November 2013 by Zem & Vek

U TA J O VA N É

INFORMÁCIE

NOVEMBER 2013

CENA PRI PREDPLATNOM

BEZ

2,50 €

CENZÚRY

CENA

2,90 €

www.zemavek.sk

NOVEMBER ‘89 VEĽKÁ ZAMATOVÁ LÚPEŽ

Skutočný November nás ešte len čaká / 4 Chceme pomôcť zrúcať staré, Dlhodobá strata súdnosti Nobelovho výboru / 10 aby mohlo prísť nové / 50 Zamatovo nežná tyrania / 18 Tajomní templári bohatli na Slovensku / 56 Najväčšia Česko-Slovenská lúpež / 22 Bez masky: Václav Havel / 60 Revolúcia ľahko a rýchlo / 29 Objaviteľská cesta Neverím tým, ktorí „museli“ podpísať / 40 za liečením rakoviny / 73

TIBOR ELIOT ROSTAS

MLČANIE II. ROZHLASOVÉ ESEJE O LABYRINTE SVETA Autorov debut Mlčanie sa dostal medzi bestsellery na slovenskom knižnom trhu, pričom samotná kniha spôsobila obrovský ohlas, ale aj rozruch. Napriek snahám stiahnuť knihu z predaja sa Mlčanie teší mimoriadnej priazni čitateľov. Ani druhý diel cyklu rozhlasových esejí odvysielaných na rádiu VIVA nie je nič dlžen nástojčivosti a výbušnosti debutového titulu.

V sieti slovenských kníhkupectiev od 25. novembra 2013 2

OBSAH PRAVIDELNÝCH RUBRÍK > NOVEMBER 2013

DYMOVÉ SIGNÁLY

ESEJE NA JEDNU FAJKU

TÉMA MESIACA

ORBIS PICTUS

POHĽADY NA VÝZNAMNÚ UDALOSŤ

SVETOVÉ UDALOSTI V OBRAZOCH

SKUTOČNÝ NOVEMBER NÁS EŠTE LEN

ZAMATOVO NEŽNÁ TYRANIA / 18

42 – 49

ČAKÁ / 4

NAJVÄČŠIA ČESKO-SLOVENSKÁ LÚPEŽ / 22

UDALOSTI A SÚVISLOSTI

TRANSFORMAČNÝ PODVOD / 27

ZO SVETA A Z DOMOVA

REVOLÚCIA ĽAHKO A RÝCHLO / 29

DLHODOBÁ STRATA SÚDNOSTI NOBELOV-

VYSIELAL SOM TIE SPRÁVY, ROBIL TIE

STRETNUTIE S ČLOVEKOM

HO VÝBORU / 10

PRENOSY / 34

CHCEME POMÔCŤ ZRÚCAŤ STARÉ, ABY

IMIGRANTSKÝ CINTORÍN MEDZI EURÓPOU

NEVERÍM TÝM, KTORÍ „MUSELI“

MOHLO PRÍSŤ NOVÉ /50

A AFRIKOU / 13

PODPÍSAŤ / 40

RENDEZ-VOUS

DÉJÀ VU

BEZ MASKY

ALTERNATIVE VITA

UDALOSTI, KTORÉ SÚ OPÄŤ AKTUÁLNE

ODVRÁTENÁ TVÁR OSOBNOSTÍ

AKO SA ODPOJIŤ OD MATRIXU

TAJOMNÍ TEMPLÁRI BOHATLI NA SLO-

VÁCLAV HAVEL / 60

„NOVOLAZNÍK“ – REALISTA ALEBO SEN

VENSKU / 56

O PRAVEJ KOMUNITE / 64 DUCHOVNÉ PRÍČINY NESPRAVODLIVOSTI II. / 70 PODNIKANIE AKO NÁSTROJ ZMENY / 71 OBJAVITEĽSKÁ CESTA ZA LIEČENÍM RAKOVINY / 73 PRÍRUČKA PREŽITIA: PRÍPRAVA NA KOLAPS 2. ČASŤ / 76

PRANIER NEDUHY SPOLOČNOSTI NA STĹPE HANBY HOMO SAPIENS AKO REGULÁTOR PRÍRODY / 78

JEDEŇ DEŇ

MLČANIE

REPORTÁŽ O OBYČAJNOM DNI

ROZHLASOVÉ ESEJE PRELOMILI TICHO

S NEOBYČAJNÝM PRÍBEHOM

KOREKTNÁ SKAZA / 87

NÁJOMNÍ VRAHOVIA

JEDEN DEŇ S HROBÁROM / 85

KRÁSNE PIESNE NA TITANICU / 88

AKO SA ÚČINNE BRÁNIŤ

TIENE EURÓPY / 91

PRED ZABIJAKMI SPOTREBY VYPÍNAJTE WIFI, HLAVNE DEŤOM / 80 (P)OTRAVINY / 81 SEX S VIAGROU MÔŽE BYŤ VÁŠ POSLEDNÝ / 82

MÚZY

MANDRAGORA

KOREŠPONDENTI

O KNIHÁCH, FILMOCH, HUDBE

KORENE SVETA SÚ SKRYTÉ POD ZEMOU

AKO SA ŽIJE SLOVÁKOM VO SVETE

A VÝTVARNÝCH DIELACH

ZÁHADY ČÍNSKYCH CISÁROV / 100

PUTOVANIE NEPÁLOM 1. ČASŤ / 110

KNIHA / 92

RODINA, KTORÁ MANIPULUJE S CELÝM

NÁVRATY DO KAMBODŽE / 116

FILM / 93

SVETOM / 104

BÚRKA KVÔLI BURKE / 116

HUDBA / 94

PAVUČINA – JÁN ČARNOGURSKÝ / 108

JOZEF AMRICH / 95 – 99

TRIBÚNA 15 MINÚT SLÁVY PRE NOVÉ MYŠLIENKY / 117

DYMOVÉ SIGNÁLY > SKUTOČNÝ NOVEMBER NÁS EŠTE LEN ČAKÁ

Tibor Eliot Rostas

SKUTOČNÝ NOVEMBER

NÁS EŠTE LEN ČAKÁ

PO ŠTVRŤSTOROČÍ SA ZAČÍNA MÝTUS O SPONTÁNNEJ REVOLÚCII VYCHÁDZAJÚCEJ Z VÔLE ĽUDU DEFINITÍVNE ROZPADAŤ A ĽUDIA SI STÁLE VIAC UVEDOMUJÚ TRPKÚ PRAVDU O TOM, AKO BOLI PODVEDENÍ. V NAŠICH PODMIENKACH BY SA ZNÁME HESLO „REVOLÚCIA POŽIERA VLASTNÉ DETI“ DALO PREFORMULOVAŤ NA PRÍBEH O TOM, AKO ZAMATOVÉ DETI ZOŽRALI SVOJU REVOLÚCIU. SKUTOČNOSŤ JE TOTIŽ TAKÁ, ŽE MIERA KOLABORÁCIE A SKUTKOV VLASTIZRADY, AKÚ SLOVENSKO ZAŽILO PONOVEMBROVÝM ROZPREDAJOM KRAJINY DO CUDZÍCH RÚK, JE V MNOHOM NEPOROVNATEĽNÁ S TÝM, AKO NÁS ZAPREDÁVALI KOMUNISTI. ĽUDIA VŠAK PO ZMENE TÚŽILI, ŽIAĽ, MÁLOKTO Z NICH TUŠIL, ŽE ŠTRNGANÍM KĽÚČMI ODZVONILO AJ NÁDEJAM NA SPRAVODLIVEJŠÍ SYSTÉM.

rednedávnom uverejnil denník SME reportáž o učiteľke, ktorá si dovolila mať iný názor a na školskú nástenku zavesila text nevynášajúci Nežnú revolúciu práve do nebies. Heslá ako z repertoáru sobášnych podvodníkov, ktorí sľubujú pravdu a lásku, však dnes okrem mainstreamových médií už nikto neberie vážne. Prečo? Pretože náš priestor je zamorený mediálnym odpadom, kde slová ako úcta, spravodlivosť a charakter stratili význam. Spomienka na November je dnes skôr pripomienkou dní, v ktorých v celom národe Čechov aj Slovákov vzplanula obrovská nádej a túžba prežiť život v slobodnej krajine s väčšími šancami na vyšší štandard. Obzerali sme sa po západných susedoch a v kútiku

duše verili, že raz príde deň, keď trabanty vymeníme za mercedesy a rady na pomaranče a toaletný papier budú len epizódami v príbehoch zo zakliatej krajiny. No predovšetkým sme túžili byť slobodnými občanmi rovnako ako tí spoza Železnej opony. Túžili sme po oprávnenej hrdosti na svoju vlasť, ktorá by z nás nerobila rukojemníkov za ostnatými drôtmi. Áno, naše odhodlanie bolo skutočné a nefalšované, naše autentické rozhodnutie postaviť sa voči utláčajúcemu režimu vychádzalo z nášho vnútra a na uliciach tvorilo jedno telo: telo živého organizmu odhodlaného zbaviť sa chorôb. Napätie viselo na vlásku – koniec osemdesiatych rokov priniesol synchronizovanú vlnu náhlych a nečakaných prevratov vo všetkých

socialistických štátoch v Európe. V tomto čase sa rozhodlo, že Európa a Nemecko sa zjednotia, aby tak skončilo obdobie polarizácie na kapitalizmus a socializmus. Svet sa dočkal úsvitu finálnej éry socialistického kapitalizmu, pre ktorú je dnes taká typická ona idea socializácie strát a privatizácie ziskov. Celý proces hladkých premien v Európe prebiehal v tesnej spolupráci KGB a CIA, ktoré sa stali výkonnými zložkami najvplyvnejších ekonomických a finančných kruhov sveta. Napokon aj všetky kroky v Československu viedli prostredníctvom fingovanej idey národného porozumenia k hladkému odovzdaniu moci a tichému odchodu do bezpečia v zákulisí. Spravodajské služby vykonávali dozor nad celým týmto procesom, v ktorom mali svoje dôležité úlohy agenti ŠtB. Toto všetko by sa nemohlo uskutočniť, ak by pred prevratom neboli pripravené skupiny osôb, ktoré vytvárali opozíciu. Tieto skupiny sa napokon združili medzi signatármi Charty 77. Tá vznikla v prevažnej miere z komunistov, ktorí boli kvôli tomuto v rokoch 1969 – 1970 preložení do „záloh“. Spravodajská analýza previerok v KSČ odhaľuje, že 800 komunistov odišlo do záloh vylúčením zo strany, 1120 komunistov „emigrovalo“ do zahraničia s presnými úlohami. Prostriedky na činnosť Charty 77 pritekali z medzinárodného PEN klubu, Jewish Agency, B‘nai B‘rith, z Masarykovej nadácie pri Masarykovom múzeu v Izraeli a mnohých ďalších. Z dokumentov a záznamov sa dnes dozvedáme, že prostredníctvom Nadácie Charty sa na činnosť Charty 77 v rokoch 1980 – 1989 vyplatilo približne 376 000 dolárov, pričom vedúci činitelia Charty dostali 1 341 000 dolárov. Chartisti, ktorí bez akéhokoľvek obmedzenia alebo ohrozenia vydávali svoje dokumenty, boli súčasťou rozsiahleho aparátu KGB pôsobiaceho od roku 1974 na nových základoch. Občianske fórum, ktoré vzniklo po prevrate, bolo pripravené asi pol roka pred Novembrom, pričom sa doň dostali iba členovia Charty 77 pochádzajúci z významných komunistických rodín. KGB pre nasadenie do OF uvoľnilo približne 1100 ľudí. Vznik skutočnej opozície nebol podobne ako dnes prípustný, preto všetky kroky vedúce k založeniu inej ako riadenej opozície boli už v zárodku likvidované. Mnohé z týchto skutočností sa dozvedáme aj z archívov a mimoriadne

dôležitých dokumentov bývalého politického väzňa Miroslava Dolejšího. Z nich vyplýva, že o prevrate bolo už v polovici roku 1988 informovaných 12 osôb z ÚV KSČ, v októbri 1989 to bolo 90 ľudí a v decembri ‘89 mali jasné informácie a inštrukcie všetci dôležití funkcionári KSČ, armády, ministerstva vnútra aj milícií. Nikto z vedúcich funkcionárov v novom ani v starom vedení nepremýšľal o prevrate, pretože odovzdanie viditeľnej moci bolo súčasťou scenára medzinárodného komunistického hnutia režírovaného z Moskvy. Tá by opätovné prevzatie moci pôvodnými nomenklatúrnymi kádrami z radov starých komunistov v žiadnom prípade nepodporila, na čo slúžili aj rozkazy nových dôstojníkov jednotkám Sovietskej armády na území Československa. Divadlom o Nežnej revolúcii, v ktorom bola zainteresovaná celá verejnosť, sa vedeniu vplyvných komunistov podarilo udržať si moc a prejsť k efektívnejšiemu útlaku vlastného obyvateľstva. Celý tento proces by sa nemohol odohrať bez toho, aby obe veľmoci – ZSSR a USA – po celý ten čas nespolupracovali v najväčšom utajení. Ak sa dnes po viac ako dvoch dekádach pozriete okolo seba, nemôžete uveriť, že ste v tom čase stáli na studených novembrových námestiach a kričali tie triviálne heslá o láske, pravde a porozumení. O lepšom svete a budúcnosti pre svoje deti. Ten rozdiel medzi vtedajším nadšeným očakávaním a dnešnou realitou je taký hlboký, že máte pocit hanby, že ste tam vtedy stáli a domáhali sa svojich najprirodzenejších ľudských práv. Nie. Pravda a láska nie sú triviálne pojmy a nič z toho, kvôli čomu sme vzdorovali, nestojí ani za najmenšie zrnko zahanbenia. Všetko, čo sme vtedy robili, robili sme z najvnútornejšieho presvedčenia, že žiť lepší život a dopriať ho aj svojim deťom nie je osudom privilegovaných, ale má patriť k ľudskému údelu. Všetko, prečo sme sa dokázali nadchnúť, je stále aktuálne, dnes dokonca viac ako kedykoľvek predtým. A na tom nič nemení ani fakt, že už viac ako dve desaťročia znášame výsmech tých, ktorí si z našej úprimnej túžby spravili výnosný kšeft a označili ho slovom demokracia. To, o čo tu dnes skutočne ide, je dostať konečne všetko, kvôli čomu sme v novembri 1989 na námestiach tak vytrvalo stáli.

UDALOSTI A SÚVISLOSTI > ZO SVETA SLOBODA TLAČE NA BRITSKÝ SPÔSOB Britskému premiérovi Davidovi Cameronovi prekáža odvaha denníka The Guardian, pretože narúša koncepcie vládnucich elít. Sloboda prejavu áno, ale len keď slúži odobreným kampaniam proti vytipovaným štátom alebo osobám (Irak – Husajn, Lýbia – Kaddáfí, Sýria – al-Asad, Irán – Ahmadínedžád, Rúhání). V opačnom prípade to politické ﬁgúrky vnímajú ako útok na bezpečnosť štátu. Premiér David Cameron svoje úsilie zamaskoval starostlivosťou o pokojný spánok Britov a demokratické princípy. Odporučil, aby parlamentné výbory skúmali, či denník The Guardian porušil zákon alebo poškodil bezpečnosť štátu zverejnením informácií od amerického počítačového špecialistu Edwarda Snowdena. Američan, ktorý pra-

ardian súhlasil, keď môj poradca pre bezpečnosť štátu a tajomník kabinetu zdvorilo požiadal redakciu, aby zničila súbory, ktoré vlastní. The Guardian ich potom skutočne zničil. Takže novinári z The Guardian vedeli, že to, s čím narábajú, ohrozuje bezpečnosť štátu.“ Premiérova verzia odporuje tomu, čo tvrdí redakcia prenasledovaných novín. Hovorca denníka The Guardian konštatoval: „Pán premiér sa mýli, keď tvrdí, že The Guardian zničil počítačové súbory, pretože sme súhlasili, že naše spravodajstvo je škodlivé. Počítače sme zničili, pretože nám vláda pohrozila, že použije plnú silu zákona a zabráni nám ďalej publikovať čokoľvek o NSA (americká Národná bezpečnostná agentúra) a GCHQ (Government Communications Headquarters – Vládne komunikačné ústredie, britská spravodajská služba). Tomu sa hovorí predbežná cenzúra a v Spojených štátoch je nemysliteľná. Tam sú denníky New York Times a Washington Post, rovnako ako The Guardian, chválené širokou verejnosťou za to, že publikovali informácie o Snowdenovom materiáli.“ V tomto prípade je spojenec aktívnejší ako jeho Veľký brat. V mene premiérom zdôrazňovanej bezpečnosti krajiny sa našiel dôvod, zúčtovať so slobodou tlače.

ODVÁŽLIVCI EŠTE EXISTUJÚ

coval v spravodajskej službe CIA a neskôr spolupracoval s Národnou bezpečnostnou agentúrou, umožnil únik tajných dokumentov odhaľujúcich masívnu elektronickú špionáž zo strany americkej vlády na vlastnom území, ale i v zahraničí. Požiadal o politický azyl v Hong Kongu, kde mu žiadosť zamietli. Preto odletel do Moskvy a v lete získal dočasný politický azyl napriek opakovaným požiadavkám Spojených štátov o jeho vydanie. Britský verný spojenec chce aspoň strestať mediálny zdroj, ktorý vypustil do sveta informáciu o celosvetovom špicľovaní amerického Veľkého Dobrodinca. Premiér pred poslancami v Dolnej snemovni vyhlásil: „Jasným faktom je, že to, čo sa stalo, poškodilo bezpečnosť štátu. Vlastne s tým The Gu-

Ladar Levison, zakladateľ e-mailovej služby Lavabit, odmietol spolupracovať s americkou vládou pri dešifrovaní e-mailovej schránky Edwarda Snowdena i všetkých ostatných užívateľov. Lavabit poskytoval šifrované e-mailové schránky. Užívateľom okrem spoľahlivého zabezpečenia garantoval, že obsah ich elektronickej pošty nebude využívaný na generovanie kontextovej reklamy alebo zber marketin-

gových dát. Použité šifrovacie metódy boli také spoľahlivé, že ich nedokázali prelomiť ani spravodajské služby. Oproti iným poskytovateľom e-mailových služieb, napríklad Gmailu od technologického gigantu Google, priťahoval Lavabit svojou bezpečnostnou politikou užívateľov, ktorým išlo o súkromie na internete, a medzi nich patril aj Edward Snowden. O Ladara Levisona sa začal zaujímať FBI a na základe súdneho príkazu mal poskytnúť údaje o Snowdenovi a technickú podporu vyšetrovacím zložkám. Týkalo sa to dešifrovania komunikácie všetkých užívateľov Lavabitu. Ak by nespolupracoval, hrozilo mu väzenie alebo vysoké pokuty. Vyriešil to tak, že po desiatich rokoch budovania svojej e-mailovej služby radšej ukončil jej činnosť. Ladar Levison sa stal inšpiráciou a vzorom pre bojovníkov za súkromie na internete. Proti nariadeniu súdu sa odvoláva a zdôrazňuje, že v zápase s americkými vyšetrovateľmi nejde o Snowdena. Bránia ho aj ostatní užívatelia bývalej e-mailovej služby Lavabit s vyhlásením, že v tomto prípade ide o to, kam až je ochotná americká vláda zájsť, aby mohla na internete sledovať nepohodlného človeka.

CHARITA ZNEUŽITÁ TERORISTAMI Krízový výbor pre katastrofy, ktorý zastupuje štrnásť najväčších britských charít, získal od marcovej žiadosti pre sýrsku krízu 20 miliónov libier. K jeho členom patria aj Britský Červený kríž, Oxfam a Save the Children. Podľa Williama Shawcrossa, predsedu charitatívneho výboru, niektoré peniaze nepochybne skončia u teroristov, pretože v súčasných sýrskych podmienkach je ťažké a takmer nemožné zistiť, kto pomoc napokon dostane. Krízový výbor pre katastrofy vyhlásil,

že členovia organizácií musia zabezpečiť, aby dary pre potrebných nemierili k teroristom. Upozorňuje na riziko, že peniaze vyzbierané v mene charity všeobecne alebo pod menom určitej charitatívnej organizácie sú využité na podporu teroristických aktivít, buď s vedomím alebo bez znalosti danej charitatívnej skupiny. Zároveň varoval, že jedinci podporujúci teroristickú aktivitu môžu tvrdiť, že pracujú pre charitu a využívať jej meno a legitimáciu na prístup do regiónu alebo ku komunite. Charitatívny výbor poukazuje na zneužitie ľudskej ochoty pomôcť obetiam násilia v Sýrii, keď peniazmi pre utečencov nechtiac dochádza k podpore terorizmu.

SMRTEĽNÉ SUVENÍRY PO U. S. ARMY Americká diplomacia burcovala celý svet proti použitiu chemických zbraní v Sýrii, ktoré pripisovala sýrskej vláde, ale ignorovala možnosti a činnosť miestnych povstalcov – teroristov. Biely dom má v Sýrii jasno aj bez jednoznačných dôkazov, kto je vinník. No nevšíma si, čo za sebou zanechávajú jeho ozbrojené sily slobody a demokracie v iných krajinách, pričom ohrozujú tamojšie obyvateľstvo. Namiesto upratania vlastného životunebezpečného neporiadku radšej riešia iných. Panamská vláda pripomenula Spojeným štátom ich záväzok zničiť chemické zbrane, ktoré po sebe zanechali na ostrove San José, druhom najväčšom ostrove v krajine. Spojené štáty podpísali v roku 1997 Dohodu o zákaze chemických zbraní a vyhlásili, že žiadne takéto zbrane mimo svojho územia nevlastnia. Panamská vláda už v roku 2002 odhalila hromady zbraní a munície, starých niekoľko desiatok rokov. Americké ministerstvo obrany v Pentagóne využilo najmenej šestnásť rôznych miest, aby si v Paname otestovalo chemické zbrane. Panama už jedenásť rokov márne apeluje na zničenie hlavne plynových bômb s fosgénom a yperitom a viac ako 120-tisíc kusov munície. Pri nehodách s týmito zbraňami už zahynulo dvadsať ľudí. Podľa KabulPress.org americká vláda uskutočnila v Afganistane chemickú vojnu. Nie s yperitom alebo sarínom, ale s rozpúšťadlami, jedovatými kovmi, korodujúcimi materiálmi, infekčným nemocničným odpadom a rádioaktívnymi troskami zo zvyšku vojenského vybavenia. Americká armáda prepravila, a zároveň i použila v Afganistane milióny galónov a ton takéhoto škodlivého materiálu. To, čo z neho zostalo, spálila, zakopala alebo zanechala v stovkách základní, leteckých základní a plánovacích

UDALOSTI A SÚVISLOSTI > ZO SVETA centier po celej krajine. KabulPress.org a ďalšie informačné zdroje celé roky písali o toxických spaľovniach americkej armády, nelegálnych skládkach a iných praktikách poškodzujúcich životné prostredie počas desaťročia vojenských operácií. Okrem Panamy a Afganistanu zanechala americká armáda nepríjemné suveníry po sebe aj v Kanade. Tamojšia vláda požiadala Pentagón, aby vykopal a odviezol nebezpečný odpad, ktorý Američania zakopali na svojom starom radarovom stredisku DEW na severe Kanady.

Odhliadnuc od úlohy, ktorú zohral pri nástupe neoliberálnej trhovej ekonomiky, a toho, čo vyvolával a naďalej spôsobuje na českej politickej scéne, jeho myšlienky dokážu poriadne znepokojovať a provokovať hlavný mediálny prúd. Českému denníku MF Dnes poskytol rozhovor o svojej novej knihe Česká republi-

EURÓPSKA CHUDOBA

Africkí a blízkovýchodní utečenci smerujú do Európy cez Stredozemné more a Európa sprísňuje kontrolný systém pomocou najnovšej techniky od lietadiel po satelity, aby zabránila nezvládnuteľnému prílevu imigrantov. Európa síce pre utečencov z oblastí vojnových konfliktov, občianskych vojen a náboženských bojov predstavuje sociálno-ekonomický raj, ale má aj svoju chudobu a pribúdajúce ťažkosti. Medzinárodná federácia Červeného kríža a Červeného polmesiaca predložila v Ženeve správu o dopadoch ekonomickej krízy. Správa ukázala, že 120 miliónov Európanov čelí riziku chudoby a mnoho ich naďalej trpí v štátoch, ktoré sa finančne spamätávajú. Pritom 43 miliónov Európanov nemá dostatok jedla. Táto správa prichádza v dobe, keď Európa bojuje s ekonomickou krízou, ktorá vypukla v roku 2008, zanechala za sebou milióny nezamestnaných a finančne zničených ľudí. Bekele Geleta, generálny tajomník Medzinárodnej federácie Červeného kríža a Červeného polmesiaca, vyhlásil: „Ľudské životy boli uvrhnuté do chaosu a vyzerá to na postupnú degradáciu miliónov ľudí, ktorí žijú zo dňa na deň bez úspor a neschopní odolať nepredvídateľným výdavkom. Európa čelí najväčšej kríze za posledných šesťdesiat rokov.” Európsku finančnú krízu sprevádzajú vládne úsporné opatrenia a ekonomické reformy, ktoré spustili vlnu nespokojnosti a demonštrácií. Podľa správy Zvláštneho výboru pre trestnú činnosť, pranie špinavých peňazí a korupciu Európskeho parlamentu na starom kontinente pracuje skoro 880-tisíc otrokov. Bohatá Európa má svoje hrozivé čísla, ktoré potvrdzujú, že je rajom, no nanajvýš pre mocenské a finančné elity.

EÚ AKO NEVYDARENÝ PROJEKT Bývalý český prezident Václav Klaus je povestný svojimi netradičnými, až politicky nekorektnými úvahami.

ka na rozcestí – Čas rozhodnutí a pri slovách na adresu Európskej únie si nebral servítku pred ústa: „Občania v referende o vstupe do EÚ napísali áno, ale myslím si, že oni tým de facto hlasovali o návrate medzi komunitu normálnych európskych krajín, z ktorej boli vytlačení rokmi komunizmu. Oni nehlasovali za vstup do bankových, ﬁškálnych, tých či oných únií, do debaty o tom, aké majú byť žiarovky... Oni jednoducho hlasovali o tom, že chcú byť normálnou európskou krajinou. A celé deväťdesiate roky i na začiatku minulého desaťročia sa zdalo, že vstup do EÚ je potvrdením toho, že sme normálna krajina. Toto deﬁnitívne skončilo. Teraz sa už ľudia začínajú pozerať na tento zvláštny útvar, ktorý sa nazýva Európska únia, oveľa kritickejšie, a som presvedčený, že čím skôr dôjde k radikálnej premene, tým lepšie. Hovoríme o konkrétnom zlyhaní konkrétneho projektu konkrétneho modelu európskej integrácie. Nehovoríme o tom, či patríme na východ alebo na západ, či patríme k demokratickému alebo nedemokratickému svetu. To je lož, ktorú u nás hlásajú „pravdoláskari“ (stúpenci V. Havla a jeho politiky). Nehovorme o demokracii, keď hovoríme o Európskej únii. To je antidemokratická entita a antidemokratický projekt. Európska únia zväzuje možnosti nášho slobodného rozhodovania, a to môže byť naše vlastné geniálne alebo úplne hlú-

pe rozhodovanie, ale dominantné je, že je slobodné. Takže celá tá Európska únia je obrovský neúspech, nehovoriac o hlúpostiach typu vytvorenia spoločnej európskej meny.“

HROZBA DRUHÉHO KOSOVA Európska únia tlačí na Belehrad, aby ustupoval v otázkach Kosova a deﬁnitívne sa vzdal svojho historického územia, o ktoré ho pripravilo NATO a politika Nového svetového poriadku. Albánci ako etnikum účelovo využité na rozklad a oslabenie Srbska pokračujú vo svojej expanzii podporovanej Západom. Na území Srbska hrozí ďalšie Kosovo, v ktorom americko-západoeurópsky projekt multikultúrnosti totálne zlyhal. Za všetko hovorí štatistika v demograﬁckom vývoji. V Kosove v roku 1948 žilo 172-tisíc Srbov (23,6 percenta obyvateľstva). Ich počet až do 70-tych rokov stúpal a dosiahol 230-tisíc. Zlom nastal počas vojny v Kosove a po nej. Albánci s podporou Západu spustili etnické čistky. V súčasnosti žije v Kosove približne 25-tisíc Srbov a tvoria 1,5 percenta obyvateľstva. Rovnaké plány ako kosovskí Albánci majú aj ich krajania na juhu Srbska v oblasti známej ako Preševské údolie. Podobne ako v Kosove, aj v tomto regióne tvoria oproti odchádzajúcemu srbskému obyvateľstvu väčšinu. Teraz, keď Srbsko kvôli možnému členstvu v EÚ ustupuje zo svojich postojov, albánski aktivisti zavetrili šancu. Albánci z Preševského údolia bojovali o pripojenie ku Kosovu už v rokoch 1999 a 2001. Podľa vzoru teroristickej Kosovskej oslobodzovacej armády – UÇK založili vlastnú Oslobodzovaciu armádu Preševa, Medvedji a Bujanovaca (UÇPMB) a bojovali so srbskou políciou a armádou. K jej veliteľom patril aj Janus Musliu, predstaviteľ Albáncov Preševského údolia, ktorý rokoval so srbským premiérom

Ivicom Dačičom o širšej autonómii. Srbský premiér varuje pred vývojom v Preševskom údolí s narážkou na vývoj v Kosove: „Juh Srbska by sa mohol zaplniť príslušníkmi iných národov, ktorí by o sto rokov mohli napríklad túto časť Srbska vyhlásiť za svoje historické územie.“ Na juhu Srbska aj po odčlenení Kosova stále žije okolo 50 až 60-tisíc Albáncov a ich pomer voči etnickým Srbom za posledné roky stále rastie. Región totiž patrí medzi najchudobnejšie a Srbi odtiaľ odchádzajú. To pripomína skúsenosti z Kosova, a preto v Srbsku narastajú obavy, že oklieštené Srbsko stratí ďalšiu časť svojho územia.

ČÍNA MÁ DOLÁROVÚ ALTERNATÍVU Americké dohadovanie o dlhovom strope, aby mohol Biely dom ﬁnancovať svoje aktivity doma i v zahraničí a vláda pokračovala v úlohe svetového dozorcu a men-

tora, dohnalo Čínu k efektívnemu opatreniu. Peking ako najväčší veriteľ Spojených štátov nedôveruje doláru. Preto Čína začala spracovávať všetky svoje zlaté rezervy do malých kilových tehličiek, aby vydala novú, zlatom krytú menu. Môže ísť o strategickú časť jej obchodných dohôd s Ruskom, Japonskom, Brazíliou, Indiou a Iránom. Svedčí to o tom, že Čína plánuje nový systém obchodu. Pripravuje si tak základňu pre monetárny systém, ktorý bude mať základ v zlate a podporí obchodné platby. Spočiatku budú fungovať len pre obchod, neskôr aj v bankovníctve. Americké dlhopisy pôjdu bokom. Čínsky projekt možno vnímať ako predzvesť kolapsu amerického zadlženého dolárového systému. Čína kalkuluje s novým systém obchodu v súlade s novým bankovým rezervným systémom. To jej umožní zbaviť sa toxických amerických dlhopisov. Prípadná zmena svetového obchodu vyvolá následný kolaps dolára, a to môže priviesť Veľkého brata k radikálnym zásahom v rámci zápasu o udržanie svojej vedúcej pozície. (lh)

UDALOSTI A SÚVISLOSTI > DLHODOBÁ STRATA SÚDNOSTI NOBELOVHO VÝBORU

Ľubomír Huďo

DLHODOBÁ STRATA SÚDNOSTI

NOBELOVHO VÝBORU

PRVÚ NOBELOVU CENU ZA MIER DOSTAL V ROKU 1901 ŠVAJČIAR JEAN HENRY DUNANT ZA SVOJ PRÍNOS PRI ZAKLADANÍ MEDZINÁRODNÉHO VÝBORU ČERVENÉHO KRÍŽA. ZAČIATOK SA VYDARIL, ALE NESKORŠÍ VÝBER ĽUDÍ A ORGANIZÁCIÍ, KTORÉ DOSTALI NOBELOVU CENOU ZA MIER, POTVRDIL ÚČELOVÉ PRESADZOVANIE ZÁUJMOV A MANIPULOVANIE S VEREJNOU MIENKOU. VÝBER JEJ NOSITEĽOV V POSLEDNÝCH ROKOCH POTVRDZUJE NIELEN STRATU SÚDNOSTI NÓRSKEHO NOBELOVHO VÝBORU, ALE AJ ZNEVÁŽENIE KREDITU PRESTÍŽNEHO OCENENIA, KTORÉ STRATILO SVOJ PÔVODNÝ LESK A SLÁVU. POCHOPITEĽNE, ŽE KAŽDÁ NOMINÁCIA MÔŽE VYVOLAŤ URČITÝ NESÚHLAS ALEBO POCHYBNOSTI KRITIKOV A ODPORCOV DANEJ OSOBY ČI ORGANIZÁCIE. NEDÁ SA VYHOVIEŤ VŠETKÝM A VO VŠETKOM, NO MALA BY ZODPOVEDAŤ POSLANIU NOBELOVEJ CENY ZA MIER. NOBEL TUŠIL POLITICKÉ ZÁKULISIE Alfred Nobel netrpel naivitou a poznal politické čachre. Preto zrejme prezieravo rozhodol, že na rozdiel od iných Nobelových cien udeľovaných vo Švédsku, tú za mier udelí nórsky výbor. Existujú úvahy, že Nobel nechcel, aby udeľovanie cien ovplyvňovalo zahraničie. Švédsko a Nórsko vtedy fungovali v personálnej únii, ale Nórsko na rozdiel od Švédska nemalo vlastnú zahraničnú politiku. Nemohol však predvídať tak ďaleko a tušiť, že Nórsko sa raz osamostatní a bude zohrávať svoju úlohu v rôznych rošádach na medzinárodnej politickej scéne pod patronátom NATO a vplyvom nového impéria spoza Atlantiku. Pravidlá nového impéria, oproti ktorým bola personálna únia s vedúcou úlohu Švédska len slabým čajíčkom, stanovujú, kto je priateľ a kto

nepriateľ, čo treba podporovať a čo odsudzovať, koho velebiť a koho haniť. Samostatná politika a vlastný úsudok? Zabudnite! A tomu zodpovedá aj aktuálny výber kandidátov na cenu mieru v nórskom Nobelovom výbore.

NEPRIJATEĽNÍ A VYVOLENÍ Podľa Nobelovho závetu má byť jeho cena za mier udeľovaná osobnostiam či organizáciám, ktoré vykonali najviac pre bratstvo medzi národmi, zrušenie alebo zmenšenie existujúcich armád či organizovanie a propagáciu mierových kongresov. Výbor ju udeľuje aj osobám a inštitúciám, ktoré prispeli k zlepšovaniu pomerov vo svojej krajine alebo na svete, napríklad dosiahnutím závažných medzinárodných dohôd alebo bojom za dodržiavanie ľudských práv. Keďže na

to všetko, čo sa týka posúdenia a potvrdenia, má v súčasnosti monopol washingtonská centrála s londýnskymi lokajmi a dôležitými konzultantmi z Tel Avivu, kde je potom svojprávnosť a samostatné rozhodovanie nórskeho Nobelovho výboru? Cena má slúžiť ako ohodnotenie doterajších aktivít, ale aj ako symbolický apel, aby jej držiteľ pokračoval v presadzovaní toho, čo hlása. Preto zrejme napriek niekoľkonásobnej nominácii nemal nárok na jej udelenie indický duchovný a politický vodca Mahátmá Gándhí. Indický nacionalista, ako by ho označili jeho kritici, ktorý zvnútra rozkladal britské impérium a celý jeho život bol spätý s nenásilným protestom, nespĺňal kritériá o zlepšení pomerov na svete. O to viac ich zlepšovali, aspoň podľa udeľovania Nobelových cien za mier, americkí prezidenti, politici a izraelskí premiéri ako stelesnenia holubíc mieru, ktorým vždy išlo o mierové spolunažívanie rôznych národov, etník a náboženstiev. Najmä mediálni kazatelia hlavného prúdu v prípade kritiky udeľovania „Nobeloviek“ za mier uvádzajú palestínskeho vodcu Jásira Arafata. Opisujú ho ako teroristu, ktorý si ju napriek mierovým rokovaniam s Izraelom nezaslúžil. K iným nevhodne oceneným ostávajú hluchí a slepí, pretože patria do tábora nekritizovateľných. Medzi nositeľmi Nobelovej ceny za mier figurujú aj Henry Kissinger (obviňovaný z porušovania ľudských práv a vojnových zločinov), Barack Obama (drony a útoky na civilistov, celosvetové odpočúvanie, podnecovanie vojenských zásahov), Al Gore (účelové využívanie ekologických kampaní a katastrofických planetárnych vízií pre vlastnú agendu), Menachem Begin (teroristické komando Irgun, atentáty na Britov, fyzická likvidácia Palestínčanov) či Jicchak Rabin (27 rokov v armáde, šesťdňová vojna, okupácia Gazy a západného brehu Jordánu, likvidovanie palestínskeho povstania intifády). Nobelovu cenu mieru udeľuje päťčlenný výbor, ktorého členov vyberá nórsky parlament. Každý z členov by mal zastupovať jeden z politických prúdov v krajine. Vo výbore sú bývalí vysokopostavení politici – premiér, ministerky, štátny tajomník ministerstva a poslankyňa. Všetci dobre podkutí v oficiálnej politike a znalí nepísa-

ných pravidiel, podľa ktorých konajú, aby si udržali výhodné pozície a z toho plynúce beneﬁty.

PRAVIDLÁ VÝBERU Výbor dostane každý rok okolo dvesto nominácií od svojich poradcov – držiteľov cien z minulých rokov, akademikov, členov vlád a poslancov parlamentov z celého sveta. Skutočnú šancu má ten, kto vyhovuje buď spropagovaniu alebo podpore konkrétneho mocenského projektu vo vnímaní svetovej verejnosti alebo vystupňovaniu kritiky vytipovaného terča, krajiny a pomerov v nej. Výber oceneného kandidáta stále viac pripomína prax hollywoodskych akčných trhákov s politickým podtextom, ktoré dodržiavajú nepísané pravidlo. Podľa neho je s negatívnou postavou alebo so zákerným správaním spätý vždy a pravidelne RAZ – Rus, Arab, zločinec. Najlepšie jednou ranou dve muchy, keď je zločincom zároveň Rus, prípadne Arab. Preto je vhodné, aby „Nobelovku“ za mier dostal niekto alebo nejaká inštitúcia, ktorá poukazuje na problémy v krajine nezapadajúcej do schémy takzvaného civilizovaného sveta pod ochranným obuškom svetového U. S. policajta. Určite sa hodí disident z Ruska, Číny, Iránu, Kuby, ale už nevyhovuje kritik pomerov zo „slobodného a demokratického sveta“. Len ťažko by ju dostal niekto ako Julian Assange, Bradley Manning alebo Edward Snowden. Odhalenia globálneho špicľovania, odpočúvania, špinavých praktík vo vojnách za „vraj slobodu“ a demokratické voľby proti zlým diktátorom asi nesúvisia so zlepšením pomerov vo svete a dodržiavaním ľudských práv. Lepšie bolo udeliť tohtoročnú Nobelovu cenu za mier Organizácii pre zákaz chemických zbraní, pretože aktuálnym terčom je Sýria a jej prezident Bašár al-Asad. Cenou treba upozorniť, že boli použité strašné zbrane, ktoré treba zlikvidovať práve v Sýrii. Hoci vláda prezidenta al-Asada súhlasila s ich likvidáciou, vždy tu visí prízrak podozrenia z ich použitia vládnymi silami. Okrem vytrvalej propagandy v hlavnom mediálnom prúde pribúdajú pochybnosti o tejto americkej verzii chemických útokov v Sýrii. Na alternatívnej informačnej scéne možno zároveň vidieť stále viac správ o chemickom arzenáli teroristov na území Sýrie, dobre zásobovaných zo Saudskej Arábie s podporou USA a Západu, ktorí

UDALOSTI A SÚVISLOSTI > DLHODOBÁ STRATA SÚDNOSTI NOBELOVHO VÝBORU spoločnými iniciatívami prispievajú k podnecovaniu vojnového pekla v krajine.

ÚČELOVÁ HRA

Na druhej strane je sýrska vláda spokojná, pretože udelenie „Nobelovky“ Organizácii pre zákaz chemických zbraní prospieva jej dôveryhodnosti kvôli ochote spolupracovať. Odporcovia sýrskeho režimu sú naopak nahnevaní, že udelenie ceny za mier len nahráva prezidentovi al-Asadovi. Tak či onak, jej udelenie bude späté s použitím chemických zbraní v Sýrii a s občianskou vojnou, pričom mašinéria americkej diplomatickej ofenzívy a mediálnej masáže informačných prisluhovačov bude naďalej pokračovať v protisýrskej kampani. Pre Sýriu majú pripravenú podobnú budúcnosť ako pre Afganistan, Irak, Líbyu, a zároveň ju využijú ako nástupný priestor pre zúčtovanie s Iránom. Aj s Organizáciou pre zákaz chemických zbraní sa hrá mocenská hra. Teraz je v kauze Sýria a so správnym vedením v osobe tureckého diplomata Ahmeta Üzümcüa aj vyhovujúca. V čase príprav útoku na Irak to tak nebolo. Üzümcuov predchodca Brazílčan José Bustani zaskočil Biely dom a snažil sa predísť vojne. Pred inváziou do Iraku v roku 2003 presviedčal Bagdad, aby vstúpil do Organizácie pre zákaz chemických zbraní. Keď si porovnáme paralelu so Sýriou, teoreticky by padol dôvod na útok. Scenár bol však pripravený inak, s vojnou sa už rátalo a padnúť mal Saddám Husajn s Irakom. V apríli 2002 Bustaniho prepustili kvôli údajným chybám v riadení organizácie. Jeho podporovatelia však tvrdia, že skutočným dôvodom odvolania boli americké plány na vojenský zásah proti Iraku. Prínosom tohtoročnej Nobelovej ceny za mier je zároveň pripomenutie, že USA i Rusko, najviac zaangažovaní v sýrskej otázke, doteraz nezlikvidovali svoje chemické zbrane do stanoveného termínu 12. apríla 2012. Potom sú tu krajiny, ktoré nie sú členmi Organizácie pre zákaz chemických zbraní. A tiež Izrael, ktorý vlastní arzenál chemických zraní, no doteraz neratiﬁkoval Dohovor o zákaze vývoja, výroby, hromadenia a použitia chemických zbraní a o ich zničení.

OBAMA A EÚ – TEST TRPEZLIVOSTI Keď už dostali Nobelovu cenu za mier americký

prezident Barack Obama i Európska únia, americký novinár a odborník na Nobelove ceny Scott London pre agentúru AFP povedal: „Niektoré z nedávnych udelení poškvrnili povesť ceny a zasiali pochybnosti o legitímnosti nórskeho Nobelovho výboru.“ Vlaňajšie udelenie „Nobelovky“ za mier Európskej únii sprevádzali slávnostné vyhlásenia súčasných a bývalých štátnikov krajín Únie. Britský euroskeptický poslanec Európskeho parlamentu Nigel Farage odmietol papagájovať zavádzajúce rečičky a skonštatoval, že Nóri majú zvláštny zmysel pre humor: „EÚ môže dostať túto naivnú cenu za mier, ale je isté, že Únia Európanom nezaručila prosperitu. EÚ vytvorila chudobu a nezamestnanosť pre milióny ľudí. Za posledné dva roky Únia prispela k prehĺbeniu nedôvery medzi severom a juhom Európy.“ Podľa neho si EÚ Nobelovu cenu za mier nezaslúžila aj preto, lebo sa zapojila do občianskeho konﬂiktu v Líbyi pri odstraňovaní režimu Muammara Kaddáfího. Nórsky advokát Frederik Heffermehl, autor knihy Nobelova cena za mier: Čo Nobel naozaj chcel, sám seba označuje za nekompromisného kritika Nobelovho výboru. Podľa Heffermehla totiž výbor nespĺňa vôľu Alfreda Nobela a o jeho cene za mier rozhodujú nórske politické strany. Jedným z hlavných kandidátov na tohtoročnú Nobelovu cenu za mier bolo 16-ročné pakistanské dievča Malála Júsufzajová, na ktorú strieľal Taliban, ale prežila to. Podľa fanatikov z Talibanu uráža islam, ale Malála len chce, aby ženy mali právo na vzdelanie. Na stretnutí s americkým prezidentom Barackom Obamom, ktorý dostal „Nobelovku“ v roku 2009, otvorene vyjadrila svoje znepokojenie z útokov amerických bezpilotných lietadiel na pakistanskom území. Zdôraznila, že obeťami takýchto náletov sa často stávajú nevinní ľudia, čo vyvoláva hnev pakistanskej verejnosti a spätne prispieva k podnecovaniu terorizmu. Pakistanská školáčka bez politologických príkras jasne vysvetlila mocnému pánovi z Bieleho domu, čo spôsobuje svetový policajt svojou politikou expanzie a násilia. No s takýmito postojmi sa Nobelova cena za mier nezískava. Malála totiž nepozná noty, na ktoré nórsky Nobelov výbor tancuje pod dirigentskou paličkou všemocného dirigenta.

UDALOSTI A SÚVISLOSTI > IMIGRANTSKÝ CINTORÍN MEDZI EURÓPOU A AFRIKOU

Ľubomír Huďo

IMIGRANTSKÝ CINTORÍN

MEDZI EURÓPOU A AFRIKOU

VO VLNÁCH STREDOZEMNÉHO MORA ZOMIERAJÚ AFRIČANIA A IMIGRANTI Z BLÍZKEHO VÝCHODU V SNAHE DOPLÁVAŤ K BREHOM EURÓPY. RISKUJÚ ŽIVOTY, UTEKAJÚ ZO SVOJICH KRAJÍN ZA VIDINOU EURÓPSKEHO RAJA. SÚČASNÝM MEMENTOM SÚ STOVKY OBETÍ Z POTOPENÝCH LODÍ V BLÍZKOSTI TALIANSKEHO OSTROVA LAMPEDUSA. STARÝ KONTINENT ICH NEVÍTA S OTVORENOU NÁRUČOU, PRETOŽE NEZVLÁDA ANI VLASTNÉ PROBLÉMY, HOCI PRE TRETÍ SVET A KONFLIKTNÉ OBLASTI PÔSOBÍ AKO ZASĽÚBENÁ ZEM. NAD IMIGRANTSKÝM CINTORÍNOM V MORSKÝCH VODÁCH MEDZI EURÓPOU A AFRIKOU SA VŠAK VZNÁŠA MOHUTNÉ MRAČNO POKRYTECTVA Z BRUSELSKEJ EURÓPSKEJ CENTRÁLY. EURÓPSKA ÚNIA MÁ PODIEL NA IMIGRANTSKÝCH VLNÁCH FALOŠNÝMI VÍZIAMI MULTIKULTÚRNOSTI, PRÁZDNYMI REČAMI O „NEŽIVOTASCHOPNÝCH“ KONCEPCIÁCH A AKTÍVNOU ÚČASŤOU NA ROZVRACANÍ POMEROV V DOMOVSKÝCH KRAJINÁCH IMIGRANTOV.

migrantské vlny sú dôsledkom dvoch faktorov. Obyvatelia afrických a blízkovýchodných krajín utekajú z otrasných domácich pomerov spätých s terorom, vojnami a násilím do oázy prosperity a pokoja. To je faktor života a smrti, preto za našetrené peniaze, ktoré končia vo vreckách prevádzačov, riskujú hrozbu možno poslednej cesty s nešťastným koncom na dne mora medzi čiernym a starým kontinentom. Druhý faktor je deklarovaná ústretovosť euroby-

rokratov a pseudohumanistických hlásateľov európskej zhovievavosti ku kultúrnej rozmanitosti, čo v praxi vyvoláva konﬂikty, boj o identitu a zápas rozdielnych civilizačných prístupov k fungovaniu spoločnosti. Výhody štedrého sociálneho systému sú lákadlom, ktoré však má svoju odvrátenú tvár v podobe násilia, kriminality, drog a náboženskej nevraživosti. Imigranti si prinášajú svoj svet, kmeňové väzby, tradície a rituály, ktoré nemienia obetovať na oltári asimilácie.

UDALOSTI A SÚVISLOSTI > IMIGRANTSKÝ CINTORÍN MEDZI EURÓPOU A AFRIKOU Skôr naopak, nútia hostiteľské prostredie, aby sa prispôsobilo ich normám a pravidlám. A tak horia ulice v Malmö, Paríži, Londýne či Berlíne. Hľadá sa vinník... a ten sa vlastne nemení. Sú to prázdne reči od Bruselu až po štedro ﬁnancované organizácie, ktoré si z agendy multikultúrnosti urobili dojnú kravu bez vnímania dôsledkov svojich aktivít a ich dopadu na reálny život.

EURÓPSKA SCHIZOFRÉNIA

V Európe panuje určitá schizofrénia – na jednej strane obhajoba prisťahovaleckej politiky a na druhej strane prísna ochrana svojho teritoriálneho priestoru. „Fackovacím panákom“ je napokon Taliansko, Malta, Grécko a Cyprus, ktoré sú ako nárazníkové zóny prvé vystavené náporu imigrantov z afrických krajín a konﬂiktných oblastí Blízkeho východu. Od roku 1988 zahynulo na mori v snahe dostať sa do Európy viac ako 19 000 ľudí. V minulom desaťročí zomrelo 6700 osôb pri sicílskych brehoch. Len Taliansko vlani riešilo 27000 žiadostí o azyl. V celej Európskej únii v minulom roku požiadalo o azyl 272 000 utečencov. Od októbra tohto roku dorazilo do Talianska 30000 nelegálnych utečencov, pričom polovica z nich pochádzala zo Sýrie a Eritrey. Európska komisárka pre vnútorné záležitosti Cecilia Malmströmová vyhlásila: „Imigračná politika je rozdrobená a majú ju v rukách tie členské krajiny, ktoré ich posudzujú z pohľadu svojich domácich starostí. Prisťahovalectvo je vnímané ako hrozba, ako problém. Pritom by sme mali vidieť, čo všetko prospešné môže priniesť.“ Typický príklad eurobyrokratickej odtrhnutosti od skutočných problémov bežných ľudí a politickej hluchoty vzdialených elít z horných stupňov mocenskej pyramídy, kam už nedolieha volanie zdola. Komisárka reaguje rovnako kompetentne ako návšteva európskych pohlavárov na talianskom ostrove Lampedusa. Miestni obyvatelia vypískali delegáciu vedenú predsedom Európskej komisie Josém Manuelom Barrosom, ktorá sa prišla pozrieť na obete havárie lode s utečencami z Afriky v Stredozemnom mori. Starostka ostrova Giusi Nicoliniová v mene svojich spoluobčanov pred médiami vyhlásila: „Ak majú prísť na Lampedusu vyjadriť len súhlas,

nech radšej pošlú e-mail, my potrebujeme činy.“ V Afrike trpí hladom 100 miliónov ľudí. Môže im Európa pomôcť tak, že ich absorbuje na svoje územie? Má eurokomisárka plán pre takéto riešenie? V Európe je 26 miliónov nezamestnaných a sociálny systém už teraz kolabuje. Zvládne nápor ďalšieho množstva nekvaliﬁkovaných pracovných síl, ktoré budú od začiatku odkázané na európsky sociálny systém?

PRÍČINY IMIGRANTSKÝCH VĹN Eurokomisárka Cecilia Malmströmová prišla aj s ďalšou peknou myšlienkou, keď vyhlásila, že bude bojovať proti pašerákom, ktorí využívajú zúfalstvo ľudí. Je to ako s povestným lovením rýb. Je lepšie dodávať ryby hladujúcim, alebo ich naučiť chytať ryby? Čo tak zistiť, z čoho pramení zúfalstvo ľudí, ktorí až následne vyhľadajú pašerákov a zveria im svoj život do rúk? Eurobyrokrati si zamieňajú príčinu s následkom. Príčinou imigrantských vĺn, ktoré v prvom rade zasiahnu pobrežie južných európskych krajín, je neutešená situácia u nich doma. Spolu s tým aj zavádzajúca európska rétorika o tom, ako majú prisťahovalci zachrániť demograﬁcký vývoj, ekonomický a sociálny systém v jednotlivých štátoch Európy. Európske politické elity by sa mali pozrieť, do akej miery sa podieľajú na zhoršovaní pomerov v daných krajinách, odkiaľ obyvateľstvo najviac uteká. Na prevrátenej lodi pri Lampeduse boli Somálčania a Eritrejčania. Na ďalšej lodi, ktorá sa potopila pri Malte, hľadali nový lepší svet Sýrčania a Palestínčania. V predchádzajúcich vlnách smerovali do Talianska Líbyjčania a Tunisania. Na obzore sú utečenci z Egypta. Diplomati z politického a bezpečnostného výboru Európskej únie sa zaoberali prípadným hospodárskym kolapsom Egypta a následkami vo forme ekonomických utečencov. Nemenovaný diplomat pre EU Observer opísal budúci pravdepodobný scenár s Egyptom: „Je to krajina s takmer deväťdesiatimi miliónmi ľudí na južnej periférii EÚ. Ak sa veci zhoršia, kam si myslíte, že pôjdu? Nenamieria si to do ďalších miest v Afrike alebo Škandinávie, ale do krajín, ako je Taliansko alebo Grécko.” Utečenci prichádzajú z krajín, kde zúria pre-

vraty, revolúcie, občianske vojny a teror náboženských fanatikov. Politickí predstavitelia členských krajín Európskej únie a európskej exekutívy by si mali položiť ruku (určite nejakú majú) na srdce (ak vôbec nejaké majú, lebo to vyzerá, že namiesto neho tam tróni kalkulačka alebo kreditná karta) a priznať si, do akej miery idú spolu s iniciátormi z Washingtonu v príprave krviprelievania, odstraňovania vlád a politikov, schvaľovaní a podnecovaní teroru práve v štátoch Afriky a Blízkeho východu. Stačí spomenúť Líbyu, Sýriu, vykalkulované hry s Al-Káidou, postavenie okupovaných Palestínčanov, podnecovanie znepriatelených strán v Egypte alebo spoluprácu pri vyhrocovaní civilizačných konﬂiktov podľa projektu Pre nové americké storočie z dielne amerických neokonzervatívcov, aby sa krajiny bohaté na zdroje a s výhodnou geostrategickou polohou podmanili alebo rozložili.

KADDÁFÍHO OBCHOD Osobitnou kapitolou v kalkuláciách s usporiadaním sveta je prípad Líbye a jej najvyššieho predstaviteľa Muammara Kaddáfího. Na jeho odstránení sa spolupodieľali transatlantickí spojenci. A čo to – okrem rozvrátenej krajiny a vystupňovania kmeňového a sektárskeho násilia v Líbyi – prinieslo? Koľko sme sa napočúvali, načítali a napozerali propagandy hlavného mediálneho prúdu a politických ﬁgúrok o nebezpečnom tyranovi, ktorého treba zniesť zo sveta v mene „slobodnej“ Líbye! Je potrebné vedieť, akú úlohu chcel zohrať pri zvládaní utečencov z Afriky do Európy práve Kaddáfí. Bez ohľadu na to, ako vládol a čoho sa dopustil, netreba zamlčiavať, ako prezieravo uvažoval vo svoj prospech, ale aj v záujme druhej strany. V roku 2010 navrhol, aby mu Brusel platil za to, že bude zadržiavať vlny afrických migrantov prúdiacich do Európy. Efektívnu ochranu Európy si vyčíslil na päť miliárd eur. Či sa to v rámci politickej korektnosti niekomu páči alebo nie, nemýlil sa, keď predvídal: „Zajtra Európa nemusí byť európska, ale čierna, pretože sem chcú prísť milióny Afričanov. Nevieme, čo to bude pre Európu znamenať. Nevieme, ako zareagujú bieli kresťania postavení zoči-voči prúdu vyhladovaných a ignorantských Afričanov. Nevieme, či Európa zostane moderným a zjednoteným kontinentom, alebo či

bude zničená barbarskými inváziami.“ Európski politici teraz po tragédii pri ostrove Lampedusa bijú na poplach a volajú po novej imigračnej politike, ktorá by zabránila katastrofám s obeťami.

VOJENSKÁ TAKTIKA DOČASNÉHO RIEŠENIA Riešením pri ochrane vonkajších hraníc má byť systém Eurosur, ktorý po schválení Európskym parlamentom vstúpi do platnosti už v decembri. Pomocou bezpilotných lietadiel, družíc a kamier s vysokým rozlíšením na hliadkových člnoch pobrežných stráží umožní vyhľadanie plavidiel s imigrantmi, ktoré nie sú nahlásené v žiadnom prístave. Taliansko zároveň spustilo vojenskú misiu v Stredozemnom mori, aby sa pokúsilo zabrániť ďalším úmrtiam prisťahovalcov. Člny a lietadlá zabezpečujú čo najväčšiu časť Stredozemného mora. Taliansko vynaložilo značné prostriedky na strojnásobenie námorných a vzdušných síl v Sicílskom prielive. Opatrenia smerujú k tomu, aby Európa zabránila ďalšiemu prílevu prisťahovalcov a zamedzila tragédiám na mori. Vojenskými prostriedkami a účinnou taktikou vlastne len pokračuje civilizačný konﬂikt vyhrotený násilnými skupinami najmä v islamských krajinách. No na ňom má svoj podiel aj západný svet, pretože zneužíva konﬂikty na geopolitické hry v rámci rivality USA s Ruskom a Čínou. Účinnejšie by bolo prehodnotiť zahraničnú politiku naviazanú na americké príkazy, kde a kedy zasiahnuť, ktorú krajinu rozvracať zvnútra, aké vedenie krajiny podporovať a stupňovať tak neznesiteľné podmienky pre život, čo vedie k úteku do bezpečnejších oblastí sveta. Na domácej scéne skoncovať s podporou a obhajobou multikultúrnej demagógie a sociálnym zvýhodňovaním rôznych skupín obyvateľstva na základe etnickej, národnostnej a náboženskej príslušnosti. A do tretice, namiesto bombardovania a špeciálnych kománd investovať do infraštruktúry, stabilizačných programov a skvalitnenia života tam, kde sú katastrofálne podmienky, aby ľudia nevolili namiesto života v pekle radšej smrť v mori alebo život v materiálne bohatej spoločnosti, ktorá im je však kultúrne, nábožensky a civilizačne cudzia.

UDALOSTI A SÚVISLOSTI > Z DOMOVA DAŇ ZAMATOVEJ CENZÚRE

Zahraničnopolitický redaktor vo verejnoprávnom médiu chtiac-nechtiac podlieha kritériám politickej korektnosti, ktorú mu naordinujú nadriadení. Má síce možnosť vzdorovať a viesť neustály zápas o každé slovo, vetu a informáciu, ktoré nepochádzajú od takzvaných renomovaných agentúr a oﬁciálnych tlačových odborov či schválených zdrojov, no platí za to daň v oblasti ekonomickej, pracovnej i ľudskej. V snahe poskytnúť verejnosti informácie, ktoré môžu odporovať názorovému zameraniu nadriadených a ich politickému presvedčeniu i zázemiu, stáva sa čoraz nepríjemnejším článkom v poslušnej mašinérii propagandy. Dennodenne to pociťuje, a tak hľadá spôsob, ako poskytnúť necenzurovaný pohľad na udalosti aj za cenu profesionálnej schizofrénie. V oﬁciálnom médiu sa pod vlastným menom snaží tlmiť kurz na usmerňovanie verejnosti v duchu transatlantickej oddanosti, a v alternatívnych médiách píše tak, ako to cíti, ale pod iným menom. A to je prípad Ľubomíra Huďa, ktorý mal na pozícii redaktora zahraničnopolitického oddelenia – napriek určitým obdobiam – stále viac sťaženú možnosť informovať inak ako CNN, BBC, Biely dom, Európska komisia a systémom protežovaní politológovia a analytici. Preto pod menom M. Morés pracoval a prispieval pre alternatívne informačné zdroje a od začiatku vzniku v našom mesačníku Zem a Vek. Napokon po rokoch skúseností s tým, že zamatová cenzúra len mení svoju taktiku, no bez ohľadu na vedenie v červenom, modrom či inofarebnom drese stále zostáva ako sprievodný jav mocenskej manipulácie, skoncoval s anonymitou pod menom M. Morés. Po odchode zo zdanlivo verejnoprávnej mediálnej inštitúcie chce pod svojím vlastným menom Ľubomír Huďo pokračovať na stránkach Zem&Vek v informačnej otvorenosti a vyváženosti správ o situácii na medzinárodnej politickej scéne, ktorá už priamo či nepriamo ovplyvňuje aj dianie v našej krajine.

HROMADNÉ PRIPOMIENKOVANIE V priebehu októbra predložili ministri Tomáš Borec (Ministerstvo spravodlivosti) a Ján Richter (Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny) do medzirezortného pripomienkového konania dva materiály. Dohovor Rady Európy o ochrane detí pred sexuálnym

vykorisťovaním a sexuálnym zneužívaním a Národný akčný plán na prevenciu a elimináciu násilia na ženách na roky 2014 – 2019. Iba niekoľko dní po predložení boli k obom materiálom sformulované hromadné pripomienky verejnosti, ktoré na stránkach Ministerstva spravodlivosti podpísali tisícky ľudí. Podpísaní ľudia žiadajú Dohovor Rady Európy o ochrane detí pred sexuálnym vykorisťovaním a sexuálnym zneužívaním v navrhovanom znení neratifikovať. Z predloženého materiálu podľa pripomienkujúcich vyplýva, že po ratifikácii Dohovoru sa bude musieť v SR zaviesť povinné sexuálne vzdelávanie na prvom aj druhom stupni ZŠ vo vyššie uvedenom rozsahu, teda aj o sexuálnom zneužívaní, a to podľa zásady nediskriminácie, t. j. s ohľadom na LGBT komunitu, resp. ideológiu. Ďalšie výhrady sú smerované k článkom dokumentu, ktoré hovoria o pomoci obetiam. Tie riešia možnosť premiestnenia obete z jej rodinného prostredia, pričom pripomienkujúci sa obávajú, že pomocou následnej aplikácie ďalších nástrojov bude dochádzať k masívnemu odoberaniu detí aj pre malicherné príčiny. V pripomienke týkajúcej sa Národného akčného plánu na prevenciu a elimináciu násilia na ženách na roky 2014 – 2019 podpísaný žiadajú vypustiť ratifikáciu Dohovoru Rady Európy o predchádzaní násiliu na ženách a domácemu násiliu a o boji proti nemu s odôvodnením, že tento dohovor používa veľmi široko definované pojmy o tom, čo je považované za násilie, a navyše používa tautologické zdôvodnenie. Taktiež žiadajú vypustiť záväzok „do konca roka 2013 ratifikovať Dohovor Rady Európy o ochrane detí pred sexuálnym vykorisťovaním a sexuálnym zneužívaním“ z rovnakých dôvodov, aké boli popísané v prvej pripomienke. Ďalej žiadajú, aby slovenská legislatíva nepreberala nórske a iné západné vzory, nevyhlasovala ich prax za dobrú a prijatím finančnej pomoci z Nórskeho finančného mechanizmu alebo prostriedkov z eurofondov sa k tomuto nezaväzovala.

SME DODISKUTOVALI? „Kedy zrušia všetky internetové diskusie?“ znel názov článku, ktorý sa objavil na stránkach navštevovaného spravodajského portálu. Autor Tomáš Bella v ňom nastoľuje otázku zákazu internetových diskusií, pretože podľa výskumu „zhoršujú schopnosť správne porozumieť článku, keď len jeden vulgárny príspevok dokáže

negatívne ovplyvniť vnímanie faktu či človeka, ktorý je terčom útoku“. Odvoláva sa aj na Popular Sience, ktorý nedávno úplne zrušil možnosť komentovania článkov. Internetové diskusie podľa neho „škodia svetu a robia svet hlúpejším“. Alarmujúca je skutočnosť, že na otázku „Páčil by sa vám web SME.sk, keby bol: s diskusiami/bez diskusií“ odpovedalo 36 % čitateľov „bez diskusií“. Z toho vyplýva, že viac ako tretina čitateľov (ktorí na otázku odpovedali) si túži odobrať možnosť vyjadriť sa. Autor argumentuje aj zodpovednosťou majiteľov stránok za obsah diskusií, podsúva argument, že stráženie diskusií je drahé. Na druhej strane bagatelizuje a zosmiešňuje ich pozitívny dopad. Nezmieňuje možnosť vložiť odkazy na články a dokumenty, viesť zaujímavé, hoc často vášnivé polemiky, spoznávať názory čitateľov, baviť sa s nimi adresnejšie, možnosť odhaliť nedostatky článkov, ponúknuť iný uhol pohľadu. Nejde o to, že by si túto skutočnosť neuvedomovali, práve naopak, ona je dôvodom podobných návrhov a špekulácií. Občania do značnej miery otvorili oči, neveria médiám, informácie si preverujú a často v diskusiách do-

kážu zasadiť autorovi aj samotnému médiu protiúder. Mnohí čitatelia chápu články v SME ako nosné témy a zaujímavé sa pre nich stali samotné diskusie, kde sa dozvedia podstatne viac zaujímavejších informácií. Iste sa musia čitatelia prelúskať aj vulgarizmami a hlúposťami, ale je na nich, aby ich deﬁnovali. Teda bolo by, ak by príspevky neboli často cenzurované/mazané, diskusie mazané/zakázané a nemizli celé blogy/články. Zdá sa, že barbarsko-totalitný prístup, ktorý nemá so slobodou slova nič spoločné, spolu s obmedzeniami Piana, nie je dostatočný. Nie a nie čitateľov spracovať, zakázať im rozmýšľať a deliť sa o názory. Ak ide o záujmy Izraela a USA, redakcia je schopná vytvoriť štvavú vojnovú kampaň, ale vlastných čitateľov chce cenzurovať? Posolstvo článku je jasné a nesie sa plne v duchu ideologickej línie denníka SME – čitatelia sú hlupáci, nevychovanci a nezbedníci, útočia a používajú vulgarizmy, dovolia si spochybňovať čokoľvek a neváhajú napadať autora článku, aj samotné médium. Médium, ktoré píše vždy „objektívne, pravdivo a s nadhľadom“, a preto nepotrebuje žiadnu spätnú väzbu. Smutné je, (jg, as) že s tým časť čitateľov súhlasí.

B A N K R O T O M AT VEREJNÝ DLH SLOVENSKEJ REPUBLIKY*

3 8, 7 1

VÝŠKA DLHU NA PRACUJÚCEHO*

mld. EUR

DEFICIT ŠTÁTNEHO ROZPOČTU SLOVENSKEJ REPUBLIKY**

2, 3 2

mld. EUR

1 6 62 9

EUR

POMER VÝDAVKOV A PRÍJMOV**

1 2 7, 5

* stav k 20. 10. 2013 ** stav k 15. 10. 2013 Pomer výdavkov ŠR k príjmom dosiahol v októbri 127,5 % – tzn. že výdavky presahujú celkové príjmy o viac ako štvrtinu! Zdroj: MF SR, ŠÚ SR

TÉMA MESIACA > ZAMATOVO NEŽNÁ TYRANIA

Ľ. Huďo/M. Morés

ZAMATOVO NEŽNÁ

TYRANIA

OD PRAVDY A LÁSKY KU KLAMSTVU A POSLUŠNOSTI 18

AKO ŽIJEME V DNEŠNEJ ZAMATOVEJ DOBE? AKÚ PODOBU MÁ STRACH? EXISTENČNÚ I NÁZOROVÚ. ZAMESTNÁVATEĽ SI Z NÁS ROBÍ ROHOŽKU. VYDIERA NÁS HROZBAMI, ŽE NA ULICI ČAKAJÚ ĎALŠÍ UCHÁDZAČI O NAŠU POZÍCIU. BOJÍME SA O STRECHU NAD HLAVOU KVÔLI HYPOTÉKAM A ÚVEROM, PRETOŽE NAŠA RODINA MÔŽE SKONČIŤ NA ULICI, AK PRÍDEME O PRÁCU A NEBUDEME ICH MÔCŤ SPLÁCAŤ. PRIAMYM DÔSLEDKOM TOHO JE ABSOLÚTNA POSLUŠNOSŤ ZAMESTNÁVATEĽOVI, PRETOŽE VÄČŠMI NEŽ V MINULOSTI ROZHODUJE O NAŠOM ŽIVOTNOM OSUDE. NEODVÁŽIME SA POVEDAŤ NAHLAS POLITICKY NEKOREKTNÉ NÁZORY.

rešlo vyše dvadsať rokov od Novembra 89 – Zamatovej, Nežnej revolúcie, ktorá mala byť historickou spoločenskou zmenou. Po takmer štvrťstoročí máme právo a najvyšší čas položiť si otázky: Kam sme sa to dostali? V čom to vlastne žijeme? Kam smerujeme? Komu tento vývoj prospel a naďalej prospieva?

Odpovede nájdeme vo svojich životných skúsenostiach, v realite našej krajiny a v tom, s čím dennodenne zápasíme a prežívame. Keď sa spätne obzrieme a zhodnotíme doterajší vývoj, je viac než isté, že zamat na Slovensku ani v Česku nebol vôbec nežný, iba ak pre určitú mocenskú a zbohatlícku elitu. Pre nás ostatných postup-

ne dospel do štádia zamatovej tyranie, v ktorej stokrát opakovaná havlovská Pravda a Láska dostala kontúry Lži a Otroctva, mediálno-psychologickej manipulácie, ekonomického lokajstva a poslušnosti v záujme elementárneho prežitia. A to je ten historický podvod, klamstvo a postupné zotročovanie ľudí na poslušnú masu, ktorej ani len nenapadne zmeniť systém výhodný iba pre vypočítavú a skorumpovanú hŕstku bezcharakterných kreatúr bažiacich po moci, majetku a vplyve. Kto a čo to vlastne sľuboval, aby „občanov-ovčanov“ dostal do košiara oddaných budovateľov trhovo-demokratických zajtrajškov namiesto komunistických včerajškov? Zmenila sa farba, červená prestala byť v móde a nastúpila modrá, zelená a rôzne farebné odtiene. Politickí prostitúti a oportunisti, karieristi a vypočítavci zavetrili šancu a s povestným prezliekaním kabátov ponúkali voličom možnosť výberu medzi kresťanskými, národnými, liberálnymi a konzervatívnymi hodnotami. Všetky tie vznešené politické etikety a nálepky skrývali jedinú podstatu ich snaženia – nakradnúť, vytunelovať a sprivatizovať (v histórii už mali svojich predchodcov v podobe inkvizičného zabavenia majetku, arizácie, konﬁškácie a znárodňovania). Mali jediný cieľ – zabezpečiť sa tak, aby sa ich už nikdy netýkalo nejaké zvyšovanie cien energií, nájomného, nehnuteľností, daní, pretože pri svojom nakradnutom majetku to vôbec nepocítia, a – po nás potopa. Ostatným, mlčiacej väčšine i skutočne revoltujúcej menšine, zostali zase len pot, drina a slzy, výsmech a prenasledovanie. Komunistická revolúcia na začiatku dvadsiateho storočia a demokratické revolúcie na jeho sklonku majú rovnaký ﬁnančný prameň a bohatých kmotrov spoza Atlantiku a zo západnej Európy. A to vyvoláva pochybnosti a otázky. Komu slúžia platení a nastrčení revolucionári? Skutočne záujmom širokej verejnosti, v mene ktorej presadzujú spoločenské zmeny, ako to tvrdia na tribúnach, alebo len sebe a svojim sponzorom, ktorí už čakajú na tučné zisky ako odmenu za investície? Nepochybne aj medzi revolucionármi sú lepšie a horšie informovaní, vyššie a nižšie postavení, znalí veci i zmanipulovaní, či len zištne sebeckí.

Nič to nemení na ich spolupodieľaní sa na následkoch nového režimu, ktorý časom zomelie aj niektorých z nich. Štatisti v uliciach, ktorí štrngali kľúčmi, spievali a skandovali, ešte netušili, že v novom systéme budú slúžiť starým mocipánom a budú uctievať zlaté teľa – zisk, úspech a kariéru aj cez mŕtvoly. Kto sa nepridá, bude nešikovný, neschopný, ako sa dnes amerikanizovaným jazykom hovorí outsiderom (vyčleneným z hry), luzerom (čo stráca a prehráva), a v slovenčine čudákom, chudákom a trpákom. Z toho vyplýva, že v komunistickom vedení boli ľudia, ktorým zamatová a nežná podoba revolúcie vyhovovala. Vytrieskali z nej kapitál na začiatku toľko proklamovanej rovnakej štartovacej čiary, ktorá v skutočnosti nebola pre celú spoločnosť rovnaká, a ani náhodou štartovacia. Súčasná trhová elita už mala naštartované dávno pred ostatnými, ona a jej potomkovia v podobe mediálne oslavovaných rodinných klanov sa nám smejú do očí a na rôznych nablýskaných plesoch predvádzajú svoj majetok, vplyv a moc. Áno, nezabudnú hodiť niečo aj chudákom, ktorých rodiny mrzli v uliciach a ako komparz vytvárali tu správnu pouličnú atmosféru pri zmene režimu z jedného otroctva na druhé. Okázalá seansa s názvom Ples v opere má zvláštne privilégium – médiá z nej robia až akýsi dejinný moment a verejnosť dojímajú informáciou, že „sa vyzbieralo“ dvestotridsaťtisíc eur na pomoc detskému kardiocentru. Medzitým sa v krajine rozkradli miliardy, z ktorých by nebol problém ﬁnancovať zdravotníctvo na špičkovej úrovni. Príprava zamatových, farebných a inak vznešene nazvaných mocenských prevratov v podobe revolúcií a striedania mocenských klík nie je ponechaná na náhodu, ani nie je v rukách nekontrolovateľných síl. Má svojho producenta, režiséra, hlavných protagonistov i mohutný komparz. A podobne ako v hollywoodskych trhákoch sa niekto poriadne nabalí, iný dostane slušný honorár a ostatným, platiacim divákom, ostane len ilúzia a pekná spomienka. Platí to od Bratislavy cez Belehrad až po Kyjev, Tbilisi a Teherán. Existuje model, podľa ktorého sú revolúcie vyvolávané kvôli nastoleniu vyhovujúceho a poslušného režimu, oddaného svetovému policaj-

TÉMA MESIACA > JUVENILNÁ JUSTÍCIA: MÝTY, FAKTY, SÚVISLOSTI

tovi. Politicky nekorektný francúzsky novinár a analytik Thierry Meyssan sa venoval metódam farebných revolúcií (podľa názvu – oranžová, jazmínová, šafranová, zelená) a upozornil na nenápadného človeka, ktorý je doma v USA takmer neznámou osobou, ale pre disidentov v zahraničí veľkou autoritou. Poznajú ho dobre aj v Iráne, Rusku a vo Venezuele ako špióna CIA, ktorý sa inﬁltruje práve do krajín, ktorých vlády vyhovujú väčšmi domácemu obyvateľstvu ako americkej administratíve. Ide o sociológa a politológa Geneho Sharpa. V roku 1993 napísal štúdiu Od diktatúry k demokracii a z nej vznikol skrátený manuál „198 metód nenásilnej akcie“ preložený do dvadsiatich ôsmich jazykov vrátane arabčiny a perzštiny. Opisuje nenásilné metódy od hladovky cez dávanie mien a farieb revolúciám po využívanie pohrebov na politické prejavy a akcie. Zamatovo nežná podoba revolúcie v Československu plnila okrem iného úlohu inšpirácie na ovládnutie Ukrajiny tzv. demokratickými silami, takisto predurčenými Veľkým bratom spoza Atlantiku. Zamatová fraška spolu so skúsenosťami dolárových Che Guevarov pri zvrhnutí prezidenta Slobodana Miloševiča v Belehrade nadobudla podobu Oranžovej revolúcie na Ukrajine v roku 2004. Okrem tradičných amerických sponzorov spomínaných v predchádzajúcich prevratoch vystupujú ďalšie kasičky profesionálnych revolucionárov – Národný demokratický inštitút (americká Demokratická strana) a Medzinárodný republikánsky inštitút (americká Republikánska strana). Spolu s nimi tak ako vždy State department (americké ministerstvo zahraničných vecí), USAID, Freedom House a miliardár George Soros. Nechýbajú ani slovenské tváre ochotné nezištne pomáhať všetkým navôkol k slobode a nezávislosti. Jedným z nich je známa postava z článku Vincenta Jauverta o tvorcoch revolúcií. Medzi pozorovateľmi Organizácie pre bezpečnosť a spoluprácu v Európe (OBSE) počas ukrajinských volieb bol aj Pavol Demeš, riaditeľ German Marshall Fund of the United States pre strednú a východnú Európu. Profesionálni revolucionári z German Marshall Fund of USA, mimoriadne aktívni v bývalom so-

vietskom bloku, si urobili prieskum na Slovensku a zistili, že 88 percent Slovákov má pocit, že náš ekonomický a sociálny systém nie je spravodlivý, pričom väčšina výhod sa týka len hŕstky vyvolených a bežná populácia ťahá za kratší koniec. Iba osem percent Slovákov uviedlo, že hospodársky systém krajiny je spravodlivý ku všetkým. Novou formou politickej cenzúry z dielne zamatových tyranov a ich zaoceánskeho vzoru i vládcu je politická korektnosť. Nie vynútený, ale dobrovoľný strach prekročiť stanovenú červenú čiaru. Tá je ešte nebezpečnejšia než tá s chemickými zbraňami v Sýrii, o ktorej hovoril americký prezident Barack Obama. Za jej prekročenie nehrozí americká ozbrojená lekcia, ale je to cesta do spoločenského i osobného pekla s ekonomickými následkami, dosahom na rodinu a nenávistnými kampaňami.

O KNIHE ZAMATOVO NEŽNÁ TYRANIA Nežná revolúcia dospela do štádia zamatovej tyranie. Krásne ideály o slobode, spravodlivosti a dôstojnom živote boli od začiatku účelovou manipuláciou na ovplyvnenie n davu, ktorý mal robiť potrebnú kulisu. Na moc už t čakali hyeny z tábora disidentov i komunistov, aby vytvorili pre seba raj a pre v ostatných trhové otroctvo. Revolúcie zamatového typu sú totiž vopred naplánované a štedro ﬁnancované, výsledkom je systém, ktorý vyhovuje ich sponzorom. Profesionálni revolucionári a ich lokaji si užívajú výslnie trhu a ostatných držia v poslušnosti a nevedomosti kazajkou politickej korektnosti. Myšlienka francúzskeho ﬁlozofa Voltaira je stále aktuálna: „To, kto vám vládne, zistíte podľa toho, koho nesmiete kritizovať.“ Môžeme s tým vôbec niečo robiť? Prečítajte si knihu Ľubomíra Huďa ZAMATOVO NEŽNÁ TYRANIA s podtitulom Od pravdy a lásky ku klamstvu a poslušnosti. Objednať si ju môžete na www.lubohudo.sk.

TÉMA MESIACA > NAJVÄČŠIA ČESKO-SLOVENSKÁ LÚPEŽ

Vladimír Pavlík

NAJVÄČŠIA ČESKO-SLOVENSKÁ LÚPEŽ 22

O UDALOSTIACH OKOLO 17. NOVEMBRA 1989 PLATÍ JEDNA VETA, KTORÁ SA NEDÁ SPOCHYBNIŤ: V ŽIADNOM ŠTÁTE SA EŠTE ZMENA POLITICKÉHO SYSTÉMU NEUDIALA VĎAKA NÁHODE. KEĎ SI NAPRÍKLAD STOTISÍC DEMONŠTRUJÚCICH ĽUDÍ PRED TRIBÚNOU MYSLELO, ŽE SA SPOLUPODIEĽA NA PÁDE REŽIMU A ZMENE SPOLOČENSKÉHO A POLITICKÉHO SYSTÉMU, V POZADÍ STÁLI ĽUDIA, KTORÍ UŽ DÁVNO ROZHODLI. ŽIADNA PORÁŽKA KOMUNIZMU SA NEKONALA, BOLO TO PRETRANSFORMOVANIE NA KOMUNISTICKÝ KAPITALIZMUS A KAPITALISTICKÝ KOMUNIZMUS. TAK AKO KSČ A ŠTB POTREBOVALI ROBOTNÍKOV DO KOMPARZU, NA TAKÚ ISTÚ ÚLOHU ICH POTREBOVALA AJ CHARTISTICKÁ NOMENKLATÚRA ČI TÍ, KTORÍ ROBILI TENTO PREVRAT. KEBY SA NEBOLO PODARILO PRESVEDČIŤ ROBOTNÍKOV, ABY IŠLI DO GENERÁLNEHO ŠTRAJKU, CELÉ TOTO DIVADLO ČI HRA BY SKONČILI FIASKOM. MIMOCHODOM, PRE ŠTÁTNU MOC BY NEBOL ŽIADNY PROBLÉM DO 48 HODÍN CELÚ CHARTU 77 ROZPRÁŠIŤ. TAKZVANÝ DISENT Začiatkom 80. rokov minulého storočia, keď som pracoval v Metrostave Praha, som sa zoznámil s človekom, ktorý začínal svoju kariéru v predvojnovej spravodajskej službe, bol aktívnym účastníkom protifašistického odboja a jeho materiály mali neuveriteľnú historickú hodnotu. Nikdy nezabudnem na slová, ktoré mi povedal v roku 1982 na margo mojej naivnej viery v demokraciu kapitalistického Západu podporujúceho odporcov vtedajšieho československého režimu. Stojí za to si to pripomenúť: „Vlado, možno

to bude znieť pre teba prekvapujúco, ale každý dolár, ktorý Západ investuje do týchto ľudí, sa im raz mnohonásobne vráti.“ Na tieto slová si spomeniem vždy, keď sa pozriem do istého dokumentu, ktorý 30. 8. 1990 poslal anglický expert na ochranu ekonomických záujmov John Miller Jiřímu Křižanovi, v tom období poradcovi prezidenta Václava Havla. Dokument bol v angličtine a češtine a písalo sa v ňom: „Otvorenie hraníc, privatizácia, väčšia osobná sloboda atď., to všetko sú veci prispievajúce k zvýšeniu rizika strát a sú nebezpečné

TÉMA MESIACA > NAJVÄČŠIA ČESKO-SLOVENSKÁ LÚPEŽ pre majetok a občanov ČSFR.“ Treba si uvedomiť, že November 1989 v skutočnosti oddialil sociálnu krízu na Západe, ich ﬁrmy dostali nové odbytištia, naši politici, teda českí a slovenskí, pomáhali likvidovať vlastné poľnohospodárstvo a priemysel, cudzina za bagateľ získala naše bohatstvo.

ĎALŠIE MÝTY A REALITA

Ako som už v úvode naznačil, v roku 1989 nešlo ani o zmenu politického systému nejakou náhodou, ani o porážku komunizmu na Slovensku. Všetko hlavné sa robilo v mene konkrétnych osôb KSČ, ŠtB, KGB a CIA, čo aj viem zdokumentovať. Nielen československé udalosti okolo Novembra 1989, ale aj neskoršie udalosti na Ukrajine či Juhoslávii naznačujú, že nielen americká administratíva, ale aj CIA či iné mocenské spravodajské služby tu zohrávali nezanedbateľnú úlohu. Po získaní nových informácií a ďalších odborných analýz môžem konštatovať, že v prednovembrovom Československu existovalo vplyvné mocenské centrum, ktoré sa začínalo nielen ideologicky, ale hlavne ekonomicky zbližovať s trhovým americkým a západným európskym systémom. Ak prechod od socializmu k trhovému americkému či prozápadne európskemu ekonomickému modelu mal mať bezbolestný a nekrvavý priebeh, muselo tu byť nielen určité prepojenie s neskoršou koordináciou silových a spravodajských mocenských zložiek, ale aj istý druh dôvery. Kapitálnym úlovkom CIA bolo naverbovanie Vratislava Vajnara na spoluprácu, keď pracoval v misii OSN v USA, kde reprezentoval Československú socialistickú republiku. Vtedy ešte netušili, že raz sa z neho stane vedúci sekretariátu generálneho tajomníka ÚV KSČ Gustáva Husáka a v roku 1983 minister vnútra. Ani ŠtB by sa o tomto naverbovaní pravdepodobne nikdy nedozvedela, nebyť istej náhody. Ale aj priebeh tejto náhody dokazuje, že niektorí odborníci patrili do svetovej špičky vo svojom odbore na rozdiel od primitívov, ktorí mali na starosti tzv. vnútorných nepriateľov.

AKO ICH ODHALILI Spravodajca Hlasu Ameriky Jolyon Naegele bol

na návšteve u Jána Čarnogurského. Jeho cestu z Prahy do Bratislavy sledovalo a monitorovalo špeciálne komando ŠtB a celý rozhovor Čarnogurského s Naegelem bol nahrávaný. Počas tohto rozhovoru Naegele Čarnogurskému povedal, že Vratislav Vajnar by mal vymeniť vo funkcii ministra zahraničných vecí B. Chňoupka. Čarnogurský vyjadril počudovanie, prečo má minister vnútra prejsť na funkciu ministra zahraničných vecí. Naegele povedal, že je to v poriadku, lebo Vajnar je pre Ameriku a Západ prijateľný. Na základe tohto vyjadrenia špecialisti zo ŠtB urobili dôkladnú analýzu, po ktorej sa im podarilo zistiť, že V. Vajnar bol naverbovaný CIA, keď pracoval v misii OSN v USA. No ani toto zistenie nebolo konečné. Neskôr bol v Prahe zaistený cudzinec zo CIA, ktorý mal pri sebe závažné dokumenty. Jeho osobnú prehliadku schválil náčelník odboru v Prahe. Keď sa to Vajnar ako minister dozvedel, okamžite tohto náčelníka odboru a jeho dvoch podriadených odvolal. V roku 1985 Vajnar ponúkol Lorencovi funkciu prvého námestníka federálneho ministra vnútra. Keďže Vajnar, ak sa mám odvolať na svedectvo samotného Lorenca, bol vzdelaný, skúsený a veľmi pracovitý človek, pedant a skúsený diplomat so značnou dávkou nedôverčivosti, možno sa plným právom domnievať, že od tohto okamihu alebo po nejakom čase sa Lorenc stáva jedným z kľúčových hráčov v udalostiach, ktoré sa tu odohrali v novembri 1989. Počas ministrovania Vajnara bol šedou eminenciou na dotyčnom ministerstve aj pplk. Krása, jedna z hlavných osobností koordinácie činnosti nielen v novembri 1989, ale aj po novembri 1989 pri nových a nekrvavých politicko-ekonomických zmenách. Po dvoch reorganizáciách vlády v roku 1988 prišiel o svoju funkciu aj V. Vajnar. Podľa mojich informácií si nielen v KSČ, ale ani v RVHP kvôli blamáži nemohli dovoliť priznať, že minister vnútra socialistického štátu bol spolupracovníkom CIA. Jeho odvolanie komentoval Alojz Lorenc takto: „Ľudia túžili po zmenách a čakali, kto ich osloví presvedčivým programom.“ (Ministerstvo strachu? str. 145) Hoci Lorenc ako najvyšší šéf ŠtB musel vedieť o Vajnarovej činnosti pre CIA, nemá doteraz záujem, ani odvahu o tom hovoriť. Neskôr odha-

lená realita nám ukazuje, že Vajnar, Lorenc, Krása, samozrejme v úzkej spolupráci s KGB a ŠtB, už v roku 1987 pripravovali vytypované a dobre preverené skupiny mladých kádrov, niektorí boli presúvaní priamo do zahraničia, napr. do Sovietskeho zväzu a Číny. Taktiež sa do zahraničných bánk presúvali stá miliónov korún. Z jednej takejto skupiny vznikla neskôr v roku 1994 aj Penta Group. Základy tejto ﬁnančnej skupiny boli položené komunistickou nomenklatúrou, KGB a ŠtB.

PREDĹŽENÉ RUKY KSČ A ŠTB Je to taký zvláštny paradox, že Ján Čarnogurský – hoci nechtiac – sa spolupodieľal na odhalení Vratislava Vajnara. Horšie však je, že tento politik sa ako spolupáchateľ vedome podieľal na najhorších ekonomických zločinoch hodných zavrhnutia na nezanedbateľnej časti slovenského národa. O jeho bezbrehom cynizme svedčia napr. aj jeho výroky pre týždenník Domino fórum, číslo 46/2005: „V sociálnej sfére sa komunizmus na Slovensku premenil na najtvrdší kapitalizmus, akého dnes už ani na Západe niet.“ No aj jeho ďalší výrok svedčí o tom, že tzv. disidentov či opozíciu si tu KSČ a ŠtB pestovala a pripravovala na svoje neskoršie zámery. Citujem: „Na našej vnútroštátnej úrovni dohody medzi disidentmi a komunistickou vládou sa dosiahlo, že pád komunizmu sa udial vcelku kultúrne, v rámci ústavných pravidiel, a hlavne bez krviprelievania.“ V týždenníku Nové slovo č. 27/1994 bez rešpektu jednoznačne priznal, že ako predseda vlády sa spolupodieľal na najzávažnejších ekonomických zločinoch spojených s protizákonným rabovaním majetku: „V prostredí, kde som sa pohyboval ja, sa hovorilo, že prví privatizovali starí komunisti, ktorí si nahrabali peniaze. Keby som bol chcel podnikať kroky proti privatizérom, moji prívrženci by to boli privítali. Verejne som vtedy povedal, ŽE POZNÁM AJ ŠPINAVÉ PENIAZE a že sú mechanizmy na to, aby sa dali aspoň čiastočne odlíšiť od čistých. Uvažovali sme týmto smerom, ale robiť systémové kroky proti tomu – to by znamenalo zastaviť privatizáciu... Privatizácia bola dobrá a netreba si za ňu spätne sypať popol na hlavu. BOLA V SÚLADE S PRÁVOM A KRESŤANSKÝM PRESVEDČENÍM.“

VRHANIE SA NA KORISŤ A teraz si zdokumentujeme slová Johna Millera, ktoré sa vzťahujú priamo na Slovensko počas Mečiarovej vlády, o privatizácii, okrádaní občanov a vlastného štátu, ako ich popísal známy spisovateľ Ľuboš Jurík vo svojej knihe Pokušenie moci. Takto to videl zo svojej pozície, keď bol päť rokov vo vedúcom postavení pri Ivanovi Gašparovičovi, v tom období predsedovi slovenského parlamentu. Odcitujem zaujímavé pasáže zo strán 26 a 273 – 275. Strana č. 26: „Najlepší spôsob, ako sa zbaviť ilúzií a ideálov, je vstúpiť do vysokej politiky. Bez ideálov a ideí sa politika mení na cynický poker, na získavanie a využívanie moci pre zištné, prevažne osobné ciele, na získavanie výsad a privilégií, na hromadenie majetku a likvidácie protivníkov. Politika bez ideí je podhubím pre šírenie bacilov netolerancie až diktatúry. Potom sa aj z idealistov stávajú bezradní štatisti, ktorí nakoniec v mene demokracie pomáhajú demokraciu deštruovať, v mene voličov okrádajú voličov, ruinujú národný majetok a hospodárstvo. Ukázalo sa, že slovenskí politici neboli dostatočne pripravení prevziať zodpovednosť za riadenie samostatného štátu.“ Strana č. 273 – 275: „Privatizácia bola od roku 1990 rozhodujúcim objektom politického a mocenského zápasu na Slovensku i vo všetkých postkomunistických krajinách. Bola hybnou silou mnohých politických aktov, sporov, politického vypätia i pádu. Vznešené ideály o slobode, ľudských právach, voľnom pohybe a pod. sa stali len zásterkou pre grandiózne rozdeľovanie (či skôr rozkrádanie) štátneho majetku, ktorý sa hromadil pol storočia. Z večera do rána vznikali neuveriteľne bohatí ľudia, ktorí sa len vďaka politickému rozhodnutiu stali mnohonásobnými milionármi, ba miliardármi. Obyčajní ľudia, ktorí dovtedy žili v družstevných bytoch, šetrili na škodovku či žiguli, chodievali na dovolenku k Balatonu alebo do Bulharska, mali zrazu nepredstaviteľné majetky, stačilo byť v správnej strane či hnutí. Žiaľ, táto tendencia – aj keď v inej, kultivovanejšej podobe provízií či auditov – pokračovala aj počas vlády Mikuláša Dzurindu. Mravné zásady, morálne hodnoty, základné piliere civilizačných noriem sa dali do nezadr-

TÉMA MESIACA > NAJVÄČŠIA ČESKO-SLOVENSKÁ LÚPEŽ

žateľného, deštrukčného pohybu. Privatizácia našla spoločnosť absolútne nepripravenú a spôsobila také škody v spoločenskom organizme, ktoré prakticky nikdy nebude možné odstrániť a napraviť. K takým rozsiahlym vlastníckym zmenám došlo azda len v období vyvlastňovania majetku komunistickými stranami. Problém našej privatizácie je najmä v tom, že v mnohých prípadoch sa privatizovalo pre bohatstvo samotné, teda vyberali sa ľudia, ktorí budú bohatí. Mečiarova vláda nezohľadňovala, či nadobúdateľ je schopný zabezpečiť efektívne fungovanie majetku, vláda HZDS, SNS a ZRS zohľadňovala predovšetkým to, kto je z ktorej strany. Chodby Národnej rady SR, či už na Župnom námestí alebo potom na Vodnom vrchu na Mudroňovej ulici, sa len tak hmýrili nádejnými privatizérmi, v kanceláriách predsedu, podpredsedu NR SR, predsedov parlamentných výborov či strán si podávali kľučky budúci majitelia sprivatizovaných podnikov, lobovali, presviedčali, uplácali, sľubovali a dávali provízie, ponúkali stranícku poslušnosť. Keď som sa niekedy pozeral zo svojho miesta v sále na chrbty koaličných poslancov, mal som pocit, že mám pred sebou zhromaždenie fabrikantov, majiteľov tovární, nehnuteľností a bankových účtov. Do parlamentu chodili len akoby mimochodom, zdvihnúť ruku, keď sa hlasovalo. Inak sa nikdy k ničomu nevyjadrovali, mnohí ani raz počas volebného obdobia nevystúpili, neboli tam preto, aby tvorili zákony, aby zastupovali svojich voličov, boli tam nato, aby privatizovali, aby zbohatli. Platilo to, pravdaže, aj o ministroch, štátnych tajomníkoch, riaditeľoch sekretariátov, šéfoch krajských či okresných aparátov koalície HZDS, SNS, ZRS, o spriaznených manažéroch, riaditeľoch bánk, príbuzných, priateľoch, dokonca aj servilných bossoch podsvetia, ktorí sa vrhli ako supy na dovtedy štátne podniky, vybavovali po straníckej známosti úvery v bankách, hlboko pod cenu dostávali lukratívne objekty, pozemky, nehnuteľnosti, aby ich obratom predávali či vykrádali.“

KRUTÁ PONOVEMBROVÁ REALITA Až týchto posledných 23 rokov ukázalo, že Slovensko je v skutočnosti sluhovskou krajinou,

žiadna krajina v EÚ nemá toľko vlastizradných a zapredaných politikov ako Slovensko. Žiadna krajina by nedovolila, aby sa na ich občanoch páchali také experimenty, hlavne prostredníctvom ekonomiky, ako na tých slovenských. Považovať sociálne samovraždy za súčasť nevyhnutných ekonomických reforiem, uprednostniť záujmy cudziny pred záujmami vlastných občanov, kde v podstate Slovensko už nič nevlastní, kde za cca 60 – 80 rokov budú Slováci menšinou vo vlastnom štáte, to je krutá realita ponovembrových politikov za 23 rokov. Neboli sme do EÚ prijatí ako rovnocenný partner, ale ako ponížený sluha a lacná pracovná sila, kde sa vyspelé krajiny môžu zbaviť svojich prebytkov, ktoré by sa v ich krajinách dávali len ako potrava dobytku. Stratili sme ekonomickú, potravinársku a štátotvornú svojbytnosť. Vedome dochádzalo a dochádza k cielenej likvidácii nášho poľnohospodárstva. Dokonca Robert Fico v druhej polovici apríla 2013 v Poprade po zasadnutí vlád dvoch krajín V4 povedal: „Slovensko bolo na začiatku 90-tych rokov krajinou schopnou produkovať dostatok potravín pre seba. Potom prišli smrteľné údery pod pás slovenskému poľnohospodárstvu, ktoré niekto zorganizoval. A boli to slovenskí politici. A robili to v mene nejakých záujmov. Vždy za niečím hľadajte nejaké záujmy. Aj to, v akom stave sa dnes nachádza slovenské poľnohospodárstvo, je výsledkom toho, že niekto uprednostnil cudzie záujmy pred slovenskými. Som o tom absolútne presvedčený.“ Keďže tieto slová odzneli aj v priamom prenose jednej televízie, malo byť povinnosťou Generálnej prokuratúry SR pýtať sa Roberta Fica, o ktorých slovenských politikoch páchajúcich vlastizradu na slovenskom poľnohospodárstve, a tým aj na občanoch tohto štátu, to hovorí? Keď to verejne tvrdí premiér SR a je o tom absolútne presvedčený, určite má dôkazy. Prečo nepodal trestné oznámenie? Alebo ho už uplatili? Alebo je Ficov spolužiak Čižnár vo funkcii generálneho prokurátora len poníženým pudlíkom Roberta Fica, využívaného sponzormi Smeru kvôli svojmu rečovému daru ohlupovať veľkú časť voličov?

TÉMA MESIACA > TRANSFORMAČNÝ PODVOD

Anton Smataník

TRANSFORMAČNÝ

PODVOD

TRANSFORMAČNÝ PROCES Z CENTRÁLNE PLÁNOVANEJ EKONOMIKY NA TRHOVÝ KAPITALIZMUS SPOLU S PRECHODOM ZO SOCIALIZMU NA ZASTUPITEĽSKÚ DEMOKRACIU JE TERČOM OSTREJ KRITIKY UŽ AJ V MAINSTREAMOVÝCH MÉDIÁCH A ŠKOLSTVE. OFICIÁLNA ÚDERKA ZVAĽUJE VINU ZA VŠETKY KRÁDEŽE, ZLYHANIA A POCHYBENIA NA MEČIARA A KLAUSA, LEN TU A TAM SA ZMIENI O VZNIKU FINANČNÝCH SKUPÍN, A UŽ ÚPLNE IGNORUJE SKUTOČNOSŤ PORCIOVANIA KRAJINY MEDZI ZAHRANIČNÉ KORPORÁCIE A „NEZISKOVKY“.

aradigmou transformácie z centrálneho plánovania na trhové hospodárstvo bol skokový prechod, ktorý mal bolieť menej ako pomalý a opatrnejší, prezentovaný ako mučivý. V júni 1990 parlament schválil scenár ekonomickej reformy ČSFR, čím potvrdil víťazstvo radikálnej koncepcie. Ako prvú pocítili občania skokovú inﬂáciu. Rast cien začali mzdy dobiehať až podstatne neskôr. Inﬂácia súvisí priamo s liberalizáciu cien, teda rušením štátnych dotácií a prechodom na tvorbu ceny trhom. Skokový prechod bol realizovaný hlavne kupónovou privatizáciou. Štátne vlastníctvo sa malo dostať rovnomerne do rúk občanov štátu, ktorí ho potom mohli slobodne nakupovať a predávať. Žiaden kapitálový trh ani burza však nevznikli. Občania na tento krok neboli vôbec pripravení, väčšina z nich nevedela nič o ekonómii. Na tento čas sa len triasli rôzne veľmi dobre informované záujmové skupiny, z ktorých väčšina mala priame či nepriame väzby, ba priamo pochádzala z mocenských a ekonomických elít socialistické-

ho zriadenia. Mnohí súčasní slovenskí finančníci, majitelia väčších firiem cielene klamali a zavádzali verejnosť, šírili poplašné správy, vďaka informačnej asymetrii dokázali draho predávať a lacno nakupovať. Zbavili sa bezcenných akcií firiem, kým tie s nesmiernou hodnotou získali takmer zadarmo. V tomto čase vznikli všetky tri slovenské finančné skupiny Penta, J&T a Istrokapitál. Menujem za každú z nich aspoň najvýraznejšieho človeka: J&T – Patrik Tkáč, Penta – Jaroslav Haščák, Istrokapitál – Mário Hoffmann. Títo „šikulovia“ disponovali kontaktmi, získavali lacné úvery, mali ľudí na správnych miestach, skúsenosti zo zahraničia, kapitál. Začínali na úplne inej štartovacej čiare. Slovenský občan, ktorý ani len netušil, ako fungujú základné ekonomické paradigmy, princípy, metódy a nástroje nového systému, bol vďačným objektom pre zneužitie. Ak aj odmietal sprvu predať svoje akcie, časom ho rozličné zoskupenia vlastníkov pritlačili, či vyšachovali, až nemalo zmysel držať ich. Druhé kolo kupónovej privatizácie už neprebeh-

TÉMA MESIACA > TRANSFORMAČNÝ PODVOD

lo. Čiastočnou náhradou sa stala Mečiarova dlhopisová metóda štartujúca 1. 1. 1996. Štát vydával dlhopisy, ktoré sa zaviazal splatiť s miernym úrokom. Nominálna hodnota dlhopisu pri jeho vydaní sa stanovila na 10 000 Sk. Táto hodnota rástla približne o 8,8 % ročne, na druhej strane však rástla aj inflácia. Mnohí občania dlhopisy opäť predávali pod cenu, šírili sa účelové klamstvá o páde ich hodnoty a strašenie, že ak nebudú predané okamžite, držitelia prídu o všetko. Obchodníci s cennými papiermi ich skupovali často za polovičnú, a v prípade, že boli naozaj „šikovní“, dokonca tretinovú cenu. Do druhej vlny privatizácie patria okrem dlhopisovej metódy predovšetkým neslávne známe Mečiarove privatizácie. Pomer kúpnej ceny a účtovnej hodnoty mal klesajúcu tendenciu. Kým v roku 1992 to bolo 96,8 %, v roku 1999 už iba 11,38 %. Mečiarizmom oficiálne skončila druhá vlna privatizácie. Nasledovala však Dzurindova éra a Ficova éra, a to až dodnes. Predávanie pod cenu, vopred dohodnutí víťazi, predaj rodinného zlata, strategických podnikov, ziskových firiem atď. sú tu stále. V predaných podnikoch došlo takmer vždy k znižovaniu nákladov a zvyšovaniu výnosov za každú cenu. Čo to znamená po premenení na drobné? Masové prepúšťanie, znižovanie kvality produkcie, vymývanie hláv marketingom, zvyšovanie ceny, odstraňovanie zamestnaneckých benefitov... Dnes Slováci pracujú za minimálne, či minimálnym blízke mzdy pre medzinárodné spoločnosti, ktoré svoje zisky zdaňujú v daňových rajoch. Prehra na plnej čiare pre občanov, výhra na plnej čiare pre majiteľov a manažmenty týchto firiem. Politici si zarobili, postavili vily, kúpili autá, hovorí sa tomu aj vlastizrada. Občania sa väčšinou celému konaniu len prizerali. Veľkou ranou pre ekonomiku sa stalo rozpúšťanie funkčných roľníckych družstiev, ktoré zamestnávali značné množstvo občanov. Družstvá produkovali väčšinu slovenských potravín, ktoré sa ďalej spracovávali a na aké sme boli po dekády zvyknutí. Spolu s ich rozpúšťaním sme strácali potravinovú samostatnosť a stávali sa čoraz závislejšími na čoraz horších potravinách zo zahraničia. Za plánovaným zlikvidovaním roľníckych družstiev stojí predovšetkým KDH

a dnešný kandidát na prezidenta Ján Čarnogurský. Podobnou ranou bola aj likvidácia slovenskej zbrojárskej výroby, ktorú posvätil Václav Havel. Podľa viacerých indícií na príkaz svojich chlebodarcov, ktorým po odstavení kvalitného konkurenta okamžite narástli objednávky a zisky. Trhy, na ktorých sme dovtedy pôsobili my, boli obsadené rozličnými západnými firmami. Tie podvodom a lobingom dosiahli to, čo sa im nedarilo kvalitou produkcie a cenou. Opäť prišla skoková nezamestnanosť a oslabenie domácej ekonomiky, ako aj armády. Tieňovou postavou a šedou eminenciou slovenskej ekonomiky bol Ivan Mikloš. On sa stal v roku 1990 poradcom podpredsedu vlády zodpovedným za ekonomickú reformu, potom riaditeľom odboru hospodárskej a sociálnej politiky, neskôr ministrom privatizácie, podpredsedom vlády a ministrom financií. Od začiatku viedol Slovensko cestou globálneho trhového kapitalizmu. Presadzoval minimálny štát a bezhraničný konkurenčný boj. Cielene podkopával pozíciu domácich firiem a podporoval zahraničné. Ľudia aj vďaka jeho ideológii s vášňou aspoň pasívne podporili deštrukciu všetkého socialistického bez toho, aby si uvedomili dôsledky. Dopyt prešiel od podpory vlastnej ekonomiky k podpore zahraničných ekonomík. Dnes vidíme, kam to viedlo. Transformačný proces bol skôr transferový proces presunu bohatstva a moci. Väčší podvod sa v dejinách Slovenska ešte nestal. Ešte aj dnes u nás existuje tzv. prvotný kapitalizmus postavený na práve silnejšieho. Tzv. nesystémové a trh kriviace opatrenia, zákony a princípy sú v iných krajinách úplne bežné. Zámerom je totiž zmiešaná ekonomika, nie ekonomika trhová. Do nás je však neustále tlačené, aby sme boli trhovejší ako akákoľvek iná krajina a na tento účel sa používa selektívne porovnávanie a zmanipulované štatistiky. Čo je cieľom? Ovládnutie krajiny bankami, finančnými skupinami, korporáciami a medzinárodnými zoskupeniami. Politici tvoria len prevodný mechanizmus, nevyhnutný prostriedok, ale sami držia čoraz menej moci, štát sa stáva čoraz bezzubejším a bezmocnejším.

TÉMA MESIACA > REVOLÚCIA ĽAHKO A RÝCHLO

Gustáv Murín

REVOLÚCIA ĽAHKO A RÝCHLO

TAJNÉ SLUŽBY SÚ BEŽNÝMI OBČANMI VNÍMANÉ AKO SPOLOČENSTVO ĽUDÍ, KTORÍ MÔŽU PÁCHAŤ ZLOČINY V PRACOVNEJ DOBE A ZA ŠTÁTNY PLAT. VEĎ AJ JAMES BOND JE V PODSTATE ŠTÁTOM PLATENÝ SÉRIOVÝ VRAH. NA ROZDIEL OD TEJTO FIKTÍVNEJ POSTAVY SÚ V TAJNÝCH SLUŽBÁCH ČASTO ĽUDIA S UŠĽACHTILÝMI ÚMYSLAMI. BEZ NICH BY SME SA MNOHÉ NEDOZVEDELI A MNOHÉ BY SA NESTALO. NEŽNÁ REVOLÚCIA V NOVEMBRI ROKU 1989 OČARILA CELÝ SVET SVOJOU ĽAHKOSŤOU AŽ NOBLESOU, MIERUMILOVNOSŤOU, ZAMATOVOSŤOU A HISTORICKOU PARABOLOU POKUSU USKUTOČNIŤ TISÍCROČIA STARÚ VÍZIU UTÓPIE, KEĎ UMELCI A FILOZOFI VEDÚ SPOLOČNOSŤ. ZA TENTO ČIN BOLI NA NOBELOVU CENU MIERU NAVRHOVANÍ ŠTUDENTI A ICH VODCOVIA, ALE AJ SYMBOL OBČIANSKEHO ODPORU VÁCLAV HAVEL. V SKUTOČNOSTI JU MALA DOSTAŤ ŠTÁTNA BEZPEČNOSŤ BÝVALÉHO ČESKOSLOVENSKA, TEDA ŠTB.

TÉMA MESIACA > REVOLÚCIA ĽAHKO A RÝCHLO

tB ako „bdelé oko robotníckej triedy a jej oceľová päsť“ viac ako štyridsať rokov špehovala, prenasledovala, zatýkala, vypočúvala, mučila a aj zabíjala takzvaných zradcov komunistickej vlasti. Tá istá ŠtB po tom všetkom nakoniec v jedinej samovražednej a dokonale úspešnej tajnej operácii zradila komunistickú vlasť. Tá operácia mala iste nejaký krycí názov. My a celý svet ju poznáme pod menom Nežná revolúcia...

ČAS PLÁNOV A PRÍPRAV

Kto navštívil Prahu na prelome rokov 1988/1989 a v prvých mesiacoch roku 1989 a aspoň trochu poznal politickú situáciu, nemohol si to nevšimnúť – viselo to vo vzduchu, bolo to priam hmatateľné napätie, ktoré len čakalo na výbuch, aby sa uvoľnilo. Počas vianočných sviatkov zorganizovala Charta akúsi protestnú demonštráciu na Staromestskom námestí. Dopadla trápne. Komunisti pustili z ampliónov koledy, ktorým chartistické heslá nemohli konkurovať. Biedny hlúčik aktivistov sa bezradne rozišiel do najbližších krčmičiek, aby vareným vínom zapili sklamanie. V januári 1989 počas takzvaného Palachovho týždňa prebehlo na Václavskom námestí niekoľko chaotických demonštrácií. Zasiahli uniformovaní aj tajní policajti. Bili ľudí, použili vodné delá, zatýkali. A nič. Zasa všetko zaspalo. Šepkalo sa, že „to“ prepukne do leta. Politická situácia v okolitých krajinách priam vrela. V Poľsku sa Solidarita po intermezze so stanným právom a masovým zatýkaním jej predákov dostala do vlády. Z Východného Nemecka občania masovo utekali cez Prahu, kde zanechávali v bočných uličkách veľvyslanectva Nemeckej spolkovej republiky svoje povestné bakelitové trabanty. V Maďarsku sa schyľovalo k pádu komunistickej vlády. Len v Prahe bolo čudné ticho. Aj leto roku 1989 prebehlo v Československu nepochopiteľne pokojne. Ani výročie sovietskej okupácie z roku 1968 nepriviedlo v horúcom auguste ľudí do ulíc. Na jeseň ani náznak verejného odporu proti režimu. Dňa 7. novembra 1989 padol Berlínsky múr a s ním sa zrútil aj komunistický režim vo Východnom Nemecku. Zasvätení sa dušovali, že v ČSSR to konečne prepukne začiatkom decembra na Deň ľudských práv. Bolo

to amatérstvo. Až keď vec zobrali do rúk profesionáli z ŠtB, udalosti nabrali dramatický spád.

PREČO PRÁVE 17. NOVEMBER Plánovači ŠtB prišli na geniálnu symboliku. Našli dátum, ktorý je v Čechách zvlášť citlivý a zapadal do plánu spustiť prevrat s pomocou študentov a umelcov. Študentov preto, lebo sú ľahko mobilizovateľnou masou, ktorá nehľadí na následky a nie je zaťažená vlastnou rodinou či kariérou. Umelcov preto, lebo každý takýto zásadný protest potrebuje ľahko identifikovateľné tváre, dramaturgiu, ale aj technické zázemie (demonštrácie na Václavskom námestí napríklad ozvučovali technici známych populárnych kapiel). A 17. november preto, lebo v ten deň roku 1939 boli nacistami tvrdo potlačené demonštrácie českých študentov proti nacistickej okupácii a nasledovala séria ich popráv a deportácií do koncentračných táborov. Prvou obeťou pri predošlej protinacistickej demonštrácii k vzniku Československa bol študent medicíny Jan Opletal. Preto bol tento deň v roku 1941 vyhlásený za Medzinárodný deň študentstva, a práve v roku 1989 bolo jeho 50-te výročie. Tá symbolika bola krištáľovo jasná – totalitný režim nacistov krvavo potlačil študentské protesty pred päťdesiatimi rokmi a totalitný režim komunistov sa mal zdiskreditovať rovnako. Na to bol potrebný aspoň jeden zabitý študent, a aj s tým plánovači ŠtB počítali. Dňa 17. novembra 1989 bola oficiálnou mládežníckou organizáciou SZM pod kontrolou komunistickej strany zvolaná spomienková slávnosť. Bolo to také dokonalé krytie, že ani už vtedy vopred obetovaní komunistickí papaláši nemohli mať námietky. Na stretnutí ministra vnútra Kincla s generálnym tajomníkom ÚV KSČ Jakešom bolo dohodnuté, že bezpečnostné zložky nezasiahnu, ani keby došlo k prejavom študentskej nespokojnosti. Jakeša už dávnejšie utajená skupina vo vlastnej ŠtB diskreditovala tým, že nahrala a ilegálne rozširovala jeho dôverný prejav na straníckom aktíve v západných Čechách, kde sa totálne znemožnil výrokom, že sa cíti „jako kůl v plotě“. Nikto z oficiálnej opozície stelesňovanej Chartou 77 nebol v piatok 17. novembra 1989 v Pra-

31 he. Niekto ich včas upozornil, aby sa zbytočne nepriplietli do rozbehnutého scenára. Išli na chaty (?!) ako vzorní občania. Václav Havel na svoj Hrádeček. Len Alexander Dubček z nejasných dôvodov pricestoval do Prahy a neplánovane sa priplietol do zhromaždenia študentov pri vysokoškolských internátoch na Albertove, ako o tom píše Jozef Banáš v knihe Zastavte Dubčeka! Dubček bol preventívne zatknutý, a keď bolo po všetkom, zase prepustený. Manifestácia sa mala skončiť zvyčajnými nudnými prejavmi. Tieto neboli až také nudné, ale hlavne manifestácia prerástla do demonštrácie. V dave boli štandardne príslušníci ŠtB s neštandardnými úlohami. Namiesto potláčania protestov ich mali naopak povzbudzovať. Týmto provokatérom sa aj podarilo strhnúť dav už mimo kontroly oﬁciálnych organizátorov na pochod hlavným mestom. Pozoruhodné je, že študenti nepustili z rúk neskôr mediálne veľmi užitočné rekvizity v podobe kvetov a sviečok, ktoré mali pôvodne položiť k hrobu Jana Opletala. Na toho

sa zabudlo... Provokatéri ŠtB viedli bezstarostný dav študentov na vopred vybrané miesto na Národnej triede k Národnému divadlu. Tam totiž malo dôjsť k prepojeniu študentskej masy a vážených divadelníkov, národných umelcov. Scéna bola naaranžovaná tak, že sa krvavému stretu nedalo vyhnúť, hoci sa o to viacerí študenti pokúšali. Zásahové jednotky vyčkali, kým sa dav približne 2 000 študentov dostal k Národnému divadlu, a potom ulicu zo všetkých strán uzavreli. Vtedy boli užitočné rekvizity kvetov podávaných policajným ozbrojencom a zapaľovanie sviečok pred ich hrozivou hradbou, čo kamery (tiež pozoruhodné, kde sa tam vzali) nezabudli zaznamenať pre históriu. V presne načasovanej chvíli nastalo krvavé „rozháňanie davu“, hoci ten by sa rozišiel aj bez bitky. Dôvod bol prostý. Tu malo dôjsť k dôležitej katarzii (povedané divadelným slovníkom), kedy zbití študenti hľadali úkryt práve v budove Národného divadla, a umelci, vždy takí citliví, boli na vlastné oči konfrontovaní so surovosťou režimu. Nezávislá lekárska komisia

TÉMA MESIACA > REVOLÚCIA ĽAHKO A RÝCHLO neskôr zistila, že bolo zranených 568 ľudí. To už je masaker. Všetko viedlo k logickej reakcii – režim, ktorý bije naše deti, nemôžeme akceptovať. Masa študentov sa spojila s katalyzátorom umelcov presne podľa plánu. Nasledoval štrajk študentov a štrajk divadelníkov, ktorí namiesto hrania diskutovali s divákmi o neúnosnosti takéhoto vedenia štátu. Divadlá sa stali ideálnymi tribúnami protestov. Všetko klaplo až nečakane účinne. Chýbala len mŕtvola.

HĽADÁ SA OBEŤ

„Živú mŕtvolu“ identiﬁkovala vyšetrovacia Komisia po novembri 1989 prakticky hneď, v ďalších rokoch sa objasnili aj detaily tejto úspešnej dezinformačnej akcie (na dezinformácie mala ŠtB najlepších špecialistov vtedajšieho „tábora komunizmu“) aj preto, že „mŕtvola“ sama prehovorila – volal sa Ludvík Zifčák. Zifčák bol mladý príslušník ŠtB, a keďže ho disidenti nepoznali, dostal za úlohu preniknúť medzi nich. Čiastočne sa mu to podarilo, keď sa v polovici marca 1989 na súde s predstaviteľmi „Nezávislého mírového sdružení – Iniciativy za demilitarizovanou společnost“ zoznámil s manželkou Petra Uhla. Ten bol známym disidentom, ale hlavne mal kontakt na Rádio Slobodná Európa a iné dôležité západné médiá. Zifčák sa predstavil ako študent Růžička z Ostravy. Neskôr na pokyn nadriadených založil ﬁngované „Nezávislé studentské sdružení“ a medzi pražskými študentmi rozdával letáky, ktoré nápadne pripomínali vtedy aktuálne vyhlásenie „Několik vět“. Ale jeho hviezdna chvíľa prišla až 17. novembra 1989. Zifčák spolu s ostatnými tajnými agentmi ŠtB priviedol masu študentov pred obušky Pohotovostného pluku. Mimochodom, s jeho príslušníkmi sa veľmi dobre poznal, veď tam slúžil ako veliteľ roty. V presne stanovenom okamihu brutálneho zásahu Zifčák „padol“, pričom mu hneď priskočila „na pomoc“ ďalšia pracovníčka ŠtB Drahomíra Dražská. Zifčák mal plátennú tašku vo farbe trikolóry, ktorá sa dobre pamätala, a preto vedeli, že bude mať dosť svedkov. Jedným z nich bola aj študentka Jana Matějková, ktorá nezištne zháňala pre „smrteľne zraneného študenta“ pomoc. Do tretice zohrala svoju úlo-

hu pohotovo prítomná lekárka, ktorá mu dávala naoko umelé dýchanie a vyhlásila, že jeho stav je kritický. Vzápätí prišla sanitka a „mŕtvy študent“ zmizol. Tým sa to neskončilo. Teraz prišla hviezdna chvíľa Drahomíry Dražskej. Všetkým, ktorí boli ochotní počúvať, srdcervúco vykladala, ako jej kamarát prišiel o život „dobitý tými sviňami“. Už mala (podobne ako Zifčák) kontakty na disidentov, a hlavne na farára Payna, ktorý mal zasa prepojenie na Uhla. Tomu nahlásila dve najdôležitejšie informácie – meno „zabitého študenta“ Martina Šmída a jeho dátum narodenia. Uhl neskôr priznal, že pod dojmom tejto správy porušil zásadu spravodajstva a túto informáciu si neoveroval. Večer ju už vysielalo Rádio Slobodná Európa. Komunistická televízia sa márne pokúšala fámu vyvrátiť, keď zohnala oboch existujúcich študentov Šmídov živých a zdravých (jeden z nich v tom čase v Prahe ani nebol) a predstavila ich vo večerných správach. Už bolo neskoro. Na ten moment sa pamätám veľmi presne. Symbolika vraždiaceho totalitného režimu zaúčinkovala a bolo jasné, že je neudržateľný. Zifčák k tomu neskôr pre médiá sám povedal: „Fáma o smrti študenta mala jediný cieľ: vyvolať v krajine nepokoje, no nie také, ktoré by viedli k zmene politického systému. Išlo nám o výmenu vedenia komunistickej strany.“ A dodal: „Dezinformácia o smrti študenta sa rozšírila, vypukli protesty. Keby to Jakešovi oponenti (v komunistickom vedení, pozn. aut.) nechceli, k ničomu by nedošlo. Vyriešilo by sa to za pár minút, stačilo pozatvárať niekoľkých vodcov.“ Nech nás neprekvapuje, že bývalý agent ŠtB z Prahy odpovedá po slovensky. Je po rodičoch rumunský Slovák. Ktosi napísal, že Poliaci bojovali za porážku komunizmu posledných desať rokov, Maďari desať mesiacov, Nemci desať týždňov a Česi so Slovákmi desať dní. Veľkú zásluhu na tom má aj tá „živá mŕtvola“.

DEUS EX MACHINA Deus ex machina (doslova: boh na mašine) je výraz používaný v divadelníctve, keď do deja na scéne vstupuje nečakaný prvok, ktorý ho môže

ľubovoľne meniť podľa zámerov autora. Takouto „božskou“ silou vtedy v Československu vládli len dvaja ľudia: Rudolf Hegenbart z vedenia KSČ a jemu ideologicky podriadený generál Alojz Lorenc ako šéf ŠtB. O ich zámeroch a tajných dohodách s Havlom píše JUDr. Jaroslav Klenovský na webovej stránke Svetového združenia bývalých československých politických väzňov takto: „... Rudolf Hegenbart byl jmenován do své funkce v r. 1987 v rámci Gorbačovovy perestrojky se souhlasem Jakeše jako vedoucí 13. oddělení ÚV KSČ, které řídilo tyto nejdůležitější složky komunistické moci: armádu, policii, soudy a prokuratury.“ Cituje JUDr. Hulíka: „Hegenbart uvedl v několikanásobném rozhovoru se mnou (Hulíkem), že někdy v létě 1989 za ním (t. j. za Hegenbartem) přišel Lorenc a navrhoval mu udělat spiknutí proti tehdejšímu vedení KSČ. Hegenbart prý odmítl.“ JUDr. Hulík bol členom Parlamentnej komisie pre dohľad nad vyšetrovaním 17. novembra. Bola to trochu komická inštitúcia, ktorá mala novým vládcom vysvetliť, ako sa k tej vláde vlastne dostali. A práve na jej pravidelnom zasadnutí mal prebehnúť aj tento pozoruhodný dialóg dvoch jej členov: Bartuška: „Tuhle slavnou revoluci připravil generál Lorenc s Hegenbartem a dalšíma partajníkama, kteří se předem dohodli s některýma lidma v opozici. Protože vy (míněn Danisz) sám víte nejlépe, že kontakty mezi StB a Chartou byly velmi intenzívní a zdaleka nebyly jen pracovní.“ Dr. Danisz (kričí na Bartušku): „Tak já ti něco řeknu. Vašek Havel mi tuhle říkal: Toho Hegenbarta nechte na pokoji, ten pro vás udělal tolik, že se budete jednou divit, až to všechno řeknem. Zatím o tom musíme mlčet. To je, co? Takže si přestaň hrát na chytrýho. Nikdo o to nestojí.“ Bartuška bol príliš zvedavý zástupca študentov a Dr. Danisz zastupoval v Komisii Občianske fórum. Podľa JUDr. Klenovského bol osobným priateľom V. Havla a súčasne konﬁdentom ŠtB. O tom, že ŠtB držala v rozhodujúcich novembrových dňoch ochrannú ruku nad práve sa formujúcou alternatívnou mocou, prehovoril sám generál Lorenc v knihe Dešifrovaný svet:

„... udalosti, ktoré hrozili prerásť do živelného vývoja, mohli byť predsa len niekým usmerňované, a ďalej na rokovanie bol potrebný partner... Preto nebolo rozohnané, či pozatýkané pražské Občianske fórum. Ani Verejnosť proti násiliu.“ Tajné dohody Havla s komunistami potvrdil v rozhovore pre SME v roku 2008 aj Ján Budaj: „Hlavnou udalosťou formujúcou dianie u nás po páde režimu bolo, že Občianske fórum v Česku urobilo za naším chrbtom tajnú politickú zmluvu s KSČ. Jej existenciu potvrdili neskôr protagonisti OF, aj relevantní historici, ktorí mali k dispozícii archívy a výpovede aktérov... OF v týchto tajných rokovaniach zastupoval Václav Havel, KSČ zase Marián Čalfa. Obsah ich dohôd sa snaží objasniť napríklad historik Jiří Suk v knihe Labyrintom revolúcie, v ktorej uvádza konkrétne citáty o tom, ako si Havel predsavzal túto dohodu utajiť pred nami, aj pred celou verejnosťou. KSČ mu výmenou za ňu poskytla hlasy vo voľbe prezidenta.“ Dňa 29. decembra 1989 bol Václav Havel zvolený za prezidenta ČSSR, a to pôvodným komunistickým parlamentom hlasujúcim podľa komunistických zvykov jednohlasne za toho istého Havla, ktorého predtým rovnako jednohlasne odsudzovali a aj väznili. Za hŕstku kooptovaných poslancov Občianskeho fóra to komentoval Havlov priateľ Michael Kocáb: „Bola to bizarná jednomyseľnosť dvoch nepriateľských blokov.“ Ešte aj takí kovaní komunisti ako Jakeš a Biľak či Mohorita hlasovali za! To prikývnutie novým pomerom im aj s formalitami trvalo iba tridsaťpäť minút... Havel v rámci ceremoniálu prisahal, že bude dodržiavať komunistickú ústavu. Tohto autora absurdných drám takáto absurdita nielen neznepokojovala, nijako to neotriaslo ani jeho disidentskou dušou bojovníka proti komunizmu. Naopak, za svojho najbližšieho spolupracovníka si zvolil komunistu Mariána Čalfu, spoluautora obuškového zákona umožňujúceho krvavú bitku študentov na Národnej triede, ktorá vyniesla Havla k moci. Kruh sa uzavrel. (Cit. z knihy G. Murín: Gorily v podsvetí, vyd. Marenčin PT, 2012.)

TÉMA MESIACA > VYSIELAL SOM TIE SPRÁVY, ROBIL TIE PRENOSY

Dušan Budzák

VYSIELAL SOM TIE SPRÁVY,

ROBIL TIE PRENOSY 34

MINISTRI, NOVÝ BUDÚCI PREMIÉR, PREDSEDA NÁRODNEJ RADY, REVOLUCIONÁRI, ODPORNÍ TRESTANCI, ALE AJ ALEXANDER DUBČEK, KAREL KRYL – TÍ VŠETCI SA MI PREMLELI V KANCELÁRII V PRIEBEHU NIEKOĽKÝCH DESIATOK DNÍ, KTORÉ MNE A NÁM VŠETKÝM ZMENILI ŽIVOT. SO VŠETKÝMI SOM HOVORIL, O TOM VŠETKOM VYSIELAL SPRÁVY A KOMENTOVAL PRENOSY. MAL SOM LEN 28 ROKOV A SKORO NIČOMU SOM NEROZUMEL.

e október 1989. Vraciam sa zo svojej prvej cesty na „Západ na devizák“. Som plný dojmov, neskrývam nadšenie, a hoci rozumiem otázkam typu Ty si sa vrátil?, neriešim odpoveď. Bol som „istený“ – doma som musel nechať svoju takmer dvojročnú dcérku. Som redaktorom ekonomickej rubriky Hlavnej redakcie Televíznych novín, ale už niekoľko týždňov mám „dištanc“. S pocitom, že som v podstate odstavený, sa vraciam do redakcie. Prichádza november. V Prahe sa niečo deje. Hovorí sa o nejakých študentoch, demonštrácii, polícii. Večer sa – tak ako ostatní – snažím zistiť, čo sa deje. Počúvame Slobodnú Európu. Na tej

hrmia rôzne informácie o demonštrácii. Trochu to pripomína opačnú stranu demagógie, ktorú zažívame v redakcii. Spleť rôznych posolstiev však zrazu pretne informácia, že policajné zložky pri zákroku zabili študenta Šmída. Som v šoku. Po príchode do redakcie sa vyzvedám, či som správu o zabitom študentovi počul len ja. Ale nie som sám, je toho plná budova. V opustenej kancelárii sa stretávam s kolegom Mirom. Tak ako ja je zhrozený zo správy o zabití Šmída. „Miro, ja to nemôžem nechať tak, ja už tu vysielať takto nechcem!“ hovorím mu. Obrátiť sa s takouto ponosou na Mira je trochu riskantné.

TÉMA MESIACA > VYSIELAL SOM TIE SPRÁVY, ROBIL TIE PRENOSY

Jeho mama je vysokou funkcionárkou v strane, ale Miro bol vždy rovný a spoľahlivý kolega – kamarát. „Ani ja to nedokážem,“ reaguje Miro. „Musíme sa spočítať,“ navrhujem. „Po chodbách hromžia všetci, tak nech sa ukážu.“ Je to naša spoločná myšlienka. A nenapadá nám nijaké iné oﬁciálne riešenie ako zvolať schôdzu. Nevieme však akú, a tak ťažíme len z toho, čo nám napadne ako prvé. Zvoláme schôdzu SZM – Socialistického zväzu mládeže. Na nej sa spolu s Mirom ujímame slova. Predkladáme návrh petície a chceme, aby ju ľudia podpísali. Túžime sa spočítať a myslíme si, že podpis je potvrdením odhodlania. Šomrú všetci, podpísať sa nechce nikto. Panuje strach. Odhodlane berieme do rúk petíciu a začíname podpisovať jej obsah o tom, že na takomto spravodajstve, ktoré má zamlčovať a prekrúcať fakty, sa odmietame podieľať. Nakoniec sú podpísané skoro všetky hárky a kolegovia sa uvoľňujú. Cítia sa bezpečnejšie, keď ich je toľko odhodlaných. Na diskusii to vidieť. Smelosť a odhodlanie. Vtom sa rozletia dvere zasadačky. Dnu doslova vtrhne naša kolegyňa Zuzana Bubílková. Postaví sa na stoličku a začne na nás doslova vrieskať, kto si dovolil zvolať túto schôdzu. Upozorňuje nás, že sme priamo riadení Ústredným výborom KSS a toto je vzbura. Nastane ruch, šum, zmätok. „Poprosím vás, môžete mi podať ten hárok, zle som sa podpísal,“ kričí do davu jeden z kolegov. O chvíľu je hárok pri ňom. Neopravuje svoj podpis, doslova vyškriabe perom svoje meno. Ihneď ho nasledujú mnohí ďalší. Strach po Zuzinom prejave rastie, ľudia sa vytrácajú so slovami, že išli len náhodou okolo a ani nevedeli, čo za koninu to zas tí mladí vymysleli... Zuzana občas zvykla nosiť pásku Pomocnej stráže Verejnej bezpečnosti, s ňou nie sú žarty. Po pár minútach je schôdza rozprášená a my stojíme v zasadačke s petičným hárkom, v ktorom už je väčšina mien vydriapaná preč. Nehneváme sa. Aj my máme strach a možno by sme sa škrtli tiež, keby nám to už nebolo trápne. V ten deň sa však aj tak už niečo stalo. Je snaha udržať vysielanie v „normálnych koľajach“, ale to sa už nedarí. Začína vládnuť zmätok.

A v ňom sa na mňa zabudlo, teda na môj dištanc. S kamarátskym žmurknutím dostávam od produkcie štáb, aby som mohol ísť nakrúcať. S malým dôvetkom: „Keby niečo, nepovedal si mi, že máš ešte dištanc...“ Je mi to jedno. Mám štáb a môžem nakrúcať. Ktosi doniesol správu, že v Tesle Elektroakustika sa schyľuje k štrajku – tam ja musím byť! Odchádzam. Nakrútime skvelú reportáž. Fičím do redakcie, idem strihať a popritom dávam vedieť moderátorom Televíznych novín a Aktualít, že mám naozajstný štrajk vo veľkom podniku. Prudko ma schladia: na toto nemáme v scenári miesto. Neovládam sa a začnem kričať: „A na aké sračky miesto máte?“ A je to vonku – teda informácia, že som bol nakrúcať, hoci mám dištanc. Rýchlo sa zdekujem a spolu so sebou dekujem aj pás s reportážou. Na konci týždňa sa mi zrazu z Prahy ozve môj kolega a výnimočný kamarát – Jiří Hrabovský: „Dušane, ty prý máš nějakou senzační reportáž, co ti nechtějí pustit.“ No mám. „Príma, tak já ji odvysílám v Hospodářském zápisníku. Umíš to sem poslat?“ Skúsim, odpovedám a jasám radosťou. Ale chce to trochu konšpirácie. Oﬁciálne tá reportáž nie je schválená, nebola na kontrolnej projekcii. Moji kolegovia však nezabudli, že som aspoň skúsil niečo zorganizovať a pás sa zaradí na odoslanie do Prahy načierno, bez schválenia. Všetko ide hladko, stojím pri stroji, keď sa do Prahy „odpaľuje“ moja reportáž. Sme skoro na konci, keď zrazu do miestnosti vkročí jeden z mojich priamych šéfov, podíde k stroju a otočí jogom (otočný ovládač behu pásu) – obraz i zvuk sa rozsypú, do Prahy sú odoslané tri štvrtiny reportáže v poriadku a jedna štvrtina rozsypaná ako skrumáž obrazu a zvuku. Za normálnych okolností nepoužiteľná. Niekto ma bonzol. Šéf sa na mňa prísne pozrie a sucho skonštatuje: „Tak toto si teda posral.“ Ale je akosi zvláštne spokojný, že zabránil redaktorskej sabotáži. O pár minút volá Jiří: „Co se stalo? Konec je úplně v čudu...“ Vysvetlím mu to. „Nevadí,“ hovorí, „co nepřišlo, to mi pošli jako text dálnopisem. Já to dořeknu za tebe ve studiu.“ Na chvíľu opäť jasám. Chce to ďalšiu kolegiálnu „konšpiráciu“, lebo aj ďalekopis je kontrolovaný.

O 19:10 som už doma. Práve sa začína Hospodársky zápisník. Neverím vlastným očiam. Je tam moja reportáž, Jirkov komentár k udalostiam a o snahe zatajiť ich. V štúdiu dopovedal moju reportáž. Nedýcham. Od radosti aj od strachu. Moja manželka sa na mňa vyčítavo pozerá: „Ty si uvedomuješ, čo si urobil? Za toto nás zavrú všetkých.“ Je ticho, ktoré pretne zvonenie telefónu. Strhnem sa a manželka dostane triašku od strachu. „Už volajú,“ plače. „Neblázni, nevolali by, priamo by si po mňa prišli.“ Aj tak však skríkne: „Nedvíhaj to!“ Je mi to jedno. Zdvihnem slúchadlo. Na druhej strane drôtu kričí do telefónu Jiří: „Dušane, oni to viděli, oni si to pustili na zasedání ÚV!“ „ÚV KSČ?“ pýtam sa ho a prosím všetkých svätých, aby to tak nebolo. Veľmi sa bojím. „Jo, přerušili zasedání, aby se na to mohli podívat.“ Skoro omdlievam, sadám si v kuchyni na stoličku. „A?“ pýtam sa. Jiří kričí do telefónu: „Jakeš prý řekl něco jako: Tak to vidíte soudruzi, už i média se od nás odvrátila. A pak prý všichni odstoupili.“ „Čo? Je toto možné?“ žasnem. Rehoceme sa do

telefónu, tečú mi slzy, híkam ako osol s kolikou. Ale smejem sa. Moja manželka nevie, čomu, ale smeje sa tiež. Od toho dňa z nás strach opadol deﬁnitívne. Pár dní nato odchádzam ráno nakrúcať ďalšiu reportáž. V redakcii sa ešte stále nedejú veci ako by mali, ale ja môžem nakrúcať a nikto mi už nebráni. Keď sa podvečer vrátim, mám ďalšiu reportáž a chcem ju ponúknuť do vysielania. Zaužívaná prax však hovorí, že najprv musím informovať službu vedenia, teda svojich šéfov. Pýtam sa, kto mi to teda schváli. „Nikto,“ vraví mi šéfka sekretariátu. „Ako to, že nikto?“ pýtam sa. „Už nemáme vedenie,“ odpovedá ona. „A kto ich odvolal?“ „Bola schôdza, na ktorej sa vyslovovala nedôvera vedeniu redakcie a skoro všetkých odvolali, nevyslovili im dôveru.“ „Fajn, a kto je teraz vedenie redakcie?“ pýtam sa. „Aj ty,“ hovorí šéfka sekretariátu. „Keď vyslovili nedôveru, vyslovovala sa aj dôvera. A ty si získal najviac hlasov.“ „A teraz čo?“ pýtam sa. „Teraz si jeden zo šéfov ty“. Znie jej jednoduchá odpoveď.

TÉMA MESIACA > VYSIELAL SOM TIE SPRÁVY, ROBIL TIE PRENOSY

Môj život po tejto ohromujúcej správe však ani zďaleka jednoduchý nie je. Už po niekoľkých minútach mi do kancelárie po mojom predchádzajúcom šéfovi vtrhne jeden z kolegov so slovami: „Tak, dali sme ti dôveru, tak sa ťa idem spýtať, kedy plánuješ vyhodiť tú červenú kurvu?“ „A to je kto?“ Zlá otázka. Dostanem takmer celostránkový zoznam „červených kuriev“, ktoré treba vyhodiť. Je mi z toho na vracanie. Redakcia sa už otvorene búri a chce kádrovať. Dorážajú na mňa desiatky ľudí, ktorí sa chcú pomstiť. Akosi sa to zvrháva. Máme robiť správy, namiesto toho sa kádruje po chodbách. V ten deň správy takmer nevyjdú načas. Ale to už rozpáli aj mňa. Chodím po redakcii a naháňam ľudí do práce, hoci v skutočnosti vôbec neviem, čo by som mal ako taký šéﬁsko robiť. Cítim sa nezrelý. Všetci okolo mňa chcú schôdzu, ja chcem vysielanie. Akosi to nejde dokopy. Mám obavy, že môj prvý deň bude totálne ﬁasko, a tak vyhlásim termín schôdze – o druhej po polnoci. „Ti šibe? Prečo nie hneď?“ znie z mnohých strán. „Pretože najprv ukončíme vysielanie, potom budeme schôdzovať,“ odpovedám. Neverím vlastným očiam. O druhej po polnoci je zasadačka plná. Po krátkej výmene názorov vyzývam svojich kolegov, že naším poslaním je vysielať, a nie schôdzovať: „Tam pod oknami sú davy a my im musíme dať správy, čo sa deje! Schôdzovať budeme potom!“ Nastane ticho, mrmlanie. Je jasné, že vyhadzovanie nebude hlavnou témou. „A ako si to predstavuješ?“ kričí niekto z davu. „Začneme vysielať priame prenosy z námestia,“ oznamujem. „Odkedy?“ ďalšia otázka z davu. „Od zajtra, teda vlastne odo dnes,“ odpovedám, pretože už je po polnoci. Začiatok prenosov znamenal skutočný začiatok otvorenej revolty národa. To, že už to bolo aj v televízii, dodávalo ľuďom odvahu. A valili sa správy. Vznikali nové a nové bunky Verejnosti proti násiliu a dobrí občania nám do televízie posielali svoje prihlášky, aby nám dali na vedomie, že aj oni sú na tej správnej strane. Boli toho kopy, keď mi raz na stole zaparkoval

balík. Boli v ňom videokazety. Normálne VHS-ky. Kdesi sme mali založený jeden taký stroj v kancelárii, tak som si ich pustil. A onemel. S hrdosťou, ako v priamom prenose na prvého mája, tam pred kamerou stál na Jednotnom roľníckom družstve muž a oznamoval, že už aj oni sa pridali k Verejnosti proti násiliu a ako dôkaz posielajú záznam, ako sa vysporiadali s komunistickými pohlavármi. Neďaleko za ním v pozadí pár ľudí hlava-nehlava mlátilo zúboženú ženu. Ako vysvitlo – ich agronómku, ktorá mala tú smolu, že bola súčasne predsedkyňou strany na družstve. Stála zakrvavená doslova po kolená v kope hnoja a cez opuchnuté ústa sa po ďalšej facke spýtala: „A vy si hovoríte Verejnosť proti násiliu?“ „Drž hubu, ty komunistická kurva!“ A padla ďalšia facka, ktorá ju zrazila do hnoja. Nevzdávala sa: „A keď si bral prémie a naturálie, tak som bola dobrá?“ Ešte chcela niečo dodať, ale pár evidentne spitých chlapov sa na ňu zúrivo vrhlo a tu niekde záznam skončil. Nemohol som pochopiť, ako mi niekto niečo také mohol poslať. Viem, že som mlčky vstal, zobral kazety a sekretárke povedal: „Idem na Mozartovu, do VPN.“ Keď som tam prišiel, akurát zasadal výbor. Bol som rozzúrený a trval na prerušení zasadania: „Inak idem do redakcie a tieto kazety odvysielam tak, ako sú!“ Nastalo ticho, miestnosť sa vyprázdnila a zostali sme tam len v úzkom kruhu s pánmi Budajom a Kňažkom. Ešte si spomínam, ako som sa od zlosti triasol a nevedel zasunúť kazetu do ich videoprehrávača. Pustil som záznam. Ako som si už za tých pár dní zvykol, okamžite vyskočil pán Budaj: „Od tohto sa dištancujeme, s tým nemáme nič spoločné, s týmto na nás nechoďte.“ „Pán Budaj, vy ste to nepochopili, tí ľudia sa hlásia k VPN, oni sa hlásia k vám a konajú vo vašom mene!!! Rozumiete?“ „A čo s tým máme ako robiť?“ spýtal sa. „Vy sa ma pýtate, čo s tým máte robiť? Okamžite to zarazte, lebo zarazím ja vás!“ Milan Kňažko bol pragmatickejší človek a vcelku správne vytušil hrozbu a jej dôsledky.

„Vybavíme to,“ povedal. Povedal to dôveryhodne, ale najmä som mal chuť veriť mu. Všetci sme do tých dní dali toľko energie, že sme nemali najmenšiu chuť nechať to zničiť. Nikdy som nepátral, ako to vybavili, ale už nikdy som takéto kazety nedostal. Môj vzťah s niektorými revolucionármi sa však vážne naštrbil. Najmä potom, keď sa pod ich vedením začali do vysielania predierať väzni. A to nielen tí politickí. Mnoho väzňov sa chopilo príležitosti a zakladali svoje bunky VPN tvrdiac, že sú nespravodlivo odsúdení. S jazvami po väzenských bitkách na tvári a tetovaním na krku s textom „tu ma podrež“. Spor s pánom Budajom vyvrcholil, keď si ako hosťa do štúdia pozval jedného z väzňov, o ktorom som vedel, že sedel za spreneveru materiálu horolezeckej expedície do Himalájí. Chlapi vo výprave tam hore kvôli nemu takmer skapali a nejeden by s ním rád urobil krátky proces. Väzenie bola skôr jeho ochrana ako trest. Odmietol som mu podať ruku a to pána Budaja mimoriadne rozčúlilo. Padli medzi nami ostré slová. Varoval som ho, že ak si bude vodiť skutočných kriminálnikov ako hostí do štúdia, neumožním mu vstup. Tak som sa v jeho očiach stal cenzorom. Už o pár dní som mal oľutovať, že som ako cenzor nebol dôsledný. Väzni v mnohých väzniciach mali povolené sledovať spravodajstvo a môžem sa iba domnievať, či im ich „kolegovia“, ktorí boli hosťami vo vysielaní, neodovzdávali skryté posolstvá. Faktom je, že tesne pred Vianocami 1989 mi prepojili telefonát z väznice v Leopoldove. Prekvapilo ma to, pretože som vydal príkaz, ktorým som zakázal našim štábom nakrúcať vo väzniciach. Jeden z horlivých kolegov však neodolal a – stal sa rukojemníkom. Akýsi predák väzňov mi sucho oznámil, že žiada okamžite, aby štáb, ktorý zadržiavajú, začal nakrúcať ich požiadavky a my sme ich bezo zvyšku odvysielali. Bola to komplikovaná situácia. Boli sme si na jednej strane istí, že záznamy majú väzňom poslúžiť ako koordinácia s inými väznicami, a na druhej strane sme si boli plne vedomí, že ide o životy a zdravie našich ľudí. Po krátkom vyjednávaní sa nám podarilo dohodnúť prepustenie aspoň časti

rukojemníkov. Cenou však bolo peklo vo vysielaní. Začali sa Vianoce a z televíznej obrazovky sa divákom prihovárali väzni so stupídnymi požiadavkami len za cenu vyhrážok, že zlikvidujú našich kolegov. O tom sme však museli mlčať. Napriek striktnému zákazu deň nato vošla do väznice v Banskej Bystrici aj so štábom naša ďalšia kolegyňa. Keď mi hodinu na to volala, že stojí v obkľúčení väzňov, plakala a triasla sa. Požiadal som ju, aby mi zavolala opäť, ale na iné číslo. Bolo to číslo nášho nahrávacieho pracoviska, a tak som tentoraz jej zúfalý telefonát mohol aj nahrať vo vysielacej kvalite. Napriek vyhrážkam väzňov o likvidácii televízneho štábu som chcel dať vedieť divákom, čo sa vlastne deje. Ráno som si rozospatý zapol televízor, aby som videl, ako beží naše spravodajstvo. Z obrazovky, z nahratého telefonátu na mňa prehovorila kolegyňa z Banskej Bystrice. Už bola šťastne doma, ako sme s väzňami vyjednali, a koktavým hlasom sa dištancovala od svojho včerajšieho telefonátu. Vraj nebola v obkľúčení a nešlo jej o život. Vtedy som pochopil, že moja snaha udržať spravodajstvo čisté, bez politických tlakov, sa začína pomaly rozplývať. Keď som zavolal Vlaste, prečo to urobila, povedala mi len: „Dušan, prepáč, prinútili ma. Ale ďakujem ti, že si ma odtiaľ dostal...“ Väzni a angažovanosť niektorých politikov za nich, to boli chybné kroky – už o pár dní sa vo väzniciach rozpútalo pravé peklo – najväčšie vzbury väzňov v doterajšej histórii. Moje vzťahy s novými politikmi deﬁnitívne ochladli. Ešte pred vzburou väzňov po mne vedenie VPN chcelo, aby som autorizoval všetky príspevky, ktoré mali ísť do vysielania, pretože ich podpisoval kde-kto a hlásal v nich kde-čo. Po čoraz častejších roztržkách o obsahu správ a snahe diktovať nám, čo máme vysielať, som s poďakovaním toto poverenie vrátil. Nepochyboval som o tom, že v redakcii sa nájde dosť takých, ktorí ho prijmú. Potom som odišiel moderovať federálne Televízne noviny. Počas mojej prítomnosti v Prahe som bol odvolaný z postu vedúceho redakcie televíznych novín v Bratislave. I napriek tejto skúsenosti ako „revolúcia požiera vlastné deti“ som šťastný, že kým to ešte išlo, mohol som vysielať tie správy a moderovať tie prenosy.

TÉMA MESIACA > NEVERÍM TÝM, KTORÍ „MUSELI“ PODPÍSAŤ

Skoro Agent

NEVERÍM TÝM, KTORÍ „MUSELI“ PODPÍSAŤ

NESPOČETNE VEĽAKRÁT SOM POČUL OD NESPOČETNE MNOHÝCH, AKO „MUSELI“ PODPÍSAŤ SPOLUPRÁCU SO ŠTB. NEHOVORÍM O TÝCH, KTORÍ SA OCITLI NA ZOZNAMOCH, A ANI NEVEDELI PREČO. HOVORÍM O TÝCH, KTORÍ PODPÍSALI, A TVRDIA, ŽE NEMALI NA VÝBER. MALI. AJ O TOM JE MÔJ PRÍBEH.

ol som študentom na vysokej škole a v rámci toho sme navštevovali aj výučbu na vojenskej katedre. Bol som ako všetci ostatní spolužiaci, možno až na to, že som sa stále šprtal v angličtine a bol som sirota. Takmer bez príbuzných. A bol som rebel. Možno preto si ma vybrali. Jedného dňa si ma veliteľ vojenskej katedry predvolal a po chvíli nechal s dvomi pánmi. Boli ako vystrihnutí zo žurnálu pre agentov – dlhé plášte, klobúky, tajomné pohľady. Presne tento dojem chceli vyvolať, keď sa ma opýtali: „Viete, odkiaľ sme?“

Neviem, odpovedal som, hoci mi to bolo takmer jasné. Ani sa nerozpakovali a ihneď mi povedali, že náš rozhovor je prísne tajný a jeho vyzradenie sa podľa platného trestného poriadku bude považovať za vlastizradu. Nevedel som nič o trestnom poriadku, ale na vyvolanie dojmu strachu mi ich slová stačili. Po zbežnom zoznámení sa len utvrdili v tom, čoho mali plný zväzok – že som študent, viem dobre cudzie reči, šíri sa o mne, aký som nespokojný s režimom, ale najmä, že som sirota bez záväzkov a vzťahov.

Potom to už išlo rýchlo. „Máme s vami tento plán,“ povedali a spustili: „To, že ste rebel, sa vie, a náramne sa to hodí. Nikto sa nebude čudovať, že zdrhnete za hranice. Nebojte sa, síce sa bude po vás strieľať, ale nikto vás netrafí,“ zasmiali sa. „Ujdete do Západného Nemecka. Tam nadviažete kontakt s naším človekom. On vám pomôže. Trochu sa pomotáte, budete naoko trieť biedu, ale nebojte sa, zabezpečíme vás. Najdôležitejšie je, aby ste tam nadviazali kontakty s inými rebelmi, ako ste aj vy sám, a postupne sa votriete a dostanete do redakcie vysielania Slobodnej Európy. Potom to už pôjde podľa našich pokynov, budete hlásiť pohyby a tak ďalej, ale to sa dozviete až tam, to teraz nebudeme rozoberať.“ „A môžem si to vôbec rozmyslieť?“ spýtal som sa. Pozreli sa na seba, usmiali a povedali: „Môžete, ale v podstate ste vyvolený, mnoho iných by za to dalo neviem čo, ale jasne, rozmyslite si, hoci veľmi na výber už nemáte, robíme na tom dlho...“ S tým sme sa rozišli. O týždeň prišli opäť. Už s papiermi o spolupráci. Nechceli mi ich dať čítať, pretože povedali, že ich obsah je taký tajný, že ich môžem vidieť, len ak som sa rozhodol spoluprácu potvrdiť. Boli v podstate milí a trpezliví. Požiadal som ešte o nejaký čas. Bola to taká bondovka, aspoň tak to vykresľovali. Tajná služba, konšpirácie... až na jednu maličkosť. Hlavnou požiadavkou bolo sledovať našich občanov v zahraničí a podávať o tom správy – donášať. To mi najviac vŕtalo v hlave a ako mladému dobrodruhovi vyvracalo celkový dojem z napínavého života na Západe. Bolo však toho viac a postupne vo mne silnelo presvedčenie, že som sa stal obeťou vlastnej pasce – z človeka, ktorý neznášal ten policajný režim, išli urobiť policajta. A tak som im na ďalšom stretnutí poďakoval a odmietol. Milí pánkovia v dlhých plášťoch sa razom zmenili na krvilačné beštie. Začal sa brutálny nátlak, hrozby. Bolo to veľmi nepríjemné. Na záver si nechali najsilnejší argument – odmietnutie služby vlasti. Okrem toho ma pritlačili o múr tvrdením, že som sa bez oprávnenia stal nositeľom najprísnejšieho štátneho tajomstva,

a tak vlastne nemám na výber a musím podpísať. Bola to smršť. Sedel som tam sám, krúžili okolo mňa, týrali ma psychickými vyhrážkami a ja som sa cítil strašne malý a sám. Keď nakoniec vyrukovali s tým, že všetky fakty, ktoré som sa dozvedel, a odmietnutie služby vlasti sa považuje za vlastizradu, skoro som sa zosypal. Hral som však formu (to mladí vedia) a ozvalo sa vo mne moje rebelantstvo, tak som im v sebaobrane povedal, nech sa idú niekam strčiť a teraz už naozaj nič nepodpíšem. Zamkli ma v miestnosti s tým, že vonku je stráž a nech sa odteraz považujem za obvineného z vlastizrady, za ktorú bol len jeden trest – trest smrti! Keď za sebou zabuchli dvere, začal som sa triasť. Ale keď vošli opäť dnu s papiermi na podpis, nepodpísal som im nič. Pozreli sa na seba a povedali: „Týmto ste si odpílili konár do budúcna. Zídeme sa zajtra na hrade.“ A s tým odišli. Bál som sa, veľmi som sa bál, nikdy som nikomu nič nepovedal. Práve z toho strachu som zašiel na hradný vrch, kde ma čakali. Aj som sa zľakol, či ma nehodia dole do priepasti pod hradom, ale šiel som. Dnes sa nad tým usmievam, vtedy nie. Boli tam, mlčanliví a nahnevaní. Ešte raz sa spýtali, či som si to nerozmyslel. Keď som povedal nie, vytiahli papier: „Ale toto podpísať musíte.“ Na tom papieri sa písalo, že prisahám, že sa nikdy nikomu nezmienim o tom, že som bol kontaktovaný. Najväčším šokom pre mňa však bol záver krátkeho dokumentu, ktorý (plus-mínus) znel: A o tomto sa nezmienim ani pod prísahou pred sudcami všetkých súdov, vrátane najvyššieho súdu, ani pred najvyššími orgánmi a predstaviteľmi štátu, ani pred prezidentom republiky. Najmä to, že sa nikdy, ani na výzvu, ani pod prísahou nezmienim ani prezidentovi republiky, mi naveky zostalo v mysli. Spolu s otázkou Kto tu vlastne vedel o všetkom a všetko riadil? A keď sa vrátim k úvodu článku – ak sa niekto ocitol na zozname spolupracovníkov, a ani o tom nevie, dá sa mu veriť. Ale ak vám niekto povie, že podpísal len tak alebo preto, že na neho tlačili, nemusíte mu veriť. Bolo to ťažké, ale dalo sa im čeliť. Chcelo to odvahu, nebáť sa obžaloby zo zločinu vlastizrady.

ORBIS PICTUS > INDIA Foto: Aijaz Rahi – SITA/AP

Zdobenie slona pred slávnostnou procesiou v posledný deň hinduistického sviatku Dussehra v Indii. Podľa hinduistickej mytológie tento sviatok pripomína dominanciu bohyne Durga nad démonom Mahišasurom s býčou hlavou. Zároveň symbolizuje víťazstvo dobra nad zlom. Na rozdiel od mytológie v medzinárodnej aréne neustáleho zápasu o nadvládu nad svetom dobro vytrvalo zápasí so zlom, no oslavy jeho víťazstva sú ešte v nedohľadne. (lh)

ORBIS PICTUS > TALIANSKO Foto: Luca Bruno – SITA/AP

Rakvy s obeťami lodného nešťastia v Stredozemnom mori pri talianskom ostrove Lampedusa, pri ktorom zahynulo 374 Afričanov z Eritrey a Somálska. Na lodi vypukol požiar a potopila sa. Lampedusa sa nachádza bližšie k brehom Afriky ako k pevninskému Taliansku, a preto je častým cieľom pašeráckych lodí prevážajúcich imigrantov. Napriek tragédiám sa ďalšie desiatky Afričanov a Sýrčanov pokúšajú doplávať k brehom Sicílie. Hoci Európania demonštrujú, znášajú následky reforiem a vládnych škrtov, z pohľadu Afričanov žijú na šťastnom kúsku planéty. (lh)

ORBIS PICTUS > INDONÉZIA Foto: Sean Kilpatrick – SITA/AP

Šéf americkej diplomacie John Kerry sa na Bali počas samitu Rady pre ekonomickú spoluprácu Ázie a Tichomoria stretol s ruským prezidentom Vladimirom Putinom. Debatovali hlavne o príprave medzinárodnej konferencie o Sýrii. John Kerry by rád nadiktoval Putinovi, čo robiť so Sýriou, ale ruský prezident má svoju predstavu, ako by to malo na svete fungovať aj bez svetového policajta. (lh)

ORBIS PICTUS > SAUDSKÁ ARÁBIA Foto: Amr Nabil – SITA/AP

Púť hadždž je jedným z hlavných pilierov islamu a každý fyzicky zdatný moslim ju musí absolvovať aspoň raz za život. Hadždž je štvordňová duchovná očista a moslimovia ju začnú v Mekke rituálmi v Kaabe, stavbe v tvare kocky, ktorá sa nachádza v areáli Veľkej mešity. Moslimovia na celom svete sa modlia päťkrát denne tvárou obrátenou práve k tejto posvätnej kocke. Posvätný kameň vraj očernel, pretože prostredníctvom neho sa moslimovia zbavujú hriechov. Nečudo, keď tí najväčší fanatici z ich radov vahhábistov a salaﬁstov dokážu v Sýrii popravovať a mrzačiť aj deti. (lh)

ORBIS PICTUS > THAJSKO Foto: Apichart Weerawong – SITA/AP

Thajský chlapec šantí na býkovi počas každoročného býčieho preteku v provincii Chonburi na juhovýchode krajiny. Pravidelné preteky patria k oslavám miestnych farmárov pred zberom ryže. Thajčania majú čo oslavovať, pretože ich krajina patrí k ázijským štátom, ktoré sa napokon dostali z alarmujúcich čísel o hlade a podvýžive vo svete. Na Zemi hladuje každý ôsmy človek, a to najmä v subsaharskej Afrike a južnej Ázii. (lh)

ORBIS PICTUS > IZRAEL Foto: Sebastain Scheiner – SITA/AP

Stúpenci najvplyvnejšieho izraelského rabína Ovadiu Josefa, ktorý zomrel vo veku 93 rokov, plačú pred jeho domovom. Rabín Ovadia Josef zo začiatku podporoval dialóg s Palestínčanmi, ale potom svoj postoj zradikalizoval. Kritici mu dali prezývku izraelský ajatolláh. Vyslúžil si ju za rasistické názory voči Palestínčanom a inovercom. Jedných nazýval hadmi a nežidov označoval za ľudí, ktorých Boh stvoril len na to, aby slúžili židom. (lh)

ORBIS PICTUS > USA Foto: John Meore – SITA/AP

Bývalá šéfka americkej diplomacie Madeleine Albrightová dostala Thayerovu cenu od povestnej americkej vojenskej akadémie West Point. Pri tejto príležitosti pochválila vojakov a opätovne zdôraznila, že svet potrebuje vodcovskú úlohu USA. To na vlastnej koži pocítili bombardovaní Srbi, po nich neskôr ďalšie národy, a preto sa táto militantná diplomatka dopracovala okrem rôznych ocenení aj k prezývke – balkánska mäsiarka. (lh)

ORBIS PICTUS > ARGENTÍNA Foto: Natacha Pisarenko – SITA/AP

Aixa Canoová, päťročné argentínske dievča z provincie Chaco, má chlpaté pigmentové škvrny po celom tele a lekári si nedokážu vysvetliť ich pôvod. Domnievajú sa, že genetické poškodenie organizmu od narodenia súvisí s používaním chemických pesticídov v poľnohospodárstve. V provincii Chaco je štyrikrát väčšia pravdepodobnosť, že sa narodí dieťa s nejakým defektom kvôli chemickým látkam používaným pri farmárčení. Chemikáliami sú tu kontaminované domácnosti, školské triedy i pitná voda. Len ich producenti si môžu bez výčitiek svedomia rátať zisky na úkor chorľavých obetí. (lh)

RENDEZ-VOUS > CHCEME POMÔCŤ ZRÚCAŤ STARÉ, ABY MOHLO PRÍSŤ NOVÉ

Marián Benka

CHCEME POMÔCŤ ZRÚCAŤ STARÉ,

ABY MOHLO PRÍSŤ NOVÉ

HNUTIE ANONYMOUS VYVOLÁVA PREDSTAVU MLADÝCH IDEALISTICKÝCH REVOLUCIONÁROV S PRIAM NEUVERITEĽNÝMI (Z POHĽADU BEŽNÉHO LAIKA) SCHOPNOSŤAMI, KTORÍ SADNÚ ZA POČÍTAČ, CHVÍĽU ŤUKAJÚ DO KLÁVESNICE, A POTOM ZHODIA WEBOVÚ STRÁNKU PENTAGÓNU ALEBO NÁRODNEJ RADY. I KEĎ ČLOVEKU JE JASNÉ, ŽE TAK ĽAHKO TO PÔJDE ASI LEN V AMERICKÝCH FILMOCH. BOLI SME PRETO ZVEDAVÍ, AKÍ SÚ ANONYMOUS NAOZAJ, ČO RIEŠIA A O ČO IM IDE. KEĎŽE PÔSOBIA AJ NA SLOVENSKU, DOHODLI SME SI STRETNUTIE S ICH PREDSTAVITEĽOM, KTORÝ VYSTUPUJE POD PREZÝVKOU ALTAI¨R.

a stretnutie prišiel mladý uhladený chalan v obleku, ktorý z pochopiteľných dôvodov riešil v prvom rade svoju bezpečnosť. Zakaždým, keď náš fotograf stlačil spúšť, išiel sa presvedčiť, či na zábere nie je poznať nejakú jeho charakteristickú črtu. S nahrávaním rozhovoru súhlasil pod podmienkou, že zvukový záznam po použití vymažeme. Celý čas pôsobil veľmi ticho, rezervovane a po každej otázke evidentne zvažoval, čo povedať, čo nepovedať a ako to povedať. Trochu sa uvoľnil a usmial, keď prišla reč na fámy, ktoré o Anonymous kolujú a robia z týchto aktivistov – hakerov priam nadprirodzené bytosti. Napríklad sa šírila fáma, že sa chystajú zhodiť celý Facebook. „Facebook sa jednoducho zhodiť nedá,“ vysvetľoval. „Na to je príliš dobre zabezpečený a funguje na množstve serverov po celom svete. Okrem toho, ak by sme ho nejakým zázrakom zhodili, išli by sme sami proti sebe.“ Anonymous sami

totiž Facebook vo veľkom používajú. Jednak cez neho šíria svoju propagandu, a potom sa sami jeho prostredníctvom koordinujú. Je to paradox. K informáciám z Facebooku síce majú prístup tajné služby, no pri tom obrovskom množstve užívateľov z nich nič zmysluplné nedokážu vyťažiť. A tak sme si sadli oproti sebe, Altaïr ešte s maskou Guya Fawkesa na tvári (mal ju najmä kvôli foteniu). Celému rozhovoru to dodávalo zvláštny nádych konšpiračného stretnutia niekde v partizánskom bunkri. Keď však fotograf oznámil, že už si pán môže dať masku dole, vďačne ju zložil. Vraj sa v nej dosť ťažko dýcha. Odkiaľ sa hnutie Anonymous zobralo a ako vzniklo? Začalo to na portáli 4chan.com, ktorý pôvodne vôbec nebol myslený ako nástroj na zachraňovanie sveta alebo niečo podobné. Bolo to fórum, kde si každý mohol slobodne a anonymne vyjadFoto: Matúš Plecho

„Ide o to, že za touto maskou sa skrýva idea a ideu nemožno zabiť. Aj keď zabijú jedného človeka, niekto iný si dá tú masku a idea slobody a dôstojného života v ňom bude pokračovať.“

RENDEZ-VOUS > CHCEME POMÔCŤ ZRÚCAŤ STARÉ, ABY MOHLO PRÍSŤ NOVÉ

riť svoj názor a kde neboli zaznamenávané IP adresy. Samozrejme, bolo tam aj veľa pochybných ľudí, ale o pár rokov to prerástlo do celosvetového hnutia Anonymous, ktoré malo potrebu pridať sa k protestnému hnutiu Occupy a podporilo ho aj nejakými hakerskými útokmi. Inšpirovali sa aj ﬁlmom V ako Vendeta, z ktorého si požičali masku Guya Fawkesa, revolucionára pokúšajúceho sa vyhodiť do vzduchu britský parlament. Ide o to, že za touto maskou sa skrýva idea a ideu nemožno zabiť. Aj keď zabijú jedného človeka, niekto iný si dá tú masku a idea slobody a dôstojného života v ňom bude pokračovať. To prerastanie diskusného fóra do hnutia bolo naozaj niečo spontánne a neriadené? Áno, v tom práve bola celá tá krása. Aspoň doteraz nikto nemá dôkazy, že by to bola nejaká z pozadia riadená opozícia. Anonymous vznikli najmä z časti ľudí, čo chodili na 4chan. Jedna časť chcela byť „zlými“ hakermi, ktorí budú robiť útoky na nevinných ľudí a šíriť chaos. A tá druhá časť chcela pomáhať šíreniu revolučných myšlienok. 4chan bol vyložene hakerský portál a Anonymous je vyložene hakerské hnutie? To nie je celkom pravda. Anonymous sú všeobecne všetci ľudia, ktorí si adoptovali masku Guya Fawkesa, hlásia sa k myšlienkam slobody a využívajú svoje technologické schopnosti na to, aby bojovali proti nespravodlivosti. Krása, i keď občas aj problém, Anonymous je v tom, že toto hnutie nemá žiadnu hierarchiu, ani štruktúru. Bola to spontánna idea, ktorá spojila ľudí s rovnakými názormi. Ale nie každý Anonymous je haker. V širšom zmysle je Anonymous každý, kto koná dobro. Ale ak si vezmeme konkrétne činy, ktoré boli vykonané pod hlavičkou Anonymous, ako hakerské útoky alebo vyhlásenia na Youtube... Boli za tým vždy nejakí jedinci z hnutia, ktorí si len tak povedali: spravíme takúto akciu? Samozrejme, sympatizantov hnutia Anonymous je viac ako členov, ktorí vedia „hakovať“. Je ťažké nájsť ľudí, ktorí majú tieto schopnosti, a zároveň sú ochotní použiť ich pre dobrú vec. Dá sa teda povedať, že hakeri sú srdcom alebo jadrom tohto hnutia? Neviem, či to stále ešte celkom platí, pretože Foto: Matúš Plecho

mnoho hakerov najmä v zahraničí bolo zatknutých. Štáty majú obrovské technické prostriedky na to, aby vypátrali lokalitu hakera. A nemusia ho zavrieť, môžu mu povedať: Teraz budeš robiť pre nás, inak pôjdeš do basy. Tak ako jeden veľmi schopný haker z amerických Anonymous, neviem si teraz spomenúť na jeho meno. Je v ochrannej väzbe, má tam všetok komfort, pracuje pre FBI a kvôli nemu už zavreli veľa ďalších dobrých hakerov z Anonymous. Ale skôr by som povedal, že srdcom hnutia je samotná myšlienka. A komunikácia medzi vami prebieha prostredníctvom inernetu pod nejakými prezývkami, takže ani navzájom nepoznáte svoje identity? Áno, je to tak. A z tej komunikácie potom vznikajú konkrétne nápady tipu: chystá sa demonštrácia pred parlamentom, podporme ju „haknutím“ parlamentnej webovej stránky? Áno, je to len o tom, že viacero ľudí sa musí zhodnúť na tom nápade. Neexistuje žiadna hierarchia, takže nikto nikomu nemôže prikázať. Takže ak ide povedzme o slovenskú akciu, musia sa na nej zhodnúť všetci slovenskí členovia hnutia alebo ich podstatná časť? To je zložitá otázka. Uvediem príklad: chystá sa nejaký protest. Všetci, čo sú v nejakej virtuálnej komunikačnej miestnosti, sa zhodnú na tom, že tento protest treba podporiť. Ale jedna časť chce použiť útoky typu DDos, čo je jednoduchšie, i keď menej účinné. Väčšina diskutujúcich však bude za túto možnosť, lebo sú technicky menej zdatní ako menšina. No a menšina bude chcieť náročnejší Deface. Ten si už vyžaduje „haknutie“ v pravom zmysle slova, pretože DDos nie je žiadny „hak“, je to len preťaženie servera, aby padol a webová stránka ostala nefunkčná. Pri pravom „haku“ sa nabúrate do systému a vidíte, čo tam je, môžete získať dôverné údaje a môžete tiež spraviť Deface, to znamená vymeniť úvodnú stránku za váš obrázok s heslom, napríklad: My sme Anonymous. Potom sa o týchto možnostiach diskutuje, až kým nenastane nejaká zhoda. A je to len o podporovaní aktivít druhých ľudí, alebo máte aj nejaké vlastné plány? Keďže nemáme hierarchiu, jednotlivé odnože

RENDEZ-VOUS > CHCEME POMÔCŤ ZRÚCAŤ STARÉ, ABY MOHLO PRÍSŤ NOVÉ

v rôznych krajinách sú nezávislé od seba a neexistujú nejaké centrálne stanovené pravidlá, ani nejaký plán. Je to len na ľuďoch samotných. Ak ja teraz poviem, že naša skupina má plán, je to len myšlienka Anonymous Slovensko, s ktorou sa už nemusí stotožňovať Anonymous Česko. Opýtajme sa inak: Má Anonymous Slovensko nejaký konkrétny plán? Nemáme žiadnu víziu lepšej spoločnosti, ani riešenie, ako sa k nej dopracovať. Ale máme prostriedky a zámer urýchliť dosiahnutie bodu zlomu, keď sa tento starý systém zosype. A potom už bude závisieť od všetkých ľudí, ako sa k tomu postavia a čo s tým urobia. A ako si máme ten bod zlomu predstaviť? To je zbytočné popisovať, keď bod zlomu príde, každý to zistí. Ale príde bez ohľadu na Vašu snahu, pretože systém aj tak smeruje do kolapsu? Áno, my veríme, že kolaps musí zákonite prísť, len mu chceme trochu pomôcť, aby prišiel skôr. My len kolaps urýchlime, aby sme zničili staré, a mohlo vzniknúť nové. A ako ho urýchlite? Antipropagandou. Tak ako existuje zlá propaganda, môže byť aj dobrá propaganda. Propaganda je čokoľvek, čo má dosah na širokú verejnosť. Je to zmena v taktike, ktorú som inicioval po skončení protestov Gorila, pretože po nich upadlo Anonymous Slovensko do chaosu. Mnohí hakeri, ktorí sa k nám počas Gorily pridali, po Gorile zase záhadne zmizli, čím sa obmedzila naša schopnosť vykonávať hakerské útoky. Preto som inicioval myšlienku začať využívať Youtube a Facebook na šírenie informácií rozvracajúcich systém. Nie každý s tým súhlasil, ale mnohí sa ku mne pridali. A o čom je Vaša antipropaganda? Šírite informácie o pravej podstate tohto systému, podobne ako aj Zem&Vek? V podstate áno, preto propagujeme aj váš časopis a podobné projekty. A predpokladáte, že keď sa tieto informácie dostanú k väčšiemu počtu ľudí, tí sa odvrátia od systému a prestanú ho podporovať? Alebo o čom má byť to pomáhanie k bodu zlomu? Jasné, je to zase aj vec názoru. Niektorí veria, že spoločnosť sa zmení aj bez bodu zlomu, že ten

zlom nemusí prísť. Ja osobne verím, že bod zlomu musí prísť, pretože tento systém je skrátka postavený na zlých základoch. Dá sa povedať, že v Anonymous Slovensko sa ustupuje od hakerstva? Úprimne poviem, že momentálne máme nedostatok ľudí s potrebnými znalosťami, ktorí by dokázali vykonať skutočne masívne útoky. Ak sa bavíme o klasickom „hakovaní“, teda nie o útokoch typu DDos, prelomiť jednu stránku trvá niekedy aj pol roka. To je neustále hľadanie slabých miest a človek pri tom môže byť kedykoľvek odhalený. Poviem to takto. Väčšinou čím viac toho človek o programovaní vie, tým menej sa zaujíma o veci morálne a ľudské, emócie v jeho živote nehrajú rolu. Len využije svoje znalosti, aby zarobil peniaze, a viac ho to nezaujíma. Preto je vzácne nájsť človeka, ktorý má excelentné programátorské schopnosti, a zároveň sa zaujíma o veci verejné. A je veľký problém získavať takýchto ľudí? Nie je to jednoduché. Najväčšie riziko predstavujú pokusy o inﬁltráciu do hnutia. Ak sa takýto človek neprihlási sám, je ťažké ho nájsť. Takže uvítame dobrovoľníkov. Ale chystané protesty 9. a 17. novembra určite nejakou formou elektronického útoku podporíme. Ak sa Anonymous podarí vďaka hakerskému útoku získať nejaké informácie zo serverov štátnych inštitúcií, čo s nimi robia? Tie informácie sa zverejnia. Urobí sa k tomu tlačová správa, kde sa oznámi, koho systém sme „hakli“ a čo sme zistili. Napríklad e-mailové adresy tajnej služby NSA, aby ľudia vedeli, kto ich sleduje. Je to v podstate odtajňovanie informácií. Toto robia napríklad Anonymous v USA. Dá sa povedať, že Anonymous Slovensko vyrástlo na Gorile? To áno, predtým sme nefungovali skoro vôbec. Gorila to posunula na úplne inú úroveň. Potom sa však v priebehu niekoľkých týždňov mnohí jednoducho vyparili. Prestali sa ozývať, odpovedať na mejly... Ste na tom teda zle? Čo sa týka hakerského potenciálu, sme v útlme. Ale napríklad Anonymous Slovensko má okolo 30 000 laických členov, kým Anonymous Kana-

Foto: Matúš Plecho

da ich má len okolo tisíc. A to sme oproti Kanade výrazne menšia krajina. A čo robia laici, ak nevedia programovať? Najmä šíria informácie a robia tú spomínanú propagandu. Čo je doteraz najväčším úspechom Anonymous Slovensko? To je vec názoru, ale podarilo sa už viacero takých prelomových vecí. Najmä v čase Gorily, keď padli viaceré stránky, vrátane stránky Národného bezpečnostného úradu, ktorá mala úplne primitívne zabezpečenie. Alebo padla stránka SOZA, keď nám niekto napísal, že predavačka v obchode s obuvou si púšťala pesničku, akurát tam prišiel ich agent a naparil jej pokutu 100 eur. Tiež sme na chvíľu zhodili stránku Ministerstva vnútra. Minulý rok bol 22. 11. protest pred Slovenským rozhlasom, protest proti neobjektívnym médiám. Ten sme podporili DDos útokom, ktorým sme zhodili stránku RTVS. Ja som bol vtedy v Anglicku, útočil som na diaľku a užil si to naplno. Prečo naplno? Pri DDos útoku z viacerých počítačov umelo posielate na cieľový server obrovské množstvá

požiadaviek, čím ho preťažíte a server vypovie službu. Ak z nejakého počítača útočíte v plnom rozsahu prenosovej rýchlosti, ste účinnejší, no zároveň zvyšujete riziko, že vás odhalia. Preto kolegovia na Slovensku útočili v obmedzenom rozsahu, povedzme 1,5 megabitu za sekundu. Ja som sa v Anglicku odhalenia nebál, pretože v tom prípade by slovenské orgány museli požiadať o moju identifikáciu anglické úrady, a to je veľmi zdĺhavý byrokratický proces. Útočil som naplno pri 150 megabitoch za sekundu. Tiež je rozdiel, či útočíte zakrytý alebo odkrytý. Môžete sa kryť sústavou modemov, ktoré kamuflujú vašu IP adresu, takže to vyzerá, akoby útok prichádzal odinakiaľ. Aj tak vás môžu odhaliť, ale je to pre nich zložitejšie. Na druhej strane tým opäť znižujete účinnosť útoku. Spomínali ste zatknutých hakerov v USA. Boli nejakí Anonymous odhalení aj na Slovensku? Zatiaľ o takom prípade neviem. Na Slovensku nemajú orgány k dispozícii také sofistikované softvéry, aby dokázali identifikovať hakera v jeho konkrétnom byte. Dokážu identifikovať maximálne vchod, a potom by museli obkľúčiť celý dom a spraviť v ňom raziu.

DÉJÀ VU > TAJOMNÍ TEMPLÁRI BOHATLI NA SLOVENSKU

Milan Augustín

TAJOMNÍ TEMPLÁRI BOHATLI NA SLOVENSKU

ANI NIE O ROK NASTANE SEDEMSTÉ VÝROČIE NÁSILNÉHO UKONČENIA PÔSOBENIA RÁDU TEMPLÁROV UPÁLENÍM JEHO PROTAGONISTOV DŇA 18. MARCA 1314 NA OSTROVE SEINY V CENTRE VTEDAJŠIEHO PARÍŽA. V BEŽNOM POVEDOMÍ NÁM ZOSTAL LEN PIATOK TRINÁSTEHO OKTÓBRA 1307 AKO NEŠŤASTNÝ DEŇ, KEDY ZAČALO ICH PRENASLEDOVANIE NA PRIAMY PRÍKAZ FRANCÚZSKEHO KRÁĽA, A NÁSLEDNE MNOHO NEUSTÁLE SA VYNÁRAJÚCICH ÚVAH NIELEN O ČINNOSTI TOHTO RÁDU, ALE AJ O JEHO NEZNÁMYCH POKRAČOVATEĽOCH AŽ DO DNEŠNÝCH ČIAS...

počiatkoch templárskeho hnutia pod vedením Huga de Payensa a Andrého de Montbardda získal rád vojenskú, ale aj administratívnu prevahu v Judei, nazývanej aj Svätá zem, a následne túto prevahu preniesli jeho príslušníci aj späť do Európy. Už v roku 1112 hrozil rádu cisterciánov doslova bankrot, ale pod vedením opáta Bernarda sa ich osud rýchlo zmenil a rád sa začal rozrastať. Následne vzniká ďalších šesť opátstiev. V roku 1153 ich už bolo takmer 320 a sám neskorší svätec z nich založil 69. Pod vedením opáta Bernarda získavali cisterciáni významné pozície v jednotlivých oblastiach Európy. Financie na ich rozvoj však plynuli z pokladníc templárskeho rádu. Cisterciáni zase podporovali a dávali pečať vysokej dôveryhodnosti stále sa rozvíjajúcemu rádu templárskych rytierov. Príkladom z nášho územia môže byť stredoveké súmestie banských osád Štiavnica a Baňa – predchodkýň dnešného mesta Banská Štiavnica, kde boli postavené dve románske trojloďové baziliky už s prvkami nastupujúceho gotického slohu. To sa udialo okolo roku 1230. V roku 1175 začal písať prvé známe historické informácie o templároch historik Guillaume de Tere, ktorý opísal obdobie rokov 1175 až 1185. V tom čase bolo založené Jeruzalemské kráľov-

stvo, ktoré príslušníci rádu templárov nazývali Kráľovstvo za morom – Qutremer. V roku 1185 kráľovský vdovec uhorský kráľ Belo III. na byzantskom dvore žiadal o možnosť získania nevesty z cisárskej rodiny. Vyhliadnutá nevesta však už zložila kláštorné sľuby. Po odmietnutí sa kráľ obrátil dokonca na anglický dvor, ale ani tam neuspel. Jedine francúzsky kráľ Ľudovít VII. z rodu Kapetovcov mu prisľúbil svoju dcéru z druhého manželstva Margarétu Francúzsku, ktorej matka bola Konstancia Sicílska, dcéra kastílskeho kráľa Alfonza VII. Z tohto roku pochádza aj súpis kráľovských príjmov uhorského kráľa Bela III., ktorým chcel deklarovať svoje postavenie. Súpis dokazuje, že Belo III. bol známy nielen svojou impozantnou postavou, ale aj ako úspešný a známy diplomat, ktorý sa svojimi príjmami doslova rovnal ostatným európskym panovníkom. Okrem iného založil aj niekoľko cisterciánskych kláštorov pôsobiacich na území Uhorska. Ich mnísi pochádzali prevažne z Francúzska, a tak ich materské ústredie, ale aj francúzsky kráľovský dvor boli informovaní o pomeroch vo vtedajšom Uhorsku. Na základe týchto správ získali templárski rytieri obraz o Uhorsku, jeho baníctve, ako aj jeho výnosoch. V roku 1186 prichádza do uhorského kráľovstva

DÉJÀ VU > TAJOMNÍ TEMPLÁRI BOHATLI NA SLOVENSKU

francúzska princezná Margaréta, ktorá sa ako 27-ročná po svadbe s Belom III. ujíma úlohy uhorskej kráľovnej. V jej sprievode prichádzajú do Uhorska templárski rytieri nielen ako jej osobná ochrana, ale aj ochrana kráľovského dvora. Rád templárov sa delil na tri skupiny. Prvou boli rytieri a ich mníšsko-vojenská hierarchia velenia. Nosili biele habity – plášť cisterciánov doplnený červeným krížom. Boli väčšinou (ako celá dobová spoločnosť) negramotní, ale tí prví patrili k najvyššej francúzskej šľachte. Druhou skupinou rádu boli takzvaní klerici. Títo sa starali o duchovné potreby. Boli mnísi a kňazi vykonávajúci všetky náboženské obrady. Zrejme aj oni mali biely habit cisterciánov, ale menšie kríže – pattée croix, a kvôli rituálnej čistote nosili biele rukavice. Oni realizovali celý písomný styk rádu. Vedeli hebrejsky, grécky, aby vedeli čítať a vykladať hebrejskú Bibliu a po grécky napísaný Nový zákon. Mnohí z nich ovládali úradnú latinčinu, rodnú francúzštinu a arabčinu sýrsko-egyptského duktu. Na základe hebrejčiny používali kabalu a jej kryptogramy. Svoju korešpondenciu viedli v tajnom jazyku, ktorým bola latinizačná arabčina, a používali kabalistické, ale aj arabské číselné znaky. V rámci svojich povinností mali v rukách celý prevádzkovo-ekonomický styk. Treťou skupinou boli seržanti, ktorí pracovali ako koniari, paholci, ale aj ako správcovia majetkov, strážcovia a členovia strážnych a trénových jednotiek. Znakom rádu boli dvaja jazdci sediaci na jednom koni. Nebol to znak chudoby, ako sa donedávna deklarovalo, ale znak spolunáležitosti a moci. Teda ten alebo tí, ktorí sú vpredu, a ten a tí, ktorí sú vzadu (v úzadí). Tí prví sú zasvätení a s mečom poznania a viery sú aj pravými rytiermi cirkvi Ježiša Krista, nesú vztýčenú kopiju à la sv. Longinus ako prizmu poznania. Položme si však otázku: akého poznania? Príchodom do Jeruzalema boli vlastne pri zdroji základných náboženských informácií od prežívajúcich foriem raného kresťanstva, cez grécko-byzantské podoby východného kresťanstva najmä sýrskeho a koptského, ako aj židovského a moslimského prostredia. Ich poznatky nie vždy korešpondovali s proklamovanou novozákonnou

históriou a v tom čase platnými dogmami cirkvi. Po dobytí Iraku americkými jednotkami v marci roku 2003, uprostred znepriateleného sumitskošiitskeho moslimského obyvateľstva, bola objavená prežívajúca ranokresťanská sekta, ktorá neuznáva za symbol svojej viery Ježiša Krista, ale Jána Krstiteľa! Kancelária pápeža Honoriusa III., ktorý bol na stolci v rokoch 1216 až 1227, vydala dňa 21. novembra 1216 listinu a v nej sa medziiným píše „milovaným synom predstaveným domov templárov a hospicov jeruzalemských v Ostrihomskej provincii“, čo jednoznačne potvrdzuje prítomnosť rádu templárov v oblasti spadajúcej pod cirkevnú jurisdikciu Ostrihomskej diecézy. To bola v tom čase oblasť celého dnešného stredného Slovenska aj so svojimi významnými banskými mestami a ich širokým okolím. V roku 1217 dal panovník uhorského kráľovstva Ondrej II. comes Alexandrovi, kráľovskému pivničiarovi, 300 hrivien striebra z kráľovskej urbury, teda dane odvádzanej z vyťaženého striebra. Z toho sa dá vypočítať, že v tom roku bolo len v meste Baňa (B. Štiavnica) vyťažených a priznaných 613,85 až 736,62 kg striebra! A ak uvážime, že iba ďalších 400 kg striebra nebolo vôbec priznaných, štát sa okrádal aj v tom čase! Následne môžeme skonštatovať, že sa ročne len v oblasti B. Štiavnice vyťažilo 1100 kg, teda minimálne jedna tona striebra. To znamená, že za prvých 30 rokov 13. storočia sa podľa takto interpretovaného pohľadu dostalo do európskeho obehu viac ako 30 000 kg striebra, a to nerátame výťažok z ďalších súbežne ťažiacich banských lokalít. Stredoslovenská, a najmä banskoštiavnická oblasť bola skutočnou bonanzou vtedajšej Európy, ozajstnou „terra argentum“ – zem striebra, alebo „terra benensis“ – latinizačná slovanská forma zeme baní a baníkov! Taký objem musel zákonite prilákať záujem templárskeho rádu. Navyše boli jediní, ktorí mali právo nakupovať a predávať, ako aj prevážať drahé kovy bez cla. Nemali povinnosť o tom nikoho informovať a ani samotný uhorský kráľ, ani nik iný okrem samotného pápeža nebol uzrozumený s rozsahom a výťažnosťou, ako aj únikom drahého kovu mimo hraníc kráľovstva. Podľa porovnávacích štúdií britských historikov 1,5 gramu

vážiaci strieborný denár zo začiatku 13. storočia postačil na obživu jedného dospelého jedinca dokonca na celý mesiac. A čo sa potom dalo kúpiť a získať za 100 kg mincového striebra? To bol podľa nás ten tajomný zdroj obrovského bohatstva a nevídaného objemu striebra, ktoré sa prostredníctvom templárov dostalo do obehu v západnej Európe 13. storočia. Najneskôr v období rokov 1230 – 1238 bolo v Stoličnom Belehrade vydané a potvrdené mestské a banské právo pre mesto Banská Štiavnica, ktoré vzniklo na staršom základe, ale s medzinárodne uznávanými konzekvenciami platiacimi vo vtedajšom baníctve. V tomto mestskom práve sa v artikule 4 rieši napríklad aj otázka „púte za more, ktorú chce vykonať občan mesta“, a právnych dôsledkov z toho plynúcich. Treba pripomenúť, že v tom čase jedine templári zabezpečovali cestu pútnikov do Svätej zeme, ich ochranu, hospice, špitály a liečenie, ale aj celý kontakt so Svätou zemou, vrátane finančného. Prevzali od Arabov systém „al-sak“ (dnešný šek), ktorý zastupoval a plnil funkciu hotovosti, bol šifrovaný číslicami z kabaly a bol splatný doručiteľom v každom templárskom kláštore. Ako kuriozitu pre dnešných tvorcov nášho sociálneho programu treba podotknúť, že už v tomto období, teda v 13. storočí, malo stredoveké mesto B. Štiavnica dokonca „xenodochium et hospitalis“, teda starobinec a špitál... V roku 1239 sa farár mesta Baňa menom Gerard de Bana vo funkcii ostrihomského kanonika zúčastnil ako člen cirkevnej delegácie cesty do Ríma. Obyčajný mestský farár by sa ťažko stal kanonikom v Ostrihome, nieto odišiel do Ríma k samotnému pápežovi, keby toto mesto nebolo so svojimi najstaršími mestskými, ale najmä banskými právami, ktoré dokázateľne korešpondovali so záujmami templárskeho rádu, dôležité aj pre pápežskú kúriu. Takto načrtnutá situácia evokuje, že príslušníci rádu boli nielen prítomní v banskej oblasti, kde sa podieľali na financovaní banskej ťažby, ale boli aj konzultantmi a poradcami pri tvorbe právnych artikulov mestského a banského práva. A zdá sa, že boli prví, ktorí prišli na to, že budú financovať takzvané dedičné odvodňovacie štôlne, majúc následne zisk z odvodnenia nad nimi pracujúcich banských diel.

V roku 2011 bol v malej dedinke pri Banskej Štiavnici objavený kamenný objekt, ktorý sa dlho pokladal len za napájadlo. Následným dvojročným výskumom sa zistilo, že na konci 19. storočia bol objekt získaný z obce Vyhne a pôvodne stál pri ústí vodnej štôlne, odkiaľ vytekala termálna voda. A to bol aj dôvod pre vytvorenie kamenného umývadla – lavaba. Naboku tohto objektu, ktorý má rozmery 126 x 63 cm s výškou 45 cm, sú latinskou kapitálou pomerne hrubo vytesané písmená: T/emplum/ A/nno/ /O/rdum/ I/esu/ C/hristi/ E/cclesiae – s datovaným rokom 1255! Ale v tom čase sa v Európe ešte nepoužívali arabské číslice. Tie zaviedli až bankári vo Florencii na konci 90. rokov 13. storočia. To dokazuje pravosť tohto artefaktu, ktorý je spojený s príslušníkmi rádu templárskych rytierov, pretože preklad skratkovitého nápisu je: Templársky rád cirkvi Ježiša Krista. Rok 1255. Jedine templári poznali a používali arabčinu, arabské číslice a židovské kabalistické značky, ktoré od nich prevzali stredovekí kamenári. Takto máme aj tento ojedinelý objekt a nález doslova európskeho významu jednoznačne dokazujúci ich prítomnosť a pôsobenie v banskoštiavnickej rudnej oblasti.

Koniec templárov nastal 18. marca 1314 upálením veľmajstra templárov Jakuba z Molay a Geoffreie z Charney na ostrove Île-des-Javiaux na Seine.

BEZ MASKY > VÁCLAV HAVEL

Ľubomír Huďo

SKUTOČNÁ TVÁR IDOLU DEMOKRACIE A HUMANITY

VÁCLAV

HAVEL (1936 – 2011)

ČESKÝ SPISOVATEĽ A DRAMATIK, VEDÚCA OSOBNOSŤ POLITICKÝCH ZMIEN V NOVEMBRI 1989, POSLEDNÝ PREZIDENT ČESKO-SLOVENSKA A PRVÝ PREZIDENT ČESKEJ REPUBLIKY. VÁCLAV HAVEL POČAS SVOJHO ŽIVOTA, A AJ PO SVOJEJ SMRTI NAĎALEJ ROZDEĽUJE SLOVENSKÝCH A ČESKÝCH POLITIKOV, VEREJNOSŤ, MEDIÁLNU SCÉNU. KÝM PRE JEDNÝCH JE NEDOTKNUTEĽNÝM GURUOM DEMOKRACIE, OBČIANSKYCH PRÁV A MORÁLNYCH APELOV TAKMER NA ÚROVNI ZBOŽŇOVANIA, DRUHÍ MU NEVEDIA PRÍSŤ NA MENO A VIDIA V ŇOM STELESNENIE ZRADY IDEÁLOV, DUCHOVNEJ BIEDY A POKRYTECKÉHO „POLITIKÁRČENIA“ V PONOVEMBROVOM VÝVOJI V OBOCH SAMOSTATNÝCH REPUBLIKÁCH.

o Václavovi Havlovi je pomenovaných osem verejných miest, z toho dve v Poľsku. Jeho meno nesie pražské letisko v Ruzyni, školy, divadlo, park a najnovšie v októbri tohto roku bola na Georgetown University vo Washingtone odhalená lavička Václava Havla, ktorá bude politika, disidenta, dramatika a spisovateľa pripomínať tunajším študentom,

profesorom a návštevníkom. Poslanci českého parlamentu schválili aj zvláštny zákon o zásluhách exprezidenta Václava Havla, podľa ktorého sa pričinil o slobodu a demokraciu. To všetko zapadá medzi aktivity nekritických obdivovateľov Václava Havla považujúcich akúkoľvek kritiku ich idolu a nelichotivé svedectvá ľudí, ktorí osobne poznali disidenta a prezidenKresba: Tibor Eliot Rostas

BEZ MASKY > VÁCLAV HAVEL ta, za rúhanie a kacírstvo zarytých nepriateľov demokracie. Stvoritelia uctievanej modly nechcú pripustiť, že existuje aj iná podoba, na hony vzdialená od vyretušovaného a všestranne vylepšeného obrazu ikony disidentskej scény pred Novembrom ‘89 a ponovembrového spoločenského vývoja. Máme na výber – veriť výrobcom modiel, politickým manipulátorom a zveľaďovateľom falošných odkazov, aby umelo udržiavali pri živote vzory, ktorým sami podľahli, prípadne ich účelovo využívajú, alebo vnímať aj iné informačné zdroje.

PLAMENNÉ VÝZVY A VÄZENSKÁ PRAX

Petr Cibulka, signatár Charty 77 a vydavateľ Necenzurovaných novín, začiatkom 90-tych rokov zverejnil čiastočný zoznam agentov a spolupracovníkov komunistickej Štátnej bezpečnosti. Václav Havel jeho noviny označil za stoku klamstiev a hanbu demokratickej tlače. Vtedy ho Petr Cibulka na súde počastoval nadávkami, ktoré obleteli Česko i Slovensko: „Vašku, jsi prase, jsi prase, jsi hovado!?“ Keď Cibulka v lete tohto roku v rozhovore pre portál aktuality.sk dostal otázku, či si po dvadsiatich rokoch myslí to isté, odpovedal: „Myslím si to – ako politické zhodnotenie odkazu Václava Havla – viac ako kedykoľvek predtým. Nielen preto, že Havel bol podľa všetkých dostupných informácií zrejme fízel ruskej vojenskej špionáže GRU, teda vlastizradca, ale predovšetkým preto, že sa tak po 17. novembri 1989 aj správal. Beztrestnosť rusko-česko-slovenských komunistických a postkomunistických vlastizradcov KGB/GRU za ich zločiny spáchané na nevinných ľuďoch a ich majetku – rovnako pred 17. novembrom, ako aj po ňom – je predovšetkým Havlova práca. Beztrestnosť zločincov mu nikdy neprekážala a vždy o nej hlboko mlčal.“ Pritom disident Václav Havel v otvorenom liste generálnemu tajomníkovi ÚV KSČ Gustávovi Husákovi v apríli 1975 napísal: „Tento systém existenčného nátlaku dokonale obopínajúci celú spoločnosť a každého občana, či už ako konkrétna každodenná hrozba alebo ako všeobecná možnosť, by nemohol úspešne fungovať, keby nemal – presne tak ako prekonané brutálnejšie

formy nátlaku – prirodzené mocenské zázemie v takej sile, ktorá mu zabezpečuje univerzálnu komplexnosť a moc: vo všadeprítomnej a všemocnej štátnej polícii. Tento príšerný pavúk popretkával skrz-naskrz celú spoločnosť svojou neviditeľnou pavučinou.“ Preto politickí spoluväzni, ktorí s disidentom Havlom žili za väzenskými múrmi, len ťažko chápali zvláštne postavenie bojovníka za slobodu v komunistickej base. Spomína na to Jiří Wolf, Zbyněk Čeřovský, obaja signatári Charty 77 a politickí väzni. Vo svojich spomienkach uvádzajú, ako prominentný väzeň Havel na rozdiel od ostatných väzňov dostával balíky s cigaretami Marlboro (v tých časoch to bola prestížna značka, nehovoriac o tom, akú cenu mala za mrežami), čaje a vitamíny. Vo väzení napísal knihu „Dopisy Olze“, kým iní horko-ťažko prepašovali vonku list vo forme motáka, pretože poštu politickým väzňom zadržovali. Zbyněk Čeřovský vie, o čom hovorí. Sám Havel mu knihu venoval so slovami „Zbyňkovi, ktorý bol pri tom... Václav Havel“. Čeřovský uvádza, že kým tisíce väzňov sa tlačili v celách na pár metroch štvorcových, Havel mal na Pankráci dvojcelu a v Ruzyni bol sám v cele pre trinásť osôb. Situáciu vo väzení upresnil pre server prvnizpravy.cz ďalší disident Jiří Wolf: „Politický väzeň dostával tú najhoršiu prácu. Vždy trestaný, vždy po dierach. Ten, kto spolupracoval s režimom, tomu zariadili parádny kriminál, nemal výkonnú pracovnú normu, ale pracoval napríklad v práčovni. Oni si týchto ľudí nenechali zničiť, ale všemožným spôsobom im to uľahčovali. Nerobili ťažkú prácu. Akonáhle išiel niekto do práčovne, ako Havel, vedeli sme, že je to agent. Havel tiež dostával cigarety, balíčky. Ja som za dva roky dostal len jeden balíček.“

PO PEKNOM KRIMINÁLI PEKNÉ REŠTITÚCIE Václav Havel kritizoval konzumný spôsob života a oháňal sa duchovnými hodnotami, no nikdy nepoznal materiálny nedostatok, ani za disidentských čias. Už ako pomocný robotník jazdil do práce v pivovare lepším autom ako vtedajší predseda komunistickej vlády – na mercedese. Obýval rozsiahly a komfortný byt na Rašínovom nábreží a mal k dispozícii usadlosť na Hrádečku,

kde sa stretávali odporcovia režimu. Nečudo, že mu počas návštevy Slovenska byty v bratislavskej Petržalke pripadali ako králikárne, keďže už vo fešáckom krimináli obýval väčší priestor ako radoví pracujúci. Kritici Václava Havla mu vyčítajú, že zneužíval ideály, ktorými sa tak rád oháňal. Vystupoval ako bojovník proti totalite, ale už v období disidentského hnutia Charta 77 s komunistami spolupracoval. Zdôrazňujú, že po 17. novembri 1989 zabezpečil, aby komunistickej elite zostalo výsostné postavenie, a preto vymenoval za federálneho premiéra bývalého komunistického ministra Mariána Čalfu. No tým sa hra na disidenta a eštebákov nekončí. Václav Havel získal v reštitúciách rozsiahly majetok svojho deda a strýka, ktorý bol po vojne označený za kolaboranta a majetok mu štát ešte počas prezidentovania Beneša znárodnil. Aj keď sa reštitúcie majetku kolaborantov netýkali, Václav Havel dostal všetko, o čo požiadal. Hlavný mediálny prúd o pozadí Havlových reštitúcií mlčal ako správny pudlík demokracie, žiaden strážny pes v prípade vyvolenej ikony. V súvislosti s reštitúciou Havlovho majetku vystupuje zaujímavá osoba – Miloš Červenka, pražský miliardár a pozemkový magnát. Tento absolvent Moskovského štátneho inštitútu medzinárodných vzťahov spravoval Havlov majetok a plnil úlohu ﬁnančného poradcu. Ako sivá eminencia nechýbal ani pri predaji Havlovej polovice paláca Lucerna spoločnosti Chemapol, vedenej agentom ŠtB Václavom Junkom.

HUMANITÁRNE BOMBY NA SRBOV Lekciu pravého, nefalšovaného humanizmu od českého prezidenta dostali v roku 1999 Srbi počas bombardovania lietadlami NATO. Václav Havel tradične vnímal akúkoľvek akciu NATO, odobrenú vo Washingtone, ako pozitívny prínos pre ľudstvo. Zostal verný svojej povesti a vytvoril myšlienkový skvost a deﬁníciu bombardovania, akú ešte nijaký spisovateľ a dramatik nedokázal sformulovať: „Domnievam sa, že počas zásahu NATO v Kosove existuje jeden činiteľ, o ktorom nikto nemôže pochybovať: nálety, bomby nie sú vyvolávané hmotným záujmom. Ich povaha je výlučne humanitárna. To, čo je tu v hre, sú prin-

cípy, ľudské práva, ktorým je daná taká priorita, aká prekračuje aj štátnu suverenitu. A to poskytuje útoku na Juhoslovanskú federáciu legitimitu aj bez mandátu OSN.“ A zrodil sa termín – humanitárne bombardovanie. Celkovo sa operácie NATO zúčastnilo asi 1000 lietadiel. Počas troch mesiacov náletov prišlo o život 3500 ľudí, z toho 2500 civilistov. Srbi po vojne postavili pamätník 500 zabitým deťom, obetiam humanitárneho bombardovania. Ďalší disident Pavel Křivka, ktorý sedel v komunistickom väzení v 80-tych rokoch, odmietol falošný humanizmus a pre server parlamentnilisty.cz vyhlásil: „Vychvaľovanie Václava Havla aj dnes, po tom všetkom, čo vykonal a čím sa do histórie zapísal, ma naplňuje zúfalstvom. Havlovi predtým prekážalo, že niekoho obmedzovali v slobode prejavu, ale zrazu bolo v poriadku, ak sú úplne neznámi a nevinní ľudia vraždení na diaľku modernými technológiami zabíjania. Od tej doby pochválil bojovanie ešte mnohokrát, pracoval na zriadení americkej vojenskej základne u nás atď. Uvedomil som si, že takto ďaleko vo vernosti cudzej moci nezašli ani Husák, ani Honecker.“

USVEDČENÝ VLASTNÝMI SLOVAMI Tých, ktorí vodu kážu a víno pijú, väčšinou usvedčia vlastné slová napriek tomu, že sú miláčikom médií hlavného prúdu. Václav Havel v spomínanom liste komunistickému pohlavárovi Gustávovi Husákovi okrem iného napísal: „Zdá sa, že v posledných časoch málokedy dával spoločenský systém tak otvorene a bez zábran príležitosť uplatniť sa ľuďom ochotným hlásiť sa kedykoľvek k čomukoľvek, ak im to prináša úžitok, ľuďom bez zásad a chrbtovej kosti, ochotným z túžby po moci a osobnom prospechu urobiť hocičo, ľuďom lokajského založenia, ktorým neprekáža akékoľvek sebaponíženie, a ktorí sú pripravení kedykoľvek obetovať svojich blížnych aj vlastnú česť, aby sa zapáčili mocným.“ K tomu niet čo dodať. Havlove aktivity pred i po Novembri ‘89 vypovedajú samy za seba. Len jeho politické a mediálne deti a vnuci nedokážu preniesť cez srdce, keď sa o ich ikone vyjadrí niekto inak, než podľa schémy božstvo – oslavné ódy – poklonkovanie.

ALTERNATIVE VITA > „NOVOLAZNÍK“ – REALISTA ALEBO SEN O PRAVEJ KOMUNITE

Marián Benka

„NOVOLAZNÍK“ – REALISTA ALEBO SEN O PRAVEJ KOMUNITE ROBO JANKOVICH PATRÍ DO JEDNEJ Z PRVÝCH GENERÁCIÍ NOVODOBÝCH LAZNÍKOV, KTORÍ OPÚŠŤALI POHODLNÝ MESTSKÝ ŽIVOT V ČASE RASTÚCEJ ŽIVOTNEJ ÚROVNE A MEDIÁLNYCH REČÍ O „SLOVENSKOM TIGROVI“. TEDA V ČASE, KEĎ ICH BEŽNÁ VEREJNOSŤ VNÍMALA AKO BLÁZNOV. ROBO BOL INÝ EŠTE AJ V RÁMCI TEJTO „BLÁZNIVEJ“ SKUPINY. NECHCEL RIEŠIŤ LEN SVOJ DOBROVOĽNE SKROMNÝ ŽIVOTNÝ ŠTÝL. ZAMÝŠĽAL SA AJ NAD CESTAMI, KTORÉ BY MOHLI POMÔCŤ CELEJ SPOLOČNOSTI. 64

poznal som ho niekedy v roku 2000. To som bol ešte úprimne presvedčený, že žijeme v slobodnej spoločnosti, ktorá síce má svoje muchy, no v zásade predstavuje ten najlepší model, aký si vieme predstaviť. Viedol som počítačovú rubriku v týždenníku Proﬁt, chodieval na luxusné recepcie, novinárske zájazdy IT ﬁriem a žil v relatívnom nadbytku. Zároveň som sa však zaujímal o prírodné duchovno a šamanské techniky, v rámci čoho som stretával aj ľudí striktne odmietajúcich konzumný spôsob života. Od nikoho z nich som však nepočul taký jednoznačný názor, že neoliberálna ekonomika a korporatívny kapitalizmus vedú ľudstvo do záhuby. Názor, ktorý mi vtedy pripadal pritiahnutý za vlasy. „Predsa to nemôže byť také zlé, keď platy aj HDP rastú,“ myslel som si.

CESTA Z MESTA Robo a jeho žena Janka bývali v tom čase v starom rodinnom dome v Kostolišti, ktorý bol ich „prestupnou stanicou“ medzi Bratislavou a lazmi na Zaježovej. V Bratislave robil najmä v oblasti reklamy. Každý víkend však vypadol z mesta, na kopanice v Myjavskej pahorkatine, odkiaľ pochádza jeho otec. Tam mal pocit, že skutočne žije. Okrem toho sa venoval alternatívam v oblasti zdravia, neskôr začal spolupracovať s časopisom Fénix, vďaka ktorému si uvedomil širšie súvislosti doby, v ktorej žijeme, a dozvedel sa aj o ekonomických a ekologických alternatívach. Jankovichovcov pôvodne pri Bratislave držala predstava, že dcérku tu dajú do Montessori škôlky, kde bude môcť rozvinúť svoj talent a tvoriť si zdravý postoj k iným hodnotám, aké prevládajú vo väčšinovej spoločnosti. Keď sa im mal narodiť syn, kúpili dom v Kostolišti s predstavou, že si tu zriadia ekologické hospodárstvo. Zachovať pestovanie bio plodín však nedokázali. Jeden sused postrekoval proti pýru, druhý proti pásavkám a chemické látky sa dostávali aj na ich pozemok. Potom sa dozvedeli, že na lazoch v Zaježovej existuje spoločenstvo alternatívne zameraných ľudí, kde sa hovorí aj o vlastnej škole. Robovi sa to zdalo ako ideálne riešenie: žiť v komunite podobne zmýšľajúcich jedincov, zabezpečiť si materiálnu sebestačnosť a vyriešiť aj vzdelávaFoto: Matúš Plecho

nie/povinnú školskú dochádzku svojich detí. Vtedy boli na Zaježovej ešte pôvodné sedliacke domy na predaj, a tak jeden kúpili. Jeho ideály boli konfrontované s realitou.

STRAVA NÁŠHO PODNEBIA Na jednej strane uznáva, že osídlenie „alternatívcov“ na Zaježovej má svoj význam ako lokalita, ktorá ukazuje väčšinovej spoločnosti, že žiť sa dá aj inak, skromnejšie. Navyše, na rozdiel od viacerých podobných pokusov stále pretrváva. Na druhej strane sa tu viaceré Robove očakávania nenaplnili. „Celá Zaježová bola pôvodne založená na myšlienke úplnej sebestačnosti, od ktorej sa stále viac vzďaľujeme,“ tvrdí. „Bola by možná len pri vzájomnej podpore a výmene. Najviac nás zarazilo, že naše syry a mlieko takmer nikto z ostatných nekupoval. Radšej si ich kúpili u starousadlíkov, ktorí mali strojové vybavenie, skúsenosti a dokázali ich vyrábať a predávať vo veľkom a lacnejšie.“ Podľa Roba si úplnú sebestačnosť dokáže zabezpečiť sotva jedna rodina. Zaježovčania mali väčšiu šancu dokázať to, ak by prioritne odoberali produkty jeden od druhého. To sa však nestalo. Dnes majú Jankovichovci odbyt svojich syrov zabezpečený najmä mimo Zaježovej. Posielajú ich až do Prahy, kde sa našlo dosť alternatívne zameraných ľudí, ktorí sú ochotní za ne zaplatiť. Každopádne Robo predpokladá, že ako rodina by v prípade ekonomického kolapsu dokázali prežiť. Vodu berú z vlastnej studne. Chovajú kone, kravy, kozy, ovce a sliepky, najnovšie pribudli pstruhy. Pestujú si ovocie a zeleninu, v minulosti skúšali aj obilie. Z ekonomických dôvodov (kupovanie múky vyšlo omnoho lacnejšie ako jej vlastná produkcia) s ním prestali, ale pre prípad potreby to už majú odskúšané. Robovou záľubou je pestovanie netradičných druhov rastlín a štepenie starých i nových neznámych odrôd ovocných stromov a ich krížencov: „To nie sú genetické manipulácie, ale prirodzené krížence z prírody. Najnovšie pestujem kríženec hrušky a jarabiny, uvidíme, aké prinesie ovocie.“ Zastáva názor, že človek by sa mal stravovať tak, ako to prináleží jeho podnebnému pásmu. Od pôvodného vegetariánstva prešiel do štádia, keď si asi raz za dva týždne dá mäso. Zvieratá

ALTERNATIVE VITA > AKO SA ŽIJE PO CIGÁNSKY

Foto: Matúš Plecho

na mäso nechovajú, ale ak sa nejaké zraní, zabijú ho, väčšinu mäsa dajú psom a niečo zjedia sami. Na módnu vlnu surovej stravy alebo vitariánstva sa Robo díva skepticky: „Keď sme prišli na Zaježovú, chodilo sem niekoľko vitariánov, po rokoch mali mnohí z nich vážne zdravotné problémy. Môže to byť ideálna strava v tropickom podnebí a vynikajúci ozdravovací postup, ale u nás, kde mávame aj pomerne dlhé zimy, nie je prirodzená.“

KTO JE TU ŠAMAN? V roku 2005 sme s manželkou a vtedy dvojročnou dcérkou Jankovichovcov navštívili. To už boli zabývaní a mali vybudované fungujúce hospodárstvo. Náš mestský psík, ktorý dobiedzal do ich starej sučky, dostal od nej výchovnú facku labou, aby si uvedomil, kde je jeho miesto. Dcérka si zase chcela pohladkať kravičku, no zvieraťu sa to nepáčilo a drclo ju rohmi. Nič sa jej nestalo, no manželka zvažovala, či sa z tejto „romantickej dovolenky na lazoch“ nevrátiť. Mne sa zase podarilo pri vychádzaní z lesa na pasienok upútať pozornosť ich capa, ktorý za mnou pochodoval aj s celým stádom kôz až do húštiny, kam nemal chodiť. Janka ho musela zavracať späť a na moju adresu len utrúsila poznámku: „Čo si to za šamana, keď si ani s jed-

ným capom nevieš poradiť?“ Za šamana som sa síce nikdy nepovažoval, no tieto zážitky mi viac ako čokoľvek iné pomohli uvedomiť si, ako mi miestami chýbalo spojenie s realitou. Možno Janka bola väčšou šamankou ako ja. Nejaké šamanské techniky som ju síce naučil, no nikdy som nemal také silné vnútorné spojenie s prírodným prostredím ako ona. Nikdy toho veľa nenarozprávala, no vždy sa cítila skutočne doma v lese so stromami alebo na záhradke so svojimi bylinkami, ktoré si dokonca kreslila do malého zošitka ako bytosti. Doteraz si pamätám na materinu dúšku, ktorú nakreslila v podobe dedinskej ženičky so šatkou na hlave. Robo bol vždy viac spoločensky založený. I keď miloval prírodu, prvoradé pre neho bolo stretávať sa s ľuďmi, cítiť sa ako člen plnohodnotnej komunity. V tomto smere ho Zaježová sklamala.

PODCENENÉ UMENIE SPOLUŽITIA Okrem toho, že ľudia na týchto lazoch nedokázali vybudovať sebestačné spoločenstvo, málokedy sa ako celok dokázali na niečom dohodnúť. Ani tá sľubovaná škola dlho nevznikala (dnes už existuje, ale deti Jankovichovcov už medzitým odrástli a navštevujú stredné školy). Niektorí osadníci dali deti do štátnej školy, tým sa celý projekt odsunul a do štátnej školy začali chodiť všetky miestne deti.

Foto: Matúš Plecho

Vzájomná pomoc na nejakej úrovni tu samozrejme vždy fungovala – napríklad ak mal niekto voľné miesta v aute, odviezol ostatných. Ale zavedenie udržateľnej komunitnej meny, v ktorej by sa zúčtovali vzájomné služby, takisto nevyšlo. Podľa Roba bolo veľkou chybou, že časová jednotka tohto systému – jež (10 ježov = hodina práce) bola naviazaná na slovenskú korunu. Časová banka tak prestala tvoriť alternatívu monetárnemu systému, ale stala sa jeho súčasťou, a tým prestala plniť svoju sociálnu a kultúrno-spoločenskú funkciu. „Potom som si všimol, že hoci sa ľudia na niečom dohodli, začali tú dohodu sami podkopávať, tvárili sa, že sa nepamätajú, na čom sme sa dohodli,“ spomína Robo. „Napríklad jeden človek pásol svoje kozy na Polomoch, kde sme sa dohodli, že pásť nebude. Keď som na to na spoločnej schôdzke upozornil, všetci sa dlho tvárili, že taká dohoda neexistuje.“ Pomaly mu začalo dochádzať, že ľudia na Zaježovej síce riešia ekologické alternatívy, technické postupy a spôsoby, ako vybudovať trvalo udržateľné hospodárenie, už si však neuvedomujú význam trvalo udržateľného spoločenstva. Teda tvorenia komunity, v ktorej ľudia rešpektujú názory ostatných, podporujú sa, dodržiavajú dohody a dokážu vyriešiť konﬂiktné situácie ku všeobecnej spokojnosti.

DOMA NIE JE PROROKOM Robo sa na základe týchto skúseností začal pred desiatimi rokmi zaujímať o sociálne zručnosti a techniky, pomocou ktorých je možné vytvoriť fungujúce spoločenstvo. Naštartovala ho knižka amerického psychoterapeuta Scotta Pecka V inom rytme, ktorá popisuje proces, akým musí skupina ľudí prejsť, aby sa mohla stať skutočným spoločenstvom. Odvtedy pravidelne spoluorganizuje a vedie zážitkové semináre budovania skutočného spoločenstva, o ktoré je väčší záujem v mestách ako na lazoch, a tiež skôr v Česku ako na Slovensku. Pamätám si, ako som bol na prednáške jedného indiánskeho šamana v Banskej Bystrici. Šaman rozprával o tom, že ak chceme meniť svet, musíme sa najprv naučiť spolupracovať a fungovať v komunitách. Ľudia počúvali s otvorenými ústami. Robo bol na prednáške tiež a vzdychol si, že on to dávno hovorí, ale pretože je len Slovák zo Zaježovej, nikto ho nepočúva tak ako tohto exotického Indiána. A ja si na tento moment spomeniem zakaždým, keď sledujem všetky tie slovenské aktivistické kruhy a krúžky, ako sa medzi sebou hašteria a navzájom ohovárajú namiesto toho, aby sa zjednocovali v mene cieľov, na akých sa dokážu zhodnúť.

ALTERNATIVE VITA > AAAAAAAAAAAA

Foto: Matúš Plecho

Pýtam sa Roba, či jeho semináre viedli aj k nejakým hmatateľným výsledkom. Odpovedá, že výsledky sa nedajú vždy zmerať. Ak takýto seminár urobí vo ﬁremnom kolektíve a ﬁrme sa zlepšia hospodárske výsledky, úspech je očividný. Ak pomôže skupine dobrovoľníkov alebo aktivistov, výsledok sa prejaví skôr v ich subjektívnom pocite, že im je spolu dobre a lepšie spolu vychádzajú. Absolvovanie takéhoto víkendu napríklad pomohlo zakladateľovi tvorivého priestoru Lorien pri Prahe. Tento známy tanečník v dobrej viere kúpil staré budovy, zrekonštruoval ich a poskytol na používanie vznikajúcej komunite. Sám ostal zarazený, keď členovia spoločenstva nedokázali prijať jeho víziu a ostal s ňou úplne sám. Až po absolvovaní seminára pochopil, že spoločenstvo potrebuje žiť a napĺňať svoju vlastnú víziu, nie jeho. Podobne pôsobí Robo ako konzultant skupinky aktivistov zo Žiliny, ktorí sa v meste pokúšajú zaviesť lokálnu časovú menu a rozbehnúť ďalšie aktivity.

CESTA DO MESTA Nakoniec sa teda zaradil do širšieho spoločenstva ľudí, ktorý žijú v rôznych kútoch Česka a Slovenska. A potenciál na spoločenskú zmenu a komunitnú spoluprácu vidí už viac v mesFoto: Matúš Plecho

tách ako na vidieku. Tu je predsa len vyšší počet a koncentrácia alternatívne zmýšľajúcich ľudí. Za ideálnu považuje spoluprácu takýchto ľudí s farmármi z vidieka (formou komunitou podporovaného poľnohospodárstva), kde je zase ľahšie dosiahnuť potravinovú sebestačnosť. Preto spolupracuje aj s ľuďmi, ktorí rozbiehajú rôzne projekty na podporu lokálnych potravín (potravinové banky, „debničkové“ systémy...). Svoje dlhoročné skúsenosti a roky sledovania rôznych alternatív zhrnul v knižke Prebúdzanie draka. Za jednu z jej najdôležitejších častí považuje úvod k chápaniu a prijímaniu aj nepohodlných skutočností, ktoré sú potrebné na otvorenie sa novým riešeniam. Tieto nádejné riešenia potom aj popisuje, a zároveň píše o ťažkom procese vytvárania komunít a alternatívnych spoločenstiev. Za nevyhnutnú podmienku považuje reálnu predstavu o tom, do čoho ideme. „Aby sme si vedeli pred dlhou maratónskou traťou rozložiť sily a nevyrazili na ňu ako na 100-metrovú trať,“ dodáva. Preto svoju knižku vníma aj ako reakciu na idealizujúce teoretické pohľady na vytváranie komunít od viacerých autorov, ktorým však chýba praktická skúsenosť. Na základe tejto knižky plánujeme aj v našom časopise priniesť niekoľko článkov naznačujúcich východiská z dnešnej neutešenej reality.

ALTERNATIVE VITA > DUCHOVNÉ PRÍČINY NESPRAVODLIVOSTI II.

Milan Rusko

DUCHOVNÉ PRÍČINY NESPRAVODLIVOSTI II.

a duchovnú cestu ma vyhnala práve nespravodlivosť vo svete, ktorá sa dotýka každého z nás. Čo považujem za najväčšiu nespravodlivosť: Privatizáciu základných životných potrieb, t. j. vody, elektriny, plynu, ropy, telekomunikácií, bankovníctva a zdravotníctva. Prečo určitá skupina ľudí dostala tú výsadu, že môže ryžovať zisky na tom, čo ľudia nevyhnutne potrebujú pre život? Predstavme si prameň vody. Ľudia si chodia vodu naberať. A zrazu príde niekto, posadí sa na prameň a začne vyberať peniaze za každý liter vody. Je to spravodlivé? Určite nie. Ale ono sa to robí veľmi soﬁstikovane (rozumej prefíkane) a skryto. On si nesadne na prameň priamo. On vybuduje vodovody, vodárne, nádrže, čističky, a až potom pýta peniaze za každý liter. Veď tá prevádzka vodovodov predsa niečo stojí. Je to útlak? Áno, je to útlak, ak takto dosahuje zisky a ľudia nemôžu nijako rozhodovať o vode, ktorú im príroda zadarmo k životu poskytuje. Banky a dnešné peniaze. Peniaze sú mierou spravodlivosti v odmeňovaní za prácu. Spotrebuj len toľko, koľko si vyrobil. To je spravodlivé. Brzdí to spotrebu a nedovolí ľuďom plytvať. Ale peniaze sú dnes v súkromnom vlastníctve a niekto dosahuje zisk len preto, že vlastní peniaze a požičiava ich na úrok. Požičiavanie na úrok znamená brať hodnoty vyprodukované ľuďmi bez toho, aby som ja vyprodukoval hodnotu. Bezprácny zisk je útlak a nespravodlivosť. Úrok, ako vieme, je zakázaný v Biblii aj v Koráne. Zbrane a vojny. Je prirodzeným vyústením ziskuchtivosti ľudí, že budú predávať zbrane, a ak je to možné, obom bojujúcim stranám. Z toho dôvodu majú záujem na tom, aby boli vojny a kupovali sa zbrane. Ako naši predkovia múdro hovorili: Kde sa dvaja bijú, tretí víťazí. Drogy. Ani po invázii do Afganistanu vývoz drog neprestal. Práve naopak, po obmedzení výroby drog Talibanom pred inváziou sa znovu obnovil. Obchod s drogami (a zvlášť výnosný, ak sú drogy

zakázané) je tiež ďalším prirodzeným vyústením chamtivosti. Zarábať na tom, že poskytnem ľuďom aspoň na chvíľku dotyk raja, ale urobím z nich neľudské trosky. Bieda, ktorá by vôbec nebola, keby svetovládci na nej nemali záujem. Farmáciu a medicínu. Nie je v záujme zisku vyliečiť, ale liečiť čo najdlhšie a najkomplikovanejšie, aby to bolo čo najdrahšie. Deformuje sa pojem zdravie, masy ľudí sa robia závislými na takzvaných liekoch. Lekári sa stávajú obchodnými dílermi, farmaceuti podobne. Stačí mať na stole tabuľku farmaceutickej spoločnosti, ktorý liek na aké príznaky použiť. A keď sú s nejakým orgánom problémy, proste ho vyrežeme. Nevadí, že stará čínska aj indická medicína zakazovala rezanie, rovnako ako pôvodná Hippokratova prísaha. A tak tu máme skupinku ľudí deliacich si zisky nad masami nezdravej populácie. Často sa píše o nerovnomernom rozdelení bohatstva a o tom, že bohaté krajiny by mali prispievať tým chudobnejším. Ale vehementne sa zamlčuje fakt, že bohatstvo bohatých bolo dosiahnuté na úkor tých chudobných. Deje sa to v malom aj na Slovensku. Pozrime sa napríklad na telekomunikácie. Za telefonovanie platí celé Slovensko, ale ﬁrma investuje väčšinu peňazí do centrály v Bratislave. Toto platí o mnohých ﬁrmách s celoslovenským dosahom, platí to aj o štátnej správe, ktorá je centralizovaná v hlavnom meste. Takto systém vytvára úzku skupinu bohatých a veľkú skupinu vyciciavaných. Dostávame sa do štádia tesne pred Veľkou francúzskou revolúciou, kedy šľachta, topiaca sa v prepychu, zvyšovala útlak ľudu. A dnešná šľachta, tá dobre vie a tuší, čo ju čaká. A tak vymýšľa stratégie a postupy, ako stav udržať, ako ľudí klamať, ako ich držať v prízemnej zábave, v materiálnej chtivosti. A vo svojej prefíkanosti nezabúda ani na to, aby sa postavila do čela každej bunky odporu, a tak zviedla nespokojencov tam, kam potrebuje. Ale trávu rastúcu na jar nezastavíš, ani keby si ju kladivom do zeme zatĺkal...

ALTERNATIVE VITA > PODNIKANIE AKO NÁSTROJ ZMENY

Marián Benka

PODNIKANIE AKO NÁSTROJ ZMENY

V AUGUSTOVOM ČÍSLE SME PRINIESLI REPORTÁŽ O JÁNOVI ŠLINSKOM, AUTOROVI UNIKÁTNEHO SYSTÉMU PESTOVANIA ZELENINY AGROKRUH, KTORÝ ZABEZPEČUJE ZDRAVÉ POTRAVINY, OŽIVUJE ZDEVASTOVANÚ PÔDU, A ZÁROVEŇ ZARÁBA JEHO PREVÁDZKOVATEĽOVI NA DÔSTOJNÉ ŽIVOBYTIE. ĽUDIA, KTORÍ TÚŽIA SVOJOU TROŠKOU PRISPIEŤ K ZMENE CHORÉHO SYSTÉMU, ČASTO ZABÚDAJÚ NA TÚTO MOŽNOSŤ: JEDNODUCHO ZAČAŤ PODNIKAŤ.

j podľa Šlinského väčšina nadšencov, ktorí chcú meniť svet nezištne a dobrovoľnícky, skôr alebo neskôr vychladne. Každý musí z niečoho žiť a nakoniec vždy dá prednosť zdroju reálnych príjmov pred ideálmi. Preto je celkom rozumné skoncovať s takouto rozdvojenosťou (v práci si odsedieť čas len kvôli peniazom a vo voľnom čase sa realizovať zadarmo) a rozbehnúť alternatívne podnikanie. Takto budete môcť venovať okrem iného vašej zmysluplnej činnosti omnoho viac času a dosiahnuť aj výraznejšie výsledky. Na rozdiel od klasického podnikania v tomto prípade nie je prvoradým cieľom dosahovanie čo najvyššieho zisku. V zisku byť musíte, ak sa tým chcete aj živiť, ale nepotrebujete snívať o luxusnom automobile alebo ceste okolo sveta. Vašou hlavnou prioritou by mala byť služba dobrej veci. Aj náš časopis je takouto službou – snažíme sa ľuďom otvárať oči. A pretože byť nezávislí od akýchkoľvek pokusov o ovplyvňovanie obsahu je

dôležitejšie ako zisk za každú cenu, od začiatku sme odmietli zverejňovanie inzercie. Alternatívny podnikateľ takisto nevidí v tých, ktorí robia niečo podobné, konkurentov, ale skôr spriaznené duše pomáhajúce šíriť aj jeho misiu. Preto aj J. Šlinský neustále hľadá záujemcov, ktorí by jeho systém, konkurujúci skôr chemicky znečistenej zelenine s minimálnou výživnou hodnotou, používali. Len kumulovaná činnosť viacerých podobne zameraných podnikateľov môže mať výrazný dopad na spoločnosť. Okrem toho, alternatívny podnikateľ netúži obsadiť celý trh pre seba a stať sa novou korporáciou. V každom prípade potrebujete najprv podnikateľský nápad a prostriedky. Nie každý je autorom prevratnej myšlienky, akou je Agrokruh alebo trebárs nový lokálny zdroj energie, ktorý by nás mohol urobiť nezávislými od centrálnych dodávateľov (autor takéhoto zariadenia nedávno navštívil našu redakciu, no kým nedokáže prezentovať funkčný model, nechceme o ňom písať

ALTERNATIVE VITA > PODNIKANIE AKO NÁSTROJ ZMENY podrobnejšie). Ak náhodou takého vynálezcu poznáte, možno mu dokážete ponúknuť vaše obchodné alebo organizačné schopnosti a začať podnikať spolu s ním. Pravdepodobne však prídete s niečím menej originálnym. Môžete sa napríklad nakontaktovať na malých farmárov a gazdinky vo vašom okolí a v meste si zriadiť predajňu domácich a zdravých potravín. Alebo sa priučiť remeslu a začať s partiou ľudí stavať ekologické nízkonákladové domčeky, ktoré ľuďom umožnia bývať bez toho, aby sa doživotne zadlžili. Ak sa zaujímate o alternatívnu medicínu či rôzne spirituálne smery, po nabratí dostatočných skúseností vás to možno zavedie na dráhu poradcu alebo lektora osobnostných kurzov. Ak budete pomáhať ľuďom vnútorne rásť a oslobodzovať sa od ich strachov, takisto svojím dielom prispejete k premene spoločnosti.

Možno nemáte žiadne nápady, ale máte nejaké naakumulované peniaze, prípadne viete dať dokopy ľudí, ktorí ich majú. Môžete založiť napríklad etický ﬁnančný fond alebo peňažné družstvo, ktoré bude cielene podporovať podnikateľské zámery spojené s podporou dobrej veci. Buď výhodnými pôžičkami alebo kapitálovou účasťou v ich projektoch. Ak spoznáte ďalších alternatívnych podnikateľov, môžete začať spolupracovať. Napríklad si vymieňať barterové tovary a služby, dohodnúť sa na spoločnej propagácii alebo spoločných nákladoch (zložiť sa na spoločnú účtovníčku či právnika). Siete takýchto podnikateľov môžu postupne vytvárať základy novej zdravšej ekonomiky ako jedného z možných východísk pre lepšiu spoločnosť.

ALTERNATIVE VITA > OBJAVITEĽSKÁ CESTA ZA LIEČENÍM RAKOVINY

Peter Havaši

OBJAVITEĽSKÁ CESTA ZA LIEČENÍM RAKOVINY NA POČIATKU MÔJHO ZÁUJMU O ŠTÚDIUM RAKOVINY BOLI ROZHOVORY S MOJÍM OTCOM. UVÁDZAL MA DO SVETA MEDICÍNY, FYZIKY, BIOCHÉMIE A INÝCH PRÍRODNÝCH VIED. RAKOVINOVÉ OCHORENIE NEBOLO VÝNIMKOU. OTEC BOL CHODIACA ENCYKLOPÉDIA A VEĽKÝ NADŠENEC ZBIERANIA A ODOVZDÁVANIA INFORMÁCIÍ.

aučil ma aj veľa zaujímavých poznatkov o rakovine. Napríklad, že charakteristické prostredie, v ktorom rakovinové bunky prosperujú, je kyslé a anaeróbne. Alebo že rakovinové bunky v porovnaní so zdravými bunkami nevyžadujú kyslík. Majú iný elektricky potenciál ako tie zdravé. Získal som predstavu o angiogenéze, procese, v ktorom si telo v oblasti nádorov vytvára vlastnú cievnu sieť, aby rakovinové bunky mohli prežiť. Dozvedel som sa o mystickom svete genetiky a strašidelnom svete rádionuklidov, ťažkých kovov a iných environmentálnych jedov, ktorými ľudia zamorili celý svet – priemyslom, jadrovými bombami alebo únikmi z jadrových elektrární a konzumným životom. Dozvedel som sa o molekulárnej štruktúre syntetického vitamínu C a veľa iných poznatkov. To všetko ako malý chlapec.

Ako 25-ročný mládenec som žil v zahraničí, keď mi zavolali z domova, že otec zomrel. Zomrel v bolestiach na rakovinu… Bol som šokovaný. Celý čas som si kládol otázku, ako mohol taký nadaný a inteligentný človek stratiť kontrolu nad svojím zdravím? Predsa mal informácie, o akých sa druhým ani nesníva. A predsa podľahol tomuto ochoreniu. Čoskoro sa zhoršilo aj moje zdravie. V tom istom roku 2008 mi diagnostikovali chronickú artritídu a jeden zo špičkových ortopédov v Bratislave mi povedal, že je to začiatok konca. Domyslel som si, že v blízkej dobe skončím buď s paličkou, na vozíku alebo na lôžku a pravdepodobne stojím jednou nohou v krematóriu. Doktor povedal, že sa s tým nedá nič robiť okrem predpísania protizápalových liekov. Taktiež navrhol, že ak chcem, „mohol by to otvoriť a pozrieť sa dovnútra, eventuálne nie-

ALTERNATIVE VITA > OBJAVITEĽSKÁ CESTA ZA LIEČENÍM RAKOVINY

čo vybrúsiť, vyčistiť a opäť zavrieť“. Keďže som cítil bolesť v niekoľkých kĺboch naraz, vrátane chrbtice, nevedel som si presne predstaviť, ako by som po takom očistnom chirurgickom zákroku vyzeral. Spýtal som sa, či neexistuje iný spôsob, ako by sa môj pohybový aparát mohol napraviť. Pozrel sa na mňa a s úprimným hlasom povedal, že takých ako ja tu už bolo... Tak som zostal s tromi možnosťami na výber: 1. tabletky proti bolesti do konca života, 2. brúsenie chrupaviek po celom tele, 3. zmena v mojom živote. Pozrel som sa do zrkadla a spýtal sa, prečo by som mal niečo na sebe zmeniť? Mam prácu, priateľku, decentný život a jednu-dve neresti ako každý iný mládenec. Štandardná strava, štandardný životný štýl… Bol som ideálnym vzorom života v modernej spoločnosti. Chytil som sa otcovho pravidla Ak nevieš, naštuduj si. Najbližšie týždne som strávil štúdiom môjho zdravotného problému. Čoskoro som zistil, že moja diagnóza spadá do rovnakej skupiny ochorení, ako sú rakovinové. Hlavou mi prebehol hororový scenár, ktorým prešiel môj otec skôr, ako zomrel. Takto som sa rozhodol naplno ponoriť do štúdia histórie rakoviny, so zameraním na alternatívne terapie a prírodné liečenie. Nepovolil som v sebadisciplíne a počas niekoľkoročného študovania som spoznal životy mnohých inšpirujúcich lekárov, vedcov, prírodných liečiteľov a iných priekopníkov. Okrem množstva kníh o zdravej výžive som si trúfol naštudovať aj iné oblasti. Napríklad ako sa ľudia kedysi vyprázdňovali. Študoval som nielen to, aká je ideálna potrava, ale aj ideálna frekvencia a konzistencia exkrementov (u domorodých kmeňov v porovnaní s moderným človekom), a prečo sú smrteľné epidémie úzko spojené s potravou, ktorú konzumujeme a pravidelným (respektíve nepravidelným) vylučovaním. Spoznával som, ako sa počas rôznych historických období liečila rakovina a iné ochorenia rastlinnými prípravkami, očistnými kúrami, hydroterapiou, psychoterapiou, presvedčením a láskou. Aký životný štýl nasledujú tí, ktorí žijú viac ako 100 rokov, a veľa iného. Po ceste som pozbieral 9 diplomov z rôznych foriem alternatívnych terapií. Dnes je môj svet veľmi odlišný. Predtým som trénoval v posilňovni v klietke, dnes trénujem denne

pod holým nebom, bez trička za každého počasia. Predtým som sa rozmaznával teplými sprchami, dnes plávam v studenom jazere. Predtým som v hneve a závisti bral od druhých, dnes s radosťou dávam. Predtým som zanedbával telo i ducha, dnes si budujem zdravie živou stravou a tréningmi a pokračujem vo vzdelávaní seba či ľudí okolo mňa. Obklopujem sa ľuďmi, ktorí si nechajú nazrieť do duše a delia sa o teplo na srdci. Zabudol som podotknúť, že kĺby sa mi niekde po ceste napravili... Výsledkom mojej (a aj otcovej) výpravy za poznaním je najkompletnejšia študijná kolekcia na svetovom trhu, ktorú som vydal v anglickom origináli ako THE EDUCATION OF CANCER HEALING (Náuka prírodného liečenia rakoviny). Táto práca je výsledkom niekoľkoročného nezávislého výskumu. Na viac ako 2500 stranách v nej rozoberám životy vyše 150 priekopníkov sveta rakoviny a ich revolučné výskumy, objavy či liečebné metódy. Na čo som prišiel? Vedľajším produktom moderného životného štýlu je fyzické, emocionálne a spirituálne trápenie, ktoré sa stalo kolískou rakovinového ochorenia. Priemysel si je toho vedomý a robí všetko pre to, aby si to ľudia nevšimli. Je všeobecne známe, že tabakový a potravinársky priemysel patria medzi najväčších sponzorov výskumu rakoviny. Prečo? Pretože vedia, že ich produkty spôsobujú rakovinu a snažia sa urobiť všetko pre to, aby sa pravda neprevalila na denné svetlo. Milióny dolárov sa investujú do vedeckých výskumov, dobrovoľníckych činností a reklamných kampaní potrebných na to, aby pravda nevyšla najavo a ľudia naďalej kupovali zdraviu škodlivé produkty. Je smutné prizerať sa, ako farmaceuticky priemysel spôsobuje rakovinu! Prevažná väčšina farmaceutických liečiv a diagnostických techník potláča imunitný systém, a zároveň vytvára rakovinu. Dokonca aj mnohé prírodné preparáty a rastlinné zmesi ju spôsobujú. Liečivé rastliny sú postrekované pesticídmi, a hoci vám vyliečia upchatý nos, o pár rokov spôsobia rakovinu. Najsmutnejšie je pozorovať, ako konvenčná liečba rakoviny ju sama spôsobuje a doktori sa tvária, akoby bolo všetko v poriadku. Vedecké štúdie posledných desaťročí nekompromisne dokazujú,

75 že chemoterapia a radiačná terapia potláčajú imunitný systém a vytvárajú sekundárne rakoviny, nehovoriac o tom, že dramaticky skracujú dĺžku a kvalitu života pacienta. Za farmaceutickým priemyslom stoja najväčšie nadácie na svete, ktorých prácou je zatvárať ľuďom oči a držať ich v slepej nádeji, že jedného dňa vynájdu liek na rakovinu. Za posledných niekoľko sto rokov sme si kultivovali potravu, spôsob myslenia a životného postoja, ktoré sú radikálne odlišné od toho, ako nás príroda pôvodne stvorila. Celá plejáda „naturopatov“ a prírodných liečiteľov sa zhoduje v názore, že rakovina je výsledkom rôznych faktorov na fyzickej (strava, pohyb, voda, vzduch), emocionálnej (napätie, strach, hnev, žiaľ) a spirituálnej úrovni (ľahostajnosť, zlomyseľnosť, egocentrizmus). Tiež je potrebné zdôrazniť sociálne faktory, ktoré zohrávajú kritickú rolu v našich životoch. Pradávni Egypťania, Indovia, Číňania, Indiáni a iné kultúry celkovo vnímali choroby vrátane rakovinových ako výsledok fyzického, emocionálneho a spirituálneho zablokovania.

Na ceste za poznaním som pozbieral tipy a návody, pomocou ktorých môže človek budovať silné zdravie a vyhnúť sa tiež rakovine. Stručne sa dajú zhrnúť do desiatich bodov: 1. Konzumácia dôkladne preﬁltrovanej vody a maximálna hydratácia. 2. Nutrične nabitá vegánska potrava a masívne odšťavovanie. 3. Periodické očisty dôležitých orgánov. 4. Nekompromisné otužovanie a hydroterapia. 5. Intenzívny pohyb a dýchanie. 6. Plnohodnotný sexuálny život. 7. Absolútny zmysel pre humor. 8. Očista obydlia. 9. Záujem, empatia, podpora a láska k blížnym. 10. Viera, nádej, pokora a skromnosť vo vlastnom živote. Pozn. redakcie: Autor pre náš časopis v budúcnosti pripraví niekoľko článkov o rôznych spôsoboch liečenia rakoviny.

ALTERNATIVE VITA > PRÍRUČKA PREŽITIA: PRÍPRAVA NA KOLAPS

Patrik Žitník

PRÍRUČKA PREŽITIA: PRÍPRAVA NA KOLAPS 2. ČASŤ

AK SA SNAŽÍME PRIPRAVIŤ NA MOŽNÝ KOLAPS, MALI BY SME MAŤ ASPOŇ AKÚ-TAKÚ PREDSTAVU, ČO SA BUDE DIAŤ, A HLAVNE AKO TO BUDEME RIEŠIŤ. BYŤ PRIPRAVENÝ EŠTE NEZNAMENÁ BYŤ PARANOICKÝ. ZVYČAJNE JE NESKORO HĽADAŤ ODPOVEDE A RIEŠENIA, AK UŽ ZAČNE ZLYHÁVAŤ VŠETKO OKOLO NÁS.

akať pomoc od štátu je veľký omyl. Bývalé mobilizačné plány, kedy sme mohli počítať so skladmi plnými potravín, paliva, vody, oblečenia, funkčnej techniky a zdravotníckych potrieb sú minulosťou. V dnešnej konzumnej demokracii, kde sa všetko prepočítava na zisk, je dlhodobé skladovanie nerentabilné. Preto sa všetky mobilizačné záležitosti riešia poväčšine zmluvou o budúcej zmluve. Čo v praxi znamená, že určené podnikateľské subjekty by to mali mať a v prípade potreby zabezpečiť, ale keďže z toho nemajú žiadny zisk, nevedia, kedy to bude niekto potrebovať a nevyplývajú im nejaké špeciﬁcké povinnosti, určite sa tým nejako vážne nezaoberajú. Skúste si teda predstaviť, čo by ste robili, ak by došlo k akémukoľvek kolapsu. Mali by ste si odpovedať na tieto základné otázky: 1. Ako si zabezpečíte potraviny, vodu (tekutiny), útočisko, bezpečie, energiu? 2. O koľko osôb sa musíte postarať? 3. Je to len na vás, alebo do toho zapojíte aj nejakých iných ľudí, vytvoríte malú komunitu, ktorá bude samostatná, izolovaná a bude spoločne riešiť všetky problémy? 4. Sú vaše vedomosti a zručnosti dostačujúce, aby ste niečo podobné zvládli, ak nebudete mať prístup k iným zdrojom odborných informácií? 5. Aký je váš zdravotný stav? Obídete sa dlhodobo bez špecializovanej lekárskej pomoci? Nepotrebujete základnú zásobu liekov? 6. Ráta váš plán s vašou fyzickou kondíciou a kondíciou osôb, ktoré do plánu zahrniete? Zásoba potravín (aspoň na mesiac) by mala pozostávať z ľahko uskladniteľných, dlhodobo konzumovateľných potravín. Zároveň by mala zabezpečovať komplexnú škálu výživných látok. Zloženie potravín by malo byť rôznorodé a nenáročné na prípravu. Potraviny na vidieku budú ľahšie dostupnejšie ako v mestách, a hlavne vlastná produkcia potravín je z dlhodobého hľadiska na vidieku oveľa jednoduchšia... Pitná voda nemusí byť dostupná, preto myslite na rôzne zdroje, odkiaľ ju budete brať. Je dobré mať prostriedky na čistenie vody. Rôzne chemikálie alebo špecializované prenosné ﬁltre na

vodu dnes už bežne dostanete v predajniach pre outdoorové aktivity. Môžete tak piť napr. dažďovú vodu alebo vodu z blízkeho potoka, samozrejme po jej úprave a prevarení. Bez energie a siete prídeme o teplo a svetlo, nebudú fungovať bežné prostriedky na varenie, komunikáciu, nedostaneme sa k našim úsporám uloženým v bankách. Preto ak aj neobmedzíte z preventívneho hľadiska svoju závislosť na veľkých dodávateľoch energií, určite majte doma zásobu peňažnej hotovosti, nejaký varič na iné palivo (vhodné sú variče na plyn v prenosných fľašiach, kde jedna veľká fľaša výdrží pri rozumnom používaní až 2 mesiace) a dobré vybavenie na zabezpečenie tepla ako oblečenie a kvalitné spacie vaky. Pre zabezpečenie svetla majte doma malé množstvo sviečok. Výber útočiska je veľmi dôležitý, pretože má vplyv na vašu bezpečnosť. Bezpečné útočisko by malo mať možnosť poskytovať zdroje na doplnenie zásob, relatívny komfort, ochranu pred vonkajšími vplyvmi (myslené násilím), niekoľko samostatných únikových trás, dostatočný výhľad do okolia... Komunita zvyšuje vašu šancu na prežitie. Vždy je výhodnejšie spojiť sa s niekoľkými podobne zmýšľajúcimi osobami, na ktoré sa viete spoľahnúť. V ideálnom prípade sa snažte vždy mať vo svojej komunite zastúpenie rôznych potrebných profesií (napr. lekár, vojak, obrábač kovov, záhradkár a pod.), ktoré vám zabezpečí relatívne zmysluplné riešenie problémov, s akými sa stretnete. Vedomosti sú jednou z najzákladnejších potrieb. Nik nevie všetko, a preto by základná odborná literatúra z rôznych oblastí dôležitých pre prežitie nemala chýbať vo vašej knižnici. Vzdelávajte sa v oblastiach, o ktorých si myslíte, že sa vám zídu. Vedomosti a zručnosti, ktoré máte, vám navyše dodajú potrebnú sebadôveru a zvýšia psychickú odolnosť. Netreba podceňovať ani fyzickú kondíciu. Mali by ste si uvedomiť, že pri akýchkoľvek hraničných situáciách sa na slabých ľudí neberie ohľad. Preto venujte pozornosť aj ovládaniu zbrane, základnej sebaobrane či štandardnej fyzickej kondícii. Autor je lektorom kurzov prežitia www.armytraining.sk.

PRANIER > HOMO SAPIENS AKO REGULÁTOR PRÍRODY?

Štefan Danko

HOMO SAPIENS

AKO REGULÁTOR PRÍRODY? 78

NA PRÍRODOPISNÝCH TELEVÍZNYCH KANÁLOCH MÁ DIVÁK MOŽNOSŤ VIDIEŤ, AKO SA ŠTÁT STARÁ O ZDECIMOVANÚ ZVIERACIU POPULÁCIU A ROBÍ VŠETKO PRE TO, ABY ZACHRÁNIL KAŽDÝ ŽIVOČÍŠNY DRUH. NA DRUHEJ STRANE SA HOVORÍ O „REGULÁCII“ PREMNOŽENÝCH DRUHOV. ŠTATISTIKY O POČTE ZVIERAT SA PODSTATNE LÍŠIA OD SKUTOČNÉHO STAVU A SÚ ZMANIPULOVANÉ PODĽA TOHO, KOMU MAJÚ SLÚŽIŤ. ÚČELOVO SA VYMÝŠĽAJÚ NEPRESNÉ A TENDENČNÉ INFORMÁCIE O PREMNOŽENÝCH ZVIERATÁCH.

našom prípade sa to robí kvôli rozmaru vyvolených a „spoločenskej zábave“. Tento patologický genetický odkaz zostal najmä u psychicky narušených alebo alkoholom podgurážených jedincov. Stávajú sa z nich bojovníci v poľovníckom mundúre. Dnešný homo sapiens sa správa nezodpovednejšie ako jeho vývojový predchodca – človek neandertálsky. Ten, na rozdiel od dnešného, poľoval a zabíjal preto, aby prežil. Z prírody si vzal vždy len toľko, aby sa jeho rodina, kmeň či skupina najedli. Nezabíjal kvôli akejsi regulácii zvieracieho druhu, lebo

vedel, že o slabé, premnožené či choré jedince sa vždy postarala príroda. Chorobné sklony zabíjania majú však niektorí členovia premnoženej komunity poľovníkov, pytliakov, vyvolenej smotánky, najvyšších ústavných činiteľov či politikov, ktorí sa musia vo svojej spoločnosti, robote či krčme pochváliť kožou, parožím, hlavou, kopytami alebo vypchatými jedincami. Bez odborných vedomostí, emócií a citu vezmú do rúk zbraň a pre svoje potešenie zastrelia zviera, možno ten najkrajší kus. Na pažbe pušky si urobia ďalšiu čiarku, ktorou sa po-

79 chvália. V spoločnosti sa pritom pretvarujú, že je u nich po psychickej stránke všetko v poriadku. Strieľajú na všetko a v rámci nácviku im stačí, aby domáce zviera bolo od svojho príbytku vzdialené 200 metrov. Podľa poslancami schváleného nezmyselného zákona si takýto regulátor prírody môže na psa, mačku, možno uleteného papagája jednoducho len tak vystreliť. So súhlasom úradníkov a na požiadavku „regulátorov prírody“, ktorí obsadzujú územia, sa zväčšujú poľovné revíry. Potom sa nečudujme, že napríklad medveď, ktorému kedysi územie patrilo, je nútený hľadať si potravu inde. Aj v blízkosti ľudských obydlí. A šelma sa zrazu stáva „premnoženým“ druhom. Pritom zberači lesných plodov, čiže potravy pre zver, naďalej beztrestne predávajú pri cestách či na trhoch svoj lup, teda dôležitú obživu lesnej zveri. Každá kultúrna krajina pomáha prežiť zvieratám, preto je zber lesných plodín obmedzený a porušenie sa trestá vysokými pokutami. Na severe USA a Európy dokážu riešiť problémy aj s ľadovými

medveďmi. Nezabíjajú ich, ale uspia a potom vo veľkých klietkach odvezú späť do prírody. V minulosti účelový termín premnoženia neexistoval. Erudovaní poľovníci a lesníci vedeli, že prírodu dokážu „vyčistiť“ alebo sa postarajú o vyváženie akejkoľvek populácie práve tie zvieratá, ktoré sú teraz na muške beztrestne sa zabávajúceho nového poddruhu človeka ako je poľovník a pytliak. Zábava a „koníček“ bezcitných „samoregulátorov“ prírody vyvolal zlý dojem aj u našich severných susedov. Poliaci sa ohradili proti nekontrolovanému kynoženiu vlkov, ktoré si táto skupina dobrodruhov vzala na mušku. Poliaci ich chránia a my, keďže vlky nepoznajú štátne hranice, ich spolu s medveďmi v blízkosti spoločných hraníc zabíjame. Premnožený druh prakticky neexistuje, a ak áno, len výnimočne. To však nemôže pri šelmách spôsobiť taký problém alebo škodu ako napríklad premnožené kobylky a saranče v subtropických krajinách či kedysi pásavky zemiakové u nás.

NÁJOMNÍ VRAHOVIA > VYPÍNAJTE WIFI, HLAVNE DEŤOM

Milan Pullmann

VYPÍNAJTE WIFI, HLAVNE DEŤOM

ritský fyzik a odborník na mikrovlnné zbrane Barrie Trower väčšinu kariéry v Kráľovskom britskom námorníctve a vojenskom spravodajstve zasvätil štúdiu vplyvu mikrovlnného žiarenia na ľudské telo. Dnes je vo výslužbe a tvrdí, že mikrovlnné a wifi žiarenie predstavuje zdravotné riziká, najmä pre seniorov a deti. Wifi vysielače vyžarujú elektromagnetické žiarenie podobné mikrovlnám používaným mikrovlnnými zbraňami (so 40-krát nižšou frekvenciou). Trower upozorňuje na fyziologickú a neurologickú nedospelosť detí, na to, že krvno-mozgová bariéra sa utvára roky, deti majú redšie kosti, nedospelé imunitné systémy a dievčatá majú komplexnejšie hormonálne systémy. Wifi žiarenie na školách spôsobuje zvracanie, bolesti hlavy a poruchy videnia. Trower pripomína správy o mŕtvych vtákoch v okolí komunikačných antén. Výkonné mikrovlnné vysielače dokážu vyvolať dostatočné oscilácie buniek a doslova upiecť vtáky zaživa. Elektromagnetické žiarenie môže spôsobiť bolesti hlavy, narušiť spánok, oslabiť nás voči vplyvu infekcií a vyvolať chronickú únavu. Bolo zdokumentované, že pri vysokých koncentráciách a počas dlhej doby vystavenia tomuto žiareniu môže spôsobiť rakovinu, napríklad leukémiu. Doktor medicíny David O. Carpenter, riaditeľ Inštitútu pre zdravie a životné prostredie pri Univerzite v Albany a expert na elektromagnetické pole, prináša svoje poznatky o dopadoch wifi a extrémne nízkych frekvencií na deti v publikácii Safe Schools 2012 (Bezpečné školy 2012) a ďalších. Na ochranu detí odporúča káblové pripojenie. Ako tvrdí, chronické, celodenné vystavenie sa žiareniu z počítačov a antén v škole je nebezpečnejšie ako silnejšie, ale krátkodobé žiarenie mobilného telefónu. Zdravotné riziká hrozia aj pri žiarení s hodnotou nižšou ako sú

smernice FCC (Federálneho výboru pre telekomunikácie), pretože tie sú založené na údajoch muža vysokého 180 cm, nie dieťaťa, ktoré viac riskuje poškodenie DNA a následnú rakovinu. Pri vystavení plodu rádiovým vlnám alebo mikrovlnám rastie riziko detskej leukémie a samovoľného potratu. Podľa Carpentera existuje dostatok dôkazov o tom, že rádiové či mikrovlnné žiarenie a extrémne nízka frekvencia predstavujú zdravotné riziká. Dlhodobé vystavenie sa tomuto žiareniu ohrozuje najmä deti, zvieratá a rastliny. Bolo dokázané, že toto žiarenie poškodzuje chromozómy a DNA, vyvoláva predčasné starnutie, smrť buniek a zabíja mozgové neuróny. Štúdie na ľuďoch preukázali straty pamäti, spomalené učenie, zhoršený výkon, bolesti hlavy, poruchy spánku, únavu, hormonálnu nevyrovnanosť, alergické reakcie, problémy s krvným tlakom, potraty, detskú leukémiu aj nádory na mozgu. Zraniteľné sú najmä deti, tehotné ženy, seniori a chorí ľudia. Hlavne deti sú ohrozené, pretože ich nervový systém sa vyvíja. Detské lebky sú tenšie, rádiové vlny a mikrovlny im môžu ľahšie preniknúť do hlavy a pri wifi frekvenciách (asi 2,45 GHz) absorbujú viac energie do tkaniva než dospelí. Neustále vystavenie sa wifi žiareniu predstavuje ďalšie riziko. Prostredie s mnohými zdrojmi rádiových či mikrovlnných frekvencií, napríklad škola vybavená wifi signálom, je škodlivejšie ako rovnako dlhé izolované ožiarenie. Pripojenie na internet by malo byť káblové. Ak predsa máte wifi, blízko pri routeri ste vystavení najsilnejšiemu signálu. No už vo vzdialenosti 1,2 m od neho je žiarenie značne zredukované. Najviac ste vystavení žiareniu notebooku, keď ho máte položený v lone. Keď si medzi seba a notebook umiestnite radiačný štít, zmenšíte nebezpečenstvo ožiarenia.

NÁJOMNÍ VRAHOVIA > (P)OTRAVINY

Dušan Budzák

(P)OTRAVINY KIDS ŠUNKA Ak čítate čelnú stranu, tak bez konzervačných látok. Ak sa pozriete na druhú stranu, zistíte, že obsahuje aj: zahusťovadlo E1422, E407, antioxidant E301 a E451 trifosforečnany (sodný, draselný), ktoré môžu spôsobovať alergické reakcie a podráždenia pokožky. Vysoký príjem môže zapríčiniť nepomer medzi vápnikom a fosfátmi, čo ohrozuje tvorbu a skladbu kostnej drene.

JOGOBELLA LIGHT (MALINA) Zloženie: Mlieko, ovocie (maliny a malinová šťava z koncentrátu), fruktózový sirup, mliečne bielkoviny, zahustené mlieko, farbivo, sladidlá aspartám a acesulfám K, aróma, jogurtová kultúra. Obsahuje zdroj fenylalanínu. Fruktózový sirup – pokusy s potkanmi preukázali charakteristické známky choroby, ktoré u človeka nazývame metabolickým syndrómom. Príznaky sú obezita, vysoký krvný tlak, nízka hladina „dobrého“ HDL cholesterolu a diabetes.

JOGURT SRDIEČKO Zloženie: Mlieko, glukózo-fruktózový sirup, cukor, višne, modiﬁkovaný škrob, jedlá želatína, farbivo – koncentrát z čiernej karotky, višňová aróma, jogurtová kultúra. Opäť je tu glukózo-fruktózový sirup a bez komentára nechávame obsah modiﬁkovaného škrobu a jedlej želatíny v jogurte namiesto jogurtu.

HUBOVÉ KORENIE Zloženie: Soľ, max 25 %, sušené huby 16 %, dextróza, rasca mletá, paštrnák, cibuľa drvená, korenie čierne mleté, koriander mletý, inozinát sodný E631 (zvýrazňovač arómy), hubová aróma, farbivo – amoniakový karamel E150c. E631 – Inozináty môžu zvyšovať koncentráciu kyseliny močovej v tkanivách, krvnej plazme a v moči. Ľudia náchylní k problémom s obličkami, močovým ústrojenstvom alebo s dnou by sa mali týmto prísadám vyhýbať. Prísada nie je vhodná ani pre astmatikov. Inozinát sodný môže spôsobiť alergické reakcie a byť skrytým zdrojom glutamánov. Prísada je nevhodná pre deti.

NÁJOMNÍ VRAHOVIA > SEX S VIAGROU MÔŽE BYŤ VÁŠ POSLEDNÝ

Silvia Benková

SEX S VIAGROU MÔŽE BYŤ VÁŠ POSLEDNÝ

PORUCHA EREKCIE ALEBO EREKTILNÁ DYSFUNKCIA (ED) SÚHRNNE OZNAČUJE PROBLÉMY PRI DOSAHOVANÍ A UDRŽANÍ EREKCIE DOSTATOČNEJ PRE ÚPLNÝ POHLAVNÝ STYK. PACIENTOM TIETO PROBLÉMY POMÁHAJÚ PREKONÁVAŤ – ASPOŇ DOČASNE – LIEKY AKO SÚ VIAGRA, LEVITRA A CIALIS, KTORÉ POZNÁME AJ AKO INHIBÍTORY FOSFODIESTERÁZY 5. ČO SA TÝKA ŽELANÉHO ÚČINKU, TEN SA ČASTOKRÁT NAOZAJ DOSTAVÍ. LIEKY PRI SÚČASNEJ SEXUÁLNEJ STIMULÁCII ZABEZPEČUJÚ ROZŠÍRENIE CIEV, A TÝM AJ PRÍVOD KRVI DO PENISU. MÁ TO VŠAK AJ SVOJU ODVRÁTENÚ STRÁNKU.

enže pacienti s ED veľmi často trpia kardiovaskulárnymi ochoreniami, ktoré sú potom príčinou nedostatočnej erekcie. Vtedy je pre nich užívanie týchto liekov značným rizikom. Prípady, kedy človek trpiaci srdcovo-cievnymi problémami požil Viagru, niekedy končia až smrťou. Príčiny erektilnej dysfunkcie sú len málokedy psychogénne – zhruba v 10-tich percen-

tách sú vinníkmi stres, depresia, strach zo zlyhania, znížené sebavedomie, predchádzajúca zlá skúsenosť... Ak si v týchto prípadoch muž niekoľkokrát nasadí Viagru a tá mu zdvihne sebavedomie, môže mu to pomôcť (i keď nepochybne existujú aj zdravšie spôsoby dvíhania sebavedomia, napríklad šafran, ktorý upraví náladu a má aj afrodiziakálne účinky).

> SAMUELOVA PRÍRODNÁ LEKÁREŇ

Samuel Roth Až 80 percent prípadov tvoria organické príčiny: • poruchy cievneho zásobenia, • vysoká hladina cholesterolu v krvi, hypertenzia, • užívanie liekov, • alkohol, fajčenie – zhoršujú ED, • obezita, • poruchy nervového systému, • poruchy žliaz s vnútornou sekréciou (hormonálne poruchy), • anatomické poruchy (deformity genitálu, urologické ochorenia, úrazy), • operácie v malej panve.

V desiatich percentách prípadov sa príčina nezistí. Ak muž trpí erektilnou dysfunkciou, je pravdepodobné, že má kardiovaskulárne ochorenie, pretože príčiny upchávania ciev privádzajúcich krv do srdca a mozgu môžu tiež spôsobovať zníženie prítoku krvi do penisu. Erektilná dysfunkcia môže byť signálom zanesenia ďalších ciev, najmä srdca, mozgu a dolných končatín, ale aj iných ochorení, napríklad cukrovky, karcinómu prostaty, ochorenia obličiek, pečene, Parkinsonovej choroby... Preto je lepšie venovať sa prevencii kardiovaskulárnych ochorení, a tým aj ED, ako spoliehať sa na zázračnú tabletku. Dobrou prevenciou je olivový olej, cesnak, tekvicové semená, ľanový olej, losos, tuniak, makrela, cvičenie, pohyb, akákoľvek redukcia stresu. Takisto dostatok vitamínu E, ktorý obsahujú rastlinné oleje či slnečnicové semená. Užívanie Viagry je prísne kontraindikované u kardiakov užívajúcich nitráty, u hypotonikov, pacientov s poruchami pečeňových a obličkových funkcií, ako aj rekonvalescentov po infarkte myokardu a mozgovej príhode. Zároveň hrozí zvýšené riziko infekcie, rovnako dlhodobým užívateľom týchto liekov (najčastejšie mužom v strednom veku), ako aj občasným alebo dokonca začínajúcim užívateľom. Ľahšie získajú akúkoľvek zo sexuálne prenosných chorôb, vrátane AIDS.

SAMUELOVA

PRÍRODNÁ LEKÁREŇ

frodiziaká – prostriedky, ktoré dokážu povzbudiť sexuálnu túžbu či navodiť tú správnu atmosféru. Už oddávna sa ľudia snažili nájsť bylinky či jedlá, ktoré by im práve v týchto ohľadoch vedeli pomôcť. Dnes sa preto pozrieme na veci, ktoré možno máte na poličke v kuchyni, a pritom ani len netušíte, čo všetko dokážu spraviť s vaším libidom. I v tomto prípade platí, že vám každý bylinkár či prírodný liečiteľ poradí trochu inak. Oblasť sexuality je extrémne subjektívna záležitosť, a preto možno len veľmi ťažko hovoriť všeobecne. Pokúsime sa však uviesť niekoľko bylín či jedál, ktoré by vašu túžbu mohli nabudiť o trochu viac než je obvyklé. Azda najznámejším afrodiziakom je už odpradávna čokoláda. Mnohé zdroje uvádzajú aj med, ženšen, ďatle, ananás, kaviár, ustrice, či dokonca špargľu a cícer. Z korenín sa spomína najmä vanilka, klinček, škorica a v primeranom množstve aj čili. Z byliniek pôsobí na libido napríklad odvar z mäty, zázvoru, saturejky či bazalky. Z menej známych afrodiziak možno spomenúť Muira-puama – malý strom dorastajúci do výšky štyroch metrov. Z vnútornej časti jeho kôry a koreňov si Indiáni z oblasti Amazonskej nížiny pripravujú špeciálny odvar. Podľa dostupných informácii nie je táto látka toxická, avšak je potrebné mať sa na pozore pred prípadnými alergickými reakciami a v žiadnom prípade nepožívať takýto odvar bez predchádzajúcej konzultácie s bylinkárom či liečiteľom.

Zuzana Vernerová

JEDEN DEŇ S HROBÁROM

„Keď som začínal s prácou hrobára, bol som nervózny. Po 26 rokoch mi to už príde ako normálne povolanie. Niekto to predsa robiť musí.“

JEDEN DEŇ > JEDEN DEŇ S HROBÁROM

oci dnes v malej obci Dolné Srnie nikto neumrel, miestny hrobár Stanislav Lukáč mal i tak dosť práce okolo svojho malého hospodárstva. Momentálne je na dôchodku a hrobárstvo robí popri ňom. „V živote som sa napracoval už dosť, zarábam si od šestnástich rokov a ako hrobár pôsobím dvadsaťšesť rokov,“ hovorí. Sedíme v malej skromnej kuchyni v starom viacgeneračnom dome, kde na neveľkom dvore žilo kedysi aj šesť rodín. Dnes tu býva iba on so svojím kocúrom, inými hospodárskymi zvieratami a na celom dvore žijú už iba dvaja ľudia. Pred niekoľkými rokmi tu býval aj ďalší hrobár, po ňom však remeslo neprevzal, a vlastne hrobárom byť ani nechcel. „Starí dedinskí hrobári si narobili veľa problémov, vysypali jedného zosnulého. Po tom incidente starosta povedal, že ich treba vymeniť. Vtedy ma oslovil jeden známy, či by som mu s touto prácou pomohol. Ja som súhlasil s podmienkou, že mu budem pri pohreboch asistovať dočasne. No a ostal som pri tom dodnes.“ Vykonávať prácu hrobára, i keď v malej dedine, kde za rok umrie asi trinásť ľudí, nie je jednoduché: „V zime sa nám stalo, že jamu zavialo snehom, museli sme ju teda kopať znovu. Človek si nepomôže, pochovať mŕtveho sa musí v každom počasí. Keď je vonku škaredo a celý deň prší, chodíme sa pravidelne prezliekať, aby sme počas kopania jamy neochoreli.“ Vykopať samotnú jamu nie je také banálne, ako sa navonok môže zdať. Okrem rôznych náležitostí, ktoré musí spĺňať, je potrebné začať kopať už deň predtým, aby sa to do pohrebu celé stihlo: „Najhoršie je, keď je zem zamrznutá, vtedy ju musíme doslova vysekávať a vyťahovať von po kusoch, pri tejto práci som si minulý rok zničil chrbát. Je to naozaj drina.“ Niekedy je nepríjemný samotný fyzický stav zosnulého. Mŕtvola sa vždy nenachádza v najlepšom stave: „Jednu pani našla poštárka v lete až po troch dňoch, jej telo sa už začalo rozkladať. Vtedy som vravel aj kňazovi, aby obrat zbytočne nenaťahoval. Počas obradu odišlo z domu smútku kvôli zápachu mnoho ľudí.“ Paradoxne je viac práce so živými pozostalými ako zosnulými. V Dolnom Srní sú totiž dva cintoríny. Jeden

Foto: Zuzana Vernerová

evanjelický a druhý katolícky. Kedysi to bola čisto evanjelická dedina, a tak sa evanjelický cintorín úplne zaplnil. Pritom na katolíckom je stále mnoho voľných miest. Kedysi neexistovalo, aby bol evanjelik pochovaný vedľa katolíka. Za komunistov to už potom bolo jedno. Dnešná doba prináša celkom iné problémy. V súčasnosti sa už aj z pohrebníctva stal biznis. Pohreb je drahá záležitosť. Nie je to tak dávno, keď sa pochovávalo do masívnych dubových alebo bukových rakiev, ktoré si však aj bežní pozostalí mohli dovoliť. Dnes sa vyrábajú truhly z drevotriesky, no i tak sú drahé. Obchod so smrťou teda funguje i v tomto sektore. Pán Stanislav je i napriek svojmu povolaniu veselý človek: „Treba túto prácu brať aj trochu s humorom, i keď na druhej strane je to vážna vec, a zároveň treba cítiť úctu k zosnulému. Spomínam si, ako ma raz na Vianoce zastavil kamarát, pozval ma k nemu domov a vravel: A mňa keď pochováte, pochovajte ma aj s mojou ženou, nadvihol vankúš a pod ním bola urna. To je moja žena, ja s ňou spávam ešte aj teraz. Onedlho sme ho pochovali aj s jeho manželkou.“ Mňa však zaujímal sociálny aspekt jeho povolania a reakcia na moju otázku, ako ho ľudia v dedine vnímajú, ma prekvapila: „Som predsa dôležitý človek – „smrťák“. Raz sa mi stalo, že som šiel k niekomu na bicykli a ten chlapík na mňa skríkol, nech neopieram svoj hrobársky bicykel o jeho plot. Ostatní ľudia v dedine ma berú normálne, ako potrebného človeka, nestránia sa ma.“ Okrem iného je táto práca nevďačná i z emočného hľadiska. Omnoho viac ako ktorákoľvek iná: „Najhoršie je, keď pochovávame mladých ľudí. Hovorí sa, že starý musí, ale pochovávať mladých a vidieť ich kamarátov či rodinu nie je ľahké.“ Na takéto niečo človek musí mať povahu, nie je to práca, ktorú by mohol vykonávať každý: „Volal som mnohých, aby mi šli pomôcť, no nechceli. Na každom pohrebe je veľa ľudí, každý plače, človeku to nie je všetko jedno.“ Popri „hrobárčine“ je tiež potrebné robiť aj inú prácu, aby sa človek uživil. Nejde predsa o každodennú činnosť, ak práve nerobíte hrobára vo veľkom meste. Pán Lukáč robil vždy aj čosi iné. Dnes je však už na dôchodku, a tak sa okrem kopania hrobov venuje iba len svojmu gazdovstvu.

MLČANIE > KOREKTNÁ SKAZA

Tibor Eliot Rostas

KOREKTNÁ SKAZA V

ravieť dnes o tom, o čom sa má politicky korektne mlčať, prináša mnohé riziká. V našej spoločnosti sa zatiaľ najvypuklejšie javí označovať kritikov za psychicky narušených bláznov. Propaganda zjavne odviedla kus práce. Dvadsaťtri rokov nás intenzívne presviedčala a presviedča, že takto má vyzerať tá vytúžená slobodná a spravodlivá spoločnosť. A to sa hlboko vpísalo do povedomia ľudí. Áno, kritizovať samozrejme môžete, pochopiteľne prostredníctvom svojich volených zástupcov a v rámci vymedzeného ringu len v medziach pevného status quo. Ísť za hranice tohto ringu, za ktorými sú dômyselne rozostavané nášľapné míny paragrafov, ohovárania, ponižovania, zastrašovania, ale aj likvidácie – ak už nie fyzickej, tak aspoň spoločenskej – je tabu. Môžete vŕšiť stohy argumentov, nikto ich nikdy čítať nebude. Budete hlupák a konšpirátor. Niečo ako kacír, rúhač, triedny nepriateľ a extrémista, ktorý spochybňuje septembrové udalosti v New Yorku, Nežnú revolúciu, samotnú demokraciu a slobodu. Pre spoločnosť budete nebezpečný element. Je celkom márne argumentovať, že nositelia Nobelovej ceny ako Günter Grass, Joseph Stiglitz, Dario Fo a mnohí ďalší vedci, umelci ale aj bývalí vysokí vládni predstavitelia jasne pomenúvajú tento svet ako súmrak postdemokracie Západu, v ktorom predátorský neoliberalizmus a zmutovaný kapitalizmus prináša

státisíce obetí drancovaných krajín – nikto vás nebude brať vážne. Nie ste politicky korektný. Teda ste mimo rámca status quo. Dnes existujú pravdy, ktoré sú zákonom chránené ako za cisára pána. Vašu kritiku môže udusiť ovíjajúci sa paragraf poškodzovania dobrého mena, obchodnej značky, podpory terorizmu, antisemitizmu a podľa niektorých zákonov, akým je aj Patriot act, môžete byť uväznený i bez advokáta a uvedenia dôvodu. Absurdné? Ale kdeže, všetko sa to deje v mene veľkého Dobra. Ani Hitler, ani boľševici nehlásali Zlo. Chceli po šírom svete nastoliť dobrotu v ríšach prosperity a pozemského raja. Dnes už vieme, že tie ríše boli navrstvené na miliónoch tiel, ktorým vzali dušu. Dnes už sme presvedčení, že sa nám dostalo hlbokého a večného poučenia. Ale vedeli by sme dnes o koncentrákoch, getách a všetkých obetiach, ak by títo hlásatelia Dobra vyhrali vojnu? A budú vedieť tí, čo prídu po nás, že my blázni, konšpirátori a politicky nekorektní kritici sme vedeli a upozorňovali na novú totalitu, ktorá drancuje, lúpi, zbedačuje a ničí tento svet rovnako ako Hitler, no použitím dômyselnejšej propagandy? Môže to však byť aj tak, že raz dejiny zobrazia prelom tisícročí vo svetle nenásytného panovania psychopatov a ich krvavých lúpežných ťažení, ktoré by sa nikdy neuskutočnili, keby im verejnosť na to nedala aspoň tichý súhlas. Taký – korektný.

MLČANIE > KRÁSNE PIESNE NA TITANICU

KRÁSNE PIESNE

NA TITANICU Ľ

udstvo vstúpilo do veku ﬁnálneho dejstva 16. júla 1945, keď so silou 20 kiloton a s 12-tisíc metrov vysokým atómovým hríbom Svätej trojice Trinity spálilo svoje dovtedajšie dejiny. Ľudské ego postavilo atómovú bombu ako kedysi Babylonskú vežu. S atómovou bombou v ruke sa človek posadil na trón, ktorý dovtedy rezervoval iba Bohu. A tak už viac ako polstoročie žije svet v každodennej pravdepodobnosti, že zanikne. Na existencii nukleárnych zbraní bola vybudovaná pragmatika studenej vojny. Operačný program mal označenie Šialený – MAD, čiže mutual assured destruction (vzájomne zaručené zničenie). Rozpad ZSSR mohol ukončiť toto šialenstvo, pretože zánikom Varšavskej zmluvy malo zaniknúť aj NATO. Nestalo sa. Naopak, zhltlo krajiny tohto paktu. Práve to je kľúčový moment určujúci povahu súčasného globálneho sveta so zárodkom 3. svetovej vojny. NATO je výkonnou zložkou dosahovania politických, ekonomických a ﬁnančných cieľov na celom svete. Na začiatku tretieho milénia nezažívame iba hrozbu nukleárneho armagedonu, ale náš zánik môže spôsobiť aj ekologická smrť. Do záhuby speje 70 percent rastlín a štvrtina všetkých druhov zvierat. Kým pred polstoročím vymrel jeden druh, na začiatku 21. storočia je to desať druhov denne. Kým výlov rýb vo svetových moriach do roku 1990 stúpal, od tohto roku neustále klesá a OSN priznáva, že už nie je možné, aby sa stavy rýb spamätali. Zásoby

vody rapídne ubúdajú a púšte sa každým rokom rozrastajú o 6 kilometrov štvorcových na úkor pôdy, ktorá je umŕtvovaná rovnako ako v USA dvanástimi miliónmi ton dusíkatých hnojív ročne. Vklady do energií na jej obrábanie a pestovanie neustále rastú, úrodnosť sa však už nezvyšuje. Na nakŕmenie jedného človeka zo Západu je potrebných 1500 litrov ropného ekvivalentu ročne. Dnes paradoxne pestujeme rastliny na výrobu pohonných hmôt, a tak nie sú potravou pre hladujúcich z tretieho sveta, ale pre naše stroje. Nedostatok potravín dvíha ich ceny strmo nahor a k hladným ľuďom rok za rokom pribudne ďalších 80 miliónov. Kým do 19. storočia ľudský druh potreboval dva milióny rokov, aby dosiahol miliardovú hranicu, druhá miliarda už pribudla za sto rokov a za ďalšie polstoročie sa populácia strojnásobila. Prognostici predpovedajú, že v roku 2070 nás bude žiť 30 miliárd, väčšina v megapolisoch, kde sa už dnes tiesni viac ako polovica ľudstva. Ak by však mal mať človek o polstoročie aspoň také životné podmienky ako dnes, museli by sme vybudovať štvornásobne viac nemocníc, škôl, elektrární, skládok odpadu, zabíjať štvornásobne viac zvierat, zoťať štvornásobne viac lesov, žať štvornásobne viac úrody. Pred sto rokmi zneli na palube potápajúceho sa Titanicu tóny skladby Nearer my God to thee – Blíž k Tebe, Bože môj – pre 2229 cestujúcich v tme. Dnes ich je na palube 7 miliárd.

MLČANIE > AAAAAAAAAAAAAAAAA

MLČANIE > TIENE EURÓPY

TIENE EURÓPY E

urópa sa nezmietala v dvoch svetových vojnách v dôsledku boja ideológií. Tie boli v skutočnosti len kulisou, za ktorou sa skrývalo hneď niekoľko Adolfov Hitlerov. Tými sú do dnešných čias prežívajúce a prosperujúce korporácie farmaceutického, petrochemického a chemického kartelu s cieľom dosiahnuť totálnu, svetovú kontrolu nad vznikajúcimi globálnymi trhmi. Hlavou tejto chobotnice bola spoločnosť IG Farben, ktorá svoje pracovné miesta vytvárala aj v osvienčimskom koncentračnom tábore. Norimberský tribunál potvrdil, že bez IG Farben by nebolo ani druhej svetovej vojny. IG Farben vznikla v roku 1925 zlúčením BASF, Hoechest a Bayer, ktorého riaditeľ už v časoch jej hegemónie na európskom patentovom trhu volal po ovládnutí celého sveta prostredníctvom jeho patentovateľných technológií. Aj preto tieto ﬁrmy ﬁnancovali mohutný nástup nacistov. Do odhaľovania skutočného pozadia vzniku Európskej únie preniká viac svetla, v ktorom sa objavuje zlovestné znamenie hákového kríža. K nacistickým pohlavárom patril aj Walter Hallstein, nemecký právnik vymenovaný bez demokratických volieb, no s podporou IG Farben, za prvého prezidenta Európskej komisie ako predchodcu EÚ. Na pochybách o nacistickom pôvode Európskej únie nás však nenecháva ani skutočnosť, že okrem

zapáleného nacistického prominenta Hallsteina ako prezidenta boli kľúčovými architektmi Európskeho spoločenstva mnohí ďalší pohlavári hitlerovského Nemecka. To, čo sa nepodarilo dosiahnuť na vojnových poliach dvoch najkrvavejších vojen, sa dnes darí efektívne dosiahnuť na poli legislatívnych procesov Európskej únie, ktoré postupne vylučujú verejnú kontrolu moci. A tak sa po tisícročiach zápasov o rovnocenné postavanie všetkých ľudských bytostí začínajú dejiny stáčať späť k vláde bez demokracie, k vláde európskych rodových monarchií podporovaných petrochemickým, farmaceutickým a chemickým kartelom, ktorého neofeudálnu moc udržujú patentovateľné technológie. Práve patenty najmä krajinám, ktoré ich vlastnia najviac – ako Nemecko, Francúzsko, Taliansko a Holandsko – zaručujú nadvládu nad podrobenými krajinami Európskej únie. V nej žiaden z jej 500 miliónov obyvateľov nedostal právo hlasovať o dokumente diktatúry pod názvom Lisabonská zmluva, ani o tom, kto bude stáť na čele Únie. O tom rozhodol v treťom dejstve svetových vojen opäť kartel. Všetky diely tohtoročnej série rozhlasovej relácie Mlčanie prinesie pripravovaný druhý diel rovnomennej knihy.

MÚZY > ZEM & VEK ODPORÚČA TÚTO RUBRIKU PRIPRAVUJEME V SPOLUPRÁCI S

www.pantarhei.sk

KNIHA ZELENÁ TVÁŘ Gustav Meyrink (2009) 206 strán Ľudia sa učili odhaľovať zákony prírody a využívať prírodu viac ako tisícročie. Blahoslavení, ktorí si uvedomili a pochopili zmysel tejto práce, totiž že vnútorný zákon je to isté ako zákon vonkajší, len o oktávu vyšší: Tí budú povolaní k žatve – ostatní zostanú chlapmi pracujúcimi na pôde, s tvárou sklonenou k zemi. Kľúč k moci nad vnútornou prírodou je zhrdzavený od čias potopy. Volá sa: byť bdelý. Byť bdelý je to najdôležitejšie. O ničom nie je človek taký presvedčený ako o tom, že bdie; napriek tomu je v skutočnosti lapený v sieti, ktorú si sám uplietol zo spánku a sna. Čím hustejšia je sieť, tým mocnejšie vládne spánok, a tí, ktorí sú v nej zapletení, sú spáči idúci životom ako stádo dobytka na porážku – tupo, ľahostajne a bezmyšlienkovite...

TŘI SOCIÁLNÍ SVĚTY T JJan Keller (2010) 2212 strán Práca sa zaoberá premenami soP cciálnej štruktúry dnešnej spoločnosti. Autor obhajuje tézu, podľa n kktorej spoločnosť prechádza od obyčajnej nerovnosti k úplnej neo ssúmernosti. Túto tézu dokladá množstvom údajov žt úd j a sleduje procesy, ktoré túto premenu spôsobujú. Podáva charakteristiku troch sociálnych svetov (elita, stredná vrstva, deklasovaní), ktoré sa od seba prudko vzďaľujú a žijú v nesúmerných podmienkach. Zároveň je v knihe opísané, akými spôsobmi zakrývajú spoločenské vedy prechod od nerovnosti k nesúmernosti. V tejto súvislosti autor analyzuje pojmy ako sociálny kapitál, sociálne vylúčenie a nové sociálne riziká. Prepája teórie sociálnej stratifikácie, sociológie mesta, sociológie organizácie a niektorých ďalších disciplín. SPEV VZNEŠENÉHO – BHAGAVAD GÍTÁ Gítá Bhagavad (2004) 373 strán Slovenský preklad jedného z najstarších filozofických textov zo sanskritu. Gítá je považovaná za najväčšiu báseň sveta. V tomto

vydaní obsahuje text v origináli, doslovný aj básnický preklad. Prekladateľka Alena Adámková žije viac ako desaťročie v Indii a na preklade systematicky pracovala niekoľko rokov. Kniha je doplnená vysvetlivkami, erudovanou štúdiou a farebnými ilustráciami. MEZI SVĚTY & MEZISVĚTY Václav Bělohradský (2013) 364 strán Rozhovory a eseje z prvej polovice deväťdesiatych rokov rozšírené o knižne nevydané dialógy a úvahy z rokov 1998 – 2012. Václav Bělohradský sa snaží pestovať filozofiu ako literárny žáner, ktorý sa nerozvíja za univerzitnými múrmi, ale naopak, búra múry, predovšetkým múry oddeľujúce od seba vznešené a obyčajné, elitné a masové. Jeho úvahy nadväzujú na slávnu Wittgensteinovu definíciu filozofie ako „snahy ukázať muche, ktorá uviazla vo fľaši, cestu von“. Fľaše vyrábajú a ľudí do nich lákajú rôzne bratstvá autorizovaných interpretov sveta prikazujúcich nám, ako máme o svete hovoriť a ako v ňom konať. Nie je dnešná ekologická kríza dôsledkom takého uviaznutia Západu vo fľaši vedeckej a ekonomickej racionality? Ale našťastie k Západu patrí tiež anarchistická spurnosť proti predpísanej reči, jazykoví vagabundi, vďaka ktorým nakoniec z fliaš unikáme, aj keď to unikanie nikdy nekončí. ZÁHADY 17. LISTOPADU Z Dušan Spáčil, Karel Sýs (2010) D 224 strán Svedectvo po 21 rokoch, keď na pléne ÚV KSČ v novembri 1989 p navrhla Jiřina Švorcová do funkcie n ggenerálneho tajomníka Rudolfa Heggenbarta namiesto Miloša Jakeša, Jan Rumll už vo Š Špalíčku patril medzi najradikálnejších členov Občianskeho fóra (OF). Prečo sa tajomný Hegenbart rozhodol prehovoriť až po 21 rokoch? Prečo Jan Ruml podrobil neskoršej revízii svoje spočiatku až príliš militantné názory? Kde sú korene nevyhnutného rozkladu socialistického systému podľa Štrougalových poradcov Nevařila a Sedláka? O tom všetkom, a aj o mnohom inom je táto kniha. Mnohí z jej protagonistov prvýkrát otvorene prehovorili až po viac ako dvoch desiatkach rokov. Odhaľujú tak mnohé záhady 17. novembra 1989.

FILM M MULHOLLAND DRIVE Dráma / Thriller / D M Mysteriózny / Romantický Francúzsko / USA, 2001, 147 min F R Réžia: David Lynch Hrajú: Naomi Watts, Laura HarH rring, Ann Miller, Lee Grantngelo B Badalamenti U Uprostred noci sa na pustej losangeleskej ulici Mulholland Drive schyľuje k vražde. Do luxusného cadillacu však narazí voz riadený opitými mladíkmi skôr, ako stačí muž vo večernom obleku zastreliť elegantnú tmavovlásku. Žena blúdi nočnými ulicami. Plavovláska Betty Elmsová nájde vyľakanú obeť v zamknutom byte blízko Sunset Boulevard. Neznáma, ktorá si podľa plagátu na film začne hovoriť Rita, stratila pamäť. Betty sa jej rozhodne pomôcť pátrať po minulosti plnej temných tieňov. V VTÁČKOVIA, SIROTY A BLÁZNI D Dráma Č Československo / Francúzsko, 1969, 78 min R Réžia: Juraj Jakubisko H Hrajú: Philippe Avron, Magda Váššáryová, Jiří Sýkora O láske a bláznovstve dvoch kamarrátov a jedného dievčaťa. Znovud 30 h rokoch v komunistickom trezore. zrodenie po 30-tich Prvý film z Jakubiskovej trilógie o šťastí je plný fikcie a expresívnych obrazov, kde sú láska, šťastie, sloboda a smrť základnými princípmi života. Nekonvenčný príbeh sa odohráva vo svete plnom násilia, cynizmu a krutosti, kde jedinou cestou ku šťastiu je bláznovstvo. S SALÓ ALEBO 120 DNÍ SODOMY ( (SALÒ O LE 120 GIORNATE DI S SODOMA) D Dráma / Vojnový T Taliansko / Francúzsko, 1975, 117 min R Réžia: Pier Paolo Pasolini H Hrajú: Paolo Bonacelli, Giorgio C Cataldi, Umberto Paolo Quintavalle Posledné dielo škandalózneho filmára Piera Paola Pasoliniho je inšpirované románom markíza de Sade, dej však premiestňuje do fašistického Talianska. Štvorica vysoko postavených mužov si privezie do paláca skupinu chlapcov a dievčat, ktorí im niekoľko nasledujúcich mesiacov pod taktovkou štyroch prostitútok budú slúžiť ako sprostredkovatelia naplnenia všetkých

rozkoší – vrátane tých najzvrátenejších! Absolútna moc, ktorú nad svojimi obeťami majú, ich vedie až k samej hranici únosnosti. Za ňou sa už stráca všetka ľudskosť a zostáva len surová brutalita a perverzita. S SLÁVICI V KLIETKE ((LES CHORISTES) D Dráma / Hudobný F Francúzsko / Švajčiarsko / N Nemecko, 2004, 98 min R Réžia: Christophe Barratier H Hrajú: Gérard Jugnot, François B Berléand, Jean-Baptiste Maunier Slávny dirigent Pierre Morhange sa vracia do Francúzska na matkin pohreb. Stretáva sa tu s dávnym spolužiakom Pépinotom, ktorý mu povie, že aj ich učiteľ hudby zomrel. Učiteľov denník vracia Pierra do starých čias: píše sa rok 1949 a talentovaný Clément Mathieu prijíma miesto v internátnej chlapčenskej škole, ktorej chovanci – divokí, problematickí chlapci, často siroty – rozhodne nie sú študentmi ochotnými prenikať pod jeho vedením do krehkých tajomstiev hudby. Tyranský riaditeľ školy Racin sa domnieva, že na žiakov platí len prísnosť. Clément sa však rozhodne, že staví na metódy, ktoré sú blízke jeho srdcu. Orieškom sa pre neho stáva práve Pierre Morhange, chlapec s diabolskou povahou, ale anjelskou tvárou a nádherným hlasom. Ten stojí v samom strede učiteľovho boja o duše stratených chlapcov a krásu sveta. Mathieu začína prostredníctvom magického sveta hudby meniť životy svojich zverencov navždy. K KUKUŠKA D Dráma / Vojnový / Komédia R Rusko, 2002, 99 min R Réžia: Alexandr Rogožkin H Hrajú: Anni-Kristiina Juuso, Ville H Haapasalo, Viktor Byčkov, K Kukuška je ﬁlm režiséra Alexandra R Rogožkina. Je september 1944, tesne pred ukončením vojnového stavu medzi Fínskom a Sovietskym zväzom. Fínsky „nacista“, ostreľovač Veiko, je pripútaný ku skale, kým Ivan, kapitán sovietskej armády, je zatknutý tajnou políciou. Obaja odsúdení na smrť svojou vlastnou armádou na poslednú chvíľu unikajú neblahému osudu a náhodne nachádzajú útočisko u mladej Laponky Anni. Tá v nich však nevidí vojakov znepriatelených armád, ale predovšetkým mužov. Každý z nich rozumie iba svojmu rodnému jazyku: fínčine, ruštine a lapončine. V pustatine severnej tajgy však musia niekoľko dní žiť všetci pohromade.

MÚZY > ZEM & VEK ODPORÚČA

HUDBA J JULIANA BARWICK Nepenthel N Dĺžka: 41:12 D Rok vydania: 2013 R Album Nepenthel je v poA rovnaní s predchádzajúr cimi prácami Juliany Barc wick emocionálne kompliw kovanejší. Názov albumu odkazuje na staroveký liek zabudnutia nájdený v dielach gréckej literatúry a Edgara Allana Poea, ktorý vymazáva smútok. K názvu ju inšpirovalo úmrtie v rodine. V tomto štýle sa nesie aj éterická, miestami búrlivejšia hudba. Pri viacerých skladbách vypomáhal tejto americkej hudobníčke aj sláčikový súbor Amiina a dievčenský zbor.

SWANS S The T Seer Dĺžka: 119:13 D Rok vydania: 2012 R V poradí už dvanásty album tejto americkej expeb rimentálnej skupiny. Skladr by na dvojalbume nie sú b piesne, ale zaklínadlá. Jedna časť prechádza do druhej spôsobom pripomínajúcim viac soundtrack ako album, a dokonca aj relatívne rozsiahle piesne začínajú a končia dychberúcimi, pohlcujúcimi pasážami po tom, ako sa skupina dostane do varu. Spev v pozadí častokrát dotvára tajomný „zombie chorus“. Swans berú rolovanie a následné stúpanie rovnako vážne ako celý ich let, podobne ako lietadlá.

JULIA HOLTER J Loud City Song L Dĺžka: 44:40 D Rok R vydania: 2013 Ide v poradí už o tretí I štúdiový album americkej š skladateľky a multiinštrus mentalistky, tentokrát inm

špirovaný francúzskou novelou Gigi. To, čo robí Lound City Song jedným z najlepších albumov roka nie je rozsiahlosť a veľkoleposť, ale to, že je to práve naopak. Julia každú pieseň intenzívne preciťuje. Album je plný dobrých nápadov a produkčných trikov, avšak nikdy sa rovnaký akt neopakuje dvakrát. A ak si prehráte tento záznam počas chôdze v centre mesta v dave cudzích, neznámych ľudí, môžete si uvedomiť, že je to aj o vás.

SUFJAN STEVENS S The Age of Adz T Dĺžka: 74:49 D Rok R vydania: 2010 Šiesty vlastný album Sufjana n Stevensa sa odchyľuje od o konceptu predošlých albumov založených na a geograﬁi. Tentokrát namiesto dôkladnej humanizácie miest, historických obyvateľov územia Ameriky je to viac o stave jeho vlastnej mysle. Bendžá sú out, náladová elektronika, hlboké basy a bicie, ktoré vybuchujú ako gejzíry, sú in.

LAURA MARILING L Once I Was an Eagle Dĺžka: 63:20 D Rok vydania: 2013 R Tvorba tejto mladej speT váčky vyvracia teórie, v podľa ktorých mladí hup dobníci nedokážu vytvoriť d pieseň o ničom hlbšom, ako i i hlb k je „ťažký“ piatkový večer. Jej štvrtý album je namiešaný z akustických skladieb s pokojnou atmosférou dopĺňaných pochmúrne ladeným, ale skvelým spevom, a skladieb s neporovnateľne dynamickejším poňatím. Ponúka experimentovanie so zvukom klávesov a sláku. Je jedným z dôkazov, že súčasná hudobná scéna ešte vždy za niečo stojí.

MÚZY > JOZEF AMRICH

JOZEF AMRICH „UMELEC NEMUSÍ VEDIEŤ ČO, A NEMUSÍ VEDIEŤ ANI PREČO MAĽUJE.’’

„UMENIE NEMÁ NIČ SPOLOČNÉHO S CHÁPANÍM. UMENIE TU NIE JE PRETO, ABY BOLO CHÁPANÉ.“ MAX ERNST

Jozef Amrich / tempera na papieri / 2011 / 59x84 cm

Jozef Amrich / V zรกhrade / tempera na papieri / 2013 / 59x84 cm

Jozef Amrich / V zรกhrade / tempera na papieri / 2013 / 42x60 cm

Jozef Amrich / tempera na papieri / 2010 / 59x84 cm

Jozef Amrich / tempera na papieri / 2009 / 59x84 cm

MANDRAGORA > ZÁHADY ČÍNSKYCH CISÁROV

Vladimír Líška

ZÁHADY ČÍNSKYCH CISÁROV

100 PRAVDIVÉ SLOVÁ NEBÝVAJÚ PRÍJEMNÉ. PRÍJEMNÉ SLOVÁ NEBÝVAJÚ PRAVDIVÉ. (LAO-C‘, 6. ST. P. N. L.)

VŠETCI MAJÚ KRÁSNE ZA KRÁSNE, A V TOM JE JEHO OŠKLIVOSŤ, VŠETCI MAJÚ DOBRÉ ZA DOBRÉ, A V TOM JE JEHO ZLO. (LAO-C‘)

ína je veľká a fascinujúca krajina s mimoriadne bohatou históriou a kultúrou. Podľa historikov prvé osídlenia siahajú do obdobia 45 000 rokov pred naším letopočtom (Giovani, Pretto). Takmer 5 000 rokov trvá história cisárskych a kráľovských dynastií, až k prvým mýtickým polobožským cisárom s nadprirodzenými schopnosťami. Z Číny pochádza papier (1. stor. p. n. l., v Európe až 13. stor. n. l.), porcelán, kompas, kníhtlač, strelný prach (220 p. n. l., Európa 12. stor. n. l.). Napríklad seizmograf mali v Číne o 1400 rokov skôr ako na západe. Vynašiel ho Čang Cheng v roku 132 n. l. Z Číny pochádza (už pred 5 000 rokmi) aj hodváb a akupunktúra. Odkiaľ však mohli starí Číňania vedieť a poznať

jednotlivé akupunktúrne body na tele už v dobe kamennej (eneolit), ostáva stále záhadou. Body majú spojitosť s vnútornými orgánmi a prúdením životnej energie čchi v tele. Táto liečebná technika je dodnes účinná a bez vedľajších nepriaznivých dôsledkov. Zaujímavá je aj metóda vhodného usporiadania priestoru – feng šuej, ktorú berú v krajine veľmi vážne a uplatňujú ju dokonca aj na správne umiestnenie hrobov. Z Číny pochádza tiež taoizmus (nábožensko-filozofická tradícia s cvikmi vnútornej alchýmie a nesmrteľnosti), veľký filozof Konfucius a Lao-c‘, rôzne štýly bojových umení a obrovské množstvo zdravotných cvikov čchi-kung. Ríša Stredu je plná drakov, synov nebies a lietajúcich cisárov. Z pohoria Kchun-

101 Terakotová hlinená armáda cisára Čhin Š‘-chuangi-ti (259 p. n. l. – 201 p. n. l.)

lun pochádzajú povesti o lietajúcich zvonoch, ktoré sa dokázali nepozorovane objaviť a zas zmiznúť (Hausdorf). Je známe, že aj nemecká Tretia ríša mala niečo podobné, antigravitačné zariadenie Glocke v tvare zvonu. Charakteristický je Veľký čínsky múr s desaťtisícimi vežami, dĺžkou 6 500 km a samozrejme Teratoková hlinená armáda cisára Čchin Š‘-chuang-ti (259 p. n. l. – 210 p. n. l.) v provincii Šen-si skladajúca sa z 8 000 vojakov (z ktorých každý je iný), 130 vozov a 520 koní. Dodnes však nebol odkrytý celý areál, dokonca ani samotná hrobka. Číňania vôbec neradi odkrývajú svoje hrobky. Veľké množstvo ich ešte len čaká na svoje odhalenie. V poslednom období sa začína hovoriť aj o čínskych pyramídach, ktorých je viac ako v Egypte. V okolí Si-anu je 50 stavieb, veľkých monumentálnych hrobiek vysokých 10 – 50 m a asi stovka pyramíd starých 2 000 rokov, hrobiek z dynastie Chan. Územia, kde sa nachádzajú, sú pre turistov neprístupné. V provincii Šen-si stojí 300-metrová pyramída. Sú to štvorcové kopce, ktoré zjavne nie sú

výtvorom prírody. Ďalšou záhadou sú kovové trubice z Paj-kungu (H. Hausdorf), ktoré sú aj oﬁciálne (v Číne) uznané za extraterestriálne (mimozemské). Ich pôvod a účel je neznámy (vek sa odhaduje na 5 000 rokov a viac). Osem percent vzoriek z chemickej analýzy sa nedá vôbec identiﬁkovať, pretože obsahujú nám neznáme zlúčeniny. Tieto kovové trubice zabiehajú do skalného masívu, alebo sa nachádzajú v jaskyni (viac než 30, s priemerom 10 – 40 cm), a iné sú pri jazere

MANDRAGORA > ZÁHADY ČÍNSKYCH CISÁROV

Veľký počet bielych pyramíd je v Číne zakázaný a sú považované za štátne tajomstvo. Vstúpiť k nim môžu len niektorí čínski vedci. Zahraničným archeológom a vedcom sú neprístupné.

102

Toson. Vždy ma fascinoval čínsky pohľad na energiu a jej pôsobenie. Polomýtický prvý cisár Fu-si a zjednotiteľ čínskeho ľudu (podľa Wikipédie žil pred 4 800 rokmi, asi 2 842 – 2 738 pred Kr.) vytvoril model ôsmich trigramov, v ktorom videl neustálu vyváženosť zdanlivo rôznych energií, a nazval ho Ho-tchu. F. Capra v bestselleri Tao fyziky píše o premenách ako vnútorných tendenciách, podľa ktorých dochádza k vývoju prirodzene a spontánne. Ho-tchu nemá určité stanovište, ani čas, pretože energie pôsobia stále, všade, všetky zároveň a doplňujú sa. Osem trigramov je usporiadaných podľa svojho pomeru protikladných energií jin a jang. O tisíc rokov neskôr kráľ Wen-wang toto usporiadanie zmenil a vytvoril

Osem trigramov je usporiadaných podľa svojho pomeru protikladných energií jin a jang.

novší model Lo-šu. V jeho verzii súvisia trigramy s ročnými obdobiami a symbolizujú striedanie energií v čase (D. Rowek). Wen z 8 trigramov zostavil 64 hexagramov, ktoré sú súčasťou najstaršej vešteckej knihy sveta, knihy premien – I-ťing. Pozornosť sa sústreďuje na neustály pohyb, pretože život je nepretržitá zmena. Jedna z jeho myšlienok bola tiež: Len ten, kto si uvedomuje nebezpečenstvo, môže v sebe nastoliť mier. Nebezpečenstvu treba čeliť, nie otáčať sa mu chrbtom. Ako ďalej dodáva P. Müller o I-ťing: „I-ťing nepodporuje pozitívne myslenie, ktoré buduje na zatváraní očí. Opatrný sa mýli len zriedka.” Celé Univerzum pochádza z drámy medzi jinom a jangom. Je neuveriteľné, ako sa toto bohaté kozmické divadlo môže zakladať na takom jednoduchom triku. Jednoduché a dokonalé. Keď jang dosiahne svoj vrchol, mení sa na jin a naopak. Tlak a uvoľnenie. Samo osebe nič nie je len jin alebo len jang. Jin alebo jang sa manifestuje len vo vzťahu k niečomu inému. Ak národ dlho ticho pasívne trpí, je príliš jinový, vláda by mala byť na pozore, lebo je len otázkou času, kedy sa zmení v jang. Dlho pokoj a potom tresk, potlačované napätie exploduje a vybije sa do jangu. R. Wilhelm vo svojej verzii Knihy premien poukazuje na fakt, že týchto 8 znakov má mená, ktoré sa v čínskom jazyku nevyskytujú, čo by poukazovalo na ich cudzí pôvod. Ale odkiaľ mali starí Číňania takéto vedomosti ? Nielen na západe je mnoho vecí, ktoré nezapadajú do

oficiálnej paradigmy tabu. Čínska ľudová republika tiež skrýva svoje tajomstvá. Existuje starý rukopis Čchi, v ktorom sa píše, že Čínu kedysi osemnásťtisíc rokov spravovalo pokolenie božských panovníkov pochádzajúcich z vesmíru. Predkovia žltej rasy prišli na ohnivých drakoch z nebies. Draky majú v ázijskej mytológii neobyčajne silné postavenie. H. Hausdorf spomína dokonca niečo ako röntgen cisára Čchin Š‘chuang-tiho (259 – 210 p. n. l.). Tento pán vlastnil zrkadlo, ktoré osvecovalo kosti tela. Na ostrove Jo-tuo je pod vodou labyrint s rytinami slnečnej sústavy, ktorých vek sa odhaduje na 45 000 rokov. Rovnaký vek prisudzujú čínski odborníci aj pyramídam v okolí jazera Tchung-ting (Fischinger). Iný cisár Jű (žijúci asi 2 000 p. n. l.) vlastnil akési lietajúce vozidlo, ktoré ťahali dva draky. Básnik Čchű Jűan (340 – 278 p. n. l.) v diele Li sao popisuje jadeitové vozidlo ťahané štyrmi drakmi pri hrobe cisára Čchuna, do ktorého nastúpil a preletel ponad zem nad pohorím Kunlun. Aj filozof Čuang-c (4. st. p. n. l.) sa viezol na chrbte bájneho vtáka obrovských rozmerov. Do nebies odcestoval aj učiteľ taoizmu Ma C‘-jen. Däniken tiež spomína zaujímavé legendy o cisárovi Čcheng Tzű-jovi, ktorý dokonca podnikol let až na Mesiac. V povestiach o ňom figurujú kozmické lode, ktoré mali veľké osvetlené okná a štartoval z nich vták Chuntchun so štyrmi krídlami. Taktiež cisár Li (859 – 839 p. n. l.) z dynastie Čou nezomrel prirodzenou smrťou, ale vystúpil na nebesia. Cisár dynastie Šang-Čcheng Tchang vlastnil lietajúce vozy, ktoré

mal od národa Si Kung. Tento národ mal podľa povestí vozy, ktorými cestoval vzduchom rýchlo ako vietor. Veľkou záhadou sú nízke, chudé bytosti z prastarých povestí, a kostry, ktorých vek antropológovia určili na 12 000 rokov. Mali len 130 cm, objavili ich v jaskyniach Bajan-Kara-Ula v rokoch 1937 – 1938. A tiež 716 kamenných diskov s priemerom 30 cm, s hieroglyfmi na drážkach, nájdených v hroboch malých trpasličích bytostí. V roku 1962 boli vedcami z pekingskej Akadémie dejín praveku rozlúštené, ale sú úplne ignorované (pre ich mimozemský pôvod a odkaz), a to západom, ako aj Čínou. Sovietski vedci zistili na diskoch vysoký obsah kobaltu. Dva z diskov sa nachádzali v múzeu Pan-pcho v Si-ane, kde ich objavil Ing. E. Wegerer, ktorý ich aj vyfotil. Sto kilometrov od hraníc s Mongolskom sa nachádza uzavretá vojenská oblasť, miesto zrúcanín Char Choto (Khara-Khota, Čch‘-čchung, čierne mesto). Je tu kolmá šachta hlboká 1 850 m, ktorej steny sú akoby potiahnuté lesklou glazúrou (presne takou, aká sa spomína v mýtoch o Mesačnej jaskyni zo Slovenska). Zaujímavosťou je aj Chrám nebies z Pekingu. Jeho presný geometrický tvar (tri kruhy spojené priamkou) sa často vyskytuje v tzv. kruhoch v obilí v Európe. Podľa Hausdorfa z Číny pochádzajú aj najstaršie astronomické knihy. V pohrebnom pahorku kráľa Ma-jina (Mawang-tuej, 907 – 960 p. n. l.) v hrobe č. 3 bol nájdený rukopis Obehy piatich planét s opisom ich obežných dráh a vzájomnej polohy voči sebe. Svedčí to o veľkých znalostiach na poli astronómie v Číne už pred 3 000 rokmi. L. Souček spomína v knihe Tušenie súvislosti aj hľadanie vody a tzv. dračích žíl v časoch 2 205 p. n. l. za čias cisára Yűa virguľou. Spomína tiež súdne spory, ktoré mali ľudia medzi sebou len preto, že ich novostavby zakrývali nejaké pre nich podstatné súhvezdie oblohy. Číňania prikladali astrológii veľkú dôležitosť. Šťastné, astrologicky vhodné dni hrali podstatnú úlohu pri umiestnení domov, hrobiek, vykonávaní rôznych činností, rituálov, sviatkov a pod. O tajomnej čínskej histórii sa hovorí málo dokonca aj v samotnej Číne, ktorá má stále množstvo bielych neprebádaných miest. A tak prastaré pyramídy a hrobky skrývajú svoje tajomstvá zrejme až pre budúce generácie.

103

MANDRAGORA > RODINA, KTORÁ MANIPULUJE S CELÝM SVETOM

Jiří Buráně

RODINA, KTORÁ

MANIPULUJE S CELÝM SVETOM 7. ČASŤ 104

NEUVERITEĽNÉ ZAMLČOVANIE FAKTOV A OBLUDNÉ KLAMSTVÁ V MÉDIÁCH O VPLYVE DYNASTIE ROTHSCHILDOVCOV NA SÚČASNÉ SMEROVANIE SVETA MA PRINÚTILI K TOMU, ABY SOM SA TEJTO TÉME ZAČAL VIAC VENOVAŤ. SÚSTREDÍM SA NA ODHAĽOVANIE SKUTOČNEJ MOCI TEJTO VEĽKEJ A VPLYVNEJ RODINY, O KTOREJ MÉDIÁ PÍŠU ZVÄČŠA AKO O „MILOVNÍKOCH DOBRÉHO VÍNA A VZÁCNYCH UMELECKÝCH PREDMETOV, LEN S NEPATRNÝM VPLYVOM V POROVNANÍ K ČASOM ICH NAJVÄČŠEJ SLÁVY“.

•1981: Banque Rothschild je znárodnená francúzskou vládou. Nová banka sa volá Compagnie Européenne de Banque. Rothschildovci následne zakladajú nástupcu tejto francúzskej banky, Rothschild & Cie Banque (RCB), ktorá sa neskôr stane vedúcim francúzskym investičným domom. •1985: N. M. Rothschild & Sons odporúčajú britskej vláde privatizáciu Britského plyná-

renského priemyslu. Následne aj privatizáciu prakticky všetkého štátom vlastneného majetku vrátane britskej ocele, britského uhlia, všetkých britských regionálnych elektrární a všetkých britských regionálnych vodární. •1987: Edmond de Rothschild vytvára The World Conservation Bank, ktorá je navrhnutá na to, aby prenášala dlh z krajín tretieho sveta do banky. Tieto krajiny budú dávať banke ob-

105

MANDRAGORA > RODINA, KTORÁ MANIPULUJE S CELÝM SVETOM ratom svoju pôdu. Dôvodom je, aby Rothschildovci mohli získať kontrolu nad tretím svetom, ktorý predstavuje 30 % povrchu Zeme. •1995: Bývalý vedec na poli atómovej energie Dr. Kitty Little tvrdí, že Rothschildovci už kontrolujú 80 % svetových zásob uránu, čo im dáva monopol v oblasti nukleárnej energie. •1996: Amschel Rothschild je vo veku 41 rokov uškrtený šnúrou vo svojej hotelovej izbe v Paríži. Francúzsky ministerský predseda prikazuje francúzskej polícii, aby uzavrela vyšetrovanie. Rupert Murdoch (okrem iného majiteľ Dow Jones) nariaďuje svojim redaktorom a riaditeľom spravodajstva po celom svete, aby to označili za srdcový infarkt. •1998: Vo Frankfurte, teda meste, z ktorého Rothschildovci pochádzajú, je zriadená Európska centrálna banka.

106

•2000: Po ratingu v národných bankách je zistené, že zďaleka nevlastnia toľko rezervného zlata, ako sa uvádza. Celosvetové „narieďovanie“ bankoviek ženie od tohto roka cenu vzác-

Päť synov Mayera Amschela Rothschilda.

neho kovu dlhodobo nahor. V dôsledku toho, že sa už so zlatom nedá extra manipulovať, sa Rothchildovci zbavujú väčšiny trhu so zlatom. Ponechávajú si len podiel na niektorých raﬁnériách. •2001: Na príkaz Rothschildovcov je 11. septembra Britániou, Amerikou a Izraelom zorganizovaný útok na Svetové obchodné centrum. Je to zámienka na odstránenie slobody ľudí po celom svete výmenou za bezpečnosť. Presne tak to urobili s ohňom v budove Reichstagu v Nemecku v 30-tych rokoch. Útoky tiež použili na získanie kontroly nad niekoľkými národmi sveta, ktoré nedovoľujú zriadenie Rothschildových centrálnych bánk. A tak menej ako mesiac po týchto útokoch americké ozbrojené sily útočia na Afganistan, jeden z iba 7 národov, ktoré nemajú Rothschildovcami kontrolovanú centrálnu banku. Týždeň pred útokmi na WTC je Zim Shipping Company presťahovaná zo svojich kancelárií vo WTC. Porušenie kontraktu stojí spoločnosť 50 000 dolárov. Nikdy nebol uvedený žiadny dôvod. Zim Shipping je spolovice vlastnená štátom Izrael (Rothschildovcami).

•2003: Spojené štáty podnikajú útok na Irak, ktorý je teraz jedným zo šiestich národov bez Rothschildovcami kontrolovanej centrálnej banky. Ďalej potom Saddám Hussajn odmieta rešpektovať Brettonwoodskú dohodu, na základe ktorej možno s ropou obchodovať iba v dolároch a predáva ju za eurá. Vzoprel sa tak Rothschildovcom, a tí ho nechali odstrániť. •2004: Európa aj Čína povoľujú vlastniť súkromným osobám zlato v kvalite 24K 999,9 ako investičnú záležitosť. Naproti tomu si Rothschildovci na Medzinárodnom dozore nad cennými papiermi vymohli, aby ich banky mohli tvoriť bankové deriváty 1 : 60. Ostatní môžu iba 1 : 12. Príklad: klient donesie na termínovaný vklad milión dolárov. Rothschildovci môžu týmto miliónom kryť 60 miliónov dolárov (fiktívnych), ktoré vypožičajú iným bankám na slušný úrok. Tie ich ďalej požičiavajú vo virtuálnom bankovníctve 1 : 12 na ďalší úrok. Vo finále nejde bankám o vypožičané peniaze, ale práve o úrok. Tak vyvrcholila kríza akcií, bánk a nehnuteľností, ktorá stále čaká na nástup hyperinflačnej vlny. Doteraz sú to len náznaky. Z deflácie sa pomaly prechádza do inflácie, ktorá musí trh s neexistujúcimi bankovkami vyčistiť. •2005: Siedmeho júla je spáchaný bombový útok na londýnsku sieť metra. Izraelský minister financií Benjamin Netanjahu je v Londýne v čase útokov, aby sa zúčastnil ekonomickej konferencie v hoteli nad stanicou metra, kde sa majú výbuchy odohrať. Namiesto toho však zostáva vo svojej hotelovej izbe, lebo je informovaní pracovníkmi izraelskej tajnej služby, že sa očakávajú útoky. Na celom svete teraz zostáva už len 5 národov bez Rothschildovcami kontrolovanej centrálnej banky. Rothschildovci pôsobia v srdci Londýna, ktoré je známe ako „The City“. Leží na severnom brehu Temže a zaujíma plochu 677 akrov (štvorcová míľa – je tiež známa ako „najbohatšia štvorcová míľa na svete“). Je doslova stredom finančného sveta. Všetky dôležité britské banky tu majú svoje hlavné kancelárie, rovnako ako pobočky 385

zahraničných bánk, vrátane 70 zo Spojených štátov. Môžeme tu nájsť Bank of England, burzu, Lloyds of London, Baltic Exchange (námorná preprava), Fleet Street (domy nakladateľských a novinových akcií), London Commodity Exchange (obchod s kávou, kaučukom, cukrom a vlnou) a London Metal Exchange. Od zriadenia súkromne vlastnenej Bank of England sa The City stalo miestom s posledným slovom v záležitostiach krajiny, kým ministerský predseda, kabinet a parlament sa stali len fasádou skutočnej moci. Je známe, že Rothschildovci stoja za zjednocovaním všetkých národov Európy do jedného politického celku, Európskej Únie, ktorá je ďalším krokom smerom k jednotnej svetovej vláde.

107 Záver: Americká a britská spravodajská služba zdokumentovala dôkazy, že Rothschildovci a ďalší medzinárodní bankári financovali vždy obe strany vo všetkých vojnách od Americkej revolúcie. Finančník Haym Solomon, ktorý podporoval patriotov počas Americkej revolúcie a neskôr požičiaval peniaze Jamesovi Madisonovi, Thomasovi Jeffersonovi a Jamesovi Monroeovi, bol agentom Rothschildovcov. Ako som sa už zmienil, počas napoleonských vojen jedna vetva rodiny financovala Napoleona, kým druhá vetva podporovala Veľkú Britániu, Nemecko a ďalšie národy. Počas 2. svetovej vojny Rothschildovci a Bushovci financovali aj zbrane pre Hitlera. Históriu teda držia pevne vo svojich rukách. KONIEC

V septembrovom čísle sme na strane 107 uverejnili chybný popis k obrázku. Správny text je: „Veľmajster 33. stupňa slobodomurárskej lóže Albert Pike ako zakladateľ jednej z tajných spoločností Rothschildovcov – Order of Perfectibilists. Pike načrtol víziu zaznamenanú v liste z 15. augusta 1871, v ktorom sa uvádzajú plány na tri svetové vojny potrebné na nastolenie Nového svetového poriadku.“

MANDRAGORA > PAVUČINA – JÁN ČARNOGURSKÝ

Ján Gašo

PAVUČINA SLEDOVANÍM VLÁKIEN, KTORÝMI SÚ POSPÁJANÉ JEDNOTLIVÉ OSOBNOSTI POLITICKÉHO A VEREJNÉHO ŽIVOTA, SA VÄČŠINOU DOPRACUJETE K ZAUJÍMAVÝM ZISTENIAM. VŠETKO JE TO NAOKO VEĽMI KOMPLIKOVANE POPREPLETANÉ, AVŠAK PRI TROŠKE SNAHY ZISTÍTE, ŽE JE TO AKO JEDNA PAVUČINA POKRÝVAJÚCA CELÚ SPOLOČNOSŤ.

108

UDr. Ján Čarnogurský sa narodil 1. 1. 1944 vo vplyvnej rodine Čarnogurských. Jeho otec Pavol, pôvodným povolaním učiteľ, bol počas druhej svetovej vojny členom Snemu Slovenskej republiky, členom správnych rád viacerých ﬁriem, a dokonca aj náčelníkom štábu Hlinkovej gardy. Napriek tomu v roku 1940 otca údajne poprosil židovský lekár Dr. Neumann o pomoc pod vplyvom strachu z možnej konﬁškácie. Chcel, aby od neho odkúpil jeho dom. Tak sa aj stalo. A tak v dome, ktorý v roku 1941 odkúpil za 280-tisíc Ks, Ján prežíval svoje detstvo. Dr. Neumanna s rodinou neskôr Nemci naozaj poslali do koncentračných táborov, z ktorých sa po vojne vrátili živé už iba manželka a dcéra. So zmenou povojnového režimu nastali pre rodinu Jána Čarnogurského relatívne ťažšie časy kvôli ľudáckej minulosti jeho otca, zoštátnili im dom. No i napriek tomu mu otec dokázal vybaviť prijatie na strednú školu, podarilo sa mu vyštudovať aj vysokú školu. Vystriedal viacero zamestnaní. Hoci bol pod drobnohľadom ŠtB, dokázal vydávať aj samizdatový časopis Bratislavské listy. Podľa dokumentov ÚPN bol jeho brat Ivan agentom ŠtB, avšak Ján evidenciu brata odôvodňuje nevedomou spoluprácou a dodáva, že jeho brat nepovedal ani na neho, ani na otca nič, čo by im škodilo. Tesne pred Nežnou revolúciou bol na niekoľko mesiacov uväznený, ale po nej následkom prepustenia už aktívne podporoval hnutie Verejnosť

proti násiliu. Stal sa prvým podpredsedom federálnej vlády a jeho brat poslancom Slovenskej národnej rady. Krátko po revolúcii sa pokúsil Čarnogurského otec získať zoštátnený dom späť. Keďže existovalo rozhodnutie okresného súdu z roku 1950, ktorým tento súd priznal reštitučný nárok dcére Dr. Neumanna na základe toho, že „pôvodní majitelia boli z rasových dôvodov nútení odpredaj uskutočniť“, a o tieto aktivity sa začali zaujímať aj médiá, bratia presvedčili otca, aby dom nechal tak. Po založení Kresťansko-demokratického hnutia (KDH) sa rozbehla jeho dlhodobá politická kariéra. V jeho farbách sa vystriedal na rôznych pozíciách štátnej správy, od predsedu vlády počnúc až po ministra spravodlivosti končiac. V spoločnosti asi najviac rezonuje reforma poľnohospodárstva, ktorá prebehla práve v čase, keď pôsobil na pozícii predsedu vlády. Okrem iného je pravidelným účastníkom Valdajského diskusného klubu. Jeho cieľom je vytvoriť medzinárodnú platformu, kde môžu poprední ruskí federálni a regionálni predstavitelia informovať z prvej ruky o vývoji Ruska domácich a zahraničných expertov, ktorí sa venujú rôznym aspektom života Ruskej federácie. Napriek tomu, že v roku 1992 kvôli viacerým výhradám hlasoval proti Deklarácii Slovenskej národnej rady o zvrchovanosti Slovenskej republiky, v tomto roku oznámil, že v najbližších voľbách sa bude uchádzať o post prezidenta SR.

109

„Moja vláda však vytvorila rovnaké podmienky pre všetkých poľnohospodárov.“

Foto: SITA

KOREŠPONDENTI > PUTOVANIE NEPÁLOM

TIBOR ELIOT ROSTAS

PUTOVANIE NEPÁLOM 1. ČASŤ

110

Z ĽAVÉHO NÁBREŽIA RIEČKY BÁGMATÍ VYBEHNÚ V JEDNEJ CHVÍLI DESIATKY OPÍC A BEŽIA PO MOSTE V PASHUPATINATH – JEDNOM Z NAJPOSVÄTNEJŠÍCH CHRÁMOV HINDUISTOV ZASVÄTENÉHO BOHU ŠIVOVI. JEDNA Z OPÍC SI SADNE PRIAMO PREDO MNOU A ZAČNE DOJČIŤ MLÁĎATKO SILNO PRISATÉ K JEJ TELU. OPICA HĽADÍ DO PLAMEŇOV HRANICE S HORIACIM ĽUDSKÝM TELOM A V TEJ CHVÍLI AKOBY SA PRIAMO PRED MOJIMI OČAMI STELESNIL OBRAZ VEČNÉHO KOLOBEHU ZÁNIKU A ZNOVUZRODENIA. PRACH SI A NA PRACH SA OBRÁTIŠ

Autor (zľava) so sprievodcom Guptom Bhandarim (sprava).

„Hinduisti veria, že vesmírne zákonitosti sa odohrávajú od bodu Pancha Bhuta – piatich elementov vytvárajúcich životnú silu. Tieto prvky existujú aj po smrti, a keď telo zhorí, všetky atómy sa rozpadnú, aby sa prinavrátili do svojej pôvodnej a večnej podoby. Kosti sa vracajú do krajiny Prithvi v pôde a kameňoch v horách, krv a tekutiny putujú do vôd Jal v riekach a oceánoch, telesné teplo sa vracia späť do ohňa Agni, dych do vzduchu a vetra Vája a naša duša sa prinavracia k éteru Akáša, ktorý je vytvorený len z večnosti a prapôvodných vibrácií stvorenia, zvuku, priestoru a času. Ľudské telo sa teda skladá z nebeských prvkov, ktoré jednak podliehajú skaze a pominuteľnosti Anitya, no zároveň sa ako atómy prinavracajú k večnosti – Nitya,“ vraví náš sprievodca

111

Swoyambhunath patrí medzi najposvätnejšie pútnické miesta budhistov.

Foto: Tibor Eliot Rostas

KOREŠPONDENTI > NEPÁL

112

Kremačné gháty v chráme Pashupatinath, na ktoré kladú ľudské telá zabalené do bielej látky.

Gupta Bhandari a ukazuje cestu k vyvýšenému miestu, odkiaľ máme lepší výhľad na kremácie. Podvečerný vlhký vzduch v chráme Pashupatinath sa napĺňa hustnúcim ťažkým dymom z hraníc, na ktoré kladú ľudské telá zabalené do bielej látky. Trochu vyššie mŕtvym odkryjú tvár, aby sa trúchliaci pozostalí s mŕtvym ešte naposledy rozlúčili umývajúc jeho tvár vodou z Bágmatí. Toto však smú robiť len synovia, ženy musia stáť obďaleč. Po chvíli sa vydajú smerom k pripravenej hranici, blízko ktorej je priestor, kde synom rituálne oholia hlavy a odejú ich do bieleho rúcha. Telo kladú na hranicu, ktorú podľa presne predpísaných pravidiel zapaľuje najstarší zo synov. Už posvätný text Rigvéda, jedno z najstarších písem hinduistickej tradície, uvádza, že boh ohňa Agni očistí mŕtvolu a oddelí ju od duše, aby ju tak pripravil na púť za ďalším cieľom, pretože inak by ostala pripútaná k svojmu býva-

Foto: Tibor Eliot Rostas

lému telu. Keď oheň dohorí, drobný, chudučký starček pozhŕňa zvyšky a s drevenou doskou ich namáhavo tlačí na okraj kremačného ghátu, odkiaľ padajú do vody.

NAJČISTEJŠIA KVAPKA VO VNÚTRI LOTOSU Pashupatinath sa nachádza vo východnej časti dva a pol miliónového hlavného mesta Nepálu – Káthmandu. Podľa mytológie videl bódhisattva Maňdžušrí, ktorý bol stelesnením múdrosti, uprostred jazera lotos. Maňdžušrí mečom rozťal pohorie, cez úžinu sa vyliala voda, a tak vzniklo úrodné, obývateľné údolie. Na mieste, kde bol lotos, vyrástla stúpa Swoyambhunath (Sebastvorenie). Swoyambhunath patrí medzi najposvätnejšie pútnické miesta budhistov. V nádhernej atmosfére vonných tyčiniek, spevov tibetskej mantry „Om Mani Padmé Hum“, ktorej doslovný význam je „Ó klenot, najčistejšia kvap-

113

Sadhu, svätí muži

ka vo vnútri lotosového kvetu“, sa až k nebesiam vznáša vznešenosť bytia odľahčeného od útrap tela vloženého do misy bolesti. Mantra býva vytesaná do skál alebo napísaná na papieriku vloženom v modlitebných mlynčekoch, odkiaľ sa každým otočením posiela k bránam večnosti. Realita prítomnosti je v uliciach Káthmandu už o niečo menej lyrická. Keď sme sem prileteli a taxík nás viezol večernými ulicami, zmocnil sa ma pocit, že som si ručičky hodiniek nemal posunúť o šesť hodín dopredu, ale o storočie späť. Staručká Mahindra sa pohojdáva vo výmoľoch prašných ciest sliepňajúcim tmavým mestom, v ktorom sa ozýva nepretržité trúbenie klaksónov áut. Kužele ich svetiel sa približujú vo zvírenom prachu, pred ktorým sa domáci chránia rúškami na ústach. Elektrina v Káthmandu je už veľa rokov veľkým problémom a jej výpadky sú na dennom poriadku. Niet sa čo čudovať, keď všade na stĺpoch vi-

Foto: Tibor Eliot Rostas

dieť domotané chuchvalce elektrických drôtov ako hadie hniezda na hlave Gorgóny, na ktorých visia škriekajúce makaky. Aj preto majú domáci vždy poruke nejaké záložné zdroje a agregáty. Život v rušnej metropole je diametrálne odlišný od európskych pomerov. Sú tu haldy zapáchajúcich odpadkov, na ktoré nás už dobre pripravila India. Oproti nej je Nepál ešte stále relatívne čistý. Nepálsku populáciu rozoznáte od Indov najmä vďaka jej premiešaniu s mongolskými génmi, ktoré mužským aj ženským tváram prepožičali mnohé čarovné, exotické variácie. V Káthmandu sme strávili niekoľko dní v kláštore budhistických mníchov Benchen s nádhernou vyhliadkou na panorámu mesta. Tu som sa mohol v neskutočnom pokoji venovať meditáciám a dokončovaniu druhého dielu Mlčania. Naša cesta však smerovala ďalej, až na strechu sveta. Druhú časť Putovania Nepálom prinesieme v decembrovom čísle.

KOREŠPONDENTI > PUTOVANIE NEPÁLOM

114

Najväčší náboženský festival v Nepále Dashain oslavujú červeným znamením Tika na čele.

Foto: Tibor Eliot Rostas

Patan, námestie Durbar. Pamiatková zóna zapísaná do Svetového kultúrneho dedičstva UNESCO. Sadhu, svätí muži v chráme boha Šivu Pashupatinath v hlavnom meste Nepálu Káthmandu.

Foto: Tibor Eliot Rostas

115

KOREŠPONDENTI > NÁVRATY DO KAMBODŽE

Alexandra Demetrainová

Jozef Oravec

Kambodža

Veľká B ri tán i a

NÁVRATY DO KAMBODŽE

BÚRKA KVÔLI BURKE

116

> BÚRKA KVÔLI BURKE

o Kambodže chodievam pravidelne niekoľkokrát za rok. Sledujúc cestou na pobrežie kohkonský vidiek sa zakaždým zdá, že krajina sa mení len pomaly. Stále veľmi chudobná. Ekonomický rast sa sústredí v dvoch či troch mestách. Aj v pobrežnom Sihanoukville sa točia veľké peniaze, ľudia proﬁtujú z turistického centra krajiny. Ruskí oligarchovia či len zbohatlíci si tu kupujú ostrovy, investori z Číny a Taiwanu zase pláže. Úrady ryžujú na korupcii pri rozpredávaní štátnej pôdy. Vysťahovať sa musia často celé komunity, končiac v slumoch na okraji – mesta i spoločnosti. Preto viacerí cítia politické napätie, ktoré sa hromadí v hlavnom meste Phnom Penh, kde opozícia protestuje proti údajne zmanipulovaným voľbám. Vláda premiéra Hun Sena, ktorý je pri moci takmer tridsať rokov, sa cíti taká ohrozená, že padli aj prvé ostré guľky do protestujúcich. Ambície žiť lepšie a mať viac slova pri dôležitých rozhodnutiach v krajine má dnes asi každý Kambodžan. Výnimkou nie je ani môj sused na tichej pláži Otres v Sihanoukville. Ouk je opálený, svalnatý takmer štyridsiatnik, má štyri deti a piate na ceste. So ženou sa roky živia plážovým biznisom. Hovoria si „The King and Queen of Castaways“. Plážový podnik si Ouk staval sám a každé monzúnové obdobie, keď je pláž prázdna, si ho vylepšuje. V takéto sychravé dni si občas sadneme k fľaši whisky. Ouk veľa nerozpráva, no keď niečo povie, má to zmysel. Rečiam o politike sa nevyhýba. Bývalý vojak, ktorého prvé dieťa sa narodilo v džungli, už počas niekoľkých režimov zažil kadečo. Pre svoje deti by však chcel viac. A tak sa pri otázke ako ďalej v Kambodži vždy len pousmeje: „Možno už bude lepšie, a tento raz sa to podarí. Uvidíš, keď sa zase vrátiš.“

o Veľkej Británii sa stretávam s rôznymi ľuďmi, kresťanmi, protestantmi, židmi, moslimami, veriacimi, neveriacimi, žltými, čiernymi, bielymi. Pracujem v kolektíve, kde vierovyznanie a farba pleti nehrajú žiadnu úlohu. V mojom prvom pôsobisku v pizzerii PREZZO v Londýne na Trafalgar Square som dokonca pracoval v kolektíve, kde bol pomer moslimov voči kresťanom 10 : 1. Všetkými možnými a nemožnými témami sme sa počas pracovných prestávok s kolegami dopracovali aj k otázke viery. Akceptoval som ich modlenie na koberčeku a oni akceptovali fakt, že v nedeľu som pracoval až poobede, lebo ráno som chodil na baptistické zhromaždenie. Proste sme sa navzájom akceptovali. V poslednej dobe hladiny vôd rozbúrila búrka okolo nosenia burky v britských školách. Čo ma však zarazilo najviac, bola diskusia na sociálnej sieti k problému nosenia či nenosenia burky, ktorú rozprúdili Česi a Slováci žijúci v Británii. Tu je niekoľko príkladov: „Celý islam zakázať všade v Európe!!!“ „Zakázat, a kdo neposlechne, zatlačit buldozérem do moře a 3x denně povinně vepřové.“ „Nech sa prispôsobia a dajú si to dole!!!! Keď sa im nepáči, nech sa vrátia!!! O chvíľu nebudú ani Vianoce, lebo im to bude prekážať!“ Aby bola diskusia vyvážená, vybral som aj názor ženy, ktorá žije v UK, konvertovala a nosí burku: „Fajn, tak já se svým zakrytým obličejem taky radši půjdu, odkud jsem přišla, tedy do Čech, a tam se mnou pak co? Uvědomte si, že zakázaním kusu oblečení nevyřešíte to, co má člověk v hlavě. Kdyby zakázali ve školách nebo na veřejnosti džíny, tak by každej pindal o tom, jak má svobodu oblíkat se, jak chce. Takže já a popřípadě moje dcera by měla mít svobodu oblíknout se, jak chce, tak jako vaše děti můžou nosit sukně a tílka s výstřihem.“

TRIBÚNA > PÁR SLOV O DLHOCH

> VÁŽENÍ SLOVÁCI, JE ČAS...

Marián Ďurík

Peter Miler

PÁR SLOV O DLHOCH

VÁŽENÍ SLOVÁCI, JE ČAS...

inančnému sprostredkovaniu sa venujem s malou prestávkou od r. 2010. Za ten čas som sa stretol s mnohými ľuďmi, pričom spoločným menovateľom mnohých z nich boli DLHY; najmä spotrebné, ktoré sa v našom žargóne označujú ako dlhy „zlé“. V snahe pochopiť, prečo si človek berie jeden „spotrebák“ za druhým v situácii, keď to nepotrebuje, som sa dostal ku knihe Boda Schäfera Cesta k ﬁnančnej slobode. Autor na margo histórie dlhu píše: Spotrebné dlhy existovali už medzi starými Babylončanmi. Na rozdiel od nás mohli Babylončania založiť aj sami seba – to znamená, že každý bol kredibilný. Bežne sa stávalo, že dlžník dlh nesplácal, bol vzatý do otroctva a pracoval na babylonských hradbách (výška cca 50 m a dĺžka cca 18 km) na neúprosnom pražiacom slnku. Životnosť otroka bola asi 3 roky, a tých, ktorí to nezvládli, hádzali dolu z hradieb, priamo na skaly. Toto „divadlo“ mali obyvatelia Babylonu denne pred očami, napriek tomu ich to neodradilo od toho, aby si spotrebné dlhy brali. Paradoxné bolo, že dve tretiny otrokov pochádzali z vlastných radov, len tretina boli vojnoví zajatci. Pozrime sa na dnešnú dobu: Ak v starom Babylone neodstrašili ľudí od dlhov pády zbičovaných ľudí zo skál, ako ich môže odradiť dnešná situácia, kedy dlžníkovi vezmú „iba“ auto, TV či strechu nad hlavou? Vysvetlení je iste viacero. Hlavný je tento: Ľudský mozog pracuje v režime „TERAZ“ – teraz chcem zažiť radosť z kúpy dovolenky, oblečenia či šperku, a TERAZ sa chcem vyhnúť bolesti z toho, že si niečo nemôžem dovoliť. Nehovoriac o tom, že výklady obchodov toho ponúkajú podstatne viac ako pred tisíckami rokov. Tak čo, ideme sa zadlžiť? Zadlžiť, aby sme si kúpili vec, ktorú nepotrebujeme, za peniaze, ktoré nemáme, a urobili sme tak dojem na ľudí, na ktorých nám nezáleží?

ko národ sme už toho dokázali veľmi veľa. Dokázali sme byť jedineční v našej ľudovej tvorbe, piesňach a kultúre všeobecne. Naša pracovitosť je vo svete povestná. Ešte stále sa u nás pasú ovečky na grúňoch, ešte stále sa na salašoch dorába bryndza. Naše vína sú jedinečné vo svojej kvalite a vo svete vysoko cenené. Majú len jednu chybu, ako sa svojho času vyjadrili zahraniční vinári na stretnutí vo Vysokých Tatrách – je ich málo. Ubúda aj remesiel. Globalizmus nepraje malovýrobe, a pritom u nás šikovní ľudia s nadaním sú. Potenciál, aj keď oproti minulosti značne oklieštený, tu stále je. Lenže súčasné politické zriadenie likviduje všetkých živnostníkov v krajine, a práve toto sú obrovské škody, ktoré na šikovných a pracovitých ľuďoch páchajú naši politici. Preto je viac než potrebné odstaviť od koryta tých, ktorí toľko ubližujú vlastnému národu, vlastnej krajine, dedičstvu našich múdrych predkov, nášmu nadaniu, našej prírode a našej budúcnosti. Zaujímajte sa o verejné dianie. Všímajte si, kto kandiduje do volieb VÚC (ja nikam nekandidujem, aby bolo jasné). Majte oči otvorené na každom kroku a otvárajte ich aj druhým ľuďom pri každej príležitosti. Ako národ musíme konečne pokojným, ale razantným spôsobom odstaviť zlo v tejto krajine od zdroja. Nášho zdroja. Je najvyšší čas. Práve teraz „naši zástupcovia“ špekulujú nad predajom našej zeme zahraničným žralokom. Práve teraz chcú tí istí ľudia rozkradnúť a sprivatizovať vodné zdroje. A toto je veľmi vážne. Naša krajina je jedinečnou vodnou veľmocou. Žijeme v prírodnom raji. Zachráňme ho teda, ak nechceme dopadnúť ako ľudia v Palestíne. Lebo každý, kto sa čo i len maličkým skutkom pričiní o záchranu vlasti, dodáva tak sebavedomie nielen sebe, ale aj svojmu okoliu.

Táto rubrika je Vaša, milí čitatelia. Príspevky, ktoré nám budete posielať, by mali byť Vašimi pohľadmi na dianie vo svete okolo Vás. Poznámka: Text by nemal presiahnuť 2000 znakov.

117

ZEM VEK

Redakcia ZEM VEK MESAČNÍK UTAJOVANÝCH INFORMÁCIÍ BEZ CENZÚRY Mesačník / Ročník 1 – 7/2013 Cena v predaji: 2,90 € Cena v predplatnom: 2,50 € Číslo vyšlo 31. 10. 2013 ADRESA REDAKCIE Wattova 10, 821 04 Bratislava e-mail redakcie: zemavek@zemavek.sk www.zemavek.sk predplatné: www.zemavek.sk REDAKCIA Šéfredaktor: Tibor Eliot Rostas Zástupca šéfredaktora: Marián Benka Redaktori: Dušan Budzák, Ľubomír Huďo, Ján Gašo, Anton Smataník, Milan Pullmann, Art director: Ivan Galanský Marketing: Jana Zigová Email: zigova@soﬁan.sk Jazykový redaktor: Karolína Kašpaříková

118

Autori fotografií a ilustrácií: strana 4, 51, 52, 55, 64 – 69: Matúš Plecho strana 42 – 49, 109: SITA/AP strana 6 – 9, : TASR strana 61, 111 – 114: Tibor Eliot Rostas strana 84: Zuzana Vernerová strana 95 – 99: Jozef Amrich Ilustračné foto: shutterstock Vydavateľ SOFIAN, s. r. o. Vajnorská 94, 831 04 BRATISLAVA Korešpondenčná adresa: Wattova 10, 821 04 BRATISLAVA E-mail: sofian@sofian.sk IČO: 44 564 058 Rozširuje: Mediaprint-Kapa Distribúcia predplatného: HENRIETTA – direct marketing, s. r. o. Dvojkrížna 20, 821 06 Bratislava 214 e-mail: r.gregus@henrietta.sk www.henrietta.sk

PREDPLATNÉ MESAČNÍKA ZEM VEK NA ROK 2014: 30 € NA PRVÝ POLROK 2014: 15 € (vrátane poštovného) Objednávkový formulár nájdete na www.zemavek.sk

Telefonické objednávky: 0944 134 773 v pracovných dňoch od 9.00 do 16.00 h KUSOVÉ PREDPLATNÉ Z dôvodu mimoriadneho záujmu sme okrem zvýšenia počtu kusov nákladu otvorili aj možnosť objednávok po jednotlivých číslach. Decembrové číslo môžete objednávať do 20. novembra 2013 na www.zemavek.sk. Cena je 2,90 eur/kus vrátane poštovného. ĎALŠIE ČÍSLO VYCHÁDZA 6. DECEMBRA 2013

ARCHÍV ZEM VEK Ak ste nezohnali staršie čísla nášho časopisu, navštívte e-shop na www.zemavek.sk, kde si ich môžete objednať.

SVET ZA OPONOU TALK SHOW MESAČNÍKA ZEM&VEK TÉMA MESIACA: NEŽNÁ REVOLÚCIA

Tlač D&D International Slovakia, s. r. o. Topoľčianska 17, 851 05 Bratislava Nevyžiadané rukopisy a obrazové materiály sa nevracajú. Vydavateľ si vyhradzuje právo zverejniť vybrané príspevky od čitateľov a prispievateľov v tlačenej aj elektronickej podobe. Evidenčné číslo pre periodickú tlač EV 4782/13 ISSN 1339-2360 © SOFIAN, s. r. o.

Spolupracujeme:

21. 11. 2013

ŠTVRTOK O 18:00 DIVADLO MALÁ SCÉNA STU DOSTOJEVSKÉHO RAD 7, BRATISLAVA VSTUPNÉ: PREDPREDAJ 3 €, NA MIESTE: 5 € PREDPREDAJ: WWW.MALASCENA.SK

Sloboda začína aj končí slobodou slova.

119

„Hlboko s vami nesúhlasím, no urobím všetko preto, aby ste mohli svoj názor slobodne hlásať.“ Voltaire

www.radioviva.sk

Najlepšia hudba všetkých čias

POĎAKOVANÍM ZA VAŠU OBROVSKÚ PRIAZEŇ JE

VIAC STRÁN ZA NEZMENENÚ CENU. OD JANUÁRA 2014 VÁŠ MESAČNÍK ZEM&VEK ROZŠÍRIME O 8 STRÁN. VYUŽITE MOŽNOSŤ CELOROČNÉHO A POLROČNÉHO PREDPLATNÉHO NA ROK 2014 ZA ZVÝHODNENÚ CENU 2,50 EUR/KUS. VAŠE PREDPLATNÉ NÁM UMOŽNÍ POKRAČOVAŤ ĎALEJ.

Objednávkový formulár nájdete na www.zemavek.sk Telefonické objednávky: 0944 134 773 v pracovných dňoch od 9.00 do 16.00 h