13. číslo by Art Up

art up.

13. číslo máj-jún 2021

Art Up je časopis o umení a kultúre združujúci kreatívnych ľudí zo Slovenska a Česka. Človek by povedal, že v 21. storočí budú mať mladí, ale aj dospelí ľudia prehľad o umení a kultúre či už vlastnej alebo zahraničnej. Povedomie však čoraz väčšmi klesá, pretože to ďalšie generácie skrátka nebaví, v škole ich do toho nútia a oni si vlastne ani nevedia utvoriť poriadny obrázok. Art Up čitateľovi sprostredkuje iný pohľad na umenie a kultúru ako takú, pretože táto téma má veľkú súčasť v živote každého jedného človeka. Predstaví mu svoju stránku vnímania. Zároveň ukáže, že umenie dokáže byť zaujímavé a skutočne sa v ňom čosi odzrkadľuje. Odhalí kultúru od samého počiatku a poskytne zázemie mnohým nádejným umelcom.

V prípade záujmu publikovania vašich článkov, poézie či prózy nás neváhajte kontaktovať na e-mailovej adrese artupslovakia@gmail.com.

Editoriál „Kde hovoria činy, slová sú nanič.“ - Africké príslovie

a Roxana Snøv, šéfredaktork

O B S A H

Články 4

Bohéma Charlesa Baudelaira

Úlomky ČSR performance

Identita jako pojem

Chesterton: Heretici

História baletu

Múzy Andyho Warhola

Historický rozvoj umenia a kultúry

Cottagecore

Betsey Johnson

Lawrence Ferlinghetti

Tajomstvá Okrídleného víťazstva

Spovedná tvorba velikánov spisovateľského remesla

Zobuďme sa do divadla

Literatúra je veda alebo umenie?

Bytovky

Ilustrace

od Klaudie Moravčíkovej

Recenzia Neznáma žena

Tajomstvo hviezd

The mess you leave behind

Soundtrack

Rozhovor 60

s Katastrofé

s Ivet Pagáčovou

66 70

Ilustrace: @exitlife_aesthetics

Anketa

Hranica konceptualizmu

Literárne okienko

BOHÉMA CHARLESA BAUDELAIRA (1821-1867)

„Slávni básnici si už oddávna rozdelili najkvetnatejšie kraje básnického domínia. Nuž, videlo sa mi zábavné – a to tým viac, že úloha bola ťažšia – vyťažiť krásu zo zla.“ (1857) Charles-Pierre Baudelaire sa narodil 9. apríla 1821 v Paríži. Jeho otec, Joseph-François Baudelaire (maliar, po revolúcii profesor, neskôr úradník), zomrel v roku 1827. Pán Baudelaire stačil synovi vštepiť lásku k literatúre aj k maľovaniu – sám Charles neskôr vytvoril viacero vydarených obrazov, najmä autoportrétov. Matka, Caroline Archimbaut-Dufays, dcéra londýnskeho migranta, bola od svojho prvého manžela mladšia o 34 rokov. Po jeho smrti sa, aj kvôli zabezpečeniu, znovu vydala – za baróna Aupicka, ktorý bol generálom, vyslancom a senátorom. Baudelaire k nemu cítil odpor a svojej matke toto manželstvo do konca svojho života neodpustil. Svoj „hamletovský komplex“ pretavil do svojrázneho čudáctva kolíšuceho medzi melanchóliou a cynizmom. Keď bol otčim prevelený do Lyonu, jeho nová rodina sa tam presídlila s ním. Baudelaire tu začal študovať na gymnáziu. Napriek jeho excelentnému prospechu bol zo školy vylúčený tesne pred maturitou kvôli jeho problematickému správaniu. Maturitu napokon dokončil na súkromnej škole na výbornú. Po návrate do Paríža navštevoval prestížne lýceum, kde študoval právo.

Začal písať básne, ale stretol sa s nepochopením a jeho básne boli označené za prejav mladíckej skazenosti. Z lýcea bol vylúčený z dôvodu nedostatku disciplíny. V tom istom období si užíval hedonistický život a nadviazal spojenie s tunajšími literárnymi kruhmi. Prenikol do sveta bohémy, v ktorom pestoval svoju životnú dezilúziu, schovávajúc sa za masku parížskeho elegána. Začína si vychutnávať nepoznané pôžitky tela a duše miesto toho, aby sa venoval štúdiu práva. Znepokojení rodičia ho poslali v rokoch 1841 a 1842 do Indie. Cestu podľa niektorých prameňov ukončuje po tom, ako ho kapitán lode vyložil na ostrove Réunion pre zlé správanie. Dojmy z tejto plavby opísal vo svojich básňach (Exotický parfum, Istej kreolskej dáme a v iných). Iné pramene hovoria, že mladý Baudelaire vystúpil sám, pretože v roku 1842, po dosiahnutí 21 rokov, mu totiž konečne pripadlo dedičstvo po otcovi. Celková suma sa odhaduje na 100-tisíc frankov – pri rozumnom míňaní a dobrých investíciách by sa s tým dalo pekne vyžiť do konca života. Baudelaire však okamžite opustil domov a vrhol sa do víru veľkomesta. Prenajal si luxusný byt v centre Paríža a zariadil ho podľa poslednej módy. Obzvlášť pyšný bol na posteľ v tvare rakvy, benátske zrkadlá a veľkolepú knižnicu. Nakúpil si luxusné oblečenie – hovorí sa, že o výbere košele rozmýšľal rovnako starostlivo ako o veršoch

– a nasťahoval si k sebe milenku. S Jeanne Duvalovou sa zoznámil krátko po svojom osamostatnení a na dvadsať rokov sa stala jeho „čiernou Venušou“, „géniom Zla“. Vie sa o nej málo, jediným zdrojom informácií boli totiž Baudelairove listy. Poznačila jeho život i tvorbu a bola tiež jeho prvou kritičkou. Keď sa v roku 1845 pokúsil o samovraždu, list na rozlúčku venoval práve jej. Aj všetok svoj majetok. Baudelaire sa naučil fajčiť, navykol si na alkohol, okúsil drogy – fetoval pravidelne a veľa, najmä hašiš vo forme špeciálnej zelenej zmesi nazvanej dawamesk s prímesou škorice, vanilky a všeličoho ďalšieho, ale aj ópium a laudánum. Tento ópiový derivát si dával predpisovať ako liek na bolesti hlavy a črevné problémy, ktorými trpel v dôsledku syfilisu.

Kvety zla Takmer 15 rokov písal zbierku Kvety zla. Zbierka pôvodne niesla názov Lesbičky (Les Lesbiennes, 1845). O tri roky neskôr Baudelaire zmenil názov na Limby (Les limbes, 1 848). Niektorí teológovia zastávajú názor, že titul Limby vyjadroval pobyt nepokrstených duší, miesto medzi očistcom a peklom, v ktorom nie je možné dosiahnuť odpustenie. Toto označenie bolo o sedem rokov nahradené definitívnym názvom Kvety zla (Les Fleurs du mal). Absolútne totiž vystihuje obsah a význam zbierky – ponúka nám dualizmus dobra a zla, krásy a ohavnosti; kontrasty splínu a ideálu. Centrálna myšlienka abstrahuje nemožnosť nájdenia krásy v dobre, pretože vychádza zo zla – musíme ju teda hľadať v ošklivosti a ohavnosti. Smrť víta ako východisko z kráľovstva Zla a ako nádej nového poznania.

„Do chladnej štruktúry parnasistických veršov nalial žeravé víno vášní a citov, čierne víno ľútosti výčitiek a melanchólie.“ Baudelaire vydal Kvety zla 25. júna 1857. Následne bol konfrontovaný negatívnou kritikou, pohoršením, a spolu so svojím vydavateľom bol hnaný až k súdu – dielo bolo odsúdené za urážku náboženstva a za nemravnosť – čo pre neho predstavovalo horké sklamanie. Kvôli neúspechu svojej zbierky bol nasledujúce roky svojho života prenasledovaný pocitom dezilúzie a úzkosťami z vlastného sklamania.

„Baudelaire našiel spôsob ako si na samom konci ostrohy, vyhlásenej za neobývateľnú, a za hranicami známeho romantizmu postaviť bizarný kiosk, vyzdobený a neprirodzený, ale pekný a tajomný, kiosk, kde sa číta čosi z Edgara Poea, kde sa recitujú vycibrené sonety, kde vládne omámenie hašišom, aby sa potom o tom filozofovalo. Tento zvláštny, intarzovaný kiosk pripravenej a rôznorodej originality, ktorý od istého času priťahuje pohľady z krajného výbežku romantickej Kamčatky, to je to, čo ja nazývam Bláznovstvo Baudelaire.“ – Sainte-Beuve

Baudelaire a Sabatierová Apollonie Sabatierová bola známou postavou parížskeho spoločenského života, pózovala napríklad ako modelka sochárovi Augustovi Clésingerovi pre jeho dielo z roku 1847, Femme piquée par un serpent (Žena uštipnutá hadom). Baudelaire poslal 9. decembra 1852 anonymne Sabatierovej list s básňou À celle qui est trop gaie, v ktorej sa chcel „ako had“ vsať do jej tela. V českom preklade Svatopluka Kadleca má báseň názov Té, která je příliš veselá:

„Tak bych se chtěl já jedenkrát / za noci, když zní chvíle slastí, / k pokladům tvého ženství vkrásti, / bez hluku, podle jako had, / abych ti ztrestal jaré telo, / šetřený prs ti rozdrásal, / až by ti maso zkrvavělo, / a pak – ó slasti temných chvil! - / tě těmi rty, mně neznámými, / však hezčími a lesklejšími, / svým jedem, sestro, napojil!“ V liste Sabatierovej napísal:

„Ten, kdo složil tyto verše v jedné ze svých snových chvil, do nichž ho často vrhá obraz té, jež je jejich předlohou, se do ní hluboce zamiloval, aniž jí to kdy řekl, a navždy k ní bude chovat ty nejněžnější sympatie.“ Básne jej posielal od r. 1852 do r. 1854, vždy anonymne.

Keď vyšla jeho zbierka Kvety zla a začalo sa ohľadom nej trestné stíhanie, Baudelaire potreboval niekoho, kto má dobré spoločenské kontakty v justícii. Vtedy si spomenul na Sabatierovú a napísal jej opäť list, už nie anonymný, v ktorom sa jej priznal k svojim niekdajším básňam a požiadal ju o pomoc. Sabatierovej list polichotil a snažila sa mu pomôcť, no nakoniec súd prehrali a básnik musel zaplatiť sankciu. Apollonie Sabatierovú to však s Charlesom Baudelairom zblížilo a strávila s ním noc. V jednom zo svojich následných listov Baudelairovi napísala:

„Připadá mi, jako bych Ti patřila od prvního okamžiku, kdy jsem Tě zahlédla. Učiň s tím, co chceš, ale jsem Tvá tělem, duší i srdcem.“ On jej 31. augusta poslal list na rozlúčku:

„Před několika dny jsi ještě byla božstvem, a to je přece tak příjemné, krásné a nedotknutelné. A nyní jsi ženou.“ Tým vzťah ukončil. Sabatierová následne do výtlačku jeho zbierky, ktorý jej pred súdom poslal, vložila portrét jeho predchádzajúcej partnerky Jeanne Duvalovej, na ktorý napísala „Jeho ideál“. V roku 1848 bojoval na barikádach a založil búrlivácky časopis Verejné blaho, ktorý pre nedostatok financií čoskoro zanikol. Rozčarovaný z revolúcie a z napoleonského prevratu podliehal pesimizmu a písal básne.

„Básnik sa podobá kniežaťu vzdušných plání / Čo zo striel smeje sa a sídli v nečase. / Však na súš zahnaný a krikom lovcov štvaný / pre krídla obrovské pohnúť sa nevládze.“ – báseň Albatros Po dvoch rokoch premárnil väčšinu svojho dedičstva po otcovi. Zdesená rodina ho preto vyhlásila za nesvojprávneho a začala spravovať jeho majetok. Aby si zarobil na nákladný spôsob života, spolupracoval s menej významnými básnikmi, písal posudky a kritiky o umeleckých dielach. Okrem toho prekladal dielo Edgara Allana Poa, ktorého obdivoval a objavil pre francúzsku literatúru. Pokračoval v písaní výtvarných kritík a bola mu pridelená podpora od ministerstva školstva. Z finančných ťažkostí sa ale nevymanil, navyše sa prudko zhoršoval jeho zdravotný stav. Zomrel vo veku 46 rokov, 31. augusta 1867 na následky mozgovej mŕtvice a pokročilý syfilis. Je pochovaný na cintoríne v Montparnasse.

„Je, Smrti, čas již plout! Vpřed, starý kapitáne! / Svou kotvu zvedněmež, ten břeh tu nudí nás! / Nechť z vln a nebes tma jak inkoust černě plane, / ze srdcí, které znáš, nám prýští čirý jas! / Ó, nalej nám svůj jed, ať jím náš oheň sílí! / Toužíme vhroužit se, jak okoušíme ho, / v hloub, Peklo nebo Ráj – co na tom zde v té chvíli? – / v hloub hloubek Neznáma – pro objev nového!“ (Cesta)

Charles Baudelaire predstavuje jedného z najvplyvnejších a najbrilantnejších básnikov 19. storočia. V jeho dielach sa môžeme ponoriť do sveta snov, pričom sme vedení našou imagináciou. V dobe, kedy vrcholil romantický sentimentalizmus a opisný parnasizmus, sa tento básnik neštítil vysloviť revolučné myšlienky a, i keď nevedomky, razil cestu novým umeleckým smerom. Jeho poézia je dôkazom novosti. Victor Hugo mu v súkromnej korešpondencii napísal:

„Dokázali ste, že umenie je nekonečné ako nebo. Vaše Kvety zla žiaria a jagajú sa ako hviezdy. Prevolávam z celej sily bravo Vášmu mohutnému nadaniu. Dostalo sa Vám najvyššieho uznania, akého je súčasná vláda schopná. To, čo ona nazýva spravodlivosťou, odsúdilo Vás menom toho, čo sa v jej reči chápe ako mravnosť. To je najvyššia odmena. Stískam Vám ruku, básnik.“ Do svojej poézie totiž vnáša to, čo málokto z jeho súčasníkov dokázal – samého seba, svoje autentické vnútro. Učí nás túžiť po slobode, po ľudskosti a priateľstve – alebo aspoň po menej neľudskom a menej nepriateľskom usporiadaní sveta. A najmä – učí nás hľadať krásu v zle. Erika Urbánková

Úlomky česko-slovenskej performance Verím, že pojem performance je dozaista pevne ukotvený v novodobej umeleckej terminológii a každý, kto sa zaujíma o umenie a jeho spoločenský presah, sa s jeho demonštráciou pravdepodobne stretol. Performance predstavuje taký druh umenia, v ktorom umelec vytvára živé dielo na konkrétnom čase a mieste s využitím vlastného tela či objektov i v prípadnej interakcii s publikom. Takýto umelecký výstup sa môže uskutočniť kdekoľvek, teda nie je viazaný na nijakú inštitúciu a stáva sa tak slobodným a neohraničeným. Samotné pomenovanie sa začínalo etablovať v 60. rokoch 20. storočia v USA a svojich predchodcov môže nájsť v živých vystúpeniach dadaistov, nemeckej škole Bauhaus, Marinettiho futurizme, ale aj v počiatkoch akčného umenia či v nových divadelných formách. S performance úzko súvisí i hnutie Fluxus, body art, land art, happening a podobné druhy orientované na splynutie konceptu, myšlienky, objektu, tela, prostredia a sociálnej sféry. Obsahový rámec performance sa pohybuje v parametroch spoločenských i personálnych tém, vychádza z trendu umelcov, ktorí prostredníctvom nej reflektovali mnohé dysfunkcie tej ktorej doby, využívajúc šok, konfrontáciu a deklamáciu svojich posolstiev a vyjadrení. V snahách obrodenia kultúry a spoločenských hodnôt sa preto mnohokrát dostali do centra pozornosti tvorcov rôzne minority, aktivisti či inak utláčané skupiny a ideológie.

Narozdiel od umeleckého diela, limitovaného na určitý sterilný a ohraničený stav, sa performance snaží prostredníctvom spektakulárnej akcie adresne odovzdávať určitý odkaz svojim prijímateľom v konkrétnom okamihu. Je simultánne tvorená, prijímaná a rámcovaná bezprostredným vzťahom medzi autorom a divákom v sociálnom priestore, preto možno povedať, že striktne vymedzená podoba takéhoto umeleckého diela má charakter skutočnej reality ľudského kontaktu. Na poli českej a slovenskej scény, minulej i súčasnej, možno nájsť mnohé osobnosti, ktoré svojou tvorbou prispeli k vývoju a uhniezdeniu sa performance i v našich končinách. V nasledujúcich riadkoch som sa preto rozhodla priblížiť niekoľko mien najväčšmi rezonujúcich a dotýkajúcich sa môjho citu a náklonnosti k danému druhu umenia. Asociatívne priradenie performance k dobovému disidentu v Československu nie je vôbec náhodné – práve táto platforma totiž poskytovala akúsi alternatívnu, avantgardnú formu, vďaka ktorej mohli umelci účinne a úderne predostierať, reflektovať a konfrontovať spoločenskú a politickú situáciu. Rovnako sa však stala i médiom zobrazujúcim mnohé krízy a konflikty jednotlivca a skupiny v medziľudských vzťahoch. Azda jedným z najzvučnejších mien, ktoré sa aktívne podieľali na umení akcie so spoločenským apelom, je Ján Budaj – „prvý muž Nežnej revolúcie“ a neskorší predseda združenia

Verejnosť proti násiliu. Jeho kolektívne performances a individuálne intervencie do každodennosti vtedajších ulíc a verejných priestranstiev sa niesli v duchu odporu voči totalitnému režimu a v duchu jeho záujmu o psychologické a sociologické pozadie konformizmu. Z vtedajšej básnickej skupiny Degenerovaná generácia sa zrodila jeho Dočasná spoločnosť intenzívneho prežívania, ktorej parapolitické aktivity vznikali v období normalizácie a ktorej cieľom bolo vytvárať stimulujúce, absurdné situácie v civilných exteriéroch. Performeri zvykli náhodných ľudí vťahovať do nepredvídateľných nástrah a scenárov, ktoré sa odkláňali od normy a nútili ich autenticky a okamžite reagovať. Na-

bojazlivo pozorované obyvateľmi a presiaknuté puncom deviácie. Akcia s názvom Týždeň fiktívnej kultúry zase pozostávala z plagátov a billboardov prezentujúcich neexistujúce budúce podujatia, napr. koncert Abby či Boba Dylana, výstava Magritta alebo transparenty s názvom Letecká doprava je najlacnejšia. Takmer všetky Budajove akcie boli ilegálne. Autonómne vznikali a zanikali skôr, než by ich štát stihol zlikvidovať. Svojich účastníkov konfrontovali s realitou a ich reakcie sa stávali paralelnými s ich angažovaním sa v širšom kontexte, možno preto vnímať analógiu na vtedajší spoločenský mechanizmus, ktorý jedinca kontroloval a organizoval, a ten preto strácal schopnosť slobodného prejavu.

príklad počas akcie Týždeň pouličného divadla došlo k zahataniu úzkej uličky, spájajúcej Hlavné a Primaciálne námestie v Bratislave, ležiacimi telami aktérov, ktoré bránili v chôdzi prechádzajúcim. Ďalší pouličný šok predstavovala postava aktéra, pripútaná k mrežiam na rohu Laurinskej ulice. Za zmienku stojí spomenúť i tzv. Obedy za spoločným stolom v strede mesta či na sídliskovom parkovisku, rámcované prienikom reality a fikcie, z diaľky

Druhým autorom, ktorý tvoril v rovnakom období a neprekvapivo s Budajom na niektorých akciách i spolupracoval, bol Ľubomír Ďurček. Vo svojich dielach sa zaoberal konceptom označenia priestoru vlastným pohybom alebo gestom a prienikom intímneho s verejným, čo sa prejavovalo i v povahe samotných spoločensky angažovaných diel. Tie mnohokrát niesli punc akejsi existenciálnej osudovosti a urgentnosti. V jeho performance s názvom Návštevník demonštroval orwellovskú politickú manipuláciu s občanom, uskutočnil niekoľko návštev svojich známych, pričom ústa mal zapchaté novinami Pravda s jasne čitateľným pojmom Ústredný výbor. Zazvonil, pár sekúnd stál pred prekvapeným dotyčným a vzápätí bez slov odišiel – tie ani neboli potrebné, predsa mal v ústach „pravdu samotnú“. V ére častých vypočúvaní na ŠTB bolo jeho výstup možné interpretovať ako už spomínaný motív nemožnosti slobodného vyjadrenia. V súkromnom, fotograficky z dokumentovanom diele

Prijímanie I – III (Stotožnenie) prevzal kresťanský akt svätého prijímania hostie, ktorú imitoval papier v tvare otvorených úst. Na jednej z fotografií na ňom boli nakreslené zavreté pery, na druhej zuby a zamrznutý smiech. Tieto si Ďurček jednotlivo vložil do úst a vytvoril trojkusovú sekvenciu s podobným symbolickým vyznením. Ďalším zaujímavým dielom je performance s názvom Akcia, realizovaná cez médium osobného dotyku autora s rôznymi materiálmi – zemou, trávou, papierom a ohňom. Ďurček najprv písal na papiere a následne ich skrčil do kopy, ktorú zapálil. Svojím telom potom oheň prevalcoval a so stopami, ktoré na ňom zanechal, vyšiel do bratislavských ulíc. S konceptom dotyku sa môžeme stretnúť i v iných, podobne orientovaných dielach. Dôležitou Ďurčekovou témou boli možnosti komunikácie v dočasných sociálnych jednotkách a práve ona rámcuje experimentálne filmy Domov a Informácia o rukách a ľuďoch. Tieto vypovedajú o hľadaní autentického medziľudského kontaktu, ktorý pramení z dobrovoľného podstúpenia obmedzeného pohybu a priestoru. V prvom diele sa skupinka aktérov zakrytá plátnom a so zaviazanými očami snaží kooperovať v pohybovaní sa po lese bratislavskej Železnej Studničky. Padá, vstáva, snaží sa nájsť smer svojho putovania ako živá skulptúra, skúma vlastnú psychickú i fyzickú výdrž a zároveň zhmotňuje veličinu samotného pohybu. Performačný výstup je filmovo zachytený prostredníctvom koláže záberov zvonka i zvnútra a divák tak môže precítiť kontrast externého a neznámeho na intimitu uzavretého priestoru a kontaktu. Podobný menovateľ charakterizuje i druhý spomínaný film. Ďurček v ňom

zhromaždil skupinu cudzích ľudí, opäť so zakrytými očami, na smetisko okolo spoločného stola. Predtým im neposkytol nijakú vedomosť o vzájomnej totožnosti ani inú formu spoznania sa. Aktéri položili na stôl svoje ruky, ktorými mohli (iba v rámci jeho plochy) vyvíjať akúkoľvek aktivitu – bez reči a zvukov a navzájom sa skúmať hmatom. Komunikáciu tu možno chápať v kontexte s prostredím, cez stelesňovanie, teda komunikovanie celým telom a zmyslami. Vychádzajúc z Ďurčekovej voľby lokality, divák dokáže odkryť metaforu zdevastovaného životného prostredia a stavu, v ktorom ľudia strácajú prirodzené schopnosti kontaktu, a preto musia hľadať iné. Rozhodla som sa spomenúť aj dielo jedného z najznámejších českých konceptuálnych umelcov, Jiřího Kovandu. V londýnskej galérii Tate Modern sa v roku 2007 odohrala jeho performance s názvom Bozkávanie cez sklo, prostredníctvom ktorej predostrel vzájomnú interakciu intímneho i zvláštne odcudzeného rázu. Využijúc rušnú chodbu galérie a sklenenú stenu, za ktorou sa nachádzal, pozýval cez ceduľku návštevníkov, aby sa s ním prišli „pobozkať“. Záujemcov bolo zhruba 50 za hodinu a pre introvertného Kovandu niesla akcia istý osobný, terapeutický význam. Prekračovanie hraníc, dvojznačnosť blízkosti a odpoveď, ktorá by mohla tento fakt dvojznačnosti rozkľúčovať spolu s rozličným typom prežívania účastníkov.

Zdržanlivosť i otvorenosť ako základné vyjadrovacie prostriedky. Záchvev dojatia a emocionálneho prežitku. I tak sa dá definovať Bozkávanie cez sklo. Pomerne známy „výtvor“ českej umelkyne Vendule Chalánkovej sa síce vyznačuje zdanlivou banálnosťou, no skrytý odkaz je skutočne rezonujúci. Jej performance s názvom Interiér, exteriér pozostáva zo žobrania peňazí pred kozmetickým salónom s ceduľkou „Prispejte mi na manikúru, ďakujem“. Autorka prepožičala nechtom akýsi bumerangový nadosobný charakter. Krátko po tom, čo ich človek ostrihá, vyrastú do rovnakej, prípadne ešte väčšej dĺžky, teda akákoľvek ich úprava je len neustále sa opakujúcou, cyklickou činnosťou. Túto myšlienku podtrhla Nietzscheho citátom:

„Svet ako celok nemá cieľ ani zmysel. Existuje ako ustavičný kolobeh vzniku a zániku a jeho bytostnú povahu možno určiť ako večný návrat toho istého.“ Do protikladu teda postavila dve roviny – plagáty a billboardy prezentujúce krásu, ideál, peniaze a mladosť ako určitú métu a oproti nim transparent žobrajúci o túto pominuteľnosť, o úpravu rúk, ktoré si na to nezarobia samy. Vo finále fotograficky zachytila samotný proces úpravy nechtov v kozmetickom salóne za peniaze, ktoré jej dali okoloidúci spolu s pestrou škálou verbálnych odoziev. Na záver sa vrátim opäť na slovenskú scénu, pretože mi nedá nespomenúť azda našu najvýraznejšiu aktuálnu performerku Slávu Daubnerovú a mne veľmi blízke dielo Solo Lamentoso

z jej dielne. Ide o skutočný a zároveň veľmi banálny príbeh osamelej ženy, ktorá každý deň počas niekoľkých rokov trýznila svojich susedov neustálym púšťaním opernej árie Placida Dominga od šiestej hodiny ráno do desiatej hodiny večer. Dodržovala pritom nočný kľud i povolené decibely, teda sa fakticky nedopúšťala nijakého priestupku. Daubnerová sa rozhodla uchopiť motív boja osamelého jedinca, outsidera s okolím a nastoliť otázky ľudskosti, spoločenstva, relatívnosti a subjektivity pravdy a práva na pomstu. V performance bol využitý dokumentárny materiál s výpoveďami susedov, dotyčnej ženy, súdnych spisov či médií, ktoré sa daným prípadom zaoberali. Tieto vystupujú v pozícii rozprávača, ktorý sa strieda s hlasovými vstupmi hlavnej hrdinky, a zakomponované sú i operné čísla. Vďaka znamenitej choreografii, hudbe, svetelným prvkom a samotnému performačnému stvárneniu možno Solo Lamentoso považovať za hodnotné a výpovedné dielo, transformujúce spočiatku osobnú tému do súradníc témy spoločenskej. Kreativitou a nápaditosťou sa vyznačuje i kolektív GUIDES, ktorý na minulom ročníku festivalu Kiosk v Žiline predstavili projekt s názvom Obyčajné divadlo pre Limbovú. Performeri, vyznačujúci sa svojou imerzívnou tvorbou a verejnými intervenciami, sa rozhodli postaviť provizórny byt na kopci žilinského sídliska a prevádzkovať v ňom domácu každodennosť nášho života. Ktokoľvek v rámci i mimo festivalu mal možnosť nahliadnuť do rôznych situácií, odohrávajúcich sa „vnútri bytu“, pozorovať vnútorné konštelácie a i v mene vzájomnej solidarity sa stotožniť s celospoločenským a aktuálnym údelom izolácie v týchto časoch. Janka Gavurová

Identita jako pojem

Nekonkrétní úvaha nad kouzlem autentičnosti a prokletím lidskosti Jednadvacáté století se stalo symbolem pokroku, především toho společenského. Začaly se bourat stereotypně nastavené hodnoty a společnost se stala tolerantnější a otevřenější. Pokrok zrychluje a to, co platilo včera, už dost možná nemusí platit zítra. Díky virtualitě prakticky zanikly hranice mezi státy a my se všichni ocitli společně tváří v tvář. Různé kultury, barvy tváří, lidé s historií a bez ní, ti, co stáli na stranách dobra i ti, co byli proti nim. Všichni z masa a kostí, ale zároveň tak odlišní, že je těžké tomu uvěřit. Doba, kdy byla odlišnost překážkou je už možná za námi, nebo jsme si minimálně na nějaké množství odlišností zvykli. Zvykli jsme si respektovat a tolerovat, ale zároveň jsme si také zvykli se bát. Uvědomujeme si, že naše kapacity nejsou natolik ohromné, abychom byly schopné pojmout vše. Zapomněli jsme, že chybovat je lidské. Přestali jsme si uvědomovat, že lidská duše je zranitelná. Začali jsme budovat vztah se světem a přestali budovat ten náš se sebou. Místo toho, abychom se zamysleli a uvědomili si, kde je naše místo, rozhodli jsme se vybudovat nové. Začali jsme se schovávat za nová, lepší já a tím jsme naše skutečná já – naše identity, navždy poškodili. Už se jen těžko uvědomuje, že nás spojuje historie, minulost a že se takto stáváme jen jakýmsi pseudočlověkem, kterého vlna pokroku a mělké povrchnosti spláchne ze světa. Identita byla vždy velmi žhavým tématem a tím kdo jsme, nebo bychom minimálně měli být, se zabývali lidé od začátku věků. Její utváření je složitý proces, kdy si procházíme sebepoznáním a snažíme se porozumět našemu prožívání. Na jejím růstu se mohou podílet sebemenší situace a poznatky, které nám na putování životem zkříží cestu. Člověk, který je si své identity vědom, je mnohem stabilnější, vyrovnanější a lépe se mu navazují vztahy, které pomáhají jeho identitu ještě dotvářet a zvyšovat tak její pomyslnou hodnotu. Identit může být mnoho. Může být jen naše osobní, která vychází ze vztahu k sobě a odkazuje na to, jak velkým člověkem pro sebe jsme. Existuje také národní nebo právě umělecká identita, které bych dnes chtěla věnovat nejvíce prostoru. Umělci totiž byli odjakživa pro společnost velmi specifickou skupinou. Tím, že většinu času žili na okraji společnosti, kde experimentovali a poznávali své já, bylo jim dovoleno o něco více než té „většině“. Jakmile se začaly ty jakési společenské normy a standardy rozvolňovat, vynořilo se mnoho otázek, na které ještě nebyly odpovědi. A tak mnoho lidí tehdy nalezlo

další cesty, kudy mohou vykročit, a místa, ze kterých by se jim na svět dívalo lépe. První skutečné boje ve jménu feminismu, ale také příchod rasismu, který navazoval na rasové a kulturní nepokoje napříč celou historií, a také docházelo k velkému nabourávání společenských vrstev. Postavení umělců se však příliš nezměnilo. Ten, kdo byl takto „otitulován“ měl možná nějaká osobní privilegia, ale pro společenský život se jednalo spíše o ránu do boku. Velmi zkráceně – každý ten, kdo šel proti proudu, toužil po změně nebo otevíral tabuizovaná témata, byl umělcem. Umění se tedy stalo jakýmsi projevem nesouhlasu a odporu, který často vycházel právě z hledání sebe samého tam, kde se nepříslušelo. Možná právě proto vzniklo takové množství manifestů, otevřených dopisů a básní nebo úvah a esejí. Často ve jménu společnosti, ale prvním impulsem byl nekomfort, který daný člověk ve společném soužití v oné společnosti zažíval. Umělecké dílo bylo odjakživa sdělením našich nejniternějších pocitů. Vycházelo z našich osobních zhodnocení, zkušeností, pocitů na vrcholu i na dně, z našich pravd a názorů. A pokud z nich náhodou přímo nevycházelo, vždy se ho alespoň okrajově dotklo. Hlavní hrdina mluví nezaměnitelným dialektem, oči dědičky trůnu mají odstín těch našich a úhlavní nepřítel našeho podivínského přítele je nenávistný vůči menšinám. Podařilo se mi teď nepřímo otevřít téma cancel culture? Možná.

Autentičnost autora by měla být jedním z nejhlavnějších prvků v díle. Jiné vyjadřovací schopnosti, témata, délky vět nebo poetičnost jsou jakýmsi poznávacím znamením. Bez nich by byl trh s uměním nudný, bez nápadu a pouze s texty, které už všichni četli stokrát. Umělecká díla by neměly být něčím, co bez zájmu přejdeme. Měla by nás svým způsobem vzdělávat, vést k zamyšlení nebo alespoň na moment strhnout naši pozornost. Díla, která nezaujmou a nevyvolají v divákovi žádné emoce jsou prakticky bezcenné. Jak jsme se tedy dostali do bodu, kdy má autentičnost nějakou hranici? Pojmenovala bych ji korektnost, morální zásada nebo možná prachsprosté zbabělství. Nabízí se však otázka, proč díla osekáváme tímto způsobem? Je to ze strachu, abychom proti sobě nepobouřili přívržence opačného názoru? Nebo si možná jen jsme vědomi tím, že by některé naše názory mohly ublížit, a tak si je necháme pro sebe. Bohužel tímto na oné důležité autentičnosti ztrácíme. A protože pro ukázání toho, kdo jsme, pro představení naší identity – našeho já, a to ve všech světlech, by překážky nebo filtry, které by nějak upravovaly pohled na nás, existovat neměly. Nejčastěji na toto téma narážíme v otázkách homofobie, xenofobie a na ni navazujícího rasismu. Ale není to nutným pravidlem. Reakcí na události v posledních měsících nesmím opomenout ani umělce, kteří se ve svém soukromí pohybovali na hranici zákona, ubližovali, nenáviděli nebo prostě jen nežili tak, jak by se od lidí s velkým vlivem očekávalo. Pokud nebudeme konkrétní a do poslední věty si dosadíme každý svá jména, je vlastně ona autentičnost a bezprostřednost vhodná? Nebylo by lepší nějak pomyslně oddělovat soukromí a veřejný život i přesto, že by to bylo na úkor toho celkového obrazu člověka a mohlo by to nenapravitelně narušit dosahy myšlenek a slov, které s danými tématy nesouvisí? Zároveň ale musíme myslet na to, že umělecká vyjádření často podpořila osobní názory, vedla revoluce nebo podněcovala k činům, ať těm dobrým nebo zlým. Pokud by si tedy každý autor mohl zvolit, zda bude jen jedním pro všechny, nebo několika pro jednoho, mohlo by se to zdát nefér proti těm, kteří obětovali svůj komfort pro to, aby mohli hrdě stanout a poukázat na to, že jsou lidští – že mají chyby a dát na výběr jejich příznivcům, zda jsou ochotní podporovat je i přesto, že s nimi nesouhlasí. Samozřejmě bychom měli rozlišovat, zda ony chyby neomezují nebo nějak výrazně nenarušují svobody ostatních. Mám ale za to, že pokud nesouhlasíme, ale respektujeme, nemělo by k takovým chybám docházet. To nám však nedovoluje dělat ve jménu respektu vše, co se nám zlíbí. V těchto případech bychom měli uznávat citát, který jsme s přijetím demokracie nepřímo podepsali: Svoboda jednoho končí tam, kde začíná svoboda druhého.

Odnepaměti se tu však nachází také skupina, které toto všechno částečně obchází. Jsou jí umělci vystupující pod pseudonymy. Možná je to forma, jak předcházet tomu, abyste byli spojováni s něčím, čím nechcete, jde o formu soukromí nebo tím také dost možná podpoříte vlastní sebevědomí, kdy se můžete stát postavou, kterou jste si vysnili. Pseudonym však nutně neznamená anonymitu. Ať chceme nebo ne, i jméno se v této branži může stát prakticky hmotnou postavou s kvalitně propracovaným příběhem a myšlenkou. Dalo by se říct, že je to forma, jak se sám stát uměním. Kdo je tedy tím, kdo by měl soudit, kde je hranice oné neustále omílané korektnosti? Vím jen to, že cancel culture není řešení. Kdo za takovou intenzivní, dost často velmi zmatenou a ostrou, diskuzí stojí? Dají se ti lidé ještě stále nazývat fanoušky? Dle mě je v pořádku projevit odlišný názor, ať už se týká čehokoliv, pod podmínkou, že není přímo útočný nebo podněcující k násilí. Je v pořádku uznávat jiné politické názory, je v pořádku odmítat, ale není v pořádku bezdůvodně nenávidět a odsuzovat. Bohužel mi přijde, že se v okolí těchto témat pohybujeme na velmi tenkém ledě, a že nikdo už není schopen říct, kde je pevný a na které jeho části už raději nevstupovat. Co tedy k našim identitám závěrem? Myslím, že jsme prošli dostatečně dlouhou cestu na to, abychom si uvědomili, co nenávist zmůže. Většině z nás bylo umožněno se svobodně rozvíjet a nechat svou identitu růst, aniž by byla nějak výrazně ohrožována. Možná je to těžší, protože najednou existuje tolik cest. Většina z nás vyrostla v době změny, ačkoliv jim do hlav byly vtloukány názory dob před ní. Zvykli jsem si na svobodu a na to, že pravda už není to, co bývala. Záleží na nás, kam se bude společnost dál vyvíjet. Měli bychom být vděční za dar, který jsme dostali – svobodu slova a názoru. Je tedy naším rozhodnutím, zda budeme ustupovat těm, kteří se toto privilegium rozhodli zneužit ve svůj prospěch. Tvořme, pišme, malujme, ale nedovolme podrážet svou vlastní úroveň k tomu, abychom podrazili někoho dalšího. Rozlišujme pravdu a lež, chraňme svobodu a nebojme se ukázat kdo jsme. Přijměme, že každý máme stinnou a světlou stranu, které se navzájem vyvažují. Jen se vzdejme nenávisti, pokud píšeme, že milujeme a slovíček „ale“ na koncích vět, pokud tvrdíme, že respektujeme.

Karolína Hudcová

Chesterton: Heretici „Ľudské pokolenie padlo raz a pri páde získalo poznanie dobrého a zlého. Teraz padlo druhý raz a zostalo nám len poznanie zlého.“ „Svetlo musí byť pre nás niečím temným, niečím, o čom nemôžeme hovoriť.“ „Moderná morálka môže len poukázať na hrôzy, ktoré prináša porušenie zákona, jej jediná istota je istota zla.“ „Snáď nikdy od počiatku sveta nebolo doby, ktorá by mala menšie právo používať slovo pokrok než naša.“

G. K. Chesterton bol obdivuhodný filozof, ktorý paradoxne filozofiu nikdy neštudoval. Žil v Anglicku na prelome 19. a 20. storočia, avšak jeho slová sú v dnešnej dobe ešte aktuálnejšie ako v minulosti. Počas štúdia maliarstva ho postretla duševná kríza, keď sa stretol s dekadentným životom umelcov, s ktorým kontrastovala jeho puritánska výchova. Konvertoval na katolicizmus, ukončil štúdium maliarstva a stal sa novinárom, neskôr kňazom. Jeho tvorba je veľmi bohatá. Napísal 80 kníh, stovky básní, 200 poviedok, 8000 esejí, divadelné hry a ďalšie. Bol obhajcom tradičných hodnôt s jeho typickým zmyslom pre humor a iróniu. Veľmi dobre poznal ľudský charakter so všetkými jeho kladmi a zápormi. Zaoberal sa ľudskou každodennosťou, v ktorej našiel najvyššiu krásu a dokázal sa tešiť z maličkostí, ktoré často v ruchu dní prehliadame a nie sme schopní zakúsiť ich silu a čaro. Mravné dobro a láska je najväčším odkazom jeho tvorby. Opisuje kresťanskú vieru v tom primárnom a najčistejšom zmysle. Svet je nutné vnímať ako zázrak a každý nový deň ako dar. To je jeho návod na šťastný život. Na plnohodnotný život. Svet je plný divov, ak máme dostatok údivu. Dielo Heretici je jedno z jeho najvýznamnejších. Je plné bezprostrednosti a prekvapenia. Jasne formulované a vystavané na paradoxoch. Polemizuje tu s významnými

osobnosťami jeho doby – literátmi, politikmi či vedcami. Navrhuje svoje vlastné, podľa neho správne riešenia. Dotýka sa všetkých problémov spoločnosti, ktoré mu prišli hlúpe, falošné alebo nelogické. Opovrhuje životom v chaose a zdravým rozumom sa snaží nájsť všadeprítomné čaro okamihov. Príroda sa mu stala nekonečnou inšpiráciou a obdivuhodným zázrakom, naopak kritizoval neustály technologický pokrok a ľudské odcudzovanie sa. Ľudia prišli na svet obdarení vyváženým množstvom dobra a zla. Bolo, je, aj bude len na nás, ktorého vlka budeme kŕmiť, ktoré cnosti alebo neresti sa stanú vzorom a štandardom danej doby. Svoje individuálne hodnoty si vytvárame každý sám, ale sú formované spoločnosťou. Keď sa všeobecne platné spoločenské normy nezačnú aktívne očisťovať, o pár desaťročí už bude ľudí túžiacich žiť a veriť v lásku, nielen nevedome prežívať, čoraz menej. Zatvárať srdce pred svetlom, i keď v obdobiach temna, je prinajmenšom zbabelé. Vzdávať sa namiesto boja. Nepodporíme sa v ťažkých chvíľach, nepodáme pomocnú ruku. Zmierili sme sa s existenciou bez záujmu hľadať riešenia. Stalo sa to trendom doby, doby jednoduchších riešení a šedých vychodených chodníkov obohnaných múrom. Na týchto miestach podupaných kvetov, odkiaľ sme vyhnali chuť žiť. Emócie sa zliali do tekutiny

neurčitej farby. Nikomu to očividne nevadí. S prelepenými očami po nich kráčame bez záujmu očistiť zakalený zrak a vidieť tie každodenné krásy sveta. Preliezť múr a uniknúť tejto ilúzii normálnosti. Ľudia, ktorí dokážu snívať, sa pre nás stali bláznami. Radšej ich všetkých zavrieť na psychiatriu, ako by sme si mali priznať, že s týmto svetom nie je niečo v poriadku. Že spoločnosť je chorá. Ale má možnosť sa vyliečiť. Ale každý boj je vopred prehratý bez vôle a viery. Ženieme sa za tým byť úspešní, napriek tomu, že sme dávno zabudli byť šťastní. Materiálnymi náplasťami prelepujeme emocionálne rany a dúfame, že sa zahoja. Osočujeme sa navzájom namiesto toho, aby sme v sebe našli pochopenie a odpustenie. Zabudli sme, že sme všetci ľudské bytosti. Krehké, zraniteľné, omylné. Tak ako hnevajúce sa dieťa potrebuje lásku, tak i tento rozzúrený a rezignovaný svet jej potrebuje dvakrát viac. Týmto by som rada pripomenula najmocnejšiu liečiteľku a učiteľku morálky - lásku. Vtedy môžeme veriť v pokroky zajtrajších dní. Keď veríme v lásku. Rozžiarme svoje srdcia a tma začne pomaly, ale isto miznúť.

paranoid genesis

História baletu Balet – pôvabný, okúzľujúci súhrn choreografie, hudby, kostýmov, libreta a scén. Má samostatný pôvod vo Francúzsku z čias vlády Ľudovíta XIV. (1643-1715), ktorý bol veľkým milovníkom hudby a tanca. Dnes v balete účinkujú prevažne dámy, avšak v minulosti to tak vôbec nebolo. Až do konca 17. storočia v ňom tancovali iba muži, keďže ženám to bolo výslovne zakázané. Neumožňovalo im to ani ich šatstvo, ktorého súčasťou boli dlhé sukne, mohutné korzety, ktoré ich obmedzovali aj v bežnom, prirodzenom pohybe. Prvou profesionálnou ženou v histórii baletu bola Mademoiselle de La Fontaine. Prostredníctvom svojej hlavnej úlohy v balete s názvom Triumf lásky sa začal naplno rozvíjať balet so ženským obsadením. V balete si zahral aj samotný kráľ v roku 1653 v tínedžerskom veku, kde v Kráľovskom balete noci stvárnil Apolóna – boha slnka. Jeho luxusný zlatý kostým sa stal ikonickým a jeho slávne predstavenie viedlo k prezývke “Kráľ slnko”. Kráľ Ľudovít v roku 1661 založil Académie royale de danse. Úlohou akadémie bolo zvyšovanie úrovne spoločenského a divadelného tanca a zachovanie pôvodných štýlov baletu. Jeho dvorným hudobným skladateľom bol Jean-Baptiste Lully. Vďaka nemu došlo k rozdeleniu tanečnej akadémie na dve časti: opéra-ballet a školu pre profesionálnych tanečníkov v spolupráci s Académie royale de musique. Akadémia tanca zanikla v roku 1780, neskôr vyhorela aj Akadémia hudby. Začiatkom 18. storočia začal byť balet čoraz viac populárny. Veľkú úlohu v tomto vývoji zohral

francúzsky tanečník a baletný majster Jean-Georges Noverre a skladateľ Christoph Gluck. Na podporu zápletky sa spojil tanec, hudba a scenérie. Boli vyvinuté tri formálne techniky: sérieux, demi-caractère a comique. Prostredníctvom baletu boli scenármi zobrazovné problémy v spoločnosti, vzťah aristokratov a poddaných. Vývoj baletu značne ovplyvnilo vydanie Lettres sur la danse, ktorého autor Jean- Georges Noverre rozvinul svoju koncepciu akčného baletu a zhodnotil kvality a chyby hlavných tanečníkov, choreografov a baletných majstrov svojej doby. Došlo k úplnému presadeniu pantomímy aj k reforme pohybov, čo zlepšilo možnosti vyjadrovania príbehu. V 19. storočí prešiel balet signifikantnými zmenami – začalo sa tancovať na špičkách a objavila sa aj úloha primabaleríny. Vplyvom straty opory v aristokratických kruhoch a v dôsledku spoločenských zmien v tej dobe záujem o balet v spoločnosti klesol. Približne do druhej polovice 19. storočia bola rola hudby v balete druhoradá, s hlavným dôrazom na tanec, zatiaľ čo hudba bola jednoducho kompiláciou tanečných melódií. Písanie „baletnej hudby“ bolo skôr prácou pre hudobných remeselníkov ako pre majstrov. Čajkovského Labutie jazero bolo baletnou partitúrou, ktorú vytvoril symfonický skladateľ. Na základe iniciatívy Čajkovského už skladatelia baletu nepísali jednoduché a ľahko tanečné kúsky. Balet sa už nesústredil iba na tanec, hudba v pozadí tancov začala mať rovnakú prevahu, v čom spočíval další prejav reformy.

Popularita baletu v Rusku prudko vzrástla a v druhej polovici 19. storočia ho ruskí choreografi a skladatelia posunuli na úplne novú úroveň. Do príbehu boli vložené komplikované sekvencie, ktorých súčasťou sa stali náročné kroky, skoky a obraty. Dnešná podoba klasického tutu, oveľa kratšieho a tuhšieho ako bolo pôvodné romantické, mala za účel odhaliť nohy balerín a obťažnosť ich pohybov a krokov. Svoj vrchol dosiahol ruský balet v dielach P. I. Čajkovského v balete Labutie jazero, ktorý sa považuje za symbol dokonalosti. Najkomplikovanejšiou postavou v Labuťom jazere je dvojúloha hlavnej ženskej postavy – vrchol v kariére baleríny. Premiéra Labutieho jazera prebehla vo Veľkom baletnom divadle 4. marca 1887 v Moskve. Princezná Odetta je hlavnou postavou hry. Je premenená na labuť zlým čarodejníkom Rothbartom a podobu človeka má len v noci. Na zlomenie kliatby je potrebná pravá a večná láska muža, ktorý bude Odette verný – porušenie sľubu znamená večné uväznenie princeznej v labuťom tele. Jej temnou podobou je Odília – dvojníčka Odetty, ktorá v prevleku za ňu oklame a zvedie princa Siegfrieda, ktorý v domnienke, že ide skutočne o Odettu, prisahá večnú lásku Odílii. Odetta sa tak navždy stáva väzňom čarodejníkovej kliatby. Princ, ktorý si uvedomil osudovú chybu, beží za Odettou k jazeru. Siegfried vyhlási, že radšej prijme smrť ako život, ktorý sľúbil stráviť s Odíliou. Obaja sa teda vrhnú do rozbúrenej vody a tým, že sa obidvaja obetovali pre lásku, Rothbart a jeho kúzla sú zničené. S východom slnka Siegfried a Odetta spolu stúpajú k nebu spojení večnou láskou.

Rôzne interpretácie Labutieho jazera sa líšia svojím finále – v Rusku a Európe zomierajú obaja, princezná i princ, v americkej verzii zomiera iba Odetta z nešťastnej lásky, ktorá ju zabije. Na začiatku 20. rokov 20. storočia bol balet ovplyvnený iným vizuálnym umením. Scénický dizajn, najmä vo filme, sa stal populárnym, čo prinieslo nové možností pre balet. To tiež spôsobilo, že sa choreografi zamerali menej na náročnú choreografiu a viac na scénu, kostýmy a výraz tanečníkov. Výtvarník Léon Bakst, skladateľ Claude Debussy či známejšie osobnosti, ako napríklad Pablo Picasso alebo Coco Chanel, sa výrazne podujali na vizuálnej a akustickej stránke baletu a dodali jej ešte impozantnejšiu podobu. Najvýznamnejšie predstavenia v histórii baletu: Labutie jazero Luskáčik Giselle Korzár Romeo a Júlia Vták Ohnivák Le Sacre du Printemps – Svätenie jari

Najvýznamnejší skladatelia baletných skladieb: Claude Piotr Iľjič Debussy Čajkovskij Maurice Ravel Igor Fiodorovič Stravinskij Adolphe Adam Alexandr Konstantinovič Glazunov

Iwa Nadzam

Múzy Andyho Warhola “Ľudia by sa mali zamilovať so zatvorenými očami.” Andy Warhol. Americký maliar, filmový tvorca, autor a dôležitá osobnosť v hnutí pop art. Taktiež známy pre svoj autentický štýl prejavu, sebaprezentácie, filozofiu a obsiahnutím viacerých sfér umenia. Mal ostré oko pre umenie a podporoval Duchampov pohľad, že keď sa niečo prezentuje ako umenie a povie sa o tom, že to je „umenie“, tak to aj je umenie. Bol otvorený homosexuál, čo bolo vzácne pre slávnych ľudí v jeho čase. Bol puntičkársky zberateľ, odložil každý kúsok papiera, každý list a každý časopis súvisiaci s jeho slávou spolu s osobnými zápiskami, homosexuálnou pornografiou a všetko si ukladal do stoviek očíslovaných krabíc – a viac sa do nich nepozrel. Warhol rozprával o týchto krabiciach ako o jeho „časovom puzdre“. Veľa sa ich zachovalo a sú dostupné v Pittsburskom múzeu. Dôležitý aspekt jeho tvorby a umeleckého života, zohrávali ale jeho múzy. Každý veľký tvorca potrebuje predsa inšpiráciu a stimul pre svoje diela a smerovanie kreatívnej energie. Jedna z jeho múz, aj veľmi známa herečka tej doby, bola Marilyn Monroe. V roku 1967 vydal sériu výtlačkov portfólií subjektov, ktoré s ním

spolupracovali na jeho tvorbe. Marilyn bola prvá. Použil pri tom popartovú techniku a vytlačil jej portrét 5x vedľa seba s tým, že okrem prvého bol každý jeden inak farebne upravený. Oddôvodnil to takto:

„Čím viac sa pozeráme na rovnakú vec, tým viac sa jej zmysel mení, stráca a my sa cítime prázdnejšie a lepšie.“ V roku 2004 bol v časopise The Guardian tento obraz označený za tretí najvplyvnejší výtvor moderného umenia v rámci 500 autorov.

Candy Darling Transexuálna ikona nielen Andyho Warhola, ale aj kapely The Velvet Underground. Herečka. Svoju známosť s Warholom využívala najmä na dostanie sa bližšie k splneniu si svojho sna – byť hollywoodskou hviezdou. V 60. rokoch žiarila vo filme Flesh a Woman in Revolt. Zomrela v 29 rokoch a na konci jej života rozprávala len o tom, ako je ,,znudená k smrti”.

Donyale Luna Jedna z prvých modeliek tmavšej pleti, ktorá uzrela svetlo slávy high fashion a taktiež bola označená za najviac fotografovanú modelku Európy v roku 1966. Od ostatných Warholových múz sa líšila

asi najviac jej povahou a humorom. Objavila sa vo viacerých jeho filmoch, ako aj napríklad v 36-minútovom opuse, kde hrala snehulienku, ktorá mala trinásť milostných vzťahov. Bohužiaľ, ako aj ostatné Warholové múzy, ju nepostrehol šťastný osud a zomrela na predávkovanie heroínom v roku 1979.

Edie Sengwick Láska na prvý pohľad. Veľká romantická aféra 60.rokov. Vytvorili spolu veľa filmov, ktoré si vyslúžili veľkú sledovanosť. Paradoxné bolo to, akí boli rozdielni. V povahe, štýle vyjadrovania, ako keby úplné opaky seba samých. Najväčším problémom bol Andyho narcizmus, ktorý sa Edie snažila uspokojiť skrz napodobňovanie jeho samotného, keď si odfarbila vlasy na platinovú blond a nosila jeho oblečenie. Keď sa rozišli, zaplietla sa s Bobom Dylanom. Neskôr sa vydala za muža z psychiatrickej liečebne a v roku 1971 zomrela na predávkovanie alkoholom.

Viva Andyho asi najobľúbenejšia múza, minimálne do konca 60. rokov. Stala sa hviezdou viacerých jeho filmov a Andy o nej rád prehlasoval, že jej krásna výrazná tvár spôsobuje, že príde ľuďom buď nádherná, alebo úplne škaredá.

Keď bol Warhol postrelený Valériou Solas, bol s Vivou práve na telefóne a neskôr šok z tejto udalosti Viva pretransformovala na veľmi blízky vzťah s Andyho matkou.

Bianca Jagger Warholova najobľúbenejšia spoločnosť na večierkoch. Neskôr po jeho smrti, keď vydali knihu jeho zápiskov, ho Bianca obžalovala kvôli nepravdivým informáciám, keďže sa o nej v knihe Andy vyjadroval ako o nie veľmi inteligentnej.

Nico S Andym sa zoznámila v New Yorku a ako manažér rockovej kapely The Velvet Underground ju angažoval do tvorby ich hudby, kde naspievala tri piesne. Neskôr ale, z dôvodu, že sa do nej zamilovali dvaja členovia kapely, ju musela opustiť. Zomrela pri nehode na bicykli, na krvácanie do mozgu. Andy mal ešte mnoho iných múz, počas jeho života vytvoril nespočetné množstvo polaroidov a krátkometrážnych filmov. Bolo o ňom natočených cez tridsať filmov, vydaných mnoho kníh a na Slovensku má múzeum venované jeho tvorbe v Medzilaborciach. Zuzana Hrašková Ilustrace: Natálie Nešporová

Historický rozvoj umenia a kultúry 22

Umenie bolo od nepamäti súčasťou ľudských životov. Vypĺňalo prázdnotu v ľudských životoch a zastávalo praktickú funkciu rovnako ako rozvíjalo intelekt. Vyvíjalo sa zároveň s ľudským druhom, avšak kde to všetko začalo? Praveké umenie, predovšetkým z doby kamennej, je najlepším príkladom umenia, ktoré vzniklo pre “vyplnenie prázdnoty”. Ľudia v tom období tvorili, pretože ich prázdne steny jaskýň desili. Človek je spoločenský, samota je preňho odjakživa niečo nepríjemné. Nástenné maľby či primitívne sochárstvo mali teda slúžiť ako niečo, čo bude pravekému človeku robiť spoločnosť. V tomto období neexistovali chemikálie, ktorými si mohli namiešať farby. Používali prírodné zdroje, vďaka čomu získali príjemné teplé farby. Občas sa používali aj krv či moč. Najstarším záznamom pravekého umenia sú takzvané “Bhimbetka petroglyphs” – maľby nachádzajúce sa v Indii. Existuje cez 750 týchto malieb rozmiestnených na kameňoch na území o rozlohe približne 10 kilometrov. Maľby zachytávajú rozvoj človeka a jeho kultúry od lovcov-zberačov, k poľnohospodárstvu a prejavom prehistorickej spirituality. Čo sa týkalo kultúry v tomto období, významné postavenie mali zvieratá, no predovšetkým prevládal kult matky. Žena – hlavne matka – mala vysoké postavenie, bola uctievaná a rešpektovaná, mala funkciu hlavy rodiny. Vládol teda matriarchát. Doba bronzová je známa predovšetkým vďaka egyptskému umeniu. Egypt je považovaný za najväčšiu krajinu v histórii starodávneho umenia vďaka prvenstvu v získaní rozpoznateľného umeleckého štýlu. Umenie tejto krajiny je známe predovšetkým vďaka ich maľbám, na ktorých sú ľudia

zobrazovaní veľmi zvláštnym spôsobom. Egypťania zachytávali tváre a nohy z profilu, zatiaľ čo oči, ramená, ruky a torzá boli zachytené z prednej strany. Je však dokázané, že egypťania chápali perspektívu aj ľudské telo a maľovali takto zámerne, pretože v sochárskom umení sú postavy zachytené perspektívne správne. Ďalším významným znakom egyptského umenia je zobrazovanie postáv podľa ich sociálneho statusu. Členovia vyššej vrstvy boli vždy zobrazovaní ako bytosti väčšie, než postavy z nižších vrstiev. Najväčší boli zo zásady faraóni a božstvá. Doba železná je obdobím rozvoja umenia. Najväčší rozvoj sa odohral v antickom Grécku. Tu sa dejiny umenia rozdeľujú na nasledujúce časti: obdobie temna, geometrické obdobie, obdobie orientálneho štýlu, archaické obdobie, klasické obdobie a napokon helenizmus. Umenie z obdobia temna bolo bohužiaľ stratené, vieme iba to, že toto obdobie nastalo po páde mykénskej civilizácie. Z geometrického obdobia sa zachovali iba dekoratívne prvky a keramika. Počas orientálneho obdobia sa grécki umelci inšpirovali umením blízkeho východu. Prebrali odtiaľ krivočiare, kvetinové a zvieracie ornamenty. Z archaického obdobia sa zachoval iba mužský akt. Najdôležitejšími periódami sa teda stali klasické obdobie a helenizmus. Počas klasického obdobia zažívala dôležitý rozvoj architektúra. Ukážky dórskych, iónskych a korintských stĺpov stoja dodnes. Partenón na Akropole – komplex stojaci v Aténach – je najlepším úkazom klasickej gréckej architektúry. Ďalšími príkladmi sú

chrámy zasvätené bohom ako Zeus či Hephaistos. Sochári klasického obdobia, ako napríklad Polykleitos či Myran, preukázali majstrovstvo realizmu, ktoré ostalo neprekonané až do talianskej renesancie. Maliari tejto periódy sa špecializovali v enkaustike a tempere, taktiež priniesli nové techniky pre zachytenie svetla, tieňovania a vyfarbovania. Helenistické obdobie započalo vniknutím perzského kráľovstva do gréckeho sveta. Klasický realizmus bol nahradený vážnosťou, heroizmom a rastúcim expresionizmom. Toto obdobie je charakteristické rozmachom gréckeho umenia do sveta, vrátane techník skulptúry a mozaiky. Zatiaľ čo z gréckeho umenia sa zachovali len nepatrné pamiatky, antický Rím sa pýši reprezentáciou po celom svete. Rimania však, na rozdiel od svojich gréckych susedov, neboli takí intelektuáli. Boli skôr praktickí a rozhodli sa imitovať svojich susedov. V rímskom umení sa ďalej nesú zásady antického Grécka. S koncom tejto periódy začali pomaly zanikať polyteistické kultúry a započal nástup monoteizmu. Stredoveké umenie začalo byzantským obdobím a rastúcim kresťanstvom. Oveľa viac sa však zachovalo z románskeho umenia, ktoré začalo až približne o 400 rokov neskôr ako byzantské. Románske umenie, i keď veľmi ovplyvnené kresťanskou vierou, bolo prvým krokom pre rozvoj stredovekého umenia a kultúry. Toto obdobie však nevydržalo celých 200 rokov. Ku koncu románskeho umenia sa totiž začalo rozvíjať gotické umenie. Gotické umenie bolo silne ovplyvňované a financované biskupmi, rovnako ako to bolo počas románskeho obdobia. Pre toto obdobie je

typická honosnosť a ornamentálnosť. Najznámejšia je gotická architektúra, ktorá sa vyznačovala monumentálnosťou, priestranným interiérom, prudko stúpajúcimi stropmi, ktoré majú pôsobiť, akoby človek hľadel do tváre Božej. Taktiež sa vyznačovali tenkými stenami a oknami z farebného skla. Predovšetkým gotické katedrály boli zdobené zložitými rozetami, ktoré mali vytvárať dojem božieho svetla. Najlepším príkladom tohto obdobia je Notre Dame v Paríži. Ďalším dôležitým obdobím stredoveku je renesancia. Silno inšpirovaná nielen svojím gotickým predchodcom, ale predovšetkým antickým klasicizmom. Renesancia stavala na antických umeleckých pravidlách, pokúšala sa zachytiť človeka, ktorý bol stelesnením múdrosti a krásy v jednej bytosti, rovnako ako sa snažila pokročiť v lineárnej perspektíve a v realizme. Vyvinula sa v troch talianskych mestách: Rím, Florencia a Benátky. Najznámejšími a najvýznamnejšími umelcami renesancie sú: predstavitelia skorej renesancie Brunelleschi, Donatello a Masaccio, predstavitelia vysokej renesancie Da Vinci, Rafael a Michelangelo, no rovnako významní bol napríklad aj Titian, ktorý vytvoril vlastný odtieň červenej, ktorá sa stala značkou jeho umenia. Za zmienku stojí aj severná renesancia (Holandsko, Anglicko, Nemecko) a jej umelci: Jan Van Eyck, Albrecht Durer či Hieronymus Bosch. Na konci renesancie sa začal rozvíjať manierizmus. Ten vznikol ako forma rebelovania voči umeniu vysokej renesancie. Známym umelcom je napríklad Caravaggio, ktorého dramatické využitie svetla a tieňa ovplyvnilo budúcich umelcov.

Barok, rokoko a neoklasicizmus boli umelecké obdobia, ktoré pominuli rovnako rýchlo ako vznikli. Narozdiel od väčšiny svojich predchodcov, tieto periódy nevydržali viac ako niekoľko desiatok rokov. Barokové umenie sa však stále zapísalo do dejín ako významné. Práve počas tohto obdobia sa totiž katolícka cirkev snažila o protireformáciu a pokúšala sa odlákať ľudí od protestantov. Práve z barokového umenia vzišli mená ako Rubens, Velasquez, Rembrandt či Vermeer. Pravdepodobne to boli práve tieto tri druhy umenia, ktoré priniesli zvrat v histórii umenia a kultúry. Od tohto momentu totiž začalo umenie napredovať závratným tempom a štýly sa striedali takmer rýchlejšie, než stíhali vznikať. Po neoklasicizme nastali romantizmus a realizmus, ktoré boli koncom epochy stredovekého umenia.

umeleckých štýlov: postimpresionizmus, expresionizmus, art nouveau, bauhaus, art deco, kubizmus, surrealizmus, abstraktný kubizmus, pop art, postmodernizmus, minimalizmus a podobne.

Moderné umenie započalo impresionizmom. Aj napriek krátkemu pôsobeniu (1870-1880) so sebou priniesol významné mená ako Monet, Renoir, Degas, Cezanne či Manet. Od tohto momentu sa objavilo mnoho ďalších

Svet sa vyvíja a je len otázkou času, kedy v umení a kultúre nastane ďalší významný zvrat. Avšak bez ohľadu na to ako, kedy a prečo to príde, musíme si zapamätať, kde to všetko začalo.

Umelci sa celé stáročia snažili prísť s niečím novým, s niečím nevídaným. Mnohokrát predbehli vlastnú dobu a stali sa uznávanými až dlho po smrti. Avšak s nástupom modernej doby a technológií sa svet postupne zrýchľuje a umenie a kultúra musia držať krok. Umelecké smery vznikajú a zanikajú, zároveň si však tie nové vždy zanechajú čosi zo svojich predchodcov. Aj o tisícky rokov neskôr umenie stále pôsobí ako vyplnenie desivého prázdneho priestoru, rovnako ako slúži na prezentáciu viery či zachytenie človeka ako dokonalej, jedinečnej bytosti.

Nila Renard

Fenomén cottagecore estetiky

Cottagecore je internetová estetika, ktorú niektoré zdroje označujú aj ako subkultúru generácie Z, ktorá oslavuje idealizovaný život na vidieku. Rozvíja sa od roku 2010 a svoje pomenovanie dostala na sociálnej sieti Tumblr v roku 2018. Je zameraná na ideály týkajúce sa jednoduchšieho života a harmónie s prírodou. Určité súvisiace témy sú napríklad prežitie životného prostredia a starostlivosť o ľudí. Prežitie tichého života s pocitom nostalgie, s úžasne vyzerajúcim jedlom a oceňovanie prírody starostlivosťou o záhradu a zvieratá, sú témy typické pre túto estetiku. Charakteristické sú aj kvetinové vzory na tapetách stien alebo na vzdušných letných šatách žien. Pravdepodobne vďaka štýlu obliekania, ktorý tu dominuje, sa táto estetika stala tak populárnou na sociálnych sieťach. Zahrňujú ju okrem spomínaných šiat aj dlhé, rovnako vzdušné a vzorované sukne, klobúky, ale hlavne kusy oblečenia v pastelových farbách a kvetinových, gigham a paisley vzoroch. Už aj navonok cottagecore pôsobí veľmi nežne a nevinne. Rovnako by sa dali nazvať aj aktivity, ktoré k estetike patria. Napríklad zbieranie plodov a kvetov, čítanie poézie alebo pečenie, či čajové posedenia. Na pozorovateľov to môže pôsobiť až rozprávkovým dojmom, a tento dojem nemusí mať od pravdy či zdroju inšpirácie ďaleko.

Tibullus Pravdepodobne najstarším príkladom cottagecore je táto báseň napísaná v 20. až 30. rokoch pred našim letopočtom. Tibullus zabúda na svoju mestskú výchovu a začína sa zaujímať o iný život. Píše podrobné fantázie o živote farmára na talianskom vidieku.

Tvrdí, že by radšej žil úbohý život a pestoval ovocie, než by bol zobúdzaný „vojenskými trúbami“. Rád zanecháva obete poľnohospodárskym božstvám, fantazíruje o spánku v tieni stromu a sníva o úteku pred dažďom vo svojej teplej posteli.

Pettson a Findus Pettson a Findus je séria detských kníh od švédskeho autora Svena Nordqvista z roku 1984. Táto séria bola preložená do viacerých európskych jazykov a bola aj filmovo spracovaná. Aj keď boli príbehy vytvorené pred rokom 2010, stelesňujú mnohé črty cottagecore. Napríklad jednoduchý život v prírode a skutočnosť, že sa jedná o Pettsona, farmára vo výslužbe, a jeho hovoriacu mačku, žijúcich niekde na švédskom vidieku v ich chate, obklopení nádhernou krajinou a zvieratami. Estetický znamená príjemný, pozitívny alebo rafinovaný vzhľad človeka či vecí. Jednoduchou definíciou estetiky je zaujímať sa o to, ako niečo vyzerá a aký pocit vyvoláva. Cottagecore je dobrým príkladom toho, ako mladí ľudia v 21.storočí dokážu vyjadriť svoje túžby, identitu a niekedy dokonca vzdor prostredníctvom určitej estetiky.

Svoju „odlišnosť“ a rozvoj konkrétnej estetiky zdieľajú prostredníctvom sociálnych sietí, kde sa môžu navzájom inšpirovať. To či sa z určitej estetiky môže stať organizované hnutie alebo ideológia je vec dohadov a času. Je dôležite pochopiť, že ak by sa venovali iným aktivitám ako len publikovaním ich štýlu, nenazývalo by sa to už estetikou. Cottagecore nie je nutne organizovaným politickým hnutím so stanovenými cieľmi alebo vedúcimi. Ale veľká časť rozhovorov okolo cottagecore je politická, najmä vzhľadom na to, že estetika sa stala neslávnou pre svoje spojenie s dvoma priamo protikladnými politickými skupinami s radikálne odlišným pohľadom na život napriek zdieľaniu frustrácie z modernosti, ktorú viac menej propaguje spôsobom predstavovania tohto štýlu. Zatiaľ čo opozícia proti modernému životu je zdieľaná medzi stúpencami cottagecore naprieč politickým spektrom, to, proti čomu sa konkrétne stavia nesúhlas, má tendenciu sa líšiť. Pre progresívnejšie orientovaných stúpencov estetiky je to najmä kapitalizmus a heteronormativita. Aj keď sa mnoho ľudí zapojených do

cottagecore stotožňuje s ideológiou, ktorá sa konkrétnejšie zasadzuje za reštrukturalizáciu spoločnosti, môže tiež vyjadrovať nechuť ku kapitalizmu v neformálnejšom duchu prostredníctvom cottagecore alebo vedľa neho. Napriek tomu, že množstvo stúpencov, ktorí majú často progresívny a prevratný pohľad na život, je cottagecore kritizovaná aj za romantizovanie eurocentrického poľnohospodárskeho života a v kontexte severoamerického a austrálskeho prostredia neúmyselnú oslavu estetiky kolonializmu a výraz, ktorý zjednodušuje a podceňuje prácu poľnohospodárov. V súčasnosti sa vytvára čoraz viac estetík. Každá z nich má iné poslanie a vyjadruje iné myšlienky. Mladý človek (ale aj ten starší) sa slobodne rozhoduje o tom, čomu bude venovať väčšiu či menšiu pozornosť alebo k čomu bude inklinovať. Či je to cottagecore alebo iná z estetík, nemalo by na tom záležať. Záležalo by na tom len vtedy, ak by bola v rozpore s morálnymi normami. Pokiaľ je to len sebavyjadrenie jednotlivca, nemalo by to byť pre nikoho terčom sporov. Hlavne ak vyjadruje myšlienky harmónie a spolužitia s ľuďmi či prírodou. Laura Genčúrová

Betsey Johnson Americká dizajnérka, ktorá je súčasťou módneho šoubiznisu už vyše päťdesiat rokov, najmä vďaka tomu, že vždy dokázala držať krok s dobou bez toho, aby stratila svojského rozprávkového ducha. Nikdy nedbala na isté zásady a pravidlá módy, vytvorila si vlastné, a svoje runway shows opisuje ako vizuálnu explóziu. Ľudia ju poznajú ako energickú, veselú, entuziastickú ženu plnú elánu do života. Svoju pestrofarebnú živú povahu prezentuje navonok v originálnom výstrednom oblečení. Myslí si, že je veľmi dôležité sa obliekať podľa vlastného vkusu, pretože, či si to priznáme alebo nie, to, čo nosíme, hovorí veľa o nás samých. Pri tejto žene si predstavím ružovú farbu, ktorá zdobí steny jej šesťdesiatich butikov po celom svete. Betsey Johnson.

„Pozdvihnite myšlienku, že nezapadáte. Nájdite si svoju vlastnú cestu. Zostaňte jedineční.“ Narodila sa v päťdesiatych rokoch minulého storočia Lene a Johnovi Johnsonovi vo Wethersfielde v štáte Connecticut. Pochádzala z päťčlennej rodiny strednej vrstvy. Má sestru Sally a brata Roberta. Vždy vzhliadala k svojej sestre ako k idolovi. Sally bola členkou Červeného kríža a prezidentkou triedy. Betsey svoju staršiu sestru vnímala ako dokonalú ženu. Nečakane aj Betsey vo svojom živote žiarila, akurát v inom svetle, v inej hale. Betsey trávila celé svoje detstvo na tanečných hodinách, bola deväť rokov

roztlieskavačkou a dokonca viedla svoju vlastnú tanečnú školu, kde sa naučila princípy ekonomiky, ktoré neskôr využila v biznise. V päťdesiatych rokoch nebolo veľa možností kúpy tanečných úborov, a tak jej ich matka šila doma. Keď z nich vyrástla, predávali sa. Betsey sa popri matke naučila základy šitia a občas jej pomáhala alebo šila kostýmy svojim bábikám. Milovala prepracované kostýmy, ktoré nosila na svoje tanečné recitály, a strávila mnoho dlhých popoludní skicovaním kostýmových nápadov. Jej túžba stať sa profesionálnou tanečnicou a láska ku kostýmom položili základ Betseyinej inšpirácie, ktorá dodnes vyniká v jej kúskoch.

„Uvedomila som si, že výroba oblečenia dokončuje to, čo kresba nemôže byť – prechádza z dvojrozmernej do reality.“ Betsey nikdy nepotrebovala inšpiráciu zvonku, vždy bola svojou vlastnou múzou, vlastnou inšpiráciou, vlastným impulzom k vytvoreniu kolekcie navzdory tomu, že nikdy neštudovala dizajn. V roku 1964 sa Betsey zúčastnila súťaže Guest Editor Contest časopisu Mademoiselle. Víťaztvo jej otvorilo bránu na newyorskú módnu scénu. O rok neskôr začala pracovať pre odevný butik Parafernalia, v ktorom sa v tom čase stretli najfenomenálnejší mladí dizajnéri. Jej módna kariéra prudko vzrástla, keď sa jej avantgardné návrhy stali súčasťou komunity Youthquake. Mary Quant priniesla minisukne, po ktorých davy šaleli a v rádiu hrali Beatles. Youthquake je hnutie módy, hudby a kultúry sedemdesiatych rokov, ktoré čerpalo

inšpiráciu z mládeže baby boomerov. Bol to čas po druhej svetovej vojne a ľuďom sa žiadalo zmeny. Protivilo sa im idealizovanie ženskosti a čakali na niečo nové. Butiky Biba, Bazaar a Parafernalia sa chytili príležitosti priniesť trendy. Móda bola v tejto dobe veľmi ovplyvnená umením a hudbou. Bolo to veľmi plodné obdobie, z ktorého sa zrodil štýl hippie a Space Age. Taktiež bola súčasťou undergroundovej scény Andyho Warhola spolu s The Velvet Underground, Ediem Sedgwickom, Nicom a Lou Reed. John Cale bol členom The Velvet Underground a stal sa prvým manželom Betsey Johnson. Zaujímavý fakt o ich svadbe je to, že nevesta Betsey bola poslaná domov sa prezliecť, pretože prišla v nohaviciach, čo bolo v danej dobe neakceptovateľné, a tak sa vrátila v najkratších šatách, ktoré doma našla.

Jej najväčší rozkvet bol na prelome šesťdesiatych a sedemdesiatych rokov, keď sa stala módnou ikonou pre mladé generácie, a mnohé šaty, ktoré dievčatá nosili na plesy a svadby, sa spájajú práve s Betsey, ktorá si vždy išla za cieľom robiť cenovo dostupné oblečenie, v ktorom sa dievčatá budú cítiť krásne. Betsey Johnson zaujme nejedného človeka otvorenosťou a ľudskosťou. Navzdory tomu, že na začiatku nemala peniaze, dokázala sa sama vlastným úsilím vyšplhať medzi najuznávanejších návrhárov a byť celosvetovo známou. Nikdy sa však nezmenila, vždy si držala svoj romantický tínedžerský prístup k životu. Zaujala ma svojimi módnymi prehliadkami, ktoré boli vždy povznesené mladým duchom, energickou hudbou, šialenými kúskami a, samozrejme, mlynským kolom a šnúrou, ktorými Betsey vždy zakončila show.

V 80-tych rokoch sa však jej kariéra prepadla. Ženy začali nosiť šedé Calvin Klein saká, aby na pohovoroch pôsobili seriózne. Snažili sa obliekať podľa predurčených kritérií, aby sa ich šance na pracovné miesta zvýšili. Do práce sa nemohlo prísť v akomkoľvek oblečení. Betsey vždy vytvárala farebné výrazné módne výstrelky, ktoré v danej dobe nezapadali do preferovaných kúskov v šatníku. Až kým ju punk rockový štýl neprinútil k vytvoreniu módy pre ďalšiu generáciu. Johnson otvorila butik Betsey Bunky Nini v newyorskej štvrti Soho a momentálne riadi viac ako šesťdesiat butikov po celom svete.

„Navrhovala som pre svoje telo, ktoré bolo ploché s veľkými bokmi. Preto boli moje šaty tesné na vrchu so širokou sukňou.“

Michaela Mullerová

LAWRENCE FERLINGHETTI Poslední bohém, první beatnik

Lawrence Ferlinghetti. Pro nezasvěcené autor, nakladatel a muž, kterého důležitost a podstata svobody mysli vláčela po zemích zničených válkou a chodnících, kde se procházeli ti, jejichž hlasy to mohly změnit. Ti, kteří stojí na druhé straně břehu se odmlčí, dlouze a možná lehce nepřítomně se zadívají někam do dáli a s pocitem, který možná lehce svazuje ale nutí činit, tiše pronesou: „On byl... živý.“ Jeho život započal v době, kterou si dnes jen těžko dokážeme představit. Manhattan byl ještě bez mrakodrapů a New York se teprve stával tím, jak ho známe dnes. Velmocí. Byl domovem největší černošské komunity, která sebou přinesla takzvanou harlemskou renesanci, dříve označovanou jako New Negro Movement – umělecký směr, ale také jakýsi slib jim samým, aby si Afroameričané uvědomili svou jedinečnost a kulturní odkaz, který jim prostřednictvím návratu ke svým kořenům měl zaručit průchod jakousi duchovní emancipací. Cílem bylo stát se „The New Negro“. Tento směr však nebyl ani v nejmenším posazen na myšlence rasismu, ani boje proti němu, protože v té době prakticky neexistoval. Jednalo se o jakousi oslavu a vyjádření hrdosti nad tím kým jsou nebo jsme. Afroameričané začali svůj boj za rovnoprávnost vést až mnohem později. A i ten pravděpodobně pomohl Ferlinghettimu uvědomit si, co od

společnosti a světa vlastně očekává a žádá, ale to bychom předbíhali. S černošskou komunitou do New Yorku dorazilo i množství prvoválečných veteránů, kteří nechtěli ve zpustošené a společensky rozložené Evropě žít. A tak se z města stalo centrum obchodu, který vydělal peníze i na ty mrakodrapy, které později zaplnily Manhattan, kam si malý Lawrence chodil s přáteli hrát. Toho všeho však Ferlinghetti, tenkrát ještě Ferling, přítomný nebyl. Smrt jeho otce a zhoršující se stav duševně choré matky ho dovedl přes tety, sirotčince a adoptivní rodiny až do Francie, kde se vzdělával a žil až do druhé světové války, které se pod vlajkou amerického námořnictva aktivně účastnil. Právě válka Lawrence zlomila. Nenáviděl válku. Nenáviděl násilí, nebo v něm alespoň neviděl cestu. Za dobu služby u námořnictva viděl hrůzy, které válka přinesla, hned z první linie. Sledoval útok na Pearl Harbor, účastnil se vylodění v Normandii a poslední kapkou se stalo jeho vyslání do Nagasaki, zpustošené atomovou bombou. Ačkoliv se do politiky angažoval už dříve, většinu času dával přednost umění. Po válce se však rozhodl tyto zájmy spojit. Znechucený válkou a americkou společností si rozhodl vyšlapat svou vlastní cestu. Těžko říct, jak moc se tehdy na doktorsky vzdělaného muže v téměř už středních letech slušelo promlouvat k mladší generaci a vyzývat ji k činům, ale jeho slova měla sílu. Začal se prezentovat jako anarchista a pacifista, což se v prvním momentě může pozdávat jako protiklady, ale nebylo tomu tak. Ostatně anarchopacifismus, jako formu odmítání násilí, ale zároveň podporu mravní síly a z toho plynule vycházející změnu

společnosti se věnovaly velká jména již v průběhu 19. století. Například ruský prozaik Tolstoj věřil, že násilí k vládnutí patří, a proto odmítal jakékoliv formy nadvlády, neboť to podle jeho výkladu křesťanství bylo krajně nemorální. Z některých jeho myšlenek vycházel nebo později upravil i samotný indický bojovník za nezávislost Mahátma Gándhí, který vedl nenásilné protesty ve jménu jogínského principu ahimsá. Třetici doplňuje společností nepochopený Henry David Thoreau, který chtěl prostřednictvím vztahu k přírodě spasit svět před kompletním rozpadem osobnosti. Společnost z něho však udělala poustevníka, který se nedokázal přizpůsobit modernímu způsobu žití a začlenit se do společnosti. Ačkoliv Ferlinghetti, stejně jako výše zmínění věřil, že svět se dokáže obejít bez násilí, válek a mezinárodních sporů všech velikostí, nesčetněkrát projevil nedůvěru k lidstvu, a vyjádřil pochyby, že toho bude společnost aktuální podoby schopná. Věřil, že si lidé dokáží vládnout sami, že nepotřebují nikoho, kdo by na jejich činy musel nutně dohlížet a že člověk je natolik dominantní a schopná osobnost, že ji něčí nadvláda spíše ubližuje. Stal se radikálním humanistou. S jistou naléhavostí a prosbou v hlase žádal své okolí, aby otevřeli oči a sledovali co se kolem nich děje, aby se ujistili, že to, kdo jsou, jsou skutečně oni, a ne někdo jiný. Ideál člověka pro něho vypadal jinak než pro většinovou společnost. Toužil po lidech sebevědomých, vzdělaných a jistých si svým postavením v životě. Nebylo pro něho důležité nic okolo, a tím předběhl dobu, ve které se nacházel. Barva pleti a sexuální orientace pro něho hrála asi stejnou roli jako interpunkce v jeho básních – žádnou. Chtěl jen vidět zapálenost, nitro a ty nejhlubší emoce,

které člověka ženou dál – neobalené, surově podané, průzračné. To přesně ho dělilo od standardně smýšlejících umělců té doby – nestál na straně přehnaně filozofických básní plných metafor a přirovnání, jeho básně byly jednoduché, nepotřeba nějak hlouběji vysvětlovat a dešifrovat. Ferlinghetti sám tvrdil, že poezie, kterou musí autor vysvětlovat a obhajovat ztrácí ono kouzlo, prvotní smysl, pointu a také ten prvotní náboj, se kterým byla psaná. Nejen tyto myšlenky a názory ho dovedly do skupin avantgardních umělců, kteří žili spíše na okraji společnosti. Byla to i touha po osobním a bezprostředním kontaktu. Potřeboval poznávat nové tváře, a tak nějak se neustále přesvědčovat o tom, že se ve svých slovech nezmýlil. Po přečtení jeho děl jsem si však jistá, že se v tomto ohledu nikdy úplně nezmýlil, a že své životní postoje obhajoval do konce svých dní. Rád přemýšlel nahlas a byl schopný celé hodiny debatovat o smyslu žití, o morálce, a o svobodě, ale vždy na takové té zdravé, realistické úrovni. Na jeho poezii si svět musel počkat až téměř do jeho čtyřicátin. Nejúspěšnější sbírkou se stala druhá vydaná – Lunapark v hlavě. A byla skutečně něčím jiným, možná právě proto, že musela v autorově mysli uzrát. Psal o Goyových obrazech, amerických městech, antice a o Vesmíru. Vždy jmenoval konkrétně, ať už měl na mysli velká jména umělců nebo ty, které v minulosti potkal. Právě tato sbírka byla důkazem, že ačkoliv názorově a jako spisovatel a poeta patřil do té nižší, okrajové společnosti a nedostávalo se mu jako umělci takové pozornosti a uznání, byl velmi vzdělaný a měl neskutečný přehled v literatuře a historii.

Ačkoliv jeho tvorba zapadala jak časově, tak obsahově do beat generation, popíral, že by beatnikem byl. Měl mezi nimi přátele, většině z nich vydával díla, neboť společnost natož vydavatelství nebyla nikterak otevřená lidem jako byl extravagantní Ginsberg nebo bezprostřední Kerouac. Jediná věc, která ho částečně od beatniků dělila, byl jeho zájem a angažovanost v politice, o které napsal nespočet básní a věnuje se v nich především jeho levicovému přesvědčení a nezávislosti na státu, kvůli které opustil i své bývalé zaměstnání, kde byl státním zaměstnancem. Myšlenku oproštění se od vnějších vlivů ještě více rozvinul s nástupem Léta lásky a éry hippies, kdy nějakou dobu dokonce žil v komunitě a užíval LSD, pod jehož vlivem tvořil. Ferlinghetti byl skutečně někým výjimečným. Jeho osobnost byla výjimečná. Měl smysl pro spravedlnost a dokázal se vžít do způsobů uvažování těch na dně i na úplných vrcholech. Poukazuje na to, jak strach a pocit toho, že proti velkým lidem nic nezmůžeme, ničí nejen nás ale celou společnost. Byl nesmírně inteligentní a přemýšlivý,

zároveň ale dokázal jednat spontánně a sebeironicky, což bylo možná právě to, proč k němu tolik lidí vzhlíželo. Měl pochopení pro lidi, jimž se ostatní nedokázali ani podívat do očí. Bohužel i on si časem všímal, jak moc se lidé během jediného století změnili. Povrchnost a sebe zaujatost lidí mu ubližovala. Nechápal, jak mohou mrhat něčím tak vzácným, jako je svoboda mysli a ducha a nechají se ovlivnit pomíjivými věcmi. Prohlašoval o sobě, že básníkem se už narodil. V poslední dekádě svého života už jen vzpomínal na léta, která zažíval dříve. Přišlo mi, že se v lidech zklamal. A jeho výrok Jen mrtví se neangažují nepřímo vysvětluje proč. Necítil ze strany společnosti potřebu něco měnit. Celý svůj život se stavěl za kouzlo individuality a svobody člověka, stálo ho to mnoho sil, peněz a jistě i slov, která vyřkl s nadějí, že něco změní, ale byla promlčená. Podporoval ekologii a stavěl se za lidská práva. Velmi ostře vystupoval proti válce v Iráku a na její popud vytvořil i několik obrazů hlásajících Fuck war. Doslova mu záleželo na všech.

Svět je báječné místo k narození jestli vám příliš nevadí pár měknoucích mozků na vyšších místech nebo nějaká ta bomba kterou vám sem tam zcela jistě hodí někdo na hlavu a různé jiné nepřístojnosti které víc než dost sužují naši patentovanou společnost a její potentáty stejně jako její prachsprosté katy a její pátery a různé jiné policajty a její všemožné segregačky a kongresové vyslýchačky a různé jiné opletačky všechno čím naše bláhové tělo je dědičně zatíženo (z básně Svět je báječné místo)

Dožil se vskutku vysokého věku. Namaloval množství obrazů, vydal desítky knih a napsal stovky básní. Kdyby ceny, které za svá díla dostal určovala reálnou hodnotu člověka, ta jeho by byla nevyčíslitelná. Lidé, kteří ho četli však nepotřebují důkazy, aby věděli, že Ferlinghetti byl a navždy bude nenahraditelným. Přežil většinu svých přátel a lidí, na kterých mu záleželo. Nejvíce ho zranila smrt jeho blízkého přítele Allena Ginsberga o jehož smrti napsal i báseň a nepřímo s ní uzavírá i éru beat generation. Podle jeho slov se často divil, že ho mladší generace vůbec znají, protože v Americe se údajně o básních už téměř nemluví. Přitom se podle něho pointa poezie od 60. let vůbec nezměnila a stále se jedná, podle jeho slov, o Make love, not war! Stále jde o pozvednutí vědomí a informování co nejširší veřejnosti. Jediné, v co skutečně věřil, bylo, že se brzy objeví nová generace beatniků, hlasitá generace básníků, které se opět podaří stanovit jakýsi pomyslný řád ve společenských hodnotách a rozložené morálce. Možná to bude právě ta naše.

Karolína Hudcová

Tajomstvá Okrídleného víťazstva Na počiatku bol Chaos. Veta, ktorá sama osebe prináša mnoho otázok, zjednodušene má odzrkadľovať pôvod tohto sveta. Chaos bol v gréckom ponímaní nekonečnou prázdnotou. Táto prázdnota však bola iná ako tá, ktorú pociťujeme počas upršaného dňa, alebo tá, ktorá nám spieva v žalúdku v momente, ako sa ráno zdvihneme z postele. Nie. Bola hlboká a tajomná, matka tohto sveta, prvšia ako samotný vesmír. Kozmogónia však nie je to, čím sa budeme zaoberať. Bližšie sa pozrieme na jednu z najkrajších, najznámejších a najtajomnejších sôch všetkých čias. Niké Samothrácku, známu i pod menom Okrídlené víťazstvo. Chaos bol síce formou, ktorou sme si vysvetľovali počiatok sveta, no rovnaký chaos vznikol okolo Niké, pretože jej pôvod je viac ako záhadný. A tento pretrval až dodnes. Nevieme, čo bolo jej úlohou, kto bol jej autorom, ako pôvodne vyzerala jej hlava, ktorá sa nikdy nenašla. Priťahuje nás svojím tajomnom a svojskou vyzývavosťou, ktorá na nás už z diaľky kričí: “Tu som, pozri sa na mňa!” Vyžaruje z nej sila a odhodlanie podané s gráciou, po akej všetci túžime. Poďme sa teda pozrieť na túto helenistickú sochu, prekrásnu záhadu, ktorá možno naveky zostane nerozlúštená. Niké bola jednou z tých nevýrazných, no predsa nesmierne dôležitých postáv gréckej mytológie. Predstavovala bohyňu víťazstva, dcéru titana Pallasa a riečnej bohyne Styx. Podľa legendy

ju Styx zaviedla ku Diovi, keď zháňal spojencov na blížiacu sa Vojnu Titanov. Bola zobrazovaná ako okrídlená postava v celej svojej kráse ako nádherný symbol víťazstva a moci. V rímskej mytológii sme ju mohli zachytiť taktiež, no tentoraz pod menom Victoria. Umelci ju zväčša zobrazovali ako malú sošku v rukách Atény či Dia, čo dokazuje, že táto bohyňa nebola uznávaná len ľuďmi, ale aj samotným božstvom. Tým sa dostávame k jej najznámejšiemu veľkolepému zobrazeniu, takzvanému “najväčšiemu majstrovskému dielu helenistického sochárstva”. Táto bezhlavá i bezruká socha z parianského mramoru vo výške vyše dva a pol metra dnes stojí v jednom z najväčších múzeí sveta – Musée de Louvre. Jej pôvod je záhadou, ku ktorej sme sa dodnes nedopátrali, vieme však toľko, že bola postavená neznámym gréckym sochárom začiatkom 2. storočia p. n. l. Môžu nám však odporovať zamestnanci múzea Louvre, ktorí dospeli k teórii, že socha vznikla v rukách obyvateľov mesta Rhodos. Vráťme sa však do roku 1863 na grécky ostrov Samothráké. Nachádza sa v severnej časti Egejského mora nazývanej Thrácke more a v antickom Grécku bol dôležitým náboženským centrom, i keď je už dnes ostrovom, o ktorom počuť málokedy. Francúzsky amatérsky archeológ, historický nadšenec a diplomat Charles Compoiseau viedol v 19. storočí výskum v celom stredomorskom regióne. Jeho meno je dnes však podčiarknuté najmä vďaka objaveniu sochy, pre ktorú milovníci umenia už stáročia cestujú kilometre, aby na vlastné oči videli toto monumentálne dielo. Compoiseau však tento neuveriteľný objav docielil objavením Svätyne Veľkých bohov, či po grécky Megaloi Theoi. Táto prímorská svätyňa bola

zrejme zasvätená záhadnému náboženstvu alebo tajnému kultu “Veľkej Matky”. Bolo to v apríli roku 1863. Prieskumník dostal do rúk niekoľko fragmentov sochy, ktoré ihneď poslal do Paríža na analýzu a reštaurovanie. Toto poskytlo bohyni zosobňujúcej víťazstvo druhý život a šancu znova zažiariť, žiaľ, bez hlavy. O rok na to bola už Niké pripravená v parížskom múzeu pre nedočkavých návštevníkov. Príbeh úžasného objavu Charlesa Compoiseau sa tým zďaleka nekončí. Počas svojich vykopávok narazil na ďalšie fragmenty, ktoré sa mu nezdali nijako zvláštne, rozhodol sa ich teda nechať na ostrove. Grécke mince pochádzajúce z roku 301 p. n. l., ktoré poskytujú akúsi predstavu o tom, ako mohla socha vyzerať a prečo mramorové bloky, ktoré Compoiseau našiel ako zvyšné časti sochy, boli v skutočnosti jej neoddeliteľnou súčasťou. To, čo Compoiseau opomenul, boli časti naznačujúce provu lode, vďaka ktorým socha dnes dosahuje výšku vyše piatich metrov. V roku 1875 boli z ostrova vyzbierané a poslané do Paríža. Výkopové práce znova pokračovali až v 50. rokoch 20. storočia, keď rakúski archeológovia odhalili mramorovú dlaň. Pravá ruka bohyne Niké vyvoláva mnoho otázok, pretože tvar jej prstov naznačuje, že mohla držať trúbku či korunku. Táto hypotéza však bola zamietnutá po dôkladnej štúdii jej vystretých prstov. Socha mala v skutočnosti vystretú ruku na pozdrav. Niektorí archeológovia však veria, že do dnešného dňa na ostrove zostali zvyšné čiastky sochy, ale paradoxne sú i toho názoru, že nájsť ich je takmer nemožné. To, že jej hlava je do dnešného dňa nenájdená, považujú za najväčší, zrejme i naveky nerozlúštený rébus. Ďalšia z nevyriešených hádaniek je to, kde bola socha pôvodne situovaná.

Na túto tému je známych viacero predpokladov. Niké mohla predstavovať súčasť fontány, stáť v zastrešenej budove či byť umiestnená na otvorenom peribole, čiže na dvore určenom na posvätné účely. I odtiaľ vzišiel ďalší z mnohých predpokladov, že táto symbolická socha bola vytvorená pre kult. Najpravdepodobnejšia je však teória, že Niké bola umiestnená práve na prove lode. Bola jej dôležitou súčasťou a hrdo stála na jej čele ako symbol vodcovstva a víťazstva, čo viedlo historikov k záveru, že bola vytvorená na pamiatku úspešnej námornej bitky. Dnes sa však stále vedú mnohé špekulácie o pôvode Niké, dokonca i tie, či ide skutočne o zobrazenie bohyne víťazstva. Ale keď dáme všetky špekulácie bokom, môžeme sa pokochať jej nenahraditeľnou a do dnešného dňa neopozeranou krásou. Táto bohyňa stelesňuje ženskosť, moc a paradoxne i ľahkosť, pretože zanecháva dojem, že v búrke zostupuje na zem z nebies. Je na nej niečo, čo vám nedovolí odísť. Vtiahne vás svojou záhadnosťou do sveta nepreskúmaného, navždy zahaleného rúškom gréckych tajomstiev. Od čias, čo sa po prvýkrát objavila vo francúzskom múzeu, inšpirovala mnohých významných umelcov, vrátane Salvadora Dalího či Umberta Boccioniho. Taktiež ako reprezentatka pohybu, letu a rýchlosti sa stala “tvárou” americkej športovej značky Nike a len málokto vie, že meno tejto značky je inšpirované práve “Okrídleným víťazstvom”. Je len malý predpoklad, že niekedy budeme mať možnosť vidieť jej hlavu či inú z nenájdených častí. No nič nesvedčí Niké Samothráckej práve tak, ako jej mystický, nedokonalý celok, vďaka ktorému stelesňuje krásu, ktorej nikdy nebudeme mať dosť. Alexandra Žibritovská

Spovedná tvorba velikánov spisovateľského remesla:

Pravdivé slzy ukryté za fikciou príbehov plných smrti. Veríte na osud? Veríte, že každému človeku sú pridelené hviezdy, ktoré majú svietiť na cestu, ktoré občas poblikávajú, a ktoré počas života človeka zhasnú? Ja verím, že sme strojcami vlastného šťastia, no v každom príbehu sa nájde slabý plamienok. Občas sa mihotá vo vetre, občas zhasne vo víchrici. Bežný človek sa zo svojich starostí vyrozpráva, spisovateľ sa z nich vypíše. Spovednú tvorbu píše pero spisovateľa, no tvorí ju osud. Život spisovateľov, často neľahký, by v nás mal vyvolávať melancholické pocity, namiesto toho veľakrát smútime nad osudmi obľúbených, zato fiktívnych, postáv. Prečo nik nesmúti nad osudom toho, kto tým postavám vdýchol život? Spisovatelia sa hrbia v ústraní za závesom utkaným z ich príbehov. Avšak aj oni majú svoje trápenia, ťažký osud, žiaľ nevidený „slepými“ obdivovateľmi brilantnej tvorby. Položme si otázku. Pre koho by bol významný van Gogh s uchom? Kupujú zberatelia umeleckého dielo vyobrazujúce krásne slnečnice, pretože sa jedná o olejomaľbu na plátne, alebo príbeh umelca zničeného nenaplnenou láskou? Knižný svet trpí deformáciou neviditeľnosti a autori diel sa upisujú nenápadnosti hneď v začiatkoch svojej kariéry. Dokonca aj v prípade svetových bestsellerov je ich tvorcom venovaných len niekoľko riadkov na

obálke knihy, ktorá sa po poškodení vyhodí spolu s tým málom o živote jej autora. Napokon si čitateľ nepamätá viac, než len: „Napísala to dáka žena“, „Napísal to dáky muž“, avšak dokáže vyrozprávať príbeh obľúbenej postavy do najmenšieho detailu. V knižnom svete si pri pohľade na knihu nespomenieme na pero jej tvorcu. Spisovatelia predávajú príbehy, popri tom prežívajú svoj vlastný, no aby niekoho zaujímal, musia ho napokon napísať.

„Byť spisovateľom znamená spomenúť si na najhoršie chvíle vo svojom živote a dobre ich predať.“ Boris Filan Smrť v diele môže byť indikátorom pre spoveď autora. Spisovatelia si vyberajú na vyjadrenie žiaľu rôzne prejavy. Každý má svoj jedinečný štýl, ktorým sa zapísal medzi velikánov tvorby. Jeden z najtajomnejších klasikov, vplývajúcich na ďalšie generácie spisovateľov, je bezpochyby Edgar Allan Poe, prezývaný aj ako Havran so zlomeným krídlom. Edgara Allana Poea sprevádzala smrť od detstva. Otca nikdy nepoznal, nakoľko opustil rodinu ešte pred Edgarovým narodením v roku 1809. Matka, žiaľ, zomrela v roku 1811, kedy mal malý Edgar len dva roky. S ním osireli aj jeho dvaja súrodenci, sestra

Rosalia a brat William, ktorý tiež zomrel predčasne. Ešte ako malého si ho adoptovali bezdetný Allanovci. Presťahoval sa do Liverpoolu, a práve tajomné Anglicko bolo krajinou, ktorá ho inšpirovala a dodala jeho tvorbe typickú poeovskú hrôzostrašnosť. Poe ešte počas štúdia literatúry začal mať problémy s alkoholom, neskôr sa k tomu pridali aj omamné látky. V roku 1836 sa oženil so svojou sesternicou Virginiou Clemm. Sľub „verný až do smrti“ však v prípade Poeho mal trvanie 11 rokov, po ktorých jeho manželka zomrela na tuberkulózu. Po jej smrti začal ešte viac holdovať omamným látkam. Básnik bol v čoraz horšej kondícii, fyzickej aj duševnej. Tvorba Edgara Allana Poea je plná tajomna a fantazijných prvkov. Často v nej vystupovala smrť v najrôznejších podobách. Poe sa radí medzi romantických básnikov, v jeho dielach sa stretávame s osamelosťou podobnou práve básnikom v období romantizmu. Ako zakladateľ detektívok napísal niekoľko poviedok v tomto žánri.

Jeho tvorba však oplývala nielen záhadou, ale aj akýmsi mysticizmom, a pre Poeho typickým hororovým nádychom. V dielach ako Čierny kocúr, ktorý sa venuje psychológii o vine, vystupuje postava čiernej mačky, všeobecne branej ako symbol nešťastia, čo z poviedky aj cítiť, nakoľko vraha prezradí práve mňaukanie čierneho kocúra, o ktorom si rozprávač príbehu myslel, že je mŕtvy. V poviedke Diablik zvrátenosti môžeme nájsť smrť ako nutkanie, či ako sám autor opisuje, impulz. V diele sa rozprávač snaží vyrozprávať prečo spáchal ohavný čin, a že bol: „jednou z nespočetných obetí diablika zvrátenosti...“ Poe komponuje smútok a bezútešnosť do väčšiny svojich diel, pričom z textu pochopíme, že jediným východiskom z ťažobných pocitov, ktoré sužujú postavy, je práve smrť. Dokonca aj v romantickej poézii autora je strata milovanej osoby hlavným konfliktom diela. V básni Annabel Lee sa rozprávač, zároveň hlavná postava, zaľúbi do krásnej dievčiny. Ich lásku váš prekazí všadeprítomná smrť.

Najznámejším dielom z tvorby zlomeného básnika je bezpochyby báseň Havran. Hlavná postava, rozprávač, smúti za svojou láskou Lenorou. Do izby jej vletí starobylý Havran, ktorého symbolika má viacero významov. V Poeho básni vystupuje ako nositeľ nadprirodzena, temnoty, ľudského sebatrýznenia, napokon aj smrti, do istej miery však aj vykúpenia z múk samoty a bezútešnosti. Hlavná postava, v básni vystupuje bez mena, nakoľko sa jedná o príbeh písaný v prvej osobe, zisťuje, že havran dokáže rozprávať. Jeho slovná zásoba

je však obmedzená len na jedno jediné slovo, a to (v závislosti od daného prekladu): „Nikdy viac“. V origináli „Nevermore“. Hlavná postava si rýchlo uvedomí, že havran dokáže povedať len tieto slová a aj napriek predpokladanej odpovedi mu kladie bolestivé otázky o jeho zosnulej láske. Napokon sa smrť javí ako jediná možnosť úniku, nielen pred samotou, ale aj pred sebou samým.

Edgar Allan Poe mal nadelený ťažký údel. Zomrel ako 40-ročný, či na predávkovanie, zlyhanie srdca alebo otravu alkoholom nevedno. Jeho tvorba bola výrazne ovplyvnená neľahkým životom. Smrť blízkych a nepochopenie, ktoré zažíval počas života, sa napokon u Poeho spojili do diel svetových rozmerov. Dnes tieto diela figurujú v učebných materiáloch žiakov. Učia sa o trápeniach spisovateľa, ktorý zomrel pred 172 rokmi. Kto sa však zamyslel nad ich skrytým významom ešte počas autorovho života?

Edgar Allan Poe bol jedným z tých, ktorých smrť blízkych a neľahký osud sprevádzali od sklonku života. Literárni vedci tvrdia, že mal šťastie, ktoré mu mohli básnici závidieť, a potom smolu, za ktorú sa ani v hrobe hanbiť nemohol. Je však isté, že symbolika smrti a nešťastia v jeho dielach úzko súvisí s vlastným životným príbehom, ktorý sa snažil vyrozprávať. Platí totiž, že čaro spovednej tvorby sa ukrýva v jej skrytej reálnosti.

Eva Lucia Rehaneková

Ilustrace: Anna Střelcová

Zobuďme sa do divadla Divadlo je zrkadlo spoločnosti. Je také, aké ho každý chce vidieť. Nájde v ňom všetko, čo potrebuje, dokonca si často odpovie na otázky, ktoré diváka dlhšiu dobu trápia. Budú sa po prekonaní tejto pandémie, ktorá trápi celý svet, inscenovať a vyberať do divadelného repertoáru práve takéto témy? Alebo by sme sa mali vrátiť späť a pripomenúť si tie, ktoré vznikli dávno pred ňou, a aspoň na chvíľu zabudnúť na takmer zastavený svet okolo nás? Predstavení, ktoré si budete môcť možno aj vo vašom meste pozrieť hneď, ako sa otvoria divadlá, je určite mnoho. No určite si nenechajte ujsť tie, ktoré ponúkajú istý sociálny a spoločenský odkaz, a ani tie, pri ktorých môžete vypnúť z vašich každodenných problémov. Jedno z predstavení, na ktoré sa oplatí ísť nielen ľuďom žijúcim v Bratislave, ale aj ostatným z iných kútov Slovenska, je určite predstavenie Dnes večer nehráme, ktoré malo premiéru v Slovenskom Národnom divadle v októbri 2019. Tento silný umelecký zážitok režíroval Jiří Havelka, ktorý k ďalšiemu umeleckému zážitku prispel aj v Slovenskom komornom divadle v Martine. No ale aká je úloha hercov v tomto predstavení? Hrať či nehrať? To je otázka! Divadlo pri popise svojej inscenácie uvádza „Revolúcia novembra ‘89 ako zábavný kabaret z hereckého prostredia“. To, či tam prvky zábavného kabaretu sú, už posúďte sami. Toto predstavenie nie je len retrospektívnym zábleskom na rok 1989, pripomenutie si udalosti, ktorá v nás dodnes vyvoláva zimomriavky, ale aj predstavenie, ktoré otvára v divákovi rôzne otázky týkajúce sa politiky,

spoločnosti a v konečnom dôsledku vyvoláva záujem o veci verejné. Čo je pre diváka počas tohto predstavenia “veľkou podívanou“ je takmer stále rozsvietené hľadisko, pretože po celý čas prebieha medzi hercom a divákom veľká interakcia. Divákom to vôbec neprekáža, pretože sú vtiahnutí do deja a svetlo je skutočne len efektom, ktorý tomu viac dopomáha. DPM. Divadlo Petra Mankoveckého založila skupina absolventov z Vysokej školy múzických umení v Bratislave, ktorí sa rozhodli naďalej spolupracovať. Pre toto divadlo je špecifické, že na každú inscenáciu volí súbor iného režiséra a iný typ priestoru, zatiaľ vždy priestor nedivadelný. Pracovali s rôznymi režisérmi, ako sú Marián Amsler, Lukáš Brutovský či David Jařab. Šimon Ferstl, ktorý je člen tohto umeleckého súboru, sa rozhodol pre zdramatizovanie a zrežírovanie Kafkovho Procesu. Ide o veľmi netradičné podanie takéhoto textu, ktorý sa v posledných rokoch robí vo viacerých krajinách, pretože je to jedno z najslávnejších diel svetovej literatúry. Ako je o Kafkovi známe, jeho diela sú zväčša písané prostredníctvom používania hlbokých metafor a symbolov. Proces v podaní DPM odhaľuje veľmi naturalisticky pocit bezmocnosti, ľudskú úzkosť, trápenie a samotu. V popise tejto inscenácie nájdete veľmi špecifický Kafkovský výraz:

„Chaos sa stáva poriadkom sveta“. Režisér tohto zdramatizovaného románu Šimon Ferstl o inscenácii povedal, že to bude iný druh predstavenia,

v ktorom sa chcú prostredníctvom tohto textu pozerať na dnešné vnímanie sveta a spoločnosti trochu inak. Predsa zlo už nie je niečo pre nás neznáme, je ho toľko, že si môžeme vyberať. Aby sme sa stále neorientovali primárne na Bratislavu a na divadlá, ktorých je tam skutočne mnoho, prejdeme o niekoľko sto kilometrov ďalej a dostaneme sa do Mestského divadla v Žiline. Či ste tam už boli, alebo nie, budovu divadla si okamžite všimnete hneď z námestia. V Mestskom divadle majú, ako aj v iných divadlách, omnoho viac dobrých titulov, ktoré sa oplatí vidieť nielen fanatikom divadla. Titul, ktorý si spomenieme, je autorská hra Michala Tomasyho Neznášam ťa. Michal Tomasy túto hru nielen napísal, ale aj zrežíroval. Ako o nej sám hovorí, bola to hra, ktorá prišla do divadla v čase pred prvou vlnou koronakrízy a dokončená bola v čase, keď sa v divadle konečne mohlo v skúšaní pokračovať a prví diváci si toto predstavenie mohli taktiež po dlhom čase užiť naživo. Kapacity divákov boli síce obmedzené, za to dávka humoru bola enormne vysoká a veľmi príjemná. Komédia o oslave Silvestra a príchodu Nového roka prináša mnoho humorných situácií, ktoré sú v tejto dobe veľmi absentujúce. V inscenácii sa stretnete s rôznymi typmi ľudí, ktorí majú veľmi špecifické charakterové črty. Práve správanie a konanie postáv dodáva predstaveniu energiu a situácie, ktoré sa medzi postavami odohrávajú, vám nedovolia ani na sekundu spustiť z javiska oči a pocítiť nudu. Herci sa tešia z každej reprízy a, ako hovorí herečka Barbora Švidraňová, je to pre nich isté vybláznenie rovnako ako vybláznenie pre divákov, ktorí sa možno v niektorých postavách sami uvidia.

Ako sme spomínali v odseku o predstavení v SND, Jiří Havelka sa taktiež podujal réžie v Slovenskom komornom divadle v Martine v inscenácii Zem pamätá. Karol Duchoň a jeho pieseň Zem pamätá je skutočný hit nielen vtedajšej doby a práve podľa neho je pomenovaná inscenácia v Martine. Toto megalomanské predstavenie začína postupným príchodom hercov na javisko, kde začnú spievať taktiež veľmi slávnu a obľúbenú pieseň Šiel, šiel. Čo je pre diváka obrovským šokovaním, v tom pozitívnom význame, je Tomáš Grega, ktorý od začiatku až do konca inscenácie takmer vôbec nezíde z bežiaceho pásu. Samozrejme, nebeží na ňom celých 120 minút, ale aj takéto dlhé kráčanie stojí obrovskú námahu a rešpekt. Rovnako ako fyzická námaha v tomto predstavení je aj tá herecká a spevácka. Tomáš Grega postavu Karola Duchoňa poňal a zahral naozaj bravúrne, spolu so všetkými fyzickými a speváckymi aspektmi, ktoré musel absolvovať. Práve bežiaci pás a neustála chôdza predstavuje cestu Karola Duchoňa, jeho životné nasadenie a tempo, v ktorom tvoril a žil. Celá inscenácia je súhrn udalostí v rokoch, v ktorých Karol Duchoň tvoril, ale aj udalostí z jeho osobného života. Predstavenie vzbudí v divákovi naozaj rôzne emočné etapy a polohy, no tento koncept je určite vhodný aj pre divákov s náročnejšími požiadavkami. Posledné predstavenie, ktoré si dnes bližšie predstavíme, môžete vidieť v Štátnom divadle v Košiciach. Mária Stuartová od Friedricha Schillera ako jedna z najzásadnejších hier európskeho romantizmu. Takúto predlohu si zobral pod svoje krídla slovinský režisér Diego de Brea. Schillerova hra sa dotýka mocenského, ale aj osobného konfliktu dvoch žien anglickej histórie,

Márie Stuartovej a Alžbety I. V dvoch hlavných postavách sa predstavili Tatiana Poláková ako Mária Stuartová a Alena Ďuránová ako Alžbeta. O celom skúšobnom procese prehovorila Alena Ďuránová, ktorá tvrdí, že spôsob práce Diega de Brea jej ostane navždy pod kožou. „Precíznosť, presnosť, pravda a rozoberanie aj vzduchu, ktorý je okolo vás, je jedna z hlavných Diegových

požiadaviek.“ V tejto inscenácii môžeme všetci vidieť až európsky rozmer divadla, a to práve v konaní a vytvorení silnej totalitnej tragédie. Taktiež tam ide o politický konflikt, ktorý je zakotvený v dávnej minulosti a je prenesený do dnešnej doby, čo si niektorí môžu po svojom vysvetliť ako zrkadlo dnešnej spoločnosti, čím divadlo aj skutočne je.

Vanessa Teluchová

Ilustrace: Natálie Nešporová

Literatúra je veda alebo umenie? Správna odpoveď znie oboje. Z jedného hľadiska vplýva na naše jemnejšie ja, odpútava od reality, vytvára fikciu a pomáha v oddychu. Z druhej strany literatúra vzdeláva. Pomáha k získavaniu nových vedomostí, vcelku dostupným spôsobom, a to čítaním. Ani to však nie je také jednoduché. Je dôležité uvedomiť si, čo čítame. Nie všetky knihy sú určené na získavanie vedomostí, rovnako tak nemáme z každého prečítaného diela hlboký umelecký zážitok. Ľudia nie sú vševediace bytosti, vždy sa nájde informácia, ktorá je pre nás nová. V takom prípade si musíme uvedomiť, že nie každá informácia môže byť aj relevantným poznatkom. Písanie patrí medzi subjektívne záležitosti, na základe ktorých nemôžeme považovať každé dielo za objektívne.

Pomáha nám v tom delenie literatúry, a to na základe niekoľkých hľadísk. Z funkčného hľadiska textu máme krásnu literatúru (beletriu), odbornú literatúru a literatúru faktu. Ďalším delením je pôvod diela, väčšinou je to teda slovenský alebo zahraničný. Najznámejšie delenie je žánrové. Aj napriek jeho dôležitosti v čitateľskej spoločnosti postupne vznikol jav, keď ľudia deleniu nepripisujú význam, čo má za následok považovanie nových informácií z akýchkoľvek kníh, za objektívne správne. Prispelo k tomu aj vlastné rozdelenie diel, veľakrát sa jedná o zmiešanie vyššie spomenutých delení, v kníhkupectvách. Môžeme naraziť na prípady, keď musíme hľadať práve odborné knihy pod beletriou, čo je však mylné. Beletria, spolu s poéziou, v sebe nesie najvyššiu mieru subjektívnosti. Zotiera hranicu medzi skutočnosťou a fikciou. Konkrétne pri historických románoch je táto hranica najtenšia. V prípade nevnímania posunu z jednej reality do druhej, čo nastáva hlavne ak sa dej odohráva v existujúcom prostredí v určitej dobe, vníma čitateľ aj nereálne fakty ako skutočné. Preto v situáciách, kedy počuje začiatky viet: ,,Písali to tak v knihe,” by sme mali spozornieť a položiť otázku: „Ale v akej knihe?“ Uveriť fikcii, ktorá v tomto prípade predstavuje dezinformácie, je skutočne jednoduché. Ako príklad by sme mohli uviesť príbeh o Alžbete Báthoryovej, prezývanej Krvavá grófka. Existuje o nej mnoho legiend. Väčšina z nich pochádza práve z príbehov, ktoré prerástli do slávnych románov, no ani v nich nemôžeme povedať, že by boli napísané čisto pravdivé informácie, nakoľko nejedna legenda o krutosti grófky bola následne vyvrátená odborníkmi. Stále sa totiž pohybujeme v krásnej literatúre, takže autor si mohol mnoho vecí prikrášliť.

Za zdroj informácií by sme mali teda považovať len tie diela, ktoré sa zaraďujú do odbornej literatúry, prípadne zvoliť zlatú strednú cestu, literatúru faktu. Ide o žáner pohybujúci sa na rozhraní beletrie a odbornej tvorby. V tomto prípade fikcia ustupuje do pozadia pred konkrétnymi faktami, ktoré sú však vyjadrené jazykovými prostriedkami. Čo znamená, že autor pri písaní využíva umelecké postupy, nie odborné. Literatúra faktu si našla svojich stálych čitateľov, nakoľko ponúka fakty, avšak zaujímavo neodborne podané. Samozrejme, aj v tomto žánri sa nachádza istá hranica medzi tým, čo autor prikrášlil, a skutočnosťou. Za každých okolností by sa však mal opierať o reálne fakty. Pochopiteľne, máloktorý čitateľ si bude kaziť čitateľský zážitok overovaním každej druhej vety. Aj z týchto dôvodov je praktickejšie uvedomiť si rozdiel v tom, aký žáner literatúry sme si zvolili. Čítame román? V poriadku. Ale nepovažujme ho za encyklopédiu. Chceme sa dozvedieť pravdivé a fakticky podané informácie? Potom nesiahneme po beletrii. Stačí si uvedomiť, že literatúra je rovnako umením, ako aj vedou, a hoci samotná kniha spája dva celky v jeden, autor vždy uprednostní vedecký alebo umelecký zážitok.

Eva Lucia Rehaneková

2 vchody, 2 komíny, 10 satelitov, 30 okien a ďalej? Chcela som vám ukázať kúsok sveta mojimi očami. Chcela som vám ukázať, čo vidím, keď stojím v strede sídliska a pozriem sa hore. Chcela som vám povedať, na čo myslím, keď v noci vidím rozsvietené z desiatich okien len v troch. Ale už nechcem. Nechcem vás mojimi slovami obrať o čokoľvek, čo vidíte iba vy.

Nech sa každý sám zamyslí nad obyvateľmi bytov, nad príbehmi za dverami, nad láskou, zlobou, strasťami a šťastím, ktorých sa nikdy nedotkne. Nech si každý sám odpovie na otázky, ktoré sa nikto nepýta. Nech si každý sám umlčí zvedavosť, otupí predsudok a vytvorí pravdu takú, ktorej verí len on sám.

Je to veľmi zvláštne, vlastne tak zvláštne krásne, ako blízko k nim som, a pritom o nich nič neviem. Zamysleli ste sa nad tým niekedy? Aké je to nádherné sledovať svetlá v panelákoch, sledovať závesy a obrysy mihajúce sa za nimi? Veď to je úžasné. Máme pred sebou celé predstavenie, celé kino, otvorenú knihu, ale nevieme čítať jej písmená. Nerozumieme tým slovám, nechápeme ten význam a sme vlastne svetelne ďaleko od pravdy. Svetelne ďaleko, aj keď bývame hneď vedľa. A tak mi napadá, že nie je väčšieho omylu, ako keď si myslíme, že oči neklamú. Vidíme, ale vlastne nevieme čo. Vidíme vchody, komíny, satelity, okná a ďalej? Vidíme dvere a za nimi čo? Asi sú tam ľudia, ktorí majú nejaké príbehy a ktorí majú nejaké sny a ich dni idú rovnako ako naše. Deň po dni. Koľko príbehov, ale unesú jedny dvere do bytu? A koľko očí unesie jedno okno v izbe? Príbehy o potokoch sĺz, hromadách právd, krívd a koše smiechu otriasajúce stenami. Tanec pod mesiacom, vypité fľaše, rozbité poháre, hmlivé úsudky, sny, dni a mesiace, o ktorých nemáme ani potuchy. To sú krásy nevedomosti, ktoré si môžu dovoliť len tí, čo pociťujú bezmocnosť vo vzdialenosti a uvedomujú si jej dar. Aké krásne je nevedieť a nebyť si istý, čo robia ľudia, keď ich nikto nevidí. Ľudia, ktorí ani nevedia, akí sú dôležití v príbehoch iných a akí sú tajomní, keď sa prechádzam pod ich oknami. Vtedy si znovu uvedomím, lebo často zabúdam, že ten svet je naozaj oveľa viac než my. Oveľa viac, než naše dnešné slzy a bôle. Lebo nakoniec som ja tá, čo je úplne dole a život všade okolo mňa.

Natália Viskupičová

Fotografie: Janka Gavurová a Natália Viskupičová

ILUSTRACE

str. 50 - 51

Klaudia Moravčíková

Ľahké čítanie s trochou korenia: Neznáma žena od Mary Kubica Román americkej autorky Mary Kubica Neznáma žena je prekvapujúci detektívno-mysteriózny príbeh o manželstve, rodine, traume, no predovšetkým o násilnej vražde a jej vyšetrovaní, odohrávajúcom sa v malom ostrovnom mestečku v štáte Maine. Hlavná postava a zároveň rozprávačka, Sadie Faustová, na ostrov prichádza s manželom Willom a dvoma synmi do veľkého, starého domu, ktorý zdedili spolu s neterou Imogen, dcérou Willovej zosnulej sestry. Rodina sa pokúša prispôsobiť novému životu aj napriek zahmleným a nepríjemným okolnostiam ich minulosti v Chicagu, ktoré Sadie čitateľovi postupne odhaľuje. Nový začiatok však nie je ideálny, pretože krátko po príchode sa na ich ulici odohrá krvavá vražda susedky Morgan. Udalosti v živote Faustovcov sledujeme zároveň z pohľadu Willovej milenky Camille, ktorá ich nasleduje na ostrov, ukrytá v opustenom dome v susedstve, a príbeh sa prepletá s rozprávaním malého dievčatka “Myšky”. Postupne sa dozvedáme dramatické udalosti, ktoré prispeli k rozhodnutiu Faustovcov opustiť Chicago, ako aj pribúdajúce podrobnosti z vyšetrovania vraždy Morgan, ktoré čím ďalej, tým viac ukazujú na Faustovcov, konkrétne na Sadie. Tá sa postupne stáva čoraz viac nespoľahlivou rozprávačkou, ktorej sa realita rozpadá pred očami a núti ju vyvodzovať paranoidné, zúfalé závery. Tlak medzi postavami vyústi do násilnej konfrontácie a Sadieno deluzionálne videnie sa opäť zaostruje.

Aj napriek niektorým typickým prvkom pre daný žáner, ako napríklad dramatický koniec, ktorý je nasledovaný harmonickým, až klišé happy endom, sa Neznáma žena do určitej miery od ostatných detektívnych románov odlišuje zahrnutím špecifickej problematiky takzvanej “multiple personality disorder”. Hoci tematiku rozpoltenej osobnosti v kultúrnom priemysle značne rozvinul aj vyčerpal už v roku 2016 film Split (M. Night Shyamalan), je zaujímavé vidieť ju zakomponovanú do iných foriem a žánrov. Autorke sa podarilo vyhnúť zbytočnému skúmaniu, rozoberaniu či metaforizovaniu tejto problematiky, čo pôsobí osviežujúco. Hoci postavy románu boli miestami plytké a určité detaily o ich výzore či dennej rutine sa zdali zbytočné, na všeobecný dojem diela to nemalo výrazný vplyv. Autorke sa podarilo v diele zahrnúť snáď každý typ postavy, od miestneho policajta zvyknutého na riešenie drobných krádeží, nie chladnokrvných vrážd, žiarlivej bývalej, ktorá nosí len červenú farbu, a drzej tínedžerky, počúvajúcej metal, až po dokonalého manžela s temnou minulosťou či starý manželský pár, podrobne sledujúci všetkých susedov. Veľmi pozitívne hodnotím spôsob, akým autorka postupne odhaľuje prepojenia medzi konkrétnymi bodmi na dejovej línii, ktoré do seba v určitom bode dokonale zapadajú.

Tento román nie je oslnivý bohatými intelektuálnymi slovnými obratmi či úvahami, hoci vnútorných monológov je v ňom až príliš. Nie je v ňom čo zdôrazniť, no nenájde sa ani veľa toho, čo by sme mu mohli ako čitatelia vyčítať. Od Neznámej ženy som nečakala, že obráti moje vnímanie sveta naruby, a preto ma kniha nesklamala. Nepredpokladaný dejový zvrat v závere dejovej línie tento román do značnej miery zachránil, na rozdiel od celkom nešťastného prekladu (neviem si napríklad predstaviť, že by niekto v akejkoľvek realite napísal vo výhražnom odkaze slovo “zgegni”) a rozvláčnych, nezáživných a predvídateľných prvých dvoch tretín príbehu.

Záver je však oveľa lepší, ako som predpokladala. Považujem za veľmi dôležité, že psychická porucha nie je v diele prezentovaná ako negatívna charakterová črta či slabosť povahy definujúca postavu, ale ako prekážka, s ktorou je postava ochotná bojovať a nevzdať sa svojich etických a morálnych hodnôt. Hoci nie je Neznáma žena prevratnou knihou, ktorú by si mal prečítať každý človek na svete, je to prekvapivo pozoruhodný a obohacujúci príbeh, a verím, že tí ľudia, ktorí si ho prečítajú, nebudú ľutovať. Ďakujem vydavateľstvu Slovenský spisovateľ za poskytnutú príležitosť si knihu prečítať. Karma Hasbach

Recenzia: Tajomstvo hviezd od Rachel Barenbaum Príbeh sa odohráva v roku 1914 v antisemitickom Rusku plnom nepokojov a brutálnej agresie voči židom na počiatku prvej svetovej vojny. Rodina Abramových zažíva krízu, rovnako ako mnohé židovské rodiny. Hlavou rodiny je bábuška – miestna dohadzovačka, ktorá si svojimi schopnosťami bola schopná získať priazeň komunity, a tak jej bol poskytnutý blahobyt a všetko k životu potrebné. Nikdy nikoho neodsudzovala, nemala potrebu šíriť klebety o problémoch, ani o predmanželskom tehotenstve klientov, informácie o zákazníkoch si nechávala pre seba, a to okolie utvrdzovalo o jej profesionalite. Starala sa o svoje dve vnúčatá – Miri a Váňu, ktorým dokonale nahradzovala oboch mrtvých rodičov, s ktorými sa nešťastnou náhodou potopila loď cestou do Ameriky. Podporovala ich vo všetkom a dbala o ich vzdelanie a budúcu kariéru. Miri je cieľavedomá mladá žena, prvá potenciálna chirurgička, ktorá je v spoločnosti chirurgov podceňovaná a diskriminovaná, ale nenecháva sa ničím odradiť. Jej snúbenec a zároveň kolega Yuri ju vo všetkom naplno podporuje a snaží sa jej v kariérnom raste pomáhať.

Váňa je geniálny fyzik študujúci Einsteinovu Teóriu relativity, v ktorej nachádza nedostatky. V Amerike mu je prisľúbené miesto na Harvarde a nový domov pre rodinu pod podmienkou, že bude schopný dokázať nedostatky Einsteinovej relativity pomocou rovníc sprevádzaných názornými ukážkami fotografií zatmenia slnka. Váňa neváha a chytá sa príležitosti a pomyslenie na lepší život rodiny, ďaleko od vojny, ho ženie vpred.

ktorá dokaže človeka čiastočne odradiť. Autorka graficky zobrazuje realitu utláčania židov za cárskeho režimu v Rusku, zobrazuje agresiu a nenávisť voči nevinným ľuďom, ktorí si prajú žiť v mieri a v pokoji, avšak to im nie je dopriate. Napätie sa v tomto príbehu dá doslova krájať, až ste schopný cítiť stres postavy, ktorá si ho prežíva. Váňa neúnavne počíta koľko dní, koľko minút, koľko hodín zostáva do zatmenia, sprevádzajú ho obavy z neúspechu.

Váňa a Yuri sa vydávajú na cestu do mesta Riga za potrebným fotoaparátom, ktorým má fotografovať zatmenie slnka. Tu Miri a bábuška strácajú s oboma mužmi kontakt. Miri začína s pátraním, v ktorom spolu s vojakom Sašom, ktorý ju sprevádza a pomáha jej, riskujú vlastné životy.

Postavy v diele sú vykresľované čiernobielo, presne tak ako v rozprávkach – negatívne postavy sú škaredé a odporné, tie dobré sú zobrazované s tými najčistejšími úmyslami a vyhrávajú nad zlom. Ambície postáv sú niekedy príliš preháňané, tvrdohlavo si presadzujú svoje, čo čitateľa môže buď iritovať, alebo fascinovať práve svojou neústupčivosťou.

Dielo je historickou fikciou americkej autorky Rachel Barenbaum, ktorá je obdarená zmyslom pre detail a tvorením správnej atmosféry, ktoré čitateľa naplno pohltia do deja, ktorého vývoj je schopný následne sledovať so zatajeným dychom. Niektoré pasáže však dokážu namáhať čitateľovu pozornosť svojou zbytočnou komplikovanosťou,

Knihu by som odporučila všetkým milovníkom histórie a vedy, ktorých príbeh zaujme svojou dobrodružnosťou, nadchne atmosférou a neustalým plynutím deja. Zároveň ďakujem vydavateľstvu Fortuna Libri, ktoré túto knihu poskytlo.

Iwa Nadzam

Recenzia: The mess you leave behind The mess you leave behind alebo v origináli El desorden que dejas je španielska dráma/ thriller, ktorú vytvoril aj režíroval Carlos Montero. Bola natočená podľa jeho knihy s rovnakým názvom. K pozretiu je dostupná aj na platforme Netflix, kde prvýkrát vyšla 11. decembra 2020. Má jednu sériu – osem častí, ktoré diváka prevedú cez strhujúci a nepredvídateľný príbeh dvoch učiteliek literatúry na strednej škole v malom meste v španielskej oblasti Galicia. Dej sa zamotáva a nedovolí žiadnemu oku sa nudiť alebo oddychovať. Divák sa celkom ponorí do života hlavných postáv alebo sa dokonca bude chcieť hrať na detektíva. Časti končia tak napínavo, že všetka práca ostáva bokom a rozlúsknutie záhad, a miestami až mysteriózny dej, sú na prvom mieste pre každého. Seriál začína tým, že mladá učiteľka Raquel sa po smrti svojej matky sťahuje aj s manželom do jeho rodného mesta, kde bude učiť na strednej škole. Je plná neistoty, ale hlavne rešpektu. Popritom, ako sa snaží zachrániť manželstvo, strieda prácu aj bývanie. V noci ju stále prenasledujú sny o jej matke a ak si doteraz myslela, že má náročný život, tak jej nové zamestnanie ukáže, že sa mýlila. Stredná škola je síce vychýrená, ale život na nej nie je ľahký ani pre žiakov, dvojnásobne nie pre učiteľov. Raquel sa snaží veriť si, no už prvé dni v práci zisťuje ukrutnú pravdu. V podstate nahradila miesto učiteľky, ktorá vraj spáchala samovraždu. Trieda, ktorú

učí, jej to dá aj pocítiť. Nielen to, že je len suplementka a Veruce sa nikdy nevyrovná, ale snaží sa ju možno dostať tam, kam aj Verucu? Klebety sa šíria rýchlo a vzduch medzi múrmi školy je dusný. Raquel vôbec nedrží ústa a krok. Snaží sa pátrať po smrti jej predchodkyne, ktorá bola uzavretá ako samovražda, no jej sa to vôbec nezdá. Prečo by sa učiteľka literatúry chcela zabiť a utopila by sa v rieke? V príbehu je poprepletaný život Verucy pred jej smrťou, Raqulin osobný aj pracovný život a na svoje si príde aj mladšia generácia. Tej je odkrývaný kúsok zo sveta mladého študenta Iaga či jeho kamarátov. Iago nie je hlúpy, ale pod rukou prísneho a bohatého otca, ktorý sa netají rôznymi špinavosťami a možno aj nelegálnymi praktikami, sa dospieva ťažko. Verucin a Iagov osud sa rozhodne dychtivo spojiť. S tým však prichádza viac problémov ako osohu. Bola jej krátka slabosť osudnou alebo za všetko môže zlé načasovanie? Tento seriál na mňa zapôsobil po všetkých stránkach. Bol akčný a rýchly. Nie v zmysle, že sa všetko hr-br odohrávalo, ale v tom, že som si ani nestihla všimnúť, že som na poslednom dieli. Veľakrát som zadržiavala dych a absolútne som nečakala, čo sa stane. Postavy boli úzko poprepájané a prostredie bolo pútavé. Na svoje by si určite prišli ľudia milujúci napätie, záhady a nádych depresie či smútku. Tiež by som povedala,

že to bolo miestami decentné psycho. Dej je vcelku pochmúrny, čo odráža aj počasie, ktoré je zväčša zamračené. Španielčina mi veľmi lahodila a vôbec neprekážala. Seriál odrážal tiež aj krutosť a zradnosť novodobých sociálnych sietí a technologický pokrok. Všimla som si ho vďaka Iagovi, teda Aronovi Piperovi. Je to veľmi nadaný a šikovný herec, ktorý vystupuje aj v populárnom, tiež španielskom seriáli Elite. Patrí medzi hercov, čo vedia zahrať čokoľvek. Tvrdého a drzého študenta, vnútri však trpiaceho, a aj milého a priateľského chlapca ako v Elite. Raquel si zahrala Imma Cuesta, jej zápal pre niečo a potreba dosiahnuť cieľ nabádali diváka k zamysleniu sa. Učiteľku s labilnými nervami a so samovražednými sklonmi dotiahnutými do konca znázornila Bárbara Lennie. Myslím si, že som tu nenašla žiadne mínusy alebo nedostatky. Autor dokonca donútil diváka k hlbokým úvahám, čo je obdivuhodné. Sám divák mal teda začať uvažovať o vyriešení a primäl ho premýšľať aj o svojom živote. Jediný smutný fakt je to, že The mess you leave behind sa dá považovať za limitovanú alebo minisériu. Takto sa vyjadril Carlos Montero, autor aj režisér diela. Ja s ním úplne súhlasím, pretože všetko bolo vysvetlené a ukončené. Predlžovanie a pridávanie druhej série len za účelom úspechu či zisku, by bolo zbytočné. Kniha povedala, čo chcela a ak nie, dopovedal to za ňu seriál. Soňa Krajčovičová

Recenzia: Soundtrack „Každá pieseň je pieseň o láske.“ Toto sú slová, ktoré zaznejú hneď v prvej minúte amerického dramatického a muzikálneho seriálu. A vravíte, že nesúhlasíte? Tak sa na to pozrime. Sam, hlavná postava, sa vyjadril veľmi presne a úprimne. Niektoré piesne nám rozprávajú o hľadaní lásky, jej nájdení, skúškach spojených s ňou, žiarlivosti či zlomenom srdci. Potom tu máme piesne o láske k Bohu, politické piesne o láske k vlasti, či tie, čo sú o sklamaní z nej. Zhudobnené texty o láske k rodine, priateľom, či o ľútosti a nenávisti. Ale všetky vychádzajú z jednej emócie. A tou je láska. Kto nenájde lásku vo svojom živote, či už k človeku, k zvieraťu, knihe, jedlu, práci, športu, koníčku, hudbe, umeniu, k čomukoľvek, akoby ani nebol ľudská bytosť. Je pravda, že láska k rôznym veciam či ľuďom je odlišná, ale stále je to láska. Všetci sme stvorení na to, aby sme niečo alebo niekoho milovali. Je to porovnateľné s dýchaním a potrebou kyslíka.

A presne o tomto sa nám snaží „porozprávať“ Joshua Safran, spolu s ďalšími, ktorí sú tvorcovia seriálu. Vyšiel síce už v decembri 2019, ale bude mať čo povedať aj generáciám o 20 rokov. Soundtrack. Čo si predstavíte pod týmto slovom? Môže to byť nahrávka hudby z filmu alebo z nejakej divadelnej hry. Piesne, ktoré sú typické iba pri tomto filme. Keď ju začujete, predstavíte si presnú scénu, pri ktorej hrala alebo možno konkrétneho herca, ktorý v nej vystupoval. V tomto seriáli, ktorý je podaný aj formou muzikálu, vstupujú do deja rôzne hity. Scény a okolie postáv akoby zamrzne a daná postava začne spievať pieseň, zväčša veľmi známu, ktorá aj prislúcha k situácii. K tomu aj tancuje a okolie sa prispôsobuje. Tento druh seriálov sa nevidí až tak často, a preto je veľmi originálny. Najznámejšie piesne, ktoré tu odznejú, sú napríklad Elastic Heart od Sie, Love Is a Losing Game od Amy Winehouse, Heat od Kelly Clarkson, Unconditionally od Katy Perry, Mercy od Duffy, Believer od Imagine Dragons a podobne. Dej je veľmi zaujímavý a zameriava sa na život viacerých postáv, ktoré sú navzájom prepojené. Točí sa však okolo hlavných postáv – Samsona a Eleanor. Sam je milý a sympatický chlap, ktorý je nútený po smrti svojej mladej a krásnej manželky opustiť ich spoločný dom.

Nerobí to rád, keďže berie domov aj spomienky na mamu ich spoločnému len šesť-ročnému synovi Barrymu. No dom si už ďalej nemôže dovoliť. Sťahujú sa do štvrte, do bytu hneď oproti Samovej tete Anette. Tá žije aj so svojimi dvoma deťmi – s Leah a s Dantem, ktorého pustili po rokoch z väzenia. Sam ťažko zvláda naraz prácu, výchovu syna a ešte aj smrť ženy. Na krk sa mu odrazu prilepí sociálka a jeho život je o to zložitejší. Príbeh sa strieda a prelína so všetkými. Zobrazuje život Sama, Eleanor a aj to, ako sa spoznali. Ich životy, keď boli malí či pred spoznaním. Divák postupne zisťuje, že Sam je kuchár a pracuje v reštaurácii, pretože odišiel z Berklee – z umeleckej hudobnej školy. Tam sa venoval klasickému pianu, ale hrá aj na gitaru a skladá piesne. Eleanor vyštudovala umeleckú školu, kreslí, ale aktuálne pracuje na študijnom oddelení svojej alma mater. Ďalej je vykresľovaný aj život Gigi, kamarátky Samovej zosnulej ženy pracujúcej v butiku s oblečením. Tiež jej matky, Margot, slávnej herečky a celebrity, či otca a ich manželstvo. Prizrie sa aj Anette, ktorá je manažérkou v reštaurácii, či synovi Dantemu. Toho lákajú zlé chodníčky aj po opustení väzenia. Tiež je priblížená aj Joanna, jej život pred zamestnaním sociálnej pracovníčky a spojitosť so Samom a jeho prípadom.

Seriál má jednu sériu pozostávajúcu z desiatich častí, ktoré sú veľmi hlboko a detailne zamerané na jednotlivé postavy. Scény sú plné dynamiky a dôkladne približujú dej. Určite by som toto dielo odporučila aj ľuďom, ktorí neobľubujú romantiku. Tej je tam síce dosť a je to v podstate postavené na láske, ale v každom dieli je vypovedaných veľa hlbokých myšlienok, ktoré si treba vziať a preskúmať ich. Je tu zobrazovaná aj každodennosť tohto sveta a nevyspytateľnosť osudu. Dej prevádza diváka aj cez smutné a bolestivé scény, no určite aj radostné a príjemné. Muzikál opäť spadá do kategórie, kde autor vypovedal všetko, čo chcel pomocou jednej série a pokračovanie už nebude. No myslím, že stačí aj desať častí, aby si vás všetci herci a ich príbehy získali a vaše srdcia ostanú po pozretí určite o čosi mäkšie.

Soňa Krajčovičová

KATASTROFÉ „Jsem zpopelněná múza skrytá v porcelánu dívčích paží.“

Šteklivá imaginatívnosť, farebná harmonickosť i dynamická synestézia... Toto sú jedny z pocitov, ktoré možno vnímať pri pohľade na diela českej umelkyne, ktorá na sociálnych sieťach, najmä na Instagrame, vystupuje pod pseudonymom Katastrofé (@katastrofeartist). Je to osoba, ktorá úlomky svojho sveta predstavivosti pretvára do rôznych podôb (obrazy, ilustrácie, tetovania, básne, poviedky, podcasty,...) a umenie pre ňu predstavuje spôsob, akým prekročiť hranice medzi tajomnými hlbinami vnútra a krehkosťou myšlienok a poznania. Už dlhšiu dobu ma jej tvorba doslova pohlcuje a možnosť spraviť s ňou rozhovor a nahliadnuť do rôznych zákutí jej umeleckej duše bol naozaj magický zážitok.

Katastrofé - meno ako patriace éterickej bytosti z antických mýtov. Skrýva sa za ním aj nejaký príbeh? Hledala jsem něco, co by vystihovalo moji schopnost spadnout na dno, roztříštit se jako porcelánový hrníček… a pak jako když někdo zmáčkne přehrávání pozpátku – zase se složit v bezchybný porcelán a celistvá vznést vzhůru do výchozího bodu před svržením. Jsem impulzivní, hodně kreativní a hodně destruktivní. Bylo to jednoho dopoledne, kdy jsem měla citlivější náladu, padla na mou adresu nevhodná slova a já všechnu svou dosavadní tvorbu rozškubala na kousky s pocitem sebe znehodnocení. Dalšího rána mi ale došlo, že nejsem svoje umění a že dokud budu dýchat, budu také tvořit… i ničit. Potřebovala jsem k tomu přerodu nové jméno a Katastrofé, ve staré řečtině znamenající přeměnu či zvrat to dokonale vystihovalo.

Fantázia a realita. Dve slová, dva protipóly... Aký máš k nim vzťah? V akej miere majú vplyv na tvoj život a najmä na tvoju tvorbu? Co si pamatuju, vždy jsem viděla svět ve vrstvách. Jako by realita byla první vrstva, jakási hladina a sny a imaginace v hloubce pod ní. A já mezi nimi uměla plavat, jen jsem se občas přestala orientovat, co je dole a co nahoře. Utíkala jsem se schovat do hloubky vždy, když na mě světlo z hladiny bylo moc ostrý. Jednoduše patřím mezi snílky i v dospělosti a mezi vrstvami fantazie a reality proplouvám denně tam a zpět podle potřeby. Obě jsou stejně důležité, moc reality škodí stejně jako moc snění.

Kedy sa v tebe prebudila umelecká duša? A čo ti pomohlo zdokonaliť sa v tvorbe a doviedlo ťa k tvojmu aktuálnemu štýlu? Kreslila jsem vždycky, ale nikdy si nepřišla nijak výjimečná, takže mě ani nenapadlo, že bych se tím jednou mohla živit. Sebedůvěra na nule. Ale čím blíž byla realita plná placení účtů, zodpovědnosti a samostatnosti, kdy se člověk musí dobře rozhodnout, co bude dělat, tím blíž jsem byla k poznání, že buď budu svobodná a žijící uměním, nebo jednoduše nebudu vůbec. Neumím poslouchat a respektovat cizí pravidla. Klasická práce od-do, kdy dostáváte povely, musíte maximálně přizpůsobit svůj život, abyste dostali

almužnu, za kterou si ve zbytku času můžete užít zdechliny osobních zájmů - to mě děsilo. Zároveň jsem ale nebyla vedená a podporovaná, abych si věřila, že pokud něco budu dělat s láskou a vědomím, že to danou chvíli dělám na 100 %, nemůžu selhat. K tomuhle poznání jsem se musela složitě dostat. Až když jsem se potkala se svým manželem a viděla se jeho očima, dokázala jsem si věřit a tvořit srdcem. Opustila jsem veškeré domněnky a vzorce intelektu, strachu z nedokonalosti a prostě začala tvořit cokoli mě napadne, vzdělávat se v technikách, experimentovat. Ako si predstavuješ múzy, ktoré ťa nabádajú k tomu, čo tvoriť? Kde všade cítiš ich prítomnosť? Nepředstavuji, víc cítím jejich energii, možná bych je dokázala pojmenovat v barvách, ale konkrétní vzhled vidím, až když se mi promítnou na papír a já jsem sama překvapená. Jejich přítomnost cítím v závislosti na situaci víc než místě, neřídí se časem a prostorem, ale emocemi, situacemi, tvořeny jsou z myšlenek. Každé dielo je svojím spôsobom jedinečné. Máš vždy za nimi nejaký príbeh alebo špeciálny vzťah k tomu, čo vyobrazuješ? Na začátku každého obrazu je impulz ať už inspirace zvenčí nebo vnitřní myšlenkou. Na to pak navazuji dalšími střípky vizuálních záblesků a nápadů, tvořím z nich jakousi kompilaci, dokud není obraz kompletní. Baví mě mezi informace zašifrovávat skryté obsahy, aby měl divák nutkání o výsledném díle přemýšlet, klást si otázky, hledat mezi řádky. A protože jsou to vždy symboly a témata, která se mě osobně dotýkají nebo jednoduše baví, intimní vztah k nim mám vždycky.

Väčšinou zobrazuješ rôzne postavy a bytosti. Rodia sa z tvojej predstavivosti spontánne chvíľku predtým, než ich prenesieš do podoby obrazu alebo ich necháš istú dobu prebývať vo svojej mysli, aby ti toho o sebe „prezradili“ viac? Začnu s malinkým fragmentem, který se mi chvěje v hlavě a nejde úplně uchopit. Až když tvořím, před očima mi vzniká něco, co mě samotnou překvapuje, protože to najednou získává tvary, které já dokázala vnímat jen jako shluky pocitů. Pak jsou tu ale bytosti, které mě navštěvují už tak dlouho, že o nich vím úplně všechno a tam je to naopak o mé schopnosti znázornit je na papír přesně tak, jak se mi jeví v mysli. Tvoje obrazy sú charakteristické aj svojou farebnosťou. Čo myslíš, ako pôsobia farby na život a pocity človeka? A čo sa nimi snažíš vyjadriť ty? Barvy nás obklopují, i když je každý vnímáme trochu jinak. Říká se, že švadlenky a umělci vidí mnohem více odstínů než lidé, kteří se na barvy tolik nesoustředí. Přijde mi fascinující, že spektrum i takových věcí můžeme rozšiřovat tím, že cvičíme oko a smysly. Pro mě je aplikování barev na obrazy ještě pořád velká výzva. Nejradši mám málo barevné věci jako dělá třeba @taly_art, ale nikdy mi to nedá a musím vnášet do obrazu další a další odstíny, dokud nevznikne něco, co jsem sama nečekala. Nejvíc mě baví, že pokud malujete dejme tomu portrét čistě odstíny pleťovky, nikdy nebude vypadat tak realisticky a živě, jako když do ní přidáte tyrkysovou, fialovou a další odstíny, které tam zdánlivě nepatří. Zase to odkazuje na fakt, že se svět skládá z vrstev a to, co považujeme za zřejmé, může být omyl. A samozřejmě

barvami vyjadřuji náladu. Picasso měl svoje depresivní období celé v modré, já to mám stejně. Když jsem smutná, obklopuji se tmavě modrou, protože mě uklidňuje. Celkově ale barevnost ovlivňuje můj ženský cyklus. V každé fázi se cítím dobře v jiných barvách a takové i vyhledávám a aplikuji. Okrem obrazov sa venuješ aj písaniu, najmä básní a poviedok. Máš za sebou dve publikované knižné zbierky. Často pod svoje príspevky na sociálnych sieťach pridávaš popisy, z ktorých cítiť, aká ti je hra so slovami blízka. Ako vnímaš tento druh umeleckého vyjadrenia? Máš k tomu podobný vzťah ako k maľovaniu? Upřímně je mi psaní bližší. Jsem slovní fetišistka a cítím se jistější při vytváření obrazů skrze slova. Mohla jsem si nejspíš vybrat, kterou cestou se vydám, odevzdám se jí a pokusím se uživit. Malování mi ale v kontextu událostí přišlo k prosazení v ČR snazší. Takže si píšu ve volném čase. Si človek, ktorý žije tým, čo ho baví. Máš nejaké ďalšie sny, ktoré by si vo vzdialenej budúcnosti chcela uskutočniť? Chtěla bych rozšířit rodinu, ale na to vlastně už moc času nemám, haha! Stát se víc finančně nezávislou, protože pozice umělce je v dnešní době dost nejistá a bát se, jestli bude na zaplacení účtů mě nebaví. Rozhodně bych chtěla rozšířit svoje umění na textil, šít z motivů košilky nebo povlečení, dopsat román a samozřejmě dobře vychovat děti. Na stará kolena se chci naučit se stříbrem a vyrábět šperky.

Máš dvojročného syna. V mnohých ľuďoch predstava rodičovstva vyvoláva obavy, že ich ten pocit nového druhu zodpovednosti oberie o čas na iné veci. Ovplyvnilo u teba nejako rodičovstvo tvorbu alebo celkový spôsob vnímania vecí? Mateřství mě naučilo mnohem víc si vážit... hlavně tedy času. Bála jsem se, že o identitu umělce přijdu, když se budu muset věnovat dítěti. Ano, času na tvorbu mám mnohem méně, ale také ho díky tomu umím lépe využít, jsem efektivnější, protože vím, že když něco nestihnu nebo budu prokrastinovat, mám smůlu. Jsem mnohem pokornější, neberu už nic jako samozřejmost a stále zdokonaluji svoji trpělivost, to se hodí i při práci. Jinak ale nemám pocit, že bych začala vnímat odlišně. Jsem pořád stejná, jen se zkušeností, která mě nutí neustrnout na místě. Čo podľa teba predstavuje najväčšiu prekážku, čo bráni umelcom, aby sa naplno venovali tomu, čo ich napĺňa? Myslíš si, že to súvisí s financiami alebo s názorom, že v súčasnosti sa ľudia o umenie nezaujímajú? Se sebedůvěrou. Jsme vedení k 100% výkonu, od malička nám někdo implikuje myšlenku, že musíme dělat to, co se po nás žádá, abychom byli úspěšní, poslušní a hlavně schopní. Ať už rodiče, škola nebo společnost celkově má, zdá se, jasnou představu o tom, kým bychom měli být, a to ještě dřív, než to víme my sami. Měli bychom objevovat svoje schopnosti a věřit, že když setrváme v tom, co nás naplňuje, i když v tom nejsme hned skvělí, přijmout fakt, že chyba je skvělá zkušenost, nikoli nepřijatelná záležitost. Místo toho se snažíme naplňovat představy ostatních. Neustále se s někým srovnáváme

nebo nás někdo hodnotí, je pak těžké věřit v sebe sama. Člověk musí být buď hodně odolný nebo mít podporu v rodině a okolí. Súčasná doba je známa svojou pokrokovosťou a zmenami uhlov pohľadu na mnohé veci, no predsa len v niektorých smeroch doposiaľ cítiť bariéry. To sa týka práve aj umenia ako vyjadrovacieho prostriedku a jeho podôb (najmä na sociálnych sieťach). Ako to vnímaš a má to dopad aj na tvoju tvorbu? Při boji s cenzurou jsem došla k uvědomění, že umělci jednoduše nejsou svobodní, je to jen jakási iluze, abychom byli potichu a dalo se s námi dobře manipulovat. Vždycky jsem si kreslila, co jsem chtěla a vždycky budu. Jsem ale často umlčována, protože můj obsah je buď moc erotický (nahota i bez pohlavních znaků) nebo otevírá témata u nás stále vnímaná jako tabu: deprese, sebepoškozování. Přijde mi, že tlak ze strany lidí, včetně umělců, je tak silný, že se může brzy všechno změnit. Na jednu stranu nám sociální sítě zavírají pusu, na stranu druhou nám dávají do ruky tu nejmocnější zbraň. Propojují nás. Takže tam, kde by dříve hrstka umělců ostrouhala, tam je dneska dav rozhodnutý vyjádřit svůj názor, jistá pospolitost. A ačkoli jsem se musela přizpůsobit a přesunout část svojí tvorby do soukromí, stále věřím, že se malými krůčky posouváme a jednou se povede změnit pohled na sexualitu a další tabu. A na záver, máš vo svojej písanej tvorbe myšlienku, pomocou ktorej by si sa dokázala charakterizovať ako človek a umelec? Kdysi jsem složila báseň, se kterou se ztotožňuji:

Jsem doušek hořké dekadence hýčkám srdce tvého tep když ke mně vkrádáš se svou tichou touhou Jsem infekce co rozpíjí se ve tvých dlaních jako inkoust špiní osudový čáry Jsem oxymoron myšlenka prchavého nereálna

zhmotněná v doušku vílích slin Jsem zpopelněná múza skrytá v porcelánu dívčích paží A bez možnosti zachránit se umírám mezi kouřovými steny Mina Anastasis

Iveta Pagáčová “Divadlo znamená byť v neustálom kontakte so skupinou ľudí, ktorým ukazujem, ako veci cítim. Je to zodpovednosť.” Do umeleckého súboru Mestského divadla v Žiline patrí veľmi otvorená, talentovaná a skúsená herečka, Iveta Pagáčová. Členkou MDŽ je už od roku 2006 a má za sebou naozaj krásny repertoár predstavení a postáv, ktoré stvárňovala. Iveta okrem svojej práce v divadle, ktorú nadovšetko miluje, pracuje na súkromnom hudobno-dramatickom konzervatóriu v Martine. So svojou kolegyňou Barborou Švidraňovou nahráva podcast BUBUBU a taktiež sa v týchto časoch pandémie stretáva s divákmi cez instagramovú platformu prostredníctvom livestreamov. Ivetu môžete taktiež vidieť v televíznych seriáloch Ministri, Delukse či Nový život.

Čo ťa inšpiruje pri tvorení postáv? Inšpiruje ma všetko a všade. Som dosť veľký analyzátor životných situácií. Niekedy je to v samotnom živote na škodu, ale zase naopak veľká pomoc v divadle. Ako sa učíme tešiť z maličkostí, tak práve v divadle tieto maličkosti vytvoria svet postavy. Pomáhajú ju oživiť a určitým spôsobom zreálniť. Ako ste sa s Barborou Švidraňovou dostali k nahrávaniu podcastu BUBUBU? Témy ste si zvolili samy alebo ste ich časom dostávali od vašich fanúšikov? Do podcastu ma Baška už nejakú dobu lámala. Od začiatku som vedela, že do toho s ňou určite pôjdem, akurát som odsúvala ten úplne prvý krok. Musím povedať, že korona mi v tom dosť pomohla. Aby ste chápali, pomohla mi najmä časovo, psychicky, duševne, ale aj telesne. Ako si zvládala prvú vlnu korona krízy a celkovo lockdown v porovnaní s tým, čo prišlo na jeseň? Prvá vlna bola viac fajn v tom, že bola jar. Bola som síce zaskočená, ale tá nová situácia ma donútila premýšľať trochu inak. Všetky náhradné plány, ako zamestnať hlavu a byť pozitívny, boli nové a vedela som, že raz to prejde. Druhá vlna je oveľa ťažšia aj preto, že už náhradné plány fungujú podstatne menej, už nie sú nové a aj slnka je menej. Práve preto treba do toho obetovať oveľa viac energie. Už sa ani nerozčuľujem ako v prvej vlne, v podstate som letargická voči covidu. Ale vidím koniec a svetlo na konci tohto tunela a z toho sa veľmi teším.

Spolu s tvojimi kolegami ste začali na oficiálnom instagrame MDŽ točiť livestreamy, čo vás/ťa k tomu motivovalo? Livestream je možnosť ako byť dnes v kontakte s divákom. Aj v poslednom livestreame som spomenula, že si takto riešime “absťáky” od drogy názvom divadlo. Vieme teda, že pôsobíš v MDŽ a že si hrala v seriáloch Ministri, Delukse a Nový život. Čo je tebe bližšie? Kde sa cítiš byť viac sebou? Všade sa cítim byť sebou a keď sa už náhodou tak necítim, niečo nie je v poriadku. Niečo nefunguje. Buď som to ja, alebo je to projekt, ktorý robím. Ale nebudem iná od našich starších, skúsenejších hercov, ak poviem, že divadlo dá človeku omnoho viac. Či už divákovi alebo hercovi. Takisto učíš herectvo na konzervatóriu v Martine. Čo je podľa teba najpodstatnejšie na takejto škole deti naučiť, respektíve k čomu ich treba viesť? Aby pochopili, ako vzniká to, že teraz hrám. A keď hrajú, aby na to mali svoj názor. Aj ako ľudia, aj ako herci. Aby vedeli, že ich osobnosť a to, akí sú, bezprostredne súvisí s tým, ako hrajú. Aby si budovali svoj vlastný vkus. Ukazujem im ten svoj, ale zároveň ich nechcem obrať o ten vlastný, to je veľmi dôležité.

Ty si umelkyňa aj srdcom, aj dušou a cez leto robievaš rôzne workshopy a tábory pre deti. Je to pre teba isté odreagovanie sa od takého profesionálneho divadelného sveta a od učenia na konzervatóriu? Predovšetkým je to iné. Je to pohľad z druhej strany. Je to práca s deťmi a tá je vždy náročná. A zároveň druhý pohľad necháva vydýchnuť tomu prvému. Čiže áno, je to aj aktívny oddych od mojej práce v divadle. Je to taká klišé otázka, ale čo pre teba znamená divadlo, pracovať v divadle a prostredníctvom textov divákom niečo odkazovať/ukazovať? Aj moja odpoveď bude klišé. Divadlo je súčasť môjho života aj vtedy, keď momentálne nie som v práci. Divadlo znamená byť v neustálom kontakte so skupinou ľudí, ktorým ukazujem, ako veci cítim. Je to zodpovednosť. Je to médium, cez ktoré máme možnosť rozmaznávať alebo rozhýbať svoje pocity k tvorivým myšlienkam. Od myšlienok k činom, ktoré môžu niekomu zmeniť deň alebo aspoň na chvíľku svet. Divadlo je čarovné. Berieš divadlo primárne ako prácu, istú psychohygienu alebo ako súčasť tvojho života? Aj, aj. Sú dni, keď to treba striktne oddeliť, inak by som sa zbláznila. A tiež je pravda, že veľakrát sa krásne na javisku poľutujem a domov odchádzam akosi ľahšie a veselšie. Na ktorú inscenáciu by si pozvala divákov a prečo práve na túto? V týchto dňoch jednoznačne na komédiu. Konkrétne na Neznášam ťa! Pretože to predstavenie je párty, ktorú teraz všetci potrebujeme.

Vanessa Teluchová

Hranica konceptualizmu Čo je ešte umenie a čo už nie? Má hranice? A kto je vlastne umelec? Otázky, ktoré nepoznajú hranice času ani názoru. A odpovede, ktoré budú vždy trochu popierať pravidlo objektivity. Ako vnímajú umenie skutoční tvorcovia? Vidia seba ako umelcov? Odpovede bez pátosu, pravdivé a zo všetkého najdôležitejšie – úplne ich a subjektívne.

Kubo Križo Som fotograf, no nerád opisujem svoju tvorbu. Vogue ma zadefinovalo ako hybrida a celkom sa s tým stotožňujem. Fotím od skateboardingu cez kultúru, portréty, street, landshape až po komerciu a experimentálne fotky – všetko. 1. Kde je hranica, ktorá definuje umenie? Z môjho laického pohľadu sa nedá definovať, pretože ho v každom jednom smere určuje len sám jednotlivec. A jeho názor sa nedá nerešpektovať. V praxi, ak chceš hodnotiť, ktorá je lepšia skupina, a jeden človek má rád Led Zeppelin a druhý Queen, nikdy sa nezhodnú, lebo pravdu majú obaja.

2. Vy tvoríte umenie? Prečo si to myslíte? Nad týmto som viackrát uvažoval. Jednoznačne viem, že tvorím fotografiu a nejakú vizuálnu tvorbu popri tom. Hodnotiť, či je to umenie, nechávam radšej na druhých. Mne stačí, že mám dobrý pocit z toho, čo tvorím a že sa to ľuďom páči. To, či to má nálepku umenia, je už tak trochu jedno. 3. Kto je umelec? Každý, kto akúkoľvek vec či činnosť zmení na niečo neobyčajne okúzlujúce, zanechá v tom originálny rukopis alebo tomu dá pridanú hodnotu. Definícií je nekonečno, ale podľa mňa by mal byť umelec niekto, kto inšpiruje svoje okolie a je niečím prospešný pre svoju komunitu. 4. Kto má právo hodnotiť, čo je umenie? Absolútne každý! 5. S akou otázkou sa najčastejšie stretávate? Čau, dalo by sa dohodnúť na nejakom fotení?

“A umenie nás učí. Učí nás ako byť viac nami, učí nás ako sa sami seba menej báť. Brúsi tvrdé kamenné rohy nášho tela, šmirgluje nepoddajné obrysy našej podstaty a z kusu obyčajnej skaly tvorí úplnú, holú pravdu o bytí.”

Alžbeta Irhová Som odevná dizajnérka a zakladateľka BAGBET – upcycling studio. Svojou tvorbou prinášam do lineárneho sveta módneho priemyslu cirkularitu. Techniku upcyklácie používam ako nástroj na udržateľné spracovaniu textilného odpadu a prebytkov textilnej veľkovýroby. 1. Kde je hranica, ktorá definuje umenie? Nemyslím si, že má hranice. Vyplýva to už zo samotnej podstaty zaužívaných metód v umení, ktoré sú podľa môjho názoru postavené práve na búraní pomyselných hraníc. Z toho dôvodu je veľmi ťažké povedať, kde sa táto hranica práve nachádza. Akonáhle totiž nejaká pomyselná hranica vznikne, automaticky sa začne búrať. 2. Vy tvoríte umenie? Prečo si to myslíte? Osobne nemám veľmi rada pomenovanie umenie alebo umelec. K mojej tvorbe nepristupujem s cieľom tvoriť umenie. Aj keď si možno teraz zdanlivo protirečím. Skôr sa snažím hľadať možnosti a posúvať hranice, kam až je možné upcykláciu odevu posunúť. Aj keď sa tomu venujem už niekoľko rokov, stále sa cítim byť na začiatku akejsi neznámej cesty.

3. Kto je umelec? Prečo? Aristoteles hovorí, že umelec je remeselník tvoriaci podľa pravidiel. Veľmi sa mi táto definícia páči, lebo hovorí o remeselnej zručnosti umelca. Zároveň si myslím, že umelec by mal byť ten, ktorý sa nielen pravidlami riadi, ale neustále posúva hranice, čím vytvára nové a nové pravidlá. 4. Kto má právo hodnotiť, čo je umenie? Jediný, kto je schopný hodnotiť to, či ide o umenie alebo nie, je čas. Až s odstupom času totiž vidíme to, akým spôsobom sa podarilo ktoré hranice posunúť. 5. S akou otázkou sa najčastejšie stretávate? Je ich viac, ale teším sa, že tu neboli.

“Nepýtajme sa, či dokáže umenie zmeniť človeka, ale či dokáže byť človek čo i len jeden deň bez umenia. Ak je ako čas samotný, prepletený s každou minútou, hodinou či dňom.”

Šimpe Ondruš Tvorím básne na želanie, Verše na ulici, Rýchlokurzy Pomalopisu, Intímne dokumentárne filmy a zo záľuby fotografie. 1. Kde je hranica, ktorá definuje umenie? Všetko, kde je štipka skutočnej poézie, možno nazvať umením. A skutočná poézia je všade tam, kde sa odpradávna transformuje, rodí, vreje, vyviera, kuje a iné. 2. Vy tvoríte umenie? Prečo si to myslíte? Tvorenie mám v krvi. Kým mi bude pulzovať srdce, môj život bude tvorbou. Veď už len otvoriť oči je námet na pieseň. Otázka je: čo s tým? 3. Kto je umelec? Prečo? Každý, kto sa spája so Všetkým, stáva sa tvorcom. Kto myslí v pramyšlienkach, kto maľuje praobrazy, kto točí prafilm, kto spieva v praslovách, ten akoby hovoril z praduše človeka.

Ak toto praumemie každému z nás niečo veľmi silno pripomína a evokuje, možno to považovať za skutočné umenie, pretože ono nás prepája s nami samými zvlášť, ale aj so všetkými rovnako. 5. S akou otázkou sa najčastejšie stretávate? Kto vlastne som?

“Umenie rozpráva za nás, keď my nemôžeme. Niekedy bez slov a úplne potichu, inokedy bez mien a úplne nahlas vyjadrí to, čo sami nevieme. Vyjadrí to, čo sa skrýva tak hlboko, že načiahnuť sa tam, je úloha pre viac než len odvahu.”

4. Kto má právo hodnotiť, čo je umenie?

Natália Viskupičová

PERSPEKTÍVA počkám ťa pri bare v červených šatách a bosá bude koniec mája a vo vzduchu cigaretový dym opýtaš sa, či počúvam jazz a protiklady súznejú v súlade ako disharmonické intervaly aj keď prvý pohľad zdanlivo klame čím menej hovoríme, tým viac povieme a predsa sme výkrikom túžby po slobode ducha nebudeme si rozumieť a predsa sa naša zmluva stane nevypovedateľnou zrodíme sa vo vlastnej extáze ty a tvoj gin & tonic, ja a môj božský komplex kaviarenský povaľač a feministická karieristka s noblesou sa utopíme v apatii a aponii tmavých kruhov pod unavenými očami a vo svetle pouličných lámp nachvíľu zabudneme existovať

Erika Urbánková

Ilustrace: Natálie Nešporová

Kormidelník má na háku všetky páky na život denne sa pýtam či stroskotám pod klávesovou skratkou padám nesystematicky pretrvávam niet čo iné robiť vstať sa však bojím čo ak si to všimnú... mávam sa aj lepšie bolí? stal som sa separovaným svetlom neschopným vpísať sa ti do dlaní no ak je to tak kto ochráni pred vetrom odovzdanú tvár tomu kto máva veslom na pozdrav?

19. 3. 2021 Pobozkal som stranu s tvojím podpisom S úmyslom pretrhnúť prázdno Jarného rezu Rezonujúceho pórmi (zatiaľ ) nenaplneného košatenia Ty mňa a ja teba Dni bez aplauzu, počítam ich v slzách Dnu prší a neprestáva Porovnávame si panciere Vždy tvrdšie, vždy viac skrytí Prestávame si vidieť do očí Prestávame a narážame V krátkom rámuse Vyslobodení Zo škrupín

Cítim, že si A aj ja teba Kľúčom tohto zacyklenia Je neodomykať No v dierke po kľúči Neviem viac Než zaručiť, Že aj na prach Padá smútok

Dominik Štrbo

Pieseň gréckych bohov Dnes je asfalt akýsi mäkší, nohy sa mi zabárajú na dno rušnej ulice, s vôňou zvädnutej levanduľe a automobilových výparov. Prepadám sa hlbšie, hlboko do temnôt, v ktorých hľadám odpovede na otázky stále nezodpovedané. Žijem vo svete, v ktorom neviem, čo je to život, spievam piesne, ktorých význam nenachádzam. Pijem vodu z priezračného potoka, no stále som dehydrovaná. Nohy ma vedú a ja stále neviem, kam. Tenisky ma tlačia, strkajú ramená všetkých unáhlených, akoby sa život krátil čoraz rýchlejšie a oni sa v ňom strácali spolu so mnou. I keď tu stojím nohami na zemi, nie tak pevne ako hovoria všetci dospelí, obklopená stovkami vysokých budov tohto storočia, som stratená. Navždy. Hľadám svoje slová zblúdilé tam, na ďalekom Olympe, nachádzam vášne skryté v Érotovom náručí. Túžim byť Aténa, čo slovami útočí, čo sa neobracia vzad, vždy keď život káže. Stojím tu, v strede ulice, a život plynie. Neviem spraviť krok vpred, zaborená v asfalte a slaných slzách s rozviazanými šnúrkami, nepoznám odpovede na moje otázky. Hľadám sto a tisíc dôvodov, ako sa pohnúť ďalej do zajtrajšieho dňa pochmúrneho, no namiesto toho, sadnem na zem so slnečníkom, šepkám si zbohom, a pod nos si spievam pieseň gréckych bohov.

Alexandra Žibritovská

Pravda Svázaná v poutech z trnů a bodláčí, pod svitem měsíce se dobro v zlo otáčí. Doléhá až do mechu, skrz koruny stromů, svoboda je vykoupena, pusťte ji domů! Místo vlasů má chaluhy z moře, je křehká jak květina, ale postaví se hoře. Šat ji darovala obloha sama, neobutá nám vyšlapává cesty, tvrdíš, že věříš v ní, avšak jen když uděluješ tresty. Přísahali na ni všichni vládcové světa, po porážce temnoty však zhasli světla. Měla být rovná a pevná jak z oceli, ohnuli ji, přepsali a její moc popřeli, měla být bílá, dnes má barvy šedi, legendární pevnost má sílu mědi. Pošlapaná, osamělá, umírá v samotě, její zbroj a brnění se rovná nahotě. Dříve byla argumentem, součást běžných dní, dnes ji v hradních žalářích necháváme shnít. Dej jí napít vody a doveď k oltáři, krajiny vyschlé lží se zelení rozzáří. Navlékni jí prsten a odříkej sliby, ona se uzdraví, ale o nás mám pochyby…

Karolína Hudcová

Экстаз padají pilíře přítomnosti a já pluju prázdnem poznám všechny problémy plakání pod přikrývkou pěkné polibky podrážděné plachty podělím se o píseň plachosti pod plísní povrchnosti páchají se prokleté pakty pak prosím Petra Pana a popel pod očima prázdný po pokušení a pliveme poživeň prázdných pocestných přímo před palác pálí nás platba popři provinilým pohledům píchám pravdu do pravé paprče pozoruhodně přesně promlátím polštář popudem prosáklým prokletím pane já padám přiskoro popřeji Vám poslední pozdrav a padám pařit s popelníkem dokud popel padá pravidelně píšu paměti po prášcích pak kreslím poplach počarování zmrzneme v pekelných plamenech a potíme pláč prokouřené plíce plné porozumění našly zalíbení v pohrdání protrpěly pětsto nocí pro poslední polibek zlomená srdce už nezlomíš znovu černé květy bez života cennější umělých vysmívají války vínovými výkřiky tančí ve víru vkřesané vášně neberou svět příliš vážně bez bázně bijí srdce bouřlivých bolístek ubolení bastardi barevného bláznovství boří se v bažinách beznadějné bouře bosý po barikádě běžnosti

nehasnoucí cigarety na cestě marnosti když všichni spí tělo bez etanolu funguje příliš normálně nato abys usnul trasou se mnou úzkosti modřiny Vašeho doteku pod očima představy smrti teplá krev na podlaze kuchyně v plamenech přikládám do ohně beznaděje pomník zlomených srdcí v bolavé hrudi bodavé bolesti berou mi bázeň prokousni mi tepnu punková princezna pokorně prosí pikového prince poslední pohledy prázdných očí padáme poslední pilulky spolykány pláču plný pochopení při popravě přepálených poslíčků pravdy

paranoid genesis

lajny likéru bělma mě rozmělní na popel beznaděje předstoupím noci před konečnou zastávkou chlad se zaměnil s lítostí libosti lipového litování líhám lpějící na líhu laskavé líbeznosti loudám se lesklým labyrintem loupežník lakovaných polibků lustruju louky lemované latexem lámu laciné loutky Lawrence lapá po látce lhostejnosti lobotomie lásky lákavé lachtanovy tlapy laďák láhev lajkoman lampy lanýže a larvy latrína laudánia ledový levičák lepivá lesba letáková Lesana letošní levopis libercový ležák libový libídko lídr lidovrat lomená libuška lihuprostá liška lízaná litba loket lokalizován Loula lopuchová ludra luštím laxativa loučím se lžičko

hvězdy z jiných galaxií sebereflexe pod bodem mrazu zahazuji víru v lidstvo na křičící koleje rozdali jsme se pro obchodníky s bílým masem ve vidině neexistující rovnosti Vaše slzy cennější všech úsměvů úsměvů neupřímnosti poslední zbytky křišťálových emocí emocí neinfikovaných toxicitou nechte mě být šlapete mi po duši jako po betónových chodnících krutě a bez soucitu switch off nevidím spínač zpitý navždy uvězněni mezi hvězdami mimoplanetární milenci mým potěšením je býti Vaší družkou družkou v každé beznaději všechny sdílené hrůzy v městě temnoty je darem nekrvácet sám jediný klid v rozervané duši bezbrannost požírá moje kosti středem inferna bílé světlo nebes se odráží od našich duší zrcadla náplast před temnotou pomalu prosakuje

paranoid genesis

VZDIALENOSTI Odtlačky podrážok utekajúce zo snehových závejov vzďaľujeme sa, so zatienenou schopnosťou vymazať diaľky pamätáš?! kedysi úseky ovládali úsmev rádiovým signálom pamiatky rezonujú mnou, no hýbem sa na rytmus každej mojej spadnutej kvapky venované slová sú preplnené prázdnom paradoxy, odobraté z nezmyslov prepracovaných zmyslov vnímaš? ľudia dokážu nájsť v sebe cudzincov uzly väzieb sú v synonymách len krehkým hlavolamom a ja v prirodzenej sfére chladu, už som otužilá dupaním sĺz vnímam tvoje kroky si stelesnením názvu tejto poetickej mdloby ja ale mám v sebe silu zaklamať šepotom “odíď” vzdialenosť, to sú intervaly medzi našimi vetami vzdialenosť, to je premenlivosť, úteky od realít vzdialenosť, to sú odtlačky cudzincov na známych miestach vzdialenosť je náhla priepasť medzi mnou a každou všednou bytosťou medzi mnou a tichom vyčerpaným slovom mlčím blúdením po odchádzajúcich stopách únikové východy sú zahalené písmenami, ktorých sa dotýkaš Zamykáš ich za sebou starostlivo ukrytým kľúčom vzdialenosť, to je neznáma skrýša tvojich útrob

VLASTNÍM POSOLENÚ KOLEKCIU KVITNÚCICH SPOMIENOK zauzlené šnúrky pripomínajú moje myšlienky chaos v nich blúdi a ja sa nepatrne túlim k bytosti, čo vie rozviazať moje zauzlené kúsky vie sprevádzať do črepníkov moje smútky málokto vie s touto vďakou na perách rozdávať málokto objaví, akú definíciu krásy ukrývajú slzy slzy, to ony posvätia nám prítomnosť máme minulosti plné krhly slzy, to ony pokropia našu emocionálnu pestrosť umyjú z nás každú nemiestnu zlosť rozkvitneme slzienkami spomienkami liečivými schopnosťami zakričať svetu “prepáč” kedysi slzám u mňa patril jedine smetiak no už zametám

Pavla Poláčiková

Ilustrace: Anna Střelcová

Carpe noctem Vzývam všetky záchvevy Vytrhávajúce ma z istoty svetla Klamlivého nahovárania vedomia V stave núdze prebývania Vo svete ťahanom Heliovými niťami Oslobodiac sa od rozbúrenosti vetrov i plameňov Ťažená kovom potulovania Presiaknutá nedosiahnuteľnosťou hľadania odpovedí pre priepasti bytia Ponáram sa pod hladinu bojov utópií a dystópií V kadi naliatej snami svojho nočného ja Cítim ho, cítim sa Jeho-moje vampirické pudy Sajúce vlastnú krv Ktorú lejem-pijem pre opätovné stelesnenie tých výjavov neschopnosti porozumenia dňa Ako obeť so stigmami skutočnosti na krku A anomáliami mysle visiacich na blanách krídel túžiacich dotknúť sa rebier nokturnálnej katedrály

Luna Tvoje lúče ako slzy harfy Stekajú pomedzi praskliny moje V paralýze chuti ostria Myšlienok topiacich sa v slávnosti Besov zoškrabujúcich moje črepiny V prachu cesty Za prosbami k svetu Ktorý nikdy neprijal tvoju osamelosť Len z diaľky hltal divadlo premien Melanchóliu tvojho striebra Vpúšťam pod kľúče môjho totemu V mileneckej eufórii Ako dúha v tme V zajatí vlkolakov myšlienok Prebúdzajúcich sa za tvojho spevu Zmocňuješ sa ich ako monzún V tomto klame voľnosti Pokým úsvit neznetvorí ich elégie Za tvojou monarchickou monštranciou

Meteor Sedíme v tiesni horského odmäku Ako soľné kamene Pod záplavou zaslepenia Pomaly klesá ten sprievod Nemých pustovníkov Späť k žiare neba Len my rútime sa Do rieky výšav naprieč lávou Jazykov vyschnutých v gloriole gilotíny Ako teplo vykázaných dotykov Kam pomizli tie dary Kde len roztrhaný skončil pôžitok Z iskier získanej eufórie Delírium ako rakva záhonu olejov Vznieti sa v elipse zákalu Keď oslabené nite pretrhnú kráter Pod úderom vitrážového slova Zahaleného do prahnutia Po smäde, ktorý neprichádza Ani neustupuje sýtosť prázdnoty Možno vesmír len myšlienkou je A ako rám pominie Možno zem je len odraz ekliptiky Odievajúcej mušie vzlyky Možno Jedno je len tieň Za ktorým sa skrýva pavučinová sieň A možno náraz príde vtedy Keď pretne reťaze Andromedy

Mina Anastasis

Láska je množná

Prišlo to už toľkokrát večne sa vracajúci tupý bumerang do tej istej modriny nasleduje rovnaká reakcia: šúchanie a omieľanie frázy ako palacinky poobracané už na všetky strany zaseknutý zamrznutý odutý stiahnutý potom pohľad do jeho očí bezmocnosť ľútosť čakanie apatia čo s tým prázdnom uprostred? chcel by som premostiť no bojím sa /že strácam právo možnosť a výsadu byť jeho, v ňom, s ním pre a za všetko. Stále ***

radom.

Opäť sa zobúdzam s hlavou na mokrom machu na líce mi dopadá lúč presvitajúci z korún stromov pozerám na sýto živé farby okolia, verím v leto aj keď ma oziabajú nohy z vlhkej cesty v parku a obklopuje ma nehybná hmla a mĺkvo pred ústami sa mi robí para, keď precitnem zo sna do zimy Spomienka je však jasná a zapaľuje ma zaobaľuje vo vrstvách úsmevov od všetkých ktorí dúfajú a veria, stále žijú v srdci vo mne pretekám nimi cez okraj, špliecham rukami v horúcej vani dotykov, vzdychov a privretých viečok mám vás všetkých pri sebe, zase ľúbim, snívam o slobode a slávik v klietke nezomrel, svedomie ho včas vypustilo teraz spieva o vďake a dobrovoľnom pute s palácom do ktorého sa rád vracia každú jar a na jeseň tesne pred úpalom, tesne pred ľadom Opäť sa zobúdzam s hlavou na mokrom machu na líce mi dopadá lúč presvitajúci z korún stromov pozerám na sýto živé farby okolia a verím v človeka.

Ďakujeme nezávislým prispievateľom za ich texty.

šéfredaktor Roxana Snøv grafika Natálie Nešporová jazykové korektúry Kristína Juríková Kristýna Komárková Vladislava Horváthová

nájdete nás instagram @casopis_artup facebook Art Up web www.casopisartup.sk e-mail artupslovakia@gmail.com

redakčná rada Alexandra Žibritovská Dominik Štrbo Erika Urbánková Eva Lucia Rehaneková Iwa Nadzam Jana Bystrianská Janka Gavurová Karma Hasbach Karolína Hudcová Klára Harajdová Laura Genčúrová Michaela Macková Michaela Mullerová Mina Anastasis Natália Viskupičová Nila Renard paranoid genesis Pavla Poláčiková radom. Soňa Krajčovičová Terézia Renzová Vanessa Teluchová Zuzana Hrašková