Mgr. Barbora Magočová
Vzor citácie: Odmeny a náhrady advokátov - Judikatúra/Magočová, B., Žilina: Poradca podnikateľa, spol. s r. o., 2024, 396 s.
„Spravodlivosť je pevná a trvalá vôľa priznávať každému, čo mu právom patrí.“
Judikatúru zostavila: Mgr. Barbora Magočová
Žilina: Poradca podnikateľa, spol. s r. o., november 2024. 396 s.
ISBN 978-80-8186-220-5
Advokáti môžu svojou činnosťou do značnej miery ovplyvniť životy svojich klientov. V mnohých prípadoch by bez ich odborných rád bolo pre bežných ľudí doslova nemožné obhájiť či presadiť svoje záujmy. Právo na právnu pomoc preto patrí medzi ústavne garantované základné práva.
Aj vzhľadom na uvedené sa výška odplaty za služby advokátov neriadi výlučne trhovým mechanizmom dopytu a ponuky; advokáti sú pri jej dojednávaní viazaní najmä zákonom o advokácii a osobitnou vyhláškou. Táto nereguluje len zásady pre stanovenie tzv. zmluvnej odmeny. Uplatní sa tiež pri určovaní náhrady trov právneho zastúpenia, ktorá spravidla tvorí najpodstatnejšiu časť trov súdneho konania.
Pri aplikácii právnej úpravy týkajúcej sa odmien a náhrad advokátov súdy zohľadňujú viaceré aspekty. Základnou zásadou (ktorej nedodržanie môže mať za následok nielen zásah do práva na súdnu ochranu, ale aj zásah do vlastníckych práv) je, aby boli nahradené náklady, ktoré strana sporu účelne vynaložila v súvislosti s obranou alebo uplatňovaním jej oprávnených nárokov. Nemenej dôležitou je tiež otázka spravodlivej výšky odmeny za prácu, ktorú advokát pre klienta odviedol.
Za ustálenie výkladu niektorých diskutabilných právnych noriem regulujúcich odmeny a náhrady advokátov vďačíme rozhodovacej činnosti súdov. To, ako sa normy v judikatórnej praxi interpretujú, je pre advokátov a ich klientov dôležité nielen pri dojednávaní vzájomných podmienok spolupráce, ale aj pri voľbe spôsobu riešenia konkrétneho právneho problému. Bolo by totiž v rozpore s princípom hospodárnosti a efektívnosti, ak by náklady na realizáciu jednotlivých právnych krokov presiahli celkový úžitok dosiahnutý využitím advokátskych služieb.
Táto publikácia obsahuje súhrn redakčne upravených súdnych rozhodnutí, o ktorých by mal vedieť každý advokát a koncipient, ale tiež sudca či súdny úradník. Upozorňuje, na čo by si advokáti mali dať pozor, ak nechcú prísť o šancu na zaplatenie či úspešné vymoženie palmárov. Detailne sumarizuje judikatórne závery, vďaka ktorým možno rozlíšiť konania, v ktorých sa tarifná odmena za úkon odvíja od ocenenia riešenej veci v peniazoch, od konaní, ktoré sa, naopak, považujú za peňažne neoceniteľné. V neposlednom rade sa z nej dozviete aj to, za ktoré reálne vykonané úkony právnej služby súdy nepriznávajú náhradu trov konania alebo ju síce priznávajú, ale len za určitých podmienok.
autorka
Mgr. Barbora Magočová
Vysokoškolské štúdium absolvovala na Právnickej fakulte Masarykovej univerzity v Brne. Od jeho ukončenia pôsobí v oblasti advokácie. Venuje sa najmä poskytovaniu služieb v rámci súkromnoprávnych odvetví; jej špecializáciou je občianske právo, obchodné právo, rodinné právo a súvisiaca zmluvná a súdna agenda. Popri vykonávaní právnej praxe rozvíja aj publikačnú činnosť; okrem odbornejších textov píše aj články vysvetľujúce právnu problematiku širšej verejnosti. V knižnej podobe vyšli jej publikácie Trovy súdneho konania – Judikatúra (2021) a Povinné zmluvné poistenie motorových vozidiel – Judikatúra (2024).
1 KS Prešov na rozdiel od KS Trnava, sp. zn. 21Cob/119/2019: Zmluvnú a tarifnú odmenu advokáta určenú podľa vyhlášky
2 KS Trnava na rozdiel od KS Prešov, sp. zn. 23Co/2/2022:
podľa vyhlášky
3 K možnosti krátenia odmeny advokáta súdom, ak právne služby neboli
5 K možnosti priznania podielovej odmeny, ak klient odstúpil od zmluvy o poskytnutí právnej pomoci pred skončením konania (stav
6 K bezdôvodnému obohateniu advokáta z dôvodu prijatia podielovej odmeny a k jeho rozsahu, ak ukončil zastupovanie ešte pred rozhodnutím vo veci (stav pred 1. 1. 2024) ............................................................................... 23
7 K možnosti znížiť dohodnutú odmenu advokáta na základe korektívu dobrých mravov 31
8 K zmluvnej odmene za zastupovanie v rozvodovom konaní dojednanej vo výraznom nepomere s tarifnou odmenou ............................................ 35
9 K možnosti advokáta účtovať odmenu za štúdium podkladov, odbornej literatúry a právnych predpisov bez nadväznosti na konkrétny výstup pre
III.1 K rozlíšeniu sporov, v ktorých je možné vyjadriť hodnotu veci/práva v peniazoch, od peniazmi neoceniteľných sporov
40
10 K výkladu pojmu „vyjadriť hodnotu veci alebo práva v peniazoch“ vo vyhláške o odmenách a náhradách advokátov 46
11 Pri rozlíšení, či je predmet konania oceniteľný peniazmi, je rozhodujúce, aké účinky má pre strany meritórne rozhodnutie súdu; k tarifnej odmene vo veci o určenie neúčinnosti právneho úkonu ......................................... 49
12 K tarifnej odmene vo veciach o určenie vlastníckeho práva; pre určenie tarifnej odmeny nemožno vychádzať zo spôsobu, akým sa určuje súdny poplatok ....................................................................................... 54
13 K určeniu tarifnej hodnoty v spore o neplatnosť odstúpenia; k zásadám určovania hodnoty predmetu sporu pre účely náhrady trov, ak došlo v priebehu konania k zmene petitu 57
14 K tarifnej odmene vo veci o určenie neplatnosti zmluvy, ktorej konečným výsledkom malo byť ustálenie vlastníctva veci u jednej zo žalovaných ....... 63
15 K tarifnej odmene vo veci o určenie (ne)platnosti zmluvy o pôžičke a notárskej zápisnice, ktorého výsledkom bolo potvrdenie strany sporu ako veriteľa, ale nebolo v ňom rozhodované o zaplatení pohľadávky ......... 67
16 K tarifnej odmene vo veci o určenie neplatnosti zmluvy o budúcej kúpnej zmluve k nehnuteľnostiam 70
17 K tarifnej odmene vo veci o určenie, že veci patria do BSM, prebiehajúcej medzi (bývalými) manželmi ................................................................... 73
18 Pre účely určenia tarifnej odmeny treba rozlíšiť, či je spor o určenie, že veci patria do BSM, vedený proti 3. osobe alebo medzi manželmi 76
19 K tarifnej odmene vo veci o určenie prechodu a trvania ručiteľského záväzku .............................................................................. 80
20 K tarifnej odmene vo veci o určenie neúčinnosti darovacej zmluvy ........... 83
21 K tarifnej odmene vo veci o určenie neplatnosti uznesenia valného zhromaždenia 85
22 K tarifnej odmene v prípade sporu o určenie, že nehnuteľnosti patria do dedičstva .................................................................................. 89
23 K tarifnej odmene v prípade sporu o určenie pravosti pohľadávky 93
24 K tarifnej odmene vo veci o určenie neplatnosti dobrovoľnej dražby ......... 96
25 K tarifnej odmene vo veci nariadenia zabezpečovacieho opatrenia .......... 100
26 K tarifnej odmene za zastupovanie v konaní pred Ústavným súdom ........ 104
27 Tarifná odmena advokáta v konaní o vylúčenie veci z exekúcie 108
28 K tarifnej odmene vo veci o určenie neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávky .......................................................................................... 110
29 K tarifnej odmene advokáta za zastupovanie v konaní o zrušenie rozhodcovského rozsudku 115
30 K tarifnej odmene v spore o vydanie pozemku, ktorý nie je v petite vymedzený dostatočne určitým spôsobom; k vyčísleniu trov podľa výmery v pozemkovoknižných vložkách ...................................... 117
31 Pre určenie neplatnosti zrušenia obchodnej verejnej súťaže a nadväzujúcej povinnosti uzavrieť zmluvu so žalobcom platí, že hodnotu predmetu sporu nemožno vyjadriť v peniazoch ..................................................... 121
III.2 K určeniu tarifnej hodnoty v osobitných prípadoch
32 Kritériá pre stanovenie trov právneho zastúpenia v spore o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam ...................................................
33 K nevyhnutnosti použitia hodnoty nehnuteľnosti vyplývajúcej z nepopretého skutkového tvrdenia strany pre vyčíslenie trov ................. 128
34 K stanoveniu hodnoty predmetu konania o určení vlastníctva k nehnuteľnosti 133
35 K výpočtu tarifnej odmeny v konaní o určenie vlastníctva, ak sa týka podielového spoluvlastníctva .................................................................
36 K otázke zahrnutia pozemku do nehnuteľností, ktoré sú určené alebo slúžia na bývanie pre účely určenia tarifnej odmeny advokáta
37 K hodnote sporu pre účely vyčíslenia náhrady trov konania o sťažnosti, ktorá sa týka výroku o prisúdení náhrady trov
38 Tarifná hodnota sa určuje podľa požadovaného peňažného plnenia v dobe začatia poskytovania služieb vo veci; pri zmene výšky požadovaného plnenia (napr. pri späťvzatí) sa nemení ...........................
39 K otázke určenia tarifnej hodnoty vo vzťahu k jednotlivým úkonom právnej služby, ak sa počas zastupovania vo veci zmenila hodnota stanovená vo vyhláške – z hľadiska východísk možný rozpor s rozhodnutím ÚS SR, sp. zn. IV. ÚS 202/2018
40 Tarifná odmena za úkon právnej služby advokáta vykonaný do 1. 1. 2024 vo veci súvisiacej s porušením zásady rovnakého
41 K tarifnej odmene vo veci o zaplatenie náhrady škody z dôvodu zásahu do autorských práv
42 K zahrnutiu hodnoty príslušenstva do výpočtu pre určenie tarifnej hodnoty veci ............................................................................. 164
III.3 K jednotlivým úkonom právnej služby
43 K náhrade trov za prevzatie a prípravu zastúpenia, ak bez vážneho dôvodu dôjde k zmene advokáta 167
44 K možnosti priznania náhrady trov za konzultácie či porady pred začatím konania ................................................................................... 171
45 K uplatňovaniu nákladov na vypracovanie predžalobnej výzvy v rámci náhrady trov konania (stav pred 1. 1. 2024) 176
46 K tarifnej odmene za vyjadrenie k návrhu na zrušenie zabezpečovacieho opatrenia a vyjadrenie k odvolaniu proti uzneseniu, ktorým bol zamietnutý návrh na jeho zrušenie 179
47 Predžalobnú výzvu treba považovať za úkon jej vyhotovením a odoslaním; nezáleží na tom, či ju adresát prevezme ............................. 183
48 K možnosti náhrady trov za nahliadnutie do spisu a za návrh na zmenu účastníka (stav do 1. 1. 2024); rozdielne od NS SR, sp. zn. 4M Cdo 13/2010 ......................................................................... 185
49 K možnosti náhrady trov za nahliadnutie do spisu (stav do 1. 1. 2024), rozdielne od NS SR, sp. zn. 3Obo/35/2016 ............................................. 187
50 K náhrade trov za oznámenie okruhu dedičov žalobcu a návrhu na pokračovanie s nimi 190
51 Odmena za úkon právnej služby „prevzatie a príprava obhajoby vrátane prvej porady s klientom“. Náhradný obhajca .............................. 192
52 K priznaniu náhrady trov za poradu s klientom v súvislosti s prevzatím zastupovania v konaní o kasačnej sťažnosti a podaním návrhu na priznanie odkladného účinku 196
53 K možnosti priznania náhrady trov za prevzatie a prípravu právneho zastúpenia v kasačnom konaní, ak už advokát zastupoval žalobcu aj v konaní pred krajským súdom ..........................................................
54 K obsahu potvrdenia o vykonaní porád s klientom, za ktoré je možné priznať náhradu trov konania 203
55 K náhrade trov za poradu s klientom, ak na nej došlo len k odovzdaniu informácií a nie k poskytnutiu právneho poradenstva ............................. 207
56 K podmienkam priznania odmeny za poradu s klientom vykonanú prostredníctvom e-mailu ....................................................................... 210
57 K možnosti priznania náhrady trov za doplnenie písomného podania ..... 218
58 K náhrade trov za odpoveď na výzvu súdu, či postupom orgánu verejnej správy došlo k uspokojeniu žalobcu 221
59 K náhrade trov za prevzatie, prípravu a 1. poradu vo veci správnej žaloby, ak advokát zastupoval žalobcu už v správnom konaní a okrem žaloby podal aj podnet na preskúmanie rozhodnutia ................. 225
60 K možnosti priznania odmeny za úkon právnej služby spočívajúci v doplnení dôkazov
61 K účelnosti výdavkov vynaložených na vypracovanie súhlasu so späťvzatím žaloby .............................................................................
62 Ak z úkonu voči príslušnému orgánu neplynie, že je účastník zastúpený, nejde o úkon právnej služby
63 K otázke posudzovania účelnosti výdavku na úkon právnej služby vo vzťahu k výške žalovanej čiastky .......................................................
III.4 Zvýšenie alebo zníženie tarifnej odmeny
64 K zvýšeniu tarifnej odmeny pri spojení vecí a otázke jeho závislosti od spôsobu určenia jej základnej sadzby ................................................
65 Mimoriadna obťažnosť a časová náročnosť úkonov odôvodňujúca zvýšenie základnej sadzby tarifnej odmeny v trestnej veci ...................... 246
66 K určeniu tarifnej odmeny pri zastupovaní viacerých osôb (stav do 1. 1. 2024) ........................................................................ 250
67 K priznaniu náhrady trov za úkony právnej služby v režime podľa § 13 ods. 3 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. aj za úkony vykonané pred spojením veci podľa SSP (stav pred 1. 1. 2024) ........................................ 254
68 K priznaniu náhrady trov právneho zastúpenia podľa advokátskej tarify, ktorá je nižšia ako účastník musel reálne vynaložiť ....................... 258
III.5 Odmena za zastupovanie osoby v materiálnej núdzi vyplácaná Centrom právnej pomoci
69 K časovému vymedzeniu vzniku nároku advokáta na odmenu vyplácanú Centrom právnej pomoci ......................................................
70 Rozdielna odmena advokátov, ktorí zastupujú klientov v rovnakých veciach v prípade, ak má znášať náhradu trov právneho zastúpenia štát prostredníctvom centra právnej pomoci a diskriminácia ................... 276
O DPH
71 Väčšia vzdialenosť sídla advokáta od konajúceho súdu sama osebe nezakladá neúčelnosť cestovných výdavkov a náhrady za stratu času ...... 280
72 K neúčelnosti náhrady plnej výšky cestovného a straty času predstavujúcich viac ako 1/2 náhrady trov (sídlo advokáta vo vzdialenom meste a nadpriemerná spotreba auta) ..............................................................
283
73 K účelne vynaloženým cestovným výdavkom advokáta v trestnom konaní 287
74 K otázke zahrnutia hotových výdavkov za vykonanie zaručenej konverzie splnomocnení do režijného paušálu
75 K možnosti priznania náhrady hotových výdavkov spojených s úkonom právnej služby, za ktorý obhajcovi nebola priznaná odmena
290
293
76 Nepriznanie náhrady za stratu času vzhľadom na to, že sa na úkone zúčastnil namiesto advokáta koncipient, možno považovať za súladné s ústavným poriadkom .......................................................................... 297
77 K nepriznaniu DPH pri trovách právneho zastúpenia, ak strana včas nepredložila osvedčenie o registrácii pre DPH ........................................ 301
78 Vyčíslenie trov právneho zastúpenia súdom vo výške podľa tarify, ak bola dohodnutá nižšia hodinová sadzba a otázka bezdôvodného obohatenia advokáta .............................................................................
79 K premlčaniu nároku na odmenu advokáta v prípade vypovedania zmluvy klientom ................................................................................... 309
80 K začiatku plynutia premlčacej doby nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia z titulu odmeny advokáta zaplatenej v rozpore s § 18 ods. 4 zákona o advokácii ...................................................................... 314
81 K e-mailom medzi klientom a advokátom po poslednom pojednávaní, v ktorom advokát klienta zastupoval, a k začiatku plynutia premlčacej doby nároku na odmenu ....................................................................... 320
82 K možnosti postúpenia pohľadávky na odmenu za právne služby, ak klient advokáta nezbavil povinnosti mlčanlivosti 324
83 Advokát nemusí klienta informovať o výške odmeny za každý jednotlivý úkon; stačí, keď informáciu poskytne pred 1. úkonom 330
84 KS Bratislava v. KS Žilina, sp. zn. 10Co/32/2022: K pojmu „spotrebiteľ“ právnej služby v súvislosti s informačnou povinnosťou ohľadom výšky odmeny advokáta
334
85 KS Žilina vs. KS Bratislava, sp. zn. 8Co/32/2023: Pojem „spotrebiteľ právnej služby“ nie je možné v súvislosti so vznikom práva na odmenu advokáta stotožniť s pojmom „spotrebiteľ“ 337
86 K okolnostiam pre priznanie odmeny advokátovi podľa advokátskej tarify napriek tomu, že klienta vopred neinformoval o jej výške .............. 341
87 K vzniku nároku na odmenu advokáta v prípade, že stále prebieha vymáhanie trov právneho zastúpenia .....................................................
88 ČEZ Elektro Bălgarija AD v. Jordan Kocev a FrontEx International EAD v. Emil Janakiev: k obmedzeniu výšky odmeny advokáta minimálnou sumou ..............................................................................
89 Eurosaneamientos a i. v. ArcelorMittal Zaragoza: k obmedzeniu možnosti úpravy sadzieb advokátov ......................................................
90 Európska komisia v. Taliansko: k povinnosti advokátov dodržiavať maximálne sadzby
KS Prešov na rozdiel od KS Trnava, sp. zn. 21Cob/119/2019: Zmluvnú a tarifnú odmenu advokáta určenú podľa vyhlášky nemožno kombinovať
Z vyhlášky 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov vyplýva, že nie je možné kombinovať zmluvnú odmenu s odmenou tarifnou. Zákon umožňuje kombináciu len odmien vyplývajúcich z § 2 ods. 2 vyhlášky.
Súvisiace ustanovenia: zákon č. 586/2003 Z. z. - § 24 ods. 3, vyhláška č. 655/2004 Z. z. - § 2, § 9
Rozsudok Krajského súdu v Prešove z 20. októbra 2022, spis. zn. 23Co/2/2022
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. M. K. a členov senátu JUDr. E. Š. a JUDr. I. K. v spore žalobcu: A. B. C., X D. E. E., F. XXX, XXXX G., H., právne zast. JUDr. P. H., s.r.o., so sídlom H. 2/A, K., IČO: xxxxxxxx proti žalovanému: I. J., nar. XX.XX.XXXX, bytom K. XXXX, XXX XX L. G. B.- M., zast. JUDr. P. B., advokát, K. 58, xxx xx H., IČO: xx xxx xxx o zaplatenie 11.743,98 Eur s prísl. o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Vranov nad Topľou č.k. 13C/74/2015 - zo dňa 14.09.2021 takto
rozhodol:
I. Potvrdzuje rozsudok.
II. Žalobca je povinný nahradiť žalovanému trovy odvolacieho konania v rozsahu 100%, pričom o výške týchto trov rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením.
Odôvodnenie
Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom rozhodol takto:
Konanie v časti o zaplatenie úroku z omeškania vo výške 8,5 % ročne zo sumy 11.743,98 eur od 22. 07. 2013 do 27. 12. 2015 zastavuje.
V prevyšujúcej časti žalobu zamieta.
Žalovanému priznáva voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, o výške ktorého rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozsudku samostatným uznesením.
1. Rozsudok odôvodnil tým, že právny predchodca žalobcu sa podanou žalobou domáhal zaplatenia 11.743,98,-Eur s príslušenstvom ako aj náhrady trov konania.
2. Súd vychádzal zo skutkového stavu, podľa ktorého bola medzi právnym predchodcom žalobcu ako advokátom a žalovaným uzatvorená zmluva o poskytnutí právnych služieb a sprostredkovaní krízového manažmentu, predmetom ktorej malo byť poskytovanie právnej pomoci pre žalovaného i v budúcnosti tým, že sa jednalo o ochranu klientových vlastníckych práv ako spoločníka v spoločnosti C., ktoré sú dlhodobo potlačované druhým spoločníkom pánom I.. V bode 2 zmluvy bola dojednaná odmena s tým, že advokát a klient sa dohodli na nasledujúcom spôsobe odmeňovania - na platbe vo výške 10 000 000,- SK, v prípade dosiahnutia dohody s druhým spoločníkom pánom I. alebo akýmkoľvek iným a to aj núteným uplatnením vlastníckych práv v predmetnej spoločnosti, z ktorého bude mať klient majetkový prospech a s ktorým bude súhlasiť. Za splnenie predmetu zmluvy sa považuje aj docielenie definitívneho zastavenia potlačovania klientových vlastníckych práv druhým spoločníkom. V ďalšom bola dojednaná výška odmeny v prípade prevodu - odkúpenia spoluvlastníckeho podielu O. I. klientom, prípadne predaja spoluvlastníckeho podielu klienta pánovi I. ako aj odmena v prípade likvidácie spoločnosti C. L. na B., N., s tým, že 50 % z platby predstavuje odmenu advokáta a druhých 50 % z danej platby bude na základe splnomocnenia a dohody s treťou stranou advokátom poslaných resp. postúpených ďalej tretej osobe.
3. Advokát a žalovaný uzatvorili dňa 23.01.2007 dodatok k zmluve o poskytnutí právnych služieb v zmysle ktorej sa upravuje zmluva zo dňa 24.04.2006 tak, že predmet zmluvy sa dopĺňa o bod 1.1. druhý odsek vetou v znení “jedná sa aj o ochranu klientových práv v trestnom konaní“. Záverečné ustanovenia sa doplnili o nový bod v znení 4.8 „klient je povinný v trestnom konaní postupovať podľa pokynov advokáta a krízového manažmentu. Klient je povinný uhradiť advokátovi aj krízovému manažmentu trovy zastúpenia po ich vyúčtovaní.“
4. Žalobca vyúčtoval žalovanému celkovú sumu 12 588,41 Eur. V žalobcom predloženom vyúčtovaní sú uvedené úkony právnej služby za rok 2006 až 2010 s tým, že v závere vyúčtovania je uvedené, že trovy predstavujú sumu 11 743,98 Eur. Z dohody o postúpení a prevzatí práv a povinností uzatvorenej medzi JUDr. P. H., advokát ako postupca a právnym predchodcom žalobcu ako postupníkom súd zistil, že právny predchodca touto zmluvou na postupníka postúpil všetky práva a povinností zo zmluvy o poskytnutí právnych služieb a sprostredkovaní krízového manažmentu, ktorú uzatvoril postupca s I. J. ako klientom.
5. Súd následne vec posúdil tak, že medzi stranami nebolo sporné, že bola uzatvorená zmluva o poskytnutí právnych služieb a o sprostredkovaní krízového manažmentu, ktorú ako advokát uzavrel Mgr. P. H. a žalovaný ako klient. Predmetom bola ochrana klientových vlastníckych práv ako spoločníka spoločnosti C. Je pravdou, že dodatok zo dňa 23.11.2007 bol uzatvorený tak, predmet zmluvy sa doplnil o ochranu práv žalovaného v trestnom konaní. Z obžaloby podanej v trestnej veci je zrejmé, že žalovaný sa mal skutkov dopustiť bez oprávnenia prípadne na základe sfalšovaného splnomocnenia v mene spoločnosti C., ktorej mala byť spôsobená jednotlivými skutkami škoda. Podľa názoru súdu táto skutočnosť nemala za následok zmenu charakteru záväzkového vzťahu vzniknutého na základe zmluvy. Zmluvu o poskytnutí právnych služieb aj v zmysle uzavretého dodatku súd posúdil ako mandátnu zmluvu podľa § 566 a nasl. Obchodného zákonníka, ktorej obsah určujú jednak všeobecné ustanovenia Obchodného zákonníka, ale vzhľadom na postavenie žalobcu ako advokáta aj ustanovenia zákona o advokácii a vyhlášky k tomuto zákonu. Súd sa vysporiadal s otázkou aktívnej legitimácie žalobcu a uviedol, že zákonná úprava zásadne viaže výkon advokácie na osobu advokáta bez ohľadu na to v akej forme advokáciu vykonáva.
6. Z vykonaného dokazovania vyplýva, že pri uzatvorení zmluvy o poskytovaní právnej pomoci medzi žalobcom a žalovaným došlo k dohode o odmene advokáta a to podľa § 2 písm. b)
a náhrady
vyhlášky 655/2004 Z. z. teda k dohode o paušálnej odmene. Žalobca sa predmetnou žalobou domáhal aj zaplatenia tarifnej odmeny, ktorú si podľa jeho tvrdení mali strany sporu dohodnúť v článku 4.8 zmluvy. Súd uviedol, že ustanovenie obsiahnuté v článku 4.8 zmluvy je neurčité a teda neplatné podľa § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka. V predmetnom článku 4.8 nie je uvedená špecifikácia spôsobu určenia odmeny advokáta mimo zmluvnej odmeny dohodnutej v článku 2. zmluvy. Podľa interpretačných pravidiel obsiahnutých v § 266 Obchodného zákonníka sa prejav vôle vykladá podľa úmyslu tej osoby, ktorá vôľu prejavila, ale len za predpokladu, že je nesporné, že osobe, ktorej bol určený, musel byť známy. Žalovaný v konaní poprel, že okrem podielovej odmeny mal platiť žalobcovi aj inú odmenu, teda že mu bol známy úmysel založenia práva na zaplatenie aj tarifnej odmeny. Súd je toho názoru, že žalovaný na základe predmetného ustanovenia nemohol vedieť, že žalobca si plánuje uplatniť aj tarifnú odmenu najmä, keď tarifná odmena patrí iba advokátovi a v ustanovení sa spomína aj krízový manažment. Označenie ako „trovy zastúpenia“ skôr evokuje všeobecne odmenu za zastupovanie nie iba v trestnom konaní. Taktiež skutočnosť, že právny predchodca žalobcu žalovaného zastupoval ako spoločníka spoločnosti a následne v trestnom konaní, nevylučuje, že si strany môžu dohodnúť jednu odmenu za všetko, najmä keď trestné konanie sa taktiež týkalo konania v uvedenej spoločnosti a žalovaný to na základe zmluvy a dodatku mohol vnímať ako jeden celok. Predmetné ustanovenie sa dá chápať ako určité upresnenie ohľadom odmeny - konkretizácia kedy má klient odmenu zaplatiť (po predložení faktúry). Neplatnosť časti týkajúcej sa tarifnej odmeny nemá automaticky za následok neplatnosť celého dodatku. Ustanovenie ohľadom skutočnosti, že právny predchodca žalobcu zastupuje žalovaného aj v trestnom konaní, je jasné, zrozumiteľné a určité a nie je dôvod, aby bolo neplatné, keďže sa dá oddeliť od ustanovenia o odmene. Neurčitosť predmetného článku pripúšťa jeho rôzny výklad a túto neurčitosť treba pripísať na ťarchu žalobcu, ktorý pripravil predmetnú zmluvu. Súd prvej inštancie teda dospel k záveru, že žalobcovi podľa zmluvy o poskytovaní právnych služieb nevznikol nárok na tarifnú odmenu voči žalovanému za úkony, ktoré vykonal jeho právny predchodca, nakoľko medzi zmluvnými stranami bola dohodnutá platne len podielová odmena, a preto súd žalobu zamietol.
7. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie žalobca. Poukázal na bod 4.8 dodatku, na § 12 vyhlášky 655/2004 Z. z. a na 6. časť Trestného poriadku- Zákona č. 301/2005 Z. z., ktorej názov znie „Trovy trestného konania“ a uviedol, že sa jedná o zhodu vo všetkých kľúčových slovách už v samotnom nadpise vyhlášky Trestného poriadku aj neurčitého bodu 4.8 dodatku, ktoré podľa žalobcu nepripúšťajú iný výklad ako majú na mysli. Zdôraznil slovíčko vyúčtovať. Ako inak možno vyúčtovať trovy konania ak by nie v zmysle vyhlášky 655/2004 Z. z.- tarifnej odmeny. Uzatvorením dodatku bol predmet zastupovania z hlavnej zmluvy rozšírený o 2 veci t.j. zastupovanie klienta a ochranu jeho práv v trestnej veci, ktorá s pôvodne dohodnutým zastupovaním v obchodnej veci absolútne nesúvisela, o čom svedčil aj predmet zastupovania a o osobitne dohodnutú odmenu za zastupovanie v trestnej veci v tom zmysle, že trovy zastúpenia uhradí klient advokátovi po ich vyúčtovaní. Osobitne dohodnutá odmena bola vymedzená v poslednom bode záverečných ustanovení dodatku t.j. nebola subsumovaná pod zmenu hlavnej zmluvy, ale v osobitnom odseku. Skutočnosť, že medzi zmluvnými stranami nebola dohodnutá konkrétna výška odmeny, má za následok len to, že advokátovi prináleží v zmysle § 24 Zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii tarifná odmena. V prípade dodatku si právny predchodca žalobcu so žalovaným dohodli iba duplicitne tarifnú odmenu, ktorá žalobcovi tak či tak patrí zo zákona. Rovnako aj v prípade ak by bol predmetný dodatok neplatný, advokát preukázateľne poskytol klientovi právne služby, zastupoval ho v trestnom konaní za čo mu patrí tarifná odmena. To však v prípade celého dodatku, nielen jeho časti. Čiastočná neplatnosť v tomto duchu vyznieva podľa žalobcu ako extrémne vyhovujúca protistrane. Aj za použitia gramatického, logického či teleologického výkladu je zrejmé čo bolo cieľom uzatvorenia dodatku k hlavnej zmluve a rovnako, že strany prejavili vôľu dojednať si osobitnú odmenu za zastupovanie v trestnom konaní
a nemali vôľu subsumovať odmenou advokáta za zastupovanie v trestnom konaní pod zmluvne dohodnutú odmenu v bode 2.1 zmluvy.
8. Odvolací súd preskúmal napadnuté rozhodnutie ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, a zistil, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je vo výroku vecne správne.
9. Len pre zdôraznenie správnosti dôvodov súdu prvej inštancie odvolací súd uvádza, že dodatok k základnej zmluve uzavretej medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovaným naozaj pripúšťa rôzne výklady - minimálne výklad, že
a. odmena za právne zastupovanie v trestnom konaní je krytá paušálnou odmenou dohodnutou v základnej zmluve
b. výklad, že za zastupovanie v trestnom konaní odmena nie je dohodnutá
Keďže dodatkom k zmluve sa nemenilo ustanovenie bodu 2. základnej zmluvy, v ktorom bola dojednaná odmena, odvolací súd sa prikláňa k názoru, že dojednané zastupovanie v trestnom konaní bolo kryté základnou dohodnutou odmenou a tak ako uviedol súd prvej inštancie žalobca nemá právo na tarifnú odmenu. Veta „Klient je povinný uhradiť advokátovi a krízovému manažmentu trovy zastúpenia po ich vyúčtovaní“ nie je jasnou a nepochybnou dohodou o tom, že za zastupovanie v trestnom konaní bude klient platiť samostatnú odmenu a že toto zastupovanie nie je kryté odmenou dohodnutou v bode 2. zmluvy. Ak by táto veta mala byť dojednaním tarifnej odmeny, mala byť skôr súčasťou bodu 2. zmluvy, ako dojednaná odmena za zastupovanie v trestnom konaní.
Argumentom pre takýto výklad (že odmena za zastupovanie v trestnom konaní bola krytá paušálnou odmenou) je aj v okolnostiach prípadu zanedbateľná výška odmeny za zastupovanie v trestnom konaní, keď podľa základnej dohody bola ako paušálna odmena dohodnutá suma 10.000.000,-Sk (cca 330.000,- Eur) a vyfakturovaná tarifná odmena za zastupovanie v trestnom konaní bola 12.588,-Eur (teda menej ako 4 % z paušálnej odmeny).
Dojednanie v bode 4.8. doplnené dodatkom k zmluve možno chápať tak, ako to uviedol súd prvej inštancie, teda ako dojednanie o dobe splatnosti odmeny, pretože v základnej zmluve bola dohodnutá odmena, ale nie jej splatnosť.
Záver žalobcu, že mu patrí za zastupovanie žalovaného v trestnom konaní tarifná odmena buď preto, že odmena za zastupovanie nebola dojednaná alebo preto, že tarifná odmena bola dodatkom duplicitne dojednaná, neobstojí. Z vykonaných dôkazov sa javí, že zastupovanie v trestnom konaní kryté paušálnou odmenou dohodnutou v základnej zmluve.
Pri rôznych možných výkladoch zmluvy a jej dodatku správne súd prvej inštancie uzavrel, že neurčitosť v dojednaní treba pripísať na ťarchu žalobcu, ktorý pripravil predmetný dodatok zmluvy (§ 266 ods. 4 obchodného zákonníka).
10. Odvolací súd navyše uvádza, že z vyhlášky 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov vyplýva, že nie je možné kombinovať zmluvnú odmenu s odmenou tarifnou. Zákon umožňuje kombináciu len odmien vyplývajúcich z § 2 ods. 2 vyhlášky. Zároveň nie je možné uzavrieť, že k dojednaniu o odmene vôbec nedošlo, pretože dodatok k zmluve dopĺňal pôvodnú zmluvu, ktorá ustanovenie o odmene obsahovala a je možný aj výklad, že dojednanie o odmene sa týkalo aj zastupovania v trestnom konaní.
11. Z vykonaných dôkazov nevyplýva, ako vnímali toto dojednanie jednotlivé strany tejto zmluvy. Teda otázku neurčitosti dojednania v bode 4.8. nie je možné vyriešiť s ohľadom na vnímanie strán zmluvy, ale len podľa textu zmluvy.
a náhrady
KS Trnava na rozdiel od KS Prešov, sp. zn. 23Co/2/2022: Zmluvnú a tarifnú odmenu advokáta určenú podľa vyhlášky možno kombinovať
Podľa už cit. § 24 ods. 3 zákona č. 586/2003 Z. z. je pre určenie výšky odmeny za právne služby rozhodná predovšetkým dohoda advokáta a klienta, ktorej spôsob určenia samotný zákon nijako bližšie neobmedzuje. Len ustanovenie § 83 cit. zákona splnomocňuje ministerstvo spravodlivosti na určenie výšky a spôsobu určenia tejto odmeny. Vyhláška č. 655/2004 Z. z. ako podzákonný právny predpis sa teda musí vykladať v súlade s jej nadradeným právnym predpisom - zákonom č. 586/2003 Z. z. Keďže tento zákon neobmedzuje spôsob určenia odmeny, treba v pochybnostiach o tom, či určitý spôsob odmeny je možné dohodnúť, vykladať ustanovenia tejto vyhlášky skôr v prospech možnosti takejto dohody, keďže tým sa zabezpečí jej súlad s cit. § 24 ods. 3 zákona č. 586/2003 Z. z. Podľa § 2 ods. 2 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. je potom možné dohodnúť zmluvnú odmenu ako hodinovú odmenu, paušálnu odmenu, podielom na hodnote veci (podielovú odmenu) a tarifnou odmenou dohodnutou „inak ako základnou sadzbou tarifnej odmeny“. Napriek tomuto zneniu pritom doktrína zastáva názor, že je možné zmluvnú tarifnú odmenu dohodnúť aj vo výške tarify uvedenej v § 9 a nasl. vyhlášky [porov. Filo, A. In: Fiačan, I., Kerecman, P., Baricová, J., Hellenbart, V., Sedlačko, F. a kol. Vyhláška o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (advokátska tarifa). Komentár. 1. vydanie. Bratislava: C. H. Beck, 2015, s. 14]. Podľa § 2 ods. 3 cit. vyhlášky potom možno spôsoby určenia odmeny „podľa odseku 2“ kombinovať. Podľa odvolacieho súdu však nemožno toto ustanovenie vykladať tak, že by bolo možné kombinovať len tarifnú odmenu určenú „inak ako základnou sadzbou tarifnej odmeny“. Taký výklad je čisto textuálny a nemá žiaden racionálny význam. Zmyslom § 2 ods. 3 je totiž ustanoviť možnosť určiť odmenu kombinovane - viacerými spôsobmi. Nie je zrejmé, prečo by mala byť prípustná podielová odmena spolu s tarifnou, ktorá by napr. zákonnú tarifu kopírovala len o 1 €, a neprípustná podielová odmena spolu s tarifnou, ktorá by zákonnej tarife zodpovedala. V oboch prípadoch ide o to isté a rozdiel je len v pár eurách výslednej sumy.
Súvisiace ustanovenia: zákon č. 586/2003 Z. z. - § 24 ods. 3, vyhláška č. 655/2004 Z. z. - § 2, § 9
Uznesenie Krajského súdu v Trnave z 19. mája 2020, sp. zn. 21Cob/119/2019
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom zo sudcov: Mgr. M. N. predseda senátu a JUDr. B. H. a JUDr. R. F. ako členovia senátu v sporovej veci žalobcu: JUDr. M. M., IČO: xx xxx xxx, Č. a. 80/18, N. V., zastúpeného: JUDr. J. B., advokát, P., proti žalovanej: Mgr. L. M., dodatok obch. mena L., IČO: xx xxx xxx, S. 320/64, T., zastúpenej: JUDr. M. P., advokát, B., o 4.470,60 € s prísl., na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Piešťany č. k. 14 C 237/2016-116 z 10. júla 2019 takto
rozhodol:
Napadnutý rozsudok sa zrušuje a vec sa vracia súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie I. zamietol žalobu, ktorou sa žalobca ako advokát domáhal zaplatenia 4.470,60 € s 5,25 % ročným úrokom z omeškania ako odmeny za zastupovanie žalovanej v súdnom spore podľa zmluvy z 29. februára 2012, a II. priznal žalovanej trovy konania.
2. Vyšiel zo zistenia, že žalobca zastupoval žalovanú v spore vedenom pred Okresným súdom Martin sp. zn. 18 Cb 239/2011, kde táto vystupovala ako žalobkyňa proti svojmu dlžníkovi z obchodného vzťahu. Počas tohto konania žalobca a žalovaná uzatvorili zmluvu o poskytovaní právnych služieb, v ktorej sa žalovaná zaviazala zaplatiť mu podielovú odmenu 20 % a tiež mu dala právo ponechať si trovy, ktoré jej bude mať nahradiť protistrana (žalovaný v konaní 18 Cb 239/2011). Tento spor bol právoplatne skončený 2. júna 2012, kedy žalobcovi vzniklo právo vyúčtovať svoju odmenu, teda domáhať sa jej na súde. Podľa § 387 Obch. zák. tak premlčacia doba tohto nároku uplynula 3. júna 2016. Súd prvej inštancie nepovažoval za platné uznanie záväzku podpísané žalovanou pri vyúčtovaní konečnej odmeny, keďže toto uznanie nebolo datované a tak jeho obsah nebol určitý v zmysle § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Nárok žalobcu bol preto v čase podania žaloby premlčaný.
3. Včas podaným odvolaním sa žalobca domáha zmeny tohto rozsudku a vyhovenia žalobe. Namietol, že žalovanej riadne poskytol svoje služby, súd však poskytol ochranu jej, hoci ich nezaplatila.
4. Po odvolacom pojednávaní odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj predchádzajúce konanie pred súdom prvej inštancie a po jeho preskúmaní v medziach odvolacích dôvodov, dospel k záveru, že ho treba zrušiť.
5. Predmetom konania v prerokúvanej veci je nárok žalobcu ako advokáta - podnikateľa podľa § 2 ods. 2 písm. c) Obchodného zákonníka proti žalovanej, ktorá bola v rozhodnom čase podnikateľkou podľa § 2 ods. 2 písm. b) Obch. zák., na zaplatenie odmeny za právne služby zo zmluvy o poskytnutí právnych služieb. Podľa tejto zmluvy žalobca poskytoval žalovanej od 20. septembra 2010 právne služby „vo veci uplatnenia nároku na zaplatenie dlžnej sumy“ proti T. X. z určitého obchodného vzťahu (čl. I). V čl. II sa strany dohodli, že žalobcovi patrí „súdom priznaná náhrada trov konania, trov právneho zastúpenia, uhradená podľa ust. § 149 ods. 1 OSP a prípadná náhrada trov právneho zastúpenia v prípadnom exekučnom konaní“. Okrem toho mal žalobca nárok na dohodnutú podielovú odmenu 20 % z „celkovej, žalovanej, súdom priznanej sumy, t. j. súčtu priznanej sumy úrokov a úrokov z omeškania“.
6. Súd prvej inštancie v podstate správne vyšiel z toho, že záväzkový vzťah strán sa spravuje ustanovením tretej časti Obchodného zákonníka na základe § 261 ods. 1, keďže obe strany boli podnikatelia a týkal sa ich podnikateľskej činnosti (poskytovanie právnych služieb je podstatou podnikania advokáta a na strane žalovanej išlo o vymáhanie záväzku z jej podnikania).
7. Podľa § 24 ods. 1 zákona č. 586/2003 Z. z. poskytuje advokát svoje služby za odmenu, ktorá sa podľa § 24 ods. 3 cit. zák. určuje predovšetkým dohodou medzi klientom a advokátom. Citovaný zákon však neupravuje okamih vzniku nároku na odmenu, ktorú tak treba posúdiť podľa ustanovení Obchodného zákonníka o mandátnej zmluvy. Nie je teda zrejmé, prečo súd prvej inštancie v ods. 56 svojho rozsudku cituje ustanovenia Občianskeho zákonníka o príkaznej zmluve a následne § 563 Obč. zák. Podľa § 571 ods. 2 Obch. zák. totiž platí, že ak nie je dohodnuté inak, vznikne mandatárovi nárok na odplatu, keď riadne vykoná činnosť, na ktorú
bol povinný, a to bez ohľadu na to, či priniesla očakávaný výsledok. Ak je predmetom mandátu poskytovanie právnych služieb v určitom konaní, potom za riadne vykonanie činnosti možno považovať skončenie tohto konania. Čo je predmetom mandátnej zmluvy, je však v konkrétnej veci vždy otázkou výkladu prejavov vôle podľa § 266 Obch. zák. V tu prerokúvanej veci súd prvej inštancie bez akéhokoľvek hlbšieho výkladu (v skutočnosti aj bez aplikácie 571 ods. 2 Obch. zák. uzatvoril, že právo na odmenu vzniklo splnením mandátu, t. j. právoplatným skončením konania 18 Cb 239/2011 k 2. júnu 2012. Nijako sa však nevyrovnáva s tým, že podľa obsahu čl. I samotnej zmluvy o poskytovaní právnych služieb z 29. februára 2012 mal žalobca poskytovať právne služby vo veci „uplatnenia nároku“ a podľa čl. II bola ako súčasť odmeny dohodnutá aj náhrada trov právneho zastúpenia v exekučnom konaní (!). Tento obsah zmluvy by skôr svedčil v prospech záveru zastávaného žalobcom, že predmetom jeho mandátu nebola len činnosti v základnom sporovom konaní, ale aj v exekučnom konaní. Riadnym vykonaním činnosti podľa 571 ods. 2 Obch. zák. by potom bolo potrebné rozumieť skôr ukončenie samotného exekučného konania voči povinnému: T. X.. Záver súdu prvej inštancie o vzniku nároku žalobcu na odmenu k 2. júnu 2012 sa tak javí minimálne nepresvedčivý.
8. Odvolací súd upriamuje pozornosť na to, že podľa už cit. § 24 ods. 3 zákona č. 586/2003 Z. z. je pre určenie výšky odmeny za právne služby rozhodná predovšetkým dohoda advokáta a klienta, ktorej spôsob určenia samotný zákon nijako bližšie neobmedzuje. Len ustanovenie § 83 cit. zákona splnomocňuje ministerstvo spravodlivosti na určenie výšky a spôsobu určenia tejto odmeny. Vyhláška č. 655/2004 Z. z. ako podzákonný právny predpis sa teda musí vykladať v súlade s jej nadradeným právnym predpisom - zákonom č. 586/2003Z. z. Keďže tento zákon neobmedzuje spôsob určenia odmeny, treba v pochybnostiach o tom, či určitý spôsob odmeny je možné dohodnúť, vykladať ustanovenia tejto vyhlášky skôr v prospech možnosti takejto dohody, keďže tým sa zabezpečí jej súlad s cit. § 24 ods. 3 zákona č. 586/2003 Z. z. Podľa § 2 ods. 2 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. je potom možné dohodnúť zmluvnú odmenu ako hodinovú odmenu, paušálnu odmenu, podielom na hodnote veci (podielovú odmenu) a tarifnou odmenou dohodnutou „inak ako základnou sadzbou tarifnej odmeny“. Napriek tomuto zneniu pritom doktrína zastáva názor, že je možné zmluvnú tarifnú odmenu dohodnúť aj vo výške tarify uvedenej v § 9 a nasl. vyhlášky [porov. Filo, A. In: Fiačan, I., Kerecman, P., Baricová, J., Hellenbart, V., Sedlačko, F. a kol. Vyhláška o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (advokátska tarifa). Komentár. 1. vydanie. Bratislava: C. H. Beck, 2015, s. 14]. Podľa § 2 ods. 3 cit. vyhlášky potom možno spôsoby určenia odmeny „podľa odseku 2“ kombinovať. Podľa odvolacieho súdu však nemožno toto ustanovenie vykladať tak, že by bolo možné kombinovať len tarifnú odmenu určenú „inak ako základnou sadzbou tarifnej odmeny“. Taký výklad je čisto textuálny a nemá žiaden racionálny význam. Zmyslom § 2 ods. 3 je totiž ustanoviť možnosť určiť odmenu kombinovane - viacerými spôsobmi. Nie je zrejmé, prečo by mala byť prípustná podielová odmena spolu s tarifnou, ktorá by napr. zákonnú tarifu kopírovala len o 1 €, a neprípustná podielová odmena spolu s tarifnou, ktorá by zákonnej tarife zodpovedala. V oboch prípadoch ide o to isté a rozdiel je len v pár eurách výslednej sumy.
K možnosti krátenia odmeny advokáta súdom, ak právne služby neboli poskytnuté v dostatočnej kvalite
Pri rozhodovaní všeobecného súdu o priznaní odmeny a hotových výdavkov za zastupovanie advokátovi ustanovenému účastníkovi konania súdom ... je všeobecný súd oprávnený a povinný prihliadnuť inter alia aj na kvalitu advokátom poskytnutých právnych služieb. V prípade zistenia, že poskytnuté služby neboli dostatočne kvalitné, možno odmenu advokáta zodpovedajúcim spôsobom skrátiť. Pritom sa musí prihliadnuť na všetky rozhodné skutočnosti.
Súvisiace ustanovenia: zákon č. 460/1992 Zb. – čl. 20, čl. 46 ods. 1, zákon č. 209/1992 Zb.čl. 6 ods. 1, 327/2005 Z. z. - § 15, zákon č. 160/2015 Z. z. - § 251, § 262
Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky zo 17. marca 2011, sp.
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 17. marca 2011 v senáte zloženom z predsedu S. K. a zo sudcov J. H. a L. M. prerokoval prijatú sťažnosť JUDr. J. V., V., zastúpeného advokátom JUDr. L. D., V., vo veci namietaného porušenia základného práva vlastniť majetok a na súdnu ochranu podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaní vedenom Krajským súdom v Banskej Bystrici pod sp. zn. 15 Co 80/2010 a takto rozhodol:
1. Krajský súd v Banskej Bystrici v konaní vedenom pod sp. zn. 15 Co 80/2010 porušil základné právo JUDr. J. V. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj jeho právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
2. Uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 15 Co 80/2010-348 z 15. apríla 2010 zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.
Odôvodnenie
I.
1. Uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky bola prijatá na ďalšie konanie sťažnosť vo veci namietaného porušenia základného práva vlastniť majetok a na súdnu ochranu podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaní vedenom Krajským súdom v Banskej Bystrici.
2. Zo sťažnosti vyplýva, že uznesením Okresného súdu Veľký Krtíš bol žalobcovi ustanovený za právneho zástupcu sťažovateľ ako advokát. Podľa názoru Okresného súdu Veľký Krtíš ustanovenie zástupcu z radov advokátov bolo potrebné pre ochranu záujmov žalobcu, pretože z jeho podania (návrhu na začatie konania) vyplýva zrejmá skutková zložitosť vypracovania
žaloby. Sťažovateľ si vyžiadal od Okresného súdu Veľký Krtíš všetky písomnosti týkajúce sa veci, ktoré tvorili súčasť podaní žalobcu. Podania boli ručne písané a bolo ich viacero. Po preštudovaní podaní sťažovateľ požiadal žalobcu, aby sa dostavil do jeho advokátskej kancelárie pre účel vysvetlenia postupov vo veci samej. Žalobca prvýkrát prišiel 2. januára 2008, o čom sa spísal úradný záznam podpísaný žalobcom. Výslovne v ňom uviedol, že žiada, aby ako žalované bolo označené M. V. (ďalej aj „žalovaný“) s tým, že od tohto subjektu žiada zaplatiť sumu 1 miliardu Sk s úrokom 0,5 % denne. Na takomto znení žaloby žalobca výslovne trval napriek právnemu poučeniu zo strany sťažovateľa. Súčasne žiadal, aby všetci sudcovia Okresného súdu Veľký Krtíš boli z konania vylúčení a vec bola prikázaná inému súdu. Keďže sťažovateľ aj po spísaní úradného záznamu mal pochybnosti o tom, či žalobca skutočne trvá na takejto žalobe v takejto výške, listom ho vyzval, aby špecifikoval, z čoho pozostáva jeho nárok voči žalovanému na zaplatenie 1 miliardy Sk. Žalobca doručoval sťažovateľovi rôzne písomnosti, ktoré vypracovával a zasielal súdu s tým, že ich sťažovateľovi predkladal vo viacerých objemných zväzkoch pre účely naštudovania. Sťažovateľ spracoval 14. januára 2008 podanie Okresnému súdu Veľký Krtíš. Po doručení podania sa 4. februára 2008 žalobca znova dostavil k sťažovateľovi, ktorý ho opätovne poučil o skutočnostiach týkajúcich sa takejto žaloby. Žalobca znova vyhlásil, že na zaplatení 1 miliardy Sk trvá. Žalobca neustále doručoval sťažovateľovi rôzne písomnosti, pričom sťažovateľ pri každej návšteve vyhotovil úradný záznam. Na základe výzvy sťažovateľa sa žalobca 20. marca 2008 znova dostavil a špecifikoval, z čoho pozostáva požadovaná suma 1 miliardy Sk. Uznesením krajského súdu bolo rozhodnuté, že všetci sudcovia Okresného súdu Veľký Krtíš sú vylúčení z prerokovávania predmetnej veci, pričom vec bola prikázaná Okresnému súdu Lučenec. Stávalo sa, že sa žalobca dostavil do advokátskej kancelárie sťažovateľa denne aj 5 až 6-krát, pričom vždy doručil nejakú písomnosť, ktorú podal na okresnom súde. Na pojednávaní okresný súd žalobu o zaplatenie sumy 33 193 918,87 € s príslušenstvom zamietol. Písomné vyhotovenie rozsudku bolo doručené sťažovateľovi. Následne sa dostavil žalobca a uviedol, že sa stotožňuje s odvolaním vypracovaným sťažovateľom a žiada ho podať. Rozsudkom krajského súdu bol rozsudok okresného súdu potvrdený.
3. Po právoplatnosti rozsudku krajského súdu sťažovateľ vyúčtoval trovy právneho zastúpenia vychádzajúc z uplatňovanej sumy 33 193 918,87 €. Domáhal sa priznania trov právneho zastúpenia v celkovej výške 477 184,64 € s tým, že požadoval odmenu iba za prevzatie a prípravu zastúpenia, za vypracovanie dvoch písomných podaní, za zastupovanie na dvoch meritórnych pojednávaniach, ako aj za vypracovanie odvolania. V žiadnom prípade si neuplatnil možné nároky v súvislosti s tým, že rokoval so žalobcom najmenej dvadsaťkrát. Uznesením okresného súdu bola sťažovateľovi priznaná odmena vo výške 480,38 €. Nemožno súhlasiť s názorom okresného súdu, ktorý aplikoval na výpočet odmeny za právne zastúpenie ustanovenie § 11 ods. 1 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov, podľa ktorého základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby je 1/13 výpočtového základu, ak nie je možné vyjadriť hodnotu vecí alebo práva v peniazoch alebo je možné zistiť len s nepomernými ťažkosťami. Tarifa sa pritom nezaoberá výsledkom súdneho konania. Podstatné je len to, že žalobca požadoval v spore prisúdenie 1 miliardy Sk. Iná otázka je, či bol tento nárok oprávnený a reálny. Sťažovateľ však ako právny zástupca nemal právo uplatnený nárok modifikovať. Sťažovateľovi neprináležalo hodnotiť objektívnosť a reálnosť uplatňovaného nároku. Situácia by bola odlišná vtedy, ak by žalobca bol sťažovateľa požiadal o právne zastúpenie na základe splnomocnenia, lebo vtedy by mal možnosť ako advokát za určitých okolností poskytnutie právnej služby odmietnuť. Keďže žalobca trval na uplatňovaní požadovanej sumy, sťažovateľ nemal inú možnosť, ako plniť vôľu žalobcu. Bolo vecou Okresného súdu Veľký Krtíš a okresného súdu zvážiť, či nárok žalobcu na oslobodenie od súdnych poplatkov trvá a či má stále nárok na ustanovenie právneho zástupcu. Keďže všeobecné súdy v tomto smere nič
neurobili, sťažovateľ bol povinný právne služby poskytovať a riadiť sa pokynmi žalobcu v zmysle § 5 ods. 1 a 3 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii.
4. Proti uzneseniu okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie s tým, aby mu bola priznaná vyčíslená suma odmeny. Uznesením krajského súdu bolo uznesenie okresného súdu potvrdené na základe dôvodov zhodných s argumentáciou okresného súdu.
5. Sťažovateľ navrhuje vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie označených článkov ústavy a dohovoru v konaniach vedených okresným súdom a krajským súdom s tým, aby bolo uznesenie krajského súdu zrušené.
6. Z vyjadrenia predsedu krajského súdu, vyplýva, že krajský súd so sťažnosťou nesúhlasí. Podľa názoru krajského súdu žalobca bez náležitého preukázania svojho nároku, len na základe svojho subjektívneho uváženia, žiadal od žalovaného zaplatiť jednu miliardu slovenských korún, pričom na svojom názore zotrval aj potom, ako bol sťažovateľom poučený. Podľa ustanovenia § 18 ods. 1 zákona o advokácii advokát je povinný pri výkone advokácie chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta a riadiť sa jeho pokynmi. Ak sú pokyny klienta v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi, nie je nimi viazaný. O tom klienta vhodným spôsobom poučí. To znamená, že na jednej strane advokát sa musí riadiť pokynmi klienta, avšak túto povinnosť nemá, ak sú pokyny v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi, ako to bolo v danom prípade, keďže bolo zrejmé, že žalovaný subjekt nemohol byť pasívne legitimovaný. Na druhej strane však treba rešpektovať skutočnosť, že sťažovateľ bol ustanovený podľa § 30 vtedy platného Občianskeho súdneho poriadku. Podľa § 140 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku vznikla povinnosť štátu zaplatiť sťažovateľovi ako ustanovenému zástupcovi odmenu a hotové výdavky. Žalobca aj napriek poučeniu sťažovateľa určil sumu na vymáhanie vo výške jednej miliardy slovenských korún, avšak išlo len o subjektívne určenú sumu bez toho, aby oprávnenosť tohto nároku bola aspoň v minimálnej miere doložená, odôvodnená a preukázaná. Z ničoho nebolo možné zistiť, ako k danej sume žalobca dospel. Ak by všeobecný súd dal za pravdu tvrdeniam sťažovateľa, znamenalo by to, že pokiaľ by akýkoľvek účastník žaloval bez náležitého podloženia svojho nároku a uvedomenia si jeho reálnosti, napr. jeden bilión slovenských korún, potom by vždy musel štát vyplácať odmenu advokátovi z tejto nereálnej sumy. Takýto výklad by bol v rozpore so „zdravým rozumom“. Preto sa aplikovalo ustanovenie § 11 ods. 1 tarify. Krajský súd v závere upozornil na to, že v čase rozhodovania všeobecných súdov nebola úplne zjednotená rozhodovacia prax vo vzťahu k novelizácii ustanovenia § 149 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku, na základe ktorého s účinnosťou od 1. januára 2010, ak bol účastníkovi súdom ustanovený zástupca, alebo ak ide o zastupovanie na základe rozhodnutia Centra právnej pomoci, pri náhrade trov konania sa postupuje podľa osobitného predpisu, teda podľa § 15 zákona č. 327/2005 Z. z. o poskytovaní právnej pomoci osobám v materiálnej núdzi a o zmene a doplnení zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov. Z tohto ustanovenia vyplýva, že o odmene ustanoveného advokáta nerozhoduje všeobecný súd, ale Centrum právnej pomoci, pričom odmena sťažovateľa by bola iba 200 €. Ani z tohto dôvodu neboli označené práva sťažovateľa porušené, lebo mu nebola priznaná odmena v menšom rozsahu, ako mu patrila.
7. Z osobného podania sťažovateľa vyplýva, že sťažovateľ so závermi krajského súdu nesúhlasí. Podľa názoru krajského súdu sa sťažovateľ nemal riadiť pokynmi žalobcu, pretože tieto boli v rozpore so všeobecne záväznými predpismi, podľa ktorých žalovaný subjekt nemohol byť pasívne legitimovaný. S týmto názorom krajského súdu rozhodne nesúhlasí, pretože ak bol sťažovateľ žalobcovi ustanovený za jeho právneho zástupcu, tak bolo jeho úlohou upraviť žalobcove podania, ktorými sa domáhal náhrady škody od M. vo V. Sťažovateľ si nevymyslel to, že žalobca uplatňoval náhradu škody od M. vo V., ale v podstate opravil označenie vykonané žalobcom, keďže ním označený žalovaný nemal právnu subjektivitu. Právnu subjektivitu má
totiž M. V. Výšku náhrady škody si výlučne uplatňoval z hľadiska špecifikácie škody samotný žalobca, pričom ho sťažovateľ viackrát písomne poučil o všetkých okolnostiach týkajúcich sa prípadu. Napriek tomu aj po viacnásobnom poučení žalobca trval na požiadavke náhrady škody vo výške jednej miliardy slovenských korún, pričom táto škoda bola aj špecifikovaná. To znamená, že sťažovateľ ako advokát rešpektoval a bol povinný rešpektovať výšku náhrady škody označenú žalobcom a nemal na to modifikačné právo. Ak by sa neriadil pokynom žalobcu ako klienta, riskoval by disciplinárne konanie. Nemal ani zákonný dôvod odmietnuť poskytovanie právnych služieb žalobcovi, a pokiaľ všeobecné súdy boli toho názoru, že žaloba je v rozpore so všeobecne záväznými predpismi, tak mohli tieto skutočnosti uviesť do rozhodnutia, čo sa však nestalo. Rovnako žalobcovi bolo možné odňať oslobodenie od platenia súdnych poplatkov, resp. sťažovateľ mohol byť zbavený povinnosti zastupovať žalobcu, pretože z obsahu doplnenej žaloby vyplynuli všetky rozhodujúce okolnosti a skutočnosti. Podľa § 25 zákona o advokácii ak osobitný zákon neustanovuje inak, odmenu advokátovi ustanovenému alebo určenému z úradnej moci uhradí štát, ktorý podľa názoru sťažovateľa nie je oprávnený modifikovať tarifnú odmenu a argumentovať tým, že žalobcov návrh nebol opodstatnený vzhľadom na nedostatok pasívnej legitimácie žalovaného a neprimeranosť uplatnených nárokov žalobcu. Aj podľa § 5 ods. 2 tarify advokát postupuje s rovnakou svedomitosťou a starostlivosťou vo veciach, v ktorých bol ustanovený súdom ako vo veciach iných klientov. Pokiaľ krajský súd naznačuje, že správne malo o uplatnenom nároku sťažovateľa rozhodovať Centrum právnej pomoci v zmysle novelizovaného znenia príslušného ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku, treba uviesť, že tento výklad je retroaktívny.
II.
1. Podľa názoru sťažovateľa v danom prípade vzhľadom na ustanovenie § 9 ods. 1 a § 10 ods. 1 tarify mala mu byť odmena priznaná zo sumy, ktorú si žalobca v súdnom konaní uplatňoval. Na postup podľa § 11 ods. 1 písm. a) tarify nebol dôvod, pretože v zastupovanej veci hodnotu práva bolo možné vyjadriť v peniazoch.
Krajský súd je toho názoru, že pri ustálení odmeny sťažovateľa sa správne postupovalo podľa § 11 ods. 1 písm. a) tarify, pretože sťažovateľ v rozpore so zákonom rešpektoval pokyny žalobcu pokiaľ ide o pasívne legitimovaný subjekt, ako aj ustálenie výšky nároku na náhradu škody.
2. Ústavný súd považuje za potrebné predovšetkým konštatovať, že z rukou písaného podania žalobcu doručeného Okresnému súdu Veľký Krtíš, ktorým sa začalo konanie, nie je možné zistiť, o čo presne žalobcovi išlo, ale ani to, proti komu jeho žaloba smerovala. Preto postup Okresného súdu Veľký Krtíš, ktorý ustanovil sťažovateľa za právneho zástupcu žalobcu, bol v danom okamihu správny. Žalobca spĺňal podmienky na oslobodenie od súdneho poplatku, a to tak vzhľadom na jeho osobné a majetkové pomery, ako aj preto, že v tom čase nebolo možné konštatovať, že by išlo o svojvoľné alebo zrejme bezúspešné uplatňovanie práva.
3. Ďalej je podstatné, ako vyhodnotil sťažovateľ šance žalobcu v súdnom konaní potom, ako sa so žalobcom osobne porozprával a zistil, čoho sa vlastne chce žalobca domáhať. V tejto súvislosti z úradného záznamu spísaného sťažovateľom a podpísaného žalobcom možno zistiť, že žalobca si chcel uplatniť nárok na náhradu škody (vrátane ušlého zisku) za nesprávny úradný postup okresného úradu životného prostredia, a to vo výške jednej miliardy slovenských korún. Z úradného záznamu vyplýva, že sťažovateľ usmernil žalobcu iba v tom, že vzhľadom na zrušenie okresného úradu životného prostredia a na to, že mestský stavebný úrad nemá právnu subjektivitu, žalovaným by malo byť Ml V. Možno urobiť predbežný záver, že sťažovateľ pri rokovaní so žalobcom a pri následnom spísaní podania z toho istého dňa hrubo pochybil. Ako kvalifikovaný právny zástupca mal totiž vedieť a žalobcu poučiť, že vzhľadom na ustanovenie § 9 zákona o zodpovednosti štátu je vecne pasívne legitimovaný štát, zastúpený ústredným
orgánom. Zároveň mal žalobcu poučiť aj o tom, že pokiaľ bude trvať na tom, aby bolo ako žalované označené M. V., musí dôjsť k zamietnutiu žaloby pre nedostatok vecnej pasívnej legitimácie takto označeného subjektu. Pre prípad, že by žalobca napriek poučeniu trval na svojom pokyne, mal sťažovateľ vykonanie pokynu odmietnuť. Uvedená povinnosť sťažovateľa voči žalobcovi ako klientovi jednoznačne vyplýva z ustanovenia § 18 ods. 1 zákona o advokácii. Preto následný postup sťažovateľa, ktorý zákonu nezodpovedajúci pokyn žalobcu rešpektoval aj v ďalšom priebehu konania, môže byť a aj musí byť hodnotený pri úvahách o tom, za ktoré úkony právnych služieb možno sťažovateľovi priznať odmenu. Ide o posudzovanie poskytnutých právnych služieb z kvalitatívneho hľadiska.
4. Hrubo pochybil aj Okresný súd Veľký Krtíš, resp. následne okresný súd, pretože z podania žalobcu z 2. januára 2008, ale aj z ďalších doplňujúcich podaní mohol bezpečne zistiť, že žalobca uplatňuje nárok na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom orgánu verejnej správy voči vecne pasívne nelegitimovanému subjektu. Od upresnenia uplatneného nároku bolo jasné, že zo strany žalobcu ide o zrejme bezúspešné uplatňovanie práva. To zároveň znamenalo, že žalobca už nespĺňal podmienky na oslobodenie od súdnych poplatkov. Uvedená skutočnosť mala všeobecné súdy viesť k úvahe o prípadnom zrušení ustanovenia sťažovateľa za právneho zástupcu žalobcu, čo sa však nestalo.
Už naznačenú situáciu nevyriešili všeobecné súdy v súlade so zákonom. Je celkom neakceptovateľný ich právny záver, podľa ktorého sa mala základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby ustáliť podľa § 11 ods. 1 písm. a) tarify. Vôbec totiž nešlo o prípad, keď hodnotu práva nie je možné vyjadriť v peniazoch alebo keď ju možno zistiť len s nepomernými ťažkosťami. Hodnota uplatňovaného práva bola v priebehu konania jasne a presne ustálená, a preto bol na mieste postup podľa § 10 ods. 1 tarify, ako sa toho správne domáha sťažovateľ.
5. Podľa názoru ústavného súdu pri rozhodovaní všeobecného súdu o priznaní odmeny a hotových výdavkov za zastupovanie advokátovi ustanovenému účastníkovi konania súdom je všeobecný súd oprávnený a povinný prihliadnuť inter alia aj na kvalitu advokátom poskytnutých právnych služieb. V prípade zistenia, že poskytnuté služby neboli dostatočne kvalitné, možno odmenu advokáta zodpovedajúcim spôsobom skrátiť. Pritom sa musí prihliadnuť na všetky rozhodné skutočnosti.
6. Krajský súd mal posúdiť, aká odmena, prípadne odmena za ktoré úkony právnych služieb sťažovateľovi prináleží s prihliadnutím tak na jeho pochybenie, ako aj na pochybenie Okresného súdu Veľký Krtíš, resp. okresného súdu.
Vychádzajúc zo skutočnosti, že všeobecné súdy postupovali v rozpore s uvedenými zásadami, došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu.
Nepodanie žaloby do dohodnutého termínu ako dôvod pre krátenie odmeny advokáta
Úkon právnej služby v podobe žaloby bol v rozpore so Zmluvou vypracovaný až po dohodnutom dátume, čím došlo k porušeniu zmluvnej povinnosti zo strany žalobcu. Z obsahu spisu navyše vyplýva, že žaloba vypracovaná dňa 22.03.2021 a žalovanému zaslaná na vedomie až po tomto dátume nezodpovedala požiadavkám a predstavám žalovaného. Žalovaný v pozícii spotrebiteľa a prijímateľa služby do zmluvného vzťahu so žalobcom vstúpil so zreteľne formulovanou požiadavkou, aby žaloba bola na súd podaná do 18.03.2021. Žalobca ako poskytovateľ služby Zmluvu uzavrel s vedomím, že žaloba mala byť na príslušný súd podaná do 18.03.2021, čomu malo predchádzať odoslanie jedného exemplára žaloby na mailovú adresu žalovaného. Žalobca Zmluvu uzavrel s vedomím, že požadovaný úkon právnej služby je nutné vykonať k určitému dátumu, preto neobstojí jeho argumentácia, že kládol dôraz na kvalitné spracovanie žaloby. Žalobca taktiež v rámci konania nepreukázal, že by včasnému poskytnutiu úkonu právnej služby bránila prekážka na strane žalovaného. Súd prvej inštancie preto správne žalobu v časti uplatňovaného nároku na úhradu odmeny za v poradí štvrtý úkon právnej služby (žalobu zo dňa 22.03.2021) zamietol.
Súvisiace ustanovenia: zákon č. 586/2003 Z. z. - § 24, vyhláška č. 655/2004 Z. z. - § 2, § 7, § 8, § 10 ods. 2
Rozsudok Krajského súdu v Trnave z 19. júla 2023, sp. zn. 23CoCsp/41/2022
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu senátu: Mgr. M. S. a sudkýň: JUDr. Ľ. B. a JUDr. J. B., v spore žalobcu: A. B. C., D. C. C. E. C. X, B., proti žalovanému: F. F. B., nar. XX.XX. XXXX, trvale bytom G. XX, zastúpený advokátom: JUDr. G. B., so sídlom M. 16, B., o zaplatenie 2.558,60 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Skalica č. k. 9Csp/44/2021-186 zo dňa 04.04.2022, takto
rozhodol:
I. Rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých výrokoch II. a III. potvrdzuje.
II. Žalovaný má voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.
Odôvodnenie
1. Rozsudkom napadnutým odvolaním súd prvej inštancie žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 1.822,40 eur spolu s úrokom z omeškania.
2. Žalobca žalobu odôvodnil tým, že so žalovaným uzavrel zmluvu o poskytovaní právnych služieb, na základe ktorej sa žalovaný zaviazal zaplatiť odmenu. Zmluvné strany predčasne ukončili zmluvný vzťah, žalovaný však nesplnil svoju povinnosť v zmysle predmetnej zmluvy.
3. Súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania zistil, že strany sporu uzatvorili podľa § 51 OZ a zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii Zmluvu o poskytovaní právnych služieb, na základe ktorej sa žalobca ako advokát zaviazal poskytovať pre žalovaného ako klienta právne služby v rozsahu a podľa pokynov klienta a zároveň sa klient zaviazal zaplatiť cenu právnych služieb. Zmluvné strany sa dohodli, že žalobca podá žalobu o vypratanie nehnuteľnosti na základe skutkového stavu uvedeného v predmetnej Zmluve na príslušný súd do 18.03.2021. Zároveň žalovaný požadoval, aby mu bol pred podaním žaloby na súd poslaný jeden exemplár žaloby na emailovú adresu. Zmluvné strany sa dohodli na cene za poskytovanie právnych služieb, a to vo výške 10 % z predajnej ceny nehnuteľnosti, minimálne zo sumy 150.000 eur. Žalovaný ako klient sa tiež zaviazal zaplatiť za jeden úkon právnej služby (prvý) sumu 350 eur, splatný do 01.05.2021. V odseku štyri bodu 7.1 Zmluvy sa dohodli, že v prípade, že by z akéhokoľvek dôvodu došlo k predčasnému skončeniu zastupovania, advokát (t.j. žalobca) má nárok podľa advokátskej tarify na odmenu za právnu službu vychádzajúcu zo sumy minimálne 150.000 eur podľa počtu úkonov právnej služby. Žalobca následne listom odstúpil od predmetnej Zmluvy a zároveň vyzval žalovaného na úhradu sumy 2.558,60 eur predstavujúcej odmenu za poskytovanie právnych služieb, žalovaný však neuhradil žiadnu sumu.
4. Žalovaný navrhol žalobu ako nedôvodnú zamietnuť. Poukázal na neprofesionálny prístup žalobcu v pozícii advokáta, keď ako prvý porušil dohodu, nepočúval klienta a neopravil žalobu v zmysle pokynov žalovaného.
5. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že žaloba je čiastočne dôvodná.
6. Strany sporu si v Zmluve o poskytovaní právnych služieb dohodli podielovú odmenu vo výške 10 % z predajnej ceny nehnuteľnosti špecifikovanej v Zmluve, minimálne zo sumy 150.000 eur. Na jej základe žalobca vykonal tri úkony právnej služby, a prevzatie a príprava zastúpenia, písomné podanie protistrane a vypracovanie žaloby o vypratanie nehnuteľnosti, pričom následne žalobca od predmetnej Zmluvy odstúpil. V tejto súvislosti s poukazom na bod 7 Zmluvy si žalobca vyčíslil odmenu za poskytnutie právnych služieb celkovo vo výške 2.558,60 eur, t.j. podľa advokátskej tarify v zmysle vyhlášky č. 655/2004 Z.z., nakoľko došlo k predčasnému skončeniu zastupovania. Súd prvej inštancie mal za to, že medzi stranami sporu zostalo sporné, či žalobca pri zastupovaní žalovaného postupoval v súlade s právnymi predpismi a či má teda nárok na odmenu za poskytovanie právnych služieb.
7 Súd prvej inštancie zároveň dospel k záveru, že žalobca nemá nárok na odmenu za úkon právnej služby zo dňa 22.03.2021 - žalobu. Zo Zmluvy totiž vyplýva, že predmetná žaloba (t.j. žaloba o vypratanie nehnuteľnosti) mala byť podaná na príslušný súd do 18.03.2021, žaloba však bola žalobcom ako advokátom spísaná dňa 22.03.2021, t.j. po uplynutí doby dohodnutej zmluvnými stranami. Žalobca porušil svoju zmluvnú povinnosť. Z uvedených dôvodov súd prvej inštancie žalobe čiastočne vyhovel a žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 1.822,40 eur, pričom vo zvyšku žalobu zamietol, keďže žalobca nemá nárok na zaplatenie odmeny za úkon právnej služby, ktorý bol vykonaný v rozpore so Zmluvou (t.j. za úkon právnej služby označený ako žaloba) a takisto ani na režijný paušál.
8. Proti rozsudku súdu prvej inštancie vo výroku II., ktorým súd žalobu vo zvyšku zamietol, a výroku III. o náhrade trov konania podal odvolanie žalobca s návrhom, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v odvolaním napadnutej časti zmenil, žalobe v celom rozsahu vyhovel a zaviazal žalovaného k úhrade trov konania v rozsahu 100%, vrátane trov odvolacieho konania. Odvolanie odôvodnil tým, že v Zmluve o poskytovaní právnych služieb zo dňa 02.03.2021 medzi žalovaným a žalobcom je pod bodom 5.1. v záverečnej časti uvedené, že bola uzavretá dohoda, že príslušná žaloba bude podaná na príslušný súd do 18.03.2021, pričom táto dohoda s uvedením termínu podania na súd nemá absolútne žiaden vplyv na samotnú žalobu, absolútne žiaden vplyv na účastníkov konania, nemá pre žalobcu žiaden význam, vrátane
časového významu, žalobca nebol vystavený riziku, že príde o nárok, resp. jeho nárok sa oslabí a pod., pretože základom bola kvalitne spracovaná žaloba. Súd prvej inštancie nesprávne krátil odmenu za poskytovanie právnej služby o jeden úkon a tým poprel nárok žalobcu na odmenu za kvalitne spracovanú žalobu.
9. Krajský súd v Trnave preskúmal napadnuté rozhodnutie a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.
10. Predmetom sporu v rámci odvolacieho konania zostala požiadavka žalobcu na úhradu odmeny za úkon právnej služby – ním vypracovanú žalobu.
11. V Zmluve o poskytovaní právnych služieb sa zmluvné strany dohodli, že žalobca podá žalobu o vypratanie nehnuteľnosti na základe skutkového stavu uvedeného v predmetnej Zmluve na príslušný súd do 18.03.2021. Zároveň žalovaný požadoval, aby mu bol pred podaním žaloby na súd poslaný jeden exemplár žaloby na emailovú adresu. Žalobca v odvolaní nepoprel, že k vypracovaniu žaloby došlo neskôr ako je dátum uvedený v Zmluve o poskytovaní právnych služieb, ktorý bol dohodnutý na 18.03.2021. Žaloba bola vypracovaná dňa 22.03.2021 a i s prihliadnutím na spotrebiteľský charakter zmluvného vzťahu a príslušné ustanovenia zákona o advokácii (citované súdom prvej inštancie) nemožno akceptovať námietku žalobcu, že dohoda s uvedením termínu podania na súd nemá žiaden vplyv na žalobu v prejednávanej veci.
12. Za úkony právnej služby, ktoré boli zo strany žalobcu riadne poskytnuté, žalobcovi vznikol nárok, ktorý mu bol súdom prvej inštancie výrokom I. rozsudku aj priznaný. Úkon právnej služby v podobe žaloby bol ale v rozpore so Zmluvou vypracovaný až po dohodnutom dátume, čím došlo k porušeniu zmluvnej povinnosti zo strany žalobcu. Z obsahu spisu navyše vyplýva, že žaloba vypracovaná dňa 22.03.2021 a žalovanému zaslaná na vedomie až po tomto dátume nezodpovedala požiadavkám a predstavám žalovaného. Žalovaný v pozícii spotrebiteľa a prijímateľa služby do zmluvného vzťahu so žalobcom vstúpil so zreteľne formulovanou požiadavkou, aby žaloba bola na súd podaná do 18.03.2021. Žalobca ako poskytovateľ služby Zmluvu uzavrel s vedomím, že žaloba mala byť na príslušný súd podaná do 18.03.2021, čomu malo predchádzať odoslanie jedného exemplára žaloby na mailovú adresu žalovaného. Žalobca Zmluvu uzavrel s vedomím, že požadovaný úkon právnej služby je nutné vykonať k určitému dátumu, preto neobstojí jeho argumentácia, že kládol dôraz na kvalitné spracovanie žaloby. Súd prvej inštancie preto správne žalobu v časti uplatňovaného nároku na úhradu odmeny za v poradí štvrtý úkon právnej služby (žalobu) zamietol.
K možnosti priznania podielovej odmeny, ak klient odstúpil od zmluvy o poskytnutí právnej pomoci pred skončením konania (stav pred 1. 1. 2024)
1. V čl. 46 ods. 1 ústavy sa zaručuje základné právo na súdnu a inú právnu ochranu. Aj zákonná úprava platenia a náhrady trov konania obsiahnutá najmä v Občianskom súdnom poriadku určuje, či je základné právo na súdnu ochranu naplnené reálnym obsahom (čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 46 ods. 4 ústavy). Procesné predpisy, ktoré upravujú platenie a náhradu trov konania, treba vykladať v súlade s takto vymedzeným obsahom a účelom základného práva na súdnu ochranu. Pritom treba dbať na to, aby nikto len z dôvodu, že uplatní svoje základné právo na súdnu ochranu, neutrpel materiálnu ujmu v dôsledku inštitútu platenia trov konania za predpokladu, že taký účastník konania bol úspešný, a to bez zreteľa na jeho postavenie v konaní. Súčasťou trov konania je aj odmena za zastupovanie, ak je zástupcom advokát.
2. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam.
3. Ak sťažovateľ so žalobkyňou platne uzavreli zmluvu o poskytnutí právnej pomoci, v ktorej si dohodli podielovú odmenu advokátky, a v bode VI zmluvy si účastníci špeciálne upravili možnosti odstúpenia oboch účastníkov a osobitne aj klienta, znamená to, že ak došlo k ukončeniu právneho zastúpenia z dôvodov na strane sťažovateľa, táto skutočnosť nemôže ísť na ťarchu advokátky a táto nemôže byť zbavená práva na odmenu za právne služby reálne poskytnuté do doby ukončenia zastupovania. Do úvahy neprichádza priznanie podielovej odmeny.
Súvisiace ustanovenia: vyhláška č. 655/2004 Z. z. - § 2 ods. 2 písm. c), § 7, § 8 (do 31. 12. 2023)
Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky z 30. júna 2010, sp. zn. I. ÚS 407/08
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí v senáte zloženom z predsedu M. Ľ., zo sudkyne M. M. a sudcu P. B. o sťažnosti Š. H., U., zastúpeného JUDr. M. M., Advokátska kancelária M. a spol., s. r. o., B., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Co 14/2006 a jeho rozhodnutím z 18. júna 2007 takto
rozhodol:
1. Základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a právo vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv postupom Krajského súdu vedenom konaní a jeho rozhodnutím porušené bolo.
2. Rozhodnutie Krajského súdu v spojení s uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.
3. Krajský súd je povinný zaplatiť trovy právneho zastúpenia na účet právneho zástupcu do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky bola doručená sťažnosť sťažovateľa, ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom krajského súdu vo vedenom konaní a jeho rozhodnutím.
2. Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že krajský súd rozsudkom ako odvolací súd vo veci žalobkyne – advokátky proti sťažovateľovi ako žalovanému o zaplatenie dlžnej sumy s prísl. rozhodol tak, že potvrdil prvostupňový rozsudok vo výroku o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobkyni dlžnú sumu, v prevyšujúcej časti rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak, že žalobu zamietol a účastníkom nepriznal náhradu trov konania. Napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené.
Podľa tvrdení sťažovateľa krajský súd rozhodol na podklade záverov, ktoré sú arbitrárne a zjavne neopodstatnené a zároveň nimi neboli chránené označené základné práva a slobody, ktoré súdom všeobecného súdnictva ukladá ústava aj dohovor.
3. Ústavný súd prijal sťažnosť sťažovateľa na ďalšie konanie. II.
4. Zo sťažnosti a z jej príloh, ako aj zo spisu Okresného súdu vyplýva, že sťažovateľ uzavrel so žalobkyňou dohodu o podielovej odmene za poskytovanie právnej pomoci v občiansko-právnom
spore o ochranu osobnosti proti spoločnosti, ktorá bola stanovená percentuálnym podielom z hodnoty veci. Následne sťažovateľ žalobkyni oznámil, že od dohody odstupuje. Z dôvodu, že dohoda bola vypovedaná sťažovateľom, žalobkyňa vyčíslila svoju odmenu za poskytnuté právne služby podľa vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej aj „vyhláška“) a fakturovala ju sťažovateľovi faktúrou, po zohľadnení zálohy, ktorú už sťažovateľ žalobkyni uhradil. Vzhľadom na to, že sťažovateľ s uplatnenou výškou odmeny advokátky nesúhlasil a vo vyčíslenej čiastke ju odmietol zaplatiť, podala žalobkyňa na okresnom súde návrh na vydanie platobného rozkazu.
Okresný súd rozsudkom zaviazal sťažovateľa zaplatiť advokátke sumu s úrokom z omeškania a trovy konania, proti ktorému podal sťažovateľ odvolanie.
Krajský súd o odvolaní rozhodol sťažnosťou napadnutým rozsudkom, že potvrdil rozsudok vo výroku o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobkyni sumu s úrokom z omeškania, v prevyšujúcej časti rozsudok zmenil tak, že žalobu zamietol a žiadnemu z účastníkov nepriznal náhradu trov konania. Sťažovateľ podal proti rozhodnutiu krajského súdu dovolanie ústavnú sťažnosť. Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie ako neprípustné odmietol.
5. Sťažovateľ namietal porušenie práva na odôvodnenie napadnutého rozhodnutia, ku ktorému došlo tým, že odvolací súd (ani súd prvého stupňa) žiadnym spôsobom neodôvodnil, z akých právnych úvah vychádzal, keď zaviazal odporcu na náhradu úrokov z omeškania, ďalej tým, že krajský súd neodôvodnil, či ustanovenia dohody uzavretej medzi žalobkyňou a sťažovateľom je možné považovať za dojednanie odstupného pri skončení zmluvy o poskytovaní právnych služieb, v dôsledku čoho už advokátke nepatrí žiadna náhrada vypočítaná ako tarifná odmena.
III.
6. V čl. 46 ods. 1 ústavy sa zaručuje základné právo na súdnu a inú právnu ochranu. Aj zákonná úprava platenia a náhrady trov konania obsiahnutá najmä v Občianskom súdnom poriadku určuje, či je základné právo na súdnu ochranu naplnené reálnym obsahom. Procesné predpisy, ktoré upravujú platenie a náhradu trov konania, treba vykladať v súlade s takto vymedzeným obsahom a účelom základného práva na súdnu ochranu. Pritom treba dbať na to, aby nikto len z dôvodu, že uplatní svoje základné právo na súdnu ochranu, neutrpel materiálnu ujmu v dôsledku inštitútu platenia trov konania za predpokladu, že taký účastník konania bol úspešný, a to bez zreteľa na jeho postavenie v konaní. Súčasťou trov konania je aj odmena za zastupovanie, ak je zástupcom advokát.
Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno vidieť zásadnú odlišnosť. Z tohto vyplýva, že uvedené právne východiská sa vzťahujú na obe označené práva.
Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam.
7. Na základe uvedených právnych záverov posúdil ústavný súd námietky sťažovateľa uplatnené v sťažnosti proti uzneseniu krajského súdu predovšetkým z hľadiska rešpektovania záruk vyplývajúcich mu z čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ako už bolo uvedené, sťažovateľ namieta predovšetkým porušenie práva na odôvodnenie napadnutého rozsudku, v rámci ktorého krajský súd neuviedol žiadne skutočnosti na uplatnenie náhrady úrokov z omeškania vo výške 8 % (I.), krajský súd (zhodne s okresným súdom) bez náležitého odôvodnenia uplatnil
a náhrady
pri výpočte odmeny advokátky tarifnú odmenu pred zmluvnou dohodou (II.), pri uplatňovaní tarifnej odmeny za vykonané úkony sa krajský súd žiadnym spôsobom sa nezaoberal argumentáciou sťažovateľa pre výpočet tarifnej odmeny v spore na ochranu osobnosti (III.) a nepreskúmal počet a odôvodnenosť úkonov vykonaných advokátkou, hoci tieto boli medzi účastníkmi sporné (IV.).
Namietané uznesenie krajského súdu v odôvodnení nereaguje na sťažovateľom uplatnené námietky, a tým podľa názoru ústavného súdu nespĺňa požiadavky vyplývajúce z čl. 6 ods. 1 dohovoru ani z čl. 46 ods. 1 ústavy, keďže nedostatočným, nepreskúmateľným spôsobom odôvodňuje výpočet odmeny advokátky za poskytnuté úkony právnej služby.
8. V prvej uplatnenej námietke sťažovateľ vo svojej sťažnosti uvádza, že „odvolací súd ani súd prvého stupňa žiadnym spôsobom neuviedli, z akých právnych úvah vychádzali, keď zaviazali odporcu na náhradu úrokov z omeškania vo výške 8 % ročnej úrokovej sadzby. Len z ich poukazov na ustanovenie § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka možno usúdiť, že sa výška danej úrokovej sadzby mala stanoviť v zmysle občianskoprávnych predpisov. Uvedené ustanovenie § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka však odvoláva na vykonávací predpis, ktorým je v danom prípade Nariadenie Vlády SR č. 87/1995 Z. z. V zmysle § 3 uvedeného nariadenia, výška úrokov z omeškania je dvojnásobok diskontnej sadzby určenej Národnou bankou Slovenska platnej k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu. Odvolací súd (na rozdiel od súdu prvého stupňa) stanovil ako prvý deň omeškania deň 13. 04. 2005. V tomto období však úroková sadzba bola 3 %, a teda dvojnásobok tejto úrokovej sadzby predstavuje 6 %. Nie je preto zrejmé, z akých úvah vychádzali súdy (odvolací ako i súd prvého stupňa), keď stanovili výšku úrokovej sadzby 8 % ročne. Uvedené rozhodnutia preto neboli náležite odôvodnené, pričom výšku úrokovej sadzby neodôvodnila ani navrhovateľka v žalobnom návrhu.“
Vo vzťahu k uplatnenej námietke ústavný súd uvádza:
Krajský súd vo svojom rozhodnutí s poukazom na ustanovenie § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka odlišne od rozsudku okresného súdu stanovil deň, od ktorého sa sťažovateľ ocitol v omeškaní s peňažným plnením, a stanovil výšku úrokov z omeškania vo výške 8 % bez uvedenia, na základe akého právneho predpisu postupoval pri jej určení.
Podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný platiť poplatok z omeškania; výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací predpis. Vykonávacím predpisom je v danom prípade nariadenie vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka (v znení platnom do 31. decembra 2008), ktorý v ustanovení § 3 upravuje, že výška úrokov z omeškania je dvojnásobok diskontnej sadzby určenej Národnou bankou Slovenska platnej k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu. Overením na oficiálnej stránke Národnej banky Slovenska (ďalej len „NBS“) www.nbs.sk ústavný súd zistil, že diskontná sadzba NBS za obdobie od 1. marca 2005 do 28. februára 2006 predstavovala 3 %, v dôsledku čoho bol krajský súd oprávnený priznať žalobkyni úroky z omeškania vo výške 6 % ročne. Krajský súd v napadnutom rozsudku prevzal výšku úrokov a jej výpočet tak, ako ho uplatnila žalobkyňa a rozhodol o nej okresný súd, pričom stanovenie jej výšky nijakým spôsobom neodôvodnil, v dôsledku čoho je táto časť jeho rozhodnutia arbitrárna a nepreskúmateľná.
9. V druhej námietke uplatnenej sťažovateľom proti rozsudku krajského súdu sa uvádza, že krajský súd bez náležitého odôvodnenia uplatnil pri výpočte odmeny advokátky tarifnú odmenu pred zmluvnou dohodou a nevysporiadal sa s jeho námietkami uvedenými v odôvodnení odvolania, v ktorom predovšetkým namietal, že «Ustanovenia Občianskeho zákonníka majú podľa výslovnej úpravy § 2 ods. 3 Občianskeho zákonníka zásadne dispozitívny charakter. Táto zásada znamená, že v rámci zmluvnej autonómie si subjekty občianskoprávnych vzťahov
môžu tieto vzťahy upraviť a ich obsah usporiadať slobodne, odlišne aj od úpravy obsiahnutej v Občianskom zákonníku, pokiaľ im to zákon výslovne nezakazuje alebo pokiaľ z povahy príslušného zákonného ustanovenia nevyplýva, že sa od neho nemožno odchýliť. ...
Zmluvná voľnosť preto umožňuje subjektom občianskoprávnych vzťahov najlepšie realizovať vlastné osobné a hospodárske predstavy a zámery v súlade s ich individuálnymi záujmami a potrebami. Občianskoprávne vzťahy sa teda vyznačujú autonómiou vôle zmluvných strán a zmluvnou voľnosťou, čo znamená, že až na zákonom ustanovené prípady, sa môžu účastníci záväzkového vzťahu odchýliť od zákonnej právnej úpravy a tak prispôsobiť obsah vzájomných práv a povinností svojím predstavám a potrebám.
To potom znamená, že v prvom rade platí to, čo si zmluvné subjekty spolu dohodli (ich dohoda je potom rovnako záväzná ako sám zákon – lex contraktus). Ak však subjekty už raz uzavrú podľa svojho slobodného rozhodnutia určitú zmluvu, platí, že túto zmluvu sú povinní plniť (pakta sunt servanda), a to aj keby plnenie bolo pre niektorú zo zmluvných strán nevýhodné, napr. aj oproti úprave obsiahnutej v dispozitívnych ustanoveniach príslušných právnych predpisov. Nepomenovaná (v zákone výslovne neupravená) zmluva, je rovnako záväzná ako zmluva pomenovaná (v zákone výslovne upravená ako určitý zmluvný typ), ak je uzavretá v súlade s právom, teda ak predovšetkým neodporuje obsahu alebo účelu zákona, alebo ho neobchádza alebo ak sa neprieči dobrým mravom. Najmä pri posudzovaní súladu takejto zmluvy s dobrými mravmi treba prihliadať na všetky okolnosti konkrétneho prípadu.
Z uvedeného jednoznačne vyplýva záver, že účastníci sa dohodli na určitej forme „odškodnenia“ a toto výslovne označili ako odstupné, ktoré prináleží navrhovateľke ako advokátke pre prípad, že odporca ako klient odstúpi od dohody v čase po začatí poskytovania právnych služieb zo strany advokáta.».
Ústavný súd vo vzťahu k druhej uplatnenej námietke uvádza:
Účastníci ako subjekty občianskoprávneho vzťahu využili dispozitívny charakter ustanovení Občianskeho zákonníka a postupovali aj v súlade s v čase uzatvárania zmluvy platnou vyhláškou Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytnutie právnej pomoci. V dôvodovej správe k tejto vyhláške, ktorá zrušovala vyhlášku Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 240/1990 Zb. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnej pomoci v znení vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 44/1991 Zb., sa uvádza, že „základný princíp priority zmluvnej odmeny samozrejme zostáva zachovaný. ... Návrh vyhlášky tradične uprednostňuje dohodu advokáta s klientom, lebo ich vzájomný vzťah sa predovšetkým vytvára na vzájomnej dôvere. ... Systematika vyhlášky sa zakladá na preferovaní zmluvnej odmeny a v príde že k zmluve nedôjde – zákonom striktne určenej odmeny, ktorá sa odvíja od tradične zaužívanej advokátskej tarify. ... Jediným obmedzením zmluvnej odmeny jej je súlad s dobrými mravmi.“
V rámci zmluvnej voľnosti a podľa svojich individuálnych záujmov a potrieb sťažovateľ uzavrel 27. januára 2004 s advokátkou dohodu. V bode IV uvedenej dohody je upravené: „Za poskytovanú právnu pomoc určenú v článku I. tejto zmluvy sa klient zaväzuje v súlade s § 10 a § 11 vyhlášky č. 163/2002 Z. z. platiť advokátovi dohodnutú podielovú odmenu vo výške 20 % z hodnoty veci.“ Z úvodného ustanovenia zmluvy vyplýva, že úlohou advokátky bolo poskytnúť sťažovateľovi právnu pomoc v konaní o ochranu osobnosti proti spoločnosti Sťažovateľ požadoval od uvedenej spoločnosti zaplatenie nemajetkovej ujmy. K uzavretiu dohody došlo podľa ustanovení § 10 a § 11 vyhlášky.
Zo skutočnosti, že pri poskytovaní právnych služieb sa klient s advokátkou dohodli na tom, že sa uplatní podielová odmena, možno vyvodiť, že výsledok konania bol v danom prípade neistý. Jeho neistota vyplýva jednak z toho, že pre stanovenie výšky nemajetkovej ujmy
a náhrady
v konaniach o ochranu osobnosti neexistujú stanovené pravidlá, súdy postupujú v takýchto konaniach značne rozdielne. Žiadna hodnota veci nie je uvedená ani v samotnej dohode uzavretej medzi žalobkyňou a sťažovateľom. Hodnota sporu vyplynula z ďalších skutočností uvedených v prílohe sťažnosti. Pri uplatnení ustanovení § 11 vyhlášky by predstavovala dohodnutá podielová odmena advokátky pri plnom úspechu vo veci sumu, advokátka by mala právo iba na pomernú časť dohodnutej podielovej odmeny pri čiastočnom úspechu klienta a v prípade, že by nemal klient ani čiastočný úspech vo veci, mohla by požadovať od klienta iba náhradu hotových výdavkov. Uvedené ustanovenie vyhlášky by sa uplatnilo v prípade, ak by advokátka zastupovala klienta až do právoplatného ukončenia sporu.
Zmluva uzavretá medzi sťažovateľom a advokátkou obsahuje bod VI, podľa ktorého „zrušiť zmluvu je možné dohodou strán alebo jednostranným odstúpením účastníka účinným ku dňu doručenia písomného odstúpenia. Ak od dohody odstúpi klient je povinný zaplatiť advokátovi odstupné vo výške dovtedy vynaložených nákladov zvýšených o 100 %.“.
Zmluva medzi sťažovateľom a advokátkou bola uzavretá a k odstúpeniu sťažovateľa od dohody došlo v roku 2005. Právne zastúpenie klienta tak trvalo necelý rok, za ktorý podľa vyčíslenia advokátky došlo k vykonaniu desiatich úkonov, ktorých hodnotu vyčíslila s 8 % úrokom z omeškania a trovami konania, keďže pri výpočte odmeny po zrušení dohody uplatnila hodnotu jedného úkonu.
Podľa názoru ústavného súdu ak sťažovateľ so žalobkyňou platne uzavreli zmluvu o poskytnutí právnej pomoci, v ktorej si dohodli podielovú odmenu advokátky, a v bode VI zmluvy si účastníci špeciálne upravili možnosti odstúpenia oboch účastníkov a osobitne aj klienta, znamená to, že ak došlo k ukončeniu právneho zastúpenia z dôvodov na strane sťažovateľa, táto skutočnosť nemôže ísť na ťarchu advokátky a táto nemôže byť zbavená práva na odmenu za právne služby reálne poskytnuté do doby ukončenia zastupovania. Do úvahy neprichádza priznanie podielovej odmeny. Osobitné ustanovenie článku VI zmluvy však zakladá nárok na zaplatenie všetkých vo veci dovtedy vynaložených nákladov spojených so zastupovaním klienta, zvýšených o 100 %, ktoré možno považovať za odstupné – sankciu za účinné odstúpenie klienta od zmluvy.
Pre úplnosť ústavný súd poznamenáva, že konanie o ochranu osobnosti, v ktorom mala byť právna pomoc poskytovaná, nie je ani v čase rozhodovania o ústavnej sťažnosti a po viac ako 6,5 rokoch od začatia konania právoplatne ukončené.
10. Poslednou sťažovateľom uplatnenou námietkou je počet úkonov uskutočnených advokátkou pri poskytovaní právneho zastúpenia. Napriek skutočnosti, že ich počet bol medzi účastníkmi sporný, odvolací súd sa overovaním počtu vykonaných úkonov a ich účelnosťou pre dané konanie nezaoberal. Ako to vyplýva zo spisu okresného súdu, krajský súd v konaní žiadal o zapožičanie spisu okresného súdu z hlavného konania vedeného vo veci, okresný súd mu však oznámil, že spis nie je možné zapožičať, lebo v dôsledku podaného dovolania bude predložený najvyššiemu súdu. V ďalšom období krajský súd opätovne žiadal o zapožičanie spisu, okresný súd mu oznámil, že spis nie je možné zapožičať z dôvodu, že pre podaný návrh na vylúčenie konajúceho sudcu bude predložený na rozhodnutie krajskému súdu. Z uvedeného vyplýva, že v čase rozhodovania o odvolaní sťažovateľa proti rozsudku okresného súdu o výške odmeny advokátky krajský súd spis z hlavného konania vo veci nemal k dispozícii a vykonané úkony a ich odôvodnenosť a účelnosť nijakým spôsobom nepreveroval.
Rozhodnutie krajského súdu neobsahuje žiadne závery o tom, že sa súd námietkou sťažovateľa uvedenou v bode IV zaoberal, a prečo ju neuznal za opodstatnenú.
Sťažovateľ tiež namietal, že ani okresný súd a ani krajský súd nepreverovali počet úkonov vykonaných advokátkou vo veci. Krajský súd nemal k dispozícii spis okresného súdu z hlavného
konania, na základe ktorého by mohol overiť reálny počet vykonaných úkonov, ku ktorým by mal príležitosť vyjadriť sa aj sťažovateľ.
Podľa názoru ústavného súdu napadnuté rozhodnutie krajského súdu, v ktorom sa tento nevysporiadal so všetkými sťažovateľom v odvolaní uvedenými skutočnosťami, treba ako celok (v ktorom nepoukázal ani na iné chyby rozsudku okresného súdu) považovať za nepresvedčivé, nepreskúmateľné, arbitrárne a porušujúce čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Tak rozhodnutím okresného súdu, ako aj krajského súdu bola popretá zásada zmluvnej voľnosti, v rámci ktorej môžu účastníci občiansko-právnych vzťahov uzatvárať dohody o poskytovaní služieb (v danom prípade právnych služieb v zastupovaní pred súdom), pričom uprednostnenie výpočtu odmeny podľa tarify pred zmluvou, ktorá bola záväzná pre jej účastníkov, možno označiť za nezákonné a porušujúce aj čl. 46 ods. 1 ústavy.
11. Sťažovateľ namietal v sťažnosti aj porušenie práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva pokojne užívať majetok podľa čl. 1 dodatkového protokolu.
Pokiaľ ide o vlastnícke právo, jeho obsah nie je predmetom ústavnej úpravy, ale upravuje ho na základe ústavného zmocnenia zákon. Týmto zákonom je Občiansky zákonník, ktorý obsah vlastníckeho práva vymedzuje tak, že vlastník veci je predmet svojho vlastníctva oprávnený držať, užívať, požívať jeho plody a úžitky a nakladať s ním, čo vychádza z rímsko-právnej koncepcie obsahu vlastníckeho práva (ius possidendi, ius utendi et fruendi, ius dispondendi). Novovytváranou judikatúrou sa postupne stáva taká prax ústavného súdu, podľa ktorej všeobecný súd môže byť porušovateľom základných práv a slobôd hmotného charakteru (kam patrí aj právo vlastniť a pokojne užívať majetok) aj bez porušenia ústavno-procesných princípov postupu vyplývajúcich z čl. 46 až čl. 48 ústavy. Keďže ústavný súd vyslovil, že postupom a rozsudkom krajského súdu bolo porušené základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu, zaoberal sa samostatne aj otázkou, či z tohto porušenia nevyplynul aj zásah do základného práva sťažovateľa vlastniť a pokojne užívať majetok.
Pri tomto skúmaní ústavný súd vychádzajúc aj z toho, že krajský súd ústavne neakceptovateľným rozsudkom, ktorým porušil základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu, rozhodol o povinnosti sťažovateľa zaplatiť peňažné nároky advokátky, vyslovil záver, že došlo k porušeniu jeho práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 1 dodatkového protokolu k dohovoru. Na základe právoplatného rozsudku krajského súdu sťažovateľ zaplatil finančnú čiastku (odmenu advokátky s úrokom z omeškania), v dôsledku čoho stratil možnosť slobodne užívať a disponovať uvedenou finančnou čiastkou, resp. použiť ju pre ďalšie zhodnocovanie, podnikanie či osobné účely.
IV.
12. Vzhľadom na to, že ústavný súd vyslovil, že namietaným rozsudkom krajského súdu boli porušené sťažovateľom označené práva podľa ústavy a dohovoru, zároveň rozhodol aj o zrušení tohto rozsudku (a zrušení na neho nadväzujúceho rozhodnutia najvyššieho súdu o dovolaní) a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie.
Po zrušení rozhodnutia bude úlohou krajského súdu sa vecou opätovne zaoberať, vo veci rozhodnúť v súlade s právnymi názormi ústavného súdu, svoje rozhodnutie náležite odôvodniť a predovšetkým sa vyjadriť ku vzneseným námietkam, argumentom a návrhom (hlavne dôkazným) sťažovateľa.