12. číslo by Art Up

art up.

12. číslo marec-apríl 2021

Art Up je časopis o umení a kultúre združujúci kreatívnych ľudí zo Slovenska a Česka. Človek by povedal, že v 21. storočí budú mať mladí, ale aj dospelí ľudia prehľad o umení a kultúre či už vlastnej alebo zahraničnej. Povedomie však čoraz väčšmi klesá, pretože to ďalšie generácie skrátka nebaví, v škole ich do toho nútia a oni si vlastne ani nevedia utvoriť poriadny obrázok. Art Up čitateľovi sprostredkuje iný pohľad na umenie a kultúru ako takú, pretože táto téma má veľkú súčasť v živote každého jedného človeka. Predstaví mu svoju stránku vnímania. Zároveň ukáže, že umenie dokáže byť zaujímavé a skutočne sa v ňom čosi odzrkadľuje. Odhalí kultúru od samého počiatku a poskytne zázemie mnohým nádejným umelcom.

V prípade záujmu publikovania vašich článkov, poézie či prózy nás neváhajte kontaktovať na e-mailovej adrese artupslovakia@gmail.com.

Editoriál Konečne prichádza jar a s ňou snáď aj teplejšie a jasnejšie obdobie, možno plné nádeje na nový začiatok. Jar je obdobím, kedy sa prebúdzajú k životu nielen rastliny a zvieratá po zimnom spánku, ale aj ľudia, ktorí zababušení v dekách tŕpli, kedy sa konečne oteplí. A potom už len krôčik a máme tu leto plné oddychu, po ktorom všetci tak silno túžia. Nachádzame sa v obrovskom strese a zhone, čo je paradoxné, keďže väčšina z nás pracuje z domova alebo má online vyučovanie. Jar a vyhliadka na vysnívaný pokoj nám v tom však ľahko môžu pomôcť.

Číslo marec-apríl by sa dalo charakterizovať aj spojením číslo spisovateľov. Sprvu malo byť obyčajné ako všetky ostatné, ale nejako sa nám zoskupilo veľké množstvo článkov o spisovateľoch, ktorí zmenili históriu literatúry. A ako sa vraví: nečakané veci sú zvyčajne najkrajšie. V to dúfame aj pri našom novom čísle, kde nájdete články napr. o Virginii Woolfovej, H. P. Lovecraftovi, J. R. R. Tolkienovi či viacero recenzií na skvelé knihy, ktoré sa oplatí prečítať (alebo aj nie, to už je na vašom posudku).

Roxana Snøv, šéfredaktorka

Ilustrace: @exitlife_aesthetics

O B S A H

Články 4

Posvätná geometria v architektúre

Virginia Woolf

Gotická subkultúra – hľadanie krásy v temnote

Rivalita trvajúca stáročia: Austen vs. Brontë

Jablko – symbol mnohých významov

Franz Kafka

Divadlo utláčaných

J. R. R. Tolkien

Kinematografia inšpirovaná slovanskou mytológiou

Sylvia Plath

Adaptačná atraktivita

H. P. Lovecraft

Sovietska kinematografia na začiatku 20. storočia

Lidská duše jako umění

Reportáž: Textile Art of Today

Cestovateľské okienko: Benátky

Recenzia

Sedem smrtí Evelyn Hardcastlovej

Zápisník pravdy

V korunách stromov

Trón zo skla

Spinning Out

Rozhovor 68

72 80

Tesa Tarčáková

Fotografie od Zuzany Hraškové

Literárne okienko

Posvätná geometria v architektúre 4

Dalo by sa povedať, že architektúra začína geometriou. Už od pradávna stavitelia stavali na napodobňovaní prírodných foriem – ako napríklad kruhový Stonehenge v Británii, pyramídy, rôzne antické budovy, záhrady a gotické katedrály. Grécky matematik Euklides z Alexandrie je považovaný za prvého, ktorý spísal všetky pravidlá týkajúce sa geometrie v roku 300 pred n. l. Neskôr, približne v roku 20 pred n. l., napísal starorímsky architekt Marcus Vitruvius ďalšie pravidlá vo svojej knihe De Architectura (Desať kníh o architektúre). Vitruvius je zodpovedný za všetku geometriu v dnešnom zastavanom prostredí – aspoň ako prvý napísal proporcie toho, ako by mali byť konštrukcie konštruované. Pred niekoľkými desaťročiami však taliansky renesančný umelec a architekt Leonardo da Vinci (1452-1519) načrtol Vitruviánskeho muža, ktorý je inšpirovaný práve dielami a spismi Vitruvia. Vyobrazený „muž“ predstavuje ľudskú bytosť. Geometrické útvary ako kruhy, štvorce a elipsy, ktoré obklopujú postavu, sú vitruvianske výpočty geometrie človeka, ako napríklad symetria dvoch očí, dvoch rúk, dvoch nôh a dvoch prsníkov musí byť inšpiráciou bohov. Vitruvius veril, že stavitelia by pri stavbe chrámov mali vždy používať presné pomery. „Pretože bez symetrie a proporcií nemôže mať žiadny chrám pravidelný plán,“ napísal Vitruvius. Posvätná geometria alebo duchovná geometria je presvedčenie, že čísla a vzorce, ako napríklad božský pomer, majú posvätný význam. Mnoho mystických a duchovných praktík začína základnou vierou v posvätnú geometriu. Jej vyznávači tvrdia, že ak vytvoríme architektonický priestor založený na jej princípoch, naše telo

bude vnímať tento priestor ako vlastný. Do človeka, ktorý v týchto stavbách žije, je vnesený pokoj, harmónia a môže pôsobiť až liečivo. Pri realizácií týchto zásad sa objavuje najmä Zlatý rez. Jeho zákonom je totiž, že sa menšie má k väčšiemu tak, ako sa má ono väčšie k celku. Vo vedení zlatého rezu vznikajú princípy formy prírody ako napríklad mušľa, ktorá je jeho dokonalým príkladom. Veľa známych aj neznámych budov a stavieb na svete je riadených práve týmto princípom. Napríklad už len taká United nations building, ktorú navrhol La Corbusier podľa zlatého rezu. Taktiež Eden project v spojenom kráľovstve, ktorý je geodetickým projektom založeným na hexagonových a pentagónových priesvitných stenách, vytvárajúcich kupolu, ktorá je navrhnutá podľa phyllotaxie (veda o prírodných vzoroch v rastlinách). Ďalej veľmi známy grécky Parthenon, antická budova, respektíve pozostatky z nej. Dokonale rozložené piliere a pomer dĺžky k šírke 9:4 vytvára až mystickú atmosféru. Ako ale asi väčšina starých antických pozostatkov. Najkrajším príkladom, ako sa dá vyhrať s geometriou je asi práve moja obľúbená a zároveň naozaj majestátna Sagrada Familia v Barcelone. Je budovaná v štýle stredovekých katedrál s použitím jedinečného Gaudího dizajnu a pohanskej symboliky. Svojou výškou a masívnosťou sa ešte pred dokončením stala dominantou mesta Barcelona. Prečo sa vlastne táto geometria nazýva posvätnou? Veľa vedcov, matematikov, už od pradávna nachádza prienik medzi číslami, vzorcami a fungovaním spoločnosti, človeka ako biologickej bytosti, jeho duše a všeobecne sveta naokolo.

Tieto čísla sú presné a vytvárajú v prepojení s geometriou dokonalé útvary, ktoré sa, koniec koncov, dajú nájsť aj v prírode. A čím ľudstvo prírodu viac skúma, tým viac zisťuje ako všetko v nej funguje dokonale,

rytmicky, až priam matematicky. Fascinovanosť týmto samovoľným poriadkom a symetriou nás núti sa ju snažiť napodobniť, pochopiť a uchopiť ako celok, ktorý vysvetľuje fungovanie celého vesmíru. Tento geometrický

poriadok v sebe teda nesie niečo veľmi mystické a pradávne, možno, ako sa aj niektorí vedci snažia vyskúmať, v sebe nesie odpoveď na všetko. Posvätná geometria v architektúre len dokazuje, ako je samotné fungovanie

vesmíru, prírody a života dokonalá vec, až priam estetická. Prenášanie tohto princípu do architektúry len poukazuje na to, ako je všetko okolo nás umením. Aj samotný princíp žitia. Zuzana Hrašková

Virginia Woolfová Kráska z Bloomsbury

„Odvažuji se hádat, že anonym, který napsal tolik básní, aniž by je podepsal, byla často žena.“ Virginia se osobnostně narodila snad do té nejhorší doby, co jen mohla. Anglii vládla královna Viktorie a rok 1882 se tedy nachází přímo ve vrcholné době Viktoriánského období. Její otec Leslie Stephen byl předním literárním kritikem – uznávanou viktoriánskou kapacitou. Virginiina matka Julia byla cizinka, narodila se v Indii a byla modelkou. Pro oba to bylo již druhé manželství, Virginia měla tedy jak vlastní, tak nevlastní sourozence: z otcovy strany to byla sestra, z matčiny další sestra a dva bratři, a ačkoliv ani jeden z manželů nestál o další děti, měla Virginia starší sestru Vanessu, později slavnou malířku a návrhářku interiérů, a další dva bratry – ona sama byla druhá nejmladší. Přestože byla ženou, její otec ji dopřál kvalitního vzdělání. Podle jejích slov k sobě však nikdy nenalezli cestu. Po smrti její matky v roce 1895 se vztahy v rodině podstatně zhoršily. Obtěžování ze strany jednoho z jejích nevlastní bratrů vystřídalo zneužívání a nekontrolovatelné tyranie i druhého z bratrů – George. Oporu nenašla ani u svého otce, který na všechny děti nestačil a stal se z něho přehnaný moralista a agresor. Po jeho smrti se Virginii opět nedostalo klidu, v otcově závěsu umírá i její milovaný bratr Thoby a ona se znovu psychicky zhroutí. Ve věku 22 let vyskakuje z okna a poprvé se pokusí o sebevraždu.

Spásou ji má být její sestra Vanessa, se kterou se odstěhuje do Bloomsbury, kde se začne scházet s avantgardními umělci, později známými jako členové Bloomsbury Group. Jednalo se o neformální skupinu tvořenou především absolventy univerzity v Cambridge, do které kdysi patřil právě i Thoby – starší bratr sester. Členové zpravidla stáli ve výrazné opozici oproti typickým viktoriánským hodnotám, tento odpor se týkal především náboženství, umění, sexuality a postavení ženy ve společnosti. Tím se právě proslavila i Virginia, v té době ještě Stephenová, která se stala velkou zastánkyní feminismu. Ve skupině se však objevovala i jiná známá jména, například E. M. Foster, který britské společnosti vytýkal především postoj k problémům v otázkách pohlaví a homosexuality, Clive Bell – literární kritik a zároveň manžel Virginiiny sestry Vanessy, nebo malířka Dora Carrington. Nejvíce se skupina proslavila roku 1910, kdy akcí pojmenovanou Mystifikace na lodi Dreadnought, znemožnili celé britské námořnictvo. Celý “žert“ spočíval v tom, že se převlékli za falešnou delegaci členů habešské císařské rodiny a využili všech privilegií, kterým se jim dostalo. Protože nikdo nic nepoznal, sami se odhalili prostřednictvím fotografie a dopisu do Daily Mirror. Okamžitě byl vydán zatykač na organizátora celé akce Horace de Vere Cola, který měl pověst výstředního vtipálka (v roce 1936 umírá ve Francii, ale jeho přátelé informaci odmítají, protože myslí, že se jedná o další z žertů), ale protože neporušil žádný zákon, je okamžitě propuštěn. V Bloomsbury potkává Virginia i svého budoucího muže – intelektuála a literárního kritika Leonarda Woolfa, kterého si v roce 1912 vezme

za muže. Jejich vztah byl plný lásky, a díky trpělivosti a respektu Leonarda, který jí byl velkou podporou, především při jejích depresivních epizodách, ji umožnil, aby se věnovala tomu, co miluje a mohla se v tomto směru i rozvíjet – tedy literatuře. Jejich společným úspěchem bylo založení nakladatelství Hogarth Press, které vydalo i některá díla Woolfové, ale také například kompletní dílo Sigmunda Freuda. Nemá smysl si nic nalhávat, ale v průběhu historie literatury a umění obecně vládli vždy spíše muži. Bylo to jistě zapříčiněno i tím, že běžná žena jen pečovala o domácnost a děti, zatímco její choť byl ten, kdo reprezentoval, v mládí se mu dostávalo vzdělání a měl čas na různé koníčky a záliby. Virginia Woolfová je právě jednou z těch, které se snažily dokázat a inspirovat ženy, aby šly takzvaně s kůží na trh. Té se dokonce povedlo posunout svou prvotní myšlenku na vyšší úroveň, než plánovala, protože kromě svého života dostala na papír i ty nejniternější emoce, které v průběhu let zažívala. Především se ji do svých románů podařilo zahrnout i myšlenky feminismu a vnímání světa z pohledu ženy jako kontrast k tomu “běžnému“ mužskému. První román, který napsala vyšel v roce 1915 a nesl jméno Plavba. Představuje nám v něm příběh mladé Rachel, kterou její otec drží mimo dění a ona si pak přijde ztracená ve světě, který vlastně ani nezná – to je jasným poukázáním na to, že ženám byla odepírána možnost vzdělání a poznání. Stejně jako tomu tehdy bylo, ženy umíraly v poměrně nízkém věku, proto se ani hlavní hrdinka prvního románu Woolfové nedožije okamžiku, kdy se začne orientovat v mezilidských vztazích a nestihne jaksi duševně dospět.

Je tam však stále znát jakési pohrdání ženami a jedná se tedy spíše o jakýsi popis situace než řešení. Ztělesněním Viktoriánské doby je zde postava Johna, který Rachel žádá o ruku, ačkoliv ji dává jasně najevo, že ji pohrdá a považuje ji za hloupou. Další román – Noc a den, vychází z prakticky totožných faktů jako ten první. Hlavní hrdinkou je Katherine, žena, která miluje matematiku, není literárně nadaná a láska jako cit jí nic neříká, ačkoliv po ní velmi touží. Mezi těmito díly však začíná Virginia tvořit úplně jiný formát. Tehdy patrně ještě netuší, že se její deníky stanou populárním čtivem i o téměř století později. Deníky z této doby plynule navazují na ty, co si psala od útlého dětství a pokračují prakticky až do její smrti (poslední záznam je čtyři dny před jejím tragickým úmrtím). Pomáhají ji v sebepoznání, utvářením vlastní identity, ale také do nich zaznamenává vše, o čem musela dlouhá léta mlčet. Přelomovým dílem se stal román Jákobův pokoj, inspirovaný jejím bratrem Thobym. Hlavní hrdina Jákob, který tragicky umírá v průběhu války, zde rozebírá ženy, které mu v průběhu života zkřížily cestu – od jeho matky, přes milenky a potencionální partnerky. Nakonec však stejně dojde k uvědomění, že jako muž nemusí být na nikom závislý. Naopak román Paní Dallowayová je už silně ovlivněn modernismem. Odehrává se během jediného dne, kdy se hlavní hrdinka Clarissa setkává s dávným přítelem z mládí, který se ji přizná, že do ní byl zamilovaný, ale ona dala přednost jinému muži a donutí ji zamyslet se tak nad vlastním životem. Velmi důležitými jsou zde i vedlejší postavy, které přibližují muže, jako zlomené bytosti, co se nedokázali srovnat

s traumaty z války a jeden z nich v průběhu dne spáchá sebevraždu skokem z okna. Woolfová má na kontě mnoho dalších románů, určitě je důležité zmínit dílo K majáku, kde jsou do kontrastu uvedeny dva typy žen – jedna, která se pečlivě a oddaně stará o rodinu a manželství pro ni znamená absolutní vrchol a smysl všeho, a ta druhá se naopak vdát odmítá, což je v době, kdy se příběh odehrává, absolutně nepřípustné. Druhá z žen, Lily, také zastává názor, že krása ženám škodí, protože jsou potom hodnoceny na základě zjevu a ne nitra. Román, které rozhodně přinesl nejvíce spekulací, napsala Woolfová v roce 1928, jako terapii po rozchodu se svou přítelkyní Vitou Sackville-Westovou, jejichž vztah byl v mnoha ohledech velmi bouřlivý a impulzivní a Virginia opět musela řešit otázky své sexuální identity. Nesl název Orlando a jednou věcí naprosto vyčníval – totiž tím, že hlavní hrdina, který v průběhu knihy upadne do transu, změní své pohlaví (nejdříve je mužem, ale probudí se jako žena). Zde se velmi věnuje otázce, kterou si doteď pokládá mnoho z nás, totiž zda móda je klíčová pro pohlaví a sexualitu a hraje si s myšlenkami, kdy se již Orlanda podle situací převléká za muže a od toho se později odráží i její sexuální orientace – zamilovává se do lidí, aniž by dopředu věděla, zda se jedná o muže či ženu a využívá převleků k upoutání příslušného pohlaví. Virginia byla také skvělou esejistkou, napsala jich více než pět set, a to už od roku 1905. Většina esejí doplňovala kontexty jejích románů nebo v nich podporovala a poukazovala na nezávislost ženy a zesměšňovala patriarchální představy o mužských

autoritách a vzdělanosti. Obecně platí, že Woolfová byla jedna z nejvýznamnějších osobností 20. století. Byla nesmírně talentovaná, intelektuálně založená a měla vkusný, avšak sarkastický humor a všech těchto umů oprávněně využívala. Velmi ji posunulo, že se v konzervativní společnosti věnovala i kontroverzním tématům, a ačkoliv její názory vždy nebyly vítány, dokázaly si najít své posluchače, a tak ať přímo nebo nepřímo ovlivnila následující generaci, v tomto případě především žen. Chtěla vyvolat společenskou reakci, ale zároveň toleranci a respekt a velmi ji záleželo na osobní svobodě a svobodě projevu. Duševně ji dost ovlivnil Sigmund Freud, díky jehož studiím pravděpodobně částečně dokázala pochopit, co se jí děje v hlavě a dozvěděla se tak o jakémsi rodinném prokletím, jímž dědičná psychologická porucha byla. Kladla důraz na vnitřní monology, díky kterým bylo možné poznat vnitro člověka a jejich podvědomí a nepřímo se tak věnovala zjišťování, jak vlastně taková lidská mysl funguje. Je jí také přikládáno založení moderního feminismu, což bylo pravděpodobně důsledkem doby, ve které žila. Své ideály o rovnosti pohlaví nejen v literatuře, ale obecně ve společnosti, kdy přímo vyjadřovala nesouhlas s nespravedlivým postavením žen, ačkoliv to vše vycházelo především z jakési tradiční morálky, si sebou nesla celý život.

svého kabátu kamením a skokem do řeky se utopí. To je jakýmsi vyvrcholením jejího celoživotního kolísání mezi životem a smrtí, bohužel zároveň i jeho nejhorší verzí.

Její život končí v průběhu II. Světové války, kdy se jako člen protifašistického odboje nedokázala smířit s hrozbou vítězství Německa, a to ji způsobilo velké deprese. Bohužel byla její situace tak bezvýchodná, že napsala svému muži dopis na rozloučenou, kde mu děkuje za jeho lásku a trpělivost a omlouvá se za svou slabost. Poté si naplní kapsy Karolína Hudcová

Gotická subkultúra – hľadanie krásy v temnote

Slovo gotika je každému z nás známe natoľko, že si pod ním dokážeme predstaviť hneď niekoľko vecí. Či už nám napadne umelecký sloh, ktorý dominoval v stredovekom staviteľstve, alebo žáner románu, ktorý sa zrodil v období romantizmu, či naopak skupina ľudí zahalených v čiernom, s bledými tvárami a výrazným mejkapom. Práve to posledné v súčasnosti vzbudzuje predstavu niečoho neprístupného a odsudzovaného, no na druhú stranu tajomného a fascinujúceho. Gotika v tomto poňatí je nielen móda a hudba, pre mnohých je to životný štýl a filozofia.

História

Ako to bolo u mnohých subkultúr, i u tejto korene siahajú do minulosti spätej s vývojom nového hudobného žánru. Na konci 70. rokov, keď punková scéna prechádzala krízou pod vplyvom komercializácie a celkovo sa obsahovo vyprázdnila, začal sa formovať nový smer – postpunk. Podobne ako u svojho rebelantského, rozhnevaného predchodcu, kritizujúceho konzumnú spoločnosť, sa kolískou tohto žánru stala Veľká Británia. No ako dominantná črta sa tu vykreslilo viac introvertné, senzitívne vnímanie sveta a obracanie sa do vlastného vnútra. Pojem gotika prvýkrát v hudobnej sfére použil manažér kapely Joy Division, Anthony H. Wilson, keď opísal kapelu ako „gotickú v porovnaní s mainstreamom“ v roku 1979. Joy Division

sa v Británii stali jednými z priekopníkov tohto žánru spolu s Bauhaus, Siouxsie and The Banshees a The Cure. Skupiny prišli s novým zvukom, temnejším a melancholickejším prístupom a špecifickou vizážou členov. Novými vplyvmi inšpirácie sa stali gotické romány, dekadencia, romantizmus, existencializmus, horory i rôzne ďalšie intelektuálne a filozofické smery. Taktiež v roku 1979 hudobným svetom otriasla skladba od už zmieňovanej kapely Bauhaus – Bela Lugosi’s Dead. S pomalým tempom, pochmúrnou atmosférou a atypickým textom o legendárnom predstaviteľovi sfilmovaného Draculu sa medzi nadšencami stala hymnou tohto hnutia. Tým nastal prelom a začal sa formovať najtypickejší žáner tejto hudobnej scény – gothic rock, ktorý sa ako pojem v hudobnej kritike ustálil v roku 1984. Charakteristickými prvkami tohto žánru sú výrazné basové línie a skresľujúci zvuk gitár, čo vzbudzuje dojem pochmúrnej atmosféry, a doladené bývajú vokálmi, ktoré znením dotvárajú ponurosť a tajomnosť textov. Otvorenie legendárneho baru Batcave v Londýne pomohlo tejto hudobnej scéne stať sa subkultúrou. Do popredia sa dostalo množstvo ďalších úspešných skupín, ako napríklad The Sisters of Mercy, The Damned, Fields of the Nephilim, The Mission, Killing Joke... Najväčší rozkvet nastal v druhej polovici 80. rokov. V USA sa tento žáner formoval nezávisle od toho v Británii v podobe death rocku na čele s kapelami Christian Death a 45 Grave. V roku 1982 newyorský fotograf Fred W. Berger založil časopis Propaganda, z ktorého sa postupne stal najpopulárnejší a najdlhšie vydávaný magazín o gotickej subkultúre. V priebehu rokov sa do hudby dostávali vplyvy aj iných žánrov, čo je dôvod,

o t h

t h

g o

prečo je v súčasnosti gotika poznaná aj ako pojem zahrňujúci celé spektrum „temne“ orientovaných hudobných subžánrov. Pôvodne sem patrili postpunk, gothic rock, death rock a dark wave, ale obľubu na tejto scéne si získali i žánre ako industrial, EBM, synthpop, new wave, ethereal wave a podobne. Mylne tu býva zahŕňaný aj gothic metal, ktorý však čerpá z metalových žánrov, čiže obe vetvy vyrastajú z iných hudobných koreňov a subkultúr, teda ich spájajú viac-menej len vizuálne a tematické prvky.

Móda a zdroje inšpirácie

Gotici (goths/góti) za dôležitý prejav svojho štýlu pokladajú módu, ktorá sa točí hlavne okolo čiernej farby. Odevy bývajú často z kože alebo latexu, obohatené doplnkami ako sú reťaze, sieťky, množstvo šperkov a piercingy. Make-up pozostáva z napudrovanej tváre, dymových očných tieňov, linky a červeného alebo tmavého rúžu. Štýl obliekania závisí aj od toho, k akému subžánru sa príslušník komunity prikláňa. Tých je taktiež mnoho – môžu sa odvolávať na tradičný štýl podobný tomu z 80. rokov, čerpajú

napríklad z viktoriánskej éry, upírskej tematiky, steampunku, cyberpunku, hororov či sa obohacujú aj o rôzne individuálne prvky. Móda tu prelamuje genderové pravidlá, čiže často býva androgynná, t. j. miešajú sa tu prvky mužského a ženského oblečenia, a to v prípade oboch pohlaví. V súčasnosti predstavuje aj určitý odpor voči tradičným módnym trendom. Po námetovej stránke sa s gotikou najčastejšie spája téma smrti a jej podôb, či už v pesimistickom kontexte, no naopak aj ako dôraz na uvedomenie si hodnoty vlastného života. Taktiež tu prevláda záujem o posmrtný život, mágiu, nadprirodzeno, predstavivosť, umenie, sny, literatúru a filozofiu. Dôraz sa kladie i na využitie vlastnej kreativity pri prejave a celkovo možno uvažovať, že gotici hľadajú krásu tam, kde ju iní ľudia nevidia. Ide o silno introvertne orientovanú skupinu, ktorá sa snaží poukázať na potrebu vyjadrenia toho, čo sužuje vnútro človeka, jeho pocity, samotu a utrpenie, čím sa nebojí zachádzať do kontroverzných a tabuizovaných tém. Medzi vyjadrovacie prostriedky možno zaradiť typickú hororovú ikonografiu, čierny humor, symboliku krížov, iných náboženských alebo magických symbolov, lebiek... Dochádza tu k prepojeniu s literatúrou, hudbou a výtvarným umením. Literárne čerpá práve najmä z diel z 19. storočia, napríklad od Brama Stokera (Dracula), Mary Shelley (Frankenstein), Edgara Allana Poea alebo od „prekliatych básnikov“ – Charlesa Baudelaira a Arthura Rimbauda.

Vplyv a súčasnosť Síce sa gotická scéna snaží držať bokom od mainstreamu, jej stopy cítiť aj tam. Ovplyvnila mnoho hudobných umelcov aj iných žánrov, čo napríklad vidno u rockových a metalových skupín

ako Marilyn Manson, Evanescence a pod. V kinematografii cítiť jej prvky napríklad v upírskom filme The Hunger (1983) s Davidom Bowiem, kde zaznela spomínaná pieseň Bela Lugosi‘s Dead, v komiksovke The Crow (1994), kde súčasťou soundtracku je aj skupina The Cure, a v mnohých filmoch z réžie Tima Burtona. Pre zaujímavosť, výzory jeho filmových postáv Nožnicovorukého Edwarda a Sweeneyho Todda boli inšpirované práve jednými z ikonických predstaviteľov gotickej scény – spevákmi Robertom Smithom (The Cure) a Davom Vanianom (The Damned). V súčasnosti je komunita rozšírená najmä v Nemecku, Veľkej Británii a USA. Nevytvára väčšie spoločenstvá, ale skôr menšie skupiny, stretávajúce sa na koncertoch alebo rôznych organizovaných zrazoch. 22. máj je považovaný za svetový deň gotiky, ktorý gotici využívajú nielen na oslavu svojej subkultúry, ale aj ako príležitosť ukázať svetu, že sú viac než len tváre namaľované na bielo a „čudáci potulujúci sa po cintorínoch“. I napriek tomu, že tento štýl pôsobí navonok depresívne a morbídne a často ho médiá mylne spájajú s násilím a neznášanlivosťou, gotici v drvivej väčšine takýto nie sú, práve naopak, majú tendencie správať sa nenásilne, mierumilovne a tolerantne. Svojím spôsobom možno povedať, že v gotickej subkultúre ide o ľudí hľadajúcich nielen porozumenie a svoje miesto vo svete, ale i spôsob poznania samých seba. Ako povedal Rozz Williams, bývalý líder a zakladateľ už spomínanej kapely Christian Death:

„Nemyslím si, že by niekto bez seba rešpektu prijal byť goth.“ Mina Anastasis

g o t h

Rivalita trvajúca stáročia:

Austen vs. Brontë Jedinečné, nezabudnuteľné, milované. 19. storočie môžeme nazvať aj storočím tých najväčších ženských autoriek, ktoré do sveta spravili nezaceliteľnú dieru a priniesli jedny z najmilovanejších literárnych diel všetkých čias. Virginia Woolf, Mary Shelley, George Elliot, Louisa May Alcott, Edith Wharton, Frances Hodgson Burnett. Tie, ktoré však zaberajú najväčšie miesto v srdciach všetkých milovníkov literatúry, sú práve nezabudnuteľné sestry Brontë a kráľovná regentského Anglicka, Jane Austen. I keď sú vo svojej podstate nesmierne rozdielne, pre niekoho stále sú a budú nerozlíšiteľné. „Ktorá zo sestier Brontë napísala Pýchu a predsudok?” pýtajú sa. Nech je vysvetlenie akékoľvek, v očiach verejnosti budú vždy prepojené. Otázkou však je, či je príčinou rovnaké storočie, životné osudy, vrátane úmrtia v mladom veku, či smutný fakt, že napriek písaniu o láske sa v skutočnosti nikdy nevydali. Ale to, čo je zrejmé, je ich nepopierateľný talent napísať také majstrovské diela, ktoré sa rovnajú všetkým románom napísaným mužmi. A i za svoj krátky život navždy spôsobili revolúciu vo svete písania. Ako malá som obdivovala nádhernú zbierku kvetinových obálok diel Jane Austen v babkinej knižnici. Chodila som sa na ne dívať, opatrne som prechádzala prstami po ich elegantných, zdobených chrbtoch a tvárila sa, že som jedna z tých vznešených žien, ktoré som tak často vídala vo filmoch.

No akonáhle nastal deň, keď mi babka vložila do rúk jednu z jej krásnych kópií Pýchy a predsudku, zostala som zmätená. Strácala som sa v rozhovoroch postáv, nevedela sa vžiť do dobovej atmosféry, nerozumela som, prečo sa nerieši nič viac ako plesy a vydaj. Momenty môjho prvého stretnutia s dielom Austen sú pre mňa veľmi dôležitým faktorom, ktorý mi umožňuje pochopiť čitateľov padajúcich do hlbokej priepasti neporozumenia. No ďalší pokus bol pre mňa prelomovým, kedy som sa navždy stratila vo svete jej grácie. Nad klasikou niekedy treba zotrvať, venovať jej dlhé minúty svojho času, a najmä nekonečnú vášeň, pretože akonáhle ju raz pochopíte, nebudete chcieť čítať nič iné. A ako som sa sama naučila, klasika nie je klasikou preto, kedy bola napísaná, ale preto, lebo nikdy nedokončila všetko, čo chcela povedať. Môžete ju čítať znova, znova a znova, a zakaždým nájdete iné myšlienky, prežívate iné emócie, a neskrývate pocity čerstvého zamilovania. Austen však treba skutočne porozumieť, pretože narozdiel od sestier Brontë, jej slová sú silnejšie ako témy. Netreba sa nechať zmiasť jednoduchým dejom – jej najväčšou kvalitou je, že je nepopierateľná majsterka dialógov. Rozhovormi, myšlienkami či vnútornými monológmi jednotlivých postáv vás prinúti zabudnúť na dianie v deji. Jej prekrásne hry so slovami, humor a inteligentné zmýšľanie bolo tým, čo jej diela spravilo nezabudnuteľnými. Každá z jej postáv bola jedinečná, zábavná, do detailu vyšperkovaná alebo taká otravná, že keby ste s ňou mali byť v jednej miestnosti, zbláznili by ste sa. Austen vás však svojím kúzlom, vtipom a šarmom prinúti jasať vždy, akonáhle vstúpia do deja.To je tým najväčším čarom Jane. Čítať jej príbehy je ako byť ľahký ako pierko. Sú svetlé, zábavné,

a napriek jednoduchému deju také strhujúce. Písala s vášňou o vášni druhých. Spájala dokopy postavy, niekedy až nespojiteľné, spôsobom, ktorý vás prinúti veriť v lásku cez všetky hranice. Sama ju však nenašla. A možno práve táto chýbajúca čiastka v našom živote, po ktorej tak nesmierne túžime, nám dodá silu písať o nej ešte hlbšie a vášnivejšie. Preto bola majsterkou. Spočiatku podceňovaná, no nesmierne talentovaná. A nevzdala sa. Bola nebojácna, neprekonateľná a obdivovaná v tom, čo robila. Zvykne sa vravieť, že “hlavným bodom programu” jej diel je vydaj. Ale ste si istý? Pretože keď sa prizriete bližšie, zistíte, že tu ide o viac, ako len o lásku a manželstvo. O zobrazenie spoločenskej triedy, jej problematiky, odsudzovanie, peniaze a moc. Témy tak zanedbané, prehliadané a zároveň také dôležité. Keď nahliadnete do samého jadra jej románov a dovolíte, aby vás strhla svojím vtipom, inteligentnými dialógmi a majstrovskou prácou so slovami, dostane vás do úplne iného sveta. Sveta grácie, inteligencie a vtipu. Sveta výnimočnej a nenahraditeľnej Jane Austen. Keď však otočíme kartu, na druhej strane nájdeme sestry Brontë. Charlotte, Emily a Anne. Sestry, ktoré sa nebáli ukázať témy tak temné a skutočné, ako sa to v tej dobe podarilo len mužským autorom. Nezobrazujú cestu za láskou princa Charminga, naopak, ukazujú temnú a gotickú atmosféru života, ktorého je láska súčasťou, no je to láska hlboká a ničivá. Ich jazyk je strohejší, ráznejší, prvotne zameraný na samotný dej viac, ako na myšlienky postavy či hlboké dialógy. Boli to práve ich “neženské” témy a zobrazenie sveta v jeho krutosti, prázdnote, plné ženskej odvahy, čo ich prinútilo k rozhodnutiu

písať pod mužským pseudonymom. Currer, Ellis a Acton Bell. Napísali diela, ktoré vtedy mohli vyjsť len z hlavy muža. Príbehy, ktoré by zo ženského pera neboli rešpektované. A predsa chceli, aby ich diela mali úspech, ktorý si zaslúžili, či nie? Muži však mužmi dlho nezostali, a ako obecenstvo ich “pravé ja” milujeme ešte viac. Ich svojráznosť a nezastaviteľnú odvahu byť ženami, ktoré píšu inak. Na krutosti príbehu Charlottinej Jane Eyre je niečo nevinne krásne, na zobrazení obrovskej sily ženského jedinca strateného vo svete, bojujúceho sama za seba proti neúprosnému osudu. Rovnako ako Emily, s jej ešte temnejším, priam duchárskym príbehom, a Anne, zobrazujúca príbeh silnej ženskej hrdinky, skrývajúcej sa pred krutosťou manžela. Anne bola tou, ktorá so svojou citlivou hrou so slovami, elegantnými opismi a inteligentnou štruktúrou príbehu mohla skôr či neskôr zaujať miesto vedľa Jane Austen – nebyť jej smrti vo veku 29 rokov. Sestry však priniesli to, čo ľudia, či už v 19. alebo 21. storočí, potrebujú počuť. Silné príbehy o nezávislých ženách, o výhre nad temnotou osudu či krutosťou života. O láske možnej cez všetky hranice. Témy ťažké, ale nadovšetko milované. Rovnako ako sestry Brontë a ich nesmierny talent.

nemusíte, sama by som nevedela. Samotná Charlotte však nebola fanynka kníh Austen a nevedela pochopiť, prečo má po svojom boku toľko priaznivcov. Čo je pri bližšom nahliadnutí na rozdielne rozmýšľanie oboch autoriek viac ako pochopiteľné. Kto vie, čo by si myslela Jane, keby sa jej dostalo do rúk Charlottine dielo s jeho temnou tematikou, takou nevídanou u ženskej autorky tej doby. Keď však zabudneme na všetko, čo ich rozdeľuje, musíme uznať, že tieto autorky boli majsterky v tom, čo robili. Naveky ich môžeme považovať za priekopníčky literárneho sveta, skláňať sa pred ich talentom a aj keď naša planéta bude stále nepokojne obiehať okolo slnka, my sa budeme deň čo deň prebíjať životom s Jane Eyre, hľadať svojho Darcyho a milovať tieto nesmrteľné autorky.

Keď týmto spôsobom nahliadneme na odlišnosti týchto autoriek, rozdiel medzi nimi je viac ako zrejmý. Keby sme ich však mali najlepšie jednoslovne opísať, boli ako svetlo a tma. Svetlé témy a humorný jazyk Jane Austen oproti tmavým témam a inteligentnej strohosti sestier Brontë. A poviete si, čo už len tieto autorky môže v očiach ľudí spájať? A napriek všetkému, vždy tu bude istá tichá rivalita, ktorá bude čitateľov rozdeľovať na dva tábory. Tím Austen či tím Brontë? Odpovedať Alexandra Žibritovská

JABLKO

– symbol mnohých významov Symboly, ktoré sa v umení používajú, sú predmety alebo javy, ktoré majú na seba naviazané rôzne významy a vlastnosti. Jedným z najviac používaných symbolov je jablko. Jeho kultúrno-historický kontext ako symbolu je bohatý a rozmanitý. Jedným z najznámejších by sme mohli označiť jablko z Knihy pôvodu – Genezis. V biblickom príbehu o Adamovi a Eve je jablko symbol hriechu a pokušenia. V pôvodných biblických textoch sa však nepíše konkrétne o jablku, ale o plode zo stromu v strede raja. Táto modifikácia má pôvod v latinskom jazyku, kde slovo malus znamená zlý a slovo malum – jablko. Zlaté jablko – jablko sváru – Paridovo zlaté jablko sú slovné spojenia, ktoré odkazujú na mytologický príbeh. V záhrade bohov, ktorú strážili Hesperidky, bol strom so zlatými jablkami. Tento strom dostala ako svadobný dar bohyňa Héra od bohyne Zeme Gaje. Zlaté jablká dávali večnú mladosť. Jednou z dvanástich úloh, ktoré dal kráľ Euristheus Heraklovi, aby odčinil to, že zabil svoje deti, bolo priniesť tri jablká zo záhrady Hesperidiek. Úlohu splnil s pomocou Titana Atlanta a jablká daroval bohyni Aténe, ona ich vrátila Hesperidkám. Až ďalšia udalosť dala jablkám prívlastok „jablká sváru“. Bohyňa sváru Eris sa chcela pomstiť a ukradla jedno jablko. S nápisom „Tej najkrajšej“ ho hodila medzi Aténu, Afroditu a Héru. Nevedeli sa dohodnúť, ktorej má jablko patriť, a tak požiadali, aby o tom rozhodol pastier Paris. Vybral bohyňu Afroditu

a ona mu sľúbila, že sa ožení s najkrajšou ženou na svete Helenou, dcérou spartského kráľa. Hneď sa za ňou do Sparty vydal a uniesol ju, čo podnietilo následné udalosti a došlo k známej Trójskej vojne. Jablko ako dávny symbol lásky, plodnosti, zdravia, krásy, múdrosti ale tiež smrti a zrady. V severskej mytológii ho nájdeme ako atribút bohyne večnej mladosti Iduny, čo je paralela zlatých jabĺk z gréckej mytológie. V našich končinách sa jablko používalo v pohanských tradíciách na Vianoce a sviatok Lucie, keď sa z jablka veštilo zdravie a manželstvo. Na Nový rok sa kúpalo vo vode s jablkami a to malo zabezpečiť zdravie a krásu. Pri pohreboch mladých ľudí sa jablká nosili v smútočnom sprievode. Biblické aj mytologické námety, kde sa objavuje symbol jablka, nájdeme v nespočetnom množstve obrazov v dejinách umenia. Významy sa kultúrne a subjektívne modifikujú podľa autora a jablko ako symbol sa prestáva jednoznačne definovať.

Jablko v súčasnom umení

Konceptuálne umenie zmenilo chápanie formy umeleckých diel. Forma sa v tomto smere stáva obsahom. Je metaforicky silne prepojená. Akademická zručnosť autora sa kladie do úzadia. Vystavujú sa veci bežnej spotreby, dôležitý je kontext, myšlienka, zámer. Dobrým príkladom a priekopníkom v tomto smere je Marcel Duchamp a jeho Fontána. Jablko ako symbol rozpadu, rozkladu, dočasnosti, plynutia času. Yoko Ono v roku 1966 vystavila zelené jablko na sklenenom podstavci, na ktorom je mosadzná tabuľka s nápisom APPLE. Počas výstavy sa jablko rozkladalo. Dielo má vyjadrovať kontrast

medzi dočasným, skutočným jablkom, ktoré sa rozpadá, a jeho názvom z materiálu, ktorý sa nerozpadne. Japonský umelec Shiro Masuyama, vytvoril v rámci projektu Building Peace through the Arts (Budovanie mieru prostredníctvom umenia) sochy gigantických jabĺk pod názvom Five Apples. Každé jablko malo svoju podobu a odrážalo päť rôznych historických významov. Shiro odráža symboliku jablka pre Adama a Evu, Williama Tella, Isaaca Newtona, The Beatles a Steva Jobsa. Vizuálna podoba bola ohryzok, rozpučené jablko, prekrojené zelené jablko horizontálne, prekrojené červené jablko vertikálne a jablko, do ktorého je raz zahryznuté. Toto dielo má symbolizovať kľúčové témy v komunite, ako je spolupráca, dôvera, rast, budovanie mieru. Sochy jabĺk boli inštalované v parku. Billy Apple, umelec z Nového Zélandu, ktorého pôvodné meno je Barrie Bates, sa vo svojej tvorbe inšpiroval smerom pop-art. Jablko, s ktorým metaforicky pracoval, ho ovplyvnilo

až tak, že si zmenil meno na Apple. Silný a podnetný okamih v jeho tvorbe prichádza v roku 1962, keď vytvoril dielo 2 Minutes 33 Seconds. Sú to odliatky troch jabĺk v procese jedenia. Za 2 minúty a 33 sekúnd Billy Apple zjedol jablko a tento čas a proces prirovnáva k svojmu životu. K mladosti, ktorej symbolom je zdravé, lesklé, celistvé jablko, a postupnému upadaniu umeleckého, ale aj osobného života, túžba po nesmrteľnosti sa rozplýva a rozpadá. Billy Apple si uvedomil, že ohryzok už nemôže byť to mladé, krásne „jablko“. Súčasná slovenská umelkyňa Emília Rigová, laureátka Ceny Oskára Čepana 2018, počas svojho pobytu v New Yorku pracovala s rekonštrukciou kultúrnej histórie, ktorá v sebe nesie identitu rómskej kultúry a mladej ženy, umelkyne. Vzniknuté diela prezentovala na výstave Čohani z Koni Ajlend podľa Bári Raklori. Východisko jej skúmania začalo pri slove the Lollipop, ktoré má jeden z možných etymologických výkladov v rómskom jazyku – slová Loli a Phabaj, čo znamená červené

jablko. Rómovia kedysi predávali jablká pečené na ohni napichnuté na paličke. Rigová namaľovala šesť obrazov, prostredníctvom ktorých rómska kultúra preniká do majoritnej spoločnosti. Obrazy odkazujú na dejiny umenia. Prvá maľba je parafráza na plagát od Alfonza Muchu. Autorka stvárňuje ženu svojím portrétom, ktorá ponúka červené jablko na paličke. V nápise plagátu je slogan Ochutnaj ma gadžo. Je to narážka na chápanie rómskej ženy v histórii. Ďalší obraz svojím rukopisom odkazuje na Paula Gauguina. Zobrazuje rómov, ako si opekajú jablká na ohni. V parafráze obrazu Trh v Banskej Bystrici od Dominika Skuteckého je ústredná postava ženy s červeným dáždnikom nahradená slovenskou súčasnou umelkyňou Ninou Gažovičovou, ktorá v ruke drží jablko na paličke. Vedľa nej je sediaca žena, ktorá predáva tieto jablká, stvárňuje ju autoportrét Rigovej, ktorá ma na sebe tradičné rómske oblečenie. Počas výstavy mohli návštevníci sladké jablká na paličke aj ochutnať.

Te réz ia

Za najznámejšie jablko sa v súčasnej dobe považuje logo Apple Inc., je to americká technologická spoločnosť, ktorú založili Steve Jobs, Steve Wozniak a Ronald Wayne v roku 1976. Prvé logo znázorňovalo strom, z ktorého viselo jablko, a pod ním sediaceho Isaaca Newtona. Na okraji bola napísaná myšlienka: “Myseľ navždy plaviaca sa cez zvláštne moria myšlienok”. Už prvý redizajn loga v roku 1977 priniesol geometricky dokonalé nahryznuté jablko, ktorého tvar poznáme dodnes. Logo Apple je samo osebe vizuálnym nositeľom úspešnej značky, pod ktorou si vie každý vybaviť čo značka predáva. Samotné logo nabralo na seba ďalšie významy a stáva sa symbolom dnešnej doby. Objavuje sa vo výtvarných dielach autorov, ktorí kritizujú dnešnú spoločnosť. Vizuálna podoba tohto jablka nesie niekoľko významových línií a mohla by sa dokonca prepojiť aj s príbehom z knihy Genezis. Technológie dnešnej doby ako pokušenie, ktoré nám raj vezmú alebo prinesú.

Re n

zo vá

Franz Kafka Franz Kafka je česko-nemecký existencionalista židovského pôvodu. Fenoménom dvadsiateho storočia sa stal až po svojej smrti, keď jeho priateľ Max Brot nerešpektoval závet, v ktorom Franz jasne žiadal o zničenie všetkých svojich diel, a vďaka tomuto počinu máme možnosť nahliadnuť do alternatívnych myšlienok nešťastného poisťováka. Pražská rodinka Kafkovcov žila z príjmu Hermanna Kafky, veľkoobchodníka s galantériou. Hermannovi Kafkovi a Júlii Kafkovej sa podarilo splodiť troch chlapcov, z ktorých prežil jedine Franz, a tri dievčatá, tie sa neskôr stali obeťami nacizmu a zomreli v koncentračnom tábore. Hermann túžil po synovi, ktorý by neskôr prebral rodinný podnik, ale namiesto toho mal citlivého chlapca, ktorého vášňou bola literatúra. Pre otca bol sklamaním a ich vzťah bol zaseknutý v neporozumení dvoch diametrálne odlišných osobností. Otec pri Franzovi občas strácal trpezlivosť a svojou výchovou mu spôsobil traumatický zážitok, ktorý sa s ním tiahol celý život a ovplyvňoval nielen jeho tvorbu, ale aj samotné vnímanie seba ako neprínosného, neschopného človeka, ktorý nemá zmysel a smerovanie na tomto svete. Diela Franza Kafku sú z logického pohľadu ľudstva nelogické. Poukazujú na absurditu byrokracie, kritizujú politický systém a hlavný hrdina diela je odsúdený spoločnosťou. Dej má zväčša pochmúrnu, ba až depresívnu atmosféru, ktorá je spôsobená nevyriešiteľným problémom. Obsahuje mätúci sled udalostí a nezmyselné prvky, ktoré sú charakteristické pre Kafkovu tvorbu. Dalo by sa povedať, že svoje fóbie a traumy stelesňoval

do postáv a pravdepodobne bolo pre neho písanie istou formou psychohygieny. Existujú teórie, ktoré hovoria o Franzových dielach ako o stvárnených snoch. Pretože tak, ako sú sny zmesou prelínajúcich sa ľudí s udalosťami, ktoré sa dejú v našich životoch a ustavične vŕtajú hlavou, aj jeho diela by mohli zobrazovať náhodne pozliepané skúsenosti, názory, traumy náležiace s Kafkom. Po zistení základných poznatkov o jeho živote by sme mohli tvrdiť, že hlavnou postavou diel je samotný autor. Prepojenie medzi jeho životom a životom hrdinov v jeho príbehoch spočíva v ich charaktere. Franz bol pilne pracujúci poisťovák, ktorý bol napriek svojej obľube k písaniu veľmi výborným zamestnancom, ktorý vždy ťahal nadčasy. Od toho, aby sa už počas života stal spisovateľom a vydal svoje knihy, ho odrádzalo otcovo opovrhovanie a možno strach, že by ho takýmto spôsobom mohol vnímať celý svet, a tak sa radšej snažil zaradiť medzi ostatných a viesť obyčajný život, čo spôsobilo averziu voči kapitalizmu, hnev na otca, pocit odcudzenia od spoločnosti. Postavenie práce medzi hlavnú prioritu, napriek všetkým okolnostiam, vidíme v dielach Zámok, Premena aj Hladujúci umelec. Bez ohľadu na to, čo všetko dôležitejšie sa okolo nich deje, uprednostňujú prácu. Kafkova láska k ženám bola veľmi komplikovaná. Ženská náklonnosť ho priťahovala najviac tam, kde vôbec nemohla byť. Cez to však dokázal viackrát nadviazať vzťah. Zasnúbený bol dokonca trikrát. Felicia Bauerová sa stala jeho snúbenicou dva razy. Gréta Blocherová mu porodila syna. Následne chodil s Dorou Diamantovou a neskôr bol opäť zasnúbený, tentoraz s Júliou Vohryzkovou. Na konci jeho života bol platonicky zamilovaný

do vydatej ženy, českej novinárky Mileny Jesenskej, ktorej svoje pocity a myšlienkové pochody zdieľal cez poštovú schránku. Tieto listy vyšli v českom vydaní Listy Milene. Eventuálne teda nedokázal udržať dlhodobý vzťah so ženou a tento problém spolunažívania a porozumenia okolitého sveta a jedinca sa opäť odzrkadľuje v charaktere hlavnej postavy. Napríklad v diele Premena sa Řehoř, obchodník, doslova aj metaforicky stáva parazitom v domácnosti. Jedného rána sa zobudí v tele chrobáka, ktorý nedokáže komunikovať ľudskou rečou, a pocit nepochopenia mu potom prináša množstvo ďalších problémov. Odrazu sa cíti byť veľmi odčlenený od rodiny a pre jeho novú podobu ho skrývajú v izbe. Vzťah Kafku s jeho despotickým otcom je založený opäť na istej forme nedorozumenia. Žijú v iných sférach a nedokážu nadviazať spoločnú reč,

čo v Kafkovom detstve viedlo k fyzickým trestom, ktoré v ňom zanechali strach. Nemyslím si však, že by sa Kafka vôbec nezaujímal o svojho otca, pretože inak by si jeho názory nebral celý život k srdcu. Řehoř sa dostal do extrémne nepríjemnej situácie vtelenia sa do hmyzu a pocit bezpečia by bol hľadal u rodičov, ktorí boli z neho ale takí znechutení, že sa naňho nemohli ani pozrieť, a jediný kontakt, ktorý vidíme medzi otcom a synom, je násilie. Řehoř sa bojí svojho otca a otec sa bojí toho, čo by Řehoř mohol spraviť. Láska je zastretá strachom a vedie k unáhleným agresívnym činom. Metafora situácie človeka strateného vo vlastnej hlave sa nesie všetkými jeho dielami a odporúčam si prečítať každé jedno z nich. Hoci je to človek nepochopený, ktorý sa ani pochopiť nedá, tak i my sami sa občas do takýchto situácií dostávame. Michaela Mullerová

Ilustrace: Natálie Nešporová

Augusto Boal –

Divadlo utláčaných O zmysle a blahodarnosti divadla naprieč celou históriou niet pochýb; toto unikátne umelecké médium, priestor, ktorý dokázal sprostredkovať, reflektovať a predkladať svet okolo nás v rôznych štýloch a poetikách; rovnako tak nastoľovať, spytovať, formulovať i preformulovať esenciálne otázky života, strastí a vášní jednotlivca i spoločnosti, dozaista nenašlo vo sfére umenia svoju obdobu. Obdiv a vzhliadanie k dielam svetových divadelných priekopníkov sú zaslúženou spätnou väzbou divadelnej obce i širokého publika. V repertoári mnohých významných mien by som však v tomto texte rada vyzdvihla jedno: predstavujúce miestami netradičný, no vo finálnom celku revolučný koncept. Augusto Boal – divadlo utláčaných. Brazílsky divadelník, dramatický teoretik a politický aktivista Boal je autorom metódy, ktorá spája umelecký prejav s motívom edukácie, osvety a zmeny v spoločnosti. Ako ľavicovo orientovaný a sociálne angažovaný človek sa rozhodol odtrhnúť od svojho prvotného študijného zamerania a začal sa amatérsky, neskôr systematicky venovať divadlu. Princíp spočíval v jeho využití proti akejkoľvek forme útlaku – najmä politickej, takisto však rasovej, psychickej či fyzickej. Publikum Boal hľadal v sociálne slabších, marginalizovaných skupinách, ktoré sa de facto stali nosným pilierom tzv. sociálneho divadla, usilujúceho o rozvádzanie širšieho dialógu a tvorivú interakciu všetkých zúčastnených. Svoje idey priniesol postupne z Južnej Ameriky,

v ktorej dominoval najmä politický útlak i do Európy, v ktorej sa jeho podoba pohybovala väčšmi na rovine osobnej, psychologickej. Vzhľadom na cenzúru a diktatúru vo svojej rodnej zemi bol vyhnaný do exilu, v nadchádzajúcich rokoch však vydal knihu Theatre of the Oppressed a postupne zakladal viacero centier v rôznych krajinách. Usporiadal festival divadla utláčaných a po návrate do Brazílie založil centrum i tam. Ako však vyzeral proces formovania tohto sociálno-umeleckého konceptu a čo boli kľúčové podnety, vďaka ktorým Boal dospel ku svojmu finálnemu dielu? Významným míľnikom bola prezentácia jedného z jeho prvých predstavení s revolučným nádychom, pojednávajúce o témach, ktoré sa ho aktuálne v rodnej zemi dotýkali a ktoré sa týkali práve konštruktu útlaku. Toto predstavenie spôsobilo, že istý dedinčan z publika ho vyzval, aby sa pripojil k ozbrojenému odporu na margo politickej situácie. Boal si uvedomil, že svojim divákom predostiera riešenia, ktoré by na ich mieste sám nevolil – a preto im začal predkladať otvorené príbehy s problematickými témami. Postupne sa vybudovala nosná metóda, tzv. „divadlo fórum“, ktorá sa neskôr stala jednou z najdôležitejších častí sociálneho divadla ako spoločenského fenoménu. Jej základom bol spomínaný otvorený príbeh, ktorý prostredníctvom chybných vzťahov či postojov končil pre hlavného hrdinu negatívne, miestami priam katastrofálne, pričom rozoberal určitú personálnu či spoločenskú tému. Tento príbeh si herci pripravili tradične v piatich častiach: expozícii, kolízii, kríze, peripetii a katastrofe. Moderátor, tzv. Joker (rovnako nestranný ako joker v balíčku kariet), ktorý zastával viacero funkcií vrátane režiséra, oznámil, že sa príbeh odohrá znovu a diváci majú

možnosť v akomkoľvek bode dianie na javisku zastaviť a vstúpiť doň vlastnými nápadmi a riešeniami. Po prvom zahraní hry joker rekapituloval príbeh spolu s divákmi: jeho tematický rámec, postavy, ich rozdelenie, motivácie, vzťahy, kto bol v pozícií utlačovateľa, utláčaného a podobne. Herci mali následné divácke intervencie demonštrovať vo svojom hraní. S touto podobou však na jednom predstavení nesúhlasil istý divák argumentujúc, že herci predsa nemôžu ponúkať návod na riešenie daných problémov, keď sa s nimi v skutočnosti vo vlastných životoch nestretávajú, a teda s nimi nemajú osobnú skúsenosť. Boal sa teda rozhodol, že herci dané problémy nebudú „riešiť“, ale ich nastolia a recipročne s divákmi sa budú snažiť nastolené dilemy vylúštiť a zodpovedať. Divadlo fórum sa tak stalo interaktívnou sociálno-umeleckou formou medzi hercami a divákmi, ktorá sa začala využívať i vo výchovno-vzdelávacích procesoch. Boal oslobodil diváka z pozície pasívneho pozorovateľa a ponúkol mu možnosť ovplyvniť dej svojimi postrehmi a myšlienkami, ktoré sa doň implementovali takpovediac za pochodu. V rámci neho sa overila ich funkčnosť v kontexte daného

problému, nakoľko boli zohraté i so všetkými následkami. S touto koncepciou sa divadlo fórum dostalo na ďalšiu úroveň, no ešte vždy tu figurovala skutočnosť, že samotní herci mnohokrát nemali dostatok vnútorných skúseností, aby autenticky zahrali taký široký repertoár rozhodnutí, reakcií či postojov. A tak došlo k situácií, že po istom predstavení bol jeden divák natoľko nespokojný s hereckým prejavom, že ho Boal vyzval, aby prišiel na javisko a zahral scénu sám. V tomto bode možno o divadle fórum uvažovať ako o dokončenej, celistvej forme vo svojom plnom význame – diváci sa stávajú taktiež aktérmi hry, menia si role s hercami, sú priamo konfrontovaní s príbehom odohrávajúcim sa na javisku, môžu ho ovplyvňovať vlastnými zásahmi. Získavajú možnosť prežiť krízové záležitosti „sami na sebe“ a vďaka nekonečným možnostiam vyústenia hry a riešenia problémov sa učia zvládať či predchádzať tým vlastným. Boal nazýva tieto ich nové pozície termínom „spect-actors“. Divadlo fórum im prináša novú perspektívu a pohľad na široké spektrum možností a riešení od nepriaznivých životných situácií až po vyslovený útlak, proti ktorému sa treba brániť – a to všetko v bezpeč-

nom priestore fikcie, v ktorej je možné všetko, ktorá je vymyslená a fabulovaná, no nakoľko pojednáva o skutočných veciach, skúsenosti z nej si dokážeme odniesť do reálneho života. Typickou črtou je nevyhnutnosť riešenia práve mnohokrát skloňovaného útlaku – častými témami môžu byť napr. drogy, šikana, strata identity, vyčleňovanie jednotlivca zo spoločnosti, no závisí i na lokalite – Boal sa vo vtedajšej Brazílii venoval najmä útlaku politickému. Divadlo fórum sa teda stalo jedným z kľúčových atribútov sociálneho divadla, alebo vo voľnej asociácii – divadla utláčaných. Toto môžeme chápať ako interdisciplinárnu činnosť, ktorá v sebe snúbi prvky umenia, sociológie, psychológie, pedagogiky, kulturológie a iných spoločenskovedných oblastí. Tvorcami sociálneho divadla sú samotní členovia utláčaných, marginalizovaných skupín, ako napríklad ľudia bez domova, sociálne znevýhodnení, ľudia s mentálnym postihnutím, psychiatrickou diagnózou, týraní ľudia, etnické komunity, migranti, siroty, ľudia s kriminálnou minulosťou a mnoho ďalších. Prostredníctvom symbolického jazyka divadelného predstavenia dokážu komunikovať svoju realitu a skúsenosti širokej verejnosti,

odkrývať spoločnosťou zamlčiavané či prehliadané skutočnosti, lámať stigmu, búrať mýty či predsudky a vo finále samých seba o niečo viac integrovať do sveta a zjednocovať do komunít. Môžeme povedať, že fenomén sociálneho divadla je obojstranne osožný – okrem pomoci daným skupinám totiž pomáha i ostatným ľuďom v spoločnosti: dokáže rozvíjať naše kritické myslenie, schopnosť nahliadať na mnohé problematiky z viacerých uhlov pohľadu, prehodnocovať, spochybňovať naučené spoločenské dogmy a postoje a v neposlednom rade rozvíjať schopnosť empatie, súdržnosti, solidarity. Boalovo dielo vďaka svojej umeleckej povahe zároveň prináša živnú pôdu pre rozvoj kreativity, tvorivosti, spontánnosti, symboliky a transcendentálneho vnímania skutočnosti, ktoré dokážu byť blízke každej ľudskej bytosti. Na záver by som si dovolila podčiarknuť jeho dielo citátom, ktorým sa raz vyslovil:

„Všetci môžu hrať divadlo, dokonca aj herci – divadlo sa môže hrať kdekoľvek, dokonca aj na javisku!“ Janka Gavurová

Ilustrace: Natálie Nešporová

John Ronald Reuel Tolkien

Geniální lingvista, který stvořil Středozemi Tři prsteny pro krále elfů pod nebem, Sedm trpaslíků v síních z kamene, Devět mužům, každý je k smrti odsouzen, Jeden pro Temného pána, jenž dlí na trůně v zemi Mordor, kde se snoubí šero se šerem. Jeden prsten vládne všem, Jeden jim všem káže, Jeden všechny přivede, do temnoty sváže v zemi Mordor, kde se snoubí šero se šerem. Tolkien se narodil na začátku roku 1892 na území dnešní Jihoafrické republiky. Není to však místem, kde by vyrůstal. Jeho otec Arthur zde pracoval a zpočátku bylo pro rodinu lepší žít tam. Johnova matka Mabel však horké klima špatně snášela a po narození Johnova mladšího bratra Hillaryho se s oběma chlapci vrací do Británie k příbuzným s myšlenkou, že se budou navštěvovat, a až přijde správný čas, tak se manžel a otec synů vrátí. Idylické představy však ostře přeťal zásah osudu a Arthur Tolkien během jejich návštěvy v Anglii umírá na revmatickou horečku. Mabel se svých chlapců nevzdala a snažila se, aby ztrátu otce co nejméně vnímali. To jí vyšlo, avšak bez pomoci rodiny, neboť po jejím konvertování ke katolictví se ji zřekli. Ani ji však nebyl nadělen dlouhý život a ve věku Johnových dvanácti let onemocní cukrovkou a zanedlouho umírá. Těsně před svou smrtí ještě stihne chlapcům zajistit pěstouna, totiž otce Francise Xaviera Morgana, katolického kněze. Už v dětství můžeme najít prvotní momenty, které se později odrazily do jeho

děl. Například příbuzní, u kterých žili po jejich návratu do Anglie, bydleli na farmě Bag End ve Worcestershire. Ta se stala dost pravděpodobně předlohou pro Dno pytle. Později se přestěhovali do Birminghamu a pak do vesnice Sarehole, která je dnes jeho součástí. Spolu s bratrem se tehdy potulovali po okolí, kde se nacházel starý vodní mlýn a rozlehlé močály. Tato místa ho inspirovala v především krajinové scenérii. I jeho láska k botanice a především jazykům, která se u něho projevila již v útlém dětství, mu nakonec byla pohonem pro dotažení jeho budoucích fantaskních světů k dokonalosti. Inspiraci si však bral i z lidí, například dívka Edith, do které se zamiloval ve svých 16 letech a přes všechny překážky si ji nakonec vzal za ženu, byla předlohou pro elfskou princeznu Lúthien, jejíž jméno po smrti Edith nechal vytesat na její náhrobek. Princezna Lúthien se v díle zamilovala do člověka – Berena, který padl při plnění úkolu krále Thingola – otce Lúthien, který lidmi pohrdal a odměnou za splnění úkolu měla být Berenovi

ruka jeho dcery. Tolkien byl pohřben do hrobu ke své lásce a pod jeho jméno bylo symbolicky vyryto „Beren“. Ve studiu jazyků chtěl pokračovat za každou cenu. Už od roku 1911 začal studovat na Oxfordu, a ačkoliv se nevěnoval jen čistě filologii, exceloval především v ní. Poté přešel na studium anglistiky a dosáhl akademického titulu první třídy. Rok poté se oženil se svou láskou Edith Brattovou. Bohužel v tu dobu již zuřila válka a on dobrovolně vstoupil do pluku Lancashirských střelců. V bojích mu tehdy padlo mnoho přátel, ještě v tentýž roce se nakazil zákopovou horečkou a rok 1917 strávil většinou v nemocnici, kde se začal věnovat tvorbě. V této době pracoval na Knize ztracených příběhů, většinou se jednalo o pohádky založených na mytologii a folkloru, které tolik miloval. Na světě také přivítal svého první potomka – syna Johna. Momenty, které zažil ve válce se promítly do jeho budoucí tvorby, především tedy do té fantasy. Krásným příkladem jsou závěrečné bitvy jak v Hobitovi, tak v Pánovi Prstenů, kde proti sobě bojují ohromná vojska různých ras a především ideologií. Po zotavení se do bojů už nevrátil a působil jako důstojník, později poručík v zázemí. Jazyky však miloval natolik, že se přestěhoval do Leedsu, kde na katedře angličtiny dosáhl statusu profesora, ale vyučoval tam jen pět let a pak se vrátil do Oxfordu, kde se stal profesorem anglosaštiny. V Oxfordu vydržel až do svého odchodu do penze v roce 1959. Za tu dobu se dokázal naučit neuvěřitelné množství jazyků, např. španělštinu, latinu, řečtinu, holandštinu, srbštinu, starou severštinu, a především moderní severské jazyky, které mu pomáhaly porozumět právě severské mytologii a původu slov z ní.

Dalo by se říci, že jeho kariéru nastartovala láska k rodině. Za svůj život zplodil tři syny a dceru, kterým věnoval většinu svých prvotních děl, ať už se jednalo o pohádky nebo jedno z jeho nejznámějších děl vůbec – Hobita. Například speciálně pro svého syna Michaela napsal knihu Tulák Dover, aby mu odůvodnil ztrátu jeho oblíbené hračky, pro kterou tolik truchlil. Svým dětem psal také pravidelně každé Vánoce dopisy od Dědy Mráze, které pak vyšly i knižně. Ačkoliv u svých dětí sklízel úspěch, on sám nikdy nevěřil, že by svými knihami mohl oslovit větší skupinu lidí. Hobita například vydal jen kvůli naléhání svých bývalých studentů a Pán Prstenů by pravděpodobně nikdy nevznikl nebýt nakladatele, který po úspěchu Hobita prosil Tolkiena o další díly. Psaní Pána Prstenů mu trvalo téměř deset let, kdy mu největší oporou byl jeho přítel C. S. Lewis, autor Narnie. Důvodů, proč se dílo stalo tak populárním je skutečně mnoho. Už v 60. letech se začaly objevovat první kluby Tolkienových fanoušků, jejichž členové pořádali hobití dýchánky, učili se elfsky, oblékali se jako jejich hrdinové a pojmenovávali po nich co jen se dalo. Příběh, na kterém je celý svět postaven je přitom úplně jednoduchý. Hlavním hrdinou je hobit Bilbo, který se vydá s čarodějem Gandalfem a trpaslíky vedenými jejich králem Thorinem Pavézou, aby porazili draka, který v Osamělé hoře střeží trpasličí bohatství. Bilbo, který do té doby neopustil pohodlí své nory, se tak během jednoho večera upíše dobrodružství, které ho dovede do světa, který nikdy nespatřil. Setkává se s různými rasami a stvořeními, které všechny spojuje jeden zájem – a to právě onen poklad, který se ukrývá za hradbami Osamělé hory – Ereboru, domova trpaslíků.

Hobit je však ve své podstatě jen jakýmsi prequelem Pána Prstenů, protože končí momentem, který ovlivní osudy všech, co žijí v Tolkienově světě. Bilbo, který si ze své poutě donese Prsten moci, aniž by o tom tušil, zapříčiní to, že se do pohybu dají věci, které se ukrývaly v temnotách. Je patrné, že Pán Prstenů už nebyl pohádkou pro děti, ale měl být vyvrcholením všeho, co Tolkien do té doby napsal. Onen Prsten moci má dlouhou historii, a odkazuje ještě na dobu před Hobitem, kterou důkladně popisuje další z Tolkienových děl – posmrtně vydaný Silmarillion, na jehož dokončení se podílel i Christopher Tolkien – jeho syn. Je zjevné, že Tolkien bral své dílo, svůj vytvořený svět, s naprostou vážností, věnoval se mu a propracoval ho do těch nejniternějších detailů. Ačkoliv je smyšlený, nikdy se úplně nevzdálil od skutečného života. Ve své podstatě Tolkienův svět předchází tomu, který teď žijeme. Důkazem tomu je, že v závěru Pána Prstenů končí tzv. Třetí věk, a začíná Věk čtvrtý, pojmenovaný jako Věk lidí, neboť většina elfů na přelomu Věků Středozemi opustila. Tuto realistickou atmosféru pomáhá navozovat i to, že autor vychází z germánských mýtů, křesťanství, ale především ze severské mytologie – z toho vyplývá, že mýty, které si vyprávíme my, mají podobné základy jako ty z Tolkienova světa. Jak je známo, tak Tolkien miloval slova a jazyky, a ta myšlenka tak nějak přešla v nápad vytvořit mytologii svou vlastní. Tomu všemu však chybělo něco naprosto zásadního a to kontext. Nemohl postavit jazyky a mytologii na ničem, musel jim dát původ – dějiny, aby se mohly vyvíjet, a tak stvořil svět. Svět natolik skutečný, že měl mít vlastní rasy, vývoj, historii, a to vše se bude tak dlouho ovlivňovat, až vznikne něco

naprosto spektakulárního. Protože však stvořil fantastický svět, vlastně položil základy fantasy žánru a ovlivnil všechny další autory po něm, musel vymyslet jazyk, který pro něho bude jako stvořený. A tak vznikla Quenijština. Ve své podstatě se jedná o původní jazyk elfů, o kterém Tolkien mluvil jako o “elfské latině“ a později vytvořil ještě Sindarštinu, což je jazyk Šedých elfů. Mimo jiné dal za vznik i Černé řeči, kterou v knihách používají skřeti a služebníci Temného pána Saurona, především v Mordoru. Tento jazyk se mimo jiné nachází i na onom Pánu Prstenů. Zde narážíme na něco, co je s jazyky úzce spojené, a to na písmo, které Tolkien také vytvořil – Tengwar. Jedná se o starobylé znaky, které dělíme ještě na Tengwar – souhlásky a Tehtar – samohlásky. Zde také nalezneme spojitost s jazykem, který už jsme zmínili – Quenijštinu, neboť slovo „tengwar“ v ní můžeme přeložit jako „písmena“. Nutností je také zmínit jazyk Khuzdûl, což je tajná řeč trpaslíků a Entštinu, jazyk živých stromů ve Fangornu. Důležité je si uvědomit, že všechny jazyky jsou natolik propracované, že pokud bychom si dali tu práci a naučili se je, jsme schopni s nimi normálně vyžít – totiž, mají vlastní gramatiku, mnohdy i písmo a jsou natolik dokonalé, že je můžeme srovnávat s jazyky, které běžně porovnáváme dnes. A za tuto myšlenku se staví i většina akademických lingvistů. Jednou z věcí, co Tolkienovu tvorbu ovlivnilo, bylo křesťanství. K víře ho přivedla už jeho matka a jejímu prohlubování se věnoval celé dospívání, když byl vychováván knězem Francisem. Ve své podstatě Tolkien tvrdí, že každý mýtus je částečně založen na jakémsi záznamu skutečnosti, a ony skutečnosti

pochází od Boha. V jeho myšlenkách ho podporoval právě i C. S. Lewis, který byl také velmi duchovně založen a většina jejich korespondence se zaobírala právě otázkami Boha a je proto očekávatelné, že se to projeví i na tvorbě obou autorů – což se stalo. Nejvíce patrné je to v díle Silmarillion, velmi často a oprávněně přirovnávanému k fantazijní verzi Starého zákona. Tolkien zde podává obraz jakéhosi stvořitele, který má absolutní moc a stojí na začátku stvoření světa. Stvořiteli pomáhají andělské bytosti – Valar, ze kterých jedna propadne zlu a touze ovládat ostatní – Melkor. Dalším znakem je například Gandalfovo znovuzrození, nebo prsten, který je zničen na den ukřižování Ježíše. Ačkoliv u nás není křesťanské vykládání tak běžné, na západě je Tolkien brán jako autor především křesťanské literatury. Což je velmi zvláštní, protože právě fantastické světy často Boha jako stvořitele popírají. Tolkien je považován za zakladatele moderního fantasy už jen z důvodu, že mu dal úplně jiné základy, než bylo

do doby ještě před Hobitem běžné. Obecně platí, že vyobrazení Tolkienových mýtických tvorů a vlastně všech ras, které se v dílech objevují, se dnes stalo jakýmsi standardem. Ačkoliv postavu elfa použil ve svém díle již například William Shakespeare, dnes si elfy představíme přesně tak, jak je popsal Tolkien (případně dle jeho vzoru ztvárnili tvůrci filmů). Závěrem snad mohu jen říct, že to, co Tolkien vytvořil nebude nikdy jen obyčejným pohádkovým příběhem. A to, že popularita jeho děl nezemřela společně s ním, jak dokázal v době vydání, nebo teď několik desítek let po něm, jen utvrzuje, že se jedná se o něco jedinečného – nadčasový epos o střetu dobra a zla. Je to něco tak rozsáhlého, plného nejrůznějších podobenství, životních zkoušek a momentů, které nás donutí zamyslet se nad vlastní existencí, že je těžké vybrat jednu myšlenku, která by celé dílo popsala a předala jakési základní poselství. Pokud bych však i tak měla něco vzkázat a předat, ať je to, že všechny porážky nemusí bolet, a že vítězství nemusí být vždy šťastná. Karolína Hudcová

6 slovanských mýtických bytostí, ktoré inšpirovali kinematografiu Odmala pozeráme rozprávky a registrujeme v nich nadprirodzené bytosti, ktoré sprevádzajú televízne obrazovky od začiatku. Tušili ste, že niektoré z nich môžu pochádzať z našej slovanskej mytológie? Pozrieme sa na šesť mýtických bytostí, ktoré figurovali v známych filmoch. Rozprávka Princezna ze mlejna, ktorú režíroval Zdeněk Troška, si získala obľubu u divákov vďaka príbehu čistej lásky sprevádzanej dvoma nadprirodzenými kreatúrami – vodníkom a čertom. Vodníka registrujeme ako muža so zelenými vlasmi a kostýmom. Má schopnosť premeniť sa na rybu, hada, žabu či koňa. Z jeho mena môžeme vydedukovať, že žije pod vodou, v rybníkoch, o ktoré sa stará. Jeho život závisí od života rýb. Ak oni v rybníku vyhynú, takisto aj on. Vládne sladkovodnej ríši živočíchov, a počas noci akoby ožil, tlieska, trúbi na roh alebo sadá na mlynské kolo češúc si vlasy. Zdržuje sa v blízkosti vodných mlynov, a ak do jeho ríše vstúpi iný človek, dokáže sa tak nazlostiť, až prevracia loďky, zlomyseľne zhadzuje rybárov do vody či pomaly sťahuje neprajných ľudí do hlbín. Je nebezpečný pre mladé dievčatá, pretože ich chytá a berie si ich za ženy. V zime odpočíva vo svojej podzemnej ríši zaspatý a bezmocný, ale keď sa prebúdza k životu, láme ľady, trhá hrádze a spôsobuje povodne.

Čert, nazývaný aj diabol, symbolizuje stelesnenie zla. Čert sa vyznačuje čiernou kožušinou, rohmi, chvostom a kopýtkami. Zobrazuje sa aj v podobe čierneho psa alebo capa. Z pekla prichádza na zem, aby získal duše hriešnikov zmluvou, výmenou niečoho, po čom človek túži, za jeho dušu. Tieto služby čert poskytuje po určitú dobu, a keď čas vyprší, čert si príde po dušu. Detská forma čerta v rozprávkach ho stelesňuje ako nechápavú, ale šibalskú postavičku, ktorú hlavná postava väčšinou niečím nazlostí. Čert je schopný lietať a premiestňovať sa z miesta na miesto. Známa Dvořákova opera Rusalka režírovaná Petrom Weigelom je romantickou klasikou, v ktorej sa príbeh lásky točí okolo vodnej víly. Síce človekom nie je, ale jej srdce je naplnené hlbokými ľudskými citmi. Rusalka je ženská bytosť slovanskej mytológie, ktorej život je spätý s vodou. Rusalky sú zakliate duše panien. Zjavujú sa ako krásne a štíhle devy s telom pokrytým zelenými lupeňmi, alebo sú zahalené v bielych šatách, ktorých lesk oslepuje ľudí. Majú dlhé rozpustené vlasy a ich moc spočíva práve v nich. Keď ich majú mokré, môžu zaplaviť celé dediny, keď im vlasy uschnú, strácajú Rusalky svoju silu a zomierajú. Počas noci sa vynárajú na hladinu, čas trávia na mlynskom kolese a vijú vence,

ktorými si zdobia vlasy. Vábia pocestných krásnym spevom a toho, kto im podľahne, stiahnu do hlbín. Perinbaba a Mrázik sú rozprávky, bez ktorých sú Vianoce nepredstaviteľné. Filmové spracovania v podaní Juraja Jakubiska a Alexandra Arturoviča Roua tak prirástli divákom k srdcu, že sú ich filmy každoročne vysielané v televízii práve vo chvíli, keď každá domácnosť už dojedla štedrovečerné jedlo a celá rodina sedí v obývačke. Nie je to o tom, že by sme čakali na veľkolepý dejový zvrat, pretože príbeh poznáme naspamäť, ale stalo sa to už rodinnou tradíciou.

Perinbaba (Podaga), jej meno je odvodené od slova „podoga“, ktoré znamená počasie. Je teda bohyňou počasia, vykresľovaná ako starenka, ktorá si často robí z ľudí žarty. Traduje sa, že slovanskí bohovia sa nedokázali dohodnúť na tom, či bude pršať, snežiť, alebo svietiť slnko, a tak tým poverili Perinbabu. Privoláva na svet ľudí, vetry a mraky, a zosiela dážď či sneh. Mrázik (Moroz) je pán mrazu, snehu a vetra a pochádza z ruských legiend. Hovorí sa o ňom ako o starcovi v dlhom bielom kožuchu, ktorý dokázal privolať husté sneženie zázračnou palicou. Baba Jaga, ktorú poznáme ako zlú, starú, škaredú čarodejnicu, prvotne predstavovala v slovanskej mytológii ochrankyňu detí a sirôt. Moderná verzia ježibaby je v rozprávkach vždy zápornou postavou, ktorá využíva svoju mágiu na škodenie ostatným, žije sama v ťažko prístupnej horskej lokalite, v schátralej chalúpke, a spoločnosť jej robí čierna mačka alebo havran. Škaredá starena s krivým nosom je neprajná, sebecká a ľuďom spôsobuje nešťastie až smrť. Existuje ešte mnoho ďalších postáv, o ktorých by sme mohli rozprávať. Sama som bola prekvapená tým, aké mytologické pozadie sa skrýva za klasickými postavami, o ktorých som si myslela, že ma už nemajú čím prekvapiť, pretože dokážem odrecitovať ich repliky vo filmoch naspamäť. Michaela Mullerová

SYLVIA PLATH génius pod skleneným zvonom „Rozprávala som sa s Bohom, ale obloha je prázdna, len Orión sa pohybuje a mlčí.“ Sylvia Plath, jedna z najslávnejších a najvplyvnejších poetov 20. storočia, sa narodila 27. októbra 1932 v Bostone, USA. Vyrastala v silne intelektuálnom prostredí – obaja rodičia mali vysokoškolské vzdelanie, otec pôsobil ako profesor na Bostonskej univerzite, kde sa venoval výskumu života včiel. Jeho smrť v roku 1940 tragicky ovplyvnila celý Sylviin život. Údajne prehlásila, že už nikdy neprehovorí s Bohom, uzavrela sa do seba a začala si viesť denník.

„Písanie je náboženský akt: je to usporadúvanie, reformovanie, znovupoznanie, znovumilovanie ľudí a sveta takého, aký je, a takého, aký by mal byť.“ Svoju prvú báseň publikovala vo veku 8 rokov v detskej sekcii časopisu Boston Herald. V 12 rokoch dosahovala IQ 160 – podľa väčšiny noriem začína úroveň geniality na hodnote 140 – čím sa zaradila medzi najbystrejšie osobnosti svojej doby. Bola cieľavedomá a ambiciózna. V auguste 1950 publikovala v časopise Seventeen poviedku Leto už nikdy nepríde a v rovnakom roku získala prospechové štipendium na prestížnu

dievčenskú vysokú školu Smith College v Anglicku. Vyhrala mnohé študentské vedecké súťaže a okrem toho písala básne a krátke prózy, za ktoré získala literárne ocenenia.

„To ticho ma desilo. Nebolo to ticho ticha. Bolo to moje vlastné ticho.“ Počas jej študentského života v roku 1953 strávila leto v New Yorku, kde pracovala pre časopis Mademoiselle ako hosťujúca redaktorka. V tomto období začala upadať do depresií. Z New Yorku sa vrátila psychicky vyčerpaná a vo svojom denníku poznamenala, že nedokáže písať ani spať. 24. augusta 1953 zanechala matke odkaz, že odchádza na dlhú prechádzku, vliezla do priestorov pod rodinným domom a pokúsila sa otráviť liekmi na spanie. Rodina a polícia ju 3 dni zúfalo hľadali po okolí. Napokon započuli hlboký ston z útrob domu a našli ju v semikomatóznom stave. Nasledujúcich 6 mesiacov strávila v psychiatrickej liečebni a podstúpila elektrokonvulzívnu terapiu.

„Zlý sen. Pre človeka pod skleneným zvonom, prázdneho a zarazeného ako mŕtve dieťa, je samotný svet zlým snom.“ Sylvia Plath trpela duševným ochorením. Diagnostikovali jej bipolárnu poruchu osobnosti, taktiež známu ako maniodepresívnu psychózu, ktorá sa prejavovala rôznymi spektrami. Základom klinického obrazu bipolárnej poruchy je prítomnosť neobyčajne silných emocionálnych stavov, ohraničených časovými

obdobiami – takzvané epizódy. Počas manických epizód zažívala extrémne pocity eufórie, afektu, charakteristická bola i hypertrofická kreativita. Protipólmi mánií boli depresívne epizódy. Predznamenávali prudké zmeny myslenia, patologickú depresívnu náladu, úzkosti, pesimizmus, melanchóliu. Trpela insomniou, strácala záujem o realitu, prepadala suicidálnym úvahám.

„Ešte chvíľu žijem, režírujem svoje rána.“ Štúdium na Smith College ukončila v roku 1955 s vyznamenaním a v rovnakom roku vyhrala svojou básňou Milenci prestížne ocenenie Glascock Prize. Vďaka Fulbrightovmu štipendiu odišla na dvojročné štúdium do Cambridge v Anglicku, kde získala magisterský titul. Vo februári 1956 sa na večierku v Dámskom klube spoznala s mladým anglickým básnikom Tedom Hughesom, ktorého poézia jej bola známa. Bol očarený jej intelektom a mimoriadnou krásou. O 4 mesiace po tomto stretnutí sa zosobášili. Stali sa inšpiráciou jeden druhému.

„Ráno pijeme kávu (daň Amerike), poobede čaj (daň Anglicku)... Samozrejme, že kritizujeme, čo napíše ten druhý, ale našťastie sa naše básne od seba líšia tak, ako sa odlišujú naše odtlačky prstov.“ Toto obdobie Sylvia opisuje ako najšťastnejšie v jej živote.

V roku 1960 publikovala svoju prvú zbierku básní The Collossus – jedinú, ktorá bola vydaná pred jej smrťou. V rovnakom roku sa jej narodila dcéra Frieda a o 2 roky neskôr syn Nicholas. Sylvia sa o deti príkladne starala. V zdanlivo pokojnom rodinnom živote však rástla kríza a korunováciu absolútneho rozkladu manželstva predstavoval pomer Teda Hughesa s nemeckou poetkou Assiou Wevill. Sylvia si prenajala byt v Londýne a spolu s deťmi Hughesa opustila.

„Nemôžem ignorovať toto vraždené ja; je tu. Cítim ho, páchne, nedám mu svoje meno... Jeho najväčšou zbraňou je a vždy bola predstava o sebe samej ako o perfektnom úspechu.“ Následné mesiace prežívala hlbokú osobnú krízu, bola preťažená a opäť trpela insomniou. Zároveň však definovala obdobie svojej vrcholnej tvorivej aktivity. V tomto záverečnom životnom vypätí vznikla väčšina básní zbierky Ariel, ktorá bola publikovaná po Sylviinej smrti. Písala niekedy aj viac básní denne – najčastejšie ráno, alebo neskoro v noci – poskytovala rozhovory a nahrávala poéziu pre BBC. 14. januára 1963 publikovala svoj jediný román Sklenený zvon (The Bell Jar), v ktorom zachytila obdobie svojho prvého pokusu o samovraždu. Román je vo svojej podstate otvorenou spoveďou, neraz ťažko artikulovanou analýzou vlastného psychického stavu. Situácie hodnotí zväčša ironicky až cynicky, je plný paradoxov a protikladov. Pre silné autobiografické segmenty bol Sklenený zvon spočiatku publikovaný pod pseudonymom Victoria Lucas.

„Umierať – / aj to je umenie, tak ako všetko ostatné, / a ja to ovládam perfektne.“ (Lady Lazarus) 5. februára 1963 napísala poslednú báseň Hrana, ktorej motívom bola vlastná neodvratná smrť. 11. februára spáchala samovraždu – v skorých ranných hodinách sa otrávila plynom. Do bytu sa neskôr dostala opatrovateľka, ktorá Sylvii ako zvyčajne prišla pomôcť s deťmi. Tie boli nájdené v poriadku – dvere mali dôkladne utesnené mokrými látkami. Jej smrť viedla k vzniku nového termínu v psychiatrii. Bol vytvorený v roku 2001 americkým psychológom Jamesom C. Kaufmanom, ktorý je známy najmä pre svoje štúdie kreativity. Kaufman skúmal spisovateľov (básnikov, prozaikov, dramatikov, spisovateľov literatúry faktu) a v súvislosti s nimi aplikované tri premenné – znaky duševnej poruchy, dlhodobo pretrvávajúce fyzické ochorenie a osobná tragédia (napríklad strata blízkej osoby, rozpad vzťahu, traumatizujúci zážitok). Táto štúdia viedla k zisteniu, že v prípadoch spisovateliek boli príznaky duševných ochorení prítomné signifikantne častejšie. V druhej štúdii sa preto zameral len na ženy – k štyrom kategóriám spisovateliek pridal ešte herečky, političky a maliarky. Výsledky potvrdili prvú štúdiu. Najohrozenejšiu skupinu v rámci duševných ochorení predstavovali práve spisovateľky, ktoré zároveň častejšie než iné profesie zažívali traumatické udalosti. Kaufman tento jav nazval Efekt Sylvie Plath. Sylvia Plath počas života publikovala jedinú zbierku básní a jediný román. Väčšina jej tvorby bola vydaná posmrtne – Ariel (1965), Winter Trees (1972)

či Crossing the Water (1971). Zásluhou autentickej výpovede najvnútornejších emócií a majstrovskému vyobrazeniu dravosti boja človeka s endogénnym psychickým ochorením sa definuje ako jedna z centrálnych osobností takzvanej confessional poetry. Za súborné dielo básní The Collected Poems jej v roku 1982 bola udelená Pulitzerova cena in memoriam.

„Na hranici medzi bytím a smrťou je krehkosť.“ Sylvia nám krehkosť vlastnej existencie nemilosrdne ukazuje v pulzujúcom tempe svojej tvorby. Pripomína, že s ňou musíme nevyhnutne počítať, a je snáď aj kľúčom k našej vlastnej existencii a sile.

Erika Urbánková

Adaptačná atraktivita

pre každého čitateľa osobitý. Čo však oddeľuje pojem adaptačnej atraktivity od náhodného, hlbšie nevýznamného rozdielu medzi literárnou a filmovou postavou, je dôvod skrývajúci sa za týmto rozdielom.

Adaptational attractiveness, do slovenčiny voľne preložené ako adaptačná atraktivita, je fenomén, s ktorým sa asi stretol každý, kto si prečítal literárnu predlohu filmu či seriálu predtým, ako si ho pozrel. Jednoducho sa dá tento pojem definovať ako skrášlenie postavy pre účely filmovej adaptácie literárneho diela obsadením herca alebo herečky, ktorí sú atraktívnejší než ich knižné verzie. Najznámejším príkladom je postava Hermiony Grangerovej (Harry Potter), ktorá má podľa predlohy výrazný predkus a strapaté, nekontrolovateľné vlasy, zatiaľ čo Emma Watson obsadená do tejto úlohy je “príliš krásna”, ako sa vyjadrila aj autorka literárnej predlohy. Ďalej môžeme uviesť napríklad postavu Rochestera vo všetkých adaptáciách románu Jana Eyrová (v pôvodnom diele je táto postava neatraktívna, s hrubými črtami a veľkým nosom, a na filmovom plátne si ju zahrali typické idoly krásy svojej doby – Carlton Heston, Timothy Dalton či Toby Stephens), Anastasia v 50 odtieňov sivej (kde sa divákom namiesto hanblivej, trápnej a všedne vyzerajúcej stážistky predstavila sebavedomá, dokonalá Dakota Johnson) či takmer všetky filmové adaptácie Drakulu a nespočetné množstvo seriálov na Netflixe, ktoré nebudem menovať. Viac či menej badateľné rozdiely medzi postavami v jednotlivých adaptáciách môžeme vidieť aj pri prechodoch medzi inými formami, no v prípade adaptácie textu sú rozdiely najmarkantnejšie práve preto, že prvotný zážitok je

Adaptačná ataktivita je v podstate založená na uplatňovaní štandardov krásy na úkor kvality diela. Obsesia s krásou a dokonalosťou je silnejšia než túžba vytvoriť niečo zmysluplné a pravdivé. Ženy na obrazovkách musia mať dokonalé vlasy, pleť, postavu a šatník, aj napriek tomu, že práve prežívajú psychologickú krízu (Queen›s Gambit, Netflix, 2020) alebo vykonávajú inú aktivitu, pri ktorej ľudia všeobecne nevyzerajú dobre. Táto problematika otvára dôležitú otázku: Akým spôsobom interpretujú tvorcovia dejovú líniu cez vzhľad postáv? Do akej miery je táto interpretácia ovplyvnená štandardmi krásy? Hoci sa tieto štandardy dotýkajú nielen žien, určite sú pre nás viac viditeľné. Je preto dôležité sa o adaptačnej atraktivite rozprávať a rozlišovať jej jednotlivé nuansy. Štandardy krásy sú vo svojej podstate sexistický koncept, a to aj tie orientované na mužov. Sú nevynechateľnou súčasťou a častokrát zároveň zdrojom vzniku rodových stereotypov. Ich vnímanie v kontexte umeleckého či zábavného priemyslu (kamkoľvek sa rozhodnete filmy a seriály spomenuté v tomto článku zaradiť ), je esenciálne pre kritické sledovanie jeho obsahu a pre možnosť jeho zlepšovania sa. Existencia adaptačnej atraktivity môže byť spochybnená odlišnou vizualizáciou postáv jednotlivými čitateľmi a ideu, že sa za týmito príkladmi skrýva niečo viac, môžeme ľahko označiť za prehnanú snahu nájsť problémy tam, kde žiadne nie sú. Každý čitateľ

si predsa postavy v literárnej predlohe predstavuje inak. Môže to byť ovplyvnené našou vlastnou predstavou toho, ako vyzerajú jednotlivé črty pripísané postavám, tým, ako vyzerá väčšina ľudí v našom okolí alebo našou preferenciou. Ak je postava opísaná ako atraktívna, každý čitateľ si túto postavu predstaví podobnú niekomu, koho pokladá sám za atraktívneho. Významnou sa pri definovaní problematiky adaptačnej atraktivity ale stáva otázka dôležitosti a vplyvu vzhľadu postáv na dej. V niektorých prípadoch je vzhľad postáv vedľajší. Sú však príbehy, v ktorých hrajú vonkajšie charakteristiky postáv, všeobecne vnímané ako negatívne, kľúčovú rolu v rámci rozvoja príbehu či pochopenia komplexity týchto postáv. Ďalej môže adaptačná atraktivita ohroziť aj schopnosť divákov stotožniť sa s postavami, ktoré v mnohých prípadoch svoju popularitu získavajú práve na základe nedokonalosti, ktorá je ľuďom prirodzene sympatická.

Pri zamyslení sa nad touto problematikou je kľúčové pochopiť jej dopad. Netvrdím, že rozdiely vo vzhľade postáv, v adaptáciách literárnych diel, sú najzávažnejším problémom súčasnej kinematografie či dokonca spoločnosti. Absurdnosť tejto myšlienky je dúfam jasná. Problém je však vždy ťažšie vidieť či dokonca považovať za dôležitý, keď sa nás netýka. Adaptačnú atraktivitu musíme vnímať ako symptóm. Predstavuje totiž len jeden z prejavov ideológie stereotypov sexizmu hlboko zakorenený vo filmovom priemysle, ako aj v celej spoločnosti. A dúfam, že v tomto prípade sa zhodneme všetci (a všetky), že ide o problém celospoločenských rozmerov.

Karma Hasbach

H. P. Lovecraft: Otec weird fiction

Howard Phillips Lovecraft sa narodil 20. augusta 1890 v meste Providence rodu prvých prisťahovalcov na území nového kontinentu – Ameriky. Už od útleho detstva bol veľký snílek. V útrobách starého, mohutného, rodinného domu trávil väčšinu svojho času, ďaleko od spoločnosti. Už vo veku dvoch rokov sa naučil čítať a oplýval mimoriadnou inteligenciou a predčasnou vyspelosťou. Povahou bol samotár a introvert. Deti ho v kolektíve šikanovali a utláčali v dôsledku jeho vskutku čudného správania, preto školu navštevoval len zriedkavo. Bol vychovávaný prehnane starostlivou matkou, ktorá ho rozmaznávala. Jeho otec bol obchodník zaneprázdnený pravidelnými obchodnými cestami. Howard, v roku 1893, v období, keď mal ešte len tri roky, prežil obrovskú tragédiu, ktorá postihla celú rodinu, a to v dôsledku psychického zrútenia sa jeho otca, ktorý bol dlhodobo pod vplyvom veľkého stresu. V tomto roku bol jeho otec premiestnený do miestnej psychiatrickej liečebne, kde mu bola diagnostikovaná progresívna paralýza. Rodina s ním prerušila komunikáciu a po piatich rokoch v liečebni napokon zomrel. Howarda vychovávala jeho matka, dve

tety a starý otec, ktorý v ňom vzbudil lásku k Edgarovi Allanovi Poeovi, prostredníctvom kníh, ktoré mu poskytoval k čítaniu. Howard miloval Homérove eposy, rôzne starodávne báje, mytológiu a zaoberal sa prírodnými vedami – a to biológiou, chémiou, astronómiou a fyzikou. Taktiež bol veľkým fanúšikom Alberta Einsteina a jeho teórií. Vzťah jeho matky k nemu bol patetický – matka ho milovala a zároveň nenávidela, keďže bola presvedčená, že jej syn je mimoriadne škaredý. V určitých chvíľach ho dokonca obviňovala aj z otcovej smrti. Mladý Howard trpel nočnými desmi, intenzívnymi zlými snami, a preto sa zámerne vyhýbal spánku. To malo samozrejme dopad aj na jeho psychické zdravie – bol podráždený a precitlivený. Niekoľko mesiacov pred dokončením strednej školy sa niekoľkokrát psychicky zrútil. Bol zničený jeho ideál stať sa astronómom, keďže si postupom času uvedomil, že nemá dostatočné schopnosti v oblasti matematických vied, ktoré sú v tomto odbore potrebné. Nikdy nedokončil strednú školu. Uzavrel sa pred svetom, von z domu vychádzal len v noci, trpel migrénami a mal občasné samovražedné sklony. Po niekoľkých rokoch sa Howard začal ukazovať verejnosti formou písania článkov v spolupráci s Edwardom F. Dasemom – prezidentom spoločnosti United Amateur Press Association. V týchto rokoch stihol napísať svoje prvé dve známe diela Dagon a The Tomb. Začal si taktiež písať s mnohými významnými autormi poviedok a básní tej doby, a to napríklad s Clarkom Ashtonom Smithom a Robertom Albertom Blochom, ktorý bol autorom románu Psycho. V roku 1931 Howard zažil ďalšiu traumatickú udalosť, a to konkrétne stratu svojej milovanej matky, ktorá sa po celé roky

nedokázala zmieriť so smrťou svojho manžela a v roku 1919 bola umiestnená do rovnakej psychiatrickej liečebne, v ktorej zomrel. Príčinou jej smrti bola nevydarená operácia močového mechúra. Howard začal zas a znova trpieť návalmi samovražedných myšlienok. Po zotavení cestoval do New Yorku, kde spoznal svoju nastávajúcu Soniu Greenovú – pôvodom ukrajinskú židovku. So Soniou, do ktorej sa Howard zamiloval, viedli dlhé filozofické rozhovory a debaty o literatúre. Rozumeli si a ctili si jeden druhého. Ich manželstvo napriek tomu ostalo nenaplnené, a to kvôli asexualite H. P. Lovecrafta, ktorý voči pohlavnému styku pociťoval averziu. Po dvoch rokoch sa tento manželský pár rozišiel, avšak nikdy úradne nerozviedol. V roku 1933 sa vrátil do svojho rodného mesta a začal sa naplno venovať svojej kariére. Tu sa zrodili jeho najvýznamnejšie diela, napríklad The call of Cthulhu, At the Mountains of Madness, The shadow out of Time alebo The Case of Charles Dexter Ward. V roku 1936 mu bola diagnostikovaná rakovina čriev, ktorú Lovecraft veľmi zľahčoval a nebral ju vážne. V roku 1937 bol vo veľmi zlom stave umiestnený do nemocnice, kde mu už lekári, v dôsledku zanedbanej liečby, nevedeli pomôcť. Lovecraft bol so svojím osudom zmierený. Svoje myšlienky a pocity zapisoval do takzvaného denníka smrti. V nesmiernych bolestiach toho istého roku zomrel a bol pochovaný v hrobe, ktorý mu postavili jeho najbližší priatelia, zdobenom jeho obľúbeným úryvkom z básne – „I am Providence“. Jeho tvorba sa stala svetoznámou až po jeho smrti, presne tak, ako to vo väčšine prípadoch umelcov býva. Vo svojej tvorbe bol považovaný za nasledovníka E. A. Poea. Lovecraft bol

mimoriadne sebakritický a za svoje najlepšie dielo, na ktoré je najviac hrdý, označil The Colour Out of Space. Vo svojich dielach zobrazuje existenčné krízy hlavných postáv, mimozemské civilizácie, ktoré sú ľahostajné k ľudskému druhu, nadprirodzené bytosti, zneužívanie vedy, rôzne dimenzionálne sféry, kozmickú prázdnotu a nekonečnosť vesmíru. Svojimi dielami taktiež varoval pred hrozbou jadrových a nukleárnych zbraní. Jeho pesimistický, takmer cynický pohľad na svet zobrazoval vo svojich dielach, kde častokrát používal i miernu iróniu. Bol zástancom nihilizmu a racionálneho mechanizmu. Miloval mačky, ktoré taktiež zobrazoval vo svojich dielach, ako napríklad The Cats of Ulthar, a bol milovníkom čokolády a kávy. Sám seba vyhlasoval za ateistu a netajil sa svojou nenávisťou voči cirkvi. Napriek jeho ateizmu svetoznámi okultisti čerpali z jeho diel a prehlasovali, že vo väčšine prípadov je v nich zobrazená čiastočná pravda o zmysle existencie. Autor hororu, fantasy a sci-fi Stephen King o Lovecraftovi prehlásil:

„Lovecraft je zodpovedný za vlastnú fascináciu hrôzou a morbídnosťou, čo malo na jeho tvorbu ten najväčší vplyv.“ Medzi jeho najvýznamnejšie diela a poviedky patria napríklad: Sny v čarodejníckom dome Hypnos Z neznámeho sveta Mesačný močiar Polaris Za stenou spánku Prízrak temnoty Podivný dom vysoko v hmle Tí druhí bohovia Iwa Nadzam

Sovietska kinematografia na začiatku 20. storočia Rovnako ako aj americká či iná svetová kinematografia, tak aj sovietska produkcia bola na začiatku 20. storočia ešte málo rozvinutá a filmári stále prichádzali s novými filmovými technikami. Veď predsa prvý film od bratov Lumièrovcov sa po prvýkrát premietal päť rokov pred začatím tohto storočia. Filmové umenie bolo stále neprebádaným ostrovom. Odhaľovať jeho možnosti sa darilo niekoľkým filmárom po celom svete. V roku 1922 bol založený Sovietsky zväz a za najvýraznejšie objavy v oblasti kinematografie sa dajú považovať práve tie, ktoré vynašli sovietski filmári. Kino Sovietskeho zväzu obsahuje filmy produkované konštitučnými republikami Sovietskeho zväzu, ktoré odrážajú prvky sovietskej kultúry, jazyka a histórie, hoci všetky boli regulované ústrednou vládou v Moskve. Najplodnejší v republikánskych filmoch, po Ruskej sovietskej federatívnej socialistickej republike, boli Arménsko, Azerbajdžan, Gruzínsko, Ukrajina a v menšej miere Litva, Bielorusko a Moldavsko. Zároveň sa národný filmový priemysel riadil filozofiou a zákonmi navrhnutými monopolnou sovietskou komunistickou stranou, ktorá priniesla nový pohľad na kino. Začiatky kinematografie Sovietskeho zväzu boli pomerne ťažké a chaotické. Mnohé súkromné produkčné spoločnosti sa obávali znárodnenia, a preto

ukončili podnikanie alebo odišli do zahraničia. So sebou si vzali aj technické vybavenie a filmový materiál, ktoré sa v Rusku nevyrábali. To zapríčinilo prijatie zákona, podľa ktorého mal byť všetok filmový materiál súkromných firiem registrovaný. Tie ho však následne len ukryli a nedostatok sa ešte zvýšil. Vláda plánovala znárodnenie kinematografie ako odvetvia priemyslu, v tomto období však na to nemala dostatočné prostriedky, a preto sa musela uspokojiť s jej kontrolou prostredníctvom novozriadeného Ľudového komisariátu osvety (Narkompros). Na jeho čele stál príležitostný filmový scenárista Anatolij Lunačarskij. Filmová produkcia bola v tomto období veľmi nízka, sústreďovala sa väčšinou na krátke spravodajstvo a agitky – propagandistické filmy, ktorých úlohou bolo nadchnúť divákov pre vec socializmu. Napríklad film Proletári všetkých krajín, spojte sa! predstavoval výjavy z histórie triednych bojov v kombinácii s citáciami z Marxovho Komunistického manifestu. Film Opevnenie, ktorý vyrobil Petrohradský filmový výbor podľa Lunačarskeho scenára, spájal fiktívny príbeh s dokumentárnymi zábermi a propagoval zaberanie domov zámožných rodín chudobnými. Keďže v mnohých odľahlých končinách novo vznikajúcej krajiny Sovietskeho zväzu nebola zavedená elektrina a neexistovali tu ani kiná, agitačné vozy (nákladné autá, vlaky) rozvážali propagačné tlačoviny, premietali krátke agitky a hrali divadlo, aby vyvážali novú ideológiu k obyvateľstvu i vojakom bojujúcim v občianskej vojne. Jeden z významných objavov je napríklad Kulešov efekt, ktorý prvýkrát zaviedol a vynašiel sovietsky filmár Lev Kulešov v 10. a 20. rokoch 20. storočia. Je to efekt strihu, pri ktorom

diváci dostanú väčší emocionálny zážitok kombináciou dvoch postupných záberov, ako len od samostatného izolovaného záberu. Filmári tento efekt používajú, aby nenápadne upriamili pozornosť diváka na špecifické detaily v kontrastných snímkach v celom ich filme. To dáva detailom väčší význam a pomáha vyrozprávať dejovú mechaniku príbehu, ale aj emocionálnu cestu postavy. Americký režisér Hitchcock to vysvetľuje v archívnych záberoch približne takto:

„Vidíme prvý záber na muža, ktorý sa na niečo pozerá. Nasleduje druhý záber na ženu, ktorá drží dieťa v jej náručí. Záber je presmerovaný naspäť na muža, na reakciu toho, čo videl. Usmeje sa. Aká je to postava? Láskavý, sympatický muž. Teraz zábery s mužom ponecháme v rovnakom poradí, ale záber so ženou a dieťaťom zmeníme na záber s dievčaťom v bikinách. Pozrie sa. Dievča v bikinách. Usmeje sa. Kto je teraz? Oplzlý, starý muž. Už ďalej nie je láskavý gentleman. To je to, čo pre vás film môže spraviť.“ Kulešov vytvoril niekoľko dôležitých filmov pre sovietsku kinematografiu, medzi ktorými je napríklad aj film Po zákonu (1926). Bol učiteľ a teoretik, ktorý hlboko ovplyvnil celú generáciu sovietskych režisérov. Medzi

jeho brilantných študentov patrí aj Sergei Ejzenštejn. Sergei Ejzenštejn bol ruský filmový režisér a teoretik, ktorý režíroval niekoľko najväčších propagandistických filmov v histórii kinematografie. Avšak to, prečo je tak známy, je vďaka jeho teórii montáže. Montáž je filmárska technika, v ktorej je niekoľko snímok komponovaných spoločne, pre ušetrenie času a pre lepšie vyrozprávanie príbehu. Ejzenštejn najlepšie využil montáž v jeho filme z roku 1925, Krížnik Potemkin. Dej bol rozdelený do piatich dejstiev a ponorený do príbehu vzbury na palube krížniku Potemkin počas boľševickej revolúcie roku 1905. Piate dejstvo filmu Víťazná plavba je jedna z dobre známych scén vo filmových dejinách, pretože tu bola využitá práve spomínaná montáž. Je to sekvencia masakru na odeskom schodisku, s množstvom výrečných detailov – utekajúci mrzák, opustený kočík s dieťaťom, ľudia bežiaci dolu schodmi, zomierajúci – a rytmizovaná je strojovým pohybom prenasledujúcich. Montážna obrazová skladba, vychádzajúca z vizuálnych kontrastov protikladných obrazov spojených do novej syntézy. Montážne filmy mali v novej spoločnosti plniť propagandistickú úlohu, preto sú silno ovplyvnené komunistickou ideológiou. Ich estetické hodnoty však tento ideologický obsah presahujú. Hovorí sa, že revolúcie požierajú svoje vlastné deti. Inak tomu nebolo ani v prípade viacerých montážnych režisérov, ktorých tvorbu začali po čase obviňovať z formalizmu a myšlienkovej nezrozumiteľnosti pre robotnícke masy. Preto mali mnohí tvorcovia problémy so schvaľovaním svojich scenárov. Hoci filmy montážnej školy tvorili iba časť sovietskej filmovej produkcie 20. rokov, priniesli najviac štylistických inovácií,

a vďaka priaznivému ohlasu mali vplyv na filmy doma aj v zahraničí. Okrem avantgardných filmov sa sovietska kinematografia venovala aj tradičným žánrom: komédiám, historickým filmom alebo literárnym adaptáciám. Napriek ideologickému zámeru, ktorý

filmy sovietskeho zväzu spravidla mali, môžeme zhodnotiť, že sa zúčastňovali na globálnom rozvoji kinematografie a hrajú dôležitú úlohu v dejinách filmu, popri iných svetových produkciách. Ak by nebolo týchto filmov, história kinematografie by bola ukrátená o veľa cenného materiálu.

Laura Genčúrová

Lidská duše jako umění Ztrácíme oči v mlze. Necháváme mluvit duše. Jesenní vítr boří hranice. Hranice mezi tělem a duchem. Řečí a citem. Jsem sběratel duší. Miluji je všechny. Umělecká díla nevyčíslitelné hodnoty. Vidím daleko za charakter. Ke křehkosti a půvabu, vzniku a zkáze. Nemám rád kritiky umění, a o to víc nemám rád kritiky lidské duše. Zmatené ovečky s povrchními kritérii. Chtěli mi zakázat lásku. Lásku nejvyšší ctnosti. Copak nevidíte ty nádherné barvy citlivě vložené v každém z nás? Copak

necítíte tu harmonii protikladů? Magičnost v nepochopeném. Tajemnost v nehledaném. Krása v neviditelném. Duše jako čistá esence lásky. Obdivuhodné dílo hvězd. Září v každém z nás. Zavři oči a pocítíš mráz. Dechberoucí závan úžasu. Umělecký prožitek. Lidi chodí do galérií obdivovat umění smysly vnímatelné. Mám ráda galerie, ale radši potkávám duše. Nenucené, nestvořené, nevtíravé, čisté. Stvořené z nebeského prachu. Mistrovsky namalované, vytesané, vypálené.

Dokonalé. Může být umění dokonalé? Má být vůbec dokonalé? Může být duše nedokonalá? Je duše vrcholem umění? Ponořuji se v úvahách a pitvám nepitvatelné. Ohromná krása mi pomátla hlavu. Extáze z opojení duší. Neschopen přestat milovat. Neschopen přestat žasnout. Neschopen přestat se trápit a radovat, ztrácet se a hledat. Krásná tvář není podmínkou krásné duše. Je krásná duše podmínkou krásné tváře? Copak nezrcadlí oči naši duši? Nevidíš, jak se lesknou? Koho bys miloval, kdybys byl slepý? Musel bys cítit. Musel bys milovat jenom duši, které náleží lidské tělo. Dovolím si tvrdit, umění druhotné hned po bohatství podstaty samotné. I milovníci umění občas pozapomenou milovat královnu všech umění. Bál jsem se, že jednou ztratím inspiraci. Dnes už vím, že ne. Múza všech múz a umění nad umění – duše lidské mě budou provázet pořád, budou zářit jako pochodeň v tmě nicoty. Kdybych mohl, chtěl bych být jen duše. Krásná podstata v nepodstatném světě. Může být duše na světě náhodou? Může náhoda za vtělení do těla? Kdo vybírá těla pro konkrétní duše? Kdo vyvažuje všechnu krásu? Všechnu bolest? Není úžasné, když duše – samotné umění tvoří další umění? Byls někdy víc vděčný za to, že jsi dostal duši než za to, že jsi dostal tělo? Nahlédls někdy vůbec na někoho duši bez dotazu na jeho charakter? Nejsem si jistý, jestli je duše nesmrtelná. Pak se mi ale naskýtá otázka... Je umění smrtelné? Nejvyšší umění nemůže být stoprocentně smrtelné, přesněji přinejmenším jeho idea. Jdou po smrti všechny duše do galerie duší, kdy je chodí obdivovat bytosti schopné přirozeně této ctnosti? Čekají tam na přesně stanovenou dobu, kdy budou

znovu potřebné tady? Na Zemi? Každý tě miluje, když umíráš. Jenom ze soucitu. Proč nejsme schopni vidět nádheru duše? Oproštěni od všech okolností. Syrovou čistotu. Sílu neempirického pochopení. Copak je správné podrobit život pravidlům rozumu? Copak je nesprávné cítit? Trávit duši rozumem. Rouhání nad všechny rouhání. Snadná cesta živoření. Opak žití. Dovolil jsem mluvit mou duši a lidi to děsí. Povýšil jsem ji nad všechny hodnoty, nad všechny nádhery. Svatyni umění. Potlačenou a přehlíženou. Proč to ve světě takto chodí? Že nejjasnější hvězdy jsou zavírány ve sklepě? Vypálili by vám vaše nepřipravené oči. Zavřené v temnotě. Bez možnosti úniku. Spálené silou své záře. Zjizvení mrzáci světa stínů. Opovržení hodný ztroskotanci na ostrově Nepochopení. Z bandasek se vylévají bublinky krásna. A tečou přímo do odtoku. Aspoň rybičky je vědí ocenit. Víří hladinu do nejkrásnějších obrazů a ztroskotanci se klepou štěstím, protože i rybičky mají duše. Jsou uměním a darem. Naivní doufání. Doufání po přijetí. Zahozené prosby o pochopení. Nepředstavitelná tíha nevyřčených slov. Balvany strachu. Když se topím, dej mi ruku. Zachraň aspoň moji duši. Darovanou bez výhrady. Nahou a strádající. Nezavři ji do sklenice. Pusť ji, prosím, v lese. Když bude mlha. Nedávej jí sbohem. Lidi jsou zvyklí opouštět. Duším to vlastní není. Připoutány bez pout. Svobodný spolu. Smějící se v bolesti a plačící štěstím. Z bezvýhradnosti. Ohrožující neohrozitelné. Milující nemilovatelné a užasnuti samotným úžasem. Dvě duše leží v dešti. Nebo klidně i deset. V dešti bezhraničné lásky. Nejsvětější krásy. paranoid genesis

TEXTILE ART OF TODAY Trienále výstavy textilného umenia, TAOT, sa aktuálnym rokom 2021 uskutoční už šiestykrát. Celý projekt vznikol na počesť významnej slovenskej textilnej výtvarníčky Boženy Augustínovej, tvoriacej najmä v oblasti netkanej tapisérie Artprotis a Arttex. Čo je na Textile Art of Today ale také výnimočné? Poďme sa na to pozrieť pekne poporiadku. V prvom rade je nutné zdôrazniť, že Textile Art of Today je najväčším projektom svojho druhu v strednej Európe. Výstava má každým ročníkom čoraz viac pozitívnych ohlasov zo strany partnerov projektu ako aj od širokej odbornej i laickej verejnosti. TAOT je projektom medzinárodného charakteru, na ktorom sa ročník čo ročník zúčastňujú textilní výtvarníci z celého sveta. Zámerom medzinárodnej výstavy Textile Art of Today je spájať vyššie spomínaných svetových výtvarníkov a prezentovať aktuálne trendy v oblasti textilnej tvorby. Dostáva sa nám tak neopakovateľnej príležitosti nasať na jednom mieste umenie vzniknuté v rukách umelcov slovenských, ako aj výtvarníkov z Japonska, Holandska, Česka, Rakúska a pod. Úmysel vytvoriť tento grandiózny projekt vznikol na Slovensku, kde výstava všetky svoje ročníky symbolicky započne. Expozícia štartuje v Bratislavskej Danubiane, odkiaľ sa presúva do Popradu a plynutím roka dorazí aj do ostatných krajín V4 – Poľska, Maďarska i Česka, celkovo má 4 reinštalácie vo významných galériách strednej Európy. Mnohí z vystavujúcich umelcov sa svojou tvorbou angažovane vyjadrujú ku globálnym problémom

sveta a pomocou kritického myslenia poukazujú na aktuálne témy ťažiace spoločnosť. Projekt TAOT prezentuje súčasnú textilnú tvorbu, snaží sa návštevníkom priblížiť textil ako modernú, dynamickú disciplínu, ktorá prekračuje hranice klasického vnímania textilného umenia. Na expozícii si môžete teda okrem klasického spracovania textilu formou odevu, obohateného o iskričky extravagancie, užiť aj konceptuálne a netradičné inštalácie, objekty, obrazy, tapisérie, performancie, video art a mnohé ďalšie skvosty fantázie a kreativity. Pred každým ročníkom sa v určitom časovom predstihu vyhlasuje OPEN CALL pre umelcov, prihlásiť sa môže každý, no výberovou komisiou prejde len obmedzený počet uchádzačov. Vybrané diela musia spĺňať niekoľko kritérií, akými sú kvalita technológie i spracovania, estetická hodnota, inovatívnosť a veľa ďalších objektívnych charakteristík akosti. Na piatom ročníku Textile Art of Today sa zúčastnilo 400 umelcov zo 49 krajín a 5 kontinentov. Kurátorská porota vybrala z 1000 prihlásených diel 121 najlepších, ktoré boli verejne prezentované v rámci výstavných expozícií piatich stredoeurópskych galérií. Ak sa pohybujete v tejto umeleckej oblasti, neváhajte a utekajte vyplniť prihlášku otvorenej výzvy na šiesty ročník projektu Textile Art of Today 2021. OPEN CALL pre výtvarníkov pracujúcich s médiom textilu je aktuálne otvorený a potrvá až do 16. 4. 2021. Viac informácií môžete nájsť na oficiálnej stránke projektu. Splnenou ambíciou, no zároveň stále aktuálnou víziou do budúcnosti Textile Art of Today je prepájanie textilného umenia s modernými technológiami a prinášanie väčšej interaktívnosti

diel, pri ktorých sa návštevník galérie necíti anonymne, no stáva sa aktívnou súčasťou celej výstavnej expozície. Na minulom ročníku výstavy v Danubiana Meulensteen Art Museum v roku 2018 bol prvýkrát uvedený Virtuálny vesmír štyroch pomyselných vesmírnych planét. Bola to unikátna prezentácia textilných diel formou virtuálnej reality, kde sa návštevník mohol teleportovať na umeleckú planétu, ocitol sa tak v srdci a duši samotných diel, ktoré mohol razom obdivovať z čisto novej perspektívy. Milovník umenia bol priamo konfrontovaný s vytvorenými kúskami, do ktorých mohol vstupovať a inak s nimi manipulovať alebo sa len na planétach pohybovať s jedinečnou šancou zblízka obdivovať a nasávať emócie z textilných diel. Razom vznikla nová dimenzia výstavy, ktorá umožnila návštevníkovi stať sa aktívnym spolutvorcom tejto hry. Riaditeľ projektu Textile Art of Today, Andrej Augustín, spolu so svojím organizačným tímom vymýšľajú nové inovatívne spôsoby zatraktívnenia výstavy od ročníka k ročníku. Tohtoročný šiesty ročník TAOT bude výnimočný zakomponovaním rozšírenej reality do expozície výstavy, vďaka ktorej bude mať človek možnosť prezretia si zdigitalizovaných verzií umeleckých diel vo svojich telefónoch po naskenovaní určitých obrazcov do svojich vyššie spomínaných zariadení. Okrem tejto inovácie sa Textile Art of Today uberá doteraz na tomto podujatí neprebádanými chodníčkami a stavia novú výzvu umelcom. Výtvarníkom sa ponúka možnosť svoje dielo vytvoriť v duchu zjednocujúcej témy, v ktorej sa ponesie Textile Art of Today v roku 2021. Tematikou, na ktorú sa môžu umelci vo svojich prácach sústrediť, je ekológia. Pre najlepšie dielo vytvorené

v duchu ekológie, či už materiálovo alebo procesovo a technologicky spadajúce do tejto kategórie, bude umelkyni alebo umelcovi udelená aj špeciálna Enviro Award. Každým ročníkom meniaca sa farba loga sa v roku 2021 mení na zelenú z predchádzajúcej žltej farby v “enviro friendly“ duchu. Novovytvorená cena sa pridáva k radu doteraz udeľovaných prestížnych ocenení: Grand Prix Boženy Augustínovej, Excellent Award, Visegrádska Cena, Cena Danubiany, Cena Tatranskej Galérie v Poprade, Cena Poľského inštitútu a Študentská cena. Na piatom ročníku Textile Art of Today získala hlavnú cenu Grand Prix Boženy Augustínovej holandská výtvarníčka Marian Bijlenga so svojím dielom SAMPLER DOTS LARGE. Autorku fascinujú bodky, čiary a obrysy svojimi

rytmickými pohybmi, ale aj prázdnym priestorom, ktorý ohraničujú. Vo svojich dielach pracuje s vláknom, tkaninou a konskou srsťou, s materiálmi, ktoré sú jemné, ľahké a ohybné. Skrz svoje práce sa snaží objavovať nové formy, na čo jej najlepšie slúžia textílie vďaka ich poddajnosti. Pre umelkyňu je najpodstatnejšou priehľadnosť a ponechávanie voľného priestoru medzi štruktúrou a stenou, tak dosahuje oslobodenie predmetu a to, čo nazýva priestorovým kreslením. Čo budeme môcť vidieť na výstave Textile Art of Today tento rok v septembri ešte nie je úplne jasné, ale môžeme sa s istotou domnievať, že nám bude zas a znova poskytnutý jedinečný, svojský a neopakovateľný zážitok, stimul ducha, ktorý by sme si nemali nechať ujsť. Celestína Minichová

Cestovateľské okienko:

Benátky

Mesto Benátky nesie už len v samotnom názve očakávanie niečoho fascinujúceho. Leží v severnom Taliansku a je typické gondolami, podlhovastými loďkami, na koncoch špicatých a zahnutých dohora, kanálmi, ktoré zväčša nemajú príliš lákavý pach, a benátskym karnevalom, určite známym a presláveným po celom svete. Po taliansky sa nazývajú Venezia. Preteká nimi aj Jadranské more, ktoré obmýva celú východnú časť talianskej „čižmy“ a vedie až k jej opätku. Benátky sú zároveň aj hlavným mestom talianskeho regiónu Benátsko. Patria k najvychýrenejšej turistickej lokalite v Taliansku. Pravdepodobne hneď po Ríme. Počet obyvateľov priamo v Benátkach je 260 897. Vznikli v roku 697 a boli strediskom obchodu s korením a umenia. Ponte di Rialto je most, ktorý prechádza ponad Canal Grande. Je veľmi špecifický a je z neho výhľad na Santa Maria della Salute, rôznorodé domčeky popri kanáli a gondoly, ktoré kotvia pozdĺž kanála. Poskytuje dokonalú panorámu. Začal sa stavať v roku 1576. Je najstarší a najvýznamnejší spomedzi benátskych mostov a padá do oka hneď po príchode do Benátok. Canal Grande je najširší prieplav, a teda najväčší kanál v Benátkach. Palazzo Ducale je Dóžov palác, ktorý bol postavený v začiatkoch deviateho storočia. Krátko na to aj vyhorel. No znovu ho opravili a nabral na kráse. Sídlil v ňom Dóža a celé vedenie vtedy ešte Benátskej republiky. Je postavený v gotickom a renesančnom štýle. Zvonku má ružovú fasádu a tvoria ho arkády a lodže. Pôsobí veľmi

elegantne a výsostne. Palác je prepojený aj s väznicou. V Benátkach je veľké množstvo kostolov a tiež kostol a bazilika Santa Maria della Salute. Je veľmi nápadná, pretože má zelenú kupolu. Začala sa stavať v roku 1631 v barokovom štýle, hneď po tom, ako zasiahol Benátky mor. Zvonku baziliky sú vyobrazené sochy štyroch evanjelistov. No najvýznamnejšia bazilika v Benátkach je jednoznačne Bazilika sv. Marka (Basilica di San Marco), ktorá sa rozprestiera na Piazza di San Marco, námestí sv. Marka, kde sa nachádza aj Dóžov palác. Bola postavená v štrnástom storočí. Podľa legendy je zasvätená tomuto evanjelistovi preto, že v roku 828 sa z egyptskej Alexandrie dostali jeho pozostatky do Benátok. Pred ňou sa nachádza aj orloj, vysoký stĺp s levom na jeho vrchole, ktorý je symbolom sv. Marka. Bazilika sa nazýva aj Zlatá Bazilika, pretože jej interiér aj exteriér tvorí veľa zlata. Zvonka je veľmi atypická. V štyroch hlavných oblúkoch sú vyobrazené výjavy z Biblie, tiež je zdobená sochami svätcov, ktorí sa nachádzajú v jednotlivých vežičkách. Naproti nej je ešte zvonica sv. Marka (Campanile di San Marco), veža vysoká 98,6 metra. Patrí tiež medzi dominanty Benátok. Turistom ponúka vyhliadku, ktorá určite stojí za to. Jej stavba je však pomerne nová, pretože sa v roku 1902 zrútila. Námestie býva v určitých intervaloch zaplavované a Benátky sú potom o to originálnejšie. V tomto meste nechýbajú múzeá a galérie, ktoré sú umiestnené v historických budovách. Mesto tiež dýcha históriou a umením. Pochádza odtiaľto Giacomo Casanova, významný taliansky prozaik, dramatik, spisovateľ a poet. Po celých Benátkach je veľa malých obchodíkov, ktoré predávajú suveníry, rôzne ozdoby, dekorácie,

ale aj oblečenie, obuv a rôzne potreby, samozrejme, všade sú aj typické karnevalové masky, ktoré symbolizujú najväčšiu miestnu udalosť. Dajú sa tu však nájsť aj svetoznáme značky, ako napríklad Gucci. Obyvatelia zväčša žijú z cestovného ruchu, veľa z nich vlastní gondolu alebo loďku. No tým, že mesto je poväčšine postavené na vode, mnohé budovy sa rozpadávajú a ničia. Takisto na nich vplývajú časté záplavy, ktoré sú spôsobené aj globálnym otepľovaním.

Cez leto sa tu nachádza nespočetné množstvo turistov, ale aj v zime, keď sa koná svetoznámy a preslávený Carneval di Venezia, teda benátsky karneval. Koná sa vždy približne začiatkom februára a trvá týždeň, niekedy aj dva. Je usporiadaný ako oslava a hodovanie pred štyridsať dňovým pôstom pred Veľkou nocou. Jeho história siaha až do 13. storočia. Vznikol hlavne ako symbol sociálnej rovnosti, pretože na karnevale môže byť chudobný bohatým a naopak. Ľudia si túto slávnosť nesmierne

užívajú, dokonca sem pre ňu cestujú tisícky ľudí zo sveta. Masky sú veľmi premyslené a žiaria dokonalosťou. Zväčša zakrývajú celú tvár a telo. Škrabošky sú vyrobené z porcelánu, sadrokartónu, papiera, plastu, jednoducho rôzneho materiálu. Oblečenie je plné korálikov, trblietok, stužiek, šnúrok, dokonca zo vzácnych látok. Často sa nosia aj parochne či veľké pierka. Karneval je hlavne o neviazanej zábave a odreagovaní sa, kde sa môže človek stať aspoň na chvíľu čím a kým

chce. Z masiek sála samotné umenie, plné dlhých mesiacov práce. Odohráva sa hlavne na námestí sv. Marka, kde je neskôr aj vyhlásená najkrajšia maska karnevalu. Každý rok má aj špecifickú tému a prislúchajúce motto. Pri návšteve Benátok sa dá veľmi rýchlo zabudnúť na všetko zlé a nechať sa uniesť umením a kultúrou, ktoré sú nasiaknuté všade. Toto talianske mesto ohúri aj najnáročnejších turistov.

Soňa Krajčovičová

Sedem smrtí Evelyn Hardcastlovej „Pocítim prvý náznak paniky a snažím sa rozpamätať na niečo iné o sebe: na niekoho z rodiny, na svoju adresu či vek, na čokoľvek, ale nič sa mi nevybaví. Nemám dokonca ani meno. Všetky spomienky spred niekoľkých sekúnd sú preč.“ Detektívny príbeh Stuarta Turtona nezapadá do žiadneho rámca. Výnimočný príbeh, nezvyčajný detektív. Britský spisovateľ si dal skutočne záležať. Ak si myslíte, že vraha uhádnete, ste na veľkom omyle. Za pokus to však určite stojí. Kniha Sedem smrtí Evelyn Hardcastlovej podáva čitateľom možnosť prežiť jeden deň z pohľadu siedmich rôznych osôb, a predsa tej istej. Ponúka im šancu začať každý deň odznova. Pre niekoho lákavé, pre Aidena Bishopa nie. Nevediac, kto je a odkiaľ je, ocitol sa v nočnej more, ktorá však po otvorení očí nekončí, práve naopak. Každým jedným zobudením začína odznova. Jeho úlohou je vyriešiť vraždu mladej Evelyn, a pokiaľ nevyriekne meno vraha, bude prežívať ten istý deň, končiaci osudovým výstrelom, stále dookola. Kniha je plná spletitostí, ako sa na detektívku patrí. Príbeh poukazuje na ľudskú temnotu a skazenosť. Autor vtiahne čitateľa do pletiek, ktorých odhalenie neprichádza, nech už máte prečítaných akokoľvek veľa strán. Ani tento román sa nezaobišiel bez

prílišných opisov. Dej sa spočiatku dlho rozbieha, na prvý zvrat si musíte niekoľko strán počkať. Zatiaľ vás, snáď, zabavia zdĺhavé opisy postáv, prostredia, situácií a pocitov zmäteného Aidena. Ja som práve pre ne potláčala nutkanie preskakovať strany, nakoľko si po chvíli čitateľ uvedomí, že ho vlastne vôbec nezaujíma, ako rozkvitá strom, ale chce vedieť, kto je vrah. Za plus však považujem nebezpečné scény, ktorými autor rozhodne nešetril. Aidena neraz vlastná tvrdohlavosť donúti riskovať samotný život, avšak pre správnu vec. Akčné scény sú aj napriek ich množstvu podané decentne, čitateľ ich vníma, no bez toho, aby pôsobili akokoľvek rušivo a menili detektívku na „hororový krvák“. Romány sú špecifické svojou dejovou spletitosťou a bohatou obsadenosťou postav. V prípade Turtonovej detektívky to platí dvojnásobne. V jednej chvíli rozmýšľate ako právnik, ďalšiu ako doktor, medzitým stihnete spoznať bolesť majordóma a chlípne chúťky rozmaznaného synáčika vyrastajúceho mimo spravodlivosti: „Lebo maminka zariadi.“ Autor načrtá život rozdielne postavených ľudí, pričom ich všetky spája túžba. Silný pud znázornený v mnohých podobách. V podobách moci, lásky, spravodlivosti, pozornosti, pomsty. Turton chcel na 423 stranách vyrozprávať príbeh všetkých, podľa mňa zbytočne zložitým spôsob, takže už počas čítania si nebudete pamätať viac ako „toho tučka, toho násilníka, toho bojka“. Paradoxne, hoci autor chce, aby ste vnímali kontrast medzi jednotlivými postavami, je to

nakoniec on, kto úplne čitateľa zahltí a spôsobí, že prvotne myslený zámer zanikne pod ťarchou prílišnej zložitosti deja. Hlavná myšlienka príbehu je skutočne zamyslenia hodná. Príbeh obsahuje množstvo vedľajších dejových línii, čo síce nie vždy vedie ku konečnému zámeru, napokon sa ho však čitateľ dozvie a zamyslí sa nad prečítanými slovami. Aiden si počas príbehu mnohé uvedomí a presne túto možnosť ponúka Stuart Turton svojim čitateľom. Ak budete dobrými detektívmi, v príbehu môžete nájsť nejednu hlbokú myšlienku.

„Budem vychutnávať slnečný svit. Budem vychutnávať úprimnosť. Budem vychutnávať život, ktorý sa nekončí vraždou.“

Detektívky vychádzajúce z pier britských autorov sú špecifické nielen svojím humorom, ktorý zrejme autori dostávajú do vienka, ale aj štýlom písania. Sedem Smrtí Evelyn Hardcastlovej je prvý román Stuarta Turtona preložený do dvadsiatich jazykov. Počas čítania si môžete viac ráz položiť otázku: „Čo tým chcel autor povedať?“ Avšak nie každému sadne preslávený britský štýl, humor, ktorý jedného urazí, druhého pobaví, a spletitá, zmätená osobnosť detektíva ako hlavnej postavy. Musíte si v diele nájsť svoju vlnu, ktorou sa necháte unášať až do konca. Každá figúrka má na šachovnici svoje miesto. O ďalšom ťahu je vopred rozhodnuté, cieľom je len vysloviť šach-mat, a to čo najskôr. Knihu poskytlo vydavateľstvo Slovenský spisovateľ. Ďakujem.

Eva Lucia Rehaneková

Recenzia: Zápisník pravdy Každý klame o svojom živote. No čo by sa stalo, keby sme namiesto klamania úprimne hovorili pravdu? Tú jedinú vec, ktorá nás definuje, po ktorej by všetko zapadlo na svoje miesto? Nie na internete, ale skutočným ľuďom okolo seba. Predpokladám, že nič. No možno by rozpovedanie vlastného príbehu zmenilo váš život alebo život niekoho, koho ste ešte ani len nestretli. A presne to chcem zistiť. Týmito slovami Julian Jessop začal svoj príbeh v zelenom zápisníku s nápisom na obálke „Úprimnosť nadovšetko“. Potom ho odložil v Monicinej kaviarni, ktorá chytila druhý dych vo svojich „neskorých“ 37 rokoch a nadchla sa pre celú myšlienku. Zápisník ďalej pokračoval k Hazardovi, alkoholom a drogami posadnutému človeku, ktorý sa rozhodol zmeniť svoj život. A ten ho zase v Thajsku prenechal Rileymu, ktorého si vyhliadol pre Monicu. Tieto štyri hlavné postavy vytvorila vo svojej debutovej knihe Clare Pooleyová a dala im celkom nevšedný cieľ: odsunúť klamstvá nabok a zahľadieť sa do svojho vnútra. Kniha má veľmi pomalý priebeh. Čítate, hoci pokojne aj rýchlo, ale stránky sa vám míňajú čoraz pomalšie. Je to príjemná oddychovka, ktorá vo vás zanechá pokoj, ale aj rozporuplné myšlienky. Keď máte pocit, že konečne nastane zlom, ste opäť vystavení opisom dňa inej postavy, ktorá sa do vašich myšlienok votrela ako nevyžiadaný zimný vánok skrz pootvorené okno. Oddychovka je slovo výstižné pre romány, ktoré vám navodia príjemnú

a pohodlnú atmosféru, nechajú vás relaxovať. Zápisník pravdy je jednou z nich, hoci nie tak úplne pre každého. Povedala by som, že táto kniha je veľmi svojská a čitateľa si až tak ľahko nenájde, i keď sa to na prvý pohľad môže zdať ako kniha lahodiaca vášmu srdcu. Je rozhodne jednou z tých, ktoré sú obyčajné, a zároveň špecifické. Postavy sú naozaj rôznorodé a každá v sebe skrýva niečo iné, občas by ste to ani nečakali. V knihe sa nachádza veľa protikladov, akoby sa autorka snažila zaujať postoj vo viacerých oblastiach, aby ulahodila viacerým druhom čitateľov. Bolo príjemné sledovať príbehy takých odlišných postáv, ale na druhej strane žiadna z nich nemala požadovanú hĺbku. Na môj vkus ich tam bolo priveľa. Monica mala síce svoje sny a ciele, ale nedokázala som s ňou súcitiť. Julian ako starý umelec mi takmer prirástol k srdcu, ale nestalo sa tak. Riley mi prišiel sympatický, pretože je to ten typ postavy, ktorá skrátka láme srdcia. A potom tu bol Hazard, ktorý bol

napodiv pre mňa asi najzaujímavejší, ale taktiež som nepociťovala nič hlbšie. Zvyšné postavy boli iba k doplneniu deja, nejako zvlášť ma neohúrili. Čo sa mi ale veľmi páčilo, bolo to, že každá postava bola niečím charakteristická a pri začiatkoch kapitol boli nad ich menami obrázky ich charakteristických vecí. Celková myšlienka zápisníku vo mne zanechala túžbu. Kto by nechcel zaexperimentovať s niečím takým? Priam sa čitateľovi žiada ocitnúť sa medzi postavami v Londýne a nájsť zelený zápisník, zanechať v ňom svoj pravdivý príbeh, po ktorom by sme sa cítili oslobodzujúco. Možno je problém v tom, že som mala od tohto diela príliš veľké očakávania, možno nie som stavaná na pomalé opisy a gradáciu deja (aj keď... bola tam vôbec?). Najprv som si bola na sto percent istá, že sa do tejto knihy zamilujem, silou-mocou som chcela napísať pozitívne dojmy, ale zostala som s neurčitými pocitmi, ktoré nie sú ani úplne negatívne, ani

úplne pozitívne. Povedala by som, že táto kniha vo mne vyvolala aj hnev, aj radosť. Práve preto mi príde istým spôsobom zvláštna, špecifická. A druhá vec je tá, že tak, ako postavy v knihe, tak i ľudia mimo nej sú od seba odlišní. Niekto zhltne tých 400 strán ako nič a bude chcieť viac, iný sa minimálne zamiluje do Monicinej kaviarne, Julianových módnych outfitov alebo polievky pani Wu. A potom sú tu, samozrejme, aj ľudia, ktorí knihu dočítajú, odložia ju na poličku a nikdy sa na ňu nepozrú. No budú mať pocit, že nebola zlá, nebola ani na vyhodenie, len v nej nenašli to čaro, správnu stránku zápisníka, ktorú by mohli popísať svojimi emóciami. Avšak stále tu bola tá jedna neurčitá emócia, a to bohato stačí akejkoľvek knihe k tomu, aby viedla zmysluplný život. Knihu poskytlo vydavateľstvo Fortuna Libri. Ďakujem za túto zaujímavú spoznávačku nielen životov postáv, ale aj svojho vlastného pravdivého príbehu. Roxana Snøv

Čo sa nám snaží povedať príbeh o tom, čo sa ľudstvu snažia povedať stromy?

Recenzia na román V korunách stromov od Richarda Powersa V korunách stromov, vyše 500 stranový román a najnovšie dielo Richarda Powersa ocenené Pulitzerovou cenou, rozpráva príbeh piatich stromov a ich prepletenie s životmi deviatich Američanov, ktorí sa vďaka (či napriek) rôznym nepredvídateľným životným udalostiam začnú zaujímať o prastaré tiché bytosti žijúce všade okolo nás. Niektorým z postáv zachránia život, na iných sa zase spoliehajú, že ochránia ten ich. Poprednou témou a problematikou je súrny problém zanikajúcej biodiverzity. Tento príbeh načrtáva jemné, no vytrvalé puto medzi jednotlivými stromami, ale aj lesným spoločenstvom a človekom, ktoré pretrváva aj napriek neustálym pokusom ľudí podmaniť si všetky ostatné živé tvory. Zároveň je nenápadnou, no ostrou kritikou “západného” myslenia, ktoré kladie individuálny úspech a ekonomický rast nad kolektívnu prosperitu a nehľadí na lekcie, ktoré nám môže príroda odovzdať. Prvá časť románu sa skladá z deviatich kapitol, z ktorých každá je venovaná inej postave – vysokoškoláčke Olivii, ktorú zasiahne elektrický prúd, či manželskému páru hercov Dorothy a Rayovi, ktorí čelia vzťahovým a zdravotným problémom, vojnou vo Vietname traumatizovanému veteránovi Douglasovi, ktorý

vysádza stromy na holoruboch, či botaničke Patricii, alebo “rastlinnej Patty”, utiahnutej na okraj spoločnosti, ktorá vedomosti načerpané v lese do sveta vysiela v knižných bestselleroch, fyzicky postihnutému dizajnérovi najpopulárnejšej hry na svete, Neelayovi, maliarovi Nickovi, študentovi a neskôr profesorovi psychológie Adamovi a inžinierke s nenápadným, no významným čínskym dedičstvom, Mimi. Ich zdieľaným elementom je dosiahnutie dna a nečakaný impulz, ktorý ich prinútil sa od neho odraziť. Neskôr sa stretávajú a ich príbehy sa prepletajú, na moje sklamanie však ani zďaleka tak prekvapivo a nečakane, ako by mohli. Týmto takmer pragmatickým pokračovaním kniha pre mňa stratila čaro a kapitoly na jej začiatku preto zostávajú azda jej najpútavejšou časťou. Rozsiahle romány mám rada z niekoľkých dôvodov: štedré množstvo rôznorodých postáv, pútavý sled udalostí, kvôli ktorému je knihu ťažké odložiť, a fiktívny svet natoľko komplexný, že čitateľ pri ňom na chvíľu zabudne na ten okolo seba. Hoci ma tento román nesklamal v prvých dvoch “kritériách”, neposkytol mne, a verím, že ani iným čitateľom, ani to najmenšie odpútanie sa od skutočnosti. Pri čítaní tejto knihy sa ponúka otázka, či je o ekologickej problematike klimatickej

krízy vôbec možné písať beletriu. Miestami je táto téma až príliš ťažká na to, aby bol príbeh o nej krásny, a príliš skutočná, aby bol vôbec príbehom. Je jednoducho realitou. Hoci sú postavy tohto románu komplexné a bohaté, takmer všetky sú motivované autorovými záujmami, čo bolo knihe vyčítané takmer hneď po jej vydaní. Román po čase pôsobí trochu jednotvárne, pretože miestami nemá čitateľ pocit, že číta príbehy deviatich postáv, ale len jednej, každý raz v inom sociálnom prostredí a tele. Ústrednou témou románu je záchrana lesov, no nemala by ňou byť aj v životoch jednotlivých postáv, nie na úkor ponižovania ostatných záujmov, aktivít a profesií. Rozumiem, že autor chcel zdôrazniť naliehavosť záchrany prírody. Je pravda, že ľudstvo dnes nečelí dôležitejšej úlohe, autor však zároveň naznačuje, že nejde ani tak o záchranu planéty ako takej, ale o záchranu ľudstva. Je však nemožné použiť tento argument a zároveň devalvovať všetko,

čo ľudstvo popri ničení ostatných živých tvorov a vyčerpávaní prírodných zdrojov vytvorilo. Príbeh postáv nie je jednoznačnou priamou líniou vyjadrujúcou rezolútne posolstvo o záchrane sveta, ako ho poznáme. Jeho záver by sa dokonca mohol zdať nihilistický, akoby sa aj tie najpresvedčivejšie postavy zrazu vzdali túžby po lepšej budúcnosti, nie je to však celkom tak. Hoci hrdinovia poznačení zlyhaním upúšťajú od ambiciózneho prístupu k uskutočňovaniu zmeny, ich charaktery sa kazia a putá pretrhávajú, čo vedie k zúfalým a zavrhnutia hodným rozhodnutiam, cieľ sa nemení. Ich (ne)riešenie situácie je symbolom veľkosti problému a nejednoznačnosti jeho riešenia. Neexistuje jedna správna odpoveď, magický slogan či politický proces, ktorým problém zmizne, no možno dostatočne veľké odhodlanie a konanie v súlade s ním bude postačujúce. Musíme sa však čo najskôr prebudiť. Karma Hasbach

Trón zo skla Neuveriteľne úžasné a epické. Povinná jazda pre všetkých fanúšikov fantasy. Prečítaj a podľahni. Týmito slovami sa nám prihovára obálka prvej časti série Trón zo skla. Autorka Sarah J. Maas sľubuje nezabudnuteľnú young adult fantasy ságu s nebezpečnou hlavnou hrdinkou, boje na život a na smrť a tajomné zlo ukrývajúce sa v tajných chodbách kráľovského hradu. Kniha bola po prvýkrát vydaná 2. augusta 2012. Odvtedy sa teší prevažne pozitívnemu ohlasu. Recenzie plné chvály, oku lahodiaci dizajn obálky a lákavý popis na zadnej strane, to všetko navnadilo mnohých, vrátane mňa. Tešila som sa, ako po prečítaní tejto knihy napíšem pre náš časopis úžasnú recenziu. Avšak už prvých pár strán ma presvedčilo o tom, ako veľmi som sa mýlila. Príbeh sa odohráva vo vymyslenom svete zvanom Erilea. Rozpráva o násťročnej nájomnej vrahyni, Celaene Sardothien, ktorej sa počas jej krátkeho života podarilo získať titul najnebezpečnejšej vrahyne v celej krajine. Jej sláva však končí v momente, keď sa nechá zajať a uväzniť v jednom z najhorších väzenských táborov v kráľovstve. A tam naša kniha začína. Postupne sledujeme, ako sa Celaena stretáva s korunným princom Dorianom, ako sa následne vďaka nemu dostáva z tábora, aby v jeho mene bojovala v turnaji, ktorého jediným cieľom je stať sa kráľovou pravou rukou, šampiónkou, jeho osobnou popravčou čatou. Okrem turnajových skúšok so Celaenou prežívame aj jej zaradenie sa do kráľovského dvora či rozvíjajúci sa vzťah medzi ňou, korunným princom a taktiež kapitánom kráľovskej stráže, Chaolom, ktorý jej robí osobného dozorcu.

Celaena od začiatku pôsobí ako egocentrik s božským komplexom. Aj napriek roku vo väzenskom tábore, počas ktorého iba chradla na tele i na duši, je presvedčená, že by dokázala sama vyradiť skupinu urastených mužov trénovaných na ochranu kráľovskej rodiny aj za cenu svojich životov. Na ďalších stranách sa z jej vnútorných monológov dozvedáme, odkiaľ pochádza, aj ako sa dostala nielen k svojmu terajšiemu povolaniu, ale i k nie práve chvályhodnému pádu z piedestálu zločineckých organizácií. Následne nám Celaena ukáže svoju jemnejšiu stránku, keď sa tesne pred cieľom svojej cesty do kráľovského hradu rozjíma pri mesačnom svetle nad svojím životom. Onedlho sa jej charakter znovu zmení. Tentokrát sa začne správať, akoby si prečítala príručku o typických stereotypoch správania tínedžerov. Jej najväčším problémom sa stane, že v turnaji nesmie pôsobiť pod svojím pravým menom, a tak sa nemôže pred všetkými búchať do hrude titulom kráľovnej vrahov. Rad za radom porušuje vlastné zásady, nadobudnuté rokmi tréningu, a pritom láme srdcia Doriana a Chaola. Na druhej strane je však nutné autorke uznať, že vytvoriť postavu, ktorú je také ľahké znenávidieť, je naozaj talent. Ďalej tu máme postavu korunného princa Doriana Havilliarda. Zo začiatku pôsobí ako povrchný sukničkár. Aj napriek tomu už v priebehu prvej kapitoly začína podliehať čaru našej obávanej vrahyne a tento cit sa prehlbuje s každým ich ďalším stretnutím. Šancu vidieť Doriana máme iba v sprievode Celaeny, Chaola alebo Dorianových rodičov. Všetky tieto ukážky sú však príliš krátke na to, aby si čitateľ mohol

Doriana obľúbiť alebo sa s ním zžiť. Vieme o ňom iba to, že je neskutočne zamilovaný do Celaeny, matka ho naháňa do sobáša a s otcom nemá zrovna láskyplný vzťah. Postava korunného princa je jednoducho nemastná-neslaná. Poslednou postavou, ktorú si v tejto kritike rozoberieme, je Chaol Westfall. Kapitán kráľovských stráží sa väčšinu knihy správa odmerane. Zo začiatku je voči Celaene protivný a nespráva sa k nej lepšie ako k prašivému psovi. Svoje povolanie berie nanajvýš vážne a snaží sa svojím správaním nevykročiť z radu. Počas celého príbehu sa pokúša potláčať svoje pocity, ktoré si k Celaene postupne vybuduje. Prizná si ich až v posledných kapitolách knihy. Okrem toho však musí riešiť aj záhadné úmrtia turnajových šampiónov, čo mu na dobrej nálade vôbec nepridáva. V konečnom dôsledku Chaol pôsobí ako jediná postava so zdravým rozumom. Správa sa primerane k svojmu veku, uvedomuje si, že Celaena nie je malé dievčatko, ale vrahyňa, ktorej sa obáva celý svet. Bohužiaľ, ani jeho však nestretávame v iných momentoch ako tých, ktoré sa nejako týkajú Celaeny, čím autorka úplne zabila šancu na napísanie naozaj zaujímavej postavy, s ktorou by sa (ne)milovník našej vrahyne dokázal stotožniť.

Aj napriek mojej očividnej nechuti voči tomuto dielu je nutné podotknúť, že autorka má talent na opis prostredia. Vždy si dala záležať na tom, aby bol popis kvetnatý, využívala naň rôzne metafory, prirovnania, až to pôsobí, že všetok jej talent na písanie minula práve tu. Lenže talent na popis prostredia nerobí celú knihu. Na jej štýle písania je jasné, že Trón zo skla síce nebol jej prvotinou, no rovnako ešte nebola pripravená ísť s kožou na trh. Miestami sa stále nájdu začiatočnícke chyby, ako napríklad neustále opisy toho, čo si v ten deň postavy obliekli, namiesto sústredenia sa na podstatné časti deja. Z turnaja vidíme len záblesky, ktoré sa zmestili na jednu stranu, zatiaľ čo ľúbostným záležitostiam hlavných postáv sú venované celé kapitoly. Konanie postáv, rovnako ako vývoj deja, bolo príliš predvídateľné. Ak by autorka počkala s vydaním ešte nejakú dobu a sústredila by sa viac na to, čo sľubuje popis knihy, mohlo by to byť skutočne dobré dielo. V dôsledku vyššie uvedených dôvodov by som tejto knihe nedala viac ako jednu hviezdičku z piatich. Chvála, ktorá ju sprevádza, ma opantala a možno práve preto som bola po jej dočítaní neskonale sklamaná. Zvyšok série rozhodne čítať nehodlám. Pre nenáročného čitateľa môže byť Trón zo skla vhodné čítanie. Aj napriek všetkému sa totiž ľahko a rýchlo číta, je teda vhodná na oddychové čítanie či ako kniha na dovolenku k posedeniu na pláži. Rozhodne by som však od nej neočakávala množstvo akcie, ale práve kapitoly plné riešenia milostného trojuholníku a, popri romantike, aj lúštenie záhadných znakov a intríg na kráľovskom dvore.

Nila Renard

Recenzia:

Spinning Out Strhujúci, dychberúci, miestami ťažko pochopiteľný, prekvapivý a emocionálny. Toto sú slová, ktoré opisujú americký dramaticko-športový seriál. Jeho premiéra bola 1. januára 2020 na platforme Netflix. Už hneď zo začiatku si však získal veľa fanúšikov. Dej sa odohráva v USA a rozpráva o živote Kat Baker, profesionálnej krasokorčuliarke, ktorá sa po závažnom páde snaží dostať späť do formy a na ľad. Musí však prejsť testom pozostávajúcim aj z hlavného kroku v krasokorčuľovaní, a to je takzvaný triple toeloop. Ten však nezvláda, pretože je príliš traumatizovaná zo svojho zranenia, ktoré sa jej stalo práve po tomto skoku. Vtedy spadla počas vystúpenia a zranila si hlavu. Nechce sa vzdávať a zahadzovať tento šport, pretože je pre ňu ako dýchanie. Nevie si bez neho predstaviť život. No jej vôľa a odhodlanie kvôli neúspechu pomaly slabnú. Jej záchranou môže byť jedine ponuka korčuľovania v páre s trúfalým a drzým Justinom. Jeho partnerka sa zranila a nebude s ním môcť pokračovať v korčuľovaní. Kat je neistá, no bez korčúľ na nohách je len čašníčka v reštaurácii. Od jej rozhodnutia závisí jej život, preto túto ponuku prijíma a začína trénovať s Justinom. Dej sa však netočí len okolo krasokorčuľovania, odkrýva aj mnohé problémy a nedostatky v spoločnosti, ako je rasová diskriminácia, či medzery v medziľudských vzťahoch a komunikácii. Dokonca hlavná hrdinka spolu so svojou matkou trpia bipolárnou poruchou, ktorá značne ovplyvňuje a niekedy až narúša ich život. Táto porucha je tvorená epizódami, ktoré sú zväčša dve.

Manická a depresívna. Lieky, ktoré užívajú, zmierňujú príznaky a pomáhajú im žiť ako-tak normálny život. No pri nedodržiavaní užívania sa žitie môže premeniť na doslova horiace peklo. Kat sa však snaží a priebeh choroby má pod kontrolou, čo sa však nedá povedať o jej matke. Tá na dávky liekov zabúda alebo ich cielene vynecháva, a potom si to vždy odskáče Katarinina mladšia sestra Serena. Žitie s touto chorobou sa však nedá donekonečna udržiavať pod stopercentnou kontrolou a môže sa vymknúť aj Kat. Zároveň je to aj priťažké tajomstvo, ktoré si nesie so sebou už dlhšiu dobu. Ak sa do krasokorčuľovania zapletú aj city či nezhody s mamou, alebo najlepšou kamarátkou a tiež krasokorčuliarkou Jenn, či bolesť z minulosti, Kat sa stáva o to zraniteľnejšiou, no nikdy sa nevzdáva. Každý pád, či už na lade, alebo aj v živote, nahradí odraz a výskok. Kat si ide za svojím a nenechá sa nikým ťahať k zemi. Olympiáda je na dosah, no je naozaj taká dôležitá? Autorka seriálu je okrem iných Samantha Stratton, ktorá písala scenár sčasti zo svojho života. Bola tiež krasokorčuliarkou, a to až jedenásť rokov, no potom sa rozhodla pre štúdium na vysokej škole. Snažila sa priam vcítiť do kože Kat a podať jej prežívanie úplne presne. Čo sa týka duševných chorôb v seriáloch, tie sú častokrát vykresľované nesprávne, no Stratton si s nimi bravúrne poradila s pomocou odborníkov. Kat Baker znázorňuje ostrieľaná herečka Kaya Scodelario, ktorá je známa zo všetkých troch filmov filmovej série Labyrint, kde si zahrala Theresu, tiež z Búrlivých výšin, film z roku 2011, kde si zahrala Cathrine Earnshaw, alebo aj z britského seriálu Skins hrajúc Effy Stonem. Tiež sa objavila vo filme

Piráti z Karibiku: Truhlica mŕtveho muža a v mnohých ďalších. Úloha dvadsaťjeden ročnej krasokorčuliarky Kat, ešte k tomu s bipolárnou poruchou, nebola vôbec ľahká, no Kaya si počínala skvele, aj keď pred natáčaním skoro vôbec nevedela korčuľovať. Justina Davisa si zahral sympatický mladý herec Evan Roderick, ktorý je aj hokejista a hudobník. Jeho sebavedomie a vysoké ego z obrazovky priam sršali, ale jeho prívetivá stránka neostala zabudnutá. Svojím správaním predstavoval rolu typického bohatého syna, ktorý sa však dokáže zmeniť, ak príde na lásku. Rolu matky, ktorá sa musela kvôli svojej dcére vzdať svojej kariéry a ešte trpieť vážnou chorobou si zahrala January Jones. Jej milá a sympatická tvár skrývala prísnu ruku matky a tiež nepredvídateľnosť jej krokov. Zaujímavé herecké obsadenie bolo v podobe krasokorčuliarskeho páru, ktorý konkuroval Kat a Justinovi. Znázorňovali ich Kaitlyn Leeb a Johnny Weir, ktorí sú v skutočnosti profesionálnymi krasokorčuliarmi. Vyšla len prvá séria, ktorá má 10 častí. Každá časť má približne 50 minút. Smutnou správou je, že síce prvá séria skončila otvorene, spoločnosť Netflix zrušila druhú sériu. Vášniví fanúšikovia sa však zomkli a vytvorili online petíciu, aby Spinning Out pokračoval. Môžeme iba dúfať, že si tvorcovia uvedomia, že nepokračovanie by bolo osudovou chybou a začnú aspoň premýšľať o pokračovaní.

Soňa Krajčovičová

Ilustrace: Natálie Nešporová

Tesa Tarčáková:

Za svoj najväčší úspech považujem pochvalu od svojich najbližších, a to mi nenahradí žiadny projekt či spolupráca. Tesa (@tesa_artist) je umelec telom, dušou a rukami. Jej hobby sa stalo prácou na plný úväzok, ktorý si užíva a čím ďalej, tým viac dosahuje úspechy nielen na Slovensku. Tetuje, ilustruje, maľuje na steny, na oblečenie i topánky, organizuje workshopy pre deti, no hlavne si svoju prácu užíva plnými dúškami, čo sa odzrkadľuje na kvalite, dokonalosti a jedinečnosti jej tvorby. Čo alebo kto ťa najviac inšpiroval pri tom, aby si vôbec začala kresliť, a ako dlho sa tomu už venuješ? Mamina si vždy kreslila také jednoduché kytičky ceruzkou, tak som ju stále obdivovala, ale pamätám si, že okrem pekných pokreslených zošitov s poznámkami som do siedmej triedy na základnej škole veľmi nekreslila. Následne si ma všimla učiteľka zo základnej umeleckej školy, kde som po pár mesiacoch presviedčania samej seba aj začala chodiť, a vlastne až tam som si k umeniu vytvorila pomerne silný vzťah. Venujem sa tomu už cez jedenásť rokov, ale za posledných šesť rokov sa toto umenie stalo aj mojou plnohodnotnou prácou. Takže základnú umeleckú školu máš absolvovanú? Áno, v podstate som vyštudovala deväť rokov základnej umeleckej školy, ale skutočne som tam chodila len dva a pol roka. Aby ste chápali, urobila som kontrahovacie skúšky a prešla som, takže som, podľa nich, bola vhodný kandidát na to, aby som preskočila ročníky.

Vyžadoval niekto od teba aj nejaké iné vzdelanie? Nikdy sa to odo mňa nevyžadovalo, možno som sa trošku podvedome snažila vyhýbať takýmto ponukám, ale dva roky som učila detičky na súkromnej škole výtvarnú výchovu, tam si potvrdenie o vzdelaní síce žiadali, ale mala som toľko dobrých ohlasov od detí a rodičov, že si ma nakoniec nechali. Mimochodom, to boli tie najlepšie skúsenosti a spomienky, ktoré mám, ale dodnes obdivujem všetkých učiteľov. Je to naozaj náročné. Keďže sa tomu venuješ už dlhšie, stále vidíš vo svojej práci rovnaký entuziazmus a naplnenie? Mala som náročnejšie obdobie, najmä kvôli pandémii, keďže som nemohla pracovať a zrušilo sa mi mnoho projektov, na ktoré som sa veľmi dlho tešila a vedela som, že finančne by mi pomohli rozbehnúť nové veci. Žiaľ, to sa však všetko v priebehu jedného týždňa zrútilo a celkovo som to skoro neustála. Takže som musela bojovať, aby som nevyhorela, i keď stále od toho nemám ďaleko, ale už sa to určite lepší. V podstate som stále šťastná, že môžem robiť to, čo milujem. A keďže robím viacero foriem umenia, tak si to obmieňam hneď ako cítim, že už na niečo začínam mať nervy. V praxi to znamená, že jeden mesiac celý tetujem, no ten ďalší sa venujem projektom ako sú maľby na steny a podobne. V poslednej dobe ale upadám do skupiny workoholikov, takže stíham aj jedno, aj druhé.

Ako si sa neskôr vydala cestou tetovania? Vždy som k tetovaniu mala blízko, no nebola som presvedčená o tom, že by som si chcela vziať na plecia takú prílišnú zodpovednosť, že jednoducho ľuďom vytvorím niečo, čo majú na svojom tele do konca svojho života. Po strednej škole som si kúpila strojček, s tým, že kým si to sama naozaj nevyskúšam, nebudem vedieť, čo všetko to vyžaduje, a čo táto práca obnáša. Zo začiatku mi to s tetovacím strojčekom vôbec nešlo, tak som sa ho rozhodla predať. Tým som svoj sen o tetovaniach nechala úplne tak, až kým u mňa moje kamarátky nenašli farby a nahovorili ma na handpoke. Dodnes si pamätám večer, kedy som prvýkrát robila svoj prvý handpoke a vlastne odvtedy sa tomu venujem stále. Ako dlho ti trvalo dosiahnuť to, čo máš dnes? Ja som bola už na základnej škole celkom podnikavá a vedela som, že sa musím tlačiť medzi ľudí, lebo človek nikdy nevie, kto si ho všimne. Svoj prvý facebookový fanpage som si založila ako 13-ročná, keď som ešte vyrábala

náušnice. Potom som sa začala na strednej škole viac prezentovať s maľovaním, vďaka ktorému som chodievala na Livepainting akcie, kde som maľovala pred kopou ľudí a naživo, chodila som maľovať steny na graffiti akcie a začala spolupracovať s rôznymi značkami. Všetko som začala zdieľať na sociálnych sieťach, a až teraz, po tých rokoch, sa mi dostáva tá úplná spätná väzba, ale hovorím, stále toho môže byť omnoho viac a určite je na čom pracovať. Čo je najviac typické pre tvoju tvorbu? Myslím, že studené farby, pretože odtiene, ktoré pri maľovaní volím, sú väčšinou fialové, modré a celkovo také tmavšie. Ďalšími hlavnými znakmi sú hravosť a jednoduchosť. Chodíš sa niekam inšpirovať? Je vidieť, že vždy, či už do kresby, alebo do maľovania na oblečenie, tetovania, prinesieš niečo inovatívne. Množstvo obrazov alebo ilustrácií, ktoré maľujem, sú moje sny, takže takou mojou inšpiráciou je práve toto. Prenesiem sen na papier.

Máš nejaké “maliarske” vzory? Ak by som si mala vybrať niekoho z tých väčších mien, tak určite Gustav Klimt, Salvador Dalí alebo Frida Kahlo. Stretla si sa aj s tým, že tvoje maľby neboli pochopené? Raz, keď som vystavovala vo svojej rodnej dedinke, tak ma dvaja starší páni skritizovali so slovami, že určite trpím depresiami. Bolo to najmä kvôli farbám, aké som používala na obrazy. Ale ako sa hovorí, sto ľudí, sto chutí. Na tvojom instagrame máš uvedených viacero miest, kde si mala buď výstavu, alebo nejaký workshop, pripravuješ aj niečo ďalšie? Keďže nám do všetkého vstúpila pandémia, tak momentálne výstavy radšej ani neplánujem. Robím však online kurzy či už na tetovania, alebo ilustráciu. Taktiež rozbieham svoj ďalší projekt, ktorý je zameraný na design stien a ďalší milovaný projekt Tesa kids, kde nájdete detské doplnky, hračky a rôzne edukačné pomôcky.

Berieš to ako prácu, psychohygienu alebo ťa to len jednoducho baví? Je to moja práca na plný úväzok. Pracujem 24-hodín denne, sedem dní v týždni, takže už je to celkom náročné vnímať ako psychohygienu či hobby. Čo považuješ za svoj najväčší úspech, niečo, na čo nikdy nezabudneš a na čo si veľmi hrdá? Najväčší úspech? Tak asi jedna väčšia spolupráca so zahraničnou firmou, ktorá je v procese momentálne pozastavená kvôli pandémii, ale v podstate ide o vizuál stien v predajniach, v Anglicku. Ale o tom zatiaľ rozprávať nechcem, budem len dúfať, že nám to koronavírus nezničí a všetko sa podarí tak, ako má. Ale po takej vnútornej stránke som veľmi šťastná a hrdá na seba vtedy, keď viem, že som niečo dosiahla a dostanem pochvalu od najbližších ľudí v mojom okolí. To mi nenahradí žiadny projekt či spolupráca.

Vanessa Teluchová

ZUZANA HRAŠKOVÁ FOTOGRAFIE

str. 72 - 79

ANTILÁSKOVÁ láska je gýč nutnosť na cudzích miestach nájsť seba veď pitveme sa, no nemáme odumreté telá bez zmyslov a s mysľou hľadáme cit teplo a význam pýtame si dotykmi bránime perami perám oslobodzovať slová nie je láska chyba boha? vnímam rany a všetky pobásnené strany kroky späť a vpred som kvet no aj jeho esencia, s etiketou „jed“ a áno som aj osamelá vnímam toho veľa pri sladkých slovách som bez seba inšpirujú ma, uniknúť do neba nie je všetko pravda, čo máme na perách skôr klam, emotívna priepasť pamätaj si, ty si glória seba! žiadna bytosť vedľa *prepáč, ak si človek naklonený a ja ti tu trhám lásky stehy*

ROZSYPANÁ len stopy pripomenuli mi, že idem v protismere sama proti sebe rozbíjam sebou zrkadlo som v úlomkoch zlomkom ticha a ukričanej mysle nesúvisle potkýnam sa váhavo každým novým okamihom pripomínam si rozmanitosť každý mojej duše prenájom sme ľudia toto dokážeme navzájom na rukách máš jed na perách perleť neusmievaj sa ja viem, že si zlým signálom pretože sme ľudia veľké veci dokážeme navzájom . sami proti sebe sama proti tebe hlavne to mám v sebe zacyklené v myšlienkovom karnevale Voilà, najhoršie predstavenie!

Pavla Poláčiková

credo in caritate quia absurdum est na hraně temnoty a záře uprostřed pekla a ráje racionálně irácionální rozerván rozpory rány radosti léčení smutkem abstinence destrukce filosof rozbitých číší kněz zlomených duší pansexuální asexuál amorfní anděl pod sněžícíma hvězdama pomýlený poznáním poznal pohrdání plakal v propasti prosil pokoj pasivním přístupem popíral pozitivní prognózy promiňte pěšáci patřím pod peklo posedlé plachostí podezírající pravdu pravdivě posedlý paprsky pálavy pornografie pro panny chorý z pomyšlení přemýšlející nad podstatou předčasných probuzení plivající pilulky půlnočních přeludů pamatuji si pocit prázdnoty pro jistotu si ho připomínám popřípadě proklínám pálení ponurých písní

svobodná nesvoboda láska nemá pravidla sex je přeceňován od psychologa k prostitutce pojednání o podstatě zlomený na střípky roztroušen na podlaze pošlapán svými vrahy mění se v třpytky utrpení osamělý svět štěňátko pláče velkolepost skutečného údiv nebezpečí cizinci z jiných realit požírání nekonečným chladem punk jako náboženství rouhání každodenností plivu pitomcům do pusy svatá provokace rozkouslý ret na zemi na šlapku pryč prosím pane

hanebný heřmánek když prší vstávám v pět bez budíku další den co jsem vyhrál maratón o prázdné ulice znovu stojím v dešti no nechci umrznout za chvíli mi začne být zima zima na duši měl bych ji jít zahřát no nemám dost síly očistil jsem duši od prachu všednosti dehtem z každodenní cigarety chlad na vyzáblých kotnících na balkónu v promoklých pantoflích špinavé prádlo se kupí slabost přichází když se tělo probouzí z děsivého spánku můžeš klamat o všem s falešným pocitem svobody upřímný pláč cennější než všechny úsměvy vždycky píšu ráno v čekárně na hladový třes má mysl je čistá ještě na pár chvil než přijdou výčitky z hraničních hrátek hodina hanby zahájena

paranoid genesis

Ultima Thule Keď slávnosť končí Cítim dážď očí Letiacich cez moju myseľ v extáze A obrazov v túžobnom mraze Tisícky tiel držiacich ma v nahote Momentu visiaceho v samote Och bože, ako sa chvejem Blúdim ilúziami, neviem, kam spejem Krása múzy, nevinná vášeň Prevtelí sa sen v nasledujúci deň? Záhrada slasti, víno triezvosti Krvácam román márnivosti a cti Krídla i rohy ťažia ma Poznanie je králičia jama Nebo i peklo na mojich pleciach Neviditeľné vidiny v rozbúraných uliciach Vydávam sa ta, kde kruh panuje A súmrak sa do spomienok obuje Stráž nad bránami Sefirotu Víla z paláca hmly venuje mi notu Príď, hlas neznáma, smer mi daj Aby ochutnala som z odvahy čaj Veď moju dušu zraniteľnú Nech ju volania svetov skrytých preľnú Nech nájde samu seba tam Kde duch vdychuje plamene oblakov zemským riekam

Mina Anastasis

25 sekúnd Čo ak sme len zhmotnením času, úlomkami sekúnd pospájaných do našej životnej beletrie poukazujúcej na našu krásu a smrteľnosť? Sedíme v tme a ja ti z kariet dešifrujem tvoju budúcnosť. Čo sa stane, ak náš čas dosiahne bod mrazu? Keď kvety v nás uhynú a láska, tá láska v nás, sa zmení v skazu? Čo ak sa potom všetko svetlo stratí v tme ako čierna diera, prepadajúca sa v hlbine medziľudského priestoru v nás? A vtedy možno zistíme, akou ilúziou sme boli a akou ilúziou bol ten náš ľudský čas a 25 sekúnd tejto básne... Kde budú, keď raz všetko zhasne?

Surrealizmus mojej mysle Vraj: “Všetko je jeden cyklus,“ čítam a pozerám z okna Dopršalo, obloha je mokrá A ja prším s ňou – pretože sa občas cítim zacyklene Ako keď mám chuť lietať Dotýkať sa hviezd – pretože sa bojím nohami dotknúť zeme A tak stojím, staticky Takticky Sporadicky, v poradí Poradí mi snáď niekto iný ako ty, že hnevať sa na svet nevadí? Pretáčam stránky surrealizmu v mojej mysli Dotýkam sa jej papiera Povedal si: “Na chvíľu vypni všetky zmysly a sleduj, ako tvoje ego umiera” Umiera a ja zatiaľ stojím V galérii obrazov v galérii prítomných okamihov našich lások dôkazov Podídem k oknu a vidím, že vonku prší dážď, zavriem oči a cítim že sa na neho tiež pozeráš Zatváram knihu mojej mysle vychádzam z jej surrealistického papiera zapínam realitu každodennú aj keď viem, že sa moja duša vzopiera Vraj: “Všetko je jeden cyklus,“ čítam a vidím, že vonku už neprší Zvláštne, ako všetko končí a začína A občas o tom nikto ani netuší

Zuzana Hrašková

Príď Hej ty, v časoch krásnych chvíľ, zjavil si sa vo dverách, nikomu neoznámil, že budeš tu, že prídeš sem pár slov vyriecť pre mňa len. Nezastavíš nikdy, teraz zostaneš však stáť, v ten moment pozrieš na mňa a prejdeš cez prah. Otvor ústa, začni, vrav, nepusti už zo mňa zrak, povedz, čo povedať chceš. Zašepkáš, že ma miluješ. V očiach tvojich topím sa, v tom oceáne nádeje, tvoj vír, čo ma strhol vo chvíľach, keď sa nič nedeje. Hlava prázdna, nehybná, stála. No v mysli ty. Ja zabudla som na časy krásnych chvíľ, vtáci už nespievajú, dážď trávu nekropí, už nie som sama, keď sme tu my. Bez teba je svet nahý, niet pravých sĺz, len samej smoly. To svetlo stále vedie ma, vedie ma do sveta, v tebe sú moria, jazerá, no plávaš tam len ty a ja. Sám a sama. Opustený a opustená.

Pozriem naňho, skončím svoj boj, som tvoja a budeš môj. Na slnka západ pri mne stoj, Alexandra Žibritovská

zostaň pri mne, chcem počuť tvoj hlas, slnko moje, ty krutý mráz, utekáš mi, prosím, vráť ten čas. Bez teba rieka tečie opustená, bez teba som zabudnutá. Chcem nahlas povedať ti, slová, ktoré napadnú mi. Chcem, aby videl si mi do hlavy, počul moje obavy, cítil lásky cit, ten, ktorý len tebe bude patriť. A ja neviem ho už skryť. Vezmi si ho drahý môj, do ruky ho ber, uchovaj ho naveky, nechaj si ho len. A keď raz príde deň a skončí môj večný sen, táto báseň bude pre teba. A tam, kde moja duša pramení, tam stojíš ty na mieste, kde končia moje obavy. Tvoje slová budú skutočné a moja myseľ prázdna, láska bude živá, no sviečka dnes už zhasla. Zatvor dvere, odíď zas, vráť sa, až keď príde čas. Zaľúb sa a nahlas vrav, že ty si môj, že nie si sám. Opakujem tvoje slová, na jazyku ich všetky mám, no mesiac už je vysoko a snívať musím prestať. O tebe, o mne, o nás. Tak ťa len prosím, príď ty raz. Príď, keď bude lásky čas.

katarzia prchavý okamih začínajúceho života strháva steny môjho vnútra ako more brehy obmýva moju dušu pretvára piesočné duny na dne oceánu úlomok za úlomkom tiahne sa od východu na západ, od severu na juh padá z oblakov až do horúcich pekiel ako napätie prechádza končekmi mojich prstov ničí anachronické, rúca múry nedostatočného nemilosrdne, bolestivo, očistne ukrižujte ma a hoďte ma vlkom nechajte ma trpieť a prosiť o pomoc strhanú víchricami odporu, nenávisti, utrpenia živú z posledných síl vydestilujte esenciu božstva zločin proti mieru, revolúcia anarchisti prebrali moc na rukách krv v prospech zavraždených zlomení, ale neporazení silnejší ostávame v tichosti

Erika Urbánková

KYBERDOTYKY Pozdravy, objatia, dotyky Neostáva nič iné Len zhmotniť ich do chýb diakritiky Prehrieva sa ventilátor Lenova Deti zhrbene odpočívajú na vavrínoch Vedú identické dialógy odznova Obmieňajúc len odpoveď otázky o akosti matiasa Vyplývajúc z predpovede počasia Ďalekohľad Ďaleko hľaď Ďaleko hlaď Ďaleko hlad Pigment chytajú z jasu obrazovky monitora Kašľať na opaľovací krém! Spálené brušká prstov presviedčajú svet o ľudskosti simulátora Zíza na chatovú hlavičku Ako na udicu Čakajúc na záber Stavím sa, že tentoraz to bude poriadny kapor! Chytajú sa za slovíčka, frázy, názory konfliktnosti Imitácia ľudského tepla na líci vo forme rozpáleného mobilu ten pocit nenaplní! Chýbajú si, hýbajúc sa v chybách bátia sa chybnosti Eventuálne končiac vždy len pri snení Túžba prestrčenia malíčka cez steny, cez celú republiku Ale bráni im komfort Subjektívnych ilúzií dokonalosti Zatiahnutých žalúzií pred svetom, možno pred sebou Svetielko ľavého rohu displeja dokáže spôsobiť poriadne stavy Vyzerá byť bezvýznamné, malé, neškodné Neprestajne čakať, kedy zabliká, dúfajúc, že obdrží očakávané správy Instantný nával endorfínu! Je to len prekliate upozornenie na novú kolekciu pánskych šálov... Autoinfekcia fantazmagóriou dokázala slzami zmočiť ofinu Utópia utápa realitu v horúcej čokoláde a kyberláska zomiera vybitou batériou telefónu.

Michaela Mullerová

Ilustrace: Janka Homzová

Pád bohov A bohovia hľadeli na nás, na smrť a bolesť, čo prišli, aj keď v ten deň Apollo a Artemis vyšli, my jediní sme boli hodní skazy. A bohovia hľadeli na nás, keď brat zavraždil svojho brata, a bratská krv zbytočne preliata navždy sa vryla do jeho rúk. A bohovia hľadeli na nás, keď milovali sme sa v jednej noci, avšak bez osudov v našej moci bolo láske predurčené zhynúť. A bohovia hľadeli na mňa, ako na zver, na zdroj zábavy, pre ich radosť zhodil som zábrany a zafarbil som zbroj do červena. A bohovia hľadeli na mňa, keď telo milenca tlačil som k svojej hrudi, keď Trója padla v popole a v medi, keď stratil som zmysel života. A bohovia hľadeli na mňa, a ja hľadím bohom do tváre, bičom Prométea pálim ich oltáre, a oni si navždy budú pamätať meno Achilles.

Hyakinthia Ach, kiežby to bolo v mojej moci, kiežby západný vietor nebol tak krutý, už len smútiť za tebou tri dni a tri noci je jediné, čo môžem pre teba spraviť. Obdivovať kvety zrodené z krvi, čo tvoje meno navždy budú niesť, nikdy neodpustím ten čin Zefyrovi, čo vzal mi ťa z mojej náruče. Oslava či kar, nevidím v tom rozdiel, veď pre mňa med i víno chutia rovnako, mohol by som poslať za vetrom oddiel, lenže človek boha nezabije. Boj nikdy nebol moja silná stránka, luk a šípy samé vojnu predsa nevyhrajú, a aj keď telo je len chabá schránka, radšej by som žil s ňou než so záhonom kvetov. Avšak nič iné nesmiem spraviť, priviesť späť mŕtvych nie je mojím darom, nič viac než v tichosti smútiť nad mojim krásnym Hyacinthom.

Nila Renard

Sebezachránce Standardy hrdinů se rychle mění, už není potřeba někoho zachránit, ani projít zkouškami, křivdou a zklamáním… Pro dnešek stačí stačit každodennímu dění. Jde o praktickou formu vzepření se času, kterého možná máme dostatek, ale většinou málo, protože k čemu se poženeme hledat spásu, když stejně nežijeme tak, aby za to stálo? Utíkáme tam, kde žije se snadněji, nebo alespoň zdá se, jsou to místa, kam se ztrácíš… Klidně se teď zasni, počkám. Noví lidé, umy, světy, vedeš revoluci, vůdcem máš stát se… Proč to tam miluješ o tolik více než ten tedy, vlastní? pokládám otázku, zda se odpovědi dočkám. Vypadá, že cestu ti vyšlapal už někdo dříve, respektive, nemáš tam hlavní roli. Vím, že to bolí, ale představ si, že možná jednou, bude někdo do tvých světů utíkat tak, jako ty do těch svých, a ty se o něm nikdy nedozvíš z nich, protože to bude už kapitolou uzavřenou. Jako hrdina nemusíš opakovat historii, stačí ti z toho stereotypu zachránit sebe, útěky do vlastních světů tě udrží v euforii, ale nečeká na tebe nic hodno nebe.

Nechápeš? Chápu. Ponoř se zpátky tam, odkud jsi byla vytažená, potuluj se tam, kde to všechno začalo, temnými a prázdnými ulicemi, místy, kde se zabíjelo a řvalo, dokud nebudeš sama a vystrašená. Pak zavolej o pomoc toho, komu ten svět patří, ať je to tvoje alter ego, nebo někdo ze tvých bratří: Dávám ti na výběr, nenech si výjimečnost vzít, jsi prakticky jedinej klaďas, v tomhle klanu zlejch. Tak vybírej pečlivě. Ber! Nebo nech bejt. Pak chop se svých hrdinských povinností záchrany člověka, který se ve svém světě topí. Vzdej se pro jeho dobro svých fiktivních ctností, a podej mu záchrannou ruku, které se polomrtvý chopí. Teď zvedni hlavu k oblakům a pozdrav nebe, protože kombinace tvého těla a hrdinských předpokladů, ti pomohla zachránit sebe.

Karolína Hudcová

Slovenské Haiku

Tanka

Láska je modla. Pochopí, kto miluje úsvit aj súmrak.

Koniec vždy bolí, strata prichádza s ním, neplač ľúbezná, skry perly ako tvojho, len občas spomeň si.

Ruža má tŕne. Zdajú sa nekonečné? Tak cíť jej vôňu.

Eva Lucia Rehaneková

Podkrovná izba Namiesto fialového nechtu kus urvanej kože, zdobí naše nádherné spomienkové fotky. Naše nekorektné pohľady, nekorektné spávanie s inými a korektne dodržané odstupy. Aby Keby Tak len v hlave. Aby Keby Tak len pre nás. Uzavretí v malých krabiciach izieb, vsiaknutí v stenách, milujúci plesne v rohoch trpkých miestností bez vášne cez všetky zlosti. Je zatiahnuté. Nemajú možnosti vytratiť sa z večnosti ich toxického bytia jeden v druhom.

Natália Viskupičová

Divadlo Zrakáč je skupina nevidiacich a slabozrakých tvorcov, ktorá na divadelných doskách hráva už desať rokov. Séria podcastov ZRACAST, ktoré vznikajú pri príležitosti 10. výročia tohto divadla, približujú okrem samotného divadla a iných súborov tvoriacich s marginalizovanými skupinami, aj inšpiratívne osobnosti z minulosti a prítomnosti. Čo všetky tieto osobnosti spája je zrakové špecifikum. Divadlo Zrakáč sa už dlhodobo snaží o odbúravanie zaužívaných hraníc. Aktuálna autorská inscenácia Ste medzi nami, ktorú hrávajú v Modrom Salóne Slovenského národného divadla, je kolážou, na prvý pohľad, banálnych životných situácií. Rôzne pohľady na svoje „špecifikulum“ sa herci pokúšajú vyjadriť výstupmi inšpirovanými skutočnými udalosťami, no s nadhľadom a s dávkou humoru. Podobne sú na tom aj jednotlivé časti ich podcastu. Zracast je rozdelený na štyri tematické okruhy. V tom prvom sa venujú samotnému divadlu Zrakáč a desiatim prežitým rokom na slovenskej divadelnej scéne. V druhom okruhu predstavujú historické osobnosti, akými sú Louis Braille, vynálezca braillovho písma, Matej Hrebenda, ktorý predával knihy a kalendáre v slovenskom jazyku a rozširoval novinky z uhorských stolíc, či o nevidiacich hudobných skladateľoch a skladateľke, akými boli Maria Theresia von Paradis či Jaroslav Ježek. Tretí okruh patrí súčasným inšpiratívnym osobnostiam so zrakovým špecifikom. Vypočuť si tak môžete rozhovory napríklad s úspešným slovenským športovcom Jurajom Prágerom, so slabozrakým fotografom Jánom Miškovičom, s predsedom Únie nevidiacich a slabozrakých Slovenska Branislavom Mamojkom a inými. V neposlednom rade sa v podcastoch venujú aj iným divadlám pracujúcim s marginalizovanými skupinami ako Divadlo z Pasáže z Banskej Bystrice a Stopy snov, v ktorých účinkujú herci a herečky s mentálnym postihnutím, rómskym divadlom Actor z Košíc, či bratislavské Divadlo bez domova, ktoré sa ako jediné na Slovensku venuje tvorcom z prostredia ulice.

Ďakujeme nezávislým prispievateľom za ich texty.

šéfredaktor Roxana Snøv grafika Natálie Nešporová jazykové korektúry Kristína Juríková Kristýna Komárková Vladislava Horváthová

nájdete nás instagram @casopis_artup facebook Art Up web www.casopisartup.sk e-mail artupslovakia@gmail.com

redakčná rada Alexandra Žibritovská Dominik Štrbo Erika Urbánková Eva Lucia Rehaneková Iwa Nadzam Jana Bystrianská Janka Gavurová Karma Hasbach Karolína Hudcová Klára Harajdová Laura Genčúrová Michaela Macková Michaela Mullerová Mina Anastasis Natália Viskupičová Nila Renard paranoid genesis Pavla Poláčiková radom. Soňa Krajčovičová Terézia Renzová Vanessa Teluchová Zuzana Hrašková