svet ŠPORTU 1-2/2015

www.svetsportu.org

CENA: 3,96€ 1, 2/ 2015

Športová korida I Reflektor spoza opony I Futbaloví kanonieri I Školy, história, súvislosti

DARUJTE TO, ČO MÁ NAOZAJ HODNOTU!

VODA, KTORÁ LIEČI

Darčekovým poukazom na liečebný, relaxačný alebo víkendový pobyt v Kúpeľoch Dudince

D A R U J E T E Z Á R O V E Ň A J Z D R AV I E !

www.kupeledudince.sk

OBSAH

ŽIVÉ SLOVÁ Svet športu je zmena a život s ním je trvalý protiklad

4-5

Vydáva BALWEEN Slovakia, s.r.o.

IČO: 44 994 885 január, február 2015 Svet športu vychádza od roku 2007

ŠPORTOVÁ KORIDA Politika je druhé najstaršie remeslo, šport prostriedkom k zdraviu

6-9

REFLEKTOR SPOZA OPONY O maratóne po maratóne vtedy a teraz

10 - 13

MLADÉ TALENTY Pavlovič Cup oslavou mládežníckeho futbalu

20 - 23

KNIHA Keď králi z Košíc dlhé roky kraľovali.

30 - 35

Sídlo vydavateľa: BALWEEN Slovakia, s.r.o.

Hencovská 1871/46 093 02 Vranov nad Topľou Sídlo redakcie: Volgogradská 13 080 01 Prešov Kontakt: balween@stonline.sk studiosport1@gmail.com Šéfredaktor: PhDr. Jozef Mazár Zástupca šéfredaktora: Ing. Vladimír Mezencev

ŠPORT SLOVENSKÝCH ŠKÔL S deťmi, ich rodičmi, pedagógmi i ministerskými úradníkmi

36 - 41

TICHÁ SPOMIENKA Nedožitá šesťdesiatka JUDr. B. Benedika

42 - 43

ZO ŽIVOTA OLYMPIJSKÝCH KLUBOV

50 - 52

Z HISTÓRIE FLORBALU Prečo skloňujeme florbal v TU Košice?

60 - 61

FAJNBALL JE STÁLE OBĽÚBENEJŠÍ Už ho poznajú mnohí elitní športovci

62 - 63

Registrácia: EV 4578/12 Sadzba a grafika: air promotion s.r.o.

Mgr. art Marek Čecho Mgr. art Gabriela Holcer Tlač: Tlačiareň Kežmarok, s.r.o.

UPOZORNENIE: Naša stránka www.svetsportu.org je momentálne v prestavbe. Ďakujeme čitateľom, partnerom a doterajším návštevníkom našej webovej stránky za trpezlivosť a pochopenie. Redakcia.

Redakčná rada: Ing. Ján Bubnár – predseda PhDr. Jozef Kuchár – podpredseda Prof. PhDr. Michal Belej, CSc. Mgr. Juraj Benčík Mgr. Peter Benedik Mgr. art Marek Čecho PaedDr. Plk. Ivan Čierny PaedDr. Ivan Kováč PhDr. Jozef Mazár Mgr. Marcel Merčiak Mgr. Karol Polák Ing. Ján Piško JUDr. Ladislav Valášek JUDr. Ján Vinarčík Doc.PhDr. Klaudia Zusková, PhD Distribúcia: Vydavateľ a kolpoltéri Časopis si možno objednať na adrese: studiosport1@gmail.com

FOTOGRAFIA NA TITULNEJ STRANE: Katie De Chimp, viac v článku na stranách 10 - 13.

FOTO: MAREK ČECHO

3

ŽIVÉ SLOVÁ

Svet športu je zmena a život s ním je trvalý protiklad Zdá sa mi, že v našom slovenskom olympijskom hnutí, ale i mnohých iných úsekoch nášho života je pravda taká zatemnená a lož taká zavedená, že pravdu chce, môže poznať a rozdávať iba ten, kto ju skutočne miluje. Ešte šťastie, že sú medzi Vami aj takí!

AUTOR: JOZEF MAZÁR I ILUSTRÁCIA: GABRIELA HOLCER

Keď sa ma jeden, zo slovenskej športovej oblasti pracujúci v slovenskom olympijskom hnutí (na mene a priezvisku skutočne nezáleží – pozn.autora) opýtal, prečo prechádza časopis Svet športu za necelé desaťročie stále podstatnými zmenami, požičal som si názor britského humoristu Israela Zangwilla, ktorý povedal: „Všetko sa mení, len zmena trvá!“ Potom som mu dal prečítať otvorený list, ktorý som za redakčný kolektív časopisu Svet športu adresoval účastníkom tohoročného februárového zasadnutia olympijských klubov Slovenskej republiky. Bolo v ňom napísané toto:

4

Vážené dámy, páni, členovia a hostia tohto dôležitého zhromaždenia olympijských klubov Slovenskej republiky! (ďalej OK SR) Moje meno a priezvisko je Jozef Mazár a je mi veľmi ľúto, že tieto slová, ktoré píšem, nemôžem povedať Vám všetkým pri priamom pohľade do Vašich očí. Raz som na takomto zhromaždení v Liptovskom Mikuláši hovoril i aplauz odznel z pléna, s odstupom času som ho vyhodnotil za aplauz falošný, neúprimný!

Nech mi prepáčia podaktorí, že od tej faloše a neúprimnosti majú ďaleko a moja maličkosť ich hádže do jedného vreca s tými falošnými, neúprimnými. Keďže sa držím roky starej pravdy, že v publicistike, hlavne tej olympijskej, našej, slovenskej zvlášť - je pre časopis Svet športu pre olympijské hnutie lepšie zomrieť pre niečo, než žiť pre nič.

To nie je moja myšlienka. Tú mi povedal, žiaľ, dnes už nebohý velikán olympijských myšlienok, pedagóg, olympionik, môj i Váš dobrý známy, Vilko Lafko. Mal pravdu a keď sme na stránkach časopisu Svet športu priniesli tesne po jeho smrti ako jediné písané médium v SR obšírny prienik do jeho duše, dostali za to úprimnú odozvu od jeho najbližšej rodiny, stála tam aj veta, ktorá znie: Nie je olympijsky a životne múdry ten, kto vie mnoho, ale ten, kto vie čo je potrebné.

Vilko mi viac raz zdôraznil, v činnosti slovenských olympijských klubov je úžasne potrebná propagácia dobrovoľníkov, úprimných motivátorov tých pravých olympijských myšlienok. Verte, pre nás v časopise Svet športu nebolo vôbec dôležité dávať verejnosti široko cez akékoľvek kanály informáciu, v akom stave sa pred olympijskými hrami v Soči nachádzajú s prepáčením, záchody, nás zaujímala, zaujíma a bude zaujímať duša športovca, jeho prínos pre úctu a rozvoj olympizmu.

Preto sme napríklad, znova ako jediné písané médium v SR obšírne motivovali potrebu zrealizovať snahy pána človeka, žiaľ, dnes už tiež nebohého, človeka s veľkým „Č“, olympionika telom i dušou – majstra svetového a olympijského volejbalu, Bohuša Goliana. Aj vďaka Vám, samozrejme aj ďalším, ktorí myšlienkovo a hlavne finančne, rekordnú výstavbu podporili, pamätník olympijských velikánov Slovenskej republiky je bohato navštevovaný v Národnom cintoríne Martin. Písali sme o tom obšírne v eseji Hľadáme tajomstvo úspechu pamätníkov slávy slávnych. Pre informáciu v tom čísle, kde bola na úvodnej fotografii naša dvojnásobná olympijská víťazka, pani Nastenka Kuzmina. Dobré zvesti z Prievidze a Žiliny sú tiež dôkazom nášho záujmu o famózne prístupy mnohých Vás, dobrovoľných funkcionárov olympijských klubov SR. Na valných zhromaždeniach OK v Košiciach, Michalovciach tvorbe zatiaľ neuverejneného, ale hutného materiálu z činnosti OK v Liptovskom Mikuláši, i keď som to aktív-

nemu predsedovi tamojšieho OK osobne sľúbil, som si stále po určitých sekvenciách podčiarkol jednu a tú istú vetu: Zdá sa mi, že v našom slovenskom olympijskom hnutí, ale i mnohých iných úsekoch nášho života je pravda taká zatemnená a lož taká zavedená, že pravdu chce, môže poznať a rozdávať iba ten, kto ju skutočne miluje.

Ešte šťastie, že sú medzi Vami aj takí!

Od nich sme sa nepriamo premostili časopisom na publicistickú os dieťa – rodič – škola – kvalitný športový klub – športovo kvalitné mesto či obec – športovo kvalitný región – štát, všetko z pohľadu kvality vyspelých krajín sveta.

My v redakcii vnímame polopravdy ako lož. Možno väčšiu, než smrteľný hriech nielen olympizmu. Slovenské olympijské hnutie sme sa snažili publicistikou vnímať ako úžasného priateľa zdravého, plnohodnotného života. Dnes vnímame klamstvo od tak blízkeho priateľa ako klamstvo najhoršie, lebo to dokáže zabíjať, ba v podaktorých prípadoch aj zbíjať!

Písal som Vám o principiálnych otázkach skutočne kvalitnej dobrovoľnej činnosti OK SR z pohľadu úprimnej , systémovej či nesystematickej publicistiky. Nie preto, aby som vykrikoval, že ten resp. onen časopis objednal a nezaplatil. Stáva sa aj v tých najlepších rodinách, že v návale inej, náročnejšej práce zabudnú na veci pre ich srdce menej dôležité.

Chcel som iba upozorniť, že niet inej cesty pre časopis Svet športu ako takých opustiť. Časopis Svet športu budú dostávať na objednanú adresu počnúc posledným tohoročným februárovým týždňom iba tí, ktorí si ho predplatia. Objednať sa časopis dá emailom na adrese: studiosport1@gmail.com.

Veriť sľubom, ba ani prísľubom sa v slovenskom olympijskom hnutí, ale často ani na iných významných miestach SR, nie veľmi oplatí. Znova česť výnimkám! Ukázala nám to prax, aj preto časopis Svet športu zavše nevychádzal v čase, kedy mal vyjsť podľa harmonogramu, zápasil a zápasí s ekonomickým, nie obsahovým prežitím. Aj bolesť je pre nás pomocníkom kvalitnejšej tvorby s dodržiavaním harmonogramu vydaní a platieb v ešte väčšej kvalite. Ďakujem, že ste sa oboznámili s textom, ktorý som si Vám zdvorilo dovolil pre vlastnú pracovnú vyťaženosť dôchodcu, neberúco z uvedených dôvodov za svoju prácu žiadnu mzdu, takto písomne adresovať to, prečo ďalší dôležitý míľnik, ďalšie podstatné zmeny v stratégii výroby a mesačného vychádzania časopisu Svet športu, počínajúc februárom 2015.

Jozef Mazár, vlastnou rukou

Počerný pán, ošľahaný pretekárskymi a funkcionárskymi skúsenosťami sa po prečítaní zamyslel, pozrel mi priamo do očí a okrem iného povedal: „Vieš, dnes je aj šport o biznise. Dokonca nie len vrcholový ,teda aj olympijský, ale aj ten, ktorý sme robili za čias kritizovaného socializmu ako prostriedok zdravého života. Dnes chamtivosť vyjasňuje a uchopuje revolučného ducha, žiadosť po peniazoch, láske, vzdelaní, dosahovaní svojich cieľov. Je to jediná vec, ktorá zachráni náš šport, našu krajinu. Dokonca i nevzdelaných ľudí v nej.“ Sľúbil som mu, že sa budeme aj vrcholových politikov nášho štátu pýtať na ním vyslovený názor. Ako je to, vlastne, od roku 1989 s financovaním slovenského športu a hlavne s publicistikou a skutočným konaním v školskom športe, športe pre všetkých, či športe vrcholovom. Zatiaľ som z pozície šéfredaktora časopisu Svet športu stihol osloviť iba pána premiéra Fica a predsedu dnes neparlamentnej Slovenskej národnej strany, pána Danka.

Rozhovor s ním prinášame v plnom znení na ďalších stranách dnešného dvojčísla v rubrike: Športová korida.

L

5

ŠPORTOVÁ KORIDA

Politika je druhé najstaršie remeslo,

šport prostriedkom k zdraviu Tú prvú časť vety, ktorá tvorí titulok, povedal bývalý americký prezident, Ronald Regan, k druhej časti skutkami a organizáciou života v jednej z najstarších politických strán na našom území, v Slovenskej národnej strane sa nekompromisne hlási jej súčasný predseda JUDr. Andrej Danko. Majiteľ uznávanej advokátskej kancelárie, na pôde ktorej sa zrodil aj náš prvý redakčný rozhovor s významným politikom na tému: Šport a politika v Slovenskej republike.

Túto rubriku pripravuje Svet športu v spolupráci s rádiom Šport

Pozorný čitateľ časopisu Svet športu iste vie, že táto téma je často frekventovaná hlavne z pohľadu praxe na stránkach nášho časopisu, ukazuje sa že je to téma pre komunikáciu a hlavne nápravu existujúcich chýb v danej sfére veľmi potrebná.

Pán predseda, skôr než začneme skloňovať šport a prístup vrcholových politikov, politických strán i ostatných funkcionárov k nemu, si dovolím položiť potrebnú otázku na úvod. Odkedy ste predsedom Slovenskej národnej strany.

Vnímate svoju funkciu ako zodpovednú, náročnú?

Predsedom Slovenskej národnej strany som od 6. októbra 2012. K druhej vašej otázke: tá funkcia je hlavne čestná, neplatená a je takou osobnou výzvou. Dôvod prevziať zodpovednosť, náročnosť je ľahký: ak chcete naprávať hrubé chyby a meniť ich v ľudské dobro, musíte byť činný v politickej strane. Môj dôvod vstupu do SNS bol ten, že som chcel ako advokát pochopiť fungovanie tejto strany a neskôr mohol prostredníctvom tejto strany presadzovať myšlienky, ktorým verím.

Povedzme si otvorene pravdu, keď ste prevzali funkciu predsedu strany , málo ľudí verilo tomuto politickému zoskupeniu. Dnes sa začína karta obracať, čas ukazuje, že ste sa obklopil vzdelanými, praxou aj z oblasti športu

6

preverenými ľuďmi. Dobre to vnímam, alebo ma opravíte?

V prvom rade je to tak, že funkciu som preberal v čase, kedy bola podľa mňa Slovenská národná strana na pokraji ľudského i finančného bankrotu. To som otvorene verejne povedal. Pre mňa ako mladého človeka, vtedy som mal 38 rokov, to bola výzva aby som nestál v pozadí činnosti takej strany. Som otcom dvoch detí a považujem sa za taký typ človeka, ktorý nesmie stáť bokom a musí a chce robiť niečo užitočné pre budúcnosť všetkých detí. Generačná výmena v tejto strane bola potrebná.

S ňou, samozrejme, aj vážne zmeny orientácie politiky. Pýtate sa, prečo som sa obklopil inými ľuďmi? Agresivita, hulvátstvo a nebojím sa povedať ožranstvo a iné spoločensky nežiaduce javy sme v našej strane otočili o 180 stupňov. Ja som tú loď, zvanú SNS, vedome kormidloval iným smerom, slušnou komunikáciou, aj trebárs s Maďarmi. Cieľom bol, je a zostáva, aby to bola strana slušná, aktívna v orientácii na zvyšovanie kvality života každého slušného občana v našej vlasti, aby strana držala opraty bezpečnosti nad obyvateľmi Slovenskej republiky, ochrany a zlepšovania životného prostredia, skvalitňovania systému školstva, vzdelanosti, aby sa múdrosť mladých lacno do sveta nevyvážala, no a oblasť športu, prirodzene tiež ne-

AUTOR: JOZEF MAZÁR I FOTO: ARCHÍV SNS, SVET ŠPORTU

mohla ostať bokom, nepovšimnutá. Tí čo to tiež tak pochopili, začali pribúdať v SNS, aby tento nový príbeh strany podporili osobne. Hlavne v oblasti športu sú ľudia, ktorí cítia vlastenectvo prirodzene, nie nacionalisticky. Preto je prirodzené, že keď Slovenská národná strana ide cestou odbornou, slušnou, cestou pre Slovensko potrebnou, vlastenecká politika priťahuje aj osobnosti z oblasti športu. Videli ste, presvedčili ste sa, že do našej strany vstúpila takmer celá kvalitná futbalová jedenástka deväťdesiatych rokov minulého storočia. Spomeniem Tibora Jančulu, Laca Pecka, Dušana Tittela a mohol by som spomínať mnoho ďalších z iných oblastí športu.

Mňa to ani neprekvapuje, lebo napríklad aj taká výrazná futbalová veličina, svetom uznávaná, akou je docent Jozef Vengloš, ktorý týchto chlapcov trénoval, sa dal počuť pri preberaní najvyšších vyznamenaní FIFA a UEFA, že sa cíti byť hrdým Slovákom.

Ako toto vnímate?

Šport je výkladná skriňa každého národa. Kto iný než športovci cítia tú rivalitu, súťaživosť, kto iný to tak na svojej koži okúsi spravidla nespočetne krát za život?!...

Tí, ktorí kormidlovali stranu SNS pred mojim nástupom do funkcie, dostávali pod kožu aj samotných športovcov také prvky, ktoré v nich vyvolávali nechuť spievať vo svete slovenskú hymnu, dvíhať na športových súbojoch slovenské vlajky. Za mnohé sa hanbili. To si povedzme otvorene.

Zlá, neslušná komunikácia, nacionalizmus, dostali politiku a tým i takmer celú SNS na perifériu nezáujmu mnohých slušných, vzdelaných vrcholových športovcov, ale aj tých, ktorí vnímajú šport ako cieľ.

Mám na mysli aj školský či akademický šport.

Slovenská národná strana bola a je od svojej podstaty najstaršou politickou stranou na území Slovenska. Ako to vnímate, osobne, vy?

Mrzelo ma, že mnohí prestali nazývať túto stranu, že je to naša, Slovenská národná strana, teda aj strana našich reprezentantov, športovcov. Tým, že strana bola najstaršou, začali z nej vznikať rôzne odnože.

Niektorí neradi počujú, že v našej SNS pôsobili aj biskupi, iní vysokí hodnostári, mohol by som spomenúť Martina Rázusa a ďalších. Teda je to strana, ktorú už história predurčuje, aby spájala skutočných vlastencov. Najviac vlastencov je podľa mojej mienky práve medzi športovcami. Šport je výkladná skriňa každého národa. Kto iný než športovci cítia tú rivalitu, súťaživosť, kto iný to tak na svojej koži okúsi spravidla nespočetne krát za život?!...

Pán predseda, isto budete súhlasiť s tvrdením, že každá krajina disponuje 4 základnými druhmi kapitálu. Vyrobený, prirodzený – prírodné zdroje, ľudský – investície do vzdelania, celkového zdravia a schopností jedinca. Ďalej je to spoločenský kapitál, ktorý je zavedený v inštitúciách. Ako vnímate a kde asi zaraďujete telesnú výchovu a šport?

Doplním, je tu aj kultúra, umenie, ale základnými faktormi sú a zostanú pre tvorbu bohatstva národa ľudský a spoločenský kapitál. My v našej strane nebudeme používať športovcov len vtedy, keď sa ide voliť a počas volebných období ho hodíme cez palubu. Keď som svojho chlapca videl v jednom klube kde pôsobil, že sa nemá po tréningu a zápase ani kde osprchovať, tiež som sa presvedčil, že Slovensko nejde v tomto smere dobrou cestou. Šport sa umne nerozvíja, upadá, je skutočne na periférii. Ja som presvedčený, že SNS pre šport môže byť symbolom spájania praxe s teóriou, ale prirodzenými cestami. Načrtol som cez múdrosť a kontrolu investícií, oceňovanie práce dobrovoľníkov v tejto oblasti, spájanie skúseností vedomostí a ďalších predností tých, ktorým na rozvoji športu záleží. V Slovenskej republike máme takých ľudí, ktorí spojili meno i svoj funkcionársky a športový kumšt so SNS prirodzene.

Spomenúť môžem ako príklad spred rokov otca Mira Šatana, zájsť by sa patrilo na slovenský vidiek, do škôl, kde by nemali robiť z kvalitného učiteľa telesnej

"Žiadal som od Slovenského olympijského výboru napríklad menný zoznam všetkých „papalášov“ a ich detí, ktorí sa za peniaze SOV zúčastnili ZOH v Soči. Nedostal som ho. A potom vidíte chudáka, športovca, ktorý zápasí v príprave na olympiádu s financiami a možno aj pre ich nedostatok sa tam neprebojuje."

výchovy byrokrata či politického poslíčka. Práve pán Šatan i ďalší jemu podobní mi povedali: „Chlapec, ak túto stranu zmeníš, môžem ju znova v budúcnosti podporiť.“ To sú záväzné slová.

Dobre, Nerozoberajme a nechajme pre SNS prínosy vplyvných, známych, orientujme sa na problémy telesnej výchovy a športu. Väčšina politikov, totiž, keď chce aby strana rástla, aby bolo dosť voličov, športovcom sľubuje hory, doly, len po voľbách, ako som už v jednej z otázok naznačil, skutok ušiel do nenávratna. Čo vy na to?

Nebojíte sa toho? Ekonomika Slovenska nie je na úrovni napríklad tej nemeckej, či v inej športovo dobre sa rozvíjajúcej krajine...

Pomôžem si pri odpovedi tou témou, ktorú som začal a ktorá bude alfou a omegou našej práce, existencii politiky SNS. Naša téma je jasná: Spokojný občan, silný štát! Ja si pamätám časy spred roku 1989.

Každá fabrika, každý podnik mal okrem svojej chaty aj svoje podnikové mužstvo. V Lykotexových textilných závodoch Revúca to bol volejbal, ktorý táto fabrika sponzorovala roky, v Jelšave tamojší Magnezit

7

ŠPORTOVÁ KORIDA Politika je druhé najstaršie remeslo, šport prostiredkom k zdraviu

Predseda Slovenskej národnej strany, JUDr. Andrej Danko ( prvý sprava) nechýba ani na futbalových turnajoch najmenších - detí. Na jednom z najznámejších v strednej Európe, medzinárodnom turnaji O pohár Jozefa Vengloša, odozdával spolu s ďalšími funkcionármi, najlepším futbaloé lopty. Na snímke je tesne pred slávnostným aktom odozdáania cien s bývalým futbaloým brankárom, terajším predsedom krajskej organizácie SNS JUDr. Štefanom Turekom( prvý zľava) a známym advokátom, členom banskobystrického LIONS Clubu Jánom , JUDr. Geregom ( uprostred, o tomto zoskupení dobrovoľníkov, s haritatínym poslaním a humanitárnym prístupom k žiotu píšeme na inom mieste dnešného časopisu). sponzoroval futbal. Žili sme v úplne inej dobe, športovali sme na sídliskách, mali uličné futbalové výbery detí i dospelých, vedeli sme korčuľovať, hrať stolný tenis, plávať. Každý si našiel ten svoj šport. Ja som sa venoval šachu, volejbalu, futbalu, bicyklovaniu. Boli sme všestranne športovo orientovaní. Je mi na zaplakanie keď dnes vidím na mnohých dedinách buď tie isté ihriská, ktoré boli pred vyše tridsaťročím, alebo dokonca schátrané športoviská, a už neexistujúce. Vidím tu aj veľké fabriky, veľkých cudzích investorov, ale ich marketingové reklamy

8

na športoviskách ich krajín.

Mne, osobne, sú tŕňom v oku aj veľké automobilky, ktoré sa tu vytŕčajú na úrodnej pôde, ľudia v nich za lacný groš zdravotne chradnú, chválime sa, že sme krajina s najväčším počtom motorových vozidiel vyrobených na našom území na počet obyvateľov, ale aký je prínos pre športoviská z ich strany, šport pre ich pracovníkov, zdravotná starostlivosť?

O tom sa nepíše, nehovorí, nevysiela. Vidíte niekde na dresoch našich slovenských klubov KIA, PEUGEOT, WOLKSWAGEN, SAMSUNG? Keď sa pozriem na okolité štáty, lídri

iných krajín dokážu tieto veľké spoločnosti donútiť sponzorovať nielen štátne reprezentácie, ale aj šport ako prostriedok, kluby svojej krajiny, ktoré tí lídri vedú. Keď si fabriky nedajú povedať, zavádzajú im osobitné dane. Aj keď mi to niekto vyčíta, bolo to tak v Maďarsku. Orbán sa nebál zaviesť 6 percentnú telekomunikačnú daň. Treba brať do úvahy, že priemerný zisk týchto operátorov aj na Slovensku je zhruba 600 – 700 miliónov eur. Ročne odchádza zo Slovenska približne 4 miliardy eur, teda takmer štvrtina ročného štátneho rozpočtu.

Dá sa s vami súhlasiť, že štát zlyhal v týchto elementárnych veciach. My sme všetko predali, svoje podniky sme zlikvidovali, cestu zahraničným investorom sme ľahko otvorili aj tam, kde dobre prosperovali, mám na mysli napr. podaktoré krajiny Latinskej Ameriky a zisťujeme, že dôchodcovia sa trápia, zdravie detí nivočia pokrivené chrbtice. Čo vy na to?

Pravda je, že zahraniční investori doslova vo výrobe ničia zdravotne našich ľudí, naháňajú ich. Iná je za rovnakú prácu mzda robotníka Wolkswagenu v Bratislave a v nemeckom Wolsburgu za rovnako odvedenú prácu, to sa vám chce zaplakať, nehovoriac už o cenách všetkého, ktoré sú v Nemecku či Slovenskej republike takmer identické. Tvrdím, že tie peniaze sú aj dnes u nás, len odchádzajú na dotovanie životnej úrovne iných štátov. Tých, ktorí vlastnia kapitál.

Je to chyba. Ale, ono, tých chýb v športe existuje v Slovenskej republike oveľa viac. Môžete s tým súhlasiť?

Je to úžasne veľká, hrubá, chyba! Chyba ponovembrových politikov. Je tu zlý prerozdeľovací systém peňazí zo štátneho rozpočtu a kontrola týchto peňazí t.j. ako bolo s nimi naložené. Sú rozvíjajúce sa športy, ktoré nemôžu dostať náležité dotácie, ale základňa je veľká. Sám som pomáhal napríklad florbalu. Keď sa pozrieme na okolité krajiny, je veľa modelov, ktoré by sa dali v našich slovenských podmienkach použiť a nie je potrebné nič vymýšľať. Mám na mysli napríklad fungovanie zväzov, školský šport a ďalšie.

Známy je váš výrok: Aj v športe musí skončiť „papalášizmus!“ Čo ste tým mysleli? Žiadal som od Slovenského olympijského výboru napríklad menný zoznam všetkých „papalášov“ a ich detí, ktorí sa za peniaze SOV zúčastnili ZOH v Soči.

Nedostal som ho. A potom vidíte chudáka, športovca, ktorý zápasí v príprave na olympiádu s financiami a možno aj pre ich nedostatok sa tam neprebojuje. V našej výprave, tej funkcionárskej, je často na OH veľa takých funkcionárov, ktorí tam nemajú čo robiť, zato napr. podaktorí tréneri, pre športovca

potrební, sa tam nedostanú.

Skúste uverejniť menný oznam „papalášov“ ktorí sa zúčastnili zo SR ostatnej olympiády, boli financovaní SOV, čo tam robili, aký prínos urobili pre slovenský olympijský šport svojou účasťou tam a pre olympizmus i doma?

Dobre, pán predseda, sčasti sme o kvalite práce podaktorých písali, dnes nám napadajú v súvislosti s vašou ostatnou odpoveďou myšlienky s blížiacou sa kandidatúrou a voľbami nového prezidenta Slovenského olympijského výboru, už načrtnutý systém školského športu a univerzitného či život v našej najjagavejších športových klubových zoskupeniach Dukle Banská Bystrica, Športovom klube polície či Národnom

športovom centre.

Za dnešný rozhovor úprimne ďakujem, samozrejme, vnímam ho iba ako úvod do vašej pravidelnejšej komunikácie s čitateľmi časopisu Svet športu hlavne vtedy, ak budete stranou parlamentnou, lebo naše ďalšie rozhovory s predsedami strán budú smerované práve tam. L

Seriál rozhovorov s politikmi a odpočtov ich podielu na zvyšovaní kvality športu SR pripravuje Jozef Mazár.

na rádiu ŠPORT Redaktori priamo na štadiónoch, živé vstupy vždy, keď sa niečo udeje.

PREŠOV 89,8 FM

POPRAD 93,2 FM

B. BYSTRICA 98,7 FM

ZVOLEN 98,7 FM

NOVÉ

KOŠICE 93,1 FM

ŽILINA 104,2 FM

REFLEKTOR SPOZA OPONY

AUTOR: JOZEF MAZÁR I FOTO: MAREK ČECHO

10

O maratóne po maratóne

vtedy a teraz Vidieť, precítiť, motivovať Jej umelecké meno je Katie De Chimp. Vo Francúzsku ju premenovali v jednom médiu na „Vietor Východu“.

Košická rodáčka, ktorá uzrela svetlo sveta 7. decembra 1986 má svojský pohľad na život, na šport ako prostriedok, zvlášť. Športové gény najpravdepodobnejšie zdedila po svojej mamke, bývalej reprezentantke Československa v bedmintone, Kataríne Auerovej a otcovi Petrovi, ktorý okrem manželky a rodiny zasnúbil svoj život cezpoľnému behu. Jej dnes 75 ročná babička, Irena Barbaričová, známa košická atlétka, telocvikárka telom a dušou na základnej škole, ktorá písala svoje dejiny v Košiciach na Revolučnej ulici (dnešnej Staničnej – pozn. autora) by o športe ako prostriedku, ale aj športe ako cieľu, mohla smelo prinášať zaujímavé reportáže, črty, fejtóny, poznámky, spomienky či causerie.

Katie De Chimp chcela byť už vo svojich 8 rokoch zrejme, čímsi viac. Práve v tom čase sa v jej detskom mozočku zrodilo jej umelecké meno. Používala ho, keď skúšala hrať tenis, stolný tenis, bedminton, cezpoľný beh, hádzanú, z atletických disciplín beh na stredné a dlhé trate. Ako študentka Športového gymnázia v Košiciach, kde bol riaditeľom známy hádzanársky odborník, Slavomír Šipoš, reprezentovala školu, svoje rodné Košice, ale aj rodnú vlasť, na ME v atletike družstiev dorastu v disciplíne 4x400m. „Vždy som športovala pre radosť a potešenie. Už od detstva sa mi veľmi páčil tanec a chcela som sa mu venovať, no vždy som skončila pri športe. Až v dospelosti som spoznala aerobik, ktorý mi konečne otvoril bránu do sveta tanca," vysvetľovala mi na stretnutí dva dni po 90. ročníku Košického maratónu.

Keď spomenula maratón a Košice, pred očami sa mi zjavili obrázky fantastického Abebe Bikilu, slávneho víťaza olympijského maratónu v Ríme, kde triumfoval pod Konštantínovým oblúkom v pamätnom šesťdesiatom roku minulého storočia.

Vtedy, na trati medzi Kapitolským vŕškom a Konštantínovým oblúkom davy divákov upútal ľahký krok snedej postavy.

Keď sa písal rok 1961, na maratónsku trať v Košiciach nastúpilo na štartovnú čiaru 93 špičkových maratóncov sveta.

Watanabe (Japonsko) Mihalič, Skrinjar (obaja Juhoslávia) Nyberg, Ostbye (obaja Švédsko) dr. Kantorek (Československo). Z najrýchlejších maratóncov sveta roku 1961 chýbal iba Novozélanďan Magee. Napriek tomu z tých desaťtisícov prizerajúcich sa divákov, ktorí lemovali trať Košice – Seňa – Košice, pravdepodobne nikto nezapochyboval, že Košice prelomia tradíciu a vyhrá favorit. Abebe Bikila mal dosť času preštudovať si maratónsku trať. Do Košíc pricestoval deväť dní pred veľkým behom. Z bežeckej lahôdky ho nevyviedol ani nerozvážny Chudomel, ktorý začal diktovať prudké tempo a prvý prebehol ulicami smerom na Seňu. Stál som vtedy na 20 km maratónskej trate medzi oveľa staršími divákmi. S Jánom Beňatinom z obce Trhovište, ktorý dokázal otcovsky motivovať nás, deti čarokrásneho Zemplína, pre atletiku, behy zvlášť. Pri mene Bikila vtedajšie noviny skloňovali okrem Ríma tiež Osaku a Atény, kde tento vojak armády Etiópie triumfoval, aby zvíťazil po famóznom výkone nakoniec aj v Košiciach.

Prečo to spomínam? Možno aj preto, že pre Bikilu bolo tiež práve dvorenie s maratónom umením pohybu (trénoval dvojfázovo, podľa slov svojho trénera Onni Niskanena, muža v pozadí Bikilových maratónskych úspechov najprv behal 6x400m, po prestávke 5x1 500 metrov

11

REFLEKTOR SPOZA OPONY O maratóne po maratóne vtedy a teraz

v päťminútových intervaloch a raz v týždni absolvoval beh na vytrvalosť) zásnubami s maratónskym behom práve prítomnosť Onni Niskanena, švédskeho trénera fínskeho pôvodu na súťaži etiópskych vojakov, kde medzi najtalentovanejšími sa mu najviac pozdával práve Bikila. Potom nasledovalo prostredníctvom tvrdých tréningov, drilu, pevnej vôle a vnútorného chcenia manželstvo z rozumu s maratónskym behom, otvorenou športovou vojnou s najťažšími, najfavorizovanejšími maratóncami sveta. Svoju úžasnú lásku pretavil v bežeckú maratónsku revolúciu s úžasnými ívermi bežeckej minulosti Juana Zabalu z Argentíny, či ďalších chýrnych postáv dovtedajšieho Medzinárodného maratónu mieru v Košiciach Galambosa, Šulca, Mottmillersa, Balabana, Lericha, Špirocha, Hietanena, Heirenta, Leandersona, Urpalainena, Štruppa, Puolakku, Nyberga, Nilsona, Filina, Popova a celú galériu ďalších, ktorí dokázali so cťou pokoriť trať 42 195 metrov.

Urobili Košický maratón , maratónom bohatierov so športovými srdcami, pýchou, výkladnou skriňou skvelých košických divákov a funkcionárov, urobili maratón neopísateľných úsmevov , jeden krásny rozkvitnutý multišportovo – spoločenský svet.

Nuž a v tom obrazci sa práve pre ďalšiu, dnes síce nie tak známu umelkyňu, zďaleka pre športový svet nie s tak známym prívlastkom bohatierstva, ale hodnotnými a krásnymi lupienkami multišportového sveta zdravia, športovo spoločenskej etiky vynárali otázky športové, filozofické, spo-

12

Ranná rozcvička maratónskych bežcov

„Vždy som športovala pre radosť a potešenie.

Už od detstva sa mi veľmi páčil tanec a chcela som sa mu venovať, no vždy som skončila pri športe.

Až v dospelosti som spoznala aerobik, ktorý mi konečne otvoril bránu do sveta tanca.„

ločenské, ale aj národné a hádam osolené tiež poriadnou štipkou odbornosti. Práve Katie De Chimp na ne odpovedala prakticky počas priebehu bežeckej časti 90. ročníka vo svete slávneho maratónu v Košiciach. „Takmer stovka dobrovoľníkov sa prihlásila k výzve „Prekonaj sám seba“. Vrátane divákov prišli na námestie, do centra Košíc, aby od 9.00 hod. ráno nepretržite napísali svojim pohybom, históriu ďalšieho ročníka dance maratónu. Prostredníctvom aerobiku sa v ten deň tešili nie len zo športu, ale hlavne z tanca. Vo vzduchu sa niesla pozitívna energia, radosť z pohybu a množstvo emócií. Cvičilo sa nepretržite do 14.00 hod. Priznám sa, že ma veľmi milo prekvapilo, keď sa k nám pridali dokonca aj bežci, ktorí dobehli maratón a s úsmevom na tvári cvičili a tancovali Folk aerobik s medailou na krku.“ Kate De Chimp, to je dnes značka. Logo zdravia, potešenia, ľudského dobra a krásy. Umelecké meno, vďaka

slušnosti, osobnej angažovanosti a odbornosti skrývajúce v sebe cvičebné úspechy napríklad aj vo Francúzsku či Taliansku.

Keď som sa sympatickej absolventky Filozofickej fakulty Prešovskej univerzity, kde študovala etiku a pedagogiku, opýtal na motiváciu takých postupov a prístupov, odpovedala: „Tento ročník sa niesol v duchu : Urob niečo pre seba, pre svoje zdravie a prekonaj sa! Tí, ktorí si zvolili prežiť deň so sebou, pre seba a s nami, sa počas 30 minútových lekcií stretli s kvalitnými choreografiami, dynamickou hudbou, tiež s úžasnou zanietenosťou, úprimným úsmevom a ladným pohybom. Samozrejme aj s kvalitnými cvičiteľkami Katie De Chimp a jej kamarátkou a kolegyňou Mgr. Mirkou Barcalovou. Navyše celý deň spríjemňoval svojim dôvtipným sprievodným slovom komentátor Jozef Slivka.“ Nezdôrazňovala pritom rannú rozcvičku so samotnými maratóncami pred deviatou hodinou, ani svoje úspechy v už spomenutých európskych krajinách. Nedotkla sa sveta kamier a mikrofónov v súvislosti so svojimi podujatiami, ani udeľovaných medailí či ocenení. „Som presvedčená, že aj jeden človek, ktorí má zanietenie, čistý úmysel, podporu skvelých ľudí a robí to všetko srdcom, dokáže zázraky. Pokúsim sa o to aj ja. Aj keď som mala možnosť ostať v inej krajine, rozhodla som sa vrátiť do rodných Košíc, kde sa budem naplno snažiť propagovať šport, zdravý životný štýl a hlavne radosť z pohybu." Čo k napísanému dodať? Hádam to dosť

Katie De Chimp

Mirka Barcalová a Katie, počas Dance marathonu 2014

Kate De Chimp, to je dnes značka.

Logo zdravia, potešenia, ľudského dobra a krásy. známe, ale v praxi málo frekventované: Človek bez lásky, úcty a hrdosti na svoje zdravie môže byť chvíľu bohatý i slávny, ale nemôže mať zdravú dušu, myseľ, lebo nevie nič, alebo iba veľmi málo, o skutočných hodnotách života.

L

Osobná fitness trénerka a Aerobic, Zumba a Bokwa prezentérka z Košíc. “Aerobička” a športovkyňa celým svojím srdcom. Má množstvo skúseností zo zahraničia. Pôsobila dlhé roky vo Francúzsku a Taliansku, kde pracovala a vzdelávala sa v oblasti športu. Ako sama pred rokmi povedala:” Nikdy nezanevriem na Košice a chcem, aby toto mesto žilo športom a tancom.” Od kedy sa vrátila, pravidelne organizuje aerobikové a tanečné workshopy, pobyty a sama cestuje po Európe, kde precvičuje, alebo sa naďalej vzdeláva. V 2015 otvorí svoje fitness centrum - KATIE’s CLUB, kde bude pomáhať ľuďom zmeniť ich životný štýl. Svoju prácu berie ako poslanie. Má za sebou množstvo certifikátov a diplomov z rôznych slovenských, ale hlavne zahraničných škôl.

Jej srdovkou je cvičenie Port

De Bras, ale taktiež veľmi obľubuje a venuje sa hlavne tanečným formám aerobicu a step aerobicu.

13

HISTÓRIA BASKETBALU

Úspechy, víťazstvá, prehry a pády

ženského basketbalu v Prešove AUTOR: JOZEF KUCHÁR I FOTO: MICHAL LUKÁČ, MILAN KAĽAVSKÝ, JAROSLAV GONDEK

Slávia VŠ Strojstav Prešov absolvovala v rokoch 1956-1983 v československej prvej lige osemnásť súťažných ročníkov Do bohatej a obsažnej kroniky prešovského vrcholového športu sa popri futbale a hádzanej na sklonku 40-tych rokov minulého storočia zapísal basketbal žien. Mnoho rokov sa tešil veľkej a zaslúženej popularite.

Prvoligové zápolenia prinášali divákom strhujúce, vrcholne dramatické a príťažlivé chvíle. Hľadisko veľkej sály Pozemných stavieb a neskôr telocvične Študentského domova UPJŠ nestačili.

Záujem mnohonásobne prevyšoval kapacity. Výrazné úspechy trvali 18 súťažných ročníkov v najvyššej Československej súťaži.

Pri zrode tejto inteligentnej a príťažlivej hry, podobne ako pri iných športových odvetviach, obetavo pôsobili učitelia prešovských stredných škôl. Organizovali rôzne súťaže a medziškolské turnaje.

Záujem o basketbal sa po roku 1950 začal postupne zvyšovať. Prvý úspech sa dostavil o tri roky, keď družstvo Prvého štátneho gymnázia vedené J. Liškom sa na športových hrách mládeže prebojovalo až do finále a získalo titul preborníka Československej republiky dorasteniek.

Ten podnietil a povzbudil ďalších nadšencov basketbalových aktivít. K nim prispeli rôzne Športové školy dorastu a mládeže.

V tom čase ich úspešne viedol obetavý organizátor Július Dajča. Záslužnú a účinnú prácu postupne okrem iných vykonali I. Hajduček, J. Liška, M. Kotora, M. Orosz, J. Burdelák, J. Beránek, B. Sabanoš, V.

Staško, L. Srnka a potom M. Balážová, J. Filčák, R. Kofčák.

Rozhodujúci krok na ceste kvalitatívneho rozvoja a úspechov je spojený s rokom 1953. Vtedy v TJ Slávia VŠ Prešov založili basketbalové družstvo zložené zo študentiek Pedagogickej a Filozofickej fakulty UPJŠ, do ktorého sa dostali aj žiačky gymnázia a už spomínanej Športovej školy dorastu. Oddiel štartoval v krajskej a v celoslovenskej dlhodobej súťaži.

Pevné korene zapustil po troch rokoch, keď Slávistky postúpili pod taktovkou trénera Mikuláša Kvoleka do najvyššej československej súťaže. Prvoligové dresy vybojovali hráčky Kahancová, Majorošová, Manicová, Tomanóczyová, Kunová, Malczyková, Kopulovičová, Štefaníková, Mariánová, Fabiánová, Siváková, Belušová, Železníková a Grečnerová. Obetavosť všetkých, ktorí sa na tomto úspechu podieľali bola obdivuhodná. Veď podmienky pre vrcholový šport nespĺňali všetky kritériá. Tréningy a zápasy prebiehali vo veľkej sále Pozemných stavieb v Prešove, ktorá slúžila na kultúrne a spoločenské podujatie. Hráčky museli sálu upratovať a pripraviť na tréningy a zápasy.

Napriek tomu svojou hrou dokázali vytvoriť príjemnú, hodnotnú športovú atmosféru. Každý zápas sledovali diváci v preplnenej sále. Niektorým „odborníkom“ sa na prvý pohľad zdalo, že je to celkom jednoduché. Hráčka dostane loptu, zamieri a vyšle ju na cestu smerujúcu k obruči večne deravého koša. Keď má šťastie, uspeje. Lenže basketbalové šťastie, ktoré je tiež potrebné, nestačí. Musí mať istotu, silu, sebavedomie a perfektne ovládať ná-

Mária Čajková v tmavom drese pri pokuse o streľbu.

14

Zdá sa mi, že v našom slovenskom olympijskom hnutí, ale i mnohých iných úsekoch nášho života je pravda taká zatemnená a lož taká zavedená, že pravdu chce, môže poznať a rozdávať iba ten, kto ju skutočne miluje. Ešte šťastie, že sú medzi Vami aj takí!

ročné pravidlá. To všetko získa len tvrdým dlhodobým tréningom.

Iba potom sa zrodí hra s neopakovateľnými situáciami a ožije vo svojej plnej kráse. Práve preto si basketbal žien pomerne rýchlo získal a aj dnes má veľkú popularitu a do hľadísk láka takmer na celom svete tisíce priaznivcov.

Prešovčanky v pozícii prvoligového nováčika dosahovali pomerne dobré výsledky. Dvakrát obsadili deviate a raz ôsme miesto. Potom prišla pohroma. Z najvyššej súťaže prekvapujúco vypadli. Prvoligové dresy vyzliekli Tomanóczyová, Čajková, Manicová, Siváková, T. Sabanošová (Fabiánová), Baránková, Grečnerová, Stanová, V. Fabiánová, E. Fabiánová, Winterová, Belejová (Iványová) a Volčková. Mikuláš Kvolek sa vzdal trénerskej funkcie a na jeho miesto nastúpil Juraj Filčák.

Po ročnej prestávke sa vysokoškoláčky vrátili medzi elitu. Obsadili desiate miesto, čo stačilo na záchranu v súťaži. Vydržali v nej iba dva roky. Cieľavedomá práca priniesla ďalší úspech. V roku 1964 sa v prvej lige opäť objavili. Radosť z postupu znásobilo aj otvorenie novej telocvične pri Študentskom domove UPJŠ v Prešove.

Lenže potom nasledovalo šesť neúrodných rokov. Družstvo hralo so striedavými výsledkami v druhej lige. Avšak rok 1970 priniesol ďalšiu pozitívnu zmenu. Do klubu s účinnou podporou vstúpil závod Strojstav Prešov. Pod novým názvom Slávia VŠ Strojstav Prešov sa začala v roku 1970 najúspešnejšia etapa ženského basketbalu. Plných deväť sezón Slávistky bojovali o prvoligové body.

Takmer všetky zápolenia mali vynikajúcu úroveň. Okrem iných sa na východe republiky mnohonásobne predstavili Orbis Praha, KPS Brno, Sparta ČKD Praha, Slávia VŠ Praha, Iskra Kyjov, Slávia VŠ Brno, Bohemians Praha, NHKG Ostrava, Slovan Bratislava, Lokomotíva Bratislava, SCP Ružomberok a Lokomotíva Košice.

Do hľadiska lákali divákov aj východoslovenské derby zápasy, ktoré mali vždy svoju príťažlivosť aj vďaka tradičnej rivalite.

K hodnotným súbojom patrilo vo februári 1975 stretnutie s Lokomotívou Košice. Zápas mal svoju predohru už v šatni. Tréner Juraj Filčák povedal: „Všetky hráčky pristupovali k tréningu veľmi svedomito. Jedine Červeňanová bez akéhokoľvek ospravedlnenia sa počas celého týždňa na tréningu neobjavila.“ Dvadsať minút pred začiatkom prišla do šatne, ale nakoniec celkom správne ostala v úlohe diváčky. Samozrejme, že táto vynikajúca hráčka v družstve chýbala. Napriek tomu Slávia porazila Lokomotívu 85:68 bodov. Derby sledovalo takmer 600 divákov.

K nezabudnuteľným stretnutiam dodnes patria boje o ligové body so Spartou Praha, ktorá bola v spomínanom období už šesťnásobným majstrom republiky. Napriek tomu 16. februára 1975 utrpela na prešovskej pôde prvú historickú prehru. Bola to jej jediná prehra, ktorá si vybojovala pätnásty titul majstra. Necelých 30 sekúnd pred koncom zápasu bol stav nerozhodný 62:62, keď Doušová premenila len jeden z dvoch trestných hodov. Se-

15

HISTÓRIA BASKETBALU Úspechy, víťaztvá, prehry a pády ženského basketbalu v Prešove

dem sekúnd pred záverečným hvizdom Poláková trafila len raz a to stačilo na víťazstvo.

Bola to fantastická, nevídaná dráma. Zápas, o ktorom sa dlho hovorilo a aj dnes si jeho aktérky pri rôznych príležitostiach na toto stretnutie spomínajú.

K pamätným zápasom sa zaradil aj ďalší práve so Spartou Praha v januári 1977.

Telocvičňa vysokoškolského areálu sa zaplnila do posledného miesta. Diváci vedeli, že domáce hráčky nastupujú proti základu reprezentačného družstva ČSSR. Na trénerskej

ÚV-ČSZTV nariadil prísne opatrenia. V jeho rozhodnutí znelo, že v telocvični nesmú byť žiadni diváci na kratších stranách ihriska, vzdialenosť 2 metre od hracej plochy a oddiel zabezpečí 10 usporiadateľov. To znamenalo, že sa na minimum obmedzila kapacita hľadiska.

Do predaja sa nedostali žiadne vstupenky.

Nasledujúce derby zápasy s východoslovenskými rivalmi Prešovčanky museli hrať takmer pred prázdnym hľadiskom. Môžbyť aj preto s Lokomotívou Košice prehrali 59:64.

Napriek komplikovanej sezóne

Štefan Molokáč – viedol prvoligové družstvo Slávie VŠ v rokoch 1976-1979

František Tkáč - na poste trénera bol v rokoch 1983-1984

lavičke sedeli Štefan Molokáč a Marián Vojčík. K dispozícii mali toto družstvo: Adamcová, Červeňanová (Lipovská), Jeleníková, Petrovičová, Polakovičová, Bebčáková, Dobiášová, Michalidesová, Polláková, Udičová, Sibalová a Kažimírová.

Začali s patričným rešpektom.

Bola to však vyrovnaná partia, ale žiaľ, do hry vstúpili rozhodcovia. Ich verdikty pomohli Sparte, ktorá nakoniec vyhrala 70:82. To sa divákom nepáčilo. Vznikla búrlivá atmosféra.

Priniesla mnoho rušivých momentov, aké sa predtým v Prešove nikdy neobjavovali.

Samozrejme, že dôsledky prišli okamžite. Basketbalový zväz

16

Slávia prvoligové dresy zachránila. V jej závere za najlepšiu hráčku prvej ligy vyhlásili Ivetu Pollákovú a do najlepšej päťky sa dostali aj Polakovičová a Bebčáková. Dokázali, že aj v náročnej štrnástej prvoligovej sezóne všetky prekážky úspešne zvládli.

Vstup do ročníka 1977/78 nesplnil očakávania. V domácom zápase so Slovanom Bratislava prehrali 50:126 a s Lokomotívou Bratislava 60:94. V závere zmobilizovali sily a v konečnej tabuľke obsadili šieste miesto.

Základný káder pod vedením Mariána Vojčíka tvorili: Adamcová, Bebčáková, Červeňanová (Lipovská), Pol-

Basketbalistky Slávie VŠ vstúpili do druhý raz do najvyššej súťaže v ročníku 1961/62. Na snímke zľava v hornom rade V. Karasová, H. Doležalová, D. Winterová, A. Volčková, E. Fabiánová, M. Čajková. V druhom rade T. Sabanošová, V. Fabiánová, K. Ivanyová (Belejová) a M. Siváková.

láková, Petrovičová, Polakovičová, Michalidesová, Udičová a Sibalová.

V roku 1979, keď absolvovali šestnástu prvoligovú sezónu, zo súťaže vypadli. Z pôvodného kádra odišla Červeňanová do Lokomotívy Bratislava a do Košíc sa vrátila Adamcová. V druhej lige bojovali Polláková, Bebčáková, Michalidesová, Polakovičová, Dobiášová a k nim postupne pribúdali nové hráčky. Spoločnými silami dokázali Prešovu prinavrátiť najvyššiu súťaž. Stalo sa tak 10. mája 1980, keď v rozhodujúcom zápase pred vypredaným hľadiskom družstvo Slávie porazilo kolektív Sparty Praha B 71:52.

Najviac bodov zaznamenali Wneková 14, Rubická, Michalidesová a Nováková 12, Dobiášová 9, Bebčáková a Polakovičová 6.

Tréner Štefan Molokáč pre Prešovské noviny číslo 37/1980 povedal: „Všetko naše úsilie sme sústredili na splnenie jedinej úlohy, ktorou bol návrat medzi elitu. Podarilo sa. Chceme nadviazať na predchádzajúcich, pomerne úspešných sedemnásť prvoligových ročníkov.“ Žiaľ, jeho zámery a odhodlanie sa nenaplnili. Po ročnom pôsobení medzi najlepšími sa Slávia opäť ocitla v druhej lige. Túto súťaž vyhrala.

Vstup do nového, pre Prešovčanky už osemnásteho prvoligového ročníka, nebol úspešný. Celkom zákonite nastala zmena na trénerskom poste. Juraja Filčáka 3. januára 1983 vystriedal bývalý prvoligový basketbalista František Tkáč. Jeho hlavnou úlohou bolo zachrániť prvú ligu. Úvodný zápas na domácom ihrisku so Slovanom Bratislava jeho zverenkyne vyhrali 79:76. Lenže v ďalších zápoleniach neuspeli. Rozhodujúcim bolo stretnutie s SCP Ružomberok, ktoré Slávia prehrala 48:60. Posledné prvoligové boje diváci v Prešove sledovali v marci 1983. Slávia – ZŤS Košice 58:57. A Slávia – Ružomberok 57:58. Pred stretnutím tréner František Tkáč s patričnou dávkou optimizmu povedal: „Chceme sa spoliehať na agresívnu zónovú obranu, rýchle protiútoky a presnú streľbu zo stredných vzdialeností.“ Hráčky nič z toho nedokázali splniť. „Akoby sa báli súpera, v útoku sa nedokázali presadiť,“ smutne konštatoval prešovský kormidelník.

Ani v ďalších stretnutiach Slávia nezvíťazila.

V prvoligovom ročníku 1973/74 kolektív Slávie VŠ Strojstav Prešov obsadil štvrté miesto. Na snímke tréner J. Filčák, Jeleníková, Červeňanová, Polláková, Dobiášová, Michalidesová. V dolnom rade Šebejová, Kosecová, Veselovská, Bebčáková a Hajduková.

Prvoligový tím tvorili Rubická – Hromková, Mačeková, Kontrošová, Tomková, Olejníková, Polakovičová, Beňová, Kovaľová, Urbanová – Konečná, Wneková, Kozelová, Duhanová, Želonková a Filčáková miesto medzi najlepšími stratili. Takmer nikto z radov funkcionárov a priaznivcov tohto športu neveril, že by to bol definitívne posledný ročník medzi československou elitou. Napriek vynakladanému úsiliu, novým nádejam a odhodlaniu sa do najvyššej súťaže už nikdy nevrátili. Posledná federálna liga sa skončila v sezóne 1992/93.

Po rozdelení štátu vznikla 1. januára 1993 na Slovensku Basketbalová asociácia SBA a v Čechách Basketbalová federácia ČBF. Nástupnickými subjektmi v rámci FIBA bola Slovenská republika za kategóriu žien a Česká republika za mužov.

V období rokov 1956-1993 prešovský ženský basketbal reprezentovalo takmer 250 hráčok rôznych kvalít, medzi ktorými nechýbali viaceré reprezentantky Československej republiky.

Najvýraznejšou postavou bola Iveta Polláková – Pavlovičová, ktorá v rokoch 1970-1980 hrala v najvyššej aj v druhej najvyššej československej súťaži. Je mnohonásobnou reprezentantkou Československa.

V roku 1971 ako osemnásťročná na Majstrovstvách sveta v Brazílii získala striebornú medailu. V roku 1972 na MS v Bulharsku striebornú medailu, v roku 1974 v Taliansku opäť striebornú medailu, v roku 1975 na MS v Kolumbii bronzovú medailu, v roku 1976 na ME vo Francúzsku striebornú medailu. Štartovala aj na olympiáde v Montreale v roku 1976, kde reprezentácia obsadila štvrté miesto. Je nositeľkou titulu majsterky športu a v roku 1975 ju vyhlásili za najlepšiu basketbalistku Slovenska.

K popredným hráčkam početného kolektívu sa zaradili: Viera Bebčáková, Mária Čajková, Milada Dobiášová, Terézia Fabiánová, Viola Fabiánová, Katarína Belejová - Iványiová, Gabriela Jančoková, Gabriela Jeleníková, Viera Kahancová, Valéria Karasová – Vassová, Marta Koperdáková - Siváková, Olga Červeňanová – Lipovská, Jitka Mariánová, Jana Michalidesová, Helena Neubauerová, Táňa Petrovičová – Gallová, Eva Polakovičová, Jaroslava Rubická, Magdaléna Síbalo-

Basketbalové družstvo žien v sezóne 1957/58 tvorili: v hornom rade T. Fabiánová, J. Jacková, M. Siváková, J. Kosuthová, J. Tomanoczyová, J. Mariánová, v dolnom E. Fabiánová, S. Manicová, M. Grečnerová, M. Čajková a V. Baraneková (Závacká).

vá, Anna Ščerbová, Gabriela Šebejová, Judita Tomanoczyová – Štofková, Anna Udičová, Kamila Kažimírová, Gabriela Šebejová, Jaroslava Rubická, Katarína Wneková, Gabriela Winterová a Helena Benčíková.

Na trénerskom poste v prvoligovej československej súťaži pôsobili Mikuláš Kvolek, Juraj Filčák, Štefan Molokáč, Marián Vojčík a František Tkáč.

Veľký kus práce odviedli aj dlhoroční funkcionári: Imrich Banda, Viera Bebčáková, Gejza Beňa, Jozef Bosý, Viliam Burdelák, Ivan Bovan, Jaroslav Janečka, Anton Kašprišin, Mikuláš Kašprišin, Ivan Paulovič, Béla Sabanoš, Vladimír Staško, Ondrej Strečko, Augustín Šafranko, Peter Šperka, Tibor Vislocký, Emil Valko, Oto Vojtek a Ladislav Žiga.

Basketbalový oddiel Slávie VŠ Strojstav Prešov reprezentoval mesto a široké okolie v prvej lige osemnásť súťažných ročníkov. Najväčšie úspechy dosiahol v sezónach 1972 (obsadil siedme miesto) 1973 (6), 1974 (4), 1976 (6) a 1978 (6. miesto).

Najdlhšie prvoligové obdobie trvalo od roku 1970 do roku 1979. Posledné účinkovanie medzi najlepšími sa spája s ro-

kom 1983. Potom bojovali len o druholigové body. Slovenskú republiku v najvyššej československej súťaži medzi 14-timi účastníkmi reprezentovali SCP Ružomberok, Slávia Banská Bystrica, Cassovia Košice, Slovan Bratislava, VSS Košice, Spartak Myjava, Lokomotíva Košice a Sporiteľňa Bratislava.

V roku 2013 si priaznivci basketbalu a najmä jeho hlavné aktérky pripomenuli šesťdesiate výročie založenia Basketbalového oddielu žien v TJ Slávia VŠ Prešov. Dlhoročný vysokoškolský pedagóg, tréner, organizátor a funkcionár doc.

PaedDr. Marián Vojčík, PhD., vydal hodnotnú knihu pod názvom Prešovský basketbal 1953 – 2013. Čitateľovi predkladá pomerne podrobný obraz o šesťdesiatročnej histórii, celkovom vývoji a o úspechoch aj prehrách ženského vysokoškolského basketbalu, populárneho športu, ktorý mesto Prešov a jeho okolie reprezentoval. Okrem štatistických údajov v nej čitateľ celú plejádu mien hráčok, trénerov a funkcionárov, ktorí sa rozvoju tohto športu venovali s nevšedným elánom a veľkým nadšením i obetavosťou.

L

17

FUTBALOVÍ KANONIERI SLOVENSKA

AUTOR: VLADIMÍR MEZENCEV I FOTO: JÁN MIŠKOVIČ

Kto z milovníkov "koženej" by nepoznal ostrostrelca Jozefa Adamca?...

Nám futbalová globalizácia ovplyvnila aj takú vec, akou je členstvo vKlube ligových kanonierov. Tí, ktorí stáli pri jeho kolíske sa musia v hroboch obracať! Veď jeho štatút sa niekoľkokrát menil a trvalo to už takmer 20 rokov, než sa na oboch stranách rieky Moravy vykryštalizovali zoznamy tých, ktorí najčastejšie prekonávali súperových brankárov.

ZAKONZERVOVANÝ ZOZNAM Pôvodný Klub ligových kanonierov sa zrodil pre 40-timi rokmi a jeho členmi sa mohli stať českí aslovenskí futbalisti, ktorí od roku 1925 (s výnimkou vojnových rokov 1939-1945) dali v najvyššej čs. súťaži aspoň 100 gólov. Už pri vzniku síce vznikol určitý problém, veď o spoločnej lige môžeme hovoriť až od ročníka 1935-36, kedy sa do nej dostal prvý slovenský zástupca - ČsŠK Bratislava, ale túto skutočnosť sme na Slovensku veľkoryso prehliadli.

Tento klub ligových kanonierov, o ktorom dnes hovoríme ako o zakonzervovanom, mal 38 členov, z toho boli trinásti zo Slovenska. Niektorí obávaní strelci sú členmi posmrtne – in memoriam... Samozrejme, rozdelením Česko-Slovenska a predovšetkým ukončením posledného ročníka 1992-93 I. čs. liga zanikla a tým sa zároveň uzavrel aj zoznam členov klubu.

Títo strelci tvoria pôvodnú slovenskú trinástku v Klube ligových kanonierov Česko-Slovenska 1925-1993: Jozef Adamec, Ladislav Pavlovič, Adolf Scherer, Stanislav Griga, Emil Pažický, Ján Strausz, Anton Moravčík, Ladislav Józsa, Peter Herda, Marián Masný, Ján Čapkovič, Jozef Levický a Milan Luhový.

18

Rátajú sa góly

z domácich i zahraničných trávnikov Globalizácia zasiahla celú našu planétu a výnimkou nie je ani šport. Predovšetkým ten najpopulárnejší – futbal. Na potvrdenie týchto slov stačí spomenúť iba jeden príklad z tohtoročných majstrovstiev sveta vBrazílii. Eduardo Alves da Silva sa narodil vtejto hostiteľskej krajine, je účastníkom šampionátu, ale tradičný žlto-zelený dres neoblieka. Z rodnej Brazílie odišiel pred rokmi hľadať futbalové šťastie do Európy. Zakotvil v Chorvátskom Diname Zahreb, potom prestúpil do Arsenalu Londýn a od roku 2010 je hráčom ukrajinského veľkoklubu Šachtar Doneck. Čo myslíte, ktorú krajinu reprezentuje? No predsa Chorvátsko! Novinári mali o tému postarané. Niekoľko hodín pred otvorením MS im stačilo navštíviť niekoľkých najbližších príbuzných Eduarda a opýtať sa ich komu budú fandiť: Brazílii alebo Chorvátsku?

Na rozdiel od nás u západných susedov sa pustili inou cestou. Česi sa ešte v roku 1991, teda vtedy, kedy ešte existoval spoločný Klub ligových kanonierov, rozhodli zarátať aj góly, ktoré čs. futbalisti zaznamenali v najvyšších zahraničných súťažiach, v ktorých pôsobili a to so spätnou platnosťou od roku 1990. Okrem toho v roku 1993 začali pripisovať mená hráčov a ich góly, ktorými rozvlnili siete v rokoch 1939-1945, teda v čase okupácie Čiech a Moravy nacistickým Nemeckom (tzv. Českomoravská liga).

Po rozdelení ČSFR teda na Slovensku zostal zakonzervovaný pôvodný klub, nikto ho nemenil a ani nezakladal nový. U susedov sa pustili inou cestou. Ten zoznam, ktorý zostal, teda aj s trinástkou Slovákov, začali dopľňať svojimi kanoniermi, bez ohľadu na to, v ktorej krajine strieľali góly. Samozrejme, muselo a musí to byť v najvyšších zahraničných súťažiach. Len tá slovenská trinástka zostáva bez zmien, akurát niektorého z nich predbehne strelec, ktorý dal už viac gólov než našinec...

V súčasnosti Klub ligových kanonierov ČR eviduje 60 mien, z ktorých – ako sme spomenuli – trinásť patrí hráčom, ktorí pochádzajú zo Slovenska.

HĽADANIE KIOMPROMISU U nás na sa dlho nevedelo akú cestu si vybrať. Niektorí štatistici tvrdili, že slovenský Klub ligových kanonierov má registrovať iba tie góly, zaznamenané v našej najvyššej súťaži, iní boli za „mix“, teda za zarátavanie gólov, dosiahnutých na domácich i zahraničných prvoligových trávnikoch.

Nakoniec si globalizácia presadila svoje, ale zároveň sa rozhodlo, že členmi tohto elitného spolku sa stanú aj dvaja futbalisti z čias Slovenského štátu: Jozef Luknár sa

stal ligových stovkárom už v roku 1943 a Ján Arpáš (obaja ŠK Bratislava) o rok neskôr. Ako sme už písali v marcovom čísle Sveta športu (2013) podľa štatútu, schváleného Úniou ligových klubov (ÚLK) poradie najúspešnejších slovenských kanonierov v celých dejinách nášho futbalu vedie Ladislav (Ladislao) Kubala-Stecz, ktorý dal 337 gólov v najvyšších súťažiach štyroch krajín (Česko-Slovensko, Maďarsko, Španielsko a Kanada). Z týchto gólov na čs. I. ligu pripadá iba 14. Aj to svedčí tom, že zrátavanie („hrušiek a jabĺk“) nie je celkom v poriadku. Pritom sa našiel jeden náš denník, ktorý vo veľkom a výraznom titulku uviedol, že Kubala je najlepší slovenský kanonier všetkých čias! Nuž, trochu skutočne pritiahnuté za vlasy a samotný Dušan Tittel, v čase prijímania štatútu slovenského Klubu ligových kanonierov Úniou ligových klubov, ktorej bol v tom čase prezidentom hovorí, že i keď podľa štatútu je to tak, v každodennom živote sa to nemusí zdôrazňovať. I to len potvrdzuje fakt, že v súčasnosti je skutočne ťažké vytvoriť také kritériá, ktoré by vyhovovali zároveň domácim prvoligistom, internacionálom, hráčom I.čs. ligy i Slovenskej ligy 1939-45.

TERAZ 32 MIEN Podľa ÚLK má Klub ligových kanonierov v súčasnosti 32 mien. Od už spomenutých Jozefa Luknára a Jána Arpáša až po najčerstvejšieho stovákara Róberta Witteka – ten členstvo získal 31. marca minulého roku. Wittek premiérový gól vsietil 20. apríla 2000 v drese Slovana Bratislava a rovnako aj ten stý. Medzi týmto zaznamenal 26 gólov v Bundeslige, 9 vo francúzskej Ligue 1, 8 v tureckej SUPER LIG a samozrejme 56 v Corgoň lige.

Medzi nimi sú (okrem už spomenutej trinástky) ešte Viktor Tegelhoff (NV Bratislava), Ladislav Kubala (FC Barcelona), Gejza Šimanský (Tatran Prešov), Božin Laskov (ČH Bratislava), Tibor Mičinec (Benešov), Ľubomír Luhový (Trnava), Jozef Kožlej (Olympiakos Nikózia), Szilárd Németh (FC Middlesbrough), Róbert Semeník (8.6.2004, 24.9.2005, B. Bystrica), Marek Mintál (1. FC Norimberg), Tomáš Medveď (B. Bystrica), Tomáš Oravec (Žilina), Stanislav Šesták (MKE Ankaragucu), Juraj Halenár (Slovan Bratislava). V zátvorke je vždy uvedený klub, v ktorom futbalista dal svoj stý gól. V prípade Semeníka sú uvedené dátumy a dvakrát Dukla B. Bystrica.

Tento kanonier najskôr dosiahol métu 100 gólov v súčte úspešných zásahov v slovenskej lige a zahraničí a potom dal 100. gól aj v slovenskej lige!

Pre náš originálny slovenský Klub ligových kanonierov je potrebné spracovať ešte niekoľko údajov a tak napriek veľkej snahe jeho zostavovateľov je v ňom ešte niekoľko bielych miest. Aj preto teraz prichádzame iba so základnými informáciami. I keď možno skutočne dlho diskutovať, či nový štatút je naozaj ten najideálnejší, musíme ho vziať na vedomie. Všetci, ktorí veľmi dobre vedia, že góly sú korením futbalu a futbal by bez nich nebol tým, čím je.

Veď v čase majstrovstiev sveta jednotlivé stretnutia sleduje na obrazovke polovica obyvateľov našej planéty!

L

POD NAŠÍM PATRONÁTOM Redakcia SVET ŠPORTU sa rozhodla prevziať patronát nad originálnym Klubom ligových kanonierov a ten budú tvoriť iba tí futbalisti, ktorí v najvyššej domácej súťaži vsietili aspoň 100 gólov. Od súťažného ročníka 1993-94. Samozrejme, budeme uznávať i ten, ktorý zatiaľ existuje už v rámci ÚLK. Možno už v budúcom roku zorganizujme prvé oficiálne stretnutie tých, ktorí od jesene 1993 sa na domácich trávnikoch stali ligovými stovkármi. Máme sa na čo tešiť!

19

MLADÉ TALENTY

Počas posledného novembrového víkendu sa konal v Prešove mládežnícky halový futbalový turnaj, na ktorom sa spomínalo na nezabudnuteľnú postavu prešovského, slovenského a česko-slovenského futbalu. Meno Ladislava Pavloviča – najväčšej legendy najstaršieho futbalového klubu na Slovensku sa skloňovalo počas troch hracích dní vo všetkých pádoch. Šiesty ročník turnaja PAVLOVIC CUP bol zaujímavý od začiatku až do konca a v samom závere riadne vygradoval. Na turnaji sa predstavila kompletná dorastenecká špička kategórie U17 – ŠK Slovan Bratislava, FC Nitra, FK Dukla Banská Bystrica, FK Senica, MFK Ružomberok, MFK Košice, 1. FC Tatran Prešov a FK Inter Bratislava.

Pavlovič Cup oslavou mládežníckeho futbalu

však povedať, že všetci účastníci na turnaji pôsobia v najvyššej dorasteneckej lige, my sme o ligu nižšie,“ rozhovoril sa tréner mladých interistických pušiek Jozef Šajánek, niekdajší tvorivý stredopoliar, ktorý získal v ročníku 1969/1970 s Interom Bratislava dorastenecký titul majstra Slovenska i Československa po triumfoch nad Lokomotívou Košice a Vítkovicami. „Sme radi, že sme na tomto turnaji mohli byť. Musím poďakovať organizátorom, pretože pripravili jedno skvelé podujatie a som rád, že do Prešova som sa mohol vrátiť a zaspomínať si na staré časy,“ dodal J. Šajánek, ktorý po vojenčine odišiel z Pasienkov do Tatrana Prešov a pomohol mu k postupu do federálnej ligy a s trénerom Jánom Zacharom získal v sezóne 1980/1981 Stredoeurópsky pohár.

V ÚVODE TURNAJA MALÉ BRATISLAVSKÉ DERBY Hneď v úvodný hrací deň, okrem ďalších troch zápasov, pútal pozornosť duel dvoch mestských rivalov a derby, na ktoré kedysi dávnejšie chodili v Bratislave húfy fanúšikov - jedni odetí v žlto-čiernych, druhí zas v modro-bielych dresoch. Aj napriek tomu, že na turnaji sa stretla nastupujúca mladá generácia hráčov FK Interu Bratislava a ŠK Slovana Bratislava, na striedačkách, ale i na palubovke bolo cítiť, že pôjde o malé bratislavské derby. Prognóza sa do bodky naplnila. Hráči si nedarovali na palubovke nič, ale všetko však v medziach fair-play.

V zápase padlo sedem gólov, o jeden viac dali Interisti a tešili sa tak z výhry 4:3. Po záverečnom hvizde, tak neskrývali radosť. „Som rád, že chlapcom sa úvodný zápas na turnaji vydaril. Videli ste ako sa tešili, že zdolali Slovan. Škoda ostatných zápasov, že sme v nich nezískali body, ale aj napriek tomu odohrali na turnaji dobré zápasy.

Pre každého z nich to bolo ponaučením ako hrať futbal na malom priestore. Treba

20

SOBOTŇAJŠÍ ZÁPASOVÝ MARATÓN VYGRADOVANÝ EXTRALIGOVÝM FUTSALOM Sobotňajší turnajový program priniesol najviac zápasov, po ktorých bolo jasné, kto bude bojovať vo finálový deň o medaily a kto o konečné umiestnenia. Organizátori PAVLOVIC CUP-u navyše pripravili v spolupráci s futsalovým klubom FK Prešov

bonbónik v podobe extraligového duelu.

Po skončení sobotňajšieho turnajového programu prišiel na rad duel medzi FK Prešov a Slov-Maticom FOFO Bratislava – momentálne dvoma najúspešnejšími celkami súťaže. Zaplnená športová hala videla krásne futsalové divadlo so šťastnejším koncom Bratislavčanov (3:4). Po zápase sa mladí účastníci turnaja presunuli na prešovský mestský úrad, kde v zasadačke mestského zastupiteľstva pre nich organizátori turnaja pripravili prednášku o zdravej výžive pre profesionálnych futbalistov. K prednášateľovi Dušanovi Prachárovi sa pripojil aj Ladislav Pavlovič starší (syn legendy prešovského futbalu), bývalý lekár slovenskej futbalovej reprezentácie a súčasný lekár futbalistov ŠK Slovana Bratislava, ktorý svojimi cennými

Aktéri exibičného zápasu sa po krásnom súboji takto postavili pred fotoobjektív fotografa.

AUTOR: MIROSLAV VLČEK I FOTO: VIKTOR ZAMBORSKÝ

a užitočnými radami zo svojej dlhoročnej praxe v športovej medicíne priniesol viac ako zaujímavý pohľad na túto problematiku. „Každá osveta o zdravej výžive pre mladých futbalistov je výborná. Myslím, že organizátori to pripravili bezchybne a verím, že nie len moji hráči, ale aj ostatní si z nej niečo zobrali, lebo v ich futbalovom raste im to určite pomôže,“ vyzdvihol myšlienku zorganizovať prednášku o zdravej

záver naša radosť,“ uviedol tréner víťazného celku Bohumil Andrejko, ktorý na margo organizácie turnaja dodal: „Musím vysloviť veľké poďakovanie organizátorom turnaja, pretože pripravili jedno skvelé podujatie, hodné mena takej futbalovej osobnosti, akou bol Ladislav Pavlovič. Bol to mimoriadny futbalista, športovec telom i dušou a skvelý človek, ktorého si vždy budem nesmierne vážiť a pripomínať si

ným mužstvám za to, že zápasy sa niesli v duchu fair-play, fanúšikom za povzbudzovanie a partnerom za podporu. Verím, že budúci ročník, ktorým si budeme opäť pripomínať najväčšiu osobnosť najstaršieho futbalového klubu na Slovensku, bude opäť o stupienok kvalitnejší,“ uzavrel organizátor turnaja Ladislav Pavlovič mladší.

Aj tento turnaj naznačil, že na Slovensku máme kvalitnú mládežnícku futbalovú

výžive tréner ŠK Slovan Bratislava Michal Suchomel.

ho,“ zaspomínal a pochválil. Nedeľňajšia časť turnaja sa okrem finálových bojov niesla aj v znamení exhibičného duelu medzi rodinou Pavlovičovou a internacionálmi Tatrana Prešov. V zápase sa zrodila spravodlivá remíza 2:2 (2:1).

zložku. Mnoho chlapcov ukázalo obrovský talent a potenciál, iní zas vôľu, pracovitosť a oddanie futbalu. Len netreba zaspať na vavrínoch. Je potrebné si ísť za svojim cieľom a držať sa kréda: koľko futbalu dáš, toľko sa ti vráti.

L

FINÁLE AKO REMEŇ, O VÍŤAZOVI ROZHODLI AŽ PENALTY Nedeľňajšia finálová časť turnaja odštartovala semifinálovými súbojmi. Kvarteto semifinalistov turnaja utvorili navlas rovnaké tímy ako v minulom roku. Zhodný bol aj súper Tatrana – rival z Košíc, ktorému sa ale nepodarilo oplatiť prehru po penaltovom rozstrele. Zverenci Mareka Ondríka a Vladimíra Dzurju tentoraz Košičanom podľahli v riadnom hracom čase 1:4. V druhom semifinále naopak Slovan, ktorý pred rokom podľahol Tatranu v súboji o bronz, deklasoval minuloročného víťaza MFK Ružomberok 6:2 a postúpil do boja o celkové víťazstvo. Domácim futbalistom 1. FC Tatran Prešov sa nedarilo ani v boji o tretie miesto, keď podľahli Ružomberčanom 2:4.

Po tomto zápase prišiel na rad rozhodujúci súboj o zlaté medaily. V priamom súboji sa stretli nádeje z dvoch bášt slovenského futbalu – MFK Košice a ŠK Slovan Bratislava. V riadnom hracom čase sa súboj skončil 3:3. Žlto-modrí viedli 2:0, no Slovanisti zlepšeným výkonom v druhom dejstve vyrovnali na 2:2. Po premenenej penalte išli Košičania do jednogólového vedenia, no ani to si neudržali. Tridsať sekúnd pred koncom sa belasým podarilo vyrovnať a zápas posunuli do penaltového rozstrelu, ktorý mal tiež infarktový záver.

Slovanisti viedli už 2:0, no bolo im to málo platné. Vo štvrtej sérii, už za stavu 2:2, nedali, kým Košičania áno. Nasledovala nespútaná košická radosť na jednej strane a obrovský smútok na druhej. „Každý zápas chlapcov o niečo obohatil, každý zápas bol prínosom. Platí to nie iba o mojich zverencoch, no aj o všetkých z ostatných mužstiev. Finálový duel to bol ako remeň – nechýbalo napätie, zápletka, emócie a na

TURNAJ NA VYSOKEJ ÚROVNI Dobré ohlasy zúčastnených družstiev boli náplasťou pre organizátorov, ktorí sa snažili pripraviť podujatie na vysokej úrovni. „Sme veľmi potešení, že ohlasy družstiev boli výborné. Pochvaľovali si tak organizačné zabezpečenie, kvalitné tímové obsadenie, ale i celkovú úroveň podujatia. Vystavili nám vysvedčenie, ktoré nás posúva ďalej a ktoré je odrazom výbornej práce organizačného tímu. Aj touto cestou chcem poďakovať všetkým zúčastne-

Výsledky 6. ročníka Pavlovič Cup-u:

Základná A-skupina Prešov – Senica Slovan – Inter Prešov – Slovan Senica – Inter Senica – Slovan Inter – Prešov

Poradie A-skupina 1. Prešov 2. Slovan 3. Senica 4. Inter

o 3. miesto finále

2 1 1 1

0 1 1 0

1 1 1 2

7:8 9:6 7:6 9:12

6 4 4 3

2 1 1 1

0 1 1 0

1 1 1 2

7:8 9:6 7:6 9:12

6 4 4 3

Poradie B-skupina 1. Ružomberok 2. MFK Košice 3. Nitra 4. B.Bystrica

3 3 3 3

Základná B-skupina 2:1 3:4 1:5 5:3 1:1 2:4

Košice – Ružomberok Nitra – B.Bystrica Košice – Nitra Ružomberok – B.Bystrica Banská Bystrica – Košice Ružomberok – Nitra

O konečné umiestnenie 1. semifinále 2. semifinále o 7. miesto o 5. miesto exhibícia

3 3 3 3

Prešov - Košice Slovan - Ružomberok Inter – B.Bystrica Senica – Nitra rodina L. Pavloviča - Internacionáli Tatrana Prešov Prešov – Ružomberok Košice – Slovan

2:1 3:4 1:5 5:3 1:1 2:4

Konečné poradie 1:4 6:2 1:2 2:5 2:2 2:4 3:3 (3:2 pk)

1.

2.

3.

4.

5.

6.

7.

8.

MFK Košice Slovan Bratislava MFK Ružomberok FC Tatran Prešov FC Nitra FK Senica Dukla B.Bystrica Inter Bratislava

Individuálne ocenenia Najlepší brankár: Daniel Košč (MFK Košice) Najlepší strelec: Martin Vician (Slovan Bratislava, 6 gólov) Najlepší hráč: Adam Brenkus (MFK Ružomberok) Najlepší hráč 1. FC Tatran Prešov: Dominik Adam

21

MLADÉ TALENTY

V znamení podpory

futbalových talentov AUTOR: MIROSLAV VLČEK I FOTO: ARCHÍV AUTORA

Turnajové dianie na šiestom ročníku PAVLOVIC CUP-u sme už dôsledne zmapovali na predošlých stránkach časopisu. K samotnej vysokej úrovni podujatia prispeli najmä organizátori, ale čo by to bol za turnaj bez kvalitných a talentovaných futbalistov. A tých bolo veru na šiestom ročníku nemálo. V každom klube sa našlo mnoho šikovných borcov, ktorí svojim futbalovým umením na seba poľahky upútali pozornosť fanúšikov či trénerov.

Aj preto sme sa rozhodli, že v každom čísle nášho časopisu dáme priestor týmto mladým nádejným futbalistom, ktorí tak budú viac na očiach verejnosti a predovšetkým športovej obce. V rubrike nazvanej „Mladé futbalové talenty“ sa mesiac čo mesiac dozviete zaujímavé názory a postrehy týchto mladých športovcov.

Jedným z prvých, ktorého sa nám podarilo vyspovedať bol Adam Brenkús, hráč ružomberského MFK. Šestnásťročný mladík ukázal na turnaji veľký potenciál a kvality, nie nadarmo získal ocenenie za najlepšieho hráča. Ofenzívneho stredopoliara sme sa preto rozhodli vyspovedať a porozprávať sa s ním predovšetkým na futbalové témy.

Adam, turnaj sa síce skončil vlani v decembri, ale dobré veci ostávajú v pamäti dlhšie. Ako by si celkovo zhodnotil šiesty ročník turnaja, ktorý nesie meno po nezabudnuteľnej postave prešovského futbalu?

Bol to výborne zorganizovaný turnaj a to po všetkých stránkach. Boli sme maximálne spokojní. Je potrebné pochváliť usporiadateľov a všetkých ostatných, ktorí si na tomto turnaji dali záležať. Patrí im veľké poďakovanie.

Organizátori podujatia pripravili pre vás aj mimofutbalové aktivity. Zúčastnili ste sa prednášky o zdravej výžive pre profesionálnych futbalistov. Ako si vnímal túto prednášku a čo ti v tomto smere dala?

Prednáška na túto tému bola pre všetky zúčastnené tímy viac ako zaujímavá. Určite sa nám niektoré poznatky neskôr zídu, ale niektoré výživové prostriedky, o ktorých nám tam vraveli, už používame napríklad aj teraz.

Na turnaji PAVLOVIC CUP ste ako jediné družstvo prišli s hráčmi kategórie U16. Zvyšné tímy boli kategórie U17. Napriek tomu, ste v konkurencii starších chlapcov obstáli na výbornú – skončili ste na treťom

22

Adam Brenkús

• Najobľúbenejší klub: Real Madrid C.F • Môj vzor: Toni Kroos, Cristiano Ronaldo • Prezývka: Brenky • Moje záľuby: Len futbal • Životné krédo: Oko za oko, zub za zub • Obľúbený hráč v MFK: Martin Nagy

mieste. Čo na to vravíš?

Všetci sme boli neskutočne spokojní, dalo nám to veľa skúseností a keby sme nvemali v semifinále takú smolu, pokojne by sme mohli zabojovať o prvé miesto, keďže sme boli jediní, kto Košičanov porazil. Myslím, že v žiadnom zápase nebolo vidieť, že sme boli o rok mladší, čo bolo tiež veľmi potešujúce.

Potešil ťa zisk ocenenia pre najlepšieho hráča na turnaji a čo táto cena pre teba znamená?

Nesmierne ma to potešilo, pravdupovediac vôbec som to nečakal. Získať také ocenenie na takomto prestížnom turnaji, bolo to pre mňa naozaj prekvapujúce.

Aké boli tvoje futbalové začiatky a prečo si sa práve rozhodol pre futbal?

S futbalovom som začal ako 4-ročný, kedy som začal trénovať s tímom OŠK Istebné. Tento klub mi pri mojich začiatkoch dal veľmi veľa, získal som tu veľa skúseností a časom som sa prepracoval až do Ružomberka, kde som hrával ešte k tomu s o rok staršími chalanmi.

Každý športovec vidí na sebe svoje prednosti a nedostatky. Podľa teba aké sú tvoje futbalové prednosti a na čom musíš naopak najviac popracovať.

Myslím si, že mojimi prednosťami sú určite kontrola lopty, dribling a kopacia technika.

Naopak, medzi moje nedostatky, resp. mínusy považujem rýchlosť a výbušnosť. Bol by som veľmi rád, keby som mohol práve na tomto zapracovať a vylepšovať to.

Adam, aj napriek tomu, že si stále mladý perspektívny športovec, čo by si odporúčal začínajúcim futbalistom, aby ich futbalová kariéra bola raz úspešná.

Určite musia na sebe stále pracovať, makať a nevzdávať sa toho aj keď sa nedarí. Musia prijať kritiku a musia si ísť za svojim cieľom so snahou niečo v živote dosiahnuť.

Čo vravíš na úroveň dorasteneckej ligy?

Je to už trošku rozdiel oproti žiackym kategóriám, keď sme vo väčšine zápasov nastrieľali minimálne osem gólov. Teraz je to už trošku zložitejšie, ale naša strelecká forma je stále najlepšia v lige, čo ma veľmi teší.

V jesennej časti sezóny si dal päť gólov. Ako si spokojný s tímovým umiestnením a so svojimi výkonmi v týchto zápasoch?

Myslím, že okrem zápasu na Slovane, ktorý sa nepodaril väčšine spoluhráčom by som mohol byť so svojími výkonmi spokojný, ale na posúdenie mojich výkonov sú tu ľudia ako naši tréneri a pozorovatelia.

V jeseni sme skončili na prvom mieste a v trinástich zápasoch sme prehrali len raz, čo samo o sebe niečo hovorí.

Doposiaľ si neobliekol reprezentačný dres Slovenska, čo by pre teba znamenala pozvánka do národného tímu?

Bol by to pre mňa neskutočný pocit, už len tá predstava mať na sebe reprezentačný dres a povedať si, že som predsa len jeden z najlepších na Slovensku by mi dala ešte väčšiu motiváciu do ďalšej futbalovej práce.

Si mladý perspektívny futbalista, preto nás zaujíma tvoj pohľad na najvyššiu futbalovú súťaž na Slovensku – Fortuna ligu. Kde vidíš pozitíva a kde naopak negatíva?

Je potešiteľné, že aj v našej lige boli hráči, ktorí teraz hrávajú svetové ligy, ako napríklad Nemanja Matić, ktorý hrával v Košiciach a teraz je oporou Chelsea.

Okrem toho tu žiadne pozitíva nevidím a túto ligu ani veľmi nesledujem.

Aké miesto má v tvojom živote futbal?

Na prvom mieste je moja rodina, hneď za ňou je však futbal.

Ako sa vyrovnávaš s neúspechmi?

Veľmi ťažko, ale aj to patrí k životu, najlepšie je na to nemyslieť a makať ďalej.

Stáva sa, že mnoho mladých futbalistov je v tvojom veku už za hranicami Slovenska. Ako sa pozeráš na túto situáciu ty? Ak by prišla nejaká ponuka spoza hraníc, premýšľal by si nad ňou alebo by si radšej volil postupnú cestu prepracovať sa až k seniorom MFK Ružomberok?

Určite by som nad tým rozmýšľal a chcel by som sa otesovať aj v zahraničných tímoch, už ako by to dopadlo neviem.

Kde vidíš svoju vysnívanú budúcnosť a prečo?

Mojím snom je určite hrávať za Real Madrid, no ale šanca na splnenie tohto sna je minimálna. Čo by ti ešte viac pomohlo v tvojom futbalovom raste?

Myslím si, že takou vzpruhou by bolo pre mňa dostať šancu v reprezentácii a skúšky v zahraničných kluboch. Čo hovoríš na možnosť, že si dostal priestor sa vyjadriť v časopise, ktorý bude čítať celé Slovensko?

Je to fakt neuveriteľné, doteraz som nečakal ani to, že budem v televízii nieto ešte v časopise, veľmi si to vážim.

L

V ďalšom čísle prinesieme rozhovor s reprezentantom Slovenska do 17 rokov a hráčom ŠK Slovana Bratislava Filipom Danielom Mašulovičom.

Umenie života s futbalom a pri futbale spočíva vtom, že dokážeme pretrpieť a prežiť, prijať športovo porážky, usmievať sa tak ako po skvelých víťaztvách a nezabúdať na futbalových primášov. V nádhernej futbalovej muzike Tatrana Prešov, s primášom Ladislavom Pavlovičom, kontroval jeho mladší brat Rudo.

KTO BOL

Ladislav Pavlovič?

Jeho 164 strelených gólov (150 za Tatran, 14 za ČH Bratislava), ktoré nastrieľal českým a slovenským brankárom v 347 odohraných dueloch ho dlho drží a zrejme i dlho udrží na pozícii druhého najlepšieho ligového strelca spomedzi slovenských kanonierov. Lepší od neho je len Jozef Adamec so 170 strelenými gólmi.

Najúspešnejší prešovský športovec 20. storočia, ktorý v roku 2006 dostal aj Cenu mesta Prešov odohral posledný ligový zápas 24. októbra 1965, čím sa stal aj najstarším slovenským hráčom v histórii československej futbalovej ligy. Prirovnávali ho k sirovi S. Matthewsovi z Anglicka, ktorý aktívnu športovú činnosť ukončil v roku 1965 ako 50-ročný.

Ruský cár sa stal kráľom ligových strelcov dva razy. V sezóne 1960/1961 sa o tento prestížny titul delil so 17 gólmi s útočníkom Dukly Praha Rudolfom Kučerom a v ročníku 1963/1964 so 21 presnými zásahmi už s nikým (stal sa tak najstarším kráľom ligových strelcov v histórii prvej československej ligy). Je potrebné tiež dodať, že pri druhom domácom žezle získal aj stupienok piateho najlepšieho ligového strelca na starom kontinente (po Eusebiovi, Seelerovi, Lawovi a Ondianim).

Prešovčania milovali Ladislava Pavloviča aj preto, že bol príkladom klubovej vernosti, čo je v dnešnom futbalovom svete málovídaným javom. Celú futbalovú kariéru s výnimkou povinnej vojenskej služby v ČH Bratislava ostal verný zeleno-bielym farbám.

V reprezentácii Československa sa objavil 14-krát a dal v nich 2 góly, 3-krát štartoval v drese B tímu a tri razy za olympionikov Československa. Druhý spomínaný gól v reprezentácii dal v roku 1960, kedy tím Československa získal vo Francúzsku bronzové medaily v Pohári národov, predchodcovi dnešných majstrovstiev Európy.

23

MLADÉ TALENTY

J. KASTELOVIČ:

"V Myjave som spokojný!"

AUTOR: MILAN TICHÝ I FOTO: ARCHÍV AUTORA

Bývalý mládežnícky futbalový reprezentant Slovenska a momentálne hráč Spartaka Myjava Jakub Kastelovič začal s futbalom ako sedemročný v Topoľčanoch. Tam ho viedol jeho otec, ktorý bol toho času trénerom mládeže. Už v tomto období ukázal mladý futbalista svoj talent a kvality, čo neostalo bez povšimnutia. Čoskoro si ho všimli zástupcovia spod Zobora, kde Jakub ako dvanásťročný zamieril do tímu starších žiakov. V FC Nitra prešiel žiackymi tímami, mladším i starším dorastom, kde sa stal kľúčovou postavou.

J. Kastelovič ešte v drese libereckého Slovana (v modrom).

Kvalitnými výkonmi v dorasteneckej lige si vypýtal pozornosť skautov spoza hraníc i reprezentačných trénerov. Pozornosti neunikol predovšetkým českému účastníkovi SYNOT ligy FK Slovanu Liberec, ku ktorému sa pripojil v jarnej časti ročníka 2012/2013. Po jeden a pol ročnej anabáze pôsobí, ako sme už uviedli, na Kopaniciach, kde podpísal trojročný kontrakt.

O futbalových potulkách, o reprezentačných skúsenostiach, ale i o súčasnom pôsobisku nám prezradí viac v rozhovore samotný Jakub Kastelovič.

Jakub, od polovičky augusta 2014 si sa stal hráčom Spartak Myjava. Čo hovoríš na partiu a život na Myjave?

Partia je úplne super, nerobia sa žiadne rozdiely medzi mladými a starými hráčmi.

V Myjave nenastal zatiaľ žiaden problém, na všetko som si zvykol a všetko je v poriadku.

Aké sú tvoje ciele v novom pôsobisku a aké naopak tímové?

Mojim hlavným cieľom je dostať sa do základu, byť jeho pevnou súčasťou a hrávať. Šance som už dostal a ak dostanem ďalšie, budem sa snažiť podávať čo najlepšie výkony. Čo sa týka nášho tímu, tak pred

24

sezónou sme si dali ciele, že skončíme do piateho miesta. Čo sa týka pohára, tak tam sme chceli postúpiť ďalej, ale to sa nám nepodarilo, keď sme vypadli so Sereďou. Myslím si však, že piate miesto by mohlo byť reálne.

Jakub, poďme sa porozprávať trochu o reprezentácii. Bol si jej členom v kategóriách U18 a U19. Keď už bývalý tréner Galád prebral 20-tku, tak zrazu si v nominácii chýbal. Ako si to celé vnímal?

V reprezentačnej 18-tke a 19-tke som bol preto, lebo som hrával dva roky juniorskú súťaž v Liberci. Pre pôsobenie v 20-tke nestačí byť v juniorskej súťaži. Aj to bol dôvod prečo som prišiel do Myjavy. Chcel som byť viacej na očiach a viac hrávať za A-čko Fortuna ligu.

Nevidel si možnosť presadiť sa v Liberci do A-mužstva, alebo cesta tam bola predsa len príliš vzdialená?

Cesta dostať sa do A-mužstva tam bola vzdialenejšia, lebo v juniorke bolo strašne veľa hráčov, ktorým už bolo sľubované, že sa do spomínaného A-čka pôjdu pozrieť, ale všetko to bolo len o sľuboch. V rečiach to vlastne zostalo úplne všetko.

Aj napriek tejto skúsenosti budeš zrejme len v dobrom spomínať na svoj prvý

zahraničný angažmán, keďže pôsobenie v jednom z popredných českých tímov ti dalo zrejme veľa... Áno, súhlasím. V klube fungovalo všetko na profesionálnej úrovni. Keď som do Liberca prišiel mal som tam zabezpečený byt, financie nám chodili načas a všetko sme mali preplatené. Plne som sa mohol venovať futbalu, keďže v škole som mal individuálny plán štúdia a na skúšky do Topoľčian som chodil len raz za pol rok.

Predsa len nechcel si dodržať zmluvný 3-ročný kontrakt so spomínaným českým tímom?

V zmluve som mal napísané, že keď budem chcieť odísť, nebudú mi robiť žiadne problémy. Prišla ponuka, agent mi povedal, že je o mňa záujem v Myjave a ja som neváhal, do Myjavy som išiel hneď.

Boli rokovania pri uzavretí profesionálnej zmluvy s Myjavou zdĺhavé?

Rokovania o profesionálnej zmluve s Myjavou prebehli veľmi rýchlo. Ako som spomínal z ich strany tu bol veľký záujem a ja som neváhal.

Aký dlhý kontrakt si podpísal?

V Myjave som podpísal 3-ročný kontrakt s opciou.

L

Mlade talenty_210 x 148_4+0.indd 1

VYTVOR SI SVET PODĽA SEBA

www.airpromotion.sk

23.01.15 18:13

FOTOGRAFIA DIZAJN VIDEO KREATÍVA GRAFIKA FILOZOFIA REKLAMA MARKETING

FUTBAL

ŠKM Liptovský Hrádok, víťaz IV. ligy - sever 2013/2014

AUTOR: LEV STAREW I FOTO: ARCHÍV REDAKCIE

Viete čo mali spoločné bývalí ligoví futbalisti Dodo Sliacky, Rudo Podolák, Jožo Morávek, Edo Mydliar a Ivan Bartoš ? Odpoveď je jednoduchá. Ich futbalové mená možno okrem ligových klubov Považskej Bystrice (Sliacky), Žiliny (Podolák), Slovana Bratislava (Morávek, Sliacky) Banskej Bystrice (Podolák, Bartoš) Ružomberka (Mydliar) i ďalších významných slovenských klubov ligových futbalových , priradiť smelo aj k futbalovému Liptovskému Hrádku. K najmenšiemu mestečku slovenského čarokrásneho Liptova, k mestečku, ktoré je neuveriteľne štedro obdarované prírodným , kultúrnym, historickým potenciálom a ľudskými zdrojmi. Ako v úvode ilustračne uvádzame, ľudskými zdrojmi športovými, futbalovými zvlášť.

Keďže život mŕtvych je uložený v pamäti žijúcich, utiekať sa z pohľadu histórie futbalu Liptovského Hrádku v kontexte toho slovenského, k osobnostiam najznámejším, je prirodzené. Jedným ťahom k nim musíme dopisovať aj mená Jozef Dušan Hric, Milan Kikta a Jozef Buzák.

Kým dnešný významný slovenský podnikateľ, charizmatická osoba, Ing. Jozef Dušan Hric, hrával futbal a hokej už v rodnom Stropkove, Kikta s Buzákom to dotiahli s rozhodcovskými píšťalkami až do II. československej celoštátnej futbalovej

26

ligy. Samozrejme, J. D. Hric nedá na futbal dopustiť ani dnes. V Liptovskom Hrádku je aj vo futbalovom dianí prirodzenou autoritou. Ten, kto trošku lepšie spoznáva jeho vlastný vnútorný svet vie, že ho práve futbal a hokej naučili dvom veciam – stále byť lepším a naučili ho vyhrávať aj prehrávať. Veľmi dôležitá vec pre každého manažéra, ale aj futbalistu a funkcionára.

Keď nám súčasný predseda futbalového oddielu ŠKM Liptovský Hrádok Ing. Roman Kapitáň, ešte v čase preberania tejto zodpovednej funkcie povedal, že nielen pre média váži slová, ako dôvod uviedol: „V slovách, ktoré vyslovíte, sa ukrýva moc. To, čo poviete, spravidla aj dostanete. Keď nedokážete vedieť prehrávať, nemôžete víťaziť.“ Svojimi výrokmi nám našepol, že v človeku, funkcionárovi, musí byť pokora.

Keď človek v sebe nemá pokoru, chce mať stále viac a viac. Len on.

V roku 1958, presnejšie v období, kedy sa rozpadol futbalový oddiel TJ Tatran Liptovský Hrádok, tamojším futbalistom, ani funkcionárom, tobôž ani fanúšikom, neostalo nič. Okrem elánu a entuziazmu. Keďže R. Richter, J. Laurinec, Ľ. Juriš, J. Menkyna, Ľ. Šobáň, J. Kubek, K. Bendík, A. Kazík, P. Pallo a ďalší nielen pri pive o potrebe zviditeľniť Liptovský Hrádok posvätnou hrou, zvanou futbal diskutovali, stali sa funkcionárskymi zástavníkmi. Už v sezóne 1961/62 postúpilo mužstvo dospelých do II. triedy okresu. V nej hrali hrádockí futbalisti striedavo úspešne plných 5 rokov.

S príchodom trénera Emila Arpáša zaviali do futbalu dospelých v Liptovskom Hrádku nové, ešte čerstvejšie vetry. Útočná hra, ale aj skonsolidovanie celku vynieslo dospelým v 22 majstrovských zápasoch 72 gólov a taký bodový zisk, ktorý mužstvo posunul do vtedy veľmi kvalitne obsadenej I. A triedy. Prelomovým možno tento rok, v ktorom Liptovský Hrádok vyhral I. B triedu so 7 bodovým náskokom, nazvať aj z dôvodu príchodu slovenskej brankárskej legendy, Ondreja Sliackého, ktorému už skôr, možno ešte v rodnom Zvolene, či v Považskej Bystrici, prischla prezývka „Dodo“. Človek humorne ladený, futbalovo úžasne zrelý nielen na poste brankára, ale aj trénerskom , nasiaknutý úprimnou človečinou, s odstupom

„Nedovolím si hodnotiť futbalové dianie okolitých obcí, ale mrzelo ma, keď sme ešte pred ôsmymi rokmi hrávali futbal s tými, ktorí nepatrili k špičke ani v tých najnižších súťažiach nášho okresu.

A hrávali sme zle. My, nie oni.

Teší ma, že všetko sa k lepšiemu obrátilo, že tu existuje systém, ktorý potrebujeme stále vylepšovať. Vážim si divákov, ktorých chodí na futbal okolo 500 hlavne ak

Len fanúšik má právo stále sa tešiť, vyžadovať kvalitu. Koncoročná bilancia však bude aj v Liptovskom Hrádku až po neľahkej jarnej odvete.

Po jeseni, pred jarnou odvetou zastavenie

v Liptovskom Hrádku rokov pre Svet športu povedal okrem iného aj toto: „Brankár je ako víno, spravidla čím je starší, tým je lepší. Ale porovnávať futbal rokov minulých s tým dnešným, to sa neodvážim. Mohlo by to vyznieť velikášsky, ale v tých rokoch, keď sme postupovali do krajských futbalových majstrovstiev, bola skromnosť a láska k hre zvanej futbal, na oveľa vyššej úrovni, než je tomu dnes.“ Mužom Liptovského Hrádku sa vtedy do štvrtej najvyššej československej futbalovej súťaži podarilo postúpiť v roku 1978. ( časopis Svet športu priniesol o histórii športu L. Hrádku z pera autora Ing. Martina Jančušku viacstranovú reportáž – pozn. autora).

Ako ten čas letí. Ale nerozdeľuje. Čas môže rozdeliť iba tých, ktorí k sebe nepatria. V Liptovskom Hrádku pracovali a pracujú vo futbale a s futbalom takí, ktorí vedeli a vedia s futbalom, pre futbal aj žiť. Pravda, už menšie množstvo z nich toto skutočné futbalové dobro aj chce. Oddáva sa mu s celým svojim „ja“. Preto za roky existencie boli aj futbalové turbulencie. Veľa by o tom mohol hovoriť napríklad Juraj Klocok, ktorý bol hospodárom klubu dobrých 20 rokov. „Nie ja som ten pravý. To by vám o tom mohli viac porozprávať štatista, kronikár, fanúšik telom i dušou, Ondrej Alman, alebo Paľo Bachna či niekedy veľký „súper“ futbalu nášho mesta, Stano Sobota“ - zareagoval sympatický dôchodca, keď sme ho oslovili. Predseda futbalového oddielu, počerný, mladý inžinier Ing. Roman Kapitáň načúval i tomu, keď sme sa zhovárali s Petrom Pongrácom, vodičom autobusu. Počul i slová primátora mesta Ing. Branislava Trégera. Odzneli niekoľko dní pred rozhodujúcim zápasom futbalistov Liptovského Hrádku o historický postup do III. ligy.

hráme so súpermi z čela tabuľky. Ako funkcionára mesta i futbalu ma na jednej strane teší, že nemáme v klube dlhy, ale zaväzuje zlý stav šatní, sociálnych zariadení. Krásna scenéria nášho ihriska si zasluhuje aj etiku prostredia, okrem sústavného zdokonaľovania futbalovej hry vo všetkých kolektívoch, prípravkou počínajúc a „A“ mužstvom končiac. Náš futbal potrebuje aj zveľaďovanie prostredia, v ktorom sa hráči a diváci nachádzajú. Chcem využiť aj časopis Svet športu a poďakovať všetkým, ktorí sa zaslúžili na futbalovom progrese. Počínajúc hráčmi, pokračujúc trénermi, funkcionármi, podnikateľskou sférou, ale i divákmi, pre ktorých sa futbal v Liptovskom Hrádku hrá. Verím, že v poslednom zápase IV. ligy so Stráňavami naše mužstvo nezaváha a historicky sa opäť v slovenskej futbalovej hierarchii posunie o stupienok vyššie.“ Prianie futbalového fanúšika Liptovského Hrádku sa stalo skutočnosťou. Kolektív na

snímke, ktorý vybojoval účasť v III. lige si neviedol ako nováčik najhoršie. V 15 majstrovských stretnutiach 7 krát zvíťazili a 8 krát prehrali. Najviac ich môže mrzieť vysoká prehra na domácej tráve s Martinom (1:5),ale aj tá 0:1 s Námestovom. V jarnej odvete budú vo väčšine zápasov hosťovať na ihriskách mužstiev, ktoré sú v tabuľke pod nimi. Pravda, aj v tejto súťaži platí, že nie vždy je domáce prostredie výhodou. Najväčšou je však výborná futbalová pripravenosť tak po hernej ako i psychickej stránke. A toto iste v Liptovskom Hrádku dobre vedia. Čas na prípravu nie je dlhý, lebo futbalová jar sa priblížila. Podaktorí skúsení futbaloví generáli zvyknú s ostražitosťou v hlase zdôrazňovať: „Futbalisti spravidla uspejú, keď si uvedomia, že ich neúspechy sú prípravou na ich víťazstvá. Ale súčasťou tej prípravy je aj odstránenie chýb, po ktorých a pre ktoré sa tie prehry zrodili. Úspech aj vo futbale je úžasnou drinou. Na každom stupni. Hráčskom, trénerskom a funkcionárskom. Len fanúšik má právo stále sa tešiť, vyžadovať kvalitu.“ Koncoročná bilancia však bude aj v Liptovskom Hrádku až po neľahkej jarnej odvete.

L

27

NA NÁVŠTEVE

„Mnohí fanúšikovia futbalu vedia dobre, že prvé oficiálne futbalové stretnutie na terajšom území Slovenska odohrali v Prešove.

Zohrali ho dva budapeštianske kluby - Óbudai Tornaegylet a Budapesti Tornaclub. Exhibičný zápas sa uskutočnil na vojenskom cvičisku Kamenec. Zorganizoval ho František Pethe, zakladateľ prešovskej telovýchovy a profesor telocviku na gymnáziu. Hneď v deň zápasu, 25. mája 1898, vznikol v Prešove prvý futbalový klub na Slovensku pod vtedajším názvom ETVE. Neskôr pribudli aj ďalšie kluby. Ak listujeme bohatou predvojnovou futbalovou históriou Slovenska, jej bohaté stránky napísali v rokoch 1931-1945 aj futbalisti Slávie Prešov“.

Kde je ochota, múdrosť a vôľa, tam je aj cesta AUTOR: PETER HRONČEK I FOTO: ARCHÍV REDAKCIE, WIKIPEDIA.ORG

Takou historickou futbalovou faktografiou vie srdce nie jedného priaznivca futbalu potešiť ten, kto sa v histórii futbalu vyzná, kto sa ňou zaoberá. Je chvályhodné, že na súčasnom slovenskom futbalovom vidieku existujú futbalové kluby, v ktorých aj dnes počujete vetu: „Poznávanie našej klubovej futbalovej histórie je zdravím nášho ľudského futbalového ducha!“ Keď som v ostatnú minuloročnú futbalovú nedeľu vstupoval do priestranstiev útulného a krásami slovenských hôr zdobeného futbalového stánku FK Slovana Folkmár, už pri vyberaní vstupného ma vrelým slovom: „Vitajte na našom štadióne, cíťte sa tu dobre, prajeme vám krásny športový zážitok!“, privítala ekonómka klubu Ľubka Vargová. Tradičnú pokladníčku, pani Martu Kandrikovú, žiaľ, choroba prinútila ležať na nemocničnom lôžku. Tak ako pani Ľubka, sotva by aj pani Marta čo len tušili, že dobrý chýr o futbalovom dianí vo Veľkom Folkmári,

Pohľad na futbalový kolektív Veľkého Folkmára, tentoraz bez viacerých funkcionárov, ktorí sa na jeho rozvoji podieľali.

28

dnes dedinke s ani nie 1000 obyvateľmi, šírili medzi futbalovou novinárskou pospolitosťou aj také veličiny svetového futbalu, akými nesporne boli a zostali, žiaľ, dnes sú už nebohí, Ján Popluhár, najlepší futbalista minulého storočia na území Slovenska, alebo nenahraditeľná postava populárneho prešovského Tatrana,československý reprezentant, Ladislav Pavlovič. Ďalší veľký hráč československého futbalu, môj spolužiak z vysokej školy – Igor Novák mi raz povedal: „Predstav si, ten Vojto Christov rozhodoval futbalový zápas domáceho Slovana Folkmár proti futbalovému výberu, v ktorom hrali popri Lacovi Pavlovičovi, Jankovi Kozákovi a mojej maličkosti aj bývalí členovia vlády SR, jej podpredseda Dr. Jozef Kalman, ministri Ing. Ján

Mráz, JUDr. Jozef Liščák a Ing. Alexander Rezeš či podpredseda parlamentu Ján Ľupták, s tou istou píšťaľkou, s ktorou pískal finále ME Francúzsko – Španielsko. Všetci, ktorých som menoval i nemenoval sme hrali v dresoch Združenia robotníkov Slovenska“.

Vtedy, keď mi to hovoril, sa písal rok 1995. Roky ubiehali rýchlo, v 1998 pre zmenu zorganizoval vtedajší minister stavebníctva SR Ing. Ján Mráz turnajový súboj futbalových kolektívov rodísk štyroch ministrov – obce Častkovce, kde sa narodil vtedajší minister hospodárstva SR Ing. Milan Cagala, CSc, Zvolenskej Slatiny, rodiska Ing. Jána Jasovského, vtedajšieho ministra dopravy, pôšt a telekomunikácií SR, obce Podbieľ, kde sa narodil a žije niekdajší futbalista Slovana

Bratislava, neskôr minister obrany SR Ing. Ján Sitek a Veľkého Folkmára, rodiska na ktoré nedá dopustiť Ing. Ján Mráz.

Všetci zúčastnení na týchto turnajových futbalových stretnutiach ( samotní futbalisti, rozhodcovia, diváci, ale i páni ministri so svojimi manželkami – pozn. autora) aj s odstupom rokov potvrdia, že futbalová krása v akejkoľvek podobe, domnievam sa, krása vôbec, je nevyčerpateľný prameň radosti pre toho, kto ho vie odkryť.

Prečo to spomínam v súvislosti s futbalovou históriou?

Cestou do ,skutočne vkusne upraveného, futbalového stánku FK Slovan Folkmár sa dostanete lávkou cez bystrinu Suchého jarku, prameň ktorého nie je historicky popísaný v žiadnej kronike. Tak isto, ako nie je zaznamenané, či sa po futbale v ňom čo len raz vykúpal, resp. bol divákmi Folkmára vykúpaný aspoň jeden futbalový rozhodca! „My v našom Folkmári sme mali vždy a máme aj teraz veľmi slušné, vyspelé futbalové publikum.“ Tak zareagoval na tribúne FK Slovana Folkmár, v nedeľu 26.októbra 2014, na moju poznámku práve Ing. Ján Mráz. Jeden z tých, ktorý mierou vrchovatou sa aj ekonomicky zapísal do historických análov klubu, keď nebol ešte ministrom.

Mal pravdu. V spomenutú nedeľu prehrávali domáci hráči Slovana Veľký Folkmár s Mladosťou Kalša 0:2 a diváci na tribúne uznanlivo oceňovali nasadenie a herné kvality hostí. Keď v úvode II. polčasu domáci znížili a o niekoľko minút vyrovnali, tretím gólom dali za pravdu tým svojim priaznivcom, ktorí víťazstvo šiesteho mužstva nad tretím v tabuľkovom poradí, predpovedali. Toto bol a zostane iba malý íver z bohatej histórie futbalu vo Folkári.

Tú históriu začali písať organizovane v roku 1937 kedy V. Folkár prehral vo svojom prvom oficiálnom priateľskom stretnutí s neďalekými Margecanmi 2: 4. Odvtedy veľa vody pretieklo Suchým jarkom a z lúky ktorá sa rozprestierala medzi ním a prudkým svahom oproti, v časti zvanej Hamrik, vyrástla krásna hracia futbalová plocha, ktorú vyskúšali 15. októbra 2004 pri príležitosti osláv 55. výročia založenia klubu aj vtedajší reprezentanti Slovenskej republiky, hráči do 20 rokov. Na trénerskom poste s niekdajším hráčom neďalekého Tatrana Prešov, bývalým československým reprezentantom – Jozefom Bubenkom.

Pôsobenie v najnižšej IV. triede, potom postup do triedy tretej, úspešná hra v okresnej lige, neskôr v lige piatej a naostatok súboje v lige IV. s názvom Juh –

Futbalová, športová nečinnosť oslabuje telo, aktívna práca, podpora futbalu a športu vlastným chcením, presvedčením - telo a dušu posilňujú, prvá urýchľuje starnutie, druhá predlžuje mladosť.

Košický kraj, to je chronológia v histórii obce obohatená a nespočetné množstvo mien a priezvisk hráčov Veľ kého Folkmára z domácej hráčskej liahne i okolitých obcí. Predsa sa len medzi nimi vyníma pôsobenie úspešných ligistov v drese FK Slovana Folkmár, futbalového brankára Mareka Rodáka či hráčov v poli Ivana Kozáka a Miroslava Soviča. Práve v zápase Folkmár – Kalša M. Sovič pripomenul mnohým svoje loptové „kopacie“ prednosti a futbalový rozum i keď na druhej strane rôčky poznačili jeho „špilmacherskú“ rýchlosť s loptou v pohybe.

Ak sme už pri menách, patrí sa spomínať na tých, ktorí s futbalom vo V. Folkmári začínali – Václava Mráza, Jozefa Gregu, Jána Kleina, Jána Gregu, Imricha Fabriciho, Vladimíra Gregu, Michala Pavúka, Jakuba Petrova i ich mladších nasledovníkov, z ktorých strelecky vynikal Štefan Kandrík. „Bol to môj strýko“, povedal mi kronikár klubu, futbalovou históriou i súčasnosťou opantaný pracovník Okresnej správy ciest v Gelnici, Ivan Kandrík. Vďaka nemu obsahuje knižka o histórii obce Veľký Folkmár i mnohé ďalšie fakty a medzníky, mená a priezviská, skrátka všetko podstatné čo históriu futbalu vo Folkmáre robilo a robí zaujímavou. „Futbalová mladosť každého aj vo Veľkom Folkmári, či už pod názvom TJ Sokol Veľký Folkmár (vznik v roku 1949) neskôr ŠK Slovan Veľký Folkmár, alebo od roku 1996 FK Slovan Veľký Folkmár nebola ani nezostala obdobím futbalového života, ale stavom duše.“

Toto mi prezradil vo voľnej debate na tribúne sediaci Ing. Ján Mráz, od roku 2002, členkou základňou zvolený do funkcie predsedu FK Slovan Veľký Folkmár.

Práve odvtedy po dnes, keď je predsedom Imrich Papcun, písali a píšu azda najradostnejšie riadky svojej futbalovej histórie. Okrem seniorov aj v kategórii žiakov a dorastencov. Vraví sa, že len ten aj v dedinských podmienkach futbalovej pravde žije, kto snahe a práci zasvätí celý svoj futbalový život. Počas, v tomto článku už spomínaného majstrovského futbalového zápasu seniorov, som hodnú chvíľu sledoval hráčov, načúval slovám divákov a všímal si polčasové a pozápasové nálady a vyjadrenia funkcionárov.

Ing. Ján Mráz mi hneď po ukončení stretnutia podal ruku so slovami: „Chlapci píšu dejiny, povedia ti, čo ťa bude zaujímať.“ Mňa na ňom samotnom i jeho bratoch Vojtechovi a Štefanovi zaujalo dôstojné, nefalšované etické správanie a vystupovanie (bodaj by nie, keď Ing. Štefan Mráz je známy v širokej slovenskej dedine ako priekopník slovenského dobra, ochoty a príznačného ľudského výrazu prostredníctvom folklóru – pozn. autora) keď všetci traja bratia, ktorých jedna mater spolu s ďalšími súrodencami mala, akoby svojim vkladom futbalu, histórii športu v týchto slovenských končinách, ale aj celému, nielen futbalovému svetu, chceli dať pamätnú vetu: Futbalová, športová nečinnosť oslabuje telo, aktívna práca, podpora futbalu a športu vlastným chcením, presvedčením - telo a dušu posilňujú, prvá urýchľuje starnutie, druhá predlžuje mladosť. Vlastne aj preto som sa rozhodol pre napísanie tohto článku. Stačí dobre vniknúť do podstaty historických premien futbalu vo Veľkom Folkmári, zoznámiť sa s ich podstatnými míľnikmi, aby si človek znova raz mohol uvedomiť, že tam kde je ochota, múdrosť a vôľa, tam je cesta. L

29

KNIHA

Keď králi z Košíc AUTOR: JOZEF MAZÁR

dlhé roky kraľovali.

Verní tradíciám, alebo dotykom lásky? Hľadajme!

Otočme list. Zoznámme sa so svedectvom času, s hľadaním svetla pravdy. Priblížme živé slová pamäti o košickom vodnom póle. Slova krásneho, šťastného, ale aj zármutku, možno i s úzadím tragédie. Snažme sa zo svojich poznatkov a skúsenosti iných načrieť čo len na kúsoček, štipku vzácnej histórie športu, ktorý urobil z Košíc počas vyše sto rokov mekku československého vodného póla. Preto je tá štipka histórie tak vzácna. Aj preto je potrebné vnímať tento pokus o prvú ucelenú knižnú prvotinu o histórii vodného póla Košíc nie ako pohľad, ale ako zodpovednosť. KAC Košice, Makabi Košice, ŠKŽ Sparta Košice s jej klubovými premenami názvu, Lokomotíva Košice, Jednota Košice, Červená hviezda Košice, Slávia UVL Košice, ŠKP Košice, ČH Hornets Košice, Akademik TU Košice, Modrí Draci Košice – to sú všetko kluby z bohato popísanej mapy vodného póla Košíc, z ktorých sa hlavne Červená hviezda Košice dokázala presadiť zásluhou najvýznamnejšej klubovej súťaže starého kontinentu- Pohára európskych majstrov - medzi najlepšími v Európe.

Nie je žiadnym tajomstvom, že spomienky na roky dávno minulé sa zauzľujú pri menách najúspešnejších hráčov družstva, ktoré bojovalo v takzvanej zemskej súťaži t.j v období pred II. svetovou vojnou.

Neményiovci, Balasa, Klein, Reuter sa najčastejšie objavovali v zažltnutom archíve nestora košických vodnopólistov Františka Samuelisa, ktorým listoval pred vyše tridsiatimi rokmi, bývalý redaktor časopisu Život, Ladislav Konečný.

Keď spomínaní vodné pólo v Košiciach hrali, písali sa dvadsiate roky minulého storočia. Na svete už nie je dnes ani legendárny „starček“ - vybetónovaný bazén, v ktorom sa rodili veľké úspechy košického vodného póla. V Košiciach ho vybetónovali v roku 1937 . Ak sme už pri bazénoch, musíme sa pridržiavať zachovalých a dostupných archívnych materiálov. Bazén pri kadetke nebol v Košiciach postavený súčasne s kadetkou, ale neskôr. ( viď. Na obrázku priložený Maroičičov plán mesta, vytvorený v rokoch 1857 - 1858 – kadetka, stavaná v rokoch1854-1856 tam je, bazén nie je).

Obdobne je to aj na Rehbockovej rytine z r. 1856. Existujú aj ďalšie obrázky kadetky bez bazéna. Na mape mesta z r. 1906 už bazén pri kadetke je zakreslený. Na ďalšom obrázku je drevená plaváreň na Mlynskom náhone. Existovala od r. 1847 a neskôr v r. 1853 bola prestavaná a píše sa, že existovala ešte aj v r. 1900. Nachádzala sa približne v mieste bývalého “labutieho jazierka” - viď. mapu z r. 1906 a katastrálnu mapu z roku 1912.

30

Z podnetu grófa Theodora Csákyho bola v roku 1845 v Košiciach založená Gymnastická škola. Vyučovala aj dospelých, a to hlavne šerm a plávanie. Získala neveľké objekty v priestore rozbúraného ravelína na ľavom brehu náhonu poniže krytého mosta. V roku 1847 dala do prevádzky drevenú plaváreň. Stála na pilotoch tesne nad hladinou na celú šírku toku. Vnútorný priestor slúžil na výučbu plávania, kde chodili plávať aj dámy. V roku 1853 objekt prestavali. Po roku 1900 ho prevzal remenár Juraj Reiter, ktorého veľký plán, vybudovanie moderného kúpaliska zmarila I. svetová vojna.

V osemdesiatych rokoch minulého storočia prežívali rozkvet Gajdové kúpele.

Vtedy tam vystavali kúpeľnú budovu, “vaňové” kabíny, reštauračné zariadenie, pribudol tanečný parket. Aj keď tu počas prvej svetovej vojny nastal istý úpadok, už krátko po vzniku Československej republiky bolo toto miesto opäť zveľadené.

“V dvadsiatych rokoch Gajdove kúpele navštevovali českí úradníci a dôstojníci, ale aj slovenská inteligencia,” uvádza JUDr. Ján Gašpar, riaditeľ Krajskej štátnej knižnice v Košiciach a milovník dejín turistiky. “V roku 1923 kúpele s pomocou armády zreštaurovala košická odbočka Zväzu československého dôstojníctva a na počesť generála Rudolfa Gajdu, veliteľa tunajšej divízie, miestne kúpele premenovali na Gajdove. Tunajšiu minerálnu vodu nazývajú miestni odvtedy „gajdovka“. Rudolfa Gajdu však ešte v dvadsiatych rokoch vylúčili z armády.

V roku 1925 odišiel do Prahy, angažoval

sa pravicovo, založil viacero českých fašistických organizácií. Za kolaboráciu s okupantmi počas protektorátu Čechy a Morava ho po skončení druhej svetovej vojny odsúdili na doživotie a koncom štyridsiatych rokov zomrel vo väzení.

Kúpeľom však názov zostal” – vysvetľuje a objasňuje JUDr. Ján Gašpar.

“V období prvej republiky,” uvádza ďalej Ján Gašpar “na miestach neskoršieho kynologického cvičiska vybudovali plavecký bazén, Aničke pribudlo pomerne často navštevované futbalové ihrisko. V roku 1924 bola v lokalite Anička cieľová čiara košického maratónu. Ďalšie ročníky maratónskeho behu zvykli v Gajdových kúpeľoch už aj štartovať.”

Od tridsiatych rokov tu však už žiadna stavbu nepribudla; oblasť začala pomaly chátrať.

Začiatkom tridsiatych rokov minulého storočia mali Košice tri kúpaliská, i keď oveľa menej obyvateľov než dnes. Boli provinčným mestečkom, v ktorom najzapálenejšie osobnosti pre vodné pólo vedeli, že o prvom majstrovi v histórii československého vodného póla rozhodol v roku 1919 dvojdňový turnaj v Prahe.

Vyhrala ho populárna pražská SK Slávia.

Do dnešného dňa však získali najviac seniorských titulov majstra svojej krajiny Košice, hlavne zásluhou klubu Červená hviezda Košice. Tých titulov je celkom 36, v období samostatnej Slovenskej republiky , teda od roku 1993 sa o ich zisk 6 krát zaslúžili hráči ČH Hornets Košice a naostatok v minuloročnej sezóne vodní pólisti klubu Modrí Draci Košice. Ostatných 29 titulov, ešte za éry bývalého Československa, vybojovali pre Košice práve vodní pólisti Červenej hviezdy Košice.

Začiatkom tridsiatych rokov minulého storočia mali Košice tri kúpaliská, i keď oveľa menej obyvateľov než dnes.

31

32

Niet kolektívneho športu s mužstvom, ktoré by dokázalo ani nie za 30 rokov svojej existencie získať taký úctyhodný počet titulov. Mužstva, ktorého predchodcov treba hľadať v Košiciach pod inými názvami v období pred a hlavne po II. svetovej vojne. Samozrejme, s kvalitným diváckym zázemím.

Už v 1947 roku sledovalo exhibičný zápas kolektívu Plavci ŠKŽ Sparta Košice proti Trnave 500 divákov a Košice v ňom zvíťazili 5:0 (2 :0) Tri góly Košíc dal Sokáč a dva pridal Kukoreli. Tak je to zdokumentované v novinách Šport , ktoré vyšli 10. júla 1947. Len tak mimochodom, v plaveckých disciplínach si na 200 m prsia vybojoval prvenstvo Bartolomej Ščavnický. Človek, s menom ktorého sa najviac spája žriedlo rozvoja vodného póla po II. svetovej vojne v Košiciach. Keď o týždeň nastúpili v Košiciach proti sebe vo vodnom póle Plavci ŠKŽ Košice proti stredoškolákom Košice a Plavci ŠKŽ vyhrali 5:4, za stredoškolákov dal 3 góly práve Bartolomej Ščavnický, jeden pridal J. Božík.

V tom čase viedlo chýrnu maďarskú ligu vodného póla družstvo Vasasu Budapešť. Práve tento kolektív s viacerými internacionálmi vo svojich radoch zavítal v dňoch 19. a 20. júla 1947 do Košíc, kde odohral proti ŠKŽ Sparta Košice dva medzinárodné zápasy. V prvom zápase zvíťazili Maďari 14 :0 a v druhom 21:1(6:0).

Košice hrali v zostave: I. Božík – Samuelis, Mayer – Rauchnitz – Friedman, Téglaši, Kukoreli. Gól Košíc dal za stavu 10:0 Friedman z prihrávky Kukoreliho.

O zápase priniesli stručný komentár noviny Demokrat. V ďalšom zápase zvíťazilo v Košiciach Brno 3:1 dňa 28. júla 1947, keď góly Brna dali Jaška 2 a Brychta, za Košice skóroval Sokáč. O deň neskôr vyhralo Brno 6:0 a vtedajší Demokrat napísal o zápase, že ho sledovalo len 300 divákov! Dňa 3. augusta nastúpili pólisti ŠKŽ Sparta Košice v Sabinove proti Prešovu, aby v tamojšom bazéne zvíťazili nad svojim súperom hladko 5:0.

Pozoruhodnosťou zostáva, že agilní funkcionári plávania a vodného póla, medzi ktorých už v tom čase patrili aj František Samuelis a Ernest Téglassyi, aj prostredníctvom novín silno volali po vybudovaní krytej plavárne v Košiciach . Ak sme už pri funkcionároch, úžasne silnou osobnosťou vďaka osobnej angažovanosti bola pani Lacknerová, ktorá obhospodarovala nielen stolík časomeračov, ale

Prostredníctvom slova úprimného, spomienkového sa pokúšame rôznorodo na viacerých stránkach oživiť spomienky vodného póla Košíc s dôrazom na Červenú hviezdu.

celkový chod zápasu v tej oblasti, kde bola funkcionárska prítomnosť nezastupiteľná.

Vodní pólisti ŠKŽ Sparta Košice vyhrali v roku 1947 nad Makabi Košice 7:1 a 7:2, nad ŠKŽ Trnava 4:2 a 5:2, nad Sláviou Prešov 8:2 nad ŠAC B. Štiavnica 9:0, nad ŠAC B. Štiavnica a ŠK Piešťany komb. 3:2 a nad košickými stredoškolákmi 4:2.

Okrem Vasasu Budapešť a Brna prehrali s ŠK Piešťany a Šac B. Štiavnica komb. 2:8 a ŠAC B. Štiavnica 0:1. Mužstvo reprezentovali: Božík, Samuelis, Mayer, Sokáč, Friedmann, Kula, Kukorelli, Téglassyi a Ščavnický.

Jednou podčiarknutou vetou je potrebné dopísať, že tak ako pred II. svetovou vojnou i po nej bolo vodné pólo súčasťou plaveckých súťaží. Zápas vodného póla sa hral vždy na záver plaveckých súťaží.

Všetci špičkoví funkcionári Košíc rokov predvojnových i povojnových sa do vodného póla narodili z plávania. František Samuelis, Bartolomej Ščavnický, Tibor Kočík, Šlarko, Rudolf Štoffan, Ivan Dráb, Tirpák ( mimochodom, ako prvý z plavcov Košíc zaplával 100 metrov crawl pod jednu minútu – pozn. autora) i Ernest Téglassyi ( angažoval sa hlavne ako rozhodca vodného póla)sú toho dôkazom. Ale aj Ján Lackner. Všetci v rokoch tesne povojnových.

Táto knižka je však o histórii vodného póla Košíc, preto poďme stručne rok po roku, aby sme oddelili jednotlivé obdobia vodnopólového vývinu Košíc. Obdobia predvojnového, ďalšieho tesne po II. svetovej vojne až po postup do najvyššej československej vodnopólovej súťaže.

K hodnovernosti takého tvrdenia veľmi napovedajú dobové fotografie, za éry ČH Košice s uvádzaním presných mien a priezvisk.

Prostredníctvom slova úprimného, spomienkového sa pokúšame rôznorodo na viacerých stránkach oživiť spomienky vodného póla Košíc s dôrazom na Červenú hviezdu. S jej top vodnými pólistami

a trénermi Bartolomejom Ščavnickým, Rudolfom Štoffanom, Ladislavom Bottlikom, Jurajom Reinovským. Z funkcionárskej oblasti musíme spomínať Františka Samuelisa, Juraja Németha, Ota Saba či Viliama Illéša, z podporného tímu ďalších dobrovoľných funkcionárov Štefanka, Lacka či Kočíka a mohli by sme i ďalších. Všetci tvorili veľkú rodinu ČH Košice. Ide o návraty netradičné, publicistické. Ich súčasťou je v závere knižky nezastupiteľná štatistika. Špecifikujme teraz ako dôkaz hľadania pravdy napríklad obdobie do zisku prvého titulu ČH, potom ďalších do roku 1975 a po ňom až po úžasnú zmenu, pokračovateľa a nástupníka. Tým bol Športový klub polície Košice so svojim prezidentom Viliamom Illéšom. Ak hovoríme o nástupníckej organizácii, máme na mysli organizačné zmeny, nie zisk titulov majstra krajiny, alebo takých skvelých výsledkov, aké získala v domácich, československých bazénoch i na medzinárodnom poli - ČH Košice.

Patrí sa hneď na úvod pri takom radostnom konštatovaní pripomenúť napríklad remízu 2:2 s chýrnym talianskym kolektívom Canottieri Neapol práve v roku, kedy získal v PEM túto cennú trofej (1977).Pristavme sa aj pri víťazstve 6:5 v zápase s dvojnásobným víťazom PEM OSC Budapešť (1984) a v tom istom roku nad rovnako úspešným Pro Recco Janov 5:4. Na štíte ČH Košice zostala i slávna CN Barcelona (14:13), víťaz PEM i Superpohára, ďalej držiteľ trofeje z rok 1980 Jug Dubrovník dokonca v jeho bazéne (10:9) a tak by sme mohli pokračovať.

Už v úvode je nie náhodou naznačená dlhodobá, nezastupiteľná spolupráca s hráčmi trénermi, funkcionármi z Maďarska a jeho vodného póla, ktoré patrí vo svete k absolútnej špičky.

L

(z napísanej a pre vydanie pripravovanej knihy: Košice, mekka vodného póla)

33

FOTOPANORÁMA

Mnohí fanúšikovia vodného póla v Košiciach dobre vedia, že dejiny vodného póla metropoly slovenského Východu sa tradujú od medzinárodného stretnutia Košíc s maďarským Miškolcom. Aj o tom sa v dvojjazyčnej slovensko-anglickej knihe „ Košice – mekka vodného póla“ píše. Táto panoramatická snímka z ostatného medzištátneho zápasu Európskej ligy Slovensko – Maďarsko (12:13), na ktorej vidíme nášho reprezentačného brankára Michala Gogolu, je len dôkazom, že vodné pólo v sebe skrýva veľa krásy a neobjaveného. Skúsený, tridsaťštyri ročný brankár, účastník viacerých významných svetových vodnopólových podujatí, by o tom mohol hovoriť veľmi veľa.

34

FOTO: MAREK ÄŒECHO

35

ŠPORT SLOVENSKÝCH ŠKÔL

S deťmi, ich rodičmi, pedagógmi i ministerskými úradníkmi AUTOR: REDAKCIA I FOTO: ARCHÍV ZŠ JILEMNICKÉHO 2

„V mnohých celoslovensky zameraných koncepčných materiáloch sa konštatuje výrazne negatívna situácia v oblasti pohybových aktivít detí a mládeže. Uvedené konštatovanie sa opiera o zhodu odborníkov zo zdravotníctva a športového hnutia."

Našim redakčným cieľom bola Základná škola na Jilemnického ulici 2 v Žiari nad Hronom, ktorá sa stala víťazom celoslovenskej súťaže škôl do 300 žiakov v oblasti športových aktivít za rok 2014.

Jej riaditeľovi PaedDr. Mariánovi Majzlíkovi sme v úvode stretnutia okrem iného povedali aj toto: „V mnohých celoslovensky zameraných koncepčných materiáloch sa konštatuje výrazne negatívna situácia v oblasti pohybových aktivít detí a mládeže. Uvedené konštatovanie sa opiera o zhodu odborníkov zo zdravotníctva a športového hnutia.

Za hlavné problémy v pohybovej aktivite na základných a stredných školách považuje Koncepcia rozvoja pohybových aktivít detí a mládeže nedostatočný počet hodín telesnej výchovy, nedostatočne pripravených učiteľov na vyučovanie zážitkovej telesnej výchovy, absenciu prieskumov záujmov detí, nedostatočný záujem Štátnej školskej inšpekcie o kvalitu

36

Viete čo povedali telocvikár, bývalý minister školstva, dnes predseda NR SR a najlepšia žiačka školy?

Aj to sa dozviete, ak si prečítate článok o ZŠ Jilemnického 2 Žiar nad Hronom, ktorý uverejníme v nasledujúcom čisle.

vyučovania telesnej výchovy, nedostatočné docenenie významu predmetu telesná výchova, slabú prezentáciu pohybových aktivít detí a mládeže a osvetu dobrých príkladov z praxe, slabú spoluprácu s rodinou v realizácii pohybových aktivít a rekreačného športu v mimovyučovacom čase.“ Pán riaditeľ, vy ste zároveň predsedom Slovenskej asociácie športu na školách.

Ako vnímate daný problém osobne? „Tak ako ste ho uviedli. Ja sa vrátim ku Koncepcii rozvoja pohybových aktivít detí a mládeže. Ona zároveň navrhuje riešenia, ktoré sú vlastne akýmsi opakom súčasného stavu, ako napríklad návrh na zvýšenie počtu hodín telesnej výchovy a pod. Riešenia takto vyznievajú veľmi simplexne, nereflektujú na potrebu globálneho pohľadu a globálnych riešení vzniknutých problémov. Koncepcia štátnej politiky v oblasti športu – Slovenský šport 2020 stanovuje ciele a opatrenia komplexnejšie a to v oblastiach telesnej a športovej výchovy na základných a stredných školách, voľnočasových športových aktivít detí a mládeže, športových súťaží detí materských škôl a žiakov základných škôl a stredných škôl, športovej činnosti študentov vysokých škôl. Pomenované problémy majú vždy priamy alebo nepriamy súvis so školou a s aktivitami, ktoré sa v školách realizujú.

Školu považujeme za elementárny prvok pri tvorbe bazálnych návykov na poli zdravia a zdravého životného štýlu. Škola ako inštitúcia má možnosti a predpoklady kooperovať so športovými subjektmi, vytvárať vlastné športové subjekty, participovať na činnosti iných subjektov a iné možnosti, ale môže byť aj pasívna, nezapájať sa do žiadnych aktivít. Jej jedinou povinnosťou v súvislosti so športom je implementovať povinný obsah plnenia časti štátneho vzdelávacieho programu do školského vzdelávacieho programu. Medzi pohybové aktivity, ktoré sú realizované v základných školách a ktoré môžeme vnímať v spomenutom kontexte, patria napríklad školské športové súťaže.

Tvoria súčasť výchovno - vzdelávacieho procesu, majú kompenzačnú, motivačnú funkciu, pomáhajú vytvárať trvalý vzťah k pohybu, zdravému životnému štýlu.

V Slovenskej republike je vyhlasovateľom Ministerstvo školstva, vedy, výskumu a športu a spoluvyhlasovateľom Slovenská asociácia športu na školách. Zapojenosť škôl do školských športových súťaží je, teda, pre školy dobrovoľnou aktivitou, to znamená, že školy sa tak isto ako do iných športových aktivít môžu, ale aj nemusia zapájať. Potreba aktivizácie škôl v oblasti zapojenia do pohybových činností sa ukazuje ako problém, ktorý si vyžaduje návrh systémového riešenia.

Veľký talent slovenskej atletiky Muha junior, má vysoké ciele v športe i živote

Na úrovni školy predpokladá združenia a pod. do organizačnej jednotky, v ktorej by navzájom kooperovali. V našom príspevku sa pokúsime nájsť odpoveď na otázku čo by malo tvoriť a ako vytvoriť efektívny, systémový, kooperujúci mechanizmus riadenia športových aktivít v základnej škole a to tak, aby mal náväznosť na existujúci vertikálny model riadenia školských športových súťaží.“ To je dôvod našej redakčnej návštevy.

Netajím, redakcia časopisu Svet športu vníma roky napríklad efektivitu participujúcich subjektov pri organizovaní pohybových aktivít, ale ich efektivita nie je od každého subjektu, či jednotlivca v ňom, rovnaká. Niekde je minimálna, alebo málo

Spoločná snímka pedagogického kolektívu školy s dvojnásobnou olympíjskou víťazkou a ministrom školstva

kvalitná. Inde sú tomto smere vynikajúci. V práci na uvedenom úseku vysoko kvalitní. Výborná je napríklad v Gymnáziu P. Horova v Michalovciach, nás výsledky zainteresovaných presviedčajú o tomto stave, máme overené informácie že aj vo vašej ZŠ je množstvo pozitív, spomenúť by sa dali desiatky, ba stovky ďalších škôl. Čo tak spolu s vašimi podnetmi navštevovať školy a konkrétne písať o ich prednostiach pozitívnych výsledkoch a konfrontovať všetko verejne, otvorene čo obsahujú teoretické traktáty trebárs ministerských úradníkov či tých, ktorí o tom teoretizujú, ale skutočný život s deťmi je im z pohľadu praxe na míle vzdialený? „Nech sa páči, my v našej škole sme na

takú publicistiku pripravení, dokonca osobne som presvedčený, že to môže problému veľmi pomôcť.“ Ďakujem a už v marcovom čísle prinesieme toto, o čom sa tu zhovárame a niektoré školy aj navštívime. Tú vašu si dnes za vašej podpory a vášho súhlasu skúsime zmapovať tak, aby sme o nej písali komplexnejšie v tohoročnom marcovom čísle časopisu Svet športu. Dôvod je jednoduchý, aby sa čitateľ presvedčil, že tento náš redakčný zámer sa nezrodil tu, lebo vaša škola zvíťazila v súťaži za minulý rok. Ako prvú sme v škole navštívili, samozrejme, L televíziu školy.

Žiaci školy

sami sebe, ale i svojmu mestu Súčasťou ZŠ Jilemnického 2 v Žiari nad Hronom je aj Televízia TV4. Pracujú v nej mladí redaktori, strihači a kameramani. Spája ich chuť tvoriť a podieľať sa na vzniku niečoho čo má perspektívu. Krúžky mimoškolskej činnosti Masmediálna komunikácia a krúžok Práca s televíznou technikou im na to dali ideálnu príležitosť. Žiaci prinášajú spravodajstvo aj zo športových podujatí ako napríklad: Majstrovstvá Slovenska v cezpoľnom behu, futbalové zápasy domáceho klubu FK Pohronie, či úspechy miestnych cyklistov a v neposlednom rade žiakov školy. Pre šport si vyhradili aj vlastnú reláciu Time out v ich novom štúdiu.

Viac na www.tvpozrito.sk.

AUTOR: DANA KOŠTOVÁ I FOTO: ARCHÍV ZŠ

37

ŠPORT SLOVENSKÝCH ŠKÔL

AUTOR: JOZEF MAZÁR I FOTOGRAFIA: ARCHÍV ZŠ

História školských čias nie je fantázia, tobôž nie kronika!

Moja láska k škole, jej pedagógom, je jedno z tých utrpení, ktoré nemôžem, nechcem a ani nebudem skrývať. Napríklad láska k tej Základnej škole, ktorú som navštevoval v Rakovci nad Ondavou v rokoch 1961 – 1965. Stačí o nej povedať jedno slovko, jeden nepatrný návrat do jej areálu, hoci zmeneného, vynoveného, skrášleného, ba dokonca i mlčanie k tomu, aby sa tá láska k tej mojej škole prejavila v plnom rozsahu. Keďže ma do školy, zvanej život, zapísali rodičia ešte v 1950 roku, mal som už dosť času zistiť že každý deň som mal príležitosť niečomu sa naučiť. Aj vďaka tomu, že sa mi pedagógovia Anton Hurčík, Juraj Lešo, Michal Micanko, Etela Timková, Mária Krížová, Tibor Šimonič, Štefan Bumbera a ďalší snažili vštepovať tie najzákladnejšie vedomosti pre ďalšie žitie, nielen ľudskú existenciu.

Moji spolužiaci a spolužiačky z triedy - Juraj Soták, Ján Jusko, Matúš Marčák, Ján Zolovčík, Andrej Jurovčák, Helena Mihalčová, Anna Štefková, Anton Kovaľ, Michal Mati, ale i ďalší dokázali a dokazujú v škole života, že vyučovanie v takom type školy sa nám buď páčilo a páči, alebo ho môžeme považovať za zbytočné a hlúpe.

V základnej škole taký postoj v žiadnom prípade nemôže byť správny. Viem čo píšem ak spomeniem svojho učiteľa chémie Juraja Leša. Koľko krát, každé ráno za nami bežal s palicou na veľkom kruhu v parku školy. Ranná rozcvička mala svoje opodstatnenie.

Znova mi to potvrdil neskôr život. Nie preto, že som sa stal majstrom okresu Michalovce v cezpoľnom behu, ani nie preto, že som sa dostal na vojenčinu do Dukly Banská Bystrica. Ten pedagóg nám ponúkol základy seba prekonávania, vlastnej sebadisciplíny, vlastného chcenia byť zdravým. Píšem to s plnou vážnosťou. Aj preto, lebo som až neskôr pochopil, že nám spolu s ďalšími, hlavne učiteľmi telesnej výchovy – Michalom Micankom, Štefanom Bumberom, Tiborom Šimoničom či Ladislavom Bidovským denne ponúkali šport ako prostriedok k duševnému zdraviu. Na konkrétnych prípadoch nám ukazovali cesty lásky k pohybu, športovej histórii, dedovizni slávnych športovcov. Tam sa rodili vlásočnice úspechov reprezentantov ZŠ Rakovec nad Ondavou na okresných, krajských, celoslovenských ba i československých športových kolbištiach a v zahraničí.

Pamätám sa, keď nebohý, odo mňa o 3 roky starší

38

Vďaka udržiavanému historickému parku sú aj dnes deti ZŠ Rakovec nad Ondavou v prípade potreby v najväčšej telocvični sveta, v prírode.

Ján Bakajsa, ako ôsmak skočil do výšky nožničkami 165 cm.

Motivácia pre nás mladších to bola ako hrom. Alebo na tvrdé strely z deviatky na školskom hádzanárskom ihrisku z rúk Jána Mikitoviča či Eda Eštóka...

Vôbec ma neprekvapilo, že obaja hrali neskôr hádzanú za Michalovce. Pamätám sa ako sme medzi seba brávali hrať futbal či hokej v dresoch školy mladších chlapcov Štefana Bakajsu a Antona Titka. Neprekvapilo, že obaja to dotiahli s futbalom do republikových súťaží. Ba brankár Čeklovský až do československej futbalovej reprezentácie a ligového dresu Tatrana Prešov! Štefan Bumbera bol pedagógom – mágom, ktorý podobne ako Michal Micanko, vedel pre šport skutočne žiakov zapáliť, motivovať. Vedel ich učiť ich láske k nemu. Už som naznačil, že človek bez lásky môže byť neskôr, v škole života bohatý,

populárny i slávny , ale nemôže mať zdravú dušu, preto že nič nevie o skutočných hodnotách.

Prečo toto všetko píšem? Lebo ma pre tieto riadky motivovala terajšia riaditeľka ZŠ v Rakovci nad Ondavou rozhovorom, keď som na sklonku školského roku 2013/2014 svoju slávnu, nenahraditeľnú základnú školu, po dlhých rokoch navštívil.

K môjmu veľkému prekvapeniu, pani riaditeľka sa živo zaujímala o históriu školy, jej bývalých úspešných frekventantov. Íverovite som spomenul Jána Hubaľa, Jána Zolovčíka, športovcov telom i dušou Jožka Zolovčíka, Mikuláša Cinu, Janka Cinu či Matúša Marčáka, aby som k ich menám dodal: školu navštevovali v čase, keď mierou úspešnosti nebol zisk do vlastného vrecka a mierou kvality života nebolo množstvo nič neprinášajúcej nespoločenskej zábavy.

L

Detský beh

AUTOR: MGR. LÍVIA KALANINOVÁ

Ivana Pšenka Mesto Michalovce, Atletický klub Michalovce a Dom Matice slovenskej Michalovce boli organizátormi nielen XXII. ročníka behu O Štít mesta Michalovce, ale aj Detského behu Ivana Pšenka. Ako spoluorganizátori preteku boli Mestské kultúrne stredisko a Gymnázium P. Horova Michalovce.

V 18 vekových kategóriách štartovalo celkove 269 bežcov zo základných, stredných škôl ako i z bežeckých oddielov Košického a Prešovského kraja, ale i zo zahraničia. V kategórii dospelých sa zúčastnilo rekordných 87 bežcov. V hlavnej kategórii mužov si prvenstvo odniesol Eduard HAPAK z JM Demolex Bardejov, ktorý 10 km dlhú trať zabehol za 0:33:43 minút, pred Andriym Ivanovom z Malyy teamu a Michalom Lamim z Geoma Myslava. Medzi ženami(zúčastnilo sa 16 žien) si najúspešnejšie počínala Zuzana Stanovčáková z Vranova n/T., ktorá túto trať zabehla za 0:41:14 minút, pred Katarínou Labašovou z Geoma Myslava a Líviou Krajňákovou z Obalservisu Košice.

Najstarším účastníkom behu bol 71 ročný Gerard Parilák z Tri - clubu Michalovce, ktorý zabehol trať za 0:54:53 minút.

Ocenenia prvým trom pretekárom v mládežníckych kategóriách odovzdala pani Pšenková, manželka Ivana Pšenka na ktorého počesť boli pomenované žiacke kategórie – Detský beh Ivana Pšenka.

V kategóriách dospelých ocenenia prvý trom umiestneným odovzdával MUDr. Benjamín Bančej, viceprimátor mesta Michalovce a riaditeľ pretekov.

L

I

FOTO: GABRIEL SZABO

Umiestnenia prvých troch pretekárov v jednotlivých kategóriách detí: najmladšie žiačky

1. Petronela Makšimová 2. Diana Terpáková 3. Hana Paľovčíková

ZŠ, J. Švermu 6 Michalovce Hermanovce n/Topľou ZŠ, J. A. Komenského 1 Michalovce

najmladší žiaci

1. Tomáš Kuľha 2. Juraj Ševeček 3. Adam Bujdoš

ZŠ, Okružná 17 Michalovce ZŠ, Okružná 17 Michalovce ZŠ, J. Švermu 6 Michalovce

mladšie žiačky

1. Maxim Renáta Gaľová 2. Natália Reváková 3. Daniela Marcinčáková

ZŠ, J. Švermu 6 Michalovce ZŠ, J. A. Komenského 1 Michalovce ZŠ, Okružná 17 Michalovce

mladší žiaci

1. Kristián Škodi 2. Slavomír NguyenTien 3. Tomáš Bak

ZŠ, Okružná 17 Michalovce ZŠ, Krymská 5 Michalovce ZŠ, Okružná 17 Michalovce

staršie žiačky

1. Mária Chomaničová 2. Terézia Bodnárová 3. Vanessa TranVanová

Snina ZŠ, Okružná 17 Michalovce ZŠ, Krymská 5 Michalovce

starší žiaci

1. Simon Rigász 2. Samuel Lukáč 3. Radoslav Girman

ZŠ, J. A. Komenského 1 Michalovce ZŠ, J. A. Komenského 1 Michalovce Trebišov

dorastenky

1. Anna Ujjobbáďová 2. Veronika Poľáková

SZŠ Michalovce Gymnázium Vranov n/Topľou

dorastenci

1. Denis Popaďák 2. Matej Metil 3. Jakub Macko

SOŠT Michalovce 1. AK Humenné Michalovce

juniorky

1. Kristína Dragulová

SZŠ Michalovce

juniori

1. Lukáš Šalata 2. Jakub Juroš 3. Michal Demko

Gymnázium, Ľ. Štúra Michalovce SZŠ Michalovce Gymnázium Trebišov

muži kat. A

1. Eduard Hapák 2. Andriy Ivanov 3. Michal Lami

JM Demolex Bardejov Malyy team – Ukrajina Geoma Myslava

0:33:43 0:33:52 0:34:24

muži kat. B

1. Michal Ivančo 2. Milan Ondričko 3. Jaroslav Tomeček

ŠK Banské Generali Vranov Tulčík

0:35:22 0:37:20 0:38:34

muži kat. C

1. Peter Janovič 2. Ladislav Vyšnický 3. Jaroslav Pavlov

BK Šaca BK Steel Košice AC Michalovce

0:39:52 0:40:03 0:42:59

muži kat. D

1. Karol Labaš 2. Ladislav Rada 3. Zoltán Papp

Geoma Myslava MBO Strážske MBK Veľké Kapušany

0:41:11 0:42:21 0:44:15

ženy kat. E

1. Zuzana Stanovčáková 2. Katarína Labašová 3. Lívia Krajňáková

Vranov nad Topľou Geoma Myslava Obalservis Košice

0:41:14 0:41:39 0:42:21

ženy kat. F

1. Erika Ondrijová 2. Alžbeta Tiszová 3. Anna Poľáková

Prešov Tube City IMS Košice Vranov n/Topľou

0:43:45 0:48:36 0:54:14

39

ŠPORT SLOVENSKÝCH ŠKÔL

AUTOR: JÚLIUS VESELÝ I FOTO: ARCHÍV REDAKCIE

Jedlo zaháňa hlad, učenie hlúposť,

šport lenivosť Čo vy na také príslovie, ktoré je súčasťou tohto článku?

Alena Trtolová, študentka Oktávy Gymnázia Andreja Sládkoviča v Krupine a jej spolužiačka Paulína Miškovová z Dolných Mladoníc, mi ho svojim úprimným, neformálnym rozprávaním vlastne vytvorili.

„Chceli sme sa zapojiť do SOČ – ky (rozumej stredoškolskej odbornej činnosti - pozn. autora), rozmýšľali sme. Tom čase sme bežali Hontiansky cross sa to volalo. Stali sme sa bežkyňami, pretekárkami. Dobrovoľne.

Vedeli sme, že na „šočku“ si musíme niečo pripraviť, aby sme to mohli odprezentovať pred porotou. Prečo by sme niečo také neurobili Krupine, keď tu dosť ľudí behá, len tak pre radosť?!... Kládli sme si po behu otázky. Vedeli sme to obe. Ja som z Krupiny,

40

Paulína z neďalekých Dolnýh Mladoníc. No tak sme sa do toho pustili. Vybrali sme si problematiku voľného času.“ – predsa sa len ako prvá viac rozhovorila Alenka. Paulína sa milo usmievala, lebo asi netušila, že mi rozprávajú o tom, čo aj ja sám som pred rokmi skúsil. „Bežali ste v Hontianskych Nemciach prvý raz, alebo behávate pravidelne?“, položil som zámerne ďalšiu otázku, lebo z oboch mladých, o pár mesiacov, maturantiek, aktivita, nebojácnosť, úžasné chcenie doslova sršali. „My máme super telocvikárku.

Venuje sa nám nielen na hodinách telesnej výchovy, ale s nami trávi aj dosť voľného času.“ – zareagovala Alenka. „Motivuje len vás, lebo máte radi šport, alebo motivuje väčšinu študentov?“ Usmiali sa. Obe, aby sťa na povel vyriekli: „motivuje väčšinu, drvivú väčšinu. Ostatní telocvikári sú iní. Skôr využívajú na hodinách telesnej výchovy napríklad volejbal, skupinové športy, nevenujú sa osobitne športovým koníčkom jednotlivo. Sme radi, že nás vyučuje pani profesorka Kvasová. Ona má rada atletiku rovnako, ako ostatné pohybové aktivity. Viete, sú aj na iných školách telocvikári, ktorí nedokážu prístupom, svojimi postojmi motivovať tak ako ona. Ale v našej škole je málo lenivých študentov.

Mnohí sa venujú športu“ – podarilo sa mi z nich vypáčiť toto ich poznanie, na ktoré reagovali výpoveďami striedavo.

Tým mi už svojimi vstupnými

dialógmi nepriamo našepkali, že najlepším spôsobom, ako predpovedať svoju budúcnosť, dajme tomu v tomto prípade pohybovú, na čerstvom vzduchu je, vytvoriť si ju. Obe vytvorili Fun fun, po slovensky - Beh pre radosť.

A v mojej duši úctu k hodnotám pani profesorky, ktorú som nikdy nevidel, ani o nej nepočul. Spomínané študentky mi už vstupnými dialógmi výrazne zmenili náladu ešte k lepšiemu, lebo už rozhovorom s riaditeľom školy som do seba, svojho vnútra, vstrebával mnohé užitočné veci o úspechoch študentov tejto školy z oblasti volejbalu či stolného tenisu.

Obdivoval som, ako tie dve študentky, sympatické, milé devy slovenského vidieka dokážu pozitívne priamočiaro myslieť, ako za pomerne krátky čas dokázali zvýšiť produktivitu toho čo sa rozhodli dosiahnuť. Išli za pani profesorkou Ivetkou Slobodovou, priblížil jej svoj zámer a začali konkrétne pracovať na príprave samotného behu. „Čo ste urobili potom, ako ste napríklad ten beh popularizovali na verejnosti?“ „No, urobili sme množstvo plagátov, vyvesili sme ich všade, kde nám ich vyvesiť povolili, teda v samotnej Krupine i po okolitých dedinách, reklamu sme mali v regionálnych novinách a našej Krupinskej televízii, mali sme ešte bilbord.

Toto všetko ste robili samotné dve? Viac menej, väčšinu aktivít áno, ale pomocníkom, napríklad cenami bola škola, samotný pán riaditeľ. Pomohol aj Mestský úrad v Krupine, kde sme vybavovali povolenia, aby sa to mohlo uskutočniť.

Keďže štart a cieľ bol pred Mestským úradom Krupina, oidíme, čo prinesie 12.

Septembra ďalší ročník. Aktívndtiaľ sme dostali elektrinu a ďalšiu pomoc, pán primátor a jeho ľudia k nám boli veľmi ústretoví. Všetci boli zlatí“ – dozvedám sa a rád zapisujem. „Úzko sme spolupracovali s políciou, lebo trať viedla aj cez mestské komunikácie, tí nám tiež vyšli v ústrety.“ V prvom ročníku sa na štart v štyroch

kategóriách postavilo 57 pretekárov v troch kategóriách – muži, ženy a juniori a v druhom 98 bežcov v štyroch kategóriách – 5 km trať bežali juniorky, ženy a juniori a 10 km trať muži.

V prvom ročníku sa nám nepodarilo pre štyri kategórie zohnať dostatočné množstvo cien a tak sme urobili podujatie s troma kategóriami. Toho roku budú organizovať ročník tretí, jeho štart stanovili na 12. september. Časopis Svet športu im sľúbil štyri ceny pre víťazov v každej kategórii a okrem toho komentovanie celého podujatia zdarma. Už v prvom ročníku im pomohol odchovanec krupinskej športovej liahne, bývalý reprezentant športovej chôdzi , dnes jeden z riadiacich pracovníkov Dukly Banská Bystrica, olympionik Miloš Bátovský ktorý presvedčil pretekárov Dukly aby sa podujatia zúčastnili.

Svetu športu pozitívne zhodnotil celý ten športový bežecký deň v Krupine, podčiarkol vzornú organizáciu II. ročníka podujatia, talentovaný Patrik Spevák, ktorý skončil v kategórii mužov na 2 mieste. „Všetky 3 prvé miesta patrili pretekárom z Dukly Boli tu bežci aj zo Sliača, Banskej Štiavnice a iných oblastí“ – skonštatovala Alena skromne, ale funkčne. Funkčne, kvalitne spracovali aj „šočku“ lebo postúpili s prácou do celoslovenského kola. „Cenu sme síce nezískali, ale teší nás, že sme pripravili podujatie pre ktoré platí: Do Krupiny začali chodiť behať ľudia pre radosť. Tí, ktorí chcú vyhrávať, behávajú na tartane 100, 200 a viac metrové trate. Súťažia na OH, MS, ME či republikových súťažiach. U nás v Krupine na 5 km trati a trati o dĺžke 10 km chcú bežci zažiť skutočnú radosť z behu. Najstarším tu bol 76 ročný Juraj Cengel z Banskej Štiavnice.“ Uvidíme, čo prinesie III. ročník Behu pre radosť v Krupine. Niekde som počul, že človek sa môže práve behom pre zdravie, ale behom pravidelným zmeniť až tak, ako keby sa druhý raz narodil. Dostatočný dôvod k tomu, aby na III. ročníku Behu pre radosť bol aj Svet športu. Jeho mnohí aktéri to počutie iste obohatia vlastnou skúsenosťou, alebo prinajmenšom hodne okomentujú.

A tak sa o Krupine, tamojšom Gymnáziu A. Sládkoviča, nebude pozitívne hovoriť len z dôvodu krásnych stolnotenisových či volejbalových výsledkov Krupiny v celoslovenských súťažiach, ale aj z dôvodu propagácie zdravia a behu pre radosť.

L

O škole, kde sa roky

rodí láska k športu Keď sme v redakcii časopisu uvažovali nad rubrikou „Naše školy včera a dnes“ v podtitulku bola skrytá myšlienka, pozitívnymi príkladmi nachádzať, navštevovať hlavne tie, kde sa desaťročia rodila a stále rodí láska k športu, kde táto láska prekvitá do životného cieľa, ale i ako prostriedku celého života.

Možno si mnohých pedagógov, hlavne podaktorých riaditeľov škôl pohneváme konštatovaním, že srdcom takých škôl musí byť, vždy bol, je a bude taký človek – pedagóg, ktorý za prvú a najväčšiu lásku k športu považuje prírodu prostredníctvom rodiny. Príroda nepotrebuje, aby jej niekto pomáhal slovom a písmom, ale vlastnými silami umožňuje prostredníctvom múdrych rodín športovať deťom.

Uhlisko, časť Banskej Bystrici bolo a je dobré, že zostalo vštepovať nežnou náklonnosťou do srdiečok mnohých otcov a mamičiek šport. Mená a priezviská Jaroslav Barochovský, Karol Ondrejička, Oto Sýkora, Igor Talpaš, Peter Slanina, Vladimír Svitek, Zdeno Krajč, Vlasto Plavucha, Roman Sýkora, Ján Šimčík, Michal Longauer, Matej Češík, Marek Biro, Tomáš Sýkora, Lukáš Bambúch, Lukáš Handlovský, Matúš Kostúr, Mário Lunter, Vladimír Országh, Michal Handzuš, Richard Zedník, Ivan Majeský, Tomáš Surový, Peter Budaj či ďalší by vám o tom mohli prostredníctvom svojej hokejovej činnosti dokumentovať i to, že svornosťou aj malé veci rastú, nesvornosť zaviní rozpad i tých najväčších. Hokejovú a ľudskú úrodu začali vysievať tieto známe hokejové osobnosti športových hokejových triedach, ktoré sa na území niekdajšieho Československa zrodili práve v Banskej Bystrici. Dr. Jaroslav Starší, CSc, v rámci svojej dizertačnej práce prišiel roku 1966 s nápadom vytvoriť v Banskej Bystrici športové hokejové triedy. Podal svoj návrh na výbor TJ Iskra Smrečina Banská Bystrica. Podstata návrhu spočívala tom, že sa malo každoročne vyberať z prihlásených 8 – 9 ročných chlapcov tzv. hokejovej prípravky, na základe motorických testov, 55 – 65 pohybovo nadaných a prospechovo vyhovujúcich žiakov. Z nich po ročnej príprave malo postúpiť do 6.športoej hokejovej triedy 25 – 30 chlapov. Po veľkých vybavovačkách na príslušných miestach bolo úsilie funkcionárov Iskry Smrečina Banská Bystrica odmenené. V školskom roku 1967 – 1968 na základnej deväťročnej škole Uhlisko, nachádzajúcej sa v blízkosti Zimného štadióna v Banskej Bystrici, prvá oficiálna hokejová trieda v Československu. Riaditeľom školy bol vtedy Ladislav Javorčík a jeho zástupcami Juraj Fonos a Miroslava Leštáková. Školu otvorili v roku 1964 a už o necelé desaťročie, presnejšie v roku 1973 založili športové triedy klasického lyžovania. To už predtým riaditeľ školy L. Javorčík podpísal patronátnu zmluvu s TJ Dukla Banská Bystric a zodpovedným trénerom lyžovania sa stal Dalibor Cisár st. Učiteľkou telesnej výchovy bola Anna Staršia a trénerom skokanov na lyžiach Vladimír Čunderlík, neskôr J. Tlučák. Základná škola, o ktorej je reč, mala do dnešného dňa od

AUTOR: PETER HRONČEK

svojho vzniku celkom šesť riaditeľov. Jedným z nich bol aj Mgr. Stanislav Kútik., ktorého som raz, vtedy ako vedúci marketingu AŠC Dukla Banská Bystrica, navštívil. Okrem iného sme sa rozprávali aj o gymnastike, športe, ktorý k svojej kalitnej príprave potrebujú lyžiari, futbalisti, hokejisti i ďalší športovci. Keď sa k nám toho roku do redakcie dostala správa, že 9. športová hokejová trieda odohrá vo februári toho roku benefičný zápas proti učiteľom a bývalým žiakom školy, ktorí hrali NHL, ale aj ich trénerom, vybrali sme sa za terajším riaditeľom PaedDr. Petrom Zlevským. Ten kormidluje školu od 2009 roku, teda rok potom, čo v areály školy slávnostne aj pričinením Michala Handzuša, jedného z dlhoročných stálic hokejovej NHL, slávnostne otvorili Arénu Barani a škola získala v celoslovenskej súťaži za svoje aktivity 1. miesto. Práve v roku 2009 otvorili atletický a športový areál a celoštátnych aktivitách základných škôl znova prehovorili do poradia na prvých miestach. Tentoraz obsadili bronzovú priečku.

Dosť dôvodov na to aby sme sa s pánom riaditeľom dohodli na systematickej spolupráci a logo školy mohli uvádzať medzi našimi partnermi.

V záplave povinností nám stihol deň pred benefičným hokejovým zápasom, teda 11. februára 2015 prezradiť ich zostavu, ktorá vrátane posíl vyzerala takto: Jaroslav Majzel – Ján Nosko (primátor mesta), Peter Zlevský (riaditeľ školy) Jakub Gajdošík (viceprimátor mesta – Karol OzorákJarosla Debnárik – Rihard Zedník, Michal Handzuš, Marek Škamla – Ján Šimčík, Stanislav Kútik – Miroslav Viazanica, Michsal Longauer, Peter Jablonský – Andrej Kvasna, Pavel Longauer . Dohovorili sme sa že aj vzhľadom na uzávierku februárového dvojčísla prinesieme informácie o tejto škole z pera toho ktorý ju nazval: Moja škola! Nechajte sa všetkým v posledný marcový týždeň prekvapiť.

L

41

TICHÁ SPOMIENKA

Nedožitá šesťdesiatka JUDr. Bohdana Benedika Spomíname. Životná dráma pre poučenie.

Keď som na jeseň po prvoligovom futbalovom zápase Tatran Prešov – Dunajská Streda opúšťal štadión najstaršieho futbalového klubu Československa , prešovského Tatrana, prišiel so mnou až k autu, aby ma vyprevadil na cestu do kúpeľného mestečka Dudince, kde mám bydlisko vyše 14 rokov. Bol som vnútorne smutný, rozladený, nesvoj. Pri dverách auta mi okrem iného povedal: „Nemôžem ťa opustiť, nechať odísť smutného. Vieš prečo? Lebo už by som nikdy nebol hoden tešiť sa s tebou, trebárs na futbalovom turnaji „O pohár Jozefa Vengloša“, z radosti detí, ktorú spontánne na tomto podujatí prejavujú.“ AUTOR: J. MAZZOLA I FOTO: ARCHÍV REDAKCIE, MAREK ČECHO

Potom, presne dňa 16. októbra 2005, mi zazvonil telefón. Jeho starší brat Peter, mimochodom vo vyspelom futbalovo svete uznávaný tréner futbalovej mlade mi oznámil: „Dnes ráno zomrel Bohdan“. Pripravovali sme v kúpeľoch Dudince ďalšiu medzinárodnú konferenciu na tému: „Drogy a rasizmus zabíjajú, šport spája!“ Vtedy ešte s časopisom Na hrane.

V rokovacej miestnosti liečebného domu Smaragd , spomínaných kúpeľov Dudince a.s., bola na jeho fotografii v rohu natiahnutá čierna páska.

Významné osobnosti rokovania, medzi ktorými nechýbal ani celým svetom uznávaný trénerský a metodický expert FIFA a UEFA, doc. PhDr. Jozef Vengloš, ktorého v rokoch 1995-2013 zvolili za prezidenta AEFCA (Aliancie európskych futbalových trénerov), pričom sa pre pokročilý vek a úžasné skúsenosti a výsledky svojej práce stal neskôr jej čestným prezidentom, na úvod už tradične vecnej, hodnotnej konferencie počuli aj toto: Každú chvíľu život píše, žiaľ – aj veľa nových, smutných kníh.

Rýchla smrť odhalí skrýše ľudí dobrých, statočných. Za živa sa nie často stáva. Život má veľmi rýchly spád, pomocnú

42

ruku nepodáva človek človeku – ktorému hrozí smrťou pád. Skrýše života sú často schody do neznáma, život sám je jeden veľký kvíz. Tie futbalové, do ktorých neraz vstupovala dráma , ťa zavedú k pokore a dobru aj bez vstupných víz.

Priznávam po rokoch, tieto riadky , ale i ďalšie sa mi vtedy prenáramne ťažko písali, ešte ťažšie pred vyše 100 účastníkmi konferencie čítali. „V živote človeka sú chvíle, pokračoval som cez smútok srdca, o ktorých vieme, že prídu a predsa nás mnohých, hlavne tých najbližších – ich príchod bolestne prekvapí. Bolestne sa celej futbalovej rodiny Slovenska, ale i mnohých v Českej republike dotkla v závere minulého roka smutná a nečakaná správa o náhlom úmrtí prezidenta Východoslovenského futbalového zväzu a vice-

prezidenta SFZ JUDr. Bohdana Benedika. Človeka, ktorý nepoznal pracovnú únavu, nedbal na čas, bol ochotný nielen vo futbalovom hnutí pomáhať tým, ktorí pomoc potrebovali. Svojou vysoko erudovanou prácou a hlavne človečinou, ktorá nám mnohým tak často chýba – sa pričinil o presadzovanie tých najprogresívnejších predsavzatí nielen v rámci regiónu, v ktorom žil, ale aj Slovenska, bývalého Československa, ba vo funkcii medzinárodného futbalového rozhodcu a neskôr i delegáta UEFA tiež podstatnej časti Európy. Je dobré a chvályhodné, že Košičania – jeho rodáci, najbližší spolupracovníci, rozhodli z turnaja žiakov, ktorý v Košiciach pred rokom (rozumej v roku 2004 – pozn. autora) JUDr. Bohdan Benedik otváral, operatívne i keď so smútkom v srdciach, urobiť Memoriál JUDr. Bohdana Benedika.

Memoriál, to nie sú len spomienky. Vtedajší 14.január 2006 v košickej športovej hale to potvrdil. To sú ívery konkrétnej futbalovej práce zosnulého, lebo on sám práve v deťoch videl najväčšiu perspektívu akcieschopnosť i vzostup futbalu vo východoslovenskom regióne. Život mi dovolil ten pamätný 1. ročník Memoriálu Bohdana Benedika moderovať Prítomných vyše 300 divákov, rodičov, pedagógov, trénerov a špičkových futbalových rozhodcov, futbalových funkcionárov, ale aj politikov žiacke futbalové výkony Tatrana Prešov, MFK Stropkov, Zemplína Michalovce, MFK Košice, MFK Rožňava, ale aj Benecolu Košice výkonmi presvedčili, že JUDr. Bohdan Benedik rozmýšľal a konal nadčasovo.“

Každú chvíľu život píše, žiaľ – aj veľa nových, smutných kníh. Rýchla smrť odhalí skrýše ľudí dobrých, statočných.

Za živa sa nie často stáva. Život má veľmi rýchly spád, pomocnú ruku nepodáva človek človeku – ktorému hrozí smrťou pád. Skrýše života sú často schody do neznáma, život sám je jeden veľký kvíz. Tie futbalové, do ktorých neraz vstupovala dráma , ťa zavedú k pokore a dobru aj bez vstupných víz.

O viacerých chlapcoch, ktorí na tomto memoriáli hrali, dnes vo futbalovej rodine počúvame pozitíva. Tréner chlapcov zo Stropkova Rudolf Andrejco (žiaľ, už tiež nie je medzi nami – pozn.autora) prostredníctvom mikrofónu v hale okrem iného povedal: „Ak nás rýchle opustí človek v pokročilom dôchodkovom veku, príbuzných to bolí. V tomto prípade nás opustil futbalový odborník v plnom pracovnom zanietení, funkcionár, dobrý človek, preto to bolí nielen jeho najbližších, mám na mysli jeho blízku rodinu, ale bolí to veľmi aj nás všetkých, rodinu futbalovú. Zažil som, žiaľ, podobnú bolesť, keď rady talentovaných futbalistov Stropkova opustil Štefan Bandžúch, keď bývalého úspešného futbalistu, reprezentanta, trénera Alberta Rusnáka z našich radov vyrvala zákerná choroba. Doktor Benedik však od nás odišiel doslova z večera na ráno, preto je tá bolesť taká veľká.“ Samotný memoriál trval 10 hodín. Precíznou organizáciou, výkonmi chlapcov i diváckou kulisou dostal pečať dôstojnej spomienky a úcty zosnulému. Veď napríklad jeden z najlepších svetových futbalových rozhodcov tohto obdobia Mgr. Ľuboš Micheľ, napriek tomu, že mal sám v tom čase v blízkej rodine smutnú udalosť, prišiel a rozhodoval celkom 5 žiackych stretnutí. So všetkou dôstojnosťou, vážnosťou, precíznosťou, ale i výchovnými prvkami. Medzi početnými rozhodcami v publiku nechýbali ani tí, ktorí so zosnulým rozhodovali tie najprestížnejšie zápasy organizované UEFA – Ing. Vojtech Christov a Štefan Czeto. Prítomná bola manžel-

ka zosnulého, pani Ľubka, vedľa ktorej sedela na tribúne pani Princová, vdova po zosnulom funkcionárskom i rozhodcovskom predchodcovi JUDr. Bohdana Benedika – Gejzovi Princovi.

Keď župan Košického vyššieho územného celku JUDr. Zdenko Trebula memoriál otváral, nezabudol okrem iného zdôrazniť prínos zosnulého pre znovu vzkriesenie extraligového futbalu v Košiciach i celom východoslovenskom regióne. K prítomným hovoril konkrétne, neformálne. Tak ako to v praxi robieval najmladší z troch futbalových mušketierov rodiny Benedikovcov – zosnulý Bohdan.

Preto nás ani neprekvapovalo, že tak jeho najstarší brat, mimochodom bývalý prvoligový brankár, doktor medecíny Roman (toho roku sa dožil 70 – tych narodenín, blahoželáme, ale i prostredný, už spomínaný Mgr. Peter Benedik, – mali v očiach tak počas otváracieho ceremoniálu ako i v jeho závere slzy. Aj vtedy, keď vtedajší sekretár Českomoravského futbalového zväzu (rozhovor s ním prinesie Svet športu v marcovom tohoročnom čísle – pozn. autora) František Sahula z Prahy odovzdával formou pamätnice futbalu i ďalšej vecnej spomienky symbolickú štafetu synovi Borisovi, ktorý s kapitánskou páskou na rukáve kvalitným výkonom obhajoval farby Benecolu práve na podujatí, o ktorom je reč.

František Sahula mu na slávnostnom vyhlásení okrem iného povedal: „Buď úspešným pokračovateľom futbalových a ľudských kvalít svojho otca, futbalovej dynastie Benedikovcov.“

Vtedajší generálny sekretár SFZ Dušan Tittel prišiel na memoriál z Bratislavy so slovami: „Žiaľ, nečakane odišiel človek, ktorého sme si vážili, ktorého sme mali radi. Istotne ostane v našich spomienkach.

Tento memoriál je jednou z veľmi dôstojných. Som presvedčený, že takým dôstojným zostane aj v ďalších rokoch.“ Veľa by sa dalo o celom podujatí písať. Osobitnú zmienku by si zaslúžili i tie ďalšie ročníky, ktoré organizuje Vsl. futbalový zväz. Dnes však dávame prednosť retrospektíve preto, lebo JUDr. Bohdan Benedik by bol v minulom roku oslávil šesťdesiatku. Život si oslavy nevyberá. Napriek napísanému sa neobzerajme smutne za minulosťou. Minulosť sa už nevráti. Radšej múdro využime prítomnosť. To je správna cesta aj v športe. Z minulosti sa učme, prítomnosťou žime, progresívne hľaďme a konajme užitočne pre budúcnosť. L

43

KRÁSA NEVÍDANÁ

Západné Tatry, skvost prírody!

Za vlastným zdravím a poznaním AUTOR: ING. PETER OČENÁŠ I FOTO: ARCHÍV AUTORA

Slovensko je krajinou, ktorá nie je rozlohou veľká, ale má na malom území nevšedné prírodné krásy. Poznáme aspoň niektoré krásy a divy našej prírody?

Prešiel som takmer všetky pohoria na Slovensku. Na niektorých miestach som bol viac krát a vždy som našiel a objavil niečo nové. Jedným z takých miest sú Západné Tatry.

Podľa môjho názoru je to najkrajšie pohorie na Slovensku s ideálnymi podmienkami pre vysokohorskú turistiku.

Všetky vrcholy tohto pohoria poskytujú nádherné výhľady a v mesiacoch jún a júl môžeme obdivovať nádhernú kvetenu.

Každý rok si spravím v tomto nádhernom pohorí aspoň dve túry. Najkrajšou časťou pohoria je časť skalného hrebeňa

44

pod názvom Roháče, ktorý ďalej nadväzuje na skalný hrebeň Tri kopy a vrchol Baníkova. V mojom príspevku sa však nechcem zaoberať podrobným popisom turistických značkovaných chodníkov.

Tým sa zaoberajú rôzni turistickí sprievodcovia. Chcem poukázať na nevídané krásy tejto časti Západných Tatier. Najlepší prístup je z oravskej strany ,konkrétne z Roháčskej doliny. Túru som začínal od Ťatliakovho plieska /ľudovo nazývané „Čierna mláka“. Je tu aj chata kde máme možnosť občerstvenia. Z tohto miesta si môžeme vybrať dve možnosti na výber túry. Jedna smeruje cez sedlo Zábrať /1 656 m.n.m. /na Rákoň/ 1 879 m.n.m. /a Volovec/ 2 068 m.n.m./. Prekonáme tu výškový rozdiel 708 metrov. Táto časť má hôľny charakter. Z Volovca je nádherný kruhový výhľad, je to jeden z najkrajších výhľadov v Západných Tatrách. Volovec sa vypína nad tromi dolinami: Roháčskou, Jamníckou a Chocholowskou, ktorá je už na poľskom území. Výstup na Volovec od Ťatliakovho plieska trvá cca 2 hodiny. Východne od Volovca dovidieť až na Vysoké Tatry a celý skalnatý hrebeň Západných Tatier. Západne pod týmto vrchom sa nachádza hlboká Roháčska dolina,ktorá v dávnych geologických dobách bola formovaná veľkým ľadovcom. Na juhovýchodnej strane pod vrcholom je Jamnícka dolina s dvomi plesami. Výstup na Ostrý

Roháč /2 088 m.n.m. /začína z Jamníckeho sedla/ 1 962 m.n.m./. Ide o exponovaný výstup, trasa je istená reťazami. Ostrý Roháč je dvojvrcholový bralnatý končiar.

Severná časť vrcholu má strmú žulovú stenu, ktorá zvýrazňuje hlbokú Roháčsku dolinu. Z vrcholu je opäť neopísateľný výhľad na všetky svetové strany. Zaujímavý je pohľad od Jamníckych plies na vrchol Ostrého Roháča, ktorý pripomína mohutnú skalnú vežu. Pohľady z tohto výškového bodu sú veľkolepé. Každý kto sa zahľadí na jednotlivé svetové strany, nájde úchvatné výhľady počnúc na východnej strane s Vysokými Tatrami,na juhu s Liptovskou kotlinou a hrebeňom Nízkych Tatier, na západe až severozápade dominuje pokračujúci skalný hrebeň pohoria. Na severe je to časť Osobitej a ajpoľskej časti tohto pohoria. Tieto pohľady sú balzamom na dušu každého turistu.

Pokračujúc ďalej po exponovanom teréne vystúpime na Plačlivé /2 125 m.n.m./.Výhľady sú podobné ako z Ostrého Roháča doplnené pohľadmi do Žiarskej doliny.

Pri týchto výhľadových výstupoch si človek musí uvedomiť svoju malosť oproti prírode. Tieto výstupy mi vždy dodávajú energiu a riešenie problémov v bežnom živote z nadhľadu. Sú to zážitky, ktoré bezprostredne v mojej mysli pretrvávajú viac dní. Z Plačlivého sa dostaneme do Smutného sedla /1 965 m.n.m./. Sedlo

"Keď chcete niečo spraviť pre svoje zdravie, odporúčam vybrať si turistiku." - tvrdí autor clánku Ing. Peter Očenáš z Banskej Bystrice

predeľuje skalný hrebeň. Je to najvýhodnejší prechod z južnej liptovskej časti pohoria na oravskú časť. Zo sedla môžeme zostúpiť Smutnou dolinou k Ťatliakovmu pliesku. Z časového hľadiska túra trvá cca 6 hodín, zdatnejší turisti to môžu spraviť aj za 5 hodín. Ako som už vyššie spomenul, začiatok túry si môžeme zvoliť od Ťatliakovho plieska aj cez Smutné sedlo s pokračovaním na Tri kopy /2 136m.n.m. /, Hrubú kopu /2 258 m.n.m./ a Baníkov /2 178 m.n.m./. Trasa je tiež v exponovanom skalnom teréne zabezpečovaná reťazami. Prechod cez Tri kopy sa neodporúča, podobne ako výstup na Ostrý Roháč, pre slabších turistov, ktorí majú závraty z výšok. Z tejto trasy je panaromatický rozhľad na všetky svetové strany. Na juh smerom od vrcholu Baníkova vybieha rozvetvená rázsocha Ráztoky /1 948 m.n.m./. Táto oddeľuje Žiarsku dolinu od veľmi hlbokej doliny Parichvost. Tento hĺbkový pohľad je úžasný. V doline v zimnom období padajú veľké lavíny. Severné zrázy Troch kôp a Baníkova vytvárajú mohutný ľadovcový kotol. Z vrcholu vidieť pokračovanie skalného hrebeňa od Baníkovského sedla cez Pachoľu/ 2 167

m.n.m./, Spálenú /2 083 m.n.m. /,Skriniarky a Salatín /2 048 m.n.m./. Severozápadným smerom dominuje Sivý vrch /1 805 m.n.m / a Skorušinské vrchy. Viac na západ vidieť aj Chočské vrchy s majestátnym Chočom. Táto nádhera sa nedá ani poriadne opísať. To musí každý návštevník zažiť sám. Z Baníkova zostúpime do Baníkovského sedla /2 040 m.n.m./. Zo sedla môžeme zostúpiť do Spálenej doliny alebo do doliny Parichvost. Od rázcestia po Hrubou kopou môžeme pokračovať ďalej Spálenou dolinou až k Roháčskemu vodopádu. Divoká voda tu padá takmer z 20 metrovej výšky. Okolie vodopádu je v hustom ihličnatom lese, ktorý vytvára pôsobivú atmosféru. Uvádzaná túra trvá takmer 7 hodín. Od rázcestia pod Hrubou kopou si môžeme vybrať trasu miesto Roháčskeho vodopádu cestu cez štyri Roháčske plesá k Ťatliakovmu jazierku.

Roháčske plesá nemajú svoje mená. Sú označené číslami. Plesá sú umiestnené v ľadovcových kotloch pod strmými skalnými zrázmi. Najvyššie položené jazero má nadmorskú výšku 1 719 metrov. Roháčskymi plesami prechádza náučný chodník s desiatimi zastávkami a tabuľami,ktoré

nás informujú o ľadovcovom vývoji, faune a flore tohto malebného zákutia. Pri prechode časťou spálenej doliny môžeme vidieť kamzíka a počuť piskot svišťa. To všetko zvýrazňuje výnimočnosť tohto územia.

Absolvovanie jednotlivých trás skalného hrebeňa si vyžaduje mať solídnu kondíciu a znalosť zdolávať exponované miesta. Celý hrebeň až po Brestovú sa pre vytrénovaného turistu dá urobiť za cca 12 hodín. Vždy pri veľkých túrach viem, že príroda sa mi za námahu odvďačí. Tie pohľady , zážitky a vnútorná vyrovnanosť je niečo fantastické. Keď na túrach vidím pred sebou čo najvyššie stúpanie, tak z toho mám radosť ako úspešne ho zdolám. Keď chceme niečo spraviť pre svoje zdravie, tak tento druh športovej aktivity je toho príkladom.

L

45

GLOSUJEME, ANALYZUJEME, MOTIVUJEME

Kde sú priatelia,

tam je aj pomoc!

V roku 2002 oslavovali 10. výročie svojho vzniku. Na oslavy pozvali aj zástupcu nášho média, ktorý si v bohatej vrave múdrych spomienok stihol okrem iného poznačiť výrok: “Kde sú priatelia, tam je aj pomoc.“ Sotva vtedy tušil, že po vyše desaťročí dostane príležitosť, spomienky banskobystrického Lions Clubu na stránkach časopisu, ktorý rediguje, oživiť.

AUTOR: LEV STAREW I FOTO: JÁN MIŠKOVIČ

Páni JUDr. Ján Smetana, Ing. Ján Dianiška, Ing. František Lorinc JUDr. Ján Gereg, Mgr. Peter Benedik, MUDr. Milan Urbáni, CSc., MPH mimochodom jeden z hlavných iniciátorov založenia tohto clubu, ale i Ing. Ladisla Šesták, Ing. arch. Marián Šovčík, CSc, , Róbert Strieš, JUDr. Ľubomír Búšik, JUDr. Peter Púchovský , Ing. Bernard Pekár, Ing. Milan Kepeňa, Ing. Martin Repaský, Ing. Peter Zúbek, inžinieri Milan či Slavomír Vigašovci, Ing. Ľubomír Mistrík a ďalší členovia dobre vedeli, že o rok po založení, presne v marci 1993 ich prijali do celosvetového spoločenstva slobodných ľudí, ktorí sú združení od roku 1917 v Lions Clube Internacional.

Mnoho podobných aktivít majú členovia jednotlivých Dištriktov Lions Clubu Internacional. Ale iba jeden na svete, banskobystrický Lions Club Dištrikt 122 má vo svojej histórii a kalendári pomoci zaknihovaných 16 ročníkov aktívnej pomoci futbalovému turnaju „O pohár Jozefa Vengloša,“ veľkej postavy svetového futbalu, nositeľa najvyšších vyznamenaní UEFA a FIFA. Pekná vizitka čo do počtu riadnych členov druhého najväčšieho Lions Club, Dištriktu 122, v Slovenskej republike.

Keď mi v jednej voľnej debate Ing. Marián Šovčík rozprával o hodnotnej besede

Členoia LIONS CLUBU B. Bystrici, jedného z hlavných a dlhoročných sponzorov medzinárodného futbalového turnaja “O pohár Jozefa Vengloša” nikdy nechýbali ani pri odozdávaní hlavnej ceny, Putovného pohára. V tomto prípade to potvrdzuje snímka, na ktorej Putovný pohár získali mladí chlapci Sigmy Olomouc a pri odozdávaní bol aj vtedajší prezident Lions clubu Ing .Štefan Kršák (na snímke prvý zprava).

46

Lions club, deti, humanita, charita, fair play, toto všetko ide k sebe už 21 rokov, na medzinárodnom futbalovom turnaji detí v Banskej Bystrici

členov tohto Lions clubu s majstrom sveta v ľadovom hokeji, dlhoročným reprezentantom a skúseným hokejistom NHL, Michalom Handzušom, nemusel zdôrazňovať ďalšie aktivity športového, či ďalšieho dobrovoľného, humanitárneho i charitatívneho charakteru.

O tých sa v kuloároch nielen účastníkov O pohár Jozefa Vengloša v Banskej Bystrici pozitívne hovorí. Teraz však čítame časopis Svet športu.

Mnohí futbaloví priaznivci a odborníci nielen u nás, na našom prekrásnom Slovensku, nielen čitatelia tohto časopisu vedia, že pán

docent Vengloš, ružomberský rodák (narodil sa 17. februára 1936 – pozn. autora), jeden z najznámejších Slovákov vo futbalovom svete, sa presadil ako hráč (Slovan Bratislava, olympijský výber Československa), ale predovšetkým ako celosvetovo uznávaný tréner.

Pod jeho vedením sa reprezentácia Československa dvakrát kvalifikovala na MS (1982, 1990), pričom v roku 1990 sa dostala do štvrťfinále. Na svojom konte má aj bronzovú medailu z MS 1980 a ako asistent Václava Ježka aj legendárne finálové víťazstvo na ME 1976, v ktorom

Československo porazilo Nemeckú spolkovú republiku po „penaltovom“ rozstrele. Jozef Vengloš doviedol k titulu majstrov Európy aj reprezentáciu Československa do 23 rokov (1972).

So slávnym klubom ŠK Slovan Bratislava získal dva majstrovské tituly (1974, 1975) a jedno víťazstvo v Československom pohári. Po rozdelení Československa sa stal prvým trénerom slovenskej reprezentácie a na reprezentačnej úrovni viedol aj tímy Austrálie, Malajzie a Ománu.

Veľmi bohatá je aj jeho klubová trénerská kariéra (Sporting Lisabon, Fenerbahce Istanbul, Celtic Glasgow a ďalšie). Jozef Vengloš sa v roku 1990 stal historicky prvým hlavným trénerom zo zahraničia v najvyššej ligovej súťaži v Anglicku. V klube Aston Villa.

Už niekoľko desiatok rokov je uznávaným trénerským expertom FIFA a UEFA, v rokoch 1995-2013 bol prezidentom AEFCA (Aliancie európskych futbalových trénerov), pričom bol zvolený za jej čestného prezidenta. Svojou prácou v orgánoch SFZ (mnoho rokov bol členom jeho výkonného výboru) sa zaslúžil o rozvoj futbalu na Slovensku a po zásluhe mu boli udelené najvyššie športové (čestný člen SFZ, čestný člen Slovenského olympijského výboru) i štátne vyznamenania.

Laureátom najvyššieho vyzna-

menania FIFA sa stal docent Vengloš na návrh UEFA. Futbalové dejiny medzinárodného futbalového turnaja, ktorý nesie meno takého velikána, sú v bohatej futbalovej histórii vážnym a pre mnohých futbalu oddaných i váženým svedkom futbalového času, na ktorom v živote po prvý raz konfrontovali na medzinárodnej úrovni svoje futbalové schopnosti napríklad Marek Hamšík, Miroslav Stoch, Michal Ďuriš, Peter Pekarík i mnohí ďalší, ktorých mená nájde pozorný čitateľ nielen v každoročne precízne pripravovanom bulletine k turnaju s dominantným odznakom Lions Club Banská Bystrica, ale aj bohatým foto dokumentačným materiálom, svedectvom to dobrovoľnej práci Jána Miškoviča.

Otec turnaja, jeho už vyše 21 rokov najfundovanejší protagonista a organizátor, Peter Benedik, o tom všetkom hovorí: „Všetká česť pánovi docentovi Venglošovi, že prepožičal pred 21 rokmi svoje meno medzinárodnému turnaju chlapcov do 13 rokov svojho života, ktorý sa hrá v banskobystrickej hale na Štavničkách už 21 rokov. Veľká vďaka mojim kolegom, členom Lions Clubu Bnská Bystrica, že už 16 rokov osobnou účasťou, finančne a vecne podporujú podujatie, kde brúsilo po prvý raz svoje medzinárodné žiacke futbalo-

Na podaktorých exibičných zápasoch turnaja O pohár Jozefa Vengloša sa predstavili aj podaktorí členovia Lions Clubu B. Bystrica. Zakladateľ turnaja Mgr. Peter Benedik (prvý sprava) sa s nimi dal zväčniť aj takto. Druhý zľava je Ing. arch. Marián Šovčík.

Dobrý chýr má letieť ďaleko do sveta.

Vraj, múdri ľudia sú zrodení k nezištnej pomoci...

vé ostrohy množstvo známych futbalových tvárí. Zo Slovenskej republiky, Česka, Poľska, Maďarska či Rakúska. Je nás v Lions Clube okolo tridsať. Viem, že vy v časopise nebudete chcieť všetkých menovať, ale o všetkých platí, že možno najskôr na základe vzájomnej náklonnosti, ale neskôr a až dodnes, chceli a chcú všetci urobiť čosi naviac pre dobro detí, asi mnohí z nich aj dnes hľadajú iných, ktorí tiež niečo chcú pozitívne pre také charitatívno- motivačné predvianočné športové podujatie vykonať.“ Čo k takým funkčným slovám dodať?

Fotografie ako dôkaz isto, ale hlavne ich skutky. Pre členov Lions Clubu od jeho založenia v žiadnej pomoci iba slová nestačili. Pre súčasnosť sú ich skutky úžasne motivačné. Z pohľadu času, ktorý príde, s dôrazom na dôsledok tohto úsilia aj tam, kde ľahostajní nechcú ani dovidieť.

Preto o tom píšeme, preto glosujeme Babicovcov, Cmarkovcov, Surovcových, Ďuriakovcov, Pikulovcov, Hudobovcov, Kršákovcov, Morovcov, Miškovičovcov, Michelíkovcov či ďalších, ktorým sú s krásnym a pre Banskú Bystricu dnes takmer nenahraditeľným športovo – spoločensko - charitatívnym podujatím v predvianočnom čase vlastné prístupy, vlastné aktivity, samozrejmosťou. Dobrý chýr má letieť ďaleko do sveta. Vraj, múdri ľudia sú zrodení k nezištnej pomoci...

L

47

Z PRIPRAVOVANEJ KNIHY

Podpora kráse,

kultúre a ďalšej propagácii hokeja O tom, že hokej je nielen v košických podmienkach úžasným spoločenským fenoménom netreba nikoho presviedčať. Jeho krásu, dramatickosť, dynamiku dnes vychutnávajú milióny divákov v mnohých končinách sveta, stvárňujú umelci, hokejová hra preniká do výtvarného umenia, literatúry, na filmové plátna, skúmajú ju vedci, významné miesto má v prostriedkoch masovej komunikácie a knižných publikáciách.

AUTORI: VLADIMÍR MEZENCEV I FOTO: WWW.SPORTENCY.SK

Ako Košičana ma zvlášť teší, že naše, teda aj moje, hokejové Košice mohli vychutnávať to úžasné hokejové čaro aj počas majstrovstiev sveta v ľadovom hokeji priamo v modernom hokejovom stánku, ktorého oficiálny názov je: Steel aréna - košický štadión Ladislava Trojáka. Košický divák zásluhou hry hokejových virtuózov, ktorí obliekali dres Košíc a zaslúžili sa o bohaté a úspechmi zdobené hokejové dejiny metropoly slovenského Východu, vídaval na vlastné oči, často aj osobne komunikoval s takými hokejovými veličinami svetového hokeja akými nesporne boli Jiří Holeček, Oldřich Machač, Vincent Lukáč, Igor Liba a ďalší. Pravda, mne osobne utkveli a vryli sa hlboko do pamäte aj tí, ktorí začali písať tie bohaté prvoligové hokejové dejiny Košíc začiatkom šesťdesiatych rokov minulého storočia. Mám na mysli predovšetkým Františka Kollátha, Bedřicha Brunclíka, neskôr Jána Faitha, všetko čo meno, to nielen hokejová osobnosť. Burácajúce hokejové štadióny v Československu sa o kvalite ich hry, ale aj ich neskorších nástupcov, často presviedčali. Teší ma, že vďaka ich hokejovej a ľudskej vyspelosti poskytovali divákom jedinečné a nezabudnuteľné chvíle napätia, vzrušenia, hokejovej krásy.

Tak vtedy ako aj dnes, kladie hokej vysoké nároky na pripravenosť nielen v oblasti

48

pohybovej kultúry, technickej vyspelosti, kondície, ale tiež zdravia a mentálnej zrelosti. Kvalitných hokejistov rôznych vekových kategórií, ktorí sa aj so štátnym znakom iných krajín v Košiciach predstavili, možno spomínať na stovky. Jedno meno s rodným listom zo Slovenska, ale pôsobiace veľmi úspešne v kolíske hokeja – Kanade, si dovolím predsa len spomenúť – Stana Mikitu. Pre mňa zostal symbolom nadnárodnej úspešnej hokejovej spolupráce. Pravda, keď som v predchádzajúcich riadkoch uviedol meno Ladislava Trojáka, tiež som mal na zreteli, že z rodných Košíc, tento prvý československý hokejový reprezentant, odišiel do Prahy aj preto, aby mohol cibriť svoj hokejový rukopis vo vtedy vyspelom LTC Praha.

Dejiny našich dnešných nielen hokejových priateľov, susedov za západným brehom Moravy, sú rôznorodo poprepletané s hokejovými dejinami našej malebnej krajiny pod majestátnymi Tatrami. Meno Ladislava Trojáka v nich má svoje opodstatnenie. Nie je v nich však napísané, že začínal v košickej štvrti známej ako Tri Hôrky. V tých časoch tam boli tri skromné domčeky. Dnes tam už nestoja. Je tam nové sídlisko. Pre mňa, ako Košičana, však pri čítaní o rybníkoch pri tehelni, v ktorej pracoval otec Ladislava Trojáka, sa skrýva mnoho inej symboliky. Skromnosti snúbenej s talentom, chcením, detskou radosťou. Na týchto rybníkoch, totiž, Troják začínal s hokejom.

Dnes si mladých hokejistov vychovávajú hokejové veľkokluby prostredníctvom moderných prvkov hokejovej hry, mnohí nepoznajú ani prírodný ľad, v tých vyspelých venujú podstatnú časť tiež systému spoločenskej výchovy. Vedia a rešpektujú, že postaviť sny o náhlej zmene sociálnych a hospodárskych štruktúr sveta na mravnom základe, kde bude mať hokej so všetkou krásou, ktorá k nemu patrí, dominantné postavenie a ešte masovej-

šie meradlo. Jednoducho bez náročnej a zodpovednej práce to nejde. Hokejoví protagonisti Košíc to dávno pochopili, lebo vedeli, že ľudský charakter sa nemôže meniť v duchu fair – play, pokiaľ sa nebudú systémovo meniť takým smerom všetky prvky ľudskej činnosti. Ak spomínam smer, tak len preto, lebo toto o čom píšem sa dotýka nielen hokejovej hry samotnej, ale i všetkého, čo sa vôkol nej deje. Ak nebude zdravý človek, mentálne na výške, nemôže byť zdravý hokejista, zdravé hokejové prostredie, zdravý národ, zdravý svet.

Mladý človek môže len postupne vnikať tak do životnej ako aj hokejovej filozofie.

Aby sa tak stalo, musí získavať kvalifikáciu.

Musí zdokonaľovať už spomínanú hokejovú techniku, brúsiť korčuľovanie, naberať kondíciu, rovnako však musí do vyšších hodnôt dvíhať svoj charakter, pestovať intuíciu a zoznamovať sa so všetkým hlavne prostredníctvom dejinných vývojových udalostí. Rodina, škola, hokejový klub, rovesnícka skupina, ale aj obec, mesto či štát mu v tom môžu byť nápomocní. Nie je to ľahké. Tak, ako sa nemôže dieťa z noci na ráno zmeniť v dospelého, nemôže z večera do rána vyrásť z hokejového začiatočníka majster sveta.

Keď som listoval v rukopise knižky Hokejové míľniky, čoraz viac som nadobúdal dojem, že autorovi v nej nejde len o suché fakty. Celou publicistikou o bohatej a veľmi úspešnej hokejovej histórii Košíc sa ňou šinie myšlienka, že viera zmeniť za noc morálne charaktery, motívy, ciele, zvyky, a to nielen tie hokejové, je naivná. Nie je ťažké sa o tom presvedčiť hlavne pri pozornom čítaní portrétov jednotlivých hokejistov.

Keď som sa autora opýtal, podľa akého kľúča pre napísanie jednotlivých portrétov vyberal hokejové, funkcionárske, divácke či novinárske osobnosti, ktoré o košickom hokeji písali a píšu, lakonicky odpovedal: „Hľadal a nachádzal som v prvom rade takých, ktorí nešpekulovali a mali dosť

odvahy na to, aby sme jeden druhému v dialógoch dokázali povedať o svojej zraniteľnosti. Štatistiky a úspechy sú evidované, vnútro človeka nie. Snažil som sa držať pritom známej pravdy: O hodnote človeka nerozhoduje, čo pozná, ale čo koná.“ Pochopil som aj z toho, že mu išlo napísaním knižky ponúknuť otvorenú komunikáciu všetkým, ktorí milujú hokej, sú hrdí na svoje hokejové pôsobisko, v tomto prípade na Košice, hokej košický a jeho osobnosti. Ale na základe ním povedaného, sa snaží uplatňovať vo svojej publicistike zároveň múdru zdržanlivosť pri premene pomýlených, nevedomých o skutočných hodnotách života a kráse aj jeho rodných Košíc.

Ak mám úprimne túto hodnotnú publikáciu v Európskom hlavnom meste kultúry, Košiciach, vyprevadiť k čitateľovi, patrí sa podčiarknuť, že autor a jeho spolutvorcovia, hlavne samotní hokejisti, funkcionári, či už spomenutí vybraní žurnalisti, nechcú publicistikou apelovať na čitateľa krikľavým, alebo senzácie chtivým spôsobom, naopak, dominuje snaha priblížiť hokejovú krásu, šľachetnosť, ľudskosť, čistotu. Športovú, etickú. Autor v jednom portréte o tom píše takto: „Nechceme vnucovať potravu do neochotných úst tým, ktorí sú spokojní, že existujú v mentálnej apatii a citovej ľahostajnosti k väčšine, ochudobnenej o vnútorný život. Hokejové míľniky, to je príležitosť dostať tú potravu. Snažíme sa, aby ona bola poskytnutá každému. V tom spočíva naša publicistická súcitná povinnosť, náročnosť a zodpovednosť. Hlavne ak si uvedomujeme v akom období sa táto kniha dostáva k čitateľovi.“ A celkom na záver? Oslavné udalosti Košíc a košického hokeja sú vhodnou príležitosťou na vydanie takej publikácie. Ona poskytuje aj myšlienku hľadať paralely medzi kultúrou a športom. A keďže ide o publikáciu viacjazyčnú je dobré, že sa celou publikáciou šinie niť hokejovej histórie nielen samotných Košíc, ale dokonca celého regiónu. Využime skúsenosti rokmi získané a ukážme celej Európe, ba možno svetu, že v našich končinách dokážeme spájať aj nespojiteľné! Kniha samotná svojim obsahom nabáda rozmýšľať nad ďalšou myšlienkou, pre ktorú sa ju oplatí prečítať: „Je treba hokeju viac dávať, ako ho približovať ešte viac k biznisu. Hokej má svoje iné prednosti“ – tvrdí vo svojom portréte hádam prvý profesionálny hokejista v Košiciach, František Kolláth. Možno pre mnohých silné slová do polemiky. Takých a podobných myšlienok je v knihe množstvo. Koniec koncov, dobrá a krásna kniha je tá, ktorá plnými hrsťami rozosieva otázniky. Ani tých nie je v Hokejových míľnikoch málo.

Mnoho otáznikov je aj v živote, vo svete, vôbec.

Svet je nádherná kniha, ale nemá cenu pre toho, kto v nej nevie čítať. Platí to aj o knihách hokejových. Musíme prečítať veľa kníh, aby sme zistili, o čom je hokejový život, a musíme veľa s hokejom a pri hokeji zažiť, aby sme prišli na to, že buď s hokejom zle žijeme, alebo sme čítali zlé hokejové knihy. Prajem príjemné čítanie a ostatok nechávam na Vás samotných.

L

V Sieni hokejovej slávy HC Košice s Janou Alexander-Trojákovou

Jana Trojáková

bolo typické pražské dievča AUTOR: VLADIMÍR MEZENCEV I FOTO: ARCHÍV AUTORA

Narodila sa v stovežatej, teda pri Vltave, mame Pražačke a otcovi, rodákovi z Košíc, ktorý sa už dávno aklimatizoval v našej vtedajšej metropole. Rozprávala iba po česky, veď čeština bola doma jediným jazykom, ktorým rozprávali všetci traja, teda i vrátane hlavy rodiny Ladislava Trojáka. Napriek tomu Jana už ako tínedžerka mala ku Slovensku zvláštny vzťah. Na otca sa veľmi nepamätala, veď tragicky zahynul ešte predtým, než začala chodiť do školy. Akosi jej utkveli v pamäti iba jazdy s otcom na motorke, ktorú dostal za zisk titulu majstrov sveta v roku 1947. Posadil si ju pred seba a i keď to dopravné predpisy nedovoľovali, príslušníci ZNB to v jeho prípade tolerovali a iba mu výstražne zakývali svojími ukazovákmi.

Košice ju však stále priťahovali, veď keď už stratila v detstve otca, mala v jeho rodisku početné príbuzenstvo: tety, strýkov, sesternice... Samozrejme, po emigrácii v roku 1968 do USA sa kontakty s nimi na dlhé roky pretrhli. I keď dlho nebolo isté, že ju organizátori svetového šampionátu 2011, ktorý sa hral v Bratislave a Košiciach pozvú /zhodou okolností nechali to na poslednú chvíľu pred otvorením šampionátu/ našej redakcii sa vtedy vyznala, že fandí predovšetkým Slovensku a tak trochu aj Čechom! Žiaľ, našim reprezentantom to nepomohlo, veď nepostúpili ani do štvrťfinále...

Ladislav Troják Nar. 15.6.1914 v Košiciach, tragicky zahynul 8.novembra 1948 nad prielivom La Manche počas letu z Paríža do Londýna Prvý slovenský hokejista v čs.reprezentácii a zároveň prvý Slovák s titulom majstra sveta /1947 Praha/. Účastník ZOH 1936 v Garmisch-Parkenkirchene /4.miesto/ a 1948 v St.Moritzi / strieborná medaila/.

Dohromady štartoval na šiestich svetových šampionátoch a dvoch zimných olympiádach. Na majstrovstvách sveta okrem zlata v roku 1947 získal striebro v roku 1948 a bronz v roku 1938.

Reprezentačnú premiéru absolvoval 21.decembra 1934 v zápase s Kanadou, výsledok bol 0:7.

V mužstve Československa nastúpil 75-krát a dal 37 gólov.

Päťnásobný majster republiky.

Klubová príslušnosť: do 1934 I.ČsŠK Košice, potom LTC Praha Laureát Siene slávy slovenského hokeja /2002/ a Siene slávy IIHF /2011/

49

ZO ŽIVOTA OLYMPIJSKÝCH KLUBOV

Šťastní to ľudia svojich životov,

olympizmu, zdravia Šťastní to ľudia. Našli múdrosť a získali rozumnosť. Presvedčili sa, že zisk z realizácie životnej múdrosti je najlepší spôsob, ako sa na základe olympijského zlata, striebra, bronzu z olympiád, majstrovstiev sveta, Európy a iných veľkých športových súťaží dá úročiť pre zdravší život všetkých.

Túto desaťročiami tkanú pravdu športovou obcou Liptova, teda ľuďmi, olympionikmi i radovými občanmi, uzákonili rokom 1992 prostredníctvom občianskeho združenia do vlastného olympijského klubu.

AUTOR: PETER HRONČEK I FOTO: ARCHÍV REDAKCIE

Dnes má Olympijský klub Liptov, ktorý založili Magda Hollá, Dagmar Slafkovská a Ivan Bubelíny vek 23 ročnej športovospoločenskej, ale isto olympijskými skutkami, zdobenej histórie. V kolónke počtu organizovaných členov uvádzajú číslo 140, ale pri aktivitách, pod ktoré sa roky podpisujú, rátajú účastníkov na tisícky.

Liptovský Mikuláš má výsadné právo nosiť krásny, vzácny názov – mesto olympijských víťazov. Michala Martikána a Elenu Kaliskú zdobia zlaté olympijské medaily kuté vlastným chcením, potom drilom, odriekaním, o svojich úspechoch a ziskoch cenných medailí zo svetových športových kolbíšť by svoje vedeli povedať i ďalší.

Napríklad držiteľ viacerých zlatých medailí z MS, majster Európy, vodný slalomár Alexander Slafkovský, či majster sveta v ľadovom hokeji Jerguš Bača. V Liptovskom Mikuláši sú mená Cibákovci, Mrázovci, Martikánoci a ďalší pospájaní športom, hlbokými vedomosťami o športe, ale i krásou športových a ľudských priateľstiev.

Na Liptove so športom a pri športe žijú ľudia smelí, vzdelaní, zodpovední, vďační, ochotní pomôcť druhým, svojmu mestu, svojej obci. Jedným z takých je aj terajší predseda Olympijského klubu Liptova, PhDr. Roman Králik. Svoju funkciu vykonáva od 25. januára 2010, ale keď listujeme redakčnými zápiskami o tomto všestranne orientovanom športovcovi musíme napísať, že ctí predovšetkým duchovnú inšpiráciu športových priateľstiev. Keď sme sa naostatok, je tomu už takmer rok, rozprávali na tému olympizmu Liptova v jeho pracovni riaditeľa Centra voľného času pre deti a mládež Liptovského Mikuláša, našej pozornosti neunikla, síce, dobre organizovaná a propagovaná krúžková činnosť vo voľnom čase, ďalej činnosť s deťmi prázdninová či metodická,

50

PhDr. Roman Králik napĺňa myšlienky olympizmu hlavne v praxi. Vedie trénersky, vysoko odborne, mladé nádejné atlétky Liptova. Na zábere ho vídíme po víťazstve jeho zverenkyne Gajanovej, na majstrovstvách Moskvy, kde obsadila 1. miesto v behu na 800 a 1500 metrov.

ale naša pozornosť bola orientovaná predovšetkým na činnosť šírenú olympijským hnutím . „S doktorom, plukovníkom vo výslužbe, Ivanom Čiernym ste sa o olympijských kluboch Slovenskej republiky rozprávali nie raz aj na stránkach časopisu Svet športu, takže nebudem opakovať aktivity nášho OK prostredníctvom vedo-

mostných súťaží, festivalov, ale rovno sa prenesme na našu aktivitu realizovanú rokmi v hnutí obyčajnými ľuďmi, a nielen členmi nášho olympijského klubu tkanú: na Liptovskú bežeckú ligu. Náš, Olympijsky klub Liptov, si túto bežeckú súťaž zobral pod patronát a to poradenskou, organizačnou, rozhodcovskou činnosťou, bodovaním pretekárov, vyhodnocovaním, ale i popularizovaním na verejnosti, ešte v roku 2011 a verný jej zostáva stále.“ Pritom mi ukázal vtedajší kalendár na rok 2014. Boli tam zaradené behy v Švošove, Likavke, Bodiciach, štvrtým bežeckým podujatím bola Ondrašovská Horička, po nej Belanská 15, ďalšími boli bežecké podujatia vo Východnej a Bielom Potoku, potom v Liptovských Sliačoch, nasledovali Polmaratón Liptovský Mikuláš, beh v Sidorove a na 8. november 2014 bol vtedy naplánovaný IX. ročník Behu do vrchu Červenec.

Samozrejme, v čase nášho rozhovoru boli mnohé podujatia úspešne absolvované, ďalšie do konca roka tiež zorganizovali, lebo sotva by sa boli toho roku na ich webovej stránke: www.oklm.webnode.sk objavili predpokladané termíny Liptovskej bežeckej ligy na tento rok. Tú by mali odštartovať 28. marca Švošovskou pätnástkou, pre bližšiu a presnejšiu informáciu, jej 34. ročníkom. K podujatiam z kalendára roku 2014 pribudlo ešte jedno: dňa 4. októbra toho roku zorganizujú a vyhodnotia ako súčasť Liptovskej bežeckej ligy aj Lesný beh lyžiarov o Putovný pohár starostu obe Hybe, v poradí 34. ročník žiakov a 32. ročník dorastu a dospelých. Ešte jeden úžasný výrok, prejav to skromnosti a ocenenia práce druhých, nás od PhDr. Roman Králika prekvapil. Okrem iného povedal: „Nech už na čokoľvek pri písaní o našej práci zabudnete, alebo nebudete mať miesto na popísanie všetkých aktivít, jedna vec by sa tam mala objaviť – moji predchodcovia, mená predsedov Olympijského klubu Liptov. Boli nimi: Ing. Rudolf Kmeť v rokoch 1992 – 1998, Ing. Milan Mertoš v rokoch 1998 – 2004, potom v rokoch 2004 – 2008 kormidloval činnosť Olympijského klubu Liptov Mgr. Jerguš Bača a od roku 2008 do

roku 2010 PaedDr. Milan Fronko.Malo by tam byť podčiarknuté aj nezastupiteľné miesto olympionikov, bývalých a súčasných nielen z Liptovského Mikuláša, ale i Ružomberka či Liptovského Hrádku, skrátka, všetkých končín nášho čarokrásneho, športujúceho Liptova.“ Stalo sa. Aj mnohí ďalší, o ktorých hlavne z priestorových dôvodov nemôžeme menovite písať sa pričinili o to, že Olympijský klub Liptov patrí v Slovenskej republike medzi absolútnu špičku. Kvalitou i pestrosťou svojich činností. Keď sa tam pred rokmi konalo Valné zhromaždenie združenia olympijských klubov Slovenskej republiky, vtedy ešte žijúci olympionik, strieborný medailista z OH Mníchove, Vilo Lafko, pre Svet športu povedal: „S ľuďmi, ktorí organizujú olympizmus na dedinách a v malých mestečkách by bola komunikácia prostredníctvom elektronickej pošty veľkým hriechom, brzdou ich dobrovoľných olympijských aktivít. Úspech je len malý prejav toho, ako sa funkcionári, ale i radoví členovia jednotlivých klubov snažia plniť olympijské odkazy, myšlienky. Z ich skutkov je potrebné písať dejiny. Krása olympijské-

ho priateľstva nespočíva v natiahnutej ruke, ani na funkcionárskej stoličke SOV, ani v milom úsmeve, i keď ten vie často očariť hlavne v podaní krásnych a milých žien, je to priama komunikácia s aktérmi olympizmu, olympionikmi na tréningoch,po skončení pretekárskej činnosti, je to priama komunikácia v bežnom živote, s ich priaznivcami, radovými občanmi, ktorým sú počas obyčajných dní olympijské myšlienky vlastné. To je bohatstvo a krása olympizmu. Duchovná inšpirácia je nezastupiteľná a nerealizo-

Pozitívna bilancia

Takto sa dali zvečniť pretekárky CVČ Liptovský Mikuláš po svojich atletických úspechoch na Majstrovstvách Slovenska v N.Zámkoch v minulom roku

vateľná žiadnou elektronikou, ale rečou srdca každého! Nepoznám úprimnú motiváciu inak, ako rozhovorom priamo z očí do očí.“ Zaujímavé myšlienky, overené a potvrdené konkrétne Liptovskou bežeckou ligou i ďalšími víťazstvami športového, olympijL ského Liptova.

AUTOR: VLASTO LABORECKÝ I FOTO: ARCHÍV AUTORA

olympijského Zemplína Vyše 70 percentná účasť z 86 zvolených delegátov na Valnom zhromaždení Olympijského klubu Michaloviec bilancovalo v prítomnosti vzácnych hostí, medzi ktorými nechýbal zástupca primátora mesta MUDr. Benjamín Bančej, svoju doterajšiu činnosť veľmi pozitívne.

Jeho staronový predseda, bývalý ligový futbalista, zástupca riaditeľa II. ZŠ v Michalovciach, PaedDr. Jozef Uchaľ podčiarkol prednosti aktivít, osobnú angažovanosť jednotlivých členov, či už v zastúpení športových klubov, jednotlivcov, jednotlivých materských, základných a stredných škôl, alebo dokonca zdravotne postihnutých členov resp. členov Jednoty dôchodcov Michaloviec preto, lebo naplnili takmer všetko, čo si svojim prijatým programom na predchádzajúcom Valnom zhromaždení OK Michalovce do činnosti navrhli a schválili. Za veľmi hodnotné označil nielen vedomostné súťaže a účasť detí priamo na športoviskách, ale aj plnenie podmienok Olympijského odznaku všestrannosti všetkými vekovým kategóriami.

V diskusii vystúpil aj šéfredaktor časopisu Svet športu Jozef Mazár, ktorý podčiarkol známe osobnosti čias minulých, reprezentantov, trénerov, funkcionárov, nosite-

ľov olympijských myšlienok Zemplína v reprezentačných dresoch Československa či neskôr Slovenskej republiky( Agáta Knapcová –Kropiláková, Július Marián Nyarjás, Ladislav Fedorčík, Andrej Daňko, František Bodó, Maroš Lauko) a ďalších, ktorí niekoľko desaťročí nežijú na Zemplíne, ale jeho športovú slávu a tradície, najmä tie futbalové, hádzanárske a atletické šírili a šíria tam, kde pôsobia, ba príležitostne aj v zahraničí.

Ocenil snahy OK Michalovce po skvalitnení ďalšej činnosti, ich spontánnosť, lebo na rokovaní bolo cítiť, že sa prítomní neboja ani na úseku olympizmu robiť to, čo im káže vlastné srdce. Účasť trénerských veteránov a členov Jednoty dôchodcov Slovenska nazval dokonca fascinujúcou.

Na Valnom zhromaždení vynikli aj hodne pripravené fotodokumentačné prezentácie jednotlivých aktivít. Rokovanie malo kvalitný obsah i dynamiku.

Viceprimátor Michaloviec MUDr. Benjamín Bančej v cieli vo svete známeho Košického maratónu. Z bývalého aktívneho bežca dlhých tratí sa stal úžasný podporovateľ viacerých športových, hlavne bežeckých aktivít.

51

ZO ŽIVOTA OLYMPIJSKÝCH KLUBOV Čas, ten večný bežec je nemilosrdný a nedá sa zastaviť. Dni a roky sa míňajú až príliš rýchlo, no napriek tejto realite sa pri významných životných míľnikoch musí nájsť chvíľa na zamyslenie, oslavu aj bilancovanie.

Takto sa zhromaždili hostia v Prievidzi tesne pred odhalením Pamätnej tabule olympijským víťazom.

Olympijská oslava na hornej Nitre AUTOR: PETER TICHÝ I FOTO: AUTOR

Piatok 13. február 2015 si členovia Olympijského klubu Prievidza vybrali na oslavu športu. V obedňajších hodinách za účasti olympijského víťaza v tenise, Miloša Mečířa, rodinných príslušníkov Júliusa Točeka, predsedu Združenia olympijských klubov Slovenskej republiky Ivana Čierneho, viceprimátora mesta Ľuboša Maixinu, členov a vedenia Olympijského klubu Prievidza, odhalili pamätnú dosku olympijským medailistom. Tabuľu najúspešnejších olympionikov hornej Nitry umiestnili na budovu Základnej školy Sama Chalupku, kde vyrastajú budúci športovci.

V podvečer pokračovali oslavy vyhlásením najúspešnejších športovcov, trénerov, kolektívov a funkcionárov o Cenu Krištáľového páva, Ceny fair play a vyhlásenie najúspešnejších škôl v olympijských aktivitách za rok 2014. Ozdobou večera bola prítomnosť olympionikov Marty Pernišovej- Pösovej, hádzanárkej reprezentantky, olympioničky Československa (OH Soul1988), ďalšej hádzanárskej reprezentantky, olympioničky Kataríny Beňuškovej – Lamrichovej (OH 1980 v Moskve), Petra Nižného, vodnopólového reprezentanta (OH 2000 Sydney) a Mikuláša Timku, trénera bronzového medailistu OH 1988 Soule. Pozvanie prijali aj československí atletickí reprezentanti, rodáci Viliam Nedeljak, čerstvý držiteľ diplomu fair play SOV a halová majsterka Európy z Budapešti 1983, majsterka športu, Eva Murková. Príjemný večer doplnili svojim vystúpením cvičenky odboru Olympie, ktorý pracuje pri Olympijskom klube Prievidza.

52

PhDr. Igor Mráz, vynikajúci športový redaktor, uznávaný a oceňovaný publicista, spisovateľ a dlhoročný tajomník Klubu športových redaktorov Únie slovenských novinárov v dobrom zdraví a uprostred rôznych povinností oslávil osemdesiatpäť rokov plodného, úspešného a tvorivosťou naplneného života. V poradí 29. aprílový deň na prahu minuloročnej jari bol pre nášho kolegu a spolupracovníka jubilejný.

Pri tejto významnej príležitosti sme si spoločne pripomenuli roky úspechov, víťazstiev aj prekážok. S hrdosťou sa mohol pozrieť na uplynulú etapu svojej mnohostrannej činnosti. Priniesla predovšetkým výrazné úspechy, ale aj rôzne problémy a ťažkosti. Všetky vďaka svojej dôslednosti, vytrvalosti, elánu a nesporného talentu prekonal. Podstatné je, že napriek rôznym peripetiám, ktoré mu život a niektorí neprajníci postavili do cesty, zvládol. Celá jeho novinárska, publicistická a spisovateľská činnosť je pretavená do úcty k človeku, vlasti a najmä k hodnote povedaného a napísaného slova.

Na každom pracovisku a v každej životnej situácii sa usiloval čo najúčinnejšie tvorivo pôsobiť na prospech rozvoja celého slovenského športu. V centre jeho pozornosti bol hokej, atletika, basketbal, cyklistika, lyžovanie, športy bývalého Zväzarmu. Ale na prvom mieste vždy bol a je futbal. Ten mu doslova prirástol k srdcu na celý život. Veď kedysi hral v rôznych dlhodobých súťažiach v dresoch ŠK Bratislava, Dynamo Bernolákovo, Stredomlyny Levice, Kablo Bratislava a PŠC Pezinok. Aj dnes si rád spomína na svoje začiatky, spoluhráčov, ku ktorým okrem iných patrili vynikajúci futbalisti Ján Popluhár, Titus Buberník, Epe Křepela, Pavol Beňa, Rudolf Vido, Jozef Jajcaj a Karol Šanca. Futbalovému kumštu nášho minuloročného jubilujúceho oslávenca najviac naučili tréneri Leopold Šťastný, Karol Bučko, Jozef Luknár a Ján Podhradský.

Avšak hra zvaná futbal nemohla byť v každodennom živote najdôležitejšia. Dominovalo vzdelanie.

Z talentovaného športovca sa pomerne rýchlo stal uznávaný športový redaktor. Za novinársky stôl si sadol v roku 1953 v redakcii Smena, ktorej vtedy šéfoval Leopold Podstupka - jeden z najvýznamnejších publicistov na Slovensku. „V Smene som bol plných dvadsať rokov a v denníku Pravda ďalších dvadsať. Potom až do dôchodku som viedol ako šéfredaktor denník Šport. Niekoľko rokov som pracoval v časopise TIP, v novinách Ľud, Slovenská republika, Nový deň a Hospodárske noviny.

No písal som aj do ďalších periodík ako Štart, Život a Slovenka. Navyše, pomerne často som dostával priestor v Slovenskej televízii, pre ktorú som písal scenáre.“

JUBILANTI

Igor Mráz, výrazná osobnosť

slovenskej žurnalistiky

AUTORI: JOZEF KUCHÁR I FOTO: MARTIN PETRENKO

Veľkú hodnotu vďaka odbornosti i etike rokovania mali pracovné stretnutia odborníkov žurnalistiky a športu. Na snímke zľava: I.Mráz, J.Vengloš, J.Golonka, G.Zelenay

„Z mnohých Tvojich vyznaní jednoznačne vyplýva, že novinárska práca je nielen profesia, ale doslova služba čitateľovi. Už dávno si sa stal novinárom a spisovateľom, ktorý v úcte k slovu a človeku dokáže aj tú najneúprosnejšiu kritiku problému a krutú pravdu o jednotlivcovi a jeho chybách napísať kultúrne a citlivo, bez akéhokoľvek spoločenského vybočenia.

Dokázal si to preto, lebo si vedel, a aj teraz vieš a hlavne chceš. Prečo toto konštatovanie pre mnohých redaktorov v dnešných časoch neplatí?“ „Dôvodov je veľa. Tým hlavným je, že väčšina športových novinárov nemá potrebnú kvalifikáciu ani osobný vzťah k pravidelnému športovaniu. Nepozná radosť z víťazstiev, ani smútok z prehier. Ich práca sa v porovnaní s mojou generáciou zmenila na nepoznanie.

Preto aj celková úroveň referátov, komentárov, správ a informácií sa znížila.

Po roku 1999 sa na prvé miesto dostal bulvár a senzácie. Riešenie problémov slovenského športu ostalo bokom. Stalo sa nepotrebným. Na vedľajšej koľaji sa ocitla etika a verifikovanie faktov. Mnohí v honbe za rôznymi kauzami a vymyslenými škandálmi si neuvedomujú, že terajšie aj budúce roky sa stanú raz dejinami. Preto by všetci mali pracovať a pôsobiť tak, aby sa historici na ich prácu pozerali s úctou a nie s pohŕdaním, ktorého sa mnohým ich vlastnou vinou už dnes mierou vrchovatou dostáva.

Píšme pravdu nielen o súčasnosti, ale aj o nedávnej i vzdialenej minulosti, o veľkom význame výkonnostného aj vrcholového športu, aj o tých, čo reprezentovali a reprezentujú našu vlasť

a tiež o tých, ktorí dokážu mladých ľudí prilákať do telocviční a na ihriská.“ „Popri bohatej a úspešnej kariére športového redaktora a publicistu máš za sebou aj neuveriteľne rozsiahlu spisovateľskú tvorbu, ktorá si celkom zaslúžene získala veľký obdiv a úctu.“ „Ako autor a spoluautor mám na svojej vizitke 25 kníh. Všetky o problematike športu. Najviac je ich z futbalu ale aj z histórie majstrovstiev Európy a sveta, z viacerých olympiád, rôzne životopisy a encyklopédie. Od roku 1954 do roku 1990 som napísal knihy o všetkých futbalových majstrovstvách sveta od Mníchova až po Mexiko a naposledy Taliansko 1990. Okrem toho vyšli moje knihy o olympijských hrách v Mníchove, Grenobli, Calgary, Lake Placidu. K najúspešnejším patrí Svet deväťdesiatych minút (dva diely) v slovenčine i češtine vo dvoch vydaniach v týchto rokoch v nepredstaviteľných nákladoch. Vyšla aj Encyklopédia športu ako jedna z prvých v Európe. Kniha Preslávili Slovensko (o našich olympionikoch), životopisy Stopér Popluhár a Ako som strieľal góly (Adamec), pripravené sú Pribilincove zlaté kroky. Za raritu považujeme vydanie dvoch kníh s J. Kšiňanom, Deväťdesiat belasých rokov (o Slovane) a Slovenský futbal (pre SFZ). Raritou sú preto, lebo sme ju napísali, keď sme prekročili hranicu osemdesiatky.“ Dlhé roky pôsobil v rôznych významných funkciách. Bol vždy príkladom v náročnosti na seba a zodpovedný nielen za výsledky svojej práce, ale aj za tvorbu svojich kolegov. Pri rôznych pracovných príležitostiach na pôde najvyšších telovýchov-

ných orgánov, ktorých bol členom dokázal mäkkým gestom skrotiť výbuchy svojich kolegov a spolupracovníkov. Otvorený, rázny, dôsledný a presný, nepozná bočné žurnalistické chodníčky. Uplynulé roky vydávajú nielen plody jeho dlhoročnej mnohostrannej tvorivej a organizátorskej činnosti, šťastia v rodinnom kruhu, ale aj plody úprimných vzájomných priateľstiev, ktoré v časoch dobrých aj zlých stoja na pevných základoch.

Dokáže aj bojovať, ale nechce ubližovať svojim protivníkom, ani tým, čo mu niekedy krivdili. V novinárskej práci aj v každodennom živote vie, čo je prvoradé, užitočné a spravodlivé. Aj preto mal a má veľkú autoritu a úctu. Mnohí ju už dávnejšie vysoko ocenili v podobe rôznych vyznamenaní, medzi ktorými nechýba Novinárska cena Slovenského olympijského výboru, bronzové Olympijské kruhy a Cena Mira Procházku.

Dňa 11. decembra 2014 v Divadle Jána Palárika v Trnave za účasti predstaviteľov Trnavského samosprávneho kraja a popredných spisovateľov a novinárov, prevzal Cenu Vojtecha Zamarovského z rúk predsedu Klubu literatúry faktu prof. PhDr. Jozefa Leikerta, PhD. za trvalý prínos do literatúry faktu. Čas na spomienky uplynul veľmi rýchlo.

Ohlásil, že roky preleteli a nasleduje ďalšia etapa každodenného žitia. Na chvíľu sa ocitol v centre pozornosti najbližšieho okolia. Gratulácie a stisky rúk sa premenia na čas minulý a slávnostné chvíle pripomenú kvety vo vázach, darčeky od dvoch synov, vnúčat a ďalších najbližších.

Telegramy, ktoré nezabudli poslať dlhoroční priatelia aj terajší kolegovia z redakcie novín Slovenský rozhľad i viacerí členovia Únie slovenských novinárov.

A práve v mene jej členov žičím nášmu jubilantovi len to najlepšie. Pokoj v duši a také pevné zdravie, aká je sila futbalovej mágie a trvalá láska k nej. S odkazom, že mnoho sa dá prežiť za osemdesiatpäť rokov plnohodnotného života. Avšak, ak sa všetko deje úsmevne, s nadhľadom, s patričnou dávkou príjemného humoru, potom aj po osemdesiatpäťke sa život nezdá byť záľahou, ale potešením. Potešením z užitočnosti pre tých ostatných. Možno si poviete, prečo až teraz, s odstupom takého času prináša časopis Svet športu tieto riadky. Nie len preto, že v mnohých iných písaných médiách Slovenskej republiky, až na malé výnimky, nebola „hracia plocha“ pre vyjadrenie žurnalistickej veľkosti minuloročného jubilanta, ale hlavne preto, lebo jeho postoje, žurnalistická tvorba i prístupy k športu v každom čase sú stále potrebné. Boli, sú a zostávajú u tých, ktorí ctia etiku života a sú mienkotvorné!

L

53

JUBILANTI

Majstrom slova a zábavy

AUTOR: JOZEF MAZÁR I FOTO: ARCHÍV REDAKCIE

zostane na veky

Skvelá práca športového televízneho komentátora je nevyčerpateľným prameňom radosti pre toho, kto ho vie odkryť. K takej úvahe som dospel, keď minuloročný jubilant, pán Karol Polák, oslavoval o 10 rokov menej.

Vtedy sme sedeli v jednej banskobystrickej reštaurácii.

Spomínam to preto, lebo práve vtedy, som akosi zvlášť cítil pri ňom, v rozhovore v ktorom boli ukryté nielen cnosť a radosť zo športovej akcie, ktorú komentoval, ale aj zbraň v boji, ktorá bola a mala by zostať u každého komentátora športu silnejšia, ako napríklad násilie. Rozprával som sa s ním aj predtým a aj potom mnohokrát .

Na rôzne témy. Až v predvečer jeho sedemdesiatin som postrehol, že on pri akomkoľvek rozprávaní a o čomkoľvek, v sebe samom hľadá večného človeka.

Vďaka jeho rozprávaniu som pochopil a uvedomil si, že šťastie a radosť zo žurnalistickej práce sú len polovičné, keď sa s tebou netešia, keď s tebou nie sú šťastní tí, ktorých športovým sprostredkúvaním zabávaš, sprevádzaš, učíš univerzite príslušného športu.

Pán Karol Polák takým majstrom slova bol a pre mňa zostane na veky Vtedy som si viac ako inokedy uvedomil, že nielen radosť, ale aj smútok vie byť mnohonásobný. Práve smútok je zvlášť vtedy veľmi bolestivý, ak ti z neho nemá kto pomôcť, usmerniť ťa. Možno k prvému kroku na ceste k šťastiu – učeniu sa. Vždy som sa tešil a teším sa aj dnes, ak môžem bezprostredne vnímať podmanivý hlas, jedinečnú a nenapodobniteľnú intonáciu, ten svojský „polákovský“ osobitý štýl, ktorým len on dokázal komentovať množstvo významných svetových i domácich športových prenosov. Počúval som ho roky s obdivom prostredníctvom televízie, dlhé roky počas zimných a letných olympiád, majstrovstiev sveta či majstrovstiev Európy vo futbale a krasokorčuľovaní. Možno aj preto, aby som sa mohol učiť. Ale možno aj preto, že som napríklad v Prahe, Ostrave, Plzni, Brne či Českých Budějoviciach mohol byť hrdý, že jeho komentovanie, jeho sýty, krásne zafarbený, podmanivý hlas velebia športoví odborníci, zvlášť bežní televízni diváci za západným brehom rieky Moravy. Tú vnútornú radosť hrdého Slováka na svoju reč, jej majstrovský štýl, nedokážem do dnes tak kvetnato, majestátne opísať, ako som to prežíval!

Možno práve preto som medzi bratmi Čechmi, keď chválili odborné, ľubozvučné slovenské slovo , ktoré sme počúvali z televízie a sledovali pritom napríklad ME v 1976 roku z Belehradu, dokázal vyriecť aj toto: „Asi veľmi dobre urobil jeho otec, bývalý futbalista,

54

keď ho viedol k športu a umeniu zároveň. Len on sám, Karol Polák, vie vylíčiť ako ho rodičia dali na husle, lebo v ňom objavili hudobný talent.“ Aj v pamätný večer mi v meste pod Urpínom povedal: „ Naši ma skutočne dali na husle. Mám za sebou päťročnú hudobnú školu aj s absolventským koncertom. Keď mi však známy vysokoškolský pedagóg Janko Borodáč povedal: Karol, vykašli sa na operu, hlas máš dobrý, dobre vyzeráš, z teba bude herec, začal som štu, dovať na divadelnej fakulte Vysokej školy múzických umení (VŠMU) v Bratislave. To som už, ale dávno predtým, spolupracoval s rádiom.“ Životná odysea Karola Poláka, minuloročného čerstvého osemdesiatnika potvrdzuje,

že úspech je zmesou tvrdej práce na sebe a veľkých snov.

Ba ani dialógy typu: „Vieš v čom spočíva dôvod, prečo starosti zabíjajú viac ľudí ako práca?“ – pýta sa jeden. „ Nie, nepoznám“ - odpovedá druhý.

Ten prvý mu na to: „Lebo ľudia sa viac starajú ako pracujú!“ nezostali pre neho cudzie.

Vďaka nášmu jubilantovi sa vyspelým svetom žurnalistiky nesie aj ďalšia pravda: „Kvalitná žurnalistická práca vyžaduje čím ďalej tým väčšie vzdelanie; vzdelanie čím ďalej tým viac práce každého žurnalistu na sebe.“ Škoda, že táto pravda je v našich zemepisných šírkach aj prostredníctvom slovenskej športovej žurnalistiky dnes málo uplatňovaná v praxi. Veru tak, povzdychne nestranný: Preč sú časy, keď sa ľudia

Svet športu

jubilantom vinšuje! zdokonaľovali v práci, pre ktorú boli odborne podkutí, vlastným chcením sa v nej zdokonaľovali, čoraz viac nachádzali, práca ich úžasne bavila a tak získavali každý týždeň päť dní navyše. Nájdi si prácu, ktorá ťa skutočne baví a získaš každý týždeň päť dní navyše.

Ešte v roku 1962 sa Karol Polák stal komentátorom v novovznikajúcej športovej redakcii v Československej televízii.

V priebehu nasledujúcich 30 rokov svojím charakteristickým štýlom komentoval nespočetné množstvo športových prenosov. Zúčastnil sa na šiestich zimných a šiestich letných olympiádach, siedmich majstrovstvách sveta a ôsmich majstrovstvách Európy vo futbale, dvadsiatich majstrovstvách sveta a Európy v krasokorčuľovaní.

Bol to hlas Karola Poláka, ktorý komentoval druhé miesto česko-slovenských futbalistov na majstrovstvách sveta v Čile v roku 1962, víťazstvo Slovana v Pohári víťazov pohárov v roku 1969 či nezabudnuteľnú jedenástku Antonína Panenku na majstrovstvách Európy v Belehrade v roku 1976.

S pravidelným komentovaním skončil v roku 1992. Neskôr moderoval športovú reláciu Retro Šport na súkromnej rozhlasovej stanici Rádio Hornet.

Dnes Karol Polák príležitostne spolupracuje s niektorými televíznymi a rozhlasovými

stanicami a moderuje rôzne spoločenské akcie.

Mnohí športoví fanúšikovia o ňom hovoria ako o bezkonkurenčnej legende športového komentovania. Je držiteľom televízneho ocenenia Zlatý krokodíl (1972), ceny Československej televízie (1981) alebo ceny Slovenského olympijského výboru. “Komentátor musí vedieť, kedy vystupňovať emócie, kedy ich utlmiť, musí vedieť narábať s hlasom a s divákom sa rozprávať”, tvrdí obľúbený Karol Polák. Toto si dovolím citovať z Tlačovej agentúry Slovenskej republiky, presnejšie z publicistického článku, ktorý priniesla v deň osláv osemdesiatin pána Karola Poláka, teda 3. septembra 2014. Prečo práve toto? Lebo mi to zarezonovalo prinajmenšom tak dôrazne a potrebne ako slová samotného Karola Poláka počas jeho vystúpenia na akcii Únie slovenských novinárov pri príležitosti nedožitých 90 rokov života Gaba Zelenaya.

O tom sme však písali v jednom z predchádzajúcich čísiel Sveta športu. V predchodcovi časopisu Svet športu, vo farebnom časopise Na hrane bolo okrem iného napísané: Nuž, práve toto sa dnes stalo.

Osobne som úžasne rád, že môžem znova pánovi Karolovi Polákovi zavinšovať zdravie, spokojnosť, aspoň ďalšie priehrštie odovzdávania športovej komentátorskej profesionality.

Karol, dávno si mal päťdesiat, mladý vek úctyhodnej staroby.

Dnes máš za sebou osemdesiat, nech sa ťa stránia akékoľvek choroby.

Aj pre iných, nie len pre Teba, osemdesiatka mladosť od staroby delí, môj starý otec, keď mal takmer deväťdesiat tvrdil, kalíšťok dobrej „Bošáce“ každé ráno vypiť, tak život velí.

Duševný preparát, to pravé športové duchovno od Teba, vinšom zdravia, šťastia, spokojnosti násobíme na prelome Tvojich významných rokov, by si medzi nami robil ešte množstvo zábavy, učil nás majstrovskému slovu, najmenej aspoň do tej Tvojej stovky, urobil medzi nami ďalšie množstvo múdrych žurnalistických krokov.

By Ti chlapci, novinári, najmä mladí sedemdesiatnici závideli Tvoje chlapské počínanie, neživili seba samých do pozlátok klamstva zabalené, o krásnych ženách, historkách s nimi, svoje a len pre seba, (ne)zaujímavé písanie!

Pobláznení, utekajú v tom veku do náručia ženy s maskou, zdatní osemdesiatnici a skúsenejší nech poradia, ako to v sedemdesiatke vyzerá s ich láskou.

Keďže sa na oslavy vzácnych narodenín nepatrí zdatným osemdesiatnikom rezať na tanier žiadnu tortu, odovzdávame Ti k Tvojej krásnej osemdesiatke verejný vinš zdravia, spomienok od všetkých úprimných priateľov, tvorcov i čitateľov časopisu Svet športu.

Prezradíme verejne, pridáme i trochu slnka zo slovenského Východu, presnejšie okolia Zemplína.

Odovzdáme v Bratislave osobne , s časopisom a v ňom soľ života, lebo tak vonia zdravá domovina, úprimná slovenská - ešte žijúca človečina!

Aj dobré auto má volant, spätné zrkadlá, výfuk, gumy zdravé a ľudí len krásne, vzácne auto láka, preto je Tento ojedinelý, netradičný, svojský, ale o to viac úprimný a srdečný vinš nás všetkých , výlučne pre Teba, nášho Karola Poláka!

Pošepkáme tíško, verejne, oslávime pri tom ešte osemdesiatpäťku Tvojho priateľa, ďalšieho slovenského športu doktora, aj jemu odovzdáme dar zdravia Zemplína, s nadpisom knižky: Svet športu pre 85 ročného Mráza Igora!

Svet športu tesne predtým aj profesorovi Michalovi Belejovi v Prešove k osemdesiatke vinšoval a taký istý časopis zdravia mu pri tej príležitosti daroval.

Recept bol predpísaný všetkým trom veľmi dobre známym sopliakom, 75 ročným doktorom Jožkom Kuchárom a odovzdaný autorom týchto slov a tiež šéfredaktorom Sveta športu, batoľaťom – skoro 65 ročným Jozefom Mazárom.

55

JUBILANTI

Cenu fair play nosí v srdci AUTOR: JOZEF KUCHÁR I FOTO: MICHAL LUKÁČ

Michal Belej v prvoligovom drese Lokomotívy OZKN Prešov.

Kolektív basketbalistov Lokomotívy OZKN Prešov, ktorý bojoval v sezóne 1963/64 o prvoligové body. V hornom rade zľava: Tibor Vislocký, predseda oddielu, Lux, Tkáč, Benko, Straka, Janda, Poliak, Kurian, tréner Ivan Bovan, Bavoľár, V. Nižník, Molokáč, Belej, Bombic a J. Nižník.

Prof. PhDr. Michal Belej CSc., pedagóg, popredný tréner a úspešný športovec v dobrom zdraví a uprostred rôznych povinností oslávil 15. októbra 2014 osemdesiatku.

Celý jeho plnohodnotný a činorodý život je spojený s výchovou mladej generácie a s výkonnostným a vrcholovým športom. Takmer päťdesiat rokov sa venoval pedagogickej, vedeckovýskumnej a publicistickej činnosti na Pedagogickej fakulte UPJŠ v Prešove a potom na Fakulte športu Prešovskej univerzity. Zaoberal sa predovšetkým motorikou a motorickým učením v telesnej výchove a športe. Jeho vedecké práce majú aj dnes kladný ohlas nielen na domácej pedagogickej a vedeckej scéne ale aj v zahraničí.

O sebe s príslovečnou skromnosťou hovorí, že jeho dlhoročná činnosť znamená neustále vzdelávanie a starostlivosť o výchovu pedagógov, trénerov a športovcov.

Vysoká profesionalita, otvorenosť a náročnosť v každej situácii, to sú charakteristické črty profesora Beleja. Vždy mal na zreteli, že život každého mladého človeka a športovca zvlášť predstavuje individuálny osud s rôznym riešením problémov.

Ako aktívny športovec dosiahol mnohé úspechy. Bol vynikajúcim basketbalistom, obliekal prvoligový dres Lokomotívy OZKN Prešov a v sezóne 1964/65 sa stal hrajúcim trénerom mužstva, v ktorom okrem

56

iných pôsobili poprední hráči Bombic, Kašper, Straka, Lux, Kurian, Benko, Tkáč, Molokáč, Gajdár, V. Nižník, J. Nižník, Janda, Malárik, Bavoľár aj hádzanári Poliak, Murgoň, Baránek a predseda oddielu Tibor Vislocký. Práve ich zásluhou priaznivci basketbalu mohli v Prešove sledovať hodnotné zápasy s mužstvami ku ktorým patrili Slávia VŠ Praha, Orbis Praha, Sparta Praha, Slovan Liberec, KPS Brno, Slovan Bratislava a Iskra Svit.

Blízka mu bola aj hádzaná. Zaradil sa k priekopníkom tohto športu v Prešove a spolu so Šestákom, Ondrovičom, Murgoňom, Baránkom, Poliakom a Žigom prispel v rokoch 1955-1958 k jej prudkému rozvoju a popularite.

Jeho láskou bola kráľovná športu – atletika. Venoval sa jej s plným nasadením ako pretekár aj tréner. Pod jeho taktovkou v Prešove vyrástli úspešní pretekári, okrem iných Sopko, Mráz, Merkovský, Hanušovský a Hrubý.

My, čo sme mali tú možnosť a potešenie spolupracovať s ním, zavše pobudnúť pár hodín v jeho prítomnosti po rôznych rokovaniach a besedách o atletike, basketbale aj o činnosti športových oddielov na pôde bývalého Okresného výboru ČSTV v Prešove, ktorého bol dlhoročným členom, veľmi dobre vieme, že sa usiloval vidieť veci s perspektívnym pohľadom. V každej zložitej situácii sa riadil tým, čo už starí

Rimania vraveli: „Tolerando non plorando omnes molestias superabis,“ – všetky ťažkosti prekonáš znášaním a nie plačom.

Svojich zverencov znova a znova nútil do tvrdého tréningu a on sám sa púšťal do riešenia aj tých najpálčivejších problémov.

Napríklad v čase keď pôsobil ako kondičný tréner v kolektíve prvoligových futbalistov Tatrana Prešov. Celkom zaslúžene získal titul Vzorný tréner aj Cenu fair play od Slovenského olympijského výboru.

Osemdesiat rokov v živote každého človeka, to je významná udalosť, ktorá oživuje spomienky a núti obzrieť sa späť. Náš jubilant môže tak urobiť s pokojným pocitom dobre vykonanej práce a úspešného zvládnutia rôznych problémov, ťažkostí a prekážok.

Nuž, milý náš jubilant, nesmúť nad tým, že aj tebe čas, ten večný bežec, do kroniky života pripísal ďalší rok. Život nie je taký, ako by sme ho chceli mať. To je osud všetkých, čo sa usilujú dosiahnuť maximum nie len pre seba, ale aj pre tých ostatných, pre ktorých žijú a s nadšením i veľkou obetavosťou pracujú v každom čase. Ty k nim patríš.

Napriek svojmu veku si obklopený povinnosťami a náročnými úlohami v oblastiach pedagogiky a vedeckého výskumu. Viem, že na oddych nepomýšľaš, lebo všetko, čo robíš, je užitočné a potrebné. Verím, že aj v ďalšej etape života sa Ti bude dariť. Želám Ti len to najlepšie, mnoho elánu, pokoj pre činorodosť, ktorý umocňuje aktivitu, zdravie a prináša pohodu v kruhu najbližších.

L

Čo by dali milióny fanúšikov futbalu na starom kontinente za to, aby sa mohli vyfotografovať pred takouto vzácnou trofejou. A.Bidovskému a J.Mačupovi sa to podarilo a to dokonca priamo v Prešove! Tomu sa povie šťastie...

HOTEL DUKLA V PREŠOVE OTVÁRA ŠPORTOVCOM SVOJU POHOSTINNÚ NÁRUČ

AUTOR: VLADIMÍR MEZENCEV I FOTO: ARCHÍV HOTELA DUKLA, AUTOR /ALE NIELEN IM/ Ako správny dedinský chlapec si na nedostatok pohybu rozhodne nemohol sťažovať. S rovesníkmi naháňal futbalovú loptu, v zime na zamrznutom jazere Delňa hrával hokej, ale našiel si čas i na stolný tenis a volejbal.

V podstate pokiaľ to počasie dovoľovalo tak každé ráno začínal futbalom na školskom dvore ešte pred začiatkom vyučovania, veď školský areál sa otváral už od 7.hodiny a do začiatku vyučovania tak zostávala celá hodina.

Cez malé prestávky sa hrávalo na dva góly, cez veľké na tri... Nečudo, že už ako 17-ročný stredoškolák hrával za mužov, teda ako v jeho dedine hovorili – za starých.

JUDr. Anton BIDOVSKÝ, v súčasnosti predseda predstavenstva Hotela Dukla,a.s. v Prešove, ktorý vyrastal v neďalekej obci Dulová Ves /tá už dnes tvorí prakticky predmestie Prešova/ mal k aktívnemu pohybu veľmi blízko už od samotného detstva.

V rodine ho priamo k športu nikto neviedol, on si k nemu vypracoval vzťah akosi podvedome a inštinktívne. Doma mali rodičia iné problémy, ako obrábanie záhumienka a starosť o záhradu.

Anton sa však zapájal aj do týchto prác.

Rozmaznávať ho naozaj nemal kto. Možno práve preto si dodnes pamätá na svoje vzácne darčeky, ktoré súviseli so športom. Taká stolnotenisová raketa uznávanej svetovej značky Butterfly – to už na tie časy bolo niečo. Kúpili mu ju vo vtedajšom Tuzexe, o ktorom už dnešní mladí nič nevedia. Išlo o sieť

predajní so zahraničnými tovarmi a mohlo sa v nich nakupovať iba za špeciálne poukážky – bony – ktoré človek získal iba výmenou za tzv. tvrdú valutu, alebo kúpou „pod rukou“ od nejakého šťastlivca, ktorý sa k bonom dostal legálnou cestou.

Pamätá si dobre aj na dar od otca, ktorý mu k 20-tinám kúpil sovietske lyže – bežky, vyrobené v Estónsku. To bol tiež jeden z tých vzácnych darov, ktoré dostal v mladosti a našťastie, že tie lyže nezapadli prachom niekde v komore. Aj vďaka nim neskôr úspešne absolvoval najslávnejšie lyžiarske bežecké podujatie u nás – Bielu stopu SNP – a to dokonca päťkrát !

Ako spomína JUDr.A.Bidovský, najlepšou prípravou na Bielu stopu SNP bola preňho Uličná liga vo futbale. Tu nazbieral potrebnú kondíciu, ale s tou problémy nikdy nemal. Svoj vklad do

57

OPTIKOU SÚVISLOSTÍ

nej vložil aj pravidelným dvíhaním činky nad hlavu i posilňovaním všetkých skupín svalstva. Kulturistika vtedy zaujímala každého poriadneho chlapca a ani on nebol výnimkou. Okrem toho stále zostával verný stolnému tenisu. I keď jeho nenápadná postava nikdy neoplývala masou svalovej hmoty predsa tej sily mal aj na rozdávanie. Na lavičke vytlačil činku o hmotnosti 110 kg a to už bol naozaj úctyhodný výkon.

PRIORITOU SA STAL BEH Po absolvovaní Právnickej fakulty UPJŠ v Košiciach nastal každodenný pracovný život, v ktorom si na pravidelné športovanie bolo neľahké nájsť dostatok času.

Našťastie, vždy sa našla partia a tak sa každý pondelok mohli uskutočniť vzájomné futbalové stretnutia medzi advokátmi, prokurátormi a sudcami. Aj v týchto zápoleniach udivoval svojou kondičnou pripravenosťou.

Prechod do nového tisícročia bol pre JUDr.A.Bidovského doslova hektický. Pri všetkej snahe si ako prezident najväčšieho slovenského podniku – Východoslovenských železiarní,a.s. Košice nedokázal nájsť čas na športovanie. Potom sa začal venovať podnikaniu a to si tiež vyžadovalo človeka nie na jeden, ale dva pracovné úväzky denne. Sedenia, rokovania, schôdzkovania... Jednoducho veľa stresov, ale o to menej zdravého pohybu.

Odrazilo sa to na jeho hmotnosti, tá sa zvyšovala a pomaly blížila k metráku. „Vtedy som si uvedomil, že musím opäť začať športovať. Preto sme si s priateľmi prenajali športový areál, konkrétne

58

tenisové kurty. Našiel som si čas aj na absolvovanie niekoľkých kôl na bežeckom ováli a mal som dobrý pocit z dosiahnutých časov. Vtedy známy vysokoškolský pedagóg, držiteľ striebornej olympijskej medaily v hádzanej z OH 1972 v Mníchove Vincent Lafko moje nadšenie rýchlo schladil. Povedal mi, že ich okruh má iba 300 metrov a nie tých klasických 400, ako som si myslel“, s úsmevom spomína A. Bidovský.

V roku 2002 sa mu ponúkla príležitosť navštíviť New York a uvidieť tamojší

svetoznámy maratón. Sprevádzal naň Martina Vrábeľa, prešovského rodáka, bežca – vytrvalca, účastníka OH 1988 v Soule, ktorý na svetovom šampionáte v roku 1987 v behu na 10 km skončil šiesty a ďalšieho úspešného atléta z B. Bystrice Juraja Kovala. „Do piatich rokov sa sem vrátim a absolvujem maratón“, povedal vtedy A. Bidovský skôr pre seba.

To, že dokáže ísť tvrdo za cieľom potvrdil aj v tomto prípade. V roku 2007, teda skutočne po piatich rokoch prebehol v New Yorku 42 195 metrov. Svoju maratónsku premiéru mal však už o rok skôr v Amsterdame. Doteraz dohromady zabehol štyri maratóny. Okrem už spomínaných dvoch ďalšie dva v Rotterdame a v Košiciach. Tých polmaratónov zabehol toľko, že si ich počet ani nepamätá. Možno dvadsať, možno dvadsaťpäť, alebo i viac. Šéfovať takému veľkému ubytovaciemu a stravovaciemu zariadeniu, akým HOTEL DUKLA je, si vyžaduje nemálo síl a trpezlivosti. JUDr. A. Bidovský však robí všetko preto, aby mal neustále tak potrebnú optimistickú myseľ i fyzickú vytrvalosť. To všetko k svojej práci potrebuje a k dobrej psychickej i fyzickej pohode mu pomáha pravidelný beh. Venovať sa športu pri jeho súčasnej profesii nie je vždy skutočne ľahké. Práca vrcholového manažéra si vyžaduje občas aj porušenie životosprávy, niekedy aj vypitie pohárika alkoholu s obchodnými partnermi, či sedenie v zafajčenej miestnosti. Našťastie, všetko zvláda bez ujmy na zdraví a naopak, svojou charizmou, optimistickou náladou a sršiacou energiou dokáže správne „naladiť“ najmä tých, ktorí v ten deň nevstali

Zo súboja Tatran Prešov – Slovan Bratislava. V súboji domáci Mačupa s bratislavským Joklom, dlhoročným úspešným čs.reprezentantom. Snímka je zo začiatku 70-tých rokov minulého storočia.

tou správnou nohou...

V hoteli DUKLA na pozícii prevádzkara pôsobí v minulosti známy a uznávaný športovec – futbalista Jozef Mačupa.

Príkladná bola jeho vernosť materskému klubu Tatranu Prešov, ktorému zostal verný od žiackych rokov až po odchod do futbalového dôchodku. Teda ani na jednu sezónu nikdy nezamenil zeleno-biely dres za niektorý iný, čo bolo aj v minulosti unikátnym javom. V najvyššej čs. súťaži – I. lige – odohral 7 ročníkov a 185 stretnutí a v súťaži o stupienok nižšie 6.ročníkov /150 zápasov/!

HOTEL DUKLA A ŠPORT Tento hotel v srdci tretieho najväčšieho mesta Slovenska vždy priťahoval športovcov. Svoje jubileá tu oslavoval slávny futbalový kanonier Laco Pavlovič, pravidelne v ňom vo vzácnych chvíľach voľna relaxovali takmer všetci prvoligoví futbalisti a hádzanári. DUKLA sa stávala prechodným domovom takmer všetkých významnejších športových kolektívov, ktoré prichádzali do Prešova odohrať svoje ligové zápolenia, alebo na rôzne turnaje.

V minulosti to však bolo jednoduchšie – hotel DUKLA vyčnieval nad ostatnými podobnými zariadeniami a okrem toho nemal v blízkosti žiadnu rovnocennú konkurenciu. Nová spoločensko-ekonomická situácia, ktorá vznikla v krajine po roku 1989 si však vyžadovala aj nové spôsoby v hotelierskych a reštauračných službách. Vzrástli na ne nároky a okrem toho výrazne sa rozšírila aj konkurencia. Hotel DUKLA si však aj v novej situácii udržal prioritné postavenie v Prešove i v jeho

Rok 1973. Stretnutie 2.kola Pohára UEFA Tatran Prešov – VfB Stuttgart 3:5 /po predĺžení/. Vľavo Mačupa, v popredí v súboji Prešovčan Škorupa.

širokom okolí. V čom sa skrýva tajomstvo tohto úspechu? – S touto otázkou sme sa obrátili na JUDr.A.Bidovského, ktorý bez dlhého rozmýšľania povedal: „Ešte pred dvanástimi rokmi mala DUKLA iba tri hviezdičky, teraz ich má už štyri. Investovali sme nielen do objektu, ale aj do ľudí.

Pribudli zimná záhrada, kongresová sála, wellness centrum, posilňovňa, sauna, vyhliadková terasa s výhľadom na historické jadro mesta... V porovnaní s tým, čo tu bolo pred takými pätnástimi rokmi sa tu jednoducho veľa zmenilo. Interiéry a izby musia uspokojiť aj najnáročnejších klientov. Veď tu máme aj také apartmány, ktoré sa môžu stať prechodným domovom aj prezidentom, premiérom, či ďalším významným osobnostiam a celebritám. Zároveň si myslíme, že to všetko za výhodné ceny. Čo sa týka našich zamestnancov, pre nich organizujeme jazykové kurzy, posielame ich na prax do zahraničných zariadení, ktoré sa môžu pochváliť michelinovými hviezdami...“

Vráťme sa ale k tým športovcom. Hotel DUKLA tradične hostí popredné európske hádzanárske kluby, od severonemeckého Kielu až po Barcelonu. Ich výpočet by zabral veľa času a priestoru a určite sa nenájde jeden účastník najvyššej slovenskej futbalovej súťaže, ktorý by nevyužil naše služby a nebol s nimi spokojný. Žiaľ, Tatran Prešov dnes hrá o stupienok nižšie a tak do Prešova teraz slovenská futbalová elita neprichádza, ale to je iba prechodný jav.

Vedenie hotela DUKLA podporuje prešovský šport rôznymi formami. Na jeho

Na oslavách životného jubilea Ladislava Pavloviča /60 rokov v roku 1986/ sa zišiel vtedajší výkvet východoslovenského futbalu a samozrejme na ňom nemohol chýbať ani Jozef Mačupa. Na fotografii môžeme vidieť i také osobnosti ako Jozefa Bombu, Jozefa Módera, Ladislava Józsu, Jána Strausza a mnohé ďalšie. Žiaľ, niektorí z nich, vrátane vtedajšieho oslávenca už nie sú medzi nami. Pre zaujímavosť – Ladislava Pavloviča vyhlásili za najlepšieho prešovského športovca 20.storočia.

Tento futbalista odohral 347 prvoligových stretnutí a dal v nich 164 gólov. Dvakrát sa stal kráľom ligových kanonierov, 14krát reprezentoval Česko-Slovensko...

Nemusíme zdôrazňovať, že L.Pavlovič roky, až do konca svojho života, patril k pravidelným návštevníkom hotela DUKLA...

"Práve v hoteli Dukla daj každému dňu šancu, aby sa stal najkrajším dňom tvojho života. Stretneš pri tom, isto mnoho známych športových osobností... vzťah k futbalu, hádzanej, hokeju, či dokonca mládežníckym kolektívom sa nikto nemôže sťažovať. Samozrejme, ani tie športové kolektívy, ktoré do Prešova zavítajú z rôznych kútov Slovenska, alebo cudziny. Pre ne má hotel špeciálne ceny a nemusíme zdôrazňovať, že pre nich tie najvýhodnejšie. Šesťdesiat izieb, vyše sto postelí, apartmány, vrátane prezidentského, sú pripravené poskytnúť kvalitné ubytovanie a služby všetkým, bez ohľadu na to, odkiaľ prídu, bez ohľadu na to, či sú to športovci, alebo obchodníci či turisti.

Jedno je však isté: športové kolektívy, ktoré sa v DUKLE ubytujú, vytvárajú takú príťažlivú a špecifickú atmosféru. Aj preto ich tu majú tak radi, i preto sú športovci s Duklou tak spokojní. Aj vtedy, kedy Duklu opúšťajú bez bodov v batožine, či trofejí.

L

59

Z HISTÓRIE FLORBALU

Prečo skloňujeme

florbal v TU Košice?

AUTOR: PETER ONDAVSKÝ I FOTO: ARCHÍV REDAKCIE

V roku 1999 cestoval s vysokoškolákmi do Prahy ako bedmintonista. Po návrate konvertoval na florbal. Vysokoškolský asistent, Mgr. Juraj Dudovič patrí medzi tých autorov článkov v časopise Svet športu, ktoré vynikajú erudovanosťou, prepájaním vedy s praxou, potom overenou účinnou prognostikou, ale aj pokojnými, presne popísanými návratmi do minulosti.

Pán magister, ako to, teda, bolo so zrodom florbalu v pôsobnosti TU Košice?

V jednej pražskej telocvični sme videli, ako partia chlapcov s umelohmotnými hokejkami naháňa ľahkú deravú loptičku.

Dosť sa to podobalo hokejbalu, ktorý sa u nás hrával už dlho, iba som sa čudoval, že brankár nemá hokejku ani rukavice a stále je v atypickom postoji, na kolenách. Ďakujeme. Takže takto sa zoznámil asistent telesnej výchovy TU Košice s netradičným športovým odvetvím, ktoré dnes nechýba v slovenských školách základných, stredných i vysokých. O vás už dávnejšie vedeli v Česku, Maďarsku ba i iných krajinách, že prínos športu vnímate prínosom pre mladé generácie okom manažéra, pedagóga, ale i psychológa v jednej osobe. Aký bol váš bezprostredný vnem florbalu?

Jednoduchý. Už v Prahe mi napadlo, prečo by sme to nemohli vyskúšať aj u nás.

Pozdávalo sa mi, že florbal by mohol byť vhodným vysokoškolským športom ako basketbal, volejbal či bedminton. Aj pre iné kluby by to mohol byť ideálny športový doplnok.

Vraj, ste sa o tom rozprávali aj s našimi hokejistkami.Konkrétne mi to prezradil Igor Liba. A čo Pražáci, tí z univerzity, medzi ktorými tiež máte pedagogiko – manažérsky či trenérský rešpekt? Ďakujem, ak sú vaše informácie podložené menami, ale skutočne netrvalo dlho a z Prahy prišla zaujímavá zásielka. Z ČVUT mi poslali desať florbalových hokejok a loptičiek, zadarmo. A mohli sme začať.

Lenže, s kým? Vídaval som na sídlisku v Košiciach, na ulici hrať chlapcov hokejbal, tak som to skúsil medzi nimi. Nemali ani mantinely, a keď sa zotmelo alebo pršalo, hrať sa nedalo. Pri florbale by takéto problémy nemali. Medzitým som si zohnal

60

z Česka pravidlá florbalu a začal som sa týmto športom vážne zaoberať.

NÁVYKY Z HOKEJBALU Kdesi som čítal, že ste ešte nemali postavený ani prvý tím, keď prišla z Prahy pozvánka na florbalový turnaj. Bola to pravda?

Pozvánku som dostal,prehovoril som sedem chlapcov medzi hokejbalistami.

Dresy mali z našej univerzity, klasické hokejové, s dlhými rukávmi. Hokejky mali svoje, a dostali pár dní na to, aby sa v telocvični na Jedlíkovej zoznámili s florbalovou loptičkou. A ja som sa im snažil, ešte stále ako florbalový laik, vysvetliť, ako sa to hrá. Chlapci mali návyky z hokejbalu, boli medzi nimi aj bývalí hokejisti, takže stačilo len získať cit pre loptičku a pochopiť pravidlá. Na turnaji v Prahe bolo vidieť, že vieme hrať, ale chýbala ešte technika a taktika hry, lebo na mantinely neboli zvyknutí. Aj hokejky mali jednoduché, nie zakrivené, ako sa používajú pri florbale.

Ale dopadlo to dobre. Mladí Košičania boli nadšení, florbal ich chytil za srdce.

Technická univerzita v spolupráci s katedrou telesnej výchovy im vytvorila dobré podmienky, ale malo to jeden háčik.

Prezradíte aký?

Samozrejme, hneď som si uvedomil, že doma nám treba konkurenciu, keď chceme napredovať, Najskôr propagáciou tohto športu medzi študentmi košickej TU pribúdali prvé florbalové lastoičky i prvé florbalové turnaje v zimnom a letnom semestri 2000-/2001: Ďalšia sezóna sa už niesla v znamení premiérového ročníka košickej vysokoškolskej ligy, ktorá bola podnetom pre vytvorenie súťaží aj pre ďalšie vekové kategórie. Historický je rok 2002, keď Florbalový klub ATU Košice oficiálne zaregistrovali na Slovenskom zväze florbalu. V sezóne 2002/2003 majú technici premiéru v najvyššej slovenskej florbalovej súťaži - Victory Sport Extralige. A hneď v prvom ročníku sa tešia z bronzových medailí. O rok už majú striebro. Prvý zápočet z predmetu „organizácia“ zapísali košickým vysokoškolákom do indexu v roku 2003, keď sa výborne zhostili prvých akademických majstrovstiev Slovenska.

Turnaj sme v konkurencii dvoch tímov z Bratislavy a žilinskej univerzity vyhra-

li. Boli sme naň pripravení po všetkých stránkach, pretože propagácia florbalu na Technickej univerzite fungovala výborne, a keďže turnaj sa odohrával v areáli školy, nemali sme núdzu ani o divákov. No stále nám chýbali profesionálni rozhodcovia, lebo prakticky všetci prešli k florbalu z hokejbalu.

VALEC NA INÉ ŠPORTY O prvých výsledkoch hovoríte bez svojho „ja“. V tretej osobe. Prečo? Florbalový klub ATU bol v Košiciach prvý. Vy ste boli pri jeho zrode?...

V prvom rade musím zdôrazniť, že Košiciach pribúdali zdatní súperi. Florko, Gama, Gymnázium Trebišovská 12, Gymnázium Tomáša Akvinského, je tu päť registrovaných florbalových klubov, aj keď extraligu hráme len my a Florko. Na Slovensku je tých klubov niečo viac ako sedemdesiat, päťtisíc hráčov, čo sú neporovnateľné čísla s Českom. A k prvej časti

Mgr. Juraj Dudovič v úlohe moderátora jednej z mnohých florbalových akcií celoslovenského charakteru.

vašej otázky?... Dobrý priateľ športu sa pozná podľa lásky k športu a ľuďom ktorí ho realizujú, vlastných mravov v tomto súkolí. Hráčskych, trénerských, funkcionárskych, skutkov i výsledkov práce. Na tých našich sa podieľalo dosť zanietených ľudí.

Výsledky florbalu majú u nás stúpajúcu tendenciu. Košický ATU má momentálne 150 registrovaných členov v siedmych vekových kategóriách. Prečo je tomu tak?

Taká je vlastne aj filozofia nášho klubu, plynulý prechod hráčov od prípravky až do kategórie mužov. Existuje dokonca aj tím Retro ATU, florbaloví vyslúžilci, hráči, s ktorými som kedysi začínal. Aj tí majú Košickú florbalovú ligu.

Juraja Dudoviča to stále drží, je presvedčený, že florbal má veľkú bu-

dúcnosť? Funkcionársky sa s názormi mnohých nepohodnete?

Skutočne som presvedčený, že je tomu tak. Výhoda florbalu je v tom, že sa podobá hokeju, a Slováci sú predsa hokejovým národom. Aj preto vieme podchytiť talenty, ktoré sa nedostali na ľad, trebárs z finančných dôvodov. Tento šport dáva priestor každému, či je malý, veľký, chudý či tučnejší, môžu ho hrať deti i ženy. Na začiatku sme mali aj dievčatá z Petzvalovej, ktoré začínali ako futbalistky. I teraz k nám chodia aj dievčatá, a v nižších kategóriách hrajú spolu s chlapcami.

Florbal má budúcnosť a záujem oň je stále väčší. A k tej druhej vašej otázke.Už som jej odpoveď naznačil v mojej filozofii propagácie a prístupov k rastu florbalovej kvality.

Florbal chytil za srdce i dvoch vašich synátorov…

Najstarší Juraj je bývalý bedmintonista, a začínali s ním aj Peter s Michalom, ale tí zistili, že kolektívny šport ich zaujíma viac.

Napriek tomu ste sa dali aj na misionársku robotu po košických školách.

Začal som robiť nábory v základných školách. A malo to veľký úspech, deti ma počúvali s nadšením. Z tých, čo boli dovtedy necvičiaci, sa zrazu stali cvičiaci.

Prišiel som medzi nich dvakrát, a druhý týždeň už boli v telocvični. Dnes je florbal na všetkých základných školách samozrejmosťou, o tom som presvedčený. Prišiel som s ním ako s ukážkovým športom, a dnes ho tam zavádzajú do povinných osnov telesnej výchovy, je to taký malý valec na hádzanú, basketbal, či volejbal, bez ktorých si to telocvikári nedokázali predstaviť.

PRVÝ LEGIONÁR Juraj Dudovič vidí perspektívu v mládeži. Aj preto je hrdý, že Košice majú svoje Cassovia Games vo florbale.Čo vás ešte z florbalu hreje pri srdiečku?

Pre mládež od dvanásť do šestnásť rokov, tohto roku sme usporiadali už tuším 9. ročník, v telocvični na Jedlíkovej a Bardejovskej ulici, a mali sme tu aj družstvá z Maďarska a Česka. Rád pracujem s mladými, baví ma nachádzať talenty. Našou ambíciou je však zachovať si výkonnostnú úroveň v našom klube, na svetovú úroveň asi nemôžeme pomýšľať.

Aj keď na našej vysokej škole máme už aj prvého legionára, Lukáš Řezanina pôsobí v poprednom českom klube.V drese Vítkovíc si dokonca zahral aj v super finále českej ligy v pražskej O2 aréne pred 7 800 divákmi, v zápase s Tatranom Střešovice aj skóroval, čo bolo veľkým úspechom. Aj zostalo.

Florbaloví reprezentanti ATU Košice po jednom z vyhraných zápasov slovenskej florbalovej extraligy mužov..

Košický odchovanec bol aj v širšej nominácii slovenskej reprezenácie na kvalifikáciu, konkrétne vtedy na majstrovstvá sveta vo Švajčiarsku.

Poznáte históriu. Bol tam spolu s Ladislavom Gálom, Petrom Dudovičom a brankárom Dominikom Turekom z nášho klubu.

Doterajšia história prezrádza, že v konkurencii najlepších muži veľa vody nenamútili na svetových fóroch. Skôr sa presadili na akademickom šampionáte. Čo vy na to?

Na akademických majstrovstvách sveta v Prahe, ktoré Česi vyhrali, sme skončili na piatom mieste. Prirodzene, aj v tejto kategórii hrajú prím európske štáty ako Fínsko, Švédsko, Švajčiarsko či Česko, ale boli tam aj Američania či Kanaďania, dokonca aj Japonci. Ďalšie vysokoškolské majstrovstvá sveta ukážu, kde sme dnes s týmto športom akademikov vo svete. A čo sa týka celkového hodnotenia florbalového života Slovenskej republiky? Opýtajte sa na to zodpovedných zo Slovenského zväzu florbalu. Ja som svoj postoj prostredníctvom športu vlastne florbalu detí a mládeže, naznačil.

HISTORICKÝ ÚSPECH Parketou Juraja Dudoviča, teda zostáva mládež. Táto robota vám už priniesla aj chutné ovocie...

Podarilo sa nám ho prostrednítvom florbalových výkonov striať zo stromu s názvom Unihoc Prague Open, keď z jedného z najväčších európskych mládežníckych turnajov priviezli naši s chlapci vo vekovej kategórii do 13 rokov historické víťazstvo.V chlapčenských kategóriách sme boli prvým slovenským družstvom v histórii, ktorému sa podarilo na tomto veľkom turnaji zvíťaziť. A v Prahe to bol už

jeho 9. ročník. Mladí Košičania boli najväčším prekvapením turnaja, na ktorom štartovala celá európska mládežnícka špička. Hravo si poradili nielen s družstvami z Česka, ale hlavy v smútku mali po zápase s nimi aj silní Lotyši či fínsky majster, ktorého vo finále deklasovali 7:1.

Ani ich tréner nečakal, že budú rúbať tak vysoko?

Výkony nášho družstva boli aj pre mňa príjemným prekvapením, najmä po stránke hernej a taktickej disciplíny. Bolo to naše štvrté vystúpenie na pražskom turnaji s touto vekovou kategóriou, a je to určite náš najväčší úspech, bez toho, aby som nejako podceňoval víťazstvo v majstrovstvách Slovenska. Týmto chlapcom som sa dovtedy venoval sedem rokov a chodíl s nimi po podobných podujatiach, aby na nich zbierali skúsenosti. Konečne sa nám ich podarilo týmto cenným víťazstvom zúročiť. Potvrdiť správnosť nami nastúpeného kurzu, našu cestu, za kvalitou florbalu a života.

Asi to bol osud, keď Juraj Dudovič pred rokmi v Prahe na florbal náhodou naďabil. Rozmýšľal, spájal vlastné odborné skúsenosti s overenými cestami vystlanými kvalitou florbalu tých najlepších vo svete. Raz mi povedal, že my vo florbale príliš špekulujeme s dospelými, než milo a účelne efektívne pracujeme s deťmi a mládežou. Dorastajúcou. Viac ako stroje na peniaze potrebujeme ľudskosť, odbornosť, láskavosť, spolupatričnost. Ináč zvlčíme a stratíme všetko. Svet športu by nerád stratil odborníka, který vie prepájať konštruktívne vedeckost s praxou bez zbytočných komunikačných zdrojov prebádaného, praxou overeného a stále potvrdzovaného.

L

61

FAJNBALL (SIXBALL) JE STÁLE OBĽÚBENEJŠÍ

AUTOR: VLADIMÍR MEZENCEV, WWW.FAJNBALL.EU I FOTO: MIRO DUDIČ

Olympionik, strieborný z OH Tokiu ( medailu získal s futbalovým tímom Československa) futbalový veterán bývalých slávnych VSS Košie, Anton Švajlen (vpravo), priamo na fajnballovom ihrisku.

Už ho poznajú mnohí elitní športovci V poslednom minuloročnom čísle Sveta športu sme predstavili nový šport na východnom Slovensku, konkrétne v Snine, ktorý dostal meno FAJNBALL. Samozrejme, už vtedy sme mu predpovedali veľkú budúcnosť, ale pri všetkom našom optimizme sme nemohli predpokladať, že fajnball si doslova v priebehu niekoľkých týždňov získa takú obrovskú popularitu.

“Presne na Mikuláša si prišli zahrať fajnball členovia Olympijského klubu z Košíc na čele s jeho čestným predsedom, strieborným medailistom z OH 1964 v Tokiu Antonom Švajlenom, majstrom Európy z roku 1976 Jozefom Móderom, dnes už osemdesiatnikom, bývalým hráčom Jednoty Košice a Slovana Bratislava Júliusom Kánássym. Toto trio futbalistov doplnila naša atletická legenda, účastník štyroch olympiád Jozef Plachý a ďalší v minulosti známi športovci. Nová hra ich zaujala a Tóno Švajlen konštatoval, že keby záležalo od neho tak by na každej škole dal zriadiť fajnballové ihrisko“, povedal pre Svet športu Ing. Daniel ANTOLÍK, výkonný riaditeľ Fajnball, s.r.o.

Po olympionikoch fajnballové ihrisko v Budimíri si vyskúšali stredoškoláci z Košíc a po prvýkrát aj z blízkeho zahraničia – z Uherského Brodu v Českej republike. Možno práve tam postavia prvú takúto hraciu

62

„Je to zaujímavá hra, dobrá aj ako súčasť kondičnej prípravy, ale človek pri nej musí používať aj hlavu. Keď v našom nabitom programe, rozpracovanom na minúty, sa nájde voľný čas, rád ešte prídem do Budimíra si ju zahrať...“

plochu v cudzine. Budimír potom zažil ďalšiu neobyčajnú a teda nie každodennú udalosť – fajnball si prišli zahrať extraligoví hokejisti HC Košice! Najskôr absolvovali besedu a autogramiádu so žiakmi základnej školy a potom sa doslova s chlapčenským nadšením vrhli do hry. Fajnball si pochvaľoval aj hokejový svetobežník, držiteľ Stanleyho pohára Jiři Bicek, odchovanec košickej hokejovej školy. „Je to zaujímavá hra, dobrá aj ako súčasť kondičnej prípravy, ale človek pri nej musí používať aj hlavu. Keď v našom nabitom programe, rozpracovanom na minúty, sa nájde voľný čas, rád ešte prídem do Budimíra si ju zahrať...“. Len pre zaujímavosť – jeho spoluhráč Peter

Základné pravidlá fajnballu: • Hráči sa pohybujú len vo svojich sektoroch, a to na kolenách, v ľahu (plazením) a kotúľmi.

• Hráči bránia svoju bránku celým telom.

• Hrá sa bez prestávky (za priestupky budú hráči potrestaní až na konci zápasu).

• Hráči odrážajú loptu len rukou, a to otvorenou dlaňou alebo jej zadnou časťou.

• Víťazom sa stáva ten hráč, ktorý dostane najmenej gólov.

• Priebeh hry sa zaznamenáva pomocou kamier pre vyriešenie prípadných nejasností.

• MALÝ priestupok - úmyselné priľahnutie, zovretie lopty. Úder päsťou, nadhodenie lopty, kopnutie do lopty alebo postavenie sa hráča. Trestom je odpočítanie bodu.

• VEĽKÝ priestupok - nešportové správanie. Trestom je vylúčenie hráča.

Bartoš o niekoľko dní neskôr prišiel do tejto obce v blízkosti Košíc aj s celou rodinkou, aby využili voľné sobotňajšie popoludnie práve pri fajnballe.

V Budimíri na Sv. Valentína usporiadali obecné fašiangy, spojené so zabíjačkou a turnajom vo fajnballe. Pekný putovný pohár venovala známa košická firma KERIMAX. Na toto podujatie prišli skutočné celebrity.

Dvojnásobný majster sveta a niekoľkonásobný majster sveta v nohejbale, v súčasnosti reprezentačný tréner Marián Žigala, jeho dcéra Miriam, svetová šampiónka vo fitnes aerobic, účastníčka OH 1966 v Atlante, vtedy ešte športová gymnastka Klaudia Kinská, neskôr jedna z najlepších profesionálnych fitnesiek na svete. Skutočne elitný výkvet. K nemu ešte musíme pridať jedného z najlepších slovenských hoke-

Tesne pred slávnostným odovzdaním Putovného pohára spoločnosti KERIMAX. Zľava starosta obce Budimír Mgr. Vojtech Staňo, poslankyňa Európskeho parlamentu Mgr. Monika Smolková, poslane NR SR a starosta obce Ploské Ing. František Petro,, hokejová legenda, majster sveta z roku 1985 Igor Liba a „vynálezca“ fajnballu ( sixballu), pedagóg pôsobiaci na jednej zo škôl v Snine, Juraj Skrip.

Zľava Miriam Žigalová, Marián Žigala, Klaudia Kinská, Juraj Skrip, ktorý hru fajnball (sixball) vynašiel, vymyslel, objavil.

jistov všetkých čias, majstra sveta z roku 1985 Igora Libu.

Ten zo zdravotných dôvodov nemohol nastúpiť, ale zúčastnil sa na dekorovaní najlepších. Okrem týchto hviezd na turnaji štartovalo aj niekoľko domácich celkov, napríklad dobrovoľných hasičov, futbalových veteránov, učiteliek ZŠ a MŠ, futbalistov...

Trofej KERIMAX-u získalo družstvo futbalistov Budimíra a tak sa z dejiska turnaja sťahovať nebude. Putovný pohár odovzdávali s Igorom Libom poslankyňa Európskeho parlamentu Monika Smolková, starosta obce Budimír Vojtech Staňo a poslanec NR SR a starosta obce Ploské Ing. František Petro. Čo dodať na záver? Jeden z najväčších propagátorov fajn-

Hokejová legenda Igor Liba s výkonným riaditeľom Fajnball, s.r.o. v Slovenskej republike, Ing. Danielom Antolíkom.

ballu Daniel Antolík má radosť z každého podujatia, ktoré sa uskutočnilo v Budimíri. „Súťažili tu už aj deti zo škôl s telesne postihnutými deťmi, ale i dôchodkyne, niekoľkokrát týždenne sa fajnballu pravidelne venuje cca 70 žiakov, ktorí navštevujú základnú školu v Budimíri, v ktorej sa nachádza toto špecializova-

né ihrisko. Z toho všetkého vyplýva, že tomuto športu sa môžu venovať profesionálni športovci, ale i seniori, postihnuté deti, teda všetci, ktorí majú záujem. Chcem iba pripomenúť, že fajnball už začína byť známy doma i v zahraničí pod názvom SIXBALL. Tento výraz zdôrazňuje možnosť využívať pri hre až šesť odrazových plôch. Jedno je však isté: tento náš šport má stále viac a viac priaznivcov.

Stačí, aby si vyskúšali aspoň jednu trojminútovú hru!“ L

63

ROZPRÁVKA OD DOSPELÝCH

Prečo si deti obľúbili

brankárskeho mága AUTOR: JOZEF MAZÁR I FOTO: MAREK ČECHO

Keď čítam správy, komentáre, názory politikov či podaktorých učiteľov o našich deťoch materských škôl, starostlivosti o nich z oblasti zdravého vývinu, mám pocit úľavy, dokonca i šťastia, že nikto nikomu nepodáva správy o nás, dospelých, práve v súvislosti s tými deťmi.

Keď mi jeden z rodičov dal spätnú väzbu na článok uverejnený v časopise Svet športu pod titulkom: „Bývalý špičkový futbalový brankár motivuje“ sľúbil som mu, že najbližšie číslo časopisu prinesie aj fotodokumentáciu k napísaným riadkom, lebo tá v minuloročnom novembrovom čísle chýbala. Redakcii chýbali peniaze

64

od odberateľov za časopis a tak až teraz plním sľub. Zámerne s odstupom času nebudem pod fotografiami uvádzať menoslov detí na obrázkoch, ktorým množstvo zo svojho voľného času venuje bývalý brankársky mág futbalových klubov 1 FC Košice a železnej Sparty Praha, Jaroslav Olejár. Skôr uvediem niekoľko citátov platných aj v okruhu vašich či našich známych, dospelých. Napríklad: „Dá to práce odnaučiť naše deti našej pohybovej lenivosti“. Alebo citát iný: „Najdôležitejšie, čo otec môže urobiť pre svoje

deti je ľúbiť ich matku a spolu s ňou i deťmi, pravidelný pobyt a pohyb v prírode.“ A do tretice: „Duša rodiča je taká veľká, ako je veľká láska k pravidelnému pohybu s dieťaťom ako prostriedku. Zlé je, ak nás zastupuje futbalový licenčný agent, ktorý spomínaný prostriedok zamení za cieľ. Pre svoje vlastné vrecko.“ K tomu všetkému ešte jedna ambícia: “Vidieť čo najviac rozradostených šťastných a veselých takých detí, ako sú tie, s ktorými aj toho roku pravidelne cvičí ich ujo Jarko!“ L

65

ZNOVUZRODENIE HISTÓRIE Myšlienky nielen na uvažovanie

Keď úspech vonia

13. storočím!

Za krásnym zážitkom, ktorý asi nepopíšem tak šťavnato ako ho prežívalo moje srdce, som zablúdil do prostredia dýchajúceho históriou. Všetko sa odohralo v starobylej Levoči. V mestečku Prešovského kraja, opradenom históriou, ktoré vzniklo z dvoch pôvodných slovanských osád a ktoré pravdepodobne spustošili Tatári.

AUTOR: JOZEF MAZÁR I FOTO: PRACHÁREŇ LEVOČA

Náš vzácny čitateľ iste vie, ale rád si zopakuje že najstarším písomným dokladom, v ktorom sa prvýkrát vyskytuje pomenovanie Levoče ako „Leucha“, je listina Belu IV. z roku 1249. V roku 1271 sa Levoča stala hlavným mestom Spoločenstva spišských Sasov. V roku 1317 sa už spomína výslovne ako kráľovské mesto.

Jej rozvoju podstatne pomohla výsada práva skladu, udelená Levoči Karolom Róbertom v roku 1321. Táto výsada nútila zahraničných kupcov zostať v meste 15 dní a ponúknuť svoj tovar na predaj. Kráľ Žigmund oslobodil v roku 1402 levočských kupcov od práva skladu iných miest, v roku 1411 rozšíril levočské právo skladu aj na domácich kupcov. V roku 1419 boli Levočania oslobodení od platenia tridsiatkov v celom Uhorsku. Tým sa otvorili neobyčajné možnosti slobodného obchodovania.

Priaznivý vývoj mesta vyvrcholil na prelome 15. a 16. storočia a umožnil vznik takých umeleckých skvostov, akým je dielo Majstra Pavla z Levoče v Chráme sv.

Jakuba. Sľubný vývoj mesta prerušil v 16. storočí rozsiahly požiar a v 17. storočí protihabsburgovské povstania. Napriek tomu Levoča v tomto období zostala centrom Spiša a v 19. storočí sa stáva strediskom slovenského národného hnutia.

Bolo tu založené známe Levočské lýceum,

66

na ktoré prišli v roku 1844, po zosadení Ľudovíta Štúra z katedry, jeho žiaci z Bratislavy na čele s Jankom Franciscim. Z významných slovenských básnikov a národných dejateľov, ktorí v Levoči študovali alebo pôsobili, treba spomenúť Jána Bottu, Janka Kráľa, Ľudovíta Kubániho, Pavla Dobšinského, dr. Vavra Šrobára, Alberta Škarvana a mohli by sme na základe bohato spracovaných dejín spomenúť i ďalších. Toto všetko je písomne zaznamenané.

Moja maličkosť sa pokúsi na jednom príklade potvrdiť skúsenosť, že históriu slobodných ľudí nepíše náhoda, ale voľba. Ich voľba.

Keď som túto Eisenhowerovu myšlienku predostrel Ing. Pavlovi Strmeňovi, Dip. Mgmt, usmial sa, aby zareagoval: „História, dejiny, to je v mojom srdci, mojej duši, realizovaná poézia života.“ Potom som dlho pozorne načúval jeho slovám, ktorými približoval ním vnímané hodnoty histórie, aby som si do svojho notesa zapísal aj toto: Šťastný nie je kráľ, ani poddaní, ale ten, kto našiel pokoj, mier, vo svojom srdci. Pán Pavol Strmeň, ten pokoj, mier, skrývajúci sa v histórii hľadal celý život, aby ho nielen našiel, ale sprístupnil ho aj verejnosti.

V levočskom butik hoteli Pracháreň.

Skromne o tom prezradil aj toto: „Vyše 15

rokov, možno aj viac, som chodil do okolia Prachárne. Tak vravievali už dávno, naši predkovia územiu v katastri Levoče, kde sa nachádzali veľké sklady pušného prachu. Historické dokumenty, ktoré sa mi podarilo vlastným bádaním, za pomoci odborníkov, vypátrať potvrdzujú, že sklad s pušným prachom už pred storočiami vybuchol, ale stavenisko rotundy z 13. storočia, v ktorej, vraj, žili remeselníci, zostalo. Keďže ma história priťahovala od môjho ranného detstva, snažil som sa jej ísť oproti. Začalo to prozaicky, záujmom o staré motorky a autá. Balzamom na duši boli moje návštevy a zoznamovanie sa s históriou starých miest, ich historických, architektonických pamiatok. Paríž, tú som navštevoval 2 – 3 krát do roka, snáď som tam aj zakopol o ten istý obrubník, o ktorý zakopol Napoleon..“ rozprával pútavo, akoby chcel šepotom dodať: Neexistuje nijaká prekážka na ceste k šťastiu duše. „Môj otec Silvester mal úžasne kladný vzťah k prírode, zdobila ho podobne ako mamičku Máriu, pracovitosť a vytrvalosť robiť dobro. K starým veciam som mal blízko už vtedy, keď vo mne moji jednoduchí, hmotnými statkami chudobní, ale veľkým srdcom úžasne bohatí starí rodičia, František a Mária Neumannovci, vzbudzovali záujem tešiť sa a objavovať krásno, dobro, hodnoty v jednoduchých veciach, doslova v maličkostiach. Veľa som od mladosti čítal, študoval odbornú literatúru, aj so zameraním na históriu, umenie. Také umenie, ktoré dokázalo v mojom vnútri vyčarovať fluidum krásna. Tam niekde treba hľadať s najväčšou pravdepodobnosťou vlásočnice mojej motivácie o históriu.“ Pravdu napísal poét Milan Rúfus: „Studnička je, kde to čo vyviera, neodchádza a verné je to tam.“ Úspešný absolvent ekonomiky riadenia

na Vysokej škole poľnohospodárskej, neskôr doslova hltač vedomostí prestížnej Online Businnes Schol University of London, už spomínaný Ing. Pavol Strmeň, Dip. Mgmt, chcel prostredníctvom spájania teórie s praxou poznať svet, aby mohol spoznávať hĺbku pokladov doma. Svoje 12 ročné pôsobenie v úlohe prednášajúceho i skúšajúceho na uvedenej, v celom svete známej vysokej škole, kde študoval 4 roky manažment a marketing, považuje s odstupom rokov za úžasný vklad pre uvedomovanie si obrovskej moci, ktorá drieme v podvedomí mnohých ľudí, ktorí ju môžu prebudiť myšlienkami a predstavami, aby im do ďalšieho života dodávala silu, odvahu a sebadôveru. Keď som sa ho na to opýtal, či je to aj v jeho prípade pravda, zareagoval: „Táto univerzita mi dala do života skutočne mnoho, veľmi zmenila moje nazeranie na vzdelanie. To slovenské súčasné mentorovanie nahradilo vzdelávanie sa pre život, pre prax.

Rovnako nesmiem zabudnúť a jedným dychom vysloviť verejné „úžasne ďakujem“ svojej manželke Janke, ktorá sa príkladne starala o rodinný život, výchovu našich troch synov Martina, Róberta a Kristiána, hlavne v čase keď som sa venoval, dlho vo viedenských archívoch skrytým, tajomstvám levočskej bašty z čias Márie Terézie.

Tam vyhľadala Ing. architektka Magda Janovská všetko potrebné, pre uskutočňovanie archeologického, historického, pamiatkového výskumu staveniska, ktoré stáročiami menil zub času na nepoznanie a potom ľudská, majstrovská virtuozita mu znova prinavrátila životný rozmer minulosti.“ Vdýchnuť schátralej levočskej bašte na slovenské, ba európske pomery, hotelový život nebolo ani pre takého nadšenca, človeka zdobeného nevšednou vytrvalosťou, jednoduché. Koncentrácia vedomostí, úžasného chcenia, ľudskej sily

a energie napísali „mozgopisom“ Slováka znamenitú pozvánku svetu s jednoduchým nadpisom: Znovuzrodenie histórie.

Hoci malý veľký butik hotel Pracháreň so šiestimi izbami na bývanie pre návštevníkov otvorili v Levoči iba v polovici tohoročného novembra, jeho priestranstvá už obdivovali a izby v ňom si celoročne chceli prenajať Francúzi a Rakúšania, ba vyše 120 ročný reštaurovaný nábytok vyskúšali i nároční Rusi. Hlavná ekonómka jednej medzinárodnej banky v Moskve, Júlia Olegovná Možajskova sa pri prehliadke nevšednej historickej hotelovej krásy priamo pred našimi očami dala nielen vyfotografovať na historickej stoličke, ale nezabudla sa opýtať, odkiaľ sa našiel v novozriadenej vinotéke starý egyptský stĺp, ktorý odkryli, keď zo suterénu vyviezli robotníci vyše 60 „Tatroviek“ sute, aby mohli reštaurátori dostať do pôvodného stavu pivničné priestory z už spomínaného 13. storočia.

Odpoveď pána Strmeňa, nášho sprievodcu donedávna ešte zabudnutou históriou levočskej Prachárne, bola vtipná i pravdivá: „Možno je nový život v našej Prachárni i tento stĺp pre mnohých zázrakom. Aj v tejto chvíli, na základe vašej otázky sa mení pomer medzi pocitom zázraku a odvahou ku snahe odborníkov, ktorí tento stĺp s rovnakou tajuplnosťou videli, presne identifikovať.“ My sme sa zatiaľ vydali na cestu hľadania spojitostí medzi svetom športu, histórie a kultúry. Vlastne, práve pre jeden spoločný bod, v ktorom kotvia najdôležitejšie prvky tohto bodu, časopis Svet športu ako prvý prináša verejnosti svedectvo talentu a odvahy, dlhoročnej intenzívnej práce, osobnej vyspelosti človeka, pre ktorého história nie je ligovou tabuľkou futbalu či hokeja, ale ako sám naznačil, matkou poézie a krásna. Čo tak dať k tomu prívlastok - v našich,

"História je svedkom doby, dňom pravdy, životom pamiatky, majstrom života a hlásateľom uplynulých čias" Marcus Tulius Cicero

slovenských podmienkach, veľmi potrebnou a žiadanou. V nej sú skryté či už v architektúre, hotelierstve, alebo aj samotnom športe, také dôležité prvky, akými sú kultúra myslenia, kultúra životného štýlu či usporiadané hodnoty v rámci jedného ľudského života. Čo vy na to?

Možno práve návšteva hotela Pracháreň v Levoči vám načrtne ešte širšie kontúry vyčerpávajúcej odpovede. Z mojej strany to bolo iba hľadanie spoločnej odpovede.

Také nevšedné zamýšľanie sa, ktoré som si vzhľadom na silu argumentu, vlastne, dovolil umiestniť aj na stránky časopisu Svet športu. Nie ako šéfredaktor tohto časopisu, ale návštevník Prachárne, okúzlený, očarený skutočnými dotykmi bohatej histórie všade tam, kde sa zastavil môj zrak, čo počul môj sluch a čo v štýlovej reštaurácii pohladili prostredníctvom netradičných jedál chuťové vankúšiky.

L

67

ZNOVUZRODENIE HISTÓRIE Myšlienky nielen na uvažovanie

Severozápadná bašta Pracháreň hlavnej hradobnej línie

v Mestskej pamiatkovej rezervácii Levoča Bašta Pracháreň tvorí súčasť kompaktného mestského opevnenia Levoče, vrátane jej náväznosti na parkánový múr a hradobnú priekopu. Predstavuje jednu z najstarších zachovaných architektonických častí mestského opevnenia Levoče, ktorá po strate fortifikačného významu plnila funkciu skladu zbraní a pušného prachu.

Neskôr ju spravovali cechy súkenníkov, cinárov, garbiarov, ihliarov, pernikárov, kníhviazačov a maliarov.

Bašta Pracháreň je národnou kultúrnou pamiatkou, zapísanou v Ústrednom zozname pamiatkového fondu Slovenskej republiky a v Zozname svetového kultúrneho a prírodného dedičstva UNESCO. A TERAZ STRUČNE Z HISTÓRIE Bašta mestského opevnenia Levoče, nachádzajúca sa v severozápadnom rohu mestských hradieb, ľudovo nazývaná „Pracháreň“, sa v prameňoch, ktoré sa zachovali od 16. storočia, nazýva jednoznačne „Groß Scharfeck“ čiže Veľký ostrý roh.

V jej blízkosti (22 siah) južným smerom totiž bola aj druhá bašta, nazývaná „Klein Scharfeck“, čiže Malý ostrý roh. Nachádza sa na mieste, v ktorom sa hradby lámu v pravom uhle a strategicky kontrolovala celú dolinu, ktorou sa prichádzalo od Kežmarku či od Starej Ľubovne.

Archeologický výskum dokázal, že Levoča začala budovať svoje hradby už v druhej polovici 13.storočia. Po požiari v roku 1599 bola do Levoče vyslaná komisia, ktorá v roku 1603 veľmi presne zistila a spísala stav hradieb, bášt i domov v meste zo strategického hľadiska. Začínali sa totiž stavovské povstania, ktoré sa veľmi často dotýkali aj našich miest. Naša bašta bola uvedená na 12. mieste. Nazýva sa Scharfeck, je dvojitá (duplicata), má 3 podlažia (či poschodia). Na najvyššom sú tri veľké delá a mažiar. Hákovníc bolo 9. Bola dobre pokrytá (mala dobrú strechu), pri požiari nezhorela. Je väčšia ako ostatné a tiež robustnejšia. V roku 1605 sa bašty prideľovali do starostlivosti jednotlivých

68

cechov. Veľký a malý Scharfeck bol pridelený cechu súkenníkov, ktorý patril medzi najsilnejšie cechy v Levoči. O tom, že sa severná strana považovala za pomerne bezpečnú, možno posúdiť z toho, že asi v tom období sa malý Scharfeck začal používať ako sklad pušného prachu – pracháreň.

V pláne levočských opevnení, ktorý býva datovaný rokom 1720 je zaujímavé, že susedná bašta Malý Scharfeck v ňom nie je zakreslená, len miesto, kde sa nachádzala. Bašta Malý Scharfeck, ktorá slúžila ako sklad pušného prachu (v roku 1690 v nej bolo 15 centov pušného prachu), vyletela 23. januára 1710 do vzduchu spolu s okolitým múrom.

Naša bašta sa uvádza ako Tuchmacher Turm, sonst pferd Mühle (súkennícka veža, ináč konský mlyn). Keďže vieme, že v bašte už bola župná sýpka na obilie, zdá sa, že obilie sa tu aj mlelo suchým mlynom na konský pohon. Svedčí to však aj o tom, že s baštami sa už veľmi nepočítalo ako s nástrojmi obrany. V roku 1723 bola bašta zverená viacerým cechom.

Okrem súkenníkov ju spravovali pekári, mydliari, mečiari a sklári. V roku 1733 veľký Scharfeck vtedy spravujú cechy súkenníkov, cinárov, garbiarov, ihliarov, pernikárov, kníhviazačov a maliarov. V roku 1779 prestala byť Levoča pevnosťou a od tej doby sa hradby, veže i priekopa predávali rôznym záujemcom, najmä po roku 1803.

Veľký požiar postihol Levoču aj v roku 1849. Zhoreli okolité ulice (napr. Ružová).

Možno teda oprávnene predpokladať, že zhorela aj naša bašta. Dnešný stav mohla nadobudnúť v rokoch 1852/53, kedy sa adaptovala na vojenský sklad. Urobili sa práce v hodnote 760,23 zlatých. Šlo o práce tesárske, murárske, kamenárske (robil ich autor projektu Ľudovít Schmid), o nové mreže, práce zámočnícke, sklenárske a o jej náter. Zdá sa, že vtedy boli postavené aj výklenky pre strážnu službu z oboch strán brány. Práca bola hotová 16. septembra 1853, kedy mesto vyzvalo vojenské

veliteľstvo, aby sem presťahovalo zbrane.

Spolu so zbraňami tu iste bol uskladnený aj pušný prach, od čoho mohol vzniknúť jej dnešný názov: Pracháreň. Bašta bola v rámci pamiatkovej údržby opatrená novou strechou asi koncom 70. rokov 20.storočia. Tá ale v januári 1984 zhorela. Potom bola niekoľko rokov bez akejkoľvek strechy.

V tej dobe stáli ešte zvyšky susedného domu, na vonkajších stenách ktorého boli zaujímavé reliéfy. Tie medzičasom – až na jeden – niekto ukradol.

Novodobú históriu bašty Pracháreň začali písať jej noví majitelia – rodina Strmeňová, ktorá kúpila baštu od mesta Levoča v decembri 2004. Po dvojročnej projektovej príprave, v priebehu ktorej bol realizovaný aj komplexný pamiatkový výskum, zahájili v marci 2006 práce na komplexnej obnove bašty, vrátane východnej a západnej prístavby k nej (kuchynský blok a sociálny blok spolu s komunikačnou vežou). Práce na obnove bašty prerušila na 4 roky svetová hospodárska kríza v rokoch 2009 až 2012 a práce na obnove boli opäť zahájené v roku 2013. V novembri 2014 bola komplexná obnova bašty Pracháreň ukončená a bola sprístupnená širokej verejnosti.

L

AUTOR: ING. PAVOL STRMEŇ, DIP.MGMT.

Maliar, ktorý vníma farby ako svetlo života.

Myron Špeník Mať možnosť dlhodobo sledovať rast slobodného výtvarníka, maliara, prostredníctvom žiarivých, živých farieb jeho sveta kytíc, alebo dokonalej harmónie jeho celkového výtvarného prejavu, znamená pre každého skúseného žurnalistu, ktorý roky sleduje trendy vo výtvarnom umení, nielen nasávať atmosféru umenia v krajine od Tatier k Dunaju, teda v čarokrásnej Slovenskej republike, ale zároveň komunikovať s jeho dušou, jeho vnútrom.

Takým je na východe Slovenskej republiky, v srdci Zemplína, jeho rodných Michalovciach, 55 ročný kreatívny umelec Myron Špeník. Maľba na špeciálne pripravené plátno či iné ním samotným, alchymisticky upravované podklady odráža desaťročia vo viacerých krajinách prostredníctvom už spomenutých kytíc, zátiší, biblických výjavov krajiniek, ale aj štylizovaného , hlavne človeka Zemplína rokov dávnejšie minulých, jeho vnútro. „Máš pravdu ak tvrdíš, že môj život prostredníctvom štetca, ale aj iných maliarskych techník, pre mňa bude stále večným hľadaním, lebo svet žiarivých farieb vidíš v každom čase inak. Teší ma ak aj Ty zdôrazňuješ, že vo väčšine mojich prípadov vnímam ten svet farieb v dokonalej harmónii“ – takto už pred dobrým desaťročím zareagoval na moje videnie jeho tvorby v jednom našom súkromnom rozhovore.

Vďaka častej komunikácii s týmto majstrom štetca a iných techník nie je potrebné jeho obdivovateľom zo Slovenska, Česka, Nemecka či ďalekej Kanady prezrádzať, že je to výnimočne nadaný človek.

Oni to vďaka jeho obrazom, ktoré poznajú, dobre vedia. Treba však širokej verejnosti dať na známosť, že umenie je jeho vášeň, láska, život. Do tajov toho výtvarného mal možnosť vnikať štúdiom, okrem iného aj u známych českých majstrov štetca a tvorivej pedagogiky – profesora Součka a Nováka. „Vtedy sa písali roky 1983 až 1985. Čo by človek neurobil v rámci vlastných snažení, len tak súkromne, pre túžbu svojho srdca, pohladenie vlastnej duše, aby sa vlastnou učenlivosťou, unášaním farieb tvorivosti či tónov klavíra, alebo huslí , nenechal unášať z pohľadu vekov krátkym prechádzaním životom. Svojim životom a životom iných“ – objasnil skromne, bez žiadneho výnimočného

pátosu v hlase.

Na jeho obrazoch však nájde milovník olejomalieb presné, zreteľné kontúry výtvarného ťahu práve jeho ruky. Niektoré techniky prejavu necháva tiež len pre seba. „Možno ešte neprišiel čas, aby som docielené a vlastným srdcom i umom objavené približoval naplno záujemcom aj teoreticky. Osobne sa na pedagóga maľby nikdy hrať nebudem, lebo krásno na plátne, to je pre mňa odraz dobra či zla k svetu v ktorom žijem. Smútku, pokory, bolesti na strane jednej, radosti, krásy, šťastia na tej druhej strane“ – skonštatoval bez zbytočných emočných prejavov, keď som s ním reč skrútol týmto smerom. Urobil som tak len preto, lebo viem, že rovnako ako mnoho úspešných maliarov pred ním aj on musel prejsť obdobím, keď sa svojmu úžasnému talentu a v kútiku srdca uloženému snu byť maliarom, nemohol venovať tak, ako by si sám želal.

Vyštudoval Strednú poľnohospodársku školu v Čaklove, okrese Vranov nad Topľou, neskôr pracoval ako operátor v Chemku Strážske a až na hrane vstupu do úplnej dospelosti začal nadobúdať rozkvet jeho dnes pozoruhodnej kariéry slobodného umelca, aktívneho člena Umeleckej besedy Slovenska. Možno to podporili aj

rodinné gény, zdedené po strýkovi, ktorý bol akademickým maliarom. Chcete dôkaz takého tvrdenia? Už roky jeho obrazy nechýbajú na celoslovenských či medzinárodných výstavách umelcov zoskupených do Umeleckej besedy Slovenska , ale aj na výstavách iných.

V súčasnosti je jeho jedinečná tvorba vyhľadávaná rôznymi skupinami či jednotlivcami predovšetkým na jeho samostatných výstavách. Za tie roky ich mal niekoľko desiatok. Keď som sa ho opýtal, či neplánuje spolupracovať s vytipovanou spoločnosťou , ktorá by investične systémovo a systematicky umožňovala zhodnocovať aj takým smerom jeho tvorbu odpovedal: „Zaujímavý postreh, nezaoberal som sa vo svojom vnútri, aby sa stal niekto výhradným zástupcom a reprezentantom môjho výtvarného sveta a poskytoval širší servis spojený s investíciou do obrazov, ktoré nesú môj podpis“.

Jeho vyjadrenie som pochopil, že vlastnými tvorivými schopnosťami, svetom štetca a olejových farieb chce robiť naše životy bohatšími, krajšími, spokojnejšími, jedinečnými. Keď som sa ho opýtal: Prečo?

– odpovedal znova jednoducho: „A či existujú pre naše životy väčšie hodnoty, než je krásno, dobro, spokojnosť ľudskej duše?“ L AUTOR: PETER LABORECKÝ

69

PRIPRAVUJEME

Na tomto zábere vidíte trojicu slovenských futbalových rozhodcov, ktorí rozhodujú významné európske futbalové súťaže. Zprava do ľava Gabriel Ádám, Richard Trutz a Ondrej Brendza. Práve rozhovorom s JUDr. Ondrejom Brendzom, ktorý je od roku 2010 medzinárodným asistentom rozhodcu FIFA, v rokoch 2010 – 2014 bol poslancom Mestského zastupiteľstva Stropkov a 15. novembra 2014 bol ako nezávislý kandidát zvolený do funkcie primátora mesta Stropkov, začíname v časopise Svet športu Dialógy o športe s primátormi a starostami obcí SR. Rovnako sa na túto tému budeme rozprávať aj s primátorom mesta Giraltovce, Mgr. Jánom Rubisom.

Pripravujeme V marcovom čísle časopisu Svet športu nebudú chýbať ani stále rubriky: Športová korida, teda dialóg s významným politikom o jeho prístupoch k športu SR a telesnej výchove a materiál o univerzitnom športe.

Osobitné miesto bude patriť slovenskému florbalu v kontexte florbalu svetového a spomienkou na Jozefa Nagya, si priblížime túto žurnalistickú osobnosť z oblasti športu prostredníctvom výsledkov športovej ankety „Športovec Prešovského kraja za rok 2014“.

V rubrike „Jubilant“ prinesieme nepublikované súvislosti trénerského mága svetovej športovej chôdze, Juraja Benčíka, ktorý sa dožil v polovici tohoročného februára 70 rokov svojho života.

Prostredníctvom stálej rubriky

70

Pavlovic Cup vyspovedá náš spolupracovník Miroslav Vlček ďalší futbalový talent, ktorý vynikol hráčsky aj na ostatnom ročníku turnaja, ktorý organizujú v Prešove na počesť najúspešnejšieho športovca Prešova v 20. storočí, futbalistu Ladislava Pavloviča.

Chýbať nebude ani rubrika zo života materských, základných a stredných škôl. Okrem iného sa v nej objaví rozhovor o vyhľadávaní talentov pohybovo nadaných detí v MŠ mesta Michalovce, svoje srdce odkryje vo svojom vyznaní „Moja škola“ aj jeden z bývalých riaditeľov jednej známej banskobystrickej základnej školy a v bloku o športe a telesnej výchove bude zastúpené tiež školstvo stredoškolské.

Chýbať nebude košická mužská hádzaná a analýza prečo sa dostala z výslnia do šedého priemeru.

Históriou volejbalu obrátime pozornosť na tento mládežnícky šport vo Vranove nad Topľou a zastavíme sa aj na zreštaurovanom Vígľašskom hrade.

V marcovom čísle budú publikované zaujímavé súvislosti športovcov Etiópie na našom území, dokonca aj prostredníctvom honorárneho konzula Etiópie u nás - doc.

Ing. Štefana Rosinu, PhD. Nezabudnite si už dnes objednať prostredníctvom e-mailu na adrese: studiosport1@gmail.com časopis, ktorý svojim obsahom mapuje os telesnej výchovy, športu, histórie a umenia po trase: dieťa – rodič – škola – športový klub – mesto, obec – región – štát – svet.

L

Marcové tohoročné číslo výjde v poslednom marcovom týždni a bude znova distribuované iba pre tých čitateľov, partnerov či spolupracovníkov, ktorí si ho objednali a predplatili.

HVIEZDY

A HVIEZDIČKY Zreteľným a čitateľným písmom uverejňovaná rubrika: „Hviezdy a hviezdičky“, sa na stránkach časopisu Svet športu objavuje často.

Až dnešným dňom sa však stáva pravidelnou. Prečo? Možno aj pre jeden, taký obyčajný, výrok. Znie: „Obyčajný hokejový brankár po rokoch učí. Dobrý – vysvetľuje. Vynikajúci – demonštruje. Veľká hokejová brankárska hviezda inšpiruje!“ Ale čo malé, začínajúce hviezdičky?

Jedna z nich, súčasný brankár hokejovej ligovej juniorky Nitry, Kristián Strmeň, ktorý okúsil školský hokej aj v jeho kolíske – Kanade nám na túto otázku odpovedal takto: „ Každá, aj tá najväčšia brankárska hokejová hviezda bola na začiatku učenlivým žiačikom. Pre mňa tou inšpirujúcou, najjagavejšou, bol a zostal Roberto Luongo, ale každý z tých svetových očaril.“ Keď sme mu prezradili, že ho v zápase juniorskej hokejovej extraligy Košice – Nitra sledoval bývalý „ochranca hokejovej svätyne“ československej reprezentácie, ktorý s ňou získal na ZOH v Albertville bronz, Jaroslav Dragan, zamyslel sa, aby skonštatoval. „Škoda, že som sa s ním nemohol osobne stretnúť.

Musel byť dokonalý v...“, ale o tom i o doterajšej hokejovej ceste tohto mladého brankára viac v niektorom z ďalších čísiel časopisu Svet športu.

RUBRIKU PRIPRAVUJE: LEV STAREW I FOTO MAREK ČECHO

72