Zem&Vek November 2017

VĎA

BE

Z

ĽOM ITE

PREDPLAT KA

REKLA MY

GEOPOLITICKÝ A KULTÚRNY MESAČNÍK NOVEMBER 2017

CENA PRI PREDPLATNOM

2,80 €

CENA 3,50 €

www.zemavek.sk

1917 – 2017 STO ROKOV SOCIÁLNEHO EXPERIMENTU • KISKAGATE • HITLEROV ŽIVOT PO VOJNE ​• AKO SA ZO SLOVÁKOV VYRÁBAJÚ RASISTI​ • THE TIMES: MAĎARSKÁ VLÁDA ODHAĽUJE SOROSOV PLÁN

NOVÝ TITUL OD AUTORA KNÍH MLČANIE, NIEČO SA MUSÍ STAŤ A ARCHA

OD 12. 12. 2017 NÁJDETE V PANTA RHEI A VŠETKÝCH DOBRÝCH KNIHKUPECTVÁCH

TIBOR ELIOT ROSTAS & MIROSLAV POLREICH

NEVIDITEĽNO ROZHOVORY O ZÁKULISÍ GEOPOLITIKY

NEVIDITEĽNO JE ZÓNA, V KTOREJ SA ODOHRÁVAJÚ NAJZÁSADNEJŠIE UDALOSTI NÁŠHO SVETA OVEĽA SKÔR, AKO VYJDÚ NA VEREJNOSŤ. RIADIA ICH ŠTRUKTÚRY SKRYTÝCH MECHANIZMOV ELITY VYUŽÍVAJÚC SPRAVODAJSKÉ SLUŽBY A DIPLOMACIU. NEVIDITEĽNO JE ROZHOVOROM ROSTASA A POLREICHA – ŠÉFA ČESKOSLOVENSKEJ ROZVIEDKY PRI OSN V NEW YORKU. MIROSLAV POLREICH (*1931) BOL PORADCOM ZBIGNIEWA BRZEZINSKÉHO, PRIATEĽOM RIADITEĽA CIA JAMESA WOOLSEYHO, ALE AJ MINISTRA OBRANY USA ROBERTA MCNAMARU, ŠÉFA RUSKEJ ROZVIEDKY DMITRIJA JAKUŠKINA, PREDNÁŠAL V CENTRÁLE CIA V LANGLEY A NA KOLUMBIJSKEJ UNIVERZITE. STÁL ZA SCHÔDZKOU NAJVYŠŠÍCH PREDSTAVITEĽOV ÉRY STUDENEJ VOJNY LYNDONA JOHNSONA A ALEXEJA KOSYGINA. TOTO STRETNUTIE V ROKU 1967 ZNAMENALO VÝZNAMNÝ OBRAT V DEJINÁCH A DOPOMOHLO K VLNE GLOBÁLNEHO ODZBROJOVANIA. NEVIDITEĽNO JE O SKRYTÝCH METÓDACH PRÁCE ROZVIEDOK A DIPLOMACIE V RÁMCI GLOBÁLNEJ POLITIKY, ALE AJ HĽADANÍM RIEŠENÍ ZABRAŇUJÚCICH NAJVÄČŠEJ KATASTROFE ĽUDSTVA.

KNIHU AJ S PODPISOM AUTOROV SI MÔŽETE OBJEDNAŤ V E-SHOPE VYDAVATEĽSTVA SOFIAN NA ADRESE WWW.ZEMAVEK.SK ALEBO TELEFONICKY NA ZÁKAZNÍCKEJ LINKE 0915 895 328

VY STE

7000 PREDPLATITEĽOV JE KRITICKÝ ZÁKLAD POTREBNÝ NA EXISTENCIU ČASOPISU AJ V ROKU 2018

AKTUÁLNY POČET PREDPLATITEĽOV NA ROK 2018 MÔŽETE SLEDOVAŤ NA:

WWW.ZEMAVEK.SK

ĎAKUJEME ZA VAŠU PODPORU

OBSAH PRAVIDELNÝCH RUBRÍK > NOVEMBER 2017

ESEJE NA JEDNU FAJKU > DYMOVÉ SIGNÁLY

Tibor Eliot Rostas DYMOVÉ SIGNÁLY

ESEJE NA JEDNU FAJKU

SLOVENSKÝ DUCH BEZ HRANÍC / 7

UDALOSTI A SÚVISLOSTI

ZO SVETA A Z DOMOVA

ODVÁŽNE PREJAVY AMERICKÉHO A ČESKÉHO PREZIDENTA / 9 ZO SVETA / 10 MINISTERSTVO OBRANY – PIATA KOLÓNA VO VLÁDE / 14 Z DOMOVA / 15 AKO SA NEMECKO PORÁTALO S ALTERNATÍVOU / 16 RAKÚSKE PARLAMENTNÉ VOĽBY POTEŠILI STREDNÚ EURÓPU / 20 LÉČBA GLOBÁLNÍCH PROBLÉMŮ KOREJSKOU KRIZÍ / 23 VODCA VLČEJ SVORKY / 26 KISKAGATE / 30

EKONOMIKA

VÝVOJ SVETOVEJ A DOMÁCEJ EKONOMIKY

ĎALŠÍ VÝVOJ EURÓPY OSTÁVA NEJASNÝ / 32 KURZ BITCOINU PREKONAL 5000-DOLÁROVÚ HRANICU / 34

KORUNNÍ SVEDKOVIA

VÝROKY ZASVÄTENÝCH

JOHN MAJOR / 35

SATIRA

AKO TO VIDÍME MY

PREČO GLOBALISTOM HRABE / 36

TÉMA MESIACA

POHĽADY NA VÝZNAMNÚ UDALOSŤ

6

ÚVOD / 38 SLOBODOMURÁRSKE A SIONISTICKÉ POZADIE RUSKEJ REVOLÚCIE / 40 KTO BOL NA ČELE SLOVANSKEJ GENOCÍDY? / 44 VÝPOVEĎ ČERVENÉHO SLOBODOMURÁRA / 46 ODSÚDENIE „LŽIVÉHO IDEÁLU“ PÁPEŽOM PIOM XI. / 47 STO ROKOV, KTORÉ OTRIASLI SVETOM / 48 VPLYV VOSR NA ZÁPADE / 51 KORMIDELNÍCI SOVIETSKEHO ZVÄZU / 53 SOCIALISTICKÝ EXPERIMENT POD DOHĽADOM GLOBÁLNEHO KAPITÁLU / 56 PERESTROJKA BOLA DOBROVOĽNÁ KAPITULÁCIA SILNEJŠIEHO / 60

NEZNÁMI HRDINOVIA

PRÍBEHY SKUTOČNÝCH OSOBNOSTÍ

MUŽ, KTORÝ ZACHRÁNIL SVET / 102

ORBIS PICTUS

SVETOVÉ UDALOSTI V OBRAZOCH / 64

DÉJÀ VU

UDALOSTI, KTORÉ SÚ OPÄŤ AKTUÁLNE

HITLEROV ŽIVOT PO VOJNE / 90

RENDEZ-VOUS

STRETNUTIE S ČLOVEKOM

ROZVIEDČIK A POSOL MIERU / 72

PROPAGANDA

TECHNIKY MANIPULÁCIE

AKO SA ZO SLOVÁKOV VYRÁBAJÚ RASISTI / 88

ALTERNATIVE VITA

AKO SA ODPOJIŤ OD MATRIXU

PENIAZE, KTORÉ OBCHÁDZAJÚ SYSTÉM / 112

MYSTICKÉ MIESTA

NAŠA HISTÓRIA

ZAMLČANÉ DEJINY SLOVANOV

RIMANIA, MARKOMANI, KVÁDI A SLOVANIA / 94

BEZ MASKY

ODVRÁTENÁ TVÁR OSOBNOSTÍ

RUPERT MURDOCH / 98

NÁJOMNÍ VRAHOVIA

AKO SA ÚČINNE BRÁNIŤ PRED ZABIJAKMI SPOTREBY

(P)OTRAVINY / 121 NEZDRAVO KOVOVÉ PERY / 122 ANTIBIOTIKÁ PRI BRONCHITÍDE NEPOMÁHAJÚ / 123

LOKALITY NAPLNENÉ SILOU

PAMÄTNÍKY DÁVNEJ SLOVANSKEJ HISTÓRIE / 104

VEDA A TECHNIKA

DOBRODRUŽSTVO ĽUDSKÉHO POZNANIA

VÝKRIK AKO ZBRAŇ / 108 PRAVDA A SVOBODA / 110

PRÍBEHY ZEME

MYTOLOGICKÉ PRÍBEHY NAŠICH PREDKOV

V PAZÚROCH NOCI / 126

ZDRAVIE

AKO OSTAŤ ZDRAVÝ V CHOREJ SPOLOČNOSTI

VÝŽIVA PRÁNOU – NASÝTENIE BEZ JEDLA / 116 PRÍRODNÝ RECEPTÁR / 119 MANNA / 120

MANDRAGORA

KORENE SVETA SÚ SKRYTÉ POD ZEMOU

ORGONITY A SILA KAMEŇOV / 138

JEDEN DEŇ

JEDEN DEŇ SO STAROŽITNÍKOM / 124

KOREŠPONDENTI

AKO SA ŽIJE SLOVÁKOM VO SVETE

NÁROD SPOKOJNÝCH A SKROMNÝCH MOREPLAVCOV / 144

ZIMKOMRIAVKY

ROZUMIEŠ / 128

MÚZY

KNIHY / 130, FILMY / 131 HUDBA / 132, HRY / 133 STEPHAN SCHMITZ / 134

PAVUČINA

SLEDOVANIE VLÁKEN, KTORÝMI SÚ POSPÁJANÉ JEDNOTLIVÉ OSOBNOSTI

ZUZANA WIENK / 142

STRANY, ANALYTICI, TRETÍ SEKTOR A MÉDIÁ ĽUĎOM PRED VOĽBAMI INTENZÍVNE NAHOVÁRAJÚ: CHOĎTE VOLIŤ, PRETOŽE NEVOLIŤ JE TO NAJHORŠIE, ČO MÔŽETE SPRAVIŤ. ONO TO MÁ JEDEN HÁČIK – A TEN JE VEĽMI PODSTATNÝ. VOĽBY, KDE VOLÍTE POLITICKÉ STRANY, SÚ POTVRDENÍM NEDEMOKRATICKÉHO SYSTÉMU. NEDEMOKRATICKÉHO? SAMOZREJME. DEMOKRACIA JE VLÁDA ĽUDU, ALE VOĽBAMI POLITICKÝCH STRÁN SA ZÚČASTŇUJETE PARTOKRATICKÉHO SYSTÉMU AKO ZÁSADNEJ CHYBY NÁŠHO AKTUÁLNEHO SOFTVÉRU. TENTO SYSTÉM JE SYSTÉMOM SÚPERIACICH HIERARCHICKÝCH www.rostas.news ORGANIZÁCIÍ NAPOJENÝCH NA KAPITÁL A ZÁUJMY SIVÝCH EMINENCIÍ V POZADÍ. Z TEJTO SAMOTNEJ PODSTATY NEMAJÚ DÔVOD, ABY HÁJILI VAŠE ZÁUJMY A SMEROVALI K ZBLIŽOVANIU A SOLIDARITE. ICH PODSTATOU JE RIVALITA.

REPORTÁŽ O OBYČAJNOM DNI S NEOBYČAJNÝM PRÍBEHOM

EMOTÍVNE ZAMYSLENIA MILKY ZIMKOVEJ

ZEM & VEK ODPORÚČA

SLOVENSKÝ DUCH BEZ HRANÍC

TRIBÚNA

15 MINÚT SLÁVY PRE NOVÉ MYŠLIENKY

SPOLOČNOSŤ A MENŠINY / 145

P

ozrime sa, ako to dopadlo v prezidentských voľbách. Zvíťazil kandidát neznámy pre verejnosť. Jeho víťazstvo však vychádzalo z dvoch elementárnych premís.

Po prvé to bola alternatíva voči Robertovi Ficovi. Ani tu však nebola rozhodujúcim vektorom antipatia voči Ficovi, ako sa to častokrát uvádza. Fica nepodporila veľká časť jeho vlastných sympatizantov, pretože nechcela mať v premiérskom kresle s podstatne širšími právomocami iného predstaviteľa. Aj preto získal kreslo prezidenta s obmedzenými kompetenciami Andrej Kiska. A po druhé zvíťazil

preto, lebo si budoval finančne nákladný, no falošný imidž hrdinu amerického sna, ktorý sa z umývača riadu cez podnikanie v splátkových spoločnostiach dostal k filantropii a ako nezávislý kandidát až do prezidentského paláca. Dnes už aj drvivá väčšina jeho voličov vie, že to všetko bola a je bezbrehá fraška. Kiska sa podľa všetkého dostal do úradu nelegálne prekročením stanoveného limitu financií na predvolebnú kampaň. Všetky jeho odhalené kauzy, zneužívanie jeho právomocí, pokusy o ovplyvňovanie prokuratúry, opakované daňové podvody absolútne korešpondujú s jeho

7

DYMOVÉ SIGNÁLY > ESEJE NA JEDNU FAJKU

8

spôsobilosťou orientovať sa v politike. Aj preto v poslednom čase vyvíja veľmi intenzívne aktivity smerujúce k obmedzovaniu slobody slova. Na jeho vlastnom profile na sociálnych sieťach prevažujú tvrdé kritiky voči jeho postojom a spôsobu výkonu funkcie. Kiska a jeho tím nástrojmi cenzúry bojuje s kritikou a odhaleniami jeho fatálnych prešľapov. Boj so slobodou slova vyhlásil aj v správe o stave republiky v júni 2017. Okrem iného sa zameral na nebezpečenstvo, ktoré so sebou prinášajú rôzne propagandistické stránky, rádiá a časopisy. „Cieľom ich informačnej ofenzívy proti Slovensku je ešte viac naštrbiť našu celospoločenskú dohodu o trvalom začlenení do demokratického západného sveta,“ formuloval Kiska vety ako vystrihnuté z bezduchých normalizačných pseudoprejavov. Na nedávnom samite V4 sa Kiska opäť zaskvel a vyzýval na spoluzodpovednosť prevádzkovateľov sociálnych sietí – on priamo volá po cenzúre: „Na Slovensku až 30 percent mladých ľudí vďaka rôznym hoaxom, ktoré sa šíria, vďaka rôznym polopravdám, ktoré sa práve cez sociálne siete šíria, uvažujú, že by mohli voliť extrémizmus.” Ďalej dodáva, že „sociálne siete a ich prevádzkovatelia musia pochopiť svoju spoluzodpovednosť za šírenie nenávisti, extrémizmu, propagandy a falošných správ. 24 hodín by mal byť dostatočne dlhý čas na to, aby ich odstránili pod hrozbou pokuty, podobne ako to platí v Nemecku”. Pripomenul, že počas návštevy USA upozornil predstaviteľov Facebooku, aby na základe podnetov, ktoré dostávajú, podstatne aktívnejšie pracovali na vymazávaní a blokovaní nenávistných prejavov, rušení skupín, ktoré sú založené na Facebooku iba preto, aby šírili nenávisť. Ale prečo sa v súvislosti s voľbami venujem práve Kiskovi? Z jediného dôvodu: prezidentské voľby by mali byť na rozdiel od volieb politických strán etalónom cti, morálky, princípov, zásad, spravodlivosti, múdrosti a viery v dobro. Prezidentské voľby by v žiadnom prípade nemali umožňovať kandidátom investovať akúkoľvek sumu do predvolebnej kampane – tá by bola postavená mimo zákona. Prečo? Lebo umožňuje, aby nebol vo výhode ten, kto má prirodzené pre-

ZO SVETA > UDALOSTI A SÚVISLOSTI

dispozície a vrodenú schopnosť múdro a spravodlivo reprezentovať ľud, ale ten, kto má viac peňazí – a po pravde peňazí získaných podvodom, ako to už v ére špekulatívneho kapitálu chodí. Svoje názory a postoje však budú kandidáti prezentovať v dostatočnom a maximálne proporčnom rozsahu prostredníctvom verejnoprávnych médií. Kšeftovanie s ľudskou dôverou a naivitou pumpovaním podvodne získaných finančných prostriedkov by už nikdy nikomu nemalo umožniť reprezentovať našu krajinu a túžby jej obyvateľov z pozície veľkosti osobného účtu. Aj preto je to práve inštitút hlavy štátu, kde si občania Slovenska budú môcť zvoliť najlepšieho kandidáta na funkciu najvyššej reprezentácie krajiny. Podstatu, hodnoty, úmysly a vízie prezidenta by mali poznať v dostatočnom rozsahu aj predstihu. A práve preto sme sa rozhodli aktívne zapojiť do tohto procesu a koordinovať formulovanie precízneho programového smerovania kandidáta na post hlavy Slovenskej republiky.

Vytvorili sme pôdu pre vznik Hlavnej rady.

S jej výstupmi vás budeme pravidelne oboznamovať na stránkach mesačníka Zem&Vek. Prioritou tejto tvorivej etapy nie je to, kto, ale čo a ako bude schopný vytvoriť podmienky na zásadný obrat Slovenska smerom k prosperite, skutočnej sociálnej spravodlivosti, novej deľbe moci vo funkčnom referende a k novým integračným prvkom. Nesmie byť tabu ani Západ, ani Východ, ani Moskva, ani Washington, ani Teherán, ani Jeruzalem. Všade žijú ľudia takí ako my. A tak ako my majú tú smolu, že ich reprezentujú psychopati s túžbou po moci.

Naša vízia je diametrálne odlišná. Najvyššou výsadou a ohodnotením pre nového prezidenta bude dôvera ľudu v jeho schopnosti reprezentovať a slúžiť. Vo svete, ktorý je nádherný, no infikovaný posadnutosťou vládnuť, patrí budúcnosť tým, ktorí sa obetujú pre všeobecné dobro. Naše duše sú kozmické, nepoznajú žiadne hranice ani národy, vieru či národnosti. No pamätajte: náš vnútorný hlas sa nám prihovára iba rečou našich matiek a otcov.

Náš nový prezident by sa nám mal prihovárať práve takto – hlasom slovenského ducha bez hraníc.

Patrik Sloboda

ODVÁŽNE PREJAVY AMERICKÉHO A ČESKÉHO PREZIDENTA

T

ýždeň po tom, ako sa slovenský minister zahraničia Miroslav Lajčák v New Yorku ujal funkcie predsedu 72. zasadnutia valného zhromaždenia OSN, ktorú bude vykonávať po dobu jedného roka, vyzval k rečníckemu pultu amerického prezidenta Donalda Trumpa. Keď tento po necelej trištvrte hodine skončil, nenechal nikoho ľahostajným. Rozprával z hlavy, bez čítania z papiera alebo čítačky, ako možno vidieť na oficiálnom videozázname OSN. Je voľne dostupný na YouTube, textový prepis si možno prečítať na stránke Bieleho domu www.whitehouse.gov.

Tieto zdroje ocení ako podkladové dokumenty každý, kto sa chce dozvedieť viac, než mu servírovalo spravodajstvo hlavného prúdu.

Z pestrého obsahu prezidentovej brizantnej reči vyberalo pasáže, v ktorých hlava Spojených štátov vyznievala netaktne, až agresívne. Najväčšiu medzinárodnú odozvu vyvolalo jeho upozornenie na margo vyostrovania vzťahov so Severnou Kóreou. Napr. Česká tlačová kancelária poznamenala: „Prezident varoval, že ak bude KĽDR ohrozovať Spojené štáty a ich spojencov, nebudú mať USA inú možnosť než Severnú Kóreu celkom zničiť.“ Treba však mať na pamäti širší kontext. Najvyšší ústavný činiteľ Spojených štátov iba reagoval na opakované, velikášsky vyznievajúce vyhrážky, ktoré vysielal severokórejský vodca Kim Čong-un smerom k USA i Ja­ ponsku počas slovných prestreliek so svojím americkým náprotivkom.

Sústreďovanie mediálnej pozornosti na tieto iskrivé pasáže zanechalo v úzadí iné, ktoré nadnárodnej globalistickej plutokracii a jej slúžiacemu mainstreamu príliš nevoňali.

Donald Trump pobúril globálne mocenské špičky návratom do obdobia svojej volebnej kampane, keď doma i v Európe vyvolával nadšenie vyzdvihovaním zvrchovaného práva každej krajiny brániť svoje národnoštátne záujmy. „Ako prezident Spojených štátov budem

vždy klásť na prvé miesto Ameriku. Rovnako by ste mali vy, lídri svojich krajín, stavať vždy na prvé miesto vaše krajiny,“ kládol na srdce prítomným delegátom.

Ulahodil aj stovkám miliónov Európanov a Američanov, ktorí odmietajú protiprávne otváranie hraníc a umožňovanie desivých prívalov miliónov nezvaných migrantov z Ázie a Afriky pod zámienkou, že ide o utečencov zo Sýrie. Podporil nedávnu dohodu zo samitu skupiny G20 o usídľovaní utečencov v táboroch čo najbližšie k ich pôvodným domovom. Český prezident Miloš Zeman si vo svojom prejave v sídle OSN tak ako vlani zobral na mušku zlyhávanie medzinárodného spoločenstva v boji proti terorizmu a menovite proti zoskupeniu Islamský štát. V dvanásťminútovom prejave ho český prezident prirovnal k novému typu civilizácie, či skôr anticivilizácie, pretože sa zakladá výlučne na terorizme. Doslovne to povedal takto: „Teraz tu teda máme nový typ civilizácie. Mal by som skôr povedať anticivilizácie, ktorá sa vynorila v priebehu posledných dvoch alebo troch dekád. Typickým rysom tejto civilizácie je fakt, že sa zakladá len a len na terorizme.“ Poslucháčom v sále a divákom pri televíznych obrazovkách pripomenul, že pred rokom kritizoval Spojené národy za to, že nie sú schopné definovať svetový terorizmus. Treba dodať, že ani nemôžu, kým napríklad Spojené štáty podporujú v Sýrii ozbrojené bandy, ktoré nazývajú novotvarmi typu „umiernená ozbrojená opozícia proti režimu v Damasku“, i keď sa v očiach sýrskej vlády a medzinárodnej verejnosti v ničom neodlišujú od vyčíňania hrdlorezov z teroristických sietí ako Islamský štát alebo Al-Káida. „Iste viete, že Spojené národy zastrešujú 38 – opakujem: 38 – protiteroristických organizácií a inštitúcií. Svätá dobrota – 38! Myslím, že čím viac rastie počet takých organizácií, tým viac terorizmus kvitne,“ povzdychol si český prezident.

9

UDALOSTI A SÚVISLOSTI > ZO SVETA

AMERIČANIA SA V SÝRII DOSTALI DO KONFRONTÁCIE S TURKAMI

10

Portál Politikus uviedol zaujímavý materiál sýrskeho dôstojníka Riyada Farida Hijaba, ktorý sa krátko pred vstupom tureckých vojsk do Idlibu venoval napätej situácii na severe Sýrie zo sýrskeho pohľadu. „Turecká vláda sa rozhodla poslať tureckých vojakov do Idlibu. V Idlibe majú proturecké sily pomerne silnú pozíciu, Američania preferujú kontakty s Kurdmi a an-Nusrá. Turecké tanky, transportéry a vrtuľníky spolu s tisíckami mužov čakajú na povel, aby mohli prekročiť hranice a vstúpiť do sýrskej provincie Idlibu. Načo Ankara potrebuje tento vstup do Idlibu? V Halabe a Idlibe dokáže odpovedať na túto otázku už každý školák. Turci nenávidia Kurdov, a najmä Stranu kurdských pracujúcich, ktorá sa v Turecku považuje za teroristickú organizáciu.

Erdogan sa vyhráža, že zlomí moc a vplyv Kurdov v severozápadnej oblasti provincie Halab, a najmä v okolí Idlibu akýmkoľvek spôsobom.

Turci sa chystajú prekryť cesty medzi mestami Idlib a Afrin vlastnými vojskami s cieľom eliminovať silu a potenciál Kurdov.

Medzi Kurdmi, samozrejme, nie sú všetci teroristi, a Kurdi majú takisto právo presadzovať

vlastnú štátnosť. Problém je v tom, že medzi Kurdmi sa momentálne nachádza určité spektrum, ktorého vznik a formovanie financovali Američania. Títo Kurdi teraz predstavujú americkú zástupnú armádu v Sýrii a už sa ani veľmi nelíšia od rôznych teroristických zoskupení, ktoré bojujú proti regulárnej sýrskej vláde v čele s prezidentom Baššárom Asadom.

Určité elity Kurdov momentálne burcujú obyvateľstvo v oblasti Halabu, Idlibu a Afrinu do

ZO SVETA > UDALOSTI A SÚVISLOSTI

boja proti Asadovi, Turkom a otvorene hovoria o tureckej agresii.

Tieto kurdské skupiny sa spájajú s bojovníkmi skupiny an-Nusrá, ktorá je takisto pod silným americkým vplyvom. V radoch Kurdov i an-Nusrá sa v posledných mesiacoch (keď sa situácia vyvíja nepriaznivo pre USA) objavilo množstvo neznámych mužov nelevantského typu, ktorých mnohí považujú za amerických žoldnierov. Mnohé zo skupín protiasadovskej opozície, ktoré v oblasti existujú, sa už ani nesnažia predstierať, že ich financujú strany Perzského zálivu – otvorene vidieť, že majú anglosaských sponzorov.

Centrom problémov sa v poslednej dobe stalo mesto Binniš a Armanaz, ktoré sa nachádzajú niekoľko kilometrov od Idlibu. V meste majú silné postavenie členovia Sýrskej slobodnej armády, ktorú sformovali Turci, vedú ju dôstojníci tureckých špeciálnych síl, cvičia ich tureckí inštruktori a zbrane i muníciu získavajú takisto z Turecka.

Proti nim stoja Kurdi a členovia an-Nusrá, ktorí sa, mimochodom, na začiatku konfliktu stavali ku Kurdom negatívne, a v čele týchto organizácií stoja podľa sýrskej tajnej služby americkí inštruktori a spravodajcovia. Podľa informácií miestnych obyvateľov sa v Binniši a Armanaze udiala zaujímavá vec. Neznámi černosi, hovoriaci po anglicky, zaútočili strelnými zbraňami a automatmi na skupinu protureckej Sýrskej slobodnej armády. Protureckí bojovníci neostali nič dlžní a paľbu opätovali.

Pre mňa ako Sýrčana sa tak vyskytla veľmi zaujímavá situácia. Proti sebe začali strieľať členovia dvoch krajín NATO – Turci a Američania. Zatiaľ len ich zástupné armády. Situácia je však pre mňa jasným dôkazom rozkolu v rámci NATO. Som presvedčený, že tak začína nová etapa vo vývoji situácie na Blízkom východe a v riešení blízkovýchodnej krízy. Situácia v Sýrii sa, samozrejme, nezlepšuje pre sýrskych obyvateľov okamžite. Pri srdci ma však hreje skutočnosť, že Turci a Američania začínajú po sebe strieľať. Ak Rusi podporia Turkov vojensky a spoločne zlikvidujú proamerickú zástupnú armádu, Sýrii sa uľaví. Američania sú zodpovední za všetko zlo, ktoré postihlo moju krajinu.“

11 ŠPANIELSKY DIALÓG POD HLAVŇAMI PUŠIEK

Referendum o nezávislosti Katalánska ukázalo, ako si španielska vláda predstavuje dialóg s neposlušnou provinciou. Zdrvujúca bilancia prvooktóbrového plebiscitu o osamostatnení katalánskej provincie unitárneho španielskeho štátu mala podľa správy TASR deň po skončení referenda bolestivé číselné vyjadrenie: „Podľa údajov regionálnych lekárskych služieb v Katalánsku muselo byť po zásahu policajných síl lekársky ošetrených 893 ľudí. Z toho štyria boli vážne zranení, ale ich stav je stabilizovaný.“ Skutočný počet obetí zverskosti tzv. silových zložiek štátnej moci je, samozrejme, vyšší. Tých takmer deväťsto zranených odzrkadľuje len počet osôb, ktoré regionálne lekárske služby nahlásili. Tisíce zranených, ktoré sa neraz i z obáv, aby nemali úradné vytriasačky a doživotné úradné záznamy, dali ošetriť v rodinnom kruhu doma, oficiálne štatistiky nezahrnuli. Pravdepodobne ani ťažké psychické traumy žien a detí z brutality tvrdých čiernych ozbrojencov.

Tých si španielska vláda, ktorú už, žiaľ, nemožno označiť inak ako za postdemokratic-

kú, dôkladne vycvičila na potlačenie referenda. Príprava vybraných útvarov polície, civilnej gardy a vojenskej polície dostala krycie meno Operácia Anubis. Ako uvádza Wikipédia, svoju nekalú činnosť spustili už desať dní pred začiatkom referenda násilnými raziami v desiatkach lokalít katalánskych samosprávnych štruktúr. Skonfiškovali volebné lístky, techniku a pozatýkali vytipovaných katalánskych činiteľov. Svoje manuálne zručnosti a tímovú prácu si zdokonaľovali represívnymi zákrokmi počas poslednej septembrovej dekády pri rozbíjaní katalánskych pronárodných zhromaždení a demonštrácií.

Záber uverejnený na Wikipédii dokumentuje políciu v Barcelone počas referenda pri streľbe gumovými projektilmi. Tie sú v Katalánsku zakázané už od mája 2014, ale Madrid to cynicky ignoruje.

Plazivá militarizácia polície a brutalizácia nariaďovaných, povoľovaných, tolerovaných či súdne nestíhaných zásahov proti civilnému obyvateľstvu prebieha v Katalánsku, po celom Španielsku, krížom-krážom po Euró-

UDALOSTI A SÚVISLOSTI > ZO SVETA

pe a takmer vo všetkých krajinách planéty minimálne od septembra 2001, keď tzv. svetové spoločenstvo vyhlásilo vojnu svetovému terorizmu. Dovtedajšiemu rozsahu občianskych práv a slobôd začal zvoniť umieračik a Západ sa odvtedy prepadáva do temných hlbín postdemokratickej civilizačnej éry.

THE TIMES: MAĎARSKÁ VLÁDA ODHAĽUJE SOROSOV PLÁN

12

Renomovaný britský denník The Times zverejnil pozoruhodnú informáciu o tom, že maďarská vláda pod hlavičkou národného dotazníka distribuuje letáky, v ktorých sa odhaľuje medzinárodné sprisahanie nazývané Sorosov plán.

The Times poukazuje na to, že sa v letákoch odhaľujú údajné plány Európskej únie, ktorej vedenie – v súlade so zámermi stále nespokojného miliardára – mieni presídliť afrických a blízkovýchodných prisťahovalcov zo západnej do východnej Európy. Navyše, podľa tohto plánu by každý štát mal povinne investovať ťažké peniaze na pomoc migrantom. The Times prízvukuje, že maďarská vláda je pobúrená tým, že v súlade so Sorosovým plánom by sa asi milión migrantov mohlo pokojne pohybovať po celom území Európskej únie, pochopiteľne, vrátane územia Maďarska. „Pod rúškom vládnej ankety Národná konzultácia 2017 v Maďarsku distribuujú letáky, ktoré popisujú pokus o zaplavenie Európy prisťahovalcami. Toto sprisahanie v letákoch označujú ako Sorosov plán,“ prízvukuje britský denník. Cituje tento leták, podľa ktorého by „každý štát Únie mal za-

ZO SVETA > UDALOSTI A SÚVISLOSTI

platiť 9 miliónov forintov (cca 25 400 britských libier) v rámci povinnej štátnej podpory pre každého prisťahovalca“.

Dodáva, že v letáku sa uvádza, že Brusel v rámci Sorosovho plánu povinne prerozdeľuje prisťahovalcov zo západnej Európy do krajín východnej Európy. Aj Maďarsko by sa malo zúčastniť na tomto procese. „Cieľom Sorosovho plánu je znížiť význam jazyka a kultúry európskych krajín na urýchlenú integráciu nelegálnych prisťahovalcov,“ podčiarkuje britský denník.

The Times uvádza, že Orbánova kampaň zjednocuje protiprisťahovalecký euroskepticizmus a obviňuje miliardára z medzinárodného sprisahania, na čele ktorého stojí tento židovský finančník. Britský denník prízvukuje, že v krajine s antisemitskou minulosťou a silným pravicovým táborom to v súčasnosti vyvoláva nepríjemné reminiscencie.

The Times poukazuje na reakciu miliardára, ktorý povedal, že je rozhorčený, že maďarská vláda používa „antisemitské obrazy v rámci úmyselnej dezinformačnej kampane“.

KURDISTAN AKO TRÓJSKY KÔŇ

Referendum o nezávislosť Kurdistanu, ktoré sa konalo 25. 9. 2017 v severnom Iraku, sa nezaobišlo bez zastrašovania a vyhrážania prezidentovi Masoudovi Barzanimu, že ešte nie je ten správny čas, aby sa porušila celistvosť Iraku. Očakáva sa, že vďaka dlhoročnej propagande Západu a Izraela by to mohlo spustiť vlnu pripojenia sa ďalších kurdských oblastí.

Dlho očakávaný projekt Veľký Blízky východ už majú globálne chobotnice takmer na dosah.

Izrael ako dozorca veľmi trpezlivo spolupracuje s USA, a napokon aj s Tureckom na vytvorení kontroverznej zvrchovanosti Kurdistanu, ktorý má prepísať mapu celého Blízkeho východu. Balkanizácia, ktorá tu hrozí, môže vo svojom finálnom štádiu vyzerať dosť chaoticky. Tak ako politické úsilie Izraela, ktorý ako prvý, a vlastne oficiálne jediný štát uznal referendum a verejne ho podporil. Nikto nečakal, že plány, na ktorých sa pracovalo desaťročia, nebudú zrazu správne načasované a celý svet sa obráti proti Barzanimu. Ten vo svojom

poslednom volebnom období netúži po ničom inom, len dožiť sa tohto triumfu.

V novembri sa v Kurdistane budú konať prezidentské voľby. Barzanimu končí mandát a nikto z jeho rodiny, a ani on sám kandidovať nebude. Boje s ISIL ešte nie sú ukončené, čo je jediný dôvod, prečo USA prijali Barzaniho unáhlenosť negatívne. V každom prípade USA sú si vedomé, že garantovať nadradenosť Izraela na Blízkom východe je možné len za podmienky, že sa poruší celistvosť okolitých susedných štátov, a to práve vďaka Kurdistanu. Izrael je teda prvý, kto Barzanimu a úspešnému referendu fandí. Nejde totiž len o severný Irak. Očakáva sa porušenie hraníc Sýrie, Jemenu, dokonca aj Libanonu.

ŠVÉDSKA POLÍCIA NEDOKÁŽE RIEŠIŤ VLNU ZNÁSILNENÍ PO PRÍCHODE MIGRANTOV

Počet znásilnení vo Švédsku v poslednom období raketovo rastie. Úrady sa snažia ospravedlniť čísla tým, že nárast je spôsobený „zmenou definície znásilnenia“, hoci k explózii dochádza až dlho po tejto zmene. Sexuálne trestné činy sa oproti roku 2012 v krajine zdvojnásobili. Najaktuálnejšie dostupné štatistiky ukazujú, že práve prisťahovalci majú šesťkrát vyššiu účasť. Sexuálne útoky na hudobných festivaloch vo Švédsku takisto rastú s viac ako 150 (ohlásenými) prípadmi a 20 znásilneniami len počas tohto leta.

Novinár Joakim Lamotte už vo februári pracoval na správach o brutálnom znásilnení bielej švédskej ženy. Vinníkom bola skupina mužov s rasovým motívom v Göteborgu, ktorí svoj čin vysielali naživo na sociálnej sieti.

Keď sa Lamotte pokúsil získať aktualizáciu

prípadu zo strany göteborskej polície, povedali mu, že berú prípad ako vážny zločin znásilnenia, ale nikto ešte na prípade nezačal pracovať. Matka obete, ktorá prvýkrát dala video do pozornosti polície v Göteborgu, bola šokovaná, keď videla, že policajní príslušníci sú bez záujmu „sediac s vrecúškom čipsov“, zaskočení viac nahlásením než samotným znásilnením.

V RUSKU POSTAVILI ŽELEZNIČNÚ TRAŤ OBCHÁDZAJÚCU UKRAJINU

Ruské mestá Žuravka a Millerovo vo Voronežskej a Rostovskej oblasti spája nová železničná trať, ktorú vybudovali za dva roky, oznamuje ruský týždenník Argumenty a fakty. Doterajšie železničné spojenie medzi týmito dvomi sídlami s ruským obyvateľstvom sa mohlo uskutočňovať iba po trati, ktorá viedla aj cez teritórium Ukrajiny. Všetky ruské vlaky na Krym a čiernomorské pobrežie Kaukazu boli nútené prechádzať 26 km v Luhanskej oblasti a dvakrát prekonávať štátnu hranicu.

Pri bojových udalostiach na východe Ukrajiny v r. 2015 a hrozbe blokovania tejto trate sa

rozhodlo o postavení novej trate na ruskom území a obchádzke Ukrajiny. Plánovalo sa, že bude dokončená v r. 2018, ale podarilo sa postaviť ju o rok skôr. Dĺžka novej trate je 137,5 km. Priepustnosť magistrály je až 140 vla­kov jedným i druhým smerom za 24 hodín a rýchlosť vlakových súprav 140 km/h s perspektívou zvýšenia na 160 km/h. Na celej trati je vybudovaných sedem nových železničných staníc. Podľa vyjadrenia ministra dopravy Maxima Sokolova prejdú vlaky po novej trati ešte v tomto roku. (hs, ps, rs, hd, il)

13

UDALOSTI A SÚVISLOSTI > Z DOMOVA

Z DOMOVA > UDALOSTI A SÚVISLOSTI

Stanislav Slabeycius

MINISTERSTVO OBRANY – PIATA KOLÓNA VO VLÁDE

M

14

inisterstvo obrany SR na nedávnej tlačovej konferencii predložilo ambiciózny a finančne nesmierne náročný plán komplexného prezbrojenia armády s vyhliadkou do roku 2030, pričom minister Peter Gajdoš opakovane upozorňuje, že „obrana by nemala byť predmetom politikárčenia a diskusie“.

S armádou a obstarávaním vojenského materiálu je pritom situácia priam tragikomická.

Najprv sme pod zámienkou vstupu do NATO cieľavedome ničili vlastnú armádu a jej materiálno-technickú infraštruktúru argumentujúc tým, že NATO nás ochráni a technika z čias socializmu nie je konkurencieschopná.

Teraz pod rovnako iluzórnou a falošnou zámienkou ruskej hrozby a potreby aliančnej solidarity ohlasujeme zbrojenie, ktoré však neref lektuje požiadavky vojakov samotných.

Tí tvrdia, že armáde elementárne chýbajú vozy, obrnené transportéry, bojové vozidlá a tanky. Ministerstvo obrany však namiesto toho nakupuje protivzdušné radary, vrtuľníky Black Hawk a uvažuje o výmene leteckého parku stíhačiek. Mig-29 je dobré a spoľahlivé, vysoko manévrovateľné lietadlo štvrtej generácie s veľkým modernizačným potenciálom, navyše v slovenských podmienkach nie je mysliteľné budovať veľké letecké útvary. Takých 4 – 5 stíhačiek je asi tak všetko, na čo sa môžeme spoliehať. Avšak výmena leteckého parku vonkoncom nie je prioritou v zmysle budovania obranyschopnosti krajiny. V potenciálnom vojnovom konf likte, do ktorého by mohlo byť Slovensko zatiahnuté, bude o všetkom rozhodovať predovšetkým protivzdušná obrana a pozemné vojsko.

Tieto danosti však MO SR vo svojich kontraktoch nerešpektuje. Čo aj čakať, keď na mnohých kľúčových postoch sedia nastrčené mimovládne bábky, absolútne nekompetentné v oblasti vojenstva?

V rezorte sa pritom odohrávajú donebavolajúce škandalózne veci, ktoré naše mainstreamové i alternatívne médiá cielene prehliadajú.

Práve existencia kriminálnych a mafiánskych štruktúr v rezorte by pritom mohla poslúžiť ako najpádnejší argument pri formovaní opozície voči terajšiemu smerovaniu MO a jeho plánovanému obrovskému zvýšeniu obranných výdavkov. Alebo sa už snáď pozabudlo na odióznu aféru ministra Ľubomíra Galka, ktorý odpredal značnú časť zásob kalašnikovov za smiešnu jednotkovú cenu? Treba snáď spomínať, že veľká časť zbrojného materiálu z arzenálu decimovaných armád postsocialistických štátov sa aktívne vyvážala aj vyváža do oblastí prebiehajúcich vojnových konfliktov, napr. na Blízky východ?

Taktiež je pozoruhodné, ako málo pozornosti prilákalo vyrabovanie časti vojenských skladov pri Trenčíne. Ako je vôbec možné, že z chráneného objektu MO SR len tak zmizne mate­ riál a zodpovedné osoby z rezortu doteraz túto udalosť nevysvetlili? Z chráneného vojenského objektu NIKDY NIČ len tak nezmizne, jedine v prípade, že táto krádež bola pod kontrolou samotnej vrchnosti daného rezortu.

Rezort obrany je hlavnou tepnou spájajúcou SNS a „atlantistov“ – prívržencov globálnej elity zosobnenej v USA, Veľkej Británii a ich vojensko-politických štruktúrach (NATO, značná časť euroinštitúcií). Na štátnych zákazkách vojenského materiálu sa nabaľujú mnohoraké štruktúry strany samotnej, ako aj predstavitelia mimovládnej obce, napojení na organizácie ako Globsec, SFPA, EAC, ktorí za nákupy vojenskej techniky NATO aktívne lobujú. Je príznačné, že štátnym tajomníkom tohto rezortu nie je národovec, ale predstaviteľ MOST-u Róbert Ondrejcsák. Okrem neho obsadili kľúčové posty v rezorte početní predstavitelia mimovládnej a univerzitnej „mladej gardy“ proatlantickej orientácie.

TOMÁŠ DRUCKER: MULTIKULTURALIZMUS JE NAŠE DEDIČSTVO

Premiér Robert Fico ešte prednedávnom odmietol multikulturalizmus na Slovensku.

V snahe dostať Európsku liekovú agentúru z Londýna do Bratislavy však Ficova vláda zmenila rétoriku a ústami ministra zdravotníctva Tomáša Druckera zahraničným delegá-

tom tvrdí, že multikulturalizmus je dedičstvo, na ktorom staviame, a máme veľké porozumenie aj pre LGBTI komunitu.

Nebolo to tak dávno, keď minister zahraničia Miroslav Lajčák v boji o post generálneho tajomníka OSN dostal v rozhovore od moderátora otázku, čo si myslí o výroku premiéra SR Roberta Fica, že islam na Slovensko nepatrí. Lajčák vtedy celý roztrasený odpovedal v zmysle, že to bola len predvolebná rétorika a patrilo to domácemu publiku.

Premiér Fico ešte začiatkom tohto roka vyhlásil, že myšlienka multikultúrnej spoločnosti absolútne zlyhala. Po brexite sa však rôzne inštitúcie EÚ budú presúvať z Veľkej Británie do iných členských krajín a slovenskí predstavitelia sa rozhodli zabojovať o Európsku liekovú agentúru (EMA). A tu Ficova vláda úplne zmenila rétoriku a Bratislavu prezentuje ako multikultúrnu metropolu.

MEČIAROVA A HARABINOVA ANALÝZA STAVU ŠTÁTU

Koncom septembra sa v bratislavskom hoteli Tatra uskutočnila konferencia pod názvom „Právny štát alebo právo na pravdu“ s dvo­m a

hlavnými rečníkmi: Štefanom Harabinom a Vladimírom Mečiarom.

Harabin analyzoval, ako u nás celkovo prestávajú platiť princípy právneho štátu. Ako ukážkový príklad uviedol spätné zrušenie Mečiarových amnestií, ktoré navyše odobril Ústavný súd. Nejde pritom vôbec o Mečiarovu osobu, ale o princíp. Podľa Harabina máme teraz schizofrenickú ústavu, pretože na jednej strane Ústava SR hneď na začiatku zakazuje princíp retroaktivity, a na druhej strane tento princíp parlament hlasovaním uplatnil.

Podľa Mečiara Slovensko nielenže nie je právny štát, ale ani zvrchovaný či demokratický.

Súčasný volebný systém, ktorý bol zavedený ešte za jeho éry, mal byť len medzistupňom ku skutočnej zastupiteľskej demokracii, v ktorej by poslanci nekandidovali za strany, ale za regióny. Politické strany si uzurpovali príliš veľkú moc a prakticky kontrolujú samy seba.

Darmo má napríklad parlament kontrolovať činnosť vlády, keď v oboch inštitúciách sedia nominanti tých istých strán.

HONBA NA ČARODEJNICU

Ešte v júli priniesla televízia JOJ reportáž o profesionálnej vojačke Eve. Na sociálnej sieti totiž majorka slovenskej armády – členského štátu NATO, šírila kritické názory týkajúce sa práve Severoatlantickej aliancie, migrantov, slovenskej vlády či Rómov. Ani po kritickej reportáži súkromnej televízie majorka uvedené názory nevymazala. Keďže ju dosiaľ nevyhodili, posvietil si na ňu tentoraz portál topky.sk. Vyčítal ministerstvu obrany, že mu stačilo, aby majorka poprela statusy na vlastnom profile.

Topky požiadali o stanovisko aj blogera Jána Benčíka, ktorý monitoruje ľudí kritizujúcich fungovanie EÚ a NATO, a následne ich nahlasuje polícií. Podľa jeho slov je správanie majorky ako členky armády SR, ktorá je armádou členského štátu NATO a EÚ, nedôstojné a nevhodné. Stanovisko slovenského ministerstva obrany považuje za alibistické a riešenie situácie za povrchné. Iný názor, ktorý by podporoval slobodu slova a neobmedzoval názory občanov, portál neuviedol. (hs, mb)

15

UDALOSTI A SÚVISLOSTI > ZO SVETA A Z DOMOVA

ZO SVETA A Z DOMOVA > UDALOSTI A SÚVISLOSTI

Patrik Sloboda

AKO SA NEMECKO PORÁTALO S ALTERNATÍVOU

16

VOLEBNÁ JESEŇ V NEMECKU, RAKÚSKU A ČESKEJ REPUBLIKE DO ZNAČNEJ MIERY URČÍ, AKÝM TEMPOM SA ROZBEHNE ĎALŠIA FÁZA LIKVIDÁCIE NÁRODNÝCH ŠTÁTOV KOMISÁRMI EURÓPSKEJ ÚNIE. SMERODAJNOU Z TROJICE KRAJÍN, KDE OBČANIA DOSTALI PRÍLEŽITOSŤ VYSLOVIŤ SA O ZLOŽENÍ POLITICKEJ REPREZENTÁCIE V DOMÁCICH ZÁKONODARNÝCH ZBOROCH, JE NEMECKO. NEMCI KONCOM SEPTEMBRA ROZHODOVALI PRI VOLEBNÝCH URNÁCH O ROZDELENÍ POSLANECKÝCH KRESIEL V SPOLKOVOM SNEME.

AKÁ TO HRÔZA!

Jediným čiernym koňom bežiacim mimo nalinkovaných bežeckých dráh teatrálneho dostihoviska, jedinou stranou nesúcou vytúžené znaky politickej alternatívy voči nepriedušnému systému, bolo nové zoskupenie Alternatíva pre Nemecko, v nemčine Alternative für Deutsch­ land (AfD). Bol to názov, ktorý nemohol nepriťahovať tých, ktorí túžili po zásadnej, a nie iba kozmetickej zmene. V ubitom Nemecku zošnurovanom následkami sedemdesiatročného sebabičovania za ohavnosti hitlerovskej tretej ríše predstavovala strana AfD vítanú novotu.

Na spolkovej úrovni bola nováčikom. Sálal z nej priam disidentský duch a iskrenie čohosi rebelantského. Potvrdzovali to i médiá hlavného prúdu okydávajúce alternatívcov ako nacionalistov, xenofóbov, homofóbov, islamofóbov a extrémistov, ktorým sa každý Gutmensch (čo je nemecké označenie multikulturalizmom odchovaného „slniečkara“) radšej na ulici vyhne širokým oblúkom a vôbec ich nepočúva.

Pravoverný „pravdoláskar“ by nemal ani len vstúpiť do výťahu so stúpencami nebezpečnej krajne pravicovej AfD, za akú masmédiá označovali tento nový politický subjekt.

17 Uvedomelý poslanec Bundestagu (Spolkového snemu) by mal krútiť očami od hrôzy nad predstavou, že strana AfD by sa dostala do parlamentu a musel by tam dýchať vzduch nakazený jej ideologickým malomocenstvom.

Takéto nočné mory skutočne mátali po voľbách niektorých novozvolených zákonodarcov, ktorí sa dožadovali, aby sa 24. októbra pri otvorení 19. legislatívneho obdobia nemuseli ocitnúť v plenárnej sále v kresle vedľa nejakého poslanca AfD. Tých tam nie je málo. Z celkového počtu 709 poslaneckých kresiel obsadili 92. Keby po voľbách neodišla zo strany spolupredsedníčka Frauke Petry aj s kolegom Mariom Mieruchom, aby pôsobili v parlamente ako nezávislí, disponovala by frakcia AfD 94 mandátmi a bola by počas debát ešte viditeľnejšia.

MUTTI MERKEL

Málo nápadité propagandistické slogany na volebných plagátoch CDU typu Es geht uns gut (Darí sa nám dobre) zabrali na nemecký elektorát menej, ako sa čakalo. Únia kresťanských demokratov s bavorskými kresťanskými socialistami

CDU/CSU, o ktorú sa opiera kancelárka Angela Merkelová, nazbierala len 32,9 % hlasov oproti 41,5 % pred štyrmi rokmi. Sociálnodemokratická strana (SPD) sa zosunula z 25,7 na 20,5 %, pretože stratila dôveryhodnosť ako zástupkyňa hnutia za práva a potreby pracujúcich. Zato alternatívci hravo preskočili päťpercentný prah potrebný na vstup do parlamentu, keď dostali 12,6 % hlasov.

Pred štyrmi rokmi sa s výsledkom 4,7 % do Spolkového snemu nedostali. Tentoraz sa stali treťou najsilnejšou stranou a ostanú ňou aj po odchode menovaných dvoch členov poslaneckej frakcie. Štvrtá najúspešnejšia strana FDP (Freie Demokratische Partei) – Slobodná demokratická strana, sa po štvorročnej pauze vracia späť do parlamentu vďaka fenomenálnemu vzostupu zo 4,8 % na 10,7 %. Potešila architektov prestavby sociálno-trhového hospodárskeho modelu Spolkovej republiky a celej Európskej únie na neoliberálny, t. j. kasínovo-finančnícky. Jej 80-členná poslanecká frakcia má byť hlavným koaličným partnerom straníckeho sesterského páru CDU/CSU, ak sociálni demokrati odídu do opozície, ako deklarovali okamžite po uzavretí volebných miestností.

UDALOSTI A SÚVISLOSTI > ZO SVETA A Z DOMOVA

ZO SVETA A Z DOMOVA > UDALOSTI A SÚVISLOSTI

STRANA NEMECKEJ ĽAVICE: 69 KRESIEL SPD: 153 KRESIEL ZELENÍ: 67 KRESIEL FDP: 80 KRESIEL CDU: 200 KRESIEL CSU: 46 KRESIEL AFD: 94 KRESIEL

18

Bezdetná Angela Merkelová, ktorú modelári verejnej mienky vyzdobili láskyplným prívlastkom Mutti Merkel (mamka Merkelová), bude po dvanástich rokoch vládnuť i nastávajúce štyri, ak sa udrží v postavení, ktoré nebude až také pevné ako dosiaľ. Tlačové agentúry hlavného prúdu, citujúc prieskumy verejnej mienky inštitútu YouGov, priznávajú, že „približne 36 percent opýtaných Nemcov sa domnieva, že Merkelová by sa mala vzdať vedenia spolkovej vlády a prenechať ho inému politikovi ešte pred rokom 2021“. Dnešní 18-roční prvovoliči si na poste šéfa nemeckej exekutívy nepamätajú nikoho iného ako Mutti Merkel, čo udržiavaniu krehkého ducha demokracie v krajine s totalitárnou minulosťou nijako neprospieva. Šesťdesiattriročná kancelárka vyrástla v Nemeckej demokratickej republike (NDR) a v mládežníckej organizácii FDJ zastávala funkciu tajomníčky pre agitáciu a propagandu. Na britskom portáli Mail Online ju dodnes možno vidieť, ako si s úsmevom na tvári – a to nehraným, pochoduje v uniforme počas výcviku oddielov civilnej obrany. Je vydierateľná, a preto prijateľná pre nadnárodný kapitál majúci s Nemeckom dlhodobé plány pri unifikácii Európy.

VENTIL NESMIE CHÝBAŤ

Stranou, ktorú tvorcovia peňazí ponechávajú na nemeckej politickej scéne ako ventil pre nazlostené a frustrované vrstvy Nemcov, sú alternatívci. Rozhorčením nad vývojom v zjednotenom Nemecku, ktoré sa rúti do centralistického despotizmu Európskej únie, prekypuje najmä

východné Nemecko, pred zjednotením NDR. V Sasku, ktoré má slovanské korene a menšinu Lužických Srbov, bodovala AfD najvyššie. Hlas jej tam odovzdal každý štvrtý volič.

Volebné výsledky z bývalej NDR si zaslúžia pozornosť. AfD sa tam katapultovala so ziskom 21,9 % na druhé miesto. Merkelovej víťazné CDU tam s 27,6 percentami pohorelo, keď v porovnaní so stavom pred štyrmi rokmi kleslo o 10,9 percentuálnych bodov. Tretia v poradí so 17,8 percentami odovzdaných hlasov sa na východe Nemecka umiestnila strana Ľavica (Die Linke), čo odzrkadľuje značnú mieru odporu proti neoliberálnemu kapitalizmu. Volebná účasť dosiahla v bývalej NDR 73,2 % a bola nižšia ako celonemecký priemer 76,8 %. Vzhľadom na apatiu po 28-ročnej skúsenosti s postavením de facto druhotriednych občanov spoločného štátu to nie je prekvapujúci jav.

KONTROLOVANÁ OPOZÍCIA

Nadnárodné mocenské kruhy po päť desaťročí nechávali hrať sa na buričov hnutie zelených. Jeho exponenti sa postupne začlenili do systému a vstupovali do vládnych koalícií.

Stali sa najhorlivejšími propagátormi oboch prioritných rozmerov neoliberálneho kapitalizmu. Prvý, viditeľnejší, je hospodársky. Druhý, menej zrejmý, je kultúrno-civilizačný. Preto musí sústava kontrolovanej opozície spočívať v oddeľovaní jedného od druhého. Ľavica napríklad smie brojiť proti vykorisťovaniu. Musí však súčasne zahrávať dostratena odhodlanie mnohých Nemcov brániť sa globalizačnému odnárodňovaniu, rozbíjaniu klasickej rodiny,

kresťanských hodnôt, tradičných zásad mravnosti, ako i znižovaniu úrovne všeobecnej vzdelanosti, no predovšetkým demografickej prestavby Európy. AfD, naopak, napáda opísaný kultúrno-civilizačný rozmer neoliberalizmu, no prehliada neúprosnú demontáž sociálneho štátu a likvidovanie sociálnych vymožeností, ktoré si vymohli a neraz krvavo vybojovali predchádzajúce generácie Nemcov.

Súčasná riadená migračná invázia Európy je opticky a fyzicky natoľko ohromujúca, že prehlušuje hospodársky rozmer nenásytného neoliberalizmu, a síce vysávanie bohatstva národov úzkou vrstvičkou globálnej plutokracie. I preto zaznamenala Ľavica citeľný pokles, keď bubnovala na poplach proti turbokapitalizmu 21. storočia, ale príliš nenamietala proti rozbíjaniu tradičných spoločensko-duchovných hodnôt.

Z pohľadu stratégov afro-ázijskej migračnej cunami do Nemecka (a do zvyšku severozápadnej Európy) si táto globálna operácia vyžadovala skonštruovanie ventilu s takými náročnými parametrami, že bolo treba z gruntu postaviť nový politický opozičný subjekt. Zrodenie AfD pred štyrmi rokmi bolo dielom intelektuálov – zväčša ekonómov, ktorí odmietali finančné mechanizmy eurozóny a presúvanie spoluzodpovednosti za udržiavanie jej funkčnosti na členské štáty.

ODSTAVENIE CHARIZMATICKEJ PETRYOVEJ

AfD zaradila národný konzervativizmus do svojich téz až v druhej fáze existencie, aby sa programovo rozšírila a mohla ostro vystupovať proti politickému establishmentu. Na čelo straníckeho vedenia sa postavila charizmatická chemická inžinierka Frauke Petry, ktorá vyrástla v NDR. Stranícke vedenie sa podľa očakávania stalo fackovacím panákom, na ktorom si Berlín s Bruselom mediálne vylievali zlosť.

Matka štyroch detí Frauke Petry sa pred démonizovaním svojej osoby poistila prejavením úmyslu zaobliť ostré hrany strany AfD a pripraviť ju na vstup do parlamentu, prípadne i do vlády. V decembri 2016 sa vydala za šéfa krajinskej pobočky AfD a poslanca Európskeho parlamentu Marcusa Pretzella a porodila mu syna. Bolo zrejmé, že ako mnohodetný manželský pár (on sám má štyri deti z predošlého

manželstva) nebudú ochotní čeliť príkoriam spojeným s funkcionárčením v AfD. Nečudo, že Frauke Petry, ktorá získala v Sasku individuálny poslanecký mandát, odišla po voľbách aj s manželom zo strany. Dvanásteho októbra oficiálne potvrdila správy, že spoluzaložila stranu Die Blaue Partei (Modrá strana).

Podľa jej slov má byť konzervatívneho razenia na spôsob bavorskej Kresťansko-sociálnej únie CSU. Petry tak politicky vplávala do pokojných vôd, kde by jej nemalo nič hroziť, ak si nechá na ústach náhubok. Ak by ho sňala, vrhla by sa na ňu prokuratúra z Drážďan, ktorá vzniesla voči nej obžalobu pre podozrenie z krivej prísahy v novembri 2015.

SRŠEŇ, KTORÝ NEBODÁ

O tom, kto povedie AfD do parlamentného boja, rozhodne stranícky zjazd. Dovtedy ostane na čele dvojica Alexander Gauland a Alice Weidelová. Ambiciózna 38-ročná ekonómka pravdepodobne odstaví 76-ročného právnika a publicistu Gaulanda na vedľajšiu koľaj. Dá sa tušiť, že otupí hroty odporu AfD v niektorých dôležitých sférach. Žije v homosexuálnom zväzku s filmovou producentkou a rodáčkou zo Srí Lanky a spoločne vychovávajú dvoch synov. Národný rozmer, rezervovanosť voči masovému prísunu cudzincov a prízvukovanie nenahraditeľnosti tradičnej rodiny – to všetko môže pod jej vedením rýchlo zvädnúť. Nebude ani pranierovať prehlbujúcu sa príjmovú nerovnosť. Zamestnávali ju také chápadlá globálnej finančníckej chobotnice ako Goldman Sachs alebo Allianz Global Investors.

Pred novinármi vystupuje distingvovane, až mentorsky. Nedá sa vyviesť z rovnováhy a počas slovných súbojov si udržiava profesorský odstup. Názorovo patrí k liberálom, o čom svedčí jej členstvo v spoločnosti Friedrich A. von Hayek Gesellschaft. Na rozdiel od Frauke Petry vyrástla v západnej časti rozdeleného Nemecka a chýba jej inštinktívne porozumenie pre cítenie väčšinovej členskej základne strany AfD ležiacej na východe Spolkovej republiky. AfD prestane byť takým ohnivým sršňom ako dosiaľ. O to jej zakladateľom a ich sponzorom od začiatku išlo.

19

UDALOSTI A SÚVISLOSTI > ZO SVETA A Z DOMOVA

ZO SVETA A Z DOMOVA > UDALOSTI A SÚVISLOSTI

Patrik Sloboda

RAKÚSKE PARLAMENTNÉ VOĽBY

POTEŠILI STREDNÚ EURÓPU

Š

esťdesiat percent rakúskych voličov sa v polovici októbra vyjadrilo za skoncovanie s politikou otvárania dverí masovej ilegálnej migrácii a islamizácii svojej vlasti.

Približne toľko percent získali v parlamentných voľbách tri z piatich strán, ktoré dostali mandáty zastupovať občanov v 26. legislatívnom období Národnej rady (Nationalrat).

TO TU EŠTE NEBOLO

20

Politiku doterajších rakúskych vládnych koalícií lákať do krajiny etniká z iných svetadielov poskytovaním neskutočne štedrých dávok začala Slobodná strana Rakúska (FPÖ) kritizovať už pred vyše tridsiatimi rokmi. Ostávala však osamelá, zaznávaná, vysmievali sa jej a mediálne politicky ostrakizovali. Európska únia uvrhla Rakúsko do politickej karantény, keď tamojšia stredopravá Ľudová strana zostavila koaličnú vládu so Slobodnou.

Predvlaňajšia migračná invázia z Blízkeho a Stredného východu, keď sa alpskou republikou prevalila miliónová masa tiahnuca do Nemecka a severozápadnej Európy, vystrašila Rakúšanov natoľko, že sa domáhali ochrany pred nekonečnými prívalmi migrantov. Tlmené protestné hlasy tichej väčšiny natoľko silneli, že nemohli ostať bez odozvy. Preferencie Slobodnej strany stúpali úmerne počtu opakovaných vyhlásení predstaviteľov vládnej koalície, aby si ľudia na masovú migráciu, islamizáciu a teroristické útoky zvykali.

Zabehaný mocenský duopol socialistov s ľudovcami strácal od predvlaňajšieho leta pôdu pod nohami a ak sa chcel zachrániť, musel prejsť do protiútoku. Postaviť pevné hrádze

ilegálnej masovej migrácii a nepripustiť islamizáciu osemapolmiliónovej stredoeurópskej, prevažne katolíckej krajiny sľúbila pred októbrovými voľbami aj Rakúska ľudová strana a – čuduj sa svete, i nové zoskupenie Pilz. Ide o združenie okolo aktivistu Petra Pilza, ktorý sa v lete odtrhol od slniečkarskych promigračných zelených. Šesťdesiattriročný Pilz (Pilz znamená v slovenčine hríb) si v posledných troch desaťročiach vyryžoval na funkcionárčení u zelených a parlamentnom zastupovaní tejto niekdajšej avantgardy slušné peniaze bez toho, aby sám nasiakol dogmou multikulturalizmu, ktorú zelení ortodoxne presadzujú.

STREDNÁ EURÓPA UVELIČENÁ

Po sčítaní mandátov slobodných (51), ľudovcov (62) a pilzovcov (8) začína byť jasné, prečo súčet 121 (k nadpolovičnej väčšine stačí 92 hlasov) a jeho potenciál kladenia odporu na parlamentnej pôde naplašil Brusel. Zato však potešil Bratislavu, Budapešť, Varšavu, Prahu, Ľubľanu, Záhreb, Sofiu a Bukurešť, čo sú metropoly stredoeurópskych a balkánskych členských štátov Európskej únie. Všetky až na Poľsko nesú historické jazvy z islamizácie Európy vojenskými vpádmi Osmanskej ríše a tureckého ujarmenia.

Práve preto sa na Balkáne tešia, že doterajší odpor strednej Európy proti násilnému osídľovaniu afro-ázijskými votrelcami, ktoré direktívne vnucuje Brusel, môže zosilnieť. „Výsledky parlamentných volieb v Rakúsku jednoznačne potvrdili, že väčšina Rakúšanov hlasovala za politiku založenú na hodnotách, ktorá zaručuje bezpečnosť a stabilitu,“ napísal maďarský premiér Viktor Orbán v blahoprajnom liste šéfovi víťazných ľudovcov Sebastianovi Kurzovi.

KTO SA AKO UMIESTNIL

Víťazná Rakúska ľudová strana (ÖVP) získala 31,5 % hlasov a v 183-člennej Národnej rade obsadí 62 kresiel. Tzv. eurohujerská Socialistická strana Rakúska (SPÖ) ostane viedenským hegemónom a triumfovala aj v spolkovej krajine Burgenland, susediacej so Slovenskom.

V celoštátnom meradle však skončila druhá so ziskom 26,9 % hlasov a 52 poslaneckými mandátmi. Až za ňou sa s 26 percentami a 51 kreslami umiestnila euroskeptická a najvýraznejšie národne orientovaná modrá Slobodná strana Rakúska (FPÖ). Liberáli svetoobčianskej strany NEOS dostali 5,3 percent hlasov, čo im vynesie 10 mandátov. Štvorpercentnú hranicu potrebnú na vstup do najvyššieho zákonodarného zboru pokorila formácia Pilz a dostane 8 kresiel. Zelení sa do parlamentu pravdepodobne nedostanú. Konečné oficiálne výsledky sa môžu od týchto dosiaľ zverejnených čísel mierne odlišovať.

Zároveň vyjadril nádej, že len čo sa vytvorí rakúska vláda, „prehĺbia naše krajiny spoluprácu na základe úzkeho spojenectva opierajúceho sa o kresťanské a konzervatívne hodnoty, ktoré dôsledne presadzujete“. Optimizmus, aj keď miernejší, vyslovil v podobnom zmysle poľský minister zahraničných vecí Witold Waszczykowski, Kurzov rezortný kolega: „Najprv musia zostaviť koaličnú vládu, a potom uvidíme, ktorým smerom sa Rakúsko vydá. Ale, samozrejme, ako poznáme Sebastiana Kurza a jeho vyhlásenia, dívame sa na to optimisticky.“ Budapešť s Varšavou sa snažia udržať jednotu krajín Vyšehradskej štvorky a ďalej jednohlasne odmietať zavádzanie systému povinného prerozdeľovania státisícov migrantov z Ázie a Af-

riky. Maďarsko s Poľskom zároveň nebojácne ignorujú vyhrážky, že ak sa nepodriadia diktátu bruselských komisárov v otázkach direktívneho riadenia masového osídľovania Európy, trest ich neminie. Bruselská eurokracia sa pokúša rozleptať súdržnosť kvarteta V4 lákaním Slovenska s Českou republikou teoretickými výhodami zapojenia sa do hyperintegračných procesov v rámci formovania tzv. pevného jadra EÚ, v Berlíne ospevovaného ako Das Neue Europa a v Paríži ako La Grande Europe.

SNY A SKUTOČNOSŤ

Turbotempo budovania európskeho superštátu predstavil koncom septembra francúzsky prezident Emmanuel Macron. Vystúpil s ním na starobylej Sorbonnskej univerzite, ale až dva dni po nemeckých parlamentných voľbách, aby nepopudil tamojších voličov. Orwellovské mätenie pojmov ústami fotogenického rečníka zaúčinkovalo na mladých poslucháčov ako spev o raji na Zemi. Tým viac je pre bežného človeka dôležité, aby sa nedal uniesť vykalkulovaným pátosom a zasadil si vzletné frázy do súvislostí na inom poli – do kontextu demontáže občianskych práv a osobných slobôd vo všetkých členských štátoch únie. Tridsaťdeväťročný francúzsky prezident si dal požehnať začiatkom októbra v domácom parlamente, kde má hnutie Republika vpred!, ktoré zázračne stvoril a štrukturálne vybudoval v priebehu niekoľkých mesiacov, spoľahlivú väčšinu, predĺženie výnimočného stavu natrvalo. Stačilo presunúť všetky existujúce reštrikcie (a pridať nové) z trikrát predlžovaného zákona o výnimočnom stave do znenia iného, nového, protiteroristického.

Globalistická kampaň za formovanie totalitárnych Spojených štátov európskych vychádzala v priebehu októbra z Paríža, a nie z Bruselu alebo Berlína z dvoch dôvodov. Poprvé, Angela Merkelová nemala ešte zostavenú novú vládnu koalíciu, a tá dosluhujúca prenecháva prinášanie Jóbových zvestí na Paríž. Podruhé, Európska komisia tlmila rétoriku s despotickým obsahom, aby nepopudzovala Rakúšanov a Čechov krátko pred parlamentnými voľbami v týchto čoraz euroskeptickejších stredoeurópskych krajinách. Jean-Claude Juncker, predseda Európ-

21

UDALOSTI A SÚVISLOSTI > ZO SVETA A Z DOMOVA

22

skej komisie, ktorú možno de facto označiť za vládu 28-členného bloku, sa z rovnakých dôvodov nenamáhal pripomínať nemeckej, rakúskej a českej verejnosti svoju výzvu zo začiatku marca, aby predebatovala jeho Bielu knihu s piatimi scenármi budúcej podoby EÚ. Krvavé útoky v európskych mestách počas tohtoročných jarných, letných i jesenných mesiacov, páchané rukami islamistických teroristov, však zúžili hlavné témy predvolebnej kampane v Rakúsku na jednu: na spätosť vraždenia islamistickými fanatikmi s mohutným prívalom nepreverovaných afro-ázijských ilegálnych migrantov do Európy.

Takmer stotisíc ich ostalo v Rakúsku počas predvlaňajšieho sťahovania národov po tzv. balkánskej trase cez Maďarsko a Rakúsko do Nemecka a severozápadnej Európy. Vtedajší rakúsky minister zahraničných vecí Sebastian Kurz nezabúdal počas tohtoročnej predvolebnej kampane vychvaľovať svoju iniciatívu ako šéfa rakúskej diplomacie za uzavretie balkánskej trasy. Pýšil sa i odvahou obísť obštrukcie nemeckej kancelárky a dohodnúť sa priamo s krajinami ležiacimi na balkánskej trase na návrate k stráženiu štátnych hraníc. Nespomínal, ako nástojčivo ho k tomu nabádal šéf rakúskych slobodných Heinz-Christian Strache. Ten zároveň apeloval na mladého ministra, aby doviedol rakúsku diplomaciu k vstupu do Vyšehradskej štvorky. Je to neformálne združenie a vstup by si nevyžadoval siahodlhé ceremónie. Predstava rozšírenia skupiny V4 o Rakúsko na V5 vyvoláva vlnu nadšenia vo vnútri štvorky, ako i v Slovinsku a Chorvátsku, kde rastie záujem o začlenenie týchto bývalých juhoslovanských republík do stredoeurópskeho zoskupenia.

MALÍ, STREDNÍ A VEĽKÍ HRÁČI

Koaličná rakúska vláda, v ktorej mal Sebastian Kurz post s plným titulom spolkový minister pre Európu, integráciu a zahraničie a predsedal jej socialista Christian Kern, sa do rozširovania Vyšehradskej štvorky nehrnula. Bol by to politický krok geopolitického rozsahu. Rakúsko by symbolicky zhutnilo formáciu so stáročnými zväzkami a tradíciami, z ktorých mnohé zďaleka neodumreli. Synergický účinok čo i len čiastočnej obrody by strednej Európe pomohol pri vytváraní

ZO SVETA A Z DOMOVA > UDALOSTI A SÚVISLOSTI

protiváhy osi Paríž – Berlín. V poľskej alternatívnej tlači sa môžeme dočítať o ešte masívnejšej protiváhe, keby Kurz zostavil koaličnú vládu s euroskeptickými slobodnými a Viedeň by sa zapojila do budovania projektu Intermarium (Medzimoria). Koncept združenia štátov v oblasti medzi Baltským, Čiernym a Jadranským morom (samozrejme, pod prísnym dohľadom Spojených štátov) oprášili nedávno vo Washingtone pri hľadaní spôsobov na: zablokovanie konkurenčného potenciálu hospodársko-obchodnej osi Rusko – Nemecko, respektíve transkontinentálnej osi Čína – Rusko – EÚ, neutralizovanie úsilia EÚ po rovnocennom transatlantickom partnerstve, budovanie predpolia pre prípad vojny s Ruskom.

Je málo pravdepodobné, že mladý rakúsky štátnik vidí budúcnosť svojej krajiny a jej bezprostredného susedstva v živení poľsko-americkej chiméry Medzimoria. Nepopiera zmysluplnosť zvýšenia váhy jednotlivých malých stredoeurópskych štátov, keby v Bruseli vystupovali v podobe kvarteta V4 alebo kvinteta V5 ako konštruktívny miniblok, avšak nie ako deštruktívny klin. Vypočul som si všetky televízne debatné duely Sebastiana Kurza so šéfom FPÖ Heinzom-Christianom Strachem a tipoval by som, že s ním zostaví koaličnú vládu iba vtedy, keď sa slobodní zaviažu podporovať prehlbovanie európskej integrácie. Aby Há-Cé (tak oslovujú členovia a priaznivci šéfa FPÖ) zmluvne privolil takéto zásadné ústupky, bude požadovať od Kurza písomný záväzok, že Rakúsko bude v Bruseli presadzovať zavedenie poriadku do chaotickej prisťahovaleckej politiky EÚ a neprenášanie ďalších kompetencií národných štátov na Brusel bez racionálneho odôvodnenia schváleného občanmi. Strache sľuboval voličom, že keby sa stal kancelárom on, vymáhal by návrat niektorých kompetencií späť na národné štáty a trval by na odbyrokratizovaní rozhodovacích mechanizmov Únie. V druhej z oboch požiadaviek by mu mohli na papieri vyhovieť, v prvej však sotva.

S volebným víťazstvom vo vrecku Kurz ubezpečil pánov v Bruseli, že im od neho nehrozí rozvrat. „ÖVP bola a je v Rakúsku európskou stranou,“ povedal v rozhovore pre agentúru DPA. Avizoval aj to, kam povedie jeho prvá zahraničná cesta, keď sa stane kancelárom – za papalášmi do Bruselu s ústretovosťou tímového hráča.

Miroslav Polreich

LÉČBA GLOBÁLNÍCH PROBLÉMŮ

KOREJSKOU KRIZÍ NEOBVYKLÝ NADPIS, ALE REÁLNÁ ŠANCE. SVĚT STOJÍ PŘED ZÁVAŽNÝM PROBLÉMEM, KTERÝ SE NEVÁŽE JEN KE KOREJSKÉ KRIZI. ŘEŠENÍ MŮŽE MÍT, A TAKÉ JEJ LZE OČEKÁVAT PRÁVĚ V SOUVISLOSTI A POD DOJMEM TÉTO SITUACE, KTERÁ JE VYNUCENA SOUČASNÝMI OKOLNOSTMI. JE MOŽNO NALÉZT SPOLEČNÉ ŘEŠENÍ, DOHODU A URYCHLENOU STABILIZACI MEZINÁRODNÍCH VZTAHŮ MEZI ROZHODUJÍCÍMI MOCENSKÝMI SUBJEKTY V DALEKO VĚTŠÍ DIMENZI NEŽ JEN V OBLASTI VÝCHODNÍ ASIE.

Pro

ujasnění a pochopení uveďme několik orientačních, ale v současné době zásadních tezí.

Jaderná válka je vyloučena. Bylo tomu tak i v období bipolárního světa, a tím více v současných multipolárních podmínkách.

Lokální války nelze vyloučit, ale korejská krize má jiný charakter. Proto je rovněž vyloučena.

Týká se USA, Číny, RF, Severní a Jižní Koreje, a také Japonska. Tři státy plus jeden mají atomovou výzbroj. Jižní Korea a Japonsko, stejně tak

RF a Čína dle jejich prohlášení vojenský střet neumožní. Věříme, že to je i postoj USA. Silácká prohlášení ze Severní Koreje i prezidenta USA nejsou cílené k problému, ale k domácí intelektuálně velmi omezené i početné veřejnosti.

Rozhodující konstanta: vzájemná mezinárodní politická závislost velmocí, jejichž přední bezpečnostní priority jsou totožné (nešíření zbraní hromadného ničení, terorismus, organizovaný zločin, drogy, životní a zdravotní prostředí, ale i ekonomická a výzkumná spolupráce, vesmír).

23

UDALOSTI A SÚVISLOSTI > ZO SVETA A Z DOMOVA

ZO SVETA A Z DOMOVA > UDALOSTI A SÚVISLOSTI

24 Žádná z velmocí nemá kapacitu tyto problémy řešit individuálně. Je podmíněna vzájemnou závislostí. Krize a mír se řeší s nepřítelem jednáním.

Současná politická a bezpečnostní historie je charakteristická tím, že krizové situace se nejenom vyřešily smírně, ale měly i aktivní impuls pro další pozitivní perspektivní vývoj.

Karibská krize skončila stažením raket z Kuby a Turecka a zárukami USA, že Kuba již nebude napadena. Šestidenní válka skončila schůzkou na nejvyšší úrovni Kosygin – Johnson, která vedla k „duchu Glassboro“ a v podstatě k pozitivnímu zvratu v mezinárodních vztazích.

Smlouva SALT 1, Smlouva o nešíření zbraní hromadného ničení a nástup helsinského procesu ukončily nakonec bipolární svět, vedly k masivnímu odzbrojování v devadesátých letech a nástupu období důvěry a spolupráce.

Možné pozitivní výstupy z korejské krize uvedeme závěrem. Tento podrobný a podnětný úvod nás upozorňuje na skutečnosti, že vždy existuje pozitivní řešení, které má nakonec i kladné rysy. Neexistuje žádný reálný

důvod, aby tomu bylo v Korejské krizi jinak, navíc i proto, že má globální charakter. O ten nám nyní v podstatě jde.

Podařilo se zvrátit období devadesátých let voláním po novém dělení světa, ale v jiné geografii za pomoci hledání či vytváření nepřítele, kde aktivně působily i postkomunistické státy včetně naší republiky. Na základě teorie, že Američané jsou naivní romantici, když se chtějí dohodnout s Ruskem, nebo dokonce zrádci, tak jako západní mocnosti v Mnichově (Havel ve Varšavě).

V současnosti se po volbách v USA zvolením Donalda Trumpa a voláním po nutné změně objevila nová situace. Politický postoj nového prezidenta však nebyl zcela vyhraněn, a proto musí vnitropolitická, ale i zahraniční politická situace čelit silným kampaním vedeným hlavně neokonzervativci, ale i krajně pravicovými elementy u nás s jednoduchým cílem návratu opět ke zpochybňování stavu bezpečnosti světa – ne tam, kde nebezpečí skutečně existuje, ale kde by případná spolupráce tuto jejich snahu mohla narušit.

V českém případě se jedná o nepochopitelné výstupy z ministerstva zahraničních věcí, že pokud se USA opět chtějí vrátit ke spolupráci, přejdeme do antiamerického tábora. Proválečnická kampaň je vedena i veřejnoprávní televizí, kde nás vojenský a bezpečnostní analytik Lukáš Visingr z Brna (18. 9. 2017) poučuje, že válka je pro něj „jen menší zlo“, a proto by ji doporučoval jako řešení současné karibské krize!

Tyto profašistické tendence a výkřiky, samozřejmě dokonce v rozporu s naším trestním právem, mají jednu závažnou funkci – vyvolávat strach a nejistotu u lidí, neboť to je prostředí, ve kterém se lid snáze ovládá.

Proto je asi státní zastupitelství nečinné.

Vraťme se však k samotné Koreji. Ta krize má svoji dlouhou historii. Vzpomeňme na jednání ministryně zahraničí USA Made­leine Albrightové v Severní Koreji krátce před ukončením jejího mandátu a návštěvě vysokých představitelů Severní Koreje v USA. Připravovala se dokonce cesta prezidenta Clintona do Koreje k podepsání řady dokumentů. Korea byla USA vyjmuta ze skupiny „darebáckých států“. Byly podepsány dohody dokonce o jaderné spolupráci a pomoci dodávkami potravin a ropy za podmínky pozastavení jaderného výzkumu. A Korea výzkum opravdu zastavila a umožnila přístup mezinárodní kontrole. Změna administrativy v USA ve prospěch republikánů vedla i k ukončení realizace dohod. Bohužel.

Byl to někdo jiný, kdo na druhé straně odmítl i ukončení vietnamské války již v roce 1968, kdy byla připravena smlouva. A byl k tomu doveden za stejných podmínek až po dalších pěti letech a dalších mrtvých na obou stranách. Henry Kissinger za to obdržel v roce 1973 Nobelovu cenu míru.

Není od věci připomenout i roli Luboše Zaorálka, který se z pozice své funkce předsedy Poslanecké sněmovny velmi aktivně zapojil do korejského problému a vytvořil si prostor nejenom ve vztahu ke korejské straně, ale následně svým jednáním ve Washingtonu napomohl i k usnadnění dohody a překonání krizové atmosféry v té době. Byl to účinný

a dobrý vklad do připravovaných jednání.

Celá Zaorálkova mise byla nezanedbatelným příspěvkem v oblasti preventivní diplomacie.

Myslím, že doma nebyl moc pochopen a oceněn. Bipolarita, po které se zde stále volá, je pro nepříliš inteligentní snáze srozumitelná. Na jedné straně dobro (na té naší), a na straně druhé zlo. Dnes má Zaorálek mandát přímo ve své funkci a nějak ho opomíjí využít, přestože již jednou měl dobře nakročeno.

Závěrem chceme konstatovat – pokud to samotný čtenář, ale i naši „odborníci“ nevnímají, že mírové řešení je jediné možné. Forem pro dohodu je celá řada: od konečného uzavření mírové smlouvy obou Korejí po smluvní zajištění klidu a míru s oběma zeměmi pod zárukou OSN a Šanghajské organizace spolupráce, což může vyústit až k označení Korejského poloostrova spolu s Japonskem za bezatomovou zónu (nezapomeňme, že Korea již jednou s obdobným řešením souhlasila, když po dohodě zastavila tehdy jenom výzkum, a připustila mezinárodní kontrolu).

Toto ne tak nereálné řešení by ovšem předpokládalo i prohlásit poloostrov za území bez cizích základen, což není zas tak velký vklad z americké strany, když je si vědoma, co současný zbrojní potenciál Koreje pro její bezpečnost znamená.

Ale ani my nemůžeme zůstat pasivní. Hlavně je potřebné zastavit současné spanilé jízdy našich neokonzervativců a jejich „uvědomování“ republikánských ústavních činitelů v tom, že znovurozdělení světa je východiskem a jediná naše budoucnost. Jenom žádná spolupráce s Ruskem. Pro servilní rádce to snad k obživě stačí, ale rozhodně ne k reálnému obrazu potřeb společnosti, a dokonce k zachování života na této planetě.

Jak jsme uvedli, korejská krize není hlavním problémem, ale její řešení ve svých důsledcích rozhodně napomůže nové administrativě ve Washingtonu uvědomit si bezpodmínečnou nutnost spolupráce při řešení dalších a podstatnějších problémů, včetně otázek zbraní hromadného ničení.

Tento přístup zdůrazňuje i právě udělena Nobelova cena míru.

25

UDALOSTI A SÚVISLOSTI > ZO SVETA A Z DOMOVA

ZO SVETA A Z DOMOVA > UDALOSTI A SÚVISLOSTI

Tibor Eliot Rostas

VODCA VLČEJ SVORKY ROZPRÁVANIE S BLÍZKYM PRIATEĽOM VLADIMIRA PUTINA

O 26

któbrovú pracovnú návštevu Moskvy som absolvoval hneď po septembrovom slovanskom kongrese v Belehrade, kde sme nadchli publikum aj investičné prostredie našou iniciatívou budovania slovanského kultúrneho a mediálneho inštitútu. Sériu nadväzujúcich stretnutí sme následne absolvovali v Moskve. Na záver moskovského programu som prijal pozvanie na pôsobivé zavŕšenie sezóny Nočných vlkov, ktorým velí charizmatický „Chirurg“.

Alexander „Chirurg“ Zaldostanov je od roku 2009 blízkym priateľom prezidenta Vladimira Putina.

Jeho tvár pozná celá krajina – je jedným z najznámejším symbolov panteónu ruského vlastenectva.

S prezidentom Putinom majú verejné aj súkromné

stretnutia v Kremli a pri jednom z nich v roku 2013 od neho prevzal aj čestné vyznamenanie. Noční vlci výrazne pomohli pri dohľade nad pokojným priebehom referenda o opätovnom pripojení Krymu k Ruskej federácii a na organizovaní antimajdanových protestov a aktivít. K Chirurgovi sa dostane len málokto, a preto nás teší, že rozhovor pre náš časopis veľmi uvítal. S týmto charizmatickým vodcom sme okamžite našli spoločnú reč. Stretli sme sa po polnoci v apartmáne zákulisia motorkárskeho klubu Nočných vlkov v Moskve, kde asi dvetisíc ľudí oslavovalo ukončenie sezóny v naozaj gran-

dióznom predstavení v štýle Mad Max. Na oslave nechýbali ani slovenskí účastníci, ktorí majú u Nočných vlkov skutočne dobrú povesť.

Chceme sa porozprávať o slovanskom svete. Keď som bol pre dvoma rokmi na pozvanie v Moskve, bol som kremeľský agent dokonca aj pre ľudí z nášho okolia. Dnes sa, našťastie, všetko v našich vzťahoch na Slovensku mení k lepšiemu a slovanská vzájomnosť, pomoc a solidarita je veľmi príťažlivá, zaujímavá a dôležitá téma. Nielen pre krajinu, kde žije päť miliónov obyvateľov, ale aj pre 300 miliónov ľudí tvoriacich dušu slovanského sveta.

Bezpochyby. Slovanský svet má svoju duchovnosť.

To je to najväčšie a najsilnejšie puto, ktoré nás spá-

ja. Táto duchovnosť sa nám odovzdáva geneticky.

Preto je veľmi ťažké zničiť ju diabolskými technológiami, ktoré v súčasnosti dobýjajú svet. Vidím to tak, že svet speje ku svojmu koncu. To, čo sa v súčasnosti deje, smeruje k likvidácii ľudstva. Čeliť tomu môžeme my všetci a naša spoločná slovanská história. Pretože všetko, čo robíte, všetky vaše aktivity sa mi veľmi páčia. Som veľmi rád, že existujú podobní entuziasti, ktorí tomu všetkému rozumejú, cítia to. Tým najpodstatnejším v človeku je jeho duch. Ak človek nemá ducha, nič ho nedonúti bojovať. Človek si nájde tisíce príčin, aby to nerobil.

27 Všímame si, kam speje Európa, kam speje svet.

Bohužiaľ, aj tu v Moskve registrujeme, ako sa určité sily snažia spáliť mosty medzi nami. Európa vyhlásila dekristianizáciu. Určite si to veľmi dobre uvedomujete. Preto sú takmer všetky mosty spálené a medzi nami sa vytvorila obrovská priepasť.

Prečo ľudia tak ochotne reagujú napríklad na Cesty víťazstva, Slovanské cesty, Slovanský svet?

Pretože je to práve ten malý mostík, krehký mostík, ktorý budujeme cez túto priepasť. V súčasnosti prakticky celé ľudské stádo napreduje ku priepasti, poháňané diabolským pastierom. Preto podobné projekty ako Slovanský svet sú mostmi spájajúcimi ľudí, ktorí sa bránia a nechcú napomáhať príchodu konca sveta. Podľa mňa všetky tieto duchovné vzťahy schádzajú rovno z nebies. Je to veľmi dôležitý moment, pretože budúcnosť nebude znamenať vojnu korporácií, budúcnosť bude vojnou veľkých ideí. Budúcnosť však bude skôr teokratická ako konzumná spoločnosť. Konzumná spoločnosť sa blíži ku svojmu koncu. Koncu sveta môže čeliť iba duchovnosť a horizontálne vzťahy, ktoré máme. Preto nás veľmi zaujímajú vaše projekty – Slovanský svet, Slovanské cesty, Cesty víFoto: Miloš Zverina

ťazstva. Preto ich ochotne podporujeme. Musíme držať spolu. Ľudia cítia, na ktorej strane je pravda.

Preto je ťažké vôbec doceniť to, čo robíte.

Videl som a spoznal veľa ľudí naplnených entuziazmom a dobrotivým duchom. Je to veľmi dôležité pre nás všetkých. Médiá sa síce snažia vzbudiť opačný dojem, no je to len neorganická snaha investícií. Na sociálnych sieťach sa vynakladá obrovské množstvo investícií do propagácie fašizujúcich trendov. Náš prezident celkom neskrývane nabáda na potláčanie iných názorov a tvrdú cenzúru vrátane postihov. Náš prezident je prezident peňazí. Peniaze ho stvorili, pretože svoje víťazstvo na Slovensku si vykúpil peniazmi. S ukrajinským prezidentom Porošenkom si veľmi dobre rozumie a vydáva ho za dobrého a spravodlivého človeka. Bohužiaľ, naša zahraničná politika je katastrofálna. Slovensko je v NATO, ale ľudí sa nikto nepýtal, či chcú byť súčasťou tohto zväzku.

Keď Sergej Lavrov navštívil Slovensko a položil vence k pomníku vojakov Červenej armády na Slavíne, bol tam aj náš prezident – no separátne. Ľudia Kisku vypískali, kým Lavrov zožal veľký úspech a rešpekt.

Všetky médiá na Slovensku, ale aj v celej EÚ prízvu-

UDALOSTI A SÚVISLOSTI > ZO SVETA A Z DOMOVA

ZO SVETA A Z DOMOVA > UDALOSTI A SÚVISLOSTI

28 kujú, že USA a Európska únia konajú správne, keď na Rusko uvalili sankcie. Ale všetci normálni ľudia vidia, kde je pravda, a preto chcú mať dobré vzťahy aj s Ruskom a slovanskými krajinami. Preto si myslím, že je veľmi dôležité, aby sme hovorili o možnostiach priateľstva a spolupráce medzi našimi národmi. Čo si o tom všetkom myslíš? Viem, že si v mimoriadne dobrom vzťahu s prezidentom Vladimirom Putinom.

Aký postoj má súčasné vedenie Ruska k slovanskému svetu? Čo sa dá v tomto smere urobiť? Pre mnohých z nás na Slovensku je veľmi dôležitým mohutný slovanský zväzok ako štít pred útlakom a utrpením.

Vlastne si sám odpovedal na svoju otázku. Takmer niet čo dodať. Vieme, že sú veci silnejšie ako hociktorá propaganda. Ale vidíme, že tá diabolská rusofóbna, slovanofóbna propaganda začína haprovať. Ľudia cítia, kde je pravda. Intuitívne cítia nebezpečenstvo tejto propagandy. Ohrození týmto nebezpečenstvom sa začínajú zomkýnať a brániť. Toto všetko nás bude tlačiť dopredu – dokonca aj tých, ktorí si celkom jasne nebudú uvedomovať, čo všetko sa v súčasnosti vo svete deje. Veď ešte aj Dostojevskij písal, že ruský človek chce objať svet a pochopiť ho, zistiť, čo sa vlastne deje. Toto všetko nás núti

spolupracovať, nadväzovať dobré vzťahy. Stále viac a viac sa budeme vzájomne priťahovať. Na nikoho iného sa nemôžeme spoliehať a nik iný nás neochráni, ani nezachráni. Neurobí to nik, žiadna vláda, ale iba my sami. Všetci spolu si musíme vybudovať tú záchrannú archu. Iné východisko neexistuje. Som presvedčený, že sa k nám bude pripájať stále viac a viac ľudí. Je to aj náš svojrázny odpor voči procesom, o ktorých som hovoril. V momente, keď nad tvojou hlavou zdvihli meč a už sa zdá, že je koniec, máš šancu, že sa zachrániš, a dokonca zvíťazíš, ak sa budeš brániť. Ale ak nič neurobíš, nemáš žiadnu šancu. Preto to, čo robíte a odporujete tomuto nebezpečenstvu, je veľmi dôležité. Dokonca som bol prekvapený, akú obrovskú podporu získali Cesty víťazstva, a to aj napriek všetkej tej hystérii v médiách. Všetky oficiálne zdroje nás neustále obhadzujú lajnami a stále sa nás snažia prezentovať iba v negatívnom svetle. Ale zároveň vidíme, že sú nám ľudia nesmierne vďační za to, čo robíme. Pravda sa vždy prebije na svetlo sveta. Už aj tí prví ľudia, ktorí začali bojovať proti nespravodlivosti, dosiahli určité výsledky. Tu mám emblém, na ktorom je napísaný hlavný postulát: „Spravodlivosť je nad zákonom.“ Foto: Miloš Zverina

Sú tu tri veci: spoločné je nad individuálnym, spravodlivosť je nad zákonom a budúcnosť je dôležitejšia ako súčasnosť. Je to základný návod na konanie.

Preto už aj samotné pátranie po spravodlivosti ľudí láka. Preto sa zjednocujú okolo Ruska, veria, že práve Rusko sa môže stať záchrannou archou. Najdôležitejšie je, aby sme nestratili ducha, ktorý nás všetkých môže spojiť.

Sú to aj moje pocity. Je to správna a dobrá cesta.

Myslím si, že v tomto prípade nepotrebujeme pomoc oficiálnych premiérov a prezidentov, ako napríklad u nás na Slovensku je to Robert Fico a Andrej Kiska. Máme vlastný barometer, máme vlastné pocity a vieme, že je to správne. Na záver odbočme od politiky. Aký bol tvoj prvý motocykel?

Mal som Javu 350.

Som publicista, ale aj politický aktivista. Nemienim však zakladať politickú stranu. Nemám o to najmenší záujem. Preferujem starý slovanský zvyk: 9+1, t. j. vytvorenie rady starších. Mnohí Slováci sú presvedčení, že je to príklad nového myslenia, budovania novej spoločnosti. Je to nová cesta, cesta budúcnosti. Ako je to s tvojou víziou a budúcnosťou Nočných vlkov?

Máme veľa spoločného. Veď pozri – na ničom sme sa vopred nedohovárali, a celkom spontánne vyjadrujeme podobné názory, rozmýšľame rovnako.

Máme rovnaké pozície. Nechcem vytvárať z Nočných vlkov nejakú politickú stranu. Nechcem, aby sme na to strácali svoje sily a čas. Považujem to za prázdnu a zbytočnú vec. Nechceme dopĺňať rady politických strán ďalšou stranou. Naša úloha a ciele sú oveľa širšie. Samozrejme, Noční vlci už dávno nie sú iba motorkársky klub. Je to niečo oveľa väčšie. A to ma nesmierne teší. Všetci sme bezpochyby veľkí romantici. Tešíme sa z cestovania na motorkách, z nových ciest, zo stretnutia s novými a starými kamarátmi, zo zapadania slnka a úsvitu, ktorý vidíme, keď cestujeme niekam ďaleko, ale je to oveľa viac ako bežné pozorovanie okolitého sveta. Budujeme niečo nové. Jedným slovom – budujeme chrám. Je to chrám pre rovnako zmýšľajúcich ľudí. Samozrejme, bude to dosť zložitá stavba. Ale nemáme iné východisko – musíme ho vybudovať.

Darujeme ľuďom sen.

To bola československá výroba.

Samozrejme, že československá, veď iná ani nebola. Pamätám si aj iné dvestopäťdesiatky, u nás ich nazývali čekuška – štvrtka (ako štvrťlitrová fľaštička vodky). Keď som si prvý raz sadol na motocykel, bol som najšťastnejším človekom na svete. Potom som už mal veľmi veľa iných starostí, ale na toto nikdy nezabudnem. Bolo to začiatkom 80. rokov, ak si dobre pamätám, v roku 1983. Keď som si kúpil motocykel, splnil som si svoj sen. Som taký tulák a nemôžem len tak sedieť na jednom mieste. Možno z toho vyplýva moja snaha pochopiť svet, jeho zákonitosti, čo sa tu deje – objať tento svet. My sme analógová generácia, nie počítačová. Chceme naozaj žiť a priťahuje nás skôr ten reálny, nie virtuálny svet. Bohužiaľ, virtuálny svet má svoju budúcnosť a ľudstvu bude vládnuť. Je to diabolská zbraň. Ale my sa budeme držať reálií. Je to naša cesta, cesta romantikov. Budeme spájať ľudí – napokon, už teraz ich priťahujeme – práve vďaka našim aktivitám. Sami ste dnes videli, koľko ľudí prišlo na naše podujatie. Sú to všetko ľudia, ktorí žijú v reálnom svete a doslova utekajú pred virtuálnym. Nás spasí živá komunikácia a reálne priateľstvá.

Za spoluprácu na príprave interview ďakujeme Milošovi Zverinovi, Arbusovi a Jevgenijovi Palcevovi.

PRACOVNÚ CESTU DO BELEHRADU A MOSKVY SME REALIZOVALI

VĎAKA FONDU SOFIAN

PROSÍME, PODPORUJTE NÁS AJ NAĎALEJ, VAŠA FINANČNÁ POMOC NÁM UMOŽŇUJE VYTVÁRAŤ REÁLNE VYHLIADKY NA LEPŠIU BUDÚCNOSŤ.

IBAN TRANSPARENTNÉHO ÚČTU: SK87 0900 0000 0051 1928 5181

29

UDALOSTI A SÚVISLOSTI > ZO SVETA A Z DOMOVA

ZO SVETA A Z DOMOVA > UDALOSTI A SÚVISLOSTI

Roman Michelko

KISKAGATE KISKOVU KAUZU KRÁTENIA DANÍ, VLASTNE OKRÁDANIA DAŇOVÝCH POPLATNÍKOV, MÔŽEME VNÍMAŤ Z RÔZNYCH UHLOV. TEN PRVÝ JE VECNÝ: BOL SPÁCHANÝ TRESTNÝ ČIN, KEĎ SI ANDREJ KISKA PROSTREDNÍCTVOM SVOJEJ A BRATOVEJ FIRMY KTAG DÁVAL DO NÁKLADOV VÝDAJE NA SVOJU (PRED) REZIDENTSKÚ KAMPAŇ. PROBLÉM BOL V TOM, ŽE TÁTO – PREPYTUJEM – IMIDŽOVÁ KAMPAŇ NEMALA NIČ SPOLOČNÉ S ČINNOSŤOU SPOMENUTEJ FIRMY, PRETO NÁKLADY S ŇOU SPOJENÉ NEMALI V ÚČTOVNÍCTVE ČO HĽADAŤ.

30

Bol

to jasný a jednoznačný, navyše veľmi nesofistikovaný pokus znížiť si započítaním irelevantných nákladov daňovú povinnosť. Tým sa to však celé ani náhodou neskončilo. Kiska sa z takto pochybne účtovaných peňazí pokúšal vybaviť vrátenie DPH. Jeho načasovanie a výška ho pritom usvedčili z toho, že značným spôsobom porušil limit na výšku prostriedkov v kampani, a to už aj v čase, keď prebiehala oficiálna volebná kampaň, v ktorej sú limity na dovolenú výšku použitých prostriedkov jasne dané.

Svoje daňové pochybenia sa Kiska pokúšal odčiniť veľmi problematickým inštitútom účinnej ľútosti, čím sa mala kauza trestnoprávne uzavrieť. Ako sa však ukázalo, také jednoduché to zase nie je. Okrem tristnej skutočnosti, že rovnakým spôsobom sa zo svojich daňových podvodov chce vyvliecť aj „ikona“ daňových podvodníkov Baštrnák, to má ešte jeden háčik.

Využitie inštitútu účinnej ľútosti je limitované na jedenkrát za dva roky, a ako sa ukázalo, portfólio Kiskových daňových podvodov je podstatne širšie, takže aj toto bude problém.

No a ako bonus navrch v posledných dňoch podpredseda SNS Jaroslav Paška naznačil, že Kiska má na krku ešte jeden problém. Zdá sa, že je vlastníkom či užívateľom lukratívneho pozemku vo Veľkom Slavkove, ktorý bol však pôvodnému vlastníkovi odcudzený veľmi neštandardným až mafiánskym spôsobom.

Aby sa kauza ešte viac skomplikovala, prezident a premiér sa do nej pokúsili zatiahnuť aj generálneho prokurátora. Ukázalo sa však, že táto stratégia nebola celkom šťastná. Jaromír Čižnár odmietol rolu figúrky na politickej šachovnici a správal sa autonómne. Na jednej strane uviedol, že Kiska sa mu o svojej kauze zmienil, čím potvrdil Ficovo tvrdenie. Zároveň však poprel, že komunikácia s preziden-

tom mala vybavovací, či dokonca zahladzovaní charakter v danej kauze. Ako sa nakoniec ukázalo, Kiska hovoril s Čižnárom o svojej kauze minimálne štyrikrát, čo je poriadne za čiarou.

Vtipné je, že pokus o zatiahnutie Čižnára do celej kauzy interpretovali obe strany ako potvrdenie svojho stanoviska, čím sa však len potvrdila stará známa skutočnosť, že logika politického zápasu je v prudkom rozpore s výrokovou logikou. Inak povedané: ak politici komentujú nejaké politické procesy či, nedajbože, kauzy, takmer vždy je ich interpretácia v rozpore s reálnou skutočnosťou. Čo je však ešte podstatnejšie, definitívne sa rúca dlho a starostlivo budovaný obraz Kisku čoby morálnej ikony. Ťažké milióny investované na vytvorenie legendy sú fatálnym spôsobom ohrozené. „Presstitujúci“ žurnalisti ako Štefan Hríb dokonca prelomili akékoľvek medze súdnosti a dokonali svoj prerod na trápnych propagandistov vyhlásením, že zverejnenie Kiskových daňových podvodov je rovnaký čin ako únos prezidentovho syna.

Mrzuté je, že práve Kiskova kauza donútila aj dosiaľ „neohrozenú“ opozíciu, aby sa demaskovala. Je skutočne smutno-smiešne sledovať trápne vajatanie „neohrozených bojovníkov proti korupcii“, ako si s danou kauzou nevedia poradiť. Gabriel Šípoš z Transparency Internacional Slovensko sa síce vyjadril, že prezidentovo vysvetlenie celej kauzy nie je celkom uspokojivé, ale napríklad Zuzana Wienk z Aliancie Fair-play totálne zlyhala a svojím postojom sa úplne profesijne znemožnila. Zaujímavý je aj postoj našej najväčšej bojovníčky proti korupcii poslankyne OĽaNO Veroniky Remišovej. Ako sa u neohrozenej a nestrannej bojovníčky dalo čakať, v tejto kauze hrdinsky mlčí. To sa však nedá povedať o poslancoch za SaS Petrovi Osuskom a Martinovi Klusovi.

Ten prvý sa hlúpo a falošne pokúšal živiť „báchorku“ o dobrom, i keď nevedomom Kiskovi, a zlom či nekompetentnom účtovníkovi. Klus, naopak, dokázal len replikovať trápne a falošné frázy o útoku na prezidenta bez toho, aby sa k podstate veci vôbec vyjadril. Ak chceme ešte vypočítať kompletný zoznam bizarností, ktoré boli k tejto kauze vypovedané, nesmieme opo-

31 menúť vyjadrenie lovca konšpirátorov Juraja Smatanu, že to bol útok inscenovaný Ruskom, pretože – a to je megairónia, kompromitujúce materiály boli odoslané z ukrajinskej adresy.

Ale dosť už vyjadrení, ktoré si zasluhujú skôr psychiatrickú ako politologickú pozornosť.

Kiskova kauza má jeden zásadný dôsledok.

Opozícia pomaly, ale iste stráca ikonu, ktorá vytvárala od začiatku falošný dojem, že morálne stojí nad politickými aktérmi a je akousi nadstraníckou alternatívou schopnou Slovensko obrodiť. Dnes už každý, kto disponuje elementárnou mierou súdnosti (opoziční propagandisti a politici sú, samozrejme, výnimky), vie, že Kisku v tejto úlohe už druhýkrát použiť nemožno. Ľudí zo zákulisia tak čaká ťažká úloha: kým ho nahradiť? To zároveň predpokladá aspoň minimálnu mieru Kiskovej sebareflexie; je však veľmi otázne, či niečím takým vôbec disponuje. Bez ohľadu na to, či áno, alebo nie, treba pripraviť aj druhý scenár. Zatiaľ sa ako najhorúcejšia kandidátka na nahradenie Kisku ukazuje expremiérka Iveta Radičová, ale to už je celkom iná téma.

EKONOMIKA > VÝVOJ SVETOVEJ A DOMÁCEJ EKONOMIKY

Róbert Hölcz

ĎALŠÍ VÝVOJ EURÓPY

OSTÁVA NEJASNÝ

32

VÝVOJ SVETOVEJ A DOMÁCEJ EKONOMIKY > EKONOMIKA

ukončenia. Najväčším jablkom sváru doterajších rokovaní je, že EÚ chce najprv poznať podmienky odchodu, čo znamená predovšetkým, aké budú vzájomné práva občanov EÚ a Veľkej Británie žijúcich v zahraničí, ako bude fungovať hranica medzi Írskom a Severným Írskom, a podľa všetkého to najdôležitejšie – ako sa Veľká Británia finančne vyrovná voči európskemu rozpočtu.

Londýn totiž chce riešiť tieto zásadné otázky súbežne s budúcimi obchodnými vzťahmi nielen v rámci EÚ, ale aj mimo nej, s čím Brusel nesúhlasí. Ten trvá na tom, aby sa najprv vyrovnala minulosť, a až potom sa hovorilo o budúcnosti.

Ako napokon v každom rozvodovom procese, aj v tomto dominujú peniaze, a síce záväzky Veľkej Británie v objeme niekoľkých desiatok miliárd eur, ktoré má zaplatiť pred odchodom z EÚ, pretože tieto peniaze sú vykalkulované výdavky v európskom rozpočte. Napokon Veľká Británia odmieta platiť aj za budúci prístup na jednotný európsky hospodársky trh, tak ako platia ostatné nečlenské krajiny Únii. Dokonca sa hovorí, že ak by sa nestali účastníkom tohto trhu, chceli by ovplyvňovať jeho právnu podobu.

JADRO POD TAKTOVKOU FRANCÚZSKA

H

lavnými politicko-ekonomickými udalosťami sú dnes na starom kontinente opakované rokovania britských a európskych vyjednávačov, týkajúce sa podmienok ukončenia členstva Veľkej Británie v EÚ a nastavenia budúcich podmienok hospodárskej spolupráce. Nemenej dôležitými sú diskusie o budúcom európskom jadre, ktoré sa tentoraz uskutočňujú v réžii nedávno zvoleného francúzskeho prezidenta Emmanuela Macrona.

A napokon aj závery posledného tohtoročného

stretnutia najvyšších predstaviteľov svetových centrálnych bánk v americkom Jackson Hole.

NAJPRV ODCHOD, POTOM SPOLUPRÁCA

Tempo, akým sa uberajú britsko-európske rokovania najprv o podmienkach odchodu, a potom o podmienkach budúcej hospodárskej spolupráce, je pre väčšinu z nás pomalé. Zatiaľ je jasné, že Veľká Británia v roku 2019 opustí EÚ. Potom má z dôvodu doterajšej pomalosti rokovaní nastať prechodné obdobie bez stanovenia termínu jeho

Európski politici už vedia, že slabinou eura je nesúlad medzi nadnárodnou menovou politikou ECB a národnými fiškálnymi politikami členských štátov eurozóny. Preto sa hľadá scenár vytvorenia európskeho jadra zo štátov, ktoré sú dnes v eurozóne a nebudú robiť prekážky vytvoreniu spoločného európskeho rozpočtu, postu európskeho ministra financií, európskeho menového fondu a takto by sme mohli pokračovať.

To už sú znaky finančnej únie. Na prekvapenie viacerých sa organizátorom vzniku budúceho európskeho jadra stáva terajší francúzsky prezident, predstaviteľ druhej najsilnejšej ekonomiky eurozóny. Poznamenajme, že zároveň jedného z mála doterajších jej členov, ktorí prekračujú trojpercentný deficit verejného rozpočtu voči HDP. Nikto nepochybuje, že v európskom jadre bude okrem Francúzska aj Nemecko a zo štátov bývalého východného bloku má najväčšie šance Slovensko. Zatiaľ nie sú známe kritériá členstva v európskom jadre, ale slovenský premiér už avizoval potrebu zmeniť slovenskú ústavu

s cieľom priblížiť náš sociálny systém európskemu, s čím napokon súvisí aj inštitút minimálnej mzdy, s dopadom na rast našej životnej úrovne.

Dôvodom, prečo sa iniciatívy chopil práve francúzsky prezident, mohla byť upadajúca prestíž jeho krajiny takmer všade na svete, a aj čakanie na výsledky nemeckých volieb. Keďže Angela Merkelová vo voľbách opätovne uspela, bude nemecko-francúzsky tandem naďalej nositeľom všetkých budúcich zásadných zmien v Únii.

V tomto prípade však treba povedať, že Nemci budú trvať na dodržiavaní rozpočtovej disciplíny, čo veru nie je dobrá správa pre zadlžené Francúzsko, ktoré sa bude musieť najprv vyrovnať s niektorými zmenami svojho pracovného práva tak, aby sa zvýšila zamestnanosť, lebo bez nej nebude možný hospodársky rast.

VRCHOLOVÉ SYMPÓZIUM CENTRÁLNYCH BANKÁROV

V americkom Jackson Hole v Kansas City sa stretli najvyšší predstavitelia centrálnych bánk z celého sveta, aby zhodnotili dôsledky menovej politiky na riešenie finančnej krízy a opatrenia do budúcnosti. Treba však povedať, že nikto neprišiel so zásadnými zmenami, a preto sa zo strany ECB naďalej počíta s pokračovaním kvantitatívneho uvoľňovania a s nezvyšovaním jej základnej úrokovej sadzby, čo sa nebude páčiť podriadeným komerčným bankám, ktoré práve z tohto dôvodu hovoria o znižovaní bankových ziskov. S napätím sa očakávalo aj vystúpenie šéfky americkej centrálnej banky Janet Yellenovej, ktorá sa možno aj z obavy, či jej americký prezident ponúkne rovnakú funkciu aj na druhé funkčné obdobie, nechcela vyjadriť k avizovanému zvyšovaniu úrokovej sadzby dolára ešte do konca tohto roku či zmenám v doterajšej regulácii amerického finančného trhu.

Americký prezident Donald Trump je zásadne proti; navyše počíta so zásadnými zmenami daňovej sústavy. A tak jediným merateľným záverom tohto stretnutia je výrazné posilnenie výmenného kurzu eura voči americkému doláru na viac ako 1,19 dolára za euro, čo tu už dlho nebolo.

Autor je ekonóm.

33

EKONOMIKA > VÝVOJ SVETOVEJ A DOMÁCEJ EKONOMIKY

VÝROKY ZASVÄTENÝCH > KORUNNÍ SVEDKOVIA

Marián Benka

KURZ BITCOINU PREKONAL 5000-DOLÁROVÚ HRANICU D

igitálna mena bitcoin, ktorá je nezávislá od centrálnych bánk a finančných inštitúcií, dlho ostávala v úzadí, pričom jej hodnota pomaly, ale isto narastala. Na rozdiel od dolára, ktorý je inflačnou menou a jeho množstvo v obehu sa neustále zvyšuje, bitcoinov je dopredu daný fixný počet. Preto sa ich kurz voči doláru neustále zvyšuje. Počas celého roku 2016 sa však zvyšoval len mierne, i keď tiež dosť výrazne: začiatkom roka to bolo 430 dolárov za bitcoin a v decembri už 700 až 900. Tisícdolárovú hranicu

prelomil bitcoin vo februári tohto roku. V máji začal jeho prvý raketový vzostup a druhý v júli.

V októbri prekonal neuveriteľných 5000 dolárov a dá sa predpokladať, že v roku 2018 bude prudký rast kurzu pokračovať.

Bitcoiny a ďalšie tzv. kryptomeny umožňujú ich držiteľom získať finančnú slobodu a aspoň čiastočnú nezávislosť od chorého ekonomického systému založeného na neustálom zadlžovaní. Viac sa tejto téme venujeme v tomto čísle na stranách 112 – 115.

34

VÝVOJ KURZU BITCOINU OD 1. 1. 2016 DO 15. 10. 2017

(v USD za bitcoin)

6000 $

5000 $

4000 $

3000 $

2000 $

1000 $

0$ JANUÁR 2016

Zdroj: Coindesk

JÚL 2016

JANUÁR 2017

JÚL 2017

OKTÓBER 2017

SATIRA >

> SATIRA

„SLNIEČKARSKE“ PERLY 1. „Keď niekto povie: Som hrdý, že som Slovák; naskakuje mi husia koža.” Štefan Hríb, novinár 2. „Fašizmus je nenávisť ku všetkému západnému, Európskej únii a Spojeným štátom.”

Mikuláš Sliacky, novinár 3. „Voliči ĽSNS sú rovnakí fašisti ako ĽSNS.” Monika Beňová, politička 4. „Štúr bol antisemita a Vajanský iba zaprdený hlupák.”

Michal Havran, protestantský teológ a moderátor RTVS 5. „Rada žijem v krajine, v ktorej stretávam čoraz viac ľudí inej rasy a LGBTI páry, ktoré sa držia za ruky.”

Kristína Farkašová, herečka 6. „Nebláznite! Emigrantov potrebujeme zo všetkých krajín EÚ najviac.”

Ivan Mikloš, politik, poradca ukrajinského prezidenta Petra Porošenka 7. „Na rozpútaní druhej svetovej vojny sa nezúčastnilo len Nemecko a Rusko, ale aj Slovensko.”

Pavol Bielik, moderátor TA3

KEĎ BYŤ TRÁPNY, TAK S NAJLEPŠÍM PRIATEĽOM

8. „Islam zásadným spôsobom sformoval európsku kultúru.”

Michal Havran

36

9. „Politici šíria tie najhoršie hoaxy, napríklad o angažovanosti USA na Ukrajine.”

František Šebej, politik

37

10. „Jediný anjel, ktorý tu je, je Andrej Kiska.”

Juraj Kemka, herec 11. „Korupcia na najvyšších miestach neexistuje, preto ju nie je možné stíhať.”

Robert Kaliňák, politik 12. „SaS a Andrej Kiska sú jediné svetlé body na konci tunela.“ Lucia Nicholsonová, politička SaS 13. „Máme unikátnu príležitosť rozšíriť kresťanskú Európu o migrantov, ktorí sa stanú kresťanmi, lebo vidia v nás skvelý príklad.“ Vladimír Krčméry, lekár a vedec 14. „Utečenec, ktorý príde do Talianska, je aj naším utečencom.”

Andrej Kiska, prezident

POD KRIVÁŇOM (1940)

15. „Slovensko prinieslo korupciu do Európskej únie.”

Iveta Radičová, politička 16. „Spávam omnoho spokojnejšie, odkedy sme členmi NATO.” Juraj Droba, politik SaS 17. „Slováci od roku 1993 nepochopili, čo znamená členstvo v NATO.” Magda Vášáryová, politička, herečka 18. „Agresivita proti Líbyi je mi milšia ako opustenie východného krídla NATO.” Juraj Smatana, učiteľ, asistent poslanca Jána Budaja 19. „Na festivale Pohoda sa nefetuje, nie sú tu žiadne orgie. Politickú kampaň sme na Pohode nikdy nedovolili.”

Michal Kaščák, hlavný organizátor festivalu Pohoda

Túto dvojstranu pripravujeme v spolupráci so stránkou na Facebooku Prečo globalistom hrabe?

POD JAGUÁROM (2017) Zdroj: Stránka na Facebooku AntiSoros

TÉMA MESIACA:

1917 – 2017 STO ROKOV SOCIÁLNEHO EXPERIMENTU

TENTO MESIAC UPLYNIE STOROČNICA OD JEDNEJ Z NAJZÁSADNEJŠÍCH UDALOSTÍ 20. STOROČIA – VEĽKEJ OKTÓBROVEJ SOCIALISTICKEJ REVOLÚCIE (VOSR). JEJ VÝZNAM NEMOŽNO POPRIEŤ BEZ OHĽADU NA TO, Z AKEJ PERSPEKTÍVY JU HODNOTÍME. NA JEDNEJ STRANE MÔŽEME HOVORIŤ O DOTOVANÍ REVOLÚCIE ZO ZÁPADU A POKUSE NADNÁRODNÝCH ELÍT EXPERIMENTOVAŤ S NOVOU FORMOU OVLÁDANIA MÁS. ALEBO DOKONCA O TEMNOM SLOBODOMURÁRSKOM A SIONISTICKOM POZADÍ. NEBUDE TO NÁHODA, ŽE VÄČŠINA PREDSTAVITEĽOV SOVIETSKEHO REŽIMU A TERORU NA CIVILNOM OBYVATEĽSTVE PO REVOLÚCII BOLA ŽIDOVSKÉHO PÔVODU. NA DRUHEJ STRANE VOSR UMOŽNILA VYTVORIŤ FUNKČNÚ ALTERNATÍVU VOČI KAPITALISTICKÉMU ZRIADENIU, VĎAKA KTOREJ SA AJ ZÁPADNÉ KRAJINY SNAŽILI ZAVÁDZAŤ VIAC SOCIÁLNYCH ISTÔT PRE PRACUJÚCICH. EKONOMIKA SOVIETSKEHO ZVÄZU FUNGOVALA ROZHODNE LEPŠIE, AKO SA NÁM TO DNES POKÚŠAJÚ NAHOVORIŤ. KRAJINA SA NEROZPADLA PRETO, LEBO BY NEBOLA ŽIVOTASCHOPNÁ. ROZPADLA SA TAK, AKO VZNIKLA – RIADENÝM PROCESOM ZVONKA. ZÁPADNÉ KRAJINY TAK ZÍSKALI PRÍSTUP NA VÝCHODNÉ TRHY, ČO POMOHLO ODDIALIŤ DOPADY SYSTÉMOVEJ KRÍZY KAPITALIZMU. Foto: Matúš Plecho

TÉMA MESIACA > POHĽADY NA VÝZNAMNÚ UDALOSŤ

POHĽADY NA VÝZNAMNÚ UDALOSŤ > TÉMA MESIACA

Juraj Janošovský

STO ROKOV, KTORÉ

OTRIASLI SVETOM V NOVEMBRI 1917 OTRIASLA SVETOM OKTÓBROVÁ REVOLÚCIA V RUSKU A ZMENILA 20. STOROČIE. PONÚKLA SYSTÉMOVÚ ALTERNATÍVU. UTÓPIÁM SNÍVAJÚCIM O SOCIÁLNE SPRAVODLIVEJ CIVILIZÁCII DALA REÁLNE OBRYSY. NIČ NEMOHLO ROZČÚLIŤ VLÁDNUCE ELITY VIAC AKO PRAKTICKÉ POTVRDENIE, ŽE INÝ SVET JE MOŽNÝ. OD POČIATKU POKUSU O INÝ SVET SA OLIGARCHOVIA SNAŽILI DISKREDITOVAŤ A ZNIČIŤ NOVÝ REŽIM VŠETKÝMI SPÔSOBMI. POLITICKY, VOJENSKY I EKONOMICKY.

40

S

edemdesiat rokov pokusov, počas ktorých vyskúšali temer všetko (utopiť v krvi, vyčerpať ekonomicky, politicky rozložiť), systém vydržal, a dokonca obmedzil euroatlantickú hegemóniu vydržiavanú stáročiami otrokárstva a kolonializmu. Bipolárny svet temer na päťdesiatročné obdobie stabilizoval mier v Európe a lokálne konflikty (Kórea, Vietnam, Kuba) sa končili politickými dohodami.

Rusi vytvorili blok s rozsiahlou hospodárskou a politickou kooperáciou a zmenili pomery vo svete – rozložili koloniálny systém imperialistických veľmocí, naštartovali emancipáciu tretieho sveta. Hnilý kút Európy – zaostalé cárske Rusko, sa zmenilo na modernú veľmoc, ktorá vyslala prvého človeka ku hviezdam a politicky dominovala 20. storočiu.

Koniec reálneho socializmu a reštaurácia kapitalizmu je matéria na osobitnú štúdiu. To, že režim sedemdesiat rokov odolal vojenským intervenciám a ekonomickým blokádam, nasvedčuje, že určujúca bola jeho samodeštrukcia koncom 80. rokov. Išlo najmä o postupnú revíziu a nakoniec úplnú stratu vízie – ideálu komunistickej spoločnosti. Stranícka gerontokracia potom už príliš unavovala verejnosť svojimi omylmi a čoraz zúfalejšou propagandou. Navyše v snahe redukovať príťažlivosť sovietskeho režimu Západ rozvíjal sociálny štát. Vznikla tak ilúzia, že návrat autentického kapitalizmu je vylúčený, spoločný európsky dom Východu a Západu je možný a lepší socializmus (s ľudskou tvárou?) je na dosah. Nomenklatúra bez politického názoru odovzdala moc, vedomá si toho, že jej schop-

41 nosti bude nový režim nutne potrebovať a oni svoje výsadné politické postavenie konvertujú na reálne vlastníctvo verejného majetku. Vcelku racionálne sa domnievali, že získajú nepoznané pôžitky západného konzumného kapitalizmu.

Reštaurácie sú historicky obvyklé, normálne reakcie spoločnosti na zásadné civilizačné inovácie. A reštaurácia kapitalizmu je síce nákladná a možno tragická zákruta dejín, ale nič viac. Logika kapitalizmu (diktát zisku) ho permanentne posúva k neodvratnému zániku.

Od imperialistického štádia, od pokusu vytvoriť globálny systém ovládaný finančnou oligarchiou k nevyhnutnému všeobecnému kolapsu.

Ekonomická kríza (z nadvýroby), finančná kríza (z úžery a nezodpovednej emisnej a menovej politiky), ekologická kríza (vyčerpanie energetických, surovinových zdrojov a deštrukcia prírody) a sociálna kríza (roztváranie sociálnych nožníc a zbedačovanie miliárd obyvateľov) sa prejavujú v permanentnej politickej kríze a v medzinárodnom terorizme. Zvrátená logika nadbytočnej populácie a neriešiteľných kríz robí vojnový konflikt reálnym.

Aj v mrazivej ruskej noci v novembri roku 1917 rozhodla o úspechu revolúcie viac ako boľševická odhodlanosť a triedne presvedčenie – dezilúzia verejnosti z kapitalizmu. V Rusku z cárskeho režimu a neschopnosti liberálnych a sociálnodemokratických elít situáciu riešiť.

Moc naozaj ležala na schodoch Zimného paláca. Slepými výstrelmi z Auróry a niekoľkými zauchami kadetom sa Lenin a jeho priatelia dostali k moci. Cár reprezentujúci neschopný, krutý a hlúpy režim stratil nezmyselnými jatkami na frontoch prvej svetovej vojny akýkoľvek rešpekt a celý aparát mohutného impéria nemal silu ani program na návrat. Liberáli sa ukázali – nie prvý, ani poslednýkrát, ako neschopní politici. Kerenského vláda mala jediný program: ako si nakradnúť, čo sa ešte dá v zdevastovanom Rusku odmontovať (podobnosť so súčasnosťou možno nie je náhodná).

Lenin priniesol nielen novú – marxistickú doktrínu, ale uplatnil aj nevšedný politický talent. Hoci prišiel do Petrohradu už na jar 1917, odmietol radikálov a v Aprílových tézach vyzval na trpezlivosť – chcel, aby sa liberálny,

TÉMA MESIACA > POHĽADY NA VÝZNAMNÚ UDALOSŤ

42

sociálnodemokratický režim zdiskreditoval vlastnými silami, a sám odišiel do Fínska uvažovať nad krokmi a riešeniami, ako prevziať a stabilizovať moc. Americký novinár John Reed v reportáži Desať dní, ktoré otriasli svetom dokumentuje politickú genialitu, s akou Lenin riešil situáciu po prevzatí moci. Boľševici uspokojili verejné očakávania – vydali Dekrét o mieri s okamžitým prímerím, stiahnutím a návratom veľkej časti vojsk domov.

A Dekrétom o pôde uskutočnili tisícročný sen ruských mužíkov – pôda patrí tým, ktorí na nej pracujú! Heslo: Všetku moc sovietom! bolo zrozumiteľnou politickou odpoveďou na korupciu parlamentného systému a dekadenciu cárskeho absolutizmu. Na škodu veci si následná britsko-francúzska intervencia a biely teror vynútili riešiť dilemu: či budú občiansku vojnu riadiť insitné, neskúsené soviety, alebo profesionálni revolucionári. Ak sa revolúcia nemala utopiť v krvi, siahli (zahraničným exilom a dlhým bojom proti cárizmu) vyskúšaní boľševici k obmedzeniu moci sovietov a vznikla téza o revolučnom predvoji – straníckom aktíve.

Môžeme sa domnievať, že jedine Lenin bol schopný (a mal politickú silu) tento systém kontrolovať a korigovať. Keby fungovalo historické „keby“, vedeli by sme, čo všetko ovplyvnil atentát v septembri 1918 (Kaplanová výstrelom do krku Lenina vážne zranila, a postupne sa jeho stav zhoršoval, od jesene 1921 bol z praktickej politiky temer vyradený, zomrel v roku 1924).

V revolúcii sa, pochopiteľne, stretávajú aj motívy rozdielnych záujmových skupín. Aj preto sa často uvádza vplyv sionistickej loby na vývoj v Rusku. Po svetovom sionistickom kongrese (1897) bolo cárske Rusko nesporne jeho jediným jasným oponentom. Sionisti nevedeli prehltnúť úspech Protokolov sionských mudrcov, produktu cárskej kontrapropagandy. To vážne ohrozovalo záujmy a plány kongresu, a najmä bankárov v jeho pozadí. Preto nielen Kerenskij, ale zrejme aj Leninovi boľševici získali ich podporu. Je známe, že dokonca americký prezident Woodrow Wilson dostal Trockého a jeho druhov z kanadského väzenia a zariadil

ich dopravu do Petrohradu. Finančná oligarchia i Američania snívali sen o ovládnutí Ruska a jeho sibírskych zdrojov.

Známy liberál profesor Tom Palmer na prednáške Konzervatívneho inštitútu M. R. Štefánika 25. 9. 2017 obvinil Karla Marxa, že jeho doktrína je antisemitská (Marx opakovane kritizuje úlohu židovských bankárov v kapitalistickom systéme a ich stotožnenie sa s ním). Ale boľševici, hoci medzi nimi bolo veľa revolucionárov zo židovského prostredia, boli primárne odporcami kapitalizmu. O tom dnes pochybuje málokto. Možno je len špekuláciou, že dôsledná antikapitalistická orientácia boľševikov spôsobila také sklamanie oligarchov v ich očakávaniach, že sa bankári a priemyselníci rozhodli v kríze 30. rokov v spore s komunistami podporovať radšej fašistov a nacistov.

Sovietsky zväz bol polstoročie najdynamickejšie sa vyvíjajúcou krajinou sveta. Heslo: „sovietska moc = elektrifikácia + soviety“ demonštruje, že sa vzájomne doplňoval a podporoval kultúrno-politický a ekonomický program.

Rusi vytvorili stabilný mnohonárodný štát, vojensky porazili prakticky všetky európske veľmoci, odstránili analfabetizmus a kolonializmus, spriemyselnili a elektrifikovali obrovskú krajinu a dosiahli významné vedecké úspechy. Bolo by jednostranné hovoriť len pozitívne (tak, ako je nekorektné hodnotiť sovietske obdobie len negatívne). Ako paradox vyznieva, že obdobie deštrukcie sovietskeho systému (Dubček, Gorbačov) sa vníma pozitívne, a obdobie, keď socializmus dominoval a na všetkých frontoch porážal kapitalizmus, sa nálepkuje zločineckými prívlastkami. Alebo nejde o paradox?

Keď Rusi dokázali rýchlo vyrovnať jadrovú prevahu a ako prví dobyli vesmír, Američania analyzovali príčiny týchto úspechov. Medziiným zistili, že je za tým demokratizácia školstva. Rusko, pôvodne kultúrne najzaostalejšia časť Európy (so 76-percentnou negramotnosťou), sa stalo vedeckou veľmocou najmä vďaka širokej základni a verejnému demokratickému systému vzdelania. Američania sa poučili tak, že tiež rozšírili svoju základňu – začali kupovať špičkových vedcov po celom svete.

POHĽADY NA VÝZNAMNÚ UDALOSŤ > TÉMA MESIACA

Vladimír Petrovič

VPLYV VOSR NA ZÁPADE V ČASE VOSR NEBOLA SITUÁCIA NA ZÁPADE O NIČ LEPŠIA A KORENE KRÍZY KAPITALIZMU ZAČÍNAJÚ UŽ V 70. ROKOCH 19. STOROČIA. PRVÉ POVSTANIE PRACUJÚCICH SA USKUTOČNILO UŽ V ROKU 1832 V LYONE, PRETOŽE TUNAJŠÍM TKÁČOM DVOJNÁSOBNE ZNÍŽILI MZDY. TENTO ŠTRAJK PRERÁSTOL DO POVSTANIA POD HESLOM: „PRACOVAŤ, ŽIŤ, ALEBO V BOJI ZOMRIEŤ!“ 43

D

alo by sa povedať, že marxizmus ako revolučná vlna vznikol pod vplyvom viacerých indikátorov. Jedným z nich bola likvidácia drobného vlastníctva pôdy v Anglicku počas 18. storočia – tým pripravili ľudí o spôsob obživy, a tak sa museli presťahovať za prácou do miest a tovární, kde vznikal proletariát. Vyformovali ho hrôzostrašné podmienky: 16 až 18-hodinový pracovný deň, nepatrné mzdy, žiadna ochrana pri práci, detská práca, absencia sociálneho a zdravotného zabezpečenia.

Situácia sa zhoršovala; Engels popisuje túto situáciu v diele Postavenie pracujúcej triedy v Anglicku. Z absolútneho zúfalstva vzniklo hnutie luddistov, ktorí rozbíjali stroje, za čo im vtedajšia vláda udeľovala trest smrti. Neskôr vypuklo povstanie tkáčov v Sliezsku, ktorých donútili platiť daň statkárom len za to, že mohli pracovať. Prvé uvedomenie si existencie proletariátu bolo podľa Marxa až v roku 1844, keď nahnevaní tkáči zdemolovali zamestnávateľov dom i tkáčovňu manufaktúry Zwanziger.

Na konci 19. storočia vznikajú monopolistické zväzy podnikateľov a bankárov, ktoré sú hlavným pilierom hospodárskeho života. Následky sú jasné: zvýšil sa konkurenčný boj, ktorého dôsledky skončili na bedrách pracujúcich – znižovali sa mzdy, zvyšovala sa intenzita práce, predlžovala sa pracovná doba a zhoršili sa podmienky pracujúcich.

Na ukážku: v Nemecku trval pracovný deň až 16 hodín, vo Francúzsku 12, v USA 14 hodín – organizovanie pracujúcich a politická činnosť v odboroch boli zakázané pod trestom väzenia. Robotníci žili v nezdravom prostredí a ochrana práce neexistovala. Len v poslednej štvrtine 19. storočia prekonal svet štyri krízy: 1873, 1882 – 1886, 1890 a 1900. V tretej etape všeobecnej krízy kapitalizmu dochádza k zrastaniu štátneho aparátu s monopolmi – štátna moc sa stále viac vzďaľuje ľudu a štát sám vystupuje ako mocný kapitalista.

Ako dôsledok vývinu v Rusku vzniká Komunistická strana Nemecka a už v roku 1918 žiada 400-tisíc berlínskych robotníkov prácu a uzavretie mieru. Tretieho novembra toho istého roku

TÉMA MESIACA > POHĽADY NA VÝZNAMNÚ UDALOSŤ

44

Eugen Leviné

vypuklo živelné povstanie vojnových námorníkov v Kieli, podporili ho kielski robotníci generálnym štrajkom. Revolučné hnutie rástlo a v dôsledku štvavých intríg vlády Friedricha Eberta a Phillipa Scheidemanna v roku 1919 uniesli a zavraždili Rosu Luxemburgovú a Karla Liebknechta. Luxemburgovej mŕtvolu našli až o niekoľko mesiacov v kanáloch, kam ju vrahovia hodili. Nasledovalo povstanie, ktoré bolo porazené. Útrapy vojny a militarizácia zrevolucionizovali masy v južnom Nemecku (v Bavorsku), ktoré požadovali, aby moc odovzdali radám. Robotníci zostavili v roku 1919 novú vládu na čele s Eugenom Leviné a vyhlásili Bavorskú republiku rád, ktorá začala znárodňovať priemysel a banky, sformovali červenú armádu, avšak keďže sa im nepodarilo zrealizovať pevný zväzok medzi robotníkmi a roľníctvom, revolúcia bola porazená. Sociálni demokrati otočili kabát v momente, keď sa situácia zmenila, a vystúpili proti komunistom. Krátka epizóda pokusu o komunizmus v západnej Európe končí zastrelením Eugena Leviné kontrarevolučnými vojskami ústrednej nemeckej vlády.

Na troskách monarchie vznikla v roku 1918 aj Maďarská republika rád na čele s Bélom Kunom; trvala 133 dní. Podobne ako v Nemecku, zásadnou chybou sa stal necitlivý prístup k roľníctvu a drobným remeselníkom a spojenectvo so sociál­ nymi demokratmi, ktorí zradili revolúciu. Opatrenia MRR predbehli svoju dobu: vláda schválila dekréty o znárodnení bánk, dopravy, priemyslu a monopolov zahraničného obchodu, mzdy zvýšili o 25 %, zaviedli osemhodinový pracovný deň, sociálne poistenie, zrovnoprávnili ženy s mužmi a schválili dekrét o odluke cirkvi od štátu a škôl od cirkvi, ako aj povinnú školskú dochádzku.

V roku 1919 na východnom Slovensku vyhlásili Slovenskú republika rád, ale už o mesiac Dohoda spustila útok proti republikám rád a na jeseň 1919 Maďarská republika rád spolu so Slovenskou padli.

Poľnohospodári nedostali znárodnenú pôdu od veľkostatkárov, čím bola vidiecka chudoba sklamaná, čo využila kontrarevolúcia, ktorá s podporou bohatých roľníkov rozpútala boj proti vláde. Pád vlády sprevádzal krvavý teror a tieto negatívne skúsenosti spôsobili aj to, že sa v Maďarsku na dlhé roky implikoval pravicový extrémizmus a z Maďarska pod vedením Miklósa Horthyho sa stala jedna z najlojálnejších Hitlerových satelitných krajín. Niektorí marxistickí historici sa domnievajú, že vplyv MRR bol cítiť aj v maďarských krvavých udalostiach 50. rokov.

V Taliansku, Francúzsku, Veľkej Británii a USA nastal po VOSR obrovský vzostup komunistických strán a bojov za práva pracujúcich. Najviac sa prejavil v Taliansku, kde v roku 1919 došlo k 1663 štrajkom, do ktorých sa zapojilo vyše milióna ľudí, predovšetkým z priemyselných centier. V roku 1920 vznikali pod vedením Gramsciho PSI závodné rady, ktoré žiadali zvýšenie platov. Talianska buržoázia si však upevnila moc prostredníctvom Mussoliniho, ktorý si získal masy, a došlo k vyzbrojeniu veľkostatkárov. Spustil sa teror a v roku 1923 Mussolini uväznil vedúcich činiteľov čerstvo založenej komunistickej strany.

Vďaka vplyvu VOSR sa aj na Západe podarilo niekoľko vecí: zvrhnutie monarchií, ukončenie vojny a zriadenie republík, osemhodinový pracovný deň, demokratické práva, zvýšenie triedneho uvedomeniaa založenie komunistických strán, ktoré v ďalších dekádach bojovali za mnohé sociálne vymoženosti v podmienkach kapitalizmu.

POHĽADY NA VÝZNAMNÚ UDALOSŤ > TÉMA MESIACA

Patrik Sloboda

KORMIDELNÍCI SOVIETSKEHO ZVÄZU

NIEKDAJŠIE POVINNÉ OSPEVOVANIE OTCA REVOLÚCIE VLADIMIRA IĽJIČA LENINA ALEBO STROJCU VÍŤAZSTVA SOVIETSKEHO ZVÄZU NAD HITLEROVSKOU TREŤOU RÍŠOU JOSIFA VISSARIONOVIČA STALINA VYSTRIEDALO PO PÁDE ŽELEZNEJ OPONY DÉMONIZOVANIE TEJTO DVOJICE I ĎALŠÍCH SOVIETSKYCH VODCOV. ABY SME PLNE POROZUMELI POSLANIU, PRIEBEHU A UKONČENIU KOMUNISTICKÉHO EXPERIMENTU, JE NEVYHNUTNÉ OBOZNÁMIŤ SA I S POSTAVAMI SOVIETSKEHO PANTEÓNU, A TO I TÝMI MENEJ ZNÁMYMI.

DVORANA SLÁVY

Hierarchické poradie – strana a štát, sa uplatňovalo vo všetkých socialistických krajinách, ktoré si dali zakotviť do ústavy vedúce mocenské postavenie komunistickej strany. Preto na špici vertikály moci stál vždy šéf strany, a nie štátu, i keď protokolárne to mohlo byť inak.

Sovietsky zväz zaviedol prezidentský titul až na sklonku svojej existencie v roku 1990, aby sa hrobár zväzku pätnástich zväzových republík Michail Gorbačov mohol predvádzať na medzinárodnej scéne ako prezident, a neostával iba generálnym tajomníkom strany, ktorú zrádzal, nivočil a pochoval.

Vymenovať vedúcich predstaviteľov Sovietskeho zväzu podľa ich mocenskej váhy je dosť jednoduché. Ich chronologické poradie je nasledujúce:

1917 – 1924: Vladimir Iľjič Lenin (predseda Rady ľudových komisárov) 1924 – 1953: Josif Vissarionovič Stalin (generálny tajomník od r. 1922, od r. 1952 prvý tajomník) 1953 – 1953: Georgij Maximilianovič Malenkov (prvý tajomník) 1953 – 1964: Nikita Sergejevič Chruščov (prvý tajomník) 1964 – 1982: Leonid Iľjič Brežnev (od r. 1966 generálny tajomník) 1982 – 1984: Jurij Vladimirovič Andropov (generálny tajomník) 1984 – 1985: Konstantin Ustinovič Černenko (generálny tajomník) 1985 – 1991: Michail Sergejevič Gorbačov (od r. 1990 prezident ZSSR)

45

TÉMA MESIACA > POHĽADY NA VÝZNAMNÚ UDALOSŤ

STOVKA PROFESIONÁLOV

46

Ako vidno z prehľadu, najdlhšie sa vo vodcovskom postavení udržal Stalin. Najkratšie – pol roka – Georgij Malenkov. Veľa vody nenamútil ani chorľavý Gorbačovov predchodca Konstantin Černenko. Andropovove dva roky na výslní by sa tiež nemuseli považovať za významné, keby nešlo o nebezpečnú medzinárodno-politickú šelmu, ktorá dala Moskve na jeseň 1956 podnet na vojenské potlačenie revolty Maďarov. Kremeľské vedenie ho za bdelosť v postavení sovietskeho veľvyslanca v Maďarsku povýšilo a povolalo do straníckeho ústredia. Tam bohato uplatnil talent pre zákulisnú činnosť a vedenie tajných operácií. Leonid Brežnev mu v máji 1967 zveril funkciu predsedu Výboru pre bezpečnosť štátu. V ruštine Komitet gosudarstvennoj bezopasnosti – KGB. Staré známe porekadlo, že kto má informácie, má aj moc, doviedol Jurij Andropov k dokonalosti. Sovietsky zväz dobiehal pod jeho vedením všetkými dostupnými prostriedkami náskok Spojených štátov v oblasti informačných technológií. O predaji výpočtovej techniky amerického obra IBM nacistickému Nemecku sa už popísali stohy kníh. Registračné automaty IBM (modely Hollerith zo závodu Dehomag) sa používali v koncentračných a vyhladzovacích táboroch nacistického Nemecka.

Vojenské a bezpečnostné štruktúry britského impéria a Spojených štátov zavádzali počas druhej svetovej vojny strojové spracovanie informácií a zakladali globálne informačné siete. Sovietsky zväz zaostal v zbrojárstve a vo vývoji nových zbraňových systémov, čím ohrozoval svoju existenciu. Transnacionálne finančné kruhy síce diskrétne pomáhali ZSSR k získavaniu západných technológií, ale praktické zadovažovanie ostávalo na pleciach KGB a vojenskej rozviedky GRU. Sovietsky zväz počas Andropovovho šéfovania KGB dobehol a predbehol Spojené štáty vo viacerých odboroch duálneho využitia a stal sa svetovou špičkou v kozmickom priemysle. Na druhej strane si tento ťažký diabetik „pripísal k zásluhám o udržanie celistvosti socialistického tábora“ aj prípravu vojenskej intervencie

do Československa v auguste 1968. Ale bola to mediálna blamáž a Andropov si to uvedomoval. Dá sa pochybovať, či ho poľský lišiak v amerických službách Zbigniew Brzezinski o desať rokov neskôr nepoznane vlákal do prípravy vojenského zásahu v Afganistane.

Naopak, sotva možno pochybovať o jeho účasti na strategických prípravách demontáže Sovietskeho zväzu. Sovietske impérium ostávalo pri živote dlhšie, než to jeho sponzori predpokladali. Februárová revolúcia 1917 a Veľká októbrová socialistická revolúcia 1917 nevypukli spontánne. Vzplanuli po príchode zhruba stovky veľkoryso financovaných profesionálnych revolucionárov z exilu v USA a v západnej Európe.

DOHĽAD SPOZA ATLANTIKU

Pochopenie takýchto „kacírskych tvrdení“ sa nezaobíde bez osvetlenia úlohy aktérov stojacich mimo javiska. Začnime agentom veľkokapitálu s pôsobiskom priamo v Kremli Vladimirom Iľjičom Leninom. O tomto vodcovi VOSR je známe, že sa pripravoval na svoje dejinné poslanie v západoeurópskom exile. Ešte i mienkotvorná encyklopédia Wikipédia mu priznáva prívlastok profesionálny revolucionár. Jeho návrat v apríli 1917 popisuje takto: „Je potvrdené z mnohých strán, že Lenin sa zo Švajčiarska dostal do Petrohradu s pomocou Nemeckého cisárstva. Lenin cestoval spoločne s ostatnými ruskými sociálnymi demokratmi (menševikmi aj boľševikmi) v uzatvorenom vlaku. Cisár Viliam II. očakával, že Lenin paralyzuje bojaschopnosť ruskej armády a ukončí vojnu na východnom fronte.“ Zaoceánski finanční magnáti však mali s Leninom iné plány a vyslali za ním podnikateľa Armanda Hammera. Tento syn prisťahovalcov z cárskeho Ruska, narodený na Manhattane, pricestoval do Moskvy v roku 1921, aby vedno s vodcom revolúcie umožnili americkému kapitálu preberať kontrolu nad lukratívnymi sektormi ruskej energetiky a priemyslu. Lenin mu poskytol pracovňu v Kremli hneď vedľa svojej. Moskovský apartmán tohto „červeného milionára“ slúžil ako neoficiálna diplomatická misia USA v rodiacom sa socialistickom štáte.

POHĽADY NA VÝZNAMNÚ UDALOSŤ > TÉMA MESIACA

Spojené štáty uznali Sovietsky zväz až v roku 1933, keď sa nadnárodnému kapitálu vymkýnal z rúk iný experiment s totalitnými metódami riadenia spoločnosti – nacistický v Nemecku. Pôvodným povolaním lekár Armand Hammer poslúžil Leninovi ako spoluarchitekt metódy na obnovenie hospodárstva rozvráteného následkami prvej svetovej vojny, revolúcie a občianskej vojny. Dostala pomenovanie Nová ekonomická politika (NEP) a dovoľovala západným investorom podnikať tam, kde to mladému sovietskemu štátu po znárodnení domáceho priemyslu spočiatku príliš nešlo.

Kapitalizmus NEP umožnil vytvorenie zbohatlíckej smotánky, tzv. nepistov, v sektore malého a stredného podnikania. Hammer držal nad ňou ochrannú ruku aj po Leninovom úmrtí v januári 1924. Stalinovi sa podarilo zrušiť NEP až v roku 1929. Hammer sa dovtedy zdržiaval viac-menej neprestajne v Sovietskom zväze a postaral sa o vytvorenie piatej kolóny vo všetkých štruktúrach štátnej moci, nehovoriac o hospodárskej sfére. Stalin ju síce horlivo dusil, no nikdy úplne nepotlačil.

UMLČANÝ HORLIVEC

Globalistické záujmy pricestoval zastupovať z New Yorku do revolučného Ruska vášnivý propagátor svetovej socialistickej revolúcie Lev Davidovič Bronštejn, ktorý prijal revolučné meno Trockij. Jeho poslaním bolo urýchľovať búranie spoločenských pomerov v cárskom Rusku i po celej monarchistickej Európe. Lenin ho vymenoval v Rade ľudových komisárov za komisára pre zahraničné záležitosti a neskôr za vojnového komisára. Oplatilo sa. Trockij zaviedol v radoch Červenej armády krutú disciplínu i za cenu podstupovania nepredstaviteľných obetí na frontových líniách.

S Leninom sa rozišiel v názore na zmysluplnosť budovania sovietskej štátnosti. Stalin ju chcel po Leninovej smrti upevňovať, aby sa Sovietsky zväz stal svetovou veľmocou.

Trockij hlásal tézy o zániku národných štátov v prospech tvorby integrovaných celkov vykorisťovaných nadnárodným kapitálom dovtedy, kým sa mu nepostaví na odpor nad-

národná trieda pracujúcich. Rozumie sa, že na čele s transnacionálnou revolučnou stranou. Trockého sny sa ukázali nereálne už po skončení prvej svetovej vojny, keď sa mu nepodarilo rozdúchať revolučné plamienky v Maďarsku, Nemecku a inde do celoeurópskeho revolučného požiaru. Stalin sa Trockého zbavil – vyhnal ho do exilu. Činorodý revolucionár tam však formoval medzinárodné trockistické hnutie a viedol protistalinskú kampaň. Stalin ho v auguste 1940 umlčal krvavou rukou atentátnika.

KTO ODCHÁDZA POSLEDNÝ, NECH ZHASNE SVETLO

Stalin si podpísal úmrtný list po skončení druhej svetovej vojny odmietnutím naviazať hospodárstvo Sovietskeho zväzu na americký dolár. Menovou reformou v roku 1947 pripravil podmienky na prevedenie rubľa na stály zlatý základ. Stalinov pokus o vytvorenie spoločného mimodolárového trhu krajín socialistického tábora, na ktorý boli ochotné vstúpiť aj štáty ako Švédsko, Fínsko, Rakúsko, Island a Írsko, nehovoriac o viacerých rozvojových krajinách, vyprovokoval Západ k ráznemu zákroku. Zmobilizoval piatu kolónu v sovietskom straníckom aparáte, a tá urýchlila odchod železného Stalina na pravdu božiu.

Nikita Chruščov a po ňom Leonid Brežnev neboli stúpencami politickej kontrarevolúcie v Sovietskom zväze. Poslúžili hlavne ako užitoční idioti v procese pritiahnutia svojej domoviny na svetové trhy manipulované západnými finančnými kartelmi. Bolo len otázkou času, kým Sovietsky zväz upadne do dlhovej závislosti a bude si musieť nechať diktovať.

Doba na ukončenie sovietskeho experimentu dozrela po úmrtí Leonida Brežneva. Scenáre sovietskych reformátorov spoluvytvárali think-tanky spoza Atlantiku. Andropovov bezpečnostný aparát pripravil podmienky, aby sa riadený chaos nepremenil na neriadený a nekontrolovateľný. Demontáž štátnosti sovietskej superveľmoci prikryl svojou autoritou generálny tajomník Ústredného výboru Komunistickej strany a prvý, no zároveň posledný prezident Sovietskeho zväzu Michail Gorbačov.

47

TÉMA MESIACA > POHĽADY NA VÝZNAMNÚ UDALOSŤ

POHĽADY NA VÝZNAMNÚ UDALOSŤ > TÉMA MESIACA

Richard Strážan

SLOBODOMURÁRSKE A SIONISTICKÉ

POZADIE RUSKEJ REVOLÚCIE V KNIHE SPOMIENKY OD ARONA SIMANOVIČA SA PÍŠE, ŽE KEĎ SA LEV DAVIDOVIČ TROCKIJ PRIPRAVOVAL NA LIKVIDÁCIU VEĽKEJ MOCNOSTI, POVEDAL: „MUSÍME RUSKO ZMENIŤ NA PÚŠŤ OBÝVANÚ BIELYMI NEGRAMI, KTORÝM ZABEZPEČÍME TAKÚ TYRANIU, O KTOREJ SA NESNILO ANI NAJVÄČŠÍM DESPOTOM VÝCHODU. ROZDIEL BUDE LEN V TOM, ŽE TÁTO TYRANIA NEBUDE SPRAVA, ALE ZĽAVA, A NEBUDE BIELA, ALE ČERVENÁ.

48

49

Č

ervená v pravom zmysle slova, pretože sa pritom prelejú také potoky krvi, pred ktorými zostanú v šoku a zblednú všetky kapitalistické vojny. Najväčší bankári budú pracovať v úzkom kontakte s nami. Ak v revolúcii uspejeme, rozdrvíme Rusko na veľký cintorín a na jeho hroboch upevníme moc sionizmu, ktorá sa stane takou silnou, že pred ňou pokľakne celý svet. My im ukážeme, čo je skutočná moc.

Cestou teroru a krvavých kúpeľov privedieme ruskú inteligenciu do úplného zničenia, do idiotizmu, do zvieracieho postavenia.“ Boľševickú revolúciu v Rusku roku 1917 financoval Jacob Schiff, popredný americký rothschildovský agent, sionistické banky a bankári. Podľa všetkých pravidiel prísne utajovaná, a teda pre pozorovateľa nezrozumiteľná skutočnosť je pochopiteľná až vtedy, ak vieme, že ruská revolúcia – rovnako ako všetky predchádzajúce – nebola žiadnou národnou záležitosťou, ale dielom medzinárodného slobodomurárstva, resp. svetového sionizmu. Johannes Rothkranz v diele Nadchádzajúca diktatúra humanity dodáva: „Podľa diabolskej stratégie, ktorá bola pre nezasväte-

Lev Davidovič Trockij

ných divákov neprehľadná, pracovali (a pracujú) kapitalisti a komunisticko-sionistickí revolucionári systematicky a spoločne. Hoci masmédiá (vrátane historických a politických kníh), ktoré sú jednoznačne v ich rukách, cieľavedome líčia kapitalizmus a komunizmus ako nezmieriteľných protivníkov, faktom zostáva, že dodnes sú najväčší kapitalisti rovnako tými najbezohľadnejšími revolucionármi a poprední revolucionári sú vždy i najlepšími priateľmi vysokých financií – jednoducho preto, lebo vždy ide o príslušníkov toho istého národa alebo stúpencov rovnakej ideológie, ktorá sa riadi zásadou: rozdelene postupovať, spoločne uderiť.“ Neopatrne sa vyjadril jeden z vodcov sionizmu Theodor Herzl v knihe Židovský štát (1896), keď napísal: „Ak klesneme, stane sa z nás revolučný proletariát, nižší dôstojníci revolučných strán. Ak postúpime nahor, vzrastie strašná moc našich peňazí.“ Alexander Nečvolodov, šľachtic a veliteľ ruskej cárskej armády, ktorý po nástupe boľševizmu skončil vo vyhnanstve, skúmal vzťah medzi univerzálnou činnosťou sionizmu a komunistickou revolúciou. Vo svojej eseji L’empereur

Nicolas II et les juifs (1924) ukázal, ako Schiff požičiaval peniaze Japoncom na vojnu s Ruskom, financoval revolučnú propagandu medzi ruskými vojnovými zajatcami v Japonsku, a nakoniec ten istý Schiff (podľa tajnej správy francúzskeho komisára svojej vláde) opatril Trockému na jar 1917 peniaze na prevrat a etablovanie komunizmu v Rusku. Pozrime sa na hlavnú pasáž z tejto správy, ktorá pochádza z francúzskeho vládneho archívu. Dokument bol zverejnený 23. 10. 1919 v rostovskom časopise V Moskvu a hovorí nasledovné: „Vo februári 1916 bolo prvýkrát zrejmé, že sa v Rusku rysuje revolúcia. Zistilo sa, že na tejto zhubnej akcii sa podieľali nasledujúce osoby a obchodné firmy: 1. Jacob Schiff, 2. Kuhn, Loeb & Co. pod vedením Schiff, Warburg, Kohn a Hanauer, 3. Guggenheim, 4. Breitung. Teda sotva možno pochybovať o tom, kto ruskú revolúciu pripravil a uskutočnil. Schiff neskôr vydal verejné prehlásenie, podľa ktorého bola revolúcia úspešná vďaka jeho finančnej podpore.

Schiff dotoval a nabádal Trockého, aby začal so spoločenským prevratom. Zo Štokholmu

TÉMA MESIACA > POHĽADY NA VÝZNAMNÚ UDALOSŤ

POHĽADY NA VÝZNAMNÚ UDALOSŤ > TÉMA MESIACA

PRÁCA SIONISTOV

50

Jacob Schiff

pôsobil Max Warburg v rovnakom zmysle na Trockého a jeho súdruhov a požiadal o pomoc významný Rýnsko-vestfálsky syndikát, ďalej Olafa Aschberga z Nye Banken a Abrama Životovského, ktorého dcéra bola Trockého ženou. Tak sa vytvorilo spojenie medzi vysokými financiami skrytej hierarchie a verejne pôsobiacimi proletármi. V októbri 1917 došlo v Rusku k prevratu a vedenia ruského ľudu sa chopili sovietske organizácie.

Ak si dáme do logických súvislostí skutočnosti, že sionistická firma Kuhn, Loeb & Co. bola v spojení s rovnakou firmou v Nemecku – Rýnsko-vestfálskym syndikátom, aj s parížskym domom bratov Lazarovcov a bankami Ginsburg v Petrohrade, Tokiu a Paríži, a prihliadneme ďalej na to, že tieto podniky boli súčasne v úzkom spojení so sionistickou firmou Speyer Co. v Londýne, New Yorku a Frankfurte a s boľševickým podnikom Nye Banken v Štokholme, nemožno zatvárať oči pred poznaním, že komunistické hnutie ako také je v značnej miere výrazom všeobecného sionistického hnutia i faktom, že na jeho organizácii sú silne zainteresované sionistické bankové domy.“

Veľmi cenné informácie o pozadí revolúcie obsahuje oficiálna Biela kniha (1919) o boľševizme, predložená britskému parlamentu na kráľovský príkaz. Okrem iného je v nej pod číslom 26 reprodukovaný telegram sira Alstona z Vladivostoku grófovi Curzonovi, v ktorom sa hovorí: „Boľševici sa už nemôžu vydávať za stranu s extrémnym politickým názorom. Tvoria pomerne malú privilegovanú skupinu, ktorá terorizuje ostatné obyvateľstvo, lebo drží monopol na ozbrojenú moc a potravinové prídely. Táto skupina alebo vrstva vykazuje vysoké percento neruských elementov.“ Pod číslom 56 sa tu nachádza list rovnakému grófovi od reverenda Lombarda, ktorý žil v Rusku 10 rokov a sám zažil revolúciu v Petrohrade: „Mal som nespočetne veľa príležitostí študovať metódy boľševikov. Boľševizmus začal z Nemecka vedenou propagandou a pokračuje vďaka činnosti medzinárodného sionizmu.“ To, že Alexander Kerenskij bol slobodomurár vysokého stupňa s poverením odovzdať pokiaľ možno nenápadne moc boľševikom, sa už vie zo spoľahlivých prameňov. Podľa Ulricha Fleischhauera sa narodil ako Aron Kirbiz (alebo Adler), pričom priezvisko Kerenskij prevzal od druhého manžela svojej matky. Kerenskij sa svojej tajnej úlohy zhostil znamenite a predal moc v bývalej

Max Warburg

cárskej ríši Vladimirovi Ulianovovi zvanému Lenin a Levovi Bronštejnovi zvanému Trockij (ktorý bol podľa Wolfganga Borowského aj členom rádu B’nai B’rith). Štatistiky, ktoré predstavujú dôkaz o charaktere komunizmu, sa v minulosti i dnes bez výnimky zatajovali. Napríklad bývalý príslušník juhoruskej dobrovoľníckej armády Robert Nilostonskij uverejnil niekoľko rokov po revolúcii knihu Krvavé opojenie boľševizmu. V nej okrem iného tvrdí, že z 55 predných boľševických revolucionárov roku 1917 malo 49 pôvodne židovské mená (prevažne z nemeckej jazykovej oblasti), ktoré si zmenili na ruské.

Podľa autora bol Kamenev predtým Rosenfeld, Zinovjev bol Apfelbaum, Bogdanov bol Silberstein, Goldmann sa zmenil na Goreva a pod. Ten istý autor udáva aj to, že ich podiel medzi komisármi v jednotlivých odboroch sa v roku 1917 takisto pohyboval vo vysokých hodnotách medzi 77 – 100 %. Údaje sa kryjú s bádaním dr. Denisa Faheya, uverejnenom v knihe Vládcovia Ruska, ktoré vhodne dopĺňajú zistenia britského dôstojníka a poslanca Dolnej snemovne Archibalda M. Ramsayho. Ten ich publikoval pod názvom Nameless War (Vojna bez mena). Ramsay napísal: „Farár George Simons, ktorý bol v rokoch 1907 – 1918 správcom metodistickej cirkvi v Petrohrade, vystúpil 12. 2. 1919 pred senátnou komisiou USA a podal svedectvo o svojich osobných skúsenostiach a poznatkoch z Ruska až do odjazdu.“ Podľa dr. Faheya pri tejto príležitosti uviedol: „V decembri 1918 bolo z 388 členov revolučnej vlády len 16 skutočných Rusov.“ Podľa výpočtov úspešného novinára Léona de Poncins sa v obsadení boľševických komisariátov ani v roku 1920 nič nezmenilo. Belgický akademik a univerzitný profesor Charles Sarolea v diele Dojmy zo sovietskeho Ruska (1924) trefne dodáva: „Nanešťastie zohrali títo ľudia nielen rolu v priebehu revolúcie, ale mali navyše hlavný podiel na najhroznejších zločinoch. V análoch terorizmu vynikajú obzvlášť otrasne mená: Jakov Jurovskij (netvor, ktorý v pivnici Ipatievovho domu zavraždil 11 členov cárskej rodiny, vrátane štyroch dcér),

Moses Uritský (líder Čeky, zodpovedný za prenasledovanie šľachty, cárskych dôstojníkov a kresťanov), Béla Kohn/Kún (kat z Budapešti a Krymu), Felix Dzeržinskij (hlavný vrah Čeky). Z týchto mien nie je jediné ruské.“ Aj vynález gulagov, ktoré efektívne mleli pracovnú silu zeme a ničili ľudské duše, treba prisúdiť Naftalijovi Aronovičovi Frenkeľovi.

TRIKY BOĽŠEVIZMU

Je samozrejmé, že slobodomurárstvo vysokého stupňa ako orgán, zo značnej časti už zasvätený do konečných cieľov svojich pánov, musí byť väčšinovo ľavicový a kozmopolitný.

Johannes Rothkranz píše: „V roku 1847 bol obskúrny intelektuál Mordechaj Marx Lévy alias Karl Marx poverený vypracovaním spisu, ktorý sa stal neskôr známy ako Manifest komunistickej strany. V zásade ide o politické vyjadrenie celkového plánu pre budúcnosť.

Marx sám hral takú podradnú úlohu, že celých 12 rokov sa jeho meno na manifeste nevyskytovalo. Bol obyčajným pešiakom šachovej hry, ktorú zo zákulisia riadili skutočné sily.

Nezaujatí historici už dávno zistili, že manifest neobsahoval nič nového, ani pôvodného.

V zásade nebol viac než plagiátom spisov Adama Weishaupta a jeho žiaka Clintona Roosevelta.“ Odstrašujúci príklad Georgesa Dantona, Maximiliena Robespierra a Jeana-Paula Marata podľa všetkého ľudstvu nestačil a potrebovalo vidieť ešte Kerenského, Trockého a Lenina, podkutých Marxovou ideológiou. Demokratické ideály slobody, rovnosti a bratstva sa vraj dajú ľahko dosiahnuť na základe filozofických myšlienok a traktátov, život so svojimi politickými a ekonomickými záujmami sa rieši ako matematická úloha, kde pre výsledok stačí len sčítať a odčítať. Preto aj všetky umelé formulky, v ktorých sa hľadalo riešenie životných otázok, vždy po svojom použití vyvolávali pochybnosti, sklamanie a museli sa nahradzovať stále novými. Socializmus sám osebe predstavuje čisto materialistické učenie postavené na najnižších a najtemnejších inštinktoch ľudskej duše, ale napriek tomu si nárokuje právo nahradiť náboženstvo.

51

TÉMA MESIACA > POHĽADY NA VÝZNAMNÚ UDALOSŤ

POHĽADY NA VÝZNAMNÚ UDALOSŤ > TÉMA MESIACA

Marián Benka

KTO BOL NA ČELE SLOVANSKEJ GENOCÍDY?

O

52

tom, že medzi poprednými predstaviteľmi VOSR, boľševickými komisármi a, žiaľ, aj medzi páchateľmi toho najohavnejšieho násilia voči civilnému obyvateľstvu výrazne prevládali osoby židovského pôvodu (pričom mnohí si svoje mená poruštili), sme písali už v predchádzajúcom článku. K tejto skutočnosti sa priznal a ospravedlnil sa za ňu aj vrchný ruský rabín Berel Lazar na stretnutí s Vladimirom Putinom. Informoval o tom izraelský denník Haaretz v júni 2013.

V súčasnosti sa nám podsúva myšlienka, ako by najväčšou genocídou v histórii bol židovský holokaust páchaný nemeckými nacistami. Existujú však aj rozsiahlejšie a minimálne rovnako kruté zverstvá, napríklad zámerne vyvolaný hladomor na Ukrajine v zime na prelome rokov 1932 a 1933. Obyvateľstvo sa síce nezvážalo do vyhladzovacích táborov, ale z krajiny sa spravil jeden veľký koncentračný tábor. Z Ukrajiny sa odviezli všetky zásoby potravín a na hraniciach sa vytvoril vojenský kordón, aby nikto nemohol jej územie opustiť. Ľudia trpeli a umierali pomalou a bolestivou smrťou z vyhladovania. Niektorí to nevydržali a pokúsili sa nazbierať nejaké obilie na poliach, ktoré strážili jednotky NKVD a na mieste ich strieľali. V priebehu jedinej zimy takto zahynulo okolo sedem miliónov Ukrajincov. Dnes sa hlavná zodpovednosť za túto genocídu pripisuje Stalinovi, jej skutočným strojcom bol však Lazar Kaganovič, ukrajinský žid a vrchný šéf ukrajinskej komunistickej strany. Dával zrovnávať so zemou kostoly a likvidoval ľudí v rámci boja proti ukrajinskému nacionalizmu.

Jeden z popredných ruských propagandistov Iľja Ehrenburg, ktorý si svoje meno neporuštil,

v roku 1945, keď Červená armáda dobyla Berlín, vyzýval na masové znásilňovanie nemeckých žien (znásilnili ich okolo dvoch miliónov). Martin Gray, pôvodom poľský žid, člen NKVD, sa zase špecializoval na vraždenie kresťanov. Neskôr emigroval do USA, kde sa vydával za obeť nacistického holokaustu.

Ako uvádza Alexander Solženicyn v knihe Dvesto rokov spolu, aj oddiely obávanej Čeky, ktoré hneď po revolúcii a počas občianskej vojny rozsievali tzv. červený teror, viedli v prevažnej miere židia. V rámci ich čistiek popravovali ľudí bez súdnych procesov, pričom na vynesenie okamžitého trestu smrti stačil „nesprávny“ pôvod. Solženicyn spomína dochovaný výpis z protokolu zasadania politického byra Ústredného výboru Komunistickej strany Ruska z 18. apríla 1919, podľa ktorého sa Trockij sťažoval, že príliš veľké percento príslušníkov Čeky a ďalších inštitúcií operujúcich v tyle tvoria židia a Lotyši, kým priamo na fronte občianskej vojny je ich percento mizivé. Takisto poukazoval na silnú sionistickú agitáciu v radoch Červenej armády.

V gulagoch po celom Sovietskom zväze zahynulo celkovo 39 miliónov ľudí, čo mnohonásobne prevyšuje udávané počty židov zavraždených v koncentračných táboroch. Paradoxom je, že medzi zakladateľmi a vrchnými dozorcami týchto táborov smrti, ktoré historicky predchádzali tým nemeckým, boli prevažne židia ako Áron Soltz, Matvei Berman, Jakov Rapoport, Genrich Jagoda, a napokon starý známy Lazar Kaganovič. Solženicyn ako bývalý politický väzeň spomína, že minimálne v tých gulagoch, v ktorých bol zavretý, tvorili židia privilegovanú vrstvu aj medzi väzňami. Kto chcel mať aspoň

Zľava: Lazar Kaganovič s Josifom Vissarionovičom Stalinom

trochu ľudskejšie podmienky, musel byť s nimi zadobre.

V. Uškujnik v knihe Kagan a jeho bek uvádza, že Kaganovič bol po mužskej línii priamym potomkom chazarských chánov. Chazari boli turkotatárske kmene zjednotené v spoločnom chanáte, ktoré asi pred tisíc rokmi obývali časť dnešného Ruska a časom prestúpili na židovskú vieru. Nešlo teda o etnických Židov-Semitov. Často podnikali nájazdy na Slovanov, zajímali ich a predávali do otroctva. Slovania sa proti nim spojili s Byzantskou ríšou a v roku 965 Chazarský chanát pod vedením kniežaťa Svjatoslava porazili a rozprášili.

Potomkovia Chazarov – alebo pseudožidia, potom v rámci revolúcie ponúkli svoje služby V. I. Leninovi. Jeden z nich – Samuel Goldelman, citoval v roku 1959 v buletine Inštitútu pre výskum ZSSR tieto Leninove slová: „Židovské elementy boli mobilizované proti sabotážam, a takto mali možnosť pomôcť revolúcii v tej dobe. My sme mali možnosť získať do svojich rúk štátny aparát len preto, lebo sme mali k dispozícii túto zásobu rozumnej a organizovanej pracovnej sily.“

53 Za túto pomoc získavali od vládnucej komunistickej strany rôzne privilégiá, postupne sa infiltrovali do jej štruktúr a do bezpečnostných zložiek. Preberali kontrolu nad celou krajinou. Winston Churchill napísal vo februári 1920 pre noviny Sunday Herald článok „Sionizmus proti boľševizmu, boj o duše židovského ľudu“, kde okrem iného uviedol: „Teraz táto banda pozoruhodných osobností z pivníc veľkomiest Európy a Ameriky schmatla za vlasy a za hrdlo ruský ľud a stala sa nezvratnými pánmi v Ruskej ríši.“ Uškujnik tvrdí, že svoju moc definitívne upevnili po Leninovej smrti. V starom Chazarskom chanáte pôsobil vždy tradične kagan ako duchovný a bek ako svetský vodca, pričom ten prvý, ktorý bol viac v ústraní, bol skutočný vládca. Podľa tohto vzoru chazarská klika ustanovila Kaganoviča ako novodobého kagana a Stalina ako jeho beka. Hlavným zodpovedným za všetky zverstvá, ktoré sa pripisujú Stalinovi, bol potom Kaganovič, pravý vládca sovietskeho impéria, ktoré Chazari dobyli ľsťou, možno ako odvetu za dávnu porážku zo strany Slovanov.

TÉMA MESIACA > POHĽADY NA VÝZNAMNÚ UDALOSŤ

Richard Strážan

Richard Strážan

VÝPOVEĎ ČERVENÉHO SLOBODOMURÁRA

ODSÚDENIE „LŽIVÉHO IDEÁLU“ PÁPEŽOM PIOM XI.

„D

54

POHĽADY NA VÝZNAMNÚ UDALOSŤ > TÉMA MESIACA

ohody, ako bola Leninova s nemeckým generálnym štábom alebo Trockého so skrytou vrchnosťou, sa uskutočnili bez pečiatok a zápisov. Jediná garancia ich plnenia spočíva v tom, že taká dohoda je obom prospešná – a to je jediná skutočná garancia pri akejkoľvek dohode, hoci tie ostatné sa uzatvárajú s divadelnou (mediálnou) pompou.“ V priebehu ťaženia do ZSSR dorazil dobrovoľník španielskej Modrej divízie k istej usadlosti hlboko vo vnútrozemí. V objekte objavil mŕtvolu dlhoročného lekára NKVD Josefa Landovského a pri prehliadke tela našiel niekoľko zošitov obsahujúcich zrejme dôležité zápisky. Tie boli neskôr (v roku 1950) preložené do španielčiny a vydané Mauriciom Carlavillom pod názvom Sinfonía en rojo mayor.

Vydavateľ prehlásil, že osobne zodpovedá za absolútnu pravdivosť zásadných faktov uvedených v knihe. Dielo, ktorého obsah začal vyvolávať znepokojivé reakcie verejnosti, okamžite skúpili isté sily a zmizlo z trhu.

Pravou senzáciou a jadrom textu je výsluch sovietskeho vyslanca Christiana J. Rakovského, ktorého ako boľševika a trockistu počas čistky zatkli, no výnimočne ušiel inak bežnej likvidácii. Čo mu zachránilo život?

Je samozrejmé, že Rakovský ako vyššie zasvätený slobodomurár nepovedal celú pravdu o plánoch (skrytej vrchnosti) ani vtedy, keď mu šlo o krk. Bol si vedomý, že keby sa za túto cenu zachránil pred NKVD, čakala by ho ešte istejšia smrť za zradu rukami lóžových bratov. Dôveru vyšetrovateľa si získal väčšinovým odhalením faktov prezrádzajúcich, že postavy revolúcie ako on a Trockij predstavujú neporaziteľnú silu, ktorú hmlisto nazýva kapitalisticko-komunistickou finančnou internacionálou. Potvrdzuje, že revolučné hnutie bolo navrhnuté, aby získalo podporu más predstieraním, že slúži ľudským, morálnym a kolektívnym ideálom.

Pravým cieľom je však zisk všeobecnej moci nad ľudstvom podkopávaním tradičných autorít, a dodáva: „Kresťanstvo je naším jediným skutočným nepriateľom.“ Očividne mimoriadne inteligentnému Rakovskému sa nakoniec podarilo dôjsť k cieľu poukazom na to, že je v záujme „mocných“, aby Stalin a Hitler začali veľkú vojnu, pričom Hitlera označil len za kondotiera medzinárodného kapitalizmu, ktorý mal úzke vzťahy so západnými peňažníkmi. Povedal: „Keď národní socialisti trpeli krízou rastu a financie sa minuli, „oni“ vyslali svojho emisára. Poznám dokonca aj meno. Bol to Warburg. V priamom rokovaní s Hitlerom dohodol dotovanie NSDAP. Hitler dostal peniaze z Wall Street a milión od Schachta. Živenie SA, SS a financovanie volieb, ktoré vyniesli Hitlera k moci, sa teda udialo za ich doláre a marky.“ V ČR vyšlo toto dielo ako Rudá symfonie (2013) a jeho obsah je neuveriteľný, až vzniká podozrenie, že ide o mystifikáciu. Podobný názor však rezolútne spochybňuje niekoľko zásadných dôkazov pravosti a potvrdenia amerického profesora Anthonyho Suttona, ktorý v 60. rokoch opisoval kruhy ovládajúce vzdelávanie v USA, prostriedky formovania verejnej mienky, a zároveň živiace hlavné politické smery 20. storočia: komunistov i nacistov. Zápis Rakovského výsluchu je poučný v mnohých ohľadoch a, ako povedal Miroslav Dolejší, ide o „jeden z najdôležitejších politických dokumentov modernej doby“. O jeho pravosti neboli nikdy vyslovené pochybnosti, pretože pôvod je bezpečne a preukázateľne známy. Rakovského výroky, že „od tejto chvíle je každá vojna ohromným krokom k revolúcii“ a „bez porážky toho, čo ešte z kresťanstva žije, je nemožné dosiahnuť víťazstvo revolúcie“, ako aj vlastný záver výpovede sú najzrejmejšími prejavmi talmudistického ducha, ktorý vanie celým predloženým spisom.

P

ius XI. bol jedným z pápežov 20. storočia, na ktorých sa začala prejavovať slobodomurárska infiltrácia cirkvi. Jeho tajomníkom bol Pietro Gasparri s lóžovými stykmi, preto sa dal očakávať liberálny postoj k svetu. Až keď Gasparri zomrel, Pius XI. sa začal slobodne riadiť svojím inštinktom a vrátil cirkevnú politiku na pravoverný smer. Dnes sa s obľubou vynecháva jeho prínos v encyklike Divini Redemptoris (1937). „Hrozivým nebezpečenstvom je boľševický, bezbožnícky komunizmus, ktorého cieľom je zničiť sociálny poriadok a do základov rozvrátiť kresťanskú kultúru. Apoštolský stolec nemlčal, vediac, že jeho najvlastnejším poslaním je brániť pravdu, spravodlivosť a všetky večné hodnoty, ktoré komunizmus neuznáva a útočí na ne. Už Lev XIII. v encyklike Quod apostolici muneris označil komunizmus za zhubný mor a poznajúc situáciu vyhlásil, že ateistické hnutia más technického veku mali pôvod v onej filozofii, ktorá sa stáročia snažila odlúčiť vedu a život od viery a cirkvi.

Dnešný komunizmus väčšmi ako iné hnutia skrýva v sebe bludnú myšlienku vykúpenia. Lživý ideál spravodlivosti, rovnosti a bratstva v práci ako zničujúca páľava prežaruje všetku jeho náuku a činnosť akýmsi bludným mysticizmom, ktorý davom získaným klamnými sľubmi dodáva strhujúce nadšenie a zápal. V dobe, keď nespravodlivá deľba majetkov spôsobuje neobyčajnú biedu, je to vysvetliteľné. Tento ideál sa vystatuje aj tým, že podnietil istý hospodársky pokrok; ak však k nemu došlo, mal iné príčiny, napr. to, že sa zaviedla priemyselná výroba v krajinách, kde dosiaľ nebola, zužitkovali sa prírodné bohatstvá alebo sa vďaka brutálnym metódam vykonali kolosálne práce s malými nákladmi.

Náuka, ktorú ukrýva pod škrupinou často zvodnou, má aj dnes základ v učení o dialektickom dejinnom materializme. Podľa nej existuje iba jediná skutočnosť, a to hmota so svojimi slepými silami, z ktorej vzišli rastliny, zvieratá a ľudia. V nej už niet miesta pre Boha, niet roz-

dielu medzi duchom a hmotou, ani medzi dušou a telom; duša nežije po smrti, a preto niet ani nádeje na posmrtný život. Ľudskej osobnosti sa upiera akékoľvek prirodzené právo, lebo v komunizme nie je ničím iným ako nepatrným kolieskom v súkolesí. Vo vzťahoch ľudí hlása úplnú rovnosť a neuznáva nijakú nadradenosť a Bohom ustanovenú autoritu, nevynímajúc ani autoritu rodičov; jediným zdrojom tzv. autority medzi ľuďmi je kolektív.

Táto idea odopiera ľudskému životu posvätnosť a duchovný ráz, čím prirodzene degraduje manželstvo a rodinu na neviazaný občiansky zväzok, resp. dôsledok hospodárskeho systému. Popiera nerozlučnosť manželstva a ženu nijako neviaže na rodinu alebo domácnosť. Hlása jej emancipáciu, čím ju odvádza od rodinného života i od starostlivosti o deti a zapája ju do verejného života a kolektívnej výroby ako muža, presúvajúc opateru o potomstvo na výlučné právo spoločnosti.

Nechceme mávnutím ruky odsúdiť národy v sovietskom Rusku, ku ktorým sme si ponechali živú otcovskú lásku. Vieme, ako mnohé stonajú pod trvalým jarmom, ktoré na nich vložili ľudia nedbajúci o ozajstné záujmy krajiny, a chápeme, že mnohé sa dali oklamať bludnými nádejami.

My vynášame súd nad systémom a nad jeho pôvodcami a podporovateľmi pokladajúci Rusko za najvhodnejšie územie, aby na ňom uviedli do praxe zriadenie, ktoré vypracovali už pred desaťročiami, a odtiaľ ho šírili ďalej po svete.

Kým sľuby falošných prorokov na tejto pominuteľnej zemi hasnú v krvi a v slzách, z neba akoby k nám zaznievalo ľúbezné apokalyptické proroctvo spasiteľa sveta Ježiša Krista: „Hľa, všetko robím nové.“ Ako vo všetkých búrlivých obdobiach dejín cirkvi, aj dnes je hlavným záchranným prostriedkom obnova súkromného a verejného života podľa zásad evanjelia všetkých, ktorí sa honosia tým, že patria do Kristovho ovčinca, aby boli naozaj soľou zeme chrániacou spoločnosť pred rozkladom.“

55

TÉMA MESIACA > POHĽADY NA VÝZNAMNÚ UDALOSŤ

POHĽADY NA VÝZNAMNÚ UDALOSŤ > TÉMA MESIACA

Patrik Sloboda

SOCIALISTICKÝ EXPERIMENT POD DOHĽADOM GLOBÁLNEHO KAPITÁLU

MOCENSKÉ KRUHY, KTORÉ NA PRAHU 19. STOROČIA PRIPRAVOVALI NÁSTUP PRIEMYSELNEJ REVOLÚCIE A NOVEJ CIVILIZAČNEJ ÉRY V EURÓPE, POMERNE SPOĽAHLIVO PREDVÍDALI JEJ DEŠTRUKTÍVNE NÁSLEDKY. NIELEN EKOLOGICKÉ (TIE PODCENILI), ALE PREDOVŠETKÝM SOCIÁLNE. KRKOLOMNÉ TEMPO INDUSTRIALIZAČNÝCH A URBANIZAČNÝCH PREMIEN ROZVRACALO TRADIČNÉ SPOLOČENSKÉ POMERY A HODNOTOVÚ SÚSTAVU STARÉHO SVETA. 56

D

ivoký kapitalizmus si vyžadoval náročnejšie formy vládnutia, ako to bývalo počas feudalizmu, keď sa monarchovia a šľachta mohli spoliehať na podporu cirkvi, aby viedla prostý ľud k bohabojnosti, zodpovednosti, cti, pevným rodinným zväzkom a dobrým mravom. Neúprosné spriemyselňovanie však výrazne menilo demografické rozvrstvenie európskych krajín, obzvlášť západoeurópskych. Nezadržateľnej transformácii neunikli ani mestá a viaceré oblasti našej rakúsko-uhorskej monarchie.

Už v polovici 19. storočia fabriky v celoeurópskom rámci zamestnávali milióny nájomných robotníkov, ktorí sa začali organizovať. Finančný kapitál dôkladne zvažoval, ako sa pripraviť na neodvratný čas, keď si nová spoločenská trieda – proletariát, uvedomí svoju váhu a nezastupiteľnú funkciu v novom hospodársko-spoločenskom systéme. Veľkí priemyselníci a nad nimi stojace finančné kruhy štedro financovali pomerne širokú škálu vedeckých pracovísk, akademikov i nezávislých bádateľov, aby pre nich odkrývali – a to presne a pravdivo – nedostatky kapitalistického zriadenia skôr, než sa stanú očividnými.

Zároveň mali prichádzať s návrhmi a koncepciami na zefektívňovanie riadenia a udržanie kontroly.

PRÍPRAVA NA 21. STOROČIE

Najrozhľadenejšie elity si už na začiatku 20. storočia vytvorili obraz, aké plody prinesie neúprosná automatizácia, robotizácia a telekomunikácie v priebehu nastávajúcich desaťročí. O jednom nikto nepochyboval: následky budú zdrvujúce a po troch-štyroch generáciách dehumanizujú spoločenské pomery na celej planéte. Pripomeňme si, že jeden z dodnes najznámejších českých mysliteľov a spisovateľov Karel Čapek publikoval už v roku 1920 varovnú drámu R.U.R. Charles Chaplin v roku 1936 predstavil na plátnach kín filmové zobrazenie odstrašujúcich pomerov neľudskej mechanizovanej doby v čiernej komédii Modern Times (Moderná doba).

Ale vráťme sa ešte späť na prelom 19. a začiatok 20. storočia, keď nadnárodný kapitál hľadal spôsoby na udržanie a upevnenie si moci v oboch fázach nastávajúcich pomerov: industriálnej i nasledujúcej postindustriálnej. Hlavnú výzvu predstavoval organizovaný odpor vo všetkých

rovinách riadenia spoločenských a hospodárskych procesov. V tomto poradí. Nie opačnom.

Ak sedíte na najvyšších poschodiach pyramídy, tvoríte peniaze prostredníctvom centrálnych bánk (v ktorých ste majoritnými akcionármi) z ničoho (fraktalizácia) a máte dlhovo zotročené všetky krajiny sveta, prestávate túžiť po ďalšom bohatstve. Namiesto toho sledujete záverečnú a vskutku odvekú métu dávneho úsilia predošlých dynastií vladárov: nadobudnúť bezvýhradnú moc nad všetkým, čo žije a dýcha. Bohorovnú moc.

Takýto pohľad zhora nadol nachádzame v učebniciach a médiách hlavného prúdu pri oboznamovaní sa s rôznymi modelmi socialistických experimentov len výnimočne. Nespomína sa ani skutočnosť, že slúžili na overovanie účinnosti metód riadenia odporu, ako aj na porovnávanie rôznych ciest k formovaniu nového človeka pre postindustriálne 21. storočie. Bola to bežná taktika: predvídať odpor, postaviť sa ku kolíske jeho zrodenia, usmerniť jeho rast a odviesť ho postranne želaným smerom vo svoj prospech. Ľudstvo bolo pred sto rokmi mentálne a hodnotovo neporovnateľne rôznorodejšie ako to súčasné homogenizované, štandardizované a unifikované. Naši praotcovia sa prirodzene búrili proti neprávostiam, vrátane vykorisťovania. Preto im prichádzali v ústrety profesionálni revolucionári vyzbrojení revolučným učením teoretikov ako Karl Marx alebo Vladimir Iľjič Lenin. Oboch a desiatky mnohých ďalších financoval nadnárodný kapitál, tajné služby a iné štruktúry dominantného systému.

Deklarované ciele vedenia boja za spravodlivejšiu socialistickú spoločnosť boli povznášajúce a zrozumiteľné, ak sa upravili pre cieľové segmenty nízkopríjmového obyvateľstva.

FORMOVANIE NOVÉHO ČLOVEKA

Mentalita národov, kmeňov a rodových klanov bola v rozličných kútoch planéty natoľko odlišná, že sa im šili na mieru modely spoločenského zriadenia uplatňujúceho hlavné premisy socialistickej ideológie: triedny boj, zospoločenštenie výrobných prostriedkov, odstránenie vykorisťovania človeka človekom a budovanie lepšej a spravodlivejšej spoločnosti. Rôznorodosť nastúpených ciest k beztriednej spoločnosti, t. j. ku komunizmu, bola počas uplynulého storočia nesmierne pestrá aj vďaka porážke Leva Davidoviča Bronštejna, známejšieho pod bojovým menom Trockij. Prehral zrážku s Josifom Vissarionovičom Stalinom o samotný zmysel Veľkej októbrovej revolúcie v Rusku. Fúzatý Gruzínec presadil líniu budovania socializmu na platforme silného štátu s medzinárodnou nadstavbou krajín socialistického tábora. Všetky mali spoločného menovateľa, na ktorom kapitálu pripravujúcemu ľudstvo na globalizovanú postindustriálnu éru 21. storočia záležalo najviac. Dnes už je dostatočne známe, čo to bolo: preformátovanie mentálnej a psychickej výbavy človeka. Vykoreniť mu spätosť s minulosťou a jej tradíciami, návykmi, normami a mravmi.

To isté úsilie zbaviť človeka jeho jedinečnosti prebiehalo aj v nesocialistických krajinách Západu a tzv. tretieho sveta. Hĺbka, rozsah a životaschopnosť premien sa porovnávali. Či už na vedeckých fórach alebo prostredníctvom medzinárodných inštitúcií. Trvale sa etablovali Spojené národy, ktoré sa po druhej svetovej vojne pretransformovali na Organizáciu Spojených národov. Formovanie nového človeka – v súčasnej terminológii svetoobčana – si zobralo pod palec kultúrno-vzdelávacie rameno OSN, známe

57

TÉMA MESIACA > POHĽADY NA VÝZNAMNÚ UDALOSŤ

58

POHĽADY NA VÝZNAMNÚ UDALOSŤ > TÉMA MESIACA

pod skratkou UNESCO. Delegácie Sovietskeho zväzu tam horlivo referovali o úspechoch pri formovaní tzv. sovietskeho človeka a vyslanci mnohonárodnostnej Čínskej ľudovej republiky o modelovaní unifikovaného čínskeho človeka.

Radikálne znejúce heslá o proletárskom internacionalizme pozvoľne uhladili do podoby vhodnej na ukončenie studenej vojny medzi kapitalistickým Západom a socialistickým Východom.

kapitálom. Ukotvenie sovietskeho bloku v systéme globálnej ekonomiky znemožnilo vytváranie životaschopnej alternatívy a odsúdilo na zánik pokusy rozvojových krajín vydávať sa vpred cestou socialistického rozvoja. Kubánska výkladná skriňa socializmu, napájaná dotáciami z východného bloku, sa po páde železnej opony rozbila na črepiny.

Čínska ľudová republika Vietnam Laos Severná Kórea Kuba

PO TROCH GENERÁCIÁCH: VYMAĽOVANÉ!

SOCIALISTICKÁ VISAČKA MADE IN CHINA

BÝVALÉ SOCIALISTICKÉ ŠTÁTY

Píše sa rok 2017 a nadnárodný kapitál dáva neskrývane najavo, ktorý z modelov socializmu sa mu javí ako životaschopný: čínsky. Direktívne centralizované riadenie spoločnosti a mikromanažment života každého jedinca tam dosiahli majstrovskú úroveň. Čínsky model prekonal všetky ostatné. Výnimka potvrdzujúca pravidlo patrí Kórejskej ľudovodemokratickej republike, a to vďaka tomu, že sa vydala tŕnistým chodníkom autarkie, t. j. spoliehania sa na vlastné sily budovaním maximálne sebestačného hospodárstva. Existencia všetkých ostatných socialistických krajín závisela od premenlivej blahosklonnosti manipulátorov svetovej finančnej sústavy. Tá sa dosiaľ opiera o hegemóniu USA a amerického dolára, podloženú medzinárodnými zmluvami. Odvážny pokus J. V. Stalina o vymanenie Sovietskeho zväzu a hŕstky váhavých satelitných štátov z tohto matrixu nenašiel dostatočne širokú odozvu a odznel krátko po predčasnom úmrtí tohto štátnika.

I tak stojí za zmienku porovnať dnešný vyprázdnený zoznam socialistických krajín, ktoré sa neprestali hlásiť k marxisticko-leninskému učeniu, so zoznamom pred pádom železnej opony. Súčasné kvinteto Čína, Laos, Vietnam, Kuba a Severná Kórea je v podstate triom. Dlhoročným embargom nezlomená Kuba napokon pred niekoľkými rokmi ohla chrbát a so škrípaním zubov pristupuje na hospodársku závislosť od susedných Spojených štátov. Vietnam s Laosom sa pokúšajú plávať spolu s Čínou a neutopiť sa vo finančno-obchodnej sústave podriadenej nadnárodným finančným kartelom. Dopúšťajú zotročujúce vykorisťovanie svojich pracovných síl transnacionálnymi korporáciami. Socialistické ostali azda len visačky s oficiálnymi názvami týchto krajín a ústavné zákony zaručujúce monopolné postavenie komunistických strán.

Generálny signál na zavŕšenie experimentovania so socializmom v Európe vyslala Helsinská konferencia o bezpečnosti a spolupráci národov (30. 7. – 1. 8. 1975). Čína prešla pod krídla nadnárodného kapitálu po dvoch návštevách šéfa americkej diplomacie Henryho Kissingera v Pekingu v roku 1971 a prelomovom týždňovom pobyte prezidenta Richarda Nixona v ríši stredu vo februári 1972.

Tvrdá indoktrinácia zmäkla a rozozvučala sa páčivými sloganmi o spoločnom úsilí o odzbrojenie a mierové spolužitie národov. V Európe sa rozšírilo eurokomunistické hnutie, ktoré nadviazalo na konvergentné teórie intelektuálov československého obrodného procesu z roku 1968. Jeho predstavitelia sa dostali do vlád v Španielsku, Francúzsku a Taliansku, aby zaštítili mohutný nástup politického marketingu zvelebujúceho zavádzanie trhových prvkov do systému plánovaného hospodárstva ani nie tak v západnej Európe, ako v socialistických krajinách. Sovietsky zväz sa zadlžoval u západných bankových kartelov oveľa rýchlejšie ako jeho východoeurópske satelity, a tak odpor Moskvy voči opatrnej demontáži socializmu slabol. Západ a krajiny socialistického tábora mohli začať súťažiť o vytvorenie blahobytnej spoločnosti zameranej nielen na zvyšovanie spotreby, ale aj kvality života. Do debát o definovanie kvality života sa vsunuli nadnárodné neziskové organizácie šíriace „slniečkarske“ doktríny o všeobjímajúcom humanizme a ochrane utláčaných. Nie však vykorisťovaných tried, ale všakovakých menšín.

Otupenie revolučného potenciálu socialistického hnutia v Sovietskom zväze a krajinách socialistického tábora zbavilo svetové finančné kruhy obáv pred šírením socializmu v Latinskej Amerike, Ázii a Afrike v zmysle úsilia o odstránenie vykorisťovania domácim a nadnárodným

SÚČASNÉ SOCIALISTICKÉ ŠTÁTY

Československo Sovietsky zväz Juhoslávia Poľsko Maďarsko Rumunsko Bulharsko Nemecká demokratická republika Albánsko Mongolsko

ŠTÁTY, KTORÉ EXPERIMENTOVALI SO SOCIALISTICKÝMI PRVKAMI AMERIKA: Čile Guyana Grenada Jamajka Nikaragua Venezuela Bolívia AFRIKA: Alžírsko Angola Etiópia Benin Burkina Faso / (Horná Volta) Eritrea Ghana Guinea Guinea-Bissau Kapverdy Komory Konžská demokratická republika / (Konžská ľudová republika) Líbya

Madagaskar Mali Mozambik Zambia Seychely Senegal Somálsko Sudán Tanzánia Uganda ÁZIA: Afganistan Bangladéš Mjanmarsko / (Barma) India Indonézia Irak Jemen Kambodža Pakistan Srí Lanka Sýria

59

TÉMA MESIACA > POHĽADY NA VÝZNAMNÚ UDALOSŤ

POHĽADY NA VÝZNAMNÚ UDALOSŤ > TÉMA MESIACA

Stanislav Slabeycius

PERESTROJKA BOLA DOBROVOĽNÁ

KAPITULÁCIA SILNEJŠIEHO ZSSR NEBOL VOJENSKOU, ALE EKONOMICKOU HROZBOU PRE ZÁPAD. MARGARETH THATCHER, HOUSTON, 1991

60

PERESTROJKOU SME NERÚCALI LEN ZSSR, ALE CELÝ TISÍCROČNÝ MODEL RUSKEJ HISTÓRIE. ALEXANDER NIKOLAJEVIČ JAKOVLEV, IDEOVÝ TVORCA PERESTROJKY

Na

prelome 70. a 80. rokov sa prejavila ostrá kríza kapitalizmu predovšetkým v USA. Prejavovala sa rôzne, konkrétne napríklad značne klesol podiel USA na svetovom HDP. Ak na konci druhej svetovej vojny bol tento ukazovateľ 50 %, v roku 1976 bol ich podiel len 20 – 25 % (podľa vlastného hodnotenia) alebo 21 – 22 % podľa hodnotenia nezávislých analytikov. Hegemónia USA začala smerovať k úpadku. Vtedajší západní analytici predpokladali, že rok 2000 bude znamenať koniec kapitalizmu. Bolo ho treba reformovať a prebudovávať. Ale na to bolo treba odstrániť jedinú alternatívu kapitalizmu – Sovietsky zväz.

V povojnovom období sa na dejinnej scéne vynorila veľmi dravá frakcia kapitalizmu – tzv. korporatokracia previazaná s nadnárodnými spoločnosťami (Transnational Corporations – TNC).

O všetkom sa rozhodovalo v USA, kde v rokoch 1963 – 1974 prebiehal plazivý štátny prevrat.

Začalo sa to Kennedyho vraždou a skončilo impeachmentom prezidenta Nixona. Výsledkom toho sa USA premenili zo suverénneho štátu na zoskupenie TNC, americká štátna monopolistická elita prišla o moc v prospech nadnárodnej korporatokracie. Americký prezidentský úrad začali obsadzovať predstavitelia TNC. Takýmito prezidentmi boli Jimmy Carter, ktorého nominovala Trilaterálna komisia, alebo Ronald Reagan podporovaný ropnou loby, takisto aj George Bush. Nešťastný koniec vietnamskej vojny a prepadnutie amerického veľvyslanectva v Teheráne len dokresľovali pochmúrnu atmosféru 70. rokov, ktoré symbolizovala ťaživá psychologická atmosféra porážky USA v globálnom boji o prvenstvo.

61 Z tohto pohľadu je obzvlášť pozoruhodný rok 1968, na ktorý sme si privykli dívať sa výlučne optikou Pražskej jari a invázie vojsk Varšavskej zmluvy. V skutočnosti bol rok 1968 rokom triumfu korporatokracie nad väčšinou národných štátov Západu. V Európe vtedy prebehla študentská revolúcia, ktorá spečatila proces emancipácie bezstarostnej mládeže, už v predchádzajúcich rokoch emočne rozohriatej vďaka revolúcii „sexu, drog a rokenrolu“. Došlo ku kolapsu tradičných národnoštátnych obranných mechanizmov, disciplína, konzervativizmus a zdravé vlastenectvo sa odsúdili ako prežitok militarizmu, resp. starých čias.

V dôsledku revolúcie 1968 väčšina štátov Západu prešla tou istou metamorfózou ako USA za plazivého prevratu. Práve v roku 1970 sa začalo masové prisťahovalectvo moslimského obyvateľstva do Francúzska z jeho bývalých kolónií. Vtedajšie medzinárodno-bezpečnostné prostredie bolo krajne nestabilné, neboli ešte podpísané základné multilaterálne zmluvy regulujúce zbrojenie. Po tom, ako ZSSR v priebehu 48 hodín okupoval strategicky dôležitú

krajinu s treťou najsilnejšou armádou v Európe – ČSSR, sa bezpečnostná situácia paradoxne vylepšila. V roku 1973 sa podpísali prvé medzinárodne záväzné zmluvy o odzbrojení START I a START II. Ekonomickú situáciu ZSSR na začiatku 80. rokov charakterizovali vysoké kvantitatívne ukazovatele pri existencii serióznych štruktúrnych a administratívnych problémov, ktoré však pre sovietsky systém neboli smrteľné. Vyčerpávali sa extenzívne faktory rastu, a zároveň sa isté segmenty sovietskej elity začali integrovať na svetovom trhu v oblasti obchodu so zbraňami, surovinami, drahými kovmi, obilím a i. Na pochopenie paradoxnej situácie s krachom ZSSR si priblížme niektoré štatistické čísla. Práve tie dosvedčujú, že problémy systému vonkoncom nespočívali v slabej konkurencieschopnosti ekonomiky. V roku 1975 bol úhrnný podiel ZSSR na svetovej priemyselnej výrobe 20 %, podiel na svetovom HDP 10 %. Do roku 1985 ZSSR zaujímal druhé miesto vo svete z hľadiska ekonomického rozvoja a držal prvenstvo v Európe v objeme priemyselnej výroby.

TÉMA MESIACA > POHĽADY NA VÝZNAMNÚ UDALOSŤ

62

V roku 1975 tvoril národný zisk ZSSR 75 % národného zisku USA. V období 1951 – 1975 sa podiel socialistických krajín na svetovej priemyselnej produkcii zväčšil jedenapolkrát, kým podiel kapitalistických krajín klesol z 80 na 50 %. V 70. rokoch ZSSR predstihol USA v mnohých ukazovateľoch (vesmír, armáda, školstvo, zdravotníctvo), avšak Suslov, Ustinov a Andropov pri zmierlivej Brežnevovej a Kosyginovej tolerancii premárnili príležitosť urobiť kvalitatívny skok vpred. Reč je predovšetkým o kybernetizácii ekonomiky a demokratizácii riadiacich elít.

Jedna z kľúčových postáv perestrojky Alexander Jakovlev v istom interview uviedol, že reálne ekonomické príčiny na perestrojku neboli. Gorbačovovské komando pozvalo v roku 1988 do ZSSR Vasilija Leontieva, ekonóma emigranta, laureáta Nobelovej ceny za ekonomiku. Leontiev mal zanalyzovať stav sovietskej ekonomiky, pričom Gorbačov a spol. očakávali, že jeho verdikt bude zničujúci, a legitimizuje tak ich reformný program perestrojky. Leontiev však po mesiaci práce so svojím tímom vyhlásil, že napriek existencii serióznych štruktúrnych problémov niet jedinej príčiny meniť sociálno-ekonomický systém. Dodal, že v USA majú serióznejšie ekonomické problémy.

Devätnásteho októbra 1987 sa prepadol akciový trh v New Yorku. Za jeden deň klesol index Dow Jones o celých 508 bodov, resp.

22,3 %. Od čierneho piatku 1929 si Wall Street nepamätal katastrofu podobného rozsahu.

V 80. rokoch bola ekonomická situácia USA horšia ako sovietska, lebo Reagan svojimi pretekmi v zbrojení a oportunistickou kreditno-finančnou politikou zahnal americkú eko-

nomiku do slepej uličky. Zachrániť ju mohla len dezintegrácia ZSSR. Podľa najprominentnejšieho ruského historika súčasnosti Andreja Fursova bol Gorbačov a perestrojka len penou, viditeľnou fasádou procesov riadených skutočnými bábkarmi z tzv. deep state (štát v štáte). Iniciátorom perestrojky bol konglomerát pozostávajúci z časti aparátnikov, KGB, úradníkov ministerstva zahraničného obchodu a ministerstva ropy. V ZSSR sa zrodilo tieňové riadenie, sovietsky segment korporatokracie, pozostávajúci z ľudí kontrolujúcich obchodovanie so sovietskymi komoditami na globálnom trhu a majúcich eminentný záujem na integrácii ZSSR do globálnej ekonomiky.

Podľa Fursova sa tento sovietsky „deep state“ nádejal preorientovať ZSSR na kapitalizmus a integrovať sa do „svetovej elity“ prostredníctvom perestrojky, pričom sa však mala zachovať celistvosť ZSSR. Ich hlavným omylom bola naivná predstava, že ich elita kolektívneho Západu prijme medzi svojich, a predovšetkým infantilné predstavy o reálnom fungovaní kapitalizmu.

Predmetní súdruhovia totiž nechceli, ani nevedeli budovať socializmus. Mnohé začne byť očividným po detailnej analýze podstaty moci v ZSSR po Stalinovej smrti. V roku 1952 na XIX. zjazde KSSZ Stalin predložil návrh reformy straníckeho aparátu tak, aby exekutíva bola striktne oddelená od strany a depolitizovaná, kým strane mali zostať len kádrové a ideologické kompetencie, pričom jej členská základňa sa mala kardinálne preformátovať. Bol to krok smerom k vytvoreniu technokracie. Po Stalinovej smrti však namiesto demokratizácie moci nastala jej postupná oligarchizácia. Každá elita si obvykle prisvojuje právo na vlastníctvo.

POHĽADY NA VÝZNAMNÚ UDALOSŤ > TÉMA MESIACA

Sovietska elita formálne nič vlastniť nemohla, a preto prišla s originálnym nápadom, že majetok celej krajiny sa vyhlási za spoločný, ak sa KSSZ uzná ako organizácia najvyššieho rangu. V tomto ohľade je smerodajný XX. zjazd KSSZ, keď Nikita Chruščov uistil sovietsku elitu, že nebude viac stalinovsky trestaná.

Súbežne s kritikou kultu osobnosti Stalina XX. zjazd KSSZ vyhlásil orientáciu na „mierové spolužitie krajín s rôznym spoločenským zriadením“. V novom programe KSSZ z roku 1961 za hlavnú úlohu KSSZ vyhlásili uspokojovanie materiálnych potrieb občanov.

V druhej polovici 60. rokov Džamal Abd an-Násir presvedčil Chruščova, aby ZSSR vo veľkom začal predávať ropu na svetových trhoch, čo malo údajne viesť k pádu reakčných arabských režimov. Chruščov súhlasil, avšak docielil akurát to, že sa zmenil režim v Líbyi a Iraku a svetové ceny ropy klesli, v dôsledku čoho mohla trebárs SRN zvýšiť podiel ropy v uspokojovaní celkových energetických potrieb zo 7 % v roku 1955 na celých 70 % v roku 1970. Aj Japonsku táto ropná injekcia výdatne pomohla pri znovuvybudovaní a hospodárskom víťazstve nad USA v segmentoch typu lodiarstvo a automobilový priemysel (1960 – 1970).

Henry Kissinger vo svojej knihe Diplomacia nazýva obdobie 70. rokov détente (t. j. upokojenie). Z tohto pohľadu sú 70. roky – obzvlášť vo svetle Helsinských dohôd z roku 1975, vytvorenia OBSE a potvrdenia jaltského systému v povojnovej Európe – obdobím znižovania napätia. Intenzívne sa vytvárali globálne väzby medzi tieňovou kryptokapitalistickou a psychotrockistickou elitou ZSSR a kolektívnou elitou Západu a korporatokracie. V tej istej dobe vo Viedni založili Viedenský inštitút medzinárodných aplikovaných výskumov, ktorého zriaďovateľmi boli ZSSR a USA a prešli nimi mnohí z budúcich perestrojkových kádrov formou školenia, ašpirantúry alebo stáže.

Po jomkipurskej vojne s Izraelom sa arabské krajiny z pomstychtivosti rozhodli drasticky znížiť ťažbu ropy v rokoch 1973 – 74. Keďže jediným alternatívnym dodávateľom ropy bol ZSSR a jej cena bola na globálnych trhoch vysoká, pritieklo do ZSSR cca 170 – 180 miliárd

dolárov (v dnešnom ekvivalente cca trilión).

Tieto peniaze vložili do tieňovej ekonomiky, prerozdelili medzi nomenklatúru, štátnu bezpečnosť a „tenevikov“ (tieňových podnikateľov na čiernom a šedom trhu). Čo si mala tamojšia elita počať s toľkými peniazmi? Sovietsky kryptomilionár si nemohol dovoliť otvorene užívať a míňať svoje peniaze, lebo by vyvolal okamžité podozrenie. Tieto peniaze mohla teda sovietska elita konvertovať buď do moci, alebo do vlastníctva. Samotná elita vtedy bola rozpoltená na dve skupiny: 1. neostalinisti, ktorí vyzdvihovali význam ideológie a aktívneho pôsobenia najmä v politike, čiže v nemateriálnych sférach moci, 2. liberáli, ktorí chceli rozvíjať vzťahy so Západom, spotrebovávať viac ako im bolo predpísané systémom, jazdiť do zahraničia, čiže akcentovali ekonomicko-materiálne faktory moci.

Hlavní predstavitelia perestrojky sa neskôr všetci zhodne priznávali, že práve v polovici 70. rokov im zázračne došlo, že treba meniť systém. Práve vtedy začali tenevici zo sovietskeho deep state pomaly selektovať a pripravovať kádre na budúce reformné komando, ktoré malo demontovať socializmus v ZSSR. Tenevici si vyberali spomedzi širokej členskej základne KSSZ prednostne korumpovaných, cynických aparátnikov. Napríklad Michail Gorbačov bol skôr, než ho zvolili za člena ÚV KSSZ, predsedom straníckej organizácie v Krasnodare, kde mal prezývku Mišo – obálka. Pre socialistickú ideológiu a morálku tej doby bol charakteristický dogmatizmus a skostnatenie, vulgarizácia marxistickej teórie. Časť sovietskej elity pred Západom ideovo kapitulovala, kým medzi obyvateľstvom sa šírili ľahostajné nálady.

Situácia sa podobala na slávnu Kiplingovu príhodu o dvoch tigroch stojacich zoči-voči v plnej sile, pričom – podľa zákona džungle – prehrá ten, ktorý prvý sklopí zrak. Sovietsky zväz v studenej vojne neprehral; išlo o jednostrannú kapituláciu jeho vedenia pred Západom. Umelo privodený krach východného bloku oddialil systémovú krízu kapitalizmu o 15 – 20 rokov, napumpoval zdrojmi neoliberálnu revolúciu a dosvedčil Brzezinského výrok: „Nový svetový poriadok bude vybudovaný proti Rusku, na úkor Ruska a na jeho ruinách.“

63

ORBIS PICTUS > USA

MAĎARSKO > ORBIS PICTUS

Foto: Susan Walsh, SITA/AP

Foto: Tamas Kovacs, SITA/AP

Americký prezident Donald Trump sa stretol s gréckym premiérom Alexisom Tsiprasom v Oválnej pracovni Bieleho domu. Hoci krajiny, ktoré vedú, zastávajú na medzinárodnej scéne úplne iné postavenie, obaja politici majú jedno spoločné – pred svojím zvolením mali silné rebelantské reči a po zvolení sa prispôsobili potrebám nadnárodného kapitálu. (mb)

Demonštranti protestujú proti zmene maďarského vysokoškolského zákona, ktorý prakticky viedol k zrušeniu Stredoeurópskej univerzity, založenej v Budapešti Georgeom Sorosom, kráľom tretieho sektora. Predstavitelia univerzity odvtedy podali niekoľko sťažností, ale nepochodili.

Orbánovo vedenie jednoducho nedovolí, aby zahraničím sponzorované mimovládne organizácie rozvracali krajinu. (mb)

ORBIS PICTUS > SÝRIA Foto: Hussein Malla, SITA/AP

Príslušníci kurdskej menšiny sa modlia na cintoríne v sýrskom Kobani nad hrobmi svojich príbuzných, ktorí zahynuli v boji proti Islamskému štátu. Je pravda, že kurdskou kartou sa vo svoj prospech snažia hrať rôzne záujmové skupiny, ale obete Kurdov, ktorí reálne bojujú proti terorizmu, spochybňovať nemožno. (mb)

NEPÁL > ORBIS PICTUS Foto: Niranjan Shrestha, SITA/AP

Nepálska žena zbiera kvety nechtíka, aby z nich urobila girlandy na tradičný festival v hlavnom meste Káthmandu. Nechtíkové vence sa používajú počas festivalu na výzdobu, ako aj obety hinduistickým božstvám. Vysokohorské himalájske krajiny ako Nepál či Bhután sú jedny z posledných miest na Zemi, kde ľudia žijú v harmónii, tradíciách, mimo vplyvu dravého globalistického sveta. (mb)

ORBIS PICTUS > ČÍNA Foto: Ng Han Guan, SITA/AP

Návštevníci prechádzajú okolo fotografie čínskeho prezidenta Si Ťin-pchinga na výstave v Pekingu, venovanej čínskym úspechom počas päťročného Ťin-pchingovho vládnutia. Aj keď nám uctievanie komunistických vodcov môže pripadať komické, neodškriepime fakt, že Čína predstavuje jediný prípad úspešnej implementácie komunistickej ideológie. (mb)

AFGANISTAN > ORBIS PICTUS Foto: Massoud Hossaini, SITA/AP

Príslušníci afganského špeciálneho komanda zaujímajú pozície počas vojenského cvičenia v Kábule.

V krajine zmietanej konfliktmi, ktorú najprv okupovali sovietski Rusi, a potom rozložili Američania, cvičiť určite treba. (mb)

ORBIS PICTUS > ŠPANIELSKO Foto: Manu Fernandez, SITA/AP

Katalánsky prezident Carles Puigdemont (uprostred) na pracovnej schôdzi v Barcelone. Španielska vláda na neho tlačí, aby nerešpektoval výsledky referenda o samostatnosti Katalánska, ktoré označuje za nezákonné. Možno bude podľa Madridu čoskoro nezákonný aj post katalánskeho prezidenta. (mb)

THAJSKO > ORBIS PICTUS Foto: Thajská kráľovská kancelária, SITA/AP

Thajský kráľ Maha Vajiralongkorn Bodindradebayavarangkun počas náboženských rituálov s budhistickými mníchmi v Bangkoku. Prepojenie svetskej a náboženskej moci je v Thajsku stále silné, ale v porovnaní s islamskými krajinami nie je ani zďaleka také obmedzujúce a netolerantné. (mb)

TÉMA MESIACA > POHĽADY NA VÝZNAMNÚ UDALOSŤ

POHĽADY NA VÝZNAMNÚ UDALOSŤ > TÉMA MESIACA

Tibor Eliot Rostas

ROZVIEDČIK

A POSOL MIERU MIROSLAV POLREICH (*1931) BOL ŠÉFOM REZIDENTÚRY SPRAVODAJSKEJ SLUŽBY ČESKOSLOVENSKEJ MISIE PRI OSN V NEW YORKU V ROKOCH 1965 – 1969. JEHO MIMORIADNA ZÁSLUHA V GEOPOLITIKE SPOČÍVA V TOM, ŽE SA PODIEĽAL NA UKONČENÍ VOJNY VO VIETNAME, V PRÍPRAVE SCHÔDZKY AMERICKÉHO PREZIDENTA LYNDONA JOHNSONA A SOVIETSKEHO PREDSEDU VLÁDY ALEXEJA KOSYGINA. TOTO STRETNUTIE V AMERICKOM GLASSBORO V JÚNI 1967 SA VNÍMA AKO ZÁSADNÝ OBRAT V MEDZINÁRODNEJ POLITIKE BIPOLÁRNEHO SVETA. MIROSLAV POLREICH SA AKO VEĽVYSLANEC PRI OBSE VEĽMI KRITICKY VYJADROVAL AJ K UDALOSTIAM V JUHOSLÁVII A NÁSLEDNÉMU BOMBARDOVANIU S POŽEHNANÍM VTEDAJŠEJ ČESKEJ AJ SLOVENSKEJ VLÁDY.

Foto: Matúš Plecho

RENDEZ-VOUS > STRETNUTIE S ČLOVEKOM

Na vás je veľmi zaujímavé, že poznáte prácu na oboch stranách barikády. Vo svojej kariére ste spoznali mimoriadne vplyvných ľudí z americkej, sovietskej, a neskôr aj ruskej diplomacie a aj vďaka vám sa podarilo dosiahnuť mimoriadne výsledky v oblasti globálnej politiky.

Svojho času ste dokonca prednášali na centrále CIA v Langley o novom prístupe spravodajských služieb k udržiavaniu nových bezpečnostných podmienok.

Poznám práci CIA, protože můj přítel byl James Woolsey, což byl šéf CIA.

74

Áno, bol v rokoch 1993 – 1995. (Pozn.: O jeho pôsobení v neslávne známej organizácii Freedom House a iných projektoch budeme hovoriť obsiahlejšie v knihe NEVIDITEĽNO) Znali jsme se z Vídně, kde jsme bydleli vedle sebe a dva roky jsme spolu kamarádili. A pak mně jednoho dne říkal: Hele, volal mně Clinton, jestli bych neřídil CIA. Já mu říkal: Ok, welcome on board. Pak když jsem přijel do Washingtonu, se o mě staral, byl jsem u něj v CIA, a tak dále. Ale kontakt byl absolutně korektní a on byl inteligentní pán. Ale pak dost brzo rezignoval, po dvou letech, protože tam měli průšvih – ten ruský špion Evans.

A on jako ředitel CIA odstoupil, když u něj odhalili ruského špiona pracujícího 8 let, i když on s tím neměl nic společného. To se sluší rezignovat, když je průšvih. On na tom neprodělal, poněvadž jinak měl velkou právnickou firmu, tam měl dobrý plat. Tam vydělával miliony jako právník, takže klidně mohl říct: rezignuji.

Máme vo vás človeka, ktorý to pozná z obidvoch strán, a práve preto otázka: Aké zásadné rozdiely vidíte v prístupe a zodpovednosti za udržanie bezpečnosti zo strany Spojených štátov a Ruska?

Samozřejmě, byly to vždycky soupeřící státy, ne soupeřící služby, velice ostře. To je otázka bipolárního světa. To je pryč. Tehdy to byla obrovská ideologie. Tehdy měl každý střet mezinárodní význam proti sobě. Rozpadem bipolárního světa de facto tady ten problém Východ – Západ (já to už nepoužívám) skončil.

STRETNUTIE S ČLOVEKOM > RENDEZ-VOUS

Východ je Moskva, západ je Washington.

Tomu rozumíme. Dneska to tak nejde brát.

Dneska je takzvaná globalizace. Mám na to jedinou krátkou definici, kterou obhajuji a učím žáky: Globalizace je globální odpovědnost, tečka. Odpovědnost. Prosím vás, to, co se tady začalo říkat, že rozpadem Sovětského svazu se Rusko stalo lokálním, nebo se zmenšilo, to je nesmysl. Jestliže máte bombu, máte nosiče a řídíte to z vesmíru, nepotřebujete už nic jiného. Velmoc jsem a zůstávám, což se nikdy nezměnilo. Čili oni jsou v partnerství. Kdybych hovořil o ekonomice a různých věcech, tam by byly problémy. Ale v otázkách bezpečnosti, vojenské bezpečnosti, tam bych mezi nimi nedělal velký rozdíl. Jestliže se hovoří, že Amerika má X letadlových lodí a Rusové dvě-tři, nebo kolik, tam je rozdíl. Dneska je tento druh zbraní nepoužitelný. Jinými slovy, pro mě představuje letadlová loď hromadu šrotu. Ano, dneska z toho můžou vystřelit, dělat lokální konflikt, ale velký konflikt vylučuji.

Proč? Protože obě velmoci mají už jiné priority hodnot. Můžeme si je vyjmenovat. Priorita první: jak se domluvily. Zajímavé je to, že tuhle smlouvu podepsaly v roce 1968 v době invaze. V době invaze! Když to vezmu z hlediska politologického, mají nejužší spolupráci, poněvadž podepsaly smlouvu o nešíření a likvidaci atomových zbraní. O tom dlouho jednaly, až v roce 1968 to podepsaly. To je první priorita, třeba americká. Druhá priorita dneska je terorismus. Třetí: organizovaný zločin. Čtvrtá: drogy. Pátá – já nevím – bílé maso, nebo prostě ženské. Můžu jich vyjmenovat třeba deset, ale to není důležité, to si každý může dosadit. Když vezmu ruské priority, jsou ty samé, přesně ty samé. Jsem hluboce přesvědčen, že ani jedna z těchto mocností nemá dnes­k a schopnost zničit to nové nebezpečí. Také to neudělaly. Jinými slovy, ani Američani, ani Rusové nejsou v pozici zlikvidovat bezpečnostní priority. Nemají na to. Co jim zbývá?

Spolupráce. A ještě si zateoretizuji: vždycky se říkalo – a platilo to v historii lidstva vůbec: might is right, kdo má moc, má právo. Ono to right je ještě víc; to není jenom pravda, je to prostě oprávnění na základě moci. Co jsem

75 uvedl předtím, to ovšem nemluvím o moci, mluvím spíš o tom, že oba dva se bojí. Bojí se.

Prozatím ta atomová bomba není zas takové nebezpečí. Třeba jakmile ji dostanou teroristi, je průšvih, obrovský průšvih pro obě strany, pro každého. Čili ta jejich spolupráce není na základě logické úvahy, ale na základě vynucení, protože oni nejsou silní, ani jeden z nich.

Klidně bych k tomu přidal i tu Čínu, proč ne.

Ale oni se bojí. Ke spolupráci je nutí strach. Čili slabost dneska má daleko větší univerzální hodnotu, kterou musím respektovat, než nějaká letadlová loď nebo něco takového.

To, čo hovoríte, vlastne vyzerá tak, že v zásade sme na dobrej ceste a Rusko a USA sú akoby v určitej symbióze. Problém je len v tom, že už aj Henry Kissinger svojho času hovoril – a nakoniec to boli aj slová Jamesa Bakera, ktorý ešte na začiatku 90. rokov tvrdil, že NATO by sa nemalo rozširovať o krajiny východného bloku. NATO sa malo rozšíriť iba o Rusko, čo by dávalo solídny základ bezpečnostnej stability vo svete. Prečo to takto nefunguje?

Foto: Matúš Plecho

Varšavská smlouva a NATO, to se bralo jako dva bloky proti sobě. Varšavská smlouva se rozešla. Byl jsem československým velvyslancem ozbrojovacích jednání OBSE ve Vídni.

Vedle toho tam probíhala partnerská jednání Varšavská smlouva – NATO, takové pokusy, a dohadovaly se stavy, snižování stavů strašným způsobem. Rusové měli pětimilionovou armádu a po skončení těchto jednání jich zůstalo jen milion. A teď mají 800 000.

Dovedete si to představit? V době míru, kdy žádné poválečné stavy nebyly, najednou se to všechno zhroutilo. Československo mělo asi 1800 letadel, 1800 tanků. Kolik máme? My Češi máme asi 31 tanků, letadel asi 9 Gripenů. Všechno se to zhroutilo.

Ako ste sa dostali do kontaktu so Zbigniewom Brzezinským? Stále ostáva v pamäti ako jeden z najvýznamnejších exponentov a architektov Nového svetového poriadku.

Znal jsem ho dobře. I jeho militaristické myšlení, úvahy o sovětské armádě, Stalinovi a jeho vlivu na vojenství. Napsal toho hodně.

RENDEZ-VOUS > STRETNUTIE S ČLOVEKOM

STRETNUTIE S ČLOVEKOM > RENDEZ-VOUS

Znal jsem se s Brzezinským z pobytu v New Yorku, znali jsme se léta. Dával mi studie předtím, než to psal, k posouzení. Měl jsem s tím dost problémy, poněvadž jsem tam musel najít nějaké chyby, což se mně dost těžko dělalo, ještě to nějak zdůvodňovat, páč jinak by se se mnou nebavili. To, že říkali: jo, jo, je to chytré, to věděl sám, že je chytrý, nepotřeboval, abych mu to říkal. Tak jsem vždycky něco hledal. Ale pak jsme někdy korespondovali a já mu psal o téhle době. Teď se ta doba vracela, pozor. Mluvili jsme začátkem 90. let a tehdy společnost v podstatě dostala novou bezpečnostní šanci – rozšířit to o Rusko. Rusové se také hlásili do NATO a v té době dali přihlášku. A dopadlo to tak, že tehdy mně Brzezinski odpověděl: Ano, Miroslave, máš pravdu, svět má novou šanci. Ale je natolik inteligentní, aby ji využil? Nakonec jsem si to uvědomil, říkám: Hergot, chlape, ty máš pravdu. Jestli ten svět bude inteligentní na to, aby tu šanci využil. Ta šance byla v tom dát Rusi s Američany dohromady jako hlavní faktory mezinárodní politiky.

To by bola nesporne cesta k mieru a stabilite. Predsa len Brzezinski bol extrémnym militantom, bol priam posadnutý otázkou rozdrvenia Ruska a presadenia USA do úlohy celosvetového hegemóna. Čo si myslíte o jeho projekte Nového svetového poriadku a Veľkej šachovnice?

Vy začnete od konce, což je ta známá Velká šachovnice, což už je překonané i Brzezinským. Někde jsem viděl komiks; takhle stál Brzezinski a tu šachovnici takhle rukou shodil a ty figurky se mu rozlítly. A tam pod tím bylo: Brzezinski rozmetal svou šachovnici.

Což je politický výraz, co se skutečně stalo.

On to měl dost spočítané, jako rodilý Polák měl tu lajnu prostě vedenou jednoznačně. Byl protiruský, to je samozřejmé. Ale u něj byl faktor, sociální projekt, což se neví. Když jsem byl mimo obor a nemaje co dělat, napsal jsem Zbigniewu Brzezinskému. Přijel do Ameriky jako chudý chlapec, jeho otec sice byl diplomat, ale když emigrovali do Kanady, začínali na venkově farmařit a Brzezinski Foto: Matúš Plecho

fyzicky pracoval. Pak se vzdělal, jel do Montrealu na McGillovu univerzitu. No a tam zůstal, poněvadž byl schopný a šikovný. Navíc byl krajně levý. Řekl jsem mu přímo, že jsem našel papíry, kde o něm píší, že vystupoval jako komunista. A on se toho zalekl a říká: No komunista ne, to ne, komunista ne. Levý sociální demokrat. To se pak označil. Ale přesto, když vezmete Brzezinski a sociálně levý, tak to nejde dohromady. Přednášel Lenina. Studentům tam symbolizoval sebe jako dělníka, čili krajně levého, i s tím oblekem.

Tam se uchytil dobře, pak přešel do New Yorku, dostal se na Columbii, řídil tam Institute of Communist Studies. Tak jsem mu jednou zavolal a řekl jsem, že jsem Čech a chtěl bych s ním hovořit. Setkali jsme se a on mě začal dávat takové různé studie. Když něco vydáte, nějak to rozděláte do kapitol. Jedna studie byla Technotronic Ages Comming. Technotrocnic – nevím přesně, co to je, ale to byl jeho název, taková brožurka, kterou jsem musel nějak projít a posílal jsem to do Prahy, měl jsem to zafajfkovaný jako aktivitu. Nebylo jednoduché se s ním bavit, poněvadž on chytrý byl a nezajímalo ho, abych říkal: vy jste chytrý, nebo: to je dobré. Potřeboval, co tam je blbého, nebo co bychom třeba jinak akcentovali, aby měl nějaký smysl pro něj kontakt se mnou. Ale to se mně dařilo až do doby, kdy jsem odjel. Pak teprve se stal poradcem Cartra a tam už Carter nebyl bojovník. Dneska, když mluvil o otázkách NATO, je jeho závěr, že Američani sami nic nezmůžou, musí dělat ve spolupráci s těmi hlavními. Jo, tam ještě Čínu neakceptoval, ale už s ní počítá, a to je určitá forma spolupráce s Ruskem a s Čínou případně. Brzezinski tak­ hle skončil. Další případ je McNamara. To byl hlavní ministr války 8 let, Korea. Tam dokonce se jednalo o atomovou válku a tak dále. Jak skončil? Za prvé, už tehdy se mu to nelíbilo, přidal se k CIA v závěru a oni ho sesadili. Nic se mu nestalo, šel dělat ředitele Mezinárodního měnového fondu. A začal dělat do politiky s tím, že začal proti atomovému zbrojení. Poněvadž dokud bude existovat atomová bomba, je stále nebezpečí, že ji

77

RENDEZ-VOUS > STRETNUTIE S ČLOVEKOM

někdy může dostat někdo nekontrolovatelný.

Setkal jsem se s ním dvakrát. Jednou, když jsem běhal po Hanoji a viděl jsem tam takové díry, kam se měl člověk schovat, když začalo bombardování, a dát deku na sebe. A druhé setkání bylo, že jsem měl nějakou tiskovku, když jsem mluvil o nerozšiřování NATO, a tam přišel. A to už byl můj kamarád.

Hovorili sme o predchádzajúcom období bipolárneho sveta. Teraz sa už nachádzame v inom svete, ktorý je ťažšie definovateľný na tieto dve viditeľné centrá. Napokon aj hovoríte o schopnostiach Prahy ovplyvňovať politiku takého gigantu ako sú Spojené štáty. No nie je to len Praha, je to aj izraelská, skrytá loby.

Napokon, bol to projekt Nového amerického storočia – Project for the New American Century, ktorý podpísali práve títo neokonzervatívci ako Paul Wolfowitz, Robert Kagan.

Ano, potom nastoupili ti republikáni.

78

Tak. Robert Kagan, Kaganova žena Victoria Nulandová, a tá otvorene hovorila o financovaní prevratu na Ukrajine.

Podařilo se jim to.

Podarilo sa im to. Títo ľudia majú jedného spoločného menovateľa. V izraelskom denníku Haaretz to napísali jasne: Projekt Nového amerického storočia, respektíve ľudia ako Richard Perle, Paul Wolfowitz, Robert Kagan atď. s podporou inteligencie, ako napríklad u nás Bútora alebo vtedy ešte Václav Havel, Saša Vondra atď. vo svete, chce teda dominovať medzinárodnej politike tým, že si Amerika udrží svoje postavenie hegemóna v 21. storočí. Ale noviny Haaretz hovorili, že to bolo 25 najznámejších alebo najvplyvnejších hláv medzinárodného svetového sionizmu. Ari Shavit, Haaretz, 5. apríla 2003: „Vojna v Iraku bola koncipovaná 25 neokonzervatívnymi intelektuálmi, väčšinou židovského pôvodu, ktorí tlačia prezidenta Busha, aby zmenil priebeh dejín.

Takto to zadefinovali izraelské noviny Haaretz. Projekt Nového amerického storočia bol zadefinovaný na základe výzvy nového Pearl Harboru, tak ako to vtedy uviedol Richard

STRETNUTIE S ČLOVEKOM > RENDEZ-VOUS

Perle. Čiže, aby som to zhrnul, otázka je: Nie je tá sila alebo to tretie centrum, o ktorom ste spomenuli, že pôsobí aj v Prahe, medzinárodný sionizmus?

V OSN jsem seděl v Special Political Committee, kde se každý rok 6 týdnů projednával Střední východ, respektive Palestina. Otázka sionismu je trošičku komplikovaná. Z hlediska náboženského, jako výrazu politické formy náboženské víry, bych to dovedl ocenit.

Jedna moje studentka dělala bakalářskou práci o Středním východě, kde se psalo, jak to je, historie, která se hezky naplnila, pak jak to dopadne. Jedna chytrá holka mi napsala, že si myslí, že Izrael nemůže žít jako Izrael, musí dojít znovu k sjednocení, poněvadž tak žili po staletí a Izrael není to správné řešení.

Já jako učitel jsem ji vedl hodně k opatrnosti, že to je trošku přehnané, že to je snad fikce, která je nereálná v té době. Ale v tomhle dohadování mi náhodou přišel mail. A já jsem to otiskl. Je tam napsáno: zpráva CIA, přísně tajné, pro prezidenta, přímo nadpis je Israel will end since 20 years – Izrael skončí do 20 let. Proč? A teď tam jsou důvody. Prostě, že to bylo uměle vytvořené, účelově. A ty důvody už upadly. Znám historii, jak začal sionizmus první světovou válkou: Rothschild a ty všechny finance, které byly. Anglie za ty jejich peníze válčila a slíbila jim domovinu, ne stát. Áno, je to takto formulované v Balfourovej zmluve.

Po válce si Palestinu vzali jako své mandátní území a na ně už se vykašlali. A dokonce, terorismus na Středním východě začal kdo? No Izrael, respektive židé. Vyhodili do povětří hotel, tam byly stovky mrtvých. A to nebylo vedeno proti Arabům. Ten terorismus byl vedený proti Angličanům. Áno. A tento odboj dokonca dočasne Izraelčanov s Palestínčanmi spojil, no nie nadlho.

Navíc, židovský prvek – komunistická strana.

Aj u nás, aj v Rusku.

No jistě, všude. Dám vám takový jeden příklad. Trump měl ženu Zelníčkovou-TrumFoto: Tibor Eliot Rostas

RENDEZ-VOUS > STRETNUTIE S ČLOVEKOM

STRETNUTIE S ČLOVEKOM > RENDEZ-VOUS

no ten zo strachu rozhovor zakázal publikovať a vyjadril sa o ňom ako o vynútenom.

To jo. Ale vás obviní z toho, že jste... … antisemita.

Antisemita, samozřejmě. To už není složité.

A pritom to tak vôbec nie je.

Jistě. Je celá OSN antisemitská? Jako antisemita může být, že nadáváte na židy. Já jsem zažil civilizaci Übermensch za Hitlera. Tam to byla vyšší civilizace. Hitler měl vyšší civilizaci, to jsme neměli. Takže v tomhle bych byl velice opatrný. Hitler to měl díky tomu, že byli civilizačně výš, zatímco u židů se říká, že oni jsou narození do té civilizace.

80 povou a já jsem měl takovou základnu na Floridě, a tam jsem chodil do takového sou­ kromého klubu. Tam byli multimiliardáři.

A do toho klubu pozvali Ivanu Trumpovou, už rozvedenou, ale Trumpovou. Ona tam přišla, já jsem tam chodil běžně jako host.

A u dveří – ona si samozřejmě brala doprovod, to se nesluší, aby šla sama. Ale to byl nějaký advokát – žid, místní známý. U dveří řekli: litujeme, ale s tím pánem to nejde.

Medzi sionizmus a židov nedávam znamienko rovná sa. Veď vieme, že to tak nie je. Nakoniec, jeden zo Zem&Vek pozitívnych ľudí je newyorský rabín Weiss. Ten hovorí, že fundamenty toho, ako vznikol štát Izrael, absolútne nekorešpondujú s ich náboženskou predstavou. Čiže otázka je skôr taká, či tých židov, alebo vôbec židovské povedomie, judaizmus a nedotknuteľnosť, teda dôsledky druhej svetovej vojny, tému ako holokaust a všetky tieto prvky, nezneužíva určitá politická skupina.

Tomu rozumím, nemůžu vyloučit tyhle tendence. Respektuji, jestli jste žid nebo pravo-

slavný. Teď trochu zakritizuji. Někdo se pokládá za vyvolený národ. Nebo když někde napíšete, že jste státem židů, tak to mně moc nejde. To, co vy nevíte, a to, co neví nikdo u nás doma v Čechách, kde je dnes největší problém OSN? V apartheidu v Izraeli. Tam na to mají komise, mají o tom zprávy, dokonce i vedení a porovnávají Izrael s Jižní Afrikou. Áno, to hovoril aj zvláštny spravodajca OSN pre ľudské práva John Dugard.

S tím, že uvažují o tvrdých sankcích pro Izrael, pokud nezmění svou politiku, atd. Čili, jinými slovy, tento problém je světový problém. Izrael se stal světovým problémem díky apartheidu. Řekněme to, já jsem to u nás nečetl teda. U vás máte napsáno: Rozvoj apartheidu a Izrael? Nikdo si to nedovolí.

My o terore Izraelčanov v Palestíne píšeme pravidelne, dokonca sme sa na túto tému rozprávali s českým rabínom Karolom Sidonom – Foto: Ratko Sudecký

Oni práve spolu kooperovali počas toho režimu, pretože bola takzvaná zmluva Haa­wara, ktorá umožňovala ešte skôr, ako sa v Nemecku začali diať protižidovské incidenty, aby sa židovský majetok transformoval prostredníctvom ich bánk v Izraeli, kde za to dostávali zase možnosť zakladať osady atď. Čiže bola kooperácia Hitlerovej strany a medzinárodného sionizmu skôr, ako židia odchádzali. Sú o tom však dokumenty a fakty. Jedna z myšlienok Martina van Crevelda, ktorý je jedným z najvýznamnejších izraelských vojenských historikov a profesorov, smeruje k tomu, že v prípade ohrozenia Izraela je na každé európske mesto namierená nukleárna hlavica. A v prípade, že by bol nejaký problém v Izraeli, pôjdu tie mestá spolu s Izraelom proste zo sveta. Spomínam to v rámci bezpečnostného rizika, ktoré Izrael pre svet predstavuje.

Má se za to, že Izrael má atomovou bombu.

Dokonce se říká, kolik jich má, jak to má, kde to má atd. A někdo to prozradil a byl za to souzen.

Bol to jadrový odborník Mordechaj Vanunu.

Zahraniční vojenskí analytici hovoria, že Izrael má arzenál od 100 do 200 jadrových hlavíc umiestnených v Dimone, pričom vychádzajú z informácií, ktoré odovzdal Vanunu novinám Sunday Times. Za ne ho Izrael od roku 1986

väznil 18 rokov. Židovský štát nikdy oficiálne nepotvrdil, že vlastní atómové zbrane.

Jistě. Je tam jedna otázka. Když byla jomkipurská válka 1973, vybrali si to dost šikovně, že v té době nějak ti Izraelité neřídí auta, nepoužívají mechanický přístroj, sedí doma.

Takže vojáci jsou de facto demobilizovaní na ten den. No tak je napadli a měli převahu, hodně dlouho. Zlikvidovali izraelská letadla a všechno. Měl jsem jednu známou, izraelská analytička, teď momentálně pracuje v Londýně, Izraelka, jmenuje se Irena Kalhousová. Říkala některé velice zajímavé informace. Když přišla k jomkipurské válce, říkala: Tehdy Golda Meierová tvrdě požadovala na Američanech okamžitě náhradu ztracené výzbroje, jinak že po prvé použijí atomovou zbraň na obranu.

Izraelské úvahy o použití jadrových zbraní nie sú žiadne tabu – a nebolo to len v prípade jomkipurskej vojny. Izrael zvažoval použiť svoje zbrane súdneho dňa, ako nazýva nukleárny arzenál, aj v roku 1991 v reakcii na útoky rakiet Scud z Iraku. Poďme však v otázkach bezpečnosti Európy a sveta ďalej. Spomínate aj Putinovu kritiku OBSE, ktorá – podobne ako NATO – prestala plniť svoju pôvodnú úlohu.

Aká je podľa vás perspektíva v tejto oblasti?

OBSE jsem zažil. Zažil jsem ji v 90. letech.

Byl jsem československý velvyslanec při OBSE. Za OBSE jsem byl v Kosovu, nebo v Jugoslávii nejdřív, pak v Kosovu. Měl jsem nějaká pověření. Za prvé, je třeba říct jednu věc, mě to dost mrzí – Rusi, protože Rusové neexistovali. Neexistovali v 90. letech, oni byli, jak se říká po vašem: v pomykove. Nevěděli, co bude zítra, jak to u nich dopadne.

Měli taky puč. Na celou Vídeň se vykašlali, na sebe se vykašlali, obsadili Prištinu, jak víte, a pak honem utíkali zpátky. Kdyby tam zůstali, jak tam byli, ale oni nevěděli. Takže tehdy to OBSE bylo víceméně pod kontrolou.

Moje mise, na kterou jsem se nechal nominovat, jela do Prištiny a Jugoslávie. Obešli jsme to a zjistili jsme, nakolik Srbové posilují bezpečnostní orgány v Kosovu. A to bylo v 1992, dávno před čímkoliv. A tehdy právě začala

81

RENDEZ-VOUS > STRETNUTIE S ČLOVEKOM

82

moje spolupráce s Rugovem. Tehdy Rugova mě a kanadského velvyslance požádal, jestli bychom nemohli zůstat tajně, poněvadž navenek oni nesouhlasili s Ruskem. Školy byly jako zavřené, ale oni měli svoje školy, pro svoje děti atd. A Srbové měli problémy jinde, tak všechno nechali, tam nebyl žádný srbský policista. Vojáci byli v kasárnách, všechno bylo v albánštině, i nápisy už byly tehdy jen v albánštině. A Rugova byl intelektuál, básník, vy ho znáte, pak na něj dokonce dělali atentát ti druzí jeho kamarádi. Trval na tom, že se musí dohodnout se Srby, že potřebují autonomii. Ale vůbec mu nešlo o takzvané osamostatnění. Zatím Srbové říkali – už ať si všechno mají, ale musejí zůstat v hranicích. To byla jejich podmínka. A Rugova na to šel. Proto jsem, když to tady nevyšlo, to sám s Rugovem obnovil, a když se to začalo zostřovat, sešli jsme se dvakrát a on mě znova prosil, že jinak dojde k velké válce. A to měl pravdu. A Česká zpravodajská služba absolutně selhala. Protože konzultovala s německou službou.

STRETNUTIE S ČLOVEKOM > RENDEZ-VOUS

tohle musí přestat. Holanďané do toho nemohli vojensky zasáhnout. Tomu městu vládl místní velitel.

Vaserovič.

Jo. A domluvili se, že otevřeli Srebrenici, ti Srbové tam vtrhli a udělali pořádek po svém.

To znamená, víceméně tam byla msta za to, co se stalo předtím. To je pro mě Srebrenica. Pak ten Holanďan, on to taky potvrdil, to bylo tak nějak, oni ho degradovali a sesadili. Ale pravda, kterou neříkám já, ta je publikovaná – vy víte, že Rajko Doleček je takový pisatel český prosrbský. Teď je to starý pán, starší než já. Ale ten tyhle věci publikoval. Takže to je on a to samé se stalo s Vukovarem. Vukovar byl co? Vukovar bylo zase město, které nebylo srbské. A ti Srbové, kteří tam byli, pozvali je na fotbalový stadion a tam je postříleli. To je občanská válka. Občanská válka nemá pravidla. Občanská válka má jediné pravidlo: buď zastřelím já nejdřív vás, nebo vy mě.

A ako to bolo s Williamom Walkerom? Dosť sa o tom píše, aj o správe fínskej patologičky Heleny Rantovej. Vtedy písali, že v Račaku k žiadnej masakre nedošlo, bolo to zmanipulované a správu upravil práve Walker, ktorému ide o vytvorenie veľkého Albánska. Vtedy začalo bombardovanie Juhoslávie.

Jo. To se lehce poznalo. Ti, kteří byli proturečtí, poněvadž Turci vládli, byli ve městě městští úředníci, městští lidé. Takže města nebyla srbská. Srbské byly všechny vesnice kolem, to je přesný příklad, to znám dobře.

Tam, vy víte, je to tam jmenované, kdo vládl v Srebrenici, vládli v podstatě muslimové a byla to takzvaná holandská mírová zóna, nebo peace for helmets.

Aká bola teda úloha Williama Walkera ako amerického diplomata?

Docela primitivní, hloupý agent. Oni říkají, že byl v CIA, což on byl, ale nebyl to dobrý typ. Ten tam měl spíš monitorovat a on se do toho nechal zatáhnout, do všech těch věcí. Pak tam byl za OBSE. To byla chyba.

Vukovar – když je tam postříleli, nastartovali jugoslávská letadla a Vukovar rozbili.

Do té doby – pozor, do té doby byli Američané pořád neutrální. Četl jste někdy něco o NATO anebo začátku Jugoslávie? Nikdy.

NATO ani nezasahovalo, NATO s tím nemělo nic společného. Evropská unie? Dělala něco kvůli Jugoslávii? Nic. To byla německá věc a potom těch místních Němců, Chorvatů atd.

Demilitarizovaná však nebola.

Tak. A tam to dopadlo tak, že vyjížděli každou noc do jedné vesnice za druhou. Zabili a vypálili. Takhle to dělali, každou noc.

Ono se říkalo, že to dělalo kolem 5 – 6 tisíc mrtvých. Holanďané se domluvili se Srby, že

Tiež som oboznámený s verziou, že to viac-menej rozohrali z nemeckej strany, respektíve zo strany nemeckých spravodajských služieb.

Dopadlo to tak, že tehdy se do toho namočila Evropská unie, pak bylo takzvané zasedání Maastricht 2, kdy se jednalo o financování

83 OBSE atd. A to už probíhala válka, oni už uznali Slovinsko s Chorvatskem, a nikdo jiný to neuznal. Udělali pak nátlak na Evropskou unii, dobře, nedostanete peníze, poněvadž Němci platili víc, než měli na Evropskou unii. Ta cukla a uvolnila to, takže někdo to uznal, někdo to neuznal, hotovo. A co se týká Račaku, Račak byl rozhodující, kdy se Američané otočili a šli tvrdě proti Srbům.

Podľa dostupných dôkazov a štúdií to bolo všetko zinscenované.

Odvolám se na finskou patologickou komisi, která tam byla a zjistila, že tam lidi stáhli, v podstatě to nebyli oni, za které je vydávali.

Niečo ako Gliwice.

Nebyli jich teda tisíce, jo. To bylo jenom pár lidí.

44.

V Prištině jsme sepsali zprávu, ale na druhý den jsme se už vrátili do Vídně francouzským letadlem, poněvadž všechna letiště byla uzaFoto: Tibor Eliot Rostas

vřena, ale my jsme dostali povolení. No a tam ten druhý den jsme dostali zprávu úplně jinou, úplně obráceně. Všechny ty klauzule, povinné klauzule NATO jsou o míru. Je tam jediná, že všechny strany se zavazují udržovat mír a vyjednávat podle Charty OSN. Proti tomu nikdo nemůže mít nic. Jenže my jsme se naučili – a to nemyslím jako pravice-levice. I komunistická strana u nás: NATO je agresor. Ale nikdy neřeknou Česká republika je agresor, Slováci jsou agresoři, to nikdo nesmí říct. Ale my jsme přece dali souhlas, aby tam ta letadla letěla. Proč nikdo nenapíše: Američani jsou agresoři, poněvadž americká letadla bombardovala. Ne všechny země NATO bombardovaly nebo povolovaly přelety, nemusely. Co bylo támhle někde Norům do toho. Jinými slovy: tady se vytvořila fikce bránit státy národní, aby nebyli agresoři. Nikdo vám neřekne: Češi jsou agresoři. Já to píši pořád. Po sto letech vlády Československa jsme se poprvé stali agresory a zrovna proti Jugoslávii, o to blbější… Zrovna ti Jugoslávci, kteří jsou nám nejbližší. Češi, Slováci a pak

RENDEZ-VOUS > STRETNUTIE S ČLOVEKOM

STRETNUTIE S ČLOVEKOM > RENDEZ-VOUS

byli Jugoslávci. Proč to nikdo nepíše, proč nikdo necituje tady tu Chartu, teda tu Smlouvu washingtonskou? Nikdo o ní nepíše. Nikdo necituje nic. Nikdo ji nezná. Učím vojáky – nikdo z těch, kteří byli třikrát v Afganistanu, nikdo z nich jako součást jednotek NATO ten jeden arch nečetl. Áno, to je žalostné, pretože v skutočnosti je Washingtonská zmluva postavená úplne inak, ako dnes agresori konajú. Žiaľ, stali sme sa kolaborantmi aj agresormi proti našej vôli, pretože sme poskytli vzdušný priestor.

Samozřejmě, území je vzdušný prostor. Tím, že jsme povolili – a já si pamatuji ráno v pět hodin, bylo to v létě, červen-červenec. Brzo ráno se scházely svazy do Anglie, poněvadž lítaly z Itálie, takhle spodem anebo z Anglie přes Slovensko a Čechy do Jugoslávie. A když se vracely, letěly v noci, bombardovalo se za tmy a z výšky 6000 m, to byla zásada. Níž nešly s letadly, bály se. A když se vracely, už bylo vidět a tam byly jako za války ty provazy, jak se letadla vracela do Anglie. Zajímavé je to, že například Rakousko tolik s přelety nepomohlo. A Chorvatsko, čili ne spřátelené země, také nepovolilo přelety. Proto lítaly až přes Čechy a přes Slovensko a pak to ohnuly dolů přes Maďarsko.

Bolo to vlastne 50 rokov po založení NATO, ktoré má slúžiť na obranu a bezpečnosť. Paradoxne, 50 rokov od svojho založenia a viac ako 50 rokov od druhej svetovej vojny v Európe útočili USA na suverénny štát. Je to ten istý, stále sa opakujúci príbeh. A ten scenár je rovnaký pre Irak, Líbyu, Sýriu aj pre Ukrajinu. A na Ukrajine okrem Donbasu existuje problém, a tým je Krym. Hovoria tomu anexia Krymu.

Krym byl, je a bude ruský. Měl jsem třeba studenta Ukrajince, starší pán. On říká, že je Ukrajinec, mluvil dobře česky. A já říkám: Tak si popovídáme o Krymu. Jak se díváte na Krym? A on hned vyjel: agrese atd. Říkám: To chápu, víte, jsem tolerantní. Jestli vy jste komunista a šíříte ten komunistický názor, respektuji to, když víte proč a dovedete si to zdůvodnit. Jako učitel vám nebudu říkat, Foto: Matúš Plecho

jestli máte být komunista, nekomunista. Ale respektuji to. Jak to? Říkám: Počkejte, vždyť jste mně řekl, že Krym je ukrajinský. A vždyť to přece rozhodla Komunistická strana Sovětského svazu. Nikoho se neptali, ta komunistická strana už ani neexistuje, my jsme ji tady odsoudili jako organizaci. Oni mají jeden argument a ten je zlý. Přišli s tím, že když se přijde k tomu, byl rok 1954, to rozhodnutí. Teď někdo řekne: no moment, to je sice pravda, ale zase že to bylo ruské, taky není zas tak pravda, poněvadž to bylo osmanské a řecké a já nevím koho ještě. A tohle je argument, který se začíná používat, poněvadž cítí, že to s těmi komunisty není moc dobré.

A na to je tady protiargument, protože tohle to nerad poslouchám. Víte proč? Tam jde o Aljašku, tady jde o Texas, o jižní Kalifornii.

Tu Aljašku ne tak dávno koupili za babku.

Samozrejme. To potom môžeme ísť pred Vestfálsky mier a podobne, a nikde by to nekončilo, ani nikam neviedlo. Čo bolo medzníkom vo vašom profesionálnom živote? Na čo spomínate s pocitom najväčšieho zadosťučinenia?

Začalo to šestidenní válkou. Ta skončila tím, že nakonec se všichni Arabové a Evropa stali nezávislými, protože tam i Saudští řekli, že nikdo nedostane kapku, když podpoří Izrael.

Rusové toho chtěli využít, poněvadž všichni byli na straně protiizraelské, jelikož Izrael byl agresorem v šestidenní válce. Formálně rozhodně, a proto také schválili mimořádné valné shromáždění OSN, přijelo tam asi 60 hlav států. A v tenhle ten moment jsem dostal strach. Když jsem si přečetl zprávy za tu noc, když přijela česká delegace – vedl ji Jozef Lenárt, velice chytrý chlap, velmi dobrý dojem na mě udělal. Do rána jsem ještě napsal zprávu pro Lenárta osobně, že situace je trošku jiná, Izrael není jen Střední východ, nejde jenom o Izrael, ani o Araby, ale je tady atomové zbrojení, chemické zbraně, SALT 1, globální problémy, a ty by měly dostat přednost. A nelze na tomhle tom trvat, poněvadž podmínka byla vyhlásit Izrael za agresora a pak i další podmínky. Tehdy jsem

85

RENDEZ-VOUS > STRETNUTIE S ČLOVEKOM

86

to dal hned ráno Lenártovi, ten se rozčílil, že mu nikdo tohle neřekl. Tím se postavil za mě. Hned ráno jsem volal – a to je ten fígl – s Frederickem Wreelandem, oficírem ze CIA, o kterém jsme věděli, že je vztyčný důstojník, který měl nás z východu na starosti. Říkám mu: Hele, není to sranda. Ti mají absolutně tvrdou politiku, naše delegace, všichni chtějí prostě agrese a chtějí mezinárodně absolutně dorazit. On říkal: To je pro nás ale důležité.

A říkám: Myslím, že tady je jediná cesta – dohodnout se přes zpravodajské služby. A tak to dopadlo, že on řekl: To je výborné, já jedu hned do Washingtonu. A já jsem se hned spojil s mým kolegou, který se jmenoval Dmitrij Jakuškin, šéf sovětské zpravodajské služby. Tak jsem se s ním spojil a říkal jsem mu: Hele, mluvil jsem teď s tím a s tím, jsou ochotni, vědí, že jsou v loji, mají problémy, jsou ochotni jít na ústupky za jediné podmínky: kdyby se Izrael jako agresor neoznačoval. Ono to stejně bylo takové nějaké divné, poněvadž Izraelci se spíš bránili a bylo by třeba začít nějak v tomhle tom jednat. Bavili jsme se a on říká: No dobře. A teď jsme došli k tomu – a tam je ta jeho role, a ta je unikátní. Jakuškin je pra-pravnuk vedoucího děkabristů. Takže intelektuál až bůhví kam. A on říká: Dobře, já se nějak pokusím. Ale tady to nejde. Kosygin je za prvé ekonom, ten do toho rozhodně nepůjde, nebude o ničem rozhodovat, aby něco měnil tady, také to nemá cenu a MID (Ministerství zahraničních věcí), jako ti zabijáci, chtějí válčit, to jsou primitivové, to nejde.

Zkusím jednu věc, a teď jsme to probírali jak a co. Pokusím se uspět přes naši centrálu, aby změnili tenhle ten popis.

Akú centrálu?

Zpravodajskou. My jsme zvyklí říkat KGB, což s KGB věcně společného neměli nic, to byli zpravodajci, velice chytří. Takže tohle prý udělá. Tak to jsem se sešel, mezitím už jsem byl na koni, Vreeland už se vrátil z Washingtonu a říkám: Hele, já jsem jednal tady s kolegou a situace je taková, že on vidí cestu změnit to přes zpravodajskou službu v Moskvě. Tak jsme to probrali a on odjel.

STRETNUTIE S ČLOVEKOM > RENDEZ-VOUS

Dmitrij Jakuškin přišel dost brzo, to netrvalo ani půl dne a už měl zprávu. A říká: Hele, Izrael se domluví, bude měnit situaci, ale musí samozřejmě opustit území (což ovšem neopustili do dneška, jak víte). Ale může to mít posun v tom jednání i s těmi Američany, poněvadž jde o velké věci. Samozřejmě, když jsem tohle řekl, hned jsem to nahlásil Vreelandovi, že je tu taková věc a je třeba otevřeně začít jednat. Čili, už nepotřebovali k tomu prostředníka. Ve Washingtonu byl jeden velice chytrý kluk, a byl to dokonce takový styk, byl to třetí tajemník. Najednou musel spravit šifru, že podle zprávy z Washingtonu probíhá nějaké tajné jednání mezi Američany a Rusy a zprostředkoval to československý diplomat.

A zjistí, jestli je to pravda, kdo to je atd. Po třech dnech jsem už mohl jít s pravdou ven.

Do té doby jsem nemohl informovat, bál jsem se, že ten poradce, přes kterého ty šifry jdou, řekne: Hele, hele, tady se něco blbého děje, to by to mohli zabrzdit. Teď začalo to jednání, které už se domluvilo, dokonce se pak domluvili, že se pokusí sejít na vrcholné schůzce.

A v době, kdy to dopadlo takhle, za týden byla vrcholná schůzka, jinak se připravuje měsíce. Tam se připravuje vrcholná schůzka nejen v tom, co se podepíše, ale kdy se půjdete vyčůrat, to tam je všechno zanesené, poněvadž oni taky musí čůrat, ti pánové. Takže to tam je, a to se všechno připravuje. A teď najednou tohle.

K čomu napokon tá schôdzka dospela?

Dopadlo to tak, že tady zahrála sovětská zpravodajská služba krajně pozitivní roli, poněvadž ta na určité podmínky Američanů přistoupila, a zároveň nabídla i svoje. Pak mně volal Vreeland a říká: Máme problém.

Kosygin je v New Yorku na OSN, což není Amerika. Letět za Johnsonem nemůže – to by mělo nevhodný politický výklad. Johnson nemůže jet za ním do New Yorku, to nejde, to by znamenalo politickou porážku. Skončilo to tím – já si to přesně pamatuji – sešli jsme se v baru v OSN. On si dal takovou vysokou sklenici Daikiri, to je taková ta nějaká bílá sůl nebo něco, cukr nahoře, a já měl třetinko-

87 vé plzeňské pivo. Vím, že bylo studené, nepěnilo vůbec. Takhle jsem namočil prst a mezi těmi flaškami udělal čáru. A říkám: Tak já se pokusím Kosygina vyhnat na půl cesty, když Johnson přijde na půl cesty, tak by to bylo možné, víc by to asi nešlo. To bychom možná zvládli. A schůzka se konala v Glassboro po asi 7 letech, kdy se nikdy nesešli. Najednou po týdnu byla vrcholová schůzka v Glassboro, kde nedojednali formálně nic, ale začali se objímat a povídat si, jak to bylo, jak byl Kosygin zástupcem velitele Leningradu.

Univerzita z Texasu potvrzuje všechny zápisy, co tam kdo říkal. Zápis byl asi takový: no tak jsme se poznali, jsme normální lidé, oba máme děti, vnoučata, tak co bychom válčili, vždyť je to blbé, ne? Navíc, ty útočné zbraně jsou vždycky lacinější než obranné zbraně.

Takže jsme kamarádi. Ostatní již dohodnou podmínky další spolupráce. A tomu se pak začalo říkat Spirit of Glassboro – duch Glassboro. A když se sešel Gorbačov s Reaganem poprvé, hned na začátku říkají: vracíme se k Spirit of Glassboro.

Nový knižný titul NEVIDITEĽNO zo zákulisia geopolitiky a spravodajských služieb, ktorý napísal Tibor Eliot Rostas s Miroslavom Polreichom,

VYCHÁDZA V DECEMBRI 2017.

Foto: Matúš Plecho

PROPAGANDA > TECHNIKY MANIPULÁCIE

TECHNIKY MANIPULÁCIE > PROPAGANDA

Marián Benka

AKO SA ZO SLOVÁKOV

VYRÁBAJÚ RASISTI MINIMÁLNE POSLEDNÝCH NIEKOĽKO MESIACOV BADAŤ SÚSTREDENÚ MEDIÁLNU MASÁŽ, KTORÁ SA PREPLIETA POMEDZI ĎALŠIE AGENDY MAINSTREAMU, AKO JE RUSKÁ HROZBA ČI KONŠPIRÁCIE. TENTO PRÚD SA SNAŽÍ VYVOLÁVAŤ ASI TAKÉTO POCITY: „HANBITE SA, SLOVÁCI, STE ÚBOHÍ RASISTI A XENOFÓBI, NEMÁTE RADI RÓMOV A MIGRANTOV LEN PRETO, LEBO SÚ INÍ AKO VY.“

88

C

elkovo by sa dal zaradiť do širšej snahy „slniečkarov“ vyvolávať v národe pocity menejcennosti, obdivu ku všetkému západnému a pocitu trápnosti vo vzťahu k vlastným tradíciám. Táto propaganda mohla fungovať ešte v 90. rokoch a po roku 2000.

Dnes, keď globalizmus a multikulturalizmus zlyhávajú na celej čiare a kritika migračnej vlny je prejavom zdravého sedliackeho rozu-

mu, vyznieva skôr tragikomicky. Novinári, poplatní tejto ideológii, však neprestávajú produkovať na hlavu postavené príspevky o rasistickom národe. Samozrejme, aj na Slovensku sa nájdu reálni neonacisti, predstavujú však zanedbateľnú menšinu.

Internetový lifestylový magazín Noizz sa dlhodobo orientuje na boj proti xenofóbii a homofóbii, propaguje napríklad zoženštené

trendy v pánskej móde (vrátane mužského mejkapu), a dokonca má osobitnú rubriku LGBTI, v ktorej sa snaží vyvolávať dojem, že byť inak sexuálne orientovaný je vlastne súčasťou moderného životného štýlu. Pred časom prišiel s článkom s titulkom: „Mapa najrasistickejších krajín Európy: Slovensko sa umiestnilo na nelichotivej priečke.“ Autorka príspevku informovala o výskume Harvardovej univerzity, v ktorom si skúmané osoby z rôznych európskych krajín mali vytvárať rýchle asociácie k obrázkom bielych a čiernych tvárí. Negatívne asociácie v spojení s čiernymi tvárami boli častejšie v krajinách bývalého východného bloku. Slovensko podľa autorky dopadlo nelichotivo. Je pochopiteľné, že človek si asociuje príjemné pocity skôr s tvárami, ktoré mu pripomínajú jeho vlastnú (je napríklad známe, že človek si často podvedome vyberá životného partnera, ktorý sa na neho podobá). Černošská tvár je pre belocha cudzorodá, iná, môže v ňom vzbudzovať aj strach z neznáma. To však ešte neznamená, že taký človek je rasista, ako sa nás snaží presvedčiť magazín Noizz.

Alebo Denník N. Na jeho YouTube kanáli si môžete pozrieť niekoľko videí z tohto súdka.

Napríklad príbeh dvanásťročného dievčaťa, ktorého otec je Ind, matka Slovenka a žije na lazoch v Zaježovej. Keďže je polovičná Indka, vyzerá počerne a miestni ľudia si ju mýlia s cigánkou. Majú poznámky a škaredo na ňu pozerajú. Titulok videa znie: „Z Kalifornie na slovenské lazy: Siedmačka rozpráva o rasizme.“ Ide o účelovo vybraný príklad. Je zrejmé, že na zapadnutom slovenskom vidieku majú miestni obyvatelia jedinú skúsenosť s ľuďmi inej pleti ako s neprispôsobivými Rómami, ktorí kradnú a nedodržiavajú ani základy hygieny. Keď potom vidia osobu, ktorá sa na nich podobá, samozrejme, že funguje zovšeobecňovanie.

Takmer každý človek zovšeobecňuje na základe svojich doterajších životných skúseností. Otvorenú myseľ má málokto, ale to platí aj o „slniečkaroch“, ktorí by chceli typického Slováka vidieť ako obmedzeného rasistu a homofóba.

To vari nie je zovšeobecňovanie? A aby sme sa vrátili k príspevku – ak niekto nedôveruje urči-

tej skupine ľudí, pretože má s jej príslušníkmi zlé skúsenosti, znamená to, že je rasista?

Pri podsúvaní myšlienky, že by sme sa ako národ mali hanbiť za svoj rasizmus, môže byť účinné využiť známe tváre. Prečo nie aj populárneho rapera Rytmusa, ktorý je polovičným cigánom? Titulok rozhovoru s ním na portáli aktuality.sk znel: „Raper Rytmus: Slováci sú skrytí rasisti.“ Hoci celý rozhovor sa točí okolo úplne iných tém, autor si považoval za povinnosť vypichnúť v titulku práve túto vetu. Akoby zmyslom rozhovoru malo byť len získanie ďalšieho „usvedčujúceho dôkazu“ proti Slovákom. Reálne sa v rámci celého rozhovoru Rytmus vyjadruje len v jednej krátkej odpovedi, že s otvorenými predsudkami voči svojmu pôvodu sa nestretáva, pretože Slováci prezentujú svoje názory hlavne na sociálnych sieťach a sú to „skôr skrytí rasisti“. Neoznačil teda Slovákov za národ rasistov, len vyjadril názor, že ak sú tu rasisti, tak skôr skrytí. Titulok rozhovoru bol však už významovým posunutím pôvodnej výpovede.

Propaganda zasahuje už aj verejný priestor. Nedávno som čakal na vlak na trenčianskej stanici a všimol som si priamo na nástupišti inštalovanú výstavu fotografií pod názvom „I am IN“.

Na internete som si potom dohľadal, že výstava bola pôvodne súčasťou bratislavského Festivalu [fjúžn], organizovaného Nadáciou Milana Šimečku. Priniesla portréty desiatich cudzincov žijúcich na Slovensku, ktorí sa úspešne integrovali. Medzi inými populárna speváčka Celeste Buckingham alebo vietnamský majiteľ ázijského bistra. V úvodnom slove k výstave sa opäť píše o vzrastajúcom nacionalizme a predsudkoch, proti ktorým treba bojovať aj poukazovaním na takéto pozitívne príklady.

Je hádam jasné, že máloktorý Slovák má problém s umelcami iného etnika ako je Ibrahim Maiga alebo Cigánski diabli. Alebo s pracovitými Číňanmi či Vietnamcami, ktorí na našom území podnikajú. Slováci však vždy mali problém s ľuďmi (bez ohľadu na farbu pleti), ktorí sa snažili žiť na úkor druhých. S rasizmom to nemá nič spoločné.

Ale toto novinárom, ktorí sledujú zadané ideové línie, nikto nevysvetlí.

89

DÉJÀ VU > UDALOSTI, KTORÉ SÚ OPÄŤ AKTUÁLNE

UDALOSTI, KTORÉ SÚ OPÄŤ AKTUÁLNE > DÉJÀ VU

Ratko Sudecký

HITLEROV ŽIVOT PO VOJNE

SÚ ĽUDIA, KTORÍ SA DO TAKEJ MIERY ZAPÍSALI DO DEJÍN, ŽE STAČÍ VYSLOVIŤ ICH MENO A KAŽDÉMU JE JASNÉ, O KOHO IDE. BEZ NEJAKÉHO VYSVETĽOVANIA: ALEXANDER, CÉZAR, NAPOLEON, HITLER...

OSUD TOHTO POSLEDNÉHO VŠAK NIE JE DODNES PRESVEDČIVO OBJASNENÝ. ŠKOLSKÉ UČEBNICE NÁS NECHÁVAJÚ V ILÚZII, ŽE TENTO ZLODUCH SPÁCHAL SAMOVRAŽDU (ČUDUJEM SA, ŽE NIE RITUÁLNU).

ALE – BOLO TO NAOZAJ TAK?

90

A

lexander vraj zomrel na maláriu, Cézara zavraždili, Napoleon zomrel vo väzení, Miloševiča zabili vo vyšetrovacej cele, Saddáma obesili, Kaddáfího zastrelili...

Ak Hitler spáchal samovraždu, bol prvý a jediný z vojenských lídrov. Lebo pomätenci, ktorí riadia svetové impériá, zvyknú utláčať a likvidovať iných, ale sebe by najradšej dopriali večný život. Tento svet neopúšťajú dobrovoľne.

O Hitlerovi to platí dvojnásobne, lebo sa považoval za nadčloveka. A tí si myslia, že majú na Zemi určené poslanie a misiu.

Nacistom bolo ku koncu vojny jasné, že sú porazení, a ako zodpovedných za genocídy a vojnové zločiny ich čaká neľútostný trest. A tak pracovali na únikových cestách. Viacerí nacistickí lídri opustili tretiu ríšu a bezpečne sa (aspoň dočasne usadili ďaleko od spravodlivosti. Napríklad

riešiteľ židovskej otázky Adolf Eichmann, monštruózny doktor Mengele či Alois Brunner, bývalý šéf SS, ktorý sa 65 rokov ukrýval v Sýrii. Mnohým, aj nižšie postaveným spolupracovníkom nacistov, akými boli v Chorvátsku Ante Pavelič či vedúci koncentráku Jasenovac Nada a Dinko Šakičovci, pomohli v evakuácii katolícki duchovní. Vďaka vatikánskym dokladom sa prostredníctvom tzv. potkaních kanálov dostávali do Španielska alebo Talianska, a potom ďalej do Argentíny, Bolívie, Brazílie, Čile, Paraguaja, Peru, Uruguaja či Austrálie a Kanady. Časť narukovala do americkej tajnej služby a nacistickí vedci priamo v USA vyvíjali rakety a iné projekty pre armádu. Hitler bol plánovač, ktorý každú akciu rozrábal do najmenších podrobností. Prečo by sme teda mali veriť, že nemal rozrobený aj plán vlastného úniku z horiaceho Berlína?

OFICIÁLNA VERZIA

Podľa oficiálnych informácií spáchal Hitler 30. apríla 1945 samovraždu v podzemnom bunkri v Berlíne spolu so svojou manželkou Evou Braunovou. Priamym svedkom samovraždy nebol nikto a dôkazy o samovražde sú len nepriame a zavádzajúce. Ich telá neexistujú. Podľa jednej verzie ich spálili ich najbližší spolupracovníci, aby sa nedostali do rúk víťazom druhej svetovej vojny. Podľa druhej verzie ich až v roku 1970 exhumovala a spálila KGB pri meste Schönebeck a popol vysypala do rieky. Autori knihy Démon z iného sveta tvrdia, že sovietski Rusi nechceli vyzerať pred svetom ako neschopní, preto si vymysleli Hitlerovu samovraždu a podložili ju viacerými falošnými dôkazmi. V archívoch KGB sa nachádza len kus prestrelenej lebky a čeľusť. To, že čeľusť patrila Hitlerovi, tvrdil jeho osobný zubár, čo môže, ale nemusí byť pravda. A lebka? Archeológ Nicholas Bellantoni dostal v roku 2009 povolenie spraviť DNA testy na Connecticutskej univerzite. Usúdil, že lebka nepatrila Hitlerovi, ktorý mal v čase smrti 56 rokov, ale neznámej žene vo veku asi 40 rokov. Nedokázal ani jej súvislosť s Evou Braunovou.

Napriek tomu, že Rusi neskôr oficiálne hovorili o Hitlerovej samovražde, spočiatku to tak nebolo.

Sovietsky hrdina a maršal Georgij Žukov na tlačovej konferencii 9. júna oznámil, že Hitler unikol lietadlom do Španielska a miesto jeho pobytu nie je známe. Aj Stalin pri viacerých príležitostiach spomenul jeho útek. Poradcovi amerického prezidenta Harrymu Hopkinsovi napríklad povedal, že si myslí, že sa Hitler stále niekde schováva, asi v Japonsku. A s ním vraj unikol aj ríšsky minister propagandy Joseph Goebbels a Hitlerov tajomník Martin Bormann. Existujú tri stenografické záznamy, podľa ktorých Stalin hovoril s ministrom zahraničných vecí USA Jamesom Byrnesom, že Hitler je niekde v Južnej Amerike.

V júli 1945 na Postupimskej konferencii americkému prezidentovi Harrymu Trumanovi prezradil, že Hitler stále žije buď u generála Francisca Franca v Španielsku, alebo u Juana Peróna v Argentíne. Sovietsky minister vnútra Sergej Kruglov v decembri 1945 spustil prísne tajnú Operáciu Mýtus, ktorá mala objasniť okolnosti Hitlerovho

91 zmiznutia a americký historik William Shirer v knihe Vzostup a pád tretej ríše v roku 1960 napísal, že KGB dostala rozkaz odhaliť skrýšu nacistického vodcu v Južnej Amerike a dopraviť ho do Sovietskeho zväzu pred súd. Plán však nikdy neuskutočnili – na rozdiel od Izraela, ktorého lovci nacistov objavili, uniesli a postavili pred domáci súd otca plynových komôr Adolfa Eichmanna.

POLITICKÝ AZYL

Aj americký generál a prezident Dwight Ei­ senhower napísal, že je znepokojený zmiznutím Adolfa Hitlera. To, že führer nespáchal samovraždu, vedeli aj agenti amerického vyšetrovacieho úradu FBI pod vedením Edgara Hoovera.

Sledovali Hitlera jedenásť rokov a zdá sa, že o jeho existencii nielen vedeli, ale ju aj utajovali a chránili. Spis, ktorý FBI v roku 2014 odtajnil a zverejnil na internete, obsahuje vyše 200 strán, stovky svedectiev, listov, článkov z novín a ďalšie dokumenty o Hitlerovom živote. Agenti mali informácie, že krátko pred dobytím Berlína odleteli z ulice Wilhelmstrasse dve malé lietadlá a v jednom z nich sedel

DÉJÀ VU > UDALOSTI, KTORÉ SÚ OPÄŤ AKTUÁLNE

UDALOSTI, KTORÉ SÚ OPÄŤ AKTUÁLNE > DÉJÀ VU

JUŽNÁ AMERIKA

92

Adolf Hitler bol vedený vo vyšetrovacom spise FBI aj 21. 9. 1945.

nacistický vodca. Mal nový imidž: bez fúzov, hladko vyholený a vystrihaný. „Desať dní po dobytí Berlína priplávala k brehom južnej Argentíny ponorka, v ktorej bol Hitler a jeho 50 najbližších. Skrýva sa v chatrči,“ znie správa kancelárie FBI v Los Angeles z 21. septembra 1945. Táto správa prišla od informátora, ktorý bol očitým svedkom vylodenia Hitlera, jeho nacistickej suity v Argentíne a jeho privítania argentínskou vládou. Dopodrobna poznal ich úkryt, ako aj ďalšie súvislosti.

Podľa argentínskeho historika Abela Bustiho medzi USA a Argentínou existovala dohoda, ktorá umožňovala Hitlerovi útek, aby nepadol do sovietskych rúk. Hitler dostal politický azyl a celý útek z Nemecka sa uskutočnil za pomoci Allena Dullesa, riaditeľa Úradu strategických služieb (OSS – predchodca CIA) vo švajčiarskom Berne. Existujú aj správy, podľa ktorých bol Hitler aj v USA. V roku 1946 jedol v reštaurácii vo Washingtone a v roku 1954 si liečil vredy na klinike v St. Louis. Podľa spisov FBI žil Hitler pod novým menom v pohorí Ánd dlho a pokojne a FBI miesto jeho pobytu kryl.

Na základe správ v dobovej tlači a archívov FBI vznikli neskôr viaceré knižné tituly. Abel Busti v knihe Hitler v exile uvádza, že führer odletel 29. ap­ríla 1945 z Berlína do Španielska a odtiaľ sa v ponorke dostal do Argentíny. Podľa neho zomrel a bol pochovaný v argentínskom meste Mendoza v roku 1986, teda vo veku 97 rokov. Autorka Simoni Renee Guerreiro zas napísala knihu Hitler v Brazílii – Jeho život a smrť. Podľa nej žil Hitler pod menom Adolf Leipzig do roku 1984 v Brazílii s černoškou Cutingou.

Najucelenejší obraz o Hitlerovom živote po druhej svetovej vojne poskytli britskí novinári Gerrard Williams a Simon Dunstan v knihe Grey Wolf: The Escape of Adolf Hitler (Sivý vlk: Útek Adolfa Hitlera), ktorá bola v roku 2014 sfilmovaná a dá sa nájsť na YouTube. Autori tvrdia, že Hitler s manželkou a najbližšími spolupracovníkmi ušiel špeciálnym tunelom do metra. Navyše americká televízia History v spolupráci s bývalým agentom CIA a spisovateľom Robertom Baerom nakrútila seriál pod názvom Hitlerov útek – pravda, alebo legenda?, v ktorom prichádza k podobným záverom: tajný tunel bol prepojený s letiskom Tempelhof.

O tom, že v Hitlerovom bunkri bola pohyblivá betónová stena, za ktorou sa nachádzal tunel, hovoria aj sovietske zdroje. Po úteku nacisti vyhodili tunel do vzduchu a metro zaplavili vodou. Nastúpili do lietadla Junkers 52 a odleteli do Barcelony.

Zo Španielska sa Hitler dostal do Patagónie, kde žil vo vile Bay Inalco, aby sa po pár mesiacoch so svojimi kumpánmi, zlatými rezervami a umeleckými dielami tromi ponorkami presťahoval severnejšie. Najprv bývali v hoteli miestneho bankára Waltera Eichhorna Eden. Potom sa presťahovali do vily politika a podnikateľa Jorgeho Antonia, blízkeho priateľa prezidenta Juana Peróna. Perón sa vôbec netajil svojím negatívnym postojom k Norimberskému procesu s nacistami. Študoval v Európe a po návrate do vlasti vyhlásil, že má pozitívny dojem z fašizmu Benita Mussoliniho aj nacizmu Adolfa Hitlera: „V Norimbergu sa odohráva niečo, čo považujem za hanbu a nešťastnú lekciu pre budúcnosť ľudstva. Norimberský proces je nehodný víťazov, ktorí sa správajú, ako keby neboli víťazmi. Zaslúžili si prehrať vojnu.“ Vyšetrovanie v roku 1997 ukázalo, že sieť, pomocou ktorej sa

93 nacisti dostávali do Argentíny, riadil priateľ brata prezidentovej manželky Evity Rodolfo Freude.

IDYLICKÝ ŽIVOT

Podľa svedkov bol život manželov Hitlerovcov idylický, pokojný a šťastný. Žili v haciende pri kúpeľnom meste San Carlos de Bariloche. Adolf mal s Evou dve dcéry. Pomocou ulúpeného bohatstva naštartoval zlú argentínsku ekonomiku.

V oblasti žil s ďalšími nacistickými hodnostármi, ktorí si užívali Perónovu ochranu a ovplyvňovali jeho politiku. Bol tam aj anjel smrti z Osvienčimu Josef Mengele. Po Perónovi už Argentína nebola pre vysokopostavených nacistov taká bezpečná, tak sa znovu sťahovali. Mengele nakoniec zomrel v brazílskom meste Bertioga v roku 1979. Hitler sa presťahoval do Paraguaja, kde žil pod ochranou tamojšieho diktátora Alfreda Stroessnera. Podľa britských novinárov ho pochovali vo Švajčiarsku a manželka Eva s deťmi sa pod zmeneným menom usadila v Európe. Podľa historika Bastiho však Hitler zomrel 3. februára 1971 a bol pochovaný v podzemnom bunkri v hlavnom meste Asunción, kde neskôr postavili hotel. V roku 1973 bol

vchod do bunkra zapečatený a asi 40 ľudí sa prišlo s Hitlerom rozlúčiť. Novinárov o tom informoval brazílsky dôstojník Fernando Nogueira de Araujo, ktorý sa rozlúčkového ceremoniálu zúčastnil. Čo z toho je pravda? Nuž, tri verzie sa líšia len v roku Hitlerovej smrti a miestom, kde je pochovaný. Snáď sa aj to časom spresní. V každom prípade, o Hitlerovom pobyte v Argentíne zrejme svedčí aj posledný úlovok tamojšej polície. Počas júnovej prehliadky v jednom dome v Buenos Aires objavila skryté dvere v podobe posuvného regála na knihy. A za ním? Osobné veci Adolfa Hitlera.

Polícia vyšetrovala krádeže umeleckých diel, a tak sa dostala aj na toto miesto, ktoré sa odvtedy považuje za Hitlerovu skrýšu. Okrem rôznych artefaktov objavila aj množstvo fotografií, na ktorých je Hitler s týmito predmetmi. Ide o zbrane, obradné nože, vojenské vyznamenania, Hitlerove sochy a busty, umelecké škatuľky zdobené nacistickými orlicami, hákovými krížmi a podobne. Nechýbali ani prístroje na meranie lebky, ktoré nacisti používali na určovanie árijskej rasy. Aj predmety pre deti, ktoré nacisti používali ako darčeky pri verbovaní mládeže do svojich radov.

NAŠA HISTÓRIA > ZAMLČANÉ DEJINY SLOVANOV

ZAMLČANÉ DEJINY SLOVANOV > NAŠA HISTÓRIA

Viktor Timura

EURÓPA A SLOVENI-SLOVÁCI RIMANIA, MARKOMANI, KVÁDI A SLOVANIA

94

NÁROD, KTORÝ SI NEVYTVORÍ VLASTNÝ ŠTÁT, NEPOZNÁ SVOJU MINULOSŤ, ANI NEPÁTRA PO SVOJICH KOREŇOCH, SLEPO PREBERÁ VŠETKO CUDZIE BEZ OHĽADU NA VLASTNÉ KULTÚRNE HODNOTY, POTÁCA SA V HISTORICKOM VZDUCHOPRÁZDNE ZMIETANÝ NEISTOTOU A POCHYBNOSŤAMI O SEBE SAMOM. AK NEVYCHOVÁVA MLADÉ POKOLENIE K ETIKE A TRADÍCIÁM SVOJICH PREDKOV, K HRDOSTI A LÁSKE K RODNEJ DOMOVINE V HISTORICKÝCH SÚVISLOSTIACH, ODNÁRODŇUJE SA. AK TAKÝ NÁROD PRITOM ODOVZDÁVA ROZHODOVANIE O SVOJICH BYTOSTNÝCH ZÁLEŽITOSTIACH DO CUDZÍCH RÚK, BEZPROSTREDNE OHROZUJE VLASTNÚ IDENTITU A EXISTENCIU.

Po

odchode druhej vlny veľkého sťahovania národov bronzovej doby obyvateľstvo v karpatskej oblasti a aj na našom území ohrozovali nájazdy Kimérov.

Preto ďalšia časť odišla s treťou vlnou a zvyšok sa zväčša utiahol do hôr, na južnom Slovensku do jaskýň a vrátil sa k starším mytologickým praktikám aj s ľudskými obetami. Lužické spoločenstvo sa rozšírilo až do povodia Tisy, k Zvolenu a južnejšie od Pobedima. Napriek odchodu väčšej časti obyvateľstva z južného Slovenska v Pohroní a na Považí pokračovala otomansko-pilinsko-kyjatická kultúra s integ-

račnými tendenciami. Podľa archeológov tí, ktorí odišli v druhej a tretej vlne, udržiavali ešte nejaký čas kontakty s pôvodným domovom.

Príchod Keltov do Podunajska po ich vyhnaní z Apeninského polostrova Rimanmi nevyvolal strety s pôvodným obyvateľstvom. Vážnejšie vojnové strety na našom území začali až v polovici posledného storočia p. n. l. medzi Bójmi a Dákmi. Burebista v 60. rokoch 1. storočia p. n. l. porazil spojené keltské zoskupenie vedené Kritasirom a podmanil si stredné Podunajsko. Keltské panstvo Bójov zaniklo. Na východnom Slovensku na rieke Bodrog vzniklo

NAŠA HISTÓRIA > ZAMLČANÉ DEJINY SLOVANOV

keltsko-dácke výrobno-obchodné centrum.

Dácka nadvláda na strednom Dunaji však končí ešte pred začiatkom nášho letopočtu. Rimania vytlačili Dákov, obsadili Dunaj (Limes Romanus), vytvorili rímske provincie Raetiu, Vindeliciu, Norikum a dve Panónie. Dácke vojny s Rimanmi sa preniesli do Dácie a tiahli sa do roku 106, keď cisár Trajanus definitívne zvíťazil, vytvoril provinciu Dáciu a začala sa romanizácia obyvateľov na dnešnom rumunskom území, príbuzných s obyvateľstvom na území dnešného Slovenska.

ZÁSAH RIMANOV DO VÝVOJA U NÁS

96

Na prelome letopočtov začínajú v rímskych prameňoch informácie o udalostiach a kmeňoch na našom území. Prvá správa o prieniku Rimanov za Dunaj je z tuskulského elógia.

Podľa nej Marcus Vinicius, Publiov syn, prenikol prvýkrát za Dunaj asi 10 rokov pred prelomom letopočtov a stretol sa v boji s Dákmi, Bastarnmi, Kotínmi, Osmi a Anartami.

Vážny zásah na našom území urobili Rimania na začiatku 1. storočia n. l. Markomani usadení v Čechách postupne po nezhodách v kmeni vyhnali svojich príslušníkov Marobuta a Katvalda aj s ozbrojenými družinami, a títo požiadali Rimanov o azyl. Marobutovi a Katvaldovi azyl poskytli, odčlenili ich však od ozbrojených družín a z obavy, aby na území Rimanov nevyvolávali nepokoje, ich presunuli na západné Slovensko.

Do čela im postavili domáce slovanské knieža Vannia a vytvorili Vanniovo kráľovstvo. Vannio vládol asi 30 rokov, keď ho pre vedenie neustálych výbojov a drancovanie v polovici storočia vyhnali jeho synovci Vangio a Sidó s pomocou Hermundurov na čele s Vibiliom a Lugijmi-Búrmi. Spolu zlikvidovali osídlenie púchovskej kultúry od Žiliny po Spiš a sarmatskí Jazygovia, ktorí prišli na pomoc Vanniovi, zničili kovovýrobu na strednom Slovensku. Ťažba rúd, metalurgia a remeslá na hornom Považí i Pohroní však podľa Karola Pietu boli pomerne rýchlo obnovené. Na sídliskách v Liptovskej Mare pracovali remeselnícke dielne (šperkárstvo, kováčstvo, hrnčiarstvo a i.). Taviace pece pracovali vo Varíne, Nezbudskej Lúčke, v Spišských Tomášovciach-Čingove, Hrabušiciach a i. Vannio

ZAMLČANÉ DEJINY SLOVANOV > NAŠA HISTÓRIA

odišiel po porážke aj s vernými ozbrojencami do Panónie, kde mu Rimania poskytli azyl.

Podľa Eutropia podnikol cisár Domitianus (81 – 96 n. l.) štyri výpravy za Dunaj. Jednu proti Sarmatom, druhú proti Chattom a dve proti Dákom. Podľa tejto správy nad Dákmi a Chattmi zvíťazil, ale od Sarmatov (v Sarmatii!) v roku 92 utrpel ťažkú porážku. Rímska 21. légia Dravá (Rapax) bola celkom zničená. Stalo sa to krátko potom, ako v roku 69 Vangio s Italikom (dosadili ho Rimania namiesto Sidóa) pomáhali v občianskej vojne pri Cremone na strane Flavia Vespania. Výprava Dominitiana smerovala do Sarmatie proti Slovanom, nie proti Jazygom, Alanom či Roxolanom.

Z udalostí odohrávajúcich sa v 1. storočí na našom území možno usudzovať niekoľko skutočností. Vangio a Sidó boli synovcami Vannia, čo znamená, že jeho sestra bola vydatá do rodu Sidónov, a keď sa jej narodili synovia, jednému dala meno podľa svojho kmeňa – Vangio, a druhému podľa kmeňa, do ktorého sa vydala – Sidó. Vannio musel byť samostatné knieža na čele kmeňa Vanov-Vandilov. Od poľských archeológov vieme, že Vanovia prišli na poľské územie s koňmi a povozmi okolo rokov 3350 p. n. l., ich časť odišla na Jutský polostrov, a druhá časť zrejme prešla Moravskou bránou na západné Slovensko. Nie sú poznatky o tom, kedy. Stalo sa tak prinajmenšom v čase púchovskej kultúry. Je však pravdepodobné, že to bolo už na začiatku formovania lužickej kultúry v polovici 2. tisícročia p. n. l.

Nemožno prehliadnuť ani nápadnú zhodu mena Vangio s kmeňom východne od Rýna – Vangiov, u ktorých Tacitus spochybnil príslušnosť ku germánskym kmeňom spolu s kmeňom Ubiov.

Uviedol, že Ubiovia sa nazývajú radšej Agripinčanmi, nehanbia sa za svoj pôvod a dodržiavajú vernosť Rimanom. Nehovorí, o aký pôvod išlo, ale už tým, že problematizuje ich pôvod, je zrejmé, že to nebol germánsky. Charakteristika kmeňov, ako ju uviedol predtým, sa vzťahuje na slovanské kmene. Podobne hovorí o Marsingoch a Búroch, ktorých síce označil za germánsky kmeň, ale Búri sú nepochybne slovanský kmeň z nadkmeňového spoločenstva Lugiov, pôvodne sídliaceho na hornom toku Visly.

Príchod ozbrojených družín Marobuta a Katvalda na západné Slovensko sa uvádza ako príchod Kvádov. Ptolemaios však už v polovici 2. storočia v súvislosti so Svévmi hovorí o Suovenoch (v origináli Σουοβηνοι). To, že kmeň Vanov-Vandilov sídlil na našom území, potvrdil ešte v 3. storočí n. l. Cassius Dion, ktorý bol správcom rímskej provincie v Panónii a dobre poznal pomery na strednom Dunaji. Okrem iného uviedol, že Antonius v 1. polovici 3. storočia poštval Vandilov proti Markomanom, aj keď predtým boli spojencami. Vandilovia ako spojenci Markomanov nemohli byť iní ako tí, ktorí v iných súvislostiach tvorili súčasť zoskupenia Kvádov.

Tak sa vynárajú otázky nad pôvodom Markomanov, Kvádov a Svévov vôbec.

PÔVOD SVÉVOV (MARKOMANOV A KVÁDOV)

Základnou a nezodpovedanou otázkou je, kam sa stratili pôvodné slovanské kmene z dnešného nemeckého územia, ktoré tam sídlili pred Germánmi? Germáni, ako doložil Tacitus, pôvodné kmene nevyvraždili, len si ich podmanili, aby im dodávali potraviny a ďalšie výrobky.

Južne od Mohanu sa však germánske kmene do začiatku 3. storočia nedostali. Prvý germánsky kmeň, ktorý prešiel južne od rieky Mohan, boli Alamani na začiatku 3. storočia (roku 2013).

V roku 259 ovládli Raetiu s Vindeliciou a podmanili si tamojšie kmene (s Vindelikmi, Venelmi, Venonmi medzi Alpami a Dunajom) a spoločne potom podnikali nájazdy za Rýn do Galie (už za Alexandra Severa 222 – 235). Časť nadkmeňového spoločenstva Svévov, pôvodne sídliaca medzi Rýnom a Labe prišla s Markomani a Kvádmi do Čiech už roku 9 p. n. l.

Ostatné kmene patriace k Svévom zostali roztrúsené po celej strednej Európe. Germáni v 1. storočí n. l. nemali ešte nadkmeňové spoločenstvá, ktoré by zaplnili celú strednú Európu. Nadkmeňové spoločenstvá germánskych kmeňov sa objavujú až v 3. – 4. storočí.

Alamani sa objavili r. 212, Frankovia v prvej polovici 3. storočia, Sasi v druhej, Duringovia až okolo r. 400 n. l., potom Burgundi. Góti s Herulmi a Gepidmi na územie dnešného Nemecka vtedy nezasahovali.

Nad germánskym pôvodom Svévov visia historikmi nezodpovedané otázniky a v tejto súvislosti aj nad Markomanmi a Kvádmi. Markomani (Svévi) prišli do Čiech z medziriečia Rýn – Labe, kde pred Germánmi sídlilo veľa slovanských kmeňov. Svévske kmene zostali roztrúsené v celej strednej Európe, ako to uvádzajú antickí autori. V súvislosti so Svévmi sa nikde nehovorí o ich pôvode na Jutskom polostrove či v Škandinávii. Kvádi – ozbrojené skupiny Marobuta a Katvalda, odišli v roku 406 spolu s Vandalmi a boli podľa slovníka uverejneného Mavrom Orbinim nepochybne slovanským kmeňom s balto-slovanským jazykom. Vandali prišli z Jutského polostrova. Kvádi sa v Španielsku strácajú, Vandali prešli do severnej Afriky.

V 3. storočí Markomani, ktorí zostali v Čechách, so súhlasom cisára Galliena (253 – 260) presídlili do Panónie severne od Dunaja. Nové územie dostali za odmenu. Cisár Gallien dostal za manželku dcéru kráľa Markomanov. Tým sa zmienky o Markomanoch definitívne vytratili z prameňov, kým boje Rimanov s kmeňmi na území Slovenska pokračujú. Aj to vyvoláva otázniky, na ktoré treba hľadať odpoveď.

Všetky uvedené skutočnosti vážne spochybňujú pangermánsky model európskych dejín. Je tam príliš veľa mystifikácií a účelových prispôsobení. Antickým autorom do 3. – 4. storočia ťažko niečo vyčítať. Pôvod kmeňov v karpatskej oblasti im nebol známy. Aj to poslúžilo autorom pangermánskeho konceptu európskych dejín v 19. storočí, aby prakticky všetky kmene menované antickými autormi označili za germánske a strednú Európu za Veľkú Germániu. Pangermánsky model európskych dejín vyžaduje novú, serióznu, ale zásadnú korektúru, vrátane prehodnotenia kmeňov patriacich do veľkého spoločenstva Svévov. Spochybniť a narušiť pangermánsky model európskych dejín, ktorý sa vžil, bude veľmi zložité. Narazí to aj na odpor mnohých historikov zvyknutých na tento model bez toho, aby sami premýšľali a analyzovali reálne dobové skutočnosti.

Autor je filozof a kulturológ, vydal viaceré historické monografie vrátane titulov Dávnoveká Európa a Zamlčané dejiny.

97

BEZ MASKY > ODVRÁTENÁ TVÁR OSOBNOSTÍ

ODVRÁTENÁ TVÁR OSOBNOSTÍ > BEZ MASKY

Richard Strážan

MEDIÁLNY MANIPULÁTOR V SLUŽBÁCH ROTHSCHILDOVCOV

RUPERT MURDOCH (* 1931) KEITH RUPERT MURDOCH SA NARODIL 11. MARCA 1931 V AUSTRÁLSKOM MELBOURNE V RODINE S BRITSKÝMI KOREŇMI. RODINNÁ FARMA CRUDEN FARM BOLA NAZVANÁ PO ŠKÓTSKEJ DEDINE, Z KTOREJ JEHO RODIČIA EMIGROVALI. FARMÁRSKY DOM BOL KAMENNÁ BUDOVA S KOLONIÁLNYMI PILIERMI, VYBAVENÝ ORIGINÁLNYMI OBRAZMI, KLAVÍROM A KNIŽNICOU, NACHÁDZAJÚCI SA UPROSTRED ZELENE A LEMOVANÝ STROMAMI. RUPERT SI OBZVLÁŠŤ OBĽÚBIL JAZDU NA KONI. JEHO MATKA OPÍSALA DETSTVO SVOJHO SYNA TAKTO:

„M

yslím, že to bolo veľmi normálne detstvo, nie prepracované, ani rozmaznané. Mal šťastie. Bol vychovaný v atraktívnom, estetickom prostredí.“ Rupert navštevoval Geelonské gymnázium, kde bol spoluautorom a redaktorom dvoch školských časopisov, pričom hrával kriket za školský tím. Po ceste za oceán študoval filozofiu, politiku a ekonomiku na Worcester College v anglickom Oxforde.

Kresba: Tibor Eliot Rostas

Vo veku 21 rokov sa Rupert vrátil z Anglicka, aby sa ujal podniku News Limited, ktorý patril jeho otcovi. Jeho prekvapujúco závratná mediálna kariéra začala premenou Adelaide News a onedlho pokračovala kúpou niekoľkých predmestských a provinčných novín.

The Economist napísal, že Murdoch „vynašiel moderný bulvár“, keď vytvoril pre svoje plátky vzorec, ktorým zvyšoval pokrytie športu,

99

BEZ MASKY > ODVRÁTENÁ TVÁR OSOBNOSTÍ

škandálov a počet prehnaných pútavých nadpisov. Prvý národný denník v Austrálii spustil už ako 32-ročný a medzitým ovládol niekoľko vydavateľských spoločností a tlačovín po celom kontinente.

SYN PODVODNÍKA

100

Rupertov otec sir Keith, ktorý získal vplyvnú pozíciu v spoločnosti svadbou s dcérou zámožnej židovskej rodiny Greenovcov, založil dynastiu počas prvej svetovej vojny ako člen „tímu“ Williama Hughesa, asi najpodlejšieho austrálskeho premiéra. Keithov krycí mýtus o hrdinskom vojnovom reportérovi tak dôkladne rozobrali, že dnes už nepôsobí dôveryhodne ani na rodinných príslušníkov. Syn teda odštartoval svoj novinársky biznis na lži svojich predkov a už od návratu zo štúdií skupoval médiá, v ktorých dával priestor svojim priateľom a obdivovateľom. Rupert bol mimochodom jedným z tých, ktorí už v 50. rokoch udeľovali televízne licencie.

Vlastníctvo televíznych licencií poskytlo mladému podnikavcovi dostatok prostriedkov na to, aby vybudoval scénu a zasiahol v Londýne práve vtedy, keď gigantické a populárne britské noviny začali upadať. Tu Murdoch zaznamenal veľký prielom a prechod na európsku a svetovú úroveň mediálneho vplyvu. Jeho prvotným cieľom bolo Daily Mirror, ktorého šéfovia znížili rozsah a zvýšili cenu.

Murdoch medzitým získal The Sun a prerobil ho na obsiahlejší a lacnejší klon Mirroru, čo spôsobilo ešte väčší pád konkurenta.

Tu sa odkrýva skutočná parazitická povaha Murdochovho impéria. V tom čase bol vlastníkom News of the World a neskôr giganta The Times, no už ako naturalizovaný americký občan, čím splnil zákonnú požiadavku na licenciu televízneho vysielania v USA. V roku 1986 sa po prijatí novej elektronickej vydavateľskej technológie rozhodol konsolidovať svoje tlačové operácie, čo spôsobilo značné spory v priemysle. Murdochova News Corporation ovládla 20th Century Fox (1985), HarperCollins (1989) a Wall Street Journal (2007). V 90. rokoch formoval britské vysielanie BSkyB (dnes Sky) a rozšíril svoju

ODVRÁTENÁ TVÁR OSOBNOSTÍ > BEZ MASKY

moc o ázijské a juhoamerické siete. Do roku 2000 Murdoch News Corporation vlastnila vyše 800 spoločností vo viac ako 50 štátoch s čistou hodnotou viac ako päť miliárd dolárov. Klan dnes vlastní aj 21st Century Fox a prostredníctvom rodinného monopolizujúceho trustu manhattanský News Corp. V júli 2016 si po doznení niekoľkých škandálov Murdoch zasadol na post generálneho riaditeľa Fox News.

IMAGINÁRNA OBJEKTIVITA

Skvelý novinár Robert Parry, ktorý odhalil škandál Iran-Contra a bol ocenený cenou Georgea Polka za národnú žurnalistiku, o Murdochovi napísal: „Žurnalistická objektivita v Rupertovom etickom rebríčku nikdy nestála vysoko. Podľa nedávno odtajnených spisov dobrovoľne napomáhal propagandistickým taktikám Reaganovej administratívy v prospech nasadenia amerických nukleárnych rakiet stredného doletu v Európe.

V roku 1983 mal prostredníctvom svojich médií šíriť obavy európskej verejnosti zo Sovietskeho zväzu. V „tajnom“ Wickovom liste Reaganovi (z februára 1983) sa popisuje telefonát s Murdochom, v ktorom sa hovorilo o spôsoboch, ako zvýšiť európske a americké obavy zo sovietskych rakiet SS-20 a podlomiť aktivizmus za nukleárne odzbrojenie. Vtedajší riaditeľ CIA Casey mal tomu horlivo pomáhať uvoľnením satelitných záberov sovietskych rakiet vo východnej Európe. Prípadné verejné nepochopenie satelitných záberov mali eliminovať tzv. dôveryhodní analytici, krúžkovanie, šípky, komentáre a prezidentská tlačová konferencia. Eskalácia napätia a rozmiestnenie amerických rakiet v Európe viedlo k obnove studenej vojny. Spolu s extrémnou protisovietskou rétorikou zároveň rapídne rástol vojenský rozpočet USA. Reagan v marci 1983 použil vo svojom prejave o sovietskej hrozbe niekoľko satelitných záberov. Na nich však nebola východná Európa a rakety SS-20.

Boli to staré zábery z Kuby.“ Roy Cohn, ktorý sprostredkoval stretnutie Murdocha s Reaganom, napísal v liste do Bieleho domu, že „pán Murdoch pracuje nad limit“.

Styky s ostatnými agentmi skrytej vrchnosti tu ani zďaleka nekončia. Rupert, ktorý sa vypracoval na „cára masmédií“ prakticky z ničoho, podporoval svojou tlačou napríklad zvolenie britskej premiérky Margareth Thatcherovej, aby na konci jej volebného obdobia ako na zvuk píšťalky preskočil na druhú stranu a oslavoval Tonyho Blaira, lídra labouristov. Jeho úzke vzťahy a tajné diskusie údajne o národnej politike sa stali vo Veľkej Británii veľmi diskutovanou témou. Neskôr sa opäť vrátil ku konzervatívcom a prepožičal moc svojich médií podpore Davida Camerona. Svoju satelitnú sieť Sky Televison musel Murdoch najprv dotovať z iných holdingov, ale nakoniec prinútil British Satellite Broadcasting (BSB) k fúzii.

Zlúčená spoločnosť odvtedy dominuje britskému trhu platenej televízie a už v roku 1996 mala 3,6 milióna zákazníkov. Jacob Rothschild, od 60. rokov blízky Murdochov priateľ, tu zastával pozíciu podpredsedu spoločnosti. Navyše obaja zastávajú miesto v Strategickom poradnom výbore Genie Oil and Gas, pričom spolu s Rothschildom investujú do bridlicového a ropného prieskumu v Colorade, Mongolsku a na okupovaných Golanských výšinách. Ďalšiu kontroverziu vyvolala medializácia faktu, že Murdochovi novinári sa (na príkaz šéfa?) už od 90. rokov zapájajú do „organizovaného obchodu so súkromnými informáciami“.

Mal sem patriť zisk informácií hackovaním súkromných účtov mobilných telefónov, počítačov, falošnými výpoveďami verejných činiteľov, vydieraním, únosmi, krádežami telefónov a uplácaním. Soana Hoara, ktorý s týmito odhaleniami vyšiel na svetlo sveta, našli mŕtveho v jeho dome vo Watforde. Hertfordshirská polícia vtedy konštatovala, že jeho smrť je nevysvetliteľná, no nie podozrivá. Tlač rozbehla okamžitú kampaň a vykresľovala Hoara ako alkoholika, ktorý nedokázal zvládnuť mediálny nápor. Polícii nakoniec trvalo niekoľko týždňov, aby uviedla, že smrť vo veku 48 rokov bola prirodzená.

DEKOROVANÝ AGENT

Dnes už je takmer zvykom, že najvplyvnejší a najzvrátenejší nadháňači skrytej hierarchie

dostávajú vysoké ocenenia a rady od svojich lóžových bratov. Výnimkou nie je ani „šéf svetovej propagandy“ Murdoch. V januári 1998 dostal Rytiersky rad sv. Gregora Veľkého, pápežské ocenenie od Jána Pavla II., čo vyvolalo vlnu pobúrenia úprimných katolíkov, ktorí nesúhlasili s dekorovaním muža demoralizujúceho národy a mládež šírením pornografie, sexuálneho obsahu a škandálov. Udeľovať rad cti, rytierstva a ušľachtilosti takémuto človeku je v príkrom rozpore s katolíckym učením. Nie však prekvapením pre tých, ktorí vedia, že Ján Pavol II. ako veľký priateľ talmudistov a „ambasádor“ stretnutí v Assisi, bol agentom slobodomurárstva, ekumenizmu a NWO. Rupert Murdoch raz vyslovil túto vetu: „Je urážkou povedať, že používam svoje noviny na podporu iných obchodných záujmov. Faktom je, že nemám žiadne iné obchodné záujmy.“ Nakoľko je toto verejné vyhlásenie pravdivé, vidíme na ovocí činnosti a pozadí tohto obchodného magnáta. V okolí Murdochovho tlačového impéria sa vznášajú peniaze domu Rothschildovcov (viď Frankfurt – vplyvná centrála impéria, Z&V 6/2017). Johannes Rothkranz v knihe Maastrichtská dohoda, konečné riešenie pre Európu (1993) píše: „Podľa známeho ľudového príslovia: Koho chleba ješ, toho pieseň spievaj, tak najatí a predajní žurnalisti v Murdochových službách môžu celému národu, resp. radu národov, takmer podľa nálady zadržovať deň čo deň pravdu (náboženskú, mravnú, historickú, politickú), a miesto nej im predkladať lži a nemorálnosti pod klamným zdaním objektivity a morálky. Preto si zamestnávateľ ako Murdoch, čoby frontový vojak mimoriadne bohatých Rothschildovcov, dokonca môže dovoliť angažovať aj sionistov, ktorí už nie z nutnosti zárobku, ale, naopak, z idealizmu popoháňajú v masmédiách spoločnú vec sionizmu.“ Rupert Murdoch má nič netušiacu verejnosť záplavou kontrolovaných dezinfomácií profesionálne pripraviť, pútavou nahotou a bezvýznamnými škandálmi odvádzať pozornosť a účinne manipulovať verejnú mienku, aby následné konkrétne kroky skrytej vrchnosti u obyvateľstva ľahšie prešli.

101

NEZNÁMI HRDINOVIA > PRÍBEHY SKUTOČNÝCH OSOBNOSTÍ

Richard Strážan

MUŽ, KTORÝ ZACHRÁNIL SVET PRED 55 ROKMI NÁMORNÍK SOVIETSKEJ PONORKY VASILIJ ARCHIPOV ODMIETOL SPLNIŤ ROZKAZ, KTORÝ BY ODŠTARTOVAL JADROVÚ VOJNU. PRETO BY SA 27. OKTÓBER MOHOL STAŤ OSLAVOU OPRÁVNENÉHO VZDORU, ĽUDSKOSTI A MEDZINÁRODNÝM DŇOM MUŽA, KTORÝ VYRÁSTOL V MESTE STARAJA KUPAVNA. 102

P

odľa americkej verzie udalostí začala kubánska kríza 15. októbra 1962 fotografickým dôkazom, že Sovietsky zväz vybudoval na Kube lokality pre balistické strely stredného doletu, len 130 km od kontinentálnych Spojených štátov. Prezident John Kennedy to prezentoval svetu ako šokujúcu eskaláciu pretekov v zbrojení a destabilizačný krok. Vďaka tajnému nahrávaniu debát v Bielom dome, ktoré boli neskôr odtajnené, vieme, čo sa povedalo. Kennedy sa 16. októbra počas pracovnej schôdzky pýtal, prečo ZSSR nasadil rakety tak blízko americkej pevniny. „Kto tým môže získať? Je to akoby sme začali klásť rakety v Turecku. Je to poriadne nebezpečné.“ Kennedyho poradca pre národnú bezpečnosť McGeorge Bundy odvetil: „Ale my sme to urobili, pán prezident.“ Prezident reagoval: „Áno, ale to bolo už pred piatimi rokmi.“ Alexis Johnson z ministerstva zahraničia sa k diskusii pripojil: „Urobili sme to v Anglicku, keď sme boli v úzkych.“ Celá konverzácia sa nachádza v knihe The Kennedy Tapes: Inside the White House during the Cuban Missile Crisis. Bundy

sa odvolával na jadrové strely stredného doletu v Turecku, na hranici so ZSSR, ktorých nasadenie oznámilo USA v roku 1957, ale reálne sa umiestnili v rokoch 1961 – 1962. Teda na rozdiel od Kennedyho tvrdenia, že „to bolo pred piatimi rokmi“, americkú leteckú základňu uviedli do prevádzky v apríli 1962 počas Kenne­dyho prezidentstva, a teda len šesť mesiacov pred kubánskou krízou. Johnson, naopak, hovoril o roku 1959 a umiestnení 60 balistických rakiet Thor vo Veľkej Británii.

Na stretnutí Bundy poznamenal, že sovietsky premiér Nikita Chruščov „verí alebo cíti, že máme v Japonsku jadrové zbrane. Možno myslí Okinavu“. Chruščov sa 5. septembra 1962 sťažoval americkému ministrovi vnútra Stewartovi Udallovi, že sovietsky krok k obrane Kuby nebol rovnaký ako pohyby USA v Japonsku, a povedal: „Len nedávno som čítal, že ste umiestnili jadrové hlavice na japonskom území, a určite to nie je niečo, čo Japonci potrebujú.“ Až v júli 2012, teda 50 rokov po udalosti, sa odhalilo, že USA učinili na japonskom ostrove (vedľa Číny) presne to, čo urobil Sovietsky zväz v Karibiku.

PRÍBEHY SKUTOČNÝCH OSOBNOSTÍ > NEZNÁMI HRDINOVIA

USA v roku 1961 tajne presunuli jadrové rakety stredného doletu TM-76 Mace na ostrov Okinava. Prvá atómová základňa Bolo Point spustila prevádzku v obci Jomitan na začiatku roka 1962. Rakety s doletom 2000 kilometrov jasne smerovali na Čínu (bez jadrovej výzbroje), ktorá následne verejne deklarovala „odluku“ od Sovietskeho zväzu. Žiadna časť ZSSR – s možnou výnimkou Vladivostoku, nebola v dosahu týchto rakiet.

Kennedy vo svojom prejave dňa 22. 10. 1962 zverejnil existenciu sovietskych rakiet na Kube a obvinil Fidela Castra, že zmenil „Kubu na prvý latinskoamerický štát, ktorý sa stal cieľom jadrovej vojny“ a poznamenal, že „tieto nové zbrane neprispievajú k pokoju a blahu“.

Nikdy však nevysvetlil obyvateľom Okinavy, prečo zmenil ich ostrov na prvý ázijský cieľ nukleárnej vojny bez ich vedomia a súhlasu.

Prejav ukončil lživým dodatkom, že americké „strategické strely nikdy nepreniesli na územie iného národa pod rúškom tajomstva“. Ďalej oznámil kroky, ktoré jeho vláda podnikne, vrátane „prísnej karantény“ Kuby, čo bol eufemizmus pre námornú blokádu.

Jedna vec, o ktorej vláda USA nevedela, bola skutočnosť, že Chruščov už vyslal smerom ku Kube niekoľko ponoriek s jadrovými torpédami. Všetky plavidlá dostali rozkaz použiť vlastný úsudok pri spustení útoku, ak by stratili kontakt s Moskvou. Prvej flotile zloženej zo štyroch dieselových ponoriek Foxtrot, vyslaných z arktickej základne, velil komandér Vasilij A. Archipov z plavidla B-59, nad ktorým mal vládu kapitán Valentin Savitskij. Na vypustenie „špeciálnej zbrane“ z každej ponorky si museli vyžiadať súhlas politického dôstojníka a nakoniec komandéra. S tým, že zbraňou je jadrové torpédo, neoboznámili takmer nikoho z posádky.

Americká skupina torpédoborcov a leteckých hliadok odhalila B-59 v medzinárodných vodách 27. 10. 1962 a začala ju „loviť do vyčerpania“, nútiť k vyplávaniu na povrch a odkláňať od Kuby. Situácia ponorky bola kritická. Kontakt s Moskvou nemala sedem dní. Navyše ju navrhli pre arktické prostredie a v Atlantiku sa vystavovala prehrievaniu. Vzduch bol nedýchateľný, prídely znížené a každý dostával pohár

vody denne. Vojaci omdlievali. Komunikačný dôstojník Vadim Orlov popísal explozívnu situáciu: „Bolo to ako sedieť v železnom sude, na ktorý niekto stále udiera kladivom.“ Po piatich hodinách ostreľovania a mučenia sa vyčerpal kyslík a Savitskij dospel k záveru, že globálna vojna začala. Nariadil použitie jadrového torpéda proti USS Randolph, hlavnej lodi nepriateľskej skupiny. Politický dôstojník Ivan Maslennikov dal súhlas a spustenie akcie záviselo od súhlasu Archipova. Ten však odmietol.

Zastavil odpálenie nukleárnej zbrane, ktorá by takmer určite vyvolala represálie USA voči Kube a ZSSR, čo by viedlo k zničujúcej atómovej vojne. Spojené štáty v tom čase nevedeli, že na Kube je sto taktických jadrových rakiet, ktoré miestni velitelia mohli použiť na odpudenie americkej invázie, takže aj bežný útok na Kubu mohol spustiť atómovú vojnu.

Archipov si u posádky vynútil vynorenie plavidla B-59 a zmenu kurzu smerom domov, kde sa mu dostalo nepríjemného uvítania. Jeho úloha záchrancu sveta zostala tajomstvom až do obdobia pred jeho smrťou v roku 1998. Thomas Blanton, riaditeľ americkej mimovládnej organizácie National Security Archive, v roku 2002 povedal: „Rozhodnutie nezačať tretiu svetovú vojnu neprijali v Kremli alebo Bielom dome, ale v sparnej kontrolnej miestnosti ponorky. Mottom tejto udalosti je, že človek s menom Vasilij Archipov zachránil svet.“

103

MYSTICKÉ MIESTA > LOKALITY NAPLNENÉ SILOU

LOKALITY NAPLNENÉ SILOU > MYSTICKÉ MIESTA

Vladimír Líška

PAMÄTNÍKY DÁVNEJ SLOVANSKEJ HISTÓRIE RUSKO NAJVÄČŠÍM ŽIVÝM TVOROM PLANÉTY JE GAIA, SAMOTNÁ ZEM. DÝCHA, PULZUJE, MENÍ SA A V PRAVIDELNÝCH CYKLOCH SA VO VEĽKÝCH KATAKLIZMÁCH OČISŤUJE. EXISTUJÚ NA NEJ MIESTA, KDE GENIUS LOCI ZANECHÁVA V NAŠEJ DUŠI MIMORIADNE HLBOKÉ STOPY. 104

KTO ODMIETA OVLÁDNUŤ STARÚ MÚDROSŤ, TEN OD SEBA ODHÁŇA SILU ŽIVOTA. VOLCHV VELIMUDR JE NESPRAVODLIVÉ, ŽE CELÁ SIBÍR PATRÍ RUSKU. MADELEINE ALBRIGHTOVÁ

S

lovanské védy označujú za pravlasť Slovanov oblasť medzi Uralom a Bajkalom, nazývanú Belovodie alebo slovanská Šambala, mýtická krajina v Ázii. V rámci Európskej únie sa len málo dozvedáme o zaujímavostiach zo slovanského sveta – a keď, tak často len v čiernych farbách. Žijeme v umelo vytvorenom pohľade na svet a históriu, v takom, aby vyhovoval „elite“. Anglosaská pangermánska veda sa snaží ignorovať slovanskú históriu a vymazať našu rodovú pamäť, preto v Rusku pracujú na úplne novej koncepcii vzdelávania a prepisujú učebnice, ktoré v posledných 20 rokoch („nezištne“) tvorili západné vzdelávacie inštitúcie.

Kým napríklad ešte v 1. vydaní Encyclopedie Britannica (1771) boli zmienky o veľkej ríši – Tartárii, tiahnucej sa od Uralu po Aljašku až k Tibetu, z neskorších vydaní sa o nej už nedozvieme. Uveďme aspoň zopár menej známych faktov, ktoré nám médiá nepovedia. V Kalužskej oblasti sa našiel kameň, v ktorom bola skrutka – vek horniny vedci určili na úctyhodných 320 miliónov rokov. Na Kryme sa našla ľudská stopa, odtlačok nohy dlhý 50 cm v hornine starej milióny rokov. Na Sibíri objavili ľudskú lebku bez nadočnicových oblúkov, starú 250-tisíc rokov. Pri meste Nachodke sa nachádza pyramída – sopka, v ktorej sa nachádzali pozostatky osídlenia s omietnutými stenami.

Steny však boli zhotovené zo zmesi sľudy a mramoru, vek sopky bol určený na 40-tisíc rokov. V jaskyni Denisova v pohorí Altaj sa v roku 2008 našli pozostatky nového druhu človeka žijúceho pred približne 40-tisíc rokmi, čo dosvedčil genetický výskum DNA v Lipsku.

Správy o novom človeku – denisovanovi, priniesol aj mainstream.

V poslednom období sa objavili správy aj o uralskej Atlantíde – Arkaime. Nedávno v Rusku objavili sídlo kultúry rovnako starej ako Babylon.

Pozostatky veľkého mesta so stenami hrubými päť metrov a rozvinutou kultúrou sa našli v roku 1987 na Urale neďaleko mesta Čeľabinsk, kde sa ešte za bývalého režimu v rámci zavlažovacieho projektu celá oblasť mala zaplaviť. Ruiny pripomínali špirálu so štvorcom uprostred.

Archeológovia nepochybovali o observatóriu, v ktorom boli zaznamenané údaje o vesmíre, ako je orientácia na Sírius či precesia, čo je krúživý pohyb zemskej osi okolo pólu ekliptiky.

Jeden takýto obeh zemskej osi okolo stredného svetového pólu sa nazýva platónsky rok a trvá približne 25 700 rokov.

Veľkú zásluhu na záchrane pamiatok má ich objaviteľ Gennadij B. Zdanovič. Vynaložil veľké úsilie na záchranu tejto oblasti, ktorá sa mala celá zaplaviť a slúžiť na zavlažovanie, ako o tom rozhodli na ÚV KSSZ. Po tom, ako akademik Boris B. Piotrovskij uvidel fotografie kruhov a kúsky keramiky so svastikou, starým symbolom slnka, urýchlene zatelefonoval na ústredný výbor. Arkaim bol vyhlásený za chránenú oblasť. V roku 2005 túto pravlasť ruského národa navštívil Vladimir Putin.

Na veľké prekvapenie sa tu našli zvláštne kruhové stavby z obdobia 2 – 3-tisíc rokov p. n. l., ktoré zaradili k árijskej indoeurópskej civilizácii – pravdepodobne sú staršie ako známy Stonehenge. Arkaim bol architektonicky tvarovaný do jednotlivých kruhov, podobne ako uvádzajú legendy o Atlantíde. Domy boli veľmi solídne vybavené, chránené pred požiarmi a povodňami. Mesto bolo situované inak, ako bývalo zvykom v bronzovej dobe. Pozostávalo z dvoch kruhovitých stien, medzi ktorými sa nachádzali byty. V pevnosti bolo 35 domov, ktorých vchody smerovali k hlavnej ulici.

Mesto malo štyri brány a priekopu, voda cezeň pretekala, bol tu kanalizačný systém.

Našli sa tu kovové predmety, keramika, hrobky... Podľa stránky ancient-origins.net malo mesto podobnú štruktúru ako Trója, ktorú popísal Homér v Iliade. Obyvatelia boli Árijci, nositelia indoeurópskej civilizácie. Mesto z neznámych dôvodov náhle opustili.

V oblasti nefunguje kompas, vyskytujú sa tu anomálie a rôzne paranormálne javy. V širšom okolí objavili 18 pozostatkov stavieb kruhového tvaru, ktoré slúžili ako pevnosť, obydlie, spoločenské centrum či chrám. Podľa portálu paranormal-news.ru sa v Rigvéde píše o tom, ako svetlovlasí bohovia, ktorí prileteli na Zem z ďalekej planéty, žili v Daariji (Hyperborei), kde vládlo príjemné subtropické podnebie. Avšak po prudkom ochladení a nástupe ľadovej doby sa dali na pochod na juh do Rifejských hôr (na Ural). Toto ochladenie spôsobila kométa, ktorá zdvihla hladiny oceánov v roku 13019 po ľadovej dobe podľa védskeho kalendára.

V knihách nenájdeme zmienku o megalitoch väčších ako v libanonskom Baalbeku, ktoré sa nachádzajú na južnej Sibíri v Hornej Šoriji východne od Altaja. Píše sa o nich napr. na stránke thetruthwins.com. Ide o 40-metrovú stenu z obrovských žulových megalitov v tvare obdĺžnikov vážiacich 3000 – 4000 ton. Mnohé majú ploché povrchy, hladké kolmé steny, pravé uhly a vidno, že sú na seba naukladané umelo, s priechodmi medzi nimi. Na druhej strane, bloky rôznych tvarov sú stabilnejšie a držia lepšie a dlhšie aj bez malty. Ani tu nefunguje kompas. Niektorí vedci odôvodňujú pravidelnosť útvarov geologickými procesmi spojenými s intenzívnym zvetrávaním skaly a tektonickými silami pôsobiacimi na podložie. Vytvorili sa tak sady kĺbov pretínajúcich sa v 90-stupňovom uhle, ktoré sa dvíhajú, erodujú a vytvárajú skalnú formáciu – tor.

Na Urale sa nachádza aj posvätné miesto Maň-pupu-ňor pozostávajúce zo siedmich 40-metrov vysokých kamenných útvarov na vyvýšenej plošine nad krajinou. V okolí žiadne iné skalné monumenty nie sú a nerastú tam ani stromy. Útvary majú asi 200 miliónov rokov a symbolicky oddeľujú Európu od Ázie.

105

MYSTICKÉ MIESTA > LOKALITY NAPLNENÉ SILOU

106

LOKALITY NAPLNENÉ SILOU > MYSTICKÉ MIESTA

107

VEDA A TECHNIKA > DOBRODRUŽSTVO ĽUDSKÉHO POZNANIA

Ján Lakota

VÝKRIK AKO ZBRAŇ OCEÁNY SÚ SÍCE HLBOKÉ, ALE ROZHODNE NIE SÚ TICHÉ.

AK VYNECHÁME ZVUKY, KTORÉ NEMAJÚ „ŽIVÝ“ PÔVOD (DÁŽĎ, SOPKY, SNEH, ĽAD, VLNY), ZOSTANÚ TIE, KTORÉ VYTVÁRAJÚ BIOLOGICKÉ ORGANIZMY. TEDA RYBY, DELFÍNY, VEĽRYBY (CICAVCE) A „SNAPPING SHRIMPS“ (FACKAJÚCE ČI PLIESKAJÚCE KREVETY – PK). TIE POSLEDNÉ PRODUKUJÚ ZVUKY, KTORÉ DOMINUJÚ V TROPICKÝCH A SUBTROPICKÝCH VODÁCH MORÍ A OCEÁNOV. 108

PK

sa obyčajne nachádzajú vo veľkých množstvách, a tak vytvárajú stály praskavý zvuk, ktorý pripomína horenie chrastia. Tento zvuk počuť vo dne, v noci. Zdrojovo môže dosiahnuť hladinu akustického tlaku 190 – 215 decibelov vo vzdialenosti jedného metra. (Len na porovnanie: hladina akustického tlaku štartujúceho prúdového lietadla alebo výstrelu z dela je 120 decibelov.) Vyššie hodnoty môžu byť pre človeka smrteľné. Podľa

záznamov bol jeden z druhov popravy v starej Číne taký, že odsúdeného človeka prikryli zvonom. Po zvone mlátili, až kým odsúdenec nezomrel. Vraj to netrvalo dlho.

Tento „rev“ vážne limituje použitie podvodnej akustiky, teda pasívneho a aktívneho sonaru.

Týka sa to hlavne lodí, či už civilných alebo vojenských. Velitelia jadrových ponoriek by asi o tom vedeli veľa rozprávať. Frekvencia zvuku, ktorý vydávajú PK, je veľmi široká. Od niekoľkých desiatok hertzov až po vyše 200 kHz.

DOBRODRUŽSTVO ĽUDSKÉHO POZNANIA > VEDA A TECHNIKA

Hlavným zástupcom PK je kreveta Alpheus heterochaelis. V priemere meria asi 5,5 cm.

PK vytvárajú kavitačnú bublinu prudkým pohybom čeľuste. Podľa internetu je kavitácia (z latinského cavitas – dutina) hydrodynamická dutina vytvorená v kvapaline pri prudkom lokálnom poklese okolitého tlaku. Po zániku podtlaku, ktorý ju vytvoril, kavita zaniká implóziou. Ak kvapalinu z fyzikálneho hľadiska považujeme za nestlačiteľnú, prudký lokálny pokles tlaku spôsobí odčerpanie kvapaliny z určitého miesta, pričom okolitá kvapalina nestihne na uvedené miesto (kvôli zotrvačnosti a viskozite) hneď natiecť. Tak na chvíľu vznikne vákuová bublina – kavita. Po zmiznutí budiaceho podtlaku kavita skolabuje (okolitá kvapalina prudko vyplní prázdny priestor), pričom vznikne rázová vlna – mikrovýbuch.

Tieto mikrovýbuchy sú práve to, čo „počujú“ sonary ako kakofóniu zvukov vytváraných tisícmi PK. Kavitačná bublina má dosah asi 3 mm. Pri mikrovýbuchu sa dosiahne teplota najmenej 5000 stupňov, čo je porovnateľné s teplotou povrchu Slnka. Zároveň vznikne aj svetelný záblesk. Trvá sotva 10 nanosekúnd. Ľudské oko nedokáže záblesk v nijakom prípade postrehnúť. Táto ničivá explózia slúži na získavanie potravy. Je smrteľná pre červy, malé ryby a malé kraby. Zároveň je schopná preraziť pancier mušle. Jej vnútro si potom PK cez dierku vytvorenú výbuchom rada vycicia.

Okrem toho PK používajú kavitačné bubliny aj na druhovú komunikáciu. Pravda, z úctivej vzdialenosti jednej voči druhej, a to 9 mm.

Dešifrovať tento podvodný oceánsky spôsob komunikácie tisícov a tisícov kreviet by mohlo byť veľmi zaujímavé a poučné.

Od svojich mladých liet som sa pokúšal nájsť logické riešenie dvoch problémov. Prvým bol pád múrov mesta Jericha. „Vtedy kričal ľud a trúbili na trúby. A stalo sa, keď počul ľud zvuk trúb, že skríkol ľud veľkým krikom a múr padol na svojom mieste.“ (Joz. 6, 20) To, čo nasledovalo potom, sa nedá nazvať inak ako masové vyvraždenie všetkého živého (vrátane zvierat) okrem smilnice Rahab a jej rodiny.

Mojím problémom bolo to padnutie múru po zatrúbení na trúby a veľkom kriku. Je isté, že

daný múr nebol taký skvelý ako hradný múr, a Jericho tiež nebolo mesto ako Trnava. Je veľmi staré (má okolo 11 000 rokov). Ale aj tak.

Zatrúbiť na trúby (správne na šofary) a múr – bum! Pripomína mi to vyššie spomínanú kavitačnú bublinu vytvorenú krevetou. Krik ľudu bol asi len pozadie, aby sa zvuk nasmerovaný z trúb na múr nerozplynul. Ani vzdialenosť od múru nesmela byť príliš veľká, aby kavitačná bublina nevybuchla priskoro. Trúby sa bežne používajú na slávnostné trúbenie (v bezpečnej vzdialenosti); v prípade nutnosti ako zdroj kavitačných bublín nasmerovaných na múr. Len pripomínam, že pred finálnym útokom obišli mesto šesťkrát, akoby podľa ozveny „ohmatávali“ tie najslabšie miesta múru. Ten siedmy bol rozhodujúci. Tu mi napadá aj potenciálna obrana. Ako obranca by som sledoval, kde sa trubači (a ľud) sústreďujú pred siedmym trúbením. Tu by som nahnal mojich trubačov. A nasmeroval by som zvuk trúbenia niekde medzi múr a nepriateľských trubačov. Domnievam sa, že agresor by odišiel z dlhým nosom.

A smilnicu Rahab by som vyhnal z mesta aj s jej rodinou. Aspoň by klesla chorobnosť na pohlavné choroby.

Druhý problém je výkrik v karate – kia (kiae).

Prosím, nezamieňať s automobilom. Tento výkrik uskutočnený majstrom bol vraj pre protivníka smrteľný. Dokonca aj bez úderu či kopu. Tak mi znovu napadá podobnosť s PK a jej kavitačnou bublinou. Kým kreveta vytvára kavitačnú bublinu prudkým pohybom čeľuste, výkrik kia sa má (asi) vytvoriť prudkým pohybom bránice. Podrobnosti neviem – keby som ich vedel, už by som bol majster (v karate). Ak má kreveta priemerne 5 cm, človek (ázijského pôvodu) má okolo 160 cm. Teda tridsaťdvakrát viac. Dosah kavitačnej bubliny krevety je asi 3 mm, dosah kavitačnej bubliny majstra karate by teda mal byť (vo vode) asi 100 mm. Na vzduchu je to určite viac, možno aj niekoľko metrov. Asi to tak je, pretože keď kia zrúkol majster, vraj opadávalo aj lístie zo stromov. A nebola jeseň.

Autor pôsobí v Onkologickom ústave sv. Alžbety a v Ústave experimentálnej onkológie.

109

VEDA A TECHNIKA > DOBRODRUŽSTVO ĽUDSKÉHO POZNANIA

DOBRODRUŽSTVO ĽUDSKÉHO POZNANIA > VEDA A TECHNIKA

Jiří Mihola

PRAVDA A SVOBODA KDO HOVOŘÍ PRAVDU, TEN NEUMŘE NA CHOROBU. ČINGISCHÁN (TEMÜDŽIM)

N

110

ení divu, že klíčové filozofické kategorie jsou zdrojem ideologického ovlivňování, vedoucího k dezorientaci občanů za účelem jejich snadného ovládání. Pokud si lidé nechají namluvit, že pravda je nedostižná, ztratí motivaci ji hledat. Pokud připustí, že pravdu má většina, zabrzdí poznání. Pokud si budou plést svobodu s anarchií, rozloží společnost, která se stane asociální. Náležité vymezení těchto kategorií je závislé na rozvoji společnosti a jejího poznaní. Ukazuje se, že relevantní vymezení kategorií pravdy, svobody a zejména osobnostní svobody vede k stanovení náročných úkolů pro ty, kteří chtějí pravdu odhalovat a svobodu či osobnostní svobodu získat. Takový úkol vyžaduje souhru v rámci celé společnosti a neobejde se bez sofistikovaných metod, které se opírají o velmi kvalitní matematické nástroje. To vše vede k tomu, že lidé nemají dostatečnou odvahu a rozlet k jejich řešení. Dá se to zvládnout, jen pokud se lidé zbaví svých negativ, která je svazují, omezují, vysávají a demotivují.

Přesto, že vymezením uvedených kategorií se lidstvo zabývá trvale a vyprodukovalo rozsáhlou množinu názorů, dosud nikdo nepřekonal vymezení Aristotela ze Stageiry. Východiskem pro další úvahy budou jeho vymezení pojmů poznání, pravdy a osobnostní svobody. Poznání je rozvíjející se proces začínající nejjednodušším elementárním smyslovým poznáním představujícím historicky první rovinu poznání. Tedy rovinu, kterou poznáváme konkrétní bytí a vše, co v životě zažíváme, tj. první podstaty vnímání okolí dítětem. Prostřednictvím smyslového poznání si osvojujeme jedinečné prvky z okolí. Postihnutí všeobecného je výsadou rozumu, který, podobně jako smysly čerpají z reality, čerpá ze smyslové zkušenosti. Gradace je následovná: pocit, vní-

mání, zkušenost, posilněná paměť, představa o využití, vědecký stupeň poznání, který je vyvrcholením poznávacího procesu.

Obzvláště bohatá je sbírka definic pravdy. Např.

Tomáš Akvinský definoval pravdu jako shodu skutečnosti s poznáním. Problémem této definice je, že pravda existuje i tehdy, když o ní nevíme. Charles Peirce přišel s konsenzuální definicí: „Pravda je cosi, na čem se shodne určitá skupina.“ Další vymezení Tomáše Akvinského: „Pravda může být jenom jedna, neboť pochází od Boha.“ Friedrich Hegel: „Pravda je celek.“ Platón: „Pravda je věčná, neměnná a absolutní vlastnost idejí.“ Friedrich Nitzsche: „Pravda je užitečný omyl.“ Z komentářů profesora Jana Šramy na toto téma uvádím: „Pravda není závislá na tom, zda je vyslovitelná, anebo ne. Pokud nás něco uspokojuje, tak to nemusí být pravda. I když se názory shodují, tak to nemusí být pravda. Ať je člověk jakkoliv rozumný a bohatý zkušenostmi, nemusí mít pravdu.“ Aristoteles ze Stageiry definoval pravdu jako „sou­ hlasnou shodu se skutečností“. Nestačí říci, že pravda je realita, neboť pravda musí být podrobena určitému hodnocení. Realitou totiž může být také něčí nepravdivý výrok nebo výtvor, který je jen pouhou iluzí. Toto geniálně prosté a výstižné vymezení stojí za to rozvést z hlediska potřeby sofistikovaných metod při hledání pravdy. Z hlediska historie je pravda to, co se skutečně stalo.

Skutečný průběh událostí vždy zanechá stopy a zůstávají po nich dokumenty, které zpracovávají historici. Takový záznam ale není vždy dost spolehlivý. K jeho zásadnímu zpřesnění je nezbytné umět číst zápis, který si pořizuje hmota sama, neboť je to její klíčová vlastnost. Pro zvládání odečítání událostí přímo z atomů hmoty jsou potřeba špičkové sofistikované metody.

111 K záznamu a pochopení reality nestačí jen prosté pozorování a pochopení objektů, jejich vztahů a změn. Např. pro pozorování vzdálených objektů je potřeba dalekohled. Pro nepatrné objekty optický nebo elektronový mikroskop. Další metody jsou potřeba pro zkoumání vnitřní struktury. Avšak ne všude jsme schopni proniknout svými, byť nastavenými smysly. Informace nám zprostředkovávají různá energetická pole.

Pokud chceme vědět, co se děje v nitru slunce a hvězd, musíme znát přírodní zákony, na zá­ kladě kterých probíhá jaderná fúze lehkých prvků. Ještě komplikovanější se zdá studium psychiky a reálné funkce mozku. Náš rozum se tak stává nástrojem našeho poznání.

Mocní a bohatí padouši tohoto světa si to uvědomují, a proto tlumí lidské poznaní nebo si jej přisvojují jen pro svou potřebu. To platí i pro antropologickou biotypologii, kterou lze šířit v zásadě jen cestou osvěty mezi běžným obyvatelstvem.

Negativně ladění lidé pochopili, že její všeobecné rozšíření by zvedlo mlhu nedostatečného poznání a všichni by měli přístup k informacím o negativech mnohých mocných. Proto lidem nabízejí

jen pseudosvobodu v podobě uvolněných mravů, nadměrné poživačnosti a pokleslého vzrušení.

Svoboda jedince je realizace jeho cílů a záměrů bez překážek, avšak s plným respektováním zákonitostí a principů vesmíru, jeho osobních schopností a jeho místa ve společnosti. Svoboda jedince je podmíněná jak jeho stupněm poznání, tak jeho harmonicky vyladěnou povahou. Takový člověk si ví vždy rady, jeho štěstí je pro něj samozřejmostí, což přeje i ostatním, kterým k tomu vhodným způsobem pomáhá. Skutečně svobodný člověk je znalý, ví, jaké dopady budou mít jeho rozhodnutí, což vyžaduje značné úsilí. Člověk, který zná optimální rozhodovací variantu, bývá mylně považovaný za determinovaného, a tudíž nikoliv svobodného. Avšak on se pro tu nejlepší variantu rozhodne svobodně. Často se za svobodné rozhodnutí považuje takové, které nezatěžuje jedince pátráním po dopadech toho kterého rozhodnutí, avšak to je spíše hazard, jenž přináší vždy jen zklamání, a tudíž nesvobodu.

Autor je pedagóg a správca pobočky antropologickej biotypológie v Prahe.

ALTERNATIVE VITA > AKO SA ODPOJIŤ OD MATRIXU

AKO SA ODPOJIŤ OD MATRIXU > ALTERNATIVE VITA

Marián Benka

PENIAZE, KTORÉ

OBCHÁDZAJÚ SYSTÉM OKREM LOKÁLNYCH ALEBO KOMUNITNÝCH MIEN EXISTUJE EŠTE JEDEN DRUH ALTERNATÍVNYCH PEŇAZÍ – DIGITÁLNE MENY ALEBO TZV. KRYPTOMENY. NIE SÚ SÚČASŤOU FINANČNEJ BUBLINY TZV. FIAT MIEN (DOLÁROV, EUR A INÝCH OFICIÁLNYCH PLATIDIEL UZNÁVANÝCH ŠTÁTMI A CENTRÁLNYMI BANKAMI), KTORÉ VZNIKAJÚ AKO DLH DOSLOVA Z NIČOHO A UŽ ZO SVOJEJ PODSTATY MUSIA VYVOLÁVAŤ INFLÁCIU A PRAVIDELNE SA OPAKUJÚCE FINANČNÉ A HOSPODÁRSKE KRÍZY.

112

P

rvú kryptomenu – dnes už pomerne známy bitcoin, vymyslel v roku 2009 človek alebo skupina ľudí skrývajúca sa pod pseudonymom Satoši Nakamoto ako reakciu na svetovú finančnú krízu, ktorá vypukla rok predtým. Satoši sa potom úplne odmlčal a jeho identita dodnes nie je známa.

Zanechal však pozoruhodný platobný systém, ktorý si odvtedy žije vlastným životom.

Podobne ako operačný systém Linux, aj bitcoiny sú tzv. open source – to znamená, že zdrojové kódy softvéru, ktorý ich tvorí, sú verejne dostupné a voľne šíriteľné. Ktokoľvek sa môže stať správcom systému alebo si môže

vytvoriť vlastnú digitálnu menu. Bitcoiny sú decentralizované, neexistuje teda žiadna centrálna banka či iná inštitúcia, ktorá by ich emitovala. O softvér, ktorý umožňuje finančné operácie v bitcoinoch, sa starajú dobrovoľníci z celého sveta.

Všetko to funguje na internete, kde si najprv nakúpite bitcoiny za eurá alebo inú oficiálnu menu. Potom si ich spravujete vo virtuálnej peňaženke. Ak chcete zaplatiť za tovar či služby niekomu, kto akceptuje bitcoiny (a dnes ich už akceptuje naozaj široký okruh užívateľov), transakcia prebehne medzi jeho a vašou peňaženkou priamo, bez sprostredkovania bankou.

ALTERNATIVE VITA > AKO SA ODPOJIŤ OD MATRIXU

114

Akurát každú operáciu overujú tzv. ťažiari (miners), ktorí si za to berú určitý transakčný poplatok. Nie sú však schopní vidieť, kto komu konkrétne zaplatil. Operácie sú šifrované a v zásade sa nelíšia od toho, keď posielate niekomu e-mail. Každá elektronická peňaženka má svoju jedinečnú adresu, na ktorú bitcoiny zašlete.

Znamená to, že štáty a banky nemajú ako túto menu kontrolovať, sledovať jej finančné toky či blokovať ľuďom účty. To by sa musel zablokovať internet, čo by bol samovražedný krok, pretože internet je už dnes niečím ako krvným obehom modernej ekonomiky.

V prípade finančného kolapsu či hyperinflácie budú tí, ktorí majú nezávislé účty v bitcoinoch či iných kryptomenách, vo výhode.

V lepšom postavení oproti majiteľom dolárových či eurových účtov sú už teraz. Bitcoiny nepodliehajú inflácii, pretože (a to je jeden z charakteristických znakov každej kryptomeny) ich celkový počet bol dopredu daný – v tomto prípade na 21 miliónov. Viac ich nikdy nebude. V súčasnosti je v obehu asi 80 percent tohto množstva. Vzhľadom na to, že doláre a ďalšie fiat meny sa permanentne znehodnocujú pumpovaním nových peňazí do ekonomiky, kurz bitcoinu voči nim – aj keď s príležitostnými výkyvmi, neustále rastie.

V súčasnosti sa pohybuje okolo 5000 dolárov za bitcoin a predpokladá sa, že v najbližších rokoch sa môže vyšplhať až na desaťtisícové sumy za jednu jedinú virtuálnu mincu. Znamená to, že ak si časť svojich peňazí zameníte za bitcoiny a nebudete s nimi robiť nič viac, o pár rokov si ich budete môcť zameniť späť za podstatne vyššiu sumu.

Samozrejme, to všetko len za predpokladu, že vývoj bude pokračovať tak ako doteraz. Budúcnosť sa nedá predpovedať so stopercentnou istotou a teoreticky sa môže stať aj to, že niektoré štáty sa rozhodnú postaviť kryptomeny mimo zákona. Hoci zatiaľ to tak vôbec nevyzerá a zrejme k tomu ani nedôjde, pretože ukontrolovať, či ľudia nepoužívajú tento anonymný spôsob platenia, nie je v silách žiadneho štátu. Momentálne sa kryptomeny pohybujú skôr mimo právneho rámca, čo má

AKO SA ODPOJIŤ OD MATRIXU > ALTERNATIVE VITA

minimálne jednu výhodu: keďže nie sú oficiálne uznané ako peniaze, nemusíte platiť daň z príjmu, ak nejaké zarobíte. Tento stav však nemusí trvať dlho; niektoré štáty už začínajú s kryptomenami koketovať, vidiac ich nesporné výhody. Preto sa zrejme v blízkej budúcnosti dočkáme aj legislatívnych úprav ich používania. Inšpirované úspechom bitcoinu začali postupne vznikať ďalšie a ďalšie kryptomeny. Dnes je ich už viac ako tisíc a dokopy sa stávajú reálnou ekonomickou silou. Jednou z najúspešnejších je mena ripple, ktorá je však centralizovaná, vlastní ju súkromná spoločnosť rovnakého mena. Čína nedávno pozastavila činnosť búrz, na ktorých sa zamieňali bitcoiny za fiat meny. Urobila to tak po obrovskom boome nových kryptomien z čínskeho a juhokórejského prostredia, ktoré začala vnímať ako ohrozenie jüanu. Teraz čínski predstavitelia analyzujú, ako by mohli využiť kryptomeny vo svoj prospech, prípadne založiť nejakú vlastnú, centrálne riadenú.

Rusko už ohlásilo, že vydá tzv. kryptorubeľ ako vlastnú štátnu kryptomenu. Tá už, samozrejme, nebude úplne anonymná. Kryptorubeľ bude voľne zameniteľný za štátne ruble.

Ruská strana pristúpila k tomuto rozhodnutiu po tom, ako istý čas študovala ethereum, digitálnu decentralizovanú menu, ktorá vznikla práve v tejto krajine. Momentálne je druhou najsilnejšou kryptomenou a má všetky predpoklady vystriedať bitcoin na jeho súčasnom prvom mieste. Na rozdiel od neho je práca s ethereom jednoduchšia a transakčné poplatky sú výrazne nižšie. Pre Rusko je podľa všetkého zriadenie vlastnej kryptomeny predmetom štátneho záujmu, pretože mu umožní obchádzať Západom ovládané globálne platobné systémy, a tým, okrem iného, zmierňovať dopady ekonomických sankcií.

Svet peňazí tak smeruje k pestrej zmesi decentralizovaných i centrálne kontrolovaných kryptomien, ktoré budú existovať popri klasických menách, a možno ich časom aj úplne nahradia, ak už nebude možné ďalej nafukovať dlhovú bublinu. Nebude to rovnaké, ako keby sa naplnil jeden z plánov

nadnárodných elít nahradiť súčasné meny jedinou centrálnou celosvetovou bezhotovostnou menou. Tá by okrem iného slúžila na ešte väčšiu kontrolu obyvateľstva. Naopak, decentralizované kryptomeny dávajú ľuďom slobodu a robia ich menej závislými od štátnej moci. Aj keby štátna ekonomika skolabovala a banky v danej krajine zo dňa na deň zavreli a zablokovali účty svojich klientov, majiteľ kryptomeny ňou bude naďalej disponovať kdekoľvek na svete.

Bitcoin sa (zatiaľ ako jediná kryptomena) v rámci svojej využiteľnosti najviac priblížil klasickým peniazom. Už existujú špeciálne bankomaty, v ktorých si môžete zo svojej virtuálnej peňaženky vybrať hotovosť v miestnej mene. Takisto môžete mať k svojmu bitcoinovému účtu platobnú kartu, ktorou zaplatíte v akomkoľvek obchode s platobným terminálom. Obchodníkovi sa to zaúčtuje ako operácia v miestnej mene podľa aktuálneho kurzu bitcoinu. Vzhľadom na to, že bitcoin dlhodobo rastie, vy si môžete za tú istú sumu časom nakúpiť stále viac tovaru. Alebo nemusíte robiť nič, len držať nakúpené bitcoiny na účte a na rozdiel od eur, ktoré držaním na účte hodnotu strácajú, pomaly bohatnúť. Samozrejme, ako sme už napísali, za predpokladu, že súčasné trendy budú pokračovať tak ako doteraz. Možnosť výberu z bankomatu a platby platobnou kartou zrejme časom pribudnú aj k ďalším digitálnym menám, prinajmenšom k tým najrozšírenejším.

Okrem jednoduchého zhodnocovania kryptomien vďaka rastu ich kurzu je možné ich aj investovať, a tým zhodnocovať ešte rýchlejšie. Špeciálne s týmto cieľom vznikol BitConnect, ktorý je novou kryptomenou a investičnou platformou zároveň. Aby ju záujemca mohol využívať, musí sa do nej najprv zaregistrovať, a potom si nejaké už zakúpené bitcoiny previesť na bitconnecty. Takto nadobudnutú sumu môže požičiavať ostatným členom systému alebo ju zveriť investičnému robotovi,

ktorý ju bude ďalej zhodnocovať. Predstavitelia platformy proklamujú výnos až 30 % investovanej sumy mesačne, čo znie až podozrivo dobre a viacerí užívatelia kryptomien vyslovujú podozrenie, či nejde len o šikovne zakamuflovanú pyramídovú hru. Obhajcovia systému však tvrdia, že len premyslene využíva neustály rast hodnoty kryptomien.

Do tejto chvíle sme kryptomeny prezentovali predovšetkým ako nástroj na zbohatnutie, a tak prirodzene vyvstáva otázka, v čom spočíva ich alternatíva voči existujúcemu systému. Nie je to len ďalší spôsob, na ktorom sa napakujú finanční špekulanti? Samozrejme, nikto nemôže zabrániť finančníkom, aby neinvestovali aj do kryptomien, s ktorými sa začína obchodovať aj na oficiálnych burzách.

Tak ako každé peniaze, aj kryptomeny sú ako energia, ktorá sa dá zneužiť aj využiť na dobrý cieľ. Prinajmenšom však nabúrali monopol centrálnych a súkromných bánk na vydávanie peňazí, čím oslabili moc nadnárodnej finančníckej oligarchie. „Svoju kryptomenu by si teoreticky mohol vydať aj Zem&Vek a využiť ju na podporu svojej činnosti alebo ďalších spriaznených projektov,“ hovorí investor do kryptomien Jiří Vondra, ktorý nám pri príprave tohto článku poslúžil ako konzultant. Existujú aj špecializované kryptomeny, viazané vyslovene na určité typy činností. Napríklad mena biocoin, ktorá je určená na investície do malých rodinných fariem a pestovania zdravých biopotravín. Takto si akýkoľvek alternatívny projekt, ktorý sa borí s nedostatkom financií, môže vytvoriť vlastnú menu alebo sa pripojiť k už existujúcej investičnej platforme. Kryptomeny teda zahŕňajú možnosti klasických peňazí, ale zároveň ich prekračujú. V tejto chvíli stoja ešte len na začiatku, pravý rozmach majú pred sebou. Potom sa môžu stať nástrojom zdravej ekonomiky, ktorá bude slúžiť obyčajným ľuďom namiesto úzkej vrstvy vyvolených miliardárov.

Keďže v jednom článku nie je možné poskytnúť reálny návod na používanie kryptomien, praktickými aspektmi nakupovania, predávania a investovania s kryptomenami sa bude zaoberať pravidelný seriál, ktorý odštartujeme na našej webovej stránke www.zemavek.sk od 6. novembra 2017.

115

ZDRAVIE > AKO OSTAŤ ZDRAVÝ V CHOREJ SPOLOČNOSTI

AKO OSTAŤ ZDRAVÝ V CHOREJ SPOLOČNOSTI > ZDRAVIE

Vladimír Líška

VÝŽIVA PRÁNOU – NASÝTENIE BEZ JEDLA SEBADISCIPLÍNA ČISTÍ TELO AJ MYSEĽ A VEDIE K DOKONALOSTI. JOGASÚTRA II. 43

116

P

aradoxne pri pobyte v prírode prijímame menej stravy a naopak, v mestách sme skôr vyčerpaní a hladní. Akoby sme sa v čistej prírode dobíjali – vedome alebo nevedome – určitou formou energie.

Sadhuovia, indickí svätí muži, sú známi svojimi schopnosťami a asketickým životným štýlom v celibáte. Bez vody a bez jedla by človek mal zomrieť, ale oni potvrdzujú, že to nemusí byť tak. O jogínoch, ktorí neprijímajú potravu, sa rozprávajú neskutočné príbehy. Jeden z nich – Prahlad Jani, nekonzumuje potravu už 75 rokov. Energiu získava ráno zo slnka a večer jazykom. V roku 1942 ho pozorovali v nemocnici 45 dní, ale neprišli mu na žiadny podvod. V roku 2003 bol uväznený 10 dní v sklenenej miestnosti pod neustálym dohľadom kamier a lekárov bez jedla, tekutín a toalety, pričom si zachoval veľmi dobrý zdravotný stav. Istotne je medzi jogínmi a tzv. svätými mužmi mnoho podvodníkov, no prípad Prahlada Janiho to nie je.

Podľa Martina Bruncka na svete žije približne 40-tisíc ľudí, ktorí nejedia vôbec alebo len občas, a pritom disponujú nadpriemernou mentálnou silou a sú spoločensky a ekonomicky aktívni. Len

117 nie sú závislí od jedla. Existujú jogíni, ktorí sa dajú pochovať na dlhú dobu, dokonca na roky bez jedla, vody a vzduchu. Tzv. inedia alebo bretariánstvo je technika stará tisíce rokov, pochádzajúca ako mnoho iných techník z Indie, pri ktorej človek neprijíma potravu, dokonca ani vodu. Energiu prijíma z iných zdrojov, najmä zo slnka.

Existuje metóda šri HRM, ktorá spočíva vo využití kozmickej slnečnej energie. Ind Hira Ratan Manek absolvoval v rokoch 2000 – 2001 pod dohľadom 21 vedcov 411-dňovú hladovku.

Zistili, že bunky v jeho šedej mozgovej kôre sa regenerovali, epifýza, ktorá sa vekom zmenšuje, sa, naopak, zväčšovala.

Austrálska autorka a duchovná učiteľka píšuca pod menom Jasmuheen, ktorej aj u nás vyšlo niekoľko kníh, o tejto téme píše: „Nejde len o nekonzumovanie potravy, ale aj fungovanie na úplne inej úrovni.“ Ak sa človek rozhodne nejesť, musí prijímať výživné látky pre svoj organizmus inak.

Jasmuheen tento typ výživy nazvala strava bohov a rozdelila cykly predprípravy na túto cestu do troch stupňov. Prvý stupeň je stavom väčšiny populácie charakteristický neustálym hladom

a bojom o prežitie. Mozgové vlny rezonujú na frekvencii beta, na poli chaosu a nespravodlivosti.

V druhom stupni sa človek začína ohliadať aj po iných ako materiálnych hodnotách a zamýšľa sa nad vyšším poznaním. Medituje, cvičí, častejšie je v ozdravnej hladine alfa, aj keď občasný stres s ním ešte vie poriadne zamávať a posunúť ho do beta úrovne. V treťom stupni božskej výživy človek vníma to božské v sebe, poznáva boha, uvedomuje si silu svojich myšlienok. V tejto fáze vníma aj vyšší záujem. V ďalšej fáze tretieho stupňa medzi úrovňou théta a delta už takáto bytosť nepociťuje hlad, žije láskou k bohu a všetkým bytostiam s potrebou slúžiť a pracovať pre svet, ale aj nutkaním odísť a opustiť túto fyzickú schránku.

Ako tvrdí známy slovenský bretarián Peter Starec, každá živá bytosť sa živí pránou, len podiel medzi pránou a potravou iného druhu sa rôzni.

V roku 2012 ukončil úspešné podnikanie, ktoré ho však nenapĺňalo. Dnes nič nevlastní, nepracuje, málo spí a ak je to možné, chodí len pešo, aj stovky kilometrov mesačne. Neprijíma potravu a tvrdí, že jedlo miluje a rád ho pripravuje.

Pije 3 – 4 pressá denne a naozaj len minimum

vody. Kto by mu neveril, sám sa mu ponúka na pozorovanie 24 hodín denne.

Podľa Bystričana Martina Bruncka je hlavnou prekážkou, ktorá bráni ľuďom v prežívaní zdravého, šťastného a naplneného života, obmedzujúce presvedčenie. Tvrdí, že ak pokladáme za jediný zdroj energie a živín jedlo, je to jeden z najväčších omylov ľudstva. Svoj silne motivačný príbeh opísal v knihe Život bez jedla. Jeho životný štýl by sa dal nazvať štýlom nejedenia – alebo takmer nejedenia. Bruncko čelil mnohým zdravotným problémom, mal žalúdočné ťažkosti, bolesti hlavy, vysoký krvný tlak, cholesterol, časté chrípky, bral množstvo liekov, fajčil škatuľku cigariet denne, mal 110 kg, veľmi zlú kondíciu... Začal denne behávať, neskôr trikrát do týždňa, prestal fajčiť a jesť mäso. Potravu prijímal štyri dni v týždni, neskôr tri, potom jedol len desať dní do mesiaca, až nakoniec len občas. Po zmene životného štýlu a výraznom obmedzení jedla sa zdravotné problémy stali minulosťou, už nemusel brať lieky, znížila sa mu potreba spánku, zmizol pocit únavy, dokonca začal s náročným tréningom a zdolal niekoľko najextrémnejších bežeckých pretekov Spartan Race.

ZDRAVIE > AKO OSTAŤ ZDRAVÝ V CHOREJ SPOLOČNOSTI

118 Obmedzenie jedla zároveň prináša so sebou obmedzenie závislosti od jedenia a nakupovania, je to sloboda. ,,Nie som súčasťou systému, ktorý núti ľudí jesť neustále viac a viac nekvalitných potravín. Som absolútne slobodný,“ tvrdí autor.

V začiatkoch sa sústredil na dýchanie a predstavoval si, ako sa prána dostáva k bunkám, a táto metóda mu dáva veľké množstvo energie. Výživa pránou nie je hladovanie, ako by sa mohlo zdať, lebo pri hladovaní človek pociťuje hlad. Bruncko, podobne ako aj iní „pránici“ a bretariáni, sa napriek tomu vyhýba fanatizmu typickému pre rôzne školy zdravej výživy. Bretariána charakterizuje ako človeka, ktorý nie je závislý od príjmu potravy, jeho kalorický príjem je výrazne nižší ako výdaj, a aj napriek tomu je aktívny, zdravý, nechudne a nič mu nechýba. Jeho jedálny lístok obsahoval napr. niekoľkokrát denne kávu (pil 3 – 7 káv denne) a občas si doprial aj klasické (nezdravé) jedlo ako vyprážaný syr, koláč alebo halušky a polievku. Pil málo vody. V súčasnosti už jedálny lístok uvedený v knihe nie je aktuálny, Martin už kávu nepije a neje ani živočíšne a varené veci. Jednoducho mu prestali chutiť, ale ak

niekomu chutia, je to absolútne v poriadku, tvrdí.

Pránici si občas doprajú potešenie z jedla len pre pocit, poprípade spoločenskú atmosféru. Mnohým ide skôr o osobný rozvoj, iný stav vedomia a slobodu, ako o to nikdy nejesť.

Prečo sa Bruncko dal na túto cestu? Bol to vnútorný hlas a okamžitá potreba prepísať starú mapu v podvedomí. Najprv vyskúšať nejesť jeden deň. Postupne prijímal jedlo len desať dní do mesiaca. Podobne to bolo s fajčením. Fajčil škatuľku denne a prišlo rozhodnutie nefajčiť. Postupne ho opúšťali zdravotné problémy a prestal užívať aj všetky lieky. „Všimol som si, že celý môj život je akýsi pomalší, pokojnejší. Svoj život som začal pozorovať akoby z pohľadu tretej osoby a z výšky som sa pozeral sám na seba, na okolnosti, ktoré sa mi v živote dejú. Videl som jeden veľký tok dát, ktoré prichádzali a zase odchádzali. Potreba spánku sa zmenšila o polovicu. Čo je vlastne normálne a kto o tom rozhoduje? História až priveľa ráz ukázala, že udalosti, ktoré kedysi neboli uznané za normálne, dnes vnímame ako celkom prirodzené,“ píše Bruncko. V začiatkoch sa sústredil na samotné dýchanie a predstavoval

AKO OSTAŤ ZDRAVÝ V CHOREJ SPOLOČNOSTI > ZDRAVIE

si vdychovanie prány do pľúc a jej následnú distribúciu do celého tela, ako sa dostáva k bunkám a dáva mu veľké množstvo energie. Dnes sa už tak nesústreďuje na samotný proces, len spontánne kedykoľvek sústredene dýcha.

Pránu je možné čerpať z vôd mora, z prechádzok v horách, z vetra, zo silných stromov obojstrannou výmenou, chodením naboso. Možno ju vidieť ako maličké útvary, malé guľôčky, čierne bodky rýchlo sa pohybujúce vo vzduchu, stačí sa len zahľadieť do oblohy, akoby nie celkom do diaľky, a každý ju môže vidieť. Prána znamená v sanskrite dych, životnú energiu, univerzálnu životnú silu. Organizmus sa pri takejto výžive postupne stáva odolný voči stresu a chorobám a získava samoliečebnú schopnosť.

Pri pôste energia ubúda, kým pri prechode na pránu, naopak, pribúda. Pri výžive pránou nie je problém zjesť potravu, pri dodržiavaní pôstu býva návrat k bežnej strave ťažší. Pri dlhodobom hladovaní telo čerpá z vlastných tukových rezerv, ubúda svalová hmota, telo začína chátrať. Pri tzv. božskej výžive prúdi prána do atómov, molekúl a buniek, do krvi a telo je vyživované, dôjde k spomaleniu metabolizmu. Fialové svetlo, rýdza výživná energia alebo božia elektrina v našej predstave prúdi temenom a napĺňa celé telo, prechádza všetkými energetickými centrami a prežaruje všetky orgány a bunky. Telo sa potrebuje podrobiť dlhodobej predpríprave a detoxikačným kúram s postupným znižovaním stravy, poprípade prechodom na vegetariánsku, vegánsku a surovú stravu. Nezanedbateľná je pri tom priaznivá domáca atmosféra.

Tento proces trvá roky a predchádza mu dlhodobá príprava v podobe meditačných, jogínskych, čchi-kungových techník, samoprogramovania a sugescií typu: mám dokonalé zdravie, dokonalú rovnováhu, dokonalú váhu, alebo afirmácií ako: prijímam z prány všetko, čo potrebujem pre zdravé telo, ktoré sa bude samo regenerovať.

Pri štúdiu bretariánov môžeme badať spoločné prvky. Majú veľa energie, viac ako predtým. Sú v psychickej a fyzickej pohode, majú iné vnímanie, väčšiu radosť zo života a vyrovnanosť. Takéto experimentovanie si však vyžaduje osobu mimoriadne vyrovnanú, zmierenú so svojím životom, disciplinovanú, trpezlivú a oddanú, pozitívne naladenú, bez depresívnych a úzkostných stavov.

Silvia Benková

PRÍRODNÝ RECEPTÁR

L

upienka sa považuje za autoimunitné ochorenie, v rámci ktorého dochádza k rýchlemu množeniu kožných buniek. Lekári na liečbu psoriázy zvyčajne predpisujú kortikoidy, ktoré však majú mnoho nežiaducich účinkov.

Kožné prejavy psoriázy signalizujú, že vnútri organizmu niečo nie je v poriadku, je zanesený toxínmi, plesňami, parazitmi alebo reaguje na bežne konzumovanú stravu ako na toxíny. Účinnú pomoc pri psoriáze nám dokážu poskytnúť aj tieto bylinky: Pestrec mariánsky: tinktúra z pukov pestreca pomáha detoxikovať a komplexne prečistiť telo. Dávkuje sa spravidla kvapka na kilogram telesnej hmotnosti. Táto dávka sa rozdelí na dve až tri čiastkové dávky užívané v priebehu dňa. Ak teda človek váži 60 kilogramov, mal by denne užívať 60 kvapiek tinktúry, a to buď v dávke 2x30 alebo 3x20 kvapiek.

Pýr: pôsobí najmä v oblasti čistenia organizmu, je obzvlášť známy ako výborná čistička krvi. Zároveň zmierňuje aj prejavy lupienky.

Ak siahnete po tejto silnej tinktúre, dávkuje sa tiež podľa telesnej hmotnosti rovnako ako v prípade pestreca mariánskeho.

Breza: je vynikajúcim pomocníkom pri stimulácii pečeňových funkcií. Ovplyvňuje činnosť pečene aj pankreasu (podžalúdkovej žľazy) a má veľmi silnú čistiacu schopnosť.

Pupočník ázijský: blahodarne pôsobí na funkcie kože a je osožný a účinný pri liečení lupienky. Zároveň podporuje zdravú funkciu močového traktu a ženských orgánov. Prekrvuje mozog, podporuje pamäť.

Okrem bylín na vnútorné použitie je možné vyskúšať aj bylinné masti, ktoré sa aplikujú priamo na kožu. Vynikajúca je napríklad masť Psorikalis. Tá obsahuje extrakt z kalízie a ďalších zložiek, vďaka ktorým uľaví od svrbenia, pomáha zjemniť a zaceliť popraskanú a citlivú pokožku a opäť ju revitalizovať.

119

ZDRAVIE > AKO OSTAŤ ZDRAVÝ V CHOREJ SPOLOČNOSTI

AKO SA ÚČINNE BRÁNIŤ PRED ZABIJAKMI SPOTREBY > NÁJOMNÍ VRAHOVIA

Jana Rostasová

Jana Rostasová

MANNA

(P)OTRAVINY

Z

ačala jeseň a s ňou aj sezóna tekvíc. Tekvice veľkoplodé, štajerské tekvice (olejné) žltej farby so zelenými pásmi, tekvica hokaido, okrasné tekvičky... Pani Marta Kozárová sa v Malom Cetíne venuje pestovaniu, zberu a úprave práve týchto odrôd tekvíc, a predovšetkým predaju tekvicových jadierok. Zákazníkom ponúka najlepšiu kvalitu – zdraviu prospešné ručne preberané pečené tekvicové jadierka z regiónu (solené, nesolené, so šupkou aj bez šupky).

Zber tekvíc začína na rodinnej farme už v septembri. Najprv sa nahŕňajú tekvice do radov a hneď nato kombajn vyberá jadierka z plodín

a ich dužinu necháva na roli. Jadierka sa ešte v ten deň dôkladne premývajú a sušia. Vysušené sa musia dať do bubna, ktorý ich zbaví jemných šupiniek pomocou ventilátora a na záver sa skladujú vo vreciach na suchom mieste. Pred tepelným spracovaním sa preberajú strojom, ktorý zbaví úrodu polámaných či menších jadierok.

Konečná kvalita sa tu však docieli dennodenným ručným preberaním jadierok a pečením podľa vlastnej receptúry. V súčasnosti rozšírili svoju činnosť aj o pestovanie a predaj vysokokvalitných odrôd zemiakov, uhoriek nakladačiek a ovocia.

120 SLOVENSKÝ TEKVICOVÝ OLEJ

Domáci tekvicový olej, nefiltrovaný a lisovaný za studena. Obsahuje všetky nenasýtené mastné kyseliny, preto sa nepožíva na varenie, ale len do hotových jedál. Vysokú výživovú hodnotu mu zabezpečujú antioxidanty, a to vitamín E (90 mg/100 g), fenoly, karotenoidy, chlorofyl a fytosteroly. Znižuje cholesterol, vplýva na dobrý stav krvných ciev, podporuje imunitu, liečia sa ním kožné ekzémy, lámavé nechty, vyživuje a hydratuje suchú pleť.

TEKVICOVÉ JADIERKA BEZ ŠUPKY NATURAL

Tekvica olejová bezšupková (Cucurbita pepo var. oleifera) je pomerne mladá odroda.

Niekoľkokilogramové plody sú guľaté, rôzne fľakované, zeleno-žlto sfarbené. Hrubá dužina nemá kulinársku hodnotu, ale skrýva naozajstný poklad – tmavé semená. Pestovanie týchto tekvíc je hlavnou činnosťou firmy. Väčšina úrody odchádza na spracovanie oleja lisovaného za studena. Tieto semená sú výborné do polievok, šalátov, do pečenia, jogurtov, či len tak na „zobkanie“.

TEKVICOVÉ JADIERKA BEZ ŠUPKY PRAŽENÉ SOLENÉ

Zloženie: pražené jadrá tekvice, soľ 5 %.

TEKVICOVÉ JADIERKA SO ŠUPKOU PRAŽENÉ SOLENÉ

Zloženie: pražené jadrá tekvice, soľ 5 %.

BIG HIT MILK CHOCOLATE PEANUTS

Zloženie: pražené arašidy (23 %) v mliečnej čokoláde (48 %) s cukrovou polevou (29 %) – dražé, cukor, arašidy, kakaové maslo, mlieko plnotučné sušené, laktóza, kakaová hmota, glukózový sirup, E322 lecitíny, ryžový škrob, E414 arabská guma, farbivo, E100 kurkumín, E120 košenila, kyselina karmínová, karmíny, E153 uhlík z rastlinnej suroviny, E163 antokyány, E162 betanín, koncentrát z červenej repy, koncentrát zo spiruliny, leštiace látky, E903 karnaubský vosk, E901 včelí vosk, jedlá soľ, maltodextrín.

LAYS ČIPSY SLANINA

Zloženie: zemiaky, rastlinný olej palmový, slnečnicový, dochucovacia zložka, pšeničná múka, glukóza, E621 L-glutaman sodný, E627 guanylan sodný, E631 inozinan sodný, hydrolyzované sójové bielkoviny, aróma: mlieko, sója, pšenica, E160c paprikový extrakt, kapsantín, kapsorubín, dymová aróma, jedlá soľ.

SOLTINO – KREKERY MIX

Zloženie: pšeničná múka, repkový olej, cukor, jedlá soľ, E503 uhličitan amónny, E500 uhličitany sodné, E223 disiričitan sodný, sezam, jačmenný sladový extrakt, korenie paprikové, zmes, sójová bielkovina, jedlá soľ, zmes korenia (obsahuje čili), extrakty korenia, E621 L-glutaman sodný, cukor, mak, E330 kyselina citrónová, E524 hydroxid sodný, cibuľa sušená.

MCPOP SYROVÝ

Zloženie: kukurica pukancová 80 %, plne stužený repkový tuk, kokosový olej, kokosový tuk, jedlá soľ, syrová aróma (obsahuje mlieko), E621 L-glutaman sodný, E160c paprikový extrakt, kapsantín, kapsorubín, E319 terciálny butylhydrochinón (TBHQ).

E120 – košenila, kyselina karmínová, karmíny: získava sa extrakciou z vysušených tiel samičiek hmyzu dactylopius coccus. Je derivátom antrachinónu, ktorý môže spôsobovať rakovinu. Môže vyvolať alergické reakcie, anafylaxiu, astmu, žihľavku, sennú nádchu a často je príčinou detskej hyperaktivity.

E621 – L-glutaman sodný: na konzumáciu by si mali dať pozor hlavne rizikové skupiny ako dojčatá, deti a tehotné ženy. Môže spôsobiť vážne poškodenie neurónov v sietnici, hypotalame (časť mozgu, ktorá kontroluje uvoľňovanie hormónov z hypofýzy) a v iných častiach mozgu, ako aj oslabenie imunitného systému.

E223 – disiričitan sodný, E220 – oxid siričitý: môže spôsobiť astmatický záchvat, nevoľnosť, hnačku, bolesti žalúdka, bolesti hlavy, sennú nádchu, chronickú žihľavku, atopický ekzém.

E319 – terciálny butylhydrochinón (TBHQ): po požití už jedného gramu látky sa môžu objaviť nevoľnosti, vracanie, hučanie v ušiach, delírium, dusenie. Pri styku s pokožkou môže vyvolať alergickú reakciu. U pracovníkov, ktorí boli vystavení výparom tejto látky, sa prejavilo zakalenie očných šošoviek. Môže zvyšovať účinnosť karcinogénov. Spája sa s rakovinou močového mechúra.

121

NÁJOMNÍ VRAHOVIA > AKO SA ÚČINNE BRÁNIŤ PRED ZABIJAKMI SPOTREBY

AKO SA ÚČINNE BRÁNIŤ PRED ZABIJAKMI SPOTREBY > NÁJOMNÍ VRAHOVIA

Magdaléna Svančarková

Magdaléna Svančarková

NEZDRAVO

ANTIBIOTIKÁ PRI BRONCHITÍDE NEPOMÁHAJÚ

KOVOVÉ PERY

V

122

tvojom rúži je olovo – tak znie názov knihy od Gillian Deacon z roku 2011.

Podľa štúdie od Biljany Kaličanin a Dragana Velimiroviča Štúdia možných nebezpečných účinkov kozmetických výrobkov na ľudské zdravie (2015) môžu mať kozmetické výrobky (rúž, lesk na pery, hena) nepriaznivé účinky na ľudské zdravie, a to z jednoduchého dôvodu: obsahujú olovo, čiže vysoko toxický kov. Jeho množstvo sa však v jednotlivých vzorkách líši, najmä kvôli použitým prísadám a technologickému postupu. Štúdia odhalila aj výrobky s obsahom zinku, ktorého obsah nad predpísanou hranicou môže viesť k problémom. „Prítomnosť týchto kovov v kozmetických výrobkoch určite naznačuje, že je nevyhnutné monitorovať a určovať obsah toxických a ťažkých kovov v týchto výrobkoch, najmä preto, že sú v priamom kontakte s kožou alebo sliznicami a často sa používajú v každodennom živote,“ uvádzajú výskumníci. Okrem týcho vecí sa vo výrobkoch môžu nachádzať aj ďalšie prísady ako sú konzervačné látky, stabilizátory, minerálne pigmenty, farbivo, lesk. Tie môžu spôsobovať alergie, dráždivosť a celkovo škodiť ľudskému zdraviu.

Podľa Sylwie Borowskej a Malgorzaty M. Brzóskej, autoriek príspevku Kovy v kozmetike: dopady na ľudské zdravie (2015), sú v kozmetike bežne prítomné ťažké kovy; okrem spomínaného olova je to aj ortuť, nikel či ľahký kov hliník.

Toto všetko je možné nájsť vo farebnej kozmetike. Problémom sú aj prvky, ktoré sú vo svojej podstate potrebné, ako meď, železo, chróm či kobalt. Ak ide o nadmerné množstvo, absorbo-

vaním cez pokožku do krvi sa v tele môžu akumulovať, a to už je vážny toxický problém. Podľa výskumníkov boli hlásené nežiaduce účinky spôsobené expozíciou kovov v kozmetike i prípady lokálnej alergickej kontaktnej dermatitídy. Ďalší výskum sa zameral na 35 vzoriek rúžov a 15 vzoriek očných tieňov. „Analyzované vzorky ukázali, že olovo a kadmium sa našli vo všetkých značkách kozmetiky s rôznymi koncentráciami,“ uvádza štúdia od Hesmatollaha Nourmoradiho a kolektívu autorov Obsah olova a kadmia v najčastejšie používaných kozmetických výrobkoch v Iráne (2013). Uvedená štúdia síce pochádza z krajiny, ktorá nepodlieha normám Európskej únie a môžeme len predpokladať, či ženy v Iráne používajú také isté výrobky ako u nás. Rezonuje tu však podstatná myšlienka, ktorá presahuje všetky predpísané normy a hranice. Výskumníci totiž vysvetľujú, že vystavovanie sa ťažkým kovom je v podstate dennodennou záležitosťou a v porovnaní s inými zdrojmi, ako je voda, vzduch či potraviny, sa kozmetika zdá byť zanedbateľným zdrojom pre človeka.

Avšak práve kvôli kumulatívnym vlastnostiam ťažkých kovov, ktoré sa ukladajú v tele počas celého života, je aj kozmetika nebezpečná.

Ak si predstavíme, koľkokrát za deň s rúžom na perách raňajkujeme, obedujeme, večeriame, niečo malé „zobneme“ alebo si oblizneme pery, získame predstavu, koľkokrát si vezmeme svoju dávku chemikálií. Skúste si pre zmenu doma namiešať rúž z prírodných prísad.

Pri jeho výrobe použite napríklad včelí vosk, kakaové maslo, mandľový olej alebo kokosové maslo či esenciálne oleje.

O

tom, že antibiotiká sú často kontraproduktívne, už väčšinou máme povedomie. Pri klasickej nádche či chrípke pomôže skôr ležanie v posteli. Ak vás však postihne akútna bronchitída, poviete si: veď to už je vážne, treba antibiotiká. Je to naozaj tak?

Akútna bronchitída je prechodné zápalové ochorenie. Postihuje najmä deti, viac fajčiarov ako nefajčiarov, a zasahuje priedušky. Môže sa vyskytnúť v priebehu roka aj viackrát. Zvyčajne jej predchádza vírusové ochorenie ako je nádcha či zápal horných dýchacích ciest. Prejavuje sa ako bežné prechladnutie so škrabaním v hrdle. Najprv má pacient suchý a potom vlhký kašeľ. Typické je aj pískanie a dýchavičnosť. Záchvaty kašľa vedú aj k zvracaniu, prejavuje sa únava, slabosť, bolesti kĺbov. Pôvodca môže byť vírusového alebo bakteriálneho pôvodu. Zvyčajne je však vírusového pôvodu, a preto hoci priebeh choroby vyzerá pomerne dramaticky, nasadenie antibiotík nie je príliš vhodné. „Neexistuje žiaden praktický test na rozlíšenie medzi bakteriálnou a vírusovou bronchitídou,“ uvádza výskum Antibiotiká pre ľudí s akútnou bronchitídou (2017) od Susan M. Smith a kolektívu autorov. Napriek tomu sa podľa tejto štúdie najčastejšie predpisujú antibiotiká. Tie však majú skôr nepriaznivé účinky ako je nevoľnosť a hnačka. Spôsobujú aj závažné reakcie u alergikov. Štúdia porovnávala prínos použitia antibiotík v liečbe. Niektorí ľudia sa síce s nimi zotavili o niečo rýchlejšie, význam bol však zanedbateľný, išlo o rozdiel jeden a pol dňa. Zároveň sa však zvýšili nepriaznivé vedľajšie účinky.

Najčastejšie problémy boli nevoľnosť, hnačka, bolesť hlavy, vyrážky. Výskumníci upozornili aj na dôležitý fakt, že okrem zanedbateľného

rozdielu medzi liečbou antibiotikami a liečbou bez antibiotík a zvýšeným počtom vedľajších účinkov treba brať do úvahy aj potenciálne riziko neustále sa zvyšujúcej rezistencie populácie voči antibiotikám a nákladnosti takejto liečby.

Podobný názor prezentuje aj štúdia Predpisovanie antibiotík na akútnu bronchitídu od Carla Llora a Larsa Bjerruma (2016): „Počas sledovania sme zistili, že neexistujú významné rozdiely v celkovom klinickom zlepšení u pacientov liečených antibiotikami v porovnaní s pacientmi, ktorí dostávali placebo. Napriek tomu sa antibiotiká podávajú približne dvom tretinám týchto pacientov.“ Podstatným problémom, ktorý zrejme súvisí s trendom nadmerného predpisovania antibiotík, je aj spokojnosť pacientov. Tí pravdepodobne považujú tieto lieky za zázračný spôsob uzdravenia. Na to reaguje aj ďalšia štúdia Oneskorené predpisovanie antibiotík na infekcie dýchacích ciest od Geoffreyho Spurlinga a kolektívu autorov (2017). Podľa jej záverov je prijateľnejším kompromisom oneskorené predpisovanie antibiotík namiesto okamžitého. Podľa webovej stránky zivotbezantibiotik.sk patria k masovému užívaniu antibiotík aj alergie, narušená mikroflóra čriev, opuchy slizníc, žihľavka, lokálne začervenanie, anafylaktický šok, poruchy sluchu a rovnováhy, orgánová toxicita, zmeny psychiky.

Predpokladajme, že akútna bronchitída je vírusového pôvodu a potrebuje podpornú liečbu.

V úvode vás bude trápiť suchý kašeľ. Tu je skvelým pomocníkom pohánkový vankúš. Ide o prírodný výrobok bežne dostupný na internete, plnený pohánkovými šupkami. Treba ho nahriať, a potom položiť na hrudník. Výborne pomáha aj u malých detí a kašeľ upokojí.

123

JEDEN DEŇ > REPORTÁŽ O OBYČAJNOM DNI S NEOBYČAJNÝM PRÍBEHOM

REPORTÁŽ O OBYČAJNOM DNI S NEOBYČAJNÝM PRÍBEHOM > JEDEN DEŇ

Marián Benka

JEDEN DEŇ SO STAROŽITNÍKOM

V

Bánovciach nad Bebravou v priemyselnom areáli bývalej Preglejky sa na ploche tisícky štvorcových metrov nachádza bazár, starožitníctvo a sklad v jednom.

Keď vstúpite, vaše zmysly zahltí záplava tých najrozličnejších predmetov z rôznych historických období. Dáždniky, poháre, kožuchy, hračky, stoličky, pohovky, písacie stroje, staré rádiá, obrazy, koberce, do toho občas vtáčia klietka, občas konské jarmo alebo kolovrátok. Zo stropu visia tie najrozmanitejšie lustre. Nič sa tu nevyskytuje dvakrát, každý kus je ojedinelý.

Majiteľom toho všetkého je Viliam Makový, starožitník-samouk. Ako hovorí, existujú aj starožitnícke školy alebo skôr kurzy, ktorých absolventi potom majú právo obchodovať aj s kultúrnymi pamiatkami. On sa k svojmu remeslu dostal vďaka záujmu o druhú svetovú vojnu, už v mladosti začal zbierať artefakty z jej obdobia. Potom sa dostal do Nemecka, kde pracoval pre podnikateľa, ktorý má starožitníctvo spojené s tzv. vypratávacou službou.

Dnes s ním spolupracuje ako so zdrojom predmetov najrozličnejšieho druhu.

U nás ľudia nie sú zvyknutí platiť si službu, aby im vypratala staré nepoužívané priestory – pivnice, pôjdy alebo aj byty po zosnulých.

V Nemecku je to celkom bežné. A pri takom vypratávaní sa často dajú nájsť zaujímavé staré veci. Preto Viliam pendluje medzi Nemeckom a Slovenskom. V Nemecku pri vypratávaniach nakupuje a na Slovensku vo svojej firme predáva.

Najväčším umením je pritom určenie ceny.

Existuje k tomu celá literatúra. Predovšetkým je to však o skúsenostiach. Najlepší starožitníci sú tí, ktorí to robia dlhodobo. A tí, ktorí sa zameriavajú len na určitý konkrétny segment. Nie je totiž jednoduché orientovať sa v predmetoch Foto: Matúš Plecho

najrozmanitejšieho druhu. Na Slovensku sa to však vraj inak nedá, na špecializovaných starožitníkov sme príliš malý trh.

Cenu ovplyvňuje obdobie, z ktorého daná vec pochádza, použitý materiál, spôsob spracovania a, samozrejme, aj to, koľko kusov sa zachovalo. Niektorí zberatelia s tým dokonca môžu špekulovať. „Istý Číňan raz kúpil sériu štyroch vzácnych známok a tri z toho roztrhal,“ hovorí Viliam. „Hodnota tej zvyšnej sa tým zmnohonásobila.“ Ako ďalej spomína, niektorí ľudia kupujú staré veci takto špekulatívne ako investíciu – keďže hodnota starožitností časom jedine rastie. Iní pre vzťah k histórii alebo z nostalgie – keď napríklad uvidia presne takú vázu, akú mala na stole ich stará mama, keď boli malí. A potom sú tu bazárové veci, teda staršie predmety, ktoré majú len niekoľko rokov, ešte bez historickej hodnoty, a sú teda lacné. Tie si kupujú ľudia s nižšími príjmami, ktorí nemajú na nové. „Čím viac idete v Európe smerom na východ, tým sú ľudia chudobnejší, a tým viac u nich prevažuje záujem o bazárové veci a klesá záujem o starožitnosti. Na Slovensku je to tak zhruba pol na pol, sme niekde v strede,“ vysvetľuje Viliam. „Nájdu sa aj ľudia v núdzi, a tým rád pomôžem. Darujem staré barly postihnutému alebo použitý hrniec bezdomovcovi. Z ich šťastia mám väčšiu radosť, akú by som mal z tých niekoľkých eur, ktoré by som na nich zarobil.“ Verí aj tomu, že staré veci majú dušu, vyžarujú nejakú energiu. „Niektorí, ktorí vidia do takýchto vecí, mi už aj hovorili, že takto môžem nachytať negatívnu energiu po druhých ľuďoch.

Ale ja si to nepripúšťam. A nepotrebujem staré veci hromadiť – sú to len veci. Keď ich skupujem a nájdem niečo, čo sa mi páči, chvíľku to používam, a potom to predám ďalej.“

125

PRÍBEHY ZEME > MYTOLOGICKÉ PRÍBEHY NAŠICH PREDKOV

MYTOLOGICKÉ PRÍBEHY NAŠICH PREDKOV > PRÍBEHY ZEME

Fínsky príbeh

V PAZÚROCH NOCI

Na

126

čistinku sa znášal večer. Väinämöinen sa chrbtom oprel o statnú borovicu a začal spievať. Jeho šikovné prsty sa mihali po strunách kantele a rozochvený hlas napĺňal radosťou každého na okolí. Kráľ modrých vĺn Ahto sa uvelebil na lôžku z lekien a vychutnával čaro tejto chvíle. Všetko sa chvelo v rytme Väinämöinenovej piesne: kvety, stromy, potoky, celá príroda.

Nádherná pieseň doletela až k oblohe, kde ju začuli Slnko i Mesiac. Melódia bola taká neodolateľná, že Slnko vyšlo zo svojho zlatého paláca a Mesiac opustil svoju striebornú komnatu, aby mohli lepšie počúvať. Veľmi opatrne, aby náhodou niečo nezapálili, sadli si na konár borovice priamo nad hlavu hudobníka.

No ich svetlo aj tak preniklo hmlou Pohjoly, ponurého severského kráľovstva, a zobudilo kráľovnú-strigu Louhi. Tá sa premenila na nočného vtáka a letela rovno k miestu, odkiaľ vychádzalo svetlo.

Keď Louhi dosiahla svoj cieľ, nechcela veriť vlastným očiam: Slnko a Mesiac tam sedeli úplne na dosah! Vzlietla, roztiahla pazúry a besne bijúc krídlami schytila obe koristi.

Darmo sa Mesiac a Slnko pokúšali oslobodiť – severská striga s nimi odletela priamo do ponurej Pohjoly. A kráľovstvo noci ich čoskoro pochovalo do svojej tmy.

Všetko sa udialo tak rýchlo, že to Väinämöinen ani nepostrehol. Kým sa spamätal, ostal sám pod mdlým svitom hviezd. Volanie Slnka a Mesiaca o pomoc zaniklo v diaľke. Väinämöinen sa zachvel. „Ukko,“ zašepkal nakoniec, „iba Ukko môže opäť rozžiariť svet.“ Boh nebies Ukko začul vo svojich hviezdnych záhradách Väinämöinenovu prosbu a použil kresadlo – nechtom brnkol o ostrie meča, až vyskočila iskra. Vzal ju a vložil do zlatého meš-

ca, ten potom schoval do striebornej truhly, a tú skryl do zlatej kolísky, ktorú zveril istej dojke. „Z tejto iskry vzíde novonarodené Svetlo, z ktorého stvorím nový Mesiac a zapálim nové Slnko,“ predsavzal si Ukko.

Dojka sa však nazdávala, že iskrička sa lepšie rozsvieti, keď ju trocha pokolíše. No hojdala ju priveľmi prudko, zárodok ohňa vypadol z kolísky, rútil sa vzduchom, syčal a nechával za sebou purpurovú stopu. Prerazil oblaky a spadol do jazera.

Väinämöinen to sledoval a zrazu sa cítil vinný za všetko, čo sa stalo. Keby nebol učaril Slnku a Mesiacu svojím spevom, mohli byť na slobode. Rozhodol sa to napraviť.

Zašiel za kováčom Ilmarinenom, či by mu nepomohol. „Načo by sme sa mali hnať do Pohjoly a zachraňovať Slnko? Urobím nové,“ povedal Ilmarinen. „A čo Mesiac? Aj ten si trúfaš spraviť?“ „Iste! Už som vykul aj oblohu, aby mal na čom visieť. A ubezpečujem ťa, že onedlho ho tam opäť zavesím.“ Po týchto slovách sa kováč pustil do roboty.

Po namáhavej práci dielo napokon dokončil a z posledných síl zavesil nové Slnko i Mesiac na vrcholec vysokej borovice. „Vyzerajú ako ozajstné,“ poznamenal s ús­ meškom Väinämöinen. „Až na malú chybičku...“ a zvrtol sa od Ilmarinena, ktorý zostal stáť s otvorenými ústami a vytreštenými očami.

Vo svojom pracovnom zápale si poplietol farby a urobil strieborné slnko a zlatý mesiac!

Zúfalý kováč sa chytil za hlavu. Radšej mal pomôcť nájsť pravé Slnko a Mesiac a nechytráčiť!

Väinämöinen nasmeroval svoj čln do krajiny tmy. Keď sa Louhi dozvedela, kto prichádza do jej kráľovstva, zavolala si na pomoc Zimu. „Nech čarodejníkov čln uviazne v ľadovcoch,“ povedala jej.

127 Zima sa vypla k vrcholnému výkonu a zmrazila vlny, na ktorých sa niesol Väinämöinen. Jeho loďka zostala nehybne stáť neďaleko Pohjoly.

Väinämöinen sa však nemienil vzdať. Preskočil cez palubu, nebojácne kráčal po ľade, až kým jeho noha nevkročila na nepriateľské územie.

Potom stúpal po strmom chodníku, ktorý viedol až do samého srdca pohjolského kráľovstva. Len čo prekročil brány noci, hneď sa na neho vrhli Louhine stráže. Čarodejník vytiahol z vrecka za hrsť ihličia a hodil im ho do cesty.

Nepriatelia na mieste stuhli a ponorili sa do hlbokého spánku. Väinämöinen mal od nich pokoj, no s obavami sa pozeral na zlovestné záľahy večného snehu a ľadu, ktoré sa vypínali zo všetkých strán, kam oko dovidelo. Ako v tej nedozernej ľadovej púšti nájde Slnko a Mesiac?

Vtom si všimol vysokú skalu z medi a železa.

Tušil, že by sa mohli ukrývať za ňou.

Vytiahol meč a z celej sily ním udrel po skale. Nevydržala magický úder a rozpadla sa vo dvoje. Zlomila sa aj čepeľ meča, no výstup na horu bol voľný. Čarodejník nezaváhal a aj bez zbrane sa pustil po obrovskom schodisku, kto-

ré – ako sa zdalo – viedlo do stredu Zeme. Za každým podlažím, za každou zákrutou však na neho čakali ďalšie dvere zavreté na závoru.

Aj keby mal všetky kľúče sveta, nebolo by mu to pomohlo, lebo prsty mal od zimy stuhnuté a v treskúcom mraze zamrzli všetky zámky.

A pohjolské stráže medzitým precitli zo zmeravenia a bežali za svojou kráľovnou. Tá poslala na Väinämöinena svoje vojská.

Ten medzitým prepadal zúfalstvu. Tma, chlad a neistota ochromovali jeho schopnosti. Márne skúmal všetky dvere, nevedel nájsť tie pravé, za ktorými je uväznené svetlo.

Keď už bol na pokraji zrútenia, odrazu sa jednou zámkou predral zlatý lúč a za ním aj strieborný. Väinämöinen v sebe opäť pocítil silu a so zatvorenými očami zašepkal zaklínadlo. Zámka sa odomkla, ťažké dvere sa otvorili a uvoľnili cestu Slnku a Mesiacu. Trocha pohasnuté ožili, dali sa svojím záchrancom viesť po chodbách, a len čo sa dostali na voľné priestranstvo, vzniesli sa nahor. Svetlom omráčené temné vojská proti nim nič nezmohli.

ZIMKOMRIAVKY > EMOTÍVNE ZAMYSLENIA MILKY ZIMKOVEJ

Milka Zimková

ROZUMIEŠ

P

128

riskočil ku mne odzadu uprostred ulice, schmatol ma za plecia, priložil mi ruky na oči, až mi kalap spadol, a rozrehotal sa. „Hádaj, kto som.“ „Čo to robíte, pustite ma!“ „Ale, Milka, čo sa šališ, to ja, tvoj spolužiak zo strednej, Feri Kandráč. Nepoznáš ma?“ „Nie. Pokiaľ si spomínam, chodila som do dievčenskej triedy.“ „Ale na chodbe sme sa stretávali, rozumieš.“ „Asi som sa na chlapcov veľmi nedívala.“ „Hej, šak ty si už mala toho svojho, rozumieš. A on ešte žije?“ „Prečo by nežil.“ „Ta ja si pamätám, jak bol raz za tebou v škole na Konštantínke. Ci pána, bukrétu najmenej s päťdesiatimi tulipánmi ti dovliekol. Ale to sa nehodí – tulipány, nie? Šak to symbol prázdnej hlavy, rozumieš. A vtedy my sme mali po sedemnásť, ta sa mi videl taký postarší, rozumieš. Prišiel som pred obedom do Blavy a večer mám stretnutie s jedným kamošom ohľadom môjho vnuka. Bohovo nadané chlapčisko, raz z neho bude svetová jednička v hokeji. To má po mne. Lenže ja som u nás na valale nemal možnosť, rozumieš. Dúfal som, že budem mať syna a ten pôjde v mojich šľapajach, ale ja mám tri dcéry, jak kráľ, rozumieš. Našťastie, mám jediného vnuka Ferka, meno má po mne, samozrejme, toho hokejistu, čo som spomínal. Dcéra je slobodná matka, spieva na zaoceánskej lodi, ta on býva u nás. A mne to vyhovuje. Trénujem ho už päť rokov, teraz bude mať desať. Ale začína ma, s prepáčením, srať. Objavil dedove husle, to zo ženinej strany. Starý bol veľký muzikant, žena je zas klaviristka, už štyridsať rokov mi brnká na nervy.

Ulakomil som sa na pianistku, ja chumaj. Tak mi treba. Chcel som povedať, že malý už asi pol roka začína fidlikať, ale len keď nie som doma, rozumieš. Aj v hokeji poľavil. Žena a tí jej muzikanti hovoria, že je bohový talent. Už by ho chcela dať do ĽŠU, ale to ja nepripustím.“

„Veď ho nechaj hrať, možno z neho bude husľový virtuóz.“ „Ty si dobrá, ešte to. Ja mám jednej umelkyne dosť aj s bratom. Preto ho chcem dotiahnuť sem do Blavy na športové gymnázium, rozumieš. Kamoš, ten, čo sa mám s ním večer stretnúť, mi zháňa nejaký šikovný bytík. Žena o tom nechce ani počuť.

Ja by som od nej už dávno odišiel, mám jej po krk, ale dom je jej, to zdedila po starých. Rozvádzať sa nechcem, rozumieš, bo nemám kde ísť. No šak tebe to poviem, mám jednu mladú kočku. Nič vážne, rozumieš. Tak by som jednou ranou zabil tri muchy, rozumieš.“ „Fero, ale toho malého by si mal trochu rešpektovať. Možno je rodený muzikant, keď aj znalci hovoria.“ „Si malá? Hokej je zlatá baňa, keď si dobrý. Viem, o čom hovorím, žijem ním celý život. To sú miliónoví chlapci, myslím, čo sa týka prachov.“ Spomenula som si na moje výjazdy so scenárikom pod pazuchou spred pár rokov kvôli finančnej podpore na môj nový film. Od US Steelu som aj firmu vtedy ešte nie nášho pána prezidenta navštívila a prešla celé východné, stredné i západné Slovensko s prosperujúcimi podnikateľmi. Všade sa porúčali tým, že oni dotujú hokejistov, niekde aj futbalistov. Len v J&T mi mladý napomádovaný, možno ani nie dvadsaťpäťročný šuhaj (a už šéf manažmentu) z mosta doprosta povedal: „Pani, a čo by sme my z toho mali?“ Nič, mladý muž, pomyslela som si. Keby sa tak pýtali Mediciovci and company, tak by sme dnes neobdivovali Sixtínsku kaplnku ani iné skvosty. Chlapci, ste bohatí, ale ešte ste nedozreli na výšku svojho imania.

Bolo že to rečí v médiách po tohoročných MS v hokeji o neúspechu našich reprezentantov! Do omrzenia sa ako hlavná príčina skloňoval problém s nedostatkom financií pre vývoj nášho hokeja.

Dočerta, tak kde je potom pravda? Ferko, ja tomu nerozumiem, rozumieš.

EMOTÍVNE ZAMYSLENIA MILKY ZIMKOVEJ > ZIMKOMRIAVKY

MÚZY > ZEM & VEK ODPORÚČA

ZEM & VEK ODPORÚČA > MÚZY

KNIHY

130

HOLOCAUST POD LUPOU Germar Rudolf a kol. (2016) 650 strán Práca Holocaust pod lupou vyšla ako vôbec prvý titul zo série Holocaust Handbook Series, ktorá obsahuje už 38 odborných publikácií. Hoci prvé vydanie vyšlo zhruba pred 20 rokmi, oficiálna historiografia sa dodnes nezmohla na žiadnu relevantnú odpoveď a jej pozícia je už úplne neudržateľná. Podľa Popperovej britvy ľubovoľný počet verifikujúcich dôkazov nedokazuje, že teória platí, kým jediný vylučovací dôkaz dokazuje, že teória neplatí. Takýchto vylučovacích dôkazov, definitívne vykazujúcich oficiálnu verziu o holokauste do ríše bájí a povestí, obsahuje táto kniha nepreberné množstvo. Aj keď sa možno niektoré jednotlivé tvrdenia časom ukázali ako nepresné či mylné, kniha ako celok je argumentačne nevyvrátiteľná. Aj preto sa proti revizionizmu holokaustu zásadne nebojuje argumentmi, ale ignorovaním. V ďalšej fáze nastupuje ohováranie, zosmiešňovanie, prekrúcanie, očierňovanie a perzekúcie, ako je odoberanie akademických hodností, fyzické útoky, pokuty a väzenie. Nejakou formou prenasledovania boli postihnutí prakticky všetci spoluautori tejto práce. Nikto z nich sa pritom neprevinil ničím iným ako publikovaním svojich dobre podložených argumentov o holokauste.

FILMY ZLOČINY KAPITALIZMU Perrault Gilles a kol. (2017) 524 strán O zločinoch komunizmu sa toho nahovorilo už veľa a stále sa pripomínajú. Čudné však je, že o zločinoch kapitalizmu sa slušne a povinne mlčí. V knihe, ktorú napísal kolektív 35 autorov, sú popísané najznámejšie zločiny kapitalizmu od jeho vzniku až do konca 20. storočia. Vykorisťovanie a zabíjanie pracujúcich v Anglicku a Francúzku, kruté otroctvo černochov, vyhubenie Indiánov v Amerike, prvá a druhá svetová vojna s miliónmi obetí ľudských životov. Genocídy na Kube, v Indočíne, Vietname, vo Východnom Timore... Zločinnosť, drogy, represie, potieranie ľudských práv, výsmech demokracie, zbrojenie, vykorisťovanie, invázie, okupácie, vojny a masové vraždenie – to je pravá tvár kapitalizmu.

VEĽKÉ SPRISAHANIE PROTI RUSKU Michael Sayers, Albert E. Kahn (2017) 368 strán Určite ste si všimli, ako nás v poslednej dobe médiá, najmä televízia a rádiá, denne dezinformujú. Vraj nebezpečné Rusko ohrozuje slobodu a demokraciu, a to skoro na celom svete. Mnohí tomu aj veria; nie nadarmo sa hovorí, že tisíckrát opakovaná lož sa stáva pravdou. Ale takáto protiruská propaganda tu už bola, a dokonca nie raz. Nič sa nezmenilo. Vôbec nezáleží na tom, či v Rusku vládol cár, komunisti alebo terajší oligarchovia. O čo teda ide? Ako a prečo to začalo? Kto a prečo to robí? A ako to bolo s druhou svetovou vojnou? Kto ju rozpútal a prečo? Bol to len Hitler? Alebo niekto iný? Začítajte sa do neuveriteľného tajného zákulisia politických a vojenských udalostí od roku 1914 až do 1946.

Tajné služby sa činia.

TRUMAN Komédia / Dráma Španielsko / Argentína 2015, 108 min Réžia: Cesc Gay Hrajú: Ricardo Darin, Javier Cámara, Dolores Fonzi, Eduard Fernández, Alex Brendemühl, Pedro Casablanca, José Luis Gómez, Javier Gutiérrez, Elvira Minguez, Nathalie Poza Juliána nečakane navštívi v Madride jeho priateľ Tomás žijúci v Kanade. Neohlásená návšteva neprichádza len tak. Tomás sa dozvedel o Juliánovej vážnej chorobe a prišiel starého kamaráta rozveseliť. Z krátkej návštevy sa stáva očistná cesta pre oboch za zmierením so životom, skladaním starých účtov a lúčením s blízkymi. Najťažšou úlohou zostáva nájsť nového pána pre Juliánovho psa Trumana, čím sa spúšťa séria nečakaných udalostí.

STARÝ DOM UPROSTRED MADRIDU Dráma Španielsko, 1976, 107 min Réžia: Carlos Saura Hrajú: Geraldine Chaplin, Ana Torrent, Mónica Randall, Florinda Chico, Conchita Pérez, Mayte Sanchez, Josefina Díaz, Héctor Alterio, Germán Cobos,Mirta Miller Irena, Ana a Maite sú tri sestry, ktoré po predčasnej smrti matky (Geraldine Chaplin) a neskôr aj otca ostanú počas letných prázdnin v starom veľkom rodičovskom dome v opatere svojej tety, matkinej mladšej sestry. Spoločnosť im robí dobrácka slúžka Rosa a nemohúca nemá babička. V rozprávaní plnom symboliky a metafor, v ktorom sa prelína minulosť, prítomnosť a budúcnosť, sa nám z detského pohľadu prostrednej Any (hlavnej hrdinky) ponúka príbeh rozkladu

typickej hornostavovskej a patriarchálnej španielskej rodiny.

NA MLIEČNEJ CESTE Dráma Srbsko / Veľká Británia USA, 2016, 125 min Réžia: Emir Kusturica Hrajú: Monica Bellucci, Emir Kusturica, Sergej Trifunović, Zoran Cvijanović, Sloboda Micalovic, Predrag Manojlovic, Maria Darkina, Bajram Severdžan, Ratka Radmanovic Kosťa vozí uprostred vojnovej zóny mlieko na oslovi cestou-necestou. Pri jednej zo zastávok sa zoznámi s očarujúcou ženou, ktorá sa ukrýva uprostred územia nikoho pred svojím zlovestným nápadníkom. Stačí chvíľka a obaja k sebe zahoria takmer rozprávkovou náklonnosťou. Príbeh lásky je nostalgickým ohliadnutím za predminulou dekádou a okúzľuje rozprávaním o láske v čase, ktorý jej nepraje.

VÁBENIE VÝŠOK Dokumentárny Slovensko, 2017, 54 min Réžia: Pavol Barabáš Himaláje – najvyššie hory našej planéty. Pre niekoho len čísla v štatistike a miesto na mape. Pre iných náročné výzvy.

Muž, ktorý ako prvý stál na Evereste, v tom má jasno: „Mierte vysoko, v ľahkom víťazstve je málo statočnosti.“ Víťazstvá a prehry však oddeľuje tenká čiara. Slovenské horolezectvo prežívalo v 80. rokoch na osemtisícových štítoch hviezdne hodiny. Za niektoré z úspechov sa zaplatilo životom. Dokument mapuje vývoj slovenského himalájskeho dobrodružstva od jeho počiatkov až po prelomové udalosti na Mount Evereste, ktoré vyvrcholili do tragických okamihov slovenského horolezectva.

131

MÚZY > ZEM & VEK ODPORÚČA

ZEM & VEK ODPORÚČA > MÚZY

HUDBA

132

GORAN BREGOVIČ Three Letters From Sarajevo Rok vydania: 2017 Žáner: world music Bosna bola vo svojej histórii súčasťou mnohých kultúr: rímskej, byzantskej, osmanskej, rakúsko-uhorskej. Každá zanechala svoj odtlačok a náboženstvo – katolícke, pravoslávne, islamské, sefardských židov vyhnaných zo Španielska okolo 16. storočia. Sarajevo sa stalo mestom štyroch náboženstiev, Jeruzalemom na Balkáne a metaforou o pokojnom spolužití a hrôze nenávisti. Nový album Gorana Bregovića Tri listy zo Sarajeva je inšpirovaný touto metaforou.

Je napísaný pre sólové husle, ktoré hrajú v západnej, orientálnej a klezmerovej podobe, na alegorickej úrovni spájajú tri náboženstvá, ktoré sú najväčším pokladom a kliatbou v Sarajeve.

Predstavia sa tu viacerí muzikanti troch vyššie spomenutých kultúr. Napríklad v piesňach Duj Duj a SOS rebelský francúzsko-alžírsky rai punkový rocker Rachid Taha, v piesňach Pero a Vino Tinto španielska speváčka Bebe, v piesni Baila Lei­la izraelský pesničkár Asav Avida.

DHANI HARRISON In///Parallel (Warner Music) Rok vydania: 2017 Žáner: alternatívny pop Syn gitaristu The Beatles Georgea Harrisona Dhani Harrison vydal svoj sólový album. Okrem spolupráce na poslednom albume svojho otca Brainwashed Harrison junior doteraz pôsobil v kapele Thenewno2, s ktorou vydal dve dosky a soundtrack k filmu Nádherné bytosti. Debut ocenia najmä fanúšikovia Can, Pink Floyd a Petra Gabriela. Dhani zdedil po svojom otcovi hlas aj štýl spevu a v tomto smere je jasne rozpoznateľný. Album má svoje špecifické vrstvy so všetkými možnosťami elektroniky, bubnovými slučkami a syntetizátormi vytvárajúcimi Harrisonov temný a lákavý pop. V 11 uvoľnených skladbách dominu-

HRY je priamočiary rytmus a znateľný podiel elektroniky, ktorý sa prelína s rockovejším refrénom ako vzdialené asociácie s The Beatles.

PHILIP GLASS Jane (soundtrack) (Sony Music) Rok vydania: 2017 Žáner: filmová hudba Jedinečnej hudobnej pocty jedného z najváženejších a najlepších žijúcich hudobných skladateľov Philipa Glassa sa aktuálne dostalo snímke Jane Bretta Morgena, ktorý rozpráva o živote slávnej anglickej biologičky Jane Goodall. Scénická hudba celkom pätnástich kompozícií je kombináciou silného, ohnivého a tichého emocionálneho klavíra, ktorý funguje pre filmy najlepšie. Vytvára zvuk, ktorý je zároveň násilný aj príjemný ako dokonalá klavírna symfónia.

DAVID GILMOUR Live At Pompeii (Sony Music) Rok vydania: 2017 Žáner: art rock, progresívny rock Štyridsaťpäť rokov od slávnej show, z ktorej vznikol dokumentárny film Pink Floyd v Pompejach, sa David Gilmour vracia na miesto činu. Skladateľ, spevák a gitarista legendárnych rockerov odohral v júli 2016 v kulisách ruín najstaršieho amfiteátra na svete dva pozoruhodné koncerty. Zo záznamu vznikol ohromujúci film, vrátane Gilmourových sólových hier a klasiky Pink Floyd. Kým koncert Pink Floyd v 70. rokoch bol kvôli nakrúcaniu bez divákov, tentoraz sledovalo dvojitú show pod Vezuvom 3000 fanúšikov Davida Gilmoura. Pre skutočných fanúšikov je pripravený Deluxe Box Set zahŕňajúci 2 CD a blu-ray s bonusovými zábermi koncertov v Južnej Amerike a v Poľsku, kde Gilmour vystupoval s Vroclavskou filharmóniou, a dokumenty z turné z rôznych kontinentov.

PRÍBEH, V KTOROM MÔŽETE VRÁTIŤ ČAS Life is Strange od francúzskeho štúdia Dontnod Entertainment patrí medzi typ počítačových hier, ktoré sú v poslednom čase mimoriadne populárne. Pripomínajú skôr interaktívny filmový príbeh ako klasickú hru. Filmový charakter však oproti predchádzajúcej konkurencii Life is Strange posunula na ešte vyššiu úroveň. Ak si teda odmyslíme grafiku, ktorá nie je celkom detailná, aj mimika postáv mo­h la byť prepracovanejšia. Inak hráča vtiahnu do deja rozsiahle dialógy a prepracovaná psychológia jednotlivých postáv, s ktorými sa stretáva hlavná hrdinka príbehu – 18-ročná Max, introvertná, a tak trochu depresívna stredoškoláčka, ktorá študuje fotografiu na umeleckej škole.

Atmosféru dotvára podmanivá hudba, a napokon aj spomínaná grafika, hoci nie je celkom realistická, pripomína maľbu, čím evokuje Maxino výtvarné nadanie. Rozsiahly dej je rozdelený do piatich na seba nadväzujúcich epizód, čím pripomína televízny seriál. Hemží sa narážkami na rôzne iné známe seriály ako Twin Peaks, Firefly či Final Fantasy.

Každý rozhovor s nejakou postavou môže zmeniť vzájomný vzťah medzi ňou a Max k lepšiemu alebo horšiemu. A každé jej rozhodnutie sa viac alebo menej prejaví na ďalšom pokračovaní deja. Nie však nezvratne. Tu sa dostávame k najväčšej zvláštnosti tejto hry, ktorá je však pri jej hraní kľúčová. Max, na prvý pohľad obyčajné mladé dievča, v sebe hneď na začiatku objaví neobyčajnú schopnosť – vracať čas. Ak má pocit, že sa rozhodla zle, vráti udalosti späť a rozhodne sa inak. Akurát s tým rizikom, že nové rozhodnutie bude ešte horšie. Mimochodom, scény, pri ktorých čas pretáča späť, patria k vizuálne najpútavejším.

Celý svet sa zahalí do zvláštneho farebne rozmazaného závoja, v ktorom sa ľudia pohybujú smerom dozadu.

Ak vidíte, že nejaká postava nereagovala na vašu repliku práve najlepšie, vrátite sa v čase a poviete jej niečo iné. Ak rozbijete dôležitý predmet, urobíte to isté a zachránite ho.

Alebo zistíte, že ste dôverovali niekomu, kto má s vami zlé úmysly. Postupnými krôčikmi vpred a zase vzad sa posúvate v deji a smerujete k jednému z dvoch záverov určených tvorcami hry.

Dej spočiatku vyzerá ako pomerne pokojný príbeh z tínedžerského prostredia. Max sa zoznamuje s jednotlivými postavami – učiteľmi a spolužiakmi, a okrem toho, že používa svoju zázračnú schopnosť, sa nič zvláštne nedeje.

Cieľom úvodnej, pre niekoho možno trochu rozvláčnej fázy, je, aby si vytvorila vzťahy s ostatnými. Pretože potom, keď sa hra preklopí do napínavého trileru, kde ide o život, záleží od rozhodnutí vašej hrdinky aj to, ktorá z postáv prežije. Max prichádza na to, že mať mimoriadnu schopnosť znamená mať aj zodpovednosť a rozhoduje sa jej čoraz ťažšie, pretože nejde len o ňu, ale aj o ostatných.

Celkovú atmosféru dopĺňa hrdinkin denník, ako aj jej vnútorné monológy, v počítačových hrách ojedinelé. Viacerí hráči tejto hry na internete napísali, že pri žiadnom inom titule sa im nestalo, aby sa až natoľko stotožnili s jednotlivými postavami a prežívali spolu s nimi ich osudy.

Life is Strange skrátka o ďalší kúsok zotrela hranice medzi filmom a počítačovou hrou.

Marián Benka

133

MÚZY > ZEM & VEK ODPORÚČA

STEPHAN SCHMITZ

Švajčiarsky umelec svojimi ilustráciami veľmi trefne reaguje na zvrátenosť a povrchnosť dnešnej doby.

ZEM & VEK ODPORÚČA > MÚZY

MÚZY > ZEM & VEK ODPORÚČA

ZEM & VEK ODPORÚČA > MÚZY

MANDRAGORA > KORENE SVETA SÚ SKRYTÉ POD ZEMOU

KORENE SVETA SÚ SKRYTÉ POD ZEMOU > MANDRAGORA

Vladimír Líška

ORGONITY A SILA KAMEŇOV

PODĽA VŠEOBECNEJ TEÓRIE RELATIVITY JE PRIESTOR BEZ ÉTERU NEMYSLITEĽNÝ.

ALBERT EINSTEIN SPOJENIE S VESMÍRNOU PRASILOU PROSTREDNÍCTVOM SKAMENENEJ ŽIVY JE PRIRODZENÉ, JE TO JEDNA Z MOŽNÝCH CIEST K ZOSÚLADENIU A NAPĹŇANIU DUCHA. MIROSLAV ŠVICKÝ

P

rírodovedec Carl Reichenbach v 19. storočí manifestoval existenciu univerzálnej sily, ktorú nazval ód. Stovkami pokusov zistil, že ód je možné sústrediť lupou, odrážať zrkadlom, deliť, vytvárať trením, ukladať vo vode a ovplyvňovať pomocou kryštálov. Pred ním, ešte v 18. storočí, nemecký lekár Franz A. Mesmer, známy svojou teóriou živočíšneho magnetizmu, popísal vlastnosti éteru a definoval negatívnu a pozitívnu silu. Éter sa môže pohybovať, ovplyvňovať vôľou, magnetom, odrážať, násobiť. Vyskytuje sa v dvoch polaritách prejavujúcich sa v rôznom zafarbení v tmavej miestnosti. Prišiel na to, na čo čínski taoisti už pred tisícročiami. Pritom sformuloval tri základné tézy: 1. existuje jediná sila prenikajúca celým vesmírom, 2. každá choroba je dôsledkom nerovnováhy tejto sily, a 3. liečiť znamená obnoviť túto rovnováhu.

Lekár Wilhelm Reich nazval životnú energiu orgon. Potvrdil, že preteká voľne všetkým živým, kým jej v tom nebráni násilný akt psychickej alebo fyzickej povahy. Ak by sa tento akt opakoval príliš často, človek by fyzicky a psychicky upadol do strnulosti, ktorú Reich nazval DOR (deadly orgon, zlý alebo smrtiaci éter). V roku 1936 skonštruoval prístroj na zosilnenie orgonovej energie, ktorý nazval orgonový akumulátor. Zistil, že odtienením vodivých a izolačných vrstiev žiarenie narastá a nabitie ľudského organizmu touto energiou vedie k zlepšeniu imunity, a zároveň potláča zápaly a stagnáciu vedúcu k chorobám. Striedavé vrstvy vodivých a nevodivých materiálov orgon priťahujú a hromadia energiu. Reich sformuloval zákon orgonomického potenciálu – kde je mnoho orgonu, čiže éteru, tam sa zhromažďuje ešte viac.

Vymyslel zariadenie (cloudbusting) na ovplyvňovanie počasia, ktoré malo sťahovať orgon z at-

139

MANDRAGORA > KORENE SVETA SÚ SKRYTÉ POD ZEMOU

140

mosféry a odvádzať ho do vody. Týmto mohol vytvárať alebo rozpúšťať oblaky. Išlo o 3 – 4 m dlhé železné tyče prepojené kovovým káblom s vodou, namierené dohora, do oblohy. Niektorí nadšenci dnes odporúčajú podobné zariadenie – tzv. cloudbuster (chembuster), ako prostriedok na likvidáciu tzv. chemtrails. Podľa nich jeho účinok spočíva v rozpúšťaní chemtrails, čo zároveň vedie aj k čistej modrej oblohe bez mrakov. Orgonitový cloudbuster (chembuster) sa vyrába sériovo, skladá sa z medených rúrok, orgonitovej kocky a pyramídy s krištáľmi a ametystmi.

Schopnosť krištáľov vyžarovať ód objavil (na Západe) už spomínaný Reichenbach, ktorý používal na svoje pokusy veľký krištáľ. V roku 1992 Karl Hans Welz vymyslel tzv. orgonit, čo bola vec skladajúca sa z organickej a anorganickej látky. Slúžila na premenu zlého orgonu DOR na dobrý orgon. O pár rokov neskôr manželia Croftovci pridali do orgonitu ešte krištáľ, čo malo zvýšiť jeho účinnosť. Krajinný ekológ Stefan Brönnle v knihe Sila miesta spomína jadeit, drevo a kremeň, ktoré navyše ukladajú éter. Sformuloval niekoľko téz: Tvar ovplyvňuje éter; éter a voda sa navzájom viažu; vodiče a nevodiče éter koncentrujú; magnety ovplyvňujú éter; energia nasleduje úmysel a pozornosť; a, naopak, existuje jedna čchi, ale veľa éterov. Éter viaže aj voda, preto je tento živel taký obľúbený vo feng šuej; voda a drevo hromadia čchi. A drevo ho (éter, ďalej už len orgon) dokáže naraz uvoľniť, preto mali mágovia pri rituáloch svoju čarovnú paličku. A, samozrejme, kremeň, ktorý sa dnes využíva vo výpočtovej technike. Schopnosť kremeňa archivovať je spôsobená jeho kryštalickou štruktúrou. Človek mal odpradávna zvláštny vzťah ku kameňom, ktoré mali pre neho magické čaro. Všeobecne sa cenil predovšetkým krištáľ a jeho rôzne varianty ako ametyst, achát a pod. Významným zásobníkom orgonu je jadeit, v Číne kameň šťastia.

Energia kameňov mala zaisťovať potomstvo, priťahovať bohatstvo, lásku, lepšie sny a spánok, dodávať energiu, liečiť všemožné choroby. Jedny z najstarších záznamov o užívaní drahých kameňov pochádzajú od Sumerov zo 4. tisícročia p. n. l. V Egypte boli symbolom večnosti a krásy. Aj prastaré indické védy obsahovali veľmi podrobné znalosti z tejto oblasti.

Zmienky o ich užívaní sú aj v Starom zákone, napr. v knihe Exodus sa spomínajú ónyxové kamene a iné drahokamy na vyloženie efodu (kňazského rúcha) a náprsníka.

Krištáľ nás zbavuje negatívnych vibrácií, v psychotronickej oblasti sa používa na ochranu osobnej aury a pri poruche rovnováhy.

Odstraňuje blokády, položený na čelo mal rozvíjať jasnovidné schopnosti a telepatiu.

Zneškodňuje negatívne zemské žiarenie, zjemňuje pôsobenie geopatogénnych zón, prijíma vibrácie z okolia, preto sa dá aj programovať.

Je nutné občas ho čistiť, najlepšie v čistom horskom potoku alebo prameni. Neutralizuje elektromagnetický smog z mobilných telefónov, počítačov, televízorov, wi-fi, tlačiarní, kopírok, mikrovlnných rúr a inej techniky.

Jeho hrotom liečitelia odvádzajú škodlivú energiu z biopoľa človeka. Najcennejší je čistý a priehľadný. Svätá Hildegarda von Bingen krištáľom ohriatym na slnku liečila štítnu žľazu a očné choroby. Šamani ho už tisícročia používajú na liečenie a ako najsilnejší objekt sily ako duchovného pomocníka.

Fyzička pracujúca pre NASA Barbara A. Brennan, dnes jedna z najlepších liečiteliek Západu, však tvrdí, že ak nosíte pri sebe krištáľ často, musíte mať istotu, že je pre vás vhodný. Ak je príliš silný, vaše vibrácie sa zvýšia viac, ako je potrebné, a vaše pole sa vyčerpá. Naopak, kriš­ táľ vibračne príliš pomalý v porovnaní s vaším energetickým poľom z neho môže vyťahovať silu a vaše vibrácie spomaľovať. Znamená to, že by ste v rôznych obdobiach svojho života mali používať rôzne krištále podľa okolností.

Brennan odporúča nosiť na plexus solaris čistý kremeň alebo ametyst na svoju ochranu a posilnenie osobného poľa.

Posledné desaťročia záujem o drahé kamene narastá. Veľmi rozšírené sú dnes práve orgonity.

Ich úlohou je – okrem dekorácie, priťahovať do seba negatívnu energiu z okolia a meniť ju na pozitívnu. A, samozrejme, neutralizovať elektrosmog, ktorého je dnes všade okolo nás viac než dosť. Čím viac je znečistené prostredie, tým väčší orgonit potrebujete. Komerčne sa vyrábajú pekné orgonity, priamo zamerané na lepší spánok či viac energie, alebo sa vyrábajú priamo

KORENE SVETA SÚ SKRYTÉ POD ZEMOU > MANDRAGORA

na zákazku podľa želania. Najlepšie je vybrať si taký, ktorý nás hneď osloví. Rôzne účinky sa dosahujú rôznymi tvarmi, s umiestnením rôznych drahých kameňov. Dokonca existujú skupinky nadšencov, ktorí na negatívne miesta umiestňujú orgonity vyrobené vlastnoručne. Tu nie je dôležitý vonkajší vzhľad, ale obsah, ktorý sa dáva do sklenených pohárov a zakopáva na extrémne negatívnych miestach. Obsah tvorí živica, tužidlo, kovové piliny, kamene a pridáva sa aj špirála alebo iný symbol.

Ak si chceme vyrobiť svoj vlastný orgonit, fantázii sa medze nekladú. Na internete nájdeme podrobné návody, ako na to. Budeme na to potrebovať ,,liečivé“ drahé kamene podľa vlastného výberu alebo zvyšky z roztrhnutých kamienkových náhrdelníkov, príveskov či vlastnoručne nájdené kremene prinesené z hôr, potokov a pod. Ďalej formu na odlievanie, pohár, nádobu, konzervu podľa vlastného výberu, organickú zložku – živicu, a anorganickú zložku – kovové piliny, ktoré majú transformovať negatívnu energiu na pozitívnu, a posilňovať tak pôsobenie orgonitu.

Môže sa použiť oceľ, cín, meď alebo iný kov či kúsky striebra z nepotrebných poškodených šperkov alebo mince. Na spevnenie materiálu sa používa živica. Pri sklenených formách je vhodné použiť silikónový sprej na vymastenie a ľahšie vyklopenie formy. Orgonity sú potom pekné hladké, ale silikón sa nehodí na formy kovové. Ak ich chceme niekde zakopať, a nie vyložiť ako dekoráciu, nemusíme sa toľko venovať vizuálnej stránke a orgonit môžeme nechať priamo v sklenenej nádobe. Na správnu konzistenciu musíme pridať do živice tužidlo a vymiešať do ideálneho pomeru. Takéto výrobky potom môžeme podložiť pod prístroje a zariadenia vo svojej domácnosti alebo na záhrade, zakopať tam, kde trávime viac času.

Ale aj do blízkosti veľkých vysielačov v okolí a aspoň trochu tak zneutralizovať ich vplyv.

Postupne na to sami prídete a intuícia vás povedie spraviť to, čo je potrebné.

Drahokamy sa odjakživa cenili pre svoju nádheru, ako aj liečivú silu. Vznikali v útrobách našej planéty milióny rokov, sú nabité zemským živlom, silou zeme a kozmu, vyvolávajú

v nás pozitívne asociácie, pocity spokojnosti, dodávajú pocit istoty a podporujú chýbajúce vlastnosti. Sprevádzali človeka nielen po celý život ako šperky, ale aj po smrti, keď sa vkladali mŕtvym do hrobov, predovšetkým už toľko spomínaný krištáľ.

Ako píše Miroslav Švický, uctievanie kameňov má v našom pôvodnom duchovne mnoho podôb. Na jedinečný kameň sa v minulosti prisahalo, slovo kameň súvisí so slovom kmeň. Nosenie kameňov ako ochranných predmetov je aj prvkom pôvodného slovanského duchovna, a aj napriek mnohým zákazom v minulosti sa na Slovensku uctievajú niektoré kamene ako liečivé a spája sa s nimi určitý príbeh, napr. Raslavkameň pri Abramovciach.

Doteraz ak sa dievča chce vydať, zavesí kúsok zo svojho oblečenia nad kameňom. Švický vydal v roku 1999 výnimočné inšpiratívne dielko Čaro prírody, obsahujúce množstvo prírodných rozjímaní a rituálov, vychádzajúc pri tom z nášho prírodného duchovna.

Kniha bola nedávno znovu vydaná a doplnená. V rámci tejto témy vyberáme rituál na zbavenie sa zlej energie: „Pristúpte ku kameňu alebo skalisku, ktoré vás oslovuje svojou silou. Môžete sa s ním zladiť pozdravom, prípadne inak. Duševne sa pripravte na to, že kameň z vás stiahne nepriaznivú silu. Ak máte pocit, že je to vhodné, môžete o to požiadať. Zatajte dych a precíťte živu miesta. Potom sa kameňa dotknite dlaňou; ak by ste to výrazne cítili, tak aj čelovým alebo srdcovým prameňom (čakrou, energetickým centrom) a rozjímajte.“ Publicista Jaroslav Chvátal spomína meditáciu s (obľúbeným) kameňom v dlaniach chrbtom ku skale, stromu a započúvaním sa do zvukov prírody. Preciťujte nadčasovosť kameňa, preciťujte celé veky, ktoré sú zakliate v kameni, ten kameň tu stál – a ešte dlho bude. V nadčase je ukrytá cesta k prijímaniu živy – živy ľudskej bytosti, našej živy, ktorú máme aj vďaka zemskému kamennému živlu. Ak vám takéto rozjímanie spôsobuje zlepšenie zdravotného stavu, pôsobí na vás dobre, rozjímajte až do úplného vyladenia. Ako dodáva Švický: dôležitý je výsledok, nie reči materialistov.

141

PAVUČINA > SLEDOVANIE VLÁKEN, KTORÝMI SÚ POSPÁJANÉ JEDNOTLIVÉ OSOBNOSTI

SLEDOVANIE VLÁKEN, KTORÝMI SÚ POSPÁJANÉ JEDNOTLIVÉ OSOBNOSTI > PAVUČINA

Artur Bekmatov

ZUZANA WIENK SLEDOVANÍM VLÁKEN, KTORÝMI SÚ POSPÁJANÉ JEDNOTLIVÉ OSOBNOSTI POLITICKÉHO A VEREJNÉHO ŽIVOTA, SA VÄČŠINOU DOPRACUJETE K ZAUJÍMAVÝM ZISTENIAM. VŠETKO JE TO NAOKO VEĽMI KOMPLIKOVANE POPREPLETANÉ, AVŠAK PRI TROŠKE SNAHY ZISTÍTE, ŽE JE TO AKO JEDNA PAVUČINA POKRÝVAJÚCA CELÚ SPOLOČNOSŤ.

Z

142

uzana Wienk (rodená Revayová) sa narodila 31. marca 1976 v Bratislave. Po maturite na Gymnáziu Ladislava Novomeského nastúpila na Univerzitu Komenského, kde absolvovala žurnalistiku. Počas štúdia začala pracovať v Rádiu Twist, ktoré pod vedením Andyho Hryca otvorene vystupovalo proti Vladimírovi Mečiarovi a jeho vláde. Po štyroch rokoch v Twiste pôsobila krátku dobu v Slovenskej televízii a v roku 2000 prišla do redakcie týždenníka Domino fórum, ktorý v tom čase viedol Štefan Hríb. V redakcii pôsobila väčšina budúcich korešpondentov časopisu .týždeň ako Eva Čobejová či František Šebej, ale napríklad aj Peter Schutz.

V rokoch 2001 – 2002 stála pri zrode Inštitútu pre dobre spravovanú spoločnosť – mimovládnej organizácie, ktorú spoluzakladali Miroslav Beblavý a Eugen Jurzyca. V prvom roku existencie patrili medzi najštedrejších donorov Inštitútu Open society institute, Britská ambasáda či Svetová banka. V rovnakom období Wienk zakladá vlastnú mimovládnu organizáciu s názvom Aliancia Fair-play. Podľa údajov z výročných správ organizáciu v prvých rokoch financovali najmä z amerických zdrojov. V roku 2002 tvorili 72 % ročného rozpočtu (takmer 2 milióny korún) financie z organizácie Freedom House, ktorú v tom období viedol R. James Woolsey, riaditeľ CIA v rokoch 1993 – 1995. Freedom House je nezisková organizácia financovaná vládou USA, ktorej cieľom je „šírenie demokracie a politickej slobody a ochrana ľudských práv“. Ďalším významným donorom Aliancie Fair-play bol

German Marshall Fund, ktorý jej poskytol vyše 425-tisíc korún. Nasledujúci rok sa finančná pomoc z USA ešte zvýšila – vyše 57 % príjmov (viac ako 1 650 000 Sk) pochádzalo z Nadácie otvorenej spoločnosti a Open society institute. Zvyšok, takmer 1 250 000 korún, pochádzal z Ambasády USA v Bratislave a National Endowment for Democracy – americkej neziskovej organizácie, ktorá je blízka Republikánskej strane.

Vo vedení Aliancie fair-play boli v tomto období zástupcovia Transparency International Slovensko, Memo 98, Americkej právnickej komory ABA/CEELI či International Republican Institute.

Organizácia sa od svojho počiatku angažuje v oblasti transparentnosti financovania politických strán, nakladaním s verejnými financiami, politickej či podnikateľskej etiky, modernizáciou verejnej správy, ale aj občianskym aktivizmom. Dlhodobo sa napríklad angažuje v prospech Hedvigy Malinovej. Takisto je organizátorom ocenenia Biela vrana či kurzov investigatívnej žurnalistiky. Participuje, resp. participovala na mnohých kampaniach – v roku 2012 po prepuknutí kauzy Gorila organizovala finančnú zbierku pre redaktora SME Toma Nicholsona, zúčastnila sa na protestných podujatiach proti Robertovi Kaliňákovi či Štefanovi Harabinovi. V roku 2015 zase podporila Iniciatívu slovenských učiteľov pod vedením Vladimíra Crmomana či bojkot slovenských reprezentantov petíciou Handzušovci, vydržte. Wienk sa vďaka vedeniu Aliancie Fair-play stala jednou z mediálne najfrekventovanejších tvárí tretieho sektora.

„Andrej Kiska vniesol do úradu dôstojnosť a ráznejšiu obhajobu princípov právneho štátu.“ V roku 2008 absolvovala Eisenhower fellowship – dvojmesačný pobyt v USA určený na školenie mladých odborníkov. Nasledujúci rok Ambasáda USA v Bratislave nominovala Wienk na medzinárodnú cenu Žena odvahy, ktorú každoročne udeľuje Ministerstvo zahraničných vecí USA. Od roku 2012 participuje na projekte ministerstiev zahraničných vecí USA a Estónska s názvom LEND (Leaders En-

gaged in New Democracies). „Jeho cieľom je využitie moderných komunikačných technológií, ktoré by mali napomôcť lídrom z krajín, kde došlo k demokratickým zmenám (napríklad aj v arabskom svete), nadviazať videokontakt a čerpať praktické skúsenosti od ľudí, ktorí majú čerstvú skúsenosť s decentralizáciou moci po páde autoritárskeho režimu,“ napísal o projekte Pavol Demeš.

KOREŠPONDENTI > AKO SA ŽIJE SLOVÁKOM VO SVETE

Darija Czibulková Portugalsko

NÁROD SPOKOJNÝCH A SKROMNÝCH MOREPLAVCOV

P

144

red niekoľkými mesiacmi som začala spoznávať portugalskú kultúru a náturu tamojších ľudí. Už bolo načase, veď to mám z Galície, kde žijem, za rohom, a Galícijčania sa považujú za bratský národ Viriatov – aj tak sa nazývajú obyvatelia Portugalska.

Viriathus bol bájny bojovník, Rimanmi nazývaný Terror romanorum (Postrach Rimanov), ktorý sa postavil na odpor rímskej expanzii do krajov Lusitánie a Hispánie v polovici 2. storočia pred Kristom. V Lusitánii, ako toto územie nazvali Rimania, keď si ho pridali do zbierky svojich provincií, žili národy podobné Keltom. Rímska nadvláda sa im nepozdávala, tak to aj patrične dali najavo.

Zaujímavá je aj jedna z teórií o názve Portugal – ako zloženine zo slov porto (prístav) a gral.

Grál, tá neznáma vec väčšinou v podobe kalicha, z ktorého údajne pil Ježiš Kristus pri poslednej večeri a zachytili doň jeho krv, keď trpel na kríži. Podľa tejto teórie priviezli grál loďou práve do tohto kúta sveta – Portugalsko je teda prístavom, kde sa grál vylodil.

Portugalský a galícijský jazyk majú k sebe ne­ smierne blízko. Niečo ako čeština a slovenčina.

Alebo, povedzme, že španielčina a portugalčina sa k sebe majú ako čeština a slovenčina. Jazyk, ktorým sa hovorí v Galícii, by sa v tomto prípade dal prirovnať k moravským nárečiam.

Vypozorovala som, že jedna z hodnôt, ktoré sa v Portugalsku značne oceňujú, je skromnosť. Často počujem, keď ľudia niekoho pochvália, že je skromný (alebo mne vyčítajú nedostatok skromnosti). Portugalci sú až prehnane slušní v zmysle spoločenského správania – formálne predstavovanie je, zdá sa, dosť dôležité. Slová prosím, ďakujem a prepáč sa používajú neustále.

Keď zavítate do Portugalska, jeho obyvatelia sa k vám budú správať tak, aby ste sa cítili ako doma. Portugalci sú otvorení, radi vám pomôžu.

Stretla som sa aj s tým, že väčšina ľudí je a vontade, teda v pohode. Žiadne stresy. Národ objaviteľov, moreplavcov – to si vyžaduje otvorenú myseľ. A tú je v Portugalsku cítiť.

Myslím si, že skromnosť súvisí aj s veľkosťou národa. Ak je národ menší (10 miliónov v prípade najzápadnejšieho štátu EÚ), nerozdrapuje sa, učí sa cudzie jazyky a má pochopenie pre rôznorodosť. Portugalsko je plné ľudí z jeho bývalých kolónií – Brazília, Kapverdy, Angola, Azory, Goa v Indii... Je to zmes kultúr a rás, ktoré sa navzájom tolerujú, ba priam obohacujú. Aj vo veľkých mestách máte pocit, že sa všetci poznajú, nažívajú spolu v bairos – jednotlivých mestských štvrtiach.

A na záver ešte pár jazykových zaujímavostí. Je známe, že jazyk, ktorým hovoríme, má vplyv na náš spôsob myslenia, vnímania sveta. Vedecké výskumy dokonca ukazujú, že náš svet slov, koncepty, ktoré máme v mysli, priamo fyzicky tvarujú závity nášho mozgu.

Prvé slovo je embora, preložiteľné do slovenčiny ako preč (v angličtine away). Poviete si: je tam toho. Avšak v španielčine tento pojem napríklad neexistuje. Nemožno povedať len tak, záhadne: idem preč. Je nutné prezradiť konkrétne miesto: idem domov, idem tam alebo iba idem. V portugalčine sa embora používa často, a to dokonca aj bez slovesa. Príklad konverzácie: „Embora?“ „Embora.“ Doslovne: „Preč?“ „Preč.“ To však v kontexte znamená: „Ideme preč?“ „Ideme.“ Druhý pojem je saudades. Ťažko preložiteľné, niečo ako – chýbanie. Človek povie saudades alebo tenho saudades, čím vyjadrí, že cíti clivotu, chýba mu niekto. Priateľ mi teda nepovie: chýbaš mi, ale: mám chýbanie.

Zaujímavé sú aj názvy dní v týždni. Väčšina z nich akoby nemala vlastné meno, len označenie poradia. Začínajú sa rátať od nedele. Nedeľa je prvý deň, prvý sviatok, a má svoje meno domingo, no pondelok je druhý sviatok – Segunda feira, utorok je tretí sviatok a tak ďalej, až po piatok – šiesty sviatok, Sexta feira, a týždeň končí sobotou – sábado. Takže Portugalci majú vlastne sviatok každý deň.

15 MINÚT SLÁVY PRE NOVÉ MYŠLIENKY > TRIBÚNA

Pavel Pollák

SPOLOČNOSŤ A MENŠINY

S

poločnosť, ako sme zvyknutí chápať význam tohto slova, pozostáva z veľkého počtu členov a jej existencia a hladká funkcia je podmienená možnosťou získania primeraného prospechu pre všetkých z nich. Členovia spoločnosti vykazujú okrem príslušnosti k skupinám podľa ich najrôznejších rozlišovacích znakov (miesto bydliska, nárečie, etnický pôvod atď.) aj príslušnosť k profesiám, vykonávaním ktorých sa živia. Je jasné, že každá spoločnosť je takto rôznorodá, nerobia predsa všetci to isté. Inými slovami, každá spoločnosť sa skladá z menšín, spomedzi ktorých majú najpoprednejší význam menšiny profesijné.

Je zarážajúce, že v bežnom aj politickom živote pod pojmom „menšiny“ rozumieme len tie skupiny, ktoré sa odlišujú vždy iba znakmi etnicity. Venujeme neutíchajúcu pozornosť podpore a zveľaďovaniu životného postavenia týchto menšín, a to aj takých, ktoré z najrôznejších dôvodov nie sú schopné vo svojej vnútornej podstate túto podporu prevziať a zmysluplne spracovať. Ukazuje sa, že či s podporou, alebo bez nej, niektoré tieto menšiny nie sú v stave prispievať k zdaru spoločnosti, sú schopné iba podporu spotrebovať, doslova prejesť.

Na druhej stane nevenujeme žiadnu pozornosť problémom členov ostatných častí spoločnosti, ostatných menšín. Aj tie tvoria jej neoddeliteľnú súčasť. To však nevidíme a nechceme vidieť. Nevenujeme žiadnu pozornosť profesijným menšinám, ktoré svojimi aktivitami podstatným spôsobom prispievajú k životu a progresu spoločnosti. Dokonca ak sa im nejaká pozornosť ujde, je to pozornosť úradná, niekedy až nezmyselná pozornosť najrôznejších byrokratických a kontrolných inštitúcií spoločnosti.

Nevšímavosť voči problémom profesijných menšín je charakteristická pre dnešné vnímanie, ktoré sa nám snaží vnucovať súčasná politická paradigma. Je až zarážajúce, že oveľa väčšiu citlivosť na tieto úkazy prejavujú obyčajní občania, neškolení v politických veciach.

Je pochopiteľné, že napríklad francúzski zamestnanci rýchlo pochopia neblahé dopady zamýšľaných zmien pracovného práva na ich postavenie. Bezprostredne sa ich dotýkajú. Je však nepochopiteľné, že politici, ktorí predstavujú stupeň zástupnej demokracie vo väzbe na ostatných občanov, tieto riziká nie sú schopní odhaliť. Iste, bližšia košeľa ako kabát, ale v tomto formáte demokracie občan predsa mlčky predpokladá, že politik bude jeho kabát chrániť rovnako ako svoju košeľu.

Dostatočné a správne rozlišovanie potrieb menšín je dôležité už len z ekonomických dôvodov. Ekonomické možnosti žiadneho spoločenstva nie sú neobmedzené. Pretrvávajúce chyby a pokračovanie v nich prináša, pochopiteľne, viac strát ako úžitku.

Profesijné menšiny, na rozdiel od niektorých etnických, sú schopné udržať svoju existenciu pomocou vlastných zdrojov. Každému je jasné, že sú dokonca schopné prispievať k blahu celej spoločnosti. Ak sú daňovo zaťažené primerane, čo predpokladá aj malé nároky štátu na prerozdeľovanie daňových výnosov v prospech nevýkonných menšín, sú schopné – ak sa nevenujú výhradne množeniu peňazí a majetku – udržiavať spoločnosť v chode minimálne v zmysle filozofie udržateľného rastu. Preto nie je potrebné vyhradzovať zvláštne prostriedky na ich podporu, stačí ich udržiavať čo najďalej od neblahého vplyvu byrokracie.

145

ZEM VEK Redakcia ZEM VEK

GEOPOLITICKÝ A KULTÚRNY MESAČNÍK Mesačník / Ročník 5 – 11/2017 Cena v predaji: 3,50 € Cena pri predplatnom: 2,80 € Číslo vyšlo 3. 11. 2017 ADRESA REDAKCIE Svätovojtešská 34, 831 03 Bratislava E-mail redakcie: zemavek@zemavek.sk Predplatné: www.zemavek.sk/predplatne

REDAKCIA Šéfredaktor: Tibor Eliot Rostas Zástupca šéfredaktora: Marián Benka Redaktori: Patrik Sloboda, Stanislav Slabeycius, Viktor Timura, Artur Bekmatov, Vladimír Líška, Richard Strážan, Ratko Sudecký, Janka Rostasová Fotograf: Matúš Plecho Obchodné oddelenie: Janka Zigová, Janka Rostasová E-mail: zemavek@zemavek.sk

146

Autori fotografií a ilustrácií: strana 7, 38 – 39, 72 – 73, 75, 76, 84, 87, 124: Matúš Plecho strana 15, 21: TASR strana 27, 28: Miloš Zverina strana 40, 42, 52: wikimedia.org strana 64 – 71, 143: SITA/AP strana 80: Ratko Sudecký strana 134 – 137: www.facebook.com / Stephan Schmitz ilustračné foto: shutterstock Vydavateľ: SOFIAN, s. r. o.

Vajnorská 94, 831 04 BRATISLAVA Korešpondenčná adresa: Svätovojtešská 34, 831 03 BRATISLAVA E-mail: sofian@sofian.sk IČO: 44 564 058 Rozširuje: Mediaprint-Kapa Distribúcia predplatného: HENRIETTA – direct marketing, s. r. o.

Dvojkrížna 20, 821 06 Bratislava 214 E-mail: r.gregus@henrietta.sk www.henrietta.sk Tlač zabezpečuje: VALFAM s. r. o.

Mierová 24/371 821 05 Bratislava Nevyžiadané rukopisy a obrazové materiály sa nevracajú. Vydavateľ si vyhradzuje právo zverejniť vybrané príspevky od čitateľov a prispievateľov v tlačenej aj elektronickej podobe.

Evidenčné číslo pre periodickú tlač EV 4782/13 ISSN 1339-2360 © SOFIAN, s. r. o.

PREDPLATNÉ Objednávkový formulár nájdete na www.zemavek.sk/predplatne

Telefonické objednávky: 0915 895 328 v pracovných dňoch od 9.00 do 16.00 h

KUSOVÉ PREDPLATNÉ

BESEDA S ČITATEĽMI

NOVEMBER 2017 Milí čitatelia, zo skromného zvyšku, ktorý nám v redakcii ostáva, robíme všetko pre to, aby sme sa s vami mohli stretávať a šíriť nádej v celej našej zemi. V rokoch 2014 až 2017 sme uskutočnili množstvo besied po celom Slovensku a v tomto trende budeme pokračovať aj naďalej. Hoci nás to stojí nemálo energie, toto úsilie vnímame ako zasievanie úrody, po ktorej príde žatva.

Decembrové číslo si môžete objednávať do 20. novembra 2017 na www.zemavek.sk.

Cena je 3,50 €/kus vrátane poštovného. ĎALŠIE ČÍSLO VYCHÁDZA 1. 12. 2017

ARCHÍV ZEM VEK

Ak ste nedostali staršie čísla nášho časopisu, navštívte e-shop na www.zemavek.sk, kde si môžete objednať vybrané čísla.

VÁŽENÍ PREDPLATITELIA,

TRNAVA 8. 11. 2017 o 18.00 h

MÔŽE SA STAŤ, ŽE KONCOM ROKA 2017 A ZAČIATKOM ROKA 2018 BUDE SLOVENSKÁ POŠTA MEŠKAŤ PRI DORUČOVANÍ NÁŠHO ČASOPISU V NIEKTORÝCH LOKALITÁCH. ROBÍME VŠETKO PRETO, ABY TO TAK NEBOLO. V PRÍPADE ONESKORENÉHO DORUČENIA ĎAKUJEME ZA VAŠE POCHOPENIE. REDAKCIA ZEM&VEK.

Trnavský dvor (Trnavská sála) Zelenečská 16 917 01 Trnava

„Nech je na Zemi dobro.“ Vladimír Megre ruský autor bestselleru knižnej série Zvoniace cédre, fenoménu Anastasia, ale aj aktivista zakladania rodových statkov