14. číslo by Art Up

Art Up bol časopis o umení a kultúre, ktorý združoval kreatívnych ľudí zo Slovenska a Česka. Art Up čitateľovi sprostredkoval iný pohľad na umenie a kultúru ako takú, pretože táto téma je veľkou súčasťou v živote každého jedného človeka. Predstavil mu svoju stránku vnímania. Zároveň ukázal, že umenie dokáže byť zaujímavé a skutočne sa v ňom čosi odzrkadľuje. Odhalil kultúru od samého počiatku a poskytol zázemie mnohým nádejným umelcom. Vychádzal od septembra 2019 do septembra 2021. Zažil toho veľa a priniesol ešte viac lásky a radosti.

Autorka ilustrácie: Emma Čučková

Editoriál Hoci som nečakala, že pochovám svoje dieťa tak skoro, je lepšie prijať to s hrdosťou, ako plakať nad rozliatym mliekom. Časopis si totiž zaslúži chvály a oslavy, nie premárnené slané slzy. Keď som pred dvomi rokmi založila časopis, mala som myšlienku. Chcela som spojiť skvelých ľudí a vytvoriť čosi úžasné, čo by predávalo svoje slová, myšlienky či emócie ďalej. A tak vznikol Art Up, ktorý mi tak veľmi prirástol k srdcu, až som ho začala považovať za svoje dieťa. A ako každá matka som na to svoje nesmierne pyšná.

tak veľa, že to nedokážem ani opísať slovami. Nemôžeme byť chamtiví za slávou či peniazmi, treba si preskákať svoje, a potom skromne odísť. Zanechať stopu, ktorá bude v človeku rezonovať. A hoci náš časopis nebol až taký ospevovaný či slávny, mal základňu plnú vrúcnych fanúšikov, ktorí ho budú nosiť v srdci aj naďalej. Čitateľov, ktorým z celého srdca ďakujem – za to, že podporovali časopis, a za to, že v neho verili. Ako by však povedali Vrany od Leigh Bardugo: Žiadne trúchlenie. Žiadne pohreby.

Avšak teraz ho treba nechať ísť. Odžil si svoje, potešil mnoho ľudí, odovzdal neuveriteľné množstvo informácií a taktiež pocitov a emócií. Je toho

Napokon... konce sú iba začiatkami niečoho nového. Nezúfajte teda, oslavujte a milujte sa. Život je príliš krátky na smútok.

Roxana Snøv, šéfredaktorka

O B S A H

Články 6

Cesta za slobodou britských sufražetiek

Francisco Goya

Erotika v umení praveku, staroveku a stredoveku

Shakespeare a cnosť

Výsmech van Goghovi

American Psycho

Vplyv náboženstva na umenie

Rekordy v histórii filmových Oscarov

Sexualita v umení a jej stigmy

Umelecké školy zabíjajú umelcov

Reprezentácia menšín v kinematografii

Reflexia komiksu: Minulosť vs. súčasnosť

Spovedná tvorba velikánov, časť druhá

Štandardy krásy

David Černý

160

Mejercholdova biomechanika

Relevancia a úloha umeleckých ocenení v súčasnosti

Múzy módnych návrhárov

166

Ach, tá láska neláskavá

11 68

Fotografie od Terézie Renzovej

Recenzia Na úteku

Girl, Woman, Other

Ghost in the Shell

94 96

Ilustrace: @exitlife_aesthetics

Rozhovor

s Michalom Tomasym

Ilustrace

od Klaudie Moravčíkovej

Literárne okienko

REDAKCE

Natálie Nešporová

Klára Harajdová

Karolína Hudcová

Kristýna Komárková

Dominik Štrbo

Nila Renard

Soňa Krajčovičová

Janka Gavurová

Karma Hasbach

Laura Genčúrová

Iwa Nadzam

Alexandra Žibritovská

Erika Urbánková

Terázia Renzová

Pavla Poláčiková

paranoid genesis

Zuzana Hrašková

Kristína Juríková

Vanessa Teluchová

Eva Lucia Rehaneková

Mina Anastasis

Michaela Mullerová

ILUSTRÁTORKY

Radka Horváthová @exitlife.aesthetics

Klaudia Moravčíková @cloudy.ttt

Anna Střelcová @vhlaveles

Bojom k právam

Cesta za slobodou britských sufražetiek „Nie sme tu preto, aby sme porušovali zákony; sme tu v našej snahe stať sa zákonodarcami.“ Slová Emmeline Pankhurst, zakladateľky hnutia sufražetiek a politickej aktivistky, sa ozývali priestorom. Vyzývala ženy, aby sa chopili svojho práva - nielen práva voliť, ale i toho, ktoré malo byť samozrejmosťou už od samých počiatkov. Byť rovnocennými. Objasňovala podstatu činov hnutia nielen pred vládou, ale aj pred celým národom. Boli podporované aj nenávidené - pre niekoho hrozba národa, pre iných nádej pre budúcnosť. A i keď reč aktivistky Pankhurst zrejme zaznela za úplne iných okolností - pravdepodobne, keď sa v roku 1908 prvý raz bránila pred súdom - význam zostal rovnaký. A do dnešného dňa nestráca na sile. Druhá polovica 19. a začiatok 20. storočia bolo obdobím, ktoré patrilo ženám. Uchmatli si ho, využili potenciál každého dňa na nový začiatok a zapísali ho do histórie. Boli to časy, kedy slovo žena nadobudlo úplne nový význam a pre väčšinu mužského obyvateľstva sa stalo hrozbou. Časy tvrdé, kedy konečne vyhrnuli rukávy a ukázali silu, o ktorej mužské oko doposiaľ nemalo najmenšiu predstavu. Búrili sa. Bojovali. Trpeli. Hladovali. Za budúcnosť. Za svetlo dnešných dní. Za nás.

Napriek tomu, že už v roku 1792 napísala feministka Mary Wollstonecraft esej Obrana práva žien, v ktorej po prvý raz v histórii vyzývala k tomu, aby ženy mohli voliť, volebné právo bolo britským ženám upierané až do roku 1918. Ženská liga za volebné právo bola založená až v roku 1889 práve aktivistkou Emmeline Pankhurst, pod ktorou organizovala po celej krajine verejné zhromaždenia a demonštrácie. Po smrti manžela ju však existenčné problémy prinútili na pár rokov aktivity prerušiť - vrátila sa k nim až v roku 1903. Nakoľko bolo volebné právo pre ženy stále iba v rovine debát a prázdnych sľubov, Pankhurst sa rozhodla vrátiť do boja. „Vláda vyhlásila vojnu ženám,“ znela jej reakcia na prisľubované a neuskutočnené činy, a na oplátku, ona vyhlásila vojnu vláde. Spolu s dcérou Christabel založili Ženskú sociálnu a politickú úniu a zakrátko sa stali najznámejšími bojovníčkami za volebné právo. Hnutie sa onedlho masívne rozrástlo, takmer na štvrť milióna členiek. Emmeline ho hrdo nazývala svojou “armádou”. S heslom „Činy, nie slová“ sa následne vybrali do ulíc, odhodlané bojovať. A to naplno. Vedeli, že keď nič nebolo dosiahnuté slovami a prosbami, prišiel čas zájsť ďalej. Usúdili tak v marci roku 1912. Bolo to obdobie, kedy sa hnutie stalo verejným postrachom - nielen muži, ale i viaceré ženy sa nestotožňovali s ich konaním a pohľadom na situáciu. Sufražetky sa však nebránili ničomu. Zakladali požiare, priväzovali sa o železné koľajnice či k plotu Buckinghamského paláca, vyhadzovali do vzduchu poštové schránky, fyzicky útočili na členov vlády, rozbíjali výklady. I keď veľa z nich nevedelo dobre triafať - sama Emmeline musela

nacvičovať hod kameňom na kope sena - podarilo sa im rozbiť väčšinu výkladov v centre Londýna. Bitky s policajtmi boli rovnako bežné - v novinách sa začali objavovať fotky zbitých žien vláčených ulicami, a aj keď sa často zvykli mužom v boji vyrovnať, väčšina z nich skončila za mrežami. I niekoľkokrát. No nevzdávali sa. Ani vo väznici nepoľavili, rozhodli sa držať protestné hladovky. Vláda ich však opäť nenechala zvíťaziť a obratom nariadila nútené kŕmenie, ktoré sa častokrát skončilo prinajlepšom vylámanými zubami. V prípade, že sa demonštrantke nepodarilo roztvoriť ústa, kŕmili ich hadičkou cez nos, čo už žiaľ malo, vo viacerých prípadoch, i smrteľné následky. Po boji vo väzniciach sa opäť vrátili do ulíc, ešte silnejšie a odhodlanejšie ako predtým. Ku známemu, tragickému stretu s príslušníkmi Policajného zboru však došlo 18. novembra 1910. Okolo 300 sufražetiek vyrazilo protestovať proti rozhodnutiu vtedajšieho predsedu vlády. Po niekoľkohodinovom zásahu, 200 žien utrpelo zranenia a najmenej tri z nich za svoje názory zaplatili životom. Udalosť dostala pomenovanie, pre nás také známe, no dnes nesúce úplne odlišný význam - Black Friday. Ďalšia tragická udalosť prišla o tri roky neskôr, keď sa Emily Davison, s trikolórou sufražetiek v ruke, na dostihoch

vrhla pod kopytá koňa a zahynula. Jej obeta bola akousi zlomovou udalosťou, ktorá spôsobila, že na jej pohreb prišlo desaťtisíce ľudí, vrátane mužov. Verejná samovražda šokovala celý svet, avšak ku zmene názoru vlády sa stále neschyľovalo. Odmietali britkám vyhovieť. V tom istom roku priniesol denník Daily Telegraph list čitateľky, ktorý presne vystihoval situáciu, v ktorej sa vláda nachádzala, a ich číru bezmocnosť. Písalo sa v ňom:

„Zdá sa, že sa všetci zhodujú na tom, že vyvádzaniu sufražetiek je nutné urobiť koniec, ale nikto nevie, ako to urobiť. Existujú iba dve možnosti, ako to dosiahnuť. Obe budú účinné: 1. Zabiť všetky ženy v Spojenom kráľovstve, 2. Dať ženám volebné právo. S pozdravom, Bertha Brewsterová.“ To, čo však skutočne spôsobilo prevratnú zmenu, o ktorú sa celé roky silou-mocou usilovali, bolo obdobie prvej svetovej vojny. Aktivity sufražetiek sa znížili na minimum a nastala náhla zmena rolí. Náročnej práce v továrňach sa museli chopiť namiesto mužov, ktorí odišli s armádou, práve ženy.

Toto bol jeden z kľúčových momentov, vďaka ktorému po skončení vojny prešla reforma volebného systému prekvapivo hladko. Tým významným dňom, kedy sa britské sufražetky dočkali svojho víťazstva, bol 6. február 1918 - parlament prijal zákon, ktorý ženám zaručoval volebné právo. I keď spočiatku platil iba pre ženy nad 30 rokov, 10 rokov po prvom zákone sa vek voličiek znížil na 21 rokov. V dnešných dňoch sa na udalosti pozeráme ako na dávnu históriu. No napriek samozrejmosti s akou už naše práva vnímame, nemôžeme poprieť fakt, že začiatkom 19.storočia sa ukázala skutočná, tak často spochybňovaná, sila žien. Odvaha, odhodlanie a vášeň. Nasadili si oceľové brnenia a tvrdo, statočne bojovali až do samého konca. Boli nezlomné. Nebáli sa šokovať, nebáli sa trestu zriekli sa pridlho trvajúcej pasivity. Bezhlavo smerovali za víťazstvom. Boli odrazom našich vnútorných túžob, skutočnými matkami rebélie. Dnes pre nás reprezentujú počiatky feminizmu, bez hraníc, hoci pre niekoho možno vo forme príliš krutej či neprijateľnej. Beztak, práve tieto ženy sú našou históriou. Rovnako nám pripomínajú, aké dôležité je bojovať za všetko, čo nám je odopierané - za právo byť slobodnými. Za skutočnú hodnotu ženského pohlavia, ktorá bola tak dlho prehliadaná.

Taktiež by sa nemalo zabúdať na fakt, že je množstvo krajín, v ktorých ženy do dnešného dňa nemajú možnosť voľby. Rovnako ako téma feminizmu, ktorá je ešte stále potláčaná, zväčša uzatvorená pred okolitým svetom. Kvôli strachu z nesúhlasu, z nepochopenia, z pocitu, že nesmerujeme do cieľa. A možno práve toto nám budú pripomínať sufražetky. Boli ženami, na ktoré sa navždy bude hľadieť, či už s obdivom alebo s nepochopením. Jedno je však jasné - nezabudne sa.

„Mnohé krajiny súčasného sveta stoja na začiatku cesty etablovania feminizmu - preto nech im tŕnistý, no predsa víťazný osud britských sufražetiek svieti ako jasný obraz odhodlania bojovať za svoje práva! To, za čo tieto ženy zomierali, ich odkaz, ba aj ony samotné, žijú dodnes v nás. Sme ich nádejou, sme lepšie zajtrajšky, v ktoré dúfali.“ - Erika Urbánková Alexandra Žibritovská

Francisco Goya

a jeho cesta z kráľovského dvora do pochmúrnych vidín Prelom 18. a 19. storočia sa niesol v búrkach revolúcií, konfliktov a zmien v spoločnosti. Svedkom toho bol i španielsky maliar Francisco Goya – pôvodne uznávaný portrétista s úspešnou kariérou, ktorého nešťastná udalosť v živote upla do izolácie, v ktorej uvoľnil myseľ kritickejšiemu pohľadu na svet s dávkou provokácie. Tým svojimi dielami otvoril brány prízrakom javov, od ktorých vtedajší ľudia radšej odvracali zrak.

„Pravda je len jedna, ale dá sa všelijako vykladať.“ Francisco de Goya y Lucientes sa narodil 30. marca 1746 ako piate dieťa v rodine zlatníka a šľachtičnej v malej dedine Fuendetodos na severe Španielska. Tam strávil aj časť detstva, kým sa s rodinou nepresťahoval do Zaragozy. Po tom, ako sa popri štúdiu dostal do ateliéru, jeho učiteľom sa stal José Luzán Martinez – vtedajší slávny maliar. Keď sa mu nepodarilo v roku 1774 dostať na Kráľovskú akadémiu San Fernando v Madride, začal sa vzdelávať pod vedením Luzánovho žiaka Francisca Bayeura. Neúspechy nebral ako prehru, ale ako motiváciu viac na sebe pracovať a zdokonaliť sa v technikách. To bol aj dôvod, prečo následne odišiel do Ríma. Tu dosiahol úspech v súťaži na parmskej Akadémii, kam zaslal jeden zo svojich obrazov, ktorý síce nevyhral, no získal ocenenie a priazeň kritikov. Sláva sa k nemu dostavila po návrate do Zaragozy,

kde dostal zákazku na maľovanie fresky v katedrále El Pilar. Tým sa mu otvorila cesta k práci kráľovského i cirkevného maliara. V tom čase sa oženil s Josefou, mladšou sestrou svojho bývalého učiteľa Bayeura. Mali spolu päť detí, no dospelosti sa dožil len syn Javier. Náročné prekážky a tragédie lemovali celú cestu Goyovým životom. Problémy pre neho nepredstavovala len rodinná situácia a zdravotné ťažkosti manželky, ale taktiež i zdravie jeho samotného. Ani to mu však nebránilo v budovaní kariéry. Od návrhov tapisérií cez oltárne maľby sa dopracoval až k tvorbe portrétov. To ho doviedlo do najvyšších spoločenských sfér španielskej aristokracie. Stal sa dvorným maliarom panovníkov Karla III. a Karla IV. Bol to človek, čo maliarstvo pokladal za svoje remeslo. A ako sa dá dozvedieť z jeho listov, nebál sa používať ostrý jazyk, nepriateľov nenávidel, priateľov si vážil a miloval čokoládu. V tomto období namaľoval mnoho obrazov, ktoré vynikali svojimi farbami a živosťou ako Slnečník (1777) a Markíza de la Solana (17941795). Pozoruhodné je aj dielo Svätý František Borgia pri posteli umierajúceho hriešnika (1788), kde sa u Goyu prvýkrát v tvorbe objavujú démonické bytosti, vďaka čomu sa obraz aj preslávil. Prelom nastal, keď ako 46-ročný v roku 1792 ťažko ochorel (išlo pravdepodobne o horúčku a predtým neliečenú encefalitídu), čo na ňom zanechalo trvalé následky v podobe úplnej

hluchoty. Prejavilo sa to nielen na jeho fyzickom, ale aj psychickom stave. Táto zmena sa odrazila i na tvorbe. Začal stvárňovať to, čím si prechádzal na prahu smrti a odvážil sa viac ponárať do svojho vnútra. Naďalej pracoval ako dvorný maliar, no popri tom sa nebál zlomyseľne znázorňovať nezrovnalosti, ktorých bol svedkom, o čom svedčia jeho démonické rytiny z tých čias – Rozmary (1799). Tými ukazuje, čo sa budí v mysli, zatiaľ čo rozum spí a vôľa je ovládaná hlúposťou, bolesťou alebo dokonca túžbou. V podobe osemdesiatich rytín Goya bez ľútosti upriamil

pohľad na temnú stránku ľudskej duše, čo samozrejme pôsobilo na tú dobu škandalózne a poburujúco. Kontroverzia sa dostavila aj k jeho ďalšiemu významnému dielu – Nahá maja (17971800), pomocou ktorého otvorene, priam vyzývavo znázorňuje nahotu. Ide o obraz túžby, odvážny akt, z ktorého vyžaruje nadčasová expresívnosť. K tomuto obrazu namaľoval aj zahalenú verziu – Oblečenú maju (1800-1803). Totožnosť modelky na týchto obrazoch zostala doposiaľ neznáma. Oba však boli niekoľko rokov po nájdení cirkvou skonfiškované a označené za „sprosté“.

Goyov talent sa vyformoval do podoby, v ktorej našiel balans medzi štýlom oficiálnym a osobným, ktorý sa síce stále dal považovať za klasický, no mal v sebe nádych niečoho nového, dotýkajúceho sa útrob ľudskej duše, v čom cítiť nádych nadchádzajúceho romantizmu. Avšak napriek tomu, že okolo roku 1800 jeho tvorivosť a úspech dosiahli vrchol, jeho nový štýl sa začal čoraz viac stretávať s negatívnymi reakciami, taktiež aj na kráľovskom dvore. Prestal dostávať kráľovské objednávky. V krajine sa v tej dobe vyhrotili spory s napoleonským Francúzskom, čo viedlo k vypuknutiu občianskej vojny. Karol IV. napokon musel abdikovať a španielsky trón bol pridelený Napoleonovmu bratovi Jozefovi. Jemu Goya taktiež namaľoval portrét, popri tom, ako vytvoril sériu grafík s názvom Hrôzy vojny. Situáciu zaznamenal napríklad aj na diele Obor (1808-1810), o ktorom by sa dalo uvažovať, že symbolizuje zastrašujúceho bojového ducha španielskeho národa nútiaceho francúzsku armádu

na ústup. I napriek tomu, že Goya nebol priamym svedkom bojov dokázal výjavy z nich zachytiť na štyroch veľkých plátnach, z ktorých sa dodnes zachovali len dve – 2. máj 1808 a 3. máj 1808 (obidve z roku 1814). Zatiaľ čo 2. máj znázorňuje stret španielskych povstalcov proti Napoleonovým egyptským žoldnierom, v centre 3. mája dominuje výjav muža kľačiaceho pri telách v mláke krvi, na ktorého exekučné jednotky mieria zbraňami. Vojna trvala až do roku 1814, kedy napokon museli Francúzi ustúpiť. Na trón sa vrátil Ferdinand VII., syn Karola IV. Ten sa prejavil ako tyranský panovník, ktorý obnovil inkvizície a prenasledoval liberálov. Aj samotný Goya ho nenávidel. Napokon sa v roku 1819 presťahoval do Andalúzie, kde kúpil dom, zaujímavou náhodou po svojom predchádzajúcom majiteľovi pomenovaný Quinta del Sordo – Dom hluchého, kde vytvoril cyklus štrnástich Čiernych malieb. Toto obdobie jeho tvorby sa dá považovať za jedno z najtajomnejších, kedy sa

aj dosť stránil od ľudí. Z týchto diel ide pocit tiesnivosti, priam akoby sa vymkli spod kontroly svojho tvorcu. Asi najslávnejšie z nich – Saturn požierajúci svojho syna (1821-1823), znázorňuje mytologický výjav kanibalskej bytosti trhajúcej telo. Tým diváka vťahuje do kŕčovitej atmosféry múk diabolskej hostiny. Mnohé z jeho ďalších diel stvárňujú scény z čarodejníckych sabatov, odstrašujúce monštrá a temnú atmosféru s cieľom nahnať pocit hrôzy. Kvôli politickému napätiu musel Goya zo strachu z prenasledovania v roku 1825 opustiť Španielsko a usadil sa v Bordeaux vo Francúzsku. Jeho podlomené zdravie sa však prejavilo opäť a boj s ním prehral 16. apríla 1828. Posledné obrazy, čo pred smrťou vytvoril, boli Býčie zápasy v Bordeaux (1825) a Mliekarka z Bordeaux (1827).

„Fantázia opustená rozumom plodí nemožné príšery. Spojená s ním je matkou všetkých umení a zdrojom ich zázrakov.“

V čase, keď v Španielsku chýbali vplyvní maliari, mal Francisco Goya dokonalú príležitosť preraziť si cestu k úspechu. Vtedy možno ani on sám netušil, čím všetkým sa zapíše medzi najvýznamnejšie osobnosti z dejín umenia. Ovplyvnený Velázquezom, ubíjaný zdravotnými ťažkosťami, paranojou, naplnený odporom voči chamtivosti šľachty a cirkvi, udieraný hrôzami vojny sa dopracoval k novátorskému štýlu tvorby, za ktorý si zaslúži titul prvého moderného maliara. V súčasnosti je ťažké predstaviť si, ako musel vyzerať svet, ktorého bol súčasťou. Možno ho však vidieť vo filme Goyove prízraky, ktorý síce nemá zámer oboznámiť diváka s umelcovým životom, ale dokáže vtiahnuť do pochmúrnej atmosféry deja, kde akoby výjavy z Goyových diel striehli na každom rohu, ak nie rovno v hĺbke ľudských duší.

Mina Anastasis

Erotika v umení praveku, staroveku a stredoveku 14

„Umenie je zrkadlom a kronikou svojej doby.“ - William Shakespeare

Pojem erotika (gr. έρωτικός erotikós – týkajúci sa pohlavnej lásky) pochádza zo starogréckeho Éros – antický boh lásky, syn boha vojny Área a bohyne lásky a krásy Afrodité, uctievaný tiež ako božstvo úrody. Stelesňuje princíp lásky a sexuality v akejkoľvek podobe – heterosexuálnej aj homosexuálnej. Podľa starších mýtov je zosobnením mocnej oživujúcej sily, ktorá sa zrodila v počiatočnom Chaose a je súčasťou všetkých živých bytostí, bohov, ľudí a zvierat. V umení bol Éros zvyčajne zobrazovaný ako nahý okrídlený chlapec, či dieťa, s lukom a šípmi v ruke. Používal dva typy šípov: zlaté s krídlami z hrubých pier, ktoré spôsobovali okamžitú lásku (dokonca aj vtedy, keď to nebolo vhodné) a olovené šípy zo sovích pier, ktoré vyvolávali ľahostajnosť a nešťastnú lásku. Občas bol taktiež zobrazovaný ako slepec, alebo s previazanými očami.

I. PRAVEK Už v jaskynnom umení nachádzame zaujímavé výjavy, ktoré majú výrazne erotický kontext. Umenie ako zásadný komunikačný prostriedok sprostredkovalo množstvo informácií a súvislostí o mentálnych aj sociálnych vzťahoch, stalo sa vyjadrovacím prostriedkom pre každodenné aktivity loveckých komunít, vrátane tých elementárnych, ako sú spôsoby získavania obživy, ale aj sexuálny život. Niektorí autori dokonca považujú práve erotiku za kľúčovú pre vznik umenia. Výnimočná estetická úroveň parietálneho umenia odráža vysoký stupeň abstraktného myslenia, imaginácie a schopnosti vyjadrovať symbolmi okolitý svet. Genderová dualita mužského a ženského princípu sa odráža aj v motívoch nástenných malieb. Predpokladá sa,

že trojuholníkové, resp. oválne obrazce (často preťaté vertikálnymi ryhami) symbolizujú ženský prvok, na druhej strane jednoduché zvislé línie, bodky a oštepy predstavujú mužský prvok. Podobne na základe analýzy jaskynných malieb sa považuje subtílnejší kôň za mužský a korpulentnejší bizón za ženský princíp. Hlavným námetom paleolitického, do veľkej miery figurálneho sochárstva boli sošky, prípadne plastiky žien, označované ako Venuše. Ich výskyt zaznamenávame po celom území Eurázie, od západnej Európy, cez Taliansko a Podunajsko, až po Sibír a spadajú do obdobia trvania kultúry gravettien. Vyrobené boli z kameňa, minerálov, mamutoviny, kosti, parožia a dokonca aj z hliny. Ich spoločným znakom je nahota, kypré tvary, výrazné prsia a stehná, zvýraznená pubická oblasť, chýbajúce ruky a hlava (zobrazovaná v rámci celého paleolitu iba vo výnimočných prípadoch). Dominujúce sú predovšetkým reprodukčné orgány a nápadná obezita u väčšiny známych nálezov. Sú považované za symboly plodnosti a materstva. Venuša z Hohle Fels, nazývaná aj Švábska Venuša (40 000 p.n.l., v. 6 cm, mamutia slonovina, juhozápadné Nemecko) je najstarším známym vyobrazením človeka. K najznámejším archetypom, ktoré sú stelesnením erotična, patrí aj Willendorfská venuša (30 000-25 000 p.n.l., v. 11,5 cm, vápenec, Rakúsko) a Věstonická venuša (asi 25 000 p.n.l., v. 11,5 cm, najstaršia keramická soška, Česko). Na území Slovenska nachádzame tzv. Moraviansku venušu (22 800 p.n.l., v. 7,6 cm, mamutovina, Slovensko).

II. STAROVEK MEZOPOTÁMIA

Oblasť Mezopotámie (Sumer, Akkad, Babylonia, Asýria) sa vyznačovala relatívne častým stvárnením scén zo sexuálneho a erotického života s až naturalistickým podaním – z dochovaných artefaktov možno zostaviť celý priebeh milostného života: od dvorenia, zvádzania, milostnej predohry, milostného aktu, až po rozličné výjavy z manželského života. Symbolom lásky a milovania vo výtvarnom prejave boli obrazy viníc, záhrad a datľových hájov, teda miest, kde sa schádzali muži a ženy za hradbami miest. Výjavy však ukazujú ich prítomnosť len vzácne, väčšinou sú zobrazované vznešené dievčatá so služobníkmi. Môžeme však tvrdiť, že láska a sexualita nebola vo výtvarnom umení starého Predného východu nijako tabuizovaná, jedná sa však o odlišný prístup civilizácií starej Mezopotámie od civilizácií na východnom pobreží Stredozemného mora. Namiesto pomerne naturalistického zdôrazňovania ženských pŕs a samotnej sexuálnej aktivity dvojíc nastupujú metaforické obrazy nežnejšej náklonnosti prenesenej do idylického sveta krásnej prírody.

EGYPT

Egyptské umenie sexualitu nijako nevynímalo. Vedľa bohov boli na stenách chrámov často zobrazované ženy ako sexuálne symboly. Trendom tejto doby bolo u všetkých vyspelých civilizácií odhalené ľudské telo, u žien obvykle prsia. Erotika bola symbolom plodnosti a vzniku nového života. Retrospektívny pohľad na sexualitu starovekých Egypťanov nám priblížil aj archeologický objav zo západného brehu rieky Níl, známy ako Turínsky papyrus.

Je dlhý 2,6m a široký 25cm a zobrazuje okrem iného dvanásť erotických scén, obsahujúcich rôzne sexuálne pozície. Muži na ilustráciách majú prehnane veľké genitálie nevyhovujúce egyptským zvykom fyzickej príťažlivosti. Ženy sú zobrazované s predmetmi tradičnej erotickej ikonografie a v niektorých scénach držia predmety spojené s Hathor, bohyňou lásky, ako sú napríklad lotosové kvety.

GRÉCKO

Erotika nebola tabu ani v starovekom Grécku. Bola zobrazovaná takmer všade, kde to bolo možné. Objavovala sa aj na bežne používaných predmetoch, ako boli napríklad vázy, misy alebo dekorácie stien. Zvláštnym javom bolo umiestňovanie reliéfov nad vstupy do nevestincov so zobrazenými ponúkanými praktikami. Práve táto skutočnosť je považovaná za jedno z prvých využití reklamy. Oproti Egyptu, kde bolo zdôrazňované najmä ženské telo, sa do popredia záujmu dostáva zobrazovanie mužského tela. V Grécku boli taktiež často stvárňované témy ako homosexualita, ale aj nevera či kopulácia so zvieratami.

RÍM

Rimania začali ako prví používať slovo ,,sexus“ či ,,sex“. Jazykovedci sa domnievajú, že tento pojem vznikol z latinského ,,secare“ čiže rezať, deliť. Umenie tejto doby sa vyznačuje značnou otvorenosťou, ba až obscénnosťou. Sexuálne praktiky boli autenticky zobrazované tak, ako boli súčasťou bežného života v Ríme. V antike taktiež nachádzame určitý druh sexuálnej deviácie, ktorá v súčasnosti takmer neexistuje – Agalmathophiliu, kedy sa človek zamiluje do sochy.

III. STREDOVEK Stredoveké umenie úzko súvisí s etablovaním a rozšírením kresťanstva na európskom kontinente. Najmä pre gotické maliarstvo je príznačné riešenie napätia medzi náboženskými výjavmi a všedným životom. Erotiku v tomto slohu takmer nenachádzame. Od stredoveku je v západnej židovsko-kresťanskej civilizácii významný fenomén, ktorý sa vzťahuje k zobrazovaniu nahého ľudského tela: mužské pohlavné orgány boli v umeleckých dielach zapovedané, maximálne boli zobrazované ženské genitálie. Keď už predsa boli mužské pohlavné orgány stvárnené, vždy sa jednalo o pokojnú neutrálnu podobu bez vzrušenia. S nástupom renesancie možno hovoriť o znovuzrodení antických tradícií a o návrate ku krásam ľudského tela. Ako príklad možno uviesť Zrodenie Venuše – obraz od talianskeho renesančného maliara Sandra Botticelliho (1845), ktorý tak predstavil svoje chápanie dokonalej ženskej krásy a harmónie. Keďže sexualita patrí k najelementárnejším a najstálejším zo všetkých pudov, erotické motívy nás v umení sprevádzali od jeho samotného počiatku. Umenie nás tým učí prijímať rôzne fragmenty našej podstaty, nech už je spoločenská norma akákoľvek.

Erika Urbánková

Shakespeare a cnosť Samotného Shakespeara, spisovateľa a dramatika svetového formátu, snáď ani netreba predstavovať. Tento nesmrteľný autor veľmi komplexným psychologickým náhľadom poukazuje na ľudský charakter, dozaista vo všetkých svojich dielach. Môj skromný rozbor bude vychádzať predovšetkým z tragédie Hamlet, bohatej na ťaživé vnútorné rozpory snáď vo všetkých aktéroch hry, ktorí nás privádzajú zamyslieť sa nad správnosťou našich vlastných činov a morálnou zodpovednosťou. Umenie súvisí s cnosťou. Ľudské vlastnosti, cnosti a neresti, návyky a zlozvyky reprezentuje tým, že predpokladá a rozvíja určitú zručnosť vnímania diváka či čitateľa na hodnotu, ktorú dielo nesie. City a emócie sú v človeku niečím veľmi mocným. Práve preto je nesmierne potrebné pestovať medzi rozumom a vášňami spôsob, akým aspoň čiastočne emócie rozumovo regulovať. Tu sa ukazuje psychologická prenikavosť náuky o cnosti ako pomyselného stredu medzi rozumnou a nerozumnou časťou duše. Šľachetnosť, to je schopnosť užívania cností. V hre sa často vyskytujú výzvy k zmierneniu afektov, ktoré podtrhujú posolstvo hry. Básnik vychádza z predstavy človeka ako bytosti disponujúcej rozumom a slobodnou vôľou, často usilujúcej o dobro a blaženosť, no zároveň aj ako z bytosti prepadajúcej slabosti a zlu. K prirodzenosti človeka patrí schopnosť smerovať k vlastným menším cieľom, ako aj k pomyselnej najvyššej blaženosti v aristotelovskej morálnej schéme.

V modernej dobe sa mnohé Shakespearove morálne odkazy a rady javia ako samoúčelné, nezrozumiteľné a ľudskému životu nepriateľské. O to viac sa vraciame k hedonizmu a utilitarizmu, čo sú názory hlásajúce prospechárstvo a zbytočnosť cností. Takéto charaktery, ktorým chýba sebaúcta, umiernenosť a sú to skeptici zmierený so svojím prirodzeným stavom ako určitou danosťou, sú dokonale vykreslené aj v Shakespearových hrách, ako napríklad zločinci Macbeth, Edmund, Jago alebo Don John. Pre človeka ako bytosť schopnú slobodného rozhodovania sa by malo byť prirodzené túto danosť využívať smerom k mravnému dobru. Shakespearom často využívaná cnosť spravodlivosti obmedzuje výber rozhodnutí len na spravodlivé. Ten, kto disponuje touto cnosťou, nielen, že pozná, čo je dobré, ale je schopný tak aj konať. Sám Hamlet postráda niekoľko cností, napríklad keď plánuje pomstiť svojho otca zabitím svojho strýca, stávajúceho kráľa Claudia, ktorý sa previnil bratrovraždou a smilstvom. Po dôslednejšej analýze dochádzame k záveru, že pomsta je morálne prirodzená, ale je aj morálne správna? Existuje spravodlivá pomsta? Ďalším morálnym atribútom v diele Hamlet je boj s telesnou žiadostivosťou. Po smrti Hamletovho otca, bývalého kráľa zavraždeného jeho vlastným bratom Claudiom, ktorý smilní s vdovou po ňom, a napriek všetkým svojim hriechom, naďalej šíri zlo a nabáda ostatných k podlým praktikám s cieľom odstrániť Hamleta. Hamlet viackrát prehovára k svojej matke s prosbou o zdržanlivosť a nezneuctenie

pamiatky jej nebohého manžela. Po predstavení žiadostivosti v podobe Claudia a kráľovnej Gertrúdy, sa tu objavuje kontrastná postava v podobe cudnej a cnostnej Ofélie. Pokorne prijíma rady svojho brata Laerta a sľubuje nepoddať sa náklonnosti k Hamletovi a „držať stráž u svojho srdca“. Duch kráľa taktiež dáva Hamletovi poslanie pamätať a pomstiť jeho vraždu, ale len za limitovaných podmienok, čo sa ale počas deja javí ako nemožné. Žiada neprivodiť pomstou skazu vlastnej Hamletovej duše a zachrániť dušu hrešiacej kráľovnej pred nebeskou blaženosťou. Kolízia vo vnútri postáv ukazuje práve na sily zvykov a návykov, ktoré označuje termínmi cností a nerestí. Sám Hamlet spočiatku triezvo uvažujúci o zničujúcej sile vášní, stráca po odhalení zločinu a výzve k pomste sebaovládanie a zdravý úsudok, začína konať prudko a afektívne. Až pri konci hry osamelý Hamlet premýšľa o nedostatku vlastnej cnosti. S príchodom jeho priateľa Horatia vidí kontrast medzi sebou a Horatiom, ktorý stelesňuje harmonického muža, ktorý neotročí vášňam a nepriazeň okolností ho nevyvedie z rovnováhy. Básnik v popise Horatiovej cnosti neodmieta telesné emócie a vášne, ale zdôrazňuje ich užívanie s rozumným úsudkom. Tragédia Hamlet obsahuje znepokojujúcu tému hľadania ľudskej identity.

Hamlet: „Je oveľa viac vecí medzi nebom a zemou, Horatio, než si filozofovia myslia.“

Tento veľmi nadčasový výrok poukazuje na vylúčenie filozofovania o tajomstvách ľudskej duše, cnostiach alebo šťastí, čo pôsobí v dnešnej uponáhľanej a povrchnej dobe ešte viac znepokojivo. Shakespearove dielo priam nabáda k návratu k vnútornej ľudskej podstate. Poskytuje nám aj kritériá správneho jednania. Ale aké je správne jednanie? Pre správne jednanie potrebujeme dobrý úmysel, ale aj vhodné podmienky na jeho realizáciu. Pretože čo je dobré v konkrétnej situácii a pre konkrétnu osobu, môže byť zároveň zlé za iných okolností. Naopak, zlé jednanie však môže byť zlé mnohými spôsobmi.

„Morálne správania a morálne hodnoty sú pre každého jednotlivca relatívne, rovnako ako je pomerná doba, v ktorej sa cnosť považovala za niečo viac ako len vnútornú ľudskú podstatu.” - Vanessa Teluchová paranoid genesis

VÝSMECH VAN GOGHOVI Zamysleli ste sa niekedy nad pravou esenciou umeleckej tvorby? Vďaka čomu sú umelci schopní vytvárať nadčasové, evokujúce a silné diela a artefakty? Z čoho primárne čerpajú podnety a inšpiráciu? Sú to otázky vskutku často kladené a v zásade ich nie je ťažké zodpovedať – umelca predsa musia inšpirovať jeho osobné skúsenosti, ľudia, prostredie či pocity. Povaha jeho diela teda akosi organicky a autenticky vyrastá z vecí, ktoré zažíva. Akého charakteru sú tieto veci? Ak by sme sa chceli vyjadriť veľmi vágne, povedali by sme, že sú dobré i zlé, skrátka všetky, aké zvyknú človeka postretnúť. A teraz by sme sa mohli opýtať komplementárnu otázku – akého charakteru sú najčastejšie motívy umeleckej tvorby? Čo zvykneme najväčšmi demonštrovať, z akých výrokov či právd vychádza naša umelecká expresia? Na um mi prichádza jedno zaužívané tvrdenie – „človeka v živote výsostne posúva jeho vlastné utrpenie“ – a nedá mi nesúhlasiť s ním. Následne môžeme odvodiť ďalšie tvrdenie – a síce „človek, ktorý trpí, dokáže toto utrpenie pretransformovať do niečoho povznášajúceho, trvácneho a obdivuhodného“ – a i s týmto pohľadom sa v každom prípade stotožňujem. Práve sme sa však dostali do bodu, ktorý nepriamo pripravuje pole pre akúsi skreslenú predstavu ohýbajúcu prvotnú myšlienku – mohol by na margo uvedeného niekto tvrdiť, že je snáď utrpenie tým hlavným materiálom a nevyhnutnou ingredienciou udeľujúcou artefaktu jeho vlastnú hodnotu?

Nuž, áno, mohol. Presne na takej premise totiž stojí slávny tróp mučeníckeho umelca, ktorý vyrástol z dlhej histórie a osobností umeleckých dejín. Pojednáva o významných tvorcoch ako boli Sylvia Plath, Edvard Munch, Jackson Pollock, Francisco Goya, Frida Kahlo či výtvarný velikán Vincent van Gogh. Každého z nich a mnoho im podobných okrem výnimočného talentu spájala i veľká životná nepriazeň v podobe rôznych duševných ťažkostí, závislostí či trápenia. Ako je to však so spojitosťou medzi ich súženiami a kreativitou, vďaka ktorej tvorili? A prečo som si vôbec vybrala príslušnú formuláciu názvu tohto článku? O samotnom van Goghovi je všeobecne známe, že okrem toho, ako neopísateľne prispel do výtvarného sveta a akými kánonickými sa jeho maľby stali, pravdepodobne trpel ex post diagnostikovanou bipolárnou poruchou, ktorá sa vyznačuje kolísavým striedaním manických a depresívnych období. Počas života ho postretlo mnoho úskalí a prejavy jeho správania a prežívania sa zvykli ocitnúť na pomedzí rôznych psychických anomálií či iných diagnóz. Ak si uvedomíme dva základné atribúty, ktoré ho ako osobnosť charakterizovali – teda výnimočný talent a duševnú poruchu, môžeme implicitne dospieť k presvedčeniu, že sú v nevyhnutnej korelácií a de facto bez seba nemôžu existovať. Takzvaný mýtus trpiteľského umelca vychádza z predpokladu, že mnohí slávni tvorcovia, ktorí vo svojom živote nesmierne trpeli, sa stali veľkými umelcami práve vďaka tomuto utrpeniu. A tu si dovolím oponovať a zároveň referovať na viaceré zdroje, ktoré sa danej problematike venujú. Hoci je nad slnko jasné, že ľudská bolesť môže byť,

a vo veľa prípadoch i je, mimoriadnym podnetom pre inšpiráciu, netreba si ju zamieňať s hlavným pilierom tvorby. Ak fenomenálny maliar dodáva svetu fenomenálne maľby, ktoré hoc aj vznikli z určitého bolestného poryvu duše alebo v období, kedy sa ich autor sužoval, neznamená to, že za ich kvalitu a hodnotu môže jednosmerne ďakovať mizérií, ktorú vtedy prežíval. I napriek tomu, že v nepríjemných chvíľach môže umelec pociťovať potrebu tvoriť, je to práve jeho talent, schopnosti, trpezlivosť a precíznosť, vďaka ktorým dokáže svoje dielo začať i dokončiť. Utrpenie, ktoré ohýba prežívanie a osobnosť človeka má vo svojej podstate totiž tendenciu tvorivú a kreatívnu činnosť inhibovať a znemožňovať, a ak túto skutočnosť dokáže umelec prekonať

a presiahnuť sám seba, potom takýto jav môžeme označiť za vskutku obdivuhodný. Zmena formulácie teda tkvie v obrate z „tvorí vďaka svojmu utrpeniu“ na „tvorí i napriek svojmu utrpeniu“. To samozrejme nevylučuje už spomínanú možnosť pôsobenia utrpenia ako zdroja podnetov pre samotnú tvorbu. Manifestácia mýtu trpiteľského umelca je však v praxi oveľa komplexnejšia a môže vyústiť do určitých jedovatých dôsledkov. Ak by sme sa držali výrokov z predchádzajúceho odseku, nemáme de facto žiaden problém, pretože vieme racionálne odlíšiť jedno od druhého a ujasniť si, kde nastala chyba vo formulácií či samotnom ponímaní role utrpenia v tvorbe umelca.

Je tu však prítomný i akýsi podprahový diskurz, ktorý veľmi nenápadne hlása myšlienku, že umelec, ktorý dostatočne netrpí, nemôže byť umelcom, pretože umenie má vyrastať zo samej podstaty „krvácajúceho srdca a mysle“. Možné pozadie a príčinu takéhoto pohľadu sme si vysvetlili vyššie – teraz sa naskytá otázka, čo v prípade, že umelec ako človek sám „dostatočne netrpí“ a vie si sám pred sebou priznať, že nie je tým „van Goghom“, ktorého trýzeň mohla dosahovať priam závratných podôb. I napriek tomu, že každý človek vníma za najväčšie utrpenie to vlastné, a i napriek tomu, že je utrpenie jednou z najprirodzenejších a najľudskejších vecí na svete a každý z nás ho vo svojom živote v rôznych podobách okusuje, nie každý ho vníma ako gro svojej existencie a jav, ktorý by mal determinovať všetko, čo robí a hovorí. Mnoho ľudí – i umelcov – smerujú svoju pozornosť, záujem či samotnú reflexiu reality na úplne opačný koniec spektra, prípadne sa zaoberajú témami a motívmi, ktoré sú neutrálne a nevyrastajú z bolesti a trápenia. Tým pravdaže nechcem povedať, že sa mu oblúkom vyhýbajú – akurát ho nečinia takým kľúčovým prvkom i v tvorbe samotnej. Opäť by sme sa mohli nádejne opýtať, v čom tým pádom spočíva problém s predstaveným trópom, ak jednoducho existuje viacero skupín a typov umelcov a každý z nich sa vzťahuje k širokej škále motívov bez toho, aby bol nútený robiť opak – teda niečo, s čím nie je stotožnený.

akejsi zodpovednosti toho, čo my – ako určité teleso produkujeme a artikulujeme smerom do éteru k ľuďom, ktorí to môžu rôzne interpretovať a vztiahnuť smerom k sebe. Pre ilustráciu našej témy: ak panuje určitý trend alebo presvedčenie, ktoré implicitne vysiela požiadavku vybudovanú na určitých historických evidenciách alebo javoch o tom, že pre potreby umenia je nutné trpieť, pretože všetci veľkí umelci trpeli – potom sa veľmi jednoducho môže stať, že začínajúci tvorca, ktorý sa hľadá a zároveň skúma svoju umeleckú obec, dospeje k presvedčeniu, že túto požiadavku musí splniť. Keď si k tomu prirátame i istú „výhodu“ príťažlivého, mysteriózneho a trpiteľského imidžu a identity na štýl antiromantického byronovského hrdinu, neexistuje de facto dôvod, prečo sa k takejto stratégií (podvedome) neuchýliť.

Podobne ladené otázky si ako spoločnosť môžeme klásť v mnohých ďalších oblastiach, ktoré sa nejakým spôsobom dotýkajú masových (a to najmä podprahových) diskurzov v rôznych smeroch či ideológiách. Nevyhnutne do tejto schémy musíme zaradiť i koncept

Je nad slnko jasné, že by dané výroky mohli zožať veľa potenciálnych oponentov a kritikov a niekto by ich označil za kontroverzné. Treba sa však zamyslieť nad podstatou toho, čo vlastne znamená byť trpiteľom alebo outsiderom, ktorým bol aj samotný Van Gogh.

V o niečo menej korektnom jazyku teda možno tvrdiť, že na to aby umelec, ktorý túži po titule umelca „získal“ onú esenciálnu ingredienciu utrpenia, ktoré jeho dielo šmrncne a posvätí hodnotou, obdivom a záujmom, ono „majestátne van Goghovské súženie“, potrebuje hyperbolizovať a umelo či seba – martýrsky „vyrobiť vlastnú tragédiu“. Akési situovanie samého seba do pozície mučeníka, vyvrheľa či „démonmi sužovaného génia“ sa tak stáva métou, ktorá sa javí ako vyslovene žiaduca. Po smútku sa obsesívne a perverzne túži, mizéria sa vyhľadáva, znásobuje a kreuje na vlastnú päsť.

To, že človek zažíva mimoriadnu bolesť, ktorá ho v mnohých veciach presahuje a paralyzuje, pochopiteľne indikuje, že veľmi trpí a najradšej by týmto utrpením neprechádzal. Ten, kto ho ochutnáva surovo v hline vlastného dna ho v žiadnom prípade nemôže vnímať ako niečo éterické, tajuplné či atraktívne – pretože si to nevybral. Rovnako tak outsider, ktorého prirodzene izolovala spoločnosť od samej seba sa z vlastnej iniciatívy nerozhodol, že sa ním stane – pretože táto „nálepka“ organicky a autenticky vyrástla z jeho činov a slov. Byť však odcudzený ostatným ľuďom a nebyť schopný normálne fungovať je niečo, čo môže človeka, ktorý si tým reálne prechádza nesmierne skľučovať a obmedzovať. Na druhej strane tu máme spomínanú tendenciu umelo si na podobných pilieroch založenú identitu vytvárať – pre osobné či umelecké záujmy a vidiny. A to považujem za problém, ktorý okrem tichého výsmechu voči umelcovi, ktorý tak nečiní a nekalkuluje s utrpením ako s módnym doplnkom nepochopeného bohéma, sa vysmieva i samotnému van Goghovi – ktorý si nevybral, že bude trpieť, ale i napriek svojmu utrpeniu sa dopracoval k úspechu. Je nutné spomenúť, že osobne chápem a rozumiem pravdepodobným východiskám, ktoré môžu byť príčinou novodobej podoby trópu trpiteľského umelca. Subjektívne ho vnímam ako produkt doby, v ktorej mladý človek tápa v existenciálnom vákuu bez možnosti bojovať za niečo alebo proti niečomu, bez možnosti postaviť sa do opozície a aktivizovať samého seba, tak ako to bolo „umožnené“ generáciám pred ním. V takomto scenári má de facto iba dve možnosti – buď si pole pre vlastnú „opozíciu“ nájde, alebo – čo je oveľa jednoduchšie a vo

viacerých ohľadoch „výhodnejšie“ – umiestni sa do pozície samozvaného martýra, ktorý svoje martýrstvo využíva v rozličných kontextoch vrátane toho umeleckého. Avšak i napriek tomu, že sa pozadie trópu javí byť pochopiteľné a po rozobratí na drobné neveľmi prekvapivé, neznamená to, že nie je potrebné vyslovovať určitý apel na to, aby sme si túto škodlivú tendenciu uvedomovali a poukazovali na ňu. Každá škodlivá myšlienka má totiž istotu, že sa dotkne i ľudí, ktorí jej škodlivosť nevedia na prvý pohľad demaskovať a môžu tak veľmi ľahko podľahnúť jej nárokom.

„Predstavenú tému som si vybrala, nakoľko sa problematike ikonizovania a glorifikovania určitých archetypálnych javov venujem dlhodobo v rôznych kontextoch a osobne cítim potrebu demystifikácie všetkého, čo má tendenciu seba-mystifikovať sa a tým pádom skresľovať a ohýbať svoju skutočnú podstatu.” - Janka Gavurová

Zdroje: Mark A. Davis - Understanding the relationship between mood and creativity: A meta-analysis (2009) J. Schlesinger - Creative mythconceptions: A closer look at the evidence for the „mad genius“ hypothesis (2009)

Janka Gavurová

American Psycho

alebo aj analýza postmodernistického filmu

„Moje meno je Patrick Bateman. Mám 27 rokov. Verím v staranie sa o seba a v balansovanú diétu a v dôslednú cvičebnú rutinu.“ Ako je zrejmé už z úryvku, analýza sa týka postmodernistického filmu American Psycho z roku 2000. Pre väčšinu filmových fanatikov je už od začiatku jasné, o kom človek hovorí, keď zaznie meno Patrick Bateman. Samotná fráza „staranie sa o seba“ vraví veľa aj o jeho charaktere – môže sa o seba starať v normálnej miere, aby vyzeral dobre vo svojom mladom a sviežom veku, ale taktiež byť až absurdne fascinovaný sebou samým a svojím vzhľadom. Toto a veľa iných faktorov, ako prehnané reakcie, problémy so sebakontrolou a zdravým rozumom, nás sprevádzajú počas celého príbehu muža so šialenou fantáziou a potenciálnou schizofréniou.

Vo filme sa nachádzajú dva fascinujúce výroky. „Mám všetky charakteristiky ľudskej bytosti: mäso, krv, koža, vlasy, ale žiadna jasná a identifikovateľná emócia, s výnimkou chamtivosti a znechutenia.“ a taktiež „Je tu idea o Patrickovi Batemanovi, istý druh abstrakcie, ale nie je tu žiadne reálne ja, iba entita, niečo iluzórne. A hoci dokážem zakryť môj chladný pohľad, a potriasť si s vami rukou, a pocítiť mäso uchopujúce to vaše, a možno viete vytušiť, že naše životné štýly sú porovnateľné. Ja tu jednoducho nie som.“ Môžeme predpokladať, že Patrick nielenže verí, že nie je skutočný, ale aj to, že nie je ako ostatní ľudia vôkol neho. Je veľmi seriózny a bez emócií, čo nás opäť vedie k jeho vlastným slovám. V takom prípade ho môžeme vidieť ako monštrum alebo ako film pokračuje, tak aj sériového vraha.

Od určitého bodu je jeho fiktívny svet zničený víziou lepšieho kolegu, Petera Allana, čo ho rozčúli. Práve tu sa začína tzv. fragmentácia1 Patricka Batemana. Ako vieme z takmer úplného konca filmu, zabil (alebo aspoň „zabil“) viac ľudí pred Paulom, ale táto konkrétna situácia bola pre neho spúšťačom. Začne ubližovať ľuďom alebo ich vraždiť ako na bežiacom páse a nedokáže sa zastaviť, nedokáže prestať byť tým netvorom, ktorý žije v jeho dokonalom tele. Počas druhej časti filmu je neustále brutálny a nahnevaný napríklad na prostitútku, ale aj na svoju sekretárku či ľudí z rovnakej sociálnej vrstvy ako on – to znamená, že si nevyberá obete na základe sociálnej pozície, ale skôr náhodne. Tomu nasvedčuje aj zabitie bezdomovca či Paula Allana. Patrick nemá žiadne racionálne vysvetlenie pre to, čo robí. Počas všetkých týchto aktov sa jeho myseľ a fiktívny svet navzájom ničia a on začína byť kompletne šialený. Zdá sa, že ani predtým nebol normálny, ale od toho určitého momentu sa z neho stáva sériový vrah.

Dôležitá spojitosť medzi realitou a virtuálnou realitou závisí na mobilných telefónoch. Najprv Patrick volá do drahej reštaurácie a vypýta si rezerváciu na daný večer, ktorú je nemožné dostať – muž na druhej strane linky sa preto začne smiať. Ďalším momentom je, keď volá svojmu právnikovi a rozpovie mu príbeh o sériovom vrahovi, o sebe. Na druhý deň mu právnik povie, že to bol dobrý vtip a nasleduje vyjadrenie, že Patrick nie je skutočný Patrick Bateman.

Pozeráme sa na film z Patrickovho pohľadu a môžeme povedať, že je nespoľahlivý rozprávač, pretože jeho myseľ je iracionálna. Nemôžeme presne povedať, či naozaj zabil tých ľudí, alebo či naozaj robí to, čo robí. Vlastne nedokážeme skonštatovať ani to, či je reálny, či je Patrickom Batemanom. Žije v akomsi druhu simulácie – v hre (napríklad, na obrazovke bankomatu sa objaví, že mu má poskytnúť pouličnú mačku).

Posledná myšlienka, ktorú by som vytýčila, je o intertextualite2. Počas celéh o filmu Patrick rozpráva o hudobných albumoch, ich histórií a umelcoch (napríklad, Phil Collins alebo Whitney Houston). Tiež si môžeme všimnúť, že v televízii pozerá The Texas Chainsaw Massacre a neskôr je práve týmto filmom inšpirovaná scéna, kde Patrick nahý uteká s motorovou pílou v ruke a snaží sa zabiť prostitútku.

Patrick chce byť najlepší medzi svojimi kolegami a byť špeciálnou časťou spoločnosti, do ktorej nezapadá. Namiesto toho často robí veci, ktoré ho od jeho cieľa odďaľujú a robia ho iným oproti ostatným. Súťaží s kolegami o takých absurdných veciach, ako sú vizitky, ale vzápätí na večeri v drahej reštaurácií rozpráva o pomoci bezdomovcom, bojovaní proti hladu a chudobe, a tak ďalej. Je to jeho vlastná hra, ktorá sa s ním zahráva. A my nie sme jediní, kto nemá poňatia, čo sa deje. Patrick to nevie tiež.

V podobnom štýle vidíme aj jeho životný štýl, a to tzv. yuppies z 80. rokov minulého storočia, čo je v skratke young urban professional. Z toho vyplýva, že American Psycho je jednoznačne postmodernistická snímka, keďže zobrazuje vyššie spomenuté dôležité aspekty ako intertextualita, fragmentácia či simulácia. Tento film je vlastne dokonalým postmodernistickým príkladom, ako aj dokonalým priznaním sériového vraha a zároveň obyčajnej ľudskej bytosti, ktorá môže bývať priamo vedľa nás a my o tom nemáme ani poňatia.

„Opisom filmu Americké Psycho prináša autorka zrozumiteľný a stručný pohľad k akcentom postmoderného filmu. Vnútorné rozštiepenie Patricka Batemana je dôkladne analyzované a doslova nabáda k opätovnému prečítaniu článku a zhliadnutiu filmu.” - Dominik Štrbo

Roxana Snøv

Vplyv náboženstva na umenie Viera, nech už v akejkoľvek forme, bola od nepamäti súčasťou života. Náboženstvo je úzko späté s rozvojom človeka. A rovnako ako náboženstvo, aj umenie ovplyvňuje vývoj spoločnosti. Viera a umenie spolu idú ruka v ruke, spoločne majú vplyv na naše životy. Avšak aký vplyv môžu mať na seba navzájom? Keď sa spomenie náboženstvo v umení, väčšina ľudí si predstaví kresťanstvo. Kresťanské náboženstvo sa v umení začalo objavovať až v roku 70 nášho letopočtu. Avšak ešte pred týmto obdobím existovalo mnoho polyteistických náboženstiev, ktoré silno pôsobili na umenie tej doby. Medzi najlepšie príklady patria napríklad staroveký Egypt či Grécko. Egyptské umenie slúžilo na zachytenie udalostí ovplyvňujúcich vtedajšiu spoločnosť. Ľuďom vládli faraóni, ktorí boli v očiach poddaných vnímaní ako prevtelenie boha vo svete smrteľníkov. V egyptskej tvorbe sa táto viera odráža na zobrazení samotného faraóna. Postava faraóna je oproti ostatným postavám o dosť väčšia, čo má zachytiť jeho božskosť. Na umení z tohto obdobia sa dá jednoducho určiť, ktoré postavy sú považované za božské, nebeské, na základe toho, ako veľké sú. Dalo by sa teda povedať, že v očiach egypťanov, boli nebeské bytosti niečo obrovské, niečo, čo sa týči nad smrteľníkmi, niečo, k čomu sa drobný poddaný nedokáže priblížiť, nielen svojou limitovanou mocou, ale ani svojou veľkosťou. Táto technika je charakteristická výhradne pre Egypt.

Ukazuje nám, ako starovekí egypťania vnímali svoje náboženstvo, a ako ich viera ovplyvnila ich prácu. Starovekí gréci obľubovali zobrazovať svojich bohov skrz sochy. Božské bytosti oplývali ideálom krásy starovekých grékov, no predsa boli vďaka zručným majstrom zachytení ako nebeské stvorenia, tak blízke a predsa tak ďaleké obyčajnému človeku. Ich remeslo bolo silno zasvätené náboženstvu. Keramika vytváraná na bežné použitie bola mnohokrát zdobená, zachytávajúca grécku mytológiu. Najslávnejšie architektonické pozostatky tejto éry sú zvyčajne náboženské chrámy. Rozdiel vo vplyve náboženstva na umenie je najlepšie pozorovať pri západnom umení v porovnaní so zvyškom sveta. Najlepším príkladom je kresťanstvo v porovnaní s islamom a judaizmom. Skoré kresťanské umenie začalo po Kristovej smrti a trvalo do roku 313 nášho letopočtu, keď nabralo novú formu. Kresťanstvo prechádzajúce upadajúcou Rímskou ríšou bolo tak silné, že zmenilo tvár rímskeho umenia. Podnietilo umelcov k tomu, aby oslavovali skôr duchovný ako ľudský aspekt svojej práce. Zo začiatku kresťanské hodnoty zakazovali zachytávať Boha cez obraz. V ich očiach to bolo považované za hriech, pretože by to povolilo uctievať obrazy, a tým by to mohlo veriacich lákať k uctievaniu iných bohov zachytených cez umenie. Zákaz takéhoto umenia bol však zrušený z dôvodu negramotnosti. Vtedajší ľud nebol

dostatočne učený, aby mohol študovať z kníh a zvitkov ako napríklad vyššia šľachta či mnísi. Preto začala vznikať náboženská ikonografia. Náboženské ikony boli reprodukované v iných vierach. Môžeme vidieť mnoho tém z rôznych náboženstiev spojených v jednom náboženskom umení. Vhodným príkladom je napríklad Stvorenie Adama v Sixtínskej kaplnke. Podobu Boha prevzal Michelangelo z gréckej mytológie. Zobrazil ho rovnako, ako gréci zobrazovali boha Dia. Judaizmus a islam veria, že Boha nie je možné vidieť, no kresťanstvo učí, že to možné je. V judaizme neexistuje obraz ako taký. Islam obrazy má, no sú abstraktné. Vhodným príkladom je Taj Mahal, na ktorého fasáde sú iba vzory a ornamenty. V porovnaní s nimi je západné umenie plné obrazov. Jedna z tradícií, ktoré v iných náboženských umeniach neexistuje, je tvorba portrétov. Kresťania totiž veria, že Boh ich stvoril podľa svojho obrazu. Keď sa na seba pozerajú, veria, že cez seba vidia Boha.

Kurátor a spisovateľ Julian Spalding hovorí: „Tvár sveta ako hinduizmus a budhizmus, a filozofie ako konfucianizmus veria, že ‘to záhadné’ je nad naše chápanie, nad rámec nášho pokusu o vizualizáciu. Zdroj duchovna je neviditeľný, takže všetko ich umenie je v jeho podstate abstraktné.”

„Ak by sme nemali vieru, stratili by sme umenie a poéziu, a divadlo, a naratív,” tvrdí komediant a filozof Jordan Peterson. Náboženstvo a umenie sú od nepamäti, navzájom si pokladajú základy. A i keď existujú umelci, ktorí nezapájajú vieru do svojej tvorby, normy, podľa ktorých tvoria, a práce umeleckých vzorov, ktorí ich pri tvorbe inšpirujú, majú mnohokrát východisko práve vo viere. Viera a umenie nemusia byť vždy videné bok po boku, no ich existencie budú vždy prepletené. Nila Renard

Rekordy v histórii filmových Oscarov Ceny Akadémie, inak známe aj pod menom Oscars, sú prestížne filmové ocenenia, ktoré každoročne udeľuje americká Akadémia filmových umení a vied. Tá odovzdáva tieto zlaté sošky v známom Dolby Theatre nachádzajúcom sa v samom srdci Hollywoodu. Samotné oceňovanie prebieha v 24 kategóriách a víťazstvo v hociktorej z nich predstavuje cenu za úspech v predchádzajúcom kalendárnom roku. Akadémia ako taká bola založená v januári 1927 Louisom B. Mayerom, aby svojou činnosťou podporovala domácu i svetovú kinematografiu. Krátko na to, 16. mája 1929, prebehli historicky prvé Ceny Akadémie, ktoré však obsahovali iba dvanásť kategórií a ich víťazi boli oznámení už tri mesiace pred ceremóniou, ktorá nebola odvysielaná v rádiách ani v televízii. Od prvej ceremónie už ubehlo dlhých 92 rokov, počas ktorých sa mnohé zmenilo. Táto dlhá doba dala priestor k vzniku mnohých rekordov. Absolútnym rekordmanom v histórii Oscarov nie je nik iný, ako sám kráľ rozprávok Walt Disney, ktorý drží rekordy hneď v niekoľkých kategóriách. Disney obdržal viac Oscarov a nominácií ako ktokoľvek iný počas celej histórie cien. Neuveriteľných päťdesiatdeväť nominácií sa mu podarilo premeniť na dvadsaťdva sošiek. Svoju úplne prvú cenu získal v roku 1932

v kategórii Najlepší krátky animovaný film. Toto ocenenie mu priniesol animovaný film Flowers and Trees. V kategórii o Najlepší krátky animovaný film potom vyhral ešte ďalších dvanásť sošiek. Poslednýkrát bol posmrtne ocenený v roku 1969. Toto ocenenie mu vyhral film Medvedík Pú: Búrlivé narodeniny. K svojim dvadsiatim dvom Oscarom si pripisuje aj štyroch ďalších čestných Oscarov. Rekord sa mu darí držať aj ako človeku, ktorý v jeden rok získal najviac sošiek. Išlo o rok 1954, kedy Disney vyhral dokopy štyroch Oscarov zo šiestich nominácií. Bezpochyby najprestížnejšou a najočakávanejšou kategóriou je každoročne kategória o Najlepší film. Ľudia z celého sveta čakajú, ktorý film zažiari a stane sa najlepším filmom roku. V tejto kategórii padol rekord hneď trikrát. Ako prvý ho stanovil v roku 1959 historický epos Ben Hur, ktorý získal jedenásť sošiek. Po ňom sa rovnaké množstvo cien podarilo získať už iba filmom Titanic (1997) a Pán prsteňov: Návrat kráľa (2003). Čo sa týka Titanicu, tak ten získal 14 nominácií a Pán prsteňov premenil všetky svoje nominácie na blyšťavého Oscara. Pri rekordoch nejde nespomenúť aj filmových smoliarov. K tým najväčším sa radí tanečná dráma Nový začiatok z roku 1977 a historická dráma Purpurová farba z 1985. Obidva filmy získali jedenásť nominácií, no na vysnívanú cenu sa im nepodarilo premeniť ani jednu. Veľmi dôležitým človekom pri vytváraní filmov nie je nik iný ako režisér, ktorý dáva celému filmu rád a zároveň aj konečnú podobu. Nad celým projektom drží ochrannú ruku a svoje myšlienky prenáša v spolupráci so

štábom do reality. Aj tu sa nachádza rekordman, ktorý v tejto jedinej kategórii získal štyri sošky. Jedná sa o Johna Forda, režiséra filmu Denunciant, ktorý mu v roku 1931 priniesol úplne prvého Oscara za réžiu. K tomuto Oscarovi sa zakrátko pridali aj ďalšie sošky, a to za sociálnu drámu Hrozná hnevu, nezabudnuteľnú drámu Bolo jedno zelené údolie a film Tichý muž. Nielenže je John Ford režisérom, ktorý získal štyri ocenenia v jednej kategórii, ale taktiež je aj prvým režisérom, ktorý získal Oscara dva roky po sebe. Zaujímavosťou je, že Ford je držiteľom dokopy až šiestich Oscarov. Ďalšie dve sošky získal v kategórii Najlepší dokument. Významným režisérskym rekordmanom je aj William Wyler. Wyler je doteraz jediným režisérom, ktorého tri oscarové filmy, v ktorých bol ocenený ako režisér, vyhrali aj v kategórii o najlepší film. Jedná sa o filmy Pani Miniverová, Najlepšie roky nášho života a vyššie spomínaný Ben Hur. Po tohtoročných Cenách Akadémie sa k rekordmankám radí aj čínska režisérka Chloe Zhao, ktorá svojou nomináciou a víťazstvom získala hneď niekoľko rekordov. Zhao sa stala v poradí len druhou ženou v histórii, ktorá získala Oscara za najlepšiu réžiu. Prvou ocenenou režisérkou je Kathryn Bigelowová. Tá v roku 2009 získala cenu za svoj film Smrť čaká všade. Keď sa vrátime k Chloe Zhao, tak tá drží ešte dva rekordy. Prvým je, že je prvou farebnou ženou, ktorá bola v tejto kategórii nominovaná a vyhrala v nej. Druhým rekordom je jej počet nominácií, ktorým sa stala najviac nominovanou ženou v jednom roku.

Žiaden film by nemohol byť úspešný bez dobrých hercov a ich výkonov. Herci sa stávajú našimi vzormi. Dávajú život postavám, ktoré by bez nich existovali len v našich predstavách a zanechávajú tak kúsky seba na televíznych obrazovkách. Vo filmovom priemysle sa nachádza a nachádzalo mnoho talentovaných herečiek a hercov. Čo sa týka herečiek, tak tie si v počte rekordov podmanila jedna britská kráska. Nejedná sa o nikoho iného ako ikonickú Audrey Hepburn, ktorú vnímame nielen ako skvelú herečku, ale aj módnu ikonu a filantropku. Tejto talentovanej žene sa podarilo počas celej kariéry získať dvanásť nominácií, z ktorých štyri premenila na legendárnu zlatú sošku. Prekvapivo žiadne z jej oscarových ocenení nie je za jej najznámejší film Raňajky u Tiffanyho. Svoje ceny získala za filmy Ranná sláva, Hádaj kto príde na večeru, Lev v zime a Na zlatom jazere. V počte nominácií Audrey Hepburn prekonala iba súčasná filmová ikona, jedna z najlepších a najúspešnejších herečiek Meryl Streep, ktorá nás obrazovkami sprevádza už niekoľko desaťročí. Tá bola doteraz nominovaná celkovo 21-krát a doma má už troch Oscarov. Dve sošky získala ako herečka v hlavnej úlohe a jednu za najlepšiu herečku vo vedľajšej úlohe. Jedná sa o biografickú snímku Železná lady, romantickú drámu Sofiina voľba a súdnu drámu Kramerová vs. Kramer. Aj v tejto kategórii sa nachádzajú „nešťastníčky“, ktorým sa nie a nie podariť získať toho vytúženého Oscara. Tejto nešťastnej kategórii panujú tri herečky, na ktorých čele stojí hviezda filmu The Wife Glenn Close. Táto americká

herečka bola nominovaná dokopy šesťkrát, a to v dvoch rôznych kategóriách, no ani jednu nomináciu nedokázala premeniť na víťazstvo. Keď sa pozrieme na mužských kolegov a nominantov, tak nám do očí udrie známe meno Jack Nicholson, hviezda z filmu Osvietenie a Prelet nad kukučím hniezdom. Jack Nicholson sa môže pýšiť dokopy tromi Oscarmi a dvanástimi nomináciami. Dvoch Oscarov získal za hlavnú úlohu vo filmoch Prelet nad kukučím hniezdom a Lepšie už to nebude. Jednu sošku má za vedľajšiu úlohu, a to vo filme Cena za nežnosť. Zaujímavým rekordmanom je herec Daniel Day-Lewis, ktorý je držiteľom troch Oscarov. Zaujímavosťou je, že tento herec, známy z filmu Lincoln či Posledný Mohykán, bol nominovaný vždy iba v kategórii Najlepší herec v hlavnej úlohe. Nedá mi nespomenúť filmového nešťastníka, ktorý sa síce vymanil spod nešťastnej hviezdy, no trvalo mu to niekoľko rokov. Nejde o nikoho iného ako Leonarda DiCapria, ktorý sa svojho naozaj vytúženého a vybojovaného Oscara dočkal v roku 2016. Do tej doby internet ovládli memes z filmového sveta, ktoré zaznamenávali jeho strastiplnú cestu čakania. Sám DiCaprio si zo svojho nešťastia na Oscaroch často robieval srandu a jeho narážky na toto ocenenie sme mohli počuť napríklad v jeho ďakovnej reči pri preberaní Zlatého glóbusu.

Oscarmi, a teda najväčšou poctou je tzv. Veľká päťka Oscarov. Tá sa skladá z víťazstiev v hlavných kategóriách kam spadajú najlepší film, réžia, scenár a herec a herečka v hlavnej úlohe. Film, ktorý získa tieto ocenenia sa môže zaradiť do tejto špeciálnej a bezpochyby prominentnej kategórie. Doposiaľ sa to podarilo dosiahnuť iba trom filmom, ktorými sú kultové klasiky Stalo sa jednej noci, Prelet nad kukučím hniezdom a Mlčanie jahniat. Svet filmov je búrlivý a okúzľujúci. Mení sa z roka na rok a stále nám prináša niečo nové. Nové príbehy, nové talenty. Spomenulo sa len pár rekordov a ešte viac ich ostalo nespomenutých. Je len otázkou, čo nás čaká v budúcnosti. Aké rekordy ešte padnú? Dokáže niekedy niekto poraziť padnuté rekordy? Na to si budeme musieť počkať, no jedna vec je už teraz istá. Čaká nás vzrušujúca a napínavá jazda, v ktorej filmári bojujú nielen o ocenenia, ale hlavne o divácku priazeň a srdce.

Režiséri, filmy, herci, jednotlivci a mnoho ďalších sa môže radiť na zoznam rekordmanov. No čerešničkou medzi

Klára Harajdová

Sexualita v umení a jej stigmy Ľudská sexualita. Sex. Veľa ľudí pri týchto slovách zneistie, začervená sa. Nie sú to práve témy, ktoré by sme rozoberali pri rodinnej večeri. Pre niektorých sú doslova tabu, niečo pohoršujúce, čo nepatrí za hranice súkromia. Žiaľ, je to mierne kontroverzná téma. V umení naopak ľudská sexualita zohráva už od nepamäti dôležitú rolu. Začala by som antikou. Jedny z najstarších zmienkach o milostnom živote a ľudskej vášni môžeme nájsť v homérových spisoch Ilias a Odysea. Milenecká láska a túžba bola múzou pre mnoho ďalších diel. Samotný Platón popísal v svojom diele Symposion mýtus o pôvode lásky. Spomína tam ako z počiatočného Androgyna, obojpohlavnej bytosti, vznikli dvaja ľudia. Rozpoltená duša v dvoch telách, ktorá túži po opätovnom spojení so svojou stratenou polovičkou. Sexuálne spojenie predstavovalo teda prepojenie dvoch bytostí, ktoré sa navzájom priťahujú a prahnú po splynutí. Tento akt a samotnú sexualitu, pohlavnosť človeka, sa snažili previesť aj skrz sochárske umenie. Stvárňovanie proporcií mužského a ženského tela, nebolo ničím hanebným alebo vulgárnym.

Všeobecne ľudská nahota sa v tých časoch vnímala ešte ako niečo prirodzené, normálne, dokonca ako veľmi inšpiratívny prvok v umení. Neskôr sa skrz duchovné smery začalo hovoriť o sexualite ako o istej forme energie a jej výmene. O tom, že sex nie je len o telesnej túžbe, ale ovplyvňuje aj dušu samotnú. Sexualita prestala byť iba prirodzeným pudom, ale prerástla do niečoho väčšieho, posvätnejšieho. Vo východných smeroch sa už od staroveku formovala filozofia a systém tradícií a viery založenej na umení vedomia. Odtiaľ pochádza aj umenie nazývané Tantra. Pôvod slova pochádza zo sanskritu a jeho pravý význam je spätosť. Jej cieľom je viesť dvojicu partnerov k harmónií na duševnej i telesnej úrovni skrz sexualitu, vnímanú ako posvätnú, rituálnu činnosť. Umenie tantry je doteraz znázornené rôznymi východnými umelcami v básniach, obrazoch a sochách. Dejiny stvárňovania tohto aktu sú naozaj obsiahle. Neskôr skrz reformy, príchod kresťanstva a konzervativizmu sa sexualita stiahla do úzadia, do súkromia a stala sa aktom, ktorý mal hlavne sprostredkovať nové potomstvo. Jeho stvárňovanie v umení sa zmiernilo, mohli by sme dokonca povedať, že prirodzene sa v umení začalo sústreďovať viac na iné sféry života. Boli časy, kedy sa nahota a hocičo spojené s telesnou túžbou považovalo za niečo poburujúce, hriešne, protizákonné, nevhodné a prechádzalo to veľkou cenzúrou.

Tento tlak trvá v istej miere až doteraz, napriek tomu, že už vládne veľká sloboda v tvorbe a o sexualite sa hovorí otvorene. Hranice toho, čo sa môže - patrí a nepatrí - v umení povolili a človek môže skoro bez obáv vyjadrovať svoju sexualitu skrz tvorbu. No napriek tomu sa stále môžeme stretávať s istými stigmami, ktoré ohraničujú umeleckú sféru. Čo sa smie a čo nie, čo je už vulgárne, a čo nie? Otázky, na ktoré možno ani nie sme schopní nájsť adekvátnu odpoveď, ale pokladáme si ich často. Už len v módnom priemysle, ktorý funguje na trendoch, normách, dresscode a spoločenskej politike v oblasti obliekania. Príliš odhalené ženské telo je prejav vulgárnosti a nemravnosti, ale sami nevieme, kde sú vlastne hranice toho, čo je už príliš a čo nie. Rovnako aj vo fotografii - fotografia aktu býva mnohokrát podceňovaná a zavrhovaná. Onálepkovaná za pornografickú a obscénnu. Je škoda, že občas sa naozaj hranice toho, čo je umenie, a čo je iba túžba pohoršiť, stenšujú. Mnohokrát to nevrhá na umeleckú kultúru v oblasti sexuality dobrý tieň. Ľudské telo v umení má predsa dôležitú estetickú hodnotu. Hodnotu, v ktorej pudy nehrajú žiadnu rolu, preto aj samotné umelecké zachytenie sexuality pramení práve z estetického rozmeru, nie z pudového. Z oslavy krásy a rozmanitosti ľudskej duše a jej sexuálnej energie. Z prejavu samotného jedinca. Pretože umenie nemá uspokojiť naše primárne pudy, ale mentálne stimulovať, inšpirovať a podnietiť k ďalšej tvorbe.

Zuzana Hrašková

Umelecké školy zabíjajú umelcov Základná umelecká škola poskytuje odborné umelecké vzdelanie v jednotlivých umeleckých odboroch. Pripravuje na štúdium na stredných školách umeleckého zamerania a na konzervatóriu; pripravuje aj odborne na štúdium na vysokých školách s umeleckým a umeleckopedagogickým zameraním. Na základných umeleckých školách sa môžu zriaďovať hudobné, výtvarné, tanečné a literárno-dramatické odbory. Organizuje štúdium prevažne pre žiakov základnej školy; môže organizovať aj štúdium pre deti predškolského veku, žiakov a študentov stredných a vysokých škôl a dospelých. Na základe faktov spomenutých vyššie sú základné umelecké školy otvorené pre takmer každého záujemcu o hudobné, dramatické, výtvarné či tanečné vzdelanie. Odbornosťou sa približujú skôr k základným školám, ako napríklad ku krúžkom v týchto inštitúciách, alebo k centrám voľného času, ktoré primárne „... vytvárajú podmienky na neformálne vzdelávanie, organizujú a zabezpečujú výchovno-vzdelávaciu činnosť prostredníctvom rozvoja záujmov detí a mládeže.” Z toho teda vyplýva, že základné umelecké školy by mali ponúkať kvalitné vzdelanie v danom odbore. Toto vzdelanie by malo byť na vysokej úrovni, aby žiak dokázal po absolvovaní tohto štúdia splniť hlavné požiadavky na prijímacie riadenie v odboroch vysokých škôl alebo konzervatórií. Samozrejme, ak k ďalšiemu štúdiu inklinuje. Nuž je tomu naozaj tak?

Tak ako štátne základné školy, tak aj štátne základné umelecké školy sa musia riadiť podľa určitých osnov. Určite ste sa už stretli s touto vetou, ktorá je spájaná najmä so základnými, strednými a vysokými školami, že „slovenské školstvo je zastarané“. Táto veta nájde svoje uplatnenie aj v kontexte základných umeleckých škôl. V tomto článku sa budeme venovať hlavne hudobnému odboru. Žiak si v tomto odbore má možnosť vybrať takmer akýkoľvek hudobný nástroj, ktorý si podľa vlastných preferencií určí. Okrem výučby samotnej hry na nástroj musí žiak, ktorý je na prvom alebo druhom stupni, povinne absolvovať hodinu hudobnej náuky/teórie v týždni. Hudobná náuka sa vyučuje kolektívne, podľa ročníka, v ktorom je daný žiak. Podľa Ministerstva školstva Slovenskej republiky sú ciele hudobnej náuky nasledovné: „Poslaním prípravnej hudobnej výchovy je vyvolať tvorivú aktivitu žiaka a jeho radosť z objavovania hudobného krásna. Vychádzať pritom z detskej mentality – hravosti, spontánnosti, napodobňovacej schopnosti, obrazotvornosti a doterajšieho stupňa vyspelosti. Prostredníctvom primeraného hudobného materiálu rozvíjať elementárne hudobné zručnosti, návyky, poznatky, vedomosti, hudobnú pamäť, predstavivosť a fantáziu. Poskytovať základné informácie o hudbe a kultúrnom živote okolia.“ Toto tvrdenie znie ako oslobodenie z okov každodennej školskej rutiny, kde na podobnú kreativitu nie je čas. Viedla som mnoho rozhovorov s ľuďmi, ktorí absolvovali tieto hodiny a aj z vlastnej

skúsenosti viem, že toto tvrdenie sa až tak nezhoduje s pravdou. Každý sa zhodol na tom, že nik z učiteľov sa nesnažil rozvíjať našu fantáziu alebo nás zoznamovať s kultúrnym životom. Samozrejme, že určité vedomosti poskytnuté boli, ale neboli odprezentované hravou formou, ktorá by deti prinútia rozmýšľať v iných súvislostiach a zamilovať sa do hudby ako takej. Jeden z ďalších problémov, ktorý súvisí s hudobnou náukou je ten, že žiak má iného učiteľa, ktorý ho vyučuje hru na nástroji. Nevytvára sa tam paralela a žiak vedomosti z hudobnej náuky častokrát nevie aplikovať do svojej hry, lebo nie sú navzájom prepojené. Síce sú osnovy výučby adekvátne k vedomostiam, ktoré by mal v danom ročníku ovládať, ale každé dieťa je predsa iné, a to, čo sa naučí na hudobnej teórii v 3. ročníku ešte neznamená, že je to dosť alebo nebodaj nie priveľa. Ak sa ešte vrátime k vyššie spomínanému tvrdeniu, esenciou pre kvalitné vzdelanie je práve naplnenie týchto cieľov. To sa ale nedá docieliť hromadnou “stádovou” výučbou, ktorá je efektívna jedine v tom, že odvráti z detí akýkoľvek elán a záujem. Individuálny prístup zo strany učiteľského zboru by mohol zabezpečiť tieto vízie. Zvykli sme si, že takýto prístup je aplikovaný len na súkromných školách, možno je konečne čas na to, aby sa to zmenilo. Nemôžeme z toho viniť len princípy, na ktorých je založená hudobná náuka. Ale tam sa väčšinou začína nechuť žiakov k hudbe. Rovnako môže silný potenciál narúšať aj to, že dieťa si samé nemôže vybrať, čo by chcelo hrať. Samozrejme sú základy, ktoré sa

musí naučiť a pravidelne praktizovať, lebo sú nevyhnutné. Iné skladby by si mal vybrať podľa toho, čo sa mu páči. Pretože s tou skladbou strávi hodiny a jedine on sám ju bude hrať, nie učiteľ ani nikto iný. Veľa potenciálnych a talentovaných deti to neskôr vzdá, lebo svoje kvality nemohli naplno využiť. Nemohli sa prejaviť. Nestalo sa to pre nich radosťou, ale povinnosťou na naplnenie túžob ich učiteľov alebo rodičov. Je dôležité uvedomiť si, že láska k akémukoľvek umenie nemôže byť vnucovaná, nesprávne formulovaná alebo „odfláknutá“. Musí sa dôkladne cibriť hlavne v mladých dušiach, ktoré sú ešte natoľko citlivé a nevinné, aby dokázali vstrebať aj to posledné zrnko krásy umenia. Či je to hudba, divadlo, výtvarné umenie alebo tanec. Či sú to deti alebo dospelí. Pre každého by mali byť vytvorené podmienky na to, aby nadobudol vzdelanie a prax v jeho zvolenom odbore na čo najlepšej úrovni. „Aj napriek tomu, že článok bol zameraný najmä

na hudobné vzdelanie, jeho odkaz by sa dal aplikovať na akejkoľvek podobe umenia. Umenie má obohacovať dušu, pomáhať pri poznávaní a rozvíjaní vlastnej individuality, na čo teória a očakávania iných nestačia.“ - Mina Anastasis Laura Genčúrová

Zdroje: minv.sk minedu.sk

Ilustrácie od Anny Střelcové k článku ‚Umelecké školy zabíjajú umelcov‘.

Reprezentácia menšín v kinematografii Diskriminácia v spoločnosti existovala snáď od začiatku vekov. Mnohokrát mala bohužiaľ vplyv aj na umenie. Z tohto dôvodu sa niektorí členovia spoločnosti dočkali tvorby umenia neskôr ako iní. V tomto článku sa teda pozrieme na kinematografiu a jej účasť v reprezentácii menšín. Spoločenské pomery spôsobili, že aj niekto, koho obyčajný človek berie ako “normálneho”, dokáže byť utláčaný. Vhodným príkladom sú napríklad ženy a ich práva, ktoré sú do dnešného dňa pomerne obmedzené v porovnaní s mužmi. Aj do tvorby filmu sa mohli zapojiť o čosi neskôr než maskulínne pohlavie. Alice Guy-Blaché, narodená 1. júla 1873, patrí medzi francúzskych priekopníckych filmárov. Guy bola prvou ženou, ktorá režírovala film. Jej kariéra začala ku koncu 19. storočia, od roku 1896. Skončiť mala o desať rokov neskôr. V tomto období bola jedinou ženskou režisérkou. Režírovanie však nebola jej jediná úloha v kinematografii. Guy bola tiež producentka, scenáristka a herečka. V roku 1896 režírovala svoj prvý film - La Fée aux Choux (The Fairy of the Cabbages). Pôvodná verzia je stratená. Obsahovala svadobný pár, farmára, fotky bábätiek nalepených na kartón a jedno živé bábätko. Alice Guy-Blaché prehlásila, že tento film musela prerobiť dvakrát, v rokoch 1900 a 1902.

Obe verzie sa dajú nájsť na internete. Film z roku 1902 bol zverejnený pod menom Sage-femme de premiere classe (Midwife First Class). Všetky tri verzie referujú k populárnej rozprávke o tom, že chlapci sa rodia z kapusty a dievčatá sa rodia z ruží. Alice Guy-Blaché patrí medzi najdôležitejšie osobnosti skorej kinematografie. Mala dlhú kariéru režisérky, producentky a majiteľky štúdia, pracujúc pre Francúzsko a Spojené štáty americké. Pohlavie však nebolo jediným faktorom, ktorý ovplyvňoval možnosť byť súčasťou filmu. Ako to mali ľudia inej farby pleti? Lincoln Theodore Monroe Andrew Perry, známy pod svojim pseudonymom Stepin Fetchit, bol americký komediant a herec. Mal jamajské a bahamské korene a je považovaný za prvého herca tmavej pleti, ktorý mal úspešnú filmovú kariéru. Je tiež prvým tmavým hercom, ktorý zarobil jeden milión dolárov, a ktorého meno sa ocitlo v titulkoch filmu. Počas svojich tínedžerských čias sa živil ako herec komických postáv. Vo svojich dvadsiatich začal kariéru ako estrádny umelec a manažér putovnej karnevalovej šou. Perry hrával takzvaný “comic-relief character” v množstvách filmov. Jeho postavy slúžili na pridanie humoru, na uvoľnenie situácií. Všetky tieto role boli založené na jeho charaktere “Laziest Man in the World”. V osobnom živote bol veľmi vzdelaný a mal súbežnú kariéru písaním pre The Chicago Defender. V tomto období podpísal päťročnú zmluvu, vďaka ktorej si zahral vo filme In Old Kentucky. Dej filmu

obsahoval romantickú zápletku medzi Perryho postavou a postavou herečky Carolynne Snowden. Pre toto obdobie bol daný dej raritou, keďže obsahoval tmavého herca v bielom filme. Uprostred 30. rokov 20. storočia sa Stepin Fetchit stal milionárom, čo z neho spravilo prvého tmavého herca s tak veľkým majetkom. Medzi rokmi 1927 a 1939 si zahral v 44 filmoch. V roku 1940 sa dočasne prestal objavovať vo filmoch. Dôvodom bola frustrácia z neúspechu získať rovnaký plat, aký dostávali jeho bieli kolegovia. K hraniu sa vrátil až v roku 1945, aj to iba z finančných dôvodov. Jeho aktivita v hereckom priemysle skončila v 1976. Byť hercom je pre niekoho s postihnutím takmer nesplniteľný sen. V tak obľúbených a známych filmoch od Hollywoodu hrá postihnutých ľudí približne 1,6% až 2,5% hercov, ktorí reálne nejakým postihnutím trpia. Vhodným príkladom niekoho, kto nikdy neveril, že sa môže stať hercom, je David Proud.

David Proud, narodený 14. marca 1983, je anglický herec, spisovateľ a producent. Proud sa narodil s diagnózou zvanou spina bifida. Je to vrodená vada chrbtice, pri ktorej je časť miechy a jej mozgových blán odhalená cez medzeru v chrbtici, zvyčajne v podobe cysty. Táto choroba zapríčinila, že Proud musí používať vozík. Jeho kariéra začala v jeho dvadsiatich štyroch, keďže predtým veril, že stať sa hercom je pre neho nemožné. Jeho prvá profesionálna rola bol basketbalový hráč na vozíku v detskej TV sérii Desperados. Okrem toho sa objavil ešte v troch filmoch. V júni 2009 bolo vyhlásené, že Proud bude prvým hercom s postihnutím, ktorý bude mať rolu osoby s postihnutím v BBC telenovele EastEnders. Túto rolu mal však len do roku 2010. Okrem toho sa objavil ešte v niekoľkých seriáloch od BBC. Proud sa taktiež v rokoch 2015, 2018 a 2019 objavil na zozname 100 najviac vplyvných ľudí s postihnutím.

Na konci nášho článku sa ešte pozrieme na jednu časť spoločnosti, ktorá je aj v tejto modernej dobe značne kritizovaná a utláčaná. LGBTQ+ komunita sa v 21. storočí konečne dočkala trochu väčšej reprezentácie v kinematografickom priemysle. Avšak ako to bolo v minulosti? Prvý film, ktorý sa dá považovať za film s podtónom reprezentácie práve tejto menšiny, je snímok The Dickson Experimental Sound Film. Objavila sa v ňom scéna, v ktorej dvaja muži spolu tancujú. Pochádza z roku 1895. Avšak dá sa to považovať za reprezentáciu tejto menšiny? V období, kedy film vznikol, neboli muži na scéne považovaní za “queer” či okázalých. Aj napriek tomu však filmový kritik Parker Tyler prehlásil, že film „šokoval publikum subverziou konvenčného mužského správania”. Približne od konca 19. storočia až do 20. či 30. rokov 20. storočia boli homosexuáli zobrazovaní cez stereotypy. Gayovia boli zženštilí, okázalí a boli im priraďované práce, ktoré boli v tom období vnímané ako výhradne ženské. Lesbické postavy neboli vnímané rovnako ako homosexuálni muži, no i tak im spoločnosť prisudzovala takzvaný crossdressing, hrubší hlas či výhradne maskulínne práce. Film Morocco z roku 1930 je prvé dielo, ktoré obsahuje bozk s erotickým podtónom medzi osobami rovnakého pohlavia. Film vyšiel v období, kedy bolo potrebné nalákať publikum do divadiel a kín, a tak producenti a scenáristi používali témy, ktoré mali diváka šokovať.

potrebná, aby si aj bežný občan, ktorý nijako nevytŕča zo spoločenských noriem, uvedomil, že existujú takíto ľudia či situácie. Avšak všetkého veľa škodí, a tak by sme aj pri reprezentácii mali byť opatrní. Pretože ak jej bude príliš veľa a bude nútená, môže spôsobiť viac škody ako úžitku.

„Cením si nejen tématu článku, ale i toho, že jej jeho autorka vystihla opravdu ve všech souvislostech, že se zaměřila na reprezentaci snad všech „menšin“ v kinematografii: ženy, postavy/herce s jinou barvou pleti než bílou, s jakýmkoliv postižením i členy LGBT komunity.” - Kristýna Komárková

V dnešnej dobe sa tabuizované témy dostávajú na svetlo sveta. Veci, ktoré by kedysi boli opovrhnutia hodné sa začínajú normalizovať. Reprezentácia je Nila Renard

Reflexia komiksu:

Minulosť verzus súčasnosť Terminológia a definícia komiksu Názov comics je odvodený od formy americkej periodickej tlače z prelomu 19. a 20. storočia. K jej obsahu patrili humorné príbehy, ktoré boli textové, obrazové alebo kombinované. Termín komiks tak vzišiel z označenia určitého typu obsahu a začal sa používať ako forma rozprávania. Obecne je naratívnou technikou založenou na slede obrázkov, väčšinou doplnených o text. Z hľadiska formy podlieha komiks dvom základným členeniam. Ide o comic strip – pruh na seba nadväzujúcich obrázkov pravidelne vychádzajúci v novinách a comic book – samostatný komiksový zošit. Komiks je vo svojej podstate hybridná forma. Spája obraz a text a kombinuje verbálne a obrazové znaky. Nemožno ho však označiť za súčasť výtvarného umenia. Komiks je plnohodnotný a autonómny umelecký výrazový prostriedok s vlastnými

pravidlami, kombinujúcimi prvky výtvarného umenia, literatúry či filmu. Komiks definuje jeho špecifický spôsob obrazového čítania. Jeho základným stavebným prvkom je vineta. Pod vinetou rozumieme izolovaný komiksový obraz, ktorý dáva zmysel až v spojitosti s ostatnými. Naratívnosť komiksu je teda tvorená sledom a nadväznosťou jednotlivých viniet. Vinety však na seba nenadväzujú priamo. Nájdeme medzi nimi medzeru, biele miesto, ktoré sa nazýva aj medzi-ikonický priestor. Prechod medzi vinetami môže mať rôzne významy. Môže viesť z akcie do akcie či prepínať pozornosť medzi jednotlivými subjektmi. Komiks nemá normatívne určenú skladbu. Môže byť tvorený vinetami, ktoré čítame klasicky – zľava doprava, ale môže byť taktiež delený chaoticky, svojou grafickou podobou či hierarchiou veľkosti polí. Spôsobom kladenia polí určuje okrem poradia do istej miery aj rýchlosť čítania. Svojím obrazovým zápisom pripomínajú jednotlivé vinety filmový strih, ale na rozdiel od filmu je komiks médiom statickým. Komiks je kultúrnym produktom a komunikačným prostriedkom, ktorý je závislý na zrakovom vnímaní a osobitnom spôsobe čítania. Je súčasťou masovej vizuálnej kultúry, čo reflektuje aj jeho spôsob distribúcie. Od prvotného globálneho šírenia v novinách a neskôr samostatných comic books, našiel svoje pôsobisko aj v televízii, na internete či v konkrétnych umeleckých dielach. Komiks je odrazom popkultúry, no toto označenie by sme nemali chápať ako dehonestujúce. Je súčasťou mainstreamu, no taktiež platí, že je odrazom svojej doby a môže viesť k pozoruhodným zápisom a reflexiám na pozadí kultúrno-historických etáp človeka.

Vývojové etapy: Komiks ako úpadkový žáner?

Mnohí doboví historici považovali komiks za úpadkový druh masovej zábavy a súčasť nízkej kultúry málo vzdelaných konzumentov. V oblasti definície jeho historických zdrojov však panovala neprehľadná situácia. To bolo spôsobené najmä problémom s kategorizovaním komiksu ako konkrétneho média. Mnohí historici nachádzajú prvky komiksu na dielach dávnej histórie. Za jeho predchodcov považujú egyptské hieroglyfy, rôzne reliéfy či stredoveké knižné iluminácie. Takáto genealógia komiksu je však nesprávna a pokúša sa len o jediné, ospravedlniť komiks ako nízky žáner na základe jeho pôvodu v kvalitatívnych medziach svetového umenia. Rozvoj komiksu súvisel s rozvojom tlače, jej dostupnosti a lacnej distribúcie a taktiež s rozvojom litografie. Za prehistóriu komiksu môžeme považovať karikatúru a zábavnú kresbu v novinách. Narastajúci podiel obrazových informácií začal pôsobiť na úkor textu, a tým spôsobil nielen zmenu čítania, ale podnietil vznik nového žánru. Medzníkom pri zrode dnešného komiksu bola kniha od švajčiarskeho umelca Rodolpha Topffera – Histoire de Mr. Jabot z roku 1833. Táto kniha obsahuje časopisové kresby doplnené textom a inšpirovala ďalších dôležitých autorov. Rudolph Dirks je autorom komiksu Katzenjammer Kids, ale aj jedným z otcov a inovátorov komiksu. Dirks zaviedol do praxe niekoľko dodnes platných konvencií komiksového jazyka, medzi nimi textové bubliny, predstavujúce hovorenú reč a obláčikové bubliny, predstavujúce myšlienky.

Prvým moderným a masovo obľúbeným komiksom sa stal The Yellow Kid od Richarda Outcaulta. Je to komiks o dieťati v žltej košieľke a jeho úvahy sú napísané na jeho oblečení. Prvý moderný komiksový zošit predstavuje Funnies on Parade z roku 1933. Komiksové zošity priniesli oproti novinovým comics stripes viac priestoru a nový spôsob distribúcie. Príbehy komiksových zošitov možno deliť podľa žánru literatúry a filmu na horory, sci-fi, detektívky a podobne. Americký komiks sa stal typický svojím superhrdinským motívom a čiernobielo rozdeleným svetom. Európska produkcia oproti nemu nebola tak naviazaná na stereotypy a dávala väčší priestor jednotlivým autorským rukopisom. V druhej polovici 20. storočia však aj do Európy prenikol americký model. Zlatý vek amerického komiksu súvisel s vytvorením vlastného panteónu novej mytológie. Vznikli ikonické postavy ochrancov zákona v špecifických kostýmoch. Kostým tak predstavuje zbožštenie postavy a v kombinácii so zbraňami hrdinu vytvára jedinečné atribúty, ktoré hrdinu prezentujú a charakterizujú. Komiks sa tradične vníma ako cielene orientovaný na deti a mládež. Obsahuje prvky romantického heroizmu, ale príťažlivý je taktiež svojimi bojovými scénami, krutosťou, čiernym humorom a ľahkým rozdelením postáv na hrdinov a záporákov. Hrdinovia sú idealizované morálne konajúce postavy. Komiksové príbehy sa väčšinou cyklia v klasickom motíve – v boji dobra so zlom. Premenlivosť základného naratívu je tak veľmi malá. Hrdina v postate nestarne

a je vystavený stále sa opakujúcim skúškam, akoby sa všetky jeho príbehy odohrávali v tom istom čase. Typickým predstaviteľom amerického superhrdinského komiksu je Superman. Vytvorenie strnulého konceptu amerického komiksu podnietilo vznik nových príbehových liniek a neštandardných postáv. Takéto zmeny predznamenal aj Spiderman (1962). Spiderman má síce rysy tradičných superhrdinov, ale taktiež sa od nich výrazne líši. Nie je to všemocný syn Kryptonu ani božská postava, ktorá sa vždy zachová morálne správne a múdro. Spiderman sa priblížil viac k čitateľovi tým, že predstavuje tínedžera z problémového sveta, ktorý sa ešte v rámci sveta nedokáže zaradiť a rieši svoje mladícke starosti, komplexy a pocity. Ďalším vybočením je komiks Watchmen od Alana Moora a Dava Gibbonsa. Vo Watchmen máme len jedného všemocného hrdinu. Ostatní nielenže nedisponujú nadprirodzenou mocou, ale i starnú. Môžeme tak sledovať skupinu starých hrdinov, ktorým vlastné konflikty prerastajú cez hlavu vo svete, ktorý naviac už nie je čiernobiely. Ich kostýmy sú zbytkami zašlej slávy a navyše pôsobia ako sexuálna deviácia. Komiks Watchmen so sebou prináša aj vážne filozofické dilemy a osobitné pohľady na svet. Prečo všemocný hrdina neustále bojuje namiesto nastolenia svetového mieru? Prečo božské postavy nezbavia svet chudoby, ale vedú medzi sebou vojny? Na tomto základe sa otvárajú nové možnosti komiksu a jeho presahy do hĺbok ľudského myslenia a svetových problémov. V 60. rokoch vzniká komiksový underground, ktorý prináša ďalšie modely a riešenia. Vlastný náklad a väčšia sloboda tvorby dala autorom možnosť

experimentovať ale i prostredníctvom komiksu vyrozprávať vlastný príbeh. Underground pracoval s aktuálnymi politickými a sociálnymi témami a nevyhýbal sa ani rôznym tabu. Svojou prepojenosťou na subkultúru sa dostal i do blízkosti avantgardného umenia. Napriek možnostiam, ktoré komiks ponúka a jeho odrazom doby sa v 40. rokoch volalo v USA po jeho regulácii. Argumenty proti komiksu zneli nasledovne: komiks zobrazuje krutosť, násilie a vraždy, a tým vychováva divokú a násilnícku mládež, spôsobuje úpadok morálky a vďaka komiksu narastá kriminalita či propagácia rasizmu. Proti komiksu vystúpil aj psychiater Fredric Wertham vo svojej knihe Seduction of the Innocent (Zvádzanie nevinných). Podobné vyjadrenia a kampane proti komiksovej tvorbe viedli v roku 1948 k vzniku prvého komiksového kódexu, ktorým sa zaviedli niektoré pravidlá zobrazovania. Odpor proti komiksu sa dostavil aj v Československu, no napriek režimu sa komiks nikdy nepodarilo úplne vykoreniť.

Vtedy a dnes: Kam komiks smeruje?

Jedným z prvých zástancov komiksu bol Umberto Eco, ktorý sa vyhraňoval voči deleniu kultúry na nízku a vysokú, a vyjadril tak svoj odpor voči odsudzovaniu nových foriem, ktoré kultúru, rovnako ako komiks, jednoznačne reflektujú. V 20. storočí sa rozdiel medzi vysokým a nízkym umením začal zmazávať. Vplyv populárnej kultúry začal byť obecne akceptovanejší a komiksu sa tak mohla pripisovať nová miera významovosti. Komiks sa dovtedy bežne považoval za úpadkový a cielene zameraný na deti a mládež. Dnes však vieme, že jazyk komiksu je jedinečný, jeho pôsobenie je univerzálne a jeho presahy ho nielen

štylizujú medzi kategóriu popkultúry a avantgardy, ale vôbec medzi kultúru ako takú. Komiksom bol inšpirovaný celý rad umelcov ako Lyonel Feininger, Joan Miró či dokonca Pablo Picasso. Nezabúdajme ani na pop-art. V súčasnosti sa komiks dostáva najmä na plátna a streamovacie platformy. Poznáme početné adaptácie klasického komiksu, ale vznikajú i rôzne nové príbehové linky. Vo svete Marvelu a DC je však na mieste otázka, či nám tieto filmové adaptácie dokážu ponúknuť ešte niečo nové. Boj dobra proti zlu, postavy medzi nimi oscilujúce, humor, smútok, napätie a akčná hudba. To všetko sme už videli. Medzi mainstreamovo zaškatuľkovanou produkciou preto ľahšie vyniknú príbehy, ktoré sa vymedzujú voči klasickému rámcu. Spomedzi komiksových seriálov tak spomeňme aspoň hrdinku a alkoholičku Jessicu Jones, skupinu antihrdinov menom Doom Patrol alebo The Boys

od Amazon Prime. V tlačenom svete nás môžu zaujať komiksy zamerané na slovenskú históriu či komiksová adaptácia Orwellovej 1984. Ako mladí fanúšikovia by sme však nemali čítať a pozerať so „zalepenými očami.“ Populárny svet komiksovej tvorby ponúka nielen potešenie a zážitok, ale v niektorých prípadoch i závislosť. Manga, komiksy obohatené o východnú estetiku, sú nielen globálnym fenoménom, ale i strojcom negatív, akým je problém otaku. Otaku sú mladí ľudia, závislí na populárnej kultúre, manga komiksoch či anime filmoch. Ich závislosť sa prejavuje natoľko, že nedokážu fungovať v reálnom svete a často preto končia v špecializovaných liečebniach. Nezabúdajme tak, že okrem vlastného jazyka a snového sveta predstavuje komiks v dnešnom digitálnom veku i silno návykový materiál. Dominik Štrbo

Spovedná tvorba velikánov spisovateľského remesla:

Pravdivé slzy ukryté za fikciou básne plnej lásky. Veríte na osud? Veríte, že každému človeku sú pridelené hviezdy, ktoré majú svietiť na cestu, ktoré občas poblikávajú, a ktoré počas života človeka zhasnú? Ja verím, že sme strojcami vlastného šťastia, no v každom príbehu sa nájde slabý plamienok. Občas sa mihotá vo vetre, občas zhasne vo víchrici. Bežný človek sa zo svojich starostí vyrozpráva, spisovateľ sa z nich vypíše.

„Alebo hláste, bite na zvony, že láska nové dáva zákony...“ Andrej Sládkovič Veríte na lásku? Jedná sa snáď len o chvíľkové vzplanutie zmyslov daných od prírody? Dodnes vedú biológovia, psychológovia, sociológovia, neurológovia a filozofi debaty o tom, ako ju definovať a vysvetliť. Môžeme si predstaviť emocionálny pocit náklonnosti, citový vzťah k veci, dobrý skutok či erotickú príťažlivosť. Neexistuje ustálená poučka, ktorá by tento cit dokázala správne pomenovať. Avšak, snáď s najkrajším a najpresnejším vysvetlením, už po stáročia prichádzajú spisovatelia. Píšu o láske ódy, elégie, sonety, metafory, balady, celé spevy len o jednom plamienku v ľudskom srdci.

Karl Marx: „Láska je autentický spôsob sebaprežívaného bytia človeka spočívajúci v aktivitách milovania.“ Herman Hesse: „Ak viem, čo je láska, je to kvôli tebe.“

Johann Wolfgang von Goethe: „Sme tvarovaní a ovplyvňovaní tým, čo máme radi.“ Sofokles: „Jedno slovo nás zbavuje všetkej váhy a bolesti života. Toto slovo je láska.“ V konečnom dôsledku môžeme povedať, že láska vedeckým pojmom nikdy nebude, pretože na vedu je potrebný rozum, na lásku srdce. Ak padne otázka slovenského romantického básnika, predstavíme si Andreja Sládkoviča (rod. Braxatoris). Básnika mysľou aj dušou. Láskou poblázneného mladého študenta, neskôr lásku dávajúceho svedomitého otca, manžela. Mnoho básnikov sa preslávilo vďaka svojej ľúbostnej poézii, avšak Sládkovičova výnimočnosť je v tom, že ako zronený mladík nepísal pre milú, písal pre seba. Nemôžeme teda povedať, že jeho primárnym cieľom bola ľúbostná poézia, a predsa Braxatoris napísal Najdlhšiu ľúbostnú báseň sveta – Marínu. Andrej Sládkovič si počas svojho osemročného štúdia v banskoštiavnickom lýceu privyrábal ako učiteľ v rodine Pavla Pišla, kde spoznal dcéru svojho zamestnávateľa, Máriu Pišlovú,

a práve to bol začiatok veľkej, avšak krátkej lásky. Zaľúbenci žili svoj naivný sen, pokým neprišla krutá realita vtedajšej doby. Dalo sa však očakávať, že dievčaťu z bohatšej rodiny, do ktorej Mária určite patrila, nedovolia vydať sa za chudobného študenta. Básnik počas štúdií obdržal list, v ktorom mu jeho milá oznámila matkine zámery vydať ju za bohatého pernikára Geržu. Sládkovič nechcel Márii brániť vo výhodnom sobáši, a tak odpovedal adekvátne svojim pomerom. V liste, ktorý sa vrátil do Banskej Štiavnice teda stálo, že on nechce stáť v ceste jej sobášu, ak si myslí, že bude šťastná. Ak ho počká, zostane jej verný. Samozrejme, ako matka Márii nakázala, tak aj bolo a z Pišlovej sa stala Geržová. Tak skončil krátky románik medzi básnikom Andrejom Sládkovičom a Máriou Pišlovou, prezývanou Marína. A práve tu začína Sládkovičova spovedná poézia. Bežný človek sa zo svojich starostí vyrozpráva, spisovateľ sa z nich vypíše. Sládkovič počas štúdií v Halle „dozrel“ na muža a z jeho školskej lásky zostala len navždy spísaná spomienka. Rovnomennú báseň však nevenoval vydatej Maríne, venoval ju sám sebe a slovenskému ľudu. Odkazy na vzťah, ktorý ukončila nešťastná svadba, môžeme nájsť v slohách básne Marína 120-124 a 148-151.

„Devu nevinnú jaksi zmútili slová tajného zlosyna...“ strofa 121 „...Odriekni sa ho! povedz len slovo, spas ty mňa, spasím ja teba...“ strofa 123

„...vyznať musí, čo neverí; poslušnú dušu úbohej dcéry s chlapom cudzím, ba odporným zverí studený prsteň materi.“ strofa 148 Dalo by sa povedať, že spovednou básňou Sládkoviča bola skutočne báseň Marína, vydaná v roku 1846. Spočiatku ju spoločnosť nevľúdne prijala, pretože bola považovaná za „príliš neslovanskú“. Andrej Sládkovič sa po vypísaní zo školskej lásky znova zaľúbil. Tentoraz ešte hlbšie, láskou nie študenta, ale zrelého muža. Oženil sa s Antóniou Júliou Sekovičovou a z ich spoločných listov môžeme skutočne povedať, že sa jednalo o večnú lásku.

„Žiadal by som len to od Boha, naveky s tebou žiť.“ Z listu Sekovičovej od Sládkoviča So svojou manželkou mal deväť detí. Počas spoločného života si prešli radosťami aj bolesťami. Zomrel 20. apríla 1872 a jeho posledné slová boli venované práve Antónii Júlii Braxatorisovej. Nevieme, či sa počas tých rokov obzrel späť a spomenul si, no krátka láska medzi ním a Máriou Pišlovou zostane zapísaná medzi veršami spovednej tvorby naveky.

„Článok reflektuje postavenie lásky v osobnej i spoločenskej tvorbe mnohých literárnych autorov a apeluje na fakt, že je to práve tento cit, ktorý je priam nadčasový a nesmrteľný a ku ktorému sa ako život spisovateľov, tak i ten náš neraz stáča a v ktorom tkvie.“ - Janka Gavurová Eva Lucia Rehaneková

BEAUTY STANDARDS

BODY POSITIVITY Ako by ste definovali krásu? Kto je považovaný za pekného? Potrebujeme patriť do nejakých parametrov na to, aby sme sa naozaj stali atraktívnymi? Ak by sa ma niekto spýtal, koho považujem za najkrajšieho na svete, síce to je smutné, ale pravdepodobne by som sa rozhodovala medzi jednotlivými modelkami z Victoria’s Secret, aj napriek tomu, že si uvedomujem, že niektoré modelky podstúpili plastické operácie, sú namaľované a fotené profesionálmi a eventuálne sú dané fotky ešte extrémne upravované, ale aj tak vždy, keď stojím pred zrkadlom, z celého srdca túžim vyzerať ako Kendall Jenner. Čo je na nich tak úžasné, že práve ich pokladáme za dokonalé? Dodržujú isté štandardy krásy, ktoré sú v súčasnej dekáde ponímané za vrchol. Parametre pre krásne ženské telo tu boli odjakživa. Ale prvým národným štandardom krásy pre Ameriku sa začiatkom dvadsiateho storočia stalo Gibsonovo dievča, ku ktorému všetky ženy vzhliadali. Charles Dana Gibson bol ilustrátor, ktorý nakreslil obraz ženskej krásy prelomu devätnásteho a dvadsiateho storočia. Inšpiroval sa ženami, ktoré stretol, či už v divadle alebo na ulici. Tento obraz sa stal senzáciou a odrazu všetci chceli vyzerať ako ONA – vysoká, štíhla postava, telo v tvare presýpacích hodín a dlhé vlasy vyčesané dohora. Tvar tela bol formovaný korzetom, ktorý dopomáhal

k vytváraniu úzkeho pásu so širokými bokmi a výrazným hrudníkom. O dámach, ktoré dosahovali Gibsonov ideál, bolo povedomie, že vedú zdravý životný štýl. Všetci túžili vyzerať ako Gibsonovo dievča. Dokonca sa raz usporiadala súťaž, v ktorej sa snažili nájsť živú verziu ideálu začiatku nového storočia. Túto súťaž vyhrala Camille Clifford a ďalšou významnou ženou, ktorá bola považovaná za Gibsonovo dievča bola newyorská supermodelka, Evelyn Nesbit. Tento trend nemohol vydržať veľmi dlho, pretože sa začalo obdobie prvej svetovej vojny, kde bolo nosenie korzetu veľmi nepraktické. S príchodom hudobného štýlu jazzu, prišiel aj nový vzhľad – The flapper, ktorý sa veľmi vzdialil od viktoriánskeho štýlu obliekania a hlavne od korzetov. Nové šaty – flapper dress – boli krátke rovné šaty vhodné na tancovanie, neukazovali žiadne krivky, iba plochú postavu. Ženy nespadajúce do týchto rozmerov sa snažili skryť svoje kypré tvary, aby sa zmestili do moderných šiat. Aj strih vlasov sa prirodzene zmenil na kratší, siahajúci pod uši, ktorý zdobila čelenka s pierkom. Tieto mladé ženy si zmenili ideál krásy podľa seba. Stali sa dominantnejšími a predefinovali rolu ženy na rovnocennú s mužmi. The flappers verejne pili alkohol, fajčili, chodili na diskotéky a pozývali chlapcov von, čo bolo v tej dobe veľmi nevhodné správanie. Spoločnosť tvrdila, že čím sú ženy menej ženské, tým si ťažšie nájdu muža, ktorý by s nimi uzavrel manželstvo, kvôli ich verejnému vystupovaniu. V päťdesiatych rokoch sa znovu objavila postava presýpacích hodín, ktorú prezentovali Marilyn Monroe a Grace Kelly. Po vojne sa opäť vrátilo do obehu množstvo skrášľovacích prostriedkov a od všetkých žien sa teda očakávalo,

že vždy, keď vyjdú von, budú namaľované a upravené. V tomto čase vznikli prvé plastové barbíny, ktoré sa dodnes predávajú v obchodoch a bolo ich doteraz predaných cez tisíc miliónov. Vzhľad Barbie – biela pokožka, modré oči, dlhé blond vlasy, dlhé nohy, štíhly pás a boky sa teda s príchodom barbín stali snom každého dievčaťa. Je veľká pravdepodobnosť, že vnímanie Barbie ako dokonalú ženu vnuklo už malým dievčatám myšlienku o tom, že by chceli vyzerať ako ona, pretože každý si myslí, že Barbie je krásna. Šesťdesiate roky boli sprevádzané novou vlnou ženského ideálu – Twiggy. Vzhľad v šesťdesiatych rokoch bol veľmi podobný chlapčenskému výzoru dvadsiatych rokov. Síce päťdesiate roky vykresľovali ženský vzhľad ako dospelý a atraktívny, šesťdesiate roky to zobrali úplne opačným smerom. Rovný hrudník a chlapčenská postava sa opäť stali obľúbeným výzorom. Extrémne štíhlu postavu samozrejme sprevádzali poruchy príjmu potravy a anorexia mala dopad na sedemdesiate roky, ktoré taktiež pokračovali v trende vychudnutej plochej postavy. V osemdesiatych rokoch sa to konečne presmerovalo na zdravšiu stránku a začalo sa propagovať fitness. Odrazu prišla nová metóda udržiavania sa vo forme – cvičenie skrz videonahrávky. Konečne sme sa pohli od hladovania k morálnejšiemu spôsobu nadobúdania vytúženej postavy. Opakom však boli deväťdesiate roky, počas ktorých v módnom priemysle zas prevládal vzhľad Heroin chic. Hlavne aby bolo vidno všetky kosti.

Celé minulé a súčasné storočie sú sprevádzané presne stanovenými normami, vďaka ktorým sa niekto môže presláviť v modelingovom šoubiznise. A je to samozrejme pochopiteľné, pretože pre módnych dizajnérov je oveľa jednoduchšie a praktickejšie ušiť všetky šaty jednej veľkosti, ale prečo to je práve veľkosť 34? SIZE 0 – Momentálna veľkosť 0 v USA sa rovná Európskej veľkosti 32. SIZE 0 sa počas rokov mení a prispôsobuje. Size 0 z roku 2011 sa rovná size 2 z roku 2001 a táto veľkosť je väčšia ako size 6 z roku 1970 alebo size 8 z roku 1958, takže postupom času sa minimálna hodnota veľkostí zvyšuje, aj keď je to stále veľmi nízke číslo. Kate Green bola modelka, ktorá síce vyhrala súťaž, vďaka ktorej mala mať šancu prezentovať spodné prádlo Wonderbera, ale nemohla pre nich pracovať kým by rapídne neschudla. Namiesto toho zrušila svoju dohodu s agentúrou a začala s kampaňou „Say No to Size Zero”, ktorá mala zabrániť tomu, aby podvyživené modelky boli prezentované na runway shows. Chceli dozerať na zdravotný stav svojich modeliek predtým, ako vezmú nejaký job, aby boli v zdravej kondícii. V roku 2006 zomrela modelka Luisel Ramos na anorexiu. Madrid fashion week a Milan fashion show zrušili všetky dohody s modelkami SIZE 0, teda tie ktoré mali BMI pod 18. Supermodelky dosahovali a dosahujú BMI pod 20, to sa špecifikuje ako podvýživa, ktorú má za následok

v mnohých prípadoch prísna diéta. Je to veľmi zvláštne, že priemerne nosia ženy v Európe veľkosť 44, ale modelingové agentúry hľadajú veľkosť 34. V súčasnosti sú v Európe a Amerike vyžadované parametre: 87-57-88. V porovnaní s päťdesiatymi rokmi 90-60-90, sa tieto požiadavky znížili na ešte menšie čísla. Tento dokument hovorí o potrebe rôznorodosti v módnom odvetví. Napríklad v minulom storočí neboli modelky tmavej pleti žiadané na runway shows a bolo pre nich oveľa ťažšie nájsť si prácu, a zároveň plus-size modelky ani neexistovali. Najznámejšie modelky

V dokumente Straight/ Curve: Redefining Body Image (2017) bolo vyhodnotené : 60% tínedžeriek v Amerike porovnáva svoje telo s modelkami 53% dievčat vo veku 13 rokov nie je spokojné so svojou postavou, vo veku 17 rokov toto číslo stúplo na 78% 20 miliónov žien a 10 miliónov mužov v Amerike majú problémy s príjmom potravy 40% dievčat trpí poruchami príjmu potravy

väčšinou poznáme z Victoria’s Secret, kde sa v posledných rokoch už snažia prezentovať ľudí rôznych národností, pohlaví, veľkostí. Výhodou dnešnej doby je, že vďaka internetu má každý z nás svoj vlastný hlas a normy si určujú sami konzumenti. Pretože síce nie každý sa zaujíma o módu, ale každý nosí oblečenie, a preto je potrebné, aby všetky veľkosti mali čo najväčší výber oblečenia, nielen veľkosť 34. Každý má právo cítiť sa, byť krásny a napríklad značky Dove, Nike a Asos to podporujú a prezentujú vo svojich kolekciách veľké sprektrum rôznorodosti. Ak človek uvidí v médiách niekoho, kto by prezentoval jeho typ postavy a povedal by si, že je ten človek krásny, potom by mal väčšiu tendenciu považovať aj seba za krásneho. Na sociálnych sieťach počas pandémie vznikol nový trend, kde ľudia ukazujú to, že sociálne siete nie sú skutočné a všetko čo vidíte, a k čomu vzhliadate je iba ilúzia obrázku, väčšinou photoshop alebo len dobrá póza. Snažíme sa skrývať svoje nedokonalosti a prezentovať svoje telo ako perfektné, a pritom ono je krásne také, aké je, a ak by sme znormalizovali telo s „chybičkami krásy“, naše sebavedomie by už nemuselo pochybovať o tom, že som jediná, kto takto vyzerá, ale že je mnoho ďalších ľudí, ktorí sú po jedle nafúknutí, majú rolky, strie, vrásky, pehy a sú krásni – a čím viac to budeme prezentovať, tým ľahšie pre nás bude to vnímať ako normálne a prirodzené.

Michaela Mullerová

David Černý

Píše se něco kolem roku 1985. Přátelé David a Tomáš, který později tyto paměti sepíše, sedí v pokoji jednoho z nich a pravděpodobně se zabývají myšlenkou a představami, kam jejich život povede. Oba jsou mladí, nespoutaní, po večerech se toulají po hospodách a přes den přemýšlí, jak obejít tehdejší zákazy a nařízení a začít vystavovat a tvořit umění. Jednoduše něco s jakoukoliv formou estetické hodnoty ale zároveň takového, aby to donutilo přemýšlet a nedalo zapomenout. David Černý se tou dobou připravoval na talentové zkoušky na uměleckou školu, ale přesto nechal modely hlav a amatérské plastiky stranou a vyrazil se skupinou asi dvaceti přátel na Karlův most.

Jejich plán uskutečnili někdy v období Velikonoc, takže byl Karlův most plný lidí. Přišli v klidu a bez viditelných postranních úmyslů začali tvořit jako desítky dalších přítomných. Malovali miniatury, tvořili z hlíny nebo vyšívali ten, pro ně již esteticky bezcenný, motiv pražských Hradčan. To vše bylo podle jejich slov jen předehrou pro onen zlatý hřeb. Tím byl stojan s čistým, čtvercovým plátnem o velikosti asi dvou metrů. Už jen to přitáhne velké množství lidí, kteří čekají, co se bude dále dít. Po krátké prodlevě se první ze skupiny vrhá proti plátnu s tekutou barvou. Lidé tleskají, a to celé se opakuje, dokud je na plátně bílého místečka. V momentě, kdy je dílo hotové se účinkující pomalu odebírají na zahrádku hospody na Kampě. Tak akorát na to, aby je minulo několik policejních aut, která přivolali ti, co za celou akcí viděli rebelantství a provokaci vůči tehdejšímu systému. Nikdo však nepotvrdil ani nevyvrátil, zda to tak bylo nebo nikoliv.

“Nikde se nedá vystavovat.” “Nikde se nedá jen tak vystavovat.” “Snad jenom na Karlově mostě.” “Myslíš ty sračky? Pohled na Hradčana a tak?” “Hele, nemusely by to nutně bejt jenom sračky.” (z rozhovoru Davida Černého a Tomáše Pospiszyla; kniha Promrdané roky III)

Aby měla skupina důvod se nadále scházet, založí společně uměleckou skupinu Úchvatní. Jejím prostřednictvím se členové snaží vyjádřit, že jsou ti nejlepší a že to nemusí dokazovat uměním. Vyjádřením umělecké hodnoty pro ně byla cena a peníze. Milovali umění, ale chtěli vědět, jak funguje svět, kde se s ním obchoduje a nejspíše ho i přímo ovlivnit a donést ze světových metropolí k nám do Prahy. Manifest skupiny Úchvatných na sebe nedal dlouho čekat. To se psal rok 1986. V něm se především snažili zvrátit vidinu umělců jako hladovějících lidí na okraji společnosti a chtěli, aby se naopak stali symbolem bohatství a úspěchu. Přesto se ve svých myšlenkách snažili najít prapůvod umění a postavit ho na tvůrčí svobodě. Paradoxně podle nich byla právě ta

Muž, kterému kontroverze říká mistře

tvůrčí svoboda důvodem, proč bylo umění prakticky nesměnné. Manifest měl deset bodů, které se daly shrnout asi takto: žádali volný trh pro umění, aby se umělecká díla mohla neomezeně prodávat a nakupovat – přáli si udělat z umělce povolání jako každé jiné; odmítali přijmout fakt, že se jejich díla proslaví až po jejich smrti – chtěli peníze bohatých a chtěli je hned; podporovali zrušení “neprosperujícího undergroundu“ a posledním bodem pak byla věta Úchvatní jsou jenom jedni. V tomto období bychom je mohli považovat za buřiče dnešní doby. Chodili do drahých kaváren, kde sedávali celý den, popíjeli čaj a snažili se odchytit co nejvíce vlivné lidi, kteří by jim dali to, co chtěli – peníze a slávu. Z jejich snažení vzešlo pár projektů, ale žádný nebyl dlouhodobý. Umění se pro ně stalo jen pouhou zábavou.

„David vymýšlí moc pěknou konceptuální výstavku: u vchodu do galerie je turniket, který dovnitř pustí diváka jenom po zaplacení. Po vstupu se ukáže, že je galerie prázdná a uměním byl právě jen ten akt placení. Úchvatní ale trochu stagnují. Aby se něco dělo, tak Filip vystoupí. Je to vlastně konec skupiny.“ (Tomáš Pospiszyl, z knihy Promrdané roky III) Konec se po Sametové revoluci ukázal novým začátkem. Část skupiny se s vidinou legální účasti na výstavách dává znovu dohromady. Tentokrát pracovali

s myšlenkou, která je dříve trápila – diváci, kterým se, ať už s úmyslem nebo bez něj, podařilo díla zničit. Cílem tedy je jít jim naproti – nechat je ničit, nebo jim alespoň již zničené představit v novém světle. Celou myšlenku pojali explicitně a bezprostředně. Chtěli ji podat doslova v surovém stavu a v tom nejhorším možném světle a pak jen sledovat, co se bude dít. A co tedy mohli diváci vidět? Například obraz atomového výbuchu, přes který byl nápis DESTRUKCE, David sestříhal nekonečnou smyčku vteřinových záběrů z filmu Barbar Conan (příběh otrockého bojovníka, co se vydá pomstít smrt svých rodičů) a snímků z německých pornofilmů nebo maso přibité velkými hřeby k dřevěné desce s nápisem “drásej“. To však nebylo zdaleka vše a z většiny exponátů ve finále zbyla jen hromada suti. Skupině to nevadilo, majiteli galerie však ano. Prostor odmítají uklidit, a tak prostě odejdou. David Černý však chtě-nechtě nějakou stopu zanechal. Kolem umění se toulal i nadále, ať už jako student nebo vystavovatel a pro mnoho lidí se stal jakýmsi symbolem svobody a ikonou vzdoru. Jeho prvním opravdovým dílem byla socha kráčejícího Trabanta, kterou nechal v noci nainstalovat přímo na Staroměstském náměstí, a chtěl jí poukázat na Němce, kteří přes Prahu prchali na západ. Druhý den ráno se Quo Vadis, jak sochu pojmenoval, objevil snad ve všech časopisech a novinách, někteří byli pobouřeni, jiní se smáli, jisté však bylo, že emoce vyvolal i v lidech, kteří se o umění, a vše tomu podobnému, nikdy nezajímali. David to tehdy nazval pouhou rozcvičkou a já mohu říct, že to perfektně vystihl.

Ačkoliv působil jako člen Úchvatných, byl všem projektům v čele. Proto když se Praha jednoho dubnového dne probudila, na pomníku sovětských tankistů, konkrétně tanku číslo 23, bylo napsané jen jeho jméno. Více než jeho jméno však rezonovalo to, co udělal – totiž, celý tank s pomocí skupiny přetřel na růžovo. Ačkoliv byl armádou přetřen zpět na zeleno a David byl označen za výtržníka, veřejnosti se tato forma vypořádání se se sovětskou minulostí tolik líbila, že studenti nosili růžové stužky, podepisovali petice, a nakonec společně dosáhli toho, že Růžový tank můžeme doteď potkávat.

Touto dobou je mladými považován za národního hrdinu. Dalo by se říct, že onou akcí otevřel téma, kterému se společnost dlouho vyhýbala a vlastně tak pomohl lidem srovnat si ony události v hlavě. Lidé mu sklánějí poklony a prý ho tehdy znalo každé malé dítě. Místo toho, aby pokračoval ve svém poselství odjede do Švýcarska, kde se zúčastňuje vernisáží a tvoří, aby mohl při svém návratu něco předvést. To se mu podaří ve Znojmě, kde představí nejhezčí výstavu, která tam kdy byla. Jedná se o miniatury obehnané maličkým zábradlím z jehel a červené nitě. Ihned poté začíná pracovat na přípravě další výstavy. Ve své podstatě vymodeloval realistické sochy, které následně odlil, rozřezal a zavěsil do

rámečků. Ty jsou dokonce popsané – Adam, Eva, Rock Star… Opět se projevuje jeho perfekcionismus, smysl pro detail a cit ke klasickému umění. Jediný model, který vybočoval, byl pojmenovaný “Znásilněná Markéta“ a nepřímo poukazoval na jeho pokroucený vztah k ženám, ke kterému se v budoucnu několikrát vyjadřoval. Výstava zaznamená obrovský úspěch, většina lidí byla jednoduše překvapená, že chuligán, co přetřel tank na růžovo umí i něco jiného. On sám později modely označil za “hračky pro dospělé“, které jen čekají na zkompletování. Na argumenty, proč srovnává umění s hračkami pro děti odpovídal jen úšklebkem. Zanedlouho poté se vydává na cestu do Ameriky, která se mu stane na pár let domovem. Od jeho návratu z Ameriky uplynulo dvacet pět let a za ta léta nezahálel. Dodnes můžeme v Praze na náměstí Kinských potkat torzo tanku, které tam umístil na výročí okupace. Pozdvižení napříč světem způsobila jeho socha Viselec, která představuje Sigmunda Freuda visícího za jednu ruku ve vzduchu. Několikrát se stalo, že svědci volali policii s pocitem, že vidí oběšence, protože David Černý nikdy dopředu neinformoval, kde a kdy bude sochu vystavovat. Velký úspěch zaznamenala také plastika Kůň – svatý Václav, který sedí na břiše mrtvého koně zavěšeného kopyty vzhůru. Podle dohody, přímo s jejím tvůrcem, bude v paláci Lucerna viset do té doby, než se v zemích Koruny české obnoví konstituční monarchie. Velmi oblíbeným se stala jeho Miminka, deset laminátových soch umístěných na Žižkovském vysílači a další tři pak vystavil na Kampě. Důležité je také zmínit jeho kinetickou sochu Franze Kafky.

Pokud by si měl tu svou příčku kontroverze něčím pojistit, bude to jeho posedlost lidskou sexualitou. Rozhodně se nejedná o nové téma nebo objevení něčeho nového, motivy vyobrazování pohlavních orgánů sahají tisíce let do historie, ale David Černý jim dal nový rozměr. Uspořádal celou výstavu, kde jak mužské, tak ženské pohlavní orgány připodobňoval různým motivům. Nechybí tedy koláže z hraček, plastika složená ze zbraní nebo mužský penis jako torpédo, protože, dle jeho slov, je torpédo penetrační nástroj a zbraně jsou maskulinní symbol moci. S tímto tématem souvisí i plánovaná fontána s pracovním názvem „Penisová“, která se má objevit nedaleko stanice metra Národní třída. Měla mít podobu třiceti bronzových penisů, které budou chrlit vodu kolem osmnáctimetrového penisu uprostřed. Podle Černého se mělo jednat o komentář k současnému obsazení českého parlamentu. Projekt se však od roku 2009 nijak výrazněji neposunul, proto se předpokládá, že skončí podobně jako jeho návrh o posazení “Onanisty“ na střechu Národního divadla.

„Groteskní nadsázka a mystifikace patří ke znakům české kultury a vytváření falešných identit je jednou ze strategií současného umění.“ Do myslí Čechů se také bezpochyby zapsal jeho politickými názory, kdy například v roce 2013 nechal na Vltavu instalovat desetimetrový fialový prostředníček mířící na Pražský hrad jako symbol nesouhlasu po volbě prezidenta. Deset let předtím vytvořil sousoší Futura – Brown-nosing, torza nahých

těl dvou sehnutých mužských postav o výšce více jak pěti metrů. Po žebříku se dá vylézt přímo k otvorům v zadních částech těl, kde může divák sledovat video smyčku, na níž se přední český politik Václav Klaus a výtvarník Milan Knížák vzájemně krmí kaší. Dokonce byl i několikrát stíhán za své politické výroky, ale většinou šlo o věci, které přímo souvisí s jeho porevolučními aktivitami. Ačkoliv je vnímám především jako rebel a bohém, který by všude fanaticky nalepoval obrovská miminka, výtečně se zhostil i vážnějších projektů a stal se jedním z předních českých umělců, ke kterému měli zadavatelé z celého světa vždy důvěru ale i velká očekávání. V roce 2008 byl požádán, aby vytvořil plastiku pro příležitost českého předsednictví v Radě Evropské unie. V návaznosti na motto „Evropa bez bariér“ vytvořil Entropu, satirickou plastiku s podtitulem Stereotypy jsou bariéry, které je třeba odstranit. Ve své podstatě vzal Evropu a rozřezal ji na země, kousky – podobně, jako to kdysi udělal s realistickými sochami. Každou zemi pak prezentuje nějaký ze zajetých stereotypů a představ o zemi. Česko se změnilo v LED displej ve zlatém rámu s kontroverzními výroky tehdejšího prezidenta Klause. Rumunsko vypadá jako zábavní park ve stylu Drákuly, Nizozemsko zmizelo pod vodou a vyčnívá jen pár minaretů a Velkou Británii symbolizuje jen prázdné místo jako odkaz již tehdejší zjevnou izolací od zbytku kontinentu.

„Stereotypy jsou bariéry, které je třeba odstranit.“ Jeho díla byla bezpochyby něčím, co jeho osobu celý život předbíhalo a nebojím se říct, že jen málokdo si ho s nimi spojí sám od sebe. Jeho postava

však byla nesčetněkrát spojována s alkoholovými a drogovými kauzami nebo častým střídáním partnerek a vedle toho všeho se jeho poselství a přesah rozplynul dříve, než stihl něco změnit. On to popisoval jako nutnou dávku anestetik, kterou přestal užívat v momentě, kdy si uvědomil, že už se nachází za půlkou svého života a ve své podstatě mu o nic nejde. Pochopit, kým tedy skutečně je a byl, se snažilo za ta léta mnoho novinářů a jiných umělců. Vlastně ani jeho přátelé a celoživotní kolegové si nebyli jistí. Lidé, kteří se po jeho boku pohybovali déle, řekli, že je symbolem těch umělců, kterým byly házeny klacky pod nohy, za to, že nesklopili hlavu a jednoduše nezmizeli. Podle Jana Vitvara, který o něm napsal monografii, je většina jeho osoby jen mediální obraz a on je sice v něčem naprosto nesnesitelný, ale naopak i křehký a obětavý a že momenty,

ze kterých vycházel jako “sebestředný spratek“ často bouřlivě prožíval. To jsou stránky, kterými se nikdy veřejně nechlubil. Možná právě proto, aby byl odboj proti společnosti jednoduší. Výtvarník a hudebník Vladimir 518 o něm v předmluvě napsal: „Málokdo má koule na to, aby si vytvořil, udržel, a alespoň v nějakém relativním klidu přežil vztah s Davidem Černým…“ Podle Jana Vitvara to však tak dramatické není. Podle rozhovorů, které poslední roky dával, je jen zklamaný a znechucený nenávistí a nedostatkem respektu. Možná je tedy skutečně zbytečné snažit se hledat za jeho životem nějakou linii a zajetou logiku, protože to, co ho dělá, kým je, je právě ona spontánnost a bezprostřednost, která ho za ta léta poslala do popředí i když mnozí dělají, že neexistuje. Zvláštní, že jsou to právě ti, které na cestě na vrchol doprovází jen série prázdných míst a otazníků.

„Osoba Davida Černého mě provázela už od dětství, kdy jsem poprvé viděla jeho sochy. Za roky, kdy jsem měla možnost poznat další z jeho děl jsem zjistila, že mě baví jeho osobnost, diverzita vůči většinové scéně a přesah do historického kontextu. Umění by zkrátka mělo vyvolávat nějaké pocity, a to se Davidovi povedlo více než dobře.” - Karolína Hudcová Karolína Hudcová

Mejercholdova biomechanika Ruské divadlo medzi rokom 1870 a začiatkom roku 1900 pozostávalo z radu klasických hier, ktoré sa vo svojej veľkej miere spoliehali, dalo by sa povedať, výlučne na text a literatúru. Inscenácie boli inscenované v striktne realistickom a naturalistickom charaktere. Mejerchoľd a ďalší divadelníci začali chápať, že divadlo je samo osebe samostatnou umeleckou formou so svojou vlastnou estetikou a kvalitou a nemalo by byť otrokom písaného slova a malo by podliehať tyranii textu a autorovi tohto textu. Divadlo pre Mejerchoľda bolo jedinečnou umeleckou formou, ktorá mala byť „divadelná“ a využívať všetky divadelné možnosti, ako sú gestá a pohyby, ako legitímne výrazové prostriedky rovnocenné s textom. Preto vypracoval hereckú techniku s názvom biomechanika. Skôr, ako opíšeme samotnú techniku je dôležité predstaviť jeho tvorcu. Vsevolod Emilievič Mejerchoľd (18741940) bol jedným z najvýznamnejších sovietskych divadelníkov, patril medzi zakladateľov socialistického divadla, bol všestranným umelcom a hlavne divadelným režisérom. Študoval v škole Moskovského umeleckého divadla, ale jeho metóda psychologického realizmu mu nevyhovovala, priťahovali ho modernistické inscenačné pokusy. Po škole hral v MCHAT. Neskôr v roku 1905 založil vlastný divadelný súbor, kvôli nezhodám so Stanislavovskijm a vlastným divadelným ideám. Bol zástancom režijného divadla, scenár divadelnej hry používal ako predlohu a neustále ho upravoval, ani herca nepovažoval za centrum jeho záujmu. Na doskách petrohradského divadla začal rozvíjať svoj avantgardný štýl réžie. Dôraz kládol na výtvarnú stránku scény a chcel

osloviť diváka v revolučnom duchu. Mejerchoľd teda vypracoval divadelný systém biomechanika. Používal v ňom prvky zo starojaponského divadla kabuki a talianskej commedie dell´arte. Mejerchoľd sa inšpiroval taktiež poznatkami z taylorizmu (náuka o efektívnom využívaní pracovných pohybov), teóriou emócii Williama Jamesa (emócie sú výsledkom fyzických zmien v tele), ale aj poznatkami od fyziológa Ivana Petroviča Pavlova. Bolo to komplexné dielo, ktoré určite nebolo postavené na základoch náhody. Táto metóda bola založená na fyzickosti tela a jeho rigidnom tréningu. Mala herca naučiť úplne presne a vedome ovládnuť svoje telo a dokonale využívať jeho mechanizmy. Herec sa mal úplne odkloniť od psychologickej stránky hereckej tvorby a zamerať sa na fyzický tréning jeho tela. Predstavovalo to teda protipól k vtedy rozšírenej Stanislavského psychologickej metóde. Preto aj jedným zo spôsobov lepšieho chápania biomechaniky ako hereckej techniky je jej porovnanie s experimentami Stanislavského v divadle. Stanislavskému išlo predovšetkým o to, aby dosiahol od hercov na javisku pravdivosť a realistickosť, pretože herec hrá rolu, ktorá nie je ním samým. Jeho riešením bolo, aby sa herec sústredil na svoj vnútorný svet emócií a psychológie, pričom vychádzal z vlastných vnútorných skúseností minulých i súčasných, ktoré môžu externalizovať v kontexte roly alebo postavy. To, čo bolo známe ako „štvrtá stena“, bolo vytvorené s cieľom oddeliť svet publika a svet hercov na javisku, akoby to boli dva úplne odlišné priestory oddelené pomyselnou hranicou cez oblúk proscénia.

Na druhej strane bol Mejerchoľd s týmto prístupom nespokojný. Bol presvedčený, že to nevyrieši divadelné problémy, ktoré prinieslo nové storočie. Mejerchoľd na rozdiel od Stanislavovského vychádzal z vonkajších prvkov, čo je telo herca. Herec sa mal cítiť pohodlne pomocou dynamického pohybu a gest a používať svoje telo ako výrazový nástroj na skúmanie nových divadelných foriem a využiť proscéniový oblúk javiska.

Mejerchoľd: „Vzhľadom na to, že hercova úloha smeruje na dosiahnutie konkrétneho cieľa, musia byť aj jeho výrazové prostriedky natoľko úsporné, aby tento cieľ bol dosiahnutý čo najrýchlejšie a čo možno najpresnejšími pohybmi.“ Zmyslom je to, aby herec maximálne ovládol svoje telo ako hudobník svoj nástroj. Tradične dominantné slovo bolo na divadelných scénach v 20. a 30. rokoch minulého storočia nahradzované pohybom a obrazom. Vplyv filmového umenia nepochybne taktiež prispel k prehodnoteniu divadelných inscenačných postupov a následne sa

čím ďalej, tým viac presadzovali snahy definovať divadlo práve pohybom. Mejerchoľd sa súčasne domnieval, že presne vybrané a prepracované pohyby dokážu v hercovi spätne vyvolať určitú emóciu. Jedine vedecká analýza a dokonalá znalosť mechaniky vlastného tela (jeho rozmeru, sily, trajektórií pohybu, ťažiska, rovnováhy) môže pomôcť vytvoriť jedinečnú výrazovú formu. Tvrdil, že diváci vždy chápali, že to, čo vidia na pódiu, bola ilúzia, a nie skutočný život. Chcel vyvinúť nový druh divadla, ktoré by odrážalo životné podmienky, ktoré sa doslova objavovali v uliciach ruských miest na začiatku dvadsiateho storočia: rýchlosť, pohyb a masová kultúra. Mejerchoľd vyvinul sadu biomechanických cvičení, z ktorých sa za najznámejšiu dá považovať Streľba z luku. V súčasnosti sa herecké techniky prikláňajú skôr Stanislavovskej metóde výchovy hercov, pretože jedna z jej hlavných myšlienok je emočne sa prepojiť s hranou rolou. Mejercholdova biomechanika je skôr reakciou a disciplínou, než herectvom, ktoré dôverne poznáme z divadiel alebo kín. Napriek tomu je dôležitou súčasťou dejín divadla. Veď aj dnes sa divadelníci snažia nájsť čo najviac autentický zážitok z hereckého remesla. A inak to nebolo ani počas Mejerchoľdovej existencie. Laura Genčúrová

Relevancia a úloha umeleckých ocenení v súčastnosti Rok 2020 nám spolu s celosvetovou pandémiou a lockdownom priniesol množstvo voľného času. Ak ste si medzi prácou z domu, dištančným vzdelávaním, pečením banánového chleba, cvičením a stresovaním o stále sa zhoršujúcom stave našej spoločnosti našli trochu času na bezmyšlienkovitý bingewatching, prinášajuci tak potrebnú disasociáciu od reality, určite ste si všimli, že streamingové služby Netflix, HBO Go, Hulu, Disney+ a znepokojujúco narastajúce množstvo ďalších priniesli v tomto roku niekoľko prekvapivo kvalitných a na sociálnych sieťach donekonečna ospevovaných limitovaných sérií aj dlhších seriálových noviniek. Hoci sú seriály častokrát považované za nekvalitné, podradné a primitívne vo svete filmu, práve seriály ako Queen›s Gambit, Normal People, I May Destroy You, The Undoing, The Crown či Ratched postupne dokazujú, že aj tento žáner dokáže byť formálne a obsahovo na úrovni celovečerných filmov. Tieto výnimočné filmárske aj herecké výkony boli aj tento rok, tak ako každý, hoci trochu netradične ocenené televíznymi a filmovými oceneniami Golden Globes. No práve pri týchto oceneniach sa opäť otvára v celosvetovej komunite otázka spravodlivosti ich udeľovania. Je samozrejmé, že každý divák aj filmový kritik má svoj vlastný, osobný vkus, ktorý vplýva na hodnotenie jednotlivého diela. V tejto konverzácii však nejde o to, že by sa jednotliví diváci hnevali, že práve ich obľúbený seriál nebol nominovaný či ocenený. Divácka verejnosť si už dávnejšie začala všímať dlhodobé

vzorce objavujúce sa pri oceneniach vo filmovej, televíznej či hudobnej scéne, obviňujúc organizátorov z nedostatočnej diverzity a rasistických tendencií virálnymi trendami ako #oscarssowhite. A funguje to. Najväčšie ceny v priemysle si konečne domov odnášajú aj nebieli herci a umelci, nepopierateľne aj vďaka nátlaku divákov na sociálnych sieťach a médiách. Aspoň vo väčšine prípadoch. Vo februári tohto roku sa opäť strhla lavína oprávnených obvinení na organizátorov už spomínaných Golden Globes po tom, čo seriál I May Destroy You, ktorý zaznamenal veľký úspech a zaoberá sa dôležitými a ako vidíme aj čoraz urgetnejšími témami sexuálneho násilia, nebol nominovaný ani v jednej kategórii. V najkontrastnejšom porovnaní v tejto konverzácii, seriál Emily in Paris, rozprávajúci plytký a zábavný príbeh mladej a finančne zabezpečenej ženy, ktorý sa naopak stretol s obrovskou kritikou na stereotypné vyobrazovanie ázijského etnika ako aj francúzskej kultúry, bol nominovaný až v dvoch kategóriách. Ja osobne oba seriály hodnotím úplne odlišne, ale pozítivne. Ako som však už spomenula, táto konverzácia nie je o osobnom názore či vkuse divákov, ale o frustrujúcom, nemeniacom sa statuse quo, v ktorom niektorým z nás stačí podávať podpriemerné výkony a víťaziť, zatiaľ čo iní nie sú ocenení ani za tie nadpriemerné. Ako sa vyjadrila aj sama autorka scenára pre seriál Emily in Paris Deborah Copaken, I May Destroy You si ocenenie zaslúžilo viac.

Tieto takmer nevinné, ľahko vyargumentované obvinenia poukazujú na väčší problém v televíznom priemysle, ktorým je pretrvávajúci rasizmus, na oko odstránený tokenizmom v podobe niekoľkých afro-amerických či ázijských hercov a tvorcov, ktorým však v konečnom dôsledku aj tak nie je dopriaty skutočný úspech. Navyše je kauza aj dôkazom, že Hollywood neustále zatvára oči pred krutou realitou celých 97% žien, ktoré sa stali obeťami sexuálneho obťažovania. Okrem iného vo svojom päťtisíckrát prezdieľanom článku Copaken totiž spomína aj prípad jej priateľky, ktorá bola v Recording Academy zamestnaná ako poradkyňa so zameraním na genderovú rovnosť a boj so sexizmom na pracovisku, no po udaní jedného z kolegov za sexuálne napadnutie bola okamžite vyhodená. Čo však s týmito informáciami môžeme robiť? Už vieme, že “hlasovať” tým, čo pozeráme a tým pádom zároveň podporujeme, nefunguje – aj napriek štatistickému úspechu boli viaceré diela, nielen I May Destroy You nedocenené. Verím, že odvrátiť sa od ocenení a dúfať v ich postupnú stratu relevancie je rovnako zbytočným a neefektívnym riešením – možno sčasti preto, že aj napriek ich problematickým aspektom ich mám na osobnej úrovni rada a som presvedčená, že každoročné udalosti spojené s ich odovzdávaním tvoria významnú súčasť celospoločenskej popkultúry. Je však niečo, čo funguje. Práve vďaka verejnému nátlaku a kritike týchto inštitúcií sa niečo začalo meniť – nie dosť rýchlo a dosť intenzívne, ale predsa. Nezahadzujme televízne, filmové ani hudobné ceny len preto, že sú pokazené. Skúsme ich opraviť. Karma Hasbach

Príroda vpustila korene do módneho priemyslu. Mnohí módni dizajnéri začali so svojou kariérou po uvedomení si, že práve móda je ich hlas, práve móda dokáže stelesniť ich myšlienky a pretvoriť ich do rôznych farieb, tvarov, dĺžok a vzorov a je potrebné sa v nej hľadať a naučiť sa prostredníctvom nej komunikovať so svetom. Prioritný zdroj inšpirácií poháňajúci myšlienky a kreácie, ktorý začal formovať mená dizajnérov pri ich začiatkoch, sa s nimi tiahne celú kariéru a vytvára charakteristické črty daného artistu. Okrem primárneho zdroja impulzov je nevyhnutné pravidelne hľadať múzy na nové a nové kolekcie, a práve to hľadanie je najťažšia činnosť z celého procesu výroby. Pri vytváraní návrhov je potrebné mať motiváciu a inšpiráciu. Tieto dva činitele nie sú to isté, pretože múzy lietajú všade navôkol a každý môže chytiť ktorúkoľvek z nich, ak bude motivovaný k jej hľadaniu. Bez motivácie sa jednoducho nedá pohnúť svetom. Každý hľadá inšpirácie v niečom, čo ho fascinuje, alebo čo mu je veľmi blízke. Vedeli by sme inšpirácie rozdeliť na hmotné a abstraktné. Medzi hmotné inšpirácie patrí napríklad architektúra, maľby, nábytok, sochárstvo a samozrjeme predmet nášho záujmu – živá príroda. Medzi abstraktné múzy zaraďujeme hudbu, poéziu, kultúru, film, umenie, spomienky, predstavy či spoločenské situácie.

Svoj prejav, podčiarknutý zmesou ilúzií a prírody, v sebe objavila módna návrhárka Iris van Herpen, ktorá je všeobecne uznávaná ako jedna z najtalentovanejších umelcov v módnom priemysle. Neustále posúva hranice módneho dizajnu. Objavuje nové formy módy, do ktorých sa ešte nikto nepúšťal. Zaujme každého svojou detailnosťou a futuristickosťou. Na výrobu jej kostýmov je potrebné sa vyznať v oblasti architektúry. Výber textílie je veľmi náročný, pretože používajú materiály, ktoré neboli doposiaľ predstavené spoločnosti a na pomoc má vo svojom tíme skupinu architektov. Je známa tým, že pri tvorbe spája technológiu s tradičným remeselným spracovaním. Iris van Herpen stelesňuje svoje inovatívne nápady pomocou 3D tlačiarne. Vo svojej tvorbe sa zameriava na zhmotňovanie pohybov. Príroda je jej nevyčerpateľným zdrojom inšpirácie. Zameriava sa na dynamiku pohybov zvierat a rastlín. Na dosiahnutie čo najvýstižnejšieho výsledku využíva optické ilúzie. Prepojenie módy a prírody môžeme zreteľne vidieť na jej kolekcii: „Roots of Rebirth”. Námetom na vytvorenie kolekcie môžu byť aj samotné zvieratá. Najviac ma zaujala minuloročná zimná kolekcia Thoma Browna, ktorá bola inšpirovaná Noemovou archou. Do prehliadky zakomponoval modelov aj modelky, aby tvorili páry, ktoré budú prechádzať cez „vstupnú bránu“. Outfity modelov boli

obohatené o masky na tvár predstavujúce zvieracie tváre a kožené kabelky, ktoré boli taktiež v tvare zvierat, ktoré Thom videl vo svojich nápadoch ako súčasť príbehu Noemovej archy. Nápad na kabelky v tvare zvierat, dostal vďaka jedinej kabelke, ktorú predtým prezentovali na trhu, bol to jazvečík Hector a neskôr zistili, že továreň, v ktorej kabelku vyrábajú, by zvládla aj náročnejšie strihy, a tak sa rozhodli kolekciu rozšíriť na 33 zvierat, napríklad pštros, jeleň, zajac, ťava, ovca, opica, prasa a iné. Naozaj táto kolekcia obsiahla celú faunu. Práca Alexandra McQueena sa dá rozpoznať podľa detailne spracovaných zvieracích vzorov. Svoju tvorbu presmeroval k prírodným motívom v roku 2001, kedy odprezentoval svoju kolekciu s názvom „VOSS“. Táto kolekcia bola spojením práce umelca Joela Petra Witkina a jeho fotografie SANATORIUM a prírody. Na šaty prišil rôznymi spôsobmi perie a dokonca vytvoril šaty z mušlí, ktoré našiel na pláži. Modelka, ktorá mala šaty oblečené, ich počas prehliadky zničila ako súčasť

predstavenia. Všetky modelky mali hlavu omotanú bandážou, čo zobrazovalo poškodenie mozgu. Modelky boli v uzavretej zrkadlovej miestnosti, ktorej steny boli priehľadné iba zo strany divákov. V strede pódia bol veľký box, ktorý sa na konci show otvoril, nachádzala sa v ňom nahá žena ležiaca na gauči, identická tej, ktorá je na fotografii Joela Petra Witkina. Táto módna show mala zobrazovať myšlienku toho, že aj keď sa človek cíti krásne zvonku, nie vždy sa cíti rovnako aj duševne. V roku 2010 odprezentoval poslednú kolekciu „Plato’s Atlantis“, ktorú spracoval počas posledných rokov svojho života. Táto revolucionárska kolekcia predstavovala novú éru kariéry Alexandra McQueena. Zvieracie a prírodné vzory symbolizovali globálne otepľovanie a stúpanie hladiny vôd kvôli roztápaniu ľadovcov. Bola to kombinácia technológií a potomkov matky prírody. V tejto kolekcii boli prvýkrát odprezentované revolucionárske topánky „Armadillo boots“, ktoré boli napodobeninou baletných topánok a stali sa ihneď fenoménom. Michaela Mullerová

Ach, tá láska neláskavá, múza múz Zobúdzaš sa. Vonku prší, okná sú zaliate dažďom. Voda steká po skle, po parapete, po podlahe, zapĺňa celú izbu, až cítiš jej mokro na svojej tvári. Počkať, však to sú slzy. Utrieš si ich do rukáva košele, vonku svieti slnko. To len v tebe nastal akýsi dážď… Sadáš si k stolu, otváraš papierový dáždnik svojho zošita a píšeš. Až kým nezostane ani posledná kvapka. Aké katarzné. Láska. A neláska. Dve sestry, ktoré sa ti smejú každý deň v zrkadle. Dve nepatrné súčasti nášho života, také nepatrné, až hýbu celým naším svetom. Sú s nami neustále. Striedajú sa ako slnko a mesiac. Deň a noc. Občas sa stretnú, ale nikdy po nich neostávajú veci rovnaké. Sú ako búrka, hybná sila našich rozhodnutí, naša najväčšia inšpirácia. Sú tvojím prekliatím a zároveň najväčším darom. Tvoja pripomienka, že si stále človekom. Keď na okno tvojej duše zaklope láska, je to akoby ti v hrudi rozkvitli kvety. Tmavočervené. Ako krv. Prúdi ti žilami, ako životodarná energia, ktorá ťa topí v svojej omamnej chuti. Ak by si sa mal chcieť predávkovať nejakej drogy, bola by to láska. Chcel by si, aby ťa úplne ovládla. Stal by si sa jej otrokom a ona tvojou pani. Najsladšie väzenie ľudského srdca. Sedíš na konári stromu. Je ráno, svitá. A všetko okolo krásne vonia. Ako v tom sne o rajskej záhrade. Vieš, ten, čo sa ti určite aspoň raz sníval. Ktorý si si raz určite vysníval. Zrazu je tu, stal

sa skutočnosťou a ty tomu nevieš sám uveriť. Si hore alebo stále spíš? Naťahuješ ruku k slnku a cítiš sa byť prebudený ako nikdy. Život tebou prúdi ako slová a piesne, ktoré si dovtedy nepoznal. Chytáš do ruky pero, ceruzku, štetec, farby… Musíš to zachytiť, musíš ich ukázať svetu. Každý musí vedieť, aký to bol pre teba pocit. Pocit byť aspoň na chvíľu tým najdôležitejším človekom na tejto planéte. Platón raz povedal, že láska má mnoho podôb. Jej rozmanitosť nás núti ju neustále zažívať v najrôznorodejších formách. Láska k človeku, láska k jeho duši, mysli a telu. Láska k sebe samému. Láska k svetu. Láska k životu. Láska v role hlavného hrdinu v tých najväčších príbehoch. Príbehoch a básňach, v ktorých sa snažíš opísať jej krásu. Jej prchavosť a veľkosť sa snažíš vtesnať do riadkov papiera. Do tónov melódie, do farieb na plátne, do okamihov na fotografii. Žiť bez lásky je ako žiť bez umenia. Ostal by si sám, v prázdnej miestnosti bez stien. Bez farieb. Bol by si prázdnou schránkou. Plytvanie biologickým materiálom. A preto túžiš po láske. Túžiš po spútaní s ňou. Načo byť slobodným človekom bez citov? Túžiš po jej zničujúcej sile. Túžiš po nej, aj keď vieš, aká deštruktívna vie byť. Nič nie je predsa krajšie a patetickejšie ako trpieť láskou. Ako trpieť neláskou. Tá prichádza predsa s ňou. Prichádza v tvojich obavách, čaká ťa v prázdnom tmavom kúte

tvojho srdca. Tá prázdnota, bolesť a absencia toho, čo ťa kedysi tak napĺňalo. Strata a odmietnutie. To, čo ti zbúra tvoj vzdušný zámok a zostane po ňom hlboká bezodná diera.

Neopätovaná láska je tou najväčšou múzou. Ďakujme všetkým, ktorí nám zlomili srdcia. Ďakujme tým, vďaka ktorým sme pocítili, aké je to byť človekom. Bolo to dobré pre naše umenie.

„Tvorivé, nevinné, oslobodzujúce, udierajúce a zároveň hrejivé. Také boli tieto riadky, plné paradoxov a citom podfarbených slov. Ich vzhluk ma naplnil láskyplnou vďakou, aj napriek neláskyplným skutočnostiam.“ - Pavla Poláčiková Ilustrácia a autor: Zuzana Hrašková

Terézia Renzová FOTOGRAFIE

str. 68 - 81

Recenzia: Na Úteku

Život vie byť niekedy nekompromisný a hádže nám polená pod nohy, kedy sa mu zachce. Tiež sa nás nepýta, či sa nám to páči alebo nie. Jednoducho sa to stane. A je len na nás, ako to prijmeme a vyrovnáme sa s tým. Príbeh mladého dievčaťa poukazuje presne na to, že veci nejdú väčšinou podľa plánu. Stačí len zopár nahromadených detailov alebo jedno chybné rozhodnutie a všetko, čo existovalo, zrazu nie je. Mladá slovenská autorka Michala Ries sa vyhrala s osudmi mladých postáv celkom nemilosrdne. Aj keď dej môže pôsobiť jednoducho a predvídateľne, kniha sa ťažko púšťa z rúk. Stránka za stránkou odhaľujú život Júlie, ktorá vždy vedela, kto je a čo chce. Chodila na strednú školu, brigádovala, venovala sa úžasnému frajerovi a behala s kamarátkami, kam sa im zachcelo.

Mohla sa vždy spoľahnúť na svojho milujúceho a podporujúceho otca, ktorý nevedel povedať nie. Bol jednoducho jej krvná skupina. No mama mala vždy nejaký problém a čudovala sa, prečo nie je Júlia ako jej staršia sestra: vzorná a poslušná študentka s usporiadanou prítomnosťou a jasne nalinajkovanou budúcnosťou. Júlia však bola skôr rebelka vyrastajúca po boku svojho otca, prezidenta motorkárskeho klubu. Naučil ju jazdiť na motorkách ešte skôr, ako mohla mať vodičské oprávnenie a brával ju po všetkých akciách klubu. Dokonca jej dovolil tajné žúry a prespávanie u frajera prezlečené za prespávanie u kamarátky. V rodine boli vždy rozdelení na dva tábory: mama a Hermína, Júlia a otec. Keď sa hádky medzi rodičmi stupňovali a odrazu oznámili, že sa rozvádzajú, Júliin život sa pretočil naruby. Nechcela veriť tomu, že otcova bezhraničná láska k mame sa skončila a už nikdy nebude nič také, ako bývalo. Mama oznámila, že si našla novú známosť a Júlia našla vinníka a zároveň rozbíjača tejto rodiny. Bez rozmyslu si zbalila veci a presťahovala sa k otcovi. Celý zvrat deja prišiel v začiatkoch príbehu. Po hádke rodičov o Júliinom bývaní sa rozzúrený otec na motorke nešťastnou náhodou vrútil pod kamión. Tu sa smerovanie príbehu aj charakter postáv celkom zmenili. Z Júlie žijúcej na mäkkom obláčiku sa stala kopa bolesti, smútku a trápenia. Vlasy si dala ostrihať nakrátko, nafarbila si ich na modro a niektoré časti tela jej pokryli tetovania ako pamiatka na otca. Ak jej matka nerozumela dovtedy, tak teraz jej už vôbec nerozumie. Školu dokončila náhodou a po maturite si zbalila veci a pobrala sa do sveta. Vo svojom rodnom meste nemohla už vydržať ani sekundu. Nevedela, čo presne robí, ani kam ide. Cítila len, že ak tam ostane, tak sa zadusí.

Smrť blízkeho člena rodiny Júliu celkom odrovnala a zmenila. Otec jej bol všetkým. Každý prežíva žiaľ po svojom, hlavná hrdinka príbehu útekom. Nepovedala by som, že uteká pred problémami, skôr uteká pred svojím ja, ktoré im nevládze čeliť. Po návrate sa Júlia snaží nájsť to, čo stratila – samu seba. Ukotví v Bratislave, kde si nájde prácu a bývanie a snaží sa nejako začať odznova. „Domov robia ľudia, nie miesta.“ Tak načo by sa vracala do rodiska, keď jej domov a jediná životná istota je hlboko pod zemou? Na svojich potulkách po svete stretla aj Martina, s ktorým sa skamarátila. Ten ju potom predstavil Betke, svojej ukecanej sestre s príťažlivým a neodolateľným snúbencom Adamom. Júlia si nechce pripustiť, že láska môže vzniknúť len z pohľadu a nechce mať s tajomným a neprístupným mládencom nič spoločné. Chce len žiť a prežiť. No čím viac sa s Betkou skamaráti, tým je to horšie. Aby toho nebolo málo, Adam je tiež vášnivý motorkár a člen klubu. Júlia zisťuje, že pred ostatnými ľahko skryje svoju tvár a minulosť, no pred ním nie. Dá sa vôbec pudom a hlboko zakoreneným inštinktom

odolať? Je možné ovládať city, aj keď sú silnejšie ako rozum? Na to sa snaží Júlia všemožne prísť, no zistí, že viac prehráva ako vyhráva. Dej je plný scén s jasným koncom, až nakoniec zistíme, že sa uberá celkom iným smerom. Postava Júlie je do istej miery predvídateľná, no Adamov charakter skvelo mieša očakávania čitateľa, pretože aj po prečítaní celej knihy nie je jasné, kto to je. Autorka svojím knižným debutom poukazuje na nepredvídateľnosť osudu a silu vášne. Táto kniha sa mi veľmi páčila. Aj keď mohol dej pôsobiť zjednodušene, dalo sa pri ňom „oddýchnuť“ i byť v napätí. Jednotlivé scény boli občas okorenené opismi postáv a ich presných úkonov, čo vôbec nepôsobilo zbytočne. Myslela som si, že presne viem, ako to dopadne, no kniha skončila otvorene a vôbec nie podľa mojich očakávaní. Odporučila by som ju všetkým čitateľom milujúcim romantiku a vášeň. Prvý diel Na Úteku vyšiel v roku 2020 a druhý diel, s názvom Na Love, v roku 2021 vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ, ktorému by som sa chcela poďakovať za poskytnutie tejto knihy.

„Kniha Na úteku je plná napätia a vášne, veľmi ma zaujala, a preto som si ju vybrala. Písať recenzie je pre mňa ako liek pre dušu a to isté platí aj pri čítaní kníh.“ - Soňa Krajčovičová Soňa Krajčovičová

Každodenné boje s patriarchátom a rasizmom recenzia na román Girl, woman, other od Bernadine Evaristo Kniha Girl, Woman, Other bola krátko po svojom vydaní vrelo prijatá literárnou kritikou, ale najmä čitateľskou verejnosťou, pre pravdivé a mnohostranné zobrazenie každodennej skúsenosti prežívanej britskými ženami patriacimi k etnickým a genderovým minoritám. Tento román prezentuje prierez priestorom aj časom, zobrazujúc boje čiernych žien a genderovo nekonformných osôb vo všetkých kútoch Veľkej Británie od začiatku minulého storočia až po súčasnosť. Na pozadí dvanástich prepojených príbehov, v ktorých zobrazuje životné dilemy, nádeje a strachy dvanástich rozličných postáv, autorka prezentuje niektoré otázky, ktorými sa problematika rasovej a genderovej diskriminácie

zaoberala v minulých dekádach, rokoch či mesiacoch. Aj napriek tomu, že sú tieto témy extrémne náročné, ťažké a aktuálne, ich spracovanie pôsobí ľahko a prirodzene, takmer ako blogový post, denníkový zápis či poznámka naťukaná do telefónu. Autorka problematiku nezľahčuje a skúsenosti diskriminovaných neglorifikuje, ale ani zbytočne nedramatizuje. Vzhľadom na silné zameranie sa na problematiku rasizmu, sexizmu a klasizmu v Británii je skvelým nápadom tento román kombinovať s knihou Why I’m No Longer Talking to White People About Race, ktorá príbehom dodáva teoretický kontext. Evaristo sa problematike africkej diaspóry a dedičstva venovala už vo svojich predchádzajúcich publikáciach, nikdy však na tak osobnom leveli. Na tomto románe pracovala až šesť rokov, čo nie je prekvapivé, vzhľadom na jeho komplexnú štruktúru. Román sa vyznačuje diverzitou nielen v reprezentácii etník, pohlaví, či sexuálnych orientácií, ale aj jednotlivých prostredí, v ktorých sa tieto postavy pohybujú. Či už ide o národné divadlo v Londýne, letný dom na ostrove v Karibiku, vysokoškolský kampus, ženskú komúnu na americkom vidieku alebo rodinný dom na predmestí; v diele je zobrazená takmer každá sociálna vrstva, čo dotvára celistvé zobrazenie hlavnej témy diela. Veľké množstvo postáv tejto knihe súčasné škodí aj napomáha – hoci sa niekedy čitateľovi môžu jednotlivé dejové línie a aj vzťahy medzi postavami rozmazávať a zlievať dokopy, široké spektrum osobností vytvára dostatočné veľkú plochu, ktorú táto problematika potrebuje na vyjadrenie špecifických nuansí a otvorenie

viacerých aspektov či tém spájajúcich sa s rasizmom a inými formami útlaku. To, že sú jednotlivé príbehy podávané subjektívne, z pohľadu ich aktérov, napomáha vytvoreniu komplexného a uceleného obrazu problematiky – cez monológy a rozhovory sú nenásilne prezentované rôznorodé pohľady, existujúce vo vnútri globálneho hnutia, ako aj generačné rozdiely vo vnímaní rovnakého problému medzi jednotlivými vlnami feminizmu, prejavujúce sa v reflektovaní tém transsexuality či ekonomických otázok. Jednotlivé kapitoly sa striedajú osviežujúcim spôsobom, nikdy nie sú nudné a pôsobia miestami úplne nezávisle, kým sa neobjaví povedomé meno. Okrem spoločenských tém a problémov sa v románe rozvíjajú aj osobné drámy hrdiniek týkajúce sa ich milostného, kariérneho a rodinného života. Verím, že práve toto napomáha knihe udržať si autentický dojem. Je však dôležité spomenúť, že aj napriek tomu, že sa autorka v diele intenzívne zaoberá politickým diskurzom, neignoruje jeho ľahké zneužitie na manipuláciu medziľudských vzťahov. V poslednej kapitole románu sa všetkých dvanásť postáv stretáva na afterparty divadelnej premiéry, učiteľka a jej bývalá žiačka, dve najlepšie priateľky, ktoré sa nevideli niekoľko rokov, organizátorka festivalu a blogerka, ktorá ho na internete ostro kritizovala… Okrem abstraktne uspokojivého pocitu tohoto takmer harmonického konca je táto kapitola výborným zdôraznením správy, ktorá rezonuje celým dielom – hoci prekážky, ktorým čelíme pod patriarchátom vznikajú z rovnakého problému a môžu mať častokrát rovnakú podobu, spôsoby, ktorými sa s nimi na osobnej a spoločenskej úrovni vyrovnávame, sa diametrálne odlišujú. Karma Hasbach

Ghost in the Shell (1995) Japonsko, rok 2029. Progres v oblasti technologie sa odzrkadľuje vo futuristickom svete plnom rozvinutej robotiky, sieťových technológií, implantátov, ktoré ľuďom poskytujú jednoduchší každodenný život – to môže zahŕňať diagnostické nástroje, ktoré skenujú telo a mozog kvôli fyziologickým anomáliám a problémom, ďalšie integrované zariadenia, ako napríklad umelé oči, ktoré umožňujú viacnásobné filtre videnia, alebo komunikačné spojenie, ktoré umožňuje ľuďom rozprávať prostredníctvom v podstate digitálnej telepatie. A nakoniec „cyberbrain“ – implantát zavedený priamo do mozgu poskytujúci schopnosť využívať externé a digitálne zdroje informácií a prepojenie s internetovou sieťou. Tu samozrejme nastáva problém – mozog užívateľa môže byť ľahko napadnuteľný hackermi, ktorí následne docielia prístup k celému telu, všetkým spomienkam a informáciám, a tak môžu ľudí zneužívať k vlastným cieľom. Príbeh sleduje snahu oddielu 9 zabrániť záhadnému hackerovi vystupujucému pod menom „Puppet Master“, ktorý sa vo svete počítačom vylepšených jednotlivcov dokáže hacknúť do ľudskej mysle. Na čele ochranného odielu stojí Motoko Kusanagi, Major, disponujúca 100% kybernetickým telom a po jej boku agent Batou. Motoko žije v celotelovej protéze, jej jedinou organickou časťou je mozog a miecha, zároveň jej protetické

telo patrí medzi najpokročilejšie modely na trhu. Oplýva silnou vôľou, fyzickou silou a vysokou inteligenciou, je dobre známa svojimi zručnosťami v dedukcii, hackingu a vojenskej taktike. O ranej histórii Motoko Kusanagi sa vie len málo, ona sama si na svoj predošlý život spomína prevažne prostredníctvom flashbackov. Trpí existenciálnou krízou a neskôr zisťuje, že nie všetko vrátane jej života, je také, aké sa naoko zdá byť. Celý dej je sprevádzaný hlbokými filozofickými otázkami a úvahami. Motoko sa snaží pochopiť princíp vlastnej existencie a zároveň skúma podstatu existencie ľudstva, následne aj budúcnosť spoločnosti ako celku. V 90. rokoch predstavuje jej postava rozpad rodových rolí a očakávaní, Motoko je oficiálne ženského pohlavia, ale zároveň oplýva androgénnymi črtami a vo vzťahoch je zobrazovaná ako bisexuálna. Major a jej tím je na stope hackerovi, a po jeho odhalení Motoko zisťuje, že sú si podobnejší, ako sa dalo očakávať. Puppet master jej ponúka odpovede na jej otázky a poskytuje jej prístup k najväčšej forme progresu, ktorá je zároveň aj odkazom pre ľudstvo zaoberajúce sa otázkou významu bytia. Prijme Major túto ponuku?

Cyberpunkový animovaný film od režiséra Mamoru Oshii je založený na manga Masamunea Shirowa. Kritici osobitne ocenili príbeh, skóre a vizuál filmu dosiahnutý kombináciou tradičnej cel animácie a CGI animácie, hudbu do filmu zložil geniálny Kenji Kawai. Film obsahuje bohato detailné umenie, vysoko koncipované sci-fi budovanie sveta, úžasne prevedené akčné sekvencie a ochotu zaoberať sa hlbšími témami, diváka určite poteší estetickosť a snová atmosféra. Zaujímavosťou je, že Ghost in the Shell inšpiroval tvorcov kultového filmu s názvom Matrix z roku 1999 a podobnosť s týmto filmom je veľmi nápaditá, čo sa týka bojových scén, výstroja postáv a technologií, taktiež je Matrix inšpirovaný aj dejom. Oba filmy sa zaoberajú následnou otázkou: „Ak bol tvoj mozog rozšírený technológiou, si to stále ty?“ Dej dokáže človeka doslova pohltiť a vtiahnuť, stáva sa jeho súčasťou a emócie Majora splynú s tými vašimi. Každý nadšenec cyberpunku, futurizmu a animé by si tento film nemal nechať ujsť, s veľkou pravdepodobnosťou sa vám ešte na pekne dlho zapíše do pamäte. Je možné, že po zhliadnutí filmu budete svet dokonca vidieť inak ako doposiaľ, minimálne vás prinuti zamyslieť sa nad tým, kým vlastne ste.

„V mojich očiach je Ghost in the Shell komplexný film, cyberpunková klasika, ktorá predbehla svoju dobu a stala sa inšpiráciou pre mnohé diela.“ - Nila Renard

Iwa Nadzam

Michal Tomasy:

Môžete študenta donútiť zapnúť si mikrofón, ale nemôžete ho donútiť niečo povedať – určite nie niečo úprimné Michal Tomasy je člen umeleckého súboru Mestského divadla Žilina, autor niekoľkých divadelných hier, režisér a jeden zo zakladateľov amatérskeho divadla F*ACTOR, a okrem iného, aj pedagóg hereckej tvorby na Súkromnom hudobnom a dramatickom konzervatóriu v Martine. Je to pedagóg, ktorý aj napriek ročnému dištančnému vzdelávaniu pokračoval v jeho základnom motivovaní študentov, a to tak, že sa k študentom správa ako k seberovným a dáva im pocit dôležitosti a zodpovednosti. Dištančná výučba bola len pre malé množstvo študentov skutočným prínosom. Väčšina žiakov ostala frustrovaná, unavená, no najmä málo motivovaná k povinnosti vzdelávať sa. Teoreticky a prakticky zamerané školy sa vyznačujú svojimi špecifickými požiadavkami na formu a kontakt medzi pedagógom a študentom. Vzdelanie na teoretických školách, ktoré je zamerané na sprostredkovanie akademických informácií, je väčšinou možné zabezpečiť aj formou dištančného vzdelávania. Čo ale so školami praktickými? Ako prebieha dištančná výučba na umeleckých školách v čase celosvetovej pandémie? Dá sa vôbec uvažovať o online výučbe herectva?

Aké boli začiatky výučby praktických predmetov, v tvojom prípade výučby herectva, keď ešte nikto poriadne netušil, aké bude mať pandémia dopady? Na úplnom začiatku vedenie školy prerušilo vyučovanie len na pár dní a čakali, ako sa situácia vyvinie. Snažili sme sa svojpomocne preniesť aspoň časť vyučovania do online priestoru s takou hodnotou, akú by mala mať v prezenčnej forme. Prvá vlna nás zasiahla v polovici marca, čo znamená, že sme v školskom roku 2019/2020 poriadne odučili šesť a pol mesiaca. Najsmutnejšie to bolo pre maturitný a absolventský ročník, pretože ich celoročná snaha o vytvorenie inscenácie skončila mesiac a pol pred premiérou. Ostatné ročníky, v rámci online vyučovania, analyzovali dramatický text, ktorý mali v pláne inscenovať alebo sa venovali monológom – čo je ale vhodné pre starších a skúsenejších študentov. Snažili sme sa pokračovať vo všetkom, čo bolo aspoň v nejakom štádiu tvorby, ale nie vždy sa to dalo skutočne realizovať. Naším cieľom v prezenčnej výučbe je simulovať skúšobný proces v divadle, to znamená vybrať text na základe nejakej dramaturgie alebo osnov, analyzovať ho, aranžovať v priestore, skúšať, odpremiérovať a reprízovať, aby študent získal prax. Takže je jasné, že z týchto bodov sme mohli splniť jedine výber a analýzu textu. Akože možno som staromódny, ale trialóg cez webkameru neurobíte. A vlastne ani dialóg. Ostatné zložky herectva, teda režijná tvorba v priestore a hranie pre diváka, sú len náhrada niečoho skutočného. Navyše, gro našej pedagogickej práce nebolo vyučovanie, ale udržiavanie študentov v dobrej psychickej kondícii. To je už „folklór“ každej online hodiny, mini terapie pre každého jedného prihláseného.

Dá sa vôbec herectvo vyučovať online? Môžu ma všetci pokojne aj ukameňovať a tvrdiť, že nehľadám spôsoby, ale dôvody, ale o vyučovaní herectva môžem povedať to isté ako o streamovaní divadelných inscenácií – je to ako lízať zmrzlinu cez vrecúško. Divadlo nie je film ani televízia. Napriek tomu nikto z mojich kolegov nekričal od zúfalstva, nikto nehľadal útechu v zúfalých statusoch na Facebooku. Snažili sme sa robiť veci inak, ale vždy tak, aby to malo význam – to všetko preto, že sme absolútne rozumeli situácii na Slovensku aj vo svete. Zbytočne zahltiť študentov nejakými zadaniami len preto, aby mali čo robiť, a aby sme ich my mali za čo ohodnotiť je nonsens. Nezmysel je aj to, že školy sa zatvárajú ako prvé a otvárajú ako posledné, ale to už je politická téma. Boli tvoji študenti frustrovaní takouto formou výučby? Ako ich dokážeš motivovať alebo ako ich podnietiť k tomu, aby sa na hodinu vôbec prihlásili, a aby mali čo najčastejšie zapnuté kamery, predsa len, ten kontakt učiteľ a žiak je najdôležitejší. Samozrejme, že boli. Ale myslím, že to boli všetci študenti – česť výnimkám. Naši študenti majú svoju školu a vyučovanie radi. Je to škola umeleckého zamerania, oni sú kreatívni, extrovertní, a keď takýmto ľuďom zastavíte výučbu, je to ako úder pod pás – aj kvôli túžbe po pozornosti, ktorá je u hercov vždy prítomná. Sám som musel bojovať s tým, že počítač už nevyužívam len na písanie a pozeranie filmov. Ak sa bavíme o tom, či mali decká zapnuté kamery, tak sa najprv musíme pristaviť pri tom, či si ich mali na čom zapnúť. Totižto ešte stále nájdete na Slovensku deti, ktoré nemajú

notebook na strednej škole. A dôvodov je viac – buď si to rodičia neželajú (úplne im rozumiem, dnes na webe nájdete a uvidíte všetko a dokonale sa dokážete vzdialiť realite a stratiť sa vo virtuálnom svete), buď ho nepotrebujú, lebo majú informatické učebne v škole a tam dokážu urobiť všetko potrebné, teenageri si chcú hlavne písať a to môžu realizovať aj cez mobil, alebo jednoducho na ten počítač rodina nemá peniaze. A ak niekto tvrdí, že toto je výmysel, tak klame. Napríklad mne jedna študentka chcela posielať práce odfotené telefónom, lebo ona nemá počítač. Áno, dokážeme sa postarať o pár detí s takýmito problémami. Z vlastných zásob a zdrojov im doručíme a zoženieme nejaké technológie. Ale nikto im už nezaplatí internet, ak si to naozaj nemôžu dovoliť. Nebudem spomínať technické problémy, keď nejde internet vám alebo nejakému študentovi. Zapnuté kamery boli u nás povinnosťou aj kvôli tomu, aby som nerozprával na čiernu obrazovku, a aj kvôli interaktívnejšej a skutočnejšej hodine. Mojou základnou motiváciou je to, že sa snažím k študentom správať ako k seberovným a dať im aj pocit dôležitosti a zodpovednosti. V situáciách ako je táto epidémia, sa ich snažím netrápiť niečím, čo by v ich veku nebavilo ani mňa. Myslíš, že dištančná forma nejakým spôsobom dokázala zablokovať študenta v jeho prirodzenom prejave? Hanbia sa zapnúť mikrofón a odpovedať na otázky? Čo sa s tým dá robiť? Nehovorím, že dištančná výučba niekoho zablokovala, ale u nás na škole je prvý ročník najmä o tom, že prekonáte strach, nervozitu, stres, trému, hanbu a otvoríte sa na javisku, aby s vami

pedagógovia mohli ďalej pracovať. A to sa u nás nestalo. Stratili sme jeden celý rok. Čo sa týka zapnutia mikrofónu – ak sedíte päť dní v týždni pred počítačom, v byte na sídlisku, v ktorom je ešte váš súrodenec a rodičia, ste nervózny, unavený a frustrovaný. Prečo by ste si ten mikrofón zapínali? Jedine preto, aby ste sa posťažovali. Môžete študenta donútiť zapnúť si mikrofón, ale nemôžete ho donútiť niečo povedať – určite nie niečo úprimné. Ale samozrejme, bez prítomnosti na online výučbe ich z komunikácie vyradíte úplne. Čo ti pri tejto výučbe prinášalo/robilo najväčšie ťažkosti, starosti? Technické problémy – internet, výpadky elektriny, pes, ktorý pribehol k študentom, rodičia detí, ktorí nechtiac vošli do izby, to boli, samozrejme, tie milšie situácie. Jednoznačne najväčším problémom bol nedostatok kontaktu. Takého skutočného, osobného. Nemôžete motivácie a podtexty Rómea a Júlie vysvetľovať cez webkameru, nútiť decká hrať a očakávať, že na vás niečo „prejde“ ako v divadle. Ťažké bolo neprestať pracovať a nezastaviť pravidelnú činnosť, akýmkoľvek spôsobom. To by sa nám potom nemuselo podariť „naštartovať“ prácu znova. Zamerali ste sa skôr na teoretickú časť daného predmetu – herectva, keďže praktická neprichádzala do úvahy takmer v žiadnom rozsahu? Na prvý pohľad sa môže zdať, že môžeme robiť veľa vecí, ktoré nevyžadujú osobný kontakt. Zlepšiť techniku reči, techniku hlasu, riešiť analýzu dramatického textu, dejiny divadla, teóriu javiskovej reči a podobne. Áno, ale každá táto oblasť je na konzervatóriu zastrešená samostatným predmetom,

a tým pádom by som bral prácu pedagógom týchto predmetov. Takže som sa musel zamerať na hereckú tvorbu, v rámci ktorej mi osnovy prikazovali osvojenie si hereckej techniky prostredníctvom individuálnych a párových etúd bez slov. Čo je nemožné a ak ma niekto chce presvedčiť, že áno, tak nikdy nerobil divadlo. Mohli sme robiť monológy, ale odkiaľ by ich decká asi vzali? Knižnice boli zatvorené, prváci sú navyše „nerozrozprávaní“, hanbliví a dať im monológ na celú A4 je ako za trest. Kto tvrdí, že nie, znova opakujem – nikdy nerobil divadlo. Takže som musel najskôr upokojiť sám seba, aby som mohol upokojiť decká, a začal som hľadať cvičenia na rozvinutie slovnej zásoby, vyjadrovania sa, cvičenia na koncentráciu a rozvíjanie kritického myslenia. Okrem toho som si povedal, že máme čas pracovať na písomnom vyjadrovaní sa. Študenti mali každý týždeň za úlohu pozrieť si film (slovenský, aby ovládali domácu kinematografiu) a napísať krátku recenziu, zanalyzovať jednu postavu, zistiť čo najviac konkrétnych informácií o filme, a následne sme o tom diskutovali. Na niektorých konzervatóriách bolo zavedené posielanie videonahrávok, na základe ktorých mohol pedagóg študenta ohodnotiť, ako to bolo v tvojom prípade? Nevyžadoval som to od študenta. Ani neviem, aké video by som im dal nahrať. Museli posielať videá na spev, tanec, klavír, prednes, techniku reči. A video sa nepodarí nahrať na prvý pokus. Moje decká urobili kompiláciu nepodarených pokusov. Bolo to desať minút čistého zúfalstva – samozrejme, že som sa smial, ale v ich koži by som skutočne byť nechcel.

Ak by si mal porovnať dištančné vyučovanie počas dvoch pandemických vĺn, ktorá tebe, ako pedagógovi, priniesla viac negatívnych skúseností a pocit neúplného vzdelávania? Druhá. Jednoznačne. Trvala dlhšie, bola smutnejšia a bola počas zimy. Navyše mám prvákov, s ktorými som sa nestihol ani poriadne spoznať a už sme debatovali cez webkameru. Čo si myslíš o vyjadrení týkajúcom sa dištančnej výučby praktických predmetov na konzervatóriách, a to „keď sa chce, tak sa dá“? Budem úprimný. Na Instagramovom profile jedného z ministrov bol zdieľaný príbeh, kde pani učiteľka učila herectvo na konzervatóriu. Bola to individuálna hodina a slečna študentka hrala monológ od Shakespeara, a pani učiteľka sa spokojne usmievala do selfie kamery. Na prvý pohľad dôkaz toho, že sa

to dá. Ale čo sa dá? Tá slečna nerozumela o čom hovorí, pani učiteľka jej nepovedala nič a všetci boli spokojní, lebo vyučovanie prebehlo, študentka odrapotala Shakespeara, a to bolo všetko. Nonsens, nonsens a ešte raz nonsens. A aby som nezabudol, teraz budem parafrázovať, ale popis toho Instagramového popisu ministra bol podobný tomu výroku: „Keď sa chce, tak to ide...“ To je pre mňa absolútna urážka. Je naozaj strašidelné, že drvivá väčšina študentov sa nepozná so svojimi spolužiakmi a v konečnom dôsledku ani nevedia, čo škola od nich očakáva. Myslíš, že to bude mať dlhodobé následky, ako v takomto období predísť kríze vedomostí a vzdelanosti? Ja som optimista, mám rád ľudí a život. Preto verím, že tie následky nebudú katastrofálne, ale o dopadoch môžeme zatiaľ len teoretizovať.

Myslíš, že dištančná výučba prinesie do budúcna nejaké zmeny alebo úpravy v školských vzdelávacích programoch? Napríklad zrušenie maturít, vynechanie niektorých tematických celkov, prípadne úplné zrušenie niektorých predmetov? Po určitom čase je vždy potrebná reforma. Svet ide dopredu, technológie idú dopredu. Ale keď niečo funguje a niečo je tradíciou, prečo to nasilu meniť? Hlavne, stredné školy na Slovensku nemôžeme reformovať globálne. A verím, že každý sa bude chcieť dištančnému vyučovaniu vyhnúť, viem, že introvertom je asi príjemnejšie ako v hlučnej triede, viem, že je lepšie využiť čas na cestu do školy na spánok, ale všetka tá anonymita nám nepriniesla nič pozitívne. Nuž, budeme si aspoň viac vážiť to, čo sme považovali za samozrejmosť.

Čo by si chcel odkázať kompetentným, keby sa malo ešte raz uvažovať o zavedení takmer ročnej online výučby? Milí kompetentní! Ak nechcete hľadať všetky možné cesty a spôsoby, aby dištančná výučba nemusela prebiehať, tak si, prosím, predstavte, že ste v dvojizbovom byte na sídlisku, nemáte priestor, kde by ste mohli byť chvíľu sami, len tak si niečo prečítať a o niečom popremýšľať – nie to ešte učiť sa. Predstavte si, že celá vaša komunikácia prebieha len cez Messenger, že si leziete na nervy s každým živočíchom v domácnosti, a že od vás stále niekto niečo chce. A predstavte si, že máte šestnásť rokov.

PS: A predstavte si, čo sa o vás budú učiť ďalšie generácie…

Vanessa Teluchová

ILUSTRACE - Hiding from Life

str. 94 - 95

Klaudia Moravčíková

Naboso Vzpieram sa, podlamujú sa mi kolená, čelím svojej prirodzenosti, zmáčaná na opustenej ulici, vyčerpaná, ruky zaťaté v päsť, mokrý pes a stará žena, rovnako bez dáždnika, zabúdam myslieť. Ale nikdy nezabudnem na chuť papiera, ktorý niesol tvoje meno, na pocit, ako sa mi rozplýval na jazyku, keď si ma prinútil zhasnúť svetlo, zhltnúť ho, nech sa nikdy neprederie von. Pomaly bez chuti stráca sa. Nezabudnem na vôňu mydla, ktorým si zdrhol z kože vôňu mojej bezmocnosti, keď na okná šľahal dážď, a ja som sa schúlila do náručia tmavého kúta namiesto tvojho. Už mám dosť. Napime sa z krehkej šálky. Praská v mojich roztrasených prstoch, ani trochu ti to nevadí. Páči sa ti bolesť. Pripomína ti kocky cukru, keď sa rozpúšťajú v čiernom čaji. Teraz je všetko inak, keď stúpam bosá do mlák, ostrosť slov ma reže na nahej pokožke, chuť kvapiek dažďa pripomína kov, horkosť ma núti zabudnúť. Teraz ticho. V diaľke už na dvanástu bije zvon, prišiel čas vrátiť sa.

Alexandra Žibritovská

MÄTÚ MA NEPÍSANÉ EXPIRAČNÉ DÁTUMY rozplývajúce sa slová v bezvetrí strachu celú dušu mi svojou vážnosťou zarosili povedz prečo vidíme budúcnosť v prachu odchádzame, aj keď sme o to ešte neprosili chýba mi funkcia na prijímanie zmiznutí návod na zhasnutie spomienok, pri ich opakovanom vzplanutí chýba mi istota, že tento scenár nie je chyba husia koža, slzy, cez jar emotívna zima slová vyparujú sa ako slzy okolnosti šepkajú, že ich to mrzí stratili sme sa vo fragmentoch času rozviazali zauzlenú nekonečnú krásu ľudská trvanlivosť je nemiestna sme nekonečnom, kým paradox nepohladí nás zauzľujeme si šnúrky s inými dušami stojíme na rozhraní medzi existenčnými sférami nevedomosťou odkladáme do poličiek čas vidím nás, omámené babky v neľudských hrách tam, v snoch, dokážem cítiť ju perami jej chlad, absurdnosť na nemiestach som elementom života medzi jej ľadovými stenami trhá ma to, prežívam emocionálny krach situácia je nerozbitná udiera ona, ja som tu tá krehká ako soška svätca roztrúsená už len pádom z neba alebo inak v súzvuku s prírodou som všetkým čo popletie disharmóniou už polámanú dráhu existencie bolí ma, keď mi kývaš a to, ako každým dňom zo seba život zmývaš ako vnímam, že sa všetko míňa pretože čas je len v nás ukrytá mína

Pavla Poláčiková

domnělé dysfunkce stěny nasáklé úzkostí hnijí v časoprostoru minulost i budoucnost se slévají stejně jako moje protrhaná aura dnes kouřím jenom ze zvyku nechutí mi nechutenství nucen nepít nealkoholické nápoje napojen na pusté prázdno vytřískal jsem baterky odpojená elektřina a protrhané kabely drkotající se držka nedaleko deliria ďábelská dálnice do debilárny dohodnutý detox dobrovolně derogován deprivace diagnózy digitální desinfekce vysloužilý děkan dojezdů demonstrace družně doběhla dopřeji si denní dávku dramatu doptávám se diplomu za duplikované dedukce definice devianta dekorované dědictví dobrovolného dárce děsí mne deprimující démoni děsíš mne dekadentním diuretikem diskomfort dialýza dávkování doteků

právoplatný pohřeb polykal jsem proudy ran doufal jsem že nejsem sám přísahal bych na placatky pravdy probouzím pošlapaná pírka pírka zbavené pýchy poznám spalující pády pojídá mě panika pohořel jsem pro ponížení píšu o potocích plamenů pouštím poslední píseň v pasti pod pokličkou pálí problémy permanentní pramen pochyb prolhaných pocitů prožitých pokorně pacient paličatě ponocuje pokouší povstat po padesáté plajem pískem písmen pohozený do popelnice přeludů proti paktu pokoušel se psát pravidla poněkud pikantní i pro ponuré oči zdáli se perfektní páchli péřovou pachutí pod proleptané podnebí

psychózy podstaty připlíží se potichu narativní nausea nástroj navigačních nanopřístrojů a já dnes abstinuji potím poonďatá promile potulná princezna v pasti plyšáků pánev prosáklá pivóniovým pivem pozdravujte plnoleté protějšky pakliže planou plamenem, který podpaluje prach pachutě pýchy patent na petrolej pravdovravy dystopické paranoie paranoidní potvory padesáté páté patro protipanické poruchy pomíjivé primitivní procesy přezrály nad impozantní pocit prázdnoty plížím se mlhou protkán pískem pitomosti požár přelepuji páskem průsvitné pohrdavosti prosím jenom příležitostně při protivné představě pozdně promyšlené pansexuality pandle příštím padělkem potrpím si na pravidla ponížení pakliže přestanu psát propotím papír pižmem pozdních přiznání ptal jsi se přímo protikladně pochopil jsem pouze půlku pravení ptal jsem se paní vídající přízrak mluvila se mnou potupně jako při posledním prchlivém polibku poznání pluje pod plytkou hladinou provensálské potupy prokládám prsty prioritním požitkem plánuji plenit posedlé poslance polonahé pornografické plachosti

100

přeji si pocítit pár potemnělých plic počmáraných křepelicí podnapitý píšu protidrogovou propagandu přijeď pod parou plagiátorství páni nepochopí počítám petky v poníkovým područí porcelán praská přeskleností plivu s přiskríplými ploutvemi přímo pod patetickou paletu přítomnosti pomáhám pohanům při pařbě pokud přijmou požehnání proti patentům předkládám pouhé padělky prošlé v pátek po půlnoci povedený podraz proč plotýnka přemýšlí nad parafrází Platona povedená parodie pozdních příkoří pátrám po páře při smyslnosti opovrhuji plastickými pomluvami dívám se přes prsa preventivní predikace prameny působí proletariársky spálené palivo překypuje půvabem pořezané plochy plodnosti parafráze patologického pytláctví pozemský neklid v přímém přenosu platím pneuservisu prodřených podrážek podotýkám prestižnost podniku panující potíže našli perlorodku postrádá příslib poslušnosti počestné panenství porušeno planoucí past pokušení polootevřena pánty poškozeny přinejmenším pro vždycky

paranoid genesis

101

pobrežie ideme k pobrežiu zakopať naše tajomstvá do vlhkého piesku je príliv či odliv? budem ťa i tak kŕmiť miskou olív a piť budeme biele víno ideme k pobrežiu a chceli sme zakopať poklad hoci sa skrývame a tápame po nociach i tak máme svoje temné tajomstvá i keď naše duše sú čisté a krásne a plné nehy čajky nám poletujú nad hlavami sme blízko mora cítiť soľ a vlhko nohami sa zabárame do piesku a ťažko sa nám prebára čím bližšie sme k moru tým hlbšie sa ponárame tápame v piesku ktorý nás zožiera zaživa uzreli by sme i tmu keby nejaká existovala sme na pobreží a ono musí niesť ťarchu našich činov a emócií v pozadí škriekajú čajky a občas nám jedna preletí nad hlavami more je v odlive už skoro žiadna voda sa nedotýka našich chodidiel piesok vysychá a s ním aj naše tajomstvá vyparuje sa dohora do neba či do neznáma sme na pobreží držíme sa za ruky a sledujeme tú spúšť čo sme narobili sme na pobreží a držíme sa za ruky zatiaľ čo utekáme vode naproti sme na pobreží a necháme sa unášať vlnami ktoré nás srdečne vítajú vťahujú do svojich spárov a nechávajú tajomstvá pochované s nami

102

zas a znova s každým úderom sa vraciam späť upokojuje ma to hoci je to hustá zmäť v rytme bijúceho srdca sa prehýnam a načúvam melódii ktorá postupne zaniká poloprázdny pohár ma čaká na stole moje oblečenie obžierajú hladné mole a nie iba ony vlky mi zabodávajú zubiská do surového mäsa cítim bolesť a krv mi v žilách pulzuje ako osvetová žiara s každým úderom srdca pociťujem závrat v rytme sa kolíšem ako dieťa v kolíske moje predstavy a šance sú už veľmi nízke a vykúpenie viac než blízke spoznávam tiché miesto ocitám sa na ňom zas a znova nepodlieham panike som ako snová tu kde mám zapustené korene sa cítim ako doma obklopuje ma ticho a tma uvoľňujem zovreté päste a takmer biele hánky hľadím na rozostavané stánky ľudia na tichom mieste vedú jednoduché životy podriaďujú sa smrti a každou chvíľou sa vtesnajú do nirvány sajú zvyšky svojich životov cez slamky a ja sa k nim napokon pridávam so skromným výrazom na tvári usadám za vedúci stôl a rozprávam im príhody ako vznikol náš svet posmrtný

Roxana Snøv

103

Atrament Blednem v tvojich slovách Miznúcich za oponou Stratenou v ťarche nevedomia Bledneš ako zvonica pod ciferníkom Nepoznám pohnútky Tvojich vyplatených záchvevov strastí Pod kožou hnisá mi Bolesť nedokončenej poézie Vrytá ihla do zamatu srdca Meníš krv na inkoust Nechávaš ma sať Nechávaš ma krvácať Ornamenty tŕňov Svitajúceho súmraku Na plátne môjho tela Ako nežná blasfémia Dlho trvajúcej zimy V ktorej držíš ma Kým nepremením ťa na verše Kým nedošiješ tapisériu Našich svetov V kolízii alebo deštrukcii Kytíc stekajúcich späť Do studne kalamáru Mina Anastasis

104

2050 Probudím se díky hlasu, který mi říká, že bych měla. Posadím se a řeknu mu, že mám hlad. Už mi nepřijde zvláštní komunikovat s hlasem bez těla, jediné, co postrádám, je trocha soukromí a v zimě chlad. Do hrnku si naleju neutrálně zabarvenou kávu, co piju zásadně v posteli, protože místo jídelního stolu mám kytaru, a větší místo k žití, než těchhle pár metrů, neměli. Pak si dám kaši z mořských řas, a protože mám zase celý den čas, vyjdu na balkon kde pozdravím všech svých třiadvacet sousedů, každého jeho jazykem, a po přísaze zasednu ke kulatému stolu. Pak se mi jeden Němec omluví, za to, co udělal před sto a něco lety a já se, jako každý den, zřeknu svých kontroverzních názorů a fanatické tety, pak se rozloučím a ujistím je, že to není kvůli jejich barvě pleti ani místech původů, a pak ještě, jak mám zvykem, že plně respektuji jejich nicneříkajících názorů. Pak si přečtu knihu v jazyce, kterému nerozumím, poslechnu hudbu, jejíž rytmus ani text mi nic neříká, a pro lepší karmu ještě poděkuji bohům všech náboženství, to vše pro splnění bodů, co mi včerejší hodnocení vytýká. A pak se zase omluvím za všechno, co jsem kdy provedla, veřejně odpřisáhnu, že k nikomu nechovám zášť, jen kvůli programu, co dneska vláda zavedla, budu za ten stoletý mem z redditu snídat týden zvlášť. Teskno je mi při vzpomínce na bezstarostné roky, na hudbu punkovou a černý hadry s cvoky, vzdala jsem se názoru, mé staré já mě nesnáší, ale i tohle život v korektním světě obnáší.

Karolína Hudcová

105

Málo mít a chtít víc 1.

Prišiel si a čo si čakal Fanfáry? Prišiel si A nestalo sa nič Našiel si masu v búdke prekliatia Málo mít a chtít víc 2.

Chcel som mať otvorené pery Pripnúť ti k hrudi dvojhlavý tulipán Preraziť citovú pandémiu Niečím, čo nemá tŕne No bol príliš krásny A moje ochabnuté mäso /Poznač si tento recept: v trojobale sĺz sa na rozohriatu panvicu prikladajú skrvavené hánky a dvesto gramov niečoho, čo nedáva zmysel/ To ochabnuté mäso Čo nevie, čo dať Čo čakať Čo ponúknuť A tak na ten tulipán hľadíme v spoločnom prázdne V krásne prázdne spoločnom Na vzdialenosť líc Chtěl bych tě znát a málo mít Málo mít a chtít víc 3.

Možno sa tým dokážeme prekopať Vykašľať sa na hrobára A vlákna digitálnych rovín nechať na polici Tej, čo som v očakávaní uvoľnil Keď naše tváre neboli viac než displejom A bolo to celé tak zvláštne off-line Tak vytrhnuté z kontextu

106

.... Málo mít A Bohu dík I za co nejméně .... Lebo tieto pocity sú nechcené A aj s pravidelným tempom Strácam rytmus vecí Vecí, ktoré malým písmom nezakričíš 5.

Chcem vysloviť opäť Áno životu Chci být ten bláhový rádoby muž Strážca nádoby Čo znásobí Svoj život naruby Mít mnoho, nemít nic A chtít pořád pořád víc A odpustiť si Když je všechno stejné

Dominik Štrbo

107

Tajnička

Autorky: Roxana Snøv a Klára Harajdová

Art Up

O br az úc i

ne s že ns ké

m en Pr o, v kt é M or di 3. 5. al el é ia o vš rs D S ús ok na ak ky oš on jv st je ý i o ho a e, zn 9. ja l é k a 4 n, au 6 t z m . o n So st . ré to ol Kn ázo nej ch rn O v 8. ič še br zn ih r a ev k n j a, az ikl a, zn en fe „T ym o st v áz o m i z 12 e up a po kt ys in or die p . c o le i i r re en hy pr ňu vč op sti l. Je i t j c o á j a u o p k ú to k, va m ej rc ca as l a m e i ve ak i p ač júci lco čú a í ľu aut ľh d o t ú od ky pr ve ad j no ed , v íro j p ne ské rky kr . h m i o su lo áľ da dn rác ec o t hr ov v ú e i k y a l 10 n sk ch do m sce a B í filo a. . ý, ád sť né al z r kt 11. V p á o ia en za o or r n riu ne fi. S ý ov júc otc zo p a trá ve an eh ov e je vi dec o é i dn san kla . slo tv Ca z . Ne a ej na o v rlo gré vie fo tóri c to a. , a oj vi us gr So kej le ny t afi bo na lo my upo i. m kl on toló vať ob plá z ov gi úk tne e. lu! i. ? . “

PS.

LÚČIA SA S VAMI šéfredaktorka Roxana Snøv grafička Natálie Nešporová jazykové korektorky Eva Lucia Rehaneková Kristína Juríková Kristýna Komárková redakčná rada Alexandra Žibritovská Dominik Štrbo Erika Urbánková Eva Lucia Rehaneková Iwa Nadzam Janka Gavurová Karma Hasbach Karolína Hudcová Klára Harajdová Laura Genčúrová Michaela Mullerová Mina Anastasis Nila Renard paranoid genesis Pavla Poláčiková Soňa Krajčovičová Terézia Renzová Vanessa Teluchová Zuzana Hrašková

Časová os 1. júl 2019 1. september 2019 november 2019

založenie časopisu vydanie prvého čísla (Black & White) spolupráca s Frida Art Café založenie pisateľského krúžku predvianočná súťaž v spolupráci s vydavateľstvom Odeon

január 2020

zmena formátu a obálky, prvé nálepky s Aless de Noir spolupráca s Rotunda Spiegelsaal

marec 2020

spolupráca s Concept Eternity covid prestávka

máj 2020

kampaň na Startlabe = úspešná

1. narodeniny: júl-august 2020

nový formát = dvojmesačník zbierka básní spoulpráca s Poetikou a s Exitlife

september 2020 november-december 2020

január 2021 február 2021 marec-apríl 2021

máj 2021 2. narodeniny: júl-august 2021

založenie bookclubu

merch so Zasnivane a vianočná súťaž zbierka kníh a hračiek pre deti do Centra pre deti a rodiny v Prešove spolupráca s Libresso Prešov založenie Patreonu spolupráca so Sárou Pástorovou = vznik nových nálepiek a záložiek spolupráce s vydavateľstvami Slovenský Spisovateľ a Fortuna Libri spolupráce s ilustrátorkami Klaudiou Moravčíkovou a Annou Střelcovou dosiahli sme 400 fanúšikov na facebooku a 800 fanúšikov na instagrame koniec našej cesty