svet ŠPORTU 3/2016

Štyria slovenskí králi: Dominika Cibulková, Veronika Velez-Zuzulová, Peter Sagan, Matej Tóth

9

772453

766000

03

IKONY www.svetsportu.sk

CENA: 2,99€ 3-4/2016, 10. ROČNÍK

Športová korida: Róbert Rybníček I Mária Mračnová-Faithová I Prevencia: Pohľad na doping

ORGANIZÁTOR:

POD ZÁŠTITOU:

ŠPORTOVÁ KONFERENCIA 1. - 3. 6. 2017 BANSKÁ BYSTRICA www.svetsportu.sk/dieta-rodic-sport HLAVNÍ PARTNERI: MEDIÁLNI PARTNERI:

PARTNERI:

OBSAH

ŽIVÉ SLOVÁ Prehra ako cesta k víťazstvám ŠPORTOVÁ KORIDA Z klinickej smrti na vrchol A chcú ísť ešte vyššie TÉMA: IKONY, Štyria slovenskí králi Dominika Cibulková, Veronika Velez-Zuzulová, Peter Sagan, Matej Tóth

4

6-7

8 — 13

REFLEKTOR SPOZA OPONY Pozlátené poznanie o individualizácii

14 — 16

FUTBALOVÉ RESUMÉ (Euro)premiéra dopadla úspešne alebo Šťastným číslom bola šestka

18 — 19

JUBILANT: Mária Mračnová-Faithová Rekordérka, majsterka, medailistka, ale aj smoliarka...

Vydáva: 3MONKEYS s.r.o.

IČO: 45 519 277 10. ročník, dvojčíslo 3-4/2016 Dátum vydania: 28.12.2016 Vychádza štvrťročne.

Svet ŠPORTU vychádza od roku 2007 Registrácia: EV 4578/12 ISSN 2453-7667 Sídlo vydavateľa a redakcie: 3MONKEYS s.r.o.

Strojárenská 3 040 01 Košice Kontakt: redakcia@svetsportu.sk +421 918 853 164 www.svetsportu.sk

20 — 25

SPOMÍNAME: Věra Čáslavská Veľakrát ju chceli zraziť na kolená, ale nikdy a nikomu sa to nepodarilo

28 — 31

ŠPECIALIZOVANÁ PRÍLOHA Lieky a liečebné prípravky s obsahom zakázaných látok

33 — 36

PREVENCIA Pohľad na doping je veľmi subjektívna záležitosť

38 — 39

PORTRÉT: Jozef Jarkovský S mikrofónom prešiel kus sveta

42 — 45

NÁŠ HOSŤ Alexander Malinovský Air Marshall’s

46 — 49

MLÁDEŽNÍCKE VODNÉ PÓLO Vzlety a strmhlavé pády

56 — 58

PREDSTAVUJEME Knihu Návraty na cestu k čitateľom vyprevadili výrazné osobnosti

62 — 65

Šéfredaktor: Katie De Chimp Zástupca šéfredaktora: Ing. Vladimír Mezencev Sadzba a grafika: 3MONKEYS Mgr. art. Marek Čecho Mgr. art. Gabriela Holcer Redakčná rada: Mgr. art. Marek Čecho – predseda PhDr. Jozef Kuchár – podpredseda PhDr. Jozef Mazár Mgr. Juraj Benčík PaedDr. Plk. Ivan Čierny Ing. Peter Jesenský Mgr. Ivor Lehoťan Ján Miškovič Mgr. Peter Šurin Ing. Ján Piško JUDr. Ladislav Valášek JUDr. Ján Vinarčík Tlač: Tlačiareň Kežmarok GG, s.r.o.

Distribúcia: Mediaprint-Kapa Pressegrosso, a.s. a súkromní distribútori Objednávky na predplatné: predplatne@svetsportu.sk +421 918 853 164 Objednávky inzercie: inzercia@svetsportu.sk Cena: 2,99€ s DPH Cena pre predplatiteľov: 2,49€ s DPH © 3MONKEYS s.r.o.

Autorské práva sú vyhradené a vykonáva ich vydavateľ. Akékoľvek rozmnožovanie častí alebo celku textov, fotografií, grafov akýmkoľvek spôsobom, v slovenskom alebo inom jazyku, bez písomného súhlasu vydavateľa je zakázané.

Nevyžiadané rukopisy, diapozitívy a fotografie nevraciame.

ILUSTRÁCIA NA TITULNEJ STRANE: SATINE ZILLAH/ www.satinezillah.weebly.com

3

ŽIVÉ SLOVÁ

Prehra

ako cesta k víťazstvám Rok 2016 bol úspešný a prelomový nielen pre slovenský šport, ale aj pre redakciu Svet ŠPORTU. Prešli sme opäť veľký kus cesty, stretli nových talentovaných športovcov, novinárov či športových fanúšikov.

Je nám cťou spolupracovať s tými najlepšími profesionálmi zo športovej žurnalistiky a publicistiky. Nebudeme sa ale zamýšľať nad tým, čo sme my alebo čo ste vy urobili v tomto roku. Ak vaše činy boli správne a nápomocné, ostali po nich stopy a nie je potrebné o nich písať. Také činy a skutky budú o sebe písať samy a ostanú v pamäti dlho, dokonca ovplyvnia životy iných navždy.

Myslím si, že je dôležitejšie zahľadieť sa do budúcnosti. Na chvíľku sa zastaviť a v tento vianočný čas, keď sa všetko spomalí, popremýšľať nad tým. Či už v kruhu najbližších, alebo len sám so sebou. Zamyslieť sa nad tým, či to, čo som urobil v tomto roku, viem ešte vylepšiť v tom budúcom.

Dať si krátkodobé a dlhodobé ciele. Všetci ich potrebujeme. Život bez cieľa je premárnený. Skúste si dať ciele nielen pracovné, ale aj súkromné. Ciele, ktoré chcete dosiahnuť vo svojej rodine. Či už bude vaším cieľom naučiť vaše dieťa korčuľovať, bicyklovať či plávať, alebo konečne poraziť vašu

4

AUTOR: KATIE DE CHIMP I FOTO: GABRIELA HOLCER - ARTBUBBLESILK.COM

starú mamu v hraní scrabble.

Nezabudnite, ciele musia byť jasné a hlavne dosiahnuteľné.

My sme si jeden cieľ už jasne stanovili. Je našou hlavnou myšlienkou, mottom a inšpiráciou na budúci rok. Veríme, že je dosiahnuteľný a v tom najlepšom prípade pozitívne ovplyvní aj vašu rodinu a okolie.

Rozhodli sme sa aj v spolupráci s mestom Banská Bystrica a VŠC Dukla Banská Bystrica zorganizovať v roku 2017 športovú konferenciu na tému: Dieťa, rodič, šport. Diskusie a témy, ktoré sa týkajú každého z nás. Témy, ktorým by sa mala venovať nielen odborná, ale aj laická verejnosť.

Záleží nám na slovenskom športe a tým nemám namysli len ten vrcholový, ale aj ten každodenný. Chceme, aby sa šport stal súčasťou každej slovenskej rodiny. Spoločný rituál, ktorý zlepší zdravie, skrášli telesnú schránku, zregeneruje myseľ, odbúra napätie a stres a navyše, zlepší a prehĺbi rodinné vzťahy. Nič nedokáže nahradiť

pocit, ak ide celá rodina v nedeľu poobede na bicykle alebo ak sobotné doobedie strávi spoločne na basketbalovom ihrisku. Pamätajte si, že v očiach vášho dieťaťa ste vy Sagan, Tóth či Cibulková. Síce nemáte na krku zlatú medailu, ale ak strávite čas so svojím dieťaťom aktívne na športovisku, budete práve vy jeho vzorom. To, čo mu ukážete teraz, nikdy nezabudne. Samo to dokonca odovzdá ďalej ako rodič, vlastným deťom.

Nie je dôležité, aby ste boli dokonalý na lyžiach alebo v behu.

Pre svoje ratolesti budete dokonalý vždy, keď do rúk chytíte loptu alebo spoločne vybehnete von. Ciest je veľa, tak ako športových disciplín, no je len na vás, ktorú si z nich vyberiete. Dôležité je nebáť sa prehry.

Bez prehry niet víťazstva.

Ďakujeme našim partnerom za priazeň v roku 2016.

V novom roku vám prajeme veľa úspechov a tešíme sa na ďalšiu spoluprácu.

PF 2017

MEDIÁLNI PARTNERI:

5

ŠPORTOVÁ KORIDA

Z klinickej smrti na vrchol

A chcú ísť ešte vyššie S generálnym manažérom futbalového majstra z Trenčína RÓBERTOM RYBNÍČKOM o jeho svete športu, o minulosti i budúcnosti klubu aj o vzťahu s majiteľom AS Tschen La Lingom.

AUTOR: MIROSLAV ANTOL I FOTO: AS TRENČÍN

Aký je pre vás svet športu? Čo vám v ňom robí najväčšiu radosť? Šport pre mňa vždy bol aj bude tým, čo ľuďom prináša do života iné hodnoty. Z pohľadu emócií, disciplíny, nadšenia z každotýždenného vrcholu v rámci zápasu či športového výkonu. Bežné problémy, súkromné alebo pracovné, dostávajú pri ňom inú dimenziu. V neposlednom rade ma teší, že športovci dokážu zjednotiť celý národ, či už hovoríme o futbalistoch, hokejistoch, alebo trebárs o Petrovi Saganovi a iných. Šport je podľa mňa pre človeka nenahraditeľný a ja osobne som

6

jeho veľký nadšenec. A to nielen futbalový. Neskutočne ma fascinuje, čo ľudia v športe v jednotlivých odvetviach dokážu.

Za všetkým sa totiž skrýva tvrdá drina a nezlomná vôľa.

uzdraveniu. Povie vám: „Poď pracovať so mnou a bude dobre.” Hovorím obrazne, ale princíp je rovnaký. Stretnutie s La Lingom ma posunulo do iných dimenzií.

A nielen mňa.

Mnoho rokov ste tvárou AS Trenčín.

Dalo by sa vaše trenčianske pôsobenie rozdeliť na obdobie pred príchodom Tschen La Linga a po ňom?

Určite áno. Sú to dve diametrálne odlišné obdobia, ktoré sa nedajú porovnávať.

Predtým som bol štyri roky 90-percentný akcionár klubu, všetka zodpovednosť bola na mojich pleciach. Bolo to obdobie, keď som bol každý deň akoby pred klinickou smrťou. Robil som niečo, čo nemalo príliš význam z hľadiska budúcnosti a smerovania, ale chcel som to udržať a mal som to rád. Prirovnal by som to k situácii, keď sa dozviete, že ste ťažko chorý. A vtedy sa nájde človek, ktorý vám ukáže cestu k

Ak by La Ling neprišiel, boli by ste rezignovali a odišli z AS? Po tých štyroch rokoch, keďže som nebol žiadny milionár, ktorý by v prípade potreby vedel dať do klubu financie zo svojho, som bol rozhodnutý skončiť. Všetko okolo mňa malo vplyv na moje zdravie, prácu aj ostatné veci. Keby som vtedy neuvidel svetlo na konci tunela a nedohodli by sme sa, určite by som odišiel.

„Momentálne sa u nás deje niečo, o čom sa mi pred tromi rokmi ani nesnívalo. Netušil som, že sa na trhu dá ísť zo slovenských podmienok až na takúto úroveň.“

Vy ste La Lingovou pravou rukou na Slovensku. Ako by ste opísali majiteľa AS Trenčín?

Je to svojím spôsobom výnimočná osobnosť. Z pohľadu stratégie, vízie, filozofie, ale čo je najpodstatnejšie, charakteru. Je tvrdý a neoblomný, o čom som sa neraz presvedčil pri našich debatách, bol však schopný si z nich vždy niečo zobrať.

Nebál sa zveriť mi zodpovednosť do rúk.

Určili sme si pravidlá fungovania a ja som si mohol vybrať ľudí, s ktorými som chcel

spolupracovať. Najskôr sme vzali trénera zo zahraničia, potom sme sa však vrátili k modelu, za ktorý sme doteraz vďační.

Možno časom znovu zablúdime v tejto sfére aj do zahraničia, ale ja mám tento model naozaj rád. Objavili sme našich ľudí ako Guľa, Ševela a ďalších a som veľmi rád, že to tak je. S niektorými ľuďmi sme sa museli aj rozlúčiť, hoci sme boli priatelia, no mnohí to pochopili a vzťahy sú v súčasnosti ešte silnejšie.

O pár mesiacov to bude už desať rokov, čo prišiel Holanďan na Slovensko s úmyslom rozvíjať u nás svoj biznis.

Ako hodnotíte toto desaťročie? Dalo sa vôbec dosiahnuť viac?

V rámci procesu, ktorý bol pre obe strany nový, pravdepodobne nie. Pre nás všetkých to bola nepoznaná strana mince. La Ling nikdy predtým neviedol klub, pracoval len s akadémiami, čo je však neporovnateľné. Každý vývoj má svoju časovú os a myslím si, že v našom prípade bola naplnená správnym spôsobom. Skutočne si netrúfam teraz povedať, či sa dalo niečo urobiť skôr alebo lepšie. Spoločná snaha nás posunula tam, kde momentálne sme. Počas tohto obdobia sme prežili pád do druhej ligy, návrat späť, postupný útok na popredné pozície. Znamenalo to pre nás skúsenosti, ktoré sú na nezaplatenie. Ak by sme šli rýchlejšie, kto vie, ako by to celé dopadlo.

Najväčšie športové úspechy sú zreteľne viditeľné - dvakrát zisk double. Čo by ste však najviac vyzdvihli z marketingovo-ekonomického uhla pohľadu, keďže je jasné, ako vníma a riadi La Ling trenčiansky klub?

Najväčšie pozitívum je to, že sme ukázali cestu, ako sa dá futbal na Slovensku robiť inak. Je sympatické, že sa mnohí snažia zachytiť tento trend a ísť touto našou cestou. Je tiež príjemné vidieť, že ľudia oceňujú našu robotu a pýtajú sa, ako sme to dosiahli. A my sa s radosťou o tieto informácie s ľuďmi, ktorí majú záujem, podelíme.

Druhá vec je, že sme posunuli do iných dimenzií celkovú hodnotu klubu v súvislosti s obchodom a predajom hráčov.

Momentálne sa u nás deje niečo, o čom sa mi pred tromi rokmi ani nesnívalo.

Netušil som, že sa na trhu dá ísť zo slovenských podmienok až na takúto úroveň.

Z pohľadu zabezpečenia nás to stavia do úplne odlišnej pozície. Keby sa nám podarilo dobudovať štadión, môžeme ísť ešte vyššie. Už takto sme totiž vybudovali silnú značku nielen regionálne, ale celoslovensky. Pridávame ďalšie športy, čo nie je jednoduché a je to veľký záväzok, ale

chceme ísť ešte ďalej. Som rád, že ľudia vidia zmysel našej práce a zoširoka nám fandia. Prirovnal by som to k budovaniu firmy či pozície v politike: keď idete sympatickou cestou, budete mať svojich fanúšikov, ktorí pôjdu za vami. V športe to bude vždy vrtkavé, nedokážete všetko na 100 percent ovplyvniť, pretože na ihrisku sa môže stať skutočne čokoľvek, ale principiálne to funguje.

Vaše čísla hovoria skutočne jasnou rečou. Rozdiel medzi sumou za predaj a kúpu hráčov je za posledných sedem rokov takmer 20-násobok (600-tisíc v porovnaní s 11 miliónmi eur). Čo z toho pre vás vyplýva?

Jednoznačne záväzok, že musíme túto líniu udržať alebo ju dokonca posunúť ešte ďalej. Štyri roky po sebe sme hrali v pohárovej Európe a každú sezónu sme sa posunuli o krok vpred, čo naznačuje zdravú vývojovú krivku. Úprimne poviem, že v súčasnej situácii, v akej sa nachádzame, bolo dobre, že sme nepostúpili do skupiny Ligy majstrov. Ak totiž klub nie je na takú obrovskú záťaž a zodpovednosť pripravený, čo my nie sme, mohlo by to nabrať kontraproduktívny smer. Ľahko sa v takom prípade stane, že sa stanete fackovacím panákom a ľudia si ku vašej účasti pripnú len negatívne emócie. My hráčov vždy nájdeme, vychováme, ale nesmieme zažiť výrazný výkonnostný pád, pretože by to zároveň znamenalo pokles hodnoty klubu. Som presvedčený, že práve rozvojom infraštruktúry, ktorý je u nás veľmi potrebný, dokážeme všetky hodnoty zveľadiť.

Jedna vec je hráčov lacno nakupovať, vychovávať a draho predávať, iná udržať zakaždým v klube toľko kvalitných futbalistov, aby mohol byť AS úspešný aj na športovom poli. Hrana je v tomto smere asi veľmi tenká, súhlasíte? Áno a prejavilo sa to aj v tomto prestupovom období. S odstupom dvoch mesiacov od vypadnutia z Európy však môžem potvrdiť, že bez vlastného domu nemôžete byť nikdy spokojný. Na cudzí štadión nedokážete preniesť správne emócie, to sa jednoducho nedá oklamať. Navyše nás to stálo obrovské prostriedky, ktoré sme mohli použiť na ročnú výplatu 3-4 kvalitných hráčov. To sú fakty. Takže ja tvrdím, že je pekné byť majster, ale pokiaľ nebudeme vo vlastnom, len ťažko môžeme uspieť na medzinárodnom poli.

Klub najviac zviditeľňuje A-mužstvo, v ktorom zanechali najhlbšiu brázdu pri trénerskom kormidle Adrián Guľa a Martin Ševela, ktorý je stále vo funkcii. Do

„Je pekné byť majster, ale pokiaľ nebudeme vo vlastnom, len ťažko môžeme uspieť na medzinárodnom poli.“

akej miery sú súčasné úspechy založené aj na tom, že ste mali šťastnú ruku pri ich voľbe, hoci stále zdôrazňujete, že aj oni boli či sú len súčasťou kolektívu?

Skutočne je to tak, že my nevyberáme v súčasnosti trénerov, na ktorých to má byť všetko postavené. Výber muža na tento post v našom zoskupení je však veľmi dôležitý. Všetky veci okolo systému sú vytvorené každým z nás, ktorí v ňom pracujeme. My zvrchu len nastavujeme výber, parametre a pravidlá, s ktorými sa musia ľudia stotožniť. Cesta výberu skúsenejšieho trénera, ktorý má 15 - 20 rokov praxe, je preto pre nás dnes irelevantná. Nie sme na ňu pripravení, aj keď nehovorím, že to niekedy nemôže byť inak. Veľmi sa teším z toho, že po Ševelovi nájdeme ďalšieho doteraz nepoznaného chalana, ktorý u nás naštartuje svoju kariéru. Očakávame od neho len to, aby bol stotožnený s naším systémom, aby mal otvorené oči a ambíciu rozvíjať sa.

Viem, že pre fanúšikov bude vždy najlepší súčasný tréner A-mužstva, ale musíme si dať pozor a sledovať, aby sa potom jeho ego neposunulo nad naše princípy.

Pristavme sa pri hráčoch, ktorí z minulosti či súčasnosti sú prototypom ideálu po všetkých stránkach...

Z futbalovej stránky majú všetky predpoklady na úspech vo veľkom medzinárodnom futbale Stanislav Lobotka a Ibrahim Rabiu. Najväčšiu hrdosť z toho, čo sme v klube dosiahli, však predstavuje Matúš Bero. Vyrastal u nás odmalička, teraz sa vybral tureckou cestou. Tým klubu vrátil to, čo doňho za tie roky dal. A presne toto je moment, ktorý nás napĺňa. Dôležitý je totiž aj postoj hráča ku klubu, nielen opačne.

Aké sú vaše najbližšie plány a aké dlhodobejšie vízie?

Infraštruktúra je u nás jednoznačne číslo jeden. Radi by sme tiež spolupracovali s inými klubmi na Slovensku aj v zahraničí.

Oslovili nás tí, ktorí chcú rozvíjať rovnaký systém. Pre nás je to fantastické, pretože aj hráči, ktorí sa u nás neuplatnia, sa môžu inde rozvíjať na rovnakých princípoch. A to je presne tá nadstavba, po ktorej stále voláme a ktorú chceme dosiahnuť. Vnímam to tak, že svoje skúsenosti, pokiaľ má niekto záujem, treba odovzdávať ďalej, aby sme mohli raz mať pocit, že po nás niečo zostane, a to nielen doma.

L

7

TÉMA

IKONY

Štyria slovenskí králi: Dominika Cibulková, Veronika Velez-Zuzulová, Peter Sagan, Matej Tóth

AUTOR: ALEXANDRA DVORNICKÁ I ILUSTRÁCIA: SATINE ZILLAH

Štyri rôzne mená, štyri rozdielne osobnosti, štyria úspešní športovci. Ich športové odvetvia sú odlišné rovnako, ako odlišné sú ich osudy. Súčasne ich však mnohé spája, najviac vari pozícia na slovenskom športovom Olympe.

Všetci štyria môžu rok 2016 hodnotiť ako najúspešnejší vo svojej kariére. Je úplne jedno, kto z nich sa stal víťazom ocenenia Športovec roka. Vyhrať mohol iba jeden, ale fantastický rok majú za sebou všetci. Ich príbehy prinášajú inšpiráciu aj ďalším generáciám, ktoré majú sen o víťazstve na olympiáde, Tour de France či na grandslame.

8

Nebolo by spravodlivé hovoriť o slovenských športových úspechoch v roku 2016 a vynechať mená ako Matej Beňuš, Ladislav a Peter Škantárovci či Petra Vlhová. Beňuš na olympiáde v Riu ukončil slovenské čakanie na medailu a po finálovej jazde slovenského kanoistu bolo jasné, že slovenská výprava naprázdno neodíde. Striebro bolo vítané i oslavované, hoci zlato by bolo ešte krajšie. Bratranci Škantárovci čakanie na zlato ukončili už dva dni po striebre Mateja Beňuša a po skvelých jazdách sa tešili zo životného úspechu. Lyžiarska kométa Petra Vlhová ešte koncom roka 2015 zvíťazila na pretekoch Svetového pohára vo švédskom Are a ďalším míľnikom jej skvelej sezóny bolo tretie miesto v rakúskom Flachau. Celkovo obsadila 6. miesto v slalome vo svetovom pohári. Všetko fantastické úspechy sloven-

ského športu, ale v porovnaní s vyššie spomínanou štvoricou sú až druhoradé. A to sme ešte nespomenuli výborné sezóny zástupcov kolektívnych športov Mariána Hossu a Mareka Hamšíka, účastníka Rely Dakar Štefana Svitka či zlatých hrdinov z paralympiády – Veroniku Vadovičovú a Jozefa Metelku. Skrátka, rok 2016 slovenskému športu prial, najmä však disciplínam jednotlivcov.

Majstrovstvá sveta v ľadovom hokeji či Svetový pohár v alpskom lyžovaní sú každoročnými akciami. Rovnako tak aj veľké turnaje WTA i cyklistická Tour de France, ktorá v posledných rokoch ťahá k obrazovkám (i do okolia trate) čoraz viac Slovákov. Rok 2016 však priniesol aj pre Slovensko historické majstrovstvá Európy vo futbale, po štyroch rokoch sa konala i letná

„Keď sa na olympiáde podarí úspech, tak si svoje vzory nájdu nielen deti. Aj dospelí začnú viac športovať. To je tiež veľmi dôležité...“ olympiáda a po dvanástich aj hokejový svetový pohár. Všetko významné akcie s účasťou svetovej smotánky. Príslušnosť k nej potvrdili slovenskí vyslanci, ktorí robili radosť fanúšikom a poriadne zamotali hlavy hlasujúcim v tradičnej ankete Športovec roka. Obľúbená fráza „konkurencia bola tento rok mimoriadne silná“, však bola na konci roka 2016 nepriestrelnou pravdou. Tóth, Sagan, Cibulková či Škantárovci by s úspechmi z roku 2016 v minulosti s prehľadom získali prvenstvo, lenže tentoraz sa ich fantastické sezóny odohrali v jednom kalendárnom roku. Čo je viac?

Olympijské zlato (navyše prvé nevodácke) alebo titul majstra sveta v cyklistike? Alebo prvenstvo na turnaji maj-

strov a najvyššie postavenie Slovenky v histórii rebríčka WTA? Odlišné športy, odlišné osobnosti, odlišná cesta za prenikavým úspechom, ktorý národ s hrdosťou prijal.

Skvelý rok má za sebou lyžiarka Veronika Velez-Zuzulová.

Druhé miesto v slalome v celkovom hodnotení svetového pohára bol skvelý výsledok, na ktorý nadväzuje aj výsledkami v aktuálnej sezóne. Vrcholom skvelej sezóny boli preteky vo Flachau, kde bola na bedni spoločne s Petrou Vlhovou.

Obe zažili skvelé sezóny. Veronika už ako skúsená lyžiarka, juniorská majsterka sveta Vlhová na prahu seniorskej kariéry. „Zaručené“ informácie o konfliktoch medzi nimi ich iba ak donútili na chvíľu sa

zamyslieť nad prácou niektorých médií. O prajnosti, ktorou obdarúvajú jedna druhú a z ktorej obe ťažia, by mohli hovoriť všetci, ktorí sa pohybujú v ich blízkosti. „Keby ona mala pri sebe takého človeka, akého mám ja v nej, darilo by sa jej predtým ešte viac.

Veľmi mi pomáha jej prítomnosť i rady a postrehy.

Usmerňuje ma nielen v jednotlivých pretekoch, ale aj v celej kariére sa mi snaží odovzdať čo najviac,“ uviedla Vlhová pre TASR. Podpora, to je to, bez čoho by slovenské lyžiarske hviezdy neboli tam, kde sú.

Darmo by mali talent, darmo by sršali odhodlaním, bez pomoci najbližších by to nešlo. Veronikin otec Timotej je aj jej trénerom, cenné rady a pomoc vo všetkých smeroch poskytoval a poskytuje aj otec Petry. „Naše úspechy sú v prvom rade v tom, že máme skvelých rodičov. Od malička nás podporovali a nikdy to nevzdali. Ja sa chcem poďakovať aj svojmu tímu, ktorý odvádza skvelú robotu. Ani bez nich by som nebola tam, kde som. Po tom prvom novoročnom slalome v Santa Caterine sme si s Veronikou povedali, že to vo Flachau musí vyjsť so spoločným pódiom, a vyšlo to,“ poznamenala Vlhová, ktorá sa v roku 2014 stala juniorskou majsterkou sveta. Na domácom šampionáte v Jasnej ju podporovali desiatky vtedajších spolužiakov i priateľov. Mnohí z nich pričuchli k lyžovaniu aj vďaka Petre a svojim deťom budú rozprávať, ako kedysi povzbudzovali slovenskú lyžiarsku hviezdu v počiatkoch jej kariéry.

9

TÉMA

FOTO: PAVOL UHRIN

Aj cyklista Peter Sagan je skôr výsledkom veľkého odhodlania rodičov v kombinácii s nesporným športovým talentom ako produktom premysleného systému výchovy športovcov. Nebyť otca Ľubomíra i staršieho brata Juraja, nemalo by meno Peter Sagan vo svete taký enormný cveng. Osobnosť stále mladého (1990) Žilinčana robí Slovensku skvelú reklamu. Neopakovateľný imidž, podporený skvelými výsledkami a slovami uznania svetových osobností, je skvelým artiklom, ktorý vie Sagan zúročiť v rokovaniach s reklamnými partnermi. „Má v sebe pokoru, pevnú vôľu a chuť niečo dokázať. A tvrdo ide za tým,“ kedysi uviedol dnes už nebohý cyklistický moderátor Róbert Bakalář. Je zrejmé, že lepšiu reklamu si dopingovými škandálmi sužovaná cyklistika ani nemohla želať. A táto reklama sa prejavuje aj zvýšeným záujmom o cyklistiku medzi deťmi. Najmenší už vedia, kto je Sagan a ako sa volajú najprestížnejšie preteky sveta, tínedžeri poznajú názvy jednotlivých tímov aj ich pretekárov. Niečo také bolo na Slovensku ešte pred pár rokmi nemysliteľné. Vplyv významných slovenských športovcov na mládež je snáď ešte dôležitejší než ich výsledky. Niet profesionálneho športovca, ktorý by v mladosti nemal vzor. Čím mu bol športový idol bližší, tým viac sa v ňom videl. Úspechy Slováka Sagana sú pre mladých cyklistov omnoho motivujúcejšie než prvenstvá zahraničných jazdcov. Aj ostatní športovci si hľadali vzory najmä v domácich končinách. Generácia hokejistov okolo legendárneho Jozefa Golonku bola vzorom pre hráčov, ktorí sa v roku 2002 stali majstrami sveta. Tí zase motivovali mladíkov, ktorí dnes patria k tomu najlepšiemu, čo slovenský hokej má. Podobne to funguje vo všetkých športoch. Prirodzený kolobeh, v ktorom po úspešných prichádzajú úspešní.

V kontexte tejto úvahy majú rôzne marketingové i

10

"Teší ma hlavne to, keď vidím, že sa nám podarilo inšpirovať decká, aby sa hýbali.

Aby sa nevenovali iba mobilom a tabletom.

Mnoho rodičov mi písalo, že mi ďakujú za to, že sa ich syn rozhodol športovať." reklamné aktivity Cibulkovej, Tótha či Sagana ďalší rozmer.

Po dosiahnutí životných úspechov stúpa záujem médií, ktorý veľakrát ešte zvýrazní vplyv sociálnych sietí. Anonymita už patrí minulosti, kroky vyššie menovaných sú už podrobne sledované.

Svoje o tom vedia aj českí medailisti z olympiády. Naši západní susedia získali v Riu desať medailí, zlatú však iba jednu. Zo zlatého džudistu Lukáša Krpálka sa zo dňa na deň stala vyhľadávaná persóna. Jeho triumf v kategórii do 100 kg je pamätný aj vďaka dojímavému príbehu. Krpálek si na stupne víťazov priniesol fotografiu zosnulého kamaráta džudistu Alexandra Jurečku, ktorému sľúbil medailu z Ria. Krpálek si úžasným gestom i zlatou medailou získal všetkých krajanov a zároveň vzbudil záujem o šport v tejto krajine. Nasledovalo mnoho

besied so školákmi i účasť na akciách rôzneho druhu. „Teší ma hlavne to, keď vidím, že sa nám podarilo inšpirovať decká, aby sa hýbali. Aby sa nevenovali iba mobilom a tabletom. Mnoho rodičov mi písalo, že mi ďakujú za to, že sa ich syn rozhodol športovať.

Deti totiž o veľa prichádzajú, keď nešportujú. Premárnia obrovské množstvo zážitkov.“ Týmito slovami v nedávnom rozhovore pre český denník Sport to Krpálek vystihol.

Zážitky, ktoré šport prináša, sa nedajú získať nikde inde.

Množstvo tréningov zlepší deťom kondíciu a dá skvelý telesný základ do budúcna, dosiahnuté úspechy zvýšia sebavedomie a precestované miesta zväčšia rozhľad. Ak majú rodičia možnosti, tak je šport skvelou voľbou pre voľnočasové aktivity. „Nie je to iba o deťoch, ale je dôležité k tomu motivovať aj rodičov. Čítal som štatistiky, podľa ktorých asi 60 % detí v Prahe

robí nejaký šport. Teraz ide o to, aby sa to podarilo aj v menších mestách a dedinách,“ uviedol ďalší český medailista z Ria kajakár Josef Dostál, ktorý získal striebro i bronz. „Keď sa na olympiáde podarí úspech, tak si svoje vzory nájdu nielen deti. Aj dospelí začnú viac športovať. To je tiež veľmi dôležité,“ dodal. Úspešné pôsobenie na olympiáde zvýraznené titulom majstra sveta z roku 2015 definitívne usadilo Mateja Tótha medzi najväčšími športovými celebritami Slovenska. „Olympijský triumf je môj športový okamih číslo jeden.

Je to ako získať nesmrteľnosť.

A ja som ju získal – športovú.

Zlato mi nemôže nik vziať, som ohromne šťastný. Nad tým všetkým sú už len životné situácie, ktoré dávam nad všetko ostatné – narodenie dcér a rôzne zážitky s nimi,“ rozplýval sa Tóth po triumfe v chôdzi na 50 km v Riu. Jeho

FOTO: PROFIMEDIA.CZ

„Naše úspechy sú v prvom rade v tom, že máme skvelých rodičov. Od malička nás podporovali a nikdy to nevzdali..." úspech bol pre Slovensko o to významnejší, že išlo o prvú zlatú medailu z atletiky. Nedá sa však očakávať, že by reálny záujem o chôdzu stúpol rovnako výrazne ako v prípade cyklistiky po Saganových úspechoch. To však nič nemení na tom, že aj Tóth je skvelou reklamou pre chôdzu a šport ako taký.

Vždy pozitívne naladený, s nohami pevne na zemi a s prirodzenou pokorou. Takých víťazov majú ľudia radi a aj preto je Tóth obľúbený. Nepúta pozornosť saganovským spôsobom, ani nevyužíva sociálne siete v takej miere ako Dominika Cibulková. Je iný.

Menej nápadný, ale milý, ústretový, bezproblémový a úspešný. Žije v usporiadanej rodine s dvomi deťmi.

Je pre ne ideálnym vzorom. „Športujú takmer denne.

Vedieme ich k športu – bicyklujú, korčuľujú, plávajú, hráme rôzne hry, v zime lyžujú. Majú rady pohyb.

Staršia Emmka chodí už šiesty rok na tanečnú na ZUŠ,“ prezradil Matej Tóth. Spoločne s ním sa do boja o slovenskú športovú jednotku roka 2016 dostali aj Ladislav a Peter Škantárovci. Hoci radi hovoria o tom, že tvoria dobrý tím, v ankete Športovec roka boli zaradení medzi jednotlivcov. V mimoriadne silnej konkurencii to nemali jednoduché. Z olympiády síce priniesli vždy cenné zlato, ale to vodácke už nie je, pri všetkej skromnosti, takým hitom ako atletické. Pri inej konštelácii by patrili k top favoritom ankety.

Medzi tých sa tentoraz zamiešala Dominika Cibulková. Rok 2016 začala nenápadne, ale formu vygradovala v závere sezóny. Po víťazstve na turnaji v Linzi štartovala aj na prestížnejšej akcii v Singapure.

Pred neoficiálnymi majstrovstvami sveta nemala veľké oči. Pri účasti osemčlennej svetovej špičky bola siedma nasadená. A vyhrala. Najväčší úspech kariéry zúročila aj v mediálnych výstupoch. Na sociálnych sieťach nechýbalo množstvo fotiek vyjadrujúcich radosť z titulu, o akom sa jej možno ani nesnívalo. „Tento turnaj mi dodal veľké sebavedomie. Väčší turnaj som doteraz nevyhrala.

Vyhrať grandslam bol vždy jeden z mojich snov a po tejto skúsenosti zo Singapuru je to jedna z vecí, ktorú by som chcela dokázať,“ prezradila Cibulková. V silnej konkurencii olympijských víťazov má reálnu šancu na celkový triumf v ankete Športovec roka.

Spoločne so svojím tímom

11

TÉMA

„Tento turnaj mi dodal veľké sebavedomie. Väčší turnaj som doteraz nevyhrala.

Vyhrať grandslam bol vždy jeden z mojich snov a po tejto skúsenosti zo Singapuru je to jedna z vecí, ktorú by som chcela dokázať,“

FOTO: PROFIMEDIA.CZ

FOTO: JÁN MIŠKOVIČ

výborne zvláda aj PR svojej osoby. Už dávnejšie si uvedomila vplyv médií na reputáciu športovca a ťaží z toho. Po Singapure rozdala desiatky rozhovorov, nechýbala v televíznych šou a o jej krokoch sú fanúšikovia podrobne informovaní. Mnohí ju aj vďaka tomu milujú. Hoci je medzi ňou a trebárs Tóthom či Saganom výrazný rozdiel, aj Dominika je skvelou inšpiráciou pre mládež. Vyhýba sa škandálom a pozornosť sa snaží pútať najmä tenisom. Napriek tomu sa jej meno a tvár vyskytujú v médiách často a nie vždy v súvislosti s tenisovými zápasmi. Faktom však je, že sa vie predať a to zvyšuje jej popularitu. Niet divu, že jej svadba bola jednou z najsledovanejších

12

letných udalostí na Slovensku.

Bulvár prepieral ceny oblečenia svadobného páru i hostí, svadobnej hostiny, skrátka všetkého s ňou spojeného.

Ak niekto dúfal, že sa jej po svadbe prestane dariť, kruto sa sklamal. Aj to svedčí o tom, aká dôležitá je rodinná pohoda a prajné prostredie. „Všade sa ma pýtali, či mi manželský život prospel. Ja by som to takto naozaj nevnímala. Svadba bola krásna a že som ju stihla popri tenise, je neuveriteľné. Michal bol však pri mne predtým sedem rokov, cestoval so mnou a vždy mi bol veľkou oporou, takže manželstvom sa toho veľa nezmenilo,“ prezradila Cibulková. Najlepšia slovenská tenistka súčasnosti sa stále herne vyvíja, zlepšuje.

Po Singapure presvedčila samu seba, že môže zdolať kohokoľvek. „Naučila som sa hrať pod tlakom, vtedy som schopná hrať na hranici svojich možností. Na mentálnej stránke svojej hry musím stále pracovať, aby bola skladačka úplná. Keď som to na dvorci ja, keď sa povzbudzujem a som vyburcovaná, vtedy hrám najlepšie a viem podávať najlepšie výkony.“ Cibulkovej cesta na športové výslnie nie je tým romantickým príbehom, v ktorom talentovaný športovec vyjde z biednych pomerov a cez

neustále finančné problémy dokráča k svojmu snu. Cibulková sa narodila do slušných pomerov, inak by sa sotva mohla venovať tenisu. Nezdá sa to, ale ide o jeden z najnákladnejších športov. Výstroj síce nepatrí k najdrahším, ale na ceste za športovou slávou je nevyhnutné platiť trénerov, prenájom dvorcov a nie málo stoja aj cesty na turnaje. Táto investícia sa rodičom jednej z najlepších tenistiek súčasnosti vyplatila.

Dominika je skvelým športovcom, ale i človekom, ktorý ide príkladom mladej generácii.

Rovnako ako Sagan, Tóth a Veronika Velez-Zuzulová má už aj Dominika za sebou vstup do stavu manželského.

Okrem iného tým dala najavo, že nemá záujem o výstrelky tak typické pre problémových športovcov. Všetci štyria elitní slovenskí vyslanci si uvedomujú, že základom športových úspechov je pohoda v rodine.

Všetci štyria ukázali, že patria k špičke vo svojom obore. Rok 2016 patril im a je zrejmé, že vysoko nastavenú latku nebudú chcieť podliezť. Dominika, Peter i Veronika budú mať niekoľko príležitostí obhájiť svoju príslušnosť k svetovej elite. Chodec Tóth štartuje po zranení achilovky ďalší blok svojej kariéry, ktorého vrcholom bude olympiáda v roku 2018.

L

Jednoznačne Sagan!

AUTOR: VLADIMÍR MEZENCEV I FOTO: MAREK ČECHO

Majú šesť rokov a za sebou prvé tri mesiace školskej dochádzky. Teda prváčikovia. Už kostrbatým písmom dokážu napísať svoje meno. Čo však vedia o svete, ktorý ich obklopuje? Napríklad o športe?

Predovšetkým to, čo o ňom počuli doma.

Od rodičov a starších súrodencov. Niektoré z týchto detičiek už tušia, že je to veľmi dôležitá vec. Veď ocko dlho pozerá na televíziu, kde ukazujú šport, rozpráva o ňom aj brat či sestra. Nakoniec už vedia ony, že si zasluhuje pozornosť.

Tento rok bol neobyčajne bohatý na úspechy slovenských športovcov. Preto sme sa rozhodli zistiť čo o nich vedia tí, ktorí iba pred pár mesiacmi začali šúchať školské lavice. Prekvapilo nás jedno.

Takmer všetci 6-roční respondenti našej ankety poznajú Petra Sagana! Jeho meno sa dá ľahko zapamätať, dobre zvučí v ich

ušiach a nakoniec už všetci prváčikovia vedia čo je to bicykel. Aké – také tušenie už majú aj o olympiáde, ale na naše ďalšie prekvapenie jeho obrovský úspech zatiaľ akosi neberú na vedomie. Nejeden z opýtaných chlapčekov však už na svoj vek vie dosť o futbale, dokonca aj o tom, že existuje nejaká Barcelona! Aj to je vplyv rodinného prostredia...

Takže, koncom novembra sme na ZŠ na Masarykovej ulici v Košiciach oslovili čerstvých prvákov s otázkou: Ktorých najlepších slovenských športovcov poznáš a chceš aj ty byť športovcom? Pri čítaní ich odpovedí dostávame chuť preniesť sa o štyri roky dopredu a položiť im túto istú otázku po OH v Tókiu. Pokiaľ tam niekto z našincov získa zlatú medailu, tak už určite o ňom budú vedieť i to, kde sa narodil a kde býva...

Davidko PALKOVIČ:

Najlepší je Peter Sagan, lebo je najrýchlejší zo všetkých cyklistov a má najrýchlejší bicykel. Mám rád plávanie, futbal a Barcelonu, na ktorú sa ocko rád pozerá.

Romanka KATOČOVÁ:

najlepší je Peťo Sagan a je aj pekný, máme ho doma všetci radi, i Cibulkovú a Zuzulovú, pozeráme sa na nich s ockom, mamkou, bratom aj sestrou.

Dušanko SOJÁK:

Ja mám rád Hamšíka lebo je dobrý futbalista a má hore vlasy a aj ja chcem mať také...

Barborka GALLOVÁ:

najlepší sú Peter Sagan a Veronika Zuzulová, tá vie dobre lyžovať a Peter Sagan veľmi rýchlo bicykluje.

Mám rada bežanie, korčuľovanie a cvičenie v škole.

Sebastian PAŠKA:

Najlepší je Marek Hamšík, ale aj Suarez a Messi, aj v noci som sa pozeral na futbal i na Ronalda. Hamšík nosí dres číslo 17. Mám rád futbal a hokej a budem futbalistom.

Emka VARHOĽÁKOVÁ:

Najlepší sú Peter Sagan a Cibulková, tá pekne hraje tenis, je pekná a držím jej palce. Sagan dobre bicykluje a vyhráva.

Škola

v ktorej je šport doma Už pri samotnom vstupe do budovy ZŠ Masarykova na ulici rovnakého mena v Košiciach zaujmú na chodbe stolnotenisové stoly. Nie sú to žiadne exponáty, ale každodenná súčasť života školy.

Na každom poschodí ich žiaci využívajú najmä cez prestávky. Teda žiadne postávanie, ale správne využitie tých niekoľkých minút na aktívny oddych medzi vyučovacími hodinami.

Samozrejme, v areáli školy sa nachádzajú ďalšie upravené priestory, ktoré slúžia na všestranný športový rozvoj detí: telocvičňa s posilňovňou, multifunkčné ihrisko, detské ihrisko s množstvom preliezačiek, zelená telocvičňa v prírode. Okrem športových aktivít, ktoré sú súčasťou vyučovania, škola ponúka deväť športových záujmových útvarov. Žiaci si môžu vybrať z týchto ponúkaných športov: florbal, futbal, stolný tenis. Z krúžkov je najpopulárnejší futbalový, ktorý je súčasťou prípravky FC VSS Košice. Všetky záujmové športové útvary patria do vlastného centra voľného času. Škola sa zapája do rôznych projektov úzko spätých so športom: Zober loptu, nie drogy, Košické školy žijú hokejom, Škola podporujúca zdravie, Odstráň obezitu, Zdravý chrbát... Žiaci absolvujú kurzy korčuľovania, plavecký a lyžiarsky výcvik a kurzy spoločenského tanca. Jednoducho, deti na ZŠ Masarykova netreba do športovania nútiť. Športom žijú. Ako sme sa presvedčili v ankete s najmladšími žiačikmi, už od prvého ročníka... L

13

REFLEKTOR SPOZA OPONY

Pozlátené poznanie

o individualizácii Bývalý strelec JOZEF GÖNCI, šéf odboru riadenia športu VŠC Dukla Banská Bystrica, o inovatívnych postupoch v príprave na OH 2016 AUTOR: IVOR LEHOŤAN I FOTO: MAREK ČECHO, JÁN MIŠKOVIČ

Gönciho správa o vystúpení olympionikov Vojenského športového centra Dukla Banská Bystrica (VŠC) v Riu de Janeiro 2016 za odbor riadenia športu má 50 strán. Bývalý úspešný športový strelec, olympijský medailista Jozef Gönci ju písal začerstva – hneď po návrate z Brazílie.

Magazín Svet ŠPORTU hovoril s Göncim s malým odstupom času od vyhotovenia dokumentu o tom, čo sa v jeho hodnotení OH 2016 z pohľadu Dukly nachádza.

Ako podrobne ste mapovali prípravu športovcov Dukly pred olympiádou? Od toho nech sa odvinie naša debata.

Posledné tri mesiace pred Riom sme mapovali prípravu na týždennej báze.

Zameriavali sme sa na mieru adaptácie prípravy na očakávanú atmosféru olympijských pretekov. Máte totiž špičkových pretekárov na úrovni majstrov sveta a Európy, ale vyladiť formu na olympijské hry, na to treba tím odborníkov. Inštalovali sme ich do mikrotímov podľa jednotlivých športov. Chceli sme tým dosiahnuť kvalitatívny posun v príprave športovca, vstup z odbornej stránky v kontexte

olympijských očakávaní a atmosféry.

V hodnotiacej správe z Ria 2016 sa v tabuľkách, faktoch a slovnom popise odzrkadľuje miera osobnej zodpovednosti športovca a jeho trénera za prípravu.

Vyhodnocujeme si to takto aj preto, že nám v slovenskom športe chýbajú športoví metodici. Koľkokrát sa nám zdá, že športovci a tréneri pred vrcholom sezóny dôjdu do štádia, keď je nutné aplikovať skúsenosť z vonkajšieho prostredia, ale tú nevedia nájsť... Malo by to byť nastavené tak, že na olympiáde ide o to, dostať sa na strop svojich osobných, mentálnych a športových možností a tomu teda prispôsobovať kvalitu tréningu. Mnohí však vo svojom nastavení pred olympijskými hrami hrali akoby vyššiu ligu, než v akej sa nachádzajú.

Narážate na fakt, že slovenské športové zväzy majú manko v metodickej oblasti. Vidíte obrovskú medzeru v tom, že vo „finále“ prípravy sa často nevie pomôcť športovcovi presne ušitou radou?

Myslíme si, že športovci Dukly za svoje výsledky, ktoré sa prenášajú do dotačného vzorca na prideľovanie financií zo štátneho rozpočtu a zarábajú tak pre športové zväzy, by mali dostávať od zväzov možno vyššiu mieru servisu - v

„Ak sme zvládli pripraviť Mateja Tótha vzhľadom na objem starostí na zlato, tak VŠC Dukla má obrovský potenciál pobiť sa s akýmkoľvek problémom v športovej oblasti.“

14

súčinnosti s VŠC Dukla. My vo VŠC Dukla ich máme koncentrované na 17 športov v našom portfóliu. To však nie je iba športový zväz, ktorý by mal voliť túto metódu alebo prístup, ale metodicky by mal prispieť aj nejaký inštitút vzdelávania, ktorý by na základe vstupných dát od trénerov a športovcov, fyzioterapeutov, lekárov a servismanov mal vyhodnotiť, čo vlastne má byť úlohou štvorročného olympijského cyklu a plánovania v slovenskom športe. Samozrejme, zväz v tom musí prebrať prioritu, pretože zväz nám má školiť trénerov. VŠC Dukla funguje ako servisná organizácia, zabezpečujúca športovú prípravu. My predsa nemáme za úlohu školiť a vychovávať trénerov. Na základe nového zákona o športe prichádzame do bodu, keď zväz má navrhnúť športového odborníka do rezortného strediska a takisto aj športovca. A v súčinnosti zväz – Dukla máme dokázať rozvinúť potenciál športovca do medailového výsledku. Ide o to, zriadiť si expertné skupiny, nastaviť testovaciu batériu a predovšetkým ciele, k čomu smerujeme. Keď chceme olympijského medailistu, takú športovú osobnosť musí pripravovať istá špecifická kategória trénerov. Ktorá vie, ako na to. Pokiaľ chceme mať majstrov Slovenska alebo trénujeme mládež, tiež to robí určitá kategória trénerov. Treba rozlišovať. Máme predsa trénerov, ktorí vychovali olympijských víťazov. Ide o to, uviesť do pohybu celý systém na úrovni zväzu, vstúpiť do aktívnej komunikácie so športovým hnutím a do komunikácie s inštitúciami pre vzdelávanie. Možno v Národnom športovom centre je ten priestor. Treba

našliapal potrebné kilometre. Dva týždne pred odletom do Ria tréner Spišiak hlásil, že Matej má za sebou kvalitnú prípravu, dokonca osobný rekord v počte nachodených kilometrov. Takto detailne sme riešili prípravu každého jedného športovca.

„Tréner musí byť zodpovedný za to, že financie a personálne obsadenie sa odzrkadlí na výkonnosti športovca.“ využiť expertné skupiny v rôznych oblastiach a povedať si, že takto by to mohlo z hľadiska metodológie fungovať. Zvoliť si správnych lídrov. Športové zväzy pomaly nemajú podľa nášho názoru nielenže finančnú kapacitu, ale už ani ľudské zdroje, aby túto metodickú medzeru vyriešili. Ale možno sa mýlime. VŠC Dukla simuloval v záverečnej fáze prípravy vašich športovcov to, ako by mala vyzerať príprava jednotlivca na jeho športový vrchol. Bol efekt krátkodobej prípravy s vašimi vstupmi do nastavenia športovca úspešný? Alebo ako to z pohľadu výsledkov v Riu 2016 pre Duklu vyhodnocujete?

Nerád by som vyvolával úvahy na druhej strane - u tých, ktorí posudzujú našu prácu - či to, čo poviem, je alebo nie je skromné. Musím povedať jednu vec, že od inštalácie nového manažmentu VŠC Dukla na čele s riaditeľom Richardom Galovičom sa výrazne zmenili niektoré nastavenia vo VŠC. Prebrali sme osobnú zodpovednosť. Ja za riadenie športu. Mali sme nastavenú ekonomiku a marketing, čo je veľmi dôležité pre vytvorenie synergického efektu u športovcov. Pokiaľ sa vedia športovci marketingovo predať a sú zaujímaví, stabilita ich sebavedomia je u nich vyššia a vyššia. Pri našom vstupe do Dukly sme našli tréningové skupiny v istom nastavení. Vložením našich metód,

ktoré sme do toho vniesli, vstupmi ľudí do tímov v atletike, streľbe, vodnom slalome či rýchlostnej kanoistike sme maximálne zvýšili efekt z hľadiska osobných ambícií športovcov.

Doplnili ste teda možno chýbajúce polienka na zažatie vatry, v ktorej mohol vzbĺknuť olympijský úspech...

Dá sa to aj tak vzletne povedať... U zlatého chodca Mateja Tótha sme hovorili o tom, že po zisku titulu majstra sveta by to mohol zopakovať na olympijských hrách.

Dokázali sme stanoviť latku kvality práce VŠC, pretože Tóth pri tej miere zranení, ktorými prešiel, sa stal olympijským víťazom. Čiže v Dukle dokážeme vyriešiť veľmi vážne športové úlohy. Tým, že bol majster sveta, mu bola ambícia získať zlato v Riu 2016 pripomínaná dennodenne. On v takej atmosfére predtým nefungoval. Nastavovali sme jeho tím, aby to vedeli zvládnuť - prostredníctvom mentálnej výbavy jednotlivých členov tímu na čele s Tóthovým trénerom Matejom Spišiakom. Lenže keď sa objavil neželaný aspekt Tóthovho zdravotného problému s nohou, museli sme do prípravy vojsť tým, že sme zvolali lekárske konzílium aj s medzinárodnou účasťou. Mali sme pragmatickú debatu o rozsahu poranenia jeho nohy. Boli sme v závere časovej osi, kedy sme to už museli vyriešiť, aby sa ešte zotavil a mohol nastúpiť do objemového zaťaženia, aby

Matej Tóth je žiarivý príklad, že sa vám jeho prípravu a nastavenie podarilo dotiahnuť do špičkovej, zlatej svetovej podoby. Ako to bolo s ostatnými vašimi olympionikmi? Koho by ste vyzdvihli?

Rýchlostný kanoista Peter Gelle sa prebojoval do finále. V sezóne sa pomaličky rozbiehal. Zvyšovanie formy je uňho cielené k najvyššej úlohe, on nežiari v sezóne na svetových pohároch. Tam sme vyňali trénera Rada Šimočka zo skupiny, lebo on mal na starosti viacerých športovcov. K nim sme nainštalovali iného trénera. Gelle má španielskeho dietológa, tiež špeciálneho fyzioterapeuta. Šimočko a všetci ďalší okolo Gelleho sa sústredili už iba naňho, aby bola aj maximálna mentálna podpora. My sme to iba kontrolovali. U vodného slalomára Jakuba Grigara bolo to isté. Akonáhle sa v apríli kvalifikoval do Ria, okamžite sme mu skvalitnili tím: pribudol fyzioterapeut, prekopali sme celý harmonogram sústredení.

Pracovalo sa s ním ako s adeptom na olympijskú medailu. Tak sme ho mentálne namotivovali, že dve bránky pred koncom bol olympijský víťaz... Ale jeho miera skúseností v mladom veku, možno silová zložka tréningu spôsobili, že dve bránky pred koncom to Jakub fyzicky nezvládol.

Vodný valec ho vytlačil a ruky už nestačili zabrať. Jeho konečné piate miesto je však vynikajúce.

Začali sme postupne hovoriť o výnimočných menách v duklianskej časti výpravy. Poďme k ďalším. Štvrtý pištoliar Juraj Tužinský. Ja som vravel, že bude bronzový... Nechválim ho každý deň, lebo v sebe má tak veľa ambícií a rezerv... Má svoj tím, veľa diskutuje s okolím, pracuje na svojom nastavení.

Snažili sme sa mu maximálne vyhovieť aj v oblasti materiálnej - prerábali sme v Dukle strelnicu, nakúpili sme najšpičkovejšie terče. Chceli sme v našej zrekonštruovanej strelnici naimitovať rovnaké prostredie ako na olympijských hrách.

Napokon bol štvrtý práve v tej disciplíne, na ktorú to bolo nastavené – vo vzduchovej pištoli. Trúfam si povedať, že v Jurajovi je obrovský potenciál. Tie 0,2 desatiny od medaily zvýšili práve jeho ambíciu byť lepší.

15

REFLEKTOR SPOZA OPONY

ra informácií od nich bola limitovaná ich pohľadom na záverečnú prípravu. Nie na otázky, o ktorých sme si my mysleli, že sú dôležité. Nevedeli sme sa plnohodnotne zapojiť do ich prípravy. Nie sme spokojní s ich výsledkami: Listopadová výrazne zaostala za svojimi rekordmi, Klobučník odovzdal síce sezónne maximum, ale 2,5 sekundy za osobným rekordom a to je prepad výkonnosti. Musíme ho dať zdravotne i mentálne dokopy.

Anton Siekel (novozvolený prezident SOV) spolu s Jozefom Göncim, počas tohtoročnej Dudinskej päťdesiatky

Riaditeľ VŠC Dukla Richard Galovič i vy ste vo VŠC Dukla relatívne krátko, od roku 2015, a nemali ste veľa času na všetky zmeny, nemali ste štvorročný olympijský cyklus prípravy. V skrátenom procese sa u vašich športových špičiek podarilo v ich olympijskom nastavení naozaj veľa spraviť.

Nie všetkým to vyšlo podľa predstáv, napriek ich i vášmu úsiliu. Kde bol problém? V doladení?

Možno v niečom synergický efekt Dukla – zväz nefungoval v takej miere, ako to bolo potrebné. Zvykové práva zdedené od niektorých zväzov sme neprelomili.

Boli vidieť, že predikcia umiestnení bola niekde inde, ale inštaláciou ľudí z iného prostredia do tréningových skupín sa trochu narušilo know-how športovca, jeho sebavedomie. Išiel do sezóny s niečím novým. U kladivárky Martiny Hrašnovej mi prišlo veľmi ľúto, ako sa umiestnila v Riu. Pri miere zranení, ktoré mala, to komunikovala s ľuďmi, ktorým verila. Lenže my máme na to kompetenciu riešiť to. Všetko by malo ísť v rámci VŠC. Máme na to samostatný odbor, ktorý sa zaoberá zraneniami.

Vo všeobecnosti poviem: po olympiáde už pre nás nestačí argument, že zranenie ovplyvnilo výsledok do takej miery, že športovec nebol schopný odovzdať maximum. Tí, ktorí prišli a chceli vstúpiť do programu, ktorých sme priniesli do Dukly, sú spokojní. Tí, ktorí postupovali v zmysle vlastnej metodiky, musia vidieť, že predikcia vývoja v ich disciplínach je niekde inde, a musia si začať inštalovať do tímov skutočných odborníkov.

16

Zaujíma nás váš pohľad na kladivára Marcela Lomnického.

Marcel bol príjemným prekvapením.

On je v príprave samotár. V jej závere však prišiel s tým, že mu pomôže Libor Charfreitag, čo podľa mňa veľmi pozitívne obohatilo jeho výkon. Aj keď som mal máličko obavy, pretože som nevedel, aké to bude s Charfreitagom v čase, keď on neuspel v kvalifikácii a vstupuje do záverečnej prípravy jeho domáceho konkurenta. Nechcel som, aby preberali Charfreitagov neúspech, ale aby riešili Lomnického víťazné nastavenie. A hľa, Lomnický v určitej chvíli olympijského finále koketoval aj s lepším ako výsledným piatym miestom. Marcel tomu, čo robí, rozumie. Mrzia ma len jeho súdne ťahačky so Stavbárom Nitra.

Teraz má čas si ich vyriešiť a môže sa koncentrovať už na ďalšiu olympijskú prípravu...

Oslovil Poliaka Fajdeka, ktorému olympiáda nevyšla, a spolu vytvorili tréningovú skupinu. Pochváliť musím ešte cyklistu Patrika Tybora. Do poslednej chvíle sme nevedeli, kto pôjde na cestné preteky.

Zväz vybral Tybora a my sme začali riešiť jeho prípravu a nastavenie na kopcovitú trať a prostredie v Riu. Aj keď 45. miesto nie je opticky skvelé, treba si uvedomiť, že na trati bolo 180 cyklistov. Čo vaši plavci?

Tomáš Klobučník zaostal za očakávaním, pretože v sezóne sa uňho objavili problémy s metabolizmom. Bol v opatere lekárov, ktorí sú v zmluvnom vzťahu so Slovenskou plaveckou federáciou, a my sme ho dostali asi mesiac pred olympiádou.

Pri Klobučníkovi i Listopadovej to musíme nastaviť inak. Trénujú obaja v Grazi, bez dohľadu a kontroly nášho trénera. Aj mie-

O každom z ďalších olympionikov Dukly by sme sa vedeli dlho rozprávať. Nemáme toľko priestoru. Ako teda vyznieva vo vedení Dukly celkové vaše hodnotenie výsledkov a výkonov športovcov Dukly na OH 2016?

Zdedili sme zložito nastavené tréningové skupiny. Vstúpili sme do nich a to, čo sme urobili a v predchádzajúcich odpovediach som to pomenoval, nám slúži ku cti. Takže celkový výsledok v Riu bol fajn. Ešte za predchádzajúceho ministra obrany Martina Glváča, ale aj za súčasného Petra Gajdoša, sa naakumulovali také finančné rezervy, ktoré nám vykryli otázky a problémy, ktoré sme mali. Finančné zdroje sú však stále nedostačujúce, pretože musíme zaplatiť odborníkov, metodikov, trénerov, fyzioterapeutov pre ďalšie tímy.

Sme v záverečnom bloku prípravy pred ZOH 2018. Vidíme, aké sú tam rezervy.

Keď doma nemáme špičkových ľudí, musíme ich zohnať a zaplatiť.

Vaša výhoda spočíva v tom, že postupy pred Riom 2016 sú aplikovateľné pre ZOH 2018. Máte rok k dobru, lebo pred Riom 2016 ste na to mali len jeden rok. Pred Pjongčangom 2018 máte dva.

Beriete to tak? Áno, to je naša výhoda. Ak sme zvládli vzhľadom na objem starostí pripraviť Mateja Tótha na zlato, tak VŠC Dukla má obrovský potenciál pobiť sa s akýmkoľvek problémom v športovej oblasti. My sa však nechceme neustále biť s niekým či niečím o niečo. My len chceme do toho vkladať naše inovačné postupy. Chceme absolútne moderné technológie a zaviesť ich do tréningových skupín. Chceme najkvalitnejších koučov na úrovni objemovej, technickej, špecializovanej i mentálnej prípravy. Ľudí, ktorí vedia, čo sa má z hľadiska technického v príprave u športovca objaviť navyše. Chceme v závere, aby bol tréner so športovcom sám, ale podporný tím má pomôcť trénerovi nastaviť špičkovú prípravu pred olympiádou. Tréner musí byť zodpovedný za to, že financie a personálne obsadenie sa odzrkadlí na výkonnosti športovca. Takého človeka chceme špičkovo zaplatiť a športovca tiež.

L

Foto: Marek Čecho

mladé talenty podporujú:

17

FUTBALOVÉ RESUMÉ

(Euro)premiéra dopadla úspešne

alebo Šťastným číslom bola šestka Vyšlo to na šiesty pokus: kvalifikácia o miestenku na ME 2016 bola prvá úspešná. Predchádzajúcich päť, v ktorých šlo Slovensku o účasť na finálovom turnaji kontinentálneho šampionátu, sa skončilo tak, že náš národný tím sa umiestnil medzi nepostupujúcimi. Trikrát na 3. mieste, dvakrát na 4. S menším či väčším odstupom na priečky, z ktorých sa kvalifikovalo medzi kontinentálnu elitu. Šťastným číslom tak bola šestka!

AUTOR: PETER ŠURIN I FOTO: PAVOL UHRIN

Cesta do Francúzska - presnejšie do Vichy, kde mala slovenská reprezentácia svoje sídlo počas Eura 2016, a do miest, v ktorých hrala svoje zápasy, teda Lille, Bordeaux, St. Etienne a opäť Lille – sa však začala vlastne vo Vadúze.

Tam, v metropole malého Lichtenštajnska, národný tím, vedený trénerskou dvojicou Griga – Hipp, v kvalifikačnom zápase MS 2014 zakopol. A pôsobenie tandemu pri kormidle, čo bol svojský experiment v slovenskom futbale, sa skončilo. Trvalo napokon len trinásť mesiacov, vôbec najmenej v novodobej histórii nášho reprezentačného futbalu. Lenže keď povedali zodpovední A (odvolať trénerov od mužstva), museli nahlas vyjadriť aj B (menovať nástupcu). Výzve čelil prezident SFZ Ján Kováčik, ktorý dostal mandát od výkonného výboru, aby situáciu vo vedení reprezentácie vyriešil.

Jeho tromfové eso bol Ján Kozák. „Sedeli sme spolu tri, možno štyri hodiny, rozoberali sme ponuku, ležiacu na stole, zo všetkých strán.

18

Chcel som vedieť, akú má prezident zväzu predstavu o spolupráci, o fungovaní, o ľudských zdrojoch, pretože národný tím je tímová záležitosť, to nie je o jedinom človeku,” vyjadril sa s odstupom času tréner, ktorý bol v danej chvíli jediným kandidátom na post šéfa realizačného tímu.

A stal sa ním, hoci široká futbalová verejnosť neprijímala toto rozhodnutie prezidenta SFZ úplne jednoznačne. Kozák si to uvedomoval. Fakt, že má popri nespočetných sympatizantoch aj nemálo neprajníkov, bol jeho sprievodným pocitom od prvého dňa, ako nastúpil do ostro sledovaného zamestnania. A možno až 12. októbra 2015 v Luxemburgu, po poslednom kvalifikačnom zápase, po víťazstve 4:2, znamenajúcom miestenku do Francúzska na kontinentálnu slávnosť, sa ho zbavil či ho aspoň zatlačil hlboko do svojho vnútra. Stal sa vôbec prvým reprezentačným trénerom, ktorý prešiel úspešne európskou kvalifikáciou a zaslúžene za to zbieral uznanie. Šampionát bol dobrodružstvo. Skúsenosť. Premiéra pre väčšinu zúčastnených, aj keď v kádri boli hráči, ktorí už

atmosféru veľkého podujatia, konkrétne majstrovstiev sveta, pred šiestimi rokmi zažili – Mucha, Pekarík, Škrtel, Ďurica, Saláta, Weiss, Stoch, Hamšík, Kucka a Šesták – a rovnako aj členovia realizačného tímu – Tomaschek, Rusňák, Pener, Drinka a Beniak. Ale pre väčšinu to bola prvá osobná priama skúsenosť s turnajom na takejto úrovni – organizácia, zabezpečenie, príprava, očakávanie, tlak verejnosti, prezentácia… A vlastne aj pre tých pätnástich, pre ktorých to bolo konfrontačné repete s futbalovou elitou, šlo v mnohom o nóvum. Hoci aj počas MS 2010 Slováci čelili európskym súperom (Taliansku v skupine a Holandsku v osemfinále), na Eure šlo o priame súperenie s kontinentálnou špičkou v každom jednom zápase.

Na ME hrali premiérovo dva tucty najlepších európskych tímov, okrem domácich Francúzov si ostatní museli vybojovať účasť v kvalifikácii. Rekordne obsadenej 53 krajinami, keďže prvý raz sa do nej zapojil Gibraltár. A hoci v očiach mnohých šlo o „ľahkú súťaž”, veď na finálový turnaj postupovali z každej z devia-

Mali sme aj potrebné šťastie, ale to sa pridá na stranu toho, kto oň usiluje, taký je nepísaný futbalový zákon.

Práve tá usilovnosť a odhodlanie chýbali mužstvu v osemfinále s Nemeckom. Vo výkone tímu okolo kapitána Škrtela nebolo zahryznutie sa do zápasu, po postupe nastal príliš hlboký výdych z naplneného cieľa. Majster sveta mal nepochybne prakticky na každom poste lepšieho hráča – možno len Hamšíka bolo možné zrovnať s Özilom - ale až príliš bila do očí mentálna uvoľnenosť Slovákov, čo futbaloví maximalisti na druhej strane ihriska využili na hernú dominanciu počas každej z odohraných minút.

tich skupín priamo prví dvaja a ďalšie štyri miestenky si bolo možné vybojovať v baráži, napríklad Holanďania, Škóti či majstri z roku 2004 Gréci sa na finálový turnaj nedostali.

Aj preto tvrdiť, že postup pre Kozákovu družinu bol samozrejmosť či povinnosť, by bolo scestné, veď našimi súpermi v kvalifikačnej skupine boli šampióni z dvoch predchádzajúcich edícií Španieli a nebezpeční, nevyspytateľní a futbalovo zdatní Ukrajinci.

Ak z desiatich kvalifikačných zápasov s neľahkými súpermi vyhrali Slováci sedem a prehrali len dva, pričom získali spomedzi tímov z 2. priečok najviac bodov (22), svedčí to o kvalite mužstva, jeho vnútornej sile, mentálnej vyzretosti a hlavne oprávnenosti hrať na Eure.

V skupine získalo Slovensko 4 body, za jedno víťazstvo, jednu remízu a jednu prehru. Výsledkovo nepochybne úspech, zhmotnený do postupu medzi najlepších šestnásť tímov Európy. Zároveň našej hre tri zápasy v skupine nastavili zrkadlo: proti Walesu sme dokázali dohnať jednogólovú stratu, tréner potvrdil, že za nerozhodného stavu chcel on aj hráči dosiahnuť viac ako len bod. Napokon z toho bola prehra 1:2, ale zároveň poznanie, že reálne môžeme chcieť zo zápasov na tomto fóre víťazstvá. K tomu sme sa

dopracovali už v nasledujúcom dueli, Rusko sme zdolali po dvoch parádnych góloch a predovšetkým najlepšej hre od pamätného kvalifikačného víťazstva nad Španielskom 2:1 v októbri 2014 v Žiline.

Vysokú známku mal najmä I. polčas súboja so „zbornou” v Lille, individuálny famózny výkon Hamšíka, naopak, posledná desaťminútovka po kontaktnom góle súpera vrátila všetkých na zem. Že ak máme nielen siahať, ale aj dosiahnuť na úspech, žiaden z hráčov nesmie poľaviť ani na chvíľu, že individuálne výkony nemôžu u nikoho ísť pod sto percent celý hrací čas. „Hráči odmakali zápas, hrali tak, ako sa takýto zápas má hrať,” povedal tréner Kozák.

A presne tak odohrali aj z hľadiska postupu kľúčový duel s Anglickom. Na postup sme z neho potrebovali bod a ten sme získali. Do osemfinále sme šli z 3. miesta, podstatné však bolo mať získané 4 body, aby sme v tabuľke tretích obsadili jedno z prvých šiestich miest a napokon sme v nej boli úplne najvyššie.

Zároveň sme si potvrdili, že naši futbalisti sú v záujme potrebného výsledku schopní ísť až na dno svojich fyzických i psychických síl, zomknúť sa, podriadiť všetko spoločnému cieľu, absolútne dodržiavať trénerom stanovenú taktiku.

Po 0:3 s Nemeckom sa celková bilancia Slovenska na Eure posunula do pasívnej podoby, na jedno víťazstvo a jednu remízu pripadli dve prehry, vedľa skvelého 80-minútového výkonu proti Rusku i dobrého s Walesom a odhodlaného s Anglickom sa dostal dosť odovzdaný proti Nemecku, v celkovom súčte však premiéra dopadla úspešne.

Pozícia medzi šestnástimi najlepšími v Európe, skúsenosti hráčov, realizačného tímu i ľudí, zabezpečujúcich servis mužstvu, z troch týždňov na šampionáte sú nezaplatiteľným vkladom pre budúcnosť slovenského reprezentačného futbalu. Finančná prémia, ktorou bolo 11 miliónov eur (8 za postup na ME, 1 za víťazstvo nad Ruskom, 0,5 za remízu s Anglickom a 1,5 za postup do osemfinále), oživila ako príjemný bonus zväzovú kasu a SFZ ju podľa vopred dohodnutého kľúča rozdelil (tretina hráčom a realizačnému tímu, tretina na pokrytie prípravy a pobytu vo Francúzsku, tretina pre činnosť SFZ predovšetkým pre mládež a rozvojové programy), čo je tiež nezanedbateľné plus tohto šampionátu pre slovenský futbal.

Po opadnutí emócií, pocitov radosti a spokojnosti, sa postavme čelom k ďalšej výzve. Obdobie medzi ukončením jedného cyklu (zápasom s Nemeckom) a začiatkom nového, kvalifikácie MS 2018 (zápasom s Anglickom), lemovalo zopár neštandardných situácií - lietadlový konflikt Kozák – Stoch pri návrate z Eura, ktorý sa na verejnosť dostal so šesťtýždňovým posunom pri nominácii na prvý zápas ďalšej eliminácie, pretriasanie požiadavky hráčov na prémie v kvalifikácii MS 2018, kauza zadržaného Weissa v jeho aute – odohrávajúcich sa nie na ihrisku, ale mimo neho, a majúcich priamy dopad na výkony hráčov a atmosféru v kabíne.

To všetko má jasné riešenie, o ktorom opakovane hovorí tréner Kozák a ku ktorému opakovane vyzýva: stojme spolu na jednej strane a robme veci spoločne. Potom si môžeme zase dať za cieľ postup z kvalifikácie (bárs sme aj prvé dva zápasy v tejto o miestenku do Ruska prehrali) a ak sa nám to aj nepodarí, nebude nikto cítiť pachuť a sklamanie, pretože každý si pri pohľade do zrkadla môže povedať, že odviedol po každej stránke, za každých okolností, vždy a všade maximum. Taký je odkaz ME 2016 vo Francúzsku a kvalifikácie na ne.

L

19

JUBILANT Mária Mračnová-Faithová

Rekordérka, majsterka, medailistka, ale aj smoliarka...

Spoluzakladateľka slovenského olympijského hnutia Mária Mračnová-Faithová už medzi sedemdesiatničkami AUTOR: VLADIMÍR MEZENCEV I FOTO: BEATRICA PEŠÁKOVÁ

Už na základnej škole v rodných Košiciach pútala pozornosť aj starších spolužiakov svojou postavou – ako sa zvykne hovoriť – samá ruka, samá noha. Nečudo, že ju učitelia telesnej výchovy zaraďovali do všetkých školských dievčenských výberov. Musela nielen skákať, ale aj behať, okrem toho hrať volejbal aj basketbal...

Škola mala ideálnu polohu i vybavenie. Okrem vlastnej modernej telocvične s korkovou palubovkou ju iba plot delil od vtedy najlepšieho štadióna s atletickou dráhou v meste, ktorý patril Jednote Košice. Hodina telesnej výchovy tak bola nie vždy na školskom dvore alebo v telocvični, ale často na štadióne, na ktorom sa dalo všetko: behať, skákať, vrhať... Zaujímavé, že pred šesťdesiatimi rokmi nikomu nevadilo, že žiaci zo susednej školy v rámci telocviku využívajú štadión, na ktorom sa vtedy hrávali najvýznamnejšie futbalové stretnutia v Košiciach.

Na veľké prekvapenie vtedy Máriu Faithovú zaujal predovšetkým basketbal. Mala ho radšej než klavír, na ktorom musela hrať skôr z donútenia rodičov, predovšetkým matky, ktorá z nej túžila mať muzikantku. Nakoniec nebolo nič ani z jedného.

Nestala sa basketbalistkou, ale ani hudobníčkou.

Vďaka svojmu prvému trénerovi a zároveň učiteľovi telesnej výchovy na vtedajšej dvanásťročenke Jánovi Stopkovi, sa vážne začala venovať atletike, konkrétne skoku do výšky. Aj k nemu však viedla dlhá cesta, radšej mala skok do diaľky, skúšala aj behy na rôzne vzdialenosti, ale dokonca i vrhy.

Vďaka J. Stopkovi získala všestranné základy, také nevyhnutné na prijatie na Fakultu telesnej výchovy a športu UK, vybrala si kombináciu telesná výchova a biológia. Písal sa rok 1964, opúšťala rodné Košice, v ktorých na tréning prišla z domu peši za sedem

20

minút, do školy za dvadsať. To si vtedy ešte neuvedomovala, že do Košíc už bude chodievať iba na návštevy najbližších, že ďalšie etapy života budú súvisieť už iba s Bratislavou.

K Dunaju neprišla s prázdnymi rukami, „pribalila“ si aj čerstvý slovenský seniorský rekord 163 cm. Za dva roky sa zlepšila o 21 centimetrov, a to mala pred sebou ešte prakticky celú svoju úspešnú kariéru.

Veď stála iba na jej začiatku...

Aj v Bratislave mala šťastie na kvalitného trénera. Stal sa ním docent Jaroslav Šimonek a vďaka nemu výkonnostne rástla. Samozrejme, skokanský talent sa u nej prejavil v tínedžerskom veku, teda ešte doma v Košiciach, ale až v Bratislave sa z nej v krátkom čase stala uznávaná skokanka svetového mena. Ale nepredbiehajme... Čo bolo vtedy jej 165 cm v porovnaní so svetovým rekordom Rumunky Jolandy Balasovej, neskôr veľmi dobrej priateľky Faithovej?

Nič! Aj tí, ktorí jej tak veľmi žičili, neverili, že raz niekedy v budúcnosti dokáže skočiť tých 191 cm...

UŽ PREKONALA SAMU SEBA V roku 1966, teda druhý rok jej pobytu v Bratislave, už nikto nepochyboval, že z východu prišla budúca hviezda. Ako prvá vo vtedajšom Československu preskočila samu seba – 172 cm. Predtým však ešte stihla tiež ako prvá od Ašu po Čiernu nad Tisou prekonať hranicu 170 cm a to bol oficiálne Faithovej prvý čs. rekord.

Atletickí štatisti mali vtedy čo robiť. Do augustových majstrovstiev republiky v Třinci najlepší čs. výkon všetkých čias už predstavoval Faithovej 174 centimetrov. Diváci na štadióne (bolo ich vtedy viac než v súčasnosti na prvoligovom futbalovom stretnutí) si svojím kričaním vynútili nový republikový rekord – 177 cm. Bol to vtedy tretí najlepší európsky výkon v dejinách európskej atletiky! Nasledovali jej prvé majstrovstvá Európy v neďalekej Budapešti. Tu sa presvedčila, že musí rátať aj so sklamaniami, bez ohľadu na to, či si ich spôsobila sama, alebo boli výsledkom súhrnu rôznych udalostí. Jednoducho, v hlavnom meste Maďarska skončila štvrtá, od vytúženej medaily ju delil iba horší počet pokusov. Keby zopakovala tých 177 cm z Třinca, tak by sa stala európskou šampiónkou.

Kde však platí „keby“? Bolo tu aj niekoľko vonkajších okolností, ktorým sa pri väčších skúsenostiach z medzinárodných súťaží dalo vyhnúť. V

Prvá v Československu preskočila svoju výšku, prvá otvorila slávnu éru čs. skokaniek do výšky.

Pionierka Slovenského olympíjskeho hnutia.

každom prípade dala najavo, že v budúcnosti s ňou budú musieť všetky skokanky rátať.

K SPOKOJNOSTI ĎALEKO Ďalšie dva roky pre ňu znamenali hlavne štúdium a desiatky účastí na pretekoch, predovšetkým víťazných. Ako reprezentantka ČSSR už nebola odkázaná na pomoc rodičov, nakoniec po príchode do Bratislavy prvý rok aj hladovala, len aby domov do Košíc nemusela písať, že jej chýbajú peniaze. Tieto časy už, našťastie, boli preč. Výkony sa stabilne držali na solídnej úrovni, ale šnúra prekonávania rekordov sa akosi pretrhla.

Za dva roky sa zlepšila len o centimeter, teda čs. rekord posunula na 178 cm.

Dôležitejšie však bolo to, že ju nominovali na olympiádu do Mexika. Ešte pred odletom na OH prišla o svoj čs. rekord, teda pri prekonávaní výšky 180 cm ju predbehli dve súperky z Čiech výkonmi 182 cm, ale to, že medzi trinástkou atlétov v čs. olympijskej výprave boli až tri skokanky do výšky, bol skutočný unikát. Nakoniec im patrili tri miesta v prvej šestke, vrátane olympijského zlata (Milena Rezková – 182

Knihu FAJA pri slávnostnom krste posypali práškom, z ktorého sa vyrába umelý povrch atletických dráh, u nás známy pod názvom tartan. Zľava Mária Mračnová-Faithová so známym rozhlasovým reportérom a komentátorom Jozefom Jarkovským.

cm). Mária Faithová skočila o štyri cm menej, rovnako ako štvrtá Jaroslava Valentová, ale až na tretí pokus.

Toto 6. miesto zároveň znamenalo doteraz najlepšie umiestnenie slovenskej atlétky na olympiádach.

V apríli 1969 sa Mária Faithová vydala. Priezvisko vymenila za Mračnová, ale pre široké okolie zostala predovšetkým ako FAJA. Prezývka jej „prischla“ už ako šesťročnej v 1. ročníku základnej školy a vraj už prvý deň vyučovania, kedy sa spolužiakovi jej priezvisko Faithová zdalo ťažké na vyslovovanie – tak sa z nej jednoducho stala Faja.

Manžela Jozefa si starostlivo vybrala. Bol to atlét, bežec, ktorý do Bratislavy prišiel s tým istým cieľom ako ona – získať vysokoškolské vzdelanie. Stal sa

uznávaným dentálnym chirurgom, ale zároveň sa venoval aj športovej medicíne. Sú spolu už štyridsiaty ôsmy rok, vychovali dvoje detí a Faja sa neraz mohla presvedčiť, že v pre ňu kritických chvíľach a situáciách sa mohla naňho plne spoľahnúť. Vedel ju pochopiť a spolu nachádzali to najlepšie rozhodnutie. V športe, ale i mimo neho.

Rok 1969 jej priniesol veľa radosti, ale i smútku. Svadba v rodných Košiciach patrila medzi tie šťastné udalosti, i keď Mária Mračnová dodnes s úsmevom spomína, že návrat vlakom do Bratislavy už s manželom Jozefom bola vlastne ich svadobná cesta. Teda žiadne medové týždne, ale príprava na skúšky na fakulte, intenzívne tréningy a množstvo vydarených pretekov. V Sofii vytvorila nový slovenský rekord výkonom 179 cm, potom skokom vysokým 182

cm vyrovnala československý a to všetko na prvý pokus.

Nasledoval míting v Aténach a asi 30 000 (!) divákov sledovalo vytvorenie nového čs. rekordu – Faja na prvý pokus zdolala 183. Dôležitejšie však bolo, že vyhrala nominačnú súťaž na interkontinentálny súboj Európa – Amerika v západonemeckom Stuttgarte.

Najmä Košičania boli nadšení, veď v tíme starého kontinentu budú mať dvojnásobné zastúpenie svojich rodákov – Máriu Mračnovú a Jozefa Plachého! Ale ani u kráľovnej športu sa nerozhoduje len na dráhe či v skokanských a vrhačských sektoroch, ale aj v kuloároch. Pri káve či obedoch a večerách v diskrétnom prostredí luxusných reštaurácií.

Stretnutie Európa – Amerika organizovali Nemci a tí kvôli väčšiemu záujmu zo strany sponzorov, médií i divákov potrebovali mať vo výbere nášho kontinentu čo najviac svojich.

Bez ohľadu na to, z ktorej časti rozdeleného Nemecka. Faji sa ušlo iba miesto náhradníčky, prevzala si oficiálny výstroj...

Tričko a tepláky sú dnes súčasťou expozície Slovenského olympijského a športového múzea v Bratislave, ktorému venovala aj množstvo medailí, diplomov, plakiet a časti oficiálnych oblečení z olympijských hier. Prečo sa ale toľko venujeme tomu roku 1969?

Lebo v ňom bol ďalší dôvod na slzy. V tomto prípade na slzy radosti. Konečne si vyskákala veľkú medailu – bronzovú na európskom šampionáte v Aténach. Štyri najúspešnejšie skokanky zdolali rovnakú výšku 183 cm. O konečnom poradí rozhodli počty pokusov, teda veľmi vyrovnaná súťaž!

21

JUBILANT Mária Mračnová-Faithová

Pohľad na časť expozície výstavy FAJA v priestoroch Technického múzea v Košiciach

STAGNÁCIA, VZLET, SLZY...

Začiatok 70-tych rokov priniesol v živote Faji veľa zmien. Ukončenie vysokoškolského štúdia, narodenie syna Petra, ale zároveň myšlienky na návrat do skokanského sektoru... Nečudo, že v roku 1971 jej najlepší výkon predstavoval iba 175 cm. Lenže nasledujúci už skočila 183, vyrovnala svoj osobný rekord spred pôrodu. Tým dala všetkým najavo, že stále patrí minimálne do československej špičky, ktorá však v tom čase predstavovala aj európsku elitu. Bol to olympijský rok a nemožno sa čudovať, že Mária Mračnová netúžila po ničom inom, ako dostať sa do nominácie na hry v Mníchove. Dôkazom toho bolo tých 183 cm a splnenie nominačného limitu. Okrem nej ho však splnili ďalšie tri, a to dokonca na prvý pokus. Faja až na tretí... Takže z cesty do bavorskej metropoly nakoniec nebolo nič. Začal pre ňu nový stereotyp: ráno odchod do práce na katedru telesnej výchovy Chemicko-technologickej fakulty SVŠT, potom tréning a venovanie sa synčekovi. Našli sa takí, najmä v Prahe, ktorí pri vyslovení jej mena iba mávli rukou: „Čo už, je neperspektívna. Prekvapivo síce pred rokom splnila olympijský limit, ale o rok neskôr sa už ani raz nedostala nad 180 centimetrov...“ To ale nepoznali Faju! Na nevydarený rok 1973 sa snažila rýchlo zabudnúť, skôr myslela na rok 1976 a s ním spojenú olympiádu v Montreale. Stagnáciu však mohla prekonať iba určitými zmenami. Začala od trénera. Jaroslava Šimonka nahradil Viliam Lendel.

Prejavilo sa to na jej výkonoch. Po rokoch sa skoky nad 180 cm stali u nej opäť samozrejmosťou. Dvakrát za sezónu vytvorila nové osobné rekordy – 184 a 187 cm. V jej prípade nominácia na rímske ME bola preto samozrejmosťou. Žiaľ, skákala na nich v nie práve najlepšom zdravotnom stave. Preto „iba“ 183 cm a 8. miesto...

Na otázku novinárov – či už s atletikou končí – si zvykla. Veď ju pravidelne dostávala už od svojej prvej olympiády v Mexiku v roku 1968 a teraz sa už blížila tá v Montreale, mala tridsiatku na krku a kompletnú rodinu. Samozrejme, táto otázka jej na nálade nepridávala. V máji v olympijskom roku 1976 však v Prahe vytvorila nový slovenský rekord výkonom 188 cm, o týždeň neskôr v Bukurešti zdolala už dokonca 190 cm! To bola najlepšia odpoveď tým, ktorí by ju už najradšej videli na súťažiach veteránov. Podobne ako pred ôsmimi rokmi na olympijské hry leteli až tri výškarky. Z pôvodnej trojice však teraz zostala iba Faja. Ako to už u nás vtedy bývalo, bez svojho trénera. Spoliehala sa na dobrého známeho Pavla Gleska, toho však vedenie výpravy poslalo predčasne domov. Jeho zverenkyne Jozefína Čerchlanová (800 m) a Eva Šuranová (skok do diaľky) skončili už v kvalifikáciách, a to bol dostatočný dôvod na to, aby odletel

22

späť do vlasti. V Montreale mala síce manžela, ale ten bol na olympiáde ako turista, z hľadiska jej mohol iba fandiť.

Spočiatku všetko nasvedčovalo tomu, že to bude strieborná medaila. Podľa toho, ako spoľahlivo zdolávala jednu výšku za druhou sa zdalo, že tak si poradí aj s latkou na 191 cm. Málokedy sa na takýchto významných pretekoch cítila v takej pohode, plná optimizmu.

Pri prvom pokuse už diváci tlieskali, latka však nakoniec spadla. Opakovalo sa to ešte dvakrát... Nakoniec z toho všetkého bolo množstvo sĺz a preklínaná tzv. zemiaková medaila. Čo by vtedy niektorá z TOP 10 skokaniek sveta dala za toto umiestnenie. Pre Faju však znamenalo smútok a intenzívny plač. Ackermannovej (NDR) zlatý skok predstavoval 193 cm, Mračnovej by na medailu možno stačilo tých – pre ňu tak nešťastných – 191 centimetrov. Toľko totiž skočila druhá Sara Simeoniová z Talianska a tretia Bulharka Jordanka Blagoevová. Čo už... Dnes, teda s poriadnym odstupom času, si dokonca myslí, že keby zdolala tých 191 cm, tak potom skočí aj 193.

Tam to nebolo o forme a kvalitách. Tých mala v Montreale aspoň toľko ako zlatá Nemka.

V rozhodujúcich chvíľach jej však chýbal tréner, ktorý by jej poradil, či má rozbeh skrátiť, alebo predĺžiť. To už nespomína ďalší, veľmi objektívny problém. Pre žalúdočné ťažkosti tri dni pred finále žila v olympijskej dedine iba na čaji a niekoľkých plátkoch šunky... Nuž, nakoniec jej znovu chýbalo to povestné športové šťastie, ktoré ju obchádzalo na všetkých veľkých súťažiach.

Od Hier XXI. olympiády v Montreale uplynie 40 rokov.

Sedíme s Máriou Mračnovou-Faithovou a jej vnučkou Dominikou. Pri stole vládne dobrá atmosféra, hovoríme najmä o blížiacom sa životnom jubileu, o výstave v Košiciach, ktorá bude súčasťou jeho osláv, ale čo čert nechcel – spomenuli sme to nešťastné umiestnenie v Montreale.

Faja okamžite zosmutnela, zamyslela sa a povedala: „To neprebolí nikdy! Samozrejme, spávam dobre, ale každá myšlienka na tú, pre mňa nešťastnú, súťaž ma naozaj zabolí.

Veď na tú skutočnú medailu z kovu som predsa mala! Potvrdilo sa to aj o necelý mesiac v Třinci, kde som skočila 192 centimetrov. Na olympiáde som bola v životnej forme...“

ODDIALENÁ ROZLÚČKA Rok 1976 bol ideálny na oficiálne ukončenie skokanskej kariéry. Mala k tomu dosť dôvodov, ale predovšetkým vek a federálny rekord 192 cm. Prehovorili ju, aby rozlúčku odložila o dva roky neskôr. Praha totiž mala byť v roku 1978 dejiskom európskeho šampionátu. „Tak dobre,“ povedala. Potom sa stalo, že na Liptove havarovalo auto, v ktorom sedela aj ona. Následky pre ňu? Otras mozgu, zranenie nohy... Ďalší dôvod na definitívne ukončeniE aktívnej činnosti. Ale veď predsa sľúbila, že v Prahe bude reprezentovať. Kto však mohol rátať s tým, že v auguste 1978 bude na Strahove tak chladno, ako u nás býva v novembri? Lekári ju vystríhali, že skákanie v takýchto podmienkach môže pre ňu znamenať ďalšie zdravotné komplikácie. V chladnom, veternom počasí si musela na seba dávať veľký pozor, čo sa však prejavilo na výkone. Spomedzi čs. reprezentantiek bola síce najlepšia, ale celkovo až trinásta.

Ten koniec, tá rozlúčka mohla byť predsa len v iných podmienkach.

Trénerkou sa nestala, i keď mnohí to považovali za jej prirodzený prechod do iného postavenia.

Uvedomovala si však, že kvalitná trénerská práca predstavuje odriekanie na úkor rodiny, zamestnania, priateľov. To v nijakom prípade nechcela a jednoducho necítila sa na to, aby to zvládla k spokojnosti vlastnej i celého atletického prostredia. Začala byť skutočnou mamou, manželkou a učiteľkou, teda odbornou asistentkou.

V roku 1980 porodila dcéru Zuzku. Darilo sa všetko, spočiatku sa zdalo, že zo syna Petra vyrastie kvalitný hokejista, ale v doraste musel skončiť. Jednoducho – zdravotné problémy. Zuzka kráčala dlho v maminých šľapajach: najskôr sa venovala hre na klavíri, potom basketbalu. Pri ňom aj zostala. Vyrástla v skutočnú elitnú profesionálku, ale zároveň i legionárku a reprezentantku SR. Škoda iba, že sa nikdy

Hľadáme nových trénerov do WORKUP tímu po celom Slovensku

Viac informácií na:

www.workup.sk info@workup.sk

23

JUBILANT Mária Mračnová-Faithová

čele už uznávaného SOV, ale Faja sa vzdala kandidatúry. Z veľmi jednoduchého dôvodu – o funkciu predsedu SOV sa uchádzal aj prof. Vladimír Černušák, prvý a posledný Slovák, ktorý bol členom MOV počas existencie Československa.

Tri čísla — 192 cm predstavujú jej životný výkon a svojho času aj československý rekord žien v skoku do výšky.

nerealizoval jej prestup do najlepšieho slovenského tímu Good Angels Košice, i keď sa o tom v kuloároch dlho a intenzívne hovorilo. Cesta pod koše nebola však taká jednoduchá, ako sa na prvý pohľad zdá.

Viedla cez tenis, gymnastiku, plávanie.

Manžel Jozef mal viac času na vzdelávanie sa, zdokonaľovanie sa v chirurgii, a tak na zvyšovanie svojej lekárskej kvalifikácie. Nečudo, že stále patrí medzi najuznávanejších predstaviteľov športovej medicíny na Slovensku.

UZNÁVANÁ FUNKCIONÁRKA Našťastie, v Bratislave sa našli ľudia, ktorí ju v polovici osemdesiatych rokov priviedli k funkcionárskej práci. Zaujalo ju najmä olympijské hnutie. Jeho vtedajší československí predstavitelia za ním videli iba dosiahnuté športové výsledky do 6. miesta, ktoré znamenali body do neoficiálneho hodnotenia krajín.

U nás síce nakoniec založili Čs. klub olympionikov, ale išlo skutočne o akúsi elitnú organizáciu. Členom sa mohol stať len ten športovec, ktorý sa v individuálnych súťažiach na olympijských hrách umiestnil do 6. miesta a v kolektívnych športoch bol držiteľom niektorej z medailí! Veľmi prísne kritériá a ťažko povedať prečo. Či chceli vtedajší pracovníci Čs. olympijského výboru ušetriť na káve a obložených chlebíčkoch na stretnutiach členov Čs. klubu olympionikov, alebo dôvody boli v niečom inom, dnes je už ťažko povedať, prečo tak bolo.

Mária Mračnová patrila medzi pionierov zrodu samostatného olympijského hnutia na Slovensku. Ešte pred rozdelením spoločného štátu. V tomto prípade nešlo o jej predvídavosť, vtedy ešte neuvažovala, že vznikne samostatné Slovensko. Išlo jej predovšetkým o to, aby sa celý olympijský život nesústreďoval iba v Prahe, a keďže Československo bolo federatív-

24

nou republikou, čo sa potom zakotvilo aj v jeho oficiálnom názve, chcela, aby sa na kompetenciách čs. olympijského hnutia podieľalo aj Slovensko.

Teda aj vďaka nej vznikla v roku 1990 Olympijská spoločnosť Slovenska (OSS) a na svoje veľké prekvapenie vo voľbách predsedu získala najviac hlasov. To, že nešlo o nejakú formálnu organizáciu, potvrdzuje aj fakt, že na celom Slovensku začali vznikať filiálky OSS, neskôr premenované na regionálne olympijské kluby. Najprv v Bratislave, potom v Prievidzi, v roku 1992 aj v Košiciach a ďalších slovenských mestách.

Ešte v decembri 1990 vznikol Slovenský olympijský výbor (označený za nelegálny), a to premenovaním Olympijskej spoločnosti Slovenska. Pod tlakom (nielen) pražských funkcionárov, ale aj popredných, predovšetkým bývalých českých športovcov sa však musel vrátiť k pôvodnému názvu. Pritom nešlo o žiadny separatizmus, „iba“ o snahu výraznejšie sa podieľať na federálnej olympijskej činnosti. Zhodou okolností presne o dva roky neskôr, v decembri 1992, sa zrodil už oficiálny Slovenský olympijský výbor (SOV), pričom predsedníčkou jeho prípravného výboru sa stala Mária Mračnová. Mnohí ju hneď zákonite videli na

Zvolili ju však za podpredsedníčku SOV. O svojej práci na tejto „stoličke“ mala svoju vlastnú predstavu. Jednoducho rozvíjať olympijského ducha vo všetkých ľuďoch, nielen v samotných športovcoch.

Išlo jej o prácu olympijských klubov, výtvarné, vedomostné a literárne súťaže, Beh olympijského dňa, Slovenskú olympijskú akadémiu, Klub fair play, Deň športu na Slovensku, športové súťaže pre deti z materských škôl... Teda o aktivity, o ktoré médiá neprejavujú veľký záujem, sú náročné na organizáciu i čas, vyžadujú veľa dobrovoľníkov, ale niekto ich predsa robiť musí.

Na jednotku zvládala nielen všetky svoje povinnosti, ale aj to, čo si zaumienila navyše.

Pod strechou SOV sa však stretla aj s tým, s čím nerátala.

Napriek tomu, že o funkcionárskych „aktivitách“ v zákulisí vedela svoje, stretla sa s nimi v časoch svojej aktívnej športovej činnosti, nebolo ľahké to teraz prežívať na vlastnej koži, ale našťastie, všetko to zlé, čo sa udialo okolo nej, sa v jej prípade obrátilo v prospech toho, čo presadzovala, či už v personálnej, alebo organizačnej práci.

Akoby nestačila jedna zodpovedná funkcia, v apríli 1998 ju zvolili za predsedníčku Slovenského atletického zväzu (SAZ). Zdá sa, že sa stala prvou ženou v takejto funkcii na celom svete. Napriek tomu, že prívlastok tohto odvetvia – kráľovná športu – je ženského rodu. Pôvodne o takomto poste nikdy neuvažovala, ale hnutie chcelo zmenu. Dokonca ju radikálne požadovalo.

Tak trochu sa uspokojila až po voľbách, v ktorých dostala 69 hlasov, jej protikandidát a

vtedy ešte aj predseda SAZ dostal iba 33. Štrnásť rokov pôsobila v tejto funkcii, pričom každé voľby presvedčivo vyhrávala. Kto sa len trochu vyzná v športe, tak dobre vie, že riadiť atlétov je azda to najťažšie, čo môže byť. „Atléti sú individualisti,“ poznamenala Faja pri našom stretnutí pred svojím septembrovým životným jubileom a každý čo len trochu zainteresovaný vie, čo sa za týmto stručným výrokom skrýva. Atletika na rozdiel od iných športov má množstvo disciplín, ktoré vzájomne vôbec nesúvisia. Preto v nej každý presadzuje svoju disciplínu, ktorú považuje za najdôležitejšiu, bez ohľadu na to, či je to šprintér, bežec na stredné trate, maratónec či chodec. To ešte nespomíname skokanov, diskárov, guliarov, kladivárov... Každý myslí predovšetkým na seba. Nečudo, že raz jeden predseda na tie časy silného atletického oddielu pri TJ VSŽ Košice rád hovorieval: „Ako dobre, že som sa nikdy aktívne nevenoval atletike. Tak ma nikto nemôže podozrievať, že presadzujem svoju disciplínu. Berú ma ako neutrálneho. Pokiaľ sa však na zasadnutí výboru ozval napríklad bývalý diskár, už boli všetci v strehu, čo bude navyše žiadať pre svojich...“ Faja je so svojím 14-ročným (!) pôsobením vo funkcii šéfky slovenského atletického hnutia spokojná. Podarilo sa jej dosiahnuť rekonštrukciu niektorých štadiónov a predovšetkým vybudovanie umelých dráh. Bolo to nielen na bratislavskej Mladej garde, ktorá sa jej po príchode z Košíc do Bratislavy v roku 1964 stala atletickým domovom, ale i v Dubnici nad Váhom, Nových Zámkoch, Novom Meste nad Váhom, ale i na rodnom východe – v Prešove, Poprade, Bardejove, Košiciach.

Nebolo to ľahké, byť na čele slovenskej atletiky a zároveň podpredsedníčkou SOV. Tou bola takmer 17 rokov, ďalšie štyri pôsobila ako členka

výkonného výboru SOV. Len pre zaujímavosť – s olympijským hnutím je ako funkcionárka spojená už takmer tri desaťročia (!), konkrétne od roku 1987, keď sa stala členkou výkonného výboru Čs. olympijského výboru a Čs. olympijskej akadémie.

Má množstvo športových titulov i vyznamenaní.

Od zaslúžilej majsterky športu po prívlastok stabilná hviezda slovenskej olympijskej diplomacie.

EPILÓG Ani ako 70-ročná sa nechystá odpočívať. S najväčšou pravdepodobnosťou ju nikto nikdy neuvidí sedieť cez deň v parku, pliesť tam šál a pritom kŕmiť holuby. To teda vôbec nie je pre ňu. Šéfuje Olympijskému klubu v Bratislave a v komisii Ženy a šport pri SOV sa angažuje v realizácii projektu Vykročte za zdravím, určeným pre päťdesiatničky a staršie. V priebehu piatich rokov sa do tejto akcie zapojilo 14 z 21 olympijských klubov. Slovenskému olympijskému a športovému múzeu v Bratislave venovala vyše sto rôznych exponátov, medzi nimi dresy, štartovné čísla, súčasť oficiálneho oblečenia čs. a slovenských olympionikov, medaily, odznaky a poháre z významných súťaží doma a v zahraničí, vstupenky z olympijských hier, diplomy, vlajočky... Pre zberateľov by to bol hotový poklad! Čo všetko by za tie, teraz už múzejné exponáty, dali. V každom prípade solídne finančné čiastky. Pre seba si nechala iba bronzovú medailu z ME 1969 v Aténach, Trofej predsedu MOV, Zlatý odznak SOV, olympijské mince, odznaky... Uvažuje o ich dražbe a získané finančné prostriedky by v takomto prípade venovala na rozvoj olympijského hnutia na Slovensku. Okrem toho sa snaží byť čo najviac s manželom MUDr. Jozefom Mračnom.

Spočiatku zostával veľmi často v úlohe „slameného vdovca“, to vtedy, keď Faja ešte aktívne pretekala. Po skončení aktívnej činnosti zas bola ona často doma sama, pretože manžel sa stal uznávaným športovým lekárom, veľmi veľa sa naučil pri legende slovenskej telovýchovnej medicíny MUDr. Alexandrovi Bínovskom st. a napríklad bol oddielovým lekárom futbalistov Interu Bratislava. Je tu ešte vnučka Dominika, babka Mária verí, že z nej vyrastie aspoň taká kvalitná basketbalistka ako z jej dcéry Zuzany. Nečudo preto, že sa tak trochu pletie do jej výchovy a najmä športového rastu...

A čo rodné Košice? Stále ich navštevuje aspoň raz-dvakrát ročne. Určite vždy prvú októbrovú nedeľu, kedy sa koná Medzinárodný maratón mieru. Tradične v rámci svojich možností (často aj nad ich rámec) pomáhala jeho organizátorom... Rodným Košiciam už mesiac pred svojím jubileom venovala výstavu v priestoroch Technického múzea na Hlavnej ulici, ktorej súčasťou bola prezentácia knihy FAJA s podtitulkom Mária Mračnová-Faithová: Príbeh pionierky novoveku československej výšky a slovenského olympizmu, ktorej autorom je známy bratislavský športový novinár a publicista Marián Šimo. Výstava, doplnená exponátmi zo Slovenského olympijského a športového múzea v Bratislave, je venovaná životu tejto úspešnej športovkyne a telovýchovnej funkcionárky od jej narodenia až po sedemdesiatku.

L

PaeDr. Mária Mračnová-Faithová Narodená 24. septembra 1946 v Košiciach. Absolventka Fakulty telesnej výchovy a športu Univerzity Komenského v Bratislave. Reprezentantka ČSSR v skoku do výšky v rokoch 1965 - 1978, účastníčka OH 1968 v Mexiku (6. miesto) a OH 1976 v Montreale (4. miesto), tretia na ME 1969 v Aténach. Päťnásobná majsterka ČSSR (štyrikrát vonku, raz v hale), jedenásťnásobná majsterka Slovenska (osemkrát vonku, trikrát v hale). Počas aktívnej športovej činnosti vytvorila 7 nových čs. rekordov od 170 do 178 cm, trikrát ich vyrovnala (182, 183 a 192 cm) a 18 slovenských rekordov. Po príchode do Bratislavy v roku 1964 azda nikto z odborníkov neveril, že sa jej niekedy podarí skočiť toľko, koľko vtedy dokázala dvojnásobná olympijská víťazka (1960, 1964) Rumunka Jolanda Balasová – 190 cm. Mračnovej-Faithovej osobný rekord predstavuje 192 cm – bola členkou dvoch telovýchovných jednôt: Slávie VŠT Košice (1962 - 1964) a Slávie SVŠT Bratislava (teraz STU) od roku 1964 dodnes. Napriek tradične dôkladnej príprave a zodpovednému prístupu k pretekom jej unikali medaily práve na najvýznamnejších súťažiach, výnimkou boli iba ME 1969 v Aténach. Tri 4. miesta svedčia o tom, že v rozhodujúcich chvíľach jej chýbalo to povestné šťastie (Svetová univerziáda 1965 v Budapešti, ME 1966 v Budapešti, OH 1976 v Montreale). Spolu štartovala na dvoch olympijských hrách, štyroch otvorených európskych šampionátoch, na dvoch halových ME, raz na Európskych halových hrách a Svetovej univerziáde.

Organizátorská práca a športová diplomacia: vedúca výpravy ČSFR na I. európskych letných olympijských dňoch mládeže, Brusel 1991, vedúca slovenskej olympijskej výpravy na Hrách XXVI. olympiády 1996 v Atlante, prvých letných OH v ére samostatnej Slovenskej republiky, predsedníčka Organizačného výboru IV. európskych zimných olympijských dní mládeže 1999 v Poprade-Tatrách.

25

MYŠLIENKY (nielen) na uvažovanie

Z Chorvátska sa stala olympijská veľmoc Tajomstvo spočíva v transparentnosti a obetavosti V prvom tohtoročnom čísle časopisu Svet ŠPORTU sme priniesli príspevok Ako skončí v Riu olympijský súboj Slovensko – Chorvátsko? Poukázali sme v ňom najmä na to, že krajina, v ktorej máme „svoje“ more a ktorú ročne navštevuje už takmer 400 000 Slovákov, je na tom športovými výsledkami lepšie než my. Napriek tomu, že oba štáty majú približne rovnaké podmienky na podporu športu, i napriek tomu, že obyvateľov Slovenska je asi o 1,3 milióna viac. Upozornili sme aj na to, že v chorvátskom športe vládne výrazne väčšia otvorenosť, ľudia sú médiami informovaní o všetkých finančných transakciách, spojených s jednotlivými prestupmi (nielen) futbalistov. Na rozdiel od nás, lebo na Slovensku je tradičné nezverejňovanie uzatvorených zmlúv medzi hráčmi a klubmi.

AUTOR: VLADIMÍR MEZENCEV I ILUSTRAČNÉ FOTO: ARCHÍV REDAKCIE

Toto číslo časopisu sme podarovali aj Jeho Excelencii veľvyslancovi Chorvátskej republiky v Bratislave Jakšovi Muljačićovi, ktorý neskrýval radosť z toho, že prinášame pozitívne informácie o športe v tejto balkánskej krajine. Vtedy však ani on, ani my sme nemysleli na to, že Chorvátsko na Hrách XXXI. olympiády v Riu de Janeiro dosiahne také prenikavé úspechy, že dve zlaté a rovnaký počet strieborných medailí pre Slovensko zostáva v hlbokom tieni desiatich chorvátskych kovov, z toho až piatich zo zlata!

Najväčšiemu sviatku športovcov sveta predchádzali Majstrovstvá Európy vo futbale 2016 vo Francúzsku. Cieľom Slovenska bolo postúpiť zo skupiny B do osemfinále, čo sa aj podarilo, i keď až z 3. miesta. Teda cieľ splnený. Chorváti, víťazi skupiny D, v ktorej ani raz neprehrali, mali však vyššie ambície. Chceli aspoň medailu. Odohrali však nešťastný zápas s Portugalskom, neskorším šampiónom.

Rozhodujúci gól inkasovali v 117. minúte predĺženia, a tak ich pôsobenie na EURO 2016 skončilo v osemfinále, teda rovnako ako naše. Na rozdiel od Slovenska, v prípade Chorvátska však išlo o obrovské sklamanie. Vtedy však ešte nikto, teda ani najväčší optimisti a priaznivci športu v Chorvátsku nepomysleli na to, že ich olympionici sa postarajú o skutočnú senzáciu!

26

ZA MENEJ PEŇAZÍ VIAC MUZIKY O päť chorvátskych zlatých medailí sa postarali: dve atlétky – Sandra Perkovičová, ktorá obhájila svoje prvenstvo v hode diskom spred štyroch rokov z Londýna, a Sara Kolaková, ktorá vyhrala na veľké prekvapenie súťaž v hode oštepom, dvojskif v zložení Martin a Valent Sinkovičovci, jachtári Šime Frantela a Igor Marenič, ako aj športový strelec (trap) Josip Glasnovič. So striebrom sa domov vrátili vodní pólisti, skifár Damir Martin a jachtár Tonči Stipanovič. Bronz získali boxer Filip Hrgovič a skokanka do výšky Blanka Vlašičová. Tejto však morálne patrí najcennejší kov – do Ria cestovala prakticky bez prípravy, celý rok si liečila zranenia a napriek tomu prišla do Brazílie nedoliečená! Jej umiestnenie a výkon 197 cm mnohí považujú za športový zázrak.

Veď skákala pod vplyvom injekcií proti bolesti achilovky.

V celkovom hodnotení Chorvátsko obsadilo 17. miesto (Slovensko 37.), tamojší štatistici vypočítali, že na počet obyvateľov bola krajina najúspešnejšia zo všetkých členských štátov EÚ, v poradí za ňou skončili aj Kanada, Švajčiarsko, Srbsko, Grécko, Argentína, Ukrajina, Švédsko, Bielorusko, Česko, Rumunsko atď. Nemôžeme však nespomenúť, že v konečnom hodnotení za Slovenskom skončili tiež Bielorusko, Česká republika, Rumunsko, dohromady až 50 krajín, ktoré získali aspoň jednu medailu.

Napriek obrovskému úspechu Chorváti čakali medailu aj od hádzanárov, ďalšie kovy v športovej streľbe, veslovaní...

Prevažná väčšina chorvátskych olympionikov pochádza zo skromnejších pomerov, z rodín, v ktorých sa kuny v rukách rodičov i detí musia niekoľkokrát prehodiť, než rozhodnú, na čo ich použiť.

Výnimkou je už Sandra Perkovičová, ktorá vyhráva slušné peniaze v jednej Diamantovej lige za druhou. Tak napríklad svojej priateľke Sare Kolakovej doteraz kupovala z vlastných peňazí kvalitné oštepy a tak trochu jej tým pomohla k olympijskému prvenstvu. Či už jachtári, alebo kanoisti dávajú svoje peniaze a úspory svojich rodičov na kúpu lodí, kajakov a kanoe. Najlepší chorvátski športovci nepoznajú také vymoženosti ako naši, nemajú zabezpečenú slušnú existenciu, či už vo vojenských športových centrách, alebo v športových kluboch polície. Jednoducho, v prvom rade sa musia o seba postarať sami. Jeden príklad za všetky: olympijský víťaz v športovej streľbe na OH 2012 v Londýne Giovanni Cernogoraz do „Londýna“ aj po ňom musel pracovať v rodinnej kaviarni a ani po návrate domov so zlatom sa nič nezmenilo, i keď mu sľúbili dobré miesto v chorvátskej polícii a médiá neustále tento sľub pripomínali.

Lepšie sú na tom tí, ktorí sa venujú niektorému z kolektívnych športov (basketbal, hádzaná, vodné pólo), tí existenčné problémy nemajú a niektorí z nich zarábajú v zahraničných kluboch skutoč-

ne veľmi dobre. Pri návratoch domov a búrlivých oslavách s ohňostrojmi na ich počesť sa však často vyhýbajú poslancom a ďalším politikom „zhora“, ktorí sa chcú s nimi zvečniť na fotografiách. Vedia dobre, že od nich nikdy nič na činnosť nedostali a ani nedostanú. Výnimkami sú starostovia a primátori, tí predsa len v rámci obmedzených možností pomáhajú, koľko len môžu.

TROCHU ŠTATISTIKY Chorvátsko od roku 1996, teda od OH v Atlante, do roku 2016, vrátane Hier XXXI. olympiády v Riu, získalo 11 zlatých, 9 strieborných a 10 bronzových olympijských medailí. V desiatich druhoch športu: v hádzanej, vodnom póle, veslovaní, rýchlostnej kanoistike, atletike, vzpieraní, plávaní, jazdectve, tenise, športovej streľbe a taekwonde. Podobne ako Slovensko (Londýn 2012) na jednej letnej olympiáde nezískalo ani jedno prvenstvo (Peking 2008). Chorváti doteraz dokázali získať olympijské zlato v siedmich športových odvetviach – v atletike 3, streľbe 2, mužskej hádzanej 2, veslovaní, jachtingu, vodnom póle a vzpieraní. Dve atlétky – Perkovičová a Kolaková majú spolu tri zlaté medaily, všetky ostatné patria mužom.

Naša medailová zbierka najcennejšieho kovu nie je taká pestrá. Až do olympiády v Riu de Janeiro zlato nosili domov iba vodní slalomári a až v Južnej Amerike v tomto roku sa k nim pridal atlét Matej Tóth. Takže v podstate iba vďaka kanoistom z divokých vôd môžeme držať krok s chorvátskymi olympijskými víťazmi.

TAK SA BUDEME UČIŤ...

Je zaujímavé, že vo svete uznávaná agentúra AP Slovensku predpovedala, že v Riu získa iba dve medaily – zlatú vybojuje štvorkajak K4 a striebornú Erik Varga v streľbe. Ďalšie tipy zo zahraničia boli predsa len reálnejšie. Hovorili o dvoch zlatých medailách (M. Tóth v chôdzi na 50 km a E. Varga v trape) a o troch bronzo-

Už aj naši predstavitelia olympijského hnutia po OH 2016 považujú Chorvátsko za náš športový vzor.

Našťastie, nemusia sa chodiť učiť ďaleko... vých – tie mali získať iba kanoisti, či už na hladkých tratiach, alebo vo vodnom slalome. Kuriózne bolo, že medzi kandidátov zaradili aj Alexandra Slafkovského v slalome C1, okrem neho Erika Vlčeka a Juraja Tarra v K2 a K4 v zložení E. Vlček, J. Tarr, Tibor Linka a Denis Myšák. Neskôr však bolo známe, že absolútny víťaz Svetového pohára 2016 v C1 sa do Ria ani neprebojoval...

V každom prípade v porovnaní s OH 2012 v Londýne (1 strieborná, 3 bronzové) bolo Rio z pohľadu úspešnosti Slovenska výrazným krokom vpred. Dve zlaté medaily (Ladislav Škantár s bratrancom Petrom Škantárom vo vodnom slalome C2 a Matej Tóth v atletike) a rovnaký počet strieborných (K4 a Matej Beňuš vo vodnom slalome C1) prakticky zodpovedali predpovediam. I keď tých medailí pri troche šťastia mohlo byť oveľa viac. Taký je však už šport. Niekto si dávky šťastia vyberie za troch i piatich, inému sa neujde ani tá symbolická kvapka.

Predseda SOV Eduard Chmelár po návrate z Ria povedal, že budeme preberať chorvátske skúsenosti a teda zároveň analyzovať ich úspechy. Môžeme mu poradiť aspoň jedno: prestaňme kupovať vrcholových športovcov v zahraničí! Číňan so slovenským pasom Wang Jang v Riu de Janeiro vôbec nepotvrdil, že patrí do svetovej stolnotenisovej špičky, a tak nečudo, že vypadol už v 1. kole. Pôvodne nás mal v Brazílii reprezentovať aj jeden maďarský zápasník, samozrejme, už s naším občianstvom, ktorý napriek tomu slovenčinu vôbec neovládal a všade musel chodiť s tlmočníkom. Pre podozrenie z dopingu sa však nakoniec cesty na olympiádu musel vzdať...

Z doteraz pre Slovensko vybojovaných 9 zlatých medailí vodní slalomári „vylovili“ na perejach v kanáloch osem. Napriek tomu, že sa v 80-tych rokoch minulého storočia našim telovýchovným „expertom“ podarilo zrušiť všetky útvary talentovanej mládeže v tomto odvetví, pretože vraj išlo o neperspektívny šport! Učme sa od Chorvátov rozvíjať niektoré kolektívne športy, napr. vodné pólo, basketbal, hádzanú, v ktorých celé desaťročia patria medzi svetovú špičku. Slovensko malo po prvýkrát a zatiaľ naposledy zastúpenie kolektívnych športov na OH 2000 v Sydney (futbal, ženský basketbal a vodné pólo). Odvtedy nič. Chorváti však za veľký neúspech považujú každú olympiádu, z ktorej neprinesú aspoň bronzovú medailu z hádzanej, basketbalu alebo vodného póla (stalo sa tak dvakrát, na OH 2000 v Sydney a OH 2008 v Pekingu).

Takže – kde sú tajomstvá úspechov chorvátskych športovcov vo všeobecnosti? Predovšetkým v transparentnosti celého telovýchovného procesu, života aj najbohatších klubov, v skromných a obetavých tréneroch, ktorí často vychovávajú športové nádeje úplne bez nároku na odmenu. V tom, že školské ihriská sa nezatvárajú ani v čase prázdnin, v mnohých prípadoch majú umelé osvetlenie a chlapci i dievčatá ich využívajú do neskorých večerných hodín. Možno to znie ako fráza, ale jednou z predností každej chorvátskej reprezentácie je výrazný pocit vlastenectva každého jej člena. Pri hraní hymny možno chorvátskych športovcov skutočne obdivovať: z toho, ako ju spievajú, ako si pritom držia svoju pravú ruku na srdci, je jasné, že urobia všetko pre to, aby vzorne a úspešne reprezentovali svoju vlasť. Vtedy im všetky prémie i štartovné môžu byť ukradnuté...

L

27

SPOMÍNAME Věra Čáslavská

Veľakrát ju chceli zraziť na kolená,

ale nikdy a nikomu sa to nepodarilo Jej jediná veľká prehra – na trati, na ktorej bojovala o život Patrila medzi najslávnejšie športovkyne sveta, skláňali sa pred ňou politici, hlavy štátov, muži všetkých rás a rôzneho spoločenského postavenia. Jej svadbu s českým atlétom a olympionikom Josefom Odložilom v roku 1968 v metropolitnej katedrále v Mexico City sledovali na televíznych obrazovkách milióny divákov na všetkých kontinentoch. Potom však prišli roky poníženia a útrap. Bola rada, že mohla robiť upratovačku. Dve desaťročia v tzv. celebritnom manželstve trpela... Len pre zaujímavosť – každý deň musela viesť podrobný denník všetkých svojich výdavkov, vrátane mlieka a rožkov. Manžel to potom pravidelne a pozorne kontroloval.

Ponižujúce a neospravedlniteľné.

AUTOR: VLADIMÍR MEZENCEV Věra Čáslavská, vyhlásená za najlepšiu športovkyňu sveta za rok 1968, to v živote skutočne nemala ľahké. Než sa dostala na gymnastický Olymp, musela trénovať päť hodín denne, chodiť do zamestnania aj do večernej školy s cieľom dosiahnuť maturitu. Všetko to perfektne zvládla. Až na to, že sa jej nesplnil jeden sen – stať sa lekárkou.

Jej športová kariéra však bola obdivuhodná a zatiaľ nič nenasvedčuje tomu, že ju v našich zemepisných šírkach niekto prekoná. Zo všetkých jej dosiahnutých úspechov stačí spomenúť jeden dvojitý: stala sa víťazkou vo viacboji na dvoch olympijských hrách za sebou – v rokoch 1964 (Tokio) a 1968 (Mexico City)! Na týchto dvoch olympiádach dohromady vybojovala sedem zlatých (!) a tri strieborné medaily. K tomu môžeme pripočítať množstvo titulov a medailí zo svetových a európskych šampionátov a vyjde nám, že na vrcholových medzinárodných súťažiach v rokoch 1964 - 1968 bola vo viacboji prakticky neprekonateľná! V Mexiku sa zároveň stala najúspešnejšou z úspešných – štyri zlaté a dve strieborné sa nepodarilo vybojovať nikomu! Takže okrem tých olympijských titulov sa štyrikrát stala majsterkou sveta, jedenásťkrát Európy, štyrikrát ju vyhlásili za najúspešnejšieho čs. športovca roka.

ČASY ÚTRAP A PONIŽOVANIA Po návrate z Mexika vtedajším štyrom najvýznamnejším predstaviteľom republiky, vrátane prezidenta Ludvíka Svobodu, podarovala zmenšené kópie svojej zlatej

28

Vždy zaujala svojím skromným vystupovaním, nikdy medzi nami nedávala najavo, že boli časy, kedy sa jej klaňali významné osobnosti sveta.

medaily. Bolaže to vtedy sláva! Tú však veľmi rýchlo vystriedali časy ponižovania a útrap. Dostala sa na zoznam kontrarevolucionárov, a teda nepriateľov socializmu. Keď hľadala aspoň morálnu podporu, tak jej z Kancelárie prezidenta ČSSR odkázali, že všetko bude ako predtým, stačí ak oficiálne odvolá svoj podpis pod manifestom, ktorý sa nazýval 2000 slov. Tým mladším by v tomto príspevku zabralo príliš veľa času a priestoru vysvetlenie toho, čo sa v ňom písalo, ale tí skôr narodení si bez problémov spomenú na jeho obsah i na to, čo po jeho zverejnení nasledovalo. Nemusela dlho uvažovať, veľmi rýchlo túto „ponuku“ odmietla. V opačnom prípade by sa hanbila sama pred sebou i pred tými úprimnými priateľmi, ktorí jej ešte zostali. Potom už nemohla robiť nič z toho, čomu žila a čo milovala: ani pretekať, ani trénovať, ale štát jej „veľkoryso“ dovolil stať sa upratovačkou...

Našťastie, najtvrdšie obdobie normalizácie tak trochu povolilo opraty a Věra Čáslavská sa mohla stať trénerkou. Najskôr pod vymysleným menom, neskôr jej dokonca umožnili vycestovať do Mexika. Do

I FOTO: PROFIMEDIA.CZ

krajiny, ktorá ju tak neskutočne úprimne milovala. Dodnes sú jej veľmi vďačné už dámy v rokoch, ktoré ako gymnastické talenty prešli jej rukami. Odvtedy jej neraz dali najavo, ako ju majú rady a vždy na ňu budú myslieť s úctou a vďakou.

Prišli roky, kedy sa táto nezapadajúca gymnastická hviezda mohla začať objavovať aj na medzinárodných pretekoch o Pohár Košického vládneho programu (KVP), v 70-tych a 80-tych rokoch minulého storočia najvýznamnejšom podujatí ženskej športovej gymnastiky na území vtedajšieho Československa. Vždy zaujala svojím skromným vystupovaním, nikdy medzi nami nedávala najavo, že boli časy, kedy sa jej klaňali významné osobnosti sveta. Naopak, na spoločenských večierkoch na záver pretekov nikdy neodmietla vyzvanie do tanca zo strany niektorého košického člena organizačného výboru Pohára KVP alebo hosťa posedenia. Na naše veľké prekvapenie aj medzi jej vtedajšími českými kolegami a kolegyňami sa našlo dosť tých, ktorí ju považovali za „osobu, ktorá tam nemala čo robiť“. Rozhorčovali sa nad tým, že „po tom všetkom“ ju ešte pustili do Mexika, a nám dávali najavo svoju nespokojnosť s tým, že ju prijímame, rozprávame sa a dokonca vtipkujeme. Pripomienky však mali len za jej chrbtom, teda úprimnosť nebola ich silnou stránkou. Čo sa však týka zákulisných intríg a ohováraní, šport v tomto nikdy nezaostával za umením, najmä za divadlom, o čom nezainteresovaní a úprimní priaznivci športu, našťastie, veľa nevedia...

29

SPOMÍNAME Věra Čáslavská dverami nestál nikto, pretože za nimi najčastejšie ani nikoho nebolo. Z najbližšieho okolia českého prezidenta Václava Havla bola pracovne určite vyťažená najviac. Zdalo sa, že už nikdy nič nemôže otriasť zdravým sebavedomím tejto skromnej a životom preskúšanej ženy.

Neváhala sa rozviesť, aj keď nakoniec o definitívnom rozchode so svojím otcom rozhodli deti. Potom už ani nepomyslela na to, že svojim dvom deťom nájde nového otca a sebe partnera. Na to už nemala odvahu.

FOTO: PROFIMEDIA.CZ

Naposledy sme Věru Čáslavskú videli v Košiciach v októbri 1990. To už však bolo v iných časoch a ona v inej funkcii. Prišla už ako predsedníčka Československého olympijského výboru a poradkyňa prezidenta republiky pre sociálne otázky a šport. Bola hosťom Medzinárodného maratónu mieru a zúčastnila sa na oficiálnom vyhlásení víťazov.

OPÄŤ AKO NA HOJDAČKE Slovensko mala vždy úprimne rada.

Pokiaľ mala možnosť, tak pozorne sledovala dianie v dvoch centrách ženskej gymnastiky, ktoré vyrástli ako huby po daždi. Teda nečakane rýchlo, ale zároveň s pevným podhubím. V Detve a Košiciach. Fandila im, vážila si neúnavných a obetavých trénerov v nich a nezištne im v pravý čas dokázala poradiť. Raz sme sa s ňou v Košiciach rozprávali o vzťahu Slovákov k jej tzv. politickým a spoločenským pokleskom. Svojou ženskou intuíciou i stretnutiami a besedami s jednoduchými ľuďmi u nás sa presvedčila, že my na Slovensku sme viac a úprimnejšie odsudzovali to, čo sa s ňou v časoch normalizácie udialo, než doma v Čechách.

Určite to bolo i tým, že vidieť v Košiciach toľkonásobnú olympijskú víťazku, najlepšiu športovkyňu planéty v roku 1968 a zároveň sympatickú skromnú ženu, bol pre nás všetkých veľký zážitok. Spojený so vzdaním jej patričnej úcty. Nakoniec, koľkí športovci v tých časoch urobili pre Československo a šírenie jeho mena a slávy vo svete toľko ako ona a Emil Zátopek? Z tých, ktorí zápolili v individuálnych disciplínach určite nikto. Napriek tomu si

30

Úspešná gymnastka sa neraz ocitla nad rukami svojich kolegýň, súperiek a fanúšikov.

museli obaja prežiť roky ponižovania a útrap. Ktorý iný štát by sa dokázal takto zachovať k tým, ktorí pre jeho slávu urobili tak veľa? Asi máloktorý.

Po roku 1989 sa ju snažili vyznamenať mnohí. Zároveň aj zamestnať. Ťažko povedať, prečo Medzinárodný olympijský výbor (MOV) čakal s udelením svojho Olympijského radu Věre Čáslavskej až do roku 1991. V tom istom roku V. Čáslavskú uviedli do Dvorany slávy mesta New York, po tom, ako v roku 1995 ukončila pôsobenie vo funkcii predsedníčky Českého olympijského výboru, sa stala dokonca členkou MOV. Nasledovalo udeľovanie ďalších radov a vyznamenaní doma i v cudzine a asi tým posledným a významným bolo udelenie Radu vychádzajúceho slnka vládou Japonského cisárstva. Ešte predtým (1997) jedna planétka vo vesmíre dostala meno Čáslavská. Čo sa týka práce, funkciu poradkyne prezidenta ešte spoločného štátu po rozdelení republiky vymenila za funkciu asistentky toho istého muža - Václava Havla, ale už hlavy štátu „iba“ Českej republiky.

Ako nám povedala pri jednej z návštev Pražského hradu, bola tam takým dievčaťom pre všetko. Bez ohľadu na to, či už bola poradkyňa alebo asistentka, pred jej dverami bolo vždy veľa ľudí, pričom každý z nich niečo potreboval. Pred inými

BOLA TO OTCOVRAŽDA? Bol to koniec jednej životnej kapitoly, ale V. Čáslavská vtedy vôbec netušila, čo si ešte bude musieť prežiť. Z minúty na minútu sa z nej stala matka otcovraha. Jednoducho sa stalo to, čo sa nikdy nemalo stať. V auguste 1993 pri slovnej výmene názorov medzi otcom a synom Martin mal iba strčiť do Josefa Odložila, ktorý bol pod vplyvom alkoholu. Bývalý úspešný atlét a olympionik spadol, pri páde si spôsobil zranenia, na následky ktorých zomrel... To je jedna z verzií tejto tragickej udalosti. Český bulvár si vtedy prišiel na svoje. To však už nedokázal zniesť ani organizmus pani Věry. Jej Martina súdy poslali na štyri roky do väzenia, ale prezident Václav Havel využil to, čo mu umožňovala Ústava ČR, a tak synovi svojej spolupracovníčky a priateľky udelil milosť. Martin teda zostal na slobode, ale daňou za to všetko bolo aj psychické zrútenie sa jeho mamy a jej nútený pobyt v liečebni. Nedokázala sa zbaviť morálnej zodpovednosti za to, čo sa stalo. Odborníci ju po čase odpísali ako nevyliečiteľný prípad. Asi aj preto, lebo odmietla spolupracovať s lekármi a tí sa jej pre zmenu vyhrážali „liečbou“ elektrošokmi.

NESPOKOJNÝ JOZEF PLACHÝ Ešte v čase, keď sa medzi Čechmi len špekulovalo o tom, či V. Havel udelí Martinovi Odložilovi milosť alebo nie, košický rodák a štvornásobný účastník olympijských hier (1968, 1972, 1976 a 1980) Jozef Plachý bol iniciátorom petície športovcov, adresovanej hlave štátu, proti udeleniu milosti. Vtedy ju podpísali trinásti atléti, niektorých z nich J. Odložil osobne trénoval.

Pred niekoľkými dňami sme sa – teda už s odstupom času a po smrti V. Čáslavskej – opýtali J. Plachého, ako vidí túto tragickú udalosť dnes. „Rovnako ako vtedy, i keď to už bolo dávno, svoj názor som nezmenil. Okrem toho som kvôli tomu mal aj dosť nepríjemností. Vytýkali mi, že ako dôstojník Armády Českej republiky vystupujem proti jej najvyššiemu veliteľovi. Preto ma aj prevelili na inú

FOTO: ARCHÍV AUTORA

Po návrate z OH 1968 v Mexiku V. Čáslavská darovala jednu z kópií svojej zlatej medaily Alexandrovi Dubčekovi

pozíciu, musel som odísť z ministerstva obrany. Josef Odložil bol ako môj brat, či už to bola olympiáda, alebo iná cesta do cudziny, mali sme vždy spoločnú izbu.

Nakoniec práve on mi veľmi pomohol k účasti na sérii zimných mítingov v New Yorku ešte začiatkom sedemdesiatych rokov minulého storočia. Obom sa nám na nich darilo víťaziť... Dobre som poznal aj Věru Čáslavskú, jeden takýto zájazd do Ameriky sme absolvovali spoločne s ňou a pri jej privítaní jej zaplnené hľadisko tlieskalo celých desať minút... Keď sme už s manželkou bývali v Prahe, tak vznikli situácie, pri ktorých nám Věra pomohla. Vysoko si ju vážim ako úspešnú a na celom svete známu športovkyňu, ale na ich spoločný život s Josefom Odložilom i samotný rozvod mám svoj názor. Věra Čáslavská za smrť svojho exmanžela a otca svojich deti, samozrejme, nemôže, ale ja som dodnes presvedčený, že išlo nie o nešťastnú náhodu, ale jednoznačne o vraždu! Potom sa vždy všetko krútilo iba okolo nešťastnej Čáslavskej. Nikto nikdy sa nezaujímal o to, že po Josefovi zostala druhá manželka s dvoma malými deťmi. Akoby vôbec neexistovali! Signatári petície a aj ďalší občania sme chceli iba jedno: keď už Martin vraždil, tak mal za svoj skutok znášať taký trest, ako to v takýchto prípadoch býva u obyčajných, nie protekčných občanov...“

Pre zaujímavosť dodávame, že Jozef Plachý, teraz už opäť so slovenským občianstvom, žijúci striedavo v Košiciach a Prahe, každoročne pomáha organizovať Memoriál Josefa Odložila v atletike, pričom už vyše dve desaťročia je vždy vyvrcholením súťaže beh v Odložilovej kráľovskej disciplíne – na 1500 metrov.

EPILÓG Život Věry Čáslavskej navždy vyhasol 30. augusta tohto roku. Zomrela vo veku 74 rokov na ťažkú a zákernú chorobu - rakovinu pankreasu. Bojovala s ňou tak, ako bojovala so súperkami na gymnastických náradiach. Tam však na víťazstvá stačili „iba“ dokonalá príprava, sústredenosť, vysoké majstrovstvo, húževnatosť a vôľa skončiť ako víťazka. S rakovinou zápolila aj so svojím typickým humorom, určite jej pomáhal aj záujem zo strany priateľov i celej verejnosti. Veď nad depresiami vyhrala a tá rakovina sa spočiatku nezdala byť až taká nebezpečná protivníčka. Věra Čáslavská mala práve teraz obrovskú chuť žiť a aspoň niečo dohnať z tých stratených rokov, pre ňu plných obmedzení, zákazov rôznych druhov. Mala predsa deti, vnúčatá, ďalšie blízke duše, s ktorými si vždy mala čo povedať.

Sudičky jej však pri kolíske dali do vienka nie pokojnú starobu, nie pohodu a bezstarostné chvíle, ktoré si naozaj zaslúžila, ale boj o holý život. Dlhý a neúprosný, jeho „rakovinovú etapu“ sama prirovnala k behu na veľmi dlhú trať, dlhšiu ako maratón. Tak sa aj stalo, lenže cieľom už prebehla samotná smrtka s kosou...

Mohla mať štátny pohreb so všetkým, čo k nemu patrí. S čestnou hradnou strážou pri truhle, zavinutej do štátnej vlajky, i salvami na jej počesť. Najbližšia rodina túto vzácnu ponuku odmietla. Odprevadili ju na večnosť v tichosti a skromnosti, teda tak, ako prežila podstatnú časť svojho života. Pretože vedela, že máločo je tak pominuteľné ako sláva. V jej prípade sa však nikdy nestratila. Akoby iba odišla niekde do ilegality a keď z nej vyšla, zaburácala nad našimi hlavami.

Pokiaľ na našej planéte bude šport športom a olympizmus olympizmom, tak si na ňu budú spomínať a vzdávať jej úctu mnohí. Bez rozdielu farby pleti, náboženského vyznania, pohlavia, národnosti.

Možno už „iba“ kvôli tomu, že na olympiáde v Tokiu sa stala jej korunnou princeznou (tri zlaté, jedna strieborná), ale o štyri roky neskôr v Mexiku už bola oficiálnou a korunovanou kráľovnou (štyri zlaté, dve strieborné). To všetko je dosť na olympijskú nesmrteľnosť a večnú športovú slávu!

L

31

ŠPORT PRE VŠETKÝCH Sixball

Nuda tu nebude mať priestor V závere uplynulého školského roku bolo na Športovom gymnáziu v Košiciach neobyčajne rušno.

V priestoroch jeho objektu na Triede SNP bolo vidieť stavbárov i montérov a nakoniec spod ich rúk vyrástlo špeciálne sixballové ihrisko, tretie na Slovensku. Takáto udalosť si, samozrejme, zaslúžila patričnú slávu, konkrétne dôstojný akt odovzdania ihriska škole.

Nechýbali pri tom televízne kamery, mikrofóny rozhlasových redaktorov, blesky fotoaparátov. Samotnému slávnostnému odovzdaniu sixballového ihriska do prevádzky predchádzala tlačová konferencia, na ktorej sa zúčastnili autor tohto nového druhu športu, zrodeného na Slovensku, riaditeľ ZŠ P. O. Hviezdoslava v Snine Mgr. Juraj Skrip, ktorý je zároveň predsedom Asociácie slovenského sixballu (ASSB), riaditeľka Športového gymnázia v Košiciach PaeDr. Tatiana Švecová a predseda správnej rady ASSB Ing. Daniel Antolík. Pani riaditeľka prekvapila prítomných informáciou, že spočiatku medzi niektorými pedagógmi i trénermi, pôsobiacimi na škole, zavládla pri výstavbe sixballového ihriska akási nedôvera k tomuto projektu. Taká, aká spravidla sprevádza všetky novinky a pramení skôr z neznalosti. Keď sa však bližšie zoznámili s pravidlami hry a keď si ju už mohli aj sami zahrať na dokončenom, ale ešte oficiálne do prevádzky neodovzdanom ihrisku, tak boli doslova nadšení.

Už aj Košice majú sixballové ihrisko AUTOR: VLADIMÍR MEZENCEV I FOTO: MAREK ČECHO

Samotného slávnostného aktu prestrihnutia pásky pred ihriskom sa zúčastnil aj vedúci odboru školstva VÚC Košický samosprávny kraj Ing. Štefan Kandráč. Nie náhodou, veď on osobne má svoj aktívny podiel na tom, že Košický samosprávny kraj (KSK) neváhal uvoľniť potrebné finančné prostriedky na zriadenie tohto špecializovaného športového ihriska. Ing. Š. Kandráč bol už druhýkrát pri takejto slávnostnej udalosti, už v roku 2015 sa zúčastnil na slávnostnom otvorení sixballového ihriska pri ZŠ a MŠ v obci Budimír (okres Košice-okolie). Preto mu tento nový druh športu, síce stále ešte v tzv. plienkovom veku, ale zároveň s veľkou perspektívou, nemusel už nikto predstavovať. Sám sa zaradil medzi jeho priaznivcov a propagátorov a verí, že do tretice sa na východnom Slovensku ešte zúčastní na otvorení ďalšieho stánku pre sixball. Pozná už predsa všetky prednosti tohto športu, ktorému sa môžu venovať ľudia rôzneho veku, od predškolského až po seniorov, aktívni športovci na profesionálnej úrovni, ale zároveň i telesne postihnuté deti aj dospelé osoby. Toto sú nenahraditeľné prednosti tohto športového odvetvia.

Slávnostné otvorenie malo aj svoju „krstnú mamu“. Bola ňou iba 21-ročná absolventka Športového gymnázia v Košiciach, vtedy ešte hráčka basketbalového klubu Good Angels Košice Žofia Hruščáková. V súčasnosti podľa ankety Slovenskej basketbalovej asociácie

(SBA) vyhlásená za 2. najlepšiu hráčku SR za rok 2015, reprezentantka a niekoľkonásobná majsterka SR. Pred novým súťažným ročníkom 2016-17 táto 190 cm vysoká odchovankyňa košického ženského basketbalu prestúpila do maďarského Györu, ale zároveň čaká na svoju príležitosť v najvýznamnejšej a najkvalitnejšej lige na svete – v americkej WNBA. Už pred rokom ju draftoval celok z hlavného mesta štátu Arizona – Phoenix Mercury a v dejinách slovenského basketbalu je v poradí iba štvrtou hráčkou, o ktorú WNBA prejavila takýto vážny záujem.

Napriek tomu, že na Slovensku sa zatiaľ sixball dá hrávať iba na troch miestach (Snina, Budimír, Košice), má už nemálo aktívnych priaznivcov a propagátorov. Patria medzi nich napríklad bývalý futbalový reprezentant ČSSR a úspešný tréner Mikuláš Komanický, hokejista HC Košice a držiteľ Stanleyho pohára Jiří Bicek, prodekanka a odb. asistentka Fakulty športu Prešovskej univerzity PaeDr. Iveta Boržíková, PhD., známy športový moderátor RTVS Bratislava Mgr. Marcel Merčiak, primár odd. detskej neurológie DFN v Košiciach MUDr. Ladislav Bratský, ved. katedry fyzioterapie Fakulty zdravotníckych odborov Prešovskej univerzity PhDr. Wioletta Mikuláková,PhD., predseda Správnej rady a riaditeľ Ligy pre duševné zdravie Mgr. art. Martin Knut, ako aj ďalšie známe osobnosti športu, akademického prostredia, médií a občianskych združení.

L

Podujatie na Športovom gymnáziu v Košiciach materiálne podporili firmy LABAŠ a FRESH, ktoré tvoria najväčšiu slovenskú sieť predajní (veľkoobchod + maloobchod) potravín na Slovensku.

32

ŠPECIALIZOVANÁ PRÍLOHA/ I. ČASŤ

Lieky a liečebné prípravky s obsahom zakázaných látok podľa WADA zoznamu zakázaných látok a metód pre rok 2017 ZOSTAVIL: MIROSLAV MOTYČÍK I SLOVENSKÁ ANTIDOPINGOVÁ AKADÉMIA

Na liečbu rozličných foriem zdravotnej indispozície sa používajú lieky a liečivé prípravky, ktoré sú na Slovensku oficiálne schválené. Liek je liečivo alebo zmes liečiv a pomocných látok upravených do liekovej formy a sú určené na ochranu pred chorobami, na diagnostiku chorôb, liečenie chorôb alebo na ovplyvňovanie fyziologických funkcií.

Mnohé liečivá a liečivé prípravky obsahujú látky, ktoré sú v športe zakázané a športovec ich môže používať výhradne pri udelení terapeutickej výnimky.

Liečivá a liečivé prípravky s obsahom zakázaných látok sa v športe často zneužívajú, čím sa športovec vystavuje riziku vzniku možnej pozitivity pri dopingovej kontrole a následného zákazu športovej činnosti. Športový výkon ovplyvnený neoprávneným užitím liekov a liečivých prípravkov s obsahom zakázaných látok na iné ako medicínske účely predstavuje nepoctivú výhodu a športovec sa takto dopúšťa podvodu voči športovým pravidlám a nie je to fér voči ostatným športovcom.

Mp Mm Mp/m

P1 P2 PL

S1 S2 S3 S4 S5 S6 S7 S9 *

VYSVETLIVKY: Skupina liekov a liečivých prípravkov zahrnutých do monitorovacieho programu a sledované počas súťaže Skupina liekov a liečivých prípravkov zahrnutých do monitorovacieho programu a sledované mimo súťaže Skupina liekov a liečivých prípravkov zahrnutých do monitorovacieho programu a sledované počas aj mimo súťaže Lieky a liečivé prípravky obsahujúce alkohol Lieky a liečivé prípravky obsahujúce betablokátory Pomocná látka. Farmaceutická pomocná látka (excipient) je ľubovoľná zložka lieku, iná ako liečivo, prítomná v lieku alebo použitá na výrobu alebo na prípravu lieku. Farmaceutická pomocná látka nemá terapeutický účinok, ale má funkciu nosiča (vehikula alebo základu).

Môže byť zložkou nosiča alebo liečiva, ktorá dáva lieku vlastnosti, ako napríklad stabilitu, biofarmaceutický profil, vzhľad a znášanlivosť pre pacienta, a umožňuje výrobu lieku. Na výrobu lieku sa zvyčajne používa viac pomocných látok.

Lieky a liečivé prípravky obsahujúce anabolické látky Lieky a liečivé prípravky obsahujúce peptidové hormóny, rastové faktory, príbuzné látky a mimetiká Lieky a liečivé prípravky obsahujúce beta-2 agonisty Lieky a liečivé prípravky obsahujúce hormonálne a metabolické modulátory Lieky a liečivé prípravky obsahujúce diuretiká a maskovacie látky Lieky a liečivé prípravky obsahujúce stimulanciá Lieky a liečivé prípravky obsahujúce narkotiká Lieky a liečivé prípravky obsahujúce glukokortikoidy Gonadotrophinum chorion., lutropinum, leuprorelinum sú zakázané u mužov

A ABASAGLAR ABRAXANE ABSEAMED ACCUZIDE ACTAPAM 1,5 mg ACTOS ACTRAPHANE ACTRAPID ADRENALIN LÉČIVA AERINAZE AGNUCASTON AGOVIRIN DEPOT AKTIFERRIN ALBUNORM ALBUREX ALETRO 2,5 mg AMICLOTON AMIPTIC AMPRIL HD AMPRIL HL ANACEL 1 mg ANAPREX 1 mg ANARGIL ANASTELB 1 mg ANASTROZOL ANASTROZOLE ANGITRIM ANORO ANSYN APADEX APIDRA APSTAR ARANESP ARDUAN AROMASIN ARPARIAL ARPLEXAM ARTEOPTIC 2 % ASPENDOS 100 mg ASPIRIN COMPLEX ASTEXANA 25 mg ATACAND PLUS 16 / 12,5 mg ATENOBENE AZARGA BERODUAL N BEROTEC N 100 BEROTEC N 100 BETAC BETAFERON BETALMIC 0,5 % BETALOC 1mg / 1ml BETALOC ZOK BETAPRES BETAXOLOL BETOPTIC BETOPTIC S BIGITAL BINOCRIT BIOPOIN BISOBELA BISOCARD BISOGAMMA BISOMERCK BISOMYL COMBI BISOPROLOL BISOPROLOL / HYDROCHLOROTHIAZID - TEVA BISOPROLOL / HYDROCHLOROTHIAZID - TEVA BISOPROLOL VITABALANS BLOXAZOC BREAKYL

insulinum albuminum erythropoetinum hydrochlorothiazidum indapamidum pioglitazonum insulinum insulinum adrenalinum pseudoephedrinum ethanolum testosteronum ethanolum albuminum albuminum letrozolum chlortalidonum timololum hydrochlorothiazidum hydrochlorothiazidum anastrozolum anastrozolum danazolum anastrozolum anastrozolum anastrozolum trimetazidin vilanterol anastrozolum indapamidum insulinum trimetazidin darbepoetinum mannitolum (PL) exemestanum metoprololum indapamidum carteololum modafinilum pseudoephedrinum exemestanum hydrochlorothiazidum atenololum timololum B fenoterolum ethanolum (PL) fenoterolum betaxololum mannitolum (PL) betaxololum metoprololum metoprololum bisoprololum betaxololum betaxololum betaxololum bisoprololum erythropoetinum erythropoetinum bisoprololum bisoprololum bisoprololum bisoprololum bisoprololum bisoprololum bisoprololum

Sol inj Plv ins Sol inj Tbl flm Tbl plg Tbl Sus inj Sol inj Sol inj Tbl mod Gtt por Sus inj Sir Sol inf Sol inf Tbl flm Tbl Int opo Tbl Tbl Tbl flm Tbl flm Cps Tbl flm Tbl flm Tbl flm Tbl flm Plv ido Tbl flm Tbl flp Sol inj Tbl plg Sol inj Plv iol Tbl obd Tbl flm Tbl flm Int opo Tbl Gru por Tbl flm Tbl Tbl flm Int opu

S4 S5 S2 S5 S5 S4 S4 S4 S6 S6 P1 S1 P1 S5 S5 S4 S5 P2 S5 S5 S4 S4 S1 S4 S4 S4 S4 S3 S4 S5 S4 S4 S2 S5 S4 P2 S5 P2 S6 S6 S4 S5 P2 P2

Sol inh Sol inh Sol inh Tbl flm Plv iol Int opo Sol inj Tbl mod Cps dur Tbl flm Int opo Int opu Tbl Sol iru Sol iru Tbl Tbl flm Tbl flm Tbl flm Tbl flm Tbl, Tbl flm Tbl flm

S3 P1 S3 P2 S5 P2 P2 P2 P2 P2 P2 P2 P2 S2 S2 P2 P2 P2 P2 P2 P2 P2

hydrochlorothiazidum

Tbl flm

S5

bisoprololum metoprololum fentanylum

Tbl Tbl plg Flm buc

P2 P2 S7

33

Lieky a liečebné prípravky s obsahom zakázaných látok podľa WADA zoznamu zakázaných látok a metód pre rok 2017 BRONCHITOL BUDENOFALK

mannitolum budesonidum

BUDIAIR 0,2 mg

ethanolum (PL) C hydrochlorothiazidum

CANDEMYL COMBI 16 mg / 12,5 mg CANDESARTAN / HYDROCHLOROTHIAZID SANDOZ CARTEOL LP 2 % CARVEDIGAMMA CARVEDILOL CELIPROLOL VITABALANS CEREZYME CHORAGON CHORAPUR CLARINASE REPETABS CLARZOLE CLOSTILBEGYT CO - AMLESSA CO - DIOVAN CO - PERINEVA CO - PRENESSA CO - VALSACOR COAPROVEL COMBIGAN COMBISO COMPETACT CONBRIZA CONCERTA CONCOR CONCOR COMBI CONCOR COR CONTIROXIL COPALIA HCT CORONAL CORSODYL CORTIMENT CORVITOL CORYOL COSOPT COTAMOX 25 mg DACEPTON DAFIRO HCT DALERON COLD3 DAUNOBLASTINA DECA - DURABOLIN DECAPEPTYL DEPO - MEDROL 40 mg / ml DESMOPRESSIN TEVA DEXA - RATIOPHARM 4 DEXAMED DILATREND DILURAN DIPHERELINE DIPROPHOS DIROTON PLUS H DOLOPROCT DOLSIN DORZOLAMIDE / TIMOLOL DOXIPROCT PLUS DR. THEISS ECHINACEA KRAUTER TROP DUALKOPT DUOTRAV DYSPORT EFFENTORA EGILOK EGISTROZOL ELIGARD ENAP H

34

Plv icd Gra ent, Spm rec, Cps ent Sol inh

S5 S9

Tbl

S5

hydrochlorothiazidum

Tbl

S5

carteololum carvedilolum carvedilolum celiprololum mannitolum (PL) gonadotrophinum chorion. * gonadotrophinum chorion. * pseudoephedrinum letrozolum clomiphenum indapamidum hydrochlorothiazidum indapamidum indapamidum hydrochlorothiazidum hydrochlorothiazidum timololum bisoprololum pioglitazonum bazedoxifenum methylphenidatum bisoprololum bisoprololum bisoprololum oxycodonum hydrochlorothiazidum bisoprololum ethanolum budesonidum metoprololum carvedilolum timololum exemestanum D fentanylum hydrochlorothiazidum pseudoephedrinum mannitolum (PL) nandrolonum triptorelinum methylprednisolonum desmopressinum dexamethasonum dexamethasonum carvedilolum acetazolamidum triptorelinum betamethasonum hydrochlorothiazidum fluocortolonum pethidinum timololum dexamethasonum ethanolum

Int plg Tbl flm Tbl, Tbl flm Tbl flm Plc ifo Plv iol

P2 P2 P2 P2 S5 S2

Plv iol

S2

Tbl ret Tbl flm Tbl Tbl Tbl flm Tbl Tbl Tbl flm Tbl, Tbl flm Int opo Tbl Tbl flm Tbl flm Tbl plg Tbl flm Tbl Tbl flm Tbl plg Tbl flm Tbl flm Sol ora Tbl plg Tbl Tbl Int opo Tbl flm

S6 S4 S4 S5 S5 S5 S5 S5 S5 P2 P2 S4 S4 S6 P2 P2 P2 S7 S5 P2 P1 S9 P2 P2 P2 S4

Sol ijf Tbl flm Tbl flm Plv iol Sol inj Sol inj Sus inj * Tbl Sol inj * Sol inj * Tbl Tbl Plv iol, Plv ind Sus inj * Tbl Sup, Crm rec Sol inj Int opo Ung rec Sol por

S7 S5 S6 S5 S1 S2 S9 S5 S9 S9 P2 S5 S2 S9 S5 S9 S7 P2 S9 P1

timololum timololum albuminum (PL) E fentanylum metoprololum anastrozolum leuprorelinum* hydrochlorothiazidum

Int opo Int opo Plv ino

P2 P2 S5

Tbl buc Tbl plg Tbl flm Plv iol Tbl

S7 P2 S4 S2 S5

P1

ENAP HL ENTOCORT 2 MG ENTOCORT 3 MG EPHEDRIN BIOTIKA EPIPEN EPIPEN JR. EPOETIN ALFA HEXAL EPORATIO ESCEPRAN ESMOCARD

hydrochlorothiazidum budesonidum budesonidum ephedrinum adrenalinum adrenalinum erythropoetinum erythropoetinum exemestanum esmololum

ETRUZIL EVISTA EXEMESTAN EXEMESTANE EXFORGE HCT

letrozolum raloxiphenum exemestanum exemestanum hydrochlorothiazidum F mannitolum (PL) toremiphenum fulvestrantum mannitolum (PL) letrozolum fentanylum albuminum hydrochlorothiazidum testosteronum fulvestrantum furosemidum furosemidum furosemidum G timololum somatrophinum pioglitazonum pioglitazonum pioglitazonum H propranolol ethanolum indacaterolum insulinum insulinum insulinum albuminum insulinum somatrophinum insulinum

FABRAZYME FARESTON FASLODEX FASTURTEC FEMARA 2,5 mg FENTANYL FLEXBUMIN 200g / l FOLGAN HCT FOLIVIRIN FULVESTRANT FURON FURORESE FUROSEMID GANFORT GENOTROPIN GLIDIPION GLUBRAVA GLUSTIN HEMANGIOL HERBADENT HIROBRIZ BREEZHALER HUMALOG HUMALOG BASAL HUMALOG MIX HUMAN ALBUMIN HUMATROPE HUMATROPE HUMULIN M3 (30 / 70) CARTRIDGE HUMULIN N (NPH) CARTRIDGE HUMULIN R CARTRIDGE HYDROCHLOROTHIAZID LÉČIVA HYDROCORTISON HYDROCORTISONE

Tbl Tbo reu Cps mod Sol inj Sol inj Sol inj Sol iru Sol inj Tbl flm Sol inj, Con inf, Plc ifo Tbl flm Tbl flm Tbl flm Tbl flm Tbl flm

S5 S9 S9 S6 S6 S6 S2 S2 S4 P2

Plc ifo Tbl Sol inj Plv fol Tbl flm Emp tdm Sol inf Tbl flm Sus inj Sol iru Tbl Tbl Sol inj, Tbl

S5 S4 S4 S5 S4 S7 S5 S5 S1 S4 S5 S5 S5

Int opo, Int osd Plv iol Tbl Tbl Tbl

P2 S2 S4 S4 S4

Sol por Sol gin Plv icd Sol inj Sus inj Sus inj Sol inf Plv iol Plv iol Sus inj

P2 P1 S3 S4 S4 S4 S5 S4 S2 S4

insulinum

Sus inj

S4

insulinum hydrochlorothiazidum

Sol inj Tbl

S4 S5

Plv ino Plo ijf

S9 S9

Tbl flm Tbl flm Cps dur Tbl flp, Tbl plg Tbl plg Inf Aer nao Sus inj Sus inj Sus inj Sys tdm Tbl flm, Tbl

P2 S4 S5 S5 S5 S5 S7 S4 S4 S4 S7 S5

Tbl

S5

Sol ira Tbl Tbl

S6 S5 S6

hydrocortisonum hydrocortisonum I IMPLICOR metoprololum INCRESYNC pioglitazonum INDAP indapamidum INDAPAMID indapamidum INDAPAMIDE indapamidum INFUSIO MANNITOLI IMUNA mannitolum INSTANYL fentanylum INSULATARD insulinum INSULIN HUMAN WINTHROP insulinum INSUMAN insulinum IONSYS fentanylum IRBESARTAN / HYDROCHhydrochlorothiazidum LOROTHIAZID IRUZID hydrochlorothiazidum J JEXT adrenalinum JINARC tolvaptanum JUMEX selegilinum

S4 S4 S4 S4 S5

ŠPECIALIZOVANÁ PRÍLOHA/ I. ČASŤ KARON KARVEZIDE KINZALKOMB LADYBON LANTUS LATANOPROST / TIMOLOL LAVENTAIR LETROMYL LETROVENA 2,5 mg LETROZOL LETROZOLE LEUPRORELIN SANDOZ LEVEMIR LIVIAL LODOZ LODOZ LOKREN 20 mg LORISTA H LORTANDA LOSARTAN / HYDROCHLOROTHIAZID LOSCOMB LOZAP H LUNALDIN LUTRATE DEPOT LUVERIS MACROTEC MANNITOL MAXFLU MEDOSPIR MEDROL MENOGON MENOPUR MERIONAL METOPROLOL METYLPREDNIZOLON METYPRED MINIRIN MINIRIN MELT MINIRIN SPRAY MIRCERA MIXTARD MODAFEN MODURETIC 5 / 50 MODURETIC 5 / 50 MONOZIDE MORPHIN BIOTIKA 1 % MST CONTINUS NANOCOLL NEBIDO 1000 mg / 4 ml NEBILET NEBILET HCTZ NEBILET HCTZ NEBITRIX NEBIVOLOL TEVA NEORECORMON NOLIPREL NORDITROPIN SIMPLEXX NOVOMIX FLEXPEN NOVOMIX PENFILL NOVORAPID NOVOSEVEN NUROFEN STOPGRIP NUTROPIN AQ OCAROX OMNITROPE ONBREZ BREEZHALER OPTISON

K ethanolum (PL) hydrochlorothiazidum hydrochlorothiazidum L tibolonum insulinum timololum vilanterol letrozolum letrozolum letrozolum letrozolum leuprorelinum* insulinum tibolonum bisoprololum hydrochlorothiazidum betaxololum hydrochlorothiazidum letrozolum hydrochlorothiazidum hydrochlorothiazidum hydrochlorothiazidum fentanylum leuprorelinum* lutropinum * M albuminum (PL) mannitolum pseudoephedrinum spironolactonum methylprednisolonum lutropinum * lutropinum * lutropinum * metoprololum methylprednisolonum methylprednisolonum desmopressinum desmopressinum desmopressinum methoxy polyetylenglycol epoetin beta insulinum pseudoephedrinum amiloridum hydrochlorothiazidum hydrochlorothiazidum morphinum morphinum N albuminum testosteronum nebivololum nebivololum hydrochlorothiazidum nebivololum nebivololum erythropoetinum indapamidum somatrophinum insulinum insulinum insulinum mannitolum (PL) pseudoephedrinum somatrophinum O carvedilolum somatrophinum indacaterolum albuminum (PL)

Sol inj Tbl, Tbl flm Tbl

P1 S5 S5

Tbl Sol inj Int opo Plv ido Tbl flm Tbl flm Tbl flm Tbl flm Imp Sol inj Tbl Tbl flm Tbl flm Tbl flm Tbl flm Tbl flm Tbl flm

S1 S4 P2 S3 S4 S4 S4 S4 S2 S4 S1 P2 S5 P2 S5 S4 S5

Tbl flm Tbl flm Tbl slg Plu igf Sol inj

S5 S5 S7 S2 S2

Plv inu Sol inf Tbl eff Tbl Tbl Plv iul Plv iol Plv iol Tbl plg Plv ino Tbl Tbl Lyo por Aer nao Sol inj

S5 S5 S6 S5 S9 S2 S2 S2 P2 S9 S9 S5 S5 S5 S2

Sus inj Tbl flm Tbl Tbl Tbl Sol inj Tbl mod

S4 S6 S5 S5 S5 S7 S7

Plv ino Sol inj Tbl Tbl flm Tbl flm Tbl Tbl Sol inj Tbl flm Sol inj Sus inj Sus inj Sol inj Plv iol Tbl flm Sol inj

S5 S1 P2 P2 S5 P2 P2 S2 S5 S2 S4 S4 S4 S5 S6 S2

Tbl flm Plv iol, Sol inj Plv icd Dis inj

P2 S2 S3 S5

OPTRUMA OSLIF BREEZHALER OSTIRAL OVITRELLE

raloxiphenum indacaterolum raloxiphenum gonadotrophinum chorion. * OXYCODONE PR ACTAVIS oxycodonum OXYKODON oxycodonum OXYPRO oxycodonum OZOLAN 1 mg anastrozolum P PALLADONE - SR CAPSULES hydromorphonum PECFENT fentanylum PERGOVERIS lutropinum * PERGOVERIS insulinum PERINDASAN indapamidum PERINDOCOMBI indapamidum PERINDOPRIL / INDAPAMID indapamidum PIOGLITAZONE pioglitazonum PLENADREL hydrocortisonum PREDNISON LÉČIVA prednisonum PREDUCTAL trimetazidin PREGNYL gonadotrophinum chorion. * PRESTARIUM COMBI A indapamidum PRESTILOL bisoprololum PROTAPHANE insulinum PROTEVASC trimetazidin PROVIRON - 25 mesterolonum Q QUAMATEL mannitolum (PL) R RALOXIFENE TEVA raloxiphenum RAMIMED HCT hydrochlorothiazidum RAMIPRIL H ACTAVIS hydrochlorothiazidum RASILEZ HCT hydrochlorothiazidum RAWEL SR indapamidum RECTODELT 100 mg prednisonum RELVAR vilanterol REMIFENTANIL remifentanilum RETACRIT erythropoetinum REVNTY ELLIPTA vilanterol RHEFLUIN amiloridum RHEFLUIN hydrochlorothiazidum RIVOCOR bisoprololum RYZODEG insulinum S SAIZEN somatrophinum SALBUTAMOL WZF POLFA salbutamolum SAMSCA tolvaptanum SANDOSTATIN mannitolum (PL) SANDOSTATIN LAR mannitolum (PL) SELEGIL 5 mg selegilinum SENSHIO ospemiphenum SENTI - SCINT KIT albuminum SEVREDOL morphinumum SILAPO erythropoetinum SIMULECT mannitolum (PL) SOBYCOMBI bisoprololum SOBYCOR bisoprololum SOLU - MEDROL methylprednisolonum SPIOLTO RESPIMAT olodaterol SPIRONOLACTONE ORION spironolactonum STADAPRESS hydrochlorothiazidum STOPTUSSIN ethanolum STRIVERDI RESPIMAT olocaterol SUBOXONE buprenorphinum SUFENTANIL CHIESI remifentanilum SUPRACAIN 4 % adrenalinum SUSTANON 250 testosteronum T TALLITON carvedilolum TAMOXIFEN tamoxiphenum TANDEMACT pioglitazonum TAPTIQOM timololum

Tbl flm Plv icd Tbl flm Plv iol, Sol inj

S4 S3 S4 S2

Tbl plg Tbl plg Tbl plg Tbl flm

S7 S7 S7 S4

Cps pld Aer nao Plv iol Plv iol Tbl Tbl Tbl Tbl, Tbl flm Tbl mod Tbl Tbl mod Plv iol

S7 S7 S2 S4 S5 S5 S5 S4 S9 S9 S4 S2

Tbl flm Tbl flm Sus inj Tbl plg Tbl

S5 P2 S4 S4 S1

Plv iol

S5

Tbl flm Tbl Tbl Tbl flm Tbl flp Sup Plv ido Plc Ifu Sol inj Plv ido Tbl Tbl Tbl flm Sol inj

S4 S5 S5 S5 S5 S9 S3 S7 S2 S3 S5 S5 P2 S4

Sol inj Tbl Tbl Sol ifc Plv iul Tbl Tbl flm Plv ino Tbl flm Sol inj Plv iio Tbl Tbl flm Plv iol Sol inh Tbl Tbl flm Gto por Sol inh Tbl slg Sol inj Sol inj Sol inj

S2 S3 S5 S5 S5 S6 S4 S5 S7 S2 S5 P2 P2 S9 S3 S5 S5 P1 S3 S7 S7 S6 S1

Tbl Tbl Tbl Int opo

P2 S4 S4 P2

35

Lieky a liečebné prípravky s obsahom zakázaných látok podľa WADA zoznamu zakázaných látok a metód pre rok 2017 TARGIN TENOLOC 200 TENORETIC TENORETIC TENZAR PLUS TERTENSIF SR TESTIM 50 mg TEVAFOS 20 mg / 12,5 mg TEVANEB THYMOGLOBULINE 5 mg / ml TIMOLOL TOUJEO TRACTOCILE TRANSTEC TRESIBA TRIFED TRIFED EXPECTORANT TRIMETAZIDIN TRIPLIXAM TRITAZIDE TROZEL 2,5 mg TYREZ UBISTESIN ULTIBRO BREEZHALER ULTIVA 2 mg ULUNAR BREEZHALER UNDESTOR TESTOCAPS 40 mg UNITIMOLOL 0,5 % URO - VAXOM

oxycodonum celiprololum atenololum chlortalidonum hydrochlorothiazidum indapamidum testosteronum hydrochlorothiazidum nebivololum mannitolum (PL)

Tbl plg Tbl flm Tbl flm Tbl flm Tbl flm Tbl plg Gel tdm Tbl Tbl Plv ifo

S7 P2 P2 S5 S5 S5 S1 S5 P2 S5

ZOZNAM LIEKOVÝCH FORIEM: AER AER NAO CON INF CPS CPS DUR CPS ENT CPS MDD

timololum insulinum mannitolum (PL) buprenorphinum insulinum pseudoephedrinum pseudoephedrinum trimetazidin indapamidum hydrochlorothiazidum letrozolum bisoprololum U adrenalinum indacaterolum remifentanilum indacaterolum testosteronum

timololum mannitolum (PL) V VALSARTAN / HYDROCHLO- hydrochlorothiazidum ROTHIAZID VALTAN HCT hydrochlorothiazidum VALZAP HCT hydrochlorothiazidum VASCOTAZIN trimetazidin VASOCARDIN metoprololum VASOCARDIN SR 200 metoprololum VASOPENTOL HCT hydrochlorothiazidum VELLOFENT fentanylum VENTOLIN salbutamolum VERAL 75 mannitolum (PL) VEROSPIRON spironolactonum VOLTAREN 75 mg / 3 ml mannitolum (PL) VOLUVEN 10 % hydroxyethylamylum X XALACOM timololum XALOPTIC COMBI timololum XOTERNA BREEZHALER indacaterolum XULTOPHY insulinum Y YANIMO RESPIMAT olodaterol Z ZITAZONIUM tamoxiphenum ZOMACTON somatrophinum ZOMETA mannitolum (PL)

Int opo Sol inj Con inf, Sol inj Emp tdm Sol inj Sir, Tbl Sir Tbl flm Tbl flm Tbl Tbl flm Tbl flm

P2 S4 S5 S7 S4 S6 S6 S4 S5 S5 S4 P2

Sol inj Plv icd Plv ino Plv icd Cps mol

S6 S3 S7 S3 S1

Int opo Cps

P2 S5

Tbl flm

S5

Tbl flm Tbl flm Tbl mod Tbl Tbl plg Tbl flm Tbl slg Sir Sol inj Tbl Sol inj Sol inf

S5 S5 S4 P2 P2 S5 S7 S3 S5 S5 S5 S5

Int opo Int opo Plv icd Sol inj

P2 P2 S3 S4

Sol inh

S3

Tbl S4 Plv iol S2 Con inf, Plv fol S5

ODPORÚČANIA: • Neriskuj a používaj len liečivá a liečivé prípravky, ktoré sú na Slovensku

CPS MOD CPS MOL CPS PLD CPS PLG CRM REC EMP EMP TDM EMU INJ FLM BUC GEL GEL DER GEL NAS GRA GRA ENT GRU POR GTO POR GTT GTT POR INF INH INJ INT NAO INT OPH INT OPO INT OPU INT PLG LYO POR MIX PLC IFJ PLC IFO PLC IFU PLO POR PLV

nie zdravia, používaj ich výhradne v súlade so stanovenou terapiou

36

PLV ICD PLV IFO PLV IIO PLV INJ PLV INO PLV IOL PLV IUD PLV IUL SIR SOL SOL GIN SOL IFC SOL IJF SOL INF SOL INH SOL INJ SOL IRA SOL IRU SOL ORA SOL POR SPM REC SUP SUS SUS INJ TBL TBL BUC TBL EFF TBL FLM TBL FLP TBL MOD TBL OBD TBL ORO TBL PLG TBT RET TBL SLG TBO REU UNG UNG REC

prášok a rozpúšťadlo na infúzny roztok inhalačný prášok v tvrdej kapsule prášok na infúzny roztok prášok a rozpúšťadlo na injekčný/infúzny roztok prášok na injekciu prášok na injekčný roztok prášok a rozpúšťadlo na injekčný roztok prášok a disperzné prostredie na injekčnú disperziu prášok a disperzné prostredie na injekčnú suspenziu sirup roztok gingiválny roztok injekčný roztok / Infúzny koncentrát injekčný a infúzny roztok infúzny roztok inhalačný roztok v tlakovom obale injekčný roztok injekčný roztok naplnený v pere injekčný roztok naplnený v injekčnej striekačke orálny roztok perorálny roztok rektálna pena čapík suspenzia injekčná suspenzia tableta bukálne tablety šumivé tablety filmom obalená tableta filmom obalená tableta s riadeným uvoľňovaním tableta s riadeným uvoľňovaním obalená tableta orodispergovateľné tablety tableta s predĺženým uvoľňovaním tableta s oneskoreným uvoľňovaním sublingválna tableta tableta a roztok na rektálnu suspenziu masť rektálna masť

terapeutickej výnimky.

schválené, len tieto sú aj overené v medicínskej praxi.

vec a požaduj vždy informáciu o možnom obsahu zakázanej látky z hľadiska dopingového účinku.

• Ak lekárom predpísané liečivá alebo liečivé prípravky obsahujú zakázané látky, požiadaj Antidopingovú agentúru SR alebo príslušnú medzinárodnú športovú federáciu o udelenie terapeutickej výnimky.

• Ak je nevyhnutné špecifické nasadenie zakázanej látky pre zabránenie život ohrozujúcich skutočnosti počas medzinárodnej súťaže alebo iného významného podujatia, požiadaj organizátora súťaže o udelenie

PLV FOL

• Nikdy nepoužívaj žiadne voľnopredajné liečivá a liečivé prípravky

• Liečivá a liečivé prípravky sú primárne určené na obnovu a prinavráte• upozorni každého ošetrujúceho alebo odborného lekára, že si športo-

aerosol/ aerodisperzia nosová roztoková aerodisperzia infúzny koncentrát kapsula tvrdá kapsula gastrorezistentná kapsula tvrdá kapsula s riadeným uvoľňovaním kapsula s riadeným uvoľňovaním mäkká kapsula tvrdá kapsula s predĺženým uvoľňovaním kapsula s predĺženým uvoľňovaním rektálny krém náplasť transdermálna náplasť injekčná emulzia bukálny film gél dermálny gél nosový gél granulát gastrorezistentný granulát granulát na perorálnu suspenziu perorálne roztokové kvapky kvapky perorálne kvapky intravenózna infúzia inhalát nosová roztoková instilácia nosová roztoková instilácia očná instilácia, kolýrium očná roztoková instilácia očná suspenzná instilácia očná instilácia s predĺženým účinkom perorálny lyofilizát mixtura prášok na prípravu koncentrátu pre injekčný alebo infúzny roztok prášok na koncentrát na infúzny roztok prášok na injekčný/ infúzny koncentrát prášok na perorálny roztok prášok

• • • • •

amatérskym spôsobom a nekupuj ich cez internet alebo u „dílerov“ a samozvaných výživových poradcov, pretože kupuješ „mačku vo vreci“ a nevieš, za čo platíš.

Neoprávneným používaním liečiv a liečivých prípravkov porušuješ antidopingovú reguláciu v športe a vystavuješ sa riziku trestného stíhania.

Nikdy neexperimentuj so svojím zdravím, vždy vyhľadaj odbornú pomoc lekára.

Vždy sa informuj o obsahu liečiva a zložení liečivého prípravku z pohľadu zakázaných látok.

V konečnom dôsledku si zodpovedný len ty sám za svoje telo a za všetko čo sa v ňom pri dopingovej kontrole nájde.

Napokon vždy uplatňuj zásadu „ŠPORTUJEM BEZ DOPINGU“.

Medzi ženami najúspešnejšia 12-ročná žiačka!

Na 47. Košickom vodáckom maratóne víťazili iba domáci.

Košický vodácky maratón na Hornáde (KVM) patrí medzi ojedinelé podujatia svojho druhu na Slovensku. Zrodil sa a v podstate stále sa koná v skromných podmienkach, ale napriek tomu bez prerušenia existuje už 47 rokov a v kalendári našich športových podujatí má stabilný dátum – tradične prvú októbrovú sobotu.

AUTOR: VLADIMÍR MEZENCEV I FOTO: JURAJ BETÍK

Medzi jeho priority patrí aj možnosť aktívnej účasti celých rodín, a tak medzi účastníkmi je často vekový rozdiel šesť – - sedem desaťročí! Nie náhodou je súčasťou podujatia aj Plavba troch generácií a odmeňovanie najstaršieho a najmladšieho účastníka. Po prvýkrát v tomto roku pribudli nové súťažné kategórie rodič + dieťa a C2 veterán (dvaja kanoisti museli mať spolu aspoň 90 rokov). Dohromady sa na podujatí zúčastnilo vyše 100 vodákov na 60 lodiach. To ešte nerátame vyše 30 tých, ktorí absolvujú na svojich plavidlách celú plavbu z Malej Lodiny do Košíc, ale jednoducho sa nezaregistrujú iba preto, aby nemuseli zaplatiť symbolický účastnícky poplatok...

Kráľovskú disciplínu K1 vyhral 37-ročný Martin Varga z usporiadajúcej TJ Lokomotíva Košice a teda najrýchlejší pretekár zo všetkých účastníkov na Hornáde. Trať dlhú 32 km absolvoval za 1:07:45 hod. Za ním skončil s trojminútovou stratou až o 19 rokov mladší Vladimír Olejár z Prešova (Združenie vodných športov – ZOVT).

Aj v ostatných kategóriách dominovali Košičania, ale k šokujúcemu prekvapeniu došlo v súťaži žien K1. Kategóriu vyhrala iba 12-ročná Paňková zo Slávie UVL Košice. Minuloročná víťazka 31-ročná Jana Prániková (KAMIKSE Košice) sa so stratou 14:30 min. musela teraz uspokojiť s druhým miestom. Kategóriu C2 muži vyhrali František Šemelák s Danielom Šolcom (KAMIKSE) - pre zaujímavosť s o 15 sekúnd horším časom než namerali v cieli žiačke Paňkovej.

Tzv. rodinnými kategóriami organizátori mohli nazvať súťaže C2 veterán (dvaja + 90 rokov/, C2 mix a C2 rodičia + dieťa.

Dvojice v kanoe často tvorili súrodenci, manželia, rodičia s deťmi a starí rodičia s vnúčatami. Práve v tomto je Košický vodácky maratón a Plavba troch generácií ojedinelým podujatím v našej kanoistike.

Súťaž veteránov vyhrali otec a syn Ján Radačovský a Róbert Radačovský (Maratón), ktorí však dohromady mali „iba“ 100 rokov, za nimi skončila spolu 131-ročná osádka manželov Karola a Heleny Tarczalových (Lokomotíva). Trofej víťazov v súťaži C2 rodičia a deti získali Peter Pirický st. s vnukom Matejom Paňkom, za nimi skončili Jaromír Ivanecký so synom Petrom (všetci Slávia UPJŠ). Kategória C2 mix sa stala korisťou dvojčiat Jany a Dany Šimčákových (KAMIKSE) pred manželmi Petrom Pirickým ml. a jeho ženou Lýdiou.

Organizátori odmenili aj najstaršieho účastníka KVM, stal sa ním 68-ročný Karol Tarczal, a najmladšieho, iba 4-ročného Mareka Skalického.

Vráťme sa však k 12-ročnej Zuzane Paňkovej, víťazke kategórie žien. Jej starý otec Peter Pirický st. sa spolu s manželkou Zuzanou venujú vodáctvu celé desaťročia a ku kanoistike viedli nielen svoje deti, ale aj vnúčatá. Tak napríklad Zuzka, jedna zo súčasných najväčších nádejí slovenskej kanoistiky na divokých vodách, zverenkyňa trénera Petra Murcka, sa už ako dvojročná ocitla v kanoe na Hornáde počas Plavby troch generácií. V súčasnosti má už za sebou desiatky úspešných štartov na majstrovstvách Slovenska vo vodnom slalome a zjazde v žiackych vekových kategóriách.

Súťažiť začala už ako 6-ročná! Na základe výsledkov elektronického hlasovania o najtalentovanejšieho športovca na Slovensku, ktoré vyhlásil SOV, ju vybrali do projektu so zvláštnou starostlivosťou pre dvanásť mimoriadne talentovaných detí.

Preto jej SOV vydelil 2000 eur na nákup športového výstroja a lode, členka MOV a bronzová medailistka z OH 2012 v Londýne Danka Barteková jej darovala 500 eur.

Pokiaľ nevzniknú nejaké nepredvídané okolnosti, tak by Zuzka Paňková mohla o štyri roky v Tokiu splaviť vodnoslalomovú olympijskú trať ako predjazdkyňa! Keby sa tak naozaj stalo, bola by to veľká česť nielen pre košickú, ale celú slovenskú kanoistiku na divokých vodách! Nuž, čo sa týka jej nedávneho víťazstva medzi ženami na 47. KVM, jej starý otec to až za také mimoriadne prekvapenie nepovažuje. Veď pred rokom ako 11-ročná obsadila medzi ženami 3. miesto.

Košický vodácky maratón bol pre mnohých kanoistov akýmsi vydareným odrazovým mostíkom do veľkého športu.

Napríklad boli to prvé oficiálne preteky, na ktorých v roku 1969 štartoval aj budúci majster športu, niekoľkonásobný úspešný účastník svetových šampionátov, čs. reprezentant Rudolf Forrai, najúspešnejší odchovanec košickej kanoistiky, ktorá práve teraz oslavuje svoje 65. narodeniny. Tento oficiálne vyhlásený „Košický kanoista 20. storočia“ mal vtedy 12 rokov...

Košický vodácky maratón založili pred 47 rokmi bratia Karol a Pavol Vojtaníkovci. Žiaľ, tento ročník bol už bez úspešného vodáka, vedca, univerzitného profesora RNDr. Pavla Vojtaníka, ktorý náhle zomrel začiatkom tohto roku vo veku 74 rokov. L

37

PREVENCIA

Pohľad na doping je veľmi

subjektívna záležitosť Začnem trocha netradične. Po napísaní zamyslenia na tému doping v ostatnom čísle časopisu Svet ŠPORTU sa mi nedalo nezamyslieť sa nad tým, či nevyužijem blízku známosť, teda môjho dobrého priateľa, ktorý bol kedysi reprezentantom a súťažil v dvoch svetových kulturistických federáciách, ktoré nebudem menovať. Tak dodržím anonymitu bývalého amatérskeho kulturistu, ktorý sa rozhodol vstúpiť do mojej spovednice. Za zmienku však stojí, že má za sebou viacero úspechov, napr. medailové umiestnenie na domácich aj zahraničných súťažiach. Na úvod by som sa mu chcel týmto poďakovať za odvahu a ochotu otvorene a bez okolkov hovoriť o pre športovca nie ľahkej téme.

AUTOR: OTO MARCI I ILUSTRÁCIA: FREEPIK.COM

Kedy si sa po prvýkrát stretol s pojmom doping a v akej súvislosti?

Prvýkrát to bolo priamo v posilňovni, keď som videl ako začínajúci nadšenec kulturistiky enormné fyzické aj silové rozdiely u jednotlivých „borcov“. Bolo mi jasné, že za mnohými úspechmi sú zakázané látky, čo mi potvrdil aj jeden známy, ktorý sa v tom čase aktívne venoval silovému trojboju. Problémom dopingu som sa vtedy nezaoberal. V tom čase som dopovať jednak nechcel a jednak som na to nemal dostatok finančných prostriedkov.

Kedy a v akej súvislosti nastal zlom a začal si uvažovať nad tým, že doping skúsiš?

Zlom nastal vtedy, keď som ešte ako junior po dvojročnom intenzívnom tréningu začal dosahovať nadštandardné výsledky a chcel som sa posunúť na súťažnú úroveň. Keďže som v tom čase už pracoval, mal som nejaké financie v rezerve. Vedel som, že na čiernom trhu je veľké množstvo falzifikátov, tak som oslovil spomínaného známeho silového trojbojára, ktorý túto problematiku dobre ovládal. Tu by som rád podotkol, že odvtedy som vždy dopingové látky zháňal od skúsených ľudí (medzi nich patria aj vyšší funkcionári jednotlivých kulturistických federácií) a vyhol som sa tak falzifikátom, ktoré môžu byť nielenže neúčinné, ale aj zdravie ohrozujúce viac ako samotná dopingová látka. V dobe, keď som súťažil, doping bol pre verejnosť úplne tabu, veľmi ťažko sa zháňal. Dnes sa stačí opýtať skúsených cvičencov v posilňovni, či navštíviť jednu z mnohých internetových stránok, síce s pochybnými produktmi, ale skvelou ponukou...

38

Ako presne prebiehala tvoja prvá skúsenosť s dopingom? Myslím tým, od koho si mal informácie, akú látku či látky, v akých dávkach, ako dlho a pod. užívať?

Pravdou je, že po dosiahnutí určitej úrovne v tom danom športe, v mojom prípade to bola kulturistika, sa adeptovi otvoria isté brány, cesty k určitým ľuďom, ktorí sú v danej problematike dostatočne znalí, ľudovo povedané, sú v fachmani. Pokiaľ je záujem, odovzdajú adeptovi svoje poznatky a skúsenosti a „zasvätia“ ho do tajov užívania dopingu.

Mohol by si pre zaujímavosť uviesť, aké dopingové látky si prvýkrát užil a za akým účelom?

V každom športe je doping individuálnou a špecifickou záležitosťou. V kulturistike sa však doping delí na dve základné časti: 1. Objemová fáza, kde kulturista potrebuje nabrať čo najviac svalovej hmoty.

2. Fáza rysovacia, prípadne fáza predsúťažná, kde kulturista potrebuje dostať svalový objem do čo najvyššej kvality.

Keďže ja som potreboval predovšetkým nárast svalovej hmoty do požadovaného objemu, moja prvá skúsenosť s dopingom bola tzv. objemová steroidová kúra, do ktorej som podľa rady skúsených zaradil štvorzložkový injekčný testosterón, známy pod obchodným názvom sustanon, v kombinácii s tabletkovým methandienonom, slangovo známym ako metán. Po samotnej steroidovej kúre mi na to znalí odporučili nasadiť tzv. vysadzováky, t. j. látky, ktoré sa po steroidovom cykle snažia upraviť hodnoty cyklom narušených hormónov do pôvodného stavu.

Ako prebiehala samotná „kúra“? Aké výsledky si dosiahol? Pocítil si pozitívne či aj negatívne účinky podávaných hormónov?

Samotná kúra trvala cca 10 týždňov, z toho 3 týždne vysadzováky, čiže vyrovnávacia fáza. Počas kúry mi vzrástla sila o cca 50 % pri maximálnych záťažiach. Pribral som cca 8 kg svaloviny. Po prvej kúre som nepociťoval žiadne negatívne účinky popisované v odbornej literatúre, ako je napr. zvýšená agresivita, nadmerná tvorba akné, gynekomastia atď. Samozrejme, krvné testy som po kúre neabsolvoval, čiže nemôžem popísať stav pečene, hormonálnej hladiny, hladiny cholesterolu a pod. Po pol roku pred ďalšou kúrou som krvné testy absolvoval a všetky hodnoty boli v norme. Rád by som ale zdôraznil, že som sa stretol s mnohými kulturistami, ktorí mi popisovali svoje tzv. polročné kúry, kde boli steroidy v 5-tich až 6-tich kombináciách po dobu až pol roka!

Nehovoriac o dávkach, ktoré predstavovali násobky tých mojich! Taktiež, každý človek je individuálny. Ja osobne by som si netrúfol ísť na takých dávkach anabolík, o ktorých niektorí kulturisti vraveli, že je to „v pohode“. Nehovoriac o látkach ako inzulín či rastový hormón, ktorým som sa zďaleka vyhýbal.

Aký je tvoj názor na dopovanie u profesionálnych športovcov? (Myslím tým najmä kulturistov.)

Vyjadrím sa na margo kulturistiky, keďže do ostatných športových odvetví nevidím. Tu v prvom rade treba rozlíšiť rozdiel medzi kulturistikou amatérskou a profesionálnou, čo je veľmi podstatné. Čo sa týka profesionálnej kulturistiky, tam sa dopingové testy jednoducho nerobia.

Tento „trápny“ problém sa nijako nerieši a myslím, že ani nebude, pretože tam ide o

„Pravdou je, že po dosiahnutí určitej úrovne v tom danom športe, v mojom prípade to bola kulturistika, sa adeptovi otvoria isté brány, cesty k určitým ľuďom...“ obrovské peniaze skrz reklamu na doplnky výživy a pod. Ide o obrovskú šou pre ľudí, títo kulturisti sú vo svojej podstate šoumeni.

V amatérskej kulturistike je doping braný úplne inak, a to ako najväčšie zlo (s výnimkou niektorých federácií, kde antidopingové testy nerobia). Skôr sa v športových správach dozviete o pozitívnych dopingových testoch, ako o medailových umiestneniach na európskej či svetovej úrovni. Práve preto som osobne proti dopingovým testom v amatérskej kulturistike, či už na európskej, alebo svetovej úrovni. Ale nie proti dopingovým testom v iných športoch!

Pri tvojich posledných dvoch vetách v odpovedi na predošlú otázku, som práve zažil menší šok. Môžeš svoje stanovisko viac rozvinúť, prípadne odôvodniť, byť konkrétnejší?

Pohľad na doping je veľmi subjektívna záležitosť. Po prvé si treba uvedomiť, že dopingovým hriešnikom sa stáva jedine ten, komu doping v tele nájdu. Ostatní sú tým pádom oficiálne „čistí“. Sám ale poznám mnohých športovcov, ktorí doping zneužívajú, avšak veľmi sofistikovaným spôsobom. Aby som bol konkrétny. Pokiaľ športovec užíval doping mimo súťažnej sezóny, jeho výkon vzrastie povedzme o 40 % a po vysadení zakázaných látok mu výkon klesne napríklad o 15 %. Celkovo jeho výkon teda vzrástol o 25 % a ním užitý doping už potom v tele nie je zistiteľný. Čo myslíte? Akú veľkú úlohu v tomto probléme zohráva etika profesionálneho športovca? U každého predsa o čosi ide!

Ide o výkon... Výsledky... Umiestnenie...

Financie od sponzorov? Alebo je etika a čestnosť na prvom mieste? Buďme reálni...

Aj preto som za to, aby dopingové kontroly u profesionálnych športovcov boli pravidelné, tak počas, ako aj mimo súťažnej sezóny, s výnimkou kulturistiky ako profesionálnej, tak aj amatérskej. Pokúsim sa vám v krátkosti vysvetliť moje videnie tohto problému.

1. V súťažnej kulturistike nie je žiadny merateľný výkon, ktorý by sa mohol hodnotiť. Kulturistika je vo svojej podstate výlučne o estetike tela.

2. Podľa mňa, nikto nemá právo kontrolovať u kulturistu užívanie dopingu, pretože verejnosť nemá ani potuchy o tom, koľko driny, odriekania a extrémnych psychických či fyzických stavov (myslím to v negatívnom zmysle slova) za tým všetkým stojí. Nehovoriac o ozaj extrémnych finančných prostriedkoch, ide rádovo o tisícky eur, ktoré idú z vrecka jednotlivých súťažiacich. Prípravu na súťaž si každý „borec“ hradí sám.

3. Nakoniec, kulturistika ako taká by bez dopingu v podstate nemohla existovať.

Dokonca aj tzv. naturálna kulturistika je profesionálom v danej oblasti „na smiech“, pretože skutočne naturálna kulturistika v podstate nejestvuje.

Bohužiaľ, je to len pomenovanie nižšej výkonnostnej kategórie súťažných kulturistov - amatérov. Obvykle sa jedná o takých športovcov, ktorí nemajú jednak vhodný genetický potenciál, ale najmä finančné prostriedky na prípravu v prestížnych kulturistických federáciách. Úsmevné je, že aj medzi tzv. naturálnymi kulturistami bola nejedna dopingová aféra.

4. Prečo by mali byť amatérski kulturisti, ktorí chodia na súťaže za vlastné prostriedky a robia to ako hobby, kontrolovaní nejakou asociáciou? A u profesionálov kontroly vôbec nie sú, až na nejaké diuretiká... Paradox, že?

Povedzme, že ako amatér sa stanem majstrom sveta, získam tak profi kartu a je zo mňa profesionál. Teraz už môžem slobodne dopovať?

Na záver by som ťa chcel požiadať, aby si, ak môžeš, venoval pár viet našej „kulturistickej mládeži“, ktorá navštevuje fitness centrá, stretáva sa s ponukou dopingových látok a možno aj v tejto chvíli uvažuje nad tým, ako si uľahčiť cestu k vybudovaniu vysnívanej postavy.

V prvom rade, akýkoľvek mladý športovec musí mať ujasnené, čo vlastne chce. Toto mnohým mladým chýba, a teda nemôžem našej mládeži odkázať nič iné ako: „Dospejte názorom aj vekom, nemáte sa kde ponáhľať. Kulturistika je záležitosť chlapov a nie detí ani mládeže. Berte tiež do úvahy, že s anabolikami nadobúda človek na sile a to v súčasnej dobe nesie so sebou trestnoprávne následky. Majte tiež na pamäti, že nie málo z dopingových látok ponúkaných na čiernom trhu sú falzifikáty. A na záver jeden podstatný fakt. Zostavenie steroidového cyklu, zaobstaranie a použitie určitých dávok toho či oného zakázaného prostriedku alebo prostriedkov je doslova „umením“ a patrí do rúk odborníkov v tomto fachu, nie experimentátorom, pseudoznalcom či, nedajbože, laickým športovcom.“ Ak ste sa dostali až k týmto riadkom, dúfam, že rozhovor s mojím hosťom vás obohatil o zaujímavé fakty zo zákulisia kulturistiky, a zároveň pozývam do diskusie všetkých (odborníkov v oblasti športovej prípravy, športovcov-kulturistov, športových funkcionárov, trénerov, ako aj laickú verejnosť), skrátene všetkých, ktorí majú záujem vyjadriť sa k danej téme, aby tak urobili na facebookovej stránke nášho časopisu. Radi privítame vaše názory.

L

39

KICKBOX

AUTOR: PETER JESENSKÝ I FOTO: AUTOR

Je len málo športov, v ktorých patrí naše malé Slovensko medzi svetové veľmoci. Jedným z nich je určite kickbox a to predovšetkým jeho ženská časť. Do bodky to potvrdili aj majstrovstvá Európy v slovinskom Maribore.

Našu výpravu tvorili dve pretekárky na tatami a ôsmi v ringu. Zo siedmich zástupcov v disciplíne K1 boli až štyri ženy, pričom všetky postúpili do semifinále a vybojovali si tak i miestenky na budúcoročné svetové hry v poľskom meste Vroclav.

40

Medailová žatva

slovenských bojovníčok „V Maribore sme získali jednu zlatú a tri bronzové medaily. O všetky cenné kovy sa postarali naše dievčatá, z mužov mal najbližšie k medaile Miroslav Smolár, ktorý porazil Macedónca a s favorizovaným Turkom držal krok dve kolá. V závere, bohužiaľ, stratil koncentráciu. Celkovo

musíme hovoriť o úspechu, veď konkurencia bola obrovská a v konečnom hodnotení sme skončili pred viacerými výrazne väčšími a finančne lepšie zabezpečenými zväzmi,“ vystavil záverečný účet slovenskému účinkovaniu na ME prezident Slovenského zväzu kickboxu Peter Onuščák.

V rámci majstrovstiev Európy WAKO sa odprezentovalo celkovo 523 pretekárov zo 40 štátov. Slovensko obsadilo v hodnotení krajín celkovo 16. miesto a zásluhou Moniky Chochlíkovej zaznela v Slovinsku aj slovenská hymna. „O kvalitách Moniky sme vedeli, no spoločne s ďalšími pretekármi sa venovala štýlu muai thai a nebola preto organizovaná pod hlavičkou národného zväzu.

Sme radi, že sa napokon ich tím Victory Gym Trenčín rozhodol vstúpiť do Slovenského zväzu kickboxu a Monika ukázala svoje kvality aj na medzinárodnej úrovni.

Má len dvadsať rokov a pred sebou veľkú perspektívu. Vyzdvihnúť musím jej povahu bojovníčky, pretože ona ide naplno aj vtedy, keď už nemusí. Keď sa zahryzne, tak súperku nepustí až do jej konca,“ vyjadril sa na margo čerstvej majsterky Európy v kategórii K1 žien do 52 kilogramov P. Onuščák. Úspech slovenských dievčat podporili ziskom bronzových medailí sestry Lucia a Veronika Cmárové, ako i Veronika Petríková.

Ako prvá si v Maribore vydýchla Veronika Cmárová, ktorá porazila vo štvrťfinále kategórie K1 do 65 kilogramov Rusku Anargul Abiševovú a istotu medaily i postupu na svetové hry tak mala už pred štvrtkovým semifinále s Poľkou Gumiennou.

„Najťažším zápasom je pre mňa vždy ten prvý. Dostala som tam Rusku, ktorú som vôbec nepoznala, a nevedela som preto, čo môžem od nej očakávať. Postupne som ale získala správny rytmus a potom to už išlo,“ uviedla Veronika Cmárová.

Bronz na konto slovenskej reprezentácie pridala i jej sestra Lucia, ktorá súťažila v kategórii do 60 kilogramov. V semifinále mala prevahu a Rusku Ponomarevovú naháňala po ringu ako hladný dravec. Za nesúhlasného bučania divákov napokon určili rozhodcovia o jeden hlas za víťazku ruskú pretekárku. „Do finále som síce nepostúpila, ale zo svojho výkonu som mala dobrý pocit.

Napokon rozhodol jeden bod. Čo je však najdôležitejšie, postúpila som na budúcoročný svetový pohár, ktorý bude akousi olympiádou nášho športu. Mám teda radosť,“ skonštatovala Lucia Cmárová.

Podľa Petra Onuščáka sa v tomto prípade prejavili aj iné ako športové faktory. “V hre o medaily sa často prejavuje aj lobing a toto bol presne ten prípad. Chochlíková vyradila Rusku, Veronika Cmárová vyradila Rusku a ak by to dokázala aj Lucia, tak by ich pravdepodobne Putin nepustil ani domov. Sami rozhodcovia neskôr potvrdili spornosť verdiktu.“

Veľké nádeje sa v Maribore vkladali aj do Veroniky Petríkovej, ktorá je majsterkou sveta a dlhodobo najlepšou slovenskou pretekárkou. V semifinále však nestačila na Češku Sandru Maškovú. „Sandra mala dobrú formu i bojovné srdce. Bojovali sme do poslednej chvíle, ale ona to zvládla lepšie. Mala som síce vyššie očakávania, ale každá medaila je cenná. Potešil ma teda i bronz,“ zhodnotila Veronika Petríková. Na zlatý stupienok plánuje vystúpiť počas budúcoročných svetových hier, pričom jej tréner Peter Bonk vníma európsky šampionát ako dôležité zrkadlo pravdy. „Musíme si uvedomiť, že Veronika je najúspešnejšou kickboxerkou posledných rokov. Súperky ju teda majú prečítanú a chcú sa proti nej ukázať. Naša letná príprava navyše nebola ideálna. Berieme to ale ako výzvu a v rámci ďalších tréningov sa zameriame na zvýšenie razantnosti úderov. Tá nám teraz chýbala.“ Pred spomínaným prestížnym budúcoročným svetovým pohárom čaká slovenský kicbox ešte druhá časť majstrovstiev Európy. Tá sa uskutoční koncom novembra v gréckom Loutraki.

L

41

PORTRÉT Jozef Jarkovský

Jozef Jarkovský

S mikrofónom prešiel kus sveta Slovenská športová žurnalistika sa v ostatných rokoch dostala do zložitej situácie. Stráca predchádzajúcu vysokú autoritu aj svoj pozitívny podiel na rozvoji i napredovaní výkonnostného aj vrcholového športu. K tejto neradostnej situácii prispievajú niektoré nedovzdelané novinárky a novinári. V centre ich pozornosti sú iba škandály, senzácie a peniaze.

AUTOR: JOZEF KUCHÁR I FOTO: PETER JESENSKÝ

Aj preto už nie je veľa tých, o ktorých možno so stopercentnou istotou povedať či napísať, že sú to správni ľudia na správnych miestach. Jedným z nich je novinár, publicista a predovšetkým reportér Mgr. Jozef Jarkovský. Vyštudoval Filozofickú fakultu UPJŠ v Prešove a v minulých augustových dňoch oslávil 63 rokov plnohodnotného a tvorivého života. Patrí k mužom, ktorí svoju profesionálnu činnosť zasvätili Slovenskému rozhlasu. Na jeho pôdu vstúpil v roku 1980 v Košiciach.

"Od mladosti ma šport bavil. Sledoval som ho v novinách, v televízii a najmä v rozhlase. Veľmi som túžil byť jeho súčasťou. Okrem športu a samozrejme aj školy ma nič iné nezaujímalo. Sníval som, že

42

raz budem mať tú možnosť sprostredkovávať rôzne informácie a správy čitateľom alebo poslucháčom, dokonca aj divákom. Výraznou mierou ma ovplyvnila športová rubrika vtedajších Východoslovenských novín, ale aj týždenník ŠTART. Môj otec bol pravidelným čitateľom dennej tlače a samozrejme aj pravidelným návštevníkom futbalových a hokejových zápasov v Košiciach. Chodil som s ním takmer na každé športové podujatie. V rámci svojej predstavivosti som si v duchu robil komentáre zo zápasov a potom na druhý deň ich porovnával, či som do toho trafil, alebo nie. Bola to základná škola žurnalistiky. Postupne po rokoch som začal externe pôsobiť v Slovenskej televízii a keď sa naskytla príležitosť, aj v rozhlase. Moja dlhoročná túžba sa naplnila v roku 1980

v redakcii Slovenského rozhlasu v Košiciach. Začínal som na oddelení pre poľnohospodárstvo a písal som správy aj reportáže z fabrík, družstiev, ale aj z politiky.

Bolo to ťažké a pomerne zložité obdobie. K športu som sa dostal postupne.

Stalo sa tak v roku 1986."

Patríš k tým, čo si na športovej domácej aj zahraničnej scéne pomerne rýchlo vybudovali potrebnú autoritu a rešpekt.

Tvojou výhodou bolo a je, že si si včas uvedomil, že športová žurnalistika má svoje osobitné poslanie aj význam. Čo pre teba znamená novinárske pero a rozhlasový mikrofón?

Práca redaktora mi priniesla potešenie, ale aj zmysel života. Videl som naživo to, čo iní nemajú možnosť vi-

dieť. Dostal som sa priamo do deja veľkých úspechov aj prehier našich športovcov na vrcholných podujatiach. Tie zimomriavky, ten adrenalín, to sa jednoducho nedá popísať. Tak ako ani stretnutia s najväčšími športovcami planéty. Prežíval som veľké okamihy, ktoré si často pripomínam. Navyše, videl som veľkú časť sveta, čo kompenzuje drinu a odriekanie, ale aj vytrvalosť. Práca v rozhlase mi zobrala kus zdravia, menej som sa venoval rodine, kamarátom a málo času som mal pre seba. Lenže nič z toho neľutujem.

V rozhlase sa vystriedalo mnoho redaktorov, novinárov, ale aj reportérov. Na ktorých velikánov športovej žurnalistiky si častejšie spomínaš?

Predovšetkým na Štefana Mašlonku, Gaba Zelenaya, Oskara Manu a Vlada Martinčeka, ktorý ma zorientoval v problematike, uviedol do spoločnosti starších novinárov, od ktorých som sa mnoho naučil. Škoda, že svoju životnú púť ukončil veľmi skoro. Z bratislavských kolegov mi najviac pomohol Miroslav Tomášik, ktorý bol mojím prvým šéfom v športovej redakcii.

Bol to rozhlasák telom a dušou, dnes je už na zaslúženom dôchodku. K nezabudnuteľným postavám patrí Rudolf Galo, s ktorým som mal tú česť v roku 1995 odvysielať jeho posledný medzištátny hokejový zápas z Majstrovstiev sveta v ľadovom hokeji skupiny B v Bratislave. Obdivoval som Máriu Zavarskú. Bola výraznou osobnosťou a úžasnou redaktorkou, aká sa rodí raz za polstoročie. Vážim si Stanislava Dutku, ale aj mnohých bývalých a terajších kolegov a spolupracovníkov. Často počúvame aj čítame, že vzdelanie je základnou podmienkou úspechu. Mnohí dnešní novinári a najmä novinárky vlastnia rôzne diplomy, lenže chýbajú im potrebné hlboké vedomosti, a preto napíšu mnoho hlúpostí aj zlomyseľností. V istom prepolitizovanom denníku akreditovaný redaktor písal o olympiáde, ktorá bola v Rusku v roku 2014.

Okrem iného napísal aj takúto vetu: Potemkinova olympiáda je na polostrove Krym. A niektorí čitatelia možno tejto lži uverili. Samozrejme, že olympiáda bola v Soči na úpätí Kaukazu. Aj z toho jednoznačne vyplýva, že zo žurnalistiky sa vytratila odbornosť, slušnosť aj úcta k čitateľovi. Ako vnímaš terajší stav?

Do popredia sa aj v športe presadzuje arogantný bulvár. Ten je takmer vo všetkých médiách. V redakciách pracujú aj neskúsení a odborne málo vzdelaní ľudia. V novinách pôsobí dievčina týždeň či dva a zrazu ju pošlú písať o medzištátnom futbale.

Nepozná mená hráčov, nič nevie o taktike. Viac ju zaujíma to, aký má futbalista plat, ako sa oblieka, aký má účes, akú milenku alebo majetok. V športovej žurnalistike absentuje odborný pohľad, analýzy, komentáre, konštruktívna kritika. Prevažujú nekvalitné informácie a neodborné komentáre. Jediným cieľom mnohých žurnalistov je prispievať svojou činnosťou k predajnosti novín a sledovanosti rozhlasu a televízie.

Veľmi ma trápi mizerná jazyková a štylistická výbava väčšiny redaktorov. Úroveň slovenského jazyka v našich médiách klesla na samé dno. Kompetentní nemajú čas a ani veľkú chuť venovať zvýšenú

„Veľmi ma trápi mizerná jazyková a štylistická výbava väčšiny redaktorov. Úroveň slovenského jazyka v našich médiách klesla na samé dno.“

pozornosť príprave mladých ľudí v redakciách. Najhoršie je, že na Slovensku máme obrovské množstvo vysokých škôl, na ktorých sa vyučuje mnoho neužitočných a nepotrebných informácií, celková teória je nepoužiteľná a vo väčšine prípadov pedagógovia nepripravia mladých redaktorov tak, aby boli schopní na novinárskych postoch pôsobiť kvalifikovane a zodpovedne. Čudujem sa, že v praxi sa štylistika i jazyková príprava nedostali na patričnú úroveň.

Ktoré športy sú takpovediac tvojou srdcovou záležitosťou?

Najradšej mám hokej, ktorý vždy bol a je rýchlejší, dynamickejší, lepšie vyhovuje môjmu naturelu. Mám rád a doslova milujem všetky športy, najmä futbal, tenis, basketbal, hádzanú. Veľmi blízka je pre mňa kráľovná športu – atletika. Aj preto som veľmi rád komentoval a tešil sa na Medzinárodný maratón mieru v Košiciach, ale aj iné podujatia.

V tvojej novinárskej a reportérskej práci stále dominuje razantný a objektívny pohľad na celkové dianie v našom športe. Nikdy si sa

Jozef Jarkovský v úlohe moderátora na vyhlasovaní cien Top jedenástka VFZ 2016

nezľakol veľkých hviezd ani sebavedomých futbalových či hokejových funkcionárov. Ako je to dnes?

Pre mňa sa nič nezmenilo.

Moje postoje a názory sú stabilné, nemenné. Rozdiel je v tom, že v dnešných, pre šport nežičlivých, časoch dobrých, slušných a obetavých dobrovoľných funkcionárov nahradili v niektorých prípadoch aj ľudia, pre ktorých šport neznamená potešenie, ale takmer živnosť. Všade sú profesionáli. Žiaľ, aj v kluboch, ktoré pôsobia v nižších súťažiach. Veľmi ma mrzí, že šport na Slovensku sa dostal na vedľajšiu koľaj a prednosť v médiách majú zahraniční športovci a zahraničné súťaže. Naše futbalové hľadiská zívajú prázdnotou. S patričnou dávkou nostalgie dnes spomínam na roky detstva, keď futbal prinášal radosť nielen z víťazstiev, ale aj z kvalitnej hry. Dnes na rôznych funkcionárskych postoch sedia aj ľudia, ktorí uznávajú predovšetkým silu peňazí. Šport je veľký biznis

43

PORTRÉT Jozef Jarkovský

a v ňom dominujú neskúsení, odborne málo zdatní funkcionári a manažéri. Osobujú si právo rozhodovať o všetkom. Žiaľ, často sa mýlia. Väčšinou na úkor tých druhých. Niektorí sú až príliš sebavedomí, priam arogantní. Osobne s nimi nemám žiaden väčší problém.

Niektorí vo svojej márnomyseľnosti nadobudli presvedčenie, že médiá by im mali priam slúžiť.

Napriek všetkým ťažkostiam a negatívnym prejavom pretrvávajúcim v športe a v médiách je stále dosť tých, čo pracujú nezištne, aj tých, ktorí dokážu povedať každé slovo kultúrne na profesionálnej úrovni a dokážu vyjadriť aj potrebnú úctu a vďaku.

Súhlasíš?

Pre mňa sú najväčším vyznamenaním slová obyčajného poslucháča, ktorý mi pri náhodnom stretnutí povie, že sa mu príspevok či priama reportáž páčili z hľadiska odbornosti, prejavu, spracovania a že prežíval hokejový či futbalový zápas spolu so mnou.

Mám veľa fanúšikov po celom Slovensku. Veď mnoho rokov sledovali majstrovská sveta v hokeji tak, že sledovali televíziu a počúvali rádio. Bolo tak najmä v časoch, keď sa našim darilo a získavali medaily.

Hokej bol fenoménom a nám sa v rozhlase spolu s mladým kolegom Matejom Hájkom darilo. Mal som šťastie na spolupracovníkov a kolegov.

Stále sú to nielen profesionáli, ale aj skvelí ľudia, ktorých si veľmi vážim a mám úprimne rád. Najvyššia cena za moju žurnalistickú prácu sú mnohé slová nevidiacich ľudí. Jeden z nich mi raz povedal: „Veď ja som ten hokej, pán Jarkovský, videl.” To nevyváži žiadne zlato ani peniaze.

S mikrofónom si prešiel veľký kus sveta. Zúčastnil si sa na mnohých európskych a svetových šampionátoch.

Tvoje reportáže znamenali pre každého priaznivca športu mnoho informácií, ale aj potešenia. Na ktoré sveto-

44

vé a európske podujatia si najčastejšie spomínaš a ktoré reportáže, ktoré si odvysielal, boli pre teba najnáročnejšie alebo najkomplikovanejšie?

Predovšetkým vrcholné svetové podujatia, olympiády a svetové hokejové turnaje.

Bolo ich veľa. Prvé ZOH v Lillehameri 1994 boli čisté ako nórsky sneh. Bez kontrol a strachu zo správania sa ľudí.

Navyše radosť z výkonov, úžasní diváci, čisté modré nebo a pravá severská zima.

K tomu prispeli skvelé výkony našich hokejistov pod vedením Júliusa Šuplera. Nezabudnem na víťazstvo nad mužstvom Kanady (3:1) a tretí gól do prázdnej bránky Jozefa Daňa.

Poslucháči doma pri rádiách šaleli. Žiaľ, pamätám si na nešťastnú prehru vo štvrťfinále s Ruskom po predĺžení a prišli sme o medailu. Nezabudnuteľné pre mňa sú ZOH Vancouver 2010. Medaila už našim hokejistom doslova visela na krku, ale poslednú tretinu s Fínmi prehrali a tým aj cely zápas.

Po tomto stretnutí som plakal na komentátorskom stanovišti a z lóže za mnou ma utešovali bohatí kanadskí sponzori odznakmi a pohárom piva.

Ale boli aj veľké veci. Titul z Göteborgu 2002, výhra nad

Kanadou vo štvrťfinále 3:2. V semifinále postup cez domácich Švédov na nájazdy a potom zlatý gól Petra Bondru vo finále s Ruskom. Srdce mi išlo puknúť od vzrušenia a radosti. Napriek tomu mi zdravie ešte ako-tak slúži.

Veď toho adrenalínu a záťaže bolo veľa. Ako často hovorieval Vladimír Martinček: „Športový komentátor nemá srdce zo železa.”

Absolvoval som dvadsať majstrovstiev sveta v ľadovom hokeji, vysielal som priebeh všetkých šiestich olympijských hokejových turnajov za účasti hráčov z NHL. Vysielal som reportáže zo svetových pohárov z Kanady a USA. Nechýbal som na najväčších turnajoch na starom kontinente.

Bol som účastníkom siedmich olympijských hier.

Viacerí novinári majú medzi športovcami priateľov, ale predovšetkým ľudí, ktorých obdivujú a oceňujú ich majstrovstvo.

Patríš k nim aj ty?

Samozrejme. Tých športovcov boli a sú stovky. Mal som svojich obľúbených

„Pre mňa sú najväčším vyznamenaním slová obyčajného poslucháča...“ trénerov i hokejistov-reprezentantov, ktorí majstrovsky ovládali hokejku i jazyk. Rád som ich nahrával i bavil sa s nimi nielen o športe, ale aj o živote.

Všetkých sa nedá vymenovať.

Spomeniem aspoň niektorých - Ján Lašák, Rastislav Staňa, Jerguš Bača, Milan Staš, Daniel Sedlák, Milan Jančuška, Juraj Kledrowetz, Ján Selvek, Július Šupler, Ján Filc a mnohí ďalší.

Z futbalistov Ján Kozák, Jozef Moder, Mikuláš Komanický, Stano Čech, Vojtech Malaga, Milan Danko, Oto Štafura, Ondrej Daňko, Jozef Vengloš.

Stretol som sa s Waynom Gretzkym, Viktorom Tichonovom, Vladislavom Treťjakom, Vlastimilom Bubníkom, Jaromírom Jágrom. So všetkými som robil aj rozhovory, takže zážitky z týchto stretnutí sú úžasné. Už dávno som nadobudol presvedčenie, že čím väčší športovec alebo tréner, tým skromnejší a väčší človek.

Vedel by som o tom rozprávať celé hodiny.

Čas nášho rozhovoru sa veľmi rýchlo míňal. Z jeho slov vyplynulo, že šport a žurnalistika znamenajú pre tohto obetavého novinára to najdôležitejšie. Nikdy sa nevyhýbal ani ostrejším dialógom, ale vždy kultúrne a so znalosťou veci. Spomínam si, keď po zápase Tatran Prešov – Inter Bratislava 0:0 v marci 1994 Jožko Adamec na tlačovej besede ostro zaútočil na mladých redaktorov a on sa ich veľmi razantne zastal.

Adamec bol prekvapený. Ja som z tohto „incidentu“ napísal pre denník ŠPORT glosu pod titulkom Adamcovi frak nesvedčí.

Jozef Jarkovský aj v čase, keď by mohol oddychovať, naďalej žije a pracuje v reportérskom zhone. Nechýba mu zdravé sebavedomie, stále sa usiluje vidieť dopredu. Vždy bol žurnalistom s pevným charakterom, príjemným kolegom inzercia_svetova_liga.pdf

a partnerom v spoločnosti.

Hovorí sa, že reportovanie, to je vášeň a nie iba povolanie či zamestnanie. Tieto slová náš kolega napĺňa mierou vrchovatou. Vždy vedel, čo je dôležité, zaujímavé a pre poslucháča prvoradé. Usiluje sa, aby jeho slová mali čo najväčšiu hodnotu, upútali a potešili priaznivcov športu.

Každodenný život aj dnes prežíva v reportérskom zhone, v pohybe, lebo nedokáže pokojne sedieť. Vnútorná sila ho ženie do rôznych aktivít. Teší sa na ďalší ročník Medzinárodného maratónu mieru v Košiciach. Úctu a obdiv k jeho reportérskemu rozhlasovému majstrovstvu vysoko oceňujú nielen poslucháči, ale aj významní odborníci. Vysoký kredit získal nielen doma, ale aj v zahraničí. Ako jediný slovenský žurnalista prevzal v roku 2007 v Moskve z rúk prezidenta Reného Fasela 1 12/13/16IHF1:58 PM

hokejového Oskara, sošku hokejistu ako cenu Hokejovej federácie a Medzinárodnej asociácie športovej tlače za prínos v rozvoji svetového hokeja. V ruskom Soči si prevzal v roku 2014 ocenenie JOURNALIST ON THE PODIUM od prezidenta AIPS – Medzinárodnej asociácie športovej tlače Gianiniho Merla z Talianska.

V roku 2015 získal výročnú novinársku Cenu Mira Procházku. Jeho prácu na poli olympizmu ocenil SOV v máji 2016.

Charakteristickou črtou jeho osobnosti je vysoká profesionalita, vysoký stupeň presnosti, dôslednosti a zodpovednosti za každé povedané slovo a každú vetu, adresovanú rozhlasovému poslucháčovi. Aj dnes si viac ako kedykoľvek predtým uvedomuje, že slovo je mocná zbraň, a preto s ňou treba narábať veľmi opatrne. Patrí do kategórie ľudí skromných, ale principiálnych, svoje rozsiahle vedomosti a skúsenosti stále dáva do služieb Slovenského rozhlasu a jeho prostredníctvom aj do oblasti rozvoja a príťažlivosti telesnej výchovy a športu na Slovensku. Verím, že aj naďalej bude prispievať ku zvyšovaniu kvality slovenskej športovej žurnalistiky a že ho v každodennom zápase o veci spravodlivé a užitočné neprekvapí predčasné starnutie.

L

45

NÁŠ HOSŤ Alexander Malinovský

Air Marshall’s Dokonalý pocit slobody má iba vo vzduchu, pretože jeho snom bolo lietanie. Často hovorí: „Ak nebudete pracovať na svojom sne, zamestná vás niekto iný, aby ste pracovali na tom jeho.“ AUTOR: VLADIMÍR MEZENCEV I FOTO: MAREK ČECHO

V lietadle, ktoré riadi, sa cíti bezpečnejšie ako na ceste. Celý svoj doterajší život spojil s letectvom a lietadlami. Nad otázkou – koľko má nalietaných hodín? – Ing. Alexander Malinovský st. iba mávne rukou. „Je to také vysoké číslo, z ktorého by mnohí mali dojem, že sa chválim. Preto si ho zatiaľ nechávam pre seba...“ Jeho slovám sa nemožno čudovať, pretože tento 63-ročný Prešovčan, držiteľ titulu Zaslúžilý letec SR, sa leteckému športu venuje od svojich pätnástich rokov! Podobne je to aj v prípade jeho syna Alexandra, ten má síce iba 38 rokov, ale viac ako polovicu svojho života už spojil s lietadlami. Teda v tomto prípade jablko skutočne nepadlo ďaleko od stromu.

46

Starší z oboch Alexandrov, teda otec, má za sebou roky úspešnej športovej činnosti.

Ako to už v letectve býva – začínal na bezmotorových lietadlách, vetroňoch, a potom pokračoval na stále zložitejších a zložitejších strojoch, ktoré si už vyžadovali nielen patričné skúsenosti, ale i odborné vedomosti a znalosti.

Azda nemáme na Slovensku letisko, na ktorom by nepristál a teda, samozrejme, i z neho nevzlietol. Okrem toho pozná letiská v mnohých krajinách Európy, od Talianska a Chorvátska po Nemecko a Poľsko. Vie, čo je to lietať v rámci oficiálnych leteckých dní skupinovým letom vo

formácii a aj takto vzdávať poslednú úctu a česť ľuďom, s ktorými sa navždy lúčia.

Tento držiteľ rôznych športových a leteckých ocenení, civilných aj vojenských, člen Slovenského leteckého zväzu gen. Dr. M. R. Štefánika, má za sebou rôzne športové súťaže na leteckých podujatiach v disciplínach ako letecká navigácia a presnosť pristátia.

V disciplíne letecká akrobacia bol v skupine s majstrom sveta Zoltánom Verešom jeho syn Alexander. V súčasnosti jeho bohaté skúsenosti využíva letecká továreň TOMARK AERO v Prešove. Je pozoruhodné, že z metropoly Šariša putujú lie-

„Lietanie je viac než šport alebo práca. Lietanie je čistá vášeň a túžba vypĺňajúca celý život. Ďakujem Bohu a všetkým, ktorí mi pomohli stať sa pilotom, aj tebe Sendy.“

tadlá, športové aj tie na výcvik pilotov, na všetky kontinenty planéty, konkrétne do Austrálie, USA, Nemecka, Číny, Francúzska, Chorvátska, Poľska, na Nový Zéland, v krajinách na Arabskom polostrove si ich kupujú samotní šejkovia na svoje osobné účely... Veď o lietadlách, ktoré vychádzajú z prešovskej továrne, sa šíri to najlepšie meno. Odborníkovi stačí spomenúť ich typy, napr.

Viper SD-4 či Skyper GT-9, a veľmi dobre vie, čo sa za nimi skrýva: kvalita, spoľahlivosť, skvelý dizajn, dobrá ovládateľnosť, supermoderné vybavenie...

nimi aj funkciu pilota, kde so svojím synom Alexandrom tvoria nerozlučnú dvojicu.

Oficiálne patrí do kategórie súkromných pilotov a zároveň má aj licenciu na lietanie v noci. Pritom sa netají tým, že v mladosti musel na určitý čas (15 rokov) opustiť aeroklub, pretože nezvládol teoretické skúšky na riadenie bezmotorových lietadiel! Nuž čo, o geniálnom fyzikovi Albertovi Einsteinovi, nositeľovi Nobelovej ceny, sa tiež hovorí, že ho na univerzite vyhodili zo skúšky z matematiky! Nikto to síce oficiálne nepotvrdil, ale ani nevyvrátil...

Vráťme sa však k Ing. A. Malinovskému staršiemu, ktorý vo firme TOMARK AERO v Prešove má niekoľko funkcií, medzi

Zdedená láska k lietadlám?

Asi áno. Alexander Malinovský sa už niekedy v detskom veku dostal na prešovské letisko,

47

NÁŠ HOSŤ Alexander Malinovský

Alexander Malinovský ml. s lietadlom Viper SD4 roluje na odstavnú plochu v Ražňanoch.

Piloti Ing. Malinovský a Ing. Tomko st. pri profile krídla v spoločnosti Tomark Aero v Prešove

na ktorom jeho otec, vojak z povolania, pracoval ako letecký mechanik. Podobne, ale už predsa v iných podmienkach, sa k letectvu dostal jeho mladší syn Alexander, ktorý v súčasnosti pracuje na získaní kvalifikácie obchodného pilota a ATPL frozen. Dnes sú obaja členmi Slovenskej federácie ultraľahkého lietania aj občianskeho združenia pilotov veteránov a čo sa týka letectva, sú zároveň rovno-

Piloti, otec a syn Malinovskí po návrate zo zahraničného letu.

48

cenní partneri. Otec sa netají, že v niektorých prípadoch si dá poradiť od syna. „Mladí sa dokážu na určité veci pozerať inak než my, nemám zábrany povedať, že aj progresívnejšie a lepšie ich analyzovať,“ hovorí Alexander starší. Práve preto tvoria zohranú dvojicu nielen na zemi, ale i vo vzduchu, či pri výmene poznatkov, alebo pri individuálnom zdokonaľovaní svojho leteckého umenia.

Ing. A. Malinovský st. má niekoľko zásad a zároveň vlastnú filozofiu, súvisiacu s lietaním. Štarty, vzlety a pristátia sú vždy originálne, nikdy sa neopakujúce činnosti. Jednoducho každá je špecifická, každá si zo strany letca vyžaduje špecifický prístup. Jednou z najdôležitejších zásad tohto skúseného pilota je poznanie, že letec, bez ohľadu na to, či chce vzlietnuť sám, alebo s ďalšími osobami, musí ešte predtým objektívne zhodnotiť svoj zdravotný stav. Pokiaľ sa necíti dobre, nie je - ako sa hovorí – v pohode, tak by si na miesto pilota sadnúť nemal. Svojráznu odpoveď má aj na tradičnú otázku, ktorú dostáva pravidelne zo všetkých strán – či v lietadle pri lete nemá strach. Samozrejme, dokáže na ňu odpovedať jedným krátkym a jednoznačným slovom – NIE, ale i trochu „rozšafnejšie“. „Mám rešpekt pred lietadlom, ale cesta autom na letisko je pre mňa často nebezpečnejšia než samotný let. Na našich cestách je toľko agresívnych a nezodpovedných vodičov, že premiestňovať sa autom na slovenských komunikáciách predstavuje väčšie nebezpečenstvo než lietanie,“ hovorí Ing. A. Malinovský st. a asi aj preto má takmer absolútny pocit slobody v kokpite lietadla. „Pritom aj tam, vysoko nad našimi hlavami, platia určité predpisy a zásady, ktoré musí každý pilot dodržiavať. Platí to všade na svete, že dobrý pilot musí „byť pred lietadlom“, musí vedieť, kedy nemá letieť, a lietať tak, aby mu tí dole závideli, že je hore, a nie opačne. Piloti si často zablahoželajú: ,Koľko vzletov,

„Mladí sa dokážu na určité veci pozerať inak než my, nemám zábrany povedať, že aj progresívnejšie a lepšie ich analyzovať.“

toľko pristátí...’ Nie je to fráza, ale myšlienka, ktorá platí vyše 100 rokov. Lietanie nie je len zábava, lietanie je predovšetkým zodpovednosť správne sa rozhodovať. So synom A. Malinovským ml., ktorý je okrem iného aj safety a prelietavací pilot, občas letíme nad morom

a tam si človek uvedomí, aký je svet nádherný a nekonečný, rovnaké sú aj lety nad pevninou počas celého roka. K našim netradičným letom patrí aj letecká prospekcia, ktorú zabezpečujeme v spolupráci s leteckými archeológmi, ale o tom až niekedy nabudúce.

Nuž, čo dodať na záver? Keď sa chcete stať spoľahlivým a kvalifikovaným letcom, tak sa jednoznačne skontaktujte so súkromný pilotom Ing. Alexandrom Malinovským. Nielenže z vás „urobí“ pilota, ale – pokiaľ na to máte – pomôže vám aj pri kúpe moderného a bezpečného ultraľahkého lietadla, vyrobeného na Slovensku.

L

49

ŽENSKÝ FUTBAL ME WU-19 AUTOR: KRISTÍNA HLOŽNÍKOVÁ I FOTO: PAVOL UHRIN

Osemdesiat percent víťazstva

majú dievčatá v hlavách V dňoch od 19. do 31. júla 2016 hostilo Slovensko prestížny európsky turnaj najlepších futbalistiek do 19 rokov. Naša krajina obsadila pri ôsmich účastníkoch 7. miesto, svoj jediný bod si pripísala po remíze 0:0 s Nórskom, keď duel predčasne ukončil dážď. Konkurentky nás vôbec nešetrili a okrem už spomínanej deľby bodov Slovenky inkasovali v ostatných dvoch skupinových súbojoch dokopy 12 gólov a nestrelili ani jeden. Čo teda skutočne znamená siedme miesto z majstrovstiev Európy žien do 19 rokov? Aká je situácia tohto športu pod Tatrami? Nielen na to odpovedá tréner ženského výberu tejto kategórie Branislav Petrovič.

Ako hodnotíte ME, ktoré sa u nás v lete konali?

Bolo pre nás veľkou cťou organizovať ME žien do 19 rokov, znamenalo to možnosť zúčastniť sa na ňom, čo by za normálnych okolností bolo nepravdepodobné vzhľadom na to, že nepatríme medzi svetovú ani európsku špičku. Podporilo nás to v dosiahnutej práci, pokrok v tejto oblasti je evidentný. Taktiež by to malo pomôcť k ďalšiemu rozvoju ženského futbalu a ukázalo sa, že naše smerovanie je správne. Čo reálne odzrkadľuje konečná siedma priečka?

Je to umiestnenie, na ktorom sa dá stavať. Dokázali sme si, že môžeme hrať aj zápasy s kvalitnejšími súpermi. Dievčatá videli, že pokiaľ sa budú správať ako profesionálky a budú na sebe pracovať, tak možnosť na kariérny rast sa im naskytne.

Znamenali ME na našom teritóriu posun vo vnímaní ženského futbalu v slovenskom futbalovom prostredí? Cítite už zmenu?

Určite áno. Na turnaj všetci spomínajú, i keď výsledky neboli podľa našich prianí. Vzhľadom na výkonnosť však dnes môžeme byť spokojní. Odzrkadlilo sa, na akej úrovni sa ženský mládežnícky futbal na Slovensku nachádza. Odozva je naozaj dobrá, je to cítiť aj v kluboch, tie sa často vracajú k tomuto podujatiu.

50

Aká bola nálada v kabíne počas majstrovstiev? Prevládala skôr nervozita alebo eufória?

Nervozita takmer vôbec nebola, čo bolo veľmi prekvapujúce. V rámci prípravy bol na hráčkach cítiť značný progres, zaslúžia si pochvalu, odviedli kus dobrej práce.

Začínali sme už minulý rok v Soči a pre dievčatá muselo byť veľmi náročné časovo zvládať nielen športovú kariéru, ale aj školské povinnosti.

Ciele do budúcnosti sú hneď najvyššie alebo postupné – kvalifikácia do Elite Round?

Prvýkrát sa nám to podarilo minulý rok so sedemnástkou. Bola to obrovská a nenahraditeľná skúsenosť napriek tomu, že sme nezískali ani bod, ani nestrelili žiaden gól. Pre naše futbalistky sú práve takéto zážitky impulzom, aby sa stále viac a viac zlepšovali.

Boli na šampionáte do očí bijúce rozdiely medzi účastníčkami?

Každý, kto sledoval zápasy, ich musel vidieť. Hlavne záverečné stretnutia boli demonštráciou vrcholového ženského mládežníckeho futbalu, finále bolo herne úžasné. Veľkým prekvapením bolo Nemecko, ktorému sa nepodarilo dostať medzi štyri najlepšie družstvá, no takéto turnaje so sebou prinášajú mnohé príbehy, pozitívne i negatívne. Bolo veľmi motivujúce sledovať výbery z top futbalových krajín a naše dievčatá na to dodnes spomínajú. Hrali proti európskym šampiónkam, to je najväčšia motivácia!

Aké sú teda kľúčové body pri rozvoji ženského futbalu na Slovensku?

Treba si uvedomiť, že základňa, s ktorou pracujú vyspelé futbalové národy, sa pohybuje okolo 70 a viac tisíc aktívnych futbalistiek, u nás je to 3 - 4 tisíc. Prirodzene sa v zahraničí vyskytuje veľká konkurencia, pre nás je zas veľmi pozitívnym javom dosiahnutie samostatného tréningu pre dievčatá, čo v minulosti nefungovalo.

Reprezentantky sú sledované, testované, majú možnosť komunikovať s externými trénermi. Je skutočne len na nich, či a ako to chcú zvládnuť. Bežný tréning totiž nemusí byť dostačujúci, individuálny prístup dokáže množstvo vecí vynahradiť. Práve tam sa ukazujú rozdielové hráčky danej generácie, drina navyše sa ľahko spozná.

Pre nás je dôležité, že väčšina našich dievčat toto pochopila.

Je ich vekové zloženie podobné ako u chlapcov?

S týmto máme problém. Chlapci zväčša začínajú v šiestich rokoch, dievčatá v trinástich. Jedným z našich malých cieľov je dosiahnuť, aby aj ony začínali skôr. Lepšie potom vieme dodržať obdobia rastu a vývoja u detí. Vtedy je väčší predpoklad, že sa športovo presadia. V každom veku sú senzitívne obdobia rôzne a vhodné na rozvoj iných vlastností a schopností.

Dievčatá by tieto možnosti mali mať čo najskôr. Športu celkovo pomáhajú či mali by pomáhať aj školy, respektíve školské súťaže. Platí to aj v tejto sfére?

V ranom veku je dôležité najmä vytvoriť si

vzťah k pohybovým aktivitám, aby sa na to dalo nadviazať. Tie obdobia sa nedajú oklamať, keď chcete stavať dom, potrebujete základy.

SFZ usporadúva Festival for girls, ktorý je určený pre dievčatá do 11 rokov, máme teda na Slovensku dostatočne podchytené už tie najmladšie nádejné futbalistky?

Veľa z tejto akcie ťažíme. Keď som pracoval v klubovom futbale, v Petržalke sme organizovali Lady cup. Cez miestny úrad sme oslovili všetky základné školy, z ktorých vzišlo 25 - 30 hráčok, a to bol solídny začiatok pre danú vekovú kategóriu.

Opodstatnenie to rozhodne má, je to len o ľuďoch, keďže ide o investíciu do mládeže, ktorá sa síce nemusí vrátiť, ale ukáže sa v neskorších rokoch.

Ako je to s klubmi? Hrnú sa do práce s futbalistkami?

Nie je to porovnateľné s chlapčenským futbalom, ale áno, idú do toho. V porovnaní s minulými rokmi je to zaujímavejšie, za štyri roky nám významne stúpol počet aktívnych hráčok vo všetkých kategóriách. Taktiež sa využíva spájanie dievčat s chlapcami v tréningu, čo je pre nás veľmi dôležité, keďže práve z chlapčenských družstiev nám prichádza najväčšia kvalita. Do 15 rokov je možný striedavý štart, žiačky môžu hrávať s chlapcami.

Je rozdiel vychovávať chlapca-futbalistu a dievča-futbalistku?

Veľmi veľký. Takmer šestnásť sezón som pôsobil v mužskom futbale, posledných

„Ženský futbal momentálne nepatrí medzi top témy napriek jednotlivcom, ktorí sa oň zaujímajú. Futbal bol dlhé roky doménou chlapov, no posledné veľké turnaje žien ukazujú, že popularita toho ženského je na vzostupe.“ päť som pri dievčatách a nasadenie či odhodlanie majú väčšie ako chalani.

Druhou vecou je prirodzený vývoj, keďže dievčatá sú v 15 rokoch vyspelejšie. U chlapcov vtedy nastupuje testosterón, ktorý raketovo zdvíha výkonnosť. My sme sa tomu venovali aj v štúdii, ktorá nám len potvrdila, že napriek obrovskej drine sa dievčatá nedokážu v tomto veku priblížiť fyzickým predpokladom chlapcov. To je však len jedna časť. U chlapov stále platí, že konflikty z ihriska si vyriešia hneď, no ženy sa vydržia hnevať aj dva týždne. Vraví sa, že 50 percent víťazstva je v hlave, u dievčat je to 80.

Ako to vyzerá v dlhodobých súťažiach žien na Slovensku?

Odvíja sa to od veľkosti členskej základne, u nás fungujú prvoligové dvojičky žien a junioriek, ktoré hrajú po sebe v rovnaký deň proti súperkám z jedného klubu.

V druhej lige máme tri skupiny, dve na západe, jednu na východe. Žiačky hrajú v regiónoch, celkový víťaz vzíde na finálovom turnaji, v prestávke ešte hrajú o halového majstra Slovenska. Niektoré mladé futbalistky sú už od 15 rokov zaradené do kategórie žien, hrávajú ich zápasy, takže

so zahraničím sa to porovnávať nedá. V nových projektoch sa už orientujeme na kvalitu, nielen na kvantitu. Nastanú rôzne úpravy a myslím si, že to bude zaujímavé aj pre kluby.

Počtom obyvateľov sme porovnateľní so škandinávskymi krajinami, no v ženskom futbale sú nepochybne oveľa ďalej. Čo robia inak?

V prvom rade majú inú náturu. Napríklad Dánsko má 75 tisíc členiek, pritom celkovo ich je možno o pol milióna viac. Absolvovali sme tam stáž, kde nám ukázali ich fungovanie či tréningy. Pravdou je, že začali omnoho skôr ako my. Aj financovanie je tam rozdielne, my sa síce nemáme na čo sťažovať, no ani čím chváliť. Do nášho systému zasiahnuť nevieme, pohľad severanov na šport je úplne iný a Švédsko, Dánsko, Fínsko či Nórsko sú absolútnou špičkou vo futbale žien i mládežníčok.

Ste trénerom ženských výberov do 19, do 17 a do 15 rokov. Nastáva posun aj v reprezentácii?

Okrem „áčka“ trénujem všetky reprezentačné kategórie žien. Našou novou snahou je vytvorenie prechodovej fázy medzi mládežníckymi a ženskými výbermi, aby sme im o niečo uľahčili prechod od dorasteniek k dospelým. Stále sa snažíme posúvať dopredu.

Je medzi trénermi záujem o vedenie tímov žien?

Toto je trošku štipľavá otázka. Poviem nie a „zožerú“ ma, keď poviem áno, tak ma vysmejú... Skôr by som povedal, že áno.

Robia sa nové projekty, ktoré by mali za-

51

ŽENSKÝ FUTBAL ME WU-19 „Prirodzene sa v zahraničí vyskytuje veľká konkurencia, pre nás je zas veľmi pozitívnym javom dosiahnutie samostatného tréningu pre dievčatá, čo v minulosti nefungovalo.“

ligy. Rozdiel medzi nimi bol citeľný, ale aj prístup dievčat bol iný. Myšlienka je to vskutku lákavá, ale v našich podmienkach ťažko realizovateľná.

ujať. Vždy je to o človeku, či to chce alebo nechce robiť. Názory sa líšia, tréneri skôr vyhľadávajú mužský futbal, ktorý je pre nich atraktívnejší. Klubov na poli ženského futbalu tiež nie je veľa, fungujú najmä na nadšencoch, ktorí ho robia.

Hovorí sa, že ženský futbal je najrýchlejšie sa rozvíjajúci šport. Platí to v našej krajine?

Neviem to porovnať s inými športmi, ale podľa mňa áno. Vzhľadom na to, koľko ľudí sa do ženského futbalu zapája a aká je odozva. Pokiaľ nie som na zraze, chodím po Slovensku na stretnutia či turnaje a nadšenie je obrovské. Stále máme viac a viac zapálencov, čo je vynikajúce. Pokiaľ sú s tým ľudia stotožnení, je radosť tieto akcie sledovať. Plusom je aj v tejto chvíli značná podpora zväzu a medzinárodných organizácií, takže je to na dobrej ceste.

Rastie záujem o ženský futbal aj v médiách?

U nás je to veľa o reklamách a senzáciách. Ženský futbal momentálne nepatrí medzi top témy napriek jednotlivcom, ktorí sa oň zaujímajú. Futbal bol dlhé roky doménou chlapov, no posledné veľké turnaje žien ukazujú, že popularita toho ženského je na vzostupe. Médiá, či chcú alebo nie, sa tomu postupne začnú venovať. Pred letným šampionátom sme mali fantastickú kampaň pod vedením Juraja Beláka, človeka z PR oddelenia futbalového zväzu, ktorý povedal, že už nechce robiť nič iné, len ženský futbal... Baby sú v tomto iné, vedia byť veľmi vďačné a ochotné veľa obetovať. Zväz využil svoje možnosti a podarilo sa dosiahnuť zverejňovanie výsledkov ženských líg v denníku Šport, o čo sme dlho bojovali. Veľkou mediálnou pomocou sú aj sociálne siete a internetové portály, ktoré poskytujú množstvo informácií.

52

V minulosti sa často stávalo, že na zápas 1. ligy žien bol nominovaný len jeden či dvaja rozhodcovia, nevypovedá to tiež o niečom?

Našťastie, aj toto sa zmenilo. Dôležitý je marketing, ktorý vie meniť názory a pohľady zainteresovaných. V tomto sa veľmi činí Bardejov, ktorý má svoje postavenie v miestnych a regionálnych novinách, pýši sa reprezentantkami, o jeho ženskom tíme je počuť.

Myslíte si, že sa zmenil obraz ženy vo futbale?

Jednoznačne. Ženy sa napríklad zapájajú do trénerstva a nekoučujú len dievčatá, ale aj chlapcov. Je to značný pokrok, voľakedy sa kluby hanbili, keď mali mať trénerku, dnes je to výsada.

V niektorých zahraničných kluboch trénujú dámy spolu so staršími dorastencami, ženy majú skúsenosti, chlapci sú fyzicky zdatnejší, no rozdiely sa vyrovnávajú a pomáha to obom skupinám.

Počuli ste o podobnom modeli?

Je to zaujímavé. Kedysi sme zaradili juniorky do nižších líg, aby hrali aj mužskú súťaž, ale neuspeli sme s týmto nápadom. Napriek tomu viem, že v niektorých častiach Slovenska baby hrávajú s chlapcami a je to vidno. Mužský futbal je rýchlejší, tvrdší a aj nasadenie je inakšie.

Dievčatá do 15 rokov, hrajúce spolu s chlapcami, sú výkonnostne na úplne inom leveli než tie, ktoré sú v čisto ženských kolektívoch. Čo sa týka spomínaného hybridu, u nás stále panuje mylná mienka o úrovni ženského futbalu, ale fúzia by bola určite zaujímavá. Ja sám som sa vždy pokúšal konfrontovať obe pohlavia.

Keď sme nevedeli nájsť vhodného súpera pre reprezentantky do 17 rokov, tak sme hrali s dorastencami z tretej alebo štvrtej

Akú známku by ste udelili ženskému futbalu na Slovensku?

Jednotku. Stále sa vyvíjame a posúvame.

Nie je tu čo haniť, táto práca je neľahká a sme len na začiatku, robíme pokrok, je viditeľný. Musíme stáť nohami na zemi, pokračovať v práci, neuspokojiť sa. Všetky aspekty potrebné na rozvoj sú veľmi dobre nastavené, takže to treba len chytiť za pačesy, aby kredit ženského futbalu rástol.

Kde vidíte ženskú reprezentáciu o päť či desať rokov?

Vízia je vždy ísť vpred, chceme sa dostať na úroveň mužov, no to je dlhodobá cesta. Sme vo fáze skúšania, keď niečo vychádza, snažíme sa na to nadviazať.

Kde sa ale budeme nachádzať? Verím, že vyššie. Dnes sa pohybujeme na 22. až 25. priečke v Európe, myslím si, že poskočiť o desať miest by sa malo dať. Tiež verím, že sa ešte väčšmi rozšíri hráčska základňa, teda bude tvrdšia konkurencia a futbalistky budú nútené pracovať na sebe ešte viac.

Aký je váš osobný cieľ?

V októbri sme absolvovali kvalifikáciu devätnástok v Čiernej Hore. Cieľom bolo dostať sa prvýkrát do Elite Round.

Máme ročník, ktorý bol na mládežníckej olympiáde v Číne, a sú tam aj dievčatá z júlového európskeho šampionátu, takže chceme zostaviť silný tím, ambiciózny. Čím by ste niekoho, potenciálnu hráčku alebo fanúšika, prilákali k ženskému futbalu?

Atraktivitou hry a pozitívnym prístupom dievčat, keďže ten dokáže zatieniť aj prípadnú slabšiu kvalitu. Dievčatkám ponúkame pohybovú aktivitu na využitie voľného času. Existuje množstvo iných spôsobov na jeho využitie, je preto na trénerovi, či zvládne vytvoriť podmienky, ktoré budú deti motivovať a presvedčia ich, že to, čo robia, je to najlepšie, čo môže byť.

L

Trénujem A-mužstvo ŠK Hornets Košice a teším sa na rok 2017 Tomáš Brúder

/tréner ŠK Hornets, reprezentant SR do r. 2016/ partneri:

53

PSYCHOLÓGIA ŠPORTU

RODINNÝ TROJUHOLNÍK:

rodič, šport a dieťa Dnešný čas a priestor, ktorý je skôr poznamenávaný a pohlcovaný digitalizáciou a virtuálnym prežívaním reality mnohých detí a ich rodičov, sa nevyhýba ani „rodinným väzbám“, v ktorých dominuje šport a športové aktivity. Šport ako aktivita stojaca medzi rodičom a dieťaťom je fenoménom prinášajúcim rodine radosť, žiaľ, smútok, proste emócie často ovplyvňujúce a určujúce prítomné a možno aj budúce vzťahy medzi rodičmi a ich deťmi.

Dotvára symbiózu alebo spôsobuje aj konflikty.

AUTOR: IVAN BINDAS I ILUSTRÁCIA: MAREK ČECHO

Nenaplnené túžby a ambície mnohí rodičia často projektujú a prenášajú na svoje deti a dúfajú, že to, čo sa nepodarilo v minulosti im, sa môže podariť ich deťom. „Nebol som úspešný JA, ale určite bude úspešné moje dieťa“ je sloganom takto frustrovaných rodičov, ktorí svoje dieťa často vnímajú ako „kompenzačný prostriedok“ na odstránenie frustrácie z ich športovej minulosti, v ktorej si však svoje ambície nenaplnili. Takýto typ rodiča môžeme zaradiť do kategórie „frustrovaného, nenaplneného DRAVCA“, pre ktorého je dieťa symbolom „predĺženia jeho športovej aktivity“. Takéto typy rodičov spravidla dieťaťu určujú typ športu, ktorí realizovali v minulosti oni. Zaujímajú vo vzťahu k dieťaťu manipulatívny a útočnejší postoj, v ktorom jednoducho jeho dieťa MUSÍ.

Takéto „predlžovanie si vlastnej kariéry“ sa prenáša do nátlakovej komunikácie a vôbec celkovo manipulatívneho správania sa voči dieťaťu, ktorého najpravdepodobnejším výsledkom je „ubitie“ športového talentu, ak ho jeho dieťa má. Ešte pravdepodobnejším koncom je vzbura dieťaťa, ktorá najčastejšie prichádza v adolescentnom veku, v ktorom dieťa už tiež dokáže prejaviť svoju individualitu a povie rodičovi svoje definitívne NIE. Po takomto definitívnom nie, dieťa stráca záujem nielen o daný typ športu, na ktorý ho predurčil rodič, ale stráca záujem o šport ako taký a čo je tragické, stráca záujem aj o vzťah s rodičom.

V minulosti som mal v poradni otca a jeho dcéru, ktorá bola nútená hrať tenis. Tlak otca bol silný, výsledky z jeho pohľadu boli nedostatočné. Vinu, samozrejme,

54

pripisoval dcére a jej nedostatočnej motivácii angažovať sa intenzívnejšie v prospech tohto športu. Po rozhovore aj s jej trénerom bolo konštatované, že jej talent je priemerný a očakávania rodiča z hľadiska výkonu jeho dcéry sú neprimerané. Výsledok - zmena trénera. Výkon aj po zmene trénera ostal rovnaký. Tlak rodiča pokračoval a nakoniec dcéra ušla z domu.

Až po „odžití“ si strachu o svoje dieťa si otec dokázal uvedomiť, že má dieťa, ktoré má iné záľuby, než je „jeho šport“, a ono potrebuje z jeho strany viac než chronický tlak a nespokojnosť. Mimochodom, ak som už začal, tak aj dokončím tento prípad. Po skončení strednej školy dcéra odišla do zahraničia a jej návštevy primárneho rodinného prostredia boli veľmi sporadické.

Príklad ako sa neprimeraný tlak zo strany rodiča preniesol do celkového odcudzenia sa dieťaťa vo vzťahu k rodinnému prostrediu. Stačilo málo - rešpektovať a podporiť tie záujmy, ktoré malo dieťa.

Ako sa dá udupať talent a znehodnotiť sebaobraz dieťaťa, nám môže ukázať rodič NARCIS. Sú to typy, ktoré v športe aj nejaké výsledky dosiahli. Samozrejme, kvalitu svojich výkonov nadhodnocujú a i napriek priemernosti samých seba v športových aktivitách, ktoré robili, sa hodnotia ako nadpriemerní. Často pracujú vo vzorci sebaospravedlňovania, ktoré sprevádza slovné vyjadrovanie KEBY. „Keby sa vtedy nevyskytlo to a to.... tak JA by som...“ Nakoniec túto slovnú ekvilibristiku poznáme aj z dnešného športu a takto sa vyjadrujú aj renomovanejší tréneri: „Keby sme premenili prvú šancu, tak zápas by sa vyvíjal ináč.“ Problémom však je, že tá šanca premenená nebola. Vráťme sa však k narcisom. Tieto typy v procese hodnotenia svojho dieťaťa stále dospejú k porovnávaniu JA a DIEŤA. Samozrejme, pri tomto

porovnávaní, ak sa vyjadrím športovou terminológiou, väčšinou alebo stále vyhrávajú rodičia. Štylizujú sa do role vzorov, z ktorých si ich deti majú brať príklad. Aj by si za určitých okolností brali, len stále v tomto porovnávaní prehrávajú. „V tomto veku bol môj rodič lepší, dosiahol viacej a ja ho dobehnúť nedokážem.“ Táto forma zvnútorňovania pre dieťa znamená, že sa začína cítiť invalidizované, menejcenné.

Aj talentované dieťa sa takto vo väčšine prípadov stretáva s nálepkou neschopného, čo ho samozrejme demotivuje a čo je ešte horšie - z psychologického hľadiska sa narúša u neho jeho sebaobraz. Začína o sebe pochybovať, stáva sa neisté, nedôveruje si, a to nielen v športe, ale aj v iných aktivitách. Výsledkom takého pôsobenia je možná sociálna izolácia, ktorej sa takéto dieťa samo zámerne vystavuje. Cíti sa menej hodnotné v porovnávaní sa so svojimi rovesníkmi. Šport sa v rodine stal vlastne rodinným mobingom.

Príklady sú vhodným prostriedkom na sebauvedomenie aj pre takéto typy rodičov.

V tomto prípade to bola matka, bývalá moderná gymnastka, a jej dcéra, ktorá robila ten istý šport. Mimochodom, športovo

upätosti na vlastné dieťa je často príčinou vytvárania sebaidealizujúceho obrazu u samotného dieťaťa. Z takýchto typov sa neskôr stávajú ľudia nekritickí voči sebe a nadmerne kritickí voči iným. Športový, avšak aj osobnostný rast je pozastavený z dôvodu: „Ja sa zlepšovať nemusím, nech sa zlepšujú iní.“ Neadekvátne sebavedomie takýchto detí je samozrejme prekážkou aj v sociálnej interakcii s inými.

„Nebol som úspešný JA, ale určite bude úspešné moje dieťa“ talentované dieťa, ktoré začalo odmietať chodiť na tréningy. Rozhovor sa niesol v „samochváliacom duchu“. Prišla po radu pre dieťa a nakoniec som sa dozvedel, v čom pri konkrétnych disciplínach vynikala ona, v čom bola lepšia ako jej dcéra. Jej monológ som prerušil otázkou: „A v čom je momentálne lepšia alebo je iná vaša dcéra, než ste boli vy v jej veku?“ Samozrejme, zakázal som odpoveď „v ničom“. Otázka ju zaskočila, lebo prvotnou odpoveďou bolo ticho. Neskôr však skonštatovala a povedala niekoľko konkrétnych pozitívnych odpovedí. Odmenou celého rozhovoru bol úsmev jej dcéry. Slová, na ktoré čakala a ktorých sa dočkala v poradni u psychológa. Odpovede zo strany matky znamenali pre ňu podporu a zároveň pocit opory, ktorý vo svojej mame má, a vedela, že v budúcnosti sa na ňu už môže spoľahnúť.

V športe, ktorý mimochodom mala rada, pokračovala ďalej. V tomto prípade stačilo strašne málo (a predsa tak veľa) nevidieť len svoje rodičovsko-športové plusy, ale vidieť a zaznamenať tieto plusy aj u svojich športujúcich detí.

Do kategórie rodičov, ktorí môžu narúšať sebaobraz a vôbec sociálne správanie svojich športujúcich detí, môžeme priradiť rodiča IDEALISTU. Tieto typy rodičov neidealizujú samých seba, ale vystupujú v móde idealizovania svojich športujúcich detí. Spravidla sa tento fenomén vyskytuje pri typoch rodičov, ktorí chcú, aby ich deti športovali, a aj samotné deti šport realizovať chcú, len sú menej talentované alebo menej zručné na realizáciu konkrétnej športovej aktivity. S takýmito typmi rodičov a ich deťmi sa častejšie môžeme stretávať v kolektívnych než v individuálnych športoch. Takéto typy rodičov sú zamerané na kritiku podnetov v okolí: nie sú vytvorené vhodné podmienky, tréner je nekompetentný, spoluhráči jeho dieťaťa sú oveľa horší a robia oveľa viacej chýb.

Samozrejme, najväčší talent a adept na obsadenie príslušného športového postu je jeho dieťa. Takýto rodič IDEALISTA-kritik vidí príčiny neúspechu a menšieho presadenia sa nie vo svojom dieťati, ale v tých, ktorí sa jeho dieťaťu venujú, a v tých, s ktorými jeho dieťa športovú aktivitu vykonáva. Len sa akosi pozabudne zastaviť a porozmýšľať aj o svojom športujúcom dieťati. Táto forma nadhraničnej emočnej

Nie príbeh z poradne, len neformálny rozhovor s rodičom, ktorý „dal“ svoje dieťa na horskú cyklistiku. Mimochodom, jeho syn vyhral nejaké školské preteky, čo bol obrovský motivačný stimul, aby ho prihlásil do športového oddielu. No po niekoľkých pretekoch sa jeho syn i napriek „top biku“ stále ocital na konci športového poľa svojich rovesníkov. Samozrejme príčina, ktorá sa podieľala na neúspechu, bola príčinou vonkajšou. Na konkrétnych pretekoch sa scenár zopakoval. „Vieš, je dobrý, len stále má takú smolu,“ okomentoval výsledok otec. Syn, povzbudený konštatovaním svojho otca, sa pripojil: jeden ho zablokoval na štarte, v samotných pretekoch do neho niekto zozadu narazil a v momente, keď už niekoho predbiehal, sa mu dostal do predného kolesa konár. „A vidíš, takto je to stále,“ ukončil synov monológ otec.

Skutočnosť, že už je to pretrvávajúci gramofónový scenár, do istej miery potvrdili aj prechádzajúci vrstovníci poznámkami: „No, a dnes sa na čo budeš vyhovárať?“ „Blbci,“ bola ďalšia reakcia „nedoceneného“ mladučkého horského cyklistu.

Identifikovať nepriaznivé vonkajšie príčiny a ospravedlňovať nimi samého seba, bude stále len „umelá pomocná barlička“. Nepozrieť sa kritickejšie na samého seba je tiež cesta, ale je to skôr cesta k regresu, a nie k progresu. Pri pohľade na samého seba bude dieťa síce stále „hviezdou“, ktorú hrá samo pre seba, avšak bez možnosti sa zlepšiť. Veď ospravedlňovanie „smolou“ sa dá konkretizovať do aktivít, ktoré môžem spraviť, aby dieťa tejto smole predišlo.

Odkaz pre rodiča: Ako vidíme, ak je šport zakomponovaný a ak sa už etabluje v našom rodinnom prostredí, stáva sa faktorom, ktorý sa podieľa aj na štruktúrovaní budúcej osobnosti nášho dieťaťa. Preto by sme mali vystupovať v kategórii rodiča REÁLNEHO, ktorý si dieťaťom nekompenzuje predchádzajúce športové neúspechy, neidealizuje si dieťa, nevytvára si o ňom obraz budúceho šampióna a nerobí z dieťaťa obeť športu. Šport je prostriedok na kreovanie pozitívnych vzťahov medzi rodičom a dieťaťom nielen v súčasnosti, ale aj v budúcnosti.

L

55

MLÁDEŽNÍCKE VODNÉ PÓLO

Vzlety a strmhlavé pády Nikto nemá patent na to, ako to robiť... Čo, kedy a ako dieťaťu či dospievajúcemu tínedžerovi „naordinovať“ v oblasti športovej prípravy, tréningu, ale aj motivácie a športovej psychológie. Aj napriek tomu sa o to snažia zástupy naslovovzatých odborníkov, budujú sa nové metodiky, analyzuje sa už analyzované a nad tým všetkým visí ako Damoklov meč veta, dnes tak často znejúca: Bez financií to nejde, máme málo! Príliš často ospravedlňujeme svoju neschopnosť a neskúsenosť oným magickým zaklínadlom...

Vety a analýzy, obohraté ako stará platňa. Niekde v tomto bode mojich úvah sa mi však naskytla jedinečná príležitosť rozšíriť si poznanie o ďalšiu skúsenosť.

AUTOR: MAREK ČECHO I FOTO: AUTOR

Sedím na otvorenej tribúne zadarského morského bazéna a sledujem kondičný tréning mladých vodnopólistov z Košíc.

Počas týždňového sústredenia, ktoré absolvujú s tunajšími hráčmi, budem mať mnoho príležitostí porovnávať a analyzovať. Slovensko a Chorvátsko. Dve krajiny, ktoré si prešli svojou cestou vzletov a pádov. V športe nevynímajúc.

Dovoľte, aby som si k tomu prizval tandem chorvátskych trénerov a bývalých úspešných reprezentantov, hráčov vodného póla: Iva Radetića, Gorana Jovančevića.

Kedy ste začali s vodným pólom a ako sa vyvíjala vaša kariéra smerom k trénerstvu?

Ivo: Začal som už ako 7-ročný, ako väčšina detí v Chorvátsku. Mal som problémy s chrbticou a nohami, môj lekár ma preto poslal do bazéna. Tam som uprednostnil vodné pólo pred plávaním. Pochádzam zo Šibenika a hrával som za generáciu 1970, kde som sa stretol s množstvom reprezentantov Chorvátska a bývalej Juhoslávie. V rôznych výberoch sa mi podarilo získať nejakých 15 medailí. Už ako 16-ročný som hrával za seniorov. Ako hráč som sa však zaprisahal, že sa nikdy nestanem trénerom (smiech). S Goranom som sa spoznal počas môjho pôsobenia v Slovinsku (v Portoroži), kde sme spolu odohrali tri sezóny. On ma prehovoril, aby som prišiel do Zadaru trénovať „prvý tím“ (družstvo mužov — pozn. autora). Vtedy

56

sme ešte počas leta v roku 1994, počas občianskej vojny, dali dokopy znova všetky deti a dospelých a znovu sa zrodil náš klub. Po tomto lete som pochopil, že mám schopnosti, aby som spolu s priateľom (Goranom) dokázal trénovať klub. Čo nasledovalo? Kedy sa dostavili prvé výsledky vašej spoločnej práce?

Goran: Prvý „vzlet“ sme zažili v roku 1999, keď sme postúpili do prvej ligy, a hneď potom nastal „strmhlavý pád“. Prakticky sa v klube po tom, čo sme dokázali urobiť v 90-tych rokoch vstupom do prvej ligy, všetko zničilo, čiže vodné pólo v rokoch 2000 — 2002 v Zadare prakticky zaniklo. Čiže ste museli opäť začínať od začiatku?

Goran: Áno, naozaj sme v roku 2003 znova začali pracovať. Nový príbeh vodného póla sa však začal v deň, keď sa začal budovať mestský krytý bazén. V ten deň sa vlastne začal tvoriť príbeh v takom rozmere, o akom sme snívali pred 20-timi rokmi. (Pozn. autora: Bazén bol dokončený v roku 2009, dovtedy sa hralo vodné pólo iba v morskom bazéne, a teda nie celoročne.)

Ako sú na tom ostatné športy v Zadare?

Goran: My vlastne meníme vonkajší pohľad na Zadar, lebo doposiaľ bol mestom basketbalu. Avšak výsledkami, ktoré v poslednom čase dosahujeme s našou mládežou vo vodnom póle, sme dosiahli najvyššie chorvátske méty, čím sa momentálne ostatné športy v Zadare

nemôžu pochváliť. Šport dnes celkovo zažíva stagnáciu, ba dovolím si tvrdiť, že v niektorých momentoch ide nazad v porovnaní s tým, čo bolo niekedy. Zapríčiňuje to hlavne neochota a neadekvátne investovanie do športu. Ťažko povedať, či je to chudobou, alebo len nerozpoznaním toho, že šport je jeden z veľmi vážnych faktorov v spoločnosti. Je to trend a my dúfame, že to v krátkom čase prestane.

Pre štát sú podľa mňa dôležité tri veci: vzdelanie, demografia, respektíve pôrodnosť, a na tretie miesto by som zaradil šport. S tým prichádza všetko ostatné.

Záujem o vodné pólo je však stúpajúci...

Ivo: Áno, myslím si, že záujem stúpa. Vďačíme za to výsledkom nielen reprezentácie, ale aj výsledkom klubu. To zvyšuje záujem domácich, ba aj ľudí zo širokého okolia.

Snímka vpravo: Kondičný tréning pod taktovkou Katie De Chimp Snímka vľavo: Spoločná fotografia oboch tímov po odohratí prípravných zápasov

Skúsenosti sa odovzdávali v bazéne aj na lavičke. Tréningový zápas mladších žiakov.

to skontroloval a prispel zo svojej strany k výchove svojho dieťaťa, potom je to naozaj veľký problém.

V dnešnej dobe sú deti a mládež zahltení technickými „hračkami“. V časoch, keď ste začínali vy, tomu tak nebolo. Ako sa s tým vyrovnávate v rámci klubu?

Ivo: Samozrejme, že tie moderné technické „hračky“ odoberajú mládeži záujem o šport. I tak si myslím, že ich používajú viac doma, a to znamená, že v tejto úlohe sú kľúčoví rodičia. My máme s rodičmi relatívne dobré vzťahy, nie však so všetkými. Boli by sme veľmi radi, ak by sme sa mohli so všetkými rodičmi vidieť aspoň 1x za 15 — 20 dní a rozprávať sa s nimi o problémoch ich detí. Máme aj niekoľko rodičov, s ktorými spolupracujeme vynikajúco, pomáhame deťom, aby sa zlepšili v škole, a spolu s rodičmi vytvárame jednu stratégiu, určitú dohodu, ako a akým spôsobom sa správať k deťom.

Takže „ťaháme za jeden koniec“ spolu s rodičmi. Ak my v bazéne vravíme dieťaťu jedno a ono nemá doma rodiča, ktorý by

Goran: Otázka moderných technológií je veľmi prítomná v ktoromkoľvek segmente spoločnosti, nielen vo výchove detí. Rozdiel medzi nami a dnešnou generáciou je ten, že čas, ktorý ony dnes venujú internetu, tabletom, mobilom a podobne, sme my venovali lezeniu po stromoch, futbalu, basketbalu a tak ďalej. Ony dnes ten čas presedia, čo znamená, že k nám dnes prichádzajú s nižšími motorickými schopnosťami, než prichádzali v minulosti...

To, ako prebieha vaša komunikácia s rodičmi, ste už naznačili... Všimol som si však, že počas tréningov rodičia nie sú prítomní v plavárni, aj pokiaľ sa jedná o menšie deti. Na Slovensku pri našich rozhovoroch s trénermi a športovými funkcionármi pozorujeme v rámci rôznych športov práve opačný trend, a to prílišnú angažovanosť rodičov a následné vmiešavanie sa do tréningového procesu.

Ivo: Rozumiem, čo chcete povedať. Presne preto u nás nie sú rodičia na tribúnach, lebo si myslím, že je veľmi dôležité, a hlavne pre menšie deti, aby sa vytvoril kontakt medzi trénerom a dieťaťom. Ak je rodič na tribúne, nemôžeme tento kontakt vytvoriť, lebo ono sa neustále pozerá a obracia na rodiča.

„Sme otvorení akejkoľvek spolupráci.

Máme za sebou niekoľko spoločných tréningov s vašimi chlapcami a musím povedať, že sme spokojní.“ Ako ste to teda vyriešili s rodičmi?

Veľa trénerov na Slovensku s tým má problém.

Ivo: Jednoducho sa musí dať na vedomie rodičom, aké sú pravidlá. My máme na začiatku každej sezóny poradu s rodičmi všetkých mládežníckych kategórií, kde sa presne dohodneme, akým spôsobom budeme fungovať. Sme pripravení na spoluprácu, to znamená, že každý z rodičov má moje a Goranovo telefónne číslo.

Môžu nás volať kedykoľvek, keď majú nejaký problém. Môžu s nami komunikovať aj osobne pred a po tréningu. Rozhodne však nie počas tréningu, lebo ten je vyhradený iba trénujúcim deťom.

Goran: Existuje však jeden problém, ktorý sa objavuje v rôznych športoch v Chorvátsku. Tréneri majú problém s rodičmi. Ale aj tréneri sú ľudia, ktorí musia byť komplexné osobnosti. To znamená, že okrem zvládnutia techniky a pravidiel daného športu, musí byť tréner schopný pracovať po stránke odbornej, organizačnej, komunikačnej a psychologickej, aby mohol vytvoriť jeden kvalitný vzťah s deťmi, ale aj s rodičmi. Čiže problém nie je vo vzťahu tréner - rodič, ale v princípe je problémom len tréner. Dnes sa, žiaľ, nazývajú trénermi mnohí ľudia, aj keď skutočných trénerov je vlastne veľmi málo...

57

MLÁDEŽNÍCKE VODNÉ PÓLO

Tamás Eschwig-Hajts tréner starších žiakov ŠK Hornets

Goran Jovančević

Ivo Radetić

Prejdem k samotnému tréningovému procesu.

Ako testujete hráčov? Existuje v rámci športu a vodného póla v Chorvátsku nejaká spoločná metodológia?

Ivo: Nie, neexistuje. Máme nejaké testy, ale iba sami pre seba, ktoré sme si vypracovali sami. Na úrovni Chorvátska existuje združenie trénerov a my prostredníctvom toho komunikujeme a vidíme, kto, čo a ako trénuje a testuje. Metodológia je veľmi podobná vo všetkých kluboch v Chorvátsku. Výsledky práce je možné vidieť aj počas reprezentačných kempov rôznych kategórií. U nás v klube komunikujeme s Goranom okamžite, pretože sme spolu naozaj veľmi často počas dňa. V klube prebieha testovanie rovnakým spôsobom vo všetkých kategóriách, čo znamená, že mladší hráči sa veľmi ľahko zapájajú pri prechode do starších kategórií.

Goran: Je tu ešte jedna dôležitá vec, ktorá sa týka trénera. Program a plán je jedno, a vykonanie toho úplne niečo iné. Máme naplánované možno aj dve-tri sezóny dopredu, kde by sme sa chceli nachádzať, v ktorom vývojovom stupni. Pri tréningoch je to však často inak, lebo sa musia meniť na mieste. Ľudia, ktorí sa zúčastňujú tréningového procesu, nie sú vždy na tej úrovni, na ktorej očakávame. A to musíme konštantne meniť, to sa mení, ako ide život. Preto nie je ľahké byť trénerom, nestačí, že niekto napíše program a všetci ho môžu skopírovať. To neznamená, že ho vedia aj naplniť.

Rozprávali ste sa s našimi trénermi o možnej spolupráci?

Ivo: Sme otvorení akejkoľvek spolupráci. Máme za sebou niekoľko spoločných tréningov s vašimi chlapcami a musím povedať, že sme spokojní. Želáme si prísť k vám „hore“ a dúfame, že sa nám podarí zorganizovať ďalšie vydarené spoločné akcie.

L

58

Hovorí sa: „Pokiaľ chceš dosiahnuť nejaký výsledok, musíš poznať svoj cieľ.“ Aký cieľ ste si dali vy po tom, čo ste so svojím tímom získali v minulej sezóne titul?

Mojím cieľom je, aby som videl na svojich hráčoch, že výkonnostne sa zlepšujú z mesiaca na mesiac, že sa nám darí odstraňovať chyby, ktoré sme mali v predchádzajúcich zápasoch, že su motivovaní, aby tréningová dochádzka bola ešte lepšia a že sa na tréningu cítia dobre.

Vo všeobecnosti sa stretávame u trénerov s názorom, že deťom chýba všeobecná športová príprava. Ako sa s týmto problémom vysporiadavate v rámci klubu?

Vzhľadom na to, že nemáme možnosť pracovať v telocvični, pred každým tréningom mame „suchú“ prípravu, kde sa zameriavame na všeobecnú športovú prípravu.

Pred niekoľkými rokmi sa začalo v rámci Slovenského zväzu vodného póla metodicky pracovať s deťmi a mládežou. Pociťujete s odstupom času zmeny v kvalite hry v rámci vášho tímu?

Od SZVP takmer žiadne metodické listy, pokyny ani usmernenia nevychádzajú, takže našu prácu, bohužiaľ, zväz veľmi neovplyvňuje.

Snažím sa získavať informácie zo zahraničnej literatúry, sledujem novinky v príprave iných športov a toto aplikujem na vodné pólo.

Váš otec — Szabolcs Eschwig-Hajts — sa tiež dlhoročne venuje trénerstvu, prišli ste už pri vašich spoločných športových analýzach na nejaké zásadné generačné rozdiely?

Samozrejme. Vďaka aj zmenám pravidiel sa náš šport veľmi zrýchlil, stal sa oveľa výbušnejším, viac sa zápasí vo vode, žiadanejšia je výšľapová technika i taktické myslenie.

Celý vývoj prináša nové prvky v tréningových metódach.

Je veľký generačný rozdiel nielen v príprave vo vode, ale aj v príprave na suchu. Dnes uľahčuje trénerom prípravu mnoho pomocných zariadení, ktoré používame vo vode.

Prejdem k spoločnému sústredeniu, ktoré ste so svojimi zverencami spolu s Alexandrom Nagyom absolvovali počas septembra v chorvátskom Zadare. Ako by ste s odstupom času zhodnotili túto začínajúcu spoluprácu? Čo to prinieslo do vášho tímu?

Bola to dobrá príprava pred ligovým ročníkom, hráči nabrali skúsenosti, v zápasoch boli motivovaní.

Vedeli by ste našim čitateľom na záver priblížiť váš subjektívny pohľad na prístup k športu a špeciálne k vodnému pólu pri porovnaní Slovenska a Chorvátska?

Vodné pólo v Chorvátsku aj u nás majú deti veľmi rady, ale vidno, že v Chorvátsku má tento šport oveľa bohatšiu tradíciu. Snažím sa od chorvátskych kolegov naučiť niektoré tréningové metódy, ktoré napomôžu výkonnostnému rastu našich hráčov.

Vodné pólo je kolektívna hra, ktorá je z môjho pohľadu najkrajšia na svete.

2016/2017 Grand Prix /POZNAŃ (POL) 17. - 18.12.2016 Grand Prix /BRNO (CZE) 14. - 15.01.2017

Radi Vás privítame v lone krásnej prírody neďaleko Košíc, pri vodnej nádrži Ružín.

Ponúkame ideálne priestory pre športové kluby a športovcov s ubytovaním o kapacite 65 osôb, s výbornou reštauráciou a wellness. Tešíme sa na Vašu návštevu!

www.penzionsivec.com

Košická Belá 149 044 65 Košická Belá +421 903 157 359 recepcia@penzionsivec.sk

59

FOTOPANORÁMA Dunajský pohár 2016

Pretvárame informačné technológie na úžitok pre zákazníkov

WWW.POSAM.SK

60

61

PREDSTAVUJEME

Knihu Návraty na cestu k čitateľom vyprevadili výrazné osobnosti AUTOR: MILAN ORSZÁGH I FOTO: MAREK ČECHO, PETER KUCHÁR

Nová kniha dlhoročného slovenského novinára a publicistu Jozefa Kuchára NÁVRATY s podtitulom Výber z článkov, komentárov a rozhovorov publikovaných v periodikách Šport, Prešovské noviny, Pravda, Východoslovenské noviny, Národná obroda, Nový deň, Slovenská republika, SME, Slovenský rozhľad a Svet ŠPORTU v rokoch 1969 – 2016 nie je iba o významných osobnostiach prešovského, východoslovenského, slovenského a československého športu a zanietených športových funkcionároch.

62

NÁVRATY sú dielom, ktoré pre svoju faktografickú hodnotu vo svete športu by nemalo chýbať v knižnici žiadneho slovenského novinára, nielen športového. Prítomnosť stovky východoslovenských športovcov, športových funkcionárov a novinárov v kongresovej sále hotela Dukla v Prešove 15. 10.

2016 svedčí o živom záujme o tlačené slovo zo sveta slovenského športu. Či už súčasného alebo toho, ktorý tvoril históriu a často aj našu národnú hrdosť.

ský pedagóg prof. PhDr. Michal Belej, CSc., ktorý v úvode slávnostnej prezentácie knihy povedal: „Dovoľte, aby som v skratke priblížiť životnú púť a doterajšiu bohatú a všestrannú činnosť autora, ktorú začal ako učiteľ na Strednej poľnohospodárskej škole vo Fričovciach a potom pokračoval na Základnej deväťročnej škole vo Finticiach.

Po piatich rokoch nastúpil do funkcie metodika a následne sa stáva vedúcim tajomníkom okresného výboru ČSZTV v Prešove.

Úsilie autora a jeho novú knihu, ktorá je v podstate faktografiou ľudí a doby, v ktorej žili, azda najvýstižnejšie charakterizoval jeho dlhoročný priateľ, bývalý vynikajúci basketbalista, tréner, hádzanár a atlét, vysokoškol-

V tomto období sa výraznou mierou podieľal na organizovaní viacerých celoštátnych a medzinárodných športových podujatí, akými boli Majstrovstvá Európy juniorov v ľadovom hokeji v roku 1970, stolnoteni-

sový turnaj o Pohár duklianskych hrdinov, Majstrovstvá sveta v hádzanej mužov 1990, celoštátne zrazy turistov a mnoho iných. Úspešne riadil a organizoval tradičné športové podujatia mládeže v rámci celého okresu Prešov.

V rokoch 1970 – 1985 pôsobil ako šéfredaktor Prešovských novín a úzko spolupracoval s denníkmi ŠPORT, Pravda a Východoslovenské noviny. Na konci 80-tych rokov pracoval v štátnej správe v Prešove.

Jeho nástup na post zástupcu ústredného riaditeľa Slovenskej televízie v roku 1994 znamená jeho trvalé pracovné pôsobenie v Bratislave. Popri tom pracuje ako novinár, publicista a funkcionár novinárskej organizácie. Odvtedy trvalo žije v Bratislave. Napriek tomu je naďalej spojený s Prešovom, kde žije jeho manželka a dvaja synovia.

že nebudem mať trému, keď vidím toľko vzácnych a úspešných ľudí a mne blízkych priateľov, ktorých poznám mnoho rokov a autora knihy vyše 25. Mal som možnosť sa s ním stretnúť pri mnohých príležitostiach.

Takmer každý jeho prejav charakterizoval optimizmus a nadšenie. Pre mňa kniha NÁVRATY vôbec nie je len o športe. Aj keď sa to v tomto duchu nesie, prostredníc-

neúspechu, čo je prirodzená súčasť športu, sa zrazu začnú liať vedrá špiny, nenávisti a osočovania. Veď týchto vzácnych ľudí by sme mali predovšetkým propagovať, oceňovať a vyzdvihovať, lebo dnes sú vzorom pre nás ostatných. Veď svoj profesionálny život si museli doslova vybojovať už od

Dnes sme svedkami prezentácie jeho najnovšej knihy Návraty. Pri listovaní v nej si čitatelia oživia spomienky na významných športovcov, funkcionárov, s ktorými sa autor najčastejšie stretával ako novinár a športový redaktor. Kniha svojím obsahom i formou prispieva k rozširovaniu poznatkov z histórie prešovského športu a prezentovanými osobnosťami je vhodným motivačným činiteľom pre celoživotnú pohybovú aktivitu i zvyšovanie športovej výkonnosti mladej generácie.

Pri tejto príležitosti sa mi žiada, milý Jozef, vyjadriť aj svoje osobné vyznanie k tvojej osobe a práci. Poznáme sa vyše 50 rokov, z toho najmenej 20 rokov zo vzájomnej spolupráce. Prežili sme ich napríklad pri basketbale. Ty ako tajomník a vedúci mužstva, ja ako hráč, neskoršie ako tréner.

Aj vďaka tebe sa nám podarilo vyhrať druhú celoštátnu ligu a dva roky zotrvať v prvej lige. Za tento historický úspech prešovského mužského basketbalu ti patrí vysoké uznanie a poďakovanie. V podobných pozíciách sme sa stretávali aj v atletike, futbale, hádzanej i vo funkciách v rámci okresnej telovýchovnej organizácie.

Z tejto vzájomnej spolupráce ťa poznám ako človeka cieľavedomého, pracovitého, s organizačnými schopnosťami, ktorý si ctí humánne hodnoty a zásady fair play v športe i živote. Svojou doterajšou prácou si zanechal výraznú stopu ako funkcionár, novinár i publicista v prešovskom a slovenskom športe.“ Pozornosť prítomných svojím vystúpením upútal bývalý predseda Národnej rady SR Mgr. Pavol Paška, ktorý v slávnostnej atmosfére knihu NÁVRATY ako jej krstný otec poslal na cestu k čitateľom: „Dúfam,

Autor knihy NÁVRATY PhDr. Jozef Kuchár (v strede) spolu s dvomi športovými osobnosťami, o ktorých sa v Návratoch aj píše – Máriou Labayovou (dvojnásobná majsterka ČSSR, hráčka ZVL Prešov, čs. reprezentantka a neskôr členka rakúskeho tímu Hypobank Südstadt Viedeň, v tom čase jedného z najlepších klubov sveta) a prešovským rodákom Igorom Libom (majster sveta z roku 1985, držiteľ dvoch olympijských medailí, dvojnásobný majster ČSSR s mužstvom VSŽ Košice, hokejista, ktorý má za sebou pôsobenie aj v najlepšej súťaži na svete – v kanadsko-americkej NHL).

tvom mozaiky rozhovorov, glos, riportov, správ, sa vám vytvorí plastický obraz viac ako štyridsiatich šiestich rokov života a udalostí ľudí, ktorí vytvárali hodnoty a prispievali k vyššej kvalite žitia. To, že to boli športovci, to bolo naplnenie ich ambícií, prejav ich kvality, ale boli to predovšetkým ľudia, ktorí žili v konkrétnom čase a v konkrétnom kontexte. A preto je táto kniha podľa mňa vzácna a preto by mala byť inšpiráciou aj pre dnešných žurnalistov.

A možno tí mladší športoví žurnalisti mi odpustia, ale dnešná športová žurnalistika podľa mňa nie je pozitívna, ale je plná revanšu. Niekto to tu spomenul, že sme schopní jeden deň blahorečiť Sagana alebo náš futbalový tím za úspech na majstrovstvách Európy. Na druhý deň pri individuálnom zakopnutí, čo sa stane každému z nás, alebo pri kolektívnom

detských rokov pravidelným tréningom na úkor voľného času. My ostatní svoj voľný čas môžeme využívať podľa rôznych záľub.

Chcem Jožkovi poďakovať za jeho životný optimizmus, ale aj ostrý humor, ktorý ma aj dnes zaskočil. Napriek tomu, že som opatrne kráčal, hneď ma privítal a zarazil niečím, čo som po tých rokoch mal veľký problém odhadnúť, či to myslí vážne, alebo je to zasa jeden z tých jeho až príliš ostrých fígľov. Chcem sa mu poďakovať za tú neuveriteľnú vlastnosť – nielen manažérsku, organizačnú, ale tú schopnosť vystihnúť ducha doby, tú poctivosť ľudí, o ktorých písal a ku ktorým sa dnes vo svojej knihe vrátil. Jožko, zachovaj si nielen zdravie, ale aj svoj sarkazmus, iróniu, optimizmus, ale hlavne ten obrovský pozitivizmus, ktorý okolo seba šíriš. Ďakujem ti za tvoju knihu.“

63

PREDSTAVUJEME

Do spomienok prispel aj bývalý vynikajúci futbalista, tréner a dnes poslanec mestského zastupiteľstva v Prešove PhDr. Mikuláš Komanický. „Organizátori mi povedali, že by som mal na dnešnej prezentácii knihy predniesť príhovor. Bol som prekvapený z dvoch dôvodov. Po prvé — nie som nejaký rečník a po druhé — s Jožkom si neradno začínať, to som pocítil na vlastnej koži. Tak aj teraz musím byť opatrný. Spomienka na stretnutie s ním je celkom jednoduchá a krátka. V sedemdesiatych rokoch sa nám pomerne dobre darilo v našej najvyššej súťaži, no napriek tomu pán redaktor nedokázal odložiť svoje až príliš ostré pero, hľadal nedostatky a v článkoch dominovala kritika. Samozrejme, že sme boli príliš sebavedomí, a tak sme sa v kabíne rozhodli, že pôjdeme za šéfredaktorom do redakcie a prednesieme mu za celé mužstvo našu nespokojnosť s jeho článkami. Prijal nás a hlavné slovo mal mať Igor Novák. Pri tretej vete sa opýtal: ‚Čo tu vlastne chcete?’ To nás zaskočilo, nedokázali sme odpovedať.

Jednoducho nás vyhodil s pripomienkou, že sa stretneme na skúške na Pedagogickej fakulte UPJŠ v Prešove, kde učil. Prišli sme ako hrdinovia a nakoniec sme odchádzali s dlhým nosom.

Vedel by som mnoho hovoriť o rôznych situáciách, ktoré sa odohrávali aj v novinárskom sektore počas ligových zápasov.

Bolo známe, že už nebohý populárny Jožko Nagy, ktorý neobsedel na jednom mieste, vždy požiadal Jožka Kuchára, aby mu do notesa zapisoval najvážnejšie minúty a diania na ihrisku. V jednom prípade pán Kuchár prekročil hranicu, keď napísal aj takéto dve vety: V 81. minúte nastrelil Šálka žrď a v 87. Prno trafil brvno. Nič nebola pravda, ale Jožko Nagy to napísal a v pondelok bol vo Východoslovenských novinách veľký cirkus. Nuž, dovoľ, aby som ti v mene tu prítomnej partie tých chlapcov, ktorí sme v Prešove hrali, a ty si o nás písal, zaželal hlavne veľa zdravia, mnoho tvorivých úspechov a aby si napísal ďalšiu knihu o tých, a je ich nesmierne veľa, čo si to za športové výkony zaslúžia.“ Na časy minulé si zaspomínal aj vynikajúci plavec, hráč aj tréner vodného póla, vysokoškolský pedagóg PhDr. Milan Kručay, CSc. „Dovoľte, aby som svoj príhovor začal parafrázovaním českého príslovia: Čo Čech, to muzikant. Ja budem parafrázovať, že čo muzikant, to športovec, alebo čo športovec, to muzikant. No a medzi tých, ktorí boli muzikanti, funkcionári a profesionálni pracovníci telesnej výchovy a športu, patrí práve autor našej knihy Jožko Kuchár.

Mnoho športovcov sa venovalo aj hudbe. A

64

Tiež tvorivá športová činnosť, kapitáni si menia knihy. Návraty za Hlavnú.

nielen v Prešove, ale aj v iných mestách.

S Jozefom som prežil veľa rôznych situácií. Spomeniem aspoň jednu. Viedol som mužstvo vodného póla, ktoré malo stále mnoho problémov s nedostatkom finančných prostriedkov. A preto som prišiel na OV ČSZTV za tajomníkom a hovorím, že máme problém, nemôžeme vycestovať na ligový zápas, lebo nemáme peniaze. Vodní pólisti budú musieť ostať doma. A on sa pozrel a zdôraznil: ‚Opäť a zasa je reč len o peniazoch. Tak necestujte.’ — Vstal a odišiel preč. Ja som sedel dlhé minúty, priam som zapustil korene, ale po dlhšom čase sa objavil a povedal dve slová: ‚Vybavené, cestujete.’

V komornej, ale o to priateľskejšej atmosfére prebiehala druhá prezentácia knihy.

V utorok 22. novembra 2016 sa pri tejto knihe stretli predovšetkým priatelia, ktorým iné povinnosti znemožnili stretnutie v čase konania prvej prešovskej uvádzacej slávnosti. Priatelia, ktorých zoznámil a zblížil šport, keďže ako funkcionári sa stretávali počas rôznych rokovaní. Priatelia, ktorých vzťah sa desaťročiami práce pre šport utužil, spevnil, skrášlil, rozšíril do obdivuhodných ľudských dimenzií. Ide o skutočne známe osobnosti, ku ktorým rozhodne patria: J. E. Dr. h. c. Ing. Rudolf Schuster, CSc., prezident SR v rokoch 1999 - 2004, bývalý riaditeľ kancelárie prezidenta SR (a terajší prvý muž prezidentskej knižnice v Košiciach) Ing. Jozef Sirotňák a ďalší. Stretnutie v salóniku prešovskej hotelovej akadémie, na pôde ktorej ich privítal jej riaditeľ MVDr. Jozef Šenko, bolo predovšetkým akousi knižnou burzou v športovom duchu podľa vzoru začiatkov futbalových zápasov, pri ktorých si kapitá-

ni mužstiev vymieňajú klubové zástavky.

Autor venoval svoju čerstvú publikáciu Návraty bývalému športovému spolufunkcionárovi Rudolfovi Schusterovi a ako protihodnotu si prevzal 3,5 kilogramovú publikáciu „Hlavná“ (zachytávajúca „reinkarnáciu“ košickej Hlavnej ulice z ošarpanej stareny do dnešnej síce historickej, ale moderne upravenej mladice, vytvárajúcej príjemné a elegantné centrum tohto krajského mesta). A k tomu na dôvažok aj „Pieseň života“.

Obaja autori sú tvorcovia písaného slova už desiatky rokov. Ako bolo spomenuté, Jozef Kuchár ako mimoriadne činný žurnalista, Rudolf Schuster datuje svoj literárny štart do roku 1987 „rodinným cestopisom“ Necestami Brazílie (v tvorivom tandeme s Jozefom Štiavnickým). Aj družná debata sa odvíjala od známej otázky, či bolo skôr vajce alebo sliepka (teda, kto skôr písal - Schuster alebo Kuchár?), ktorá sem-tam prechádzala do roviny boja o vedierko na pieskovisku, a vtedy sa musel Jozef Sirotňák narýchlo pasovať do mimoriadne rizikovej role rozhodcu. Hovorilo sa však predovšetkým o športe a nehynúcich zážitkoch z funkcionárčenia v ňom. Veselo, aj vážne...

Zdá sa, že posledné literárne slovo od oboch autorov ešte nepadlo ani zďaleka.

Tu už prestáva byť zaujímavou otázkou vek, dávno nastúpili slová chcem, teda musím. Pretože tvorivá mladosť je večná.

Pokračovanie tohto príbehu by sa malo odvíjať už v priebehu budúceho roka. Možno až neuveriteľne zaujímavo! Nechajme to však v rukách tvorivej dvojice.

L

DOBRE ZMAPOVANÉ POLSTOROČNÉ DEJINY PREŠOVSKÉHO ŠPORTU AUTOR: VLADIMÍR MEZENCEV

Podpredsedu redakčnej rady nášho časopisu a tradičného prispievateľa do Sveta ŠPORTU PhDr. Jozefa Kuchára tým skôr narodeným čitateľom denníkov netreba bližšie predstavovať. Dlhé roky sa s jeho príspevkami stretávali na stránkach republikových denníkov i regionálnej tlače. Informoval o dianí v prešovskom športe, komentoval a glosoval takmer všetko, čo sa v ňom dialo. Možno by výstižnejšie bolo napísať o tom nie v minulom, ale prítomnom čase. Veď to robí dodnes, najmä v internetových novinách SLOVENSKÝ ROZHĽAD, ktorých je šéfredaktorom, a na stránkach Sveta ŠPORTU. Nie tak dávno sa rozhodol knižne vydať výber článkov, rozhovorov a komentárov, publikovaných v periodikách Šport, Pravda, Východoslovenské noviny, Prešovské noviny, Národná obroda, Slovenská republika, Nový deň, SME, Slovenský rozhľad a Svet ŠPORTU v rokoch 1969 — 2016 pod názvom NÁVRATY. Prejsť od myšlienky k jej realizácii netrvalo dlho, a tak pred niekoľkými dňami bola v Prešove oficiálna prezentácia tejto, rozhodne nie útlej, knihy.

Na slávnostnom akte uvedenia knihy do života sa zúčastnili mnohé významné osobnosti (nielen) prešovského športu. Za všetkých spomeňme iba olympionikov – hokejistu Igora Libu (strieborná medaila zo ZOH 1984 v Sarajeve a bronzová zo ZOH 1992 v Albertville), zároveň majstra sveta z roku 1985, hádzanárku Boženu Mažgutovú (5. miesto na OH 1988 v Soule) a hádzanára Milana Foľtu (6.miesto na OH 1988 v Soule). Za zmienku však stojí aj prítomnosť jednej z najlepších svetových hádzanárok 70-tych rokov minulého storočia Márie Labayovej, bývalého úspešného futbalistu — reprezentanta ČSSR a neskôr trénera Mikuláša Komanického, futbalového trénera Vojtecha Malagu... To je skutočne iba skromný výpočet z množstva hostí, medzi ktorými boli predstavitelia akademickej obce, poslanci NR SR, štátnej správy a najmä tí tréneri a funkcionári, ktorí svojím podielom prispeli k sláve prešovského športu v druhej polovici 20. Storočia. Účasť odchovancov tretieho najväčšieho mesta na Slovensku v čs. reprezentačných výberoch v mnohých odvetviach športu bola úplnou samozrejmosťou. Veď boli časy, keď metropola nad Torysou mala zastúpenie v najvyšších čs. súťažiach vo futbale, basketbale mužov a žien, v hádzanej mužov a žien, vo vodnom póle, boli tu vynikajúci atléti, jazdci, kolkári, cyklisti...

Kniha je jednoducho zrkadlom doby, ktorá — či sa to niekomu dnes páči, alebo nie — priala rozvoju športu, o úspešnosti a perspektívnom raste jednotlivcov rozhodovali predovšetkým talent, disciplína, húževnatosť, ambície dostať sa medzi najlepších, uspieť v silnej a početnej konkurencii rovesníkov. L

zájazd Tour de France 2017 - Jura

=> 5. etapa: Troyes - Nuits-Saint-Georges => 6. etapa: Dole - Station des Rousses => 7. etapa: Nantua - Chambéry -> hotel, polpenzia, preprava mikrobusom -> 6.7.–10.7.2017, 395,-€ /osoba

zájazd Tour de France 2017 - Alpy

=> 16. etapa: Le Puy-en-Velay - Romans-sur-Isére => 17. etapa: La Mure - Serre-Chevalier => 18. etapa: Briancon - Izoard -> hotel, polpenzia, preprava mikrobusom -> 17.7.–21.7.2017, 589,-€ /osoba

Francerelax s.r.o. Krivá 23, 040 01 Košice, tel.: 055/6780772, info@francerelax.eu

www.francerelax.eu 65

ZÁVEREČNÁ BODKA

Zdravý pracovný čas

Časť účastníkov 2. futbalového festivalu legiend 2016: zľava jeho zakladateľ Štefan Stolár, maskot podujatia – košická vrana, Július Kánássy, jeden z fanúšikov tímu Inter Košice, Jozef Plachý a Ján Strausz.

Zatiaľ je jeho manželka trpezlivá Štefan Stolár organizuje veľký futbalový turnaj

V priebehu uplynulých dvoch desaťročí zaniklo výrazne viac tradičných športových turnajov a podujatí, než sa zrodilo nových. Zainteresovaní dobre vedia, že hlavnou príčinou toho je nedostatok financií a zároveň ochotných nadšencov, ktorí sa zapoja do ich príprav a organizácie bez nároku na odmenu. Výnimky však vždy potvrdzujú pravidlá. Jednou z nich je aj Košičan Štefan Stolár, bývalý futbalista VSS a donedávna aktívny tréner.

AUTOR: VLADIMÍR MEZENCEV I FOTO: RÓBERT BERENHAUT Pred rokom založil Futbalový festival legiend a dokázal naň prilákať poslankyňu Európskeho parlamentu Moniku Smolkovú, niekoľkých poslancov NR SR, Jaroslava Hlinku, starostu MČ Košice-Juh a ďalších poslancov. Na premiérovom ročníku sa zúčastnili mužstvá veteránov z Poľska, Maďarska, z východného a stredného Slovenska. Podujatie bolo naozaj skvele pripravené, a tak všetko nasvedčovalo tomu, že ho nestihne taký osud, ako sa to v takýchto prípadoch stáva – že prvý ročník je zároveň aj posledným.

V tomto roku zahraničie predstavovali starí páni slávneho maďarského klubu DVTK Diósgyőr, ktorý nakoniec turnaj aj vyhral.

Okrem neho o prvenstvo zápolili aj mužstvá Michaloviec, Prešova, Hriňovej-Detvy, Rožňavy, Trebišova a samozrejme Košíc.

Tak ako na premiérovom ročníku, tak aj na druhom primát najstaršieho účastníka patril 83-ročnému Júliusovi Kánássymu, bývalému čs. reprezentantovi, hráčovi Jednoty a VSS Košice, Slovana Bratislava.

66

Záujem fanúšikov pútali aj strieborný medailista z OH 1964 v Tokiu brankár Anton Švajlen, člen Klubu ligových kanonierov ČSSR, autor 115 gólov v najvyššej čs. súťaži Ján Strausz a ďalší bývalí poprední futbalisti. Štefan Stolár je dnes radovým pracovníkom jednej zo súkromných bezpečnostných služieb. Napriek tomu do prípravy tohto futbalového podujatia vkladá svoje skromné finančné úspory, všetok voľný čas venuje hľadaniu sponzorov a mecenášov. Takže aj bez veľkých peňazí, početných organizačných štábov a silných podporovateľov dokáže s dvomi-tromi priateľmi pripraviť futbalový turnaj, o ktorom sa už hovorí takmer na celom Slovensku. Veď už teraz pripravuje 3. ročník Futbalového festivalu legiend 2017, ktorý sa uskutoční na prelome augusta a septembra budúceho roku. Veríme, že pani manželka Štefana Stolára zostane k tejto jeho mimoriadnej aktivite aspoň tak tolerantná a trpezlivá ako doteraz...

Predstavte si, že by za vami do práce prišiel osobný tréner a postaral sa o to, aby ste si zacvičili, natiahli stuhnuté svalstvo a na chvíľu vypli a uvoľnili napätie.

Nemusíte snívať. Zdravý životný štýl priamo na pracovisku je už realitou aj na Slovensku.

Program WORKUP je dokonalý "wake up" impulz pre firmy, ktorým záleží na zdraví ich zamestnancov. Je to ideálnym spôsob, ako aktivizovať zamestnancov skrz šport k lepším výkonom v práci. Navyše, program WORKUP má priaznivý vplyv na psychiku a posilňuje vzájomne vzťahy na pracovisku.

V Spojených štátoch už dávno vedia, že psychické a fyzické zdravie je kľúčové pre to, aby boli zamestnanci vo firme spokojní, lojálni a dosahovali vyššie výkony bez menšej námahy. Toto svetové know-how sa stáva súčasťou čoraz väčšieho počtu firiem aj u nás.

Priekopníčkou a autorkou programu WORKUP je známa slovenská inštruktorka a trénerka Katie De Chimp z Košíc. Program WORKUP sa stáva súčasťou čoraz väčšieho počtu firiem na celom Slovensku.

Jej tím aktívne pracuje na zlepšením nielen zdravia zamestnancov, ale aj ich pracovného prostredia.

Dokonca, pokiaľ by ste sa chceli stať súčasťou tímu WORKUP trénerov, dvere máte otvorené.

Stačí, ak zašlete vaše CV na mail: info@workup.sk.

www.workup.sk

PREDPLATNÉ NA ROK 2017: predplatne@svetsportu.sk Mapa predajných miest: www.svetsportu.sk/casopis

reklamní partneri



 Výrobca dopravníkov

ĎAKUJEME

všetkým sponzorom a verným fanúšikom za podporu i priazeň počas celého roka 2016.

Nasledujúci rok nech je rovnako úspešný ako ten predošlý a všetkým nám znova prinesie krásne športové zážitky.

VK Mirad PU Prešov

ING. ARCH. MILAN REŠOVSKÝ, s.r.o.

mediálni partneri foto:VZ

3monkeys.sk

67

HVIEZDY A HVIEZDIČKY

Gabriela Gajanová Objav roka 2016 v ankete Atlét roka 2016

FOTO: PAVOL UHRIN

68