3. číslo: Mimo reality by Art Up

NOVEMBER 2019

ART UP

MIMO REALITY

Nezapomenutelný Dalí Fabryho odsudzovaná lyrika Butoh

Art Up je mesačník o umení a kultúre združujúci kreatívnych ľudí zo Slovenska a Česka. Človek by povedal, že v 21. storočí budú mať mladí, ale aj dospelí ľudia prehľad o umení a kultúre či už vlastnej alebo zahraničnej. Povedomie však čoraz väčšmi klesá, pretože to ďalšie generácie skrátka nebaví, v škole ich do toho nútia a oni si vlastne ani nevedia utvoriť poriadny obrázok. Art Up čitateľovi sprostredkuje iný pohľad na umenie a kultúru ako takú, pretože táto téma má veľkú súčasť v živote každého jedného človeka. Predstaví mu svoju stránku vnímania. Zároveň ukáže, že umenie dokáže byť zaujímavé a skutočne sa v ňom čosi odzrkadľuje. Odhalí kultúru od samého počiatku a poskytne zázemie mnohým nádejným umelcom.

V prípade záujmu publikovania vašich článkov, poézie či prózy nás neváhajte kontaktovať na e-mailovej adrese artupslovakia@gmail.com.

EDITORIÁL Sny. Čo sú zač? Odkiaľ sa vzali? Ako je možné, že akonáhle zatvoríme oči a upadneme do hlbokého spánku, v mysli sa nám vytvárajú tie najrôznejšie obrazce, situácie či tváre? Núti ma to zamýšľať sa nad nereálnosťami, nad predstavami, ktoré ma zvierajú vo svojej hrsti vždy, keď zaľahnem do postele. Niekto sa snov bojí a nazýva ich nočnými morami, iní sa nemôžu dočkať toho momentu, keď sa konečne odpútajú od okovov reality a aspoň na chvíľu majú šancu byť kýmkoľvek sa im zapáči.

Množstvo umelcov a ich diela sa viažu na sny. Radi zabŕdajú do nereálnych možností, ktoré v bežnom svete nie sú možné. Vyžívajú sa vo fikcii, ktorú odtrhávajú od zaužívaných vecí či momentov. Vytvárajú obrazy, ktoré človeku ani nemusia dávať zmysel, tak absurdné či snové sú. Umelci sa chcú odlíšiť, chcú vyniknúť z davu. Chcú prekročiť hranice. Chcú byť mimo reality. Táto téma je skutočne obšírna. Nezačalo to dadaizmom či surrealizmom, fikcia, sny a ich stvárňovanie tu bolo dávno predtým. Dnešnej spoločnosti však najviac povedia mená ako Salvador Dalí, Tristan Tzara, André Breton či Max Ernst. Väčšine ľudí ale ani prinajmenšom tvorba týchto pánov nedáva logiku. Nuž, a prečo? Pretože ich diela nemajú logiku. Sú to iba sny či náhodne pospájané slová, verše. A pritom majú koľkokrát naozaj hlbokú myšlienku, iba sa to tak na prvý pohľad nezdá.

Roxana Snøv, šéfredaktorka

OBSAH 5 7 9 13 15 17 19 21 25 29 31 33 35 37 39 40 41 42 43 44 45 47

Nezapomenutelný Dalí Dadaizmus ako myšlienkový a umelecký smer Vlastný svet poézie rôznych kútov sveta Butoh Fabryho odsudzovaná lyrika Camera Obscura Kto je Alexander Wang? Umenie Cartageny Frida Art Café (rozhovor) Andalúzsky pes Pena dní Frida Sofiin svět Vinci Dadaizmus v oblakoch Terapie realitou Ty a ja, ... Holub, ... Láva (Ne)chcený únos, ... Medzerami, ... Foto okienko od Sau

Nezapomenutelný Dalí „Každé ráno když se probudím, zažívám znovu to nejvyšší potěšení – že jsem Salvador Dalí.“

Salvador Dalí. Katalánec narozený v květnu roku 1904 jako už druhý Salvador v pořadí. Jeho starší bratr, který to jméno také nosil, zemřel krátce před jeho narozením ve věku nedožitých tří let. Krátký časový úsek mezi smrtí prvního a narozením druhého z bratrů vedl Salvadora k myšlence, kterou nosil celý život, a to že je pouhou reinkarnací svého předchůdce. Od rodičů se mu dostávalo nejen v oblasti umění velké podpory. Ve věku třinácti let mu otec uspořádal první výstavu v prostorách jejich domu, v němž měl také od útlého dětství svůj ateliér. Neměl však jen výtvarné nadání, vynikal také v literatuře, sochařství a filmu.

Být Dalím považoval za svůj životní sen, byl si svým idolem, drogou i přítelem. Většina jeho obrazů měla sexuální nebo různými cestami znepokojující podtext. Ve svých dílech kombinoval absurditu s reálnými věcmi a vytvářel díla, která nenechala člověka v klidu.

Důležitým mezníkem a startem v jeho celoživotním tempu byl okamžik přijetí na madridskou Školu umění. V té době byl ještě nepolíbený surrealismem, za to zběhlý v experimentování s uměním ve směrech dadaismu a kubismu. Také se zde seznámil se svým budoucím kolegou Luisem Buñuelem. Školu by býval úspěšně dokončil, bohužel mu zkoušející nepřišli adekvátní a byl po rozepřích vyloučen.

Roku 1931 namaluje snad svůj nejznámější obraz Perzistence paměti. Právě na tomto obrazu se objevuje jeden z typických Salvadorových symbolů a to rozteklé hodiny, které mají symbolizovat teorii relativity jíž byl velkým obdivovatelem. Dalšími symboly byli pak sloni na tenkých nožkách a mravenci. Ti pro něho byli ztělesněním smrti a zla.

Krátce na to odjíždí do Paříže, kde se setkává se svým velkým vzorem a inspirací Pablem Picassem. Nachází zde svůj charakteristický styl a díky známostem se dostává do skupiny avantgardních umělců, kteří ho s otevřenou náručí vítají. Také se jedná o období, kdy si nechává po vzoru Velázqueze narůst knír. Přes odcestování do Paříže zůstává v kontaktu se svým přítelem Luisem Buñuelem, se kterým natáčejí krátký surrealistický film Andaluský pes. Nejedná se o film v pravém slova smyslu, jde spíše o snímek tvořený z mnoha záběrů. Jedná se o příběh ženy a muže zasazeného do surrealistického prostředí bez času a určitého prostoru. O Dalím můžeme říct, že byl sám uměleckým dílem. Považoval se za boha a byl známý svými egoistickými výroky, kde se vyvyšuje jako génius. 5

Život se mu kompletně převrací, když roku 1929 potkává svou osudovou lásku Galu. V době seznámení byla vdaná, ale o pět let později už jsou svoji. V době jejich seznámení už také zcela propadá surrealismu a stává se tak oficiálním členem pařížské umělecké skupiny.

Ve třicátých letech je vyloučen z umělecké skupiny, neboť sympatizuje a obdivuje vládu diktátora Franciska Franka. Jeho bývalí kolegové se k němu chovají jako kdyby byl mrtvý a píšou proti němu nepřátelské články. Po pár letech proto i s Galou odcestuje do Spojených států, kde se dostává ještě do většího podvědomí. Tam napsal svou autobiografii Tajný život Salvadora Dalího. Po návratu zpět do Španělska se začíná věnovat sochařství. Do svých děl také přidává náboženské motivy, neboť opět konvertuje ke katolictví. Inspiraci hledal Dalí celá ta léta všude na světě. Největší mu však byla Gala, jeho osudová láska. Byla jeho múzou, kterou maloval a uctíval. Vzhledem k věkovému rozdílu, který mezi nimi byl, a dalším faktorům s ní Dalí nikdy nepočal dítě. Ačkoli mu právě Gala pomohla ujistit se, jaká je jeho sexualita, netajil se tím, že byl přitahován chlapci a muži. Z dětí měl, podle jeho slov, panickou hrůzu. Nazýval je monstry.

Sám se pak vyjádřil takto: „V podstatě však nechci další bytosti spojené se svým jménem. Nechci předávat Dalího. Chci, aby všechno skončilo se mnou. Navíc jsou všechny děti géniů pitomci. Děti, které nic nevytvářejí, vás pošpiňují a nosí vaše jméno, aniž by pochopily, kdo jste. A potom, má láska ke Gale je uzavřený svět, protože má žena je nezbytné uzavření mé vlastní struktury." Když pak jeho žena v roce 1982 umírá, Dalímu se zbortí svět. Přestává malovat a ubírá se na zámek v Púbolu, který Gale koupil a kde také zemřela. Několikrát se poté pokusil o sebevraždu. Při jednom pokusu zapálil celý pokoj a pod tlakem přátel byl nucen vrátit se do místa svého narození. Odchází pak na konci ledna roku 1989 v úctyhodném věku 84 let. Je pochován v kryptě svého muzea. alí nazýval muzea hřbitovem umění. Proto si postavil své vlastní v jeho rodném městě Figueres. Muzeum má sytě růžovou barvu a jeho střechy jsou ozdobeny ohromnými vejci. Ve městě žije spousta lidí, kteří si Dalího pamatují, například samotný ředitel muzea. Ten o něm mluví jako o zodpovědném a přátelském člověku. Nachází se tu například loď, na které s Galou vyráželi na moře. V muzeu je úplně zbytečné hledat nějakou chronologii, je totiž přesnou kopií jeho života.

Dalí Anatomicus Snímek fotografa Phillipa Halsmana, který začal s Dalím spolupracovat ve čtyřicátých letech. Jedná se o jednu z nejznámějších surrealistických fotografií.

Dalí se svou múzou Galou.

Dílo Poslední večeře je dodnes klenotem expozice v Národní galerii umění ve Washingtonu D.C.

Karolína Hudcová

Dadaizmus ako myšlienkový a umelecký smer Dadaizmus ako umelecký smer bol vo svojej podstate na protest vtedajšej 1. svetovej vojne a jej hrôzam. Vznikol vo Švajčiarsku v jednom literárnom kabarete, presnejšie 5. februára 1916, no vtedy sa jeho sláva zaznamenávala skôr v literárnej tvorbe. Až po roku sa priklonil viac k tej výtvarnej. Tento smer mal viesť ľudí k novému mysleniu, novému vyjadreniu pocitov, spochybňovať zaryté pravidlá, odmietať estetické normy, stať sa protestom proti vojne, ľudskej hlúposti, vtedajšej kultúre. Skrátka mal byť provokáciou, brať život s humorom, upustiť uzdu fantázii a najdôležitejším prvkom bolo vyjadriť rozdiel medzi bezstarostným životom detí a vojnou. Aspoň to bolo to, čo chceli docieliť hlavní predstavitelia dadaizmu. Ako vlastne vznikol sa doteraz presne nevie. Možno náhodou a možno len noví umelci dotvorili prvé diela francúzskeho maliara Marcela Duchampa, ktorý vymyslel v roku 1913 objekty nazvané Ready Mades, kde sa využívali estetické prvky, napríklad použité a nefunkčné mechanické predmety. Taktiež sa už vtedy objavovali iné metódy tvorenia, a to koláž, kde obrazy vznikali z rôznych roztrhaných papierov, výstrižkov z novín, fotografií, či textilu. Priateľ Marcela Duchampa, Francis Picabia (francúzsky avangardný maliar a básnik) emigroval do USA, kde propagoval dadaistický smer spolu s M. Duchampom a dokonca založili aj dadaistickú pobočku. Rýchlo sa rozšíril do celej Ameriky a Európy, kde neskôr, v roku 1917 vznikla prvá galéria venovaná uznávaným umelcom, ktorí boli dadaizmom inšpirovaní. Ani názvom sa dodnes nevie, kto tým chcel čo povedať. Podľa väčšiny ľudí by malo byť vytiahnuté z otvoreného slovníka Huga Balla (nemecký spisovateľ). 7

Marcel Duchamp

Vo francúzštine znamená slovo dada hojdací koník. V dnešnej dobe ho používame ako nadávku pre hlúposť, či nevedomosť, no v období prvej svetovej vojny to bol ich životný štýl a cieľ niečo zmeniť. Nezmysel a náhoda. Dva dôležité piliere, na ktorých bol dadaizmus postavený v malej reštaurácií Cabaret Voltaire. Tu umelci viedli diskusie, konali sa tu výstavy, tanečné predstavenia a dokonca aj koncerty klasickej či černošskej hudby. V roku 1918 vznikol Berlínsky dadaizmus, kde sa vytvorila nová technika, tzv. asambláž – trojrozmernosť. Hlavným predstaviteľom bol Kurt Schwitters, ktorý túto techniku nazval po svojom, Merz. Išlo o to, že na obraz pripevňoval, alebo inak dával (lisoval, viazal, zváral), rôzne predmety. Používal gombíky, lístky na vlak, kartóny, papiere či železné drôty. Bol jeden z mála umelcov, ktorí tvorili aj po zániku tejto doby. Od roku 1924 pracoval na slávnej Merz-Bau, čo bol stĺp, kde pripájal stále ďalšie a ďalšie časti, presne ako na obrazy. Avšak krátko na to utiekol pred nacistami do Nórska, takže ho nemohol dokončiť. Preto začal nový kus, a potom ďalší, no ani jeden nedokončil. V roku 1920 bola zorganizovaná výstava fotokoláže kolínskymi umelcami, no kvôli obscénnostiam a sťažnostiam ju nakoniec policajti uzavreli. Okolo roku 1921 sa skupina rozpadá, odchádzajú do Paríža, kde zisťujú, že po vojne tento smer nemá takú atraktivitu ako na začiatku a hlavne u nich dochádza k nedorozumeniam, čo má za následok, že Tzara Tristan (rumunský básnik), ktorý bol na čele dadaistov, vyhlásil zánik hnutia. Historik umenia Marc Dachy tvrdil, že dadaizmus zmizol tak rýchlo, ako sa objavil.

Mišel Klempová Merz-Bau

Vlastný svet poézie rôznych kútov sveta Na Slovensku sa do literatúry po roku 1945, najmä čo sa poézie týka, zaraďujú skupiny autorov, ktoré síce spolu nespolupracovali, no predsa ich niečo spájalo. Preto by sa ich poézia dala definovať ako veľmi podobná, čo sa týka zámeru. Literatúra a celková tvorba autorov bola prísne riadená a ovplyvňovaná politickým režimom v našej krajine. Niektorí básnici sa režimu podriadili, iní sa na nejaký čas so svojou tvorbou odmlčali, veľa z nich dokonca emigrovalo, no podaktorí s názorom, pravidlami a útlakom výrazne nesúhlasili, a preto sa snažili o akúsi reformu, zmenu a zbavenie spoločenských ideálov lží. Autorom, ktorí sa rozhodli ísť proti režimu, veľmi dopomohol v roku 1956 časopis Mladá tvorba, kde mohli publikovať svoje básne, avšak len do roku 1970, keďže bolo jeho vydávanie zastavené opäť z politických dôvodov. Na konci 50. rokov 20. storočia vzniklo zoskupenie básnikov, ktoré sa označovalo ako tzv. Trnavská skupina. Patrili sem básnici, ako napríklad Jozef Mihalkovič, Ján Stacho, Ľubomír Feldek a Ján Šimonovič. Hovorilo sa im aj konkretisti či expresívni senzualisti. Ich tvorba bola plná experimentov, metafor, asociácií a bola ovplyvnená rôznymi avantgardnými smermi, no najmä nadrealizmom. Nezvyčajnú poéziu začali tvoriť z nepochopenia štandardných básnických postupov a snahou odlíšiť sa. Na začiatku 60. rokov 20. storočia sa dostali do popredia autori, ktorí boli nazývaní Osamelí bežci. Sem sa zaraďujú Ivan Štrpka, Peter Repka a Ivan Laučík. Spísali rôzne manifesty, napríklad Návrat anjelov – „Vojna je pre našu generáciu rovnako abstraktný pojem ako komunizmus.“ a Prednosti trojnohých slávikov. Odmietali akékoľvek zasahovanie politickej ideológie do literatúry.

Vyznačovali sa originálnou poetikou, ba dokonca sa vedeli odlíšiť aj jeden od druhého, pretože sa snažili o rozvoj básnickej polyfónie a poéziu považovali za sebavyjadrenie každého jedinca. Za najviac kritickú a kontroverznú skupinu básnikov sa považuje tzv. Barbarská generácia, ktorá vznikla až v roku 1992. Členmi boli Kamil Zbruž, Andrijan Turan, Ján Litvák a neskôr aj Robert Bielik. Jeden zo zakladateľov, Kamil Zbruž, vydal Manifest Barbarskej generácie, kde napísal: „Nikam nepatriť a nedôverovať.“ Tvrdí, že boli spolu s básnickými kolegami proti všetkému a všetkým, a že cítili, akoby do slovenskej kultúry ani nepatrili, akoby boli cudzincami vo vlastnej krajine. Snažili sa do slovenskej literatúry priniesť niečo nové, čo ešte nikto pred nimi nedokázal. Kamil Zbruž sa dokonca neskôr zaradil k dadaistom a dodnes tvrdí, že ich cieľom bola čisto len zábava. V jednom rozhovore spomenul, že na obálke ich jedinej spoločnej knihy s názvom Barbar(u)ská ruleta sú vyobrazené semená rastliny Cannabis indica, a priznal, že k ich životnému štýlu patrili aj omamné látky. V knihe nájdete rozhovory, autorské literárne texty, a teda aj celú pravdu o barbarskej generácii. Zaujímavosťou je, že sa v knihe okrem textu vyskytujú aj prázdne strany, ktoré mali podľa autorov svoj zámer. Veľa ľudí knihu poslalo na reklamáciu, no autori tvrdia, že všetko závisí od uhla pohľadu, pretože aj prázdne stránky či ticho dokážu byť poetické. Kamil Zbruž sám napísal text, ktorý nesie názov Zľútostia dvoch. Má byť výsledkom experimentovania s počítačovým programom, ktorý popiera tradičnú básnickú formu. Metóda je založená na asociačných skratoch a má pripomínať zhalucinovaný svet a agresívnu estetiku veľkomestských sprejerov.

Ján Stacho: Slovo „Čas v ohni a slovo. A plameň, voľný v priestore, ten čistí. Je preto duch v celibáte zachrípnutého ohňa. Tak nahé ako vtáctvo nebeské a v rúchu z ľaliových vôní – je. Ako bolo na počiatku, tak slovo oťaželo v nás. Priťažké stopy na taký mladulinký sneh.”

Ivan Štrpka: Útržky (úteku) „Držím ťa (pevne) za plece ľahké ako sneh. Niet prečo sa obzerať. Niet za čím. Ani kam (na hranici prudko dýchajucich tvorov). Tlmená vlna neistoty na nervóznej križovatke nás ľahko lízla: cez matné sklo fľaše, z ktorej hltavo a rýchlo pijeme, aby duch (akejsi pochybnej a naliehavej správy) nestihol (zakričať ani) vystúpiť z nej von –”

O Barbarskej generácii sa zvyklo hovoriť aj ako o slovenských beatnikoch. To, do akej miery je toto tvrdenie oprávnené, známe nie je, keďže neexistujú žiadne fakty, ktoré by svedčili o tom, že sa slovenskí autori zámerne inšpirovali tvorbou Beat generation. Treba však podotknúť, že spoločné znaky tam určite prítomné sú. Beat generation je hnutie amerických autorov z 50. až 60. rokov 20. storočia, často označované aj ako zbitá či porazená generácia. Beatnici útočisko či ukľudnenie nachádzali v jazze, ktorý im pomáhal v ich tvorbe, a neraz ich básne pripomínali rytmus jazzovej hudby. Básnikov spájala vidina neobmedzeného a slobodného života, kritizovali konzervatívnosť vtedajšej spoločnosti, cítili sa neprijatí, často holdovali drogám a ďalším omamným látkam. V básňach využívali vulgarizmy, voľný verš, s obdivom zobrazovali nahotu či sexualitu, chýbala interpunkcia. Boli proti akýmkoľvek pravidlám, ktoré spoločnosť nastavila, preto mali pocit, že sú vyhnancami z americkej reality. Najznámejšími predstaviteľmi z americkej Beat generation boli poeti Allen Ginsberg, Lawrence Ferlinghetti, Gregory Corso a prozaici Jack Kerouac, Ken Kesey. Týmto americkým hnutím či už konkrétnym členom sa inšpiroval nejeden zahraničný autor. Asi najznámejším ovplyvneným autorom je český spisovateľ Václav Hrabě. Jeho najväčšou inšpiráciou bol práve beatnik Allen Ginsberg a jeho obdivovateľ mal tú česť stretnúť sa s ním tvárou v tvár. Obdiv amerického autora sa v textoch Václava často a viditeľne vyskytuje. Na rozdiel od amerických beatnikov sa však Václav Hrabě snažil vyhýbať vulgarizmom a napriek tomu dokázal vyjadriť hlboké city, pohoršenie či srdcervúce myšlienkové pochody. V jeho básňach prevláda jesenná melanchólia, v pozadí možno vyčítať atmosféru počas vojny, no prítomné sú aj ľúbostné motívy. Neodmysliteľným prvkom je aj prítomnosť jazzu, ktorý k Beat generation jednoducho patrí. Okrem poézie napísal jedinú poviedku s názvom Horečka, údajne bol autorom aj divadelnej hry, ktorá sa však nikdy nepodarila nájsť.

Niektoré jeho básne boli zhudobnené českými spevákmi či kapelami, ako napríklad Báseň skoro na rozloučenou od Václava Neckaře či Náměsičná od hudobnej skupiny Budoár staré dámy. Všetky jeho texty vyšli až po roku 1991. Sám Václav sa svojich textov v knižnej podobe nedožil. Zomrel vo svojich dvadsiatich štyroch rokoch nešťastnou náhodou na otravu oxidom uhoľnatým, keď sa v jedno skoré ráno vrátil do svojho bytu. A pretože bolo chladno, pred spaním si prikúril plynovým sporákom. Zo svojho spánku sa už nikdy neprebudil.

Václav Hrabě: Ukolébavka „A ty spíš a možná se ti zdá něco tak krásného že na to do smrti nebudu mít Dobrou noc Jsi krásná i když spíš Dobrou noc Je slyšet jak přichází den Pomalu jako by se vracel z flámu Bloudí ulicemi hospod a chrámů Teď zívá Zastavil se na rohu Spi Já nemohu“

Vladislava Horváthová

BUTOH Naše oči sú prostriedkami, ktorými vnímame realitu. Dovoľujú nám vidieť veci tak, ako ich chceme vidieť alebo aké sú. Lenže čo ak nás môžu niekedy sklamať? A čo ak to, čo vidíme, sa nám nemusí javiť normálne alebo nás to môže vyviesť von z reality? Stačí sa pozrieť na japonský netradičný tanec butoh [butó], ktorý má korene v polovici 20. storočia. Bol to čas, keď sa ľudia snažili spamätať z vojny alebo jej prostredníctvom vyjadrenia sa kládli odpor. Zbombardované Japonsko nieslo následky vojny a bolo pohltené industrializáciou či neustálym napätím v štáte. Zakladateľ tanca Kazuo Ohno sa snažil absurditu týchto činov vyjadriť za pomoci tanca, ktorý zachytával kontrast s tým tradičným. Každý pod slovom tanec vidí telo, ktoré sa hýbe do rytmu hudby, niečo estetické, čo v nás evokuje krásno. Harmóniu tela v rytme hudby.

Avšak predstavte si, ako vás telo a jeho rytmus môžu vyviesť z reality. Biele, vychudnuté, no pevné telo posiate bielym púdrom, ktorý dokáže dokonale podčiarknuť pohyb každého jedného svalu. Maska na tvári, občas vytvorená za pomoci mimiky, často naháňajúca strach, údiv, prekvapenie či hrôzu. A do toho neharmonický rytmus hudby. Tanečník, ktorého zámer nie je tancovať v harmónii hudby ani jej prispôsobiť pohyb tela. Tanečník, ktorý tanec butoh predvádza, chce vyjadriť transformáciu vnútorných obrazov, ktoré v sebe nosí. Butoh nemá pravidlá ani kroky, ktoré sa dopredu treba naučiť. Ide o improvizáciu, o precítenie daného okamihu alebo o odovzdanie nejakej správy pomocou vyvedenia diváka z reality. Sú to neharmonické pohyby končatín, práca s výrazmi tváre. Občas počujeme ticho, inokedy krik, priveľký dupot alebo len jemné dotýkanie sa zeme pod nohami tanečníka. Chce zachytiť to, čo sa nám javí nereálne, a udiviť nás z toho, čo vidíme. Často po predstavení v Japonsku sa divák pýta, či to, čo videl, bola skutočná realita. Predstaviteľ tanca butoh zavedie pozorovateľa von z reality, na miesto, kde mu tú realitu ukáže, aj keď sa v nej nenachádza. A to preto, že realita je často absurdná alebo je lepšie, keď sa nám javí neskutočná. Kristína Schmidtová

Fabryho odsudzovaná lyrika

Erotika, dekadencia, rúhanie. To je Fabryho stavanie sa proti konvenčnej lyrike. Od slovenského nadrealizmu delí svetový surrealizmus len malá odchýlka. Slovenskí básnici sa snažili priblížiť spôsobom písania avantgardných velikánov ako André Breton či Guillaume Apollinaire, no ich idea nebola v spoločnosti medzivojnovej doby nikdy akceptovaná. Debutová zbierka Rudolfa Fabryho, Uťaté ruky z roku 1935, ľudí poburovala a predovšetkým znechucovala. A práve táto zbierka sa považuje za počiatky slovenskej verzie surrealizmu, aj keď nadrealistická sedmička (Rudolf Fabry, Štefan Žáry, Pavol Bunčák, Ján Brezina, Ján Rak, Július Lenko, Vladimír Reisel) slovenských poetov ešte oficiálne nebola sformovaná. Za oficiálny začiatok nadrealizmu sa považuje až rok 1939, kedy sa v Bratislave konal večierok nadrealistických básnikov. Nikto nepotrebuje byť literárnym vedcom, aby dokázal rozoznať nadrealistickú báseň od klasickej lyriky. 15

Stačí si prelistovať zopár strán z Uťatých rúk a už len grafické úpravy bez čítania zbierky na nás pôsobia nevšedne. Kniha sa začína preškrtnutým prológom, akoby to bola Fabryho prvá snaha protestu od konvencie. Stáva sa priekopníkom v grafickej atypickosti medzi slovenskými poetmi. Niektoré ukážky textov sú písané ručne, obliate atramentovou škvrnou. Zásadne je vynechaná interpunkcia, čo je jeden z hlavných znakov surrealizmu. No najviac zo všetkých básní zarezonuje Pokazený písací stroj. Pokazený písací stroj bledé súmraky ja a ty skvelá cigánka podobáme sa kokaínu bledší než jej srdce záhradky moja záhradka do vašich zubov sny bižutéria v mliekárni občas bolí Pokazený písací stroj

Text naschvál pôsobí nezmyselne, neusporiadane, mätúco. Celok samotný nedáva význam, máme pocit že nám nezanechal žiadny odkaz. No v skutočnosti sme sa ponorili do Fabryho hlbokého vedomia bez toho, aby sme o tom vedeli. Jednak spomína tvrdé drogy, ktoré boli pre surrealistov hlbokou studňou inšpirácie a zároveň naráža na primitívnu detskú kartovú hru. Oslavuje krásu cigánky, ktorá mu mohla byť múzou. Hovorí sa, že mal pre ne slabosť. Vizuálna forma bola silnou stránkou avantgardných prúdov. Básnici po prvýkrát experimentovali, písali sprava doľava, ignorovali pravidlá pravopisu, chceli sa odlíšiť, vzbúriť, ale aj zaujať. Snažili sa vo svojich básňach zachytiť bordel v medzivojnovej Európe a vyjadriť pocity nezmyselnej vojny. Fabry sa rovnako ponoril hlboko do svojho vedomia a písal automaticky. Jeho básne sú opovážlivé a drzé. Využíva dekadentné prirovnania a rýmy a nebojí sa rozprávať o sexe, smrti, drogách či o Kristovi. Zároveň má básne, ktoré znejú veľmi jednoducho a pripomínajú detské riekanky. Hrá sa so slovami ako malé dieťa a na základe podobností slov tvorí automatický text. Deti deti bomba letí zastavil sa v cintore všetky hroby poore (ukážka z Vtáčí snem) Síce bolo v období surrealizmu veľkou inšpiráciou čerpanie zo zážitkov na omamných a psychadelických látkach, no o našich slovenských nadrealistoch také informácie nie sú nikde spomínané. Môžete sa dočítať z Fabryho cestopisných reportáží (Ako chutí svet) ako sa raz otrávil indickým čajom na Sri Lanke a spôsobilo mu to blúznenie až na dva dni, no len ťažko sa to dá prirovnávať k bohémskemu typu života, ktorý ovládol Francúzsko. Veronika Bajnoková

CAMERA OBSCURA Camera obscura, neboli dírková komora je první fotoaparát, který byl používaný jak fotografy, tak malíři. Funguje na principu otvoru, který je na jedné stěně, kudy prochází světlo s obrazem na druhou stěnu. Pokud tedy dáme cameru obscuru před nějaký obraz, uvidíme jej i na horní stěně, jen převráceně. Tento obraz se mohl následně obkreslit, proto to používali rádi i malíři, měli díky tomu přesnější scény. Leonardo da Vinci byl jedním z malířů, kteří si cameru obscuru oblíbili. Ačkoli si cameru obscuru představujete jako nějakou krabici, tak tomu tak není, jelikož to není jediný způsob, jak může vypadat. Její podoba může být i dům, který má malinké kulaté okno, přes které prochází obraz na protilehlou stěnu uvnitř domu.

Pokud bychom chtěli cameru obscuru vytvořit doma, tak máme více možností, jak to udělat… Jako první možnost můžeme vzít krabici od bot, do které uděláme malý kulatý otvor, dovnitř krabice ve tmě dáme světlocitlivý materiál a zakryjeme díru. Jakmile si najdeme místo, které chceme snímat, díru odkryjeme a světlocitlivý materiál necháme osvítit. Poté jej vyvoláme. Také to celé můžeme udělat jednodušší a digitální technikou. Vezmeme si digitální zrcadlovku, odděláme objektiv a na jeho místo nalepíme tmavou izolepu, do které jehlou uděláme malý otvor.Dále budeme fotit na manuální nastavení fotoaparátu, jelikož na ostatních programech náš fotoaparát rozpozná, že objektiv je oddělaný. Vaše výsledné fotografie budou vypadat jako z 16. století. Sau

Kto je Alexander Wang? Alexander Wang – Jeho meno sa poslednou dobou v módnom priemysle dostáva čím ďalej tým viac do popredia. Má len tridsaťpäť rokov a už dnes je americkým úspešným módnym návrhárom súčasnej módy. Poprednými znakmi Alexandrovej módy sú komfort, šik, ktorý sa dá aj využiť, mestský štýl (módnymi návrhármi nazývaný aj ako M.O.D. – models-off-duty (modelky mimo služby)).

Alexander, narodený rodičom taiwanského pôvodu v San Franciscu, už ako osemnásťročný utiekol z rodného mesta do New Yorku študovať súkromnú umeleckú školu Parsons School of Design. Po dvoch rokoch štúdia vzdelávanie prerušil s myšlienkou založenia si vlastnej značky. V roku 2007 Alexander vystupuje so svojou prvou kolekciou (zväčša pozostávajúcej z kašmírových svetrov) na svetoznámej týždňovej sérii prehliadok New York Fashion Week. Ani rok 2008 nie je pre neho menej úspešným, než bol ten predošlý. Vyhráva totiž prestížnu cenu Vogue Fashion Fund, ktorou získava dvadsaťtisíc libier pre rozšírenie svojej dizajnérskej firmy. Alexandrovým učiteľom sa stáva Diane von Furstenberg. Alexander dokladá fakt, že jeho matka a Anna Wintour sú jeho pravými rukami. V roku 2009 vychádza rozšírená kolekcia T, ktorá sa skladá z bavlnených tričiek, tielok, tričkových šiat či sandálov na platforme. Neskôr taktiež vychádza celá kolekcia kabeliek a v roku 2011 Alexander uvádza do sveta svoju prvú kolekciu tenisiek. Počas New York Fashion Week v roku 2012 otvoril Wang kamenný obchod s vlajkovou loďou v Soho. Momentálne má Alexander po celom svete otvorených šestnásť obchodov. V jeho obchodoch pracuje spolu 138 ľudí. Wangova značka sa stala rodinným biznisom. Dennis, jeho brat, pracuje ako hlavný finančný poradca. Jeho švagriná, Aimie, je hlavnou riaditeľkou, a jeho matka sa na firme taktiež podieľa.

Alexandra Hornáková

Umenie cARTageny Cartagena je prístavné mesto v Španielsku. Ponúka hneď niekoľko druhov umenia – či už ide o street art alebo architektúru. Prechádzky medzi stavbami vás vtiahnu do iného sveta. Môžete napríklad vstúpiť do jedného z najpôsobivejších modernistických zázrakov Cartageny, a to do 100-ročnej radnice na námestí Plaza del Ayuntamiento. Ak sa lepšie pozriete na fasádu, zistíte, že je zložená výlučne z bieleho mramoru a pokrytá miestnym zinkom. Môžete dokonca zahliadnuť pár dier od guliek či diel. Ďalším skvostom je prekvapivo rímska pamiatka – múzeum divadla. Objavilo sa pod zrúcaninou starej katedrály, ktorá bola takisto zničená počas ostreľovania v čase španielskej občianskej vojny. Skoro dve tretiny divadla zostali stále na mieste, čo umožnilo vykúzliť podobu, akú môžete vidieť dnes. V múzeu sa dajú študovať rôzne artefakty, vypísané preklady, plakety a podobné historické unikáty.

Vojna z rokov 1936-1939 bola nepochybne jedným z najdesivejších momentov v španielskej histórii a ani Cartagena sa neubránila jej ničeniu. Preto pravdepodobne vzniklo múzeum španielskej občianskej vojny. Uvidíte, čo ľudia museli prežiť, uvidíte originálne znaky či propagandistické plagáty a dozviete sa mnohé konkrétne zaujímavosti o danej udalosti. Cartagena sa určite môže bez problémov pýšiť nádherným námestím spojeným s pešou ulicou podobnou roklinám, ktorá je vydláždená výraznými mramorovými dlaždicami. Ulica je čisto udržiavaná a môže sa pochváliť jednými z najlepších modernistických budov v Cartagene. No a čo sa týka kontroverzného umenia street artu, ktoré rozdeľuje ľudí na dve skupiny, Cartagena vôbec nezaostáva. Nádherné nástenné maľby nájdete na každom rohu. Nie sú to klasické graffiti, ale skutočne premyslené a nápadité obrazy, na ktoré chcete len mlčky hľadieť. Vladislava Horváthová

Rozhovor s majiteľkou Frida Art Café Michaela Krštenníková pochádza z Liptovského Mikuláša, kde vyštudovala hotelovú akadémiu. Časom sa ako malé dievča presťahovala spolu s rodičmi do Piešťan, kde žije doteraz. Niekoľko rokov mala sen, že si otvorí kaviareň. S príchodom kľúčového zlomu v jej živote sa sen napokon splnil. Našla krásny priestor v srdci Trnavy, dala do neho kus svojej duše a nazvala ho Frida Art Café.

1. Čo vás viedlo k tomu, že ste otvorili kaviareň? Ako ju vnímate? Čo to pre vás znamená? Do what makes your soul shine… Milujem kávu a ešte viac koláčiky. Miest, kde som sa ale cítila naozaj príjemne a rada som sa tam vracala, bolo veľmi málo. Kaviarne sa rokmi menili a kvalita sa zlepšovala, o to ťažšie bolo nájsť miesto, ktoré sa rozvíja a prináša niečo nové a príjemné pre svojich zákazníkov. Môj vizuál a predstava v hlave boli celkom jasné. K otvoreniu mojej kaviarne ma viedla hlavne túžba vytvoriť si priestor, kde sa budem realizovať, robiť veci, ktoré milujem a mám rada. Zároveň vytvoriť priestor pre ľudí, ktorí to nadšenie budú zdieľať spolu so mnou. Je to miesto, z ktorého chcem, aby vyžarovalo to, čo cítim. Chcem podporovať začínajúce projekty, maliarov, spisovateľov, básnikov, hudobníkov a iných umelcov. Vytvoriť vo Fride miesto, kde sa budú stretávať priatelia a komunita ľudí, ktorá bude mať rada nielen naše služby, ale aj nás ľudí, ktorí sme súčasťou Fridy. Frida je moja srdcová záležitosť, milujem dni a čas, ktorý tam môžem tráviť. Neskutočne ma napĺňa spoznávať nových ľudí, keď sa k nám ľudia vracajú, lebo sa u nás cítia dobre, a zo zákazníkov sa stávajú priatelia. To je presne ten pocit, pre ktorý to robím, ktorý ma napĺňa a robí šťastnou. 2. Je zložité viesť úplne novú kaviareň? Ako to zvládate a čo vás motivuje ísť vpred? Viesť novú kaviareň je určite náročné, najmä z pohľadu nastavenia všetkého tak, aby tá moja predstava nebola len vizuálom v hlave, ale aby bola aj realitou. Je pravda, že ešte veľa vecí potrebuje dozrieť, potrebuje ten správny čas, a ja určite plánujem omnoho viac, ako teraz môžu ľudia vo Fride vidieť alebo zažiť. Tak, ako ja nechcem robiť veci urýchlene a zbrklo, si na všetko nechávam dostatok času, aby to v konečnom dôsledku bolo už naozaj dobré a kvalitné. Dopredu ma ženie každý jeden zákazník, ktorý sa na mňa usmeje, ktorý sa ku nám znova vráti a pochváli kávičku či koláčik. Alebo sa príde len tak pozrieť a porozprávať sa s nami. Veľká vďaka patrí, samozrejme, aj ľuďom v mojom okolí, ktorých mám rada a ktorí ma podporujú. To, že veria vo mňa a tešia sa so mnou, mi dáva neskutočnú silu a radosť v to, čo robím, a že to, ako to robím, je tak správne.

3. Vaša kaviareň je založená na výrazných umeleckých prvkoch – obrazy, básne, knihy. Viete nám k nim a k ich autorom povedať viac? Moja predstava bola hneď od začiatku jasná. Kaviareň musí dýchať umením, niečím novým, neokukaným, ideálne v spojitosti s podporou mladých a šikovných ľudí, ktorí sa v dnešnej dobe len veľmi ťažko môžu prezentovať na verejných miestach, kde bežne chodia ľudia. Preto aj názov Frida bol inšpirovaný známou umelkyňou Fridou Kahlo. Ona je pre mňa a moju kaviareň takou patrónkou. Ľudia, ktorí u mňa majú vystavenú svoju tvorbu, sú mi veľmi blízki. Myslím si, že každý by o nich mal vedieť a tešiť sa z ich vášnivej tvorby rovnako ako ja. Lebo ako sa hovorí, podpor tých, ktorých podporiť treba, miluj tých, ktorí milujú teba. V kaviarni je veľa diel a aj produktov, na ktorých pracoval vždy niekto s vášňou, víziou ukázať a dať von niečo zo seba. Ako pre mňa je srdcovka Frida, pre nich sú rovnakou vášňou veci a produkty, ktoré vytvorili. V každom prípade by to bolo asi na ďalší článok, aby som o každom z nich niečo povedala. Ale veľmi pekne im ďakujem, že sú súčasťou Fridy. Moje ďakujem určite patrí Evke Belanovej (poézia), Roman Machata Art (obraz Fridy), Miške Matúšovskej, Miškovi Bažalíkovi, Matejovi Kubincovi, Monike a Ľubkovi z Elizabeth cukrárne a kaviarne, chlapcom z Herbert sirupov a Manaroots a v neposlednom rade Katke Saganovej so svojimi výrobkami SunRoot. A aj vy, Roxana, ste už spolu s časopisom súčasťou Frida rodiny. :-) 4. Keď sme sa prvý raz stretli ohľadom predaja časopisu, povedali ste mi zaujímavú myšlienku. Týkala sa konkurencie zo strany ostatných kaviarní v Trnave a naozaj ma zaujala a zmenila môj pohľad na isté veci. Porozprávate nám o tom? Haha, ja niekedy toho narozprávam, že si ani nepamätám čo. Ale asi viem, čo máte na mysli. Veľa ľudí sa ma pýta, či sa nebojím otvoriť podnik v dobe, kedy omnoho väčšie projekty a podniky rastú a vznikajú ako huby po daždi. Moja odpoveď je: „Nebojím sa vôbec.“ Ja žiadnu kaviareň neberiem ako konkurenciu. Sama mám v Trnave veľa kaviarní, ktoré rada navštevujem. Ľudia majú radi rozmanitosť a idú tam, kde to majú blízko alebo na čo majú chuť. Ja si osobne myslím, že žiadny podnik nemá takých zákazníkov, ktorí nikde inde nepôjdu a nebudú chcieť vyskúšať niečo nové. 26

Dôležitý je podľa mňa aj postoj samotných majiteľov podnikov. Časy, kedy chodili s kľúčmi a buksou pre tržby bez toho, aby reálne do toho vložili kus seba, sú už preč. Preto treba stále skúšať, vymýšľať a prinášať ľuďom niečo nové. Načúvať im a priniesť im to, čo im chýba inde. 5. Máte nejaké špeciálne ciele, ktoré chcete s kaviarňou dosiahnuť? Alebo nejaký sen? Samozrejme, že sa chcem stále posúvať, a je veľa vecí, ktoré plánujem, určite sa o nich každý dozvie v ten najvhodnejší čas. Momentálne je mojím najbližším cieľom dostať sa s Fridou čo najviac do povedomia študentov a domácich, aby si k nám našli cestu, aj keď len na kus reči. Každý je u nás vítaný. 6. Chystáte v najbližšej dobe niečo špeciálne – nejaké vylepšenia, novinky, možno akcie? Plánujeme robiť vo Fride hudobné večery, čítania, výstavy, besedy a taktiež nejaké prekvapenia, ktoré si nechám zatiaľ pre seba. Každopádne, určite sa je na čo tešiť. Som presvedčená, že to bude pre každého príjemne strávený čas. Veľmi sa na to tešíme. 7. Keď sme sa spolu rozprávali, padla v konverzácii ďalšia zaujímavá myšlienka. Tolkien mal spolu s priateľmi už ako veľmi mladý svoju obľúbenú kaviareň, kde tvoril. Myslím, že Frida by mohla mať potenciál raz „zažiť“ niečo podobné. Ako to vidíte vy? To by bolo naozaj úžasné. Či bude niekto u nás tvoriť, alebo mu pomôžeme sa nejako na štartovacej čiare odprezentovať a podporiť ho v začiatkoch, alebo bude u nás tráviť len svoj čas pri kávičke, verím, že sa zapíšeme do sŕdc čo najväčšiemu počtu ľudí, že im bude Frida chýbať a budú u nás chcieť byť pokojne aj trikrát za deň. Verím, že sa staneme súčasťou životov študentov, ktorí v Trnave strávia svoje študentské časy, a raz za dvadsať rokov na stretávke si spomenú aj na malú kaviarničku, v ktorej sa schádzali. Bez ohľadu na to, čo mne a Fride budúcnosť prinesie, už teraz ma urobila šťastnou. A ja verím, že ľudia na nás nikdy nezabudnú, a teším sa na moment, keď zažijeme Tolkiena 21. storočia. Chcem ti odkázať, že sa na teba teším a že ti budeme robiť tú najlepšiu kávičku na svete, aby si tvoril a žil svoj sen tak, ako ja. :-)

8. Chcete sa v budúcnosti rozšíriť do iných miest, prípadne do zahraničia? Hm, asi aj áno, ale neviem, či to bude úplne rovnaký koncept… Predsa len je Frida len jedna. Nikdy ju nič nenahradí. Mám v hlave ešte veľa projektov a verím, že aj na tie príde čas, no teraz je mojím stredom vesmíru Frida tu v Trnave. 9. Viem, že maľujete obrazy. Je niečo, čo by ste spravili pre ostatných umelcov alebo im niečo odkázali? Nikdy sa nevzdávaj toho, čo ťa robí šťastným. Buď otvorený v myšlienkach a vnímaní sveta okolo. Tvor a neboj sa svoju tvorbu posunúť a ukázať ľuďom. Každá kritika by ťa mala posunúť niekde ďalej. V živote sú dôležité dve veci – byť odvážny a láskavý. Nauč sa byť odvážny a vyhni sa obmedzenému zmýšľaniu a ľuďom, ktorí by mohli zabiť v tebe tvoju vášeň. No zároveň buď láskavý, lebo len to, čo do sveta a ľuďom dáš, sa ti v živote vráti späť. Roxana Snøv

Andalúzsky pes Un Chien Andalou – film, ktorý svojou bizarnosťou dostáva ľudí na kolená.

Každý milovník umenia 20. storočia sa minimálne raz stretol s týmto filmom, či už len z počutia, alebo sa k nemu dostal vďaka láske k španielskemu maliarovi Salvadorovi Dalímu. V dnešnej recenzii sa pokúsime bližšie rozobrať tento snímok. Andalúzsky pes je 16-minútový krátkometrážny film, ktorý si vďaka svojim, často až brutálnym, scénam vyslúžil cenzurovanie vo viacerých kinách. Aj napriek svojej morbídnej podobe však toto dielo, ktoré vzniklo pod rukami Luisa Buñuela a Salvadora Dalího, ukrýva mnoho skvostných metafor, ktoré na seba vo filme nadväzujú. Ako príklad si môžeme dať úvodnú scénu, kde muž britvou prereže ženské oko na polovicu. Avšak namiesto toho, aby sa daný skutok udial hneď po momente, kedy muž priloží britvu k oku, čin je nahradený záberom na mesiac, cez ktorý prechádza oblak vodorovným, plynulým pohybom. Je to priamy odkaz na to, čo sa má udiať v nasledujúcej scéne. V inej scéne máme možnosť vidieť muža s dierou v dlani, z ktorej vyliezajú mravce. Žena so zdesením a štipkou zhnusenia pozoruje, zatiaľ čo muž nechápavo skúma svoju dlaň. A v ďalšej scéne sa obaja pozerajú cez okno na ulicu, kde sa dav ľudí hemží okolo odseknutej ruky pohodenej na zemi. V neskoršej scéne sa mieša sexuálna tematika s hrôzostrašnými bizarnosťami, kde sa najprv muž snaží dostať milenku do svojej moci a keď mu napokon ujde, muž sa k nej snaží dostať, zatiaľ čo za sebou ťahá dva klavíry, na ktorých spočívajú mŕtve osly. Každá z týchto scén bola svojím vlastným spôsobom morbídna, zarývala sa divákovi do pamäte.V prípade, že je divák citlivou dušou často rozjímajúcou nad zmyslom existencie, určite mu na nejakú dobu nedala spať. Film Andalúzsky pes prekračuje základné rozprávačské schémy. Dej uväznený v snovej realite, uvrhnutý do grotesknej štylizácie, ktorá podtrháva kompozíciu snímky. Funguje ako tok iracionálnych výjavov, náboženských videní, halucinácií, sexuálnych a násilných významov. Niet divu, že bol

určitou skupinou ľudí v 20. storočí považovaný za návod k samovražde. Toto dielo, i keď je krátke a pre mnohých ľudí nezmyselné, ukrýva mnoho významov, tajomstiev či podprahových správ, ktoré však každý jedinec vníma inak, po svojom. Napriek tomu, že dielo nie je rozprávkou, uvádza ho veta: „Kde bolo, tam bolo.“ Začína smrťou, a zároveň ňou končí, no nemusí to byť reálny osud postáv. Je snáď film odkazom na pominuteľnosť ľudskej existencie? Poukazuje na to, ako rýchlo môžeme prísť o naše životy? Ako kruto sa k sebe ľudia dokážu správať? Aká špina a aké zverstvá ovládajú našu spoločnosť? Možno chceli

tvorcovia povedať práve tieto veci. A možno to nebola ani jedna z nich. Posúdiť je to ťažké. Čo vám však viem povedať s istotou, je fakt, že tento film by si mal určite pozrieť každý. Pretože bez ohľadu na to, ako nezmyselný a zbytočný vám príde, zanechá v duši a v mysli stopu, ktorej sa nezbavíte. Andalúzsky pes spojil nezameniteľný režisérsky talent s velikánom surrealistickej maľby a vďaka tomu vznikol film, ktorý sa zapísal do kolektívneho povedomia ako znepokojivý, a zároveň nadpozemský. Akoby bol priam mimo reality.

Nila Renard

Pena dní Pena dní je ďalším z radu celovečerných filmov, ktoré si vzal na starosť slávny francúzsky režisér Michel Gondry, ktorému ako námet poslúžila rovnomenná kniha od Borisa Viana.

Tento film bol pre mňa prvým stretnutím s režisérskymi schopnosťami Michela Gondryho, a tak som nevedela, čo presne mám očakávať. Bola som pripravená na romantickú komédiu v trochu fantastickom svete, pri ktorej si oddýchnem a odreagujem sa. Veď predsa, obsah sľubuje svet, kde autá majú volant v kufri. Volantov v kufri som sa síce nedočkala, avšak režisér ponúka omnoho viac šialeností, a tak som si v polovici filmu na tento detail ani len nespomenula. Ďalšou vecou, ktorá tento film odlišuje od klasického, romantického žánru, je jeho kompozícia a aj príbeh samotný, ktorý sa z idealistického a optimistického postupne mení na bezvýchodiskový a ponurý. Tieto zmeny sa odohrávajú nie len na tvárach hercov, ale aj na pozadí diania. Z obrazu sa postupne vytrácajú farby, pocity úzkosti u divákov režisér dosahuje krivými tvarmi a stiesnenými priestormi. Jeho láskavý humor sa pribúdajúcou ťažkou atmosférou mení na tvrdý výsmech.

Ústrednou dvojicou filmu sú Colin a Chloë v podaní Romaina Durisa a Audrey Tautou. S Romainom Durisom som sa stretla vôbec prvýkrát a jeho podanie optimistického a otvoreného vynálezcu Colina som si zamilovala. Colin je postava plná nekonečných a kreatívnych nápadov. Jeho pianokteil, piano, ktoré podľa tónov aké sa na ňom zahrajú, pripraví kokteil, je toho len dôkazom. Na prvý pohľad by sa dalo povedať, že je šťastným mužom. Má dostatok peňazí, aby žil pokojný a šťastný život, má plno priateľov, avšak chýba mu niekto, kto by s ním zdieľal strasti aj radosti života. A tu nastupuje na scénu mladá a krehká Chloë. Keď som videla meno Audrey Tautou medzi hercami, nebola som si istá svojimi pocitmi. O jej schopnostiach som nepochybovala, avšak nebola som si istá, či mi dvojica Tautou a Duris sadne. No už po pár scénach roztomilej, milej a trošku nadpozemskej Chloë sa moje obavy rozplynuli a ja som si ich postupné zaľúbenie i prvotné menšie rozpaky zamilovala.

Ak sa pustíte do tohto snímku, nečakajte povrchnú a trošku strelenú romantickú záležitosť. Vo filme sa riešia mnohé závažné otázky, ktoré Gondry majstrovsky zakomponoval do, na pohľad absurdného príbehu. Gondry ponúka zobrazenie túžby po láske, platonickú lásku, ktorá dokáže prerásť až do posadnutosti, aj veci, ktoré je človek ochotný obetovať pre milované osoby.

Klára Harajdová

Frida

Při zamyšlení nad tématem Mimo realitu si představíme všichni spoustu věcí. Mně pro toto spojení jako první napadla Frida Kahlo, má nejoblíbenější umělkyně, kterou jsem si zamilovala nejen díky jejímu dílu, ale především díky její vzpurné a energické povaze a díky její extravaganci. Pro mě je tato žena skutečnou umělkyní. Frida Kahlo, mexická umělkyně známá svými autoportréty, ale také svým aktivismem (konkrétně šlo především o politický a sexuální aktivismus). O krásné ženě typické svým srostlým obočím slyšel nejeden z nás, ne všichni však znají její životní příběh plný bolesti, ale také lásky a odhodlanosti. Před tím, než jsem film viděla, jsem upřímně moc nevěděla, co od toho čekat. Viděla jsem pár biografických filmů (ne o Fridě), které se příliš nezdařily, a tak jsem se obávala, že tento snímek zapadne do řady nezdařilých pokusů o ztvárnění něčího života. Hned po pár okamžicích jsem však 33

věděla, že tento film bude jeden z těch povedených. Celý příběh je velmi dobře zpracován, stejně jako prostředí korespondující s jejím životem – ulice, lidé, hudba. Americká režisérka Julie Taymor se filmu zhostila velmi dobře, příběh krásně koresponduje a je vložen do velmi věrohodného prostředí. Stejně tak Salma Hayek se své role zhostila velice dobře. Biografický film z roku 2002 se Salmou Hayek v hlavní roli nás hned ze začátku přenese pár okamžiků před hrozivou nehodu, která Fridě navždy změnila život. Srážka autobusů skončila tak, že Fridu probodla železná tyč a téměř jí rozdrtila páteř a zlomila nohu v několika částech. Film nám ukazuje v prvních okamžicích ty nejtěžší chvíle Fridina života, vidíme její dlouhou léčbu a téměř ztrácíme naději, spolu s její rodinou a doktory, že ještě někdy bude chodit. S hlavní hrdinkou prožíváme její příběh i její bolesti, které má po celý svůj život.

Krom bolestných chvil prožíváme i její velkou lásku a zároveň velké zklamání s Diegem Riverou, kterého ztvárnil Alfred Molina – komunistickým aktivistou a malířem, kterého si Frida nakonec vezme. Můžeme vnímat i jejich velmi bouřlivý vztah, protože Diego byl velký záletník. Frida se svou horkokrevnou povahou však Diega i přes to vše milovala. Po Diegově aféře s Fridinou sestrou se však rozvedli, později se ale znovu vzali. Všechny okamžiky jsou tak živé, že jsem občas měla pocit, jako bych ve filmu byla s nimi. S Fridou jsme až do jejích posledních chvil.

Jako velká fanynka Fridy Kahlo mohu říct, že tento film byl velice povedený, a to jak prostředím, tak hereckými výkony. Myslím, že je to velká osvěta o jejím životním údělu, který ne každý znal. Pokud se zajímáte o biografické filmy, mohu tento jen doporučit, protože budete tajit dech při mnoha zvratech a nebudete moci odtrhnout oči až do samého konce.

Kateřina Gálová

Sofiin svět světově nejžádanější dějiny filozofie

Sofiin svět. Kniha s nepříliš obvyklým tématem z pera norského učitele filozofie Josteina Gaadera, které nikdo nedával moc nadějí. Knihu neplánovalo vydat ani norské nakladatelství, kterému ji autor nabídl. Nakonec se stala nejúspěšnější knihou poloviny devadesátých let a to i po komerční stránce. Autor knihy Jostein Gaarder se narodil v Oslu v polovině dvacátého století do učitelské rodiny. Ačkoliv vystudoval jazyky a teologii, věnoval se celé desetiletí výuce filozofie a literatury. Už dříve s kolegy pracoval na knihách o historii náboženství a právě filozofie, bohužel se jim nikdy nedostalo oprávněného úspěchu. Pár let poté vydal svou vlastní knihu Sofiin svět, která nabrala neočekávaného úspěchu, byla přeložena do více než 50 jazyků a v roce 1995 se stala vůbec nejprodávanější knihou na světě. To ho motivovalo, aby zanechal učitelství a šel se naplno věnovat psaní. „Historie však ukáže, že mnohé z toho, co považujeme za samozřejmost, před jejím soudem neobstojí.“ Kniha je pomyslně rozdělena na dvě části, v každé z nich pak dominuje jedna postava. První z nich je Sofie. Čtrnáctiletá dívka, která jednoho dne najde v poštovní schránce obálku s otázkou: Kdo jsi? Tím začíná její kurz filozofie poskytovaný jistým Albertem Knoxem. Kromě filozofie však také začne narážet na indicie směřující k jisté Hildě, která je pak dominantní postavou druhé části knihy. Není však onen kurz jen přípravou na mnohem těžší pravdu než fakt, že většina lidí mezi patnáctým a sedmdesátým rokem života se ani na vteřinu nezamyslí nad světem kolem nás? Poměr mezi částí, která obsahuje příběh a tou, která má za úkol nám představit ony dějiny, je obsahově téměř vyrovnaný. Na první pohled se může zdát, že je kniha věnována mladšímu čtenáři, ačkoli doporučený věk je od 15 let.

Podle mého názoru je to však kniha pro všechny generace, neboť nikdy není pozdě zamyslet se nad těmi nejprostšími otázkami: Existuje Bůh? Odkud se vzal svět? Je něco po životě? Co se mi na knize také velmi líbilo bylo to nejsrozumitelnější pojetí náročných témat, je dost možné, že i právě proto je kniha tak vyhledávána. Autora filozofie fascinovala už od útlého dětství, i díky tomu je hlavní hrdinka nedospělého věku. „Když jsem byl malý, měl jsem silný prožitek toho, že žiju v nějakém zázraku, že celý svět okolo mne je magický. Pořád jsem s tím chodil za nějakými dospělými a říkal jsem jim: „No není ten svět úžasný? A není úžasné, že v něm žijeme?“ A všichni mi odpovídali: „Ne, vždyť je to úplně normální!“ A tehdy jsem si sám sobě slíbil, že já nikdy nebudu dospělý, nikdy se nedostanu do situace, kdy bych si na život zvyknul a bral ho jako něco daného. A zvládám to i díky tomu, že jsem začal psát tyto knihy,“ řekl autor v rozhovoru pro magazín Aktuálně. Každý, kdo hledal poklidný, srozumitelný příběh bude překvapen, jaký dokáže mít spád. Sofiin svět dokáže poučit ale zároveň šokovat. Dokáže však také zpomalit čas a najít vám chvilku, kdy se v našem uspěchaném světě zastavíte a zjistíte jak zajímavý ve skutečnosti je. Mladou Sofii si zamilujete stejně jako jejího čtyřnohého přítele Herma. Autor doplnil knihu mnoha citáty, ať už svými nebo citáty a výroky filozofů z dob ještě před narozením Krista. Knihu hodnotím jako velmi povedenou, vzdělávací a milou, které vděčím za objevení filozofie, mojí lásky k ní a světa, který není zdaleka tak obyčejný a nutně zlý, jak se na první pohled zdál.

Karolína Hudcová

Vinci Traja muži v kanalizačnom podchode hľadia na malý, vyše päťsto rokov starý obraz, ležiaci na zemi medzi tehlami a prachom. Z diaľky sa ozývajú policajné húkačky a vzduch je plný adrenalínu. „Toto je tá Mona Lisa?” opýta sa jeden. Druhý sa zasmeje a zloží si masku. „Jej sestra.”

Poliaci vedia byť svetoví. Takto by sa dala opísať ľahká komediálna detektívka Vinci z prostredia nádherného Krakova, plná vtipných narážok a priekupníkov umenia. Notorický zlodej Cuma (Robert Więckiewicz) je na istý čas prepustený z väzenia kvôli akože chatrnému zdraviu. Okamžite je kontaktovaný starým známym, obchodníkom Faterom, ktorý má pre neho lukratívnu ponuku. Milión eur za najznámejší obraz v Poľsku - Dáma s hranostajom. Ten visí v Galérii Čátorijských v Krakove. Cuma neváha ani sekundu a o pomoc požiada niekdajšieho kumpána Juliana. Ten má však vlastný život a ku Cumovmu zdeseniu sa rozhodol zmeniť sa a stať sa policajtom. Takže teraz má hrdina príbehu hneď niekoľko problémov naraz nervózneho kamaráta, zdanlivo neuskutočniteľnú lúpež najvzácnejšieho obrazu Poľska a k tomu všetkému ešte všetečnú bandu policajtov, ktorí ho sledujú na každom kroku. Avšak on nie je z tých, ktorí sa vzdávajú. Keď obraz putuje do Japonska, má dva mesiace na to, aby vymyslel geniálny plán. 37

Režisér Juliusz Machulski podáva film odľahčene, prelína v ňom životy dvoch kamarátov, ktorí sa vybrali každý opačnou cestou. Hoc sa môže zdať, že je dej prvoplánový, po ozajstnom zamyslení sa divák uvidí, že každá scéna má svoj účel a film je natočený veľmi premyslene a šetrne. Dialógy nie sú nezmyselné, práve naopak. Nie je ich veľa, ale sú rovnako vtipné, ako poučné. Veľmi dobrá scéna je, keď Cuma nakupuje dynamit. Keď poprosí dvadsať kíl, chlap sa zaškerí a hovorí: „Dvadsať? Čo ste, Al-Káida?” V mnohých detektívkach do samého konca neviete, na čom vlastne ste, až ku koncu prichádza veľkolepé rozlúsknutie. V tomto filme to tak je a zároveň nie je. Od začiatku vidíme, ako sa dve hlavné postavy snažia každý ulahodiť svojmu svedomiu, najmä Julian, stvárnený hercom Borysom Szycom, ktorý ako hrdý národovec ťažko nesie krádež Poľského dedičstva. Vo filme je veľmi nenásilne vložený aj jemný romantický podtón. Mnohé dobré snímky to zničí, no tu pôsobí vhodne a nenápadne vypĺňa dej.

Akcia sa strieda s pokojom a búrlivé emócie so scénami v nádhernom prostredí historického mesta, kde sa Julian stretáva s mladou Magdou, ktorá pre neho maľuje kópiu v domnení, že ide o úplne legálny biznis. Magda, ktorá vyzerá presne ako Dáma s hranostajom. Atmosféru skvele dopĺňajú aj scény šachových partií, hraných na nábreží rieky Vilsy. Mnoho kriminálnych filmov neskôr vzbudzuje nebezpečné chute u mladých ľudí, no tento film, hoc sa končí šťastne a spokojne pre každú zo zúčastnených strán, má prekvapivo výchovný efekt. Nevysmieva sa, úctivo a občas aj s humorom sú zobrazené aj policajné zložky, robiace svoju prácu najlepšie, ako vedia.

Na podľa mňa, na najkrajšiu scénu si musíte počkať až do úplného konca a aj vtedy budete šokovaní, lebo Vinci končí úplne inak, než by ste čakali a predsa by to pri hlbšom zamyslení sa ani inak byť nemohlo. A aj keď sa môže zdať, že všetkému rozumiete, treba čakať na koniec, aby sa ukázalo, čo to znamená ukradnúť Vinciho obraz. A prečo vlastne Vinci a nie Da Vinci? Aj to sa dozviete až na konci. Film nie je z tých, ktoré nájdete online na každej stránke, no skutočne sa ho oplatí pozrieť. Prinajmenšom kvôli očarujúcemu prostrediu jedného z najkrajších miest v Európe. Larisa Vitányi

DADAIZMUS V OBLAKOCH rýchly ste Bajúz zaistí človek sám automaticky kúsok spievali zbytky monsier chodil úradný ísť pokračoval premočený zroneného čakala ostrá zhmotnila výsledok z fantázie lenže Dobré celkom zhovárať po prúdiacich vnútornostiach nepočul žiarlivosťou pohľadu predátora Gupilovcov neušlo očí plných trochu mi zaliezol do pupíku sú na poletujúcej lavici Kto vie prečo vtedy doviedol dvoch, ktorých predáva Ach postupne posilní keď odmlčala sa Nila Renard

TERAPIE REALITOU

Slyšíte mě, slečno? Neslyším, pane. Očima mžím, však nenapadne mne… Co? Nic! Upadám do mdlob, nechci tu být. Dostáváte se za zeď, kde plánuji se skrýt. Chci být tu tak dlouho, jak se mi zamane, mohla bych, ale neslyším vás, pane.

Možná že mé nadání přináší nemoce, alespoň se tak tvrdí dlouhá léta. Nemohou mne za mříže přec dostat emoce, ač by to měla být jen dočasná meta. Tvrdíte mi, že mě fantazie ovládá, že nedokážu rozeznat zmatky v mysli. Řeknu vám jedno: „Vlezte mi na záda!“ neovládá mě docela, řídím se i smysly. Chci jen říct, že… budu dál toulat se s Máchou k jezeru klanět se hrdinům z řeckých bájí, děsit se monster, co přichází k večeru, hledat Šangri-lu v Himalájích. Každý den najdu jiné dobrodružství, slzy uroním nad novým příběhem, nepomohou mi žádná podpůrná sezení. prosím vás, pusťte mě z toho místa ven. Dejte mi do ruky papír a tužky, vypíšu se vám ze svých každodenních stresů. Jsem duše, kterou umění uřkly, nedokážu říct, zda realitu snesu. Karolína Hudcová

TY A JA

Možno ty a ja neprekonáme oceány, ale snáď prejdeme moria a dostaneme sa na pláž. Možno ty a ja sa nikdy nestretneme v tomto svete, ale vediac, že si, že som, sme spojení navždy. Možno ty a ja nikdy nezmeníme svet, ale so štipkou, ktorá je v nás, zmeníme životy ľudí naokolo. Možno tebe a mne nie je dovolené spolu žiť, ale tam v rozprávkovom svete, ktorý sme stvorili, budeme navždy pri sebe. Možno neuvidíme spolu západ či východ slnka alebo zatmenie, ale vediac, že ty stojíš na druhej strane oceánu a ja tu, nám dodáva nádej. Láska kvitne naveky, nikdy neodkvitá. Pretože tam, na tom mieste sa dejú divy, magickosť, ktorá prináša nás k sebe, a spolu naveky, iba ty a ja zostaneme.

Iba spomienka, ktorú ti venujem, príliš často prichádza tento sen a pokračovanie je iba túžbou, čo vo mne tlie? Magickosť tvojich slov... Alebo iba to, že si? Ale prečo tak ďaleko? Kam vedie cesta, ktorú sme si vybrali? Či minulosť je pravdivá? Prítomnosť akoby sa na chvíľu zastavila, bolesť obkresľuje úsmev a slová napísané: „Nič sa nedeje!“ Či sen má pokračovanie? Či sme my, alebo len ty a ja? Láska nádherne vzlietla, jagá sa, smeje sa ako list na strome, ale keď búrka priženie sa, kam odchádza nečakane? Nechá ma tu samú... Každú minútu nášho života by som mohla vyrozprávať dieťaťu a nájsť tam želania minulosti. Hovoria, že rozprávky majú vždy šťastný koniec, ale čo ak strom ožltne, zhodí svoje listy? Bude tam stáť nahý sám na večné časy? 41

S T R O M

Lily Wonderland

Sedím a pozerám von oknom z Coursey. Popíjam horúcu čokoládu. Na ulici je rušno. Dvihnem oči. Na budove oproti padá omietka. Všimnem si holuba sediaceho na streche. – Kto o ňom vie? – napadne mi. – Kto vie, že tam sedí? A kto vie o mne, že tu sedím, popíjam horúcu čokoládu a pozorujem holuba? Holub zrazu roztiahne krídla a odletí...

ZMÄTOK

HOLUB

Posteľ sa točí, koberce chcú ujsť. Všetko je inak po prebdenej noci. Izby sú prázdne, tak isto hlava. Myšlienok veľa, pocity rôzne. Kde sú tí všetci, čo včera tu boli? Znovu som kúpil mačku vo vreci. Posteľ sa točí. Koberce chcú ujsť. Všetko je dobré, jak po prebdenom ráne. Izby sú plné, tak isto hlava. Myšlienok málo, pocity žiadne. Tak už sa neboj. Bude to ľahké. Vyhrať ten boj. Ten boj...

Marián Dyno Burič 42

L Á V A

Noc ti šepká nevinné slová o láve, čo steká dolu tvojimi stehnami, potulujúc sa čarovnými miestami. Láva v tvojom lone vybuchnutá, je to klamárka nadchnutá. Najprv ťa popáli, vášeň v tebe rozpáli. Stekajúc stuhne a srdce ti z nej vybuchne. Tak tancuj so mnou, ako v ten večer, čo na bláznov sme sa hrali. Slečna, ukážte mi vaše srdce, čo ukrývate vo svojich veršoch. S čerešňami som tancovala, život do tvojho sveta divokého vdychovala. Prebdené noci s tebou krásne boli, dotýkajúc sa lávy čo rozum spáli. Kiežby sme veční v láve zaspali.

Kristína Schmidtová

(NE)CHCENÝ ÚNOS

Mohutný vietor vonku fúka, sledujem ho spoza okna a chcem, aby ma vzal za tebou. Po boku tvojom cítim sa svoja a pritom aj tvoja som. Závidím vetru jeho únik, ako premiestniť sa dokáže z nudného sveta. A nik mu to nezakáže.

BUĎ

buď mi umením tak krásnym a nežným buď ma umením tak krásne a nežne

V tých chvíľach si želám byť jemnou ako pavučina, nech ma vezme k tebe. Ale nie priveľa. Uniesol by ma ďalej a viac by som ťa nevidela.

ako ono je večné ty zotrvaj večne so mnou a tak sa stala múzou i umením ktoré mu mení život Vladislava Horváthová

MEDZERAMI

Ruky končia ramenom Na druhej strane končia tam, kam dosiahnu Rozsah dvadsaťštyri hodín, s rovnakou trasou sú tri rôzne dĺžky Písanie mi ide od ruky, keď si hromozvodná Ďaleko Hasnem nad sviečkou Mlčky Bleskovo som zaboril tvár do pomalých dlaní Rozotieram atrament s básňou na kraji Klesá mi sebanedôvera Klesá mi sebanevedomie Preberám sa z kómy začiatkom konca ramien A potom ostatné telo Na druhom konci storočia v tretej dĺžke Spoza rohu sa norí dieťa Čas sa vlečie za ním Zamŕzajúce ručičky Na ľavom zápästí Báseň na špičke prsta anjela renesančného obrazu Prst na špičke ruky Prepadávam medzerami na tvojom ciferníku (Písanie mi ide od ruky, keď si)

NA KONCE

Nedočkáva sa ho Ani včera nedočkal Znie ako smiech Bez prichádzajúceho konca Reprezentujúceho všetky – vychádzajú na jednom mieste Prečkáva A premieta si všetky začiatky filmov Na hrkotajúce ruky Na nemé zvončeky rozprávok Začiatok je oddelený od zvyšku iba druhou stranou listu On však dobre vedel, kedy prestať

Oliver Kožár

ŠÉFREDAKTOR

REDAKČNÁ RADA

Roxana Snøv

Mišel Klempová Larisa Vitányi Alexandra Hornáková Nila Renard Klára Harajdová Veronika Bajnoková Vladislava Horváthová Kristína Schmidtová Marián Dyno Burič Oliver Kožár Lily Wonderland Karolína Hudcová Kateřina Gálová Sau

GRAFIKA Roxana Snøv

JAZYKOVÉ KOREKTÚRY Vladislava Horváthová Larisa Vitányi Kristýna Komárková

Ďakujeme nezávislým prispievateľom za ich texty.

NÁJDETE NÁS Instagram: @casopis_artup Facebook: Art Up Web: www.casopisartup.sk Email: artupslovakia@gmail.com