11. číslo by Art Up

art up.

11. číslo január-február 2021

Art Up je časopis o umení a kultúre združujúci kreatívnych ľudí zo Slovenska a Česka. Človek by povedal, že v 21. storočí budú mať mladí, ale aj dospelí ľudia prehľad o umení a kultúre či už vlastnej alebo zahraničnej. Povedomie však čoraz väčšmi klesá, pretože to ďalšie generácie skrátka nebaví, v škole ich do toho nútia a oni si vlastne ani nevedia utvoriť poriadny obrázok. Art Up čitateľovi sprostredkuje iný pohľad na umenie a kultúru ako takú, pretože táto téma má veľkú súčasť v živote každého jedného človeka. Predstaví mu svoju stránku vnímania. Zároveň ukáže, že umenie dokáže byť zaujímavé a skutočne sa v ňom čosi odzrkadľuje. Odhalí kultúru od samého počiatku a poskytne zázemie mnohým nádejným umelcom.

V prípade záujmu publikovania vašich článkov, poézie či prózy nás neváhajte kontaktovať na e-mailovej adrese artupslovakia@gmail.com.

Editoriál Slovami našej redaktorky Kláry: prežili sme prvú vlnu pandémie, teraz sme v druhej, ale Art Up je tu stále s vami! Približne takto nejako by som zhrnula vydanie nového čísla, ktoré práve držíte v rukách a my vám za to z celého srdca ďakujeme. Toto obdobie je pre všetkých náročné a takisto aj pre nás. Niekoľkokrát sme zvažovali stopnutie vydávania, ale napokon sme si povedali, že nie, my sa nedáme. A práve vďaka vašej podpore sú naše ďalšie čísla reálne.

Nový rok je tu znova a my ho tým pádom oslavujeme už druhý raz. Tentokrát pre vás nemáme pripravené žiadne špeciálne zmeny, ktoré by vás vyviedli zo zabehnutého stereotypu. Chceme spomaliť a užívať si tieto tiché momenty, ktoré trávime doma pri Netflixe či dobrých knihách. Zabudnúť na situáciu, v ktorej sme sa ocitli, a chaos, ktorý okolo nás neprestajne zúri. Nádych. Výdych. Sme v tom spolu. A je tu aj Art Up, aby vám zlepšil občas drsné chvíle. Ak vás zaujíma, čo nájdete v tomto čísle, tak vám to s radosťou prezradím. Okrem toho, že vás čakajú dva skvelé rozhovory s úplne odlišnými osobnosťami (na jednej strane s režisérom lútkového divadla a na druhej zase s mladou tatérkou), prečítate si aj o muzikáloch, Ghibli štúdiu, Severusovi Snapovi či o komiksoch. Zároveň sa s nami rozlúči Friedrich Nietzsche, dostanete zopár recenzií na skvelé filmy či knihu Môj rok pokoja a odpočinku a taktiež sa môžete pokochať naším jedinečným ilustračným a foto okienkom. Príjemné čítanie!

Roxana Snøv, šéfredaktorka

Ilustrace: @exitlife_aesthetics

Články 4

Taliansky neorealizmus v kinematografii

S láskou, Friedrich Nietzsche

Průvodce světem komiksů

Tvorivá dramatika

Bunraku

Muzikály, ktoré prerozprávali históriu

Batsheva Dance Company

Chantal Akerman

Hudobný zážitok ako estetická a muzikologická kategória

Kto je Anna Daučíková?

Legenda americkej country: Johnny Cash

Ghibli štúdio

Alan Rickman – nezabudnuteľný záporák

Prečo tvoríš?

Cestovateľské okienko: Malmö a Lund

Ilustrácie od Nily Renard

Recenzia

Môj rok pokoja a odpočinku

The Gentlemen

Enola Holmes

Božská Florence

Fotografie od Zuzany Hraškové

Rozhovor s Kvin

s Gejzom Dezorzom

Literárne okienko

Taliansky neorealizmus v kinematografii

Taliansky neorealizmus, tiež známy ako Zlatý vek kinematografie (Golden Age), je filmový smer, ktorý vznikol v Taliansku v čase veľkej chudoby počas vojny. Jeho začiatok sa datuje do roku 1944. V kinematografii sa rozvíjal približne ďalších 30 rokov v zničených, zbombardovaných mestách. V „čistej forme“ sa zachoval do roku 1951. V čase druhej svetovej vojny bolo zničených aj množstvo filmových ateliérov, preto režiséri začali nakrúcať hlavne v exteriéri ručnou kamerou. Ako herci im väčšinou poslúžili obyčajní ľudia, neherci, a ich prirodzené prostredie. Námety filmov boli vždy inšpirované skutočnosťou, dôraz sa kládol na reálnosť a improvizáciu, filmy často nemali ani scenáre, a ak áno, tak len voľne načrtnuté. Neorealizmus sa výrazne spájal s protifašistickým odbojom a ľavicovými myšlienkami. Taliansky režisér Roberto Rossellini sa považuje za tzv. „otca neorealizmu“. Je to vďaka filmovej trilógii Rím, otvorené mesto (1944), Paisa (1946) a Nemecko v roku nula (1947). Hlavnou témou celej trilógie je život jednoduchých, chudobných ľudí počas druhej svetovej vojny v čase okupácie nepriateľskými vojskami a protifašistický odboj proti okupantom. Námety filmov boli vždy inšpirované skutočnosťou. Prvý film Rím, otvorené mesto Rossellini nakrúcal už dva mesiace po oslobodení Ríma v jeho spustošených uliciach a vyznačuje sa preto šokujúcou dokumentáciou vtedajšej doby. Vyjadril v ňom

surovú pravú atmosféru mesta, natáčal ho mimo ateliér, čo pridalo na autentickosti. Spoluautorom scenára tohto filmu je známy taliansky filmový režisér Federico Fellini, tvorca filmov ako Cesta či Sladký život. Za scenár získal Oscara a v roku 1945 bol najnavštevovanejším filmom v Taliansku. Vyznačuje sa humanistickým protivojnovým posolstvom, nabádajúcim k ľudskej tolerancii, nenásiliu a demokracii, no na druhej strane násilie a krutosť obzvlášť zobrazoval, pretože je to hlavnou zásadou neorealistického hnutia. Tak ho sformuloval Cesare Zavattini, scenárista väčšiny neorealistických filmov, vrátane vysoko oceňovaného filmu Zlodeji bicyklov (1948) režiséra Vittoria De Sicu. Vittorio De Sica natočil aj film Terminálová stanica (1953). Vyšiel vo verzii, ktorú zostrihal De Sica, ale taktiež aj vo verzii klasického hollywoodskeho filmu, ktorý zostrihal známy režisér David O. Selznick. Verzia od De Sicu umožňuje našim očiam a mysliam zdržať sa, obsiahnuť celú scénu a necháva nás samých s prázdnym priestorom po tom, čo subjekt opustí scénu. Selznick podobné scény nenecháva plynúť, robí kratšie strihy a sústreďuje sa na pohyb a akciu hlavných postáv, čo je príznačné pre Hollywood. Taliansky neorealizmus je v tomto odlišný, pretože oko kamery sleduje aj postavy a elementy, ktoré sa na prvý pohľad zdajú ako nepodstatné, ale dotvárajú tým atmosféru a vtiahnu nás hlbšie do

mizanscény filmu. Hollywoodske filmy nám poskytli mýtické filmové hviezdy, ktoré mali peniaze, pôvab a krásu. Chceli divákov odtrhnúť od reality. Na rozdiel od hollywoodskych filmov majú neorealistické filmy zvyčajne otvorené finále, ktoré pomáha divákom spojiť sa alebo predpokladať, čo sa stane po skončení filmu na obrazovke. V 50. až 60. rokoch sa rozvinula vo Francúzsku tzv. francúzska nová vlna. Taliansky neorealizmus a klasický Hollywood mali na ňu najväčší vplyv. Z hľadiska rozsahu bola viac komplexná, experimentálna a revolučná, než taliansky neorealizmus. Využívala iné štylistické metódy vyjadrenia, ako napríklad dlhotrvajúci záber kamery počas jazdy v aute. Z formálneho hľadiska tieto filmy často obsahovali existenciálne témy, ako individuálnu úzkosť a absurditu ľudskej existencie. Zameriavali sa na jednotlivca. Francúzski autori jasne uprednostňovali obsah pred formou a vytvárali vzorec „neorealizmus = demystifikácia“. Ideálne neorealistické filmy boli tie, ktoré „kompromis takmer nepoznajú“ a „nič nezastierajú“. Naopak, najnižšie boli filmy „spirituálne“. Kritici cez túto hierarchiu porovnávali iné filmové diela medzi sebou, či sú, alebo nie sú neorealistické. Luchinovi Viscontimu často prisudzujú prívlastok jedného z najvýznamnejších reprezentantov neorealizmu, avšak, paradoxne, jeho tvorba sa vzďaľuje od tradičného ponímania tohto hnutia. V roku 1936 odišiel Visconti do Paríža, kde sa zoznámil a neskôr spolupracoval s francúzskym režisérom Jeanom Renoirom, a práve ním bola jeho tvorba neskôr ovplyvnená.

Tragický príbeh Smrť v Benátkach (1971) v istom zmysle zahŕňa všetky prvky jeho umeleckého smerovania. V tomto filme sa mohol Visconti voľne realizovať. Film zobrazuje kontroverznú lásku, náklonnosť, obdiv, ale aj tragicko-glorifikovanú smrť. Visconti je predovšetkým estét, čo sa prejavuje v spôsobe použitia filmovej reči. Neexperimentuje s kamerou ako ostatní neorealistickí tvorcovia, nepokúša sa o dokumentárny štýl nakrúcania. Pohyby kamery sú v prípade Viscontiho filmov pomalé, aby čo najhodnovernejšie zachytili okolie a emócie postáv. Luchino Visconti nakrútil Smrť v Benátkach ako jedno zo svojich posledných diel. Je to príbeh, v ktorom „vidieť Benátky a zomrieť“, znamená pre umelca viac, než pre kohokoľvek iného. Taliansky neorealizmus chcel predovšetkým osloviť spoločenského ducha. Predstavuje zmeny v talianskej psychike a podmienkach každodenného života, vrátane chudoby, útlaku, nespravodlivosti a zúfalstva. K neorealizmu bol centrálny humanizmus, predstava, že existuje univerzálna slušnosť, ktorá zjednocuje celé ľudstvo v kultúre, rase, jazyku. Možno nedokázal zmeniť všetky spoločenské problémy, ale vniesol osvetu a empatiu do života vtedajších ľudí a z neho plynuli základy pre budúce filmy. Dodnes sa k technikám použitým v neorealistickej tvorbe vracajú aj súčasní režiséri. Dokázal šokovať z drsnej reality, nenasadzoval ružové okuliare pred problémami, ale priniesol nádej pre lepšiu budúcnosť, ktorá nebola falošná.

Laura Genčúrová

S LÁSKOU, FRIEDRICH NIETZSCHE Rozprávali sme sa už o viacerých konceptoch uvažovania, ktorými sa Nietzsche zaoberal počas mnohých rokov dumania nad samotnou existenciou. Mohli by sme – mali by sme, dospieť k záveru, že okrem skutočnosti, že svojou filozofiou nemal v úmysle poskytovať odpovede na kladené zložité otázky, nemal ani záujem prehovárať k širokej verejnosti. Nie, Nietzsche chcel svoje filozofické náhľady sprostredkovať tej malej skupine ľudí, ktorých bytie natoľko hnetie, že im vlastné svedomie nedovolí myslieť si, že zvyšujúcim sa vekom dospeli k ultimátnemu poznaniu sveta, k XY možných a nemožných scenárov udalostí, ktoré sa môžu alebo nemôžu odohrať – delenie do dvoch škatuliek: ÁNO / NIE. Povaha s nádychom esencie nasledovného typu: všetko som videl, všetko som zažil, idem poúčať mladých – neskúsených.

Jednou z tém, o ktorých si nespočetne veľa jedincov myslí, že ju má pod palcom, je láska. Je to úsmevné, ale je to tak. Láska je však jedným veľkým mystériom, a preto práve tomuto konceptu venovalo mnoho filozofov s nadšením, skrze storočia, enormne veľa hodín rozjímania a bolehlavov. Kopec ľudských myslí sa domnieva, že láska je to, čo nás spasí. Toľko vnútorných monológov, v ktorých sa ľudia zastávajú pravdivosti tvrdenia, že všetko, čo človek potrebuje na vyriešenie svojich problémov, je jednoducho láska, alebo inak, toľko “odrhovaná“ veta: „All you need is love.“ a presadzovanie jej nevyvratiteľnosti, je jednoducho na pokrútenie hlavou a myknutie plecami. Čo láska vlastne je? Ako sa správame k ľuďom, ku ktorým prechovávame pocit lásky? Koľko odporných neľudskostí bolo vykonaných v jej mene? Už len položenie si týchto troch jednoduchých otázok nám celý koncept lásky mlží a robí ho niekoľkonásobne ťažším na pochopenie. Nietzsche sa teda zamýšľal nad jemnými nuansami, ktoré otvárame spolu s otvorením dverí konceptu lásky. Či vlastne láska sama o sebe nie je až tak abstraktným a objektívnym pojmom, že by bolo možné, že z množstva rôznych uhlov nazerania na ňu, sa nám jej samotná podstata vzďaľuje na míle ďaleko? Môžeme si uviesť jeden konkrétny príklad, aby sme sa utvrdili, že si navzájom rozumieme. Ponúka sa nám možnosť zamyslieť sa nad správnosťou či hanebnosťou zbitia dieťaťa rodičom. Dieťa vysloví prosbu o misku zmrzliny, má totiž neukojiteľnú túžbu po sladkom a cíti nevyhnutnú potrebu

zaplátať ju, najlepšie hneď a zaraz. Rodič vypočuje prosbu dieťaťa, ale trvá na tom, aby si sladkosť dalo až po obede, až po nasýtení svojho žalúdka niečím výživným a telu prospešným, ergo, chce mu len a len to najlepšie. Dieťa súhlasí, no pár momentov po tom, čo rodič opustí miestnosť detskej izby, začne hľadať svoje tajné zásoby v jednom zo šuflíkov veľkej skrine, v ktorom oddychuje jeho oblečenie. Objaví tabuľku čokolády, ktorú si schovávalo na horšie časy a pahltne ju celú “spráska” v priebehu pár minút. BINGO! Túžba je ukojená. Prichádza čas obeda, dieťa sadá ku stolu, no nie je schopné preňho s LÁSKOU prichystané jedlo dojesť. Rodič cíti povinnosť overiť si, či nedošlo k porušeniu dohody, ktorú medzi sebou uzavreli, mal totiž pre svojho potomka z LÁSKY prichystaný obrovský chutný zmrzlinový pohár. V detskej izbe však nachádza v odpadkovom koši obal od čokolády. Začne rozmýšľať nad najsprávnejším riešením vzniknutej situácie. Či má pred celou udalosťou zatvoriť oči a tváriť sa, akoby sa nič nestalo, alebo vykonať činnosť, z ktorej dieťa zistí, že urobilo niečo zlé? A ak by sa rozhodol porušenie dohody potrestať, akú formu by trest mal mať? Toľko možností… Stačilo by len akt pred dieťaťom odsúdiť a porozprávať sa o tom, prečo to, čo dieťa urobilo, bolo nesprávne? Pomôže to? Veď sa rozprávali aj predtým a na dieťa to nemalo žiaden efekt. Rozhodne musí zachrániť aktuálne krčiacu sa morálnosť vo svojom potomkovi, z LÁSKY ho potrestať tak, aby si to zapamätal a vedel rozoznať dobré od zlého. Je to jeho občianska povinnosť pre dobro svojho dieťaťa v dlhšom časovom horizonte. Naozaj to nechce

urobiť, ale v mene LÁSKY, ktorú voči svojej ratolesti prechováva, jej musí dať malú bitku. Tu sa dostávame ku konfliktu slova láska – ako ho vnímame ako spoločnosť, verzus, ako rôzne sa dá naň a na jeho samotnú významovosť nazerať. Prichádzame k záveru, že vnímanie lásky a praktizovanie tohto pojmu, teda – zavaliť niekoho LÁSKOU / robiť niečo z LÁSKY / ľúbiť niekoho – je veľmi individuálne a závisí od viacerých aspektov našich individuálnych životov, ako je napríklad geografické miesto nášho narodenia a s tým spojené kultúrne pozadie, rodinné zázemie, jednotlivé situácie, do ktorých sme sa dostali počas nášho života a tak ďalej. Otázkou teda je, či aj svet zaľudnený len samými láskyplnými bytosťami a existenciami konajúcimi v tomto znamení, by bol LÁSKAVÝ a LÁSKYPLNÝ? Ak by sme sa ľúbili všetci navzájom, existoval by rozdiel, koho milujeme viac a koho menej? Ak áno, aký dopad by to znovu malo na spoločnosť? Vedeli by sme okradnúť niekoho, ku komu pociťujeme menšiu esenciu lásky, pre dobro toho, koho ľúbime veľa / viac / najviac? Ďalej by sa dalo uvažovať, že ak by sme sa všetci navzájom ľúbili, bola by to ešte vôbec láska alebo len obyčajný pocit bytia, bez emočného podfarbenia? Zároveň, ako by sa dalo docieliť, aby sme ľúbili okrem blížneho svojho aj svojho „vzdialenejšieho“ alebo svojho nepriateľa, o ktorom by sme teda v tomto ponímaní reality nevedeli, že je naším nepriateľom? Okrem týchto otázok, ktoré vyvstávali pri riešení problému lásky

všetkým filozofom mordujúcim si zmysli nad ich zodpovedaním, nám vytŕča z radu niekoľko ďalších možných uhlov pohľadu na túto problematiku. Ako sa začína celý proces ľúbenia, keď sa zamyslíme nad láskou v kontexte jej pociťovania voči niekomu inému? Ako sa môžeme zaľúbiť do niekoho, koho vôbec nepoznáme? Jednoducho, páči sa nám, ako vyzerá, teda ide o LÁSKU K TELU. Keď chvíľu ostaneme na tejto priečke pomyselného rebríka, keď sa snažíme udržať si niekoho pri sebe, môžeme sa posunúť na ďalší level, ktorým je LÁSKA K DUŠI. Čo nás privádza k ďalším úvahám, či sme niekedy zažili lásku na vyššej úrovni, než je láska k telu? Či sa vieme uspokojiť s láskou k telu alebo potrebujeme aj psychickú stimuláciu, aby sme pocítili radosť z lásky? Alebo naopak, či nám stačí psychický stimul bez fyzického aspektu ľúbenia. No a zároveň, keď má niektoré duchovné špecifiká – kvality – jedna ľudská bytosť, prečo by ich nemohla mať aj nejaká ďalšia, ktorá by nám okrem psychickej stránky poskytla aj tú fyzickú? Existuje pre každého len jedna skutočná láska alebo je to prostý výmysel? Ďalej môžeme viesť kopu interných aj externých dialógov na tému, ktorá láska je správna, s akým druhom lásky – spôsobom ľúbenia – sa uspokojí väčšina populácie alebo aký druh lásky je správny a nesprávny. Prečo je v súčasnosti odsudzovaná takzvaná „prospechová“ láska? Či sa vieme naučiť niekoho ľúbiť alebo nie? A ďalšie, a ďalšie otázky. Jedna špecifická sa nám však spriama núka a pýta sa nasledovné: „Čo je na vrchu tejto pyramídy alebo rebríka lásky?” Na vrchu

tejto konkrétnej pyramídy, s ktorou prišla pravdepodobne vymyslená filozofka opisovaných večerných stretnutí s Platónom a ďalšími mysliteľmi, v jeho knihe „Sympózium“, sa nachádza láska k Bohu, ktorá vyvrcholila v stredoveku. A pod ktorou je mnoho medzistupňov, ako láska k blížnemu svojmu, láska k rozumu, láska k pravde a tak ďalej. Nietzscheho príspevok ku skúmaniu lásky bol nasledovný – snažil sa pozerať na lásku dvojpohľadovo – podobne ako pri noci a dni. Láska pre neho simultánne zosobňovala okrem ľúbenia aj chamtivosť. Podľa neho je láska a chamtivosť to isté, záleží len na tom, z akej perspektívy sa na ňu pozeráme. Podľa Nietzscheho ide o to či a ako veľmi niečo, alebo niekoho máme radi, alebo po niečom túžime. Dajme tomu, že malé dievčatko A túži po jednej konkrétnej bábike z limitovanej edície. Po niekoľkých mesiacoch sporenia si vreckového od rodičov si ju konečne kúpi. Bábiku miluje, a preto si ju berie všade so sebou. Raz si túto bábiku donesie aj do školy, kde si ju zamiluje dievčatko B. Zamiluje si ju tak veľmi, že by urobilo čokoľvek, aby bábiku od dievčatka A získalo. Navrhuje vymieňanie bábik, nosí dievčatku A jej obľúbené koláčiky a chce ich vymeniť za bábiku. Žaluje na dievčatko A učiteľke, aby jej učiteľka bábiku zabavila, a teda ju nemohlo mať z dievčatiek ani jedno. Z uhla pohľadu dievčatka B by mohlo byť dievčatko A považované za chamtivé, no ono si o sebe môže myslieť, že je čisto milujúcim a chrániacim si niečo, na čom mu záleží nadovšetko na svete. Ďalej Nietzsche tvrdil, že veľkosť lásky sa dá hodnotiť podľa toho, ako veľmi

si vážime to, čo máme. S láskou prepájal aj svoje iné úvahy, ako napríklad vôľu k moci. Podľa neho je láska vzájomne výhodnou vôľou k moci. Podľa tohto výroku by sa nezainteresovanému pozorovateľovi mohlo zdať, že si Nietzsche neváži ničoho, dokonca ani lásky, no je to presne naopak. Nietzsche veril, že jednými z najväčších ľudských hodnôt sú priateľstvo a láska. Friedrich Nietzsche dokonca sám sebe prejudikoval možnosť byť nepochopeným a variant skutočnosti, v ktorej bude jeho celoživotné dielo prevrátené a zneužité. Mal pravdu, tak sa aj stalo. Jeho práca bola znásilnená nacistami. No je možné vnímať tohto filozofa aj bez takéhoto dejinného podfarbenia, v rámci ktorého on ako osoba nezohrával žiadnu úlohu – len úlohu obete. Je to sarkasticky úsmevné, tragikomika dobehla svojho majstra.

Lúčim sa, s láskou, Friedrich Nietzsche.

Celestína Minichová

Průvodce světem komiksů

Od hieroglyfů po Watchmeny a ještě dál

Umění doprovází lidstvo od počátku věků. Ať už se jednalo o stavby chrámů nebo první jeskynní kresby, tak jednou z těchto uměleckých rovin se později stala i literatura – písmo, kterému podle dostupných pramenů předcházelo jiné písmo, obrázkové. A právě tak vznikl předchůdce komiksu – promícháním původního písma a toho, které známe teď. Dnes jsou pro nás komiksy chronologicky uspořádané kresby doplněné písmem. Obrázky jsou rozděleny do tzv. panelů, tvarů, které oddělují jednotlivé momenty příběhu od sebe. Jejich tvůrci neustále experimentují, a proto není možné zmínit konkrétní rysy, které by pro všechny komiksy byly totožné. Od čeho autoři však stále neupustili, je používání tzv. bublin, což jsou textová pole, ve kterých jsou vypsaná zasazení do děje, kontexty, přímé řeči nebo monology postav. Nejčastější forma komiksů jsou tzv. strip komiksy, ty mají zhruba od tří do pěti panelů a jedná se o krátký proužek s příběhem menšího rozsahu, které se začaly objevovat někdy kolem roku 1965 v prostředí amerického under-

groundu, nebo klasický paperback, tedy prakticky sešit různé velikosti a tloušťky, většinou ale formátu A4. Nutno zmínit, že některé komiksy vyšly i v pevné vazbě. Jedná se ale především o výroční čísla nebo kompletované paperbacky. Jak už jsem zmínila, komiksy se skutečně začaly objevovat už dávno před naším letopočtem, nejčastěji teda ve formě nástěnných maleb doplněných prvními pokusy o písmo. Dnešním komiksům nejvíce odpovídající malby byly nalezeny na území Egypta, jednalo se o pásy obrázků a textu, které chronologicky zaznamenávaly děj. Podobné kresby se pak objevily i v Americe, ještě před jejím objevením Kryštofem Kolumbem v roce 1492. Ve velmi podobné době se začal objevovat ještě jeden nový typ komiksu. Nacházíme se v období středověku, a ačkoliv v zemích na americkém kontinentu, dnešní Evropy a severní Afriky probíhal odlišně než na území dnešní Asie, umění se tam vyvíjelo podobnou rychlostí. Typ komiksu, o kterém mluvím, je japonská manga, tedy její předchůdci. A nesl jeden zásadní rozdíl od umění, které se tvořilo mimo Asii – tam se jednalo především o realistické malby a kresby, nebo zobrazování božstev a panovníků. V již zmíněném Japonsku však vznikl příběh o zvířatech, která jsou větší než běžně, mají lidské vlastnosti a uznávají zvyky a tradice tehdejšího obyvatelstva. Za autora je považován umělec a mnich Kukuyu. Počátky moderního komiksu jsou překvapivě datovány až o necelá dvě století po vynalezení knihtisku.

Jedná se o období renesance, kdy umělci velmi často kombinovali a měnili své obory, aby působili co možná nejvzdělaněji a měli široký rozhled ve vědě a kultuře. Stále se však nejednalo o komiksy jako takové, šlo spíše o série obrazů, které byly vystavovány vedle sebe a docházelo na nich k nějakému plynutí děje. První, kdo se více přiblížil k současné podobě byl jeden z Otců zakladatelů Spojených Států Benjamin Franklin, který pochopil myšlenku a v podobě komiksů publikoval karikatury politiků v období revoluce a boji za nezávislost. Pak se ovšem delší dobu opět nic pokrokového nestalo. Tak to bylo do začátku 20. století, kdy se s komiksy, obrazně řečeno, protrhl pytel. Už v roce 1929 vychází v americkém deníku King Features Pepek Námořník (v orig. Popeye the Sailor), který po pozření špenátu získával nadpřirozenou sílu. Ve stejném roce začala vycházet Tintinova dobrodružství od belgického karikaturisty G. Remiho. A nemůžeme zapomenout ani na Tarzana, který dostal komiksovou podobu a také rovnou třiadvacet pokračování. V průběhu 30. let se jedná o jeden z nejoblíbenějších komiksů mezi lidmi vůbec. Kresby se tehdy ujal výtvarník Hal Foster, kterého pak nahradil Rex Maxon, aby ztvárnil tzv. full page comics, to je formát se zhruba 51 centimetry na výšku a 35 na šířku. Ten pomyslné žezlo později předal dál a Tarzan se tak dočkal mnoha různých zpracování a pokračování. Těžko říci, jestli ten náhlý zájem skutečně vyvolal příběh opičího krále a zanedbaného dítěte, kterému se v civilizaci lidí nedostalo pořádného vzdělání a péče nebo inspirace římskými legendami

o Romulovi a Removi, ale jistotou je, že právě třicátá léta byla pro komiksy jedna z nejzásadnějších. V tomto období se nám také představuje jedna z nejlegendárnějších kreslených postav současnosti vůbec. Původně se jednalo o krátkometrážní animovaný film z dílny Walt Disney Animation Studios, ale v roce 1930 získává už vlastní komiksové stripy kreslené Floydem Gottfredsonem, který dával jeho postavě podobu na čtyři desítky let. A o kom je tedy řeč? O samotném Mickey Mousovi. A to není zdaleka všechno.

Československu v tuto dobu vládl Jaroslav Foglar s Rychlými šípy a Ondřej Sekora s komiksy Ferdy Mravence. Vývoj se zde bohužel zastavil s nástupem komunismu v roce 1948, který je nejprve úplně zakázal, ale později začal využívat jako nástroj vlastní propagandy. Opravdovým fenoménem bylo však něco ještě docela jiného. Znalcům jméno Lee Falk určitě řekne více než laikům, ale právě on otevřel pomyslnou bránu do světa, o kterém bych si dovolila říci, že je

dodnes nejzastoupenější a nejpopulárnější skupinou ve světě komiksů obecně. Ten vytvořil strip Mandrake the Magician, jehož hlavním hrdinou je iluzionista, který ovládá různé nadpřirozené síly. Jedná se tak o historicky prvního superhrdinu vůbec. Krátce po Falkovi se objevují dvě, dnes velmi úspěšná nakladatelství, která se zaměřily právě na vydávání komiksů. Šlo o National Allied Publications a Timely Comics – dnes DC (Detective Comics) a Marvel Comics. Počáteční tempo si však DC neudrželo a v 60. letech ho s komiksy typu Fantastická čtyřka, Avengers, X-Men, Thor nebo Iron Man z pomyslného trůnu svrhl Marvel. Úsměvným faktem pak je, že 60. letům vládly víceméně dvě postavy z naprosto odlišných pólů – Superman od DC a Strýček Skrblík (Uncle Scrooge) od Walta Disneyho. V roce 1970 měla také premiéru jedna akce, kterou známe dodnes. Nese název Comic-Con a poprvé ji pořádali především amatérští kreslíři komiksů z Detroitu, jako přátelské setkání. Dnes je to jedna z nejpopulárnějších akcí v této branži vůbec. V současnosti se komiksy pomyslně rozdělili na tři typy: anglo-americký, belgo-francouzský a japonský. Každý má svou dlouhodobou tradici, svůj způsob vývoje, znaky

a vůbec nějaký specifický styl. Aktuálním největším producentem komiksů je Japonsko, kterému jistě mnoho pomohlo úzké propojení s anime filmy a seriály. Jejich specifický styl kresby, které je pro mangu typický, jež zahrnuje velké oči, malý a špičatý nos, výrazné účesy a především čte se zprava doleva, vyhledávají miliony fanoušků po celém světě. Mezi nejznámější patří rozhodně Naruto od autora Masaši Kišimota, o příběhu chlapce, který se učí na akademii pro ninja bojovníky, aby se stal hokagem – nejlepší ninjou ve vesnici. Za zmínku rozhodně stojí Tokyo Ghoul, kdy se vášnivý čtenář a student Ken Kaneki nešťastným incidentem stane tím nejhorším, co svět zná – ghoulem nebo manga One Piece, o chlapci jménem Monkey D. Luffy, která má trochu nevšední sen – stát se novým pirátským králem. Obecně ale platí, že 21. století je především o filmech a seriálech na komiksech založených. Na to, které se povedly nejvíce a nejméně, má každý svůj subjektivní názor, ale také vzniklo nespočet různých žebříčků. Například podle žebříčku na webu kinobox.cz je rozhodně nejlépe natočeným filmem s komiksovou předlohou Temný rytíř z roku 2008. A obecně jde o film, který se na vrcholcích žebříčků objevuje snad nejčastěji. Velmi vysoko hodnocené jsou také filmy X-Men

s Hugh Jackmanem, Deadpool nebo film Watchmen, založený na komiksech odehrávajících se v době války ve Vietnamu. Naopak jedním z nejhůře hodnocených je film Batman versus Superman: Úsvit spravedlnosti, který se podle filmových kritiků stal jen lacinou kopií marvelovských Avengers nebo také Liga Vyjímečných, od které se distancoval i sám autor komiksu Alan Moore. Tady se pro změnu kritici ptají, zda tvůrci tohoto filmu komiks vůbec četli. Již zmíněný Alan Moore je rozhodně jedním z nejznámějších autorů komiksů vůbec. Mezi jeho nejznámější díla patří V jako Vendeta, o tajemném antifašistickém revolucionáři říkajícím si V, minisérie Z pekla, vyprávějící příběh jednoho z nejznámějších vrahů Anglie Jacka Rozparovače nebo již zmínění Watchmeni. Rozhodně nemůžeme zapomenout na roky, kdy působil a pracoval pro DC a zanechal tam svůj výrazný otisk především svým Bažináčem (Swamp Thing). Jeho kolegou byl další známý autor Neil Gaiman, který napsal komiksy Sandman, o životech Věčných a také spoustu známých románů např. Američtí bohové, o životech bohů, na které lidé přestávají věřit nebo oblíbenou Koralínu. Světově nejznámější autorem byl a bude rozhodně Stan Lee, muž, který stojí za většinou známých komiksů z Marvel Comics jako Spider-Man, X-Men, Iron Man, Avengers, Hulk, Thor a mnoho dalších. Jedním z posledních zmíněných bude také Frank Miller, který se sice podílel na tvorbě v DC

i Marvel Comics, ale především pro Dark Horse Comics, kde vytvořil komiksy Sin City, o tajemném městě na severozápadě Ameriky nebo 300, o bitvě u Thermopyl. Nakladatelství Dark Horse Comics nám však v poslední době dalo předlohu jednoho aktuálně velmi populárního seriálu na platformě Netflix. Autorem je Gerard Way, který za pomoci Gabriela Bá dal za vznik komiksům The Umbrella Academy, příběhu o nesourodém týmu superhrdinů, kteří jsou spásou, ale i nebezpečím pro celý svět. Vytvořil také, ne však tak známé, The True Lives of the Fabulous Killjoys – sérii komiksů z postapokalyptického světa, doprovázenou čtveřicí Killjoys. Komiksy byly vytvořeny jako doplnění kontextu alba, které vydal se svou kapelou My Chemical Romance v roce 2010 a jejíž členové jsou právě oněmi Killjoys. A na závěr snad jen citát od jednoho ze zmíněných autorů – Neila Gaimana. Protože jestli něco všechny autory, a teď nemyslím jen komiksů, spojuje, tak jsou to právě ty vnitřní světy, které dosáhly takových rozměrů, že se staly i světy těch, kteří ty své už dávno mají.

„Každý má v sobě tajný svět. Myslím každý. Všichni lidé na světě – bez ohledu na to, jak jsou zvnějšku nezajímaví a nudní. Uvnitř mají všichni nepředstavitelné, skvělé, nádherné, hloupé, úchvatné světy... Ne jen jeden. Stovky. Možná tisíce.” Karolína Hudcová

Tvorivá dramatika

ako výchova k hodnotnému vnímaniu sveta Už v stredoveku sa pedagógovia snažili obohatiť výučbu latinčiny tým, že so žiakmi inscenovali rozličné latinské komédie. Tie nielenže obohatili ich znalosť latinského jazyka, ale dokázali im priblížiť aj celý antický svet a život danej doby. Žiaci sa učili vcítiť do role niekoho iného, čo ovplyvňovalo aj ich zmýšľanie a kognitívne cítenie. Už tieto dávne doby môžeme považovať za počiatky tvorivej dramatiky. Ján Amos Komenský ako prvý odlíšil divadlo od školskej hry ako pedagogického prostriedku. A tak sa v 19. storočí divadlo oficiálne oddelilo od vyučovacieho procesu. Stalo sa čisto záujmovou činnosťou. V roku 1924 založila Winifred Wardová pod vplyvom Johna Deweyho Hnutie tvorivej dramatiky v USA. Boli názoru, že „dieťa nie je prázdna nádoba, ktorú má učiteľ naplniť, ale že sa má snažiť vytiahnuť z detí to, čo už vedia, hoci si myslia, že to nevedia. Dieťa má nad svojimi poznatkami premýšľať a prehlbovať ich.“ Dôraz kládli na využívanie vedomostí, disciplíny a kultúry a ich úspešné pôsobenie v spoločnosti, nie na obyčajné „vedenie“. Preto zvýrazňovali, že pre dieťa je najdôležitejšie to, čo robí, a nie to, čo vidí alebo počuje. Dramatická výchova sa ako predmet začlenila do vyučovania v 90-tych rokoch 20. storočia a nadviazala na literárno-dramatické odbory ľudových škôl umenia či divadelných súborov. Môžeme ju označiť za umelecko-pedagogický odbor, ktorý „sa zameriava na rozvoj osobnosti ako celku a disponuje stratégiami

komplexného holistického učenia sa.“ Ide o pomerne nový fenomén, ktorého najpodstatnejším aspektom je tvorivosť. Nejde o dramatizáciu, hru či metódu, ale o systém riadeného a aktívneho sociálno-umeleckého učenia sa. To prebieha na základe využívania princípov drámy a divadla, ktoré sú limitované výchovnými a umeleckými požiadavkami, ako aj individuálnymi možnosťami jedinca. Účastníkov sa snaží doviesť k imaginácii a reflektovaniu ľudského prežívania na základe skúsenosti. Je to interaktívne praktizovanie životných udalostí, impulzívna umelecká forma, ktorá v sebe pretavuje rozmanitosť štýlu a postupov. Dieťaťu môžeme vysvetliť, čo znamená slepota, a to tým, že mu to slovne vysvetlíme. Ak však zapojíme tvorivú dramatiku a povieme mu, aby zavrelo oči a vykonalo určitú činnosť, zapamätá si tento proces omnoho zreteľnejšie vďaka zážitku, ktorý túto činnosť sprevádza. Tvorivá dramatika má interdisciplinárny charakter, pozostáva zo štyroch oblastí, ktorými sú divadlo a dramatické umenie, pedagogika, psychológia a vedy o človeku a spoločnosti. Z uvedených vied vytvára novú, autonómnu štruktúru. Preberá predvádzanie deja z divadelného umenia s cieľom poskytnúť prijímateľovi estetický zážitok a vytvoriť novú realitu, ktorá sa stáva východiskom realizácie tvorivej dramatiky. Pracuje s dramatickými výrazovými prostriedkami s tým

rozdielom, že sa zameriava najmä na proces a nie až tak na výsledné dielo, ako to býva v divadle. Umelá realita v nej slúži čisto k sociálnemu a kultúrnemu učeniu jedincov. Dovoľuje vyskúšať si medziľudské interakcie, presahujúce hranice skutočných možností, pričom sa naskytuje výhoda možnosti napraviť chybné správanie zúčastnených. Podobne ako v ‚dramatične‘, i tu tvorí prazáklad všetkého dramatická osoba, konanie a dej. Dramatická osoba so svojimi osobitnými psychickými a fyzickými znakmi, doplnenými aspektmi danej sociálnej roly, vstupuje do dramatickej situácie. Tá ju vyzýva ku konaniu. Ak svojimi činmi vplýva na iné osoby, hovoríme o dramatickom konaní, z ktorého následne vzniká dramatický dej. Práve jemu vďačíme za preniknutie hrdinu do vnútorného, fiktívneho sveta. Znázornený systém sa realizuje hraním rolí. Hra rolí spočíva v naplnení očakávaní na základe vnútorných psychických nastavení jednotlivcov, predstavujúcich rozličné formy správania, sociálneho statusu, profesie či situácie. Hranie rolí môžeme považovať za edukačnú metódu, pretože vedie k rozvíjaniu osobnostných i vzdelávacích cieľov. To nastáva reflexiou hranej fiktívnej situácie, ktorá má predpokladaný výchovne bohatý obsah. Napríklad, ak dáme dieťaťu zahrať rolu s vyšším statusom, ako je ten jeho, nielenže sa bude dospelo vyjadrovať verbálne, ale automaticky zmení i svoje non-verbálne správanie a bude využívať spisovnejšiu reč. Riadenie tohto procesu si vyžaduje od lektora vysoký stupeň pripravenosti a ochoty vzdať sa najvyššieho

statusu a právomocí v triede. Jeho pozícia sa mení, mala by byť multirolová – „riadením a vstupom do dramatického procesu sa stáva spoluhráčom, partnerom, podnecovateľom, facilitátorom, organizátorom, radcom...“, no najmä človekom v zmysle autentickej bytosti, prejavujúcej sa spontánne, bez sociálnej masky, reprezentujúcej status učiteľa v bežnom zmysle. Môže využívať mimoriadne efektívnu edukačnú metódu vlastným vstupom do roly, vtedy prestáva byť len organizátorom a spolu so žiakmi sa stáva ich partnerom, ktorý spolu s nimi prežíva, spoznáva či objavuje. To mu zároveň poskytuje možnosť bez postrehu žiakov zasiahnuť a kontrolovať proces dramatizácie zvnútra. Na záver môžeme zhodnotiť, že tvorivá dramatika je vynikajúcim spôsobom nabudenia kreativity a vlastnej expresie mladej generácie. Umožňuje nám pretaviť ich zmýšľanie umeleckými prostriedkami a otvoriť tak svet umenia i tým, ktorí by ho bežne nevyhľadávali. Vo výsledku nám ostáva veriť, že práve ona je jedným zo spôsobov formovania zmysluplnejších osobností, ktoré budú jedného dňa otvorenejšie nie je len v procese tvorby, ale v celkovom prístupe k okolitému svetu a jeho nástrahám. Michaela Macková

„BUNRAKU“

– TRADIČNÉ JAPONSKÉ BÁBKOVÉ DIVADLO Charakteristika Bunraku Názvom „Bunraku“ možno označiť najvýznamnejší druh japonského bábkového divadla. Bunraku je klasickým umením s viac ako tristoročnou históriou. Bábky sú animované troma vodičmi, v čom je Bunraku unikátne. Vodiči majú navyše aj celkom rafinované techniky svojich expresií, spočívajúcich ako v práci so svojou dynamikou hlasu, tak aj so svojím pohybom, ktorých hlavnou úlohou je práve reflektovať bohatú históriu Japonska. V divadle Bunraku možno rozlišovať okrem troch vodičov samotnej bábky aj „Tayū“ – recitátora spievaného textu deja a „Shamisen“ – hudobníka hrajúceho na „shamisen“: trojstrunový japonský nástroj.¹ Stručná história shamisen-u Na začiatku druhej polovice 16. stor. bol v oblasti Osaky najskôr uvedený „jabisen“: brnkací nástroj. Mal tri pletené hodvábne struny, dlhý drevený krk a malý štvorcový rezonátor pokrytý haďou kožou. Konkrétne išlo spočiatku o lokálny variant „sanxianu“, čínskeho nástroja ovplyvneného stredoázijskou hudbou... Keď sa jabisen-u čoskoro ujali japonskí hudobníci, nahradili krehkú, ale aj ťažko dostupnú hadiu kožu psiou alebo aj mačacou. 1 Pozn.: Hudobníkovo pomenovanie v „Bunraku“, „Shamisen“, je totožné s týmto druhom nástroja.

Tieto kože navyše lepšie vibrovali a odolávali technikám hudobníkov. Tento „nový“ nástroj sa už dnes nazýva shamisen. Pre divadlo Bunraku je však vyhradený len jeden jeho druh – existujú totiž celkom tri. Okrem iného, shamisen zaznamenal veľký úspech aj v divadle „Kabuki“: tradičná forma japonského divadla. Rozprávačstvo v Bunraku a tradícia Jōruri Korene tohto typu divadelného rozprávačstva pôvodne siahajú až ku kjótskym rozprávačom príbehov, ktorí boli členmi cechu slepých mníšskych rozprávačov. Títo slepí mnísi svoje príbehy čerpali z legiend a sami sa sprevádzali hraním na čínskej lutne. Najväčší rozmach tejto činnosti sa prejavuje v 13. storočí. Repertoár sa až postupne rozširoval na fantastickejšie a romantickejšie príbehy. Najvýznamnejším však bol práve príbeh o japonskom rytierovi a krásnej Jōruri – ktorá sa ku koncu napokon prevtelila do tela budhistického bojovníka, aby tak zachránila hlavného hrdinu. Neskôr sa tento príbeh stal takým úspešným (16. stor.), že sa menom krásnej hrdinky začali označovať všetky príbehy takéhoto žánru... K recitáciám sa napokon pridal aj vizuálny rozmer v podobe zahalených bábkarských asistentov, hlavných bábkarských majstrov.

Čaro Bunraku scénických prevedení Dnes pozostávajú predstavenia zo scén vybraných z rôznych okruhov hier. Či už sú to hry z domáceho prostredia, alebo aj hry s historickou tematikou. Okrem hlavných hrdinov v podobe bojovníkov či urodzených panovníkov, tu teda ešte vystupuje aj množstvo vedľajších postáv, pri ktorých platí výnimka, že ich môže animovať aj jeden bábkar. Či už sú to rôzni strážcovia, sluhovia, alebo aj zvieratá. Umelec Tayū vystupuje samostatne a hrá všetky postavy bez ohľadu na pohlavie či vek. Rozohrávanú konkrétnu situáciu zdôrazňuje najmä svojou expresívnou tvárou. Má na sebe oblečené „kamishimo“.² Kľačí na platforme v prednej bočnej časti javiska a s úctou otáča stránky knihy, ktorú má pred sebou na stojane, hoci pozná jej text už naspamäť. Umelec Shamisen zase svojím hudobným sprievodom vytvára atmosféru deja. Kľačí pri Tayū po jeho ľavej strane. Ďalšie zvukové efekty vytvárajú perkusionisti.³ (Ostatní) bábkari divadla Bunraku Pomenovaním „Omozukai“ možno označiť hlavného bábkarského majstra tohto typu divadla. Omozukai má na starosti ovládanie hlavy a pravej ruky. Omozukai má, ako jediný, navyše odokrytú hlavu. Prvý asistent bábkarského majstra má na starosti ovládanie ľavej ruky. A druhý asistent ovládanie nôh. 2

Pozn.: Čierno-biely japonský slávnostný odev.

Títo asistenti na sebe nemajú žiadny špeciálny typ japonského slávnostného odevu, sú jednoducho odetí v čiernom. Ak sa chcú asistenti vypracovať na post bábkarského majstra, musia mať za sebou desaťročnú prax v ovládaní nôh bábky, a následne ďalšiu rovnako dlhú prax v ovládaní ľavej ruky bábky. Stručná charakteristika bábok divadla Bunraku Bábky sa v divadle Bunraku označujú pojmom „bábiky“. Teda tieto bábiky merajú od 90 do približne 140 a viac centimetrov. Bábiky môžu vážiť od 4 kilogramov vyššie. Bábiky môžu byť obohatené aj o rôzne doplnky. Či už meče, vejáre, alebo aj fajky. Tieto doplnky drží v ruke priamo bábkar, no jeho ruka zostáva skrytá pod odevom, najčastejšie kimonom, bábiky. Bábiky zodpovedajú skôr základným typom. Sú zväčša klasifikované podľa pohlavia či sociálneho postavenia, ako napríklad typ mladej ženy, starého muža, či napríklad aj zdravotnej sestry. Bábiky sú tiež rozdelené podľa pozitívnych a negatívnych vlastností. Niektoré sú dokonca skonštruované aj na predvádzanie špeciálnych efektov, napríklad v podobe rozdeľujúcej sa hlavy na dve časti, vo význame zosobnenia akejsi démonickej osobnosti.

Petronela Brotka 3 Pozn.: Perkusný hudobný nástroj je menej obvyklý bicí nástroj, na ktorý sa hrá udieraním, trením, alebo škrabaním.

Muzikály, ktoré prerozprávali históriu Milujeme muzikály. Milujeme, ako dokáže hudba rozjasniť obyčajné životy, vyjadriť svoje pocity, ako z ničoho spraví niečo. Vášnivo sledujeme ako divadelné svetlá ožarujú pódium, a v tom okamihu nás zahreje to známe teplo lásky a domova. Nohy nám začnú samé od seba tancovať, na tvár sa pomaly prediera úsmev. Všetko je to také krásne. Otázkou však je, poznáme to, čo tak milujeme? Vieme, čo sa skrýva za príbehmi a ich melódiami, ktoré nám tieto milované muzikály posledné desaťročia prinášajú? Pretože niektoré z nich sú skutočne niečím viac ako výmyslom tvorcov. Nesú v sebe stáročia staré príbehy, no tentoraz skutočné príbehy, o ktorých sme možno doposiaľ čítali len v učebniciach dejepisu. Ako teda dať muzikálu dušu a charakter? Stačí jeden historický či mytologický príbeh, trochu inšpirácie, trochu fantázie, originálne skladby a naša nová závislosť je na svete. Poďme sa teda pozrieť na zopár tých, ktoré nám svojsky, chytľavo a jedinečne spracovali historické námety. A poďme sa zamilovať ešte viac.

Hamilton Alexander Hamilton. Jedna z najvýraznejších osobností americkej histórie. A v súčasnosti celosvetovo najobľúbenejší muzikál z pera skladateľa, herca, a producenta Lina Manuela Mirandu. Priznajme si, že pred muzikálom Hamilton sme boli v americkej histórií stratení, dnes by sme však o nej vedeli hodiny rozprávať. Či spievať. Miranda si dal tú námahu, naštudoval si celú históriu Alexandra Hamiltona a každého, kto sa s jeho príbehom akokoľvek spájal, ako George Washington, Aaron Burr, Thomas Jefferson či sestry Schuylerové, vrátane jeho manželky Elizy. Vytvoril jednu obrovskú, dych vyrážajúcu hip-hopovú show. Práve jedinečné spojenie histórie a hip-hopu bolo to, čo pritiahlo milióny ľudí a získalo si ich srdcia. Hamiltona ste možno doteraz poznali len ako jedného z Otcov zakladateľov, či ako tvár zobrazenú na desaťdolárovej americkej bankovke. Táto senzácia však vaše doterajšie dejepisné znalosti obráti hore nohami a po zhliadnutí, či minimálne vypočutí tohto diela, budete ako noví, nasýtení informáciami a kvalitnou hudbou. Tento fascinujúci a originálny muzikál určite stojí za povšimnutie, nakoľko odprezentoval život historickej osobnosti dosiaľ nevídaným a tým najchytľavejším spôsobom. A aby som nezabudla podotknúť,

vzhľadom na to, že odpremiéroval v roku 2015, jeho nezvyčajný úspech a neutíchajúci ošiaľ je úplne oprávnený a presvedčí vás, že stojí za to povedať histórii jedno veľké áno.

Six Tu sa vrátime do renesančného Anglicka spoznávať príbehy nie kráľa Henricha VIII., ale práve jeho šiestich žien. Jeho slávno-neslávnych manželiek, ktorých osudy nie sú také známe, aké by mohli byť. Ak vám niečo hovoria mená ako Katarína Aragónska, Anna Boleynová či Jana Seymourová, tak máte body navyše. No možno i vďaka tomu vás Six namotá ešte väčšmi a ony vám konečne ukážu celý svoj príbeh. Napriek tomu, že boli zatienené slávou Henricha, život každej z nich bol výnimočný. A stojí za to byť vypočutý. To si uvedomovali aj tvorcovia muzikálu Six a každú z nich predstavili v tom najžiarivejšom svetle, a to unikátnym popovým prevedením. Každá sa vlastnou piesňou snaží dokázať, že práve ona mala ten najhorší osud. A ako bonus, tým, že sa nám história prezentuje formou popového koncertu, každá z kráľovien bola inšpirovaná súčasnou speváčkou, ako Beyoncé, Adele či Alicia Keys. Fantastickým a originálnym prevedením sa Six stáva tou najzábavnejšou hodinou dejepisu.

Les Misérables Jedno z najznámejších klasických diel, z pera francúzskeho spisovateľa Victora Huga, v sebe taktiež nesie kus histórie. V preklade Bedári, ktorí patria medzi najmilovanejšie muzikály všetkých čias, odpremiérovali v Paríži pred 35 rokmi. Tento príbeh, odohrávajúci sa počas francúzskej

revolúcie, bol inšpirovaný skutočnými udalosťami zo života autora. Hugo bol svedkom policajného zadržania muža pri krádeži bochníka chleba, čo neskôr využil ako najdôležitejší bod v osude svojho protagonistu, a sám neskôr zachránil prostitútku pred zatknutím, čo sa v príbehu podarilo práve hlavnému hrdinovi, Valjeanovi. Skutočná bola však postava generála Lamarqua, po ktorého smrti sa zišla skupina protestujúcich študentov, aby mu zaistili pohreb, čo však viedlo k násilným stretom s vládnymi jednotkami. Hugo počas revolty kráčal ulicami Paríža, bol svedkom barikád, streľby i Parížskeho povstania, ktoré viedlo k inšpirácii pri tvorbe scén v nesmrteľnom Les Misérables. Toto legendárne dielo je dodnes divadelným fenoménom, plným silných piesní, získavajúcich si srdcia ľudí po celom svete.

Anastasia Cárska dynastia Romanovcov je všeobecne známa, no najväčšiu pozornosť si vyslúžila práve najmladšia dcéra Mikuláša II., princezná Anastázia Romanovová. Krutý osud tejto ruskej rodiny zaujal ľudí po celom svete, získal rôzne knižné či filmové spracovania, a jedným z nich bola aj animovaná rozprávka z roku 1997, Anastasia, na ktorej vyrastali mnohí z nás. To ona bola hlavnou inšpiráciou pre tvorcov muzikálu Anastasia, k pretvoreniu tohto príbehu, ktorý odpremiéroval na Broadwayi v roku 2017. Na rozdiel od animovaného filmu, v muzikáli máme zobrazených viac referencií na skutočnú tragédiu cárskej dynastie. Rodina cára Mikuláša Romanova bola

vyvraždená, no nakoľko telo malej Anastázie sa v čase tragédie nenašlo, všetci dúfali, že princezná zostala nažive. Muzikál Anastasia zobrazuje práve to, ako život Anastázie mohol vyzerať, keby skutočne tragédiu prežila. A práve táto historická udalosť, odprezentovaná formou nezabudnuteľných piesní a dojemnej interpretácie, nás oboznámi s dávnymi ruskými panovníkmi a princeznou Anastáziou, ktorá po strate pamäti hľadá cestu domov. Za svojou nenávratne stratenou rodinou.

Phantom of the opera Fantóm opery je taktiež jedným z muzikálov vytvorených na základe knižného podkladu. Dielo bolo napísané francúzskym novinárom Gastónom Lerouxom, ktorého inšpirovali práve reálne udalosti k tomu, aby napísal jedno z najznámejších klasických diel. História skrytá za týmto úspešným Broadwayským i filmovým muzikálom, je však viac menej neznáma. Tajomná postava svetoznámeho fantóma bola inšpirovaná skutočným mužom s rovnakým menom, ktoré poznáme z príbehu. Erik sa narodil so znetvorenou tvárou, po odvrhnutí rodičmi sa stal cirkusovou atrakciou a o pár rokov sa podieľal na stavbe parížskej Opery Garnier, ktorá je taktiež ústrednou lokáciou známeho deja. V opere sa nakoniec usadil, začal sa ako pravý gentleman pohybovať v obleku, plášti a tvár si zahaľoval maskou. Zhodou okolností sa zaľúbil do opernej speváčky Kristiny Nilssonovej, ktorá odmietla jeho lásku. Zlomené srdce ho prinútilo zamurovať sa vo svojom byte pod operou, kde po istom

čase skonal od hladu. Niekoľko rokov po udalostiach sa v apartmáne pod operou našla kostra a ešte dlho po incidente sa povrávalo, že v opere straší. Leroux využil dané fakty, použil skutočné krstné mená “hlavných hrdinov”, zapojil fantáziu a zvyšok príbehu dotvoril do podoby, v akej ho poznáme dnes. A fenomén bol na svete.

Moulin Rouge A ako posledný tu máme známy filmový, od roku 2018 i Broadwayský muzikál, Moulin Rouge, ktorý, verte-neverte, má korene nie v reálnych historických udalostiach, ale v antickej mytológii. Tvorbu tohto muzikálu inšpiroval mytologický príbeh Orfea a Eurydiky. V tejto antickej povesti, akonáhle Eurydika skonala po uštipnutí hadom, Orfeus sa ihneď vydal zachrániť ju z podsvetia, či inak, priviesť späť k životu. V muzikáli sa Moulin Rouge stáva symbolom pre podsvetie a odchod Satine z tohto miesta teda symbolizuje odchod z obávanej temnoty, z ktorej sa mohla dostať i sama Eurydika. A tak, ako Christian čiže Orfeus musí z temnoty zachrániť Satine čiže Eurydiku, rovnako ju i stráca. Málokto vie o inšpirácii skrytej za týmto známym muzikálom, no podľa môjho názoru, práve mytologické súvislosti robia tento ľúbostný príbeh ešte oveľa čarovnejším. A možno i na základe týchto skrytých, no fungujúcich prvkov v deji, je tento muzikál jedným z najúspešnejších všetkých čias.

Alexandra Žibritovská

Batsheva Dance Company Gaga tanečníci ze Svaté země Izrael. Asi těžko budete v Evropě hledat zemi, která bude více kontrastnější. Neexistuje zde ateismus, chatrné přístřešky plynule přechází na moderní mrakodrapy a čas jakoby snad ani neplynul, ale stál na místě. Kdyby měli obyvatelé Izraele vycházet z každé historické křivdy, pravděpodobně by země, jak ji bylo mnohokrát přisuzováno, dávno neexistovala. Není tedy na místě pozastavovat se nad množstvím kultur, které zde bok po boku žijí už desítky let a vytvořili tak naprosto jedinečnou atmosféru, která chytne, ale jen tak nepustí. Tím jsme si uvedli téma, kterému se budeme věnovat – tanci. Tanec v Izraeli není nijak blíže specifikovaný, zahrnuje velmi širokou škálu tanců od baletu, modernu, společenské tance, flamenco až po své vlastní tradiční tance. Izraelský tanec si v průběhu let zasloužil celosvětové uznání, a tak na oplátku dal světu špičkové choreografy a tanečníky, ochotné je následovat kamkoliv. Pojďme se však podívat trochu do historie. V roce 1935 do Izraele emigruje Rakušanka Gertrud Kraus, která prchá před nastupujícím fašistickým režimem. Ačkoliv se zpočátku věnuje současným technikám tance, založí v polovině 20. století baletní divadlo a jmenuje se jeho uměleckou ředitelkou. Důležité je zmínit, že vždy vycházela z lidových tanců a zakomponovala je do těch moderních, díky tomu vznikl jedinečný taneční styl a atmosféra.

Postupem času se začaly přidávat další a další divadla a taneční soubory, jedním z nich i slavný Batsheva Dance Company. Jako ostatně všechno v Izraeli, i tento soubor má svou dlouhou historii. Založen byl v roce 1964 Marthou Graham a její svěřenkyní baronkou Batshevou De Rothschild. Ani tanečníci se zpočátku moc neměnili a téměř dvě desítky let mu vládla primabalerína Rina Schenfeld a Rena Gluck. Cesta k jedinečnosti však byla velmi dlouhá. Graham měla jasnou představu o tom, co chce v Izraeli tvořit. Přivedla tam pár svých tanečníků a přispěla také několika choreografiemi. Ačkoliv byli tanečníci vzděláváni stejně jako ti Grahamové v Americe, kritici se shodovali, že Batsheva vládne úplně novou, odlišnou energií. I tak jim však vyčítali vadnou techniku a nepovažovali je za vhodné pro choreografie Grahamové. I přesto dosahovali mnohem větší autentičnosti než jejich americké protějšky, a tak začala mezi Graham tanečníky v New Yorku a Batsheva tanečníky v Izraeli vznikat velká konkurence. S Batshevou začalo v tu dobu spolupracovat velké množství choreografů, které tam přivedla právě Graham a izraelští tanečníci se konečně začínají plně odpoutávat od původní myšlenky, co nejvíce se podobat americkému modernímu tanci.

Píše se rok 1974 a baronka se rozhodla jmenovat novou uměleckou vedoucí, tou se stala Jeanette Ordman. Tanečníci ani veřejnost však nebyla spokojená se stylem, kterým Jeanette soubor vedla. Dospělo to tak daleko že Graham i Rothschild se rozhodli přestat soubor financovat a raději svou finanční podporu směřovali jinam. Bez finanční podpory najednou nebylo na placení zahraničních choreografů, a tak se vedení souboru střídavě ujímaly různá izraelská jména, která sice dokázala udržet soubor na poměrně vysoké úrovni, ale chyběli jim dobří choreografové, kteří by um a jedinečnost souboru dokázali využít a protlačit na světovou scénu. To všechno mělo skončit o dlouhých šestnáct let později. Uměleckým ředitelem je jmenován Ohad Naharin, který studoval právě pod Graham v New Yorku a už v minulosti v Izraeli některé ze svých choreografií představil. Ten se rozhodl zaměřit na mladší publikum, a tak začal spolupracovat s choreografy, kteří se na scéně pohybovali sice kratší dobu, ale přinášeli inovativní myšlenky a vycházeli ze svých vlastních pravidel a často i pohybových jazyků. Brzy se mu podařilo vytvořit i svůj vlastní, gaga, který tanečníci velmi uvítali a podařilo se jim tak rozvinout se jak v tanci, tak v jejich vztahu k jedinečnosti a schopnostem svého těla. Naharin se tanci začal věnovat těsně poté, co se vrátil z vojenské služby, v té době mu bylo dvacet dva let. Ačkoliv to byl nápad jeho matky, která byla choreografka a tanečnice, neboť on celé dětství směřoval spíše k hudbě, nechal

se jí nasměrovat právě do souboru Batsheva. Martha Graham v něm viděla talent a pozvala ho do svého vlastního newyorského souboru, kde se mu dostalo nejen vzdělání, ale také nastartování jeho slibné kariéry, která ho zavedla například až do Bruselu. Věnoval se však hlavně baletu, a tak se roku 1979 vrací do New Yorku, kde začne tvořit choreografie například pro Nederlands Dans Theater, Paris Opera Ballet a právě i pro Batshevu. Když se pak stane jejím uměleckým ředitelem, splní se mu sen návratem do jeho rodné země. Lásku k Izraeli, jeho kultuře, ale i tanci, umění a tělu, jež se v tomto případě stávalo prostředníkem, zdůrazňoval jak ve svých choreografiích, tak i vlastní filozofii, ze které pak vznikla právě gaga, jedinečný styl tance založený na dynamice, sebepoznání a vytrvalosti.

„Tento slovník jsem vytvořil pro trénink mého souboru, spojuje ty nejlepší dovednosti tanečníka s jeho přirozenými pohyby a emocemi. Říkám tanečníkům: poslouchej své tělo, než mu nařídíš, co má udělat.“ Velkou zvláštností bylo také to, že tanečníci se nikdy nedívali do zrcadel, ve zkušebnách je neměli a pokud vystupovali jinde, nechávali je zakrýt. Podle Naharina to kazí autentičnost vystoupení a tanečníci se pak zaměřují mnohem více na každou pohybovou nedokonalost,

než o energii a emoce, které tanec potřebuje, aby byl tím, čím být má. Ohad Naharin je v současnosti jedním z nejuznávanějších choreografů na světě. Než v roce 2018, po osmadvaceti letech, opustil pozici uměleckého ředitele a stal se pouze jedním z choreografů, měl soubor 36 členů a zhruba 250 vystoupení ročně. V roce 2015 navštívil se svým souborem, v rámci festivalu Tanec Praha, také Prahu. Zde představili dokonce svá dvě vystoupení, jedno v rámci festivalu – Last Work a druhé pod záštitou baletního souboru Národního divadla – Decadance. Tanec Last Work nás vzal do doby plné chaosu a nejistoty, promítal životy lidí zasažených válkou a jejich každodenní strasti, ale i radosti. Jako kdyby z tanečníků v průběhu vystoupení vyprchával život a nakonec zůstali na jevišti sami, zoufalí a ubití nesvobodou. Jediné, co se po celou dobu vystoupení nezměnilo, byla žena na běžícím pásu, v modrých šatech s rozpuštěnými vlasy, která běžela po celou dobu více než hodinového vystoupení. Stala se nezastavitelným časem, který se neohlížel na nic jiného než na cestu vpřed. V Decadanci je naopak velmi vidět podstata gaga techniky. Může se zdát jakoby tanečníci v průběhu vystoupení nalézali sami sebe. Jedná se o velmi dynamické vystoupení, doplněné hudbou více jak desítky autorů se zaměřením na mezilidské vztahy a vztah k sobě samému. Tento motiv se velmi často v jeho choreografiích opakuje, ostatně je to také důvod, proč je možné, aby se gaga technice věnovali i netanečníci. Naharin totiž věří, že gaga není o tom naučit se něco úplně nového, ale pracovat a otevřít to,

co už máme někde uvnitř sebe zakódované, jen nevíme, jak to využít. Gaga je hodně o maličkostech a jemnostech, pomáhá objevit naší výbušnou stránku, ale pouze v případě, že jsme jemní a trpěliví. Ostatně nejlépe to popsal sám Naharin:

„Všichni se potřebujeme napojit na proud energie v našem těle, potřebujeme se poddat, vypustit explozivní energii, používat rychlost, cítit strukturu, spojitost mezi požitkem a úsilím, schopnost smát se sami sobě. Všichni máme nějaké schopnosti, můžeme být rychlí, můžeme být pomalí, můžeme být zablokovaní nebo nám může energie proudit tělem. Všichni také máme představivost a jsme schopni vášně.“ A pokud je tedy toto propojení vášně a představ společné všem, můžeme své schopnosti rozvíjet do nekonečna. Je to jako když si připomeneme ta zatažená zrcadla – přehnaným soustředěním na sebe vidíme jen to, co už je, nikoliv to, co můžeme mít. Pak se gaga najednou dostává na úplně jiný level – z tance se stává myšlenkou, z myšlenky hlubokým pocitem a z pocitu průvodcem, jak ve vztahu k sobě, tak k životu, kterému skutečně dokáže utéct jen ta žena v modrých šatech – čas. Karolína Hudcová

Chantal Akerman Chantal Akerman bola jedna z veľmi dôležitých osobností filmového priemyslu neskoršieho 20. storočia. Prostredníctvom tvorby filmov začala debatu o právach žien a o feminizme. V rámci toho pozdvihla aj avantgardné filmové umenie na medzinárodnú úroveň. Narodila sa 6. júna 1950 v Belgicku. So svojou matkou mala veľmi blízky vzťah a podporovala ju v jej snoch, aj keď to sama v živote nemala ľahké, pretože prežila holokaust v koncentračnom tábore Auschwitz a na vlastné oči videla smrť svojich rodičov. Ako osemnásťročná začala Chantal navštevovať belgickú filmovú školu (Institut National Supérieur des Arts du Spectacle et des Techniques de Diffusion), kde natočila svoj prvý krátky film Saute ma ville (1968) a po prvom semestri zo školy odišla. V roku 1971 bol film premietaný na Oberhausen Short Film festival a zaslúžil si veľa pozornosti od divákov. Krátko na to odišla do USA,

aby mohla rozbehnúť svoju filmovú kariéru. Bola inšpirovaná filmom Pierrot le fou (1968) od najvplyvnejšieho režiséra „Francúzskej novej vlny“ Jean-Luc Godarda. Mala minimalistický štýl s pomalými zábermi, kamera bola statická. Už vtedy prejavovala záujem o prchavosť moderného mestského života s dôrazom na prechodné priestory ako napríklad hotely alebo vlakové stanice s ľuďmi, ktorí sa pohybovali v rámci tohto priestoru. Jej cieľom bolo natočiť celovečerný film, ale nemala dostatok finančných prostriedkov na jeho zrealizovanie. Preto pracovala ako čašníčka, pózovala študentom na umeleckej škole ako modelka, dokonca pracovala ako pokladník v porno divadle, odkiaľ kradla peniaze. Vďaka ukradnutým peniazom natočila filmy Hotel Monterey a La Chambre (1972). Neskôr namiesto krádeže zvolila lepší spôsob získavania peňazí a zamestnala sa ako zapisovateľ na písacom stroji. Aj s tým ale rýchlo skončila, lebo sa jej podarilo

získať grant od belgickej vlády a mohla natočiť jej ďalší film Je, Tu, II, Elle (1974). Je tu il elle (I…You…He…She) je jej prelomový film zložený z dlhých blokov statických čiernobielych záberov. Nenápadná kamera dokumentuje osamelý život jednej ženy stratenej v modernom priemyselnom svete. Scéna s nahou a osamelou ženou, ktorá je bezmocne cukor je pozoruhodná svojou intenzitou, rovnako ako zábery, kde žena zúfalo usporadúva a preusporiadúva skromný nábytok v jej byte. Chantal svoju vlastnú revoltu zhmotnila taktiež natočením scény s dvomi milujúcimi sa ženami, čo bolo na tú dobu veľmi kontroverzné a odvážne. Umiestnenie kamery je špeciálne určené na deestetizáciu milovania na obrazovke tým, že nás upozorní na náš voyeurizmus mimo obrazovku. Hlavnú postavu hrá samotná filmárka Chantal a kritikov to nabáda na diskusiu, kde je hranica medzi subjektivitou a fikciou. Akerman čerpala paradoxne zdroj inšpirácie z bipolárnej poruchy, ktorá ju sužovala od 34 rokov jej života (pravdepodobne len nebola diagnostikovaná predtým). Medzi momentami hyperaktivity a momentami depresie potláčala aj históriu svojej rodiny, čo jej taktiež veľmi ubližovalo. Chantal bola v prvom rade dcérou „fille“ (kina), ale taktiež bola schopná znovuobjaviť, preusporiadať a sublimovať svoje vlastné dejiny ako dcéra v rodine poľských Židov presídlených v Bruseli. Nemala deti, nijakú „tradičnú rodinu“. Možno aj preto sa cítila ako sirota. Ale bez kina by asi nezostal žiadny spôsob, ako vôbec „myslieť“ na rodinu.

Odsudzovala neetické a nepresné používanie jej obrazu a dizajnu, pretože za svoj rukopis považovala priame zábery tváre, bezchybne načrtnuté rámy snímky a starostlivo zorganizovaný priestor mimo obrazovku. Jej filmy vyjadrujú pocity a aspekty života žien, ktoré dovtedy nikto nezobrazil. Napríklad neohrabanosť, trápnosť, túžby, tichú krásu každodennej rutiny a jouissance (pôžitok) zo svojich tiel, alebo parapraxy, jazykové a posunkové prešľapy. Nezabudla ani na vzťah k politike, útlak a boj proti nemu. Načrtla bezútešnosť, ktorá sa túla po planéte a exploduje každý deň na prednej strane novín, vstupuje do jej podvedomia, snov, nočných môr a jej imidžu, do jej écriture (písania). V októbri 2015 bola hospitalizovaná s depresiou a krátko na to spáchala samovraždu. Do správy napísala, že sa často chcela zabiť, ale nemohla to spraviť svojej mame. Jej matka, ale vtedy zomrela pred niekoľkými mesiacmi, a teda to „finálne mohla spraviť“. Jej posledný film No Home Movie (2015) zaznamenáva rýchly úpadok a smrť jej matky vo veku 86 rokov. Chantal rozpráva ku každej zo žien intímne, akoby každá z nich bola jediná pred premietaným obrazom v divadle alebo v múzeu/galérii, kde sú inštalácie vystavované. V tomto môže spočívať nádej, kinematografia, ktorá v ľuďoch horí, žije. Kino, ktoré ľudstvo zdedilo, a ktoré bude žiť prostredníctvom každého človeka. Môžeme byť jej siroty a zároveň jej dediči. Zanechala nám ale veľké dedičstvo a môžeme prehlásiť, že sa tým zapísala do dejín. Laura Genčúrová

Hudobný zážitok ako estetická a muzikologická kategória Delenie umenia na dobré a zlé siaha až do ďalekej histórie. Už pradávne kultúry boli schopné uvedomiť si, ktorá hudba na nich pôsobí esteticky pozitívne a ktorá nie. Na základe toho si vyberali tóniny adekvátne rozličným rituálom. Práve umelecký zážitok možno označiť za rozhodujúce kritérium umenia. Pri hudbe sa prejavuje ako cit a cítenie zväčša spadá do kategórie estetiky. Estetické cítenie a percepcia figurujú ako prejav celkovej ľudskej osobnosti. Text skladby je len rečovým prejavom, sám o sebe nenesie hudobno-umelecké hodnoty. Hudobnú hodnotu tvorí iba umelecký zážitok zo samotného vnímania

hudby na estetickej úrovni. Práve hudba je článkom, ktorý dokáže myšlienky podávané v texte umocniť alebo naopak diskreditovať. Hudobný zážitok je najdominantnejší v absolútnej hudbe – v hudbe bez textu a programu. Takéto skladby často nie sme schopní opísať slovami alebo ich vysvetliť, podobne to bolo i s prvými výtvormi umenia, ktoré človeku nemohlo nič oznámiť, no tešil sa mu a aj tak mu prinieslo umelecký zážitok. Z toho vyplýva, že umelecký zážitok je okrem poznávacej funkcie úzko prepletený aj so zábavnou, monumentalizačnou, mobilizačnou či magickou funkciou hudby.

„Umelecký zážitok má psychickú povahu.“ V prvom rade závisí od toho, ako umelecké dielo vnímame, avšak prítomné sú aj ďalšie činitele, ktoré sú úzko prepojené s psychikou recipienta, ako aj rozličnými spoločenskými faktormi. Obojstrannosť vzťahu nášho všeobecného cítenia a zážitku možno považovať za zdroj estetického pôsobenia hudby. Hudba ako taká nie je schopná kognitívnej zmeny u jej poslucháčov. Pôsobí však na city, ktoré upevňujú našu sociabilitu. Preto už od pradávna badáme výchovnú silu umenia. Aby došlo k vzájomnej rezonancii a nastal umelecký zážitok, musíme mať ako vnímatelia istú umeleckú úroveň, musíme sa mu snažiť porozumieť – z diváka sa prevteliť do role umelca. Výsledný zážitok potom figuruje ako indikátor toho, že medzi dielom a poslucháčom nastala komunikácia. I keď niektoré javy nemožno merať, nemôžeme hneď popierať ich existenciu – myšlienky predsa hýbu svetom. Sú však popri nich emócie a umenie iba luxusom? Strach z toho, že by hudba bola predmetom čírej fantázie sa javí ako neopodstatnený. Veď aj to, čo si človek jednoducho vysníva je veľkou súčasťou podstaty jeho života. Hudba sa v tomto zmysle pre nás stáva možnosťou úniku z reality, možnosťou navštívenia iného sveta, ktorý si bez snívania čistým realizmom nedokážeme vykompenzovať. Pôsobenie hudby i umenia všeobecne na našu emocionálnu stránku tak možno považovať za záchranu pred svetom plným útrap. Paradoxom však je, že aby na nás mala takýto vplyv, nemôže byť úplne bezkonfliktná, ba priam hedonistická.

To nie je to, čo by ju zaradilo do kategórie krásna.

Hudba sa vyznačuje procesuálnym charakterom, mala by byť ponímaná ako „vyvážený dynamický proces, pri ktorom stále cítime, že skladateľ aj napriek búrkam drží opraty pevne v rukách.“ – Kresánek Ak umelec dokáže primerane ovládnuť tento proces dynamickosti, skladba v nás vyvolá cit obdivu, ktorý je taktiež podstatným elementom umeleckého zážitku. Cit obdivu nastáva u skladateľa už pri tvorbe diela, keď sa mu podarí prísť s novými hudobnými tvarmi, ktoré vedľa seba dokonale fungujú, nastáva u neho moment heuréky. Rovnako tento cit obdivu prichádza i u poslucháča, ktorému sa podarí pochopiť obsahovosť diela alebo keď začuje skutočnú artistickú črtu či virtuozitu – majstrovské zvládnutie technických a intonačných prvkov. Pojmová triáda percepcia – apercepcia – recepcia Aby sme dokázali spoznať estetickú hodnotu hudobného diela, aby sme ho dokázali pochopiť a pri jeho prežívaní získať adekvátny hudobný zážitok, musíme prejsť procesom prijímania tohto diela, ktorý pozostáva z triády pojmov. Už pri prvotnom zachytení zvuku sa spúšťa činnosť nášho mozgu a nervovej sústavy, ktoré sú biologickou podmienkou vnímania hudby. Takto sa začína

jej percepcia alebo vnímanie – komplexný proces prijímania hudobného diela. Jeho priebeh sa líši u každého jedinca a závisí od jeho znalostí i minulých skúseností s hudbou, ktoré súčasne prepája s aktuálnymi, populárnymi hudobnými prejavmi. Hudobnú percepciu teda môžeme označiť za „fyziologický jav prijímania hudobného diela prostredníctvom sluchového analyzátora percipienta.“ Tento komponent hudobného vnímania ďalej nasleduje apercepcia, ktorá je výsledkom toho, ako na nás dielo pôsobilo v procese percepcie. Prechádzame od prvotných fyziologických procesov, k procesom psychologickým, ktoré sa odohrávajú v našich predstavách, pamäti, fantázii alebo sa stávajú predmetom nášho myslenia. Všetky tieto procesy sú silne závislé od osobnosti a spôsobu, akým vnímajúci subjekt dané hudobné

dielo s jeho špecifickými podnetmi spracováva. V tomto momente sa už nedotýkame len zmyslovej stránky hudobného diela, prenikáme do jeho obsahu. Apercepcia teda predstavuje „vyšší stupeň vo vnútri bezprostredného procesu hudobného vnímania, v ktorej sa odráža pôsobenie biologických a psychických funkcií subjektu, pri spolupôsobení jeho doterajších skúseností.“ Vďaka tejto sekundárnej zložke vnímania hudby sa nám neskôr naskytne možnosť bližšie nahliadnuť do štruktúry skladby, ako i k jej výrazovým prostriedkom. Vyúsťujeme tak k tretiemu štádiu, a to k recepcii hudobného diela, pri ktorej ide o zámerné upriamenie našej pozornosti na samotnú skladbu. Vďaka tomuto pojmu sa nám dielo stáva bližším a my sme schopní toto dielo pochopiť, prežívať ho, identifikovať sa ním a spoznávať jeho estetickú hodnotu.

Michaela Macková

Kto je Anna Daučíková? „Situácia nezačína a nekončí, je otvorená, má rozmazané hranice... tak, ako ju prináša žitie.“ Slová Anny Daučíkovej o jej autorskej výstave v Slovenskej národnej galérii, ktorá sa uskutočnila 6. decembra 2019 až 5. apríla 2020. Kurátorkou bola Monika Mitášová. Názov výstavy – Work in Progress: 7 situácií / 7 Situations, definuje jej tvorbu, ako neukončený proces, ktorý ona sama stále posúva aj vďaka novým spoluprácam s inými umelcami. Približuje 7 situácií, v ktorých sa vo svojom živote ocitla a v rôznych médiách hľadala ich vizualizáciu, čo dnes chápeme ako jej umeleckú výpoveď. Anna Daučíková sa narodila v Bratislave v roku 1950. V lete oslávila sedemdesiat rokov. Jej životné situácie a to, ako sa na ne dokázala pozerať, z nej spravili neobyčajnú ženu. Zrelosť jej veku nie je indikátorom atribútov seniora, ktorého si najbežnejšie v našej spoločnosti predstavíme. Fyzická a mentálna zrelosť Anny Daučíkovej vyžaruje roky bádania po svojej identite, roky, v ktorých odmietla jednoliate formy politickej ideológie. V jej tvorbe môžeme pozorovať vytrvalé hľadanie slobody a pravdy v spoločnosti. V tomto hľadaní neodmysliteľne hľadala aj samú seba. Kto je Anna Daučíková? Anna Daučíková je sklárka, maliarka, fotografka a video-performerka. Na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave založila ateliér

videa. V súčasnosti učí na Akadémii výtvarných umení v Prahe, kde aj žije. Je pre ňu veľmi dôležité, že sa môže zaoberať vecami, ktoré nie sú dostatočne vidieť alebo nechcú byť videné. Považuje to za svoju úlohu. Sklo V rokoch 1972-1978 študovala na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave, v ateliéri skla u docenta Václava Ciglera. Sklo a hmotu ako takú začala chápať v metafyzickej rovine. Hmota a materiál presahujú do všetkých aspektov života. Očné klamy, s ktorými sa dá pracovať, a ktoré si Daučíková začala uvedomovať pri štúdiu skla v neskoršom období, prepája s video tvorbou. Sklenenú skulptúru chápe ako objekt, ktorý treba obísť – vytvoriť pohyb, aby divák spozoroval ďalšie súvislosti, prekvapenia, ktoré prinášajú optické ilúzie a pokrivený obraz. Materiál – sklo, považuje za svoj „fetiš“. Maľba V 80. rokoch sa Daučíková dostala z vysokej školy do Moskvy. V tomto období prežila paradoxnú skúsenosť s komunistickým režimom. Moskva ako pomyselná „jama levova“ sa pre ňu stala miestom slobody. Dostala sa do bezpečnej komunity mladých intelektuálov. Žila v uzavretej bubline, kde mohla tvoriť a vzdelávať sa. Bratislava ani Praha pre ňu neboli bezpečné miesta. Homosexualita, ktorá bola súčasťou jej života, nebola akceptovaná, dokonca bola trestná. V Moskve patril bozk na ústa medzi rovnakým pohlavím k zaužívanému

V 60. rokoch mu sláva stúpla do hlavy natoľko, že ju nedokázal udržať na uzde. Prepadol alkoholu, drogám, preto musel odvolať zopár koncertov. Všetko toto mu zničilo manželstvo s Vivien, s ktorou mal už štyri krásne dcéry. V tej dobe vystupoval s Carter Family, kde jeho členka June Carterová vyliečila Johnnyho z drogovej závislosti svojou láskou, nasťahovaním sa s pár príbuznými k nemu domov, kde mu pomáhali na to nemyslieť. V roku 1968 ju požiadal o ruku a Vivien následne súhlasila. Bola jeho spásou, ako aj Boh, v ktorom našiel spásu po vymanení sa z drog. Okolo 70. rokov sa rozhodol pre sériu koncertov vo väzniciach. Prvé slová boli vždy: Hello, I‘m Johnny Cash. Vyšiel jeden z najúspešnejších albumov, kde bolo aj živé vystúpenie vo Folsomskej väznici s hitom Folsom Prison Blues. Pre veľký úspech sa rozhodol natočiť ďalšie koncerty vo väzniciach, ktoré zožali úspech a vyformovali z Johnnyho nový image, keďže začal vystupovať len v čiernom oblečení. Nazývali ho Man in Black a americké námorníctvo dodnes prezýva svoje čierne uniformy ako Johnny Cashes. Sám hovoril, že čiernu prestane nosiť vtedy, až sa skončia všetky vojny. V tej dobe mal aj vlastnú televíznu šou na ABC. V druhej polovici 70. rokov utrpela kariéra Casha mierny úpadok, aj keď mal množstvo už známych albumov a zahral si v pár seriáloch. Zlom nastal v roku 1980. Dostalo sa mu najvyššie ocenenie country hudobníka, keď ho ako 48-ročného uviedli do Siene slávy. Všetci si mysleli, že sláva sa vracia, no nebolo to tak. Jeho piesne v hitparádach

zanikali na spodných priečkach rebríčka a vôbec nebodovali. Nevraviac o tom, že Johnny mal v tom období problémy so srdcom a dokonca podstúpil operáciu. Mal pocit, akoby všetko krachovalo a ukazoval prstom na Columbia Records, ku ktorým sa vyjadril svojsky piesňou Chicken In Black. Po krátkom čase s ním štúdio zmluvu ukončilo. Až spolupráca s mladým producentom hard rocku, Rickom Rubinom, obrátila všetko naruby, no len v tom najlepšom. Vznikol geniálny album v roku 1994 s názvom American Recordings, ktorý nahral vo svojej obývačke a získal zaň ocenenie Grammy. Taktiež ďalší album Unchained. V roku 1997 napísal svoju autobiografiu Cash: The Autobiography, ale aj román Man in White. V tom istom roku mu bohužiaľ objavili pár závažných diagnóz a v roku 1998 skončil s pneumóniou v nemocnici. Ďalšie albumy z roku 2000, American lll.: Solitary Man a 2002, American lV.: The Man Comes Around, sa niesli v pochmúrnom duchu a mali veľmi smutný zvuk. V roku 2003 zomrela jeho milovaná manželka June. O tri mesiace neskôr Johnny nahral svojich posledných tridsať piesní, podľahol svojim chorobám, ako aj smútku zo straty manželky a 12. septembra zomrel na komplikácie silnej cukrovky. Je pochovaný spolu s June v Hendersonville. A aj keď Johnny zomrel, ostali po ňom nevydané nahrávky, ktoré mu vyšli ako posmrtný album American V.: A Hundred Highways.

Mišel Klempová

Legenda americkej country Pred sedemnástimi rokmi zomrela legenda americkej country a western hudby, spevák, gitarista, herec a skladateľ J. R. Cash. Dožil sa krásnych 71 rokov. No čo bolo to, čo ho urobilo slávnym z chudobného farmárskeho dieťaťa? Narodil sa v mestečku Kingsland v Arkansase roku 1932. Už od piatich rokov musel pomáhať svojmu otcovi na bavlníkových plantážach pre vtedajšiu hospodársku krízu. Avšak už vtedy si rád popri práci pospevoval. Neskôr spieval gospely v kostole, ktoré ovplyvnili jeho hudbu, ako aj írska hudba, ktorú počúval z rádia. Rodičia ho podporovali v jeho láske k hudbe. Vedeli, čím chce byť od jeho štyroch rokov, keď prvýkrát počul z rádia country hudbu. Milujúca matka si preto vzala prácu navyše, aby mohla malému Johnnymu platiť hodiny spevu. Prekvapením bolo, keď samotná učiteľka povedala, že ju nepotrebuje. Vyrastal so svojimi šiestimi súrodencami. Najviac však obdivoval svojho staršieho brata Jacka, ktorý mu bol vzorom. Vo svojich štrnástich rokoch zomrel na poranenie pílou v mlyne. Tragická udalosť a neradostné detstvo ovplyvnilo Johnnyho hudbu. So stratou brata sa vyrovnával celý život a vraj sa mu zjavoval v snoch.

V 50. rokoch vstúpil do armády, kde si nechal hovoriť Johnn, pretože letectvo Spojených štátov mu jeho iniciály odmietlo uznať. Vtedy vznikol Johnny Cash. V osemnástich rokoch si v Nemecku kúpil za dvadsať mariek svoju prvú gitaru, založil prvú skupinu a po návrate do Spojených štátov v roku 1954 vystupoval so skupinou The Tennessee Two. Oženil sa po mesačnej známosti s Vivien Libertovou, s ktorou sa presťahoval do Memphisu, kde sa dal na predaj spotrebičov. O rok neskôr podpísal zmluvu so Sun Records, kde vznikali jeho prvé hity ako Hey Porter či Cry, Cry, Cry. Spolupracoval s Elvisom Presleym alebo Carlom Perkinsom. V Sun Records sa mu darilo, ale aj tak štúdio v roku 1958 opustil, aby podpísal lákavú zmluvu s Columbia Records. Hneď na to vznikol najväčší hit Don‘t Take Your Guns to Town.

Mišel Klempová

Ghibli štúdio ... je japonské štúdio animovaného filmu. Je známe po celom svete, a to kvôli celovečerným filmom, ktoré sú každou generáciou mimoriadne obľúbené. Prezývkou tohto štúdia je Japonské štúdio Disney, podľa rovnakej miery obľúbenosti v tejto krajine.

Vznik a história Ghibli štúdio bolo založené po úspechu filmu Naušika z veterného údolia v roku 1985 režisérom Hajaom Mijazakym v spolupráci s kolegom Isaom Takahatom. Jeho materinskou spoločnosťou je Tokuma, ktorá riadi práva na jednotlivé filmy. Ešte pred vznikom samotného nového štúdia absolvovali obaja zakladatelia dlhoročnú kariéru v japonskej filmovej a televíznej animácii. V auguste 1996 vytvorili spoločnosti Walt Disney Company a Tokuma Shoten partnerstvo, v ktorom Walt Disney Studios boli jediným medzinárodným distribútorom animovaných filmov Tokuma Shoten, Studio Ghibli. Na základe tejto dohody sa spoločnosť Disney tiež zaviazala financovať 10% výrobných nákladov štúdia. V priebehu rokov došlo k úzkemu vzťahu medzi Studio Ghibli a časopisom Animage, ktorý pravidelne publikuje exkluzívne články o štúdiu a jeho členoch v sekcii s názvom „Ghibli Notes“. Na obálke časopisu sa často nachádzajú umelecké diela z Ghibli filmov a ďalších diel. Prezývka „Ghibli“ je odvodená z arabského výrazu pre „horúci vietor prúdiaci Saharou“, s úmyslom vniesť nový vietor do

sveta anime. Jeho japonská výslovnosť je však džibri/džibury. Logom štúdia je Totoro, postava z filmu Môj sused Totoro z roku 1988.

Inšpirácia Inšpiráciou pre hlavné postavy Hajao Mijazakyho sú, podľa jeho slov v dokumente o tvorbe filmu Cesta do fantázie, ľudia, ktorí sú mu blízki. Napríklad hlavná postava, v už spomenutom filme, Chihiro je portrétom dcéry jeho kamaráta, ktorá ho pravidelne navštevuje. Taktiež postava jej otca. Postava matky Chihiro je portrétom jeho kolegyne z práce. Kiki z filmu Doručovacia služba čarodejnice Kiki, vznikla podľa dcéry producenta tohto filmu. Taktiež sa tento rešpektovaný režisér inšpiruje japonskou mytológiou.

Tvorba

Môj sused Totoro

Naušika z veterného údolia

Príbeh sa začína obyčajným sťahovaním dvoch sestier, Sacuki, malej Mei a ich otca na dedinu, neďaleko ktorej sa v nemocnici zotavuje ich matka z dlhodobej choroby. V novom dedinskom prostredí existuje nekonečné množstvo možností na hranie či zábavu. A to obzvlášť, keď Mei zistí, že v neďalekom lese žije lesný duch – Totoro. Tento film je oslavou detstva, nahliadnutím do detského sveta fantázie a následným prechodom do dospelosti, začiatkom vnímania reálneho sveta a reálnych problémov.

Film z roku 1984 bol v niektorých európskych krajinách zakázaný, a to z dôvodu drastického zobrazenia ekologickej krízy v tejto snímke. Environmentalistický film zobrazuje boje princeznej Naušiky za svoj malý štát zvaný Veterné údolie. Zobrazuje konflikt človeka a prírody v ďalekej budúcnosti. Na začiatku filmu je zobrazený svet počas ekologickej katastrofy, po apokalyptickej vojne. Tu hlavná hrdinka preskúmava toxickú džungľu – jedovatý les hemžiaci sa obrovským zmutovaným hmyzom. Ľudia z Veterného údolia dúfajú v naplnenie proroctva o záchrancovi v modrom habite. Obrovský hmyz neúprosne ničí a zabíja ľudí. Jedinou záchranou a nádejou je Naušika, ktorá je schopná komunikácie s týmito gigantickými mutantmi a je schopná nastoliť mier.

Princezná Mononoke Podobne ako vo filme Naušika z Veterného údolia, aj v tejto snímke sa rieši problém ekologickej krízy. Ľudia sa stali chamtivými, bezohľadnými tvormi, ktorí si nevážia prírodu, ničia lesy, zabíjajú zvieratá, a to všetko pre svoj vlastný

Cesta do fantázie

zisk. Zabúdajú však na jednu dôležitú vec – príroda je taktiež ich jediným domovom. Mladý princ Ashitaka pri záchrane dediny, v ktorej žije ľud vyhnancov, bojuje s gigantickým, čiernou tekutinou pokrytým kancom – démonom, ktorý je posadnutý nenávisťou voči všetkému ľudskému. Po usmrtení démona sa táto čierna tekutina ako symbol hnevu a chorobnej nenávisti prenesie na Ashitaka. Ten si je vedomý, že poranenie ho čoskoro zabije a pokryje celý zvyšok jeho tela i duše. A tak cestuje za odpoveďou na otázku, či stojí ľuďom za to, aby sa vzájomne ničili a nenávideli. Počas svojej cesty stretne Mononoke – dievča, ktoré bolo vychované vlkmi, a ktoré spolu s lesnými zvieratami bojuje proti priemyslu, čo ničí prírodu. Mimo toho cisár vypíše odmenu za hlavu Ducha lesa, aby si docielil večný život. To však bude mať katastrofické dôsledky. Tento film je veľmi dôležitým odkazom pre všetky budúce generácie.

Trojčlenná rodina sa sťahuje do nového mesta a cestou k ich novému domovu zablúdia na veľmi zvláštne miesto. Rozhodnú sa preskúmať tajomný tunel, ku ktorému dorazili. Za ním však objavia opustené mestečko. Ulice sú síce prázdne, ale budovy, reštaurácie a bufety vyzerajú veľmi zachovalo. V reštauráciách sú dokonca dostupné všetky možné, chutne vyzerajúce jedlá. Rodičia malej Chihiro neodolajú a začnú sa napchávať všemožnými druhmi jedla. Medzitým sa Chihiro rozhodne sama podrobnejšie preskúmať toto prazvláštne miesto. Na moste sa stretáva s chlapcom, ktorý sa ju snaží dostať z mesta preč. Keď sa rodičia dievčatka premenia v dvojicu prasiat, Chihiro je zmätená a vystrašená. Po západe slnka celé mesto ožíva, všemožné prízraky a zvláštne bytosti sa hemžia ulicami. Chihiro si začína uvedomovať, v akom nebezpečí sa nachádza. Je sama v neznámom svete, stratená a bez rodičov. Na scénu však prichádza chlapec, ktorého stretla na moste. Predstaví sa jej ako Haku a pomáha jej zorientovať sa v novom svete. Poradí jej, aby zašla za Yubabou, ktorá jej poskytne prácu potrebnú k prežitiu. Tiež jej sľúbi, že jej pomôže nájsť rodičov a uistí ju, že sú v bezpečí a nažive. Chihiro si nájde prácu v kúpeľoch. Spočiatku sa jej nedarí a kolegovia na ňu pozerajú ako na menejcennú, keďže je len obyčajný človek. Neskôr Chihiro spoznáva Beztvárnika, ktorý ju nasleduje na každom kroku. Po čase sa Chihiro stáva z malého „rozmaznanca” pracovitou, sebaistou a flexibilnou mladou slečnou, ktorá je odhodlaná zachrániť svojich

rodičov, a následne aj Hakua, ktorý sa dostane do problémov. Cesta dospievania býva náročným procesom, a presne tak je to zobrazené aj v tomto dejstve. Tento film sa pokladá za jeden z najúspešnejších „neamerických“ filmov, ktorý dokonca vyhral Oscara. Taktiež ho odborníci na kinematografiu zaradili do rebríčku filmov, ktoré by mal človek vidieť do 14. roku života. Určite vás zaskočí fakt, že kúpele v tomto anime sú inšpirované reálnymi kúpeľmi. Nie však tými klasickými. Japonský nápis na budove kúpeľov značí „Yu“, znak, ktorý sa používa aj na vchode japonských kúpeľov „onsen“ a dá sa preložiť aj ako „horúca voda“. V minulosti sa na týchto miestach poskytovali sexuálne služby. Vedúca takýchto podnikov sa nazývala „Yubaba“, tak ako vo filme. Rovnako ako Chihiro, boli dievčatá nútené zmeniť si meno, aby mohli byť prijaté do zamestnania a tieto pracovníčky sa nazývali „yuny”. A áno, tak isto sú nazývané aj vo filme. Všetci návštevníci vo filme sú mužského pohlavia. Pri scéne, kde Beztvárnik ponúka Chihiro zlato, jej doslova povie: „chcem ťa”. Myiazaki v niektorých rozhovoroch prezradil, že týmto spôsobom chcel poukázať na rapídny nárast tohto priemyslu v Japonsku a na zneužívanie detí. Iwa Nadzam

Ilustrace: Natálie Nešporová

Nezabudnuteľný záporák V januári to bude päť rokov, čo svet šokovala správa, že zomrel slávny profesor Severus Snape. Alebo aspoň takto ho mnohí poznali, keďže sa nám postava z Harryho Pottera vryla do pamäte a už snáď tisíckrát sme túto filmovú sériu videli. Pravým menom Alan Sidney Patrick Rickman sa narodil v jednej z londýnskych štvrtí, známej ako Hammersmith. Spomínal na svoje rané roky ako na šťastné, aj keď neboli bohatí. Jeho otec pracoval ako robotník v továrni a matka bola ženou v domácnosti. Mal troch súrodencov. Staršieho brata Davida, mladšieho Michaela a najmladšiu sestru Sheilu. V jeho ôsmich rokoch mu zomrel otec na rakovinu pľúc. Bolo to ťažké obdobie, presťahovali sa na predmestie a jeho matka

si musela nájsť prácu. Nazýval ju tigricou, pretože sa nebála žiadnej práce a vyskúšala hocičo, len aby uživila štyri deti. Nevedel si zvyknúť na nové prostredie do doby, než mu oznámili, že získal štipendium na Latymer Upper School, kde sa mohol realizovať vo svojej záľube, a to v maľovaní. Veľmi rád kreslil a vynikal v akvarelových maľbách. Avšak zúčastnil sa aj na pár školských hrách, kde si jeho talent všimli učitelia a postrkovali ho do herectva. On však stál nohami pevne na zemi. Od malička prejavoval záujem o umenie. Školu dokončil a prihlásil sa na univerzitu Chelsea College of Art and Design, kde už študoval jeho brat grafický dizajn, na ktorý sa Alan taktiež prihlásil. Popritom písal pre vysokoškolský časopis

a pracoval ako grafik pre ďalšie noviny. Po ukončení štúdia založil s pár kamarátmi firmu grafického dizajnu, Graphiti. Avšak niekde v úzadí naňho vykukovalo divadlo a kariéra herca. Po troch rokoch vo svojej vlastnej úspešnej grafickej firme sa odhodlal k odvážnemu kroku. Povedal si: „Teraz alebo nikdy.“ V 26. rokoch si podal prihlášku na Kráľovskú akadémiu dramatických umení (RADA), kde študoval v rokoch 1972 až 1974, a popritom pracoval na voľnej nohe v oblasti dizajnu. Okrem toho sa tam zoznámil so svojou životnou partnerkou Rimou Horton. V roku 1978 sa stal členom Royal Shakespeare Company. Po nejakej dobe však odišiel z RSC sklamaný z toho, ako sa správajú k mladým umelcom. Jeho anglická distingvovanosť, výzor zlého chlapca, ktorý na prvý pohľad pôsobí odmerane a chladne, má za následok rečová vada, pri ktorej je jeho čeľusť v pevnom zovretí. Možno aj preto ho obsadzovali stále do postáv ako zloducha. V roku 1982 si zahral Tybalta v hre o Rómeovi a Júlii, kedy pôsobil vo viacerých divadlách. Taktiež bol v mnohých mini seriáloch, kde si ho Briti obľúbili v postave lotra z Barchesterskej kroniky. V roku 1985 sa do RSC vrátil. Zaujal úlohou Vikomta de Valmont a s touto postavou vystúpil aj na Broadwayi, kde bol nominovaný na cenu Tony. V role Vikomta ho videl producent akčných filmov Joe Silver, ktorý mu ponúkol rolu vo filme Smrtonosná pasca po boku Brucea Willisa, kde bol taktiež ako záporná postava. O päť rokov neskôr hral vo filme Quigley Down Under

s Tomom Selleckym a o rok na to mal za sebou dve úspešné roly vo filmoch Skutočne, šialene, hlboko a ako nezabudnuteľný šerif z Nottinghamu vo filme Robin Hood. V deväťdesiatych rokoch sa zahral na Rasputina a za túto úlohu získal Zlatý glóbus a cenu Emy. Dokonca sa z neho v roku 1997 stal režisér filmu Zimný hosť, kde obsadil herečku Emmu Thompson, s ktorou veľmi často spolupracoval. V roku 2000 vzal úlohu profesora Severusa Snapea vo filmoch o Harrym Potterovi po tom, čo mu J. K. Rowlingová vyzradila, o čo pôjde, akú dôležitú postavu bude zastávať a zasvätila ho do tajov knihy, o ktorých nevedela ani jej vlastná sestra. Toto všetko bolo tým, čo Alan potreboval a nastúpil na vlak zvaný Harry Potter. Rickman nebol vždy len záporná postava. Ako komediálneho herca sme ho mohli vidieť v scifi sérii Galaxy Guest a v komédii Dogma, kde si zahral anjela, hlas boží. Ďalej si trúfol na anglickú komédiu Dohola? a znova po boku Emmy Thompson, ako jej manžel, vo filme Láska nebeská. Objavil sa aj v pár hudobných klipoch. V auguste 2015 prekonal menšiu mŕtvicu a pred verejnosťou tajil svoju ťažkú chorobu. Bola ňou rakovina pankreasu, ktorá si vyžiadala svoju daň, keď v januári 2016 obklopený svojimi najbližšími zomrel v londýnskej nemocnici vo veku šesťdesiat deväť rokov. Rickman bol prezidentom organizácie International Performers Aid Trust. Táto organizácia pomáha chudobným deťom z celého sveta stať sa umelcami a priniesť im lepšiu budúcnosť. Mišel Klempová Ilustrace: Natálie Nešporová

PREČO TVORÍŠ? Dlho som rozmýšľala, ako začať. Túto vetu, tento riadok, tento odsek, túto úvahu. Občas dlho rozmýšľam, nad kadečím. Stáva sa to aj tebe? A občas z toho vznikne nejaká tvorba, keď sme už teda tie tvorivé tvory. Napríklad naposledy, keď som čítala Platónovu Utópiu, som sa začala zamýšľať nad konceptom nezištnosti. Aké je šľachetné a naozaj ojedinelé spraviť niečo úplne bez zisku. Keďže študujem psychológiu, hneď som si aj toto tvrdenie vyvrátila tým, že vlastne si ani občas neuvedomujeme, ako sú naše činy sebecky podložené – zo všetkej našej činnosti, ktorú vedome robíme, máme svojím spôsobom nejaký osobný zisk. Ale o psychológií tento článok nie je. Alebo? Tento článok by som skôr chcela venovať umeniu. Tak všeobecne. A hlavne samotnej činnosti tvorenia. Keďže toto čítaš, určite máš aj ty k umeniu svoj vzťah. Možno tvoríš ako nezávislý umelec, možno iba doma potajme skladáš texty, kúsky papiera, stehy látok alebo samého seba do svojich kresieb. Možno je to súčasťou tvojho štúdia a možno zatiaľ iba tvojich vzdušných zámkov o budúcnosti. V každom prípade, vesmír ťa pre niečo nasmeroval presne do tohto momentu, keď držíš v rukách tento časopis, jeho papierové stránky a čítaš práve túto úvahu. Tak prečo práve umenie? Prečo si sa rozhodol/la vykročiť po tejto ceste? Ak tvoríš, vieš, prečo tvoríš? Tieto otázky som si ja osobne nikdy nepoložila, ale ako zisťujem, sú veľmi podstatné. Je podstatné vedieť, prečo tvoríme. Ako som spomínala v mojom úvode, vieš, to s tým Platónom a nezištnosťou, tak si myslím, že si veľa ľudí ani neuvedomuje, na čom je vlastne ich zámer tvorby postavený. Umenie vzniká v poslednej dobe čoraz viac ako produkt než koncept. Kupujeme ho, lajkujeme ho, hodnotíme ho, predávame ho, tvoríme z neho našu prestíž… Avšak kde sa v tom všetkom stratila jeho reálna hodnota? Tá hodnota, ktorú nevyčísliš v číslach, ale skôr v pocitoch, túžbach a emóciách, ktoré umenie dokáže zanechať.

Umenie dokáže byť neskutočne skvelým spôsobom, ako si zarobiť, ako ním žiť a rozvíjať kultúru spoločenstva, v ktorom žijeme. Je to niečo, čo nás spája a tvorí našu umeleckú komunitu. Ale tým pádom je aj o to ťažšie ostať v umení sám sebou. Pretože kritika je v rámci rozvoja dôležitá, ba až žiadúca, ale dôležité je aj nestratiť svoju autenticitu. Pretože každý máme v sebe osobitú jedinečnosť, svoj vlastný vesmír a jazyk, ktorým spoznávame svet, tak prečo by sme ho mali prispôsobovať nejakej ustálenej hodnotiacej škále spoločnosti? Prečo by malo umenie vznikať len s nejakým zámerom? Prečo, keď chceš spievať, tak nespievaš, a keď túžiš recitovať slová do sveta, tak to neurobíš? Prečo nejdeš kresliť do ulíc? A možno práveže ideš. A možno si práve jeden z tých, čo si pri čítaní týchto riadkov hovoria – ale ja som predsa v umení sám sebou. A to je len dobre, pretože svet potrebuje tvoju originalitu. Pretože spoločnosť ako keby nasadila umelcom neviditeľné putá alebo... vlastne sme si ich nasadili sami, keď sme sa začali porovnávať a hľadať v umení možnosť, ako byť lepší ako ostatní. Koľkokrát sa aj mne stalo, keď som zverejňovala niekde moju tvorbu, že zahŕňala nespočetné množstvo myšlienkových pochodov o tom, či sa to bude páčiť tomu a tomu, či tá a ten nebudú náhodou lepší ako ja a ako by som vlastne chcela byť lepšia ako oni. Akoby som chcela, aby mi táto tvorba raz priniesla slávu. Áno, toto poznáme všetci. A vlastne na tom nie je nič zlé. Len práve týmto podvedomým zmýšľaním o tom, ako naše umenie ohodnotí okolie, strácame nevedome slobodu. Slobodu tvoriť. A možno trošku aj úprimnosť k sebe samému. A čo je viac ako úprimnosť a niečo, čo vyjde úplne z tvojej podstaty? A aká je vlastne tá tvoja? A čo tvoje umenie? Kedy ho svet uvidí?

Zuzana Hrašková

? ? ? ? 43

Cestovateľské okienko: Malmö a Lund Malmö je prímorské a tretie najľudnatejšie mesto Švédska, ktoré sa rozprestiera v jeho najjužnejšej provincii Skåne. Je to tiež jedno z najstarších a veľmi dobre priemyselne vyspelých miest v tejto severskej krajine. Má približne 338 tisíc obyvateľov. Jeho história sa datuje už od roku 1275, vtedy bolo prístavom arcibiskupa z Lundu. Celé storočia patrilo Dánsku a bolo jeho druhým najväčším mestom. Obdivuhodná historická architektúra spojená s modernou, novodobou výstavbou robí toto mesto obzvlášť zaujímavým. Jeho často chladné a pochmúrne počasie však vôbec neuberá na jeho kráse.

Gamla Staden (Staré mesto) je významnou časťou mesta. Preteká tadiaľ široký kanál, ktorý vedie do prístavu a ústi do Baltského mora. Stortorget je hlavné a nádherné námestie, na ktorom je radnica, ktorá bola postavená v rokoch 1544-1547. V strede námestia, veľkého až 2500 metrov štvorcových, sa nachádza socha kráľa Karla Gustáva X. na koni, ktorý sa zmocnil bývalých dánskych provincií Halland, Skåne a Blekinge a následne ich v roku 1658 zjednotil so Švédskou ríšou. Túžil po tom, aby Švédsko, vtedy patriace iným krajinám, bolo samostatným severským štátom. Kocksa Huset je stredoveká zaujímavá budova postavená v rokoch 15221524 Jörgenom Kockom, ktorý bol významný človek Dánskeho kráľovstva a neskôr starosta Malmö. Kúsok od námestia je Sankt Petri Kyrka

(Kostol svätého Petra), patriaci k najstarším stavbám v Malmö. Je to gotický kostol zo 14. storočia. Jeho veľkolepý oltár a masívny orgán vzbudia čosi aj v neveriacom človeku. Tiež neďaleko námestia Stortorget je menšie útulné námestie Lilla Torget, ktoré slúži hlavne pre domácich ako trhovisko s čerstvým ovocím a zeleninou, ale aj iným tovarom. Vzniklo v roku 1590, pretože trh v Malmö sa rozrastal a námestie Stortorget mu už nestačilo. Milovníci kávy nájdu v Starom meste raj, pretože je plné kaviarní a pražiarní kávy. Malmö opera je jedna z najväčších opier vo Švédsku postavená v rokoch 1933-1944 architektom Siguardom Lewerentzom. Pred jej bránami stojí zamysleniahodná fontána od Nilsa Sjögrena. Malmö stadsbibliotek (Mestská knižnica) je veľmi moderná a rozsiahla knižnica, ktorá je obklopená záhradami s jazierkom. Prvýkrát bola otvorená v decembri 1905 a je to prvá knižnica vo Švédsku s možnosťou požičania si videohier. Od knižnice sa dá cez záhrady a most prejsť do Japonských záhrad, ktoré majú tiež svoje čaro. Skrývajú aj malú kaviareň či veterný mlyn. Turning Torso je nezvyčajný a fascinujúci mrakodrap vysoký 190 metrov, pokladajúci sa za najvyššiu obytnú budovu v Škandinávii a druhú najvyššiu v Európe. Pochádza z rúk španielskeho architekta Santiaga Calatravu v štýle

Lund

dekonštruktivizmu. Začal sa stavať v roku 2001 a otvorený bol v roku 2005. Je zložený z deviatich častí, pričom každá časť má 5 poschodí. Budova je otočená o 90 stupňov, čo má pripomínať otáčajúce sa ľudské telo (torzo). V jadre sú betónové potrubia, v ktorých sú výťahy a schodiská. Verejnosť ho môže obdivovať len zvonka, pretože obsahuje iba luxusné byty a kancelárie. Öresundsbron (Öresundský most) je jedinečný most spájajúci hlavné mesto Dánska, Kodaň, a mesto Malmö ponad Sundský prieliv. Jeho výstavba veľmi zjednodušila transport medzi týmito mestami a stala sa aj lákavou spojkou pre turistov, ktorí pri návšteve jedného mesta určite navštívia aj druhé. To môžu urobiť buď autom, alebo vlakom, takže sa stal najdlhším kombinovaným a závesným mostom v Európe.

Kúsok od mesta Malmö sa nachádza toto síce menšie, ale veľmi zaujímavé mesto, na ktoré nesmie žiadny turista zabudnúť. Vzniklo v roku 990 a stalo sa kresťanským centrom pre severnú Európu. Dominantná pamiatka je katedrála postavená zo sivého pieskovca v roku 1103. Dostala sa do povedomia hlavne svojou majestátnosťou a nezvyčajnosťou. Má dve vysoké veže v tvare ihlana a najstarší zvon bol odliaty v roku 1513. Dovnútra sa dá prejsť cez bronzové dvojdvere, na ktorých sú vyobrazené časti z Biblie. Pod kostolom je tiež krypta z 12. storočia. Neopomenuteľný je aj orloj z 15. storočia, oltár a tiež skamenelina Finna, ktorý skamenel, keď objal stĺp. Jedna z najlepších a najkvalitnejších univerzít na svete sa nachádza práve tu, v Lunde. Vznikla v roku 1666 a študuje na nej 40 tisíc študentov vo viac ako sto magisterských a bakalárskych programoch. Výučba sa venuje najmodernejším výskumom, vďaka ktorým objavili napríklad digitálne rozpoznávanie tváre, umelé obličky, atramentovú tlačiareň, tetrapakové kartóny či laserovú liečbu rakoviny. Za zmienku iste stojí aj botanická záhrada, ktorá skrýva skvosty z rastlinného i zo živočíšneho sveta. Vstup do nej je zadarmo a pokoj prírody si získa každého návštevníka.

Soňa Krajčovičová

NILA RENARD ILUSTRACE

str. 48 - 55

Psychohygienny výlet s Ottessou Moshfegh Recenzia na knihu Môj rok pokoja a odpočinku Môj rok pokoja a odpočinku, druhý román americkej autorky Ottessy Moshfegh, rozpráva príbeh mladej ženy rozvíjajúci sa v New Yorku v rokoch 2000 a 2001. Bezmennej hrdinke rodičia okrem dedičstva, ktoré jej umožňuje žiť pohodlný život, zanechali aj zmiešané pocity z ich nefunkčného manželstva a rodinného života plného odstupu či z ich relatívne predčasnej smrti. Hoci prednedávnom dokončila vysokú školu, nemá takmer nijaké kariérne ambície ani motiváciu zapájať sa do sociálneho života. Zdá sa, že jedinou vecou, na ktorej jej záleží, je jej “spánkový projekt”. Je naplno odhodlaná pomocou liekov na predpis od svojej psychiatričky, ktorú sa jej darí držať v mylnej predstave, že pomáha úzkostlivej, pracovne vyťaženej mladej žene s nespavosťou, prespať celý jeden rok a do budúcnosti vkročiť ako nový človek, ktorý na svoj minulý život nezabudol, ale vníma ho len ako vzdialenú spomienku. Príbeh je čitateľovi podávaný veľmi subjektívne, len na základe vnútorných monológov hrdinky a občasných dialógov s jej psychiatričkou či kodependentnou kamarátkou Revou, preto sa rozprávačke darí aspoň čiastočne udržať čitateľa v domnienke, že má všetko pod kontrolou. Netrvá však dlho, kým začne antipsychotiká a tabletky na spánok miešať a dávkovať si väčšie množstvá, čo prispieva k jej

rezistencii voči týmto liekom, ale aj tichej a nenápadnej závislosti. Keď tabletky Ambienu, Xanaxu či Advilu postupne prestávajú účinkovať, hrdinke sa podarí získať vzorku Infermiterolu, ktorý jej prináša tak veľmi žiadané niekoľkohodinové vypnutie, avšak spôsobuje aj epizódy námesačnosti, po ktorých sa prebúdza s novým oblečením a spodným prádlom, ktoré počas spánku nakúpila, konverzáciami na internete, ktoré si nepamätá, a fotografiami z polaroidu, na ktorých sa v nočných kluboch objíma s cudzincami. Pri jednej z epizód kontaktuje extravagantného umelca Ping Šiho, ktorého neskôr požiada, aby ju zamkol v byte a postaral sa, aby mala všetko, čo potrebuje, keď sa raz do týždňa zobudí, výmenou za kreatívnu slobodu pri práci s jej spiacim telom ako modelom. Nezáleží jej však na tom, aké umenie vytvorí a nenechá túto vedľajšiu činnosť dať jej spánku nejakú pridanú hodnotu. Napokon sa jej vďaka nemu podarí zrealizovať svoj projekt a prespať niekoľko mesiacov takmer v jednom kuse. Túto knihu sa nedá čítať a nevšimnúť si privilégium hrdinky, vyplývajúce z jej spoločenského postavenia aj vzhľadu. Je bohatá, mladá, okolie ju prirovnáva k svetovým top modelkám. Toto privilégium zvýrazňuje postava Revy, ktorá jej závidí, no zároveň ju obdivuje, napodobňuje a tiež obviňuje. Reva je bulimička z malého mesta na Long Islande, ktorá v New Yorku vyštudovala ekonomiku. Má aféru so svojím šéfom a mamu, ktorá umiera na rakovinu. Kupuje si falošné návrhárske kabelky a neustále sa porovnáva, túži byť niečím, čím nikdy nebude. Treba však spomenúť, že hrdinka si uvedomuje svoje postavenie a nie

je povýšenecká ani snobská. Revu kritizuje pre jej nedostatok sebavedomia a iritujúce správanie, nie jej stredostavovské spôsoby. Je dôležité vyzdvihnúť aj realistické zobrazenie zmätku, ktorý predchádzal hladkému priebehu konečnej verzie jej projektu – nejde iba o prerozprávanie akéhosi sterilného experimentu a jeho významu pre spoločnosť či individuálny rozvoj jednotlivca, ale o rozprávanie o procese, skrývajúcom sa za každým ďalším procesom, ktorý nieje viditeľný navonok. Neúspech či chaos na začiatku experimentu si hrdinka vôbec nevyčíta, ani ho nepovažuje za stratu času. Vo svete, kde všetko úsilie vedie k jasnému cieľu a výsledku, je akceptovanie chaosu možné považovať za revolučné gesto, ktorým však napokon je aj celý spánkový projekt. Môj rok pokoja a odpočinku je skôr individuálnou introspektívou než reportom a kritikou kapitalistickej potreby konštantnej produktivity, ktorú som čakala. Aj napriek zameraniu na psychiku hrdinky sa autorke podarilo vyhnúť zdĺhavým vnútorným monológom. Jej rozprávanie je príjemne svieže a prekvapivo sa jej darí nezasekávať sa a netočiť sa do kruhu, ako to často pri knihách zameraných na vnútorný svet býva. Rovnako ako spánkový projekt sa kniha nesnaží nič dokazovať, poukazovať na spoločenské problémy ani podať nejaký veľavýznamný odkaz. Je osobná a nevnucuje čitateľovi, aby sa s príbehom stotožnil, aj napriek tomu však dokáže prehovoriť k základnej ľudskej túžbe po spánku, ktorá niekedy prichádza bez vážnejšieho dôvodu na únik zo skutočnosti. Karma Hasbach Ilustrace: Natálie Nešporová

The Gentlemen Na začiatku roka sme sa dočkali akčnej novinky od režiséra jedného z prevedení Sherlocka Holmesa, Guya Ritchieho, ktorý si pre nás pripravil sofistikovanú komédiu z prostredia drogového kráľovstva, kde si každý ide po krku. Celý príbeh sa točí okolo kráľa drogového impéria Mickeyho Pearsona, ktorý sa na začiatku filmu snaží predať svoj zabehnutý a dobre vynášajúci biznis, aby mohol odísť na veľmi predčasný dôchodok. Záujemcov o jeho impérium je však mnoho a nie všetci sú ochotní vyjednávať podľa stanovených pravidiel. A tak sa začína strhujúci príbeh o tom, ako chcel jeden muž predať svoj biznis. Celý projekt si vzal na starosť Guy Ritchie, ktorý je jedným z režisérov filmovej série Sherlocka Holmesa, kde sa hlavnej úlohy chopil Robert Downey Junior. A to je úplne prvá vec, ktorá diváka pri sledovaní upúta. The Gentlemen sa totiž nesie v rovnakej atmosfére, ako spomínaný Sherlock Holmes. Ide o drsnú komédiu s čiernym humorom, ktorá nemusí sadnúť každému. Čo sa týka hercov, ich výkonov a postáv, nie je jednoduché povedať, kto je v tomto filme hlavnou postavou. Príbeh sa síce točí okolo Mickeyho Pearsona, ktorého stvárnil americký herec Matthew McConaughey, známy z filmov ako Interstellar, Klub poslednej nádeje či Vlk z Wall street, no dôležitosť je kladená takmer na každú z postáv. Pearson v tomto

filme stvárňuje ležérneho a rokmi ostrieľaného drogového magnáta, ktorý nadovšetko miluje svoju ženu. McConaughey podáva nadpriemerné výkony a jednoducho nie je možné si jeho postavu nezamilovať. Ďalšou dôležitou postavou je Ray, podriadený Mickeyho Pearsona a jeho pravá ruka, ktorého si zahral Charlie Hunnam. Ray je drsný chlapík, ktorý na prvý pohľad budí dojem pravého Angličana. Rovnako ako pri jeho šéfovi, ani Raya nejde nemilovať. Ďalšiu veľkú úlohu si zahrala anglická hviezda Hugh Grant, ktorý v celom príbehu predstavoval provizórneho rozprávača menom Fletcher. Už je zvykom, že Grant podáva špičkové výkony a ani The Gentlemen nie je výnimkou. Tu však dostal úlohu prešibaného podvodníka s veľkým filmovým prehľadom, ktorý je ochotný predať citlivé informácie tomu, kto mu ponúkne viac. The Gentlemen sa radí medzi najlepšie filmy, aké kedy Guy Ritchie režíroval a má to určite svoj dôvod. Celý film je perfektne spracovaný po každej jednej stránke. Režisér sa rozhodol celý príbeh vyrozprávať ako natáčanie filmu, na ktorom pracujú práve postavy Fletchera a Raya, ktorí do príbehu vstupujú a ozrejmujú prípadné nejasnosti, ktoré by mohli počas sledovania vzniknúť. Ďalšou silnou stránkou je scenár, o ktorý sa postaral režisér filmu. Dialógy sú jednoducho skvelé a nenájde sa v nich jediné hluché miesto. Film tiež zabrúsil do filozofickej roviny a spomína velikánov, ako napríklad Immanuel Kant,

ktorého odkazy sú používané v každej druhej vete. K výbornému scenáru, réžii a hereckým výkonom sa pridala aj skvelá hudba od Christophera Bensteada, ladená v rockovom duchu. Keď som sa púšťala do sledovania The Gentlemen, vôbec som netušila, do čoho idem. No už v úvode ma dostala hudba, ktorá ma opantala. Ako film postupoval, uvedomila som si, že je pre mňa temná, a pritom komická atmosféra niečím známa. Presne takejto atmosféry sa divákom dostane aj pri oboch dieloch Sherlocka Holmesa. V oboch prípadoch sa nám dostáva drsného a zároveň duchaplného zážitku s ostrým humorom. V tomto prípade nevadí ani fakt, že film neprináša nič nové a nevidené. Nesnaží sa vybočiť zo svojho žánru a je vidno, že sám režisér sa v ňom cítil komfortne, čo mu umožnilo vyblázniť sa a priniesť tak svojim divákom nečakané zvraty a krásne zábery lahodiace oku. Je pravda, že film spočiatku postupuje veľmi pomaly a divák sa v ňom môže nejakú dobu strácať, kým pochopí, čo sa deje a kto ku komu patrí. Keď sa tak stane, čaká diváka jazda ako na horskej dráhe, ktorá sa na rozdiel od iných „gangsteriek“ nekončí krvavou prestrelkou, ale rovnako pokojným tempom, aké nás privítalo na začiatku. Napriek tomu The Gentlemen nie je film pre každého. Či už je to atmosférou alebo humorom, ktorý je naozaj ostrý a čierny. Vo filme padnú rasistické vtipy či rôzne urážky, ktoré môžu popudiť nejedného diváka. Kto je však v tomto žánri zbehlý a už mal tú česť s Ritchieho štýlom réžie, má sa určite na čo tešiť a tie necelé dve hodiny mu ubehnú ako voda. Klára Harajdová

Ilustrace: Natálie Nešporová

Enola Holmes Celosvetovo známa streamovacia služba Netflix nám v nedávnom období predstavila ďalší príbeh zo sveta známeho detektíva Sherlocka Holmesa. Tentokrát sa však príbeh netočí okolo Sherlocka a jeho žiarivej kariéry. Namiesto neho sa naša pozornosť presúva k jeho mladšej sestre Enole, ktorá za svojím geniálnym bratom nezaostáva a môže sa pýšiť rovnako bystrým intelektom, ktorý jej pomáha vyriešiť nejednu záhadu. Film Enola Holmes sa začína pri veľkom rodinnom sídle Holmesovcov, v ktorom žije Enola sama so svojou milovanou matkou, ktorá ju nevychovávala práve v duchu zásad viktoriánskeho Anglicka. Namiesto vyšívania a bontónu, na ktorých si mladé dámy tej doby zakladali, sa venovali dlhým hodinám histórie a fyziky. Namiesto krasopisu sa učila rôznym bojovým umeniam a športom, a to iba preto, aby dokázala prežiť v patriarchálnej spoločnosti, v akej ženy predstavujú iba ozdobu svojho muža. To, čo by mnohým mladým dámam prišlo ako nevhodný, ba až buranský spôsob života, je pre Enolu hotovým rajom. Jej svet sa má však čoskoro zmeniť. A spolu s jej malou bublinou sa udejú veľké zmeny aj na politickej scéne veľkého sveta, do ktorého sa Enola musí vydať, ak chce spoznať odpovede na svoje otázky. Sherlock Holmes a postavy s ním spojené sa dočkali mnohých, či už filmových alebo aj seriálových spracovaní. Niektoré boli lepšie a niektoré boli zase o niečo slabšie.

No len v malom počte z nich sa slávny detektív stáva vedľajšou postavou. Enola Holmes a prípad strateného markíza, ako znie celý názov, vznikla na základe knižnej série od americkej autorky Nancy Springer, ktorá Sherlockovi vytvorila soka v oblasti intelektu, a to priamo z jeho rodinných kruhov. V hlavnej úlohe Enoly Holmes sa nám predstavuje hviezda seriálu Stranger Things Millie Bobby Brown, ktorá nás sprevádza celým filmom a je vidieť, že si svoju rolu naozaj užíva. Taktiež je vidieť, aký obrovský posun vo svojej kariére táto mladá herečka spravila. V Enole Holmes sa nám od nej dostáva úžasného výkonu a silných emócií. Myslím si, že jej role veľmi pomohlo aj prekonanie bariéry medzi divákom a jej príbehom. Enola sa nám často prihovára, usmieva sa alebo len tak žmurká, aby nás viac zapojila do celého diania. To, že to Millie Bobby Brown so svojou úlohou myslí vážne, dokazuje aj fakt, že bola jednou z producentiek filmu, čím sa stala jednou z najmladších producentiek v Hollywoode. Ďalšími dôležitými postavami sú bratia Sherlock a Mycroft Holmesovci a ich matka Eudoria, ktorej zmiznutie odštartuje celý príbeh. Aj keď v tomto prípade ide o vedľajšie postavy, musím povedať, že Netflixu sa podarilo zohnať naozaj obrovské hviezdy, ktoré svoje menšie úlohy uchopili skvelo. Millie Bobby Brown tak nie je jediným veľkým menom na plagáte a stojí po boku hviezd ako

Helena Bonham Carter, Sam Claflin alebo Henry Cavill. Práve posledný z menovaných sa chopil úlohy Sherlocka Holmesa, a hoci nám predstavuje trochu iného Sherlocka, než na akého sme zvyknutí, stále svoju prácu robí skvelo. Jeho Sherlock je o niečo viac ľudský, o niečo viac emocionálny, a predsa je to stále Sherlock, ktorý stojí nad ostatnými a vidí to, čo ostatní nevidia. Sam Claflin tentokrát dostal úlohu Mycrofta Holmesa, ktorý je prototypom pravého Angličana 19. storočia. Je ťažké obľúbiť si jeho postavu upätého a staromódne zmýšľajúceho muža. Akonáhle si však človek uvedomí, že doba, v ktorej sa film odohráva sa líši od tej našej, veľkých sympatií sa mu síce nedostane, ale aspoň malého porozumenia určite áno. Čo sa týka Heleny Bonham Carter, tak tá je rovnako úžasná, ako vždy. Úlohy excentrických a novodobo zmýšľajúcich žien sú ako stvorené práve pre ňu, a síce sa jej rovnako ako vyššie zmieneným pánom nedostalo toľko pozornosti, jej výkony sú stále výborné. Jej postava, spolu s Enolou, predstavuje oproti konzervatívnemu Sherlockovi a Mycroftovi nový vietor vanúci smerom do upätého Anglicka. Veľmi dôležitou postavou

je aj mladý markíz Tewkesbury, ktorý nám do deja vnáša jemnú romantickú linku. Jeho úlohy sa zhostil anglický herec Louis Partridge. Postava Tewkesburyho predstavuje liberálnejší smer, ktorým sa malo Anglicko začať uberať. Enola Holmes je neuveriteľne príjemný a oddychový film, ktorý je ako stvorený na rodinné pozeranie. Dej je o niečo jednoduchší, než na čo sme pri Sherlockovi Holmesovi zvyknutí, no filmu to určite neuberá na kvalite. Nesú sa s ním silné odkazy, ako túžba po slobode, dôležitosť rodiny a vlastnej individuality, spolu s hľadaním samého seba. Tiež sa v ňom veľmi jemne nadhadzuje téma feminizmu. Avšak tvorcovia si zrejme uvedomovali, aká rozporuplná téma to je, a tak je prítomná naozaj len v pár nenásilných myšlienkach. Vychválené herecké výkony krásne dotvára hudba z dielne Daniela Pembertona. Maličkou chybou je možno celková dĺžka filmu. Nedá sa povedať, že by mal nejaké hluché miesta, to nie, ale ak by bol o pár minút kratší, určite by mu to neuškodilo. Celkovo je Enola Holmes podarený film, ktorý sa oplatí vidieť. Klára Harajdová

Božská Florence alebo film, ktorý musíte počuť Milovala hudbu, milovala spev. Bola bohatá a svoje postavenie v spoločnosti sa rozhodla využiť pre podporovanie hudobného života v New Yorku. Nešlo však len o finančnú podporu, ale aj o pravidelné usporiadanie koncertov komorného charakteru v rámci jej hudobného spolku. Reč je o amatérskej speváčke Florence Foster Jenkins z prvej polovice 20. storočia. Svojimi sólovými prevedeniami operných árií dostávala do rozpakov nejedno publikum. Nebola totižto dobrá speváčka. V skutočnosti bola príšerná a každý to vedel. Nevedomky sa stala akousi atrakciou na hudobných večeroch, kam sa chodila baviť vtedajšia Newyorská smotánka. Na druhej strane si ju však všetci vážili ako veľkú podporovateľku hudby a vášnivú milovníčku umenia. Akurát boli všetci názoru, že mohla ostať teda len pri tom podporovaní a nemiešať sa do vystúpení. Nikto jej to, samozrejme, priamo nepovedal, bolo by to veľmi netaktné a nezdvorilé. Za peniaze si talent nekúpite. No lojalitu a obdiv? To áno. Film v réžii Stephana Frearsa vznikol v roku 2016 a stretol sa s prevažne pozitívnymi ohlasmi. Florence sa preslávila ako najhoršia speváčka všetkých čias a kto by neveril, jej dychberúce výkony sú zaznamenané na gramofónových platniach, dokonca sa dodnes predávajú. Hlavnej úlohy sa zhostila Meryl Streep a jej manžela stvárnil

Hugh Grant. Túto hereckú dvojicu snáď ani netreba bližšie predstavovať. Klaviristu, Florencinho korepetítora si zahral Simon Helberg, ktorý sa preslávil najmä postavou Howarda Wolowitza v seriáli Teória veľkého tresku. Hereckou hviezdou bola bezpochyby Meryl Streep, ktorá vďaka charakteru svojej postavy vniesla do scén mnoho úsmevných momentov. Herečka sa dokázala do roly perfektne vžiť a jej spev bol jednoducho príšerný. Pre mňa osobne bola najvtipnejšia scéna, keď sa divák takpovediac zoznamuje s jej spevom. Prítomný je nový korepetítor McMoon, ktorý je nacvičený, pripravený a iste je aj trochu v strese. Seriózna predohra, pohľad na speváčku, ukázanie nástupu a sebavedomý nástup pani Florence je tu. So svojím manželom takto zabíjajú zbohatlícku nudu organizovaním komorných koncertov, po ktorých nasleduje recepcia. Na tej nesmie chýbať zemiakový šalát, ktorý Florence zbožňuje. Čo sa týka spevu, má manželovu plnú podporu. Ani by mu nenapadlo zraniť ju a povedať jej pravdu, nemá problém podplatiť hudobného kritika. Ich manželský zväzok sa na prvý pohľad javí úplne v poriadku, v priebehu filmu sa však dozvedáme o manželovej milenke. Florence nič netuší, svojho manžela miluje celým svojím srdcom tak ako hudbu. Pocit rozhorčenia nad neverou sa razom pretaví do smutného súcitu, keď divák zistí, že Florence trpí na syfilis od jej svadobnej noci s prvým manželom. Dej filmu nás teda sprevádza situáciami rôzneho charakteru a my máme možnosť nahliadnuť do života Florence. Kedysi sa chcela stať koncertnou klaviristkou. Pre jej poškodenie nervov v ľavej

ruke to však nebolo možné. To ma privádza k jednej zásadnej otázke. Ako je možné, že niekto s hudobným vzdelaním a toľkým nadšením pre hudbu si nebol vedomý svojich hraníc a schopností? Verím, že táto záhada potrápila v štyridsiatych rokoch mnohých a rovnako ostáva nevyriešená dodnes. Jeden kritik sa opýtal: „Keď tak veľmi miluje hudbu, prečo toto robí?“ Pravdou bolo, že hudba bolo to jediné, čo ju udržiavalo pri živote a jednoducho preto to chcela robiť. Toto v divákovi vzbudzuje súcit. Hlavnú postavu najskôr odsudzujeme a smejeme sa z nej. Keď má niekto peniaze, môže si robiť, čo chce. Môže byť aj opernou speváčkou bez schopnosti zaspievať jeden čistý tón. No ako dej plynie, divák sa môže pristihnúť pri tom, ako jej drží palce. Ako má trému za ňu a ako začína chápať, čo to pre ňu skutočne znamená, že to nie je len o tých peniazoch. Florence je postavou odhodlanou, statočnou, ale aj detinskou. Táto jej detinskosť vytvára už dosť silné popieranie reality, keď sa dostávame k vrcholu filmu a tým je jej koncert v Carnegie Hall, ktorého vstupenky sa vypredali za pár hodín. Prilákal mnoho divákov, no aj hudobných kritikov, ktorí boli proti jej vystúpeniam. Nakoniec veľkolepý koncert výrazne podlomil Florencino zdravie a dostala sa k nej pravda o tom, čo si ľudia celý čas šepkali za jej chrbtom. Pekná a zároveň vtipná je jej posledná myšlienka vo filme:

„Môžu povedať, že som nevedela spievať, no nemôžu povedať, že som nespievala.“ Jana Bystrianská

Rozhovor s Kvin Kvin je talentovaná a velmi laskavá mladá umělkyně. Narazila jsem na její tvorbu před nějakým časem na Instagramu (@kvin.jpeg). Věnuje se převážně malbě, u níž mě fascinuje její práce s barvami a přetváření reality. Není tomu dávno, kdy začala i pravidelně tetovat a tím předávat radost ze svého umění i dalším lidem. Právě její návrhy mě natolik zaujaly, že jsem se rozhodla adoptovat si jedno magické srnče, jehož je autorkou. Návštěva jejího ateliéru byl velmi příjemný zážitek, a ráda bych vám představila tuto milou bytost a její tvorbu, kterou jak se dozvíte, ovlivnila pandemie, možná překvapivě, v pozitivním slova smyslu. Zajímalo by mě, jestli si myslíš, že člověk se musí narodit jako umělecká duše? Je možné se umění naučit? Je to propojené? Nad tímto jsem hodně přemýšlela. Myslím, že se narodíš s nějakým předpokladem. Určitě jde lidem disponujícím talentem pro umění rozvoj schopností, které umožní realizaci jejich představ snáz. Nicméně, prakticky se dřív či později různé techniky lze naučit, ale kreativita je podle mě něco, co musí být zakořeněno někde v tobě. Nejlepší je talent rozvíjet už od dětství a postupně se propracovat k vlastnímu stylu tvorby. Jak a kdy k tobě přichází inspirace k tvorbě? Je to reakce na stav společnosti a světa, nebo spíš pracuješ s fantazii? Neřekla bych, že moje práce je reakce na něco. Vnímám to spíš esteticky a pracuji hlavně ráda s kombinacemi barev. Mou velkou inspirací jsou lidi, obličeje. Miluji lidské tělo. Já vlastně nikdy nevím, jak bude výslední bytost nakonec vypadat. Můj jediný popud jsou barvy a lidské črty, které mi uvízly v paměti a zaujaly mě. Následně je upravím, aby vypadaly víc mrtvolně.

Jak bys popsala svůj styl malby? Jak probíhá proces vzniku nějakého z tvých obrazů? Mě, jak už jsem zmínila, fascinuje vytvářet podivné lidi jakoby bez života. Když mám chuť tvořit, zavřu se na pár dní do ateliéru, poskládám si v hlavě specifika konkrétních zajímavých lidí a vysaji z nich život. Pak už to je jenom o hře s barvami a kontrasty. Pro mě je taky hodně důležité tvořit tehdy, když to tak cítím. Být v duševní pohodě a užít si to. Není jednoduché dostat se do toho zápalu, když jsi pod tlakem nebo právě řešíš jiné problémy. Kdy jsi prodala svoje první dílo? Jaký z něj máš dnes s odstupem času pocit? Živíš se teď uměním? Když ano, co bys dělala, kdyby to z nějakého důvodu nebylo možné? Zasáhla tě tedy ňák současná pandemie? Kdyby nezačala první karanténa, domnívám se, že bych asi neprodala nikdy nic. Tehdy mě ani nenapadlo, že by šlo se tím tady v ČR živit. Nemyslím tím, že by to lidi nebavilo, spíš jsem nečekala, že by zato byli ochotni zaplatit adekvátní sumu. Já to měla tak, že kdyby mi někdo před karanténou napsal, že má

o nějaký z mých obrazů zájem, byla bych šťastná jenom z toho důvodu, že to chce mít doma. Mě by úplně stačilo, kdyby třeba zaplatí jen poštovní. Mě by ani v hlavě nenapadlo říct si za to peníze. Hodně mi otevřelo oči, když jsem si domlouvala termín u tatérky, její práci obdivuji a ona na výměnu chtěla můj obraz. Když jsem přišla do salonu, zeptala se mě, kolik bych si zaň vyptala. Neměly jsme předem domluvený žádný konkrétní motiv tetování a šlo o to, aby jsme se proste sešly na ceně. Já jí řekla, že třeba šest stovek. V tom vyšla z místnosti, řekněme z recepce, s plátnem v ruce a zakřičela na ostatní tatéry, ať okamžitě přestanou dělat to, co právě dělají a přišli za ní. Já, co jsem si vůbec nevěřila, jsem jenom seděla jako přikovaná a nechápala, co se děje. V tom se zeptala něco ve stylu, kolik by byli schopní utratit za můj obraz. Skončilo to někde na devíti tisících. Pak když se vrátila, řekla: „Kdyby ti mám udělat tetování za šest stovek, tak ti tady udělám čárku a můžeš jet domů. To se mi ani nevyplatí chystat si věci, jako tobě by se nemělo vyplatit chystat si plátno a barvy, kdyby ti někdo chtěl dát za tvůj obraz tak málo peněz.“ Tohle mi hrozně pomohlo. Právě až teď v čase téhle pandemie jsem si to znovu připomněla. To, že mám právo ocenit si svou práci. Protože až když ty peníze vážně potřebuješ, nebojíš se říct si o ně. Umění je můj život a teď si asi ani nedovedu představit dělat v životě něco jiného. Vlastně si ani nedovedu představit den bez něho. Tetování se mi teď celkem rozjelo, co mě nesmírně těší, ale mám už i potřebu zase něco namalovat.

Naplňuje tě více tetování či malba? Doplňuje se to? Já bych určitě netetovala, kdybych nemalovala. Mám od patnácti sen, že si jednou otevřu nějaký velký prostor, kde bude tetovací salon, zároveň to bude místo, kde se budou dát dělat i výstavy s nějakou kavárnou a bude tam i ateliér, kde budou moct tvořit lidi, kteří nemají k dispozici prostory nebo finanční prostředky. Protože vím, že i propagovat svou tvorbu není lehké, když člověk není zároveň trochu byznys smýšlející. V tom věku, mých patnácti let, jsem však ještě neměla dostatek sebevědomí a průbojnosti s tetováním začít. Představovala jsem si, že to budou hnedka dokonale rovné obrysy a perfektní stínování, ale to, samozřejmě, nešlo. Až později, když jsem od toho upustila a vlastně se vrátila k skicám, použitým při zrodu obrazů, začala jsem s tím pracovat jinak. Jako s tužkou. Brala jsem v úvahu až finální verzi. Přestala jsem se stresovat s dokonalostí linek. Určitě to ještě není ve finále a v budoucnu naopak chci, aby to bylo ještě více „messy“ a uvolněné. Co bylo tvoje první tetování? Kdo ti ho dělal? Své první tetování jsem si dělala sama, když mi bylo asi čtrnáct, protože rodiče mi to samozřejmě nechtěli dovolit. Dnes jsem ráda, že jsem si dala tehdy jenom propíchnout nos a s tetováním ze salonu jsem počkala. Ale já jsem samozřejmě musela rodičům dokázat, že si to tetování udělám i sama a nepotřebuji jejich názor. Takže jsem si jehlou a tušem vytetovala malou labuť na prstu. Tedy původně jsem

si chtěla potetovat celou ruku, ale nebylo to tak jednoduchý, tak to skončilo naštěstí takto. Byla jsem na to tehdy hrozně hrdá. I z této mé rebelantské zkušenosti odmítám tetovat lidi pod osmnáct. Myslíš, že tetování by mělo mít význam? Může to být jenom estetický doplněk? Teď už to beru čistě jako estetiku. Mám i tetování, které mají v sobě odkaz, ale už nato nahlédám spíš tak, že když se mi konkrétní dizajn líbí, jdu do toho. Nemyslím si, že by okamžitě měl mít menší hodnotu. Máš nějakou nepříjemnou zkušenost s klientem, nebo naopak speciálně hezkou? Vysloveně nepříjemnou zkušenost nemám. Pro mě je už krásný to, když za mnou někdo přijde a chce ode mě to tetování. Už jsem toho sice vytetovala spoustu, ale pořád jsem ve fázi, kdy jsem pro to úplně zápalená. Nesmírně si vážím, že lidi jsou ochotni za mnou cestovat přes celou republiku, jen aby jsem je dvacet minut tetovala. Speciálně úžasný pro mě je, když jsme s klientem na stejné vlně a nechá mi volnou ruku. Vždy mě taky potěší, když zjistím, že lidi sledují mou práci dlouhodobě a vidí tam progres. Překonala jsi nějakou krizi, kdy jsi ztratila chuť dál tvořit? Těch bylo. Vždy, když se pro něco zapálím, pracuji strašně moc, a pak po tomhle dobrým období přijdou tak tři špatné, kdy o všem pochybuji. Myslím, že každý, kdo něco dělá, si těma krizema projde. Důležité je si uvědomit, že je to jen krize, která znova odejde. Já jsem zpočátku své

obrazy nespočetkrát přemalovávala a pak je i ničila. Když pak tahle fáze odešla a já jsem si uvědomila, že to vlastně nebylo všechno tak špatné, byla jsem z toho smutná. Teď už dokážu rozeznat, když se z nějakého obrazu necítím dobře. Prostě ho v dané chvíli jen odložím. Tehdy se snažím zaměstnat si hlavu něčím jiným a doufat, že všechno zas bude dobrý. Je to věc, s kterou se podle mě musí smířit každý. Každý o sobě někdy nepochybně pochybuje. Hlavně by jsem ještě ráda dodala, že hodnotu díla určitě neurčuje fakt, či ho někdo koupí nebo nekoupí. Umění je strašně subjektivní. Jsi člověk, co žije přítomností nebo máš i plány do budoucna? Máš v plánu zůstat v ČR nebo tě láká zahraničí? Rozhodně nechci zůstat jenom v ČR. Teď jsem tady ale fakt spokojená natolik, že tu chci určitě něco vybudovat a nějakým způsobem se na sto procent najít a přesvědčit, že to, co dělám, je přesně to, co chci určitě dělat a vybudovat tu nějaký základ. Pak bych se určitě ráda posunula o level výš, ale nejsem zase natolik spontánní člověk, aby jsem byla schopná se teď sbalit a odjet. Já jsem člověk, co potřebuje mít aspoň nějakou jistotu. Kdo je pro tebe víc? Slavní umělci napříč dějinami nebo menší alternativní umělci přítomnosti? Já rozhodně víc vnímám lidi, co tvoří teď. Studovala jsem i dějiny umění, a samozřejmě se i tady najdou lidi, co mě baví, a jejich práce dokážu ocenit, no mnohem radši mám to, co se tvoří teď, protože to je to, co

mě obklopuje. Líbí se mi, že můžu být u toho, když to vzniká a podpořit to. Sleduji mnoho ilustrátorů a malířů prostřednictvím internetu, co je super příležitost. Mnoho lidí v mém okolí jsou právě umělci, co je strašně krásný a inspirativní. Co děláš, když právě netvoříš? Já tvořím full time. Když právě netvořím, trávím čas se svými blízkými a kamarády, spím nebo jím. Asi nemám nějakou jinou aktivitu, kterou bych mohla nějak vyzdvihnout. Na závěr trochu filosofie. Co pro tebe jako pro mladou umělkyni znamená „krása“? To je hrozně subjektivní věc. Pro mě jsou to barvy. Barvy ve mě nejvíc dokážou vyvolat pocit krásy. Já vnímám na základě barev všechno. Často mi i přijdou krásné věci právě ty, které přijdou spoustě lidem nehezké. Například všechny „vady“ těla, úrazy, modřiny. To všechno mi přijde hodně krásné a estetické. Právě tady hrajou významným způsobem barvy. To tělo je najednou úplně jiný. Je v tom ta křehkost, to mě hodně baví.

paranoid genesis

Bábkarský osud PRINCIPÁLA GEJZU DEZORZA „Som tvorca figuratívneho bábkového divadla a tým je povedané všetko.“

„Dostal som sa k divadlu trochu omylom, ale aj z lenivosti.“

Gejza Dezorz – neprehliadnuteľný režisér divadelného i filmového žánru. Výnimočnou osobnosťou je však najmä pre svoje progresívne marionetové divadlo (jediné svojho druhu), teda s výlučne cieľovým zameraním na dospelého diváka pod názvom „Dezorzovo lútkové divadlo”, sídliace v Bratislave od roku 2004. Toto divadlo sa svojsky vo svojej tvorbe inšpiruje najmä „pokleslou“ barokovou literatúrou, komiksom, filmovým hororom či aj punkovou hudbou.

Vždy bolo vašim snom vykonávať profesiu, ktorú vykonávate teraz?

Rozhovor nielen o umení, divadle, bábkach, ale aj o intímnych témach z čias detstva, aj vysokej školy. Dozviete sa tiež, že priezvisko „Dezorz“ v skutočnosti nepredstavuje žiaden umelecký pseudonym! Akou optikou sa pozeráte na súčasnú, pretrvávajúcu pandémiu? Optikou zarosenou a mierne poškriabanou, ale trpezlivo ju utieram handričkou do sucha. Dávam na tú svoju optiku pozor a príliš ju nepresilujem. Okuliare zatiaľ ešte nepotrebujem. Iba slnečné a tiež iba v prípade prudkého slnka.

Nie. Ako by ste definovali svoj vzťah k divadlu? Môj vzťah k divadlu je veľmi špecifický a až do dospelosti bol veľmi vlažný. Keďže v socialistickom Československu nebolo veľa možností trávenia voľného času, všetok som ho míňal pred čiernobielou televíziou sledovaním federálneho okruhu, ako aj obidvoch programov maďarskej televízie, ktorú sme v Košiciach chytali, a čítaním všetkých kníh, ktoré mi podhodil môj starší brat a, to je veľmi dôležité vyzdvihnúť, čítaním komiksov väčšinou v poľskom jazyku. Kľukaté chodníčky ma priviedli k štúdiu bábkarskej réžie asi aj dosť omylom, a tak som mohol objaviť druh umenia, ktoré ma akosi nenápadne, ale dosť intenzívne pohltilo a už nepustilo. Takže dá sa povedať, že dnes už je môj vzťah k divadlu, obzvlášť k bábkovému, veľmi intenzívny, aj keď si viem život bez neho taktiež veľmi živo predstaviť.

„V detstve som bol skôr televízny divák a náruživý čitateľ.“ Ako vnímate fenomén bábkového divadla? V čom vidíte jeho (nevyčerpateľnú) výpovednú hodnotu aj pre súčasnú spoločnosť? Fenomén tohto divadelného druhu je v jeho jedinečnosti, komplexnosti, rozšafnosti, pestrosti, mnohoznačnosti, v tej krásnej ilúzii oživenia neživej hmoty. Je to umenie, ktoré ma neprestáva fascinovať ani po toľkých rokoch a ktorému sa tvrdohlavo venujem. Je to krásne umenie a verím, že nikdy nestratí na svojej atraktivite a úprimnosti. Jeho výrazové možnosti sú nekonečné a nesmierne inšpiratívne aj pre mnohých tvorcov nebábkového divadla. Ako ste sa dostali k divadlu? S kým alebo s čím sú späté vaše umelecké začiatky? Po skončení košickej „Šupky“ som nemal v úmysle pokračovať v ďalšom vzdelávaní. Žil som v predstave, že sa odsťahujem na vidiek a budem pokračovať samovzdelávaním v maliarskych a grafických technikách vo viere, že touto prácou sa priblížim bližšie k Bohu, vesmíru, k oslobodzujúcemu poznaniu pravdy o živote a budem viesť život, ktorý bude zrkadliť tvorivú cestu slávneho grafika Josefa Váchala. No keďže sme na strednej škole so spolužiakmi – väčšinou sú to dnes už úspešní sochári, maliari, fotografi, spisovatelia či mágovia v reklame – tvorili rôzne paradivadelné happeningy, povedal som si, že predsa len vyskúšam inú ako výtvarnú umeleckú vysokú školu.

Preto som skúsil divadelnú réžiu, kde som ale neuspel a neprebojoval som sa do cieľovej rovinky. No pán prof. Ľubomír Vajdička ma odporučil bábkarom, ktorí ma zavolali na prijímacie pohovory na bábkovú réžiu a dramaturgiu, no a tam som už žiaril ako vyleštený diamant v zapadajúcom slnku. Takže som sa omylom ocitol na škole, ktorá mi poskytla odborné vzdelanie v divadelnom i bábkovom umení, a vďaka jej za to!

„Bábkové divadlo spája a je to otvorené umenie, ktorého krása preniká hlboko do duše a vnára ostrú čepeľ vášne k životu do srdcového svalu.“ Prečo je dnes, podľa vás, dôležité chodiť do divadla (zvlášť aj pre deti)? Divadlo je živým performatívnym umením. Je to úchvatné médium, ktoré otvára naše čakry. Vzdeláva, preniká dušou, mysľou a prináša nám nielen pravdu sveta, ale i vzdeláva a robí nás múdrejšími, krajšími a komplexnejšími bytosťami... Čím vás k vašej súčasnej profesionálnej divadelnej tvorbe vo vašom „lútkovom“ divadle inšpirovali práve marionety? A aký máte vzťah k ostatným typom bábok? Už počas štúdia divadelného umenia na vysokej škole som poctivo študoval všetok dostupný materiál, ktorý sa týkal histórie a vývoja bábkového umenia. Štúdiom textov hier kočovných bábkarov som sa prirodzene dostal k tradičnému

marionetovému divadlu a tu sa začala moja fascinácia figuratívnym bábkovým divadlom a jeho výrazovými možnosťami. Preto sme si neskôr s kolegom scénografom Von Dubravayom povedali, že založíme divadlo, ktoré si bude ctiť tradíciu a pokúsi sa ju „refreshnúť“ či možno aj posúvať ďalej. Dnes nás divadelní teoretici a teoretičky označujú ako posttradičných bábkarov... Môj vzťah k bábkam je komplexný a neuprednostňujem žiaden konkrétny typ či druh.

„Učaroval mi svet kočovných bábkarov a ich umenie. Asi sa vo mne prebudil aj kúsok z môjho dobrodružného ja, ktoré som vraj zdedil po mojom dedovi.“ Ako by ste popísali posolstvo „Dezorzovho lútkového divadla“ v jednej vete? Jediné bábkové divadlo pre dospelého diváka na Slovensku, ktoré nie je vzdor, ale názor, hardcore, boj a pokora. Na čo sa pri tvorbe svojich inscenácií snažíte klásť ako režisér najväčší dôraz? Jednoznačne na pekný a zrozumiteľný príbeh, čitateľné charaktery postáv a výtvarne hodnotný vizuál.

„Bez bábkového umenia by nebolo krásy na svete.“ Ako by ste popísali svoj osobný a profesionálny prístup k hercom? Máme sa radi. Pokiaľ sa nenávidíme. Ale myslím, že nikto z toho

množstva hercov, s ktorými som, či už v divadle, v televízii alebo vo filme, spolupracoval, sa nemôže sťažovať. A ak áno, tak nech to len skúsi! Akými témami či (umeleckými) osobnosťami sa snažíte ako umelec, ale aj ako človek, inšpirovať? Životom, ľuďmi, históriou, dramatickými a emotívnymi príbehmi… a všetkým, čo je temné a pokleslé. Vedeli by ste nám na záver ešte objasniť pôvod svojho fascinujúceho priezviska? Pôvod tohto priezviska je asi niekde vo francúzskom Bretónsku. Odtiaľ vraj pochádzal môj starý otec, teda otec mojej mamy. Ten priletel počas Slovenského národného povstania na naše územie, v oblasti Nízkych Tatier vyskočil z lietadla a už tu zostal. Bol to francúzsky „gitan“, čo po slovensky znamená cigán. U nás v rodine sa traduje, že jeho rodina bola pred vojnou súčasťou jednej veľkej túlavej cirkusovej rodiny niekde vo Francúzsku. Či je to skutočne pravda, som nikdy nezistil, pretože dedo síce prežil povstanie, v ktorom bojoval ako člen partizánskej jednotky, no tri roky po oslobodení išiel v oblasti Dargovského priesmyku na drevo. Koncom II. svetovej vojny boli v tejto oblasti veľmi ťažké boje a dedo, zbierajúc drevo v dargovskom lese, stúpil na mínu. Veľa z neho nezostalo. No tesne po konci vojny si ešte stihol nájsť moju zemplínsku babku a narodila sa moja mama. Žiaľ, po francúzsky neviem, ale nejaké „cirkusantské“ gény sa v mojej DNA, zdá sa, prejavili... Petronela Brotka

ZUZANA HRAŠKOVÁ FOTOGRAFIE

str. 74 - 83

zadržte smiech pred Cháronom odkladám budík na dobu neurčitú snívam o chcení silnejšom než realita /je to raj neurčitých, nových tónov farieb/ nie je nutné sa bližšie definovať Fúkal som ti dym do vlasov, kým si sa snažil uhádnuť značku cigariet. Včerajšiu noc naplnili prázdne poháre. Pred a po. Nie a hneď. To podstatné mi vypadáva. Viem, že som nahlas prehltol a skonštatoval, že sa mi nezmestíš do úst. Ani medzi prázdne trsy učesaného obočia... zabudli sme že pôda pod nohami je jednou z foriem záväzkov v predurčenom smere a počte krokov plynieme oranžovým svetlom risum teneatis žiadne ruky pred ním nie sú čisté Nikdy o nadvláde nad podsvetím nerozmýšľal. Vždy bol súčasťou, nikdy nie vrchným či najspodnejším článkom. Trasú sa pred ním králi, vdovy neustále plačú. S najväčšou radosťou sa po nich zaháňa pádlom. Nemyslí na koniec. Je mimo os. Mimo stred. Je pastierom, ktorý zatvára dvere za stádom, no nikdy nevstúpi za ohradu. nechcel mi povedať že ma miluje no nezniesol ma nemilovať vložil mi do úst obolos nežehnal sa, ani nepokľakol bol to ten level kedy sa víťazstvo zhoduje s prázdnotou bozky so simuláciou predurčenia pomalé ponáranie prstov cítim to cítim ťa < UNFOLLOW >

Chcel som tu dole o tebe rozprávať. On však nemá čas. On neznesie smiech. Som niečím predkom, predkom ticha. Neklaď mi ruže na lôžko a nespínaj ruky k modlitbe. Hluché sú bozky pred spaním, keď vo mne rezonuje... Mier. Tak namier na hlavu. Páľ!

Čas Nehodlám sa pozerať Ako sa zo splnu meníš Na ODBÚDA Zbieram z teba niť Každý deň uvoľníš nové vlákno Zbieram a snažím sa oživiť ťa Tým, že ťa skladujem v mikroténových obaloch Vlas po vlase, vrásku po vráske Nejde to Nezomrieme paralelne Pri mojom svite vädneš A nocou vo mne mrieš Vieš, že to nie je správne Viem, že to obaja nechceme Bez bozkov sa prizeráme na spoveď Zlúpnutých listov suchých pier A ako s výdychom zažínaš žiaľ Cítim Ako sa rozpadám A odpoveď naďalej zostáva Visieť v otázke Koľko času ešte zostáva?

Dominik Štrbo

Syndrom nikoho Má smysl být tím, kdo věří, že bude líp? Věřit, že všechno špatný jednou skončí, a pak už bude jen a jen klid? Věřit, že to, co uvnitř bolí a tlačí, tě učiní silnější, že zjizvená těla budou ozdobou, nenaplněné sny obdobou a pravidla tou skutečnou závorou, že cítit nic je pro tebe to nejlepší? Přijde ti lepší, jen nepřítomně zírat do dálky, být vězněm něčí, nejlépe cizí, morálky, mířit do leva, když táhne tě pravá, protože jít vlastní cestou je tu krvezrada? Zabiješ, když ti řeknou, že máš, vzdáš se, na čem ti záleží? Až přestaneš počítat, kolik ran dáš, teprve pak ti Koruna prázdných náleží. Až nebude ti v žilách kolovat krev, až nebudeš mít vlastního názoru, až ti začne být jedno okolní svět, pak gratuluji, stal jsi se dalším pomyslným králem záporu.

Můžeš však říct cokoliv, protože oči řeknou, kdy lžou, že kolena čekají až klekneš na ně před sebou samotným, že kalné oči vidí ostře i skrz krajinu zamlženou, že místo strohých vět bys raděj tvořil rým. Vzdej se třeba krve vlastní, zda je to to, co tě vězní. Hoď sebou na trávu a na chvíli se zasni, ať jiného, než pravdy už z tvých úst nezní. Však nejsi loutkou, ale tím, co tě uvnitř zahřeje, bez činů je čekání jen vírou bez naděje, zachraň svého otce soka, zařvi sobě na pozdrav, nadechni se zhluboka a slib, že už navždy budeš dělat jen to, co chceš TY.

Karolína Hudcová

Nekonečný sen V noci s prázdnotou hľadím na mesiac, no jeho nevidím, modré oči a v nich sklený pohľad, stále sama v kruhu svojich dní, biele svetlo mi ožiarilo myseľ, ja viem, že o chvíľu sa prebudím. Dostaň sa z mojej hlavy, nechaj ma pokojne spať, povedz mi, prosím, prečo je to tak? Snažím sa zabudnúť, na tú lásku, čo mi v noci beží v snoch, či mám povedať jej, zostaň, a ukázať tú bezmocnosť? Skutočne ma miluješ? Povedz a pozri mi do očí, pretože ty nie si skutočný. Ja som z krvi a kostí, a ty len hmlou mojej osamelosti. Pri východe slnka, akoby nový čas začínal, chvíľa len so mnou, v tej realite, ktorá neviem či je skutočná. S nocou odídeš aj ty, z mojich snov a túžob, a pýtam sa stále, či vrátiš sa aj inokedy. Chcem ťa za svetla, a cítiť skutočný dotyk tvojej ruky.

Sú časy, kedy s prosbou bežím na lúky, plné rozkvitnutých kvetov. Mäkká tráva šteklí mi bosé chodidlá a ja sa celá do nej ponorím. Odtrhnem si kvet púpavy, a rozmýšľam či snívam, či všetko len zdá sa mi. Trhám ju láskyplne, kúsok po kúsku, a pýtam sa, či máš ma rád i naozaj, vášnivo a skutočne, ako v tom nekonečnom sne. Prianie vyslovím a tíško sledujem, ako vietor odfúkne ju preč. Zavriem oči, a neprestávam dúfať, že ju zaveje až k tebe. Lístok za lístkom na okne ti pristane, a ty vieš, že som to ja, tá, ktorá sa ti ozýva, spomenieš si na naše časy pokoja, no skôr, kým sa spamätáš, poviem ti, že som tvoja. A strach, že sa mi sníva, je silnejší než ja. Si moja slabina a ja som tvoja sila. Vždy to tak bolo a stále to tak býva. Noc ma už viac neopantá, dnes deň je moja šťastná chvíľa. Už nikdy viac nebudem sa cítiť opustená. Alexandra Žibritovská

DOSTALO SA MI DO POZORNOSTI Dostalo sa mi do pozornosti, že som naplňovaná bez možnosti naplniť Vytvára to vo mne zvláštne mimézis (geometricko-abstraktné) renesancia sa opakuje Byť schránkou čakajúcou na doporučenú poštu Byť košom na odpadky Byť okysličovanými pľúcami Byť topánkou čakajúcou na vkĺznutie chodidla Byť dokrvovaným mozgom Byť využívaným bez fyzickej možnosti využiť Byť sýteným žalúdkom ŽIŤ A BAŽIŤ A ZAŽIŤ (resp. požiť ) A PREŽIŤ A DOŽIŤ (resp. umrieť ) (zásahovosť míňa cieľ ) TERČ S NADPRIEMERNÝM STREDOM – veľkosť míňa podstaty (zásahy človečenstva = človečenstva sú z-je-dno-duše-né) nahota popieraná odetím do stereotypu v z d i a l e n o s t i Byť deň nevybratou schránkou Byť týždeň nevybratou schránkou Byť mesiac nevybratou schránkou Byť rok nevybratou schránkou Byť nevybratou schránkou, do ktorej už nik nevhadzuje listy, pretože prekypuje plnosťou KORELUJEM S ĎALŠÍM ROZMÝŠĽANÍM Byť deň nevyneseným odpadkovým košom Byť týždeň nevyneseným odpadkovým košom Byť mesiac nevyneseným odpadkovým košom Byť rok nevyneseným odpadkovým košom Byť odpadkovým košom, ktorý vyniesol jeho vlastný odpad ZHNIŤ A ZHNIŤ NADBYTKOM (a viac nebyť, resp. umrieť )

opakujem, zdôrazňujem radením radením radením radením – znova znova (a tak ďalej, pokračovanie je predvídateľným), dôraz kladiem na kontrast, viď nižšie (geometricko-abstraktná mimézis pokračuje) Byť neokysličenými pľúcami Byť nedokrveným mozgom Byť hladujúcim žalúdkom prebytok sa minul – ostala prázdnota – ostala túžba po naplnení sa (naplnenie nie je viac dehonestované vlastnou nemožnosťou naplniť ) SLÁVA ADORIZOVANIU PLNOSTI (pracuj so mnou emotívne) Byť vyzutou topánkou Byť zneužívaným bez možnosti zneužiť

Dostala sa mi do pozornosti relatívna polemika = BYŤ NAPLNENÝM? ČI = BYŤ NENAPLNENÝM A UMRIEŤ TÚŽBOU? ČI = PODĽAHNÚŤ A PREPIŤ SA DO TRIEZVA? ČI /naplnenie nie je viac žiadaným/ (mimézis končí a simultánne pretrváva) – v útrobách existencií naplňovaných aj plniacich

Celestína Minichová

vyhnaní z raja počas západu slnka na hoteli v Ríme premieňame naše mramorové katedrály v prach len my dvaja navzájom pochopíme prečo už nemáme z ničoho podobného strach posledné lúče ožiaria obrysy tvojej tváre vrhajúc na tú moju tieň zlato na tvojom krku a jantáre symbolizujú, že čoraz rýchlejšie kráti sa nám deň žialime nad strateným Edenom jeho sladkými plodmi raj je idealizácia, ktorou životy si krátime nie miesto, odkiaľ pochádzame a kam sa vrátime

rekviem balkón na ôsmom poschodí výhľad na spiace mesto pomaly vdychuješ nikotín tvoje manifesto si stelesnením môjho osobného inferna ako morfium prechádzaš mojím vedomím týmto narkotickým účinkom ostanem vždy verná i keď občas už samej sebe neverím ležiac vedľa teba vdychujem dym Nox et solitudo, skúmame noc a samotu nič nie je večné, žijeme s tým a padajúca hmla zahaľuje našu nahotu túžim sa dotknúť tvojho vnútorného sveta dávaš mi svoj prsteň ako dar zašepkáš: morituri te salutant a uhasíš cigaretu o moju tvár.

Erika Urbánková

Exkaliber Vídaval som hviezdny prach v skleníkovej záhrade Ktorá bola labyrintom S jediným vstupom a výstupom zároveň V uzavretom priestore musela byť obloha len pozemskou komoditou Pretože Modrá bola kalnou Slnko lacným lampášom A hviezdy kameňmi zabodávajúcimi sa do mojich chodidiel Ja viem, že predtým dýchali Viem, že mali dlane z medu a mlieka A milovali všetko, čo nebolo možné milovať Viem, že sme na zápästiach nosili omotaných tých istých hadov A pozerali do očí Tým istým Medúzam – tak ohavným Že ohavnejších už v nijakých bájkach a nijakých svetoch niet A zo žijúceho zázraku pestrofarebných paliet sa zrazu vylial život V trojštvrťovom takte – ladne ako vodopád Skamenel A premenil sa v horninu Mohol iba existovať Tak bezvýznamný a fádny, že unikal záujmu, avšak Tak rozpínavý a všadeprítomný, že neunikal citu Vídaval som ruže rastúce na stromoch skleníkovej záhrady Ktorá bola labyrintom S priamou trasou alejí K niečomu Čo v zajatí samého seba nazýval som osud A každý môj krok popohnal búrky kameňov Zabodávajúcich sa do mojich chodidiel A v epicentre diania, a možno aj celého kozmu Vytvorili skulptúru Skalu Monument

Homogénnu zmes všetkého, čo plače a vrieska, a trasie sa, a trpí, ale v utrpení exploduje do najvýsostnejších citov a drví mantinely labyrintu navôkol A v strede toho kameňa po stáročia zapichnutý Exkaliber Leptal moje dlane Trhal svalové vlákna A lámal kosti pri všetkých nadpozemských snahách Vytiahnuť ho von A ak nado mnou vyhral, chcel som aspoň Prehltnúť všetky tŕnisté ruže rastúce na stromoch Nech ich lupene nedráždia skamenené hviezdy Kameň sužovaný mečom Nech ho len nezvádzajú oslnivou krásou a privilégiom žitia Nezáleží na tom, či vytiahnem Exkaliber a honosne ho predostriem svetu Záleží na tom, či zachránim Kameň osudu A ja viem Že hoc by rukoväť meču horela i v magmatickom krbe sopky Vytiahnem ho von A miesto prehĺtania ruží Potriem sa hviezdnym prachom Zasvietim si lampášom A naposledy Zapichnem si ich tŕne do chrbta – aby udržali krídla z lupeňov Potom vzlietnem Vezmúc do náručia skalu skamenených hviezd Rytierov okrúhleho stola Budem ich post scriptum na začiatku úmrtného listu A až budeme sa zmietať v túžbe preraziť strop skleníkovej záhrady Ja dúfam Že nás moje krídla udržia

Janka Gavurová

pod pláštěm problémů jsem padlý anděl pomůžu ti s pláčem hned jak přestanu plakat nad povrchností planety podupané pampelišky ponořené v prášcích pojídající prolhanou pravdu podzim pláče poskvrněné panny pohledy paralelního přání pod obraz boží před peklem lží pomýšlím nad prokletím plaché písně pokory promoklá játra v pondělní poledne praskají páteře pochybností pod pavučinou pandemie postrádám pravidla povinností

nobilis melancholia nemůžu spát a točí se mi hlava asi půjdu radši kouřit do kuchyně a bát se mého nemocného dechu nechci rušit tvůj upřímný spánek mými kruhy pod očima děti běhají pod okny a já chcípám únavou a trávím tělo nikotinem z osmé cigarety tuňákové edice dojídám včerejší kaši všude je neumyté nádobí miskou protéká rozklepaná úzkost v klávesnici napadané lži bienále insomnie v místnosti F50 potřebuji do obchodu nejlépe v pyžamu zapatlaném od akrylu arzénová rýže ve slevě k obědu bude nákyp a divné pohledy hysterického hyacintu

paranoid genesis

slepí pytláci mi podupali pampelišku podříznu jejich plytká srdce plýtvali pravdou příliš dlouho poslední pekelný pokus překažen poslední pohár přetekl při půlnoci jim prasknou plíce pod tlakem pýchy průjem při pouhém pomyšlení pálím pekelné peníze protkané pavučinou potěšení pouhé papírky prosáklé prací posluhovačů přijď mě políbit plynoucí paprsku pláču promoklý pod plachtou pryskyřice

Citová vražda

OXYMORON ŽITIA

I. Bol máj, ale počasím vlastne október Chlad mi zaryl svoje nechty hlboko do rebier Vkradla sa do mňa clivota Po okne stekal dážď Ako nespočetné množstvo vrážd Môjho citového života

ako zmeriaš hlučnosť ticha? prázdnotu úplnosti ktorou miestnosť dýcha ako prázdna krabička cigariet zabudnutá vo vrecku bundy ktorá ani nie je tvoja Čo je vlastne naše a čo nám vôbec nepatrí?

Chýba mi slnko, jeho lúče hrejivé Láska má na mňa ostne príliš pálivé

Čas sa nedá zrátať, no aj tak čakám, kým zapadne slnko. Už zapadá, aha:

II.

raz… dva… tri…

Sme len hrou Zahmlených obrazov? Svetelných odrazov Metaforických odkazov Zmätených otázok Oblačných prehánok A fotiek analógových A nespočetné množstvo Hračiek slovných Doslovných Do sto kníh By sa zmestili slová Ako cudzo sa pri tebe cítim A zároveň doma Do mňa Sa dnes vkradol dážď Slzami vonia A pocitom vrážd Keď steká na oblé hrany Mestských dlážb … čo bude z nás?

Zuzana Hrašková

zamýšľaš sa niekedy nad tým aká je to veľká vec že vieš vychádzať so sebou samým? keď sa vieš zblázniť už len pri myšlienke zdieľať s niekým jednu miestnosť pričom už pár rokov hrá v tvojej hlave to isté rádio frontmani sa raz za čas obmieňajú moderuje však stále ten istý čo ten jeho hlas nelezie ti už na nervy? sme tak božsky trpezliví či len nesmierne sebeckí ten druhý v miestnosti by nám vadil kvôli pripomienke existencie inej stanice alebo nás dráždi predstava že hlas prehovára aj k ostatným?

Život ako taký zdá sa to byť takét ale je to celkom inak a o inom vlastne len o tebe svet je totiž filmom premietaným na sietnici tvojho oka kinosálou mu je mozgovňa divákom ty a síce je tu ešte tvoj názor na to celé formuješ ním realitu teda väčšinou skôr rozotieraš na nezmysel napríklad keď si nahovoríš že stihnúť 61-ku do práce je nesmierne dôležité pre život (ako taký) (ale väčšinou skôr aký-taký) život ktorý myslíš si si od základov vymyslel a pri tom náhlení si zmeškal západ slnka horiace zore lesknúci sa mramor pocit (s)plynutia aspoň že sedíš v autobuse s pocitom že si dobehol čas zas si ho prechytračil dosť o tom kým si len divákom a život hraným je to aj tak jedno

radom.

SLOVÁ BEZ HLASU vo fádnosti stojím so zmesou eufórie inšpirovaná od disharmónie odvahou v bezpečí horím epicentrum každého brniaceho sa slova tam písmená lámu sa navzájom ja, mĺkvosťou som pre teba hlavolamom ohniskom tohto nepatrného boja odstupom zakázaný dotyk len hlas poleptal mi dušu riadky ma v nepamäti kúšu tam niekde medzi nimi dusím výkrik moja slov tichosť, mojej mysle krik hlučné kontrasty v nemom súznení duchom utekáme, telom sme vzpriamení v špirále kolotočov zauzlený zvyk zvykli sme si na chýb substráty zrkadlom sú pre nás mláky pochybností odraz je prízrak skutočnosti už neuhýbame pred ním pohľady našla som na slabej stránke svoju krásu v týchto riadkoch rozkvitla keď ticho sedím vedľa zhluku okolia keď vyrývam slová do papiera, bez hlasu

100

NEBOJÍM SA TOHO, KTO JE MNOU Stretávame prízraky, vlastné strachy cit býva krátkozraký, sme plachí Netvory zrodené z našich emócii Túlajú sa nepatrne okolo duší žiaria pestrofarebnosťou zmätku rozuzlujú všednú existenčnú pletku nepatrní liečitelia hlučnej búrky noci vždy vedľa, poznajú odpoveď na otázku „Kto si?“ vo fragmentoch ich sfarbenia sa prepisujú tvoje kroky odtiene namiešal každý tvoj pocit a ty stále kontroluješ tmavé miesta strach a úzkosť hlučne z mysle svietia aký klam, že nevieš nájsť element pravdy, ty si ten, koho si sa bál netvory milujú, keď tvorím sú pohltení prúdmi mysle, ktoré zhmotním väzbou, medzi papierom a atramentom napätím, medzi končekmi prstov a perom prelievanie impulzov emócie zdobenie každej uslzenej chvíle ich tvorí, sú kolážou mojich polepených úlomkov patria do galérie priezračných snov obludy ukázali mi zlomom existencie fázu, kde pripomínam nov nezdajú sa ti, no sú opakom nočných môr emocionálne spektrum v tvojej hrudi, si nádherným impulzívnym prízrakom

Pavla Poláčiková

101

Beh na dlhé trate

Antikoncepcia poézie

Ušla sa mi len škvrna v ľavom oku Farby kávovej (presne tri lyžičky trpezlivosti...) Ušiel sa mi bozk pod mostom (čerešne sa minuli...) Ušli sa mi muchy na billboardoch (kaviarenskí povaľači hviezdy nevidia...) Ušli sa mi slnká vo vlasoch (žiaria jasnejšie než minulosť...)

básnici už dávno vymreli

Ušiel sa ti sľub, že skočím (a ja vraj nikdy nepadnem...) Ušli sa ti dlhé rána (ale ešte dlhšie noci...) Ušla sa ti oholená báseň (prepáč, že ju lovíš v odtoku...) Ušiel sa nám dych na chrbte. Trpkosť na jazyku. Prítomnosť bez minulosti. Prítomnosť bez budúcnosti. Zastavené sekundové ručičky. Večný pohľad. Ušlo sa nám toho... Ušlo nám to... Len dúfam, že ty neujdeš, lebo ja ujdem určite.

dnes píšu poéziu len nadržaní teenageri dúfajúc, že zlátanina archaizmov a presladených kecov dá zmysel ktorí si už oni vyfetovali z hlavy na každom verši vidno stopy znásilnenia slová prestávajú chutiť premleli sa na jazyku už priveľakrát básne sa už nepíšu vo vlakoch ale na instagram kde sme každým srdcom bližšie k otupe ľudstva nie, poézia zomrela my sa len úchylne hráme s jej mŕtvolou žiadna chronológia, analógia, pandémia ten fakt nezmení . . . Naše životy sa točia v kruhoch, prázdnota odpočíva pod očami, chceme sa zobudiť z bezsenného driemania, ale nikto nám to nedovolí… Nežnými prstami objať písmeno, sladkými perami pobozkať slová. Rozcítenou synchróniou tiel stvoriť vety.

102

Chýba nám kus odvahy a kondómy sú dnes v zľave.

Apetít

List do neba

Mojej mame často páchlo z úst. Zjedla všetky srdcia mojich súrodencov. Vždy som jej ponúkla balík detskej nehy. Ona vybrala jednu žuvačku, trikrát zamľaskala a bielu guču citu mi nalepila do vlasov. Potom som zo seba ostrihala minulosť a so slzami v očiach mi zrkadlo hovorí:

Prepáč oci viem že máš mlieko pred očami mama sa má dobre už neplače nad tvojimi košeľami babka to tiež zvládla túto nedeľu konečne navarila tvoje obľúbené jedlo

„Mama by ťa ľúbila, keby si bola chlapec.“

prepáč oci ja som zvládla nemožné urobila som jedinú vec ktorú si mi zakázal oci oci ja sa každou uplynutou sekundou stávam viac a viac tebou. Asi ťa prídem čoskoro navštíviť.

Patrícia Rotterová

103

Radka je mladá umelkyňa z Trnavy, ktorá tvorí pod prezývkou EXITLIFE_AESTHETICS. Nájdeš ju tvoriť najmä custom oblečenie a kérky. Myšlienka o vzniku EXITLIFE ako brandu custom oblečenia vznikla kdesi v tmavom kúte špinavej zamestnaneckej izby v hoteli na najmenšom z holandských ostrovov, kde nonstop prší. Vzišla z potreby kreatívneho posunu do ďalšej oblasti, ale aj z vtedajšieho mindsetu, ktorý prešiel určitou zmenou a exitlife tento mindset vizuálne spracováva. Zobrazuje ho hlavne na mikinách, tričkách, ale taktiež na čiapkach či rúškach. Estetický chaos, mix štýlov, hra so slovami a vyprázdnenie duše. To je to, čomu sa Radka venuje odjakživa. Mení len spôsoby vyjadrenia. Podobne to má aj v tetovaní – baví ju v ňom mixovať rôzne štýly do trashovej a ironickej podoby. Čím bláznivejší nápad, tým radšej ho realizuje. Ak ťa zaujala, navštív profil na instagrame, kde prezentuje svoju tvorbu. Alebo sa u nej zastav v štúdiu Tribes na Halenárskej v Trnave a daj si vytetovať niečo pekné.

104

Ďakujeme nezávislým prispievateľom za ich texty.

šéfredaktor Roxana Snøv grafika Natálie Nešporová jazykové korektúry Kristína Juríková Kristýna Komárková Vladislava Horváthová

nájdete nás instagram @casopis_artup facebook Art Up web www.casopisartup.sk e-mail artupslovakia@gmail.com

redakčná rada Alexandra Žibritovská Celestína Minichová Dominik Štrbo Erika Urbánková Iwa Nadzam Jana Bystrianská Janka Gavurová Karma Hasbach Karolína Hudcová Klára Harajdová Laura Genčúrová Michaela Macková Nila Renard paranoid genesis Patrícia Rotterová Pavla Poláčiková radom. Soňa Krajčovičová Terézia Renzová Zuzana Hrašková