8. číslo

Art Up je časopis o umení a kultúre združujúci kreatívnych ľudí zo Slovenska a Česka. Človek by povedal, že v 21. storočí budú mať mladí, ale aj dospelí ľudia prehľad o umení a kultúre či už vlastnej alebo zahraničnej. Povedomie však čoraz väčšmi klesá, pretože to ďalšie generácie skrátka nebaví, v škole ich do toho nútia a oni si vlastne ani nevedia utvoriť poriadny obrázok.

Art Up čitateľovi sprostredkuje iný pohľad na umenie a kultúru ako takú, pretože táto téma má veľkú súčasť v živote každého jedného človeka. Predstaví mu svoju stránku vnímania. Zároveň ukáže, že umenie dokáže byť zaujímavé a skutočne sa v ňom čosi odzrkadľuje.

Odhalí kultúru od samého počiatku a poskytne zázemie mnohým nádejným umelcom.

V prípade záujmu publikovania vašich článkov, poézie či prózy nás neváhajte kontaktovať na e-mailovej adrese artupslovakia@gmail.com.

EDITORIÁL Obdobie, keď sa nám veci vymykajú z rúk. Aj tak by sa dali opísať posledné mesiace, ktoré sme prežili plní rôznych emócií – od hnevu cez strach až po nádej. Mnohí sa nevedeli sústrediť, hoci mali rozčítanú knihu, rozpozeraný seriál či film. Alebo sa tešili na divadelné predstavenie či premiéru nového filmu. A čo z toho?

Nič. Umenie bolo jedným z tých, ktoré utrpeli najviac. Časopis tiež utrpel značné straty. Nevyšli tri čísla, pomaly sa nám vytrácala nádej na najbližšie nové vydanie. Napriek všetkému sme hodili ťažkosti za hlavu a povedali sme si, že ten čas využijeme a prinesieme vám ešte viac textov, fotografií či poézie. Povedali sme si, že zapracujeme ešte viac. A tak vám po dlhej dobe prinášame letné číslo, ktoré je na dotyk ešte lepšie ako tie predtým. A je na ňom poznať aj váhu, pretože má dvakrát viac obsahu, a preto dvakrát viac z nás.

Ak vám však hlava aj naďalej nedovolí spávať, letné číslo vás privedie na iné myšlienky a zároveň vás, ako obvykle, o čosi obohatí – či už to budú tipy na knihy, film, divadelnú hru, hlboká poézia alebo tie najrôznejšie články o umelcoch, akými boli Boccioni, Bernini a akými stále sú Hans Zimmer, Michel Houellebecq a ďalší.

Nebudete sa nudiť a určite sa aj priučíte niečo zaujímavé.

Roxana Snøv, šéfredaktorka

Ilustrace: @exitlife.aesth

OBSAH Články

Feidias 4 Baroková vojna dvoch géniov 6 Boccioni a jeho vize budoucnosti 10 Symbol provokácie menom Michel Houellebecq 14 Nórske bábkarstvo 17 Bratstvo preraffaelistov 20 Příroda umělcem 22 Cha, chai alebo – ako ho poznáme my – čaj 26 Kritika 19. ročníka Ceny Oskára Čepana 30 Emócie v umení 34 Vstupenky sú preč takmer okamžite 36 Pop-art, umenie plechovky a plagátu 38 Najlepšie knihy z pera českých autorov 40 42 Minimal music Metla ľudstva: Fast fashion 44 Jak vznikl Spray paint art z grafitty 46

Recenzia: Malý život

50 54 56 58

Rozhovor s akademickým maliarom Andrejom Augustínom

60 64 68

Anketa: Umelci v karanténe

70

Fotokoutek

72

Literární okénko

82

Štvorec Malé ženy Mamma Mia!

s Ninou Protušovou s Nikolou Kozákovou

FEIDIAS Člověk, který je mnohem víc než jen pojmem z dějepisu.

Z jakých vrstev pocházel ani kdo byli jeho rodiče nevíme, narodil se však v Athénách někdy v období před 5. stoletím v dobách ještě před našim letopočtem. Ačkoliv s jistotou můžeme říct, že si jeho rodina nežila na vysoké noze, nebyl otrokem ani ve společnosti, kde jím byla většinová část obyvatelstva. Mohl se tak libovolně zapojovat do občanského kolektivu v rámci města, ze kterého pocházel.

Jeho dětství probíhalo zřejmě jako u každého z jiných dětí narozených v Athénách.

Starala se o něho chůva, která ho kolem sedmého roku života předala učiteli, kde se naučil základní počty a osvojil si dovednost čtení a psaní. Mimo to byl také veden ke sportu, hudbě a zpěvu.

S úderem osmnáctého roku byl odvolán k vykonání povinného vojenského výcviku, kde nachází svou prvotní inspiraci do sochařství. Miloval jízdu na koni a je také velmi pravděpodobné, že se zúčastnil několika bitev řecko-perských válek.

V tomto období už se začal věnovat i sochařství, které ho natolik proslavilo.

Tradicí bylo, že se sochařskému umění věnovalo ve městě Argu na Peloponéském poloostrově. Je téměř jisté, že Feidias měl v průběhu let hned několik sochařských mistrů, tím nejznámějším však zřejmě byl Hegias, který se ve stejném období v těchto krajinách pohyboval. Je velice pravděpodobné, že se v argejské škole Feidias setkal s dalším velmi talentovaným sochařem Polykleitosem, který byl o pár let mladší.

Zhruba v polovině 5. století př. n. l. se jako sochař staví na své nohy a sám se stává mistrem. Jeho vůbec prvním úkolem byla práce pro obec, pro Athény. Z tohoto projektu vzniklo sousoší pro Delfy, mělo se jednat o jakýsi projev vděčnosti bohu Apollónovi po bitvě u Marathonu. Jednalo se o třináct soch – Apollóna a Athénu, deset hrdinů z mýtů a bájí a maratónského vítěze Miltiada. Protože se nacházíme v době

4

zhruba před dvěma a půl tisíci let, sochy se nám nezachovaly, tedy až na jejich podstavce. Vzhledem k období, kdy bylo sousoší dáno za vznik, je dost možné, že se někde nachází jejich římské kopie. Zakázka sama byla již velmi cenná a hodná pouze těch nejlepších umělců, i to je jeden z důvodů, proč byl Feidias tak uznávaný a oceňovaný.

Někdy v období po pátém století př. n. l. se Feidias seznámil s mnoha umělci, díky kterým získával lepší kontakty a zakázky.

Přátelství se státníkem a významným mužem Athén Periklem mu například vyneslo práci na dvou bronzových sochách Athény, které své místo nalezly na Akropoli. Obecně byl Periklův plán přestavby Athén pro Feidiase velkou výhodou – vytvořil tak možná i desítku soch, jednu do chrámu Héfaista a Afrodity, jinou například na athénské náměstí, to byla socha Matka Bohů. Později dostal na starost také dohled nad stavbami na Akropoli, kde se může pochlubit i jedním ze svých nejslavnějších děl, a to dvanáctimetrovou sochou bohyně Athény ze zlata a slonoviny. Díky dohledu, který měl nad obnovou Akropole, je nemožné zpochybnit jeho vůdčí úlohu. Jeho vztah s Periklem mu však nebyl vždy jen na úlevou, ale stal se terčem několika útoků s cílem ohrozit Periklovu moc ve městě. Po jednom z nich byl dokonce vězněn, jeho svobodě tehdy nepřispěl ani fakt, že si do dílen vodil mladé ženy a dívky, aby mu pózovaly při jeho tvorbě.

Nic nenasvědčovalo tomu, že by věci měly dopadnout dobře, a tak Feidias přijímá pozvánku z Olympie, kde má tvořit světoznámou sochu boha Dia. Tam se setkává svým dlouholetým známým Polykleitem, proti kterému se nakonec utká v sochařské soutěži v Efesu.

Kdy naposledy slavný sochař vydechl se můžeme jen dohadovat, uvádí se rok 430 př. n. l., což znamená, že zemřel nedlouho po dokončení jednoho z Divů světa, sochy Dia, zřejmě v Olympii.

Socha Día Po práci podobného rozměru jistě někdy toužil každý sochař. Pro Feidiase byl ještě velký bonus, že měl vytvořit podobiznu bohu, jehož uctíváním je Olympia velmi známá. Navíc se mělo jednat o hlavní chloubu jemu zasvěceného, a zároveň prakticky největšího, chrámu v Řecku. Socha byla jím úspěšně dokončena někdy kolem roku 433 př. n. l., bohužel se nám zachovaly jen její popisy a obrazy. Mělo se jednat o 13 metrů vysoký skvost, posazený na černém kvádru, vysázený zlatými pláty a mnoha drahokamy, proto byl obehnaný zábradlím.

Po celém chrámu měly být také k dispozici vyhlídkové plošiny, aby si bylo možné detailně prohlédnout například olivový věnec, který měl posazený na hlavě, sochu Niké, kterou držel v pravé ruce, nebo hůl v levé nebo mytologické motivy a olympijské vítěze, vyobrazené na trůně, kde Zeus seděl.

Ačkoli byla socha mnohokrát spravována, byla zhruba v polovině prvního tisíciletí našeho letopočtu zničena požárem, který zachvátil celý Diův chrám. Podle jistých pramenů měla existovat i její římská kopie, ta se však nedochovala zřejmě kvůli údajným pohanským symbolům, které si protiřečily s populárním křesťanstvím.

Athena Parthenos, kterou vytvořil, je považována za druhé z jeho nejdůležitější děl. Byla vytvořena za účelem symbolické ochrany Athén a byl ji zasvěcen velmi známý chrám Parthenon, Hodnota sochy byla nesmírně vysoká, bylo na ní využito velké množství toho nejčistšího zlata, které bylo odnímatelné, a stávalo se, že v dobách krize ho obec využívala, ale nesmíme opomenout ani slonovinu. Později byly v podobném stylu vytvořeny ještě další sochy, kde byla zpodobněna bohyně Niké.

Byla velmi oblíbená a jedinečná, už jen kvůli své velikosti, měřila celých 12 metrů.

Byla také zobrazena s attickou přilbou, kopím a štítem. Na celé soše bylo nespočet menších prvků, které ve skutečnosti měly velmi zajímavé důvody – nechyběl bohyně Niké, jako vítězství pro město, symbol bohyně Athény sova, pegasové jako zástupci starých bájí a podobně. Velmi důležitou poznámku je, že se na konci sloupku, o který se bohyně opírá, nachází korintská hlavice – ta se však obecně v architektuře objevuje až o něco později.

Feidias byl bezpochyby velmi uznávaným umělcem, který svým umem a představivostí předběhl dobu. Jako talentovanému umělci a člověku, který si rád svá díla dělal po svém, se mu bohužel nedostalo takových příležitostí, na jaké kdy mohl mít nárok. Můžeme obdivovat jeho spektakulární, ale slovy nedostatečně uspokojivě popsatelná díla a doufat, že se díky dnešním nejmodernějším technologiím podaří objevit další střípky jeho života a složit z nich, kým vlastně byl, jak žil, kde zemřel nebo co ho vlastně motivovalo ke tvoření.

Je až neuvěřitelné, že se dokážeme k někomu vracet i takovou dobu po jeho smrti.

To jen dokazuje fakt, že myšlenky a pravdy se budou sepisovat a předávat i celá tisíciletí, bohužel zub času hlodá především tam, kde se nemůžeme bránit, a to je přesně důvod, proč nám dost možná brzy na umělce z těchto dob, jakýchkoliv kvalit a vyznání, zbude jen vzpomínka.

Karolína Hudcová

5

17. storočie je v historickom vnímaní charakterizované skazou a krvipreliatím. Ľudia, zomierajúci na mor, bojujúci v 30-ročnej vojne či hladujúci pre Malú ľadovú dobu, stratili akúkoľvek vieru v zmysel života. Mnohí géniovia svojej doby predurčovali koniec sveta, ostatní prestali veriť v Boha a ďalší sa bezhlavo zabíjali. Ženy boli obviňované z čarodejníctva a cirkev sa stala terčom kritiky. Vlny reformácie a protireformácie rozkolili spoločnosť a postavili základy vytvárajúcemu sa novému univerzálnemu slohu v Európe.

Cirkev sa ocitla v nepriaznivej situácii už v priebehu 16. storočia. Lutherových známych 95 téz z roku 1517 kritizovali medzi všetkým napríklad úplatky kňazov za odpustky, korupciu, skazenosť a márnivosť predstavených. Reformácia vrcholí v odluke viacerých nezávislých cirkví, najmä evanjelickej, a vo vzniku protestantskej kultúry. Prirodzenou reakciou cirkvi na stratu svojich veriacich bolo začať protireformáciu, ktorá do výraznej miery ovplyvnila vývoj umenia a kultúrneho života Európanov v nasledujúcich dvoch storočiach.

A teraz sa zameriame na kultúrne, a zároveň cirkevné centrum sveta v 17. storočí: Taliansko. Krajina preslávená géniami, maliarmi a architektmi. Je fakt, že práve vačšina takých osobností, ako sú Michelangelo, Raffael či Botticceli a mnoho ďalších, pracovala na požiadavky pápeža či kardinálov. Cirkev využívala umenie vo svoj prospech najviac ako sa dalo – a práve to sa odráža v barokovom slohu, ktorý sa sformoval pod vplyvom spoločenskej situácie v celej Európe. Barok, sprvu označenie nevkusnosti, vyumelkovanosti a prehnanej ozdobnosti, sa stal prostriedkom komunikácie cirkvi s veriacimi. Práve tá prehnaná dekoratívnosť a monumentálnosť mala pôvodný zámer glorifikovať cirkev.

Najtypickejším znakom tohto obdobia sú maľované stropy v kostoloch, notoricky známe, zobrazujúce buď výjavy z biblie, alebo napodobeniny rôznych svätých či anjelov na nebesiach. Aj to bol trik, ako ľuďom dať pocit, že Boh je blízko pri nich, stačí sa

6

len pozrieť k nebu a načiahnuť za ním svoje ruky.

Na sklonku 16. a 17. storočia sa narodil najznámejší a najviac oslavovaný barokový architekt a excelentný sochár, Gian Lorenzo Bernini. Veľmi obľúbený medzi pápežmi pre svoj pompézny a luxusný štýl. A v jeho tieni sa celý život ťahal Francesco Castelli, dnes často zabúdaný a podceňovaný, no napriek tomu známy ako druhý najlepší taliansky barokový architekt, ktorý sa narodil len o rok neskôr ako Bernini. Francesco hneď, ako získal reputáciu architekta, zmenil svoje priezvisko na Borromini. O pôvode sa uvažuje ako o možnej kombinácii dvoch mien – Borromeo, vedúca osobnosť protireformácie a kardinál, ktorému Borromini dedikoval Chrám sv. Karla pri štyroch fontánach, a Bernini, Borrominiho celoživotný rival a nepriateľ.

Rovnako ako sa Bernini a Borromini odlišovali svojím štýlom v architektúre, tak isto si boli odlišní aj svojimi povahami. Bernini bol údajne extrovertný typ človeka, ktorý mal veľa priateľov a užíval si svoju slávu a obľúbenosť medzi hlavnými predstaviteľmi cirkvi. Jeho stavby boli milované a obdivované za eleganciu masami ľudí. Na druhej strane Borromini je často vykreslovaný ako cholerik a introvert, ktorý nedokázal prijať ani rady, ani kritiku. Jeho osobnosť bola rovnako dynamická ako jeho diela, ktorými si upútal záujem. Pri výstavbe Baziliky sv. Jána v Lateráne prichytil obyčajného chlapca, ako ničil jeho vytesané ornamenty. Po vyšetrovaní Borrominiho políciou z dôvodu nájdeného tela mŕtveho chlapca sa z obvinenia vyvliekol iba vďaka protekcii, ktorú si vyslúžil ako prestížny architekt.

Spoločný príbeh Berniniho a Borrominiho sa začína v Ríme pri stavbe paláca Barberiniovcov. Pôvodne projekt viedol Borrominiho príbuzný, Carlo Maderno, ktorý ale zomrel ešte pred jeho dokončením. Prirodzene, Borromini očakával od pápeža schválenie na dokončenie projektu ako hlavný architekt, no namiesto neho dostal úlohu pápežov obľúbenec Bernini.

A tak sa stretli dvaja muži, medzi ktorými

Baroková vojna dvoch géniov

Najznámejšia fontána v Ríme – Fontana di Trevi, jedno z diel od Berniniho

Iluzionizmus – nebeské výjavy na strope a v kupole kostola

7

nikdy neexistovalo priateľstvo, iba závisť a nenávisť. Borromini sa cítil ponížený ako Berniniho asistent, a preto sa rozhodol stavbu dokončiť tak, ako to svet ešte nikdy predtým nevidel. Vyviedol z kurzu uhly, hrany a symetrickosť a priniesol do trendu krivku tzv. nepravidelnej perly (z port. barocco). Jeho slávne kruhové schodisko uchvátilo pozornosť významných ľudí, čím si Borromini konečne zaslúžil uznanie ako prvotriedny architekt. Po takomto veľkom úspechu ihneď dostal prvú ponuku na stavbu v Ríme pod jeho vedením, už spomínaný Chrám sv. Karla pri štyroch fontánach.

Borrominiho architektúru nestačí vidieť na obrázku. Človek musí naživo vidieť krivku, ktorá opticky formuje hlavnú fasádu chrámu, aby porozumel jeho umeniu. Náznaky geometrie a ornamentaliky priam kričia v interiéri kostola, zvýrazňujú nezvyčajný a nikdy predtým nevidený elipsovitý tvar kupoly, zároveň kopírujúci tvar pôdorysu.

Borromini si získal svoju slávu a obdiv, obzvlášť za nádheru, ktorú dokázal priam vyčarovať z nízkonákladových materiálov.

Prirodzene, Bernini na seba nenechal dlho čakať a len niekoľko desiatok metrov ďalej na tej istej ulici postavil svoj vlastný chrám ako odpoveď na Borrominiho úspech.

Námestie sv. Petra vo Vatikáne obklopené Berniniho kolonádou

8

Kostol sv. Ondreja na Kvirináli bol, dalo by sa povedať, protiútok, demonštrácia Berniniho pompéznosti a magnificentnosti.

Pri pohľade zvonku možno nevyzerá až tak neobyčajne, no keď raz doň človek vstúpi, ohromia ho opracované mramorové steny a kupola blýskajúca sa v zlatistej farbe.

Interiér kostola silne kontrastuje s Borrominiho čistými bielymi stenami a nežnými krivkami.

Existuje mnoho legiend o tom, ako si títo barokoví architekti robili navzájom napriek. Jeden príbeh napríklad rozpráva o tom, ako Borromini dostal povolanie postaviť kostol, na ktorý mal už ale zálusk Bernini. Len zhodou náhod sa kostol nachádzal na rovnakej ulici neďaleko od Berniniho bydliska. Toto, samozrejme, neostalo nevyužité a Borromini nechal svojmu rivalovi odkaz na fasáde kostola smerom k jeho domu. Na výsmech vytesal dve oslie uši. Samozrejme, Bernini sa nenechal len tak jednoducho potupiť a ako odpoveď si vytesal na vlastný dom smerom ku kostolu mužský pohlavný úd. Avšak obidve tieto ozdoby museli byť odstránené, pretože boli neslušné na verejnosti. Ďalšia legenda, obľubovaná návštevníkmi Ríma, sa spája s Fontánou štyroch

riek. Bizarné dielo, prezentujúce každý kontinent sveta jednou riekou v personifikácii, bolo vytvorené veľkým Berninim.

Avšak rovno oproti fontáne sa nachádza Kostol sv. Agnesy v Agone, na ktorom sa podieľal Borromini. Jedna z postáv súsošia na fontáne dvíha ruku nad hlavu, akoby sa snažiac zatieniť si výhľad. Turisti sa zabávajú prave na tom, že to bol Berniniho úmysel, aby si postava zakryla oči pred takou „ohyzdnou“ stavbou, ktorú postavil Borromini. Nakoľko je tento príbeh úsmevný, tak rozhodne nie je pravdivý, pretože Fontána štyroch riek stála na námestí ešte predtým, než Borromini začal na spomínanom kostole pracovať.

Ale kto sa nakoniec stal víťazom barokového boja v architektúre? Bol to práve Bernini, ktorého si pápež vybral pre tú najikonickejšiu a najmonumentálnejšiu stavbu v Ríme – – Námestie sv. Petra vo Vatikáne. Rozľahlá kolonáda má reprezentovať načahujúce sa ruky cirkvi od Chrámu sv. Petra v symbolike objatia svojich veriacich. V podstate celé storočie barokovej architektúry zhrnuté v jednej stavbe. Okrem toho sa Bernini podieľal aj na úpravách Chrámu sv. Petra a je autorom balustrády (stĺpikového zábradlia) na Anjelskom moste, ktorý prepája

mestá Rím a Vatikán. Preslávil sa aj svojimi sochami, napríklad Extáza sv. Terézie, alebo baldachýnom v interiéri Chrámu sv. Petra.

Tak, ako sa Berniniho príbeh končí jeho slávou a úspechom, kontrastne Borromini zomiera sám a opustený. Nedokázal sa vyrovnať so svojou prehrou a svojou cholerickou povahou v posledných chvíľach svojho života od seba odlákal aj svojich blízkych a priateľov. Symbolicky spáchal samovraždu rovnako ako grécka mytologická postava Aias, vrazil si svoj vlastný meč do hrude.

A tým sa skončila ďalšia epická etapa Talianska. 17. storočie pretransformovalo Rím na úplne nové mesto, moderné a opäť kultúrne prestížne, vďaka dvom géniom, ktorí spolu nedokázali spolupracovať. Vďaka ich neustálej rivalite hnali jeden druhého, aby prekonali samých seba, čo vyústilo v ohromných stavbách, ktoré dodnes zdobia Rím. Možno sa navzájom neznášali, ale jeden bez druhého by nikdy nedokázali to, čo dnes fascinuje turistov pri návšteve Talianska.

Veronika Bajnoková

9

BOCCIONI A JEHO VIZE BUDOUCNOSTI „Vše, co se na školách nebo v ateliérech vyučuje jako pravda, pro nás už neplatí. Naše ruce jsou dostatečně svobodné a čisté na to, abychom začali od začátku.“

Devatenácté století nebylo pro Itálii vůbec jednoduché. Země se snažila vzchopit z neúspěšných pokusů o sjednocení, které zapříčinily nepříliš dobrou sociální situaci a odpor obyčejných lidí a venkovanů.

Politická situace také nebyla příliš dobrá, ale to naštěstí vyvažoval postupný vzrůst obchodu. Itálii se tak poměrně rychle otevřely dveře do Evropy, a tak došlo k setkání konzervativní Itálie s progresivními moderními styly jako třeba s expresionismem nebo začínajícím kubismem.

Prvotního šoku využil Fillipo T. Marinetti, který 20. února 1909 zveřejňuje v tehdy populárním časopise Le Figaro manifest Le Futurisme, který odstartoval futuristické hnutí.

10

V následujících letech se k němu přihlásilo nespočet umělců ze všech odvětví – divadla, literatury, hudby i malířství. Přestali vycházet ze zaběhlých měřítek, která určovala historie a čas, a začali tvořit bez jakékoliv inspiraci z minulosti. Společně se hnali za nejnovějšími vynálezy, které jim měli dodat jakýsi pocit nového života.

Ačkoli Marinetti vyzdvihoval všechny technické hříčky, nebyl za jedno s pracovními podmínkami, které jejich provoz vyžadoval.

Napsal o tom dokonce román, zkráceně Mafarka-futurista, kde vystupuje člověk jako stroj. Jeho hlavními znaky bylo, že nebyl počat a žil přítomností – nedokázal ukládat žádné vzpomínky. Na tento román později reagoval Nietzsche ve svém díle Jak pravil Zarathustra, který se stejně jako Marinetti stal terčem veřejného lynče. Marinetti se měl dokonce, z údajného důvodu jednání proti morálce a slušnosti, zúčastnit veřejného literárního procesu vedeného

v Miláně. Před ním ještě stihl uspořádat pár večírků, které měly za úkol vyburcovat futuristy, kterým se v tu dobu nedostávalo nijak velké pozornosti. Zde se projevuje anarchistická stránka hnutí, protože jeden z večírků se po přednesu básní a čtení manifestu zvrhl ve velkou protestní akci.

Tím se jim dostalo velkého mediálního prostoru a oni začali tuto cestu využívat jako svou strategii – když se o nich dostatečně nehovořilo, tak se snažili šokovat, vyděsit nebo vzepřít pravidlům. Tyto akce, které se jmenovaly Serate futuriste, trvaly několik let, kdy se tímto prostřednictvím začali ozývat i umělci, kteří nebyli futuristy, ale nesměli vystavovat svá díla.

Je také velmi důležité dodat, že Marinettiho manifest nebyl jediný. Sám jich napsal několik, ale na tomto následujícím se osobně nepodílel. V době konání večírků se setkávali různí umělci, například už tvořili, ale nebylo o nich dostatečně slyšet nebo tvořit začínali a měli o směru jiné představy. Tak se v roce 1910 setkala skupina umělců, která napsala další manifest, pod jehož koncem se podepsalo celkem pět z nich. Byl to turínský učitel umění Balla, představitel nejen futurismu, ale i metafyzické malby Carra, tvůrce experimentálních hudebních nástrojů Russolo, milovník Paříže a tance Severini a Boccioni. Jejich Manifest futuristických malířů slavil velký úspěch a o pár let později se už dalo říct, že díky němu futurismus už prakticky podruhé dosáhl samotného vrcholu. A to i přesto, že v něm pohřbili některé původní Marinettiho myšlenky.

Jeden ze pěti signatářů, již zmíněný Umberto Boccioni, byl právě jedním z těch, kteří se na večírcích s futurismem setkali úplně poprvé. Bylo to 15. února 1910 v Teatro Lirico, kam dorazil z důvodu velkého obdivu Marinettiho. Boccioni se vzhlédl ve tvorbě svého přítele Balla, který maloval obrazy tak, že jednu skutečnost podával z mnoha úhlů. Tento styl uplatnil i na dílech, která tvořil v Miláně, kde od roku 1907 žil. Jedná se například o obraz Továrny u Porta Romana, kde se pokusil zachytit tu průmyslovou část Itálie. Na obraze se objevuje hned několik továrenských budov,

mezi kterými vede cesta, po které proudí davy lidí. Evokuje to jakýsi pocit soudržnosti a harmonie lidí a průmyslu. Mezi továrnami se nachází taky louky, které jsou suché a pošlapané. I zde se mohlo jednat o jakési poukázání na případy, kdy příroda musí technickému rozvoji ustupovat. V tomto období se také začal ukazovat rozdíl mezi vyspělým severem a zaostalejším jihem. Ten si však naopak udržoval stálejší politickou situaci, která na severu kolabovala. Tyto potíže vedly k dalším nepokojům a stávkám, kterých se však samotný Boccioni nijak výrazně neúčastnil.

Do tohoto období, tedy začátku roku 1910, patří i již zmíněný druhý manifest.

Netrvalo příliš dlouho, skutečně můžeme mluvit o týdnech, a Boccioni se s Marinettim velmi spřátelil. Vedli spolu dlouhé filozofické diskuze a Marinetti ho brzy jmenoval svým hlavním teoretikem.

Boccioni totiž v době, kdy ještě pobýval na Sicílii, spolupracoval s několika novinami, kterým dodával ilustrace ke článkům a dokázal se v této branži snadno pohybovat. Umělecké školy mu naopak dodaly potřebné umělecké vzdělání, a potom, co se odprostil od vrcholového i pozdního impresionismu mu už nic nebránilo v té nejkvalitnější tvorbě. Tu se rozhodl plně rozvinout v Paříži, kam odjíždí, aby se mohl přednostně věnovat sochařství a učit se od těch největší mistrů. Mimo jiné se také inspiruje díly tamních autorů, které se mu během života ve Francii stanou vzorem.

Na přelomu let 1910 a 1911 také namaloval jedny ze svých nejznámějších obrazů.

První z nich je ohromná, dva metry vysoká a tři široká olejomalba s názvem Vstávající město. Již podle názvu je jasné, co by mělo být zobrazeno. Na obrazu je změť červeno rudé, modré a pastelově oranžové barvy, zpoza nich jakoby náhodou vystupují ulice, jsou vidět hlavy koní a lidé, přičemž vše se nese až v chaosu. Podle těch, kteří se obrazem zabývali hlouběji a vlastně i samotného autora, který ke každému díl psal poměrně obsáhlý spis, aby ho dostatečně vysvětlil, by se mělo jednat o obraz typické průmyslové ulice. Ani symbol koně není volen náhodně.

11

Podle Carla Carra symbolizuje cestu do budoucnosti – jeden z nejdůležitějších znaků futurismu. Ta dynamika díla by pak měla poukazovat na vervu dělníků, kteří dokonale zapadají do harmonie člověk-zvíře-stroj, tak jak ji popsal Marinetti.

Další je trojice opět olejomaleb s názvem Duševní stavy, přičemž samotné obrazy nesou názvy Loučení, Odjíždějící a Zůstávající. Loučení je změť opět červené a tentokrát zelenošedé, zpoza kterých prosvítá jedna z technických múz futuristů. Totiž lokomotiva. Tento starší model by sice pravděpodobně žádný z nich neoslavoval, ale i tak má ve futuristických srdcích své místo. Tato lokomotiva je připravena k odjezdu a změť barev by měla být vypouštěná pára. Na tento obraz navazuje Odjíždějící, na kterém převažuje modrá barva, s občasnými zelenými tvary, které připomínají koruny stromů. To by mělo symbolizovat rychlost, kterou vlak jede a znázorňovat změť barev, kterou skutečně vidíme, když se za rychlé jízdy podíváme z okna. Poslední Zůstávající by se měl nacházet opět ve výchozím bodě. Přes celý obraz se táhnou modro černé čáry, které by měly symbolizovat postavy. Zvláštnost je, že všechny obrazy byly namalovány, aby vypadaly jako náčrt, přitom se však jedná o velmi propracované tahy štětcem.

Význam těchto obrazů nám vysvětluje ve své knize z roku 1914 sám Boccioni: „Na umělecké dílo v malířství a sochařství musíme pohlížet jako na tvorbu nové vnitřní reality, která konstruuje prvky reality vnější podle nám zdánlivě neznámého zákona výtvarné analogie. Skrze tuto analogii – jež je podstatou samotné poezie – dospějeme k obrazovým stavům duše.“ V jiném článku ještě dodal: „Každé smyslové emoci odpovídá analogická barevná forma.“ Podle jeho vyjádření by se tedy mělo jednat o proces duševního stavu, kdy prochází osamocením, melancholií a zoufalstvím se kterými propojí zdánlivě nesouvisející

12

motivy ze svého okolí. Při tvorbě těchto se například zaměřil na samotu a odcizení, které ho tížilo v souvislosti s růstem měst.

Zde se také nejvíce projevuje jeho jedinečný způsob vyjadřování. Inspirací mu byl francouzský filozof Henri Bergson, který přišel s myšlenkou neustálých změn, kdy se ve vteřině stane minulostí to, co jsme ještě před momentem vnímali jako současnost. Boccioni proto pracuje s pamětí, ne s minulostí jako takovou.

S podobnou vizí vytvořil obraz Ulice proniká do domu, kde se se ženou shlížející z balkonu můžeme podívat na dění v ulici.

Dílo je opět velmi pestré, nachází se na něm velké množství pracujících postav a ruch ulice. I tentokrát se jedná o výzvu a snahu pochopit realitu na základě vzpomínání a pozorování.

Boccioni dál pracoval s lidskou dynamikou až ji dopracoval do stavu úplné abstrakce.

Používá zákony odstředivé síly k tomu, aby co nejlépe využil prostor. Ačkoli se jedná o abstraktní dílo, Boccioni si potrpěl na sebemenší detaily. Na tomto principu vznikl i obraz Dynamika fotbalisty. I tento obraz si nejlépe okomentoval sám: „Dynamika je lyrické pojetí forem, které v jejich nekonečné relativitě interpretuje absolutní a relativní pohyb, okolí a předmět, dokud se nezformují do jednoho celkového jevu: okolí + předmět. Je to tvorba nové formy, která má reprodukovat relativitu hmoty a rozpínání. Mezi rotujícím a kroužícím pohybem je tedy zachycen sám život ve formě, jež se sama donekonečna obnovuje.“ Umberto Boccioni se také aktivně věnoval plastice. Figuroval na prvních futuristických výstavách, a to jak ve Francii, tak v Itálii. Jeho cílem bylo neustále experimentovat a rozšiřovat pojem futurismus.

Do svých děl začíná vmíchávat poznatky z impresionismu, které pochytil ve svých začátcích. Vytvořil tak čtrnáct, především sádrových soch, které se díky volbě špatného a nepříliš odolného materiálu zachovaly pouze na fotografiích. Pracoval i s bronzem, ale nejdůležitější byl ten třetí rozměr.

Ačkoli ho plastiky neproslavily tak, jako obrazy, patří do jeho nejlepších děl.

Jakmile je pak, ve svých dvaatřiceti letech, svědkem války, byl jeho osud nejistý. Jako hrdinové, jak psali ve svých manifestech, se měli všichni futurističtí umělci zúčastnit a narukovat. Osvědčit se neměli ale pouze jako vojáci, ale také jako dělníci. Futuristé byli odpůrci fašismu, a to byl další okamžik, kdy jeho přívrženci narazili. Pokud se vzdali svých anarchistických myšlenek, mohl být jejich život jednodušší. Většina ale pro zachování hrdosti narukovala. Boccioni se například byl nucen přidat k dělostřeleckému pluku působícímu nedaleko Verony.

Jeho slibná kariéra však byla ukončena v jeho čtyřiatřiceti letech, kdy byl shozen z koně, pod jehož kopyty umírá.

Nutno podotknout, že v každé z válek zahynulo nesčetné množství talentů, kteří by mohli mít krásný život, kdyby žili o pár let více. Velkou tragédií byla i pozdější smrt Marinettiho, po které zaniká celé futuristické hnutí. Ačkoli zemřeli v mladém věku, vytěžili ze života, co mohli.

Futurismus totiž nebylo hnutí, kde bylo hlavní myšlenkou nenést odpovědnost za svoje minulé činy, ale žít a oslavovat

přítomnost. Užívat si dneška, zítřka a dalších dnů, kdy by jim minulost jen překážela. Hlásali o sobě, že jsou rytíři, hrdinové a možná jimi doopravdy byli. Bojovali za své myšlenky v dobách, kdy se nad nimi ostatní báli jen zamyslet, a to se jim vlastně stalo osudným. Chtěli pokrok, ale zároveň dbali na to, aby vždy měli kam jít, dospět.

Vážili si země a života, protože to jim dávalo nové dny, na kterých jim tak záleželo.

Byli nepřizpůsobiví ale čestní, plní života ale unavení dobou. Dnes si můžeme jen domýšlet, kam až by futuristé zašli, kdyby jejich budoucnost nebyla rok, ale nejméně celé milénium.

Karolína Hudcová

13

Symbol provokácie menom Michel Houellebecq „Niektoré knihy stačí ochutnať, iné prehltnúť, iba niekoľko málo je hodných prežutia a trávenia. Pri niektorých knihách si stačí pozrieť iba jej časť, niektoré stačí preletieť a niekoľko málo treba prečítať starostlivo s plnou pozornosťou,” tvrdil anglický filozof Francis Bacon. Knihy Michela Houellebecqa pravdepodobne rôzni čitatelia zaradia do všetkých z Baconových kategórií. Nie náhodou je s francúzskym spisovateľom najčastejšie spájaný prívlastok kontroverzný, ktorému sa nevyhla snáď žiadna recenzia.

Presne taký autor je. A tiež pozorný, vnímavý a cynický.

Kritický a kritizovaný Spisovateľ, ktorého rodné meno je Michel Thomas, od šiestich rokov vyrastal u babičky Henriette Houellebecqovej v severnom Francúzsku, podľa ktorejsi neskôr vytvoril pseudonym a svoje priezvisko nahradil babičkiným. Prívlastok kontroverzný sa s ním nespája len tak náhodou. Románom Elementárne častice pobúrenie verejnosti len začalo, no nezabránilo to tomu, aby zaň dostal dve literárne ceny – Veľkú národnú literárnu cenu pre mladé talenty a Septembrovú cenu. Príbeh opisuje život dvoch mužoch vo veku približne 40 rokov, žijúcich vo svete nenaplnených sexuálnych túžob, masturbácie a peep show. Ďalšie zvjeho diel, román Platforma, Liga ľudských práv udala za podnecovanie k rasovej nenávisti. Súd podnet zamietol ako pokus o obmedzovanie umeleckej–slobody. A to spôsobilo, že autor rezonuje aj v jeho rodnom Francúzsku, aj v zahraničí.

64-ročný spisovateľ do centra dejov svojich diel umiestňuje mužov západnej spoločnosti v strednom veku, ktorí často vystupujú ako banálni, egocentrickí a s narušeným libidom, čo odráža nelichotivý obraz západnej spoločnosti. Celkovo sa jeho romány dajú chápať ako apelovanie na neduhy

14

moderného západu v ére neskoršieho kapitalizmu od konca 20. storočia do začiatku 21. storočia. Autor život protagonistov rámcuje konzisteným pozadím, ktorým je napríklad v románe Mapa a územie zákulisie umeleckého sveta. V diele Platforma zase sexuálna turistika a Elementárne častice popisujú atomizáciu spoločnosti prostredníctvom chémie. Houellebecq, ktorý sa k beletrii dostal cez poéziu, tvrdí, že pri písaní ho ovplyvňuje Baudelaire, Thomas Mann a Bret Easton Ellis. Ako vášnivý čitateľ filozofie v knihách bez problému cituje Kanta, Heideggera či Nietzscheho. Spisovateľ je nepochybne sčítaný a ovláda okrem filozofie tiež politiku a ekonómiu.

Sexualita ako jedna z ústredných tém Autor vo väčšine románov pracuje s určitým narušením sexuálnej túžby a neschopnosťou protagonistov ju naplniť. „V tom istom období začal čítať Kafku. Prvýkrát pocítil chlad, zákerný mráz, hodiny po tom, čo dočítal Proces, sa cítil ohromený a malátny. Okamžite pochopil, že ten pomalý svet poznamenaný pocitom viny, v ktorom sa bytosti vynímali v hviezdnej prázdnote bez akejkoľvek možnosti vzájomných vzťahov, presne zodpovedá jeho duševnému svetu. Svet bol pomalý a studený.

Napriek tomu v ňom existuje jedna teplá vec a tú majú medzi nohami ženy, no k tej nemal prístup,” píše vo svojej knihe o Brunovi, jednej z hlavných postáv, ktorý sa zúfalo snaží dopracovať k sexuálnym pôžitkom. Podobne ako ostatné postavy, aj Bruno je morálnou sirénou dnešnej éry, ktorá síce zúrivo trúbi, no spoločnosť má pocit, že sa jej to netýka a nechá sa ohlušovať aj naďalej.

„Romány mu dávajú šancu popísať svet dostatočne vrstvovito na to, aby sme si aspoň uvedomili korene a oprávnenia tohto pesimizmu a nihilizmu,”

Plno myšlienok hodných zamyslenia V jednom zo svojich diel pozorne načrtáva myšlienku vyhostenia aj z akceptujúcich spoločností, ktoré však jednotlivca akceptujú, len ak je jedným z nich:

napísal pre český týždenník Respekt „Už počas prvého pobytu u svojej Kamil Fila. A má pravdu. Houellebecqove matky si Bruno všimol, že hipisáci romány sú plné cynickosti. ho nikdy neprijmú, nebol a nikdy Spisovateľ vo svojej beletrii zachytáva nebude krásnym zvieraťom.” témy ako prostitúcia, sexizmus, pedofília, pornografia, rasizmus či týranie, ku ktorým Sociálna izolácia a neúspešné pokusy pristupuje z rôznych pohľadov a niektoré o zaradenie sa patria k témam zasahujúcich pasáže môžu pôsobiť ako príliš chladné. do jeho kníh. „V skutočnosti sa muži o svoje deti nikdy nezaujímali, nikdy k nim necítili lásku a okrem toho, muži nie sú schopní milovať, ten cit je im absolútne cudzí. Jediné, čo poznajú, je túžba, sexuálna túžba, hrubozrnná sexuálna túžba a súťaženie medzi samcami,” píše v románe Elementárne častice. V knihe Sérotonín, dokreslenej šampanským, pivom, koňakom či vínom, rozprávač diela, 46-ročný Florent-Claude, hovorí: „Alkohol je pre starších ľudí veľmi dôležitý, je to takmer všetko, čo im zostalo.“ Podobnými vetami sú spisovateľove knihy popreplietané a po ich dočítaní sa často dostavia pocity smútku a nastavuje sa zrkadlo mnohým životom. A tu prichádza paradox. Hlavní „hrdinovia” sú, okrem už spomínaných vlastností, tiež mizogýni a vo všetkých ohľadoch zlí ľudia, s ktorými by sme ako čitatelia nemali súcitiť, a predsa sa s nimi dokáže stotožniť množstvo ľudí.

Do príbalového letáku ku knihe by mohlo byť pripísané varovanie, aby sa čitateľ nezľakol množstva sexuálnych scén, ktoré však poväčšine majú svoj zmysel. Škoda, že niektoré pôsobia ako lacný pokus zaujať, bez hlbšieho zmyslu a bez toho, aby akýmkoľvek spôsobom posúvali dej.

Opisy gangbangu či japonská protagonistka natočená pri sexe so psom? Pre autora žiadny problém, ale je to potrebné? Je to len klišé, nehodiace sa do celého príbehu, ktoré pôsobí násilne, akoby autor chcel za každú cenu zaujať. A to by sa mu podarilo aj bez preháňania.

„Ako všetky mestá,” píše v knihe Sérotonín, „Paríž bol stvorený na osamelosť.”

Dôvodov, prečo individualizmus prerástol do svojej postmodernej podoby, je niekoľko. Nový spôsob zabezpečovania živobytia postavil do popredia jedinca, ktorý musí zaujať svojimi výkonnostnými i osobnostnými kvalitami, svojím originálnym prístupom. Taktiež možnosť migrovať za lepšou prácou a atraktívnejším životom spôsobuje pretrhávanie väzieb a vznik neosobných a povrchných kontaktov, ktoré nahrádzajú predošlé intenzívnejšie a bezprostrednejšie vzťahy. Všetky tieto tendencie sa podieľajú na prehlbovaní sociálnej autonómie. A v tom Houellebecq vidí pôvod nešťastia. „Väčšina ľudí, ktorých Bruno v živote stretol, bola motivovaná výlučne vyhľadávaním rozkoše, ak do rozkoše zahŕňame aj narcistické uspokojenia, ktoré sú úzko spojené s uznaním či obdivom druhých. Uplatňovanie týchto rôznych stratégií sa označuje pojmom ľudský život,” píše spisovateľ v jednej zo svojich kníh.

Na autorove knihy by sa mal nalepiť obrázok lebky s prekríženými hnátmi ako na fľaštičkách jedu, aby odradil nič netušiace citlivé povahy. Jeden z autorových citátov totižto znie: „Ak je život ilúzia, tak je dosť bolestivá.”

Lucia Brozmannová

15

16

autor: Stela Csizmazia (více viz str. 72 - 81)

Nórske bábkarstvo Ako má každá krajina sveta svoje tradičné zvyky a obyčaje, tak má aj svoje bábky.

Výnimkou teda nie je ani jedna z krajín ležiacich na Škandinávskom polostrove – Nórsko.

Ponor do histórie Prvá zmienka súvisiaca s tradičnými nórskymi bábkovými predstaveniami je spätá s koncom 18. storočia. Figúry boli animované niťami priviazanými na prsty umelcov hrajúcich na „langeleik“ (pozn. hudobný nástroj príbuzný citare). Takéto predstavenia sa hrali zväčša v dedinských údoliach až do konca 19. storočia.

Od 18. storočia zhruba do roku 1900 boli na dedine hlavnou súčasťou obľúbených vianočných sprievodov „vianočné kozy“ s originálnym názvom Julegeita. Pod kozou kožou bol v skutočnosti ukrytý bábkar, ktorý ovládal grotesknú koziu hlavu pripevnenú na tyči.

V tomto období hrávali na tržniciach aj kočovní bábkari z Nórska a z ostatných častí Európy. Medzi tých najslávnejších patrí Talian Joseph Bernabo, ktorý po krajine cestoval konkrétne so svojím Marionetovým divadlom o veselom Polchenelovi v prvej polovici 19. storočia. Ako jarmočná zábava sa však bábky v Nórsku nikdy príliš neujali.

Počas 19. storočia sa v dôsledku rozsiahlej obchodnej a kultúrnej výmeny stali bábky módnym doplnkom meštiackych domácností. Dokonca aj dodnes významný škandinávsky dramatik, predstaviteľ realizmu, Henrik Ibsen mal ako dieťa svoje bábkové divadlo. Ďalšou zaujímavosťou je, že v roku 1937 založila knihovníčka Johanne Mowinckel Wetlesen v knižnici na predmestí Osla, Grünerløkka, bábkové divadlo. A hoci bola táto štvrť prevažne poľnohospodárska, na bábkové predstavenia sem napriek tomu jazdili ľudia z celého mesta a okolia. Táto konkrétna nórska knižnica sa tak stala priekopníckym centrom z hľadiska vzdelávania a šírenia povedomia o bábkach.

Manželia Mykleovci Na konci nemeckej okupácie Nórska nastal veľký rozkvet umeleckej tvorby pre deti ako v literatúre, tak aj v hudbe, vo výtvarnom umení a aj v umení divadelnom.

Typickým príkladom 50. rokov bola tvorba Agnara Mykle a jeho ženy Jane Mykle, ktorí po svojich štúdiách založili Norsk Dukketeater (pozn. Nórske bábkové divadlo). Tu organizovali rôzne workshopy pre dospelých, hrali kabaretné marionetové predstavenia, no ťažisko ich tvorby spočívalo v rozprávkovom žánri.

Tie hrávali pre deti zväčša v parkoch hlavného mesta.

Títo manželia sa tiež pokúšali namiesto tradičnej francúzskej maňušky Laurenta Mourgueta z roku 1808, Guignola, zaviesť novú postavu chamtivého a lenivého Smørbukka, čo v preklade znamená „hrudka masla”.

70., 80. a 90. roky V 70. rokoch vzniklo hneď niekoľko nezávislých profesionálnych súborov. V iných častiach Škandinávskeho polostrova mali často takéto súbory výrazný politický či ideologický profil. Nórske bábkové divadlo bolo však o niečo rozmanitejšie, no zároveň menej solidárne, čo malo negatívnejší s na jeho ekonomickú situáciu s ostatnými inštitúciami. Divadlo Musidra v Osle využívalo pedagogický prístup, interakciu s detským divákom a kombináciu živých hercov, bábok a hudby.

V tomto období sa záujem o bábkové divadlo rozšíril aj medzi učiteľmi. Nórsky štát tak začal poskytovať väčšiu finančnú podporu i malým zájazdovým divadlám. Táto podpora bola zvlášť vhodná pre divadlá jedného herca.

Bábkové divadlá, ktoré vznikli v nasledujúcich dekádach (80. a 90. roky), boli

17

primárne zamerané na estetické ciele s túžbou priniesť nové zážitky, no zároveň riešili potrebu sebavyjadrenia jednotlivých regiónov krajiny.

Hlavne obdobie 90. rokov bolo pre nórske bábkarstvo veľmi pozitívnym. V tomto období nevznikli len ďalšie umelecké platformy plné ambícií, ale napríklad aj štátny vzdelávací program bábkarstva, konkrétne v roku 1991.

Súčasné nórske bábkové platformy Na západe tejto krajiny vytvára dodnes bábkové predstavenia divadlo Hordaland Teater. Na juhu je to Agder Teater, ktoré každý druhý rok tiež organizuje medzinárodný festival bábkového divadla.

V posledných rokoch sa v Nórsku, okrem iného, celkový záujem o animáciu znova rozšíril, a to nielen v divadle, ale aj vo filme či v digitálnom umení. Zo súborov, ktoré sa tejto oblasti venujú, stojí za zmienku Hollow Creature či Katta i Sekken.

Skvosty z Múzea bábkarských kultúr a hračiek v Modrom Kameni Aby ste mali na záver nejakú konkrétnejšiu predstavu o nórskych bábkach, súčasťou tohto článku budú tiež vyobrazenia dvoch nórskych bábok, nachádzajúcich sa v Múzeu bábkarských kultúr a hračiek na hrade Modrý Kameň na Slovensku od roku 2000. Bábky boli do múzea darované z divadla Nye Dukketeater v Osle.

Prvý scénický prvok pochádza z inscenácie z roku 1992 s názvom „Veien Til Jordens Hjerte“. Jeho výtvarníčkou bola Helena von Bergen. Tento konkrétny prvok symbolizuje masku, ktorú mal herec počas predstavenia nasadenú na tvári. Maska je vyrobená z polystyrénu kašírovacou technikou. Ďalšia bábka pochádza z roku 1997 z inscenácie s názvom „Trollets Hjerte“.

Jej výtvarníkom bol Udo Anki. Bábka je spodová, čo znamená, že ju herec drží pri vodení nad hlavou. Jej základ predstavuje kašírovaná hlava nepravidelného tvaru, ktorá má konkrétne modro-biely odtieň.

Medzi sklenenými očami má modrou farbou predelený nos. Biely pramienok nachádzajúci sa na vrchole hlavy predstavuje vlasy. Jej telo tvorí čempurita, zakončená drevenou rukoväťou. Táto bábka však pôvodne pochádza zo súboru troch bábok.

Petronela Brotka

18

19

kresba Elizabeth Siddal

Bratstvo preraffaelistov Bratstvo preraffaelistov bolo tajné spoločenstvo, založené v roku 1848 mladými študentmi umenia v Anglicku. Zorganizovali ho v duchu protestu proti oficiálnej výuke Kráľovskej akadémie v Londýne a pokrytectvu vo viktoriánskej spoločnosti.

Pôsobenie spolku preraffaelistov nie je v dnešnej spoločnosti veľmi známe. Ich existencia sa totiž obmedzila na veľmi krátky čas 19. storočia, len od roku 1848 do roku 1853. Odvtedy si všetci aktéri vybrali vlastnú cestu svojho umeleckého pôsobenia. I za taký krátky čas tu však zanechali kolosálne diela, ktorých krása a silný umelecký odkaz pretrvávajú dodnes.

Dante Gabriele Rossetti, William Holman Hunt a John Everett Millais boli najvýraznejšími osobnosťami sedemčlenného Bratstva preraffaelistov.

V názve spoločenstva vyniká meno slávneho maliara Raffaela (1483 – 1520), pôsobiaceho v období renesancie. Spolok však nekopíroval jeho tvorbu. Preraffaelisti totiž nesúhlasili so spôsobom napodobňovania jeho diel ani techniky krátko po Raffaelovi.

Chceli robiť niečo vlastné a originálne, rovnako ako to bolo pred Raffaelom. Aj doslovný názov môžeme teda preložiť ako „pred Raffaelom“. „Chceli sa vrátiť k dôrazu na detail v maľbe, komplexnej kompozícii a sýtym farbám, ktoré uplatňovali talianski a flámski majstri 15. storočia.“ (Thompson, E. P.: William Morris: Romantic to Revolutionary) Preraffaelisti sa pokúšali vzoprieť princípom ich doby a vízii vtedajšej

20

umeleckej akadémie, ktorá mala na umelcov vo viktoriánskej avantgarde významný vplyv. Nepáčil sa im úpadok a konvenčnosť viktoriánskeho štýlu, preto sa rozhodli akadémiu opustiť.

Ich tvorba bola úzko spätá so sociálnou kritikou. Chceli „prevrátiť“ britské umenie, pretože ho považovali za lenivé, predvídateľné a nezaujímavé.

Preraffaelisti túžili čo najpravdivejšie zobrazovať témy, o ktorých sa predtým nehovorilo, ktoré viktoriánska morálka považovala za tabu. Často je na obrazoch preraffaelistov vidieť ženské telo, prostitúciu alebo sexuálnu túžbu u mužov, pričom nepoukazovali na jej povrchnosť.

Prítomné sú motívy umeleckej introspekcie (sebapozorovania), spirituálneho idealizmu či mytológie. Vo veľkej miere sú tu zastúpené diela aj s biblickou tematikou, napríklad Svätá rodina. Tá nebola na obraze Christ in the House of His Parents (1849 – 50) vyobrazená tradične podľa princípov akadémie, teda prehnane pateticky a idealisticky, ale naopak, bola znázornená v reálnej a obyčajnej situácii ako prostá rodina remeselného stolára. V celej ich tvorbe chceli zachytiť reálny život, aj preto boli považovaní za rebelov. Vymýšľali nové techniky maľby a dôležitú úlohu zohrávali detaily. Realisticky zdôrazňovali maličkosti hovoriace o neviditeľných aspektoch príbehu, ktorý sa za obrazom skrýva.

Tento symbolizmus nám dáva možnosť pozerať sa na obraz ako na dôveryhodnú mikroskopickú prehliadku sveta prírody a intímnych tém.

Motívy ich tvorby boli inšpirované najmä literatúrou. Je možné cítiť ohromnú prítomnosť poézie. Absolútna lyrickosť vytvára

priestor pre dotváranie vlastných príbehov.

Poézia, ktorou sa inšpirovali, bola zameraná hlavne na vnútornú vášeň, zmyselnosť, mystériu, nevinné panny alebo postavy odsúdené na zánik. Proces maľby prebiehal tak, že hľadali a pozývali modelov, navštevovali skutočné miesta a pokúšali sa o prienik vlastnej vidiny reality s fikciou tak, aby idea realizmu vo svojej podstate bola zachovaná. Zameriavali sa na prirodzenú krásu, a preto v ich obrazoch dominujú hlavne ženy.

Najviac frekventovanou ženskou tvárou, ktorú je ťažké prehliadnuť vďaka krásnym ryšavým vlasom, bola Elizabeth Siddal.

Elizabeth pózovala na mnohých obrazoch preraffaelistov. Za najvýznamnejší obraz sa považuje Ofélia (1851 – 52) od Johna E. Millaisa. Ako Ofélia v slávnom diele Hamlet od W. Shakespeara, tak aj na tomto obraze krásna Ofélia zomiera v prúde rieky.

Rukopis preraffaelizmu je badateľný napríklad podľa kvetov, ktoré ju i celé pozadie obrazu obkolesujú. Vlčí mak, ktorý Ofélia drží, reprezentuje spánok a smrť. Millais maľoval Elizabeth Siddal, keď ležala vo vani.

Rieka je situovaná do lokality v Dánsku.

Elizabeth bola sama maliarkou a stala sa prvou ženou, ktorá sa zúčastnila na exhibícii obrazov preraffaelistov.

Aj napriek produkcii veľkého množstva skvostných diel, ich práca nebola kupovaná. Neskôr sa k nim pridal známy spisovateľ, kritik a vedec John Ruskin a ich úspech sa mohol odštartovať. Napísal odporúčanie do novín The Times a spopularizoval celý spolok. Stali sa produktívnymi spolupracovníkmi. Ruskin bol v individuálnej úlohe patróna mnohých preraffaelistov a staral sa o talenty konkrétnych členov, ale na verejnosti bol kritikom, ktorý seriózne venoval čas hodnoteniu ich diel. John Ruskin primárne písal, ale vyhotovil aj zopár krajinomalieb vodovými farbami, takže do spolku nepochybne patril.

Bratstvo preraffaelistov za svoje krátke pôsobenie namaľovalo približne 113 obrazov a okrem voľného umenia sa venovali aj úžitkovému, čo zahŕňalo interiérový dizajn alebo nábytok. Typický viktoriánsky príbytok môže dokumentovať, aký význam

malo ich umenie pre interiér.

Ich diela sú vystavené iba vo Veľkej Británii, keďže spolok jestvoval len tu. Napríklad v National Museum, Liverpool, Manchester Art Gallery alebo Birmingham museum and Art Gallery.

Preraffaelisti sa definitívne zapísali do dejín aj tým, že chceli pracovať ako skupina. V čase ich pôsobenia bolo pre nich mimoriadne dôležité komunikovať, radiť sa a vymýšľať stratégiu nového, revolučného umenia. Môžeme teda povedať, že ak by nebol prítomný vklad každého jedného umelca, ani ich práca by nebola zďaleka taká dych berúca a jedinečná. Zároveň vytvorili priestor pre pohyb umenia, čo neskôr inšpirovalo ďalších umelcov v osobitnom smere a podnecovalo ich vytvárať kvalitné a nekonvenčné diela.

Na otázky, prečo sú preraffaelisti výnimoční a prečo sú objektom skúmania a obdivovania dodnes, môže existovať viacero odpovedí. Azda postačí vedomie toho, že boli fenomenálni v zmysle pre detail, krásu, ideu a skutočnosť, ktoré sú dnes nedocenené. Trpezlivé línie štetcom, symboly v pozadí alebo na dlážke pred subjektom odkazujú na nekonečný hlboký svet, ktorý bol večne vrytý do každého člena spolku preraffaelistov. Práve prostredníctvom ich vízií a odkazov môžeme aj my dnes detailnejšie skúmať tajomstvá všedného života.

typická tapeta

Laura Genčúrová

21

PŘÍRODA UMĚLCEM Každý měsíc tu u nás čtete o známých i neznámých umělcích, o velikánech v oboru, o novinkách ze světa kultury a umění. Je zde však jeden umělec, který nemá placené vernisáže, nevybírá vstupné a ani se nesnaží své dílo prodat a prosadit se. Tohoto umělce vídáme každý den všude kolem sebe – příroda. Jedna z nejpodivuhodnějších tváří umění a malá čarodějka, která nám dokáže vykouzlit úsměv i ohromení na tváři. Ať už jde o nejzvláštnější zvířata či rostliny, nebo zvláštní zbarvení, anebo jen o obyčejný petrklíč u vás na zahradě, všechno je to jedno velké umělecké dílo. V tomto článku bychom vás rádi vtáhli do tohoto světa a představili vám ty nejzvláštnější tvorečky či rostliny.

Mořská vlaštovka. Pod tímto názvem si asi každý z nás dokáže představit úplně něco jiného, možná nějakého mýtického živočicha či něco ze světa fantasy. Skutečnost je ale úplně jiná…a mnohem roztomilejší, než se na první pohled může zdát. Jedná se totiž o mořského hlemýždě a bývá často viděn na sociálních sítích mezi zajímavými tvory.

Jde o modrého zvláštního živočicha, který se nepodobá ničemu jinému z tohoto světa, a ne nadarmo se mu přezdívá modrý drak.

Není větší než pár centimetrů, ale nenechte se zmýlit, jedná se o jedovatý druh. Jeho zvláštnost není pouze ve vzhledu, ale i ve schopnostech – dokáže totiž nafouknout břišní vak natolik, že plave vzhůru nohama.

nevýrazným zbarvením příliš nezaujme, ale rozhodně vás zaujme její celkový vzhled podobající se spíš plyšovému zvířátku z dětství. Její hlavě dominují obrovské černé oči a zvláštně tvarovaná tykadla.

Pokud ji uvidíte na fotografiích, pravděpodobně si představíte můru větší, než je náš smrtihlav, tato můra je ovšem překvapující i v tomto… neměří totiž víc než pár centimetrů a nebývá větší než článek prstu u ruky.

Vypadá to, že Jižní Amerika (pravděpodobně za tím stojí i přítomnost deštného pralesa, který je domovem mnoha živočichů i rostlin) je zdrojem nejzajímavějších hříček přírody. Thorn bug neboli brouk s trnem, Dalším zvláštním živočichem je pláštník trnitý brouk, chcete-li, je velice nevšední malý, u kterého byste na první pohled svým zbarvením. Je sytě zelený a na zádech řekli, že je to spíše obrněná myška. Když má nepřehlédnutelný výběžek připomínase na něj však podíváme blíž, zjistíme, že je jící trn. Ten mu slouží především k obraně podobný spíš krtkovi než myši. Má přední proti ptákům a jiným predátorům. Jako nohy uzpůsobené k hrabání, má protáhlý v předchozím případě jde o tvora, který se čumák a na zádech má zvláštní krunýř, kte- podle obrázku může zdát velký, ale thorn rý vidíme spíše u pásovce. Příroda opravdu bug nedorůstá více než 1 centimetr. dokáže překvapit i tím, že spojila v podstatě dva rozdílné tvory. Tohoto tvora v Evropě Přesuneme se mimo pevninu do oblasti však nenajdeme, jedná se o endemita, což Pacifiku, kde žije asi jeden z nejzajímavějznamená, že žije pouze na jednom místě, ších korýšů této planety. Není na seznamu a tím je Argentina. živočichů příliš dlouho, protože byl objeven teprve před patnácti lety. Jedná se o kraba V Jižní Americe ještě chvíli zůstaneme.

Yettiho, kterého snadno poznáte díky jeho Žije zde totiž tvor, který vypadá spíš jako klepetům a končetinám, které má porostlé komiksová postavička než jako umělecké chloupky. Na první pohled připomíná spíš dílo přírody. Na první pohled vypadá spíš prachovku než mořského živočicha. Tento jako vymyšlený tvor, který neexistuje, ale krab je slepý a běžně se s ním nesetkáme jako vždy je příroda kouzelná. Jedná se právě kvůli hloubce, ve které žije. o Venezuelskou můru, která sice svým

22

Axolotl (ilustrace Natálie Nešpororová)

Upíři skutečně existují a žijí na této planetě.

Pokud jste fanoušky Twilight ságy či Upířích deníků, zklameme vás, jedná se totiž o mořskou mihuli. Na první pohled bychom sice neřekli, že je něčím výjimečná, ale to zajímavé uvidíme, když se podíváme na její vzhled po „přisátí“. Tato nevinně vypadající mořská žížala má ústní otvor plný velmi ostrých zubů a když se zakousne, průměr jejího kousnutí přesahuje délku jejího těla.

Nemusíte se však kvůli ní bát jít si zaplavat, neměří víc než pár centimetrů a parazituje na rybách a mořských živočiších.

Axolotl. Věříme, že toto označení jste již slyšeli. V posledních letech se stává velkým trendem pořizovat si právě axolotla jako domácího mazlíčka. Přezdívá se mu vodní dráček, právě kvůli svým velice výrazným žábrám, které vypadají jako koruna.

Axolotl samotný má často nevýraznou barvu, ale jeho růžové žábry celému vzhledu dominují. Největší zajímavostí axolotla je fakt, že tento tvor stráví celý svůj život v podobě larvy.

Dalším zvláštním a poměrně komickým vodním tvorem je ryba známá pod názvem Blue parrotfish. V češtině bychom ji pravděpodobně nazvali modrá papouščí ryba, a to především kvůli tvaru její tlamy, který připomíná zobák papouška nebo zuby.

Z některých úhlů bychom mohli říct, že vypadá jako kdyby měla namalovaná lidská ústa.

Všechna zvířata jsou samozřejmě jedinečná pro svůj vzhled i schopnosti a někdy nám opravdu zůstává rozum stát nad tím, jak toto všechno mohla příroda vytvořit.

Ze světa zvířat se nyní přesuneme do světa flory. Kolem nás vidíme rostliny denně, barevné, zvláštně tvarované. Každá z nich je jedinečná a nyní zde představíme pár zajímavých exemplářů.

23

Black magic. Není to nic o černé magii či nějaký esoterický předmět, jedná se o druh růže. Pokud jste fanoušci knižní série Upířích deníků, pravděpodobně jste zpozorněli už při čtení názvu této zvláštní růže. Pokud jste mysleli, že v přírodě je černé barvy ve světě rostlin pomálu, zde je exemplář, který vás vyvede z omylu. Jedná se o zatím nejčernější vyšlechtěný druh růže na světě. Samozřejmě není úplně černá, ale je opravdu velice tmavá s krásně sametovými okvětními lístky. Tato tmavá kráska uchvátí hned na první pohled.

Dalším zvláštním úkazem je nejvzácnější orchidej na světě. Není zatím moc rozšířená, ale původ má v Japonsku a proslula svými velice specifickými květy – je na nich totiž obličej opice. Ano, jedná se o proslulou opičí orchidej. Díky pěstitelům z Japonska můžeme dnes vidět mnoho různých podob onoho opičího obličeje právě díky šlechtění.

Mučenka, passion fruit nebo maracuja je jedno a totéž, nádherně kvetoucí rostlina plodící ovoce úžasné chuti. Přestože je považována za symbol Kristova utrpení a je to trochu děsivá představa, tato květina má opravdu nádherný květ, který je nádherně zbarvený a tvarovaný, a navíc plodí skvěle chutnající ovoce. Květ z boku vypadá spíš jako ufo nebo na sebe postavené různé útvary, když se ale podíváme z vrchu, vidíme nádherný celistvý květ.

Jsou rostliny, které nám mohou například pomoci, když se třeba ztratíme v lese. Jedná se o pryskyřník a měsíček lékařský. Měsíček funguje jako velice spolehlivé přírodní hodiny, protože se otevírá brzy ráno a zavírá se stále ve stejnou dobu kolem čtvrté hodiny odpoledne. Naproti tomu pryskyřník funguje jako taková televizní rosnička – před deštěm totiž svěsí své okvětní lístky.

Rostlina známá pro svoji vlastnost kvetení v noci je právě nocenka jalapeňská, která otevírá svůj květ až ve čtyři hodiny odpoledne a kvete celou noc. Má nádhernou pronikavou vůni a krásný vzhled květu.

24

Opičí orchidej (ilustrace Natálie Nešpororová)

Přesuneme se ke květinám, které můžete mít doma a jejich vzhled často vyráží dech.

Jedním ze zástupců je například bromélie.

Ač se jedná o exotickou květinu, když ji máme doma a kvete, je to nádherná podívaná. Má sytě barevné krásné květy a existuje dokonce kolem dva tisíce druhů bromélií. Nejznámější a nejoblíbenější zástupce je Guzmánia minor, která má květ dosahující velikosti až padesát centimetrů, její květ nebývá příliš nápadný, ale listeny mají různé výrazné barvy, takže vaši pozornost vždy zaujme. Druhým oblíbencem je určitě Aechmea fasciata, která má květ ve tvaru růžice a zajímavá je seskupením růžové, mramorově šedé a modré barvy.

Příroda je plná zajímavých úkazů. Nejen ve světě zvířat a rostlin, ale i v neživém světě nerostů, minerálů apod. Pokud si chcete odpočinout, chvíli na nic nemyslet nebo si jen užívat krásu tohoto světa jakožto jednoho velkého uměleckého díla naší přírody, vyrazte ven. Můžete se procházet, jít si sednout do parku nebo třeba můžete jít do práce. Vždy kolem vás bude příroda a tyto nádherné úkazy, které jsou nezaměnitelné a měli bychom si jich vážit a více poznávat. Tak si najděte chvíli na sebe, jděte do parku nebo na procházku bez telefonu a koukejte kolem sebe, je to nádherná podívaná zadarmo i mimo galerii.

Mořská vlaštovka (ilustrace Natálie Nešpororová)

Kateřina Gálová

25

––––––––––– Cha, chai alebo ––– Čaj sa stal súčasťou každodenného života, čiže iba ďalšou lacnou a dostupnou komoditou v supermarketoch. Pijeme ho skoro každý deň, veď stačí iba vytiahnuť vrecko zo škatuľky a zaliať ho vriacou vodou. Necháme ho lúhovať a po pár minútach vrecúško vyhodíme. Popravde, asi len málokto sa zamyslí pri svojej šálke čaju nad tým, čím si čaj v histórii musel prejsť, kým sa dostal vo vrecku do nášho hrnčeka. A asi len málokto vie, že čaj pochádza už z obdobia, o ktorom máme veľmi málo historických údajov. Pravdepodobne si pri načrtnutí histórie čaju takmer každý spomenie na Bostonské pitie čaju, niekto možno dokonca aj na Východoindickú spoločnosť.

V skutočnosti však históriu čaju nemôžeme definovať na základe európskych a amerických dejín. Musíme sa pozrieť priamo do kolísky čajovníka, aby sme porozumeli, čo všetko obsahuje minulosť jednej obyčajnej šálky čaju.

Ako som už naznačila, čaj bol známy civilizáciám, o ktorých nemáme presne zmapované údaje. O pôvode čaju nám viac hovorí čínska kultúra podľa legendy o cisárovi Šen-nungovi, ktorý bol tiež považovaný za boha. Počas putovania do vzdialeného regiónu si dal so svojou armádou prestávku, aby si oddýchol pri pití prevarenej vody.

Veril totiž, že po prevarení je voda čistejšia a zdravšia. Avšak jeho sluha si nevšimol, že do vody spadol starý list z divokého čajovníka. Voda nadobudla hnedastú farbu a bola odprezentovaná cisárovi. Šen-nung bol z nápoja nadšený a označil ho za osviežujúci. Podľa legendy sa podieľal na pôvode pestovania čajovníka v Číne približne od roku 2737 p. n. l. Jeho meno, Šen-nung, môže byť z čínskej mytológie voľne preložené ako „boh pestovania“.

Pestovanie čajovníka sa rozšírilo do rozľahlých území Čínskeho cisárstva vďaka putovným budhistickým mníchom. Spolu s vývojom čajovej kultúry sa v Číne začali formovať aj prvé miesta špeciálne vyhradené na pitie čaju. Historicky prvé čajovne na svete boli zvyčajne stavané pri vode, aby

26

zákazníci mohli prežiť zážitok pitia čaju pri relaxačnom zvuku vodného toku. Stretávali sa tu všetky spoločenské vrstvy, a tak sa čajovne stali centrom spoločenského života v Číne. Mali výrazný vplyv aj na umenie, keďže sa v čajovniach zvykli stretávať rôzni umelci a usporadúvali tu umelecké výstavy. Čína je dnes najväčším svetovým výrobcom čaju. Jeho produkcia má v krajine tradíciu dlhšiu než štyritisíc rokov a dodnes sa zbiera ručne. Medzi hlavné čaje vyrobené v Číne patrí zelený čaj, oolong a rovnako aj biely a čierny čaj. Najhustejšie rozložené plantáže sú na území južnej Číny pre ideálne podmienky na rast čajovníka. Tie zahŕňajú dostatočnú vlhkosť tropického podnebia a častý dážď. Čína kladie veľký dôraz na svoju čajovú kultúru. Veľmi populárny sa stal aj čajový turizmus, ktorý láka zahraničných návštevníkov na dobrodružné túry do terasových záhrad. Rovnako populárnym sa stal aj hongkonský čaj pre svoju sladkú mliečnu chuť. Okrem toho je možné v Číne vyštudovať vysokú školu čajového umenia, kde sa vrátane prípravy čaju vyučuje aj čajový marketing a dizajn čajových súprav.

Skutočná čínska čajová kultúra sa však skrýva v precíznom umení prípravy čaju. Takéto harmonické čajové obrady, pri ktorých je čaj prezentovaný pred hosťami, môžu trvať aj niekoľko hodín.

Najznámejším čajovým rituálom v Číne je Kung-fu čcha pri príprave oolongov alebo Pchu-er (tmavý starnúci čaj).

Kung-fu totižto nezahŕňa iba tradičné bojové umenie, ale práve niečo, čo si vyžaduje čas a trpezlivosť. Je veľmi obľúbený, pretože vďaka nemu môžeme maximalizovať chuť a kvalitu pripraveného čaju. Na čajové obrady sa používa špeciálne náradie, ako je napríklad čajové more, ktoré slúži ako podnos na zachytávanie prebytočného čaju a vody, ktorou sa na začiatku obradu čajová súprava obmýva. Vďaka takémuto postupu sa čajník najprv rozohreje a potom sa doňho môže pripraviť niekoľko nálevov.

Japonskí budhistickí mnísi priniesli rast-

–– ako ho poznáme my –––––––– linu čajovníka pri svojom návrate z Číny okolo roku 800. Postupom času sa v Japonsku vytvorila rovnako pretrvávajúca čajová kultúra. Kroky čajových obradov boli výrazne ovplyvnené zen-budhizmom, nakoľko počiatok kultivácie a pitia čaju v Japonsku pochádza práve z budhistických kláštorov.

Typickým nápojom bol zelený prášok matcha pripravený s horúcou vodou. Najdôležitejším konceptom pri príprave čaju je „wabi“ a „sabi“. Wabi predstavuje spirituálne zážitky, pokoj a triezvosť, zatiaľ čo sabi naopak prezentuje materiálnu stránku života či rozklad. Vnáša do života pochopenie jeho nedokonalosti a asymetrie.

Ceremónia prípravy zeleného čaju matcha sa v japončine nazýva chanoyu. Čajový rituál spočíva viac v estetike prípravy ako v samotnom pití čaju. Má striktnejšie pravidlá a presný postup na rozdiel od Kung-fu čcha. Základným rozdielom pri príprave nápoja matcha je to, že nezalie-

vame čajové lístky, ale prášok, ktorý sa následne vymieša a nápoj je hotový. Prášok pochádza z rozdrvených listov zeleného čaju, ktoré sú pred rozdrvením špeciálne pestované a spracované. Prášok matcha sa stal veľmi obľúbeným na prípravu nápojov aj v západných krajinách najmä pre výhody, ktoré prináša zdraviu. Ďalším veľmi známym čajovým regiónom je India a Srí Lanka. Avšak čajovník bol v Indii predstavený práve až v roku 1835 Britmi, ktorí zaviedli jeho pestovanie. Presnejšie, semená čajovníka boli z Číny pašované spolu s lacnou pracovnou silou na obrábanie čajových záhrad a spracovanie čajových listov. Briti začali komerčnú produkciu čajov a zaviedli ich kategorizáciu, podľa ktorej ich nacenili. Najdrahšie boli čajové listy usušené vcelku a cena sa znižovala podľa toho, ako boli polámané. Najlacnejší bol čajový prášok z rozdrvených sušených listov. Takáto cenová kategorizácia sa

Príprava nápoja z prášku matcha

27

Masala čaj v tradičnom kullarhe

28

Čajové plantáže na terasových záhradách

v Indii, Keni a na Srí Lanke využíva dodnes.

Avšak táto kategorizácia je založená len na vzhľade a veľkosti listov, nie na farbe, aróme a ani chuti čaju.

Do 50. rokov minulého storočia bol čaj v Indii dostupný len vyšším spoločenským vrstvám. Až uprostred 20. storočia predstavili britskí vlastníci čajových plantáží širším masám ľudí prípravu čaju s mliekom.

Z tohto obdobia pochádza počiatok tradičného indického masala chai. Pripravuje sa z typického indického ásamského čaju a zo zmesi aromatických korenín (masala – škorica, kardamóm, zázvor, atď.) spolu s byvolím mliekom, ktoré mu dodáva krémovosť. Čaj sa stal veľmi rýchlo populárnym a doteraz môžete vidieť ľudí v Indii piť ho na každom rohu, či ide o pracovníkov alebo len o okoloidúcich. Na uliciach sa podáva v hlinenej šálke kullarh, ktorá je po použití odhodená na chodník.

Zo Srí Lanky pochádza pomerne známy cejlónsky čaj. Bývalá britská kolónia pôvodne exportovala kávu, no po rozšírenej plesni na kávových plantážach sa produkcia zamerala v roku 1869 na pestovanie čajovníka. Táto tradícia sa na ostrove udržala dodnes a pravidelne sa tam vykonáva ručný zber.

Z Východnej Ázie sa tradícia prípravy čaju rozšírila do celého sveta. Existuje mnoho rôznych príprav a chutí čaju, ktoré sa prispôsobili regiónom. Napríklad v Mongolsku a v Tibete sa podáva tradičný mliečny čaj naslano. V Európe sa v 20. storočí zaužívala prestávka na čaj a počas Druhej svetovej vojny sa pravidelne podával aj vojakom. Čaj sa stal takou bežnou súčasťou našich životov, až sme zabudli na jeho významný pôvod a jeho vlastné umenie. Pre nás je čaj nápojom, ktorý nás v zime zahreje. Na východe je čaj súčasťou rituálov, náboženstiev a dokonca aj medicíny. Niektoré veci si zaslúžia naše zamyslenie sa a obzvlášť tie, ktoré sme prijali z iných krajín. Práve vtedy zvykneme nerozumieť hodnote ani takej obyčajnej veci, akou je čaj, ktorá je pre nás nepochopiteľne oslavovaná v iných kultúrach.

Veronika Bajnoková

29

Kritika 19. ročníka Ceny Oskára Čepana

▼

Rivalita tam, kde by nemala byť, alebo pozdvihnutie krásy umeleckej tvorby?

Námet súťaže, ktorého základy boli položené v roku 1996, poznáme od roku 2001 pod titulom Cena Oskára Čepana. Ide o iniciatívu oceňovania vizuálnej tvorby mladých umelcov a umelkýň vo veku do 40 rokov. Len prednedávnom boli vyhlásení finalisti aktuálneho ročníka súťaže a my si priblížime jeho predchodcov, dokonca aj samotného laureáta roku 2019. Tento ročník bol výnimočný tým, že finalistov bolo historicky prvýkrát päť, teda o jedného viac, než bývalo v minulých rokoch. Porota odôvodnila tento počin vysokou kvalitou tvorby participantov, pričom zhodnotili, že aj napriek deviatim hodinám prehodnocovania prihlásených prác, nedokázali tento výber zúžiť.

Medzi členov tejto poroty patrí Vjera Borozan (CZ), historička umenia a kurátorka pôsobiaca v Prahe; Rainer Fuchs (AT), zastupujúci riaditeľ, vedúci kurátor a vedúci výskumného oddelenia Museum Moderner Kunst Stiftung Ludwig vo Viedni, kde taktiež prednáša na Akademie der Bildende Künste; Bartholomew Ryan (USA), nezávislý kurátor pôsobiaci v Minneapolise; Lora Sariaslan (NL), historička umenia a kurátorka, ktorá prednáša na University of Amsterdam; a Jaroslav Varga (SR), umelec a kurátor, ktorý v minulosti realizoval umelecké projekty v Paríži, New Yorku, Soule, Bruseli či Londýne. Na základe tohto medzinárodného obsadenia talentovaných odborníkov zo sveta umenia by sa dala očakávať dôveryhodnosť výberu finalistov i absolútneho víťaza, no my si skúsime overiť, či je to naozaj tak.

Dávid Koronczi, prvý z finalistov, nám vo svojom videu predstavuje svet pod mikroskopom, spoznávame tak nespočetné množstvo jeho malých spolutvorcov, mikroorganizmy kvasinky, ktoré opisuje

30

priam ako členov svojej rodiny. Jeho mierne vedecké zázemie i skúsenosti z čias gymnázia v Lučenci, ktoré bolo biologického i chemického zamerania, sa tak stalo priam fundamentom jeho tvorby. Prinavracia sa k tomu, ako človek kooperuje s rozličnými organizmami, či k spôsobu, akým žijeme v kolektíve na planetárnej úrovni. Môžeme preto oceniť jeho zanietenie pre tvorbu a starostlivosť, ktorú do svojich diel vkladá ešte dávno predtým, ako ich začne tvoriť, a to práve starostlivosťou o tieto mikroorganizmy, ktoré najprv starostlivo odchová.

Nasledujúcu prípravu jedla opisuje ako istý rituál, ktorého výsledkom je produkt neoddeliteľný od konceptu rodiny. Jednoduchý chlieb opisuje s neuveriteľným nadšením, akoby mu otváral brány k svetu, jeho histórií a kultúre, čo môžeme považovať za veľmi zaujímavý postoj k estetike každodennosti.

Treba oceniť i jeho snahu premeniť tvorbu na akúsi hru, kde po dôkladnej zainteresovanosti i z obyčajného chleba vyťažíme zážitok, pri ktorom sa premení na pomerne hodnotný objekt, ktorý prepája rodinu a doženie ju až k spoločnému stolu. Dokonalým zachytením týchto pohnútok je inštalácia „Bakteriálne blues a kvasinkový žúr“. Z iného súdka je zase jedno z jeho najznámejších diel, videoinštalácia o troch kapitáloch s outrom „Sebecké ja(a)“. Práve v tomto diele môžeme vidieť výrazný posun a odklon od pôvodne väčšinou exaktného myslenia. Dielo sprevádza rapový naratív, ktorý posúva hranice jeho vyjadrovania.

Hudobný aspekt doprevádzajúci toto dielo kriticky odkazuje na rozličné výkyvy a fragmenty našej identity, akými je stratenosť či zmätok. Spojením týchto prvkov sa mu darí vytvoriť nielen objekt, ale určitý proces, ktorý nám poskytuje umelecký, ale i emocionálny zážitok.

Tvorba Jána Ďurinu sa hneď na prvý pohľad javí omnoho temnejšia. Je vskutku bolestná

●

▼

▼

a surová, no krehká zároveň. Intenzita tejto melancholickosti odráža autorov duševný stav v určitom období jeho života. Séria „Dark Torment, Almost Black“ odkazuje na izolovanosť, ktorú prežíval po ukončení bakalárskeho štúdia, keď sa rozhodol opäť žiť na vidieku. V tom čase mu práve obrazy dopomáhali vyrovnať sa s touto opustenosťou, nešťastím a pocitom úplného vyhorenia. V podobnom tóne sa nesie i ďalší významný cyklus jeho tvorby pod názvom „Those Girls“ v spolupráci s Máriou Cukor.

Spoločne sa potácali svetom fantázie už od útleho detstva. Na svojich potulkách sa snažili spojiť sa so svetom lesných víl a nýmf, práve tie neskôr videli v príbehoch žien, ktoré mali na svedomí vraždy. V projekte ich stvárňovala samotná Mária, s ktorou tento námet vymyslel. V tomto diele môžeme vidieť očarenie odvrátenou stránkou osobnosti, ale aj istú snahu o pochopenie

▼

▼ ●

●

temnoty, bolesti a hnevu ukrytého azda v každom z nás, čo možno zhodnotiť ako odvážny krok s riskovaním pobúrenosti vnímateľa. Podotknúť však treba, že cieľom ich vystavenia nebolo tieto ženy ponížiť či nejako trestať, pretože trest za svoje činy si už dávno odpykali. Snahou je teda skôr schopnosť rozpoznať pohnútky ľudskej mysle a možno i pochopiť ich príčiny. Treba pochopiť, prečo sa tento hnev u niekoho z nás vystupňuje do absolútnych extrémov a iní sú zase schopní sa s nim nejakým spôsobom vyrovnať alebo ho potlačiť.

Podobne ako jeho tvorba, tak i jeho video sa nesie v úplne odlišnom duchu. Podarí sa mu prehovoriť do našej duše, prehovára k nám temné šepkanie, ktoré sa razom premení na melodickosť. Následne sa tak naša duchovnosť prebúdza v rytmických tónoch hudby a Ján Ďurina je spúšťačom pohnutia našej mysle.

31

▼ 32

Milan Mazúr nás necháva okúsiť proces, ktorý predchádza celú jeho tvorbu, jeho jednoduché spontánne zápisky z ciest sú totiž zvyčajne predispozíciou k vzniku diela. V širokom spektre jeho tvorby nachádzame často opakujúci sa motív prechodu do iného prostredia ako dverami do Narnie. Vyskytujú sa tu tiež tunely či bane, ktoré predstavujú priesečník týchto dvoch svetov. Myšlienka možného prenosu a následného objavenia novej reality je dôkazom nekončiacej fantázie, ktorú podopiera fiktívnym uberaním sa jeho uvažovania i v ostatnej tvorbe. I keď sa zdá byť maximálne nerealistickým tvorcom, práve takto nepriamo odkazuje na našu skutočnosť možno viac, ako by bolo možné jej priamym zobrazením. Reflektuje napríklad útlm civilizácie v momentoch, keď človek nehybne stojí na mieste, mení sa priam na sochu, ktorá sa nehýbe v našom svete, no môže sa pohybovať v inej rovine, ako je tá fyzická. V ďalších prácach zobrazuje prizmu vizuálnej kultúry a materiálnosť našej civilizácie. Napríklad jeho dielo „Paradoxical Happiness“ využíva fenomén rastúcej úzkosti, ktorou oplýva naša spoločnosť, ako následok poklesu spoločenských hodnôt a rastu generačných priepastí. Naznačuje, že ako civilizácia paradoxného šťastia máme nekonečný, priam hedonistický výber potešení, ktorými si kompenzujeme skutočnú občiansku slobodu. Naše telo zrazu nekončí jeho fyzickým obalom, presahuje až za obrazovky digitálneho sveta. Niekedy ani nedokážeme povedať, kde sú jeho hranice, splýva so zvyškom okolia a my ho vnímame ako cudzí objekt. Mohli by sme usúdiť, že práve z tejto jeho inšpirácie francúzskym filozofom Lipovetským vznikajú príbehy, ktoré nikde nezačínajú ani nekončia, pramení z nej aj dualita ľudskej osobnosti či prehovor samého so sebou, ktorý nám Milan Mazúr vo svojich dielach ukazuje.

Učí nás dívať sa na seba z určitej vzdialenosti, čo môže vyústiť k odosobneniu, ale zároveň dopomôcť k spoznaniu seba samého a videniu sa v inom svetle.

Gabriele Zigovej sa hneď v úvode jej vstupu podarí vyvolať v nás atmosféru ako z filmu

Divergencia. Idúce metro, čierny priliehavý odev, tetovania, vietor vo vlasoch. A my len čakáme, kým sa rozbehne za metrom a naskočí. Zdôrazňuje tu zhon a nepokoj, ktorý ju ohromil po presťahovaní sa do Londýna. Pri snahe nájsť vnútornú harmóniu sa preto jej tvorba musela uberať presne opačným smerom. Rozhodla sa teda zachytávať denníkové zábery vlastného života. Jej hlavným inšpiračným zdrojom sa stalo obdobie, ktoré prežila v komunite plnej osobností z najrozličnejších kultúr.

Na Gabrieliných fotografiách môžeme vidieť, že toto prostredie nebolo ideálne pre život, o to viac však rozpaľovalo plamienky jej tvorivosti. Zo záberov priam kričí idea života na hrane, podotknúť však treba fakt, že ju doprevádzajú i atypické vyobrazenia typického. Ide o vyobrazenia, ktoré nás priam unášajú do samotného priestoru plného rýdzich a odhalených materiálov. Tie fotografiám dodávajú priam industriálnu či brutalistickú atmosféru. Pocítiť môžeme tiež námet obmedzenia a presahovania ľudí do osobného priestoru. Prostredníctvom performance zvyčajne vyobrazuje jej aktuálne myšlienkové pochody a psychický stav, často ide práve o zmätok a chaos, akoby sa snažila nájsť cestu vedúcu von zo skľučujúcej skutočnosti. So svojimi výstupmi sa stotožňuje natoľko, že sa stávajú jej pohyblivým či tancujúcim autoportrétom.

V takýchto okamihoch totiž nejde o hranie, ako to býva na javisku, nemali by sme sa totiž meniť na hercov, mali by sme prepnúť do myšlienkového stavu, ktorý nás v danej chvíli inšpiruje, a pobudnúť v ňom v podobe performera najdlhšie, ako je možné. Len tak sa nám podarí nehrať ako podľa scenára, no skutočne vyjadriť prežívaný emočný stav. Množstvo jej performancií dokazuje, ako sa vysporadúva sama so sebou, ale i to, ako často sa spolieha práve na náhodu. To by sme mohli zhodnotiť ako odvážny krok k nevedomosti a prekvapeniu z výsledného diela, vtedy totiž nie je jediným ovplyvňujúcim faktorom jeho autor v podobe performera, ale zapája sa i okolie či diváci.

Ako to už býva, nakoniec si predstavíme toho najlepšieho, a teda samotného laureáta Ceny Oskara Čepana 2019, Erika Sikoru,

ktorý vypovedá vo forme svojej hravej osobnosti. Podobne ako Gabriela Zigová sa obracia na jednoduché objekty každodenného života, rodinu a vidiecke prostredie, ale zaoberá sa i vážnejšími témami, ako je národná identita, ekológia či udržateľnosť. Svojou tvorbou dokonale zachytáva proces jeho uvažovania, čím zdôrazňuje, že jeho zámerom nie je len vytvoriť nejaké hmotné dielo, ktoré je výsledkom týchto myšlienkových procesov. Práve preto je jeho obľúbeným médiom video, prostredníctvom ktorého dokáže zdokumentovať to, čo sa odohráva v jeho mysli v role recipienta umelecky signifikantných i menej očakávaných a vskutku banálnych objektov z prostredia, ktoré ho obklopuje.

Výnimočnosť Erika Sikoru spočíva v tom, že výsledkom jeho tvorby je príbeh zachytávajúci to, z čoho nám bežný umelec ukáže len finálny objekt, on nás naopak vovedie do sveta spájania, vytvárania, skutočného prežívania života a jeho komponentov.

Svoju participáciu na Cene Oskára Čepana ozvláštnil aj zaujímavým umeleckým počinom, keď sa rozhodol stať sa „youtuberom“ a podeliť sa tak o fragmenty svojho života.

Môžeme povedať, že takto poukázal na kontrast prijímateľa videoartu v galerijných priestoroch a prijímateľa v podobe odberu videí na YouTube. Tento počin by sme mohli považovať za snahu predať vedomosti i tej časti ľudstva, ktorá sa o umenie možno až tak nezaujíma, pričom objavujeme iniciatívu učiteľskej stránky jeho osobnosti.

Erik Sikora tak neprekračuje bariéry iba galerijného priestoru, ktoré premieňa na digitálny svet. Často prekračuje i hranice vizuálneho umenia, ktoré transformuje na hudobnú performanciu. Dôkazom neustáleho prekračovania a prelínania možností tvorby je napríklad jeho dielo „Hej ta treba dakus“, ktoré pôvodne vystupovalo ako readymade historka zo života, neskôr sa premenilo na hodinovú prednášku, ale aj vlog, až sa napokon stalo päťminútovou piesňou, vďaka čomu dokáže svoju myšlienku šíriť tým najefektívnejším spôsobom.

Ako výsledok reflektovania týchto umelcov s najrozličnejšími postupmi tvorby musím

zhrnúť, že Cenu Oskara Čepana hodnotím veľmi pozitívne, keďže nebyť nej, o mnohých umelcoch z našich končín by sme zrejme ani nepočuli. Rovnako oceňujem finalistov, ktorých si porota zvolila. Vnímam ich ako veľmi variabilné osobnosti, ktorých tvorba sa líši natoľko, že bolo takmer nemožné vybrať toho najlepšieho, no aj napriek tomu sa to porote podarilo.

Výber víťaza pri umeleckej tvorbe však považujem za nie celkom vhodný, keďže umenie a jeho pôsobenie na človeka je veľmi subjektívnym procesom. Po boku Erika Sikoru je mojím osobným favoritom tvorba Milana Mazúra či Jána Ďurinu, u ktorých vidím veľkú hĺbku a idey myslenia presahujúce hranice nášho vedomia.

Za zásluhy na výhre laureáta Erika Sikoru by sme mohli považovať práve objektivitu, rozsah a rôznorodosť dopadu tvorby na potenciálnych prijímateľov, ktorý sa mu podarilo dosiahnuť. Celkovo tento ročník považujem za umelecky vysoko hodnotný a pre nás, ako recipientov, duševne i vizuálne obohacujúci.

●

Michaela Macková

33

Emócie v umení Akým spôsobom dokážu autori vyjadriť emócie vo svojom umení? Ako je možné, že keď sa pozrieme na obraz v galérii, dokážeme určiť, či z neho máme pozitívny alebo negatívny pocit? Prečo nás hudba dokáže priviesť k slzám alebo rozveseliť?

Podľa môjho názoru nie je možné pochopiť umenie jednotne. Každý človek bude cítiť niečo iné po prečítaní básne, po prechádzke galériou, po vypočutí najnovšej skladby obľúbeného interpreta. Práve preto považujem emócie za jednu z najsubjektívnejších vecí na svete. Akýkoľvek druh umenia, ktorý je naplnený autorovou emóciou, totiž prijímame a snažíme sa naplniť vlastnými zážitkami, spájame si s ním svoje vlastné emócie. Pociťujeme smútok pri pohľade na obraz plačúcej bytosti, pretože si pripomenieme vlastný smútok. Emócie, ktoré autor uzamkne do umenia, sú iba z polovice tie, ktoré cítime, keď sa s umením stretneme.

Umenie môže predstavovať istý spôsob terapie. Myslím si, že veľmi účinnej. Emócie, ktoré v sebe máme a pokúsime sa ich pretaviť do umenia, nás môžu opustiť alebo vďaka nim vytvoríme nové a nové strany zaplnené textom, úchvatné obrazy alebo melódie, ktoré predstavujú balzam na dušu.

Je to prijateľný spôsob zvládania vlastných emócií, ktoré s nami lomcujú v návale zlosti alebo zúfalstva. Myslím si, že práve vtedy vznikajú tie najsilnejšie umelecké diela.

Také, ktoré prežijú stáročia a stále dokážu očariť svojím prejavom.

Emócia je práve to správne korenie, ktoré prináša umeniu život. Príbehy písané s emóciou akoby sa nám odohrávali pred očami. Stotožňujeme sa s postavami, želáme si, aby sa stali našimi priateľmi, zdieľame ich pocity. Prežívame s nimi ich životné osudy, závidíme im alebo im želáme zažiť čosi z nášho života. V prípade, že si ich obľúbime, želáme im šťastný koniec tak úprimne, ako si ho želáme pre nás.

Takýmto spôsobom sa z postáv príbehov stávajú naši priatelia. To všetko vďaka emócii.

Myslím si, že skutočne dobré umenie

34

by malo byť tvorené s emóciou a malo by emóciu aj vyvolávať. Hoci si netrúfam posudzovať, čo je v umení dobré alebo zlé, myslím si, že zmyslom umenia by mohlo byť hlavne vyvolať akýkoľvek pocit. Čokoľvek v živote robíme, keď do toho pridáme štipku citu a kvapku lásky, vždy je to živšie a krajšie. Zároveň si však myslím, že emóciu nie je možné vynútiť. Tak ako autor, ktorý je nútený do toho, aby niečo tvoril – nie je spokojný, pretože prichádza o svoju slobodu, ktorá je v tvorbe veľmi dôležitá.

Je vôbec možné tvoriť bez emócie?

Hudba je podľa môjho názoru úžasným druhom umenia, ktorý dokáže vyvolať emóciu aj v ľuďoch, ktorých iný druh umenia neoslovil natoľko, aby ho vyhľadávali. Hudba je všadeprítomná. Vieme si predstaviť svet bez hudby? Pusté ticho, prerušované iba hlukom strojov a našim hlasom. Môžem povedať, že práve v hudbe sú najviac obsiahnuté emócie autora. Je to však z toho dôvodu, že piesne obsahujú okrem melódie aj slová. Spojenie týchto dvoch častí podčiarkuje dôležitosť každého z nich a dáva možnosť vyjadriť toľko lásky, radosti, smútku alebo sklamania, koľko je v silách autora. Niekoľkokrát sa mi stalo, že som započula pieseň, pri ktorej som si pomyslela, že spevák musel prežiť niečo naozaj veľmi silné, keď dokázal takto prejaviť emóciu vo svojej piesni. Nuž a napokon, hudba nie je len nástrojom na vyjadrenie emócie, ale pri jej počúvaní sme schopní vytvoriť čosi vlastné – veľmi rada pri hudbe píšem, vlastne si už neviem predstaviť napísať niečo bez prítomnosti hudby.

Najviac fascinujúcim druhom umenia je pre mňa maliarstvo. Schopnosť namaľovať skutočný portrét alebo obraz je pre mňa takmer nadprirodzená ukážka autorovho talentu. Emóciou je nabitý každý ťah štetca, každý farebný odtieň. Z hľadiska vnímania emócií samozrejme môžeme rozdeliť farby na studené a teplé podľa toho, aký pocit v nás vyvolávajú. Ale napokon vždy ide o rozhodnutie autora, ako ich použije. Ako je možné, že obraz matky s dieťaťom v nás

vyvolá hrejivý pocit napriek tomu, že je namaľovaný studenými farbami? Prečo obraz ohňom zachváteného mesta v nás vyvoláva negatívny pocit, hoci je namaľovaný teplými farbami? Ide o skúsenosť, akú sme sami prežili a ktorá sa nám vybaví pri pohľade na obraz. Umenie vzťahujeme na seba a na vlastné zážitky.

každý mal v sebe čosi originálne. Niečo, čo nebolo hmotné a na prvý pohľad viditeľné, ale čo vychádzalo z ich osobnosti a oni tým napĺňali svoje umenie. Ďalší druh umenia, ktorý nemôžem nespomenúť, je fotografia. Predstavuje pre mňa spôsob zvečnenia ľudských emócií a práve fotograf je ten, kto je schopný ich zachytiť v tej pravej chvíli. Toto je opäť druh Miestom, kde som sa najčastejšie streumenia, ktoré si zaslúži obdiv. Myslím si, že távala s umením, bola pre mňa umelecká k schopnosti zachytiť správny okamih nie škola. Páčilo sa mi sledovať, ako rýchle je potrebné vyštudovať fotografický dizajn, prsty uhlíkom vytvárajú umelecké dielo pretože mnohí amatérski fotografi sú v priebehu niekoľkých sekúnd a to úplne schopní zachytiť skutočné umelecké diela. z ničoho. Keď som prechádzala okolo Samozrejme, umenie taktiež prechádza tanečného štúdia, baletky sa vždy venovali istými zmenami, minimálne vďaka tomu, skúškam nových vystúpení, zodpovedne že sa menia storočia a doba. Napriek tomu, trénovali pod prísnym pohľadom učiteľa, že umenie podlieha trendom, emócie sa to a napriek tomu mali na tvári úsmev. Tak nedotklo. V každom období dejín dokázali ako kostýmoví výtvarníci, ktorí sa snažili umelci nájsť spôsob, akým pretavili svoje vytvoriť čo najpôsobivejšie kostýmy pre pocity do umenia, pokiaľ išlo o rozsiahle novú divadelnú hru. Pretože robili to, čo diela s množstvom opisov z čias ich baví, a robili to od srdca. Pridávali Jane Austen či žiarivé farby a geometrické svojmu umeniu vlastnú emóciu. Oživovali tvary z doby Pabla Picassa. Som však preprázdne biele papiere, zvinuté kusy farebsvedčená o tom, že vďaka emócii umenie nej látky alebo na pohľad obyčajnú melódiu. nájde svojich obdivovateľov aj v blízkej či Všadeprítomná hudba stúpajúca z učební ďalekej budúcnosti. Emócia totiž ostáva s hudobnými nástrojmi im v tom pomáhala. zachovaná, uväznená v slovách, vo farbách Musím priznať, že mám veľmi pozitívny alebo v melódii. Vnímanie umenia je vždy vzťah k umelcom, pretože ma fascinujú subjektívne, preto možno nepostrehneme ich osobnosti. Nikdy som nestretla dvoch autorovu emóciu, ale určite sa prejaví tá rovnakých. Nech sa venovali čomukoľvek, naša.

Lia Kúšiková 35

Takto nejako by som nazvala článok o dvoch výnimočných umelcoch. Prvým je svetoznámy skladateľ a huslista André Rieu, ktorý začal hrať na husliach už ako päťročný.

Jeho otec bol veľmi známy dirigent, ktorý viedol orchester Maastricht Symphony Orchestra. V Maastrichte sa aj André narodil, navštevoval konzervatóriá, kde piloval svoje zručnosti. Neskôr sa pridal k miestnemu orchestru a nakoniec v roku 1987 zostavil svoj vlastný orchester s názvom Johann Strauss Orchestra. Spolu s orchestrom precestovali celý svet a ukazujú ľuďom, že vážna hudba je aj o smiechu, dobrej nálade a nie nadarmo sa mu hovorí kráľ valčíka.

André Rieu hrá klasické skladby, no v modernom znení, za čo sa mu dostalo aj pár negatívnych ohlasov od kritikov, avšak nie je to nič, čo by zmenilo jeho vystupovanie.

V predstaveniach používa rôzne efekty, aby oslovil čo najširšie publikum a dal tak do povedomia ľudí vážnu hudbu aj v inom znení. Ako dirigent Johanna Straussa Orchestra hrá on sám na husliach a otáča sa k publiku, čím nevedie orchester v pravom slova zmysle. V repertoáre piesní má však aj rôzne populárne a ľudové diela, či hudbu z filmov.

Orchester sa snaží hrať s temperamentom, vystupujú v rôznych kostýmoch, zasadzujú do hudby smiešne pohyby, gestá a mimiku.

A aj keď by to mohlo vyzerať komicky, ich koncert sa chytí vždy za srdcia ľudí. Majú to tak neskutočne zohrané, že aj keby ste si mysleli Veď práve jeden huslista spadol na zem, preboha, je to len kulisa na rozosmiatie publika, kedy ostatní kolegovia škaredo pozrú, krútia hlavami a vtipne gestikulujú, aké je to trdlo. Je jedno koľko videí zo záznamu jeho vystúpení si pozriete, vždy vás niečím nadchne a jeho skvelá osobnosť vám zdvihne náladu.

Mne osobne sa páčilo vystúpenie trojročného chlapčeka, ktorému Rieu dal možnosť zahrať si s jeho orchestrom. Na začiatok sa predstavil tým, že si zobral fľašu vody, napil

36

sa, priložil si ju k uchu a robil sa, že si ju doň nalieva, čím zároveň ústami vypľúval vodu. André aj s kolegami a celým publikom v tej chvíli vyprskli smiechom. Chlapčekovi ozaj hranie na husle šlo, sprevádzal ho celý orchester, ľudia z neho nevedeli spustiť oči a André si vedľa neho užíval, ako sa rodí talent.

Ak by ste si aj mysleli, že sa André Rieu dostal na vrchol známych osobností ako lusknutím prsta, musím vás vyviesť z omylu. Žiadna hviezda nemala uprataný chodníček pred slávou. Keďže André chodil na konzervatórium, potom sa dostal na Music Academy v Bruseli a hrával v orchestri, jeho najväčším snom bolo mať vlastný orchester, no nemal dostatok peňazí. Jeho žena, s ktorou má dve deti a už aj vnúčatá, mu povedala, že chce, aby si splnil svoj sen a ona pôjde pracovať na plný úväzok. Vyznal jej lásku slovami, ako ju nikdy neprestane milovať. Najkrajšie gesto lásky, a možno preto je Rieu taký dobrý človek a ľuďom po celom svete sa snaží túto lásku rozdávať.

Tento umelec sa pýši viacerými oceneniami a celkovo má na svojom konte 7 strieborných platní, 108 zlatých, 227 platinových, a dokonca jednu diamantovú platňu. Ďalší významný umelec, ktorý má taktiež vo svete veľké meno, je Hans Zimmer.

Zložil hudbu k viac ako sto filmom a je považovaný za najinovatívnejšieho skladateľa svojej doby. Narodil sa v nemeckom Franfurkte, no hudbu začal študovať až v Londýne. Jeho matka bola taktiež hudobne nadaná a snažila sa ho priviesť k čaru skladieb pianom. Avšak tvrdohlavý malý Hans odmietal klasiku. Kariéru odštartoval hraním na klávesoch a syntetizátore v rôznych kapelách, neskôr skladal zvučky pre reklamy.

V 80. rokoch sa mu naskytla možnosť spolupracovať s úspešným skladateľom, taktiež filmovej hudby, Stanleym Myersom, s ktorým napísali hudbu k množstvu filmov,

avšak uznanie a Cenu Akadémie získali až v roku 1988 za najlepšiu hudbu k filmu Posledný cisár. Ten istý rok zložil Hans skladbu pre film Rain Man, ku ktorej získal nomináciu, a hneď ďalší rok sa tešil znovu z nominácie na Oscara za film Šofér slečny Daisy.

Jeho talent, keď komponuje klasickú hudbu s elektronickou a vzniká z toho niečo neuveriteľné, si všimlo štúdio Disney, ktoré ho oslovilo, aby zložil hudbu pre Levieho kráľa.

Vynikajúce spracovanie mu prinieslo Oscara, Zlatý Glóbus a dve ceny Grammy.

V roku 1989 založil vlastné štúdio Media Ventures, dnes známe ako Remote Control Productions, kde sa venoval mladým a nádejným skladateľom.

V roku 2000 získal až štyri Oscary, a to napríklad za film Princ egyptský. Rok na to zložil teraz už jedny z najznámejších filmových soundtrackov, ktoré môžeme počuť na jeho vystúpeniach, a ide o hudbu k filmom Gladiátor, Pearl Harbor, Posledný samuraj či Da Vinciho kód. Dokonca spracoval hudbu aj pre Simpsonovcov. Za filmový hit Gladiátor získal Zlatý glóbus a práve táto skladba je jedna z najpredávanejších.

V tomto období sa Hans stal jedným z najoslovovanejších a najžiadanejších filmových skladateľov a pre príliv mnohých zákaziek si musel začať podrobne vyberať.

Producent Jerry Bruckheimer bol v roku 2003 nie príliš spokojný s hudbou pre film Piráti z Karibiku, preto sa rozhodol Zimmera osloviť. Poskytol pár melódii kolegovi Klausovi Badeltovi, keďže ešte spracovával veľa ďalších zákaziek, no napokon sa o to k pokračovaniam filmu postaral sám. Medzitým vytváral hudbu aj pre známu trilógiu o Temnom rytierovi, ktorá sa stala taktiež jednou z najznámejších a cena Grammy putovala zase raz domov k Zimmerovi.

K filmom Sherlocka Holmesa v hlavnej úlohe s Robertom Downey Juniorom si naštudoval rómsku kultúru, aby skladba bola vierohodnejšia a aby mala to, čo potrebuje,

čím mu soundtrack priniesol cenu Grammy a Oscara. Získal taktiež cenu Satellite, napríklad za filmy Počiatok, Hannibal a Gladiátor. Okrem známych filmov môžem ešte pripomenúť rozprávky, kde sme si jeho talent mohli taktiež vychutnať, a to Kung Fu Panda, Madagaskar, Megamozog či Spirit – divoký žrebec.

Hans sa väčšinou pokúša svoje skladby zasadiť do kultúr, kde sa práve dej filmu odohráva. Je to pre neho charakteristické a skladby tak znejú reálnejšie. Napríklad k filmu Posledný samuraj si naštudoval japonskú kultúru tak, že samotným japonským skladateľom sa rozum zastavoval.

Umelec stále tvorí a v súčasnosti žije so svojou manželkou v Los Angeles, kde má aj svoju vlastnú hviezdu na chodníku slávy.

Mišel Klempová

37

Pop-art, umenie plechovky a plagátu Umelecký smer pop-art vznikol koncom päťdesiatych rokov v Anglicku. Desať rokov na to sa začal rozvíjať aj v USA. Veľkým zdrojom inšpirácie preň bol práve Duchampov intelektuálny myšlienkový svet, surrealistické myšlienkové hry à la Magritte, ale i naivný obdiv k takzvanému „americkému spôsobu života“. Vychádzal z dadaizmu a stál v opozícii voči abstraktnému expresionizmu. Hoci by sa mohlo zdať, že fundamentom tu bola určitá banálnosť, práve naopak, aj v pop-arte bola základnou podmienkou najmä inteligencia umenia. V ich podaní to znamenalo zobrazovať najvšednejšie objekty a momenty života tými najnevšednejšími umeleckými prostriedkami. Na realizáciu tejto požiadavky využívali pop-artoví umelci najčastejšie symboly reklamného a konzumného sveta. Obsiahli tak všetko od Mickey Mousa a komiksu, až po kultové obaly najrozličnejších objektov. Súčasne sa im podarilo predstaviť sféru filmových slaďákov či sci-fi baroka. Taschen sa vo svojej knihe, venovanej umeniu 20. storočia, vyjadruje k pop-artu nasledovne: „Usilovalo sa o umenie, ktoré by bolo také pestré, ako je sám moderný život vrátane jeho banalít.“ Tento prístup pretrhol zábrany medzi umením a všedným dňom, ale aj umením a gýčom. V momente sa nám zrazu zjavila nová nádej na jednotu v rôznorodosti, čo predznačovalo príchod umenia bez akýchkoľvek bariér. Pop-art by sme teda mohli zadefinovať ako umenie stavu vedomia kultúry, pričom jeho zdanlivá jednoduchosť a spomínaná banalita sú v zásade len artificiálnymi predsudkami.

Zatiaľ čo v Anglicku tento umelecký smer reprezentoval spôsob vyjadrenia, ktorý bol pomerne kritický a politicky angažovaný, Američania stavali do popredia

38

banálnosť. Tú si väčšina z nás vybaví práve pri dielach Andyho Warhola, syna slovenských prisťahovalcov, ktorého meno je priam neoddeliteľnou súčasťou tohto umenia. Stal sa natoľko významným predstaviteľom amerického pop-artu, že ho spoznal a doposiaľ stále pozná takmer celý svet. Preslávil sa najmä svojimi Fľašami Coca-Coly, Plechovkami Campbellových polievok, sieťotlačou Marilyn Monroe či Krabicami Brillo. Najväčšiu hodnotu však paradoxne získali jeho najtragickejšie diela.

Najdrahšie predaným Warholovým dielom bola po dlhú dobu „Zelená havária“, za ktorú si odniesol až 71,7 miliónov dolárov.

Dôvodom, prečo o tomto diele nepočuť toľko ako o ostatných je práve surové vyobrazenie automobilovej nehody. V roku 2013 túto čiastku prekonalo dielo „Nehoda strieborného vozu (dvojité nešťastie)“, v hodnote 105,4 miliónov dolárov. Tento obraz bol verejnosti predstavený iba jediný raz. Rozprestiera sa na viac ako štyri metre širokej ploche, jeho pravá strana je celkom prázdna, naľavo zato vyobrazuje dopravnú nehodu hneď pätnásťkrát. Dokonalý kontrast znásobenia obrazu, po boku ktorého je úplná ničota, je dôkazom toho, že nie každé majstrovské dielo musí byť verejnosti bezvýhradne známe.

Technikou sieťotlače sa mu podarilo zobraziť tie najvšednejšie predmety každodenného života a prideliť im miesto vo svete umenia. Warhol tak pracoval s inštitucionálnym umením, keď takýto všedný objekt jednoducho vystavil v umeleckej inštitúcii a prehlásil ho za umelecké dielo, súčasne tak veľmi chladným spôsobom zvečnil posvätnú tézu o „neúčelnej kráse“, k čomu sa vyjadril nasledovne: „Umelec je človek produkujúci veci, ktoré nikto nepotrebuje, o ktorých si ale z rozličných dôvodov myslí, že je dobré niekomu ich dať.“

Vedúcou osobnosťou anglického pop-artu bol zase Richard Hamilton s jeho dielom „Prečo sú vlastne dnešné byty také zvláštne, také príťažlivé?“. Tento nekonvenčný názov patrí takzvanému titulnému obrazu anglického pop-artu, ktorý nahromaďuje symboly blahobytného sveta. Dielo vytvoril ako jeho príspevok na výstavu „Toto je zajtrajšok“, na ktorej autori prezentovali svoje vízie kočovnej budúcnosti, kde by zmyslová percepcia podľa nich mala byť stimulovaná, rozpačitá a obrazy zozbierané zo škály najrozličnejších zdrojov. Očakávali, že týmto spôsobom by mohli zostaviť akúsi ikonografiu moderného umenia. Dielo tak Hamilton zostavil z útržkov amerických magazínov, kde našiel aj jeho titul, ktorý bol pôvodne iba popisom náhodnej ilustrácie, ktorú z neho vystrihol.

Výsledná koláž reprezentuje tradičné postavenie muža a ženy v danej dobe i kultúre. Muž ako hlava rodiny a po jeho boku „pin-up girl“, modelka s dokonalými krivkami, ktorú dodnes nájdeme na plagáte u každého správneho vodiča nákladného vozidla. Pojem „pin-up“ nám indikuje, že ide o skreslenie a zjednodušenie reálnej fotografie, ktorá sa následne stáva súčasťou populárnej kultúry. Táto koláž reprezentuje najrôznorodejšie prostriedky prenosu informácii vtedajšej doby, čím Hamilton reflektuje svoj ironický postoj k populárnej kultúre a moderným technológiám.

Hamiltonovi sa podarilo naznačiť povrchný odstup umelca od tém, ktoré sám vyobrazuje. V jeho dielach je dovedená k dokonalosti technika koláže, ktorá využíva tradičné, ale aj nové materiály zo sveta umelej hmoty, ako je plastová fólia či syntetické látky. Svojím dielom definuje vzrast konzumnej spoločnosti v päťdesiatych rokoch 19. storočia a stáva sa tak ikonou pop-artu.

Za viditeľný rozdiel môžeme označiť to, že výpoveď pop-artových umelcov v Anglicku je zvyčajne viacznačná, zašifrovaná, zatiaľ čo v USA je omnoho jednoznačnejšia a priamejšia. Médiom v pop-arte nie je posolstvo, i keď sa to mohlo dlhú dobu zdať. Stále však ako k pop-artu, ako aj k iným umeniam, patrí určitá kritická reflexia s odstupom.

Ide o reflexiu umelca pri tvorbe obrazov

a reflexiu pozorovateľa pri ich prijímaní.

Skúsme sa preto pozastaviť i pri dielach, pri ktorých by sme možno inak mávli rukou. Pokúsme sa nájsť dôvod, prečo autor tento všedný objekt zobrazil. Prečo mu vôbec venoval svoju vlastnú pozornosť?

„Vždy sa hovorí, že čas všetko zmení, ale v skutočnosti to musíte zmeniť vy sami.“ „Nemyslite pri vytváraní umenia, len ho tvorte. Nech sa ostatní rozhodnú, či je dobré alebo zlé, či ho milujú alebo ho nenávidia. A zatiaľ čo sa rozhodujú, tvorte ešte viac.“ „Vysnívaná láska je krajšia ako skutočná. Najvzrušujúcejšia náklonnosť je medzi tými, ktorí sa nikdy nestretli.“ „Najradšej mám jedenie osamote.

Chcem zaviesť sieť reštaurácií pre ľudí ako som ja, nazývam ich ANDYMATI. „Reštaurácia pre osamelých ľudí“ – dostaneš svoje jedlo, vezmeš tácku, odídeš do búdky a pozeráš televízor.”

– Andy Warhol

Michaela Macková

39

Najlepšie knihy z pera českých autorov Literárny trh je na vzostupe a vydavateľstvá vydávajú obrovské množstvo titulov, z ktorých si dokáže vyberať každý. Na rozdiel od minulosti, dostáva sa nám prekladu aj zahraničných kníh, ktoré k nám často prichádzajú „spoza veľkej mláky“. Za kvalitou však nemusíme chodiť ďaleko. Rovnako ako slovenská literárna scéna, aj tá česká skrýva mnoho kvalitných pokladov.

Projekt Kronos – P. Bareš Projekt Kronos je neuveriteľne prepracovaná česká sci-fi dystopia, ktorú napísal mladý spisovateľ Pavel Bareš. Od roku 2017, keď bola táto kniha vydaná, sme sa dočkali aj druhého dielu s názvom Kronovy děti a stále sa netrpezlivo čaká na záverečný diel, ktorý by sa mal volať Kronův odkaz.

Príbeh nás zavedie do roku 2052, v ktorom sa svet spamätáva z tretej svetovej vojny. Ľudstvo sa musí popasovať s následkami minulosti a nástrahami budúcnosti. Do toho všetkého sa na scéne objavuje tajomná nákaza, ktorá zabíja ľudí po tisícoch a žiaden skutočný liek na ňu neexistuje. Navyše hrdinovia tejto knihy stoja pred otázkou, čo je skutočne správne a čo naopak nie je. Existuje naozaj jasná hranica medzi dobrom a zlom?

Keď som čítala Projekt Kronos prvýkrát, chvíľu mi trvalo, kým som sa dostala do deja a pochopila som, čo sa skutočne na stránkach predo mnou odohráva. Keď sa tak stalo, mohla som si užiť naozaj kvalitný príbeh, ktorý sa len hemžil skvelými a hlavne komplexnými postavami. Projekt Kronos je ten typ knihy, ktorý prináša naozaj reálne postavy, nesúce v sebe aj to dobré, aj to zlé. Ich činy majú vždy nejakú odozvu a ony sa jej musia postaviť čelom, či sa im to páči, alebo nie. Silný zážitok z knihy upevňuje aj fakt, že sa na jednu situáciu môžeme pozrieť pohľadom viacerých postáv, ktoré majú často rozdielne názory na vec. Preto môžeme sledovať jednu scénu z pohľadu kňaza, teenagerky a „grázla“, a predsa sa nám dostane troch rozdielnych príbehov.

40

Bílá zvířata jsou velmi často hluchá – I. Myšková Od fantasy a dystopií sa presúvame k trošku inému žánru. Bílá zvířata jsou velmi často hluchá je poviedková kniha, ktorá sleduje osudy rôznych žien, ktoré sa zo všetkého najviac snažia proste žiť svoj život a vysporiadať sa s jeho nástrahami. Je to kniha, ktorá zaznamenáva život taký, aký je.

Neprikrášľuje ho, ani sa ho nesnaží nejako strpčovať. V knihe si dokáže každý nájsť nejakú myšlienku, ktorá sa ho vnútorne dotkne a obohatí.

Okrem krásneho jazyka, ktorým je kniha písaná, je aj graficky obdivuhodne vyšperkovaná. Zaujme tak nielen svojím vzhľadom, ale aj fotografiami, ktoré sa nachádzajú v jej vnútri.

Obvyklé hrdinství – T. Gabriel Poslednou knihou je básnická zbierka od Tomáša Gabriela. Ako už napovedá samotný názov, autor v jeho básnickej zbierke pretvára hrdinstvo na niečo obyčajné.

Ukazuje nám, že my všetci sme hrdinami svojich vlastných príbehov. Vracia sa do detstva, ale nepozerá sa naň so sentimentom, práve naopak. Pozerá sa naň ako na niečo surové a cudzie. Navyše sa jeho básnická zbierka odlišuje od ostatných aj svojou formou. V niektorých prípadoch prerastajú jeho básne v kratšie epické útvary, ktoré sa dokážu zaryť hlboko pod kožu a vyvolať silné emócie.

Naslouchač – P. Stehlíková Rovnako ako pri Projekte Kronos, aj Naslouchač je veľmi diskutovanou knihou, ktorá sa objavuje na českej booktube scéne.

A nie je sa čomu čudovať. Pani autorka vytvorila tajomný a komplikovaný príbeh s prepracovanými postavami a svetom.

Aj v tomto prípade sa prenesieme do budúcnosti a navštívime malé geto v Amárii, v ktorom žije trinásťročná Ilan s jej matkou a bratmi. Aj napriek jej nízkemu veku si Ilan prešla v živote mnohým. Narodila sa totiž ako „sklenařské” dieťa a jej ľudia boli po Veľkej vojne uvrhnutí do otroctva. Ťažká práca v sklenitových doloch spôsobila, že sa deti začali rodiť deformované. Ilan však mala to šťastie, že sa narodila čistá, bez deformácií. No aby ju matka uchránila pred nepriaznivým osudom, na ktorého konci čaká Ilanina smrť, vyhlásila, že sa Ilan narodila ako ťažko deformovaný chlapec, ktorý musí svoje deformácie ukrývať. Lenže Ilan má výnimočný dar – dokáže počuť sklenit a jej schopnosti sú také dobré, že sa dostane až medzi 25 bojovníkov, ktorí sa starajú o poriadok na Duvalskom pohorí.

Od tej chvíle je len na Ilan, aby uchránila svoje tajomstvo a neprišla tak o život.

Petra Stehlíková má úžasný dar rozprávania. Jej príbeh je rozpracovaný do najmenších detailov. Sklenit, hornina, ktorá sa v tomto svete ťaží, má niekoľko rôznych druhov a obrovské množstvo využitia.

Dostaneme tak ukážku toho, ako celý svet funguje. Ilan je ako hlavná hrdinka skvelá.

Je z nej stále cítiť dieťa, ktoré sa nebojí pýtať a nie vždy sa riadi pravidlami „sveta dospelých“. Svojím prístupom objavuje svet okolo nej a zisťuje, aký vie byť život za stenami geta nádherný, ale zároveň aj krutý a nebezpečný.

Poloviční král – J. Hamouz Poloviční král je vyšperkovaná fantasy, ktorá sleduje príbehy troch hlavných postáv, ktoré sa odohrávajú v rôznych časoch, no v tom istom kráľovstve. Prvou z postáv je silný a spravodlivý kráľ Tart´Hys, ktorý musí zvádzať boj nielen so svojimi nepriateľmi, ale ešte aj s vlastným synom.

Druhou z postáv je mladučká Lheiwen, ktorá na vlastnej koži pocíti nespravodlivosť a krutosť sveta, do ktorého sa narodila.

Poslednou z postáv je Garro, svojský lodný kapitán, ktorý najviac zo všetkého miluje svoju loď. Stretnutie s dávno stratenou a milovanou osobou ním však otrasie viac, ako by si priznal.

O Polovičnom kráľovi je veľmi ťažké rozprávať. Je to jedna z tých fantasy, pri ktorých sa človek nemôže pýtať, prečo je to a to napísané tak a tak. Je to úplne iný svet, ktorý má vlastné pravidlá a my ich musíme len akceptovať. Napriek tomu sú postavy veľmi komplexné a ich príbehy sa dokážu čitateľa dotknúť a vohnať mu slzy do očí.

Jazyk, ktorým je kniha písaná, je drsný, no skvelo odzrkadľuje celú atmosféru, ktorá panuje v kráľovstve. Polovičného kráľa by som však odporučila iba tým, ktorí majú naozaj radi fantasy a hľadajú niečo poriadne a drsné.

Klára Harajdová

41

minimal music Minimalizmus je využívaný pomerne často, dalo by sa povedať, že sme ním vo veľkej miere obklopení. Kde sa s ním stretávame?

V každodennom živote, alebo teda v umení každodenného života. Minimalizmus sa nachádza v móde, v logách firiem, v spôsobe zariadenia nášho bytu či kancelárie alebo organizácie nášho šatníka. Stretávame sa s ním každodenne a možno si to ani neuvedomujeme. Minimalizmus však vznikol ako umelecký smer. Jeho cieľom je návrat formy k pôvodným štruktúram. Základom sú lapidárne geometrické tvary, prvky všedného života, základné tóny, redukcia.

Čo je to postmoderna?

Začneme najskôr modernou. Za obdobie moderny v hudbe je považované rozmedzie rokov medzi svetovými vojnami. Teoretici sa sporia v názoroch, kde moderna začína a kedy končí. Jej znakmi sú prísne racionálne kritériá, novátorstvo a experimentátorstvo a skladateľské techniky ako rozšírená tonalita, používanie 12-tónovej techniky, vyústenie do serializmu, aleatorika či elektroakustická hudba. Za modernistické tendencie možno označiť aj expresionizmus od 20. rokov 20. storočia. Expresionizmus v hudbe je však sám o sebe vyhranený štýl, pre ktorý je typickým znakom atonalita.

Naopak postmoderna poslednej tretiny 20. storočia predstavuje aj návrat k tonalite a je reprezentovaná smermi ako retrovlny, repetitívna hudba, meditative music a v neposlednom rade aj spomínaný minimal music. Po historických medzníkoch hudby, ktoré sú zastúpené klasikmi 20. storočia a expresionistami, ide okrem iného o vnávrat do estetiky minulosti a esteticky exotických kultúr. Doteraz však nie je celkom jasné, či je možné chápať modernu a postmodernu len ako estetiku, alebo ako vykryštalizované nové slohy.

Zásadné rozdiely medzi postmodernou a modernou v hudbe postmoderna emocionálne prvky masové rozšírenie vo veľkomestskej kultúre pluralizmus návrat

42

moderna racionalita elitárnosť a intelektualizácia individualita a originalita prejavu novátorstvo

Minimalizmus môžeme teda veľmi laicky popísať ako návrat k jednoduchosti a prirodzenosti. Vznikol na americkom kontinente v polovici 60. rokov ako nový hudobný smer postmodernistického slohu a vyvíjal sa do konca 70. rokov. Prelínal sa s ďalšími umeleckými smermi ako performance art, konceptuálna hudba, mediálna kompozícia a meditative music.

Najpodstatnejším znakom minimal music je práca s modelom – pattern –, ktorý sa na ploche neustále opakuje. Základom je redukcia hudobných prvkov na minimum a zjednodušenie hudobnej formy.

Minimal music sa zvykne označovať aj ako statická hudba, pretože má pomalý vývoj a gradáciu. Zjednodušuje harmóniu na diatonickú, hýbe s tonálnym centrom.

Zároveň kladie dôraz na kontrastné súzvuky. Vychádza z indickej hudby a jedným z jej cieľov je navodzovať stav nirvány a meditácie. Minimal music chce osloviť poslucháča, a to sa mu darí práve svojou zrozumiteľnosťou a prehľadnosťou.

Priekopníkom tohto myslenia je La Monte Young, ktorý mal v sebe myšlienku tzv. nekonečnej hudby. Hudby, ktorá pozostáva z dvoch tónov alebo súzvuku.

Hoci z predstaviteľov minimal music sa nepovažuje za najslávnejšieho, o jeho vplyve na ostatných skladateľov nemožno pochybovať. Za jeho najznámejšie dielo sa považuje Well-Tuned Piano. Ďalšími predstaviteľmi minimal music sú Terry Riley, Steve Reich a Phillip Glass. Všetci minimalisti študovali hudbu európskych kultúr. Steve Reich vychádzal z techniky fázového posunu a spomaleného filmu.

Vytváral pokusy s magnetofónovým pásom, až vytvoril fázový postup, kde púšťal melódiu súčasne z viacerých pásov. Taktiež sa inšpiroval africkou technikou hry na bicích nástrojoch, čo môžeme spozorovať v skladbe Drumming.

♫ ♪♪

Najznámejším skladateľom a, možno povedať, že i trochu komerčným, je Philip Glass. V minimal music využíva symfonickú techniku, taktiež priniesol variačnú techniku. Iné organizovanie času v kompozícii, „bezhraničné“ plynutie diela, upozorňuje na relatívnosť času v európskej hudbe a sústredenie sa na plynúcu realitu.

To sa stalo základom pre operu Eistein on the beach. Toto dielo bolo prvýkrát uvedené v Avignone v roku 1976 a skladateľovým zámerom bolo vytvorenie rovnocenného spojenia medzi obrazom a zvukom.

Einstein vystupuje ako prvý huslista. Tri hlavné obrazy – vlak, súd a pole – nechávajú zaznieť tému opery „z diaľky“. Namiesto dramatického deja sa tu však objavujú kontrastné obrazy založené na striedaní tempa a rozličných obsadení v jednotlivých scénach. Sled obrazov v aktoch sa vždy opakuje trikrát, ale len prvé dva, tretí sa vždy zmení, takže vznikajú rôzne konštelácie v rámci jedného aktu. Sú to variácie obrazov jedného života, ktoré sú včlenené do nových kontextov. Nespievajú sa žiadne vety, slovné sledy, dokonca ani slová. Sú nahradené solmizačnými slabikami (do, re, mi, fa, sol, la, ti, do) a anglickými počtami metra. Tieto čísla nepriamo odkazujú na základný Einsteinov svetonázor z prírodných vied a ich tendenciu nahradiť slová číslami. Hudba sa obmedzuje na krátke repetitívne motívy a pulzujúce rytmy, ale pri stálej premene vizuálnych obrazov odhaľuje Glassova „nehybná hudba“ najintenzívnejšie momenty vizuálnych obrazov.

Jana Bystrianská

43

v v v v v v v v v

Metla ľudstva: Mnohí z nás sú milovníci módy – a to bez ohľadu na to, či sme muži alebo ženy, mladí alebo starí. Avšak koľkí z nás si uvedomujú, čo práve táto láska k oblečeniu spôsobuje?

Koľkí z nás už počuli termín „fast fashion” a koľkí z nás reálne vedia, čo znamená?

Koľkí z nás vedia, ako obyčajné tričko či džínsy ovplyvňujú naše životy? Poďme sa na to pozrieť.

▶ Čo je to „fast fashion”?

Rýchla móda, celosvetovo známa pod anglickým názvom „fast fashion”, je pojem označujúci súčasný stav sveta módy. Oblečenie sa stalo lacnejším, striedanie trendov sa zrýchlilo a z nakupovania sa stala zábava. Už nechodíme na nákupy oblečenia len párkrát do roka, keď sa menia ročné obdobia alebo keď z oblečenia vyrastieme.

Naše životy začali ovládať globálne reťazce a e-shopy.

▶ Ako spoznať fast fashion a akým spôso-

bom nás ovplyvňuje?

Fast fashion sa dá spoznať veľmi ľahko: Tovar v obchodoch sa obmieňa každých pár dní a týždňov. Oblečenie je vyrobené v krajinách s lacnou pracovnou silou, napr. Čína, India… Na výrobu sa používajú nekvalitné materiály, ktoré sa po pár vypraniach zničia, a tým donútia spotrebiteľa, aby znovu navštívil obchody a kúpil si nové kúsky. Rýchlu módu podporujú predovšetkým známe značky.

Fast fashion sa zameriava predovšetkým na rýchlosť a nízke náklady. Avšak tento spôsob výroby oblečenia je k nášmu životnému prostrediu veľmi krutý. Po poľnohospodárskej výrobe je textilná výroba druhým najväčším znečisťovateľom ovzdušia a vody. Oblečenie, ktoré nosíme, je vyrobené tak, aby sme sa už po týždni nosenia cítili, že vyšlo z trendu. Príčinou toho je, že ročne vyhodíme približne až tridsať kilogramov oblečenia. Jeho základom sú syntetické látky, ktorým trvá dlhé roky, kým sa rozložia na skládkach.

44

Tieto kúsky väčšinu času vyrábajú deti, či rovno celé rodiny, celé dni uzavreté v jednej miestnosti. Ich výplata na týždeň sa rovná jednému tričku, ktoré si my kúpime, niekedy dokonca nedostanú ani toľko.

V dôsledku toho, že sa trendy menia takmer rýchlejšie ako ponožky, nastal nátlak na výrobu. Pred rokmi mali na výrobu a dovoz deväťdesiat dní, v súčasnosti je to o polovicu menej. Robia celé dni, ich pracovný deň trvá niekedy aj štrnásť hodín a voľno dostávajú, až keď viditeľne nemôžu viac pracovať, čím sa pre majiteľa stávajú neproduktívni.

Mnohí ľudia si potrpia na to, aby bolo ich oblečenie z určitého materiálu. Či už je to z hľadiska vkusu, pohodlnosti alebo je to pre alergikov. Vedeli ste, že na vypestovanie jedného kilogramu neorganickej bavlny sa spotrebuje viac ako 2 000 litrov zavlažovacej vody? Toto pestovanie malo za následok vyschnutie Aralského mora v Strednej Ázii.

V 70. rokoch patrilo do pätice najväčších jazier na svete, dnes z neho ostalo len 10 %.

▶ Ako bojovať s fast fashion?

Veľmi jednoducho: Nenakupujte len preto, lebo sa nudíte, alebo preto, že je niečo v zľave. Nehovorte „nie” oblečeniu z druhej ruky. Zašívajte, prešívajte, opravujte, nevyhadzujte. Ak ste už niečo vynosili, no dá sa to stále používať, posuňte to ďalej. Rodiny z nižších vrstiev budú vďačné za každé oblečenie, i keď pre vás je už obnosené, pre nich môže byť ako nové. Zisťujte si informácie o značkách, použitých materiáloch, odmietajte zbytočný odpad. Nakupujte s rozumom. Začnite so slow fashion.

▶ A čo je teda to „slow fashion”?

Slow fashion predstavuje revolúciu vo vnímaní módy. Táto móda bojkotuje masovú produkciu, medzinárodné reťazce a sezónne módne kúsky. Dbá na kvalitu viac než na kvantitu a je ohľaduplná k životnému prostrediu. Tieto kúsky, samozrejme, stoja o čosi viac, avšak vďaka nadčasovým vzorom a strihom nebudete nútení obmieňať svoj šatník každý týždeň, čo ušetrí aj vašu peňaženku. Podporíte tak dobrú vec a poctivosť.

v v v v v v v v v v

v

Fast fashion

Nila Renard

45

Jak vznikl Spray paint art Graffiti je umění, které se tvoří stříkáním barev či malováním fixami na různé místa jako stěny budov, železniční vagóny, podchody, mosty, tramvaje, nebo na různé materiály. Pokud se maluje po místech, kde to není povoleno, je to ilegál, pokud po místech, kde to povoleno je, říká se tomu legál.

Pokud je toto umění tvořeno v ulicích ilegálně, je považováno společností za vandalismus (trestný čin) a vnímají jej jako pouliční umění. Dílo může být jakkoli hezké, poukazovat na nějakou vážnou věc, či zdobit čtvrť, stejně jej společnost nikdy dostatečně nedocení.

Graffiti vzniklo za účelem podepsání se na místě, kde daný umělec byl. S tímto začal TAKI 183 někdy v 60.-70. letech v New Yorku. 183 bylo číslo jeho adresy, kde žil a psal to na všech místech, které navštívil. Jelikož TAKI 183 byl poslíček, tak se v New Yorku objevoval na spoustě místech. Tímto začaly podpisy writerů či crews, které se objevovaly po ulicích.

Chvíli potom, co se TAKI 183 začal řešit v novinách, vypukla spoušť spousty nových writerů.

Začátkem 70. let se tak začali objevovat lidé, kteří chtěli svůj tag dostat na jinou úroveň a tím je například SUPER KOOL 223, který jako jeden z prvních použil jiný cap a udělal širší tah. Tenkrát se na to používali jakékoli trysky, které byli na všem možném, co bylo k dostání (např.: tryska od holící pěny).

V té době se také začalo sprejovat na vlaky a dopravní prostředky. Tím se proslavil FLINT 707, jelikož dokázal whole car, po něm následovali spousty lidí, kteří se o to pokusili a někteří dokázali i whole train.

První whole train pokryli CAN, MAD 103 a FLAME ONE motivy americké vlajky.

Začátky graffiti u nás tvořili crew jako CSA, CSB nebo NNK, ve které se objevoval známý rapper i umělec Vladimir 518.

Později v 90. letech se na scéně začali objevovat umělci, kteří svým výtvorem chtěli něco říci, a to je převážně Banksy.

46

Nejslavnější graffiti umělec po celém světě, jehož pravá identita je i po 30 letech stále neznáma. Tento umělec pochází z Británie.

Jeho díla jsou satirická, která nesou politické či kulturní poselství a objevují se na spoustě místech po celém světě. Banksy používá šablony, přes které stříká barvy, a to protože je to nejrychlejší forma tvorby.

Nejčastěji v jeho dílech zobrazuje krysy či postavy dětí, které jsou možné také zahlédnout, jak navazují na něco, co už na ulici bylo (lavičky, díry či fleky ve zdi, požární hydranty…).

Banksy

Jelikož dříve na graffiti nebyla taková pozornost jako dnes a nebyli všude kamery, které by hlídali určitá místa ve městech, tak tento druh umění byl v minulosti mnohem jednodušší. Nyní to už není pouze umění, ale také adrenalin, který u spousty lidí tvoří závislost na této činnosti. Jsou i umělci, kteří jsou schopni cestovat po celém světě, aby se ukázali na jiných místech. I když je to pro spoustu lidí životní styl, a nejen umělecké vyjádření, tak to jsou stále normální lidé, kteří normálně pracují a fungují v životě a ačkoliv si společnost myslí, že to jsou spíše vyvrhelové, či nezaměstnaní lidé, tak si asi neuvědomují, kolik takové umění měsíčně stojí.

z graffiti

47

Je sice pravda, že tento druh umění dělají převážně muži/chlapci a jeho komunita je tvořena jejich silnou přesilou, ale i tak se spoustu žen proslavilo touto formou umění. V české republice je známá Sany, která vytvořila dokumentární film o holkách, které dělají ilegální graffiti. Tento film se jmenuje Girl Power movie – Graffiti film a vznikal od roku 2009 až do roku 2016.

V tomto filmu jsou ženy z patnácti měst světa, které ustály v mužském světě graffiti a povídají, jaké to pro ně je. Mluví o tom, jak jim bylo neustále říkáno, že u toho nevydrží a jak jim přetagovávali jejich díla.

Každý rok, každý týden se neustále tvoří nové styly a odvětví graffiti. Nyní je nejznámější a nejpopulárnější spray paint art.

To se objevuje na tradičních uměleckých povrchách, jako je papír, plátno a dřevěná deska. Tvoří se samozřejmě spreji, ale také i spousty dalšími pomůckami jako jsou lesklé papíry, různé kruhové předměty, houbičky, hadry či igelitové sáčky. Smí se používat cokoli, jen ne štětce, to už by nebylo považováno za spray paint art, ani graffiti. Nejčastější náměty jsou planety, krajiny, nebo jakékoli přírodní scény.

Velice často to bývají mytické, temné nebo fantasy vyobrazení, kde se občas i objevují nějaké postavičky, které bývají tvořené šablonami. Tohle odvětví graffiti vzniklo na počátku 80. let v Mexico City díky umělci Sadotu Fernandezovi.

Také jsme dnes došli do doby, kdy se graffiti umění dostává do galerií a je velice populární mezi lidmi, kteří ho berou jako formu umění. Doufejme, že brzy bude více vyhraničených míst, kde bude legální malovat a budeme mít krásně vyzdobené ulice.

SLOVNÍČEK GRAFFITI POJMŮ plechovka spreje/barva ve spreji tryska na sprej Stříbrné graffiti skupina writerů podpis writera náčrt graffiti na papír graffiti přes celou plochu vagonu graffiti přes celou soupravu vlaku člověk, který vytváří graffiti

48

– Can – Cap – Chrom – Crew – Tag – Sketch – Whole car – Whole train – Writer

Ukázka Spray paint art

Denisa Stratilová

49

Recenzia: Malý život Dá sa Malý život prežiť? Odpoveď je áno, aj keď s ťažkosťami. A na tom sa istotne zhodnú oba tábory – tí, ktorým sa kniha páčila a nedali by na ňu dopustiť, a tiež tí, ktorí autorke nevedia prísť na meno.

A to nielen preto, že môže byť náročné prísť na jeho výslovnosť. Americká spisovateľka a publicistka Hanya Yanagihara svojou knihou rozbúrila čitateľské moria a čitateľov plávajúcich na jej lodiach postavených zo slov v nich nechala zakotviť na dvoch vzdialených ostrovoch. Na jednom milovníci, na druhom odporcovia. A medzi nimi hektolitre vody, cez ktoré akoby sa nedalo preplávať. Nemožno pochybovať o tom, že autorka zaujala. V anglickej verzii okrem obsahu aj obalom, ktorý predstavuje fotografia muža, ktorý sa zdá byť v agónii, no v skutočnosti je to jeden z portrétov Petra Hujara zobrazujúcich muža počas orgazmu.

Malý život je príbeh štyroch kamarátov z vysokej školy, ktorí sa po štúdiu v Massachusetts presťahujú do najľudnatejšieho miesta v USA, do New Yorku, kde ich priateľstvo pokračuje. Sú nimi pekný, vnímavý a ohľaduplný herec Willem, potomok bohatej rodiny, architekt Malcom, ctižiadostivý umelec Džejbí a zranený právnik a matematik Jude, ktorý sa neustále podceňuje napriek svojej šikovnosti a genialite.

A to na pozadí extrémnych pádov v podaní neustáleho pripomínania si minulosti, klamstiev, neistoty v kombinácii s extrémnym úspechom a bohatstvom. Na prvý pohľad obyčajná kniha. Prečo sú potom názory na ňu tak odlišné? Môžete hádať.

Indícia sa skrýva v predošlých vetách. Áno, pri čítaní knihy sa často naskytne otázka, či nie je všetkého príliš. Pády, pády a ešte viac pádov striedajúcich sa s ďalšími pádmi, okorenené až prílišnými úspechmi.

A to je dosť aj na sedemstostranovú knihu.

50

Vplyv detstva na všetko, absolútne na všetko To, že autorka chcela vzbudiť emócie za každú cenu, sa podarilo. Škoda, že čitateľa emóciami vydiera, a ten, ak sa nechce cítiť ako bezcitné zviera, pocity ľahko prežije spolu s postavami. A vydieranie nie je ani zďaleka niečo, čo je na knihe najväčšia škoda. Nápad, ako prerozprávať ťažkosti pretrvávajúce z detstva spôsobené sexuálnym zneužívaním, je téma nepochybne dôležitá.

Judove telo aj duša sú zjazvené traumami z detstva, s ktorými sa ťažko vyrovnáva on a tiež jeho okolie. Nešťastie Judovho detstva začína, keď ho ako novorodenca nájdu mnísi z kláštora pohodeného pri odpadkovom koši. Neskôr je mníchom znásilnený a využitý. Inštitucionalizované zneužívanie však nie je v skutočnosti to, prečo si autorka zvolila práve tento motív. „Skutočne ma to nezaujíma. Ako spisovateľku ma zaujíma dlhodobý účinok, ktorý má zneužívanie najmä na mužov. Myslím si, že ženy vyrastajú v prostredí, ktoré ich na niečo také pripravuje. Na rozdiel od toho chlapci nie a tiež sú zneužívaniu vystavovaní. Zbavuje ich to zmyslu pre mužskosť. A samozrejme, nie sú pripravení o tom hovoriť. Spôsobuje to strašné psychické problémy,“ povedala spisovateľka pre britský denník The Guardian. Vďaka nosnej téme tak čitateľ nahliadne do hlbín duše človeka, ktorý si prežil hrôzy, a má možnosť pochopiť, aké je z psychologického hľadiska dôležité šťastné detstvo, ktoré sa Judovi vyhlo nie oblúkom, ale hneď niekoľkými oblúkmi.

Sila myšlienky nepatrne zaniká vďaka autorkinmu neustálemu vystavovaniu protagonistov do hrôzostrašných situácií.

A to už škoda naozaj je. Kniha tak nie je prvotriednym brakom, ale zaujímavým nápadom, pretaveným do nešťastne zvolenej adaptácie.

Neutíchajúce sebapoškodzovanie v hlavnej úlohe Približne každých päťdesiat strán sa dostáva čitateľ k scéne, v ktorej si Jude mrzačí vlastné telo žiletkou. Rezanie je príznakom hrôz z detstva, ktoré Jude utrpel niekoľko rokov pred nástupom na univerzitu, kde spoznal svojich priateľov.

Presnú povahu utrpenia autorka vyzdvihuje v sérii flashbackov, z ktorých postupne skladá puzzle hrôz. Judovi sa o sexuálnom zneužívaní nehovorí ľahko. Taká je realita zneužívania aj podľa výskumov. Vedci z Oxfordskej univerzity zistili, že menej než 1 zo 4 obetí prehovorí o sexuálnom zneužívaní okamžite. So skúsenosťou sexuálnej viktimizácie v detstve sa značná časť obetí zverí až s odstupom času alebo nikdy. Aktuálnosť problému autorka podčiarkuje tým, že v románe neuvádza verejné osobnosti ani konkrétne miesta v New Yorku, ktoré by život postáv zarámovali do určitého časového úseku. Tým vzniká akoby večná súčasnosť.

K sebapoškodzovaniu Juda priviedol brat Luke, mních, ktorý ho uniesol z kláštora.

Spočiatku sa zdá, že brat Luke je Judov záchranca, ktorý mu pomáha dostať sa z pasce kláštora, kde Juda ostatní mnísi pravidelne fyzicky týrajú. Brat Luke sľubuje, že s malým Judom budú spolu žiť šťastne ako otec a syn v chatke pri lese. Realita je pochmúrnejšia. Malého chlapca mních využíva ako zdroj financií, ktoré získa predávaním Judovho tela iným mužom. K dôsledkom zneužívania autorka pristupuje z perspektívy viacerých postáv.

Vysvetľuje, ako tým trpí nielen samotný Jude, ale tiež jeho kamaráti, náhradná rodina a celkový vývoj vzťahov. V knihe neustále postavy hovoria slová ako prepáč, mrzí ma to, je mi to ľúto. Ospravedlňovanie sa opakuje až natoľko, že aj čitateľ sa zamýšľa, či by sa postave nemal za niečo ospravedlniť. Neustále vzbudzovanie viny tak narúša zážitok z čítania. Navyše, od určitého momentu sa zo všetkých štyroch hlavných postáv stanú extrémne úspešní

ľudia vo svojom odbore a táto náhoda tiež na uveriteľnosti čiastočne uberá. Bezhraničná podpora, tolerancia a ochota priateľov vykresľuje silu priateľstva, ktoré je nádherné, no až tak, že dej opäť nevyznieva uveriteľne. Lenže preháňanie bolo zrejme autorkiným zámerom. Keď ju redaktor požiadal, aby zmiernila popisy brutálneho zneužívania v knihe, odmietla: „Chcela som, aby v knihe bolo príliš veľa násilia, ale tiež som chcela preháňať všetko – lásku, empatiu, ľútosť, hrôzu.“ Avšak na čitateľa to môže pôsobiť otupujúco, čím môže predpokladať ďalší vývoj knihy. Našťastie, spisovateľka, pôvodom z Havajských ostrovov, vie pracovať s napätím a odkryť časť príbehu skrývajúceho sa za oponou, zatiaľ čo ostatné obrazy zostávajú na istý čas schované a na konci knihy nastane úplné odkrytie príbehu. Tu záleží od preferencií čitateľa, či obľubuje otvorené, tajomné konce, alebo nie.

Zopár myšlienok Popri nekonečnom množstve emócií sa v knihe nájdu aj pozoruhodné myšlienky. „Vzťah ti nikdy nedá všetko. Vždy poskytuje len niečo. Predstav si, že od nejakého človeka očakávaš sexuálnu chémiu aj uspokojivé rozhovory, finančnú podporu, intelektuálne porozumenie, vľúdnosť aj vernosť – lenže môžeš si z toho vybrať tak tri veci. To je všetko. Ak máš šťastie, možno štyri. Zvyšok musíš hľadať inde. Ale toto nie je film. Toto je skutočný svet a ty sa v ňom musíš rozhodnúť, ktoré tri veci si vyberieš na zvyšok života, a to ostatné hľadaj inde.

Taký je skutočný život. Vari nevidíš, že je to pasca? Keď chceš všetko, napokon nebudeš mať nič,“ píše sa v knihe. Myšlienku potvrdzuje aj správanie jedného mileneckého páru z knihy, v ktorom jeden nie je schopný sexuálneho styku a jeho partner si to tak nahrádza s inými ľuďmi. Je to ako nepísaná dohoda, vďaka ktorej vzťah funguje o niečo lepšie aj napriek tomu, že obe postavy takéto činy môžu zraniť. Autorka tak v knihe búra konvencie týkajúce sa vzťahov

51

a týka sa to aj homosexuálnych zväzkov, ktorých je v knihe približne rovnako ako tých heterosexuálnych. A to je nepochybne dôležité v časoch vyrovnávania sa s nerovnosťami.

Autorka tiež ponúka zamyslenia nad priateľstvom: „Teraz nebudeš rozumieť, čo tým myslím, ale raz to pochopíš: jediným trikom priateľstva je nájsť ľudí, ktorí sú lepší ako ty, a potom ich oceniť za to, čo ťa môžu naučiť, a pokúsiť sa im načúvať, keď ti hovoria niečo o sebe, bez ohľadu na to, aké je to zlé alebo dobré – a dôverovať im je najťažšie na svete. Ale tiež najlepšie.“

na horskej dráhe, kde pocítite adrenalín až po tom, ako začnete klesať smerom nadol, lenže bez pomalej cesty nahor by ste sa k zážitku nedostali. A pozor, aby sa vám pri chybách v preklade nezatočila hlava. Mohli by ste tak z horskej dráhy spadnúť a objaviť sa niekde pri matematikovi Alanovi Turingovi alebo, ako sa v knihe píše, Duringovi.

Dobrá alebo zlá? Vlastne tak niečo medzi Tak ako Hanya Yanagihara oddelila ostrov nadšených čitateľov od sklamaných, autorka textu, ktorý práve čítate, stojí prekvapivo jednou nohou na oboch pevninách.

Aj po druhom prečítaní je stále v rozpore sama so sebou. Keby dostala otázku, ktorú v iných situáciách obľubuje – koľko hviezdičiek z desiatich by kniha dostala – odpoveďou by bolo zdrvujúce ticho. Avšak kniha raz predsa len bude musieť dostať hodnotenie. Zatiaľ prišlo len zamyslenie.

Na sociálnej sieti Instagram viac než tridsaťpäť tisíc používateľov použilo ako popis k fotografii #alittlelife. Kniha odfotená na rôznych miestach, z rôznych uhlov a k nej v popise okrem citátov z knihy aj recenzie ako na jednu z najemotívnejších kníh, pri ktorej neostane žiadne oko suché. Problémom je vykresľovanie kníh ako naj, čo vytvára až nerealistické očakávania čitateľa, ktorému by sa kniha inak mohla páčiť, ale čaká od nej až príliš, čiže nastane sklamanie. Samozrejme, nie je to pravidlom. Pri recenziách bežných čitateľov sa vo viacerých vyskytovalo nepochopenie nadšenia z knihy hlavne po jej pomalom začiatku.

Na prvých sto stranách autorka totiž opisuje hlavné postavy a nič zásadnejšie, čo by dej posúvalo, sa neodohráva. Je to ako jazda

Lucia Brozmannová

52

53

Recenzia: Štvorec

(Ne)obmedzené hranice konceptuálneho umenia Úlohou konceptuálneho umenia je sústrediť sa predovšetkým na svoju myšlienku a posolstvo, ktoré chce jeho autor priniesť ľuďom. Preto, ba aj vďaka tomu, sú jeho ostatné aspekty kladené do úzadia. Konceptuálne umenie má množstvo svojich prívržencov, ale aj ľudí, ktorí ho nedokážu rešpektovať ako plnohodnotný druh umenia. Práve táto téma sa stala námetom snímky švédskeho režiséra Rubena Östlunda. Kam až teda môžu siahať hranice konceptuálneho umenia?

Ruben Östlund patrí medzi najvýraznejších tvorcov súčasnej severskej kinematografie. Jeho dielo sa vyznačuje silným psychologickým aspektom, pomocou ktorého môžeme sledovať autenticky zachytený stav dnešného človeka a spoločnosti. Platí to pri jeho najzásadnejších snímkach Hra a Vyššia moc a rovnako aj pri Östlundovom, zatiaľ poslednom, filme Štvorec. Štvorec sleduje život kurátora prestížnej galérie moderného umenia Christiana a prípravy na novú konceptuálnu výstavu, ktorá v sebe nesie unikátnu silnú myšlienku rovnosti a tolerancie. A práve to sa stáva jednou z rovín, pomocou ktorej možno snímku interpretovať. Uprostred štvorca s rozmermi 4x4 metra sa stávame rovnocennými, a to bez rozdielu.

V úvode filmu položí Christian zásadnú otázku, ktorá je určite na mieste pri súčasnom umení. „Stane sa z objektu umelecké dielo tým, že ho vystavíme v galérii?“ V 21. storočí sa kladú do úzadia majstrovsky zvládnuté plátna a prím hrá najmä konceptuálne umenie. Umením môže byť čokoľvek, k čomu vieme priradiť dôležitú myšlienku či zasiahnuť pozorovateľove city. Tým sa na jednej strane otvára celá škála možností, no na druhej strane nastáva otázka, kde sú jeho hranice a čo všetko môžeme umením označiť. „Štvorec je útočiskom dôvery a starostlivosti. V jeho vnútri všetci zdieľame rovnaké práva a povinnosti.“ Galéria sa snaží štvorec vyložený na kamennej dlažbe zaobaliť silnou myšlienkou

54

a spropagovať toto „umelecké dielo“ verejnosti. Aby si však ľudia obyčajný štvorec všimli, musí sa dostatočne spropagovať.

Sila médií má v dnešnej dobe neuveriteľnú moc, a tak najatí špecialisti na reklamu skombinujú najvirálnejšie posty a prispôsobia ich myšlienke štvorca. Výsledkom je nevhodná reklama, v ktorej malé dievčatko s mačkou vyletí do vzduchu. Má síce tisíce zhliadnutí, no Christiana môže stáť kariéru.

Snímka prináša trefný obraz dnešného sveta a ľudí v ňom. Ukazuje, ako jednoducho dokážeme niečomu uveriť, ako jednoducho sa o niečom môžeme presvedčiť a trvať na tom, aj keď tomu možno úplne nerozumieme. Pomocou postavy Christiana sledujeme aj úpadok vzťahov, či už partnerských, alebo rodinných. Štvorec okrem samotnej myšlienky a ukážky možného fungovania dnešného umenia prináša zaujímavé sekvencie aj rôznorodé žánrové ladenie. Nastoluje však viac otázok ako odpovedí a jednotlivé situácie alebo správanie postáv vám bude vŕtať v hlave ešte dlho po zhliadnutí.

Snímka získala nominácie na prestížne filmové ocenenia, akými sú Cena Akadémie v kategórii Zahraničný film, Zlatý Glóbus, Európske filmové ceny, odkiaľ si odniesla šesť ocenení a získala aj Zlatú palmu v Cannes. Štvorec patrí celkovo medzi najvýraznejšie európske filmy posledných rokov.

Konceptuálnym umením podľa filmu režiséra Östlunda sa môže stať naozaj čokoľvek.

Obyčajný biely štvorec umiestnený na ulici, postava šialenca, ktorý terorizuje miestnu smotánku, alebo obyčajné kopy piesku umiestnené v galérii. Je to tak aj v skutočnosti?

Medzi konceptuálne umenie sa radí široké spektrum vyjadrovacích prostriedkov od inštalácií, performance, happeningov, až po mnoho ďalšieho. Hranice konceptuálneho umenia sú teda ohraničené najmä ľudskou kreativitou a fantáziou. Ako každé obdobie prináša svoj umelecký štýl, tak aj dnešná doba je dobou konceptuálneho umenia, ktoré právom zastáva túto pozíciu. Östlund pomocou konceptuálneho umenia upozorňuje a poukazuje na viacero dôležitých problémov dnešnej spoločnosti a moderného človeka. Okrem zmeny v chápaní umenia dnes pociťujeme odcudzenie a ochladenie pocitov viac než kedykoľvek predtým. Technologické inovácie nás ešte viac vzďaľujú od priameho ľudského kontaktu a ten sa stáva nepodstatným. Hlavný hrdina Christian sa postupne pretvára a mení pomocou situácií, do ktorých sa dostáva. A podobný vplyv môže mať tento film aj na svojho diváka.

Orig.: TheSquare, Ruben Östlund, Švédsko, Nemecko, Francúzsko, Dánsko, 2017

Zuzana Veslíková

55

Recenzia: Malé ženy Keď sa v jednej rodine stretne talent na písanie, herectvo, maľbu a hudbu, môže vzniknúť iba jedno dielo, a to Malé ženy.

Film je adaptáciou na knihu od autorky Louisy May Alcottovej, ktorá svoje dielo napísala už v roku 1868. Odvtedy sa jej príbeh dočkal hneď niekoľkých filmových a seriálových adaptácií, z ktorých je asi najobľúbenejšou tá z roku 1994. Vtedy sa v hlavnej úlohe predstavila hviezda seriálu Stranger Things, Winona Ryder ( Joyce Byers). Hoci by sa mohlo zdať, že po toľkých rokoch už režiséri s ich štábom nemajú, čo ponúknuť, nie je to celkom tak.

Počas dvoch hodín sledovania sa zoznámime s rodinou Marchových, v ktorej žijú štyri sestry. Najstaršia Meg, ktorá miluje herectvo a v sestriných hrách vždy dostane hlavnú úlohu, energická Jo, ktorá je presným opakom pravej dámy a jej jediným snom je vydať vlastnú knihu, pokojná Beth, ktorá nadovšetko miluje hudbu a jediné, po čom túži, je normálny život s jej sestrami, a najmladšia Amy, ktorá sa túži stať slávnou maliarkou, no vydaj do správnej rodiny je pre ňu dôležitejší ako sny. Postupne sledujeme životné údely všetkých štyroch sestier. Vidíme ich pády aj vzostupy, lásky aj zlomené srdcia. Spoznávame ich motivácie aj veci, ktoré ich dokážu zraniť. Sledujeme ich premenu z mladých dievčat hrajúcich sa na povale, na dospelé ženy, ktoré sa snažia nájsť svoju úlohu vo svete. Vidíme vývoj ich vzájomných vzťahov aj vývoj ich vzťahu s bohatým chlapcom od vedľa, Lauriem Lawrencom, ktorý ovplyvní nielen životy sestier, ale aj celej ich rodiny.

V úvode sa musím priznať, že pred týmto filmom som nepoznala pôvodný príbeh.

Doteraz som neprečítala knihu a ani som si nepozrela žiadnu ďalšiu adaptáciu. Úprimne však musím priznať, že ma tento film ohromil. Nemôžem ho síce porovnať

56

s ostatnými adaptáciami, ale táto bude už navždy mojou obľúbenou. Z veľkej časti za to pravdepodobne môže aj sama režisérka filmu. Tou nie je nikto iný ako Greta Gerwigová, ktorá stála aj za filmom Lady Bird, v ktorom si, rovnako ako v Malých ženách, zahrala hlavnú úlohu talentovaná Saoirse Ronan. Greta Gerwingová má svoj osobitý režisérsky štýl, ktorý je v tomto filme cítiť. Ďalším veľkým plusom jej filmov je fakt, že si scenáre k svojim filmom píše sama. Oba jej filmy si odniesli nominácie nielen za jej réžiu, ale aj za jej kvalitné scenáre. Vďaka jej talentu sa vo filme nachádza mnoho scén, ktoré za srdce chytia aj diváka, ktorý si bežne nepotrpí na romantické drámy. Že to Greta myslela s týmto filmom vážne, dokazuje aj herecké obsadenie, ktoré je do posledného mena nabité kvalitou. Celému filmu kraľuje Saoirse Ronan, ktorá bola v tomto filme úžasná a jedného dňa si toho Oscara konečne prevezme. Ronan v tomto filme predviedla celú škálu emócií, až som miestami zabúdala, že je to len herečka a nie skutočná Jo Marchová. Jej postava je krásne rebelantská. Nezaujíma sa o to, čo si o nej ľudia okolo pomyslia, a vždy povie, čo si skutočne myslí. V jednej chvíli je schopná vyškriabať svojmu „protivníkovi“ oči a v ďalšej ju môžeme vidieť ako krehké a zraniteľné dievča, ktoré nadovšetko miluje svoju rodinu. Ďalším hereckým výkonom, ktorý sa pri tomto filme najčastejšie spomína, je výkon anglickej herečky Florence Pugh, ktorá si zahrala úlohu najmladšej sestry Amy Marchovej. Priznám sa, že jej postava mi bola z celého filmu najmenej sympatická. To jej však neuberalo na reálnosti. Florencina postava je v tomto filme jasným protipólom k postave Jo. Zatiaľ čo je Jo nespútaná a na svadbu a deti nemá ani pomyslenia, tak Amy je jej opakom. Sníva o slušnej rodine a láske, akú pozná z kníh. Napriek tomu, keď sa ocitne pred voľbou, či si vezme muža z bohatej rodiny alebo bude počúvať svoje srdce, zvolí si síce tú ťažšiu, no správnu cestu. Amy je najmladšia zo štyroch dcér a často trpí v tieni starších sestier. Preto

sa snaží nájsť svoju vlastnú cestu a žiť svoj život čo najlepšie. Presne toto dokázala Florence skvelo zahrať a hoci jej postava nebude „tá najobľúbenejšia sestra“, stále si zaslúži obdiv za jej výkon.

V tomto filme zažiarila aj herecká hviezda Emma Watson, ktorú netreba veľmi predstavovať. Emma dodáva svojej postave hĺbku a hoci jej postava nemá vo filme toľko priestoru ako napríklad Saoirse alebo Florence, nedá sa o nej povedať, že by bola menej podstatná sestra. Je na nej vidieť, ako si užíva hranie svojej postavy a ako do nej dáva všetko, čo v sebe má.

Jej postava najstaršej Meg by rovnako ako jej sestra Amy najradšej žila v prepychu. Jej rozhodovanie medzi láskou a bohatstvom však nebolo také náročné ako pri jej sestre.

Jej postavu najlepšie vystihujú slová, ktoré vo filme povedala:

je len zástierka pre jeho zlomené srdce.

Je vidieť, že Greta presne vedela, čo chce týmto filmom povedať. Skvelo preniesla emócie z plátna na divákov a dala tak svojej adaptácii vlastnú dušu a tvár, ktoré sa len tak na filmovej scéne nestratia. Napriek tomu, že scenár, kamera a herecké výkony majú moju pochvalu, aj tu som našla drobnú chybu. Tou bol tentokrát strih, ktorý nebol celý zlý, ale potrebovala som nejaký čas, kým som si zvykla na striedanie pohľadov a flashbacky do minulosti, ktoré sa do toho primiešali. Napriek tomu má tento film svoje miesto medzi mojimi obľúbencami a vždy si ho s radosťou opäť pozriem, len aby som si pripomenula krásny a skutočný príbeh, ktorý síce nie vždy končí, ako by som chcela, no aj tak mi dokáže vtisnúť slzy do očí.

„Len preto, že sú moje sny iné ako tvoje, tak to neznamená, že nie sú dôležité.“ Štvoricu sestier uzatvára australská herečka Eliza Scanlen, ktorá si zahrala jemnú a pokojnú Beth. Tá bola môjmu srdcu najbližšie a jej postavu som si hneď obľúbila. Práve Beth je zo sestier tá najpokojnejšia a najskromnejšia a pôsobí ako taká éterická víla. K šťastiu jej stačí klavír a milované sestry. Na rozdiel od sestier sa nepúšťa do konfliktov, práve naopak. Beth je tou sestrou, ktorá drží celú rodinu pokope. Práve jej nenápadnosť a láskavosť robia z Beth takú zaujímavú postavu.

Greta obsadila skvelých hercov aj do menších úloh. Oscarová Laura Dern sa predstavila ako matka sestier Marchových.

Jej postava je veľmi príjemnou ženou, ktorá­toho sama veľa nemá, ale napriek tomu vždy pomôže menej šťastným v jej okolí. Mňa osobne najviac potešil Timothée Chalamet, ktorý si ma získal už filmom Call Me by Your Name. V tomto filme si Timothée zahral postavu bohatého chlapca zo susedstva, ktorý si postupne získa srdcia celej rodiny Marchových. Jeho postava je veselá, hravá a hlavne rebelantská. Laurie si užíva život mladého a bohatého muža plnými dúškami, no to všetko Klára Harajdová

57

Recenzia: Mamma Mia!

vtipných replikách a nechávajú v slzách smiechu celé hľadisko. Humorné repliky sú ešte dopĺňané ich zábavnými kreáciami a nezabudnuteľnými hereckými výkonmi.

Donna hneď zistí príchod jej bývalých milencov a vôbec netuší, čo sa to deje. Keď sa Muzikál Mamma Mia! predstavuje celosve- dozvedá, že Sofia ich sem pozvala, zachváti tový divadelný fenomén, ktorý rozosmieva ju hnev. Nastanú výčitky aj nedorozumenia, no keď sa všetko ako tak vyrieši, prichádzaa dojíma ľudí až v štyridsiatich krajinách jú nové a nové udalosti, ktoré vám vyrazia a prezentuje sa v dvadsiatich dvoch dych. Aj keď v niektorých chvíľach by ste jazykoch. Je to spojenie všetkých nesmrchceli vyberať vreckovky, počkajte si až na teľných hitov skupiny ABBA a hlbokého romantického príbehu, ktorý má čo pove- záver. Ten určite stojí za to.

Samozrejme, celé gro predstavenia tvorí dať aj mladým, aj starším. Už 56 miliónov unikátny spev, ktorý vie vyjadriť aj najhlbšie divákov sa ponorilo do tohto strhujúceho pocity danej postavy. Svetoznáme hity deja a dávno zabudlo na to, čo ich čaká švédskej skupiny ABBA, ktoré preložil Mardoma. Muzikál sa preslávil aj jeho filmovou verziou, v ktorej hlavné úlohy stvárnili tin Sarvaš, sú humorne pretransformované do slovenského jazyka a perfektne zapadajú napríklad Meryl Streep, Pierce Brosnan, do deja. Môžete tam započuť napríklad Colin Firth či Amanda Seyfried.

Mamma Mia, Waterloo, Money, Money, Dej sa odohráva na slnečnom gréckom Money, Dancing Queen či The Winner ostrove, kde mladá a odhodlaná slobodná Takes It All. Predstavenie sprevádza matka Donna vlastní hotel. Slnko a horúci orchester s dirigentom, ktorý svojou jediletný vzduch síce nie je prítomný v sále nečnosťou podčiarkuje celý dej. Pozadie predstavenia, ale môžete ho priam cítiť príbehu takisto dopĺňajú kostýmy lahodiace z podarených rekvizít evokujúcich leto a pohodu. Pastelové a svieže farby prostre- oku, podobné aj tým, čo nosila skupina ABBA. dia, v ktorom herci vystupujú, vás vtiahnu Herecké obsadenie je plné vynikajúcich kdesi k moru a navodia chuť limonády hercov, ktorí svoju prácu berú zodpovedne. z čerstvej mäty na jazyku. Celý dej sa točí Donnu stvárňuje Soňa Norisová. Dang Van okolo Doninnej dcéry, Sofie, ktorá len Romana sa prezlieka za zasnívanú a mladú nedávno oslávila dvadsiate narodeniny, ale už chystá svadbu so svojím milovaným dievčinu, túžiacu po pravej tvári svojho otca. Marcel Ochránek, Martin Kaprálik priateľom Skyom. Všetko by to dokonale a Pavol Plevčík sú humorní tajní otcovia. spĺňalo klasický romantický príbeh dvoch Sisa Lelkes Sklovská a Zuzana Vačková ľudí, kde sa dá jasne predpovedať koniec: Žili šťastne, až kým nepomreli! No v tomto vytvoria sesterské duo, ktoré zúfalú Donnu príbehu je to okorenené udalosťami, ktoré ťahá zo zákutí jej prepracovanej mysle a, samozrejme, že mladú krv dokonalého nezvládne predpokladať ani profesionál. priateľa Sofie si zahrá Dárius Koči. Ostatní Sofia by chcela na svadbu pozvať aj a menej významní herci v deji však svojím svojho otca, lenže vôbec nevie, kto ním tancom a občasnými poznámkami dotváraje. Keďže vie, že z mamy nedostane ani jú celú atmosféru. slovo, rozhodne sa ho hľadať sama. Zistí, Úplný záver programu je snáď čerešničkou že jej potenciálni otcovia sú až traja, na torte, keď všetci herci spievajú spolu a tak ich pozýva všetkých troch, pravdaže v mene svojej matky. Na svadbu dorazia aj s hľadiskom tieto staré hity a tlieskajú do rytmu. To navodzuje pocit, že aj v živote sa Donnine dve sestry, Tanja a Rosie, ktoré môže všetko nakoniec skončiť dobre a nie sa o zábavu postarajú asi desaťnásobne. všetko má zlý koniec. Že maličkosti robia No takisto im konkurujú aj traja otcovia, svet a nikdy sa nedá predvídať, čo má osud ktorí sa ukážu v plnom prúde príprav prichystané. na svadbu. Navzájom sa predbiehajú vo

58

Soňa Krajčovičová

M m

M

m 59

ROZHOVOR S AKADEMICKÝM MALIAROM ANDREJOM AUGUSTÍNOM

O Andrejovi Augustínovi, umelcovi, z ktorého vždy srší pozitívna energia, sa dá povedať mnoho, ale tým, ktorým by bol náhodou neznámy, ho teraz predstavím radšej úplne od základov.

Andrej sa narodil 16. apríla 1964 v Bratislave. Svoje stredoškolské štúdium absolvoval na bratislavskej SUPŠ v rokoch 1979 – 1983. Potom sa jeho topánkam zažiadalo zájsť do iného mesta, a tak na niekoľko rokov zakotvil na Vysokej škole umeleckého priemyslu v Prahe (oddelenie propagačnej grafiky a plagátu), ktorú v roku 1989 úspešne absolvoval. Vo svojej umeleckej tvorbe sa venuje prevažne kombinovanej maľbe akrylom a olejom, maľbe suchým pastelom, grafike, ilustráciám, tapisériám, ale aj maľbe na keramiku. Jedným z jeho úspechov je napríklad Cena Ministerstva telekomunikácií a pôšt za návrh známky z roku 1991 (Tokio, Japonsko) alebo aj cena, ktorú získal na bienále medzinárodnej výstavy voľnej grafiky v Havířově v roku 1992. V rokoch 1994 – 2001 tvorivo pôsobil v Prahe, kde sa stal spolumajiteľom Galérie Enyky-Benyky. So svojím bratom, Martinom Augustínom, organizujú od roku 2006 trienále textilu – Textile Art of Today.

Začnem otázkou, ktorú predpokladám, že zodpovedáš často, ale len preto, že odpoveď na ňu musí všetkých zaujímať: Čo ťa ovplyvňuje a inšpiruje v tvojej tvorbe?

Jednoznačne ma ovplyvnilo štúdium na UMPRUM. V tom čase som cítil veľký rozdiel medzi Bratislavou a Prahou. V Prahe bol zrazu citeľný iný prístup, iný názor, uvoľnenosť, chuť experimentovať, vtip, groteska, a to ako v živote, tak aj v práci, čo mi bolo nesmierne blízke. Inšpirujem sa figurálnymi a zvieracími motívmi, textami piesní, výrokmi, ktoré mi z nejakého dôvodu utkvejú v pamäti – „Nožičky ako salámik“, „Odpočívaj v pokoji, všetko raz prejde a prebolí“, „Miluj ma, hryz ma“ a podobne.

Veľmi dôležitá je pre mňa štylizácia.

Aké témy môžeme v tvojich obrazoch najčastejšie vidieť?

Témy sú u mňa, myslím si, celkom jasné.

Sú to hlavne témy týkajúce sa ochrany, patrónov, anjelov, pocitu bezpečia. Tým pádom sa aj hodia do aktuálnej situácie okolo COVID-19.

60

Máš pocit, že sa tvoje umelecké vyjadrenie rokmi menilo/mení, respektíve, prechádzalo/prechádza vývojom?

Zo začiatku som často robieval svoje diela mechanicky, nemal som stanovený cieľ, ruka mi cestovala z jedného kútu plátna do druhého. Z tejto cesty vznikol záznam s mnohými detailmi. V súčasnosti volím diametrálne odlišný prístup, racionálny.

Keď pristúpim k plátnu, tak len s presnou predstavou toho, čo idem vytvárať. Humor vo svojich obrazoch som trochu umiernil a výjavy zreálnil. V poslednom čase som sa začal venovať maľbe podľa živého modelu, nejde mi ale o verné zobrazenie, o úplný realizmus, naopak, hľadám si vlastnú cestu, ktorá mi dovolí postavu zoštylizovať, a tým jej dodať svoju energiu, v ktorej sa cítim doma. Čo si myslíš o súčasnej „mladej“ maľbe na Slovensku/celosvetovo? Prípadne, oslovujú ťa nejakí mladí umelci?

Určite. Chodievam pomerne pravidelne na prieskumy na VŠVU, vždy prejdem skoro

všetky ateliéry – Hviezdoslavovo námestie, Koceľku aj Drotársku, dám si takú „tour“.

Taktiež chodievam na MAĽBU do Nedbalky, ktorú organizuje Nadácia VÚB. Snažím sa to sledovať. Je to veľmi subjektívna záležitosť, ja sa snažím byť otvorený voči všetkému. Sú veci, ktoré ma zaujmú viac, veci, ktoré ma nezaujmú, a potom veci, ktorým nerozumiem. Ťažko ti poviem konkrétny obraz alebo konkrétneho umelca. Pre mňa je vo všeobecnosti dobrým umením také, aké vo mne dokáže vyvolať emóciu. Nezáleží mi na tom, či je to abstraktná, figurálna, expresívna maľba a podobne. Čokoľvek, čo vo mne zanechá pocit, ktorý vo mne ostane, tak to považujem za dobrý kus práce, je to fantastické. A takých máme aj my na Slovensku mnoho.

Akým smerom sa podľa teba uberá maľba na Slovensku? Dá sa to vôbec odhadnúť?

Trúfaš si na to?

Veľa sa zmenilo tým, že sa otvorili hranice.

To bol prvý skok. Ale aj v súčasnosti sa veľa vecí mení a mení sa to takým spôsobom, že sa vôbec nedá predpokladať, čo sa kedy stane. Nie som taký vizionár, že by som to vedel odhadnúť, netrúfam si na to. Tým, že máme neustále sa zdokonaľujúce technológie, čo, samozrejme, súvisí aj s umením, tak sa, podľa môjho názoru, nedá vôbec tušiť, čo príde. Napríklad aj táto pandémia môže veľmi ovplyvniť smerovanie všetkých kultúrnych odvetví, i keď si to možno teraz ešte nevieme alebo nechceme úplne predstaviť.

Ktorý z tvojich obrazov má pre teba najväčšiu hodnotu? Respektíve, ku ktorému obrazu prechovávaš najväčšie puto? Máš taký vôbec?

Vieš čo, neviem to takto úplne ohodnotiť.

V poslednej dobe to mám tak, že obrazy, o ktorých som bol jednoznačne presvedčený, že sú môjmu srdcu najbližšie, prekryje ďalší a ďalší nový obrázok. Väčšinou mám najbližší vzťah k obrazu, na ktorom práve robím alebo ktorý práve domaľujem a z ktorého mám dobrý pocit.

61

Maľuješ radšej podľa živého modelu alebo preferuješ inšpiráciu čisto v tvojej fantázii?

Už veľa rokov pripravujem študentov na talentové skúšky na vysokú školu. Chodievajú kresliť sem, ku mne do ateliéru, podľa živého modelu. Raz ma „vyhecovali“, aby som okrem korekcií ich prác kreslil zároveň s nimi. Priznám sa, že mi vtedy nebolo úplne všetko jedno, haha… Ale dal som to a začalo ma to čím ďalej, tým viac zaujímať. Potom vznikol ďalší a ďalší obraz. V minulosti som preferoval tvoriť čisto podľa mojej fantázie, ale teraz, ako som znovu objavil krásu maľby podľa modelu, mám pocit, že som zaplnil tú dieru, to niečo, čo mi roky chýbalo. Tiež sa ale snažím do takéhoto obrazu vniesť nejaký príbeh, nejakú tú emóciu a štylizáciu. Nemaľujem „nahodilé gestá“, ale dobre dopredu premyslené pózy, aby presne vyjadrovali to, čo chcem pozorovateľovi porozprávať. Čo je pre teba v rámci maľby najdôležitejšie?

Najdôležitejšia je pre mňa určite farba.

S farbou sa dá nespočetne veľa vecí vyjadriť.

Temnosť, svetelnosť, toto sú procesy, ktorými sa ja zaoberám. Farby a línie spolu musia komunikovať, teraz pracujem ešte aj so zlátením a štruktúrami, napríklad skúšam techniku preškrabávania. Snažím sa vždy s každým obrazom vyhrať a testovať nové veci, to je pre mňa veľmi podstatné.

Porozprával by si nám niečo viac o akcii, na ktorej si maľoval v priamom prenose obrázok Malého tučného dievčatka?

Kedysi dávno sme so Sávom Popovičom spolupracovali na knihe O malom tučnom veselom dievčatku. Sávo ju napísal, ja som ju ilustroval. Teraz, počas korona krízy, sme s ním a s Dorotkou Nvotovou v .klube pod lampou usporiadali vysielanie pre deti.

Počas tohto vysielania Dorotka vytvárala hudobný „podmaz“, Sáva čítal a ja som maľoval malé tučné dievčatko. Potom bol tento obraz dražený prostredníctvom organizácie BarefootKidz, vydražené peniaze budú použité na zaplatenie školného pre nepálske deti. Človek sa občas ocitá v takýchto situáciách, v ktorých musí vyjsť zo svojej komfortnej

62

zóny, ale ja sa žiadnej takejto skúsenosti nevyhýbam, bolo to zaujímavé. Táto akcia bude mať s najväčšou pravdepodobnosťou aj pokračovanie, mali by sme takouto formou prezentovať ďalšiu knihu, a to dokonca v kostýmoch.

Chystáš v blízkej dobe nejaké spolupráce?

Priznám sa, že v poslednej dobe hľadám spôsoby, ako by sa dali moje obrazy posunúť ďalej. Teraz sa mi naskytla zaujímavá spolupráca. Jedna študentka ateliéru odevného dizajnu na VŠVU by chcela na svoju bakalársku prácu využiť moju sériu obrazov lebiek. Použila by ich ako potlač na látku, z ktorej by neskôr ušila kolekciu 12 – 15 modelov. Okrem tohto ma ešte oslovil jeden výborný animátor, ktorý prišiel s nápadom použiť niektoré moje obrazy do videohier. Takéto zaujímavé vízie, v ktorých sa mojim obrazom ponúkne ďalší život, ma vždy veľmi tešia. Uvidíme, no, haha...

Aké negatíva a aké pozitíva nachádzaš ty v tejto pandémii?

Pre mňa bolo najväčším negatívom to, že boli zavreté všetky výstavné priestory.

Nedalo sa vystavovať, všetky plány, ktoré sme mali pred sebou, padli alebo sa presunuli na neurčito. Tieto neistoty sú hlavne veľmi zlé vtedy, keď človek chystá nejakú významnejšiu výstavu, ktorá sa niekedy plánuje aj dva roky dopredu. Strata kontinuity a istoty je slovné spojenie, ktoré pre mňa definuje to zlé na tejto kríze z pohľadu umelca. Pozitívom pre mňa bolo to, že som sa mohol zavrieť v ateliéri a robiť, robiť, robiť. Zaoberať sa len maľbou, nonstop myslieť na obrazy, námety... nič ma nerozptyľovalo. Myslím si, že táto sústredenosť bola pre veľa umelcov prínosom, i keď s počtom negatív sa to nedá ani porovnávať.

Celestína Minichová

63

Rozhovor s Ninou Protušovou

Knihy mladej a talentovanej slovenskej autorky Niny Protušovej vynikajú originálnymi postavami a napätou atmosférou, ktorá podnecuje zvedavosť čitateľa. Vďaka tomu si jej dve doteraz vydané knihy získali srdcia nielen čitateľov young adult žánru. Prvú knihu s názvom Čierna schránka vydala už ako osemnásťročná a druhá s názvom Mira uzrela svetlo knižného sveta v minulom roku. Nina v rozhovore prezradila, ako to vyzerá, keď práve píše knihu, s akými problémami sa počas písania stretla a čo by poradila nádejným spisovateľom.

Aký je tvoj názor na súčasnú literatúru?

Je niečo, čo ti chýba v súčasnom young adult a chcela by si, aby sa tomu viac venovalo?

Teší ma, že súčasné young adult knihy sa práve týmto ťažkým témam čoraz menej vyhýbajú. V čase, keď som dospievala, bolo ešte mnoho tém tabu. Teda, určite existovali knihy, ktoré sa venovali témam násilia, psychických porúch, rasizmu alebo LGBT+ komunite, no veľa sa o nich nehovorilo.

Možno mám iba teraz ako autorka lepší prehľad, no naozaj mám pocit, že za posledné roky nastal veľký posun v odstraňovaní tabu v young adult literatúre a zlepšilo sa aj povedomie o takýchto knihách. Verím, že to tak bude pokračovať.

Aký žáner rada čítaš? Máš obľúbených spisovateľov?

Najradšej čítam trilery, či už psychologické, alebo mysteriózne. Jednoducho sa rada ponorím do záhady, ktorú môžem spolu s hlavným hrdinom postupne odhaľovať.

Mám rada romány od Kathryn Croft a spomedzi slovenských autorov trilerov a hororov je to Jozef Karika. Ľudia si väčšinou myslia, že napísať knihu nie je problém. Naozaj je to tak, že si len sadneš a píšeš?

Každý autor je iný, no v mojom prípade to tak nefunguje. Predtým ako si reálne sadnem a začnem knihu písať, si prejdem dlhým obdobím, v ktorom celá myšlienka dozrieva iba v mojej mysli. Vytváram si postavy, budujem dejové linky a bojujem

64

s množstvom myšlienok, ktoré sa pokúšajú celý koncept rozvrátiť. V momente, keď vyberiem jeden z množstva mojich zápisníkov a odhodlám sa k tomu, aby som si všetko zaznamenala na papier, je už tak štvrtina práce za mnou. Najťažšie je totiž začať.

Odkedy sa venuješ písaniu a kedy si si povedala, že chceš napísať knihu?

Písaniu sa venujem približne od mojich dvanástich rokov. Vtedy som mala nos neustále ponorený v knižkách, prečítala som množstvo fantasy príbehov. Po čase som získala pocit, že príbehy, ktoré čítam, sú všetky o tom istom. Často som nesúhlasila s koncom, ktorý som si prečítala, a rozmýšľala som nad tým, ako by som knihu ukončila ja. Odtiaľ to bol už iba krôčik k tomu, aby som začala písať vlastný príbeh od začiatku až do konca.

Bola situácia, keď si mala blok a nedokázala písať ďalej? Ako si sa s ňou vyrovnala? Áno, dokonca niekoľkokrát. Prvý prišiel po tom, čo som dopísala Čiernu schránku, môj prvý publikovaný rukopis. Myslela som si, že som v ňom vyčerpala všetky nápady a už nikdy nič lepšie nevymyslím. Cítila som sa úplne vyšťavená. Druhý blok prišiel po tom, čo bola Schránka vydaná a ja som si prečítala prvé nepríjemné recenzie. Vtedy som si uvedomila, že čo sa týka fantasy literatúry, možno som naozaj vyšťavená.

Rozhodla som sa risknúť to a zmeniť žáner, v ktorom som tvorila. Nikde predsa nebolo vytesané do kameňa, že sa musím venovať iba fantasy literatúre. Najmä keď som mala

iba osemnásť rokov a hľadala som sa nielen v tvorbe, ale aj celkovo v živote. V momente, keď som na seba prestala tlačiť a dovolila som si trochu dýchať, blok opadol a ja som mohla začať formovať Miru.

Ako vyzerá celý tvoj proces písania knihy v skratke?

Na prvý pohľad chaoticky, na druhý ešte viac, no na ten tretí sa v ňom dá nájsť istý systém. Ako som spomínala, všetky prvotné

procesy prebiehajú iba v mojej mysli.

Vytváram si postavy, nechám ich, aby sa formovali bez toho, aby som ich do niečoho vyslovene tlačila. Potom si vypíšem najdôležitejšie body – bod A, z ktorého vychádzam, a bod B, v ktorom budem končiť.

A niekoľko bodov medzi nimi. Keď začnem reálne písať, opieram sa o tieto body, o prepojenia medzi postavami, no moje najobľúbenejšie časti rukopisu sú tie, ktoré vzniknú prirodzene počas písania.

65

Ako vyzerá tvoj program, keď píšeš knihu? Píšeš každý deň určitý počet slov, či to berieš trochu voľnejšie?

Všetko závisí od množstva môjho voľného času. Kým som chodila do školy, tak som písala najmä počas letných a zimných prázdnin. Zakaždým po nociach, pretože moja kreativita stúpa priamo úmerne s tým, ako slnko zapadá. Počas posledných mesiacov, keď som mala náhle toho voľného času viac, sa mi podarilo vytvoriť celkom pravidelný program. Počas lepších dní som napísala aj päťtisíc slov, počas horších tak päťsto, ale každý deň aspoň niečo. Takýmto spôsobom sa mi podarilo (takmer) dopísať môj najnovší rukopis v rekordnom čase, teda aspoň na moje pomery.

Na trhu je množstvo podobných kníh, v súčasnosti sa rozrastá najmä žáner fantasy či young adult. Obe tvoje knižky sú však originálne svojím nápadom. Čo ťa inšpirovalo? Je podľa teba možné ešte vytvoriť originálny príbeh, ktorý sa nestratí v konkurencii?

Pri Čiernej schránke som sa vedome snažila napísať niečo, čo tu ešte nebolo.

Vytvorila som si vlastný svet, vlastné pravidlá, vlastné superschopnosti mojich hrdinov. Inšpirovala som sa problematikou lucídnych snov, o ktorých sa veľa nehovorí, no je to fascinujúca téma. Pri Mire mi nešlo o to, aby som prišla s nejakou prevratnou témou – kníh, v ktorých sa zápletka opiera o stratu pamäti, je množstvo. Išlo mi skôr o Mirinu osobnosť a o znázornenie toho, kam až môže paranoja a spochybňovanie vlastných myšlienok človeka doviesť.

A práve týmto spôsobom, akousi sondou do psychiky postavy, je stále možné vytvoriť originálny príbeh.

Hlavná postava tvojej poslednej knihy, Mira, je veľmi silná a odvážna hrdinka.

Má autobiografický základ alebo vznikla v tvojej fantázii?

Prvá verzia Miry zdieľala množstvo mojich postojov a myšlienok. Postupne si vytvárala vlastnú osobnosť, získavala vlastné maniere a v konečnej verzii sme

66

už takmer úplne odlišné. Ostal nám rovnaký zmysel pre humor a nehynúca láska k našim kocúrom. Čo sa týka samotného deja knihy, ten je, našťastie, stopercentne vymyslený.

Konzultuješ s niekým svoje nápady, dej a správanie postáv pred alebo počas písania? Alebo si skôr spisovateľ introvert a rada si o všetkom rozhodneš sama?

Som jednoznačne spisovateľ introvert.

Počas písania sa nenechám ovplyvňovať nikým a ničím, všetko si musím spraviť podľa seba. Avšak v momente, keď mám rukopis dopísaný a posuniem ho mojim kamarátom, rodine a vybraným čitateľom, som samé ucho. Nerobí mi problém určité pasáže prepísať, preškrtať, prípadne rozvinúť.

Pre každého autora je dôležitá takáto spätná väzba, akurát ju získavam až k hotovej prvej verzii príbehu a nie iba ku konceptu. Keď je rukopis už u editorov vo vydavateľstve, tak prijímam každú radu a bez problémov spolupracujem.

Píšeš momentálne niečo alebo iba plánuješ? Neláka ťa napísať knihu iného žánru?

Píšem, teda v týchto dňoch už dopisujem posledné strany. Ide o knihu v rovnakom žánri ako Mira, akurát príbeh je ešte trošku tajomnejší. Hlavná hrdinka, ktorej priezvisko je opäť inšpirované zastávkou bratislavskej MHD-čky, sa počas noci vymkne zo svojho bytu a nevedomky tak spustí lavínu udalostí, kvôli ktorým jej nakoniec pôjde aj o holý život. Teda pokiaľ nie je všetko trochu inak...

Ani neviem, ako by som nazvala žáner, v ktorom píšem. Young adult mysteriózny triler? Nie je to práve najvyhľadávanejší žáner, no momentálne ma iný neláka.

U množstva dnešných nádejných spisovateľov nastane problém, keď opadne prvotné nadšenie z nápadu napísať knihu a strácajú motiváciu. Ako toto obdobie prekonať? Čo motivuje teba k ďalšiemu písaniu?

Treba sa zamyslieť nad tým, kam sa motivácia zrazu pominula. Často sa to stáva, keď autor musí po úvodných vzrušujúcich kapitolách napísať scénu, do ktorej sa mu jednoducho nechce. Ak sa ju však autorovi nechce písať, čitateľovi sa ju nebude chcieť čítať. Takéto scény treba jednoducho odstrániť. Ak sú dôležité pre dej, tak ich skrátiť na nutné minimum. Raz sa mi stalo, že som sa zasekla a videla som pred sebou obrovský balvan vo forme scény, kde sa mali hlavní hrdinovia v podstate iba presunúť z jedného miesta na druhé, pričom som tam chcela roztrúsiť rôzne dôležité informácie popri opise prostredia. Na tej scéne som stála mesiac, všetka radosť z písania zo mňa vyprchávala. Nakoniec som ju celú preskočila, prešla som na

omnoho zaujímavejšiu pasáž a uvedomila som si, že tie isté informácie viem omnoho prirodzenejšie zahrnúť do rozhovorov.

Celá scéna, ktorá ma toľko demotivovala, bola nahradená troma hviezdičkami v strede kapitoly a bolo to najlepšie rozhodnutie, aké som mohla spraviť. Čo by si poradila ľuďom, ktorí sa pokúšajú niečo napísať, ale majú pocit, že ich písanie nie je dosť dobré?

Treba v sebe nájsť kúsok odvahy. Je to ako Schrödingerova mačka – kým sa autor o svoju tvorbu s nikým nepodelí, nemá ako zistiť, či je jeho písanie dobré alebo nie, a tak sa nemá ako zlepšovať. Viem, že nie je jednoduché ísť s kožou na trh. Predtým, ako som zverejnila svoju prvú knihu na stránke mamtalent.sk, som takmer sama seba presvedčila, že to nemá žiaden zmysel. Opak bol však pravdou. Získala som množstvo cenných rád, bez ktorých by sa moja tvorba nikam neposunula.

Lia Kúšiková

67

Rozhovor s NIKOLOU KOZÁKOVOU Bábkové umenie je aj v dnešnej dobe stále živé a vzrušujúce ako pre detského, tak aj pre dospelého diváka. Dôkazom toho je aj nitrianska bábková platforma Starého divadla Karola Spišáka, ktorú v posledných mesiacoch obohatila nová herecká posila.

Prinášam vám rozhovor s mladou členkou nitrianskeho bábkového súboru, Nikolou Kozákovou, v ktorom sa dozviete aj to, čo ju v detstve rozplakalo priamo na javisku, s akou bábkou si raz túži zahrať, ale aj to, aký je vlastne podľa nej zmysel bábkového umenia. Čo pokladáš za „najnáročnejšie“ v hereckom odvetví?

Hmm... asi nebáť sa. Nebáť sa pustiť svoje emócie a predať ich postave. Nebáť sa toho, ak nám niečo hneď nejde, veď učený nikto z neba nespadol. Nebáť sa skúšať, pýtať sa, vzdelávať sa, pracovať a nevzdávať sa.

Náš herecký pedagóg nám vždy opakoval, že sa nemáme báť ešte predtým, než niečo vyskúšame.

Prečo je podľa teba dôležité v dnešnej dobe vykonávať herecké povolanie?

Každé povolanie na svete je dôležité. No a to naše herecké je tu hlavne pre ľudskú psychohygienu. Sme takí umeleckí psychológovia. Možno si to ľudia často neuvedomujú, no je pre nich nesmierne dôležité sadnúť si do hľadiska alebo na gauč k filmu, vypnúť svoj momentálny svet a preniesť sa do toho divadelného či filmového. Herecké umenie prináša veľa zábavy, ale aj uvedomenia a edukácie, či už emocionálnej, alebo všeobecnej. Divadlo a umenie tu bolo vždy na to, aby nastavovalo spoločnosti jeho zrkadlo. No a detskému divákovi prináša okrem zábavy a edukácie aj stotožňovanie sa s rozprávkovými hrdinami, teda ponúka im vzory, čo je dôležité pre ich rozvoj a motiváciu.

V čom si podľa teba špecifická?

Nuž každý, aj ,,neumelec“, je niečím špecifický a netuším, či to, čo uvediem, je nejako prudko špecifické, ale od malička sa zaujímam o umenie komplexne...

68

Od útleho detstva som sa začala venovať tanečnému a výtvarnému umeniu, postupne sa k tomu pridal aj spev a herectvo, a tak mi tento zhluk záujmov ostal aj dodnes.

Ale čo je možno najšpecifickejšie, je moja prezývka – Koza.

Aktuálne si sa ocitla v už zabehnutom súbore mnohých hereckých kapacít nitrianskeho Starého divadla. Ako vnímaš túto zmenu?

Veľmi pozitívne, keďže kolektív je prívetivý a zatiaľ sa stále skúšalo s úsmevom na tvári.

Taktiež sa teším z toho, že je to nové miesto, ktoré mi poskytne skúsenosti a obohatí ma. Čo je bábkové umenie z tvojho uhla pohľadu a aký má pre teba ako herečku zmysel?

Bábkové umenie je blízko späté s výtvarným umením a často zaujme už len scénografiou a bábkami, čo je pre detského diváka potrebné a prináša mu väčší zážitok.

Je taktiež hravé a aj pre mňa ako herečku ponúka naštartovanie kreativity a rozmanitý priestor na tvorbu.

S akým typom bábok by si si raz chcela zahrať a prečo?

Asi s manekýnom, ktorého by som iba nevodila, ale zároveň by bol mojím hereckým partnerom, s ktorým by som viedla dialóg.

A prečo? Lebo to nevyzerá úplne ľahko.

Aký je detský divák z tvojho uhla pohľadu?

Určite ten najúprimnejší. Ak sa nudí, začne sa rozprávať s prísediacimi, ak sa baví, smeje sa nahlas. Mám pocit, že dospelí diváci sa často ani v divadle nevedia uvoľniť a kontrolujú svoje emócie, aby tým nerušili ostatných alebo hercov, no práve reakcia, teda spätná väzba diváka, je to, čo herec potrebuje.

Aká rozprávka podľa teba nesmie chýbať v novodobých bábkových divadlách a prečo?

Určite je podstatná rozmanitosť repertoáru, čiže aby sa vyskytovalo z každého rožka troška. No z môjho detstva si pamätám najmä košickú inscenáciu Ako išlo vajce na vandrovku, a to preto, lebo bola interaktívna, a keď som sa ocitla na javisku, zľakla som sa postáv a rozplakala sa, haha. Tak uvidíme, či sa aj tento titul opäť niekedy objaví v repertoári Starého divadla a ja už dúfam nebudem plakať.

Ako vidíš budúcnosť bábkového divadla?

Myslím si, že deti bábky zaujímajú a bavia.

Zviera alebo akákoľvek nadprirodzená bytosť je autentickejšia v podobe bábky, než keď ju hrá človek prezlečený do kostýmu. Minimálne to priťahuje pozornosť, a tak to dúfam aj ostane. Avšak z môjho pohľadu má bábkové divadlo na Slovensku potenciál ďalej rozširovať tvorbu nielen pre deti, ale aj pre dospelého diváka, čo je u nás ešte viac-menej v úzadí.

Petronela Brotka

69

Anketa: Umelci v karanténe Jarné mesiace tohto roku sme mnohí strávili vo svojich domovoch. Situácia sa výrazne dotkla aj študentov, ktorým sa mnohé povinnosti presunuli do virtuálneho sveta a elektronická komunikácia bola nevyhnutnosťou. To, ako sa s danou situáciou vysporiadali študenti rôznych umeleckých odborov a škôl, nám v krátkosti priblížia oni sami. „Musím povedať, že všetko je tak, ako má byť. Pred touto celosvetovou krízou som sa už pozeral do diára, kedy budem mať voľno a oddýchnem si. Kedy budem tráviť čas s rodinou. Všetci sme boli na behu. Takto som strávil tri mesiace s tými najdôležitejšími. Veľmi mi chýbajú koncerty a publikum.

Zrušili sa mi koncerty, na ktoré som sa veľmi tešil. No vynahradil som si to nahrávaním môjho prvého albumu. Robím rôzne projekty s priateľmi, či už s A capellou Otto Voce, alebo s Big Bandami. Mám čo robiť a tento čas som využil na veci, ktoré som nikdy predtým nerobil. Ja som si túto karanténu užil, aj keď to možno vyznie hlúpo. Ale my ľudia sme trošku potrebovali dostať takúto príučku. Vážme si, čo máme. Prírodu, ľudí, ktorí nám pomáhajú, rodinu a priateľov.”

Martin Vetrák Akadémia umení v Banskej Bystrici, muzikálový spev

„Som absolventkou na konzervatóriu a moje tohtoročné finále štúdia malo vyzerať úplne inak. Čakal ma slávnostný záverečný koncert, pekné šaty, rozlúčka so školou, učiteľmi, ale aj s priateľmi. Dokonca sme mali naplánovaný trojtýždňový študijný pobyt v Lotyšsku a mnoho ďalších dôležitých udalostí a koncertov v škole i mimo nej.

Nič z toho sa však nekonalo. Samozrejme, že ma to mrzí, no táto situácia ma donútila zastaviť sa, stíšiť sa a pozrieť sa vôkol seba.

Vytrhla ma z každodenného zrýchleného kolobehu. Teraz som mala jedinečnú možnosť budovať vzťahy s mojimi najbližšími, učiť sa trpezlivosti, porozumeniu a všímavosti. Využívať všetku kreativitu, robiť veci, ktoré ma tiež bavia, a napredovať iným, novým spôsobom.

V tomto čase čerpám inšpiráciu predovšetkým z videí známych hudobníkov, ktorí okrem online koncertov často odovzdávajú svoje rady, skúsenosti či praktické cvičenia.

Niektoré zahraničné filharmónie dokonca sprístupnili svoje archívne zábery koncertov, z ktorých môžem rovnako načerpať.

Momentálna situácia mi mnoho vzala, no oveľa viac dala. Bola pre mňa sitom, ktoré mi ukázalo, čo je dôležité a naozaj podstatné v živote. Avšak už sa teším na veci, ktoré ma čakajú v budúcnosti, novú školu, koncerty a bezprostredné stretnutia s priateľmi.”

Ema Benčaťová

„Paradoxne som túto situáciu po celý čas vnímal viac pozitívne ako negatívne, aj keď je pravda, že som nemohol hrať žiadne koncerty. Tým pádom sa musím aj finančne dosť uskromňovať. No vďaka tomu, že som mal veľa voľného času, som mohol zdokonaľovať hru aj na elektrickej gitare, nielen klasickej. Taktiež som vymýšľal rôzne hudobné, kreatívne videá a premýšľam nad novými projektami. Vnímam to, ako takú očistu a čas na premýšľanie, ako lepšie naložiť s tým, čo mi život ponúka.”

Dávid Bílek Janáčkova akademie múzických umění v Brne, gitara

70

Konzervatórium Jána Levoslava Bellu v Banskej Bystrici, flauta

„Pandémia COVID-19 každému z nás znepríjemnila normálne fungovanie, na aké sme boli doposiaľ zvyknutí. V umeleckom svete sme to poriadne pocítili práve tým, že všetky koncerty, eventy a podobné udalosti boli zrušené. Z jednej strany to beriem ako veľké finančné mínus, no ako sa vraví, všetko zlé je na niečo dobré. Štúdium môjho hlavného predmetu prebiehalo prostredníctvom

domácich nahrávok, ktoré som odosielal podľa dohody s profesorom. Taktiež pôsobím ako hráč v SĽUK-u a počas tejto situácie sme spolu s kolegami vytvorili spoločné hudobné video, každý z pohodlia domova. Počas karantény som mal možnosť tráviť viac času s rodinou, ale mal som aj viac času na veci, ktoré som doposiaľ stále odkladal. Začal som viac chodiť do prírody, inak som sa začal pozerať na veci, ktoré boli pre mňa samozrejmosťou. Mal som aj viac času cvičiť a zdokonaľovať sa v tom, čo ma baví. Keďže bol obmedzený kontakt s ľuďmi, postupom času som zistil, aké vzácne je mať slobodu alebo nežiť v strachu z nejakej choroby. Myslím, že táto pandémia nám veľa vzala, no zároveň nám aj veľa dala. Teším sa, keď sa svet vráti späť do normálu, aj na vysokú školu VŠMU, na ktorú som bol prednedávnom prijatý.”

Milan Plavucha Súkromné konzervatórium v Nitre, husle

„Když začala karanténa, bylo mi jasné, že jsem dostala čas navíc, který chci strávit nejen příjemně, ale hlavně užitečně. Snažila jsem se využít fakt, že patřím do generace, která si rozumí s různými online programy a sociálními sítěmi, a v podstatě hned jsem nabídla svým žákům výuku online přes Skype či Zoom. Zároveň jsme s přítelem usoudili, že nastává období výrazné poptávky po kvalitních způsobech, jak zabavit doma děti, a proto jsme založili facebookové stránky Kouzelné klávesy, které se snaží nadchnout děti různého věku i jejich rodiče hudbou – bez ohledu na to, zda s ní již mají nějaké zkušenosti či nikoli. Obnášelo to nejrůznější činnosti od natáčení hudebních videí, přes nejrůznější pohybové hry až po domácí výrobu jednoduchých hudebních nástrojů. Kromě toho jsem hrála na dvou online koncertech, jejichž výtěžek šel na dobrou věc. Všechny tyto aktivity mne velmi bavily, přesto jsem si stále více uvědomovala, že žádná pokročilá technologie nemůže nahradit vřelý lidský kontakt. V osobním životě jsem se snažila využít čas k větší práci na sobě – začala jsem více sportovat, vrátila se k józe a také trošku vytříbila své kuchařské dovednosti, zejména směrem ke zdravé kuchyni.”

„Situácia, ktorá nastala vo svete, určite nie je jednoduchá a rovnako ako aj iných odvetví sa dotkla aj toho nášho – umeleckého sveta. Situáciu som zo začiatku vnímala s veľkým stresom, pociťovala som obrovskú zodpovednosť za svoju rodinu a prácu. Čím dlhšie však karanténa trvala, tým bolo pre mňa jednoduchšie sa tomuto stavu prispôsobiť. Môj bežný život je veľmi rýchly, mení sa z minúty na minútu a program mám nastavený mesiac dopredu.

Teraz som mala konečne možnosť sa na chvíľu zastaviť. Cvičiť jogu, chodiť behať, variť a pod. Taktiež som mala čas sledovať aj rôzne videá, lekcie a predstavenia, ktoré boli zdarma dostupné na internete. Vysoká škola, ktorú navštevujem, zaujala do pár týždňov stanovisko a študentom odoslala presné nariadenia. Keďže ma štátna skúška čaká až o rok, bolo dôležité aby som najmä absolvovala zapísané predmety. I keď sme mali naozaj veľa práce, väčšina z toho bola kreatívna a nabrala som veľa nových zručností a informácií. Popri štúdiu sa venujem aj svojej práci a tou je vedenie a pedagogické pôsobenie v mojej tanečnej škole. Keďže som bola prinútená zostať doma rovnako ako moji žiaci, rozhodla som sa, že niektoré tanečné hodiny budeme mávať dištančnou formou. Žiaci sa cez počítač pripojili na našu online hodinu a, aj keď sme pracovali v bojových podmienkach, boli to veľmi príjemné hodiny. Mám pocit, že si ich dokonca vážili viac ako inokedy. Verím, že nás všetkých táto situácia ovplyvnila v pozitívnom zmysle. Že sme si uvedomili, aká je dôležitá súdržnosť medzi ľuďmi.

Začneme si viac vážiť rodinu a čas strávený s ňou. Prestaneme sa upínať na materiálne veci a začneme dávať do našich činov viac lásky, pokory a pochopenia.”

Hana Jurenková Vysoká škola múzických umení v Bratislave, Tanečné umenie – klasický tanec Zakladateľka Baletných tried La Pointe, pedagóg klasického tanca

Jarmila Holcová Akadémia múzických umení v Prahe, klavír

Jana Bystrianská

71

autor: Stela Csizmazia

72

73

KAVIAREŇ KAVIAREŇ 1

KAVIAREŇ 2

Vojdi do kaviarne – sám, sadni si k najväčšiemu stolu, ktorý je k dispozícii, objednaj si kávu, počkaj, kým čašníčka odíde, postav sa, odíď z kaviarne.

Vojdi do kaviarne s kávou v ruke, s kávou v ruke, ktorú si si urobil doma, sadni si za stôl, počkaj, kým za tebou príde čašník, nevypýtaj si nič s odôvodnením, že všetko, po čo si sem chodieval, už vlastne máš, poďakuj sa za dlhoročné služby.

KAVIAREŇ 3 Vojdi do kaviarne, objednaj si čaj.

(Podstatou absurdných aktivít je poukázať na iracionálnosť človeka, ktorá je v nás ako ľudských bytostiach bezpodmienečne zakódovaná.)

MIESTNOSŤ MIESTNOSŤ 1

MIESTNOSŤ 2 MIESTNOSŤ 3

MIESTNOSŤ 4

Príď do miestnosti plnej ľudí, usmej sa, sleduj reakcie.

Odíď bez slova z miestnosti.

Príď do miestnosti, oceň jej harmonický vzhľad, skús zistiť, čo jej ho sprostredkováva, skús ho zaviesť do každej miestnosti.

Príď do miestnosti plnej ľudí, podaj každému ruku, no nepredstav sa, slleduj mimiku a gestikuláciu ľudí, cíť, ako ti stískajú ruku.

Sleduj, vnímaj, cíť.

(Podstatou aktivít je zistiť, ako spoločnosť reaguje na odchýlky v ľudskom správaní sa.)

82

DIVADLO DIVADLO 1 DIVADLO 2

DIVADLO 3

Príď do divadla v teplákoch, teniskách a s minerálkou v ruke.

Foť si predstavenie, zabudni si vypnúť blesk, nahlas sa zasmej na svojej primitívnosti.

Príď do divadelnej sály po začiatku predstavenia, postav polovicu radu.

(Podstatou aktivít je zdôraznenie, možno nevedomého, znehodnocovania umenia širokou verejnosťou.)

KNIŽNICA KNIŽNICA 1

Príď do knižnice, pozhadzuj všetky knihy na zem, odíď.

KNIŽNICA 2 Príď do knižnice, NÁMESTIE 1 buď hlučný.

Príď sa zhromaždiť na námestie, KNIŽNICA 3 vyjadriť svoj názor tak, aby ťa každý počul, Príď do knižnice, keď chceš niečo zmeniť, zmeň to, dones si so sebou malý prenosný televízor, protestuj verejne, zapoj ho do elektriny, pokojne alebo revolučne, pusti teleshopping. buď si vedomý svojich činov,

NÁMESTIE

akceptuj dôsledky, buď hrdý.

(Podstatou textu je burcovať verejnosť od pasivity čítania k aktivite konania svojich presvedčení.)

GALÉRIA GALÉRIA 1

Vojdi do výstavného priestoru, vytiahni svoje maľby z batohu, porozkladaj ich na zem, začni ich dražiť za vyhlasovaciu cenu 0,10 eura.

Celestína Minichová

83

Po prečítaní prečítajte znovu Čakanie kameňov sa oplatilo Čakali na zmoknutie S ktorým zakaždým zvlečú kúsok kože Navôkol – nepravdepodobnosť stromov Máš čistý vzduch Tak dýchaj Počúvaj voľnobeh auta vypĺňa medzery Kým stojíš A v ústach otázniky ? ?

Ako odišiel?

Zmokol.

Formičky na piesok opäť víťazia nad obsahom Bezcieľne putovanie sa vždy končí začiatkom Pláže Kde voľnobeh vynechal medzeru

Praktické cvičenie Dnes je pre nás pohľad z okna jedna z mála vecí, ktoré nám zostali. Je to štrbina v tomto obmedzenom priestore, náhľad či naklonenie (sa) späť do reality. Okno využívame obojsmerne – aby sme sledovali a boli sledovaní. Lúčmi slnka, náznakmi vetra, ktorý sa okolo toho nášho náhľadu len obtrie a beží ďalej potešiť oči niekoho úplne cudzieho.

Okno ako symbol slobody, priepustnosti.

Znak náhľadu do oného sveta, ktorý nám bol kedysi taký blízky. Okno ako rám bezhraničného diela ťahajúceho sa až za horizont. Záhadne vždy zahýba opačným smerom a celé sa to akosi nevysvetliteľne opakuje. Nevysvetlenie ostáva za mojím chrbtom, nos stále ukazuje na iný sever.

Stratené žalúzie večne otvoreného pohľadu pod moje okno, ktorý hltá všetko a všetkých. Celé cesty vedúce okolo celých chodníkov vedľa celých trávnatých plôch medzi barákmi, akosi nehybnými popri vode.

Okno ako filter, ako začiatok konca úplnej

tmy. Stratené ilúzie. Difrakcia pohľadu v dúhu. Hrubé a tenké ľady. Hlboké a plytké pohľady. Okno ako počiatok nádeje. Rôzne okná v rôznych uhloch. Uhol medzi jednou a druhou nádejou nie je tak veľmi podstatný – za oknami sa to odohráva rovnako, len z druhej strany.

Je tam bezvetrie. Konáre na stromoch naberajú váhu. Jeden, dva bicykle. Aloe vera na parapete. Celá paleta vecí, horizonty nedohľadna.

Francúzske okná, okná privreté tak nauzučko, že by pohľady plakali žiletky.

Sklenené steny. Okná vytrhnuté z múru.

Sklo uprostred púšte za okrajom môjho uhla pohľadu. Uhol. Sklo je z oboch strán.

Rozohriata hrádza na jednej strane. Slnko na druhej. Holé Smrekove Topole.

Je to symbolické. Akurát mi dnu vletela mucha. Zobrala mi kúsok okna. Vysadzujem ho teda z rámu a beriem si ho so sebou, aby mi bolo vždy po ruke. Vytýčenie reality.

Oliver Kožár

84

Jemnost Nahrazuji si tvou lásku čajem, jenž roky usedal v prachu.

Okvětní lístky – zcela malé, zcela živé, zaplňujíc mé srdce prázdné.

Úsměv

Oblohou tvé oči plné, víš, nebo také ne, že to není marné.

Den za dnem – rovněž noc za nocí, místo mě můj odraz tvoří.

Byť jen jednou tvůj úsměv, co kdysi býval můj.

Křehká to duše, když se skrývá, neboť i mého srdce krajní případ mívá.

Něžností mě zalévá půvab tvůj i ty samotná.

Něžností ve dne, v noci ovlivňuješ, i já, i ty, pod obyčejným dotekem taješ.

Jakmile zahledím se naň – má malá kvítka místo očí, jednou je zavřu jen, podruhé otevřu, zděšení mě mate, mraky pouští, jak řvu.

Nereálný

Taková pravda, jež býti kdysi člověkem nebo ďáblem, mysl zamlží to temné cosi, svými drápy, zuby, štípá vjem.

Utápím se ve věčném žalu, když poblázněn jsem touhou být venku z reality, jež mě svírá a ostnatými řemeny sužuje.

Utápím se v slzách, když svá slova věnuji papíru.

Zmáčí zažloutlé stránky, listy dravé touhy, jež fikcí lehce může být.

Prolínám dva živelné životy, jenž s brekem nechtějí k sobě a ztrácí svůj smysl navěky.

Nerozumět, co je skutečně ve mně, ctím svůj žal odvěký.

Tak překrásná, snad i pohádková fikce, jež mě osvobozuje, sním nad ní dnem i nocí, když vím jak skvělý je to poznat pocit.

Tak vyber si svůj osud, který má tě vést vpřed.

Jestli skutečnost nebo fikce – na tom snad nezáleží, pokud ty sám budeš mrtvý.

Úsměv, jenž nikdy více nerozlechtá tvá křehká plíce.

Dno Ta hloubka kdesi v tobě, hlasem mě táhne dál a dál.

Když rozprostře křídla svá, svoji skutečnost zazdívá.

Nechtě prozradit sebe sama, tvářit se, že nevyjít vstříc, snad jak by člověk od tebe mohl chtít i víc?

Ta neprůhlednost, jež mě diví, jakože neznám své náhlé city.

Dívám se zpovzdálí i blíže, nedokáži však odhalit více, než pouhá tvá ostrá líce.

Může za to snad vítr, když k tobě zavane nesprávného člověka?

Může za to tvrdost ze stran všemožného světa?

Sice nerozumím zatím tomu tajemnu, když však tohle vše pominu, nastává ten prazvláštní moment uvědomění, že ty jsi byla ta, jež do mě vlila půvab vřelý.

Roxana Snøv

85

Harlekýn ♦ ♦ ♦ ♦ ♦ ♦ ♦ ♦ ♦ ♦ ♦ ♦ ♦ ♦ ♦ ♦ ♦ ♦ ♦ ♦ ♦ Aes triplex – muž troch brnení Tancujúcich na periférií sveta v burleske V kabaretnej atmosfére zatieňovať mizériu V kabaretnej atmosfére zvádzať protivníka V kabaretnej atmosfére glorifikovať nechutnosť do chutnosti Ktorá mu Ani chutí Ani nechutí Ktorá má vášeň v krvavočervenej Ktorá umiera v nečinnosti po odchode obecenstva.

Muž troch brnení – muž troch strachov Prvý – azda ten s bohemizmom vpísaným v rysoch tváre Ako by ho nazval?

Ako by ho predstavil?

On v žoviálnosti a satire pojednáva o všetkých odtieňoch pekla Ležérne V sprievode jedinej cigarety V nekonečnom kolobehu odklepávania A opätovného fajčenia popolu v lupeňoch slnečníc On podpaľuje vlastné ústa V trpkej dynamike klamstva Rozpára ich ako Jack R. do pompézneho úsmevu A Bojí sa Muž troch strachov v troch absurdných brneniach Snáď niekto nedovidí do útrob zúfalstiev skrz prepálený hrtan Snáď niekto nenahrá na kazetu Praskot hlasu pri citovaní Cervanta Snáď?

Druhý – azda ten v zamatovom boa a čipkovaných šatách Ten, čo miluje detský smiech vychádzajúci z kanálov Kým v diaľke hrá Moon River on objíma zem z klincov S fraktúrou sveta, ktorý uhorel Zdieľa francúzsky bozk A v akupunktúre ducha na lotosových kvetoch Symbolizuje oddelenosť; Je Christinou Daaéovou s maskou fantóma A nebeským hlasom spievajúcim ódu Na moc v bezmocnosti.

Na noc v bezsennosti.

A Bojí sa Muž troch strachov v troch absurdných brneniach.

Snáď niekto nenahmatá keramické srdce Ktorým neľúbivé tak veľmi ľúbi v láske neláskavej Snáď len niekto nevyleje z neho biely atrament Ktorým on tak rád maľuje na krídla čiernym labutiam Snáď?

Tretí – obligát, ktorému túži zobrať hodnosť Znalecky spitý ťarchou lacných likérov Je Harlekýnom so šupinatou tvárou a pazúrmi Nimi vrýva mu cez kožu ostne

86

Ladne ako klavirista Štvoritý cyklus: Sonáta duševného marazmu Oživuje mŕtve bez predošlej existencie A Umŕtvuje živé narodené pred okamihom.

Je drzý a pokúšajúci a ostentatívny Činí z muža Kolumbínu v Kafkovom súdnom procese A oblieka si kockovanú ľútosť Ako vtip Nemá nad ním zľutovania Čierne a biele kocky ako mínová šachovnica Na ktorej muž tancuje Tanec siedmich závojov pre svojho Herodesa A Harlekýn sa smeje A muž troch strachov v Aes Triplex chce zabiť jedno brnenie A v burlesknej show dnešného večera zmenili repertoár A z pier Rose Leeovej sa ozýva hymna len pre neho; „Chrániš sa zvonku a väzníš sa vnútri Brnením s mefistovskou charizmou Zvádzaš svet A zrádzaš seba Pod ním chováš si pásomnicu s larvami siedmich kniežat pekla A nimi kŕmiš Harlekýna A on deštruktívne obchádza vznešenosť ich ideálov Pyšný na hrôzy, ktoré ti vymyslel Obžierajúci sa srsťou, ktorá ti vypadla – zlepená slzami Ako krv jednorožca udržujúcimi ho pri živote; Lakomý na štipku pochopenia Smilný s Christinou Daaévou Lenivý milovať závidí ti vzdor, ktorý z milovania pramení A hnevá sa – veľmi sa hnevá.“ Pretože muž troch strachov a Harlekýn Boli spojení nabodnutím Na dvoch koncoch kopije A muž s dezidériom vytlačil zo srdca si ostrý hrot; No nenabodol ním srdce svojho protivníka I keď chcel, lež on žiadne srdce nemal.

Iba v tvári zvráskavenej šupiny Podliate farebným voskom Ktorý mu on kradol ako prízrak Keď sa práve nebál.

A tak Muž troch strachov v dvoch brneniach Posadil Harlekýna do Judášovej kolísky Podopretej kopijou na mínovej šachovnici A skántril on Harlekýna A Aes triplex Konečne stratilo Tretinu svojho súdneho procesu.

♦♦♦♦♦♦♦♦♦♦♦♦♦♦♦♦♦♦♦♦♦♦♦♦♦♦♦♦♦ Janka Gavurová

87

OKAMIH, KEĎ SA TO STANE Ak nemôžeš nájsť dôvod na pokračovanie, nezabudni na to, ako si začal. Spomeň si na všetko, čím si prešiel predtým, než si sa dostal k miestu, kde práve stojíš.

Nie si sám. V živote každého človeka sú momenty, keď sa ocitol v slepej uličke alebo na križovatke, kde nevie, ktorú cestu si vybrať, a pýta sa, či tam stále existuje nejaká cesta, kadiaľ ísť. Človek pochybuje, stráca silu, dúfa a vzdáva sa, zabúda na všetky prekážky, ktoré doteraz porazil. Bolo ich príliš veľa... „Koľko musí ešte bojovať?“ pýta sa sám seba. Neuvedomuje si, že prekážky sú tu preto, aby sa naučil určité veci v živote, aby získal vedomosti, ktoré ho posilnia.

Zabúda na to, akým silným sa stal, že tu môže stáť.

Holubica sa objaví na oblohe, sadne si na ramená muža a on pochopí, že to bola dlhá cesta, ale život sa nezastavil, prešiel tak, ako musel, splavoval na splavných riekach, modlil sa v daždi na kolenách v bahne, aby znova mohol uvidieť ďalší deň slnečné lúče, ktoré priniesli novú energiu.

Odmietol šancu vrátiť sa. V skutočnosti dokonca aj myšlienku na to. Nakoniec, kto by sa chcel vrátiť späť na miesto ostrých tŕní, ktoré vytvárajú krvácajúce jazvy?

Tak prečo je tu teraz a premýšľa, či sa vzdať boja po tom, čo sa všetko udialo?

Pozerá sa na seba. Vidí tvrdé svaly, ale nie pod košeľou, ale skrytú moc v sebe. Vstáva z mokrej zeme, opráši si šaty a vydá sa do boja o lepší a krajší život, plný novej energie, plánov a snov.

Pretože ten okamih, keď ste pripravení vzdať všetko, je zvyčajne okamih predtým, ako sa stane zázrak.

88

DUNY ZÚFALSTVA Je to, ako keby si narazil na zem. Celú noc si nespal, nemohol si. Pokúšal si sa, stále sa snažíš zhromaždiť si myšlienky. Nefunguje to. Chceš premýšľať nad niečím iným, len nie nad tmavými démonmi života.

Napadnutím tajomných síl v minulosti zomrelo niečo v tebe. Tvár, ktorú si poznal tak dobre, zmizla. Akoby ťa spálilo peklo, neviditeľné ruky ťahajú niekde, kde nechceš ísť. Ak by si mal magickú silu, vyhnal by si démonov z mysle. Ale nemáš ju... Zrazu všetko prestáva mať zmysel.

Obávaš sa, že je príliš neskoro na zmenu. Čo ak tvoji démoni prevažujú nad tebou, nad mužom, ktorým si kedysi bol?

Pokúšaš sa dodať si silu každou minútou.

Snažíš sa postaviť zo zeme a obávaš sa, že už to nie je iba o boji. V sekunde, keď dobre známa tvár zmizla, cítil si, akoby život prestal mať zmysel…

Nepoznáš samého seba?

Strašné mučenie ťa nenechá na pokoji.

Hodiny sa ťahajú. Ešte včera si bol šťastný, démoni nikdy neexistovali. Chceš sa niekde ukryť…

Neodpovedáš si na otázky, ktoré vznikajú v mysli. Prečo sa obťažovať dať odpoveď, ak vieš, že žiadna neexistuje?

Démoni ti strpčujú život. Chceš prestať myslieť, chceš ticho a chvíľu spať. Zavrieš oči a uvidíš to znova. Démon sa ti vysmieva zo sna. „Sen, prosím, vezmi ma do náručia!“ prosíš.

Slzy ti tečú po tvári. Modlíš sa. Na perách navždy vyrezaný znak.

Hľadáš nejakú stopu ako odpoveď, prečo by si mal naďalej žiť. Nohy ťa neposlúchajú, myšlienky opäť patria minulosti.

Prečo nemôžeme vypnúť myseľ?

Neporiadok v dome, neporiadok v živote. „Zastavte to už niekto!“ kričíš do prázdnej miestnosti. Si unavený.

Chceš sa vrátiť v čase, ale nie je to možné.

Chceš vidieť krásu každý deň, ale vidíš len utrpenie a zmätok. Prečo bojovať? A o čo vlastne?

Modlíš sa znova. Nikdy predtým si sa nemodlil toľko ako teraz. Nemáš už nič iné.

Len posledná tichá modlitba a nádej, že možno raz…

Padáš na kolená a srdcervúco plačeš. „Je to koniec?“ pýtaš sa. „Nie je žiadne pokračovanie?“ Putá zostávajú, prichádza stále viac démonov.

Modlitba má magickú silu. Sny a túžby, keď v ne pevne veríš, sa splnia.

Vodopád sĺz sa zastavuje. Nemôžeš nechať svoje šťastie, ktoré sa ťa už raz dotklo, odísť. Musíš sa ho pokúsiť držať pevne v rukách. Už vieš, čo musíš urobiť. Musíš veriť. Šťastie je obraz mozaiky, ktorý sa skladá z malých nenápadných potešení. Len to musíš vidieť. Musíš pevne uveriť a potom sa zázrak stane.

Ako si mohol zabudnúť, že láska je posolstvom? Ako si mohol zabudnúť, že lotos je kvetina, ktorá rastie v bahne? Čím sa kvet lotosu viac rozvíja, tým viac cestujeme v púšti tohto sveta, hovorí budhistický chorál. A akú má pravdu!

Všetko, čo chceme, je lepší svet, rozprávky, víly, sny, únik... Niečo, vďaka čomu môžeme veriť, že všetko je možné, ak to skutočne chceme.

Všetko, po čom túžime, je uveriť a dúfať v lepší zajtrajšok, pretože keď vidíme svet z iného hľadiska, chceme vidieť magický aspekt ľudí. Kde je trik? Chceli sme mágiu a ilúziu, ale všetko, čo vidíme, sú boje.

Prečo sme sa pýtali: „Čo ak je to všetko iba jednoducho veľká ilúzia?“ Ako sme mohli pochybovať?

Démoni boli tvojím strachom, zúfalstvom, bezmocnosťou, zármutkom a pocitom ničoty.

Nemal by si nechať hnev zaplaviť srdce ako zákerný nepriateľ, ktorý sa rozhodol usadiť sa v živote bez toho, aby ti dal právo bojovať proti jeho nespravodlivému útoku.

Nenechaj bezmocnosť prichytiť ťa v prekvapení, maj silu reagovať. Čokoľvek sa stane, tvoje srdce by nemalo zabudnúť, že láska je posolstvom.

Pretože ak sa rozhodneš nevidieť pravdu, nikdy ju neuvidíš. Ale ak otvoríš svoje srdce, potom si získal požehnanie života.

Lily Wonderland

89

FUTURISTICKÝ MANIFEST Pod nebem plným hvězd, ve stínu minaretu, bdělými jsme nad ránem, na dostřel nepříteli, v náručí ležíme přeludu opěvujíce samotu, jsme jako vyčerpaní ptáci, co by létat chtěli.

Pak přijde probuzení, kdy vybíháme do boje, bez zbraní, bez síly, bez štítu či odboje.

Najednou je ticho.

Už jen vodě nasloucháme a jejím tichým zpěvům, než hřmot vozů přeruší idylu, jsme svědky mytickým budoucím jevům, jakýmsi mobilům a ze země Andělům.

Tři šelmy čekají opodál, hřbety se korozi nevyhnou, po zatočení volantu už vybíhají vpřed.

Ta šelma, ochočená Smrt, jen mnou, co neumírá, za to přežije i střet.

Pak uvízne na mělčině můj žralok, stačí však pohlazení, po karosérii, na opravu nárok.

Pak s obličejem pokrytým potem, mazem a nebeskou sazí, s jizvami, lanem na rukou, beze strachu, v duši čistí až nazí začali diktovat svou vůli: Ať pěje se o lásce k nebezpečí, kuráži, nekončící odvaze a vzpouře, již zmíněné bude poezií naší, energii ať máme třeba z bouře.

Ať spálí se knihy o snech a extázi, ať naším heslem je pěst a agrese, hymny o volantech bránou přichází, krása bez boje je jen krásou recese.

Poezie musí být útokem proti neznámu, čas a prostor jsme včera pohřbili, vytvořili jsme věčnost, žijeme v absolutnu, krásné myšlenky jsme lusknutím zabili.

Ať válka vyčistí prostory světa, anarchisté už zbrojí do vítězných bojů.

Nechť zemře ten zženštilý moralista, v technice a vývoji je dosti zdrojů.

90

A teď davy opěvujme!

Co hýbá jimi rozkoš, povstání a práce.

Jako oceloví draci nebem plujme, i takový příboj může mít revoluce.

Vyčisťme Itálii od nespočetných muzeí, veřejných nocleháren těl, která se neznají.

Od malířů, co vraždí se barvami, od výtek z úst bělavých světců od minulosti co vyřizuje se ranami, od upachtěné strojenosti zajatců.

Zajatců umění.

Vzchopte se mladá futuristická těla, copak vás baví opěvovat minulost?

Už řekla vám, co měla a chtěla, je na čase poznat budoucnost.

Zapalte regály knihoven, ať potopí se prostory muzeí, Bijte se krumpáči i kladivem, nevynechte ničivých razií!

Následovníci nebudou stát po našem boku, budou stát proti nám a zírat nám do tváří.

Najdou nás v noci, vím to jistě, hochu, budou svědky ohně, jež díky knihám zazáří.

Požene je hluboká nenávist Však nemají co obdivovat.

Nemají co číst.

Ačkoli je vedou jejich opilá srdce, pochopí, že jen nespravedlivému se v umění daří hladce, Jsme mladí.

I přesto jsme promrhali poklady jako vychytralost, vůli, lásku a odvahu.

Bez váhání, rozmyslu a dechu jsme se postavili zády.

Díky ohni, nenávisti a rychlosti necítíme únavu.

A je to logické, protože si ani vy nepamatujete, že jste žili.

Stojíme na vrcholu světa a vyzýváme hvězdy.

A nechceme slyšet, že máte něco proti.

Stojíme vzpřímení na vrcholu světa.

A znovu vyzýváme hvězdy.

Karolína Hudcová

91

RUKY Keď sa ruky pustia hľadať smer A ceruzka ľahko podvolí sa Východisko vydlabať si chcem V zručnej práci hľadať opäť význam Ruky, tie, čo domov hľadajú Ruky, staré ruky, stvoriteľky V uchopení nájdu úľavu Také sú len ako majster veľký Nezáleží, či sú oči staré Život ten sa prelieva cez dlane S poctivosťou či za ostrím rydla Majstrovi tak rastú jeho krídla Ihla s niťou, ukazovák, palec Spomienky, keď bol som malý chlapec A tak veľmi ruky boleli Či som vtedy bol len nezrelý Nie som mladý, inak meriam čas Život beží, ak však čosi máš Malý kúsok, pre ktorý je dýchať Jasnejšie než akákoľvek pýcha A tak i v tom puzdre Kto chce, život uzrie A netráp sa nad veľkosťou nožov Lásku k práci meraj Vôľou božou...

Dominik Štrbo

92

Ďakujeme nezávislým prispievateľom za ich texty.

šéfredaktor Roxana Snøv grafika Natálie Nešporová jazykové korektúry Kristýna Komárková Lucia Krchňavá Vladislava Horváthová

nájdete nás instagram @casopis_artup facebook Art Up web www.casopisartup.sk e-mail artupslovakia@gmail.com

redakčná rada Celestína Minichová Denisa Stratilová Dominik Štrbo Jana Bystrianská Janka Gavurová Karolína Hudcová Kateřina Gálová Klára Harajdová Laura Genčúrová Lia Kúšiková Lily Wonderland Lucia Brozmannová Michaela Macková Mišel Klempová Nila Renard Petronela Brotka Soňa Krajčovičová Stela Csizmazia Veronika Bajnoková