10. číslo

̟̞͠ ÜĈʼněĩ ĢĩŪäġÙäŅͿàäÚäġÙäŅ ̠̞̠̞

Art Up je časopis o umení a kultúre združujúci kreatívnych ľudí zo Slovenska a Česka. Človek by povedal, že v 21. storočí budú mať mladí, ale aj dospelí ľudia prehľad o umení a kultúre či už vlastnej alebo zahraničnej. Povedomie však čoraz väčšmi klesá, pretože to ďalšie generácie skrátka nebaví, v škole ich do toho nútia a oni si vlastne ani nevedia utvoriť poriadny obrázok.

Art Up čitateľovi sprostredkuje iný pohľad na umenie a kultúru ako takú, pretože táto téma má veľkú súčasť v živote každého jedného človeka. Predstaví mu svoju stránku vnímania. Zároveň ukáže, že umenie dokáže byť zaujímavé a skutočne sa v ňom čosi odzrkadľuje.

Odhalí kultúru od samého počiatku a poskytne zázemie mnohým nádejným umelcom.

V prípade záujmu publikovania vašich článkov, poézie či prózy nás neváhajte kontaktovať na e-mailovej adrese artupslovakia@gmail.com.

EDITORIÁL Po náročnom začiatku roka či pokazených dňoch vzhľadom na pandémiu tu máme nové číslo, ktoré je takmer úplne rovnaké ako tie predošlé. Má zmenený len jeden výnimočný detail, ktorý nie je tak celkom detailom. Ako prvé si totiž ktokoľvek všimne obálku – poznáte to, keď navštívite kníhkupectvo a do oka vám padne obálka knihy presne podľa vašich predstáv – a tá naša v týchto zimných mesiacoch nabrala vskutku nový imidž.

O čo ale ide? Človek by si pomyslel, že snáď ide o sneh, pretože ten je rovnako biely. V skutočnosti sme chceli vytesniť priestor. A to pre vás. Čokoľvek, čo vám napadne, čo sa vám páči alebo čo chcete zvečniť na našom novom čísle, to všetko a ešte viac môžete napísať, načmárať, nakresliť či nebodaj namaľovať na obálku časopisu. Je na vás, do čoho sa pustíte a ako necháte svoju fantáziu pra-

covať. Plátno je vaše, teraz je osud obálky nášho nového čísla len a len vo vašich rukách.

A ak vás zaujíma, čo potom, jednoducho výtvor zazdieľajte na sociálnych sieťach (nezabudnite nás označiť) alebo nám pošlite fotku do správ. Hlavne nech o tom vieme! A zapojíte sa tak do super súťaže o skvelý Art Up balíček plný samých prekvapení. Tak na čo čakáte?

Prečo ešte netvoríte?

A pre tých, ktorí sa rozhodli dočítať editorál až do konca, tu mám aj zhrnutie tohto čísla. Nájdete v ňom napríklad pokračovanie série s Nietzschem, recenziu na novinku s názvom Tenet, kritiku historických kostýmov vo filmoch, Prekliatych básnikov či čo-to o punku, alebo o Vianociach. Zároveň vám ešte za celý redakčný tím predbežne želám príjemné strávenie sviatkov.

Roxana Snøv, šéfredaktorka

ilustrace: @exitlife_aesthetics

OBSAH ×

Články Prokletý Rimbaud – básníky opěvovaný, ale dobou nenáviděný Friedrich Nietzsche a teória nadčloveka Kostýmy historických filmov a ich presnosť Necháme ju zmiznúť?

Punk ako subkultúra Poklady Východoslovenskej galérie Slovenská osobnosť pantomímy 31. ročník Ceny Jindřicha Chalupeckého nie je trofejou jednotlivca Je budúcnosť módy v digitálnom priestore?

Prekliati básnici Reportáž z festivalu Tehláreň (Ne)dokonalá múza Silné ženské hrdinky, o ktorých som tento rok čítala Genius Loci – Kúzlo opustených miest a budov I am Paul Walker Klasická literatúra očami 21. storočia Vianočné rozprávky, povesti a balady O najslávnejšej vianočnej piesni Cestovateľské okienko: Kodaň

×

Recenze Recenzia: Nórske drevo Recenzia: Tenet

×

4 8 10 14 18 20 24 28 30 32 34 36 38 40 42 44 46 48 50

54 56

Rozhovor Rozhovor s Vladom Nosáľom Rozhovor so Šimonom Spišákom

58 64

×

Foto okienko

67

×

Literárne okienko

79

Já je někdo jiný Prokletý Rimbaud – básníky opěvovaný, ale dobou nenáviděný „Chci být básníkem a pracuji na tom, abych se stal vidoucím, tomu Vy neporozumíte a asi bych Vám to ani neuměl vysvětlit. Jde o to, dojít k neznámu rozrušováním všech smyslů. Je to příšerné utrpení, ale je třeba být silný, být rozený básník, a já v sobě básníka rozpoznal.

To není vůbec moje vina. Není správné, když se říká: Já myslím: mělo by se říkat: myslí to ve mně. – Promiňte mi tu slovní hříčku.

Já je někdo jiný. Tím hůř pro dřevo, které v sobě cítí housle a nic než posměch nevědomcům, kteří se hašteří o něčem, co vůbec nechápou!“ Arthur Rimbaud se narodil koncem října roku 1854 na východě Francie, ve městě Charleville. Pocházel ze střední vrstvy, jeho matka pocházela ze selského rodu a jeho otec byl kapitánem pěchoty, tudíž se příliš nezdržoval doma. Arthur měl další tři sourozence, bohužel ani ti nedokázali nahradit prázdno, které nastalo poté, co otec rodinu opustil a matka se zaměřila jen na konzervativní a nábožensky zaměřenou výchovu svých dětí.

Nadaný Rimbaud však přístup své matky nezvládal lehce, právě naopak, už od útlého věku propadal nekontrolovatelným záchvatům hněvu a často utíkal z domova.

Ačkoliv se mu, především akademičtí, učitelé snažili vyjít vstříc a nasměrovat ho směrem, kde by se mohl věnovat literatuře, ale zároveň nalezl uplatnění, měl už měšťanského života a chladného domova víc než dost a začal pociťovat

6

ilustrace: Natálie Nešporová

touhu být sám sebou. V jeho šestnácti letech se seznamuje se svým profesorem rétoriky, jednadvacetiletým Izambardem. Ten první v něm vidí skutečného intelektuála a sdílí s ním jeho lásku k lyrice. Brzy se stanou přáteli a tráví spolu čas i mimo výuku. To se nelíbí Arthurově matce, která jejich vztah tolerovala, dokud nezjistila, že Izambard půjčuje jejímu synovi knihy od autorů jako byl Victor Hugo nebo takové, které se zabývaly tématy francouzské revoluce a socialisty. Zde nastane v Rimbaudově mysli velké uvědomění, vzpouru a kritiku, kterou dosud choval ke všemu a všem, zaměří na jedno konkrétní místo – na společnost.

Rimbaud musel rychle dospět. Prestižní literární cenu odmítá „ve prospěch obrany vlasti“ a zároveň s tím odesílá dopis svému bývalému učiteli Izambardovi, kde kritizuje nadšení společnosti z počínajícího šovinismu a ukončuje ho, dnes již jeho legendární větou: Cítím se ve vlasti vyhnancem. V této době mu velmi pomáhá víra v jeho vlastní nadání a to, co mu scházelo v průběhu dětství a raného dospívání, nachází v poezii. Vzhlíží se také ve společenství básníků, a tak odesílá tři básně s dopisem Théodorovi de Banville, který je onoho společenství jakýsi pomyslný vůdce.

Zanedlouho poté se vydává na svou první cestu do Paříže. Motivuje ho k tomu čin jeho bratra Frédérica, který se na čas přidal k jednotce pěšáků táhnoucí proti Němcům a naskytla se mu tak příležitost

se alespoň načas vymanit z vlivu jejich matky. Arthurovi jeho dosavadní život nedává už žádný smysl, ani on už více netouží po životě nalinkovaném jeho matkou, a tak se ho rozhodne převzít do svých rukou. Pohybuje se v období války, a to jeho cestu dost zkomplikuje. Ihned na nádraží v Paříži je zatčen a uvězněn v Mazas, jeho úpěnlivých proseb vyslyší jeho přítel Izambard, který mu pošle peníze alespoň na cestu domů.

Ani ne o měsíc později to zkouší znovu, opět využívá pohostinství Izambarda a píše další a další verše. Zhruba v tomto období začíná nacházet svůj vlastní osobitý směr, kterým svou poezii směřuje.

Jeho poezie nemá za úkol jen předvídat dobu a dávat vše za vinu lidstvu, naopak, jeho básně jsou zpovědi a detailní rozbory sebe samého, jeho postojů k válce a touze po revoluci. Velmi častým tématem pak byla nešťastná láska, nejevil ji však tak, jako jeho předchůdci, ale vybarvoval v nich jemu zatím neznámé touhy a zkoumal čirost a opravdovost citu jako takového. Nechyběly ani jasné a přímé erotické výjevy a následná zklamání, jak čistě milostná, tak citová. Podle slov mnoha umělců to byly jediné básně, kde se alespoň na chvilku odpoutal od jakési pohrdavé nenávisti ke všemu, co v minulosti zažil. Bohužel do této sekce později zařadil i básně pro onu neznámou a kdykoliv mu je někdo připomenul, zapřel je. Zklamání a selhání, které cítil ve svých dalších básních jasně poukazovalo na fakt, že minimálně z počátku byla ta eruptivní arogance a odpor k autoritám spíše obranou než něčím, co mu bylo blízké a že neustálý rozpor mezi tím, co si přál zažít a co zažíval, ho zraňoval více než si kdy byl ochoten připustit.

Jeho matka stále trvala na jeho dokončení střední školy. Po jeho dalším návratu do domoviny však dělal vše proto, aby mohl co nejdříve opět spatřit Paříž.

Toulával se a měšťanům, ke kterým neměl již žádnou úctu, denně dokazoval, že na venkov nepatří.

Je březen 1871, Komuna na síle nabírá stejně rychle jako v květnu ztrácí a Rimbaud, který v ní věřil, se opět střetává s hořkým neúspěchem. V těchto dnech píše báseň Ošálená srdce, kde se vypisuje ze zklamání, že neuspěl jako komunard a vzniká také báseň Ruce Jeanny-Marie. Ta je jen důkazem, jak velký šok to pro něho byl a že s posledními komunardy padl i pořádný kus jeho. Byl mladý a věřil, že je pro jeho sny ve světě místo, věřil v rovnost a spravedlnost a jeho divoká povaha a mladistvé srdce to bralo jako zásah do svobody, zásah do něho samého.

Ještě před porážkou Komuny Rimbaud rozesílá svůj manifest (Dopisy vidoucího), kde ohlašuje, že nastal nový čas poezie a za svůj cíl si dává být vidoucím.

Nechce popisovat pouze to, co vidí, ale chce odhalit skrytou tvář oné skutečnosti, její smysl a popisovat ji novými, dosud nepoužívanými prostředky.

V dopisech, které v rámci něho rozeslal, se považuje za Mudrce, který je ochoten za svou myšlenku trpět i zemřít. Patrně nevěděl, jak klást, už na tak silné věty, větší důraz, a tak dal v sázku vše, co měl, aby mohl svobodně uznávat to, čemu věřil.

V červenci a srpnu píše další básně, mimo jiné i jeho pravděpodobně nejslavnější báseň Opilý koráb. Tu si uchová a ostatní básně odesílá opět Theódoru de Banville. Využije svého přítele Bretagne a v jeho životě tak nastane obrovský zlom. Člověkem, kterého mu chtěl jeho přítel představit, není nikdo jiný než Paul Verlaine. Ten po přečtení Rimbaudovi básně neotálí a oslavnými dopisy ho zve do Paříže.

Paříži tenkrát vládl ještě Hugo, objevoval se ale už i Zola a Maupassant. Těm se však Rimbaud, ačkoli je uctíval, vyhnul.

Verlaine ho vzal mezi mladé bohémy, s těmi si bohužel příliš nesedl, a tak to začalo celé odznova. Chtěl zde za každou cenu prosadit svůj manifest a pokud mu nevyšli vstříc, tak je dráždil

7

a provokoval a vznikaly tak hádky a rvačky, často ještě za posilnění alkoholem a drogami. Nakonec jediný, kdo zůstal na Rimbaudově straně, byl Verlaine, kterému se stal někým jako vůdcem, kterého měkká a poddajná duše Verlaina hledala.

Na jaře se opět vrací domů, aby umožnil Verlainovi napravit rodinné vztahy, které se za jeho přítomnosti bortily jako domky z karet. Příliš mu to nevadí. Celé dny sedí a píše – o Paříži, o štěstí, o potulkách s Verlainem, ale i o něm samotném, neboť za dobu jeho pobytu v Paříži jejich přátelství přerostlo v jakýsi nepojmenovatelný vztah, kdy si byli učiteli a zároveň i milenci, ale ani jeden z nich si nebyl jistý, co přesně chce a potřebuje.

V květnu uposlechne Verlainova volání a vrací se za ním zpět do Paříže. Kvůli konfliktům s Verlainovou rodinou, kteří Rimbauda nevidí vůbec rádi, prchají do Belgie a následně do Londýna, kde se potulují mezi migranty Komuny a v zapadlých uličkách Whitechapelu.

Rimbaud zde rozepisuje Iluminaci, z počátku plný naděje a odhodlání z nově nabyté svobody, postupně je však nahrazuje temnota a samota. Vztah Verlaina a Rimbauda byl jak na horské dráze. Neměli na příbytek, strádali a hladověli, ze žalu se opíjeli, osočovali sebe navzájem, hádali a postupem času, když už se prapůvodní důvody hádek stávali běžnou realitou, začal jejich vztah uhasínat. A to jak ten milenecký, tak ten přátelský.

Rimbaud se pak vrací domů, aby se postaral o svou matku a Verlaine se opět pokusí napravit vztah se svou ženou, která je momentálně v Bruselu. Mezitím se opět setkávají a tráví spolu měsíc v Anglii, Verlaine je už naprosto závislý na Rimbaudovi, který toho využívá ve svůj prospěch. Verlainovi se vztah se ženou napravit nepodaří, a tak opět volá Rimbauda, který je momentálně jeho vším. Tráví spolu čas v bruselském hotelu, ale Verlaine ze žalu, kvůli ztrátě jeho ženy a taky z uvědomění si, že bez

8

Rimbauda nedokáže žít, propadá více a více alkoholu. V jedné opilecké hádce po Rimbaudovi dvakrát vystřelí. Jednou se trefí do jeho levého zápěstí, ale v průběhu mu dojde, co dělá, a tak zbraň skloní. Ten se začíná ozbrojeného Verlaina bát, a tak na něho podá oznámení.

Ačkoliv se pak všemi možnými prostředky, dokonce i odvoláním výpovědi, snaží zmírnit následky, Verlaine je odsouzen na dva roky vězení.

Rimbaud se vrací ke své matce, kde dopisuje Sezónu v pekle. Zvláštní, ale silné dílo, kde popisuje svůj život, sny, teorie, ale také zkoumá, zda se skutečně stal vidoucím. Jeho život je podroben stejné kritice jako společnost a my se můžeme na jeho svět podívat jeho střízlivýma očima. Jestli nám něco jeho dílo dokazuje, je to fakt, že jakkoliv neuvědoměle a lhostejně ke světu navenek přistupuje, uvnitř je přemýšlivý, uvědomělý a neklade si žádné iluze. Tato kniha je zároveň jedinou, kterou on sám vydal. Možná už ho nebavil ten neustálý zmatek v jeho životě a chtěl dojít sám sobě k nějakému smíření. Kniha bohužel tehdy nezaznamenala takové ohlasy, jaké myslel, že bude mít, a tak všechny její výtisky, rukopisy a náčrtky pálí. Od té doby nenapsal už jediného řádku. Jako kdyby snad vypověděl vše, co chtěl, jako by mu snad došla slova a on, ze dne na den, neměl, co říct.

Následující léta cestuje po Evropě, aby se doučil jazykům. Také se setkává s Verlainem, který mezitím opustil vězení a snaží se s Rimbaudem navázat vztah skrze víru, kterou přijal. Není z toho nic než další rvačka a definitivní rozchod.

Od té doby se už nikdy neviděli.

Rimbaud pak nastupuje do armády a stále se snaží naučit co největší množství jazyků, mezi nimi například němčina, španělština, arabština, ale také řečtina nebo holandština. Následující roky se toulá Evropou a pracuje jako náhodný tlumočník nebo obchodník. Cestou onemocní, a tak se na zimu vrací domů.

Zdravý se vypravuje opět na cesty, na Kypru ovšem onemocní těžkým tyfem, a tak je opět ve Francii. Zde se setkává se svým dlouholetým přítelem Delahayem, který se ho ptá na jeho literaturu, na to Rimbaud jen prostě reaguje, že už to dávno pustil z hlavy. Na Kypr se pak vrací znovu ale nakonec končí v Africe, odtud píše matce a vyzývá ji, ať mu najde nevěstu, že touží po synovi.

Brzy mu však dochází, že si na jih už moc zvykl a že mu Francie vůbec neschází.

Dokonale ovládal africké jazyky a stal se ceněným obchodník mezi Evropou a Afrikou, bohužel většinou se zbraněmi, ale později i s kůžemi, slonovinou nebo kaučukem. Obchod mu prosperuje a on se proto nechce vracet. To mu bohužel nevyjde. Brzy není schopen pohybu a za neuvěřitelných bolestí se mu objevuje nádor v koleni. Nastává neuvěřitelná pouť dostat ho ze srdce Afriky zpět do Francie. Tam ho vyšetří a po diagnóze, kterou je rakovina ve velmi vysokém stádiu, mu amputují nohu. Jeho dny jsou však sečteny. Do Afriky, kterou tak miloval, se již nikdy nevrátí. Na žádost své sestry přijímá těsně před smrtí kněze a 10. listopadu 1891 umírá. Protože si jeho matka nepřeje, aby sestra kontaktovala jeho přátele, a tak pohřeb proběhne jen za její a Isabelliny přítomnosti. „Od smrti Arthura Rimbauda vídám ho každou noc. Nemohu se smířit s jeho smrtí. Vídali jsme se již před mnoha léty, ale Rimbaud a jeho umění a jeho obličej zářily stále na dně mé duše… Pro mne je Rimbaud stále živoucí skutečnost, sluncem, které ve mně svítí a nechce zhasnout…“ - Paul Verlaine Arthur Rimbaud je jedním z těch, kteří ovlivnili literaturu více, než si mohli přát, a je proto bolestivé sledovat, jak jeho život skončil. Zdálo se, že měl vše, co pro spokojený život potřeboval – byl vzdělaný, nadaný s nesmrtelným odhodláním následovat svou pravdu

i na konec světa. Přestože většinu svých děl napsal ve velmi útlém věku, stal se legendou. Jeho touha odpoutat se od minulosti a definovat umění novým způsobem vyšla lépe, než očekával.

Dlouhé roky experimentoval s názory a smysly, pohyboval se v různých vrstvách a pobuřoval všechny, kteří nebyli ochotní se rozběhnout a jít vstříc novému. Za ty roky v hlubinách a na dně, kdy, ačkoliv dosahoval větších kvalit než tehdejší umělci, byl odsouzencem společnosti a byl nucen žít v kobkách s těmi nejprostšími. Byl důkazem, že i žití je úsilí a jeho odchod od literatury to jen potvrdil. Rimbaud věděl, že existence je víc než literatura, protože bez ní by neexistovala. Jeho život na dvě části, přesto jaksi vnitřně ucelený, nám odkrývá mnoho z jeho tajemství. Absurdita některých jeho výkladů, do kterých halil vnitřní bolest, která ho zraňovala v těch tragických obratech nepříliš snadného života v ještě složitější době. Nikdy za sebe nenechal mluvit bolest, vždy bylo důležitější, aby měl, co sdělit. Možná i to byl důvod, proč psaní opustil. Ačkoliv vyrostl v osamělosti a nikdy neměl jistotu těch, kteří by mu kryli záda, vyrazil na boj o život a společnost. Chtěl ukázat, že jde o víc než jen být. Že život stojí za víc, než abychom ho strávili pod bičem někoho, kdo nevěděl nic o pádech, ale jen vítězstvích. Chtěl životu strhnout masku a podívat se mu do očí. Přijal povinnost prožít ho bez jakéhokoliv sebeobelhávání, a to i přesto, že riskoval svou vzpomínku. V jeho dílech bylo totiž za tak krátký čas nahromaděno tolik pravd, že i v jeho pádech a ztroskotáních najde budoucnost víc než v úspěších desítek těch, kteří pro něho za ty roky nenalezli vlídného slova.

Potom je teprve možné říci, že ačkoliv ho jeho neustálé pády učinily prokletým, byly to právě ty pravdy, co z něho udělaly nesmrtelného.

Karolína Hudcová

9

FRIEDRICH NIETZSCHE A TEÓRIA NADČLOVEKA Nietzsche mal veľa kontroverzných názorov a teória o nadčloveku patrí stopercentne medzi ne. Keďže jeho filozofia obsahuje veľa, rôznym spôsobom prepletených, teórií a tvrdení, ktoré sa bezpodmienečne ovplyvňujú, nadčlovek takisto nestojí sám, spoločnosť a opierky mu robia rôzne ďalšie tvrdenia, výroky, dumky a myšlienky, bez ktorých by sa zosypal ako domček z karát.

Jedna z otázok, ktoré si Nietzsche kládol, bola: Prečo robíme to, čo robíme? Prečo sme si z toho obrovského pléna možností aktivít vybrali práve tie, do ktorých sa deň čo deň zapájame? Prečo? Niekto by mohol tvrdiť, ako napríklad Aristoteles, že každý človek robí to, čo ho teší, to, čo mu sprostredkováva pocit radosti.

Niekto iný, inšpirovaný Schopenhauerom, by mohol prezentovať jeho názor, že človek robí isté aktivity pre svoje prežitie. Pochopiteľne, Nietzsche nesúhlasil ani s jedným, ani s druhým názorom.

Okrem toho, že sú tieto tvrdenia veľmi jednoducho vyvrátiteľné, Nietzsche mal už svoju vlastnú teóriu.

Najskôr by som si dovolila demonštrovať jednoduchosť spochybniteľnosti týchto vyššie spomínaných vyjadrení. Predstavme si skupinu desiatich ľudí zamestnaných v rôznych pracovných odvetviach.

Niektorí svoju prácu milujú, iných práca až tak veľmi nebaví, nechce sa im tam byť a ani na ňu myslieť, jediné, na čo sa ráno tešia, je to, ako odtiaľ pôjdu večer domov. Jeden človek z ukážkovej ilustrace: Natálie Nešporová

10

skupiny, nazvime ho Pán X, však svoju prácu vyslovene nenávidí. Je smutný, keď ráno vstáva, je smutný, keď raňajkuje, je smutný, keď ide po skončení svojej smeny domov, pretože má pred očami stále rovnakú a zdanlivo nemeniacu sa vidinu práce, no vie, že keď chce prežiť v normálnych pomeroch, je to aktivita, ktorá ho neminie. Jediné svetlo na konci tunela sú pre Pána X jeho pravidelné výlety k horám, kde praktizuje svoju obľúbenú aktivitu – lezenie na skaly bez istenia. Takýmto spôsobom sa na Pánovi X dajú veľmi laicky vyvrátiť obe tézy na tému, prečo človek robí to, čo robí.

Pri jednej činnosti chýba skúmanému subjektu radosť a pri druhej zase pud sebazáchovy – prežitia.

Nietzsche tvrdil, že človek vykonáva všetky svoje aktivity z úplne primárneho dôvodu, a to preto, lebo túži po moci.

Moc je pojem, ktorý sa dá rôzne definovať, Nietzsche ho vo svojom vyjadrení používa v zmysle byť tým, kým naozaj si.

Mať možnosť sebavyjadrenia a sebaprezentácie.

Tu by som dala odbočku a vysvetlila pár faktov ohľadom nadčloveka. Pod pojmom nadčlovek môžeme chápať vyhradenú existenciu aktívnej vôle k moci po autodeštrukcii všetkého reaktívneho.

V nadčloveku je život uvoľnený k tomu, čo dokáže. Nietzsche sa pri tvorbe obrazu o nadčloveku inšpiroval Darwinovou teóriou o vývine živočíchov. Náš pán filozof vôbec nepokladal človeka za kráľa tvorstva, za niečo viac v rámci rebríčku

druhov, to vôbec nie, práve naopak.

Podľa Friedricha Nietzscheho bol zrod človeka obyčajnou náhodou – nič viac, nič menej. Ak by ľudský druh náhodou vymrel, tak jednoducho svetu vôbec nebude chýbať, možno by sa dokonca žilo ostatným organizmom omnoho lepšie ako za našej prítomnosti. Človek je podriadený všeobecnému zákonu sveta, ktorým je boj o existenciu. V tomto momente by som chcela iba zdôrazniť, že nedochádza k protirečeniu, to, že človek musí bojovať o svoje bytie, neznamená, že tomu podriaďuje všetky svoje činnosti, práve tu nastáva skratový moment, keďže v sebe nemáme úplne prvoplánovo zakódované inštinkty na rozdiel od ostatných živočíšnych druhov. Pre túto skutočnosť sa človek udržuje v skupine, v spoločenstve, čo automaticky vytvára medzi jedincami skupiny konkurenciu.

Konkurencia nás privádza k bodu Nietzscheho skúmania, kde sa už badateľnejšie prepája viacero jeho myšlienok a téz.

Okruhom sa vraciame k otázke, prečo človek robí to, čo práve robí? Prečo nejakej aktivite zasväcuje svoje bytie?

Ako sme si už povedali, podľa Nietzscheho ide o boj o moc. Ľudské vedomie a svedomie núti človeka k pocitu toho, že chce byť niečím viac, než sú všetci ostatní v jeho okolí – chce byť nad nich nadradený, chce mať pocit kontroly a moci. Nietzsche tvrdí, že len s týmito vlastnosťami je človek skutočným človekom. Boj o prežitie vo zvieracej ríši prirovnával k boju o moc v ľudskom svete. Vôľa k moci ako výraz úsilia po ďalšom vývoji. Výborným príkladom je vývoj prírody ako z neorganických látok začali vznikať organické, pomaly začali vznikať rastliny, zvieratá, až príroda plynulo prešla k vytvoreniu pračloveka a vývoj zatiaľ zaklincovala vznikom kultúrneho človeka. Keď sa už rozprávame o konkurencii, automaticky vypláva na povrch pojem závisti. V kontexte nášho sveta, kde slabší slúži silnejšiemu, je jasné, že sa bez tohto prepojenia nezaobídeme. Slabší začne

silnejšiemu závidieť jeho postavenie, tým pádom začne túžiť po rovnakom alebo aspoň podobnom pocite nadradenosti a moci. Čiže sa buď snaží vypracovať a stať sa silnejším, no možno by stačilo aspoň rovnako silným jedincom ako sú jeho nadriadení, alebo sa snaží ovládnuť ešte slabších jedincov, než je on sám.

Táto zdanlivo nekončiaca túžba po moci teda núti človeka o neustále sebazdokonaľovanie. Nietzsche tvrdil, že sa ľudia dajú rozdeliť do dvoch skupín, ktoré sa neskôr delia na menšie podskupiny.

Tieto skupiny sú nižší a vyšší človek.

Skupina nižších ľudí sa delí na netvorov a nadtvorov, z ktorých nadtvorovia majú na rozdiel od netvorov ambíciu stať sa vyššími ľuďmi. Vyšší ľudia sa delia na neľudí a nadľudí. Ak človek dôsledne uplatní svoju energiu do vôle k moci, môže sa svojím vlastným odhodlaním vyvinúť k svojej vyššej verzii, teda inak povedané, k vyššiemu človeku, čiže k nečloveku a neskôr samotnému nadčloveku. V nadčloveku videl Nietzsche prekonanie ľudskej rasy, ale už nie vďaka biologickému vývinu, ale vďaka vývinu psychickému – vôľa, odhodlanie prekonať v sebe človeka a mieriť k nadčloveku.

Nietzsche veril, že človek sa dokáže vyvinúť k svojej lepšej verzii iba pod neustálym pôsobením tlaku alebo pocitu ohrozenia, tým pádom by mala byť na človeka neustále vyvíjaná psychická aj fyzická záťaž, jedinci, ktorí túto záťaž ustoja sú na najlepšej ceste k vybojovaniu si označenia nadčlovek.

Práve sme si demonštrovali obrovské prepojenia Nietzscheho myšlienok – konkurencia a závisť, vôľa k moci, nadčlovek – všetko ide v jednom rade ruka v ruke. Je pravda, že Nietzsche ostro kritizoval, no zároveň kritikou len konštatoval a vypichoval ľuďom do očí viditeľné fakty, ktoré však možno oni sami vidieť nechceli. Tak čo myslíte, kam patríte?

Ste netvorom, nadtvorom, nečlovekom, či dokonca smerujete k nadčloveku?

Celestína Minichová

Kostýmy historických filmov a ich presnosť Kostýmy boli, sú a vždy budú veľmi dôležitou súčasťou kinematografie. Práve vďaka kostýmom je divák schopný určiť sociálny status či dokonca národnosť postáv. Okrem toho pomáhajú aj pri predstave, v akom období sa film či seriál odohráva. Ale je to vždy naozaj tak?

V tomto článku sa pozrieme na kostýmy troch filmov z troch rôznych období a porovnáme presnosť ich kostýmov s historickými faktami.

Purpurový vrch Tento film sa odohráva v 19. storočí. Príbeh hovorí o dievčati menom Edith Cushingová (Mia Wasikowska), ktorá vďaka traumatickému zážitku z detstva plne využíva svoj literárny talent, keďže jej pomáha vysporiadať sa s daným zážitkom. O Edith prejaví záujem sir Thomas Sharpe (Tom Hiddleston), ktorého si vezme po tragickej smrti jej otca. Vďaka svadbe sa stane spolumajiteľkou panstva Purpurový vrch, na ktorom stojí chátrajúci viktoriánsky dom. Okrem Edith a Thomasa tam žije aj Edithina švagriná Lucille ( Jessica Chastain), ktorá na Edith nie je zrovna príjemná a pobyt v novom prostredí jej vôbec neuľahčuje. Počas filmu sledujeme život Edith od momentu, keď prekročila prah domu.

Kostýmy tohto filmu sú vo všeobecnosti veľmi dobré. Kostýmová dizajnérka si dala záležať na tom, aby vytvorila správne siluety podľa vzoru historickej módy z tohto obdobia. Pri výbere textúry a látok však bola viac kreatívna. Vybrala organické látky, ktoré veľmi nesedia do 19. storočia. Aj napriek tomu bol však tento výber veľmi šikovnou voľbou, keďže v kombinácii so správnou siluetou a celkovým dizajnom kostýmy dokonale sedia k temnej atmosfére, ktorú film nesie.

Tvorcovia sa nebáli ani mohutných rukávov, ktoré sa v tom období nosili.

12

Rozhodli sa pre ne napríklad na žltých šatách, ktoré má oblečené Edith, i keď to bola nebezpečná voľba, keďže nepristanú každému. Herečka Mia Wasikowska, ktorá Edith stvárňovala, však v týchto šatách doslova žiarila a veľmi jej pristali.

Kostýmy vybrané pre Toma Hiddlestona neboli až také presné. Majú viac gotický nádych, no i napriek tomu sú ohromujúce a perfektne poslúžili na dotvorenie atmosféry a tajomnej povahy Thomasa Sharpa.

Jeden z najpútavejších kostýmov je červená róba, ktorú mala oblečenú Jessica Chastain v role švagrinej Lucille.

Bohužiaľ, práve tieto šaty neboli vôbec presné na danú dobu. Film sa odohráva približne v roku 1890, zatiaľ čo šaty, ktoré mala Lucille oblečené, sedia skôr do obdobia okolo roku 1880, najneskôr 1881. V tomto prípade by dávalo zmysel, ak by Lucille bola stará dáma, keďže tie majú tendenciu nosiť oblečenie zo staršieho obdobia. Aj napriek tomu však bola jej červená róba úchvatná a herečka v nich vyzerala skutočne krásne.

Kostýmy v tomto filme by sa dali zhrnúť ako viac-menej presné. Historicky najpresnejšie a najviac prepracované boli kostýmy hlavných postáv, zatiaľ čo vedľajšie postavy nedostali toľko pozornosti. V ohľade historickej presnosti by tento film dostal 8,5 až 9 bodov z 10.

ilustrace: Natálie Nešporová

13

Titanic Titanic je klasika, ktorú pozná takmer každý. Film zachytáva udalosti z roku 1912, keď sa potopil reálny Titanic, na ktorom prišli o život stovky ľudí.

Príbeh je rozprávaný z pohľadov dvoch postáv – krásnej bohatej Rose (Kate Winslet) a chudobného Jacka (Leonardo DiCaprio), ktorí sa do seba počas filmu hlboko zamilovali. Avšak historické udalosti im nepriali a romantika sa onedlho zmenila na tragický boj o záchranu.

V tejto časti článku si rozoberieme iba kostýmy Rose. Napriek tomu, že sa o titul hlavnej postavy delí s Jackom, je dôležitejšia než on vďaka tomu, že je rozprávačkou celého príbehu. Okrem toho, kostýmy tejto postavy dokonale zachytávajú módu vtedajšej vyššej spoločnosti.

A teraz si povieme prečo.

1. Rosin biely oble Prvý kostým, v ktorom sa nám herečka Kate Winslet ukáže, je biely oblek zložený zo saka a dlhšej sukne. Tento kúsok je inšpirovaný reálnym oblekom z francúzskeho magazínu z roku 1912, oba kúsky sú takmer identické. Pod týmto oblekom má Rose oblečenú blúzku s vysokým golierom. Tento kúsok je typický pre módu v začiatkoch 20. storočia. Ženská móda začala byť koncom 19. storočia ovplyvňovaná tou mužskou, vďaka čomu vznikli aj tieto blúzky a v roku 1912 to už bolo zaužívanou normou.

Keby sme tento kostým rozoberali ešte viac, zistili by sme, že herečka mala pod oblekom okrem blúzky aj košieľku a spodničku, pod týmito kusmi mala ešte korzet a pod ním dokonca ďalšiu košieľku, dlhšie dámske spodky a pančuchy. Všetky tieto veci boli neoddeliteľnou súčasťou ženského šatníka v danom období. Jej pančuchy je možné zahliadnuť hneď v dvoch scénach. Prvá, keď Rose uvidíme prvý raz vystupovať z auta (práve v tom bielom obleku), a druhá, keď tancuje v podpalubí s Jackom.

14

Vtedy má na sebe čierne pančuchy typické k večerným róbam.

Okrem toho má Rose na sebe ako doplnok veľký klobúk s mohutnou mašľou, slúžiacou ako ozdoba. Aj tento kúsok je typický pre módu v začiatkoch 20. storočia. Ženy v tej dobe nosili obrovské klobúky, veľakrát zdobené vypchatými vtákmi. Aby klobúky držali na mieste, boli pripínané veľkými ihlicami, ktoré ženy používali aj na sebaobranu v prípade, že boli obťažované mužmi.

Ruky jej zahaľujú biele rukavičky, ktoré sú zvnútra fialové, čím ladia k fialovému klobúku. V rokoch, keď sa Titanic odohráva, sa od žien očakávalo, že budú mať na sebe rukavice vždy, keď budú niekde na verejnosti, tvorcovia zjavne pomysleli aj na tento detail.

Ani jej topánky neušli vplyvu histórie a dokonale dopĺňajú celý outfit. Posledným detailom sú teda už iba jej vlasy.

Pri tvorbe tohto filmu si dali záležať aj na tom, aby Rose mala vlasy vždy vo vysokých honosných účesoch. Spustené vlasy v tých rokoch nosili iba deti a mladé dievčatá. Párkrát počas filmu vidíme Rose s rozpustenými vlasmi, no to je iba detail, ktorý mal dopĺňať jej charakter.

2. Rosine večerné šaty Rovnako ako predošlý kostým, aj tento je historicky presný. Rosine červeno-čierne večerné šaty sú inšpirované rovno niekoľkými kúskami z 20. storočia.

Silueta, dizajn aj spôsob, akým boli šaty ušité, iba potvrdzujú, že si kostýmoví dizajnéri dali záležať na tom, aby spravili poriadny výskum, možno z úcty k tragédii či z vlastnej túžby, v každom prípade z toho vzišli takmer bezchybné kostýmy.

Pri večerných šatách by spodná košieľka a spodky boli prítomné rovnako ako pri predošlom kostýme, jediný rozdiel by bol v materiáli. Zatiaľ čo počas dňa sa nosilo spodné prádlo z bavlny, večer by bavlnu nahradil hodváb. Korzet by bol tiež zamenený za kvalitnejší hodvábny.

Na týchto dvoch vrstvách by namiesto ďalšej košieľky a spodničky mala

jednotný odev nazývaný „princeznovská spodnička“. Táto spodnička drží na ramenách a je väčšinou rovnako dlhá ako samotné šaty.

Poslednou vrstvou sú šaty. Veľa dizajnov večerných šiat z tohto obdobia zahŕňalo vrstvy priehľadnej látky, ktoré boli následne skrášlené korálikmi.

Silueta bola podobná tej z roku 1812, v oboch prípadoch bol pás veľmi vysoko (až pod prsiami).

Topánky boli robené zo saténu a zafarbené tak, aby ladili k šatám. V prípade Rose mali červenú farbu rovnako ako šaty.

Pri pohľade na jej šperky je ihneď jasné, že pochádzajú zo sady. To je pre dané obdobie tiež typické.

Jedinou chybou nielen tohto outfitu, ale aj Rose ako historickej postavy vo všeobecnosti je jej mejkap. Na začiatku 20. storočia nebolo pre ženy typické nosiť výrazný červený rúž či si stmaviť obočie. Takto sa v tom období maľovali predovšetkým prostitútky, mejkap sa stal bežnou súčasťou života žien až omnoho neskôr. Keď si však porovnáme zábery Rose a fotky Kate Winslet, môžeme si všimnúť, že Rose mala rovnaký mejkap, aký Kate nosí bežne mimo natáčania. Tento detail je však jedinou historickou nepresnosťou. A práve vďaka tomu si Titanic vyslúžil plný počet bodov v oblasti historickej presnosti filmových kostýmov.

Statočné srdce Film je inšpirovaný skutočnou historickou osobnosťou – – Williamom Wallaceom. Tento muž v 13. storočí viedol revolúciu proti anglickému kráľovi po tom, ako mu popravili ženu. Našiel si spojenca v princeznej Isabelle, vďaka čomu sa dokázal vyhýbať nástrahám kráľa. Aj napriek tomu však nemohol veriť ani vlastným ľuďom.

Toto kinematografické dielo sa stalo veľmi kontroverzným vďaka svojej nepresnosti v oblasti kostýmovej tvorby.

V skutočnosti je známy ako jeden z najviac historicky nepresných filmov, ktoré boli kedy natočené. Najväčší problém diváci a znalci vidia nielen v oblečení, ale–aj vo farbách na tvári.

Typický outfit Williama Wallacea je chaotická kombinácia vecí, ktoré boli v 13. storočí zastarané, a vecí, ktoré ešte ani nevznikli. Kilt bol vynájdený až 400 rokov po smrti Williama Wallacea, aj napriek tomu však tvorí súčasť mnohých kostýmov vo filme. Z obdobia, v ktorom sa film odohráva, nie sú takmer žiadne písomné záznamy a neexistujú ani žiadne obrazy zachytávajúce keltský ľud v 13. storočí. Najskorší záznam týkajúci sa Keltov je z roku 1093, ide o nórsku ságu, v ktorej sa opisuje návrat kráľa Magnusa z jeho ciest do západných krajín. V tejto ságe sa hovorí o krátkych tunikách, bosých nohách a o nejakom druhu vrchného odevu.

Zatiaľ čo kilt patrí k časti kostýmu, ktorá v danom období nebola ešte vynájdená, farby na Williamovej tvári sú časťou, ktorá vo filme už dávno nemala čo robiť.

Modrá farba sa totiž prestala používať takmer tisíc rokov predtým, ako sa vôbec William Wallace narodil.

Statočné srdce by si teda v hodnotení kostýmov podľa historickej presnosti zaslúžil sotva 3 body z 10.

Existujú mnohé filmy, pri ktorých si dali záležať na historických detailoch v oblasti dizajnu kostýmov, avšak existuje rovnako veľa filmov, v ktorých to jednoducho odflákli. V mnohých prípadoch to však nie je chyba dizajnérov. Hlavné slovo totiž majú režiséri, ktorí majú nejakú ideu a tej sa musia dizajnéri podvoliť.

Rovnako musia vyhovieť hercom, ktorí mávajú pripomienky a výhrady, napríklad odmietajú nosiť korzet. A napokon tu je vec financií. I keď majú filmy väčšinou veľké rozpočty, nie sú nekonečné, a tak nie je vždy možné nechať si ručne a na mieru ušiť stopercentne historicky presné kostýmy.

Nila Renard

15

Necháme ju zmiznúť? Článok o levickom kultúrnom dome Družba či všeobecne o tom, či sa kultúra a nedávna história vyparí, ak si ju prestaneme všímať. + koncept zmiznutia Na tú dobu ničím výnimočný stavebný projekt Domu kultúry Družba začali v Leviciach stavať v roku 1967 na mieste mestskej zástavby Námestia hrdinov a do svojej plnofunkčnej podoby, ktorá zahrňovala divadelnú sálu pre 350 divákov, spoločenskú a estrádnu miestnosť pre 450 ľudí a reštauráciu, sa dostal o takmer 8 rokov neskôr. Dnes je táto budova jednou z najlepších modernistických stavieb v okolí a je aj so svojimi umiernenými, no veľkorysými a esteticky pôsobivými proporciami venovanými kultúre už viac ako osem rokov nekultúrne vyprataná1.

Výstavba Družby bola pôvodne krytá celkovým investičným nákladom okolo 10 miliónov korún (cca 331 939 €). Dom kultúry bol roky miestom konania mnohých divadelných predstavení, koncertov, stužkových slávností či plesov.

V roku 2009 sa začali plány na jej odpredaj súkromnému investorovi z Banskej Bystrice a v apríli nasledujúceho roku bol mestským zastupiteľstvom schválený odpredaj za sumu 1 198 442 € (plus náklady za priľahlý pozemok), následne bola zmluva v máji podpísaná oboma stranami. Dom kultúry mal byť zbúraný a na jeho mieste malo vzniknúť nákupno-zábavné centrum Europa Shopping Center Levice. V roku 2014, v čase, keď už budova schátrala do neužívateľnej podoby, a po výmene viacerých listov medzi spomínaným investorom, ktorý v tomto čase už nedokázal z finančných dôvodov svoj úmysel naplniť, bolo mestu 1 (pozn.: čítaj aj v kontexte

plánovanej novej podoby Domu odborov Istropolis)

16

odporúčané od zmluvných vzťahov odstúpiť, pričom DK Družba zostala v jeho držbe. Levická administratíva následne stanovila podmienky novému projektu a vyhlásila v roku 2017 verejnú anonymnú jednokolovú architektonickú súťaž. Návrh sa mal zmestiť do sumy 4,5 milióna eur, zároveň boli uvedené základné funkcie objektu zachovávajúce divadelnú sálu s kapacitou tentokrát 400 miest, multifunkčnú sálu (na plesy, konferencie, iné podujatia) s kapacitou 200 miest na sedenie plus tanečný parket, kaviareň, servírovanie a výdaj jedál, multifunkčné priestory pre kultúru, kreativitu a spoluprácu. Súčasťou malo byť aj celoročné interiérové detské zariadenie a priestor na vonkajšie kultúrne aktivity (premietanie, pódium) pred budovou, s vytvorením technického zázemia (elektrina, voda, kanalizácia) pre napojenie vonkajších trhov (vianočné mestečko a pod.). Tento rozsah bolo možné doplniť o ďalšie funkcie, napr. komerčné priestory, resp. bolo možné niektoré zo základných funkcií vypustiť. Vyhral návrh kolektívu autorov: Ing. Arch. Lukáša Ildžana, Ing. Arch. Ondreja Plamenčara, Ing. Arch. Matúša Ivaniča a Ing. Rastislava Ildžana. Zmluva s víťazmi súťaže však podpísaná nebola, pretože požadovanú rekonštrukciu nebolo možné za požadovanú sumu zrealizovať, a problém s domom kultúry sa presunul na nových členov mestského zastupiteľstva.

Okrem rekonštrukcie a celkovej obnovy charakteru budovy boli navrhnuté aj iné riešenia: zbúranie existujúcej budovy a výstavba nového objektu alebo čiastočné zbúranie budovy a dostavbu novej časti.

17

V súčasnosti sa čaká, či, kedy a za akých podmienok mesto vypíše novú súťaž na prestavbu.

Názory na to, čo spraviť s Družbou, sa líšia aj medzi obyvateľmi mesta. Niektorí hovoria, že bola roky najvýznamnejšou súčasťou mestského života (ak teda neberieme do úvahy tradičný mestský jarmok), vážia si jej architektonických kvalít, vyzdvihujú dôležitosť veľkopriestorovej sály, aká nemá v meste obdoby, privítali by tiež, ak by sa sem vrátila okresná knižnica, ktorá má teraz jednotlivé oddelenia v niekoľkých iných samostatných budovách. Naopak tí, ktorí sú za zbúranie Družby, poukazujú na vysoké náklady nielen na jej rekonštrukciu, ale aj údržbu (cca 300-tisíc eur ročne), ktoré by mesto, podľa nich, spolu s platením úveru, nedokázalo vykryť žiadnou kultúrou organizovanou vo vnútri a tú by v konečnom dôsledku bolo tiež nutné platiť. Opierajú sa pritom o celkovo chudobnejšiu tradíciu miestnej kultúry a údajný nedostatok domácich umelcov, no aj o malý záujem občanov zúčastňovať sa na podujatiach, pripravovaných iniciatívnymi jednotlivcami či združeniami. Tvrdia, že v súčasnosti ponúkané priestory – Junior, synagóga, Dom Reviczky, Matica slovenská, Tekovské múzeum s niekoľkými reprezentačnými priestormi a nezávislé priestory hotelov či kaviarní – pre kultúru Levíc bohato stačia. Tu sa ale opäť hlásia ich oponenti s tým, že priestorov skutočne nie je

18

málo, no sú primalé. Mnohí sú toho názoru, že okresné mesto si predsa len zaslúži kultúrny priestor reprezentatívnych rozmerov, a nápad, nech kultúry chtivých občanov radšej sponzorsky vypravujú autobusmi do krajského mesta Nitra, považujú za nespravodlivý a neopodstatnený. Dôkazom, že kultúra sa dá robiť kdekoľvek, je podľa nich napríklad Divadlo Potôň v blízkych Bátovciach, na ktoré sa nielenže poľahky dali zlákať/vychovať domáci, no ktorého predstavenia do malej obce pritiahli aj ľudí z celého Slovenska a umelcov z celého sveta.

Z ankety „Ako ďalej s kultúrou v Leviciach“, ktorú navrhla členka komisie kultúry p. Simona Hudecová ešte v roku 2015 a ktorá mala pomôcť hlavne MsKs Levice, vyplynulo, že väčšina zapojených občanov si rekonštrukciu Družby či podobne zanedbaného priestoru mestského amfiteátra, skutočne želala.

Medzi obyvateľmi panuje po všetkých tých rokoch hlavne frustrácia. Projekt, v akejkoľvek podobe, stojí a nevyužívaná budova pred očami všetkých občanov aj návštevníkov naďalej chátra, a to v predpokladanom spoločenskom a kultúrnom centre mesta, na hlavnom námestí. Ľudia sú i tak formovaní svojím okolím a podľa toho potom aj konajú. Nahraďme jednoducho okná Družby zrkadlami. Ona zmizne, no a my si aj tak radšej zatvoríme oči.

Dominika Machová

19

nk Pu o ak b su a

r ltú

ku 20

Punk znamená v preklade „výtržník“.

Je to slovo, ktoré nepôsobí veľmi pozitívne a často sa aj existencia členov punkovej subkultúry nestretáva s pozitívnymi ohlasmi. Obdržali prívlastky ako extrémisti, devianti či vandali. Existuje pre to nejaké vysvetlenie alebo sú ich činy vyslovene o pútaní pozornosti?

A ak aj chcú pútať pozornosť, existuje na to nejaké jednoznačné vysvetlenie?

Punková subkultúra zahŕňa rozmanitú škálu ideológií, módy a iných foriem vyjadrenia vizuálneho umenia, tanca, literatúry a filmu. Punk vznikol začiatkom 70. rokov v Londýne, inicioval náhradu inovatívnej hudby 60. rokov.

Ideologické zásady punku sa stavajú proti obmedzeniu slobody jednotlivca, jeho myslenia a vyjadrovania.

Pre členov tejto subkultúry sú typické rôzne doplnky, oblečenie a účesy. Chceli sa nimi odlíšiť od mainstream spoločnosti a svoj status quo vyjadriť vlastným štýlom. Individualitu a rebéliu najčastejšie prezentujú napríklad výraznými reťazami, nápaditými tričkami, odznakmi a nášivkami kapiel, koženými bundami, čiernymi „skinny jeans“, topánkami značky Dr. Martens alebo farebnými vlasmi a tzv. čírom. Výnimkou nie sú ani tetovania a piercingy. Spomínané tričká, nášivky a odznaky sú často tvorené motívom DIY (urob si sám), čo v stručnosti znamená to, že jednotlivec sa nepotrebuje spoliehať na plateného špecialistu, ale len na svoje vlastné zručnosti.

Punk vznikol pred érou internetu, a tak ako aj dnes, aj vtedy bola pre ľudí dôležitá informovanosť. Preto punkeri začali vydávať punk ziny. Punk zine je magazín alebo časopis, ktorý rozoberá témy týkajúce sa punk kultúry a hudby. Opäť boli produktami motívu DIY. Písali v nich o koncertoch, kapelách alebo iných záležitostiach spojených so súčasným punkovým dianím. Vizuál týchto zinov pozostával z koláží, texty boli aranžované výstrižkami slov z novín a iných handmade motívov.

Vo všeobecnosti je punk braný ako výraz inakosti, niekedy až anarchie a deviantnosti. Väčšina ľudí si pri pohľade na „punkera“ predstaví drogy. S touto kultúrou boli veľmi úzko spojené, či už vďaka odhaleniam drogových závislostí slávnych kapelníkov, alebo nespútaným zábavám divákov sprevádzaných požívaním rôznych omamných látok. Dôvodov, prečo sú s punkom spájané drogy, je mnoho, možno ide práve o extravagantný vzhľad alebo začmudené oblečenie, ktoré v ľuďoch evokuje nižšiu sociálnu vrstvu, ktorá práve často inklinuje k drogám.

Nech je to akokoľvek, nájdu sa medzi nimi aj výnimky.

Punkeri mali potrebu inakosť prehlbovať a na margo toho vytvorili kontrakultúru, ktorou sa v podstate vzpierajú vlastnej subkultúre. A teda niektoré z „hardcore kids“, chceli vytvoriť revolúciu, a to tým, že sa zdržia všetkých návykových látok a začnú myslieť viac ekologicky.

Vznikol straight edge (sXe), čo je filozofia tvrdej punkovej kultúry, ktorá sa výrazne odlišuje od predošlého spôsobu života hardcore punkerov. Jej prívrženci sa zdržiavajú alkoholu, tabaku a iných rekreačných drog v reakcii na nadmerné množstvá hedonistického a nihilistického správania v punkovej scéne. Pre niektorých to znamená, že sa budú zdržiavať promiskuitného sexu, budú dodržiavať vegetariánsku alebo vegánsku stravu, nebudú piť kávu alebo sa zdržia užívania nadmerného množstva predpísaných liekov. Straight Edge sa objavil vo Washingtone, D.C. okolo roku 1980 a jeho symbolom je veľké písmeno X, ktoré sa niekedy maľovalo deťom a tínedžerom navštevujúcim nočné podniky v Los Angeles. Toto označenie malo zabezpečiť, že im nebude poskytnutý alkohol.

Jedna z aktivít punkerov je aj hnutie dobrovoľníkov Food Not Bombs. Obnovujú jedlo, ktoré by sa inak vyhodilo a funguje vo viac ako 1 000 mestách v 65 krajinách na protest proti vojne,

chudobe a ničeniu životného prostredia.

Sú proti diskriminácií, a preto jedlo ponúkajú ľuďom rozličnej rasy, náboženstva, národnosti atď. Väčšinou sú nimi bezdomovci, s ktorými zdieľajú predovšetkým vegetariánske a vegánske jedlá, aby upozornili na utrpenie zvierat vo veľkochovoch a nepriaznivý dopad na životné prostredie ich chovom. Taktiež chcú upozorniť, že zbrojársky priemysel je po ropnom najväčším priemyselným odvetvím na svete a štát ho podporuje viac ako ľudí v núdzi. Nepovažujú sa za charitu, ale za nenásilnú priamu akciu.

Punk ovplyvnil celú hudobnú scénu 70. rokov, podnietil nový štýl obliekania a sebavyjadrenia, ale mal aj silný dosah na politiku. Niektorí punkeri sa zúčastnili priamej akcie, v podobe protestov alebo demonštrácií, hlavne proti rasizmu, sexizmu, kapitalizmu, konzervativizmu, za práva homosexuálov, zvierat a podobne. K ich aktivitám patrili napríklad aj graffiti alebo squatting (obsadenie opusteného miesta, ktoré je vo vlastníctve niekoho iného).

Pravdepodobne sa všetci ľudia zhodnú na tom, že punk sa dá vnímať ako extravagantný a extrémistický aj v oblasti obliekania a aj v zmysle správania. Určite týmto spôsobom pútajú pozornosť, ale skôr ako na seba, upozorňujú na nedostatky v spoločnosti, ktoré by si ľudia inak vôbec nemuseli všimnúť. Preto je extrémizmus na mieste. Okrem toho, že na problém upozorňujú, často uplatňujú spôsoby, ako danú problematiku riešiť.

Za 50 rokov existencie punku sa určite množstvo z ich inovácií presunulo aj na dnešných mladých ľudí. Možno sa práve nenazývajú punkermi, ale využívajú motív DIY, stravujú sa vegetariánsky či vegánsky, vytvárajú fanziny atď. Táto subkultúra určite priniesla iný pohľad na problémy v spoločnosti a našla rôzne druhy riešenia konkrétnych problémov.

Laura Genčúrová ilustrace: Natálie Nešporová

21

Poklady Východoslovenskej Východoslovenská galéria nás často vie prekvapiť. To sa jej podarilo i tentokrát pri návšteve hneď troch výstav nadaných umelcov azda zo všetkých kútov Slovenska. Variabilita štýlu a umeleckého gesta nás očarila a podnietila k bádaniu. Spoznávali sme diela a prostredníctvom nich sa nám priblížili aj osobnosti, ktoré im dali život.

Doktori – Machciník, Sikora, Sirka Našou prvou zastávkou bola výstava vôbec prvých doktorandov katedry Výtvarných umení a intermédií na Fakulte umení TU. Išlo o expozíciu dizertačných prác daných autorov, čo predstavuje i aktuálnu podobu ich tvorby. Každému z nich bola vyhradená samostatná miestnosť, ktorá vyžarovala ich esenciou.

Sirkovo znovuobjavenie a redefinícia obrazu premieňa maľbu ako obraz do celkom novej, obohatenej sochárskej podoby. Svoje diela tvorí z krehkého materiálu, ktorý tvaruje a prepája do trojrozmerných objektov. Tie z každej strany pôsobia iným dojmom a ukazujú nám tak hravosť tvarov, ktoré môžu prezrádzať viacero príbehov, i keď nie sú naratívne zaznamenané na plátne.

Jeho obrazy veľmi podobne zobrazujú viaceré možné uhly pohľadu súčasne, kde môžeme vidieť nádych štýlu a postupov samotného Picassa.

Machciník skúma umenie v priestore, ale i priestor v umení. Poukazuje na hmotu, ktorú často vytvára z omnoho jednoduchšieho materiálu, ako by sa na prvý pohľad mohlo zdať. Stavebnú penu dokáže premeniť na útvar, od ktorého by sme čakali skôr jaskynný pôvod. Táto hra s tvarom a formou nám prezrádza, že sa orientuje skôr na filozoficko-estetický význam priestoru. Predmetom jeho výskumu sa tak stáva krajina s jej

22

všestrannými elementami. Klasické sochárske prejavy by sme uňho však hľadali márne, jeho počiny zhromažďovania prírodných materiálov sú skôr performanciou a jeho štúdie krajinných interiérov akciou. Dielo, ktoré nám podáva, je preto intermediálne, vo výsledku však poskytuje na pohľad priam sochárske umenie.

Tretí z doktorov, Erik Sikora, hľadá autenticitu v súčasnej „postinternetovej“ dobe a skúma tak vplyv neoddeliteľnosti internetu a médií od našej každodennosti a to, ako pôsobia na umenie. Do svojej tvorby zapája mobilný telefón, kameru, ale aj rozličné programy, ktoré nám

galérie umožňujú zjednodušiť či okoreniť život.

Snaží sa poukázať na to, že technológie nemusia byť len zneuctením či zovšednením umenia. Práve naopak, dokážu ho obohatiť a o to viac maximalizovať jeho efekt na ľudské oko i dušu. To sa nám osvedčilo aj pri jeho dielach, ktoré sme oživili rozsvietením baterky na mobile.

Až vtedy sa nám odhalili tajné odkazy, ktoré nám autor zanechal na dreve, vetvičkách či kmeňoch stromov pri jeho potulkách lesom. Na tento nevšedný prístup by sme neboli prišli, nebyť jeho videa, ktoré bolo v slučke premietané na stenu galérie a nahrádzalo funkciu

obrazu. V tomto videozázname nás Sikora navádzal k novému pohľadu na prírodu, ktorá nemusí byť vždy tak nedotknuteľná, ako sa zdá. Technológiami ju totiž dokážeme meniť, a to aj bez toho, aby to bolo ľudským okom na prvý pohľad viditeľné. Jeho tvorba je založená na pohybe v našom environmente, s prírodou sa často hrá nielen prostredníctvom technológií, ale i priamym zásahom do nej. Napríklad k spôsobu, akým rozmiestnil konáriky stromov, ho inšpiroval novodobý „hashtag“, tento znak ďalej skúmal a hľadal súvislosti, s ktorými by ho bolo možné prepojiť.

Napokon zistil, že mu to pripomína niečo z detstva, známe piškvorky, a tak dal tomuto znaku nový názov, pomenoval ho „piškvor“. Podobným štýlom prepájania a inovovania sa uberá i jeho ostatná tvorba.

Telo, forma & gesto Expozícia Telo, forma & gesto nám prináša pohľad na nemalú sochársku zbierku Východoslovenskej galérie. Nájdeme tu diela archetypálnych slovenských umelcov, akými sú napríklad Juraj Bartusz, Ján Mathé, Alexander Ilečko či Stano Filko. Musíme uznať, že na rozdiel od historických tradícií, kde muži tvorili a ženy predstavovali výhradne ich múzu, na tejto výstave nezostáva ženská kreativita vôbec v úzadí.

Na čele s Máriou Bartuszovou sa bije s ostatnými natoľko, že práve ona im dodáva priam medzinárodný šmrnc.

Dohromady hneď 50 autorov tu predstavuje progresívne hľadanie foriem moderného sochárstva. Návšteva tejto expozície nám umožňuje prejsť sa dejinami umenia. Hneď po vstupe do galerijných priestorov nás privítajú portréty a busty z trvácnych materiálov,

23

akými sú bronz či kameň. Tie zachytávajú charakterové vlastnosti známych i menej známych osobností. Postupne nás dovedú až k najrozličnejším anatomickým štúdiám ľudského tela, a to vo forme akademických kresieb, obrazov či drobných plastík. Tieto diela nemajú výhradne odkazovať na antický ideál krásy, ide skôr o bádanie po tom, ako reagujú rozličné materiály, teda formy pri vyjadrovaní expresívneho gesta na ľudskom tele. Presúvaním sa ďalej po galérii, ako avizuje i názov výstavy, sa tieto diela pomaly začínajú „rozkladať“ na ich elementárne formy a nám sa tak naskytne pohľad na tehly, kosti, prírodné materiály, pri ktorých by sme si povedali, že na takúto výstavu hádam ani nepatria. V celku však dotvárajú jej konečný význam. Tieto na prvý pohľad banálne objekty sú zoskupené do inštalácií a prepojené spôsobmi, ktoré nás naozaj prinútia zamyslieť sa nad autorovým zámerom. Posledný, tretí rajón so sebou nesie istý filozofický odkaz, barokové či gotické diela sú rozdielne nasvietené a poprepájané s novodobými dielami.

Tento počin predstavuje gesto, akým ich duchovne založený princíp komunikuje s modernými povojnovými dielami a ich zápalom pre vedu a techniku. Treba tiež uznať, že táto výstava nie je výnimočná len svojimi dielami, no aj svojím prevedením. Pomerne netradičným prístupom k sochárskym dielam sa stáva moment presunutia diel z úrovne očí diváka na podlahu. Keď zbadáme vystavené exponáty bez akéhokoľvek názvu, len s malým číslom po boku, spomenieme si, že sme pri vstupe dostali do rúk plán, na ktorom si na základe uvedeného čísla môžeme nájsť názov i autora diela. Tento plán pre nás teda figuruje ako istá mapa, vďaka ktorej sa po priestore pohybujeme určitým spôsobom, hľadáme, objavujeme a prehliadame si diela zo všetkých strán.

Mohli by sme povedať, že vďaka tomu sa celá výstava nesie aj v tóne happeningu.

24

Eva Moflárová - Lem Do tretice nás táto cesta objavovania umeleckých výjavov našich rodákov zaviedla až do akejsi podzemnej miestnosti. Samotný vstup do daného priestoru markantne ovplyvnil to, ako sme vnímali diela tejto autorky. Celá miestnosť pôsobila mohutným, nadradeným dojmom, čo v konečnom dôsledku vyplývalo zo vznešenosti, vďaka ktorej sa nás ujala v plnej paráde. Diela Evy Moflárovej dokonale hrali s touto atmosférou a mali na nás podobný ohromujúci účinok.

Keď sme si uvedomili, čo je vyobrazené pred nami, nevedeli sme si tieto pocity úplne vysvetliť. Diela sa totiž zdali také jednoduché. Daná vlastnosť však nemusí byť len negatívna, v tejto jednoduchosti sa ukrývala sila jednotlivého umeleckého gesta a minimálnosť výrazu v jeho monumentálnosti. Na dielach sa jej podarilo zachytiť tvaroslovie ľudskej osobnosti, jej poznávanie i celkový duševný rast.

Titulný „lem“ je akýmsi elementom zjednotenia, no zároveň symbolom bariér či hraníc, ktoré nám prináša sám život.

Niektoré z vyobrazených hraníc limitujú naše životné možnosti, iné predstavujú uzatvorenie sa jednotlivca pred svetom.

Samotná autorka sa na jednoslabičné slovo „lem“ pozerá nielen z jeho obsahovej, ale i auditívnej stránky. Tvrdí, že je možné vnímať ho aj ako jednoduchú abstrakciu, ktorá na nás nepôsobí ako tvar, ale zvukový vnem. Postupnosť diel tejto expozície nebola úplne náhodná, vystihovala chronologickosť prežívania samotnej autorky. Mali sme možnosť vidieť obdobie života plné hľadania sa, vyznievajúce v pomerne abstraktných maľbách, ktoré sa určitým gestom snažili vyjadriť osobnosť i psychické rozpoloženie autorky v danom čase. Len o pár krokov ďalej sme sa ocitli v ďalšej etape jej života, ktorá už predstavovala určitú nádielku istoty, zaoberala sa silou ženskej stránky a materstva. Ojedinelým prístupom k rodičovstvu bolo práve to,

že naň nenahliadala z jeho intímnej stránky, ale skôr dávala na zreteľ jeho rituálnosť. Tento motív sme mali možnosť vidieť i v jej konceptuálnych objektoch, ktoré sa taktiež zameriavajú na ľudskú figúru a jej prepojenie v nekončiacich variáciách. V konečnom dôsledku môžeme povedať, že v jej tvorbe prevládala dôležitosť mierky a celostného prepájania. Väčšina jej prác je veľkoplošná a figuruje ako hyperbolizácia svojej vlastnej témy. Celou zbierkou sa tiež nesie nádych nepokoja, ktorý odráža práve táto zväčšená mierka diel, čo môže odkazovať na sochársky odstup. I keď by sa mohlo zdať, že nás má dielo vtiahnuť svojou rozsiahlosťou, ba priam až interaktívnosťou, ktorá nás nabáda diela opäť poskladať a uložiť na ich predurčené miesto. V skutočnosti sa nám ale snaží ukázať istú hranicu a poukázať na to, že i monumentálnejšie sochy či iné diela môžu byť veľmi krehké.

Na záver môžeme zhodnotiť, že všetky výstavy boli skutočne jedinečné. Pri každej z nich sme sa opäť naučili vnímať svet o čosi inak. Previedli nás históriou umenia, moduláciou tvarov i významov, útrapami, radosťami, inovatívnosťou či jednotlivými epochami a míľnikmi života. Našej fantázii dodali priestor pre nové možnosti či ilúzie a dokázali nám, že i slovenské umenie môže mať svetový rozmer.

Michaela Macková

25

Slovenská osobnosť pantomímy – MILAN SLÁDEK: „Rozprávať je nenormálne a nerozprávať je normálne.“ Sládek – slovenský mím, choreograf, režisér a pedagóg Sládkovo definitívne rozhodnutie venovať sa len pantomíme nastáva až po prečítaní Kožíkovho, pôvodom českého historického románu, v ktorom sa autor sčasti zaoberá psychológiou postavy, konkrétne sa snaží o pretvorenie osudu Pierota – jedna z najväčších postáv parížskeho divadla a svetovej pantomímy. Pierot tu vystupuje oblečený v bielom kostýme s veľkými gombíkmi a so širokými rukávmi.

Sládek totiž najprv svoju umeleckú kariéru začínal na pôde Strednej umeleckopriemyselnej školy v Bratislave, kde sa konkrétne venoval rezbárstvu. Aj toto umelecké odvetvie však pre neho predstavovalo inšpiráciu, nakoľko s odstupom času tvrdí, že mu výtvarné umenie samo osebe pomohlo objaviť jeho vlastné forVýznam slova pantomíma my aj teóriu. Výtvarnejšie vníma aj réžiu, Pantomíma (alebo aj nemohra) je vo pri ktorej pre neho javisko predstavuje svojej podstate jedným z divadelných rám (obrazu), v ktorom môže slobodne spôsobov vyjadrenia najmä pomocou komponovať. mimiky a gestikulácie s prvkami tanca.

Po absolvovaní strednej školy Sládka Všetko prebieha bez akéhokoľvek pojeho talent privádza na Divadelnú fakultu užitia hlasu. Takéto prvky obsahovali, VŠMU a neskôr aj do Prahy k všestranprirodzene, tiež niektoré diela z éry nému umelcovi (básnik, spevák, herec, nemého filmu (20. roky 20. storočia), dramaturg) Emilovi Františkovi Burikde prebiehala interakcia medzi hercami anovi, najmä to bol jeden z vtedajších práve takýmto spôsobom. Napríklad tvorcov československej medzivojnovej boje so šľahačkovými tortami sú práve avantgardy. výmyslom významného francúzskeho Sládek krátko po získaní svojho prvého herca a míma Jeana Gasparda Deburaua. angažmánu v Čechách zakladá aj svoj vlastný prvý pantomimický súbor spolu s ďalším mímom a choreografom Eduardom Žlábekom.

Pantomíma je dnes na Slovensku ešte stále raritným umením, hoci v roku 2020 dovŕšila svoju 60-ročnú existenciu.

Každoročne sa ju však snaží na Slovensku nielen oslavovať, ale aj šíriť do povedomia obyvateľstva najmä celoslovenská súťažná prehliadka pantomímy a pohybových divadiel s názvom Festival PAN v Liptovskom Mikuláši s medzinárodnou účasťou profesionálnych mímov či súborov zo ZUŠ, konzervatórií, ale aj vysokých škôl ako VŠMU alebo HAMU. Od súčasnosti by som sa ale ešte najprv rada preniesla do minulosti, teda do toho obdobia, keď sa práve mladý Sládek pokúšal vo vtedajšom svete rozvíjaním svojej záľuby v pantomíme v skutočnosti až o čosi prelomové, keďže bola v tom čase pantomíma pre ľudstvo ešte väčšou záhadou.

26

„Príprava na výraz je taká, že si vybudujem akýsi vnútorný monológ, ktorý ma vedie, ktorý ja sledujem.

A v tomto vnútornom monológu sú myšlienky, spomienky, želania, obrazy...

Tá reč tela má takúto úžasnú funkciu v našom živote, že mnohokrát to slovo nie je potrebné...“ „Slovo je niekedy taká hmla, ktorú pred seba hodíme, aby sme sa schovávali za ňu pred druhými, ale to telo nás prezrádza.“ Sládek „a“ Kefka Po prvý raz sa na scéne v roku 1960 objavuje v stvárnení Sládeka práve postava, konkrétne z pantomimickej hry Hrča, Kefka. Kefka bol hlavnou postavou tejto komédie, konkrétne predstavoval pikolíka v záhradnej reštaurácii.

Sládkov pohľad na pantomímu bol iný v porovnaní s ostatnými francúzskymi tvorcami. Na jednej strane totiž nesie odkaz, že je síce potrebné zachovávať klasickosť, no je tiež dôležité sa neustále vyrovnávať s novými podnetmi, ktoré prináša sám život či politika. Najdôležitejšie je však byť stále svoj.

Sládka zaujímala najmä práca so súborom. Avšak práve charakter tém, ktoré si k inscenovaniu vyberal (cez taliansku komédiu až po vážnu grécku sofoklovskú drámu), najviac ovplyvnil jeho špecifický herecko-pantomimický prejav, a teda aj výber výrazových prostriedkov.

Sládekov (krátky) návrat na Slovensko Keď sa Sládek v roku 1962 vracia do Bratislavy, stáva sa autonómnym telesom Slovenského národného divadla. Sládek od roku 1968 dokonca viedol aj istú slovenskú divadelnú organizáciu, ktorá združovala pantomimický, kabaretný a činoherný súbor. No v tom istom roku však okupácia Československa ohrozila jeho kariéru natoľko, že sa nakoniec s časťou divadelného súboru rozhodol emigrovať do Švédska a odtiaľ neskôr do Nemecka, kde aj dodnes pôsobí.

27

Divadlo Kefka V roku 1974 sa Sládkovi podarilo otvoriť v nemeckom meste Kolín nad Rýnom v tom čase jediné stále divadlo pantomímy v západnej Európe. O dva roky neskôr sa dokonca uskutočnil aj medzinárodný festival pantomímy Gaukler, ktorý za svojich dvanásť rokov existencie zožal značný úspech. „Som rád, že sa môžem nalíčiť, vyzerám mladší... Človek sa stáva neosobným, a to potom aj uvoľňuje divákov...“ „Biela maska mi zároveň pomáha pri viditeľnosti na javisku. Takto som výraznejší a môžem si dokonca dovoliť spraviť grimasu, ktorá je bez tej masky nepríjemná.“ Po páde komunizmu (1989) sa Sládek opäť vracia na Slovensko, kde pôsobí od roku 1992 až do roku 2002 ako riaditeľ bratislavského Divadla Aréna. Ako prvému sa mu podarilo inscenovať celovečerné pantomimické hry, v ktorých sa jeho postava vyvíjala (až) cez dve hodiny, keďže sa poctivo zaoberal aj študovaním psychológie postavy. Sládek svojou tvorbou reagoval na politický režim – „Pražská jar“, alebo sa inšpiroval aj klasicistickým skladateľom Wolfgangom Amadeom Mozartom – „Pantalon a Columbina“, alebo aj nemeckým hudobným skladateľom Kurtom Weillom – „Čarovná noc“.

Sládek tvrdí, že prevedenie „moonwalkingu“ či steny predstavuje len malý gag1. v porovnaní s tým, aká bohatosť musí byť vo vnútri herca.

1 (Pozn. prvok s vtipnou pointou) ilustrace: Natálie Nešporová

28

Pantomíma a súčasnosť „Zlatá“ éra pantomímy sa na Slovensku začína od 90. rokov. Slovenskí mímovia v tomto období našli (konečne) odvahu na profesionalizáciu. A tak od roku 1994 tiež rozbieha už spomínaný Festival PAN mím Miroslav Kasprzyk.

Medzi ďalších aktívnych slovenských mímov možno zaradiť aj Juraja Benčíka, Vladimíra Kulíšeka či Jozefa Rigu a Petra Vrťa, ktorí sú zároveň aj zakladateľmi jediného profesionálneho divadla pantomímy pre nepočujúcich na Slovensku. Pantomimickými prvkami sa vyznačuje napríklad aj bratislavské Divadlo Úsmev.

A môj osobný odkaz na záver by bol ešte takýto: „Ľudia, prosím, skúste začať chodiť do divadiel aj na niečo nové – iné, ako poznáte. Čo tak napríklad na nemohru? Síce jej, prirodzene, nebudete od slova do slova rozumieť, časom vás však dostane jej impulzívna intimita grimás, rúk aj nôh...“

Petronela Brotka

29

31. ročník Ceny Jindřicha Chalupeckého nie je trofejou jednotlivca Cena Jindřicha Chalupeckého je každoročné ocenenie vizuálnych umelcov do 35 rokov v Českej republike. Obdobným ocenením na Slovensku je Cena Oskára Čepana. Cenu J. Chalupeckého organizuje spoločnosť s rovnomenným názvom.

Jindřich Chalupecký (1910 – 1990) bol český teoretik a kritik, zaoberajúci sa výtvarným umením a literatúrou.

Do jeho spektra záujmov patrilo okrem iného písanie esejí a filozofia.

Spoločnosť, ktorá nesie jeho meno, založil Chalupecký spolu s výtvarníkom Jiřím Kolářom, maliarom Theodorom Pištěkom a Václavom Havlom. „Zámerom spoločnosti je iniciovať a podporovať inovatívnu a experimentálnu umeleckú, kurátorskú a výskumnú činnosť a prispievať k posilneniu roly súčasného českého umenia v lokálnom i zahraničnom prostredí, vrátane oblastí mimo hlavných kultúrnych centier. Usilujeme sa o otvorený inkluzívny prístup, citlivý k rozmanitosti a spoločenskej zodpovednosti, oslovujúci široké spektrum publika. Spoločnosť predstavuje významnú kontinuitu a súčasne flexibilitu, neustále preskúmava svoje podoby a možnosti ako organizácia aktívne sa vzťahujúca k najsúčasnejšiemu dianiu nielen na umeleckej scéne.“ Tohtoroční finalisti vo svojom vyhlásení vyjadrili nesúhlas so samotnou formou súťaže vo výtvarnom umení. Sú presvedčení o tom, že porovnávanie rôznorodých prístupov a odlišných umeleckých východísk pri rozmanitom spektre finalistov nemá zmysel. Nechcú, aby

30

odmietnutie súťažiť bolo len gestom, chcú sa zamýšľať s umeleckou obcou nad významom a zmyslom ceny a podieľať sa na premene. Chcú podporovať kolegialitu, nie konkurenciu medzi umelcami.

Ich vyhlásenie nevyjadruje len kritický postoj, zmieňujú v ňom aj pozitívne aspekty ceny ako medzinárodný kontext či inštitucionálne zázemie, ktoré vytvára podmienky pre vznik umeleckých prác a ich zviditeľnenie. Myslia si, že solidárnejšia vízia môže priniesť širší priestor pre komunikáciu, podporu a spoluprácu medzi umelcami. To, ako divák vníma na výstave diela v rámci súťaže, vedie k porovnávaniu a uberá možnosť výstavu naplno prežiť. Svoje vyhlásenie končia slovami o solidarite, ktorú považujú za dôležitú zvlášť v čase globálnej pandémie. Svet umenia a jeho inštitúcie by mali v solidarite ísť príkladom. Finalistky a finalisti Ceny Jindřicha Chalupeckého 2020: Alma Lily Rayner, Marie Tučková, Anna Slama, Marek Delong, Jan Kolský, Vojtěch Märc, Matěj Pavlík, Peter Sit, Jakub Choma, Jiří Žák.

Správna rada Ceny Jindřicha Chalupeckého finalistom vyhovela a tento ročník bude spoločná výstava bez vyhlásenia laureáta/laureátky. V Galérii PLATO Ostrava výstava potrvá od 14. 10. 2020 do 31. 1. 2021. Namiesto ceremoniálu, pri ktorom sa odovzdáva cena, sa uskutoční sympózium Jury Weekend od 4. do 5. 12. 2020.

Spoločnosť Jindřicha Chalupeckého zastrešuje niekoľko zaujímavých projektov

v oblasti umenia. Ich činnosť sa snaží vždy aktuálne reagovať na spoločenské, politické, environmentálne, psychologické a estetické témy sveta.

Projekt Ostrovy: Možnosti soužití organizuje SJCh v medzinárodnej spolupráci od roku 2019. Ide o dlhodobý, výskumný, výstavný, diskurzívny projekt. Téma projektu je inšpirovaná opusteným ostrovom. Je to metafora, prostredníctvom ktorej sa účastníci zamýšľajú nad spoločenskými stratégiami, komunitnými praktikami, spoločenskými formami a hľadajú možnosti spolužitia. Projekt zadefinoval otázky, vďaka ktorým sa objasňujú ciele, ku ktorým sa chcú účastníci dostať. Tieto otázky bližšie približujú sociologickú hĺbku, ktorú projekt Ostrovy má.

„Kde začať hľadať možnosti súžitia?

Ako byť spolu? S kým alebo s čím sa môžeme spojiť, aby sme začali riešiť planetárnu krízu? Čo sa odnaučiť? Aké lekcie nám dala (naša) minulosť? Aké formy súžitia si tieto systémy predstavovali a v akom bode sa im predpokladaná pospolitosť stala odcudzujúca, nútená, predstieraná či jednoducho utopická? Ktoré znalosti či porozumenie ich hodnotám a postupom by sme si mali ponechať a čo môžeme nechať za sebou?

Ako byť spolu a nie každý zvlášť? Čo nás drží pohromade okrem vzdelania a zastaralých dôvodov? Vychádza potreba spojenectva jednoducho zo strachu a je súžitie len nutným vedľajším produktom? Potrebujeme spoločného nepriateľa, aby sme mohli byť spolu? Je možné vytvoriť formy súžitia, ktoré zahŕňajú zmenu, otvorenosť a inklúziu? Čo to znamená pre umenie? Ako našu reflexiu foriem súžitia preniesť do rôznych pracovných metodológií na poli výtvarného umenia?”

Intervence patria do dlhodobého výstavného programu SJCh. Ide o komorné výstavy v lokálnych galériách, ale aj v nevýstavných priestoroch na regionálnej úrovni. Snažia sa priblížiť Cenu Jindřicha Chalupeckého širšej verejnosti mimo dosahu centier, kde sa cena uskutočňuje. Vystavujúcimi sú laureáti a finalisti, ktorí sa prezentujú svojimi dielami ako sú tradičné médiá, site-specific inštalácie, ale aj živé akcie a performancie.

Café Chalupecký je projekt, ktorý chce spolupracovať so zahraničnými umelcami, teoretikmi a kurátormi. Pozýva ich do Českej republiky a chce, aby sa zoznámili s českou umeleckou tvorbou.

Výstupy tohto projektu sú komorné a zamerané na prednášky, autorské čítania, menšie výstavy pre verejnosť, kde zahraniční umelci prezentujú svoje prieskumné počiny.

Terézia Renzová

31

Je budúcnosť módy Módny priemysel sa tak isto ako ktorákoľvek iná oblasť posúva vpred. Netvoria ho len dizajnéri a modelky, ale aj veľké množstvo kreatívcov, ktorí sú ochotní posúvať umeleckú hodnotu módy vyššie a skúmať nové možnosti, ktoré prináša digitálna doba. Ak si pod pojmom módna prehliadka predstavíte rad modeliek v extravagantných odevoch kráčajúcich jednu za druhou za prítomnosti módnej elity sveta, ste na omyle. V posledných rokoch je haute couture prezentovaná oveľa progresívnejším spôsobom. S využitím optických ilúzií, ale aj technológie, sa móla často menia na javiská.

vzniklo niekoľko fascinujúcich prehliadok/predstavení. Londýnsky návrhár Patrick McDowell sa inšpiroval víziou queer-friendly katolíckej cirkvi a pomocou ružových kryštálikov vytvoril takmer transcendentálne predstavenie svojich modelov. Návrhárka Damara Ingles odprezentovala pohlcujúcu inštaláciu The Fabric of Reality, v ktorej si mohli digitálni návštevníci vyskúšať, aké to je vznášať sa v priestore oslobodenom od gravitácie podobnom oceánu. Hoci Helsinki v tomto ohľade zožali veľmi pozitívny ohlas kritiky, pokus milánskeho, parížskeho či londýnskeho fashion weeku o digitálne prehliadky bol braný Fenomén digitalizovaných alebo komskôr negatívne. Pri väčších produkciách, pletne digitálne vytvorených prehliadok, ku ktorým fashion weeky v týchto mesktorý módnemu priemyslu výrazne potách na rozdiel od helsinského fashion mohol aj v časoch globálnej pandémie, weeku patria, je problematický časový pomocou digitálneho umenia posúva manažment už bez tvorby animácií, hranice konceptu oblečenia. Valentino ktoré navyše musia byť zverejnené veľmi svoju kolekciu na jeseň/zimu 2021 pred- rýchlo. Kreatívna časť módneho priemystavila pomocou animovaného videa pod slu sa tak rozdelila na dva tábory – prvý umeleckým vedením kreatívneho režisé- túži po objavovaní nových médií a zdora Pierpaola Piccioliho, na základe živej konaľovaní digitálnych formátov, druhý performance modeliek, tanečníc a nozastáva hodnotu klasickej prezentácie. minantky na cenu Grammy FKA Twigs.

Digitalizované či kompletne digitálne Toto štvorminútové video prezentuje prehliadky by mohli priniesť revolúciu niekoľko metrov dlhé, fluorescenčné aj vo svete modelingu a jeho nezdravej modely vznášajúce sa a tancujúce v tme. kultúry podvýživy, voči ktorej sa v poKeby ste si neprečítali názov a popis sledných dňoch spustila na internete videa, možno by ste ani nevedeli, že ide obrovská kritizačná kampaň, v ktorej o prezentáciu kusov odevu. sa ľudia pracujúci v módnom priemysle z celého sveta rozhodli otvorene hovoriť Nejde však len o prezentáciu oblečenia. o nerealistických štandardoch, ktoré sú V určitých aspektoch sa móda prelína aj na modelky a modelov kladené. Často už so scénografiou, a to v podobe novodopodvyživení modeli a modelky s nezdrabého runway dizajnu, ktorý sa už tiež vým obrazom o vlastnom tele sú agentmi preniesol aj do digitálneho priestoru. a značkami postavení pred ešte menšie V júni tohto roku na helsinskom fashion veľkosti, ktoré by mali byť schopní si obweeku vďaka spolupráci módnych liecť. Ak chcú návrhári prezentovať svoje návrhárov a technologických gigantov modely na biologicky nerealistických

32

v digitálnom priestore? telách, teraz majú k dispozícii možnosť vytvoriť v digitálnom priestore svoju víziu dokonalej modelky bez fyzickej ujmy tých reálnych. Hoci môže práca svdigitálnym priestorom módny priemysel ešte viac oddeliť od reality ľudských tiel, môže na druhej strane pomôcť ukázať, že oblečenie môže vyniknúť aj na diverznejšom spektre modelov a odňať časť tlaku, ktorý je na modelov dnes kladený.

Treba sa ale zamyslieť, aké budú mať digitálne vytvorené ideály krásy dopad na ľudský pohľad na vlastné telo, hoci sa mu v dobe virtuálnych influencerov asi ťažko vyhneme.

Zároveň nemôžeme ignorovať fakt, že digitálnym sa postupne stáva takmer všetko. Nechcem tento fakt hodnotiť okamžite ako negatívny, ale je dôležité uvedomovať si význam reálnych offline zážitkov, ktoré je potrebné zachovať vo všetkých oblastiach. Bohužiaľ, v prípade módneho priemyslu tieto offline zážitky neboli nikdy dostupné pre všetkých, zatiaľ čo digitálne prehliadky si môže pozrieť každý človek s prístupom na internet. Ako ďalšie spoločenské pozitívum digitálneho média v spojení s módou spomeniem napríklad veľký význam, ktorý táto zmena môže mať pre budúcnosť módy v súlade s environmentálnou zodpovednosťou. Haute couture už teraz funguje na základe objednávok a následného vyrobenia produktu v limitovanom počte. Ak by však bola móda prezentovaná digitálne, môže sa ušetriť veľké množstvo materiálu a vody potrebných na výrobu, a to nielen vo vysokej móde.

Aj napriek tomu všetkému netreba zabúdať, že elitistický módny priemysel patrí medzi jednu z najproblematickejších oblastí a jeho problémy ani zďaleka nevyrieši len presun do digitálneho priestoru. Táto zmena je však zaujímavá, pretože zdôrazňuje možnosti, ktoré nám digitálny priestor ponúka a kam by sme v budúcnosti mohli smerovať aj mimo sveta módy. Tiež je veľmi podstatná z vizuálneho hľadiska. Keďže móda je jednou z mála kreatívnych oblastí, v ktorých sa už od začiatku mohli prejavovať najmä ženy, je veľmi pozitívne, že vďaka týmto novým prístupom sa móda môže stať vyššie umelecky hodnotnou.

Karma Hasbach

33

Prekliati básnici – – Les Poètes maudits Symbolizmus. Prelom 19. a 20.storočia vo Francúzsku.

Umelci na hranici šialenstva a geniality s rôznorodými sociálnymi i finančnými problémami unikajú skrz tvorbu do ich sveta poézie a reflexívnej, občas sentimentálnej a patetickej lyriky. Okolitý svet je pre nich kruté, materiálne miesto bez citu, ktorý im tak chýba. Nesúhlasia s presadzovanými hodnotami, stretávajú sa len s nepochopením a sklamaním, či už v láske alebo v spoločnosti. V nadväzovaní vzťahov vidia len bolesť a utrpenie. Bezpečie pre nich symbolizuje iba ich vnútorný svet, ich vlastná realitu, kde sa ešte nestratila hodnota a podstata vecí, pravá láska a koncept dobra a zla. Ich myšlienky a názory vyjadrujú skrz symboly a obrazné pomenovania.

Taktiež je pre nich typické používanie asociácií, voľného verša a zmyslového vnímania skutočnosti.

V tomto smere sa časom a vplyvom dekadencie (literárny smer, décadence – úpadok) vyformovala skupina autorov Prekliati básnici. Čo ich spájalo?

Práve pocit osamelosti a nepochopenia.

Pojem prekliati básnici prvý raz použil Paul Verlaine. Členov tejto literárnej skupiny bolo viacero, my sa teraz budeme venovať najznámejším, a to sú P. Verlaine, Ch. Baudelaire a G. Apolinaire.

Jeho vstupom do sveta poézie bola zbierka Saturnské básne. Prejavuje sa v nej jeho silná citlivosť a vplyv Charlesa Baudelaira. Jeho tvorba v tej dobe obsahovala silnú melodickú predstavu (melodické piesne). Ide o jemné zvukové i vizuálne vyjadrenie silného citového a zmyslového zážitku z poznávania krajiny a obdivu k nej. Popri lyrických, krajinomalebných polohách sa tu uplatnili aj motívy lásky, smútku, túžby.

V čase najväčšej tvorby do jeho života vstúpil Arthur Rimbaud, s ktorým mal intímnu ľúbostnú aféru, čo neskôr ovplyvnilo aj jeho tvorbu. Ich vzťah bol búrlivý, plný žiarlivostných scén, odkazov v básniach a aj verejných hádok.

V Bruseli napríklad na Rimbauda Verlaine po jednej z častých hádok opitý vystrelil a trafil ho do ruky, za čo ho odsúdili na dva roky väzenia.

Zomrel 8. januára 1896 na následky biedneho žitia po tom, čo skrachoval a väčšinu peňazí minul na alkohol.

V roku 1995 nakrútila Agnieszka Holland film s názvom Úplné zatmenie (Total Eclipse) v hlavnej úlohe s Leonardom DiCapriom ako Rimbaudom a Davidom Thewlisom ako Verlainom.

Opíjam sa, aby som si zachoval povesť.

Paul Verlaine (ukážka) Ani si neváž príliš slov.

Prejav im svoje pohŕdanie: pieseň sa vtedy dobrou stane, keď sa to presné pospája v nej s hmlou.

To sú tie oči za závojom skryté, to poludnie, vzduch čo chveje sa, tie jesenné a chladné nebesá, to belasé, hviezdne vlnobitie.

(Preložil Miroslav Válek)

34

Charles Baudelaire (ukážka) Posvěcenému básníku, dokonalému čaroději francouzského písemnictví, svému velmi drahému a velmi váženému Mistru a příteli Théophilu Gautierovi s pocity nejhlubší pokory připisuji tyto choré květy (Ch. B. v úvode jeho zbierky – Kvety zla) Baudelaire bol známy jeho nepriateľstvom voči sentimentalite, láske a vášni. V tvorbe často zobrazoval prostredníctvom kvetnatých opisov tie najbrutálnejšie aspekty života, ktoré ho robili tak prázdnym. Akoby sa občas vyžíval v bolesti, ktorú mu žitie prináša, keďže sa u autora vyskytli časté znaky dolorizmu (ospevovanie vlastnej bolesti). K jeho najznámejšiej zbierke patrí zbierka Kvety zla – básnický text je komponovaný ako dramatické dielo a rozčlenené je do častí: Splín a ideál, Parížske obrazy, Víno, Kvety zla, Vzbura, Smrť. Pôvodne v úvode napísal, že „chcel vydestilovať krásu zo zla“, napokon to však nepublikoval.

Jeho básne boli kruté, plné žiaľu, hnevu, bolesti a chtíču po ubližovaní.

Počas svojho života žil veľmi hedonistickým a cynickým životným štýlom. Jeho výstrelky poznačili aj jeho vzťah s rodičmi, ktorí ho po dosiahnutí plnoletosti vyhlásili za nesvojprávneho, pretože neuveriteľnou rýchlosťou prišiel takmer o všetok zdedený majetok. Jeho túžba po opojení, ktorá sa prejavovala aj v jeho chtíči po ženách, sa mu stala nakoniec osudnou, pretože zomrel v Paríži ako 46-ročný na syfilis.

Je neznesiteľné neubližovať tomu, kto bez nás nemôže žiť.

Guillaume Apollinaire Vlastným menom Guillaume Albert Wladimir Alexandre Apollinairis de Kostrowicki, priniesol literatúre nielen svoju tvorbu počas avantgardy, ako aj v rámci prekliatych básnikov, ale rovnako bol aj autorom názvu surrealizmus.

Jeho najznámejšiou zbierkou bola zbierka Alkoholy, kde sa preslávil aj svojím básnickým útvarom – báseň Pásmo, ktorého kompozícia vyvoláva predstavu filmovej montáže. Využitie farieb a farebnosti v Pásme má významové poslanie, vzbudzuje emócie, predstavy, lyrické nálady, spoločne s predmetmi, lenže tie sa v texte presadzujú svojou funkčnosťou. Ústredná téma sa rozvíja do vedľajších a tie sa postupne osamostatňujú do nových celkov.

Po zbierke Alkoholy vydal Apollinaire Kaligramy, kde sa hral aj s vizuálnou formou diela a skladal ho do rôznych obrazov a geometrických útvarov, román Sediaca žena a satirický náčrt Tiréziove prsníky. Za odkaz budúcim nasledovníkom možno označiť jeho slová: „Básnici nie sú len tvorcami krásy, sú tiež predovšetkým tvorcami pravdy...“ Zomrel v roku 1918 na následky španielskej chrípky. „Sníva o syntéze všetkých umení pod dojmom technických vymožeností, ktoré umožnia ich netušené spojenie. Apollinairovské úvahy o umení a poézii majú v sebe pátos utópie.“ (Milan Kundera o G. A. v eseji Veľká utópia moderného umenia v roku 1964) Zuzana Hrašková

35

REPORTÁŽ Z FESTIVALU TEHLÁREŇ Umelecký festival Tehláreň prebiehal tento rok už tretíkrát aj napriek aktuálnej nepriaznivej situácii 21. 8. až 22. 8. 2020 v budove bývalej tehelne v Liptovskej Ondrášovej. Prípravy sa niesli v pohodovej, i keď mierne rušivej atmosfére, pretože budova tehelne je z väčšej časti v prestavbe. Umelci si svoje diela mohli prísť do priestorov festivalu nainštalovať už od štvrtka, túto možnosť však využili len niektorí. Hlavná vlna inštalácií prebiehala v piatok od skorého rána až do 13:00, keď festival otvoril svoje brány verejnosti.

Piatok Festival mal jeden hlavný stage, na ktorom odštartoval aj dvojdňový pestrý program v piatok o 14:00 zaujímavou prednáškou Šimona Sýkoru s názvom „Take a side of evil“, ktorá trvala približne hodinu. Nasledovala prezentácia „Bratstvo a jednota“ Olji Triašky Stefanović. Medzi jednotlivými bodmi programu, ktoré sa odohrávali zväčša na pódiu alebo v jeho bezprostrednom okolí, mali návštevníci festivalu primeraný čas na prezretie výstavy. Ďalej sme mali možnosť zakúpiť si za dobrovoľný príspevok občerstvenie v bufete alebo Tehláreň merch. Po menšej prestávke sa všetci znova zjednotili pri pódiu, kde prebiehalo premietanie inšpiratívneho environmentálneho dokumentárneho filmu „Zlatá zem“. Po skončení filmu nasledovala diskusia s režisérom D. Jursom a reportérom M. Hudákom, ktorí nám priblížili priebeh natáčania, motivácie aktivistov a aj absurdné situácie, ktoré vznikali počas natáčania.

Program gradoval ako starol čas a večer sa približoval.

36

V čase 18:20 na scénu nastúpila skupina umelcov Dočasný kolektív, ktorí sa nám predstavili so svojím happeningom „Moneyfest“. Išlo o niečo na spôsob hry Človeče, nehnevaj sa s ľudskými postavami. Dočasný kolektív zapojil do svojej hry účastníkov festivalu, ktorí si mohli od postavičiek kupovať rôzne tovary vo forme aktivít, respektíve služieb, ktoré boli účastníkom nimi sprostredkované. Za každú kúpenú aktivitu dostávali postavičky určitý počet žetónov, za ktoré si následne mohli kupovať rôzne druhy „istôt“: nukleárnu rodinu, doživotné zabezpečenie, poistenie, atď. Takto to išlo stále dookola a dookola, častokrát museli so zbieraním žetónov začať odznova úplne od nuly, pretože jedna alebo viacero postavičiek urobili určitý prešľap.

Postavičky z tohto „kolotoča“ začínali byť badateľne frustrované. Pomaly začali odmietať plniť akékoľvek úlohy a uzatvárať sa do seba alebo prejavovať iné, navonok viditeľné známky nezdravého až chorobného správania. Happening nemal happy end, práve naopak, končil roztrieštene, hmlisto a veľmi znepokojivo. Bol istou metaforou na aktuálny stav kapitalistickej konzumnej spoločnosti s neblahou predikáciou do budúcna, ktorá sa prvoplánovo ženie za vidinou bohatstva a takzvaných istôt, ktoré v skutočnosti často nie sú takým zlatým grálom, ako sú navonok prezentované.

Po skončení happeningu nasledovala performance Viktora Rumana „Sorry, I didn‘t mean to hurt you“. Samotnej performance, ktorá sa na prvý pohľad javila ako neškodná hra detskej spoločenskej hry Twister, sa zúčastnili štyria ľudia.

Traja aktívni hráči, medzi ktorých patril aj samotný autor, a jedna pasívna hráčka, ktorá točila ruletou. Celú zápletku performance tvorili dva málo viditeľné aspekty, tetovacie strojčeky, ktoré mal hlavný protagonista upevnené na nohe a na ruke. Vždy, keď sa dostal do kontaktu s ostatnými dvoma hráčmi, omylom (lepšie povedané náhodne) ich potetoval.

Nasledovala prezentácia umelcov

PechaKucha, ktorá sa znovu odohrávala na hlavnom stagi, kde vybraní autori rozprávali o svojich rôznorodých aktivitách – projektoch, semestrálnych prácach, spôsobe tvorby, motiváciách, cieľoch a vidinách do budúcna. Do svojej práce návštevníkov zasväcovala napríklad aj známa intermediálna umelkyňa Klaudia Fichta Čierna.

Sobota Sobotňajší program festivalu otváralo o 13:00 premietanie „OPEN CALL /// Performance art“, s ktorým sa zároveň spúšťal aj workshop občianskeho združenia Verejnô „Easy peasy zápisník“.

Program ďalej pokračoval diskusiou Lucie Plavákovej a Ondreja Prostredníka s názvom „Na slovíčko s ľudskoprávnymi svätuškármi“. Nasledovala prednáška „Všetko, čo ste kedy chceli vedieť o tom, ako sa stať slávnym umelcom (ale báli ste sa spýtať)“ v podaní Omara Mirzu.

O 17:30 mal svoju performance mladý umelec Claude Johann Čierny „F64.2“.

Prostredníctvom tejto performance sme mali možnosť nakuknúť do zákulisia problematického dospievania trans chlapcov a dievčat. Performance ostro kritizovala bizarnosť otázok psychiatrov, ktorí často namiesto pomoci svojimi otázkami zraňujú, urážajú, ale čo je najhoršie, absolútne nepomáhajú. V rámci performance sme boli aj my ako diváci pozvaní na participovanie, mohli sme bez akéhokoľvek relevantného dôvodu, no aj bezúhonne, kričať a urážať jedného z jej protagonistov, ktorý prebieha rodovou zmenou – nikto sa na výzvu nechytil.

Osobne hodnotím performance Claudea Johanna Čierneho za veľmi silný zážitok, ktorý mi len tak nevyprchá z mysle.

Aby program nebol len taký jednotvárny, tak sme sa z performance hneď mali možnosť preladiť na prezentáciu inšpiratívneho projektu „Ženy v SNP“ umelkyne Eriky Meszárosovej. Po skončení jej mierne smutného, no zároveň dych berúceho rozprávania nasledovala diskusia s autorkou pod taktovkou

Niny Vidovencovej. Vďaka tejto diskusii sa nám dalo ešte trocha viac uchopiť vážnosť a vznešenosť esteticky príjemne spracovaného projektu o nespochybniteľne dôležitom postavení žien v rámci Slovenského národného povstania.

O 19:15 sme sa mohli znova preladiť na premietanie filmov a video artu, ktoré boli vybrané v rámci otvoreného hľadania umelcov.

Po hodinovom premietaní nasledovala performatívna módna show značky Cieli s názvom „Formy a preskupenia“ (pozn. šéfredaktorky: módna značka a samotná prehliadka patrila autorke tohto článku).

Prehliadka bola uchopená trochu inak, sedem ľudí vybratých z radov účastníkov a umelcov vystavujúcich na Tehlárni chodilo v kruhu, ktorý bol vytvorený z tehiel. Postupne sa všetci siedmi vystriedali na reflektorom osvetlených stredových tehlách kruhu. Človek stojaci na týchto dvoch tehlách si oblečenie začal rôzne prezliekať, aby demonštroval divákom varírovateľnosť svojho modelu. Atmosféru prehliadke pridávala potemnelý podvečer v kombinácii s autorsky vytvorenou, mierne znepokojivou hudbou.

Festival Tehláreň srdečne odporúčam všetkým milovníkom umenia v akejkoľvek podobe, bol to pre mňa nezabudnuteľný zážitok. Dúfam, že sa spolu vidíme budúci rok v Liptovskom Mikuláši.

Celestína Minichová

37

(Ne)dokonalá múza Z gréckej mytológie poznáme deväť múz.

Calliope – múza epickej poézie a výrečnosti, Clio – múza histórie, Erato – múza ľúbostnej a erotickej poézie, Euterpe – múza tragédie, Melpomene – múza tragédie, Polyhymnia – múza náboženskej poézie, Terpsichore – múza tanca, Thalia – múza komédie, Urania – múza astronómie. Bolo to deväť krásnych mladých dievčat stelesňujúcich umenie, literatúru a vedu. Boli nekonečnou inšpiráciou antických básnikov, ktorí verili, že s ich pomocou získajú potrebnú inšpiráciu k tvorbe. Podľa mýtov to boli dcéry boha Dia a bohyne pamäti Mnémosyny. Práve preto sa verilo, že múzy boli stvorené, aby pomohli ľuďom zabudnúť na ich trápenie. Platón udelil titul „desiatej múzy“ poetke Sapphó z Lesbosu, o ktorej sa nám bohužiaľ nezachovalo dosť informácií. Zachovala sa len jedna kompletná báseň, a to Óda pre Afroditu. Označenie „desiata múza“ sa dnes používa ako pocta vynikajúcim ženským poetkám. Vo všeobecnosti je múza zdrojom inšpirácie umelca. Môže to byť jeho blízka osoba, niekto, koho obdivuje, človek, ktorý mu dodáva zápal a zmysel.

38

Včera ráno som sa zobudila s pocitom absolútnej rezignácie. Cítila som sa slabá. Bez nádeje. Bez viery. Moje emócie boli príliš agresívne, aby ma nechali v pokoji spať ďalej. Pozrela som sa do zrkadla a videla som zúfalstvo. Z celého toho zhnusenia sa mi vnukla myšlienka zachytiť túto prežívajúcu existenciu a vykričať celému svetu, že sa cítim ako hlupák. Smutný, neschopný hlupák.

Nastavila som statív a posadila sa na stoličku oproti stojanu s nedokončeným obrazom, čo ma len utvrdilo v mojej neschopnosti, pretože v tomto psychickom nastavení som, bohužiaľ, nebola schopná vnímať budúcnosť. Zasekla som sa v pekle prítomného okamihu. Foťák, nastavený na sériové fotenie, cvakal a ja som medzitým putovala v excentrických stavoch žiaľu a hnevu.

Bez očakávaní, no so zvedavosťou som prezerala fotky, ktoré som plánovala pridať do pripraveného priečinku v mojej galérii s názvom „I‘m stupid, please don‘t judge me.“ Približne dve hodiny som strávila vo photoshope, kým som dospela k finálnej verzii. V tom sa moje vnímanie daného emocionálneho zážitku diametrálne zmenilo. Zrazu mi fotografie odhalili úplne iný obraz než ten, čo som mala v hlave ráno. Namiesto bezmocného stvorenia, ktoré prežívalo vo mne pred pár hodinami, som videla silného človeka. Niekoho, kto sa nebojí ukázať svoje trápenie. Bytosť, ktorá chce pomôcť svojím dielom k akceptácii každého jedného úžasného stvorenia.

Všetky fyzické aj psychické „nedokonalosti“ sa premenili v niečo harmonické s hlbším významom. V tomto momente som zložku s upravenými fotografiami premenovala. Dostala názov (ne)dokonalá múza.

Pravdepodobne som až teraz prišla na to, čo to slovo naozaj znamená a čo symbolizuje. Pre mňa je každý človek súčasťou umenia. Sme odlišní. Naše fyzické schránky, ako aj naše duše, sú iné.

Jedinečné. Každý jeden z nás, či už si to uvedomuje alebo nie, je zaručene zdrojom inšpirácie pre niekoho z jeho blízkych a často aj pre úplne cudzieho človeka, ktorý náhodne natrafí na malú črepinu z nášho vnútra uprostred víru hektiky.

(Ne)dokonalá múza má symbolizovať dokonalosť, ktorá neexistuje, a vyvracať prežité ideály krásy, ktoré nás klamú.

Byť múzou znamená byť sám sebou.

Je to cesta k láske. Byť múzou by mohlo znamenať byť vzorom. Nemyslím vzorom, ktorý bude zväzovať ľudí a nútiť ich zaprieť samého seba a vytrvalo sa snažiť byť niekým iným. Vzorom, ktorý naučí ľudí vidieť ich samotných ako múzy.

Ako úžasné inšpiratívne osobnosti. Často prijímame našich blízkych napriek ich chybám a zlyhaniam. No na seba sme večne krutí. Nedokážeme sami sebe odpúšťať, ani napriek vedomiu, že sme stále ľudia. Ľudia podliehajúci emóciám. Každý jednotlivec má právo cítiť sa výnimočný. Dokonca je to aj dokázané. Neexistuje človek totožný s niekým iným. Si a budeš jediný ty v tomto vesmíre. Zaslúžiš si byť milovaný samým sebou. Zaslúžiš si odpustiť sebe každú chybu, ktorú si urobil a bez ktorej by si nebol tam, kde sa práve nachádzaš. Vždy si hodný ďalšej šance.

Po včerajšom zistení sa pravdepodobne nikdy nevzdám. Viem, že sa dostanem do situácií, keď si budem pripadať pokazená a nehodná, ale nehodlám zabudnúť na odkaz, ktorý mi priniesol pohľad na samu seba.

Umenie skrýva mnohé odkazy. Myslím, že o ne každý zakopáva svojím tempom.

Tempom, ktoré potrebuje k nadobudnutiu potrebných znalostí. Všetci sme (ne)dokonalé múzy. Všetci sme krásni svojím spôsobom. Všetci sme tými najpotrebnejšími pre tento svet.

paranoid genesis

39

Silné ženské hrdinky, o ktorých som tento rok čítala Mnoho tvorcov, spisovateľov či scenáristov a režisérov si pod pojmom silná ženská postava alebo hrdinka, pre mňa z úplne neznámych dôvodov, predstavujú vysokú, štíhlu, mladú, väčšinou bielu ženu, ktorá má oblečený kožený overal a hádže okolo seba nože. V istom zmysle sa dá tento typ postavy označiť aj za silný, aj za ženský.

Nedá sa však označiť spojením týchto dvoch slov. Silné ženské postavy sú postavy, ktoré čitateľky a diváčky naozaj zaujmú, postavy, ktoré ukazujú, aké ženy naozaj sú alebo aké môžu byť. Neexistujú len pre dve konverzácie s hlavným mužským hrdinom alebo na zdôraznenie, že citlivosť je súčasťou jeho povahy. Chceme čítať o ženách, ktoré sú skutočné, reálne, patriace len samy sebe, nedokonalé a nezosmiešňované.

A ja som o niekoľkých tento rok aj čítala1.

Vieš, že to chceš – Kristen Roupenian Táto zbierka poviedok americkej autorky Kristen Roupenian skúma rôzne situácie a scenáre, v ktorých ženy nie sú ani trochu prezentované ako nevinné a plaché stvorenia. Hovorí o ženskej sexualite, miestami ju prepája až s určitou zvrátenosťou, ktorá bola dlhé roky aj v literárnom svete tabu. Pre budúcnosť rovnej spoločnosti je však akceptovanie ženskej sexuality vo všetkých jej podobách nevyhnutné, a preto považujem túto zbierku poviedok za dôležitú.

Bohužiaľ, táto snaha miestami v knihe pôsobí skôr ako explicitnosť zameraná na šokovanie diváka než prirodzená súčasť príbehu a vykreslenia postáv.

Poviedky sa na seba inak ako tématicky ani zďaleka nepodobajú, v každej sú nám predstavené nové postavy a miesta, čo zbierke pomáha udržať si našu pozornosť a svoju sviežosť.

Dni opustenia – Elena Ferrante Chvíľami cyklický a nudný román uznávanej autorky ma napriek všetkému zaujal svojím zvláštnym pohľadom na znovunadobudnutú nezávislosť žien, ktoré sa cítia opustené a nechcené. Autorka vnútornú cestu kedysi nádejnej spisovateľky Olgy, dnes matky a opustenej manželky, vôbec neprikrášľuje, zobrazuje ju aj v situáciách, v ktorých nikto z nás nechce a nemôže byť silný. Hrdinka nie je vždy dokonalá, láskavá ani hrdá žena, ktorá sa bez problémov vysporiada s neverou a porovnávaním s mladšou milenkou, práve táto vulnerabilita však zdôrazňuje skutočnú odvahu. Kritickú situáciu ohľadom rozvodu hlavná hrdinka prekonáva rôznymi, niekedy viac a niekedy menej, nezávislými spôsobmi, tento aspekt však prispieva k reálnosti hrdinky a dôveryhodnosti príbehu.

1 (Pozn.: Nejde výhradne o knihy vydané v tomto roku.)

40

Manuál pre upratovačky – Lucia Berlin Hoci kniha nie je na prvý, ani druhý pohľad zameraná na zdôrazňovanie ženskej emancipácie, darí sa jej v takmer autobiografických poviedkach o živote žien a dievčat žijúcich na okraji spoločnosti v strednej a severnej Amerike na prelome šesťdesiatych a sedemdesiatych rokov minulého storočia pravdivo zobraziť drobné, ale významné boje, ktoré tieto postavy každý deň skladajú a vyhrávajú.

Postavy matiek, dcér, sestier, mileniek a školáčok sa v knihe objavujú a zase miznú. Vidia krásu v každodennej všednosti aj v temnejších stránkach života a ich vnútorná sila sa prejavuje tichou odhodlanosťou nevzdať sa.

Zúfalé postavy – Paula Fox Známy a kriticky oceňovaný román hovorí príbeh o manželskom páre, ktorému sa po zdanlivo nepodstatnej udalosti začne rozpadať ich svet pred očami. Významnú a pozoruhodnú úlohu hrá v tomto príbehu o politike, manželstvách a ľuďoch hlavná ženská hrdinka, ktorá od malichernosti postupne prechádza k sebareflexii a vnútornému, mentálnemu oslobodeniu sa od dlhodobo nemeniacich sa predsudkov a zásad.

Sofie nepatrí medzi hrdinky, ktoré by ste našli na plagátoch s nápisom GIRL POWER!, je však dôležitým obrazom ženy, ktorá sa nebojí opustiť duševný komfort aj napriek odsúdeniu okolia.

Vzdelaná – Tara Westover Autobiografický príbeh Tary Westover o dievčati zo survivalistickej rodiny, ktoré sa rozhodne opustiť domov a zmeniť svoj pohľad na svet, ktorý hovorí aj o hľadaní vlastnej identity, dôležitosti vzdelania a nasledovaní svojich cieľov napriek všetkému, čo vám bolo od malička prezentované ako realita, na tento zoznam zdanlivo nepatrí. Hoci tichá odhodlanosť a vnútorná sila hlavnej postavy a autorky v jednom môže miestami pôsobiť zúfalo a zmätene, je prítomná v celom príbehu a čitateľovi pripomína, čo všetko ženy dokážu prekonať.

Karma Hasbach

41

Genius Loci – Kúzlo opustených miest a budov V rímskej mytológii sa spomína pojem Genius Loci – takzvaný duch miesta, ochraňujúci dané miesto, ktorý bol zobrazovaný najčastejšie ako had.

V dnešnej dobe sa však toto slovné spojenie používa ako označenie špecifickej atmosféry daných miest, ich charakteru a energie. V stručnosti ide o označenie miest, ktoré majú dušu. Každé jedno miesto, dom a budova má svoje jedinečné vlastnosti a okrem fyzického vzhľadu je dôležitý aj spôsob, akým ho vnímame. Čaro opustených miest a budov ma už od útleho veku náramne fascinovalo.

Energia týchto miest ma priťahovala ako magnet neskutočnou silou a nebolo možné jej odolať. Genius Loci som nachádzala na rôznych miestach, odhalili sa mi, inšpirovali ma, očarili a ovplyvnili.

Ich atmosféra vo mne vyvolávala nespočetné množstvo emócií, od pozitívnych po negatívne, od mierneho strachu z neznámeho až po nevýslovnú uchvátenosť.

Prieskum starých budov a opustených miest je hobby, ktoré má v sebe adrenalín. Relaxácia a architektúra mi pomáhajú vytratiť sa z každodenného života, a tak mám priestor na nové myšlienky.

Tu nachádzam inšpiráciu.

Popraskané, vlhkosťou nasiaknuté steny kedysi poskytovali útočisko rodinám.

Generácie sa striedali a obývali teraz už zanedbaný a schátraný dom. Tu rodičia

vychovávali svoje potomstvo, na teraz už v divoko zarastenej záhrade sa mnoho rokov dozadu naháňali deti. Práve tieto rodinné domy ukrývajú najcennejšie spomienky. Spomienky na život teraz už zosnulých bývalých obyvateľov zapísané v štrbinách medzi stenami, v každej jednej tehle.

Spoločnosťou prehliadnutý, starý hotel schovaný v horách pokrytými lesmi kedysi prekvital životom. Izby boli každý deň obsadené novými ľuďmi, interiér v tej dobe luxusný a moderný, určený na rekreáciu. Dobové dekorácie a architektúra 80. rokov. Všetko je dnes zabudnuté, všetko požiera čas.

V hlbinách lesa sa nachádza zopár prastarých židovských hrobov, medzi mohutnými stromami je ich večný odpočinok. V hebrejčine do náhrobku vytesané neznáme mená ľudí odpočívajúcich v lone prírody. Spočinuli na krásnom mieste, ďaleko od hluku spoločnosti, od svetských starostí. Vietor a šuštiace listy stromov sú ich spoločníkmi. A ich duše nachádzajú v lone prírody vytúžený pokoj.

Každé z týchto miest má nepochybne svojho Genius Loci. To, čo iných odrádza a desí, to, čomu by sa iní ľudia oblúkom vyhli. Tmavé chodby, vysoké veže a rozpadnuté schodiská, výhľad zo strechy budovy – to ma napĺňa a robí šťastnou.

Autor: Iwa Nadzam Fotografie: Erika Partilová

42

43

I am Paul Walker Producent dokumentov ako napríklad I am Heath Ledger, I am Chris Farley, Derik Murray, vytvoril spomienkový dokument aj pre výnimočného herca Paula Walkera. V novembri to bude sedem rokov, čo sa herec, otec a brat, nešťastne zabil v aute, keď odchádzal z vlastnej charitatívnej akcie na podporu obetí tajfúnu Haiyan. V roku 2018 vznikol dokument, ktorý poukazuje na hercovu dobrosrdečnosť, ukazuje vzťah k jeho prvej láske Rebecce McBrain, s ktorou má dcéru Meadow. Taktiež môžete vidieť snímky z Paulovho detstva, jeho súkromia, aké mal koníčky. Pekné slová budete počuť z úst režiséra Rýchlo a zbesilo, odkiaľ je Paul Walker najviac známy, ale aj od kolegov hercov či jeho bratov a sestier.

ilustrace: Natálie Nešporová

44

Paul sa narodil v mestečku Glendale v Kalifornii. Otec bol podnikateľ a matka modelka. Vďaka jej práci, kde ho všade brala, sa mladý Paul stal modelom a objavil sa v niekoľkých televíznych reklamách. Napríklad na takú značku Pampers. Mal dve sestry, Ashlie a Amie, a dvoch bratov, Caleba a Codyho. Starý otec bol dokonca šampión v boxe strednej váhy.

V roku 1985 získal prvú rolu v seriáli.

O rok neskôr už hral v debutovom filme Príšera zo šatníku. V tom istom období si zahral aj v televíznom seriáli Throb, čo bola dlhodobejšia spolupráca.

Popri škole sa ďalej venoval herectvu aj športu. Hral volejbal, futbal, často chodil surfovať a jazdiť na skateboarde.

Rozhodol sa študovať morskú biológiu na Kalifornskej univerzite, pretože práve oceány boli jeho vášňou a strávil tam veľa času. Štúdium úspešne dokončil, ponuky sa hrnuli.

Možno si ho pamätáte z troch komédii ako Pleasantville, Varsity Blues alebo romantickej komédie Také normálne dievča, ktorý zožal v Amerike veľký úspech a len do mesiaca si film pripísal na konto 57 miliónov dolárov.

V roku 2000 sa zapísal ako najsexi muž v časopise Vanity Fair. Zatiaľ, čo ostatní muži premýšľali ako na fotkách pre tento časopis zapôsobiť a vyzerať príťažlivo, Paulovi stačil jeho krásny úsmev, ktorým vytŕčal z davu. V 2001 nastal zlomový bod v jeho kariére, keď hral hlavnú úlohu Briana O´Connera v prvej časti Rýchlo a zbesilo. Filmom si získal fanúšikov po celom svete. Stala sa z neho Hollywoodska hviezda. Taktiež si ho môžeme pamätať zo snímok ako Prúd času, Do hlbiny a pod.

Po svojom starom otcovi zdedil vášeň pre rôzne formy bojových umení. Študoval Jiu Jitsu, Taekwondo a mnohé iné. Okrem bojových umení rád relaxoval doma s dcérou na kolenách, chodil surfovať na neďalekú pláž, kde chodil aj venčiť svojich psov. Miloval cestovanie. Precestoval rôzne zákutia sveta ako Kostariku, Fidži či Indiu. Paul bol blázon do áut a sám vlastnil pár kúskov.

Miloval rýchle jazdy. Súťažil na závode Redline Time Attack. Vo Valencii vlastnil obchod s výkonnými vozidlami, kde výkonným riaditeľom bol Paulov priateľ Rodas. Avšak nezabúdal ani na iných.

V roku 2010 založil neziskovku Reach Out Worldwide. Mala zaisťovať všetko potrebné pre ľudí, ktorý prežili prírodné katastrofy.

Dcéra Meadow je celý otec. Takto ju označujú mnohí. Je krásna po otcovi, mohla by robiť modelku či herečku. Namiesto toho vedie organizáciu a stará sa o otcovu nadáciu Reach Out Worldwide, ktorá udeľuje granty študentom a doktorandom morskej biológie, ktorí majú nápady, ako zachrániť život v mori.

Paul si splnil svoj dlhoročný sen, keď

spolupracoval s National Geographic, kde skúmali bielych žralokov. Jedenásť dní strávil tým, že označkoval siedmich žralokov pri pobreží Mexika satelitným snímačom, aby sa zhromaždili údaje o migrácii, párení a následných pôrodoch žralokov.

Nie iba na oko, ale skutočne boli herci z Rýchlo a zbesilo ako rodina. Vin Diesel dal pomenovať svoju novo narodenú dcéru menom Pauline. Dokonca bol krstným otcom Paulovej dcére Meadow.

Ako som už spomínala na začiatku, Paul tragicky zahynul pri autonehode, keď odchádzal z charitatívnej akcie spolu s priateľom a automobilovým závodníkom Rogerom Rodasom 30. novembra 2013. V zóne 70 km/h policajti zistili, že auto išlo viac ako 130 km/h. Nikto nechápal, ako bolo možné, že taký skúsený vodič, akým bol Rodas stratil nad autom jednoducho kontrolu. Polícia vylúčila možnosť, že by sa s niekým pretekali, pretože nenašla ani žiadne dôkazy. V záverečnej správe bolo uvedené, že nehodu mali za následok staršie ojazdené pneumatiky. V krvi ani jedného z nich nenašli alkohol ani drogy.

Smutná správa sa rozšírila rýchlosťou blesku. Stoplo sa natáčanie siedmej časti Rýchlo a zbesilo. Štúdio Universal a režisér James Wan, ktorý sa vyjadril, že odstúpi z pozície, ak postavu Paula bude musieť zabiť. Preto sa dohodli najprv s rodinou Paula, kde jeho bratia Cody a Caleb pomáhali pri dokončení filmu.

Pieseň See You Again od Wiz Khalifu a Charlieho Putha bola uvedená ako pocta Walkerovi. V roku 2015 sa stala najpredávanejšou piesňou po celom svete a získala tri nominácie na Grammy.

Uvidíme sa znovu.

Mišel Klempová

45

Klasická literatúra očami 21. storočia Keď sa prechádzam po ulici so svojou milovanou Brontëovou v podpazuší, často na seba pritiahnem pohľady z rôznych smerov. Pohľady údivu, nepochopenia, či naopak, veľkého nadšenia.

Toto je téma, na ktorej síce nestojí svet, ale minimálne rozmýšľanie dnešnej generácie a jej vnímanie reality. Keď počujeme spojenie klasická literatúra, pravdepodobne prvé, čo nám napadne, sme my, no o pár rokov mladší, potichu a nezaujato sediaci v školskej lavici, rozmýšľajúci nad vlastným životom, zatiaľ čo v pozadí sa ozýva tlmený literárny výklad našej rovnako nezaujatej profesorky. Ale ak smiem pravdu povedať, môj prípad bol, našťastie, menšia výnimka. Taktiež som pohŕdala školským systémom výučby, no presnejšie povedané, bola by som radšej, keby sa učilo s vášňou. Tak či tak, literatúra ma vždy natoľko fascinovala, že väčšinou bola práve ona dôvodom, prečo som sa tešila na hodiny. Moja profesorka bola úplne rovnaká, vášnivo rozprávajúca o výnimočnosti a genialite klasických diel, hlboko oceňujúca týchto známych, milovaných a neznášaných autorov.

Bola som fascinovaná jej výkladmi. Často uvažujem, či to nebola práve ona, kto ma len svojím osobným nadšením priviedol k čítaniu Steinbecka, Orwella, Tolstoja či Dickensa.

46

Niekedy sa stane, že otvoríme knihu, prečítame pár viet a hneď ju zavrieme.

Znova ju otvoríme, opäť si prečítame pár viet a zavrieme ju rovnako ako predtým. Tentokrát už definitívne.

No mali by sme jej dať šancu. Skutočnú šancu. Prebiť sa aj tým, čo nás v prvom okamihu nepohltí, a dovoliť jej, aby nás vzala do svojho vesmíru. Nechať sa očariť všetkým, čo v sebe skrýva, a nechať, aby sa nám tie malé detaily, ktoré patria len jej, vryli do srdca.

Pretože len čo sa potopíme do jej nekonečných vôd, už nie je cesty späť.

Tejto témy som sa ujala najmä pre fakt, že v dnešnej dobe len málo ľudí dobrovoľne siahne po autoroch, ktorí sú vnímaní ako tí, o ktorých sme sa učili na strednej. Ale poviem vám, že dôležité je nečítať ich z povinnosti. Až vtedy, len a len vtedy, nájdeme ich čaro – keď im dáme skutočný, autentický priestor, aby nám ho ukázali. Je naozaj mnoho ďalších dôvodov, prečo by sa čítanie z povinnosti malo stať čítaním z lásky. Dnes je to však natoľko ojedinelé, že často si od ľudí vyslúžite zmätený pohľad či nesúhlas, v tom druhom, potešujúcom prípade ocenenie. Moje obľúbené milé staršie panie pracujúce v knižnici, kam sa s rovnakým úsmevom vraciam posledných desať rokov, sa posledné roky nevedia spamätať z toho, že som si Hemingwaya nepožičiala zo študijných dôvodov. A po ňom desiatky kusov ďalších klasických diel. Aj toto je situácia, ktorá ma privádza k myšlienke, aké časté, či naopak, ojedinelé, je súčasné čitanie starších diel.

A nikdy sa neprestanem čudovať tomu, ako málo ľudí v dnešnej dobe z potešenia siahne po tejto takzvanej školskej literatúre. Pretože si zaslúži oveľa viac pozornosti a rovnako i pochopenia.

Veľa mladých ľudí, ktorí preferujú práve tento žáner, stále zostáva nepochopených, rovnako ako nepochopení zostá-

vajú nimi čítaní autori. Sama neviem, ako som sa k tejto literatúre presne dostala, ale s istotou viem, že od môjho prvého kontaktu s ňou som zostala fascinovaná. A i po rokoch som fascinovaná čoraz viac. Práve tak, ako neviem v súčasnej literatúre rozoznať jedného autora od druhého, tu si vďaka štýlom písania, rozdielnym témam a pohľadom na svet viem ihneď priradiť jedno k druhému. Tak ako Austenová rozoberala problémy lásky a spoločenského postavenia, Dickens sa rád venoval sociálnym problémom a krutým, no inteligentne vykresleným témam. Alebo sestry Brontëové. Každá z nich bola natoľko odlišná, že by ste ich vedeli rozoznať po prečítaní niekoľkých viet.

Pointou však je, že nám to umožní hľadieť na svet inak. Ani nie z dôvodu výberu témy, no skôr pre pohľad na svet ich očami či pre dlhočizné opisy, ktoré nám otvoria oči v bežnom vnímaní sveta.

Začneme sledovať farby okolo nás, počuť spev vtákov, nachádzať všetky tie detaily, ktoré bývali rozpísané na pol strany, avuvedomíme si ich krásu. Nájdeme tie maličkosti života, ktoré nám dovtedy pretekali pomedzi prsty.

Okrem zdĺhavých opisov nás však vedeli upozorniť na témy, ktoré sú dnes, rovnako ako vtedy, nespochybniteľne dôležité.

Sociálne problémy, medziľudské vzťahy, rozdiely medzi bohatstvom a chudobou či odkazy na situácie, ktoré sa dnes môžu zdať minulosťou. No stále sú súčasné, pretože ľudia zostávajú stále rovnakí a s nami i sociálne situácie. Zopár vecí sa však mení neustále a o to fascinujúcejšie je prečítať si Orwella, na ktorého už dnes hľadíme ako na vizionára. Pri jeho knihách od údivu krútite hlavou a vravíte si: „Ako to ten chlap vedel?”

Boli to géniovia. Všetci do jedného. Len ich musíte nechať, aby vám to dokázali.

V týchto knihách sú témy, ktoré sú pre

nás už neaktuálne, napríklad vojna či rozdielne spôsoby života, no práve toto nám ponúka možnosť nahliadnuť do histórie tým najzaujímavejším spôsobom.

Každé z týchto diel je však plné ideí, ponaučení, predikcií a odkazov, ktoré sú dnes také vzácne. Sú tým najdostupnejším kusom histórie, materiálmi, ktoré by sme nemali vnímať ako zastaralé, ale nápomocné. Slová múdrych ľudí, ktorí žili desaťročia či stáročia pred nami, ktorí mali vlastný pohľad na svet, a týmto nám odovzdávali svoje skúsenosti a životné múdrosti, a to iba cez príbehy. Cez to najkrajšie, čo nám mohli ponúknuť.

Každé z týchto diel v sebe nesie vlastné čaro, svoj vlastný dôvod, prečo ho prečítať. A hoci to môže znieť povrchne, ale budeme múdrejší. Tak skutočne.

Keď som mala šestnásť rokov, zamilovala som sa do Hugových Bedárov.

Moje prvé prečítané dielo z klasickej literatúry, ktoré si do dnešného dňa nesiem v srdci ako moje najmilovanejšie.

A pravdou je, že nikdy predtým som ani len nepomyslela na čítanie kníh, ktoré sa nachádzali najmä v knižnici mojich starých rodičov. No od toho momentu sa klasika stala neoddeliteľnou súčasťou môjho života. A Hugovým Les Misérables zostanem naveky vďačná. Pretože tomu, čo nás privedie k novej láske, čo nám ukáže nový smer, zostávame zaviazaní a oddaní celým svojím srdcom. A keď raz stratíme dych, možno nám ho pomôže opäť nájsť.

Keď nazriete do hĺbky, pochopíte kontext a životné odkazy, nájdete krásu v tej podstate, ktorá vám doteraz celú tú dobu pravdepodobne unikala. Pretože sú diela, do ktorých keď nazriete tam, kde sa to môže zdať nekonečné, nájdete svetlo. A toto je presne také dôležité, ako títo samotní milovaní, no nepochopení autori. A len čo raz objavíte ich krásu, zamilujete sa do nich navždy.

Alexandra Žibritovská

47

Vianočné rozprávky, povesti a balady Vianoce, to magické obdobie plné zázrakov. Teda aspoň vo vianočných rozprávkach sa skutočne dejú. Vianočné rozprávky, ktoré vysiela televízia, sú skutočnými klasikami a my si už možno ani nevieme predstaviť sviatky bez tých našich obľúbených, a to najideálnejšie s plným bruchom po sviatočnej večeri a s hromadou koláčov na stole. Našťastie, okrem televíznej obrazovky nás obohacujú aj knižné príbehy. Skúsme si počas sviatkov nájsť čas aj na toto malé potešenie a vrátiť sa na chvíľu do detských čias, keď sme verili v zázrak a kúzlo Vianoc.

Jednou z vianočných kníh, ktorú môžem vrelo odporučiť, sú Vianočné rozprávky, povesti a balady od slovenskej autorky Zuzany Kuglerovej z roku 2018. Táto kniha si určite získa srdcia všetkých detí, ktoré sa ponoria do jej čítania. Dospelí si v nej zase nájdu rôzne ponaučenia a možno i nejakú podobnosť s vlastným životom. Kniha totiž vo svojich desiatich príbehoch ponúka aj priestor na hlbšie zamyslenie. Jej obsahom sú krátke rozprávky ako Vianočná hviezdička, ktorá opustila oblohu a navštívila Zem.

48

Rozhodla sa na Vianoce pomôcť dievčatku a starej žene. Rozprávka Snežné šaty je o meste, ktoré sa trápi pre svoj vzhľad.

Je špinavé a zanedbané, čoskoro však majú prísť sviatky. Bude celé osvetlené a trblietavé, no nikomu sa určite nebude páčiť, pretože tieto Vianoce nie je prikryté bielou prikrývkou.

Každý z nás pozná nevinné kvietky snežienky, ktoré vykúkajú svojimi hlávkami ponad bielu nádielku snehu. Aký je však ich príbeh? Ako to, že neumrznú?

Dokonca ani nevoňajú ako ostatné kvety.

Milé vysvetlenia sa ukrývajú v príbehu Snežienka. V ďalšom príbehu s názvom Štvrtý kráľ sa ukrýva zase tajomstvo noci, keď sa narodil Ježiško. Všetci vieme o troch kráľoch, ktorí doniesli dary. Štvrtého kráľa, ktorý bol chudobnejší ako ostatní, vytvorila autorka pravdepodobne ako podobnosť k pastierom, ktorí tiež neprišli so vzácnymi darmi. Štvrtý kráľ mal však dobré srdce a jediný malý dar, ktorý so sebou niesol, dal žobráčke, ktorú cestou stretol. Nakoniec si v tomto príbehu Ježiško veľmi vážil dar štvrtého kráľa, pretože ním bola štedrosť a starosť o iných.

Poznáte rozprávku o Kayovi a Gerde, o dievčatku, ktoré silou svojej lásky zlomilo moc Snehovej kráľovnej? Isteže poznáte, veď túto rozprávku počul už snáď každý. Čo sa však stalo s kráľovnou, keď stratila svoju silu? Narodila sa jej krásna dcéra Snehovláska, ktorá si od mamy vypočula príbeh o Kayovi a Gerde.

Snehovláska je hlavnou postavou, ktorá sa všemožne usiluje dostať do sveta ľudí.

V rozprávke o Šípovej ruži, ktorá pre svoj život potrebovala starostlivosť vetra, rosy a slnka, sa dozvedáme o rôznych druhoch lásky v našich životoch. Zlatý prach, ktorý sa sype z kopýt zázračného losa Vládcu času, je opäť odkazom na najčarovnejšiu noc decembra. Vianočná pieseň je smutnou baladou o Viole, ktorá má v sebe už od čias, keď bola stromom, ukryté niečo výnimočné. Viola chce spievať o láske, no zistí, že pieseň

o nešťastnej láske je veľmi bolestivá, spoznáva jej útrapy.

Na záver spomeniem dve rozprávky, ktoré som si najviac obľúbila. Prvou z nich je Sen vianočných stromov, ktoré niekoľko rokov čakali v lese na svoj vianočný okamih. Túžili stať sa tými najkrajšími vianočnými stromčekmi, ktoré by zdobili veľkolepé námestia či prezidentský palác. Ich čas však nadišiel skôr, než by si priali. Chlapi prišli so sekerami už v skorom novembri. Vyťali ich, odrezali im konáre a odovzdali rezbárovi, ktorý si ich uskladnil vo svojej dielni. Pár týždňov pred Vianocami vzal rezbár do ruky hoblík, pílku a pustil sa do vyrezávania dreva. Stromy to bolelo a nariekali nad svojím osudom. Keď prišiel Štedrý deň, deti sa opýtali otca, či má pre nich nejaké darčeky. Otec sa natiahol ku kúskom dreva a každému dieťaťu podal jeden. Zo stromov sa stali vyrezávané figúrky: pastieri, traja králi, svätý Jozef, Panna Mária s dieťaťom, ovečky, kravičky a somárik. Stromy sa zaradovali, keď ich položili pod vianočný stromček. Odvtedy boli súčasťou každých Vianoc rodiny.

Druhou sú Krásne Vianoce. Ide o poslednú, veľmi krátku rozprávku, ale podľa môjho názoru v sebe nesie to najkrajšie z celej knihy. V chudobnej rodine, kde nesvietil vianočný stromček ani nevoňali napečené koláče, sedelo smutné dievčatko. Jej otec sa vybral do lesa po stromček, no zabudol si sekeru. Keď to uvidel Dedo Mráz, poslal mu do cesty na pomoc sekeru. Jej mama v tom čase podávala opravárovi malú bábiku, ktorú našla na smetisku. Vyhodili ju bohaté deti, ktoré si nič nevážili. Opravil ju a za svoju prácu si dokonca nič nevypýtal. Otec sa vrátil domov s jedličkou, mama s bábikou.

Vyzdobili stromček, napiekli medovníky, večerali, smiali sa a spievali koledy.

Rodičia, ktorí urobili všetko pre svoje dieťa. Dieťa, ktoré sa tešilo zo všetkého, čo mu bolo dopriate. Jednoduchosť, skromnosť, pokoj, štedrosť a vďačnosť.

Jana Bystrianská

49

Tichá noc, svätá noc, všetko spí, všetko sní, ...a tak ďalej. Poznáme ju všetci.

Vianočná pieseň, ktorej čarokrásna a nezameniteľná melódia sa nesie celým svetom 24. decembra. Je neodmysliteľnou súčasťou Vianoc v každej krajine, snáď v každom domove. A hoci sú Vianoce prednostne sviatkom Božieho narodenia, toto krásne obdobie oslavujeme všetci, nielen veriaci. Je predsa veľmi krásne pripomenúť si dôležitosť pokoja, štedrosti a lásky.

Vianočnú pieseň skomponoval rakúsky organista a učiteľ Franz Xaver Gruber a prvýkrát zaznela v roku 1818 v Kostole svätého Mikuláša v rakúskom Oberndorfe. Medzičasom bola preložená do 300 jazykov a spieva sa na všetkých kontinentoch. So vznikom piesne súvisí zaujímavá príhoda. V kostole svätého Mikuláša v mestečku Oberndorf v blízkosti Salzburgu prehrýzli myši mechy organu. Vtedajší kaplán Joseph Mohr to zistil 23. decembra a na Štedrý deň mala byť sviatočná polnočná omša, ktorá sa nedala odslúžiť bez hudby. Mohrovi preto napadlo, že situáciu by mohla zachrániť slávnostná pieseň, ktorá by sa dala zaspievať aj bez hudobného sprievodu. Kaplán zložil niekoľko vhodných štvorverší, skomponovať hudbu však nevedel. Našťastie si spomenul na svojho priateľa, učiteľa a organistu Franza Grubera, ktorý napokon k básni skomponoval vhodnú melódiu s dvomi sólovými hlasmi. Tradícia hovorí, že Gruber, dojatý textom piesne a jeho posolstvom pokoja a lásky, skomponoval za necelú hodinu túto nesmrteľnú melódiu, ktorá sa rýchlo rozšírila aj do ďalších miest a obcí v Rakúsku a tiež v iných krajinách. Tichá noc sa onedlho spievala na viedenskom cisárskom dvore v Lipsku a Berlíne. V roku 1839 ju spievali v New Yorku, v roku 1863 v Londýne a v roku 1931 zaznela v Japonsku pod názvom Šizukeki majonka.

Mená Joseph Mohr a Franz Gruber by možno zostali navždy zabudnuté, keby nebolo pruského kráľa

Friedricha Wilhelma IV. Tichú noc počul na Štedrý deň v roku 1853 a pretože ho veľmi očarila, nariadil dvornému koncertmajstrovi nájsť jej autorov. Úloha to však bola neľahká, Mohr a Gruber boli obyčajní a neznámi ľudia. Navyše, Joseph Mohr už v roku 1848 zomrel vo veku 56 rokov v úplnej chudobe. Skladateľa Grubera neúspešne hľadali celý rok a možno by ho ani nikdy nenašli, keby nepomohla náhoda. V roku 1854 Salzburský zbor pripravoval vianočný program, v ktorom nechýbala ani pieseň Tichá noc, svätá noc. Jeden z členov zboru, mladík Felix Gruber, ju však spieval nie celkom tak, ako to vyžadoval zbormajster. Keď mu udelil pokarhanie, Felix namietal, že pieseň spieva tak, ako ho to naučil jeho otec, ktorý vedel sám najlepšie, ako spievať piesne, ktoré skomponoval. Zvyšok života prežil Franz Gruber ako slávny človek. V chráme svätého Mikuláša v Oberndorfe visí plaketa s nápisom: „Učiteľ Franz Gruber tu 24. decembra 1818 napísal melódiu piesne Tichá noc, svätá noc a vikár Joseph Mohr zložil jej slová.“ Ak by sme sa predsa len chceli dozvedieť o živote Franza Grubera viac, návšteva jeho rodného mestečka Hochburg v Hornom Rakúsku by bola správnou voľbou. Je možné navštíviť jeho rodný dom, kde sa od sprievodcov dozvieme niekoľko faktov o jednoduchom a skromnom každodennom živote z čias Grubera a Mohra. Medzi špeciálne exponáty prehliadky sa zaraďuje aj fortepiano, na ktorom kedysi Gruber cvičil. Od jeho pamätného domu vedie asi dvojkilometrový náučný chodník Friedensweg okolo Hochburgu. Táto cesta spája jedinečným spôsobom prírodu a umenie. Na okružnej trase narazíme na sedem sôch vo výške približne tri metre, ktoré vytvoril renomovaný sochár Hubert J. Flörl.

Každá z nich zobrazuje kontinent, držaný na mieste bronzovým anjelským krídlom.

Každý z kontinentov nesie jeden z veršov piesne Tichá noc.

Jana Bystrianská

51

Cestovateľské okienko: Kodaň Kodaň. Toto očarujúce a fascinujúce mesto je hlavným a zároveň najväčším mestom Dánska a berie dych azda každému návštevníkovi. Žije v ňom viac ako 500 000 obyvateľov. Založil ho pravdepodobne Sven I. v neskoršom vikinskom období v 12. storočí. Jeho názov v dánskom znení je København, odvodené od pôvodného slova Køpmannæhafn, čo v preklade znamená obchodný prístav. Vďaka svojej ostrovnej polohe sa označuje aj ako Benátky severu. Leží na dvoch ostrovoch menom Sjælland a Amager. Sídli tu kráľovská rodina – kráľovná Markéta II., jej dvaja synovia, princ Frederik a princ Joachim s manželkami a deťmi.

Najzaujímavejší kostol je azda Vor Frelsers Kirke (Kostol nášho Spasiteľa), ktorý je postavený v barokovom štýle a má špirálovito zatočenú vežu, na ktorej je vonkajšie schodisko so zlatým zábradlím, po ktorom sa dá vyjsť až úplne na vrch kostola. Ponúka kvalitný výhľad na hlavnú časť Kodane.

Skrýva sa v ňom zvonkohra, najväčšia v severnej Európe.

Slotsholmen (Polostrov palácov) je v centre Kodane. Nachádza sa tu Christiansborg, palác, ktorý bol kedysi sídlom kráľovskej rodiny, dnes sa v ňom nachádza dánsky parlament, Úrad vlády, najvyšší súd a Thorvaldsens Museum.

S pevninou je spojený veľkým množstvom mostov.

Borsen (Burza), je obdĺžniková budova s vežou, ktorej strechu tvoria štyri zapletené dračie chvosty a na ich koncoch sú tri kráľovské koruny. Tie predstavujú spojenie Dánska, Nórska a Švédska.

Bola postavená v 17. storočí kvôli tomu,

52

aby bola posilnená úloha Kodane ako centra obchodu. Dnes slúži na gala večery, konferencie a významné večierky. Ďalšie z múzeí nás poteší určite Ny Carlsberg Glyptotek, čo je múzeum starodávneho a moderného umenia. Založil ho Carl Jacobsen, dánsky pivovarník a vášnivý zberateľ umenia.

V oddelení starodávneho umenia sa dajú nájsť zbierky gréckeho, rímskeho, egyptského a etruského umenia. Oddelenie moderného umenia je zamerané na dánske sochárstvo a maliarstvo z 19. a 20. storočia. Dá sa tu nájsť aj najväčšia zbierka francúzskeho umenia v Dánsku.

Sú tu diela majstrov ako napríklad Degas, Rodin, Cézanne, Monet, Renoir, Pissarro, Jacques-Louis David. Takisto ponúka ešte veľa ďalších zaujímavostí.

Rådhuspladsen (City Hall Square) je námestie, v ktorom to žije snáď neustále.

Nachádza sa na ňom mohutná mestská radnica s červenou fasádou a hodinovou vežou. Tiež obchodné domy a kúsok je autobusová stanica.

Rosenborg Slot (Zámok Rosenberg), okolo ktorého sú nádherné kráľovské záhrady Kongens Have. Bol postavený v roku 1606 v štýle holandskej renesancie Kristiánom IV., ktorý bol asi najvýznamnejší dánsky kráľ a tu aj zomrel. Kedysi bol tiež sídlom kráľovskej rodiny, dnes slúži však ako múzeum korunovačných klenotov a ako kráľovská pokladnica. Záhrady sú lemované chodníkmi a plné voňavých kvetov, napríklad ruží či pivónií.

Statens Museum for Kunst (Dánska národná galéria). Jej začiatky sa píšu už od roku 1827, pretože vtedy bola otvorená Kráľovská zbierka obrazov v paláci Christiansborg. Boli to sochy a obrazy dánskych panovníkov, ktoré vytvorili

rôzni umelci z celého sveta, napríklad z Dánska, Nemecka, Talianska či Francúzska. Našťastie sa po požiari v paláci podarilo značnú časť zbierky zachrániť a presunúť do tejto novej budovy. Tá sa stavala v rokoch 1889-1896, ktorý vytvoril Vilhem Dahlerup v štýle talianskej historickej renesancie. V 60. rokoch minulého storočia musela budova prejsť úplnou rekonštrukciou. Neskôr sa pristavila ešte jedna budova, kde sa umiestnili zbierky moderného umenia. Každé obdobie má svoju vlastnú časť (aj viac miestností), dokonca sú prítomné aj nahrávky k niektorým dielam. V kolekcii múzea od 14. storočia až po súčasnosť je okolo 240 000 grafík, 9 000 obrazov a sôch a 2 600

odliatkov sôch. Je najväčšia v celom Dánsku. Najvýznamnejšie diela tu má napríklad Henri Matisse, Vilhelm Hammershoi, Christoffer Wilhelm Eckersberg, Francesco Guardi, André Derain, Lucas Cranach st. a pod. Rundetaarn (Okrúhla veža) dosahuje 34 metrov a patrí medzi najstaršie observatóriá v Európe (od r. 1600).

Za svojimi hrubými stenami ukrýva aj pracovňu slávneho dánskeho hvezdára Tycha de Brahe. Na vežu sa vystupuje točitou kamennou cestou bez schodov, až hore na 360 stupňov točitú terasu s nádherným a širokým výhľadom pomaly na celú Kodaň.

53

54

Strøget je pešia ulica plná obchodov s dánskymi aj svetoznámymi značkami ako Prada, Louis Vuitton, Max, Mulberry, ale aj dostupnejších ako H&M, Vero Moda či COS. Kongens Nytorv je ďalšie námestie, ktoré je na konci ulice Strøget. Postaviť ho dal kráľ Kristián V., ktorého socha sediaceho na koni sa vyníma v strede námestia. Okolo sochy je aj malá záhrada s kvetmi a zeleným trávnikom.

Nyhavn je nádherná legendárna a dlhá ulica plná farebných domčekov, kaviarní, obchodov, a reštaurácií. Tie lemujú vodný kanál, v ktorom kotvia lode. V zime sa tu konajú vianočné trhy a zase v lete sa tu koncertuje a vystupuje. Vždy je to tu plné života. Dva domčeky kedysi obýval aj najznámejší Dán, spisovateľ Hans Christian Andersen.

Tivoli je zábavný park, v ktorom si snáď príde na svoje každý. Nachádza sa tu množstvo atrakcií, kolotočov, zábavných hier, stánkov so suvenírmi, občerstvením, že aj jeden deň je málo na preskúmanie a vyskúšanie všetkého. Bol prvýkrát otvorený 15. augusta 1843 a je druhý najstarší zábavný park na svete. Každú sobotu sa tu o polnoci spustia nádherné pestrofarebné ohňostroje, ktoré osvecujú celú Kodaň.

Amalienborg tvoria štyri rokokové paláce postavené v roku 1750. Aktuálne tam sídli kráľovská rodina, ktorá sa presunula z Christiansborgu kvôli požiaru v roku 1794. Presne na poludnie tu prebieha výmena stráží. Celý pohľad dopĺňa dominantný evanjelický Mramorový kostol Frederikskirken, ktorý má kupolu s rozpätím 31 metrov, čím je najvyššou kostolnou vežou celej Škandinávie.

Den Engelske Kirke (Kostol sv. Albana) bol postavený medzi rokmi 1885-1887.

Je to anglikánsky biskupský kostol v gotickom štýle, zasvätený kresťanskému mučeníkovi Albanovi. Hneď vedľa neho sa nachádza veľavýznamná fontána Gefionspringvandet (Gefionina fontána) s bohyňou Gefionou a štvorzáprahom býkov,

ku ktorej sa viaže legenda. Švédsky kráľ jej sľúbil, že jej bude patriť toľko zeme, koľko je schopná si za jednu noc vyorať.

Preto svojich štyroch synov premenila na býkov a vyorala kus zeme, ktorý potom vytvoril ostrov Sjælland.

Den lille Havfrue (Malá morská víla) je socha rozprávkovej bytosti z pera Hansa Christiana Andersena, ktorý ju stvárnil napoly ako ženu a napoly ako rybu. Je symbolom Kodane a zároveň najnavštevovanejším miestom v tomto meste. Nachádza sa v prístave. Má už 106 rokov a prešla si aj ťažkými časmi, no stále láka turistov z celého sveta.

Christianna. Slobodné mesto, v ktorom zastal čas. Mesto hippies. Tu sa dajú zohnať ľahké drogy a neplatia tu pravidlá, teda okrem tých, ktoré si určili zakladatelia: žiadne zbrane, fotenie a ani motorové vozidlá. Takisto si vybavili, aby mohli stavať bez povolenia, užívať marihuanu a hašiš a aby sa tu tolerovala homosexualita. V súčasnosti funguje aj ako miesto na koncerty a rôzne akcie alebo predaj ekologicky pestovanej zeleniny.

Určite sa tu nachádza ešte veľmi veľa pamiatok a miest, ktoré treba navštíviť a nechať sa vtiahnuť ich duchom. Táto prechádzka jej zákutiami by mala však stačiť na dostatočnú predstavu a vytvorenie chute zájsť sem. Je to neporovnateľné a výnimočné mesto, ktoré dá pastvu aj očiam, aj duši. Treba ho len navštíviť.

Soňa Krajčovičová

55

Haruki Murakami je jeden z najvýznamnejších japonských autorov, dokonca je to najvýraznejší japonský spisovateľ súčasnosti, ktorý ostal verný svojim koreňom, a preto nám v každej zo svojich kníh odhaľuje taje japonskej kultúry a mentality japonského obyvateľstva. Za svoju popularitu vďačí najmä talentu pre vytvorenie magickej atmosféry, ktorá dovoľuje čitateľovi zabudnúť na všetko, čo sa okolo neho deje, a tak sa môže plne ponoriť do príbehu. Jeho hlavné myšlienky sú často jednoduché na pochopenie, a predsa v sebe nesú hĺbku, ktorá v čitateľoch ostáva aj po dočítaní. Murakami sa nikdy nezaťažuje veľkým množstvom ilustrace: Natálie Nešporová

56

postáv, čo dovoľuje jeho príbehom plynulo napredovať až vygradujú do prekvapivého záveru.

Nórske drevo je jedna z najznámejších kníh, ktoré Murakami kedy napísal. O jej úspešnosti na literárnom trhu svedčí aj fakt, že zo všetkých jeho kníh bola preložená do najviac jazykov. Žánrovo je, rovnako ako pri ostatných knihách, veľmi ťažké ju zaradiť, no sám autor knihu zaraďuje do pomyselného priesečníka medzi realitou a romantikou.

Príbeh Norského dreva nás zavedie k mladému Toruovi Watanabe, ktorého vtiahne melódia známej piesne Norwegian Wood od skupiny The Beatles do spomienok na chvíle, keď bol ešte

len študent a prežíval strasti každodenného života. Vo svojich spomienkach sa vracia k svojej veľkej láske Naoko, ktorá po smrti svojho priateľa, zároveň aj najlepšieho kamaráta nášho hlavného hrdinu, Kizukiho, postupne začala upadať do silných depresií. Toru si rekapituluje všetky udalosti vedúce k jeho súčasnému ja a s neskrývanými emóciami sa snaží vyrovnať s ťažkou minulosťou a stratami, ktoré so sebou život prináša.

Nórske drevo sa v mnohom líši od ostatných autorových kníh. Je už takmer zvykom, že sa postavy pozerajú na svoj život z diaľky, akoby boli iba náhodnými cestujúcimi sledujúci život spoza okien vlaku. Toru je však iný. Pri rozprávaní si nedrží odstup a dovoľuje nám tak cítiť všetky emócie, ktoré v daných okamihoch prežíval. Možno za to môže práve fakt, že nám svoj príbeh rozpráva pomocou listu, ktorý začal písať, aby sa odbremenil od ťažoby spomienok.

Postupne vďaka jeho rozprávaniu spoznávame niekoľko komplexných postáv, z ktorých každá istým spôsobom ovplyvnila Toruov život. Veľkú úlohu v príbehu zohráva Naoko, jeho dlhoročná kamarátka a veľká láska, ktorá sa však v jeho živote od určitého okamihu nevyskytuje fyzicky. Naoko vystupuje ako niečo veľmi reálne, no takmer nedosiahnuteľné, a hoci tvorí podstatnú časť Toruových myšlienok, fyzicky sa s ním stretáva len na pár stranách. Ďalšou veľmi zaujímavou a dôležitou postavou je Midori. Študentka, ktorá na rozdiel od Naoko bola veľmi stálou a fyzicky prítomnou osobou v Toruovom živote. Rovnako ako Naoko si však aj Midori prešla stratami a ťažkosťami patriacimi k životu. Hoci sú Naoko a Midori vytvorené na charakterových protipóloch, ich minulosť je veľmi podobná. Čo ich robí rozdielnymi, sú ich reakcie a následné vysporiadanie sa s minulosťou. Práve v Midori a Naoko autor skvelo zachytil podobu sveta a ľudských životov.

Ukazuje nám, že hoci sa niektoré chvíle

našich životov podobajú so životmi iných ľudí, sú to práve naše reakcie, ktoré nás odlišujú.

Poslednými dvomi postavami, ktoré veľmi výrazne ovplyvnili Toruov život, sú jeho priatelia Nagasawa a Reiko. Čo sa týka prvého zmieneného, tak Nagasawa predstavuje protipól k Toruovi. Zatiaľ, čo sa Toru snaží získať lásku Naoko, Nagasawa si lásku svojej priateľky získavať nemusí, má ju istú. Obe postavy sa odlišujú vo svojej filozofii. Nagasawa je priamy a často hovorí veci, ktoré sa nemusia ostatným ľuďom páčiť a s ktorými nemusia súhlasiť. Toru je zase viac uzavretý a len veľmi málo dáva najavo, v čo skutočne verí.

Reiko je posledná veľká postava, ktorá nejako výrazne ovplyvnila Torua. Reiko predstavuje ženu, ktorá sa snaží byť v poriadku. Ktorá bojuje so svojím psychickým zdravím, ale vie, že nikdy nebude skutočne „celá“, že už to nikdy nebude skutočne ona. Jej postava veľmi silno súvisí s Naoko a Toruom nielen ako jednotlivcami, ale aj ako s potenciálnymi milencami.

Murakami sa v Nórskom dreve pustil do mnohých ťažkých myšlienok, no asi najväčší dôraz kladie na vysporiadanie sa s psychickými problémami. Naozaj drvivá väčšina postáv sa v určitej časti musí popasovať s týmito ťažkosťami, a predsa nie je psychické zdravie hlavnou myšlienkou knihy. Celkovo sa autor v tejto knihe pustil do ťažkých tém, ktoré úzko súvisia práve so psychikou, ako napríklad samovražda a strata blízkeho človeka. Zachytil na stránkach jedinečný príbeh, ktorý môže pôsobiť nevinne, no skrýva v sebe veľkú hĺbku a silu.

Klára Harajdová

57

TENET Tenet je posledným počinom úžasného a idealistického režiséra Christophera Nolana. Fanúšikovia po celom svete sa dlho tešili na tento film, aby ich zážitok nakoniec ohrozila panujúca pandémia.

Je pravda, že pozrieť si nejaký z filmov Christophera Nolana doma na počítači nemá rovnaké čaro, ako si užívať jeho genialitu na filmovom plátne, no aj v pohodlí domova to má svoje kúzlo. Svojimi predchádzajúcimi filmami si ale Nolan nastavil latku kvality naozaj vysoko a je len otázkou, či sa Tenetu podarilo ju dosiahnuť, alebo prekonať.

Dej filmu sa začína v budove opery, ktorá sa ocitne pod paľbou maskovaných vojakov, a už tu sa náš hlavný hrdina stretáva so zápletkou celého filmu.

Tou nie je nič iné ako sľúbené cestovanie v čase, a to v podobe takzvaných obrátených vecí, ktoré fungujú ešte pred samotnou akciou. V tomto prípade teda neplatí zaužívané aká akcia, taká reakcia, ale skôr opak. Náš hrdina sa tak dostáva do víru udalostí, ktoré ho majú doviesť k vynálezcovi obrátených vecí, a zároveň sa nevedomky stane mužom, ktorý by mal zachrániť svet pred jeho koncom.

Hlavnú úlohu si strihol herec John David Washington, ktorý sa predstavil už v úspešnom filme BlacKkKlansman od režiséra Spikea Leeho. Tak ako aj v Tenete, aj v BlacKkKlansman hral menšieho „špióna“, ktorý sa mal infiltrovať do radov známeho Ku-klux-klanu.

Od Nolana dostal tentokrát úlohu už skutočného a vytrénovaného špióna, ktorý je záchrancom sveta.

58

John David Washington nie je ako herec vôbec zlý, no jeho postava nie je ničím výnimočná. Na rozdiel od ostatných postáv, ktoré Nolan oživil v iných filmoch, je táto najmenej zapamätateľná a ničím sa nedostane pod kožu. Ďalším známym hercom, ktorý sa objavuje na scéne, je Robert Pattinson, ktorého postava sa veľmi nápadne podobá na postavu Doma Cobba z iného režisérovho filmu. Sám herec odviedol vo filme dobrú prácu a jeho postavu si nejde nezamilovať. Práve v tomto filme som si všimla, akým veľkým posunom v celej svojej kariére prešiel a na akého kvalitného herca sa od čias Twilightu vypracoval. Ďalšou skvelou herečkou, ktorá odviedla vo filme azda najlepšiu prácu, je francúzska Elizabeth Debicki. Jej postava týranej a v manželstve nešťastnej Kat, ktorá stratila všetku slobodu, ma bavila z celého filmu najviac. Na rozdiel od hlavného hrdinu nemala žiaden ušľachtilý cieľ, nepokúšala sa zachrániť svet a ľudstvo.

Chcela zachrániť seba. Chcela sa dostať z toxického a nešťastného manželstva bez lásky a žiť slobodný život iba so svojím synom. Všetky tieto emócie Debicki výborne zahrala a nijako sa nesnažila hrať sa na niečo viac. Skvelú chémiu s ňou mal aj jej toxický manžel Andrei, ktorého si zahral Kenneth Branagh.

Branagh dostal vo filme úlohu „záporáka“. Tyrana, ktorý drží svoju manželku v luxuse a dopraje jej všetko, na čo si len spomenie, len aby vedela, že to, po čom skutočne túži, mať nikdy nebude. Jeho postava sa riadi heslom „ak niečo nemôžem mať ja, tak to nebude mať nikto“.

Osobne milujem Nolanove filmy.

Vždy dokáže prísť s niečím novým a zaujímavým. Jeho filmy vo mne zanechávajú hlboké dojmy a musím nad nimi premýšľať ešte niekoľko dní po dopozeraní.

Preto som sa prirodzene na Tenet veľmi tešila a ani prebiehajúca situácia ma neodradila od toho, aby som si ho pozrela so všetkou parádou na filmovom plátne.

Musím sa však priznať, že som z filmu odchádzala rozpačitá a nevedela som, čo si mám myslieť. Dostala som Nolana, ale nebol to tak celkom on. Z celého filmu som mala pocit, že sa až príliš usiluje hrať na inteligentný. Možno režisér tentokrát správne neuchopill tému cestovania v čase, čo sa mu napríklad vo filme Interstellar podarilo perfektne. Zdalo sa mi, že sa sám režisér začal zamotávať, a tak celkom nevedel, čo by chcel

povedať. Navyše, začiatok filmu mi atmosférou veľmi nápadne pripomínal Dannyho jedenástku. Hlavný hrdina mi prišiel absolútne priemerný a ku koncu už ma ani nezaujímal a chcela som sa skôr venovať vedľajšej dejovej línii, ktorá obsahovala vzťah Andreia a Kat. Celkovo na mňa Tenet pôsobil, akoby si Nolan požičal niečo z každého svojho filmu a to vložil do Tenetu, čo je veľká škoda, keďže film mal obrovský potenciál stať sa ďalším úspechom, ktorý by si Nolan mohol pripísať. Musím však súhlasiť s názormi, že v tempe a zložitosti s prehľadom môže konkurovať aj ostatným „nolanovkám“.

Tenet určite nie je najlepším filmom, aký Nolan kedy natočil, no určite stojí za pozretie už len pre porovnanie s jeho inými počinmi.

Klára Harajdová

Lievik či kvalitný destilát všetkého možného Rozhovor o priznaných vplyvoch s Vladom Nosáľom zo skupiny Queer Jane Aké stopy v nás zanechá tento rok? Celá tá izolovanosť v tzv. veku globalizmu? (Boli) Sme izolovaní práve vďaka nemu? Nebolo tomu tak už dávno pred touto celosvetovou krízou? Izolujú nás rádioví giganti „novou“ homogénne primitívnou, primitívne homogénnou produkciou? A čo éra bigbítu? Neboli vtedy všetci v spojení práve „vďaka“ izolácii? Nesnívali podvedome spoločný sen o globalizme?

Pre predstaviteľov československého bigbítu boli ich vzory otázkou statusu aj zaradenia. Ak by existovala škola bigbítu, Vlado Nosáľ by bol jej hrdým nasledovníkom, v ktorom by sa našli všetci jeho učitelia. S premyslenejšou a dotiahnutejšou prácou svojho žiaka sa ešte nestretli, pretože napriek ich (krásne) badateľným vplyvom je to právom obhájiteľný a obhájený originál. Je niečo ako výťažok z nich, ich destilát, vyzretý a svieži zároveň, pýšiaci sa ingredienciami, z ktorých vznikol a ktoré sú teraz na jazykoch čerstvých kritikov.

Hudobník, otvorene priznávajúci inšpiráciu aj svojbytnosť, odpovedá na otázky o sebe, aj o iných, tí sa však v tomto rozhovore skrývajú tiež pod jeho menom.

Je vyššie popísaný vedomý proces alebo prirodzený lievik?

Ja to vnímam ako prirodzený proces.

Robím hudbu, akú by som sám rád počúval a za ktorú by som sa nehanbil.

Prvoradé sú pre mňa melódie a snažím sa, aby neboli úplne ošúchané a aby boli zároveň ľahko zapamätateľné. Texty idú väčšinou ruka v ruke s tým. Vedomá inšpirácia vecami, ktoré mám rád, nastáva väčšinou až pri fáze aranžovania.

Na druhej strane si myslím, že „zvukový obal“ je už len vecou vkusu a moje pesničky by fungovali aj v úplne inom prevedení. Aspoň dúfam.

Kde je podľa teba hranica medzi inšpiráciou, kopírovaním, prerábkou a pretvárkou?

Nastavuje ju informovanosť poslucháča.

Bigbít a ty?

Náš vzťah je viac než priateľský.

60

Teší ťa, že tvoje meno alebo meno tvojej kapely je zvyčajne hneď nasledované prívlastkami a prirovnaniami k iným hudobným tvorcom? Je lepšie prirovnávanie ku konkrétnym muzikantom ako k hudobným žánrom?

Veľmi to neriešim. Nijak zvlášť mi nevadí, keď niekto Queer Jane prirovná k hudobníkom, ktorých mám rád. Žánre sú zvláštna vec. Neviem, či nám akokoľvek pomáhajú. Pod označením „indie rock“ si v skutočnosti nejde veľa predstaviť.

Teda okrem toho, že to určite nebude jazz, klasika ani hip-hop.

V českej televízii bežal kedysi taký program, ktorý sa venoval československému bigbítu, a na konci každej epizódy padla vždy otázka: „Kdo je podle Vás praotcem českého a slovenského bigbítu?“ Kto ním – nie podľa teba, ale pre teba – je?

Ja mám veľmi rád Deža Ursinyho a Mariána Vargu. Ale mám pocit, že v šesťdesiatych rokoch, vo vrcholnej ére bigbítu, boli ešte príliš mladí na to, aby boli praotcami čohokoľvek.

Čo pre teba znamená hrať na podujatí Spomienka na Deža?

Je to zvláštne. Mariána som mal tú česť spoznať a navyše je zaznamenaný na mnohých archívnych záberoch, takže spomienka na neho je veľmi živá.

S Dežom to tak nie je, niekedy mi pripomína skôr akúsi mýtickú postavu, ktorá nikdy neexistovala. Ale keď som na Dežove nedožité 70. narodeniny ako súčasť kapely Provisorium s jeho synom Kubom začal hrať tie pesničky, naozaj som mal pocit, že sa deje niečo magické, akoby zrazu vo vzduchu bolo cítiť Dežovu prítomnosť. A to hovorím ako absolútne svetský človek, ktorého vôbec nezaujíma žiadne ezo ani nič podobné. Preto ma teší, že vo veľmi podobnej zostave na tomto podujatí zahráme celý legendárny album Modrý vrch. A, samozrejme, tiež to, že budeme na Spomienke hrať aj ako Queer Jane.

Multižánrovosť nechýba asi nikde tak badateľne ako v dominujúcich komerčných rádiách, kde ju, zdá sa, nahradila výhodná unifikácia neodrážajúca aktuálne pozitívne hudobné dianie.

Ako sa vyrovnávaš s touto skutočnosťou? Koniec-koncov, večnému konfliktu medzi hodnoteniami kritiky a hranosťou v slovenskom éteri bol vystavený aj Dežo. Myslíš si, že je ešte možné „spasiť“ toto médium alebo sú už poslucháči prevychovaní na túto úroveň jednoduchým zvykom?

Rádio nepočúvam, takže sa s tým nemusím nijak zvlášť vyrovnávať.

Spasiť sa ho nechystám, ale nebude mi prekážať, keď to urobí niekto iný. No rozhodne by som nechcel podceňovať silu tohto média. Rádio má moc prevychovávať poslucháčov. A to je dobré aj zlé, ale momentálne skôr zlé.

Bob Dylan – ktorého meno je práve jedno z tých, ktoré sa často skloňujú spolu s tým tvojím, a ktorý takisto vo svojich piesňach skladá poctu všetkým a všetkému, čo ho kedy zasiahlo – vydal tento rok tiež album, našiel si si na ňom už svojho obľúbenca?

Najviac sa mi páči pesnička I‘ve Made Up My Mind To Give Myself To You. Je to obyčajný love song a tie šli Dylanovi vždy veľmi dobre.

Aký je tvoj najlepší zážitok roku 2020?

Mal si akú knihu čítať v tento stvrdnutý čas na ostrove korony?

Napriek korone bolo dobrých zážitkov mnoho. Večery trávené doma boli a sú fajn. Vydali sme album, s ktorým som spokojný. A zahrali koncerty, ktoré dobre dopadli. Na diaľku skladám pesničky s jedným z mojich obľúbených pesničkárov Boo-om Hewerdineom, čo je niečo ako splnený sen. Boli sme s priateľkou na pár pobytoch po Slovensku, kde som mohol len tak ležať a rozjímať.

To sú všetko pekné veci.

S tými knihami je to dobrá otázka, pretože si o tom vediem poctivé záznamy. Takže za rok 2020 som zatiaľ prečítal toto: Jack London – Majster alkohol, Stuart E. Hample – V koži Woodyho Allena, Broňa Schraggeová – Ja a môj brat, John Updike – Rabbit Run, Chuck Klosterman – What If We’re Wrong, Susanna Kaysen – Girl Interrupted, Nick Hornby – State Of The Union, Bret Easton Ellis – Pravidlá vášne, Charles M. Schulz – Who Do You Think You Are, Charlie Brown?, Chuck Klosterman – X. Všetky sa mi vlastne dosť páčili.

61

Ďakujeme teda poctivým záznamom za cenné rady. V koži Woodyho Allena mám doma aj ja a je to vskutku veľmi milé a miestami aj autenticky vtipné. Študoval si na Filmovej a televíznej fakulte VŠMU. Prečo si sa pre toto štúdium rozhodol a myslíš si, že „film“ má na tvoju hudbu dosah/vplyv?

Opäť, Bob Dylan je napríklad známy používaním celých filmových replík vo svojich textoch...

Na VŠMU som sa prihlásil skrátka preto, lebo som chcel byť blízko umeniu.

Bol som filmový nadšenec, ale vedel som, že sa chcem venovať hlavne hudbe, a tak som šiel študovať odbor zvuková skladba. S hudbou to nakoniec veľa spoločného nemalo, ale trochu mi to pomohlo zorientovať sa v štúdiovej práci, nahrávaní a pod. Nahrávky Queer Jane doteraz robím do veľkej miery sám, takže niečo zo zvukára sa vo mne predsa len skrýva, hoci som sa ním počas štúdia veľmi necítil.

Filmy sú v mnohom inšpiratívne. V telefóne mám množstvo zápiskov z filmov a kníh, ktoré niekedy pri písaní textov využívam. Takže je možné, že sa v nejakej pesničke dá vystopovať aj filmová replika. Ale zatiaľ nie v takej miere, ako to robil Dylan. Zrejme aj preto zatiaľ nemám nobelovku.

Skutočne teda Jane nie je Joan Baez, ale je to muž, ba traja?

Každý môže byť Jane. Aspoň približne.

Ako táto kapela vznikla? Ako by si povedal, že sa s tebou spolupracuje?

Bol to pôvodne môj sólový projekt, postupne sa pridal bubeník Adam, potom basák Lukáš. Takto sme hrali 8 rokov a teraz máme nového člena, multiinštrumentalistu Jerguša. Mne sa so mnou spolupracuje dobre a dúfam, že aj ostatným. Keďže sa hrajú výhradne moje pesničky (s výnimkou občasného coveru), dá sa povedať, že je to tak trochu moja diktatúra, ale snažím sa byť láskavým pánom.

Je v hudbe obsah textu dôležitejší ako jeho fonetickosť alebo – ako to práve v mnohom dokázala aj éra bigbítu u nás – je to naopak? Považuješ sa za song and dance man-a alebo je tvoja tvorba skôr verejnou lyrikou? Máš rád poéziu?

Ako sa spolupracuje s T. S.-om?

Rozhodne sa považujem za „song and dance man-a“. Myslím, že je veľmi dôležité, aby texty zneli dobre. A aby zneli presvedčivo a prirodzene, keď ich spieva osoba, ktorá ich spieva. A to myslím aj obsahovo.

Poéziu, samozrejme, rád mám, myslím, že ju musí mať rád každý vnímavý človek, Máš aj nejaké filmové tipy za tento pretože je do istej miery prítomná vo rok alebo si máme počkať až nadíde všetkom umení a vlastne aj mimo neho. tá chvíľa a vylúšti ich z tvojich textov T. S. bude pravdepodobne Tomáš SloboŠvédska kráľovská akadémia? da, že? Lebo s T. S. Elliotom som zatiaľ Priznám sa, že súčasnú kinematografiu nespolupracoval a niečo mi hovorí, že už až tak nesledujem. Skôr si doháňam asi ani nebudem. Tomáš je poet, ktorý sa staršie „filmy, ktoré musíte vidieť predvyjadruje zvukom. A hoci som si myslel, tým, než umriete“. Obzvlášť mám rád že o zvuku Amen Dolores mám pomerne 90s estetiku, takže ako tipy za posledný jasnú predstavu, som rád, že dostal pri rok uvediem filmy El Mariachi (1992) mixáži priestor, pretože niektoré skladby a Friday (1995). A práve včera som videl posunul niekam inam. Napriek mojej skvelý film It’s All Gone Pete Tong (2003). všeobecnej neochote podriadiť moju Plánuje zvukár Vlado niekedy hudbu iným ľuďom naša spolupráca v budúcnosti ozvučiť aj niečo iné ako vypálila veľmi dobre.

Vargu, možno aj svojou originálnou Presne toho T. S.-a som myslela tvorbou? Koľ ko výkresov to bude stáť? a môžem len súhlasiť.

Neplánujem, ale nikdy nehovor nikdy.

62

Tento rok ste vydali album Amen Dolores. Koho nápad bol urobiť sochu od Antonia Bernala centrálnym motívom albumového coveru? It seems to have a philosophy in it.

Bol to nápad mojej priateľky Soni Maletz.

Jej cieľom bolo poukázať na mužskú zraniteľnosť. Práve sa jej na to pýtam.

Odpoveď ma veľmi nepotešila – inšpiráciou som bol vraj ja a moja precitlivenosť.

Akousi poznávacou značkou Queer Jane sa stala aj Michaela Kostková vo vašich videoklipoch. Bol aj toto Sonin nápad a čo sa za ním skrýva?

Už ani neviem, koho nápad to bol. Miša je naša kamarátka a príležitostná (a šikovná) herečka, tak to nejak prirodzene vyplynulo. Zdalo sa nám, že tá kombinácia funguje pomerne dobre, a preto v tejto tradícii pokračujeme. Mám pocit, že je to preto, lebo Miša sa dokáže tváriť podobne rozporuplne či rozpačito, ako mne znejú moje pesničky.

Ako sa v súčasnosti predáva elpéčko v porovnaní s CD-formátom?

Predaje sleduje skôr naše vydavateľstvo Bruuder Records. Ale faktom je, že sa už robí dotlač CD-čiek, nakoľko sa prvý press vypredal. LP-čok už tiež veľa neostalo.

čov k premýšľaniu aj o nepríjemných témach?

Domnievam sa, že tento rozpor je jedným z najdôležitejších prvkov popových/ rockových pesničiek. Je málo smutných pesničiek, ktoré by fungovali bez toho, že by v sebe mali nejaký vtip. Či už hudobný alebo textový. Niektoré veci treba „ošpatiť“, aby vynikla ich krása a rovnako to funguje aj naopak. Horšia ako veľmi veselá pesnička je len veľmi smutná pesnička.

Chce byť podľa teba umelec vôbec chápaný?

V poslednej dobe si myslím, že je najdôležitejšie, aby umelec chápal sám seba. Na druhej strane to ide ľahšie, ak ho chápe aj niekto iný.

Jazdil si už niekedy v T-birde po nemeckej diaľnici, vtedy asi skutočne existuje len prítomný okamih. A čo hovorí tvoja mama na to, že jej spievaš po anglicky?

Nejazdil, väčšinou na presun autom používam Nissan Micra a cesty, po ktorých jazdím, ani zďaleka nemecké diaľnice nepripomínajú. A tu rovno premostím – je to auto mojej mamy, ktoré si požičiavam. Myslím, že sa jej pesnička Good Morning Mom páči.

Ako ťa hudobne ovplyvnili tvoji rodičia?

Stihli ste si album napriek neblahým Výrazne. Obidvaja majú k hudbe blízko. časom už koncertne užiť?

Mama je prirodzene muzikálna, hoci sa Pár koncertov sme stihli, dokonca sme tomu takmer vôbec nevenuje. Otec rád album aj pokrstili. Všetky vystúpenia som hovorí, že nadanie mám po nej, čo je si užil – po ôsmich rokoch hrania v triu do istej miery určite pravda, ale tiež naozaj oceňujem vklad Jerguša ako štvr- musím podotknúť, že on ma k hudbe tého člena. Na pódiu sa pri nástrojoch viedol. Hrá na gitare, je dobrý v teórii rôzne prestriedame a pesničky sú teda a zároveň hudbu intenzívne počúva. Veľa zvukovo bohatšie. A tiež mi odpadla vecí, ktoré stále počúvam, som spopovinnosť hrať niektoré party a ako znal vďaka nemu. Tiež sa v ňom spája frontman sa tak cítim uvoľnenejšie. matematik a hudobný fanúšik, čo si Osobne zbožňujem, ba aktívne vyhľadá- myslím, že je trochu aj môj prípad, hoci vam smutné piesne, ktoré znejú som v matematike na škole dobrý nebol. veselo; jednoduché piesne o láske, ktoré Tam tie čísla vôbec nezneli zaujímavo. ti s rovnakou ľahkosťou sem-tam vlepia facku. Je to podľa teba spôsob, akým možno chytľavo popohnať posluchá-

63

Si letný človek – jabloň, ktorá v zime čaká s géniovou gitarou v ruke na slnko – alebo si skleníkovo ambivalentný a zimné blues ťa vie tiež poriadne tvorivo zamotať? Je tento album letný?

Dlho som bol názoru, že počasím a ročným obdobím sa nemá zmysel ani zaoberať. Dalo by sa povedať, že aj o tom tento album je. Na druhej strane, veľmi som si zvykol používať aplikáciu AccuWeather, a tak si trochu odporujem.

Stalo sa to ale tak, že som chvíľu býval v Anglicku a číhal som na intervaly, keď neprší, aby som si zašiel na nákup.

A už som si od toho neodvykol. Ale späť k otázke – Flowerville bol album letný, Home zimný. Amen Dolores by mohol byť celoročný.

Och, áno, dážď, večný nepriateľ pesničkárov. Ale teraz, keď už aj v Amerike prší (prší) po slovensky, teraz je to už lepšie, nie?

Tu musím oponovať. Dážď je veľký priateľ pesničkárov. Hocičo, čo pesničkára udrží sedieť doma, je dobré.

Myslíš si, že sa tento rok a pandémia tiež nejakým spôsobom podpíšu na tvojej tvorbe, že bude javiť nejaké „symptómy“?

Pandémia nie je téma, ktorou by som sa chcel príliš zaoberať. Celkovo neviem, či choroby sú bohvieaký materiál na pesničky. Na druhej strane, či chceme alebo nie, je to míľnik a myslím, že bude mať aspoň nepriamy vplyv na budúcu tvorbu každého. V karanténe navyše muselo zákonite vzniknúť viac pesničiek než bežne. Dúfajme, že za niečo aj stoja.

64

Svet tento rok prišiel o mnoho veľ kých hudobných legiend – Peter Green, Little Richard, Florian Schneider, John Prine, Ivan Kráľ. Aký vplyv na teba mali? Počúval, prípadne hral si ich hudbu v poslednom čase?

Ovplyvnili ma všetci z nich, tak to zoberiem postupne.

Peter Green: Pri sledovaní vývoja Fleetwood Mac si nejde nepomyslieť, že je to jedna z najzvláštnejších kapiel vôbec. Skvelé veci sa u nich nájdu v rôznych obdobiach, ale na ich ranej tvorbe s Peterom Greenom je niečo výnimočné.

Man Of The World patrí medzi najkrajšie pesničky, ktoré poznám. A Peter Green je môj obľúbenec medzi gitarovými hrdinami klasického rocku.

Little Richard: Tu nejde veľmi čo povedať, len to, že bez neho by všetko znelo úplne inak.

Florian Schneider: Ďalší vážny revolucionár. Kraftwerk počúvam veľmi často a aj preto som na album Amen Dolores zložil pesničku Brian Wilson Auf Der Autobahn, ktorá, ako názov napovedá, mala byť niečo ako pocta Beach Boys a zároveň Kraftwerku. Som na ňu pomerne hrdý.

John Prine: Jeho tvorbu som spoznal len pomerne nedávno, ale veľmi ma zasiahla.

Myslím, že moje najnovšie pesničky budú zo všetkých menovaných najviac odkazovať asi na neho. Alebo by som to tak aspoň chcel.

Ivan Král: Tiež jeden z možných československých „praotcov“ bigbítu.

Roky ho obdivujem za veci, čo spravil s Patti Smith. A ten životný príbeh... zvláštne.

V ich hudbe sa dá vždy nájsť niečo nové, čiže áno, počúvam ich stále a nemyslím, že sa to bude v budúcnosti meniť. Čo sa týka toho hrania, myslím, že keď zomrel Peter Green, práve spomínanú Man Of The World som si zahral. A keď odišiel Ivan Král, zahral som si Dancing Barefoot.

It‘s the End of the World as We Know It (And You Feel...?) Aké máš plány na budúci rok?

Tento rok by som sa mal sťahovať, takže budúci rok sa budem zabývavať, čo mi ale nikdy netrvá príliš dlho. Tiež asi pomaly začnem uvažovať nad tým, čo s novými pesničkami, pretože je ich už dosť aj na potenciálny ďalší album.

Tešíme sa naň! Sú ešte ďalšie významné vplyvy v tvojom živote, ktoré sme nespomenuli?

Určite.

Tak to potom, Amen Dolores!

Dominika Machová

65

V nitrianskom antiku so Šimonom Spišákom „Bábkarské majstrovstvo sa aj tak naučí len zopár ľudí...“ Mladý divadelný režisér, zároveň jeden z patriotov nitrianskeho Nového divadla, Šimon Spišák, sa jednoznačne neprezentuje ako striktný propagátor jedného divadelného druhu. Jeho slobodomyseľná osobnosť však nie je odstrašujúca. Má schopnosť zapôsobiť na toho druhého do takej miery, až začne celkom spontánne prehodnocovať aj svoje vlastné limity. Strach z neznámeho sa tak pri tomto špecifickom umelcovi až zázračne stráca v nedohľadne, lebo o tom, čo a ako robí, je vo svojom vnútri pevne presvedčený.

Ako by si laicky vysvetlil význam svojej profesie?

Snaha presvedčiť niekoho (hercov) o tom, aby niečo spravili tak, ako si to ja predstavujem, ale aby tomu aj uverili, aby to naozaj mohli spraviť dobre.

Je to vlastne trošku demagógia...

Ako si myslíš, že divadlo formuje tvoj osobný život?

Veľmi. Niekedy podvedome analyzujem ľudí alebo situácie úplne zbytočne...

Vnímam to, akoby som mal všetkých nejako odhaliť, pochopiť a vzápätí s tým niečo urobiť, aj keď je to blbosť.

že vlastne neviem, čo z toho vylezie.

Viem, čo chcem, ale nie formálne – netuším, ako to bude na konci vyzerať. Čiže ono je to celé vzrušujúce, lebo je to dobrodružné. Je to pred premiérou síce stresujúcejšie a vtedy nadávam, že už to nebudem robiť, ale robím to tak stále, lebo tak ma to naozaj baví. „Viem, čo chcem, ale nie formálne...“

Na aké témy sa ako režisér zameriavaš?

V posledných rokoch som sa venoval hlavne divadlu pre deti. Čiže aj tie tematické okruhy sú také, že chcem stále deckám dávať niečo, čo si myslím, Čo býva jednou z tvojich prvotných že má hodnotu. Pri témach pre dospeinšpirácií pred procesom tvorby? lých človek musí veľmi kalkulovať s tým, Málokedy sa stane, že viem dopredu že kto chodí do divadla, kto je cieľová čo, prečo a ako. Keď si vyberiem nejaký skupina... Čiže musí rátať aj s tým, aby titul, tak je to väčšinou na základe nejaim to povedalo aj niečo iné, ako si len kého tušenia a potenciálu. A ten moment trošku pomasírovať ego. Pre tie deti toho pocitu, že „áno, mám to“, príde až môže človek spracovávať témy, ktoré sú počas prípravy, niekedy až pri skúšaní. obecnejšie, širšie... V divadle pre deti sa to dá spracovávať bez toho, aby človek Čo je pre teba pri procese tvorby najmusel riešiť, či to má význam, lebo vie, vzrušujúcejšie? že má. Tým deckám to proste hovorí Samotný proces, lebo sa snažím byť niečo iné, nejako inak. A nie už len tým, otvorený voči hercom a ich nápadom. že sme v divadle a o niečom vážnom sa Celý proces je, popravde, väčšinou taký, tu bavíme.

66

to robiť naplno a úprimne, tak by pre teba nemal byť problém chytiť bábku.

Myslím si, že to bábkarské majstrovstvo sa aj tak naučí len zopár ľudí, ktorí to naozaj milujú. „Bábkové divadlo už neberiem ako jeden divadelný druh.“

Ak by si sa mal definovať nejakým typom bábky, aká by to bola?

Maňuška, lebo je najhlučnejšia. Marioneta to nestíha, lebo musí tak pekne rozprávať. „Tým deckám to proste hovorí niečo iné, nejako inak. A nie už len tým, že sme v divadle a o niečom vážnom sa tu bavíme.“ Čím je podľa teba výnimočné bábkové divadlo vo všeobecnosti?

Z toho najobecnejšieho hľadiska je výnimočné tým, že je špeciálne pre deti. To súvisí s rozvojom ich imaginácie a schopnosti vnímať veci inak ako na prvý pohľad.

Myslíš si, že má bábkové divadlo aj nejaké „nevýhody“?

Skôr nevidím výhody v kategorizovaní divadla na činohru, bábkové divadlo, pohybové divadlo... Ja už bábkové divadlo neberiem ako jeden divadelný druh. Ty si použitie bábky vyberáš sama do tvaru, aký potrebuješ, aký chceš. „Činoheráci“ sa od bábkarov líšia, ale v tej zásadnej dôležitej veci pre herca by sa líšiť v podstate nemuseli. Lebo keď máš ako herec vzťah k divadlu a chceš

Akými predispozíciami by mal, podľa teba, disponovať skutočne dobrý divadelný režisér?

Režisér musí byť trpezlivý a otvorený voči hercom. Univerzálna vlastnosť neexistuje. Sú režiséri, ktorí berú všetky nápady od hercov, vedia ich upraviť a spravia z toho skvelú inscenáciu.

Potom poznám režiséra, ktorý má všetko vymyslené a napísané, s hercami veľmi nediskutuje, a je to rovnako dobré.

Režisér by mal mať schopnosť imaginácie v priestore. To už ale nie sú vlastnosti, lebo to sa nenaučíš, alebo aspoň nevybuduješ v sebe tak ľahko.

Ako vnímaš svoje „domovské“ nitrianske Nové divadlo?

Svoju robotu tam vnímam ako príjemne strávený čas, keďže som v Nitre doma a všetci členovia súboru sú moji veľmi dobrí kamaráti. Celý náš súbor sú v prvom rade ľudia, ktorí spolu vychádzajú dobre ľudsky a až potom profesionálne.

Odišli sme spolu zo Starého divadla v rámci nejakého pokusu uživiť sa a spraviť divadlo, ktoré nás bude baviť a napĺňať.

Naša poetika ešte stále dosť vychádza aj z poetiky môjho otca, Karola Spišáka.

Väčšina ľudí, ktorí sú teraz v Novom divadle, tak do Starého divadla prišli ešte v čase, keď tam pôsobil on, čiže majú od neho veľa návykov, ktoré sa týkajú hereckej práce. Ja som zároveň jeho syn, čiže sa tých návykov ťažko zbavím, aj keď niekedy chcem veci spraviť inak, spadnem do toho istého...

Petronela Brotka

67

Autorka fotografií (strany 67-78): Stela Csizmazia

68

69

70

71

72

73

74

75

76

77

78

79

80

Lúčny kvet Jedného dňa, keď oči zatvorím, predstavím si, ako utekám, bežím svojím snom do nekonečných diaľok, odkiaľ už nie je cesty späť.

Nechávam unášať sa vetrom, hľadím len pred seba a minulosť sa stráca v hmle.

Nesmiem odbočiť a sklamať svoje srdce.

Zabudnúť, nadýchnúť sa, spomenúť si, či vždy som blúdila tým nekonečným miestom.

Chcem zistiť, prečo ľudia skáču do mora, prečo nechcú písať v tme.

Je to vôbec skutočné?

Prečo si to pamätať, prečo nezažiť rovnaké.

Odísť je také ľahké.

Zahodiť nádej, potopiť myšlienky do nekonečnej hĺbky.

A nevrátiť sa z nej.

No ty, láska, podrž ma dnes.

Pretože sama som bezmocná.

Odchádzam a neohliadam sa.

Idem tam, kde som pochovala každé svoje ja.

Vyzliekam sa z kože a vraciam sa nová.

Každou chvíľou, ako znovuzrodená.

Zakaždým taká, aká som vždy byť chcela.

Pod nohami ma škriabe tráva, vietor rozfúkal mi vlasy, už viac nevidím pred seba.

No ja idem ďalej. Ďalej, čo najďalej od teba.

Nevrav mi stoj, pretože sa nevrátim.

Môj pohľad smeruje len pred seba, počúvam ten tichý hlas, každý úder môjho srdca, šepká mi: nevzdávaj sa.

A ja už len jeho budem počúvať.

Vždy som mala, no bola som slepá.

Svet ovalil ma vôňou lásky a šťastia, som však taká naivná.

81

Pretože tá láska som ja.

Vždy som ňou bola.

A dnes hľadám už len seba, to miesto, odkiaľ ozýva sa ozvena.

Hľadám človeka, čo moje meno volá, no pritom nesie rovnaké.

Rovnaké vášne i myslenie.

A vosk už zo sviečky steká, hodiny odbíjajú koniec.

Koniec dneška, začiatok života.

Vždy som verila, že ovocie mi padá z neba, či ho zachytím je na mne, no potkla som sa.

Rýchlo do hĺbok padalo, a ja padám ním, namiesto jedného zbohom.

Skákať tam, kde netreba, povedať pravdu byť zlým znamená.

Otvorím ústa, a v kúte plačem zronená.

Milovať, je to trest či vaša vďaka? Čo znamená nie? Je to hriech či vari odpustenie?

Keď mi vravíš: spamätaj sa, nechcem viac už zazrieť svet.

To, čo cítim, nepoviem, som bohyňa, a ty si zver.

Kto si, vravíš mi, ja cítim sa však vinná.

Nepoviem ti, au revoir, naopak.

Môj úsmev je dar pre teba.

Už nechcem byť viac spútaná, a keď zahodíš ho ako včera pred tou nocou svetlou a dňom tmavým, poviem vďaka, a nechám ťa byť slobodným.

A ja už chcem byť voľná.

Voľná ako vták, roztiahnuť svoje krídla, a naučiť sa lietať.

Zistiť, ako vonia vzduch, ako vietor spieva.

Ako to vyzerá, keď ste spolu a ja som sama.

Už chcem byť slobodná.

Taká, aká som bola pred začiatkom svetla, a aká budem, keď slnko začne zapadať.

Dnes je dnes a dnes som iná.

Som tu len ja a ty a tvoja chabá útecha.

Myšlienky ma bolia, nie je cesty späť.

Na jazyk natieram si sladký med, no na pravdu odpovede niet.

82

No možno prišiel čas povedať svetu stop.

Pretože jediný, kto ma môže zastaviť, som ja sama.

Jedného dňa budem rada, že som bez teba.

A keď sa nájdem, budem tam, kde teba niet.

Nebudem človek, ale lúčny kvet.

V poli bratov a sestier, plnom bielych motýľov.

Obloha bude modrá ako v mojich predstavách, žiarivá a bez oblakov.

Nikdy nebude búrka, nikdy nebude žiaľ.

A po mojich lícach už slza nesteká.

Leto premení sa na jeseň, no moja myseľ nechladne, hrudník pokrýva mi nekonečné teplo.

A či viem, kto som, nie som si istá.

Lúka plná motýľov vraví mi, vraj som tá najlepšia.

No príde deň, a to naisto viem, keď známy pocit opäť príde.

Koža mi dá signál, že už ma viac nechce, či pod ňou bude zlato, a či smola, to dnes zatiaľ neviem.

Nevzdám sa však, stále stojím pred hmlou, no v nej by som sa stratila.

Neotočím sa, nevenujem jej jediný pohľad.

Nikdy mi nevezme moje ja.

Nezablúdim viac, temnota ma nezláka.

A ty si tam, kde stojím ja.

Pod slnkom, čakám na zázrak.

Chcem byť zlatá ako grécka bohyňa a svoje ružové srdce v zlate vykúpať, pretože to neumiera.

A ja neumriem s ním.

A keď nakoniec prídeš ty, s otvorenou náručou ti poviem: vitaj a už neodíď.

Za ruku ma, prosím, chyť a odletíme do tých nekonečných diaľok.

Na to pole, kde lúčne kvety tancujú, plnú bielych motýľov.

Alexandra Žibritovská

83

Afrodita Ty, zrodená z morskej peny zálivu stredomoria ty, memento mori, ja tvoje dlhé vlasy žiaria sviežou nežnosťou boky novým životom, krásou, plodnosťou tvoje plné pery vedia zároveň ľúbiť i nenávidieť nebeské oči odpúšťať i závidieť píšem konštruktívnu kritiku katarzia pri každom tvojom dotyku bohyňa lásky, a teda ľudskosti – Venuša po tebe túži moja anakreontská duša si šťastie prchavé ako oxid osmičelý som plátno, ty si Botticelli Kráľovná Slnko, záhrady vo Versailles, nekonečná pýcha koniec mája, ranná rosa, život vôňou orgovánu dýcha všetky tvoje idealizácie korunuje gloriola najtajnejšieho smútku západ miliónov sĺnc, tri grácie liečia ťa z večného zármutku Aglaia, Eufrosyné a Tália kvetonosná spolu ľahšie žije sa tá pravda neúprosná každá alternatíva súčasnosti tvojej existencie je autentická často protichodná, nikdy identická kým dýcham, žijem – no bez teba len prežívam zúfalstvo s červeným vínom pijem, keď na hviezdy sa dívam že zajtra prebudím sa, nenachádzam záruku padám, chyť ma, prosím, za ruku Afrodité, ty, ktorá ma tvoríš a ničíš – metamorfózy si súčasťou mojej racionálnej psychózy si ruža, holubica, granátové jablko, sexualita Héfaistos, Áres, Poseidón – tí všetci sú tvoja realita kráčaš vždy bosá a nahá – o to mocnejšia si v tvojom tieni kvitnú kvety a broskyňami voňajú tvoje vlasy kto som, aby som protestovala? všetky tvoje hriechy som i tak dávno amnestovala rovnako ako tie svoje – a ostala som bosá a nahá som ty a ty si ja a čokoľvek popierať márna je snaha si iskra, ktorá zapálila cigaretu môjho hedonizmu som závislá, spôsobuješ mojej osobnosti schizmu jar stáva sa anachronizmom – vítaš leto môjho života začínam kvitnúť, rásť, zvyšuje sa teplota žijem vo svete, kde nič nedáva význam – a práve to je jeho zmysel som jediná, na ktorej môj osud vždy závisel som ty a ty si ja a čokoľvek popierať márna je snaha sme jedna, rovnako nestála povaha a nech o tom akokoľvek pochybujú ľudia už navždy to budeš ty, carpe diem a ja

84

Zátišie Poznám jedno miesto, kde sa nebo dotýka mora; kde sochy dýchajú, napriek tomu, že sú z mramora; kde nemusím sa skrývať v bezpečí vlastnej samoty a kde zrkadlá žiaria odrazom nadpozemskej čistoty.

Poznám jedno miesto, kde môžem kvitnúť lupienkami iných kvetov a aby som bola ľúbená, nemusím byť najlepšia z poetov.

Božská abstrakcia. Počúvam strieborný šum oceánu pokoja.

Poznám jedno miesto, ktoré píše almanach môjho vnútorného rozvoja.

V trblietavej aureole miliónov hviezdnych lampiónov vítam kryštálové bytosti.

Lyrizmus. Symfónia emócií. Žijeme utópiu nekonečných príležitostí.

Poznám jedno miesto, ktoré je prstencami pre môj Urán. Zafírové oči.

Eufória. Pacifisti. Znovuzrodení osvietenci v 21. storočí.

S vôňou jahôd a ružového vína som sa zaľúbila do života.

Poznám jedno miesto, v ktorom necítim sa ako sirota; ktoré chutí ako nektár hyacintov, ľalií a orchideí; v ktorom i bez dní na slnku sme spolu plní nových ideí.

Nesieme pocit vzdušnej ľahkosti, jednotvárnosť vyrovnávame farebnosťou.

Sme vnútorne rozporuplní a zložití, žijeme prítomnou budúcnosťou.

Rafael a Valentín. Naša minulosť nás nedefinuje a definuje zároveň: dáva nám súčasnú podobu a taktiež úroveň.

Sme introvertní a optimistickí, dekadentní a cynickí, skúmame duševné nálady.

Občas píšeme ódy na šťastie, občas balady.

Poznám jedno miesto, kde včely, motýle a vážky zdobia kvety v našich vlasoch.

Sme, kým sme; a budeme pri sebe stáť vždy – v dobrých i zlých časoch.

Prechádzam mentálnou mapou môjho najvnútornejšieho vedomia. Žijem?

Som šťastná? Na tomto mieste veniec najkrajších kvetov vijem.

Som šťastná. Žijem miestom, kde nikdy nezhynie fauna ani flóra, Skrátka, žijem miestom, kde sa nebo dotýka mora.

Erika Urbánková

85

Duet Raz som našla sýkorku V clivote letných dní a bezútešných detských rokov S červenou perou splývajúcou so západmi slnka Ktoré boli pripomienkou návratnosti Kolobehu Nádejí; Romantikou zväzovaný úkaz bol esenciálny v tragédii istotného konca A konečného návratu Našla som sýkorku Keď sa lámala noc s úsvitom A ja so svojím žiaľom vždy na dve nerovnomerné časti Bola som tou kratšou A kúsky mojej chrbtice padali do dolných útrob tela Ako kamene Ako vojaci na fronte tvoriaci mozaiku individuálnych snov Umierajúcich v lupeňoch efeméry Nemohla som stáť a nemohla som kráčať Mohla som sa iba Stratiť Vo vlastnom zovretí príliš krátkych a roztrasených rúk Ukryť sa pod vlasmi A splynúť s polárnymi žiarami na májových oblohách; Všetko láskavé a teplé a ochraňujúce Čím mohli dlane sveta nakŕmiť hladné detské oči A pohladiť krídla sýkorky Vzal so sebou prievan zabuchnutých dverí na rozpálenom líci A jedinou istotou bol ničím zvláštny cyklus západu a východu Slnka Mňa Vtáčaťa Triáda spojená kontrapunktom molovej stupnice Balada Johanna Johanssona Rozpínajúca sa ako ozvena mojím telom pri dotyku so sýkorkou Rozprestrela náruč zo slnečných lúčov A ukryla nás obe A to jedno prázdne miesto V mojom zovretí A popretí seba Pod ktorým bola som až príliš nahá

86

Až príliš svoja Stalo sa domovom pre zimomravé vtáča Suché perie navlhčil potôčik detských sĺz A krídla objali zhrdzavenú pokožku Chcela som byť dutinou bútľavého stromu ktorý vyhnal svoju ratolesť; Raz mu bude chýbať Našla som sýkorku V clivote zimných dní a bezútešnej dospelosti Kde slnko prestalo vychádzať a zapadať – Hovelo si na oblohe ako obskúrny tajnostkár Nie dosť blízko, aby som mu videla do očí Nie dosť ďaleko, aby on nevidel do mojich Našla som ju po rokoch Pripomínajúcu svoje bytie V pouličných eufemizmoch hojacich srdcovú tieseň V intimite detskej náklonnosti V kozme spojených dlaní bezdomovca a človeka, Ktorý zdieľa osirelosť a útlocit samoty Len v trochu inej pustatine štyroch stien Miesto holého neba Niekedy je domovom láskyplná studňa Do ktorej hádžeš mince a želáš si celý svet A niekedy je ním bútľavá dutina roztrasených rúk; V nich dýcha moja sýkorka A výdychom zahmlieva všetko čo ma bolí A tak vždy Keď sa nebudem vládať držať v zovretí Ukryť sa pod vlasmi A splynúť s polárnymi žiarami na panorámach rozpadnutých domovov Zovriem aspoň ju Zachránim aspoň ju Veriac V o trochu bližšiu existenciu Vlastnej záchrany.

Janka Gavurová

87

TOTEM Riadok je prežitá koncepcia Rieď ju – roztok v skúmavke znázorňuje totem písania – manifest seba v rôznych maskách, týčiaci sa k nebesám poznania (sa) Hrám fľašu sama so sebou Odvaha zastrašila protihráčov – pravdupovediac, tak som to chcela – kolektivizovať všetky úlohy do seba – nepodstatné odkladám bokom – na bok si ľahnúť, ležať v sklade pochopenia, nechávam priestor pre odpočinok Inak povedané – ležať ľadom pochopenia – ochlpenie obrastá im (protihráčom) telá a to je dobre, lebo – zima im pohltila srdcia – schránka bez vnútra je chránená – zatiaľ (spúšťam odpočet) Skúšam manifest – totem – reprezent (ovanie sa pred verejnosťou neverejne – vždy opačne zvonka dnu – vnútornosti čakajú na spásu vetra, zátvorka v zátvorke – ten odvanie problémy) POKUS OMYL Mylne značí konce a začiatky procesov bez začiatkov a koncov Vedz, že ani priamky nie sú úsečky, i keď pohybujú sa spriama a poriadne – zahadzujem mne predurčené dva body, dve čiarky, X a Y – je náročné vymaniť sa z konvencií spoločnosti „HORIZONT NEEXISTUJE, JE TO VÝMYSEL, POSMIEVAČI...“ citujem ElTé múdre slová bez koncov, múdre slová bez okrajov, tak ako moria a oceány bez brehov – ocenia bezbrehú slobodu Dejú sa aj ďalšie veci: Vtáky plávajú do stredu Zeme, naopak Augustínovské ryby útočia na myši z výšin nebies – Y sa číta mäkko Okrem toho: Mekkou sebapoznania je prana, tak „zatanči jako to slunce mezi pomeranči, zatanči a pak ke mně pojď“ – naplň ma po obrys, za odmenu ti postojím sťa francúzska amazonka Prsia sa ti budú pozerať spriama do očí, v pupku mám lagúnku z tequily – nekončí to sladko – zakusuješ sa, zakusuješ do limetky, ktorá sa plazí preč mojím jazykom...

A ďalej: Decht mi rozožiera oči smradom a napáda mi pľúca, tak sedím na čiernom štvorci rezignácie a nechávam sa rozožrať zvonka aj zvnútra TOTEM JEDNÉHO STRÁCA OPODSTATNENIE A PRELÍNA SA DO DVOJA

88

...

Kumulovanie zvuku ticha vytvára množstvá jednôt, rytmus nôt prekrikuje tempo – veľa kriku pre nič Hlasitosť míňa významov o pár milimetrov z každej strany – hrany štvorcov sa oblia – vzniká kružnica každodennosti V jej hraniciach pária sa jednoty - vzniká nekonečno prítomnosti Občas mi pripadá, že sa pohybujem v kruhoch, opakujúce sa pravé zákruty stereotypizujú mi život ZMENA Zabili sme Boha – nadčlovek vytvára modlitebnicu zo zrkadiel – obetou je borovička s pivom (obeťou sme my – ty – ja netvora) Obrad tvorí pád zo stoličky, plus zaspatie pod stolom je bonus veriaceho – podlaha je modlitebným kobercom NÁVRAT Naplň ma po obrys, za odmenu ti postojím sťa francúzska amazonka Prsia sa ti budú pozerať spriama do očí, v pupku mám lagúnku z tequily – nekončí to sladko – zakusuješ sa, zakusuješ do limetky, ktorá sa plazí preč mojím jazykom...

Dopĺňam – zmeň ma sebou Staviam poschodia totemu, ktorý míňa zmyslov Rotujúce obry jedia z mojej polievky – hádžem po nich rozvarené rajčiaky – nekladú odpor – vylievajú mi polievku na hlavu a odchádzajú s gestom urazeného sopliaka – sama si za to môžem ...

VYTANCUJ SI MOZOG Z HLAVY Lepšie VYTANCUJ MI MOZOG Z HLAVY – koitus s melódiou mení vnímanie – meň ma – hodnoty si zachovaj – poďakuj – lúskanie neplatí Pozlátko kamarátstva roztopašne pretvára realitu Bola to známosť na jednu noc s mojím neznámym – hotel som doteraz neopustila Hnilá duša sa rozrastá – obalila chladničku – obaly ostali nepoškvrnené – zelený syr zapečiem si s rukolou, na prvý pohľad nebadám problém Emblém milovania sa – samých seba – je najlepším ohodnotením IRÓNIA práve som postavila totem, ktorý mi už netreba...

Celestína Minichová

89

Jsme v tom společně „Pojď se projít,“ uslyšela jsem hlasy.

Bez hnutí zírám na podlahu dřevěnou.

Mělo mi to dojít. Asi. Zase se to děje.

Konverzuji sama. Se sebou. „Bojíš se?“ pokládá mi otázku ta, která je mnou.

Myslela jsem, že tohle už máme za sebou.

Přikyvuju lehce, přestože vím, že ví.

Usměje se, vlastně já.

Je to divný být sebou a zároveň s ní.

Děsíš mě, odesílám odpověď.

Nádech.

Připravuji se na zpověď, a na to být, protože o to tu jde.

Chci jít vpřed, místo toho, v koutcích očí a nohy… prostě cítím, že je zle. „Dýchej.“ A já poslechnu. Sebe.

Ruce jako led a nohy se třesou, už zase přichází, s veškerou noblesou, ta co mi neschází, ale přichází vždy, když jsem v nesnázích.

Ať už je pryč, ta, jež myslí, že mě zachrání, nechci nic víc než před příchodem klepání.

Abych se mohla zamknout v bezpečí, její návštěvy pak byly by bez řečí.

Nechci nikam běžet, všechno je v klidu, jak mě chceš zachránit, když si čtu knihu?

90

Nechci tě potlačit, chci se s tebou poprat, pěstmi nebo v hlavě, jednou přijde obrat!

Zachráním se sama, vlastně sami, zase jsme na sebe – duše a tělo, zapomněli. „Už je pryč?“ Tentokrát jsem v klidu.

Dýchání se zklidnilo, i srdce už zvolnilo, už neumírám, nehořím, děkuju všem andělům za to náhlé příměří.

Jo, je pryč. „Byla to zase ona?“ Klíčí ve mně zlost.

Byla. „Pořád nemá dost.“ Příště ji porazíme. „Koho?“ No ji, slečnu úzkost.

Karolína Hudcová

91

Cigaretový dym má meno

Znovu si sa ku mne vkradol, keď som bola bezbranná.

Násilne prekročil hranicu vedomia.

Prisnil si sa mi bez opýtania.

Dieťa z lásky spí a ty blúdiš po miestach, kam nemožno preniknúť.

Chceš poznať každý kameň hĺbky.

Bez dychu tápeš, ale keby si sa zastavil, zistil by si, že tu niet čo poznať.

Nie sú tu svetlá z billboardov ani plné vedrá sliviek.

Prisnil si sa mi bez opýtania.

Zas si len vykradol spomienky.

Zostali len slová Ľúbim ťa, tiež vykradnuté.

Nedokážem ťa vyhnať preč ani počas spánku.

Nechcem sa zobudiť.

Chcem snívať večne tento sen s tebou, žiť v slučke, to je moje nebo, to je moje vykúpenie.

Otvoriť oči a nechať ťa tam, je peklo, ktorým si prejdem avšak v mojom očistci viem, že ťa večer opäť stretnem.

Patrícia Rotterová

92

Naplnená

… pocitom, že si zaslúžim každú ranu na tele.

Modriny – dôkaz pravej lásky, to viem iste.

Nosím na tele malé galaxie.

Píska mi v ušiach – už iné platne nepočúvam.

Zas. A znovu.

Jamka medzi prsiami – najlepší popolník.

Nevidíš, že ťa milujem?

Vidím.

Ale asi mám na tú vetu alergiu.

Modriny – dôkaz pravej lásky, to viem iste.

Lenže vždy, keď ju cítim, ma vezú do nemocnice.

Nevieme plávať?

Možno sa trochu strácame v lesoch (sme stratení, keď každá cesta vedie do…?)

Hľadáme zmysel v polnočných správach vo veršoch.

Spoznávame dôvody, prečo NIE, ty – môj najhlavnejší.

Ruka, čo vždy nájde tvoju v milióne vtipov, útržky veľkej pravdy, zatvárame oči a radšej prskáme od smiechu, odmietame čeliť faktu, že aj táto krása je skrytá v konečne.

Exspiračný dátum sa blíži, kolesá hádžeme druhým (mama nás nenaučila plávať.)

Sekundy sa topia s nami, kĺžu nám cez pevne prepletené prsty, láska na dobu určitú. Čo bude po vypršaní záruky?

Vráti sa nám tá zvláštna spleť?

Robí ti to vrásky?

Ako povedať zbohom, keď sme dobrí len v nikdynekončení?

Mám komplexy.

Ty piesok vo vlasoch a triesku.

A) Po búrke sú slová mimo kontext po búrke sa len pozeraj snaž sa hľadať súvislosti v chaose keď sa ti podarí nájsť koniec nite začne sa pred tebou odvíjať celý príbeh a ako ťaháš za povrázok postupne sa vsúvaš tou spleťou k začiatku buď však opatrný nezabúdaj v tomto labyrinte pojmov stále žije netvor lačný po odpovediach na ktoré si prišiel miesto zubov má pochybnosti keď sa raz zahryzne nemusíš nájsť cestu späť.

B) Som ako mucha v pavučine zúfalo sa snažím opustiť priestor každým márnym trhnutím cítiť závan slobody čo mi ulieta priamo pred očami už len striehnem lesknúce sa oči prichádza kŕč ďalšie trhnutie vlákno sa rozvibruje pavúk je razom pri mne bodá mi do boku osteň vpúšťa jed čo rozpúšťa vnútro napodiv... je to celkom príjemné ako také mravčeky pod kožou cítim návaly tepla krásne zdanie šikovný trik aby nenasal trpké úvahy a sebaľútosť pavúk totiž vždy dbal o svoje zdravie.

radom.

93

Za hranicou možností na mieste bez mena na mieste kde sa bytosti ako my dostávajú len a iba skrz sny za hranicou všetkých možností tam kde miznú problémy a starosti tam kde sídli monumentálna večnosť schádzajú sa dve duše dve entity vedú bezslovný dialóg za hranicou všetkých možností za oponou reality našla som ja seba zároveň aj teba za hranicou možností dve duše stávajú sa jednou splývajú do celku cestujú bezhraničným priestorom za hranicou možností

Iwa Nadzam

94

Mihoty vo svojej konečnosti sypem do zmesi života jed esenciu minulosti a prítomnosti esenciu, ktorá spáli každý hriech zbavujem svoju dušu slepoty behám bosá po tráve, no desia ma nohy sním písmenami, no pri vysnených bytostiach som bez slov snažím sa vzlietnuť, no ilúzia v ich očiach tvorí mi rohy som väzba existenciou napitých paradoxov kvapky dažďa lemujú moje žily ja si prespevujem tóny z mojich snov otváram si okamihmi oči som súladom mojich zmätených neurónov kreslím ti svoje pery na papier, bez zmien púšťam ti melódiu môjho bytia v tvojom odraze nájdem mnoho písmen ktoré ma definujú jemnejšie ako šum lístia .

Toto sú moje roztratené skutočnosti, za rámom obrazu okolností .

Pavla Poláčiková

95

Rozprávka o Petrovi Panovi Kde bolo, tam i nebolo, bola som tam len ja, môj vlastný časopriestor a prázdne stránky knihy.

Každý večer som sedávala na presne tom strome, ktorý poznáš.

Sedela som tam a čakala.

Občas hrala hudba občas som počúvala rozhovory a občas sama dúfala v nejaký.

Prichádzal vždy, keď odbilo jedenásť hodín a ja som zatvorila oči.

Nevedela som, či snívam, vlastne mi na tom ani nezáležalo, pretože vždy povedal, že keď spíme, sme najviac prebudení. Často mi rozprával o tom, aké je úžasné lietať a ako to nikto nedokáže pochopiť, lebo to nikdy nezažil.

Aký je to pocit voľnosti.

Pýtala som sa ho, či sa vtedy necíti sám a on mi sľúbil, že ma to raz naučí.

Boli dni, kedy nič nerozprával, lebo vedel, že občas sú slová zbytočné.

96

V tichosti sme sledovali oblohu a ja som vnútri vedela, že tam niekde je krajina nekrajina, o ktorej sme toľko snívali. Čakávala som tam každý večer.

A čakám tam aj dnes, aj keď viem že už nepríde…

Sedím tam sama a rozprávam stromom príbeh o Petrovi Panovi, nekonečnosti snov a citov, slobode a krajine nekrajine, kde spolu budeme lietať,

kým na ňu neprestaneme veriť.

Zuzana Hrašková

97

Lucídne bytie Obrysy a metafory vzdušných zámkov, ktoré spájam prstom vo vzduchu.

Príde dážď a všetko zmyje, rozmýšľam a hľadím do diaľky, pretože sa sama cítim občas ako dažďový oblak.

Plávajúci jemne priestorom.

Ako cukrová vata, ktorá sa na jazyku rozpúšťa na cukor.

Závislá od počasia, ktoré sa neustále mení.

Ako každodenné cykly, 365 rán, 365 polôh mesiaca a 365 spôsobov ako piť kávu.

Dnešnú som už dopila a teraz ležím a sledujem ako slnko strieda dážď a sneh mi dopadá na ružové okuliare.

Niekto mi raz povedal, že farby neexistujú, ale ja viem, že to najkrajšie spektrum je to, ktorého frekvenciu nedokážeme zachytiť očami.

Aha, pozri, *vystieram ruku a kreslím do vzduchu vzdušný zámok* rýchlo, nech ti neuletí.

Zuzana Hrašková

98

Něha něha jako zbraň prostřelila mi hlavu budu krvácet na podlaze tvého pokoje věčně dokud nehodíš mé mrtvé tělo krkavcům pod balkonem pomíjivé potěšení vichřice přání naplním tě pokušením foukám do popelu konvence líbám kůži, líbám rány žádné slitování v chladném pokoji plném trýzně nejsladší víle řežu zápěstí tvá duše je pod mými zlomenými křídly zabiju každého jen pro tvé potěšení dokud tvé vzdychy nerozpustí mou bolest na pietním místě držím pohanský půst popíšu rty plaché pomsty pouze andělé plní přání lidé kradou bez slitování žízeň teče poprsím rozsvítím svícen zhasni… zdání a když najdu cestu, půjdeš po ní se mnou? bylo mi smutno za podstatou žil jsem z mléka a slunečních paprsků jemný prach třpytící se všude kolem potichu praskal byla mi zima na duši pil jsem trpké víno ve víru úzkosti poslední záblesk malátného půvabu vymalován do tvých tváří hořká chuť v ústech někdy je ticho nejlepší básník

paranoid genesis

99

Si šťastný? zapoť sa a poď dotkni sa mojich, od láskania sa s kameňom zaprášených prstov a dovoľ mi sa znova zamilovať. tak hlboko ako padajú telá do Dunaja, ponorím sa do páperia tvojich perín, tak ľahko ako sa vo vzduchu mihotajú krídla malého melancholického motýľa, tak nežne ťa budem bozkať, až sa utopím v belasom vzduchu Válkovho lesa zo slnka. nájdi si ma. nájdi si ma. nájdisima. nájdima. hľadaj ma. hľadaj. sa.

Od (b)Lany sú dve ráno, cítim, že je leto. batikujem duše. datikujem buše. pením penu zvírených vízií mojej chorobnej túžby po tebe a sebe a sexe, a hlboko, hlboko v sebe cítim moje vnútorné dieťa vysychajúce, zomierajúce. skapínajúce. zasýtim ho pivom a samodeštrukciou a porozumiem, prečo si to robil aj ty. prečo si to robil. prečo. ty. prečo práve ty ? a prečo, pýtam sa stýkrát, som ja bolo to popraskané opité a zvrásnené niečo, čo rada nazývam Ježišom Kristom, a prečo som zobrala na seba tvoje hriechy,

100

a prečo som ti odpustila, a kde som sa vzala a kam kráčam a či to má význam, a či ja mám význam. dusím sa krikom a topím pod vlastným plačom a hľadám a hladkám a núkam a nútim a rútim sa a vlastne ani neviem.

Z Bardejova v zrkadlistom odraze modrastých hôr inverzia (katarzia?) života, ako nášho spoločného remesla. tesáme do kameňa múdrostí našich najstarších predkov a v chladných útrobách snažíme sa nachádzať skulptúry nášho vnútorného mieru. ponárame drsné, kosťami prerastené prsty do horúcej hliny našich vášní a naše túžby sa rozbiehajú na všetky strany. oddane. hlavne oddanosť. smelo a ľahostajne.

Michala Patrícia Kellová

101

Zasnivane Kreatívna značka oblečenia Zasnivane vznikla v jeden karanténny večer ako rýchla skica na zahnanie nudy. Čoskoro sa však z tejto náhodnej idey zrodila kolekcia originálnych, ručne maľovaných kúskov oblečenia, ktorá neustále mení svoju podobu.

Hlavným dizajnom značky Zasnivane je motív farebných hláv a tvárí, ktoré sú inšpirované kreatívnym myslením každého človeka s umeleckou dušou.

Predstavujú večne sa meniaci pohľad na realitu, symbolizujú rozdiely vo vnímaní skutočnosti, či myšlienky tvorivého podvedomia a ich individualitu. Preto nie je žiadny z našich kúskov, či už je to tričko, rúško, mikina alebo taška, rovnaký ako tie ostatné. Poctivá ručná maľba dáva každému z nich autentickosť a originalitu, ktorá práve chýba na vešiakoch bežne dostupných fast fashion značiek.

Hlavnou platformou Zasnivane je momentálne online sféra. Nájdete nás na umeleckom obchodíku Sashe.sk, ale taktiež aj na sociálnych sieťach ako Facebook alebo Instagram. Našich sledovateľov pravidelne informujeme o nových plánoch či dizajnoch a sme otvorení akýmkoľvek novým nápadom.

V budúcnosti plánujeme rozšíriť našu súčasnú kolekciu o nové dizajny a strihy oblečenia či farebné kombinácie, z ktorých si každý môže vybrať to svoje. Taktiež chceme založiť vlastnú internetovú stránku, aby boli naše produkty dostupné priamo z ruky do ruky.

Ďakujeme nezávislým prispievateľom za ich texty.

šéfredaktor Roxana Snøv grafika Natálie Nešporová jazykové korektúry Kristýna Komárková Lucia Krchňavá Vladislava Horváthová

nájdete nás instagram @casopis_artup facebook Art Up web www.casopisartup.sk e-mail artupslovakia@gmail.com

redakčná rada Alexandra Žibritovská Celestína Minichová Dominik Štrbo Erika Urbánková Iwa Nadzam Jana Bystrianská Janka Gavurová Karma Hasbach Karolína Hudcová Klára Harajdová Laura Genčúrová Michaela Macková Michala Patrícia Kellová Mišel Klempová Nila Renard paranoid genesis Patrícia Rotterová Pavla Poláčiková Petronela Brotka radom.

Soňa Krajčovičová Stela Csizmazia Terézia Renzová Zuzana Hrašková