4. číslo: Súčasní umelci by Art Up

DECEMBER 2019

ART UP

SÚČASNÍ UMELCI

Juraj Červenák Queen Taly Art

Art Up je mesačník o umení a kultúre združujúci kreatívnych ľudí zo Slovenska a Česka. Človek by povedal, že v 21. storočí budú mať mladí, ale aj dospelí ľudia prehľad o umení a kultúre či už vlastnej alebo zahraničnej. Povedomie však čoraz väčšmi klesá, pretože to ďalšie generácie skrátka nebaví, v škole ich do toho nútia a oni si vlastne ani nevedia utvoriť poriadny obrázok. Art Up čitateľovi sprostredkuje iný pohľad na umenie a kultúru ako takú, pretože táto téma má veľkú súčasť v živote každého jedného človeka. Predstaví mu svoju stránku vnímania. Zároveň ukáže, že umenie dokáže byť zaujímavé a skutočne sa v ňom čosi odzrkadľuje. Odhalí kultúru od samého počiatku a poskytne zázemie mnohým nádejným umelcom.

V prípade záujmu publikovania vašich článkov, poézie či prózy nás neváhajte kontaktovať na e-mailovej adrese artupslovakia@gmail.com.

EDITORIÁL Súčasné umenie – predovšetkým známe z anglického výrazu ako contemporary art – sa ráta približne od druhej polovice dvadsiateho storočia. Ubehlo odvtedy už niekoľko desiatok rokov, zrodili sa nové hviezdy a zanikli ešte väčšie. Každý však súčasné umenie či určitých umelcov vníma a vidí inak. Niektorí ho považujú za absurdné, iní za oslobodzujúce. Niektorí v ňom tápajú a iní sa naň nevedia vynadívať. Veľa ľudí si ako prvé predstaví abstraktné obrazy, tri čiary na plátne či sochy pohlavných orgánov. To však ani zďaleka nie je všetko, čo v sebe súčasné umenie skrýva. Je toho viac, oveľa viac. Pamätáte si, ako ste si kedysi tancovali na piesne od Queenu, ako ste sledovali Tarantinove filmy, odpadávali z farebných rolákov a zvoncových džínsov alebo obdivovali Stephena Kinga? Možno vás to prekvapí, ale zarytí fanúšikovia umenia vedia, že všetko toto a ešte omnoho viac nájdete pod súčasným umením. Dalo by sa povedať, že ľudstvo celé tie stáročia tvorilo úžasné a neopísateľné diela, pričom vyvrcholilo v niečom tak zvláštnom, až je to všedné. Dnes sa originalita hľadá ťažko, sotva nájdete napríklad v literatúre tému, ktorú by pred vami niekto nenapísal. Aj cez to sa odkrývajú ďalšie a ďalšie zákutia myslí umelcov, ktorí nám prinášajú svoju fantáziu na papieri, plátne (či už maliarskom alebo filmovom), odevoch alebo v rádiu. A ja len žasnem, čo sú umelci ešte schopní dokázať a priniesť bežným smrteľníkom svojím umením.

Roxana Snøv, šéfredaktorka

OBSAH 5 7 9 11 13 17 21 25 29 31 35 39 41 43 44 45 46 47 49 50

Pre dobro filmovej a literárnej scény Slovenska Queen Konceptuální umění Juraj Červenák Veronika Matysová Mark E. Pocha Graeme Mark A Chance to Survive N3O Taly Art Fila Venom Art Jiří Víšek Portrét, ... Největší z umělců Nerozlievať, ... Korene, ... Zázrak, ... Zoznamka, ... Vytržena ze sna Art Up informácie

PRE DOBRO FILMOVEJ A LITERÁRNEJ SCÉNY SLOVENSKA

Tento mesiac je mojou obeťou spisovateľ, prekladateľ a redaktor, ktorý má dnes 78 rokov a ani na svojom dôchodku sa neprestáva venovať písaniu. Jeho meno je Pavel Vilikovský – autor kníh Krásna strojvodkyňa, krutá vojvodkyňa, Letmý sneh, Prvá veta spánku a mnohé iné. A čím je teda výnimočný? Zdá sa, že s pánom Vilikovským je všetko v úplnom poriadku. Nie je to typ spisovateľa, ktorý potrebuje upútať extravagantnosťou svojho života. Pavel Vilikovský upútal svojimi slovami na papieri už v roku 2006, keď vyhral úplne prvé oceňovanie Anasoft litera za svoju knihu Čarovný papagáj a iné gýče. O osem rokov neskôr sa stal s vydaním Prvá a posledná láska doteraz jediným dvojnásobným laureátom Anasoft litera. No predsa sa dá v jeho živote nájsť zopár zaujímavých udalostí, ktoré ho doviedli práve tam, kde sa dnes nachádza. Pavel Vilikovský sa narodil do jazykovo a literárne vzdelanej rodiny, čo asi nikoho neprekvapuje. V päťdesiatom ôsmom nastúpil na FAMU v Prahe na štúdium réžie. 5

Svojimi vlastnými slovami sa raz vyjadril tak, že ho po dvoch rokoch vyhodili pre nedostatok talentu a pre dobro slovenskej filmovej scény. Sám seba vníma ako veľmi uzatvoreného a introvertného človeka. V jednom rozhovore sa priznal, že keď sa mal ako malý naučiť prednášať, radšej dostal päťku, ako by mal vystúpiť pred ostatnými deťmi. No zato písanie si ho priam našlo. Prostredníctvom pera a papiera môže vystupovať medzi ľudí so svojimi vlastnými myšlienkami aj bez toho, aby bol pri tom fyzicky prítomný.Začal písať rovnako ako väčšina úspešných autorov minulého storočia. Svoje poviedky publikoval v časopise Mladá tvorba. No od sedemdesiatych rokov, s nástupom normalizácie, bolo vydávanie časopisu zastavené a niekoľko Vilikovských diel bolo možné publikovať až po revolúcii. Rovnako ako každý kvalitný autor svojej doby sa aj on mohol stať známym a čítaným vďaka zakázanej literatúre, mohol písať o niečom, o čom ľudia v tej dobe nemohli rozprávať, vyniesť na svetlo mnohé tabu témy.

No v dnešnom „slobodnom“ svete sú všetky novinové stánky preplnené kontroverziou, pikantnými témami a pikoškami. Dnes to už nie je nič extra, keď si človek povie, čo si o tom všetkom myslí. A Vilikovský to dobre vie. A tiež dobre vie, ako aj napriek tomu zaujať čitateľa. Má svoje pravidlo hovoriť o každom a za všetkých, o človeku a za ľudí (z rozhovoru s Ľubicou Suballyovou, Pravda 20. februára 2002, s. 13). Pavel Vilikovský verí, že kniha si musí nájsť človeka. Kniha mu musí sadnúť, aby jej čitateľ dokázal rozumieť. Tak čo teda čitatelia nachádzajú v jeho knihách? Iróniu. Paródiu. Strohú pravdu. Silný postmodernizmus. Všetko to, čo si myslí, ale nikomu by to do očí nepovedal. Jeho prvé diela majú detektívny nádych, neskôr napísal historickú persifláž Večne je zelený a v 2014 si Prvá a posledná láska odniesla titul slovenskej knihy roka za vnímanie problematiky ľudských vzťahov. Vilikovského diela sú výsledkom driny. Sú to hodiny presedené či už pri čaji, fajke, alebo hudbe. Alebo dokonca aj čumenia do prázdnej steny. To vraj pomáha s kreativitou pri takom roztržitom človeku, akým je Pavel Vilikovský. No taktiež, ako každý spisovateľ, vkladá do svojich textov kúsky z vlastného života. Len niekedy tomu zvyknú prikladať slovenčinárky väčší význam, než to v skutočnosti má. Čo myslíte, akú symboliku nesie názov jeho diela Pes na ceste? Veľmi jednoduchú. Raz započul v dopravnej relácii, že na ceste pobehuje zúfalý pes. Vilikovského iba zaujímalo, ako vedeli, že bol zúfalý.

Veronika Bajnoková

QUEEN

Králi rocku. Aj takto by sme mohli nazvať britskú kapelu, ktorá hudobnej scéne priniesla dosť veľa na to, aby sme si ju pamätali a uznávali dodnes. Ich pesničky sú nesmrteľné a nepoznám snáď nikoho, kto by si nevybavil, o koho ide, ak započuje rytmus, kde najprv udierajú do podlahy nohy a raz sa tleskne. Určite tušíte, ktorú myslím, neexistuje viac svetová pieseň ako táto od skupiny Queen, We Will Rock You.

Všetko sa začalo na jednej londýnskej univerzite v roku 1968, keď Brian May vyvesil na nástenku, že hľadá niekoho, kto by mal záujem sa k nemu pripojiť a dať šancu vzniku hudobnej skupiny. Ako prvý sa pripojil spevák a basgitarista Tim Staffel, potom bubeník Roger Taylor. Títo traja vytvorili skupinu Smile, ktorá však nemala dlhé trvanie, a ako rýchlo sa Tim Staffel pripojil, tak sa aj o dva roky odpojil. Avšak... Vedel, že pozná niekoho, kto by sa na jeho miesto neuveriteľne dobre hodil. Bývalý spolužiak Freddie Bulsar. Freddie nezaváhal, v hlave sa mu už premietali plány do budúcna, no najprv museli vymyslieť názov ich novej kapely. Padli rôzne návrhy, ale Freddie si stál za názvom Queen, ktoré označoval ako univerzálne, úderné, jednoducho kráľovské. Od marca 1970 ožíva legenda. Najprv k sebe rok po založení pritiahli basgitaristu Johna Deacona. Vystupujú v Hornsey Hall Town a v Kensingtonskej technickej univerzite, v lete sú na svojom prvom turné po juhozápadnom Anglicku. 7

Napriek všetkému všetci stále študovali, pretože nevedeli, či sa uchytia, a museli byť pripravení na svet a prácu. V roku 1972 nekoncertovali, keďže sa pripravovali na svoj prvý album v štúdiách spoločnosti Trident, s ktorou uzavreli zmluvu. V tom istom roku Freddie pre skupinu vytvoril znak. Boli to dva levy držiace písmeno Q s korunkou, ďalej kraba a dve víly ako symbol panny, pretože vytváral znak zo znamení zverokruhu seba a svojich kolegov. Nad tým všetkým bol umiestnený Fénix, znak nádeje. Rok 1973 sa niesol v duchu neúspechu zo songu Keep Yourself Alive, ale aj radosti z prvého albumu s názvom Queen. Na scénu prichádza spoločnosť EMI, ktorá sa snažila chalanov získať od Tridentu, čo sa nakoniec podarilo, a členovia mali konečne pocit, že niečo dokázali. Zažívajú ďalší úspech v podobe budovania si fanúšikovskej základne, keď sú ako predskokani pozvaní na anglické turné skupiny Mott the Hopple, a pre ich ohlas si ich pozvali aj na turné po Amerike, kde s nimi podpisuje zmluvu agentúra MAM na samostatné turné pre budúci rok.

Úspech je tentoraz zaručený a členovia v roku 1974 pociťujú jeho chuť. Dostali sa na zoznam austrálskeho Sunbury Music festivalu v Melbourne. Na jar vystupovali prvýkrát na svojom vlastnom turné, vyšiel im album Queen II, ktorý obsadil piatu priečku v hitparáde. Všetko šlo hladko, až na Briana, pretože chytil žltačku, a tak museli skupinu Mott predčasne opustiť na turné. Ostatní členovia však nezaháľali a pracovali na ďalšom albume. V októbri im vyšiel song Killer Queen, ktorý sa uchytil na druhom mieste, a o mesiac neskôr zase nový album Sheer Heart Attack, ktorý taktiež zabodoval na druhom mieste. Rok 1975 sa niesol v duchu turné. Začalo to Ohiom, kde síce trpel Freddie zápalom hlasiviek, ale dokončil ho. Hneď na to boli podľa časopisu Melody Maker vyhlásení za skupinu roku. Ďalšie turné im začalo v Japonsku, krátko potom prebrali zlatého leva za song Killer Queen na festivale v Belgicku. Na konci leta sa odtrhávajú od spoločnosti Trident, pretože podpisujú novú zmluvu, a to rovno s manažérom Eltona Johna. Ten istý rok vychádza známa pieseň Bohemian Rhapsody, dostáva sa na prvé priečky v hitparádach a členovia putujú na turné po Anglicku. Za pieseň Bohemian Rhapsody a prevahou v ročných anketách sú nasledujúci rok vyhlásení ako najlepšia anglická skupina. Do sveta putujú nové úspešné piesne ako napríklad Somebody To Love, We Are The Champions, We Will Rock You, Don´t Stop Me Now, nové a nové albumy. Koncom roka 1980 už mali predaných viac ako 45 miliónov albumov, 25 miliónov piesní, 5 platinových dosiek za album The Game. V roku 1981 mali turné po južnej Amerike, bolo však sprevádzané spŕškou problémov. Jeden produkčný bol zadržaný na hraniciach, kúsok pred štadiónom sa prevrátil kamión, bol zatknutý technik pre nedorozumenie, že nevedeli o zákone, kde muži nemôžu nosiť v Argentíne krátke nohavice, aj keď bolo teplo ako v pekle. A ako naschvál sa v roku 1982 dostala Argentína a Anglicko do takej potičky, že zakázali skupine Queen v ich krajine hrať piesne či vôbec vystupovať.

Medzi členmi nastali viaceré hádky a mali pocit, že si potrebujú od seba odpočinúť. Preto si v roku 1983 berú pauzu. Dlho im to však nevydržalo, keďže na ďalší rok vychádza pieseň Radio Ga Ga, nový album a znova raz návštevy festivalov. Hlavne najznámejšieho koncertu Live Aid, kde prekonali známe tváre, ako napríklad U2, Eltona Johna, Davida Bowieho. V roku 1987 sa rozhodli opäť o menšiu pauzu, kde sú každý sólo. V roku 1990 skúmajú, aká je pre nich situácia a, samozrejme, idú do sveta s novými piesňami. Avšak média boli a vždy budú hladné po škandáloch, a tak si zobrali na paškál Freddieho, ktorý denno-denne vyzeral viac a viac unavený. Čakali drogy či čokoľvek iné, no nie to, že im sám Freddie pred jeho domom oznámi, že je pozitívny na HIV a AIDS. Dvadsaťštyri hodín po priznaní zomiera. Jeho posledným prianím bolo, aby všetky jeho peniaze, ktoré odkladal, boli použité pre charitatívnu inštitúciu venovanej v boji proti AIDS. V roku 2018 vzniká na oslavu tejto skupiny životopisný príbeh ich kariéry, nazvaný po ich najznámejšom songu, Bohemian Rhapsody. V hlavných úlohách Rami Malek, ktorý neskutočne presvedčivo stvárnil hlavného predstaviteľa, Freddieho Mercuryho, ako najvýraznejšieho umelca svetových rozmerov. Vo filme si môžete vypočuť najznámejšie piesne, dozvedieť sa trochu viac zo zákulisia tejto rockovej skupiny a užiť si túto jedinečnú drámu. Možno viete, že Freddie bol ženatý, no mal aj sklony k homosexualite. V snímke sa dozviete niečo aj z tohto uhlu a predpokladám, že nejedno oko ostalo či ostane po zhliadnutí suché. Veľmi výborná práca hercov, scenáristu a režiséra.

Mišel Klempová

Konceptuální umění, když umění vládnou filozofové bez výtvarného talentu Mělo se jednat o pouhé zničení hranice mezi uměním a životem. Myšlenka se však pomalu formovala a konečným výsledkem byl směr, který měl s původními směry jen hodně málo společného. Všechno to odstartoval aktivista Henry Flynt, který ho v roce 1961 poprvé pojmenoval. Vytrvale bojoval proti tradičnímu umění, ačkoli se později sám umělcem stal. Podstatou jeho myšlenky bylo, aby umění nebylo vnímáno po estetické stránce, ale po té intelektuální. V malém množství případů se jednalo o malby a sochy jako do Flyntovy doby. V konceptuálním umění převládaly instalace, projekty, fotografie, filmy ale i myšlenky, které podle psaného pravidla nemusely být realizovány. Podle dostupných zdrojů mělo konceptuální umění reagovat na abstraktní expresionismus, směr velmi oblíbený v 50. letech minulého století. Ten se však zabýval především předáním emocí a vyjádřením pocitů a zkušeností, zatímco konceptualisté byli rozvážní a přemýšlivý. Do svých děl nedávali emoce, ale zapojovali svůj intelekt. Často se jednalo o myšlenkové mapy nebo znázorněné filozofické otázky. Některá díla pak byla doplňována obhajobou umělce nebo dokonce mnohdy divadelním představením. Účelem bylo oslovit i tu část společnosti, která nedokázala esteticky myslet, pro kterou neměla umělecká díla žádnou hodnotu.

Součástí děl byly často předměty z běžného života – toalety, lana nebo materiály – kamení, písek. Konceptuální umění se pak členilo na mnoho podkategorií, které blíže specifikovaly dané dílo. Jedna z nejznámějších je například body-art, kde uměleckým dílem bylo lidské tělo. Dále pak můžeme znát eat-art, projekt Daniela Spoerriho, který publiku představoval pečené umění.Konceptuální umění bylo známé především kontroverzí a neustálými diskuzemi, čím vlastně již zmíněné umění je. Jasný řád tomu dal až v roce 1969 Sol LeWitt, který sepsal 35 vět o konceptuálním umění a vystihl jimi celou jeho podstatu. Například 25. bod je věta: Není nezbytně nutné, aby umělec rozuměl svému vlastnímu umění. Jeho vnímání není ani lepší ani horší než vnímání ostatních. Třicátý bod poukazuje na přednost myšlenky před dílem: Banální myšlenky nemohou být zachráněny nádherným provedením. Poslední větou je pak shrnutí: Tyto věty jsou poznámkami o umění, nejsou však umění samo o sobě. JEDNA A TŘI ŽIDLE Dílo amerického umělce Josepha Kosutha, které má vycházet z Platónových myšlenek. Jsou na něm znázorněny tři židle – jedna opravdová, druhá vyfotografovaná a třetí je slovníkový popis.

Už nebudu dělat nudné umění Dílo dalšího amerického umělce Johna Baldesarri, který v průběhu let vytvořil tisíce děl podobného rázu. Toto měl být jakýsi slib, který zaručoval, že se nikdy nenechá strhnout klasickým uměním. Svého slova se držel i v literatuře.

Řeč není průhledná Dalším umělcem je Američan židovského původu, pan Mel Bochner. Pracoval s myšlenkou, že ačkoliv slova nevypadají jako něco, co by vám mohlo ublížit, dokáží zmást a zranit.

Prosím, změňte svoje postoje První projekt umělkyně Jenny Holzer umístěný na internetu. Obsahuje pět částí – Truismy, Žití, Přežití, Zánětlivé eseje a Lamentace. Kdokoliv má možnost zavítat na web www.adaweb.com, kde se nachází její myšlenky a návštěvník má za úkol zaškrtnout se kterými souhlasí. Jako příklad mohu uvést: Hloupí lidé by se neměli množit; Jste oběťmi pravidel, podle kterých žijete; Pravá svoboda je děsivá nebo Vaše skutky nemají smysl, pokud si jich nikdo nevšimne.

Konceptuální umění bylo v období 60. až začátku 80. let oblíbené především proto, že dávalo prostor. Nebylo potřeba talentu ani hodin práce, stačila myšlenka, přesvědčení nebo názor. Vzrostl také velký zájem o umění celkově, neboť se tímto otevřely dveře světa výtvarníkům i laikům. Nejširší částí umělců byli aktivisté za lidská práva. Nejlepším na celé myšlence je to, že diváky a obdivovatele vyzývá dílo k okamžitému monologu, který mnohým chybí.

Jedním z nejkontroverznějších umělců byl bezpochyby také Yves Klein, který tvrdil, že jeho obrazy jsou neviditelné, a proto vystavoval pouze prázdné místnosti.

Karolína Hudcová

Juraj Červenák – slovenský spisovateľ, známy aj za hranicami našej krajiny. Autor, ktorého srdce patrí historickej fantasy. Tento muž prijal našu ponuku na rozhovor a nechal nás nahliadnuť do jeho hlavy, aby sme len pre vás získali čo najviac informácií o jeho práci.

1. Nie je žiadnym tajomstvom, že čo sa týka písania, najbližšia vám je historická fantasy. Čím si tento žáner vyslúžil vaše srdce? Od detstva mám rád dobrodružné príbehy, najviac tie, čo sú zasadené do minulosti. A vždy ma veľmi zaujímali rozličné mytológie, báje, povesti. Preto, keď som objavil žáner fantasy, sa v ňom dokonalo spojili tieto moje čitateľské či divácke „lásky“. 2. Počas svojho štúdia na gymnáziu ste vraj tvorili komiksy. Čo vás pri ich tvorbe inšpirovalo? Boli tiež ovplyvnené žánrom fantasy? Nie, vtedy som ešte fantasy nepoznal, pretože za socializmu u nás vôbec nevychádzala a prvé conanovky či Pán prsteňov sa objavili až po roku 1990. Moje komiksy boli väčšinou inšpirované mojimi obľúbenými knihami (Stratený svet A. C. Doylea, winnetouovky Karla Maya) alebo šlo o pokračovania filmov ako Čierny korzár či Ak sa nahneváme, budeme zlí. 3. Na vašom konte je už vyše 30 kníh. V júni tohto roku vám vyšiel nový román. Aj napriek tomu tvrdíte, že máte pomalé tempo. Koľko je podľa vás ideálny počet kníh, ktorý by ste chceli dosiahnuť? Máte nejakú hranicu, kedy si poviete stop, už stačilo? Je to trochu inak. Myslím si, že jedna kniha ročne je viac ako dosť, občas sa podaria dve. Tým pomalým tempom som skôr myslel osobné možnosti – som pomerne disciplinovaný autor, ale viem si predstaviť, že keby som si lepšie menežoval čas, vedel by som napísať podstatne viac textu. Na druhej strane, nechcem byť autorom, čo chrlí množstvo kníh a kvalita sa vytráca. Lebo aj takých poznám.

Foto: Miloš Lacika

Juraj Červenák

4. Knihu Černokňažník: Vládca vlkov vraj považujete za svoje debutové dielo. Priznám sa, objavila som vás práve vďaka tomuto románu. Keď sa naň pozriete s odstupom času, nachádzate nejaké veci, ktoré by ste chceli pozmeniť, prípadne úplne odstrániť? Černokňažníka som už raz upravil, keď sme pripravovali slovenské vydanie, ktoré vyšlo skoro 10 rokov po tom prvom, českom. Príbeh však zostal zachovaný, lebo nemá zmysel meniť podstatu knihy. Dnes píšem inak a iný typ príbehov, ale Černokňažník je súčasť môjho autorského vývoja a mnohí čitatelia ho dodnes majú najradšej z mojich kníh. 5. V rozhovore z roku 2017 ste spomenuli, že sa pracuje na scenári k niektorému z vašich diel. Nechceli ste prezradiť viac. Avšak o rok neskôr ste v inom rozhovore povedali, že sa pracuje na seriálovom prevedení vašich historických detektívok. Išlo v oboch rozhovoroch o ten istý projekt? A ako to je s tým seriálom? Ako postupuje práca na ňom? Už sa vie, kedy a či ho vôbec môžeme očakávať na obrazovkách? Producent Michal Kollár pripravuje v spolupráci s dramaturgiou Českej televízie adaptáciu mojej historickej detektívky Krv prvorodených. Bude mať 6 dielov, vyše dvoch rokov sa pracovalo na scenároch a momentálne sa kreslia storyboardy a stále sa hľadajú ďalší investori, lebo je to veľmi finančne náročný projekt. Dúfajme, že sa to nakoniec podarí a seriál naozaj vznikne. Potrvá však ešte niekoľko rokov, kým bude odvysielaný.

6. Raz ste spomenuli Jozefa Kariku – vraj má okolo 20 rozpísaných príbehov. Mnohí nad tým krútili hlavami, vy ste však stáli na jeho strane. Mať množstvo príbehov spísaných vo forme námetu nie je nikdy na škodu a sám vraj máte aspoň dva tucty takých diel. Čo ak som však ja alebo náš čitateľ začínajúci spisovateľ s množstvom spísaných námetov a neviem, po ktorom siahnuť ako po prvom? Čo by ste mi poradili? Je normálne, že spisovateľ nosí v hlave množstvo námetov. Po ktorom z nich siahnem a naozaj ho spracujem do poviedky či knihy, je pre mňa osobne intuitívna vec. Jednoducho jedného dňa zistím, že jeden z tých námetov už v hlave rozpracúvam do jednotlivých scén. Vtedy viem, že dozrel čas, aby som ho napísal. Ale rozhodovať sa dá na základe rôznych kritérií, napríklad to môže byť námet, ktorý je práve spoločensky aktuálny (napríklad Soltészov román Sviňa, ktorý je v podstate o Kočnerovi) alebo má nejaký význam v autorovom portfóliu. 7. Čo by ste odkázali vašim fanúšikom? Ďakujem, že čítate knihy (akékoľvek, nemusia to byť iba tie moje). Ľudia, ktorí to robia, sú čoraz vzácnejší druh. Nila Renard

Veronika Matysová je ďalším príkladom toho, že ak máte svoje sny, nemali by ste sa od nich nechať odradiť, ak prvýkrát zlyháte. Mnoho ľudí pozná pocit odmietnutia a zavrhnutia, no väčšina umelcov mala práve takýto začiatok. Každý dobre vie, aké je ťažké byť na niečo sám, a preto sa Veronika rozhodla prispieť svojou pomocou budúcim autorom, o ktorej viac prezradila v rozhovore.

1. Začnime takými klasickými otázkami. Ako ste sa k písaniu dostali? Chceli ste byť odjakživa spisovateľkou? Psát jsem začala kolem čtrnáctého roku. Nemohla jsem v knihkupectví ani v knihovně najít knížky, které bych si chtěla přečíst, nebo aspoň jich nebylo dost. Tenkrát mě zajímaly opuštěné děti a jejich osudy (zajímají mě dodnes), ale o těch moc knih nebylo. A tak jsem se rozhodla si napsat, co bych ráda sama četla. Moje první kniha vyprávěla o holčičce z dětského domova, kterou doma týrali. Tenkrát jsem ještě nebyla na psaní dost zralá, tak jsem ji nedokončila, ale už jsem pak nikdy psát nepřestala. Stát se spisovatelkou jsem si začala aktivně přát asi od šestnácti let, kdy jsem dokončila svou první knihu se vším všudy, ale považovat za ni jsem se začala až po několika vydaných knihách. 2. Čo pre vás znamená umenie? Umění je velmi široký pojem. Vnímám to jako vše, co je tvořivé, kreativní. Co projevuje fantazii. A co znamená pro mne osobně? Například bez knih si svůj život nedovedu představit. Kromě psaní také maluju, ať už na kameny, nebo na magnety na ledničku v podobě berušek a také „vesmírné“ kameny s různými souhvězdími. Mám už jich tolik, že na příští rok připravuju e-shop, jen co vyřeším různé technikálie, jako kdo to bude skladovat a rozesílat a tak. Bez psaní a malování bych se v životě rozhodně neobešla. 3. V koľkých rokoch ste vydali prvú knihu a ako sa vám to podarilo? Jak už jsem zmínila, píšu zhruba od čtrnácti let, několik prvních knih se mi ale nepovedlo dokončit. Z těch zkušeností dnes také čerpám pro svůj blog – radím začínajícím autorům, co funguje, a čeho

Foto: Markéta Trnková

Veronika Matysová se naopak vyvarovat. Pak se mi dvě knihy povedlo dotáhnout do konce, ale sama jsem cítila, že nejsou dost dobré na to, abych je poslala do nakladatelství. Až teprve tu, kterou jsem dokončila v osmnácti letech (s názvem Nikki, vrať se), jsem nechala číst své kolegy v zaměstnání a z jejich pozitivních reakcí jsem pochopila, že tuto už nakladatelství nabídnout můžu. V Albatrosu ji ale odmítli s tím, že je určená pro dospívající dívky a nemá šťastný konec. Tenkrát jsem to odmítla přepsat, a v podstatě jsem trucovala 6 let (!), než jsem svůj rukopis znovu vzala do ruky. Přečetla jsem si ji čerstvýma očima a najednou jsem zjistila, že i já sama tam šťastný konec chci. Už jsem nebyla ten zarputilý teenager, ale spokojený dospělý, a tak jsem šťastný konec mohla dopsat. Přidala jsem ještě asi tak pětinu textu a román vzápětí vyšel v nakladatelství BBart. To mi bylo 24 let. 4. Okrem svojej osobnej webstránky máte aj blog, ktorý by mal pomôcť budúcim spisovateľom. Poviete nám o tom niečo viac? Kedy tento nápad vznikol, z akého dôvodu a aké rady môžu nádejní autori na blogu nájsť? Moje osobní webová stránka je statická, je to v podstatě jen přehled mých vydaných knih. Na blog Odstartujte svoji knihu pravidelně přidávám články. Letos tam vedu tzv. Projekt 2019 – Odstartujte svoji knihu (i Vy!), v jehož rámci je každé pondělí nový článek, jak krok za krokem napsat knihu. Na příští rok chystám ještě něco většího, předběžně to plánuju spustit 20.02.2020, protože mám ráda symbolická čísla. Určitě o tom budu včas informovat, ať už na blogu, anebo ve stejnojmenné skupině na Facebooku. Nápad psát blog pro začínající spisovatele vznikl teď už před třemi a půl lety, v létě 2016. Zjistila jsem, že mě baví nejen psát, ale zabývat se i tím, jak psát.

A když už jsem se tomu tolik věnovala, tak jsem si uvědomila, že bych se moc ráda o tyto vědomosti podělila. Projekt mezitím stále roste, chystám i ještě něco mnohem většího, to přijde postupem času. Těší mě každá pozitivní reakce, kterých dostávám spoustu, jsou pro mě vždy motivací nepřestávat, přestože to vše dělám při časově náročném denním zaměstnání. 5. Ako by ste charakterizovali vašu tvorbu? Ste verná jednému žánru či skúšate experimentovať? Témata na knihy si vybírám srdcem. Kdybych si vybírala mozkem, tak se držím jednoho žánru a vybuduju si jednu fanouškovskou základnu. Vždy mě ale zcela pohltí nějaké téma a z toho pak vznikne kniha. Například alkoholismus u dětí a je z toho román Patricie, nebo problém s pedofily číhajícími na dospívající dívky na internetu a je z toho Míša v síti. Pak mě zase nadchne jiné téma – jak nadchnout děti pro vědu/chemii – a je tu Poplach v Tabulkově. A tak dále. A tak mám ze sedmi vydaných knih tři romány pro dospívající dívky, tři knížky pohádek pro malé děti, a má zatím nejnovější kniha Pouštní včela je psychologický román s politickým pozadím již pro dospělé čtenářstvo, vypráví o lásce, přátelství, zradě a smyslu života obecně. Teď pro změnu pracuju na fantasy románu Hodina psodava. Už jsem si potřebovala odpočinout od zahraniční politiky, v níž se letos pohybuju přesně čtvrtstoletí (já vím, hrůza), a rozhodla jsem se vytvořit svůj vlastní svět a v něm rozehrát příběhy. Většinu času mi pohlcuje práce a blog a příprava toho velkého projektu, ale kdykoli můžu, tak pracuju i na Psodavovi. 6. Je ťažké presadiť sa alebo živiť sa v dnešnom svete ako autor a tvorca? Napsat knihu a najít pro ni nakladatele, případně svou knihu vydat samonákladem a sám si ji propagovat a vejít tím ve známost, určitě v našich zemích lze. Živit se tím ale zatím moc nejde. Jsou to takové pěkné peníze na přilepšenou. Pokud by ale někdo chtěl v ČR a v SR psát jen kvůli penězům, může na to hned zapomenout. 7. Čo je pre vás najväčšou inšpiráciou pri písaní? Čerpáte aj z vlastného života alebo u vás prevláda fantázia? Samozřejmě velkou měrou čerpám ze svého života. Moc ráda ale také poslouchám příběhy 14

jiných lidí a „vyzobávám“ si z nich různé věci do svých knih. Baví mě i poslouchat náhodné rozhovory v dopravních prostředcích. Velkou pozornost věnuju i lidským příběhům například ve zprávách. Fantazie ale přirozeně tvoří největší část. Neustále mi v hlavě jedou příběhy, když třeba vidím kancelářskou sponku na zemi, napadne mě její příběh, nebo vidím ztracenou náušnici na veřejných záchodcích, napadne mě nejen její příběh, ale zároveň i příběh té druhé, co přišla o svou partnerku… V podstatě je u mě v hlavě neustále multikino. Velkou inspirací jsou pro mě také sny, hodně námětů ke mně přišlo ve spánku. 8. Keď ste v pozícii čitateľa, po akom žánri siahate? Jako čtenář sahám po různých věcech. Čtu hodně a pořád. Teď mám období „odpočinkových thrillerů“ – čtu ráda autory jako Robert Bryndza, Michel Bussi, Shari Lapena. Miluju číst Stephena Kinga, prakticky vše, co mi od něj přijde pod ruku. Také ráda čtu současné psychologické příběhy od autorek jako Liane Moriarty nebo francouzské spisovatelky Delphine de Vigan, se kterou jsem měla tu čest si tady i popovídat osobně. Opakovaně čtu taky Pratchetta, Douglase Adamse a Asimova. Občas si ráda odskočím i k českým autorům, jako je Patrik Hartl nebo Petra Soukupová. Zajímá mě ale i astronomie, takže čtu spoustu knih o vesmíru, a miluju knihy o kvantové fyzice od Briana Greena a Michia Kaku. U toho paradoxně odpočívám nejvíc, protože se mi vypne funkce sledování, jak je kniha napsaná, jaké jsou dialogy, jak stupňuje napětí apod., což je moje „nemoc z povolání“ – děje se mi to, kdykoli čtu beletrii. 9. S narastajúcou dobou moderných technológií, vidíte v knihách stále budúcnosť? Myslíte si, že postupom času sa dokážu knihy úplne nahradiť e-knihami, prípadne, že môžu časom úplne zaniknúť? Před časem vyšla kniha s názvem Knih se jen tak nezbavíme od Umberta Eca a Jean-Clauda Carriera. Ten název mě oslovil a souhlasím s jejím poselstvím: Dodnes zůstává spousta lidí věrná papírovým knihám. Při mém povolání, které mne vždy na spoustu let přivede do zahraničí, by bylo ideální mít čtečku a netahat s sebou desítky, ba i stovky knih, ale prostě si nemůžu pomoct. Čtečku nemám a nechci. 15

Zkusila jsem to a skoro jsem přestala číst. Takže jsem se vrátila k papírovým knihám a zase je mi dobře. 10. Venujete sa okrem písania a pomáhania budúcim autorom aj inej činnosti? O tom jsem vlastně mluvila v otázce o umění – malování na kameny (těžítka) a malování magnetek na ledničku (berušky a vesmírné motivy) jsou mou milovanou tvůrčí prokrastinací. Když zrovna nepíšu, tak maluju a nemám pak pocit, že se flákám. Aspoň ne tolik. 11. Zúčastňujete sa na nejakých verejných podujatiach? Když jsem v Praze, a ne na vyslání, tak ráda pořádám autorská čtení svých knih, a samozřejmě autogramiády, kdykoli mi vyjde nová kniha. Teď už jsem druhým rokem v Paříži, kde jsem se stala součástí mezinárodní komunity spisovatelů. Pravidelně se scházíme, pořádají se různé workshopy, diskuse o tom, jak psát knihy atd. Je to nesmírně inspirativní i pro mé budoucí působení zpátky v České republice, kde budu stejné workshopy a kurzy také vést.

Kdybyste si chtěli přečíst o mně a mých spisovatelských začátcích, vzletech a pádech, podrobněji, najdete to na tomto odkazu: https://www.odstartujtesvojiknihu.cz/o-mne-2/ Tady malá „ochutnávka“ témat: Kdo jsem a odkud přicházím – Moje spisovatelské vzlety a pády – Trable s nedotaženými konci – Příběh jedné napodobeniny – Past příliš pozitivního příběhu – Dopis, který mi otevřel oči – Útěk a návrat Nikki – Slova, která jen tak nezapomenu – Rada nad zlato – Začni akcí! – Šest let trucování – Průlom

Vladislava Horváthová

Mark E. Pocha

Mark E. Pocha je čitateľom slovenskej fantastiky známy ako autor krutých hororových príbehov, z ktorých sa nejednému fanúšikovi prevracia žalúdok hore nohami. Niektorí ho považujú za Charlesa Mansona slovenskej literatúry, iní jeho tvorbu odsudzujú. Tento autor sa však už viackrát dostal do finále hneď niekoľkých prestížnych československých súťaží, akými sú napríklad Cena Karla Čapka či Cena Béla za najlepšiu hororovú poviedku. Okrem iného sa ocitol aj v rôznych antológiách poviedok, najnovšie so známym Františkom Kotletom. 1. Keď sa niekto pozrie na tvoju tvorbu, zhrozí sa. Iní sú zasa nadšení, pretože konečne našli poriadny slovenský horor. Je podľa teba ťažké sa s takouto literatúrou u nás alebo v Česku presadiť? Máš pocit, že sú naše horory podceňované? Celkovo domáca tvorba bola dávnejšie mierne podceňovaná, ale keď dnes pozrieme na rebríčky predajnosti, v TOP 10 vždy nájdeme slovenských autorov. Horory, také zhovievavé, menej explicitné, určené pre hlavný prúd, dostal do pozornosti Jozef Karika, ktorému predtým spravili meno romány o mafii. Inak by sa hororový žáner dostával medzi ľudí len ťažko – u nás nemá takú tradíciu ako v USA. Podľa toho, ako reagujú čitatelia na moje vlastné knihy vidím, že sme uznaní a podceňovanie skončilo. Napríklad moja prvotina, Krajina kanibalov, je už vypredaná, a ľudia si ju stále pýtajú... 2. Niektorí možno vedia o tvojej úplne prvej knihe, ktorá teda s hororom nemala nič spoločné. Čo sa stalo, že nastal taký zlom? Čo ťa vlastne priviedlo k tomu, že si začal písať horory? Prvý román, Semester zakomplexovaného sviniara, boli akési predčasné „memoáre“ z obdobia vysokoškolského štúdia, kedy na intrákoch tiekol alkohol aj z vodovodu... Na tej knihe som sa „vypísal“, objavil spôsob písania, ktorý mi vyhovuje. Horory sa potom na svet začali pýtať samy od seba.

3. Pokiaľ ťa niekto aktívne sleduje na sociálnych sieťach, mohol si daný človek už dávno všimnúť, že čítaš celkom odlišnú literatúru než píšeš. Mne najviac z tvojich príspevkov v hlave utkvel napríklad taký Sigmund Freud. Vieš nám to trochu priblížiť? Nuž, som náročný čitateľ. Kedysi som čítal hlavne fantastiku, dnes už skoro výlučne len klasiku a odbornú literatúru, ktorá ma intelektuálne stimuluje. Poklesnuté žánre, zámerné braky, sledujem hlavne vo filmovej podobe. To všetko sa potom v podvedomí akosi zmixuje a následne vznikajú moje príbehy. 4. Odlišuješ sa výzorom, odlišuješ sa názormi, odlišuješ sa písaním. Pričom ešte pár rokov dozadu to tak celkom nebolo. Ako vnímaš svoju zmenu? Si konečne šťastný? Si v bode, kedy si povieš: áno, toto je tá časť v mojom živote, v ktorej by som chcel zostať naveky? To je ale divná otázka – predpokladá, že pocit šťastia je niečo trvalé a stále, pričom ide o chvíľkový pocit, ktorý je spôsobený úderom serotonínu do mozgu, a potom zasa vyprchá. Pre mňa je život o neustálej práci na sebe samom, o vyvíjaní sa, pokroku, nezastavení... Keď si chlap povie, že je spokojný, skončil. 5. V prvej polovici tohto roku ti vyšla kniha Oni, teraz na Bibliotéke bola pokrstená ďalšia s názvom Svet je plný démonov. Stíhaš toľko písať, chodiť na rôzne besedy a akcie alebo je to len naoko a v skutočnosti si pod tlakom? Vyhovuje ti toto tempo alebo by si zvoľnil?

Tempo je také, aké si nastavím. Niekedy som unavený, to je samozrejmé, ale stále toho nemám toľko ako napríklad rapoví interpreti. To by som nezvládal, čo dávajú oni. 6. Keď už sme pri tej novej knihe... Vieš nám o nej prezradiť čosi viac? Nejaké pikošky, ktoré nevie len tak hocikto? Svet je plný démonov je temná mestská fantasy zo súčasného Slovenska, akýsi „Hellboy“ z našich končín. Sledujeme skupinku vyšetrovateľov paranormálnych aktivít, ktorí sa postupom času zapletú do čoraz náročnejších prípadov, až nakoniec bude v stávke omnoho viac ako iba ich životy... Knihu som napísal pred niekoľkými rokmi, len som jej vydanie odkladal, pretože sa od zvyšku mojej tvorby odlišuje – nie je to hardcore horor, ale relatívne príjemná fantastika, dokonca s dávkou ľahkého humoru. 7. Ako vnímaš slovenskú spoločnosť a slovenský knižný trh? Slovenskú spoločnosť? Politike sa radšej vyhnime, nech si nemusíme potom drhnúť ruky v umývadle. Slovenský knižný trh je ako každý iný – má svoje preferencie, má svoje „hviezdy“... Pokiaľ ide o môj žáner, teda „béčkové krváky“, určite nepatria do mainstreamu, ale zase už nie sú ani celkom underground. Ľudia postupne zisťujú, že ide o zábavnú literatúru, ktorá je dobre napísaná a poskytuje vhodnú potravu pre dušu každého hororového maniaka.

10. Ešte späť k tým besedám či akciám... Baví ťa to? Rád sa stretávaš so svojimi fanúšikmi? Nie, nie, som ťažký, diagnostikovaný introvert, a najradšej by som zaliezol do jaskyne a iba pozoroval, ako život plynie okolo mňa... Srandujem. Fanúšikovia sú veľký TOP! Zakaždým ma vedia prekvapiť svojou bezprostrednosťou a priateľským prístupom, a hlavne tým, ako veľmi sa dokážu zažrať do mojich príbehov. A samozrejme, vystúpenia na verejnosti sú najlepší spôsob, ako sa s nimi stretnúť. 11. A na koniec si dáme niečo trocha na zamyslenie. Keby ti teraz niekto navrhol, že môžeš svoj život kompletne otočiť a byť napríklad úspešným a bohatým právnikom, čo by si spravil? Opustil by si spisovateľskú kariéru alebo by si jej zostal verný aj cez tak lákavú ponuku? Nie je žiadna iná lákavá ponuka – žijem to, čo práve teraz žiť chcem. Keď ma to omrzí, budem žiť znovu tak, ako si sám vyberiem. Lákavé ponuky sú pre tých, ktorí nemajú odvahu postaviť sa životu a bojovať. Roxana Snøv

8. Myslíš si, že je ťažké napísať horor? Prečo? Je to rovnako ťažké ako, povedzme, postaviť dom. Buď k tomu máš sklony a cit, alebo nie. Ja by som dom určite nikdy nepostavil. Alebo postavil, ale taký, že pri prvom poryve vetra by sa zrútil. Takže pointa znie – každý robíme to, k čomu sa cítime byť povolaný. 9. A kto ťa pri ich písaní inšpiruje alebo koho berieš ako svoj vzor? Moje literárne vzory sa menili v priebehu rokov skoro na mesačnej báze. Vždy ma ovplyvňujú dobrí autori, ktorých práve čítam. Je to prirodzené. Inšpirácie prichádzajú samovoľne, je ťažké povedať, odkiaľ konkrétne. V začiatkoch ma určite výrazne ovplyvnila veľká trojka King-Poe-Lovecraft.

Graeme Mark je umělec irského původu, kterému učarovala Trnava. Navázal zde na hraní v kapelách, které ho provázelo už od pubertálního věku, a po velkém množství koncertů vydal i své první album za doprovodu kapely The Natives. Jak vznikají jeho písničky nebo jestli před koncerty bojuje s trémou jsou jen dvě z deseti otázek, na které jsem se ho zeptala. Pojďme se společně podívat na jeho odpovědi.

1. Věnoval ses hudbě už v Irsku? Pokud ano, jsou nějaké rozdíly mezi děláním hudby na Slovensku a ve tvé domovině? Hrávam v kapelách od puberty, čiže áno, ale trvalo mi dlho, kým som sa naučil skladať piesne, s ktorými som spokojný, asi preto, že bývajú tematicky zložitejšie a potreboval som nejaké životné skúsenosti, aby som vedel niečo zmysluplné povedať stručným a výstižným spôsobom. Zopárkrát sa mi stalo, že mi prišli do života mladší hudobníci, ktorí mi ukázali nový prístup ku skladaniu a k vystúpeniu. Dá sa povedať, že som sa stal skúsený pesničkár, až keď som bol magisterský študent. Neskoro som rozkvitol. K tej druhej časti otázky, na Slovensku sa mi oveľa ľahšie robí hudba. Tu je celá kultúra úcty k hudobníkom, vďaka ktorej sú v každej dedine ochotní zaplatiť neznámym kapelám, aby hrali napríklad na hodoch. Slováci si neuvedomujú, akí sú v tom výnimoční a kultúrni. Som za to nesmierne vďačný a neberiem to ako samozrejmosť. Možno znie vulgárne, ak človek myslí na peniaze, no pravda je, že neexistuje iný spôsob ocenenia nejakej práce. Nedalo by sa v tom pokračovať bez toho, aby dospelý človek dostal zaplatené. Podľa mňa hudba alebo umenie všeobecne potrebuje takúto podporu, aby sa toto odvetvie mohlo rozvíjať. 2. Pokud vím, začínal jsi sám. Jak se ti podařilo najít kluky a věděl jsi od první chvíle, že s nimi zůstaneš? Skôr mám stále obavy, že so mnou nezostanú! Takí spoľahliví ľudia, akí sú tí v kapele The Natives, sú vzácni. 21

Foto: Peter Zigo

Graeme Mark

Predtým som naozaj nevedel, že sa dá takto fungovať, že dohodneš skúšku a všetci členovia prídu včas (viac-menej). Taká bola nízka latka mojich očakávaní! Samozrejme, keď majú taký prístup ku skúškam, tak sú pracovití aj v iných aspektoch tvorenia. Je radosť a neustála výzva s nimi robiť. 3. Minulý rok vyšlo album Makeshift. Některé písničky už fanoušci před vydáním znali. Co vás vedlo k tomu jim dám novou podobu? A která z verzí lépe vystihuje tu původní myšlenku písničky? Asi myslíš najviac piesne First Prayer a Inside the Walls. V tých nových verziách sú zhrnuté nápady minimálne štyroch hudobníkov, ktorí sú špičkoví hráči na svojich nástrojoch – teda troch, čo sú! Iba blbec by tvrdil, že dokáže sám vymyslieť lepší aranžmán. Osobne si myslím, že First Prayer je medzi najsilnejšími pesničkami na albume, a to hlavne vďaka tej Majovej gitare. V piesni Inside the Walls sme chceli inovatívnejší rytmus od toho pôvodného – taký špinavší, čo by lepšie rozlišoval a charakterizoval danú pesničku. 4. Kdybys měl vaše album popsat pouze třemi slovy, jaká by to byla? Album je rôznorodý. Tam sú zhrnuté v jednom celku piesne, ktoré som zložil počas minimálne desiatich rokov môjho života. V tom čase sa mi zmenila životná situácia, krajina pobytu, presvedčenia, a možno aj partnerka, nepamätám si presnú časovú os tých pesničiek. Každá pesnička je taký snapshot iného obdobia a už pre mňa znamenajú niečo úplne iné, ako keď boli zložené.

Album je cesta. Cestuje v čase aj v priestore. Piesne aké sú Burnout a First Prayer opisujú vesmír, čo zažijem v sebe, kým je tam pieseň Colours of America. Rebellion of the Slaves predstaví idealizovaný, imaginárny svet. Je nádejný. Akokoľvek sú tam témy temné, posledné slovo má viera v budúcnosť a v dobro ľudí. Posledný riadok celého albumu: Rise up slaves. Claim your victory, to zobrazuje celkom dokonale. Otroci povstaňte. Víťazstvo je vaše. 5. Jak vlastně vznikne písnička? Držíš se nějakého tebou ověřeného postupu nebo je to tak, že se jednou ráno probudíš s myšlenkou a té pak dáváš jasnou podobu? Věnují se psaní hudby a textů i kluci? Piesne sú pestré ako život a vznikajú rôznorodými spôsobmi. Od nejakých šesťdesiatych rokov žijeme v období singer-songwriter (spevák-pesničkár) a dáva to verejnosti dosť skreslený obraz toho, čo to je pesničkár, alebo aspoň toho, aké piesne zvyknú interpreti, ako som napríklad ja, skladať. Ľudia si myslia, že sú to buď osobné výpovede alebo politické protesty. Rovnako môže zložiť pesničkár hravé, vymyslené príbehy alebo abstraktné filozofické spisy. Iné štýly pesničiek spievajú športoví fanúšikovia, veriaci v kostole alebo herci v muzikáli. Národnú hymnu sme spievali na námestí SNP, keď zabili Kuciakovcov, a spievajú ju fašisti pri hrobe Tisa. Vznik a význam piesní sú také rôzne, akí sú ľudia. Pre mňa je skladanie skôr to, že dávam formu nejakej myšlienke, ale vždy s tým, že to skončí s nádejou, lebo som zistil, že ľudia nemajú záujem, keď biely, heterosexuálny muž stojí na pódiu a narieka, aký má ťažký život. Ľudia sa chcú smiať, chcú byť povzbudení a pobavení, nechcú len počuť o mojich problémoch. V tomto je vystupovanie na stejdži podobné ako keď niekoho balíš! Musíš vtipkáriť, počúvať alebo byť citlivý. A podľa toho, ako je publikum naladené, sa pýtať otázky. V našej kapele som ja jediný pesničkár. Neviem o tom, že chalani niekedy zložili nejakú pesničku. Inštrumentalisti sú celkom iné šelmy ako pesničkári – oni sa chcú baviť o tom, aké sú najnovšie alebo najlepšie efekty, nástroje, hráči. Pesničkár má len utilitárny záujem v takýchto veciach a chce diskutovať o myšlienkach, možno o filmoch, knihách alebo ako najlepšie vyjadriť jeho predstavy. 22

6. Je pro tebe důležité, abys v písničkách předával něco ze sebe nebo jsou naopak psané tak, aby oslovily co nejširší škálu lidí? Toto je veľmi výstižná otázka. Odpoviem ti príbehom! Môj synovec nehrá na klavíri, ale vždy, keď sme všetci u našich, chce aby sme ho počúvali, kým hrá. Keď mal štyri roky, bolo to zlaté, ale teraz má desať a je to skôr otravné. Je to umenie vyjadriť to, čo máš v sebe takým spôsobom, aby ľudia chceli počúvať – a to sa stále učím. 7. Míváte při vystupování trému? Máš nějaké osvědčené triky nebo třeba talisman, který tě hodí takzvaně do pohody? Nemám ten stereotypný pocit trémy, ale zisťujem, že nie som vždy pohodlný na stejdži. Keď zatvorím oči, pozerám dole na playlist, alebo keď mrmlem medzi pesničkami, môžu to byť náznaky trémy alebo toho, že som nepripravený, to a na ľudí to nepôsobí dobre. Keď sa s niekým zoznámiš, tak mu pozrieš do očí a podávaš ruku. Na stejdži je teda dobré mať čo najvystretejší postoj, otvorené náručie a oči hore k zadnej časti miestnosti alebo námestia. Keď budeš mať reč tela, ako keby si sa bál, tak sa budeš viac báť. 8. Máš nějaké hudební vzory? Nějaké kapely nebo hudebníky, kteří tě inspirují a jejichž hudbu vyhledáváš? Určite sú to takí pesničkári, akí sú Leonard Cohen, Josh Ritter, Joni Mitchell či zo Severného Írska Foy Vance a David C. Clements, ktorých piesne opisujú to, čo ja často cítim. Špeciálne spomeniem Lights, ktorú práve počúvam – ona je pre mňa kráľovná! Zo slovenských interpretov robili na mňa veľký dojem Katka Máliková, Katarzia a hlas Juraja Benetína! 9. Co bys poradil začínajícím hudebníkům, kteří si nejsou jistí, jestli je pro ně na hudební scéně ještě místo a bojí se proto prosazovat? Tak v prvom rade začať jednoducho a sústrediť sa na to, že sú piesne silné. To znamená, že sú zaujímavé, keď sú hrané na jednej akustickej gitare. Veľa kapiel má 1 000 samplov, čo pustia z počítača, a pritom pesničky nemajú ani jeden hook.

Ďalej treba uvažovať nad tým, ako sa cíti divák. Ty si tam pre neho, on je pre teba najdôležitejší a ty si zodpovedný za to, aby mal silný umelecký zážitok. Nie je to tak, že on ťa musí počúvať, lebo ty si pán umelec. Takže asi radím pokoru a citlivosť k iným ľuďom, dobrá rada do všetkých aspektov života! 10. A poslední otázka je, kde vás najdeme? Je v plánu nějaké další album, písničky, koncerty? Co s kapelou plánuješ na další rok? Teraz sme vo vianočnom móde, všetky koncerty, aj sólo, aj kapelové, nájdete na mojom Facebooku Graeme Mark. Ja mám aj instagram: @graememarkmusic, takisto ho má Juraj Adam: @jurgibass a Daniel Kravec: @dannykravitz.Album nájdeš na Spotify, GooglePlay, AppleMusic, keď pohľadáš Graeme Mark & The Natives. Single plánujeme nahrávať v novom roku! Sledujte! Karolína Hudcová

A Chance To Survive A Chance to Survive (ACTS) je skupina mladých ľudí z Humenného, ktorá sa v roku 2017 rozhodla postaviť na javiská a prinášať ľuďom radosť z ich hudby. Ako jedna z mála skupín na východnom Slovensku hrá poctivý post metal. V súčasnosti kapelu tvorí päť členov a to spevák Miro, gitarista Juraj, basgitarista Aďo, gitarista Mišo a bubeník Bobo.

1. Aký je príbeh vzniku kapely A Chance to Survive? Miro: S Jurajom sme už predtým pôsobili v nejakých spoločných hudobných projektoch. Ja okrem ACTS hrám aj v iných kapelách a popri tom sa mi hromadili nejaké nápady, ktoré nezapadali úplne do koncepcie týchto kapiel. Začal som sa teda pohrávať s myšlienkou, že založím nový projekt. Oslovil som Juraja, či by do toho išiel so mnou, a on s tým súhlasil. Potom som si spomenul na Aďa, s ktorým sme sa už tiež poznali pár rokov. Neskôr sa pridal aj Bobo, náš bubeník, o ktorého hudobných kvalitách som vedel z našej predchádzajúcej hudobnej spolupráce, a posledným bol náš kamarát – gitarista Maťo, ktorého neskôr nahradil Mišo. 2. Prečo práve názov A Chance to Survive? Miro: Názov sme zo začiatku vôbec neriešili. Skôr sme sa sústredili na samotnú hudbu. Aďo: Názov prišiel až tesne pred prvým koncertom. Dva alebo tri týždne pred ním. Potrebovali sme urobiť plagát a na rad prišla otázka, že ako sa voláme. Miro: Asi tak. V hlave som nosil myšlienku, aby ten názov nejak vystihoval to, čo pre nás hudba znamená. Tak mi napadla formulka A Chance to Survive (šanca prežiť), keďže ja osobne vnímam hudbu ako istú formu terapie, ktorá mi pomáha preniesť sa cez náročné životné situácie. Páčilo sa mi, že sa z toho dá vyskladať skratka ACTS, čiže činy. Dostalo to taký väčší rozmer, že nebudeme o veciach iba rozprávať, ale budeme aj konať. 3. Máte okrem hudby aj iné záujmy alebo sa venujete iba hudbe? Mišo: Bolo by podľa mňa smutné, keby sme sa venovali iba hudbe. 25

Ja napríklad rád čítam alebo tvorím memes. Aďo: Ja okrem tejto kapely hrám aj v inej kapele a ešte stále chodím na Základnú umeleckú školu, ale rád vypnem pri cyklistike. Gro môjho života ale naozaj tvorí hudba, no nevenujem jej všetok voľný čas. Juraj: Ja sa okrem inštrumentálnej hudby venujem aj elektronickej, ktorú si sám tvorím. Viem, že aj Mišo sa venuje tomuto druhu umenia a šprtá sa v rôznych programoch. Aj keď on sa viac zaujíma o metal a tieto veci. Nie som si však istý, či sú moje veci pripravené na prezentáciu pred ľuďmi. Povedal by som, že tá hudba má ešte čas. Možno ju ešte trochu upravím. Miro: U mňa je to predovšetkým tá hudba. Ako som spomenul, tých projektov mám trochu viac – aby som bol konkrétny, tak dokopy až štyri, avšak s tým, že jedna kapela je teraz menej aktívna. Okrem toho si ale viackrát do týždňa zájdem do telocvične zahrať futbal s kamarátmi. 4. Máte za sebou pár úspešných koncertov, na poslednom ste dokonca krstili debutový album. Aké to bolo držať v ruke výsledok vašej práce? Koľko ste na albume pracovali? Aďo: Nahrávacia fáza trvala asi tri týždne... Miro: Ako sa to vezme... Nahrávali sme postupne. Najskôr sme v jednom štúdiu nahrali bicie, tie sa nahrali behom jedného dňa, a potom sme museli trošku počkať, kým sa dostaneme do druhého štúdia. V ňom sme nahrali gitary, to trvalo nejaké dva dni, a potom som ešte dodatočne nahrával vokály. To ale bola záležitosť jedného dňa. Ak si vezmeme čistý čas v štúdiu, tak to boli štyri dni. Lenže aj potom sa na albume pracovalo. Tie nahrávky sa museli finálne zvukovo spracovať, na čo sme čakali nejaké tri mesiace. Podľa mňa to ale stálo za to.

S finálnym produktom sme veľmi spokojní a sme zvedaví, aké budú reakcie ľudí. Dúfame, že sa im to bude páčiť rovnako ako nám. To však zistíme, až keď to zverejníme nielen na YouTube, ale aj Spotify. Aďo: Čo sa týka nejakých pocitov, tak mne sa najviac páčilo, že som ten album držal prvýkrát u nás v skúšobni. Celý čas som si ho prezeral a nemohol som uveriť, že v ruke držím výsledok našej práce. Miro: Ja by som len dodal, že ten album a celkovo naša hudba tu po nás zostane a to sa mi na tom páči, že niečo tu po sebe človek zanecháva. A to je to, čo nás posúva ďalej a inšpiruje nás k tvorbe nových a nových vecí. 5. Mávate pred vystúpeniami trému alebo sa na to snažíte nemyslieť? Aďo: Ja sa priznám, že mávam vždy veľkú trému. Dokonca aj po rokoch vystupovania som si na to nezvykol a asi si ani nikdy nezvyknem. Pred koncertom to na mňa vždy nejak dopadne a cítim sa veľmi nepríjemne. Tréma ma však opustí po dohratí prvej pesničky alebo prvých akordov. Obecne mám problém vystupovať pred ľuďmi, či už je to v škole alebo na nejakej prezentácii. Dôležité je s trémou pracovať a nepoddať sa. Mišo: Myslím si, že mať trému je v poriadku. Dokazuje to, že nám na tom záleží a nie je nám to jedno. Miro: Súhlasím s tým, čo povedali chlapci. Tá individuálna tréma k tomu všetkému jednoducho patrí. 6. V mnohých článkoch o vás som sa dočítala, že je vás ťažké zaradiť do nejakého žánru, súhlasíte alebo máte jasno kam spadáte? Aďo: Každá naša pesnička je úplne iná a každá v sebe nesie iné posolstvo. To isté sa týka aj našich textov, ktoré sú často len súhrnom emócii alebo myšlienok. Ak sa započúvate do našich piesní, tak každá má inú melódiu. Keď sa pri počúvaní zamyslím ja, vždy cítim z našej hudby iné emócie, ako som cítil minule. Takže podľa mňa je naozaj ťažké zaradiť nás do jedného jediného žánru.

Foto: Dominika Kentošová

7. Máte nejakú kapelu alebo speváka, o ktorom by ste povedali, že je vaším vzorom? Miro: Myslím si, že u každého je to individuálne. Ak by som mal hovoriť za seba, tak mňa po hudobnej stránke akoby „vychovala“ kapela Deftones. 26

Ako sa hovorí, bola to láska na prvé počutie. Fascinovala ma nefalšovanosť a úprimnosť pocitov, ktoré do ich hudby vkladali. Keď som ich spoznal, bolo to pre mňa niečo úplne nové. Prvý stret s tým, že aj tvrdá hudba sa dá kombinovať s nefalšovanými emóciami a to mi veľmi imponovalo. Aj po rokoch ich mám stále rovnako rád. Deftones sú teda srdcovka, ale obľúbených kapiel mám oveľa viac. Aďo: Priznám sa, že ja počúvam viacero žánrov a viacero skupín. Je to už len z toho dôvodu, že sa na ZUŠ-ke venujem viacerým žánrom ako jazz alebo pop. Vo voľnom čase ale hrávam tvrdšiu hudbu. Práve táto istá flexibilita mi umožňuje sa často inšpirovať, alebo si len vypočuť dobrú hudbu. Tvrdšiu hudbu zase rozlišujem. Všímam si pri nej technickú náročnosť a teda kapely, ktoré sa snažia urobiť ťažké piesne, ako napríklad kapela Animals as Leaders. Juraj: Možno aj zvuk našej kapely je definovaný tým, že všetci sme vyrástli na iných žánroch. Všetci sme pravdepodobne začínali na kapelách ako je Nirvana alebo Linkin Park. Ja osobne nie som vôbec z toho metalového prostredia, ako napríklad Mišo, a to sa odráža aj na mojej hudbe. Gitary, ktoré hrám, nie sú tvrdé. Skôr hrám linky spojené s nejakými efektami, ktoré nakoniec znejú, akoby to namiesto gitary hrali husle. Aďo: Presne ako hovoríš. Všetci sme začínali rovnako, ale postupne sme sa vyvinuli do nejakých podžánrov a to si prinášame do našej kapely.

Miro: Ja by som ešte možno doplnil, že dokážem počúvať hocijaký žáner. Pre mňa je dôležité cítiť v tej hudbe skutočnú emóciu. Mišo: Ja hľadám v hudbe energiu. Chcem niečo, čo by ma po ťažkom dni nakoplo. Tiež je pre mňa dôležité aby tá hudba bola zaujímavá, pretože rád hudbu počúvam aktívne. To znamená, že nad ňou rozmýšľam. Mám rád hudbu, ktorá je v istom zmysle komplexná. 8. Aký je sen kapely A Chance to Survive, s kým by ste raz chceli stáť na pódiu? Miro: Myslím si, že odpoveď sa ukrýva v predchádzajúcej otázke. Aspoň za mňa. Aďo: Podľa mňa by bolo super odštartovať nejakú šnúru so skupinou Landless, s ktorou sme už raz vystupovali. Landless je slovenská kapela, ktorá podpísala zmluvu s americkým vydavateľom a majú naozaj kvalitný repertoár. S nimi by som si fakt rád zahral znova. 9. A posledná otázka... Ako by ste chceli aby si svet pamätal kapelu A Chance to Survive? Miro: Bolo by fajn, ak by si nás pamätali ako ľudí, ktorí sa na nič nepotrebujú hrať, do svojej hudby dávajú maximum a robia to od srdca.

Klára Harajdová

Foto: Vladimír Babík

Foto: Dominika Kentošová

N3O

„Hustô, aľe živô“ Tak sa v rozhovore vyjadril spevák Dominik Varchola k otázke o živote hudobníka. Dominik vystupoval pod názvom N3O už od roku 2007. Avšak v 2018 sa stretol s hudobníkmi, s ktorými si založil aktuálnu kapelu. Dnes spolu tvoria energickú hudbu, ktorá je veľmi jedinečná svojím štýlom. Nesie prvky reggae, slovenských ľudoviek či niektoré piesne, dokonca aj prvky jazzu. No chalani z N3O pripisujú ich hudbe vlastné slová, ktoré nám Dominik priblížil.

1. Aká bola vaša cesta k umeniu? Čo vás inšpirovalo k hudodnej tvorbe? Od mala som si na čiernom „magiči“ púšťal otcove staré kazety a nahrával si z poľského rádia „Złote Przeboje lat 60, 70 i 80tych“ super mixy s hitovkami. Potom som dostal PC s paličkovým mikrofónom a začal som si kadečo nahrávať. Neskôr, s hudbou, čo sa mi páčila, som hodiny sám v izbe improvizovane rapoval do kadejakých podkladov. Takže som tak prirodzene k tomu smeroval. 2. Odkiaľ pochádzate? Pochádzate z hôr, o ktorých tak idylicky spievate? A ako ste sa dali dokopy so skupinou? Pochádzam z dedinky na severovýchode Slovenska, ktorá leží v doline obklopenej krásnymi lesmi a lúkami. Avšak domov si ma našiel taktiež v krásnom prostredí pri dedinke pod Štiavnickými vrchmi. Ako som sa tu začal hýbať, stretol som hudobníkov, ktorí sa ku mne pridali, a spolu pokračujeme v tvorení N3O muziky. 3. Váš hudobný štýl je veľmi špecifický, obzvlášť tým, ako miešate viacero štýlov. Ako by ste ho opísali, prípadne aký prívlastok by ste mu dali? To, ako sa v hudbe vyjadrujem, sa sformovalo a formuje počas cesty s ňou a prirodzeným krokom za tým, čo človek cíti a čo sa mu páči. Môžeme tomu dať nálepku s heslom: Príroda, sloboda, jednota, N3Odkaz.

4. Vaše pesničky nie sú povrchné ako väčšina, ktoré dnes hrajú v rádiu. Čo pre vás osobne znamená vaša hudba? Hudba je pre mňa krásny spôsob, ako sa vyjadriť, zdieľať odkaz, pomôcť liečiť seba, ľudí a život na planéte vzájomnými silami. 5. Zhoduje sa váš spôsob života s obrazom, ktorý vytvárajú texty vašich piesní? (Ak áno, tak v čom, ak nie, chceli by ste niečo zmeniť?) Keďže ich píšem, premieta sa v nich moje žitie a taktiež sny, ktoré do nich dávam, pre mňa zvyknú byť smerodajné. Takže texty, čo píšem, sú rovnako pre mňa motiváciou aj pripomínaním a uvedomovaním si vecí, ktoré sú podľa mňa dôležité. Základ zmeny sveta je, že začneme meniť seba. A kráčať po vedomeckom chodníku si vyžaduje stále sústredenie. 6. Aký odkaz chcete zanechať pre ľudstvo? Máte cieľ, ktorý by ste prostredníctvom svojej hudby chceli dosiahnuť? Celé je to odkaz, po ktorého vypočutí precítime, zamyslíme sa, uvedomíme si niečo. Prináša možnosť pripomenúť človeku, kým je a čo môže robiť, aby mohol rásť do vedomého žitia v súlade so všetkým. 7. Máte vo svojom živote konkrétnu osobu, ktorá vás nejakým spôsobom dostala tam, kde sa dnes nachádzate? Samozrejme. Každý dotyk s človekom daného človeka posúva. Takže pravdepodobne je to každý brat či sestra, s ktorými som mal aj mám tú česť.

8. Vedeli by ste nám priblížiť, ako vyzerá bežný deň hudobníka ako ste vy? Môžete nám povedať aj o vašich iných záujmoch, než je hudba. Každý deň je iný, nezažívam veľmi stereotyp, takže to nejde až tak opísať. Opravujem starý dom s veľkým dvorom, takže to je záujem, ktorý si vyžaduje veľa aktivity. Práca pre zarobenie peňazí si tiež žiada kopec času. A v čase, ktorý je venovaný hudbe, je to skúšanie, koncerty, práca na CD a chode kapely. No a okrem všetkej práce je oddych. Takže hustô, aľe živô. 9. Môžete nám prezradiť, či chystáte do budúcnosti nejaké väčšie plány s kapelou? Pomaličky chystáme piesne na nové CD. A s časom aj ďalšie koncertovanie. Ide to s heslom „pomaly ďalej zájdeš“. 10. A na záver mám pre vás jednu otázku, ktorá ma veľmi zaujíma. Ako by ste zhodnotili dnešnú slovenskú hudobnú scénu? O slovenskej hudobnej scéne viem málo. Občas si niečo zapnem, občas na mňa niečo šuští niekde z rádia. Poznám zopár hudobníkov, ktorých hudbu počúvam a teším sa z toho, že tu takúto hudbu máme. Inak veľmi prehľad nemám. Veronika Bajnoková

Foto: Slavomír Červeň

Taly Art

Taly – mladá, milá, modrovlasá umelkyňa. Takto ju pozná väčšina ľudí. Samu seba považuje za úplne obyčajnú, ničím výnimočnú, i keď medzi mladými je pomerne známa. Svedčí o tom aj 27-tisíc sledovateľov na jej instagrame. Dokonca sa môže chváliť aj niekoľkými výstavami. Taly prijala našu ponuku na rozhovor, a tak sa nám naskytla možnosť nahliadnuť do jej života.

1. Čo ťa viedlo k umeniu? Podporovali ťa rodičia v tomto koníčku? Osud či náhoda? Alebo by som to nazvala tak, že mama mi ukázala cestu a ja som sa rozhodla na nej ostať. Ona ma odjakživa podporovala v každej blbosti, ktorú som vymyslela, a bola pre mňa veľký vzor. Síce sa jej podpora vždy začína slovami „Ak ťa to nebude baviť, tak ti uši odtrhnem!”, ale je to veľká podpora a uši stále mám. A najmä si myslím, že za to, čo robíme, si môžeme sami. Je jedno, že máš predpoklady, keď ich v sebe za celý život neobjavíš.

A v pätnástich som zavolala na mamu a oznámila jej, že budem tetovať. Povedala mi, samozrejme, tú zázračnú vetu s ušami, kúpili sme strojček a bolo to. Čo sa týka remesla tatéra, tak to je ako všade. Najhoršia práca je práca s ľuďmi. Ale pokiaľ máte pevné nervy a milujete to, tak nie je čo riešiť. A dá sa s tým uživiť, to je jasné, ťažšie je sa presadiť so svojimi vecami. Preto to niektorí tatéri vzdajú a tetujú všetko, či už je to ukradnutý motív, alebo ho v ten týždeň robili už šesťkrát. O to viac si vážim každého, kto má svoj rukopis, robí síce menej, ale len svoje veci.

2. To je veľká pravda. Vlastne to aj dosť nadväzuje na ďalšiu otázku. Študovala si aj umeleckú školu alebo si takzvaný samouk? Neviem, či sa to dá nazvať štúdiom. Na základnej sú krúžky skôr o tom, že si s ľuďmi, ktorí ťa nešikanujú za to, čo robíš, lebo to robia tiež. Potom som sa zastavila aj na dva roky v „ZUŠ-ke”, kde nám ukázali, že neexistujú len pastelky. Potom prišlo obdobie vzdoru (prvé hormóny v tele) a mamke som oznámila, že 2 000 slovenských korún je za ZUŠ-ku veľa a tam moje vzdelávanie skončilo.

4. V októbri si sa zapojila do umeleckej výzvy s názvom Inktober. O čo v tejto výzve išlo a aký je tvoj názor na ňu? Čo ťa inšpirovalo pri tvorbe prác k danej výzve? Myslíš, že je prospešná pre umeleckú komunitu? Inktober 2019 bol už môj tretí inktober. V skratke – je to výzva pre každého, kde počas celého októbra kreslíte každý deň obrázok na určitú tému. Môj prvý rok som nedávala, ale tento tretí už šiel ako po masle. Milujem to, lebo obrázok od obrázku vidno určitý posun. Človek sa prinúti každý jeden deň sadnúť si za to, vymyslieť celý obrázok. Ste pod malým stresom, ktorý napomáha tvoreniu. Vždy ma to veľmi naštartuje v tvorbe. Tento ročník som proste maľovala to, čo som cítila pod tou témou, keď sa tak spätne na to pozerám, sú to dosť kontroverzné témy. A áno, myslím si, že je veľmi prospešný. Aj na Slovensku a v Česku som zaviedla hashtag, pod ktorým sme sa mohli sledovať všetci, čo sme tvorili z týchto krajín, a len ja som spoznala veľa umelcov práve cez inktober, o ktorých som ani netušila.

3. Prečo si začala tetovať? Je to náročná práca? Myslíš si, že sa v tomto odbore dá uživiť alebo je to niečo, nad čím by mal človek premýšľať, iba ak je ochotný riskovať svoje financie, prípadne pracovať pod vedením iného tatéra v štúdiu, ktoré mu patrí? Začala som si v tých trinástich všímať potetovaných ľudí a bolo to pre mňa ako nový svet. Obrázky? A navždy na koži? Wau. Samozrejme, chcela som medzi nich patriť a aj ma to ťahalo k tomu, aby som to skúsila.

5. Na tvojom instagramovom profile sa dajú nájsť práce v tradičnej maľovanej forme a aj digitálne diela. Ktorá z týchto dvoch techník ti je bližšia? Zákerná otázka. Milujem grafické umenie. Dá sa tam robiť umenie na úplne inej úrovni. Ale to plátno a akvarel a fixy a pastelky… Je to proste 50/50. Podľa mňa by ma jedno bez druhého nebavilo. Keď už mám dosť tabletu, tak idem ku plátnu, a naopak. 6. Myslíš si, že je možné naučiť sa tvoriť, ak na to daná osoba nebude mať nejaké vrodené predpoklady? Ja osobne si myslím, že áno, avšak „naučené umenie“ nikdy nebude také ako to „od srdca“. Aký je tvoj názor? To sa nedá posúdiť. Nedá sa ani len povedať, čo je pekné, lebo ďalších tisíc ľudí povie úplne niečo iné. Niekto môže robiť majstrovské diela a bude to robiť „naučeným spôsobom". A niekto si môže z celého srdca doslova čmárať a bude to pre neho niečo dokonalé. Tak ktoré bude krajšie a lepšie? Nemyslím si, že sa na to dá odpovedať. Ale jedno viem – keď človek chce, tak dokáže všetko. A ako hovorím, talent nestačí. Človek bez talentu, ktorý na sebe maká, bude úspešnejší ako narodený talent, ktorý so sebou nikdy nepohol.

7. Čo hovoríš na myšlienku, že umenie nie je remeslo, s ktorým sa človek v dnešnom svete dokáže uživiť? Mali by podľa teba mladí túžiaci po umení počúvať hlas spoločnosti alebo by si mali ísť za svojím, ak je umenie to, čo ich napĺňa? Samozrejme, každý si má ísť za tým, po čom túži bez ohľadu na to, čo to je! Pokiaľ to nie je trestné, haha. Myslím si a dúfam, že tento výrok onedlho zanikne. Všímam si, že v dnešnej dobe ľudia o umenie majú čoraz väčší záujem. Či už je to pokreslená riflová bunda alebo velikánske plátno. A keby sa nám aj ten sen nesplnil a neboli by sme umelci, tak je lepšie skúsiť a neuspieť, než si do konca života vyčítať, že sme premrhali príležitosť.

Ak chcete túto mladú umelkyňu nejako podporiť, odporúčam otvoriť si jej instagramový profil @taly_art, kde okrem jej prác nájdete aj zaujímavosti z jej života, termíny a návrhy na tetovanie.

Nila Renard

Fila Venom Art

Fila Venom Art. Pseudonym, pod ktorým sa skrýva Filip Slonek, venujúci sa prevažne komiksovej a filmovej tvorbe. Hoci by ste to na neho možno tipovali, na umeleckej škole neštudoval, a tak sa sám považuje za samouka. Zaujímavosťou je, že okrem papieru či plátna maľuje aj na steny, čiapky, topánky – skrátka na všetko, čo mu príde pod ruku. Asi ako väčšina umelcov, tak i on najradšej používa pri tvorbe akrylové farby, no taktiež pastelky. A čo je jeho najväčším snom? Napríklad vytvoriť originálny komiks. 1. Na tvojej facebookovej stránke sú samé obrázky či dokonca obrazy. Všimla som si, že ich aj predávaš. Čo ťa však k tomu doviedlo? A prečo práve kreslenie či maľovanie? Co si pamatuji, tak jsem si kreslil, kdykoli to šlo. Ve škole do sešitů, později při každé volné chvíli v práci, když jsem zrovna neválel pizzy. Po shlédnutí nějakého filmu jsem měl vždy chuť namalovat scénu, která se mi nejvíce líbila. Když jsem chtěl sbalit nějakou holku, tak jsem ji nakreslil. Ovšem ne vždy to mělo úspěch. Moje již manželka mi tenkrát řekla, že je na obrázku tlustá a nelíbí se ji to. Později, po střední škole, jsem se kreslení začal více věnovat. Na internetu jsem viděl stovky prací od talentovaných lidí a chtěl jsem se zlepšit. Začal jsem vnímat detaily a zkoušel i jiná média. 2. Je tvoj "biznis" úspešný? Myslíš, že sa tým dokážeš raz uživiť? Myslím, že je možné uživit se fan artem, není to ale hned a spoustě lidí se to ani nepodaří. Odradí je kritika, malý zájem okolí a tak dále. Já bych maloval, i kdybych z toho neměl žádné peníze. Mě to prostě šíleně baví. Věnuji se ale i jiným věcem, není to tedy na plný úvazek. 3. Najviac maľuješ superhrdinov (či už sa jedná o Marvel alebo DC). Máš rád komiksy? Alebo máš k superhrdinom nejaký špeciálny vzťah? Začínal jsem na portrétech, ale po čase mi to přestalo stačit. Chtěl jsem vytvářet něco více kreativního a hlavně barevnějšího. Rozhodl jsem se tedy malovat právě superhrdiny, a to jen podle fotek. V té době mě napadlo, založit si stránku na Facebooku. 35

Nějakým zázrakem mi začali přiskakovat fanoušci a neuvěřitelně mě podporovali. Není to ani tak dávno, kdy jsem začal obrazy více promýšlet. Fotky používám už jen jako reference, ale obrazy tvořím podle sebe. Je to zvláštní, ale superhrdinové mě nikdy nezajímali. Vše se spustilo, až když se ve filmu poprvé objevil Spider-Man. Pak začalo MCU a já se do komiksových filmů zamiloval. Komiksy jsem začal číst ještě později. Mám už poměrně velkou sbírku a čtu je a kupuji opravdu rád. I když už jen tajně. Vlastně jsem schopný koupit cokoli, na čem je Spider-Man. Ale vůbec nejraději si v komiksech prohlížím kresbu a malbu umělců. 4. Čo považuješ za najdôležitejšie, čo sa týka tvorby takéhoto typu obrázku? Myslíš, že sa s tým treba narodiť alebo to berieš ako niečo, čo sa dá naučiť? Naučit se to dá. Když jsem začínal, byl jsem dost hrozný. Důležité je jen, aby to člověka bavilo. Drahé pomůcky, si myslím, také nejsou potřeba. Já sám používám levné štětce ze supermarketu a akrylové barvy z obchodů, kde byste barvy ani nečekali. Nějaké dražší věci mám samozřejmě také, ale jedná se spíš o pomůcky, které jsem koupil ze zvědavosti. Rozdíl v tom moc necítím. 5. Máš nejakých obľúbených umelcov? Mám opravdu spoustu oblíbených umělců. Ať už ty, co malují ručně, nebo digitálně. Nejraději mám italského malíře Gabrielle Dell'Otta a Alexe Rosse. Z digitálně tvořících umělců jsou to například Ryan Meinerding a Patrick Brown.

Nesleduji ale jen zahraniční a komiksové umělce. V Česku je také spousta nadaných lidí jako třeba Slakinglizard a Katastrofé, kteří tvoří vlastní tvorbu. Nebo na Slovensku Eva Fajčíková. 6. Kto alebo čo ťa inšpiruje, a prečo? Čím ťa ten daný človek či niečo iné tak zaujalo? Někdy dostanu na obraz nápad a od toho se odrazím. Někdy se inspiruji u svých oblíbených umělců nebo si jdu vyfotit ven nějakou lokaci, co se mi zalíbí. 7. A čo tvoji fanúšikovia? Ešte stále to berieš ako koníček, ktorý robíš pre seba, alebo je to už dosť priklonené aj k zverejňovaniu a predávaniu? Je to můj koníček. Kdyby mě to nebavilo, nedělal bych to. Teď už vytvářím obrazy opravdu náročné a detailní.

To bych bez lásky ke kreslení a malování nedokázal. Obrazy mi trvají cca týden a někdy je to utrpení. Často mě práce začne bavit, až když vidím že je vše téměř hotové. Jsou ale i obrazy, které mě baví od začátku až do konce. To jsem schopný zůstat v pokoji od rána do rána a pít jen kávu. 8. Na záver by ma zaujímalo, čo ti dáva umenie. Je to teda koníček alebo skôr životný štýl? V tuto chvíli už je pro mě umění životní styl. Já doma stále něco tvořím. Ať je to pomalování vlastních bot, batohu pro bratra, portrét pro kamaráda, prostě cokoli. Rád dělám i maličkosti, jako pozvánky na nějakou událost. Například dětské vstupenky na párty. Ale třeba na chlapské práce doma jsem úplně neschopný.

Roxana Snøv

Jiří Víšek je vystudovaný brněnský fotograf. Narodil se 20. prosince 1960. Pracoval v různých městech jako například: Praha, Brno, Jihlava, Zlín a Uherské Hradiště. Momentálně působí v Brně jako učitel. Od konce vysokoškolského studia se zabývá fotografií portrétů osobností kulturního života převážně z Brna, například Jan Skácel.

1. Když jste byl dítě, fotografování/umění byl nějaký váš sen/záliba, nebo jste se k tomu dostal jen tak a začalo vás to bavit? Jako malý jsem chodil do lidové umělecké školy kreslit a potom jsem se hlásil na střední uměleckou školu v Brně, kde jsem byl přidělen tak jako někteří mý další spolužáci na obor fotografie. Myslel jsem si, že budu třeba na grafice, ale když jsem se hlásil, tak jsem neměl jasnou představu o tom, na jaký obor jít. 2. Kde jste studoval fotografii? Fotografii jsem studoval zde v Brně na ŠUŘCE– střední škola umění a designu, tenkrát se to jmenovalo uměleckoprůmyslová škola. Byl to rok 1976 až 1980. Dále jsem od roku 1981 studoval na FAMU v Praze na katedře umělecké fotografie. 3. Jelikož se v době vašeho studia fotilo pouze na analog, upřednostňujete jej nyní před digitálem, či ne? Nyní preferuji spíše digitál, jelikož je to snadnější, no, co si budeme povídat… Kdyby to byla potřeba, tak to na analog nafotím, ale teď to dlouho nebylo nutné. Když už se vracím k analogu, tak jedině ve výuce. 4. Fotíte spíše fotozakázky, nebo raději děláte nějaké svoje projekty, které pak vystavujete? Nejlepší je vždy dělat to svoje, ale za to málo kdy dostane člověk taky zaplaceno… To bohužel není tak jednoduché. Jednu dobu jsem fotil architekturu pro jednu firmu a vedle toho jsem si pak mohl dělat svoje věci.

Foto: Denisa Stratilová

Jiří Víšek

5. Jak vznikly vaše nejznámější fotografie s pěnou na holení? To vzniklo jen díky tomu, že mě to tenkrát bavilo. Měl jsem pěnu a stále jsem to fotil. 6. Kolik už máte za sebou výstav? Mám za sebou 20 kolektivních i 20 samostatných výstav, z čehož jsou nejznámější asi česká fotografie 20. století Birgus a Mlčoch, která byla vystavována v Praze i v Německu v roce 2000. V roce 2014 v Bratislavě ve Středoevropském domě fotografie, nebo v roce 2017 v Trenčíně. 7. Plánujete nějaké nové? Něco se stále chystá, bývá zvykem, že tady často v Brně vystavujeme po různých kavárnách. Takže určitě brzy něco bude. 8. Vy nejste jen fotograf, ale i učitel... kde učíte? Učím na Střední škole umění a designu a Vyšší odborné škole v Brně, kde jsem již 31 rokem. Zde v budově na Husové jsem na oboru fotografie a učím odborné předměty. V budově na Francouzské učím základy fotografie. 9. Jak jste přišel na to, že budete učit? Haha. No… to jsem byl takhle v Praze, zavolal mi bývalý učitel Vladimír Židlický a řekl, že se tu uvolnilo místo, jestli bych to nevzal. Zvedl jsem se a šel jsem učit do Brna.

10. Jste šťastný se svou prací a kariérou? Nebo byste se chtěl ještě posunout dále? Kdyby mě to nebavilo, tak to dělat nebudu, to by mě ničilo. Tím, že už mám jen pár let do důchodu, tak uvidím podle toho, zda budu dostatečně zdravý, pokud ano, tak se tou fotografií budu zabývat nadále. Ale vždy se vše odvine od nějaké konkrétní situace, například před lety nás oslovil přítel z Moravské Třebové, tak se z toho stala výstava, plenéry i realizace, a to bylo perfektní. Člověk je připravený na řadu věcí, když se jen trochu zadaří, tak se bude vždy něco odehrávat – nějaké dílny, výstavy i akce se školou.

Portrét Vo väzení vlastného bytu skúmam každú prasklinu. S myšlienkami na neho, či má o mne predstavu vžitú alebo myslí na inú. Obrázky na stenách, vrásky na tvári. On sa len tvári, no stráca sa v menách. Ja sa strácam. Stráca sa zmysel nášho spolužitia. Vytráca sa zmyselnosť a chémia. Nie som maliar, no aj tak sa snažím maľovať. Namaľovať nám dobrý koniec. Možno na jar. Možno všetko rozkvitne. Povedz... Chceš byť mojou farbou alebo sa vo vode roztopíme?

Slnečník Sedeli sme pod slnečníkom, no namiesto slnka len moje slzy. Možno ťa to mrzí a mne zamrzlo srdce. Kvety zbieram zvädnuté... Zamrznuté v chladnom snehu a na brehu niet nikoho. Opustená lavička posiata listami zo stromov. Aj tými, čo si mi posielal domov. No nesedí na nej nik. A nad lavičkou slnečník.

Vladislava Horváthová

Som súčasť živého biotopu, tvorím zosnulú rasu, kde ľudia stavajú veľkú hrádzu. Čakajú tam na spásu. Presiahnuť má ich uvedomenie, prináša im zaslepenie. Tam život žiť už stráca zmysel. Osud je príbeh, čo svetom točí. Potajomky zíde z očí, predelený na dvoje dvere. Kde hra na pravdu a lož končí, kde smrť životom začína, tam vládne tá plytká hladina. Dobro a zlo pomíňa, pokoj svetla zhasína, neveriac, že všetko usína. Predstavujem si ho ako jemný vánok, kiežby aj iným ukradol spánok. Vždy pohne len hŕstkou lístia. A Dharma, tichá pravda, čo si mnohých získa. Má svoje zásady, drží koreň ľudstva nestály. Ak má byť náš osud nemenný, nech každému hneď dá, čo si zaslúži. Zo strachu o podiely ich starosť pramení. Na skok do vedomia, váhu života premení.

Moja duša naplnená prázdnotou, tou neznámou biomasou, rozdelená diverzitou. Nepriame pohľady kamenných tvárí v kričiacom žiali. Múza ľudskosti, mám ju na mysli. Na pekelnom ostrove, v ohni kotva visí, v diaľke pláva loď, brehy myje špinavosť, ľudská zaslepenosť, tá čistá skazenosť. Z lode počuť vzlyky známych pier. Na lodi som svoje dni zanechala, na ostrove novú mňa vychovala. Poškvrnenosť na mne ostala. Ľudia perly z mora lovia, pretože preplávať na breh by stálo úsilia. Radšej nechajú, nech sa im ľudskosť zmáča. Keď kričia o pomoc, vždy sa potopím, aj so svojou víziou kotvu zahodím. Veď som predsa taká istá, nech som z ktorýchkoľvek dvier vyšla, som duša nečistá.

Lívia Lipovská 42

Největší z umělců Jednou za deště, se západem slunce, dostala jsem nutkání roztáhnout závěsy, všechny barvy na nebi do sebe splývaly lehounce, jako by se inspirovaly malířovy výkresy. Nechápala jsem tu nádheru, jak vznikají tyto nebeské monumenty? Netuším, zda se někdy k odpovědi doberu, Je mi však jasné, že autor nemá konkurenty. Nedalo mi to a jednou z podzimu jsem otevřela okno, do místnosti zadul čerstvý vzduch a listí. Náhle jako bych měla vše, co mi chybělo, a pokud ne, tak na mou duši, sluneční jas to jistí. Vyrazila jsem do lesa, na louky, do zahrady, sledovala jsem rostliny a jak řeka plyne. Pak naslouchala větru pějícího balady, zkrátka příroda je dokonalost, tak proč my ne? Matičko, děkujeme za tu nikde nekončící krásu, za to že jsi zhmotnila dokonalost. Chtěla bych se přiučit vládnutí času, pokud je umění pouze mladistvá nezkušenost. Rádi shlédneme další představení, jak mizí rosa z luk a sucho léčí voda. Teď je má jistota, ač hledala jsem důvody, proč není. Ona je tou největší umělkyní. Ona, matka příroda.

Karolína Hudcová

Nerozlievať Veľmi živo si doteraz pamätám Ako som bol malý Keď som bol malý Darili sa mi nevídané veci Bolo to ako dnes, či zajtra Zo stola prudko zdvíham pohár s vodou Prudko ho vo vzduchu zastavím A voda letí smerom k stropu Na zdravie Všetka voda dopadá naspäť tam, odkiaľ vzlietla Našťastie Celý deň by som chcel kráčať so sklonenou hlavou Tak rád by som sa vyhýbal očnému kontaktu Mohol si to byť pokojne aj ty periférnym prekážkam Aj tak by ti nikto a všetci neverili S rýchlo a dlho sklonenou Na nohy hľadiacou hlavou Od toho dňa Tvrdo To Na pomaly naklonenú, ustatú rovinu sem-tam Stúpajú traja dôchodci Skúšam nerozliať Každý s tromi opornými bodmi Pod dozorom očí Vedľa nedotknutého zábradlia

Horolezci

Ako keď píšem Neodvraciam pohľad, len upriamujem zrak niekde inde bosé nohy sochy Nohy v kedysi teplých papučiach Nohy v topánkach Nezrozumiteľne teplé nohy V krátkych sandáloch A v ponožkách v sandáloch Úbohé nohy Je ich asi dvakrát viac Ako nás Sklopené oči sú skromné oči A teraz strážia iba vlastnú pevnú podnožnú zem Držím sa zábradlia na kopci Ležím chrbtom knihy dovnútra police nástojčivo zaspávam S hlavou sklonenou k západu slnka K celkom vymyslenému tretiemu bodu Oliver Kožár

Korene Zabúdame na korene. Možno vieme, že nevieme skoro nič. Už je to preč. Po stýkrát som sa narodil a stokrát sa ešte narodím. To viem. Bol som tam. Keď ma steblom pošteklíš a ja oči otvorím. Kde som? Si tu. Keď sa dni a noci striedajú a sekundy pribúdajú, niečo ubúda. Zas. Až keď mi málo postačí a ja sa tomu poteším. Kto som? Viem. Koľkokrát sa minú, keď sa dvaja hľadajú. Ty. On. Už nám nič nechýba, a to je možno chyba. V tichosti jak ryba do seba som zas odplával. Do seba...

Motýle Piesne nikým nepočuté, písmo v dopisoch vyblednuté. Jak mŕtvy motýľ, čo v rukách sa mi rozpadá. Jak spomienky, čo roky v sebe si ukladám. Pery rokmi popraskané, bozky stokrát odmietané. Krídlo, čo z motýľa v rukách mi ostáva, a moje telo bez krídel na zemi pristáva. Motýle, čo po lúkach lietajú, pocit slobody mi dávajú. Čo skrýva sa v nich, ktovie. Vety bez významu, na listy nik už neodpovie. Prach bol a v prach sa obrátil čas, ktorý už nik nevráti. Ten prach, ktorý z rúk si odfúknem. Nech spomeniem si ešte, kým celkom zabudnem.

Marián Dyno Burič

Zázrak Ak nevieš, kde ho hľadať, lebo nepoznáš jeho tvár, keď s poslednou prosbou opúšťaš ho podaním ruky, keď vyrvú ti srdce a ty pomaly vykrvácaš, vtedy prichádza pravda, ktorú si vyvolala. Motýľ rozprestrie krídla, vzlietne vysoko, aby sa dotkol nebeských brán. Keď ťa pobozká sen a ty čakáš iba na to, aby tam bol, aby sa dotkol tvojej duše, vyčaril úsmev na tvári, a prebúdzajúc sa myslíš si, že je to iba zázrak, keď zazrieš ho kdesi tak ďaleko, srdce vyžaruje radosť. Jeho meno vyryté zostane navždy v tvojom srdci, ani krvavé pazúry nemohli vyrvať anjelský sen. A keď sa ťa sen znova dotkne, tvoje prianie sa stáva neoceniteľným darom.

Snehová vločka

Keď denné svetlo kradne ho od teba a v noci vracia späť, vidíš šancu v tme, priateľom je bolestivé mučenie. Túžiš sa dotknúť jeho tváre, cítiť sladké bozky, ale keď slnko skláňa hlavu, slzy sa v očiach rozsvietia ako pamätná vzdialená spomienka, čo zanechala ťa samú na rázcestí, iba vzbudila nádherný sen. Ničivá bolesť osamelosti, keď život vrazil ti nôž do srdca, keď mesiac ukazuje cestu, ale nemôžeš ho nikde nájsť. Zmizol v žiari úsvitu ako letný lejak, aby obnovil tvoj život, a potom vytratil sa, odletel ďaleko na snehovej vločke. Keď prišla zima, bol to posledný pokus o podanie ruky, ktorú je nemožné už viac chytiť. Snehová vločka kĺzala, letela ku hviezdam.

Lily Wonderland

Zoznamka Bezhlavý krk Tienistého ticha Projektuje snehobielu pravdu Mĺkvo-múčne mlčanie Počujem, ako sa zrážajú atómy Na odumretých bunkách Nepodaných rúk Nepobozkaných líc Neexistujúceho žmurknutia /vypínam si Tinder/ Zomreli sme V rezonancii vzájomného nesúladu Klikáš na môj profil Krútiš hlavou Niet si čo povedať V kontraste A niet kam ujsť Bojím sa, čo vyjde na povrch Pod paľbou tvojich úst Dala si mi číslo So zahraničnou predvoľbou Metafora hluchej ozveny? V zozname hovorov Som ten bez mena Som len Bezcenný Trápne ticho A desať éčok v keli /myslím na teba keď zapínam mixér/

Kým vieš ešte kráčať Pozitívny negatív Biely dom V ňom čierna ovca Hrubá krása trojruží Očista s predzvesťou konca Procesor dvojznačnosti Šplhá Po vetvách spevokolu Snežím ti do dlaní Sčista-jasna S vápnom na rukách A palce spolu Zuby zdá sa Opustili ďasná Možnosti zo včera sa nevzťahujú na dnes Mám pocit, že: Za á Mám namierené k prapočiatku Za bé Lístok brezy strhol betónovú vzducholoď Cé Ukryté pod mäkčeňom má životnosť vratkú Dé je tým, čo stále kričí: Choď! Nevyčísliteľnosť písmen Vdýchne Zmysel Trojhrannému klišé Ten si píše! Ako vravel: Choď

Prehrešky pre každý prípad Dvere Vryté do dlaní Počítajú dni Od začiatku A mesiac sa pýta Ako odložiť Meškajúcu Dvojmesačnú splátku Spánok sníva málo Vraj, že nemá nárok I keď napočíta Celé stádo

Život, ktorý odvolal sa na súd

Oviec A toto je koniec Pre niekoho fatálny Za mňa pre dnešok (servítka pred ústa za ten prehrešok)

Laboratórium Desať lariev Cirka centimeter Chlieb, ktorý nedokážeš natrieť Polárna čiapka Elektrických farieb Impulzy vody Odrážajú objekt záujmu Kým sekáme do živého V novom svete NOVÍ Miesto zaujmú No pozri Čo len z neho zostalo? Kormidlo a polámaná loď Ostré prúty ticha Neprítomnosť času A možno môže šmahom ruky Zabiť celú masu Pravorukých Nespravil to Odvolal sa na súd

Dominik Štrbo 48

Vytržena ze sna Bylo nám souzeno být navždy spolu, ve tvém světě falše, lží a klamu. Zaslepena láskou klamat jsem se nechala, žal a bolest v mém srdci je nemalá. Teď začátky nové mě čekají, ač vzpomínky mou duší stále trestají. Všechno až jistý čas napraví, ale pouze naše srdce vzpomínky trhají.

První dojem První pohled do tvých hnědých očí, hned se se mnou svět otočí. První slova od tebe, svět zastavil se kolem mne. První dotek tvé horké kůže, copak něco lepšího být může? Tvá ústa se přitiskla na má, vím, že budu navždy tvá.

Kateřina Gálová

Divotvorba je projekt, ktorý funguje už dva roky. Začalo to celkom nevinne. Bez nejakej vyhliadky, či budeme vôbec pokračovať, sme v Trenčíne usporiadali čítanie v Coffee sheepe, ktoré sa zameralo hlavne na amatérskych autorov. Ľudí prišlo celkom dosť, a tak sme sa rozhodli to trochu rozvinúť - na akcie sme začali občas volať aj profesionálnych autorov ako sú Habaj, Mirka Ábelová, Ondrej Kalamár, Maroš Hečko, a zapojili sme aj hudobných hostí. Neskôr sme začali spoluprácu s úniou nevidiacich, odkiaľ nám občas prídu niečo zo svojho sveta prečítať. Zatiaľ žijeme z toho, čo nám ľudia dajú do klobúka, ale postupne chceme urobiť občianske združenie a podľa toho, ako to vyjde, by sme chceli ísť skúsiť šťastie aj do iných miest. Zatiaľ sme robili čítanie v Bratislave v Bukowskom, kde to býva fajn. Ďalej ešte pripravujeme podcast. Duchom týchto čítaní bolo vytvoriť priestor pre začínajúcich autorov, aby mohli ich výtvory verejne odznieť a aby mali možnosť konfrontácie s publikomm plus skúsenosť spätnej väzby na vlastnú tvorbu. Najbližšie budeme teraz čítať v Galérii MAB tu v Trenčíne, potom bude akcia až v januári. - Oliver Kožár

Moje fotografická stránka se jmenuje Denisa Stratilová FOTO. Jsem vystudovaná fotografka, studovala jsem na Střední škole umění a designu obor fotografie a užitá média. Fotím svatby, rodinné portréty, portréty jednotlivců, nebo i módu. Hodně točím i videa videoklipy, přednášky... Doma vlastním i ateliér. Od roku 2020 budu dělat foto kurzy pro lidi. Moje fotografická činnost je převažně v Brně a okolí, ale občas pokud se jedná o svatbu nebo něco většího, jezdím po celé ČR. - Sau

Frida Art Café je útulná a umelecká kaviareň v centre Trnavy, ktorá nám ochotne poskytla svoje priestory pre vystavenie a predaj časopisu. Naša spolupráca však nie je čisto profesionálna, pretože ja osobne už k tomuto miestu mám určitý vzťah a rozhodne za to môže aj priateľská atmosféra, ktorá tam vždy panuje. Rovnako aj majiteľka (s ktorou som robila rozhovor do minulého čísla), ale i jej zamestnanci, majú blízko k umeniu a tým pádom si našli cestu aj k časopisu. Art Up tak objavil akýsi domov a pľac, kde sa môže prezentovať a ľudia sa oň budú zaujímať a s radosťou ho čítať. - Roxana Snøv

Každý človek sa už určite stretol s tým, že si pri vypočutí textu piesne, čítaní básne alebo citátu povedal: „Akoby to bolo o mne.“ Hoci sme my, ľudia, v určitých veciach unikátni, rozdielni, v iných veciach sa môžeme podobať. Reč je o našej emočnej a citovej stránke. Vieme sa rýchlo s nejakým textom stotožniť, o čo zrejme aj autorovi daného textu ide. Dokážeme sa vcítiť do postavy nášho obľúbeného filmu, románu, do lyrického hrdinu či speváka nejakej piesne. Podobný prípad prežívala zakladateľka internetového portálu Úlomky ženy (ulomkyzeny.sk), Katarína Krnáčová. Sama dobre vedela, ako jej v tých ťažších, nie veľmi úsmevných chvíľach pomáhalo to, keď vedela, že v tom nie je sama. Preto sa rozhodla touto cestou pomôcť najmä ženám, ktoré sa snažia vysporiadať s podobnými útrapami. Začala písať úlomky samej seba. Neskôr sa kolektív autoriek rozrástol (napríklad aj o moju osobu) a z postupne pribúdajúcich osobných výpovedí žien sa stal fenomén. Svetlo sveta už uzreli dve spoločné knižné zbierky autoriek pôsobiacich na tomto portáli, dokonca aj ďalšie knižky od jednotlivých autoriek. Úlomky ženy sú dôkazom toho, akú majú slová neskutočnú moc a dokážu povzbudiť, či dokonca vyliečiť nejedno srdce. - Vladislava Horváthová

ŠÉFREDAKTOR

REDAKČNÁ RADA

Roxana Snøv

Mišel Klempová Alexandra Hornáková Nila Renard Klára Harajdová Veronika Bajnoková Vladislava Horváthová Kristína Schmidtová Marián Dyno Burič Oliver Kožár Dominik Štrbo Lily Wonderland Karolína Hudcová Kateřina Gálová Sau

GRAFIKA Roxana Snøv

JAZYKOVÉ KOREKTÚRY Vladislava Horváthová Kristýna Komárková

Ďakujeme nezávislým prispievateľom za ich texty.

NÁJDETE NÁS Instagram: @casopis_artup Facebook: Art Up Web: www.casopisartup.sk Email: artupslovakia@gmail.com