paríž a určite sa tu ešte vrátime!“