6. číslo by Art Up

art up.

6. číslo február 2020

Art Up je mesačník o umení a kultúre združujúci kreatívnych ľudí zo Slovenska a Česka. Človek by povedal, že v 21. storočí budú mať mladí, ale aj dospelí ľudia prehľad o umení a kultúre či už vlastnej alebo zahraničnej. Povedomie však čoraz väčšmi klesá, pretože to ďalšie generácie skrátka nebaví, v škole ich do toho nútia a oni si vlastne ani nevedia utvoriť poriadny obrázok. Art Up čitateľovi sprostredkuje iný pohľad na umenie a kultúru ako takú, pretože táto téma má veľkú súčasť v živote každého jedného človeka. Predstaví mu svoju stránku vnímania. Zároveň ukáže, že umenie dokáže byť zaujímavé a skutočne sa v ňom čosi odzrkadľuje. Odhalí kultúru od samého počiatku a poskytne zázemie mnohým nádejným umelcom.

V prípade záujmu publikovania vašich článkov, poézie či prózy nás neváhajte kontaktovať na e-mailovej adrese artupslovakia@gmail.com.

EDITORIÁL

„Budúcnosť patrí tým, ktorí veria v krásu svojich snov.“ – Eleanor Roosevelt My veríme v sny, veríme v peknú budúcnosť. Veríme, že to, čo robíme, čitateľov robí šťastných. A potom sme šťastní aj my, pretože naša práca má zmysel, ktorý sa každým jedným prečítaním napĺňa. Krása je nedefinovaná, v skutočnosti nie. Je subjektívna. Zameriava sa na vonkajšok, avšak tiež aj vnútrajšok. Hľadá v človeku, v zvierati, vo veci to dobré a oku či duši lahodiace. Rovnako tak sa aj umenie snaží dostať do každého z vás a my vám len uľahčujeme cestu k sebe. Nie je deň, kedy by sme neverili v naše sny, hoci nám môže byť akokoľvek zle.

Roxana Snøv, šéfredaktorka

Nie je deň, kedy by sme okolo seba nevideli umenie. A tiež nie je deň, kedy by krása nevplývala na naše životy. Sme uväznení v systéme, a práve preto sa snažíme si v mysliach vytvoriť ilúzie a dokonalé predstavy, ktoré nás snáď raz dovedú do cieľa – k našim snom. A jedným takým je aj snový Loving Vincent či ilustrácie od jednej z našich talentovaných redaktoriek. V každom prípade, február toho krásneho prináša oveľa viac a vy sa tak môžete ponoriť do textov, fotografií či kresieb.

OBSAH 5

Rudolf Dilong - básnik uštipnutý slobodou

Clara Schumannová

Literární mistři posledního desetiletí

Bauhaus

Antické Grécko z histórie do súčasnosti

Umění z ulice

Střední škola umění a designu

Literární velikáni období realismu

Ilustrácie

Recenzia: Loving Vincent

Mini-recenzia: Anna zo Zeleného domu

Mini-recenzia: O Slávkovom neslávnom konci...

Fotografie

Poézia

Poviedka

RUDOLF DILONG Bolo by zbytočné hľadať v Encyklopédii slovenských spisovateľov meno Rudolfa Dilonga, pretože pre socialistické Slovensko neexistoval. Tento básnik, podobne ako aj iní ďalší autori, sa rozhodol nežiť v okovách, a preto bol označovaný ako ten, čo zradil a opustil vlasť. Slovenská poézia Rudolfa Dilonga má fascinujúce zložitosti, dokonca vo svojej tvorbe predstavuje jedinečného autora – dlho bol básnikom bez predchodcu a aj bez nasledovníkov. Už po jeho prvých básnických zbierkach jeho autentická poézia unikala pokusu zaškatuľkovať ju, dokonca ani dnes ju nemožno presne literárne definovať. Vstup Dilonga do literatúry sa kladie do roku 1932, keď bola vydaná jeho prvá zbierka básní Budúci ľudia. Avšak za básnika ho bolo možné považovať už skôr. Ako sám spomenul vo svojej autobiografii, s poéziou sa stretol už v jeho štyroch či piatich rokoch. Počas Dilongovho stredoškolského štúdia si sám básnik uvedomoval svoje básnické nadanie, no neskôr ho zlákal aj františkánsky habit. Mal cieľ, aby pre slovenskú literatúru 20. storočia vykonal to, čo pred ním vykonal napríklad Hviezdoslav a Kukučín pre slovenskú literatúru na prelome 19. a 20. storočia. Jeho prvé zbierky možno charakterizovať ako poéziu, ktorá bola oslavou prostého františkánskeho života, precitliveným vyjadrením lásky k rodnej zemi. Preto sa mnohým zdalo, že Dilong bude iba ďalším nasledovníkom tradičnej slovenskej

BÁSNIK UŠTIPNUTÝ SLOBODOU poézie. Zopár jeho melodických veršov z prvých zbierok dokonca zhudobnil skladateľ Eugen Suchoň. Keďže básnik presvedčivo dokázal, že vie byť aj tradičným básnikom, zažiadalo sa mu odkloniť sa od týchto vyšliapaných chodníčkov a rozhodol sa vniesť do slovenskej literatúry niečo nové. Bol presvedčený, že moderný človek potrebuje modernú poéziu. Z toho dôvodu vyšla zbierka Hviezdy a smútok, ktorá signalizuje nielen prelom v Dilongovej tvorbe, ale je aj akousi revolúciou v dejinách slovenskej poézie. Kritika prirovnávala jeho tvorbu k nadrealizmu, no proti tejto definícii sa Dilong ostro ohradil. Chcel, aby sa jeho tvorba merala životom, nie teóriami. Básnikov pokladal za prorokov ich vlastnej doby, nie len za pisateľov veršov. Túžil po tom, aby sa básnikom dostávalo úcty a obdivu, aký si zaslúžia. Na toto však bolo treba pretvorenie nielen slovenského prostredia, ale aj samotných básnikov. Na dediny sa poézia nedostávala skoro vôbec, prípadne len v skromnej miere. Dilong sa usiloval o zmenu tohto javu a poéziou chcel povzniesť Slovensko z prízemného života k vyššiemu. Dilong a ani ďalší katolícki spisovatelia to však v danom období nemali ľahké. Čitatelia boli voči nim apatickí a literárna kritika bola voči nim enormne zaujatá. V roku 1936 začal vychádzať mesačník Prameň, „revue pre literatúru, umenie a kritiku“, ktorý bol vytvorený Rudolfom Dilongom a Kolomanom K. Geraldinim. Časopis sa udržal len dva roky. K nepochopeniu, s akým sa Dilong stretával, sa vyjadril sám, keď oznamoval zastavenie časopisu: „Považovaní sme za katolícku modernu. Zaujímavé však, nie od katolíkov, ale od nekatolíkov. Katolícka

verejnosť, i cirkevná, i tá všeobecná, sa k nám nepriznáva. Katolíckym spisovateľom mi je taký sv. Augustín, sv. Bonaventúra, sv. Tomáš Aquinský a iní z ich radov. O čo odchylnejšie od nich ja môžem písať napr. o Bohu, to mi povedzte? Ja katolík dnešný, ja katolík moderný? V čom sa môžem od cirkevných otcov odchyľovať, abych tvoril nie katolícku antiku, ale „katolícku modernu“? Druhá vec je, čo má prevládať, katolíctvo autora či katolíctvo tvorby? U nás, tuším, podľa toho prvšieho požiadavku sa ustaľuje merítko, alebo konkrétnejšie, u Hlbinu a u mňa, podľa toho, že sme kňazi. To by tiež nebolo zlé, ale kam by nás zaradili, keby sme to, čo sme napísali, nenapísali ako kňazi? ... Kde je vina? Tam, že my nie sme katolíkmi uznaní ani odporúčaní, poviem ani len oficiálne nie. Nuž, taká je naša mravná opora! Napokon je tu finančná ťažkosť. Dávame svoj časopis až smiešne lacno; fondov, subvencií a pod. nemáme, Rotschildov, milý priateľu-básniku, tiež nemáme, ale aby som Ti povedal, že máš pravdu – a to nás najviac bolí – ani kapitulníkov, ani hierarchiu nemáme. Takáto je situácia „katolíckej moderny“ na Slovensku.“ V roku 1935 vyšla Dilongovi zbierka Helena nosí ľaliu, ktorá v jeho tvorbe predstavuje ten typ ľúbostnej poézie ako Marína u Andreja Sládkoviča. Úryvok z básne Balada o púti lásky: Poď, moja Láska, vyššie, vyššie, veď ja som ešte čistý... A šli sme, šli, kým z temna ríše lámal sa výkrik hmlistý. V zbierke nemá miesto len láska, ale aj smrť – prísna, neúprosná, no podľa Dilonga oslobodzujúca. Úryvok z básne Chlapec sa rozprával so smrťou: Potom mi vzbĺkli zmysly v milovaní na strapci hrozna krásne kolená pre lásku som tu moja drahá pani ó veľká smrť ó veľká pani studená

Mladý svadobník bola zbierka, pri ktorej si mnoho kritikov povedalo, že poézia dostáva nového surrealistu. Vo veršoch Dilonga bolo veľa nového a nekonvenčného – bizarné slová, provokujúce metafory, chýbala interpunkcia. Úryvok z básne Rota: modliť sa nevieme na spoveď nejdeme kostol zavrite oči zavrite podobné námestia sú bielej Tavride najmladší samovrah uteká pred trestom pohľad má dlhý jak vlaky nad mestom Dilong sa však stále ohradzoval proti akémukoľvek škatuľkovaniu. Pokladal sa za moderného básnika bez príslušnosti k akýmkoľvek „izmom“. Odmietal označenie surrealistu, ktorým bol podľa neho len André Breton. Za surrealizmus považoval ten francúzsky a všetko ostatné bola preňho len nepodarená kópia. I keď Slovensko prechádzalo politickými a revolučnými zmenami, vzťah slovenského človeka k poézii sa nemenil tak, ako by si Dilong predstavoval. V čase vzniku Slovenskej republiky v roku 1939 dúfal, že v zmenených politických a spoločenských pomeroch sa pre poetickú a kultúrnu činnosť vytvoria aj priaznivejšie podmienky. Dilongovo sklamanie však vyvrcholilo v roku 1945, keď sa jeho zidealizovaný svet poézie zrútil a básnik odchádza do exilu. Písať neprestal ani v zahraničí. V jeho poslednej tvorbe prevládali najmä reflexie a meditatívne myšlienky. Vyjadroval svoju bolesť vyhnanca, ktorý v srdci nosil rodnú zem, hoci ju fyzicky opustil. Dilongovi sa obdivu a úcty dostalo postupne a oneskorene, najmä od slovenskej emigrantskej verejnosti.

Vladislava Horváthová

Clara Schumannová O rovnoprávnosti mužov a žien by sa dalo diskutovať hodiny. Z histórie vieme, že žena mala svoju prirodzenú funkciu, a to predovšetkým ako matka. Kým muž bol živiteľ rodiny, žena sa starala o chod domácnosti a výchovu detí. V dnešnom modernom svete sa stereotypy búrajú na mnohým miestach. Ženu, ktorá si v živote zakladá na vzdelaní a kariére, nepovažujeme za niečo nezvyčajné. Rovnoprávnosť žien skladateliek so skladateľmi sa začala až v 20. storočí. Trvalo desaťročia, kým sa ženy dopracovali k uznaniu. Clara Schumannová, rodená Wiecková, bola nemecká skladateľka, klaviristka a pedagogička. Narodila sa 13. septembra 1819 v Lipsku. Na klavíri začala cvičiť ako päťročná a už od útleho veku prejavovala mimoriadne nadanie. Učiteľom jej bol otec Friedrich Wieck, ktorý ju priam fanaticky viedol k rozvíjaniu svojho obrovského talentu. Okrem hry na klavíri jej voľný čas vypĺňalo aj niekoľko hodinové cvičenie na husliach, cvičenie spevu a hudobná teória. Počiatky jej verejného vystupovania boli pred menším publikom, no dosiahla úspech aj napriek malému počtu poslucháčov. Bola jedným zo zázračných detí devätnásteho storočia. Popri poctivom cvičení začala komponovať svoje prvé skladby. Polonézu Es dur predstavila aj slávnemu husľovému virtuózovi Paganinimu, ktorý kompozíciu kladne ohodnotil a potvrdil nadanie mladého dievčaťa. Zo zápisu jej denníka z roku 1839 vieme, že nikdy netúžila po kariére skladateľky. Sama si uvedomovala vtedajšie postavenie žien v spoločnosti.

KOMPONUJÚCA KLAVIRISTKA AKO

HUDOBNÝ FENOMÉN 19. STOROČIA

„Kedysi som si myslela, že mám tvorivé nadanie, ale musela som sa vzdať tejto myšlienky; žena nemá túžiť po komponovaní, hoci by bola toho schopná... Prečo by som sa mala o to usilovať? Bolo by to povýšenecké, i keď ma otec k tomu zavčasu viedol.“

Keď mala Clara pätnásť rokov, zamilovala sa do svetoznámeho skladateľa Roberta Schumanna. Romanca s mladíkom bez príjmov sa Clarinmu otcovi vôbec nepozdávala. Koncertný umelec z neho byť nemohol pre poškodenú ruku. Bol však veľmi šikovný hudobný skladateľ, dokonca si založil vlastný časopis. O niekoľko rokov sa Robert s Clarou obrátili na súd so žiadosťou o povolenie sobáša aj bez súhlasu jej otca. Proces však na Wieckovu intervenciu stále odkladali a na povolenie si museli počkať do augusta 1840. Clara sa nakoniec vydávala deň pred svojimi dvadsiatimi prvými narodeninami 12. septembra 1840 v dedinke pri Lipsku. S otcom, ktorý bol stále proti manželstvu, sa zmierili až o dva roky neskôr. Ako už bolo spomenuté, Clare v mladom veku pomohol upevniť status virtuózky práve jej otec. Pod jeho dohľadom sa zo zázračného dieťaťa stala mladá uznávaná klaviristka vtedajšej doby. Po svadbe s Robertom Schumannom sa jej pre rodinné povinnosti koncertná činnosť mierne pozastavila, no aj tak odohrala nezanedbateľné počty koncertov, vďaka ktorým bola schopná živiť mnohopočetnú rodinu. Propagovala a uvádzala diela svojho manžela, s ktorým podnikli koncertné turné po Holandsku a Rusku. Na pohľad ich vzťah možno považovať za veľmi idylický. Spoločná láska k hudbe, spoločné koncerty a vo vzájomnej inšpirácii oddaní jeden druhému naveky. No každá minca má dve strany. Robert Schumann totiž trpel vážnou duševnou chorobou a o jeho zdravie bojovalo mnoho lekárov. Vo svojej úzkosti sa pokúsil o samovraždu skokom do rieky Rýn. V jeho denníkoch sa objavil aj tento zápis: „Mať deti a manžela, ktorý stále žije v svete predstáv, nejde dokopy s komponovaním. Nemôže pravidelne pracovať a často znepokojene premýšľam o tom, koľko úžasných nápadov takto stratí.“ Komponovanie Clary podporoval, hoci verejnosť ju aj tak vnímala predovšetkým ako interpretku.

O jej kvalitách sa vyjadril veľmi významný viedenský kritik Eduard Hanslick: „Jednotlivými prvkami virtuozity môžu Claru Schumanovú prekonať iní klaviristi, avšak stáť uprostred rôznych snáh a ich prednosti vtesnať do čistej harmonickej krásy nedokáže nik iný... Clara Schumannová je nielen najväčšou klaviristkou, ale bolo by ju treba nazývať prvou klaviristkou, a to nie podľa miery jej fyzických síl... Všetko je určité, jasné, ostré, ako kresba ceruzkou.“ Vlastnú hudbu skladala dvadsaťdva rokov a komponovania sa vzdala až rok pred Robertovou smrťou. V roku 1878 bola Clara jedinou ženou vyučujúcou na frankfurtskom konzervatóriu a na tomto poste zotrvala štrnásť rokov. Počas svojho pôsobenia nesmierne obohatila modernú techniku hry na klavíri. V tom istom roku oslávila koncertmi vo Frankfurte a Lipsku päťdesiate výročie svojej koncertnej činnosti. Za celý svoj život koncertovala neuveriteľných šesťdesiatjeden rokov. Clara ku koncu života trpela hluchotou a často potrebovala invalidný vozík. Jej zdravotný stav sa zhoršil, keď v roku 1896 dostala porážku. O niekoľko mesiacov 20. mája zomiera. Pochovali ju, ako si to sama želala, v Bonne vedľa milovaného manžela. Tvorba Clary Schumannovej je hraná dodnes. Hudba žien sa možno líši od hudby mužov, no ak je naozaj v niečom iná, neznamená to, že je menejcenná.

Jana Bystrianská 8

Nobelovo zlato literární mistři posledního desetiletí

Dynamit. Všechno odstartoval vynález dynamitu, který následovaly další a další. Nakonec bylo 355 patentů, které Nobelovi přinesly ohromné jmění. Cesta k jejich dokonalosti však byla dlouhá a náročná. Nejeden člověk, včetně Nobelova bratra, při nich přišel o život, a tak je nakonec testoval sám, daleko od břehu na své lodi. Brzy našly jeho vynálezy využití, přišly doby bitev a válek a Nobelovy výbušniny v nich byly velmi vyhledávaným zbožím. Říká se, že byl z následků, které jeho objev napáchal, velmi otřesený. To potvrdila jeho třetí závěť, kde jako odškodné odkazuje nemalé peníze Akademii věd, která má udělovat tzv. Nobelovy ceny za mimořádné přínosy lidstvu. První z nich byly uděleny už roku 1901 za následující obory: fyziku, chemii, lékařství, mír a literaturu. Jedná se o nejprestižnější možné ocenění ve světě. Dostat se vůbec do nominace není jednoduché, neboť ji vedou ti nejvybranější. Jedná se například o univerzitní profesory, bývalé držitele, členy švédské akademie apod. Obvykle bývá nominováno až na tři stovky tvůrců původem z celého světa, ze kterých jsou pak hlasováním vybráni dva až tři laureáti. Po několika měsících je pak uspořádaná konference, kde jsou vítězové ve všech kategoriích vyhlášeni. My si teď představíme elitní desítku z posledních let a zásluhy, které je k tomu dovedly. První z nich je Mario Vargas Llose, Peruánec a kandidát na prezidenta, jehož příznivci čekali na toto ocenění dvacítku let. On sám informaci zprvu nevěřil, v době oficiálního prohlášení se pohyboval v New Yorku a ani

se nepovažoval za autora, který by byl této ceny hoden, neboť se v dílech často věnoval politice. Například jeho první román Město a psi vzbudilo ihned velké ohlasy. Popisuje v něm fungování vojenského lycea a nelidské zacházení, kterým bylo známé. Dílo tehdy málem nevyšlo, protože byl velký problém s cenzurou a po vydání i s důstojníky, kteří proti knize silně protestovali. Jeho velkou vášní bylo cestování po Amazonii, vrátil se tam dokonce třikrát. Tyto cesty daly za vznik dalším jeho knihám, například Zelený dům a částečně z nich vycházel i v erotickém románu Chvála macechy. Jeho nástupcem byl švédský básník Tomas Tranströmer, pro Čechy i Slováky málo známý, ale přesto velmi úspěšný. Jeho myšlenkové pochody totiž nebylo lehké číst, ale údajně ani překládat. Jeho krátké, nerýmující se básně však měli co do sebe. Často se v nich opíral o přírodu a nezapřel ani dlouholetou praxi coby psycholog. Jeho sbírky Přijde smrt a vezme ti míry nebo 17 básní jsou jedny z nejznámějších, které rozhodně stojí za to si přečíst. Bohužel ani po ocenění Nobelovou cenou mu nezajistili nesmrtelnost a pomalu se na jeho básnické zpovědi zapomíná.

„Čínský spisovatel by se neměl bát kritizovat a ukazovat na temné stránky společnosti i lidské povahy. Neměli bychom ale mluvit jedním hlasem. Někomu je příjemnější křičet na ulicích a mluvit do světa, jiný svůj názor raději ve skrytu napíše do vlastní knihy.“

Toto jsou slova vítěze z roku 2012, čínského umělce Mo Jen (česky Nemluvit). Pro naše země opět naprosto neznámý autor, ačkoli je označován za čínskou verzi Franze Kafky. Mo Jen se stal vůbec první osobností, která byla Nobelovou cenou v oblasti literatury v komunistické Číně oceněna. Snesla se na něj tehdy velká vlna kritiky, neboť se vzhlíží ve vládnoucím režimu. Většina jeho děl velmi krutě popisuje čínskou historii, věnuje se v nich kanibalismu, černému humoru a psychickému i fyzickému týrání. Jeho nejznámější romány jsou například Česneková revolta nebo Krev a mlíko. Některé z jeho děl se dokonce dočkali i filmového zpracování.

Její první kniha byla pro změnu o ženách, které za 2. světové války bojovaly po boku svých mužů. Za svoje názory stíhána nejen za dob SSSR ale i za vlády prezidenta Lukašenka. Věnuje se také aktivismu, například v roce 2017 opustila ruský PEN klub po vyloučení jejího kolegy, který žádal Putina o milost pro režiséra Sencova. Letos oslaví své 72. narozeniny a stále je jediným držitelem Nobelovy ceny ve své zemi. Jedno z témat, kterým se Světlana Alexijevičová věnovala byla i smrtící havárie v Černobylu.

Jeho pravým opakem je kanadská feministka Alice Munro. Podle slov mnoha kritiků je to královna povídek, z nichž se většina odehrávala v jejím rodném Ontariu. Často je srovnávána s Čechovem, neboť se stejně jako on věnovala sociálním problémům. Některé z jejích děl byly i zfilmovány, většinou v podobě krátkých filmů. Jedním z nejzajímavějších děl je rozhodně Nepřítel, přítel, ctitel, milenec, manžel, kde vypráví o Alzheimerově chorobě, která postihla její matku.

Rok 2016 patřil americkému hudebníkovi Bobovi Dylanovi, který už padesát let ovlivňuje a ovlivňoval hudební scénu. Je proto zvláštní, že cenu dostal až teď. Před několika lety převzal také ocenění od Baracka Obamy za velký přínos v hudbě. Jeho singly Blowing Like a Wind a The Times They Are a-Changing se staly v jeho začátcích prakticky hymny. Jeho největší sílou však nebyl jeho specifický hlas, ale poetismus, kterým na hudebních scénách vynikal.

Nobelovu cenu za rok 2014 dostal francouzský spisovatel židovského původu Patrick Modiano. Ve svých dílech se často věnuje motivům německé okupace, neboť byla jeho rodina nucena se skrývat. Jeho nejznámějšími díly jsou v tomto ohledu Ulice temných krámků a příběh židovské dívky Dory Bruderové. V těchto i v ostatních dílech se často objevují vzpomínky na období války, pocity viny, zoufalství ale i nadějí a podpory. Podobnou cestu zvolila i jeho nástupkyně Světlana Alexijevičová z Běloruska. Její kniha Modlitba za Černobyl se v poslední době těší z obrovského úspěchu.

Dylan byl idolem žen dlouhá desetiletí.

Poslední dvě ocenění byla udělena na začátku roku 2019. Za rok 2018 ji získala talentovaná polská autorka Olga Tokarczuková, která dlouho bojuje proti konzervativním názorům některých polských stran.

„Dokud čteme a píšeme, držíme spolu.“ To je její oblíbené heslo, které často opakuje. Dlouhodobě se věnuje politice a feminismu, píše knihy, ve kterých se věnuje především psychologii člověka, neboť ji vystudovala a velmi ji fascinuje. Posledním je Rakušan Peter Handke, který se do myslí čtenářů vštípil především jakýmsi odkrýváním našeho podvědomí. Často ve svých knihách uvažuje o otázkách, které v nás dřímají, ale nemáme odvahu si je pokládat. Ze strany porotců se jednalo o velmi riskantní krok, neboť se často až nemístě vyjadřuje k Srbům a svými lehkovážnými postaveními si znepřátelil už nejednoho lidskoprávního spisovatele. Kvalitu jeho knih si však nikdo nedovolil zpochybňovat. Ačkoli je každý zmíněný orientován jiným směrem, má jiné kořeny, priority a cíle, mají něco společného. Dokázali mluvit a poukázat na problémy společnosti, dostat se do podvědomí čtenářů, ovlivnit uvažování a ujasnit si své místo v tomto šíleném světě. Nobelova cena už není jen vítězstvím ale vděkem a jakýmsi důkazem nesmrtelnosti těch, kteří dali nepojmenovanému jméno a nasměrovali literaturu tím správným směrem. Vzhůru.

Karolína Hudcová 11

BAUHAUS

ĽUDOVO POVEDANÉ – POČIATOK DIZAJNU „Architektúra začína tam, kde končí inžinierstvo.“ – Walter Gropius

V revolučných rokoch na začiatku 20. storočia sa v Nemecku po zvrhnutí monarchie začali rozvíjať projekty na zlepšenie kvality tamojšieho života. Jedným z nich je aj ikonická inštitúcia Bauhaus, s počiatočnou myšlienkou zobrazenia bežných predmetov ako je nábytok v novej umeleckej forme. Pod silným vplyvom avantgardných smerov formovaných v medzivojnovom období sa už vtedy chýrny Bauhaus stal jedinečným vo svojom štýle. Avšak na úkor svojho modernizmu si vytvoril nepriateľov medzi nemeckými pravičiarmi, ktorí postupne ovládli politiku.

HISTÓRIA Walter Gropius, známy ako zakladateľ Bauhausu, a teda jeden z popredných osobností zakladajúcich modernú architektúru, spojil ľudí z mnohých krajín na univerzite vo Weimare, ktorá fungovala pod jeho vedením od roku 1919. Čerpajúc inšpiráciu z moderných umeleckých smerov, ako je napríklad expresionizmus či avantgarda, a z tvorby architekta Franka Loyda Wrighta, Bauhaus nadobudol svoj smer v umení, v architektúre a v remeselníctve. Napriek svojej dobrej reputácii od samého začiatku, pôvodní obyvatelia Weimaru opovrhovali školou rovnako ako aj jej študentmi. Rastúci nacionalizmus totižto vzbudzoval medzi Nemcami neistotu a nedôveru nasmerovanú voči zahraničným študentom Bauhausu. Moderné umenie vnímali ako dekadentné a odcudzovali každý zlomok ich štýlu a ich života. Bauhaus sa stal tŕňom v oku radikálnej pravice pre svoje revolucionistické a modernistické myšlienky, ktoré boli považované za ohrozujúce pre Weimarskú republiku. Následkom týchto názorov musela byť škola z Weimaru vysťahovaná a v roku 1925 presťahovaná do menšieho mesta Dessau, kde Gropius pre svoju školu získal rozľahlý pozemok. Budova, ktorú navrhol, bola prvá svojho druhu. Porušujúc všetky vtedajšie pravidlá v architektúre, čo znamenalo absenciu harmónie v celom komplexe či nevyužitie centrálneho vchodu na hlavnej

fasáde, sa nová budova Bauhausu stala legendárnym symbolom modernej nemeckej architektúry. Gropius so svojou vidinou transparentných dielní a workshopov presvetlil takmer celú budovu veľkými oknami. Výnimkou bola iba technická fakulta, ktorá bola postavená na požiadavky mesta Dessau. Počas fungovania univerzity Bauhaus získal Gropius pre svojich študentov rôznych avantgardných umelcov na post učiteľov. Medzi najznámejších patrí Wassily Kandinsky alebo aj Paul Klee. Odhliadnuc od popularity školy v šírom svete sa medzi Nemcami šírili názory, že škola je ovládaná boľševikmi, a z toho dôvodu bola v roku 1932 opakovane zatvorená. Následne počas druhej svetovej vojny bol komplex budov zbombardovaný. Nasledovníkom Gropiusa sa stal ďalší popredný nemecký architekt – Ludwig Mies van der Rohe.

Mies pod tlakom nariadil premiestniť univerzitu do opustenej telefónnej továrne v Berlíne. Oproti ohromujúcim priestorom v Dessau bolo nové miesto pre študentov menej lákavé. Napätie rástlo aj v škole medzi študentmi a profesormi na základe ich politických presvedčení. Bauhaus sa v Berlíne udržal pri živote iba jeden rok. V roku 1933 bol Mies prinútený univerzitu zavrieť po obkolesení budovy ozbrojenými policajtmi, pretože odmietol spolupracovať s nacistami. No ani po zavretí slávnej školy sa jej vplyv na modernú architektúru nevytratil, práve naopak – 1300 študentov, ktorých na škole počas jej trvania študovalo, sa rozpŕchlo do každého kúta sveta a prinieslo doň kúsok z Bauhausu. Moderná architektúra sa vyvíjala popredne v USA, najmä založením Nového Bauhausu jedným zo študentov v Chicagu.

POSOLSTVO Aj počas krátkej doby svojej existencie Bauhaus výrazne ovplyvnil vývin moderného umenia. Vytvoril úplne nový odbor dizajnu, zameriavajúc sa na estetickosť praktického zariadenia. Situácia v Nemecku po prvej svetovej vojne bola zdrvujúca a kvalita života sa pohybovala na nízkej úrovni. Hlavnou myšlienkou Bauhausu bolo produkovať kvalitné výrobky za nízke náklady – aby si mohli aj obyčajní ľudia dovoliť moderný nábytok s umeleckým nádychom. Mnohé produkty Bauhausu sa preslávili ako ikonické dizajny Brno stoličiek, pri ktorých Mies siahol až po minimalizme. Okrem úžitkového výtvarníctva a remeselníctva sa na škole vyvíjalo aj výtvarné umenie. Jedným z vyštudovaných žiakov Bauhausu je predstaviteľ Op-artu, Victor Vasarely. No najviac dotknutým a ovplyvneným oborom stále ostáva architektúra. Ikonická architektúra Bauhausu pracuje s materiálmi ako je sklo a oceľ, kladie dôraz na funkcionalizmus a vyžíva sa v jednoduchosti. Žiadna ornamentálnosť, žiadna ozdobnosť. Veľmi známym a opakovaným motívom v modernej architektúre sa stali malé inovatívne balkóny, ktoré Gropius navrhol pre obytné štúdiá študentov, tzv. Bauhauslerov. Minulý rok Bauhaus oslávil svoje 100. výročie. Pri tejto príležitosti ponúkal Goetheho inštitút v Bratislave jedinečnú možnosť zažiť prostredie v Dessau na vlastnej koži. Prostredníctvom virtuálnej reality bolo umožnené navštíviť naprogramované priestory univerzity, pozrieť sa na predstavenie či prednášku a postáť si chvíľu na malom priestore na balkóne. K dispozícii bol taktiež nemecký dokument o Bauhause s autentickými výpoveďami Bauhauslerov. Bohužiaľ, expozícia už dnes nie je k dispozícii, no pre tých, čo Bauhaus skutočne zaujal, si môžu pozrieť originálny nemecký film Lotte am Bauhaus o fiktívnej študentke, ktorej postava vychádza zo skutočnej osoby.

Veronika Bajnoková

Antické Grécko z histórie do súčasnosti Digidus impudicus – gesto, ktoré je snáď najviac používaným symbolom pre poslanie niekoho do určitých miest. Náš známy prostredník, ktorý tak radi ukazujeme vždy, keď sme nahnevaní, chceme niekoho ponížiť či najmä uraziť, má až 2500-ročnú históriu, ktorá siaha do starovekého Ríma a Grécka. Objavil sa napríklad v gréckej hre Oblaky od najvýznamnejšieho tvorcu komédií Aristofanésa. Je považovaný aj za zakladateľa politickej komédie, ktorá sa radí do tzv. “starej komédie”, kde sa kritizovali a zosmiešňovali politici, známi a vážení občania mesta, filozofi, autori tragédií či sofisti.Jeho známe komédie, ktorých sa uchovalo jedenásť z približne štyridsiatich, rozprávajú o udalostiach a veciach, ktoré sa aktuálne diali v antickom Grécku. Snažil sa humorne vykresliť mravy mladých ľudí, ale dokonca karikaturoval aj známych dramatikov. Bol známy v Aténach, neskôr aj v Ríme a jeho humor sa dostal až do Alexandrie, kde bol veľmi uznávaným autorom. Jeho diela boli chválené rímskymi básnikmi a k jeho štýlu sa pripojilo viacero rímskych či moderných autorov, kde napríklad Aristofanésova satira veľmi ovplyvnila anglickú literatúru. Komédia je opak tragédie, jedným zo základných dramatických žánrov, ktorá má vyvolávať zábavu, dobrú náladu a ktorej základom je komickosť, čiže komické stvárnenie ľudí, ich nedostatkov, chýb, predsudkov, situácií v živote. V antickom Grécku a Ríme sme mali rečníkov na prednes tohto žánru, v dnešnom svete máme

kinematografiu, ktorá nám vie zlepšiť deň, či stand-up komikov, takzvaných antických rečníkov modernej doby. Komédia vyvoláva dobrú náladu, zvyčajne má dobrý koniec alebo aspoň taký, aby bol s ním každý spokojný, avšak nie je to pravidlom. Napriek tomu ju teoretici považujú za deprimujúci žáner, pretože v komédii nie sú klasickí hrdinovia, ale ľudia, ktorí sú veľmi idelizovaní. Komédia vznikla v antickom Grécku okolo piateho storočia a názov sa odvodzuje od gréckych slov komós, čo je v preklade veselý sprievod a odé ako spev. V antickom Grécku použil prostredník napríklad aj filozof Diogenés proti rečníkovi Démosthenovi, aby tak povedal skupine návštevníkov, čo si o nich myslí. Démosthenés si totižto ako mladý povedal, že sa stane rečníkom, pretože nechcel prebrať po otcovi zbrojársku dielňu a trval na tom, že bude slávny. Avšak chýbalo mu nadanie a vraj aj šušlal, čo mu prinieslo výsmech a totálne fiasko hneď v deň jeho prvej reči. Od priateľa Satyrka sa dozvedel, že dôležitou súčasťou prednášania je mimika, tón hlasu a gestikulácie. Preto sa začal tvrdo učiť, študovať literatúru a robiť cvičenie na posilnenie hlasu. Napríklad si prednášal, keď vystupoval na horu, snažil sa prekričať vlnobitie či si vkladal do úst kamienky, aby rozprával čisto aj s prekážkou v ústach. Nakoniec si získal status schopného rečníka, čo mu hralo do karát, keďže sa začal venovať politike a väčšinu svojich rečí neskôr

mieril proti kráľovi Filippovi II. Makedonskému. Označoval ho za nepriateľa, chcel, aby sa Aténčania otočili proti nemu a nepodporovali ho, pretože mal pocit, že je iba tyran a túži Grékov okradnúť. Dokonca vznikla neskôr najdôležitejšia z politických rečí Reč proti Fillipovi a taktiež známe Filippiky, ktoré sa v súčasnosti používajú pre útočné prejavy a sú symbolom útočnej kritiky. Napriek všetkému bol a je považovaný za majstra rytmu, mohutnosti hlasu a formy prednášania. V súčasnosti sa Démosthenesove meno spája s celoštátnou súťažou Mladý Démosthenes, ktorá sa spája s umením komunikácie a prejavu.

Cieľom je zistiť, aké majú komunikačné schopnosti žiaci druhého stupňa základných škôl, ale aj gymnázií či žiakov stredných škôl. Na záver len pripomeniem, že aj keď sa náš stredný prst v dobách minulých používal pri komédiách, čiže mal nabudiť komickosť či uraziť v dobrej viere, a zo zlého rečníka sa stal dnes už slávny rečník, nie je to niečo, čo by sme mali používať, ako sa nám zapáči. Gesto prostredníka je urážlivé a v niektorých krajinách sa nemusíte obísť bez mastnej pokuty, ak ho vytiahnete v nesprávny čas a na nesprávnom mieste. Mišel Klempová

NESPOUTANOST SVOBODA MOC Jsou jich plné ulice. Čeho? Nápisů, podpisů, obrazů, ale i jejich podporovatelů a odpůrců. Byl to přelom 80.-90. let, když do našich zemí dorazil trend zvaný graffiti. Narodil se v amerických ulicích a postupně pronikl do celého světa. Ač je to zvláštní, tehdy nevzbuzoval takové pozdvižení jako dnes. Lidem se líbilo, když se staré, špinavé ulice převlékly do jasných barev. Ze začátku tu bylo jen pár jedinců, co se po nocích vydávali tvořit, brzy jich však přibylo, a tak bylo potřeba přijít s omezeními. Začaly se objevovat tzv. legály, místa, kde se sprejovat smělo. Opravdoví srdcaři však přesně to nechtěli. Legální místa pro ně ztrácela význam. Pod rouškou noci tvořili dál, a to i s rizikem, že je někdo chytí. Nakonec se scházeli u opuštěných domů, podchodů, tunelů apod. Zkrátka tam, kde nebyli moc na očích. Graffiti se brzy stalo spíše životním stylem než zálibou. Tvořili jej mladí lidé, kteří si nebyli sami sebou jistí a sprejování jim dávalo pocity svobody a jakési pomyslné moci. Tvořily se skupiny lidí, které vystupovaly pod stejnými přezdívkami a pasivně bojovaly o každé území. Po velkém úspěchu v Česku se graffiti dostalo na Slovensko, kde se těšilo obdobné slávy. Autoři, kteří se v těchto sférách pohybovali už nějaká ta léta, začali vyhledávat další možnosti, jak svůj um na veřejných místech uplatnit. Začal se vyvíjet nový styl, tzv. street art. Tvůrci tím dosáhli, čeho chtěli, neboť street art se stal takovým menším zlem a nebyl tolika lidmi odsuzován. Jediným rozdílem přitom byl fakt, že graffiti byla slova a street art obrazy. Ten se však na Slovensku dosud nijak zvlášť neprojevil. 19

UMĚNÍ Z ULICE V době vývoje již zmíněných stylů docházelo k jakémusi formování společnosti a následnému pádu komunismu. Někteří z umělců brali street art i jako prostředek svobodně se vyjádřit k politickým problémům a jiným věcem. V Česku se jednalo především o Lennonovu zeď, která byla několikrát přemalována jednotnou barvou ale vždy obnovena. Ta je dnes jakýmsi symbolem svobody, lásky a míru.

Lennonova zeď v Praze.

Opuštěné, zchátralé budovy jsou mezi umělci této sféry velmi vyhledávané.

Mezi street art můžeme zařadit i některé sochy, které potkáváme při procházkách městem. Jedná se především o ty, které jakýmsi způsobem splynou s okolím. V České republice si post krále street artových soch vydobyl Jan Černý, který má na seznamu například známé Miminka Babies, černé laminátové sochy, které jsou rozmístěné po Praze (jedno například leze po Žižkovském vysílači), nebo kinetická hlava Franze Kafky na Národní třídě také v Praze. Velmi známý je také mezinárodní projekt Life is porno, skupina lidí, kteří se věnují jak street artu samotnému, tak také streetwear, skateporningu, hudbě apod. Mají v Praze i svůj obchod, který stojí za to navštívit už kvůli jeho designu, který navrhl jeden člen jejich týmu. Mají na svědomí nesčetně akcí, kdy do Prahy pozvali celosvětové hvězdy a nechali je předvést to, co umí. Menším tvůrcům ukázaly, že cesta do světa je možná, ale je třeba vytrvalost a hlava plná nápadů. Za zmínku také stojí sochy, které zdobí bratislavské ulice. Nejznámější a nejfotografovanější z nich je socha Čumila od sochaře Hulíka. Bezkonkurečně nejznámějším umělcem na světě je Banksy, Brit, jehož identita se provalila až v roce 2007 po letech tvoření v anonymitě. Jako většina umělců začínal na obyčejných graffiti, ale nakonec se usadil

u stencils – tvoření přes šablonu. Věnuje se kultuře, politice, problémům ve společnosti nebo životnímu prostředí a tím nám ukazuje i tu druhou stranu těchto pouličních děl. Ať je už pouliční umělec sochař, malíř nebo třeba tanečník, je originální. Na ulici totiž nechcete vytvořit něco uhlazeného, něco, co bude svým stylem připomínat někoho odvedle. Chcete svůj vlastní styl, poznávací znamení a obdivovatele. Dáte do vytvoření něčeho takové všechno - svoje peníze, čas a hlavně duši. A to street art i graffiti dává pomyslně navrch. Plátno je úžasná věc na tvoření umění, ale ulice je ulice. Je osobitější a formována právě lidmi, kteří jí procházejí. Je to vůbec nejpřímější kontakt mezi umělcem a pozorovatelem nebo kritikem. A proto je všem tak nějak blíže. Dovolím si ukončit toto povídání citátém Marilyna Mansona: Umění je jeden velký otazník. Snad nám už teď to všechno dává o něco větší smysl. A až příště půjdeme kolem něčeho podobného, zamyslíme se nad tím, co by mohlo být oným autorovým otazníkem. Možná na nic nepřijdeme, ale pravděpodobně se zamyslíme a dojde nám, že jim vlastně rozumíme, že jsou to lidi jako my, se stejnými problémy a starostmi. Jen se rozhodli sdělit nám svoje pocity po svém.

Karolína Hudcová

Střední škola umění a designu a její úspěšní absolventi oboru fotografie Střední škola umění a designu neboli také ŠUŘKA je jediná Sřední umělecká škola v Brně. Má velikou škálu oborů, na které se ročně hlásí stovka studentů. Během studia se zde naučíte, jak ovládat vybraný obor, zdokonalíte se v něm i o něm budete znát historii. Většina lidí, kteří tuhle školu absolvují, se bohužel po studiu neuchytí ve svém oboru, nebo ani v žádné umělecké činnosti, jak si vysnili, když na školu nastupovali. Ale i tak má tato škola skvělé absolventy, kteří to nevzdali a prali se o své uplatnění a dnes jsou někým, koho můžete znát z televize, YouTube, nebo módního mola. Jeden z nejvíce talentovaných absolventů je Jakub Ra, který založil modelingovou agenturu New Aliens Agency. Tahle agentura je specifická a vybírá pouze modely, které by jiné klasické agentury nikdy nevybrali. Nezáleží na tom, kolik vám je let, ani jestli máte velikost S nebo L. Chtějí ukázat krásu z jiného úhlu, neřešit názory a pomáhají modelům přijmout sebe a svůj vzhled. Mohli jste je vidět na fashion weeku, nebo na fotkách pro queens, kde ukazují novou kolekci Adidas. Zabývají se také performance, které předvedli jak v Praze, tak i v New Yorku. Jakub Ra není pouze zakladatelem, ale i modelem a fotografem pro tuhle agenturu. Dalším absolventem je Vanessa Šunderjuk, která je youtuberka, blogerka, modelka, stylistka i fotografka. Ačkoliv Vanessa studovala fotografii, tak se dostala spíše na druhou stranu této profese, a to před fotoaparát. Všechna její práce je převážně zaměřená na módu, lifestyle a kosmetiku. Snaží se inspirovat dívky, aby se nebáli jít za

svými sny. Fotografie, které Vanessa fotí, připomínají módní editorialy z časopisů, jako je Elle. Nejsou to ale obyčejné fotografie modelek, které na sobě mají nejnovější kousky... Vždy má na svých fotografiích své nejbližší jako je rodina a přátele, které sama namaluje i oblékne. Nejčerstvějším absolventem je Šimon Burget, který jako jeden z mála fotí na analogický přístroj (starý fotoaparát). Nefotí na klasický kinofilmový analog, který máme všichni doma. Vlastní 30-kilový fotoaparát, kterým se fotí na speciální destičky, které potom vyvolá. Také vytváří interaktivní foto objekty, které jsou velmi specifické a obsahují fotografie, se kterými můžeme hýbat, otáčet je, nebo na ně

cákat vodu. Hodně se zaměřuje na technickou stránku fotografie, aby fotografie byly technicky dokonalé. Také se věnuje projektům, ze kterých následně tvoří dokumentární knihy. Jeho posledním dílem byla dokumentární kniha na téma brněnští bezdomovci, kde bylo cílem poukázat na problematiku lidí bez domova a ukázat, že tihle lidé, kterým se většina z nás straní, jsou lidé jako my. S každým bezdomovcem, kterého fotografoval se snažil navázat kontakt, aby o něm věděl nějaké informace (jméno, věk, jak dlouho je na ulici a jak se na ni dostal).

Denisa Stratilová

Literární velikáni období realismu Jak se nám pomalu blíží jaro, blíží se s ním i období velmi obávaných maturit. A ta z českého jazyka je samozřejmě povinná a je čas vybrat si svých dvacet knih do povinné četby. Jedním z dlouho probíraných období v hodinách českého jazyka je romantismus nahrazující směr realismus. V tomto období se objevuje spousta známých spisovatelů a jejich děl a mnoho z nich je právě v maturitním výběru. První polovina 19. století je obdobím vzniku směru zvaného realismus. Směr, který nahradil romantické ideály lásky a zabýval se především skutečným vykreslením krutého, surového života a každodenních problémů jako je alkoholismus, prostituce atd. Tento směr byl velmi často právě pro tuto surovost kritizován a hodnocen velmi negativně. Za úplně prvního realistu se považuje francouzský spisovatel Daniel Defoe, který je známý svým románem Robinson Crusoe, a to právě pro jeho realistické pojetí Robinsonova ostrova a útrapy, které hlavního hrdinu potkávají, protože Robinson se úplně odchyluje od romantického hrdiny, čímž se charakterizuje nový typ hrdiny – hrdina typický. Příběh člověka ztroskotaného na pustém ostrově určitě všichni známe už od dětství. Nejdřív se ale přesuneme od Francie kousek na východ – do Česka. Realismus v Čechách začal pravděpodobně almanachem Máj. Mezi české velikány se řadí například Jan Neruda, Karel Jaromír Erben, Božena Němcová a Karolína Světlá. Májovci byli známí především tím, že se začali zabývat společenskými problémy a vykreslili je ve svých dílech. Božena Němcová je známá

hlavně díky svému dílu Babička – tato idyla je často povinnou četbou už na základní škole a řadí se částečně k realismu i romantismu. Celá kniha je v podstatě idylkou vzpomínek na dětství a popisuje tamní způsob života a zvyklosti. Autorka čerpala právě z Erbenovy Kytice, ale inspirovala se i dalšími díly místních autorů. Dalším českým realistickým velikánem je samozřejmě Jan Neruda známý svými Malostranskými povídkami nebo třeba dílem Balady a romance. Jeho méně známým dílem je prozaické dílo Trhani, které pojednává o životě dělníků na železnici. Málo lidí ví, že autor psal i divadelní hry či fejetony. Když se vrátíme zpět k Francii, zjistíme, že jsme v zemi, kde realismus „vzkvétal“ nejvíce. Nejznámějšími autory jsou například Stendhal, Honoré de Balzac, Alexandre Dumas, Gustav Flaubert a méně známí autoři jako například Edmont Duranty či Champfleury. Z Francie k nám přišla díla jako Paní Bovaryová od Flauberta, která vyvolala svým příběhem v tehdejší společnosti poměrně velký skandál, Lidská komedie od de Balzaca či jeho Otec Goriot. Ve Francii se realismus postupně přeměnil v naturalismus, který vykresluje život surově až skandálně upřímně. Mezi naturalisty se řadí například Emil Zola či Guy de Maupassant se svými díly Kulička a Miláček – jedno z nejoblíbenějších témat naturalistů byla prostituce, alkoholismus a drogy. Dalšími zeměmi, které bych chtěla zmínit a zařadit mezi „studnice realismu“ je Rusko a samozřejmě Anglie. Rusko známé Alexandrem S. Puškinem, Gogolem a Dostojevskijm s Tolstojem je rozsáhlou kapitolou světové realistické literatury. Alexandr Puškin je známý především dílem Evžen Oněgin, Gogola známe spíš díky dílu Revizor, které je zpracované jako divadelní hra, ve které se dostáváme do malého zkorumpovaného městečka.

Často se u hry smějeme a spousta věcí nám přijde úsměvných právě díky tomu, jak jsou nepravděpodobné. Rozhodně doporučuji jak knihu, tak návštěvu divadla. Další dílo, které bylo zpracováno nejen jako kniha je Anna Karenina od Tolstoje. Samozřejmě tato díla bych zařadila mezi takové „klasiky“ této doby. Do této kategorie bych zařadila i dílo Zločin a trest od Dostojevského. Po přesunu do Anglie nás jako první napadnou Jane Austenová a sestry Brontëovy, z mužských zástupců pak Charles Dickens. Díla těchto autorů jsou velmi známá, často zmiňovaná a většina děl je i zfilmovaná. Jane Austenová známá svými romány ze života – Rozum a cit a Pýcha a předsudek – v mnoha dívkách, které knihy četly nebo viděly film, vyvolávají velkou vlnu emocí, zamilovanosti do hlavního hrdiny apod. Sestry Brontëovy jsou potom známé díly Na větrné hůrce a samozřejmě dodnes velmi oblíbeného díla Jany Eyrové. Charles Dickens je jedním z mužských zástupců anglického realismu a jeho nejznámějším dílem je Oliver Twist – příběh plný napětí, agrese, zlodějů, vykreslení sirotčinců. Opět patří mezi zfilmovaná díla, a dokonce se nejnovější zpracování objevilo v roce 2005, o dva roky později poté seriálové zpracování a malé děti budou určitě znát animované zpracování této knihy.

Kateřina Gálová

Ilustrácie: Nila Renard

recenzia

Loving Vincent

Smrť Vincenta van Gogha ostáva aj po takmer 130 rokoch zahalená rúškom tajomstva. Dramatické udalosti okolo smrti jedného z najvýznamnejších impresionistov všetkých čias sa stali námetom k vytvoreniu mnohých filmov a kníh. Len v uplynulých dvoch rokoch sme si mohli pozrieť dve úplne nové a výnimočné diela, z ktorých to jedna dotiahla aj na nomináciu na prestížne ocenenie Oscar. Jedná sa o animovaný film Loving Vincent z roku 2017, ktorý je jediným svojho druhu. O jeho výnimočnosti nehovorí len zaslúžená nominácia, ale aj spôsob, akým je celý film vytvorený. Snímok vznikol ako kombinácia maľby a hraného filmu. Na jeho vzniku pracovalo viac ako 125 umelcov z celého sveta, ktorí spoločne vytvorili viac než 66 000 originálnych olejomalieb, ktoré potom oživili. Ak si neviete takéto číslo ani predstaviť, tak ak by sa všetky tieto maľby roztiahli, dokázali by pokryť celý Londýn.

Príbeh filmu Loving Vincent sa začína až po samovražde Vincenta van Gogha, a tak sa s ním nestretávame priamo, ale len cez spomienky ostatných postáv. Úlohu hlavného hrdinu preberá Armand Roulin, ktorého otec, poštár, bol Vincentovým blízkym priateľom. Ten dostane za úlohu doručiť posledný list Vincenta van Gogha jeho bratovi Theovi. Hoci len veľmi neochotne sa Armand vyberie na cestu, počas ktorej sa dozvedá, že šesť mesiacov po Vincentovej smrti zomrel aj Theo, a tak už neostal žiaden príjemca, ktorý by si list mohol prevziať. No skôr, ako to Armand vzdá, zistí, že v posledných mesiacoch mal maliara na starosť istý doktor, ktorý žije v Auverse. Napriek vlastnému presvedčeniu sa vyberie za doktorom Gachetom a jeho pôvodná cesta za adresátom sa postupne mení na vyšetrovanie okolností, ktoré viedli k Vincentovmu úmrtiu.

Na pozretie tohto filmu som mala hneď niekoľko dôvodov. Asi najdôležitejším bolo to, že sa jedná o môjho obľúbeného maliara, a tak som, prirodzene, nedokázala odolať. Lákal ma aj spôsob, akým bol celý snímok vytvorený. Nie každý deň sa vytvárajú filmy, ktoré boli vlastnoručne namaľované olejomaľbou. Vedená týmito skutočnosťami som si ho teda pustila. Je ťažké rozprávať o takomto druhu snímku a neopakovať sa. Tá forma je jednoducho úchvatná. Počas pozerania som mala pocit, akoby som sa na malú chvíľu ocitla uprostred Vincentovho rozpracovaného plátna, ktoré sa každým ťahom štetca mení a získava svoju finálnu podobu. Drobným detailom, ktorý som si počas sledovania všimla, je, že prostredie bolo takmer vždy statické, a jediné, čo sa hýbalo, boli postavy. Práve tento fakt im dodával o to viac života a energie. Pôsobili ako postavy, ktoré na malý moment ožili, aby mohli vyrozprávať príbeh ich maliara a potom sa opäť poberú na svoje stále miesto. Zamrznuté v čase. No maliari by to nezvládli bez pomoci hercov, ktorí každú scénu najskôr zahrali, aby maliari mohli zachytiť potrebné emócie vo výrazoch a gestách. Štáb filmu ani pri výbere hercov nenechal nič na náhode. V titulkoch si tak môžeme všimnúť mená ako Saoirse Ronan, Jerome

Flynn či Helene McCrory. Aj keď tu priamo nevidíme ich herecké umenie, môžeme si všimnúť, aký dopad mala súhra hercov a maliarov na finálnu podobu filmu. Čo sa týka scenára, ten bol zostavený prevažne z listov, ktoré si posielali Vincent a jeho brat Theo, čo dodávalo celej atmosfére určitú príznačnosť. No mojimi najobľúbenejšími časťami ostávajú spomienky postáv, ktoré boli vytvorené čiernobielo. Veľkým plusom filmu je aj hudba, ktorá krásne funguje s animáciami. Sledovať posledné minúty filmu za zvukov piesne Starry, Starry Night je silný zážitok. Loving Vincent sa pre jeho jedinečnú formu a fakt, že ide o film o Vincentovi van Goghovi, radí medzi moje obľúbené. Napriek mojej láske k nemu však musím súhlasiť s tým, že v tomto prípade vyhráva forma nad obsahom. Obsah ako taký tiež nie je úplný prepadák, no jeho forma ho povyšuje na úplne nový level. Ak milujete umenie a chcete si pozrieť film, ktorý pohladí vaše zmysly a na okamih zastaví čas, tak vám tento snímok vrelo odporúčam.

Klára Harajdová

minirecenzia

Anna zo Zeleného domu

Anna zo Zeleného domu od kanadskej spisovateľky Lucy Maud Montgomeryovej patrí ku knižnej klasike a aj k povinnému čítaniu. A hoci sa mnohí povinnému čítaniu oblúkom vyhýbajú, treba zahodiť predsudky a vyskúšať. Anna je sirota, ktorá to v živote veru nemá jednoduché. Nebyť náhod, aké sa v živote stávajú, ktovie, kedy by okúsila ako chutí pohodlie domova, priateľstvo, láska... Táto hlavná postava, ktorá nás sprevádza jej detskými trápeniami, radosťami a niekedy neskutočne vtipnými situáciami, je veľmi výnimočná. Keď sa nad ňou čitateľ racionálne zamyslí, možno ani nechápe, ako by mohla existovať. Prinajmenšom by bolo divné sa s ňou porozprávať... Ak by sa človek dostal k slovu. Keď o nej však čítate a ponárate sa do jej sveta, všetko vám dáva zmysel, rozumiete jej. Anna považuje za najväčšiu tragédiu človeka bez kúska predstavivosti. Odkrýva každé zákutie svojej duše a núti nás zamýšľať sa nad jednoduchou otázkou. Čo by to bol život bez predstavivosti, snívania a aspoň bez zopár príbuzných duší?

Jana Bystrianská

O Slávkovom neslávnom konci a ďalšie burtonovky

minirecenzia

Tim Burton je človek, ktorého musí poznať snáď každý, kto má doma televíziu alebo počítač. Nie je možné, aby ste nevedeli o jeho pôsobivých filmoch ako Nožnicovoruký Edward, Mŕtva nevesta, Alica v krajine zázrakov, Charlie a továreň na čokoládu a iných. Avšak okrem toho, že je režisér (a to s veľmi špecifickým a výrazným štýlom, ktorý ľahko rozpoznáte), napísal aj zbierku zvláštnej poézie s originálnym názvom The Melancholy Death of Oyster Boy & Other Stories. Kniha je vlastne plná čierneho humoru, Burtonovho charakteristického štýlu prekypujúceho zvláštnosťami (špecifické tvary, farby, morbídnosti), podivných mutantných postáv a taktiež zaujímavých ilustrácií. Rozhodne vo vás niečo zanechá, pretože silno pochybujem, že niečo podobné sa nachádza na knižnom trhu. Má to svojskosť, dušu a čítanie vo vás prebudí fantáziu. Tú má napríklad Tim Burton veľmi veľkú a častokrát aj dychberúcu, až máte pocit, že sa také niečo skrátka nedá vymyslieť. V knihe sa nájdu aj tí, ktorí poézií neholdujú, a to práve vďaka jej jedinečnosti, ktorá vás upúta od prvého pohľadu.

Roxana Snøv

Fotogram je druh fotografie, u kterého místo vyvolaného filmu dáme do zvětšovacího přístroje do rámečku na film nějaký předmět. Pod zvětšovákem máme papír, na který se osvítí tvar předmětu, nebo jeho struktura (to záleží na předmětu, jaký je). Poté papír osvítíme, dáme do vývojky a ustalovače a máme fotogram – fotografii vzniklou bez fotoaparátu a filmu. Denisa Stratilová

VZPOMÍNÁM, HANSI Plahočím se krajinou, až nad korunami stromů, abych viděla to, co kdysi ty. Není to ulice ani cesta domů, doprovází mě jen smíšené pocity. Cesta je strmá, za deště klouže, na kamenné cestě se objevují louže. Zabírám do kopce, zatáčka poslední, prostor se otevírá, Brána je k vidění. Cesta byla těžká, ale moje hlava víc, za to na bedrech jako bych nenesla nic. Myšlenky v hlavě nemoct na papír vnést, je mnohdy těžší než závaží nést. Vzhlédnu do okna, kde jsi psával, vyznával lásku, miloval, spával. Zasteskne se mi trochu, když vidím ho prázdné, jako by snad nezbyly paměti žádné. Vzpomínám na Colina, muže, co ti srdce zlomil, možná by tě ze samoty osvobodil. Bylo smutné, jak tě větou dokázal zbědovat: „Zjistil jsem, že tuto lásku nemohu opětovat.“ Jenom hanlivá slova pro tebe dnes zbyla, úctu sklízíš hlavně od dětí, je to škoda, že o umělci tvého jména dospělí nemají téměř ponětí. Slova jsi našel pro všechno na světě, nedokázal jsi však pojmenovat, kým jsi ty, nazýval si se jezerem hloubky tůně staleté, průzračný, ale na dně s místy temnoty. Zemřel jsi nešťastný, nemocný a sám, se strachem k lidem i milostným hrám. Umělecká duše nedokázala vzdorovat nenávisti, samotě a absenci Domova.

Karolína Hudcová 37

KREATIVITA Kreativita je široký pojem, nedá sa škatuľkovať, či ju máš alebo nemáš, poznáš alebo nepoznáš. Či si ochutnal jej ovocie, alebo okúsil jej vôňu. Ona je totižto úplne ako žena. Je výnimočná, každá vyzerá inak, každá je iná. Každá kvitne v iné obdobie, v iný rok. Občas ti robí napriek, hnevá ťa, nie je plodná na nápady. Môžeš si hlavu búchať, kričať na ňu. Nepomôže to. Jasné, že nie. Ľudia k nej musia byť nežní, dopriať jej čas. Iba vtedy ukáže svoju krásu. Začnú verše tancovať. Tvoje slabiky vkĺznu do slov. Jej láska ti bude papier zapĺňať. Tak nabudúce mysli na to. Potrebuje čas, kľudnú myseľ a chuť ju milovať.

ČIERNY ČAJ Čierny čaj, v ústach mám raj a v tom raji mám čaj. Čaje sú rôzne, no žiadne nie sú hrozné. Každý má iné chute, ktoré nikdy nie sú po záruke. Čarujú s nimi. Pridajú mlieko, odoberú čaj, pridajú kávu, chutí to tak lepšie vraj. A zrazu z čaju vznikne kávový raj. 39

ILÚZIE Prepadávame ilúziám. Je to tak očividné, že sama seba sa pýtam, či je to pravým zmyslom zmyslu? A či je to nezmysel, ba až výmysel samotný! Nemusíš byť ani gramotný, aby si pochopil tejto rovnici. Bez konca. Smrtka na teba možno čaká pri hranici. Možno ťa spáli, zvrhne do pekla, možnože by sa pred tebou najradšej vyzliekla. Závisí od toho, aká je to ilúzia. Či je to len nevinná víla alebo krásny démon. Či pôsobí v noci, alebo keď slnko svieti na plafón. Či si len naivný, alebo len hlupák protivný. Nie. Možno to nie je len ilúzia. Je to niečo viac. Možnože je to ako keď slnko svieti na mesiac a ty v noci vidíš jeho žiaru. Vieš, že tá žiara má veľký vplyv. Moria menia vlny, príroda mení pulz. Veď keď duša opustí telo, budeš cítiť, že sa jej zachcelo pocitov, ktoré nemáš, vecí, ktoré nevlastníš, skúseností, ktoré nezbieraš. A to si ešte nezahynul. Tvoje myšlienky ale možnože áno. Veď v to ráno, čo ťa hladila tá nežná ruka, tá ilúzia vypukla. Nicoll Slimáková

/ODPORÚČANÁ DENNÁ DÁVKA SA NESMIE PREKROČIŤ/ každá otázka je otázkou života a smrti každé slovo chce byť bližšie k podstate kým sa vyparí každý matkin dotyk na tvári ešte malú chvíľu hreje ale kde je? kam sa stratil list s titulom KAM ÍSŤ? dnes už nikto nevie napriek pokrokom a vďaka nemu zmenili sme pomer denné menu a nie je to čas kto beží rýchlejšie to my a storočie kde žiť je ako otázka ako sa stať otrokom... medzi pokrokom a prekročením dennej dávky dotyk matky vädne v pamäti ja už ďalej nepočítam objednávky ja tu totiž nie som naveky

→ pozerám do žeravého uhlia jeho symboly ku mne prehovárajú fajčím a pomalým čítaním tajomstiev nechávam otvorenú noru pre bielych králikov v mojej hlave teplota stúpa kritický bod sa hrdo vzpína náruči ručičiek cítim ako tikám čas klame za variabilným1 píšem poznámku 1 nie je nekonečné

ešte stále tikám Stane sa, čo sa nestane?

Dominik Štrbo

ja v tebe ty vo mne spolu pochováme zlomené nádeje a pokrstíme telíčko detské čo leží v nore a naše duše odplaví bezodné červené more tá živelná čo nás ovláda davová psychóza privádza ma do šialenstva hlavu utína krv mi prská na odreté kolená a po brade mi steká malá červená prázdna kvapka padám, padám krokom načúvam hlasy nepoznám a v myšlienkach tápam tmou sa vlečiem a spásu hľadám čo srdcom i rozumom nazývam sa vždy sklamem a bezútešne zomrie

STRATENÍ VO VÁŠNI Ľahkosť, voľnosť, túžba, strach. Prázdny pohľad, hľadiac do neznáma. Leží na chladnej dlážke, krvou zasypane. Skláňa sa k nemu, dlaňou jemne mu prechádza po bruchu. Prstami kráča skrz pootvorené pery, hlasno vzdychá. Túžba je ako bútľavá vŕba, čo čaká na teba zmarená snaha. Prstami sa kĺza dolu po pokožke, zastavujúc na stuhnutej panve. Dlaň zabára do teplej krvi, pije ju slastne plnými dúškami. Bedrá hrubo zviera ako nenásytné zviera a túžbu nepopiera.

Nohy pozdĺž tela má, boky dotykmi obsypáva a perou letmo šepká jeho meno. Usadí sa na mäkkom, trúfajúc si tvrdo. Krátky to okamih, čo postráda dych. „Ja v tebe a ty vo mne. Pretancujeme skrz nich.“ Kradnúc si chvíľ blažených. Ťažoba, krehkosť spútaným strachom sa vydáva za mračnom. Niet pôvabu, čo ukrýva v bozku každom, uniká mu zavčas zadom. „Ja v tebe, ty vo mne. Hýbeme sa navzájom proti sebe,“ pripomína si v podnájom za čím sa vedie, za akým krvavým snom.

Vidím pravdu, čo drieme v nás, avšak poľavíme v osud váš. Slzami slanými vedieme, životy vedmy z nás. Každodenný mrav strpčuje život opojných kráv. Vo svete živelnom nájdi cestu von oknom a za tmy i svitu oddaj sa jemu.

Roxana Snøv

Tmavou tekutinou sprav mu po chrbtici čiaru, zlíž však, čo zasiala si v lone medzi svojimi krivými nohami.

INÝ SVET

Putuj, plávaj svetom čírym a ruku v päsť zvieraj každým momentom besným. Svetom nedostaneš sa von zo skuliny svojej duše, v tom ti však pomôže on, cestu si rád vyhryzie a pretrhne akékoľvek puto snom. Inakosť, nedrieme v nej sila, prázdnota, čo tuhá je na kosť. Voľ dobre nasledovné slová, ak ďalej chceš pokračovať, veľmi rád zabijem ťa.

NAVIAZANÁ láska silnejšia ako jed dostáva sa do žíl prilepená ako na med tak kto si to odžil? uviazaná – nasilu? silný povraz na zápästí silné okovy na nohách nemôžem utiecť nedokážem sa odpútať zostala by rana čo ak niekto zistí že som sa uviazala sama?

PRINCEZNÁ malé dievča v izbe na hlave má korunku šaty až po zem sama je však na zámku nevie čo je sen nevie čo je realita jediné len vie že musí ostať skrytá raz príde ten o kom vždy snila a zrazu sa prebudí bude tam stáť a bude mať všetko čo treba odetá v bielom pozrie vedľa seba a po boku on

Vladislava Horváthová 45

MOTÝLE LÁSKY Snívať s tebou a vytvárať krásu súčasnosti, bezvýhradná túžba po všemocnosti lásky, zažitie nekonečného zhluku žiariacej krásy, rozšíriť krídla a spoločne lietať, dotknúť sa mesiaca i neba, tancovať s hviezdami, žiariť so slnkom, byť len jeden. Robiť všetko tak zvláštne spojene... Keď lesklú noc nahradí jasný deň, skláňam hlavu na miesto v tvojom ramene, pobozkám ťa zmysluplným bozkom a odovzdávam nádej až do smrti. Pretože viem, i keď sme odlúčení, si so mnou v každom rytme našich sŕdc. Oživiť kvetinu bez pôdy, slnka, čo ho živí, len myšlienka na to je odsúdená na smrť. A práve preto je nemožné žiť bez toho, čo znamená pre vás ten život.

ODKIAĽ? Odkiaľ pochádza láska, kde skláňa hlavu, keď jeden deň tu bola a druhý deň zmizla? Je možné, že nabrala iný smer, odbehla, unikla na miesto, kde ju nie je možné nájsť, lebo je uzavretá na sedem zámkov? Nikdy si nevedela, nikdy si nevidela, ale poznala a videla si srdcom. On je jediná tvoja láska, i keď zradil svoj vlastný život. Je tam s tebou v každom kroku, drží ťa za ruky a želá si vrátiť sa. Ale ak má byť šťastná, mení svoju cestu, vyberá tú najťažšiu, kade bude prechádzať. Iba aby si ty bola šťastná, aby si ho mohla nechať ísť, dostať sa cez neho. Nepočítal však s možnosťou, že je tvoj svet, nekonečne. Spomienka vkročená do srdca, láska, ktorá nikdy nevymizla, nikdy nezradila, nesklamala. Všetko, čo sa udialo, má dôvod. Nemohla si žiť v minulosti, ale nemala si budúcnosť v tomto prachu.

Lily Wonderland 46

Barónka von Graffová Oliver Kožár Vkročil do miestnosti ako slovo vytrhnuté z kontextu. Nepatril medzi nich, no napriek tomu vošiel s najväčšou nonšalantnosťou, poobzeral sa po miestnosti a bez slov si sadol na malú drevenú stoličku pred plátnom, kúsok od okna. Mlčky si prezrel človeka, ktorého mal namaľovať a uvažoval, ako najviac vynikne jazva z vojny, ťahajúca sa cez ľavé oko. „Otočte sa mierne vpravo, bude tak lepšie svetlo, ešte trochu odostriem a budete mať portrét, aký by ste od nikoho iného neuvideli, verte mi!“ povedal Samuel pôsobiac, že tento obraz raz bude starší ako pyramídy v Sakkáre. „Ako vám to bude najlepšie,“ povedal šľachtic hrubým hlasom ostentatívne nezaujato. Napriek tomu na ňom Samuel videl, že ho dostal. „Ako ste to vraveli, že sa voláte?“ „Ach, samozrejme, prepáčte mi moju nezdvorilosť. Volám sa Samuel Morse,“ povedal tak servilne, ako to len išlo. Nikdy to nemyslel vážne, len rád videl pohľady ľudí, ktorí si myslia, že sú všetko, mysliacich si, že ich berie vážne, a pritom im po ňom zostane len jediný obraz, ktorý namaľuje a účet na pár stoviek. Vždy nechával na obrazoch malé odkazy, ktoré si ľudia ani nevšimli. Malé karikatúry ich sveta. A obraz tam bude visieť, ešte keď maľovaného vystrieda ďalší Barón sveta, Barón všetkých barov a ľudí, bude sa im smiať do očí, kým oni budú obdivovať veľkolepých predkov a ich jazvy z vojny na dôkaz vlastenectva. Bol rybárom, ktorý na svoju udicu chytal príšery. „Už si spomínam! Vy ste maľovali aj moju sesternicu z druhého kolena, nie je tak?“ povedal vehementne, akoby si spomenul na smrť. „Áno, aj to bol vydarený kúsok,“ povedal s jemným úškrnom, ktorý si šľachtic nevšimol. Starostlivo a jemne namočil štetec do farby, ktorú potom zodpovedne pomaly ako usadajúci prach nanášal na biele plátno. Mal obzvlášť rád ten moment, kedy sa ho dotkla farba. Premena všetkých možností na práve jednu, vždy jedinečnú, skoro osamelú. Dlhodoznievajúce ťahy štetcom po sebe zanechával jedna radosť. Pri tomto procese nevnímal čas, možno práve preto mu maľovanie vždy utekalo, kým on ho doháňal. Rybár. A po nanesení dostatočne reprezentatívneho množstva farby uznal, že obraz bol hotový. Už to boli roky, Samuel bol známy, dokonca ho poznalo aj pár ľudí z druhého sveta. A Samuel sa im stále smial, ale už ho to nenapĺňalo ako predtým, keď si mysleli, že sú králi, a pritom sa ich pozemok končil pri prvom kopci. „Ja si svoje kráľovstvo beriem so sebou,“ pomyslel si. Pocit zadosťučinenia sa časom strácal a strácali sa aj ponuky, už bol drahý. Kým si do skicára kreslil pohľad z okna na zelenú lúku a jej tancujúce trsy trávy, vytrhol ho z plavby na lúčnych vlnách nepatrný zvuk. Na zemi ležal list. Barónka von Graffová Vás týmto žiada o návštevu jej sídla pri meste Graff a o maliarske zdokumentovanie jej Veľkosti v portrét. Už dlho mu neprišiel žiadny list a nie to ešte s ponukou na možno posledný kúsok. Samuel nechal na stole nedokončenú skicu, zobral si kufor a vydal sa na cestu na východ.

Sedela v jedálni, drevený stôl z mahagónového dreva mala na šírku v strede koberca. Nesedela za vrchom stola, ale na strane s jedinou stoličkou. Oproti nej bol tlejúci krb. „Prineste mi večeru!“ zakričala na svojich sluhov, zatiaľ čo pretekala zo stoličky na všetky strany. Keby žila niekoľko tisíc rokov späť, ľudia by si určite mysleli, že je bohyňa, keby ju uvideli. Doktori jej odhadovali ešte zopár rokov života, pokiaľ sa jej recidívy k disidentstvu diét nebudú mierniť. „Kde toľko trčíte, vy nevďačníci!?“ Vzápätí sa rozleteli dvere a celý rad služobníctva jej začal nosiť jedlá na dlhý stôl, kde sedela sama. „Už som sa bála, že neprídete! By ste to skúsili, vy…“ a zapchala si ústa burgundským plneným jablkom. Bolo počuť iba prežúvanie, ale aj za to bolo služobníctvo vďačné. Bol to jediný čas, keď nič nevravela, nikdy jej nič nebolo dobré, iba jedlo. K ľuďom sa správala ako Sokratova žena. Pomedzi to, ako hltala svet, odľahčilo dolámané drevo atmosféru svojím prasknutím – jediné slovo, aké drevo má, kým sa nestane papierom. „Vidličku,“ povedala, keď začínala jesť kura. A jedla ho každý večer. Ako dezert. Vždy jej priniesli vidličku len na kura, pri jedení nemala bohvieaké spôsoby, veď už sa stravuje len sama. A vôbec, bolo jej to jedno, hlavne, že môže jesť. Jeden zo služobníctva zobral striebornú vystlatú tácku so striebornou vidličkou a priniesol ju Barónke. V tomto momente opustilo služobníctvo miestnosť, zanechali posvätné ticho. Zobrala si k nej jeden z nie omnoho lacnejších nožíkov a začala jesť. Niektorí sluhovia si už mysleli, že z toľkého kuracieho bude znášať vajíčka. Počas večere prišiel Samuel do jej sídla, nepozvala ho za sebou, hostia jedli zvlášť. „Už je tu ten Morse? Či ako? Ak hej, tak mi ho zavolajte, ak nie, tak mi ho zavolajte tiež!“ povedala tautologicky, takže už počítala s tým, že príde. A nemýlila sa, prišiel. „Príjemný večer vám prajem, vaša Veľkosť,“ povedal satiricky, čo sa Barónke stratilo v žalúdku, kým jej podával ruku. „Hmm, vitajte u mňa doma, v Graffe,“ povedala, akoby sa jej ani netýkalo, že prišiel. „Smieme začať s portrétom?“ opýtal sa Samuel. „Počkajte ma v obývačke, tam je väčší krb.“ A poslala s ním jedného sluhu. Keď si sadla do obrovského kresla, Morse si s úsmevom pomyslel, že bude treba širšie plátno. „Mali ste pravdu, je tu lepšie svetlo. Ešte vás poprosím, pozerajte sa priamo na mňa,“ povedal už skoro bez emócie, všimol si totiž, že tu sa mu karikatúra ponúkla sama a začal maľovať. Namiesto obyčajného plátna si nachystal širšie. V jeho strede si vytýčil miesto, kam položí Barónku, okolie dokončí až po nej, bude to tak jednoduchšie. Tentokrát chytal v plytkej vode. Maľba mu šla viac ako od ruky, možno mu vytekala priamo z visiaceho zafarbeného rukáva. Dynamicky striedal farby a vytváral dlhotiahnúce krivky naprieč holou plochou. Profesionálna práca. Pôsobila ale, že v tom je niečo viac, akási duchovnosť radostne jednoduchého, stráviteľne skrytého výsmechu nepovšimnutej karikatúry. Zasychajúca čerstvá poézia každým ťahom štetca. Keď skončili, Barónka povedala, že sa na obraz pozrie ráno, že by to už dobre nevidela. „Ako si želáte, vaša Veľkosť,“ odvetil Morse a chcel sa jej opýtať, kde bude mať izbu, ale na druhej strane miestnosti sa otvorili dvere a sluha ho do nej bez slov zaviedol. Na druhé ráno zobudil Samuela hrozný krik. „Ten pankhart jeden, úbohý epigón takých, ako sú Buonarotti, bodaj by si umrel na mor, vedela som, že nemám veriť svojej rodine v týchto záležitostiach...“ Salva Barónky

pokračovala ešte pár minút. Keď nastalo ticho, prišiel sluha a zavolal ho do miestnosti, kde včera maľoval jej Veľkosť. Obraz sa v rannom svetle vynímal lepšie ako v tme, ale napriek tomu ho nič neprekvapilo. „Kto si myslíte, že ste? Pozrite sa, aký fľak ste mi tu urobili, to by sa nikdy nestalo, keby som nepočúvala svojich známych.“ Samuel na obraz vskutku fľak namaľoval. „Vy už nikdy maľovať nebudete, ja vám to zaručím, mám veľmi vplyvných známych...“ Samuel ďalej nepočúval, vedel, že ona zariadi, že už ho nikto nebude chcieť ako maliara. „Som rybár,“ povedal, usmial sa a spomenul si, že ho raz tiež chytil nejaký rybár. V Connecticute na prednáške o elektrine. „Dovidenia, prajem vám nádherný deň, vaša Veľkosť,“ a odišiel bez starostí, bez vecí. Išiel do Connecticutu. O pár rokov neskôr poslal Barónke telegram: „Dobrý deň, vaša Veľkosť. Toto som vymyslel:

P.S: Dúfam, že obraz vám visí nad krbom, mea culpa. Dúfam, že vám to uľahčí život.“ Bol to jeho posledný kúsok, ale možno by jej poslal aj kvety, keby tušil, že len vďaka tej večeri, keď sa Barónke otupila vidlička, vynašiel telegraf.

šéfredaktor Roxana Snøv grafika Roxana Snøv jazykové korektúry Vladislava Horváthová Kristýna Komárková redakčná rada Vladislava Horváthová Nila Renard Veronika Bajnoková Mišel Klempová Jana Bystrianská Nicoll Slimáková Oliver Kožár Dominik Štrbo Klára Harajdová Lily Wonderland Karolína Hudcová Denisa Stratilová Kateřina Gálová Ďakujeme nezávislým prispievateľom za ich texty.

nájdete nás instagram @casopis_artup facebook Art Up web www.casopisartup.sk e-mail artupslovakia@gmail.com