Paríž, Francúzsko (Betka de la Bouvrie

PARÍŽ, FRANCÚZSKO

Betka de la Bouvrie

Tentokrát naši cestovatelia na svojej ceste po svete navštívili slovenskú školu a škôlku Petit Slavik v Paríži. Blížil sa čas Vianoc a tu vládla príjemná, až takmer sviatočná atmosféra. „Najprv sme nakukli ku školákom. Tí práve preberali hlásky a pani učiteľka Betka im milo a trpezlivo vysvetľovala náročnú slovenskú gramatiku, “ začala svoje rozprávanie Janka. „Keď nás uvideli, privítali nás krásnou básničkou. Školáci v Paríži sú naozaj veľmi usilovní. No nechceli sme ich dlho zdržiavať, a tak sme sa pobrali do tried škôlkarov s prísľubom, že sa uvidíme neskôr, “ pridal sa aj Janko. „U škôlkarov bolo veľmi veselo, však Janka?“ usmial sa Maťko od ucha k uchu. „Na začiatku sme sa spoločne naučili vianočnú koledu Poďme, bratia, do Betléma, ktorú sme si potom pospevovali až do konca vyučovania, “ usmeje sa pri tej spomienke aj Janka. „A ja až do Vianoc“ , priznal sa neskôr Maťko. „Pani učiteľky sa s deťmi porozprávali o vianočných zvykoch a tradíciách na Slovensku. A nám zasa deti porozprávali o tých francúzskych. “ „Vedel si, Maťko, že deti vo Francúzsku dostávajú darčeky až ráno 25. decembra?“ divila sa Janka. „Čože? To my na Slovensku ich máme už dávno rozbalené, “ odvetí prekvapený Maťko. A keďže k Vianociam nepochybne patrí aj vianočný stromček, škôlkari si pár takých stromčekov vyfarbili a ozdobili. Niektorí si vyrobili aj ďalšie vianočné ozdoby v podobe snehuliakov, tučniakov

či hviezdičiek, ktoré si potom doma zavesia na svoj vianočný stromček. Iní si zasa urobili vlastné vianočné pohľadnice, ktoré pošlú svojim blízkym alebo kamarátom na Slovensko. A práca im išla pekne od ruky, boli naozaj veľmi šikovní. Na konci vyučovania čakalo na deti veľké prekvapenie – vianočné darčeky! Školáci sa tešili z krásnych slovenských kníh, škôlkari zasa zo zábavných slovenských DVD-čiek. No to nebolo všetko. Pani učiteľky im pripravili ešte jedno milé prekvapenie, divadielko O troch prasiatkach. „Ja som sa bála, že vlk všetky prasiatka zožerie, “ hovorí bojazlivým hlasom Janka. „Ale kdeže. Prasiatka prešli vlkovi cez rozum a všetko dobre dopadlo, “ smeje sa Maťko. A skôr ako sa všetci rozutekali na prázdniny, sme si pekne spoločne zaspievali tradičnú koledu: Tichá noc, svätá noc. Takto sviatočne sme sa spolu rozlúčili, zapriali všetko dobré a zároveň si sľúbili, že sa určite čoskoro uvidíme. „Teraz si poďme pozrieť ten Paríž, čo povieš, Maťko?“ opýtala sa nedočkavá Janka. „Ešte nie, ešte musíme k Nikolke, “ pripomenul Janke Maťko. Po návšteve školy a škôlky Petit Slavik sme totižto boli pozvaní na narodeninovú párty. „Jój, Maťko, ale bolo dobre, “ pochvaľovala si Janka.

Zahrali sme sa s oslávenkyňou Nikolkou a jej slovenskými kamoškami a ochutnali výbornú tortu, ktorá nám dala dosť energie, aby sme šli na prehliadku Paríža. Ďakujeme za milé pozvanie. A teraz už PARÍŽ.

................... „Počula si to, Janka, sme v Paríži a vraj na ostrove? Nejak tomu nerozumiem…, “ nechápavo krútil hlavou Maťko. „Maťko, ty si si asi nevyčistil dobre uši! Nepočúval si, ako

vždy?“ karhá ho Janka. „V Paríži sú dva ostrovy. Na jednom z nich, na ostrove Cité, na ktorom sme práve teraz, vznikol Paríž. V 3. storočí pred Kristom tu žil kmeň Parisiov, podľa ktorého bol neskôr pomenovaný Paríž, “ opakuje, čo počula od detí Janka. „Takže Paríž bol ostrov?“ nevychádza z údivu Maťko. „Áno, presne tak. Až neskôr sa začal rozrastať a stalo sa z neho veľkomesto, “ upresnila Janka. „No, ale čo sú to za budovy za nami?“ neprestával sa diviť Maťko. „To je Justičný palác, ale predtým to bolo prvé kráľovské sídlo. A ten kostolík, to je Svätá kaplnka, vraj je veľmi pekná, samé vitráže, ale asi tam nestihneme ísť, “ povedala hrdo Janka. „Mal si viacej počúvať a nie sa tam celý čas blázniť s chlapcami, “ karhala ho Janka ďalej. „Ahaaa, tak to teda bolo, “ teraz to už bolo aj Maťkovi úplne jasné. Prešli pár krokov po ostrove a uvideli Notre Dame. „Počkaj, počkaj. Ja viem, to je ten, kde býval Quasimodo, však?“ potešil sa Maťko, že aj on niečo spoznáva. „Áno, presne tak. U nás sa nazýva Chrám Matky Božej. No to je ale paráda! Už sa neviem dočkať, čo nám o ňom povie naša sprievodkyňa Aďka, “ pritakala Janka a už aj kývala na Aďku, ktorá ich už pri katedrále čakala.

„Tak teda počúvajte,

“ začala Aďka, „katedrála je postavená vo forme latinského kríža ako všetky francúzske katedrály. Je to gotický kostol. Prvý kameň položili v roku 1163 a stavali ho veľmi, veľmi dlho. “ „To je koľko? Ako dlho?“ vyzvedala Janka. „Skoro dve storočia, “ zdôraznila Aďka. „Má tri portály, stredný portál reprezentuje Posledný súd, ľavý portál život Panny Márie a pravý život sv. Anny, jej matky. Nad nimi je Galéria kráľov, judejských kráľov (Kristovi predkovia). Počas Francúzskej revolúcie (ktorej hlavným cieľom bol pád monarchie = pád kráľov) sochám odťali hlavy, pretože si mysleli, že reprezentujú francúzskych kráľov. Len neskôr sa zistil omyl a spravili im nové hlavy. A tie pôvodné hlavy sú teraz vystavené v múzeu, “ vysvetľovala Aďka veľmi odborne. „A tie sochy hore?“ vyzvedala Janka. „Napravo je Eva a vľavo je Adam, “ Aďka vedela správnu odpoveď aj teraz. „Zvnútra uvidíme presklené rozety, ktoré majú priemer 13 metrov, “ ukazovala im ďalej Aďka, „Janka, Maťko - a viete, kde boli kedysi korunovaní francúzski králi?“ „Hm, to ani netušíme, “ pokrútili hlavou Maťko. „Práve tu. V tejto katedrále. A tak isto aj Napoleon sa tu sám korunoval za cisára. Poďte, obídeme si ju, “ navrhla naša sprievodkyňa. „A prečo sa jeden pozerá inak ako tí ostatní? Pozrite, tam hore pri veži sú postavy, z každej strany tri. Znázorňujú 12 apoštolov, “ ukazuje Maťko. „Fíha, Maťko, ty máš ale dobrý postreh, “ pochváli ho Aďka a rozpráva ďalej, „ten jeden má tvár architekta tejto katedrály a pozerá sa

na svoje dielo, ktoré dokončil.

“ „Vieš ty čo, Janka? Mne sa tá katedrála páči akosi viac zozadu, “ zhodnotil Maťko. „Hm, a mne sa páči celá, “ povedala po chvíľke Janka. „Tak čo, pokračujeme v prechádzke?“ opýtala sa naša milá sprievodkyňa. „Áno, áno. Ale povedz nám ešte, čo sú tieto zelené búdky?“ dožadovala sa Janka. „To sú stánky s búdkami, ktoré obsluhujú les bouquinistes – bukinisti, bouquin je

slangový výraz pre knihy. Práve v týchto stánkoch sa dajú nájsť rôzne staré knihy alebo plagáty. Niektoré z nich sa zmenili na turistické suveníry, “ objasňuje Aďka. „A môžeme si ich ísť pozrieť bližšie?“ dožaduje sa Janka, nečaká na odpoveď a už je aj pri tých zelených búdkach. „Janka, poď už..., “ volá nedočkavý Maťko. „No ja som si pozerala BD – ujo bukinista mi povedal, že to je komiks a že je to tu veľmi populárne, “ ukazuje pyšne svoj nový úlovok Janka. „Budeme ho spolu čítať v balíku na ďalšej ceste, dobre?“

Vtom sa Janka zastaví: „Aha, Maťko, my sme prešli cez most, to sme už asi odišli z ostrova. “ „Áno, Janka, máš pravdu“ obzerá sa aj Maťko. „Viete si tipnúť, koľko je tu v Paríži mostov?“ položí kvízovú otázku Aďka. „Čo ja viem, žeby 17?“ odhaduje Maťko. „Nie, toľko ich je v Prahe, tu ich je 37. A práve tento bol najkratší, “ baví sa Aďka. „Aha, aký vodopád, “ otvára oči Maťko. „Ale, Maťko, to nie je vodopád. To je najvyššia fontána v Paríži. Je vysoká 26 metrov a volá sa Fontána sv. Michala. Je pribudovaná na múr obytného domu“ vysvetľuje naša sprievodkyňa. „Tá je nádherná, tu chcem fotku, tu chcem fotku…, “ prosíkala Janka. „Aby nás veľmi neboleli nohy, tak sa teraz prevezieme trochu metrom. A to, čo uvidíte, určite budete poznať, “ navrhla Aďka. „Tá je ale vysokááááá. To, to, to je ona?“ koktá Maťko. „Presne tak. To je Eiffelova veža, “ pritakáva Aďka. „Ja som o nej veľa čítal a počul, môžem povedať?“ prosíka Maťko. Jasné, že môžeš. Tak spusti, Maťko, “ usmiala sa naša milá sprievodkyňa. A Maťko aj spustil: „Takže, pamätám si to, že bola postavená pri príležitosti

Svetovej výstavy v roku 1889, dal ju postaviť ujo, ktorý sa volal Gustáv Eiffel a meria 324 metrov. “ Aďka ho zastavila: „Správne, a ja ťa len trochu doplním. V tom čase to bola najvyššia veža na svete. Teraz už nie je najvyššia, ale je najznámejšia a najnavštevovanejšia. Po 20 rokoch ju mali rozobrať, ale ujo Eiffel stále vymýšľal praktické využitie veže, na ktorú nainštaloval telegraf, rôzne vysielače, a tak sa nerozobrala. Je typickým symbolom Paríža a bez nej by už Paríž nebol Parížom. Večer po zotmení sa rozsvieti a každú celú hodinu päť minút nádherne bliká. “ „Aha, aký obrovský trávnik, “ ukazuje Janka. „Ten trávnik sa volá Marsove polia. Kedysi sa tu bojovalo a rímskym bohom vojny je Mars, a preto po ňom pomenovali aj toto miesto. Má takmer 25 hektárov a v lete si tu veľa ľudí robí piknik, “ dopĺňa Aďka. „Tak a teraz vás ešte musím zaviesť do jednej malebnej časti Paríža, “ objasňuje ďalší cieľ prechádzky. „A kde to je?“ pýtajú sa Janka a Maťko jednohlasne. „Volá sa Montmartre. Je to časť, ktorá bola v roku 1860 pričlenená k Parížu a stretávali sa tu rôzni umelci, ale hlavne maliari – napr. Monet, Manet, Van Gogh, Toulouse-Lautrec, Picasso…, “ odpovedá Aďka. „A kde sa stretávali, vonku? Na tráve?“ Maťko je zase zvedavý. „Nie, stretávali sa v rôznych reštauráciách, ktoré sa stali známymi vďaka tomu, že tam chodili títo umelci. Napríklad Le Consulat, La Bonne Fronquette, Le Chat Noir…, “ vymenúva Aďka. „A čo tam ešte môžeme vidieť?“ pridala sa do rozhovoru aj Janka. „Je tam Bazilika Sacré Coeur (najsvätejšieho srdca Ježiša Krista), ktorá je veľmi pekná. Vo vnútri nie je ani jeden maľovaný obraz, všetko je z mozaiky a hlavná mozaika nad oltárom je najväčšia v Európe, “ ukazuje Aďka. „A pretože je postavený z materiálu, ktorý sa volá travertín, je stále taký

biely. Travertín je totiž samočistiaci pri styku s vodou. “ Maťko si vymyslel ťažkú otázku: „Vedela by si nám povedať, kde je najvyšší bod Paríža a ako je vysoko?“ „Hm, “ dumá Aďka, “ tak to je veľmi ťažká otázka. Ale ja na ňu viem odpovedať. Najvyšší bod je na cintoríne Kalvária, ktorý je hneď pri Sacré Coeur a je vo výške 131 metrov nad morom. “ Maťko pokýval uznanlivo hlavou. „Veru, máme tú najlepšiu sprievodkyňu. “ „A tu sú umelci na veľmi známom námestí Place de Tertre. Tu si môžete dať namaľovať portrét, alebo si dať spraviť karikatúru. Takisto je tu veľa butikov, kde môžete kúpiť nejaký suvenír. Tamto sú zas vinice, ktoré nie sú jediné v Paríži, ale sú najväčšie. Každú druhú októbrovú sobotu sú tu oslavy vinobrania a je tu veľa stánkov a ľudí, “ ukazuje okolo seba Aďka. „To neďaleko je mlyn? Čo tu robí uprostred mesta?“ čuduje sa Janka. „Áno, je to mlyn a mlynov tu bolo kedysi až 15. Keďže sme na kopci, niekedy tu poriadne fúka a kedysi tu nebolo toľko domov a bytov, takže fúkalo ešte viac. Mlyny slúžili nielen na mletie múky, ale i rôznych

korenín,

“ Aďka má zase odpoveď naporúdzi.

Cestou dolu z kopca sme videli ešte Múr lásky a Moulin Rouge. Bolo to naozaj krásne, malebné uličky, malé reštaurácie, obchodíky… „Tak, toto bola iba historická časť

Paríža. Teraz ale pôjdeme k niečomu modernejšiemu: La Défense, “ povedala záhadne Aďka, „La Défense je to moderná časť, ktorá je hneď na západnej strane za Parížom. Je to veľké bizniscentrum, kde pracuje denne

- 42 -

až vyše 200.000 zamestnancov, ale žije len asi 20.000 obyvateľov. Je tu tiež veľké nákupné centrum. „A toto je moderný oblúk, v ktorom sa tiež nachádzajú kancelárie, “ ukazuje Aďka po príchode k La Défense. Takmer všetky budovy sú moderné a stále pribúdajú nejaké nové. Celá štvrť je postavená na veľkej betónovej platni, pod ktorou sú cesty, parkoviská a všetok ten dopravný ruch. Hore je pešia zóna, námestia, fontány, malé parky, oddychové zóny. „Tak, Janka a Maťko, je čas sa s vami rozlúčiť, “ povedala Aďka po dlhom únavnom dni. „Jej, ešte by som tu rád ostal. Paríž je naozaj čarovné mesto a teraz, keď tu máme veľa kamarátov zo slovenskej školy a škôlky Petit Slavik, vedel by som si predstaviť tu žiť. Ešte aj syry majú vynikajúce a toľko druhov…, “ pochvaľuje si výlet Maťko. „Maťko, nebuď maškrtník a nezabudni, že na nás čakajú ďalšie deti, “ karhá ho Janka. „Viem, viem, Janka, “ pritaká Maťko neochotne, „tak nám neostáva naozaj už nič iné, len povedať au revoir – do videnia, Paríž a určite sa sem ešte vrátime!“ Ktovie, kam pocestujeme ďalej ....