5. číslo by Art Up

art up.

5. číslo január 2020

Art Up je mesačník o umení a kultúre združujúci kreatívnych ľudí zo Slovenska a Česka. Človek by povedal, že v 21. storočí budú mať mladí, ale aj dospelí ľudia prehľad o umení a kultúre či už vlastnej alebo zahraničnej. Povedomie však čoraz väčšmi klesá, pretože to ďalšie generácie skrátka nebaví, v škole ich do toho nútia a oni si vlastne ani nevedia utvoriť poriadny obrázok. Art Up čitateľovi sprostredkuje iný pohľad na umenie a kultúru ako takú, pretože táto téma má veľkú súčasť v živote každého jedného človeka. Predstaví mu svoju stránku vnímania. Zároveň ukáže, že umenie dokáže byť zaujímavé a skutočne sa v ňom čosi odzrkadľuje. Odhalí kultúru od samého počiatku a poskytne zázemie mnohým nádejným umelcom.

V prípade záujmu publikovania vašich článkov, poézie či prózy nás neváhajte kontaktovať na e-mailovej adrese artupslovakia@gmail.com.

EDITORIÁL Nový rok znamená mnoho pre mnohých ľudí. Zmena. Premena. Ako Kafkova Premena. Kedy sa človek zo sekundy na sekundu zmení a jeho pohľad na svet naraz vytvorí úplne iný rozmer. Franz Kafka kedysi povedal jednu múdrosť, citujem: „Cesta vzniká tak, že po nej kráčame.“ A to robím aj ja, aj celá redakčná rada a ostatní ľudia, ktorí sa s radosťou podieľajú na našom spoločnom projekte. Vytvárame cestu, po ktorej vás nechávame chodiť a poznávať nielen naše texty, ale aj fotky, ilustrácie... U Kafku sa toho však, okrem priam geniálnych diel, nájde omnoho viac. Zase citujem: „Čo som zatiaľ videl, v škole... sú zameraní na vymazanie individuality.“ Práve tá je ale základným prvkom, bez ktorého by Art Up nebol Art Up-om, bez ktorého by dielo nebolo dielom.

Roxana Snøv, šéfredaktorka

A bez ktorého by človek nebol sám sebou. Každý sme individuálny a rovnako tak aj spoločenský. Nielen sami, ale aj spolu dokážeme vytvárať úžasné veci a každý z nás má na tom istý podiel, bez ktorého by nefungoval napríklad ani taký mechanizmus hodiniek. Tik-tak. Času je príliš málo na to, aby sme ním mrhali a nevytvárali priestor, kde by sme mohli byť sami sebou. Kde by sme mohli tvoriť. Nový rok značí premenu – malú, útulnú a napokon i oslobodzujúcu, kedy sa z útrob našich duší dokážeme postaviť na svetlo sveta a odhaliť mu svoju pravú tvár. Odhaliť seba. A napokon sa i ukázať v najlepšej možnej verzii nás samotných.

OBSAH 5

Když se protne věda a umění

Black Mirror – Čierne zrkadlo modernej doby

Lady Gaga

Thomas Neuwirth ako Conchita Wurst

Co nám přineslo tvoření pod vlivem omamných látek?

Komunistická strana, ktorá ho vraj naučila stať sa človekom

Rok 2020 sa nesie v duchu osláv 250. narodenín Beethovena

Dior

Fotografické objektivy

Rozhovor s Alessandrou de Noir

Rozhovor o Literárnom soirée

Recenzia: Favoritka

Recenzia: Grandhotel Budapešť

Fotografie

Poézia

Poviedka

Fotografie

ABRAHAM POINCHEVAL A LAURENT TIXADOR

Když se protne

VĚDA A UMĚNÍ 5

Pravděpodobnost, že jste někdy v minulosti slyšeli o těchto dvou mužích není prakticky žádná, přesto se jim značně podařilo hnout uměním a zasadit se o vznik nových směrů, kde zase o něco méně hraje umělecké nadání, ale vítězí myšlenky. Laurent a Abraham jsou francouzští dobrodružní umělci, kteří mají na společném (ale i každý na svém) kontě už nespočet šílených projektů. Oběma mužům je momentálně kolem padesátky, ale jejich život nabírá stále většího spádu. Například před dvěma lety se Abraham, mladší z dvojice, rozhodl nechat uvěznit do vytesaného kamene, a to rovnou na celý týden. Aby pak potvrdil, že to skutečně myslí vážně, nějakou dobu na to se opět v pařížské galerii Palais de Tokyo rozhodne pro další šílenost. Tentokrát se s desítkou vajec usadí v prosklené krychli a prohlásí, že dokud se nevylíhne poslední vejce prostor neopustí. Daří se a desítka kuřat končí se zářivou budoucností na farmě jeho otce v Normandii. O co mu však jde? Těžko říct, podle jeho slov chce překonávat každodenní jistoty a vracet se do dob dávných předků. Pro běžného člověka jsou tyto akce nepochopitelné, nevidí v nich žádný smysl, a to se často děje i lidem políbeným uměním. Ti v pařížské galerii, však podle slov samotného aktéra Poinchevala pro The Guardian, příjemně překvapili: „Zdá se, že se jich můj happening velmi dotkl. Chodí blíž a mluví do spáry, čtou básně, povídají mi o svých nočních můrách a snech. Myslím ale, že nemluví ani tak ke mně jako spíš ke kameni. Jsem šťastný, že se jim ta skála dostala do hlav.“

Tixador, starší z dvojice, směřoval možná trochu výše. Chtěl se vrátit ke tradičnímu způsobu cestování – pěšky. V roce 2005 prohlásil, že bude prvním umělcem, co zdolá, po svých nohou, severní pól. Nechal se lovit, na více jak dva týdny zavřít pod zem a množství dalších věcí. Když se v roce 2001 seznámil s Poinchevalem a daly se dva podobně smýšlející mozky dohromady, bylo jasné, že vznikne něco šíleného. Jejich divoké duše daly za vznik mnohým výstavám ale také malbám, kresbám, fotografiím a sochám založených na jejich cestách. Jejich prvním dobrodružstvím byla v roce 2001 Total Symbiose. Jednalo se o úplné splynutí s životem předků, když se na ostrovech Friouli u břehů Francie ve Středozemním moři rozhodli usadit v jejich neobydlených částech a žít tam po vzoru pravěkých lidí. Na osm dní si s sebou přivezli pouze pitnou vodu a fotoaparát na dokumentaci jejich osvěty. Na fotografii se nachází Frioulské ostrovy.

To jim však nestačilo. O rok později se vydávají na pěší pouť napříč Francií. Jaká je pointa? Jednoduchá. Snaží se projít ji přímkou, pokud možno neodbočovat, přelézají budovy, brodí se potoky.

Co je zarážející je jejich motivace. Cestu dokončí a začínají dávat dohromady poznámky. Z jejich cesty pak vychází kniha L'Inconnu des grands horizons. Ani to však nebyla jejich poslední cesta, naopak ještě přitvrzují. O několik dalších let později se skupina rozpadne, to však není konec cestám ani umění. Poincheval pokračoval dost kontroverzním, již zmíněným, způsobem. Dovolím si zmínit ještě další z nich. Například jeho cesta ve velké skleněné lahvi, šestidenní pobyt na stožáru, pobyt v obrovské dřevěné soše nebo jeho poslední akce. To se v brnění, které vážilo 30 kg, rozhodl přejít Bretaň. Stále se ptáte, k čemu byly všechny ty věci dobré? Být prvním umělcem na severním pólu? Žít týden pod zemí? Oba řekli, že pro ně bylo důležité dostávat se do nevšedních situací, aby zjistili, jak budou reagovat. Šlo o pokořování hranic, ždímání ze života tolik, kolik toho jen jde. Došli do konce, poznali svoje slabiny i přednosti. Tvořili, předávali myšlenky a moudra a vyšli naproti dosud neobjevenému faktu umění. Dalo by se to pojmout jako zkoumání svobody. Jak se dá ohrozit, jak se získá a jak ji ovlivňujeme my sami. Každý z mužů dával možnost, aby s ním každý z obdivovatelů byl v kontaktu. Byl kamenem, který naslouchal zlomeným srdcím. Cestovali pěšky, zatímco je míjely auta. Možná by každý z nás měl někdy něco podobného zažít. Třeba nám pak dojde, že vzhlížet k nebi z podzemí je jen jiný úhel pohledu a vláčet se s brněním po polích jen jiný typ břemena. Karolína Hudcová

Black Mirror

ČIERNE ZRKADLO MODERNEJ DOBY

Ľudstvo dospelo do doby, kde sa ľudia prestávajú rozprávať a namiesto osobnej pochvaly či komplimentu stlačia tlačidlo páči sa mi to alebo napíšu komentár z pohodlia svojho domova. Osobný kontakt nahradilo virtuálne posielanie správ prostredníctvom smartfónov a ak sa aj stane, že ľudia spolu trávia čas, nedokážu od svojich malých elektronických miláčikov odtrhnúť oči. Black Mirror je názov novodobého britského seriálu, ktorý vychádza od roku 2011 až po súčasnosť. Dalo by sa ho označiť viacerými prívlastkami, ako napríklad sci-fi, utopický či psychologický. Pozostáva z dvadsiatich dvoch častí, ktoré sú rozdelené do piatich sérií. Prvé dve série boli odvysielané na britskej stanici Channel 4, neskôr bol seriál spolu s ďalšími epizódami dostupný aj na Netflixe. Epizódy na seba priamo nenadväzujú, každá jedna má osobitné herecké obsadenie a dej, no v niektorých epizódach možno postrehnúť, ako detaily v nich nepriamo odkazujú na predošlé časti. Názov, ktorý v preklade znamená čierne zrkadlo, má podľa scenáristu Charlieho Brookera metaforicky pripomínať obrazovku televízie, počítača, displej telefónu či akejkoľvek inej modernej technológie. Ústredná téma celého seriálu je totiž zobrazenie dnešnej modernej doby či blízkej budúcnosti, týkajúcej sa predovšetkým nových technológií vo svete a ich zlým vplyvom na ľudí. Realita je stvárnená obrazne, ba je až satirickým výsmechom a kritikou, čo navádza pocit znepokojenia. V deji sa vyskytujú 7

vulgarizmy, nahota, sexuálne scény – jednoducho nie je nič prikrášľované, ba dokonca je prítomné zveličovanie a vyhrotenie situácií. Na konci každej časti je výrazná pointa, ktorá, i keď nie je vysvetlená priamo, človeka zasiahne tak, že po zhliadnutí nad ňou musí poriadne premýšľať. Sám autor seriálu, Charlie Brooker, v jednom rozhovore pre Vogue povedal, že nové technológie nepovažuje za samotných vinníkov, ale ľudí, ktorí s nimi nevedia rozumne narábať. V jednotlivých epizódach sú rozoberané témy, ako napríklad hodnotenie na sociálnych sieťach, digitálne vydieranie prostredníctvom internetu, strata anonymity a potenciálna hrozba odhalenia súkromia. Niekedy až naháňa hrôzu uvedomenie si, že seriál má naozaj predostierať dobu, v ktorej žijeme či budeme žiť, a že sa snaží naznačiť to, ako sa ľudstvo rúti do záhuby pre neustále používanie virtuálnej reality, technológií a zabúdanie na reálny svet. Ľudia by mali ovládať technológiu, nie naopak. Pri pozeraní tohto diela sa pripravte na dávku krutej a strašidelnej pravdy a na optimistické stvárnenie radšej zabudnite.

Tvorca seriálu chcel poukázať na nástrahy, ktoré si ľudia prestali uvedomovať, pretože už vnímajú technológie ako prirodzenú a bezpečnú súčasť svojho života. No po pozretí čo i len jednej epizódnej časti sa zmení pohľad každého človeka na konkrétnu problematiku o niekoľko stupňov. Okrem seriálových častí Charlie Brooker v rámci Black Mirror sa spolu s Netflixom podieľal aj na vzniku interaktívneho filmu s názvom Black Mirror: Bandersnatch. Ide o film, v ktorom má divák právo zasiahnuť do deja. Na výber má vždy z dvoch možností, čím dôjde k zmene samotného deja. Ak si však chcete tento interaktívny prvok vo filme užiť, musíte mať zabezpečené predplatné na platforme Netflix. Mnohí však tvrdia, že to za ten filmový pôžitok rozhodne stojí. Vladislava Horváthová

LADY GAGA Slýcháme o ní často, vídáme ji v časopisech, v televizi, v novinách v těch nejvýstřednějších outfitech se šíleně barevným make-upem – ano, jedná se o popovou královnu Lady Gaga. Stefanni Joanne Angelina Germanotta známá právě pod svým výše zmíněným pseudonymem byla talentovaná už od svých útlých let, kdy ve 4 letech začala hrát na klavír. Když ji poté přijali na Julliard, nikoho z jejího okolí to nepřekvapilo, nebyla by to však Gaga, kdyby neudělala opak toho, co od ní okolí očekává – na Julliard tedy nenastoupila a rozhodla se studovat uměleckou školu v New Yorku.

Její kariéra však nezačala hned písničkářstvím, ale tančením ve strip-clubu. Své působení v hudebním průmyslu začala v kapele Stefani Germanotta Band, kterou založila se svými přáteli právě na New Yorkské umělecké škole. Klíčovým momentem její kariéry byl hit Just Dance, který si získal srdce mnoha fanoušků. Po nominaci na cenu Grammy ve svém působení pokračovala a vznikl další velmi známý hit Poker Face. Tato extravagantní umělkyně, která na sebe strhává pozornost všemi možnými způsoby se netají nejen svou drogovou minulostí, ale právě také svou dřívější prací striptérky. Pokud jde o extravaganci, nejde pouze o make-up a oblečení, ale také o její choreografie, výzdoby jeviště a videoklipy. Jedny z více probíraných incidentů s jejím projevem mohou být například návštěva královny Alžběty II. v červeném latexu nebo právě dlouho probíraný výstřelek, kdy se Gaga celá oblékla do masa. K její dnes velmi úspěšné kariéře se zpěvačka musela probojovat skrze mnohé těžké situace, jako byly právě drogy, alkohol nebo znásilnění jejím producentem – s tím se vypořádala, jak nejlépe mohla a napsala o tom píseň Til It Happens To You. Skrz všechny tyto útrapy se z ní stala jedna z nejznámějších zpěvaček dnešní doby.

Zpěvačka známá pod přezdívkou Mother Monster si ji vysloužila díky své vizáži, ale právě také díky jejímu jedinečnému vztahu se svými fanoušky – říká se, že se o ně stará jako o své děti. Přezdívku nedostala hned, ale až po několika incidentech, kde se zachovala úplně odlišně od jiných zpěváků její kategorie – například zastavila vystoupení, když se zranil její fanoušek a vzala ho do zákulisí, dále nahrála song pro novorozeně svého fanouška, podpořila dalšího fanouška svým videem, když byl na dně a v depresích, nebo například vzala na podium svého dvanáctiletého fanouška s autismem a zazpívala přímo jemu píseň. Toto jsou samozřejmě jen střípky, které jí nakonec dopomohly právě k její dnešní přezdívce a vztahu s fanoušky. Lady Gaga je však nejen známá zpěvačka, ale i herečka. Můžeme ji vidět například v roli upírky v seriálu American Horror Story: Hotel, nebo v nedávném snímku Zrodila se hvězda, kde ztvárnila hlavní roli Ally společně s Bradleym Cooperem.

Kateřina Gálová

Thomas Neuwirth ako

CONCHITA WURST

Každá krajina má svoju spevácku súťaž. Či už to je Superstar, The Voice alebo Starmania. A presne v poslednej menovanej ste sa mohli zoznámiť s mladým talentom, Thomasom Neuwirthom, kde získal druhé miesto. Thomas pochádza z Rakúska a veľa ľuďom jeho meno nič nehovorí. Avšak, ak sa povie Conchita Wurst, môže vám na myseľ zísť obraz ženy s bradou, ktorá v roku 2014 vyhrala Eurovíziu s pesničkou Rise Like a Phoenix. Thomas si dal pseudonym v roku 2011, taktiež k tomu patrila výrazná zmena imidžu. Dlhé vlasy, ženské oblečenie, no brada ostala. Čo za tým všetkým bolo a ako sa na ňu pozerá svet? Už na škole bol Tom šikanovaný za svoju orientáciu a vedel, že je len otázkou času, kedy si bude môcť otvoriť ústa aj on, a to verejne. Hlavne chcel bojovať za právo ľudí s opačnou orientáciou. Napriek tomu, že nechcel, aby jeho súkromný život spájali s tým, čím sa stal, len prilial olej do ohňa a viaceré média sa oňho začali o to viac zaujímať, keď stvoril transgender speváčku Conchitu.

Pochádza z malej horskej dedinky Bad Mitterndorf, ktorú si novinári hneď zobrali na paškál a nenechali jednu niť suchú. Napríklad taký farár bol v šoku z ich otázok, ale odpovedal skromne typom: „Nie je dôležité koho miluje, ale že on sám je dobrý chlapec.“ A taký dedinský mäsiar bol za zviditeľnenie len vďačný, pretože to jeho firme len prospelo a štipľavá Conchita klobása ide na dračku.

Thomasovi rodičia majú v tejto obci penzión, ale jeho samotného rodinná firma nezaujímala. Chcel, aby bol konečne vypočutý, a preto aj skúšal šťastie v rôznych talentových súťažiach, kde nakoniec v Starmanii obsadil druhé miesto. Neskôr sa snažil preraziť so skupinou jetzt anders!, avšak nebolo to to pravé orechové. Niečo tomu všetkému chýbalo, aby bol spokojný. Preto odišiel a prihlásil sa do súťaže Die grosse Chance, no už ako Conchita Wurst. Možno mal potrebu ukázať verejnosti seba samého, ako sa cíti a možno len nebyť obyčajný homosexuál. Ale jeho prevlek v Conchitu mal veľa dobrých dôvodov a nejeden vykričal verejnosti do tváre. Keď sa prihlásil do Eurovízie, polovica Rakúšanov bola zásadne proti. No jeho vytrvalosť a to, že sa nenechá zlomiť, mu priniesli zaslúžené ovocie. Vyhral celú Eurovíziu, a dokonca o ňom hovoria, že jeho vystúpenie, pieseň, hlas a to, čo prezentuje, tu nebolo od čias, keď vyhrala v roku 1974 skupina Abba. Zrazu mal nespočet obdivovateľov a volali ho do rôznych reality šou. Na svojej facebookovej stránke hlásal mier, lásku, rovnosť a rešpekt. A to je aj to, čo chcel povedať svojím prevlekom. Rešpekt voči homosexuálom, celej komunite LBGT a hlavne rovnocennosť v dnešnom svete. Jeho výhrou sa Rakúsko začalo stavať k tejto komunite úplne inak, zrovnoprávnili homosexuálne manželstvá, počujeme o tom, ako sa bude dať adoptovať dieťa pre tieto rodiny, či nechať umelo oplodniť. Tento rok množstvo občanov mohlo byť svedkami, ako sám prezident rešpektuje v krajine ľudí s inou orientáciou, a keď sa konal v lete vo Viedni najväčší LGBT festival, vyvesil pred parlamentom dúhovú vlajku.

A čo sa týka samotnej extravagancie tohto umelca? On samotný je prezývaný ako Miss Extravaganza. Ak si zadáte jeho meno do vyhľadávača facebooku, budete ohromený množstvom šiat a kúskov, ktorými hýri každá jeho fotka. Alebo napríklad, ako každoročne, sa v Berlíne koná odovzdávanie cien Golden Camera Awards. Conchita sa dostavil vo veľmi kontroverznom outfite, kde hral hlavnú rolu latex, čierna farba a reťaze okolo krku. Vyzeral sebaisto a nič ho nemohlo vyviesť z miery. Ukázal svojim neprajníkom, že si stále stojí za svojím. Takmer vždy má nádherne dymovo namaľované oči, ktoré si mimochodom líči sám, ako si robí aj celý makeup, nešetrí úsmevom, doplnky používa od známych umelcov a šaty by mu mohla závidieť nejedna žena. Taktiež ste ho mohli vidieť minulý rok na slávnom viedenskom Opernballe, kde sa stal stredobodom pozornosti. Obtiahnuté biele šaty s výstrihom až do polovice hrudníka kričali výstrednosťou a jeho oholená hlava bola témou večera. Keďže sám chcel, aby sa naňho upriamila pozornosť, mohol do sveta vypustiť novinu, ktorá snáď nikoho neprekvapí. Už niekoľko rokov je totižto HIV pozitívny a chcel to do sveta vypustiť sám, pretože sa mu vyhrážal expriateľ, že tak učiní on. Conchita sa však nenechá nikým zastrašiť, ako sám povedal, a taktiež vyhlásil, že hneď, ako sa to dozvedel, sa dal liečiť. Teraz má chorobu pod kontrolou a cíti sa silnejšie ako nikdy predtým. Avšak šok, ktorý utrpeli fanúšikovia tento rok, keď napísal na sociálne siete, že nechá Conchitu zomrieť, sa nedali opísať slovami. Nikto nevedel, čo sa deje, kde Conchita zmizla a na ako dlho sa odmlčí. Po pár sa však objavil a v plnej paráde. S bielymi vlasmi, obočím a bielou bradou.

Fanúšikovia zostali ohromení a po pár mesiacoch úplne vykoľajení, keď naozaj nechal svoju ženskú podobu Conchity zmiznúť a stal sa z neho príťažlivý svetlovlasý chlap. Zo svojho pseudonymu si nechal len slovo Wurst, ktoré sa nachádza aj na novom albume s názvom Truth Over Magnitude. Práve tento rok v októbri bola na facebooku vytvorená fanpage Queen of Drags. Ide o šou, kde známa Heidi Klum so švagrom Billom Kaulitzom a kontroverzným Conchitom Wurst hľadajú tú správnu „Kráľovnú drakov“. Začiatok šou vyšiel na štvrtok 14. novembra a vysielal sa len v Nemecku a Rakúsku, no môžete si ju pozrieť aj online na spoplatnenej platforme. Budete tak mať možnosť sledovať známe osobnosti, fascinujúce premeny a veľkolepé predstavenia „mužov“ na rakúskom a nemeckom kanáli ProSieben. Táto šou ukazuje život desiatich „žien“, ktorá dáva možnosť pozrieť sa do zákulisia, vidieť v týchto ženách niečo iné, čím sú a čo predstavujú. Hlavne je teda táto šou o premene mužov na extravagantné a pôvabné dámy, ktoré majú uchvátiť publikum svojím spevom, tancom, osobnosťou a zábavou, kde na jej konci zostane len jedna kráľovná. Porotu ešte doplní najslávnejšia z kráľovien drakov v Nemecku, Olivia Jonesová. Prvá epizóda sa nesie v motte „Art of Drag“. Slovo drag sa používa v angličtine na umeleckú formu, ktorá pracuje s mejkapom a kostýmami (pozn. autora: účelom dragu nie je vyzerať ako normálna žena). Napríklad v takej Amerike je podobná súťaž, RuPaul´s Drag Race, už desať rokov a zažíva stále väčší a väčší úspech, keďže je aj na úplne inej a vyššej úrovni, ako aj v iných častiach sveta, kde sa taktiež teší popularite.

Mišel Klempová

PODÍVEJ SE MI DO HLAVY A ŘEKNI, CO VIDÍŠ Co nám přineslo tvoření pod vlivem omamných látek?

Existuje nespočetné množství studií a údajných důkazů, že omamné látky mají na umění vliv. Jestli pozitivní nebo negativní to už studie neříkají, avšak pouhým okem je i laikovi jasné, že obrazy jsou po jejich užití barevnější a děj bohatší. Je však potom možné považovat umění tvořené pod těmito látkami za autorskou malbu, když za vás ve skutečnosti tvoří droga? „V umění ztrácí věda svoji pevnou půdu definicí, kategorií a limitů,“ tak se vyjádřil ve své knize LSD a jiné halucinogeny klinický psycholog Michal Miovský. A mně nezbývá než souhlasit. V novodobé umělecké sféře je to dokonce o něco těžší než v minulosti. Dříve přísně vytyčená pravidla směrů a hnutí se dnes mění v totální svobodu a volnost, kde nelze žádné, ani přibližné, hranice určit. Boj vyhrála fantazie, kdo ji má širší, ten je větší. Dále se také rozrůstají rozdíly v systému myšlení. Co je pro někoho všední pro dalšího může být krajně nepředstavitelné. Však není právě mezi géniem a šílencem ta hranice úplně nejtenčí? Můžeme to vše nazývat jakýmsi postupem, evolucí, ale omlouvá to tu emoční labilitu, která je často s umělci spojována? Kdy nejsou schopni vyjádřit se jinak než štětci nebo perem? Možná tvůrcům jen určité typy látek a drog pomohou prolomit zdi do zákoutí

jejich mysli a nechají vyplout na povrch věci, které při plném vědomí chceme, aby zůstaly skryté. Odpovědi na některé otázky nám může dát Pixel-Pusha, umělec ze San Francisca, který během dvaceti dnů otestoval dvacet různých typů drog a své pocity popsal na svůj blog (psybry.net), ze kterého teď nějaké informace vytáhneme. Celý pokus fungoval na principu daného lidského profilu, který byl laděn podle účinků jednotlivých drog.

Prvním obrazem, který mne zaujal byl ten, kdy umělec tvořil pod vlivem THC. První, co mne upoutalo byl fakt, že na obrazu jasně převládá zelená barva. Těžko říci, zda má pouze vyzdvihnout myšlenku dračí osoby, do které je celý obraz stylizovaný, nebo zda na to má vliv barva přímo požité drogy. Z díla na mne zároveň proudila i jakási harmonie a klid. Barvy na sebe navazují jemnými liniemi a celá postava působí tak nějak smířeně. Autor se k dílu vyjádřil pouze citátem Huntera Thompsona: „Vždy jsem miloval marihuanu. Byl to pro mě, po dlouhá léta, zdroj radosti a pohodlí. A stále si myslím, že je to jednoduše základ života, zároveň s pivem, ledem a grepy – a miliony Američanů se mnou budou souhlasit.“ Sám tvůrce nikde přímo neuvedl, zda v minulosti nějakou z jím testovaných drog už zkusil. Z obrazu by se dokonce dalo číst, že má s touto drogou harmonický vztah.

Na druhém by se našli především fanoušci Davida Bowieho, protože podoba s ním není náhodná. Brian (jak se pravým jménem autor jmenuje) mu dokonce pod uveřejněným dílem věnoval několik řádku, ze kterých lze vyčíst, že Davida velmi obdivoval. Alkohol, který byl požit při tomto testu nějaké zásadní změny s obrazem neudělal. Naopak vycházel ze vzpomínek a situací, kdy bylo tvůrci příjemně. Celému obrazu naopak dominují tvrdé hrany a ostré úhly. To by mohlo znamenat, že alkohol nás neuvolní, ale naopak jsme po něm strnulí a přemýšlející nad minulostí. Zvláštností je, že nejzářivější rudou není nakreslený ten proslulý blesk, ale Davidovy vlasy. Poslední větou v příspěvku k tomuto pokusu je poděkování: „Děkuji ti, Davide Bowie, za ty roky, co jsi nás posouval na vyšší level. Dnešní noc si připiji na tebe.“

Třetí nejzajímavější obraz vznikl pod vlivem kokainu a je rozhodně oproti předchozím dvěma šílenější. Je zde kombinace, můžeme říct, disco koule a pak zvířecí motiv, konkrétně plameňák. Barvy jsou od světlé starorůžové až do temně fialové a pak je tu pár detailů v zelené a modré. Tento výtvor zůstal prakticky bez komentáře a tak můžeme jen hádat, co jím autor chtěl sdělit. V dolní části jsou pak velmi zajímavé na pohled jakési škrábance, může to být však jen další zoomorfní detail. Stejně jako část na krku, kde se objevují tvary podobné hadím nebo ještěřím šupinám. Pokud vezmu v potaz, že se na obrazu objevuje plameňák, který je jasně barevný a výstřední pták, ještěr nebo had, což může symbolizovat lstivost a medvěd nebo jiná šelma, které bývají silné a vůdčí osobnosti, dokážeme odhadnout, jak se člověk po takové droze cítí. Je to člověk, na kterého jste čekali. Výrazná osobnost, s jasným cílem, šílenými plány a nesmrtelnou motivací hnát se za čímkoli. O této problematice také jednala výstava v roce 2013 v Paříži. Ta byla rozdělená ještě na tři části – na umělce, kteří drogy užívali, druhou skupinou byli umělci, kteří se rozhodli, že díly budou o drogách informovat a pojednávat a poslední skupinou byli ti, co se snažili imitovat stav pod vlivem drog. Kurátor výstavy zároveň vysvětluje, že před tím, než se začal věnovat umění pracoval se závislými lidmi a toto bere jako realizaci svého dvojího světa. Není zdaleka jediným, kdo připouští, že se ve svém životě setkal s drogami. On má však to štěstí, že pouze jako lékař nikoliv jako konzument. Podle slov velkých autorů, například Stephena Kinga, který udělal pro magazín Rolling Stone obsáhlý rozhovor, se po užití návykových látek mnohem lépe pracuje a tvoří. Některé pasáže si prý ani nepamatuje, že napsal. Jedná se například o knihy To nebo Řbitov zvířátek. 15

Charles Baudelaire, jeden z prokletých básníků, se také jevil jako závislý. To bylo však pro dekadentní tvorbu prakticky podmínkou, proto se nemůžeme divit, že v jeho okolí najdeme další příklady. Ačkoli se především jednalo o alkohol (například Verlaine), dokázal také podporovat tvůrčí činnost. Například konzumenty dostával do vyhrocených situacích, kterým pak ve svých dílech čelili. Dalším tvůrcem, který se při psaní posilňoval drogami, konkrétně kokainem, byl Charles Dickens. Údajně pod vlivem měla vzniknou jeho Vánoční koleda. Větším šokem by však pro někoho mohl být fakt, že i Alenka v říši divů z pera Lewise Carrolla by měla být jakási cesta pod vlivem opia a alkoholu. Pokud se však zamyslíme nad dějem knihy, je nám prakticky sama důkazem.

Seznam by zajisté pokračoval, někteří se osočovali tím, že když jim došli nápady a bylo potřeba je nějak dočasně uměle nahradit. Nebyla to vždy nutně závislost, ale tvoření pod vlivem omamných látek je s uměním spojené zajisté od viktoriánských dob. Dalo by se však tvrdit (a zřejmě i dokázat), že to bylo mnohem dříve. Je určitě zajímavé sledovat jak drogy mění lidskou mysl, ale nemůžeme se spoléhat na fakt, že jednou převezmou celý umělecký svět. Z nevinného zkoumání a testování se totiž postupně stává trend (nebylo tomu tak vždy), který může lidi uvést přímo do nějaké pokažené reality, ze které už možná nebude cesty zpět.

Karolína Hudcová

„Píšem inak ako to, čo hovorím, hovorím inak ako to, čo si myslím, myslím inak ako to, čo by som mal myslieť, a tak to všetko prechádza do najhlbšej tmy.“ Franz Kafka

„Život je neustála odchýlka, ktorá nikdy nedospeje k pochopeniu toho, od čoho sa odchýlila.“ Franz Kafka

Komunistická strana, ktorá ho vraj naučila stať sa človekom Bude to vyše 30 rokov od smrti politika Miroslava Váleka a taktiež aj od smrti politiky, ktorú na Slovensku prezentoval. Miroslav Válek už ako politická osobnosť ministra kultúry počas normalizácie pomaly z pamäti ľudí vyprcháva. Na rozdiel od toho jeho básne stále odznievajú v Žbirkovej či Hammelovej hudbe. Súčasťou jeho tvorby je notoricky známa Jesenná láska a depresívna Smutná ranná električka, ktorá stojí za vypočutie a zamyslenie sa. Válek tvoril od mladosti, publikoval svoje prvé básne v katolíckych novinách Plameň a nikdy počas života netajil svoju vieru. Pár rokov pred jeho smrťou si dokonca napísal vlastný epitaf, v ktorom sa utieka k Bohu. Na jeho pohrebe v roku 1991 mal príhovor náš snáď najznámejší básnik, Milan Rúfus. Dá sa povedať, že Rúfus spolu s Válekom boli geniálni básnici. Obaja počas socializmu na Slovensku kľučkovali schematizmom, obchádzali propagandu a do svojich básní vkladali svoju skutočné pocity. Kontroverzne pôsobí aj zbierka básní Slovo, ktorú Válek venoval KSČ. Postupne sa počas svojej celoživotnej tvorby dopracoval až k úplnému nihilizmu, čím sa vonkoncom odklonil od idealizovanej postavy červeného muža. Práve pri Rúfusovi a Válekovi môžeme začať rozprávať o počiatku konca ťažkého obdobia slovenskej literatúry, socialistického realizmu. Osobný život Miroslava Váleka zodpovedá komplexnému rozboru jeho básní. Nešťastie a pochmúrnosť pramení práve z nevydareného milostného života. S jeho prvou manželkou, Mariannou Mihalkovičovou, splodil svoje jediné dieťa, ktoré mu bolo po rozvode pridelené. 19

Obrázok z posledného plesu Ručičky hodín stoja popoludní lká starý klavír svieca zhasína obrázok krásnej ženy bledne v studni voda sa vlní kader rozpletá O okraj studne bola opretá je to už dávno spieva o nej jaseň šedivým mrakom keď sa zhromaždia Básnik sa teší Píše na to báseň a zapína si kabát do dažďa (Miroslav Válek: zbierka Zápalky, 1971)

V časoch minulého režimu bolo zvyčajné, že sa deti pridelovali po rozvode matkám, no pri vysoko postavených politikoch sa pravidlá ľahko obchádzali. Následne na to, hneď deň po rozvode, jeho prvá láska spáchala samovraždu. V niektorých zdrojoch sa uvádza, že sa utopila za dodnes nevyjasnených okolností. S takouto informáciou pri opakovanom prečítaní si Válekovej básne Obrázok z posledného plesu naskakuje človeku husia koža. Niekoľko rokov po prvom rozvode stretol svoju už druhú životnú lásku, a to dcéru sovietskeho veľvyslanca v Prahe, Zorinova. Psychicky labilná Zora, ktorá odmietala žiť v Rusku a bola paranoidná z okupácie, bola bezhlavo zamilovaná do svojho muža, ktorému do manželstva priniesla nevlastného syna Andreja. V ich vzťahu, medzi Válekom a Andrejom, bolo ťažké hľadať otcovské puto. Andrej spomína na otca ako na človeka, s ktorým musel žiť v jednej

domácnosti, no nepociťoval z jeho strany žiadne blízke city. Zora Zorinova sa v sedemdesiatom piatom rozviedla a o dva roky na to vyskočila z okna. Miroslav Válek viedol kontroverzný život. A mnohí veria, že mal farbu práve jeho obľúbenej šachovnice: biela pre jeho poéziu a čierna pre jeho politiku. No aj po dvadsiatich rokoch od jeho smrti sa jeho meno spomína v médiách. Akurát v úplne inom kontexte, než by asi všetci očakávali. V roku 2010 informovala televízia TA3, že v Dunajskej Lužnej strieľal muž pod vplyvom alkoholu. Ďalej informovala, že tento muž bol synom exministra Miroslava Váleka, že nikoho nezranil a že s príchodom polície sa vzdal. Možno nemali s otcom blízky vzťah a možno to zanechalo na Andrejovi silné následky. Pravdu o osobnom živote básnika a politika Miroslava Váleka môžeme len odhadovať z jeho odkazov, ktoré nám nechal vo svojej tvorbe.

Veronika Bajnoková 20

ROK 2020 SA NESIE V DUCHU OSLÁV 250. NARODENÍN BEETHOVENA Ludwig van Beethoven bol hudobným skladateľom z obdobia klasicizmu, neskoršími dielami otvoril bránu romantizmu. Narodil sa 16. decembra 1770 v Bonne a jeho meno si ľudia spájajú s pojmami ako sú klavírna tvorba, symfónie, óda na radosť či strata sluchu. Beethovena od útleho detstva k hudbe viedol jeho otec, a to prostredníctvom hry na klavíri a husliach. Celkovo mal však neradostné detstvo, ku ktorému značne prispievali otec alkoholik a chorá matka. Mladý Beethoven bol súčasníkom výnimočného skladateľa W. A. Mozarta, ktorý bol vo vtedajšej dobe známy ako „zázračné dieťa“. Beethovenov otec bol natoľko ovplyvnený genialitou Mozartovej virtuóznej hry, že u svojho syna vyžadoval rovnaké výsledky. Avšak alkohol v ňom vyvolával agresiu a svojho syna pri každodennom drile trestal za každú chybu. Napokon sa aj vyplnila otcova túžba. Keď mal Beethoven 17 rokov, Mozart mu vo Viedni predpovedal veľkú budúcnosť. A tak sa aj stalo. Vo Viedni študoval hudbu, koncertoval v šľachtických palácoch, vyučoval hru na klavíri, dirigoval a uvádzal svoje skladby. Nebol však závislý na priazni dvora ako Mozart a ostatní starší skladatelia. Beethoven bol prvým slobodným umelcom. Medzi viedenskou aristokraciou našiel svojich mecenášov, ktorí síce mnohému z jeho diel nerozumeli, ale nevšedná osobnosť im natoľko imponovala, že sa uchádzali o jeho priateľstvo. Ich finančná podpora, spolu s honorármi a vyučovaním, totiž Beethovenovi zabezpečila slobodný život umelca, ktorý nemusel slúžiť, ale venoval sa iba tvorbe a komponovaniu.

V jeho hudbe sa odráža celá jeho osobnosť a život. Hlboko prežíval Francúzsku revolúciu. Po celý život bol revolucionárom, hlavným obsahom jeho diel je teda revolučnosť. Vie však byť aj jemný, humorný alebo lyrický. Jeho hudba vyrástla z dvoch inšpiračných zdrojov. Počujeme v nej melódie, ktoré pripomínajú piesne a pochody revolúcie, inšpiráciou mu boli aj nemecké ľudové piesne a tance. Je novátorom aj v hudobnej forme. Vo svojich symfóniách (orchestrálne štvorčasťové dielo) mení poradie častí, dodáva im iný charakter. Kladie dôraz na všetky časti, nie len na prvú. Ako rodený dramatik cíti, že to najhlavnejšie a najpodstatnejšie má byť vypovedané nakoniec. Najviac zdôrazňuje poslednú časť a predchádzajúce časti akoby boli prípravou k tomuto vyvrcholeniu. Z jeho tvorby je známych 32 klavírnych sonát a 16 sláčikových kvartet. Vrchol Beethovenovej tvorby však predstavuje 9 symfónií. Každá z nich je výrazom nejakej životnej udalosti. Piata symfónia, známa ako Osudová, zobrazuje zápas a víťazstvo, ktoré je pre každého, kto neuteká pred prekážkami. V samom začiatku počujeme motív klopania osudu na dvere. Celá neskorá tvorba predstavuje boj s osudom, ktorý sa odohrával v jeho vlastnom živote. Trpel ušnou chorobou, postupne strácal sluch, až nakoniec úplne ohluchol. Pre nepríjemnú chorobu sa vyhýbal spoločnosti, vo vnútri však žil životom plným boja proti osudu.

Ani napriek úplnej strate sluchu nikdy neprestal komponovať. Azda najznámejšia je jeho Óda na radosť na text Friedricha Schillera, ktorá je záverečnou časťou deviatej symfónie. Vyjadruje v nej idealistickú myšlienku bratstva celého ľudstva. Beethovenova Óda na radosť sa stala európskou hymnou a je ňou dodnes. A ako môžeme v tomto výnimočnom roku k ucteniu skladateľa prispieť my, obyčajní ľudia? Hudobníci môžu zaradiť viac jeho diel

do svojho repertoáru, iní nadšenci umenia môžu podporiť svojou účasťou koncerty venované tomuto majstrovi. V tomto roku o ne núdza naozaj nebude, či už na Slovensku, v Česku alebo v neďalekej Viedni. No a knihomoli môžu siahnuť po románe Appassionata, v ktorom autor Alfred Amenda podrobne opisuje Beethovenov život od samého začiatku.

Jana Bystrianská

D I O R 23

Narodil sa v prímorskom meste Granville na pobreží Normandie v roku 1905, bol synom bohatého výrobcu hnojív a jedným z piatich detí. Vo veku päť rokov sa presťahoval so svojou rodinou do Paríža. Hoci jeho rodičia dúfali, že sa stane diplomatom, Dior bol naklonený skôr k umeniu a začal predávať svoje náčrty na ulici, aby si zarobil nejaké drobné. Po ukončení školy prevzal Dior malú umeleckú galériu, ktorú pre neho kúpil jeho otec, kde on a jeho priateľ predali diela umelcov vrátane Pabla Picassa. V roku 1929 zomrela jeho matka aj jeho brat a nastal kolaps v podnikaní jeho otca. Dior bol nútený zatvoriť svoju umeleckú galériu. Neskôr začína spolupracovať s módnym návrhárom Robertom Piguetom a v roku 1940 bol povolaný na vojenskú službu. Na konci svojej služby v roku 1942 začal pracovať pre návrhára Luciena Longa, kde boli hlavnými dizajnérmi Pierre a Balmain. Mladšia sestra Catherine sa pripojila k francúzskemu odporu, čo malo za následok jej zajatie gestapom a následné uväznenie v koncentračnom tábore Ravensbrück. Prežila a bola oslobodená v roku 1945. V roku 1947 Dior vyjadril svoju poctu pomenovaním svojej debutovej vône po svojej sestre, Lady Dior. 16. decembra 1946 založil dom Christiana Diora na 30 Avenue Montaigne v Paríži, podporovaný Marcelom Boussacom, textilným magnátom. Pre dom Dior sa rok 1947 považuje za kľúčový, keď Dior predstavil svoju prvú kolekciu.

Alexandra Hornáková

FOTOGRAFICKÉ OBJEKTIVY Objektivy jsou důležité ke každé digitální zrcadlovce. Rozdělují se do 3 hlavních kategorií: širokáč, záklaďák a teleobjektiv. Všechny tyhle kategorie mají své parametry, podle kterých se do daných kategorií řadí. V tuto chvíli záleží, zda fotoaparát, na který objektiv patří, je full frame (fotoaparát, který má velikost snímacího čipu rovnou velikosti plného políčka kinolmu), nebo half frame (nemá velikost plného políčka). Full frame je dražší a kvalitnější fotoaparát, ale pokud nepotřebujete fotit fotograe, ze kterých později bude billboard, nepotřebujete jej nutně. Širokáč neboli širokoúhlý objektiv je objektiv, který má menší úhlopříčku, než formát políčka.U full framu je to cokoli pod 50 mm a u half framu je to cokoli pod cca 30 mm. Fotograi focenou širokáčem můžeme poznat podle roztáhlého a zdeformovaného obličeje na fotce, nebo také známým rybím okem. Záklaďák (základní objektiv) má stejnou úhlopříčku jako formát. 50 mm neboli padesátka je pro full frame základní objektiv. Pro half frame je to 30-35 mm. U fotografů je vhodný na focení produktů. Teleobjektiv je objektiv, který je větší než úhlopříčka a poznáme jej podle toho, že je dlouhý. To, že fotograf bude mít na svém fotoaparátu velký objektiv (teleobjektiv) vždy neznamená, že je dobrý, zkušený fotograf, ačkoliv si to hodně lidí myslí. Většina zkušených fotografů volí objektivy podle typu focení, a ne podle toho, jak vypadají. Teleobjektivem se dají skvěle fotit portréty, jen musíte jít dále od modela a pořádně zazoomovat, poté bude vždy váš model vypadat více reálněji.

U objektivů dále určujeme světelnost, kterou můžeme poznat podle čísla, které se píše hned po velikosti objektivu, a to je clona. Např.: 3,5 - 5,6. Čím menší je první číslo, tím více je objektiv světelný (tím více proniká světlo objektivem). Pokud objektiv bude mít vyšší čísla, ničemu to nevadí, jen práce s ním bude trochu jiná. Objektivy mohou mít pevné ohnisko, což znamená, že údaj na objektivu nebude 35 mm - 55 mm, ale bude tam pouze 35mm. To znamená, že tento objektiv nemá zoom (přibližování a oddalování). Většinou tyhle objektivy jsou nejkvalitnější a také mají dobrou světelnost. Dobře se dají využít na video, i když na fotograi jsou také prospěšné. (V dnešní době instagramu je pevný objektiv 35 mm velice známý, že si lidé pod fotograe píší popisek 35mm, ale bohužel to často není pravda, jen se z toho stal jakýsi trend.) Potom máme další objektivy, které jsou speciální a vždy se řadí do nějaké hlavní kategorie. Máme lensbaby, mezikroužky, nebo telekonventory. Tohle je optika, která je podle mého soudu zbytečná. K objektivům existuje i příslušenství, kterým můžete upravit vaše fotograe rovnou při focení. To jsou ltry, které mohou být různě barevné, nebo také jen ochranné. Ochranné ltry sice nijak nezmění výslednou fotograi, ale mohou skvěle posloužit před zničením čočky na objektivu. Pokud si budete vybírat první objektiv, nechte si vždy raději poradit odborným prodejcem. Stačí, když mu řeknete, na co objektiv chcete a on už vám nabídne, co bude nejlepší. Denisa Stratilová

rozhovor

Alessandra de Noir Alessandra de Noir je človek, ktorého si nemáte šancu nevšimnúť. Buď vás zaujme jej účes, make-up, oblečenie alebo všetko dokopy. Dalo by sa povedať, že je doslova chodiacim umením. A ako to vníma ona?

Na pozadí s ostatnými ľuďmi si naozaj výrazná. Čo ťa vedie k tomu, že si farbíš vlasy a že sa obliekaš tak, ako sa obliekaš? Je zaujímavé, že ja sa osobne nevnímam ako výrazná osoba čo sa týka vzhľadu. Úprimne, nikdy som sa ani nesnažila byť “inou”, nikdy som nemala potrebu zaujať – ako si teda veľa ľudí možno myslí. Som osoba, ktorá vyjadruje svoje pocity či emócie nejakou formou umenia. Či je to maľovanie, líčenie atď. Pre mňa je umenie všetko okolo mňa – spomínané líčenie, ale aj obliekanie. Každý z nás nejako vyjadruje svoje vnútro. Vidíš v tom, ako sa prezentuješ, istý druh umenia? A prečo? Mám pocit, že som nevedomky už odpovedala na túto otázku v prvej, haha. Odpoveď je: Určite áno! Pre mňa je umenie aj to, ako si niekto pripravuje rannú kávu či ako si nanáša rúž. Keď si niekto prezerá tvoj instagram od začiatku, vidí celkom obyčajnú tmavovlásku, ktorá sa z ničoho nič zmenila na svietiacu osobnosť. Čo za tým stálo? Si za to rada? Alebo ťa to oslobodilo od jednotvárnosti? Tak to teda áno. Vtedy som mala možno 17 či 18. Bola som stratená a vtedy som sa cítila komfortnejšie v tmavších farbách – hlavne vtedy, keď som mala krikľavo červené vlasy od 14, haha. Myslím si, že som aj vtedy bola, čo sa týka osobnosti, veľmi farebná, ale možno nie tak odvážna. Prevrat prišiel niekedy okolo 19 – 20, kedy som sa rozhodla 27

nasledovať svoje vnútro a nie názory môjho okolia. Keďže v Anglicku študuješ, tak tam aj bývaš. Vidíš nejaký rozdiel vo vnímaní tvojej extravagancie na Slovensku a v Anglicku? Čo si myslíš o ľuďoch a ich chápaní tvojho výzoru? Určite áno. Anglicko je veľmi nepredpojaté oproti Slovensku. Nikdy sa mi nestalo, že by niekto po mne vykrikoval či fotil ma, ako sa mi to stáva na Slovensku. Som veľmi pokojná duša, takže mi to neprekáža. Avšak niekedy sa nad tým zamýšľam a príde mi stupídne odsudzovať niekoho len podľa vzhľadu. Čo ťa viedlo k tomu, že si si založila youtube kanál? Aké videá ťa bavia najviac a čo by si nimi rada odkázala? Ľudia a ich správy. Neskôr mi však prišiel na um fakt, že Slovensko či Česko potrebuje viacero ľudí, ktorí sa postavia za psychické zdravie a za LGBTQ+ komunitu. Videla som v tom akoby svoje poslanie. Okrem iného rada zabávam. Ako vnímaš samu seba? Si šťastná alebo ti ešte niečo chýba k tomu, aby si to skutočne bola ty? Vnímam sa ako bytosť z inej planéty. Som stará duša, také slniečko či klaun, čo sa snaží pomôcť podporiť. Zároveň som veľmi vážna. Áno, som šťastná, avšak stále niečo bude v mojej mysli, čo by som chcela zmeniť. Ako vnímaš “slávu”, ktorú si nadobudla vďaka ytb a ig? Cítiš sa byť vo svojom živle?

Úprimne? Nemyslím si, že som slávna, nemám rada ten pojem, keď je spájaný so mnou. Vnímam to skôr iba na Slovensku, i keď sa mi to stalo párkrát aj v Anglicku, že ma niekto spoznal. Rada spoznávam nových ľudí, takže mi to neprekáža. Sú však momenty, keď mi to nepadne najlepšie. Či už keď som bola na obede s blízkou osobou, alebo keď som sa necítila najlepšie. A čo fanúšikovia? Ďalší pojem, ktorý z nejakého dôvodu nerada spájam so sebou. Vnímam ich skôr ako skupinu ľudí, ktorí veria v dobro a lásku. Ako kamošov, haha. Okrem extravagantného vzhľadu patríš ešte aj do lgbt komunity. Čo na to celé vravia ľudia v tvojom okolí? Majú s tým problém alebo ťa radi podporujú? Moji najbližší ma berú takú, aká som. Nikoho orientácia nemá nič spoločné s povahou a podobne. Som naozaj vďačná, že mám okolo seba open-minded ľudí, ktorí ma podporujú a milujú. A ako to berie rodina? Nikto to neberie obzvlášť zle. Podľa mňa si už na to zvykli za tie roky.

Roxana Snøv 28

rozhovor

O Literárnom soirée 2019

Pre všetkých umelcov je veľmi vzácne mať možnosť prezentovať svoju tvorbu. Jednou z príležitostí pre autorov a nádejných spisovateľov sú literárne večery, známe pod názvom Literárne soirée. Viac nám o ňom a aj o sebe prezradí jeho zakladateľka, Michaela Piesyk. Volám sa Michaela Piesyk, pochádzam z malebného Prešova. Študovala som na gymnáziu a neskôr som šla študovať herectvo. Počas prvého ročníka som sa zoznámila s dokumentaristom Šimonom Hornom, ktorý písal nádherné básne. Spoločne sme zorganizovali 12. 12. 2012 prvé Literárne soirée. Vytvorili sme si platformu, kde sme mohli prezentovať a tvoriť naše vlastné umenie. Napokon sa to vďaka akčným spolužiakom aj z iných odborov, podarilo organizovať až v desiatich mestách na Slovensku. Kalendárny rok 2019 je za nami... Ako ho hodnotíš z pohľadu organizátorky Literárneho soirée? Bol dobrý? Povedz nám niečo o ňom. Rok 2019 bol veľmi štedrý. Podarilo sa nám úspešne zorganizovať 10 Literárnych soirée po ročnej pauze. V roku 2018 sa soirée nekonalo, pretože som skončila vysokú školu, ocitla som sa vo víre dospelého života, ktorý je iný ako pod ochrannými krídlami vzdelávacej inštitúcie s vlakmi zadarmo. Podobne ako ja, aj organizátori sa rozpŕchli do iných miest, nielen v rámci Slovenska, a snažili sa naučiť plávať vo svete, o ktorom sa na prednáškach nehovorí. No myslím si, že sme to aspoň v základoch zvládli, a po mnohých správach, článkoch a iných rôznych apeloch sme sa rozhodli, že sa do toho opäť pustíme, a veľmi sa tešíme obrovskému ohlasu, ktorý sme dostali. Je Literárne soirée určené pre všetky vekové kategórie? Literárne soirée nemá vekové ohraničenie. Najmladší účastník mal 11 rokov a najstaršia účastníčka cez 90. Na soirée je nádherné to, že má najrozmanitejšie zloženie publika. Samozrejme, záleží aj od mesta, kde sa soirée uskutočňuje. Vekové ohraničenie sme dali len raz a to bolo kvôli kontroverznejším témam, ktoré autori riešili vo svojich dielach. No z 52 soirée, ktoré sme za 6 rokov organizovali, sa to stalo len jedenkrát. 31

Ako je to s textami? Je dostatok autorov, ktorí majú záujem o prezentovanie svojich diel? Veľmi sa tešíme obrovskému záujmu zo strany autorov, tento rok sa ich prihlásilo približne 160 s vyše 600 textami. Aké literárne žánre vám najčastejšie chodia do mailových schránok? Je v súčasnosti nejaká „móda“ alebo štýl, akým sa autori najčastejšie vyjadrujú? Čo sa týka literárnych žánrov, soirée je otvorené bez akýchkoľvek obmedzení, až na dĺžku textu. Je veľmi zaujímavé sledovať témy, ktoré má každé mesto špecifické. Hlavne čo sa týka komunitno-politických tém. Napríklad do Trenčína mi prišiel text o rekonštrukcii kúpaliska, ktorého téma mi prišla nudná. Trošku som pátrala a zistila som, že je to jedna z dlhodobých tém Trenčanov. Text som zaradila a napokon z neho vyšiel jeden z najlepších textov večera, na ktorom sa diváci schuti zasmiali. Pred tromi rokmi som postrehla trend v epickej lyrike. Tentokrát som nič výraznejšie nepostrehla. Teda áno! No už to je pre mňa samozrejmé. Vzhľadom k veľkému rozvoju sociálnych sietí, ako je napríklad instagram či facebook, sa tento rok prihlásilo mnoho influencerov s ich tvorbou – krátkymi aforizmami. Je to veľmi náročné uvádzať na javisko, no myslím si, že sa s tým herci hravo a úspešne popasovali.

Aktuálne sa snažíme získať financie na Literárne soirée, aby sme pokryli aspoň časť najnutnejších nákladov. Sami sme zvedaví, čo nám ponúkne rok 2020. Zatiaľ plánujeme aspoň niekoľko týždňový oddych od čítania, organizovania, režírovania. Aby sme boli čerství a plní síl do ďalších našich soirée. Rok 2019 bol pre Literárne soirée veľmi úspešný, opäť sme sa vrátili na scénu vďaka chuti autorov, snahe hercov, fotografov, moderátorov, ochote majiteľov priestorov a vďaka pomoci a podpore našich priateľov. Kedy a kde môžeme najbližšie prísť na Literárne soirée? Neviem, ešte máme pár dní oddych a potom budeme plánovať. Avšak pevne veríme, že rok 2020 bude minimálne taký dobrý ako rok 2019. Urobíme všetko pre to, aby sme našich priaznivcov nesklamali.

Jana Bystrianská

V posledných mesiacoch, v októbri a novembri, sme vás mali možnosť vidieť v Bratislave, Banskej Bystrici, Trenčíne a v Prešove. Plánujete v budúcnosti návštevy aj iných miest? Ako som spomínala, kedysi fungovalo soirée v mestách Bratislava, Trenčín, Trnava, Nitra, Banská Bystrica, Zvolen, Žilina, Tatranská Lomnica, Košice, Prešov. Tento rok sme zvolili strategicky 4 mestá – Bratislavu, Trenčín, Banskú Bystricu a Prešov.

recenzia

Na začiatku 18. storočia vládla v Anglicku kráľovná Anna, posledná z rodu Stuartovcov, ktorá nebola príliš dobrou panovníčkou. So všetkým sa spoliehala na svoju dôvernú priateľku lady Sarah, ktorá spoza trónu defacto vládla za ňu. Medzi oboma ženami sa vyvinulo puto silnejšie ako len obyčajné priateľstvo. Všetko sa však pokazilo príchodom mladej Abigail, ktorá prišla na kráľovský dvor hľadať prácu. Kráľovnej Anne sa pomaličky začala vtierať do priazne a postupne nahrádzať lady Sarah na jej mieste obľúbenkyne. Obe túžia byť kráľovninou favoritkou a tento cieľ sa rozhodli dosiahnuť prostredníctvom absurdných intríg. Favoritka si tento rok odniesla na Oscaroch desať zaslúžených nominácii, z ktorých jednu aj premenila. Sošku za najlepšiu herečku v hlavnej úlohe si odniesla herečka Olivia Colman za rolu labilnej kráľovnej Anny. Podľa mňa úctyhodne zahrala prerastené dieťa, ktoré sa na trón dostalo ako slepé kura k zrnu. Nominácie si však odniesli aj dámy Rachel Weisz a Emma Stone. Rachel sa predstavila v úlohe lady Sarah, ktorá je pre mňa veľmi zaujímavou postavou. Ani po roku od pozretia si stále nie som istá mojím postojom k nej. Na jednej strane je tu jej presvedčenie, že si Anglicko musí upevniť svoje postavenie veľmoci bojom, a na tej druhej jej nekonečná láska ku kráľovnej, ktorej by nikdy vedome neublížila. Trojicu uzatvára Emma Stone ako krásna a krehká Abigail, na ktorú sa skvele hodí porekadlo tichá voda brehy myje. Emma tu podáva až nadľudský výkon v úlohe veľmi falošnej, prefíkanej a najmä bystrej ženy túžiacej po moci. Keď sa prvýkrát objavila na plátne, mala som pocit, že bude obeťou intríg na kráľovskom dvore. Nemohla som sa viac mýliť. 33

Favoritka Pred pozretím Favoritky som sa chcela viac zoznámiť s filmovou tvorbou režiséra Yorgosa Lanthimosa a pripraviť sa tak na dielo, ktoré ma čakalo. Môžem povedať, že všetky jeho filmy sú niečím výnimočné a zaujímavé. Favoritka nie je výnimkou. Jej výnimočnosť sa ukrýva v kamere, za ktorú sa postavil Robbie Ryan. Počas sledovania sa dočkáme pokrivených obrazov a často vidíme ako kamera sníma z rôznych uhlov. Práve kamera a zaujímavá hudba dotvárajú atmosféru ponurého, avšak absurdného života na kráľovskom dvore. Napriek všetkým kladom, ktoré som spomenula, som našla chybičku, ktorá mi kazila celkový dojem. Celý film som čakala na niečo, nejaký zvrat, ktorý mi vybije dych a emočne ma rozseká, ako to bolo v prípade Zabitia posvätného jeleňa. Ničoho takého som sa ale nedočkala, a tak ostali moje očakávania nenaplnené. Napriek tomu však film hodnotím ako nadpriemerný. Pre mňa je Favoritka veľmi ťažkým filmom o pokrivenosti a falošnosti na kráľovskom dvore, ktorý ale neodporúčam každému. Ak by ste si tento film chceli pozrieť, odporúčam pozrieť si predtým filmy Humr alebo Zabitie posvätného jeleňa, ktoré vám ukážu štýl, akým Yorgos Lanthimos pracuje.

Klára Harajdová

Denisa Stratilová

recenzia

Grandhotel Budapešť

Ak niekedy zatúžite po filme, ktorý kombinuje absurdnosť, zábavu, vzrušenie, násilie, ktoré dopĺňa romantika a v neposlednom rade farebnosť, siahnite po Grandhoteli Budapešť. Wes Anderson, režisér svojím štýlom špecifický, využíva (nielen v tomto filme) všetky tieto zložky v primeranom pomere, pričom k tomu pozýva početné hviezdne obsadenie, ktoré naznačuje, že film poteší filmových fanúšikov aj v tomto smere. Spomenúť možno - Ralph Fiennes, F. Murray Abraham, Adrien Brody, Willem Dafoe, Jude Law, Edward Norton, Saoirse Ronan. Kreuje tak vlastné univerzum, plné farebných postáv, kúzla starého sveta a vtipných dialógov. Výhodou tohto je vytvorenie vlastnej dokonalosti, ktorá razí pečať práve tomuto dielu. Každá scéna, záber, detail je bezchybný. Od Gustava, hlavného protagonistu a jeho purpurového obleku, cez názov novín, ktorý ohlasuje začiatok vojny, Anderson vkladá hlboké myšlienky a upriamuje tak pozornosť diváka na každú maličkosť, preto je potrebné byť pri filme v neustálej pozornosti. Čo bolo však Andersonovi vytýkané, je spomínaná dokonalosť a symetria obrazu, ale aj jeho statickosť, za ktorú bol a je pre niektorých (nielen pri tomto filme) nenávidený, a to práve preto, že odpútava pozornosť od deja. No paradoxom je, že práve touto symetriou vytvára jedinečnú formu filmu, ktorú môžeme prirovnať k maľbe alebo rozprávkovej knihe či dokonca divadelnému predstaveniu, ktoré umožní divákovi lepšie postihnúť či opísať postavu v deji. V kombinácii s farebnou paletou, ktorá v záberoch nepresahuje viac ako 5 farieb, dokonale umožní odlíšiť protagonistov a antagonistov, ale zároveň aj vykresliť atmosféru priebehu života postáv (napr. honosný život Gustava, kde sa využívajú 35

svetlé, veselé farby a jeho následné zatknutie a využitie sivých a tmavých farieb). Farby však zároveň umožňujú odlíšiť jednotlivé časové obdobia, napríklad obdobie autora, ktorý nám na začiatku hovorí o príbehu a samotné stretnutie autora s Mustafom sú ladené do oranžovej farby, od obdobia samotného príbehu hotela, ktorý je ladený do ružových, pastelových farieb. Filmový kritik David Bordwell sa k Andersonovej spomínanej symetrii vyjadril, že práve táto symetrická statika obrazu prináša nové možnosti využitia komiky a tento film len dokazuje prácu Andersona, ktorá je výnimočná, zaujímavejšia a zároveň komicko nekonvenčná. Realita, ktorú v dielach vykresľuje, je malebnejšia a odlišná od tej našej. V diele sa nachádza istý typ nadsázky, ktorý sa vinie celým príbehom (spomenúť možno scénu, keď sa hlavný protagonista z väzenia oslobodí nástrojmi, ktoré sú upečené v koláčoch). Nie je teda pochýb, že Anderson má osobitnú senzibilitu a konzistentný vizuálny štýl, ktorý namiesto toho, aby napredoval novým smerom, má tendenciu využívať a spracovávať staré a známe témy, implikovať prácu s obrazom, pre ktorý je charakteristická: statickosť, hustota a komplikovanosť, pohyblivosť kamery, ktorá je paralelná s pohybom postáv, akčnosť sekvencii, ktoré nepodliehajú moderným efektom ale tzv. stop motion, (ktorý je badateľný pri snežnej naháňačke), matnosť záberov, ktoré sú typické pre scény zobrazujúce Hotel zo vzdialenosti. Využíva taktiež excentrické postavy, pre ktoré je typická melanchólia a akási oduševnenosť, ktoré sú stvárňované hercami, ktorých Anderson rád zaraďuje do svojich diel a tvoria v nich akési cameo, napr. Boba Balabana, Tildu Swinton, Owena Wilsona a Billa Murrayho.

Film rozpráva príbeh o Zerovi Mustafovi (ktorého stvárnil Tony Revoli), mladom poslíčkovi, ktorý pracuje v slávnom Grandhoteli Budapešť v medzivojnovom období. Mustafa sa dostal pod ochranné krídlo hoteliéra pána Gustava H. (Ralph Fiennes), ktorý okrem toho, že je veľkým záletníkom má tendenciu tráviť noci so svojimi zákazníkmi. Keď je jedna z jeho mileniek zavraždená, polícia obviňuje Gustava, ktorý sa neskôr so svojím poslíčkom snaží očistiť si meno. Počas tohto „očisťovania“ sú naháňaní vrahmi aj políciou, zatiaľ čo celá krajina je na pokraji vojny. Režisér na vykreslenie tohto príbehu využíva vo filme 4 dejové línie, ktoré sa postupne odkrývajú od prvej scény a navzájom do seba zapadajú a tvoria tak stupňovitú štruktúru diela. (Od dokončenej knihy, k autorovi knihy až k fiktívnej postave, ktorá príbeh autorovi rozpráva.) Robí to veľmi uveriteľne, a pritom sa nemusí báť, že by diváka zmiatol, keďže scény delí na jednotlivé obdobia, v ktorých sa tieto dejové línie odohrávali, a k nim mení aj formát obrazu. Napríklad prvá scéna, ktorá zobrazuje dievča, pravdepodobne po prečítaní knihy od autora, ktorý rozpráva príbeh, je vytvorená vo formáte typickým pre dané obdobie okolo roku 1985, a o tom nás presviedčajú aj samotné titulky. Keď autor rozpráva samotný príbeh, dostávame sa do roku 1960 a následne roku 1930, ktorý je prezentovaný rozprávaním jedného z hlavných hrdinov príbehu, pánom Mustafom. Takýmto spôsobom sa vracia k starému spôsobu režírovania filmov, čím viac pridáva filmu na autenticite a originálnosti a odlišuje ho od ostatných, pričom diváka poúča o formátoch jednotlivých ér filmu. Autor knihy nám prostredníctvom týchto dejových línií rozpráva príbeh starej Európy, ktorá má tesne pred vojnou, a zachytáva grandiózny hotel v lesku svojej najväčšej

slávy ešte predtým, než ho pohltí skazenosť nacistov, vojny a jej následkov. Vo fiktívnom meste Zubrowka (pomenované podľa poľskej vodky), stojí na vrchu Grandhotel Budapešť v romantickom štýle, ktorý pripomína chutný koláč, či makarón pastelovo ružovej a jemno modrej farby, ktorý by sme si dali ku káve. Na druhej strane slúži ako metafora k samotnej láske Mustafu, ktorá vo filme hrá pekárku. Samotný zjav tohto hotela nás navnadí na vlnu melanchólie predvojnového obdobia, ktorého farby v nás evokujú pokoj, náladu večierkov, ku ktorému neodmysliteľne patrí jedna z hlavných postáv Gustav. Sofistikovanosť vtedajšieho obdobia sa prejavuje cez spôsoby jeho konania, pohybov a spôsobu komunikácie. K dotváraniu tohto image pomáha aj zasnežené prostredie Álp s jemne ružovým nebom a gýčovou sochou jeleňa, ktorý sa hrdo týči nad krajinou. Nostalgia sa vytráca, keď autor rozpráva o jeho následnom fungovaní a situácii po vojne, kedy sa nezmenil len vonkajší stav hotela, ktorý sa stal nemoderným a všedným s komunistickými, strohými priestormi, menej estetickými farbami, ladenými do oranžovej a hnedej, ale aj samotné správanie ľudí, ktorí sa nezmohli na nič viac, len na kývnutie hlavy, ktoré malo znamenať pozdrav. K tomu ešte prispieva obdobie jesene, ktoré všednosť len podčiarkuje. Striedanie dejových línií mimo metanarácie, teda mimo celkového rozprávania príbehu autorom, nám umožňuje lepšie chápanie a percepciu vzťahu postáv, najmä Mustafu k šéfovi Gustavovi alebo k jeho jedinej láske Auguste. Režisér tak voľbou vhodného svetla, zoomovania, teda približovania kamery, a využitia farby dokonale vystihuje emócie a prežívanie príbehu fiktívnym Mustafom a upozorňuje nás na to, že sa ide rozprávať o niečom vážnom, srdcu blízkom fiktívnej postave. Na priblíženie som si vybrala dve scény.

Prvýkrát v scéne medzi fiktívnou postavou Mustafom a rozprávačom príbehu, mladým autorom. Mustafa si pri tejto príležitosti naschvál nechá objednať jedlo, ktoré zamestná čašníkov, čím získa čas na vyrozprávanie príbehu. Začína ho slovami: „Začalo to všetko predchodcom nášho spoločného známeho.“ Tým má na mysli vrátnika, ktorý sa v mizanscéne zjaví na moment v ľavej časti obrazu, aby skontroloval či majú hostia na stole všetko, no zároveň sa nám to môže javiť ako fakt, že na scénu prichádza preto, lebo ho Mustafa spomenul a špehuje ho. K intimite tohto spoločného rozhovoru dopomáha osvetlenie. Svetlo v pozadí sa rozjasní, pričom v kontraste sa svetlo v popredí stiahne a úplne zatieni jeho tvár, no stále na nej možno vidieť blaženosť, s ktorou začína rozprávať o Gustavovi, podobná práca s osvetlením je využitá v divadle, s ktorým má tento film nielen túto zložku podobnú. Je dôležité v tejto časti rozprávania príbehu sledovať aj formu, ktorou režisér zobrazuje ich vzťah (sluha, nadriadený), v ktorom na začiatku jednoznačne dominuje Gustav (na zábere je Gustav v centre a Mustafa je zobrazený v úzadí). Nepomer medzi nimi sa však vyrovnáva akonáhle Mustafa pomôže majstrovi z väzenia a na zábere sú zobrazení rovnocenne. Vývoj ich vzťahu, ale zároveň aj Mustafovej osobnosti, je vidieť aj v dvoch vlakových scénach. V prvej vlakovej scéne, keď je ešte Mustafa nezrelým dospelým s falošnými fúzami, pán Gustav upozorňuje na zastavenie vlaku a po následnej kontrole obhajuje Mustafu a ukazuje kontrolórom platné doklady, po ktorých nasleduje bitka. Táto scéna sa divákom objavuje ešte po druhý krát, tu už na zastavenie vlaku reaguje Mustafa, ktorý ako dospelý má svoje pravé fúzy, podobne ako Gustavove, nasleduje rovnaká vlaková bitka, ktorá sa končí Gustavovou smrťou. Tým sa končí dejová línia pre Gustava a začína sa nová, keďže Mustafa sa stáva novým hoteliérom.

Dôležitou pre túto scénu a pre ďalší vývoj príbehu je aj farebnosť scény. V tomto prípade je zvolený čiernobiely obraz, ktorý sa vyskytol iba raz v celom diele, čím chcel režisér zobraziť pochmúrny a tragický moment príbehu. Osvetlenie a farebnosť je typická aj pre scénu, kedy si Mustafa spomenie na Augustu, dvojica pri stole je zatienená, a keď sa kamera obráti na tvár Mustafu, svetlo, ktoré dopadá na jeho tvár, umožňuje lepšie vyjadriť jeho smútok a slzy, ktoré - ako sám vraví -, nedokáže udržať. Spomína na Augustu, pri scéne na kolotočoch, kde opäť vidíme záber na tvár postavy, konkrétne Augusty, okolo ktorej sa mihajú farebné svetlá v kruhu, a tak symbolizujú ženu, ktorá je centrom a láskou Mustafovho života. Osvetlenie tak hrá dôležitú úlohu a spája sa s postavami, ktoré výnimočne zasiahli Mustafov osud. V diele tiež možno nájsť skryté odkazy na blížiacu sa druhú svetovú vojnu a holokaust, teda film naráža na reálne historické udalosti európskych dejín, nie však priamo. Príčiny ale aj dôsledky týchto historických udalostí je možné priblížiť cez samotné postavy, ktoré reprezentujú tri populácie, ktoré sa stali terčom pre nacistov. Ako prvého môžeme spomenúť Gustava, ktorý sa netajil tým, že bol považovaný za bisexuála, a tým reprezentuje skupinu ľudí s odlišnou sexuálnou orientáciou, ktorí pre to skončili v koncentračných táboroch. Ďalším je Zero Mustafa, ako predstaviteľ etnických menšín, ktorého rodina bola v obci vyvraždená, symbolizuje odlišné rasy, ktoré boli počas vojny prenasledované. A nakoniec je to samotný Kovacs, ktorého priezvisko načrtáva jedno z najviac používaných židovských mien a ktorý sa stal obeťou prenasledovania a vraždy Joplingom. Jeho židovský pôvod sa odráža aj v spôsobe jeho obliekania, čím sú hrubé rámy na okuliaroch a okrúhly čierny

klobúk. Paralely tu však nekončia. Samotný Dmitri, ktorého dôstojníci ZZ sú priamym odkazom na nacistických dôstojníkov SS, ktorých insígnie sú takmer totožné, je predstaviteľom, ktorý sa zaoberá sledovaním a krádežou obrazu, ktorý mu vlastným právom nepatrí. Túto súvislosť môžeme prirovnať k umeniu krádeže nacistov, ktorí si privlastňovali umenie, ktoré im nepatrilo. Dmitriho záujem o „skutočné“ umenie môžeme vidieť v scéne, keď fiktívny obraz Chlapca s jablkom ukradne Gustav s Mustafom a nahradia ho expresionistickým dielom podobnému tvorbe Egona Schieleho. Chlapec s jablkom nám svojím štýlom pripomína obdobné diela renesancie 16. storočia majstrov ako bol napríklad Bronzino či Holbein a kontrastuje tak s týmto expresionistickým dielom, ktorému Dmitri nerozumie a rozbije ho na kusy. Týmto sa ponúka akési opovrhovanie moderným umením a na druhej strane preferovanie diel veľkých umelcov renesancie, prezentovanej paradoxne fiktívnym dielom, ktoré vytvárajú komickú situáciu. Pohyby kamier, symetria obrazu, farebnosť scén, folková hudba, ktorá dodáva filmu oldschoolový charakter - to všetko robí Andersonov film originálnym, a režisér si to aj patrične uvedomuje. Nechce, aby sme film vnímali ako realitu, ktorá sa odohráva pred našimi očami ako bežná skutočnosť, ale práve film ako umelecké dielo, ktoré cez podarenú zápletku a humor, ktorý je zároveň prekrývaný vraždami, nám ponúka cez vizuálnu stránku niečo, čo sa nám od klasických hollywoodskych filmov, na ktoré sú diváci zvyknutí, nedostáva. Cez estetickú prácu s mizanscénou, kulisami, rekvizitami a kostýmami vytvára jedinečné dielo a sám Anderson vraví:

„Keď tvorím film, to na čo myslím, najprv v súvislosti s vizuálnymi efektami, je, ako môžem scény priviesť k životu v čo najzaujímavejšom spôsobe, a potom to, ako môžem vytvoriť svet pre príbeh, ktorý publikum predtým nezažilo.“

Veronika Čigarská

ladies night

desire Fotografie: Roxana Snøv @snov_photography Model: Sára Pástorová

UMĚLÁ INSPIRACE Počkejte na mne! Za druhy utíkám, na zem nehledím, cestou k nim klopýtám. Nekončím na kamení, nýbrž v měkké trávě, Ptám se, co se děje, to tu vyrostla právě? Nohy vypověděly poslušnosti, přátelé už jistě zmizeli v dáli. Nevyznám se v situace složitosti, ať stane se, jak stát se má-li. Donutím se vzhlédnout po dlouhé době, zeleň zmizela, jsem pod vládou temnoty. Vypadá to tady jako v hrobě, na mém krku však lesknou se klenoty. Něčí ruce mi pomáhají na nohy, jejich vlastník klaní se mi málem. Zářivé světlo rozehnalo mrákoty, nejsem už mrtvolou, ale světa králem. Sluhové mne vedou mezi stromy, vzápětí je však střídají domy. Pulzující světlo pomalu slábne, chopí se mě žena, co tvrdí že zná mne. Upadám do lůžka, které tu nebylo, s třískotem házím světlem co svítilo. Usínám vzápětí za zvuku hromu, nevzbudí mne ani hřmění zvonů… ---S hlavou bolavou budím se v poledni, kolem mne rozházená plátna, barvy. Až nemilé účinky drogy odezní, nastane konec mé umělecké vervy.

Karolína Hudcová

DELFÍNY

Plavíš sa v mori, obrovské vlny ťa vedú ďaleko od brehu nazývaného Život a zisťuješ, že si sa naučil plávať, aj keď si to doteraz nevedel. Čo ťa udržuje na vodnej hladine, keď sa snažíš utopiť vo veľkej rieke sĺz, vykrikuješ z bolesti, keď delfíny prinášajú pomoc a nesú ťa preč, keď si spomenieš na lásku, ktorou by si mohla byť súčasťou? Ich hladké mokré telá plávajú vedľa teba, pod tebou, točia sa okolo teba, až plávajú opačným smerom. Už neplačeš v bezmocnosti nekonečných kvapiek nahromadených do večného mora. Noha sa dotýka mäkkého piesku. „Pláž!“ vykríkneš. Radosť v duši a tiež prázdnota, akoby niekto roztrhol kúsok tvojho srdca, ale akoby bol prázdny priestor zrazu naplnený niečím iným... Keď ležíš na bielej pláži a pozoruješ oblaky, môžeš vidieť obrázky z minulosti, ktoré ťa napĺňajú šťastím a potom... Tma. Počítaš hviezdy, kým stále ležíš na piesku. Jedna, dve, tri… Tisíce. Oči sú zatvorené, dopraješ si spánok. Neznáma energia obnovuje dych do pľúc, vzduch sa však niekde zastavil... Otváraš oči. Sleduješ tvár vo vzduchu. Oči ju nevidia, iba duša ju cíti. Počuješ ten hlas v diaľke. Hlas delfínov... Bola si stratená. Stratila si sa v utrpení, ale našla a uvidela si pravdu niekde v hlbinách... Prázdnota je zrazu nahradená nikdy nezomierajúcou láskou. Tou skutočnou.

PRAVDA

Niekedy by si túžil skríknuť do hurikánu, kde sa nachádzaš, aby ľahučký vietor priniesol tvoj hlas do slnečného jarného dňa. Niekedy je všetko však také tiché, ani list na strome sa nepohne a tvoje srdce je plné smútku pre najšťastnejšie okamihy, ktoré si prežil. Niekedy sa slza roztrhne v oku, ale nik ju nemôže vidieť, vyvoláva však ďalšie slzy. Niekedy by si túžil hovoriť, ale bojíš sa zvoliť správne slová. Máš strach, že nikto tam nebude, kto by pochopil tvoje slová. Niekedy ťa realita pobozká, aby ti ju ukradli sny. Niekedy máš pocit, že si sám, že ťa nikto nedrží za ruky, nie je tam nikto, kto by mohol priniesť zabudnuté časy späť. Pravda však leží v tvojom srdci, je registrovaná, nikdy nezožltne ako listy papiera. Robí ťa tým, kým si, nie tým, kým ťa iní chcú vidieť. Pravda je potešením, niekedy bolesťou. Schováva sa za masku. Je to piesok, ktorý máš v dlani, vietor, ktorý fúka, je to zasadené zrnko rastliny. Pravda vytvára znamenie, ukazuje cestu tam, kde zdá sa, že nie je cesty vpred. Je to lúč slnečného svitu, a i keď bojuješ proti nej, vždy vyhráva. Pravda je šepotom lístia na stromoch, búrka, ktorá splieta zeleň. My ľudia sme už raz takí... Zabíjame pravdu vo vnútri seba, lebo to, čo vidíme vo svete, je lož. Človek sa stáva zraniteľnejší pravdou, ale v skutočnosti opak je pravdou. Pravda obnovuje zmysel pre realitu, prináša úsmev a pocit slobody. Je tá, ktorá nás vynáša z pazúrov zmätenosti. Lily Wonderland 42

DO ZBRANE som dobrý v predstieraní v každodennej agónii topím sa snahou zachytiť moment TEN MOMENT šklbnutie kútika úst premeny slín na úsmev snažím sa ho napodobniť vlastniť ho a vrhať ako zbraň proti cikádam na zlatej bráne predstieram že môj pád je povstanie že moje slzy sú vlnami tsunami a hory dunami a čo sa stalo že sa ešte nestane a kým zo seba robím k*kota slepota volá DO ZBRANE!

JE ČAS ticho tkané z hlávok slnečníc dlane tie čo neponúknu nič nevolaj ma menom mliečne ticho obrátené na míľu chvála tvojim prstom mimo klavíru pssst, len hraj tektonické ticho v zlome hodiny obžaloba strieľajúca nevinných tik-tak ticho murované z tehál ukazuje tam kde ktosi prehral po dvanástej nemá už kam ukázať

dofrasa je čas...

NEDEĽNÝ SPLEEN Medzi riadkami Modlitebných knižiek Zožltneme Necháme si zahrať Cintorínske blues Vravel, Ty nemáš vkus Ja vravím Opatrne! Prišli sme hľadieť do seba Hľadať zadosťučinenie V zmätku bozkov Ciga, Božkov Chceš? A ty? Tak skús... Ležal som nahý Náhrobná doska ma nútila chápať Prázdnotu Ľadové peklo Tak svrbí život Až zo mňa tiekol Pohľad tvojich čepelí Medzi riadkami Modlitebných knižiek Príchuť semena Prvých Keď A Ak Necháme si zahrať Cintorínske blues Učíme sa mať Jeden druhého Bez bločka Bez kúpnych zmlúv Jedného V milióne núl A bez lana

Pretože Medzi riadkami Všetkých zbytočných brakov Netuším akou Silou Sme viazaní k životu Len pospájané náhody Bez pátosu Sú slová Lebo na to sú Slová Ktoré v každej výške nad morom Znejú rovnako Rovnako správne Ako zomierať Natrieť si nevinnosť na chleba A choď Choď kdesi do sveta Na zemi Neoznačenom hrobe Mať sa A tváriť dobre Hrať s tým čo máš Kým sa neukáže Kúsok lepšieho Medzi riadkami Knihy kníh Nik iný Ma tak neurobil... Odvážnym Len ty

Dominik Štrbo

KĽUKATO Zatiaľ to nie je také zlé, aby zajtra nemohlo byť lepšie. Kroky roztrúsené a nehybné ako piesok v masle. Nevidím na ďalší schod, pomaly kráčam. Od určitého to už môže byť len bezbolestnejšie. Malé schody ako pomôcka proti kopcu, priveľké schody ako kopce, neurčité, striedajúce sa prekážky. Prichýliť sa pod vlastné krídla, tieň visí z ramien; nelietať vysoko alebo vôbec. Prichýliť sa pod vlastné, niečo ti visí, vlečie sa za tebou. Všetko cudzie je primalé, aby to zavážilo. Nelietať nad výšku jedného schodu, nepreletieť naraz viac ako krok, nie je čas na prílišnú jednoduchosť, tá nestačí. Prídavné mená nie sú ničomu vlastné. Svet sám o sebe. Prídavné je samo o sebe. Nestačím. Ako nestačí nôž maslom, musí to byť ruka. Moja. A vzduchom a všetkým (privlastnená). Celkom jednoducho. A ešte viac. Z kraja tretíkrát začína dymiť už dvakrát zhorená cigareta. Najdlhšie cesty sú najlepšie. Jedna ti vytŕča spod tieňa ako vetvičky odkvitnutých stromov. Ďalej. Podľa jediného receptu uvar všetky jedlá a všetky schody premietni na jediný, postav si krídla zo sviečky a leť za jej tieňom, za ešte nezhmotneným tieňom tvojich neosvetlených ramien. Jediným fúknutím zhasni Slnko. Jediným. Znie to dobre. Prút sa buď vystrie, alebo sa zlomí, sme pri prahu pružnosti. Bude to fajn. Všetko je fajn. Z ramien ti visí telo. Vláčiš sa za ním. Bude to. Fajn. Vlastné filtre sú lepšie ako cudzie. Zohnutý prút. Bude to dobré a je to dobré. Ťažké cesty sú Najsprávnejšie. Kľukatosť ako priamočiarosť. Kríž na krk a telo pod pazuchu, nech sa dobre nesie. Bude to dobré. Na ramenách otcov prichádza známa tvár. Kúpe sa vo vlastnom tieni, nekonečný bazén. Ruka vzduchom masla. „Bude to dobré. Bolo to ťažké, ale už to má byť v poriadku.“ Prichádza spoza mňa s radosťou. „Dvetisíc sto gramov, štyridsaťdva centimetrov. Malý človiečik. Všetko je fajn, všetko bude dobré. Jediným fúknutím.“ Zostalo predo mnou dvanásť schodov univerzálnej veľkosti. Aspoň nateraz.

MINÚTOVÁ DEPRESIA Fajčiac cigaretu, vidím na námestí dieťa. Uteká. Radostne pomedzi lúče vianočného osvetlenia. Barbie v ruke, malé vlásky. Jasný obrázok. Obrátim svoju pozornosť kúsok vpravo. Mama a babka. Obe fajčia. Vedľa mňa. Vravím si, že ešte to nie je také zlé. Dievčatko príde usmiate, že sa má dnes ísť kúpať. Vraj nepôjde. Mame sa nechce. Krik. Babka odchádza za roh bez slova. Dieťa aj mama sa spytujú, čo sa bude diať. Mama vraví dcére, nech nejde za babkou. Dieťa odpovedá otázkou: „Aby na mňa nepadla a aby som potom neplakala?“ Ticho. Babka sa o chvíľu vracia, vraj bola skontrolovať, či niekto niekam išiel. Ťažké alkoholové doliny pretvárajúce sa do rovín. Má staré, svetlosivé vlasy, zoschnutú tvár ako jesenný kameň a štyri zuby v ústach. Mama má o šesť viac. Dcéra niečo medzi mamou a babkou. Práve si spomínam, že mama a babka žili, keď som bol malý, u nás na sídlisku. Kryštály boli všade. Teraz ich už nepozdravím, pozerám na ne, čo sa z nich stalo, s malou nádejou pomôcť aspoň dieťaťu spod lavíny následkov, keď chodia okolo mňa. Ony si ma nepamätajú. Spomínam si, ako sa ma mama dieťaťa pýtala, či viem, koľko má minúta sekúnd. Posmešne, očakávajúc správnu či nesprávnu odpoveď. Odpovedal som šesťdesiat. Minúta MÁ šesťdesiat sekúnd. Obklopená skupinou kamarátov, začína sa smiať. Vraj kto ma to učil. V škole ma to učili. Dieťa s niečím ako rodina odchádza do pravdepodobne bezkúpeľnej noci a ja sa pýtam, kto to naučí JU.

Oliver Kožár

LEŽATÁ OSMIČKA Slovo. Plné túžby. Túžba plná slov. Plnosť túžobného čakania. Nás dvoch spája bez priezor. V jedno. Pocit. Plný strachu. Strach plný pocitov. Ležatá osmička spojených tiel. Nám spolu utká silu kormidiel. V budúcnosť. Opojenie. Plné eufórie. Eufória plná opojenia. Ostrov vo vesmíre plnom dotykov. Naša metalická planéta tajných slov. V nirváne. Láska

KRÍDLA Nemôžem sa ti pozerať do očí, lebo stratím sa v tmavom lese. Nemôžem sa ťa dotýkať, lebo krídla rozprestriem. Nemôžem cítiť tvoju vôňu, lebo vzlietnem ponad zem. Nemôžem ťa objímať, lebo každý deň klamať chcem. Že toto nie je sen, že temný les rajom je, že krídla zamatovo jemné sú, že letím nocou plnej úžasu. Nemôžem. Aj keď veľmi chcem!

PEPSI Nepičuj, vezmi si tú Pepsi a poď! Smrť básnikom, smrť nám dvom! Ticho po búrke pretkanej úžasom! Nezmyselne zmyselná story. v ktorej každý túžil po svojom! Ty po ničom a my po všetkom! Som za teba vďačný, slovom i písmenom! Zhora dole prehnitý sebaklamom! Nepičuj, vezmi si tú Pepsi a poď! Dotkni sa duše a kameň do nej hoď! Objím ma celú najvoňavejším snom! Nádych, výdych vo mne, smädní za krásnom! Tancuj nahý vo svete zapredanom! Vzala som Pepsi, bodka za prázDnom!

SNY Zatvor oči. Nechaj plynúť svet svetom. Máš sny, tak máš všetko. Zatvor oči. Nechaj dúhu dýchať v tvojej duši. Predstav si úsmev minulej doby ako tancuje teba a mení sa na prítomnosť. Máš sny, máš všetko. Zatvor oči. Čo vidíš?

Eva Belánová

Byt zíval prázdnotou Nila Renard Nad mestom sa sťahovali tmavé mračná. V týchto končinách a v tomto ročnom období neboli ničím zvláštnym, rovnako ako chladný vietor, ktorý narážal do tiel ľudí. Len najväčší odvážlivci alebo blázni mali v sebe dostatočne slabý pud sebazáchovy, aby vyšli do tohto neprajného počasia. Hlavne, keď sa po okolí pohybovali oni. Amsterdam v ten deň pôsobil ako posol zlých správ. Ženská postava sa tisla k dverám panelového domu. Roztrasenou rukou sa pokúšala trafiť kľúč do zámku a zmiznúť z ulice skôr, ako sa rozsvietia všetky lampy. Pár mahagónových očí sa nervózne obzeral cez rameno. Čoho sa mohla žena tak báť? Bývala v jednej z tých bezpečnejších štvrtí a nebola ani ničím výrazná. Žiaden z klasických pripitých chrapúňov by o ňu s najväčšou pravdepodobnosťou neprejavil záujem. Spod čiernej čiapky jej miestami trčalo pár modrých prameňov. Zvyčajne bledá tvár teraz naberala červený odtieň, líca vyštípané od mrazivého vzduchu. Snažila sa zaboriť krivý nos do nahusto navrstveného šálu rovnakej farby akej bola čapica. Telo, ktoré by niektorí nazvali „krvou a mliekom“ bolo zhrbené, čím nedalo vyniknúť svojej prirodzenej výške, a ukrývalo sa vo výrazne žltom, po kolená dlhom kabáte. Práve sa v jeho vreckách pokúšala voľnou rukou nahmatať druhý zväzok kľúčov. Mala ich veľa. A mala v nich zmätok. Vždy bola zábudlivá, preto nebolo výnimočné, že správny kľúč objavila až na niekoľký pokus. Jej telo zalial príjemný pocit tepla, keď do zámku konečne zastrčila ten správny kus železa, po otočení sa ozvalo trhané zacvakanie a bytovka ju po urputnej námahe vpustila dnu. Zabuchla za sebou presne v momente, keď pouličná lampa na druhej strane cesty zaliala asfalt žltobielym svetlom. Päť poschodí vyšla po svojich. Táto stavba síce bola vybavená výťahom, no prejsť sa raz za čas tiež neuškodilo. Žiarovka v osvetlení vedľa schodiska blikala a vrhala na okolité steny groteskné tiene. Na každom poschodí bol pohybový senzor, ktorý rozsvietil svetlá. Ten mal však dosah len chabé dva metre a akonáhle sa človek dostal na nasledujúce schody, pohltila ho úplná tma. Nebyť tej desivej blikajúcej lampy na prízemí , cítila by sa ako v tom horore, kde sa každý zdroj svetla postupne vypínal, aby sa hlavné monštrum mohlo dostať k hrdinom príbehu a pozabíjať ich. Takéto myšlienky mala zakaždým, keď sa ocitla v tme, preto jej padol kameň zo srdca akonáhle prekročila prah dverí s číslom 502. „Som doma,“ odrazilo sa od stien natretých na sivo, avšak byt zíval prázdnotou. Skopla z nôh čierne čižmy, až potom si dala dole kabát a následne aj šál a čiapku. Dlhými „klavírnymi“ prstami si prehrabla vlasy, ktoré jej lenivo padali na ramená a odmietali držať akýkoľvek oku lahodiaci tvar. Pretrela si unavené oči, tmavé kruhy sídliace pod nimi. Vydala sa krátkou chodbou do kuchyne prepojenej s obývačkou. Na čiernej koženej pohovke bola pohodená farebná deka, pokrčená, dôkaz nedávnej prítomnosti ľudského tela. Pravý kútik sa jej zdvihol do krivého úsmevu, keď na ono miesto vrhla krátky pohľad. Následne však len mierne pokrútila hlavou a upriamila pozornosť na vidinu jedla. Počas celého procesu prípravy večere bolo v byte ticho.

Položila na jedálenský stôl tanier s niekoľkými krajcami chlebu obaleného vo vajci a vypraženého na oleji v panvici. Bolo to rýchle jedlo, ktoré mala v obľube už od detstva. Po svojej ľavici položila sklenenú fľašku s kečupom, po pravici stál hrnček s čajom, z ktorého sa ešte parilo. Vyhrnula si rukávy čierneho roláku, začala obtrhávať kúsky chlebu a vkladať si ich do úst. Keď sa dostala už k tretiemu krajcu, ozvalo sa tiché šuchotanie spoza dverí, nachádzajúcich sa kúsok od balkónu, akoby tam niekto chodil a zároveň nevládal vykonávať poriadny pohyb. „Tak tu ste!“ nadšene vyhŕkla a zjedla posledný kúsok chlebu. „Ako ste sa mali? Dúfam, že dobre. Prepáčte, že som prišla až teraz, skôr sa nedalo, veď viete akú mám šéfku.“ Popri rozprávaní sa zdvihla, vzala zašpinené riady a odniesla ich do drezu. Pohľad jej padol na niekoľko ďalších špinavých tanierov a hrnčekov. Umyje to neskôr. Prešla k balkónu, mastnú ruku si zo zvyku utrela do nohavíc vínovej farby, potom ju položila na presklené dvere a zahľadela sa na ulicu. Mesto už stihla pohltiť noc. Pouličné lampy sa pokúšali ožiariť každý kút, no nebolo to v ich moci. Prstami nahmatala vypínač na stene medzi balkónom a dverami spálne. Žiarovky v kuchyni a obývačke zhasli, byt pohltila tma. V tieňoch budov a stromov sa mihali siluety. Najprv ich bolo len pár, postupne ich však pribúdalo. Čím viac ich bolo tým rýchlejšie sa pohybovali. Akoby sila a rýchlosť jednotlivca závisela od toho, či je sám alebo v skupine. Z ulíc sa ozývalo škrípanie kovu, opadávanie omietky pod náporom pazúrov a škriekanie. To neľudské, uši trhajúce škriekanie. Šuchotanie za dverami spálne sa zmenilo na škrabanie. „Dnes som sa stretla s Havranom. Viem, viem, nemáte ho rady, veď ani ja nie. Ale máme spoločných priateľov. Nevyhnem sa stretnutiu s ním. Vravel, že už niekoľko dní nevidel Tigricu. A Čerešňový kvet sa tiež niekam vyparil. Vraj ich dostali. Ale ja som ich videla. Pred pár dňami. Aj dnes.“ Cez okno hľadela priamo do dvoch párov žiariacich, po krvi bažiacich očí, ktoré ju sledovali z tmy. Mestom sa rozoznela siréna, všetky svetlá na chvíľu zhasli a potom sa rozžiarili na modro. Jej pokožka, pokrytá UV svetlom, postupne odhaľovala tetovania, ktoré boli inak ukryté pred zrakom sveta. Dvere zapraskali pod náporom niečieho tela. Škriekanie. To neľudské, uši trhajúce škriekanie. Drevo sa stalo poddajným, ohýbalo sa podľa potreby, i keď to znamenalo jeho devastáciu. Škriekanie. Ticho noci, hučanie sirén a škriekanie. Búchanie a škrabanie na vchodové dvere. Škriekanie. Vedela, že táto chvíľa raz príde. Zo začiatku ju to desilo, časom sa s tým však zmierila. Práve v tejto chvíli bola jej myseľ naplnená zmesou nepokoja, hnevu, niekde v kútiku jej hlavy sa krčil strach, no zároveň ju zalievalo zvláštne teplo. Očakávala tento deň ako návštevu starého priateľa, s ktorým sa už dlho nevidela. Bola z toho nervózna, avšak i tak sa tešila. Z predsiene sa ozvalo hlasné buchnutie, ťažký predmet narazil na podlahu. Ostré zapraskanie dreva sa odrazilo od prázdnych stien miestnosti. Sirény, škrabanie, šuchotanie, škriekanie, buchot, výkrik, steny natreté na červeno. A potom ticho. Dlhé a mučivé. Cez rozbité sklo balkónových dverí dnu prúdil studený vzduch, pohrávajúc sa so záclonami nad oknami. Byt zíval prázdnotou. 50

Fotografie: Denisa Stratilová

šéfredaktor Roxana Snøv grafika Roxana Snøv jazykové korektúry Vladislava Horváthová Kristýna Komárková redakčná rada Vladislava Horváthová Nila Renard Veronika Bajnoková Mišel Klempová Jana Bystrianská Alexandra Hornáková Oliver Kožár Dominik Štrbo Klára Harajdová Lily Wonderland Karolína Hudcová Denisa Stratilová Kateřina Gálová Ďakujeme nezávislým prispievateľom za ich texty.

nájdete nás instagram @casopis_artup facebook Art Up web www.casopisartup.sk e-mail artupslovakia@gmail.com