9. číslo

art up.

9. číslo september-október 2020

Art Up je časopis o umení a kultúre združujúci kreatívnych ľudí zo Slovenska a Česka. Človek by povedal, že v 21. storočí budú mať mladí, ale aj dospelí ľudia prehľad o umení a kultúre či už vlastnej alebo zahraničnej. Povedomie však čoraz väčšmi klesá, pretože to ďalšie generácie skrátka nebaví, v škole ich do toho nútia a oni si vlastne ani nevedia utvoriť poriadny obrázok.

Art Up čitateľovi sprostredkuje iný pohľad na umenie a kultúru ako takú, pretože táto téma má veľkú súčasť v živote každého jedného človeka. Predstaví mu svoju stránku vnímania. Zároveň ukáže, že umenie dokáže byť zaujímavé a skutočne sa v ňom čosi odzrkadľuje.

Odhalí kultúru od samého počiatku a poskytne zázemie mnohým nádejným umelcom.

V prípade záujmu publikovania vašich článkov, poézie či prózy nás neváhajte kontaktovať na e-mailovej adrese artupslovakia@gmail.com.

EDITORIÁL Leto, slnko a prázdniny sú za nami. Hoci sme nemohli len tak chodiť po dovolenkách a objavovať svet či relaxovať na pláži, sme plní zážitkov a oddýchnutí. To platí aspoň pre nás z časopisu. Vymieňame teplé letné večery za jesenné prechádzky po lesoch, sledujúc padajúce lístie, ktoré sa každým dňom viac a viac sfarbuje do tých najrôznejších zemitých farieb. S časopisom v ruke a úsmevom na tvári si vychutnávame meniace sa prostredie, ktoré niekomu môže dodávať pochmúrnu náladu, inému zasa spásu či vykúpenie formou zeleného čaju a pokoja pri jesennej búrke. Začítame sa do nových článkov, zapozeráme do fotografií či ilustrácií. A potom možno zalovíme v pamäti a pripomenieme si skvelé momenty, ktoré nás obohatili či ešte stále obohacujú.

Po dvoch mesiacoch sme späť a ideme plnou parou vpred.

Občas sa však radi zahľadíme dohora – do oblakov, do vyprázdňujúcich sa farebných korún stromov, do stropu s roztvoreným časopisom na novom obľúbenom článku či básni. Posledné dva mesiace boli náročné a úžasné zároveň. Zvládli sme kampaň, uviedli sme nové číslo s parádnymi vylepšeniami a teraz z nás už pomaličky vyprcháva tá letná iskra, už sa dávame do starých koľají a vychutnávame si jesenný chill.

V novom čísle sa dočítate ďalšie zaujímavé pikošky z histórie umenia a kultúry, ale aj horúce novinky – ideme totiž húsenkovou dráhou od Masaccia, cez Nietzscheho a Mila Urbana, až napríklad k filmu Parazit, ktorý len nedávno ovládol slávne Oscary. V každom prípade si jednoznačne nájdete mnoho svojho na čítanie, čo vám určite napraví aj prípadnú jesennú depresívnu náladu.

Roxana Snøv, šéfredaktorka

ilustrace: @exitlife.aesth

OBSAH Články

Zakladateľ ranej renesancie – Masaccio Budúcnosť a koniec umenia podľa A. C. Danta Básníci života a vzdoru Dominikánsky kňaz a maliar Fra Angelico Friedrich Nietzsche a jeho filozofia Umenie bábkarskej scénografie Ján Johanides (Ne)Zabudnuté ženy surrealizmu Slam Poetry Experimentálne divadlo Bob Ross, fenomén večne šťastného umelca Bizarný, geniálny a záhadný Tim Burton Acrylic Pouring Floating Piers a umenie budúcnosti Výber magických kníh Cestovateľské okienko: Londýn

Recenzia

Parazit Živý bič You

4 6 8 12 14 18 22 24 28 32 34 36 38 40 42 44 48 50 52

Rozhovor

s Michalom Némethom s Lacom Terenom s Helenou Bagárovou s Retro Bijou

54 58 62 66

Fotokoutek

68

Literární okénko

83

Najvýznamnejší predstavitelia v rôznych oblastiach umenia boli, ako inak, Taliani. Za zakladateľa ranej renesancie sa napríklad považuje Tommaso di Giovanni di Simone Guidi, známy pod prezývkou Masaccio.

Narodil sa v období veľkého umeleckého rozvoja v decembri roku 1401 v malom mestečku neďaleko Florecie, San Giovanni Valdarmo. Jeho otec bol notár, avšak ako päťročnému mu zomrel. Matka bola dcéra hostinského pracujúca vo vzdialenejšom meste a neskôr sa znova vydala, aby dala svojim deťom všetko, čo potrebujú. Ani to nemalo krásny koniec. Jeho otčim zomrel, keď mal Tommaso šestnásť rokov, a musel niesť zodpovednosť ako hlava a živiteľ rodiny už v tak mladom veku.

Mal však talent, ktorý vraj zdedil po svojom dedkovi, ktorý bol stolár a vyrábal populárne truhly. Keďže boli aj nádherne zdobené, historici sa domnievajú, že zručnosti svojho umenia mal práve od neho.

Dokonca aj jeho mladší brat sa stal maliarom a prezývali ho La Scheggia.

Ako učeň v umení študoval rôzne formy a techniky, o všetko sa zaujímal a dokonca pomáhal pri veľkých projektoch svojho učiteľa.

V sedemnástich rokoch sa presťahoval do Florencie, kde si jeho talent hneď po zoznámení všimli sochár Donatello a architekt Filippo Brunelleschi, ktorí sa od začiatku snažili odovzdať tomuto nadanému maliarovi všetky svoje znalosti a skúsenosti. Donatello mu poskytol vedomosti z oblasti anatómie, ktorú sám študoval, Brunelleschi zase základy architektúry a zoznámil ho s pravidlami lineárnej perspektívy, čo objavil pri štúdiu antických diel.

4

To, ako Masaccio pochopil perspektívu a využil chápanie proporcií z bohatých materiálov, dalo jeho postavám na obrazoch trojrozmerný vzhľad, a tak vyzerali prirodzene a realisticky. Vytvoril si tak vlastný osobitý štýl. Vedel rafinovane pracovať so svetlom a tieňovaním. Tieto techniky maľby viedli k posunu od gotického štýlu k ranej renesancii.

Podľa Giorgia Vasariho (taliansky maliar, historik, architekt, spisovateľ) bol Masaccio najlepším maliarom svojej generácie, chválil ho za spôsob, ako dokáže zachytiť prírodu vo svojich obrazoch, realistické zobrazenie postáv a dynamiku.

A nebyť jeho denníkov, možno by sme sa o Masacciovi ani nedozvedeli.

Prezývka Masaccio bola vtipná skratka jeho mena Tommaso. Maso – nemotorný alebo aj nedbalý Tom, pretože keď sa ponoril do práce, nič iné si okolo seba nevšímal a chodil v oblečení od farby.

Taktiež však vznikla, aby ho vedeli odlíšiť od jeho spolupracovníka, tiež nazývaného Maso, známeho ako Masolino.

V roku 1924 získal skutočnú popularitu, keď sa pridal k cechu maliarov a začal spolupracovať práve s Masolinom. Ten už bol veľmi známy, jeho technika gotickej maľby bola v tej dobe obľúbená, avšak obrazy mladého Masaccia ovplyvnili prácu slávneho majstra natoľko, že nastala jedinečná situácia, keď študent zmenil štýl práce učiteľa.

Títo dvaja umelci boli poverení, aby vytvorili série fresiek, malieb a udalostí zachytávajúcich život svätého Petra pre Brancacciho kaplnku v kostole Santa Maria del Carmine vo Florencii, ktoré financoval bohatý obchodník s hodvábom Felice Brancacci.

Hovorí sa, že Masaccio začal maľovať dolné steny kaplnky, Masolino horné,

no niekde pracovali aj spolu, čo robilo historikom problém ich diela rozlíšiť.

O rok neskôr odišiel Masolino do Budapešti, avšak nevie sa, či pre peniaze, alebo nezrovnalosti s Masacciom, ktorý potom pokračoval na freskách sám.

V roku 1427 náhle prestal a presťahoval sa do Pisy, kde dostal platenú zákazku, aby namaľoval hlavný oltár.

O rok neskôr pápež zavolal Masolina do Ríma, kde ho Masaccio nasledoval. Obaja začali pracovať na freskách o živote svätých.

K jeho najznámejším dielam patria biblické scény, najmä Vyhostenie z raja, kde sú zobrazení Adam a Eva prenasledovaní nahnevaným, vyhrážajúcim sa Anjelom, ďalej Najsvätejšia trojica, ktorá sa nachádza v kostole Santa Maria Novella vo Florencii, Madona a dieťa, Ukrižovanie, Madona s anjelmi a svätcami či Pocta peniazom.

Vraví sa, že Masolino na svojho učňa žiarlil a prisudzuje sa mu Masacciova záhadná smrť v roku 1428, keď mal len dvadsaťšesť rokov. Mal ho otráviť, no niekto to vyvracia a neverí tomu.

Filippo Brunelleschi povedal: „Utrpeli sme veľkú stratu.”

Masaccio však zostal nesmrteľný, definoval renesančné umenie, ovplyvnil budúcnosť maľby v Taliansku, ale aj v Európe.

Až v roku 1480 dokončil fresky v Brancacciho kaplnke umelec Filippino Lippi, ktorý zachoval štýl oboch umelcov a vraví sa, že keď bol ešte malý chlapec, obdivoval v kostole ich maľby a chcel sa stať umelcom ako oni.

Maľby v kostole sa stali inšpiráciou pre väčšinu veľkých maliarov a sochárov, ako napríklad Leonardo da Vinci, Sandro Botticelli či Michelangelo Buonarotti.

Mišel Klempová

5

Budúcnosť a koniec umenia podľa A. C. Danta Zneužitie krásy. Takto pomenoval Arthur C. Danto súčasné koncepcie umenia a estetiky. Pri popisovaní ich aktuálneho stavu zdôrazňuje, že akékoľvek hranice, ktoré by pomenúvali, čo je a čo nie je umeleckým dielom, boli už dávno zbúrané. Problematické teda je, že už neuplatňujeme tradičné kritériá a za umenie sa môže vyhlásiť takmer všetko, dokonca i teroristický útok na budovu plnú ľudí, ktorý v danej dobe Stockhausen prehlásil za najväčšie umelecké dielo všetkých čias. V dávnejšej minulosti by ho za tieto slová stíhal nepekný trest, dnes však vyvstáva otázka – čo je to umenie? S Dantom možno súhlasiť v tom, že odpoveď na túto otázku je veľmi problematická, mohla by obsiahnuť naozaj čokoľvek.

Tu korení i Dantova téza o konci umenia a o tom, že estetika nijakým spôsobom neprispieva k rozlíšeniu toho, čo je a čo nie je umením. Tento zánik umenia hneď v úvode prepája so škatuľami Brillobox od Andyho Warhola. Išlo o úžitkový predmet, ktorý bol vystavený v galérii a vyhlásený za umelecké dielo.

Estetika však vylučuje úžitkové predmety zo svojho, inak pomerne širokého, spektra záujmu. Tento počin môžeme naozaj považovať za istý náznak toho, že v umení nastala zmena vedúca k výraznej nejasnosti kategorizácie umeleckého diela. Z estetického hľadiska umelecké dielo nemá byť predmetom úžitkovým, zrazu však o tom, či niečo je alebo nie je umeleckým dielom, rozhodovalo umiestnenie daného predmetu do umeleckej inštitúcie. I keď išlo o pomerne absurdný, priam bizarný spôsob formovania

6

pohľadu na svet umenia, treba uznať, že moderná doba si ho sama žiadala. Umenie malo totiž odrážať dobu a spoločnosť, malo reagovať na to, čo sa vo svete dialo, či už bojovaním proti situácii vo svete, ako to robili dadaisti, alebo pravdivým reflektovaním skutočnosti. Daná epocha nemohla vyznievať v umení ako krásna, pretože takou nebola. Vkus zaužívaný do obdobia moderny bol teda nahradený odporom, ľudia zrazu museli čeliť tomu, čo vidieť nechceli. Môžeme tiež usúdiť, že tento odklon estetiky a kategórie krásna od umenia vyúsťuje v určitých pozitívach. Umenie sa práve vďaka tomu môže venovať nadľudskostiam, môže riešiť politické či feministické témy, ktoré nemožno vždy charakterizovať ako krásne, možno ich však označiť za nevyhnutné pre rast a vývoj spoločnosti. Škaredé či rozporuplné umenie, umenie odhaľujúce pravdy i ohavnosti sa však nestane krásnym len preto, že je dobré a potrebné. Estetická krása je v takomto prípade irelevantná, naskytuje sa ale význam umeleckej znamenitosti.

V súvislosti s budúcnosťou estetiky a umenia vôbec sa nám naskytuje Dantova myšlienka pohrávajúca sa s kategóriou krásy. Treba podotknúť, že krása je niečo, čo bude plynutím času stále viac a viac potrebné. Môžeme preto súhlasiť s Dantovou myšlienkou, že „krása je príliš významným atribútom pre ľudí na to, aby zmizla zo života“.

že všetci umelci budú môcť pôsobiť iba ako útecha prostredníctvom elégie. Keď sa zamyslíme nad súčasným stavom vo svete, zdá sa, že táto revolúcia je nám už takmer na dosah. Ľudstvo sa taktiež ocitlo v období, keď izolovanosť a ponáranie sa do svojho vnútra celkom osamote boli tým najbezpečnejším útočiskom. Práve tieto obdobia sa stali význačným popudom pre opätovný rozmach umeleckej tvorby a dôkazom toho, že umenie je neoddeliteľnou súčasťou nášho života, čoho výsledkom je i to, že estetické atribúty nebudú nikdy osamotené. Vyzdvihujem teda jeho druhotnú myšlienku, a to že umenie povstáva, keď svet a ľudstvo padá. Povedať totiž, že by sa umenie vrátilo k svojim tradičným formám vtedy, keď by svet nadobudol úplnú harmóniu, nemožno považovať za celkom korektné. Možno by potom umenie bolo čisté, krásne, no určite i pomerne fádne, chýbal by mu cit a emócia, ktorá tak často vyviera z najhorších tragédií ľudstva, čo môžeme vidieť aj v dielach, ktoré reagovali na vojny. Umelec totiž často potrebuje práve negativitu, ktorá naňho istým spôsobom prenesie jeho počiatočný kúsok inšpirácie.

Táto väzba umenia a života teda znaUvádza, že musí nastať revolúcia, ktorá mená, že problémom nebude iba pojem však nebude zahŕňať iba akési fundaumenia a kategória krásy, ktorá je s ním menty nášho vkusu, ale i život samotný.

Krása sa tak môže prinavrátiť k stanovis- úzko prepletená. Pretože ku, ktoré jej patrilo v dejinách umenia. „problémom budúcnosti bude ceNávratu k tradičnej filozofii umenia lok života, v rámci ktorého krása by však musela predchádzať reforma zohráva svoju úlohu“. politická, feministická či reforma rozdielov medzi rasami, čo by vyvrcholilo obdobím, v ktorom by umelci opäť tvorili V budúcnosti nás teda čaká neutíchajúca honba za formovaním definície umenie pre samotné umenie, pričom umenia, o ktorú sa ľudstvo snaží po celé by už viac neboli ovplyvňovaní spomístáročia, tentokrát ju ale bude treba nanými fenoménmi. Danto ďalej uvádza vybudovať na ruinách toho, čo nám zadruhý variant tejto revolúcie, ktorá nechal tento začiatok konca umenia. by mohla nastať vtedy, keď bude svet prechádzať takým hrozným obdobím,

Michaela Macková

7

Dyk, Gellner, Šrámek, Toman, Neumann, Bezruč. To je šestice nejvýraznějších osobností na přelomu 19. a 20. století. Jednalo se o skupinu básníků, která se shromáždila okolo časopisu Nový kult, jehož redaktorem byl jeden z již zmíněných, konkrétně Stanislav K. Neumann, ostatní ovšem aktivně přispívali. Časopis vycházel od roku 1897 do roku 1905, kdy se Neumann přesunul do Vídně, aby zde založil anarcho-komunistickou stranu a našel přívržence.

Bohužel anarchistická základna nebyla v Rakousku tak silná, jak předpokládal a ačkoli ho jeho nová láska Božena i jeho čeští následovatelé byli ochotni do Vídně následovat, jeho plán z nedostatku financí zkrachoval.

V období vzniku této skupiny, buřičů, již upadá vliv lumírovců, spisovatelů, jejichž největším cílem bylo povznést českou literaturu na evropskou úroveň, a plně vrcholí sláva symbolistů a dekadence, s čímž koketovala i naše již zmíněná šestice. Buřiči byli velmi ovlivnění filozofií Nietzscheho, odmítali a opovrhovali konzervativní morálkou, která se společností nesla. Otevřeně se věnovali sexualitě a tématům tradičního manželství. Vedli bohémský život, který právě tu konzervativní společnost velmi pobuřoval a v Neumannově vile na Olšanech pořádali setkání, kdy holdovali alkoholu. Údajně byli otevření k satanismu a sympatizovali s myšlenkou naprosté anarchie – usilovali o neomezenou svobodu, odmítali autority a války, aby projevili co nejhlubší odpor k myšlenkám lumírovců, začali používat hovorovou slovní zásobu, často přecházeli až do slangu

8

a vulgarismů. Odmítali založení státu jako instituce a donucovací prostředky, které takový stát využívá – soudy, řády, policii nebo armádu a považovali je za přímé ohrožení lidské svobody.

Někteří z nich byli členy Omladiny – české mládežnické organizace, která se snažila ovlivňovat Rakousko-Uherskou politiku. Do demonstrací se však začali zapojovat i obyčejní pouliční výtržníci a začalo docházet k velkým nepokojům a masivním bojům mezi Omladinou a jejími přívrženci a císařskou gardou.

Vše vyústilo ve velký politický proces, kdy před soudem stanuli mládežníci od 16 let a byli souzeni za členství v tajném, údajně ilegálním, spolku. Dohromady si odnesli něco kolem 96 let pobytu ve vězení celkem. Většina z nich byla pak propuštěna při amnestii v roce 1895, kterou odmítal Alois Rašín, budoucí ministr financí, který si stál za názorem, že procesy byly vykonstruované, protože i on sám dostal necelé dva roky, za jeho názor se však nikdo nepostavil.

Ačkoliv se většina z původních buřičů a členů anarchistických skupin a organizací odpojila, udržovali si stále podobný pohled na svět. Obecně platí, že jejich poezie je srozumitelnější a snadnější ke čtení. Je aktuální, odráží vnější svět v podobách otázek politických, sociálních a otázek ohledně militarismu, zbrojení a válek. Něco si přeci od svých předchůdců vzali, a to zpěvnost, zvučnost a hudebnost veršů v kombinaci s kulturním využíváním hovorového jazyka.

Jediným čistým anarchistickým představitelem buřičů byl František Ge-

9

llner, možná to bylo jen z důvodu, že neměl možnost poznat jiný systém, neboť byl po 1. světové válce prohlášen za nezvěstného. Byl to velmi zajímavý člověk a tvůrce, co sám sebe označoval jako “smutného mládence a rouhavého cynika“. Byl nepochybně velmi talentovaný, ale válka rozhodla jinak a on byl nucen narukovat. Svého anarchisticky laděného myšlení se však nevzdal ani v uniformě. Často se dostával do sporů se svými nadřízenými a vojenské prostředí se stávalo pravidelným terčem jeho ostré kritiky a odporu. Sám Gellner mluvil o době v armádě tak, že se naschvál choval nemotorně, aby znemožnil důstojníky. Po celou dobu kreslil karikatury a fejetony, které vycházely v Lidových novinách. Když pak přišel povolávací rozkaz, Gellner nebyl v dobrém fyzickém ani psychickém stavu. O svém zdraví rád žertoval ve svých verších, avšak nemyslel si, že by byla jeho žádost o zproštění nebo odložení vojenské služby vyslyšena, právě kvůli jeho předchozím útokům na nadřízené, a tak se nijak nezúčastněně zapojil do průběhu války. Poslední zprávy o něm byly z poloviny září 1914, kdy se podle vyprávění dalších vojáků k smrti unavený zabalil do svého pláště a ukryl v příkopě. Tam jeho stopa končí. Jeho rodina doufala, že to přežil a objeví se později, bohužel se tak nestalo a Gellnerův osud tak bude asi navždy záhadou.

Jeho nejznámější sbírky Po nás ať přijde potopa! a Radosti života jsou jen jakýmsi smutným důkazem jeho rezignací nad životem. Mluví v nich o falešné morálce a pokrytectví, výsměchem a ironií zde čelí silné bolesti, touze po lásce a svém selhání jako studenta a člověka.

Karel Toman, který dlouhou dobu působil jako redaktor Národních listů a jeho bohémský život se nevztahoval jen k jeho zemi, ale cestoval po celé Evropě a trávil čas s anarchistickými hnutími v Paříži nebo Londýně, si postupem času uvědomil cenu života a vrátil se

10

v harmonii a míru. Jeho první sbírka Pohádky krve a sbírka z roku 1926, která nese název Stoletý kalendář, jsou si prakticky protiklady – co napsal o životě v Pohádkách pod vlivem dekadence a symbolismu, popřel v Kalendáři, kde, ačkoliv sní o svobodném životě, popisuje především boje s individualismem a zklamáním z lásky. Jeho díla jsou jakousi evolucí od bohémství a tuláctví k harmonii a lásce k rodné zemi.

Velmi podobně to měl Viktor Dyk, kterého sice anarchismus velmi ovlivnil, ale sám ve svých dílech řešil především to, jak se jeho vlivu zbavit. Vyzývá v nich k odvaze a boji za svobodu, obává se o osud národa a odsuzuje lhostejnost a nečinnost. Svůj vztah k anarchismu symbolicky použil v díle Zmoudření Dona Quijota, kde řeší rozpor mezi snem a skutečností a přináší sem svou touhu po vyplnění snů. Nešťastně pak ve své poslední sbírce Devátá vlna předpoví svou smrt, kdy se utopí v moři. “... já jsem rezervista, básník anarchista, zpívám si a proklínám, oh, proklínám.”

Citace ze sbírky Fráni Šrámka Života bído, přec tě mám rád, nejlépe vystihuje jeho prvotní pohled na život. I on sám však postupně přejde k rezervovanějším názorům, avšak anarchistického smýšlení se nikdy úplně nezbaví. Například jeho sbírka Modrý a Rudý jasně vyzdvihuje jeho antimilitaristické a protispolečenské cítění. V jeho dílech často pracuje s kontrastem mládí a stáří, kdy se mu stýská po naději, kterou v mládí měl a žije s pocitem rezignace.

Ze Stanislava Neumanna udělalo básníka vězení. Právě v období po procesu s Omladinou, kdy byl vězněn, píše svou prvotinu. Ve sbírce Apostrofy hrdé a vášnivé z roku 1896 si už jasně uvědomuje jakousi bezvýchodnost anarchismu, odmítá ho a oslavuje člo-

věka a život. K svým myšlenkám se vrátí až v období před 2. světovou válkou, kdy vyzývá společnost k revoluci a varuje před fašismem.

Petr Bezruč vydal za svůj život jedinou sbírku, kde se svého anarchistického přesvědčení pevně drží. Vzpírá se tam svému osudu a považuje se za nepřístupného a hrubého. Ačkoliv si hodně převzal i z tvorby Vrchlického a dalších, jasně se držel kritiky a útočnosti, kdy se považuje za mluvčího celého kolektivu.

Ačkoliv buřičské, anarchistické (říkejme tomu, jak chceme) hnutí zaniklo v průběhu 2. světové války nebo při změně systému po ní, mnoho jejich názorů se zachovali a my s nimi musíme souhlasit. Možná nezvolili správnou cestu, jak svůj názor prorazit nebo své myšlenky postupem času popřeli, ale to všechno je v pořádku. Je běžné, že se člověk vyvíjí, že se vyvíjí duševně, obzvlášť po tom, co někteří z nich byli vězněni, nebo zapojeni ve válce, ve kterou nevěřili. Chtěli být svobodní a nechtěli válčit. Nejsou tu dnes, aby nám vysvětlili, co byly důvody, že tenkrát dělali, co dělali. Většinu svých činů nám popsali ve svých dílech. Jak mysleli, v co věřili, co je trápilo… a to naprosto svobodně, podle svého uvážení. Možná nakonec přeci jen dosáhli toho, po čem tak moc toužili – osobní svobody. Pocitu, že si svým životem prošli podle sebe, že po sobě zanechali, co chtěli, a že si na ně i v dnešní době lidi vzpomenou, když čtou jejich sbírky a říkají si, že kdyby je tenkrát někdo poslouchal, mohli bychom být dnes úplně jinde.

Karolína Hudcová

11

Dominikánsky kňaz a maliar Fra Angelico Fra Angelico, vlastným menom Guid di Pietro, sa narodil koncom 14. storočia v malej dedinke Vicchio neďaleko Florencie. O jeho rodičoch sa nič nevie. Bol neskutočne nadaný už v detstve, a tak ako chlapec odišiel do Florencie, aby sa mohol učiť maliarskemu remeslu. Okrem toho so svojím bratom Benediktom vstúpil v roku 1417 asi ako dvadsaťročný do Rehole kazateľov – dominikánov, aby sa stal kňazom. Rozhodol sa tak po vypočutí kázne dominikánskeho kňaza Manfreda z Vercelli.

Najskôr si vravel, že sa vzdá svojho talentu na úkor Boha, no jeho bratia z rehole ho podporovali, aby nemrhal svojím talentom. Prior mu dal za úlohu, aby teda začal aspoň ilustrovať rukopisy a chórové knihy. O rok neskôr už maľoval nástenné maľby v Santo Stefano del Ponte.

V roku 1436 vznikali jeho prvé známe diela: prvé zobrazenie Zvestovania, k čomu ešte patrí päť menších obrazov, ktoré zobrazujú život Panny Márie, Kristus v sláve, Posledný súd v San Marco.

Guido maľoval a chcel maľovať len svätých. Mal hlboký vzťah k Bohu, bol veľmi pokorný a životopisec Giorgio Vasari o ňom napísal, že vraj prv ako zobral do ruky štetec, pomodlil sa. Svoje diela neprerábal ani nijako nepremaľovával, lebo veril, že to tak chcel Boh. Nikdy nechcel byť bohatý, len byť spokojný a svojím životom sa priblížiť k raju, nie k peklu.

Vo florentskom konvente San Marco vyzdobil celý kláštor svojimi maľbami a asi päťdesiatimi freskami, ktoré tam môžeme obdivovať dodnes.

Nebolo momentu, aby neplakal, keď maľoval Ukrižovaného. Pre mnohých

12

ľudí bol umierneným, pokorným a ľudským, avšak aj najlepším maliarom ranej renesancie. Jeho najznámejším dielom je Korunovanie Panny Márie, ktorým si vyslúžil prívlastok Fra Angelico, čiže Anjelský brat. Nazývali ho aj Beato Angelico – Blahoslavený anjel.

Angelico pozorne sledoval nové umelecké trendy, predovšetkým vo svojich obrazoch používal lineárnu perspektívu, podobne ako napríklad Masaccio, ktorým bol nesmierne ovplyvnený. Po náhlej Masacciovej smrti bol Fra Angelico po roku 1428 najmodernejším, a teda aj najvyhľadávanejším umelcom. Používal mnoho štylistických trendov, hlavne spracovanie obrazového priestoru a hru tvarov so svetlom a tieňom pre realistický efekt.

Využíval taktiež kontrast svetlého pozadia a tmavších postáv, akoby chcel povedať, že všetko sa odohráva v Božskej prítomnosti.

Okrem života svätých namaľoval panorámy toskánskej prírody – lúky, stromy, ale aj domy, kde bývali obyčajní ľudia.

V roku 1445 ho povolal do Ríma pápež Eugen IV., aby vyzdobil, dnes už, bohužiaľ, neexistujúcu, kaplnku. Dokonca ho chcel pápež vymenovať za arcibiskupa, no Fra Angelico odmietol s tým, že pozná niekoho, kto je na toto miesto s jeho vzdelaním vhodnejší, a to svätého Antonína Florentského.

O dva roky neskôr pracoval na maľbách v katedrále v Orviete, odkiaľ ho zase povolal po smrti pápeža Eugena IV. pápež Mikuláš V., pretože si chcel dať vyzdobiť svoju súkromnú kaplnku vo Vatikáne.

Nájdeme v nej výjavy zo života sv. Štefana a sv. Vavrinca. Podľa jedného historika ide o jeho najlepšie dielo. Fra Angelico chcel potešiť bohatých klientov a nedať sa zahanbiť. Preto ak prídete do tejto kaplnky, uvidíte žiarivé steny plné farieb a zlata.

V roku 1447 už pomáhal svojim učňom Benozzovi Gazzolimu a Zanobimu Strozziovi maľovať katedrálu.

V Ríme pôsobil do roku 1449 a potom odišiel do kláštora vo Fiesole, kde sa stal priorom a s bratom tam absolvovali svoje štúdiá pre rehoľu. S niekoľkými pracovníkmi vytvoril v tomto období početné obrazy, ako napríklad Zvestovanie, ktoré je dnes v múzeu El Prado v Madride.

V roku 1452 sa po tretí raz vracia do Ríma, kde strávil posledné dva roky svojho života. Zomrel v konvente Santa Maria sopra Minerva a je pochovaný v tomto

nenápadnom chráme neďaleko Panteónu v Ríme pod mramorovým náhrobkom s jeho podobizňou medzi dvoma stĺpmi spojenými okrúhlou klenbou.

Stal sa patrónom umelcov a roku 1982 ho pápež Ján Pavol II. oficiálne zapísal ako blahoslaveného.

Na Slovensku už osemnásty raz udeľovala Rada Konferencie biskupov Slovenska (KBS) Ceny Fra Angelica pre umelcov, ale aj vedcov či teoretikov.

Mišel Klempová

13

FRIEDRICH NIETZSCHE A JEHO FILOZOFIA – Friedrich Nietzsche, nemecký filozof a filológ, je minimálne na prvé počutie povedomý každému. Niektorí by ho opísali ako toho nejakého večne zadumaného pánka s veľkým fúzom žijúceho v ríši svojich predstáv, dogiem a predpokladov. Dalo by sa povedať, že áno, títo ľudia majú pravdu, avšak len čisto povrchne a zaraďovať sa do tejto skupiny ľudí, by som sa teda nechcela. Nietzsche je veľmi podstatná figúrka a jeho názory presahujú až do súčasnosti. Najzaujímavejšie je hlbšie rozoberať a skúmať jeho myšlienky. Považujem za nutné dodať, že nie som expert na jeho filozofiu, len nadšenec a obdivovateľ jeho názorov, predpokladov, vykladania sveta a tak ďalej, takže moje tvrdenia môžu podliehať subjektívnemu zafarbeniu.

Nietzsche je jedným z najvýznamnejších filozofov života, vo svojej filozofii sa zaoberal hlavne existencializmom a psychoanalýzou, psychológiou, estetikou a etikou. V jeho rozmýšľaní ho ovplyvnili veľkí myslitelia, napríklad Dostojevskij, Goethe, Platón, Spinoza a iní. Má veľa známych výrokov, ako ten, že Boh je mŕtvy, čo súvisí s teóriou nadčloveka.

Už len z tohto tvrdenia je jasné, že Nietzsche bol nemilosrdný, bol revolučný, bol provokatér, bol nadčasový a vďaka tomu stále jestvuje medzi nami, i keď už dávno odišiel.

Udivujúce, ale zároveň vskutku zarážajúce je to, že človek s toľkými prelomovými názormi a víziami nevytvoril žiadny filozofický systém. Jeho diela a spisy sú ozajstnými dielami umelca mysle a slova, sú písané v básnických obrazoch,

14

metaforách a aforizmoch. Niekto by ho mohol označiť za depresívneho, pre neho to však bol pohľad na realitu takú, aká je. Medzi základné kamene jeho filozofie patrili nihilizmus, vôľa k moci, večný návrat rovnakého, nadčlovek a opakované prehodnocovanie všetkých základných právd a hodnôt.

Poďme po poriadku. Otázka, ktorou Nietzsche odštartoval svoju púť rozmýšľania nad problematikou existencie, bola na prvý pohľad veľmi jednoduchá – aké je byť človekom? Je nespočetne veľa reálií týkajúcich sa našej existencie, ktoré berieme za samozrejmosť a ani sa nad nimi nepozastavujeme, sú pre nás bežné, napĺňajú našu každodennosť, tak prečo sa nimi zaoberať, však?

Moderný človek nemá čas hodiny sedieť a premýšľať nad jadrom podstaty svojej schopnosti vidieť. Z akého dôvodu má uši na oboch stranách svojej hlavy? Čo mu umožňujú robiť jeho vlastné končatiny? Je to pre neho absolútnou banalitou, veď vidí, čo robia, veď všetko vymenované neprestajne používa. Pravda, avšak Nietzsche obdivoval jednoduchosť a na prvý pohľad až provokatívnu nezmyselnosť takéhoto typu otázky, ktorú keď rozoberieme a poodhalíme všetky jej najtenšie vrstvičky, dospejeme k zisteniu, že nám ponúka obrovský diapazón odpovedí a milióny odrazových mostíkov pre ďalšie a ďalšie sentencie so zvlneným interpunkčným znamienkom na ich konci. Jedna sa mu vyložene ponúkala – čo je tou nezodpovedanou otázkou, nad ktorou sa každý človek aspoň raz za svoj život zamyslí?

vykročme do jeho mysle Jeho odpoveď je typickým príkladom rozmýšľania existencialistu – čo je zmyslom môjho života? To je tá otázka, každý sa ju sám seba pýtal minimálne jedenkrát počas svojho pobytu na našej okrúhlej planéte. To už niečo značí, nie?

Tu sa nám to už začína trochu komplikovať. Koľko ľudí vie odpovedať na túto „podpásovku“? Málokto. Ako je potom možné, že nihilizmus je rozšírený iba u pomerne malej skupiny populácie?

Friedrich Nietzsche uvádza dve cesty, ktorými sa človek bez odpovede môže vybrať – prvá cesta je, samozrejme, nihilizmus. Druhou cestou sú takzvané „pravdy o fungovaní sveta“, ktorým jeden môže zasvätiť celú svoju existenciu.

Týchto spomínaných právd je mnoho, napríklad Platónov svet ideí, v ktorom existuje všetko v najdokonalejšej možnej podobe a svet, v ktorom žijeme my, je len jeho pokrivenou replikou. Potom tu máme ďalšiu z právd – kresťanská viera, ktorá už od svojej podstaty delí našu realitu na dve. Svet, v ktorom žijeme teraz, náš život, ktorý by sme mali viesť tak, aby sme sa dostali do sveta, ktorým je mnohými neprestajne ospevované Nebo. Týchto „právd o fungovaní sveta“ je neúrekom. Jednoducho povedané, ich základným stavebným kameňom je fakt, že i keď nevieš, prečo si tu a aký je tvoj údel na našej planéte, nič sa nedeje, “lážo-plážo“, pretože predpokladajú, že to, čo tu my predvádzame, je úplne nulitné, je to nič, je to “pf“. Podľa týchto teórií je naša zdanlivá realita len predpríprava na to, čo príde, že telo, v ktorom žijeme, a naša prítomnosť na planéte je len

určitým druhom testu. Nemáš ambície?

Nič sa neboj, stačí, že si milý k ostatným a Ježiš Kristus tvoju dušu spasí, pôjdeš do Neba, tam ti bude dobre, tí, ktorí na Zemi obetovali kamarátstva za úspech, tam nepôjdu. Teraz sa na teba pozerajú zhora, no raz sa budeš pozerať ty zhora na nich, lebo tí hnusní chudáci skončia v Pekle. Ty sa len pekne modli a pracuj, uvidíš, keď tu toto divadlo skončí, tebe bude do spevu. Niečo na takýto spôsob.

V každom prípade, tieto takzvané pravdy nevytvárajú len náboženstvá a filozofia, sú ich tisíce a vznikajú v každom odvetví ľudského bádania. Sami si ich vytvárame, aby sme sa cítili lepšie, aby sme mali lepší pocit zo seba samých.

V tomto bode by sme sa mohli zastaviť a stručne si zrekapitulovať Nietzscheho uvádzané myšlienkové pochody: Máme univerzálny problém, a to otázku významu a banality našej existencie – jestvujú dve cieľové stanice, z ktorých ani jedna nie je úplne ideálnou. Vďaka jednej, nihilizmu, úspešne preflákame svoj život, tá druhá už od svojej podstaty postupom času viac a viac zaniká. Počkať, zaniká? Áno, pre človeka, ktorý racionálne zmýšľa, sa druhý smer, stanica alebo dvere, nazvite si to, ako sa vám najviac páči, blíži k smrteľnému koncu, odkiaľ nie je návratu. Podľa nášho pána filozofa predsa racionálny moderný človek nemôže byť každý deň obklopený technológiou, prieť sa logickými argumentam,i a zároveň veriť v Boha. Tým pádom sa dostáva k ďalšiemu záveru, ktorý konštatuje s badateľnou trpkosťou:

15

„Boh nejestvuje, zostáva mŕtvy, zabili sme ho.“ K tejto časti, by som dodala len jednu vsuvku. Nietzsche je síce nespochybniteľne obrovská kapacita, no tiež nevidel až tak dopredu. Vzniklo nové náboženstvo, ktoré nesie názov Dataizmus. Ich Bohom sú dáta a neprerušiteľný tok informácií. Toto náboženstvo vzniklo zlúčením dvoch prevratných vedeckých smerov – Darwinizmu a Turingiizmu. Čiže spojením biochemických a elektronických algoritmov. Tým pádom vytvára spoločný jazyk vedcom rôznych oborov, u ktorých si Dataizmus nachádza najväčšiu priazeň. Dokonca už má aj svojho prvého mučeníka. Protagonisti tohto náboženstva veria v logiku. Zaujímavý vývoj udalostí, však?

No vráťme sa k výroku, že Boh je mŕtvy.

Nietzsche prechovával špeciálne voči kresťanstvu veľmi negatívne pocity. Jeho názorom bolo, že vyznávači kresťanskej viery strácajú svoju individualitu, túžbu niečo dosiahnuť a stávajú sa z nich skoro totožné klony vytvárajúce jedno rovnaké stádo, ktorému chýba, okrem skoro všetkých určitým spôsobom podfarbených pocitov, jedna konkrétna emócia – závisť. Závisť je podľa Nietzscheho neodmysliteľne podstatnou v spektre ľudských pocitov, dovoľuje si dokonca pohrávať sa s myšlienkou, že nie je negatívna, stačí si len poriadne zadefinovať, čo sa pod týmto slovom skrýva a rozanalyzovať ďalšie závery prameniace z nej.

Závisť je obrovská túžba po niečom, čím aktuálne nedisponujeme. Tu prichádzajú na rad dva rôzne uhly pohľadu, ktoré vytvárajú diferencujúce sa konštatovania o kladnosti alebo zápore tohto samotného javu, ktorým je závidieť niekomu. Človeka majúceho niečo, čo ty nemáš, ale nepredstaviteľne chceš, môžeš nenávidieť (–) alebo obdivovať (+). Nie je to teda o samotnom jave, ale o postoji, ktorý voči danej skutočnosti človek zaujme.

Týmito jednoduchými myšlienkovými

16

pochodmi sa môžeme dostať až k takému radikálnemu tvrdeniu, ku ktorému sa dostal Nietzsche: „Závisť je potrebnou, závisť nám dovoľuje rásť, závisť nám dovoľuje uvedomiť si, kým sme, čo naozaj chceme a kam sa túžime vo svojom živote dostať.“ Ďalším zo zaujímavých, no pre niekoho možno iritujúcich faktov o Nietzschem je to, že ostatným nikdy nehovoril, čo by mali, ale len, čo by nemali robiť. Tým pádom sa vlastne nikdy nemohol mýliť.

Nietzschemu sa okrem kresťanstva veľmi podobným spôsobom priečil alkohol, dokonca ich k sebe prirovnával. Rovnako, ako by jeden nemal byť veriaci, by nemal ani konzumovať alkohol, ktorý je stelesnením zla a len dočasnej úľavy od ťaživej reality, zdanlivým riešením problémov sťa náboženská viera. To, čo robíš tak jednoducho, keď si pod vplyvom alkoholu, je v zásade to, čo túžiš robiť za triezva, ale z nejakého dôvodu to nerobíš – ostýchavosť, neistota, strach z odmietnutia alebo výsmec. Nejaká bariéra, ktorú si sám v hlave vybuduješ. Podľa Nietzscheho by si sa mal zbaviť tejto bariéry a vtedy budeš žiť život, po ktorom túžiš, ktorý niekomu inému možno závidíš, a pritom ho tak jednoducho môžeš žiť tiež, keď tieto zábrany zničíš alebo preskočíš.

V ďalšej rozprave o Friedrichovi Nietzschem a jeho rôznorodých zaujímavých učeniach a názoroch na ľudskú existenciu budem pokračovať v nasledovných číslach časopisu. Zatiaľ by som vás, milí čitatelia, chcela vyzvať k zamysleniu sa nad doposiaľ preberanými ideami. Dala by som ruku do ohňa za to, že pár minút analýzy samého seba s novými poznatkami od Nietzscheho vám poskytne informácie o svojej osobe a spôsobe života, ktoré ste doposiaľ nevideli alebo aj videli, no nechceli ste ich vidieť. Práve vďaka tomu získate nové odrazové mostíky do svojho ďalšieho bytia. Mysleniu zdar!

Celestína Minichová

17

UMENIE BÁBKARSKEJ SCÉNOGRAFIE Na bábkovom umení je asi najfascinujúcejší samotný okamih zrodu – buď bábky akéhokoľvek druhu, vyrobenej zo širokospektrálneho materiálu, či aj, prirodzene, zrod scénického dejiska jej budúceho príbehu, ktoré môže byť tiež prakticky vyrobené z čohokoľvek.

Bábková scénografia sa plynutím času neustále prekonáva a mňa tak nestačí čoraz viac udivovať. Nemá problém živo simulovať voňavé čaro čokoládového paláca, krehkosť domčeka z cukrovej vaty či aj číry zmysel pichľavého včelieho úľa.

Čo vlastne znamená pojem „bábkarská scénografia“?

Bábkarská scénografia predstavuje súčasť scénografickej tvorby. Má svoje špecifické postavenie pri spolupôsobení ďalších činiteľov, ktorých konečným výsledkom je jednota a harmónia ako divadelného, tak aj televízneho či filmového umeleckého diela.

Bábkarská scénografia je vo svojej podstate výtvarno-dramatická disciplína, ktorá na svojich autorov prirodzene kladie vyššie nároky, keďže maliarstvo, sochárstvo a architektúra sa v tomto odbore celkom prelínajú. Bábkarská scénografia nemá strach pred prezentovaním samej seba bez akéhokoľvek ďalšieho prídavku – či už hereckej akcie, alebo nasvietenia, keďže je to jediná možnosť, ako sa v skutočnosti aj jej výtvarníci môžu dostať do centra divákovej pozornosti.

Krátke reflexie na variácie na maňušku od Zoji Zupkovej a Martina Dubravaya Podľa fotografií to vyzerá tak, že sa tieto konkrétne vyobrazené maňušky zrodili z akéhosi špeciálneho druhu modelovacej hmoty. Zupková evidentne pracovala s negatívnejším motívom, súdiac nielen podľa samotných hrôzostrašných výrazov maňušiek, ale aj z vyobrazenia čertovských rohov na dvoch takýchto kreatúrach. Prvá maňuška predstavuje desivú lebku (možno bývalého námorníka) so zachovaným jedným „okom“ a zubami strašne zrastenými. Druhá maňuška predstavuje pohľad zboku na

no nešťastné krivé oči a jeho prihlúply výraz. Bradu má spravenú podobným spôsobom ako prvý čert, čo môže len potvrdzovať, že sú z toho istého rodu alebo aj vo vzťahu „pán a jeho pes“.

Bábky Martina Dubravaya sršia už na letmý pohľad celkom iným dojmom a príbehom. Tento umelec pracoval s rovnakým materiálom ako Zupková, no očividne s celkom iným konečným zámerom. Tieto maňušky z môjho uhla pohľadu evokujú príbeh z čarovného lesa. Prvá sa svojím tvarom celkom podobá na akýsi živý roztomilý dubák. Špecifiká tejto kreatúry sú najmä jej skrútené líca, nos a oči, z čoho možno opäť dedukovať jej isté charakterové črty. Intuitívne sa však domnievam, že vyobrazená maňuška v skutočnosti predstavuje len akési alter ego pravého ja. Čo ak je to vlastne nejaký čarodejník, ktorý sa takto maskuje pred nebezpečenstvom? Druhá maňuška je v porovnaní s prvou podlhovastejšia a opäť vyobrazená zboku, no jej charakteristickými prvkami sú podobne jej nos, oči, líca a aj veľké, priam vycerené zuby. Táto maňuška pre mňa pri dlhšom pohľade na ňu predstavuje uškriekaného papagája, ktorý večne rád všetkých otravuje a so sebou pritom nevie vydržať ani o minútu navyše. Tretia maňuška je špecifická najmä svojím trojuholníkovým tvarom. Vychádzajúc z toho, že je otočená rovnako ako druhá maňuška a aj z toho, že jej stojí takmer tesne za chrbtom, opäť možno polemi-

19

akéhosi čerta s malými rohmi, pripomínajúcimi v skutočnosti skôr dva malé prsty. Čert sa tvári prirodzene, mrzuto.

Má vypúlené oči a nos ohnutý veľmi špecificky. Dominantou tejto maňušky je však z môjho uhla pohľadu jeho vysoké ucho, ktoré ale tiež skôr predstavuje prst, možno dokonca prostredník, čo môže prezrádzať niečo o jeho charaktere. Táto maňuška je osobitá aj svojou bradou, ktorá bola, súdiac podľa odtlačku, vytvorená viacerými prstami tvorkyne. Táto brada je na pohľad ostrého obdĺžnikového tvaru a pôsobí tak veľmi dominantným dojmom. Tretia kreatúra pôsobí v porovnaní s ostatnými až podozrivo šťastne. Má však tiež atypický vzhľad, súdiac podľa jej nepravidelného obrysu tváre, krivo odstávajúcich očí a uší a bezzubého úsmevu. Zrejme to bol kedysi veľmi šťastný, no chudobný človek, otec aspoň štyroch detí, ktorému sa však stala v živote strašná tragédia, a tak sa oddal alkoholu, ktorý ho nakoniec celkom zniesol zo sveta. Posledná maňuška opäť predstavuje čerta. Špecifické sú na ňom, opäť ako aj pri prvom čertovi, jeho uši – netopierieho tvaru, čo znova môže prezrádzať niečo o jeho povahe.

Tento čert, súdiac podľa jeho podlhovastej tváre, pôsobí v skutočnosti ani nie tak dominantne ako skôr submisívne.

Svedčia o tom aj jeho malé dobrácke,

20

zovať o pravdepodobných vzájomných väzbách. Čo ak je to jeho manželka, ktorá ho večne sleduje? Vychádzajúc z trojuholníkového tvaru jej hlavy, možno aj subjektívne dedukovať, čo ju vlastne trápi – nevera jej priveľmi spoločenského muža. Poslednou Dubravayovou maňuškou je akýsi krokodíl, ktorý svojím otočením od všetkých dáva jasne najavo svoj nadhľad nad celou situáciou. Umelec pri ňom opäť nezanevrel na použitie vlnitých a okrúhlych „ornamentov“. V porovnaní s ostatnými maňuškami je práve táto vlastne „ozdobená“ najviac a aj najkrajšie, čo môže znamenať, že má krokodíl v ich svete vysoké postavenie. Ale nie najvyššie, o čom svedčí práve vpredu do špica skrivená čeľusť, ktorá tak prezrádza jeho poddajnosť pred iným pánom.

Osobnosť bábkarskej scénografie – Jana Pogorielová Práve s menom slovenskej umelkyne Jany Pogorielovej je spätý aj samotný osud slovenského profesionálneho bábkového umenia. Pogorielová sa rovnako zaslúžila aj o vznik profesionálneho bábkového divadla v Košiciach v roku 1959. Zároveň sa angažovala aj v zahraničí, ako napríklad v Nemecku, Poľsku či Bulharsku.

Pogorielovú viedli práve roky strávené

s jej otcom, ruským emigrantom, právnikom, ale aj výtvarníkom a básnikom dr. Pogorielovom k bábkovému divadlu. Dr.Pogorielov mal doma tradičné marionetové bábkové divadlo. Venoval sa tvorbe kostýmov bábok a neskôr ich aj vyrezával. Pre úzky okruh svojich priateľov hrával improvizované hry, ktoré v sebe vždy niesli reakciu na vtedajšie spoločenské pomery. Dr. Pogorielov za svojho života dokonca založil bábkarský súbor v Dome pionierov a mládeže v Bratislave, ktorý tvorí ešte dodnes.

Cesta Jany Pogorielovej viedla ďalej na Strednú školu umeleckého priemyslu v Bratislave, kde sa stretla s profesorom Fikarim, ktorý mal aj bábkarský súbor, kde začala Pogorielová (ako jedna z mnohých iných terajších bábkarských osobností) hrávať. Jej záujem o bábkové divadlo sa tak čoraz viac prehlboval.

Významnú úlohu zohrala najmä jej spolupráca s ochotníkmi, ktorí aj neskôr vytvorili základ umeleckých súborov profesionálnych divadiel. Pogorielová neskôr začala pracovať ako výtvarníčka v Mestskom dome osvety. V tomto období zároveň režijne a výtvarne pripravila maňuškovú inscenáciu ruskej ľudovej rozprávky Na rozkaz šťuky.

Pogorielová sa pod vplyvom týchto okolností dostáva do Košíc, kde sa stretáva s budúcim riaditeľom Bábkového divadla

v Košiciach A. Futášom. A na základe jej prvej konkurznej, už spomenutej inscenácie Na rozkaz šťuky tak nastupuje do tohto divadla ako riadna výtvarníčka a šéfka výpravy. Ako scénická výtvarníčka neskôr pôsobí aj v Žiline a Banskej Bystrici.

Po poslednom divadelnom angažmáne v Bábkovom divadle Žilina (1993) výtvarníčka Pogorielová a jej manžel, technológ Anton Duša, vlastnia súkromnú firmu na výrobu bábok v Banskej Bystrici pod názvom „Pogorielová – Duša – drevo – bábky – bábiky“, kde sa aj usadili. V poslednom čase vyrábajú najmä bábky pre nemeckého bábkara Olafa Bernstengela, či aj pre francúzskych a amerických bábkarov.

Pogorielovej tvorba je charakteristická zmyslom pre proporcionalitu, originalitu a doslovné hranie sa s nápadmi.

Výrazným prvkom jej tvorby je ale najmä precítenie videnia skutočnosti a jej zovšeobecnenie, abstrakcia scénických materiálov a reálií. Jej tvorba poukazuje na to, že treba odkrývať nové tvary a farebné kombinácie. Pogorielová sa tak dopracováva k novej výtvarnej syntéze, ktorá už v skutočnosti neráta iba s bábkou, ale s celým javiskovým priestorom ako komplexom umeleckých komponentov.

Petronela Brotka

21

Aj keď sa sám s touto formou úvodu nestotožňoval, pretože ju považoval za „únavnú“, predsa je nevyhnutné zmieniť sa o jeho stručnej biografii a možno viac nahliadnuť, kde sa v ňom asi vzala jeho „inakosť“. Narodil sa 18. augusta 1934 v Dolnom Kubíne. Premýšľal o štúdiu výtvarného umenia, literatúry či dokonca teológie, no napokon zakotvil na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave, kde študoval dejiny výtvarného umenia. V roku 1958 ho vylúčili pre „morálny a ideologický profil“. Prešiel si rôznymi zamestnaniami – najprv ako podnikový psychológ v závode na výrobu televízorov na Orave, potom bol referentom vo Zväze slovenských spisovateľov v Bratislave, pracovníkom Mestského domu kultúry a osvety v Bratislave, odborným pracovníkom v Ústave umeleckej kritiky a divadelnej dokumentácie. Prevažne sa však venoval literárnej tvorbe. Od roku 1972 žil v Šali, kde zomrel 5. júna 2008.

Ján Johanides bol slovenským autorom nenapodobniteľného charakteru, ktorý podľa mnohých literárnych teoretikov presahoval svojou úrovňou a univerzalitou európsky priestor. Jeho knihy boli preložené do angličtiny, francúzštiny, nemčiny, maďarčiny a nórčiny. Vyslúžil si aj niekoľko ocenení, v roku 2002 – Cena vydavateľstva Slovenský spisovateľ a Cena Dominika Tatarku za knihu Nepriestrelná žena. V roku 1988 získal titul zaslúžilý umelec. Na pamiatku spisovateľa a zároveň podporu mladých autorov sa od roku 2010 každoročne vyhlasuje súťaž Esej Jána Johanidesa.

Jedna z jeho poviedok Potápača priťahujú pramene mora (In: Súkromie, 1963) bola adaptovaná k filmu 322 od režiséra

22

Dušana Hanáka. Podľa Johanidesovej knižnej predlohy bol natočený aj film Postoj, s ktorým sa sám autor veľmi nestotožňuje. Odôvodňoval to tým, že film má vlastnú reč, a taktiež po nahliadnutí do prvej verzie scenáru Johanides skonštatoval, že Dušanovi Hanákovi uniklo to hlavné, prečo poviedku Postoj napísal. Podieľal sa na tvorbe scenáru k obom filmom.

Zbierka Súkromie (1963) je tematicky založená na životoch ľudí a vnímaní sveta.

V piatich novelách sa Johanides snaží čitateľa zaviesť do útrob vnútorného vesmíru postáv. Odhaľuje ich „súkromie“, podvedomie a svedomie. Načrtol široký priestor, ktorý rozvíja v jeho ďalších dvoch knihách Podstata kameňolomu (1965) a Nie (1967).

Tieto tri diela boli kritikmi formulované ako produkty „nového románu“ a taktiež ako surreálne a existencialistické. Položil tu otázky existencie, bytia človeka na zemi, strachu z jestvovania, rozoberá aj chyby v komunikácii, analýzu ľudskej slobody, pocity zbytočnosti na tomto svete, atď. Rovnakými otázkami sa zaoberali aj francúzski spisovatelia Jean-Paul Sartre a Albert Camus – zakladatelia epochy existencializmu, ku ktorým bol často prirovnávaný.

Pre Johanidesa neboli dôležité napínavé deje, podstatná bola pre neho veta.

Nechcel svoje texty rámcovať do iných médií. Jeho syn Juraj Johanides to vysvetľuje takto: „Poctivo pracoval, zaoberal sa každou vetou, každú vetu doslova vážil. Každé slovo bolo preňho dôležité, veľmi trpezlivo ho vyberal.“

„Veta je dôstojný dôkaz pamäti, lásky a súcitu.“ (Ján Johanides: Prózy. Bratislava: Kalligram Ústav slovenskej literatúry SAV, 2009, s. 603.)

Slovenčinu považoval za „báječnú“ a tvrdil, že nemá potrebu konfrontovať sa s cudzími jazykmi, čo potrebuje, má vo svojom jazyku.

Maximálnu pozornosť venoval obnaženému vnútru človeka a jeho pokusom k priblíženiu sa k inému človeku. Jeho postavy boli empatické, mali vysoký jemnocit, boli veľmi senzitívne. Často na to doplatili pri stretnutí s menej citlivými, strohými ľuďmi. Zobrazuje ohrozeného a zraniteľného človeka vo svojom bytí.

Rieši problémy medziľudských vzťahov, ktoré súvisia s jednotlivcom. Ilustruje možné východisko z týchto problémov.

Vo svojej tvorbe sa inšpiroval skutočnými príbehmi a ľuďmi. „Johanedisove práce sú narcistickým a egocentrickým sebavyjadrením, ktoré sa nestransformuje a neobjektivizuje do príbehu a aktivity postáv. Postavy sú zväčša jeho ,mluvčími´, cez ne komentuje seba, i keď na prvý pohľad hovoria často bez logických súvislostí, v ich výpovediach sú brilantnou formou aforizmu a sentencie (ale aj triviálnosti) priamo vyjadrené pocity a filozofia...“ (In: Mladá tvorba, roč. 12, 1967, č. 3, s. 46)

imitáciou surreálnych zvratov. S určitosťou sa dá povedať, že je to človek odlišných názorov a otázok, a to hlavne pre čitateľov.

Johanides je autor, pri ktorom ihneď zistíte, že má celkom odlišné tematické a štýlotvorné ambície než akýkoľvek iní autori jeho doby. Dôkazom je jeho osobitá ťažká atmosféra, precízna práca s detailom, estetické prvky, ktoré vedel správne naaranžovať do každého diela či absencia cenzúry. Ako jeden z mála autorov nekolaboroval s režimom.

Johanides sa sústreďoval na jednotlivca, individuálne zápasy so sebou samým a rozpor človeka so svetom mimo jeho „ulity“. Vedel neobyčajne pracovať s vetou a dokázal zmiasť čitateľa chaotickými prvkami, ktoré boli poctivo premyslené a pripevnené do lán cieľavedomého celku. O jeho tvorbe sa ale dodnes búrlivo diskutuje. Niektorí jeho prózu považujú za nezrozumiteľnú a silenú, iní ju definujú ako vecne a presne konštruovanú. Nech je už Johanides akýmkoľvek mystifikátorom alebo géniom, bez jeho próz by slovenská literatúra prišla neodkladne o inakosť a nevšednosť.

Takto Ivan Kadlečík okomentoval knihu Nie. V kritike tohto diela sa zamýšľa nad chaosom chaosu, ktorý sa pevne zakorení pravdepodobne v každom čitateľovi po nahliadnutí do hocijakého Johanidesovho diela. Pre niektorých môže pôsobiť ako mystifikátor bez autentického opisu postáv či prostredia, ktorý si vypomáha Laura Genčúrová

23

(Ne)zabudnuté ženy surrealizmu Surrealizmus je umelecký smer, ktorý oslobodzuje myseľ a prenáša nás do iných svetov. Je to stále aktívny smer, hoci sa už od pôvodných myšlienok v dnešnej dobe značne vzdialil. Veľmi známym predstaviteľom surrealizmu je napríklad Salvador Dalí, ktorého všetci iste poznáme, úžasný Pablo Picasso, René Magritte či Max Ernst. Drvivá väčšina známych predstaviteľov tohto umeleckého smeru, s výnimkou geniálnej Fridy Kahlo, sú práve muži. Avšak v tomto článku sa zameriame na dve menej známe, no obdivuhodné ženy surrealizmu.

Remedios Varo Remedios sa narodila v roku 1908 na severovýchode Španielska. Jej otec bol hydraulický inžinier a vďaka jeho práci sa rodina sťahovala acestovala na rôzne miesta v Španielsku a v Afrike. Už od útleho veku sa Remedios zaujímala o umenie, milovala dobrodružnú a neskôr mystickú a filozofickú literatúru, ktorú spoznávala práve prostredníctvom jej otca, ktorý si jej talent a intelekt hneď začal všímať. Podporoval nezávislé myslenie, slobodu, liberálne a univerzalistické myšlienky, ktoré vštepil aj svojej dcére. Varo kreslila celé detstvo a svoj prvý obraz namaľovala vo veku 12 rokov.

V roku 1924 sa rodina Varových presťahovala do Madridu.

V pätnástich vstúpila na prestížnu akadémiu umenia, kde spoznala Gerarda Lizárragoma. Remedios a Gerard si rozumeli v každom smere a v roku 1930 uzavreli manželský zväzok. Na krátke obdobie sa presťahovali do Paríža, kde v tej dobe sídlila väčšina európskych umelcov. Neskôr sa obaja zamestnali v reklamnej firme Thompson. Varo sa zúčastnila umeleckej výstavy v Madride, kde predstavila svetu svoje diela, a o rok prispela tromi vlastnými dielami aj k výstave organizovanej Logikofobistami. Medzitým sa v Španielsku začala občianska vojna, v ktorej bojoval aj jej manžel, ktorého práve preto v

24

roku 1937 opustila. Neskôr sa rozhodla žiť s aktivistom a umelcom Estebanom Francésom. Vrátila sa spolu s Estebanom do svojho milovaného Paríža, aby utiekla od politických nepokojov. Po čase začala striedať sexuálnych partnerov, začala žiť v chudobe, dokonca sa zo zúfalstva uchýlila k falšovaniu malieb. Aj napriek jej intelektu a talentu žila pomerne biedny život.

Počas druhej svetovej vojny bola nútená pridať sa k utečencom opúšťajúcim Paríž.

Jej život v Španielsku nebol ideálny, nemala prostriedky na venovanie sa umeniu, avšak v roku 1952 do jej života vstúpil muž, ktorého finančná stabilita umožnila tejto nadanej žene venovať všetok svoj čas jej maľbám. Varo v nich často zobrazovala ženy v uzavretých priestoroch, čo poukazovalo na jej pocit izolácie od spoločnosti, prezentovala aj svoje feministické názory. V dielach sa objavujú postavy, ktoré nezobrazujú žiadne konkrétne pohlavné črty a pôsobia takmer ako bytosti tretieho druhu, ktoré sú charakteristické tvárami v tvare srdca, veľkými očami mandľového tvaru, čo poukazuje na jej vlastné črty.

Práca Varo sa zameriava na jej úlohu v spoločnosti. Medzi jej najznámejšie diela patria napríklad Gypsy and Harlequin (1947), Celestial Pabulum (1958), Harmony (1956), Premonition (1953).

25

V roku 1963 Remedios Varo zomrela na infarkt, jej diela neboli v tej dobe takmer vôbec populárne. Až v roku 1971 posmrtná retrospektívna výstava jej diel v Múzeu moderného umenia v Mexico City prilákala najväčšie množstvo návštevníkov v jeho histórii, a to viac ako počas výstavy Diega Riviera. Tu sa začala pomaly dostávať do povedomia milovníkov umenia. Viac ako 50 jej diel bolo vystavených na retrospektívnej výstave v roku 2000 v Národnom múzeu žien vo Washingtone DC. Ako u mnohých známych umelcov, tak aj Remedios bola uznávaná a milovaná až po jej smrti. Dnes sa o nej takmer vôbec nehovorí, akoby táto žena nikdy neexistovala. Jej diela sú úchvatné a jedinečné a biografia tejto odvážnej a inteligentnej ženy je skutočne výnimočná.

Leonora Carrington Leonora sa narodila v roku 1917 v Anglicku. Jej otec bol bohatý výrobca textilu a jej matka pochádzala z Írska. Povaha ich dcéry bola veľmi komplikovaná – Leonora bola rebelská, odporovala autoritám a bola nevyspytateľná. V roku 1927, vo veku desiatich rokov, uvidela prvý surrealistický obraz v galérii v Paríži, do ktorého sa doslova zamilovala. Neskôr v staršom veku začala osobne spoznávať mnoho surrealistických umelcov, akým bol napríklad Paul Éluard. Leonora navštevovala umeleckú školu v Chelsea a neskôr začala navštevovať aj Akadémiu výtvarných umení Ozenfant v Londýne.

Zo strany rodiny nepociťovala žiadnu podporu, avšak napriek tomu venovala všetok svoj čas a energiu surrealistickému umeniu. Edward James kúpil veľa jej obrazov a usporiadal prehliadku v roku 1947 v galérii Pierra Matisse v New Yorku.

V roku 1937 sa na večierku v Londýne zoznámila s Maxom Ernstom, s ktorým neskôr začali tvoriť pár. Spoločne sa podporovali v umeleckom rozvoji a spolupracovali na nových dielach.

Carrington maľovala autoportréty,

26

napríklad Inn of the Dawn Horse, kde samu seba zobrazila ako ženu s divokými strapatými vlasmi, posadenú na stoličke v kurióznej, fantastickej scenérii s rukou natiahnutou k hyene a chrbtom obrátenú k hojdaciemu koníkovi, ktorý sa za ňou akoby vznášal. Toto dielo je momentálne vystavené v Metropolitnom múzeu umenia.

V roku 1939 Leonora namaľovala portrét Maxa Ernsta ako vyjadrenie niektorých ambivalencií v ich vzťahu. Ich manželstvo sa skončilo o pár rokov neskôr po tom, čo bol Max zatknutý počas druhej svetovej vojny a označený za nepriateľského cudzinca, neskôr prepustený apo čase zase uväznený, pretože nacisti považovali jeho umenie za „degenerované“. Leonora jeho zatknutie psychicky nezvládla a utiekla do Španielska, kde sa jej ujali jej rodičia a nechali ju hospitalizovať na psychiatrii, kde dostávala „konvulzívnu terapiu“ a bola liečená silnými anxiolytickými liekmi, ktoré sú v dnešnej dobe ministerstvom zdravotníctva v USA zakázané. Vzťah Maxa aLeonory nebol nikdy obnovený.

Leonora sa neskôr presťahovala do Mexika, ktoré si zamilovala a prežila tam zvyšok svojho života. Jej nástenná maľba El Mundo Magico de los Mayans bolo ovplyvnené mexickými ľudovými príbehmi a dodnes sa toto dielo nachádza v Museo Nacional de Antropología vMexico City. Pri maľovaní používala techniku malých ťahov štetca veľmi precíznym spôsobom, čím vytvárala bohaté snímky.

Taktiež písala knihy, ktoré zobrazovali udalosti z jej života, kde písala napríklad o období, keď sa nervovo zrútila, o následnom umiestnení do ústavu pre duševne chorých či o poruche príjmu potravy, ktorú prežívala. Všetko, čo vústave zažívala, ilustrovala do svojich kníh – terapie prostredníctvom halucinogénnych drog, násilie a sexuálne utláčanie.

Tak isto ako Remedios Varo, aj Leonora bola feministkou bojujúcou za ľudské práva žien, ktoré presadzovala prostredníctvom umenia, a tak poukazovala na rodovú rovnosť. Carrington pochopila, že slobodu nemožno dosiahnuť, kým sa nedosiahne aj politická sloboda. Leonora vytvorila feministický plagát Mujeres conciencia (1973) pre hnutie za oslobodenie žien v Mexiku, čo bolo z jej strany veľmi zodpovedné. Nadviazala taktiež vzťah s Remedios Varo a obidve spoločne študovali alchýmiu, kabalu a mayské mystické spisy. Leonora sa neskôr znova vydala za Emerika Weisza, ktorý bol fotografom a spolu mali dvoch synov Gabriela a Pabla. V roku 2011, vo veku 94 rokov, Leonora zomrela v dôsledku zápalu pľúc v nemocnici v Mexico City.

Táto silná, neovplyvniteľná a krásna umelkyňa oddala celý svoj život surrealizmu. Jej umenie je zároveň odzrkadlením jej pohľadu na svet, prostredníctvom neho sa môžeme pozrieť na svet jej očami. Rozprávkové, éterické, mystické a skvostné sú maľby zobrazujúce jej emočné rozpoloženie v danom období. O Leonore Carrington sa síce v učebniciach nepíše, avšak jej životný príbeh axjej cesta k umeniu si takisto, ako vprípade Remedios Varo, zaslúži byť určite viac publikovaná.

Iwa Nadzam

27

28

Je tomu už celých šestnáct let, co se na prknech českých divadel, kaváren a galerií začal objevovat naprosto nový formát přednesu poezie, který už nadobro vytlačil, již v té době nepříliš populární, klasickou recitaci, a navíc oslovil i mladší část populace. Řeč je o slam poetry, za hranicemi známější jako poetry slam, na první poslech, nebo pro laiky, velmi podobné stand-up performancím, ale přesto se jedná od základu o naprosto rozdílné formy projevu. Zásadním rozdílem je například to, že slam poetry má, podle názvu, základ v poezii – rytmu a rýmování textu. Vystoupení často může připomínat rap bez hudby v pozadí. Slamer má také zakázáno používat kostýmy a rekvizity a jejich vystoupení jsou často časově omezená. Stand-up se také považuje za uměleckou formu komedie, slam poetry není nijak kategorizovaná, ale povětšinou platí, že humorná vystoupení mají u publika větší úspěch.

Slam poetry dal za vznik jistý Marc Smith, dnes jednasedmdesátiletý americký poet a performer, který považoval tradiční autorská čtení a recitace za tak nudné, že v roce 1984 v Chicagu uspořádal Monday Night Poetry Reading, první oficiální slam poetry. Netrvalo dlouho a tento typ žánru si prorazil cestu celými Spojenými Státy, koncem 80. let také do Japonska, Německa a pak už postupně do celé Evropy, to znamená i do Čech.

Ačkoliv se slam poetry rozšířila z jednoho místa – Severní Ameriky, v každé zemi nabrala trochu jiného směru.

Zatímco v Americe se učí na školách, objevuje se v televizních pořadech a vlastně se jedná i o běžnou profesi, která je založená na víkendovém semináři, kde se naučí básnit naprosto kdokoliv, tak v Německu se jedná o vystoupení velmi podobná kabaretům. Protože se ve Spojených státech nachází mnoho kultur, a slam poetry zasáhla všechny z nich, je zde velké množství skupin a spole-

čenství, které si ji upravily podle sebe.

Příklad je spoken word, kde se jedná především o texty politicky a společensky laděné nebo youth speakers, které se řídí heslem bojuj hlasem a ne zbraní.

Německo se naopak poezii více vzdaluje, texty jsou většinou pronášeny tišším, vážným hlasem a jsou více k zamyšlení, většinou s politickými tématy. Myšlenku o podobnosti s kabarety potvrzuje také fakt, že vítězové German International Slam mají právě často jiné kabaretní ceny nebo ocenění.

Do Česka donesl slam poetry Jaromír Konečný, který už několik let předtím působil na mnichovské scéně a dodnes se za hranicemi slam poetry věnuje.

První celostátní kolo u nás tedy proběhlo na festivalu Poezie bez hranic v Olomouci a tuším, že to bylo v roce 2003. Ačkoli vše vypadalo idylicky, začátky na naší scéně nebyly vůbec jednoduché. Exhibice se konaly zhruba dvakrát do roka, a protože se vystupující museli obejít bez zahraničních vzorů a publikum o žánru netušilo o nic více, než první amatérští představitelé, kteří se učili až z vystoupení svých protivníků nebo reakcí publika.

Ačkoliv k nám slam poetry dorazila spíše v podobě krátkých povídek s humornou zápletkou a poučným koncem, postupně se formovala a stala se jakýmsi nezávislým sdělovacím prostředkem pro názory, příběhy a postřehy. A můžeme říci, že se stále formuje, protože vítězové prvních klání neměli ponětí, jak má takové správné vystoupení vypadat, a tak si ho vždy upravili po svém. Jimi se inspirovali jejich nástupci, a i ti časem přivedli nové nápady a nové slamery, kteří chtěli sdělit něco, co scénu opět nasměrovalo trochu jiným směrem.

A co že to ta slam poetry vlastně je?

Mělo se jednat o jakousi kombinaci poezie a divadla s komickými prvky.

29

Slamer má k dispozici pouze mikrofon a pódium a při soutěžích nebojuje jen o body poroty, ale především o pozornost publika. Nejde jen o text, ale je také důležitý styl přednesu. Báseň může vystupující umět zpaměti, mít ji napsanou nebo improvizovat a reagovat na diváky. Slamer si hraje s gesty a mimikou, tvoří slovní hříčky a tvoří tak naprosto jedinečný zážitek. Slamer si publikum tak trochu vychovává. Obecně pak platí, že nevítězí jen humor, ale i tak poezie, jejíž přítomnost se občas za smíchem diváků ztrácí. Pořád platí, že je slam poetry tak trochu underground. Možná především proto, že někteří si zvolili tuto cestu především proto, aby mohli veřejně vystupovat se svými názory na svět. Ne, že by to ovšem bylo na škodu. Naopak právě fakt, že se slameři nenechají nijak tematicky škatulkovat, přidává slam poetry na kouzlu. Skutečně nezáleží na tom, zda je vystupující žena nebo muž, jestli přednáší o svých humorných zážitcích, problémech společnosti nebo současné politické situaci, ale i divák je schopný poznat, zda to jde skutečně z člověka, který na pódiu stojí nebo zda to bere jen jako dobře zrýmovatelné téma. „Jde o to, stát se slovem,“ řekl Bohdan Bláhovec, vítěz z roku 2005.

Kromě běžných exhibicí nebo jiných vystoupení v průběhu roku se koná také Mistrovství ČR ve slam poetry. Jedná se obecně o největší akci roku, kdy se finále zúčastní i několik stovek diváků. Jak taková akce probíhá? Někdy v průběhu podzimu se vyhlásí kvalifikační kola, zpravidla je alespoň jeden termín v každém kraji.

Zájemce vyplní elektronickou přihlášku na maximálně tři kvalifikační termíny, a těch se zúčastní. Každý vystupující má připravené dva texty. Soutěž probíhá dvoukolově s tím, že z prvního kola postupuje jen část přihlášených na základě udělených bodů porotců. Těch je od sed-

30

mi do deseti a hodnotí na škále 0 až 10 bodů. Ty se sečtou a představují počet bodů za jedno soutěžní kolo. Důležité je dodržovat také základní pravidla autorské tvorby – soutěžící vystupuje pouze se svými texty, ve kterých je však možná citace, imitace nebo použití různých popkulturních narážek nebo známých melodií. Platí zde také tzv. pravidlo tří minut, které označuje dobu na přednesení textu, není dovoleno vystupovat v kostýmu nebo s rekvizitami. Na veškeré body a jejich splnění nebo porušení dohlíží porota.

Mezi nejvýznamnější jména aktuálně patří mladoboleslavský Anatol Svahilec, autor divadelních her, ale především vítěz z roku 2014 a, jak uvedl pro web slamoviny.cz, je také jediný svého druhu na světě, neboť sice existuje svahilština, ale nikoliv kmen Svahilců a on je tak jediným na zemi. Na prknech už má prakticky rezervaci, neboť si svým dramaticky laděným vystoupením získal srdce mnoha diváků. A témata, kterým se věnuje? Ve svém velmi populární slamu Vincent van Pedagogh se v roli učitele věnuje humorným zážitkům ze školy v přírodě, dalším slamem je například Nafurt!, kde krok po kroku popisuje, jaké to mají lidé s tetováním.

Společně se slamovým kolegou Tukanem také kývnul na možnost vystupovat na demonstraci proti českému premiérovi, kde se představil se slamem Motýle na Letné.

Dr. Filipitch je další známé jméno, objevující se na české slamové scéně.

Dětství sice prožil v Sokolově, ale poté přesídlil do Plzně. V letech 2016 a 2017 se objevil ve finále Mistrovství a zároveň se stal, společně s Tukanem, mistrem ČR v Duoslamu za rok 2017. Nevěnuje se jen slamu, ale také působí jako textař a hudebník. Vyšly mu již dvě básnické sbírky Chlípnost a S tebou a bez tebe.

Ve finále Mistrovství ČR za rok 2016

vystupoval s textem Umění lhát, kde pracuje s myšlenkou lži a pravdy a o rok později se představil se Jseš tam ty, což je humorně podaný slam o bludech.

Už dvakrát zaznělo jméno Tukan, poprvé se objevil v roce 2017 na exhibici v Sokolově, kam ho dotlačil právě Dr. Filipitch. Ačkoliv měl být původně jen předskokanem, pro malou účast vystupovat jako soutěžící, a nakonec se stal i vicemistrem ČR. Jeho slam o výletu do Rumunska se jménem Čtyři Češi na Fagaraši měl obrovský úspěch a sálem se vždy nese vlna smíchu. Ve svých vystoupeních se velmi často věnuje politickým tématům, a to je možná důvod, proč se právě s Anatol aktivně zúčastnili demonstrace. Jeho slam nesl název EET volá domů.

Nesmím zapomenout zmínit slamery jako třeba ústeckého Švéda, Karin, která zastupuje ženskou menšinu, potlesk by si zasloužil také Dave, který si slamem krátil i přípravy na maturitu, konkrétně básní, kterou věnoval jepicím a další, kteří tu byli a ti, co ještě přijdou.

Nikdo nedokáže určit, jakým směrem poputuje slam poetry dál. Zda se stane jen nástrojem pro produkci myšlenek, nebo se budou na pódiích i nadále objevovat lidé, kteří nástroj na sdělování udělají ze sebe. Nepůjde jen o slova a otřepané rýmy, ale uvidíme jim na tvářích, že jim skutečně záleží na tom, aby je někdo poslouchal. Slam poetry je o kontaktu mezi slamerem a divákem.

Jeden je vypravěčem a druhý posluchačem, ale příběh v nevyřčené formě by nedával smysl. To je to, co ji odlišuje od poezie jako takové. Divák se může smát, může mlčet nebo nemusí souhlasit.

Rozhodně by měl však cítit. Teprve tehdy nebude slamer jen dalším v pořadí, ale stane se někým, koho budou lidé následovat a poslouchat, stane se učitelem, momentem, stane se slovem.

Karolína Hudcová 31

Experimentálne divadlo Experimentálne divadlo je súhrnné označenie pre vizuálne aj akusticky orientované predstavenie, ktoré nie je naratívneho (epického) charakteru.

Vychádza teda viac z vizuality, gesta, tanca, nonverbality, zvuku. Herci často improvizovali, prítomnosť režiséra nebola dôležitá, preto aj literárny príbeh a dramatizácia v tomto divadle absentuje. Je výrazom všetkých divadelných štýlov a pohybov, ktoré vznikli v 20. rokoch 20. storočia. V tom čase boli prijateľné konvencie na písanie a výrobu hier dosť prísne a naklonili sa k naturalizmu, ktorý sa snaží odrážať realitu v štýle konania, dialógu, kostýmov a scén.

Na začiatku jeho vzniku sa zameriavalo hlavne na kritiku spoločnosti.

Termín „experimentálne divadlo“ sa časom zmenil, keďže tradičné divadlo akceptovalo mnoho foriem, ktoré boli kedysi považované za radikálne. Do značnej miery sa používa synonymne s pojmom avantgardné divadlo. Rovnako ako iné avantgardy, aj experimentálne divadlo bolo vytvorené ako reakcia na všeobecnú kultúrnu krízu.

Snažilo sa predstaviť odlišné používanie

32

jazyka a tela k zmene spôsobu vnímania a vytvorenie nového aktívnejšieho vzťahu s publikom.

Edward Gordon Craig bol anglický teoretik, dramatik, ale v prvom rade scénograf a tvorca vlastnej koncepcie reformy divadla 20. storočia. Bojoval proti „nedivadelnému divadlu“. Vyznával ideu čistého divadla, ktorá sa vracia k slobode obrazotvornosti. Preto aj navrhol scénu pohybujúcich sa paravánových stien.

Osvetlenie zohrávalo rozhodujúcu funkciu. Steny sa mohli rôznym spôsobom obmieňať a vyjadriť inú náladu. Ďalší z prvkov, ktorý zakomponoval, bola maska. Venoval sa ich návrhom, ale taktiež založil časopis The Mask (1908 – 1929).

V tomto časopise sa podrobnejšie rozoberal projekt „divadla budúcnosti“, ktoré čerpá koncepty z minulosti. Konkrétne prišiel s novým objavom umeleckých možností commedia dell’arte.

Commedia dell´arte sa odlišovala od tradičného divadla tým, že herci používali gromalot: nezmyselný bláznivý prejav, ktorý niesol pravdivý emocionálny zámer postavy. Gromalot len znel ako jazyk, a to znamenalo, že diváci boli schopní

porozumieť akcii na pódiu a umožnili commedii dell‘arte stať sa medzinárodným typom divadla. Existovala len kostra príbehu, herci boli autonómni, predovšetkým improvizovali a vyznačovali sa výraznou sebadisciplínou. Dokumentácia tejto talianskej komédie z 15. a 16. storočia je jedným z najpodrobnejších výkladov a bola odrazovým mostíkom pre ďalších umelcov a divadlá. Najväčší vplyv mala pravdepodobne na ruské divadlo, tak ako Stanislavskij, tak aj jeho žiak Vachtangov prijali koncepciu commedie dell´arte.

Konstantin Sergejevič Stanislavskij bol ruský divadelný herec a režisér žijúci v rokoch 1863 až 1938. Venoval sa hlavne amatérskemu divadlu. V prostredí divadelnej školy narazil na prehnaný prakticizmus a dvorné stredoveké scény, ktoré odporovali jeho požiadavkám.

Táto nespokojnosť ho viedla k vytvoreniu revolučnej metódy pre hercov, ktorá je aplikovaná na divadelnej aj filmovej scéne dodnes. Stanislavského systém výchovy hercov slúžil na to, aby ich výkon vyznel čo najrealistickejšie, načo jeho tvorca používal rôzne fyzické, ale aj psychické formy výučby, sám tento systém nazval psychickým realizmom.

Stanislavského metóda koná v podstate v siedmich krokoch: Kto som? Kde som?

Kedy to je? Čo chcem? Prečo to chcem?

Ako to dosiahnem? Čo musím prekonať?

Prostredníctvom nich sa herec vie viac vžiť do postavy, ktorú bude stvárňovať.

Nie sú to len otázky, ktoré musí herec sám sebe klásť, ale aj vytrvalý fyzický či v iných prípadoch psychický tréning.

V čase vzniku experimentálneho divadla sa rozvinulo aj futuristické divadlo, ktoré od začiatku jeho vzniku smerovalo k obnove divadla samého osebe. V popredí

bol pohyb: predmet a forma umeleckého zobrazenia. Ruské funkčné divadlo prišlo s nápadom využitia strojov pre vytvorenie mechanického baletu, strojových tancov, hracích automatov, atď.

Futuristi verili, že stroj už dávno prekonal jednoduchú účelovosť a výkonnosť a nie je dôvod, prečo by nemal ukázať svoju hravú hybnosť. Analýzy, expozície, motivácia či nejaké prehlásenia tu nezohrávali žiadnu úlohu. Namiesto toho dbali na improvizáciu, prekvapenie, triky, slobodnú voľbu slov, nelogické diskusie, abstrakciu a mnoho ďalšieho.

Scénografia, herecká obratnosť, réžia, atď. – každý z týchto elementov je v experimentálnom divadle špecifický a neobyčajný. Poslaním experimentálneho divadla je byť zrkadlom pre spoločnosť a zároveň ju spojiť tým, že diváka vyzýva, aby nebol len pasívnym sledovateľom, ale aktívnou zložkou publika.

Pôsobí na neho tak, aby zmenil svoj postoj, hodnoty a presvedčenie v určitej oblasti a začal konať. Základnou zložkou je aj nenapodobniteľný vizuál. Herci v ňom majú väčšiu voľnosť a nie sú až tak viazaní režisérom. Predstavenia nie sú striktne v interiéri divadla, ale aj na rôznych miestach v prírode či na iných, menej bežných miestach. Experimentálne divadlo dnes a v minulosti sa až tak výrazne neodlišuje. V súčasnosti majú herci a dramaturgovia viac možností než na začiatku vzniku tohto divadla, ale výnimočnosť charakteru ostáva.

Príchod experimentálneho divadla nepochybne zmenil vývoj hereckého remesla aj vo filmovom prostredí vďaka zapáleným učiteľom a dramatikom, ako bol napríklad Stanislavovskij, a taktiež prelomil ľady konvencie v 20. storočí.

Laura Genčúrová

33

Bob Ross, fenomén večne Pokúsme sa vrátiť späť v čase o necelých 40 rokov. Televízna obrazovka je narušiteľom nášho pokojného stereotypného života, až pokiaľ nenarazíme na program, ktorý všetky tieto rušivé elementy vylučuje. Umelecká show „The Joy of Painting“ zo začiatku 80-tych rokov na čele s Bobom Rossom, teraz už legendárnym maliarom. Zrazu sa pred nami ocitol tento nezištný človek, ktorý ťahom štetca vytváral svoje malé šťastné obláčiky a stromčeky.

Drobné stvorenie s chumáčikom vlasov na hlave, asi tak by sme si predstavili príchod Boba Rossa na svet v roku 1942 na Floride. Celý jeho život však nebol dokonale ružový ako obloha, ktorú maľoval. Väčšinu svojho detstva strávil v dielničke jeho otca tesára. Zo svojho skoršieho života nikdy veľa neprezradil, no je známe, že pre neho neskôr pracoval ako asistent. Jedného dňa prišiel pri práci o špičku svojho ukazováka na ľavej ruke, zrejme práve ostych z tohto zranenia determinoval jeho neskoršie uchopenie palety, ktorou si ukazovák stále zakrýval. Keď dovŕšil 18 rokov, pripojil sa k ozbrojeným silám, kde dve

34

desaťročia pracoval ako technik lekárskych záznamov. Väčšinu času strávil na klinike. Bol natoľko pracovitý, že získal povýšenie, i keď proti svojej vôli. Dnes je ťažké uveriť, že práve on bol v pozícii, keď kričal na ľudí, ktorí neskoro prišli do práce alebo nemali ustlanú posteľ.

Vedel, že touto prácou šiel proti svojej prirodzenosti, zaprisahal sa, že ak raz opustí armádu, už nikdy na nikoho nezvýši hlas. Aby napätie, ktoré prežíval, trochu povolilo, začal sa vo svojom voľnom čase venovať maľovaniu. Horské jazerá a panenské zasnežené lesy v oblasti Fairbanks, kde pracoval, priam volali túžbou premeniť sa na titánovú bielu v jeho obrazoch. Musel sa naučiť maľovať rýchlo, aby zvládol dokončiť obraz počas jedinej 30-minútovej prestávky. Keď sa rozhodol odísť z ozbrojených síl, vycestoval za svojím vzorom, od ktorého sa neskôr aj učil.

Bol ním William Alexander, ktorý tvrdil, že vynašiel maliarsku techniku, vďaka ktorej bol Bob Ross neskôr natoľko známy. Pravdou však je, že táto technika je len zdokonalením Caravaggiovho či Monetovho štýlu.

Maľovanie ho chytilo natoľko, že začal svoj proces tvorby nenápadne demonštrovať v nákupných centrách.

Tusa zhromažďovali nadšenci umenia s túžbou naučiť sa tento jedinečný štýl maľovania. Šlo o techniku „wet-on-wet“, teda o postupné vrstvenie olejových farieb na stále mokrý podklad bez čakania na uschnutie jednotlivých elementov maľby. Boli to práve jeho maliarske nástroje, vďaka ktorým sme mali pocit akoby pred našimi očami čaroval.

Dvojpalcový štetec či paletový nôž mu dovoľovali behom sekundy namaľovať čokoľvek, čo mu zišlo na um, ako mávnutím prútika. Z miesta na miesto sa presúval vo svojom pojazdnom príbytku,

šťastného umelca kde strávil niekedy aj päť mesiacov, kým sa dostavil do svojho cieľa. Tu potom praktizoval ďalší zo svojich workshopov.

Takýmto spôsobom sa mu časom podarilo vybudovať isté publikum. Keď si televízia WIPB-TV v Indiane všimla jeho vplyv, verili, že jeho show by mala predispozíciu stať sa tou najpopulárnejšou umeleckou show vo svete televízie. To sa časom aj naplnilo. Jeho televízna show bola vysielaná na 320 staniciach v krajine. Príbeh umelca s hlasom ako z detskej uspávanky a s účesom ako z cukrovej vaty sa rýchlo stali jeho vizitkou. Dodnes ho vďaka tomu poznajú ľudia po celom svete. Pravdou však je, že tento účes si zvolil v časoch, keď bol vo finančnej núdzi a rozhodol sa, že nechá svoje vlasy voľne rásť. Neskôr si dal spraviť trvalú, aby sa už viac nemusel strihať. Účes ho ale rýchlo omrzel, no v čase, keď už bol neoddeliteľnou súčasťou jeho verejného imidžu, bolo príliš neskoro na jeho zmenu.

V každej epizóde svojej show vytváral jedinečnú maľbu krajiny, popri čom nás inštruoval a nabádal, aby sme maľovali spolu s ním. Nešlo však len o obyčajnú lekciu maľovania, išlo tiež o zábavnú show, ktorá bola istým spôsobom formou terapie. Tento muž si získal srdcia mnohých, vyslúžil si označenie televízneho umelca, o ktorom ťažko povedať akúkoľvek kritiku. Svojou pozitivitou a dobrom, ktoré z neho neustále vyžarovalo, dával nádej, že to dokáže každý z nás. Ukázal nám, že môžeme hýbať riekami, stromami, ba i celými pohoriami, pretože pri tvorbe len my sami determinujeme, ako bude vyzerať svet na plátne. Za ľahkosťou ovládania jeho štetca sa skrývali roky praxe a neustále zdokonaľovanie sa. Každý obraz namaľoval hneď trikrát, prvá verzia bola predlohou, podľa ktorej následne maľoval v priamom prenose

svojej show. Po natočení vždy namaľoval ešte jednu, omnoho detailnejšiu verziu, ktorá slúžila ako ilustrácia do jeho inštruktážnych kníh. To nám dáva hneď 1209 diel Boba Rossa, a to len v rámci tohto televízneho vysielania.

Hlavu mu sláva nikdy neopantala, v inšpiratívnom duchu nás postupne sprevádzal 31 sériami a neuveriteľnými 403 epizódami, ktoré boli v roku 2015, teda presne 20 rokov po jeho smrti, pridané na oficiálny youtube kanál Boba Rossa. Odvtedy sa spustila vlna videí z najrozličnejších kútov sveta, kde sa amatérski umelci pokúšajú postupovať podľa jeho tutoriálov, či už na plátne, tričku, alebo rovno na stene izby. Tento rozmach je viac ako pochopiteľný, stačí si pustiť epizódu jeho show a chuť tvoriť a objavovať umelca vo svojom vnútri príde sama. Mnohí z jeho fanúšikov však štetec nikdy nedržali, boli skrátka uchvátení jeho hypnotickou ľahkosťou, ktorá sa skrývala v plynulosti jeho štetca a hlasu. Aj napriek oddaným sledovateľom, mimo show žil veľmi privátnym životom, a preto osobnosť muža, ktorý spopularizoval myšlienku, že pri tvorbe neexistujú chyby, ale iba malé šťastné náhody, stále zahaľuje rúško tajomnosti.

Okrem show „The Joy of Painting“, ktorá získala tri ceny Emmy, Ross zaviedol aj vlastnú sériu olejových farieb, štetcov a maliarskych stojanov. Naďalej tiež poskytoval súkromné hodiny maľovania.

Jeho študenti postupne začínali predávať posolstvo ďalej. Môžeme povedať, že tak započali tzv. „neškodný medzinárodný kult“. Nešírili totiž len jeho maliarske majstrovstvo, napodobňovali i jeho uvoľnený a tolerantný prístup, pričom šírili jeho „náboženstvo“, podľa ktorého sa mohol stať umelcom naozaj každý.

Michaela Macková

35

Bizarný, geniálny a záhadný Tim Burton Mnoho z vás určite pozná filmy ako Nožnicovoruký Edward, Beetlejuice, Alica v krajine zázrakov alebo Batman sa vracia. Ich čarovná atmosféra zaujme diváka nielen dejom, ale taktiež fantastickými kulisami, prostredím Burtonovho magického sveta, v ktorom sa dej odohráva, a svojou nevšednou extravaganciou dopraje nezabudnuteľný umelecký zážitok. Tim Burton sa vo svete filmu preslávil svojou originalitou, jeho čierny humor rozosmieva ľudí po celom svete, je idolom mnohých mladých ľudí. Tim sa narodil 25. 8. 1968 v Burbanku v štáte Kalifornia.

Už od raného detstva sa zaujímal o kinematografiu, jeho najväčšou slabosťou boli fantasy a sci-fi filmy plné všemožných príšer, strašidiel a upírov. Taktiež zbožňoval kreslenie a maľovanie viac ako školu a učebnice. Jeho najväčším idolom bol herec, ktorý účinkoval v jeho obľúbených hororových filmoch – Vincent Price. Už odmala bol introvertom, žil vo svojom vlastnom svete, nemal veľa priateľov, veľa času trávil sám so svojimi myšlienkami a nápadmi.

V roku 1976 po skončení strednej školy sa Tim zamestnal v Disney štúdiu ako animátor. Prekresľovanie tisícov obrázkov ho veľmi rýchlo prestalo baviť, chcel pracovať na niečom kreatívnejšom. Jeho talent si postupne začali všímať jeho kolegovia a neskôr si ho všimlo aj samotné štúdio, ktoré mu umožnilo natočiť dve snímky. Mladý Tim bol šťastný ako nikdy predtým.

Jeho prvý bábkový film Vincent (1982) trval 6 minút a narozprával ho samotný idol nádejného režiséra – Vincent Price.

Príbeh rozpráva o sedemročnom Vincentovi Malloyovi, ktorý žije vo vlastnom hororovom svete plnom temnoty, monštier, trápenia a smútku a svojej mame tým spôsobuje starosti.

36

Koniec tejto krátkej snímky obsahuje dramatické slová E. A. Poa z diela Havran: „And my soul from out that shadow that lies floating on the floor, Shall be lifted – nevermore!“ Druhý Burtonov film Frankenweenie vznikol dva roky po natočení prvého.

Tento film nesie autobiografické prvky zumelcovho detstva, je čiernobiely a Burton ním vzdáva hold starým béčkovým hororom. Je to príbeh chlapca, ktorý sa snaží oživiť svojho psa, ktorého prešlo auto, a podarí sa mu poprieť zákon prírody. Tento film pobúril celú spoločnosť Disney, pretože nebol vhodný pre detské publikum pre jeho morbídnosť a temnú atmosféru. Preto túto spoločnosť následne opustil.

Jeho filmy nevidelo mnoho ľudí, avšak veľmi nadchol samotného otca hororu Stephena Kinga, ktorý ho odporučil Bonnimu Leeovi z Warner Bros.

Tim natočil svoj prvý komediálny a veľmi úspešný film Pee-Weeho veľké dobrodružstvo (1985). Film len za jeden víkend zarobil 4,5 miliónov dolárov.

Spoločnosť Burtonovi odovzdala 15 miliónov dolárov, aby si natočil ďalší.

Film Beetlejuice sa stal rýchlo veľmi

populárnym. Hlavnou postavou tohto filmu je Winona Ryder, ktorá stvárňuje Lydiu – temnú, avšak veľmi senzitívnu mladú slečnu, ktorá po presťahovaní do nového domu začne vídať mŕtvych, pôvodných obyvateľov tohto miesta.

Mladomanželský pár po tragickej nehode zomiera, avšak ich duše nenachádzajú pokoj a sú z neznámeho dôvodu uväznení v ich dome, kde čas plynie úplne iným spôsobom, a tento zúfalý pár sa snaží oslobodiť. Ďalších 35 miliónov dolárov bolo Burtonovi pridelených spoločnosťou na natočenie populárnej komiksovej snímky Batman, v ktorej Jack Nicholson stvárnil slávnu postavu Jokera.

Neskôr sa Burtonovi podarilo natočiť najznámejší film jeho kariéry, a to Nožnicovorukého Edwarda, ktorého stvárnil mladý Johnny Depp po boku Winony Rider, s ktorou tvoril pár aj dlhé roky po natáčaní tohto kultového filmu. Neodmysliteľnou scénou je tanec v snehu, ktorá je sprevádzaná kúzelnou hudbou Dannyho Elfmana.

Burton sa preslávil po celom svete, zrealizoval svoje sny a podarilo sa mu stať sa legendou žijúcou dodnes. Do roku 2000 natočil ďalších päť známych filmov, a to nasledujúce: Ed Wood, Mars útočí, Ospalá diera, Predvianočná nočná mora, Batman sa vracia.

Taktiež je vo svete mnoho Burtonových výstav umenia, galérií a múzeí, ktoré sú rajom všetkých nadšencov jeho diel.

V roku 2014 sa takáto výstava konala v Prahe. „Keď som navštívil Prahu, povedal som si, aké je to nádherné mesto, ktoré priamo vyzýva k prechádzkam a objavovaniu.

Má skvelú energiu, ktorá inšpiruje, a okrem toho si tu cenia bábky.

To sa mi páči,“

uviedol Tim Burton.

Burton taktiež napísal knihy O Slávkovom neslávnom konci, Pigeon on the Wing: The Diary of a Political Prisoner.

Natočil ďalšie svetoznáme snímky v spolupráci s mnohými slávnymi osobnosťami a kreatívnymi dušami. Strašidelná a tajomná Mŕtva nevesta, príbeh Charlieho, ktorý vďaka svojej pokore získal továreň na čokoládu od Willieho Wonku, stratená-nájdená Alica v krajine zázrakov a šialený Klobučník, vražedný holič Sweeney Todd, príbeh gigantických rozmerov otca a syna vo filme Veľká ryba, remake jeho neúspešného filmu Frankenweenie, ktorý sa naraz stal úspešným. A na záver jeho najnovšie filmy o deťoch s mimoriadnymi schopnosťami zo sirotinca Slečny Peregrinovej z roku 2016 v hereckom obsadení s Evou Greenovou a Samuelom L. Jacksonom a Dumbo – lietajúci slon s veľkými ušami z roku 2019. V roku 2021 má byť natočené pokračovanie Beetlejuice, na ktoré sa fanúšikovia veľmi tešia a určite si ho nenechajú ujsť.

Tim Burton je dôkazom toho, že ak je človek odhodlaný na niečom pracovať, nenechá sa odradiť pádmi a neúspechmi a ide si za svojím snom, dokáže čokoľvek. Pán Burton prostredníctvom kinematografie otvoril portál do dimenzie snov (pre niekoho možno nočných môr), ukázal ľudom svoj pohľad na svet a mňa osobne inšpiroval v mnohých smeroch. Tim sa nebojí byť, kým je, mnohí ho považujú za podivína, avšak on je hrdý na to, že vyniká z davu, že je sám sebou. Preto sa ani my nebojme ukázať svetu ako jedinečné bytosti, nebojme sa prezentovať svoj štýl, prezentovať svoje názory. Každý z nás má na dosiahnutie svojho cieľa, ak bude sám na sebe pracovať a nevzdá sa. Presne tak, ako tento pán režisér, ktorému týmto článkom vzdávam hold a určite nie som jediná.

Iwa Nadzam

37

Acrylic Pouring alebo Ako sa leje umenie Je všeobecne známe, že vo svete umenia sa každý deň objavujú nové techniky a spôsoby tvorby, občas naozaj nevídané.

Moderné umenie sa vyznačuje výstrednosťou, ktorá dokáže na stoličke zabudnutý pohár premeniť na obdivované dielo. Stačí, aby ho niekto zabudol v galérii. Jednou z moderných techník je aj takzvaný Acrylic Pouring alebo liatie akrylových farieb. Čo je Acrylic Pouring a ako funguje?

Acrylic Pouring je technika maľovania, pri ktorej sa akrylové farby lejú na plátno, čím vytvárajú rôzne abstraktné obrazce.

Farby sa riedia vodou (nemusí byť) a pouring médiom. V prípade, že sa nepridá voda, o to viac pouring média je potrebné použiť. Farby sa tak stávajú viac tekutými a dajú sa na plátno ľahko liať. Je však potrebné, aby neboli príliš tekuté. V opačnom prípade totiž stečú z plátna príliš rýchlo a žiadaný efekt sa nemusí dostaviť.

Rôzne kombinácie farieb pomáhajú umelcom vytvárať jedinečné obrazy, vďaka čomu sa na svete nenájdu dve rovnaké diela, aj keď sa použijú rovnaké farby a navlas rovnaký postup. Nielen farby, no aj výber správneho pouring média je veľmi dôležitý a pridáva dielu jeho jedinečnosť. Čím kvalitnejšie médium máme, tým je väčšia pravdepodobnosť, že sa na plátne neobjavia „hrudky“.

Pri tejto technike je potrebné mať nielen množstvo farieb, vody a pouring média, ale aj podstavec, na ktorý si môžete odložiť svoje plátno, a igelit,

38

ktorý si môžete nachystať pod podstavec, pretože táto technika spôsobuje veľa neporiadku. Rovnako sa vám zídu rukavice, ak teda práve netúžite po farbe na rukách. Ak chcete schnutie farby trochu urýchliť, určite je vhodné zaobstarať si teplovzdušnú pištoľ. Po dokončení práce môžete použiť záverečný lak alebo gél pre zachovanie trvácnosti farby.

Acrylic Pouring sa delí na dve odvetvia alebo spôsoby, akými sa môže táto technika robiť: fluid/straight pouring a dirty pouring.

Fluid Pouring alebo priame liatie farieb Pri tomto prevedení Acrylic Pouringu si pripravíme farby do téglikov, každú zvlášť. Neskôr ich budeme individuálne liať na plátno. Len čo sú farby zriedené, začneme ich liať na plátno jednu po druhej v rôznych farebných kombináciách.

Následne jednoducho chytíme plátno a začneme ho nakláňať tak, aby sa farby rozliali podľa našich predstáv.

Dirty Pouring alebo špinavé liatie farieb Pri Dirty Pouringu si síce farby nachystáme v samostatných téglikoch, no ešte než ich aplikujeme na plátno, každú z farieb

rád hrá s farbami a má rád abstraktné umenie, si pri tejto technike určite príde na svoje. Ak vám abstraktné umenie nie je úplne po chuti, keď farby zaschnú, je len na vás, čo sa na plátne objaví. Môžete naň niečo namaľovať a abstraktné dielo ostane iba v pozadí ako pekný detail, či dokonca naň môžete kresliť rôznymi fixkami, svoje dielo nechať v líniách a abstrakciu nechať ako krásny podklad, ktorý vašu ilustráciu iba podtrhne.

Z dôvodu prokrastinácie som stratila chuť na akúkoľvek tvorbu, avšak práve táto výtvarná technika mi pomohla prekonať tento stav a vrátiť sa k umeniu. Preto Acrylic Pouring odporúčam každému, kto by chcel začať s umením alebo sa jednoducho nudí a nevie, čo od dobroty. prelejeme do jedného téglika či pohára.

Keď je nádoba plná, položíme na ňu plátno, pridržíme a celé spolu otočíme. Plátno sa potom položí na nejaký podstavec, na ktorom bude neskôr schnúť. Napokon stačí nádobu s farbou len zdvihnúť. Farby sa vylejú a my znovu iba nakláňame plátno podľa potreby.

V oboch prípadoch po vás ostane veľa farby, ktorá stiekla z plátna. Tá sa často dá recyklovať. Môžete ju zliať do nádob, prípadne do nej otláčať ďalšie, i keď menšie plátna alebo výkresy či čokoľvek, na čo by ste chceli farby použiť.

Pri technike Acrylic Pouring sa medze nekladú. Umelec si môže namiešať akékoľvek farebné kombinácie, môže použiť rôzne oleje či lepidlá, aby vo farbách vytvoril tzv. oká, dokonca aj farby môže po plátne rozliať, ako sa mu zachce. Niektorí nakláňajú plátno, iní do farieb fúkajú a ďalší na to používajú fén. Ten, kto sa

Nila Renard

39

Christo, celým menom Christo Vladimirov Javacheff, bol umelcom bulharského pôvodu, ktorého preslávila najmä spolupráca sjeho manželkou a životnou partnerkou Jeanne-Claude Denat de Guillebon. Jeanne-Claude a Christo sa venovali inštalačným umeleckým objektom v teréne a medzi ich najznámejšie projekty patria The Gates, Running fences, Surrounded Islands alebo Floating Piers, o ktorom vyšiel minulý rok film Walking on water: Christo’s Floating piers (2018) alebo Christo: Chůze po vodě.

Keď v roku 2009 Jeanne-Claude zomrela, zničený Christo sa na sedem rokov stiahol ako z umeleckého, tak aj spoločenského sveta a jeho návrat v roku 2016 nikto neočakával. Možno práve vďaka tomu projekt Floating Piers vzbudil extrémny záujem verejnosti a pozitívnu odozvu. Inštalácia trvala šestnásť dní a navštívilo ju vyše 1,2 milióna ľudí. Pozostávala z päť kilometrov dlhých pontónov na talianskom jazere Lago Iseo, vytvorených z 220 tisíc polyetylénových kociek, ktoré boli potiahnuté lesklou látkou dlhou stotisíc kilometrov. Základným kritériom bolo, aby sa pontón pod človekom vlnil spolu s vodou, a tak vytváral pocit, že človek chodí po vode. Spolu s inštaláciou vytvoril Christo aj niekoľko malieb zob-

40

razujúcich pontóny, ktoré najprv slúžili ako obrazová predloha a neskôr boli predané, aby pokryli realizačné náklady.

Tento koncept dvojica umelcov navrhla na rôznych miestach už viackrát, vždy bol však zamietnutý. Ako jeho posledný väčší projekt, a zároveň dielo nesúce odkaz jeho životnej družky, malo Floating Piers pre Christa osobný význam.

Film Walking on water som videla pred pár týždňami v kine. Nevedela som, o čom bude, vybrala ho kamarátka s dobrým vkusom, a tak som jej verila. O Christovi som, samozrejme, už počula, najmä „vďaka” jeho nedávnemu úmrtiu. Už v prvých minútach dokumentu mi začal byť sympatický jeho temperamentný a komický prístup

k práci aj k medziľudským vzťahom, jehoxflegmatizmus, a zároveň silné zanietenie pre realizáciu projektu. Aj napriek Christovej sláve a úspechu sa režisérovi Andremu Paunovovi podarilo zachytiť ho ako nadmieru ľudského a príjemného človeka, ktorý sa svojich priateľov päťkrát opýta, či je dobre oblečený, a kufor si obliepa pre istotu lepiacou páskou.

potrebuje humanitárnu pomoc až 24 miliónov ľudí. Nechcem, samozrejme, devalvovať individuálnu a spoločenskú dôležitosť umenia, v niektorých prípadoch sa však podobným úvahám neviem vyhnúť, najmä ak ide o umenie, ktoré má šancu vidieť len určitá časť ľudí v určitom čase a ktoré po sebe nezanechá nič, len maľované návrhy a odpad.

Aj napriek tomu, že mám voči Christovi Po nejakom čase som sa však začala a jeho odkazu veľký rešpekt, myslím, na film, ako aj na dielo Floating Piers, že je dôležité, aby sa umenie posúvalo pozerať mierne kriticky. Pobavila ma dopredu a malo pozitívny dopad na svet dôležitosť, s ktorou skupina asi pätnáokolo seba. Tradície a zaužívané metódy stich mužov v staršom strednom veku môžu pôsobiť bezpečne či kvalitnejšie organizovala hadzánie plastových kociek než experimentálne prístupy, z dlhov hodnote 20 miliónov eur do jazera, dobého hľadiska sú však len škodlivé. pričom na seba kričali, či bude, alebo Naučme sa pamätať si ich, no pokračovať nebude pršať. V prvom rade ma sklamal vpred bez ohľadu na to, či porušíme nejneprekvapivý prístup človeka k prírode – aké pravidlo. Dielo Floating Piers je jedChristo bol ochotný investovať akékoľvek noznačne zaujímavý a jedinečný projekt, množstvo energie a financií, aby dosiahol nie je však projektom budúcnosti – prosvoj cieľ a pretvoril prírodu na svoju jektom realizovaným diverzným tímom predstavu aj za cenu ton zbytočného v súlade s ekologickou udržateľnosťou a plastového odpadu. Tiež dúfam, že nispoločenským dopadom. Verím však, že elen mne príde investícia 20 miliónov do už dnes v umeleckom svete pôsobia nové dočasného umeleckého diela prehnaná generácie umelcov, ktorým záleží aj na vzhľadom na fakt, že napríklad v Jemene dlhodobom efekte ich práce.

Karma Hasbach

41

Výber magických kníh Hoci je dnešný svet taký pragmatický, a možno práve preto, mágia v ňom má stále svoje miesto. Každý, aj ten najobyčajnejší človek, potrebuje vo svojom živote vidieť niečo neobyčajné a nadprirodzené. Či už v bežných rituáloch, alebo v umení, zázraky a kúzla majú pre nás stále význam a podvedome ich všetci hľadáme – v peknom východe slnka, v náhodnom stretnutí alebo v dobrej knihe.

Boris Vian: Pena dní Asi najznámejší román francúzskeho spisovateľa Borisa Viana býva väčšinou charakterizovaný ako absurdný a existencialistický, nedá sa však poprieť, že v ňom nájdeme značné množstvo nadprirodzených prvkov, či už ide o rozprávajúce myšky, piáno, pomocou ktorého sa pripravujú miešané nápoje, alebo izby meniace svoju podobu. Príbeh hovorí onešťastnom osude dvoch zamilovaných, mladých novomanželov, ktorým jasnú budúcnosť prekazí ochorenie v podobe lekna. Hoci sa v knihe mágia postupne mení na zúfalstvo a depresiu, Pena dní mi nikdy neprestane pripomínať zázračný svet z detských rozprávok.

Anna Cima: Probudím se na Šibuji Ak sa niečo dá považovať za naozaj nadprirodzené, je to existovať na dvoch miestach naraz, stať sa neviditeľným alebo sa nevedieť dostať z miesta, ktoré ste donedávna považovali za raj na zemi.

YA (young adult) debut mladej českej autorky nám približuje spletitý a komplexný príbeh mladého dievčaťa, ktorého vášeň pre japonskú kultúru, literatúru a ľudí privedie do tých najzvláštnejších situácií.

Pasi Ilmari Jääskeläainen: Magický průvodce městem pod pahorkem Tento zvláštny a naozaj krásny román odohrávajúci sa vo fínskom mestečku Jyväskylä prináša fascinujúci pohľad na Chloe Benjamin: Nesmrteľní neobyčajné veci odohrávajúce sa priamo Nesmrteľní je krásny príbeh o živote, pod naším nosom. Keď sa znudenému osude a rôznych podobách lásky. Hovorí a citovo spiacemu mužovi v strednom o súrodencoch, ktorí, hoci sa všetci veku vplyvom sociálnych médií zrazu vydali na rozličné cesty, sú prepojení vráti množstvo spomienok na čudné neviditeľným vláknom spoločných spookamihy jeho dospievania, v jeho živote mienok. Aj keď by sa viacero okamihov sa začnú diať podivuhodné veci. Hoci je dalo označiť za magické, do tohto výberu Magický průvodce městem pod pahorsom ho zahrnula z veľmi prostého dôvo- kem možno najočividnejšou knihou na du – mágia, kúzla a triky sú povolaním tomto zozname, jej dej nie je ani trochu jednej z postáv. Oddanosť svetu zázrakov predvídateľný. je u nej niekedy až tak silná, že ohrozí vlastný život a všetko na čom jej záležalo, ale keďže ide o niečo čarovné, stojí to za to.

42

David Almond: Nebeské oči Hoci sú Nebeské oči oficiálne zaradené medzi detské knihy, podľa môjho skromného názoru dokážu zaujať čitateľa vo všetkých vekových kategóriách. Tento dojímavý príbeh o komplikovanom dospievaní v ešte komplikovanejšom svete krásne dopĺňa stretnutie s vystrašenou zázračnou bytosťou, ktorá mladej hrdinke pripomenie jej miesto vo svete a sprevádza ju na ceste domov.

Nebeské oči by si mal prečítať každý „outsider” a každý, kto niekedy bojoval so všetkými okolo seba, len aby prišiel na to, že vlastne bojuje sám so sebou.

Haruki Murakami: Dance Dance Dance Popri realitách neskorého kapitalizmu v 21. storočí v tejto vysoko oceňovanej knihe nájdeme aj abstraktný pohľad na spirituálnejšie témy a zvláštny hotel, vktorom sa niekedy na chvíľu zastaví čas, menia priestory a vypadáva svetlo.

Práve na toto miesto prichádza rozvedený spisovateľ, hľadajúc čriepky svojej minulosti. Mnohotváré postavy čitateľa vždy prekvapia svojím ďalším rozhodnutím axvedú ho k spoznávaniu starých, nadprirodzených a niekedy temných bytostí v hoteli Dolphin.

Ruth Ozeki: Hledání přítomného okamžiku Keď sa čitateľ tejto zvláštnej knihy prekúše nudným začiatkom, čaká ho malá odmena v podobe poetického konca.

Ruth Ozeki rozpráva príbeh o neúspešnej spisovateľke, ktorá sa cez osobné problémy dostane k suvenírom zo zaplavenej japonskej oblasti. Počas skúmania denníkových zápiskov pravdepodobne mŕtvej dievčiny sa objavuje množstvo ďalších a ďalších faktov a dôkazov, ktoré všetky poukazujú na niekoľko neobyčajných skutočností.

Karma Hasbach

43

Cestovateľské okienko: LONDÝN Londýn je veľkolepé a pre väčšinu návštevníkov nezabudnuteľné mesto. Takisto je hlavným mestom Veľkej Británie a tretím najväčším mestom v Európe.

Spolu s New Yorkom, Tokiom či Parížom je významným svetovým obchodným centrom. Má približne 8,9 milióna obyvateľov. Prvý názov bol Londinium – osada, ktorú v roku 43 pred naším letopočtom založili rímske légie cisára Claudia. Týmto úchvatným mestom tečie rieka Temža.

Najpríznačnejšími symbolmi Londýna sú červené dvojposchodové autobusy double-decker, čierne taxíky, lokálne nazývané black cubs, Big Ben či typické červené telefónne búdky, s ktorými má fotku určite každý turista.

Londýn vyniká azda vo všetkých smeroch. Nájdeme tu veľa kultúrnych pamiatok, atrakcií, divadiel, múzeí, koncertných sál, reštaurácií, barov, miest na relax, parkov a hlavne svetových hviezd.

Poďme sa spolu pustiť do malej ochutnávky pravého britského umenia.

Najvýznamnejšie pamiatky, miesta a atrakcie: Big Ben sa v bežnej reči hovorí veži s hodinami, ktorá je súčasťou Westminsterského paláca (Houses of Parliament), kde sídli parlament Spojeného kráľovstva Veľkej Británie a Severného Írska.

No v skutočnosti to je zvon, ktorý je umiestnený v Elizabeth Tower.

Buckingham Palace je sídlom kráľovskej rodiny od 19. storočia. Pred ním pravidelne prebieha výmena stráží. Na obhliadku je sprístupnený len počas let-

44

45

ných mesiacov. Oproti nemu sa nachádza pamiatka Victoria Memorial.

Tower of London bolo kedysi sídlo panovníkov a neskôr väzenie. Dnes slúži na uchovávanie kráľovských klenotov.

Madame Tussaud’s je expozícia voskových figurín, v ktorej môžeme nájsť rôzne významné osobnosti, ako sú športovci, politici či členovia kráľovskej rodiny.

St. Paul’s Cathedral je miesto, kde sa vydávala princezná Diana. Jej autorom je slávny architekt Christopher Wren.

Tower Bridge je most so zdvíhacím mechanizmom, ktorý spája dva brehy rieky Temža. Má dve samostatné veže, ktoré sú spojené lávkou a slúžia aj ako vyhliadkový bod. Jeho jedinečnosť ho zaraďuje medzi najobdivovanejšie miesta sveta.

Piccadilly Circus. Toto námestie je známe svetelnými reklamami a sochou Erosa.

Trafalgar Square leží v srdci Londýna.

V jeho strede sa vyníma Nelson’s Column a oproti nemu sa nachádza National Gallery.

Westminster Abbey (Westminsterské opátstvo) je miesto korunovácie a odpočinku mnohých slávnych osobností.

Medzi nimi tu má hrobku aj učenec Sir Isaac Newton. Postavené je štýlom gotického kostola.

Bez China Town by ani Londýn nemohol fungovať. Táto štvrť ozvláštňuje a dopĺňa celý imidž Londýna. Je preplnená úžasnými a originálnymi čínskymi reštauráciami či obchodmi. Pri jej farebnosti a temer dokonalosti sa nejednému človeku otvárajú ústa.

Globe Theatre. V tomto divadle na brehu rieky Temža Shakespeare uvádzal svoje fascinujúce hry. Dnešná podoba je však len napodobeninou, pretože pôvodná stavba vyhorela v roku 1613.

London Eye. Toto vyhliadkové koleso je tretie najväčšie na svete, meria 135 metrov, má 32 kapsúl a do každej sa zmestí 25 osôb. Nachádza sa na brehu rieky Temža a na vrchole máme Londýn ako na dlani. Jedno otočenie trvá 30 minút.

Určite by sme nemali zabudnúť na Greenwich, mestský obvod, v ktorom sa môžeme postaviť jednou nohou na západnú pologuľu a druhou na východnú, lebo práve tadiaľto prechádza nultý poludník.

Ak by sme zatúžili po zeleni, určite by sme mali navštíviť Hyde Park alebo Covent Garden.

Múzeá a galérie: Medzi najznámejšie určite patrí British Museum, ktoré skrýva množstvo zaujímavostí z celého sveta – archeologické vykopávky, artefakty, Rossetskú dosku, ktorá bola kľúčom pri rozlúsknutí hieroglyfov, egyptské múmie a mnoho ďalšieho.

Nesmieme zabudnúť ani na Natural History Museum, Science Museum, Museum of London, ktoré nás majú tiež čím prekvapiť.

Najzaujímavejšou galériou je rozhodne Whitechapel Art Gallery. Okrem výstavy tu prebiehajú aj debaty o filmoch a hudbe.

Nielen galérie, múzeá, výstavy či hudobné koncerty a vystúpenia prezrádzajú umeleckého ducha tohto mesta, ale aj samotní miestni, ktorí spestrujú ulice svojím dúškom umenia. Určite tu stretneme veľa živých sôch, pri ktorých sa pristavíme a v nemom úžase sledujeme, čo všetko dokážu, a zamýšľame sa nad tým, ako je to možné. Takisto aj hudobníkov, ktorí spestria hluk a ruch mesta, či tanečníkov alebo originálnych maliarov.

Soňa Krajčovičová

46

47

Recenzia: Parazit 92. ročník filmových Oscarov sa niesol v znamení istej kontroverzie. Témy filmov, ktoré boli nominované, boli vo väčšine prípadov veľmi ťažké a dramatické. Najväčším prekvapením celých Oscarov sa však stalo absolútne víťazstvo zahraničného filmu Parazit, ktorý počas celého večera premenil hneď niekoľko nominácií.

Parazit je film z dielne kórejského režiséra Džun-ho Pona, ktorý za tento svoj počin získal hneď niekoľko prestížnych ocenení, vrátane Oscara za najlepšiu réžiu. Jeho film zapadol svojou témou medzi ostatných nominantov, a predsa istým spôsobom vynikal v každej jednej kategórii. Už jeho popis nám totiž sľubuje snímok majstrovsky pracujúci s prvkami komédie, drámy, ba dokonca aj trileru.

Celý príbeh sa točí okolo obyčajnej kórejskej rodiny, ktorá má síce hlboko do vrecka, no vynahrádza si to svojou prefíkanosťou, s ktorou sa pasuje s neľahkým údelom chudobnejšej vrstvy. Všetko ale vyvrcholí vo chvíli, keď sa jeden z nich vďaka práci dostane do rodiny bohatého podnikateľa pána Parkera, ktorý má všetko, o čom chudobná rodina z pivničného bytu môže iba snívať. Postupne sa k Parkerovcom infiltrujú aj ostatní členovia rodiny a začnú naplno využívať nielen benefity spojené s prácou, ale aj samotnú, trošku naivnú rodinu pána Parkera. Lenže nech sa snažia akokoľvek, to, kým sú, nedokážu zamaskovať žiadnym oblečením ani falošným certifikátom.

Celý film si zakladá len na pár hercoch, ktorí boli do filmu naozaj precízne vybraní, a preto nezáleží na tom, že ich európsky divák nepozná. O tom, že režisér nenechal v tejto oblasti nič na náhode, svedčí aj fakt, že film získal ocenenie Screen Actors Guild Award za najlepšie

48

herecké obsadenie. A je to skutočne zaslúžená cena, pretože vo filme sa nenájde jediný herec, ktorý by kazil celkovú atmosféru a „chémiu“ panujúcu medzi hercami. Rovnako ako herci, aj ich postavy sú skvelo prepracované, aj keď sa v rámci deja nijako alebo len veľmi málo vyvíjajú. Najväčšia pozornosť je kladená na chudobnejšiu z rodín, ktorá v tomto filme predstavuje toho pomyselného parazita priživujúceho sa na iných ľuďoch.

Napriek tomu sa o nich nedá povedať, že by boli zlými ľuďmi. Sú sebeckí, prefíkaní klamári, no určite nie sú zlými ľuďmi. Sú schopní ľutovať svoje činy, ale ich túžba prežiť je veľakrát silnejšia ako nejaká ľútosť, ktorá im účty nezaplatí. Vo filme sa čiastočne odkrýva aj téma boja so svojou identitou. Jedna vec je, že ako rodina nemajú peniaze, no druhý problém je, že zúfalo túžia po inom živote. Po lepšom ja, za ktoré môžu draho zaplatiť a pritom strácajú samých seba.

Všeobecne je celý film postavený na vzájomných protipóloch, ktoré majú poukázať na problémy v Kórei, čo je jedna z režisérových obľúbených tém.

Obe rodiny zobrazené v tomto príbehu sú diametrálne odlišné. Jedna je chudobná, druhá je bohatá. Jeden z otcov má problém nájsť si prácu a ten druhý je úspešný podnikateľ. Jedna z matiek je nútená byť doma a tá druhá si to môže dovoliť. Rovnako ako pri rodičoch, aj pri deťoch je vidieť tento diametrálny rozdiel. Takto sa režisér snažil poukázať na problém miznúcej strednej vrstvy, čo vytvára v Kórei ešte väčšie rozdiely medzi „bohatými“ a „chudobnými“. Ďalšou skvelo zvládnutou rovinou tohto filmu je kamera, ktorá lahodí oku. Okrem Parazita som mala možnosť si pozrieť aj kórejský dramatický seriál The King: Eternal Monarch, ktorý je rovnako ako Parazit skvelo nasnímaný. Počas celého

pozerania som si užívala krásnu kameru, ktorá ešte prehĺbila silné momenty, ktoré si snímok pripravil. Film sa nesnaží to uhrať na pekné scény, ale chce, aby všetko fungovalo ako jeden celok, a to sa mu aj darí. Po každej stránke je tento film vyšperkovaný a nemá žiadne hluché miesta. Rovnako ako život, aj on sa vyvíja a mení sa. Začína sa ako temnejšia komédia, ktorá sa postupne preklenuje do drámy, až nakoniec skončí pri trileri.

Je však dôležité si uvedomiť, že ide o ázijskú tvorbu a jej problémy, a preto sa mnoho vecí môže od našej európskej spoločnosti líšiť. Aj keď ide o takmer univerzálny príbeh, ktorý sa nevzťahuje na žiadnu krajinu, stále sa tam riešia problémy, s ktorými bojuje hlavne Kórea a v našej spoločnosti nie sú až tak badateľné alebo ich vôbec nepoznáme. Napriek tomu, že film perfektne funguje po každej stránke, tak som sa po dopozeraní prichytila pri tom, že vlastne netuším, čo mi film chcel predať a čo tým všetkých chcel autor vlastne povedať. To ale nemení nič na tom, že som si celých 135 minút pozerania nesmierne užila. Boli momenty, keď som sa smiala aj plakala.

Boli momenty, keď som sa bála o postavy a ich osudy. Celý snímok mi zahral na zmysly, omotal si ma okolo prsta a nútil ma cítiť to, čo chcel, aby som cítila.

Klára Harajdová

49

Recenzia: Živý bič Tvorba Mila Urbana predstavuje trvalý prínos do modernej slovenskej literatúry. Našu prózu obohatil o výrazný psychologický rozmer a jeho postavy nás dodnes dokážu zaujať. Na jar roku 1927 Urban vydal Živý bič – román s tematikou Prvej svetovej vojny, ktorý by rozhodne nemal chýbať v knižných zbierkach slovenských knihomoľov.

Poznáme mnoho spisovateľov, ktorí vo svojich dielach opisujú vojnu na fronte či kruté chvíle mladých vojakov, a tak nám ponúkajú obraz o svetovej situácii vojny. Tento román sa však pozerá na vojnu očami jednoduchých ľudí, dedinčanov, ktorí síce nezacítili pach pušného prachu, no od bolesti a vojny ušetrení neboli. Tá totiž siahla do každého kúta, do každej duše, a to bez jedinej výnimky. Dej románu, ktorý je vsadený do prostredia oravskej dediny menom Ráztoky, bol krutejší, ako by sme si asi mohli myslieť.

Román je rozdelený na dve časti. Prvá časť má názov Stratené ruky a symbolizuje opis vojaka Koreňa, ktorý prišiel o ruku. Jeho príchodom sa začína dej.

Dedinčania si prvýkrát na vlastné oči uvedomujú hrôzy spôsobené vojnou.

Ich presvedčenie sa stupňuje ďalším odvádzaním mužov a chlapcov na výcvik. Ľudu tak ostáva len plač za nimi a bieda. Sledujeme životy viacerých postáv, či už žien, alebo mužov: zložitú situáciu zneužitej Evy Hlavajovej, milujúcej matky Ilčíčky, ale aj zákernosť notára Okolického. Dej obohacujú aj menej dôležité postavy, ako napríklad nápomocný dekan Mrva či skúpy krčmár Áron. Ľud sa búri len vo svojom vnútri, no všetko sa zmení príchodom Adama Hlavaja, ktorého meno je zároveň názvom druhej časti. Kým v prvej časti bola jeho postava len opisovaná, teraz je prítomný v Ráztokách. Ušiel

50

z frontu, aby už viac nemusel zabíjať, a postupne búri dedinu proti pánom. Ľudia túžia po spravodlivosti a slobode a v Adamovi vidia vzor a hrdinu. Živý bič je sociálny román, ktorý zobrazuje každodenné problémy a strasti spôsobené vojnou v živote obyčajných dedinských ľudí. Tá sa totiž nezapísala do ich sŕdc v podobe výstrelov z dela, alev podobe biedy, strachu a nespravodlivosti. Autor používa jednoduchú reč postáv. V niektorých situáciách – najmä v diskusiách Ráztočanov o vojne – má jazyk silne expresívnu funkciu, keď zobrazuje nenávisť, rozhorčenie alebo túžbu po pomste. Tieto okamihy sú hlboko precítené a patrili k mojim obľúbeným momentom čítania. Dej je zaujímavý a napínavý, no tiež je pomerne často prerušovaný lyrizovanými opismi slovenskej prírody, v ktorých autor často využíva metafory a prirovnania. Aj vďaka týmto opisom som si uvedomila, že hoci príroda a prostredie je navonok krásne, vo vnútri ľudí a vo vnútri dediny vládne nepokoj. Tieto dva protiklady na mňa silne zapôsobili a aj to je jeden z dôvodov, prečo ma dielo oslovilo.

Podľa môjho názoru je názov Živý bič veľmi vhodným pomenovaním románu. Symbolizuje dedinu, ktorej ľud je bičovaný krutosťou vojny. Ako som už spomínala, dej je písaný z viacerých uhlov pohľadu niekoľkých postáv, čím sa vytvára pútavý obsah, no ani jednu z nich nepovažujem za hlavnú. Funkciu hlavnej postavy tu podľa mňa zastávajú samotné Ráztoky, pretože celá dedina je bičovaná vojnou. Dedina a jej obyvatelia na mňa pri čítaní pôsobili ako jeden celok. V Ráztokách nebol nikto úplne sám. Ľudia si tu navzájom pomáhali a vo veľkom diskutovali o priebehu vojny. Samozrejme, ako v každej dedine,

ani tu nechýbalo klebetenie a aj príležitostné páchanie zločinov.

Myslím si, že pre čitateľa, ktorý ešte nemal tú česť s dielami opisujúcimi Prvú svetovú vojnu, je Živý bič výborným štartom. Knihu som dlhšie obchádzala z dôvodu, že je povinným čítaním pre stredné školy a úprimne som od nej ani veľa neočakávala. O to väčšie bolo moje prekvapenie, keď som sa začítala do deja a nemohla som prestať. Bol pre mňa mimoriadne zaujímavý, napínavý a celkovo ma nadchol opis vojny z vidieckeho prostredia. Scény boli pútavo opísané, a preto som sa vedela vžiť priamo do deja. Vďaka všetkým týmto opisom som si zároveň silnejšie uvedomila, že počas Prvej svetovej vojny skutočne existovali takéto obce a ja som doteraz o ich živote nevedela takmer nič. Naši slovenskí predkovia, naši prastarí rodičia sa mu-

seli podriaďovať mocným a táto kniha mi poskytla náhľad do ich vidieckeho života počas vojny. Dokázala mi lepšie priblížiť udalosti a vojnovú situáciu v našich slovenských dedinách. Keď niekto povie slovo vojna, predstavíme si vojakov, zákopy, front, uniformy a výstrely. Nikdy by nám nenapadlo predstaviť si dedinu trpiacu hladom a strachom. Preto nečakajte a ponorte sa do vojnového sveta našich predkov. Vojna nie sú len pokrivené tváre zranených vojakov na fronte. Sú to aj vyplakané oči žien, ktoré s ťažkým srdcom čakajú na návrat svojich mužov a synov. A na to by sme nemali zabúdať.

Jana Bystrianská

51

Človek, ktorý v dnešnom svete nie je na sociálnych sieťach, akoby ani neexistoval. Alebo by ho ľudia pokladali za divného a zvláštneho. Dnes skoro každý pridáva fotku toho, čo jedol, pil, kde bol, s kým bol, čo robil, alebo len nejakú peknú scenériu, ktorá sa mu podarila zachytiť. Potom už stačí len dodať nejaký popis alebo citát a je to. Lajky alebo srdiečka rýchlo rastú, takisto pribúdajú aj komentáre. Ak sú pridané aj hashtagy, tak sa môže zväčšiť sledovanosť alebo množstvo priateľov na účte. Takto sa dnes dostáva do povedomia ľudí, nie stretávaním sa a komunikovaním, ale prostredníctvom príspevkov a sledovanosti. No z profilu na sociálnej sieti sa dá veľa zistiť, napríklad, či daná osoba chce byť videná, a preto má verejný účet a neprekáža jej prezentovať seba a svoj život, hoci aj cudzím ľuďom. Alebo si radšej drží odstup od verejnosti a má súkromný účet. Prvá možnosť je však vo väčšine prípadov viac na škodu ako na úžitok a stáva sa nebezpečná. Nikdy nikto nemôže vedieť, či si ho nenájde nejaký psychopat alebo blázon, ktorý mu môže kompletne narušiť alebo zničiť život.

Seriál YOU je americký psychologický triler, ktorý začala vysielať televízia Lifetime 9. septembra 2018. Seriál by sa dal považovať aj za kriminálnu drámu.

Následne ho však prebrala spoločnosť

52

Netflix, ktorá spustila prvú sériu 26. decembra 2018. Hneď mesiac po spustení zožal obrovský úspech, mal až 43 miliónov divákov. Tento seriál berúci dych si získal pozornosť vďaka svojej neobyčajnosti. Kruto poukazuje na to, aký dokáže byť svet sociálnych sietí zákerný a ako aj obyčajný tweet, fotka či komentár dokážu ovplyvniť celý život, zväčša k horšiemu.

Mnohokrát je dej možno málo zveličený alebo decentne prehnaný, no pravdivo vykresľuje tento online svet. Seriál obsahuje slušné herecké obsadenie a vysoké herecké výkony, ktoré skutočne vyrážajú dych. Na jeho tvorbe sa podieľalo hlavne duo Greg Berlanti a Sera Gamble.

Hlavnú postavu hrá herec Penn Badgley, ktorého si mnohí môžu pamätať z kultového seriálu Gossip Girl, kde stvárnil tichého a nenápadného Dana Humpreyho, ktorý mal veľmi dobrý charakter, čo sa o postave Joea Goldberga v YOU nedá povedať. Za milou a prívetivou tvárou, od ktorej by málokto čakal niečo zlé, nebodaj zvrátené, sa skrýva sociopat a dosť nebezpečný stalker, ktorý je až natoľko nepredvídateľný, že divákom stŕpajú všetky končatiny. Jeho správaniu a psychickému stavu pravdepodobne zodpovedá aj jeho kruté detstvo, v ktorom to nemal vôbec ľahké.

V prvej sérii sa dej odohráva v New York City, kde Joe pracuje v kníhkupectve, ktoré zároveň aj spravuje.

Jeho vzťah ku knihám a prehľad, ktorý v tejto oblasti má, je veľmi pozoruhodný, keďže sa tejto sfére venoval už od detstva a miestami bol k tomu až nútený. Tu stretne zákazníčku, Guinevere Beck, ktorá ho doslova očarí a celkom mu opantá zmysly. Kvôli nej je ochotný urobiť čokoľvek a nezastaví sa ani pred zákonom.

Beck stvárňuje herečka Elizabeth Lail, ktorá hrala Amy Hughes v nadprirodzenom hororovom seriáli Dead of Summer a Annu v štvrtej sérii dobrodružného fantasy seriálu Once Upon a Time.

V YOU sa prezentuje ako veľmi pôvabná, milá a mladá žena, ktorá končí vysokú školu a túži po kariére spisovateľky.

Venuje sa próze aj poézii, ale akosi ťažko sa rozbieha. V jej charaktere dominuje hlavne naivita a dôvera v ľudí, ktorí ju častokrát sklamú a privedú k slzám.

Jej aktivita a otvorenosť na sociálnych sieťach približuje divákovi, ako to môže dopadnúť, keď si človek nedáva pozor na to, čo, kde, kedy a ako zverejňuje. Beck sa snaží užívať si svoj mladý život, ktorý v podstate len začína, v kruhu svojich priateľov. Nemyslieť na svoje nie veľmi šťastné detstvo a odraziť sa, aby mohla dosiahnuť svoj cieľ a splniť si sny. Naráža na Joea, o ktorom si myslí, že je jej princ na bielom koni, ale iba si viac a viac necháva zadrapiť jeho pazúre do krehkej kože. Z toho tiež môže divák pochopiť, že dôverovať ľuďom, je naozaj veľmi ťažké

a riskantné a že nikomu a ničomu sa nedá stopercentne veriť. Dokonca ani sebe. Ďalej je možné užiť si herecké nasadenie napríklad Shay Mitchell, Nicole Kang a Kathryn Gallagher, ktoré hrajú Beckine kamarátky, Ambyr Childers, Luca Padovan, Hari Nef, Victoria Pedretti, James Scully, Adwin Brown a mnohých ďalších.

Prvá séria bola napísaná podľa knižnej predlohy Caroline Kepnes s rovnakým názvom: YOU. Bola publikovaná v septembri 2014 a tiež zožala obrovský úspech Táto kniha sa stala bestsellerom a sám Stephen King vyhlásil, že Caroline je jednou z novodobých talentov.

Druhá séria vznikla na základe knihy Hidden Bodies, tiež od Caroline Kepnes, a mala dlho očakávanú premiéru taktiež 26. decembra 2019. Tu už Joe opúšťa New qYork a prichádza do Los Angeles ako Will Bettelheim. Opäť sa začína ozajstná dráma, ktorú by nik nečakal ani v najhoršom sne. Každá séria má 10 dielov a nezabudnuteľnú myšlienku.

Spoločnosť Netflix už oznámila, že niekedy v roku 2021 môžu nadšenci tejto strhujúcej drámy očakávať tretiu sériu.

Soňa Krajčovičová

53

54

Na káve s Michalom Némethom: „Mojou mantrou je obklopovať sa ľuďmi, ktorí sú minimálne v niečom lepší ako ja sám.“ Moja dlhšia túžba spoznať najstaršie slovenské bábkové divadlo, a zároveň aj jedného z jeho umelcov, sa nakoniec splnila! Podarilo sa mi uskutočniť stretnutie s ďalšou špecifickou, rozhľadenou, no pritom mimoriadne ľudskou a skromnou mladou osobou – Michalom Némethom, s ktorým sme debatili nielen o chode žilinského bábkového divadla, ale sčasti aj o jeho súkromnom živote, subjektívnych umeleckých prednostiach, aj o tom, čo dnes mladým umelcom, žiaľ, extrémne chýba...

Ako si spomínaš na svoju cestu k divadlu?

Asi ako každý, kto robí profesionálne divadlo v neskoršom veku, tak cez ochotnícke divadlo a workshopy na „Scénickej žatve“. Robil som detské divadlo, ešte keď som bol úplne malý, so Štefanom Varrom v Šuranoch, ktorý hrával aj s mojím otcom, keď bol mladý.

Robili ochotnícke divadlá, kabarety, a vyhrávali takmer všetky „Kremnické gagy“, improvizácie... ešte za socializmu. Potom mal Štefan túžbu založiť divadlo, ale detské (od 8 do 15 rokov), tam som vlastne začínal. A cez toto som sa dopracoval až k VŠMU. Som všeobecne z umeleckej rodiny – otec bol ochotnícky herec a profesionálny grafik, mama veľa maľovala, ale hlavne dedo, ktorý bol taký ten náš rodinný „patrón“, bol profesionálny fotograf a dokumentarista pre Československú televíziu. Bol zároveň ambasádorom Československa na rôznych zahraničných výstavách – napríklad sa zúčastnil japonskej výstavy

„Deti sveta“, kde aj môj fejs reprezentoval československé dieťa.

Ako by si pár vetami popísal svoju terajšiu umeleckú osobnosť?

Necítim sa ako osobnosť a sám bojujem s pomenovaním „umelec“. Mnohí to tak vnímajú, lebo ten status umeleckého šéfa v najstaršom bábkovom divadle na Slovensku mi dáva nejakú gloriolu, ktorá je ale v mojich očiach absurdná. Ja som herec, ktorý sa snaží remeselne odviesť svoju robotu najlepšie, ako dokáže. Stále som hladný sa veci učiť a nemyslím si, že mám právo na nejaké maniere, lebo som skôr submisívnejší. V divadle mám veľmi rád nejakú hierarchiu, kde má každý svoju prácu. Mojou je sa naučiť text v pozícii herca, čo najlepšie odinterpretovať svoju postavu alebo oživiť nejaký predmet a vlastne tak celú inscenáciu posunúť mojím menom a prítomnosťou. Z pozície umeleckého šéfa je mojou prácou tiež zaistiť čo najlepší chod inštitúcie, ktorú zastupujem. „Kritiku si vážim, lebo ak ju už niekto hovorí, tak do toho dáva nejakú energiu, za ktorú môžem byť vďačný.“ Ako vyzerá život terajšieho profesionálneho bábkara?

Obdivujem ľudí, ktorí o niečom tvrdia, že to je strašné poslanie, lebo ja toto metafyzično a abstraktno v živote nemám. Niekedy to beriem ako nevýhodu, niekedy ako výhodu... Je to práca a robím ju najlepšie, ako dokážem. Je to aj moja záľuba, ale nie je to niečo „abstraktne úžasné“. Takže život bábkara je práca.

Ráno vstanem, idem do roboty a potom sa buď učím texty a premýšľam nad nimi,

55

venujem sa inému umeniu, alebo sa stretávam s ľuďmi, ktorí s tým nemajú nič spoločné a je to pre mňa očistec. „Moji najlepší kamaráti sú ľudia, ktorí sa divadlu vôbec nerozumejú, a teším sa z toho, lebo žijem kúsok sveta, ktorý neznamená len štyri steny.“ S akým typom bábky sa ti hrá najlepšie a prečo?

Mám rád predmetové divadlo, lebo mi poskytuje veľkú slobodu v abstrakcii. Ale veľmi vtipné sú aj maňušky, lebo sú to zábavné bábky, s ktorými vždy poteším diváka. Niťové marionety sú vyšší stupeň umenia a treba to mať viacej oddreté... „Som vďačný za ten dar, že čo chytím do ruky, tak to ožije.“ Čím si myslíš, že je výnimočné práve žilinské bábkové divadlo?

Každý bábkač na Slovensku je niečím špecifický. Silná stránka žilinského bábkového divadla je určite zrekonštruované divadlo, čisto technicky. A super kolektív ľudí, ktorý sa navzájom drží a dopĺňa – nemyslím len hercov, ale aj všeobecne technický a supportný personál. Snažíme sa robiť taký príjemný mix remesla a umenia – byť v niečom odvážni a v niečom konzervatívni, a tak dávať našim divákom to najlepšie.

Sme špecifickí aj tým, že dávame priestor mladým ľuďom. Teším sa, keď sem niekto mladý príde a môže si to vyskúšať... Kde inde si to má vyskúšať?

Akým vekovým kategóriám ste otvorení a aké témy prinášate?

Naše divadlo je zo štatútu definované ako divadlo pre deti a mládež. Inscenácie sú spravidla pre troj- až päťročných, päť- až osemročných, deväť- až dvanásť ročných, dvanásť- až pätnásť ročných a pre pätnásť- a viacročných. Lebo sa vždy divákovi po dvoch, troch rokoch vie ponúknuť zas

56

iná myšlienka, iná forma, iný koncept.

Inscenácie pre deti mladšie ako 3 roky nerobíme, čím je špecifické napríklad Bábkové divadlo na Rázcestí v Banskej Bystrici.

Témy definuje dramaturg vždy niekoľko rokov dopredu. Režiséra na spoluprácu oslovuje umelecký šéf. A to, čo sa bude robiť, vyberá opäť dramaturg. Režisér sa ale aj sám môže ozvať so svojím konceptom inscenácie.

Ako by si zhodnotil herecký súbor vášho divadla?

Veľmi talentovaní, farební ľudia, ktorí vedia byť aj dobrí remeselníci.

Ako vnímaš detského diváka?

Ako veľmi kritického, a zároveň veľmi vďačného diváka. Veľa mojich kolegov má ale ambíciu hrávať pre dospelých, lebo ten dospelý už dokáže nejako verbalizovať svoje pocity a dokáže viacej pochváliť. Ja som nikdy nemal ambíciu robiť divadlo pre dospelých, hrdo to robím pre decká. 3-roční sa smejú rovnako ako 30-roční, tí 3-roční akurát úprimnejšie... Všetkým nám ide hlavne o emóciu, nech bude akákoľvek farebná.

A o tomto je umenie a je jedno aké. „Pre mňa je detský potlesk rovnaký ako potlesk dospelých.“ O akých témach je dnes dôležité s deťmi hovoriť?

Sme dosť odvážni, snažíme sa byť.

Napríklad sme adaptovali text skvelej poľskej dramatičky Marty Guśniowskej „Trafená hus“, v réžii Šimona Spišáka. Je to text, ktorý hovorí o samovražde, o husi, ktorá sa na začiatku prezentuje, že sa jej zunoval život, a preto chce zomrieť. Tak stretne líšku a poprosí ju, aby ju zjedla. Líške sa to ale nepáči, lebo to pre ňu nepredstavuje výzvu a hus sa jej ešte aj hnusí. Tak spolu putujú a hľadajú niekoho, kto by hus mohol zjesť. Po spoločne strávenej

ceste sa ale nakoniec skamarátia. Pointa je, že keď si už vlk dáva hus do trúby a varí ju, posledným výdychom spoločne s líškou zisťujú, že život za niečo predsa len stojí... „Tá mágia je v nás, v našich rukách, v našich hlavách, a to je extrémna zodpovednosť, ale aj extrémna šanca robiť veci naozaj, s veľkým N.“ Aké vaše inscenácie mali doposiaľ najväčší ohlas?

Za poslednú dekádu je naša najobľúbenejšia inscenácia „Perinbaba“ v réžii Petra Palika. Je to veľká výpravná vec Feldekovej predlohy. Je to naša vianočná stálica v peknej veľkej výprave, večne vypredaná. Je to viac-menej činoherná inscenácia.

Potom je to „Zvedavý sloník“, opäť v réžii Petra Palika, čo je jednoduchý putovný text Jaroslava Pivka o tom, ako sa dostal slon k chobotu, lebo slony voľakedy nemali choboty... Decká to chcú vždy vidieť, lebo je tam veľa pesničiek.

táme 7. ročník celoslovenského festivalu profesionálnych bábkových divadiel pre deti a mládež „Bábková Žilina“.

Aký by bol na záver tvoj odkaz pre mladých potenciálnych bábkových umelcov?

BUDEM RÁD, KEĎ BUDE MLADÁ GENERÁCIA ODVÁŽNA. A bude drzá a bude taká, aká mladá generácia má byť – – bude posúvať hranice, moje vnímanie, moju optiku... A budem na ňu chodiť a padne mi sánka. To ale dokáže len tak, keď bude mať v sebe veľa odvahy, energie a chuti robiť v tomto mrzkom biznise, v ktorom nie sú peniaze, ale je v ňom veľa lásky.

Ako bude vyzerať nasledujúca sezóna bábkového divadla žilina?

Sme pripravení na dva varianty. Prvý variant je taký, že v septembri príde druhá vlna a my zavrieme a budeme plakať do vankúša. Alebo máme parádnu sezónu, keďže je naša sedemdesiata, Bábkové divadlo Žilina vzniklo 1. septembra 1950.

Odpremiérujeme odloženou inscenáciou „Neprebudený“ v réžii Mariána Pecka, ďalej ide Gejza Dezorz robiť v novembri veľký výpravný titul „Pinocchio“. Chystáme tiež jubilejnú publikáciu divadla s Idou Hledíkovou. Ďalej sa chystá režírovať náš dramaturg Matej Truban, ešte momentálne študent bábkovej réžie a dramaturgie VŠMU v Bratislave, titul „Smelého zajka“ so svojím mladým tvorivým tímom. Posledná spolupráca bude s Martinom Geišbergom. Potom chysPetronela Brotka

57

Rozhovor s Lacom Terenom „Chlieb s maslom je delikatesa, ktorá sa človeku nikdy neobje.“ Myslím si, že Laca Terena, výraznú osobnosť slovenskej maľby, pozná skoro každý, v umení zorientovanejší človek. Odložme však predpoklady bokom a dovoľte mi, milí čitatelia, predstaviť vám tohto krásneho človeka.

Laco Teren je svojím nástupom do výtvarného diania okolo roku 1985 zaraďovaný do strednej generácie nášho výtvarného umenia s programom takzvanej „novej maľby“. Jeho tvorba prechádza badateľnými posunmi. Diela Laca Terena sa dotýkajú tém konkrétnej kultúrnej, sociálnej a politickej situácie, ako aj tém banality, gýča a konzumu. Okrem maľby sa venuje objektovej tvorbe, keramike, sklu, práci s drevom, písaniu a v podstate všetkému, čo jeho myseľ aspoň na sekundu začne fascinovať. Čo podľa tvojho názoru umenie dáva človeku? Aký má pre ľudskú bytosť prínos?

Stále a každému vždy hovorím, že to, čím sa zaoberáme my, je nesmierne dôležité. Každý človek by si to mal vyskúšať, či už v polohe diváka, alebo ako tvorca, pretože pri tvorbe môže na všeličo o sebe prísť. Každá prečítaná báseň, vypočutá pieseň či videný obraz, i keď to jednému môže hneď vyfučať z hlavy, človeka určite obohatí. Umenie vysvetľuje svet. Imaginácia je najväčší dar, ktorý sme dostali – to, že si vieme predstavovať, je predsa absolútne fajn.

Prečo si si vybral práve maľbu ako odbor, ktorý ťa sprevádza životom?

Ja som, dalo by sa povedať, už od detstva tušil, že ma maľba láka, i keď som o tom, samozrejme, v tom čase ešte nevedel veľa. Bavilo ma kresliť a na gymnázium ma to osobne neťahalo, chcel som ísť na strednú umelecko-priemyselnú školu, ale rodičia, s ktorými som býval v tej dobe v Dunajskej Strede, boli toho názoru, že mať vzdelanie z gymnázia by bolo vhodné. V každom prípade si myslím, že ísť naň bolo dobré rozhodnutie. Moje chodníčky sa

58

začali ďalej kľukatiť, ale podstatné je to, že maľovanie by som si zobrať nikým nenechal a ani nenechám, lebo to robím rád. Je to pre mňa taká arteterapia – keď dlhší čas nemaľujem, začínam sa pomaly „rozsypávať”.

Po skončení gymnázia si sa vybral na VŠVU, kde si vyštudoval reštaurovanie maľby. Ako tam prebiehalo tvoje pôsobenie?

Počas gymnázia som chodil kresliť k priateľovi mojej mamy Jozefovi Jankovičovi, ktorý ma pripravoval na talentovky, čo bolo tiež veľmi dobrým rozhodnutím, ďakujem ti, drahá matka.

V sedemdesiatom deviatom roku som išiel na prijímačky, hlásil som sa na reštaurovanie, pretože som mal väčšie šance dostať sa na tento odbor než na maľbu, ktorá bola v tom čase veľmi exponovaná. Nakoniec som sa vďaka protekcii, ktorú som na VŠVU mal, v podstate ako každý v tom čase, dostal rovno na maľbu. Po dvoch rokoch som však z maľby zutekal, pretože sa v treťom ročníku rozdeľovala na monumentálnu a komornú a mne ani jeden, ani druhý smer nevyhovoval. Vypýtal som sa znova na reštaurovanie maľby, kde som bol

veľmi šťastný, štúdium tohto odboru som na VŠVU nakoniec aj dokončil, i keď som sa reštaurátorom nikdy nestal.

Počas celého štúdia na vysokej škole som netvoril vlastné veci napriek tomu, že som sa pohyboval v rôznych umeleckých komunitách, pretože som tam mal veľa dobrých priateľov.

Kedy si začal tvoriť vlastné diela a získal pocit osobnej výpovede a sebarealizácie?

Celé to vypuklo, až keď som sa ocitol na vojenskej službe v Kroměříží. Tam v období 80. rokov na vojne, v obmedzenom priestore a obmedzenej slobode, sa odrazu začali objavovať tie veci – moje, ktoré som považoval za vlastné. My sme

59

vlastne funguje – ja vytvorím návrh, som pri celom procese vzniku a spolu s expertmi na jednotlivé problematiky vymýšľame, ako zhmotniť to, čo mám v hlave a na papieri. Niektoré objekty vznikajú postupným ukladaním nájdených predmetov na seba, iné zas spôsobom ako Hatto – päť diabolských vajec, z ktorých sa môže vyliahnuť všeličo, ale nič dobré to nebude – na ich vytvorení som spolupracoval so sadrarom, formárom, s odlievačmi, lakovačmi,...

Zakaždým je to o spolupráci a vzniknuté objekty sú kolektívnou záležitosťou. Vždy ma fascinuje, keď môžem pracovať s človekom, ktorý sa vo svojom odbore vyzná a vie vsadiť do toho určitú „fajnovosť”.

V maľovaní nachádzam svoj pokoj a naopak, do objektov vsádzam nepokoj.

Okrem objektov vytváraš aj keramiku a sklo. Aké boli tvoje prvotné pohnútky prišli ako generácia, končili sme školu pre takúto tvorbu? v období, keď v Rusku nastúpil Gorbačov Vieš, ono to vždy príde tak samo od seba, a v podstate sa „zakázalo zakazovať“, naskytne sa možnosť a ja sa ju zakaždým všetko sa postupne uvoľňovalo. Prisnažím využiť. Keramika je mi sympaticrovnávali nás k divokej maľbe a novej ká tým, že má v sebe niečo ľudské. Túžil expresivite, zároveň veľa z nás robilo som ju maľovať už od 80. rokov, keď som to, čomu sa dnes hovorí konceptuálne v obrazoch používal témy budovateľstva. umenie a nové médiá, skrátka v tom Zdalo sa mi, že napríklad obilné klasy období sem prichádzalo mnoho nových by na keramike veľmi dobre vyzerali. tendencií, robilo sa všeličo možné.

Jedného dňa ma oslovil Andrej AuguVtedy, i keď sme o tom nevedeli, pretože stín, či by sme nešli maľovať do majoliky to vznikalo veľmi spontánne, udalosti v Modre, tak som bez váhania súhlasil začínali pomaly vrieť, prichádzala zme- a odvtedy tam chodíme. V podstate to má na a celé to vyvrcholilo v osemdesiatom vždy podobný priebeh, ku sklu ma zas deviatom. Takto som sa stal maliarom dostal iný kamarát – Patrik Illo, ktorý ma – v šialenom víre udalostí a trieštení zavolal do Lednických Rovní, kde som systému, aký sme dovtedy poznali. najprv realizoval nejaké veci na Strednej odbornej škole sklárskej, kde mali veľmi Ako si sa dostal k tvorbe sôch a akým kvalitné stroje aj odborníkov v danom spôsobom vznikajú? odbore, a neskôr v sklárňach. Ja som Ja som vždy túžil po tom robiť aj sochy si vytvoril v programe na iPade také – respektíve, skôr by som to, čo robím, veselé tváre vínnych mušiek, použil som nazval objektami. Pred osemdesiatym spôsob zrkadlenia a vznikla spleť čiar, deviatym sme robili akciu s názvom ktoré môžu mať na človeka opojeného „Exteriér“, vystavovali sme tam objekty, vínom veľmi smiešne až mätúce efekty. samozrejme veľmi jednoduché, také, Ľudia akými sú sklári a keramici, dávajú ktoré som dokázal urobiť ja s pomocou vesmíru zmysel. Technológia výroby je nejakých kamarátov. A takto to u mňa fascinujúca – čistá mágia.

60

Ako hodnotíš súčasné umenie na Slovensku?

To, čo vidím momentálne okolo seba, sa mi zdá veľmi sympatické. Veľké množstvo šikovných maliarok a maliarov, nebudem menovať, pretože by som určite niekoho omylom vynechal.

Keď mám pocit, že niekto niečo vytvoril z úprimnosti, tak je to z môjho pohľadu výborne zvládnutá záležitosť.

Avšak podstatné je zdieľať ich s ľuďmi, ktorí sú ochotní ich zdieľať s tebou. Úžasné je, že človek tých ľudí nájde znova a znova. Podobnosti sa priťahujú ako magnety. Pravdou je, že čím som starší, tým menej viem, ako tento svet funguje, len verím, že nakoniec všetko dobre dopadne.

Akým spôsobom si sa dostal k písaniu? Čo ti sprostredkováva?

Vlastne ani neviem, ako presne k tomu došlo, už od nepamäti ma bavilo niečo si zapisovať. Písané slovo alebo slovo samo osebe som začal obdivovať hneď, ako som nadobudol schopnosť vnímať, počúvať a čítať. Používať ho a hrať sa s ním ma zaujímalo. K písaniu do novín som sa dostal celkom náhodou (ako vlastne skoro ku všetkému) cez jedno priateľstvo. Najskôr som začal písať do .týždňa cez Jura Kušnierika, no potom keď Juro odišiel na Andromédu, čo ma veľmi mrzí, to skončilo. Neskôr som sedel s Maťom Kostolným a ako sme sa rozprávali, spýtal sa ma, či by som nechcel písať do Denníka N a hneď som na to kývol, ale už som tam tiež skončil.

Mám pocit, že sa tie noviny menia do takej zvláštnej „hejterskej“ podoby, ktorá je teraz veľmi rozšírená. Nikdy som nemal ambíciu publikovať, len robiť ľuďom radosť svojím písaním, tešiť ich, nie ich hnevať. Začínal som mať pocit, že ich viac hnevám, ako teším – v takom prípade to pre mňa stráca zmysel a môžem byť radšej ticho.

Ako vnímaš všetok chaos, ktorý sa momentálne u nás, ale aj vo svete odohráva?

Trvám na tom, že svet je krásny. Je pravda, že vôbec nie je ľahké žiť a prežiť v relatívnom zdraví, nie je to jednoduché, ale o to viac si treba vychutnávať okamihy radosti. Radosť, ako aj smútok existujú len ako zdieľané, od toho sme.

Celestína Minichová

61

Rozhovor s Helenou Bagárovou Helča Bagárová, neboli youngtattooer_hell, je tatérka a umělkyně z Brna. Vztah k umění měla už jako malá, jelikož si vždy kreslila a tvořila. Chodila na střední uměleckou školu na obor nová média – výstavní, scénická tvorba. Helča má malé skromné tetovací studio, kde se snaží mít soukromí, aby se u ní každý cítil dobře.

1.

Jak jsi se dostala k tetování?

K tetování jsem se dostala v 16 letech, a to protože jsme měli mít na střední škole praxe a já jsem věděla, že nechci mít praxe na základní umělecké škole, jelikož bych to nedala a nechtěla jsem jít jen tak někam k nějakému učiteli na praxi, protože by to bylo trochu o ničem. A vždy mi někdo říkal, že mám super motivy kreseb a že by si to někdo nechal vytetovat. Tak jsem si našla slečnu, která tetuje a ona mi poskytla skvělé zázemí a ukázala, jak se spoustu věcí dělá. Jinak jsem byla těžký samouk. Potetovala jsem si 2 prasečí nohy, banán, a hned v první den jsem potetovala kamarádku. To byl můj první pokusný králík a od té doby jsem se rozjela. Měla jsem velké štěstí, že lidi měli zájem mi tu kůži nabídnout, a to jsem jich měla ze začátku opravdu hodně. Pravidelně za mnou chodili a chtěli něco vytetovat a vůbec se nebáli toho, že jsem nováček.

2. Jaké byly tvé začátky? Pamatuješ si, co jsi tetovala jako první věc?

První, co jsem tetovala, byly dvě šipečky pod sebou, takové véčka za ucho.

Ty začátky šli opravdu docela samy. Jednomu jsem něco vytetovala a ten mi dohodil někoho dalšího, a tak to bylo pořád dokola. Nechtěla jsem si za to ani brát velké peníze, tak to možná taky lidi docela přesvědčilo. Nedokázala jsem si představit, že si vezmu od někoho za tetování 2000 nebo ani 1000, a opravdu jsem chtěla jen za materiál.

Taky jsem na začátku udělala akci “Dohoď mi šest lidí a udělám ti nějaké menší tetování zdarma”, a tak to fungovalo, ale nikdy mi nikdo nedohodil 6 lidí.

Vždy tak 2-3. Dneska už jsou lidé, kteří mi dohodili i 20 lidí, ale ze začátku vůbec. A jsem ráda, že ty lidi došli a dovolili mi jim tu kůži pomalovat, protože já bych dnes nikomu pod strojek nevlezla, když by mi řekl “dones mi 8 stovek”, protože to mám na celý život a bála bych se, jak to bude vypadat. Ale taky jsem jim říkala, že když se to nepovede, tak jim to za pár let spravím.

3.

62

Bylo těžké se zviditelnit?

Na instagramu jsem měla účet, kam jsem dávala své výtvory, ale jinak mě zviditelnily hlavně mé chodící reklamy. A vlastně to ani těžké nebylo, jak jsem říkala, tak to šlo více méně samo.

4. Jaký styl tetování nejraději tetuješ?

U mě to je trochu na období. Asi bych nezvládla celý život dělat jeden styl. Ráda to kombinuji a střídám, protože vím, že bych nechtěla umřít v jednom stylu. Člověk taky nechce celý život dělat manuálně to jedno a samé dokolečka. Ale v tomhle období mě baví hodně lineworky a oldschooly, ale nikdy nepohrdnu skečem, ten mě hodně baví. Mám hodně ráda takový ty malé pseudo kraviny. Takový hovadinky, co člověka pobaví.

5.

Tetuješ své návrhy?

Ano, tetuji. Ale popravdě, když potřebuji něco nakreslit, tak si moc nevymýšlím své obličeje, když vím že těch obličejů existuje hromada kolem. Vezmu nějakou dobrou fotku, která se mi líbí a upravím si to. Snažím se pracovat i s materiálem, který mi poskytne internet. Vím, že mi to hodně zkrátí čas, a navíc to můžu upravovat potom na místě. Navíc jsou věci, které se moc nedají navrhnout, a to je třeba mapa, postavičky z filmu. To se nedá, protože když ten člověk chce nějakou postavičku, aby to vypadalo jako ona, tak se to musí udělat podle ní. Dá se to taky udělat jinak, překreslit to trochu do jiného stylu, jen už to není ta reálná verze té postavičky.

Jinak já mám svoje postavičky. Jmenují se Alfrédi a mají velkou hlavu, malé tělo a nejčastěji dělají zvláštní věci. A každý může u mě mít svého Alfréda, takže když bude někdo elektrikář a bude chtít elektrikářského Alfréda, tak nikdy neudělám toho stejného, vždy bude jiný. Více k té osobě, aby se to vždy ozvláštnilo a vyjadřovalo tu osobu, která jej má. Já mám sama na sobě Alfréda – ten je originál.

6. Je něco, co nechceš tetovat? Co odmítáš?

Moc nemusím datumy narození a také ty jednodušší a klasické věci. Jednou mi přišla slečna a říká, že by chtěla datum narození svého dědy a já říkám, ne, kašli na to, nikdo tě nezastaví na ulici a nezeptá se tě, to je dobré, ten datum, koho je? Tak jsem se jí zeptala, co jsi ráda dělala s dědou? Nějakou společnou aktivitu? A ona, že my jsme chodili na ryby. Z toho vyšel hned super nápad, tak jsem jí vytetovala malou mušku na lovení s peříčkama a vypadá to dobře. Chci, aby to toho člověka zosobňovalo, a ne aby si dal něco jen tak, co najde, třeba. A ráda vytetuji i něco jednoduššího, ale tak, aby se to k té osobě hodilo, aby to k němu patřilo. Snažím se té osobě dostat pod kůži a zjistit trochu, co je zač. Snažím se vždy ty lidi formovat, tak abych se za to tetování nemusela stydět a aby se líbilo... Potkat se na té zlaté cestě

7.

Byla jsi někdy u tetování nervózní?

Na začátku rozhodně. A občas i dnes, když jsi nejsem úplně jistá, jestli to zvládnu. Ale to opravdu jen občas a minimálně, že si třeba nejsem úplně jistá, jak to vystínovat, ale řeknu si, že to stejně vždy nějak dopadne a přinejhorším se to dá vždy předělat. A zbytečně jsem z toho třeba sama nervózní ale zároveň i jistá, což je ale podle mě normální. Každý je někdy u něčeho nervózní.

8. Je nějaké tetování, kterého třeba lituješ?

Lituju trochu tetování, které jsem dělala na začátku. Brala jsem vše, co mi padlo pod ruku, ale teď už bych to nevzala. Je to škoda, že jsem nezkusila ty lidi tenkrát víc proklepnout a trochu ten návrh přetvořit a brala jsem to jak velké tetovací salóny, které udělají vše.

63

9.

Co pro tebe tetování znamená, a to už z pohledu tetování, které máš na sobě tak i tetování jako práce?

Je to móda. Je to teď neskutečný boom, móda a ti co říkají, že se s tím za 20 let neuživím, tak nemají pravdu. Lidi to chtějí spíše víc a víc. Mám to i ráda, protože to spoustu lidí zosobňuje a poukazuje to na jejich osobnost. Je to pro mě takový příběh, hodně lidí to i bere jako takový deníček, že si na sebe píší části ze svého života.

10. Máš nějaké stálé zákazníky?

Mám, jsou lidi, kteří jsou tady opakovaně i po měsíci, nebo po 2 měsících. Mají potřebu tady se mnou trávit ten čas, jsem pro ně takový psycholog a chodí sem i pro radu a na pokecání. A jak někdo chodí na nehty, masáže jednou měsíčně, tak oni chodí se mnou na tetování. Já jsem ráda, že se ti lidi ke mně vrací. Jsou skvělí, mám je ráda a čím více ke mně člověk chodí, tím to má levnější a vlastně mi i zároveň dělá reklamu.

11.

Co je tvé největší, nebo nejoblíbenější dílo?

Největší jsou moje chodící plátna. Lidi, kteří mají ode mě několik tetování po celém těle, nebo rozpracované rukávy. Už tu mám i pár adeptů, kteří mají malinká místečka na tetování a skoro vše zaplněné. Ale největší jedno tetování jsou na celá záda a to je třeba strom, křídla...

Asi nemám nejoblíbenější. Mám spíš několik oblíbených ale nejoblíbenější ne. Ty, co mám nejraději, jsou ale takové ty vtipné práce, kde je nějaká krkolomná čeština, nějaké přepsané věci.

12. Kolik tetování zhruba uděláš za týden/den?

V průměru za den tak 2 až 3 lidi. Je to takové kolísavé, protože někdy pracuji 2 týdny v kuse a potom třeba pár dní vůbec. Taky záleží podle toho, kolik lidí mi napíše, nebo kolik lidí si na ten den dám. Pokud se jedná o malé práce, tak těch lidi zvládnu několik za den, jindy je to zase tak že si vezmu dopoledne malé práce a odpoledne zase větší, abych hned z rána nepřetáhla čas.

13.

Co pro tebe znamená představa, že lidem tvoříš na kůži něco, co mají na celý život?

Je to můj podpis. Každý umělec podle mě chce, aby ho každý někde viděl, ať to není jen obraz, který někde visí v nějaké kavárně na kraji města a je to konečná.

Chci se tím prezentovat. Člověk by si měl brát menší cíle a postupně je pokořovat než hned na začátku chtít být velký umělec.

14. Je něco, co bys chtěla poradit lidem, kteří se nikdy netetovali, ale chtěli by?

Musí si v tom být jistí, a ne že jim někdo poradí. Musí si být jistí, že to chtějí mít na sobě a vybrat si ke komu půjdou. Měli by obejít pár salónů a podívat se ke komu chtějí a říct si “tady se mi líbí, tento styl se mi líbí.” Nikdo přece nechce dojít někam, kde se nebude cítit dobře. Ale hlavně aby se toho nebáli, jen aby si vybrali dobře tatéra.

A kdybyste šli poprvé ke mě, tak se mě určitě nebojte a dojděte. Vždy to dopadne podle vás, sice je pro mě důležitý kompromis, aby se to líbilo jak mně, tak i vám, ale vždy je to jen o domluvě. Vždy se vám pokusím zosobnit to, co po mě chcete. Myslím si, že u mě budete spokojení. Vždy u mě byl každý spokojený a ty lidi se ke mně stále vrací.

64

15. Stalo se ti někdy, že by někdo řekl, že se mu výsledné tetování nelíbí?

Nikdy mi to přímo nikdo neřekl, ale ze začátku jsem u pár lidí slyšela, že řekli “no, já už k ní moc nechci jít, protože jsem u ní byl na začátku, když měla první den strojek v ruce”. Ale dnes se to už vůbec neděje, o nikom nevím, že by se mu to nelíbilo. A pokud by se ale dnes někomu i tak něco nelíbilo, tak bych mu to zkusila nějak opravit nebo doporučila někoho nového, kdo by mu sedl více. Ale určitě ať nikdo nelituje nějakého tetování, které si dělal někdy dávno. Pokud pro něj mělo nějaký důvod, tak ať to bere jako jeho součást, nebo jako nějaké znaménko, pokud se s tím dokáže smířit.

16.

Je něco na této práci náročné? Psychicky nebo fyzicky?

Je to náročné jak psychicky, tak i fyzicky. Kolikrát odcházím a dostávám křeč do ruky. Bolí mě oči, jak koukáš celý den na stejném světle na jedno místo pod stejným úhlem a ze stejné vzdálenosti. Ale nejvíce náročné je to psychicky, já si připadám jak chameleon. Přijde slečna, která ráda čte knížky, tak si s ní povídám o knížkách, přijde nějaký 18ti letý kluk, který má rád auta, motorky, tak si s ním povídám o tom. I když tomu nerozumím a snažím se v hlavě vykoumat nějaké informace, abych si s ním mohla povídat. Pokud přijde někdo tichý a vidím, že to nemá rád, tak se snažím jej nechat více v klidu. Zatímco když mi přijde nějaký extrovert, který se potřebuje vyjádřit a potřebuje tu energii, tak se mu ji snažím dát. Občas ani nevíš, kam ty informace od těch lidí dávat. Tak se ty informace snažím vždy vyhodit, aby toho na mě nebylo moc.

17. Jelikož ty sama jsi hodně potetovaná, kdo tetoval tebe? I ty sama?

Něco jsem si tetovala sama. Ale více mě baví k někomu dojít a užít si to jako masáž.

Je to pro mě takový relax. Ráda chodím k My Tattoo Factory, je skvělá, příjemná, a ještě chodím k Silvě z Good Tattoo. Ta sice tetuje jen chvilku, ale myslím si, že na to má, je to šikovná holka. Má teda svůj charakteristický styl, což je možná občas škoda, že se od toho neodprostí, ale zase jestli ji to baví, tak je to dobře.

18.

Je někdo, komu odmítáš tetování? Chápu, že dětem do 18, ale je třeba i někdo, koho nesmíš tetovat?

Určitě lidi, kteří mají alergie na nějaké barvy. Měli by si to nejdříve zkusit nějak otestovat. Těhotné a ty, co přenášejí něco krví, také nemůžu tetovat.

Pokud má někdo cukrovku, tak s tím problém nemám, jen si musí hlídat cukr.

19. Jaký máš názor na handpoke?

Když to někoho baví a umí to dobře... Akorát handpoke se vždy rozlije. Zkoušela jsem to, ale není to můj šálek. Navíc věc, kterou jsem schopná udělat do 10 minut strojkem, nechci dělat hodinu. Je to dobré pro někoho, kdo nemá rád zvuk strojku.

Denisa Stratilová

65

Rozhovor: Retro Bijou Čo vznikne, keď sa spojí láska k folklóru, tradícii, umeniu a milovanému kraju?

Keď sa spomienky na detstvo môžu stať nekončiacou studnicou inšpirácie?

Jana Torzewská, rodená Kamenská, vďaka tomu všetkému vytvorila nenapodobiteľný a hodnotný kus práce. V jej ručne vyrobených šperkoch cítiť kus duše, ktorú do nich vždy vkladá.

Kto stojí za výrobou šperkov Retro Bijou? Povedzte nám niečo o sebe.

Za značkou Retro Bijou, za všetkými nápadmi, dizajnom a výrobou stojím ja sama. Pochádzam z inšpiratívnej rodiny, ktorá miluje folklór a ľudové umenie. Otcovi rodičia pochádzali z okolia Detvianskej Huty (tzv. Žihľava) a matkini rodičia zase z Podkoníc a Medovariec. Táto zmes krásnych ľudí, akými boli moji starí rodičia, formovali moju osobnosť tak, že som od útleho detstva navštevovala veľa krúžkov v ZUŠ (flauta, zbor, klavír, hudobná, spev, výtvarný krúžok), až som napokon našla svoj najväčší talent či záľubu práve vo výtvarnom umení či dizajne. Starká Kamenská vyšívala a tkala koberce rovnako ako starká Slobodníková, no a starký Slobodník, pôvodom z Podkoníc, choval ovečky, vyrezával črpáky, vyrábal drevené formy na syr, geletky a rôzne iné výrobky z dreva, zväčša náradie. Vlastne vďaka nim som priľnula k drevu a vzťahu ku všetkému ľudovému.

Odkedy je táto značka na trhu? Kto alebo čo vám je oporou pri tvorbe?

Moja značka Retro Bijou je na trhu už osem rokov, t. j. od roku 2012. Najväčšou oporou je už moja zosnulá starká Rozália Kamenská.

66

Kto sú zákazníci Retro Bijou?

Folkloristi, folkloristky, folklórni nadšenci, milovníci ľudového umenia, lokálpatrioti.

Moja tvorba bola od samého začiatku lokálpatriotická, možno to bolo spôsobené i tým, že moji rodičia celý život až po dôchodok žili ďaleko od svojich rodičov, a teda odlúčene od svojej rodiny. Bývali v Nitre, pritom celá rodina bola buď v Krupine, Medovarciach, Hriňovej, Lučenci, Boľkovciach a okolitých obciach. To odlúčenie od rodiny som mala celý život na očiach a myslím si, že ma to veľmi ovplyvnilo a vlastne to isté zažívam i ja teraz, pretože sa moji rodičia aj sestry vrátili žiť do Krupiny a ja samotná som zostala v Nitre. Presnejšie v Ivanke pri Nitre. Čím sa inšpirujete pri výrobe náušníc?

Aký materiál používate najčastejšie?

Pri výrobe sa najviac inšpirujem ľudovými motívmi, výšivkami alebo ich detailmi. Čo ma najviac fascinuje, motivuje ku tvorbe, sú práve moje podpolianske korene, ku ktorým sa vo svojej tvorbe stále vraciam. Používam hlavne drevo, ale i výšivky, ktoré vkladám do dreva, štras a bižutérne kamienky.

Je výroba šperkov časovo náročná?

Koľ ko párov náušníc spravíte za deň?

Výroba je náročná, pretože mám málo času. Odbehujem pri výrobe k rodine, domácnosti, dieťaťu, vareniu, mailom, správam, do toho sa chce človek stále aj propagovať, platiť faktúry, posielať poštu, chodiť do práce... je toho veľa.

Momentálne je leto, som doma a ešte som ani nemala dovolenku. Za deň spravím maximálne 4 páry a to tiež záleží od toho, aké sú. Problém je, že náušnice, hlavne tie biele, dlho schnú, keďže ich niekoľkokrát farbím, lakujem

a živicujem. Neviem ten proces urýchliť a manufaktúrou tiež nechcem byť. Nechcem si dávať vyrábať šperky v zahraničí alebo niekým niekde. Musí to mať moju energiu.

Na sociálnych sieťach som postrehla, že v ponuke sú aj iné výrobky. Čo ešte okrem náušníc vyrábate?

V ponuke boli krížiky, šálky, tričká, ale teraz ich už neponúkam. Krížikom sa však určite ešte chcem venovať do budúcna.

Vaše šperky sú zoradené v kolekciách.

Koľ ko kolekcií ste vytvorili? Ako sa volali a ktorá z nich vzbudzovala u zákazníkov najväčší záujem?

Fíha, no musím porozmýšľať. Prvá: Malá spomienka na veľké mestá ako Nitra – Nitriansky hrad, Bratislava – Bratislavský hrad, Banská Bystrica a iné mestá. Druhá: Klenotnica Slovenska. Tretia: Podpoľanie Život. Štvrtá: Liptov – Modrotlač.

Piata: Horehronie – Telgárt. Šiesta: Moji rodičia. Siedma: Poľana. Ôsma: Gorali.

Deviata: Hriňovské lúky. Desiata: Návraty – Zvolenská Slatina. A momentálne jedenásta kolekcia je Vďačnosť, ktorá vznikla počas korony.

Kolekcia Vďačnosť je vašou najčerstvejšou. V čom sa odlišuje od predchádzajúcich? Čo vás inšpirovalo k jej vytvoreniu a prečo práve názov Vďačnosť?

Kolekcia vznikla spontánne počas korony, keď som cítila obrovskú podporu od mojich fanúšikov a v dielni sa na mňa už dlho usmieval krásny vyšívaný vankúšik, len akosi som mala ostych sa ním inšpirovať. Bola tam akási pokora, no stredový motív ma zaujal natoľko, že som sa ním inšpirovala. Kolekcia je vďačnosť Podpoľaniu a jeho ľudu, vrátane mojej rodiny, mojich predkov, mojich zákazníkov, folkloristov, ktorí ma inšpirujú, pomohli mi alebo pomáhajú, všetkým nositeľom a pokračovateľom ľudových tradícií a všetkým, ktorí síce moju tvorbu

nenosia alebo nekupujú, no páči sa im a úprimne mi fandia. Skôr, než odídem do regiónu Hont, mi nedalo nerozlúčiť sa a nepoďakovať za všetku podporu a pomoc, ktorú mi dali. Nikde inde som takú nenašla.

Nadviazali ste aj nejaké spolupráce s inými umelcami, ktorí sa taktiež inšpirujú folklórom?

Určite a veľmi rada. S Miss Folklór, tam som robila na mieru autorské náušnice s motívom loga súťaže. Boli to darčeky pre finalistky súťaže. Ďalej spolupráca s krásnou odevnou značkou Anela Dress. Fotili sme spolu náušnice s ich sukňami a tričkami. Shaba Jaroslava Wurll Kocanová, známa slovenská dizajnérka, si dokonca moje náušnice zakúpila a niekoľkokrát ich použila na fotenie svojej kolekcie Poľana. Ešte Miss Horehronie, kde boli na módnej prehliadke použité moje náušnice v spolupráci s nádhernou prácou Fake Folk. Bolo toho dosť, no tieto mi najviac zostali v pamäti.

Chceli by ste v budúcnosti opustiť prácu a venovať sa naplno len tvorbe Retro Bijou? Ťažká otázka. Boli také pokusy, ale asi nie. Na to nemám, žiaľ, dostatočne vybudované zázemie.

Jana Bystrianská

67

Autorka fotek: Stela Csizmazia str. 68-82

68

69

70

71

72

73

74

75

76

77

78

79

80

81

82

Za hranicami možností Že vraj vníma ženskosť Že vraj vníma prítomnosť Že vraj dúfa v nevypovedané Že vraj dosť bolo cnosti – poďme sa zrkadliť v náhodách – zvrat-né a naopak Odznova Predumávam pravdu, či je niečo pravé práve v tento moment Nasávam prítomnosť plnými dúškami ako víno Bohéma moderných čias metie hlavou – snaží sa vytriasť realitu, ktorá jej rozožiera pokožku hlavy Milióny vší a klince za nechty pritĺkam kladivom svojím tretím okom pokoja... napájam si zmysly – odpájam sa – tešilo ma Že vraj spríjemňujem si dýchanie Vyčkávam nočný spoj o 3:20 poobede vo svojej izbe V garáži čakám na Godota, ktorý stelesňuje neohraničený čas zbytočného plynutia parkovania Pochopenia v spoločnosti Voda horí – dekadencia sa rovná semenu radosti – trojuholník vnímania – kým neprekročím hranicu, mám možnosti – za ňou sa alternujem na dvere trinástich komnát v devätnástom roku života Živím sa klamstvami – rastie z nich hnilé ovocie, ktoré súcnom získava na kvalite – hodnote – o päť rokov vidíme sa v Tescu – v Lidli o desať Snáď A odznova

Nech to má grády – čierny štvorec na bielom pozadí odišiel na výlet do trashpunkových slumov Lodné kontajnery sa natriasajú vydýchaným vzduchom a padajúcimi telami ľudí, ktorým sa páčilo a zabudli opustiť stanovisko – užívajú si ho naveky – plavia sa za hranice možností A odznova

Za hranicami možností

Aférka predpojatosti za hranicami možností Múr, murisko, múrik Neutrálne a zafarbené náboje žitia – čo si vyberieš preskočiť? Kam dopadneš? Ako dopadneš?

Vieš? Nevieš? Heš! Nechcem vedieť... Čo viem? Čo chcem vedieť? To všetko je v diaľke za poliami s veternými mlynmi, ktoré rotujú a neberú ohľad – ohliadaš sa za výberom z možností, ktoré majú viac než len jednu správnu odpoveď – vedz veď, že to nie je len tak Uzatváram pakt so znameniami a váhy sa prevážia na jednu stranu – nápoveda vedúca k ochutnaniu jablka hojnosti Raj je neuchopiteľný koncept, tak vidíme sa v realite – oranžová je ružová A odznova

83

Prvý nádych Hovorím, všetko je raz po prvé Prvý nádych pri prvej pravej nahote ducha Prvý nádych pri zobúdzaní sa pri sebe samom v tele druhého – v tele ležiacom v telesne bezprostrednej blízkosti...

Hovoriac všetko je raz po prvé – myslím na tie opakovania prvých posledných, o ktorých by dýchajúce existencie nepovedali, že raz môžu vydýchnuť naposledy – osudovo a už viac neprijať žiaden kyslík O2 – ooo, you too? Tiež hovoríš nie? Nie, pravdepodobnosti sa nezhodujú s realitou Hovoria, všetko je raz po prvé A ja nestíham s dychom „Ak by som ti chcel urobiť zle, tak ti splním tvoje priania...“ A podobné floskuly fľušú ľudia na chodník vedúci z mojej ženskosti, zastávka srdce, konečná mozog pracujúci naruby – negujúc logiku sa kúpe v bazéne Champagne a jahôd Tak ma ním už polej, nech sa môžem vyliať a v kaluži lásky nájdi moje sny Čo s nimi urobíš, je v tvojej moci – 50 na 50 či prežijú Hovoríš, všetko je raz prvýkrát, prvý raz, jednoducho po prvé Tak krátim moje po prvé nasledovnými Hovoríš, že prvý nádych pochopenia sa je nezabudnuteľným orgazmom Hovoríš, že na večnosti si už všetci dýchame neobmedzene – transcendentálne – znovuzrodenie je jednoducho duchovnou smrťou Hovorievam, že nepopísaný papier sa zašpiní načítavajúcimi sa sklamaniami – guma sa zoderie snahou Hovorievam, že nesprávne je cítiť na míle ďaleko – zabudnutá ryba hnije medzi stenou a pohovkou – lokáciu plus mínus 50 centimetrov od chladničky zvolila náhodne Čas objavenia zákonným zástupcom je nepredvídateľný Tak ti len poviem: uži si smrad a na boží hod hladuj

Celestína Minichová

Hovoríš, že burčiak bude v septembri a dovtedy vykvasí ti mozog – – po prvý raz – nasleduje vnútorná očista a vo zvratkoch sa konečne nájdeš – nadýchneš sa pachu svojej kože

84

Hovorím ti Zrkadlo sa roztrieštilo a odráža sa realita – už viac nie, hovorím nie Cézannovi, nie videniu len toho, čo chceme, nie subjektívnej realite Hovoríme, že a vtedy sa naozaj prvýkrát nadýchneš A oni, no oni odteraz hovoria už len áno

Noční obloha V noci jsem pozorovala světlo měsíce, odráželo se od praskliny okenice a tvořilo ornamenty podobné runám, které pod ostrým úhlem padaly k mým nohám.

Bylo to znamení?

Jedno z těch, které jsem přecházela, když je na mě svět křičel?

Nejistoty ve mně pramení.

Možná bych světu nescházela, já, první v řadě příšer.

Skrz okno vidím na nebe, to množství hvězd – i pověřeným nejasné, nabízí se otázka, na někoho, na tebe, pozná někdo, pokud jedna z nich vyhasne?

Neklid.

Narůstá ve mně.

Kontrola sebe, sebekontrola.

Klid.

Působí temně.

Vlastně trochu zebe, pořád dokola.

Zápasím denně, ale nejsem k tomu stvořená, pod tíhou světa se mi podlamují kolena.

Není to fáze, děje se to stále, plazím se, bolí to, krvácím, snáším to, ale hlavně, procházím dále.

Možná chci zachránit padající nebe.

Jen tajně doufám, že tam najdu sebe.

Karolína Hudcová

Zabořit prsty do hvězdného prachu a poprvé se pořádně nadechnout.

Nechci to pro slávu, ani aby to svět věděl.

85

Enigma Spod jasu nočných bleskov Oslavujúcich heréziu moderného života Ste sa zrodili vy, madam; Z externej ničoty a z internej explózie Tak som to mal vždy rád Pre vás nejestvoval druhý pól lásky Ako to tvrdil Hollywood A Bartholdy by bol pri vás nezamestnaný A keby ste boli priamka boli by ste množinou dvoch antipólov Teraz budem za hlupáka Lebo tu prevraciam logiku Lebo vy ste mojou Antigonou Kúpili ste si zápalky Za pár centov od bezdomovca A zapálili ste svoj byt Žiadne vonné sviečky Iba voľné Voľné sviečky Veľa A naraz Asi mal niečo, čo ste chceli Vy ste taká malá Francúzska revolúcia Alebo šialenec Fénix a Draupadi sú darebáci, madam Najbližšie im to poviem Vykričím to do univerza Že vy tancujete valčík so smrťou a vice versa Že vy nazývate lásku romantickým ničiteľom A viete vzkriesiť cit, ktorý ľudia zvyknú ničiť telom Že vy vidíte krásu v excesívnych stvárneniach Guedel by bol hrdý; No nie viac hrdý než som ja Že v hladinách agónie oceánov, v ktorých som sa utopil Vy zvyknete plávať kraul Nazývajúc ich

86

„Obyčajný kúpeľ mysle” Myslel Myslel som, že by ste to snáď chceli vedieť, madam Že moje štetce sú prekliate Že som chcel byť Sargentom S jeho veľkolepým dielom Ktoré mu nechce hľadieť do očí Že vy by ste snáď mohli; Len malý záchvev pohľadu Len malý kúsok nehy Úsmev Marilyn Monroeovej Vo vašom podaní S dávkou noblesy A nonšalancie Snáď by sme sa vedeli aj zaľúbiť Predefinovať cit Vytiahnuť ho z konvenčných foriem O standing-ovation sa možno podeliť A ja by som vás stvárnil Na akademickej úrovni Dal by som vám solidaritu A lupene ruží Lásku A tak ďalej No nie ako podomový predajca Myslel som Že by ste to snáď chceli vedieť, madam Že som chcel byť Sargentom S dielom, ktoré mu hľadí do očí; Že svet potrebuje Chaplinov, ktorí rozprávajú Rebelov s jasnou príčinou; Že vy ste moja príčina … No asi som len zlý maliar Stojaci proti revolte ducha V tej najjasnejšej vitríne.

Per aspera ad astra Poznám sídlo fatalistických maliarov Miesto, akého obdoby na tomto a iných svetoch niet Je rovnako kozmické Rovnako pozemské Rovnako žiari a oslepuje svetlom Rovnako kole oči tuhosťou a dravosťou Je rozpínavé a nahé ako osamelý človek na púšti Je diskrétne a ukryté ako bezdomovec v žalároch ulice Jeho koma jestvuje V sláve a korunovácii estetiky Jeho chvost horí A ničí A exploduje; Bol som fatalistickým maliarom bez palety a farieb Objímal zem z klincov padajúcich z neba A všetky svety boli zliate v jeden A ja som bol zliatinou špinavého seba a čistého Boha V prevrátenej terminológii Spojení reťazami naruby; Poznám to sídlo Akého obdoby na tomto svete niet Je kométou hlásajúcou príchod spasiteľa Nikdy neprestane vznikať Nikdy neprestane padať z oblohy A v jej periférnych líniách drieme šelma všetkých mojich bojov Šelma všetkých tragédií maliarskeho plátna Burcujúca každý nový nádych v starom tele Demonštratívna Provokatívna Spaľujúca Vyťahuje zemskú kôru z koreňov Triešti svetské mohyly do posledného fragmentu A modeluje apokalypsu ducha fatalistických maliarov;

Kométa Kráľovná nočnej oblohy Hľadím do nej ako do Slnka Kométa; Jazva na mojom predlaktí Som potetovaný zvnútra v tvare kométy Jej vnútro je krvavým jazierkom A mám ten najprecíznejší štetec A namáčam ho do palety v mojom predlaktí Kole oči tuhosťou a dravosťou; Rovnako tam na nebi Žiari a oslepuje svetlom Rovnako kozmická Rovnako pozemská Som osamelým fatalistickým maliarom na púšti No som aj skrytý zázrak v žalároch ulice A vždy, keď mi nebeská kométa padá z oblohy do náručia Aby v kolobehu Dvoch protichodných ašpirácií vesmíru Vyliečila môj fatalizmus Vystieram svoje predlaktie s tetovaním kométy Ako štít Ako druhého člena dvojice; Krv sa vyleje do bielej nahoty astronomického telesa A ľad s prachom zaplnia útroby pozemskej jazvy A zliatina mňa a Boha bude jadrom dvoch homogénnych prvkov A dokonané bude.

Janka Gavurová

87

O viere

III. Dvetisíc pred a pár stoviek po tom Čo z nezmyslu stoja chrámy V ringu je rozhodca otázkou Čo viac mi dá, čo nedá mi?

I. Ako len začať túto báseň?

Na počiatku bolo slovo Bolo ich hneď niekoľko a vzájomne sa hlodali Tu z tohto dĺžeň Z tamtoho nožička Slučka, výkričník Otáznik Potom sme vzišli my Z obety niekoľkých prejavov Mimovládnych dejín Stvorili sme piedestál A pompézne sa umiestnili Nie na najvyššom stupni To by bolo prízemné!

Umiestnili sme sa nad ním Pre dlhú chvíľu a krutý žart Uzamkli sme častice života Sňali ich z neba a vtesnali Do obludných ulít Výsmech Kopanec do zadku Na čele príkaz blúdiť II. Dnes o nás vravia v jednotnom čísle Nevidia ani za roh A sľubujú si od života Nad ostatnými nárok Bludári pre náš popevok Len nekonečné lala Povstala zem, vstala z omylov A omylom sa stala Ľudia, len naše drobné hračky Tí s každou výmenou rúch Prisypú pár slov do omáčky Za boha, kráľa múch Dominik Štrbo

88

IV. Hľadaj si cestu, trp a cíť Úbohý človek, zviera Nelám si hlavu pre spoveď Život je čierna diera Stvorili sme vás, no ďalej už Nad vami drží ruku Ten, ktorý nevie viac než vy No z vás si žije v tuku Hej, človek!

Kedy sa poučíš A nájdeš vôľu žiť?

Boha si nemôžeš speňažiť No na mesiac môžeš vyť

Musím tancovať Okrem iného Žijem pre dlhé Ú V obľúbených piesňach Najlepšie má prísť s refrénom Telo si rozkladám na tri Vidíš?

Jatrím sa v pohyboch Nie som ten Kto ti patrí A patril V najväčšej tme je každý moonwalk dobrý Vlnenie novej Salome Jánova hlava v osnove Časovaná boma – jingle bell Zvoníš mi Zvoníš v ušiach Hej! A nie a nie sa do mňa Opäť zblázniť

DEVASTÁCIA

Dážď začal padať a olizoval otvorené jazvy.

Hrom udieral do zeme, elektrina prechádzala do duše.

Stál si tam sám, opustený. Hnis sa miešal s krvou, neprestal tiecť časom, bolesť neodumrela, iba čo sa prázdnota prehĺbila.

Zlietli supy, sadli na tvoje telo. Pach smrti priniesol k nim vôňu smrti. Ďobali do rán a slasťou vydávali desivé zvuky. Ty si iba čakal, keď sa to všetko pominie.

Tikot hodín utíchol, podstata času bola zanedbaná. Čo mohol si urobiť?

Stuhnuté ruky prestali poslúchať ťa. Mračná a spúšť vody, horké slzy obmývali brehy tvojich spomienok. Zozadu sa prihnali potkany. „Je to peklo, kde som sa ocitol?“ vyslal si otázku, nik ti však neodpovedal.

Nemý film tvojho života predostrel sa ti pred očami. Videl si tváre v maskách a pocítil si hlboko v sebe tlkot akéhosi života.

Potkany sa štverali na teba, pazúrmi driapali do mäsa. Skríkol si v bolesti. Zrazu všetky tie pocity sa vrátili.

Rozhodil si silno rukami.

Potkany so škrekotom opadali.

Vyšlo slnko a vytvorila sa dúha.

Ty si však už neveril na rozprávky, tie už dávno skončili, boli iba pre deti.

S horkosťou si urobil pomalý krok vpred, ožiarený farbami dúhy. Rany sa hojili, jazvy však navždy zostali na duši, aby pripomínali, že čo stalo sa, nemôže byť už nikdy vymazané.

LET

Rozhodnutie bolo nekonečné. Prešli roky čakania, vzdávania sa, a predsa zotrvačnosti. Prešli chvíle mladosti a prišli nové vedomosti.

Horský kraj sa rokmi zmenil na pláž, kde sa prekrásne lesknú oblaky v záplave slnečného svetla. Ich odraz sa mení ligotom prchavosti, keď gravitácia citeľne oslabne. Oči sa oddávajú tej najkrajšej prázdnote, ktorá je plná farieb a nehy.

Uvedomuješ si, že nie iba tvoje telo vzlietlo s lietadlom, ale i jej duša sa odbremenila?

Pozeraním sa na krajinu zhora, všetky farby predstavujú chvíle a pocity tvojho života, kým všetky pocity tejto chvíle sú zlúčené do jedného celku a roztancujú sa ti na perách v úsmeve takom radostnom, a pociťuješ vytúženú slobodu.

Keď krajina znova dostáva svoj tvar a nadobúda prvky reality, ktorej sa môžeš dotknúť, do očí ti vstúpia slzy. Urobil si to! Bol si sám na tej dlhej ceste, ktorá viedla, dúfajúc, k lepšej zmene. Ale nebol si po celý čas sám, kým si bol obklopený množstvom ľudí?

Keď sa lietadlo znova ľahko dotkne zeme, uvedomuješ si, že to nie iba ty si sa zmenil, ale zmena nastala všade a vo všetkom.

Odtiaľto už nebolo cesty späť, ale túžiš sa vrátiť ešte?

Lily Wonderland

89

* *

90

*

Príbeh jednej noci Sedel na streche a vychutnával si pohľad na spiace mesto. V rukách držal svoj milovaný saxofón, ktorý mu pomáhal komunikovať so svetom. Ten kus plechu mu dodával istotu a nechal ho cítiť, že skutočne niekam patrí. Jemne prešiel mozoľnatými prstami po nástroji a priložil si ho ku ústam. Venoval ešte jeden pohľad spiacemu mestu pred ním a zhlboka sa nadýchol. Zmocnila sa ho nervozita, sedel tu každý deň a hral, pokiaľ nevyšlo slnko. No dnes to bolo akési iné. Cítil sa nesvoj a na krku ho nepríjemne svrbelo.

Všetky jeho zmysly sa napli a on upriamil pozornosť do hustnúcej tmy za ním.

Niekoľko minút do nej uprene hľadel, no jeho zrak bol príliš slabý na to, aby v nej dokázal čokoľvek rozoznať. Sám pre seba sa usmial a nechal príjemný letný vetrík osviežiť jeho rozhorúčenú tvár. Mraky nad ním sa pomaly začali rozostupovať a spoza nich vyleteli prvé mesačné lúče, ktoré zahalili jeho tvár do svetla. Zaklonil hlavu a aby si nabral odvahy, niekoľkokrát sa zhlboka nadýchol. Všetka nervozita a stres z neho opadli a on sa cítil ako slobodný, skutočne slobodný človek.

Priložil saxofón k ústam a nechal vyletieť prvé tóny. Kým stihli doznieť, pridal k nim niekoľko ďalších a postupne z jeho nástroja vychádzala hudba, ktorá sa ako špirála obtáčala okolo komínov vysokých budov a nútila ich obyvateľov vystúpiť z tepla domovov a obdivovať tú nekonečnú krásu v podobe siluety muža sediaceho na kraji strechy a hrajúceho svoje piesne. A kým sa k nemu upierali oči jeho obdivovateľov, on nechával nástroj pod jeho rukami vibrovať a prijímať všetok ten cit, ktorý do neho hráč vkladal. So zavretými očami, pred ktorými sa mu mihali zhmotnené kúsky jeho hry, sa hýbal spolu s nástrojom do nočnej tmy. Dovolil svojej duši spojiť sa s ním a vytvoriť nekonečnú harmóniu, na ktorej bol postavený princíp jeho života.

Toto bol skutočne on. V tejto chvíli nezáležalo na jeho mene, veku ani na jeho povolaní. V tejto jedinej chvíli, keď sedel na streche, záležalo len na tom, aby hráč hral na svojom nástroji, aby muž hral na svojom saxofóne, aby saxofón hral na svojom mužovi. Keď dozneli posledné tóny prvej piesne, nastalo napäté ticho.

Neozýval sa žiaden potlesk, vzduchom sa neniesli žiadne pokriky, všetci len napäto očakávali, či muž dovolí ďalším skladbám uvidieť čaro tejto noci. Cítil to napätie a cítil to očakávanie a taktiež cítil nesmiernu túžbu hrať. Prsty ho svrbeli a nástroj v jeho rukách prosil, aby na ňom bolo hrané. Aj keby bol sám, aj keby jeho hudbu nikto nepočul a ona by tak ostala navždy vyrytá iba v jeho mysli, aj tak by hral. Nie pre ostatných, nie pre seba, ale pre hviezdy a pre oblohu a hral by, pokiaľ by sa na obzore neobjavili prvé lúče nového dňa a v domovoch by nezazneli prvé budíky.

Umelec sa podvolil svojim túžbam i nemým prosbám jeho poslucháčov a so svižným výskokom nechal vyletieť ďalšie tóny. Drsné, surové a neohrabané, ktoré už neleteli hore ku hviezdam. Ťarcha, ktorú v sebe mali, ich tiahla k zemi a nechala ich rozbíjať sa o balkóny a chodníky. A ďalší tón, ďalší prudký nádych, boli zase o niečo ľahšie, až sa nakoniec zdalo, že vietor ich bude unášať tak dlho, pokiaľ sa neunaví. V tejto čarovnej noci sa aj mesiac usmieval a lúskal si prstami. Opantaný melódiou, ktorú saxofonista posielal len jemu a jeho hviezdam, sa mesiac neudržal a začal sa ako kyvadlo krútiť zo strany na stranu. Nikto si to však nevšimol, iba jedna jediná hviezda, ktorá z ústrania pozorovala mesiac. Vedela však, že mesiac ju nikdy nebude skutočne milovať. Jeho srdce už dávno patrilo slniečku, pre ktoré on každé ráno umieral, aby sa ono mohlo nadýchnuť. Avšak to nikto nemohol vedieť, iba dvaja zaľúbenci, hviezda a saxofonista, ktorý v skutočnosti každý večer hral o ich nekonečnej láske

a nechával tak svet nevedomky nazrieť do ich príbehu. Pomocou hudby rozprával, ako na počiatku bol mesiac veľmi maličký a tak veľmi sa bál tmy, že preplakal niekoľko nocí a kým on ronil vystrašené slzy, tie ostatné sa rozkotúľali po celom nebi, aby mohli malému mesiacu svietiť a on sa nebál.

Lenže mesiac sa po čase začal cítiť veľmi osamelo, hviezdy mu síce svietili a robili spoločnosť, no pochádzali z jeho sĺz a on potreboval niekoho, kto nebude z neho samého, kto nebude predstavovať krásny žiaľ v temnote, ale šťastie a nádej vo svetle.

A tak, keď uvidel krásne a sebavedomé slnko, okamžite sa doň zamiloval. Ich láska bola taká krásna a taká pravá, že sa doniesla až k jednému slepému saxofonistovi, ktorý dokázal vidieť krásu aj v tej nekonečnej tme, do ktorej bol uvrhnutý. Nikdy sa nesťažoval, nikdy nenadával a nepreklínal Boha za to, čo mu urobil. Bol s tým zmierený. Zo začiatku síce nerozumel, prečo práve on, no po tom, čo raz na ulici narazil na jedného potulného saxofonistu, ktorý hral poslednú pieseň svojho života a dovolil slepému chlapcovi, aby si aj on zahral na jeho najcennejšom nástroji, si uvedomil, že nepotrebuje zrak, aby bol šťastný, potrebuje tento nástroj. A tak dostal od muža, ktorý nasledujúce ráno naposledy vydýchol, starý saxofón, v ktorom boli vpísané všetky príbehy vekov.

Ale to je už iný príbeh. Náš malý saxofonista, ktorý túžil od tej chvíle len hrať a hrať tak krásne ako muž na ulici, cvičil každý deň a postupne zabudol na svoju slepotu.

A ľudia, ktorí ho počuli hrať, by nikdy nepovedali, že je slepý, dokonca ani tí ľudia, ktorí uprostred noci vychádzali na svoje balkóny, netušili, že hráč je slepý. Vedelo to len malé dievčatko ukryté v tieni striešky, ktoré tam vyliezlo každú noc, aby rovnako ako tá hviezda mohlo sledovať svoj mesiac. To ona bola tým, čo muža na začiatku rozptýlilo, vždy ju podvedome cítil, no dnes, keď mal narodeniny, ju cítil omnoho silnejšie ako kedykoľvek predtým. A dievčatko, ktoré v tú noc dovŕšilo osem rokov, dostalo ten najkrajší darček zo všetkých. Možno boli nakoniec slepý muzikant a neviditeľné dievčatko rovnakí ako hviezda a mesiac, nespájala ich však láska jedného k druhému, spájala ich láska k hudbe a na tom, nakoniec, záleží najviac. Aby sa ani jeden z nich necítil sám vo svojich tieňoch.

*

Klára Harajdová

91

Online knižný klub Fabula vytvára priestor pre všetkých milovníkov beletrie, ktorí si chcú rozšíriť literárne obzory a stať sa súčasťou čitateľskej komunity. Funguje od apríla tohto roku a vznikol ako voľnočasová aktivita študentky prekladateľstva a tlmočníctva počas dištančnej výučby. Cieľom je čitateľom predstaviť kvalitné literárne diela a naučiť sa spoločne niečo nové o literatúre.

Knižný klub Fabula v apríli začal s témou Spisovateľky a doposiaľ predstavil diela od Jane Austen, Isabel Allende, Virginie Woolf a Zadie Smith. Na diskusiách sme teda rozprávali o knihách Emma, Dom duchov, K majáku a budeme aj o Swing Time. Online diskusie prebiehajú cez aplikáciu Discord, kde sú vytvorené viaceré rubriky aj na rôzne neformálne rozhovory o literatúre. Je to úplne zadarmo a zároveň to združuje ľudí so spoločným záujmom a vášňou pre čítanie.

Okrem čitateľských diskusií klub Fabula nahráva videá na YouTube kanál, pridáva príspevky na Instagram a vedie rôzne online aktivity, vďaka ktorým sa sledovatelia dozvedajú viac nielen o prečítaných dielach, ale aj o životoch autorov, literárnych smeroch, knižných tipoch a teórii literatúry.

Do budúcna plánuje knižný klub Fabula vystriedať viaceré témy, aby bolo členstvo a sledovanie klubu o čosi zaujímavejšie. Chystá sa teda venovať nielen spisovateľkám, ale napríklad aj európskej a domácej literatúre, alebo knihám, ktoré inšpirovali kinematografiu. Okrem iného chce zakladateľka pokračovať taktiež v tvorbe zaujímavého obsahu, či už na YouTube alebo Instagrame, a nadväzovať spolupráce s inými umeleckými/knižnými projektami, ktoré by obohatili čitateľskú komunitu.

92

Ďakujeme nezávislým prispievateľom za ich texty.

šéfredaktor Roxana Snøv grafika Natálie Nešporová jazykové korektúry Kristýna Komárková Lucia Krchňavá Vladislava Horváthová redakčná rada Celestína Minichová Dominik Štrbo Iwa Nadzam Jana Bystrianská Janka Gavurová Karma Hasbach Karolína Hudcová Klára Harajdová Laura Genčúrová Michaela Macková Mišel Klempová Nila Renard Petronela Brotka Soňa Krajčovičová Stela Csizmazia

nájdete nás instagram @casopis_artup facebook Art Up web www.casopisartup.sk e-mail artupslovakia@gmail.com