O autorke
Mgr. Barbora Magočová
Vysokoškolské štúdium absolvovala na Právnickej fakulte Masarykovej univerzity v Brne. Od jeho ukončenia pôsobí v oblasti advokácie. Venuje sa najmä poskytovaniu služieb v rámci súkromnoprávnych odvetví; jej špecializáciou je občianske právo, obchodné právo, rodinné právo a súvisiaca zmluvná a súdna agenda. Popri vykonávaní právnej praxe rozvíja aj publikačnú činnosť; okrem odbornejších textov píše aj články vysvetľujúce právnu problematiku širšej verejnosti. V knižnej podobe vyšli jej publikácie Trovy súdneho konania – Judikatúra (2021) a Povinné zmluvné poistenie motorových vozidiel – Judikatúra (2024), Odmeny a náhrady advokátov - Judikatúra (2024).
Použitá skratka
ZoSP zákon č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov
1 K OTÁZKE VZNIKU POPLATKOVEJ POVINNOSTI
1 Ak konanie nie je uvedené v Sadzobníku súdnych poplatkov, poplatok sa
2 K neprípustnosti analógie pri posudzovaní poplatkovej povinnosti, k plateniu poplatku pri návrhu na zmenu, resp. pri vstupe do skôr začatého konania 4
3 K možnosti dorubenia súdneho poplatku po postúpení veci
4 K súdnemu poplatku za dovolanie ohľadom medzitýmneho rozsudku
5 K súdnemu poplatku za podanie kasačnej sťažnosti v závislosti
6 K vyrúbeniu súdneho poplatku za doručenie substitučnej plnej moci v listinnej podobe; povaha
7 K poplatku podľa položky 20a sadzobníka (spracovanie podania doručeného inak ako do elektronickej schránky), ak bolo doručené aj do schránky a z opatrnosti aj e-mailom ................................................
8 Súdny poplatok za podanie námietky zaujatosti a otázka
9 K súdnemu poplatku za samostatnú žalobu o určenie neplatnosti rozhodcovskej doložky, resp. samostatnú žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku
10 K neposkytnutiu informácie o sp. značke konaní, v ktorých je žalovaný štát, s odkazom na obchádzanie poplatkovej povinnosti za vydávanie
2.1 K určeniu výšky poplatku všeobecne
11 Pevnou sumou vyčíslené príslušenstvo sa zohľadňuje pri výpočte
12 K určeniu okamihu začiatku 1. pojednávania pre účely vrátenia časti súdneho poplatku po
13 K súdnemu poplatku za odvolanie v konaní, ktoré bolo začaté na základe návrhu na vydanie platobného rozkazu v upomínacom konaní 53
2.2 K určeniu výšky poplatku v občianskoprávnych veciach
14 K súdnemu poplatku za odvolanie v konaní o vyporiadanie BSM ........ 56
15 Súdny poplatok za vyporiadanie bezpodielového vlastníctva manželov a dovolacie konanie 62
16 NS SR: K určeniu súdneho poplatku v konaní o zrušení a vyporiadaní podielového spoluvlastníctva .................................................................. 70
17 Odlišne od NS SR: K určeniu výšky poplatku v konaní o zrušení a vyporiadaní podielového spoluvlastníctva 73
18 ÚS SR k určeniu súdneho poplatku v konaní o zrušení a vyporiadaní podielového spoluvlastníctva .................................................................. 77
2.3 K určeniu výšky poplatku v obchodných veciach
19 Dôsledky určenia obchodnej alebo občianskoprávnej povahy sporovej veci .......................................................................................... 82
20 Určenie súdneho poplatku - obchodno-právna vs. civilno-právna vec 85
21 K vyčísleniu súdneho poplatku, ak sa žalobca domáha určenia neplatnosti viacerých uznesení prijatých najvyšším orgánom obchodnej spoločnosti ........................................................................... 88
3 ZASTAVENIE KONANIA PRE NEZAPLATENIE SÚDNEHO POPLATKU
22 Lehota pre zaplatenie súdneho poplatku nie je hmotnoprávna, ale procesnoprávna ................................................................................ 94
23 Zaplatenie poplatku po uplynutí lehoty podľa výzvy už nemôže zabrániť zastaveniu konania ................................................................... 97
24 Zaplatenie súdneho poplatku po uplynutí lehoty neznamená, že by mal súd v zmysle § 97 SSP prihliadnuť na splnenie tejto podmienky konania ...................................................................... 101
25 K okamihu začatia konania vo veci samej v súvislosti s jeho zastavením pre nezaplatenie súdneho poplatku ..................................... 107
26 K úkonom vo veci samej v dovolacom konaní pre účely posúdenia možnosti zastavenia konania pre nezaplatenie súdneho poplatku 113
27 Rozhodnutie o priznaní odkladného účinku správnej žalobe bráni zastaveniu konania pre nezaplatenie súdneho poplatku ......................... 119
28 Výzva na odstránenie vád správnej žaloby ani doplnenie ďalších účastníkov konania žalobcom nie sú úkonmi vo veci samej a nebránia zastaveniu konania pre nezaplatenie poplatku ...................... 123
29 K možnosti zastavenia konania pre nezaplatenie súdneho poplatku, ak uplynula lehota pre jeho vyrubenie 127
30 Nezaplatenie súdneho poplatku - zastavenie európskeho konania vo veciach s nízkou hodnotou sporu ..................................................... 129
31 Konanie o súdnych poplatkoch s účinnosťou od 1. júla 2017 vrátane vydania uznesenia o zastavení konania pre nezaplatenie súdneho poplatku ................................................................................ 132
32 Omyl v špecifickom symbole nie je dôvodom pre zastavenie konania kvôli nezaplateniu súdneho poplatku 136
33 Neuvedenie variabilného symbolu v platobnom príkaze na úhradu súdneho poplatku nemôže mať za následok zastavenie súdneho konania ................................................................................. 139
34 K nemožnosti zastavenia konania pre nezaplatenie súdneho poplatku, ak platba nebola spárovaná a následne bola vrátená žalobcovi v dôsledku pochybenia súdu ................................................................. 141
35 Odpustenie zmeškania lehoty. K možnosti odpustenia zmeškania lehoty pre nezaplatenie súdneho poplatku z dôvodu hospitalizácie, ak ho mohol uhradiť právny zástupca 144
4 OSLOBODENIE OD SÚDNEHO POPLATKU
4.1 Oslobodenie všeobecne
36 Účelové postúpenie pohľadávky s cieľom vyhnúť sa plateniu súdneho poplatku ako zneužívanie práva .............................................. 149
4.2 Oslobodenie zo zákona
37 K aplikácii oslobodenia od súdneho poplatku v prospech spotrebiteľov v konaní súvisiacom s poistnou zmluvou neuzatvorenou fyzickou osobou, ale v záujme spotrebiteľov ....................................................... 153
38 Oslobodenie od súdneho poplatku v prospech subjektov uvedených v § 4 ods. 2 písm. c) ZoSP treba vykladať extenzívne 157
39 K možnosti oslobodenia subjektov podľa § 4 ods. písm. c) ZoSP od súdnych poplatkov, ak v konaní nejde o otázku verejného záujmu ................................................................................ 161
40 K možnosti aplikácie zákonného oslobodenia od súdneho poplatku aj na poplatok za vznesenie námietky zaujatosti .................................... 165
41 Na konanie o zaplatenie ceny liekov dodaných lekárni zo strany distribútora sa nevzťahuje oslobodenie od súdnych poplatkov podľa § 4 ods. 1 písm. c) ZoSP 169
42 Konanie o zaplatenie ceny liekov pre poistencov vedené ich poskytovateľom proti zdravotnej poisťovni je oslobodené od súdnych poplatkov ........................................................................... 172
43 Konanie o nároku poisťovne na náhradu nákladov za zdravotnú starostlivosť pre poistencov potrebnú kvôli zavinenému protiprávnemu konaniu 3. osoby je oslobodené od súdnych poplatkov 174
44 Pri posudzovaní splnenia zákonných podmienok oslobodenia od súdnych poplatkov podľa § 4 ods. 1 písm. c) ZoSP je dôležitý charakter pohľadávky; nie osoba veriteľa ............................................... 176
45 Náhrada škody na zdraví a oslobodenie od súdnych poplatkov v oblasti poskytovania zdravotnej starostlivosti ...................................... 183
46 Pre oslobodenie od súdnych poplatkov podľa § 4 ods. 2 písm. j) ZoSP je dôležitá osoba veriteľa, nie charakter pohľadávky 186
47 K dôvodu oslobodenia správcu od súdnych poplatkov ............................ 188
48 Oslobodenie od súdnych poplatkov pre konanie vo veciach sociálneho poistenia sa nevzťahuje na konanie o zákonnosti uloženia pokuty Sociálnou poisťovňou 191
49 Existencia verejného a spoločensky prospešného záujmu ako dôvod na oslobodenie obce od súdnych poplatkov ........................................... 194
50 Oslobodenie obce od súdnych poplatkov 197
51 Verejný a spoločenský záujem podstatný pre oslobodenie od súdneho poplatku podľa § 4 ods. 2 písm. b) ZoSP sa vyžaduje už v konaní, v ktorom sa posudzuje jeho existencia; nepostačuje, že sa prejaví až následne 200
52 Konania súvisiace s použitím majetku na výkon samosprávy (napr. na zaplatenie platu za výkon funkcie starostu) a otázka oslobodenia obce od zaplatenia súdneho poplatku 204
53 V konaní o zaplatenie pohľadávky súvisiacej s nájmom obecného bytu nie je obec oslobodená od súdnych poplatkov ............................... 208
54 Obec nie je oslobodená od súdneho poplatku v konaní o náhradu škody na zdraví, ktorá vznikla v súvislosti so závadami na miestnej komunikácii ......................................................................................... 212
55 K oslobodeniu obce od súdneho poplatku v konaní o nároku na vrátenie dotácie poskytnutej za účelom zabezpečenia fungovania športového družstva 215
56 Oslobodenie právnických osôb založených podľa verejného práva od súdnych poplatkov a jeho súlad s právom EÚ ................................... 218
57 K možnosti zahrnutia nároku na náhradu nemajetkovej ujmy k nárokom, na ktoré sa vzťahuje oslobodenie žalobcu podľa § 4 ods. 2 písm. d) ZoSP ........................................................................ 228
58 K prejudiciálnemu posúdeniu podmienok pre oslobodenie žalobcu od súdneho poplatku v konaní o náhradu škody/nemajetkovej ujmy spôsobenej trestným činom, ak bolo trestné stíhanie zastavené .............. 231
4.3 Oslobodenie priznané súdom
59 Oslobodenie od súdnych poplatkov priznané súdom sa nevzťahuje na dovolacie konanie, ak súd neurčí inak ............................................... 234
60 ÚS SR k stanovisku, že oslobodenie od súdnych poplatkov sa nevzťahuje na dovolacie konanie 238
61 Súd nemá skúmať dôvody, pre ktoré sa žiadateľ o oslobodenie od súdnych poplatkov ocitol v nepriaznivej majetkovej situácii .............. 241
62 K zastaveniu konania pre nezaplatenie súdneho poplatku, ak bol strane priznaný nárok na právnu pomoc ...................................... 245
63 Majetkové pomery strany nemožno pre účely oslobodenia od súdneho poplatku považovať za notorietu či skutočnosť známu súdu z jeho činnosti .............................................................................
64 Vyplatenie finančného zadosťučinenia za porušenie práva na prejednanie veci bez zbytočných prieťahov sa nezohľadňuje pri posudzovaní priznania či odňatia oslobodenia od súdnych poplatkov ........................
65 Zdôvodnenie nepriznania oslobodenia od súdneho poplatku tým, že žiadateľ v minulosti prijal vysokú finančnú čiastku a nepreukázal jej spotrebovanie, je nedostatočné
66 K skúmaniu podmienok pre oslobodenie od súdnych poplatkov u právnickej osoby a rímskokatolíckej cirkvi
67 K možnosti dosiahnutia rozhodnutia o návrhu na oslobodenie od súdnych poplatkov podaného v rámci upomínacieho konania, formou
68 K skúmaniu príjmov manžela strany sporu za účelom priznania oslobodenia od súdneho poplatku a k možnosti čiastočného oslobodenia
69 Vlastníctvo nehnuteľnosti a oslobodenie od platenia súdnych poplatkov ...............................................................................
70 Nezodpovedné nakladanie s majetkom jedným z manželov ako dôvod pre oslobodenie druhého z manželov od súdnych poplatkov v spore
71 Aj podľa CSP oslobodenie od súdneho poplatku vyžaduje, aby nešlo o svojvoľné či zrejme bezúspešné uplatňovanie alebo bránenie práva ..... 285
5 K OSTATNÝM PROCESNÝM OTÁZKAM SÚVISIACIM S ROZHODOVANÍM OHĽADOM SÚDNYCH POPLATKOV
72 Procesné spoločenstvo solidárnych spoludlžníkov a povinnosť úhrady súdneho poplatku ................................................................................ 292
73 K zneniu zákona rozhodnému pre posúdenie zaplatenia, splatnosti a vrátenia súdneho poplatku .................................................................
74 K vydaniu platobného rozkazu aj napriek nesplneniu poplatkovej povinnosti ......................................................................... 303
75 Stanovisko občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu SR k otázke vzniku poplatkovej povinnosti v odvolacom a dovolacom konaní, ak v čase podania žaloby bolo konanie oslobodené od súdneho poplatku ........................................................................... 309
76 K povinnosti správneho súdu vyrubiť poplatok za podanie kasačnej sťažnosti, ak predpokladá, že ju kasačný súd odmietne ............ 316
77 Zastavenie konania o vzájomnom návrhu pre nezaplatenie súdneho poplatku ................................................................................ 318
78 K možnosti vyrubenia súdneho poplatku právnemu zástupcovi .............
79 K povahe a náležitostiam výzvy na zaplatenie súdneho poplatku a k možnosti podať voči nej odvolanie ...................................................
80 K rozhodovaniu o trovách kasačného konania pri jeho zastavení pre nezaplatenie súdneho poplatku
81 K právomoci vyššieho súdneho úradníka rozhodnúť o nároku na náhradu trov v prípade zastavenia konania podľa SSP pre nezaplatenie súdneho poplatku ......................................................
82 Prerušenie konania a vplyv na plynutie lehoty na vrátenie súdneho poplatku .................................................................................
83 Prieťahy v konaní – nezaplatenie súdneho poplatku účastníkom konania ............................................................................. 335
84 Ustanovenie § 18f ZoSP sa vzťahuje aj na vrátenie súdneho poplatku
6 K NÁROKOM SÚVISIACIM S POVINNOSŤOU ÚHRADY SÚDNEHO POPLATKU
85 K otázke zodpovednosti advokáta za škodu, ak klienta osobitne neupozorní na možnú exekúciu nezaplateného súdneho poplatku, ale klient má túto informáciu z uznesenia súdu .....................................
1
K OTÁZKE VZNIKU POPLATKOVEJ POVINNOSTI
A K ROZLÍŠENIU SPOPLATNENÝCH
A NESPOPLATNENÝCH ÚKONOV
1
Ak konanie nie je uvedené v Sadzobníku súdnych poplatkov, poplatok sa nevyberá
Za súdne konania, ktoré nie sú uvedené v Prílohe zákona č. 71/1992 Zb. (Sadzobník súdnych poplatkov), sa súdne poplatky nevyberajú; v takomto prípade poplatková povinosť nevzniká a analogické určenie výšky súdneho poplatku neprichádza do úvahy.
Súvisiace ustanovenia: zákon č. 71/1992 Zb. - § 1, § 6, § 10
Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 29. 3. 2007, spis. zn. 4 Cdo 39/2007
Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením zastavil odvolacie konanie o odvolaní oprávnenej proti uzneseniu Okresného súdu Lučenec, č. k. 19 Er 2707/02-64, ktorým bola zastavená exekúcia vykonávaná súdnym exekútorom Bc. V. K., a ktorým bola oprávnenej uložená povinnosť zaplatiť súdnemu exekútorovi náhradu trov exekúcie. Zastavenie odvolacieho konania odôvodnil nezaplatením súdneho poplatku za odvolacie konanie oprávnenou v lehote desiatich dní od doručenia výzvy na jeho zaplatenie. V odôvodnení uznesenia ďalej uviedol, že povinnosť oprávnenej zaplatiť súdny poplatok za odvolacie konanie vyplýva z ustanovenia § 2 ods. 4 zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov a výška súdneho poplatku bola určená analogicky podľa položky 13 písm. a) Sadzobníka súdnych poplatkov tvoriaceho prílohu zákona o súdnych poplatkoch.
Proti tomuto uzneseniu krajského súdu, ako odvolacieho súdu, podala dovolanie oprávnená. Namietala, že nesprávnym zastavením odvolacieho konania jej odvolací súd odňal možnosť konať pred súdom. Uviedla, že jej nevznikla poplatková povinnosť, pretože nepodávala návrh na zastavenie exekúcie. Poukazovala tiež na to, že použitie analógie legis v prípade vyrubenia súdneho poplatku je nesprávne, pretože v zmysle článku 59 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky dane a poplatky je možné ukladať zákonom alebo na základe zákona.
Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd dovolací dospel k záveru, že dovolanie je dôvodné. Z odôvodnenia:
Súdne poplatky sa vyberajú za jednotlivé úkony alebo konanie súdov, ak sa vykonávajú na návrh a za úkony orgánov štátnej správy súdov a prokuratúry (ďalej len „poplatkový úkon“)
Kapitola 1
uvedené v Sadzobníku súdnych poplatkov a poplatku za výpis z registra trestov (ďalej len „sadzobník“), ktorý tvorí prílohu tohto zákona (§ 1 ods. 1 zákona o súdnych poplatkoch).
Sadzba poplatku je uvedená v sadzobníku percentom zo základu poplatku (ďalej len „percentuálna sadzba“) alebo pevnou sumou (§ 6 ods. 1 zákona o súdnych poplatkoch).
Ak je sadzba poplatku ustanovená za konanie, rozumie sa tým konanie na jednom stupni. Poplatok podľa rovnakej sadzby sa vyberá i v odvolacom konaní (§ 6 ods. 2 veta prvá a druhá zákona o súdnych poplatkoch).
Citované ustanovenie § 1 ods. 1 zákona o súdnych poplatkoch definuje tzv. poplatkové úkony, ktorými sú, okrem iných, aj úkony a konanie súdov, ak sa vykonávajú na návrh a sú uvedené v Sadzobníku súdnych poplatkov. V zmysle § 6 ods. 2 zákona o súdnych poplatkoch sa poplatok za odvolacie konanie vyberá podľa rovnakej sadzby ako poplatok za konanie v prvom stupni.
V preskúmavanej veci odvolací súd odôvodnil povinnosť oprávnenej zaplatiť súdny poplatok za odvolacie konanie o odvolaní proti uzneseniu súdu prvého stupňa o zastavení exekúcie ustanovením § 2 ods. 4 zákona o súdnych poplatkoch, podľa ktorého v odvolacom konaní je poplatníkom ten, kto podal odvolanie. Výšku súdneho poplatku určil analogicky podľa § 13 písm. a) sadzobníka stanovujúcej sadzbu poplatku z návrhu na zastavenie exekúcie alebo jej odklad pevnou sumou 3 000,- Sk. S týmito právnymi závermi odvolacieho súdu nemožno súhlasiť.
I keď podľa ustanovenia § 2 ods. 4 zákona o súdnych poplatkoch v odvolacom konaní je poplatníkom ten, kto podal odvolanie, neznamená to, že poplatková povinnosť vzniká odvolateľovi za každé odvolacie konanie začaté na základe jeho odvolania. Uvedené ustanovenie treba vykladať v súvislosti s ustanoveniami § 1 ods. 1 a § 6 ods. 2 zákona o súdnych poplatkoch. To znamená, že poplatková povinnosť za konanie vykonávané na návrh vzniká, ak ide o konanie uvedené v sadzobníku. Pokiaľ nie je stanovená sadzba súdneho poplatku za určitý druh konania v sadzobníku, teda pokiaľ určité konanie nie je ako poplatkový úkon uvedené v sadzobníku, v rámci tohto konania nevzniká ani poplatková povinnosť za odvolacie konanie. Nebolo by totiž možné určiť ani výšku súdneho poplatku za odvolacie konanie, ktorá sa rovná sadzbe súdneho poplatku za prvostupňové konanie. Analogické určovanie výšky súdneho poplatku neprichádza do úvahy, pretože v zmysle článku 59 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky dane a poplatky možno ukladať zákonom alebo na základe zákona, a ak zákon o súdnych poplatkoch ukladá poplatkové povinnosti, musia byť tieto povinnosti stanovené jasne a jednoznačne. Pokiaľ tomu tak nie je, zodpovedá ústavne konformnému výkladu zákona o súdnych poplatkoch záver rešpektujúci zásadu „v pochybnostiach v prospech poplatníka“, t. j. záver, že poplatková povinnosť v týchto prípadoch nevznikla.
Zákon o súdnych poplatkoch v položke 13 sadzobníka stanovuje sadzbu súdneho poplatku z návrhu na zastavenie exekúcie alebo jej odklad, zo žiadosti o udelenie poverenia súdnemu exekútorovi a za konanie súdu o námietkach proti exekúcii. Neurčuje však sadzbu súdneho poplatku za samotné exekučné konanie, teda z návrhu na vykonanie exekúcie, ktorej účelom je nútený výkon súdnych alebo iných rozhodnutí, a tým zabezpečenie práva na spravodlivú súdnu ochranu v zmysle článku 46 Ústavy Slovenskej republiky. Pokiaľ samotné exekučné konanie nie je spoplatnené, vzhľadom na vyššie uvedené závery, nemôže byť v rámci neho spoplatnené ani odvolacie konanie. V prípade zastavenia exekúcie z dôvodu, pre ktorý ju možno zastaviť aj bez návrhu, je odvolanie právnym prostriedkom, ktorým sa oprávnený môže domáhať pokračovania v exekúcii, a teda ochrany svojho práva na nútený výkon rozhodnutia, ak je toho názoru, že pre zastavenie exekúcie nie sú splnené podmienky. Ak predmetom poplatkovej povinnosti nie je exekučné konanie a v rámci neho vykonávaná exekúcia, tým viac jej predmetom nemôže byť odvolacie konanie o odvolaní oprávneného smerujúce
Súdne poplatky
k pokračovaniu v exekúcii. Okrem toho, ak v priebehu vykonávanej exekúcie rozhodne súd o jej zastavení bez návrhu, žiadnemu z účastníkov exekučného konania nevzniká v súvislosti s tým poplatková povinnosť, preto nemôže vzniknúť ani v odvolacom konaní o odvolaní proti rozhodnutiu o zastavení exekúcie (okrem prípadov, že by to zákon výslovne stanovoval).
V prejednávanej veci je z obsahu spisu zrejmé, že písomné podanie súdneho exekútora označené ako návrh na zastavenie exekúcie pre nemajetnosť povinného považoval súd prvého stupňa za podnet na zastavenie exekúcie, a o zastavení exekúcie rozhodol bez návrhu. Keďže v konaní pred súdom prvého stupňa poplatková povinnosť žiadnemu subjektu nevznikla, nemohla (bez výslovnej zákonnej úpravy) vzniknúť ani v odvolacom konaní o odvolaní proti rozhodnutiu o zastavení exekúcie. Odvolací súd preto nesprávne vyzval oprávnenú na zaplatenie súdneho poplatku za odvolanie a nesprávne odvolacie konanie pre nesplnenie neexistujúcej poplatkovej povinnosti zastavil. Svojím nesprávnym rozhodnutím porušil základné právo oprávnenej na súdnu ochranu.
K neprípustnosti analógie pri posudzovaní poplatkovej povinnosti, k plateniu poplatku pri návrhu na zmenu, resp. pri vstupe do skôr začatého konania
Dane a poplatky predstavujú ústavne aprobované obmedzenie práva vlastniť majetok, pričom ich prostredníctvom sú zabezpečované príjmy štátneho rozpočtu, ktoré sú nevyhnutným predpokladom na to, aby štát mohol efektívnym spôsobom plniť svoje úlohy. Základný pojmový rozdiel medzi nimi spočíva v tom, že kým zmyslom daní je alokácia peňažných prostriedkov na plnenie verejných úloh verejnoprávnych subjektov bez toho, aby tomu zodpovedalo ekvivalentné protiplnenie, v prípade poplatkov je peňažná platba chápaná ako istý ekvivalent činnosti orgánu štátu alebo iného verejnoprávneho subjektu.
Extenzívny výklad krajského súdu, ktorý dospel k záveru, že vstup do konania má účinky podania návrhu na začatie konania, preto, vychádzajúc z ústavnoprávnych súvislostí nie je ústavne udržateľný. Vo svojej podstate totiž krajský súd dotváral zákon o súdnych poplatkoch, keď svoje rozhodnutie o vzniku poplatkovej povinnosti založil na neexistujúcom zákonnom ustanovení. Vyrubenie súdneho poplatku bez zákonného podkladu (čl. 59 ods. 2 ústavy) je pritom zjavne protiústavné.
Analógia vo veciach daní a poplatkov v neprospech povinných subjektov týchto platieb nie je ústavne prípustná, keďže by tým priamo odporovala ústavnému princípu zákonnosti ukladania daní a poplatkov. Potreba reštriktívneho výkladového prístupu v súvislosti s ukladaním povinnosti platiť súdny poplatok vyplýva už zo samotnej povahy ústavnej možnosti ukladať poplatky.
Súvisiace ustanovenia: zákon č. 460/1992 Zb. – čl. 20 ods. 1, čl. 46, čl. 59 ods. 2, zákon č. 209/1992 Zb. – čl. 6 ods. 1, zákon č. 71/1992 Zb. - § 2, § 5, § 8, § 13, zákon č. 160/2015 Z. z. - § 80
Nález Ústavného súdu Slovenskej repubiky
z 18. 7. 2018, spis. zn. I. ÚS 688/2016
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 18. júla 2018 v senáte zloženom z predsedníčky M. M. a sudcov P. B. a M. Ľ. prerokoval prijatú sťažnosť spoločnosti L., zastúpenej advokátom J. P., vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k. 8 Co 407/2015-454 z 28. januára 2016 a takto
rozhodol:
1. Základné právo spoločnosti L. vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k. 8 Co 407/2015-454 z 28. januára vo výroku,
ktorým bolo potvrdené uznesenie Okresného súdu Bratislava I č. k. 10 C 94/2011-445 z 2. marca 2015 o povinnosti zaplatiť súdny poplatok, porušené boli.
2. Uznesenie Krajského súdu v Bratislave č. k. 8 Co 407/2015-454 z 28. januára vo výroku, ktorým bolo potvrdené uznesenie Okresného súdu Bratislava I č. k. 10 C 94/2011-445 z 2. marca 2015 o povinnosti zaplatiť súdny poplatok, zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.
3. Spoločnosti L. priznáva náhradu trov konania v sume 363,79 € (tristošesťdesiattri eur a sedemdesiatdeväť centov), ktorú j e Krajský súd v Bratislave povinný zaplatiť na účet advokáta J. P. do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
4. Vo zvyšnej časti sťažnosti nevyhovuje.
Odôvodnenie:
I.
1. Uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. I. ÚS 688/2016-12 bola na ďalšie konanie prijatá sťažnosť spoločnosti L. vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k. 8 Co 407/2015-454.
2. Z obsahu sťažnosti ústavný súd zistil, že v súdenej veci bola predmetom konania pôvodne poddlžnícka žaloba, v konaní o ktorej boli pôvodní navrhovatelia oslobodení od súdneho poplatku podľa § 4 ods. 2 písm. j) zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov. Žalobou sa spoločnosť M. (ďalej aj „pôvodný navrhovateľ v 1. rade“), ktorá bola oprávneným v exekučnom konaní vedenom proti spoločnosti R. (ďalej aj „pôvodný navrhovateľ v 2. rade“), proti spoločnosti W. (ďalej aj „odporca“), domáhali zaplatenia sumy 4 281 151,07 € s prísl. V priebehu konania na okresnom súde bol na navrhovateľa v 2. rade vyhlásený konkurz, v dôsledku čoho bolo zastavené exekučné konanie, ktoré bolo predpokladom uplatnenia poddlžníckej žaloby. Sťažovateľka do konania vstúpila po tom, ako na základe zmluvy o predaji o podniku uzavretej so správcom navrhovateľa v 2. rade ako úpadcu nadobudla aj pohľadávku proti odporcovi, ktorá bola predmetom konania. Zmena účastníkov, kde sťažovateľka vstúpila do konania na miesto pôvodnej navrhovateľky v 2. rade, bola pripustená uznesením krajského súdu č. k. 6 Co 227/2013-276 a zámena účastníkov, kde sťažovateľka vstúpila do konania aj na miesto pôvodnej navrhovateľky v 1. rade, bola pripustená uznesením okresného súdu č. k. 10 C 94/2011-384.
3. Žaloba sťažovateľky bola zamietnutá právoplatným rozsudkom okresného súdu. Následným uznesením Okresného súdu Bratislava I č. k. 10 C 94/2011-445 (ďalej aj „okresný súd“ a „uznesenie okresného súdu“) tento zaviazal sťažovateľku zaplatiť na účet súdu súdny poplatok v sume 16 596,50 €. Konštatoval pritom, že sťažovateľka ako neúspešný účastník konania má povinnosť zaplatiť súdny poplatok, keďže v spore bola neúspešná a na jeho úhradu nebola vyzvaná. Na odvolanie sťažovateľky krajský súd uznesením napadnutým touto sťažnosťou (i) nepriznal sťažovateľke oslobodenie od súdnych poplatkov a (ii) uznesenie okresného súdu vo výroku o povinnosti zaplatiť súdny poplatok potvrdil. Záver o povinnosti sťažovateľky zaplatiť súdny poplatok krajský súd odôvodnil tým, že vstup sťažovateľky do konania nemal za následok jej vstup do postavenia navrhovateľa v konaní o poddlžníckej žalobe, ale mal účinky podania návrhu priamo proti odporcovi, v dôsledku čoho jej vstupom do konania vznikla poplatková povinnosť a právo vyrubiť poplatok nezaniklo ani uplynutím zákonnej trojročnej lehoty podľa § 13 ods. 1 zákona o súdnych poplatkoch.
4. Sťažovateľka v sťažnosti rozsiahlo namieta závery všeobecných súdov a v podstatnom uviedla:
„... súdy ustálili, že podanie návrhu na zmenu účastníka konania na strane navrhovateľa, resp. pripustenie vstupu sťažovateľky na miesto pôvodného navrhovateľa má vo vzťahu k vzniku poplatkovej povinnosti rovnaké účinky ako podanie návrhu vo veci samej.
Takýto záver však nemá oporu v žiadnom ustanovení zákona o súdnych poplatkoch... Navyše pokiaľ súd uloží poplatkovú povinnosť účastníkovi, ktorý nepodal žiaden návrh (návrh na zmenu účastníkov konania na strane žalobcu podával pôvodný žalobca), takýto postup zákonom neprípustným spôsobom rozširuje poplatkovú povinnosť aj za úkony účastníkov konania, ktoré nie sú v zmysle zákona o súdnych poplatkoch spoplatnené...
V súdenom prípade bol návrh doručený súdu 6.5.2011 a týmto momentom vznikla poplatková povinnosť... poplatok bol splatný v roku 2011 a lehota na jeho vyrubenie uplynula 31. decembra 2014. Napadnuté uznesenie o povinnosti zaplatiť súdny poplatok bolo vydané dňa 2.3.2015, teda po uplynutí 3 ročnej lehoty na jeho vyrubenie...
Pri vyrubovaní súdneho poplatku sa analógia legis nepripúšťa, pretože to vylučuje čl. 59 ods. 2 ústavy, podľa ktorého dane a poplatky možno ukladať len zákonom alebo na základe zákona a neplatí ani § 853 ods. 1 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého občianskoprávne vzťahy, pokiaľ nie sú osobitne upravené ani týmto ani iným zákonom, sa spravujú ustanoveniami tohto zákona, ktoré upravujú vzťahy obsahom aj účelom im najbližšie.
Vzhľadom na skutočnosť, že poplatková povinnosť nie je upravená v Občianskom zákonníku, nie je možné použiť analógiu legis. To znamená, že nie je možné odkázať na podobné použitie inej normy na daný prípad, nakoľko pri vstupe iného navrhovateľa do konania, ktorý nespĺňa podmienky pre oslobodenie, zákon takúto situáciu nerieši. Z uvedeného dôvodu je povinnosťou súdu prísne rešpektovať vznik poplatkovej povinnosti, ktorým je deň podania žaloby. V zákone o súdnych poplatkoch neexistuje úprava, že by navrhovateľovi vznikla povinnosť zaplatenia súdneho poplatku z návrhu dňom vstupu do konania...“ II.
5. Podstatnou sťažnostnou námietkou, ktorá bola určujúca pre prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, bola argumentácia, že vyrubenie súdneho poplatku v konaní, do ktorého sťažovateľka vstúpila na miesto pôvodných navrhovateľov, ktorí boli oslobodení od súdneho poplatku, nemalo z vecného ani časového hľadiska oporu v zákone o súdnych poplatkoch a analógia pri vyrubení súdneho poplatku je neprípustná.
6. Pre účely posúdenia ústavnej súladnosti napadnutého uznesenia krajského súdu sa ústavný súd oboznámil s jeho písomným odôvodnením, kde tento v podstatnom uviedol:
„Navrhovateľ vo svojom odvolaní požiadal o priznanie oslobodenia od súdnych poplatkov, avšak svoje majetkové pomery žiadnym spôsobom nekonkretizoval ani nezdokladoval a neuviedol žiadne konkrétne skutočnosti týkajúce sa jeho majetkových pomerov.
Odvolací súd ďalej dospel k záveru, že súd prvého stupňa správne rozhodol, keď uložil navrhovateľovi povinnosť zaplatiť súdny poplatok za návrh a nie sú dôvodné námietky, že tento poplatok mu vyrubil po uplynutí zákonom stanovenej lehoty uvedenej v § 13 ods. 1 zákona č. 71/1992 Zb.
V prejednávanej veci sa poddlžníckou žalobou, v konaní, o ktorej je navrhovateľ v zmysle § 4 ods. 2 písm. j) cit. zákona oslobodený od súdnych poplatkov, domáhal pôvodný navrhovateľ v 1. rade spoločnosť M. proti odporcovi zaplatenia žalovanej istiny, ktorým sa zároveň pôvodný navrhovateľ v 2. rade, spoločnosť R. domáhal proti odporcovi zaplatenia úroku z omeškania.
V priebehu konania došlo k vyhláseniu konkurzu na majetok pôvodného navrhovateľa v 2. rade a vzhľadom na to, že na základe Zmluvy o predaji podniku uzavretej 12.4.2013 medzi P. P., správcom úpadcu R. ako predávajúcim a spoločnosťou M. ako kupujúcim, prešla na spoločnosť M. okrem iného aj pohľadávka úpadcu (pôvodný navrhovateľ v 2. rade) voči dlžníkovi - odporcovi, pripustil Krajský súd v Bratislave uznesením č. k. 6Co/227/2013-276 zmenu účastníkov konania na strane navrhovateľa v 2. rade, na základe ktorej z konania vystúpil P. P., správca
Súdne poplatky Kapitola 1
konkurznej podstaty úpadcu R. v konkurze a na jeho miesto ako navrhovateľ v 2. rade vstúpila spoločnosť M. – terajší navrhovateľ...
Spoločnosť M., t. j. terajší navrhovateľ vstúpil do konania aj na miesto navrhovateľa v 1. rade, keď súd prvého stupňa vyhovel návrhu navrhovateľa v 1. rade na zámenu účastníkov konania na strane navrhovateľa v 1. rade uznesením č. k. 10C/94/2011-384, a to z dôvodu, že Zmluvou o predaji podniku získal aj pohľadávku uplatňovanú z titulu poddlžníckej žaloby...
Vyhovením návrhu navrhovateľa v 1. rade na zámenu účastníkov na strane navrhovateľa v 1. rade vstúpila spoločnosť M., t. j. terajší navrhovateľ do konania aj na miesto navrhovateľa v 1. rade, ale nie do jeho postavenia navrhovateľa v konaní o poddlžníckej žalobe, pretože došlo k uplatneniu pohľadávky terajšieho navrhovateľa ako veriteľa voči odporcovi ako jeho priamemu dlžníkovi, teda nie titulom poddlžníckej žaloby, a preto vstup terajšieho navrhovateľa do konania a uplatnenie pohľadávky, získanej od pôvodného navrhovateľa proti odporcovi, priamo žalobou proti dlžníkovi, má účinky podania návrhu proti odporcovi, ale nie v konaní o poddlžníckej žalobe, v dôsledku čoho jeho vstupom do konania mu vznikla v zmysle § 5 ods. 1 písm. a), § 8 ods. 1 zákona č. 71/1992 Zb. poplatková povinnosť za podanie návrhu.
Tomuto záveru nasvedčuje aj skutočnosť, že pokiaľ by na základe návrhu navrhovateľa v 1. rade nedošlo k zámene navrhovateľa v 1. rade, a teda k vstupu terajšieho navrhovateľa na miesto pôvodného navrhovateľa v 1. rade do konania, musel by si terajší navrhovateľ svoju pohľadávku proti odporcovi ako dlžníkovi uplatniť samostatnou žalobou, resp. rozšírením pôvodného návrhu, ktorým sa pôvodný navrhovateľ v 2. rade domáhal proti odporcovi len úrokov z omeškania, avšak v obidvoch prípadoch by mu taktiež vznikla poplatková povinnosť za návrh.
Vzhľadom na to, že terajší navrhovateľ, ktorý si uplatnil svoju pohľadávku ako veriteľ proti odporcovi ako dlžníkovi, vstúpil do konania na miesto navrhovateľa v 1. rade, ktorý sa pôvodne domáhal zaplatenia žalovanej istiny proti odporcovi poddlžníckou žalobou, a to pripustením jeho vstupu do konania uznesením súdu prvého stupňa zo 16.6.2014 na základe návrhu na zámenu navrhovateľa v 1. rade podaného 18.2.2014 a súd prvého stupňa vyrubil navrhovateľovi súdny poplatok za návrh uznesením z 2.3.2015, vyrubil tento súdny poplatok v lehote uvedenej v § 13 ods. 1 zákona č. 71/1992 Zb., v ktorej súd má možnosť tento poplatok vyrubiť aj v prípade, ak nevyzval poplatníka na zaplatenie súdneho poplatku v zmysle § 10 ods. 1 cit. zákona, a preto odvolací súd posúdil ako nedôvodné námietky navrhovateľa, že súd prvého stupňa nedodržal postup podľa § 10 ods. 1 cit. zákona, keď táto skutočnosť nemá vplyv na vecnú správnosť rozhodnutia, ktorým súd prvého stupňa vyrubil súdny poplatok, keď tento poplatok vyrubil v zákonom stanovenej lehote.“
7. Ústavný súd vo všeobecnosti konštatuje, že dane a poplatky predstavujú ústavne aprobované obmedzenie práva vlastniť majetok, pričom ich prostredníctvom sú zabezpečované príjmy štátneho rozpočtu, ktoré sú nevyhnutným predpokladom na to, aby štát mohol efektívnym spôsobom plniť svoje úlohy. Základný pojmový rozdiel medzi nimi spočíva v tom, že kým zmyslom daní je alokácia peňažných prostriedkov na plnenie verejných úloh verejnoprávnych subjektov bez toho, aby tomu zodpovedalo ekvivalentné protiplnenie, v prípade poplatkov je peňažná platba chápaná ako istý ekvivalent činnosti orgánu štátu alebo iného verejnoprávneho subjektu. Uvedené rozlíšenie však nemení nič na tom, že vo vzťahu k ustanoveniu daní, poplatkov, odvodov či iných obdobných povinností sa uplatnia v zásade rovnaké ústavnoprávne požiadavky.
8. K ustanoveniu daní a poplatkov môže v zmysle čl. 59 ústavy dôjsť len zákonom alebo na základe zákona. Len zákon môže vymedziť konkrétne náležitosti predmetného právneho vzťahu, v rámci ktorého vzniká na strane štátu právny nárok na daň či poplatok a na strane jednotlivca určitá tomu zodpovedajúca povinnosť. V tejto súvislosti pritom nemožno opomenúť, že zákonodarca má široké uváženie v tom, akým spôsobom tieto povinnosti vymedzí, či už ide napr. o určenie predmetu, výšky či poplatníka poplatku. Samotný už uvedený základný účel
Kapitola 1
daňovej či poplatkovej povinnosti ho v tomto smere žiadnym spôsobom neobmedzuje (m. m. PL. ÚS 109/2011). Úvaha zákonodarcu však nemôže byť bezhraničná, pričom jej medze možno vyvodiť z niektorých ústavných noriem, ktoré musia byť rešpektované i v oblasti daní a poplatkov. Zo zásady právneho štátu, ktorej normatívne vyjadrenie je obsiahnuté v čl. 1 ods. 1 ústavy, vyplýva totiž tiež požiadavka, aby bola daňová či poplatková povinnosť vymedzená jasne a určito (I. ÚS 464/2010).
9. Uloženie poplatkovej povinnosti v občianskoprávnych veciach nemožno samo osebe považovať za rozporné s právom na prístup k súdu v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy alebo čl. 6 ods. 1 dohovoru (napr. I. ÚS 176/03, I. ÚS 45/09, I. ÚS 464/2010, porovnaj tiež napr. rozsudok ESĽP Tolstoy-Miloslavsky proti Spojenému kráľovstvu, § 61 a nasl., rozsudok ESĽP z 19. 6. 2001 vo veci sťažnosti č. 28249/95 – Kreuz proti Poľsku, § 54). V tomto smere predstavujú súdne poplatky všeobecne akceptovateľný zásah, pričom z hľadiska naplňovania uvedenej funkcie štátu sledujú spravidla dva základné, hoci nie výlučné ciele. Prvý je fiskálny a jeho podstatou je aspoň čiastočná náhrada výdavkov, ktoré na strane štátu v súvislosti s konkrétnym súdnym konaním vznikli. Tým druhým je zamedzenie preťaženia súdov v dôsledku podávania zjavne neúspešných žalôb a z toho plynúcich negatívnych dôsledkov pre účastníkov súdnych konaní (porovnaj rozsudok ESĽP z 12. 7. 2007 vo veci sťažnosti č. 68490/01 – Stankov proti Bulharsku, § 57).
10. Požiadavka určitosti má v prípade ukladania a vyrubovania súdnych poplatkov zásadný význam. Ich ustanovením totiž dochádza vždy prinajmenšom k zásahu do vlastníckeho práva poplatníka, a to na účel zabezpečenia príjmov štátneho rozpočtu, ktorý je natoľko všeobecný, že je ním možné odôvodniť povinnosť platiť poplatok u rôznych subjektov a v rôznych výškach. Práve z dôvodu, že podstatné a ostatné náležitosti nemožno vyvodiť, ale len autoritatívne ustanoviť zákonodarcom, nie je predstaviteľné, aby o nich rozhodoval správny orgán alebo súd. Musel by totiž rozhodovať na základe uváženia, ktorého hlavným kritériom by bola účelnosť z hľadiska vlastných preferencií. Takýto druh rozhodovania pritom nielenže nenáleží súdom vo všeobecnosti, ale v prípade predmetnej matérie ho výslovne vylučuje aj čl. 59 ods. 2 ústavy, podľa ktorého je Národná rada Slovenskej republiky jediným orgánom oprávneným originárne ustanoviť zákonom dane a poplatky (porovnaj PL. ÚS 109/2011).
11. Procesná situácia sťažovateľky v konaní pred všeobecnými súdmi bola determinovaná tým, že sťažovateľka návrh na začatie konania nepodala, ale vstúpila do skôr začatého konania na miesto pôvodných navrhovateľov v 1. a 2. rade. Na navrhovateľa v 1. rade sa pritom v čase podania návrhu na začatie konania vzťahovalo osobné oslobodenie od súdnych poplatkov.
12. Rešpektujúc už uvedené ústavnoprávne východiská ukladania súdnych poplatkov, je prima facie zjavné, že sťažovateľkou napadnuté uznesenie krajského súdu v teste jeho ústavnej udržateľnosti nemôže obstáť z viacerých dôvodov. Krajský súd napadnuté uznesenie vo výroku, ktorým potvrdil uznesenie súdu prvej inštancie (v čase jeho rozhodovania súdu prvého stupňa, pozn.) o povinnosti sťažovateľky zaplatiť súdny poplatok, odôvodnil ustanoveniami § 5 ods. 1 písm. a) a § 8 ods. 1 zákona o súdnych poplatkoch. Konkrétne krajský súd uviedol, že vstup sťažovateľky do prebiehajúceho konania má účinky podania návrhu na začatie konania, a z odôvodnenia jeho uznesenia implicitne vyplýva, že podľa názoru krajského súdu až od vstupu do konania plynie trojročná prekluzívna lehota na vyrubenie súdneho poplatku. Sťažovateľke bol pritom vyrubený poplatok podľa položky 1 v časti I prílohy zákona o súdnych poplatkoch, teda súdny poplatok z návrhu na začatie konania.
13. Z ustanovení zákona o súdnych poplatkoch v ich vzájomných súvislostiach vyplýva, že poplatková povinnosť vzniká podaním návrhu a poplatok za podanie návrhu je splatný vznikom poplatkovej povinnosti. Sťažovateľke bol pritom vyrubený poplatok podľa položky 1 v časti I prílohy zákona o súdnych poplatkoch, teda súdny poplatok z návrhu na začatie konania. Zo žiadneho ustanovenia zákona o súdnych poplatkov naopak nevyplýva, že návrhom sa rozumie
aj návrh na zámenu účastníkov, a rovnako zo žiadneho ustanovenia zákona o súdnych poplatkov nevyplýva, že by bola ustanovená poplatková povinnosť za vstup do skôr začatého konania.
14. Sťažovateľka v súdenej veci nepodala návrh na začatie konania, teda poplatková povinnosť z návrhu na začatie konania jej nemohla vzniknúť [§ 2 ods. 1 písm. a), § 5 ods. 1 písm. a) v spojení s položkou 1 v časti I prílohy zákona o súdnych poplatkoch]. Navyše, v čase vzniku poplatkovej povinnosti a splatnosti poplatku [§ 5 ods. 1 písm. a), § 8 ods. 1 zákona o súdnych poplatkoch] sťažovateľka nebola účastníkom konania v procesnom postavení navrhovateľa, keďže týmto sa stala až v rokoch 2013, resp. 2014. Extenzívny výklad krajského súdu, ktorý dospel k záveru, že vstup do konania má účinky podania návrhu na začatie konania, preto, vychádzajúc z ústavnoprávnych súvislostí (čl. 152 ods. 4 ústavy), nie je ústavne udržateľný. Vo svojej podstate totiž krajský súd dotváral zákon o súdnych poplatkoch, keď svoje rozhodnutie o vzniku poplatkovej povinnosti založil na neexistujúcom zákonnom ustanovení. Vyrubenie súdneho poplatku bez zákonného podkladu (čl. 59 ods. 2 ústavy) je pritom zjavne protiústavné.
15. Napadnuté uznesenie krajského súdu je z rovnakých dôvodov ústavne neobhájiteľné aj pokiaľ ide o výklad § 13 ods. 1 zákona o súdnych poplatkoch, podľa ktorého poplatok alebo doplatok poplatku nemožno vyrubiť po uplynutí troch rokov od konca kalendárneho roka, v ktorom sa stal splatným. V súdenej veci nie je sporné, že poplatková povinnosť aj splatnosť poplatku nastali podaním návrhu na začatie konania (6. mája 2011), pričom zákonné oslobodenie pôvodného navrhovateľa v 1. rade od poplatkovej povinnosti na tomto závere nič nemení. Opäť možno konštatovať, že citovaný § 13 ods. 1 zákona o súdnych poplatkoch, ale ani žiadne iné ustanovenie tohto zákona, neviaže začatie plynutia prekluzívnej lehoty na vyrubenie súdneho poplatku od momentu vstupu do konania. Krajský súd však aj v tejto otázke dotváral zákon, keď v otázke začatia plynutia prekluzívnej lehoty na vyrubenie poplatku vychádzal z neexistujúceho ustanovenia.
16. Ústavný súd na tomto mieste pripomína, že analógia vo veciach daní a poplatkov v neprospech povinných subjektov týchto platieb nie je ústavne prípustná, keďže by tým priamo odporovala ústavnému princípu zákonnosti ukladania daní a poplatkov (čl. 59 ods. 2 ústavy). Ukladanie súdnych poplatkov, ktoré samo osebe predstavuje zásah do práva účastníka na súdnu ochranu (na spravodlivý proces), sa môže realizovať iba v zákonom jasne, určite a zrozumiteľne stanovenom rozsahu a obsahu; potreba reštriktívneho výkladového prístupu v súvislosti s ukladaním povinnosti platiť súdny poplatok vyplýva už zo samotnej povahy ústavnej možnosti ukladať poplatky. Aj keď nejde o daňovú, ale o poplatkovú povinnosť, možno v tejto súvislosti poukázať na aplikovateľný záver Najvyššieho správneho súdu Českej republiky, ktorý vyslovil v rozsudku sp. zn. 2 Afs 24/2005.
17. Z uvedených dôvodov ústavný súd týmto výrokom 1 tohto nálezu vyslovil porušenie základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a jej práva na spravodlivé súdne konanie.
18. Pokiaľ ide o výrok uznesenia krajského súdu, ktorým tento nepriznal sťažovateľke oslobodenie od súdnych poplatkov, v tejto časti ústavný súd sťažnosti nevyhovel (výrok 4 nálezu). Ani samotná sťažovateľka totiž v sťažnosti neidentifikovala zásadné skutočnosti, pre ktoré by tento výrok nemal byť ústavne konformný, a z dôvodov uznesenia krajského súdu vo vzťahu k tomuto výroku vyplýva, že samotná sťažovateľka nepreukázala splnenie podmienok pre priznanie oslobodenia od súdnych poplatkov.
K možnosti dorubenia súdneho poplatku po postúpení veci z upomínacieho konania
Ak teda zákon o súdnych poplatkoch neukladá povinnosť vyrubiť, resp. dorubiť súdny poplatok po postúpení veci z upomínacieho konania, okresný súd v takomto prípade nemal právomoc postupovať spôsobom, ktorý v konečnom dôsledku viedol k vydaniu napadnutého uznesenia.
Ak by aj súdny poplatok zaplatený v upomínacom konaní náklady v konaní podľa Civilného sporového poriadku nepokryl, ako tvrdil v napadnutom uznesení okresný súd, úlohou okresného súdu pri posudzovaní procesnej podmienky (konkrétne, či bol v konaní zaplatený súdny poplatok) nie je hodnotiť, do akej miery pokryje súdny poplatok v konkrétnej výške náklady predmetného súdneho konania. Takéto úvahy sú výsadou zákonodarcu pri stanovovaní sadzieb a limitov súdnych poplatkov prostredníctvom zákona.
Súvisiace ustanovenia: zákon č. 460/1992 Zb. – čl. 46, čl. 59 ods. 2, zákon č. 209/1992 Zb. –čl. 6 ods. 1, zákon č. 71/1992 Zb. - § 5 ods. 1 písm. a), § 11c, zákon č. 307/2016 Z. z. - § 10 ods. 1, ods. 3, § 14 ods. 3
Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky z 21. 5. 2019, spis. zn. IV. ÚS 63/2019
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 21. mája 2019 v senáte zloženom z predsedníčky J. B. a zo sudcov M. D. (sudca spravodajca) a M. M. prerokoval ústavnú sťažnosť obchodnej spoločnosti UniCredit Bank Czech Republic and Slovakia, a. s., Želetavská 1525/1, Praha, Česká republika, IČO xxxxxxxx, organizačnej zložky UniCredit Bank Czech Republic and Slovakia, a. s., pobočky zahraničnej banky, Šancová 1/A, Bratislava, IČO xxxxxxxx, právne zastúpenej advokátskou kanceláriou ALTER IURIS, s. r. o., Tolstého 9, Bratislava, v mene ktorej koná advokát a konateľ JUDr. P. V., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Bratislava II č. k. 58 Csp 51/2018-103 z 27. septembra 2018 a takto rozhodol:
1. Základné právo obchodnej spoločnosti UniCredit Bank Czech Republic and Slovakia, a. s., na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Bratislava II č. k. 58 Csp 51/2018-103 z 27. septembra 2018 porušené boli.
2. Uznesenie Okresného súdu Bratislava II č. k. 58 Csp 51/2018-103 z 27. septembra 2018 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.
3. Okresný súd Bratislava II je povinný uhradiť obchodnej spoločnosti UniCredit Bank Czech Republic and Slovakia, a. s., trovy konania v sume 390,50 € (slovom tristodeväťdesiat eur a päťdesiat centov) do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu na účet jej právneho zástupcu advokátskej kancelárie ALTER IURIS, s. r. o., Tolstého 9, Bratislava.
Odôvodnenie: I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky boladoručená ústavná sťažnosť obchodnej spoločnosti UniCredit Bank Czech Republic and Slovakia, a. s. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Bratislava II (ďalej aj „okresný súd“) č. k. 58 Csp 51/2018-103 (ďalej len „napadnuté uznesenie okresného súdu“).
2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ podal na Okresnom súde Banská Bystrica návrh na začatie konania v upomínacom konaní proti dlžníkovi. Uvedené konanie bolo na Okresnom súde Banská Bystrica vedené pod sp. zn. 24 Up 7/2018. Sťažovateľ bol po podaní návrhu na začatie konania vyzvaný na zaplatenie súdneho poplatku vo výške 351,50 €, teda v súlade s § 11c zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov, ktorý uhradil. Vzhľadom na skutočnosť, že platobný rozkaz nebolo možné dlžníkovi doručiť do vlastných rúk, bol sťažovateľ vyzvaný Okresným súdom Banská Bystrica v súlade s § 10 ods. 1 zákona o upomínacom konaní na navrhnutie pokračovania v konaní na súde príslušnom na prejednanie veci podľa zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov. Na základe tejto výzvy sťažovateľ podal návrh na pokračovanie v konaní na súde príslušnom na prejednanie veci podľa Civilného sporového poriadku, ktorým bol Okresný súd Bratislava Okresný súd Banská Bystrica upovedomením oznámil sťažovateľovi postúpenie predmetnej veci Okresnému súdu Bratislava II, ktorý pod hrozbou zastavenia súdneho konania vyzval sťažovateľa na doplatenie súdneho poplatku vo výške 281,50 €. Na predmetnú výzvu reagoval sťažovateľ návrhom na zrušenie výzvy, pretože zastával názor, že doplatok súdneho poplatku bol vyrubený v rozpore so zákonom. Následne okresný súd obsadený vyšším súdnym úradníkom konanie zastavil uznesením č. k. 58 Csp 51/2018-85 z dôvodu, že si sťažovateľ nesplnil poplatkovú povinnosť. Proti predmetnému rozhodnutiu podal sťažovateľ sťažnosť, o ktorej rozhodol okresný súd obsadený sudcom napadnutým uznesením tak, že ju zamietol.
3. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti uvádza, že súdny poplatok v zmysle § 11c ods. 1 zákona o súdnych poplatkoch sa vyrubuje len v prípade podania návrhu na vydanie platobného rozkazu v upomínacom konaní, avšak zo žiadneho zákonného ustanovenia nevyplýva, že sa týka len konania pred upomínacím súdom, a to ani na základe využitia gramatického a logického výkladu.
4. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti poukazuje na to, že na okresnom súde nedošlo k podaniu novej žaloby alebo návrhu, ale ide len o pokračovanie v konaní v zmysle § 10 ods. 1 zákona o upomínacom konaní. V zmysle § 5 ods. 1 zákona o súdnych poplatkoch nie je uvedená ako vznik poplatkovej povinnosti skutočnosť pokračovania v konaní na súde príslušnom na prejednanie veci podľa Civilného sporového poriadku v zmysle § 10 ods. 1 zákona o upomínacom konaní. Možnosť doplatenia súdneho poplatku upravuje zákon o súdnych poplatkoch v § 7 ods. 7, a to len v prípade rozšírenia poplatkového úkonu, čo nie je uvedený prípad. K zmene rozhodnutia o poplatkovej povinnosti môže dôjsť v zmysle §12 ods. 3 zákona o súdnych poplatkoch len v prípade, ak súd vydá nesprávne rozhodnutie o poplatkovej povinnosti, čo taktiež nie je uvedený prípad. Ďalšie ustanovenia, ktorými by bol súd oprávnený žalobcu vyzvať na doplatenie súdneho poplatku, zákon o súdnych poplatkoch neobsahuje.
5. Sťažovateľ preto dospel k záveru, že ak neexistuje zákonné ustanovenie, na základe ktorého by bol okresný súd oprávnený vyzvať žalobcu (sťažovateľa) na doplatenie súdneho poplatku, nemal oprávnenie tak urobiť, a teda neexistoval ani dôvod na zastavenie konania. Okresný
súd vyrubenie doplatku súdneho poplatku podľa napadnutého uznesenia vyvodil z princípov Civilného sporového poriadku. Sťažovateľ zastáva názor, že poplatková povinnosť vzniká iba v prípade, ak je poplatok za úkon výslovne ustanovený v zákone o súdnych poplatkoch, resp. v sadzobníku súdnych poplatkov, ktorý tvorí prílohu zákona o súdnych poplatkoch.
6. Okrem skutočnosti, že vyrubenie doplatku súdneho poplatku je v rozpore so zákonom o súdnych poplatkoch, zastavenie konania pre nezaplatenie súdneho poplatku taktiež neprichádza do úvahy z dôvodu v zmysle § 10 ods. 2 písm. a) zákona o súdnych poplatkoch, pretože vo veci samej sa už konalo, a to vydaním platobného rozkazu Okresným súdom Banská Bystrica sp. zn. 24 Up 7/2018, ktorý ale nebolo možné dlžníkovi ako žalovanému doručiť do vlastných rúk.
7. Sťažovateľ v zásade namieta, že neexistuje zákonné ustanovenie, na základe ktorého mu mohol okresný súd dorubiť súdny poplatok po postúpení veci z upomínacieho konania. Tým, že po nezaplatení takto dorubeného súdneho poplatku okresný súd zastavil súdne konanie o žalobe sťažovateľa, neprípustným spôsobom obmedzil jeho prístup k súdu, čím malo byť porušené jeho základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Sťažovateľ tiež tvrdí, že ak už vo veci konal Okresný súd Banská Bystrica vydaním platobného rozkazu, okresný súd po tom, čo mu bola postúpená predmetná vec, nebol oprávnený konanie zastaviť aj vzhľadom na znenie § 10 ods. 2 písm. a) zákona o súdnych poplatkoch.
8. Ústavný súd pri svojom rozhodovaní, vychádzajúc z písomných podaní účastníkov a predloženého spisu okresného súdu sp. zn. 58 Csp 51/2018, preskúmal sťažovateľove námietky a zistil, že jeho ústavná sťažnosť je dôvodná.
9. Súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo na prístup k súdu. Slovenská republika, ako aj všetky jej orgány verejnej moci majú pozitívny záväzok aktívnym spôsobom zabezpečiť, aby práva a slobody garantované jej právnym poriadkom neboli oprávneným subjektom pod jej jurisdikciou len formálne garantované, ale aby tieto práva a slobody boli „prakticky a efektívne“ dosiahnuteľné. Z konštantnej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že do obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy patrí aj ochrana, ktorá sa strane súdneho konania poskytuje v konaní o opravných prostriedkoch. Ak účastník konania splní predpoklady vyžadované zákonom pre poskytnutie ochrany v opravnom konaní, všeobecný súd mu túto ochranu musí poskytnúť (napr. II. ÚS 78/05, II. ÚS 249/05).
10. Odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie postup súdu, ktorým znemožnil strane konania realizáciu tých procesných práv, ktoré mu procesný právny predpis dáva (napr. právo zúčastniť sa pojednávania, robiť prednesy, navrhovať dôkazy a pod.). K odňatiu možnosti konať pred súdom môže dôjsť nielen činnosťou súdu, ktorá rozhodnutiu predchádza, ale aj samotným rozhodnutím. Takýmto rozhodnutím môže byť aj uznesenie o zastavení konania pre nedostatok procesnej podmienky, ak záver súdu o tejto otázke nie je správny a konanie v skutočnosti nedostatkom podmienky konania netrpí [pozri aj rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Cdo 61/03].
11. Právo na prístup k súdu, hoci nie je absolútne, musí byť efektívne a nesmie byť obmedzované či redukované spôsobom porušujúcim jeho samotnú podstatu, lebo zaujíma v každej demokratickej spoločnosti jedno z najvýznamnejších miest.
12. Okresný súd v odôvodnení napadnutého uznesenia uviedol: „Je faktom, že zákon o súdnych poplatkoch neupravuje postup príslušného súdu po skončení upomínacieho konania a výslovne neukladá súdu povinnosť dovyrubiť súdny poplatok za žalobu. Túto povinnosť je však možné odvodiť z princípov Civilného sporového poriadku (ktoré sa môžu aplikovať v zmysle
Súdne poplatky
§ 14 ods. zákona o súdnych poplatkoch aj na postup pri vyrubovaní súdnych poplatkov) v spojení s ust. § 2 ods. 1 písm. a) a § 5 ods. 1 písm. a) zákona o súdnych poplatkoch, ktoré ustanovenia riešia vznik poplatkovej povinnosti podaním žaloby, návrhu. Účelom súdnych poplatkov je pokryť náklady súdneho konania. Súdny poplatok zaplatený v upomínacom konaní, ktorý je len typom skráteného konania, náklady v konaní podľa Civilného sporového poriadku nepokryje. Preto je pre rozumné usporiadanie procesných vzťahov nutné na vec postúpenú z upomínacieho súdu hľadieť ako na novú vec - novú žalobu a súdny poplatok podľa § 5 ods. 1 zákona o súdnych poplatkov dovyrubiť do výšky podľa sadzby stanovenej v sadzobníku súdnych poplatkov pre podanie žaloby.“
13. Z už uvedeného bodu je zrejmé, že aj samotný okresný súd v napadnutom uznesení konštatuje, že v danom prípade absentuje konkrétne zákonné ustanovenie, ktoré by mu umožňovalo dorubiť súdny poplatok po postúpení veci z upomínacieho konania. Tento nedostatok okresný súd prekonáva všeobecným a neurčitým odvolaním sa na princípy Civilného sporového poriadku. Okresný súd de facto po tom, čo v upomínacom konaní bol súdny poplatok zaplatený a v konaní sa riadne postupovalo, dodatočne vyvodil poplatkovú povinnosť zo základných princípov Civilného sporového poriadku, a to bez toho, aby bola stanovená akýmkoľvek právnym predpisom.
14. Ústavný súd podotýka, že okresný súd v rámci už uvedeného posudzovania opomenul prihliadnuť na čl. 59 ods. 2 ústavy, podľa ktorého dane a poplatky možno ukladať zákonom alebo na základe zákona. Ústavný súd s ohľadom na tento článok ústavy konštatuje, že ak zákon o súdnych poplatkoch ukladá poplatkové povinnosti, tieto musia byť stanovené jasne a jednoznačne. Pokiaľ tomu tak nie je, zodpovedá ústavne konformnému výkladu zákona o súdnych poplatkoch záver rešpektujúci zásadu „v pochybnostiach v prospech poplatníka“ Rovnaký záver vyplýva aj z rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 4 Cdo 39/2007, podľa ktorého za súdne konania, ktoré nie sú uvedené v prílohe zákona o súdnych poplatkoch (sadzobníku súdnych poplatkov) sa súdne poplatky nevyberajú; v takomto prípade poplatková povinnosť nevzniká a analogické určenie výšky súdneho poplatku neprichádza do úvahy (rozsudok uverejnený v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky ako R 7/2008). Sadzobník súdnych poplatkov možno v zmysle uvedeného rozhodnutia najvyššieho súdu chápať ako medzerovitý, keďže zrejme existujú konania, ktoré v ňom uvedené nie sú. Takéto by potom nemali byť spoplatnené vôbec, keďže analógia je neprípustná, za predpokladu, že ich nemožno spoplatniť ani ústavne konformným výkladom osobitných položiek sadzobníka súdnych poplatkov. Poplatníka nemožno robiť zodpovedným za nedôslednosť zákonodarcu, ktorý hoci možno z pochopiteľných, avšak stále nedostatočných dôvodov neuviedol v sadzobníku súdnych poplatkov všetky konania, ktoré (možno) chcel spoplatniť (KERECMAN, P. Zákon o súdnych poplatkoch a analógia. In: Justičná revue. 2009, roč. 61, č. 3, s. 341 –355.). Ak teda zákon o súdnych poplatkoch neukladá povinnosť vyrubiť, resp. dorubiť súdny poplatok po postúpení veci z upomínacieho konania, okresný súd v takomto prípade nemal právomoc postupovať spôsobom, ktorý v konečnom dôsledku viedol k vydaniu napadnutého uznesenia.
15. Ak by aj súdny poplatok zaplatený v upomínacom konaní náklady v konaní podľa Civilného sporového poriadku nepokryl, ako tvrdil v napadnutom uznesení okresný súd, úlohou okresného súdu pri posudzovaní procesnej podmienky (konkrétne, či bol v konaní zaplatený súdny poplatok) nie je hodnotiť, do akej miery pokryje súdny poplatok v konkrétnej výške náklady predmetného súdneho konania. Takéto úvahy sú výsadou zákonodarcu pri stanovovaní sadzieb a limitov súdnych poplatkov prostredníctvom zákona.
16. Aj keď okresný súd v napadnutom uznesení neuviedol konkrétny princíp Civilného sporového poriadku, z ktorého odvodil povinnosť dorubiť súdny poplatok, vzhľadom na obsah týchto princípov možno usudzovať, že vychádzal z čl. 4 základných princípov Civilného sporového poriadku. Predmetný článok upravuje použitie analógie a v prípade, ak súd nemá
k dispozícii žiadne vhodné zákonné ustanovenie, oprávňuje súd prejednať a rozhodnúť vec podľa normy, ktorú by zvolil, ak by bol sám zákonodarcom, zohľadňujúc stav a poznatky právnej náuky a ustálenú rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít. Žiaľ, okresný súd v danom prípade ignoroval aj právnu teóriu, aj judikatúru najvyššieho súdu (ako vyplýva z bodu 38).
Zároveň okresný súd opomenul prihliadnuť na skutočnosť, že podľa dôvodovej správy je čl. 4 základných princípov Civilného sporového poriadku iba osobitným vyjadrením zákazu odopretia spravodlivosti, teda že sudca nemôže spor neprejednať a nerozhodnúť, ak chýba výslovná právna úprava prejednávanej právnej veci. Nedorubenie súdneho poplatku po postúpení veci miestne príslušnému okresnému súdu z upomínacieho konania ale celkom zjavne nemožno posúdiť ako prípad odopretia spravodlivosti. Ústavný súd preto konštatuje, že ak okresný súd aplikoval v predmetnej veci základné princípy Civilného sporového poriadku (čl. 4, pozn.), aplikoval ich jednak nesprávnym spôsobom a zároveň ich aplikoval v prípade, v ktorom ich aplikácia nemala žiadne opodstatnenie. Aj samotné ustanovenia zákona o súdnych poplatkoch [§ 2 ods. 1 písm. a) a § 5 ods. 1 písm. a)], o ktoré sa okresný súd sekundárne oprel v napadnutom uznesení, nemajú žiadnu relevanciu pre závery okresného súdu v napadnutom uznesení, na čo trefne poukázal aj sťažovateľ vo svojej ústavnej sťažnosti (bližšie bod 4).
17. Nesprávna aplikácia právnych predpisov zo strany okresného súdu viedla v predmetnom prípade k vydaniu súdneho rozhodnutia, ktorým bolo v konečnom dôsledku zastavené konanie o žalobnom návrhu sťažovateľa. Takýmto zastavením konania bol obmedzený prístup sťažovateľa k súdu, pretože k nemu došlo na základe dorubenia súdneho poplatku za návrh vo veci samej bez akejkoľvek opory v právnom predpise. Ústavný súd je toho názoru, že toto obmedzenie prístupu sťažovateľa k súdu predstavuje v tomto prípade porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu.
K súdnemu poplatku za dovolanie ohľadom medzitýmneho rozsudku
Okresný súd si rozhodnutie o základe konania (tzv. medzitýmny rozsudok, pozn.) stotožnil s rozhodnutím vo veci samej. S týmto právnym posúdením nie je možné sa stotožniť. Zákonodarca pri koncipovaní úkonov, resp. konaní, ktoré podliehajú poplatkovej povinnosti, si uvedomil, že existuje osobitná skupina rozhodnutí, ktoré nemožno vyslovene považovať za procesné rozhodnutia, ale ani za rozhodnutia vo veci samej, čo vyjadril aj v poznámke č. 4 k položke 1 sadzobníka súdnych poplatkov. Je pravdou, že poznámka č. 4 výslovne stanovuje, že poplatok sa neplatí z odvolania proti tzv. medzitýmnemu rozsudku, avšak z ústavnoprávneho hľadiska neexistuje právne relevantný dôvod na to, aby tento princíp nebol uplatnený aj v rámci nadväzujúceho opravného prostriedku, ktorým je dovolanie. Ani okresný súd žiaden relevantný dôvod v tomto smere neprodukoval, len sa odvolal na to, že zákon takýto postup neumožňuje, keďže ho výslovne neustanovuje.
Súvisiace ustanovenia: zákon č. 71/1992 Zb. - § 6 ods. 2, príloha č. 1, položka č. 1, poznámka č. 4, zákon č. 160/2015 Z. z. - § 212 ods. 2, § 214
Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky z 24. 9. 2020, spis. zn. II. ÚS 342/2020
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 24. septembra 2020 v senáte zloženom z predsedu senátu Ľ. S., zo sudkyne J. L. a sudcu P. M. (sudca spravodajca) o ústavnej sťažnosti obchodnej spoločnosti XX, zastúpenej advokátskou kanceláriou C L G, advokátska kancelária s. r. o., D. P. III, E. 19, B., v mene ktorej koná konateľ a advokát JUDr. R. H., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením
Okresného súdu Bratislava II sp. zn. 24 Cb 108/2014 z 18. februára 2020 takto rozhodol:
1. Základné právo obchodnej spoločnosti XX, na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Bratislava II sp. zn. 24 Cb 108/2014 z 18. februára 2020 porušené boli.
2. Uznesenie Okresného súdu Bratislava II sp. zn. 24 Cb 108/2014 z 18. februára 2020 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.
3. Obchodnej spoločnosti XX, priznáva náhradu trov konania v sume 450,29 € (slovom štyristopäťdesiat eur a dvadsaťdeväť centov), ktoré je Okresný súd Bratislava II povinný vyplatiť na účet jej právneho zástupcu advokátskej kancelárie Capitol Legal Group, advokátska kancelária s. r. o., Digital Park III, Einsteinova 19, Bratislava, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
Odôvodnenie: I. Vymedzenie napadnutého rozhodnutia a sťažnostná argumentácia navrhovateľa
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky boladoručená ústavná sťažnosť obchodnej spoločnosti XX (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie čl. 13 ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky, čl. 4 ods. 1, 3 a 4 Listiny základných práv a slobôd, svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny, na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy a čl. 37 ods. 3 listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 24 Cb 108/2014 (ďalej len „uznesenie vyššieho súdneho úradníka“) a 18. februára 2020 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).
2. Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti uvádza, že je žalovanou v konaní vedenom pred okresným súdom pod sp. zn. 24 Cb 108/2014 o zaplatenie sumy 363 357,09 € s príslušenstvom. Okresný súd o označenej žalobe rozhodol medzitýmnym rozsudkom z 15. februára 2018, proti ktorému podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol Krajský súd v Bratislave rozsudkom sp. zn. 4 Cob 80/2018. Sťažovateľka nespokojná s označeným rozsudkom odvolacieho súdu podala proti nemu dovolanie. Okresný súd prostredníctvom vyššieho súdneho úradníka vyzval sťažovateľku na zaplatenie súdneho poplatku za dovolanie v sume 43 602 €. Následne vyšší súdny úradník v označenej veci vydal uznesenie o zastavení dovolacieho konania pre nezaplatenie súdneho poplatku. Proti uzneseniu vyššieho súdneho úradníka podala sťažovateľka sťažnosť, o ktorej rozhodol okresný súd napadnutým uznesením tak, že ju zamietol.
3. Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti namieta, že okresný súd nesprávne vyrubil poplatok za podané dovolanie, keďže išlo o medzitýmny rozsudok, navyše namieta aj to, že ho vyrubil v nesprávnej výške. Okresný súd nesprávne vec posúdil, ak uznesením vyššieho súdneho úradníka, následne potvrdeným napadnutým uznesením, dovolacie konanie zastavil, keďže v zmysle argumentácie sťažovateľky nebol daný dôvod na zastavenie dovolacieho konania pre nezaplatenie súdneho poplatku. Sťažovateľka tvrdí, že súdny poplatok sa za dovolanie smerujúce proti medzitýmnemu rozsudku odvolacieho súdu neplatí, pretože ho nemožno považovať za rozhodnutie vo veci. Vychádzajúc zo svojej sťažnostnej argumentácie, je sťažovateľka toho názoru, že napadnutým uznesením vyššieho súdneho úradníka a následne napadnutým uznesením, ktoré považuje za exces, došlo k porušeniu jej označených práv. Napadnuté uznesenia okresného súdu považuje za ústavne neakceptovateľné, arbitrárne a v konečnom dôsledku majúce za následok odmietnutia prístupu k súdu, a tým aj k súdnej ochrane. II. Vyjadrenie okresného súdu a replika sťažovateľa
4. Vyjadrenie okresného súdu bolo ústavnému súdu doručené 29. júla 2020. Okresný súd v podstatnom uviedol:
„... Zákon o súdnych poplatkoch nerieši situáciu, keď je podané dovolanie voči medzitýmnemu rozsudku. Nevyrubovanie súdneho poplatku sa týka len odvolania voči medzitýmnemu rozsudku, nie dovolania. Súd je viazaný pri určovaní súdneho poplatku zákonom. Nie je možné nevyrubiť súdny poplatok ak zákon neurčuje oslobodenie od súdneho poplatku, čo v prípade dovolania voči medzitýmnemu rozsudku nie je určené. Ak by súd uvedenú skutočnosť ignoroval a analogicky by uplatnil poznámku č. 4 k položke č. 1 uvedenú v sadzobníku, mohol by spôsobiť škodu štátu. Súd je názoru, že podaním dovolania vznikla žalovanému poplatková povinnosť. Súd nemohol aplikovať vyššie uvedenú poznámku, nakoľko tá sa týka len odvolacieho konania. Keďže v dovolacom konaní nie je upravené nevyrubovanie súdneho poplatku za dovolanie voči medzitýmnemu rozsudku, tak súd poplatok musel vyrubiť, a to v súlade s ustanovením § 6 ods. 2 zákona o súdnych poplatkoch. Tak aj súd spravil a zo základného poplatku stanovil dvojnásobnú výšku. Pokiaľ ide o námietku maximálnej výšky súdneho poplatku vo výške
33.193,50 Eur, tak tu súd uvádza, že jeho námietka je nedôvodná, nakoľko v prípade, ak by bol súdny poplatok v súdnom konaní na prvej inštancii v maximálnej výške, tak súd ho musí aj tak v dovolaní zvýšiť na dvojnásobok sumy uvedenej v sadzobníku, t. j. ak zo sadzobníka vyplýva maximálny súdny poplatok v sume 33.193,50 Eur, aj v takom prípade je potrebné aplikovať ustanovenie § 6 ods. 2 zákona o súdnych poplatkoch a zvýšiť súdny poplatok o dvojnásobok. Námietka žalovaného, že súdny poplatok mal byť vyrubený uznesením je nesprávna. Uznesením sa vyrubuje súdny poplatok len keď je ho potrebné dať na vymáhanie. Ak je následkom nezaplatenia súdneho poplatku zastavenie konania, tak súdny poplatok sa vyrubuje výzvou s poučením o možnosti zastaviť konanie. Nesprávne uvedenie služby v príkaze na úhradu tiež nie je dôvodom na vyhovenie sťažnosti. Uvedený názov služby v príkaze na úhradu bol uvedený taký, pretože tak je nastavený program, cez ktorý súdy generujú príkazy na úhradu. V samotnej výzve je uvedené, za čo je súdny poplatok vyrubený.“
III. Právne posúdenie veci
5. Okresný súd výrok svojho napadnutého uznesenia odôvodnil tým, že „Vyšší súdny úradník postupoval v konaní správne, keď aplikoval ustanovenie § 6 ods. 2 zákona o súdnych poplatkoch a vyrubil súdny poplatok za podané dovolanie vo výške dvojnásobku poplatku ustanoveného v sadzobníku. Sadzobník obsahuje poznámku, podľa ktorej sa nepripúšťa, aby sa vyruboval súdny poplatok za odvolanie voči medzitýmnemu rozsudku. Zákon o súdnych poplatkoch nerieši situáciu, keď je podané dovolanie voči medzitýmnemu rozsudku. Nevyrubovanie súdneho poplatku sa týka len odvolania voči medzitýmnemu rozsudku, nie dovolania. Súd je viazaný pri určovaní súdneho poplatku zákonom. Nie je možné nevyrubiť súdny poplatok ak zákon neurčuje oslobodenie od súdneho poplatku, čo v prípade dovolania voči medzitýmnemu rozsudku nie je určené. Ak by súd uvedenú skutočnosť ignoroval a analogicky by uplatnil poznámku č. 4 k položke č. 1 uvedenú v sadzobníku, mohol by spôsobiť škodu štátu. Súd je názoru, že podaním dovolania vznikla žalovanému poplatková povinnosť.“
6. Podľa § 6 ods. 2 zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov ak je sadzba poplatku ustanovená za konanie, rozumie sa tým konanie na jednej inštancii. Poplatok podľa rovnakej sadzby sa vyberá aj v odvolacom konaní vo veci samej. Poplatok za dovolanie a kasačnú sťažnosť sa vyberá vo výške dvojnásobku poplatku ustanoveného v sadzobníku.
7. Z citácie tohto ustanovenia teda vyplýva, že pokiaľ zákon hovorí o konaní, má na zreteli celé konanie v príslušnom stupni a nie rozhodovanie o jednej z viacerých procesných otázok v rámci konania na jednom stupni.
8. Pod pojmom „vec sama“, treba z funkčného hľadiska vnímať rozhodnutia, ktoré sa týkajú merita veci, podstaty sporu, resp. samotného žalovaného nároku. Rozhodnutiami vo veci samej sú teda rozhodnutia, ktorými sa vyčerpá samotný predmet konania.
9. Ústavný súd konštatuje, že okresný súd pri vyrubovaní súdneho poplatku vychádzal výlučne z gramatického výkladu predmetného ustanovenia § 6 ods. 2 zákon č. 71/1992 Zb. a výnimky uvedenej v poznámke č. 4 k položke 1 sadzobníka súdnych poplatkov, v zmysle ktorej z odvolania proti rozsudku, ktorým rozhodol len o základe predmetu konania sa poplatok neplatí. Okresný súd konštatoval, že zákon č. 71/1992 Zb. vyslovene rieši len situáciu, kď sa neplatí poplatok za podanie opravného prostriedku proti tzv. medzitýmnemu rozhodnutiu. Vzhľadom na uvedené okresný súd dospel k záveru, že dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu odvolacieho súdu o medzitýmnom rozsudku podlieha poplatkovej povinnosti.
10. Ústavný súd považuje tento právny záver okresného súdu za vecne nesprávny a porušujúci označené práva sťažovateľky. Okresný súd si rozhodnutie o základe konania (tzv. medzitýmny rozsudok, pozn.) stotožnil s rozhodnutím vo veci samej. S týmto právnym posúdením
nie je možné sa stotožniť. Zákonodarca pri koncipovaní úkonov, resp. konaní, ktoré podliehajú poplatkovej povinnosti, si uvedomil, že existuje osobitná skupina rozhodnutí, ktoré nemožno vyslovene považovať za procesné rozhodnutia, ale ani za rozhodnutia vo veci samej, čo vyjadril aj v poznámke č. 4 k položke 1 sadzobníka súdnych poplatkov. Je pravdou, že poznámka č. 4 výslovne stanovuje, že poplatok sa neplatí z odvolania proti tzv. medzitýmnemu rozsudku, avšak z ústavnoprávneho hľadiska neexistuje právne relevantný dôvod na to, aby tento princíp nebol uplatnený aj v rámci nadväzujúceho opravného prostriedku, ktorým je dovolanie. Ani okresný súd žiaden relevantný dôvod v tomto smere neprodukoval, len sa odvolal na to, že zákon takýto postup neumožňuje, keďže ho výslovne neustanovuje.
11. Poplatok v posudzovanom prípade bol zaplatený podaním návrhu, teda rozhodovanie na súde prvej inštancie bolo kryté zaplateným súdnym poplatkom. Okresný súd (zatiaľ) rozhodol medzitýmnym rozsudkom, pričom ide skôr o výnimočný postup v rámci rozhodovania súdu o veci (pozri § 212 a § 214 CSP). Samotný § 212 ods. 2 CSP preferuje rozhodovanie formou konečného rozsudku, ktorým sa má rozhodnúť o celej prejednávanej veci.
12. Z povahy medzitýmneho rozsudku vyplýva, že nie je vyčerpaný predmet konania, pretože sa rozhoduje len o základe predmetu konania. Z uvedeného dôvodu ho z materiálneho hľadiska pre účely vyrubovania súdneho poplatku nemožno považovať ani za rozhodnutie vo veci samej, pretože hoci sa právoplatne rozhodne o základe úplatného nároku (či tu právo je alebo nie), konanie pokračuje a končí v poradí ďalším rozsudkom, ktorým sa vyčerpá predmet konania.
13. V okolnostiach veci samotný neštandardný postup okresného súdu, teda taký, ktorý nemožno pripísať na ťarchu sťažovateľky, by v okolnostiach veci mohol znamenať to, že by mohla byť znevýhodnená v dôsledku postupu okresného súdu, a to tým, že by musela pri dovolaní proti konečnému rozsudku vo veci samej platiť poplatok za dovolanie ešte raz. Takisto je potrebné zobrať do úvahy skutočnosť, že pokiaľ sa na odvolacom súde teda za konanie súdu druhej inštancie pri rozhodovaní o opravnom prostriedku smerujúceho proti medzitímnemu rozsudku súdny poplatok neplatí, pri dovolaní sa vyberá dvojnásobok poplatku za konanie na jednej inštancii, čo v okolnostiach predstavuje. Nie je možné argumentovať tým, že na prvej inštancii bol zaplatený súdny poplatok za návrh (a preto treba vychádzať z poplatkovej povinnosti v konaní pred súdom prvej inštancie), pretože v čase podania návrhu sťažovateľka nemohla vedieť, že súd prvej inštancie rozhodne medzitýmnym rozsudkom, pričom zaplatený súdny poplatok sa vzťahuje na konanie a rozhodnutie vo veci samej, teda okresný súd aj po právoplatnosti medzitýmneho rozsudku bude rozhodovať tak, aby vyčerpal celý predmet konania.
14. Ústavný súd po preskúmaní veci je nútený konštatovať, že závery okresného súdu sú arbitrárne, prejavom formalistického postupu, ktorým sa za použitia sofistikovanej argumentácie odôvodňuje zrejmá nespravodlivosť, ktorá v okolnostiach veci vyústila až do odopretia prístupu k súdu (zastavenie konania o dovolaní sťažovateľky).
