www.svetsportu.sk
CENA: 1,98€ 4/2015 , 9. ROČNÍK
Portrét Jozefa Kšiňana I Nemecký pohár I Zaostrené na MS vo florbale I Ironman Hawaii - peklo v raji
Poskytovanie služieb v oblasti BOZP, PO a PZS • spracovanie dokumentácie v zmysle právnych predpisov • vykonávanie výchovy a vzdelávania v uvedenej oblasti kontakt: majerska.luboslava@gmail.com
Ľuboslava Majerská Humenská 16 04011 Košice
OBSAH
ŠPORTOVÁ KORIDA
Šport vnímajú ako životný štýl
6-7
Vydáva 3MONKEYS s.r.o. IČO: 45 519 277 číslo 3/2015 Svet ŠPORTU vychádza od roku 2007
NEMECKÝ POHÁR
Cíger maľoval obraz bez pastelu
REFLEKTOR SPOZA OPONY Skvelé víťazstvo Petry Vlhovej
8-9
10
Sídlo vydavateľa: 3MONKEYS s.r.o. Strojárenská 3 040 01 Košice Sídlo redakcie: Volgogradská 13 080 01 Prešov
GLOSUJEME, ANALYZUJEME, MOTIVUJEME 12 - 13
Kontakt: sefredaktor@svetsportu.sk redakcia@svetsportu.sk
FOOTGOLF
16 - 17
Šéfredaktor: PhDr. Jozef Mazár Zástupca šéfredaktora: Ing. Vladimír Mezencev
PORTRÉT
18 - 22
Registrácia: EV 4578/12
Gól vo finále ako úsmev osudu
Nový fenomén medzi športovcami, ktorý si získava aj Slovensko sa volá footgolf
Z malých a veľkých športovísk k novinárskemu peru
ZAOSTRENÉ NA MS VO FLORBALE
Dráma s Lotyškami, na ktorú nezabudneme!
O ŠESŤDŇOVEJ V KOŠICIACH Všetky trofeje nakoniec putovali k protinožcom
23
30 - 31
SVIATOK TRIATLONU
38 - 40
NOHEJBAL
41 - 43
VODNÉ PÓLO
44 - 45
Ironman Hawaii, peklo v raji
Zlatý trón uvoľnený pre Čechov
Pohľad na súčasnosť pred ME v Belehrade
MÚZY A ŠPORT
Čo v sebe skrývajú obrazy a porekresby Gabriely Holcer?...
48 -51
FOTOGRAFIA NA TITULNEJ STRANE: Takto sa tešila zo zlatej medaily na juniorskom svetovom šampionáte v slalome slovenská kráska Petra Vlhová. Fantastický úspech prvým víťazstvom v kariére dosiahla vo Svetovom pohári žien vo Švédsku. O podujatí píšeme vo vnútri čísla.
Sadzba a grafika: 3MONKEYS Mgr. art Marek Čecho Mgr. art Gabriela Holcer Tlač: Tlačiareň Kežmarok GG, s.r.o. Redakčná rada: Mgr. art Marek Čecho – predseda PhDr. Jozef Kuchár – podpredseda Prof. PhDr. Michal Belej, CSc. Mgr. Juraj Benčík Mgr. Peter Benedik Ing. Ján Bubnár PaedDr. Plk. Ivan Čierny Mgr. Ivor Lehoťan Mgr. Peter Šurin PhDr. Jozef Mazár Mgr. Marcel Merčiak Ing. Peter Jesenský Ing. Ján Piško JUDr. Ladislav Valášek JUDr. Ján Vinarčík Distribúcia: Vydavateľ a kolpoltéri Objednávky časopisu: predplatne@svetsportu.sk Objednávky inzercie: inzercia@svetsportu.sk
FOTO: ARCHÍV IGORA VLHU
3
ŽIVÉ SLOVÁ
Všetci radi starneme, keď máme osemnásť rokov AUTOR: JOZEF MAZÁR I FOTO: MAREK ČECHO
Keď si rok s rokom ruku podáva, vtedy si azda najviac uvedomujeme, že všetci radi starneme, keď máme osemnásť rokov. Nie náhodou si dovoľujem uviesť v dnešných živých slovách túto časom overenú pravdu. A prečo ju pripomínam práve teraz? Inšpirujú ma začiatky starostlivosti v oblasti športu práve o naše deti, mladú generáciu, za ostatný jeden, dva roky. Starostlivosti nefalšovanej. Nie na papieri, ale priamo v športovej praxi. Aby som bol konkrétnejší, budem uvádzať fakty. Za príkladmi hodno ísť konkrétne do podaktorých športových zväzov a pýtať si tam nielen vysvetlenie takých počinov, ale pýtať sa aj na mená ľudí, ktorí sa rozhodli vstať z prachom nepotrebnosti zašlých funkcionárskych stoličiek a ísť touto potrebnou cestou. Choďte napríklad k prezidentovi Slovenského zväzu atletiky Petrovi Korčokovi a skúste sa ho opýtať, prečo také zmeny? Alebo k predsedovi Slovenského zväzu džuda Jánovi Krišandovi. Rovnako to platí o Slovenskom zväze plávania či Slovenskom zväze vodného póla a o podaktorých ďalších. Pravda, v tejto súvislosti nás sponzoring mladých núti uvádzať ďalšie spoločnosti či mená a priezviská dobrovoľných funkcionárov, ktorí na tom majú nefalšovaný podiel. Napríklad FPD CORPORATION SK, a. s., zásluhou svojho zakladateľa, čestného predsedu Slovenského zväzu džuda Antona Siekela, alebo Ladislava Assványiho zo športovej haly Mladosť, s. r. o., v Bratislave. Základné a stredné školy, ktoré sa kvalitnou prácou s deťmi prezentujú roky, dostávajú tiež na stránkach časopisu Svet ŠPORTU svoj priestor. Spomenúť sa patrí aj Igora Libu s jeho hokejovou akadémiou pre
4
deti v Čani. Prečo taký začiatok na záver roka? Blíži sa bilancovanie. Športové. Dospelých, detí i mládeže. A čuduj sa svete, tí, ktorí boli začiatkom roka veľkí pesimisti a prognózovali veľké neúspechy slovenského športu, vďaka Petrovi Saganovi, Matejovi Tóthovi, ale i ďalším nositeľom významných medzinárodných úspechov s reprezentačnou trikolórou na svojom športovom oblečení, musia svoje postoje zo začiatku roka prehodnocovať. Je tu aj veľký úspech futbalovej reprezentácie, na hokejovú do 20 rokov tiež nesmieme zabúdať, hoci sa jej úspech narodil na prelome rokov minulých. Sú tu už tradične veľké medzinárodné úspechy hádzanárov Tatrana Prešov, ale svedectvom kvalitnej funkcionárskej práce sú aj veľmi kvalitne zorganizované tie medzinárodné podujatia, ktoré šíria našej Slovenskej republike vo svete veľmi dobré meno. Za všetky hodno spomenúť napríklad nedávne ME v džude, kategória U23, ktoré sa konali
v Bratislave. Je tu tradične perfektne desaťročia organizovaná Dudinská päťdesiatka a v tej plejáde veľkých podujatí nezaniká najprestížnejší medzinárodný halový futbal detí do 13 rokov, ktorý už 22-krát úspešne zorganizovali Benedikovci na banskobystrických Štiavničkách. Turnaj, v ktorom sa medzinárodne rodili Hamšík, Stoch, Pekarík, Ďuriš, Gyombér, Považanec, ale i ďalší súčasní kvalitní futbalisti. Škoda, že pri tom množstve aj ďalších krásnych podujatí na území našej republiky, či už so špičkovým medzinárodným obsadením, alebo len domácim zastúpením často ostro kontrastujú unfair športové zákroky. Tak zo strany športovcov ako i podaktorých rozhodcov či športových funkcionárov. Štátnu športovú politiku komentujú v časopise Svet ŠPORTU v rubrike Športová korida samotní politici. Nie všetkým odvaha dovoľuje rozprávať otvorene na túto tému. Chvály, tej verejnej, predvolebnej, by sa však aj prostredníctvom športu všet-
Na prelome rokov si budeme navzájom vinšovať. Menej z nás si však bude uvedomovať, že ľudia sa aj na našom území rodia dobrí. Škoda, že mnohí sa kazia v našich zemepisných šírkach aj vinou športu či spoločnosti.
PF 2016 kým zachcelo. Ale ísť verejne s vlastnou kožou na trh, tam je politická Slovač oveľa opatrnejšia. Problémov v školstve je však od roku 1989 neúrekom, pritom sa aj v oblasti školstva ministri od obrodného novembra striedali ako huby po daždi. Školstvo spomínam len preto, lebo som presvedčený, že práve ono by malo byť v našich slovenských podmienkach matkou kvalitného športu a kvalitnej telesnej výchovy. Práve školstvo by malo byť záštitou zdravia mladého pokolenia. Na prelome rokov si budeme navzájom vinšovať. Menej z nás si však bude uvedomovať, že ľudia sa aj na našom území rodia dobrí. Škoda, že mnohí sa kazia v našich zemepisných šírkach aj vinou športu či spoločnosti. Preto si dovoľujem namiesto tradičného vinša v závere roka volať po návrate k prírode a ľudskej prirodzenosti. Túto absenciu vidím najviac v končiacich sa tohtoročných športových dejinách, našich i medzinárodných. Akosi sa obávam v ďalších rokoch nezmyselných športových predpisov a ďalších s futbalovou falšou prijímaných športových opatrení. Preto také súvislosti v živých slovách na záver roku 2015 v časopise Svet ŠPORTU. Ak budú moje obavy neopodstatnené, isto bude úspechov v slovenskom športe omnoho viac, než ich bolo v roku končiacom. To by som popri zdraví prial všetkým najviac. L
Športové úspechy našim športovcom v plnom zdraví, by slávili na športoviskách víťazstvá, bojovali fair-play, ale boli draví. V celom novom roku 2016 ku veľkým víťazstvám šťastie, potom okrem iného aj veľkú oslavnú tortu, úprimne vinšujú vydavateľ a celá redakcia časopisu Svet ŠPORTU.
5
ŠPORTOVÁ KORIDA
Šport vnímajú ako životný štýl
Poslanca Národnej rady Slovenskej republiky a predsedu zatiaľ neparlamentnej strany Slovenská občianska koalícia (SKOK!), pána PhDr. Juraja Miškova sme nepožiadali o náš rozhovor z oblasti športu náhodou. Dôvodov na to sme mali viac. Za najhlavnejší pokladáme, že veci zo všetkých oblastí života sa snaží, podľa nášho názoru, riešiť v slovenskej politike bez populistického pátosu, s vysokou erudovanosťou a profesionálne. Svojimi odpoveďami to v tejto rubrike len potvrdzuje. AUTOR: JOZEF MAZÁR I FOTO: SKOK!
Pán poslanec, aký je vlastne váš pohľad na slovenský šport? Ak mám byť úprimný, dosť ťažko definovateľný. Ja si myslím, že slovenský šport, jednotlivé športové kluby zo strašného mála dokážu niekedy upliesť až zázračné výsledky. Dôvod je známy, šport je v podmienkach štátu finančne poddimenzovaný, čo je vec všeobecne známa. Keď si porovnáme, koľko peňazí sa dávalo zo štátnej pokladnice
6
do športu v roku 1999 a dnes, tak je to vlastne to isté. Hovorím o nominálnej hodnote. V roku 1999 to bola miliarda korún, dnes je to okolo 38 miliónov eur. Preto si myslím, že ak naši reprezentanti dosiahnu na medzinárodnej športovej scéne nejaký vynikajúci výsledok, je asi dávkou šťastia, samozrejme, urputnosti toho jednotlivého športovca či kolektívu v príprave i postoji k tomu svojmu športu a na druhej strane, že zásluhou niekoľkých ľudí dokážu nájsť prostriedky na súťaženie s najlepšími v rámci sveta. Už v rámci prípravy. Súhlasím s vami. Mne sa však v súvislosti s takým konštatovaním natíska jedna otázka: kým predtým, teda pred rokom 1999, tie peniaze
zo štátu boli kontrolované, dnes sa financie poskytnú, nikto však nevie, čo sa s nimi v konečnej fáze urobí. Sú teda zo štátnej pokladne takmer nekontrolovateľné. Čo vy na to? Ako toto vidíte a vnímate? Ono to nie je celkom tak, ako ste povedali. Existujú niektoré športové zväzy, kde sa počtuje a gazduje presne, vynaložené prostriedky sa kontrolujú. Ono to záleží na každom zväze, aká je tam transparentnosť. Samozrejme, má to aj tú druhú stránku tej veci. Zväzy tie dotácie poskytujú ďalej. Teraz ja, ale, neviem povedať, či tie kluby, ktoré tie peniaze dostali formou dotácií, ich použili v súlade s danými dotačnými predpismi. A toto je ten problém. Potom máte pravdu, dole sa kontrola stráca. Nemôžem
"Vraví sa, že ryba smrdí od hlavy. Tak sa správa celá naša spoločnosť. Je prešpikovaná rodinkárstvom, klientelizmom, korupciou, takže potom to aj v športe tak funguje."
vedieť, či sa, povedzme, peniaze určené pre mládež, v klube použili na tieto účely. Budem konkrétny. Sedel som nedávno s jedným funkcionárom známeho, pomerne úspešného európskeho klubu a ten mi povedal: "Nech mi dajú peniaze na mládež a ja to s naším A kolektívom dospelých dotiahnem v Európe veľmi vysoko..." Ale hovorím. Je to všetko o ľuďoch. Vraví sa, že ryba smrdí od hlavy. Tak sa správa celá naša spoločnosť. Je prešpikovaná rodinkárstvom, klientelizmom, korupciou, takže potom to aj v športe tak funguje. Bohužiaľ!... Len keď celá spoločnosť nemá vo vedení štátu zásadu, že by sme sa mali morálne správať, ťažko je potom vyžadovať od klubov morálnu zásadovosť. Veľa ľudí si povie, nuž, keď sa nevedia morálne správať tí tam hore, prečo by sme sa mali správať inak mi tu dole.
Netrvá tento stav vo vedení štátu už príliš dlho? Veď od roku 1989 a sľubov na vtedajších námestiach ubehol úctyhodný počet rokov? A nakoniec, aj vy ste boli vo vládnom zoskupení a veci aj z oblasti športu sa nepohli k lepšiemu? Prečo? Pozrite sa, znova sa musíme na tieto veci pozerať v súvislostiach. Teraz budem hovoriť o pohľade a prístupoch k športu z našich postojov a skúseností, teda našej strany SKOK. My sa športu venujeme z dvoch pohľadov. Prvou oblasťou je profesionálny šport, teda štátna reprezentácia, a tou druhou, zdôrazňujem veľmi dôležitou, je šport ako predmet verejného záujmu. Ako prostriedok ekonomicko-hospodársko-zdravotných priorít pre túto spoločnosť. Mám na mysli všeobecne prospešný záujem napríklad z hľadiska upevňovania zdravia, sociálnych hodnôt. Tam máme pripravené množstvo opatrení, lebo my chápeme šport ako životný štýl. Šport má nepochybne priaznivé účinky na spoločnosť, vzťahy medzi ľuďmi, na zdravie obyvateľstva a tak ďalej, preto to množstvo opatrení. Môžeme o nich zoširoka hovoriť. Ja suplujem čitateľa. Ten povie, ale vy ste, pán poslanec, boli vo vláde, prečo ste tie opatrenia nerealizovali? Treba otvorene povedať, že od roku 1989 šport pre žiadnu vládu nebol prioritou. Tak ako prioritou pre žiadnu vládu zatiaľ nebolo školstvo. Za štyri roky sa v školstve ani nízko rastúce ovocie zozbierať nedá! Na to je potrebných rokov viac. Vy keď idete do opatrení a zmeníte systém školstva, tak tie výsledky sa prejavia tak o dve dekády. To znamená po 15 – 20 rokoch. Preto žiadna vláda do toho nechce ísť, lebo je to nepopulárne. Každá zmena vyvoláva možno protichodné tendencie. Vy ich musíte manažovať, ale výsledky budú viditeľné možno pri tretej alebo až štvrtej vláde. Preto žiadna vláda nemá tendenciu ani prioritu ísť do takých zmien.
Šport je čosi podobné. Situáciu v športe nie je možné zmeniť počas jedného volebného obdobia. Tie výsledky sa, totiž, dostavia o generáciu alebo o generácie neskôr. Preto to nebolo zatiaľ prioritné pre žiadnu vládu a nebolo to prioritné ani pre vládu, v ktorej som bol ja. Napriek tomu som presvedčený, že dnes už nie je ani o 5 minút dvanásť, ale možno 30 minút po dvanástej, a tak tie zmeny musíme uskutočniť. Poďme ešte konkrétnejšie k zmenám v školstve, lebo sa dá súhlasiť, že školstvo a šport sú úzko spojené nádoby. Môžete byť v tomto smere konkrétnejší? Tie zmeny musíme uskutočniť v úzkej nadväznosti k zmenám v športe s tými, ktoré je potrebné pripraviť v oblasti zmien školstva. Len taký malý príklad, susedná krajina Poľsko urobila tieto zmeny pred pätnástimi rokmi a dnes poľské univerzity začínajú bodovať vo všetkých vážnych svetových rebríčkoch a poľské školy sú známe dnes tým, že z nich začínajú vychádzať študenti, ktorí sú lepšie pripravení na to, čo dnes vyžaduje situácia, to znamená prepojenie školy s praxou. Budeme musieť túto zmenu uskutočniť, lebo pokiaľ ju neuskutočníme, tak nám utečie aj posledný vlak. Poďme na šport. Povedzte, čo všetko navrhujete, aby sa situácia zmenila. Tie priority, ktoré my máme stanovené, sú v troch úrovniach. Jedna úroveň je starostlivosť o šport detí a mládeže. Potom je vlastne národná, štátna reprezentácia a tretia úroveň je šport pre všetkých. Keby som mal hovoriť o deťoch a mládeži, musíme si uvedomiť, že pred rokom 1989 nemali deti a mládež takú všeobecnú ponuku, akú majú dnes. Neboli internetové hry, rôzne druhy mobilov atď. Je pravda, že keď sme sa vtedy chceli ísť hrať, zobrali sme si loptu a išli sme sa hrať von na ihrisko... Lenže zo strany štátu bolo v tom čase ponúkaných mládeži a deťom viac pozitívnych vzo-
"No tak napríklad, čo sa týka financovania, bolo povedané na začiatku, že 50 percent výnosov z hazardných hier sa vráti naspäť do športu, čo by znamenalo asi 2,5-násobné zvýšenie rozpočtu na šport. Dnes je to namontované tak, že šport bude dostávať len výnosy z malého hazardu."
rov, nebolo toľko blata, bahna v publicistike ako je dnes... Problém dnes je, že šport sa stal dostupným nie úplne pre každého, pre každú sociálnu vrstvu. To je predsa realita... A čo s tým? Dnes rozpráva vláda, že ide urobiť nový zákon o športe. Ja som bol presvedčený o tom, keď ho odovzdávala tá pracovná skupina, že ten zákon je výborný. Bohužiaľ, prešiel nejakými úpravami a do parlamentu sa dostal v takej forme, že už nie je až taký výborný. Prečo konkrétne? No tak napríklad, čo sa týka financovania, bolo povedané na začiatku, že 50 percent výnosov z hazardných hier sa vráti naspäť do športu, čo by znamenalo asi 2,5-násobné zvýšenie rozpočtu na šport. Dnes je to namontované tak, že šport bude dostávať len výnosy z malého hazardu, to znamená len z tipovacích kancelárií, nie aj z číselných hier. A z tipovacích kancelárií je to tiež ohraničené rokmi. Samozrejme, že veriť môžeme len tým 25 percentám z tipovacích kancelárií, lebo môže prísť nová vláda a tá povie, že tých 50 percent na ďalší rok platiť nebude. Prečo to hovorím? Lebo ten nárast nepokrýva, aby sa tie slabšie sociálne skupiny mohli plne zapojiť do aktívneho športovania. Dobre. Poďme, teda k tomu, aké zmeny máte pripravené pre oblasť športu vy s vašou stranou SKOK!... Je to napríklad adresná finančná podpora mládeže, ktorá musí začať na školách. Prepáčte, že vás preruším. Pozrite sa, kto dnes učí v mnohých prípadoch telesnú výchovu na školách a aká je tam úroveň výučby? Podobne je to napríklad s anglickým či inými jazykmi. Česť výnimkám...
Preto som už v odpovediach predtým naznačil, že ono to všetko súvisí. Nebudem o tom hovoriť podrobne, lebo mi na to nedáte ani priestor. Ale jednou z vecí, ktoré treba v školstve zmeniť – treba vrátiť učiteľom rešpekt a dôstojnosť, ktorú mali. Učiteľ nemôže mať rešpektované a dôstojné postavenie v spoločnosti, ak naozaj zarobí 400 alebo 500 eur. Nemôžeme však brať pologramotné deti študovať na VŠ pedagogického zamerania a na fakulty TV tie, ktoré nevedia bežať, plávať, nemajú lásku k športu. Čo vy na to? Máte pravdu. Tých problémov je veľmi veľa, treba o nich otvorene hovoriť, ísť od prípadu k prípadu a riešiť ich. Jedno je isté – školstvo je najužšie spojené so športom a životom. Bez riešenia problémov v školstve nevyriešime ani problém slovenského športu. Už som naznačil, je to téma na širokú diskusiu a riešenia. Predsa mi len nedá. Vy ste sa zaslúžili pri tvorbe zákona o športe o to, aby sa dieťa nestalo prostredníctvom športu rukojemníkom, tovarom. Prečo ste to urobili, keď vaša strana SKOK nie je ani stranou parlamentnou? Najskôr vás doplním, tak sme urobili aj v prípade nezazmluvnených športovcov. Našou prioritou je riešiť problémy, a nie politikárčiť. Verím, že sa s vami na túto tému budeme môcť obšírnejšie rozprávať aj po budúcoročných parlamentných voľbách. Zatiaľ vám veľmi pekne ďakujem za vaše slušné, ale aj odborné stanoviská. L
7
NEMECKÝ POHÁR
Cíger maľoval obraz
bez pastelu
Ako maliar, ktorému zobrali pastelové farby a vystačiť si tak musí len so zvyškom palety, musel sa cítiť reprezentačný tréner Zdeno Cíger pred svojou premiérou v pozícii vodcu národného tímu. Jeho výber na Nemecký pohár výrazným spôsobom obmedzil hráčsky bojkot kombinovaný so zraneniami a konečné štvrté miesto z Augsburgu tak nikoho nešokovalo. AUTOR: PETER JESENSKÝ I FOTO: AUTOR
NOMINÁCIA POZNAČENÁ VNÚTORNOU VOJNOU Výsledok vystúpenia slovenskej hokejovej reprezentácie na Nemeckom pohári v podstate predznačili už júnové voľby hlavy hokejového hnutia. Prezident Igor Nemeček v hlasovaní obhájil svoju pozíciu lídra SZĽH, silná skupina jeho odporcov ale okamžite prezentovala nesúhlas so spôsobom voľby a avizovala kroky odporu. Do čela vzbúrencov sa prekvapivo nepostavil neúspešný protikandidát Richard Lintner, ktorý neskôr prijal ponuku na post šéfa domácej extraligy, lež víťaz Stanleyho pohára a kapitán Banskej Bystrice Michal Handzuš. Za muža s kopijou v ruke sa okamžite zaradil celý šík bývalých i súčasných reprezentantov. Celkovo sa pod výzvu na vypísanie nových volieb podpísala vyše päťdesiatka hráčov. Národný tím bol v tom čase stále bez trénera, už vtedy bolo ale všetkým jasné, že nech sa už tejto pozície ujme hocikto, nebude to mať v prípade dodržania avizovaného bojkotu vôbec jednoduché. A tak sa i stalo. V momente, kedy prijal 18. augusta Zdeno Cíger ponuku viesť výber s dvojkrížom na hrudi, dostal sa zároveň do pozície, akú nemusel riešiť žiadny z jeho predchodcov v tejto funkcii. Igor Nemeček síce okamžite po vymenovaní Cígera otvorene prezentoval ochotu nájsť kompromis a prisľúbil zmenu zväzových stanov i nové voľby, u nedôverčivej druhej strany ale nateraz pochopenie nenašiel. Nový reprezentačný tréner tak dostal do rúk spomínanú chudobnú paletu. OMLADENÝ TÍM PREŠPIKOVANÝ DEBUTANTMI Hráčsky bojkot sa z pohľadu nominácie azda najviac prejavil pri voľbe brankárov. Zatiaľ čo v posledných rokoch si reprezentační tréneri pochvaľovali pestrý výber, Cígerova voľba predstavovala z núdze
8
cnosť. Nečakanú šancu tak získali dvaja debutanti - len 21-ročný Samuel Baroš zo Zvolena a o jedenásť rokov starší Martinčan Michal Dzubina. Hráčov s bohatými medzinárodnými skúsenosťami bolo v nominácii ako šafránu. O to, aby to mal Cíger ešte ťažšie, postarali sa dodatočné zdravotné výpadky, ktoré vyradili z pôvodnej nominácie obrancu Petra Čerešňáka a útočníkov Marcela Haščáka s Radovanom Pulišom. Kapitánom sa stal paradoxne Milan Jurčina, zadák Medveščaku Záhreb, ktorý figuroval pôvodne len ako náhradník. SĽUBNÝ ÚVOD ZNEGOVANÝ STRELECKOU IMPOTENCIOU Do Nemecka vyrazila Cígerova družina so siedmimi reprezentačnými nováčikmi a nielen oni sľubovali, že chýbajúce skúsenosti nahradia srdcom a bojovnosťou. Hneď prvý zápas proti USA ich slová potvrdil. Zároveň ale ukázal i to, že chýbajúca kvalita sa na medzinárodnom fóre zamaskovať nedá. Herne sa síce súperovi poskladanému z hráčov roztrúsených po Európe vyrovnali, gólu sa však nedočkali. „Kolektív bol od začiatku veľmi namotivovaný, dokonca si myslím, že až niekedy premotivovaný, čo bolo vidno pri našich šanciach. V nich treba viac pokoja. Nastreľovali sme hráčov, snažili sme sa o dôrazné zakončenie, ale proste to tam nepadlo. Samozrejme, súperov brankár bol dobrý, stále sme ho triafali. Zápas bol odohratý vo veľkom nasadení, rozhodla individuálna chyba a
„Potrebovali sme si hráčov najmä vyskúšať a z toho budovať silný tím na budúce turnaje. Niektorí sú ešte mladí, stále sa učia,“
„Kolektív bol od začiatku veľmi namotivovaný, dokonca si myslím, že až niekedy premotivovaný, čo bolo vidno pri našich šanciach. V nich treba viac pokoja."
neschopnosť streliť gól,“ okomentoval Zdeno Cíger svoju zápasovú premiéru na reprezentačnej striedačke. NEMECKÁ TRAGÉDIA Povzbudený nádejným štartom nemohol Cíger tušiť, aká pohroma sa na neho valí. V druhom súboji proti domácim Nemcom začali Slováci doslova tragicky a v polovici zápasu prehrávali 0:4. Tragický dojem stihli ako tak vylepšiť dvomi gólmi v tretej tretine, ale to bola len slabá útecha. Tréner Cíger hovoril po zápase o rybníkovom hokeji a žalostnom výkone, popol na hlavy si sypali i samotní hráči. „Mal som pocit, že sme všade a nikde. Bez systému, bez všetkého, akoby sme vôbec nekorčuľovali. Bolo to nemastné-neslané. Kým proti Američanom sme hrali to, čo sme natrénovali, proti Nemcom sme si robili viac-menej, čo sme chceli,“ priznal obranca Ján Brejčák. KONIEC DOBRÝ, VŠETKO... NÁDEJNÉ Pred záverečným zápasom turnaja bolo jasné, že naši reprezentanti skončia v Augsburgu poslední. V súboji proti Švajčiarsku predviedli napriek tomu svoj najlepší výkon a aspoň sčasti tak napravili celkový dojem. Presvedčivé víťazstvo 4:0
NEMECKÝ POHÁR 2015: USA - Slovensko 1:0 (0:0, 1:0, 0:0) Gól: 24. Hanowski (Little). Rozhodovali: Iwert, Rohatsch - Lajoie, Merten (všetci Nem.), vylúčení: 3:2 na 2 min., navyše Ďaloga (SR) 10 min. za nešportové správanie, presilovky a oslabenia: 0:0, 3000 divákov. Slovensko: Baroš - Brejčák, Čajkovský, Jurčina, Ďaloga, Štajnoch, Jánošík, Kotvan, Šedivý - Miklík, Kukumberg, Réway - Dravecký, Marcinko, Bartánus - Hlinka, Preisinger, Bakoš - Lušňák Šťastný, Skalický
bolo zaslúžené a dodalo nádej do ďalšieho obdobia. „Proti Švajčiarom sme odovzdali všetko a myslím si, že sa nám podarilo zahnať sklamanie. Ako-tak sme zachránili celkový obraz a v podstate sa dá povedať, že až na ten druhý zápas sme odohrali solídny turnaj,“ zamyslel sa po poslednom vystúpení na turnaji obranca Eduard Šedivý. Tréner Zdeno Cíger hovoril pri záverečnom hodnotení o spokojnosti, veľké výhrady mal len k nezvládnutému duelu proti Nemecku. „Potrebovali sme si hráčov najmä vyskúšať a z toho budovať silný tím na budúce turnaje. Niektorí sú ešte mladí, stále sa učia,“ hodnotil Cíger. Sám si je veľmi dobre vedomý, že ani počas decembrového turnaja vo švajčiarskej Arose to nebude mať jednoduché. „Všetko, čo sme zažili s bojkotom, s tvorbou nominácie, nebolo jednoduché. Pred Švajčiarskym pohárom to pre nás nebude jednoduchšie. Tlak bude stále rovnaký. Stále bude do toho niekto rýpať, čakať neviem čo. My sme si pred Nemeckým pohárom jasne určili cieľ, nejakú filozofiu. Našli sme chalanov, ktorí chcú reprezentovať a podávajú solídne výkony. Dajú si povedať, nie sú tvrdohlaví. Máme ešte v talóne pár hráčov, ktorých sme nestihli zavolať, či už z našej, českej extraligy, či vo Švédsku. Nie všetky kluby nám umožnili, aby sme dostali hráčov na prvý zraz. Na turnaji vo Švajčiarsku určite vyskúšame ďalších adeptov, ktorých sme mali v širšej nominácii." POTEŠILI I SKLAMALI Z pohľadu individuálnych výkonov vyzdvihol reprezentačný tréner predovšetkým Martina Réwaya. Talentovaný mladík má síce povesť nevyspytateľnej osobnosti, na nemeckom ľade ale opäť raz predviedol svoju šikovnosť a prehľad. Spomedzi de-
butantov vynikol predovšetkým brankár Michal Dzubina. Do Nemecka cestoval veľmi pokorne, veď počas predošlých rokov mal problém vybojovať si pozíciu jednotky v rámci extraligového Martina. Počas zápasu a pol (v súboji proti Nemecku striedal Baroša v 29. minúte) v Augsburgu však neinkasoval ani jediný gól! Výborne bude na svoj reprezentačný debut spomínať i 23-ročný obranca Eduard Šedivý. Ešte pred dvomi rokmi druholigový hráč pôsobil spoľahlivo a príjemným bonusom bol i gól v súboji proti Švajčiarom. Potrebnú rýchlosť obrane i podporu útoku dodal Marek Ďaloga, oprávnenosť nominácie však potvrdila väčšina hráčov. Najväčším sklamaním bol kapitán. Milan Jurčina nezahral tak, ako by sa od nositeľa líderského céčka očakávalo. V súboji proti USA zamiesil na jediný gól súpera, istota z neho nesršala ani v ďalšom priebehu turnaja a ako jediný si vyslúžil otvorenú kritiku zo strany Zdena Cígera. AKO ĎALEJ? Nemecký pohár tak pomohol z pohľadu hokejovej reprezentácie objaviť nové možnosti, zároveň ale potvrdil, že pokiaľ sa nevyrieši súčasná patová situácia, pôjde len o nekoncepčné plátanie, hľadanie alternatívnych scenárov a následné utešovanie sa. Uvedomiť si musíme, že v Augsburgu sme nenarazili na súperov prvej hmotnostnej kategórie a nádejať sa, že môžeme cestovať po poháre a medaily aj s vlastným céčkom, je jednoducho utópia. Posledné miesto z prvej turnajovej akcie roka predstavuje hodenú rukavicu všetkým tým, ktorým na slovenskom hokeji skutočne záleží. Bez dohody rozkmotrených strán to nepôjde a čím skôr tá dohoda príde, tým lepšie pre všetkých. L
Nemecko - Slovensko 4:2 (2:0, 2:0, 0:2) Góly: 1. Macek (Gogulla), 15. Ehliz (Daschner, Macek), 25. Gogulla (Macek, Kohl), 29. Gogulla (Schütz, Macek) - 42. Bakoš (Šťastný, Ďaloga), 58. Réway (Bakoš). Rozhodovali: Hunnius, Pesina - Lajoie, Neutzer (všetci Nem.), vylúčení: 5:7 na 2 min., presilovky: 1:0, oslabenia: 0:0, striedania: od 29. min. Dzubina namiesto Baroša, 6000 divákov. Nemecko: Endras - Ankert, Müller, Kohl, Goc, Boyle, Akdag, Daschner - Pföderl, Hospelt, Uvira - Pietta, Kahun, Krämmer - Hager, Ehliz, Reimer - Macek, Schütz, Gogulla Slovensko: Baroš (29. Dzubina) - Brejčák, Čajkovský, Jurčina, Ďaloga, Štajnoch, Jánošík, Kotvan, Šedivý - Miklík, Kukumberg, Réway - Dravecký, Marcinko, Bartánus Hlinka, Preisinger, Bakoš - Lušňák Šťastný, Skalický Slovensko - Švajčiarsko 4:0 (1:0, 1:0, 2:0) Góly: 12. Šťastný (Skalický), 26. Marcinko (Bartánus, Dravecký), 43. Dravecký (Bartánus), 58. Šedivý (Kukumberg, Lušňák). Rozhodovali: Bauer, Hunnius - Merten, Neutzer (všetci Nem.), vylúčení: 8:8 na 2 min., navyše Moser (Švajč.) 5 min. za seknutie a 5 min. + DKZ za úder do oblasti hlavy a krku, presilovky: 2:0, oslabenia: 0:0, 3000 divákov. Slovensko: Dzubina - Kotvan, Ďaloga, Štajnoch, Jánošík, Šedivý, Luža, Jurčina Dravecký, Marcinko, Bartánus - Lušňák, Kukumberg, Miklík - Réway, Šťastný, Skalický - Hlinka, Zigo, Hrnka Konečná tabuľka 1. Nemecko 2. USA 3. Švajčiarsko 4. Slovensko
3 3 3 3
2 1 1 1
0 0 1 1 0 1 0 1 1 0 0 2
11:7 8:9 7:11 6:5
6 5 4 3
9
REFLEKTOR SPOZA OPONY
V nedeľu 13. decembra 2015 zažiarila vo Švédsku vo Svetovom pohári v slalome žien nová lyžiarska kométa. Vo svojej kombinéze so štátnym znakom Slovenskej republiky. Majsterka sveta juniorov z Jasnej v roku 2014, členka VŠC Dukla Banská Bystrica - Petra Vlhová - pokorila celú plejádu svetových lyžiarskych slalomárskych hviezd. Slovenská lyžiarka predviedla skvelú prvú i druhú jazdu a v cieli bola prvá pred domácou Fridou Hansdotterovou. Tá za sympatickou Petrou zaostala v cieli o 59 stotín sekundy. Pozoruhodné bolo aj šieste miesto ďalšej našej reprezentantky Veroniky Velez-Zuzulovej, ktorá za Petrou zaostala 1,3 sekundy. Znie to neuveriteľne, ale pravdivo, Slovensko sa pred budúcoročným Svetovým pohárom v Jasnej stáva lyžiarskou slalomárskou veľmocou žien! Svetový pohár vo Švédsku gradoval. Najskôr sa na chvíľu usadila v čele Švédka Emelie Wikstroemová. To bolo na štarte druhého kola ešte sedem pretekárok. Po nej išla veľmi dobre Veronika Velez–Zuzulová, ktorá ju na prvej priečke vystriedala. Po nej sa očakával nápor Češky Šárky Strachovej. Tá však čas našej Zuzulovej neprekonala. Toto sa podarilo Švajčiarke Wendy Holdenerovej. Keď Nina Loesethová z Nórska dosiahla v cieli výsledný čas
10
Skvelé víťazstvo
Petry Vlhovej AUTOR: JOZEF MAZÁR I FOTO: TASR
1:44:91 čakalo sa, ako si poradí s traťou hlavne naša mladučká Petra. Tá z 19. pozície na štarte prvého kola získala v cieli celkový náskok práve pred touto pretekárkou 0:28 sekundy. Ukázalo sa, že aj v druhom kole vedela Petra odhadnúť svoje sily a s kumštom skúsenej pretekárky prešla cieľom ako prvá. V histórii Svetového pohára tretia pretekárka zo Slovenska, ktorá triumfovala na trati slalomu. Vlhová na dynamickej a pomerne jednoducho postavenej trati predviedla najagresívnejšiu jazdu, v každom nájazde okolo tyčí hľadala priamu líniu. „Petra naozaj prekvapila, toto od nej nikto nečakal. Ale tieto mladé pretekárky na čele s Mikaelou Shiffrinovou nemajú ničím zaťaženú myseľ a idú akoby bez tlaku. Aj Petra to zobrala riadne od podlahy,“ komentovala zlato slovenskej lyžiarky Petry Vlhovej slovinská lyžiarka a štvornásobná majsterka sveta Tina Mazeová. “Je to až neuveriteľné, že to išlo tak skvele. Moje prvé kolo, to bola najlepšia
jazda, akú som kedy predviedla. Je to pre mňa skvelý deň, prvýkrát na pódiu a hneď najvyššie. Neviem, ako by som opísala moje pocity, proste som šťastná a naplnená emóciami,” povedala tesne po pretekoch Petra Vlhová, ktorú minulého roku trápila choroba, a tak pretekala málo. Trochu nervozity na štarte druhej jazdy však cítila: “Cez pauzu som sa snažila o bežné vyplnenie času, nič špeciálne. Napila som sa, dala som si ovocie. Samozrejme, prehliadka trate a oddych.” Vlhová zabodovala v najlepšej desiatke Svetového pohára po prvýkrát pred dvoma týždňami, keď v americkom Aspene obsadila siedme miesto a získala 36 bodov do celkového hodnotenia. Vo švédskom Aare si za víťazstvo pripísala ďalších sto bodov a v poradí disciplíny sa posunula na tretie miesto, jej 160 bodov zároveň znamená aj desiate miesto v celom seriáli. Veronika Velez-Zuzulová je so 120 bodmi zatiaľ v poradí slalomu na piatom mieste. L
Bude aj druhá zima bez Kuzminovej? Novembrové počasie v Európe zvádzalo skôr vytiahnuť tričká s krátkymi rukávmi, ako babušiť sa do zimných vetroviek. Lenže zimná sezóna 2015/2016 klopala aj v teplom povetrí na dvere. Špičkoví slovenskí zjazdári, bežci, snoubordisti i biatlonisti krútili na lyžiach poctivé kilometre na snehu v príprave. AUTOR: IVOR LEHOŤAN I FOTO: TASR
Slovenský biatlon prežil mesiac pred začiatkom svojej medzinárodnej sezóny personálne zemetrasenie, keď prezídium zväzu vyslovilo väčšinou hlasov nedôveru prezidentovi Jánovi Hyžovi na podnet bývalého reprezentačného trénera žien Pavla Kobelu, predsedu trénersko-metodickej komisie. Vedenie zväzu prevzal na svoje bedrá do aprílového valného zhromaždenia doterajší člen prezídia Tomáš Fusko. Nový realizačný tím pri ženskej biatlonovej reprezentácii, Anna Murínová, Daniel Kuzmin a Lukáš Daubner, očakáva zlepšené výsledky dievčat v sezóne 2015/2016. Napriek otázniku, či sa v zime vôbec objaví na štarte dvojnásobná olympijská víťazka Anastasia Kuzminová, mamička už štvormesačnej dcérky Olivie. Spoľahnutie býva na Janu Gerekovú, ktorá po zvažovaní pokračovania kariéry chce zúročiť svoje skúsenosti opätovnými prienikmi do najlepšej svetovej desiatky, ako sa jej to v minulej zime podarilo štyrikrát. Zlepšenie sa očakáva od Terézie Poliakovej a Paulína Fialková by mohla nadviazať na medailové úspechy zo svetovej univerziády na Slovensku umiestneniami v prvej dvadsiatke Svetového pohára. Druhá sezóna Juraja Sanitru pri mužskom biatlonovom tíme by sa mala prejaviť výrazným zlepšením výkonov. Čo-to naznačil Martin Otčenáš titulom majstra sveta v letnom biatlone a Matej Kazár ziskom ďalšej medaily. Umiestnenie v prvej dvadsiatke poradia SP sa plánuje práve pre nich. Body vo Svetovom pohári sa očakávajú od Tomáša Hasillu a Miroslava Matiaška. Ak sa však Kuzminová rozhodne vynechať celú sezónu a nenastúpi ani na marcových MS v Holmenkollene, budú mať ostatní čo robiť, aby ju aspoň sčasti nahradili. V zjazdovom lyžovaní sa budeme pozerať so záujmom na točivé disciplíny, kde má Veronika Velez-Zuzulová po sľubnej príprave s Francúzkami vysoké ambície a ambíciu zaútočiť na malý glóbus za slalom. Obrovské slalomy bude vynechávať. Veronika má všetky predpoklady preniesť aj do tejto zimy výrazné úspechy z MS 2015
Slovenský lyžiar Adam Žampa bodoval hneď na začiatku novej sezóny Svetového pohára, keď v obrovskom slalome skončil na 29. priečke. V rakúskom Söldene zaostal za víťazným Tedom Ligetym 4,65 sek.
Výsledky slovenských zimných športov na snehu
stoja na niekoľkých osobnostiach a Svetového pohára, pretože ju nelimitovalo žiadne nové zranenie. Mladšia Petra Vlhová sa bude usilovať pravidelnejšie bodovať vo svetovej dvadsiatke a spolu s Velez-Zuzulovou chcú nadchnúť slovenských fanúšikov na domácom Svetovom pohári v marci 2016 v Jasnej. Adam Žampa po nevýraznej zime 2014/2015 by chcel znova ukázať horúce srdce na snehu ako na olympiáde v Soči. Príprava vyzerala sľubne i jeho prvý výkon vo Svetovom pohári v obrovskom slalome v Rakúsku a bodované umiestnenie z neho. Uvidíme, ako sa presadí zo spoločnej prípravy jeho mladší brat Andreas. V bežeckom lyžovaní je to postavené na výsledkoch šprintérky Aleny Procházkovej, ktorá uspela na MS 2015 vo Falune a predsezónny test v polovici novembra 2015 vo Fínsku vyznel sympaticky. Načasovať formu a voskovanie v malom tíme okolo nej je však zložité. Po Bajčičákovom konci kariéry je v slovenskom mužskom bežeckom tíme značná diera za ním. V skokoch na lyžiach Slovensko už dávnejšie vyprázdnilo pozície vo Svetovom pohári. Náznak zlepšenej práce s mládežou, najmä v Banskej Bystrici, však môže
priniesť oživenie. Lenže až časom. Snoubordistka Klaudia Medlová štartuje v tejto sezóne v pretekoch seriálu World Snowboard Tour (WST). Dvadsaťdvaročná špecialistka na freestyleové disciplíny hovorila, že konkurencia je v ňom ešte väčšia ako v súťažiach Medzinárodnej lyžiarskej federácie (FIS). Snom pre Medlovú je účasť na X-Games. V minulej zime skončila Medlová na januárových MS v Rakúsku bronzová v slopestyle. Tam sa tešila z bronzu aj akrobatická lyžiarka Zuzana Stromková. Najobľúbenejšia slovenská lyžiarka sezóny 2014/2015 má za sebou vydarenú prípravu aj na ľadovci v Rakúsku a v sebe nosí táto rodáčka z Liptovského Mikuláša ambíciu opäť preraziť vo Svetovom pohári. Uvidíme, ako sa bude dariť ďalšej akrobatke Natálii Šlepeckej. V zimných športoch na snehu sú slovenské šance vo všeobecnosti obmedzené na niekoľkých jednotlivcov. Môžeme ich zrátať na prstoch dvoch rúk. Buďme radi, že aspoň ešte niekoľkí budú magnetizovať naše oči pred televízormi, keď sa zima naozaj ohlási a rozhodcovia spustia časomery. L
11
GLOSUJEME, ANALYZUJEME, MOTIVUJEME AUTOR: PETER ŠURÍN I FOTO: ARCHÍV AUTORA
Gól vo finále
ako úsmev osudu JÁN ŠVEHLÍK je jedným z dvoch Slovákov, ktorí strelili gól vo finále majstrovstiev Európy Iba dvaja naši rodáci majú miesto v exkluzívnom klube strelcov gólov vo finále majstrovstiev Európy. Je vôbec prvým Slovákom, ktorý sa v takomto zápase strelecky presadil. Má za sebou bohatú hráčsku kariéru a sám hovorí, že nebyť jedného rozhodnutia, ktoré ľutuje - „Po ME 1976 som šiel na rok na vojenčinu do pražskej Dukly, veľa som tam nenahral a keď som sa vrátil do Slovana, roztrhol som si krížny väz. Ďalšia dlhá pauza znamenala, že som dokopy takmer na dva roky vypadol z veľkého futbalu. A hoci som v kariére pokračoval, už nikdy som sa do toho najväčšieho nevrátil.“ - mohla byť jeho osobná vitrína ešte bohatšia. Vždy bol a stále je to človek, ktorý rozdáva pohodu a ľuďom v jeho okolí je s ním príjemne. Ján Švehlík. Ako často sa vraciate k tomu, že ste majster Európy? Pravdu? Nie často... Pri výročiach, keď si novinári spomenú, tak to pripomenú aj mne. Bol to veľký úspech, ale predsa len je to už štyridsať rokov, pre dnešok veľmi dávna minulosť. A človek môže čerpať z histórie, ale nemá z nej žiť. Ale spomedzi toho neveľkého počtu futbalistov, ktorí dali gól vo finále európskeho šampionátu, ste vy jeden z dvoch Slovákov, ktorý sa medzi strelcov zapísal. Taký moment v hráčskej kariére by stál za častejšiu spomienku, nie? Keď sa povie, že iba Dobiaš a
12
ja sme v takej vyberanej spoločnosti, tak o pár centimetrov narastiem... Ale vážne, bol som útočník, mal som v popise práce strieľať góly. Že jeden z mnohých padol vo finále ME, to je zvláštny bonus. A odteraz sa s touto peknou myšlienkou budem zapodievať viac. S odstupom času môžete odhaliť tajomstvo toho majstrovského tímu? Nemyslím si, že v tom bolo nejaké tajomstvo. Isteže som nad príčinou úspechu uvažoval ako priamy aktér, neskôr ako tréner, ešte neskôr ako pamätník, veď som túto otázku dostával opakovane. Myslím si, že podstata je zrejmá: kolektív a tréneri. A chémia medzi všetkými zainteresovanými. Plus štipka šťastia, bez neho to nejde. Veď si len zoberte jedenástkový rozstrel, Hoenessov prekopnutý pokus, to je o šťastí jedných a smole druhých. Zišla sa dobrá generácia mnohých nadpriemerných futbalistov, k tomu naozaj
dobrí tréneri, všetko do seba zapasovalo. Vidím istú paralelu s tým, ako sa teraz na Euro vo Francúzsku kvalifikovala slovenská reprezentácia. Dá sa odmerať, aký veľký bol vklad trénerov Václava Ježka a Jozefa Vengloša ku konečnému úspechu? Na percentá to nepoviem, ale samozrejme, že ich podiel bol enormný. Vengloš bol naslovovzatý odborník, taktik, analytik hry súpera i vlastného tímu, Ježek skvelý kouč, motivátor, so schopnosťou zostaviť mužstvo, pričom ale nechal priestor svojmu kolegovi, keď riešili obsadenie niektorého z postov. Napokon, tak sa stalo, že ja som
Traja šampióni z roku 1976, zľava tréner Jozef Vengloš, Ján Švehlík a Alexander Vencel st.
hral v belehradskom finále, bolo to práve Venglošovo riešenie. To je pravda, v semifinále proti Holandsku ste sa v Záhrebe na trávnik nedostali a vo finále proti NSR ste šli od začiatku. Ako ste to vnímali? To, že som vo finále hral a dokonac strelil gól, je zhoda náhod. Proti Holandsku bol vylúčený Pollák, v predĺžení nastúpil František Veselý a bol kľúčovou persónou našich rozhodujúcich dvoch gólov v nadstavenom čase. Cítil som, že si myslel, že logicky mu ten flek v útoku proti Nemecku mal patriť... Nevyčítal mi to nikdy, napokon, bola to voľba trénerov, ale každý hráč chce hrať, tobôž vo finále majstrovstiev Európy. A čo si budem klamať, v našom kádri boli lepší hráči ako ja. Veď preto som toho v reprezentačnom drese až tak veľa nenahral, mám na konte 18 štartov, hoci ak by sa rátali odsedené na lavičke náhradníkov, bol by to aj dvojnásobok. Takže ste si jasne uvedomovali svoje miesto v tíme? Isteže! Lídrami boli Ondruš, Viktor, Pivarník,
"Človek môže čerpať z histórie, ale nemá z nej žiť." ja som sa cítil byť členom širšieho kádra národného tímu. Bol som šťastný, že som bol v tej partii, a že som hral vo finále, bola pridaná hodnota, život mi nadelil kus šťastia. Strelený gól bol úsmev osudu. Pre históriu nášho futbalu krásny úsmev, nemôžete nesúhlasiť. Prečo ste ale nemali tých štartov v reperezentačnom drese viac? Bola to aj otázka konkurencie. Marián Masný na pravom krídle bol na svojom poste jasne najlepší niekoľko rokov, tam nebolo o čom. Ale v systéme s troma útočníkmi s jasne vymedzeným teritóriom pôsobnosti som ja v strede, medzi dvoma krídlami, mal veľkých rivalov. Nehoda, Petráš, Galis, ešte by som nejakých ďalších našiel. Možno ešte viac ako ja by sa mohol na konkrenciu sťažovať Vencel starší. Viktorovi kryl chrbát v niekoľkých desiatkach zápasov, v mnohých krajinách by bol suverénnou jednotkou v národnom tíme. Keď tréneri robili záverečnú nomináciu na finálový turnaj ME do Juhoslávie, čakali ste, že budete v osemnástke nominovaných? Dúfal som, nebol som o tom stopercentne presvedčený. Vedel som, že aj tréner Vengloš bude mať do nominácie čo povedať, čo zvyšovalo moje šance, ale stopercentnú garanciu mi to naozaj nedávalo. Tréneri robili všetko pre úspech mužstva, vyberali najlepších, primárne šli všetky sympatie bokom, najdôležitejšia bola výkonnosť a vhodnosť uplatnenia sa v systéme. Tak zložili napokon aj základnú zostavu na semifinále s Holandskom, tak urobili aj mužstvo na finále. Ktorý zápas na finálovom turnaji bol z pohľadu česko-slovenského mužstva lepší? Semifinále s Holandskom či finále s Nemeckom? Mám na to svoj názor, vyššie staviam výkon proti Holandsku! V ťažkých podmienkach, pršalo, náročný terén, dali sme si vlastný gól, proti nám hral Cruyff, výnimočný futbalista, Messi vtedajšej doby, a my sme v predĺžení vyhrali. Lebo sme boli lepší! Zásadná vec, nie vždy vyhráva lepší, ale my sme vyhrali a boli sme aj lepší ako vicemajstri sveta! Vyhrali sme i vo finále, hoci až po jedenástkovom rozstrele... V tom zápase sme lepší neboli. Skvelý Viktor nás držal pri šanciach Nemcov, hoci mohlo byť aj 3:0 pre nás, ak by Béla Masný využil svoje sólo na Maiera za stavu 2:0. História sa na hru nepýta, zapisuje sa výsledok a my sme boli víťazi, no pravdou je, že Nemci mali v zápase navrch.
Štvorgólové skóre vo finále ste svojím zásahom otvorili vy, dokážete si spomenúť a popísať pocity po tej strele do Maierovej siete? Veľmi spomínať nemusím, stačí si nalistovať fotografiu s mojimi zdvihnutými rukami v oslavnom geste, ale najmä s rozžiarenými očami. Tie oči sú odpoveďou na vašu otázku. A teší ma, že mnoho ľudí si to skutočne pamätá... Aj keď policajti čoraz menej, to asi skôr ich otcovia (smiech). S ktorým nemeckým súperom ste si po finále vymenili dres? So žiadnym, nechal som si svoj, česko-slovenský. Dnes to pri porovnaní so súčasnými excelentnými dresmi vyzerá ako obyčajné tričko, jednoduché, ale na tú dobu asi primerané. Verili ste pred finále, že ho môžete vyhrať? Mimochodom, boli to naši súperi, kto prišiel s návrhom, aby sa v prípade remízy aj po 120 minútach kopali jedenástky, nie aby sa finále opakovalo. My Slováci sme skromný národ, Česi sú asi sebavedomejší, ale mužstvo okolo Ondruša nemohlo ísť do žiadneho zápasu s tým, že ho len nejako odohrá. Neboli sme favoritmi finále, no mali sme za sebou dlhú sériu zápasov bez prehry, vyradili sme po výbornom výkone Holandsko, vicemajstra sveta, trúfali sme si hrať o čo najlepší výsledok. Skóre finálového duelu ste otvárali gólom práve vy, chlapec z Lovče. Kto by to bol povedal? Že? (smiech) Vlastne oba naše góly boli také jednoduché, ten Paťa Dobiaša prekvapujúci, môj cenný. Už moja strela predtým bola gólová, akurát šla v optimálnej výške pre brankára, takže formát Maiera musel zasiahnuť. Keď sa mi však lopta vrátila, už nebol problém... Nemci na šance vyhrali, ale majstrami sme sa stali my! Koľkokrát ste potom videli finálový zápas zo záznamu? Počet neviem, keď je nejaké okrúhle výročie Belehradu či iná vzácna spomienka, tak ten záznam pustia v televízii, ale aj ja ho mám niekde v archíve uložený. Tuším ho už mám aj skopírovaný z videopásky na nejaký novší nosič (široký úsmev). Trúfnem si povedať, že tak desaťkrát som ten duel videl... V júni to bude 40 rokov od Belehradu a slovenská reprezentácia bude premiérovo na záverečnom turnaji ME. Ako ďaleko sa tam Kozákova partia môže dostať? Bolo mi príjemne, keď som sledoval, ako hrajú tí chlapci v kvalifikácii. Užíval som si to ako fanúšik aj ako bývalý futbalista. Občas, keď som sa díval na zápas
v nejakej spoločnosti, prišla reč aj na rok 1976... Jasné, že mi napadla otázka, kam sa až chlapci môžu dostať, a v tejto chvíli viem jedno: verím, že zo skupiny postúpia! Existuje nejaká paralela medzi mužstvom majstrov Európy 1976 a dnešnou Kozákovou ekipou? Dve. Že oba tímy sa museli prekúsať ťažkou kvalifikáciou a dokázali to perfektne. A obe mužstvá mali na lavičke trénerské persóny.
Ján Švehlík Rodák z Lovče (nar. 17. januára 1950) hrával v mládežníckych rokoch za Žiar nad Hronom. Keďže hral dobre, oslovili ho skauti bratislavského Slovana a keď si vybral v roku 1969 štúdium na právnickej fakulte v hlavnom meste, futbalový prechod bol rýchlo hotový. Najprv hral v béčku belasých, no už ako 20-ročný nastúpil v ligovom zápase, v 24 rokoch premiérovo reprezentoval. Hral v trojzáprahu M. Masný – Švehlík – Ján Čapkovič, na Tehelnom poli pôsobil do roku 1982 s ročnou pauzou, kedy vojenčil v pražskej Dukle. Jeho ligová bilancia je 296 zápasov a 79 gólov, reprezentačná 18/4. Je dvojnásobným majstrom Európy – do 23 rokov (1972) a seniorským (1976). Vo vitríne má tri tituly majstra ČSSR (2x so Slovanom, raz s Duklou), 2-krát sa stal víťazom Čs. pohára (1974 a 1982). Rok pôsobil v Hasselte, kariéru končil v St. Pöltene. Opakovane pracoval ako asistent hlavného trénera v Slovane, niekoľkokrát zaskočil na náhle uvoľnený post po prvom koučovi, dvakrát tak priviedol Slovan k víťazstvu v Slovenskom pohári. Momentálne je vedúcim mužstva Slovana. Ženatý, manželka Mária, syn Ján, dcéra Andrea.
13
MYŠLIENKY NIELEN NA UVAŽOVANIE (2)
Český a slovenský fotbal může být ještě lepší Dokončenie z minulého čísla AUTOR: LADISLAV VALÁŠEK I FOTO: MAREK ČECHO, ARCHÍV AUTORA
Podobně v Česku působila řada slovenských trenérů. Osobně z nedávných let nejvíce vzpomínám např. na Stanislava Grigu v pražské Spartě a ve Viktorii Žižkov, dále dříve na D. Radolského nebo K. Marka nebo z poslední doby i na krátké působení S. Slováka ve Slovanu Liberec, i když výsledkově se mu v Liberci moc nedařilo. Samozřejmě z dávnější minulosti bych mohl dlouze a s úctou vzpomínat na působení renomovaných slovenských trenérů v českých klubech jako např. na I. Hrdličku, V. Švece a K. Dobiaše v brněnské Zbrojovce (a K. Dobiaše také v pražské Spartě), J. Adamce nejen v Bohemce, ale i ve Zlíně. Nebo třeba také slovenské trenéry u česko-slovenských mládežnických reprezentací jako byl trenér Peter Benedik, se kterým dodnes spolupracuji i v rámci
14
redakce slovenského časopisu Svet ŠPORTU, který máte nyní v rukou a který i přes složité podmínky přežil mnoho změn i díky obrovskému úsilí šéfredaktora Dr. J. Mazára. Samozřejmě ve styku jsem i s mnoha dalšími slovenskými trenéry z nové trenérské generace. Velmi oceňuji např. trenéra A. Gulu, který po úspěšném angažmá v Trenčíně je nyní úspěšný také v Žilině. Omlouvám se však všem dalším českým a slovenským trenérům, které jsem při této příležitosti nejmenoval, i když by si také jistě zasloužili velké poděkování a aspoň malou vzpomínku. Jak všichni víme, ve fotbalové rodině ale nejde jen o hráče a trenéry. Jde také o fotbalové rozhodčí a fotbalové funkcionáře. Např. nyní na naší Fotbalové asociaci (FAČR) je ředitelem sportovně-technic-
kého úseku, a souběžně i manažerem českého národního mužstva, Dušan Fitzel, rodák z Bojnic u Prievidze, bývalý hráč Dukly Banská Bystrica a kapitán Dukly Praha, který rovněž několik let působil jako trenér českých mládežnických reprezentací a také jako technický ředitel a trenér národního mužstva na Maltě. Zkrátka a dobře, fotbal v Česku a na Slovensku měl, má a jistě i nadále bude mít onu „česko-slovenskou dimenzi“, kterou není jednoduché měřit, ale kterou lze pozitivně ocenit z odborného i laického hlediska, protože má své fotbalové srdce a duši také mezi fotbalovými fanoušky a také mezi mediálními specialisty v obou vskutku bratrských zemí, byť už v jedné republice bývalého společného federálního státu není platidlem koruna, ale euro… Tuto česko-slovenskou dimenzi v celé její vzájemnosti a korektnosti ctíme i v současném „fotbalovém průmyslu“, třebaže existuje mnoho rozdílností (např. v disponibilní infrastruktuře fotbalových stadionů a tréninkových center, ve velikosti trhu a tím i v návštěvnosti na stadionech a ve sledovanosti v TV a na internetu, v reklamní a marketingové oblasti atd.). I proto v reakci na probíhající změny v tuzemsku i ve světě nejde vždy najít stejná
nebo společná praktická řešení pro celý česko-slovenský fotbal (viz například diskuse o společné česko-slovenské fotbalové lize). Nicméně je vždy velmi důležité, aby naše české a slovenské fotbalové elity, zjm. jejich diplomatický, exekutivní a trenérsko-manažerský předvoj, usilovaly o dosažení co možná nejlepších řešení při posuzování všech trendů, výzev, problémů a cílů. To se neobejde bez principů fair-play, ale ani bez nadšení, profesionality a kreativity. Kvalifikovaný, zodpovědný, objektivně kritický a konstruktivní přístup má obrovský potenciál pro další rozvoj česko-slovenské spolupráce ve fotbale, pokud všechny platformy našeho vzájemného dialogu vygenerují co největší spektrum fundovaně strukturovaných názorů, argumentů a kriterií, a to u všech lidí, kteří se na česko-slovenské fotbalové komunikaci a kooperaci podílejí (v praktickém i v akademickém a také v mediálním světě). A budou se v budoucnu podílet, zvláště když v orientaci na budoucnost nebudou zapomínat na vše dobré, co se v historii celého česko-slovenského fotbalu podařilo vymyslet, vykonat a prožít.
A vždy i v budoucnosti půjde o umění možného, o úctu k našim předkům, k sobě samým navzájem i k našim potomkům a následovatelům, kteří přijdou po nás a kteří budou chtít posunout tu pomyslnou laťku česko-slovenského fotbalu zase aspoň o kousek výše. Nemohu a nechci dnes sepisovat nějaké tzv. knížecí rady, i když k tomu sám mám občas sklony, když se hledá tzv. ideální řešení. Jak nás všechny ale život učí, ideální řešení či modely v praxi nikde neexistují, vždy mají své plusy a mínusy, příčiny, různé důsledky a souvislosti, proměnlivé hrozby a příležitosti. Někdy těch protikladných či paradoxních vlivů a faktorů je tolik, že vzniká až jakýsi chaos (nebo nakažlivý strach z důsledků nejistot a proměn v celém tom našem fotbalovém časo-prostoru, který pak často vede ke stereotypům, setrvačnosti a zbytečným předsudkům…). Mezi ty potřebné zdroje k úspěchu samozřejmě patří peníze. To určitě, zvláště ve vrcholovém profesionálním fotbale. Tedy i v českém a slovenském fotbale, kde finančné zdroje nejsou nazbyt a kde také platí staré rčení „bez peněz do hospody nelez“. Ale jen peníze nestačí. To víme všichni. Co tedy kromě peněz a vlastních ambicí a snů potřebujeme v českém a slovenském fotbale nejvíce? Myslím, že my všichni v českém a slovenském fotbale potřebujeme hlavně nejen tzv. selský rozum (v širším pragmatickém smyslu slova), ale také větší kus osobní odvahy a odpovědnosti za principy efektivnosti a fair-play, tedy také za větší kus etiky ve své každodenní činnosti pro fotbal, pro dobro fotbalu a proti zlu a jiným negativním jevům ve fotbale. Samozřejmě, tento požadavek platí nejen pro hráče a trenéry, kteří jsou pro fotbal zcela zásadní a nepominutelní, ale
platí i pro všechny manažery, hráčské agenty a další specialisty. Také pro nejvyšší fotbalové funkcionáře a rozhodčí, bez kterých se moderní fotbal nemůže obejít. Naopak, jejich význam vzrůstá nejen s výší peněz, které se točí ve fotbale, ale i s využíváním moderních technologií, tradičních i netradičních medií, včetně sociálních sítí apod.
Zkrátka v soudobém českém a slovenském fotbale je třeba nových přístupů, tedy také nové kvalifikace a týmové spolupráce, zvláště pokud ani český a slovenský fotbal nemá být v tzv. negativním vleku moderních civilizačních chorob a technologií (např. ve spojení s takovými negativními jevy jako je doping, sázkařské skandály, aféry s rozhodčími či s korupcí a manipulací ve fotbale vůbec). Jinak řečeno, jde o lepší práci se znalostmi, daty a informacemi, které ve fotbale existují nebo které fotbal může mít (či měl by mít!) k dispozici k efektivnějšímu využití právě pro krásu a dobro fotbalu, pro jeho herní atraktivitu, sportovní úspěšnost a celkovou hospodářskou efektivitu ve svém fungování jak na úrovni klubů, tak na úrovni fotbalových asociací, včetně FAČR, SFZ, UEFA, FIFA apod.
Momentálně v našem českém a slovenském vrcholovém fotbale je opravdu velkým problém v tom, že některých dat, informací a znalostí je někdy až příliš moc (tzv. syndrom z přesycení či zahlcení informacemi a s tím související nutnost tzv. debordelizace hlavy…) a jiných se nám naopak nedostává, nebo nejsou správně a v potřebné struk-
Chceme-li tedy zvládnout současné úkoly a vyrazit na cestu za novými úspěchy v českém a slovenském fotbale, musíme zlepšovat své individuální a skupinové znalosti, dovednosti a samozřejmě také uplatňovat potřebné etické a morální principy,
Mnoho užitočného nielen pre český futbal urobili skúsení trénerskí harcovníci, na tejto snímke jubilanti (zľava do prava) Werner Lička, Ladislav Valášek a Jiří Křenek. Všetkých troch sme videli na nie jedenej akcii usporiadanej pre trénerskú česko–slovenskú futbalovú školu.
tuře získávány, skladovány, analyzovány, sdíleny a využívány. Nemyslím jen ty tzv. čistě sportovní znalosti, resp. data a informace, které se v posledním období akumulovaly ve sportovních úsecích především pro tréninkový, herní a soutěžní proces, a to i v multimediálních formách a se SW nové generace. Ty ve srovnání s minulostí jsou dnes v klubech a i na fotbalových asociacích na lepší úrovni, než tomu bylo nedávno. Proto tyto nové obrovské informační zdroje a databanky vyžadují novou úroveň kvality a intenzity práce od špičkových trenérů, manažerů a jejich dalších specializovaných expertů.
Na rozdíl od zahraničí však většinou v našich klubech chybí jejich lepší, efektivnější, strukturovanější a transparentnější sdílení tzv. napříč klubem, resp. sportovním úsekem, především od prvoligového A-mužstva k rezervnímu/juniorskému týmu a všem mládežnickým kategoriím, a naopak. Podobně v řetězci mládežnických reprezentačních výběrů a fotbalových akademií. Bohužel stále ještě převládá určitá izolovanost nebo duplicita, či naopak existují mezery a bubliny v získávání, členění, analyzování a využívání těchto sdílených balíků sportovních informací a tzv. mega-informací. Souhrnně řečeno, ani minulé úspěchy česko-slovenského
15
MYŠLIENKY NIELEN NA UVAŽOVANIE (2)
Nový fenomén medzi športami, ktorý si získava aj Slovensko, sa volá footgolf
Na ME vo Francúzsku nebude chýbať ani reprezentácia Českej republiky. Na snímke vidíme na jednej z tlačových besied trénera Pavla Vrbu ( prvý zľava), Ladislava Valáška,viceprezidenta Únie českých futbalových trénerov ( uprostred) a manažéra futbalistov „A“ mužstva Českej republiky, bývalého ligového futbalistu, neskôr úspešného trénera Dušana Fitzela( vpravo)
fotbalu (tedy ani českého a slovenského fotbalu) negarantují budoucí úspěchy. Chceme-li tedy zvládnout současné úkoly a vyrazit na cestu za novými úspěchy v českém a slovenském fotbale, musíme zlepšovat své individuální a skupinové znalosti, dovednosti a samozřejmě také uplatňovat potřebné etické a morální principy, prosazovat kriteria efektivnosti veškeré práce, nejen ve sportovním, ale i v ekonomickém, obchodním, marketingovém, technickém či jiném úseku, který je součástí moderního fotbalu. Z uvedeného také vyplývá, že všichni také musíme průběžně zlepšovat systém řízení odborných znalostí a financí na úrovni všech fotbalových klubů, fotbalových asociací, profesních a dalších organizací, jakož i v rámci podpory ze stra-
16
Myslím, že my všichni v českém a slovenském fotbale potřebujeme hlavně nejen tzv. selský rozum, ale také větší kus osobní odvahy a odpovědnosti...
ny státních orgánů, veřejných rozpočtů měst a regionů, které by v ČR i ve SR měly sport obecně, a fotbal zvláště, podporovat daleko více, než tomu bylo v posledních letech a jak je tomu ve všech vyspělých členských státech EU. Pokud se podaří i ty výše naznačené nové přístupy prosadit v praxi, dá se profesionálně, ale s úsměvem a klidným srdcem říci, že český a slovenský fotbal mohou svoji konkurenceschopnost dále postupně zlepšovat! L JUDr. Ladislav Valášek, viceprezident Únie českých fotbalových trénerů
Na Slovensku sa objavil nový druh športu – footgolf. Je kombináciou dvoch stále populárnych športov, futbalu a golfu. Hrá sa s klasickou futbalovou loptou na golfovom ihrisku s jamkami s priemerom 53 a hĺbkou 30 centimetrov, pričom hráči loptu umiestňujú do jamky nohou. Víťazom je hráč, ktorý loptu dostane do všetkých jamiek v súčte na najnižší počet kopov. AUTOR: VLADIMÍR KIKUŠ I FOTO: ARCHÍV AUTORA
Hamšík (druhý zľava) radí Škrtelovi ako na to...
Na Slovensku nemá footgolf dlhú tradíciu. Partia nadšencov si ho chodievala zahrať do maďarskej obce Kisoroszi, kde bolo najbližšie ihrisko. Stále v nich však silnela myšlienka vybudovať si vhodnú plochu na nový šport aj u nás. V máji 2014 k realizácii túžby nadšencov pomohla dvojica vtedajších futbalistov bratislavského Slovana Kristián Kolčák a Erik Čikoš, ktorí s Tomášom Kikušom priviezli na Slovensko oficiálne certifikovanú jamku z Maďarska. Bol to výrazný krok dopredu a už v auguste toho roku so súhlasom vedenia Eurovalley Golf Park Clubu Malacky a za podpory našej najlepšej golfistky Zuzany Kamasovej 9-jamkové ihrisko Public upravili pre podmienky footgolfu na 18 jamiek. Udalosti nabrali čoraz rýchlejší spád: 19. októbra sa na Slovensku konal prvý (hneď medzinárodný) turnaj, zvíťazil v ňom úradujúci majster sveta, Maďar Béla Lengyel. Významným medzníkom bol 28. december, keď Slovenskú footgolfovú asociáciu prijali za člena medzinárodnej federácie (FIFG), zdužujúcej v tejto chvíli 28 členov. Zakrátko vznikli footgofové kluby v Trnave, Bratislave a Senci. Rok 2015 priniesol ďalšie novinky. V marci prijal ponuku byť ambasádorom rýchlo sa rozvíjajúceho športu na Slovensku bývalý futbalový reprezentant, účastník MS 2010 v Juhoafrickej republike, Ján Kozák mladší. „Je to šport, ktorý má veľkú budúcnosť. Človek si zasúťaží a zároveň v prírodnom prostredí príjem-
POVINNÉ OBLEČENIE Pri hre sa dodržiava predpísané oblečenie: tričko s golierom, krátke nohavice nad kolená, štulpne, turfy, prípustným doplnkom býva šiltovka. ne zrelaxuje,“ povedal vtedy. SFA spustila súťaž Slovenská footgolfová tour 2015, pozostávajúcu zo šiestich kôl. V apríli sa Slovensko stalo hostiteľom jedného z kôl European FootGolf Trophy Tour, v ktorom zvíťazil Talian Caricato, najlepší Slovák bol Ján Kozák ml. na ôsmom mieste. Slovenské maximum v európskej konkurencii zaznamenal v máji tohto roku predseda bratislavského klubu Tomáš Kikuš, ktorý obsadil v 3. kole European FootGolf Trophy Tour vo Francúzsku 5. miesto. Počet nadšencov tejto hry utešene na-
rastal. Premiérovo si ju mohli vyskúšať aj detskí účastníci futbalového kempu Róberta Vitteka, ako huby po daždi rástli i nové ihriská - v priestoroch Art Hotela Kaštieľ Tomášov prvé 9-jamkové, v Skalici a Prievaloch aj 18-jamkové. Pokušeniu vyskúšať si túto hru neodolali ani umelci, združení v mužstve futbalových zázrakov Mufuza, či futbaloví reprezentanti Marek Hamšík, Martin Jakubko, Kornel Saláta a Martin Škrtel, ktorý vzápätí prijal ponuku stať sa ďalším ambasádorom footgolfu na Slovensku. „Z footgolfu som nadšený. Užili sme si kopec zábavy a otestovali si futbalové schopnosti v iných činnostiach, ako to bežne na ihrisku robíme. Táto hra je o pevných nervoch, niekedy o sile, v inom prípade zasa o presnosti kopu,“ vravel reprezentačný kapitán. Footgolf zapustil pevnejšie korene. V júli vznikol štvrtý klub u nás, AS Trenčín. Súčet výsledkov šiestich kôl Slovenskej footgolfovej tour 2015 pasoval za premiérového majstra krajiny Jána Kozáka ml. (Senec), druhý skončil Martin Meliš (Trenčín), tretí Tomáš Kikuš (Bratislava). „Byť majstrom Slovenska je pekné, mám z toho radosť. Teraz by sa žiadalo dosiahnuť úspech i na podujatí európskeho či svetového formátu,“ povedal Ján Kozák ml. Spolu s nimi si právo účasti na historicky druhých majstrovstvách sveta (uskutočnia sa v Argentíne 5. – 10. januára 2016 v Pilar Golf Clube pri Buenos Aires) vybojovalo aj ďalších 13 slovenských hráčov. Pravda, presun a pobytové náklady v Argentíne sú finančne veľmi náročné, takže nevedno, koľkí z nich napokon budú na šampionáte štartovať. L
Premiérový majster Slovenska Ján Kozák ml. (vpravo) v zápale hry.
Footgolf očaril aj kvarteto slovenských futbalových reprezentantov, zľava Hamšík, Jakubko, Saláta a Škrtel.
17
PORTRÉT
Úspešný športovec, tréner, ale predovšetkým novinár, publicista a spisovateľ Mgr. JOZEF KŠIŇAN sa už dávno zapísal na popredné miesto do kroniky slovenskej športovej žurnalistiky. Patrí k jej najvýraznejším osobnostiam. Jeho výnimočný talent prejavujúci sa vo viacerých športových odvetviach sa celkom zákonite pretavil do kvalitnej novinárskej práce v mnohých článkoch, správach, komentároch i rozhovoroch s vynikajúcimi športovcami a funkcionármi svetového i európskeho formátu. Jednoducho povedané – bol a stále je vynikajúcim publicistom a spisovateľom.
Športová verejnosť ho pozná ako popredného športovca, ktorý veľké úspechy dosiahol v stolnom tenise a vo futbale nielen ako hráč, ale aj tréner. Patrí do kategórie mužov, ktorí vzhľadom na svoju dlhoročnú aktivitu a činorodosť sú stále obklopení rôznymi povinnosťami a predsavzatiami. Celá jeho bohatá a pestrá tvorivá činnosť sa neustále pretavuje do úcty k hodnote slova. Slova, ktoré pomáha povzbudzovať a zveľaďovať krásu, nadšenie a úspechy športovcov a ich zápolení. Už na začiatku svojej novinárskej kariéry si uvedomil, že slovo je mocná zbraň, a preto odmieta slovo, ktoré nivočí, rúca, znevažuje a ubližuje. V rokoch minulých aj dnes často zdôrazňuje: „Kolegovia, neubližujte si, aby ste sa po čase nemuseli ospravedlňovať. So slovom treba v každej situácii narábať opatrne.“
Z malých a veľkých športovísk
k novinárskemu peru AUTOR: JOZEF KUCHÁR I FOTO: ARCHÍV JOZEFA KŠIŇANA
Mal som vzácnu príležitosť spolupracovať s ním v redakcii NOVÝ DEŇ aj v časopise Svet ŠPORTU. Pravidelne sa stretávame na podujatiach Únie slovenských novinárov a na rôznych tlačových besedách. Z jeho tváre vždy v dňoch sviatočných aj bežných vyžaruje túžba čo najviac dokázať, byť pri tom, keď ide o úspechy, ale aj starosti i problémy ľudí, ktorí svoj život zasvätili športu. Aj v týchto dňoch spolupracuje na vydaní knihy Bratislavský futbal. Dožil sa veku, keď takmer všetci jeho rovesníci oddychujú, nechcú alebo nemôžu
18
dennodenne zápasiť s problémami a témami, ktoré aktívna novinárska a spisovateľská práca prinášajú. Stále pôsobí sviežim dojmom, vždy má poruke nejakú novinku z politiky či športu. Už o niekoľko dní, presne 3. januára 2016, členovia Klubu športových redaktorov Únie slovenských novinárov sú pripravení zorganizovať oslavu a pripomenúť mu, že prekročil prah 89 rokov. Chceme, aby bola veselá. Veď ju absolvuje muž stále mladý. Môžbyť aj preto mi prichodí
spolu s ním prelistovať jednotlivé etapy obsažnej športovej kroniky jeho plnohodnotného života a práce, pripomínajúce dávnejšie i nedávne roky. Považujem za svoje životné šťastie (konštatuje s vážnym výrazom v tvári), že od malička som žil a vyrastal v Petržalke (iba narodiť som sa musel v Bratislave, lebo tam bola pôrodnica). Rodičia bývali takmer na kraji veľkej lúky, ktorá ostala po zrušení prvej dostihovej dráhy v Uhorsku. Na lúke sa bohato športovalo, na ešte nezbúraných obrovských tribúnach
sa bojovalo podľa vzoru zväčša ešte nemých filmov. Toto všetko spolovice obklopené futbalovými ihriskami PTE, PMTK, I. ČsŠK Bratislava, ŠK Patrónka, neskôr Sparta, Makkabea SC a Ligeti SC, ako aj trochu vzdialenejšími ihriskami v Ovsišti a Starom háji, a obohatené tenisovými dvorcami naozaj silno lákali na improvizované športové zápasy, predovšetkým vo futbale. Na ľavom brehu Dunaja sa vtedy o šport starali organizácie ako Sokol, Orol, RTJ, YMCA, saleziáni, základné i stredné školy a, samozrejme, aj športové kluby. Mňa kamaráti zlákali na futbalové ihrisko, na basketbalový dvorec – ten v zime pokryl prírodný ľad pre hokej – alebo do hračkárne so šiestimi pingpongovými stolmi. Veľmi mi imponoval poriadok a disciplína, ale aj systém vzostupu a zaraďovania do súťažných družstiev. Nemožno sa čudovať, že v takomto prostredí o. i. vyrastali svetoví stolní tenisti ako Ferenc Sido, František Tokár, Adolf Božuta, hokejový reprezentant Štefanovič, česko-slovenský rekordér v hode diskom Alojz Kormúth alebo rad futbalistov Križan, Zvolenský, Matlák, Cimra a ďalší. Mne sa podarilo v herni YMCA vybojovať titul dorasteneckého majstra Bratislavy v stolnom tenise... Je všeobecne známe, že mimoriadne talentovaní ľudia to majú na začiatku cesty životom pomerne ťažké. Všetko, čo by chceli napríklad v športe robiť, sa nedá úspešne zvládnuť. Ty si sa stal vzácnou výnimkou. Úspešne si si počínal vo viacerých športových odvetviach. Najviac som dosiahol v stolnom tenise a futbale, ale užíval som si aj atletické disciplíny, hru pod basketbalovými košmi, vlastne som postupne prešiel takmer všetkými športmi s výnimkou tých ekonomicky nákladných, pretože som na to peniaze jednoducho nemal. Navyše z bezpečnostných dôvodov (pred hroziacim bombardovaním Bratislavy) rodičia evakuovali do Veľkých Uheriec. Na krok boli Baťovany (dnes Partizánske), mesto s bohatým športovým životom. Ako prievidzský gymnazista som sa stal stolnotenisovým ligovým hráčom, partnerom štvornásobného majstra Slovenska Janka Kollárika. Za ligovými bodmi som precestoval značnú časť Slovenska, za súpermi do Bratislavy, akými boli ŠK Bratislava, ŠK Ružinov, PTE, Dynamit Nobel. Po oslobodení ma potešil rýchly návrat do Bratislavy a prestup do ŠK Železničiari, v drese ktorého som najmä zásluhou Maxa Marinka, Adolfa Žáka, Petra Krchňáka, brata Milana a dievčat Ráztockej a Štecklovej preberal zlatú medailu klubového majstra
Jozef Kšiňan počas rozhovoru s bývalým futbalistom ŠK Slovan Bratislava a FC Barcelona Ladislavom Kubalom, pri príležitosti osláv Slovana Bratislava v roku 1979.
Slovenska 1946. Okrem toho som v Prahe, Moste, či v Bratislave i v Piešťanoch štartoval na majstrovstvách Česko-Slovenska, ako aj na celej sérii turnajov po celej republike. Z toho, čo doteraz odznelo, jednoznačne vyplýva, že športový osud bol k tebe pomerne žičlivý. Mal si na výber. Nakoniec zvíťazil futbal. Považuješ to za správne? Zdalo by sa, že som si vybral stolný tenis. Hovorí sa, že človek mieni a niekto ďalší to zmení, zmenil sa aj môj športový osud. Na stredoškolských futbalových majstrovstvách sa družstvo môjho gymnázia z Grösslingovej ulice prebojovalo do finále, hoci len technicky vyspelý a konštruktívny Ladislav Krnáč, neskôr výborný basketbalista a tréner, a ja sme športovali v organizovaných kluboch (ja za ŠK Ružinov). Vyhrali sme 2:1 a oba góly ako center som strelil ja. Vtedy sa na takéto majstrovstvá chodili pozerať viacerí tréneri riadnych klubov. Zhodou okolností sa tomuto finále prizeral dorastenecký tréner ŠK Bratislava Karol Bučko. Asi som mu padol do oka, lebo hneď po zápase ma pozval na tréning svojich chlapcov na Tehelné pole. A hneď mi zveril post stredného útočníka medzi takými neskoršími prvoligovými hráčmi ako Hrnčiar, Brehovský a Emil Arpáš. V bratislavskej skupine sme valcovali súperov dvojcifernými víťazstvami ako napr. Račanov 17:0, Svätojurčanov 19:0, rodný ŠK Ružinov 12:0 a pod., na čom som sa bohato podieľal gólmi aj ja. Cez ŠK Malacky, TŠS Trnava a ZTK Zvolen sme sa prebojovali do finále majstrovstiev Slovenska proti prešovskej Slávii s povestný-
mi Pavlovičovcami, Ciulisovcami, Maťom Steinerom. V Prešove sme remizovali 1:1, keď náš kapitán Bobík premárnil pokutový kop. V odvete na Tehelnom v príťažlivom predzápase I. ligy už pred desaťtisíc divákmi sme vyhrali 5:1, k čomu som prispel dvoma gólmi. Šport prináša rôzne chvíle, emócie aj situácie, ktoré ťažko predvídať, aj tie, na ktoré sa nedá zabudnúť. V tvojom prípade je ich určite veľa. Na prvé miesto pravdepodobne patria tie, čo mierou vrchovatou ovplyvnili nielen športový, ale najmä profesionálny život. Je ich nesmierne veľa, mnoho veselých, ale aj dosť nepríjemných až smutných. Rád spomínam len na tie, ktoré prinášali radosť a potešenie. V našej kabíne bolo po zápase často veselo. Po jednom zápase ma ktosi odrazu vyzval: “Ty si predsa maturant, napíš o našom úspechu do nejakých novín...“ Zapáčila sa mi taká dôvera. Čosi som o tom úspechu napísal, zaniesol do vtedajšieho športového týždenníka Športový týždeň a dosť drzo som pridal aj fotku čerstvého majstra. Na jednom z nasledujúcich tréningov po finále so Sláviou Prešov ma ktosi odrazu vyzval: “Ty si maturant...“ Čo nasledovalo potom? To bolo vtedy typické. Až na troch si hráčov rozobrali popredné slovenské kluby, všade sa osvedčili. Emil Arpáš a Karol Brehovský sa do belasého dresu neskôr dokonca vrátili ako plnohodnotní ligoví hráči. My traja sme vegetovali v B mužstve. Draho nakupovaní hráči, najmä repatrianti z Maďarska a posily z českých klubov (Forejt, Pokorný, Kaiml), museli
19
PORTRÉT
dostávať prednosť. Medzi nimi aj mladučký Ladislav Kubala, ktorý nám raz aj pomohol v semifinálovom zápase vo Zvolene (3:1). Na rozhodovaní tých troch sa výrazne podieľal príkaz rodičov, že istejšie je štúdium na vysokej škole ako rizikové oddanie sa špičkovému futbalu. Z talentovaného všestranného športovca sa pomerne rýchlo stal úspešný redaktor. Futbal, stolný tenis, hokej, atletika sa postupne dostávali na druhé, ale stále dôležité miesto. Novinárske pero sa definitívne a natrvalo ocitlo v ruke tvorivého muža. Postupne zúročil svoj ta-
takto prezentovať, týždenník zanikol. Ako na zavolanie prišla ponuka z Pravdy. Moja odpoveď súvisela aj so želaním rodičov: „Predovšetkým sa teraz chyť poriadneho zamestnania.“ V konkurenčnom denníku oproti Času a Práci sa to splnilo v podobe doživotného športového redaktora. I keď sa postupne menili posty – na štvrťstoročie v Smene a posledné štvrťstoročie v tlačovej agentúre ČSTK, premenovanej neskôr na TASR, v ktorých som pôsobil aj ako vedúci športovej redakcie.
„Je dobre, keď môžem byť užitočný, keď mám príležitosť – bez ohľadu na môj vek – robiť veci potrebné a pomáhať k propagácii kvalitného a hodnotného športu.“
FOTO: VIKTOR ZAMBORSKÝ
Jozef Kšiňan na ZOH v Lillehammer (Nórsko) v roku 1994
lent prejavujúci sa v každodennej, vysoko profesionálnej robote. Mňa veľmi trápila aj postupná rozlúčka s vrcholným stolným tenisom, lenže najviac ma prekvapila nečakaná ponuka z celkom inej oblasti. Šéfredaktor Športového týždňa ma pozval na spravodajskú spoluprácu. No prv, ako som sa mohol
20
Žiada sa mi dodať, že aj po oneskorenom odchode do dôchodku si naďalej spolupracoval s TASR a od roku 1993 pravidelne prispievaš do mesačníka Futbal magazín v rubrike Písali dejiny slovenského futbalu (od roku 1993 vyše 250 profilov) a do časopisu Svet ŠPORTU. Povolanie redaktora, ktorý je predovšetkým publicistom, komentátorom, spravodajcom a zároveň aj spisovateľom, si vyžaduje nesmierne veľa času, mnoho elánu a vytrvalosti. Začínal si ako 20-ročný. Uplynulo teda už vyše 60 rokov života, ktoré si obetoval, presnejšie venoval, telovýchove a rôznym športovým odvetviam. Žiadne z nich si nezanedbával. Lenže futbal bol a stále je na prvom mieste. V čase, keď som bližšie k životnej deväťdesiatke ako osemdesiatke, môžem sa analogicky stotožniť s titulom knihy o slávnom anglickom kanonierovi Tommym Lawtonovi: Futbal je môj život. Áno, futbal bol aj môj život. Alebo presnejšie: celý tvorivý život som prežil ako športový redaktor. Usiloval som sa získať čo najvyššiu odbornosť. Popri zamestnaní som absolvoval fakultu telesnej výchovy a športu (ako profesionálny športový redaktor som sa vzdal štúdia na vysokej škole obchodnej, dnes ekonomickej univerzite, hoci som už mal po prvej štátnici). Tým, že som sa na FTVŠ špecializoval na futbal, získal som diplom trénera najvyššej I. triedy. Vyše desať rokov som bol členom slovenskej trénerskej rady. Po skončení aktívnej futbalovej činnosti som sa ako tréner ujal žiakov v bratislavskom maloklube Dynamo Energia. A predsa sme sa stali na roky zdatným súperom žiakov
veľkoklubov Slovana, ČH a Interu. Jedenásťkrát sa moji zverenci zúčastnili na neoficiálnych žiackych majstrovstvách ČSSR vo východočeskom Přelouči (raz boli druhí, raz tretí). Zimnú prestávku žiaci museli absolvovať povinne ako hokejisti na Zimnom štadióne v Bratislave, kde šéfoval M. Polóni, v tom čase známy žiacky tréner, ktorý vychoval sériu výborných hokejistov, neskorších opôr ligového Slovana i čs. reprezentácie. Moji futbalisti sa vyznamenávali aj ako hokejisti, dokonca dvakrát vyradili slovanistov z bojov o titul majstra Slovenska, a raz, v roku 1964 v Žiline, ten titul aj získali! O nejaký rok neskôr som pristúpil na ponuku Slovana, aby som na dva roky prevzal jeho mladších žiakov. Mohol som takto dať príležitosť viacerým veľkým talentom po prvý raz okúsiť náročný tréning i účasť v súťaži, napr. i Petrovi Šťastnému alebo Leopoldovi Warzechovi, ktorý o pár rokov neskôr reprezentoval Poľsko na Zimných olympijských hrách 1972 v Japonsku. Jedenásť rokov pri žiakoch, nech boli akokoľvek radostné, bolo dosť a pokúsil som sa so svojimi odchovancami vybojovať I. dorasteneckú ligu. A hneď na prvý raz sa to podarilo v roku 1969. V najvyššej slovenskej dorasteneckej súťaži v lige sa Rapid dopracoval k dvom skvelým výsledkom: dlho bol tretí v roku 1974 a v roku 1975 skončil na 2. mieste za Interom, ktorý sa potom stal majstrom ČSSR. Ak dnes v príjemnej atmosfére hovoríme o tvojej životnej púti, ktorú mnohí športovci, rôzni funkcionári i kolegovia od pera veľmi dobre poznajú, nemôžeme nespomenúť výraznú črtu tvojej osobnosti. Charakterizuje ju vysoká profesionalita, boj o veci potrebné, užitočné a spravodlivé, ale aj jednoznačne objektívne postoje k celkovému dianiu na širokom športovom poli v minulosti aj dnes. Aký je všeobecný recept na zvládnutie aj tých najnáročnejších výziev, úloh, no zároveň aj ľudskej závisti či neprajnosti? Vďaka športovej aktivite som získaval cenné odborné poznatky, ako aj rešpekt vtedajších vynikajúcich trénerov a čelných funkcionárov. Ešte v redakcii Pravda ma šéf rubriky Karol Weiss poveril spravodajským zabezpečením o. i. napr. početných zápasov hokejistov ŠK Bratislava s kanadskými a americkými profesionálmi na preplnenom bratislavskom ZŠ. Na mnohých povojnových vystúpeniach Viedenskej ľadovej revue na tomto štadióne som vykonával v dnešnom zmysle slova
Kolektív futbalistov Dynama Energia v roku 1967. Zľava tréner J. Kšiňan, Tóth, Žovinka, Kollárik, Kohút, Hronský, Čižmárik, Markovič, Dithalm, Lovecký, Fučík, Kubovčák, Szabó.
post moderátora. Dostal som na starosť celú takmer dennú telefonickú spoluprácu s trénerom Ferdinandom Daučíkom počas nezabudnuteľného zájazdu belasých v Mexiku a USA v roku 1948. Z toho vyplynula aj ponuka na moju debutantskú publicistickú brožúrku o tomto zájazde v rámci časopisu Úspech a zdravie. Teší ma podiel na všetkých publikáciách k jubileám belasého klubu s vyvrcholením spolupráce s kolegom Igorom Mrázom k jeho 80. a 90. výročiu. Rovnako aj účasť v kolektíve autorov pri tvorbe vôbec prvej slovenskej encyklopédie futbalu (vyšla v dvoch vydaniach a vypredali ju v slovenskom jazyku aj v českých kníhkupectvách). Po polstoročí sme spolu s kolegom Štefanom Mašlonkom napísali aktuálnu Zlatú knihu futbalu na Slovensku vydanú v roku 1988. Vybrali ma do štvorice českých a slovenských autorov dvoch dielov o histórii česko-slovenského futbalu Svet deväťdesiatich minút (1986 a 1991), ktoré sa dožili aj druhého vydania v českom a slovenskom jazyku. To isté postihlo aj dve cenné publikácie o prvenstve čs. futbalistov na ME 1976 v Juhoslávii a o zisku bronzových medailí na ME 1980 v Taliansku. Pravda, nechýbal môj obsažný príspevok ani v dejinách slovenského futbalu 18982009. Na osobitnú žiadosť hráčov zo slávnych päťdesiatych rokov bratislavskej Červenej hviezdy som napísal publicistickú knihu Na nich sa nezabúda o desaťročí tejto skvelej futbalovej generácie. Nemôžem nespomenúť ani pozornosť českých vydavateľov, ktorí mi ponúkli naplniť vyše stovku hesiel o slovenských športovcoch v chýrnej Ottovej encyklopédii (2006) a všetky heslá o vynikajúcich slovenských futbalistoch v knihe Se lvíčkem na hrudi (2012).
Športoví redaktori mali v minulosti aj dnes mnohé výhody, najmä cestovanie po svete. Aj ty si mal možnosť zúčastniť sa na mnohých svetových a európskych podujatiach. Písal si o olympijských hrách, o majstrovstvách sveta vo futbale, v lyžovaní aj v ďalších športoch. Aký moment považuješ za vrchol svojej novinárskej kariéry? Nadovšetko účasť na olympijských hrách. Zúčastnil som sa na troch letných (Mexico City, Montreal a Moskva) a na dvoch zimných (Lake Placid a Lillehammer), čo bolo na vtedajšie časy pre mňa úctyhodné. Na túto úroveň dávam aj účasť na Majstrovstvách sveta 1970 vo futbale v Mexiku, kde sme mali kvalitatívne najsilnejší hráčsky káder v celej histórii česko-slovenského futbalu, ale nahlodaný morálne nevhodnými maniermi. Tak isto si cením účasť na Majstrovstvách sveta v klasických lyžiarskych disciplínach v Zakopanom, na Holmenkollene a v roku 1970 na Štrbskom plese, kde som s pánmi Mašlonkom a Mrázom obhospodaroval tlačové stredisko a zabezpečoval rôzne služby. V rámci obsažnej spisovateľskej tvorby si napísal mnoho vzácnych a hodnotných kníh. Niektoré z nich, obsahovo príťažlivých, odborníci hodnotia ako literatúru faktu. Čomu predovšetkým vďačíš za úspechy v tejto oblasti? Futbal nebol jedinou oblasťou mojej publicistickej činnosti. Spolu so šéfredaktorom vydavateľstva Šport Milanom Kováčikom sme dali dokopy prvú slovenskú olympijskú publikáciu v roku 1957. Napísal som Kroniku tenisového klubu Slovan Bratislava (2008) a redigoval ozaj prekvapujúc obsažnú publikáciu k 85. výročiu futbalu v ďalekej východoslovenskej obci Budkovce. Nebudem sa pod-
robne zmieňovať o desiatkach bulletinov k ligovým zápasom Slovana Bratislava a takmer všetkých programových brožúrok, ktoré som napísal ako šéf tlačových služieb pri všetkých medzištátnych zápasoch Česko-Slovenska a medzinárodných klubových pohároch Slovana na štadióne na Tehelnom poli počas mojej dvadsaťročnej činnosti vo funkcii podpredsedu Klubu slovenských športových redaktorov (v rokoch 1972-1992). Že som to zvládol, vďačím môjmu úplnemu takmer 55-ročnému oddaniu sa svojej záľube a povolaniu – športu. Poctivo som sa vždy držal hesla: Pohyb je soľou života. Rád som si privstal, aby som si ešte pred bežeckými a zjazdárskymi pretekmi na lyžiach prebehol pripravené trate pre lepšie poznanie ich rozhodujúcich bodov. Dlhé roky takmer denne som vstával skoro ráno, aby som sa s priateľmi ešte pred nástupom do redakcie stretol na tenisových dvorcoch Slovana. Za nádhernými dojmami z krás slovenských hôr som prešiel takmer celé Tatry, Malú Fatru, Pieniny, Slanské vrchy a potuloval som sa po Slovenskom raji. Ako tréner som pri rozcvičkách bežal na čele kolektívu a predcvičoval trebárs aj saltá pri využívaní telocviční počas zimnej prípravy. Tvoju dlhoročnú úspešnú novinársku aj športovú činnosť ocenili mnohí kompetentní rôznymi vyznamenaniami aj čestnými uznaniami. Ktoré si najviac vážiš? Každého poteší, keď si jeho prácu všimnú nielen najbližší, ale aj významné osobnosti. Vysoko si vážim všetky ocenenia. Tešia ma tie z oblasti futbalu, stolného tenisu, lyžovania, boxu, kolkov a aj Zlatý odznak MOV, ktorý mi odovzdal bývalý prezident MOV Juan Antonio Samaranch. Najbližšie k môjmu profesionálnemu povolaniu má Cena Miroslava Procházku za publikačnú činnosť, ale aj Cena Fair Play MUDr. Ivana Chodáka. Prevzal som vyznamenania všetkých troch stupňov za zásluhy o rozvoj telesnej výchovy a športu i čestné diplomy vrcholných orgánov futbalu, stolného tenisu a lyžovania. Napokon sa chcem pochváliť aj s uznaniami rôznych domácich inštitúcií, ako je Cena primátora Bratislavy, Cena Samuela Zocha Bratislavského samosprávneho kraja a Osobnosť Dúbravky, kde žijem. Stále hovoríme o minulosti. A čo dnešok? Aký je tvoj pohľad na terajšiu situáciu v telesnej výchove a na pomery vo výkonnostnom a vrcholovom športe na Slovensku? Nedá sa to porovnávať. Sú to dve veľmi rozdielne veci. Mladá generácia stráca záujem o pravidelné športovanie. Pod-
21
PORTRÉT
Dorastenecký majster Slovenska ŠK Bratislava v roku 1946 na snímke zľava: tréner K. Bučko, Brehovský, Zagar, Sloboda, J. Kšiňan, Arpáš, Stojan, Bobík, Hrnčiar, vedúci družstva riad. Klincko, Švehla, Kollár, Bavlšík.
mienky nie sú priaznivé a učitelia telesnej výchovy, ktorí v rokoch minulých boli hlavnými nositeľmi prípravy mladých športovcov, už nepôsobia v školách ako piliere športovej činnosti. Veľmi ma mrzí, že kompetentní, skôr nekompetentní, zrušili vynikajúci systém výchovy športovcov od školských športových stredísk po športové triedy, tréningové strediská mládeže a strediská vrcholového športu. Bývalá Československá republika bola doslova vzorom pre mnohé krajiny. Naše skúsenosti a systém preberali aj v zahraničí. Dnešná situácia je úplne opačná. Čo fungovalo na vysokej úrovni, štátne a telovýchovné orgány zrušili. Už vyše 25 rokov sa mnohí k telesnej výchove a športu stavajú doslova chrbtom. Chýbajú športoviská, ale najmä nenáročné štadióny. Málo je tých, čo si uvedomujú, že šport je najlepšou prevenciou pred chorobami a prispieva k dobrej výchove. Som presvedčený, že aktívny šport dáva každému v živote krajší, kvalitnejší a širší rozmer. Očakávam, že zmenu k lepšiemu prinesie dlho pripravovaný a nedávno v parlamente prijatý zákon o športe. Veľký podiel na pretrvávajúcich problémoch má aj terajšia slovenská športová žurnalistika. Jej úroveň pred mnohými rokmi a dnes je veľmi rozdielna. V čom sú hlavné príčiny tejto neradostnej situácie? Zmenili sa životné podmienky, zvýšila sa konkurencia. To by malo byť povzbudením. Kedysi politika nebola príliš príťažlivá, navyše veľkej časti obyvateľstva sa azda ani nepáčila. Čitatelia nachádzali úľavu v inej oblasti, napr. v športe. Doslova vtrhli do hľadísk futbalových a hokejových štadiónov, hál a vedeli sa nadchnúť výkonmi športovcov, radovať sa z výsledkov a víťazstiev svojich miláčikov, mužstiev a hráčov. Boli na nich zvedaví už na tréningoch. Môžem len potvrdiť, že na tréningoch bolo toľko fanúšikov, že ich počtu by sa dnes potešili funkcionári najvyšších súťaží. Tento záujem sa prenášal aj do
22
médií. Pamätám si na obľúbený bonmot: denná tlač sa začínala čítať od poslednej strany. Zapĺňali ju športové správy, komentáre, reportáže. To by samo osebe azda nestačilo, keby ich úroveň nedvíhali a nezabezpečovali odborníci, vzdelaní novinári, bývalí aktívni športovci, naplnení poznatkami z tréningového procesu, zážitkami zo zápasov a skúsenosťami. Prvoradou témou novinárskej činnosti nebola prezentácia podvodov, výstrelkov, pikošiek, ale pohotové spravodajstvo, odborný komentár, príťažlivá reportáž. Azda najdôležitejšie k tomu všetkému: vlastný názor. Čitatelia neľutovali peniaze za dvoje-troje novín, aby si porovnali svoj názor s názorom obľúbeného a známeho redaktora v nich. Poviem to otvorene: akoby v redakciách vládol pokyn písať o futbale alebo hokeji všetko, prípadne o nejakom svetovom výkone v inom športe, ale všetko ostatné natlačiť prinajlepšom do rubriky Stručne. Čas našej debaty sa míňal až príliš rýchlo. Vyplynulo z nej, že seriózna novinárska a publicistická tvorba s potrebnou dávkou etiky, podložená verifikovanými faktami, dnes veľmi chýba. Azda aj preto, že neprináša ani veľkú slávu, ani veľké peniaze. Žiaľ, dominuje v nej tá druhá, zlovestná, neseriózna, plná lží, výmyslov a senzácií. Vrcholový šport sa stal výnosným biznisom. Mierou vrchovatou k tomu prispievajú aj rôzne stávkové kancelárie, ovládané zahraničnými firmami, ale aj majiteľmi niektorých masovokomunikačných prostriedkov. Na priaznivcov športu sa každý deň valia tisíce slov, nepresných informácií a dezinformácií. Výmysly, úmyselné či neúmyselné omyly dominujú. Napriek tomu bohatí majitelia klubov si z toho veľké starosti nerobia. Mnohých takáto situácia veľmi trápi. Patrí k nim aj Jozef Kšiňan. Nepozná čas pokoja, ničnerobenia. „Je dobre, keď môžem byť užitočný, keď mám príležitosť – bez ohľadu na môj vek – robiť veci potrebné a pomáhať k propagácii kvalitného a hodnotného športu.“ L
Tohoročné majstrovstvá sveta, v poradí 10-te, ktoré organizovala Medzinárodná florbalová federácia (IFF) za účasti 16 tímov, parádne prizdobili svojím účinkovaním aj reprezentantky Slovenskej republiky. Fínsko bolo organizátorom ženského svetového šampionátu druhýkrát, prvý turnaj hostilo v roku 1997. V čase, kedy sa o organizovanom florbale v našich zemepisných šírkach ani poriadne nehovorilo. Veď históriu florbalu tradujeme v SR od roku 2001, kedy sa uskutočnil prvý ligový ročník florbalistov – mužov. AUTOR: PETER HRONČEK I FOTO: SZF
Ženy prišli na prvoligovú scénu ešte neskôr. Ak berieme do úvahy, že ženy sa toho roku prebojovali do štvrťfinále, je to úspech z pohľadu členskej základne, hlavne detí a mládeže na nezaplatenie. Nájdu sa aj oponenti, ktorí sa pýtajú, či je dobré, ak sa takým raketovým nástupom ženy dostali medzi 8 najlepších celkov sveta, a mládeži na tento šport chýbajú peniaze... Domnievame sa, že takto pozerať na vrcholový šport sa prinajmenšom nepatrí. Poďme však pekne po poriadku. Do Fínska nás išiel reprezentovať tento káder: Brankárky: Radka Mládenková (FBC Mikuláš Prešov), Karolína Krištofová (ŠK 98 Pruské) Hráčky: Michaela Ješšová (FbK Tvrdošín), Jana Trošková (FbK Tvrdošín), Alžbeta Ďuríková (Wizards Bern, Švajč.), Viktória Bobotová (FbK Tvrdošín), Katarína Klapitová (Wizards Bern, Švajč.), Zuzana Šponiarová (1. SC Vítkovice, ČR), Romana Janegová (ŠK Slávia SPU DFA Nitra), Denisa Ferenčíková (1. SC Vítkovice, ČR), Dominika
Zaostrené na MS vo florbale
Dráma s Lotyškami, na ktorú nezabudneme! Sádecká (NTS FK-ZŠ Nemšová), Lucia Košturiaková (Herbadent SJM Praha, ČR), Michaela Šponiarová (1. SC Vítkovice, ČR), Veronika Turčáková (FbK Tvrdošín), Paulína Hudáková (FbK Kométa Spišská Nová Ves), Kristína Hudáková (FbK Kométa Spišská Nová Ves), Andrea Šidlová (ŠK 98 Pruské), Rebeka Gáliková (NTS FK-ZŠ Nemšová), Valéria Malichová (ŠK 98 Pruské), Šárka Boľová (Herbadent SJM Praha, ČR). Český tréner Jaroslav Marks, ktorý zároveň vedie aj juniorskú reprezentáciu, náš ženský florbal pozná vynikajúco. Pozná veľmi dobre aj ženský florbal svetový, preto sa nebál pred MS vysloviť okrem iného, že štvrťfinálová účasť je vzhľadom na kvality našich reprezentantiek povinnosťou. Ak budeme bojovať o 5. miesto na svete, bude to z pohľadu prestíže i reprezentácie Slovenskej republiky len pridaná hodnota. V piatkovom súboji 11. decembra 2015 sme mali k tomu veľmi blízko. Vyhrávali sme s Lotyšskom najskôr 2:0, potom aj 3:1, no Lotyšky vyrovnali minútu a dve sekundy pred záverom zápasu. Predlžovalo sa, ale nerozhodlo.
Na rad prišla séria samostatných nájazdov na brankárky. Zopakovala sa niekoľkokrát, aby sa nakoniec z boja o 5. miesto tešili šťastnejšie Lotyšky. Dráma ako hrom s Lotyškami, na ktorú dlho nezabudneme! Naše dievčatá nakoniec obsadili na MS celkové 8. miesto. Ak berieme do úvahy, že pred štyrmi rokmi skončili celkove dvanáste, pred dvoma v Českej republike deviate, je to krásny úspech. Odborné i spoločenské analýzy nášho účinkovania po tohoročných MS ešte len prídu. My tesne po skončení majstrovstiev, doslova vo chvíli, keď tlačiarenský stroj čakal na vytlačenie tohto čísla konštatujeme, že sme na šampionáte rozdrvili USA 15:2, rovnako sme ľahko pokorili Holanďanky 13:1. V prvom zápase šampionátu sme zdolali podľa očakávania Rusky 4:2 a rovnako sme boli úspešné aj nad Nórkami, čo nám zabezpečilo štvrťfinálovú účasť. Tam sme prehrali s obhajkyňami majstrovského titulu Švédkami 1:15. Nie, nejdeme ospravedlňovať našu vysokú prehru, ale už len skutočnosť, že Švédky získali celkom 5 titulov majsteriek sveta, hovorí za všetko. Netreba zastierať, že špičkové ženské reprezentačné družstvá (Švédsko, Fínsko,
Sympatické bolo, že naša reprezentácia hrala s vekovým priemerom 20 rokov, kým v radoch Švédiek vlastnilo niekoľko reprezentantiek po 3 tituly majsteriek sveta.
Švajčiarsko) sa príliš málo stretávajú s celkami z II. podlažia svetovej kvality. To sa odrazilo aj v stretnutí našich reprezentantiek s nimi. Prílišný úvodný rešpekt, niekoľko lacných gólov v sieti výbornej Mladenkovej, ale aj 120 tisícová početná členská základňa švédskeho florbalu, boli až príliš veľké tromfy, ktoré vlastnili hráčky v žlto-modrom oblečení. Sympatické bolo, že naša reprezentácia hrala s vekovým priemerom 20 rokov, kým v radoch Švédiek vlastnilo niekoľko reprezentantiek po 3 tituly majsteriek sveta. Preto fascinovali výkony Mladenkovej, sestier Paulíny a Kristíny Hudákových, Lucie Košturiakovej, ale i ďalších. Treba otvorene napísať, že sme mali i ďalšie výborné príležitosti na vsietenie gólu, ale šťastena sa od nás v podaktorých momentoch odklonila. Na druhej strane nás Švédky vyučovali v priamočiarosti útočnej fázy, v úžasnej túžbe dávať góly aj za stavu, keď ich zaznamenali vyše desať, v ovládaní loptičky aj vo vzduchu a pod. Skrátka, hrať so Švédkami bolo pre naše dievčatá veľkou školou. O to viac pozitívnejšie treba hodnotiť, že naše dievčatá veľmi dobre zvládli oslabenia 3:5 a vo svojej hre mali viacero veľmi pozitívnych a konštruktívnych momentov. Najťažší súper v skupine prišiel na rad hneď ako prvý. Rusky sme znova zdolali, ukázalo sa, že na kvalifikačnom turnaji v Nitre sme ich pokorili 7:3 nie náhodou. Určite sa snažili hrať zo zabezpečenej obrany a chceli využívať brejky. Ostalo iba pri chcení. Proti tejto hre existuje jediná protizbraň, a to je častá streľba, dali sme im góly a bolo rozhodnuté. S USA sme sa stretli pred štyrmi rokmi, 55 minút sme ich tlačili, ale smolne sme prehrali. Tentoraz s nami držali hernú vyrovnanosť iba do stavu 3:2, potom sa vďaka našej chytrosti a nasadeniu rozsypali. Ešte jeden fakt zdobil našu reprezentáciu, úžasná zomknutosť, vynikajúca súdržnosť. Nuž aj tak sa dá prostredníctvom pôsobenia našej ženskej reprezentácie pozerať na najintenzívnejšie sa rozvíjajúce športové odvetvie na našom území v súčasnosti. Zopakujme si pri tejto príležitosti ešte raz to, čo sme napísali do Sveta ŠPORTU v predchádzajúcom čísle: dnes máme v 73 športových kluboch 8 120 registrovaných florbalistov a florbalistiek, z toho do 18 rokov vyše 4 550. Aj klubovú príslušnosť reprezentantiek neuvádzame náhodou. Z dobrého základu sa rodí kvalita, po ktorej siahajú špičkové európske kluby. Florbal je úžasne kontaktný a dynamický šport, oplatí sa mu aj z pohľadu reprezentácie venovať. Ak ho odstrčíme na perifériu záujmu, urobíme aj z pohľadu sveta veľkú chybu. Aj keď zatiaľ nejde o olympijský šport. L
23
NA NÁVŠTEVE
Bohatú históriu športu
majú čisté, úhľadné Podlužany Do malej, nenápadnej dedinky pri Leviciach sme nešli náhodou. Už predtým sa nám do redakcie dostala zvesť, že tam futbal komentoval v slovenských pomeroch zatiaľ svojím slovom, šarmom, profesionalitou nedosiahnuteľný a dovolíme si tvrdiť, večne nenapodobniteľný televízny komentátor Karol Polák a futbalový trávnik tam pred rokmi brázdil aj známy futbalový rozhodca s odznakom FIFA Vojtech Christov. Športové a ľudské osobnosti ako hrom. Opradené bohatou históriou. Svoju ešte bohatšiu históriu však majú čisté, úhľadné Podlužany. Nuž čo, kto o nich môže najviac povedať? V prípade obce Podlužany, o ktorej prostredníctvom športu bude teraz reč, rozhodne Ing. arch. Jozef Frtús, ktorý napísal spolu s Ľubicou Škrinárovou krásnu, 140-stránkovú knižku Naše Podlužany
Na tejto snímke približujeme dve osobnosti futbalu v Podlužanoch. Vľavo je sponzor Ján Šebo, ktorý hrával aktívne futbal za Podlužany pred rokmi a vpravo predseda klubu František Lukáč. Nie je bez zaujímavosti, že mnoho zo svojho voľného času práve František Lukáč venuje nielen futbalu v Podlužanoch, ale aj v štruktúrach Futbalového zväzu v okrese Levice.
AUTOR: PETER HRONČEK FOTO: ARCHÍV REDAKCIE, ARCHÍV PODLUŽANY
„Keď som na jar pred 45 rokmi nakrúcal film Stopy na Sitne, ani vo sne mi nenapadlo, že sa do tohto krásneho kraja budem vracať.“ To je prvá veta v príhovore tejto knižky od Juraja Sarvaša, herca, scenáristu, režiséra, pedagóga, predstaviteľa umeleckého prednesu i výtvarníka. Tak máme zakomponovaného tohto pána v našej dielni časopisu Svet ŠPORTU. Rodáka z Radvane, kde vyrastal aj ľudový muzikant, neskôr doktor práv, Janko Bulla. Prečo ho spomíname? Lebo rým jeho mena a priezviska bol v širokej banskobystrickej stolici známy: Janko Bulla, štyri nula! Aj preto sme sa vybrali do Podlužian. Už pri vstupe do krásne upravenej dedinky sme rozmýšľali: prehrávali niekedy Podlužany 0:4 vo futbale? Nie, nehľadali sme výsledky ich futbalového mužstva.
24
„Niekoľko krát sme boli majstrami okresu napriek tomu, že v našej obci žije v súčasnosti okolo 750 obyvateľov..."
Veď sme o ňom vedeli, že patrí v okrese Levice medzi špičku. Nakoniec, v už spomenutej knižke je šport v Podlužanoch profesionálne skloňovaný na stránkach 128–139, čo nie je zo 140-stránkovej knižnej publikácie málo. A ešte kvalitou prenáramne vysoko odborne napísanej publikácie. Samozrejme, prídete do Podlužian a ani nemôžete odpisovať riadky z knižky. To sa nepatrí ani nesvedčí. Musíte hľadieť otvorenými očami, navštíviť obecný úrad, porozprávať sa so starostkou a terajšími funkcionármi športu. My sme navštívili aj krásne ihrisko. Práve to, ktoré projektoval Ing. architekt Jozef Frtús. Mimochodom, brankár podlužianskych veteránov, ktorému sa pri pamätnej oslave konanej v roku 2009 pri príležitosti 60. výročia založenia telovýchovy v Podlužanoch roztrhla achilovka v prvých minútach zápasu. A ten zápas nehral nik iný než veteráni veľkej a slávnej Trnavy proti domácemu výberu. Nuž teraz už viete, prečo tam boli aj Karol Polák a Ing. Vojtech Christov.
Pri písaní histórie športu Podlužian by sme mohli spomínať stolný tenis, volejbal, ba zásluhou Jozefa Ferenciho aj Medzinárodný maratón mieru v Košiciach, ktorý odbehol reprezentant tejto obce v roku 1989. My sme sa však sústredili na súčasnosť. A teraz tam dominuje futbal. Sponzoruje ho Ján Šebo, bývalý ligový hokejový rozhodca, vlastník medzinárodnej dopravy. „On nesponzoruje len futbal. Patrí mu vďaka aj za ďalší sponzoring v obci,“ pridala sa starostka obce Ing. Ida Kováčová. Manželka, žiaľ, dnes už nežijúceho bývalého obetavého funkcionára telovýchovy v Podlužanoch Jozefa Kováča. Ak sme už pri menách a priezviskách, musíme spomenúť aj dlhoročnú funkcionársku osobnosť podlužianskeho športu Antona Harmadyho. Dnes je tu aj František Lukáč, predseda miestnej telovýchovnej jednoty, s ktorým sme mali tiež tú česť rozprávať. „Viete, ono to je s dnešným futbalom tak. Sme malá obec, preto sa snažíme spolupracovať s okolitými obcami, ak chceme mať mládež. Dospelí sa niekoľko rokov umiestňujú
Muži Podlužian, majstri okresu vo futbalovom ročníku 2011/2012.Horný rad zľava: František Lukáč – tajomník klubu, Ján Šebo – prezident klubu, Dalibor Števko, Miroslav Drapka, Tomáš Mikuška, Miloš Máčaj, Pavol Macho ml., Štefan Vetor, Erik Dvorákovič, Matúš Budovec, Peter Pénzeš, Attila Belanský – tréner, Pavol Macho – vedúci mužstva. Dolný rad zľava – Pavol Šebo, Miroslav Graus, Tomáš Pastier, Marek Kubík, Roland Fajčík, Mário Čuvara, Erik Frajka – kapitán, Alexander Pomozi, Tomáš Mazúch.
v čele okresného futbalového peletónu, ale o postupe veľmi nerozmýšľame, lebo na vyššiu súťaž nám chýbajú finančné zdroje a možno aj posily mužstva,“ povedal skromne, keď sme reč skrútli týmto smerom. Podnikateľ Ján Šebo, mimochodom, bývalý futbalista, sa pri týchto slovách iba usmieval a skromne dodal: „Niekoľko-krát sme boli majstrami okresu napriek tomu, že v našej obci žije v súčasnosti okolo 750 obyvateľov. Ak k tomu pripočítate aj stolný tenis, ktorý sa v obci okrem futbalu hrá, na ostatné športy ani veľa mladých ľudí nezostáva. Pod taktovkou trénera Štefana Buchloviča, ktorý predčasne opustil naše rady, sa vo futbalovej sezóne 2000/2001 dostavil pozoruhodný futbalový úspech nášho A mužstva dospelých, keď po 18 rokoch postúpilo do súťaže o majstra okresu. Najmä v ostatných rokoch sme tituly majstra okresu aj získali.“ Skromné, ale veľavravné slová. Hlavne ak navštívite obec, všimnete si usporiadané príbytky, úhľadné, vyčistené ulice
a starostlivo obhospodarovaný futbalový stánok. „Za to môžeme vďačiť pánovi Jankovi Šebovi, lebo ten vie zafinancovať hospodára,“ podčiarkla sympatická starostka Ing. Ida Kováčová. A mala pravdu. Prešli sme sa po kvalitnom trávniku, aby sme si jej slová potvrdili. Na ihrisku všade čistota i skromná tribúnka púta, ba sociálne zariadenia vzbudzujú dojem, že sa v Podlužanoch hrá súťaž oveľa vyššia. Keď sme sa dozvedeli, že od futbalovej sezóny 2004/2005 hralo v okresnej III. triede aj B mužstvo Podlužian, povedali sme si – futbalová obec. Listujúc športovými stránkami už spomenutej knižnej publikácie sa presviedčame, že Frtúsovcami, Šebovcami, Harmadyovcami, Kováčovcami sa to vo futbalovej kronike len tak hemží. Bodaj by aj nie, keď v 60-tych rokoch minulého storočia tu začali hrať žiaci krajskú súťaž, dorastenci a muži hrali okresné majstrovstvá. Ba v roku 1969 privítali v Podlužanoch aj silný, vtedy prvoligový, Inter Bratislava s Ladislavom Jurkemikom, Jozefom Barmošom, Ladislavom
Horný rad zľava: Mário Čuvara – tréner, Kristián Kováč - kapitán, Dušan Rafael, Marek Múčka, Michal Mikuška, Róber Kupča, Matúš Mandrák, Matej Krajčír, Martin Dobrovič, Ivan Seneši, Marian Mandrák – vedúci mužstva. Dolný rad zľava – Ján Novák, Adam Stribula, Dávid Rafael, Marek Kováč, Filip Kliment, Šimon Senci, Dušan Biely, Adam Bukovčan, Tomáš Kučera.
„Sme malá obec, preto sa snažíme spolupracovať s okolitými obcami, ak chceme mať mládež."
Petrášom a ďalšími zvučnými menami z vtedajšej prvoligovej zostavy. V súbojoch so slávnymi a kvalitnými reprezentantmi nikdy nie je dôležitý výsledok. Najviac nás prekvapilo, že v Podlužanoch mali v určitom období aj lyžiarske aktivity. Sľúbili sme však, že z knihy Ing. architekta Jozefa Frtúsa odpisovať históriu športu nebudeme. I keď by sa patrilo napríklad napísať aspoň niekoľko riadkov aj o šachistoch či nohejbale. Toto všetko potvrdzuje, že športový život v tejto obci bol širokospektrálny. Nám sa podarilo postrehnúť, že na kovadline úzkej spolupráce, dobrého spolunažívania občanov, v Podlužanoch roky snovajú všedný a zároveň na pomery Slovenskej republiky z pohľadu dobroprajnosti a pohostinnosti krásny život. Vôbec neľutujeme, že sme mohli o tejto obci aj do časopisu Svet ŠPORTU tieto riadky napísať. A šli sme. Dívali sa na vinohrady a načúvali dobrému slovu. Kochali sme sa v okúzľujúcich úsmevoch podlužianskych žien. Prišli sme na ihrisko a dumali, kedy sa podaktorým splní sen – hrať vyššiu futbalovú súťaž. Dumali sme pri tom: Kde a kedy vznikol v Podlužanoch športový jazyk? Kde história športu v Podlužanoch začína? Kde má prvé iskry šport a pôda svoju vlahu? Preto sme sem prišli, to bola vlastne príčina. Videli sme tu zblízka dedovizeň, spolupatričnosť drahú a stačila nám na to hodina. L
25
MLÁDEŽNÍCKY FLORBAL
Florbalové zápolenia
zapĺňajú hľadiská K tým moderným, populárnym športovým odvetviam, ktoré sa na Slovensku v pomerne krátkom čase vďaka veľkému záujmu mládeže zaradili medzi najpopulárnejšie s nevšednými olympijskými ambíciami, patrí aj florbal. Jeho aktéri, organizátori, predstavitelia a priaznivci už niekoľko rokov obetavo a s nadšením pracujú a vytvárajú čo najoptimálnejšie podmienky pre jeho ďalší rozvoj. AUTOR: MILAN ORSZÁG I FOTO: AUTOR
Organizujú nielen dlhodobé súťaže, ale aj jednorazové podujatia. K mestám, v ktorých sa tento šport dostal do centra pozornosti, patrí aj Prešov. K jeho popularite prispeli a naďalej prispievajú prešovské florbalové hry mužov, žien a mládeže. K tým najvydarenejším patrili tie, ktoré sa uskutočnili v auguste 2013 a ich spoluorganizátorom bola aj redakcia časopisu Svet ŠPORTU. Prebiehali v hádzanárskej hale na Baštovej ulici za rekordného počtu účastníkov, ale aj divákov. Možno konštatovať, že práve športové hry prinášajú zvýšený záujem najmä v radoch mladej generácie. Bratislava - Trnava, Zvolen - Banská Bystrica, Prešov - Košice, Spišská nová Ves –
26
Poprad, tieto dvojice miest píšu vzájomnými zápasmi svojich klubov samostatnú farebnejšiu históriu slovenského športu. Či už ide o futbal, hokej, hádzanú, volejbal, nech je to ktorákoľvek veková kategória. Akýsi moderný dedičný hriech prechádzajúci z generácie na generáciu. Pred niekoľkými dňami sa jedno z takýchto derby zápolení odvíjalo v Prešove, nie však na trávniku či ľade, ale na palubovke jednej zo základných škôl. A bolo to derby v športe, ktorý nám vďaka vynikajúcim výsledkom našej ženskej reprezentácie na majstrovstvách planéty práve teraz prináša radosť – vo florbale. Keďže išlo o dorastencov, divácke emócie chýbali, prítomní pozorne
Traja proti jednému. V bielom drese FBC Prešov Alex Kuchár.
sledovali výkony mladých florbalistov a rozjasali sa najmä pri vstrelených góloch. Tlieskali často, veď v zápase 5. kola dorasteneckej ligy prešovský FBC Mikuláš zvíťazil 11:3 (tretiny 1:0, 5:2, 5:1), aj keď to po prvej tretine tak optimisticky nevyzeralo, pretože v nej košickí gamisti boli viac ako vyrovnaným súperom. Svoje ovocie prinieslo dôrazné „umývanie hláv“ v priebehu prestávok medzi tretinami, počas ktorého tréner chlapcov z FBC H. Komínek upozorňoval na mnohé nepresnosti a nedostatky pri dodržiavaní taktických pokynov. Pomohlo to, lepšie zaberali predovšetkým obranné formácie. FBC Mikuláš Prešov nastúpil v zostave (v zátvorke počet gólov): Dominik Barnišin, Marián Figula (2), Dominik Borbuliak, Ivo Dovičák (1),
Viliam Schichman, Daniel Minich (3), Daniel Pavlík, Anton Matis (3), Alex Kuchár (1), Patrik Pustý, Martin Ormoš (1). Zostava ŠK Gama Košice: Juraj Šašala, Tomáš Marčák, Adrián Hadbavný, Simon Senčár, Adam Črep, Matúš Medveď, Karol Kováč, Michal Marton, Tomáš Žatko. Tréner domácich H. Komínek po konečnom hvizde rozhodcovskej dvojice Lenka Cupráková/Erik Roba zhodnotil výkon svojich zverencov slovami: "Chlapci v tomto veku hrajú viac spontánne, v zápale boja zabúdajú na taktické pokyny a svoje herné povinnosti. Časom však dozrejú rovnako, ako ich predchodcovia. Aj v športe platí, že opakovanie je matkou múdrosti..." V tejto súvislosti pre časopis Svet ŠPORTU okrem iného povedal: "Družstvá mládeže aj dospelých si niekedy počínajú na hranici pravidiel a takéto zápasy divákov nepotešia. Nejde tak ani o fauly v hre ako skôr o tie, ktoré sú zákernejšieho charakteru a znechutia hru súperovi. Rozhodne nehráme šport pre baletky, ale tvrdá hra telom v rámci pravidiel je správna a je to určite korenie florbalu. Ja osobne tiež rád hrám tvrdé, ale čisté zápasy, ktoré sú náročnejšie a plné emócií. Ale nesmie to prekročiť hranice únosnosti. Je to stále len a len šport. V mládežníckych kategóriách hrá mnoho veľmi šikovných a talentovaných hráčov, v ktorých vidieť veľký potenciál. Len kvalitný florbal priláka mnoho divákov." V histórii prešovsko–košických florbalových derby zápasov však boli aj také, v ktorých dostali „na frak“ aj Prešovčania. Také zápasy však podľa vyjadrení aktívnych aj bývalých hráčov v ktoromkoľvek športe majú jednu devízu – nútia porazeného pracovať na sebe, dôslednejšie trénovať a vstupovať do zápasov s vedomím väčšej zodpovednosti. Nie nadarmo sa však na Slovensku hovorí, že každý chvíľku ťahá pílku. O dva dni neskôr
Na snímke zľava (v tmavom drese) tréner H. Komínek, M. Ormoš, D. Pavlík, D. Minich, J. Dovičák, V. Schichman, D. Barnišin, M. Figula, A. Kuchár, P. Pustý.
prehrali tí istí chlapci s ATU Košice 7:4 najmä vinou slabej úvodnej tretiny zápasu, aby potom vyprášili rovesníkov z FBC Skalica 17:3. Amatérsky športový tím FBC Mikuláš Prešov prichýlil v podstate všetky vekové kategórie florbalistov, od mladších žiakov po mužov. Zvyšovanie kvality a výkonnosti je vďaka premyslenej a systematickej práci s mládežou zachované. Príprava hráčov z vlastnej liahne teda nie je výsadou iba svetových veľkoklubov, ale prebieha aj v skromných podmienkach v Prešove. Vrchovatou mierou je však potrebný poctivý prístup k športu a k práci s mládežou.
Najvyššie dve kategórie klubu, družstvá juniorov a mužov, sú vo svete slovenského florbalu známe z úspešného účinkovania v extralige. K vytváraniu lepších podmienok v jednotlivých kluboch na celom Slovensku s určitosťou prispeje aj nový zákon o športe. Dotýka sa aj oblasti financovania a aktivity na jednotlivých školách. Väčší priestor dostanú učitelia telesnej výchovy. Športovci a kluby sa na základe prijatého zákona budú po novom podieľať aj na riadení a kontrole ich zväzov.
Technická porada počas tréningu.
L
27
FOTOPANORÁMA
28
Pri obhliadnutí sa za Medzinárodným maratónom mieru v Košiciach sa za každou fotografiou, ale i za každým účastníkom MMM 2015 skrýva množstvo príbehov, postojov, skúseností. Viac fotografií z tohto ročníka a foto archív ďalších športových podujatí pre vás pripravujeme na našej webovej stránke www.svetsportu.sk.
FOTO: MAREK ČECHO
29
O ŠESŤDŇOVEJ v Košiciach
Všetky trofeje nakoniec
putovali k protinožcom Jubilejný 90. ročník Medzinárodnej motocyklovej ENDURO súťaže sa uskutočnil v prvej polovici septembra (7.-12.9.2015) za účasti pretekárov z 31 krajín sveta v Košiciach a ich okolí. Definitívnu bodku za týmto podujatím dali však zodpovední až o dva mesiace neskôr. Poďme však po poriadku. Niekedy sa „Šesťdňová“ volala Medzinárodný šesťdňový trial, resp. terénne preteky motocyklov, a po prvýkrát sa uskutočnila už v roku 1913 v Anglicku. Podobne ako letné a zimné olympiády sa tieto preteky neuskutočňovali v rokoch svetových vojen (1914-1918 a 1939-1945). Zápolenia off-road, organizované pod dohľadom Medzinárodnej motocyklovej federácie (FIM), právom nazývajú aj motocyklová olympiáda. Tieto preteky, známe aj pod skratkou ISDE pre Slovensko vôbec nie sú nejakou neznámou. Veď na našom území, konkrétne na Považí, sa uskutočnili už v rokoch 1977, 1982, 1991 a 2005. Vždy v Považskej Bystrici a teraz, teda po desiatich rokoch, v Košiciach
Podľa Ing. Pavla Sása, člena medzinárodnej jury a jedného z hlavných organizátorov jubilejnej 90. Šesťdňovej, sa hostiteľom podarilo pripraviť náročné trate, ktoré si pochvaľovali predstavitelia i samotní jazdci z 31 zúčastnených krajín. Trať viedla cez tri okresy (Košice–mesto, Košice–okolie a Gelnica) v členitom, prevažne lesnom prostredí. Už samotné defilé pretekárov a funkcionárov z celého sveta, ktoré bolo súčasťou slávnostného otvorenia, nasvedčovalo, že všetko je pripravené na jednotku. Veď organizátori z Enduro klubu Košice na čele s jeho predsedom a zároveň šéfom celého organizačného výboru Petrom Lazarom našli pomoc a podporu
priamo u košického primátora Richarda Rašiho. Ten sa stal skutočným patrónom celého podujatia, ktoré nakoniec i slávnostne otvoril. Z pretekárov usporiadateľskej krajiny najväčšiu pozornosť pútal Štefan Svitko, kapitán nášho Slovakia World trophy tímu, ktorý svoje kvality pravidelne potvrdzuje na najťažšej svetovej súťaži v Južnej Amerike, pokračovateľke pretekov Paríž – Dakar. ROZUZLENIE AŽ V NOVEMBRI Veľký motoristický sviatok sa síce skončil, ale s protestom Austrálie, ktorá nesúhlasila s celkovým prvenstvom Francúzska v súťaži o Svetovú trofej. Francúzi i niektorí
AUTOR: VLADIMÍR MEZENCEV I FOTO: MAREK ČECHO
ORGANIZÁTORI NESKLAMALI Samozrejme, Košičania s usporiadaním motocyklovej olympiády, ako nazývajú túto náročnú súťaž, ktorá trvá šesť dní, na rozdiel od Považanov nemali žiadne skúsenosti, ale už v roku 1976 zorganizovali Majstrovstvá Európy enduro (starší názov pre enduro – terénne motocyklové súťaže). Približne tam, kde viedla terajšia trať Šesťdňovej. O dve desaťročia neskôr dokonca svetový šampionát. To už nehovoríme o mnohých majstrovstvách Slovenska a Československa. Jednoducho povedané, tých organizačných skúseností bolo v Košiciach skutočne dosť. Okrem toho východoslovenská metropola môže byť patrične hrdá aj na svojich jazdcov, z ktorých časť tvorila aj tím AMK TRIAL Inžinierske stavby, ten štartoval v klubovej súťaži na Šesťdňovej už v roku 1972. Ďalší Košičan – Róbert Kapajčík sa v roku 2008 stal juniorským majstrom Európy a o dva roky neskôr spolu so Štefanom Svitkom a Radkom Matoškom zvíťazili v klubovej súťaži v Grécku.
30
Z pretekárov usporiadateľskej krajiny najväčšiu pozornosť pútal Štefan Svitko, kapitán nášho Slovakia World trophy tímu, ktorý svoje kvality pravidelne potvrdzuje na najťažšej svetovej súťaži v Južnej Amerike, pokračovateľke pretekov Paríž – Dakar.
Štefan Svitko, ráno pred štartom 4. dňa
Náš najlepšie umiestnený jazdec Tomáš Hostinský, druhý v kategórii C2
ďalší súťažiaci v jednej z etáp vynechali časovú kontrolu. Verdikt v takýchto prípadoch je jednoznačný – trest. Ten požadoval aj slovenský zástupca v jury Pavol Sás z Košíc. Francúzi však zásluhou svojich funkcionárov odchádzali domov ako víťazi, ale museli čakať na verdikt vyšších inštancií Medzinárodnej motocyklovej federácie (FIM). Zákulisné ťahy zo strany francúzskych funkcionárov sa z Košíc preniesli do Paríža i ďalších miest, ale nakoniec zvíťazili tí, ktorí si to zaslúžili. Pôvodní víťazi, teda Francúzi, sa nakoniec prepadli až na 23. miesto! Austrália bude teda na Košice spomínať v tom najlepšom. Veď jej pretekári si vyjazdili všetky tri trofeje – Svetovú, Juniorskú i Ženskú. Novembrové rozhodnutie disciplinárneho súdu FIM tak posunulo Slovensko v súťaži o Svetovú trofej na 7. miesto. Nie je to zlé umiestnenie, naopak. Naši reprezentanti však už pri svojej premiére v roku 1996 vo Fínsku obsadili 6. miesto, ktoré zopakovali v roku 2002 v Českej republike (Jablonec nad Nisou). Šiesta pozícia im patrila aj doma v Považskej Bystrici v roku 2005, o rok neskôr na ďalekom Novom Zélande náš Trophy tím skončil ôsmy. Znamená to, že vo svete stále patríme medzi TOP 10, pričom ešte úspešnejší sme v súťažiach juniorov a klubových celkov. Napriek všetkým problémom naši enduro motocyklisti dokázali nadviazať na slávu Emila Čunderlíka a Jozefa Chovančíka, ktorí sa
v roku 1982 podieľali na zisku Svetovej trofeje pre Československo, poslednej zo siedmich, ktoré vybojoval náš vtedajší spoločný štát. To ešte na legendárnych jawách, ktoré už odišli do dejín. Šesťdňová je veľmi náročná športová disciplína. Je to tvrdá a nekompromisná previerka ľudí i strojov. Absolvovať cca 2000 km v rôznorodom teréne, dodržiavať časové limity, pociťovať reštrikcie pri výmene náhradných dielov, skutočne nie je jednoduchá záležitosť. Pritom prevažná väčšina jazdcov sú amatéri, do prípravy i samotnej súťaže vkladajú nemalé finančné prostriedky. Tí šťastnejší majú poloprofesionálne podmienky, ale to iba v prípade, že majú zmluvy s najznámejšími výrobcami motocyklov, napr. KTM, Husqvarna, Suzuki... V týchto prípadoch ide o tzv. továrenských jazdcov. Napriek tomu motocyklová olympiáda každoročne láka až do 600 pretekárov, okrem nich mechanikov, funkcionárov, rôznych pomocníkov a samozrejme priaznivcov.
Marek Belko obsadil v kategórii C1 celkovo 16. miesto
Jamie McCanney, víťaz kategórie E1, začína raziť prvé metre 4-tého súťažného dňa
Košice z pohľadu organizátora 90. Šesťdňovej majú byť na čo hrdé. Predovšetkým na to, že sa im podarilo dať dohromady SC Enduro klub a organizáciu Sport Progress. Tá prvá zabezpečovala športovú a technickú stránku celého podujatia, tá druhá marketing a všetko, čo s ním súvisí. To, že akreditovaní novinári neboli celkom spokojní s prácou tlačového strediska, za to domáci rozhodne nemôžu. Jeho šéfa totiž nevyberala Slovenská motocyklová federácia, ale už spomínaná FIM. Tá v prípade Španiela, ktorý zodpovedal za prácu košického tlačového strediska, nemala šťastnú ruku... L
31
SVOJSKÉ CESTOPISY
Marek Slobodník
cestovateľ a dobrodruh z Banskej Bystrice AUTOR: JOZEF MAZÁR ML. I FOTO: ARCHÍV MAREKA SLOBODNÍKA
Mnohí čitatelia časopisu Svet ŠPORTU sa v posledných rokoch určite stretli aspoň so stručnou správou o niektorej z expedícií na automobile Trabant alebo na motorke Pionier, ktoré Marek Slobodník úspešne podnikol. Ak náhodou zatiaľ nie, ponúkame vám tento rozhovor. Marek, vo svojich blogoch, rozhovoroch či na sociálnych sieťach si už svojim fanúšikom priniesol a sprostredkoval kopu zážitkov zo svojich expedícií. Za nadšených cestovateľov aj motoristov sa považujeme mnohí, napriek tomu, vydať sa na takú expedíciu sa odhodlá málokto. Aké vlastnosti, čo je potrebné podľa teba mať v osobnej výbave, ak by chcel človek zvládnuť napríklad takú polročnú cestu po Oceánii na trabante, z akej si sa nedávno vrátil?
32
Hlavne, netreba mať žiadne skúsenosti. Na prvú veľkú cestu na pionieroch do Kazachstanu sme sa vôbec nepripravovali a ani nič sme nevedeli opraviť. Každá ďalšia expedícia mi zabrala viac času na prípravu, pretože som mal viac skúseností s motormi a s tým, čo sa môže pokaziť. Ale na druhej strane, človek sa môže pripraviť, ako chce, vždy sa pokazí to, čo pri sebe motorista nemá. Našťastie, všade vo svete je veľa šikovných ľudí a vždy s radosťou pomôžu...
Aký je tvoj vzťah k športu? Milujem ho, nerád sedím doma pred „telkou“, som človek, ktorý sa musí stále hýbať. Najradšej už od malička mám motocross/enduro, ale aj bicykel či turistiku a plávanie. Nikdy ma nechytili športy typu futbal, hokej atď. Čo všetko obsahuje tvoja príprava na expedíciu? Sú jej súčasťou aj športové aktivity? Udržiavaš sa športom v kondícii počas ciest? Kvôli „motocrossovej“ motorke mám problémy s ramenom. Takže som ho posilňoval, aby nevypadlo ako v Južnej Amerike, a myslím, že to malo zmysel. Inak nijak zvláštne som sa nepripravoval, počas ciest na šport vôbec nie je čas, ak neberieme do úvahy, že samotná jazda na motorke je šport. Precestoval si mnohé exotické krajiny, ku ktorým by neraz mal ťažkosti aj zdatný športový fanúšik
Marek Slobodník na ceste Moldavskom. Nekonečná rovina a strašná nuda Pionierom do Kazachstanu.
Trabanty v Austrálii. Prvá noc na ceste Holland trackt plnej zlata.
priradiť reprezentanta v akomkoľvek športe. Ani tí najväčší znalci športu by si možno nedokázali z voleja spomenúť na mená športovcov z Timoru, Papuy – Novej Guiney alebo iných exotických krajín, ktoré si precestoval. Ako si vnímal prítomnosť športu v živote bežných ľudí , ktorých si mal príležitosť spoznať v týchto krajinách? Čo ťa upútalo? Futbal je svetový. Na prvej expedícii do Kazachstanu v roku 2010 sme dobre hrali futbal proti Talianom a od Ukrajiny po Kazachstan nám to všade opakovali. O Južnej Amerike ani nehovorím, tam snáď žiadny iný šport ako je futbal neexistuje. Tak isto je populárny aj v Indonézii. Ale práve ona nás prekvapila zaujímavými športmi, na Východnom Timore to boli kohútie zápasy a o kus ďalej na Sumbave to boli preteky byvolov. Každého zaujímavého športu som sa aj zúčastnil, na jedného kohúta som stavil 10 dolárov, no prehral som... A jazdil som aj na byvoloch
ale rozpadla sa podomnou bambusová konštrukcia, ktorá je stavaná na 50-kilových Indonézanov, nie na 90-kilových Európanov. Čomu sa venuješ v čase, keď nie si na cestách, ale doma? Momentálne žijem cestovaním, keď necestujem, robím prezentácie z ciest po celom Slovensku a popri tom plánujem nové expedície. Pre mnohých je určite zaujímavá informácia o finančnej
Chcel by som opäť oživiť „Pionierovský projekt“, posledné dve cesty som išiel s „trabanťákmi“ na Jawe 250 a teraz by to opäť chcelo osedlať malého Pioniera. Rozmýšľam nad Afrikou...
náročnosti takéhoto cestovateľského dobrodružstva. Koľko by tak potreboval mať vo svojom rozpočte člen tímu, aby mohol s Marekom Slobodníkom precestovať kus sveta? To je rôzne, ak ide človek do Ázie a späť, nepotrebuje veľa peňazí. Ak idete za oceán, najviac miniete na prepravu, a ak idete do Austrálie, tak treba siahnuť hlboko do vrecka... Je to fakt rôzne, prvá expedícia do Kazachstanu pre štyroch vyšla cca 7000 € a bola najlacnejšia, aká sa nám podarila zrealizovať. Na Slovensku počúvame vo všeobecnosti o nedostatku financií v športe, o problémoch získať kvalitného sponzora neraz aj športovcom či športovým klubom s úspešnou a
33
SVOJSKÉ CESTOPISY
Riedko osídlenými časťami, pustatinami (the outback) Austrálie.
slávnou históriou. Ako sa ti darí získavať prostriedky? Nie je to nič jednoduché, niekedy až ponižujúce a zdĺhavé bez efektu. Na cestu po Austrálii a Indonézii nám veľmi pomohol crowdfunding, kde nám veľa ľudí pomohlo malou čiastkou za odmenu, napr. za pohľadnicu z cesty a podobne, a tým naštartovali náš projekt. Akú výpravu plánuješ podniknúť najbližšie? Chcel by som opäť oživiť „pioniersky projekt“, posledné dve cesty som išiel s „trabanťákmi“ na Jawe 250 a teraz by to opäť chcelo osedlať malého pioniera. Rozmýšľam nad Afrikou... Plánuješ sa niekedy v budúcnosti vrátiť na niektoré miesta, ktoré si precestoval? Určite, Južná Amerika bola celá perfektná, ale najmä hornatá Bolívia. Východný Timor - neskutočný štát na chvoste Indonézie. Ale aj blízke Gruzínsko je prekrásne. Je toho fakt veľa kde by som sa vrátil. My, bežní šoféri si pri rozprávaní zážitkov z ciest často vymieňame skúsenosti zo stretnutí s policajtmi. Máš zo svojich ciest po exotike vlastnú skúsenosť, skúsenosti s tamojšími policajtmi? Premýšľam a nevie mi nič napadnúť... V podstate nikde vo svete som problém s policajtmi nemal. Akurát Rusko a Ukrajina boli v tomto zaujímavé. Ale aj na nich sme mali jednu fintu. Stačilo im nerozumieť, bolo to veľmi vtipné, keď sa pred nami dohadovali, čo s nami idú robiť, a my sme im všetko rozumeli. Paradox bol ten, že keď sme sa nepriznali k slovanským koreňom, ale americkým, boli dokonca k nám
34
dobrí a snažili sa nám pomôcť. Stalo sa ti niekedy, že si sa na cestách ocitol v nebezpečnej situácii? Dostal si z niečoho strach na ceste? Áno, to k tomu asi patrí, tak isto sa môže človek dostať do nebezpečenstva aj na Slovensku, napr. večer na dákom veľkom sídlisku. V Guyane na nás s fotografom Kubom mieril chlap pištoľou. Respektíve mieril len na Kuba, ja som bol už tak o 3 metre ďalej, pre istotu. Chcel od nás peniaze, no napokon mu Kubo strekol kaser do očí a utiekli sme. V Kazachstane nás chcel opitý Rus zabiť s nožíkom v ruke, pretože nevedel nájsť svoju ženu. Tú ženu, ktorú hodinu pred tým vyhodil z domu. Ráno bol zas usmievavý a priateľský a chcel, aby sme ostali ešte jednu noc. Popri tom si opäť nalieval pohárik tvrdého, tak sme tiež radšej zdrhli. Zažil si situáciu, pri ktorej naopak, bola „sranda”, že od smiechu až sánka tŕpla? Miliónkrát, každý deň. Jazdou na pionieri alebo Jawe 250 či na trabantoch to inak ani
Nekradnime si drahými nepotrebnými vecami to najdôležitejšie, čo má každý z nás, slobodu!
nejde. Už len to samotné, že ideme, je vtipné. Ale Medan na Sumatre bol super! Namiesto taxíkov tam jazdia motorikše. Mali sme strašnú chuť na McDonald's, na niečo iné ako len kura a ryžu. Objednali sme si prvý „taxík”, žiaľ mal neznámu poruchu karburátora a ani po 20 minútovom čakaní a rozoberaní nebola odstránená. Zobrali sme si teda ďalšiu rikšu, tá dokonca išla! Síce len 15 km/h, pretože bola celá krivá a skrútená, ale išla... Pokým jej nedošiel benzín, ale našťastie tu na každom rohu predávajú litrovky benzínu. Väčší problém bol ten, že pán taxikár nevedel, kde Mc's je, a keď sme mu ukázali navigáciu, nechápal, čo to je... Ale už vieme, že kiri je doľava a trus je rovno, doprava ísť nemusíme a ani nesmieme, lebo nevieme, ako sa to povie! Je to boj, ale sme už len kilometer pred "mekáčom", následný defekt vadí len nám... Majiteľ rikše sa na tom, že ide len po ráfiku, strašne smeje. Každopádne, do cieľa sa dostaneme, zaplatíme 1 € a zisťujeme, že „mekáč” je zatvorený. To nás neodradí od božskej chuti cheeseburgera a pokračujeme k ďalšiemu, už len pešo, poza nejaké hotely, kde sa ľudia hrabú vo vyhodenom jedle a triedia ho pre ďalšie spracovanie.
Snáď po troch hodinách sme ho našli! Krásne vysvietený a nonstop otvorený. No hlavne, pred ním bol miestny homemade motoBurger a ten bol ešte lepší ako ten od „meka”! (smiech) Veľa priaznivcov, ale tiež nie málo kritikov medzi cestovateľmi má couchsurfing. Využívali ste ho aj Vy? Aký je tvoj názor na tento systém? Čo by si o ňom povedal tým čitateľom, ktorí sa doposiaľ s pojmom couchsurfing ani nestretli? My sme využili tzv. crowdfunding a vyšiel nám perfektne. Vybrali sme 100 000 € a pokryl nám takmer celú cestu. Je
to určite jedna z možností, ako získať peniaze na cestu, no človek si musí dať pozor najmä na to, aké odmeny sľúbil a koľko. My sme mali toho fakt veľa, posielali sme pohľadnice, ľudia mali mená na autách atď. Dokonca sme predali tri jazdy na pionieri so mnou po okolí BB. Jednu som už absolvoval. Určite to nie je zlý systém, budeme ho využívať aj naďalej. Vďaka cestovaniu si už ako pomerne známy človek absolvoval aj v minulosti veľa rozhovorov pre rôzne médiá. Ak budeš súhlasiť, na záver si z jedného z nich prepožičiam do tohto nášho rozhovoru tú časť, v ktorej hovoríš: „Ne-
Celá výprava pár kilometrov pred Alice Springs (mesto v Austrálii) s vlastnou dopravnou značkou...
treba žiť a pracovať pre veci, ktoré nám nie sú treba. Drahé autá, drahé byty... To zaväzuje človeka a tým stráca to najdrahšie... Slobodu!” Čo by si ešte pridal k tomu tvojmu životnému postoju po čerstvých skúsenostiach z cesty po Oceánii? Po tejto expedícii by som to zopakoval trikrát, ako to mal vo zvyku Lenin so svojim „Učiť sa”. Táto cesta bola zatiaľ moja najdlhšia, bola úplne o niečom inom ako všetky ostatné predtým, ťažko to opísať slovami, bol to taký štýl života a možno nomádstvo... Ale určite som sa utvrdil v tom, čo som vždy hovoril. Nekradnime si drahými nepotrebnými vecami to najdôležitejšie, čo má každý z nás: slobodu! L
DŽUDO
Špičkové európske džudo po šestnástich rokoch znova v Bratislave Potešeniahodný i zamysleniahodný návrat Po šestnástich rokoch sa do Bratislavy vrátili majstrovstvá Európy v džude, tentoraz do 23 rokov. V polovici novembra sa v Hant aréne na Pasienkoch predstavili džudisti a džudistky z 35 krajín. AUTOR: IVOR LEHOŤAN I FOTO: MAREK ČECHO
Škoda, že v konečnom sumáre slovenské džudo zapôsobilo málo presvedčivo: jedenásti pretekári, ktorí dostali šancu (v takom širokom a početnom zastúpení iba preto, že šampionát sa konal doma), vyhrali štyri súboje. Polovicu z nich najúspešnejšia Slovenka, siedma v kategórii do 52 kg Andrea Krišandová. Najúspešnejšie bolo Rusko, ktoré získalo 7 medailí (3 zlaté, 1 striebornú, 3 bronzové). Po šesť medailí vybojovalo Poľsko a Chorvátsko. Slovenská družina zostavená z málo skúsených džudistov, z ktorých viacerí sú ešte v juniorskej kategórii alebo akurát z
nej prechádzajú medzi seniorov, nedokázala na seba výraznejšie upozorniť a zvýrazniť organizačný úspech ME do 23 rokov v Bratislave aj na športovej úrovni. Súpiska z Bratislavy - Dominika Kinceľová (do 48 kg), Andrea Krišandová (do 52 kg), Magdaléna Mužíková (do 57 kg), Adela Jakubcová (do 63 kg), Matej Poliak (do 66 kg), Martin Becík, Roman Bežo (obaja do 73 kg), Peter Žilka (do 81 kg), Filip Štancel, Peter Kovár (obaja do 90 kg) a Matej Hajas (do 100 kg) - je však budúcnosťou slovenského džuda, a preto treba na ňu obracať pozornosť.
„Dievčatá podľa mňa nesklamali,“ vravel reprezentačný tréner Rastislav Mezovský. „Najväčší úspech dosiahla siedma Krišandová, ktorá zápasila veľmi dobre. Zápal a dobré džudo ukázala stále ešte juniorka Jakubcová, ktorú však limitujú zdravotné problémy. Naši muži dostali väčší priestor, ale nepresadili sa. O niektorých sme vedeli, že si len ‚osahajú’ vrcholné podujatie, predsúťažnú a súťažnú atmosféru. Škoda, že veľké zdravotné problémy mal Poliak, ktorý bol posledný týždeň v starostlivosti doktora Fana. Pri prvom útoku na tatami proti Španielovi si znova poranil medzirebrový sval. Náš najväčší kandidát na úspech Peter Žilka po víťazstve v prvom kole
www.katiesclub.sk Info a rezervácie: 0904 125 124, info@katieclub.sk FOLLOW US ON:
36
Katie de Chimp Official
„Dievčatá podľa mňa nesklamali, najväčší úspech dosiahla siedma Krišandová, ktorá zápasila veľmi dobre..."
urobil v druhom chybu a už nemal šancu ju napraviť. Z neho som dosť sklamaný. Videl som ho počas prípravy v Paríži a Malage, tam sa dobre bil s džudistami, ktorí bojujú o účasť na olympiáde v Riu. V Bratislave mal aj dobré vyžrebovanie... Škoda. Hajas to celé v Bratislave zase nezvládol zrejme psychicky, lebo padnúť na waza-ari po pár sekundách prvého duelu nie je rozhodne dobrá vizitka. Veľa pretekárov nie je v tomto roku zdravotne v poriadku, a preto neboli v Bratislave v optimálnej forme.“ Doplnil ho tréner Ján Gregor mladší z banskobystrickej Dukly: „Potešila Andrea Krišandová, ktorá zvíťazila v dvoch zápasoch a vybojovala siedme miesto. V repasáži, aj keď to znie alibisticky, bola
jednoznačne poškodená rozhodcami. Potvrdili to aj predstavitelia Európskej únie džuda. O to viac to mrzí, že mohla bojovať o medailu.“ Na šampionát sa dalo pozrieť aj z iného pohľadu... „Za organizáciu šampionátu sme si zaslúžili najvyššie hodnotenie Európskej únie džuda. Potešila aj úroveň, konkurencia z 35 krajín bola obrovská a diváci mali čo a koho obdivovať,“ hovoril predseda Slovenského zväzu džuda Ján Krišanda. V rámci otváracieho ceremoniálu na Pasienkoch zorganizovali džudistické cvičenie vyše 100 detí, ktoré si vyslúžili potlesk.
„Majstrovstvá Európy sme vnímali ako príležitosť propagovať džudo medzi širokou verejnosťou u nás doma, kde, žiaľ, nedosahuje takú popularitu ako tradičné športy. V jednom sme však boli sklamaní,“ pokračoval Krišanda, „lebo hoci sme do Bratislavy priviedli na týždeň takmer 600 účastníkov šampionátu, predstavitelia mesta si nenašli čas zavítať medzi nás.“ A to Martin Poiger, generálny sekretár Európskej únie džuda, povedal, že organizácia ME do 23 rokov v Bratislave bola výrazom rešpektu, ktorý EJU voči slovenskému džudu má aj vzhľadom na minulé úspešné Európske poháre. L
37
SVIATOK TRIATLONU
Ironman Hawaii PEKLO V RAJI
AUTOR: DAVID ŠIŠOVSKÝ I ILUSTRÁCIA: GABRIELA HOLCER, FOTO: WWW.IRONMAN.COM
Šprintéri bojujú o víťazstvo sekundy, maratónci hodiny, cyklisti aj šesť hodín. Nikomu však netrvá súťaž tak dlho ako triatlonistom na ironmanoch. Pre triatlonistov znamená Ironman to isté ako pre hokejistov Stanley cup, pre tenistov Wimbledon alebo pre cyklistov Tour de France.
Ironman Hawaii - magický, najťažší zo všetkých a v súčasnosti označovaný ako majstrovstvá sveta v Ironmane. Najskôr takmer štyri kilometre v morských vlnách bez neoprénu, ten nie je dovolený. Potom ďalších 180 kilometrov v sedle bicykla bičovaný ostrým vetrom zvaným Mumuku. A napokon bežecký maratón – 42,195 kilometra v páľave medzi lávovými poliami.
38
Je to výzva, ktorá začala pred takmer štyridsiatimi rokmi. Veliteľ amerického námorníctva John Collins nemohol tušiť, akého džina vypustí z fľaše. 14. februára 1977 sa partia športových nadšencov na Havajských ostrovoch pri pive sporila o tom, či sú väčší borci plavci, cyklisti alebo bežci. Collins navrhol spojiť tri existujúce preteky na Havaji do jedných pretekov. Trvalo rok, kým šialená stávka prerástla do premiéry pretekov, z ktorých sa zrodil mýtus. 18. februára 1978 sa 15 odvážlivcov (traja pred štartom radšej vycúvali) na ostrove Oahu, na známej pláži Waikiki za štartovné 3 doláre a bez akejkoľvek medializácie, pustilo do pretekov zložených z 2,4 míle tradičných plaveckých pretekov (Waikiki Roughwater Swim), cyklistických pretekov okolo celého ostrova Oahu v dĺžke 112 míľ a tradičného maratónu (Honolulu Marathon) v dĺžke 26,2 míľ. Prvý ročník dokončilo dvanásť borcov, víťazom sa stal Gordon Haller, taxikár z Honolulu s časom 11:46:58 h. Dostal oceľovú trofej v podobe postavy zvarenej zo skrutiek a matiek a stal sa prvým „železným mužom” na svete. Ničím výnimočný prvý ročník odštartoval šialenstvo,
ktoré za pár rokov pritiahlo desaťtisíce nadšencov. Tak vznikol Ironman Hawaii. O rok neskôr sa na preteky prihlásila prvá žena, Američanka Lyn Lemaireová. O publicitu podujatia sa postaral hlavne novinár Berry McDermott, ktorý mal pre magazín Sports Illustrated priniesť spravodajstvo z golfového turnaja na Havajských ostrovoch. Ironman ho nadchol natoľko, že napísal 10-stranovú reportáž. Na treťom ročníku sa na štarte objavilo 106 pretekárov medzi nimi aj mladý tréner plávania Dave Scott, ktorý sa neskôr stal legendou havajského Ironmana. Štartovné sa zvýšilo na 10 dolárov a prvú televíznu reportáž z tohto podujatia prenášala televízna stanica ABC. V roku 1981 nastal čas veľkých zmien – preteky sa presťahovali z Honolulu na Big Island. Tak isto sa zrušila povinnosť účastníkov zabezpečiť si vlastný servis a občerstvenie. Na štart sa postavilo 326 ironmanov, ktorým servis zaisťovalo 950 dobrovoľníkov. Rok 1982 priniesol dojímavý príbeh Julie Mossovej. 23-ročná študentka prišla na Havaj
bez špeciálneho tréningu či záujmu bojovať o popredné priečky. Napriek tomu ešte tesne pred cieľom viedla. Dehydrovaná a vyčerpaná sa však zrútila na zem. Kým Mossová v kŕčoch bojovala sama so sebou, predstihla ju Kathleen McCartneyová a zvíťazila. Mossová pripomínala boxera, ktorý utŕžil v ringu zopár tvrdých direktov. Vstala, chvíľu sa potácala, zasa klesla do kolien. Napokon sa za veľkých ovácií publika doplazila do cieľa po štyroch. Televízne zábery športovej drámy inšpirovali ďalšie stovky triatlonistov, medzi nimi aj Marka Allena, neskoršieho viacnásobného víťaza a manžela Julie Mossovej. O rok neskôr už bolo štartovné rovných 100 dolárov, štartovalo 964 triatlonistov. Keďže sa ich prihlásilo vyše 2000, prvý raz bol nutný výber pretekárov a časový limit znížili organizátori na 17 hodín. V roku 1986 sa premiérovo súťažilo o finančné prémie – organizátori reagovali na európsku konkurenciu, keďže vo francúzskom Nice rozdelili na cenách 75 000 dolárov. Najpamätnejší súboj, ktorý sa dodnes označuje ako Iron War, zviedli v roku 1989 dve najväčšie legendy podujatia: Dave Scott a Mark Allen. Takmer až do konca sa držali spolu. Plece pri pleci, 8 hodín. Vôbec spolu neprehovorili. Necelých 5 kilometrov pred cieľom bežeckého maratónu sa Allen
od svojho rivala odpútal a zvíťazil. V poslednom roku 2015 ovládli prestížneho Ironmana na Havajských ostrovoch 34-ročný nemecký reprezentant Jan Frodeno v čase 08:14:40 h a o 6 rokov mladšia Švajčiarka Daniela Ryf v čase 08:57:57 h. Obaja vyhrali legendárne preteky o železného muža a ženu prvýkrát v kariére. Hoci vzdialenosti zostali rovnaké, celkové preteky sa vyvinuli za 37 rokov úplne inak. V začiatkoch nikto nebol v prílišnom strese preteky dokončiť za špecifický čas. Napríklad v roku 1978 sa účastníci po doplávaní išli pokojným tempom prezliecť alebo robili to, čo potrebovali pred ďalšou časťou, len aby sa cítili čo najpohodlnejšie. V dnešnej dobe sa ráta každá sekunda, a preto športovci na takéto preteky trénujú aj to, ako sa čo najrýchlejšie prezliecť alebo ako sa čo najrýchlejšie dostať k bicyklu, aby nestratili žiadny čas. Pretekári sa takisto musia pred štartom oboznámiť s dlhým zoznamom zakázaných činností, ktoré organizátori tvrdo trestajú pokutami a mnohé prehrešky znamenajú aj diskvalifikáciu. Napríklad nahota v zóne, kde sa mení výstroj na ďalšiu disciplínu, čo i len hlt alkoholického nápoja, urážka dobrovoľných usporiadateľov, telefonovanie mobilom, odhadzovanie odpadkov, plávanie pomocou plutiev alebo močenie na okraji cesty.
Najväčší rozdiel je však v fyzickou zdatnosťou štartovépopularite. Čo začalo s 15 preho poľa musíte patriť jednodutekármi, sa vyšplhalo na viac cho medzi tých najlepších vo ako 2 000. Druhý októbrový svojej vekovej kategórii. víkend 2015 sa na Ironmane ukázalo viac ako 30 000 Bola tu však ešte jedna možfanúšikov, aby pretekárov nosť. Pretekári mohli skúsiť podporili, a NBC, jedna z najšťastie v lotérii. Jeden lístok väčších športových televízdo lotérie stál 50 dolárov. nych staníc v USA, Víťazi Kona Lottery Čo začalo s 15 z roku 2015 boli poskytla priamy prenos pretekov. pretekármi, sa však poslední, ktorí Prestíž podujatia sa na Havaj dostali vyšplhalo na vďaka doposiaľ stúpa aj vďaka viac ako 2000. známemu systému tomu, že dostať sa na posvätnú pôdu Druhý októbro- lotérie. Pred nie(nielen) triatlonový víkend 2015 koľkými mesiacmi vých bohov nie je U. S. Department sa na Ironmane of Justice (oddelevôbec jednoduché. Tí, ktorí tam už ukázalo viac ako nie spravodlivosti) boli, sa tam túžia 30 000 fanúši- oznámil, že Kona vrátiť, tí, ktorí tam Lottery nie je v súkov, aby prete- lade so súčasnými neboli, snívajú, že károv podporili... zákonmi o lotériách raz budú aj oni mať to šťastie. a hazarde a preto Z roka na rok sa výkonnosť vo sa v nej v tejto podobe nebuvekových kategóriách posúva de pokračovať. smerom k nižším časom a pre priemerného triatlonistu haTradícia, ktorá siaha až do vajský Ironman naozaj ostáva roku 1983 založená na vízii len predmetom skrytých, resp. zakladateľov Ironman Hawaii otvorených, túžob. Okrem vy– Collinsovcov, aby každý sokých finančných výdavkov pretekár akejkoľvek výkonnos(každý účastník si hradí všetky ti mal možnosť stáť na štarte náklady – letenku, ubytovanie Majstrovstiev sveta Ironman i štartovné, spolu vyše 800 na Havaji, je však stále dôležidolárov) je v tom ešte jeden tá a v blízkej budúcnosti bude háčik – výkonnosť. triatlonová verejnosť informovaná o nových plánoch, Každý rok sa o účasť na okako naplniť toto poslanie. Hlas tóbrovom vyvrcholení snaží ľudu už vyslal Ironmanu jed50 000 pretekárov v jednotnoznačnú správu – triatlonový livých kategóriách, pričom svet chce lotériu zadarmo. kvalifikácia je rok dopredu Plus prajú si, aby na Havaji vypredaná. Vybojovať si slot mohlo pretekať 50 profesiona niektorom z kvalifikačných nálnych triatlonistiek – rovIronmanov nie je síce nemožnaký počet ako mužov, keď už né, ale predsa len s rastúcou má byť reč o rovnosti.
Samozrejme, že sa nesmie zabudnúť na ocenenia. Keď kamaráti, ktorí zorganizovali Ironman prvýkrát pre zábavu, preteky dokončili, dostali veľkú gratuláciu. Počet triatlonistov túžiacich štartovať na pretekoch stále stúpa a s ním aj popularita Ironmana a výška odmien. Pre najlepších sa tento rok rozdalo spolu 650.000 dolárov. Ironman Hawaii dlho fascinoval aj slovenských triatlonistov. Ako prvý sa postavil na štart už v roku 1988 Pavel Vahala. Najlepší výsledok zo Slovákov však dosiahol Eduard Urban, ktorý pri svojej druhej účasti v roku 1992 finišoval v absolútnom poradí na fantastickej 51. pozícii v čase 9:17:20 h. Tento výkon dodnes neprekonal žiadny Slovák. Triatlon sa však stal Urbanovi osudným. Na jeseň roku 1993 mu v bazéne počas tréningu zlyhalo srdce. Historicky najlepší slovenský výkon v kategórii žien dosiahla Kristína Néč-Lapinová na tohtoročnom Ironman Hawaii, keď skončila v kategórii W 30-34 rokov na výbornom 11. mieste vo výslednom čase 10:45:34 h. Na štarte sme tento rok mali aj najstaršieho slovenského pretekára histórie. Laurenc Dívald ako suverénne najstarší Slovák úspešne absolvoval tieto náročné preteky. Do cieľa dobehol v kategórii M 70-74 rokov v čase 14:51:32 h na vynikajúcom 7. mieste.
39
SVIATOK TRIATLONU
Zaujímavosti a rekordy z Ironman Hawaii: FOTO: NILS NILSEN
• Preteky na Havaji trvajú do polnoci – amatéri tak majú 17 hodín na celú dávku ironmanských objemov. • Limit pre plávanie je 2 hodiny 20 minút, cyklistiku musia pretekári zvládnuť do 10 hodín a 30 minút od začiatku pretekov. • Zastúpenie profesionálov v štartovom poli predstavuje len zanedbateľné 4 %. • Pretekári počas havajského Ironmana stratia v priemere 3-5 % telesnej hmotnosti. • Priemerná teplota počas pretekového dňa na Havaji je 29 °C. • Obvyklá teplota asfaltu pri Natural Energy Lab – približne 24. kilometer maratónu je 46 °C. • Výškový rozdiel na trati cyklistiky je 914 m. • Hodnota bicyklov, ktoré čakajú cez noc v depe na svojich majiteľov, predstavuje 3 729 800 dolárov. • Triatlonisti v miestnych kaviarňach vypijú v priemere každý deň 6 240 šálok kávy počas pretekového týždňa. • Amatéri prichádzajúci do Kony venujú týždenne tréningu v priemere 19 hodín. • Na Ironman Hawaii sú zakázané diskové kolesá. Je to pre bezpečnosť pretekárov, keďže vetry sú tu silné a nevyspytateľné. • V prípade technického problému môžu profesionálni triatlonisti využiť služby servisného vozidla jazdiaceho na konci pretekov. Amatérom však nie je poskytnutá žiadna oficiálna servisná pomoc – prijatie akejkoľvek pomoci (nielen servisnej) má za následok diskvalifikáciu. • Najčastejšie zdravotné problémy, s ktorými prichádzajú triatlonisti do stanu lekárskej pomoci, sú: dehydratácia/vyčerpanie, žalúdočné problémy, kŕče a pľuzgiere.
40
Nefalšovaná radosť tohtoročného víťaza Jana Frodena
Aktuálna víťazka Daniela Ryf pretína cieľovú pásku FOTO: NILS NILSEN
• Sebastian Kienle je prvým človekom planéty, ktorý v rovnakom roku vyhral aj Majstrovstvá Európy, aj Majstrovstvá sveta série Ironman. • Dave Scott a Mark Allen sú so 6 prvenstvami najúspešnejší muži v histórii havajského Ironmana. • Vyhrať havajské majstrovstvá aspoň 3× sa doteraz podarilo len 4 ženám: Chrissie Wellington, Natasche Badmann, Paule Newby-Fraser a po novom aj Mirinde Carfrae. Paula Newby-Fraser zo Zimbabwe získala na Havaji 8 titulov a prezývku Kráľovná ostrova Kona. Časopis Sports Illustrated ju vyhlásil za športovkyňu 20. storočia. • V roku 2003 triumfoval manželský pár Peter Reid a Lori Bowdenová z Kanady a za jediný deň tak zveľadil rodinné úspory o 200 000 dolárov. • Najstarším víťazom v Kone je Craig Alexander, ktorý pri svojom treťom víťazstve v roku 2011 mal 38 rokov. Zároveň stanovil nový traťový rekord s hodnotou 8:03:56 h, ktorý je zatiaľ neprekonaný.
• Medzi ženami patrí tento primát Austrálčanke Mirinde Carfraeovej 8:52:14 h. • Najbradatejším rekordom Ironmana na Havaji je maratónsky výkon Marka Allena z roku 1989, kedy bežal za 2:40:04 h. Aj druhý najrýchlejší bežecký výkon histórie padol v rovnaký deň – za 2:41:03 h bežal v pretekoch jeho veľký rival Dave Scott. • Najlepší plavecký výkon má však už tiež svoje roky. Má hodnotu 46:41 min. a stanovil ho Američan Lars Jorgensen v roku 1998, kedy o tri sekundy prekonal svoj vlastný rekord z roku 1995. • Najstarší človek, ktorý dokončil Ironman na Havaji, bol 84-ročný Lew Hollander v roku 2012. Jeho čas mal hodnotu 16:45:52 h. L
Zlatý trón uvoľnený pre Čechov Kráľ je mŕtvy, nech žije kráľ! Nohejbalový svet zažil na novembrových majstrovstvách Európy výmenu na tróne. Slováci nedokázali obhájiť ani jednu z troch zlatých medailí z predošlého šampionátu vo francúzskom Corte, obvešaní najcennejšími kovmi sa naopak vracali domov rozradostení Česi. AUTOR: PETER JESENSKÝ I FOTO: AUTOR
Ján Brutovský a Pavel Kop - lídri Slovenska a Česka v súboji na sieti
Sklamanie, prekvapenie? Nič z toho. Naopak, vrchol sezóny v Humennom len potvrdil neodvratné. Zatiaľ čo u našich západných susedov nohejbal rozkvitá a šírka tamojšej hráčskej základne nemá vo svete páru, slovenské garancie úspechu z predošlej dekády zavesili botasky na klinec a ich nástupcovia ešte nedozreli. Noví bojovníci potrebujú čas „Odišla jedna perfektná a výnimočná generácia hráčov. Bratia Perunovci, Rišo Makara a Milan Ižol, to všetko boli hráči, ktorých sa prakticky nedá nahradiť. Šancu dostali mladé talenty ako sú Braňo Belko a Mišo Bertko, sú to ale stále veľmi mladí hráči bez skúseností z vrcholových mužských podujatí,“ pomenoval príčiny výsledkového
ústupu prezident Slovenskej nohejbalovej asociácie Gabriel Viňanský. Posledným mohykánom zlatých čias je Ján Brutovský. Razantnosť smečov nestratil a stále je to ten emóciami nabitý lev, bojujúci o každú loptu, koniec bratov Perunovcov sa ale nevyhnutne podpísal pod efektivitu jeho úsilia. „Pravdou je, že v predošlom období sme zbierali jednu zlatú medailu za druhou, ale slovenský nohejbal zažil obrovskú generačnú výmenu. Tím sa výrazne omladil a okrem mňa sa prakticky všetci chalani objavili na semifinálovej a finálovej palubovke prvýkrát v živote. Na svojich ramenách mali premiérovo ťarchu zodpovednosti a bolo vidieť, že Česi boli v oboch finále skúsenejší a kompaktnejší. Dali sme do toho všetko, ale na silného súpera to nestačilo,“ zamyslel sa Brutovský. Reprezentačný tréner
Pôsobenie v zahraničí mladým hráčom jednoznačne pomáha a vyššia konkurencia ich môže posunúť na novú úroveň.
Marián Žigala vnímal vnútornú frustráciu hráča, ktorého srdce prahlo po zlate, no hlava vopred poznala márnosť tejto túžby: „Všetko to bolo o medzihre. Pokiaľ dokázali chlapci zásobovať Janka kvalitnými prihrávkami, tak sme bodovali. Hala sa dostala do varu a užili sme si nádhernú atmosféru. V kľúčovom sete nám ušli v úvode a z menej kvalitných prihrávok už čaroval Brutovský márne. Videl som na ňom frustráciu, pretože v minulosti bol zvyknutý na perfektnú prípravu smečov zo strany bratov Perunovcov. Aj toto je ale súčasť procesu zapracovania mladých hráčov.“ Dve strieborné medaily ukoristené v disciplínach dvojíc a trojíc predstavovali napokon dôvod na spokojnosť. Chcieť viac by bolo vzhľadom na súčasný stav nohejbalu na Slovensku vari i drzé. Tréner Marián Žigala, sám bývalý veľký šampión, priznal: „Treba uznať, vo finále boli Česi lepší, ale naši mladí chlapci nemusia vešať hlavy. Som veľmi rád, že sa chlapci dostali do finále dvoch disciplín a potvrdili tak naše postavenie medzi svetovou elitou. Možno sme sa nádejali, že v hre je i viac, veď Igor Hulín s Mišom Bertkom dokázali na Svetovom pohári v Montre-
41
NOHEJBAL
ale poraziť českú špičku. Bol to ale len prvotný úspech, k pravidelným triumfom vedie ešte dlhá cesta.“ Hráčska základňa je u nás mimoriadne úzka a v tomto smere zapôsobili kontraproduktívne i žabomyšie vojny, týkajúce sa sporov ohľadom hry viacerých hráčov v českej extralige. Podľa Žigalu však pôsobenie v zahraničí mladým hráčom jednoznačne pomáha a vyššia konkurencia ich môže posunúť na novú úroveň. Alternatívou je podľa neho sústredenie najlepších v jednom centre. Tak ako tomu bolo roky v prípade dominantného klubu DPMK Košice. „Perspektíva tu je. Záleží od toho, ako sa vyvinú podmienky pre chlapcov a či budú môcť spolu trénovať. Sila našej generácie s Perunovcami bola totiž práve v tom, že sme sa výborne poznali a mali sme natrénované z jedného klubu. Osobne ma trochu mrzí, že hoci tu máme nové talenty, chýba medzigenerácia. Vo finále dvojíc som hral s Braňom Belkom, ktorý je odo mňa o dvanásť rokov mladší,“ zamyslel sa Ján Brutovský. Návrat na piedestál podľa neho nebude
42
Slováci našli v Humennom pravú domácu atmosféru
ľahký. „Je to veľmi ťažké. Tak ako vo futbale, aj v našom prípade sa môže raz za desať, dvadsať rokov stať, že sa zíde talentovo, mentálne i fyzicky pripravená generácia, ktorá bude dominovať. Základom sú ale podmienky, pretože ak nebudú tie a pridajú sa k tomu i kadejaké vnútorné vojny, tak môžeme o návrate na stratené pozície iba snívať.“ „Spomínam si na začiatky Perunovcov. Patrik síce získaval tituly od úvodu, ale potom prišlo dosť dlhé hluché obdobie. Miestami sme boli nešťastní a strácali sme nádej, že sa to prelomí. Trpezlivá práca ale priniesla obdobie zlatej dominancie. Títo chlapci sú len na začiatku svojej cesty, a preto musíme byť rovnako trpezliví. Aj tieto finálové prehry ich môžu posunúť správnym smerom,“ vlial nádej do žíl nových reprezentantov tréner národného výberu Marián Žigala. Hodiť flintu do žita by nebolo správne ani podľa desaťnásob-
ného majstra sveta a osemnásobného majstra Európy Martina Peruna: „Pochodeň ostala v rukách Jana Brutovského. S nami získaval zlaté medaily a verím, že popri ňom vyrastú i talenty, ako sú Belko či Bertko. Naša základňa, bohužiaľ, za českou výrazne zaostáva a bude veľmi ťažké držať s nimi krok. Jednoduché to nebudeme mať ani s Rumunmi, Francúzmi či Maďarmi.“ Bezkonkurenční Česi Slovenské striedanie generácií využili dokonalým spôsobom českí nohejbalisti. Tí ovládli suverénnym spôsobom obe tímové kategórie, dokonalý triumf im zmaril jedine Rumun Georgis Bobis, ktorý vo finále súťaže jednotlivcov porazil Ondřeja Víta. „Ešte viac by mohli byť tri zlaté, ale som vďačný i za takýto krásny výsledok. Z pozície organizátora majstrovstiev sveta v Nymburku v roku 2012 si veľmi dobre pamätám, ako nám vypálili Slováci rybník ziskom troch zlatých. Teraz sme si niečo podobné užili na ich pôde,“ vyriekol slová spokojnosti s výsledkom svojich krajanov prezident medzinárodnej nohejbalovej federácie EFTA Kamil Kleník. Šampionát v Humennom podľa neho odštartoval zlatú éru českého nohejbalu, diplomatickým tónom ale pridal: „Pri pohľade na zásobáreň hráčov a súčasnú nohejbalovú generáciu to vyzerá tak, že by tak tomu malo byť. Ja ale Slovákov neodpisujem. Aj na tomto šampionáte ukázali, že i z malého počtu hráčov dokážu vyprodukovať slušný výber, ktorý dokáže zabojovať aj o celkové prvenstvo.“ „Sme nadmieru spokojní! Našim cieľom bolo finále vo dvoch kategóriách. Získali sme dve zlaté medaily a prekvapil i Ondřej Vít, ktorý sa prebojoval v singloch až do finále. Spokojnosť teda musí byť maximálna,“ zdôraznil majiteľ titulov majstra Európy vo dvojiciach i trojiciach Pavel Kop. Skvelé Humenné Slováci napokon na majstrovstvách Európy predsa len zažiarili. Síce nie výsledkovo, po organizačnej a diváckej stránke ale zožali totálny úspech. „Dovolím si povedať, že s výnimkou majstrovstiev sveta v Nymburku z roku 2012, kde sme získali tri zlaté medaily pred zaplnenou halou, bol toto môj najkrajší šampionát,“ netajil dojatie z parádnej humenskej atmo-
Návrat Angličana Tomčišáka
sféry J. Brutovský. Šéf svetovej federácie Kamil Kleník nenamietal: „Šampionát to bol veľmi podarený. Milo ma prekvapilo, že hala bola plná nielen počas finálového dňa, ale aj v piatok a v sobotu. To nebýva na nohejbale mimo Českej republiky obvyklé. Slovensko potvrdilo, že patrí medzi nohejbalové veľmoci a finálové zápasy mali skvelú atmosféru.“ „Takýto šampionát sme zažili na Slovensku v roku 1994, potom ďaleko, ďaleko nič. Parádne boli ešte majstrovstvá sveta v Nymburku a toto bolo podľa mňa tretie najlepšie nohejbalové podujatie histórie. Všetko klapalo dokonale,“ dodal šéf slovenskej asociácie Gabriel Viňanský.
Slovenská reprezentácia pred finále trojíc - Michal Bertko, Sylvain Galus, Milan Černota, Igor Hulín a Ján Brutovský
Slovák Ján Brutovský a Čech Pavel Kop dvíhali svojim nohejbalovým umením divákov zo sedadiel
V roku 2004 vystúpil na nohejbalový Olymp Marek Tomčišák. Humenský rodák triumfoval na majstrovstvách sveta v českom Prostějove v kategórii jednotlivcov a dosiahol tak vrchol svojej kariéry. O jedenásť rokov neskôr už smečoval cez sieť v humenskej športovej hale v drese Anglicka. Občianstvo Albiónu získal ešte v roku 2012, štyri dni pred MS, ktoré absolvoval ako jediný člen anglickej výpravy. „Od oznámenia termínu európskeho šampionátu som sa naň neskutočne tešil. Zároveň som mal ale aj obavy, pretože moja priateľka mala práve počas majstrovstiev Európy rodiť a myslel som si teda, že ostanem v Anglicku. Na poslednú chvíľu to našťastie vypálilo tak, že sa mi vo štvrtok ráno narodila krásna dcérka Nataly a v piatok som už cestoval do Humenného,“ objasnil strastiplnú cestu domov 42-ročný Tomčišák. Okrem príjemných rodinných starostí mu situáciu skomplikoval i zdravotný stav, veď len v apríli absolvoval operáciu platničky. „Vek neoklamem a po operácii to už navyše nie je také ľahké ako predtým. Ťažko je súperiť s mladými zdravými chalanmi a viem, že už nikdy to nebude na medaily. Srdce mi však stále bije pre nohejbal. Pokiaľ budem mať šancu reprezentovať, tak ju budem využívať.“ V Humennom nastúpil bývalý šampión za Anglicko v kategórii trojíc a rodákom sa predviedol aj v exhibícii legiend. Na margo nohejbalu na Britských ostrovoch poznamenal: „Anglický nohejbal je v plienkach a základňa je veľmi malá. Premiéru na veľkom podujatí zažili na ME na Korzike v roku 2010 a tak som skúsil kontaktovať vedenie tamojšieho zväzu. Jeho zakladateľom je Poliak a momentálne pre nich pracuje tréner, ktorý patrí do skupiny zamestnávajúcej 1200 mládežníckych futbalových trénerov. Jeho úlohou je začať pracovať s nohejbalovou mládežou a o pár rokov sa možno dočkáme prvých L výsledkov.“
43
VODNÉ PÓLO
Pohľad na súčasnosť pred
ME v Belehrade Tréner vodných pólistov ČH Hornets Košice a asistent reprezentačného trénera seniorskej vodnopólovej reprezentácie Slovenskej republiky Róbert Kaid je dostatočnou osobnosťou na rozhovor pred blížiacimi sa ME v Belehrade, ktoré sa uskutočnia začiatkom januára 2016. Nech sa páči, tu sú otázky a odpovede. AUTOR: MAREK ČECHO I FOTO: AUTOR
Ako vnímaš súčasné slovenské vodné pólo z pohľadu úrovne našej ligy a slovenskej reprezentácie? Čo sa týka ligového slovenského vodného póla, máme také štyri kľúčové kolektívy – Sláviu UK Bratislava, Nováky, ČH Hornets Košice a Modrých drakov Košice. Dá sa povedať, že tieto štyri kolektívy nastupujú k ligovým bojom s veľmi mladými chlapcami, ktorí sú ale veľmi perspektívni. Treba povedať, že je to dobre, lebo pred desiatimi rokmi nám vznikla v lige veková medzera vinou poklesu práce na úseku vodného póla i celkovej situácie v našom športe. Musíme otvorene povedať, že tu boli objektívne príčiny. Chýbali a chýbajú stále bazény a tie, čo sme mali, ich cena na prenájom pre kluby bola vysoká. Tým pádom kluby znižovali objem tréningových jednotiek, hodín, takže tam vznikla tá diera v kvalite. Postupom času sa to všetko dáva do normálu, existujú určité nápravy, ale ako som povedal, to vákuum sa ťažko dobieha. Toto má rozhodne vplyv aj na reprezentáciu popri iných faktoroch. Keďže sme napriek tomu postúpili na ME 2016 do Belehradu, je to potrebné považovať za náš úspech. Pevne verím, že to Slovenský vodnopólový zväz využije a kluby tak isto budú pracovať v začatom trende vyššej kvality. Môžem povedať, že ľudia, ktorí prišli na funkcionárske stoličky, sú zapálení pre vyššiu kvalitu práce vo vodnom póle na každej úrovni. Už si spomenul blížiace sa ME v Belehrade. Môžu tam naši reprezentanti podľa teba kvalitou hry a jej systémom prekvapiť? Vieme dobre, že prvá sedmička európskych reprezentácií je veľmi, veľmi kvalitná. Počínajúc mužstvami od ôsmeho po šestnáste miesto, ide zväčša o výkonnostne približne rovnaké kolektívy. Spomeniem Francúzsko, Nemecko, Rumunsko, Gruzínsko a aj my sme na tej istej úrovni, takže nevidím dôvod, aby sme nemohli hrať o pozície hneď za tou spomenutou špičkou. Vieme, že šport je vrtkavý, ale pri dobrej
44
„konštelácii hviezd“ by sme mohli príjemne prekvapiť. Skús sa vrátiť do obdobia, keď si ty hral európske vodné pólo a porovnať vtedajšiu kvalitu reprezentácií s tou dnešnou. Zmenilo sa niečo na kvalite? Svojím spôsobom sa nič nezmenilo. Tie špičkové kluby a reprezentácie, ktoré boli aj za mojej éry, sú špičkovými aj dnes. Vládnu vodnému pólu. Tu by som uviedol však jeden aktuálny markantný jav: balkánske krajiny, teda bývalá Juhoslávia, Srbsko, Čierna Hora, Chorvátsko, nastolili jeden nový systém tréningového procesu a tým trošku ušli Európe. Má momentálne slovenské vodné pólo hráčov európskeho kalibru? Určite medzi nich patrí Lukáš Seman, ktorý hrá v špičkovom maďarskom Szegede, ďalej je tam Lukáš Ďurík, ktorý hrá v Barcelone, je tam Martin Faměra, ktorý hrá v španielskej Barcelonete, svojím
spôsobom sa dá povedať, že máme hráčov na dosť vysokej úrovni, čo sa týka hernej stránky. Svedčí o tom, že hrajú v kvalitných ligách a kvalitných kluboch. Spomenul si hráčov, ktorí hrajú v zahraničí, čo hráči hrajúci našu ligu? Ako som už spomenul, sme trošku obmedzený tréningovými možnosťami. Najmä množstvom tréningových jednotiek. Budem konkrétnejší a spomeniem Španielsko. Tam je bežné, že hráči sú ráno 2 hodiny vo vode, večer sú 2 hodiny vo vode. Medzitým je strečing alebo posilňovňa. U nás je to iba sen budúcnosti. V tomto smere máme hendikep, ale aj u nás už prišli v tomto smere prvé lastovičky a ukazuje sa, že by mohlo dôjsť k zmenám v tréningovom procese čo do dĺžky pobytu vo vode a tým aj k zvýšeniu tréningovej kvality v nej. Na systematický kvalitný tréning potrebujete aj určitý počet hodín v bazéne, čo nám, žiaľ, ešte často chýba. Potrebujú to výrazne hlavne mladí
hráči, ktorí by mohli naskočiť o 2 – 3 roky do reprezentácie. Ak by sa to podarilo, neskôr by mohli potom nastupovať aj v zahraničných kvalitných ligách. Ako vnímaš svoju spoluprácu s naším reprezentačným trénerom, Španielom Antoniom Estellerom Serrahimom? V prvom rade musím povedať, že ide o veľmi kvalitného trénera, ktorého pri španielskych reprezentáciách aj v lige preverila prax. V každom prípade sa dá povedať, že sme si trénersky i ľudsky veľmi „sadli“. Máme rovnakú krvnú skupinu, obrazne povedané. Je to tréner náročný, ktorý vodnému pólu rozumie, je to veľmi pozitívne ladený človek. Odráža sa to aj na výsledkoch mužstva napríklad v kľúčových momentoch zápasu. I vďaka tomu sme v minuloročnej svetovej lige uhrali veľmi dobré, kvalitné výsledky. Priniesol do nášho slovenského vodného
"Vieme dobre, že prvá sedmička európskych reprezentácií je veľmi, veľmi kvalitná. Počínajúc mužstvami od ôsmeho po šestnáste miesto, ide zväčša o výkonnostne približne rovnaké kolektívy."
póla jeho kvalitný herný systém. Chlapci sa s ním už zžili a dokážu ho v jednotlivých zápasoch aj aplikovať. V každom prípade je to veľká škola pre mňa a chlapci sú spokojní s tým herným systémom a atmosférou v národnom tíme. Pristavme sa ešte pri mládeži. Ako sa s ňou u nás pracuje? Kde sú najväčšie mládežnícke bašty slovenského vodného póla? S mládežou sa u nás začalo systematicky pracovať pred nejakými štyrmi rokmi prostredníctvom projektu Mokrá lopta team. On zgrupuje
jednotlivé vekové kategórie 11,12,13,14,15-ročných i ďalšie vekové skupiny. Projekt už priniesol aj solídne výsledky európskeho charakteru. Spomeniem kategóriu 15-ročných. V minulom roku na neoficiálnych ME v Belehrade chlapci obsadili veľmi solídne siedme miesto. Dokonca tam dokázali poraziť svojich rovesníkov z Maďarska. Ukazuje sa, že je to správne nastúpená cesta. Chlapcom v projekte nechýba motivácia, tí, ktorí sú v projekte cítia, že patria u nás k najlepším, a vedia, čo sa od nich čaká. Veľa z toho tréningového procesu prenášajú do svojich klubov, takže s mládežou to máme veľmi solídne rozbehnuté. Len v tom treba zotrvať. Aký liek by si naordinoval na zvýšenie popularity a kvality slovenského vodného póla? Ťažká, ale zaujímavá otázka. Aj predstavitelia svetového a európskeho vodného póla hľadajú cesty ako zvýšiť jeho dynamiku, divácku príťažlivosť. Čo si budeme zastierať, vodné pólo je z kolektívnych športov najpomalšie a pomerne málo dynamické pre oko diváka, lebo sa hrá pod vodou. Kodifikujú sa pravidlá, skúša sa hra v kratších bazénoch. Azda čo je veľmi pozitívne, je to jeden z najzdravších športov, pohybov. Uvidíme, čo ukáže budúcnosť. V mene časopisu Svet ŠPORTU držíme tebe a slovenskej vodnopólovej reprezentácii palce na ME v Belehrade. Prajem všetko dobré a ďakujem za rozhovor.
na rádiu ŠPORT Redaktori priamo na štadiónoch, živé vstupy vždy, keď sa niečo udeje.
PREŠOV 89,8 FM
POPRAD 93,2 FM
B. BYSTRICA 98,7 FM
ZVOLEN 98,7 FM
NOVÉ
KOŠICE 93,1 FM
ŽILINA 104,245FM
MOTORŠPORT
Tanec na
ASFALTE Osem pretekov, osemdesiat konkurentov, tisícky precestovaných kilometrov, desiatky spálených gúm a na konci len jeden víťaz – Košičan Norbert Kováčik. Taký bol jedenásty ročník prestížnej driftovej série King of Europe 2015. AUTOR: PETER JESENSKÝ I FOTO: AUTOR
„Prvotné pocity boli fantastické. Človek sa snaží celý rok o nejaký výsledok a s napätím očakáva, ako to celé dopadne. Získali sme titul a ostalo to na Slovensku. Nič lepšie sa nemohlo stať,“ zhodnotil vydarený ročník Noro Kováčik. Svoj celkový triumf spečatil vo veľkom finále na slovenskom okruhu Slovakiaring. Historickosť momentu znásobila prítomnosť japonskej legendy Keičiho Tsučiju. „Je to boh driftu. Bol to práve on, kto dal tomuto športu súťažnú podobu a pravidlá,“ priblížil Kováčik, ktorý by svoje víťazstvo pred očami Tsučiju nevymenil za nič iné. „Vyhrať preteky pred zrakom človeka, ktorý dal driftu súťažnú formu, tak to je paráda. Obzvlášť
Počas driftu azda najviac dostávajú zabrať pneumatiky.
46
si cením skutočnosť, že práve z jeho strany som bol hodnotený najvyšším možným počtom bodov. Z osemdesiatich jazdcov od neho nedostal nikto viac bodov a toto vnímam ako obrovskú poctu.“ K titulu „Kráľ Európy“ viedlo približne štyridsať tisíc kilometrov plných pekných i horších momentov. „My jazdci sa medzi sebou poznáme roky a tvoríme takú malú rodinu. Stretávame sa na podujatiach a hoci sme na
trati rivalmi, mimo samotných pretekov si zväčša rozumieme a prežívame to všetko spoločne,“ popísal vzťahy v driftovej komunite 40-ročný pretekár, ktorý sa venuje tomuto športu viac ako sedem rokov. Tohtoročný šampionát absolvoval za volantom BMW E63 M6 V10, ktoré poháňa cez päťsto konských síl. Výkon auta ale nie je v drifte ani zďaleka rozhodujúci. „Autá sa pohybujú výko-
„Drift je krásny šport, ale bez finančného zázemia sa robí veľmi ťažko."
novo od 300 do 1200 koní a nikde nie je dané, že by nemohlo zvíťaziť auto s 300 koňmi. Rozhoduje totiž samotné ovládanie auta zo strany jazdca,“ upozornil Kováčik, ktorý je so svojim tátošom spokojný, s vyšším rozpočtom by si ale vedel predstaviť aj ďalšie pozitívne zmeny. „Vždy sa dá niečo vylepšiť. Niekto znižuje hmotnosť na minimálnu možnú úroveň, iný sa snaží zvýšiť výkon motora.“ Základom je ale vždy technika jazdca. Jej výsledky kontrolujú rozhodcovia i údaje vysielané autom. „Hodnotí sa prakticky všetko, ale takmer 70 percent určuje telemetria. Zvyšných tridsať percent majú v rukách rozhodcovia, ktorí hodnotia na základe videného,“ priblížil systém hodnotenia driftu jeho šampión. Na trati sú určené tri body, okolo ktorých musia pretekári prechádzať prednou, alebo zadnou časťou auta vo vzdialenosti do jedného metra, hodnotí sa i nájazdová rýchlosť do prvej zákruty a celková priemerná rýchlosť prejdenia danej trate. Okrem toho sa hodnotí uhol prejazdu auta, tesnosť priblíženia k merným bodom a potom i
šport, ale bez finančného zázemia sa robí veľmi ťažko. Sám s tým bojujem viac ako sedem rokov.“ Úspešná sezóna 2015 je minulosťou, Norbert Kováčik má už ale teraz v hlave tú budúcu. „V lete bojujete so súpermi, v zime s technikou a sponzormi. O zábavu tak máme stále postarané,“ pousmial sa najlepší drifťák sveta Norbert Kováčik. Z PARKETU DO AUTA Skôr, než vystúpil na driftový Olymp, venoval sa Noro Kováčik úplne inej fyzickej aktivite. „Študoval som na konzervatóriu a bol som tanečníkom,“ prezradil úspešný pretekár. „Tanec je moja druhá láska. Na Slovensku sa ním ale bohužiaľ neuživíte a keďže som sa nechcel vydať za prácou vonku, skúsil som to s niečím iným. Motoršport vytlačil tanec do úzadia, ale pohyb mám stále veľmi rád a aj titul v sérii King of drift som oslávil nejakou tou L tanečnou kreáciou.“ Norbertovi Kováčikovi v jeho kokpite nikdy nechýba dobrá nálada.
maličkosti ako sú dym a šou pre divákov. Konečný súčet bodov po kvalifikácii určí súpera do vyraďovacích súbojov v pretekoch. Drift predstavuje moderný a divácky veľmi atraktívny šport. Krásne ženy, škrípanie bŕzd a dym vychádzajúci spod zaberajúcich kolies. To je to, čo sledujú diváci so zatajeným dychom. „Najviac trpia samozrejme pneumatiky a ide o najvyššiu položku z rozpočtu. V tejto dobe už nemá význam montovať na auto obyčajnú sériovú gumu a ak chcete konkurovať najlepším, potrebujete mať polosliky, ktoré sú veľmi drahé. Nové pneumatiky vydržia niekedy iba dve kolá a dokážete si teda predstaviť, koľko to stojí,“ pousmial sa Noro Kováčik, ktorého sezónne výdavky súvisiace s pretekmi sa počítajú v desiatkach tisíc eur. Finančná stránka je - tak ako v každom športe – tou najťažšou výzvou. Šampión série King of Europe verí, že aj zásluhou titulu sa to teraz aspoň trošičku zlepší. „Drift je krásny
Čo je vlastne drift? Drift je jednou z najmladších disciplín motoršportu. Jeho súťažná forma vznikla v Japonsku a tamojšia séria D1 Grand Prix je dodnes najprestížnejšou na svete. V posledných rokoch však zažíva celosvetový boom a valcuje doslova celý svet, USA už čaru tohto športu podľahlo definitívne. Drift ako taký je jazda riadeným šmykom, v súťažnej forme výlučne s automobilom
so zadným náhonom. Za trvalého pretáčania kolies hnanej nápravy je zadná časť automobilu vychýlená zo smeru jazdy a túto odchýlku ovplyvňuje vodič buď plynovým pedálom (pridávaním alebo uberaním môže dosiahnut väčší alebo menší uhol vychýlenia, pričom volant je neustále "v kontre") alebo čiastočne pribrzďovaním ručnou brzdou (slúži najmä na vyvolanie šmyku vo vysokej rýchlosti).
47
MÚZY A ŠPORT
"Prečo zvlášť maľujem kravy? Mnohí ich podceňujú, mnohí ich berú ako hlúpe tvory, ktoré sú vhodné iba ak na steak. Akými sme stvoreniami často my ľudia? Čo často dokážeme maľovať svojimi životmi?"
48
Prvý raz som ju stretol na charitatívnom športovom podujatí Happy fitness day v Košiciach. Tancovali aj jej dievčatá, ktorým sa venuje do dnešných dní. Vtedy som si položil otázku. Iba sám pre seba. Tie dievčatá cvičia len tak pre radosť, alebo aj súťažia?
Čo v sebe skrývajú
obrazy a perokresby Gabriely Holcer?... AUTOR: LEV STAREV I FOTO: MAREK ČECHO, ARCHÍV GABRIELY HOLCER
Dal som sa s ňou do dlhšej debaty a uvažoval som. Je ona súťaživým typom? Výdrž bude mať, odhadoval som. Vôbec som v tej chvíli nevedel, že cvičí jogu. Predpokladal som, že vie koncentrovať energiu a silu. Prezradila mi, že pred niekoľkými rokmi bola tanečníčkou. Dnes o nej viem, že vie bojovať a víťaziť. Vie maľovať a kresliť, miluje cestovanie. Prekvapivý úvod? Vôbec nie pre tých, ktorí dobre poznajú výtvarníčku a cestovateľku Gabiku Holcer. Poďme sa po čase spolu vydať hľadaním spojitostí, ktoré nás privedú k jednému bodu. Múzy a šport, kultúra a šport, cestovanie a šport! Ťah na bránu rôzny, cesty cez seba rôzne, náplň práce spoločná. Neveríte? Nech sa páči. Detstvo, ani to rané nikto neobíde. Ona už počas neho športovala. Hrala basketbal, lebo na to mala patričnú výšku. Predtým však ako dcéra známeho košického maliara kreslila a maľovala. „Ja som začínala s umením už ako malé dieťa, keď som
"Mňa baví hlavne zachytenie momentu pocitov či už zvieraťa, alebo i človeka. Prostredníctvom portrétu"
chodila na ‚zušku’, ďalej som pokračovala na strednej škole úžitkového výtvarníctva. Tam som študovala keramiku. Potom som mala pár rokov v štúdiu pauzu, lebo ma neprijali na vysokú školu, neskôr som skončila na Technickej univerzite v Košiciach Ateliér vizuálnej komunikácie,“ iste prezradí aj vám, ak sa s ňou začnete na túto tému rozprávať. Teda, najprv veľa talentu a odvahy, potom dlhoročná práca na sebe a až potom jej výsledky. Hľadím na prekrásne obrazy koní, ktoré zbožňujem od detstva a ona mi do toho rozpráva. „Mňa baví hlavne zachytenie momentu pocitov či už zvieraťa, alebo i človeka. Prostredníctvom portrétu. Pocitu a pohybu. Mne sa zvieratká veľmi páčia všetky, no najradšej maľujem kravy, aj tie majú dušu,“ prezrádza s láskavosťou k tvorbe. K nezaplatenej, neohodnotenej tvrdej drine.
Umelci – športovci, športovci – umelci. K vyspelej osobnosti, o ktorej sa hovorí ako o zrelej umelkyni či zrelom športovcovi, patrí kultúra prejavu, kultúra myslenia, kultúra životného štýlu. „Prečo zvlášť maľujem kravy? Mnohí ich podceňujú, mnohí ich berú ako hlúpe tvory, ktoré sú vhodné iba ak na steak. Akými sme stvoreniami často my ľudia? Čo často dokážeme maľovať svojimi životmi? Skúste sa raz zadívať do tých kravských očí, čo tam zbadáte?...“ zauvažuje, aby to doplnila slovami: „Asi som v istých veciach trochu uletený typ človeka, možno aj snilko.“ Dodávam, vraj žena narodená v znamení Barana má bojovného ducha, nezdolný optimizmus a vieru v lepšiu budúcnosť v každej životnej situácii. Možno. Keď jej to vravím, zdravo sa smeje. „Nie som človek, ktorý má rád
49
MÚZY A ŠPORT
Výlet na sopku Mount bromo na ostrove Java s priateľom Lukášom (www.posveteposvojom.com), 2015
Ranná joga v chorvátskom Splite - 2014
škatuľkovanie. Priateľ ma nazval, že som taká bublinka,“ zareaguje. Otočím tému na hľadanie pravých ciest života, lebo viem, že Gabika veľmi rada cestuje. Pýtam sa jej na perokresby, kde hľadá námety. Dozvedám sa, že od ľudí a z prírody. Uvedomujem si neuveriteľné východisko pre filozofiu, ktorej kvalita vždy určuje kultúrnu vyspelosť jednotlivca a celého národa. Potvrdzuje mi to. Je svojím spôsobom mimoriadne netradičné hľadať paralely medzi múzami a športom, keď sa tie dva pojmy k sebe ešte u nás ani veľmi nepriblížili. Uvedomujem si, že časopis Svet ŠPORTU je v tomto smere priekopníkom. „Pozrite sa. Na základe ľudí sa dá čítať životný štýl náro-
tie moje perokresby dosť precízne, ale vznikajú dosť rýchle,“ zahlási po chvíli. Skonštatujem: "Aj dnešný život je veľmi rýchly. Hlavne teraz, v predvianočnom čase."
da, jeho kultúra. Aj to ma učia cesty zahraničím,“ zdôrazní mi na túto úvahu svoj pohľad. Pritom vo svojom košickom ateliéri kladie štetcom farby na oko jedného z trojčlennej rodiny. Samozrejme, vo chvíli, keď pod jej rukou vzniká nový obraz. „Možno sa vám zdajú
"Pozrite sa. Na základe ľudí sa dá čítať životný štýl národa, jeho kultúra. Aj to ma učia cesty zahraničím.“
„Ako vy vnímate predvianočnú atmosféru,“ pýtam sa zvedavo, lebo do odbornej diskusie o maľbe sa púšťam nerád. „Neviem, či na túto oblasť som povolaná osoba publikovať, lebo istým spôsobom mám Vianoce rada, ale istým spôsobom ich vôbec, vôbec nemám rada. Dôvod je jednoduchý. Zdá sa mi, že ľudia akoby sa menili iba na ten daný moment, lebo sa to počas sviatkov patrí. Ja si myslím, že ľudia by mali byť priateľskí, štedrí, žičliví, s úsmevom na tvári počas celého roka, nielen počas Vianoc. Druhá vec sú vianočné ozdoby, výzdoba a podobne... je to pekné, ale niekedy je toho až veľa. Vianoce skôr vnímam cez návraty ľudí domov. Tých ľudí, ktorí sú od nás preč. Pre mňa to je znova o ľuďoch, vzťahoch, o rodine." Toto hovorí mladá žena, ktorá tvrdí, že Európu nemá až tak zmapovanú (rozumej scestovanú – pozn. autora), ale Ka-
50
Mníchovská radnica - akvarel - 2015
ribik, Vietnam, Thajsko, Južnú Kóreu, Indonéziu áno. Z Európy spoznala Chorvátsko, Taliansko, Španielsko, Poľsko, Pobaltské krajiny - Litvu, Lotyšsko, Estónsko. Aj preto tie témy o ľuďoch a kultúrach národov. Preto konštatovanie, že ľudská kultúra je iste výsledkom a súhrnom všetkých národných kultúr, výsledkom ich spolužitia a harmónie. Možno aj preto som si všimol, ako Gabriela Holcer zabudovala do svojho života kultúru tela a duše. Cvičí úžasne rada jogu. Predtým 14 rokov dosť aktívne tancovala moderné tance. Preto k nej prišli trénovať tanec deti od 3 rokov až po dospelých ľudí. Preto som sa s ňou mohol stretnúť na Happy fitness day. Zároveň napísať tieto riadky. A prečo som toto všetko vlastne písal? Lebo ma to inšpirovalo k potvrdeniu myšlienky, že charakter národov
"Zdá sa mi, že ľudia akoby sa menili iba na ten daný moment, lebo sa to počas sviatkov patrí. Ja si myslím, že ľudia by mali byť priateľskí, štedrí, žičliví, s úsmevom na tvári počas celého roka, nielen počas Vianoc."
sa ukazuje ešte otvorenejšie, než charakter jednotlivcov. Gabriela mi to svojím dôvtipom, kumštom i ženským šarmom šepla. Ľudia v dave nemôžu rokovať, komunikovať podľa dohody, aby ukryli svoje vášne. Keď sa dívam na obrazy a perokresby Gabriely Holcer, kladiem si otázku: Neskrývajú náhodou v sebe práve tento obsah? L
Gabriela Holcer Nekonformistka, umelkyňa, milovníčka zvierat a cestovateľka. Rada si razí vlastnú cestu v živote, či u nás, alebo vo svete, spoznáva nových ľudí, kultúry a zvieratá. Tie potom rada zvečňuje na plátne. Snaží sa vo svete a v ľuďoch vidieť pestré farby a bublinky :). S výtvarným umením sa stretla už v MŠ, kde ju vybrali ako jednu z mála na ZUŠ - výtvarný odbor. V štúdiu ďalej pokračovala na škole úžitkového výtvarníctva - zameranie keramika, fotografia - a nakoniec svoj študentský život ukončila na TU v Ateliéri vizuálnej komunikácie v roku 2009. Samostatne vystavovala: 2006 - Budapešť figurálne kompozície - kresba, 2008 - Košice - figurálne kompozície - maľba, 2009 - Košice - figurálne a mestské kompozície - maľba. Keďže 14 rokov aktívne tancovala, prostredníctvom toho sa dostala k učeniu tanca. Pod jej dohľadom prešli deti od 3 rokov, až po dospelých. Momentálne pôsobí a trénuje pod občianskym združením GAGA tanečnú skupinu G6, s ktorou vyhrala nie jednu súťaž na Slovensku. Ak nemaľuje alebo neučí tanec, tak ju môžete pristihnúť pri grafickom dizajne či inej tvorivej práci alebo pri varení skvelých farebných bezmäsitých jedál. Viac sa dozviete na: www.gabrielaholcer.com
51
NÁŠ HOSŤ AUTOR: JOZEF MAZÁR I FOTO: MAREK ČECHO, ARCHÍV ROMANA POLIAČIKA
Nevšedné stretnutie
s príjemným optimistom Ani pred mojím prvým stretnutím s Romanom Poláčikom sa mi nepodarilo poznať viac citátov, ako ich vyriekol on sám. Možno aj preto som mu nadhodil jeden dosť nezvyčajný: „Pán Poláčik, vraj sloboda znamená zodpovednosť, preto sa jej väčšina ľudí bojí. Čo vy na to?“
Usmial sa, aby zareagoval: „Ale mne povedali, že sa budeme rozprávať o vodnom póle, nie o filozofii života. Keďže ste mi položili otázku, odpoviem. Zvlášť v súvislosti so slovenským vodným pólom, by som s takým citátom nie príliš súhlasil. Tá prvá časť citátu by aj platiť mohla, ale nemyslím si, že sa zodpovednosti napríklad v slovenskom vodnom póle veľa ľudí bojí, skôr si pod ňou predstavujú niečo celkom iné.“ Prinajmenšom zaujímavý názor. Človeka, ktorého mnohí označujú za najlepšieho vodného pólistu Slovenskej republiky všetkých čias. „Myslím si, že tak sa robiť rebríček nemôže, ani by sa robiť nemal. Každá doba mala, má a bude mať svoje hviezdy, svojich miláčikov v športe, teda aj vo vodnom póle. A vôbec, ja si ani na slávu nepotrpím. Veci beriem v živote tak, ako ich on sám prináša,“ povedal pokojne, s úsmevom na tvári. Po polstoročí vlastného života, v ktorom dáva mnohým najavo, že pretvárku pokladá za jeden z najväčších neúspechov života. A čo zvykne vra-
52
vieť o úspechu? „Viete, človek by si asi nemal vyčítať to, čo vyskúšal, s čím a v čom sa presadil. Vyčítať by si mal to, čo nevyskúšal,“ skonštatoval znova svojsky, na prvý pohľad pre niekoho možno ľahkovážne, ale pre seba, svoje vnútro, sebavedome, so žiariacimi lúčmi istoty. Neviem, prečo vo mne vyvoláva jeho správanie, debata s ním, už od začiatku pocit, že je naučený žiť podľa svojich vlastných predstáv, pričom úžasne verí vo svoje vlastné sily. Rozmýšľam: možno človeka takého typu ubíja stereotyp, bez možnosti sebarealizácie a uplatňovania kreativity. V detstve musel byť riadnym „šintrom“ (rozumej, chlapcom neposedným, ignorujúcim mnohé príkazy, zákazy, nariadenia – pozn. autora). „Bol som živou, neposednou piešťanskou ratolesťou. Chlapcom, ktorý sa snažil hrať futbal, hokej, športy, ktoré ponúkala v tom čase ulica Piešťan aj mojim rovesníkom. Až do chvíle, keď ma, tuším, to som mal 10 rokov, zbadal v bazéne vynikajúci česko–slovenský plavec a
vodný pólista Ladislav Bačík. Asi sa mu môj štýl športovania pozdával, lebo sa ma opýtal, či by som neprišiel na druhý deň na vodnopólový tréning. Stalo sa, odvtedy pre mňa zo športov zostalo dominantné vodné pólo,“ pomohol mi zorientovať sa v jeho typológii, či záujme o šport. „Ak by som bol zostal pri hokeji, možno by bol zo mňa vyrástol Holeček či Chára, postavu som na to mal,“ usmial sa šibalsky, akoby mi chcel takto svojsky pošepnúť, že si ten svoj svet športu premieňal na svoj obraz vlastným riadením a rozdeľovaním povinností. Roman Poláčik mal štart do vodnopólovej kariéry skutočne raketový. Už v šestnástich rokoch mu dal Ladislav Bottlik možnosť trénovať a hrať vo vtedajšom hviezdnom tíme ČH Košice. „Nie, nie. Nepatrí sa o mne písať, že som bol talent na pohľadanie. Veď ja som vlastne ani nikdy nebol veľkým plavcom. S čím súhlasím, bol som „dizelár“, to znamená: idem, idem, idem...“ Keď som sa od neho dozvedel, že sa narodil 24. augusta 1963, teda v znamení leva, mysľou mi preleteli životopisy a úspechy takých pozoruhodných velikánov sveta, akými sa stali Bernard Shaw, Henry Ford, Fidel Castro, Bill Clinton, Arnold Schwarzenegger, Napoleon Bonaparte a ďalší. „Nikdy som nebol apatický k pohybu, nikdy som nebol apatický k tomu, že chcem vyhrávať. Apatia je najväčším nepriateľom šance a tým aj slobody. A ja som stále chcel vo vodnom póle vyhrávať a chcel som byť aj slobodným. Chcel som byť a zostať takým, ktorý nikdy nebude musieť pred nikým nič skrývať. Stalo sa.“ Zatiaľ čo Roman Poláčik na môj podnet rozprával v neviazanej debate tieto slová a ja som si zapisoval mená a priezviská Mariána Dabrovského, Radka Jaška, Laciho Vidumanského či Jóžiho Salonu a Ďuriho Kulu, ktoré familiárne dával monológom zo svojho vnútra na svetlo sveta, lebo hovoril o svojich spoluhráčoch, podčiarkol som v tejto súvislosti i ďalšiu životnú pravdu: Koreňom všetkého zla aj vo vodnom póle je nedostatok poznania. „Mal som to šťastie, že som vo svojich osemnástich rokoch mohol reprezentovať Česko–Slovensko na maj-
"Viete, mne sa zdá môj život krajší od tých čias, keď som sa prestal snažiť porovnávať ho so životom iných ľudí. Je pravda i to, že presne neviem, kedy sa to stalo. Preto nezvyknem hodnotiť prácu svoju a porovnávať ju napríklad na poste reprezentačného trénera s mojimi predchodcami či tými, ktorí prišli po mne.“
"Nikdy neľutujme, čo sme urobili, lebo v tej chvíli sme si to priali." strovstvách Európy a počas svojej športovej kariéry stráviť 20 rokov v zahraničných kluboch. Počínajúc maďarským Vasasom Budapest a končiac trebárs rakúskym Linzom. Svoju hráčsku kariéru som ukončil, keď som mal 46 rokov. Zistil som, že nikdy ti nebude dobre, ak budeš chcieť, aby sa v mužstve diali veci tak, ako práve ty chceš, ale je potrebné chcieť, aby sa veci diali tak, ako sa dejú. Vtedy ti bude dobre!“ Cenné poznanie aj pre život. Roman Poláčik hral v špičkových kluboch Maďarska, Chorvátska, Talianska, Grécka, Iránu, Malty a Rakúska. Vo všetkých krajinách okrem Grécka sa tešil s tým svojím klubom zo zisku majstrovského titulu. Po prvý raz tomu tak bolo v klube ČH Košice, s ktorým získal celkom 5 titulov česko–slovenských, ďalšie dva slovenské si pripísal v čiapočkách vodného póla UK Bratislava a Novák, v Maďarsku sa zaslúžil o zisk titulu ako hráč Vasasu Budapešť, v Taliansku s Neapolom, v Chorvátsku so Splitom, na Malte s La Vallettou a v Rakúsku s Linzom. V deň svojich okrúhlych narodenín, päťdesiatin, si pozval na oslavu do podniku v Košiciach, ktorý prevádzkuje na jednej z najrušnejších ulíc jeho dcéra Nikola, blízkych ľudí svojmu srdcu, na neformálne uvoľnenie. Hovorilo sa tam podľa chuti a gusta o osobných a vodnopólových súvislostiach jeho života. „Viete, práve vodné pólo je a zostane kotvou v mojej duši,“ prezradil ani nevediac, že sa to dostane k čitateľskej verejnosti. Aj prostredníctvom tohto vyjadrenia sa čitateľ
trošku dozvedá, o čom je vnútro Romana Poláčika a ako prostredníctvom neho reaguje na svoju minulosť s vodným pólom. Naším, slovenským, i tým, ktoré hrajú za hranicami prekrásneho Slovenska. Písal sa rok 1999, v ktorom dosiahol Roman Poláčik svoj najväčší hráčsky úspech vo vodnom póle. S tímom POŠK Split získal najcennejšiu klubovú trofej – Európsky pohár majstrov. „Vo finále tejto súťaže som hral celkom trikrát. Dvakrát predtým som neuspel s neapolskými klubmi. Zaujímavosťou je iste i skutočnosť, že vo víťaznom zápase so srbským klubom Bečej som sa striedal na poste centra s ďalším Košičanom, Sašom Nagyom. Tí, ktorí sledujú vodné pólo podrobnejšie, vedia, akým úžasne populárnym je tento šport v Chorvátsku. Priaznivci vodného póla to potvrdili i po našom prílete domov, do Splitu. Našu takmer 30 minútovú cestu z letiska lemovali rozžiarené špaliere natešených ľudí. Na námestí nás čakalo okolo 40 tisíc nadšených Chorvátov, čo nebýva všedné. Zostane to na večnosť zapísané, všetko to krásne, fascinujúce, aj v mojej mysli. Prijal nás aj prezident Fraňo Tudžman, všetkým nám udelil najvyššie štátne vyznamenanie,“ opísal jubilant chvíľu šťastia, o ktorom vie, že práve šťastie ľudí spája a nešťastie ich preveruje. Nezabudol som sa ho však opýtať, či to pokladá za svoj najväčší poklad v živote. Znovu sa usmial, aby lišiacky vyriekol: „Netajím, chcel som spoznať na vlastnej koži úspešný a šťastný svet vodného póla, prispieť aj svojím výkonom k šťastiu spoluhráčov, pritom som našiel, stretol aj to svoje šťastie. Chcel som spoznať svet, aby som si mohol vážiť poklad doma. Mám tým na mysli zdravie svoje i najbližších. Nuž a prá-
ve v tom zdraví naučiť sa žiť so svojimi chybami. Chyby má a robí každý z nás. Ak by neexistovali, nebolo by víťazov ani porazených. Veď góly padajú po chybách. Aj trénerov v kluboch či reprezentáciách zvyknú meniť po chybách. Alebo sa mýlim?... Viete, mne sa zdá môj život krajší od tých čias, keď som sa prestal snažiť porovnávať ho so životom iných ľudí. Je pravda i to, že presne neviem, kedy sa to stalo. Preto nezvyknem hodnotiť prácu svoju a porovnávať ju napríklad na poste reprezentačného trénera s mojimi predchodcami či tými, ktorí prišli po mne. Mrzí ma, to nepopieram, že som ako hlavný coach nedoviedol dvakrát z kvalifikácií náš reprezentačný tím Slovenska na kontinentálny šampionát. V rozhodujúcich zápasoch sme prehrali s Tureckom a Gréckom.“ O Romanovi Poláčikovi sa vie i to, že v roku 2012 bol trénerom iránskej reprezentácie, ale pre sankcie FINA voči tejto krajine po necelom roku nútene v tejto krajine skončil. Zaujímavý bol i jeho postoj k ponuke, že mu zašlem na základe nášho rozhovoru napísaný článok o ňom na autorizáciu: „Nerobte si námahu. Nemusíte! Neposielajte! Môj život vždy formovali a aj v budúcnosti formovať budú len moje myšlienky. Ak ste tie najpodstatnejšie z môjho života nezachytili správne, to nie je moja chyba. Aj vaša veľká moc ako publicistu, človeka, spočíva v slobode rozhodovania. Dobre, že sme sa stretli, spoznali, zaknihovali krásne chvíle. Nikdy neľutujme, čo sme urobili, lebo v tej chvíli sme si to priali. Som presvedčený, že v našom prípade obaja...“ takto svojsky okomentoval nevšedný postoj nevšedného, úžasne príjemného stretnutia tento príjemný optimista. L
PRIPRAVUJEME
Čo nás čaká v roku 2016? Ešte nekončil jeden a už začíname rok ďalší. V plánovaní. Časopis Svet ŠPORTU vyjde v roku 2016 štyri krát do roka. Presnejšie, v mesiacoch marec, jún, september a december. Oproti roku 2015 bude naša publicistika obohatená funkčnou webovou stránkou www. svetsportu.sk. Čitateľ sa už teraz môže o tom presvedčiť. Ak pozorne listujete týmto číslom časopisu zistíte, že rady autorov rozšírili erudovaní redaktori. Badateľný je nárast kvality obsahu, grafickej kvality
a hlavne korektúr článkov. Samozrejme, bez Vašej čitateľskej reakcie, Vašich názorov a postrehov sa zaobísť nemôžeme. Rovnako časopis nebude postrádať návštevy škôl. Tých, kde je šport dominantný, ale aj tých, kde šport a telesná výchova chátrajú. V prvom štvrťroku budeme venovať zvýšenú pozornosť športu vysokoškolskému, lebo sa bude konať Zimná univerziáda. Zimné športy lyžiarske budú v Nízkych Tatrách a sálové športy v metropole Východu, Košiciach. Celkové hodnotenie
prinesieme v marci v rozhovore s podpredsedom organizačného výboru PaedDr. Vladimírom Harčarikom, vedúcim katedry telesnej výchovy TU Košice. V marcovom čísle nebude chýbať ani analýza z ME vo vodnom póle mužov a prostredníctvom rozhovoru s prezidentom Slovenského zväzu florbalu Danielom Granecom budeme skloňovať kvalitu tejto hry v našej republike. Priestor dostane aj slovenská atletika zásluhou pohľadov PhDr. Petra Korčoka PhD. a bokom neostane ani náš najúspeš-
Slovenský futbal potrebuje žičlivú atmosféru So svojím priateľom Jorgem, ktorý sa narodil v Buenos Aires, som cestoval do Banskej Bystrice tesne po našom prvom osobnom stretnutí na území Slovenskej republiky. Dovtedy som toho po španielsky veľa nenarozprával, tak ako on za bezmála štyridsaťštyri rokov prežitých v Latinskej Amerike nenarozprával veľa po slovensky, hoci je občanom našej republiky. Napriek jazykovej bariére sme jednej téme rozumeli obaja dokonale. Opýtal som sa ho: - Es cierto que la droga le cortó las piernas a Maradona? Čo v preklade znamená: Je pravda, že droga odrezala nohy Maradonovi?
Jorge, vždy usmievavý, zhovorčivý, so zjavne silným intelektom, reagoval: - La droga nos robó al genio Maradona! (Droga nám ukradla génia Maradonu). Potom začal pre zmenu on: - Es Eslovaquia tenéis seňor Vengloš! (Na Slovensku máte pána Vengloša!) Jorge Porubský bol generálnym sekretárom Medzinárodného sociálno-kultúrneho inštitútu, ktorý mal s rádiom Hviezda FM kontrakt na reláciu Atak alebo jedenásť otázok a jedenásť odpovedí o futbale, a tak bolo rozhodnuté, kto bude hosťom premiérovej relácie. Hneď na úvod si vám dovolím položiť dosť nepríjemnú otázku. Zdá sa mi, že kvalitu vašej futbalovej ľudsky a spoločensky zrelej práce dokážu viac ceniť v zahraničí ako doma. Podelíte sa s poslucháčmi o svoje videnie a vnímanie tejto situácie?
54
Som rád, že ocenenie, ktorého sa mi dostáva vo svete, je za moju prácu, za moje schopnosti a za to, čo česko-slovenský a neskôr slovenský futbal svetu dal. Vnímam to zároveň ako ocenenie úspechov mužstiev, ich hráčov, s ktorými sme sa dokázali presadiť v silnej zahraničnej konkurencii. Tešia ma výsledky vlastnej práce v expertnej činnosti ako prednášateľa a školiteľa trénerov, ale aj vo futbalovej diplomacii. Všetko toto mi poskytuje určité uspokojenie, nachádzam v tom radosť a zmysel svojej trénerskej činnosti. Teším sa, že futbal napreduje aj v iných, donedávna ešte menej vyspelých futbalových krajinách, že vo futbalovom svete sú zvedaví na moje názory, doma už menej. Doma nie je nikto prorokom. Dokonca ani vtedy, ak ide o prezidenta európskej Únie futbalových trénerov. Funkcia, ktorú zastávate, má vo futbalovom svete dobrý zvuk. Pre niektorých slovenských expertov je však skôr červeným plátnom v aréne. Ani tí však nemôžu zmeniť fakt, že futbal je radostný šport. Niekde som čítal, že príde čas, keď aj štáty budú vydržiavať reprezentačné futbalové mužstvá ako napríklad armády. Čo vy na to? Svetový futbal potrebuje mať silné klubové celky, silné reprezentačné mužstvá. Preto by táto otázka mohla smerovať ku klubovým mužstvám. Reprezentačné kolektívy sa stanú predstaviteľmi úrovne daného štátu. Hrať v reprezentačnom drese svojej krajiny je vždy veľká česť, väčšina futbalistov odovzdáva veľa svo-
nejší športový klub z pohľadu štátnej reprezentácie Vojenské športové centrum Dukla Banská Bystrica. Rozhodne navštívime aj malý vidiecky klub kde sa porozprávame o živote a športe cez prizmu , verný obraz rozumejúcej osobnosti tomuto športu. Chýbať nebude hokejová téma, futbal a samozrejme ďalšie športy, rovnako naša špeciálna téma Múzy a šport. Nezabudnite si preto včas objednať časopis na predplatne@svetsportu.sk L
jich schopností a síl v prospech svojich krajín, či už na majstrovstvách sveta, alebo na iných významných podujatiach. Dávajú svetu nielen športovú vizitku o svojej krajine, ale približujú jej kultúrnu, ekonomickú i spoločenskú vyspelosť. Významné podujatia reprezentačných futbalových mužstiev sú festivalmi športu, fair play snaženia, prezentáciou nadstavby. Sú ozaj výkladnou skriňou európskeho, svetového futbalu, dnes však v silnej klubovej konkurencii. Keď som pripravoval scenár tejto relácie, listoval som v knižke Jána Feketeho Futbalový dekameron. Okrem iného v nej píše: „V Číne, ako isto vieš, je cisárom Číňan a všetci ľudia, ktorých má okolo seba, sú Číňania.“ Takto huncútsky a s poetickou jednoduchosťou predstavuje krajinu pod Himalájmi veľký rozprávkar Hans Christian Andersen. Vy ste Ružomberčan, donedávna som si myslel a so mnou i mnohí futbaloví fanúšikovia, že aj futbalová Jedenástka roka patrí do mesta pod majestátnym Chočom. Viem, že vo vašom rodisku sa aj vašou zásluhou narodilo niečo, čo podľa mňa tradíciou bohatlo a malo sa zveľaďovať. Vyhlasovanie futbalovej Jedenástky roka, ktorú ste za federatívneho usporiadania Československej republiky ťažko do Ružomberka presadzovali, však Ružomberok opustilo. Nemrzí vás to? Pred rokom tlieskali v Ružomberku hviezde svetového futbalového neba Eusébiovi. Po roku slávu z Ružomberka vyhnali, podľa jedného futbalového fanúšika intrigami. A futbalové srdce mu smútilo... Z knihy Atak hviezd na Hviezde, ktorú si už začiatkom januára 2016 budete môcť prečítať na www.svetsportu.sk
L
Radi Vás privítame v lone krásnej prírody neďaleko Košíc, pri vodnej nádrži Ružín. Ponúkame ideálne priestory pre športové kluby a športovcov s ubytovaním o kapacite 65 osôb, s výbornou reštauráciou a wellness. Tešíme sa na Vašu návštevu!
www.penzionsivec.com
Košická Belá 149 044 65 Košická Belá +421 903 157 359 recepcia@penzionsivec.sk
RECEPCIA: +421 55 63 222 99
Chvíľkové zastavenie HVIEZDY A HVIEZDIČKY
Tá, o ktorej bude teraz reč pochádza z horného Zemplína, presnejšie z Vranova nad Topľou. V súčasnosti však oblieka kimono Vojenského športového centra Dukla Banská Bystrica. V minulom čísle časopisu Svet ŠPORTU sme o nej napísali, že je mládežníckou olympijskou víťazkou v súťaži družstiev zo Singapuru v roku 2010. Toho roku sa zúčastnila ME v džude, ktoré boli v Bratislave v kategórii U23 a o ktorých píšeme na inom mieste tohto časopisu.
Z našich slovenských reprezentantov sa umiestnila na tomto kvalitne obsadenom podujatí najlepšie, keď získala siedme miesto. Sama sa presvedčila, že v silnej konkurencii sa z malých hviezdičiek rodia veľké hviezdy veľmi pomaly. Odborníci i tí skúsení majstri športu tvrdia, že aj v športe trpezlivosť ruže prináša. Ostáva veriť, že to bude aj prípad Andrey Krišandovej, ktorá je študentkou VŠ v Banskej Bystrici.
RUBRIKU PRIPRAVUJE: LEV STAREW I FOTO: ARCHÍV ANDREY KRIŠANDOVEJ
56