Zem a Vek jún 2014 by Zem & Vek

U TA J O VA N É

JÚN 2014

INFORMÁCIE CENA PRI PREDPLATNOM

BEZ

2,50 €

CENZÚRY

CENA

2,90 €

www.zemavek.sk

NACISTICKÉ KORENE EÚ

• EUROPROSPERITA PRE VYVOLENÝCH • SLOVANSKÁ VZÁJOMNOSŤ JE AJ RUSKÝM ZÁUJMOM

RODINNÝ TÁBOR P R I O R AV S K E J P R I E H R A D E

MESAČNÍK ZEM&VEK USPORIADA V TERMÍNE 29. 6. – 5. 7. 2014 PRVÝ LETNÝ RODINNÝ TÁBOR. REDAKTORI ZEM&VEK SA SPOLU S POZVANÝMI HOSŤAMI BUDÚ STARAŤ O VAŠE PRÍJEMNE STRÁVENÉ CHVÍLE, O POVZBUDENIE VÁŠHO TELA AJ DUCHA. DEŤOM SA BUDÚ VENOVAŤ NAŠI ANIMÁTORI TAK, ABY SI NADOBUDNUTÉ ZNALOSTI MOHLI OTESTOVAŤ V ZÁPOLENÍ S RODIČMI.

MOŽNOSTI VOĽNOČASOVÝCH AKTIVÍT: • STREĽBA Z LUKU • TENISOVÉ IHRISKO • FUTBALOVÉ IHRISKO • VOLEJBALOVÉ IHRISKO • BASKETBALOVÉ IHRISKO • BILIARD • STOLNÝ TENIS

• ŠÍPKY • DETSKÉ PRELIEZKY • KRYTÝ ALTÁNOK • TERASY • VONKAJŠÍ BAZÉN • JAZDA NA KONI • JAZDA NA KOČI • PLAVBA LOĎOU

• 169,- EUR DOSPELÝ • 149,- EUR DIEŤA DETI DO 3 ROKOV ZDARMA V CENE JE ZAHRNUTÝ 6x NOCĽAH A PLNÁ PENZIA Bližšie informácie vám poskytneme v pracovných dňoch medzi 9:00 – 13:00 na telefónnom čísle 0917 684 516.

OBSAH PRAVIDELNÝCH RUBRÍK > JÚN 2014

DYMOVÉ SIGNÁLY

ESEJE NA JEDNU FAJKU CESTA / 4

EKONOMIKA

POHĽADY NA VÝZNAMNÚ UDALOSŤ

PREBÚDZANIE RUSKA / 20

NACISTICKÉ KORENE EURÓPSKEJ ÚNIE / 22 ODVRÁTENÁ STRANA EURÓPSKEJ

UDALOSTI A SÚVISLOSTI

„SUPEREKONOMIKY“ / 26

ZO SVETA A Z DOMOVA OD ANTIMAJDANU K OBČIANSKEJ VOJNE / 10 BUDHISTICKÝ TEROR V MJANMARSKU / 13

TÉMA MESIACA

VÝVOJ SVETOVEJ A DOMÁCEJ EKONOMIKY

EUROPROSPERITA PRE VYVOLENÝCH / 30

ORBIS PICTUS

SVETOVÉ UDALOSTI V OBRAZOCH 38 – 45

TRH AKO NAJVYŠŠIA „SLOBODA“ / 33 JE EURÓPSKA ÚNIA VÔBEC LEGITÍMNA? / 36

AJ SIS BY RADA VŠETKÝCH ŠPEHOVALA / 18

RENDEZ-VOUS

BEZ MASKY

ALTERNATIVE VITA

SLOVANSKÁ VZÁJOMNOSŤ JE AJ

ODVRÁTENÁ TVÁR OSOBNOSTÍ

FIRMA V RUKÁCH ZAMESTNANCOV / 74

RUSKÝM ZÁUJMOM / 46

JOSÉ MANUEL BARROSO / 56

SLOVENSKÉ PARTICIPATÍVNE

NEZNÁMI HRDINOVIA

ZAČIATKY / 78

PROPAGANDA MEDIÁLNA MANIPULÁCIA

PRÍBEHY SKUTOČNÝCH OSOBNOSTÍ NOVINÁR – REVOLUCIONÁR / 60

MESTSKÉ PENIAZE V RUKÁCH OBČANOV / 80 LIEČIVÁ FREKVENCIA 432 Hz / 84

NEPÝTAJTE SA KADERNÍKA,

EXPEDÍCIA ARCHA

OČISTNÝ ČAS BEZ JEDLA / 86

ČI POTREBUJETE OSTRIHAŤ / 54

VÝPRAVY ZA IDEÁLNYM SPOLOČENSTVOM

PRÍRUČKA PREŽITIA: POUŽITIE ZBRANÍ / 88

KAMPETORP / 62

NÁJOMNÍ VRAHOVIA

HERBÁR

PRÍBEHY ZEME

AKO SA ÚČINNE BRÁNIŤ

OBJAVOVANIE ZÁZRAČNEJ MOCI RASTLÍN

MYTOLOGICKÉ PRÍBEHY NAŠICH PREDKOV

PRED ZABIJAKMI SPOTREBY

A PRÍRODY

AKO SA RIEČNY MUŽ

ZRADNÝ BOJ S POTENÍM / 90

RASTLINY A ZMENENÉ STAVY VEDOMIA / 94

PREMENIL NA ŽENU / 98

(P)OTRAVINY / 91 ANTIDEPRESÍVA MÔŽU DEPRESIU AJ PREHĹBIŤ / 92 SAMUELOVA PRÍRODNÁ LEKÁREŇ / 93

JEDEN DEŇ VÝPRAVY ZA IDEÁLNYM SPOLOČENSTVOM JEDEN DEŇ S KOLPORTÉROM ČASOPISU ZEM&VEK / 96

HMLOVÝ MUŽ A DCÉRA VEĽKÉHO HAVRANA / 99

MÚZY KNIHY / 100, FILM / 101, HUDBA / 102 HRY / 103, DIVADLO / 104 ĽUBOMÍR SINČÁK / 105

MANDRAGORA

KOREŠPONDENTI

TRIBÚNA

KORENE SVETA SÚ SKRYTÉ POD ZEMOU

AKO SA ŽIJE SLOVÁKOM VO SVETE

15 MINÚT SLÁVY PRE NOVÉ MYŠLIENKY

SMRŤ JE SÚČASŤ ŽIVOTA / 110

KÁVA SLABÁ AKO ČAJ / 122

SÚMRAK BOHOV ZO SÚMRAČNEJ 27 / 124

NAJSTARŠÍ CHRÁM STAVIA HISTÓRIU

SMRŤ KVÔLI TRADÍCIÁM / 122

SPIN DOCTORING Z USA / 125

Z HLAVY NA NOHY / 112

ŽIVOT BEZ NAHÁŇANIA / 123

DRAČIE DEJINY / 117

KDE TLČIE (NAJSVÄTEJŠIE)

PAVUČINA THOMAS HENRY NICHOLSON / 120

SRDCE SVETA / 123

DYMOVÉ SIGNÁLY > CESTA

Tibor Eliot Rostas

CESTA 4

NA POSLEDNEJ Z CIEST SOM SI ZA VOLANTOM V KRÁTKOM ČASE ODSEDEL VIAC AKO 7-TISÍC KILOMETROV. KEĎ IDETE NEKONEČNOU ŠVÉDSKOU DIAĽNICOU, VONKU JE TMA A PRŠÍ, MÁTE VEĽA ČASU PREMÝŠĽAŤ. S ÚVAHOU, ŽE NIE JE PODSTATNÝ CIEĽ, ALE CESTA, KTORÁ K NEMU VEDIE, SA DÁ LEN ŤAŽKO POLEMIZOVAŤ. HLAVNE AK SA PRENESIETE Z ROVINY METAFOR DO HMATATEĽNEJ REALITY.

Škandinávii majú kvalitné, hoci zväčša užšie cesty ako tie u nás. Pod Štokholmom či Oslo sa stretnete s tunelmi, ktoré sa v točitých špirálach zavŕtavajú hlboko pod zemský povrch. Čo je však podstatné, rýchlosti na diaľniciach a výpadovkách sú obmedzené.

A to najpodstatnejšie: vodiči tie rýchlosti vôbec neprekračujú. Nie preto, že by mali obavy z pokút – im to skrátka nedá. Žijú vo svete, kde je relatívny blahobyt rozdelený tak spravodlivo, ako je možné. Nuž a tak na ceste za šťastím nepotrebujú využívať tajné tunely, ani nefér skrat-

CESTA > DYMOVÉ SIGNÁLY

ky. Dôverujú si. Ako v rodine, kde sa ľudia majú radi a vážia si jeden druhého. A venujú si úsmev. Áno, je to práve úsmev, ktorý je pre Škandináviu taký charakteristický. Úsmev je tá najúžasnejšia vec, s akou sme sa tam stretli – všade usmiati ľudia. Žiaľ, v štáte, kde hneď za hranicami strašia bilbordy vymáhačov dlhov s lebkami, nenásytná exekútorská Cosa Nostra, hypotéky na doživotie, policajti skrývajúci sa za kríčkami, aby vás „skasírovali“, a k tomu státisíce ľudí, ktorí majú 400 – 500-eurové platy, je úsmev jav, ktorý sa dá len veľmi ťažko očakávať. (Asi aj preto máme u nás Úsmev ako dar.) V takomto prostredí je dôvera, rodinná pohoda a vzájomná úcta čosi, čo sa už za dverami domovov nenosí. A tak sme sa stratili v nariadeniach, zákonoch a ich tisíckach noviel – ibaže bez zjavného vplyvu na našu životnú úroveň. Kde je vlastne skrytá príčina toho, že to tu skrátka nefunguje, že si nevážime jeden druhého, že nám vládnu väčšinou psychopati bez chrbtovej kosti a všetci tí, ktorí za misku šošovice zapredajú vlastný národ? Je to tým, že nám chýba sebavedomý pocit hrdého národa. Národa, ktorý by so vztýčenou hlavou hľadel do očí priateľom aj tým druhým. Ak nám totiž chýba to elementárne spojivo – vzájomná hrdosť, solidarita a schopnosť vyznávania identických hodnôt, stávame sa ľahkou obeťou pod vplyvom cudzích záujmov. A cudzie záujmy prijímame ako svoje iba za predpokladu, že sú nám vyvlastnené, ukradnuté a zosmiešnené tie vlastné. Stáročia žijeme pod tlakom a lžami, ktoré už našim deťom vsugerúvajú, že sme malí, z otcov našich rodín vytvárajú treťotriednych montérov na linkách cudzích fabrík, z takmer všetkého a každého, kto sa hlási ku koreňom vlasti, robia nacionalistu. Keď vám ukradnú a vymažú historickú pamäť, a tým aj národnú hrdosť, môžu sa bez väčšieho odporu zmocniť aj vášho majetku, schopností a umu. Je to však práve kultúrny pilier, na ktorom stojí a padá naša identita, a tým aj akcieschopnosť rozhodovať o vlastných prioritách podľa vlastného presvedčenia. Kým vlajky a štátne symboly v Škandinávii vlajú takmer pred každým domom, tu u nás nám vytvorili teritórium strachu a obáv, že hlásenie sa k symbolom našej zeme bude trápnym, nacionalistickým prejavom uzavretých hlupákov. A tak volajú po otvo-

renej spoločnosti a voľnom trhu, odkiaľ ťažia to najlepšie do vlastných vreciek. V parlamente sa hlučne ozývajú tí, ktorí so zdvihnutým prstom burcujú proti uctievaniu vlastných symbolov národnosti, proti myšlienkam všeslovanskej vzájomnosti. A podobne ako za rakúsko-uhorskej nadvlády aj dnes povstali noví exorcisti, ktorí z duší vyháňajú nebezpečnú nákazu panslavizmu. S hnusom a jedom na jazyku vyslovujú toto slovo ako ekvivalent čierneho moru. Každý, kto je takto postihnutý, by mal byť v trvalej izolácii ako spoločensky a mentálne nevhodné indivíduum. Idea slovanskej vzájomnosti bola po celé stáročia zámerne dehonestovaná ako neprijateľná a extrémistická. Ľudovít Štúr na to reagoval v Slovenských národných novinách, kde v roku 1847 píše: „Čože to za zázračné slovo, slovo „panslavizmus“? Čo za zázračnú moc to v sebe malo, že už na počutie tohto slova hrôza mnohých pochytovala a hnevom i zlosťou proti všetkému slovanskému naplňovala?“ K ideám všeslovanskej vzájomnosti sa okrem Štúra hlásili mnohí slovenskí buditelia ako Kolár, Šafárik či Vajanský. Mohutný odpor voči zjednoteniu slovanských národov a ich spolupráci, rozvoju, vzájomnej podpore, a tým aj silnejším pozíciám v geopolitickom priestore vychádza zo strachu. Strachu, že jedného dňa pochopíme, akú obrovskú príležitosť nám táto svornosť ponúka. Strachu, že sa ako hrad z piesku rozsype spôsob a systém, akým sme po celé veky utláčaní tým, že sme od seba zámerne oddeľovaní. Že sú medzi nás permanentne zasievané sváry a vojny ako tá v bývalej Juhoslávii či Kosove, že nás hádžu cez palubu ako v prípade Mníchovskej dohody či Viedenskej arbitráže, že rozhodujú bez nášho mandátu tak ako v prípade Európskej únie. Mnohokrát v živote sa nám dostalo poučenia, že to, na čo intenzívne myslíme a čo si z úprimného srdca želáme, sa aj stane. Cestou zo všetkých krívd, nespravodlivosti a utrpenia je precitnutie z hypnózy, v ktorej nás držia po celé generácie. Vtedy sa začnú stále jasnejšie črtať kontúry zabudnutej slovanskej duchovnosti, ale aj sily, akou sme dokázali vzdorovať a vyhnúť sa vlastnej porobe. Cestou z nášho biedneho postavenia je znovuuvedomenie si toho, kto sme a kam chceme ísť.

UDALOSTI A SÚVISLOSTI > ZO SVETA

ODPOČÚVANIE SLOVENSKA I BULHARSKA Americký investigatívny žurnalista Wayne Madsen, ktorý pôsobil v americkom vojenskom námorníctve i v Národnej bezpečnostnej agentúre (NSA), zverejnil informácie o odpočúvaní spojencov v NATO. NSA plošne sledovala Bulharsko a Slovensko, ich amba-

a Českej republiky ako nových partnerov aj Chorvátsko, Macedónsko a Rumunsko. Wayne Madsen tvrdí, že existuje dôvod pre americkú expanziu vojenskej a politickej prítomnosti v strednej a východnej Európe prostredníctvom NATO, Svetovej banky a Medzinárodného menového fondu. Nejde vôbec o európsku bezpečnosť. Cieľom je udržanie amerického patronátu, zároveň s ním aj kontroly nad internetom na presadenie kultúrneho a ekonomického vplyvu po celom svete. NSA špicľuje svojich nových európskych spojencov v prvom rade v záujme ochrany všemocného dolára a tých, ktorí z jeho dominancie proﬁtujú.

POCHYBNÁ RAKÚSKA NEUTRALITA

sády a delegácie v OSN. Agentúra umiestnila odpočúvacie zariadenia do počítačových systémov bulharskej ambasády vo Washingtone. Išlo o akciu v rámci tajného programu HIGHLANDS. Krycie meno pre operáciu NSA proti Bulharsku a jeho diplomatom je MERCED. HIGHLANDS posielal dáta z počítačov bulharskej ambasády vo Washingtone a pod operáciou s krycím názvom VAGRANT prenášal obrázky počítačových screenov. Operácia na špicľovanie Slovenska mala krycie meno FLEMING. Obamova administratíva chváli amerických spojencov, pričom však špehuje ich veľvyslancov a vysokých diplomatov. NSA vkladá prostredníctvom spolupracujúcich IT dodávateľov implantáty do počítačových systémov a sieťových zariadení. Zariadenie je umiestnené medzi výrobcom a konečným užívateľom. Nazýva sa „nakladacia stanica“ a sú na nej akési „majáky“. Tieto vložené prístupové body umožňujú neskorší vstup NSA do sietí po celom svete. NSA označila za svojich strategických partnerov v kompletnom zbere informácií v rámci programu s krycím menom ASPHALT spoločnosti AT&T, EDS, Qwest, HP, Motorola, Cisco, Qualcomm, Oracle, Intel, IBM, Microsoft a Verizon. Operácie Computer Network Exploitation (CNE) určené na kontrolu internetu sa uskutočňujú z amerických diplomatických misií v Prahe, Budapešti, Soﬁi, Záhrebe, Tirane, Sarajeve a Prištine. Odhalené dokumenty NSA uvádzajú okrem Poľska, Maďarska

Ewald Stadler, rakúsky poslanec Európskeho parlamentu za reformných konzervatívcov REKOS, poukázal na pošliapavanie neutrality jeho rodnej krajiny. Upozornil, že transporty vojenskej techniky sa uskutočňujú po rakúskych železniciach smerom na východ. Išlo o tanky a obrnené transportéry. Podľa Stadlera v USA existujú sily, ktoré chcú vojnu s Ruskom a chcú ju hneď. Rusko sa pre nich stalo priveľmi

silným a stabilným, preto je vojna potrebná teraz. Dochádza k obrovským presunom vojenského arzenálu, omnoho väčším, ako médiá priznávajú. Europoslanec E. Stadler tvrdí, že nám klamú o pár stovkách vojakov a tankov, ktoré sú určené na vojenské cvičenie. Do Poľska a Pobaltia sa do frontovej pozície premiestňujú pozemné vojská a letectvo. Do týchto oblastí a do Maďarska poslal Západ veľké množstvo tankov. Maďarsko hrá dôležitú strategickú úlohu. Stadler uvádza: „Dal som si tú prácu a snažil sa odhaliť, pod akou zástavou prichádzajú tanky, ale sú zakryté a nedá sa nič zistiť. Jednoznačne sú to útočné zbrane, teda bojové tanky, nie zbrane určené na obranu. Nemožno vypátrať, ku ktorej skupine NATO patria, ale sú transportované cez naše územie. Toto sa

ZO SVETA > UDALOSTI A SÚVISLOSTI

deje na tzv. neutrálnom území. Viete, čo vyčítam našej vláde? Vždy ľuďom tvrdila, že sme neutrálna krajina a nie sme ochotní dať našu neutralitu k dispozícii. Robí všetko, čo od nej chcú. Neriadi sa vôbec neutralitou. Hovorí o nej len pri rokovacom stole, a pritom sa vyhráža sankciami proti krajine, s ktorou nemá žiadny konﬂikt. Rusko s nami nie je v konﬂikte, tak prečo by sme ako neutrálny štát mali uplatňovať nejaké sankcie? Neutralita podľa švajčiarskeho vzoru, ako bola pôvodne zamýšľaná, nie je v súlade so sankciami, a je teda neprípustné pripájať sa k sankciám proti nejakej krajine. Vláda sa k nim však pripojila a žiadny odpor, ani v parlamente, nepočuť. Všetci sú ticho.“ Podľa prieskumu agentúry SORA by 29 percent Rakúšanov privítalo silného vodcu, ktorý by sa nemusel starať o parlament alebo voľby. Ide o vyššiu podporu potenciálnej diktatúry než v uplynulých rokoch. Oproti roku 2007 je to dvojnásobný výsledok. Zároveň s tým 85 percent Rakúšanov predsa len usudzuje, že demokracia je najlepšou formou vlády, aj keď sú s ňou späté mnohé problémy.

OBAMA AKO VLASTIZRADCA Americká spravodajská stanica Fox News uskutočnila prieskum medzi náhodne vybranými voličmi z rôznych častí USA. Zistila, že väčšina ľudí v Spojených štátoch stráca vieru vo federálnu vládu. Iba 37 percent voličov odpovedalo áno na otázku: „Povedali by ste, že vo všeobecnosti veríte federálnej vláde?“ Američania považujú za hlavnú tému vládny odpočúvací program. Až 53 percent ho označuje za veľmi vážny problém. Zhruba tretina respondentov uviedla, že Obamova administratíva bola menej otvorená a transparentná ako jej predchodcovia, čo sa týka hospodárstva, ochrany súkromia a bezpečnosti. V Spojených štátoch zaznievajú aj podstatne radikálnejšie hodnotenia prezidenta Baracka Obamu, ako napríklad od hviezdy akčných ﬁlmov Stevena Seagala, ktorý sa angažuje v boji proti kriminalite aj osobnou účasťou pri hliadkovaní v uliciach. Na stretnutí Western Conservative Conference vo Phoenixe vyhlásil: „Nikdy v živote som neveril, že našu krajinu prevezmú ľudia, ktorí ju dnes riadia. Myslím tým vedenie, ktoré považuje Ústavu Spojených štátov za vtip, prezidenta, ktorý vydal už tisíc nariadení... Čo sa stalo s pravdou o niektorých z najväčších škandálov v americkej histórii, ku ktorým došlo priamo pred našimi očami? Myslím si, že keby vyšla najavo pravda

o akcii v líbyjskom Benghází, tento muž (prezident Obama) by neukončil svoje volebné obdobie, ale bol by obvinený z vlastizrady. Amerika je veľká krajina, pretože je to krajina, kde sme vytvorili systém založený na ústave, kde máme slobodu prejavu, máme dovolené nesúhlasiť a povedať si, čo chceme a nemali by sme za to byť prenasledovaní. No v skutočnosti tí, ktorí môžu povedať niečo, čo je priveľmi kontroverzné, by si mali dávať naozaj veľký pozor. Podľa mňa sme teraz v kritickom bode... či už ste demokrat alebo republikán, musíte si uvedomiť, že naše straníctvo musí ísť bokom a spolu ako Američania pochopme, že si musíme vziať späť našu krajinu.“

PUTINOVA POPULARITA NA MAXIME Ruský prezident vystupuje v hlavnom mediálnom prúde ako najväčší nepriateľ takzvaného slobodného sveta a diktátor so sklonmi obnoviť cárske či sovietske impérium. Jeho domáca podpora vyvažuje nenávistné kampane zo zahraničia a od domácich opozičných síl. Podľa ruskej štátnej sociologickej spoločnosti VCIOM činnosť prezidenta schvaľuje 86 percent Rusov. Jej analytici to zdôvodňujú okrem ukrajinských udalostí aj májovými oslavami víťazstva Sovietskeho

UDALOSTI A SÚVISLOSTI > ZO SVETA

zväzu v druhej svetovej vojne, keď prakticky všetky ruské médiá vyzdvihovali historické úspechy Ruska a terajšieho prezidenta. Väčšiu podporu mal Vladimir Putin len v apríli 2008, keď mu ju vyjadrilo vyše 87 percent ruských občanov. Vtedy sa lúčil s prezidentskou funkciou, aby sa stal premiérom. Spolu s Putinom rastie aj popularita jeho hlavnej politickej opory, vládnej strany Jednotné Rusko. Kým začiatkom roka ho podporovalo 42 percent opýtaných, v máji to bolo už 60 percent. Podľa agentúry VCIOM je to najvyššia popularita Jednotného Ruska za posledných osem rokov.

SAMOVRAŽDY ČÍNSKYCH PREDSTAVITEĽOV Viacerí čínski oﬁciálni predstavitelia spáchali záhadné samovraždy. Ich činy vyvolali špekulácie a novú vlnu

zločinu v meste Čchung-čching v čase, keď ho viedol Po Si-laj – vysoký predstaviteľ Komunistickej strany, ktorý skončil vo väzení za korupciu. Za podozrivých okolností zomrel aj vysoký činiteľ štátnej ﬁrmy Datang; ﬁrma poprela, že by šlo o samovraždu. Najväčšiu pozornosť vyvolala smrť Li Wu-fenga, známeho hlavného internetového policajta. Jeho úlohou bolo udržiavať systém online cenzúry označovaný na spôsob Veľkého čínskeho múru – „Great Firewall of China“. Zabil sa skokom zo šiesteho poschodia svojho úradu. Čínsky úrad pre propagandu okamžite vydal nariadenie, aby miestne médiá o jeho smrti nepísali bez dovolenia a zmazali zo svojich internetových stránok všetky špekulatívne a obviňujúce komentáre. Rovnako správa o smrti Sü Jie-ana, námestníka riaditeľa štátneho petičného úradu, v priebehu niekoľkých hodín zmizla z čínskeho spravodajského servera Cchaj-sin.

IZRAELSKÁ ŠPIONÁŽ V USA

internetovej cenzúry. Jednou z príčin čudných úmrtí, okrem oﬁciálne uvádzaných zdravotných dôvodov a depresií, môže byť protikorupčná kampaň prezidenta Si Ťin-pchinga a tlak na vládnu Komunistickú stranu. Niektorí jej vysokopostavení členovia ho nezvládli a rozhodli sa siahnuť si na život. Sü Jie-ana, námestníka riaditeľa štátneho petičného úradu, našli obeseného v jeho kancelárii. Úrad s oﬁciálnym názvom „pre listy a telefonáty“ má na starosti vybavovanie petícií a sťažností na miestnych úradníkov. I keď Sü nebol verejne spájaný so žiadnym vyšetrovaním korupcie, jeho staršieho kolegu prepustili a vyšetrovali pre vážne porušenie straníckej disciplíny. Jü Ťien-žung, profesor Čínskej akadémie sociálnych vied, pre médiá vyhlásil, že tento úrad sa stal jedným z najskorumpovanejších sektorov vlády. Podľa neho často zneužíval moc, aby získal úplatky od miestnych predstaviteľov za umlčanie sťažovateľov. Vysokého policajného dôstojníka Čou Jüa našli obeseného v hotelovej izbe. Išlo o prominentnú osobu pri zákrokoch proti organizovanému

Izrael uskutočňuje proti USA agresívnu špionáž, ktorá je však zamlčiavaná vďaka vplyvným kontaktom židovského štátu v Kongrese USA. Špionáž je dôvodom, prečo Spojené štáty nechcú zrušiť vízovú povinnosť pre Izraelčanov. Americký časopis Newsweek to uviedol s odvolaním sa na nemenovaných predstaviteľov amerických spravodajských služieb. Informácie poskytli týždenníku okrem spravodajského prostredia i zdroje Kongresu, pričom uviedli, že poznajú izraelské výzvedné aktivity, ktoré sú šokujúce a oveľa rozsiahlejšie, než obdobné aktivity akéhokoľvek iného spojenca. Izraelský minister pre spravodajské služby Juval Steinic odmietol medializované informácie o veľkých špionážnych aktivitách židovského štátu na území USA. Podľa jeho slov ide o snahu pokaziť dobré vzájomné vzťahy a sabotovať spravodajskú spoluprácu. Zdroje Newsweeku uviedli, že hlavnými cieľmi izraelskej výzvednej služby sú americké priemyselné technické tajomstvá. Špionáž uskutočňujú ľudia, ktorí oﬁciálne prichádzajú do USA na obchodnú cestu a riadi ich priamo vláda v Jeruzaleme. Podľa informácií Newsweeku nemajú aktivity židovského štátu konkurenciu a idú oveľa ďalej než obdobné praktiky Nemecka, Francúzska alebo Británie. Novinár Glenn Greenwald v novej knihe No Place to Hide (Niet sa kam ukryť) tvrdí, že spravodajská služba NSA uprednostňuje izraelské služby pred záujmami Spojených štátov. Vychádza z diapozitívov získaných bývalým

ZO SVETA > UDALOSTI A SÚVISLOSTI

zamestnancom NSA Edwardom Snowdenom, ktoré dokazujú, že prioritou NSA po 11. septembri 2001 sú záujmy židovského štátu. Greenwaldova kniha naznačuje, že NSA poskytuje Izraelu oveľa viac informácií, ako USA dostávajú výmenou za túto spoluprácu. NSA napríklad automaticky poskytuje Izraelčanom osobné dáta amerických občanov.

MILIARDY OD IMIGRANTOV Z bankových štatistík vyplýva, že imigranti v Európe a USA posielajú do svojich domovských krajín celkovo ročne miliardy dolárov, eur či dánskych korún. Peniaze, ktoré zarábajú alebo dostanú na sociálnych dávkach, nekončia v krajine ich momentálneho pobytu, a to spochybňuje ich ekonomický prínos pre hostiteľské štáty. Nielen pracujúci, ale aj nepracujúci imigranti odkázaní na azylové a sociálne dávky – v priemere ide o dve tretiny z celkového počtu prisťahovalcov – posielajú veľké ﬁnančné prostriedky rodinám za hranicami. Verejným tajomstvom je fakt, že azylant či imigrant zo západnej sociálnej alebo azylovej podpory ušetrí približne polovicu, z ktorej podstatnú časť pošle príbuzným do svojej domoviny, zvyčajne na

inom kontinente. Štatistiky uvádzajú, že z USA odvedú imigranti 120 miliárd dolárov, z Nemecka alebo Británie okolo 20 miliárd eur a napríklad Somálčania, Libanonci a Iračania pošlú z Dánska okolo 1,3 miliardy dánskych korún. Dávky, sociálne a zdravotné zabezpečenie sa tak stávajú spúšťacím mechanizmom lavínovitej imigrácie ilegálnych prisťahovalcov do Európy, USA a Austrálie.

VAROVANIE FÍNSKEHO DIPLOMATA Peter Iiskola, fínsky právnik, bývalý diplomat, člen Rady Európy a koordinátor OSN, v rozhovore pre server Svobodnaja Pressa vyhlásil, že bez vonkajšieho

zasahovania do udalostí na Ukrajine by nedošlo k vystupňovaniu napätia až do štádia občianskej vojny. Za hlavného režiséra, ktorý narába s bábkami na ukrajinskej politickej scéne, označil Spojené štáty s výrazným prispením Európskej komisie: „Práve tá otvorene tlačila na prezidenta Janukovyča a nútila ho, aby podpísal asociačnú dohodu Ukrajiny s Európskou úniou, bez ohľadu na úvahy o demokracii, a kašľala na ľudské práva a slobody. Napriek tomu, že sa s veľkou obľubou verejne oháňa slovami o demokracii.“ Fínsky právnik a diplomat uviedol, že podriadenosť Európskej komisie geostrategickým zámerom Washingtonu vyplýva z toho, že táto štruktúra moci v prvom rade obhajuje záujmy bankárov, ktorí v súčasnom západnom svete rozhodujú o všetkom. Navyše EK nie je žiadnou demokratickou inštitúciou a demokracie je v nej menej než v bývalom politbyre Komunistickej strany Sovietskeho zväzu. Preto prijíma rozhodnutia, ktoré majú len veľmi málo spoločné so záujmami jednotlivých krajín. V tejto súvislosti Peter Iiskola tvrdí: „Na Ukrajine vymenili jednu legálnu skupinu banditov za druhú, ešte horšiu. Vieme, že v Kyjeve bola demokracia, ale zlá. Vládli tam len oligarchovia. Teraz je tam junta na čele s inými oligarchami, poslušnými voči Bruselu. Nič menej, Ukrajina je len drobnosť. EÚ a za ňou stojace USA majú iný cieľ – prevrat v Rusku. Páčilo by sa im, keby Rusko viedli ľudia ako Berezovskij, Chodorkovskij, Abramovič. A samozrejme, že im nevyhovuje, ako to všetko Putin zarazil. Pre USA je nepríjemnou ranou zistenie o ruskej snahe vytvoriť, a nie neúspešne, Eurázijskú úniu. Bez Ukrajiny sa proces jej vytvorenia skomplikuje, ale je to stále reálne. Je to zrejmá protiváha Európskej únie poslušnej voči Američanom. Čo je to Eurázia? To je 75 % svetových zdrojov. Myslíte si, že sa to Američanom môže páčiť?“ (ľh)

UDALOSTI A SÚVISLOSTI > OD ANTIMAJDANU K OBČIANSKEJ VOJNE

Ľubomír Huďo

OD ANTIMAJDANU K OBČIANSKEJ VOJNE

EUFÓRIA NA ZÁPADE UKRAJINY Z TOHO, AKO EUROMAJDAN, PROTIVLÁDNE PROTESTY NA NÁMESTÍ NEZÁVISLOSTI V KYJEVE NASMERUJÚ KRAJINU DO NÁRUČIA EURÓPSKEJ ÚNIE A DO STRATEGICKÝCH HIER NATO V EURÓPE, SPUSTILA REAKCIU NA JUHOVÝCHODE V PODOBE ANTIMAJDANU. ROZDIELNE DOMÁCE A ZAHRANIČNÉ KONCEPCIE, AKO AJ EUROMAJDAN A ANTIMAJDAN, NAPOKON VYÚSTILI DO OBČIANSKEJ VOJNY.

odobne ako nedávno na Balkáne vojna oživila kostlivcov z minulosti – banderovskú tradíciu kontra Červenú armádu. Zároveň zasiala nenávisť do budúcnosti – ukrajinsko-ruské účtovanie za nové akty násilia. Ukrajina, ako sme ju ešte vlani poznali, je už minulosťou. Vytvorili sa dva tábory: prozápadní rusofóbi na jednej strane a na druhej proruskí stúpenci. Oba tábory majú zástancov nielen na Ukrajine, ale aj za jej hranicami medzi verejnosťou, diskutérmi na informačných serveroch a v mediálnej sfére. Niekde uprostred, či nad oboma tábormi, je snaha bez zaujatosti pochopiť tragický vývoj, jeho príčiny, aktérov v pozadí a taktizovanie s vyprovokovanými udalosťami. Ponúka sa večná otázka – cui bono? Komu to osoží? Snáď Ukrajincom, či už s ruštinou alebo ukrajinčinou ako materinským jazykom? Militanti na oboch stranách si zabojujú za cenu nevinných obetí a v mene ideálov, o ktorých sú presvedčení, že za ne treba položiť život či zabíjať, pričom na tomto bojovom poli zarobia aj najatí žoldnieri. Komu to niečo prinesie? Pravému sektoru? Juhovýchodnej armáde? Bruselu? Bielemu domu? Kremľu? Hlavne sa nič nestane veľkým stratégom, ktorí podpaľovali, prilievali olej do ohňa, podnecovali nenávisť, živili hrôzy minulosti

a rozohrávali diplomatické hry, kolotoč sankcií, vyhrážok a vzájomných osočovaní. Všetko to zdanlivo začalo udalosťami na Majdane v ukrajinskej metropole, ktoré viedli až k masakru v Dome odborov v Odese, kde horeli a zomierali desiatky ľudí.

NEUVÁŽENÉ ROZHODNUTIA Nepodpísanie asociačnej dohody medzi Ukrajinou a Európskou úniou priviedlo Ukrajincov v Kyjeve do ulíc, aby protestovali proti vláde prezidenta Viktora Janukovyča, pretože dal prednosť spolupráci s Ruskom. Sociálny protest a nespokojnosť so životnými podmienkami v područí skorumpovaných politikov a oligarchov sprevádzalo násilie, streľba, viac ako stovka mŕtvych, útek prezidenta, pád vlády a ovládnutie parlamentu, v ktorom poslancom doterajšej vládnucej Strany regiónov išlo o život. Dočasne sa k moci pouličným násilím a na vlne vášní dostali politické ﬁgúry ako súčasný premiér Arsenij Jaceňuk a predseda parlamentu a dočasný prezident Oleksandr Turčynov. Už na tribúnach v Kyjeve znela od boxera Klička cez liberála Jaceňuka až po nacionalistu Ťahnyboka deklarovaná línia nového kyjevského vedenia – preč od Ruska, len proti Rusku, všetka spása a ukrajinská budúcnosť je iba na Západe a za ďa-

OD ANTIMAJDANU K OBČIANSKEJ VOJNE > UDALOSTI A SÚVISLOSTI

lekým Atlantikom. Preto sa tak usilovne ako morálna podpora na Majdane vystavovali euroúnioví politici a diplomati spolu s americkými kolegami. Nimi protežovaný A. Jaceňuk napokon zaujal rozhodujúci post. Jedným z prvých rozhodnutí nového kyjevského vedenia v rámci demonštratívneho protiruského ťaženia bolo zrušenie ruštiny ako druhého štátneho jazyka. Kyjevská centrála Euromajdanu vyhlásila ekonomicko-duchovnú vojnu svojmu východnému susedovi, a tým vlastne aj juhovýchodnej časti vo vlastnej krajine. Bola to len otázka času, kedy dôjde k násiliu a vyprovokovaniu občianskej vojny, v ktorej, samozrejme, nechýbajú tak kyjevsko-americké, ako aj ruské aktivity, pretože rozvrat sa deje za ruskými hranicami. Povestnými fackovacími panákmi sú ľudia, ktorí sa tradíciami, rodinnými väzbami a historickými skúsenosťami hlásia skôr k Moskve ako ku Kyjevu. Čo bolo možné očakávať napríklad od priemyselného regiónu Donbas, zahŕňajúceho Doneckú a Luhanskú oblasť s ôsmimi miliónmi obyvateľov, pričom viac ako dve tretiny z nich hovoria rusky? Najprv to začalo na Kryme, potom odpor ku kyjevskému diktátu vypukol v Donbase a najaktívnejšie aj so zbraňami v rukách v mestách Doneck a Luhansk. Vedenie v Kyjeve aj so svojimi zahraničnými poradcami a inštruktormi muselo veľmi dobre vedieť, čo presadzovaním ukrajinskej dominancie a oživovaním banderovských tradícií vyvolá medzi proruským obyvateľstvom. Alebo to všetko boli politickí diletanti. Nebol to skôr zámer, či už inšpirátorov z Washingtonu alebo kyjevských pohlavárov, za ktorými stoja rovnako ako za predchádzajúcou mocou oligarchovia (jeden z nich, Petro Porošenko, kandidoval aj na prezidenta)? Rozvratom na Ukrajine je Rusko zamestnávané, oslabované a diskreditované, čo vyhovuje geostratégii eliminovania Ruska a Číny ako potenciálnej protiváhy v ovládnutí sveta jedinou veľmocou. Mediálna hystéria hlavného prúdu poznamenaná chorobnou rusofóbiou tomu účinne napomáha, samozrejme, v mene demokracie, medzinárodného práva, slobody a tuctu ďalších už bezobsažných slov a fráz. Všetky politické vyhlásenia na trase Washington – Brusel, vrátane zasvätených komentárov a znaleckých tvrdení jednoliatej obce politológov, analytikov a expertov, sa scvrkávajú

na jednoduchý povel – Zničte Rusko! K tomu ešte presadzovaná teória, že každý proruský aktivista a stúpenec proruskej sebaobrany je agent ruskej armády, rozviedky a tajnej služby, riadený z Moskvy a priamo prezidentom Vladimirom Putinom, na ktorého rozkazy reagujú všetci ako naprogramovaní roboti. Je naivné očakávať od Ruska, že bude postupovať ako čestný rytier a vyčkávať, ako to samo od seba dopadne, pričom druhá strana kombinuje ekonomické tlaky, medzinárodné sankcie, násilné akcie, diplomatickú ofenzívu a intenzívnu mediálnu kampaň. Na druhej strane, na Ukrajine nastoľuje nový kyjevský poriadok ukrajinská armáda, militantné proukrajinské skupiny s radikálnym nacionalistickým programom v uniformách Národnej gardy, inštruktori zo CIA a FBI a súkromná americká armáda Blackwater, známa z mučenia a zabíjania v Iraku, dnes premenovaná na Academy.

IGNORÁCIA S NÁSLEDKAMI Kyjevskí matadori vo svojej politickej krátkozrakosti ignorujú emócie, názory, znepokojenie a strach značnej časti obyvateľov juhovýchodnej Ukrajiny. Vyvoláva ich konanie vlády, ktorá pre odlišný názor a nedôveru k novému vedeniu posiela na vlastných občanov tanky a označuje ich za bandu teroristov. Našim propagandistom to už nepripomína udalosti zo sovietskej okupácie v roku 1968 vo vtedajšom Československu. Paralely videli s udalosťami na Kryme, pričom ignorovali, že obyvateľstvo nevnímalo ruské vojská – na rozdiel od Čechov a Slovákov na konci 60. rokov – ako okupantov. No už nechcú vidieť, ako vnímajú obyvatelia Slovianska, Kramatorska, Mariupola tanky ukrajinskej armády a komandá z Národnej gardy, ktoré strieľajú aj do neozbrojených civilistov. To nie sú okupanti, pretože to je vlastná, domáca armáda, hoci vystupuje ako trestné oddiely proti neposlušným občanom. Vlastne ich kyjevská junta nevníma ako občanov, pretože ich považuje za príslušníkov ruskej vojenskej rozviedky GRU, ruskej kontrarozviedky FSB a príslušníkov ruských špeciálnych jednotiek s ruskými kozákmi. Kyjevská dočasná vládna elita doslova pripomína matadorov, červeno-čiernym súknom dráždiacich Rusko trestaním a ponižovaním ľudí, ktorí majú k nemu blízko. Vyčkávajú na reakciu, prípadný ruský zá-

UDALOSTI A SÚVISLOSTI > OD ANTIMAJDANU K OBČIANSKEJ VOJNE

sah alebo inﬁltráciu silových zložiek, a za chrbtom už majú svorku mediálnych hyen schopných pripísať obetiam odeského masakru, počas ktorého zahynuli desiatky obetí v plameňoch, samoupálenie ako súčasť ruského plánu na zasahovanie do vývoja na Ukrajine. Podľa transatlantických a integračných kazateľov demokracie a princípov medzinárodného práva sú referendá obyvateľov Doneckej a Luhanskej oblasti, v ktorých sa vyslovili za vznik samostatných republík, ale ešte bez toho, či chcú existovať v rámci ukrajinskej federácie alebo patriť do Ruska, nezákonné a nemožno ich uznať. Šéf americkej diplomacie John Kerry a jeho európska kolegyňa Catherine Ashtonová, najvyššia euroúniová predstaviteľka pre zahraničné veci a bezpečnostnú politiku, ich označili za podvodnú, zinscenovanú a ilegálnu snahu rozdeliť Ukrajinu. Do akej miery prispeli k rozdeleniu Ukrajiny svojou politikou ich kamaráti v Kyjeve, nad tým už nedumajú. O celonárodnom dialógu, okrúhlych stoloch a rokovaniach aj so zástupcami nespokojných regiónov prichádzajú euromajdanoví politici až potom, keď už násilie vypuklo, pribúdajú obete, došlo k referendám a vystupňovaniu nespokojnosti s vládou v Kyjeve na neúnosnú mieru. Agentúra Reuters, jeden zo základných informačných zdrojov médií hlavného prúdu, citovala proruského stúpenca v Odese, ktorého postoj odráža nálady odporcov kyjevského diktátu. Nepresadzujú odtrhnutie od Ukrajiny a stačila by im väčšia autonómia a decentralizácia moci: „Moc by mala byť tu, nie v Kyjeve. Nikto nehovorí, že by sme sa mali pripojiť k Rusku, ale Kyjev nechce rokovať. Namiesto rokovaní sem posielajú armádu.“

SLEPÁ ULIČKA CENTRALIZMU Bývalý americký kongresman Ron Paul, ktorý dvakrát kandidoval na prezidenta USA, ponúka iný ako kerryovsko-ashtonovský pohľad na Ukrajinu s mnohovravnými otázkami: „Na východnej Ukrajine spustila armáda paľbu do vlastných občanov. Vláda USA, ktorá nasadenie vojenskej sily proti vlastnému obyvateľstvu inak odsudzuje, však urobila z obetí vinníka. Spojené štáty to vydávajú za Ruskom sponzorovanú destabilizáciu. Je ťažké pochopiť, že ľuďom na Ukrajine zmena režimu, do ktorej sú zapletené USA a EÚ, už lezie

krkom? Hrnuli by sme sa do podpory nikým nezvolenej vlády, ktorú by vo Washingtone dosadila Čína alebo Irán? Prečo vôbec Spojené štáty strkajú nos do Ukrajiny? Je snáď to, či sa Ukrajina rozhodne pre väčšiu regionálnu autonómiu a slabšiu ústrednú vládu, otázkou americkej národnej bezpečnosti, ktorá stojí za riziko jadrovej vojny s Ruskom? Nebol práve toto koncept, z ktorého sa zrodili samotné Spojené štáty?“ V Kyjeve nazývajú násilný postup proti občanom s nesúhlasným názorom na vedenie krajiny protiteroristická operácia. To, o čom píše Ron Paul ako o princípe vzniku USA, menej všemocnej vlády a viac regionálnej autonómie, dnes už novodobí americkí politici zavrhli, preto ani nemôžu motivovať svojich ľudí v Kyjeve. Ešte v apríli premiér Jaceňuk sľuboval ústavné zmeny, väčšie právomoci pre regióny, zákon o miestnych referendách. Zdôraznil, že vláda v Kyjeve je pripravená s regiónmi rokovať a vyhovieť zákonným požiadavkám každého obyvateľa Ukrajiny: „Chceme obmedziť právomoci parlamentu, prezidenta i vlády. Našou spoločnou úlohou je vyvážiť právomoci centrálnej vlády a regiónov.“ Hovoril o tom až niekoľko dní potom, ako vypukli nepokoje v Donecku, Luhansku, Dnepropetrovsku a Charkove, proruské organizácie obsadili budovy miestnej správy a vypovedali poslušnosť Kyjevu. V Donecku a v Charkove si vyhlásili vlastné ľudové republiky. Z Jaceňukových slov nič nezostalo, navyše v máji parlament v Kyjeve odmietol uskutočniť spolu s prezidentskými voľbami referendum o územnej celistvosti krajiny. Podľa poslancov ho možno uskutočniť, len ak proruskí separatisti na juhovýchode zložia zbrane a bezpečnostné zložky budú mať situáciu pod kontrolou. No skutočnosť je taká, že demokratické návrhy o právach regiónov, ale bez možnosti federalizácie, začali až potom, keď domobrana v Donecku a Luhansku vytiahla zbrane a odmietla kyjevský centralizmus. Prázdne sľuby zároveň sprevádza nástup obrnených transportérov ukrajinskej armády a prokyjevských militantov na elimináciu neposlušných. Prístup kyjevských politikov k proruskej domobrane na juhovýchode pripomína Ezopovu bájku o vlkoch a psoch. Vlky navrhli ovciam, aby im vydali psy a potom budú priatelia. Ovce psy vydali a vlky ovce zožrali.

BUDHISTICKÝ TEROR V MJANMARSKU > UDALOSTI A SÚVISLOSTI

Alexandra Demetrianová

BUDHISTICKÝ TEROR

V MJANMARSKU

MJANMARSKO – DODNES EŠTE STÁLE V NIEKTORÝCH ČASTIACH SVETA NEOFICIÁLNE BARMA, BOLO DONEDÁVNA JEDNÝM Z POSLEDNÝCH VOJENSKÝCH REŽIMOV NA SVETE. JUNTA SA VZDALA MOCI V NOVEMBRI 2010.

keď prvé voľby po 20 rokoch vyhrali generáli v civile, polstoročie izolácie bolo minulosťou. Na slobodu prepustili opozičnú líderku Aun Schan Su Ťij (angl. Aung San Suu Kyi) a medzinárodné sankcie začali padať. Bolo to však priskoro. Novú budúcnosť Mjanmarska zatienilo sektárske násilie medzi budhistami a moslimami, ktoré je na najlepšej ceste stať sa ďalšou genocídou v modernej histórii. Konanie mjanmarskej vlády navyše naznačuje, že ide o účelovú agendu. Moslimovia sa stali obetným baránkom a nástrojom kontroly.

POGROMY A HUMANITÁRNA KATASTROFA Nepokoje vypukli po prvý raz v máji 2012 v Jakchainskom štáte, kde žijú jakchainskí budhisti popri najväčšej moslimskej menšine v krajine. Údajný útok moslimov na jakchainskú budhistku vyvolal násilnosti a prerástol do rabovania moslimských štvrtí. Terčom útokov sa stali najmä rohinskí moslimovia, ktorí nemajú štátnu príslušnosť, roky sú prenasledovaní a nielen medzi Mjanmarčanmi považovaní za ilegálnych „Bengálčanov”. Masakry zo strany jakchainských budhistov tak polícia či armáda len z diaľky pozoruje. Potvrdzujú to videozáznamy bezpečnostných zložiek, ktoré zverejnila BBC. Podľa správy Human Rights Watch sa armáda na pogromoch aj podieľala. Priamu diskrimináciu Rohingov potvrdzuje aj organizácia Fortify Rights, ktorej sa podarilo získať 12 vládnych dokumentov. V nich sa píše o stratégii na obmedzenie

pohybu, manželských zväzkov či zdravotnej starostlivosti Rohingov, ale aj o kontrole populácie politikou maximálne dvoch detí. V Jakchainskom štáte funguje 40 utečeneckých táborov s najmenej 150-tisíc obyvateľmi, väčšinou rohinských moslimov. Nie všetci sú však zaregistrovaní ako „vnútorne vysídlení” (Internally Displaced People – IDP), čo sťažuje prístup k humanitárnej pomoci. „Svetový potravinový program OSN (WFP) poskytuje potraviny len registrovaným IDP,” hovorí Carlos Sardiña Galache, španielsky novinár, ktorý priniesol z Jakchainského štátu znepokojivé reportáže i fotograﬁe. „Nezaregistrovaní IDP nemajú nárok na potravinovú pomoc. V niektorých táboroch vraj vláda tento status udeľovala na základe toho, či sa ľudia počas násilností bránili.” Galacheove zdroje potvrdzujú, že mjanmarské úrady poskytujú pomoc nerovnomerne. Delia ju takmer „pol na pol” medzi vysídlených moslimov a budhistov. „Je to nelogické, pretože len 10 percent IDP sú jakchainskí budhisti a 90 percent Rohingovia. WFP robí len to, čo nariadi vláda. Chýba viac tlaku na mjanmarské úrady.” Humanitárnu situáciu zhoršilo aj februárové vyhostenie Lekárov bez hraníc (MSF) z Jakchainského štátu. Dôvodom malo byť vyhlásenie MSF, že liečili zranených z útoku v meste Maungdaw, kde dav (údajne) zmasakroval 40 moslimov, zväčša Rohingov. Vláda však túto udalosť popiera. MSF sú pritom jedným z najväčších poskytovateľov zdravotnej pomoci v Mjanmarsku. Debbie

UDALOSTI A SÚVISLOSTI > BUDHISTICKÝ TEROR V MJANMARSKU

Stothard z organizácie ALTSEAN-Burma tvrdí, že to je účelové: „Vyhostenie humanitárnych organizácií a obmedzovanie ich prístupu do Jakchainského štátu je súčasťou snahy o to, aby nik nevedel, aká je tam situácia.” Potvrdzujú to aj uniknuté vládne dokumenty, v ktorých ministerstvo zdravotníctva odmietlo ponuku Svetovej zdravotníckej organizácie (WHO) na viac dotácií. Vláda tiež prestala vydávať povolenia na vstup do Jakchainského štátu mimovládnym organizáciám a platné povolenia zrušila.

RADIKÁLNY BUDHIZMUS

V Mjanmarsku žije vyše 60 miliónov ľudí, ktorí sa delia na 135 etník. Rohingovia sú len malou rybou, je ich niečo vyše milióna. Celosvetovo sú podľa OSN jednou z najprenasledovanejších menšín. Bez štátnej príslušnosti, ktorej ich v Mjanmarsku zbavili v roku 1982, nemajú žiadne práva. Ako obete pogromov nie sú sami a o toleranciu bojuje celá moslimská menšina v krajine, teda 4 až 8 percent populácie. Neznášanlivosť vyvolávajú radikálni budhistickí mnísi z hnutia 969, ktorí označujú islam za hrozbu a moslimov za teroristov. Sociálne siete sú plné xenofóbie a budhistická sangha (cirkev) chce zakázať manželské zväzky medzi rôznymi náboženstvami. Preslávil sa najmä mních Wirathu, ktorého titulka magazínu Time označila za „tvár budhistického teroru“. Hlása, že povinnosťou budhistov je bojovať proti islamu. Budhistická ﬁlozoﬁa nenásilia dostáva v Mjanmarsku zrazu iný rozmer. Môže za to aj Šafranová revolúcia mníchov v roku 2007, keď junta zakročila proti progresívnym mníchom a vytlačila ich zo sanghy i spoločnosti. „Diskriminácia moslimov nemá v Mjanmarsku pevné základy,” vysvetľuje Sai Pyae Phyo Aung, mediálny producent z Mjanmarska žijúci v Bangkoku. „Mám kamarátov moslimov. Xenofóbia voči nim je umelo vytvorená.” Sai tvrdí, že keď sa skončili vojenské režimy, mjanmarská vláda zrazu stála zoči-voči ľudu, ktorý junta tak dlho utláčala: „Je to trik. Od začiatku prilievali olej do ohňa a ľudí tak obrátili proti moslimom a Rohingom. Spravili presne to, čo Hitler v predvojnovom Nemecku.” Za moslimov sa nepostavili ani disidenti, ktorí bojovali za ľudské práva a demokraciu v ére vojenských režimov. „Ľudia sa boja,“ tvrdí Debbie

Stothard z ALTSEAN-Burma. „Hnutie 969 ukázalo, že sa nezdráha použiť násilie ani voči budhistom. V Jakchainskom štáte napádajú a verejne ponižujú ľudí, ktorí moslimom pomáhali.“ Atmosféru strachu potvrdzuje aj novinár Carlos Sardiña Galache: „Cítite, že ako cudzinec nie ste vítaný. Ľudia jednoducho nechcú mať žiadne problémy. Jakchainskí budhisti, ktorí sa zamestnali v humanitárnych organizáciách, sú terčom útokov a hanbou komunity.“ Viaceré „neziskovky“ boli nútené z Jakchainského štátu odísť pre nekontrolovateľné útoky jeho obyvateľov na ich misie. Tomu sa nevyhol ani konvoj bývalého špeciálneho vyslanca OSN pre ľudské práva v Mjanmarsku Tomasa Ojeu Quintanu, a jakchainskí obyvatelia masovo protestujú aj proti Organizácii islamskej spolupráce (OIC), ktorá na prenasledovanie moslimov opakovane upozorňuje.

MLČANIE AUN SCHAN SU ŤIJ Azda najkontroverznejšia postava je líderka opozičnej Národnej ligy za demokraciu a držiteľka Nobelovej ceny za mier Aun Schan Su Ťij. Po rokoch v domácom väzení, kam ju uvrhla vojenská junta, všetci očakávali, že sa postaví za práva aj moslimskej menšiny. Nestalo sa a Su Ťij sa zmohla len na výzvy na mier a nenásilie. Časy sa menia a z disidentky sa stala politička. Jej strana Národná liga za demokraciu (NLD) chce budúci rok vyhrať voľby, preto si nesmie pohnevať mjanmarských budhistov. „Aun Schan Su Ťij bola hodená do ringu. Ak sa postaví za Rohingov, stratí predvolebnú podporu, ak to nespraví, zahraničie ju roznesie na kopytách,“ otvorene hovorí Mjanmarčan Sai. Nejasnú pozíciu Su Ťij využíva aj hnutie 969, ktoré ju vyzýva, aby podporila zákaz manželstiev rozličných náboženstiev. Podľa Debbie Stothard je to účelové: „969 nereprezentuje väčšinu budhistov, ale Mjanmarsko nemá históriu odporovania budhistickým lídrom, ani vláde. Ich agendou je, aby si tradiční prívrženci NLD museli vybrať medzi budhizmom a Su Ťij.“ Nie je jasné, odkiaľ má hnutie 969 ﬁnancie na masívnu antimoslimskú propagandu. Podľa viacerých zdrojov je nástrojom vlády ako ubrať popularitu NLD pred voľbami. Novinár Carlos Sardiña Galache je však kritickejší: „Viacerí členovia NLD sú otvorene xenofóbni. Je Su Ťij naozaj len obeť

BUDHISTICKÝ TEROR V MJANMARSKU > UDALOSTI A SÚVISLOSTI

Matka Noor Begun má turberkulózu, a preto nemohla dojčiť svoje novonarodené dvojičky. Obaja rodičia sú registrovaní IDP, no na výživu detí mali len smotanu do kávy. Dvojičky zomreli začiatkom mája, následne skonal aj ich otec na hnačkové ochorenie. Foto: Carlos Sardiña Galache

politických hier? Keď sa jej na Rohingov opýtali v Európe, povedala, že si nie je istá, či sú to občania Mjanmarska. Mala moc zasiahnuť ešte na začiatku a neurobila to.“ Násilnosti na moslimoch a Rohingoch a obrázok „etnického napätia“ hrá do karát prezidentovi Theinovi Seinovi. Buduje si imidž umierneného, no jeho politika o tom nesvedčí. Oblasti v Jakchainskom štáte, kde sa násilie odohráva, armáda pod zámienkou bezpečnosti vysťahovala. Zhodou okolností ide o miesta ekonomických záujmov, kde sa majú budovať veľké vládne projekty, napríklad plynovod Shwe Gas Pipeline. Tu ide aj o kontrolu nad jakchainskými budhistami, ktorí v minulosti proti takýmto projektom protestovali. „Mjanmarské úrady zámerne povzbudzujú hystériu v Jakchainskom štáte, kde sú budhisti presvedčení, že ich zdivočení moslimovia môžu kedykoľvek zabiť. Vytvárajú paranoju a strach. Je to agenda ako spraviť z Theina Seina pred voľbami záchrancu a udržať moc armády, ktorá desaťročia ľudí utláčala. Niekam ten hnev musia otočiť a moslimovia i Rohingovia sú tým najľahším objektom,“ dodáva Debbie Stothard z ALTSEAN-Burma. Vojenské režimy predtým takto démonizovali etniká Karenského, Kačjinského i Šanského štátu, ktoré viedli ozbrojený boj za nezávislosť.

SLOBODA NIE JE PRE VŠETKÝCH Ako teda zabrániť hroziacej genocíde etnika Rohingov, ktoré nemá v Mjanmarsku žiadne práva? Tu sa odborníci i opozičná líderka Su Ťij zhodu-

jú, že treba vyriešiť problém občianstva. Debbie Stothard súhlasí: „V histórii Mjanmarska neboli nikoho práva chránené občianstvom. Ochrana a sociálna podpora vychádzali z etnicity a náboženskej príslušnosti. Bez zákona o občianstve nemožno zaručiť práva menšín. Ak nemáte ochranu od štátu, nemáte ani rovnosť pred zákonom.“ Po šesťdesiatich rokoch útlaku je „slobodné“ Mjanmarsko časovanou bombou, ktorú musí vláda prezidenta Theina Seina držať pod pokrievkou. „Doteraz bol zárukou poriadku strach z vojenskej junty. Vláda nám dala ochutnať demokraciu a strach ustupuje. Ale absencia strachu znamená stratu kontroly,“ konštatuje Mjanmarčan Sai. Zároveň dáva za pravdu mlčiacej Su Ťij, ktorá od začiatku „volenej“ demokracie v krajine vyzývala, aby sa so zrušením medzinárodných sankcií počkalo, kým si vláda splní demokratické záväzky. Debbie Stothard podčiarkuje, že je na medzinárodnom spoločenstve, aby zabránilo genocíde Rohingov a prenasledovaniu moslimov: „Jediné, čo fungovalo proti vojenskej junte, boli ekonomické sankcie a zásah OSN.“ Po dvoch rokoch násilností sa ukazuje, že nie všetci zahraniční investori, ktorí sa do Mjanmarska hrnú, sa chcú prezentovať pogromami na moslimoch a svoje investície začínajú zvažovať. Do istej miery obnovil sankcie aj prezident USA Barack Obama, avšak len veľmi nekonkrétne. Mjanmarsko má totiž bohaté prírodné zásoby a potenciál stať sa plynovou veľmocou. Kým bola krajina v izolácii, na ekonomické projekty tam mala takmer úplný monopol Čína. A tak je dnes Mjanmarsko novým ihriskom súperenia USA a Číny. Akési etnikum bez štátnej príslušnosti je v tejto realite len kvapkou v mori oveľa vyšších záujmov. Poznámka k názvu krajiny: V roku 1989 barmská vojenská vláda nahradila anglický názov Burma názvom Myanmar. Predstavitelia režimu zdôvodnili svoje rozhodnutie tým, že názov Barma má koloniálny pôvod. OSN a veľa štátov sveta zmenu názvu prijali, opozícia a organizácie menšinových národností v Barme ju odmietli ako nezákonnú. Svetové médiá, odborné a vedecké publikácie nie sú v tejto otázke jednotné. Slovenský záväzný názov krajiny znie Mjanmarsko.

UDALOSTI A SÚVISLOSTI > Z DOMOVA

POZÍCIA ŠTEFANA HARABINA JE STÁLE SILNÁ

Napriek viacerým škandálom a prešľapom súčasného šéfa Najvyššieho súdu to vyzerá tak, že nemá rovnocenného protikandidáta. Pritom už 22. júna sa skončí jeho volebné obdobie. Aby bol kandidát zvolený za predsedu Najvyššieho súdu, musí získať 10 hlasov z 18, teda nadpolovičnú väčšinu. Štefan Harabin získal v prvom kole 7 a v druhom 6 hlasov. Jeho protikandidátka v druhom kole Jana Bajánková ich získala iba 5. Harabin očakáva, že opakovaná voľba bude neúspešná a on tak bude môcť kandidovať aj po tretíkrát. Ak aj nevyhrá, zabráni vyhrať niekomu inému. Karty zamieša s určitosťou aj nastupujúci prezident Andrej Kiska môže totiž vymeniť troch prezidentských zástupcov a bude to on, kto menuje predsedu Najvyššieho súdu. Volebné obdobie Ivana Gašparoviča sa končí 15. júna a voľba predsedu Najvyššieho súdu sa už teraz natiahla. Otázka, či by ho mal menovať odchádzajúci alebo nový prezident, sa týmto stáva nepodstatnou. Harabin tvrdí, že vyhral, pretože mal najvyšší počet hlasov. Tí, ktorí sa ho snažia odstaviť – pseudopravica, zase tvrdia, že prehral, pretože nebol zvolený. Skutočnosť je taká, že súboj o kreslo predsedu Najvyššieho súdu sa ešte len začal a môže sa dostať do patovej situácie. Ak by nebol opakovane zvolený nik a proces by sa naťahoval, právomoci by prešli na podpredsedníčku Urbancovú. V tomto prípade bude dôležité, komu ostane naklonená. Je smutným faktom, že zákonodarná a výkonná moc sú v našom štáte stále tak úzko prepletené.

V BRATISLAVE PREBEHOL GLOBSEC 2014 GLOBSEC je skratka pre Global Security – ide o konferenciu organizovanú Severoatlantickou alianciou (NATO). Prebieha každý rok v metropolách viacerých členských štátov NATO. Pavol Demeš dodáva: „GLOBSEC je v očiach zahraničných politikov, expertov a médií považovaný za špičkovú konferenciu. Dozrel do kvality ako naše vína, ktoré prekvapivo dobýjajú svet. Ide o povzbudzujúci príklad, keď mimovládna organizácia dokáže v spolupráci s vládnymi inštitúciami, najmä s rezortom zahraničných vecí, vybudovať výnimočnú kvalitu.“ Preložené do ľudskej reči: ide o nátlakovú aktivitu predovšetkým zo strany USA voči slabším členským štátom NATO vedenú tak, aby vykonali všetko, čo sa od nich požaduje. Hlavnou témou tohto ročníka je Ukrajina a snaha vynútiť si plnenie záväzku členských štátov

voči NATO, aby vydávali na armádu minimálne 2 % svojho HDP. Slovensko v súčasnosti dáva na armádu sotva 1 %, podobne ako množstvo iných krajín. Čo sa týka Ukrajiny, pozvaní zástupcovia sa už vôbec netaja tým, že sa snažia vojensky pripraviť na Rusko, ktorého útok je vraj na spadnutie. Nejde len o nákup novej vojenskej techniky, munície, softvéru, výcvik, ale aj o dislokáciu existujúcich jednotiek bližšie k Ukrajine, teda do východných členských štátov. Aivarse Lembergse, starosta mesta Ventspils v Lotyšsku, už má svoje skúsenosti s presunutými jednotkami NATO: „Námorníci sa chovali ako prasatá, ignorovali lotyšské zákony aj naše mestské vyhlášky. Opili sa a močili z okien, zvracali a pili alkohol na verejnosti, čo je zakázané. Otrhali kvetiny zo záhonov a dávali ich prostitútkam.“ Robert Fico našiel prekvapivo dosť odvahy, aby (zatiaľ) vzdoroval: „My sme za posledné dva roky urobili neuveriteľné konsolidačné opatrenia, dostali sme deﬁcit pod tri percentá, máme jeden z najnižších dlhov v rámci EÚ a eurozóny. Neviem si predstaviť, že by na Slovensku bol v najbližších rokoch priestor na zvyšovanie rozpočtu pre armádu.“

PROCHÁZKA SPRIADA SIEŤ Otázka reportéra: „Pri vašom mene sa ako plán B, ak prezidentské voľby nevyhráte, najčastejšie spomína založenie politickej strany. Dá sa získaná podpora zužitkovať aj lepšie?“ Odpoveď Procházku: „Dá. Každý hlas, ktorý dostanem, sa budem snažiť premeniť na aktívnu službu a každý vezmem ako záväzok. Jasné, že idem do volieb s ambíciou vyhrať, a zároveň hovorím, že ak nevyhrám a zostanem pôsobiť ako poslanec NR SR, nebudem zakladať novú politickú stranu.“ Prakticky hneď po prezidentských voľbách sa Procházka vzdal mandátu a oznámil, že založí novú politickú stranu – Sieť. Prozaický dôvod – čestné tretie miesto s 21,2 % platných hlasov. Bola by škoda tento potenciál nevyužiť, ako sa hovorí – sklamať dôveru voličov. Ich dôveru a podporu si však Procházka a ľudia okolo neho vysvetlili po svojom. Hneď v prvom predvolebnom prieskume, v ktorom sa Procházkova Sieť objavila, obsadila druhé miesto (11,4 %) za „večne nedosiahnuteľným“ SMER-om (38,3 %). Zdá sa, že atakovať druhé miesto s novou politickou stranou sa už stalo súčasťou slovenského politického folklóru. Zároveň sa vykonal prieskum dôvery v politikov. Opäť druhé miesto. Radoslav Procházka sa

Z DOMOVA > UDALOSTI A SÚVISLOSTI

s 21,5 % umiestnil hneď za Robertom Ficom s 26,1 %. Prieskum robila agentúra Polis Slovakia, za ktorou stojí Ján Baránek, známy politológ. Niečo tu smrdí.

SME TRÁPI STAV SLOVENSKEJ ARMÁDY Denník SME má „vyšší štandard“ na našu armádu ako jej samotní predstavitelia: „Je paradoxné, že ani príprava a schvaľovanie takého významného dokumentu, akým je Biela kniha o obrane pred rokom či proces Strategického hodnotenia obrany začatý v roku 2010, nevyvolali zvýšenú pozornosť. Čo robí Slovensko, ďalší člen NATO susediaci s Ukrajinou? Prečo neponúka verejne Aliancii pomoc?“ Podsúva sa nám tu odpoveď: „Nerobíme nič, a to je hrozné.“ Komu máme vlastne pomôcť? Neonacistom z Pravého sektora, ktorí tak radi upaľujú a znásilňujú? Či oklieštenej armáde (s vysokou dezerciou) bábkovej a nevolenej vlády v Kyjeve s minimálnou podporou verejnosti, ktorá porušuje hoci aj vlastné, tak hlasno proklamované „demokratické princípy“? Netvrdilo sa len nedávno, že NATO nebude do udalostí na Ukrajine nijako zasahovať? Samozrejme, čakalo sa na zámienku. Napriek vytrvalej mediálnej propagande a pôsobeniu tretieho sektora je podpora verejnosti stále minimálna, ide len o to, aby obmedzený zásah hoci aj „s odretými ušami“ ešte nejako prešiel. Miroslav Kern sa snaží vytvoriť tlak a vyvolať diskusiu, ktorá by prinútila politikov k reorganizácii a masívnym investíciám do armády. Inými slovami, niekto zase raz slušne zarobí a zaplatíme to my všetci. Zarobia „nemenované“ zbrojovky „nemenovaných“ štátov. Otáľanie a kalkulovanie SMER-u proste prekáža, Slovensko nie je dosť agresívne, dosť poslušné.

RADUJME SA, VESEĽME SA Ako na povel obleteli Slovensko v masmédiách oslavné články k 10. výročiu nášho vstupu do Európskej únie. Desaťročnica ukončená, mali by sme sa mať lepšie a vstup do EÚ bol vraj tým najlepším, čo sa nám mohlo stať. Ako je to možné? Nuž, priemerné nominálne mzdy vyššie o 72 %, ceny vyššie len o 39 %. Priemerná mesačná mzda síce stúpla zo 477 eur v roku 2003 na 824 eur v roku 2013, autor však zabudol uviesť medián, respektíve opomenul nárast príjmovej nerovnosti. V roku 2004 bol medián hodinovej mzdy 87,01 Sk (2,88 eura) a v roku 2013 dosahoval 3,9 eura. Za deväť rokov tak ide o nárast len vo výške 35 %. Ak by sme inﬂáciu porovnali s mediánom, môžeme ich

vzájomne negovať, pretože podľa kalkulačky INEKO dosahuje 39 % (od roku 2003 do roku 2013). Nárast reálnej mzdy sa nekoná. Skutočnosť je však horšia. Metodika pre výpočet inﬂácie sa po vstupe do EÚ zmenila smerom k tzv. mäkšej forme. Nezamestnanosť? V roku 2003 bol jej podiel 17,4 %, v roku 2013 klesla na 14,2 %. Potom, ako sme vstúpili do EÚ, sa Slováci rozutekali za zárobkami do Veľkej Británie, Írska, Nemecka, Francúzska atď. Desiatky až stovky tisíc Slovákov. Keby ostali, nič dobré ich nečaká, štatistika by výrazne poskočila. Dnes taktiež viac ľudí študuje na vysokých školách, a tým klesá nezamestnanosť, respektíve odďaľuje sa. Na druhej strane vek odchodu do dôchodku sa zvýšil. Prevažujú však faktory, ktoré nezamestnanosť opticky znižujú a boli opomenuté.

MODERÁTORKA PREPUSTENÁ PRE STATUS NA FACEBOOKU Potom, ako mladá moderátorka RTVS Kristína Kormúthová zverejnila na svojom facebookovom proﬁle status, kde komentovala v návale hnevu Cigána, ktorý kradol rínu z domu, kde býva, prišlo jej stiahnutie z obrazovky a následné prepustenie. Status ostal na Facebooku len pár hodín, Kormúthová ho potom, ako sa upokojila, okamžite vymazala. „Reagovala som v amoku, žiaľ, stala sa taká vec, aká sa stala. Doteraz sa mi z toho trasie žalúdok. Skôr som nemyslela ako myslela, hneď, ako som precitla, som to vymazala, ale to ma neospravedlňuje. Dúfam však, že niekto nezažije taký rámus v noci, že má pocit, že mu padá strecha na hlavu,“ ospravedlňovala sa okamžite. Je veľmi sporné, či môže byť niekto vyhodený za jediný ostrejší status na Facebooku, keď na druhej strane účelovo manipulatívne články mnohých autorov z mnohých masmédií ostávajú nepovšimnuté. Ich autori sa ani neospravedlnia, nie aby prestali písať, či boli vyhodení. Kormúthová mala zvážiť svoje slová, ale incident sa mohol riešiť aj pokarhaním, varovaním, skrátením odmien či znížením platu. Existuje veľa možností. Nie je žiadna bojovníčka za práva slušných Slovákov, spomínaný skutok sa jej však dotkol v osobnej rovine. Ak ide o rasizmus, rozsudok je nemilosrdný – spoločenská smrť. V opačnom prípade by mohol mať „opletačky“ jej nadriadený, oddelenie či samotná televízia. Horšie je, že problémy s neprispôsobivými menšinami sa stále neriešia. (as)

UDALOSTI A SÚVISLOSTI > AJ SIS BY RADA VŠETKÝCH ŠPEHOVALA

Anton Smataník

AJ SIS BY RADA VŠETKÝCH ŠPEHOVALA 18

POTOM, AKO AMERICKEJ NSA (NÁRODNEJ BEZPEČNOSTNEJ AGENTÚRE) PREŠLO ODPOČÚVANIE TAKMER CELÉHO SVETA, A TO NAPRIEK INFORMÁCIÁM, KTORÉ VYNIESOL NA SVETLO EDWARD SNOWDEN, OSMELILA SA AJ NAŠA SIS-KA (SLOVENSKÁ INFORMAČNÁ SLUŽBA). KÝM BY SME OČAKÁVALI, ŽE POLITICI VIAC DOHLIADNU NA JEJ AKTIVITY, VEREJNOSTI SA BUDE DOSTÁVAŤ VÄČŠIE MNOŽSTVO INFORMÁCIÍ, PRÍPADNE SA PREVALÍ NEJAKÝ TEN ŠKANDÁL, DEJE SA PRESNÝ OPAK. SIS SI PÝTA PRÍSTUP K NAŠEJ ŠIFROVANEJ KOMUNIKÁCII NA INTERNETE.

avrhla uzákoniť prístup do šifrovanej komunikácie zákazníkov s bankami, e-mailov a správ na sociálnych sieťach. Samozrejme tak, aby dotknutí ľudia o tajnom prístupe SIS nevedeli. Tieto zmeny chcela mať SIS-ka obsiahnuté priamo v novom zákone o spravodajských službách, ktorý aj sama pripravila. Ak by bol zákon schválený v pôvodne navrhovanej podobe, výrobca alebo distribútor výrobku, ktorý umožňuje utajovanie prenosu alebo uchovávanie informácií či iných údajov vrátane kódovania, šif-

rovania a kompresie, by musel poskytnúť polícii a tajnej službe zrozumiteľný návod na odšifrovanie takýchto informácií. Inak by mu hrozil zákaz predaja takýchto výrobkov na Slovensku. Pokuta až 166-tisíc eur by však hrozila používateľovi, ktorý v prechodnej trojmesačnej dobe úradom nenahlási, že už šifrovací stroj má. Čo ak si skúsený užívateľ sám vytvorí šifru a šifrovací nástroj, prípadne na to ešte vlastnú aplikáciu na komunikáciu prostredníctvom internetu? Bude z neho zločinec? Prečo by sme vlastne SIS-

AJ SIS BY RADA VŠETKÝCH ŠPEHOVALA > UDALOSTI A SÚVISLOSTI

-ke mali dôverovať? Koľko občanov má predstavu, ako funguje, kto ju riadi, akým spôsobom je vyberaný, kto v nej pracuje a na základe akých postupov? A čo minulé škandály a kauzy (napr. posledná prevalená kauza odpočúvania pred voľbami v roku 2012)? Kto zaistí, že SIS nebude dešifrovanú komunikáciu zneužívať? Prečo by sme na ňu mali brať ohľad? Odborníci, okrem iného aj z radov vysokých škôl, boli voči návrhu kritickí a ustanovenia označovali za absurdné, nesplniteľné a neústavné. Šifrovanie vykonávajú mnohé aplikácie aj bez toho, aby o tom používateľ vedel, napríklad internetový prehliadač. Podľa najprísnejšieho výkladu návrhu zákona by ich tak bežní používatelia mobilných a počítačových aplikácií museli nahlasovať úradom ako šifrovací nástroj. Rovnako ako aplikáciu WinRAR a mnohé iné. Odborníci tiež vidia ako nereálne vymáhanie takejto povinnosti od IT korporácií ako Google, Apple, Facebook či Microsoft. Podobné pokusy a žiadosti tajných služieb o „zadné dvierka“ v internetovej komunikácii sa objavili už v mnohých krajinách sveta, vrátane susednej Českej republiky, našťastie, zatiaľ bez úspechu. Podmienky o povinnom poskytnutí informácií umožňujúcich prelomiť šifrovania platia pre výrobcov mobilov a vysielačiek, pričom povinnosť zaviedlo nariadenie vlády z roku 2001. Nový návrh mal platiť pre všetky zariadenia, pravdepodobne aj vrátane softvéru.

POZRIME SA VŠAK NA ÚSTAVU SLOVENSKEJ REPUBLIKY: Čl. 16 (1) Nedotknuteľnosť osoby a jej súkromia je zaručená. Obmedzená môže byť len v prípadoch ustanovených zákonom. Čl. 19 (2) Každý má právo na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života. Čl. 32 Občania majú právo postaviť sa na odpor proti

každému, kto by odstraňoval demokratický poriadok základných ľudských práv a slobôd uvedených v tejto ústave, ak činnosť ústavných orgánov a účinné použitie zákonných prostriedkov sú znemožnené. Čl. 47 (1) Každý má právo odoprieť výpoveď, ak by ňou spôsobil nebezpečenstvo trestného stíhania sebe alebo blízkej osobe. Zjavne je Ústava opäť len kusom papiera, vnímaným ako zoznam akýchsi naivných odporúčaní, ako by mal vyzerať ideálny svet. Nový zákon má nahradiť starý spred vyše dvadsiatich rokov. Všetko sa nakoniec asi vyrieši kompromisom, ku ktorému bude vláda dotlačená vďaka rozbiehajúcej sa verejnej diskusii. Niektorými alternatívnymi médiami prebehli aj informácie o možných krajných scenároch zneužitia osobných údajov, ktoré by návrh zákona, ako ho pripravila SIS, umožnil. SIS-ka preto 15. 4. vydala stanovisko ku kompromisu, ktorý bol v Národnej rade prijatý: „Musíme priznať, že pracovná skupina zložená so zástupcov SIS, MV SR a MO SR nebola zapracovaniu uvedeného ustanovenia príliš naklonená, ale vychádzala pri tom výlučne z nariadenia vlády SR z roku 2001, pričom kompromisom bolo jeho sprísnenie. Na rozdiel od tejto dosiaľ stále platnej úpravy nový návrh zákona výrazne okliešťuje oprávnenie štátu získať od výrobcov či dovozcov informácie o zariadeniach slúžiacich na utajený prenos dát alebo informácií a vôbec od nich nepožaduje ani poskytnutie samotného funkčného zariadenia. Z pohľadu SIS si vieme predstaviť, že by takéto ustanovenie zákon neobsahoval a vítame širokú diskusiu a podnetné návrhy k pracovnému zneniu novej spravodajskej legislatívy. Mediálne strašenie verejnosti o prenikaní do internetbankingu, mailov či dokonca účtov považujeme za nezmyselné.“ Čiže zákon tak, ako ho SIS predložila, je (podľa nej samej) vraj umiernenou verziou, a dokonca by nemal právomoci SIS rozšíriť, ale oklieštiť? Buď sa všetci odborníci a médiá (ako bežné, tak alternatívne) mýlia, alebo SIS klame. Čo je pravdepodobnejšie?

EKONOMIKA < PREBÚDZANIE RUSKA

Peter Hafner

PREBÚDZANIE

RUSKA V POSLEDNÝCH MESIACOCH SI RUSKÁ FEDERÁCIA ZÍSKAVA POZORNOSŤ SVOJÍM NOVÝM GEOPOLITICKÝM POSTAVENÍM NA MAPE SVETA. PRE LEPŠIE POCHOPENIE JE VŠAK POTREBNÉ POZRIEŤ SA BLIŽŠIE AJ NA EKONOMICKÝ VÝVOJ TEJTO KRAJINY. 20

o rozpade RVHP na čele so Sovietskym zväzom nastala jedna z jej najvýznamnejších zmien. Podobne ako u nás necitlivý prechod z centrálne plánovanej socialistickej ekonomiky na tzv. trhové kapitalistické hospodárstvo priniesol oveľa viac negatívnych aspektov ako tých pozitívnych. Po konštantnom poklese ekonomiky, zavŕšenom ruskou ﬁnančnou krízou v roku 1998, keď došlo v priebehu dvoch mesiacov k 4-násobnému znehodnoteniu rubľa a ročná inﬂácia dosiahla 84 %, sa Rusko postupne postavilo na nohy a dnes už o ňom môžeme právom hovoriť ako o ekonomickej veľmoci. Od nástupu Putina v roku 2000 vzrástol HDP viac ako 8-násobne až na úroveň 2,12 biliónov dolárov v roku 2013. V porovnaní s ostatnými krajinami postúpilo Rusko už na 6. najväčšiu ekonomiku sveta, pričom väčšie je už len Nemecko, Japonsko, India, Čína a Spojené štáty. V počte disponibilnej pracovnej sily ide o 7. najväčšiu ekonomiku (75 miliónov pracujúcich). Rusko je zároveň 8. najväčším exportérom (515 mld. USD), pričom

v stálych cenách zaznamenalo nárast exportu medzi rokmi 2000 a 2006 o 74 %. Výdavky na armádu po rozpade Sovietskeho zväzu prudko klesali; kým ešte v roku 1994 predstavovali približne 62 mld. dolárov (podľa inštitútu SIPRI), v roku 1999 už len okolo 24 mld. Následný nepretržitý rast výdavkov na armádu dosiahol vrchol v roku 2012, keď presiahli 90 mld. dolárov, čo predstavuje tretí najväčší vojenský rozpočet na svete. V pláne je pritom ďalší rast výdavkov až o 44 % v najbližších troch rokoch. Objem priamych zahraničných investícií v Rusku presiahol 552 mld. USD. Okrem 10 krajín Severnej Ameriky a Európy má väčší objem investícií iba Hongkong (1502 mld.), Čína (1344 mld.), Brazília (663 mld.), Austrália (662 mld.) a Singapur (586 mld.). Kým priemerný mesačný plat v hospodárstve dosahoval v roku 2000 v prepočte 79 dolárov, v roku 2004 to bolo 235 dolárov, v roku 2008 už 690 dolárov, v súčasnosti priemerná mzda dosahuje takmer 950 dolárov, čo predstavuje 12-násobný nárast oproti roku 2000.

2014,7 mld. USD

PREBÚDZANIE RUSKA < EKONOMIKA

2000

2003

2006

1222,6 mld. USD

989,9 mld. USD

1997

430,3 mld. USD

1994

259,7 mld. USD

404,9 mld. USD

rok 1991

395,1 mld. USD

516,8 mld. USD

NOMINÁLNY NÁRAST HDP RUSKEJ FEDERÁCIE (V MLD. USD):

2009

2012 Zdroj: Svetová banka

Pozoruhodný je tiež vývoj miery zadlženosti: kým v roku 2000 predstavoval štátny dlh 60 % HDP, následne zaznamenal konštantný pokles až na 7,9 % v roku 2008, pričom dnes dosahuje 13,4 % a je predpoklad na pokles pod 12,5 % v ďalších rokoch. Pre porovnanie: štátny dlh USA je už na úrovni 101,5 %, Japonska 149 %, Indie 67,7 %, Brazílie 56,8 %, Číny 22,4 %, priemer EÚ je 87 % v pomere k HDP. Devízové rezervy Ruska dosahujú takmer pol bilióna dolárov a sú 5. najväčšie na svete. Suverénne vedie Čína s vyše 3,7 biliónmi USD, druhé Japonsko vlastní takmer 1,3 bilióna, pričom Brazília 364 mld., India 314 mld., Spojené štáty iba 145 mld. USD. Ruské zlaté rezervy už presahujú tie švajčiarske a momentálne sú s vyše 1041 tonami zlata 6. krajinou na svete, pričom ešte v roku 2006 ich objem nepresahoval 400 ton. Vo výrobe elektrickej energie predstihujú Rusko (1057 TWh) iba Spojené štáty (4099 TWh) a Čína (5398 TWh). Rusko je tretím najväčším producentom ropy

(10,4 mil. barelov denne) za Spojenými štátmi (11,1 mil.) a Saudskou Arábiou (11,73 mil.), pričom je zároveň druhým najväčším vývozcom ropy po Saudskej Arábii a navyše najväčším vývozcom ropných produktov. Kým v roku 2000 predstavovali príjmy z exportu ropy iba 25 mld. dolárov, v roku 2006 presiahli 100 mld. a v súčasnosti dosahujú vyše 180 mld. ročne. So suverénne najväčšími zásobami zemného plynu na svete (47 800 mld. m3, druhý Irán má 33 610 mld. m3 a tretí Katar 25 200 mld. m3) je aj najväčším exportérom (196 mld. m3, druhý Katar 114 mld. m3 a tretie Nórsko 107 mld. m3). Okrem toho je Rusko 2. najväčším producentom hliníka a platiny, 4. najväčším producentom zlata, 5. najväčším producentom železnej rudy a ocele, 6. najväčším producentom uhlia a uránu. Taktiež patrí medzi sedem najväčších výrobcov poľnohospodárskych produktov. Zdroje: MMF, Svetová banka, Európska hospodárska komisia OSN, CIA World Factbook, SIPRI, Federálna služba štátnej štatistiky RF

TÉMA MESIACA > NACISTICKÉ KORENE EURÓPSKEJ ÚNIE

Anton Smataník

NACISTICKÉ KORENE

EURÓPSKEJ ÚNIE PRI ZAKLADANÍ ORGANIZÁCIÍ, NESKÔR ZLÚČENÝCH DO EURÓPSKEJ ÚNIE, BOLO ÚČASTNÝCH NEMÁLO NACISTOV A TÝCH, KTORÍ S NIMI KOLABOROVALI. PRETO EÚ STOJÍ AJ NA ZÁKLADOCH PORAZENEJ TRETEJ RÍŠE. 22

edným z hlavných architektov európskej integrácie je Walter Hallstein. Bol členom viacerých nacistických organizácií, vrátane Asociácie ochrancov zákona, ktorá vznikla, aby umožnila spoluprácu korporácií s nacistami. Pôsobil ako profesor práva a ekonómie vo Frankfurte nad Mohanom. Po vojne sa stal poradcom Konrada Adenauera pre zahraničnú politiku a vykonával funkciu štátneho tajomníka na úrade kancelára. V rokoch 1951 až 1958 pôsobil ako štátny tajomník na ministerstve zahraničných vecí. Stretnutie, rozhodujúce pre založenie Európskeho hospodárskeho spoločenstva, sa konalo 1. až 3. júna 1955. Jeho účastníci sú známi ako tzv. Sicílska šestka: Gaetano Martino (Taliansko) – člen Mussoliniho fašistického hnutia, Antoine Pinay (Francúzsko) – člen vichystickej kolaborantskej vlády, Joseph Bech (Belgicko) – advokát, Willem Beyen (Holandsko) – bankár, Paul-Henri Spaak (Luxembursko) – politik. Šiestym bol už spomínaný Walter Hallstein (Nemecko). Hallstein bol vedúcim tímu právnikov pri zakladaní Európskeho združenia uhlia a ocele (EZUO), Západoeurópskej únie (ZEU), Eu-

rópskeho hospodárskeho spoločenstva (EHS) a Európskeho spoločenstva pre atómovú energiu (Euratom). V rokoch 1958 až 1967 „slúžil“ dve funkčné obdobia ako prvý prezident Komisie EHS. V rokoch 1968 až 1974 bol prezidentom Európskeho hnutia a v rokoch 1969 až 1972 poslancom v nemeckom parlamente. Stal sa politickým zástancom rokovaní, ktoré časom vyústili do Rímskych zmlúv. Hallstein bol aj jedným z dvanástich signatárov týchto zmlúv, ktoré sa stali zakladajúcimi dokumentmi Európskej únie. Pravou rukou Hallsteina sa stal jeho „kamarát“ Carl Friedrich Ophüls. Ophüls bol v nacistickom Nemecku expertom Patentového súdu vo Frankfurte nad Mohanom, vstúpil tiež do NSDAP. V roku 1942 sa stal vysokoškolským profesorom na univerzite vo Frankfurte nad Mohanom. V roku 1950 bol menovaný veľvyslancom v Bruseli. Dňa 17. 4. 1957 sa stal zakladajúcim otcom Európskeho súdneho dvora. Súvislosť medzi nacistickým Nemeckom a „demokratickou“ Európskou úniou zvýrazňuje aj príbeh neblaho známej korporácie IG Farben. Vznikla v roku 1925 zlúčením ﬁriem Bayer,

NACISTICKÉ KORENE EURÓPSKEJ ÚNIE > TÉMA MESIACA

BASF a Hoechst. IG Farben bola najväčším svetovým vlastníkom patentov. Počas prvej svetovej vojny firmy, z ktorých neskôr vznikla, dodávali výbušniny a otravný plyn pre nemeckú armádu. Po prvej svetovej vojne financovali vzostup nacistov. V roku 1942 bola polovica chemického priemyslu v Európe v rukách IG Farben. Korporácia tiež pomáhala vybudovať najväčší koncentračný tábor – Osvienčim. Dodávala Zyklon B, plyn, ktorým boli usmrcovaní väzni v plynových komorách. Norimberským tribunálom bolo neskôr 24 jej vysokopostavených členov odsúdených za genocídu, zotročovanie a iné zločiny. Helmut Kohl, bývalý zamestnanec firmy BASF, dostal od rodiacej sa Európskej únie podporu, vďaka ktorej sa stal nemeckým kancelárom, a na tejto pozícií vydržal 16 rokov (1982 – 1998). Svojim donorom sa odvďačil miliardami dolárov, ktoré použil na financovanie bruselskej Európskej únie. Helmut Kohl tiež pôsobil ako lobista farmaceutického priemyslu. Bol protežovaný Carlom Wursterom. Carl Wurster bol členom predstavenstva spoločnosti Degesch, ktorá patrila pod IG Farben. V roku 1938 sa stal členom predstavenstva IG Farben. Po vojne bol v priebehu norimberských procesov obvinený ako vojnový zločinec. Bol však zbavený obvinení a čoskoro sa vrátil do biznisu. V roku 1952 sa stal výkonným ria-

diteľom spoločnosti BASF a na tejto pozícií pôsobil 13 rokov. Nakontaktoval sa na ľudí, s ktorými pracoval v IG Farben pred rokom 1945, a 6. februára 1959 zorganizoval banket „stretnutia po rokoch“ s veteránmi predstavenstva tejto neslávnej korporácie. Carl Krauch sa stal v roku 1929 riaditeľom novej pobočky IG Farben. V roku 1934 je už členom predstavenstva IG Farben a v 1936 riaditeľom Oddelenia výskumu a vývoja v štvorročnom Plánovacom úrade. Tento úrad mal do štyroch rokov pripraviť Nemecko na vojnu. V roku 1938 sa stal generálnym agentom pre zvláštne úlohy, v 1940 postúpil na miesto predsedu dozornej rady IG Farben. Po vojne bol v norimberských procesoch odsúdený na šesť rokov za vojnové zločiny a zločiny proti ľudskosti. Podieľal sa totiž aj na zotročovaní a deportácií pracovných síl. No už po dvoch rokoch bol prepustený a stal sa členom dozornej rady chemických závodov Hüls AG – jednej z mnohých ﬁriem, ktoré vznikli rozbitím korporácie IG Farben. Súčasného nemeckého ministra obrany Karla Theodora zu Guttenberga vraj vychovával od jeho 14 rokov otčim Rudolf von Ribbentrop, syn Joachima von Ribbentropa, ktorý pôsobil za nacistického Nemecka ako minister zahraničných vecí. Rudolf von Ribbentrop bol členom jednotiek SS, kde získal množstvo bojových vyznamenaní.

TÉMA MESIACA > NACISTICKÉ KORENE EURÓPSKEJ ÚNIE

Hans Josef Globke pomohol navrhnúť legislatívne zmeny, ktoré dali Hitlerovi neobmedzenú moc, a taktiež participoval pri norimberských rasových zákonoch. V rokoch 1953 až 1963 sa stal riaditeľom German Chancellery v Západnom Nemecku. Konrad Adenauer, prvý povojnový kancelár Nemecka a jeden zo zakladajúcich členov Európskeho ekonomického spoločenstva, odkazoval na muža menom Globke, ktorý bol jeho blízkym spolupracovníkom. Adenauer sa stretával s Globkem, ktorý slúžil ako štátny sekretár. Neskôr to Globke dotiahol až na poradcu národnej bezpečnosti. Globkeho antikomunistické aktivity a vysoká pozícia pri Adenauerovi viedli vládu Západného Nemecka a CIA k vymazaniu zmienok o ňom z Eichmannových memoárov. Walter Funk sa pridal k NSDAP v roku 1931. Rýchlo sa stal ekonomickým poradcom, tlačovým šéfom Ríše a v rokoch 1938 až 1945 zastával pozíciu ministra hospodárstva. V roku 1939 bol menovaný prezidentom Ríšskej banky. Vystupoval ako prostredník medzi nacistami a priemyselným sektorom; zabezpečil tak Hitlerovi dostatočnú ﬁnančnú a politickú podporu. Po vojne bol odsúdený Norimberským tribunálom za zločiny proti ľudskosti a vojnové zločiny. Z väzenia sa dostal vďaka zdravotným problémom. V rokoch 1957 až 1960 pracoval v Dolnom Sasku ako zamestnanec na ministerstve školstva, kde propagoval Európske ekonomické spoločenstvo. Zakladatelia Európskej únie si adoptovali jeho projekt Európskeho ekonomického spoločenstva, ktorý vytvoril v roku 1941 v Berlíne. Otto Ambros študoval u laureáta Nobelovej ceny za chémiu Richarda Willstättera. Od roku 1934 pracoval pre IG Farben. Stal sa poradcom Carla Kraucha, vedúceho divízie IG Farben, ktorá vyvíjala chemické zbrane vrátane sarínu, somanu a tabunu. Po vojne bol zatknutý a v norimberských procesoch odsúdený na osem rokov. Testoval jedy a chemikálie na väzňoch v koncentračných táboroch a dohliadal na továreň Buna Werke pri koncentračnom tábore Osvienčim. Z väzenia bol prepustený predčasne v roku 1952. Okamžite získal miesto poradcu kancelára Konrada Adenauera. Alfred Toepfer je zakladateľ Nadácie Alfreda

Toepfera. Toepfer spočiatku podporoval jednotlivcov, ciele a organizácie spojené s národným socializmom prostredníctvom svojich podnikov a nadácií presúvaním peňazí cez New York, Amsterdam, Londýn a Lichtenštajnsko. V roku 1936 Goebbels ospevoval Teopfera vo svojom denníku ako múdreho, štedrého, nadšeného patróna. Jeho reality v Nemecku a okolitých krajinách slúžili vedúcim nacistom vrátane Hessa, Rainera, Haubera, Lorenza, Henleina ako základne ich operácií a školy. Viacero nacistov bolo zamestnaných priamo v Teopferových nadáciách. Toepfer mal medzi francúzskymi separatistami množstvo známych, napr. Bicklera a Mordrela, a ich využívaním podkopával úsilie francúzskeho odboja. Pomáhal utiecť Lauterbacherovi do Argentíny a zaplatil obhajcu Lorenzovi. V roku 1959 obdržal čestný doktorát z Christian-Albrechts-Universität v Kieli. Teopferova nadácia dnes tvrdí, že ochraňuje ľudské práva a má výrazný politický vplyv. V roku 2007 Mommsen chválil Toepfera ako vzorového Európana. Ten sa po vojne vyjadril, že po skončení hrôz druhej svetovej vojny je zaviazaný myšlienke európskej jednoty. Holandský princ Bernhard bol spoluzakladateľom neslávne známej Bilderberg Group a jeden z prvých propagátorov Európskej únie. Bernhardov brat princ Aschwin z Lippe-Biesterfeldu pôsobil ako nemecký dôstojník. Bernhard sám sa pridal do nacistickej strany ešte na univerzite. Spolu s ním bolo v nacistickej strane ďalších 11 členov jeho rodiny. Aj keď neskôr popieral, že by patril k jednotkám SA a SS, jeho členstvo je dobre zdokumentované a dostalo sa na svetlo sveta v roku 1995 vďaka odtajneným americkým archívom. Jeho prácu pre korporáciu IG Farben zase vyniesol na svetlo sveta Max Ilgner počas norimberských procesov. Myšlienka Európskej únie bola výrazne propagovaná práve Bilderbergom. George McGhee, neskôr ambasádor Nemecka, vraj potvrdil, že Rímska zmluva, ktorá viedla k vzniku Európskeho hospodárskeho spoločenstva, bola navrhnutá priamo na stretnutiach Bilderbergu. Kurt Georg Kiesinger bol členom nacistickej strany od februára 1933. V roku 1934 vstúpil medzi oddiely SA. Keď mal byť v roku 1940

NACISTICKÉ KORENE EURÓPSKEJ ÚNIE > TÉMA MESIACA

povolaný do armády, utiekol na ministerstvo zahraničia do oddelenia propagandy. Tu sa pomerne rýchlo vyšvihol až na zástupcu vedúceho oddelenia a bol zodpovedný za nacistickú rozhlasovú propagandu. Po vojne sa vďaka dvom bývalým kolegom z nacistickej strany vrátil do štátnych služieb a pokračoval v kariére. V roku 1949 sa pridal do politickej strany CDU a vyhral tak miesto v Bundestagu. Už v roku 1951 sa stal členom výkonného výboru CDU. V roku 1966 sa už ako líder CDU stal dokonca kancelárom. V CDU ostal až do roku 1988. Úzko spolupracoval s Adenauerom, ktorý bol známy tým, že zamestnával desiatky, ak nie stovky bývalých nacistov. Kiesinger bol najdlhšie pôsobiacim členom Akčného výboru pre Spojené štáty európske, ktorý bol založený Jeanom Monnetom v roku 1955. Zastával v ňom funkciu od roku 1956 do roku 1965. Cieľom výboru bolo zatiahnuť Veľkú Britániu do plánovaných Spojených štátov európskych. Tento výbor nie je verejne príliš známy, asi preto, že by spôsobil výrazný nárast euroskepticizmu. Cena Karola Veľkého bola pôvodne koncipovaná nacistami počas druhej svetovej vojny a mala symbolizovať jednotu germánskych kmeňov. Po vojne bola vďaka Kiesingerovi znova objavená a skoncipovaná. Cena má, prirodzene, priamy súvis s Karolom Veľkým, zakladateľom kresťanského nemecko-francúzskeho jadra Európy. „Krvavý“ Karol Veľký mal v ariozoﬁi, resp. armanizme (okrajovo ich spomíname v prvých číslach ZEM&VEK) vysoké postavenie ako zabijak Sasov. Paradoxné je, že postavenie Karola Veľkého bolo vnímané ako negatívne, pretože nútil Germánov prejsť na kresťanstvo, tak pozitívne, pretože vytvoril európsku jednotu. Konrad Adenauer, prvý povojnový kancelár Nemecka, v priebehu svojho funkčného obdobia vrátil naspäť do sedla množstvo bývalých nacistov, v niektorých prípadoch odsúdených za vážne zločiny. V roku 1956 založil Adenauer nemeckú tajnú spravodajskú službu Bundesnachrichtendienst (BND). Jej riaditeľ Reinhard Gehlen a množstvo zamestnancov bolo regrutovaných z radov bývalých SS, Sicherheitsdienstu a gestapa. Hermann Josef Abs pôsobil v rokoch 1938 až

1945 v správnej rade najväčšej nemeckej banky Deutsche Bank. Počas vojny sa stal členom dozorných rád mnohých spoločností, ktoré sa podieľali na nemeckej okupácii východnej Európy. Vraj až 80 % finančných tokov v priebehu existencie komplexu IG Farben pri Osvienčime spravovala Deutsche Bank, pričom prešli rukami Absa. Mal sa osobne podieľať na vyvlastnení židovských spoločností v Nemecku a na okupovaných územiach. Po vojne sa dostal do väzenia, avšak nie na dlho. Stal sa riaditeľom Nemeckej rozvojovej banky KfW a finančným poradcom Konrada Adenauera. V rokoch 1957 až 1967 pôsobil opäť v Deutsche Bank, teraz ako predseda. V 60. rokoch bol vraj Abs členom dozorných rád asi 30 firiem a riaditeľom dozorných rád asi 20 firiem. Z tohto početného zoznamu si už môžeme dovoliť koncipovať určité závery. Sú to všetko len náhody? Určite nie. Ide len o nemecký patriotizmus? Len o snahu využiť bývalých nacistov po vojne aj na niečo prospešné pre Nemecko a Európu? Množstvo bývalých nacistov sa po vojne úspešne rehabilitovalo nielen v Argentíne, USA či Veľkej Británii, ale dokonca v samotnom Nemecku. Na čas sa stiahli z verejného života, niektorí si odsedeli smiešne krátke obdobie vo väzenských celách, len aby sa mohli znova chopiť oprát. Často dokonca v rovnakých firmách či na podobných postoch v štátnej sfére. Petrochemický kartel IG Farben, aj keď rozdrobený, funguje po vojne úspešne ďalej. V Bruseli má, tak ako predtým v Berlíne, svojich ľudí, ktorí mu pomáhajú ušiť zákony na mieru a otvoria nové trhy. Samozrejme, nielen petrochemický kartel, ale aj množstvo iných kartelov, korporácií, loby. To sú páni, ktorým sa nedemokratická, nevolená mašinéria zodpovedá a ktorých záujmy háji. S týmto zámerom bola Európska únia založená od začiatku: presadzovať záujmy elít a mocných. Politicky a ekonomicky dobyť to, čo predtým nešlo dobyť vojensky. Ak Európsku úniu spoluzakladali aj bývalí nacisti a ľudia s nimi prepojení, nemôžeme sa vôbec čudovať jej dnešnému stavu. Na tomto mieste by som sa chcel poďakovať autorom knihy NACISTICKÉ KORENE „BRUSELSKEJ EÚ“, ktorá mi – spolu s ďalšími zdrojmi – bola pri písaní tohto článku veľmi nápomocná.

TÉMA MESIACA > ODVRÁTENÁ STRANA EURÓPSKEJ „SUPEREKONOMIKY“

Marián Benka

ODVRÁTENÁ STRANA EURÓPSKEJ „SUPEREKONOMIKY“

„NAČO SÚ VÔBEC V EÚ DOTÁCIE? PREČO BY MAL NEMECKÝ DAŇOVÝ POPLATNÍK PRISPIEVAŤ NA STAVBU ROZHĽADNE V ČECHÁCH?“ TAKÚTO NA PRVÝ POHĽAD NEDÔLEŽITÚ OTÁZKU POLOŽIL JEDEN Z DIVÁKOV RELÁCIE SPRAVODAJSKEJ TELEVÍZIE ČT24 HYDE PARK POLITOLÓGOVI A EKONÓMOVI PETROVI ROBEJŠKOVI. TEN VŠAK V NEJ VIDÍ KĽÚČOVÚ PRÍČINU NEÚSPECHU EURÓPSKEJ EKONOMICKEJ INTEGRÁCIE.

emecký občan by rád prispieval na českú rozhľadňu, keby sa cítil byť v prvom rade Európanom, až potom Nemcom a Čechov by vnímal ako „svojich“. Napriek desaťročiam bruselských snáh o vytvorenie európskeho národa a európskej identity sa nič také nepodarilo. Naopak, ako protireakcia stúpa v jednotlivých členských krajinách národné povedomie a skepsa voči európskym inštitúciám. „Ale len na základe európskeho patriotizmu je predstaviteľné, že by bohatšie štáty trvalo ﬁnancovali tie chudobnejšie,“ tvrdí Robejšek. A že by sa naplnila pôvodná vízia európskej integrácie a chudobnejšie štáty ekonomicky dobehnú tie bohatšie? To už je dnes, v čase hlbokej a dlhodobej krízy spoločnej meny, čistá ilúzia. A zrejme to bola ilúzia od samého začiatku.

NEUVÁŽENÝ KROK Nemecký ekonóm Manfred Gärtner už v roku 1994 (10 rokov pred veľkým rozšírením EÚ) poukazoval na zlé ekonomické ukazovatele vtedajších členských krajín ako na možný zdroj budúcich problémov. Podľa jeho zistení všetky krajiny okrem Luxemburska mali už vtedy neúnosne veľké deficity rozpočtov. Okrem toho vo väčšine krajín boli súkromné úspory väčšie ako investície. Namiesto toho, aby úspory išli do podnikov na investovanie, išli vládam na financovanie deficitu. A zdá sa, že prijatie spoločnej meny viedlo skôr k zhoršeniu kondície členských krajín namiesto toho, aby vyvolalo vyrovnávanie ich ekonomickej úrovne, ako tvrdila oficiálna bruselská propaganda. Ekonóm Konzervatívneho inštitútu

ODVRÁTENÁ STRANA EURÓPSKEJ „SUPEREKONOMIKY“ > TÉMA MESIACA

27 M. R. Štefánika Peter Gonda ešte pred vstupom Slovenska do eurozóny varoval pred týmto krokom a tvrdil, že následkom bude nadmerný rast množstva peňazí, a teda aj inflácie a rastu cien. Jeho slová sa po rokoch potvrdili. „Deklarovanú výhodu zavedenia eura – členstvo krajiny v eurozóne ako záruku finančnej stability a rozpočtovej disciplíny vlády, možno spochybniť,“ píše P. Gonda. „Naopak, potvrdzuje sa, že kombinácia národných fiškálnych politík s nadnárodnou menovou politikou vlády vedie k ich rozpočtovej nedisciplinovanosti a stále vyšším deficitom. Priamym systémovým rizikom centralizovanejšej menovej politiky s monopolným vydávaním papierových peňazí v jednej mene (euro) je tlak na vyššiu infláciu.“

VZĎAĽOVANIE NAMIESTO PRIBLIŽOVANIA Posudzovanie eura ako nevydareného experimentu nebude len otázkou ideologického postoja. Okrem konzervatívca Gondu je jeho veľkým kritikom aj ľavicový ekonóm Marián Vitkovič,

ktorý minulý rok v rozhovore pre náš časopis uviedol: „Netvrdím že spoločná mena v Európe by v istej historickej etape nemohla fungovať. Ale spôsob, akým bolo vytvorené euro, je nenormálny. Nemôžete vytvoriť efektívnu menovú úniu bez ﬁškálnej. Euro nemalo prísť ako spoločná mena, ktorá zavádza spoločný výmenný kurz voči iným menám a spoločnú úrokovú mieru. To vyrovnávaniu takých rozdielnych ekonomík, aké v EÚ sú, bráni, nie pomáha. Slabším ekonomikám to nedáva žiaden manévrovací priestor, aby výmenným kurzom podliezli ceny tých vyspelejších. Takže euro bolo predčasne narodené decko a ako také nakoniec skape.“ Podľa Vitkoviča jedinou šancou na zachovanie eura by bolo vytvorenie de facto európskeho štátu, kde by silnejšie ekonomiky priamo (nie nepriamo prostredníctvom eurofondov) subvencovali tie slabšie. To je však politicky nepriechodné riešenie. Pripomeňme si postreh P. Robejška o tom, že sa nepodarilo vytvoriť identitu európskeho občana. Ďalšia česká ekonómka Stanislava Janáčková

TÉMA MESIACA > ODVRÁTENÁ STRANA EURÓPSKEJ „SUPEREKONOMIKY“

takisto tvrdí, že euro nesplnilo pôvodné očakávania – urýchlenie približovania národných ekonomík a vytvorenie homogénneho európskeho útvaru, ktorý by prinášal prospech všetkým jeho členom. Architekti eurozóny sľubovali, že okrem úspory nákladov v podnikateľskom sektore bude euro stimulovať rast jednotlivých hospodárstiev. Ekonomický rast v eurozóne sa však v skutočnosti spomalil, a to hneď po jej vzniku v roku 2001, teda dávno pred vypuknutím svetovej ﬁnančnej krízy. Takisto ekonomika eurozóny rástla v rokoch 2001 – 2006 pomalším tempom ako ekonomiky tých krajín, ktoré euro neprijali.

KOLOTOČ INFLÁCIE

Nesplnilo sa ani očakávanie, že euro pomôže vďaka maastrichtským kritériám vyrovnať tempo rastu a mieru inflácie v jednotlivých členských krajinách. Krajiny ich síce dokázali krátkodobo plniť ako podmienku vstupu do eurozóny, ale mnohé z nich ich vzápätí hneď po vstupe do menovej únie prestali dodržiavať. V skutočnosti sa miery inflácie jednotlivých členov eurozóny skôr vzďaľujú, ako by sa približovali. Približovanie mier inflácie však bolo považované za jednu z kľúčových podmienok opodstatnenia vzniku eura. Práve preto nebola miera inflácie potrebná na vstup do menovej únie definovaná ako pevné číslo, ale ako určitá povolená odchýlka od priemeru troch krajín EÚ s najnižšou infláciou. Logicky sa predpokladalo, že keď sa každý nový člen priblíži ku krajinám s najnižšou infláciou, celková inflácia v Európe sa začne znižovať. Na papieri to vyzeralo dobre, prax však ukázala, že miery inflácie sa k sebe priblížili len dočasne a potom sa začali zase vzďaľovať. Rôznorodosť ekonomík nepustí. A ako upozornil P. Gonda, vzdaním sa národnej meny a regulácie výmenného kurzu štát zároveň prichádza o jeden z nástrojov regulovania inflácie. Aký to paradox. Podľa Janáčkovej sa eurozóna ostro rozdelila na dve skupiny krajín. V jednej skupine je Nemecko, Francúzsko, Belgicko a Rakúsko, ktorých inflácia je dlhodobo nižšia ako priemer. V druhej skupine sú všetky ostatné krajiny okrem Fínska (ktoré je kdesi uprostred). Ich inflácia je, naopak, dlhodobo nadpriemerná. A k približovaniu týchto dvoch skupín nedochádza ani ná-

hodou. Krajiny druhej skupiny sú „doháňajúcimi“ krajinami, ich ekonomiky majú oproti prvej skupine vyššie tempo rastu, ktoré však zároveň prispieva k zvyšovaniu inﬂácie.

KAM MIZNÚ PENIAZE Samozrejme, nedá sa ukázať na euro ako na príčinu súčasnej európskej ekonomickej krízy. Ani jednoznačne odpovedať na otázku, či by Únia zvládla krízu lepšie bez eura ako s ním. EÚ je súčasťou globálnej neoliberálnej ekonomiky, ktorá trpí permanentnou krízou od roku 2008. Oslabila sa aj „povinným“ zachraňovaním veľkých bankových domov. Peniaze, ktoré sa naliali do ﬁnančného sektora, jednak naučili banky, že sa môžu beztrestne správať nezodpovedne, a potom vládam chýbali v ďalších fázach krízy. Robejšek to zhrnul trefnou poznámkou: „Finančný priemysel, ktorý má byť len služobným odvetvím svojho národa, si získal takú vydieračskú pozíciu, že národné hospodárstvo je služobníkom ﬁnančného priemyslu. Sú prvé pokusy vlád o reguláciu bankového sektora v Nemecku alebo Anglicku, ale to je málo radikálne.“ Ďalšou čiernou dierou, v ktorej miznú desiatky až stovky miliárd eur ročne, sú daňové úniky a korupcia. Iný „nekorektný“ ekonóm Peter Staněk upozorňuje, že len korupcia spôsobuje celoeurópske škody na úrovni 320 až 350 miliárd eur ročne. A netýka sa len všeobecne preklínaného Grécka alebo postkomunistických krajín. Podľa Staněka sa v EÚ kradne všade a vo veľkom, ale nikto s tým reálne nič nerobí, pretože sú do toho zapletené všetky politické elity. Cieľom tohto článku však nie je hovoriť o príčinách krízy, ale ukázať aj iný pohľad na európsku ekonomickú integráciu. I keď sa iste nájde dosť ekonómov, ktorí ju považujú za veľký prínos narúšaný len nezodpovednosťou krajín južnej Európy. Tí však majú dosť priestoru v bežných médiách, my sme sa pokúsili priniesť názory ekonómov, ktorých mainstream zväčša ignoruje.

PRAVÝ MOTÍV: SUPERŠTÁT A práve ekonómovia, ktorých hlas toľko nepočuť, si kladú otázku: Ako to, že štátnici, ktorí stáli pri zrode myšlienky eurozóny a mnohí z nich sa v ekonomike veľmi dobre vyznali, urobili takú

ODVRÁTENÁ STRANA EURÓPSKEJ „SUPEREKONOMIKY“ > TÉMA MESIACA

kardinálnu chybu a naštartovali neuvážené, násilné a navyše príliš rýchle zjednocovanie takých rozdielnych ekonomík? A prichádzajú k jedinej logickej odpovedi: Títo ľudia veľmi dobre vedeli, čo robia, ale dali prednosť politickým záujmom pred ekonomickými. Inými slovami, dominantné motívy európskej menovej integrácie v takej podobe, v akej sa uskutočnila, sú čisto politické. Európskym národom, ktoré sú historicky traumatizované stáročiami vedenia vzájomných vojen (vrátane tých dvoch najstrašnejších svetových) sa oficiálne ponúkla iste pekná vízia vzájomného mierového spolunažívania a ekonomickej spolupráce. Nikto však nehovoril o smerovaní k európskemu superštátu, v ktorom by tieto národy postupne stratili svoju identitu. Ak však pripustíme, že vytvorenie superštátu bolo od začiatku hlavným cieľom, potom nám zdanlivé ekonomické diletantstvo začne dávať zmysel. Svedčili by o tom aj slová bývalého hlavného ekonóma a člena bankovej rady Európskej centrálnej banky (ECB) Otmara Issinga: „Z histórie nie je známy prípad dlhodobo udržateľnej menovej únie bez štátnej identity.“ Bývalý nemecký kancelár a jeden z najväčších prívržencov integrácie Helmut Kohl povedal: „Chceme politickú unifikáciu Európy. Bez menovej únie nemôže vzniknúť ani politická únia.“ Lenže s týmto presvedčením asi málokto do únie išiel. Priateliť sa a pomáhať si so susedmi, to áno, ale nasťahovať sa s nimi do spoločnej domácnosti? Snahy o čoraz väčšiu centralizáciu sú už zjavné, aj keď oficiálne sa zdôvodňujú ako nevyhnutné opatrenia na zmiernenie dopadov krízy. Ale európska verejnosť ich vníma a v protireakcii na ne narastá popularita národne zameraných strán a spolkov; áno, nájdu sa medzi nimi aj extrémni nacionalisti (hoci nie každý nacionalista je automaticky extrémista). Paradoxne tak výsledkom bruselských snáh môže byť nástup novodobého Hitlera.

CESTA VON Viacerí ekonómovia sa zhodujú, že Únia vo svojej súčasnej podobe nemá šance na prežitie. Buď sa zmení na superštát, alebo sa decentralizuje, či dokonca úplne rozpadne. Petr Robejšek tvrdí,

že náklady na pokračovanie európskej integrácie už prevýšili výhody pre jej členov: „EÚ je dnes centralistický nadnárodný spolok, ktorý slúži predovšetkým svojmu vlastnému prežitiu.“ To, že je Únia veľká, samo osebe nezaručuje jej ekonomickú úspešnosť alebo účelnosť. Nikdy neplatila priama úmernosť: čím väčší, tým úspešnejší. S veľkosťou rastie aj zložitosť. A Únia je dnes možno až príliš zložitá. Respektíve sa príliš rýchlo rozšírila na neúnosnú veľkosť. Jej vedúci predstavitelia sa v tomto chaose akoby strácali a namiesto reálnych riešení, na ktoré nestačia (na ktoré by nestačil žiaden smrteľník), riešia administratívne nezmysly typu uniﬁkácia tvaru uhoriek alebo zákaz žiaroviek. Podľa Robejška by EÚ potrebovala decentralizovať, to však nie je možné, keď európske elity na každý problém reagujú volaním: „Viac Európy!“ Tak namiesto decentralizácie pribudla k Európskej komisii, Európskej rade a Európskemu parlamentu aj Európska centrálna banka ECB. A jej postavenie sa neustále posilňuje. Politiku ECB pritom Robejšek označuje za „Mordor“ alebo „Waterloo“ Európskej únie – proste za príčinu jej budúcej skazy. ECB sa podľa neho neustále snaží stabilizovať Úniu prelievaním peňazí zo severu na juh. To však bude trvať len dovtedy, kým bohatším štátom nedôjde trpezlivosť. Vystúpenie z Únie by však podľa Robejška bola chyba, ktorú si taký malý štát ako Česká republika nemôže dovoliť – pravdepodobne by to znamenalo sankcie zo strany silných európskych krajín, od ktorých je česká ekonomika závislá. Podobne varuje Peter Staněk pred myšlienkou vystúpenia Slovenska z EÚ; podľa jeho slov by to bola „čistá katastrofa“. Napriek všetkým problémom považuje slovenskú ekonomiku za jednu z najstabilnejších v rámci Únie a vystúpenie by túto stabilitu prudko narušilo. Robejšek si myslí, že pre malú krajinu je rozumnejšie počkať, kým s iniciatívou uvoľňovať centralizáciu príde niektorá z veľkých členských krajín, a potom sa k nej pridať. Napriek proklamovanej rovnosti reálne slovo majú európske veľmoci a v niektorých z nich (napr. vo Veľkej Británii alebo Francúzsku) badať silné euroskeptické nálady.

TÉMA MESIACA > EUROPROSPERITA PRE VYVOLENÝCH

Ľubomír Huďo

EUROPROSPERITA PRE VYVOLENÝCH

EUROKOMISÁRI, EUROPOSLANCI A EUROÚRADNÍCI RADI ZDÔRAZŇUJÚ, ŽE ZA MIEROVÝ VÝVOJ POČAS VIAC AKO POLSTOROČIA V EURÓPE (AK ZABUDNEME NA BALKÁN A NAJNOVŠIE UKRAJINU) VĎAČÍME EURÓPSKEJ ÚNII. ROVNAKO AJ ZA ROZVOJ DEMOKRACIE A JEJ PRESADZOVANIE OD ATLANTIKU PO ČIERNE MORE. PRETO POTREBUJEME NADNÁRODNÉ ŠTRUKTÚRY, KTORÉ BUDÚ USMERŇOVAŤ CELÝ STARÝ KONTINENT. USMERŇOVAČI TO, POCHOPITEĽNE, MYSLIA S NAMI VŠETKÝMI DOBRE, ALE ZÁROVEŇ SI ZA TO NECHÁVAJÚ PEKNE ZAPLATIŤ.

ytvorili si vlastný ekonomický svet, v ktorom si žijú svoj sladký život ako takzvaná vyššia spoločnosť vo Felliniho filme La Dolce Vita. Podobne ako hlavná postava filmu – novinár Marcello Rubini, mu stále viac podliehajú, no bez nejakej duševnej krízy a hľadania východiska. Eurobyrokrati s celým europolitickým a euroinštitucionálnym cirkusom nemajú žiadne výčitky, keď kážu uťahovanie opaskov, šetrenie, úsporné programy a reformy na okresanie sociálnych výdavkov a verejných financií na minimálnu možnú mieru. Lebo za krízu si môžu národné štáty so svojimi politikmi a obyvateľmi sami. V tomto asi nie sme na jednej lodi, ako o nej rád hovorí predseda Európskej komisie José Manuel Barroso. Pretože euroelita neplatí za krízu ani cent, kým ostatní Európania financujú chyby alebo plány politikov a finančníkov. Naopak, svoje pekné príjmy má isté a vďaka nim neprežíva na vlastnej koži sociálne problémy, existenčnú neistotu a nespokojnosť bežných smrteľníkov.

KTO Z KOHO PROFITUJE Euromoloch a jeho služobníci argumentujú, že noví členovia Európskej únie alebo krajiny s momentálne zlou ekonomickou kondíciou vlastne dostávajú viac, ako dávajú do spoločnej kasy. Euroštruktúry sú vlastne obetavé a trpezlivé, takže niet dôvodu na skepsu a pochybnosti. Naopak, namieste je vďačnosť a radosť z členstva v Únii a z možnosti udržiavať jej predstaviteľov, obslužný personál a inštitúcie v ich vlastnom príjemnom vesmíre. Podľa oﬁciálnych údajov ročný rozpočet Európskej únie (na rok 2014) predstavuje takmer 136 miliárd eur. Väčšina týchto peňazí sa investuje do zlepšenia kvality života občanov a komunít v rámci EÚ. Veľká časť z nich sa dostáva k chudobnejším regiónom a spoločenským skupinám a ﬁnancuje sa z nich tvorba pracovných miest a rast v celej EÚ. Náklady na administratívu EÚ predstavujú 6 percent celkových výdavkov z rozpočtu. Táto suma zahŕňa prevádzkové nákla-

EUROPROSPERITA PRE VYVOLENÝCH > TÉMA MESIACA

dy všetkých inštitúcií (predovšetkým Európskej komisie, Európskeho parlamentu a Rady EÚ) a náklady na prekladateľov a tlmočníkov, ktorí zabezpečujú prístup k informáciám vo všetkých úradných jazykoch EÚ. Priam presvedčivý obraz z oficiálnych informačných zdrojov, ako na užitočné projekty plynú peniaze v prospech celej našej veľkej európskej integračnej rodiny. Okrem nich však fungujú aj iné finančné toky. Jednotlivé členské krajiny posielajú zo svojho rozpočtu prostriedky do rozpočtu Európskej únie a ďalej platia aj clá v cenách tovaru, ktorý je dovážaný a preclený na vonkajšej hranici EÚ, spolufinancujú európske projekty, ktoré schválil Brusel. Ďalšie peniaze plynú na domácich úradníkov, ktorí majú na starosti prerozdeľovanie európskych dotácií v danej krajine, poskytujú záruky za európske pôžičky krachujúcim krajinám, financujú náklady na realizáciu smerníc a nariadení z Bruselu. Ide o dodatočné bremeno nadbytočných regulácií, ktoré podľa mimovládnej organizácie Open Europe stojí napríklad Veľkú Britániu 33 miliárd libier ročne. Európske regulácie zaťažujú firmy aj radových občanov, a to najmä v chudobnejších krajinách, pretože Únia harmonizuje prísnejšie pravidlá, ktoré už bohatšie krajiny dodržiavali.

PREMIÉRI SÚ PRI NICH CHUDÁCI Zvláštnou kapitolou sú prostriedky pre riadiacu elitu eurokomisárov, ktorí si z integrácie urobili živnosť, akú im môže závidieť aj nemecká spolková kancelárka. Základný mesačný plat komisára je podľa oﬁciálnych tabuliek 18 106 eur, k nemu patrí ešte množstvo príplatkov. Ak má komisár manželku v domácnosti, má nárok na príplatok 900 eur. Za každé dieťa si môže pripočítať ďalších 237 eur mesačne. Na deti dostáva príspevok na školné – na vysokoškoláka 212 eur, na stredoškoláka polovicu tejto sumy a na dieťa na základnej škole 36 eur. Európska komisia prispieva svojim členom na bývanie v Bruseli sumou 2700 eur mesačne. Novým komisárom, ktorí sa prvýkrát sťahujú do Bruselu a nie sú belgickej národnosti, patrí tiež jednorazový príspevok v hodnote dvojnásobku ich základného platu (vyše 34000 eur) a úhrada cestovného pre celú rodinu. Na reprezentačné účely dostanú ďalších 607 eur mesačne. Predseda Komisie má právo minúť na tieto

účely 28 700 eur ročne, pričom jeho základný plat je 22 210 eur, podpredsedovia EK zarábajú 20 118 eur. Okrem toho majú všetci komisári nárok na limuzínu s vodičom. Britský premiér David Cameron v debate o plánovaných výdavkoch EÚ na roky 2014 – 2020 vyhlásil, že niekoľko stoviek úradníkov v Bruseli zarába viac ako premiéri alebo nemecká kancelárka Angela Merkelová. Redaktori nemeckého denníka Die Welt preverili opodstatnenosť smelého tvrdenia a zistili, že nie stovky, ale tisíce eurobyrokratov si užívajú rozprávkové platy z pohľadu európskeho občana zmietaného protikrízovými opatreniami. Nemecká kancelárka má plat v základnej výške 16 275 eur a podľa Die Welt ho úspešne prekonáva viac ako 4300 euroúradníkov.

EUROKOMISÁR NA PRACOVNOM TRHU Strata zamestnania, i keď nie vlastnou vinou, patrí k najväčším životným traumám. Eurokomisár by po skončení funkcie len veľmi ťažko zvládol veľký stres a nezaslúži si to, pretože pre Európu toho toľko vykonal. Preto mu integračný systém pripraví dôstojné podmienky, aby neutrpel ﬁnančný šok. Zachráni ho odchodné, preklenovací príjem ako pomoc pri návrate na pracovný trh a zachovanie si nezávislosti. Príkladom je slovenský politik Ján Figeľ, ktorý po odchode z funkcie eurokomisára ešte tri roky poberal preklenovací príjem viac ako 10 000 eur mesačne, aj keď hneď po návrate z Bruselu začal pôsobiť v slovenskej politike a prácu si hľadať nemusel. Nie je však nijakou výnimkou. Podľa britskej spravodajskej stanice BBC bývalí eurokomisári dostanú každý mesiac počas troch rokov na účet 40 až 65 percent ich bývalej bruselskej mzdy. Spodná 40-percentná hranica pre odstupné predstavuje sumu osemtisíc eur. Napríklad dvaja bývalí komisári boli na tom ešte lepšie ako Ján Figeľ. Dostávali mesačne jedenásťtisíc eur a nemali pritom problém s nezamestnanosťou. Išlo o Íra Charlieho McCreevyho, eurokomisára pre vnútorný obchod a služby, ktorý po odchode z Bruselu našiel voľné pracovné miesto v predstavenstve leteckej spoločnosti Ryanair, a maltského diplomata Joa Borga, eurokomisára pre rybárstvo, ktorého hneď zamestnala PR agentúra.

TÉMA MESIACA > EUROPROSPERITA PRE VYVOLENÝCH

Nemecký týždenník Der Spiegel zverejnil zoznam ďalších bývalých eurokomisárov s uplatnením v exkluzívnej sfére: • Günter Verheugen, komisár pre priemyselnú politiku, zamestnaný britskou bankou, skupinou nemeckých bánk, tureckou ekonomickou skupinou a americkou PR agentúrou v Bruseli, • Benita Ferrerová-Waldnerová, bývalá komisárka pre zahraničné záležitosti, pozícia v nemeckej súkromnej poisťovni a v španielskej ﬁrme z oblasti energetiky, • Meglena Kunevová, bývalá komisárka, zodpovedná za ochranu spotrebiteľov, post vo francúzskej banke. Stephen Booth, hovorca britskej mimovládnej organizácie Open Europe, konštatuje: „Bývalí komisári získavajú dobre platené miesta v súkromnom sektore alebo v národných vládach, kým stále dostávajú veľké peniaze z EÚ, z vreciek daňových poplatníkov. Ako môžu občania očakávať, že títo ľudia budú objektívne posudzovať úniovú politiku, keď od Komisie stále dostávajú peniaze?“ Ani na staré kolená nebude eurokomisár patriť medzi radových európskych penzistov. Každý bývalý eurokomisár má tiež nárok na dôchodok, ktorý sa mu vypláca odo dňa, keď dosiahne 65 rokov. Výška týchto dôchodkov sa vypočítava z ich predchádzajúceho platu a počtu rokov, ktoré komisár strávil v úrade. Nesmie však presiahnuť 70 percent jeho základného platu eurokomisára.

Europoslanec si príde v čistom na 14 000 eur. Pri 751 europoslancoch je to mesačná suma 10 514 000 eur a ročne sa to vyšplhá na 125 miliónov eur. Odchádzajúci poslanci teraz ešte dostanú balíček na cestu – končia totiž 1. júla a dostanú celý mesačný plat. K tomu treba prirátať každý mesiac sťahovanie zasadnutí Európskeho parlamentu medzi Bruselom a Štrasburgom, ktoré sa týka nielen poslancov, ale aj tritisíc zamestnancov a novinárov a 25 nákladných áut s materiálmi. Ročne to stojí takmer 200 miliónov eur. Budova EP v Štrasburgu sa používa iba 42 dní v roku. Ináč je prázdna, ale zostáva vykurovaná, udržiavaná a strážená. Národné štáty šetria, ale 33-tisíc zamestnancov, ktorí pracujú pre Európsku komisiu a jej pridružené agentúry, sa dočkalo jedného z najvyšších platových rastov v histórii Únie. K tomu patria ešte ďalšie výhody. Euroúradníci naďalej poberajú príplatky vo výške 16 percent za prácu v Bruseli a do zdravotného poistenia odvádzajú iba dve percentá platu. Nezmenil sa ani vek odchodu do dôchodku v 63 rokoch, ani pracovný týždeň stanovený na 37,5 hodiny. Rovnako každý eurobyrokrat naďalej poberá mesačný príplatok na dieťa vo výške 373 eur a ďalších 253 eur na jeho vzdelávanie. Základný plat úradníkov v Bruseli sa pohybuje od 2 654 eur až po 18 371 eur mesačne. K tomu majú zamestnanci európskych inštitúcií ďalšie bonusy.

KASTA EUROPOSLANCOV A EUROPERSONÁLU

VAROVNÉ SLOVÁ

Rozpočet Európskeho parlamentu na rok 2014 predstavuje 1,756 miliardy eur. Z tejto sumy je 35 percent určených na výdavky na personál, predovšetkým na platy 6000 zamestnancov, ktorí pracujú v administratíve a pre politické skupiny. Tieto výdavky tiež pokrývajú náklady na tlmočenie, externý preklad a výdavky na služobné cesty zamestnancov. Náklady na jedného člena Parlamentu stúpajú na milión eur ročne. Europoslanec má základný plat 7 957 eur mesačne. To je len ﬁxná mzda, bez ďalších náhrad a diét. Náklady na prevádzku kancelárie predstavujú 4 299 eur mesačne, na asistentov môže poslanec dostať až 21 209 eur mesačne. Za každý deň zasadania dostáva na stravu a ubytovanie 304 eur.

Europoslanec za britskú Stranu nezávislosti Spojeného kráľovstva (UKIP) Godfrey Bloom na zasadaní Európskeho parlamentu prirovnal bruselských politikov k zlodejom. Členov Európskej komisie označil za najväčších zlodejov, pretože zo svojich príjmov neplatia skoro žiadne dane, ale sami pokrytecky bojujú proti daňovým únikom. Varoval, že práve pokrytectvo euroelít povedie k tomu, že v EP bude sedieť viac euroskeptikov. Jeho ďalšie varovanie bolo drastickejšie, keď upozornil, že občanom sa prestane páčiť politikárčenie a pohodlný život eurobyrokratov na ich úkor: „Môžem vám povedať, že keď sa ľudia dozvedia pravdu, nebude to dlho trvať, vtrhnú do tejto sály a obesia vás. A budú v práve.“

TRH AKO NAJVYŠŠIA „SLOBODA“ > TÉMA MESIACA

Igor Šarmír

TRH AKO NAJVYŠŠIA

„SLOBODA“ INFORMAČNÉ BROŽÚRKY VYDÁVANÉ EURÓPSKYMI INŠTITÚCIAMI HNEĎ NA PRVEJ STRANE UVÁDZAJÚ, ŽE PRIORITY A CIELE EÚ SÚ SLOBODA, SPRAVODLIVOSŤ, DEMOKRACIA, SOCIÁLNA KOHÉZIA, VYVÁŽENÝ REGIONÁLNY ROZVOJ, POTRAVINOVÁ BEZPEČNOSŤ A ZABEZPEČENIE PRIMERANÝCH MATERIÁLNYCH A SOCIÁLNYCH VYMOŽENOSTÍ PRE VŠETKÝCH EURÓPANOV.

eľké slová, ktoré znejú veľmi sympaticky, ale v kriticky mysliacich jednotlivcoch hneď vzbudia množstvo otázok o reálnosti takýchto sľubov. A realita ukazuje, že opatrnosť je naozaj namieste. Na jar v roku 2003 prijala NR SR tzv. „Zákon o obchodných reťazcoch“. Zákon zakazoval uplatňovanie vydieračských praktík zo strany veľkých obchodných systémov voči dodávateľom potravín spomedzi malých a stredných podnikov, ktoré mali a majú likvidačný dopad na celý slovenský agropotravinársky sektor. Krátko po jeho prijatí dostali slovenské orgány list z Európskej komisie, v ktorom boli upozornené, že Zákon o obchodných reťazcoch nie je v súlade s právnym poriadkom EÚ. Konkrétne nám bolo vyčítané, že zákaz vydieračských obchodných praktík narušuje základné „slobody“, ako sú voľný pohyb tovaru a kapitálu, ako i „právo na usadenie sa“ (preložené do zrozumiteľnejšej reči „právo na podnikanie“). Napriek určitej nejasnosti bolo zrejmé, že EK sa odvoláva na niečo iné, ako sú „základné princípy“ uvádzané v informačných brožúrkach. List Európskej komisie prezrádzal však i niečo vážnejšie: úradníci sa vôbec nezaujímali o podstatu problému, a to, že praktiky obchodných reťazcov uplat-

ňované vo veľkej miere sú výsmechom základných princípov práva a slobody podnikania, ale venovali pozornosť iba mechanizmom, ktoré mali teoreticky zabezpečiť dosiahnutie želateľného stavu. To znamená, že pokusy o dosiahnutie určitej spravodlivosti boli spochybňované z čisto ideologických, hoci právne „ošetrených“ dôvodov. A nebola to náhoda alebo výnimka. Po ďalšom legislatívnom pokuse v tejto oblasti z roku 2008 sme opäť dostali list, kde sa opakovali tie isté výčitky a podstate problému sa nevenovala najmenšia pozornosť. Čo sú teda skutočné hlavné priority EÚ? Sú to sloboda, spravodlivosť atď., tak ako je to uvádzané v informačných brožúrkach, alebo voľný pohyb tovaru, kapitálu či právo na usadenie sa? Z uvedeného príkladu vyplýva, že ide o druhú možnosť a obsah informačných brožúrok je zavádzajúci.

„OBCHODNÍCKA“ ÚSTAVA Potvrdila to i verejná diskusia v niektorých západoeurópskych krajinách v rokoch 2004 a 2005 týkajúca sa tzv. Európskej ústavnej zmluvy. Na jej základe bola ústava odmietnutá vo Francúzsku v referende, ale následne bola nahradená Lisabonskou dohodou, ktorá prevzala z odmietnutej

TÉMA MESIACA > TRH AKO NAJVYŠŠIA „SLOBODA“

„ústavy“ všetky podstatné a kritizované prvky. Ale o Lisabonskej dohode už nikde nerozhodovali občania, iba parlamenty. Argumentáciu diskusie okolo ústavnej zmluvy veľmi dobre priblížil francúzsky mesačník Le Monde diplomatique, ktorý sa tejto téme podrobne venoval vo svojom februárovom a májovom čísle z roku 2005. Článok Bernarda Cassena (z februára) bol nazvaný Sfalšovaná diskusia o ústavnej zmluve a začína nasledovne: „Nad ratiﬁkáciou dohody o vytvorení ústavy pre Európu, ktorá bola prijatá dvadsaťpäťkou 18. júna 2004 a podpísaná v Ríme 29. októbra toho istého roku, sa vznáša prízrak. Nebezpečenstvo spočíva v tom, že nebude pochopená alebo, čo je vážnejšie, že bude pochopená až príliš dobre. Je pravdou, že text, ktorého štyri časti sú rozpísané na 324 stranách, a k nim treba pripočítať dve prílohy (460 strán), 36 protokolov a 50 deklarácií, má čím odradiť obyčajného čitateľa. Ale ak si tento zaumieni, že porovná „Ústavu“ s ústavou svojej krajiny, zistí, že tá európska je 10 až 15-krát dlhšia, čo nezodpovedá proklamovanému cieľu „priblížiť Európu jej občanom“. Ak tento vzorový občan, ktorý si želá dobre poznať to, čo od neho žiadajú schváliť, pristúpi k prvému vytriedeniu celého textu – tak ako si normálne prebehneme kapitoly knihy skôr, ako ju kúpime – zmocní sa ho veľmi rýchlo zvláštny pocit: zmluva obsahuje množstvo slov, ktoré sa veľmi často opakujú, ale sú úplne cudzie slovnej zásobe normálne používanej v ústavách. Ak ho táto hra zaujme a má k dispozícii dobré počítačové programy, zistí, že len v štyroch častiach dohody sa slovo „banka“ objavuje 176-krát; „trh“ 88-krát; „liberalizácia“ alebo „liberálny“ 9-krát; „konkurencia“ alebo „konkurenčný“ 29-krát; „kapitály“ 23-krát; „obchod“ a jeho bezprostredné odvodeniny 38-krát a „tovary“ 11-krát. Vo francúzskej ústave neﬁguruje žiaden z týchto termínov s výnimkou „obchodu“, ktorý je tu uvedený dvakrát. Nášho milovníka slov sa potom zmocní pochybnosť: ide tu naozaj o európsku „Ústavu“ alebo o kópiu stanov Medzinárodného menového fondu či Charty Svetovej obchodnej organizácie?“ A ďalej: „Verejné diskusie k Ústave a všeobecnejšie k európskej konštrukcii, ktoré sa konali v Belgicku a vo Francúzsku, naozaj jasne ukázali, že „Ústava“ dáva jedinečnú príležitosť posvätiť raz navždy diktát trhu a konkurencie, termíny, ktoré, ako sme videli, boli

použité 88-, respektíve 29-krát. Použité v originálnom texte, ale nie pri jeho prezentovaní v oﬁciálnych „informačných dokumentoch“! Takto sa v malej publikácii (francúzskeho) ministerstva zahraničných vecí, ako aj v zjednodušenej brožúre vydanej Úradom pre publikácie Európskych spoločenstiev, slovo „trh“ objavuje iba jeden jedinýkrát a nenachádzame v nich ani stopu po „konkurencii“ a „kapitáloch“, hoci ide o tri kľúčové slová zmluvy. Takýmto spôsobom je 322 zo 448 článkov celého dokumentu – tie, z ktorých sa skladá tretia kapitola – schovávaných ako nejaká zahanbujúca choroba. Sú úmyselne stiahnuté z pozornosti občanov.“

VÝSMECH ĽUDSKÝM PRÁVAM V májovom čísle (2005) Le Monde diplomatique je vo viacerých článkoch poukázané na niektoré ďalšie súvislosti. Nasledujúce citácie sú z príspevku nazvaného Dekódovanie piatich kľúčových bodov dohody (autor opäť Bernard Cassen): „V častiach I a II sa bohato vyskytujú termíny ako ľudská dôstojnosť, sloboda, demokracia, právny stav, tolerancia, spravodlivosť, rodová rovnosť, udržateľný rozvoj, boj proti sociálnemu vylúčeniu, vysoký stupeň zamestnanosti atď. Ale tieto veľké princípy, ktoré sú určite vítané, nemajú záväzný alebo vymožiteľný charakter! Okrem toho, i v týchto dvoch častiach sa naliehavým spôsobom pripomínajú „vyššie“ normy („voľná a nedeformovaná konkurencia“) a štyri „základné“ slobody (voľný pohyb majetku, služieb, kapitálu a osôb), ktorým musí byť všetko podriadené. Na druhej strane, pri liberálnych princípoch obsiahnutých v návrhu ústavnej zmluvy ide o presné politiky, ktoré sú už v platnosti – niektoré z nich už boli uvedené v Rímskej dohode z roku 1957 – a pre tie neplatia výnimky. Zoznam je dlhý: liberalizácia verejných služieb „nad rámec toho, čo je nevyhnutné“, zákaz verejnej (finančnej) pomoci, obmedzenie pohybov kapitálu a rozpočtových deficitov, voľný obchod, nezávislosť ústrednej banky, odmietnutie akejkoľvek sociálnej alebo fiškálnej harmonizácie atď. A až otrepaným spôsobom pripomínanie primátu konkurencie a štyroch slávnych „základných“ slobôd. Naozaj, doteraz nevídaná hierarchia noriem, ktorá do funkcie hlavného veliteľa stavia konkurenciu, hospodárstvo a financie, pričom francúzska ústava vo svojom článku 1 hovorí, že republika „je nerozdeliteľná, laická, demokratická a sociálna“.“

TRH AKO NAJVYŠŠIA „SLOBODA“ > TÉMA MESIACA

Autor potom natvrdo kladie otázku: „Chceme spoločnosť, kde je najvyššou normou konkurencia?“ Je pozoruhodné, že závery o prioritách EÚ, ku ktorým sme dospeli na Slovensku na základe postoja EK k „Zákonu o obchodných reťazcoch“, sú tie isté ako vyššie uvedené závery týkajúce sa návrhu ústavnej zmluvy: skutočnými referenciami sú neoliberálne princípy ako „nefalšovaná“ konkurencia, právo na usadenie sa, voľný pohyb tovaru, kapitálu, služieb a osôb. Na druhej strane, „občianska sloboda“, spravodlivosť, demokracia, všeobecná prosperita atď. sú ideály, ku ktorým by sme sa radi dopracovali, ale použité prostriedky nesmú byť v rozpore s hlavnými prioritami.

AJ KEBY NA LEKÁRA NEBOLO... Európska ústava bola teda odmietnutá, ale problematické liberálne princípy, ktoré boli toho hlavnou príčinou, tvoria i naďalej „chrbtovú kosť“ právneho systému EÚ. Je možné presvedčiť sa o tom v konkrétnych krokoch spojených napríklad s pokusmi o riešenie „krízy suverénneho dlhu“. Šéfredaktor Le Monde diplomatique Serge Halimi v úvodníku tohtoročného májového čísla pripomína, že EÚ tvrdo kára členské štáty, pre ktoré nie je zníženie ich rozpočtového deﬁcitu absolútnou prioritou, hoci narastá nezamestnanosť. Na druhej strane sa vlády jednotlivých krajín nemusia obávať kritiky EK za to, že narastajúci počet európskych pacientov sa musí vzdať lekárskej starostlivosti z dôvodu nedostatku prostriedkov, že sa zvyšuje úmrtnosť malých detí, alebo sa opäť vyskytli prípady malárie (Grécko). Európska komisia má obavy najmä o výdavkovú časť rozpočtov členských krajín, a preto nanucuje úsporné opatrenia, pričom príjmovej časti rozpočtov sa venuje podstatne menej. Veľmi málo ju napríklad zaujíma, že obrovské prostriedky, ktoré by ľahko zabezpečili „ozdravenie“ verejných ﬁnancií, každoročne opúšťajú členské krajiny smerom do daňových rajov. Nerieši sa problém relokalizácie priemyselných podnikov do tretích krajín, kde je vyššia efektívnosť dosahovaná za cenu otrokárskych pracovných podmienok a nerešpektovania základných environmentálnych princípov. Relokalizácie síce spôsobujú hospodárstvu EÚ obrovské škody, ale sväto-sväté princípy voľného pohybu tovaru a kapitálu platné v globalizovanom svete

(WTO) neumožňujú brániť sa sociálnemu dampingu a nedovážať napríklad z krajín, kde sa vo veľkom praktizuje moderné otrokárstvo (Bangladéš, Indonézia, Čína atď.).

TOTÁLNA LIBERALIZÁCIA BEZ EÚ Napriek všetkému uvedenému patria protagonisti extrémneho ekonomického liberalizmu väčšinou do tábora euroskeptikov. Ako čelní predstavitelia britskej konzervatívnej strany, ktorí vedú systematickú mediálnu protieurópsku kampaň a chystajú sa dokonca vypísať referendum o vystúpení krajiny z EÚ! Prečo je to tak, keď podstata EÚ je naozaj liberálna? Pravdepodobnou odpoveďou je skutočnosť, že neoliberáli si želajú ísť v liberalizáciách a dereguláciách ešte omnoho ďalej, čo je v EÚ, ktorá si predsa len uchovala určité dôležité civilizačné prvky, zložité. Dosť významnú úlohu tu stále hrajú odbory, spotrebiteľské organizácie, ochrancovia životného prostredia a iné mimovládne organizácie. Ak by boli nejakým spôsobom „vyradené z hry“, demokracia, na ktorú sa predstavitelia EÚ vytrvalo odvolávajú, by sa už nedala ani predstierať. Neoliberáli však v súvislosti s demokraciou veľké škrupule nemajú. Známy je napríklad výrok jednej z ich ikon Friedricha Augusta von Hayeka, ktorý v súvislosti s Pinochetom uviedol, že „osobne preferuje liberálnu diktatúru (?) pred demokratickou vládou, pri ktorej by liberalizmus chýbal“. Iná ikona – Milton Friedman dokonca s menovaným krvavým diktátorom dlhoročne spolupracoval a robil mu hlavného ekonomického poradcu! Európska únia je teda napriek všetkému určitou bariérou rozpínavosti veľkých bezohľadných ekonomických operátorov, pri ktorých sa ťažko dá povedať, kde končí podnikanie a začína maﬁánstvo. Dôkazom je napríklad existencia významných obmedzení týkajúcich sa GMO, a napokon i nedávna (2009) zmena postoja Európskej komisie k téme „obchodné reťazce“ – EK sa už neodvoláva na „základné slobody“, ale skúma podstatu problému. Preto si myslím, že EÚ má svoje opodstatnenie, hoci mnoho jej aspektov by sa malo prehodnotiť.

Autor je členom Európskeho hospodárskeho a sociálneho výboru.

TÉMA MESIACA > JE EURÓPSKA ÚNIA VÔBEC LEGITÍMNA?

Vladimír Svidnický

JE EURÓPSKA ÚNIA VÔBEC LEGITÍMNA? V POSLEDNOM ČASE SA POMERNE FREKVENTOVANÝM TERMÍNOM V DISKUSIÁCH O EÚ STAL TZV. „DEMOKRATICKÝ DEFICIT“. IDE O POJEM, KTORÝ NA JEDNEJ STRANE ZDÔRAZŇUJÚ EUROSKEPTICI, NA DRUHEJ STRANE HO S NEVÔĽOU PRIPÚŠŤAJÚ AJ STÚPENCI PREHLBOVANIA EURÓPSKEJ INTEGRÁCIE. 36

emokratický deﬁcit je koncept narábajúci s tvrdením, že Európska únia a jej orgány nie sú dostatočne legitímne, a tým pádom ani demokratické a dosiahnuteľné pre občana. Podľa anglického euroskeptického europoslanca z klubu Europe of Freedom and Democracy (EFD) Nigela Faragea „problém je v ohromnom množstve nevolených byrokratov, ktorí skutočne rozhodujú, ale Únia je zo svojej podstaty antidemokratická“. Samotná európska integrácia, ktorej odmietanie je jednou z charakteristík tvrdej formy euroskepticizmu, je, jednoducho povedané, založená na tom, že štáty EÚ prenášajú svoje kompetencie a právomoci na spoločné, nadnárodné inštitúcie. Zároveň im poskytujú splnomocnenie v určitých oblastiach rozhodovať miesto nich. Celý mechanizmus je v princípe založený na tom, že konkrétny štát nemôže zastaviť prijatie rozhodnutia, a napriek svojmu odmietavému postoju je týmto rozhodnutím viazaný. Štáty niekedy dokonca do rozhodovacieho procesu nie sú zahrnuté vôbec, napríklad keď je legislatívna či iná právomoc v určitých záležitostiach vyhradená Európskej komisii (EK). Európ-

skych komisárov, teda členov EK, navrhujú vlády členských štátov, a až ako o celku o nich oﬁciálne hlasuje Európsky parlament. Inými slovami, zákonodarná iniciatíva EÚ je v rukách občanmi členských štátov nevoleného, teda demokraticky nezodpovedného úradu, a to Európskej komisie. To znamená, že inak bežné, pre každý reálny parlament charakteristické právo zákonodarnej iniciatívy patrí výkonnému orgánu. Európska komisia má v EÚ zásadné právomoci. EK je zdrojom všetkých návrhov jednotlivých európskych politík. Je poverená správou rozpočtu EÚ. Má taktiež ďalšie nezávislé úlohy, vrátane rozhodovania v segmente hospodárskej súťaže a reprezentuje EÚ v obchodnom rokovaní. Kontroluje plnenie záväzkov jednotlivých štátov vo vzťahu k EÚ, respektíve dodržiavanie európskeho práva, a plní úlohy za všetky politiky v členských štátoch, vrátane regionálnej politiky. Pri takých širokých právomociach je EK s ohľadom na predmetné skutočnosti evidentne bez demokratickej legitimity. Autoritu Európskej komisie spochybňuje napríklad premiér Maďarska. Podľa názoru Viktora Orbána výkonný orgán Európskej únie nemá

JE EURÓPSKA ÚNIA VÔBEC LEGITÍMNA? > TÉMA MESIACA

žiadnu demokratickú legitimitu. Ďalej povedal: „Ja som bol zvolený. Maďarská vláda bola zvolená, aj Európsky parlament bol zvolený. Ale kto zvolil Európsku komisiu? V čom spočíva demokratická legitimita komisie?“ Dokonca jeden z iniciátorov vzniku Európskeho menového systému Helmut Schmidt píše, že kto zo strany EÚ zbytočne podkopáva právomoci, autoritu a zodpovednosť národných vlád, oslabuje nielen dôveru ľudí vo vlastný štát, ale zároveň tým nepodporuje ani autoritu EÚ. Európska únia nesmie podkopávať európske štáty, pretože tieto štáty sa vyvíjali storočia vo veľmi náročných podmienkach. Ak by si mohli vybrať medzi Európskou úniou a svojím štátom, drvivá väčšina Európanov by sa podľa názoru Helmuta Schmidta rozhodla pre svoj vlastný štát. Aj z tohto dôvodu je v EÚ každý centralizmus, ak nie je nevyhnutný, veľkým zlom. Demokratický deﬁcit vyplýva aj z „politickej sily“ Európskeho parlamentu, ktorý je príliš slabý. Kontinuita medzi občanmi a poslancami v EP je nízka a neporovnateľná s napojením na poslancov v národných parlamentoch. Voľby do EP nemajú také relevantné postavenie a sú skôr zápasom politických strán ako súperením koncepcií rozvoja Európy. Navyše účasť na týchto voľbách má neustále klesajúcu tendenciu. V roku 1979 sa ich zúčastnilo 61,99 % občanov Únie. V roku 1984 to bolo 58,98 %. O 5 rokov neskôr, teda v roku 1989, účasť predstavovala 58,41 % Európanov. V roku 1994 sa volebného aktu zúčastnilo 56,67 % Európanov, v roku 1999 48,51 %. V predposledných voľbách v roku 2004 volebná účasť opäť klesla na hranicu 45,47 % a v posledných voľbách v roku 2009 len na 43 %. Slovenská republika v nich patrila medzi štáty s najnižšou volebnou účasťou – 19,64 % voličov. Podľa vyjadrenia politológa a ekonóma Petra Robejška v Českej televízii v relácii Hyde Park európski občania dávajú jasne najavo, že ich tento spôsob európskej integrácie vôbec nepriťahuje a nepovažujú ho za svoj. Európska elita sa podľa jeho názoru napriek tomu správa, akoby to tak nebolo. Nedokáže priznať, že sa so svojím konceptom mýlila. Práve skutočnosti, ako sú voľby do EP a spochybňovaná legitimita inštitúcií EÚ, napĺňajú ideovú podstatu euroskepticizmu a stá-

vajú sa esenciou euroskeptickej rétoriky, ktorú vyvoláva aj štýl európskej integrácie, upozorňuje Petr Robejšek. Spochybňovaná absencia legitimity primárnych inštitúcií EÚ spôsobuje, že Európska únia, tvorená danými inštitúciami, nemá demokratickú legitimitu, pretože tá v podstate nemôže existovať v celku, ktorý nie je založený na preukázateľnej existencii svojho ľudu a jeho politickej vôli, teda v danom prípade na vôli európskeho ľudu, respektíve európskeho politického národa. Z toho podľa českého ﬁlozofa a politika Miloslava Bednářa vyplýva, že demokratická legitimita môže v Európe existovať jedine v jednotlivých demokratických štátoch Európy a súčasná závažná, stále sa stupňujúca európska integrácia je toho priamym dôkazom. Člen predsedníctva KDH Peter Mach si myslí, že rozhodovanie v Bruseli je veľmi vzdialené bežným ľuďom a zodpovednosť rozptýlená. Občania vedia, že sa rozhoduje „niekde v Bruseli“. Ľudia sa domnievajú, že dôležitými inštitúciami, kde sa rozhoduje, sú Európska komisia, Európsky parlament, Rada Európy, ale kto konkrétne má akú zodpovednosť za dané smernice, je nejasné. Konkrétnejšie súvislosti o neinformovanosti a nevedomosti opisuje český euroskeptik Lukáš Petřík, ktorý si kladie otázku, či niekto pozná napríklad Neelie Kroesovú, Algirdasa Šemetu, Connie Hedegaardovú a iných. Ide totiž o európskych komisárov. Lukáš Petřík si ďalej kladie otázku, ako tých ľudí môžeme kontrolovať, prípadne odvolať. V porovnaní s politikmi národných parlamentov, respektíve vlád, sú eurokomisári občanmi prakticky neodvolateľní. Euroskepticizmus spochybňuje fungovanie demokracie na európskej úrovni, pretože tu neexistuje európsky ľud a európska verejnosť. Faktom tiež ostáva, že neexistuje európsky jazyk, spoločne interpretovaná história, spoločná tradícia, spoločné hodnoty, solidarita či spoločný záujem. Ľudí podľa Lukáša Petříka zaujíma to, čo sa deje u nich doma, a nie vo vzdialenom Bruseli, kde sídlia úradníci, ktorých nikto nevolí, kde sedia komisári, ktorých nikto nepozná, kde zasadá parlament, ktorý je volený minimálnou účasťou voličov.

ORBIS PICTUS > USA Foto: Larry Roberts – SITA/AP

Pittsburský požiarnik Brad Bennett si na cintoríne veteránov zástavkami pripomína pamiatku padlých mužov a žien v službách americkej armády. Dvakrát bojoval v Iraku. Veteráni, ktorí prežili vojny, to však nemajú ľahké. Úrad hlavného inšpektora pre záležitosti veteránov po celých Spojených štátoch vyšetruje 26 zdravotníckych zariadení. Napríklad v štáte Arizona údajne 40 veteránov zomrelo, kým čakalo na liečbu. (ľh)

ORBIS PICTUS > LITVA Foto: Mindaugas Kulbis – SITA/AP

Výsadkári nacvičujú zoskok počas vojenského cvičenia NATO pod názvom Čierny šíp na vojenskej základni Rukla pri litovskej metropole Vilnius. Okolo 1500 litovských vojakov nacvičovalo obranné operácie s príslušníkmi americkej 173. výsadkovej brigády v rámci protiruskej hystérie, že Moskva obsadí pobaltské štáty. (ľh)

ORBIS PICTUS > TURECKO Foto: Emrah Gurel – SITA/AP

Turecká polícia v Istanbule vodnými delami a slzotvorným plynom rozháňala protivládnu demonštráciu. Nespokojní Turci reagovali na banské nešťastie v meste Soma, ktoré si vyžiadalo vyše tristo obetí. Vyčítajú vláde, že sprivatizovala a prenajala bane súkromným spoločnostiam a ignorovala varovania o ich nedostatočnej bezpečnosti. Privatizácia ešte nemusí byť liek na všetko. (ľh)

ORBIS PICTUS > UKRAJINA Foto: Efrem Lukatsky – SITA/AP

Ukrajinskej prezidentskej kandidátke Juliji Tymošenkovej by jej obdivovatelia odpustili čokoľvek. Obohacovanie rodinného klanu, nahromadenie si miliónov, výzvy na strieľanie Rusov i snahy o referendum o vstupe do NATO. Ukrajinci ju však nezvolili za prezidentku, pretože nie všetci stratili pamäť. (ľh)

ORBIS PICTUS > BRAZÍLIA Foto: Andre Penner – SITA/AP

V Sao Paule sa každoročne stovky tisíc homosexuálov zúčastňujú na jednom z najväčších svetových pochodov homosexuálnej hrdosti. Požadujú, aby Brazília prijala zákon proti diskriminácii gayov. Určite by ocenili spoločnú fotograﬁu aj s niektorými slovenskými poslancami v Európskom parlamente, ktorým je táto agenda nadovšetko srdcu blízka. (ľh)

ORBIS PICTUS > USA Foto: Danny Johnston – SITA/AP

Pastor Randy Eddy-McCain sobášil v štáte Arkansas pár rovnakého pohlavia. Homosexuálne manželstvá sú povolené v sedemnástich štátoch, najmä na severovýchode USA. LGBTI skupiny chcú presadiť, aby v nich boli uzákonené aj cirkevné sobáše. Vnucovanie homosexuálnej agendy patrí nielen k americkému, ale aj k európskemu politickému folklóru. (ľh)

ORBIS PICTUS > IZRAEL Foto: Nasser Ishtayeh – SITA/AP

Palestínčania vnímajú výročie vzniku Štátu Izrael v roku 1948 ako Nakbu – katastrofu. Ani po 66 rokoch sa nič nezmenilo. Židovský štát pre nich symbolizuje zabratie ich krajiny, exodus 700-tisíc utečencov, ničenie dedín a vyvražďovanie civilistov. Izraelský vojak dáva jasne najavo, kto je dodnes v Palestíne pánom života a smrti. (ľh)

ORBIS PICTUS > TALIANSKO Foto: Alessandra Tarantino – SITA/AP

Taliansky najvyšší súd na dva roky zakázal expremiérovi Silviovi Berlusconimu vykonávať verejné funkcie, a preto nemohol kandidovať vo voľbách do Európskeho parlamentu. Napriek tomu prišiel v predvolebnej kampani podporiť kandidátov svojej strany Forza Italia. Bývalý premiér, povestný škandálmi od korupčných po sexuálne, tvrdí, že je obeťou justičnej maﬁe. (ľh)

RENDEZ-VOUS > SLOVANSKÁ VZÁJOMNOSŤ JE AJ RUSKÝM ZÁUJMOM

Tibor Eliot Rostas

SLOVANSKÁ VZÁJOMNOSŤ JE AJ RUSKÝM ZÁUJMOM

DNES VIAC AKO KEDYKOĽVEK V POSLEDNOM ŠTVRŤSTOROČÍ ZAČÍNAJÚ ĽUDIA HĽADAJÚCI POKOJ A MIER ODVRACAŤ SVOJ ZRAK OD AMERIKY, NATO A ZÁPADOEURÓPSKYCH ŠTRUKTÚR A SVOJU POZORNOSŤ UPRIAMUJÚ NA VÝCHOD, NA RUSKO. TÁTO KRAJINA POSTUPNE NADOBÚDA KONTÚRY SKUTOČNEJ A ROZHODNEJ SILY SCHOPNEJ VZDOROVAŤ AMERICKEJ LÍNII A PODIVNÝM PREDSTAVÁM O „DEMOKRACII A SLOBODE”, KTORÉ NA KRÍDLACH BOMBARDÉROV ČI BEZPILOTNÝCH LIETADIEL PRINÁŠA DO OKUPOVANÝCH A NIVOČENÝCH KRAJÍN.

ste, mnohí máme v živej pamäti rok 1968, ako aj éru bratstva „na večné časy a nikdy inak“. Máme v živej pamäti vynútené spojenectvo satelitu spečatené vrelými bozkami súdruhov na tribúnach. No máme v pamäti aj to, ako synovia Boľšoj Rossiji bojujúci v Červenej armáde zomierali pri oslobodzovaní našej krajiny. Karta sa zjavne obracia a v Rusku dnes namiesto nepriateľa hľadáme spojenca, spojenca s identickou, kresťanskou kultúrou a slovanským pôvodom. Dnes niektorí politici v našom parlamente s opovrhnutím pľujú na všetko slovanské, na všetko ruské, ale aj na všetko slovenské, a nekriticky velebia svojich mecenášov spoza Veľkej mláky. Ak máte iný názor, potom ste platený ruský agent, ako sa snažia presviedčať ľudí o poslaní a zmysle aj nášho mesačníka. Keďže sú žoldniermi cudzích záujmov, nevedia si ani len predstaviť, že to, čo robíme, robíme z hlboké-

ho vnútorného presvedčenia hľadať a prinášať nádej a inú povahu informácií, ako sú tie, za ktoré oni dostávajú odmenu. Nie, nie sme nikým platení, sme zaviazaní výhradne svojim čitateľom, pre ktorých sme priniesli aj rozhovor s veľvyslancom Ruskej federácie na Slovensku Jeho Excelenciou Pavlom M. Kuznecovom. Ako dnes hodnotíte postavenie Ruska a jeho zahraničnú politiku? Základom politiky Sovietskeho zväzu bola idea komunizmu, socializmu. Vtip je v tom, že komunizmus k nám paradoxne priviezli zo Západu, nebola to naša idea. Náš život však bol postupne riadený myšlienkou cesty k svetlým komunistickým zajtrajškom. A preto v zahraničnej politike zohrávala významnú úlohu podpora socialistických a komunistických strán, podpora členských štátov Varšavskej zmluvy alebo rozvojových krajín, v ktorých prebehFoto: Matúš Plecho

Pavel Maratovič KUZNECOV * 10. augusta 1958 V roku 1980 ukončil vysokoškolské štúdium na Moskovskom štátnom inštitúte medzinárodných vzťahov. V diplomatických službách je od roku 1980. Pôsobil na Veľvyslanectve ZSSR, resp. Ruska vo Fínsku (v rokoch 1980 – 1985 a 1991 – 1996), v rokoch 1997 – 1999 bol námestníkom riaditeľa Druhého európskeho odboru Ministerstva zahraničných vecí Ruska, kde do jeho pracovnej náplne patrili vzťahy so severskými štátmi. V období 1999 – 2004 pracoval ako radca-vyslanec na Veľvyslanectve Ruska v Estónsku, v rokoch 2004 – 2006 ako námestník riaditeľa Odboru zahraničnopolitického plánovania (venoval sa pôsobeniu Ruska v G8) a v rokoch 2006 – 2010 zastával funkciu riaditeľa Druhého európskeho odboru. Od mája 2010 je veľvyslancom Ruskej federácie v Slovenskej republike.

RENDEZ-VOUS > SLOVANSKÁ VZÁJOMNOSŤ JE AJ RUSKÝM ZÁUJMOM

li socialistické revolúcie. V kufríkoch sme im vozili peniaze, aby sme ich podporili. Po rozpade Sovietskeho zväzu sme našu zahraničnú politiku úplne zmenili. Táto politika už nie je ideologická, sleduje čisto pragmatické ciele. To znamená ciele, ktoré prospievajú ekonomickému a sociálnemu rozvoju Ruska. No s presadzovaním nejakej ideológie alebo jediného pohľadu na svet sme sa dávno rozlúčili. Naši americkí partneri to urobili naopak. Dnes používajú presne tie isté metódy, za ktoré nás kritizovali v časoch Sovietskeho zväzu. Chceli by rozšíriť svoje chápanie demokracie do celého sveta, organizujú farebné revolúcie v iných štátoch, ﬁnancujú všetky tie „neziskovky“. Na Slovensku, ale aj na celom svete dnes mimoriadne rezonuje téma ukrajinskej krízy. Ako vnímate situáciu na Ukrajine a aký je oﬁciálny postoj ruskej strany? Situácia, ktorú sledujeme na Ukrajine v uplynulom polroku, je, žiaľ, zákonitým následkom vývoja udalostí v Európe za posledných dvadsaťpäť rokov. Naši západní partneri nevyužili historickú šancu vybudovania Veľkej Európy bez deliacich čiar. Nástojčivé výzvy ruskej strany začať v praxi budovať euroatlantický spoločný priestor bezpečnosti a stability zostali bez odpovede. Namiesto toho, aby sa začalo s presadzovaním prirodzenej úlohy harmonizácie integračných procesov v Európe a Eurázii, boli podniknuté pokusy postaviť postsovietske štáty pred prísnu voľbu medzi Západom a Východom – buď s nami, alebo proti nám. V krehkej vnútropolitickej situácii na Ukrajine, zapríčinenej veľkými kultúrno-historickými a etnickými rozdielmi medzi jej západnými a východnými oblasťami, takýto nátlak stačil na to, aby sa vyprovokovala rozsiahla kríza štátnosti v tejto krajine. V dôsledku ozbrojeného štátneho prevratu samovoľne vyhlásené kyjevské orgány zvolili cestu násilného potláčania ľudových protestov, ktoré sú odpoveďou na úplné ignorovanie oprávnených záujmov obyvateľov juhovýchodných regiónov, presadzovanie priamych hrozieb a uplatňovanie násilia voči každému, kto nesúhlasí s rozhodným vplyvom radikálnych nacionalistov, šovinistickým, rusofóbskym a antisemitským konaním koalície. V tejto situácii, bez skutočnej ústavnej reformy na Ukrajine, v rámci ktorej by boli zabezpečené záujmy všetkých regiónov krajiny, politických síl

a pôvodných národností, kam nepochybne patria aj ruskí obyvatelia, predpoklad dlhodobej stabilizácie ukrajinského štátu vzbudzuje pochybnosti. Ak nezodpovedný postoj k osudu krajiny, k osudu svojich vlastných ľudí zo strany politických síl, ktoré sa pomenúvajú ukrajinskou vládou, bude pretrvávať i naďalej, Ukrajina bude musieť nevyhnutne čeliť ďalším výzvam a krízam. Nestačí len ukazovať na Rusko a obviňovať nás zo všetkých nešťastí dnešnej Ukrajiny. Rusko potvrdzuje svoje návrhy o poskytnutí medzinárodnej súčinnosti na začatie skutočného národného dialógu medzi všetkými politickými a regionálnymi silami na Ukrajine. Sme pripravení podieľať sa na príslušných snahách spoločne so zahraničnými partnermi, vychádzajúc z ustanovení Ženevskej dohody o Ukrajine zo 17. apríla a „cestovnej mapy“ OBSE, ktorú predložil švajčiarsky prezident. Zatiaľ sa americké a európske sankcie týkajú konkrétnych ľudí, neposkytnutia víz a zmrazenia ich majetku. Ak protiruské sankcie zasiahnu celé hospodárske odvetvia ako energetika alebo ﬁnančníctvo, je Moskva pripravená na protiopatrenia a rozpútanie ekonomickej vojny so Západom? Opakovane sme zdôrazňovali, že používanie sankčných ustanovení je zbraň dvojsečná a ako bumerang udrie do USA a EÚ. Rozprávať sa s našou krajinou týmto jazykom je nevhodné a kontraproduktívne, ako sa už vo Washingtone a Bruseli viackrát mohli presvedčiť. Neusilujeme sa o konfrontáciu. Západ nám hovorí, že ak nezmeníme našu politiku, spôsobia nám ešte väčšie škody. Sú presvedčení, že nám už uškodili. Spýtali sme sa, aké zmeny potrebujú? Nedostali sme žiadnu odpoveď. Pred pár mesiacmi nám oznámili, že by sme nemali „vtrhnúť“ na Ukrajinu. Nemali sme v úmysle uskutočňovať vpád, a ani tak neurobíme v budúcnosti. Nato západní partneri vyhlásili, že musíme prestať posielať svojich tajných agentov a špeciálne jednotky do východnej a južnej Ukrajiny. Odpovedali sme, že tam nie sú. Toto verejne vo svojom vyhlásení potvrdil náš prezident Vladimir Putin, na rozdiel od zástupcov americkej CIA, ktorí prednedávnom oznámili, že počas stretov strán na Ukrajine nestratili ani jedného svojho príslušníka. Následne nás vyzvali, aby sme požiadali o zrušenie referenda zo dňa 11. mája v Luhanskej a Doneckej oblasti. Prezident Vladimir Putin odpovedal, že o tom roz-

SLOVANSKÁ VZÁJOMNOSŤ JE AJ RUSKÝM ZÁUJMOM > RENDEZ-VOUS

hodne ľud Ukrajiny samostatne, ale s prihliadnutím na zámer OBSE začať dialóg by bolo vhodné odložiť referendum. Potom nám oznámili, že ak sa prezidentské voľby na Ukrajine 25. mája nekonajú z akéhokoľvek dôvodu, bude na vine Rusko. Nie je to smiešne? Ekonomické sankcie Západu voči Rusku neovplyvnia pozíciu Ruska voči Ukrajine. Budeme ešte dôslednejšie požadovať uskutočnenie slobodných a čestných reforiem na Ukrajine. Budeme ešte dôslednejšie požadovať západné štáty, aby zaujali odmietavý postoj voči fašistom a neonacistom, aby nepodporovali radikálov a vládu, v ktorej sú neonacistické strany. A namiesto vymýšľania ekonomických sankcií, ktoré sotva významne ovplyvnia hospodársky rast Ruska, chceme vyzvať našich partnerov, aby prispeli k reálnemu celonárodnému dialógu na Ukrajine. Ten okrem iného predpokladá čestné a transparentné vyšetrovania vrážd spáchaných na civilných obyvateľoch v Kyjeve, Odese a ďalších mestách. Ak bude Luhanská a Donecká oblasť okrem samostatnosti požadovať aj pripojenie k Rusku, môže nasledovať krymský scenár i pre ďalšie časti na juhovýchode Ukrajiny? Po prvé, musíte pochopiť, že je to veľmi zjednodušené vnímanie. Rusko nemá v úmysle anektovať nejaké územie. Ale môže sa Západ zaručiť, že práva rusky hovoriacej populácie, etnických Rusov, Maďarov, Rumunov, Poliakov a iných menšinových národov žijúcich na Ukrajine budú nedotknuté? Môže nám niekto prisľúbiť, že v zložení budúcej koalície nebudú neonacisti, ako to je dnes? Strana Sloboda bola zvolená do Najvyššej rady Ukrajiny v decembri 2012. Vtedy EÚ vyjadrila protest. Rovnako ako aj v prípade zvolenia Jörga Haidera v Rakúsku EÚ vyhlásila, že nikto na Ukrajine by nemal spolupracovať so stranou Sloboda. Dnes je však táto strana a jej zástupcovia členmi koalície podporovaní Západom, presadzujú verejne protiruské a protižidovské smerovanie v parlamente. Hovorkyňa tejto strany Iryna Farion, zodpovedná za reformu školstva, tlieskala neľudským udalostiam v Odese. Domnievam sa, že by sme nemali začínať od vykonštruovaných patetických, za vlasy pritiahnutých otázok o tom, či tam bude niekto niekde pripravený na inváziu, ale od otázky, ako sa budú cítiť ľudia v každej krajine na svete. Moskva podnietila návrh na vytvorenie iniciatívnej podpornej

skupiny pre Ukrajinu v zložení Rusko, USA a EÚ, aby sa pomohol rozbehnúť národný dialóg. Prezentovali sme našu predstavu o tom, pod akým heslom by sa mal byť tento dialóg konať – decentralizácia, federalizácia, obmedzená autonómia. Názov však nie je podstatný, najdôležitejší je obsah. Výsledkom reformy by malo byť rozhodnutie prijateľné pre všetky regióny. Ruský jazyk musí byť rešpektovaný. Ďalší krok – vyhlásenie neutrality Ukrajiny z vojenského a politického hľadiska. Všetko toto sme uviedli. V návrhoch sa tiež uvádza, že uskutočnenie reformy ukrajinského štátu, ktorý si musí zachovať suverenitu, územnú celistvosť a byť rešpektovaný vo svete, garantuje Rusko, EÚ, USA, Bezpečnostná rada OSN. Bohužiaľ, na náš návrh sme nedostali žiadnu odpoveď. Na rozdiel od ruskej pozície, ktorá spočíva v tom, že ústavný proces musí byť inkluzívny a rešpektovaný vo všetkých regiónoch, kroky, ktoré podnikli naši západní partneri, najmä USA a EÚ, nasvedčujú, že ich primárnym cieľom nie je zábezpeka národného prímeria na Ukrajine. Ide skôr o presadenie legitimity režimu, ktorému pomohli k moci, a to za im vyhovujúcich podmienok, a vnútenie tohto režimu celej krajine. Možno po udalostiach v Odese a útokoch ukrajinskej armády proti civilistom v Mariupole, Kramatorsku a Sloviansku obnoviť v najbližších rokoch rusko-ukrajinskú spoluprácu a dôveru, hoci aj s novým vedením v Kyjeve? Toto nie je to, čo je možné. Určite sa tak stane. Pre spoluprácu, dôveru a vzájomné porozumenie medzi ruským a ukrajinským národom nie je žiadna alternatíva. Pretrvali sme predsa ako jeden národ viac ako 300 rokov. Kyjev – matka ruských miest. Ruský jazyk a naše spoločné náboženstvo – pravoslávie, sa zrodili na území dnešnej Ukrajiny. V Rusku si uvedomujeme, že krvavé udalosti v Odese, Mariupole, Sloviansku a iných mestách nie sú zločinom, ktorý spáchal ukrajinský ľud. Sú to zločiny terajšieho kyjevského režimu, ktorý sa dostal k moci po ozbrojenom prevrate. Čo sa týka dočasných parametrov normalizácie rusko-ukrajinských vzťahov – všetko bude záležať od rýchlosti, s akou nastane urovnanie mimoriadne ťažkej vnútropolitickej krízy na Ukrajine, čo si, okrem iného, vyžaduje zastavenie násilia na všetkých stranách, ústavnú reformu v najbližšom čase, uskutočnenie národných parlamentných volieb, vytvorenie

RENDEZ-VOUS > AUDIENCIA U RUSKÉHO VEĽVYSLANCA

Zľava: Pavel Maratovič Kuznecov, Tibor Eliot Rostas, Dušan Budzák

legitímnej vlády na základe ich výsledkov. Tá by mala zastupovať záujmy všetkých regiónov a politické sily na Ukrajine. Hlavnou vecou však ostáva umožniť Ukrajincom, aby si samostatne určili svoj vlastný osud a nesnažiť sa riadiť život ukrajinského ľudu spoza Atlantického oceánu. Na Ukrajine prebehli prezidentské voľby a nový prezident Porošenko sa vyjadril, že nikdy nebude akceptovať, že sa Krym stal súčasťou Ruska, a nikdy nepripustí federálnu štruktúru Ukrajiny. Zaujíma ma váš názor na toto vyhlásenie. Čo sa týka Krymu, realita je dnes taká, aká je. Môžeme si ju priznávať, alebo nepriznávať, no Krym je dnes časťou Ruska, jedným zo subjektov Ruskej federácie, a s týmto faktom už musia všetci vo svete žiť, či sa im to páči, alebo nie. My sme si nikdy žiadne plány na anexiu Krymu nerobili, no v dôsledku politickej krízy na Ukrajine a ozbrojeného prevratu v Kyjeve došlo k situácii, že ľudí žijúcich na Kryme bolo treba brániť. Hovorím o tých dvoch miliónoch Rusov, ktorí tam žijú. Myslel som to tak, že ak toto vyhlásil novozvolený ukrajinský prezident v situácii, keď Krym už je súčasťou Ruska, či toto vyhlásenie nevnímate ako zasahovanie do vnútorných záležitostí Ruska.

Iste, to, čo hovoríte, je logické. No vychádzame z toho, že treba nadviazať dialóg medzi ruskou a ukrajinskou vládou a hľadať body vzájomného porozumenia. Náš prezident už povedal, že budeme rešpektovať vôľu ukrajinského národa. Bez ohľadu na to, že ľudia vo východných oblastiach nehlasovali, nemôžeme spochybniť pána Porošenka ako voľbu ukrajinského národa. Zaznamenali sme aj jeho vyhlásenia, že Ukrajina potrebuje nadviazať dialóg s Ruskom a Rusko je pre Ukrajinu najdôležitejší sused. Ako sa ten dialóg podarí rozvíjať, závisí predovšetkým od prvých krokov nového ukrajinského prezidenta. Čo sa týka Porošenkovho odmietania federalizácie Ukrajiny, ukrajinské vedenie k nej bude musieť skôr alebo neskôr aj tak pristúpiť. Môžeme to nazývať rôzne: federalizácia, decentralizácia, autonómia. No podľa mňa v Kyjeve raz pochopia nevyhnutnosť rešpektovania jednotlivých regiónov – západných, južných aj východných, že im treba dať seriózne právomoci. Aby ľudia v týchto regiónoch cítili, že ich záujmy sú zastúpené, že v rámci jednotného ukrajinského štátu si môžu určovať, ako chcú žiť. V oblastiach s ruským obyvateľstvom ustanoviť ruštinu ako druhý oﬁciálny jazyk a tak ďalej. Ak

AUDIENCIA U RUSKÉHO VEĽVYSLANCA > RENDEZ-VOUS

Foto: Matúš Plecho

úplne odmietnu myšlienku federácie alebo autonómie, podľa mňa bude veľmi zložité na základe jediného centrálneho zákonodarstva uspokojiť potreby západných aj východných regiónov. Majú rôznu ekonomickú situáciu, rôzne kultúrne a historické tradície. V niektorých oblastiach 60 – 80 percent ľudí hovorí po rusky. Na druhej strane treba podporovať aj ukrajinský jazyk, napríklad aby sa študenti v zahraničí mohli okrem ruštiny učiť aj ukrajinčinu. Cez víkend vznikol zlúčením Doneckej a Luhanskej oblasti nový zväzok pod názvom Novorossija (Nové Rusko, Novorusko). Aké stanovisko zaujme Moskva k Novému Rusku? Uzná ho ako štátny útvar? Je v prípade žiadosti o podporu a pomoc Rusko ochotné pomáhať mu? Akou formou? Neviem. Len dúfam, že v Kyjeve aj vo Washingtone a Bruseli pochopia, že treba ísť cestou záujmu všetkých ukrajinských regiónov a cestou hlbokej reformy, o ktorej hovoríme už niekoľko mesiacov, no nikto nás nepočúva. Reformy, ktorá zabezpečí záujmy všetkých skupín a národností. Lebo ak má Ukrajina pokračovať v tejto línii podpory len jednej časti obyvateľstva, úplne ignorujúc záujmy tej druhej, súčasná kríza sa bude mesiacmi a rokmi

len prehlbovať. Ak nedôjde rovno k rozpadu štátu. Možno je to aj naša chyba, že sme dlhodobo nevenovali dostatočnú pozornosť vnútropolitickému dianiu na Ukrajine. Oranžová revolúcia, Majdan, tlak na podpísanie dohody s EÚ. Ukrajina je príliš zložitá krajina s obrovskými rozdielmi medzi východnými a západnými regiónmi. Ukrajinu nemôžete len tak pritlačiť k múru a povedať jej, že si musí vybrať, či chce byť s Ruskom alebo so Západom. Tam sa polovica krajiny pozerá skôr na Európu a druhá polovica na Rusko. Všetko sa však dalo riešiť aj mierovou cestou. Keď 21. februára Janukovyč podpísal dohodu s opozíciou, súhlasil so všetkým, čo mu predložila EÚ aj opozícia. A na oplátku mala druhá strana odzbrojiť Pravý sektor, oslobodiť obsadené administratívne budovy, ale toto, žiaľ nedodržala. V tlači sa stále častejšie objavujú informácie o militaristickej rozpínavosti Ruska. Má vôbec Rusko záujem anektovať inú krajinu? Po prvé, to, čo sa dnes tvrdí o ruskej vojenskej aktivite, zdá sa, že máte na mysli vojenské cvičenia našich ozbrojených síl. Chcel by som zdôrazniť, že tieto cvičenia nemajú nič spoločné s dianím na Ukrajine a prebiehali na území Ruskej federácie.

RENDEZ-VOUS > SLOVANSKÁ VZÁJOMNOSŤ JE AJ RUSKÝM ZÁUJMOM

Na rozdiel napríklad od Američanov. Navyše cvičenia ozbrojených síl už dávno skončili a na rozkaz prezidenta Putina sa vojská vracajú na svoje stále miesta dislokácie. Čo sa týka záujmu Ruska o anexiu iných štátov, to je vylúčené. Opakovane sme verejne oznamovali, že Rusko nemá v úmysle anektovať žiadne juhovýchodné regióny Ukrajiny, ani žiadne iné krajiny. Nemôžeme mať také túžby, je to v rozpore so základnými záujmami Ruskej federácie. Ukrajina by mala zachovať celistvosť v súčasných hraniciach, celistvosť s plným rešpektovaním záujmov regiónov. Aj niektorí politici na Slovensku šíria informácie, že práve Rusko prispieva k zvyšovaniu napätia, že na Ukrajine operujú jednotky Specnaz... Áno, hovoria o ruských špeciálnych jednotkách a o tzv. separatistoch. Ale viackrát sme Američanom hovorili: „Veď vy máte veľmi kvalitné spravodajské služby, sledujete celý povrch Zeme cez satelit. Dajte nám čo len jeden príklad, jedného ruského diverzanta, ktorého ste zadržali.“ No doteraz nepredložili ani jeden dôkaz. Nedokážu odpovedať ani na jednu konkrétnu otázku, iba neustále obviňujú Rusko. Ako ruská strana vníma útoky niektorých slovenských politikov na Rusko? Ako normálny jav, ktorý pozorujeme vo všetkých demokratických európskych krajinách, a to najmä členských krajinách NATO a Európskej únie. Sme si vedomí toho, že v priebehu posledných 20 rokov USA investovali obrovské prostriedky (viac ako 5 miliárd dolárov bolo v tomto čase použitých pre Ukrajinu) s cieľom formovania občianskej spoločnosti, vyhovujúcej ich záujmom, v krajinách bývalého socialistického tábora, do aktivít sieťových mimovládnych organizácií, z ktorých vyrástli mnohí politici, o akých hovoríte. Teraz, pochopiteľne, musia ﬁnančné príspevky „splácať“. V tejto súvislosti by som si dovolil vysloviť želanie, aby títo politici aspoň občas uvažovali o záujmoch Slovenska a Európy ako celku, a nielen o vlastných osobných záujmoch a záujmoch amerických korporácií. V súčasnosti sa objavujú vážne úvahy smerujúce k rozmiestňovaniu vojsk NATO na našom území. Pritom pôvodná dohoda zo začiatku 90. rokov bola, že NATO sa nebude rozširovať do krajín bývalého východného bloku... Ako som pochopil, vedenie Slovenska už vyhlásilo,

že v tomto nevidí žiadnu nutnosť. Ale to nie je ani tak problém rozširovania prítomnosti NATO na niektoré územia, ako je napríklad Slovensko; je to skôr otázka Ukrajiny a NATO, ale aj Ruska, pretože máme dohodu s členmi Aliancie, ktorá pôvodne obmedzila jej rozširovanie. Neskôr, ako dochádzalo k jej rozširovaniu napriek záväzkom, sa hovorilo o nerozmiestňovaní veľkých vojenských zoskupení na území nových členských štátov, o tom, že vojenská infraštruktúra nebude nasadená v blízkosti ruských hraníc. Všetky tieto záväzky boli v rôznej miere porušené. Snahy zapojiť Ukrajinu do NATO budú mať výrazne negatívny dopad na celý systém európskej bezpečnosti a my zaujmeme rozhodný odmietavý postoj voči takému postupu. V našej spoločnosti ešte aj dnes rezonuje propaganda typu Pussy Riot. Rusko aktuálne zaujalo jasný postoj voči týmto snahám aj súvislosti s činnosťou agentov zoskupených v rôznych tzv. humanistických, ľudskoprávnych organizáciách. No zdá sa, že tlak sa stupňuje. Chcel by som zdôrazniť, že v Rusku existuje sloboda prejavu a sloboda „sebavyjadrenia“. To je zakotvené v ústave našej krajiny. Avšak ak určitá osoba alebo organizácia porušuje zákony, musí sa zodpovedať za svoje činy. Zahraniční aktivisti za dodržovanie ľudských práv by mali byť objektívni a presnejšie posudzovať tieto prípady, ako napríklad Pussy Riot, pretože akcie takého druhu sú zakázané nielen ruskou legislatívou, ale aj legislatívou ďalších krajín. O protiruskej propagande: Západ nezastavil politiku zdržiavania Ruska a udalostiam na Ukrajine predchádzal boom hysterickej protiruskej propagandy. Bohužiaľ, ovzdušie partnerstva a práca na vytváraní atmosféry dôvery na našom kontinente padli za obeť tejto politike. Pripomeňme si, napríklad, všemožné snahy pošpiniť Olympijské hry v Soči 2014. Zostáva nám presvedčenie, že verejnosť, občania európskych štátov, si samostatne zhodnotia, čo je pravda a čo zámerná propaganda. Ako Rusko vidí budúcnosť úzkej spolupráce so Slovenskom? Budúcnosť rusko-slovenských vzťahov vnímam veľmi optimisticky. V Moskve si veľmi vážia naladenie súčasnej slovenskej vlády na budovanie vzťahov medzi našimi krajinami na základe vzá-

AUDIENCIA U RUSKÉHO VEĽVYSLANCA > RENDEZ-VOUS

53 Veľvyslanec Ruskej federácie Pavel Maratovič Kuznecov a šéfredaktor ZEM&VEK Tibor Eliot Rostas

jomného rešpektu a uznania záujmu strán, na rozvoj obšírnej spolupráce v rôznych oblastiach obchodu a hospodárstva, energetiky, záujem o vedeckú, technickú a kultúrnu spoluprácu. Nemáme žiadne nevyriešené politické problémy. Spájajú nás spoločné kultúrne a historické tradície, spoločné úsilia v boji proti fašizmu. Priateľstvo a vzájomné porozumenie spĺňajú objektívne záujmy ľudu našich krajín. Slovensko je zo strany EÚ v podstate nútené, aby umožnilo reverzné prúdenie plynu zo Západu na Ukrajinu. Nemôže nás potom Rusko vnímať tak, že maríme jeho snahu obchodne sa vysporiadať s Ukrajinou v otázke plynu? A nemôže sa stať, že samotné Slovensko ostane bez plynu? Keď bol teraz minister Lajčák na konferencii v Moskve a stretol sa s naším ministrom Lavrovom, Lavrov mu otvorene povedal, že v Rusku oceňujeme postoj slovenskej vlády k reverzu. Slovensko ako členský štát EÚ musí síce zohľadňovať záujmy Bruselu, ale musí brať do úvahy aj svoje medzinárodné záväzky. A svojím správaním tieto

Foto: Matúš Plecho

záväzky neporušilo, čo Moskva veľmi oceňuje. Čo sa týka dodávok ruského plynu na Slovensko, tie budú v každom prípade zabezpečené. Či už severnou cestou alebo reverzným prúdom cez Nemecko a Česko. Gazprom svoje záväzky voči Slovensku určite splní, tu môže byť Slovensko úplne pokojné. Druhá vec je, že problémy s Ukrajinou môžu znížiť objemy tranzitu plynu pre iné krajiny cez Slovensko. Ale to už my neovplyvníme. Dnes opäť ožíva idea všeslovanskej vzájomnosti, ktorá bola aktuálna už za čias našich národných buditeľov. Je Rusko tejto myšlienke naklonené? Myšlienku slovanskej vzájomnosti vnímam ako uvedomenie si skutočnosti, že vzájomné obohacovanie kultúrnych a historických tradícií slovanských národov, zachovanie našich spoločných kresťanských a ľudských hodnôt zodpovedá základným záujmom národov našich krajín a prispeje k posilneniu spravodlivosti a slušnosti v medzinárodných vzťahoch. Na príprave rozhovoru spolupracovali Ľubomír Huďo a Dušan Budzák.

PROPAGANDA > NEPÝTAJTE SA KADERNÍKA, ČI POTREBUJETE OSTRIHAŤ

Dušan Budzák

NEPÝTAJTE SA KADERNÍKA, ČI POTREBUJETE OSTRIHAŤ

PRÍBEH HOVORÍ, ŽE AUTOROM TOHTO CITÁTU JE WARREN BUFFETT. TEN CITÁT MÁM RÁD PRETO, LEBO JE TO LEN INÉ VYJADRENIE ZNÁMEJ ŽURNALISTICKEJ POUČKY: NEEXISTUJE ZLÁ ODPOVEĎ, EXISTUJE LEN ZLÁ OTÁZKA.

enne sa s hlúpymi otázkami stretávame v médiách, ktoré v rámci svojho spravodajstva s hrdosťou a skromným rumencom v tvári oznamujú, že podľa posledného prieskumu sa naša redakcia, televízia, rádio, slovom naše médium umiestnilo na prvej priečke dôveryhodnosti... Potom s ľahučkým rumencom v tvári a zľahka sklopeným, akoby hanblivým zrakom dievčina na obrazovke klipne desaťcentimetrovými mihalnicami a ešte raz cudne sklopí zrak, aby vzápätí oči zdvihla, teraz už vlhké od dojatia, a povedala priamo do kamery: „Ďakujeme vám za prejavenú dôveru“ (chvenie v hlase je vítané). Ak sa v tej chvíli ubránite slzám dojatia, že aj vy patríte k tým, ktorí dennodenne vyjadrujú svoju dôveru tomuto médiu, ste faaakt dobrí.

S pocitom nadšenia sa teda pripojíte k ďalšiemu sledovaniu, čítaniu, počúvaniu správ, najmä keď moderátorka zavelí: „A teraz k ďalším správam!“ Strih a pokračovanie – napríklad: „Náš redaktor zisťoval, ako je to s daňovou politikou u nás.“ Redaktor: „Pán minister, pán minister, myslíte si, že je správne zvyšovať dane?“ Ááááách, ako náročný divák zaškrípete zubami – kde ten chodil na žurnalistiku? Ten nepozná pravidlo, že neexistuje zlá odpoveď, len zlá otázka? A že tým úplne najzákladnejším je: „Neklaďte otázky, v ktorých je skrytá odpoveď!“ No, čo čakáš, že ti ten minister povie? Že zvyšovanie daní je správne? Že sa postaví hrdo pred kameru a priamo do objektívu povie: „Milí občania, rozhodli sme sa, že dane budeme teraz zvyšovať až do nemoty, aby sme si za ne mohli

NEPÝTAJTE SA KADERNÍKA, ČI POTREBUJETE OSTRIHAŤ < PROPAGANDA

prihrávať štátne zákazky, ktoré budú síce nenormálne predražené a žiaden z nás ministrov by nestaval za také prachy, keby to mal platiť z vlastného vrecka, ale toto je z daní, ktoré potrebujeme od vás vybrať, tak nepindajte a plaťte.“ Ak neveríte, že ste denne konfrontovaní sériami hlúpych otázok, na ktoré nemôže existovať normálna odpoveď, tak ste ich buď prehliadli (pri nalievaní pivka či lúpaní banánu), alebo ste sa nechali strhnúť show zvanou spravodajstvo a tam na nejakej tej hlúpej otázočke predsa nezáleží. Napríklad: „Pán zločinec (prípadne pán vrah), ľutujete svoj ohavný čin?“ (Dáme tomu už vopred prívlastok ohavný čin, ale pre istotu sa opýtame, či ho ľutuje...) Alebo častá otázka športových žurnalistov: „Keď ste dostali štvrtý gól za sebou a bolo jasné, že to bude debakel, mrzelo vás to?“ (Čo čaká? Odpoveď typu: „Nie, nemrzelo nás to. Doprial by som vašim divákom užiť si ten skvelý pocit dostať štyri góly za sebou a vedieť, že do konca zápasu zostáva pol minúty...) Ste presvedčení, že toto sú také smiešne nemohúcnosti našej žurnalistiky, ktoré dokážete identiﬁkovať a svojím zrelým úsudkom eliminovať od seriózneho zdroja informácií? Nechajme teda tieto smiešne prehrešky prízemnej žurnalistiky tak a poďme sa pozrieť na tú serióznejšiu. Aspoň by sme chceli, aby taká bola. Takže čo by mohli byť také seriózne informácie? Napríklad nedávno sme tu mali sériu rôznych volieb. No a neoddeliteľnou súčasťou dobrého predvolebného a potom povolebného spravodajstva sú prieskumy. Jasné. Zástancovia dobrej žurnalistiky povedia, že rizikom prieskumov je to, že bývajú zmanipulované. (No, sú. No a čo?) Zástancovia ešte lepšej žurnalistiky povedia, že nech sú už prieskumy akékoľvek, sú súčasťou predvolebnej a povolebnej žurnalistiky, a divák, poslucháč, čitateľ nie je baran a sám vie zvážiť relevanciu zverejnených prieskumov. Ó, aké humánne, aké tolerantné a aké demokratické. Poviem to takto: Všetka tá seriózna žurnalistika o preferenciách, prognózach a podobných nezmysloch absolútne drzo ignoruje to najdôležitejšie, čo by sme si mali brániť – našu slobodnú vôľu! Naša slobod-

ná vôľa je rozhodujúca! A ak veríte na slobodnú vôľu ľudí, nemusíte veriť žiadnym sociálnym vedám, prognózam a prognostikom. Ak nám totiž niekto na jednej strane tvrdí, že sme slobodní a žijeme v slobodnej spoločnosti, a pritom dokáže za určitých podmienok a v určitých situáciách predpovedať naše činy – napríklad volebné preferencie, potom nie sme asi slobodní tak, ako si myslíme. Ak niekto vie a odhaduje naše budúce správanie (a čo si budeme nahovárať, tu a tam sa traﬁa dosť dobre), potom je naša sloboda vo voľbe iba prázdnou chimérou. Ak sme sa niekde na začiatku tohto článku zhodli na hlúposti otázky Myslíte si, že je správne zvyšovať dane?, mohli by sme sa zhodnúť aj na nebezpečnosti otázok okolo predvolebných prieskumov, ktoré akosi podozrivo dobre vedia, ako budeme voliť. Pretože sa snažia, aby naša voľba nebola našou voľbou. Ako vraví Warren Buffett, nepýtajte sa kaderníka, či potrebujete ostrihať, lebo jeho odpoveď už nebude vašou voľbou. A podobne neočakávajte od médií, že vám dajú informácie, ako by ste mali voliť (a teraz nemyslím len politikov, ale aj svoje nákupy, lieky a... kaderníkov), pretože potom to už nemusí byť vaša voľba, a rozhodne to už nebude vaša sloboda. Ak mi neveríte a máte predsa len lepší vzťah k serióznym prognostikom, urobte pre mňa niečo – nájdite nejakú prognózu z roku 2007 (ale nie takú, ktorá bola publikovaná v roku 2009), jasne a zrozumiteľne predikujúcu veľkú ﬁnančnú, hypotekárnu a inú krízu v roku 2008, z ktorej sa nevylížeme najmenej ďalších 6 rokov. Ja som zatiaľ takú prognózu nenašiel. Veci sa stali úplne nezávisle na prognózach. Pre voľby a médiami preferované prognózy to neplatí. Médiá, prognostici a z nich vychádzajúci politici by s nami nemali zaobchádzať ako s dobytkom na jatkách tvrdiac – občan má predsa slobodnú voľbu. Pretože ak by ju naozaj ctili, nevedeli by na základe našej slobodnej voľby ani len vytušiť, ako budeme voliť – a oni majú „potvrdené prieskumy“, ktoré im vychádzajú. Krízy nie. P. S.: Všimli ste si niekedy, že drvivá väčšina otázok prieskumov voličských preferencií v sebe skrýva odpoveď?

BEZ MASKY > JOSÉ MANUEL BARROSO

Ľubomír Huďo

Z MAOISTU CHAMELEÓN A PÁN KOMPROMISU

JOSÉ MANUEL

BARROSO

(*1956)

ortugalský študent práva a politických vied v revolučnej mladosti obdivoval maoistov a komunistov, aby to napokon dopracoval až na jedného z najmocnejších eurobyrokratov na úrovni nadnárodného premiéra. José Manuel Barroso ako dvojnásobný predseda Európskej komisie presadzuje vznik Spojených štátov európskych s centrálnou vládou na spôsob USA. Celý život dokázal šikovne lavírovať medzi pravicou a ľavicou, pôsobiť ako menšie zlo a nekonﬂiktne smerovať až na najvyššie posty. Vedel zákulisne presadiť záujmy mocenských skupín a elít, a zároveň v prejavoch plných fráz apelovať na budúcnosť európskeho občana a jednotu kontinentu. Preto si vyslúžil dve prezývky – Chameleón a Pán Kompromis. Pre euronadšencov je to osobnosť hodná ocenení, titulov a úcty. Pre euroskeptikov tragikomická ﬁgúra, ktorá ženie Európu do nešťastia. José Manuel ako študent ešte netušil, že bude presadzovať jednotný pochod všetkých Európanov

pod modrou zástavou so žltými hviezdičkami. V sedemdesiatych rokoch mu stačila jedna jediná, doplnená kosákom a kladivom na červenom podklade. Ešte nebol chameleónom. Farby začal striedať neskôr, len tá podstata o poslušnej jednote a centrálnej moci mu zostala i na vrchole politickej kariéry. Svoju angažovanosť a zmysel pre ovplyvňovanie spoločenských procesov naštartoval vo Federácii študentov marxistov-leninistov a dotiahol to na predsedu ultraľavicovej a maoistickej Portugalskej komunistickej strany pracujúcich – Revolučného hnutia strany proletariátu. Názov predlhý, ale ideológia jasná a nekomplikovaná. Študent-proletár po volebnom neúspechu maoistického spolku rýchlo pochopil, že s revolučnosťou ďaleko nezájde, a vstúpil do Portugalskej sociálnej demokracie, kde je dodnes. Vstúpil do strany, ktorá presne zodpovedá jeho naturelu – podľa názvu ľavicová, ale v Európskom parlamente patrí do pravicovej frakcie Európskej ľudovej strany. Kresba: Tibor Eliot Rostas

BEZ MASKY > JOSÉ MANUEL BARROSO

POLITICKÝ INŠTINKT

J. M. Barroso sa veľmi rýchlo preorientoval z revolučnej činnosti na politikárčenie. Karierizmus a pragmatizmus ho zaviedli na výnosné chodníčky. Pokračoval v štúdiu ekonomických a sociálnych vied v Ženeve i Washingtone a špecializoval sa na medzinárodné vzťahy. Z pracovníka na ministerstve vnútra pokračoval na post šéfa portugalskej diplomacie a napokon viedol aj vládny kabinet ako premiér. Vo funkcii predsedu vlády sa nechal viesť svojím spoľahlivým pragmatickým inštinktom a podporil vojnu v Iraku. Na rozdiel od mladosti-pochabosti už dobre vedel, že preňho výhodná a príjemná budúcnosť nepatrí maoizmu či nejakej revolučnej revolte, ale službe dominantnému impériu. Preto aj neskôr ako predseda Európskej komisie označil zásah NATO na podporu povstalcov z radov islamských fanatikov v Líbyi za morálnu povinnosť. Dosiahol veľkosť iného európskeho humanistu – Havlovo „humanitárne bombardovanie“ a Barrosova „morálna povinnosť“ vychádzajú zo základnej premisy – akákoľvek aktivita NATO je humanitárna a morálna, pretože samotná organizácia je ich naplnením v praxi. Stúpenec vojny v Iraku a moralista v otázke Líbye nechýbal ani pri preberaní Nobelovej ceny za mier. Európska únia ju dostala v roku 2012 za presadzovanie mieru, uzmierenia, demokracie a ľudských práv v Európe v období po druhej svetovej vojne. Otázka Balkánu a účasti európskych krajín na podpore jednej z bojujúcich strán ostala nepovšimnutá a takisto aktivity európskych krajín síce mimo ich starého kontinentu, ale v iných častiach sveta pod americkým velením.

OD FEDERÁCIE K U.S.E. Predseda EK vie, s kým sa má kamarátiť a v akej spoločnosti sa pohybovať. Jednak to vyplýva z jeho exkluzívnej funkcie, a potom aby vedel, čo je presadzovaným trendom z dielne veľkých projektantov budúcnosti ľudstva. Preto nechýbal vlani na stretnutí skupiny Bilderberg, neškodných pánov a dám z oblasti politiky, ﬁnančníctva, priemyslu, médií a predstaviteľov európskych monarchií, ktorí len tak zabíjajú čas nezáväznými diskusiami a výmenou názorov. Z ich okruhu sa potom ľudia dostávajú do rôznych vysokých funkcií a na

riadiace posty s celoštátnym až globálnym významom, ale to je už len čaro nechceného, náhoda, cesty osudu... A cesty osudu chcú, aby Európa bola jednotná, centrálne riadená federácia až po vytvorenie amerického modelu – Spojených štátov európskych (U.S.E.). A vtedy ešte len budeme od Londýna po Bukurešť silnejší, prosperujúcejší a dôležitejší globálny hráč. José M. Barroso vo svojej prezieravosti presviedča Európanov, že je to naša nádejná perspektíva a kto ju nechce prijať za svoju, patrí do tábora populistov, extrémistov a predstavuje nebezpečenstvo pre pokoj a mier v európskej integračnej rodine. Podľa Barrosa sme všetci na jednej lodi a musíme ťahať za jeden povraz. Zabudol dodať paralelu s Titanicom – niektorí zabezpečujú chod lode, iní sa vezú, mnohí sú natlačení v podpalubí v nedôstojných podmienkach, ďalší hodujú a užívajú si prepych na hornej palube a v exkluzívnych kajutách. Pritom chyby kapitána, jeho zástupcov a kormidelníka, navyše pod tlakom vonkajších síl, môžu viesť ku katastrofe a klesnutiu lode na dno s množstvom obetí. „Budeme musieť smerovať k federácii národných štátov, nebojme sa týchto slov. Hovorím o demokratickej federácii národných štátov, nie o superštáte. Dnes môže vyzerať plne federalizovaná Európa ako politická science-ﬁction, ale čoskoro sa stane realitou pre všetky štáty Európskej únie, či už sú v eurozóne alebo mimo nej,“ tvrdí predseda EK José Manuel Barroso. Vízia superštátu by odradila väčšinu Európanov, takže Barroso a spol. vedia, ako postupne dávkovať jej realizáciu, aby nevystrašili, ale postupne nalákali stále viac svojich stúpencov. Chameleón Barroso takticky necháva za seba prehovoriť podpredsedníčku EK, eurokomisárku pre spravodlivosť, základné práva a občianstvo Viviane Redingovú, ktorá nalieha na urýchlené vytvorenie politickej únie. Fiškálna, ekonomická a monetárna únia majú zintenzívniť potrebu funkčnej politickej únie. Podľa Barrosa len takáto bruselská politická konštrukcia zabráni barbarstvu vo svete – vzor je za Atlantikom. Nie superštát, iba Spojené štáty európske s Európskou komisiou ako vládou, Senátom, ktorý bude zastupovať členské štáty, a Európskym parlamentom na spôsob amerického Kongresu.

JOSÉ MANUEL BARROSO > BEZ MASKY

J. M. Barroso nalieha, že EÚ potrebuje novú zmluvu, ale zároveň berie do úvahy mienku občana, aby Brusel nepôsobil dojmom arogantného úradníckeho centra, ktoré Európanom niečo vnucuje: „Potrebujeme skutočnú diskusiu o tom, ako by sa Európska únia mala vyvíjať v nasledujúcich rokoch, a to tak v ekonomickom, ako aj v politickom zmysle. Ide o debatu, ktorá sa týka každého občana, každého presvedčenia a každej generácie. Verím, že to, čo nás spája, je silnejšie ako to, čo nás rozdeľuje.“ Bývalý maoista, novodobý pravoľavý chameleón a kúzelný tanečník medzi záujmami elít a bežných Európanov nezabúda vystupovať dokonale ako ukážkový demokrat. Je prototypom typického europolitika, ktorý napriek tomu, že prispôsobivosť je jeho jedinou schopnosťou, dokáže presviedčať okolie o svojej dôležitosti a významnosti z celoeurópskeho hľadiska.

AFÉRA S VÝLETOM Eurodemokrat má za sebou jeden veľký prešľap, ktorý ho takmer stál funkciu, ale opäť dokázal spracovať svoje okolie tak, aby uverilo v jeho nevinnosť a schopnosti. Barroso prijal v auguste 2004 už ako nominovaný predseda EK pozvanie na jachtu svojho priateľa, gréckeho lodného magnáta Spira Latsisa. Denník Die Welt napísal, že Barroso strávil týždeň na jachte gréckeho miliardára len mesiac predtým, ako EK schválila 10 miliónov eur na pomoc lodnej firme, ktorú Latsis vlastní. „Komisia považuje pohostinnosť poskytnutú mimo výkonu úradnej funkcie za normálnu súčasť súkromného života,“ vyhlásil na svoju obranu Barroso. Podľa hovorkyne EK Françoise Le Bailovej sa Barroso nevystavil hrozbe konfliktu záujmov, ani neporušil pravidlá EK, ktoré komisárom zakazujú prijať dar drahší ako 300 eur. Plavba manželov Barrosovcov stála podľa nemeckého denníka Die Welt viac ako 20-tisíc eur. Problém je aj v tom, že Barrosov hostiteľ Spiros Latsis viedol jednu z najväčších gréckych finančných skupín podnikajúcich v rope a námornej doprave. Barroso s Latsisom sú spolužiaci z vysokej školy a dlhodobí priatelia. EK odsúhlasila dotáciu pre kamaráta priamo na Barrosovu výslovnú a urgentnú žiadosť. Okrem toho Komisia uzavrela lukratívne

zmluvy priamo s Latsisovými ﬁrmami. Britský europoslanec Nigel Farage, predseda Strany za nezávislosť Spojeného kráľovstva (UKIP), presadil v Európskom parlamente hlasovanie o vyslovení nedôvery predsedovi EK Barrosovi, no drvivá väčšina europoslancov nevidela v Barrosovom kamarátstve a z neho vyplývajúcich následkov nič zlé a ponechala ho na lukratívnom mieste najvýznamnejšieho eurobyrokrata.

POĽSKÉ ODMIETNUTIE PRIEMERNOSTI Na Slovensku, aspoň čo sa týka politických špičiek, má José Manuel Barroso tiež svojich obdivovateľov. Prezident Ivan Gašparovič mu počas jeho návštevy Bratislavy pri príležitosti desaťročného členstva SR v EÚ udelil jedno z najvyšších štátnych vyznamenaní – Rad bieleho dvojkríža II. triedy za mimoriadne zásluhy o posilnenie postavenia Slovenska v medzinárodných vzťahoch. Aj premiér Robert Fico ocenil Barrosove kvality: „Spoločne sme riešili množstvo krízových situácií. Ukázal sa ako predseda, ktorý je nestranný a záleží mu na rozvoji všetkých členských štátov EÚ.“ Ekonomická univerzita mu udelila titul doctor honoris causa. J. M. Barroso má aj čestný doktorát od našich západných susedov z Univerzity Tomáša Baťu v Zlíne za zásluhy o pripojenie Českej republiky k Európskej únii a o budovanie novej Európy. No naši severní susedia neprejavili toľko pochopenia pre výnimočného eurobyrokrata ako Slováci a Česi. Barrosovi nepribudne do zbierky doktorátov prírastok z Poľska. Plánované udelenie čestného doktorátu Jagelovskej univerzity v Krakove predsedovi EK sa neuskutočnilo, pretože niektorí profesori dospeli k záveru, že si Barroso takéto ocenenie nezaslúži. Rektor univerzity Wojciech Nowak chcel oceniť Barrosa za jeho zásluhy o rozvoj stredovýchodnej Európy, ale po ostrej diskusii väčšina profesorov Fakulty pre medzinárodné a politické štúdie tento návrh nepodporila. Kritici vytkli predsedovi EK maoistickú minulosť a označili ho za stúpenca genderizmu (ideológia rovnosti pohlaví). Časť poľských politikov vyjadrila súhlas s rozhodnutím profesorov a zdôvodnila to „priemernosťou“ predsedu EK. Vyzerá to, že sú ešte Európania, ktorí v rámci úniovej rodiny dokážu mať aj vlastný názor na bruselské vedenie.

NEZNÁMI HRDINOVIA > NOVINÁR – REVOLUCIONÁR

Milan Pullmann

NOVINÁR – REVOLUCIONÁR SÉRIA ČLÁNKOV GARYHO WEBBA V SAN JOSE MERCURY NEWS Z ROKU 1996 (A NÁSLEDNE VYDANÝ BESTSELLER DARK ALLIANCE: THE CIA, THE CONTRAS, AND THE CRACK COCAINE EXPLOSION) ZDOKUMENTOVALA, ŽE NIKARAGUJSKÍ DROGOVÍ DÍLERI PREDALI V LOS ANGELES TONY CRACKU A V OSEMDESIATYCH ROKOCH ZAROBILI MILIÓNY DOLÁROV PRE NIKARAGUJSKÝCH KONTRAREVOLUCIONÁROV PODPOROVANÝCH CIA. AUTOR ZOMREL ÚDAJNE AKO SAMOVRAH NÁSLEDKOM DVOCH VÝSTRELOV DO HLAVY. 60

ebb sa narodil v kalifornskej Corone do vojenskej rodiny. Štúdium žurnalistiky nedokončil, no prijal miesto v denníku The Kentucky Post. Nato prešiel do redakcií The Plain Dealer of Cleveland a San Jose Mercury News. V priebehu dvoch rokov sa v Mercury News stal členom tímu, ktorý v roku 1990 získal Pulitzerovu cenu za reportáž o zemetrasení v Loma Prieta.

TRAJA NA JEDNÉHO Už dva roky pred Webbovým odhalením napísal reportér Jesse Katz v L. A. Times, že ak je niekto zodpovedný za zaplavenie ulíc Los Angeles crackom, je to Freeway Rick. Myslel tým drogového magnáta Rickyho Donnella Rossa. Dva mesiace potom, ako Webbova séria reportáží dala Rossa do súvisu s nikaragujskými kontrarevolucionármi, L. A. Times obrátili list a začali znižovať jeho úlohu v epidémii cracku. Webbova séria odhalila, že Rossovým mentorom a hlavným dodávateľom, ktorý mu pomohol vyštverať sa na vrchol drogového ľadovca cez mŕtvoly, bol federálny informátor a dovozca kokaínu, nikaragujský exulant Oscar Danilo Blandón Reyes, patriaci do prominentnej politickej rodi-

ny, a hlavný podporovateľ kontrarevolucionárov – rebelského hnutia, tajne vytvoreného CIA na zvrhnutie ľavicových „sandinistov“. Webb sa sústredil práve na Blandóna, pričom poukázal na to, že CIA zrušila vyšetrovanie Blandóna a jeho partnera Norwina Menesesa v mene národnej bezpečnosti. Hoci dokázal zdokumentovať spojenie medzi kontrarevolucionármi a importom kokaínu do USA, nevedel identiﬁkovať informovaných hodnostárov CIA. Akákoľvek neprimeranosť zo strany Mercury News však zďaleka nedosahovala úroveň trojnásobného útoku na Webba, vedeného redakciami The New York Times, The Washington Post a The L. A. Times. Ombudsman Washington Post poznamenal, že táto mediálna trojica preukázala väčší záujem o hľadanie pochybení vo Webbových reportážach než o dôležité skutočnosti, na ktoré upozornil: že americká vláda má väzby na predaj drog. Tieto tri médiá zdiskreditovali Webbove reportáže a zhltli tvrdenie tajných služieb, že žiadne spojenie medzi kontrarevolucionármi, crackom a CIA neexistuje. Reaganovej administratíve tieto obvinenia určite dodatočne prestíž nezvýšili. Reaganovou pravou rukou bol však v osemdesiatych rokoch jeho budúci

NOVINÁR – REVOLUCIONÁR > NEZNÁMI HRDINOVIA

nástupca v úrade, Bush starší (inak člen tajného spolku Lebka a kosti), ktorý predtým šéfoval CIA.

ODKAZ AUTENTICKÝM NOVINÁROM Po Webbových odhaleniach sa afroamerické komunity v Oaklande a Los Angeles začali súdiť s vládou a Senát určil komisiu na prešetrenie obvinení. Pätnásteho novembra 1996 šéf CIA John Deutch na strednej škole v losangeleskej štvrti South Central osobne odpovedal na obvinenia. Keď ho bývalý detektív tamojšieho policajného oddelenia Michael Ruppert konfrontoval s dôkazmi o tom, že CIA pašovala koks do L. A., dav sa stal neovládateľným. Bola to doslova PR pohroma. Webbovu prácu následne potvrdilo vyšetrovanie Kongresu a správy dvoch inšpektorov CIA publikované v rokoch 1997 a 1998. Drogové kšefty CIA potvrdil aj kedysi osobne prítomný agent DEA Celerino Castillo (vo výslužbe), spoluautor knihy Powderburns: Cocaine, Contras & The Drug Connection.

Čo sa týka Webbovej „samovraždy“, prvá guľka prešla jeho lícom. Podľa novinára z alternatívneho média L. A. Weekly to však nebola CIA, kto Webba zabil, ale skôr (nepriamo) kolegovia z brandže. „Verím, že sme zjednodušovali vo všetkých krokoch – v písaní, editovaní aj produkcii našej práce,“ napísal v otvorenom liste čitateľom výkonný editor San Jose Mercury News Jerry Ceppos takmer rok po zverejnení príbehu. „Príliš sme zjednodušili komplexnú tému epidémie cracku v USA.“ Webb prišiel o prácu. Po čase sa zamestnal na čiastočný úväzok v malom týždenníku Sacramento News & Review. L. A. Times sa mu nikdy neospravedlnili. Gary Webb odkázal študentom autentického žurnalizmu: „Novinári sú revolucionári a nedovoľte nikomu tvrdiť vám niečo iné. Musíte bojovať za zmenu sveta.“ Kevin Booth, autor dokumentárneho ﬁlmu The American Drug War, uvádza, že podľa Rickyho Rossa Webb vedel, že ho sledujú. Kamkoľvek šiel, vždy ho nasledovalo auto. Freeway Rick potvrdil, čo vravel Luis Gomez: Gary na niečom pracoval. Webb sa mu tiež zdôveril, že sa mu vyhrážajú smrťou a vládni úradníci ho šikanujú. Mužov opísal ako profesionálov, ktorí po konfrontácii vyskočili z jeho balkóna a utiekli. Jon Roland pripomína, že keď s Webbom komunikoval, naznačil, že má mnoho nepublikovaného materiálu. Upozornil Webba, že CIA by ho mohla „zasamovraždiť“, načo sa on vyjadril, že ak zomrie, určite to nebude samovražda. Po jeho smrti sa objavili fámy, že v pripravovanej knihe sa zaoberal židovskými dílermi ovládajúcimi juhoamerickú drogovú scénu a zavraždil ho Mossad. Po vydaní Webbovej Dark Alliance senátor John Kerry (Lebka a kosti) povedal denníku The Washington Post: „Absolútne nepochybujem o tom, že ľudia na výplatnej listine CIA boli pri svojej podpore kontrarevolucionárov zapletení do predaja drog.“ Kerryho obsiahlu správu ignorovali. Internú správu CIA o kokaínovej činnosti kontrarevolucionárov nikdy nepublikovali, rovnako ako vyšetrovanie Webbových obvinení ministerstvom spravodlivosti. CIA zverejnila len cenzurovanú správu týkajúcu sa časti obvinení. Vojna v Nikaragui síce skončila, no materiály ostali tajné.

EEXPEDÍCIA EX XPPEEDÍ DÍCI ÍCI CIA A AR ARCHA RCH CHA > KAMPETORP KKA AMP MPET PET ETO ORRP RP k Tur

li Tal

Ó EST

O ŠSK TY LO

vle Gä

rlsta

Tibor Eliot Rostas

olm ckh Sto

Rig

ius

Viln

llare

Gö

teb

ore

org

ém

ick

lt Ba

rad ing lin Ka

SKO

N DÁ

a šav Var

wk bró

Dą

SKO OĽ

P urg

kov

rlín

Kra

n be Sie den Lin

sko

Lip

V SLO

ha Pra

va tisla Bra

Á KA I SK ČE UBL P RE

O CK ME

t fur

rg ou asb Str

use

nis

n Fra

ów

Jord

Jah

Klo

ste

rzim

art ttg Stu

eň

d Vie

rn me

KÚ

SKO a

jan

Ľub

INS

V SLO

KAMPETORP EXPEDÍCIA ARCHA JE SERIÁL CIEST DO KOMUNÍT A SPOLOČENSTIEV, KDE SA ĽUDIA ROZHODLI ODPOJIŤ OD SYSTÉMU. V TEJTO CHVÍLI SA AKO NAJZMYSLUPLNEJŠÍ POČIN JAVÍ STAVBA ZÁCHRANNÝCH ČLNOV, NA KTORÝCH BY SME SA Z POTÁPAJÚCEHO TITANIKU DOPLAVILI NA SÚŠ. A NA NEJ ZALOŽILI SPOLOČENSTVO, KTORÉ BUDE AUTONÓMIOU S VLASTNÝM SOCIÁLNO-POLITICKÝM USPORIADANÍM NEZÁVISLÝM NA SÚČASNOM ŠTÁTE. TOTO BUDE NAŠA ODPOVEĎ SYSTÉMU, KTORÝ NÁS OKRÁDA O ZMYSEL ŽIVOTA. ŠTÁT JE ANOMÁLIA Kolapsy civilizácií sa stali trvalou súčasťou cyklického opakovania dejín. Civilizácie skrátka umierali, čo podčiarkuje našu smrteľnosť. Kolaps sa stáva prirodzenou súčasťou nášho bytia, kde miesta niekdajších vyspelých spoločností a prosperity dnes zaviali pieskové duny mesačnej krajiny alebo džungľa. Povahou ľudstva a ľudského pokroku sú spoločenstvá, ktoré expandujú, aby následne zanikli. Od dynastie Čou, harapp-

skej civilizácie, sumerskej, chetitskej, minojskej, mykénskej či Rímskej ríše – všade tam napokon vyspelé civilizácie skolabovali v priebehu niekoľkých dekád. Zložitosť a nákladnosť udržania existencie týchto ríš narastala, pričom na druhej strane sa výrazne vytrácali výhody, ktoré mohla ríša svojim obyvateľom poskytnúť. Dnes sa civilizácia dostáva do veľmi podobnej situácie, aká predchádzala pádu Rímskej ríše. Tá bola pod vplyvom stále častejších vpádov barbarov vystaFoto: Tibor Eliot Rostas

KAMPETORP > EXPEDÍCIA ARCHA

vovaná obrovskému tlaku. Cisári už nedokázali vykrývať náklady na riešenie týchto problémov z bežnej ročnej produkcie a zvolili cestu umelého nafukovania výšky ročných rozpočtov devalváciou meny. Týmto odsúvali náklady na riešenie krízy na budúcich daňových poplatníkov. A práve tu sa objavuje úplne priezračná analógia so súčasným stavom spoločnosti. Aj Rímska ríša, podobne ako spoločnosť dnes, sa pribúdajúce krízy rozhodla riešiť zaťažením vlastného obyvateľstva. A tak občanom ríše ponúkla zvýšenie daní, znehodnocovanie meny a tvrdé regulácie života jednotlivcov. A roľníci postupne opúšťali pôdu, čím sa dramaticky znásobila neschopnosť ríše uživiť samu seba. Už vtedy sa ľudia začínali opäť obzerať po inej forme spoločenského usporiadania – návrate k sebestačnosti a spravodlivejšej deľbe a distribúcii výnosov. Tou kľúčovou a najzásadnejšou sa aj dnes javí otázka návratu k malým, no efektívnejším spoločenským usporiadaniam fungujúcim na princípe rovnosti. Ten spočíva v priamom, nesprostredkovávanom prístupe k zdrojom a v účinných mechanizmoch zabraňujúcich zneužívaniu moci, hromadeniu majetku a získaniu enormnej prestíže a výhod. Treba mať na pamäti jednu mimoriadne dôležitú skutočnosť. Naša spoločnosť, civilizácia postavená na hierarchickom usporiadaní štátnych útvarov, je v ľudských dejinách anomáliou. Milióny rokov, ako je zdokumentovaná prítomnosť ľudských bytostí na Zemi, boli najbežnejšou spoločensko-politickou jednotkou malé autonómne komunity. Komunity postavené na sebestačnosti. To, čo poznáme dnes a čo sa nám javí ako absolútne normálne, vzniklo náhle pred 6000 rokmi. Ľudským dejinám však až z 99,8 % dominovali malé komunity. Dnes je však stále aktuálnejšia renesancia komunít a uvažovania vedúceho k zásadnej, radikálnej zmene usporiadania sociálno-politických štruktúr a ekonomických mechanizmov. Ambíciou Expedície Archa je priniesť a zhromažďovať vedomosti a skúsenosti z mnohých takýchto komunít na celom svete. Na ich základe a na základe osobnej skúsenosti sa v blízkej dobe pričiníme o vznik samostatnej autonómnej jednotky s vlastnou ekonomikou a sociálno-politickou štruktúrou na území nášho štátu. Inými slovami – budeme vytvárať podmienky Foto: Tibor Eliot Rostas

na vybudovanie samostatných komunít a útvarov, ktoré dajú základ radikálnej transformácii spoločnosti a jej celkovému a totálnemu prerodu zvnútra. Na to vôbec nie je treba väčšinu. Na to treba jasný a pozitívny príklad. Precedens, ktorý všetkým ukáže, že sa to dá, že to funguje, že to nie je iba utópia. Aj preto putujeme svetom a stretávame sa s rovnako mysliacimi a cítiacimi bytosťami, s ktorými nadväzujeme spoluprácu a budujeme dobré vzťahy. Jednou z takýchto komunít je aj malé spoločenstvo Kampetorp. Na terase príjemného dreveno-hlineného domu vo švédskej oblasti Bullaren sme mali možnosť zoznámiť sa s myslením členov jednej z najzaujímavejších švédskych komunít.

UROB SI SÁM „Toto miesto sme kúpili v roku 1998,“ vraví Maria. „Veľa rokov sme cestovali a hľadali vhodné miesto. Vtedy sme ešte nemali ucelenú víziu, čo vlastne chceme. Začalo to všetko ešte na strednej škole. Žili sme v Göteborgu a chceli sme vypadnúť z mesta. Vlastne sme chceli iba postaviť dom na strome alebo niečo podobné. Tak vznikla idea. Bolo však veľmi náročné nájsť ideálne

POĽSKO < EXPEDÍCIA ARCHA

Foto: Ivan Galanský

miesto, lebo každý hľadal svoj raj. A šesť ľudí dohromady nemôže nájsť spoločný raj. Najmä keď nemajú dosť peňazí. Tak sme rozmýšľali, možno by nám niekto mohol nejaké miesto darovať. Zhodli sme sa na tom, že nevezmeme žiadnu pôžičku. Preto sme mali obmedzený rozpočet. Takto to šlo niekoľko rokov, navštívili sme aspoň sto miest, veľa sme cestovali, až sme napokon prišli sem, lebo jeden z nás pracoval na farme v susedstve. Keď sme sem prišli, boli sme očarení, a zároveň si uvedomovali, že ak to miesto nekúpime teraz, tak už nikdy. Bolo to celkom lacné, v prepočte asi 300 000 švédskych korún, čo je okolo 33 000 eur. Bolo tu veľa miesta na výstavbu domov, žiadna elektrina, čo mnohí z nás vtedy považovali za výborné. Takže sme sa zložili desiati po 3300 eur a kúpili pozemok s 8 hektármi, kde bolo pôvodne staré humno a dva malé, napoly zrútené červené domy. Spočiatku sme všetci bývali v jednom z tých malých domov, na ploche 30 m2. Nie celý rok, ale niekoľko období.“ „Nuž, a potom nám začali pribúdať staré maringotky,“ smeje sa Hana, „ktoré sa bežne používajú pri práci v lese. Dnes v tomto dome žijeme celo-

ročne. Máme povolenie postaviť tu desať domov. Možno by sme mohli požiadať o viac domov, ak by bolo treba, ale zatiaľ sme nepostavili ani tých desať. Je to zvláštne, ale niektorí, ktorí sú spoluvlastníkmi tohto miesta, tu nežijú, a iní, ktorí sa na jeho kúpe nepodieľali, tu teraz bývajú. Nazývame ich dlhodobí hostia. Takže máš možnosť bývať tu bez toho, aby si musel odkúpiť nejakú časť. Ak chceš zostať na dlhšie, si dlhodobým hosťom a platíš. Ale je to veľmi máličko. My nemáme žiadne dlhy a nemusíme nič splácať. Preto ani od ľudí nemusíme nič pýtať navyše. Máme vlastnú elektrinu aj kúrenie. Náročné je

Foto: Ivan Galanský Foto: Tibor Eliot Rostas

EXPEDÍCIA ARCHA > KAMPETORP

Foto: Tibor Eliot Rostas

dohodnúť pravidlá spolunažívania, lebo istým spôsobom musíš byť spoločenská bytosť, ktorá chce spolupracovať. To musíš nájsť v sebe sám a zistiť, akým spôsobom chceš a môžeš spolupracovať. Preto máme pravidlo, že ak sa chceš stať členom a spoluvlastníkom tohto miesta, alebo si tu postaviť dom, musíš spoznať ľudí – za jeden rok. Počas toho roka tu musíš stráviť veľa času a spoznať každého.“ „Veľa sme o tom diskutovali,“ dodáva Maria. „O tom, ako vidíme toto miesto, aj keby sme boli v eventuálnom konﬂikte. Snažili sme sa predvídať, aký problém by mohol nastať, a dohodnúť sa vopred, ako by sme v takom prípade konali.“ „Vlastníme celý pozemok spolu ako organizácia, ktorá je registrovaná ako spoločnosť,“ vraví Poul. „Čiže každý má svoj vlastný dom na spoločnom pozemku. Prenajímame si teda tú časť pozemku, na ktorej stojí náš vlastný dom. Ak by sme ho chceli predať, zvyšok skupiny musí súhlasiť s kupcom, ktorý musí byť členom komunity. Je to trochu komplikované, ale takto sa snažíme ochrániť a zachovať si toto naše miesto. To, že pozemok vlastníme spolu ako spoločnosť, zabraňuje hrozbe, že by ho niekto raz len tak predal.

To sa skrátka nedá. A navyše, ak by sa niekto ako fyzická osoba dostal do problémov, do dlhov, neohrozuje to zvyšok komunity, ani miesto. Štyri-päťkrát do roka máme stretnutia, kde väčšinou rozhodujeme konsenzom. Pri istých hlavných rozhodnutiach, ktoré sa týkajú prijímania nových členov a veľkých zmien, akceptujeme, že hoci len jeden z nás povie „nie“, stopne sa celý proces. Toto sa počas rokov dosť zmenilo. Na začiatku sme rozoberali všetko a veľa, vždy, keď si chcel niečo urobiť, musel si to povedať ostatným. Ale dnes väčšina z nás reaguje: Jasné, urob to. Niekedy ani celkom nepočúvame, o čo presne ide. Chceš niečo? Urob to. Takže to pravidlo zostalo, že sa opýtaš skupiny, akoby ju informuješ, čo a ako chceš urobiť. Ale ľudia sa už toľko neobávajú nových zmien.“ „Myslím, že sme sa poučili z minulosti, keď sme mali tendenciu všetko ochraňovať a ľudia nemohli realizovať svoje nápady,“ vraví Hana. „Dnes je to taká rovnováha medzi demokraciou a ochranou. Nemáme žiadnu náboženskú vieru, ani politickú ideológiu, ani rituály. Ale myslím, že každý z nás vníma životné prostredie a chce byť rovný voči ostatným. Niektorí ľudia to z poFoto: Tibor Eliot Rostas

KAMPETORP < EXPEDÍCIA ARCHA

Foto: Tibor Eliot Rostas

litického hľadiska vnímajú ako anarchizmus, robíš si čo chceš, kedy chceš, avšak zodpovedným a ekologickým spôsobom. Vyznávame nezávislosť od systému. Chceme byť spolu a pomáhať si. Na začiatku sme veľa hovorili o tom, že by sme si všetko mali robiť svojpomocne, postaviť dom, pestovať zeleninu. Ale bez pôžičky a bez toho, aby sme museli chodiť každý deň do práce. Takmer všetci sme sa na tom zhodli: DO IT YOURSELF. A to aj v mnohých ohľadoch robíme, najmä ak sa porovnáme s inými podobnými komunitami. Máme celkom nízky rozpočet a veľa robíme vlastnými rukami – žiadneho tesára sme tu nezaplatili.“ „Každý z nás si postavil svoj vlastný dom,“ dodáva Poul. „Pelis robí v lese – zaobstaráva drevo na kúrenie. Udržujeme tak nízke náklady na život, ktorý je taký... pomalší. Pestujeme veľa zeleniny. Energeticky sme absolútne sebestační. Uvažovali sme nad tým, čo sa stane, ak tento systém jedného dňa spadne. Pre mňa osobne je najsilnejšou myšlienka, že v deň, keď sa to stane, budem Foto: Tibor Eliot Rostas

mať aspoň šancu prežiť na tomto mieste. Je tu voda, drevo, zem na pestovanie.“ „Na začiatku sme sa viac delili, keď sme žili v jednom dome, varili sme spolu, jedli spolu. Ale dnes si každý dom hospodári sám. Máme také malé spoločné hospodárenie zahŕňajúce domy, pozemok, cestu, kanalizáciu,“ vraví Poul. „A každá osoba platí istú sumu mesačne do spoločného rozpočtu, z ktorého uhrádzame poplatky na stavbu a opravu,“ dodáva Maria. „Ale ak by som si chcela postaviť stajňu pre svojho koňa, bol by to môj vlastný projekt.“ „To, čo je dôležité,“ vraví Hana, „je, že si veľa pomáhame, a najmä s deťmi. Sme dobrí priatelia. Naše deti sa cítia ako súrodenci. Niekedy je to trochu ako rozšírená rodina. Celé je to tu jeden veľký domov. Zaklopem ti na dvere, ale ak sa neozveš, aj tak vojdem do tvojho domu. Je ľahké žiť v meste, nájsť si vždy niekoho na rozhovor a rôzne činnosti. Tu na vidieku musí byť človek trochu odvážny a trpezlivý. A tiež fyzicky zdatný, schopný postaviť si dom. Je tu zima, tma, a ty prídeš do nevykúreného domu. Nie je to pre každého. Nie pre slabých. Pred desiatimi rokmi sme boli extrémnejší – žili sme bez elektriny, WC sme mali vonku, po vodu sme chodili do studne. Všetkým, ktorí sme si tu postavili dom, to trvalo dlhšie než zvyčajne, lebo sme si to financovali z vlastného vrecka, a tak sme občas museli čakať, kým budeme mať na to či ono. A ak popri stavaní ešte aj chodíš do práce, staviaš po víkendoch, alebo keď máš čas. V našom dome je väčšina vecí z druhej ruky; okná, obkladačky, dvere, vykurovací systém, nábytok. Poul pracoval vo firme, ktorá vyrábala domy v továrni po častiach. Tie potom priviezla na konkrétne miesto, a tam ich poskladala dokopy. Keď vyrobili iné okno, ako sa malo, Poul to lacno odkúpil a doviezol sem. Ale trvalo to dosť dlho, kým sme pozbierali firemné prebytky na vybavenie nášho dreveného domu. Je v ňom špeciálna izolácia. Také sú tu dva domy. Slameno-hlinené sú tri. Jeden z nich je ten, v ktorom ste spali. To je náš komunitný dom, ktorý sme spolu postavili, zaplatili a spolu ho aj využívame. Lebo dlho sme tu žili bez riadnej sprchy, nemali sme poriadne kde prať, takže to bola obrovská zmena, keď sme postavili spoločný dom so saunou a sprchami. Počítač sme

EXPEDÍCIA ARCHA > KAMPETORP

72 Foto: Ivan Galanský

tu používali ešte skôr, než sme mali elektrinu. Dostala som notebook od otca, nabila som si ho v práci, a tu sme pri sviečkach pozerali ﬁlm – teda často iba polovicu, kvôli baterke, a druhú polovicu sme dopozerali na energii z naftového agregátu, ktorý máme dodnes ako záložnú zásobáreň energie na zimu, keď je málo slnka. November, december, január – to sú naše kritické mesiace. Dnes máme aj solárne panely na teplú vodu, takže v letných mesiacoch nemusíme vôbec kúriť v peci kvôli sprchám, a tiež môžeme prať v práčke. Náš slameno-hlinený dom nás vyšiel v prepočte na približne 30 000 eur. Je to asi desatina ceny, za ktorú sa vo Švédsku normálne stavajú domy takého typu.“ „Už niekoľko rokov organizujeme pracovné tábory,“ vraví Poul. „Národné pracovné tábory, nejako to súvisí s mierovým hnutím. Takže ľudia z celého sveta sem môžu prísť na 1 – 2 týždne pomôcť, naučiť sa a socializovať sa. Minulý rok tu boli cez WWOOF (World Wide Opportunities on Organic Farms – www.wwoof.net) zo Šanghaja, z Francúzska. To je obrovský vklad

pre toto miesto. Stretávame sa s ľuďmi z celého sveta a človek sa skutočne cíti, akoby cestoval, hoci necestuje. Sme však radi, že na našu činnosť nevyužívame žiadne granty od systému, s ktorým sme sa rozišli.“

ANNIKINA PERMAKULTÚRNA ZÁHRADA Priatelia z komunity Kampetorp nás sprevádzajú po ich pozemku a vravia, že keď sem prišli, chodilo za nimi veľa ľudí, a tak sa rozhodli, že postavia letnú kuchyňu. Minulý rok postavili aj veľkú spoločnú pivnicu a skleníky, kde sú schopní dopestovať si dostatok zeleniny. Majú tu aj bambusový bar na kolesách, ktorý využívajú počas každoročného hudobného festivalu v lete. Prichádzame po svahu až dolu k záhrade s permakultúrou, ktorá je Annikinou vášňou. „Táto záhrada má 3 roky,“ vraví Annika. „Tieto ploty sú veľmi dôležité, inak by divá zver všetko zjedla. Zvolila som toto miesto, lebo je nízko položené, otočené na juh a dookola je les, takže je chránené pred vetrom. A zem je piesočnatá, čiže teplá a dobre odvodňovaná. Na druhej stra-

KAMPETORP < EXPEDÍCIA ARCHA

73 Foto: Ivan Galanský

ne voda odtečie veľmi rýchlo, takže pôda nie je taká výživná. Musím ju teda poriadne hnojiť a vylepšovať. Je to spôsob, ako sa stať sebestačným, ale úplne iný ako tradičné pestovanie. Všetko sú trvalky: kríky, stromy, byliny, zelenina. Takže nemusíš sadiť každý rok a podľa sezóny. Raz to zasadíš, pohnojíš, a potom väčšina práce spočíva v zbere úrody. Všetko toto pokrytie pôdy má pomôcť zbaviť sa buriny bez práce – jednoduchý spôsob, ako sa vyhnúť vytrhávaniu buriny, ktoré je také náročné na čas. Plastové fólie sú tu už dva roky, čo je presne ten čas, ktorý je potrebný na odstránenie buriny. Ona proste vymrie. Zakrátko sa však opäť vráti. Švédsko je rozdelené do dvoch klimatických zón: na severe je veľmi chladno, na juhu zase dosť teplo. Tu je to niečo medzi tým. Snažím sa nájsť rastliny, ktoré by tu dokázali ľahko prežiť. Netradičné rastliny ako vlašské orechy nie sú bežné pre túto oblasť, ale chceme ich mať, lebo dodávajú veľa proteínov. Namiesto mäsa možno v istom zmysle jesť orechy. Takže tu máme lieskový orech, veľa vlašských orechov. Toto je čučoriedka, ja-

hody a mnohé iné bobuľovité kríky. Študovala som permakultúrny dizajn a záhradnú architektúru a v tomto odbore pracujem aj pre obec. Tam hore skladujeme naše exkrementy, ktoré po niekoľkých rokoch môžeme použiť ako hnoj do záhrady. Aj náš moč využívame ako tekuté hnojivo. Mnohé rastliny taktiež pomáhajú hnojiť pôdu. Momentálne robíme diery v plastovej fólii a sejeme tekvicu, takže dúfame, že v lete už nebude vidno ten plast, len tekvicu. Namiesto plastu sa dá použiť aj papier alebo kartón a na to vrstva slamy alebo sena. To je tiež možnosť, lebo plast tu zostane navždy, ale papier sa rozloží do pôdy. Rada by som tu bola celý čas, ale musím pracovať. Pracujem ako záhradníčka, takže sa to dá. V práci musím byť veľmi presná, všetko musí byť uhladené, a tu si môžem dovoliť byť iná. Divoká a experimentálna,“ smeje sa Annika a my kráčame hore na obed, na ktorý nás pozvali priatelia z komunity Kampetorp. Na tomto článku spolupracovala Kristína Pažitná a Michal Knitl.

ALTERNATIVE ALTERNATIVE VITA VITA >> AAAAAAAAAAAAAAAA FIRMA V RUKÁCH ZAMESTNANCOV

David Sulík

FIRMA V RUKÁCH ZAMESTNANCOV 74

OKREM MESTSKÝCH SAMOSPRÁV EXISTUJE AJ SNAHA SLOBODNE UVAŽUJÚCICH PODNIKATEĽOV A MANAŽÉROV ZAVIESŤ PARTICIPATÍVNU DEMOKRACIU DO FIRIEM A ORGANIZÁCIÍ. VTEDY HOVORÍME O PARTICIPATÍVNOM MANAŽMENTE.

articipatívny manažment prináša pracujúcim a spotrebiteľom príležitosť samosprávne sa vyjadriť k ekonomickému životu, solidaritu s ostatnými, spravodlivé príjmy za prácu, rôznorodé príležitosti a možnosti a ekologickú rovnováhu. Tieto ciele sa usiluje dosiahnuť nasledujúcimi spôsobmi:

•participatívne vlastníctvo výrobných prostriedkov, •zamestnanecké a spotrebiteľské rady, v ktorých majú ich členovia slovo pri prijímaní rozhodnutí v rozsahu, v akom na nich tieto rozhodnutia vplývajú, •odmena za spoločensky hodnotnú prácu úmer-

FIRMA V RUKÁCH ZAMESTNANCOV > ALTERNATIVE VITA

ná jej trvaniu, intenzite a vynaloženému úsiliu, •alokácia pomocou kooperatívneho vyjednávania medzi zainteresovanými pracovníkmi a spotrebiteľmi – participatívne plánovanie.

BRAZÍLSKA LEGENDA Najslávnejším príkladom participatívneho manažmentu na svete je brazílska spoločnosť Semco. Majiteľom a generálnym riaditeľom je Ricardo Semler. Tento pozoruhodný človek je skutočný sociálny vizionár. Je autorom kníh Podivín a Sedemdňový víkend, v ktorých opisuje svoju cestu k hľadaniu a nakoniec aj realizácii podoby podniku, kde vládne princíp bratstva. Semler to nazýva „sloboda v práci“. Semler vybudoval podnik, ktorý nemá vo svete obdobu. Semco je holding s 3-tisíc zamestnancami a obratom okolo 240 mil. dolárov, združujúci množstvo aktivít, hlavnou je však výroba strojov a prístrojov. Firma vďačí za takýto úspech modelu participatívneho manažmentu, ktorý bol zavedený pred takmer 25 rokmi. Semco nemá organizačnú štruktúru, žiadne päťročné strategické plány, zoznam hodnôt, deklarované poslanie, dress code, ani písané pravidlá. Semco má len niečo, čo mnohí zamestnanci úsmevne nazývajú „manuál na prežitie”, sprievodcu pre ﬁremných nováčikov napísaného vo forme komiksu. Všetci zamestnanci, vrátane radových pracovníkov vo výrobe, si sami organizujú svoj čas. Nerozhodujú len o tom, kedy pracovať, ale aj koľko pracovať. Či robíte v sobotu, nedeľu, cez týždeň, večer alebo ráno, poobede, je úplne na vás. Sami si určujete, čo budete robiť, s kým a ako. Keď príde nový zamestnanec, riaditeľ mu povie, nech sa poprechádza po podniku a vyberie si, čo chce s kým robiť, do akého tímu sa zapojí, alebo nech vytvorí nový. Tímy, založené na princípe vzájomných sympatií a užitočnosti, sú základom fungovania podniku. Vzťahy v tíme, tak ako v bežnej rodine alebo medzi priateľmi, si ľudia budujú a udržujú sami, asociálne správanie a neschopnosť spolupráce je okamžite viditeľná a taký človek sa sám vylúči. Tímy si volia svojho hovorcu, ktorý je akýmsi neformálnym vedúcim, vystupujúcim navonok. Veľký význam má podniková rada, ktorá sa skladá zo zástupcov zamestnancov a manaž-

mentu. Ako vrcholný riadiaci orgán rozhoduje o všetkých záležitostiach riadenia a rozvoja podniku, investovania, stratégii atď. V podniku v zmysle brazílskych zákonov stále fungujú odbory, ale ich úloha klesá úmerne tomu, ako rastie váha podnikovej rady a vzrastajúcej miery vzájomnej dôvery a spolupráce.

PODNIK BEZ VEDENIA Spoločnosť nemá interný audit. Nikto jednoducho nemá záujem podvádzať. Semco sa snaží mnohými spôsobmi podporovať atmosféru dôvery medzi svojimi zamestnancami. Všetky organizačné jednotky majú podiel na zisku. Veľké percento zamestnancov si určuje svoj plat. Zároveň všetci môžu vidieť platy a kompenzácie vyplácané iným. Zamestnanci vedia, že ak by sa mali vyplácať nadmerným spôsobom, budú ich kolegovia očakávať podobné zaobchádzanie na úkor zisku všetkých. Semco nemá manažment v klasickom zmysle, klasická hierarchická štruktúra vedenia podniku je zrušená. Má hovorcov tímov (projektových vedúcich) a namiesto vyšších manažérskych pozícií sú tu koordinátori a poradcovia, ktorí radia a pomáhajú organizovať a koordinovať činnosti jednotlivých tímov, aby fungovali ako celok. Hovorcovia aj koordinátori sú vyberaní a hodnotení samotnými zamestnancami. Administratívnych pracovníkov je minimum, dokonca nemajú ani osobitné kancelárie. Existujú akési univerzálne kancelárie, vybavené potrebným zariadením (PC, skenery, tlačiarne, kopírky...), ktoré môže používať každý administratívny pracovník podľa potreby, ale aj koordinátor alebo bežný zamestnanec, ak potrebuje. Administratívni pracovníci, ako aj každý, kto nepotrebuje byť v určitej chvíli priamo vo výrobe, môže pracovať aj z domu. Každý pracovník má priamy a neobmedzený prístup ku každému inému zamestnancovi, manažérovi, administratívnemu pracovníkovi a i. Ani samotný majiteľ podniku Semler nemá vlastnú kanceláriu a používa spoločnú. Všetci pracovníci môžu prísť za ním a opýtať sa na všetko, čo sa týka činnosti podniku. Klasické porady tým tiež odpadávajú. Ľudia sa môžu radiť kde chcú, kedy chcú a ako uznajú za potrebné. Všetky informácie o podniku a jeho činnosti sú

ALTERNATIVE VITA > FIRMA V RUKÁCH ZAMESTNANCOV

verejne prístupné a každý sa môže informovať o čom chce, vrátane aktuálneho stavu cash-ﬂow, tvorby zisku, rozdelenia zisku, platov a odmien ostatných. Semco je tým absolútne transparentným podnikom. V Semcu sa rozhoduje o plánovaných investíciách a projektoch participatívnou formou, zamestnanci vyjadrujú svoju podporu myšlienke alebo plánu v hlasovaní. Semlerov hlas je jeden z 3000.

ROZDEĽOVANIE PEŇAZÍ

Otázkou sú vlastnícke vzťahy. Podnik zatiaľ nie je v rukách zamestnancov. Myšlienka zmeny vlastníckych vzťahov sa v tomto modeli nerieši, nie je primárne dôležitá. Dôležitým je skutočne pochopený a v slobodnej atmosfére uskutočnený princíp bratstva s reálnou spoluúčasťou pracujúcich na zisku, riadení a zodpovednosti. Samotná zmena vlastníckych vzťahov ešte nevytvorí prosperujúci podnik a neprinesie automaticky spravodlivosť pre pracujúcich. V modeli „slobodných firiem“ sa na to ide iným spôsobom. Prvotná je zmena formy spolurozhodovania a spoluzodpovednosti, vlastnícke vzťahy sú druhotné. Možno raz príde čas, keď sa ľudia rozhodnú zmeniť aj vlastnícke vzťahy a premeniť firmu na nejakú formu družstevného podniku alebo zamestnaneckej akciovej spoločnosti, nikto tomu nebude brániť, je to len otázkou prirodzeného vývoja. V posledných rokoch sa deje určitý vývoj aj týmto smerom, časť zamestnaneckých tímov sa osamostatňuje a zakladá si vlastné firmy, väčšinou družstvá, a tie ďalej spolupracujú s bývalou materskou spoločnosťou, prenajímajú si od nej priestory a výrobné prostriedky. Tak vzniká prirodzeným spôsobom celá sieť vzájomne spolupracujúcich malých firiem, akýsi zárodok asociácie, kde materská firma začína čoraz viac slúžiť ako subjekt poskytujúci prenájom výrobných prostriedkov, know-how, koordináciu a pod. V súčasnosti sa 30 % zisku prerozdeľuje medzi zamestnancov a toto číslo môže do budúcna rásť podľa potrieb a vôle zamestnancov. Ako rastie ich spoluzodpovednosť a spoluúčasť na rozhodovaní, tak rastie aj ich spoluúčasť na zisku. Ďalšia veľká časť zisku ide po zvážení a rozhodnutí zamestnancov do kultúrnej a sociálnej oblasti. Okrem pravidelnej podpory celého radu sociál-

nych a kultúrnych aktivít sú to aj tri „demokratické“ základné školy fungujúce na princípe alternatívnej pedagogiky, ktoré pre deti svojich zamestnancov založil a ﬁnancuje Semler. Semco je dôkazom, že ľudia sú zrelí na zmenu spoločenského systému a prebratie zodpovednosti za seba. Ak to dokážu Brazílčania, ľudia s temperamentom a silnou emocionalitou, je to možné aj u nás. Kedy sa namiesto všelijakých ﬁnančných skupín a developerov, ktorí sú zdrojom korupcie a napätia v štáte, objavia osvietení podnikatelia prinášajúci nové kvality a ducha slobody a tvorivosti? To je otázka pre spiacich Slovákov.

SLOBODA V PRÁCI V rámci participatívnej ekonomiky sa začal používať aj pojem „sloboda v práci“. Ten sa prvýkrát objavil práve v súvislosti s podnikom Semco, ktorý sa pokladá za jej priekopníka. Rozdiel medzi pojmami participatívny manažment a sloboda v práci je v podstate veľmi malý, väčšina ľudí ich používa a zamieňa ľubovoľne, ale slobodu v práci chápe v užšom zmysle ako určitý predstupeň alebo voľnejšiu formu participatívneho manažmentu, a je tiež typická skôr pre menšie firmy. Práca musí byť uchopená duchom, aby dávala zmysel, až vtedy vzniká nejaká hodnota; bezduchosť je skôr typická pre ten druh automatizovanej práce, manufaktúrnej, monotónnej, kde ľudskú činnosť nahrádzajú roboty. Dnes majú úspech tie podniky a ekonomiky, kde hrá hlavnú úlohu znalostná ekonomika, čiže tam, kde sa tvoria špecifické a sofistikované produkty s veľkou pridanou hodnotou. Pridaná hodnota vzniká pôsobením ducha (intelektu) na prácu. A tam je treba nechať pôsobiť práve slobodu. Pre slobodu v práci hovoria aj búrlivé zmeny v spoločnosti, hlavne čo sa týka evolúcie vedomia ľudí za posledných 100 rokov. Spôsob, akým dnes pristupujeme k práci a organizácii firiem, vznikol v čase, keď väčšina ľudí pracovala v poľnohospodárstve, doma alebo v malých remeselných dielňach. Počas priemyselnej revolúcie bolo treba z relatívne slobodných ľudí urobiť masu nemysliacich a necítiacich robotníkov, zapojených do hierarchického systému odosobnenej práce. A tak sa z práce, ktorú človek vykonáva bez toho, aby sa v nej realizoval ako

FIRMA V RUKÁCH ZAMESTNANCOV > ALTERNATIVE VITA

tvorivá bytosť, stala komodita. Firmy sa presúvajú tam, kde ju niekto urobí za menej. Dnes však pre zachovanie ekonomickej prosperity, čisto z pragmatického hľadiska, treba práve umožniť vytváranie kreatívnej práce. Čím viac je umožnená ľuďom sloboda v oblasti kreativity a tvorivosti, tým sú výrobky a produkty ekonomicky zaujímavejšie. To je typické pre znalostné ekonomiky, ako je Švajčiarsko, Fínsko alebo Nemecko, ale aj nám blízke Rakúsko, kde prevládajú skôr malé a stredné podniky s veľkou mierou slobody, vyrábajúce špecializované produkty s kvalitnými parametrami. Zároveň tam funguje vynikajúca spolupráca medzi samosprávou, podnikateľmi a štátom. Rozhodne treba raziť trend preč od takej ekonomiky, ktorá je založená na veľkých montážnych halách a orientovaná len na jeden segment, ako je charakteristické pre Slovensko (automobilový priemysel). V takomto montážnom priemysle bude v budúcnosti prevládať plná automatizácia a ľudí tam bude treba veľmi málo. Je potrebné sa orientovať smerom k sieťam malých, navzájom spolupracujúcich kreatívnych ﬁriem. Sloboda v práci sa tak môže prejavovať v takých skutočnostiach, ako sú ﬂexibilita pracovného času, rôzne druhy úväzkov a ich kombinácie, práca z domu, práca v projektových tímoch, neformálnosť, odstránenie byrokracie a množstva predpisov, zrušenie hierarchickej štruktúry riadenia podniku a postupnej, čoraz väčšej participácie zamestnancov na riadení, rozhodovaní, rozdeľovaní zisku a pod. K slobode v práci chcem ešte poznamenať, že rozhodne ju nemôžeme stotožňovať so slobodou tak, ako ju chápu liberálni ekonómovia, ako slobodný, ničím neregulovaný trh. Aj takéto pokusy sú, a zo strany neoliberálnych ekonómov dochádza k zámene pojmov a účelovému zavádzaniu. Pojem slobody ako uplatňovania princípu bratstva v hospodárskej oblasti máme vždy chápať v kontexte vytvorenia atmosféry spolupráce nielen v rámci jednotlivého podniku, ale aj spolupráce podnikov, obchodníkov a spotrebiteľov navzájom. Ako ľudia máme byť slobodní v ekonomickej sfére preto, aby sme si navzájom pomáhali, a nie preto, aby sme navzájom súťažili a bojovali jeden s druhým.

SLOBODNÉ ŠKOLY V súvislosti s pojmom slobody v práci sa objavuje nový pojem „slobodné“ alebo „demokratické“ školy. Vo svojich základoch vychádzajú z anarchistických myšlienok slobody a zásad participatívnej demokracie prenesených do oblasti vzdelávania. Najznámejšou a prvou demokratickou školou, ktorá potom inšpirovala vznik ostatných podobných zariadení vo svete, je dnes už veľmi známa škola Summerhill. Summerhillskú školu založil Alexander S. Neill v roku 1921 v Nemecku, potom ju v roku 1924 presťahoval do Anglicka, kde existuje dodnes. Je to internátna škola, spoločenstvo asi stovky detí rôznych národností žijúcich v rozsiahlom dome obklopenom veľkými pozemkami. Deti sú vo veku 5 – 18 rokov a väčšina z nich tam trvalo býva. Vyučovanie nie je povinné – Neill vyšiel z predpokladu, že učenie je pre deti príjemná a prirodzená aktivita. Kto sa však zapíše do niektorého kurzu, musí ho navštevovať, inak ho ostatné deti môžu navrhnúť na vylúčenie. V Summerhille neexistuje pojem „ročník“. Deti sa sami rozhodujú, čo sa učiť, ako a s kým. Škola končí vysvedčením o všeobecnom strednom vzdelaní. Pravidlá života v komunite sú navrhované a schvaľované všetkými a vyvíjajú sa podľa konkrétnych potrieb. Sú záväzné a hlas dieťaťa má rovnakú váhu ako hlas dospelého. Trestom za porušenie pravidiel je napríklad práca v prospech celku. Demokraciu sa teda učia v praxi. Členovia komunity majú slobodu robiť si čo chcú, ale nesmú spôsobiť žiadnu škodu iným ľuďom v súlade s princípom „sloboda, nie svojvôľa“. Tento typ demokratických škôl sa tak pridáva k stále rastúcemu prúdu už existujúcich alternatívnych škôl, ako sú waldorfské školy, Montessori, reformné školy typu daltonská či jenská škola a ich rôzne kombinácie a variácie (intuitívna škola, rodové školy). Myšlienka sa rozšírila aj do oblasti vysokých škôl, o čom svedčí niekoľko prvých príkladov nového univerzálneho a holistického vysokoškolského vzdelávania (Alanus Hochschule v Nemecku, University for Future v ČR, Inštitút integrálnych štúdií, Sokratov inštitút v SR a pod.).

ALTERNATIVE VITA > SLOVENSKÉ PARTICIPATÍVNE ZAČIATKY

Marián Benka

SLOVENSKÉ PARTICIPATÍVNE

ZAČIATKY 78

PARTICIPATÍVNE ROZPOČTY, PRI KTORÝCH OBČANIA SPOLUROZHODUJÚ O POUŽITÍ PEŇAZÍ Z MESTSKÉHO ROZPOČTU, SÚ NA SLOVENSKU ZHRUBA DVA ROKY STAROU „NOVINKOU“. ZAČALO TO BRATISLAVOU, POTOM SA PRIDALI RUŽOMBEROK A BANSKÁ BYSTRICA, NESKÔR BRATISLAVSKÁ ČASŤ NOVÉ MESTO A ŠTUDENTSKÉ MESTEČKO V MLYNSKEJ DOLINE.

tudentské mestečko nie je, samozrejme, samostatným mestom, je však živým príkladom, že participatívny rozpočet môže fungovať v ľubovoľnej organizácii. V tomto prípade vedenie internátov súhlasilo, že o časti pe-

ňazí budú môcť rozhodovať ubytovaní študenti. V Bratislave a Ružomberku išlo o iniciatívu OZ Utopia, v Banskej Bystrici sa dala dokopy skupina miestnych nadšencov. Nikde na mestskom zastupiteľstve nevítali aktivistov s otvorenou náru-

SLOVENSKÉ PARTICIPATÍVNE ZAČIATKY > ALTERNATIVE VITA

čou, typickou reakciou bolo skôr: „Čo tu vlastne chcete, veď máte poslancov, ktorých ste si zvolili vo voľbách...“ Podľa jedného z koordinátorov banskobystrického projektu Miroslava Šimkoviča akoby miestni politici videli v participatívnom rozpočte ohrozenie svojho vlastného postavenia: „Dokonca v Banskej Bystrici nám najprv tvrdili, že nemusíme už nič riešiť, pretože mesto už svoj participatívny rozpočet má. Išlo však len o kvázi participatívnu demokraciu, takzvané občianske rady.“ Každá mestská časť má vytvorenú občiansku radu, ktorá ročne dostáva pridelených 1,50 eura na obyvateľa, aby ich využila na zveľadenie svojej štvrte a rozličné vzdelávacie, kultúrne alebo športové aktivity. Pri 80 000 obyvateľoch to na celé mesto vychádza okolo 120 000 eur. Na prvý pohľad je to pekná myšlienka. Lenže ľudí do občianskych rád dosadzujú samotní mestskí poslanci. Bežní občania síce môžu podávať návrhy na využitie tohto rozpočtu, rozhodovacie právo však majú výlučne členovia rady. Navyše, vôbec nie je jasné, čo sa deje s peniazmi, ktoré sa v rámci občianskych rád nevyčerpali. Do mestského rozpočtu sa nevracajú. Napriek tomu sa aktivistom po zložitých rokovaniach podarilo dosiahnuť, že mestskí poslanci odhlasovali aj reálny participatívny rozpočet. Vyčlenili doňho časť peňazí pôvodne určených občianskym radám: 25 centov na obyvateľa (radám tak ostalo 1,25 eura na obyvateľa, čo niektorí ich členovia prežívali ako krivdu). Vytvoril sa tak balík okolo 20 000 eur, o ktorom môžu rozhodovať občania. Hoci o reálnom rozhodovaní občanmi ešte nemôže byť reč. Na úvodnom februárovom stretnutí, kde sa dohodli tematické okruhy projektov (napr. zeleň v meste, zdravie, podpora aktívneho občianstva...) a ďalšie pravidlá hry, rozhodovalo 40 Banskobystričanov. Viac ľudí neprišlo. To je princíp participatívneho rozpočtu: rozhodovacie právo má každý občan mesta nad 18 rokov, ktorý sa dostaví. M. Šimkovič dúfa, že časom bude aktívnych ľudí pribúdať, keď sa táto myšlienka bude čoraz viac dostávať do povedomia. Napriek nízkej počiatočnej účasti Banskobystričania predložili podstatne viac projektov, ako dokáže pokryť spomínaných 20 000 eur (dokon-

čenie rozostavaného športového areálu, vydávanie novín aktívnych občanov, vytvorenie systému dobrovoľníkov v miestnych nemocniciach...). O tom, ktoré z nich dostanú prednosť, by opäť malo rozhodnúť verejné zhromaždenie. Pritom platí zásada, že v prvom rade by sa víťazné projekty mali dohodnúť konsenzom. Len ak konsenzus zlyhá, má nastúpiť hlasovanie. „A tu sa stretávame s takým slovenským špeciﬁkom,“ hovorí M. Šimkovič. „U nás by mnohí chceli rovno hlasovať. Nepochopili, že toto nie je grantová schéma. Pri grantoch vypracujete svoj projekt a snažíte sa ho pretlačiť na úkor ostatných. V participatívnom rozpočte by malo ísť o záujem všetkých obyvateľov mesta. Preto aj každý navrhovateľ by mal byť ochotný vzdať sa svojho projektu v prospech užitočnejšieho, alebo byť otvorený kompromisu, keď sa niekoľko podobných projektov zlúči do jedného a dosiahne sa väčší efekt za menej peňazí.“ Medzitým projekt v hlavnom meste vyzerá byť skôr sklamaním ako úspechom. Primátor Milan Ftáčnik pôvodne sľuboval vyčleniť na participatívny rozpočet 1 percento mestského rozpočtu, čo by zodpovedalo 2 miliónom eur. Reálne sa odsúhlasilo 46-tisíc eur, čo je na bratislavské pomery žalostne málo. Okrem toho v Bratislave o projektoch, ktoré odsúhlasili občania, ešte rozhodujú mestskí poslanci, čo je v príkrom rozpore s princípmi participatívnej demokracie. Začínajúci projekt v mestskej časti Nové Mesto vzbudzuje väčšie nádeje. Tam vraj starosta naozaj pochopil, o čo ide, a myšlienku podporuje. Na to, aby mali participatívne rozpočty na Slovenku skutočný význam, by sa vyčlenené sumy mali z roka na rok zväčšovať. Nebolo by to o ochudobňovaní mesta, len o tom, že o čoraz väčšej časti mestských peňazí by rozhodovali priamo obyvatelia namiesto politikov. Ak sa tak aj neudeje, a miestni politici budú participatívnu demokraciu oﬁciálne podporovať, no fakticky sabotovať, stále má takáto aktivita význam. Ľudia sa v rámci nej spoznajú, naučia sa spolupracovať a presadzovať svoje spoločné záujmy. Potom môžu rozbehnúť aj iné aktivity, ako napríklad lokálnu menu, potravinovú banku, kontrolu miestnej korupcie či občianske protesty a podobne. Chce to len začať sa stretávať.

ALTERNATIVE VITA > MESTSKÉ PENIAZE V RUKÁCH OBČANOV

David Sulík

MESTSKÉ PENIAZE V RUKÁCH OBČANOV

POJEM PARTICIPATÍVNA DEMOKRACIA, SKRÁTENE PARECON, SA ZAČAL POUŽÍVAŤ V POSLEDNÝCH DESAŤROČIACH. CHÁPE SA AKO BEZPROSTREDNÁ A PRIAMA ÚČASŤ ĽUDÍ NA SPOLUROZHODOVANÍ V POLITICKEJ A EKONOMICKEJ OBLASTI NA RÔZNYCH ÚROVNIACH SPOLOČENSKÉHO ŽIVOTA, NAPR. NA ÚROVNI OBCE, MESTA, PODNIKU ALEBO ORGANIZÁCIE. IDEA PARTICIPATÍVNEJ DEMOKRACIE FILOZOFICKY VYCHÁDZA Z KONCEPTU SAMOSPRÁVNEJ KOMUNITY, PRESADZOVANEJ HLAVNE PREDSTAVITEĽMI KONŠTRUKTÍVNEHO ANARCHIZMU.

rvýkrát sa snaha o participatívnu demokraciu objavila v brazílskom meste Porto Alegre v 80. rokoch 20. storočia. V meste vládla úzka skupinka bohatých ľudí, nikoho nepripúšťala k rozhodovaniu. Všade vládla korupcia a kriminalita. Mesto bolo neudržiavané, bez peňazí, s množstvom chudobných ľudí. Iniciatívu zobrala do rúk skupina občanov a rozhodla sa, že sa nebude spoliehať na skorumpované mestské zastupiteľstvo, ale začnú veci riešiť sami. Tak vznikol participatívny rozpočet v Porto Alegre, prvý pokus prelomiť latinskoamerickú tradíciu protekcie a klientelizmu. Participatívna demokracia je hlavne záležitosťou

komunálnou. Je vhodná do takého prostredia, ktoré má dlhodobé problémy s korupciou. Doteraz bol trend taký, že sa názory občianskych skupín veľmi nebrali do úvahy, boli ignorované a svojvôľa bola prezentovaná ako odborný prístup. Demokratická samospráva sa však nemusí starať o všetko. Jej úlohou je skôr dať ľuďom priestor, aby sami našli riešenia. To má byť zmyslom participatívnej demokracie. Politikárčenie tu nemá miesto, hra na ľavicu alebo pravicu je na komunálnej úrovni bezpredmetná.

PARTICIPATÍVNY ROZPOČET Medzi najzákladnejší nástroj participatívnej de-

MESTSKÉ PENIAZE V RUKÁCH OBČANOV > ALTERNATIVE VITA

mokracie patrí participatívny rozpočet. Ide o nástroj občianskeho plánovania, mechanizmus, ktorý umožňuje občanom priamo sa podieľať na rozhodovaní o prerozdelení financií z mestského rozpočtu. Zároveň v mnohých prípadoch otvára priestor na širšie a výraznejšie zapájanie sa občanov do rôznorodých aktivít vo verejnom živote. Vytváranie participatívneho rozpočtu prebieha počas celého roka v niekoľkých cykloch. Vždy sa na začiatku sformujú dva druhy rozlične veľkých skupín, od niekoľkých desiatok členov až po niekoľko tisíc. Prvý typ skupín vzniká na základe lokality podľa miesta bydliska. Môžu to byť malé susedské skupiny, ktoré združujú jednu ulicu alebo štvrť. Druhý typ skupín vzniká na základe tém, ktoré zväčša predstavujú jednotlivé položky v mestskom rozpočte. Ide napríklad o kultúru, životné prostredie, dopravu, vzdelávanie a podobne. Po vytvorení skupín a prerokovaní základných potrieb a požiadaviek volia skupiny svojich reprezentantov, ktorí pokračujú v procese vytvárania konsenzu na úrovni zhromaždení. Tam reprezentujú záujmy a požiadavky vlastných skupín, ale zároveň sa zapájajú aj do formovania rozpočtu na základe potrieb všetkých zúčastnených. V treťom cykle sa reprezentanti vracajú do vlastných skupín a na základe priebehu zhromaždení modifikujú vlastné požiadavky a opätovne ich predkladajú zodpovedajúcim zhromaždeniam, ktoré nanovo pracujú s týmito zámermi. V ďalšom cykle sa zo zhromaždení volia zástupcovia, ktorí dopracované návrhy predkladajú zástupcom mestskej exekutívy. Na rozdiel od zástupcov zvolených na 4 roky, ktorí sa väčšinou volia na základe príslušnosti k nejakej strane, pričom častokrát rozhodujú v rozpore s vôľou svojich voličov a sú prakticky neodvolateľní, majú zástupcovia v participatívnej demokracii mandát len na jeden konkrétny návrh, sú plne kontrolovateľní a vždy odvolateľní. Po schválení občianskeho návrhu sa tvorí komisia občianskych reprezentantov, ktorá dohliada na realizáciu rozpočtu a kontroluje efektivitu jednotlivých financovaných aktivít. V mestách, ktoré majú skúsenosť s participatívnym rozpočtom, došlo k poklesu korupcie a skvalitneniu

služieb. Výrazne sa zvýšila občianska zaangažovanosť a aktivity vo verejnej sfére. Množstvo verejne vynakladaných prostriedkov, ktoré sú takto spravované, sa môže pohybovať od niekoľkých percent až po kompletný verejný rozpočet (v prípade Porto Alegre je to celých 100 % mestského rozpočtu). Najčastejšími sú 3 až 15 % z celkových mestských zdrojov. Presadenie participatívneho rozpočtu je dlhodobý a náročný proces. Veľmi dôležitým a kľúčovým bodom je proces zvažovania. To je proces, keď ľudia v skupine majú rozhodnúť o výbere konkrétneho projektu a vyhradení konkrétnej sumy na jeho realizáciu. Cieľom je dosiahnuť v tejto záležitosti konsenzus. Toto považujem hlavne na Slovensku za najťažší bod. Po skúsenostiach z rôznych občianskych aktivít musím konštatovať, že miera schopnosti konštruktívnej komunikácie je na Slovensku dosť nízka. Naši ľudia nie sú školským systémom dostatočne pripravovaní na presnú formuláciu, kvalitné prezentovanie svojich názorov a myšlienok na verejnosti, neučia sa, ako počúvať druhých a hlavne zmysluplne klásť otázky. Máme sklon vidieť všetko čierne alebo biele, takže v prípade nesúhlasu s názorom vznikajú často spory a osobná nevraživosť. V hispánskych národoch vládne princíp komunikatívnosti, otvorenosti a dlhodobá skúsenosť so sociálnym odporom vrátane silnej (konštruktívnej) anarchistickej tradície.

BRAZÍLSKY PRÍKLAD Kolískou participatívnej demokracie je Brazília, kde sa aj najviac rozšírila. Veľa miest a obcí po celej Brazílii uplatňuje rôzne formy participatívnej demokracie. V roku 1999 zaviedol štát Rio Grande do Sul, do ktorého patrí aj Porto Alegre (Brazília je federácia skladajúca sa z viacerých štátov), politiku participatívneho rozpočtu na celoštátnej úrovni. Veľmi zaujímavým je príklad mesta Belo Horizonte. Má 2,5 milióna obyvateľov, kedysi 11 % z nich žilo v absolútnej chudobe a veľa ďalších v skromných pomeroch. V roku 1993 vyhlásila novozvolená administratíva prístup k potravinám za občianske právo. Nový primátor začal tak, že vytvoril mestskú organizáciu, v rámci ktorej sa zostavila rada zo

ALTERNATIVE VITA > MESTSKÉ PENIAZE V RUKÁCH OBČANOV

zástupcov pracujúcich, podnikateľov a cirkvi. Tí mali koordinovať postup pri navrhovaní a zavádzaní nového potravinového systému. Mesto už predtým zapojilo občanov priamo do rozdeľovania komunálnych zdrojov a zaviedlo participatívny rozpočet. Počas prvých šiestich rokov politiky „jedlo ako právo“ v Belo Horizonte sa počet občanov zapojených do procesu participatívneho rozpočtovania zvýšil na viac ako 31-tisíc. Aby mestská organizácia zabezpečila pre každého právo na potraviny, spojila predovšetkým záujmy farmárov a spotrebiteľov. Ponúkla rodinným farmárom z okolia mesta na výber desiatky miest vo verejnom priestore, na ktorých by predávali mestským spotrebiteľom. Tým sa maloobchodné prirážky na plodiny (ktoré často dosahovali výšku 100 percent) v podstate rozdelili medzi spotrebiteľov a farmárov. Zisky farmárom rástli (neboli o ne oberaní obchodníkmi) a ľudia mali prístup k čerstvým a lacným potravinám. Mesto sprístupňuje kvalitné potraviny okrem farmárskych stánkov tak, že ponúka podnikateľom možnosť využiť mestské pozemky v rušných oblastiach na výstavbu trhovísk pre potraviny za nízke ceny. Dnes je tu 34 takýchto trhovísk, na ktorých zástupcovia spotrebiteľov, mesta a obchodníkov spolu rozhodujú o stanovovaní cien základných potravín. Predajcovia s najlepšími miestami majú ešte ďalšiu povinnosť. Každý víkend musia odviezť plodmi naložené nákladné autá do chudobných štvrtí mimo centra, aby mal k dobrým potravinám prístup každý. Ďalej mesto prevádzkuje „ľudové reštaurácie“, ktoré ponúkajú stravu z lokálnych potravín za symbolické ceny. Medzi iniciatívy potravinovej bezpečnosti v Belo Horizonte patria aj rozsiahle komunitné a školské záhrady a tiež hodiny výživy. Federálna vláda navyše prispieva na školské obedy, pričom potraviny na ne sú kupované od miestnych pestovateľov. Aký je výsledok tejto a ďalších súvisiacich iniciatív? Len v priebehu jedného desaťročia sa v Belo Horizonte znížila detská úmrtnosť, ako aj podvýživa detí o viac ako polovicu. Medzi rokmi 1993 a 2002 bolo Belo Horizonte jediným územím, kde stúpala spotreba ovocia a zeleniny. Aké sú náklady na tieto činnosti? Približne 10 miliónov dolárov ročne alebo menej ako 2 percentá z roz-

počtu mesta. Je na zamyslenie, či by sa podobné skúsenosti nedali využiť aj v našich chudobných oblastiach, vrátane rómskych osád, kde by mohli vznikať spoločné jedálne za symbolické ceny zriaďované obcou, do ktorých by potraviny dodávali lokálni pestovatelia, a tí by tým mohli mať zabezpečený aj pravidelný príjem.

PRÍKLAD VENEZUELY Aj vo Venezuele skúšajú zaviesť istú formu samosprávy a participatívnej demokracie. Hlavným iniciátorom jej zavedenia bol Argenis Loreto – primátor mesta Libertador, ktoré zdedil v katastrofálnom stave. Rozhodol sa situáciu v ňom zmeniť zavedením komunitných rád. Vzniklo celkom 35 „sociálnych teritórií“ združujúcich obyvateľov s podobnými problémami, projektmi a spolupatričnosťou k istému prostrediu. Svojou veľkosťou sa rôznia – od tisíc po 15-tisíc obyvateľov. Každé sociálne teritórium alebo komúna obsahuje menšie a homogénnejšie komunity, z ktorých každá má svoju komunitnú radu, a do nej sú volení zástupcovia na ľudovom zhromaždení. Ich veľkosť závisí od sociálnej geografie: mestské rady obyčajne pojmú 200 až 400 rodín, vidiecke 20 až 50 rodín. Každá komunitná rada, ako aj sociálne teritórium zvoláva zhromaždenia, kde sa voľbou ustanovia priority a desať najpreferovanejších projektov na nadchádzajúci rok. Mestská plánovacia rada následne prehodnotí prvé tri návrhy z každého sociálneho teritória, a ak to financie dovolia, aj viac ako tri. Známky od 1 do 9 sa prisudzujú každému z kritérií, akými sú: množstvo obyvateľov, počet tých, ktorí budú mať z realizácie projektu osoh, cena, ako dlho sa už návrh opakovane predkladá, množstvo schválených projektov danej komunity a pod. Z takéhoto hodnotenia vzíde zoznam projektov, ktorý sa následne prezentuje na zhromaždení vo všetkých sociálnych teritóriách. Zhromaždenie môže zmeniť svoje priority a žiadať prehodnotenie napríklad v prípade, že favorizovaný projekt je príliš drahý. Po schválení zoznamu víťazných projektov sa prerozdelia finančné zdroje príslušným komunitným administratívnym orgánom, ktoré nakúpia materiál a najmú pracovnú silu alebo dodávate-

MESTSKÉ PENIAZE V RUKÁCH OBČANOV > ALTERNATIVE VITA

ľa, pričom sa uprednostňujú miestne družstvá. Komunitná prepojenosť a know-how napomáhajú znižovať náklady a ušetrené prostriedky ostávajú na iné projekty. Takýmto spôsobom sa vo všetkých 35 teritóriách zapojených do projektu participatívnej demokracie vybudovalo 74 nových zdravotných stredísk, 48 základných škôl a tiež veľké množstvo kultúrnych centier. V niektorých prípadoch dali obyvatelia združení v komunitných radách prednosť kultúrnym centrám pred opravami ciest alebo pouličného osvetlenia. Prvé prieskumy z rokov 2004/2005 ukázali, že medzi najurgentnejšie potreby obyvateľov patrili zdravotné vzdelávacie zariadenia. V prieskume z roku 2007 už nikto nepovažoval zdravotnú starostlivosť za problém a takmer nikto sa v tomto zmysle nevyjadroval ani o školstve. Čo viac, dnes už v uliciach Libertadoru sotva natrafíte na deti žijúce na ulici a problém s bezdomovcami je tiež takmer vyriešený. V súčasnosti existuje v celej Venezuele viac ako 10-tisíc komunitných rád.

EURÓPSKE POKUSY Participatívna demokracia je obľúbená hlavne v krajinách Latinskej Ameriky, no postupne sa rozširuje aj do Európy. Medzi európske mestá, ktoré používajú participatívny rozpočet, patrí Lisabon. Obyvatelia mesta môžu v prvej etape predstaviť konkrétne návrhy do rozpočtu na nasledovný rok. Po analýze mestskou radou a zvážení reálnosti návrhu sa uskutočňuje druhá fáza – hlasovanie o jednotlivých projektoch. Projekty, ktoré získajú najviac hlasov, sa zakomponujú do návrhu rozpočtu a mestských aktivít do ﬁnančnej výšky 5 miliónov eur. Po vyhodnotení uplynulých výsledkov sa pristupuje k novým návrhom a alternatívnym riešeniam, vždy za priamej účasti obyvateľov, členov zastupiteľstva a služieb mestskej rady. Mechanizmus participatívneho rozpočtu je dnes súčasťou chodu osemdesiatich troch miest z celého sveta a OSN ho považuje za kľúčový nástroj pri skvalitňovaní správy mesta. Forma sa v rôznych častiach sveta dosť líši. Napríklad participatívny rozpočet používaný v nemeckých mestách je úplne iný. Jeho hlavnou motiváciou nie je riešenie chudoby, skôr sa používa ako ná-

stroj na vyjadrovanie sa ľudí k prerozdeľovaniu peňazí v jednotlivých rozpočtoch miest. V Nemecku je kľúčové používanie internetu; nie je zvykom osobne sa stretávať a vytvárať živé fóra diskutujúcich. Nemecký participatívny rozpočet nezahŕňa priame rozhodovanie zo strany občanov, ide skôr o zasielanie pripomienok členom mestskej rady. Ľudia sa často pýtajú, nakoľko je participatívny rozpočet skutočnou priamou demokraciou, pretože prideľovanie objemu peňazí na projekty vyberané v participatívnom procese je stále v rukách volených poslancov (ako napríklad v Bratislave). Počul som aj názor, že participatívna demokracia je len marketing zastupiteľskej formy demokracie, aby vyzerala viac demokraticky, ale pritom si miestni politici udržali všetko pod kontrolou. Participovať v tomto kontexte znamená toľko, že občan je iba láskavo pripustený k diskusii. V Latinskej Amerike má participatívna demokracia skutočne charakter priamej demokracie, kým v Európe, vrátane Bratislavy, to vyzerá skôr ako doplnok k existujúcemu systému, ktorý je stále viac alebo menej závislý od vôle komunálnych politikov. Samozrejme, je to aj vizitka občanov, aký priestor demokracie si dokážu sami vydobyť. Otázkou je, ako by sa dal model participatívnej demokracie skombinovať s konceptom samosprávneho modelu. Napr. systémom, v ktorom by fungovalo právo veta (viď iniciatívu www.tso.cz), právo kedykoľvek odvolať poslanca, osobná trestná zodpovednosť za rozhodovanie a pod. Bola by participatívna demokracia v takto nastavenom systéme potrebná? Je participatívna demokracia v takejto forme vhodná pre každý kultúrny okruh, každý národ? Možno je participatívna demokracia konceptom vhodným do čias korupcie, do prostredia, ako je Latinská Amerika (Afrika?), kde sa rieši veľká chudoba a sociálna nespravodlivosť. V Európe akoby sa stávala len viac alebo menej efektívnym nástrojom občanov pri rozhodovaní o skvalitňovaní verejného života. Možno je medzičlánkom dnešného a budúceho stavu samosprávnych komunít fungujúcich s právom veta. To všetko sú otázky na ďalšie premýšľanie a skúmanie.

ALTERNATIVE VITA > LIEČIVÁ FREKVENCIA 432 Hz

Andrea Kmeťová

LIEČIVÁ FREKVENCIA

432 Hz 84

V DOBE, KEĎ SA K NÁM DOSTÁVA STÁLE VIAC INFORMÁCIÍ O ŠKODLIVOSTI POTRAVÍN, SA STÁLE MÁLO ZAMÝŠĽAME NAD „POTRAVINOU“, KTORÁ KŔMI NAJHLBŠIE ZÁKUTIA NAŠEJ PSYCHIKY. TOU POTRAVINOU JE HUDBA. REPRODUKOVANÁ HUDBA, KTORÁ SA NÁM DOSTÁVA DO UŠÍ, MUSÍ BYŤ STRIKTNE LADENÁ NA ŠTANDARDNÚ FREKVENCIU 440 Hz. TÁ PÔSOBÍ DISHARMONICKY NA FYZICKÉ I DUŠEVNÉ VNEMY NÁŠHO TELA. NAJVÄČŠÍ PRIEKOPNÍCI HUDBY AKO VERDI ČI MOZART VŠAK HLÁSALI, ŽE INÉ LADENIE AKO 432 Hz JE PRE ĽUDSKÝ ORGANIZMUS NEPRIRODZENÉ, AŽ PRIAM ŠKODLIVÉ. AKÝ VEĽKÝ DOPAD MÁ TENTO NAOKO BEZVÝZNAMNÝ ROZDIEL ÔSMICH HERTZOV NA NAŠE VNÍMANIE?

esla to povedal. Einstein súhlasil. Veda to potvrdila. Celý vesmír a všetko okolo nás, vrátane nášho vlastného tela, sa skladá z energií, ktoré vibrujú na rôznych frekvenciách. Naše frekvencie komunikujú s tými vonkajšími a naopak, tie vonkajšie rezonujú, či už pozitívne alebo negatívne, s frekvenciami nášho tela a duše. Jednou z najväčších frekvenčných „injekcií“, ktoré na nás vplývajú, je práve hudba. Väčšina hudobníkov po celom svete je dnes naladená na štandardnú frekvenciu 440 Hz. Avšak predtým, keď hudba lahodila ušiam a kŕmila

dušu, boli všetky hudobné nástroje ladené na frekvenciu 432 Hz. Aj keď sa možno na prvý pohľad zdá 8 Hz ako zanedbateľný rozdiel, pre ľudské vedomie je táto odchýlka viac než obrovská. Kmitočet 432 Hz vibruje na princípe prirodzených harmonických vĺn a spája vlastnosti svetla, času, priestoru, hmoty, gravitácie a magnetizmu so všetkým živým, pozitívne pôsobiac na našu DNA a vedomie. Kmitočet 432 Hz je takisto známy ako „Verdiho A“ – hudba ladená na túto frekvenciu má liečivú energiu. Táto informácia bola známa už v devät-

LIEČIVÁ FREKVENCIA 432 Hz > ALTERNATIVE VITA

nástom storočí, keď rakúsky ﬁlozof a ezoterik Rudolf Steiner varoval, že ladenie hudby do negatívnych frekvencií (440 Hz) môže v človeku vyvolávať chamtivosť či negatívne sociálne správanie. Steiner nazval ladenie na 432 Hz „Kristovým vedomím stúpajúcej energie“ a „tónom slnečnej energie archanjela Michaela v kolektívnom uvedomení“. Rovnako tvrdil, že takto ladená hudba je jasnejšia, čistejšia, pôsobí na naše uši ľahšie, a preto sa často používa pri meditáciách a rôznych relaxačných cvičeniach. V roku 2008 holandský žurnalista Richard Huisken založil výbor s názvom Naspäť k 432 Hz. Tvrdil, že toto ladenie bolo používané už v starovekých kultúrach a sú naň naladené i klasické hudobné nástroje ako napríklad husle Stradivarius. Frekvencie určitých energií v našom tele tiež odjakživa rezonujú na vibráciách tohto magického trojčíslia. Základným kmitočtom Fibonacciho hudobnej škály je práve 432 Hz. Na Fibonacciho princípe rovnako rozkmitávajú tekutiny nášho vnútorného ucha, konkrétne v kochlei, ktorá je zodpovedná za prenos zvukového vnemu do mozgu. Jej tvar, pripomínajúci ulitu slimáka, pomáha pri správnej frekvencii tónu udržiavať naše telo v harmonickej rovnováhe s prostredím okolo nás. Americký spisovateľ Charles Warren Stoddard v knihe Krátka história ladenia a temperamentu napísal, že keď bilaterálne rozrežeme ušnú kochleu, tá časť ucha, ktorá je zodpovedná za konvertovanie akustickej energie na elektrické impulzy, vytvára špirálovitý tvar matematicky deﬁnovaný Fibonacciho postupnosťou, a teda jej základným kmitočtom 432 Hz. Do začiatku dvadsiateho storočia bolo základné ladenie nastavené na 432 Hz vďaka hudobným velikánom ako Giuseppe Verdi a Wolfgang Amadeus Mozart, ktorí trvali na tom, že takto naladená hudba jej poslucháčov „vyplní“, a nielen nimi preletí, ako je to pri 440 Hz. Magické Verdiho A si našlo hneď niekoľko oponentov začiatkom dvadsiateho storočia. Prvým bol slávny klarinetista John Calhoun Deagan, ktorý v roku 1910 presvedčil Americkú federáciu hudobníkov, aby adaptovala štandardné ladenie na 440 Hz. O pár rokov neskôr sa ukázal jeho dôvod, keď na tomto ladení zložil vojnovú znelku, ktorá bola používaná v rámci propagandy

počas celej druhej svetovej vojny. Toto masové preladenie o osem hertzov vyššie bolo ﬁnancované Rockefellerovou nadáciou, ihneď prijaté americkou armádou a presadzované Haroldom Burris-Meyerom, audioinžinierom na Technologickej univerzite v New Jersey. Podľa Jamesa Tobiasa, profesora z Kalifornskej univerzity, Burris-Meyer zabudoval takto ladené reproduktory do vojnových lietadiel, aby ich vlny mohli zasiahnuť nepriateľov už zo vzduchu a spôsobiť im psychoemočné výkyvy až hystériu. Ďalším podporovateľom neprirodzených frekvencií bol Joseph Goebbels, ríšsky minister nacistickej propagandy, ktorý v Nemecku presadil ladenie na 440 Hz, pretože objavil jeho zázračné manipulačné účinky. Takto naladenú hudbu používal pri nacistických pochodoch v Nemecku. Britská kráľovská rodina dokončila snahu predchodcov a v roku 1953 spolu s Medzinárodnou organizáciou pre normalizáciu (ISO) zaviedla štandardné ladenie na 440 Hz, ktoré zostalo až dodnes nezmenené. Toto ladenie si hneď po uzákonení privlastnila aj britská televízna a rozhlasová verejnoprávna spoločnosť BBC. Človek nemusí byť veľkým hudobným expertom, aby pocítil rozdiel týchto dvoch naoko rovnakých ladení. Hudba naladená na 440 Hz sa nespája s naším vedomím, a preto máme pocit, že cez nás len preletí a nezanechá žiadne vnútorné spojenie. Nie je teda náhodou, že interval ladený na A = 440 Hz zosilnený o štyri hertze sa v hudobných vedách nazýva diablov interval pre vysoko disharmonický zvuk, ktorý vytvára, keď tieto dva tóny znejú naraz. Naopak, 432-hertzová hudba je veľmi plná a vytvára pocit, že harmonicky vypĺňa priestor priamo v našom vnútri. Na naše uši pôsobí veľmi zmyselne, liečivo, dopĺňa energiu a niektorí jej poslucháči tvrdia, že vyžaruje teplo. Ak ste ešte doposiaľ nemali šancu vypočuť si hudbu 432 Hz, môže sa do vašich uší dostať prostredníctvom ľahko stiahnuteľného programu Audacity. Po rýchlom nainštalovaní si jednoducho preladíte akúkoľvek skladbu a môžete si ju nanovo vypočuť vo vesmírnom ladení. Množstvo takto upravených skladieb nájdete na YouTube. Stačí zadať do vyhľadávania „432 Hz“ a názov skladby alebo interpreta.

ALTERNATIVE VITA > OČISTNÝ ČAS BEZ JEDLA

Marián Benka

OČISTNÝ ČAS

BEZ JEDLA

NIET VARI LACNEJŠIEHO LIEKU AKO PÔST – PRI JEHO APLIKÁCII EŠTE AJ UŠETRÍTE ZA JEDLO. TO BY VŠAK, SAMOZREJME, NEMAL BYŤ HLAVNÝ DÔVOD. VEDOMÉ HLADOVANIE SA PO TISÍCROČIA POUŽÍVALO V RÔZNYCH KULTÚRACH AKO OČISTA TELA I DUCHA, ALE AJ AKO SPÔSOB DUCHOVNEJ PRAXE. A UŽ HIPPOKRATES NÍM LIEČIL NESPOČETNÉ NEDUHY.

dnešnej dobe sme zvyknutí jesť pravidelne trikrát denne a mnohí z nás zjedia „niečo malé“ ešte aj pomimo. Už z čisto biologického hľadiska to nie je rozumné. Zvieratá v prírode, ale aj naši predkovia kedysi mali prirodzené striedanie dostatku a nedostatku potravy. Tráviacej sústave občas prospeje prestávka, počas ktorej si oddýchne a prečistí sa. Gennadij Petrovič Malachov, autor vlastnej liečebnej metódy, vychádzajúcej z čínskej a tibetskej medicíny, spomína vo svojej knihe Hladovanie sibírske soby, ktoré v zime, aj keď sa objaví malý kúsok trávy, radšej ho nespasú a budú hla-

dovať. Inštinktívne vedia, že stravovaním vlastných vnútorných zásob si zabezpečia kvalitnejšiu výživu ako spasením chatrnej zimnej trávy. Regresný terapeut Patrik Bálint, ktorý intenzívne pracuje aj s hladovkami, píše: „Hladovka je založená na vylúčení akejkoľvek stravy okrem vody. Nejde o formu diéty alebo obmedzenia určitej stravy. Ide o vynechanie všetkej stravy tak, aby mohlo telo prejsť na stravovanie samého seba. V procese hladovky nastáva rozpad všetkých nepotrebných buniek a tkanív, ktoré sa v tele nachádzajú. Očista počas hladovky spočíva práve v tomto procese. V tomto sa hladovka líši od pro-

OČISTNÝ ČAS BEZ JEDLA > ALTERNATIVE VITA

cesov podvýživy (prijímanie malého množstva jedla), kde telo neprejde na spotrebovanie seba, takže trpí nedostatkom. Pri hladovke, naopak, spotrebovanie vlastných buniek a tkanív poskytuje telu dostatočné množstvo výživy a potravy. Najprv sa spotrebúva tuk a nepotrebné tkanivá a až neskôr (desiatky dní hladovania) prechádza telo k svalom a vnútorným orgánom.“ Výrazné úspechy s liečením hladovkou zaznamenáva MUDr. Mária Fulová, ktorá organizuje týždenné detoxikačné pobyty. Spomína prípady, keď sa len vďaka odľahčeniu tráviaceho traktu upravil vysoký tlak pacientovi, ktorý sa neúspešne liečil 25 rokov, ďalšiemu po 14 rokoch zmizla cukrovka (pritom podľa oﬁciálnej medicíny by cukrovkári mali pravidelne jesť), alebo sa vytratil rozsiahly ekzém. M. Fulová tiež viacerých ľudí úspešne dostala z depresií. Ako píše na svojej webovej stránke: „Pri chronických a dlhotrvajúcich ochoreniach jednorazový pôst nestačí, aj keď nám pomôže k zreteľnému zlepšeniu zdravia. Tu je potrebné pôst opakovať niekoľkokrát, najlepšie dovtedy, kým choroba úplne neustúpi.“ Pravidelné postenie je ideálne aj z preventívneho hľadiska. Najmä v modernom svete, kde je náš organizmus pravidelne intoxikovaný chemikáliami z potravy a okolitého prostredia. Doktorka Fulová odporúča v priebehu celého roka absolvovať aspoň tri týždenné (sedemdňové) pôsty, ideálne doplnené o jeden pôstny deň každý týždeň alebo jeden pôstny víkend každý mesiac. Podľa Patrika Bálinta dochádza na 7. deň hladovania (a potom aj na 14. a 21. deň pri dlhodobých hladovkách) k poklesu kyslého prostredia v organizme, čo zastavuje všetky hnilobné procesy, zápaly a plesne (berie im to živnú pôdu). Najsilnejší je tento proces práve po siedmich dňoch, preto by skutočná detoxikácia hladovkou mala trvať minimálne týždeň. Na 14. a 21. deň dochádza už skôr k očiste psychiky. Pôsty sa využívajú ako spôsob duchovnej praxe hádam vo všetkých náboženstvách, i keď pôvodný účel sa stráca, ak pôst znamená už len vylúčenie mäsa či iného druhu potravy, pričom veriaci naďalej pravidelne jedia. Význam by mal spočívať v tom, že telo prestane odoberať energiu potrebnú na trávenie, čím sa uvoľní energia na spojenie s niečím vyšším. Severoamerickí indiá-

ni zvykli absolvovať štvordňové pôsty v prírode, počas ktorých nielenže nejedli, ale ani nič nepili. Cieľom bolo priblížiť sa stavu smrti, v ktorom sa adept mohol „stretnúť s Veľkým Duchom“ a získať víziu – obraz alebo vnem symbolizujúci zmysel jeho života. Pri klasickej hladovke je dovolené len pitie vody, prípadne bylinkových čajov. Mäkší variant je spojený s pitím čerstvých ovocných štiav. Dobré je často sa sprchovať, navštíviť saunu alebo si dať klystír – podporuje sa tým vyplavovanie toxínov z tela. Pred hladovkou by ste mali prejsť na ľahšiu zeleninovú a obilninovú stravu a po hladovke by malo tiež nasledovať prechodové obdobie, ktoré by malo trvať rovnako dlho ako samotná hladovka. Po klasickej týždňovej hladovke teda sedem dní, pričom každý z týchto dní zodpovedá dvom mesiacom v živote novorodenca. Teda prvý deň by ste mali jesť to, čo môže dvojmesačné dieťa, druhý deň to, čo štvormesačné atď. Dieťa do dvoch mesiacov by malo len materské mlieko, Bálint ho odporúča nahradiť rozmixovaným zeleninovým vývarom. Najväčším problémom počas hladovania je jeho psychické zvládnutie. Kríza, počas ktorej trpíte kvôli nedostatku jedla a máte častokrát kruté návaly hladu, vypukne spravidla na druhý – tretí deň a potom po siedmom dni v prípade, že ste sa rozhodli pre dlhšiu ako týždňovú hladovku. Z vlastnej skúsenosti môžem potvrdiť, že ako „odmena“ po prekonaní krízy prichádza stav neuveriteľne jasnej mysle, v ktorom sa zvyšuje schopnosť duševnej koncentrácie, ale aj hlbokého zamýšľania. Hladovka je okrem iného dobrý čas na zamyslenie sa nad vlastným životom. Dobré je odpútavať myseľ od jedla inými činnosťami – plávaním, pohybom na čerstvom vzduchu, meditáciou, rozhovormi s blízkymi ľuďmi (o hlbších témach, nie o tom, čo treba nakúpiť). Keď na vás príde nával hladu, napite sa. Pri dlhodobých (viac ako týždenných) hladovkách môže podľa Bálinta už len pohľad na jedlo vyvolať prudké žalúdočné bolesti a nutkanie na zvracanie. Ideálne je vziať si dovolenku a hladovať niekde v prírodnom prostredí bez akéhokoľvek jedla v dosahu. Veľmi dobré je hladovanie v skupine, v ktorej sa jej členovia vzájomne podporujú.

ALTERNATIVE VITA > PRÍRUČKA PREŽITIA: POUŽITIE ZBRANÍ

Patrik Žitník

PRÍRUČKA PREŽITIA:

POUŽITIE ZBRANÍ 9. ČASŤ

CHÁPANIE OPODSTATNENIA ZBRANÍ PREŠLO SVOJÍM VÝVOJOM. TAK AKO SA SPOLOČNOSŤ „CIVILIZOVALA“, ICH POUŽITIE SA ZMENILO ZO SAMOZREJMÉHO NA PRIJATEĽNÉ, NESKÔR NA NEPRÍPUSTNÉ, A PO ČASE HO ZÁKONMI ZMENILI NA NEZÁKONNÉ. HLAVNE Z DÔVODU UDRŽANIA STABILITY DANÉHO SPOLOČENSKÉHO SYSTÉMU. PO KOLAPSE, VO SVETE S NESTABILNÝM PRÁVNYM SYSTÉMOM, VŠAK MOŽNO BEZ ZBRANE NEPREŽIJETE. KEĎ NEBUDÚ FUNGOVAŤ ZÁKONY, VECI SA BUDÚ RIEŠIŤ JEDNODUCHO, PRIAMOČIARO A Z POZÍCIE SILY.

hľadiska využitia môžeme uvažovať o zbraniach z týchto základných oblastí: •palné zbrane, •mechanické strelné zbrane, •chladné zbrane, •telo ako zbraň, •vedomosti ako zbraň. V situácii prežitia považujeme za zbraň všetko, čo vieme využiť vo svoj prospech. Samozrejme, je veľmi dobré, ak máme vedomosti a zručnosti, ktoré nám umožnia bezpečnú manipuláciu s rôznymi typmi palných zbraní. Ide o zbrane, ktoré na svoju činnosť využívajú chemickú reakciu, teda horenie prachovej zložky. Nemusíme byť práve excelentnými športovými strelcami, ale určite by sme mali vedieť, ako zbraň funguje, ako sa nabíja, akým spôsobom sa udržiava alebo čistí a mali by sme mierením zasiahnuť cieľ veľkosti papiera A4 na vzdialenosť cca 10 – 15 m. Okrem toho je dôležitá konštrukcia zbrane, ak nastane

potreba opravy alebo výroby určitej jej časti. V prípade kolapsu treba rátať s nedostupnosťou náhradných dielov. Výhodou týchto zbraní je jednoduchá obsluha, na ich efektívne použitie stačí relatívne krátky výcvik. Ak sa nedostanete k nejakej palnej zbrani, bude ťažké nejakú si vyrobiť, a už vôbec nemôžeme uvažovať, že by sme si bez špecializovaných pomôcok a surovín vedeli vyrobiť náboje. Myslíme tým ich improvizovanú výrobu. V takom prípade sa budeme asi spoliehať na „primitívnejšie zbrane“ ako napr. strelné zbrane, ktoré pracujú na mechanickom princípe. Môže ísť o praky, luky, kuše, „fúkačky“ a pod. Ale ich zvládnutie a efektívne použitie vyžaduje určitý čas na nácvik potrebných zručností. A nikdy nebudú také efektívne a „čisté“ ako palné zbrane. Ich výhodou je relatívne jednoduchá výroba, ale ich používanie vyžaduje dlhý cvik a skúsenosti. Častokrát ich efekt smrtiaceho alebo ranového účinku nie je dokonalý.

PRÍRUČKA PREŽITIA: PREŽITIE V SKUPINE > ALTERNATIVE VITA

Chladné zbrane budú asi najčastejším obranným nástrojom. Môžeme hovoriť o základných typoch nožov, mačiet, sekier, palíc alebo bežných nástrojov dennej potreby prispôsobených na účely boja až po špeciﬁcké zbrane, ako sú meče, „trojzubce“ a pod. Pri používaní týchto zbraní je nutné uvedomiť si, že boj s nimi je príliš osobný, na blízku až dotykovú vzdialenosť a nie vždy dopredu vypočítateľný. Vyžaduje značnú fyzickú kondíciu a silu. Na ovládanie takejto zbrane je potrebná určitá základná zručnosť a psychická odolnosť. Ich výroba je pri troche zručnosti a predstavivosti jednoduchá a rýchla. Využitie tela ako zbrane spadá do známej a rozšírenej oblasti bojových umení, ktoré sa však v dnešnej dobe chápu skôr ako šport než v ich pôvodnom význame. Pri praktickej sebaobrane sa netreba trápiť bojovými umeniami a polemikou, čo je lepšie a vhodnejšie. Zmyslom je, že za určitých podmienok vaše telo, ktoré je nutné trénovať, bude pôsobiť ako zbraň, ktorá vám poslúži na vyriešenie krízovej situácie. Správne a rýchle použitie základných princípov a techník boja na krátku vzdialenosť bez akýchkoľvek pomôcok vám môže zabezpečiť prevahu a záchranu vlastného života. Podmienkou je pravidelný nácvik techník a udržiavanie potrebnej fyzickej kondície. Dôležitá je aj miera agresivity a psychickej odolnosti. Správne vytrénovaný jedinec nepotrebuje vedieť množstvo techník a ich princípov. Stačí poznať niekoľko úplne jednodu-

chých a základných techník (najlepšie z rôznych štýlov boja), vedieť si ich použitie správne načasovať a ich precíznym použitím dosiahnuť stanovený efekt bez zbytočných okrás. Nevýhodou bojových umení je zveličovanie ich účinku, preceňovanie svojich schopností (nemôžeme byť všetci majstrami), a z toho vyplývajúca tendencia použiť techniky boja zblízka bez rozmyslu a za každú cenu. V takom prípade spravidla končí sebaobranná situácia pre obrancu tragicky. Poslednou a rozporuplnou oblasťou je použitie vedomostí ako zbrane. Do tejto oblasti spadajú hlavne dva smery. Prvým je výroba jedov, druhou oblasťou je výroba improvizovaných výbušných zmesí, horľavých zmesí a tzv. nástražných systémov. Nik netvrdí, že tieto vedomosti a zručnosti nie sú potrebné, ale ich zaradenie do oblasti obrany je problematické. Hlavným dôvodom je ich neosobnosť a možná strata kontroly nad týmito prostriedkami. Napríklad pri použití jedu zo špeciﬁckých rastlín sa účinky môžu u postihnutej osoby prejaviť až o niekoľko hodín alebo dní. To už daná sebaobranná situácia spravidla pominula a nie je nutné riešiť ju takto tragicky. Pri nástražných systémoch je to podobné. Systém je treba pripraviť vopred a môže sa aktivovať v nevhodnej chvíli. Bohužiaľ, tieto vedomosti a zručnosti sú potrebné a v správnych situáciách a pri rozumnom použití majú svoju váhu a opodstatnenie. Autor je lektorom kurzov prežitia www.armytraining.sk.

NÁJOMNÍ VRAHOVIA > ZRADNÝ BOJ S POTENÍM

Zuzana Peniašková

ZRADNÝ BOJ S POTENÍM

oj proti poteniu sa stal každodennou realitou modernej spoločnosti. Bez antiperspirantov a dezodorantov v kozmetickej výbave si mnohí nevedia predstaviť život. Kým antiperspiranty znižujú produkciu potu, dezodoranty tlmia zápach. Do akej miery nám tieto prípravky slúžia, a neškodia, sa nevedia zhodnúť ani odborníci. U niektorých ľudí môžu antiperspiranty vyvolať kožné zápaly, ekzémy a alergie. Najproblémovejšou zložkou v nich sú konzervanty. V antiperspirantoch a iných produktoch sa môžeme stretnúť napríklad s parabénmi. Tie narušujú hormonálnu reguláciu a sú podozrivé z karcinogenity. Dobrou správou je, že väčšina bežne dostupných antiperspirantov tento typ konzervantov už neobsahuje. Nevyhnutnou súčasťou antiperspirantov sú však aktívne látky, ktoré blokujú funkciu potných žliaz. Alumínium hydroxid, alumínium chlorohydrát či momentálne najpoužívanejší alumínium zirkónium a iné zlúčeniny hliníka tvoria v niektorých antiperspirantoch až štvrtinu obsahu. Po nanesení prípravku prechádzajú účinné chemikálie pokožkou a vstrebávajú sa do tela, kde napodobňujú funkciu estrogénu. Vzhľadom na to, že hormón estrogén môže podporovať rast karcinómu prsného tkaniva, vzniká obava, že hliník môže mať rovnaký účinok pri absorpcii cez kožu. Navyše, antiperspiranty a dezodoranty sú nanášané do podpazušia pravidelne, niekoľkokrát denne a v súlade so súčasnými kultúrnymi tlakmi sa používajú čoraz častejšie a vo väčšom množstve. Aktualizované údaje z Veľkej Británie poukazujú na vyšší výskyt karcinómu práve v hornom vonkajšom kvadrante prsníka, kam sa aplikuje viacero kozmetických prípravkov. Alarmujúce je, že len v Anglicku a Walese sa výskyt tohto typu rakoviny za posledných 30 rokov takmer zdvojnásobil. Tím švajčiarskych výskumníkov zo Ženevy v štúdii publikovanej v roku 2012 zistil, že práve soli

hliníka používané aj v antiperspirantoch môžu byť zodpovedné za zvýšený výskyt rakoviny prsníka v bohatých západných krajinách. Prítomnosť hliníka v prsnom tkanive síce zistili viaceré štúdie, no značne ju zľahčujú. Okrem kozmetiky sme estrogénu vystavení aj prostredníctvom stravy či vecí v domácnosti. Sumárne tieto zdroje znamenajú výrazný estrogénový stimul. Hoci hladina hliníka obsiahnutého v antiperspirantoch sa všeobecne považuje za nízku, štúdia Univerzity v Readingu z roku 2010 sa snaží poukázať na to, že obmedzenie používania antiperspirantov znamená zamedzenie príjmu škodlivín aspoň z jedného zdroja. Na americkom trhu musia uvádzať výrobcovia na obaloch antiperspirantov okrem bežného varovania pred nanášaním na poranenú pokožku a pred opakovaným nanášaním pri výskyte neprimeranej kožnej reakcie aj upozornenie o možnom nebezpečenstve pre pacientov trpiacich nedostatočnou funkciou obličiek. Tí sa majú pred použitím antiperspirantu poradiť so svojím lekárom. Podobný oznam na európskom trhu absentuje. Odhliadnuc od škodlivosti či neškodnosti látok v antiperspirantoch je namieste položiť si otázku, či nie je nebezpečné zabraňovať vlastnému telu vo vylučovacích procesoch. Potenie je prirodzený proces organizmu riadený autonómnym nervovým systémom. Plní termoregulačnú funkciu, zvlhčuje povrch kože a odparovanie potu nás ochladzuje. Pot tiež odvádza z tela nepotrebné produkty metabolizmu. Nadmerné používanie prípravkov proti poteniu spôsobuje zvýšený tlak v potných žľazách. Chronické zadržiavanie potu tak môže viesť až k deštrukcii potnej žľazy a strate jej vylučovacej funkcie. Potenciálne riziko je privysoká daň za propagované sľuby o udržaní suchého podpazušia počas 48 hodín, ktorým dnes už len málokto verí.

(P)OTRAVINY > NÁJOMNÍ VRAHOVIA

Dušan Budzák

(P)OTRAVINY JE ZAUJÍMAVÉ, AKO PRI NAŠEJ PRÁCI POZORUJEME, ŽE VÝROBCOVIA SI SÍCE DÔSLEDNE PLNIA SVOJU POVINNOSŤ UVÁDZAŤ ZLOŽENIE VÝROBKU, ALE RADŠEJ ZAČÍNAJÚ POUŽÍVAŤ ODBORNÉ, ČASTOKRÁT LATINSKÉ OZNAČENIE. TÝM SPLNIA ZÁKONNÚ PODMIENKU A NEMUSIA UVIESŤ, O AKÝ DRUH É-ČKA IDE. MY SME VÄČŠINU Z NICH DOPLNILI, ABY BOL OBRAZ O PONÚKANÝCH VITAMÍNOCH KOMPLEXNEJŠÍ. MAGNÉZIUM + B6 Zloženie: Kyselina citrónová (E300), regulátor kyslosti – hydrouhličitan sodný (E170), sladidlo – sorbitol (E420), oxid horečnatý (E530), protihrudkujúca látka – polyetylénglykol (PEG 6000) (E1521), prírodná grepová aróma, protihrudkujúca látka – mastenec, sladidlá – aspartám (E951) a sacharín sodný (E954), pyridoxín chlorid, farbivo – riboﬂavín. Upozornenie: obsahuje zdroj fenylalanínu. Nadmerná konzumácia môže vyvolať laxatívne účinky. Aspartám (E951) – Objavili sa zmienky o možnom poškodzovaní mozgu. Aspartám vyvolal napríklad závraty, bolenie hlavy, vyrážky, poruchy správania sa detí, ktoré by sa jeho konzumácii mali vyhýbať. Určite by sa mali potravinám s touto látkou vyhýbať tehotné a dojčiace ženy, pretože aspartám sa v tele rozkladá na metanol, ktorý nie je pre ne vhodný. Fenylalanín – je nebezpečný pre osoby s vrodenou poruchou metabolizmu – tzv. fenylketonúriou.

VITAMIN C ZITRONE Zloženie: Kyselina citrónová (E300), šumivá látka – hydrogénuhličitan sodný (E500), kyselina askorbová, náhradné sladidlo – sorbitol (E420), kukuričný škrob, náhradné sladidlo – dihydrát sodnej soli sacharínu (E954), farbivo – sodná soľ riboﬂavínfosfátu. Sacharín a jeho soli (E954) – Pri štúdiách sa zistil výskyt rakoviny močového mechúra a zvýšenie účinku karcinogénnych látok. Pri ďalších testoch sa zistil výskyt zhubných ochorení maternice, vaječníkov, kože, krviniek a ďalších orgánov. Sacharín môže zvýšiť riziko výskytu rakoviny močového mechúra – toto však bolo dokázané len v prípade mužov, nie žien.

CALCIUM S POMARANČOVOU PRÍCHUŤOU Zloženie: Kyselina citrónová (E300), uhličitan vápenatý (E170), hydrogénuhličitan sodný (E500ii), arómy, sorbit (E420), sladidlo cyklamát (E952) a sacharín sodný (E954), prášok z červenej repy, farbivo riboﬂavín. Cyklamát (E952) – V tele sa premieňa na cyklohexamín, ktorý môže spôsobovať zápaly močového mechúra a zvyšovať účinky iných karcinogénov. Zistilo sa totiž, že používanie zmesi cyklamátov so sacharínom vyvolalo vyšší výskyt rakoviny močového mechúra.

CALCIUM 500 mg Zloženie: Acidum citricum – kyselina citrónová (E300), riboﬂavini natrii phosphas dihydricus – dihydrát sodnej soli riboﬂavínu, natrii hydrogenocarbonas – hydrogénuhličitan sodný (E500ii), macrogulum, saccharinum natricum – sodná soľ sacharínu (E954), aroma citri – citrónová aróma.

NÁJOMNÍ VRAHOVIA > ANTIDEPRESÍVA MÔŽU DEPRESIU AJ PREHĹBIŤ

Silvia Benková

ANTIDEPRESÍVA MÔŽU DEPRESIU AJ PREHĹBIŤ

DEPRESIA JE ŤAŽKÁ PSYCHICKÁ CHOROBA, KTORÁ NEGATÍVNE OVPLYVŇUJE TELESNÉ FUNKCIE ČLOVEKA – NAPR. TRÁVENIE, SCHOPNOSŤ POHYBU, SEXUALITU, VEĽAKRÁT SPÔSOBUJE CHRONICKÚ NELIEČITEĽNÚ BOLESŤ A ZNIŽUJE SCHOPNOSŤ ČLOVEKA POSTARAŤ SA O SVOJE POTREBY. ANTIDEPRESÍVA V NIEKTORÝCH PRÍPADOCH DOKÁŽU VEĽMI ZVÝŠIŤ KVALITU ŽIVOTA TRPIACEHO DEPRESIOU, PRIVIESŤ HO NASPÄŤ DO ŽIVOTA, PRÍPADNE ZABRÁNIŤ SAMOVRAŽDE. NA DRUHEJ STRANE SA MNOHOKRÁT PREDPISUJÚ NADBYTOČNE, KONTROVERZNÉ JE NAJMÄ ICH ČORAZ ČASTEJŠIE UŽÍVANIE DEŤMI, KTORÉ SÚ NAJVIAC OHROZENÉ ICH VEDĽAJŠÍMI ÚČINKAMI.

eľa sa diskutuje o populárnych antidepresívach typu SSRI – (selective serotonine reuptake inhibitors) – selektívne inhibítory spätného vychytávania sérotonínu. Sérotonín je neurotransmiter – slúži na prenos impulzu v nervovom systéme. V depresii má človek zníženú hladinu sérotonínu, čo má väčšinou za následok spomalenú činnosť psychiky a telesných funkcií, zníženú výkonnosť, stratu chuti do jedla, radosti zo života, chuti a motivácie k akejkoľvek činnosti. SSRI zabraňujú spätnému vychytávaniu sérotonínu v receptoroch, aby tým zvýšili jeho koncentráciu v synaptických štrbinách centrálnej nervovej sústavy. Pôsobia na náladu a stimulujú prenos impulzov v nervovom systéme. Alarmujúce je však množstvo rizík, ktoré sa s týmito liekmi spája, a preto by sa malo v každom individuálnom prípade zvážiť, či ich nasadiť, a ak áno, na ako dlho. Ak je užívanie SSRI zrazu prerušené, môže vyvolať ako fyzické, tak psychické abstinenčné príznaky, známe ako syndróm z vysadenia. Patrí medzi ne: točenie hlavy (neistota alebo strata rovnová-

hy), tzv. „zelektrizovaná hlava“ – pocity mravčenia, pálenia a elektrického šoku, poruchy spánku (neschopnosť zaspať), pocity úzkosti, bolesť hlavy, nevoľnosť, potenie, vracanie, pocity nepokoja alebo vzrušenia, chvenie (tras), pocity zmätenosti alebo dezorientácie, precitlivenosť alebo podráždenosť, hnačka, poruchy videnia, chvenie alebo búšenie srdca. Ďalší znepokojujúci vedľajší účinok spájaný s užívaním SSRI je sérotonínový syndróm – nadmerne vysoká hladina sérotonínu, ktorá sa prejavuje vysokou horúčkou, trasením, šklbaním vo svaloch a úzkosťou. Alebo rýchly, nepravidelný rytmus srdca, mdloby, ktoré môžu byť príznakom život ohrozujúceho stavu nazývaného torsades de pointes – polymorfná komorová tachykardia (zrýchlená činnosť srdca), ktorá na EKG vykazuje odlišné vlastnosti oproti normálnej činnosti srdca. Ľudí mladších ako 24 rokov užívajúcich antidepresíva je potrebné upozorniť, že toto užívanie môže paradoxne zvýšiť riziko samovražedných myšlienok a správania.

> SAMUELOVA PRÍRODNÁ LEKÁREŇ

Ďalšie nežiaduce účinky sú: •psychomotorický nepokoj, nepokoj, nervozita, •ovplyvnenie hladiny cukru v krvi u ľudí s cukrovkou, •možné epileptické záchvaty, •zvýšená krvácavosť – hemofília, vaginálne krvácanie, krvácanie z nosa, zosilnené menštruačné krvácanie, riziko žalúdočného krvácania, •zúženie ciev, •mánia a neutišujúca sa nervozita, •zvýšené riziko rakoviny prsníka, •sexuálne dysfunkcie – impotencia, oneskorený orgazmus a ejakulácia, anorgazmia. Najväčším paradoxom je, že niektoré lieky zo skupiny SSRI môžu depresiu ešte viac prehĺbiť! Môžu vyvolať prejavy depresie, zhoršenie úzkosti, psychomotorickú retardáciu a nedostatok motivácie skôr, ako sa nálada začne zlepšovať. Samovražedné tendencie sú pomerne bežné v počiatočnej fáze antidepresívnej terapie – ešte častejšie u mladých, ako sú predpubertálni a pubertálni pacienti. Preto je dôležité, aby príbuzní sledovali správanie mladého pacienta – väčšinou je SSRI zakázané predpisovať pacientom mladším ako 18 rokov. Je pravdou, že aj neliečená depresia môže viesť k samovražde. Určite je častejšou príčinou samovraždy samotná depresia, nie lieky. Ale vždy treba zvážiť, či je ich účinok adekvátny možným rizikám. Pri ťažkých depresiách je niekedy najúčinnejšia elektrokonvulzívna terapia – „elektrošoky“, ktorá je však považovaná za nehumánnu a veľmi kontroverznú. Tak ako pri všetkých ochoreniach, aj pri depresii je lepšia prevencia ako liečba. Môže ísť o pohyb, činnosť, ktorá nás teší a napĺňa, stretnutia s priateľmi, vyrozprávanie sa pred blízkym človekom. A samotná liečba môže byť aj nefarmakologická – tá je dokonca v porovnaní s antidepresívami účinnejšia, čo sa týka rizika opakovania depresie. Patrí sem napríklad pohyb a cvičenie alebo individuálna či skupinová psychoterapia, podpora rodiny a priateľov. Dobré výsledky sa zaznamenali pri liečení depresie hladovkou alebo diétou. Veľmi dobrý účinok na psychiku má bylinka ľubovník bodkovaný, aloe vera, omega-3 mastné kyseliny, šafran, vitamíny B či magnézium.

Samuel Roth

SAMUELOVA

PRÍRODNÁ LEKÁREŇ

djakživa platí, že v zdravom tele je zdravý duch. Telo a duša sú spojené nádoby, ktoré sa navzájom ovplyvňujú, a preto by správna životospráva a zdravý životný štýl mali byť vždy na prvom mieste. V každom prípade treba podotknúť, že všeliek na neduhy psychického pôvodu neexistuje, s nepríjemnými a úzkostnými stavmi však možno zápasiť rôznymi spôsobmi. Už niekoľkokrát sme v prírodnej lekárni písali o bylinke s názvom pamajorán obyčajný, známejšej pod českým názvom dobromysl obecná. Ako už jej názov napovedá, upokojuje rozbúrenú myseľ a pomôže aj pri nespavosti. Ak ste však tehotná, čaj z tejto bylinky v žiadnom prípade nepite. Často využívanými rastlinami pri obdobných neduhoch sú aj levanduľa, materina dúška, medovka či šalvia lekárska. Ale poslednú z menovaných bylín by ste pre jej slabú toxicitu nemali užívať dlhodobo. Pravidlo hovoriace „všetko s mierou“ však platí i pri ostatných pomocníkoch z lona prírody. V prípade, že nie ste fanúšikmi pitia čajov, siahnite po aromaterapii. I v tomto prípade možno použiť silice z materinej dúšky a medovky, no pomôcť dokáže i ruža alebo vanilka. Z jedál vám určite neuškodí kvalitná horká čokoláda, prípadne nepražené kakaové bôby. Vášmu telu a následne i psychike uľahčíte vyradením alkoholu a cigariet, obmedzením prílišného prísunu sladkostí a dostatkom pohybu na čerstvom vzduchu.

HERBÁR > RASTLINY A ZMENENÉ STAVY VEDOMIA

Vladimír Líška

RASTLINY A ZMENENÉ STAVY VEDOMIA

V STARÝCH PRÍRODNÝCH KULTÚRACH SA RASTLINY VYUŽÍVALI NIELEN AKO ZDROJ POTRAVY A LIEČIVÉ BYLINKY. AYAHUASCA A RÔZNE INÉ RASTLINY NAVODZOVALI ZMENENÉ STAVY VEDOMIA, POČAS KTORÝCH ADEPT MÔŽE ZÍSKAŤ NOVÉ POZNANIE. ZA PREDPOKLADU, ŽE SA ICH ÚČINKOM PODRIAĎUJE SPRÁVNYM RITUÁLNYM SPÔSOBOM POD VEDENÍM SKÚSENÉHO ŠAMANA. CARLOS CASTANEDA V KNIHE UČENÍ DONA JUANA POPISUJE RITUÁLNE VYUŽÍVANIE DURMANU (DATURA INOXIA), LYSOHLÁVOK (PSILOCYBE MEXICANA) A PEYOTLU (LOPHOPHORA WILLIAMSII).

dolf Hitler upadal do tranzu a extázy počas svojich prejavov ako skutočné médium, dokonca Philippe Valode tvrdí, že počas každého prejavu schudol niekoľko kíl a vypil tri fľaše vody. V knihe Hitler a tajné spoločnosti sa píše, že denne užíval tabletky s obsahom ľuľkovca a jeho osobný lekár Theodor Morell mu tiež podával vitamultín-kalcium, ktorý obsahoval aj pervitín-benzedrín, kofeín a po celý

život údajne konzumoval výťažok (meskalín) z mexického peyotlu. Dr. Morell mal na svedomí Hitlerov zlý zdravotný stav na konci vojny. Hitlerove chybné rozhodnutia tak priviedli Tretiu ríšu do záhuby. Americká armáda koncom 50. rokov testovala LSD na sedemtisíc vojakoch. Zo zmenenými stavmi vedomia sa robili pokusy aj na vedeckej báze, často bez vedomia skúmaných osôb.

RASTLINY A ZMENENÉ STAVY VEDOMIA < HERBÁR

V USA v 60. rokoch dochádza k zaujímavým pokusom s halucinogénmi na väzňoch. Zmeny sú pozitívne. Felix R. Paturi v knihe Poslední záhady vědy uvádza, že z väzňov, ktorí mali skúsenosť s halucinogénmi, sa opätovne dopustilo trestného činu len 15 %, kým u tých, ktorí túto skúsenosť nemali, to bolo až 50 %. Autor sa zamýšľa nad skutočnosťou, že americká vláda ďalšie pokusy zakázala, krátko nato boli zrušené aj v Európe. Európske čarodejnice sa v stredoveku natierali masťami a „odlietali” na sabat. Tieto masti obsahovali blen čierny (Hyoscyamus niger). Nemci ho pridávali do piva, vo veštiarni v Delfách sa ním vykurovalo. Halucinogénne účinky a tranz až na niekoľko hodín navodzovala aj mandragora (Mandragora ofﬁcinarum). Muchotrávka červená (Amanita muscaria) je veľmi cenená u Koriakov na Síbíri, po jej užití nastávajú intenzívne halucinácie a opitosť. Ide zrejme aj o súčasť božského nápoja sómy, známeho z Indie. Vikingovia sa vrhali do bojov tiež pod vplyvom tejto muchotrávky. Aztékovia používali na hlboký hypnotický tranz semená povojníka (Rivea corymbosa) rozomleté na prach a skvasené v pive. Lekári vraj túto drogu používajú pri objasňovaní zločinov, lebo vyjasňuje pamäť až hlboko do detských čias. Felix R. Paturi tiež spomína prípad zo 60. rokov. Keď bol študentom podaný psilocybín (výťažok z lysohlávok), dokázali prečítať novinový text (resp. viac z neho ako bez požitia tejto látky) aj napriek tomu, že 43 – 74 % z neho bolo vymazaných. Študenti videli aj chýbajúce písmená, javili sa im ako svetlošedé, aj keď tam neboli. Dochádza pri rozšírenom vedomí k prístupu k informáciám z iných zdrojov? Alebo ide len o celkom náhodné a chaotické projekcie? Lynn Picknettová píše o skúsenosti s halucinogénnym nápojom, po ktorom dotyčný stretával vo svojej vízii ľudí s vtáčími hlavami a stvorenia podobné drakom, vysvetľujúce, že sú skutočnými bohmi tohto sveta. Údajne žijú vo všetkých formách života, ktoré vytvorili. Excentrický kultový mág Aleister Crowley užíval niekoľko druhov halucinogénov a drog až do staroby (hašiš, ľuľok, ópium, vranie oko, durman, damiána, meskalín, alkohol a koreň vstavača; tie-

to látky nazýval magické kľúče). Do akej miery sú jeho prepracované rituály a vízie reálne a do akej len drogové halucinácie? K tranzu vedie okrem halucinogénov aj množstvo iných, bezpečnejších prostriedkov. Napríklad opakovanie mantier, spievanie piesní sily, zvuk hrkálky, tanec dervišov v náboženskom vytržení, správna hudba alebo zvuk bubna. Mnohé z védskych mantier sa v rovnakej forme recitujú po tisíce rokov a je ľahké sa pomocou nich pripojiť k zdroju sily. V šamanizme sa najviac používa bubnovanie. Je lepšie, keď má šaman asistenta, ktorý mu bubnuje. Používa sa frekvencia asi 150 úderov za minútu, zo začiatku 60, neskôr sa zvyšuje až na 180. Podmienka je opakovanie, až vtedy dochádza k požadovanej zmene vedomia. Pri tranze dochádza k väčšej kreativite, vizualizácii, rozvoju fantázie. Na tranz je vhodnejšia hudba jednoduchšia, s minimom rytmov. Opakujúce sa rytmy sa môžu zdať nudné, avšak na tento účel potrebné. Ak dochádza k odchýlkam, efekt sa stráca a pri zmenách dochádza k ukončeniu tranzu. Skúsenému šamanovi stačí len niekoľko minút, aby sa dostal do ľahkého tranzu. Bubnovanie vyvoláva zmeny centrálnej nervovej sústavy. Podľa rytmu mozgovej činnosti sa úrovne vedomia delia na frekvencie (hladiny): beta (13 – 25 Hz) je bdelý denný stav, logické uvažovanie, stres, úzkosť, napätie; alfa (8 – 12 Hz) je príznačná pre stav relaxu, učenia, denného snenia; théta (4 – 7 Hz) je typická pre stav hlbšej meditácie, spánok, mimozmyslové vnímanie, rozvoj kreativity. Je vhodná na preprogramovanie starých vzorcov. A delta (0,5 – 3 Hz) je stav hlbokého spánku, hypnózy a tranzu. Pri ľahšom tranze si uvedomujeme svoje okolie, je to stav uvoľnenia. Hlbší tranz je podobný skôr spánku, keď už prestávame vnímať okolie. Známy „spiaci prorok” Edgar Cayce (1877 – 1945), ktorý ako šesťročný komunikoval s mŕtvymi, upadal pravidelne do tranzu, keď dokázal diagnostikovať choroby (úspešnosť bola 88 %), radiť, predpovedať budúcnosť, alebo podával informácie z minulosti či z minulých životov. Pritom pri bežnom vedomí bol kresťan, ktorý reinkarnáciu (minulé životy) neuznával.

JEDEN DEŇ > JEDEN DEŇ S MAJITEĽOM ZBERNÝCH SUROVÍN

Marián Benka

JEDEN DEŇ S KOLPORTÉROM ČASOPISU ZEM&VEK „MÁM PRE VÁS NIEČO. KEĎ MI DÁTE TRI EURÁ, TAK VÁM VYDÁM DESAŤ CENTOV.“ TÚTO VETU SOM SI POČAS CHODENIA S NAŠÍM PREDAJCOM ĎURIM VYPOČUL NIEKOĽKOKRÁT. NÁŠ SYSTÉM KOLPORTÉROV SME MYSLELI SKÔR AKO PRÍLEŽITOSŤ NA DROBNÉ PRIVYROBENIE SI ALEBO SPÔSOB, AKO NÁS PODPORIŤ – PRETOŽE AKO ČASOPIS BEZ REKLAMY NEMÁME Z PREDAJA V NOVINOVÝCH STÁNKOCH TAKMER NIČ, ZNAČNÚ ČASŤ SUMY SI BERIE DISTRIBUČNÁ SPOLOČNOSŤ. ĎURI SA VŠAK ROZHODOL, ŽE SA BUDE PREDAJOM ZEM&VEK ŽIVIŤ. A TAK SA SNAŽÍ OBRACAŤ.

JEDEN DEŇ S KOLPORTÉROM ČASOPISU ZEM&VEK < JEDEN DEŇ

ôvodným povolaním je vodič kamiónu, ale z jeho posledného pôsobiska ho predčasne prepustili v skúšobnej dobe. Tvrdí, že podvodom: „Majiteľ firmy mi dal dopredu podpísať bianko prevzatie diét, potom mi nič nedal a po dvoch mesiacoch roboty sa ma rýchlo zbavil. Ako som sa dozvedel, robí to tak aj iným šoférom. Je to nehorázne, lebo kamionisti majú nízke základné platy a zarábajú hlavne na diétach.“ V zlej finančnej situácii, v ktorej sa ocitol, sa rozhodol vyskúšať predaj nášho časopisu. Má vyrátané, že na to, aby dokázal vyžiť len z toho, potrebuje predať denne 20 kusov. Denný rekord má zatiaľ 10, ale ešte sa len rozbieha. Najlepšie mu to doteraz išlo v lekárňach a firemných kanceláriách: „Je vidno, že toto nie je čítanie pre hocikoho, najviac to zaujíma vysokoškolských inteligentov.“ Neustále sa snaží dávať si dokopy a analyzovať, pri akých typoch ľudí má nádej na úspech. Teraz je však sobotňajšie dopoludnie, lekárne a firmy sú zatvorené. Chodíme po malých predajniach na Obchodnej ulici. Väčšinou v nich postávajú mladé dievčatá okolo dvadsiatky, ktoré sa neukazujú ako veľmi nádejná čitateľská skupina. Ďuri sa každú snaží zaujať nejakou pochvalou: „Vy tu ale máte úžasnú vôňu,“ povie v obchode s parfumami. „To je ale úžasná pohodlná posteľ, hneď by som si do nej ľahol,“ nadviaže rozhovor v predajni s nábytkom. Po žiarivom úsmeve dievčiny, ktorý väčšinou nasleduje ako reakcia, položí rozhodujúcu otázku: „Slečna, mám tu pre vás niečo na čítanie. Chcete sa na to pozrieť?“ Žiaľ, slečna väčšinou nechce. S odôvodnením, že je v práci, že časopisy nečíta, alebo ho odbije len úsečným: „Určite nie.“ Len predavačka v obchode s dámskou bielizňou je obšírnejšia: „Kamoši môžeme byť, ale toto vám nekúpim.“ „Bol som jej sympatický,“ usmieva sa Ďuri potom, keď vyjdeme na ulicu. „To som si všimol, že som ženám sympatický, aj viac odo mňa kupujú ako muži.“ Skúša však aj mladého pána, ktorý predáva v hodinárstve. Ten neodmieta, časopis vezme do ruky a so zaujatím si v ňom listuje. Vyzerá to nádejne. Nakoniec ho však vracia so slovami: „Veľmi zaujímavý časopis, hlavne po grafickej stránke som

Foto: Ivan Galanský

ešte nič podobné nevidel. Ale ja aj tak nemám čas čítať.“ Ďuriho sa už chytá „blbá“ nálada. Viacnásobné odmietnutie bez jediného predaného kusa pôsobí zle na psychiku, počiatočné nadšenie ochablo, kráča sa mu ťažšie. „Čo sa mám postaviť pred supermarket ako tamten chlapík s Nota Bene?“ rozmýšľa nahlas. Ale stále to nevzdáva. Vchádzame do obchodíka s potrebami na ručné práce. Za stolom sedí skupina žien a navliekajú koráliky. Pri pokladni stojí dievčina v okuliaroch, ktorá pôsobí hĺbavejšie a inteligentnejšie ako doterajšie predavačky. Ďuri ide na vec. „Prosím vás, čo robia tie panie?“ „Majú kurz ručných prác.“ „No, to vyzerá zaujímavo, možno sa vám aj ja niekedy prihlásim.“ „To by ste boli prvý muž,“ odpovedá slečna s úsmevom. Časopis ju však zaujme a dlho si v ňom listuje. Vyzerá to, že sa rozhoduje. Ďuri nasadzuje svoju ťažkú zbraň, vytiahne za hrsť drobných a spustí: „Viete, čo tu pre vás mám? Ak mi dáte tri eurá, sľubujem, že vám vydám desať centov.“ Ťažko povedať, či ju to nejako ovplyvnilo, ale kupuje. Na moju otázku, prečo sa rozhodla pre náš časopis, odpovedá: „Pretože to nie je bulvár a vyzerá to byť také hlbšie čítanie.“ O pár predajní ďalej kupuje druhý výtlačok tetuška, ktorá robí výčapníčku v lacnej ľudovej krčme. Len si číslo bez slova prelistuje a potom sa lakonicky spýta, čo to stojí. Ako intelektuálka rozhodne nevyzerá. Tú má však Ďuri zaradenú do ďalšej kategórie potenciálnych kupcov: starší ľudia. V ďalšej časti dňa sa presúva do Auparku a tam sa mu začína dariť – predáva jedno číslo za druhým. Aký je rozdiel medzi predavačkami v Auparku a na Obchodnej, to si ešte bude musieť zanalyzovať.

PRÍBEHY ZEME > AKO SA RIEČNY MUŽ PREMENIL NA ŽENU

Dva sibírske príbehy

AKO SA RIEČNY MUŽ PREMENIL NA ŽENU

lla, synovec ducha stvoriteľa Tenanto’mwanu, sa rozhodol, že sa premení na ženu. Začal teda pomáhať Yine’ane’ute, Tenanto’mwanovej dcére, so šitím. Jedného dňa ho Yine’ane’ut poslala za Riečnym mužom, aby ho požiadal o psiu kožu, ktorou by si podšila kabátik. Najprv obliekla Illu do svojich vlastných šiat, ale keď sa na neho zadívala, usúdila, že by jej lesť Riečny muž prehliadol. Obliekla teda Illu do šiat, ktoré patrili inej žene, a tentoraz ju výsledok uspokojil. Sama by ho považovala za ženu. Illa dorazil k obydliu Riečneho muža akurát vtedy, keď sa pán domu vracal z lesa s nákladom dreva. Jeho manželka sa ho pýtala, kto to tam vonku stojí a Riečny muž odpovedal, že k nim prišiel na návštevu Illa (preoblečenie očividne neuspelo) a vyzval ju, aby ho pozvala dnu. Potom ho pohostil jedlom a manželka mu dala psiu kožu, o ktorú žiadal. Keď sa však všetci ukladali na noc, Riečny muž nechcel ležať vedľa Illu, aby sa tiež nepremenil na ženu. Illa si počkal, kým všetci v dome zaspia a vrhol sa na Riečneho muža. Ten sa ho snažil odstr-

čiť a nakoniec mu uštedril taký kopanec, že Illa pristál na zemi. Nato si zobral svoju kožu a kabelu a vrátil sa domov. Yine’ane’ut sa ho pýtala, či ho niekto spoznal, a keď Illa priznal svoj neúspech, poradila mu, aby sa prestal obliekať do ženských šiat, zašiel za Hromovým mužom a našiel si u neho družku. Na druhý deň sa Riečny muž opäť vydal do lesa na drevo. Začali mu však praskať popruhy, ktorými zviazal svoju kôpku dreva, a tak si musel sadnúť na miesto, kde deň predtým sedel Illa. Keď sa ho manželka pýtala, čo tam robí, odpovedal jej, že sa tiež premení na ženu. Riečny muž potom začal vykonávať ženské práce, ale keď sa u ich zastavil na návšteve Illa so svojou ženou, snažil sa od neho vyzvedieť, ako by sa mohol zmeniť späť na muža. Illa však mlčal a Riečny muž, ktorý nedokázal zlomiť kúzlo, začal prosiť, aby mu potetovali tvár. Illa sa na neho s pohŕdaním zadíval a poznamenal, že keď bol on ženou, nikdy sa neznížil k tetovaniu. Riečny muž potom musel ostať bývať u Veľkého havrana a robiť mu slúžku. Jeho bratia sa za neho hanbili a zďaleka sa mu vyhýbali.

HMLOVÝ MUŽ A DCÉRA VEĽKÉHO HAVRANA > PRÍBEHY ZEME

Dva sibírske príbehy

HMLOVÝ MUŽ A DCÉRA

VEĽKÉHO HAVRANA

mlový muž Yina’agit sa oženil s dcérou Veľkého havrana, ktorá sa volala Yine’ane’ut. Sama už mala dcéru Žltú ženu, ktorú nosila stále so sebou, schovanú v sklenenej korálke medzi šperkami. Všetci traja odišli po svadbe k Yina’agitovej matke a usadili sa v jej dome, kde s nimi býval aj Yina’agitov mladší brat. Jedného dňa, keď sa Yina’agit vypravil na lov, zostal brat doma, a keď Yine’ane’ut škrabala sobie kože, pokúsil sa ju znásilniť. Žena sa bránila nožom a nešťastnou náhodou zasadila svojmu švagrovi smrteľnú ranu. Celá vystrašená zatiahla telo do zásobárne, zabalila ho do sobej kože a nakoniec ho ešte ukryla vo vaku z tulenej kože. Yina’agit sa vrátil a pýtal sa na brata, ale Yine’ane ut tvrdila, že o ňom nevie. Keď však Yina’agit vošiel do prístavby, aby si zavesil luk, kvapla na neho kvapka krvi. Pátral ďalej a nakoniec objavil tulení vak. Akonáhle zistil, že zločin spáchala jeho žena, zabil ju, ale keď sa potom vrátil do prístavby, ukázalo sa, že jeho brat žije. Naštvaný chcel vedieť, ako to, že jeho brat predstieral mŕtveho, keď teraz kvôli nemu odpravil svoju ženu. Nato zabalil ženino telo do kože bieleho soba, zavesil ju zase v prístavbe a odišiel. Ale zatiaľ sa vlk, ktorý lovil v okolí, rozhodol, že presnorí prázdny dom, a našiel visiacu Yine’ane’ut. Vy-

tiahol ju pre dom a tam balík rozmotal, telo sa mu však začalo kotúľať z kopca tak rýchlo, že ho nedokázal dohoniť. Odrazu si všimol, že z balíka sa oddelili dve ženy a utekali preč. Yine’ane’ut sa tak zachránila aj s dcérou, na úteku sa zastavili medzi sobmi a vyprosili si od nich trochu jedla, aby nabrali sily. Potom utekali ďalej, až kým neuvideli rebrík, spustený z oblakov; na jeho vrchole stál Oblačný muž. Vytiahol ich k sebe, vypočul si, čo sa stalo, a potom priznal, že to všetko zinscenoval on. Ponúkol Yine’ane’ut, že si ju vezme za ženu a jej dcéra sa môže vydať za jeho syna Ya’vaca. Potom jej oznámil, že musí zájsť za jej rodičmi, aby im povedal, že ich dcéra už nežije so svojím bývalým manželom, a tak sa spoločne vydali navštíviť Veľkého havrana. Keď míňali Yina’agitov dom, pýtal sa ich, kto sú, a keď spoznal Yine’ane’utin hlas, prosil ju, aby sa na neho nehnevala. Jeho bývalá žena však odvetila, že ju predsa zabil a keby nemala šťastie, bol by ju určite zožral vlk. Nakoniec Oblačný muž dorazil so svojou ženou do domu Veľkého havrana a vyrozprával všetko, čo sa udialo. Jeho syn Eme’mqut ich potom odprevádzal späť a získal za manželku sestru Oblačného muža, Oblačnú ženu. Všetci boli spolu šťastní.

MÚZY > ZEM & VEK ODPORÚČA TÚTO RUBRIKU PRIPRAVUJEME V SPOLUPRÁCI S

www.pantarhei.sk

KNIHY ČERVENÁ KNIHA Carl Gustav Jung (2013) 552 strán Rukopis slávnej Červenej knihy, vviazaný v koži, pomenovaný autorom pôvodne Liber Novus, ležal od smrti C. G. Junga v trezore jjednej švajčiarskej banky. Jungova rodina považovala zápisky za príliš intímne a fantastické, bála sa skompromitovania a odmietala akékoľvek návrhy na zverejnenie. Až v roku 2000 sa britskému historikovi lekárstva Sonu Shamdasanimu podarilo dohodnúť si s dedičmi obstaranie pôvodného Jungovho rukopisu a jeho vydanie. Od prvého vydania v angličtine, nemčine a češtine zaznamenala kniha celosvetový úspech a množstvo vydaní v mnohých jazykoch. Je to kniha, ktorá predstavuje zásadný prínos k porozumeniu kultúrnej histórie dvadsiateho storočia.

100

HNUTÍ OCCUPY H Noam Chomsky (2014) N 138 strán Hnutie Occupy je podľa Noama H Chomského prvou významnou C vverejnou odozvou na predchádzajúcich tridsať rokov triedneho d bboja. Aktivity tohto hnutia odštarttovali v septembri 2011 a v priebehu niekoľkých týždňov sa rozšírih li do mnohých kútov sveta vrátane Českej republiky. Chomsky sa v tejto knihe rozhovorov snaží reagovať na najpálčivejšie otázky priaznivcov hnutia: Ako sme sa dostali do bodu, keď 1 percento obyvateľov diktuje požiadavky zvyšným 99 percentám? Akú spojitosť má ekonomická kríza a náš politický systém? Akým spôsobom môžeme oddeliť ﬁnancie a politiku? Ako by mali vyzerať naozaj demokratické voľby? ZÁNIK ZÁPADU Z Oswald Spengler (2010) 776 strán Západ má v sebe, vo svojom civiZ llizačným úspechu, už pripravený svoj zánik – táto hrozivá, ale súčasne aj temne príťažlivá myšlienkka sa vracala znova a znova, vo chvíľach kríz rôzneho druhu, celozápadných i lokálnych, aj iba personálnych, autor-

ských. Vracala sa v dielach vedeckých, mysliteľských i literárnych, a hlavne v dielach, v ktorých sa odborné a umelecké prvky rôzne prelínajú a vzájomne umocňujú. Jedným z vôbec najvplyvnejších diel s touto témou sa v dvadsiatom storočí stala kniha Oswalda Spenglera, ktorá svojím názvom vracia do hry onú prapôvodnú významovosť pojmu Západ, vsugerujúcu zánik, súmrak, tmu a smrť: Untergang des Abendlandes, zánik Západu. ZÁPISKY Z PODZEMIA, Z ZLÝ ŽART Z Fjodor M. Dostojevskij (2012) F 168 strán Dostojevského kratšie prozaické D úútvary ostávajú neprávom tak trocchu v tieni jeho veľkých románov. Týka sa to najmä novely Zápisky T z podzemia z roku d k 1864, ktorú mnohí považujú za azda najproblematickejší spisovateľov výtvor. No práve táto myšlienkovo trýznivá próza patrí medzi významovo najsilnejšie diela ruského klasika a čitateľovi poskytuje jeden z možných kľúčov do zložitostí Dostojevského génia. Poviedka Zlý žart (1862) nie je veľmi epická, lenže koľko nemilosrdných zostupov do podzemia duše sa v nej odohrá! Nakoniec obe diela publikované v tejto knihe jednotnou umeleckou kadenciou sprítomňujú platnosť princípu: Niet závažných drobností v architektonicky skĺbenom diele, a každý jeho epický nerv charakterizuje a zastupuje celok veľkosti. IILUMINÁTI 2 Henry Makow (2014) H 262 strán Kniha prvá – Slobodomurári a iné K bbábky (Ilumináti stvorili Spojené štáty, aby im pomohli nastoliť Nový svetový poriadok. Slobodomurári iinscenujú politické divadlo...). Kniha druhá – Sociálne inžinierstvo a kultúrny rozvrat (Za kontrakultúrou stáli bankári. Za drogovou kultúrou stála CIA. Liberálni židia, sex a Nový satanský poriadok...). Kniha tretia – Judaizmus, sionizmus a komunizmus (Je bohom židov Lucifer? Židovstvo nie je vec národnosti či rasy, ale okultnej ideológie...). Kniha štvrtá – Utajená história (Katolíci odhalili židovsko-slobodomurársky komplot z roku 1936. Prečo bankári milujú ľavicu?...).

ZEM & VEK ODPORÚČA > MÚZY

FILM D DISTRICT 9 Sci-ﬁ / Dráma / Akčný / Triler U USA / Nový Zéland / Kanada / Juhoafrická republika, 2009, 112 min h R Réžia: Neill Blomkamp Hrajú: Sharlto Copley, David JaH m mes, Nathalie Boltt, Jason Cope P Pred viac než dvadsiatimi rokmi došlo k prvému kontaktu mimok civilizácie l zemskej s ľudstvom. Ľudia očakávali desivú bitku alebo významný technologický pokrok. Nedošlo ani k jednému. Mimozemšťania boli utečencami z vlastnej planéty. Stvorenia boli ubytované v núdzových domovoch v juhoafrickom Districte 9, kým sa štáty celého sveta dohadovali, čo a ako ďalej. Teraz všetkým dochádza trpezlivosť. Dohľad nad mimozemšťanmi bol zverený MNU, súkromnej organizácii, ktorej je osud mimozemšťanov ľahostajný. VEDĽAJŠIE V ÚČINKY (SIDE EFFECTS) Psychologický P / Krimi / Dráma / Triler T USA, 2013, 106 min U Réžia: R Steven Soderbergh Hrajú: Rooney Mara, Jude Law, H Catherine Zeta-Jones, Channing C Tatum, Vinessa Shaw T Emily E il a Martin M ti Taylorovci T l sú dokonalý a úspešný mladý pár, ktorý má všetko, na čo si spomenie. Potom si však ide Martin sadnúť na štyri roky do basy za zneužívanie informácií v obchodnom styku a jeho život sa zmení na peklo. Rovnako je na tom aj Emily, ktorá zostáva v relatívnom prepychu ich manhattanského bytu, ale celú tú dobu sa utápa v príšerných depresiách. Keď sa nakoniec pokúsi o samovraždu, nastupuje na scénu psychiater Jonathan Banks. N NAJVYŠŠIA PONUKA (MIGLIORE OFFERTA, LA) D Dráma / Romantický / M Mysteriózny / Krimi T Taliansko, 2013, 124 min R Réžia: Giuseppe Tornatore H Hrajú: Geoffrey Rush, Jim Sturg gess, Sylvia Hoeks, Donald Sutherl land, Liya Kebede, Philip Jackson, D C l Brigitte B Dermot Crowley, Christensen, Kiruna Stamell Virgil Oldman je svetovo uznávaný znalec v oblasti výtvarného umenia a starožitností. Vo svojom osobnom

živote je však uzavretým samotárom prenasledovaným mnohými obsesiami. Nikdy sa nedokázal zblížiť s iným človekom, nie je schopný s niekým spolupracovať a v živote sa nezamiloval do žiadnej ženy. Jeho okolie ho teda považuje za výstredného génia. Bližší vzťah má len s Robertom, mladým a zručným reštaurátorom historických mechanických strojčekov a hodín. Ale ani tento vzťah nemožno nazvať osobným. Jedinou vecou, ktorej Virgil venuje svoju vášeň, je tajná zbierka ženských portrétov všetkých umeleckých štýlov a období. Tú mu pomáha dopĺňať Billy Whistler, druhý človek, ktorého je ochotný pustiť do svojho súkromia. A tak jeho život beží úplne bez emócií a nečakaných zmien. Až v deň jeho šesťdesiatych tretích narodenín príde nečakaný telefonát od neznámej ženy, ktorá sa predstaví ako Claire Ibbetsonová... PARALELNÉ SVETY P ((UPSIDE DOWN) Fantasy / Sci-ﬁ / Romantický / F Dráma D Kanada / Francúzsko, 2012, 107 min K Réžia: Juan Diego Solanas R Hrajú: Kirsten Dunst, Jim SturH ggess, Timothy Spall, Jayne Heitmeyer, Blu Mankuma m Adam, obyčajný chlapec žijúci v neobyčajnej realite, vedie skromný život a stále myslí na dievča, ktoré kedysi stretol. Eva pochádza z úplne iného sveta. Zo sveta naruby, ktorý je priamo nad tým Adamovým, ale mimo jeho dosahu. Jedného dňa zahliadne Adam dospelú Evu v televízii a už ho nič nezastaví, aby ju získal späť. Zákon, ani veda! ŽIAROVKOVÁ KONŠPIRÁCIA Ž ((COMPRAR, TIRAR, COMPRAR) Dokumentárny D Španielsko / Francúzsko, 2010, 75 min Réžia: Cosima Dannoritzer R Asociácia výrobcov žiaroviek – A Phoebus cartel – bola prvým záP uujmovým zoskupením výrobcov, kktorí sa dohodli na znižovaní kvality výrobkov lit ý bk tak, t k aby b ich mohli viac predať. V prípade žiaroviek išlo o používanie menej odolných vláken. Tento princíp – princíp plánovaného zastarávania produktov – postupne prevzali mnohí svetoví výrobcovia a riadia sa ním dodnes. „Užitočný“ výrobok jednoducho nemôže byť večný – inak by sa ich toľko nepredalo. Dokument skúma používanie tohto princípu, ktorý vznikol v 20. rokoch minulého storočia, v dnešnom priemysle. Film získal viacero medzinárodných ocenení.

101

MÚZY > ZEM & VEK ODPORÚČA TÚTO RUBRIKU PRIPRAVUJEME V SPOLUPRÁCI S HUDOBNÝM E-SHOPOM WWW.CDCLUB.EU.

HUDBA M MO NO MYTHOLOGIES TO N FOLLOW F Dĺžka: 1:14:09 D Rok vydania: 2014 R Speváčka Karen Marie Ørsted alias Mo reprezenØ ttuje nastupujúcu generáciu ssúčasnej dánskej scény. Jej debutový album vyšiel približne dva roky po prvom singli Maiden, ktorý si v roku 2012 všimli svetové médiá. Hudba vychádza od minimalizmu až po moderný elektro pop, ktorý je v tomto prípade inšpirovaný rozličnými kútmi Zeme, čím nie je uniformný. Texty sú vo väčšine prípadov výsledkom zmätku mladej dospelosti. Jadrom všetkého je emocionálny vokál, ktorý sa nedá naučiť a bol mladej Mo daný. Titul celkovou atmosférou sympaticky vybočuje z bežnej popovej produkcie.

102

QUANTIC Q MAGNETICA M Dĺžka: 58:25 D Rok R vydania: 2014 Za Z názvom Quantic stojí hudobník a DJ Will Holh land, ktorý bol v minulosti l známy z rôznych elektroz nických projektov najmä n s príchuťou džezu, soulu a funku. Jeho novinka Magnetica inklinuje skôr k folku, reggae alebo k latinskoamerickým rytmom. Vďaka pravidelným spolupracovníkom, ako napr. speváčke Alice Russel, a rôznorodým hosťom pôsobí tento titul neobyčajne exoticky, a pritom kozmopoliticky. Pilotný singel Duvido sa dočkal pôsobivého videoklipu, ktorý sa ﬁlmoval v Kolumbii s asistenciou exotickej miestnej speváčky Pongo Love.

FUJIYA F & MIYAGI ARTIFICIAL A SWEETENERS S D Dĺžka: 38:01 R vydania: 2014 Rok Z japonsky znejúcim náZa z zvom projektu sa ukrýva anglická a skupina pôsobiaca n scéne štrnásť rokov. Vina dieť sme ich mohli naživo pred pár rokmi už aj u nás na Slovensku. Názov ich piateho štúdiového albumu

by sa dal preložiť ako umelé sladidlá. Jeho hudba vychádza z obdobia krautrocku, teda novej nemeckej experimentálnej vlny, ktorá prežívala zlaté obdobie v sedemdesiatych rokoch minulého storočia a dodnes sa ňou inšpiruje množstvo indie skupín. Táto interpretácia znie, akoby predmetná vlna ožila, moderne a sviežo s jemnou sladkou príchuťou. P PLAZA FRANCIA A NEW TANGO S SONGBOOK D Dĺžka: 53:04 R vydania 2014 Rok Z názvom Plaza Francia Za s stoja ostrieľaní hudobníci a ako speváčka Catherine R Ringer zo skupiny Les Rita Mitsouko a producentská dvojica Müller a Makaroff známa z Gotan Project. Ich slabosťou je argentínske tango, ktoré vedia spoločne transformovať do súčasnej a modernej podoby. Catherine spievala nedávno v muzikáli argentínskeho režiséra Alfreda Ariasa a aj vďaka tejto skúsenosti môžeme považovať jej súčasný hlasový prejav za majstrovský. Ak máte radi nostalgické francúzske piesne s príchuťou šansónu a tanga, tento titul je určený práve pre vás. I IMAM BAILDI T THE IMAM BAILDI COOKBOOK D Dĺžka: 1:02:19 R vydania: 2010 Rok I Imam Baildi nie je len obľ ľúbený pokrm z juhovýc chodného Stredomoria, ale i hudobný projekt bratov Falireasovcov a osemčlennej skupiny založenej v roku 2005. Okrem bežných nástrojov sa v nej hrá i na tradičný grécky hudobný nástroj bouzouki. Ich druhý album The Imam Baildi Cookbook predstavuje vriaci kotol namiešaný z gréckych koreňov s prísadami pozbieranými od Balkánu až po kubánske pobrežie. Ak výsledok týchto prímesí ochutnáte, roztancuje vás vo fascinujúcom rytme najrôznejších štýlov.

Róbert Gregor (Autor je hudobný publicista a prevádzkovateľ hudobného e-shopu www.cdclub.eu.)

ZEM & VEK ODPORÚČA > MÚZY

HRY

L LEGENDS OF GRIMROCK LoG vyvinuli skúsení „harcovL n níci“ z fínskej nezávislej ﬁrmy Almost Human. Tí rozhodli, A žže sa budú venovať dnes už mŕtvemu žánru – štvorčekovém mu „dungeonu“ (podzemném m mu svetu plnému nástrah, po kktorom sa pohybujú hrdinovia ovládaní hráčom). Hra nepoo núka strhujúce videosekvenn cie, ani high-end graﬁcké spracovanie a prepracovanú fyziku, nemá tiež takmer žiaden marketing. Zameriava sa však na žáner, ktorý dnes mnohým chýba. Hráč sa snaží dostať na koniec dungeonu prekonávaním rozličných prekážok. Bojuje, čaruje, rozvíja schopnosti členov svojej družiny, nachádza lepšie vybavenie, rieši rébusy, číta zvitky a postupuje poschodie za poschodím hlbšie a hlbšie k jadru, kde ho očakáva hlavný protivník. Atmosféra, hrateľnosť a originalita sú devízy LoG, technické spracovanie je pritom obstojné a má správny „oldschool“ štýl. Tí z vás, ktorí poznajú fenomenálny Dungeon Master 2, budú v systéme čarovania, založenom na skladaní rún, ako doma. Niektoré časti putovania dajú rozhodne zabrať a postup nie je zadarmo, nie je taký lineárny, ako je dnes zvykom. Aj rébusy vedia byť zákerné, a preto je nevyhnutné občas siahnuť po návode. Takmer vždy sa následne chytíte za hlavu – tak na to som mohol prísť aj sám! Pri niektorých prekvapeniach vám pôjde zaručene o život. Stúpite na nášľapnú dosku, mreža za vami spadne, vyrútia sa na vás stáda potvor a nikde žiadna cesta na ústup. Kto chce najlepšie predmety, bude musieť hľadať skryté tlačidlá, špekulovať, ako sa dostať na utajené miesta. Odmena však býva sladká. Časom vás tento svet doslova vtiahne. Titul sa ponúka za veľmi priaznivú cenu. Spolu s hrou sú štandardom aj rôzne menšie bonusy. V súčasnosti sa pre obrovský úspech pripravuje pokračovanie.

WARCRAFT III: REIGN OF CHAR OS + WARCRAFT IIII: THE FROZEN THRONE T Real-time stratégia, ktorá v sebe kombinuje aj viaceré RPG prvky, uchvátila svojho času celý herný svet. Ponúkala úžasný herný zážitok po každej stránke – dej, grafiku, hudbu, zvuky, hrateľnosť, atmosféru, originalitu, videosekvencie atď. Nadviazala na slávnu značku Warcraft a posunula ju o poriadny kus vpred. Hráč postupne prechádza štyri kampane, ktoré na seba bezprostredne nadväzujú. Objavujú sa starí hrdinovia, ale predovšetkým hrdinovia noví, okolo ktorých sa točí celý dej. Získavajú úrovne, schopnosti, artefakty, môžu nájsť aj určité bonusy. Spracovanie 3D prišlo v správny čas, pretože výkon počítačov bol konečne dostatočný na to, aby ho zvládol bez problémov. Autori vsadili na „fantasy“ štýl grafického spracovania, ktorý bol kombinovaný s určitou „komiksovosťou“. Vďaka nemu hra starne len veľmi pomaly, podobne ako je to aj u iných titulov od Blizzardu. Dejové zvraty, vývoj postáv, široká škála hlavných aj vedľajších úloh a odlišnosti frakcií vyvolali jej obrovskú popularitu. Datadisk The Frozen Throne udržal stanovenú latku a ponúkol skutočne poctivú dávku hráčskej zábavy. Taký bohatý svet, akým je Warcraft, má potenciál aspoň na desať ďalších strategických hier. Skutočné šialenstvo však prišlo s mapami tvorenými komunitou. K hre bol totiž bezplatne pribalený aj editor a toto rozhodnutie sa ukázalo ako nesmierne prezieravé. Každý si mohol vytvárať nielen vlastné mapky pre multiplayer (hru viacerých hráčov), ale aj kampane. Tak sa celkom rýchlo objavila legendárna modifikácia DotA a rôzne variácie. Vznikli aj neoficiálne datadisky. Warcraft 3 výrazne spopularizoval žáner stratégií, a preto po ňom siahli aj tí, ktorí ho až tak neobľubujú. (as)

103

MÚZY > ZEM & VEK ODPORÚČA TÚTO RUBRIKU PRIPRAVUJEME V SPOLUPRÁCI S DIVADLOM MALÁ SCÉNA STU

www.malascena.sk

DIVADLO STOLIČKY (THE CHAIRS) 6. 6. – 10:30 (ARTETERAPIA) „Inscenácia vznikla na motívy hry Eugèna Iom nesca Stoličky, ktorá sa n všeobecne považuje za absurdnú drámu. Piati seniori, z ktorých niektorí stoja na javisku po prvýkrát, ju však dokázali naplniť zmyslom a posunúť tak hranice divadla bližšie k neviditeľnému... Je potrebné nestrácať sa v osamelom pohľade cez okno, je potrebné hovoriť o ambíciách, minulosti, detailoch komických i bolestných, súkromnom živote či vyhliadkach na budúcnosť. Je potrebné hovoriť o zmysle existencie v dobe, v ktorej jednotlivci zabudli na svoje poslanie. Tak nám to našepkáva šiesty zmysel.“ Scenár: na motívy hry Stoličky od Eugèna Ionesca Réžia: Viera Dubačová

104 BARTIMEJOVE B PAŠIE P 6. 6. – 20:00 (ARTETERAPIA) Monodilema o pravde a strachu pre herca, kontrabas a perkusie Bartit mejove pašie sú divadelným n tvarom, ktorý pracuje s hudbou, pohybom, bábkou, hereckými prostriedkami, spevom i materiálom ako divadelným prostriedkom. „Posledný zázrak Ježiša Krista pred vstupom do Jeruzalema bolo uzdravenie slepca menom Bartimej. Hoci Evanjelium o tomto človeku viac nehovorí, pre nás sa práve on stáva hlavnou a jedinou postavou. Slepec zažije uzdravenie – zázrak, v ktorý nikdy ani nedúfal. O niekoľko dní neskôr vidí Ježiša pribíjaného na kríž a musí urobiť rozhodnutie, s ktorým sa stretáva každý z nás. Pravda alebo strach. Včera, dnes, každý deň, znovu a znovu...“ Libreto a hudba: Andrej Kalinka Výtvarný koncept: Ivan Martinka a kol. Výtvarná spolupráca na bábkach: Zoja Zupková Účinkujú: Ivan Martinka, Michal Mikuláš a Andrej Kalinka Réžia: Andrej Kalinka a Ivan Martinka

HRA H OKNA (A PLAY OF A WINDOW) 6. 6. – 17:00 (ARTETERAPIA) Buraydah Theatre B Group, Buraydah, Saudská Arábia S Túžba po slobode, uväznenosť v jednej izbe, z ktorej niet úniku, uväznenosť systémom, pravidlami, spoločnosťou. Saudská Arábia je ikonou moslimov vo svete vďaka Mekke a meste proroka Mohameda. Kvôli náboženským tradíciám krajiny kontroluje náboženská posadnutosť ľudské myslenie. Umenie, divadlo a spev je pre tradičnú saudskoarabskú spoločnosť niečím neželaným. Ale toto myslenie sa začalo meniť s novou generáciou. Rozdiel medzi starou a novou generáciou sa stal očividným a začala sa debata o podpore mladých v snahe vymaniť sa spod kontroly inštitúcií a tradičného náboženstva. Táto divadelná hra diskutuje o kontroverznosti tohto trendu prenášajúc ideu na spolužitie staršieho a mladšieho brata, ktorí obývajú jednu spoločnú izbu. Ich rozhovory sa týkajú modernity, náboženstva, zvykov a tradícií. Autor predlohy: Abdullah Alzaid Réžia: Mohammad Alotaibi Hrajú: Fahad Salman Alharbi, Mohammed Salem Alkhamis

KAKAO S IGOROM K A MARTINOM 15. 6. – 10:30 (Komické rozprávky ppre deti aj dospelých.) Reakcia diváka: R „Predstavenie bolo vynikajúce nielen tým, n že páni herci Vanek a Adamec boli perfektne pripravení, ale aj tým, že zapojili všetky deti v hľadisku do deja. Pozývali deti na javisko, kde všetci skvele hrali a spolupracovali. Počas celej hodiny predstavenia sa ani sekundu nikto nenudil. Bolo vidieť, že páni Vanek a Adamec to s deťmi vedia. S vnučkou som navštívila viacero detských predstavení, ale toto bolo najlepšie.“ Účinkujú: Igor Adamec, Martin Vanek Réžia: Igor Adamec, Martin Vanek

ĽUBOMÍR SINČÁK > MÚZY

ĽUBOMÍR SINČÁK „VŠETKO JE INAK.“

sanchartgallery.com

Žena ako samorast nesúca tácku s ovocím, pripomínajúca teplo včelieho domova

MÚZY > ĽUBOMÍR SINČÁK

106

Rana kúzelníkov

sanchartgallery.com

ĽUBOMÍR SINČÁK > MÚZY

sanchartgallery.com

Fraktálne priadky

MÚZY > ĽUBOMÍR SINČÁK

108

Ariel

sanchartgallery.com

ĽUBOMÍR SINČÁK > MÚZY

sanchartgallery.com

Zrod

MANDRAGORA > SMRŤ JE SÚČASŤ ŽIVOTA

Vladimír Líška

SMRŤ JE SÚČASŤ ŽIVOTA

110

JEDINÁ ISTOTA, KTORÚ ČLOVEK MÁ, JE SMRŤ. VŠETKO OSTATNÉ JE NEISTÉ A NESTÁLE. SKÔR ČI NESKÔR VŠETCI ZOMRIEME, TAKÁ JE REALITA ŽIVOTA. PODĽA DALAJLÁMU JE ZAOBERANIE SA SMRŤOU PROSPEŠNÉ, AJ KEBY NEEXISTOVAL ĎALŠÍ ŽIVOT. ZMIERŇUJE TO STRACH ZO SMRTI.

xistuje veda, tanatológia, ktorá sa zaoberá stavmi blízkosti smrti. Naša kultúra už celkom zabudla na posvätnosť okamihu smrti, okamihu prechodu na „druhú stranu”. Smrť má byť v našej západnej kultúre niečo temné, niečo, čo treba ignorovať, vyhýbať sa jej, niečo, čo nezapadá do dnešnej modernej éry „vytesňovania“ negatívnych vecí, éry nekonečného šťastia a pozitívneho myslenia. Nechceme pripustiť jej existenciu, to, že každé, aj to najkrajšie telo raz zhnije a rozpadne sa na prach, alebo bude spálené ako kus dreva. K mŕtvym panuje v našej spoločnosti skôr neúcta, hroby sa často likvidujú, ak už za ne nik

z pozostalých neplatí, najmä v mestách. Smrť nemôžeme pochopiť v starobincoch a nemocniciach, ale v prírode, kde jedno umiera a ďalšie sa rodí, nové strieda staré, život strieda smrť. A smrť strieda nový život. V materializme konzumnej spoločnosti, v nemocniciach, kde v cudzom, silne negatívnom prostredí, v bolestiach bez duchovného ošetrenia a prípravy na odchod umierajú ľudia, sa mystérium smrti celkom vytratilo. Niektoré hinduistické tradície obsahujú meditácie na cintorínoch, rovnako aj odporúčania pre mníchov tibetského budhizmu, aby trávili čas s umierajúcimi. V stredoveku známe latinské prí-

SMRŤ JE SÚČASŤ ŽIVOTA > MANDRAGORA

slovie „Memento mori – pamätaj na smrť” upozorňovalo na neistú existenciu na tomto svete. V knihe Strovoloský mág autor Kyriacos C. Markides píše: „Ľudské pery neokúsili nič sladšie než bozk anjela smrti.“ Koichi Tohei dodáva: „Smrť je forma lásky, ktorú nám dáva vesmír.“ Podľa duchovných učení trvá rozpad éterického tela 40 dní, sviečky na hrobe tento rozpad urýchľujú. Balzamovanie u starých civilizácií malo zachovať astrálne telo viazané k múmii, čo malo umožňovať komunikáciu s mŕtvym. Smrťou sa osobnosť rozpadáva, návrat predošlej osobnosti v novom tele je málo reálny, ostáva len akási esencia. Podľa budhizmu žije bytosť po smrti v „medzistave“ 7 dní. Ak nenájde miesto na znovuzrodenie, čaká ju ďalšia „malá” smrť. Do 49 dní by si však mala deﬁnitívne nájsť miesto na nové zrodenie. Výnimku tvoria len veľkí duchovní ľudia, ktorí sa nemusia tak skoro vracať do nášho sveta. Úlohou smrti je strážiť náš život, aby sme žili presne tak dlho, ako je nám súdené, a ani o sekundu menej alebo viac. Potom príde ako žiarivé biele svetlo a odvedie nás. „Osvietenie nedosiahneme vizualizáciou svetla, ale preskúmaním temnoty,” povedal Carl G. Jung, ktorý tiež tvrdil: „Žiadny ušľachtilý, dobre urastený strom sa nikdy nezriekne svojich temných koreňov, pretože nerastie iba do výšky, ale tiež do hĺbky.” Ľud popolnicových polí mŕtvych spaľoval. Slovania pochovávali do zeme, verili v zmŕtvychvstanie vo fyzickom tele, spaľovanie bolo povolené len pri hrozbe nákazy. Pochovávalo sa nohami smerom na východ. Spaľovanie sa hojne prevádza v Indii (nie však u všetkých jogínov). V starovekom Egypte bolo zničenie mŕtvoly tzv. druhou smrťou. Zrejme dúfali v naklonovanie seba samého v ďalekej budúcnosti alebo v návrat vo fyzickom tele k svojim hviezdnym bohom. Zoroastrizmus napríklad zakazuje pochovávanie aj spaľovanie. Spaľovanie nepripúšťa ani islam, pravoslávie a judaizmus. Kresťanská cirkev ho povolila len od Druhého vatikánskeho koncilu (1962 – 1965). Má človek presne vymedzený vek, osud, karmu? Osud sa v čínštine povie ming, čo znamená poslanie. Rodíme sa na Zem s určitým poslaním? Východ verí, že naše činy v tomto živote budú určovať náš ďalší život v inkarnácii,

no stratíme spomienky na minulý život. Číňania, vyspelý a praktický národ, verili, že za všetko, čo sa stane, je zodpovedný osud a nebesá. Na druhej strane mnoho adeptov čchi-kungu sa s týmto nechcelo zmieriť, odmietli skutočnosť, že ľudský život je riadený osudom, a verili, že porozumením prírode nájdu spôsob, ako život predĺžiť. Hľadali spôsob spomalenia degenerácie orgánov. Podľa Yang Jwing-Ming bolo mnoho taoistov, ktorí žili viac ako 150 rokov. Žiaľ, mnoho poznatkov sa odovzdávalo len tajne v kláštoroch. Je to kozmická zlomyseľnosť alebo rana z milosti, keď nemôžeme žiť večne a dlho? Kyriacos C. Markides píše, že cieľ je predurčený, ale aký život budeme viesť na lodi, rozhodneme my. Gándhí povedal, že zákon karmy je neúprosný, nedá sa pred ním ujsť. Baba Vanga, známa veštica, povedala, že ľudský život je načrtnutý vopred, raz a navždy, a nik ho nemôže zmeniť. Zrejme aj sila našej mysle sa manifestuje iba v rámci akéhosi programu, matrixu, osudu a karmy. Péter Müller v Knihe veštieb dodáva, že z osudu nemožno vystúpiť, vytvoril sa na takej úrovni, nad ktorou nemáme moc. Nejestvuje taká vôľa, ani magická moc, ktorá by to dokázala zmeniť. Na druhej strane, aj keď osud, karma, budúcnosť môže byť naprogramovaná, existuje viac variácií, viac ciest, nie sme len vlakom rútiacim sa po koľajniciach bez možnosti zmeniť smer. Majster zenu a bojových umení Róši Kaisen v knihe Poučení samuraje tvrdí: „Náš život je podobný oblaku, ktorý pláva vždy podľa vetra, vietor je podobný karme (osudu) a mrak nášmu telu. Vietor vanie a uvádza do pohybu oblak, telo. Základnou príčinou chorôb človeka a všetkých jeho nešťastí je podľa východných učení karma.“ Samozrejme, fatalistické a karmické názory sú v ostrom protiklade k západnej materialistickej spoločnosti založenej na egu jednotlivca. Časom však s veľkým rešpektom zistíme, že tu pôsobia ešte hmatateľné sily, ktoré nepoznáme, a že môžeme pôsobiť len v určitých mantineloch. Keď sa pýtali zenového mnícha, ako to robí, že mu stále padá v kockách šestka, povedal: „Myslím na jednotku.“ Život a smrť, biela a čierna, deň a noc. Smrť je neoddeliteľnou súčasťou nášho života.

111

MANDRAGORA > NAJSTARŠÍ CHRÁM STAVIA HISTÓRIU Z HLAVY NA NOHY

Emil Páleš

NAJSTARŠÍ CHRÁM STAVIA HISTÓRIU Z HLAVY NA NOHY

112

PUPOČNÝ VRCH, PO TURECKY GÖBEKLITEPE, SKRÝVAL TAJOMSTVO NAJVÄČŠIEHO PRELOMU, AKÝ SA KEDY ODOHRAL V ĽUDSKÝCH DEJINÁCH – PRÍBEH O VZNIKU CIVILIZÁCIE. STOJÍ V TURECKU BLÍZKO HRANICE SO SÝRIOU. EXPERTI Z CHICAGSKEJ UNIVERZITY TAM BOLI UŽ V ŠESŤDESIATYCH ROKOCH A VIDELI ZO ZEME TRČAŤ VÁPENCOVÉ KVÁDRE. V DOMNIENKE, ŽE STOJA NA BYZANTSKOM ALEBO ISLAMSKOM CINTORÍNE, USÚDILI, ŽE SÚ TO NÁHROBNÉ KAMENE POLOŽENÉ NA ZEMI. BOLI TO HLAVICE STĹPOV NAJSTARŠIEHO CHRÁMU SVETA, SIAHAJÚCE HLBOKO POD ZEM. AŽ KEĎ TAM PRIŠIEL KLAUS SCHMIDT Z NEMECKÉHO ARCHEOLOGICKÉHO ÚSTAVU, INTUÍCIA MU NAPOVEDALA, ŽE TEN VŔŠOK VÔBEC NEZAPADÁ DO OKOLITEJ KRAJINY – BOL DIELOM ČLOVEKA. OD ROKU 1996 TAM VEDIE VYKOPÁVKY.

Foto: archív autora

chmidt odkryl okrúhle kamenné stavby monumentálnych rozmerov. Stĺpy z kamenných monolitov tu stoja v kruhu ako v Stonehenge, ale sú spojené aj súvislou kamennou stenou a boli asi zastrešené. Pre porovnanie, kamenný kruh v Stonehenge má priemer

33 metrov, stĺpy sú 4 – 7 metrov vysoké a vážia 25 – 50 ton. Kamenné kruhy v Göbeklitepe sú menšie, nižšie a ľahšie, ale je ich dvadsať. Len najväčšie z nich majú priemer 30 metrov, výšku 5 metrov a kamene vážia 10 – 20 ton. No v kameňolome leží aj jeden 50-tonový stĺp, nedokončený, zlomený. Archeológov však najviac zaskočil vek tejto stavby. Je staršia než písmo, koleso, metalurgia, hrnčiarstvo – dokonca staršia než poľnohospodárstvo. Je o sedemtisíc rokov staršia než Stonehenge a pyramídy. Od prvých klinopisných tabuliek nás delí 5300 rokov, ale pre starých Sumerov bolo Göbekli vzdialenejšou minulosťou, než sú oni pre nás. Schmidt sa v súčasnosti prekopal do 11600 rokov vzdialenej minulosti, no väčšina náleziska je stále pod zemou, takže celý komplex

NAJSTARŠÍ CHRÁM STAVIA HISTÓRIU Z HLAVY NA NOHY > MANDRAGORA

Foto: archív autora

stavieb fungoval už zhruba pred 12000 rokmi. Problém je v tom, že títo ľudia boli ešte lovci-zberači. Všade okolo sa našli len kosti divokých zvierat. Chov dobytka a obrábanie pôdy sa začali až pred 11000 rokmi. Predpokladalo sa, že lovecko-zberačský spôsob života so svojou spoločenskou organizáciou na stupni staršej doby kamennej a obmedzenými zdrojmi vôbec neumožňoval monumentálne stavby. A na prácu v Göbekli bolo potrebné uvoľniť možno 500 mužov. Po státisíce rokov od svojho vzniku bol človek lovec a zberač – putoval za zdrojmi krajinou v neveľkých tlupách tvorených veľkorodinami. Nemohol sa ani veľmi usadzovať a zhromažďovať, lebo rovnaké územie uživí mnohonásobne menej lovcov a zberačov než roľníkov a chovateľov. Až pred 11000 rokmi sa človek usadil a uskutočnil ten najväčší vývojový skok – neolitickú revolúciu. Začal s budovaním veľkých organizovaných civilizácií – a za krátky čas odvtedy pristál na Mesiaci. No ako a prečo sa to začalo? Sto rokov platila nasledovná teória: keď lovci objavili chov a obrábanie pôdy, usadili sa. Zvýšená produkcia umožnila rast sídlisk, z ktorých sa postupne stá-

vali mestá, no nielen to. Potravinový nadprodukt a hojnosť vytvorili aj voľný čas a uvoľnili ľudské zdroje. Keď sa už denne nemuseli všetci vydávať za potravou, niektorí ľudia mali čas na iné činnosti. Napríklad na náboženskú špekuláciu. Začala sa deľba práce a spoločnosť sa rozvrstvila: vznikla kasta kňazov, šľachta, špecializovaní remeselníci a obchodníci. Slovom, materiálna základňa umožnila vyšší a zložitejší ideový život, organizovanosť a civilizovanosť. Göbeklitepe teraz postavilo archeológov pred jednoduchú skutočnosť, ktorá ich zmiatla: vysoko organizované náboženstvo a spoločenstvo predchádzalo hospodárskej revolúcii. Väčšina odborníkov prijíma Schmidtov názor, že ide o svätyňu. Nebolo to obytné, ani obývané miesto, nebola tam voda. Ale lovci a zberači z okolia sto-dvesto kilometrov sa tam schádzali na slávnosti. Najprv tu stál veľký chrám – a v nasledujúcich storočiach sa práve v okolí toho chrámu z divej pšenice „jednozrnky“ vyšľachtila prvá kultúrna plodina na svete. Aby sa Schmidt s týmto faktom vysporiadal, urobil nakoniec radikálny záver: náboženstvo nebolo vedľajším produktom prosperujúceho hospodárstva – náboženstvo bolo

113

MANDRAGORA > NAJSTARŠÍ CHRÁM STAVIA HISTÓRIU Z HLAVY NA NOHY

iskrou, ktorá zapálila civilizáciu. Domnieva sa, že práve spoločnou skúsenosťou pri veľkej stavbe pre nejakú ideu sa ukul mravný kódex umožňujúci spoluprácu veľkej skupiny ľudí dovtedy cudzích a neznámych, nespojených rodinnými zväzkami. Jedným z dôvodov, prečo som pred 24 rokmi začal písať Angelológiu dejín, bol ten, že som

Foto: archív autora

114

bol vychovaný v marxistických školách. Celé detstvo som počúval Marxovu teóriu, že spoločenská (ideová) nadstavba je produktom spoločenskej základne (hospodárstva). Reálne, prvotné a určujúce sú výrobné vzťahy a prostriedky – a náboženstvo, filozofia, ideológia sú už len ich odrazom a vedľajším produktom. Táto téza však uhranula historikov na celom svete už pred nástupom komunizmu a pretrváva aj po jeho odchode. Čokoľvek sa v dejinách odohralo, vysvetľovalo sa z vonkajších príčin – geografických, klimatických, demografických, hospodárskych, politických. Vedecky zneli iba vysvetlenia, kde príčinnosť prúdila zvonka dovnútra. Človek a jeho myšlienkový svet neboli tvorcami a pôvodcami diania, ale výsledkom okolitého diania, odrazom prostredia. Toto som považoval za urážku ľudského ducha a takú učenosť za deštruktívny materialistický kult, zaodetý pseudovedeckou rétorikou, ktorá drží národy v temnotách a tají im ich zlatý poklad: duchovné žriedlo ich tvorivosti, sily a slobody. Nebol som výsledkom môjho okolia. Vrátil som prihlášku do komunistickej strany a opustil akadémiu vied. Vyrástol som v prostredí bez náboženstva, ale určujúcimi sa pre môj život stali vnútorné vnemy, o ktorých moje okolie neverilo,

že existujú. Vedel som z vlastnej skúsenosti, že počiatkom všetkých veľkých zmien v človeku a v dejinách sú zážitky, o ktorých sa po tisícročia hovorilo ako o zjaveniach bohov, anjelov alebo démonov. Najprv sú len ako jemný šepot, závan motýlích krídel – a keď sa do nich započúvaš, silnejú ako rieka – až z nich vyrastú katedrály a mestá, alebo s divým revom obrátia celé krajiny na popol a menia hranice ríš, akoby to bolo len naviate lístie. Dnes dokladám príčinné vzťahy presným rozborom kriviek tvorivosti v dejinách. Napríklad romantizmus nebol výsledkom sklamania z revolučného vývoja, ale naopak – romantické nálady predchádzali revolúciám a vyvolali ich. Predstava človeka ako stroja nevznikla pod vplyvom mechanických vynálezov, naopak – mechanika sama je výsledkom náboženského vnuknutia. Najprv prišli Kalvín a Jansen, učenie o predestinácii, deterministická viera, že všetko sa odohráva nezmeniteľne a mechanicky. Až keď v tom vyrástla celá generácia, Galilei a Stevin založili mechaniku ako vedu, ktorá sa zhmotnila do strojov. Descartes osobne opísal svoje stretnutie s anjelom, ktorý mu prezradil jadro jeho metódy. Moderná vedecká metóda, pomocou ktorej sme dospeli k presvedčeniu o neexistencii anjelov, je sama len inšpiráciou anjela – archanjela v čiernom zamate, ktorý sa zjavuje raz za pol tisícročia. V dejinách opakovane nachádzam túto postupnosť: nový vôľový impulz zaznie najprv ako krédo z úst proroka, po dvoch-troch desaťročiach prestúpi cítenie a tvorbu umelcov, ešte neskôr sa premení na objavy vedcov a teórie ﬁlozofov, až sa nakoniec stelesní v politike a hospodárstve, utvárajúc vonkajšie prostredie. V čase, keď Klaus Schmidt začínal s vykopávkami, písal som úvodné kapitoly Angelológie, vrátane kapitoly o príčinách neolitickej revolúcie. Sám tvorca pojmu neolitická revolúcia Gordon Childe hľadal jej príčiny v klimatických zmenách na konci doby ľadovej. No dnes vieme, že ním predpokladané zmeny klímy sa vôbec neodohrali. S mladistvým zápalom som si podal archeológov za to, že „neváhajú vysvetľovať neolitickú revolúciu začarovaným kruhom príčin“: rastúci počet obyvateľov a nedostatok potravín nútil ľudí obrábať pôdu, vďaka čomu stúpal po-

NAJSTARŠÍ CHRÁM STAVIA HISTÓRIU Z HLAVY NA NOHY > MANDRAGORA

čet ľudí, ktorých bolo potrebné nakŕmiť. Ani vyhynutie veľkých zvierat (ako mamutov) na konci paleolitu samo osebe nevedie k civilizácii, lebo po státisíce rokov sa zúženie zdrojov riešilo jednoducho tým, že populácia sa zredukovala na počty, aké sa v danom regióne uživia. Rozhorčil som sa nad bezbožnými sumerológmi, podľa ktorých „založenie mesta neinšpirovala žiadna idea“, ale bolo len akýmsi samopohybom výrobných síl a hmotných potrieb, ktorých imaginárnu podobu ľudia pomenovali boh: „Ani v Mezopotámii by dodnes nebolo nič vzniklo, keby tu k prírodnému prostrediu, ktoré samo osebe nevedie vôbec k ničomu, nebola pristúpila práve oná inšpirujúca idea, keby tu do týchto duší nebol v pravý čas od bohov ponorený podnet k niečomu vyššiemu a ušľachtilejšiemu, a keby tieto duše na to neboli reagovali.“ Schmidt to zhrnul do lapidárnej vety: „Najprv bol chrám, potom mesto.“ Vzhľadom na to, že rovnaké zmeny sa diali súčasne aj v odľahlej Melanézii alebo na izolovanom americkom kontinente, som napísal: „Neolitickú revolúciu nemožno pochopiť inak než tak, že došlo ku globálnej premene duchovnej atmosféry Zeme, k nejakej objektívnej a nanajvýš významnej udalosti v kolektívnom nevedomí ľudstva.“ Obsah tohto nového impulzu som opísal takto: „Duchovnou náplňou poatlantskej epochy je, že človek, ľudský duch sa ujal aktívnej práce na svojich schránkach: astrálnej, éterickej a fyzickej. Človek ukázňuje, ovláda, očisťuje a zušľachťuje to, čo je v ňom zvieracie (svoje astrálne telo), a tým aj celú zvieraciu ríšu... Zušľachťuje, očisťuje a povyšuje, premieňa to, čo je v ňom rastlinné (éterické telo), a tým celú rastlinnú ríšu... Podriadili sme to zvieracie v nás nášmu ja, bdelému mysleniu a morálnym pojmom vnútri – a zapriahli ťažné zvieratá do pluhov a vozov navonok. Toto je vnútorná a vonkajšia stránka toho istého procesu, ktorý znamenal vznik kultúry.“ Schmidt pri rekonštrukcii myšlienkového sveta staviteľov najstaršieho chrámu dospel k tomu istému. Stĺpy uprostred chrámu sú totiž antropomorfné, sú to štylizované ľudské postavy s naznačenými rukami a opásané kožušinou – možno zbožštení predkovia. Človek je v centre a obklopuje ho kruh divých, nebezpečných zvierat v kamenných reliéfoch a plastikách. Autori

jaskynných malieb v Altamire (pred 15000 rokmi) sa ešte cítili byť len časťou prírody, článkom posvätnej reťaze, kde všetko až po kamene malo dušu. Zobrazujú iba prírodu, človeka skoro vôbec, alebo len ako súčasť. Stavitelia Göbekli žili už v inom duchovnom svete. Nové náboženstvo postavilo človeka nad prírodu ako pána, a to bol – podľa Schmidta – ten mentálny skok, ktorý ich priviedol k premieňaniu prírody: zdomácňovaniu zvierat a obrábaniu pôdy. Stará múdrosť o anjeloch mi dovolila predpovedať ešte viac: aj okrúhly tvar, okolnosti a čas (nie však miesto) vzniku chrámu v Göbeklitepe. Vychádzal som pri tom z pojednania „O siedmich duchoch“, ktoré na sklonku stredoveku napísal opát kláštora v Sponheime Johannes Trithemius. Najstarší písomný doklad o tom pochádza z pera židovského rabína Abrahama ibn Ezru, ktorý žil v 12. storočí. No ide očividne o koncepciu, ktorá sa tradovala už od starého Babylonu. Trithemius vysvetľuje cisárovi Maximiliánovi, že „podľa názoru mnohých múdrych mužov starých čias“ si sedem duchovných bytostí, archanjelov alebo bohov, cyklicky odovzdáva vládu nad svetom. Každý vládne 354 rokov a 4 mesiace, takže po 2480 rokoch (keď sa vystriedali všetci siedmi) sa dostane na rad vždy ten istý archanjel. Až do konca stredoveku sa verilo, že čas má kvalitatívnu štruktúru podobnú fraktálu. Jedna bytosť (princíp či pravzor) ovplyvňuje súčasne malé aj väčšie časové úseky a rytmy. Napríklad Oriﬁel, jeden zo siedmich, sa ujíma žezla ako duch času každých 2480 rokov, ale ako menší duch času ovplyvňuje aj 72-ročné obdobia každých 504 rokov a vládne aj väčším obdobiam. Zo skladania týchto rytmov mi vyplynulo, že oriﬁelské pôsobenie sa maximálne umocnilo pred 4500, pred 7000 a pred 12000 rokmi. Trithemius o tomto archanjelovi píše, že inšpiruje zjednotenie sveta do jedinej monarchie a nadľudské stavby (Babylonskú vežu). Rečou hlbinnej psychológie, je to archetyp Saturna – vyžaruje z neho prísnosť, hĺbka, disciplína. Je to ten anjel, ktorý učil Descarta. Počas jeho

115

MANDRAGORA > NAJSTARŠÍ CHRÁM STAVIA HISTÓRIU Z HLAVY NA NOHY

116

života všetci chodili v čiernom a šaty sa skladali zo samých kužeľov, okruží a gúľ. Šíril sa absolutizmus a štáty sa politicky zjednocovali do väčších celkov. Orifielské obdobia zakaždým vyzdvihnú konzervatívne, tradicionalistické, večné hodnoty, ktorých symbolom sú nepominuteľné monumenty z kameňa – pyramídy či megality. Koncentrovaný, statický a do seba uzavretý tvar kruhu či gule najlepšie rezonuje s orifielskou náladou. Kamenné kruhy sú signatúrou saturnského ducha. Veľký orifielský vplyv poslednýkrát vrcholil pred 2000 rokmi, keď Augustus zakladal Rímske cisárstvo. Kupoly a oblúky vtedy charakterizovali nielen rímsku architektúru, ale posiali aj Indiu v podobe stúp a Irán v podobe kruhových miest. Od Číny po Ameriku absolutistickí panovníci budovali obrovské štátne kolosy a stavali monumenty. Pred 4500 rokmi Európu posiali kamenné kruhy – kromlechy. Ibaže najväčší a najznámejší z nich, Stonehenge, vypadával z rytmu a zdalo sa, že starobylú hypotézu vyvracia. Až do roku 2008, keď britskí archeológovia pod vedením Michaela Parkera Pearsona znova dôkladne preskúmali stojace kamene a vyhlásili, že sa mýlili: Stonehenge je presne 4500 rokov starý. Potvrdil sa aj orifielský kontext jeho stavby: zjednocovanie prehistorickej Británie. Je to vždy nejaký veľký monarcha zjednocujúci predtým rozdrobené územia, ktorý potrebuje – a zároveň si aj môže dovoliť – zhromaždiť prostriedky v monumentálnom rozsahu. V tej istej chvíli vrcholí egyptský absolutizmus a vyjadruje sa pyramídami. V roku 2002 objavili ďalší významný nález – vykopali „nemecký stonehenge“ v Gosecku – 7000 rokov starý. Rovnaké kruhové priekopy s palisádami (rondely) z tej doby sú aj na našom území a sú výtvorom tzv. lengyelskej kultúry. Aj o tých sa kedysi myslelo, že sú o tisíc rokov mladšie – a archeológia sa musela opraviť. Nakoniec Göbeklitepe – „nový stonehenge“, 12000 rokov starý. Správne dátumy nám naznačoval rytmus archanjela Orifiela. A ešte jedna vec sa opakovane potvrdzuje: súvislosť s kultom mŕtvych. Kamenné oblúky a kupoly sa obrazne spájajú s nebeskou klenbou a ľudskou lebkou. Lebka je symbol saturnského ducha, ktorý inšpiruje asketické rády ako kartu-

ziánov. Pearson zistil, že Stonehenge bol pohrebiskom, končili tam pohrebné procesie. Schmidt sa taktiež domnieva, že v Göbekli pôjde o úctu k zomrelým, ktorých oddelené lebky boli predmetom kultu. Žiaden vonkajší dejepis nedokázal predpovedať to, čo vedel benediktínsky mních, ktorý nevytiahol päty zo svojej kláštornej cely. Aj duchovný svet má svoje dejiny, svoje zákonité premeny, aké mystik pozoruje a poznáva vnútorným zrakom, dívajúc sa do vlastného vnútra. Z týchto vnútorných dejín pramenia tie vonkajšie a až keď uzrieme ich jednotu, začne dejepis dávať ucelený a zmysluplný obraz. Tak ako je ľudské telo v prírode obklopené chemickými prvkami a samo sa z nich skladá – tak je ľudská duša napájaná pravzormi, bytostnými kvalitami nadprírody. Poznanie o nich nám naši predkovia odkázali v obrazoch archanjelov. Dejinné rytmy a krivky svedčia o tom, že ľudia nekonajú slobodne. Nasledujú impulzy vynárajúce sa z tajomných hĺbok nevedomia, ktorých pôvodu nerozumejú. No vynikajúci jednotlivci zároveň svojimi životmi dokázali, že človek má potenciál narodiť sa druhýkrát v duchu a byť slobodný. Len u väčšiny ľudí je táto zlatá hrivna zakopaná, spí. Napríklad archanjel Anael je prameňom duševnej sily, ktorá sa navonok v druhohorách stelesnila do vtáctva a žije v duši ako naše vnútorné vtáctvo. Podobne je to s Rafaelom a svetom plazov, Michaelom a svetom rýb. Sangvinický človek má sklon nechať sa strhnúť týmto vtáčím elementom, čo sa navonok prejaví prelietavosťou za atrakciami a radosťami, ktorá je neplodná. No ak toto vtáctvo v sebe ovládne, premení sa mu na hudbu. Človek už opanoval vonkajší svet, ale vo svojom vnútri otročí impulzom, ktoré ho ovládajú. Až raz zapáli v sebe iskru duchovného zlata, ktorú dostal, začne vedome poznávať svoje vnútorné sily a vládnuť on im. Anjeli, jeho bývalí učitelia, sa pred ním poklonia ako radcovia, ktorí pripravovali mladého princa prevziať trón. Dobre to vyjadril Pierre Teilhard de Chardin: „Raz príde deň, keď po pokorení vesmíru, skrotení vetra, prílivu, odlivu a zemskej príťažlivosti začneme využívať silu lásky. A v ten deň po druhýkrát v dejinách sveta objavíme oheň.“

DRAČIE DEJINY > MANDRAGORA

Vlado Líška

DRAČIE DEJINY ASI ŽIADNE INÉ „ZVIERA” NEZASIAHLO DO MYTOLÓGIE ČLOVEKA TAK AKO PRÁVE DRAK. NIEKTORÉ SOŠKY NÁJDENÉ V MEXIKU ZNÁZORŇUJÚ ČLOVEKA S HELMOU NA HLAVE AKO SEDÍ NA SEDLE PREHISTORICKÉHO JAŠTERA TRICERATOPSA, KTORÝ ŽIL V DRUHOHORNOM OBDOBÍ KRIEDE (PRED 70 – 140 MILIÓNMI ROKOV), TEDA DÁVNO PRED ČLOVEKOM.

raky prišli na Zem dávno pred ľuďmi. Pri plošine Nazca sa našli stovky andezitových kameňov s vyobrazením dávno vyhynutých jašterov. Ich vek sa odhaduje na 8 – 10 000 rokov. Mali indiáni kvalitných paleontológov, alebo sa fyzicky stretli s podobnými zvieratami? Existujú 6 000 rokov staré zobrazenia drakov z čínskych hrobiek. Draky z bájí majú podobu plaza, avšak majú laby, niektoré rohy (pozostatok z praveku?), hlava však pripomína skôr hlavu ťavy ako plaza. Niektoré majú na hlavách hrebienok plaza, aký majú leguány. Považujeme ich za rozprávkové mýtické bytosti. Na vyobrazeniach z Ázie majú akési hmatové fúzy, ktoré mávajú cicavce. Draky sú často-

krát inteligentnejšie ako ľudia a navyše im šľahajú z úst plamene a lietajú. Aj v Biblii sa spomínajú na mnohých miestach. Napr. v Zjavení apoštola Jána 13:11: „Potom som videl inú šelmu vystupovať zo zeme. Mala dva rohy podobné baránkovým, ale hovorila ako drak.” Inde zas (13:2): „Šelma, ktorú som videl, podobala sa leopardovi, nohy mala ako medveď a jej tlama bola ako tlama leva. Drak jej dal svoju

117

MANDRAGORA > DRAČIE DEJINY

118

silu, svoj trón i veľkú moc.” V 12:7: „Na nebi sa strhol boj: Michal a jeho anjeli bojovali proti drakovi. Bojoval drak i jeho anjeli.” A v Danielovi (14:22): „Bol však veľký drak, ktorého Babylonci ctili.” Na Západe sa drakom prinášali obety v podobe mladých dievčat, najmä princezien. V Apokalypse sv. Jána sa spomína sedemhlavý drak. Európske draky mávali aj viac hláv. Podobizne drakov mali na svojich lodiach Číňania aj Vikingovia. Na kurze čchi-kungu nám lektorka s vážnou tvárou povedala, že draky teraz žijú v inej dimenzii, ale predtým žili aj v našej realite. Nemôžeme ich vidieť. Heike Owusu píše o drakoch ako o strážcoch času a priestoru. Drak sa ocitol aj medzi čínskymi znameniami roka a súhvezdie draka patrí k najstarším a najväčším. Ľudia narodení v roku draka sú zdraví a múdri. Sošky drakov patria k významným doplnkom feng šuej ako nositelia šťastia a radosti, strážia príbytok. Na Haiti existuje vo vúdú silný kult uctievania Damballu, ide však skôr o hada ako draka. Na Bali dávajú deťom nad posteľ dreveného draka, ochrancu detí. V Japonsku bol drak Ryujin, boh morí. Podľa legiend pri vojne s Kóreou vhodil prvý japonský cisár Jingu (potomok Ryujina) do vody zvláštne kamene, ktoré ovládali príliv a odliv, čím sa nepriateľské lode ocitli na plytčine. U Keltov sa draky pripisovali ohnivému živlu, v Číne mali súvis s vodou. Sv. Juraj (neskôr bol popravený) zabil v Líbyi draka, ktorý požadoval ľudské obete. Svätci víťazili nad drakmi. Na Západe symbolizovali zlo, neskôr diabla, bývali strážcami pokladov, obývali hlboké jaskyne. Dračie žily sa volali miesta s negatívnou, pre ži-

vot nevhodnou energiou, so škodlivým žiarením. Je to neuveriteľné, ale už pred 4-tisíc rokmi čínsky cisár Kuang Yü (2205 – 2197 pr. Kr.) vydal edikt, že žiadny dom nesmie byť postavený na takýchto zónach. Dračiu jaskyňu v Aisne (vo Francúzsku) často obývali draky. V Grécku v záhrade Hesperidiek strážil zlaté jablká drak. Severania draky uctievali. V keltskom príbehu Tristan a Izolda Tristan zabije draka. V nemeckej povesti o Nibelungoch sa Siegfried kúpe v krvi draka, ktorého zabil. Drak je v Ázii mimoriadne pozitívny symbol, budhistický symbol šťastia, úspechu a priaznivého osudu. Čínske draky vlastnia akúsi perlu, ktorá prináša hojnosť. Sú múdre, dobroprajné, vzdelané, ale často málo spoľahlivé a povrchné. Drak východu má cisárske vlastnosti: zmysel pre spravodlivosť, humor, inteligenciu, čestnosť, má šarm a charizmu, hrdosť, žiari a oslňuje. Najznámejšie kung-fu štýly majú podobu piatich zvierat: hada, tigra, pantera, žeriava a draka. Tieto bojové štýly napodobňujú mentalitu zvierat, ktoré starovekí majstri „odkukali“ z ich správania. Napr. had – bleskový útok, tiger – dravosť, panter – vrhnutie sa na korisť, žeriav – ladné pohyby, ktoré končia bodnutím, a u draka je to dych a vnútorná energia. Ale odkiaľ sa k týmto zvieratám dostal aj drak? Videli ho? Cisár Jüa postavil svoju ríšu s pomocou draka. Feng-Po, čínsky boh oblohy a drak, vládol vetrom, dračí kráľ, vládca vôd Lung-wang vodám, v Japonsku bol snežný drak Kuraokami. Čínski lekári odporúčali používať dračiu krv, mozog, tuk a sliny ako medicínu. Niektoré rodiny vraj dokonca chovali draky a používali ich

DRAČIE DEJINY > MANDRAGORA

ako ťažné zvieratá. Všetci čínski cisári panovali pod znamením draka. Stotožňovali sa s drakmi, nosili dračie ozdoby – symbol deviatich drakov, ktorý mal bežný ľud zakázané nosiť (od dynastie Jüan). Život Číny závisel od ohnivého draka, ktorý mení ročné obdobia a rozpútava búrky. Údajne žijú dlho, jeden ľudský rok je pre nich jeden deň. Ich deti mohli brať na seba ľudskú podobu. Lietali po oblohe, ale ich paláce boli pod morom. Roľníci v Číne usporadúvali na počesť drakov dažďa procesie a postavili im tisíce chrámov. Stali sa neodmysliteľnou súčasťou folklóru. Podľa Gillesa Ragachea ak dážď napriek ich rituálom mešká, vytiahnu sošku draka z chrámu a postavia ju na slnko (draky nemajú rady slnko) a v priebehu niekoľkých dní určite zaprší. V oceánoch žili štyria hlavní dračí králi morí obklopujúcich Čínu: Ao Kuang, Ao Shen, Ao Jun a Ao Shin. V Číne má veľa miest, jazier, hôr, riek v názve draka, ale aj u nás na Slovensku: Dračí hrádok (pri Borinke), Šarkania diera (Súľovské skaly), Šarkan (obec), Dračí hrebeň (Vysoké Tatry). Drak sa vyskytuje aj v Dobšinského rozprávkach. Legendárny Vlad Dracul bol členom Dračieho rádu (lat. Ordo draconis) alebo Dračieho spolku (Societas draconis) a podľa toho dostal aj meno (drak), jeho syn zase prezývku Draculea (dráčik). Stredoveký európsky elitný rytiersky Dračí rád ochraňoval kresťanstvo a bojoval proti Turkom. Členovia nosili znaky draka, ktorý tu symbolizuje zlo alebo satana či diabla. Spomína sa tiež mýtický tajný budhistický Rád zeleného draka, okolo ktorého panuje veľa nejasností. Členmi boli údajne aj Hitler, Rasputin a cisár Hirohito, a tiež mystik Tretej ríše, profesor a generál, vyslanec v Japonsku Karl Haushofer. V Japonsku existoval aj militantný Rád čierneho draka. Na internete sa objavujú fantastické desivé informácie o tzv. reptiliánoch v pozadí svetovej tieňovej vlády, manipulujúcich s ľudstvom v mnohých oblastiach (náboženstvo, ﬁnancie, vojny a globálne problémy, únosy detí). Astrofyzik Stephen Hawking nedávno upozorňoval, že mimozemšťania nemusia byť práve láskaví a dobrí. Toto je však už príliš veľké sci-ﬁ. Dr. Steven Greer v knihe Utajovaná pravda hovorí o psychologickej vojne, ktorá má vyvolať

strach z kozmu, strach z mimozemšťanov, všetko v súlade s programom kontroly mysle. Tiež únosy dobytka a ľudí sú podľa neho produktom vojenskej skupiny, ktorej snahou je vyvolať strach z mimozemšťanov, nenávisť k nim u ľudí a neskôr sprostredkovať imaginatívny útok ufom, podporovať hviezdne vojny, vyvolať svetový konﬂikt, a následne Nový svetový poriadok. Ak niekedy existovali podobné dračie bytosti, vyplýva z toho, že k ázijskej rase boli zrejme priateľskejšie, až otcovské, ako k ostatným ľudským rasám. Existuje súvislosť medzi pravekými jaštermi žijúcimi pred miliónmi rokov na našej planéte a drakmi v mytológiách? Vymysleli si ľudia draky na základe paleontologických nálezov skamenených kostí a zubov? Mohli na niektorých nedostupných miestach prežívať dávno vymreté druhy ako tajomná Lochnesská príšera v Škótsku? O krokodíly ísť nemohlo, pretože inteligenciou príliš nevynikajú, i keď v Egypte bol krokodíl symbolom boha vôd Sobeka, ktorý patril k najvyšším egyptským bohom. A netopiere, výzorovo podobné drakom, sú malé. Najväčší bylinožravý kaloň komorský (Pteropus livingstonii) môže mať rozpätie krídel 1,70 m. „Prastaří byli, Prastaří jsou a Prastaří budou. Z temných hvězd přišli dřív než bylo lidstvo zrozeno, nevidění a odporní sestoupili na prastarou Zemi. V hlubinách oceánů se rozrůstali, zatímco věky plynuly, dokud se z moře nezvedla zem, načež se v zástupech vynořili ven a temnota opanovala Zemi. Na zamrzlých pólech vyrostla mocná města a ve výšinách postavili chrámy nepřirozeným, těm, jež bohové prokleli. Sémě Prastarých pokrylo Zemi a potomci jejich přetrvali věky.” (Frank G. Ripel)

119

MANDRAGORA > PAVUČINA – THOMAS HENRY NICHOLSON

Ján Gašo

PAVUČINA SLEDOVANÍM VLÁKIEN, KTORÝMI SÚ POSPÁJANÉ JEDNOTLIVÉ OSOBNOSTI POLITICKÉHO A VEREJNÉHO ŽIVOTA, SA VÄČŠINOU DOPRACUJETE K ZAUJÍMAVÝM ZISTENIAM. VŠETKO JE TO NAOKO VEĽMI KOMPLIKOVANE POPREPLETANÉ, AVŠAK PRI TROŠKE SNAHY ZISTÍTE, ŽE JE TO AKO JEDNA PAVUČINA POKRÝVAJÚCA CELÚ SPOLOČNOSŤ. 120

homas Henry Nicholson sa narodil 3. októbra 1966 v anglickom Suffolku. Je to novinár kanadskej a britskej štátnej príslušnosti pôsobiaci na Slovensku. Prvýkrát prišiel na Slovensko v roku 1992 ako mladý absolvent kanadskej vysokej školy, údajne vyučovať angličtinu. Potom sa nakrátko vrátil do Kanady, no v roku 1995 bol už opäť na Slovensku. Zhodou okolností na začiatku toho istého roka štvorica Američanov – Richard Lewis, Daniel Stoll, Rick Zednik a Eric Koomen zakladala spoločnosť The Rock, s. r. o., vydavateľa novín v anglickom jazyku The Slovak Spectator. V týchto novinách pôsobil Nicholson od roku 1998 na pozícii šéfredaktora, a keď sa v roku 2001 spoločnosť The Rock, s. r. o., stala dcérskou spoločnosťou vydavateľstva Petit Press, a. s., ocitol sa spolu s Alexejom Fulmekom už aj vo funkcii konateľa vydavateľstva. Súbežne so šéfredaktorskou prácou v novinách pomáhal s vydávaním kníh Ištitútu pre verejné otázky, ktorému editoval viacero publikácií vydávaných v angličtine, napr. od Grigorija Mesežnikova či Zory Bútorovej. Neskôr pracoval aj pre denník SME, Trend, do-

učoval angličtinu Ernesta Valka. Avšak jeho najvýraznejšie zviditeľnenie prišlo v súvislosti s protestmi Gorila v roku 2012. Ich príbeh sa odvíjal od údajného spisu SIS, ktorý sa Nicholson podľa vlastných slov snažil neúspešne zverejniť už skôr prostredníctvom SME, Trendu i .týždňa. Aliancia Fair-play v čase najväčšej medializácie tohto spisu a počas vrcholiacich protestov s odôvodnením, že „Slovensko potrebuje dôveryhodného, informačne podkutého strážneho psa tohto veľkého prípadu s dobrými zdrojmi“, zorganizovala verejnú výzvu, vďaka ktorej v priebehu niekoľkých mesiacov pribudlo na účte Nicholsona vyše 20-tisíc eur na podporu jeho činnosti. O niekoľko dní po vyhlásení výzvy polícia s dodatočným odobrením vtedajšieho ministra Daniela Lipšica doslova „rozmlátila“ aj poslednú skupinu bežných ľudí protestujúcich proti korupcii, kauza postupom času mediálne vyšumela a najhmatateľnejším výsledkom zostali desiatky tisíc predaných výtlačkov Nicholsonovej knihy Gorila. Najnovšie sa po založení občianskeho združenia Pod povrchom v rámci projektu Slovenský maratón s podporou Nadácie otvorenej spoloč-

121

„Napríklad, keď som medzi Slovákmi, s ktorými si rozumiem, ľuďmi z Aliancie Fair-play, Inštitútu pre verejné otázky alebo aj zo SME, cítim sa dobre.“

nosti – Open Society Foundation zúčastňuje na besedách so študentmi stredných škôl po celom Slovensku s cieľom „prebúdzať záujem mladých ľudí o veci verejné“. A pomedzi to napr. spolu s Danielom Lipšicom a Grigorijom Mesežnikovom podporili svojou účasťou aj projekt Levočské fórum (na tému ČisFoto: TASR

tota v politike – je to iba ilúzia?), ktoré nadväzuje na aktivity Stálej konferencie občianskeho inštitútu, či spolu so Zuzanou Wienk a Danielom Lipšicom, čoby „slovenskými expertmi v oblasti boja za čistotu verejného života“, neobišli ani Prvý protikorupčný festival odporúčaný NOS – OSF.

KOREŠPONDENTI > KÁVA SLABÁ AKO ČAJ

Alexandra Demetrianová

Henrieta Dogrukol

Ka mbo dž a

Tur e cko

KÁVA SLABÁ AKO ČAJ

SMRŤ KVÔLI TRADÍCIÁM

122

> SMRŤ KVÔLI TRADÍCIÁM

Kambodži majú najlepšiu kávu na svete. No, možno nie tak úplne. Ale každý, kto ochutnal miestny čierny mok, rýchlo pochopil, že to, čo pijeme v Európe, je chemická, prifarbená močka, ktorá má s pôvodnou chuťou kávy len málo spoločné. Kambodžská, ale aj vietnamská káva má bohatú, zemitú a miestami až čokoládovú chuť. Netreba do nej cukor, ani iné doplnky. Je to slasť sama osebe. Nuž ale so záplavou cudzincov prišla do Kambodže aj honba za pomyselnou kvalitou a službami ako na Západe. A tak si obozretne vždy pýtam „Khmer coffee“. Aj tu nedávno v centre Siem Reap, kde sa to hemží turistami. Slečna so širokým úsmevom a nahým dieťaťom na rukách veselo pritaká, že teda Khmer coffee, no o chvíľu pribehne späť – vraj nemá, lebo nevie obslúžiť kávovar. Chlácholím ju, veď ja chcem Khmer coffee, tú stačí zaliať. Tak si vydýchne a s elánom i nahým dieťaťom vybehne do obchodu. Som ohúrená – ide mi kúpiť kávu! O chvíľu mi už servíruje... nie čierny mok, ale hnedý. Bránim sa, že mlieko nepijem. Ona nato, že to je bez mlieka, Khmer coffee. Hneď sa mi vyjasní. Slečna síce kúpila miestnu kávu, ale instantný zázrak „3 v 1“, kde je asi 5 percent kávy a zvyšok je cukor a sušené mlieko. Sú to miestne značky, ale podľa vzoru „Nescafé 3 v 1“. Týmto korporačným výrobkom sa v juhovýchodnej Ázii veľmi darí vďaka agresívnemu marketingu. V Thajsku napríklad miestnu – a výbornú – kávu zo severu nájdete len ťažko. Thajčania ju nepijú a ledva poznajú. Inak to nie je ani s čajom. Thajský, vietnamský či kambodžský sypaný čaj je v Európe exkluzívnou lahôdkou. Tu sa všetci hrdia Liptonom, lebo je to nablýskaná značka z reklám. Asi posledné miesto na okolí, kde sa ešte dá hocikde vypiť pôvodná káva i čaj, je Mjanmarsko. Dlho to tak však nebude. Potom, ako padla „železná opona“, sa na trh dovalilo Nestlé s instantnými kávami 3 v 1. Keďže chuťou starých fajnšmekrov presvedčia len ťažko, stavili na iné – krásne hostesky a marketingové akcie, odkiaľ si ľudia vždy odnesú niečo zadarmo. Zmeniť chute celého národa a vytvoriť nový štandard „kvality“ je potom už ľahký oriešok.

a pôde tureckého parlamentu sa opakovane diskutuje nešťastná téma, ktorej riešenie je v nedohľadne. Ide o násilné úmrtia detí. Len za posledné 4 mesiace tohto roku takto umrelo 13 malých detí, z čoho 4 boli násilne zavraždené, telá 8 sa našli, príčina smrti je neznáma a jeden 14-ročný chlapec spáchal samovraždu. Deti, ktoré zostali nažive a boli obeťami násilia a sexuálneho zneužitia, budú možno ešte dlho pacientmi psychiatrov. „Detská nevesta” je odstrašujúci fenomén, proti ktorému sa tu roky bojuje, no neúčinne. Nejedno maloleté dievča radšej volí dobrovoľnú smrť ako sa vydať za staršieho muža, ktorého jej rodina už dopredu vybrala. Dievča sa buď odmalička „sľúbi”, alebo je z núdze predané za dobrú ﬁnančnú protihodnotu. Takéto manželstvá sú síce zo zákona zakázané, no predísť sa im nedá, pretože na juhovýchode Turecka sa bežne praktizujú. Stačí, že zväzok posvätí miestny imám a vec je vyriešená. Štatistiky plnia mená nezvestných detí, ktorých mŕtve telá sa napokon nájdu niekde v lese alebo úplne na neznámych miestach. Častokrát sú unesené alebo zlákané, potom znásilnené a chladnokrvne zavraždené. Objasnenie niektorých prípadov trvá mesiace, niekedy aj roky. Pred dvoma mesiacmi otriasol krajinou prípad 12-ročného Tanera Kayu, ktorý šiel ráno do školy a na ceste ho zastrelili 16 výstrelmi z kalašnikova. Bol obeťou tzv. rodinnej zvady, ktorá má v Turecku svoju dlhú históriu. Celé rodiny sú po generácie na smrť pohádané. V prípade Tanera bola celá aféra dôsledkom nešťastnej náhody. Dvaja muži sa medzi sebou pohádali a jeden postrelil druhého poľovníckou puškou. Ten zraneniu síce nepodľahol, no jeho príbuzný sa rozhodol celú záležitosť riešiť vraždou synovca toho druhého. Takéto prípady sa neustále dejú v menej rozvinutých oblastiach. V spoločnosti sa diskutuje, či sa podarí školskému systému vychovať nové generácie, ktorých myslenie sa scivilizuje natoľko, aby svoje deti netýrali zaužívanými tradíciami a rodinnými „povinnosťami”.

ŽIVOT BEZ NAHÁŇANIA >

KDE TLČIE... > KOREŠPONDENTI

Alexandra Baliaková

Karolína Kašpaříková

D o m i n i ká n s ka republ i ka

Pa r íž

ŽIVOT BEZ NAHÁŇANIA

KDE TLČIE (NAJSVÄTEJŠIE) SRDCE SVETA

maličkom autobuse prechádzame miestnymi dedinkami na polostrove Samaná. Všade sú kokosové palmy, tichí a nenápadní zabijaci, o ktorých by ste to ani náhodou nepovedali, no ročne majú na svedomí viac úmrtí ako všetky druhy žralokov dohromady. Zapamätala som si teda, že si mám dávať pozor na hlavu, a sledovala som domorodcov spoza okien autobusu. Posedávali pred domčekmi, ktoré by sa v našich podmienkach nedali označiť ani za kôlne na náradie, ale vyzerali šťastne. Najmladší behali za autobusom a kývali nám, starší hrali domino a sem-tam sa mihol niekto, kto vyzeral, že pracuje. Práca v ponímaní Dominikáncov zo Samany však nie je to, čo by si bežný človek predstavoval. Ešte stále tu funguje výmena tovaru, v obchode vám dajú aj na dlh, a preto sa tu za prácou nikto nenaháňa. Domorodci sedia pred domčekom s ceduľkou oznamujúcou, v čom sú dobrí a aké služby ponúkajú – lovia ryby, osekávajú palmy, pasú dobytok, češú, perú, predávajú ovocie... Nie sú nútení zarobiť, lebo im nikdy nie je zima a jedla je všade okolo viac ako dosť: buď ho ponúka bohatý oceán alebo úrodná červená pôda, kde rastie ovocie prekračujúce medze našej fantázie. Najväčším prekvapením bola pre mňa povaha Samančanov. Môj sprievodca bol ochotný skočiť do vodopádu ako prvý, aby mi dokázal, že strach nie je namieste, a potom sa znovu vyšplhal za mnou, aby sme mohli skočiť spolu. Sú to prírodní ľudia. V ich očiach sme honbou za peniazmi stratili slobodu a správne hodnoty. Úprimne nás ľutujú, lebo nemáme čas posedávať celé dni pred domom a užívať si krásne chvíle s deťmi a rodinou. Ich nezištnosť sa prejavovala aj tým, že malé deti zbierali kvety a hľadali mušle, aby nám ich mohli len tak rozdať – nie predať, ako som zvyknutá z iných kútov sveta. Im úplne stačilo, keď nám vykúzlili úsmev na tvári.

eď na mňa padne splín a kvôli alergiám nemôžem ujsť do prírody, odletím na iné miesto zázrakov – do Paríža. V Paríži je všetko iné, ako sa hovorí, aj tráva je tu zelenšia, obloha modrejšia... Káva chutnejšia, ľudia prívetivejší (ak na nich nespustíte anglicky) a svet je tak trochu bližšie. Nikdy nemôžem odísť bez toho, aby som nevybehla na Montmartre. Raz sme tu pod Sacré-Cœur natraﬁli na chalana, ktorý pod schodmi vyhrával na gitare a spieval. Ľudia vchádzali a vychádzali z baziliky, niektorí si posadali na schody. Keď nás už sedelo viac, chalan sa na nás obrátil a veľmi nenúteným spôsobom nás zapojil do svojej hry. Každú pieseň spieval v rôznych jazykoch, ľudia sa pridávali, chlapec niečo o sebe povedal, bol spola Talian, volal sa Luigi a pýtal sa ostatných, odkiaľ prišli. Postupne sa ozvali všetky kúty sveta: Dublin, Londýn, Argentína, Ukrajina, New York, Šanghaj, Nový Zéland, Kapské Mesto, ale aj Petrohrad či Libanon. Chlapec akoby ovládal všetky jazyky sveta, každému sa prihovoril, zabrnkal známu pesničku z každej krajiny. Po chvíli sme spievali všetci, vo všetkých jazykoch. Potichučky sa spustil dážď, no nikto sa nedvíhal. Primkli sme sa k sebe bližšie, mnohí sa objímali okolo pliec, spievali a usmievali sa. Cítila som sa ako na vrchole sveta a v jeho srdci zároveň. A nielen ja. Svet okolo nás neexistoval, neboli vojny, preč boli sváry a všetky rozdiely. Svet nás objímal a my sme ho objímali tiež. Boli sme len my, spev, vzájomná blízkosť, porozumenie. A pod nami Paríž. A chlapec s gitarou. Na chvíľu dokázal spojiť celý svet. Nikdy viac som ho nestretla, hoci ho tam vždy vyzerám. Márne. Možno spieva pod inými schodmi, možno prináša objatie inde, no verím, že svoje posolstvo nosí po svete naďalej. A keď vyjdem po tých schodoch a rozhliadnem sa dolu, to objatie cítim vždy a znovu. Hreje ma v srdci a hladí na duši. Už navždy. Nikdy nemôžem odísť z Paríža bez toho, aby som nevybehla na Montmartre. Čo keby tam Luigi zase bol?

123

TRIBÚNA > SÚMRAK BOHOV ZO SÚMRAČNEJ 27

Pavol Janík

SÚMRAK BOHOV ZO SÚMRAČNEJ 27

124

prípade fatálnej prehry Roberta Fica v prezidentských voľbách sa potvrdilo okrem iného aj to, že bohorovnosť sa nevypláca a žiadne stromy nerastú do neba. To však platí pre každého, vrátane Andreja Kisku, okolo ktorého sa už vynárajú obskúrne postavy typu Toma Nicholsona. Napriek vystupňovanej predvolebnej atmosfére stále platí, že účasť na voľbách do značnej miery zodpovedá poznaniu skutočného pozadia mocenskej a ekonomickej mašinérie pôsobiacej za fasádou demokratického rozhodovania. Polovica oprávnených voličov jednoducho nedala svoj hlas ani jednému z politických súperov, takže zdanlivo vysoké percentá výsledkov hlasovania treba zreálniť poukázaním na uvedený holý fakt. Namieste by teda mala byť opodstatnená pokora oboch ﬁnalistov volebného súboja – prinajmenšom k oným 50 percentám dospelých obyvateľov Slovenska, ktorí dozaista nie z pohodlnosti, ale z hlbokého presvedčenia nevyužili svoje volebné právo v prospech ani jedného z nich. Tejto skutočnosti zodpovedá aj sila ich mandátu bez akéhokoľvek kozmetického prikrášľovania. Chápem, že pokora, teda poníženosť či rešpekt vo vzťahu k občanom nie je vlastnosť, ktorú možno očakávať od vypočítavých politikov, a tobôž od nevypočítateľných podnikateľov. Veď nijaký dravec nikdy nebude bylinožravec. Popri opodstatnenej skepse k systému, ktorý očividne zlyháva vo svojich najhlbších základoch, azda treba nahlas vysloviť aspoň niekoľko kľúčových postrehov a ťažiskových poznámok na okraj elementárnych chýb šachových veľmajstrov súťažiacich o najvyšší ústavný post v lokálnych podmienkach neveľkej a nedôležitej krajiny v srdci nášho kontinentu a na rozhraní geopolitických gravitačných polí rozhodujúcich globálnych hráčov. Začnime od bodu, kde sídli centrála vládnucej strany, používajúcej prevažne ľavicovú rétoriku a uplatňujúcej najmä podnikateľské záujmy svojich lobistických skupín. Na Súmračnej 27 majú okrem SMER-u – SD

ostentatívne svoju adresu akciové spoločnosti DONAR Slovakia a PRVÁ LOBBING. Pravdaže, to zďaleka nie sú jediné ﬁrmy a ich majitelia, ktorým fakticky patrí a verne slúži dominantná politická strana v SR. Skôr ide o prejav neuveriteľného sebavedomia a demonštratívnej arogancie, veď aspoň formálne si mohli zaregistrovať sídla kdekoľvek inde. Kameňom úrazu bolo aj úsilie premiéra a jeho stratégov ovládnuť všetko – od zákonodarného zboru cez výkonnú moc až po úrad prezidenta, pričom na relatívne dlhej zberateľskej ceste nepohrdli ani omrvinkami, k akým patrí Spolok slovenských spisovateľov (SSS) a jeho časopis Literárny týždenník. Týchto duchovných inštitúcií sa zmocnili približne pred rokom a za jedného zo súčasných troch predsedov SSS dosadili človeka, ktorý sa na internetovej predvolebnej stránke zjavil medzi podporovateľmi prezidentských ambícií premiéra spolu s dvoma renomovanými miliardármi. To sú tie kvapky, z ktorých postupne vzniká more dôvodov, prečo nedôverovať proklamovanej ľavicovej orientácii politického subjektu reprezentovaného nielen v pozadí, ale aj v popredí postavami známymi najmä z pôsobenia v podnikateľskej sfére. K vyparovaniu ľavicového imidžu SMER-u – SD sa pridružilo aj nedomyslené chytanie mnohých zajacov naraz, vrátane márnej snahy uchádzať sa o priazeň konzervatívnej voličskej základne KDH. V tejto súvislosti svieti ako výstražné znamenie priame angažovanie kardinála Jána Chryzostoma Korca – pri všetkej úcte k jeho dramatickému životnému príbehu tajne vysväteného biskupa, k jeho pokročilému veku a jeho niekdajšej rozsiahlej teologicky zameranej publikačnej činnosti. Nevedno komu a s akým úmyslom mohlo zísť na um takto cynicky, ale kontraproduktívne a vrcholne nevhodne vytiahnuť z rukáva eso v podobe osobnosti, ktorá už pred niekoľkými rokmi ukončila aktívnu cirkevnú misiu, a dokonca sa pred dlhším časom ocitla na rozhraní života a smrti. Bolo to rovnako necitlivé a ťažkopádne gesto vo vzťahu ku kardinálovi, ako aj vo vzťahu k vnímavej verejnosti. Presuňme sa však aj na druhú stranu volebnej súťaže, kde napokon voliči vystavili zatiaľ ničím nekrytý šek jednému z ﬁnančných žralokov, kto-

SPIN DOCTORING Z USA > TRIBÚNA

rý si pred časom začal vylepšovať imidž ﬁlantropiou. Opätovne sa žiada pripomenúť a zdôrazniť objektívnu potrebu odrátať z jeho výrazného úspechu uvedených 50 percent nehlasujúcich dospelých občanov. To je rezervoár s veľkým potenciálom, ktorý sa skôr či neskôr môže obrátiť aj proti nemu. Samozrejme – ak nevezmeme do úvahy chladnokrvný predpoklad, že ľudia, ktorí nechodia voliť z principiálnych pohnútok, nezmenia svoje správanie ani v budúcnosti. Do značnej miery vyznelo sympaticky, že na rozdiel od premiéra sa jeho protikandidát neuchyľoval k agresívnym ťahom a pokusom viesť kampaň s prioritou diskreditovať a kriminalizovať súpera, z čoho sa SMER dodnes nepoučil napriek opakovaným neblahým skúsenostiam z minulosti, keď si podobnými akciami SIS (ktorú vtedy riadil dnešný šéf Národného bezpečnostného úradu) zatarasil cestu ku kooperácii so štandardnými, medzinárodne etablovanými politickými stranami a musel vládnuť so zhasínajúcim HZDS a s ﬁnančne ešte nenásytnejšou SNS. V načrtnutej rovine treba vnímať aj ústretové vyjadrenia Andreja Kisku vo vzťahu k našim spoluobčanom maďarskej národnosti, ktorí sa mu pri hlasovaní zreteľne odvďačili. Zložitejšou otázkou sa však môže stať uspokojovanie prípadných exponenciálne rastúcich nárokov zo strany politických reprezentantov etnickej menšiny, najmä vzhľadom na určité extrémne požiadavky niektorých ich militantne zameraných partnerov v zahraničí. Nedá sa vylúčiť ani repríza scenára z obdobia postupnej erózie HZDS, ktorého privatizačné pozadie svojho času vymenilo opotrebovanú vlajku hnutia za novú zástavu SMER-u a starnúceho Vladimíra Mečiara nahradilo v pozícii lídra vtedy mladým Robertom Ficom. Tak či onak – súmrak bohov zo Súmračnej 27 sa stal (najmä pre nich neočakávanou) politickou realitou, s ktorou budú musieť žiť. Dá sa predpokladať, že tí najživotaschopnejší – nielen podnikatelia, ale aj kariérni politici (napríklad poslanci NR SR), ktorí už prešli skokom z HZDS do SMER-u, sa začnú opäť neomylne obzerať, kam preskočiť v bližšej či vzdialenejšej budúcnosti. Autor je bývalým predsedom Spolku slovenských spisovateľov a šéfredaktorom časopisu Literárny týždenník.

Peter Zachar

SPIN DOCTORING Z USA

merickí senátori Mark Kirk a Dan Coats sa kvôli ruskej intervencii na Ukrajine obrátili na šéfa FIFA Seppa Blattera so žiadosťou o vylúčenie Ruska z MS vo futbale 2014. Výroky amerických predstaviteľov sú spin doctoringom, manipuláciou verejnej mienky, čo je vo svete politiky bežná prax. Kirk je pritom dôstojník, ktorý zasahoval pri agresii NATO v Juhoslávii v roku 1999 bez mandátu OSN, kde vojská NATO bombardovali územia škodlivým ochudobneným uránom, a tiež sa podieľal na operáciách v Iraku. Agresia eskalovala do diktátu autonómie Kosova pod kontrolou USA, ktoré na tom strategicky a ekonomicky proﬁtujú (Madeleine Albrightová by o tom vedela mlčať). Porovnajme to s polostrovom Krym so 60 % ruského obyvateľstva, kde Krymský autonómny parlament vyzval na intervenciu Ruska. Je to diskutabilné aj zo strany Ruska; obyvateľstvo síce víta vojakov ako osloboditeľov, ale tak vítali aj Alexandra Veľkého Egypťania. Ale z akého princípu si dovolia americké oﬁciality žiadať o vylúčenie ruských športovcov? Ja teda žiadam o odstúpenie z MS reprezentáciu USA a vrátenie amerických medailí z olympiád. Argumenty? Zasahovanie zakázaným zbraňami v Juhoslávii; v Iraku proti bývalému spojencovi Husajnovi, kde sa podstata intervencie nepotvrdila; okupácia Afganistanu, kde násilnosti od vojny, tak ako aj v Iraku, eskalujú; devastačná vojna v Líbyi; dezintegračné boje v Sýrii, v Egypte, s podporou americkej administratívy či CIA. Z minulosti spomeniem Vietnam a použitie napalmu a chemických zbraní či bombardovanie Kambodže. Absurdné? Samozrejme! Všetci žijeme ako žijeme vďaka politike, celá civilizácia v pokrivenom vnímaní funguje kvôli nej, ale treba sféry života diferencovať. Zakazovať čokoľvek športovcom na základe rozhodnutí parlamentov je nonsens.

125

ZEM VEK

Redakcia ZEM VEK MESAČNÍK UTAJOVANÝCH INFORMÁCIÍ BEZ CENZÚRY Mesačník / Ročník 2 – 6/2014 Cena v predaji: 2,90 € Cena v predplatnom: 2,50 € Číslo vyšlo 6. 6. 2014 ADRESA REDAKCIE Wattova 10, 821 04 Bratislava e-mail redakcie: zemavek@zemavek.sk www.zemavek.sk predplatné: www.zemavek.sk REDAKCIA Šéfredaktor: Tibor Eliot Rostas Zástupca šéfredaktora: Marián Benka Redaktori: Dušan Budzák, Ľubomír Huďo, Ján Gašo, Anton Smataník, Milan Pullmann, Vladimír Líška, Zuzana Vernerová Art director: Ivan Galanský Marketing: Jana Zigová Email: zigova@soﬁan.sk Jazykový redaktor: Karolína Kašpaříková

126

Autori fotografií a ilustrácií: strana 4, 47, 50, 51, 53: Matúš Plecho strana 15: Carlos Sardiña Galache strana 38 – 45: SITA/AP strana 6 – 7, 121: TASR strana 57, 63 – 66, 68 – 71: Tibor Eliot Rostas strana 67, 72 – 73, 96 – 97: Ivan Galanský strana 105 – 109 : Ľubomír Sinčák Ilustračné foto: shutterstock Vydavateľ SOFIAN, s. r. o. Vajnorská 94, 831 04 BRATISLAVA Korešpondenčná adresa: Wattova 10, 821 04 BRATISLAVA E-mail: sofian@sofian.sk IČO: 44 564 058 Rozširuje: Mediaprint-Kapa Distribúcia predplatného: HENRIETTA – direct marketing, s. r. o. Dvojkrížna 20, 821 06 Bratislava 214 e-mail: r.gregus@henrietta.sk www.henrietta.sk

PREDPLATNÉ MESAČNÍKA ZEM VEK NA ROK 2014: 15,00 € Obdobie júl – december 2014 (vrátane poštovného) Objednávkový formulár nájdete na www.zemavek.sk

Telefonické objednávky: 0944 134 773 v pracovných dňoch od 9.00 do 16.00 h KUSOVÉ PREDPLATNÉ Júlové číslo si môžete objednávať do 20. júna 2014 na www.zemavek.sk. Cena je 2,90 eur/kus vrátane poštovného. ĎALŠIE ČÍSLO VYCHÁDZA 4. JÚLA 2014

ARCHÍV ZEM VEK Ak ste nedostali staršie čísla nášho časopisu, navštívte e-shop na www.zemavek.sk, kde si môžete objednať vybrané čísla.

ZEM VEK TOUR BESEDA NAŠICH REDAKTOROV S ČITATEĽMI: Novohradská knižnica, J. Kármána 2, Lučenec 25. 06. 2014 o 16:00 h • !freedom, Nám. osloboditeľov 80, Michalovce 27. 06. 2014 o 18:30 h

SVET ZA OPONOU TALK SHOW MESAČNÍKA ZEM&VEK

Tlač D&D International Slovakia, s. r. o. Topoľčianska 17, 851 05 Bratislava Nevyžiadané rukopisy a obrazové materiály sa nevracajú. Vydavateľ si vyhradzuje právo zverejniť vybrané príspevky od čitateľov a prispievateľov v tlačenej aj elektronickej podobe. Evidenčné číslo pre periodickú tlač EV 4782/13 ISSN 1339-2360 © SOFIAN, s. r. o.

Spolupracujeme:

26. 6. 2014

ŠTVRTOK O 18:00 DIVADLO MALÁ SCÉNA STU DOSTOJEVSKÉHO RAD 7, BRATISLAVA VSTUPNÉ: PREDPREDAJ 3 €, NA MIESTE: 5 € PREDPREDAJ: WWW.MALASCENA.SK

Viva stále žije!

127

101,1 FM 94,9 FM

www.radioviva.sk

NEDOSTALI STE KÚPIŤ NÁŠ ČASOPIS VO VAŠOM STÁNKU? PREDPLAŤTE SI NÁS. IBA VĎAKA VÁŠMU PREDPLATNÉMU MÔŽEME PRACOVAŤ ĎALEJ A VY ZÍSKAVATE VÝHODY. ĎAKUJEME! Informujte sa na telefónnom čísle 0944 134 773 alebo e-mailom na zemavek@zemavek.sk.

ZEM VEK TOUR

BESEDY NAŠICH REDAKTOROV S ČITATEĽMI

Novohradská knižnica, J. Kármána 2, Lučenec 25. 06. 2014 o 16:00 h • !freedom, Nám. osloboditeľov 80, Michalovce 27. 06. 2014 o 18:30 h

E-SHOP ZEM&VEK

Cena: 9,50 € pre predplatiteľov 8,50 €

Cena: 9,90 € pre predplatiteľov 8,90 €

Cena: 9,50 € pre predplatiteľov 8,50 €

Cena: 9 € pre predplatiteľov 8 €

Cena: 9,50 € pre predplatiteľov 8,50 €

Cena: 9,90 € pre predplatiteľov 8,90 €

Cena: 13,50 € pre predplatiteľov 12,50 €

Cena: 9,90 € pre predplatiteľov 8,90 €

Cena: 13,50 € pre predplatiteľov 12,50 €

Cena: 9,90 € pre predplatiteľov 8,90 €

DARČEKOVÉ PREDMETY SI MÔŽETE OBJEDNAŤ NA WWW.ZEMAVEK.SK ALEBO NA TELEFÓNNOM ČÍSLE 0944 134 773