svet ŠPORTU 3/2015

www.svetsportu.sk

CENA: 1,98€ 3/2015, 9. ROČNÍK

Živé slová I Športová korida I Život o džude I Spomíname

DARUJTE TO, ČO MÁ NAOZAJ HODNOTU!

VODA, KTORÁ LIEČI

Darčekovým poukazom na liečebný, relaxačný alebo víkendový pobyt v Kúpeľoch Dudince

D A R U J E T E Z Á R O V E Ň A J Z D R AV I E !

www.kupeledudince.sk

OBSAH

ŽIVÉ SLOVÁ Zázrak, zvaný slovo, realita odrazom jeho pravdy!

4-5

Vydáva: 3MONKEYS s.r.o.

IČO: 45 519 277 číslo 3/2015, štvrťročník Svet športu vychádza od roku 2007

ŠPORTOVÁ KORIDA Keď je rozvoj športu v centre pozornosti

REFLEKTOR SPOZA OPONY O živote pri džude, s džudom a pre džudo

6-7

8 - 11

GLOSUJEME, ANALYZUJEME, MOTIVUJEME 12 - 15 Zaslúžený titul Európske mesto športu 2016 patrí Košiciam

ATLETIKA Našu atletiku zdobí titul majstra sveta!

SPOMIENKA Muž so širokým srdcom novinár dušou aj telom

20 - 21

22 - 25

Sídlo vydavateľa: 3MONKEYS s.r.o.

Strojárenská 3 040 01 Košice Sídlo redakcie: Volgogradská 13 080 01 Prešov Kontakt: sefredaktor@svetsportu.sk redakcia@svetsportu.sk Šéfredaktor: PhDr. Jozef Mazár Zástupca šéfredaktora: Ing. Vladimír Mezencev Registrácia: EV 4578/12 Sadzba a grafika: 3MONKEYS Mgr. art Marek Čecho Mgr. art Gabriela Holcer Tlač: Tlačiareň Kežmarok GG, s.r.o.

MYŠLIENKY NIELEN NA UVAŽOVANIE (1) Český a slovenský fotbal může být ještě lepší!

32 - 35

OSOBNOSTI Trestať sa dá aj za vernosť svojmu materskému klubu

44 - 45

UPOZORNENIE: Naša stránka www.svetsportu.sk je momentálne v prestavbe. Ďakujeme čitateľom, partnerom a doterajším návštevníkom našej webovej stránky za trpezlivosť a pochopenie. Redakcia.

FOTOGRAFIA NA TITULNEJ STRANE: Čerstvý majster sveta v športovej chôdzi, Matej Tóth z Dukly Banská Bystrica. V čísle nechýbajú ani naši ďalší dvaja čerství majstri sveta: na strane 30 cyklista Peter Sagan a na zadnej strane obálky biatlonista Martin Očenáš. Svet športu stačil zaknihovať svetové úspechy našich reprezentantov v jednom čísle tak, v akom slede tituly získavali.

FOTO NA TITULNEJ STRANE: PAVOL UHRIK

Redakčná rada: Mgr. art Marek Čecho – predseda PhDr. Jozef Kuchár – podpredseda Prof. PhDr. Michal Belej, CSc. Mgr. Juraj Benčík Mgr. Peter Benedik Ing. Ján Bubnár PaedDr. Plk. Ivan Čierny PaedDr. Ivan Kováč PhDr. Jozef Mazár Mgr. Marcel Merčiak Mgr. Karol Polák Ing. Ján Piško JUDr. Ladislav Valášek JUDr. Ján Vinarčík Distribúcia: Vydavateľ a kolpoltéri Objednávky časopisu: predplatne@svetsportu.sk Objednávky inzercie: inzercia@svetsportu.sk

3

ŽIVÉ SLOVÁ

Zázrak, zvaný slovo, AUTOR: JOZEF MAZÁR I FOTO: JAROSLAV JENČO

Základom každej komunikácie je slovo.

Hľadíme na deti. Futbalovo viac či menej nadané. Stojí vedľa nás človek, ktorý s prácou s deťmi pri futbale dosiahol vynikajúce výsledky. Pán Peter Benedik. Koľkokrát sme s týmto, doslova virtuózom v práci s deťmi, rozprávali.

Aj v tejto chvíli sa oplatí rozmýšľať Nad vizitkou: Účinná a efektívna práca s deťmi. Na prvý pohľad, rozmýšľať nad vytlačenými slovami Čítajme ich pozorne, jedno slovko za druhým. Slová, ktoré v nás umocňujú, rozvíjajú a rozširujú túžbu po komunikácii s ľuďmi, ktorí dokážu dať pre prácu skutočne veľa. V oáze zdravia, súzvuku športových veličín, detí, ich rodičov, trénerov, ba i učiteľov telesnej výchovy, bývalých i súčasných...a možno aj budúcich reprezentantov nášho krásneho Slovenska.

Róbert Vittek, Ján Kozák mladší a plno ratolestí, alebo ak chcete, deťúreniec z rôznych kútov našej krajiny, od Tatier k Dunaju, ba až hen, od Ondavy či Laborca po Moravu. Všetci naháňajú vo futbalových dresoch s nápismi Vittek Cup a FPD to malé guľaté čudo. Tentoraz v meste zdravia, špičkového kúpeľníctva a športu. Na Honte. V mestečku opradenom históriou, zato najmenšom mestečku našej republiky - Dudinciach.

Aj Anton Siekel, predseda predstavenstva nadácie SOV stojí nenápadne

4

realita odrazom jeho pravdy! v kruhu najbližších, aby celú atmosféru futbalového tábora vstrebával svojimi myšlienkami, svojim videním. Pýtame sa sami seba? Koľkí z prítomných, ktorí prišli do útrob skromného, zato útulného štadiónika MŠK Slovan Dudince o ňom vedia, že je predsedom Správnej rady nadácie Slovenského olympijského výboru? Koľkí uvažujú ako on? A ako uvažuje v tejto chvíli on?

Možno aj preto sme si za všetkých dovolili bývalému džudistovi, športovému nadšencovi, organizátorovi, podporovateľovi myšlienky, že z plnosti srdca hovoria ústa, položiť úvahovú otázku? „Súhlasíte s tým, že šport môže a má byť miestom lásky a zdravého života?“ Do-

stávame nevšednú, na slovenské pomery, v súčasnom športe, až netypickú odpoveď.

Aj preto ju publikujeme. „Som presvedčený, že takým miestom, kde láska rodí život je rodina. Šport by mal v komplexnosti a súvislostiach zdravý život dopĺňať, podporovať, rozvíjať. Šport ako prostriedok a šport ako cieľ.“ Taká odpoveď by mala byť naporúdzi a iste by mohla zaujať hlavne takých, ktorí si neuvedomujú, že život je nemoc, ktorá začína narodením. Naše, slovenské deti sa Takým miestom , kde láska rodí život, je rodina. Do tej veľkej, športovej, patria aj (zľava) P. Benedik, S. Brza, A. Siekel, R. Vittek a M. Gašparec.

Žiť so športom detí a pre šport detí, to je najvzácnejšia a najdrahšia vec na svete. Žiaľ, dnes mnohí pre šport detí vôbec nežijú, lebo aj sami, zväčša svojim pričinením, iba existujú. zatiaľ rodili zdravé. Radi by sme boli, ak by tomu tak bolo aj v budúcnosti. Oslovíme prítomného generálneho riaditeľa kúpeľov Dudince a.s. JUDR. Slavomíra Brzu, ktorý na otvorení tohoročnej kúpeľnej sezóny, kedy hral výber internacionálov Hontu priateľské futbalové stretnutie s výberom Internacionálov Slovenskej republiky, okrem iného povedal aj toto: „Nepotrebujeme ľuďom pre zdravie vyslovovať kúzla. My ponúkame v našich kúpeľoch zdravie každý deň a vo sviatok, aký máme dnes, ponúkame motiváciu zdravia aj pre rodiny, ich deti. Tentoraz pri športe a prostredníctvom športu. Deti ostanú v centre našej pozornosti počas celého roka i potom. Práve deti chceme volať do tejto oázy ticha a pokoja.“ Do Dudiniec pri spomenutej príležitosti prišli aj také futbalové veličiny, akými nesporne zostanú futbalisti Jozef Adamec, Ladislav Petráš a ďalší. Z hokejových mohykánov napríklad Igor Liba. Ten slávny hokejista, ktorý trénuje deti. Trénuje i vychováva.

Pri písaní týchto riadkov v Dudinciach, počas tohoročného campu R. Vitteka, slová pravdy z úst generálneho riaditeľa týchto liečebných kúpeľov dokumentujú svojim pohybom, zaujatosťou, ochotou chcieť sa pohybovať vôkol slávnych športovcov napríklad Patrik Szendrey z Trnavy, Martin Kérek z Martina, Alex Šebo z Bratislavy, Erik Ondruš z Košíc, snedá Sophia Šebesta prišla dokonca z Viedne, Damián Šteflovič zo Stupavy, súrodenci Chiara Turbová a Simon Turba z Nitry, Dávid Íro zo Šoporne, Jozef Sopóci a Kristián Filo z Martina, Marek Kovaľ z Čeľoviec, Peter Daniel a Nick Hering z Bratislavy, Sebastián Migaľ z Plechotíc, Matej Riznič a Denis Ručkay z Rovinky, Anton Búry z Hrnčiaroviec, z domácich Dudiniec Lukáš Zekucia a mohli by sme menovať i ďalších. Napríklad Martina Kuboša, Tobiása Minárecha, benjamína campu Tobiaska Jankoviča, ďalej Peťa Sirana, alebo aj Jara Kmeca či Janka Chupáča. Pri pohľade na tieto deťúrence a známych futbalistov Mareka Čecha, Filipa Šebu, už spomenutých Róberta Vitteka a Janka Kozáka ml či ďalších. sa dá žurnalisticky uvažovať aj takto: Navštevujeme roky s novinárskymi blokmi športové kolísky Slovenskej republiky, ale i svetové fiesty športu. Preto si úprimne,

Z domácich nádejí kemp úspešne absolvoval talentovaný Lukáš Zekucia

nesmierne vážime dobrovoľných funkcionárov po celom Slovensku. Vážime si športových nadšencov, ktorí pracujú hlavne s deťmi. V dnešnej dobe, keď u nás šport prechádza obdobím očakávaných pozitívnych zmien, sú takí ľudia nezastupiteľní.

Je dobré, že ich máme v Michalovciach, Rimavskej Sobote, na Gemeri, v Medzilaborciach, na strednom či západnom Slovensku. Po dedinkách a mestečkách.

Vieme, že na športovanie detí a mládeže, dospelých nevynímajúc, sú potrebné peniaze. Ešte viac je však potrebné srdiečko zanietených ľudí pre šport. Šport sa, totiž, nedá robiť len na základe finančných analýz a výsledkov. Poznáme množstvo dobrovoľníkov, kvalitných ľudí, ktorí si zaslúžia podporu, verejné uznanie, rôznorodé ocenenia, isto aj publicistické slová vďaky. Je stále veľa kvalitných funkcionárov, kvalitných ľudí, na ktorých sa zabudlo v našom súčasnom športovom kolotoči. To by sa stávať nemalo. Sú úžasným pokladom pre náš šport! Nesmieme zabúdať na vzory, motivátorov športu, ktorí dosiahli pozoruhodné úspechy práve v športe detí a so športom ratolestí v jednotlivých regiónoch Slovenska, ale ani na tých, ktorí tie uznania a úspechy dosiahli či dosahujú na medzinárodnej scéne. My, mnohí, pijeme na cudzie zdravie a ničíme si vlastné, už pri narodení, žiaľ, často začíname ničiť aj zdravie vlastných detí. Preto človeka vždy hreje pri srdci, ak vo svete známi bývalí športovci dokážu úprimne vychovávať malé deti. To je, tentoraz, aj príbeh v Dudinciach prítomných Vittekovcov.

Vravíte, že už rozumiete, prečo sme sa na jednom takom stretnutí rozhodli citovať

práve toto? Nuž, hlavne preto, lebo pri písaní športových osudov významných športových osobností si vždy pripomenieme na základe ich výpovedí, že život je najväčší zlodej. Najskôr Ti ukradne mladosť, potom krásu, ďalej zdravie a nakoniec utečie od Tebe on sám.

Vravíte ešte aj teraz, že také publicistické slová nie sú potrebné? Že široká verejnosť nemá poznať pravých ambasádorov prepotrebnej práci s deťmi?... Že taká publicistika nie je pre vyhranenú skupinu ľudí a každý časopis má byť práve pre vyhranenú skupinu ľudí?! Omyl!

Zázrak zvaný slovo, realita odrazom jeho pravdy! to vždy bol súzvuk mienkotvorných médií. Múdri ľudia čítajú slová o zdraví pozorne, aby nezomreli na tlačové chyby! Okrem toho dobre vedia, že ak je zdravý človek, zdravá je aj spoločnosť!

Alebo, žeby to v našom prípade malo platiť opačne?...

Diskutujeme na túto tému aj s bývalým ligovým futbalistom Nitry, ale aj akademikom Slovenskej republiky, Ing. Jánom Zekuciom, ktorý tiež sledoval časť tréningu.

Bodaj by nie. V campe Róberta Vitteka mal futbalovo veľmi talentovaného vnuka, Lukáša. Dávame mu slovo a veterán hovorí: „Žiť so športom detí a pre šport detí, to je najvzácnejšia a najdrahšia vec na svete. Žiaľ, dnes mnohí pre šport detí vôbec nežijú, lebo aj sami, zväčša svojim pričinením, iba existujú.“ Potrebujú tieto slová hlbší komentár?...

L

5

ŠPORTOVÁ KORIDA

Keď je rozvoj športu v centre pozornosti Zákon o športe. Skloňovaný, omieľaný v slovenskej športovej i nešportovej pospolitosti v mnohých pádoch a z rôznych uhlov.

Na stránkach časopisu Svet športu dávaný za účelom odbornej komunikácie do centra pozornosti vládnym a parlamentným zoskupeniam, ale i odbornej a laickej verejnosti už roky. S redakciou Svet športu bol ochotný na túto tému neformálne diskutovať aj terajší predseda parlamentu Ing. Peter Pellegrini. Z redakčného diktafónu preto prinášame otázky a odpovede.

Pán predseda, venovali ste sa v mladosti športu? Dnes ste predstaviteľ strednej generácie, venujete sa mu aj dnes?

Ale, áno. V čase keď naša generácia vyrastala sa menej sedelo pri počítačoch a každodennou súčasťou nášho života bol šport. Bola to nielen školská telesná výchova, ale futbal, hokej, všetko čo sa dalo hrať sme skúšali. Ja som sa profesionálne športu nevenoval, ale rodičia ma viedli k tomu, že v zime sme veľa lyžovali. Som z Banskej Bystrice, kde bolo lyžiarskych stredísk dostatok a preto už ako malé dieťa som sa na lyže nielen postavil, ale sa pokúšal aj lyžovať. Šport mi ostal blízky aj dnes. Mám sedavé zamestnanie, preto sa hýbať potrebujem. Preto musím párkrát do týždňa navštíviť aj fitnes centrum. Športom, pri pohybe si človek vyčistí hlavu a má jasnejší pohľad na svet. Ja

6

AUTOR: JOZEF MAZÁR I FOTO: ARCHÍV REDAKCIE

mám to šťastie, že som veľký optimista. Ráno sa zobúdzam s pozitívnym myslením v kombinácii s pohybom, športom.

Ešte aj dnes pozitívne rozmýšľate, keď idete do svojej náročnej práce, podľa mňa plnej stresov, náročnosti na psychiku, odbornosť, ľudskosť?

Poviem vám, áno, aj dnes.

Napriek tomu, že niekedy ten parlament vyzerá tak, ako vyzerá. Aj dnes ráno som šiel do práce s radosťou. Okrem tej parlamentnej roboty mi moja funkcia dopriala, že sa tu okrem poslancov stretávam aj s rôznymi inými ľuďmi, ktorí navštívia parlament. Umožňuje mi to stretávať a načúvať ľuďom z miest, obcí, škôl, stretávať športovcov, rozprávať sa s nimi. Dosť chodievam na športoviská. Do škôl... To sú nezabudnuteľné zážitky, postrehy. To dobíja moje vnútro, moju dušu, moje videnie.

V jednej takej škole som bol, kde som dostal na vašu prácu od pedagogického zboru dosť pozitívnych informácií. Neboli to formálne slová, skôr otvorené, boli to trochu i obavy, či nebola škoda, že ste opustili post ministra školstva. Toto ma doviedlo do vašej kancelárie. Samozrejme, z dôvodu slovenského športu. Ten zaznamenáva, podľa našich skúseností, poznatkov a pohľadov, od roku 1989 úpadok.

"Musíme sa postarať o to, aby sme vedeli podporiť, zo strany štátu či zväzov, skutočné talenty aj zo slabšie situovaných rodín."

Súhlasíte s takým názorom?

Súhlasím. Súhlasím s vami, že tá situácia v športe je nepriaznivá. Keď som sám mal tú česť byť niekoľko mesiacov ministrom školstva a športu som až tam zistil, že napríklad rozpočet na šport zo strany štátu nebol menený už najmenej 10 ba až 15 rokov. Aj napriek tomu, že bola inflácia, že sa ceny hýbali. Rozpočet na šport je dnes pomaly z roku 2000. Som rád, že za môjho účinkovania na školstve sa podarilo rozpočet pre športové zväzy navýšiť o 3,5 milióna euro.

Bol to taký prvý signál aj z mojej strany na tvrdenia, že ak nebude dostatok finančných zdrojov v športe, môžeme zabudnúť na dobré výsledky. Problémov v tejto oblasti máme viacero. Už na školách evidujeme značný problém. Mladá generácia nešportuje.

Prevládajú deti, študenti, ktorí prinášajú od rodičov, lekárov ospravedlnenia z hodín telesnej výchovy.

Potom nie je div, že u mladých pribúda obezita. To hovorí aj Európska komisia. Tam, v rodine a škole sa to začína. Potom je tu činnosť klubov a zväzov.

Ak sú podvýživené, nemajú potrebný rozvoj, kvalitu činnosti. Preto osobne, teraz, vidím veľkú šancu, aby sme urobili dve veci. Prijali nový zákon o športe, ktorý by priniesol väčšiu transparentnosť a jasnejšie pravidlá fungovania športových zväzov s určitými prospešnými víziami. Na druhej strane by to mal byť odrazový mostík, aby sme do športu naliali výrazne väčšie množstvo peňazí. Musíme zabezpečiť pritom jednu významnú vec – šport nesmie byť iba doménou bohatých. Musíme sa postarať o to, aby sme vedeli podporiť, zo strany štátu či zväzov, skutočné talenty aj zo slabšie situovaných rodín.

Uvedomujete si, že ak toto konštatovanie uverejníme v časopise Svet športu, že sa vám začnú ozývať ľudia dole, z hnutia. Existuje veľa takých ako je napríklad medzi malými deťmi, budúcimi hokejistami dobre organizačne i odborne vedená Hokejová akadémia Igora Libu. Takí sa budú dožadovať predovšetkým neformálnej pomoci. Tak ako u Libovcov aj na iných miestach športuje mnoho detí z chudobných rodín. Dovolím si opýtať sa vás, čo v slovenskom preklade, teda v praxi, bude v športe znamenať transparentnosť.

To je to, aby sa nám v športe nediali na každej úrovni veci, ktoré športu škodia. Spomeniem situáciu vôkol lyžiarskeho zväzu, kde je potrebné urobiť nápravu tam a s tým, čo je tam škodlivé. A teraz to platí o viacerých zväzoch, napríklad taká nejasnosť rozhodnutí, alebo presná kontrola čo sa robí konkrétne s pridelenými finančnými prostriedkami, kde sa používajú.

"Čarovný prútik na pozdvihnutie úrovne slovenského športu neexistuje.

On neexistuje ani na duálnosť v športe, ktorá nestojí mimo zákon."

Tá transparentnosť znamená aj to, že ak na jednej strane chceme žiadať ministra financií, aby podporil ten, alebo onen zväz väčšou sumou peňazí, musíme ukázať, že sa tam tie peniaze nestrácali, ale využívali na to, kde boli určené. Nestrácali sa a ani v budúcnosti sa strácať nebudú. Aby ich vedenia zväzov neprejedli, neprecestovali a dole v hnutí potom chýbali.

Preto budú musieť zväzy, kluby, zverejňovať veľmi transparentne svoje hospodárenie. Tak zverejňovať, aby samotný športovec mohol vidieť, kde vlastne tečú štátne dotácie, ale aj sponzoring v športe.

Aby aj médiá, bežný občania videli, ako sa v športe narába s finančnými prostriedkami, ale i materiálom, ktorý bol za tie peniaze kúpený. Komu a za čo slúžia telovýchovné objekty a podobne. Je to potrebné nielen preto, aby sme mohli navýšiť rozpočet na šport, ale hľadať i ďalšie zdroje pre nárast športovej kvality v našom štáte. Či už pôjde o šport ako prostriedok, alebo šport ako cieľ, kde mám na mysli predovšetkým štátnu reprezentáciu.

Nás, v našom časopise zaujalo jedno vaše vystúpenie, ktoré sa veľmi dotýka športu. Zvlášť mladých športovcov, talenty, ktoré navštevujú stredné školy či školy vysoké. Vy ste sa v spomenutom vystúpení dotkli praktickej realizácie duálnosti v športe. Čo nám viete povedať na túto tému? Toto sa v našej republike z pohľadu športových činností v praxi veľmi nenosilo ani dnes ešte nenosí. Mám na mysli napríklad aj športovú žurnalistiku...

Tak ako zákon o športe, táto téma sa tiež už celkom dostáva do povedomia nielen odbornej, ale i laickej verejnosti. My sa aj ústami špičkových športovcov, odborníkov zo športu, aj samotných politikov snažíme o novom zákone o športe hovoriť, chceme aby sa o ňom komunikovalo zoširoka a ďakujem aj vám, že aj Svet športu sa touto zložitou témou zaoberá.

Cítim, že nový zákon o športe je požiadavkou zdola, preto je ho potrebné pripraviť v čo najlepšej kvalite. To znamená, že ten zákon by sa nemal tvoriť u politikov ani úradníkov, ale ani duálnosť v športe t.j. komplexný rozvoj založený na princípe duality, v tomto prípade, ktorý ste nadhodili, vzdelania a športového rastu. Na to sú: škola, školský systém a športové zväzy, odborný športový rast. Zákon sa

tvoril zospodu, netvrdím, že je najdokonalejší, ale odborné čo najširšie diskusie by ho mali posunúť do tej najvyššej kvality, ktorá je pre slovenský šport potrebná. Počítať je potrebné aj s tým, že nie každému sa bude páčiť, najmä ak bude musieť daný jedinec, klub či zväz plniť jeho prísnejšie kritéria oproti tým, terajším. Na druhej strane, len taká cesta je zárukou štedrejšieho rozpočtu a lepších výsledkov než doteraz. Som veľmi rád, že nový zákon má podporu aj u niektorých zvučných mien zo slovenského športu. Napríklad som veľmi rád, že pozvanie do pracovnej skupiny prijala Danka Barteková, členka MOV, ale aj Mišo Lintner, majster sveta v ľadovom hokeji, bývalý úspešný chodec, dnes prezident Slovenského atletického zväzu Peter Korčok a mnohí iní. Myslím si, že sú tu aj predstavitelia iných zväzov, od ktorých dostáva nový zákon podporu. Cieľový stav by mohol byť namodelovaný po medzirezortných pripomienkach a priblížení toho, kde by sme ten šport a akými cestami chceli mať už o rok, dva či neskôr. Čarovný prútik na pozdvihnutie úrovne slovenského športu neexistuje. On neexistuje ani na duálnosť v športe, ktorá nestojí mimo zákon.

Mohli by ste na záver načrtnúť aspoň niekoľko pilierov, ktoré by mali byť pri náraste úspešnosti nosné?

Okrem už spomenutého nárastu rozpočtu zo strany štátu t.j priblížiť trajektóriu, kde by sme mohli vidieť nárast sumy oproti rokom minulým, ale aby sa prostriedky rozdelili cez určitý vzorec. Ten by mal obsahovať početnosť členov, dosiahnuté výsledky, popularitu športu atď... a nie známosti.

Tie prostriedky by sa podľa príslušného vzorca automaticky rozdelili na zväzy a postupne na jednotlivé kluby.

Mohli a mali by sme hovoriť aj o športových poukazoch pre deti. Okrem poukazov na krúžkovú činnosť by deti dostali aj poukazy na šport. Tie by mohli upotrebiť vo svojich regionálnych kluboch, kde ten svoj šport robia. Tým by sme do prostredia športu dostali zase obnos niekoľkých miliónov eur.

Musíme ešte hovoriť o sponzoringu a nájsť spôsob, aby sme zlegalizovali a sprehľadnili financovanie športovcov a športových klubov. Malo by ísť o daňovo prijateľné a odpočítajúce súkromné financie pre rozvoj športu.

Toto všetko o čom hovoríte by sa malo diať naprieč politickým spektrom?

Snažíme sa, aby ten zákon a všetko čo sa vôkol neho deje bolo apolitické, takto sa to snažím zastrešiť v Národnej rade SR. Nechceme, aby sa z tohto zákona robila politika.

To už v našom parlamente odznelo. Mal by to byť zákon o odbornosti a nie o predvolebnej kampani.

S tým cieľom a práve preto sa aj v tejto podobe dostali odpovede pána predsedu na stránky časopisu Svet športu.

L

7

REFLEKTOR SPOZA OPONY

O živote

pri džude, s džudom a pre džudo Na stoličku predsedu Slovenského zväzu džuda sa posadil v roku 2006. K džudu ho priviedol jeho starší brat Andrej, michalovský rodák, ktorý bol prvým majstrom Slovenska a medailistom majstrovstiev Československa v džude, TJ Zemplín Michalovce. Ján Krišanda, ktorého sme tentoraz posadili do nášho hosťovského kresla, začínal s džudom v 1974 roku v Michalovciach.

AUTOR: JOZEF MAZÁR I FOTO: MAREK ČECHO, ARCHÍV SZJ

Tí, ktorí sa zaoberajú históriou džuda v Slovenskej republike a športu na Zemplíne dobre vedia, že „lodivodom“ džuda bol v tom čase v Michalovciach Miroslav Gajdoš. Profesionálnym zaradením stavbár, trénoval vtedy v Michalovciach deti, mužov i ženy. Nechajme však históriu históriou a o známych i menej známych názoroch na život pri džude, s džudom a pre džudo sa porozprávajme so samotným Jánom Krišandom.

Kto mal najväčší vplyv na to, že ste sa rozhodli pre šport na žinenke či tatami, kto bol vašim vzorom je viacerým známe.

Bol to váš brat Andrej, prvý medailista z majstrovstiev Československa ktorý priniesol krásnu medailu do srdca Zemplína, ale aj na východ Slovenska. Aké však boli vaše úspechy?

Som tiež majstrom Slovenska v kategórii žiakov i dorastu. V čase mladíckych ambícii som však s džudom prestal. Naša rodina sa presťahovala do Vranova, kde nastúpil plniť svoje služobné povinnosti otec, na hornom Zemplíne v tom čase džudo nebolo, na určitú dobu som tréningy v džude prerušil.

Pri športe ste zostali, vaše srdiečko pre šport a džudo zvlášť, zrejme, bilo ďalej, lebo po maturitnej skúške by ste sotva šli študovať na FTVŠ do Bratislavy. Štúdium ste ukončili úspešne, stali ste sa diplomovaným trénerom džuda. Až potom prišli na rad v džude funkcie...

Kdeže. Trénoval som deti, k džudu som pritiahol svoje dcéry, tým som prakticky v oddiele džuda vo Vranove aj funkcionárčil. Ale pravdepodobne iní, ktorí v športe a pre šport pracovali, videli úžasný progres džuda vo Vranove. Ľudia, dokonca z Bratislavy prišli za mnou, aby som zvážil kandidatúru na zodpovednú funkciu, predsedu Slovenského zväzu džuda. Bolo to v januári 2006...

8

kvality džuda u nás v prepojení na svet a keďže mi tí, ktorí ponuku vyslovili povedali, že mi v tejto náročnej práci pomôžu, nuž nakoniec som kandidatúru na funkciu predsedu skúsil.

Vráťme sa do Vranova. Bola to vaša myšlienka založiť vo Vranove oddiel džuda?

Nie, nie. Bol to znova môj brat, ktorý učil telesnú výchovu na Gymnáziu vo Vranove a dobre poznal športovú scénu mesta, okresu i okolia. Poznal túžby detí, ich záujem, ochotu chcieť sa upísať tomuto športu.

Trénoval som deti, k džudu som pritiahol svoje dcéry, tým som prakticky v oddiele džuda vo Vranove aj funkcionárčil.

...a vy ste ju zobrali!

Nebolo to také jednoduché keď mi návrh predostreli. Odôvodňovali to nielen nárastom členskej základne vranovského oddielu džuda, ale i systémovým zvyšovaním kvality mladých džudistov. Pravda, začal som uvažovať či a čím by som mohol byť platným funkcionárom, ako by som sa mohol podieľať na zvyšovaní

Váš brat bol vynikajúcim trénerom volejbalu. Trénoval dorastenky a juniorky. S dorastenkami viac raz postúpil do finále majstrovstiev SR. Kto ho oslovil pre džudo?

Prišli za ním nejaké dievčatá v škole, ktoré sa ho pýtali na džudo. On to džudo vo Vranove rozbehol. Viem isto, že vtedy poslal študentku strednej školy Máriu Tkáčovú, dnes moju manželku, na trénerský kurz. Bývalú hádzanársku brankárku.

Vedel, že má športové korene. Tá kurz absolvovala a začala trénovať práve dievčatá a začala zároveň trénovať aj žiakov.

Ja som potom došiel z Loun, tam som absolvoval vojenskú službu. Pripojil som sa k trénerskej robote. Tak sa mi zapáčila nielen práca v oddiele, ale aj trénerka.

Zobrali sme sa a dnes vedieme spolu jeden oddiel.

Priblížite stručnú vizitku oddielu, ktorý spolu s manželkou vediete?

Celkom máme 104 evidovaných členov, máme deti od prípravky, mladších žiakov, starších žiakov, juniorskú kategóriu, dorastencov a mužov. Muži zápasia v FDP Interlige. Záber je obrovský, výsledky nás tešia i zaväzujú ďalej seriózne pracovať.

Vy ste vo finále FDP Interligy dvakrát po sebe zdolali mužov USK Praha. Zdolali ste kolektív s viacerými olympionikmi Českej republiky.... Áno. Dokonca tento kolektív reprezentuje aj majster sveta Krpálek. Čitateľa by mohla zaujať štruktúra tejto súťaže.

Môžu v nej bojovať celky, ktoré sa tam prihlásia?

A ak áno, z ktorých krajín? Štruktúra FDP Interligy je taká, že v nej každý rok môžu bojovať prvé dve družstvá extraligovej tabuľky džuda z Českej republiky, Poľska a Slovenskej republiky. Konkrétnejšie, špičkové kolektívy akými sú Katovice, Gliwice, Wroclav, USK Praha, Sokol Vršovice Praha, Olomouc, Dukla Banská Bystrica...

Vráťme sa k vášmu predsedovaniu Slovenského zväzu džuda. Zobrali ste funkciu, zobrali ste na seba aj veľké starosti. Ako vyzeralo slovenské džudo, keď ste nastúpili do funkcie?

V prvom rade je potrebné povedať, že slovenské džudo kormidlovali už pred mojou kandidatúrou iní predsedovia, ktorí majú značný podiel na vzostupnej tendencii tohto športu. Môžem menovať Ondreja Adamova, Emila Novotného, Dušana Zátrocha, Ladislava Kmeča, Mariána Hefku či Petra Forrá, ale mohol by som menovať i ďalších funkcionárov, tiež samotných úspešných džudistov či džudistky. Ja som nastupoval do funkcie v čase, keď získal veľký úspech na OH v Aténach, striebornú medailu, Jozef Krnáč. Propagácia džuda prostredníctvom zisku krásnej medaily bola dobrá, ale práca s mládežou bola zanedbaná. Rovnako marketing nebol na požadovanej úrovni. Mojim krédom bolo položiť dôraz na podporu oddielov, reprezentáciu mládeže, marketing. Vytvorili sme

Zo súbojov na tohtoročnom Európskom pohári v džude v Bratislave, kde vybojovali na tatami dve krásne prvenstvá a dve tretie miesta domáci, slovenskí, reprezentanti.

Dobrá predzvesť pred blížiacimi sa novembrovými ME v Bratislave.

9

REFLEKTOR SPOZA OPONY

Slovenská reprezentantka Andrea Krišandová nebude chýbať ani na ME U-23 v Bratislave.

zväzové centrum talentovanej mládeže.

Sme v Slovenskej republike asi jediným zväzom, ktorý to centrum financuje z vlastných prostriedkov. Vedenie pred mojim nástupom orientovalo svoju činnosť dosť na výchovu rozhodcov, čo bolo prirodzené, lebo Marián Hefka bol rozhodcom.

Dobre. Nechajme hodnotenia minulosti historikom a analytikom. Slovenské džudo je však živým organizmom. Prezradíte našim čitateľom koľko licencovaných športovcov a funkcionárov má v súčasnosti slovenské džudo?

Džudo je ideálny šport pre všetky deti, hlavne menšie, lebo dáva všeobecný pohybový základ pre život. Osobne si myslím, že je jedným z najvšestrannejších športov pre deti.

Dnes má okolo 1960 licencovaných športovcov, ktorí trénujú džudo. Tých, ktorí nechodia pravidelne na tréningy a sú medzi nimi i podaktorí jeho milovníci, ktorí berú džudo ako prostriedok života, je oko-

lo 5 tisíc. V súčasnosti máme 82 činných oddielov.

Vo všeobecnosti sa vie, že judo vzniklo v Japonsku vyčlenením určitých techník z viacerých bojových umení, najmä Ju Jut-

su. Ako vy, osobne vnímate tento šport?

Judo v preklade znamená jemná cesta.

Také konštatovanie treba vysvetľovať tým, že džudo formuje osobnosť. Učí sebadisciplíne, priateľstvu, úcte, skrom-

V II. kole FPD Interligy

Vranov víťazí aj v Poľsku VROCLAV (SITA) - V 2. kole medzinárodnej súťaže mužských družstiev v džude FPD Interligy sa vo Vroclave tešili z víťazstva borci slovenského klubu MŠK Vranov nad Topľou. Druhú priečku obsadili džudisti českého USK Praha, tretí skončil domáci zástupca AZS AWF Vroclav. Dukla Banská Bystrica obsadila štvrtú pozíciu. Na podujatí sa predstavili po dve družstvá zo Slovenska, Česka a Poľska.

Po dvoch kolách sú na čele hodnotenia džudisti Vranova, ktorí si spolu s Pražanmi zabezpečili postup priamo do semifinále súťaže. Zvyšné štyri kolektívy si to rozdajú o účasť medzi najlepším kvartetom, borci Dukly nastúpia proti zástupcom AZS AWF a Judoklub Olomouc si zmeria sily s Gwardiou Vroclav.

10

Hostiteľom záverečného 3. kola, ktoré je zároveň play-off, bude 23. novembra Banská Bystrica.

Poradie v 2.kole: 1. MŠK Vranov nad Topľou (SR) 4 body, 2. USK Praha (ČR) 3, 3. AZS AWF Vroclav (Poľ.) 3, 4. Dukla Banská Bystrica (SR) 2, 5. KS Gwardia Vroclav (Poľ.) 2, 6. Judoklub Olomouc (ČR) 1 Poradie po 2.kole: 1. MŠK Vranov nad Topľou (SR) 8 bodov, 2. USK Praha (ČR) 8, 3. Judoklub Olomouc (ČR) 4, 4. Dukla Banská Bystrica (SR) 3, 5. KS Gwardia Vroclav (Poľ.) 3, 6. AZS AWF Vroclav (Poľ.) 3 L

nosti, k rešpektu pred súperom. Džudo v ponímaní prekladu „jemná cesta“ má viaceré prednosti. Na žinenke, tatami sa tvrdo bojuje, ale po zápase prechovávajú k sebe súperi úžasnú úctu. Pretekári chodia do telocviční ako do druhého domova, kde majú veľký rešpekt pred trénermi. Tu sa učia sebadisciplíne, morálke, sebakontrole. Džudo je ideálny šport pre všetky deti, hlavne menšie, lebo dáva všeobecný pohybový základ pre život. Osobne si myslím, že je jedným z najvšestrannejších športov pre deti.

Známy futbalový tréner Peter Benedik, ktorý priviedol svojich dorastencov 8 krát k titulu majstrov svojej krajiny tvrdí, že futbalisti by mali absolvovať v detstve povinne džudistické tréningy. Čo vy na to?

U nás vo Vranove k nám chodia mladí futbaloví adepti tak na gymnastickú prípravu, ale aj učiť sa padať, urobiť kotúľ a podobne.

Vy, vraj, chodíte pre zmenu komunikovať so špičkovými funkcionármi džuda z Európy a vo svete...

Vyplýva to z mojej funkcie a okrem toho, učiť sa nie je nikdy hanbou.

Naučili ste sa dostávať k nám do Slovenskej republiky špičkové podujatia.

Teraz, začiatkom septembra, to bol v Bratislave Európsky pohár v džude. Píšeme o tom v časopise Svet športu na inom mieste. V novembri toho roku budú v Slovenskej republike majstrovstvá Európy v kategórii U 23. Ako toto vnímate?

V prvom rade ako veľkú zodpovednosť, zvýšenú náročnosť jednak na organizačnú prácu, ale aj na samotné výkony našich, domácich reprezentantov. Veď k nám príde vyše 300 špičkových džudistov z takmer 50 krajín Európy. Ale, môžem zodpovedať aj v širších súvislostiach ak mi túto otázku položíte po podujatí.

Dobre. Beriem to ako výzvu. Na záver si vám dovolím položiť jednu veľmi nepríjemnú otázku. V reprezentácii Slovenskej republiky nebude chýbať ani vaša dcéra Andrea, mládežnícka olympijská víťazka v kategórii družstiev zo Singapúru 2010.

Nemá vaša dcérka v reprezentácii či klube určité privilégia?

To by bola skôr otázka pre ňu. Podľa mňa to má oveľa ťažšie ako druhí. Každý na ňu pozerá ako na dcéru predsedu zväzu. Ona si je toho plne vedomá. Dáva do tréningov i zápasov zo seba všetko. V súčasnosti už nepreteká za náš MŠK vo Vranove, ale za VŠC Dukla Banská Bystrica. Okrem toho ona najlepšie vie o mojich nárokoch nielen na jej tréningovú morálku či zápasové súboje, ale aj školské povinnosti. Myslím, že je zodpovedná, seriózna, skromná a má v sebe usporiadané priority svojho života, vrátane tých športových.

L

Japonský veľvyslanec v SR Akia Egawa (uprostred) na Európskom pohári džuda v Bratislave. Vľavo čestný predseda SZJ Anton Siekel, vpravo predseda SZJ Ján Krišanda.

Dobrý chýr

sa nesie ďaleko Keď prednedávnom pozval japonský veľvyslanec v Slovenskej republike, Akia Egawu predsedu Slovenského zväzu džuda Ján Krišandu a čestného predsedu Slovenského zväzu džuda, ktorý je zároveň predsedom predstavenstva Nadácie SOV, Antona Siekela na slávnostnú večeru, ktorá sa uskutočnila v rezidencii veľvyslanca, sotva tušil i ten najvernejší fanúšik tohto športu, že zo športov v našej republike sa aj slovenské džudo stáva pre svet výstavným artiklom. Hlavnou témou večere, ktorej sa zúčastnil aj prvý tajomník veľvyslanectva Japonska v SR Shinji Soyama, bolo postavenie džuda na Slovensku a pomoc Japonska pri rozvoji tohto športu u nás. Japonská strana pri tejto príležitosti prezentovala úmysel darovať Slovenskému zväzu džuda tatami, rovnako sa vyjadrili aj o možnosti vyslania japonských lektorov džuda na Slovensko. Predseda a čestný predseda SZJ v závere veľmi priateľskej diskusie pozvali pána Akia Egawu a pána Shinji Soyamu na najdôležitejšie podujatia džuda v našej republike, ktoré nesú prívlastok – európske, teda aj obsadením špičkových pretekárov magnetické. V dňoch 5. a 6. septembra toho roku v bratislavskej športovej hale na Pasienkoch, to potvrdili všetci aktéri Európskeho pohára džuda. Nechýbali

medzi nimi samotní športovci, ich tréneri, vrcholoví funkcionári z 22 krajín Európy, ale aj vzácni hostia a verní fanúšikovia tohto športu. Keďže súboje 210 džudistov boli atraktívne a časopis Svet športu dal na podujatí okrem iných slovo aj kormidelníkovi národnej federácie džuda v susednej Českej republike, bývalému úspešnému reprezentantovi Československa, neskôr trénerovi spomenutej reprezentácie, Jiřímu Dolejšovi, ktorý povedal: „Vždy keď prídem na turnaj do Bratislavy, podujatie má tak po organizačnej stránke, ako i športovej vysokú kvalitu, všetci si v športovej hale prišli na svoje.“ Jiří Dolejš ďalej pre Svet športu povedal aj toto: „Na podujatí vidíme veľa talentovaných pretekárov džuda, ale nechýbajú ani európske špičky, teda pretekári, ktorí majú za sebou ťažké súboje v rámci ME či majstrovstiev sveta.

Najväčšou ozdobou je účasť dvojnásobnej majsterky sveta z Kosova. Slovenský zväz džuda je silným zväzom v rámci Európy, má výbornú organizačnú štruktúru a jeho pretekári v podobe dvoch prvých a dvoch tretích miest aj v rámci tohto Európskeho pohára potvrdzujú, že ďalšie skvalitňovanie tohto športu sa na Slovensku uberá správnym smerom. Nadväznosť na historické, športové i funkcionárske tradície z federácie ako hrom.“ Nuž a o ostatnom zo spomínaného podujatia prostredníctvom našej, fotodokumentácie.

L

11

GLOSUJEME, ANALYZUJEME, MOTIVUJEME AUTOR: VLADIMÍR MEZENCEV I FOTO: MAREK ČECHO, ARCHÍV REDAKCIE

Zaslúžený

titul Európske mesto športu 2016

patrí Košiciam

Košice sú skutočným mestom športu. Už dokonca s prívlastkom „Európske“. Aj so všetkým čo k tomu patrí. Presvedčili sa o tom pred „vyrieknutím definitívneho ortieľu“ aj členovia hodnotiacej komisie Asociácie európskych miest športu /ACES Europe/, ktorá má sídlo v Bruseli na čele s jej predsedom Gianom Francescom Lupattellim. Definitívne rozhodnutie padlo po tejto tretej návšteve Košíc. Bola najpočetnejšia a v najsilnejšom zložení – tie dve v predchádzajúcom roku navrhli Košice do užšieho výberu pre udelenie titulu Európske mesto športu 2016. Len pre zaujímavosť – člen tejto komisie za strednú Európu Lukáš Vorel z ČR už po minuloročnej návšteve Košíc jednoznačne konštatoval, že keby to záviselo iba od neho, tak Košice ho dostanú...

vou slovenského kandidujúceho mesta boli nadmieru spokojní. Presvedčili sa, že vedenie mesta má k športu ten najúprimnejší vzťah, má svoje konkrétne vízie a predstavy o jeho budúcnosti, pričom vychádza z filozofie „Šport pre všetkých“. Tento slogan vyjadruje i podstatu celého úsilia zainteresovaných i ďalších nadšencov urobiť z Košíc trvalé a najmä neformálne mesto športu.

Zisk titulu Európske mesto športu 2016 sa može stať dobrým odrazovým mostíkom pre Košice ako dejisko Európskeho olympijského festivalu mládeže

„V Košiciach si uvedomujeme, že rozvoj športu nie je len záležitosťou úspešne zvládnutých prestížnych podujatí, ale výsledkom dlhodobej systematickej práce." Členovia hodnotiacej komisie navštívili špecializovanú športovú materskú škôlku, Steel arénu – Košický štadión Ladislava Trojáka, lanové centrum na sídlisku Nad Jazerom, sledovali beh v centre mesta pre širokú verejnosť Farbám neujdeš a oboznámili sa s dejinami najstaršieho maratónu v Európe - Medzinárodného maratónu

12

mieru v Košiciach. Členovia komisie sa tvárili tak, ako sa na každú poriadnu hodnotiacu komisiu patrí. Nedávali navonok najavo žiadne emócie, vyjadrovali sa zdržanlivo a veľmi diplomaticky, na ich tvárach však bolo vidieť, že s návšte-

Do historického zoznamu najvýznamnejších športových podujatí v Košiciach sa v tomto roku zapísala Medzinárodná 6-dňová motocyklová súťaž (MS v endure)

EYOF 2021. Po rokoch, kedy sa v Košiciach likvidovali športoviská jedno za druhým sa podarilo spracovať a začať realizovať dlhodobý projekt rozvoja športu už pri v súčasnosti najlepšej športovej infraštruktúre na Slovensku! S terajšími objektmi a budovanými podľa pripraveného plánu výstavby Košice v roku 2021 budú môcť ponúknuť kvalitné a moderné športoviská, pripravené na zorganizovanie náročných súťaží v deviatich druhoch športu.

KAŽDÝ ROK NOVÉ ŠPORTOVISKO Primátor Košíc MUDr. Richard Raši nepatrí medzi tých jeho kolegov, ktorí prichádzajú na rôzne športové podujatia odovzdať trofej víťazom a podať ruku potenciálnym voličov. Možno ho zaradiť medzi veľmi aktívnych rekreačných športovcov, pričom využíva každú príležitosť zúčastniť na bežeckých i plaveckých podujatí pre širokú verejnosť. Ešte v súvislosti s kandidatúrou Košíc na titul Európske mesto športu nám košický primátor povedal: „V Košiciach si uvedomujeme, že rozvoj športu nie je len záležitosťou úspešne zvládnutých prestížnych podujatí, ale výsledkom dlhodobej systematickej práce. Preto máme pripravenú na schválenie v mestskom zastupiteľstve v poradí tretiu Koncepciu rozvoja športu na roky 2015 - 2020. Každý rok máme v pláne postaviť minimálne jedno veľké športové zariadenie: letné kúpalisko a plaváreň ČH (2016), modernú futbalovú arénu (2017), Národné tenisové centrum (2018), Športové centrum pre hendikepovaných (2020), v poradí šiesty atletický ovál v meste (2020), exteriérové fitnescentrá, vodný kanál, multifunkčnú halu, aquapark a desiatky kilometrov nových cyklistických trás“. Športový program Košíc je v tomto roku skutočne bohatý a pestrý. Niektoré z podujatí sa už uskutočnili, na ďalšie sa obyvatelia mesta i širokého okolia ešte len tešia. Sú to VSE City Run, Night Run, 24 hodín v bazéne, 24 hodín na ľade, Spoznaj behom Košice, Beh v ZOO, Košický vodácky maratón, Plavba

troch generácií na Hornáde, Cassovia Jumping show, Velvet Run, Move Week, seniorská olympiáda a mnohé ďalšie. Dve najvýznamnejšie – 92. ročník Medzinárodného maratónu mieru je tradične v októbri. a Medzinárodná šesťdňová motocyklová súťaž /MS v endure/ je už za nami.

V nedávnej minulosti sa Košice predstavili ako dejisko dobre pripravených a organizačne bezchybne zvládnutých mnohých súťaží európskeho i svetového významu.

V tomto zozname sú MS v hokeji 2011, juniorské MS v orientačnom behu a vzpieraní 2012, Svetová liga vo volejbale 2012, 2014, kvalifikácia na svetovú ligu v hádzanej 2014, Euroliga v basketbale žien 20092015, Európsky pohár vo vodnom lyžovaní 2013, MS v kulturistike 2009, Svetová liga vo vodnom póle 2014, 2015, Svetová krasokorčuliarska exhibícia juniorov 2014, atď.

Mesto si dalo ohodnotiť svoje športové aktivity niektorými špecializovanými športovými inštitúciami ako Asociáciou šport pre všetkých SR a Medzinárodnou športovou a kultúrnou asociáciou ISCA. Obe zhodne konštatovali, že napr. v rámci eurokampane MOVE WEEK sa do športovania v priebehu jedného týždňa v roku 2014 zapojilo 15 620 Košičanov na 67 podujatiach, pričom tento počet nedosiahli ani mestá s vyšším počtom obyvateľov.

Na rozdiel od Európskeho hlavného mesta kultúry 2013, Košice za zisk čestného titulu Európske mesto športu nezískajú ani cent. Zainteresovaní však vedia, že ide o prestížnu záležitosť a imidž Košíc, ktorý sa dá všestranne využiť. Napríklad na získanie príspevkov sponzorov do športu, zintenzívnenie cestovného ruchu, v neposlednom rade o lepšiu východiskovú pozíciu pri uchádzaní sa o zorganizovanie významných a atraktívnych šampionátov európskeho i svetového významu. Podľa doterajších skúsenosti niektorých Európskych miest športu z predchádzajúcich rokov sa dá z tohto titulu ekonomicky vyťažiť konkrétny zisk, napríklad za každé vložené euro až 400-násobok...

Olympijský klub Košice patrí u nás medzi najstaršie. Zároveň medzi najlepšie a najaktívnejšie. V súťaži, ktorú každoročne organizuje Slovenský olympijský výbor, sa pravidelne umiestňuje na medailových pozíciách a trikrát ju aj vyhral. Jeho členovia svojími radami i skúsenosťami pomáhali zakladať olympijské kluby v Prešove, Michalovciach, Spišskej Novej Vsi a v Lučenci.

VÝSTAVBA UŽ NAOSTRO V mestskej časti Košice- sídlisko Košického vládneho programu sa už začalo s výstavbou multifunkčnej haly, ktorá bude súčasťou jednej z tamojších základných škôl. Hala má byť vybavená hokejovým ihriskom, poslúži aj na hranie hokejbalu a inline hokeja. Jej súčasťou bude aj vonkajší multifunkčný komplex, fitnes centrum, priestorné šatne a hľadisko pre divákov.

V Mestskom parku, v priestoroch, kde sa aktívne športovalo už pred storočím, vyrastá City Park Center. Projekt zahŕňa prestavbu tenisových kurtov tak, aby sa mohli využívať v priebehu celého roka, ihrisko na squash, bowlingovú dráhu a rekonštrukciu pôvodného objektu, tzv. korčuliarskeho pavilónu.

Pribudnú tu aj hotelový a reštauračný komplex.

Už do roku 1990 mali Košice dve špecializované haly pre športovú gymnastiku, ale v súčasnosti ani jednu. Tá pre ženy zhorela, druhá, pre mužov, už dávno neslúži svojmu účelu. Na mieste zhorenej telocvične vyrastie multifunkčné gymnastické centrum, ktoré bude mať aj hracie plochy pre floorbal, futsal, volejbal, basketbal, tenis a bedminton. Súčasťou vybavenia bude aj exteriérové ihrisko, fitnes, sauna a šatne.

13

GLOSUJEME, ANALYZUJEME, MOTIVUJEME

Košický maratón a olympionizmus sú ako spojené nádoby.

V súvislosti s vylúčením mužstva MFK Košice z najvyššej futbalovej súťaže a preradením ho do II.ligy, vznikli vo verejnosti obavy, či sa vlastne začne plánovaná výstavba nového futbalového štadióna.

Určite začne – a to ešte v tomto roku, konkrétne v juhozápadnej časti mesta.

Jeho definitívna podoba však ešte nie je známa. Košická futbalová aréna bude pre 9 000 divákov s vyhrievanou hracou plochou a zodpovedať štandardom UEFA 4.kategórie. Na výstavbu prvého mestského futbalového štadióna v športových dejinách Košíc je vyhradených 12 mil. eur.

NAJAKTÍVNEJŠÍ OLYMPIONICI SÚ V KOŠICIACH ŠTVRTKOVÉ STRETNUTIA V KLUBOVNI Olympijský klub Košice patrí u nás medzi najstaršie. Zároveň medzi najlepšie a najaktívnejšie. V súťaži, ktorú každoročne organizuje Slovenský olympijský výbor, sa pravidelne umiestňuje na medailových pozíciách a trikrát ju aj vyhral. Jeho členovia svojími radami i skúsenosťami pomáhali zakladať olympijské kluby v Prešove, Michalovciach, Spišskej Novej Vsi a v Lučenci. Celé dve desaťročia na jeho čele stál Anton Švajlen, účastník OH 1964, člen futbalového tímu, ktorý tam vybojoval striebornú medailu. V súčasnosti je čestným predsedom tohto OK /vo funkcii ho vystriedal zápasník Miroslav Luberda, účastník OH 1992 v Barcelone/. „Naša činnosť je skutočne pestrá. Zameriavame sa predovšetkým na deti a mládež. Pripravujeme pre nich športové zápolenia i vedomostné kvízy s hlavným cieľom – naučiť ich, že šport a celý olympionizmus vždy vychádzal z fair-play.

V tomto duchu sa snažíme ich vychovávať priamo na ihriskách i atletických dráhach.

Okrem toho prípravou súťaží – memoriálov im približujeme pre nich neznáme osobnosti, ktoré tak veľa urobili pre košický šport. Sú to futbalové Memoriály Štefana Jačianskeho, Jozefa Bombu, Jozefa Desiatnika Františka Hoholka, Beh Jána Margitu, basketbalový Memoriál Zoltána Krenického a Memoriál Jaroslava Papiernika v hádzanej“, hovorí A.Švajlen.

Klub olympionikov Košice je známy aj každoročným organizovaním Plesu olympionikov a najmä pravidelnými štvrtkovými

14

stretávaniami sa jeho členov v klubovni, ktorú majú raz týždenne bezplatne k dispozícii od TJ Metropol Košice. Práve tí najstarší – vyše 80-ročný Július Kánássy, dlhoročný futbalista Jednoty Košice a Slovana Bratislava a 78-ročný Anton Švajlen patria medzi najaktívnejších propagátorov nového druhu športu, ktorý sa zrodil na Slovensku a ktorý podľa nich raz sa bude hrávať na celom svete.

Ide o fajnball /medzinárodný názov sixball/, nekontaktnú loptovú hru, ktorej sa môžu venovať deti, dôchodcovia, dokonca i telesne postihnutí.

Zásluhou Olympijského klubu Košice, ktorý prevzal neoficiálnu záštitu nad propagáciou tohto športu, si fajnball už vyskúšali i hokejoví majstri HC Košice, hokejová legenda Igor Liba, niekoľkonásobný majster sveta a Európy v nohejbale Marián Žigala, jeho dcéra Miriam, svetová šampiónka vo fitnes, jeden z najlepších slovenských futbalistov minulého storočia Jozef Móder, atď. „Keby záležalo na mne, tak fajnballové ihrisko by mala každá základná škola“, povedal A.Švajlen. Žiaľ, zatiaľ ho majú iba dve – jedna v Snine a druhá pri Košiciach v obci Budimír. Ďalšie, verme, že budú mať k dispozícii Košičania už priamo v meste. /NIELEN/ KOŠICKÉ RODINNÉ STRIEBRO Primátor Košíc MUDr. Richard Raši ešte v súvislosti s kandidatúrou „jeho“ mesta na získanie titulu Európske mesto športu sa nikdy netajil, že jedným z tromfov Košíc pri ich celkovom hodnotení sa musí stať organizovanie Medzinárodného maratónu mieru. Nakoniec sa aj tak stalo. Nie náhodou všetky komisie, ktoré v tejto súvislosti prišli do Košíc, sa zaujímali o dejiny, súčasnosť i perspektívy najstaršieho maratónskeho behu na starom kontinente, ktorý v uplynulom ročníku oslávil svoje 90.narodeniny.

Primátor Richard Raši /vľavo/ môže slúžiť za vzor všetkým svojim kolegom v republike aktívnym vzťahom k športu. Každoročne bez problému a v solídnom výkone absolvuje na maratónskej trati vyše 10 km ako jeden z členov štafety Getrag maratón 4x1 ¼ a ani tento rok nebude výnimkou...

Košický maratón a olympionizmus sú ako spojené nádoby. Myšlienka usporiadať v Košiciach beh na trati dlhej 42 125 metrov sa zrodila v hlave Ing. Vojtecha Brauna-Bukovského v čase sledovania maratónskeho behu na VIII.olympijských hrách v roku 1924 v Paríži. Počas doterajších rokov trvania MMM na ňom štartovali budúci olympijskí víťazi /Zabala, Cierpinski/, v roku 1961 vyhral Bikila Abebe ktorý rok predtým sa stal olympijským víťazom v Ríme. Okrem tohto tria bežali v Košiciach aj desiatky ďalších vytrvalcov – účastníkov OH. V rokoch 1989-1990 došlo v Organizačnom výbore MMM k výmene generácií, okrem

toho v tomto období vzniklo občianske združenie Maratónsky klub. Jeho predsedom sa stal JUDr. Štefan Daňo a riaditeľom MMM Ing.Branislav Koniar. Obaja sú v týchto funkciách dodnes. Táto dvojica protagonistov spoločne s tímom spolupracovníkov nielenže zachytila svetový trend vo vývoji maratónskych podujatí, ale zároveň dokázali začleniť MMM do medzinárodných asociácií. Výsledkom týchto snáh bolo, napríklad, pridelenie Košiciam usporiadanie svetového šampionátu IAAF v polmaratóne v roku 1997, ktoré jeho organizátorom prinieslo celosvetové uznanie.

MMM kráča k svojej storočnici s vynikajúcimi športovými i organizačnými úspechmi i na poli športovej diplomacie /rekordné časy 2:07:01 hod., resp. 2:27:43 hod., vyše 10 000 účastníkov vo všetkých súťažiach/. Možno podľa B. Koniara povedať futbalovou terminológiou, že každoročne postupuje do Ligy majstrov. „Náš maratón určite nesmie opustiť ambíciu stavať popri kvantite i na kvalitu. V Európe je pomerne dosť maratónov zameraných na počet účastníkov, no pre MMM by to bol krok späť. Okrem toho sa dostáva, pokiaľ ide o počet štartujúcich v jeden deň, k limitným hraniciam. Program maratónskej nedele sa zdá byť optimálny, rôzne doplnkové formáty však možno stále kreatívne dopracovávať.

To, čo by si MMM ešte pred storočnicou určite zaslúžil je dôstojné miesto na prezentáciu vytvorených hodnôt. MARATÓNSKY DOM sa jednoducho musí stať skutočnosťou. Pomôcť by však mali i rezorty školstva a kultúry, tiež aj samotné mesto.

Maratón v Košiciach už nie je iba športová udalosť, je to spoločenský fenomén, rodinné striebro novodobých, už nielen košických dejín. Tak to nakoniec vystihol

MMM kráča k svojej storočnici s vynikajúcimi športovými i organizačnými úspechmi i na poli športovej diplomacie /rekordné časy 2:07:01 hod., resp.

2:27:43 hod., vyše 10 000 účastníkov vo všetkých súťažiach/

aj Slovenský olympijský výbor udelením tomuto výnimočnému podujatiu svoju TROFEJ SOV ako výročné ocenenie za rok 2014. Vyjadril tak uznanie za cestu, ktorú MMM prešiel za doterajších 90 rokov“, konštatoval B. Koniar. Čo ešte k tomu dodať? Podľa najprísnejších hodnotení v Londýne košický maratón patrí do druhej desiatky najlepších v Európe. Podľa veľmi mnohých tých, ktorí ročne absolvujú aj pätnásť maratónov, medzi nimi aj tie najprestížnejšie, MMM v Košiciach má trvalé postavenie v prvej desiatke...

KOŠICKÉ OLYMPIJSKÉ PRVENSTVÁ OD PROKOPPA K SEMANOVI Niekomu stačí pre prívlastok „športové“ mesto, jeho zastúpenie v najvyšších súťažiach vo futbale a hokeji. Iní vychádzajú z počtu a veľkosti športových objektov, ďalší z množstva telovýchovných jednôt a športových klubov v meste. V Košiciach však žije dosť takých, pre ktorých sú najdôležitejšie olympijské tradície. Tie síce tiež nerobia z mesta príkladnú športovú zónu, ale ich spoznávanie a váženie si, predstavuje pevné základy, na ktorých sa dá budovať úprimná a nezištná láska k športu.

Košice ako jediné mesto na Slovensku má svoje vlastné olympijské múzeum. Vzniklo z iniciatívy člena Olympijského klubu Košice MUDr. Mariána Kafku a sú v ňom originálne exponáty, ktoré venovali košickí športovci a ktoré súvisia s ich účasťou na OH. Nachádza sa v priestoroch Športového gymnázia a práve tu jeho študenti / verme, že z niektorých z nich vyrastú aj olympionici/, ale aj ich učitelia i tréneri sa bližšie zoznamujú so životom, ale najmä so športovými úspechmi slávnych Košičanov. Teda aspoň s medailistami, lebo tých účastníkov olympiád je už veľmi veľa. Po odchode z múzea už budú vedieť o neprekonateľných prioritách svojho mesta z pohľadu olympiád.

Tak napríklad prvou ženou – Slovenkou,

ktorá sa vrátila z olympiády s medailou bola v roku 1936 Matylda Pálfyová. V Berlíne bola členkou čs.družstva gymnastiek, ktoré obsadilo 2.miesto. Košický rodák Ladislav Troják sa o jedno prvenstvo musel rozdeliť s Tatrancom Lukášom Michalákom. Obaja boli vôbec prvými Slovákmi na zimných olympijských hrách – a to v roku 1936 v nemeckom Garmisch-Panterkirchene. Prvý hokejista, druhý bežec na lyžiach. Troják však o štyri roky neskôr v St. Moritzi získal ako prvý Slovák medailu na ZOH – striebornú – okrem toho tam sa stal prvým vlajkonosičom – Slovákom, za ktorým kráčala celá čs.výprava. Bežec na stredné trate, košický rodák Jozef Plachý ako prvý Slovák súťažil na štyroch letných olympiádach za sebou – od roku 1968 v Mexiku cez Mníchov 1972, Montreal 1976 až po Moskvu 1980. Navždy neprekonateľný zostáva aj strelec Jozef Gonci, ktorý 25.júla 1996 v Atlante vystrieľal prvú olympijskú medailu /bronzovú/ v histórii samostatnej Slovenskej republiky. Éra úspešných Košických olympionikov sa však začala ďaleko pred Ladislavom Trojákom i Matyldou Pálfyovou. Na svojej druhej olympiáde Alexander Prokopp v silnej konkurencii vyše 90 súperov získal zlatú medailu v streľbe z ľubovoľnej vojenskej pušky. Stalo sa to v Štokholme v roku 1912. Vtedy v olympijskej výprave Uhorska z ôsmich Slovákov boli traja Košičania.

K Prokoppovi sa pripojil Ľudovít Kmeťko /Kmetyko/, člen gymnastického tímu, ktorý skončil na 2.mieste. Bez medaily sa vrátil domov iba tretí z košických rodákov František Szobota, ten dokonca štartoval až v troch atletických disciplínach.

Z olympijských hier sa do Košíc vracali mnohí s medailami. Či už športovci narodení v tomto meste, alebo naturalizovaní Košičania. Mesto však na návrat zlatého medailistu do svojho domova muselo čakať až 68 rokov. Domov si ju z Moskvy v roku 1980 priniesol brankár čs.olympijskej futbalovej reprezentácie Stanislav Seman...

L

15

FOTOPANORÁMA

16

Fotopanoráma z tohoročnej Šesťdňovej v Košiciach a okolí, veľkolepého svetového podniku motocyklov, alebo ak chcete v neformálnych majstrovstvách sveta týchto strojov, s odvážnymi jazdcami v teréne už letmým pohľadom budí u diváka ilúziu skutočnosti. Bližšie o celom podujatí vo Vianočnom čísle Sveta športu.

FOTO: MAREK ČECHO

17

HISTÓRIA a sučastnosť plažovej hádzanej

Pozoruhodné výkony

s loptou od piesku História plážovej hádzanej nemá ani vo svete z pohľadu vekov dlhodobú tradíciu. V tejto súvislosti sa spomínaj napríklad Taliansko, kde láka plážová hádzaná početné publikum v známych prímorských letoviskách. Podnet na zorganizovanie prvého turnaja v plážovej hádzanej v Slovenskej republike sa „narodil“ v holandskom Haarleme. Odtiaľ túto mladú a dynamickú hru priniesol bývalý hráč prešovského Tatrana a hádzanársky reprezentant Československa, ktorý na Olympijských hrách v Mníchove v roku 1972 získal pre nás historickú striebornú medailu, Vincent Lafko.

Záujem o plážovú hádzanú rýchle vzrastá. Každým rokom sa koná aj na území SR čoraz viac turnajov. V Českej republike bol prvý raz usporiadaný turnaj v réžii hádzanárskeho klubu z Kráľového Poľa Brno v roku 1997.

U nás sa prvý turnaj v plážovej hádzanej podujal zorganizovať Olympijský klub regiónu Prešov, spoločne s Investičnou a rozvojovou bankou a. s., pobočka Prešov. Dni 12. a 13. august 1995 sa do análov slovenskej plážovej hádzanej zapísali ako dni, v ktorých sa uskutočnil prvý turnaj v tomto športe na Slovensku. Turnaj od svojho založenia až do roku 2004 niesol názov „Memoriál Jána Motýľa“, bývalého špičkového hádzanára, ktorý v roku 1994 tragicky zahynul. Od roku 1999 sa prešovský turnaj v plážovej hádzanej hral viackrát pod hlavičkou oficiálnych majstrovstiev Slovenska v plážovej hádzanej. Už 3 roky predtým, presnejšie v roku 1996, sa plážová hádzaná dostala do štatútu EHF a IHF. Odvtedy sa prejavujú snahy organizovať vrcholné súťaže reprezentačných družstiev.

Prvé kontinentálne majstrovstvá v plážovej hádzanej sa uskutočnili na americkom svetadiele v roku 1998.

AUTOR: PETER ONDAVSKÝ I FOTO: ARCHÍV ORGANIZÁTORA TURNAJA

Na pláži Copacabana v Rio de Janeiro bolo za účasti šiestich mužských národných celkov vybojované nasledujúce poradie: 1. Brazília, 2. Kuba, 3. Argentína, 4. USA, 5. Uruguay, 6. Kanada. V roku 1998 bol pripravený prvý otvorený turnaj (klubový i reprezentačných družstiev) pod patronátom EHF v Portugalsku. Medzinárodná asociácia olympijských športov zaradila plážovú hádzanú do programu svojich svetových hier, ktoré sa uskutočnili v roku 2001 v Japonsku. Pravidlá pre plážovú hádzanú boli schvaľované Radou IHF v marci 1998. Tieto informácie získal časopis Svet športu tesne pred náhlou a neočakávanou smrťou od našej slovenskej hádzanárskej stálice Vincenta Lafka a redakcia ich v takej podobe posúva aj čitateľom v čase, keď dostala príspevok od svojho spolupracovníka Jána Jacoša z Prešova, ktorý okrem iného vo svojom príspevku píše: "Areál letného kúpaliska na Sídlisku III v Prešove patril počas tohoročného prvého júlového víkendu 21. ročníku turnaja v plážovej hádzanej. Ostatné ročníky tohto

turnaja sú súbojmi o Pohár spoločnosti 3b, známeho to výrobcu športových dresov, výstroje a športového oblečenia. Posledné dva z nich patrili i Memoriálu Vincenta Lafka.

Už tretí rok toto príťažlivé podujatie organizuje občianske združenie Plážová hádzaná 1995 Prešov a v súčasnosti mu šéfuje bývalý predseda Slovenského zväzu hádzanej Pavol Derfényi.

Počas dvoch dní sme napriek horúčave videli perfektnú plážovú hádzanú, o ktorú sa pričinili najmä štyri tímy Tatrana Prešov - dva zložené z extraligistov a účastníkov Ligy majstrov 2015/2016, po jednom zo starších a z mladších dorastencov. Peknou plážovou hádzanou sa prezentovali i dva maďarské tímy. Famózne výkony ponúkli brankári, mnoho doslova hádzanárskych lahôdok obdivovali diváci pri útočných akciách aktérov zo všetkých kolektívov. Azda najviac svojimi výkonmi udivoval brankár Tatrana Vladimir Božič a skvelou spoluprácou a gólmi dvojica Alexander Radčenko - Viačeslav Sadovyj. Vo veľmi dobrom svetle sa ukázali nové posily zeleno-bielych a tak fanúšikovia jedenásťnásobného majstra Slovenska sa v novej sezóne majú na čo tešiť. Hádzanári Tatrana si vybojovali všetky medailové kolekcie.

Príjemne svojou hrou i výsledkami prekvapili starší dorastenci Tatrana Prešov, ktorých

Pavol Derfényi pri odovzdávaní cien

18

trénuje Stanislav Kolpak. Tešili sa zo zisku bronzových medailí, v úvodnom stretnutí skupinovej fázy turnaja dokonca v „penaltovom rozstrele“ zdolali i extraligistov. "Boli tu veľmi kvalitné mužstvá. Taký úspech sme v tejto silnej konkurencii nečakali. Na budúci rok sa budeme usilovať získať cennejšiu medailu. Naštartovalo nás aj to, že sa nám podarilo hneď v úvodnom vystúpení zdolať extraligistov." - poznamenal kapitán starších dorastencov Tatrana Adrián Šujeta.

Z výsledkov a zostáv prinášame: Finále: Tatran Prešov B - Tatran Prešov A 2:0 (19:13, 18:15), o 3. miesto: Tatran Prešov starší dorast - KÉK Cápák Miškolc 2:0 (22:7, 20:18), semifinále: Tatran Prešov starší dorast - Tatran Prešov B 0:2 (12:24, 13:20), Tatran Prešov A - KÉK Cápák 2:0 (18:11, 9:8).

Poradie: 1. Tatran Prešov B (Čupryna - Radčenko, Sadovyj, Pekár, M. Kopčo, Peskov), 2. Tatran Prešov A (Božič - A. Petro, L. Urban, Pogány, Číp, Ivkovič), 3. Tatran Prešov starší dorast (Valenčin - Šujeta, Dvorščák, Humeňanský, Karabinoš, Železník, Kríž), 4.

KÉK Cápák Miškolc (Puskás -

Hangos, Novák, Dobó, Szilágyi, Kovács, Bodnár, Steinbinder, Molnár), 5., 6. Tatran Prešov mladší dorast, FŠ PU Prešov, 7.

Unitrade Kunz Szent Márton, 8. Jojo team Bardejov.

Najlepším brankárom turnaja sa stal Vladimir Božič, najlepším hráčom Viačeslav Sadovyj (obaja Tatran Prešov). Cenu pre najlepšieho hráča zo zahraničia si prevzal Attila Puskás (KÉK Cápák). Cenu pre najlepšieho hráča turnaja venoval Olympijský klub Prešov. Ako najstarší hráč podujatia si ocenenie prevzal i Alexander Radčenko - práve v nedeľu počas turnaja oslávil 42. narodeniny."

Zlatým klincom podujatia bolo aj prevzatie Ceny fair play, ktorú venoval Slovenský olympijský výbor hádzanárskemu klubu Tatran Prešov. Z rúk predsedníčky komisie vzdelávania a výchovy Slovenskej olympijskej akadémie docentky Viery Bebčákovej si ju prevzal majiteľ klubu Miloslav Chmeliar. Čo sa k tomu všetkému patrí dodať?

O Prešove je všeobecne známe a to aj za hranicami našej krajiny, že hádzaná v tomto meste patrí medzi športy s visačkou vysokej európskej kvality. Svedčia o tom viaceré majstrovské tituly bývalého Československa a neskôr i samostatného Slovenska od najmladších vekových kategórií až po seniorov, ale aj pohárová účasť Tatrana v prestížnych klubových súťažiach pohárovej Európy. Nie je preto prekvapujúce, že plážová hádzaná sa zrodila práve v tejto „bašte slovenskej hádzanej.“ Dušou prvých 18. ročníkov bola legenda

Na turnaji sa bojovalo o každý kúsok hracej plochy (hore) Pohľad na tretích v poradí - družstvo starších dorastencov Tatrana Prešov (dole).

prešovskej hádzanej Vincent Lafko, ktorý stihol časopisu Svet športu prezradiť, že jeho výdatnými spolupracovníkmi pri organizovaní tohto podujatia boli Ján Slančo, ale aj Ivan Jurič, Viliam Šofranko, Štefan Tarkovič, Štefan Rafailovič, Jozef Dorčák, Štefan Tomašík, Marián Uliáš, Pavel Urban, Marián Gruca a k nim sa pridal aj Jozef Mikula. Dnes tomuto, verme aj v budúcnosti prestížnemu podujatiu pomáhajú a budú pomáhať aj mnohí ďalší.

L

19

ATLETIKA Rozhovor štvrťroka

AUTOR: JÁN HRONSKÝ I FOTO: ARCHÍV MATEJA PUPIŠA A REDAKCIE

Našu atletiku zdobí

titul majstra sveta!

Tohtoročná atletická sezóna je nabitá atletickými podujatiami. Na domácej scéne ponúkla slovenská atletika 4 kvalitné kolá atletickej ligy (Bratislava, Nitra, Dubnica nad Váhom, Trnava), majstrovstvá Slovenska v hale i vonku, či finále atletickej ligy v Banskej Bystrici 15.9.2015. Neodmysliteľnou súčasťou atletickej sezóny je tradičné podujatie „Atletický most“ v Dubnici nad Váhom.

Oči atletického diváka však smerovali najmä k vrcholným podujatiam. A tých pripíše historický atletický kalendár tento rok naozaj veľa – halové majstrovstvá Európy, Európsky pohár v zimných vrhoch, Európsky pohár v chôdzi, 1. Európske hry v Baku, majstrovstvá sveta do 17 rokov, majstrovstvá Európy juniorov, majstrovstvá Európy do 23 rokov, či Svetová univerziáda. Samozrejme, absolútnym vrcholom boli majstrovstvá sveta v Pekingu. O atletickej sezóne sme sa porozprávali s reprezentačným trénerom Martinom Pupišom.

V čom je špecifická tohtoročná atletická sezóna z pohľadu slovenskej atletiky?

Najvýraznejším špecifikom boli halové majstrovstvá Slovenska, ktoré boli súčasne aj nominačnými pretekmi na halové majstrovstvá Európy. Ešte nikdy v histórii nepriniesli toľko záujmu, nasadenia a emócii. Bol to model, s ktorým neboli viacerí stotožnení, ale ako ukázala prax, bol to dobrý impulz pre našu atletiku.

Aká bola idea takejto veľkorysosti pri nominácii?

Doposiaľ tvorilo najväčšiu výpravu na halové majstrovstvá Európy jedenásť atlétov a mali sme pocit, že takýto počet nemôže motivovať ďalší sled atlétov. Samozrejme, išli sme do rizika, že by mohol cestovať na šampionát aj niekto, kto nebude dosahovať medzinárodnú úroveň, ale nakoniec sa ukázalo, že tento koncept bol dobrý.

Reprezentačná trojica M. Toth, M. Pupiš, M. Spišiak na predolympíjskych skusoch v Brazílii

20

Dokonca sme ku kvalifikovanej dvadsaťdvojke navyše donominovali päticu atlétov, ktorí nemali splnené nominačné kritéria a tí nakoniec na šampionáte vôbec nesklamali. Ideovo išlo o to, aby sme ukázali všetkým atlétom, že pri tvrdom tréningu a dosiahnutí medzinárodnej športovej úrovne je šanca získať najcennejší dres. Veríme, že to nám pomôže pripraviť ďalšiu úspešnú generáciu atlétov.

V nadväznosti na predchádzajúcu otázku by bolo možno dobré pripomenúť mená aktuálnych lídrov súčasnej generácie atlétov.

Dnes už poznáme výsledky zo svetovému šampionátu kde bol absolútnym lídrom

Matej Tóth. Ten nesklamal, získal krásny titul majstra sveta v chôdzi na 50 km.

Ukazuje sa nádejná generácia mladých atlétov, kde ja absolútnou líderkou mladá Trnavčanka Michaela Pešková, ktorá minulý rok na mládežníckej olympiáde získala striebornú medailu. Okrem nej sa dobre ukazuje chodec Úradník, či pre nás možno trochu netypicky šprintéri Ján Volko a Jakub Matúš. Tých mien je určite viac, nedá sa nespomenúť viacbojárka Lucia Mokrášová, či trojskokan Tomáš Veszelka, ale všetkých ešte čaká veľmi dlhá cesta na atletický vrchol.

Atletická sezóna je tento rok netypická aj tým, že naši atléti štartovali

na 1. Európskych hrách v Baku, teda akejsi európskej olympiáde. Áno, po minuloročnom zostupe do tretej ligy atletických Majstrovstiev Európy národných družstiev sme sa ocitli na 1. Európskych hrách v Baku, ktoré boli zároveň aj súťažou tejto kategórie. To čo sme zažili v Baku s nedá opísať a zároveň sme radi, že sme začali písať dejiny atletiky na Európskych hrách.

Tieto hry boli historicky prvé a nakoľko prvou disciplínou na nich bol hod kladivom mužov, prvým atlétom, ktorý vyhral svoju disciplínu v rámci Európskych hier bol kapitán nášho tímu Marcel Lomnický.

Samozrejme, najvýznamnejší bol úspech nášho tímu, ktorý získal historicky prvé zlato v rámci atletických súťaží na Európskych hrách. Teda nech sa už charakter hier akokoľvek zmení, historicky prvý víťaz Európskych hier v rámci atletických súťaží bude navždy Slovensko. Pre mňa je potešiteľné, že o náš triumf sa výrazne pričinili aj pretekári, ktorých sme donominovali na halové Majstrovstvá Európy (najmä víťazní Volko a Benko, ktorí si pripísali víťazstvá). Teda koncept zvýšených účastí na vrcholných podujatiach už ukázal svoj zmysel.

Ale my vieme, že sa toto víťazstvo nerodilo ľahko.

Súboj bol naozaj tesný. Zvíťazili sme pred Rakúskom o pol bodu, pričom tradične sa vníma, že najnižší možný rozdiel v tejto súťaži je jeden bod. Samozrejme, v atletike môže byť niekedy výsledková zhoda a to najmä vo vertikálnych skokoch (skok do výšky a skok o žrdi). Vtedy sa body delia medzi pretekárov na tom istom mieste a to sa stalo aj teraz v skoku do výšky, vďaka čomu sme porazili Rakúsko so 458 bodmi o pol bodu, keď my sme získali 458,5 bodu. Treba však priznať, že k víťazstvo nám pomohlo aj športové šťastie, či skôr smola našich najväčších súperov z Rakúska, ktorí po kolízii v poslednej atletickej disciplíne celých Európskych hier, v štafete na 4x400 mužov museli zdvíhať zo zeme kolík.

Veľa sa rozpráva o výnimočnosti týchto hier. Ako ste ich videli vy? Áno, je to tak, že hry boli naozaj magické. Pred hrami bolo veľa polemiky o ich opodstatnení a perspektíve, ale myslím,

že Európske hry ukázali svoje opodstatnenie i perspektívu.

Atletické súťaže mali naozaj výnimočnú kvalitu a aj napriek tomu, že išlo o tretiu ligu v rámci európskych majstrovstiev národných družstiev, prvé štyri tímy by poľahky zvládli druhú ligu a nestratili by sa pravdepodobne ani v prvej lige. Samozrejme, každý postavil absolútnu kvalitu, keďže sa bojovalo o medaily v rámci 1. Európskych hier.

S tým súvisela aj nevídaná návšteva vyše 40000 divákov, obrovské emócia a nasadenie.

Pre všetkých bolo obrovským zážitkom byť súčasťou týchto hier a nás teší, že sme ako atléti priniesli jednu z dvoch zlatých medailí, ktoré Slovensko získalo na týchto hrách. Za toto patrí veľká vďaka celému tímu, teda športovcom, realizačnému tímu, ako i klubom, trénerom a všetkým ľudom, ktorí pomohli na ceste k tejto zlatej medaile.

Slovenská atletika mala tento rok aj iné cenné výsledky. Sú také, čo vyčnievajú nad ostatnými?

Už som spomenul svetový šampionát v Pekingu. Okrem Mateja Tótha tam zabojovali i ďalší. Napríklad kladivár Lomnický či chodec Majdán, ktorý urobil limit na OH do Brazílie.

Ak som už spomínal Mateja Tótha, ten navyše pridal na Európskom pohári v chôdzi striebornú medailu a to v jeho doplnkovej disciplíne na 20 km. Výborné výkony podávala kladivárka Martina Hrašnová, ktorej patrí 4. miesto v tohtoročných svetových tabuľkách.

Ceníme si aj striebro výškara Matúša Bubeníka zo svetovej univerziády, či bronz štafety chlapcov na 4x100 m na Európskom olympijskom festivale mládeže. Ešte v marci príjem-

Štvrtá v tohtoročných svetových tabuľkách, Martina Hrašnová, po oddychu istotne začne s tvrdou prípravou na olympíjsku sezónu.

ne prekvapila na halových majstrovstvách Európy štvorstovkárka Iveta Putalová, ktorá skončila tesne štvrtá. Teda, tak ako bola minulá sezóna veľmi úspešná vďaka dvoj medailám na majstrovstvách Európy, aj tento rok je to výnimočná sezóna. Samozrejme, všetko naše snaženie smeruje k budúcoročným olympijským hrám.

Stručná bilancia napovedá veľa. V poslednom tohoročnom čísle časopisu sa pokúsime priniesť netradičný postreh na účinkovanie nášho majstra sveta, chodca , Mateja Tótha.

L

21

SPOMIENKA

AUTOR: JOZEF KUCHÁR

K výrazným postavám slovenskej športovej žurnalistiky patrí bez zveličovania aj Jozef Nagy. Dlhoročný redaktor Východoslovenských novín a spolupracovník mnohých redakcií v rámci bývalej Česko-Slovenskej republiky by sa 17. marca 2015 bol dožil 84 rokov a 2. mája uplynulo už 20 rokov od chvíle, keď ukončil svoju pozemskú púť. Bol novinárom, ktorého sme viacerí priam dôverne poznali. Svojím tvorivým, profesionálnym a najmä ľudským odkazom zostáva trvalou súčasťou športového a telovýchovného diania na Slovensku.

Muž so širokým srdcom

novinár dušou aj telom Nevšedná obetavosť, elán, nadšenie a redaktorská dôslednosť ho začleňujú do plejády mien, ktoré tvorili a niektoré ešte aj dnes tvoria širokú paletu športovej žurnalistiky v našej vlasti. Slová úcty a uznania na jeho adresu aj dnes znejú z úst Igora Mráza, Jozefa Kšíňana, Karola Poláka, Vladimíra Mezenceva, Roberta Berenhauta, Eugena Magdu a Jozefa Mazára. Výsledky jeho každodennej práce si vysoko vážili už nebohí Gabo Zelenay, Štefan Mašlonka, Ľuboš Zeman, Vincent Mryglot, Vladimír Martinček, Pavol Kršák, Tibor Lukáč, Ivan Ďurišin. V našom terajšom uponáhľanom, pre šport nežičlivom svete, sú situácie a udalosti, na ktoré často spomíname ale aj osobnosti, na ktoré nezabúdame.

Jozef Nagy k nim, podľa môjho presvedčenia, jednoznačne patrí. Prežili sme spolu i vedľa seba celý rad rokov. Nezmazateľným spôsobom sa zapísali do nášho života. Okrem iného to potvrdzuje aj obsiahly a zaujímavý článok uverejnený v novinách POLITIKA číslo 19 zo dňa 4. novembra 1994, pod názvom Od rokov detstva a mladosti... Napísal ho v čase, keď ho prikvačila ťažká choroba.

V úvodnej časti uviedol: „Roky detstva a mladosti. Tiež sa často rád v spomien-

22

FOTO: MICHAL LUKÁČ

Pri písacom stroji strávil podstatnú časť svojho života.

kach do nich vraciam. S partiou rovesníkov zväčša z chudobných alebo „stredných“ rodín som ich prežil okolo bývalého mlyna na Kúpeľnej ulici, kde je teraz Základná škola, okolo už zopár rokov zasypaného Mlynského jarku na tzv. Malom Huštáku s terajším trhoviskom, ale aj okolitých uliciach a záhradách, v ktorých bola takmer rok čo rok bohatá úroda ovocia. Najmä Bártvayho záhrada a ovocný sad vedľa Mlynského jarku patriaci mníškam – radovým sestrám partie nezbedníkov radi navštevovali nielen pod rúškom tmy ale najmä počas školských prázdnin

aj počas dňa, keď sa chlapci vykúpali v čistej vode Mlynského jarku a potom vyhladnutí dostali chuť na ovocie, ktorým tieto záhrady priam oplývali.

Bratia Kušútovci, Sinayovci, Pappovci, Fero Olejár, Ivan Kandráč, Karol Onofrej, Ladislav Buranovský, neskôr súrodenci Jurčenkovci, medzi nimi aj neskorší vynikajúci hokejový brankár Rudo aj mnohí ďalší boli členmi niekoľkých partií, ktoré prežívali detstvo a mladosť v týchto častiach Prešova „šplhajúceho“ sa vtedy k tretej desaťtisícovke svojich obyvateľov.

Medzi chlapcov „pri Mlyne“ začal čoraz častejšie chodiť zo Svojdomova, teraz ulica Tarasa Ševčenka „nováčik“ Jozef Kuchár, ktorý čoskoro zapadol do partie medzi starších, no aj mladších rovesníkov. Mlyn a Malý Hušták boli vtedy centrom športu, v ktorom sa realizovali mnohí mladí z nášho mesta. Samozrejme, že najväčší interes bol o futbal a plávanie, lebo vtedy čistý Mlynský jarok bol od skorého leta do neskorej jesene deň čo deň plný plavcov – začiatočníkov aj skúsenejších, ale tiež detí čľapkajúcich sa v dolnej časti pod mlynom, kde často gazdovia či furmani napájali kone. Nebola núdza o futbalové zápasy a turnaje medzi klubmi jednotlivých ulíc. Manšaft ŠK Mlyn reprezentovali neskôr známy divadelný a filmový herec Fero Papp, súrodenci Košútovci, Sinayovci, Maťašovci, Anton Polák zvaný Čičo, Karol Onofrej s prezývkou Musolini aj ďalší, ktorých mená po desiatkach rokov „vyšumeli“ z pamäti.

Populárne boli plavecké preteky. Raz na trase „od Verdonky“ po mlynský „šľuder“ inokedy od hasičov po šľuder – zátarasu vody pri hornej časti mlynskej budovy, ale bola to udalosť, kde tí najlepší plávali od elektrárne až k mlynskému „šľudru“.

Po stranách jarku ich povzbudzovali mnohí občania, pred cieľom ich vítali mlynári, ľudia z okolitých domov, no aj mnohí zvedavci, ktorí pretekárov sprevádzali od štartu do cieľa. Medzi najčastejších a najlepších plavcov patril Belo Polák, Belo Jeleň, bratia Juraj a Pavol Harčárovci, bola ich celá plejáda. Posledné súboje na trase elektráreň – mlyn sa uskutočnili v roku 1953, potom v Mlynskom jarku bola voda stále viac znečisťovaná, jarok chátral, bol bez vody, až ho nakoniec zasypali.

Chlapčenské partie pri Mlyne sa roztratili. Ostali len spomienky na futbalistov, plavcov, ochutnávačov ovocia z blízkych záhrad, na organizátorov hier ale aj mládežníckych zábav, sem-tam i „vylomenín“.

Medzi tých, ktorí sa podieľali na tom všetkom rad rokov patrí aj PhDr. Jozef Kuchár, obyvateľ šarišskej metropoly. Či sa to niekomu páči, alebo nie, tento muž urobil pre naše mesto veľa dobrého i na úseku telesnej výchovy a športu. Z chlapca organizujúceho futbal, plávanie, hry a zábavu „pri mlyňáku“ vyrástol u nás aj v zahraničí uznávaný funkcionár – organizátor...“ Jozef Nagy už od detských rokov doslova miloval šport. Hral futbal, hokej a nevyhýbal sa ani atletike. Ako študent gymnázia absolvoval mnoho rôznych pretekov. Bol rýchlym a úspešným bežcom na krátkej trati. Školu reprezentoval na rôznych podujatiach. Doma bol takmer v každom športe. Možno aj preto, keď sa stal redaktorom, mohol písať so znalosťou veci aj s patričným zanietením. Vážil si ľudí pôsobiacich na ihriskách a v telocvičniach,

FOTO: ROBERT BERENHAUT

Igor Mráz, redaktor Pravdy, pozorne sleduje J. Nagya v pozícii zdravotníka počas cyklistických pretekov okolo Slovenska.

ktorých zdobila pracovitosť, dôslednosť, vytrvalosť a najmä ľudskosť podopretá realitou i fantáziou. Svoj nesporný novinársky talent začal rozvíjať v podnikovom časopise ODEVÁK v Prešove. Potom jeho cesta viedla do Východoslovenských novín, v ktorých pôsobil takmer štyridsať rokov.

Okrem toho patril k popredným tvorcom Prešovských novín s ktorými spolupracoval od začiatku ich vzniku vo februári 1957. Viedol dve pravidelné rubriky. Prvú pod názvom Nespratníci na raporte, v ktorej ostro kritizoval tých, čo porušovali pravidlá a v druhej pod názvom Športová pohľadnica písal o osude ľudí, o ich úspechoch, starostiach a problémoch pri budovaní športových oddielov a telovýchovných jednôt.

Písal pôsobivé príbehy obyčajných nadšencov a organizátorov športových podujatí a dlhodobých súťaží. Článkami a komentármi dokázal nadch-

núť mnohých pre aktívne športovanie.

Všetko robil s pocitom dôslednosti a presnosti. Nikdy sa nemusel ospravedlňovať.

Držal slovo a plnil stanovené termíny. Nebolo to jednoduché. Prešovský šport bol v rockoch 1965-1990 bohatý na vrcholné podujatia a dlhodobé súťaže. Často sa stávalo, že v nedeľu predpoludním hrávali prvoligové zápasy hádzanári aj hádzanárky, poobede futbalisti a večer hokejisti. Laco Pavlovič a Fero Semeši po ligovom zápase rýchlo odložili kopačky a obuli korčule. Diváci si mohli vybrať, novinár nie. Čitatelia čakali na správy a články z každého zápasu. Redaktor Nagy ich nikdy nesklamal.

Nepoznal slovo nedá sa, nemám čas alebo nestojí to za to.

Naša spolupráca v Prešovských novinách, v ktorých som pôsobil ako šéfredaktor od roku 1970 trvala 15 rokov. Za ten čas som si prečítal obrovské množstvo jeho komentárov, správ, besedníc, rozhovorov, fejtónov, postrehov, poznámok, glos, ktoré prispievali mierou vrchovatou k príťažlivosti, k obsahu a ku kvalite novín. Okrem toho aj mnoho rôznych odkazov, odporúčaní i kritických slov. Často až humorných a zábavných v rámci osobnej korešpondencie. Z jej bohatého množstva som vybral iba niektoré. Ich obsah jednoznačne dokumentuje jeho osobnosť, zmysel pre humor, iróniu a najmä povinnosti.

POSÚĎTE SAMI: „Môj milý kamarát Jožko, pamätám sa, že si sa trošku zamračil, keď som Ti povedal krátko po konferencii OV ČSZTV, že s tými materiálmi o Tebe

23

SPOMIENKA

a Tvojom vystúpení musíme trošku počkať.

Neveľmi sa Ti to páčilo, ale som Ti povedal, že všetko dáme na správnu mieru. Ty ma poznáš veľmi dobre, ale vtedy si mi veľmi neveril. Aký som, taký som, ja už asi iný nebudem, ale slovo dané Tebe vždy splním. Teraz ten materiál som tak napasoval, že nikto nemôže povedať ani Ň. Dúfam, že keď ma v krátkom čase prijmeš, že aj čarovná barová skrinka sa otvorí. Potrebujem s Tebou vyriešiť jeden problém, ktorý Ty môžeš vyriešiť zdvihnutím telefónu an-cvaj. Neraz si mi pomohol na mojej

vedel, že čo nebolo, môže byť. Ako si to sám tvrdil.“ „Slovo je splnené – materiál som sľúbil v pondelok na 7.00 hod. A je tu. Ide o to, aby si to s fotkou pekne zalomil. Text pod obrázok som Ti už dal skôr. Ten titul je dobrý, len nech ho vysádžu do dvoch riadkoch na tri x. Prvý riadok môže byť z menej výrazného typu písma, druhý, z viac výrazného. A nie že méter zabudne text pod obrázok, lebo to sa zvykne často prihodiť.“

Jozef Nagy s vynikajúcim futbalistom Slávie Praha a československým reprezentantom Jozefom Bicanom, a s Jozefom Kuchárom, šéfredaktorom novín Slovenský rozhľad pri príležitosti osláv 75. výročia narodenín Laca Pavloviča.

FOTO: VIKTOR ZAMBORSKÝ

strastiplnej, ale viac veselej ceste týmto slzavým údolím, preto verím, že tak to bude aj teraz.“ „Tu je sľúbený materiál aj štočky. Všetko ako si žiadal. Firma Jožinko Nagy pracuje solídne, kvalitne a načas. Dnes za peníze, zítra zadarmo!!! Dúfam, že tuška bude hrubá (myslené honorár). Keď zalomíš do materiálu tie štočky (Šveca, Mihalčina a cyklistov), môže to byť fajn. Však za tie tri štočky by som si zaslúžil á 15 korún.

No nie? Príď v sobotu na vodné pólo. Kus posedíme na dobrom lufte. A buď dobrý!“ „Ako vidím, nemáš slovo. Povedal si, že tu budeš o 17-tej hodine. Ja prídem a môj Kuchárko fuč!

Tu sú štočky a športová pohľadnica. Komentár k SNHL 1,5 strany dám v pondelok ráno do pol ôsmej. V sobotu prídeš na hokej?

Príď, Kuchárko, príď, podebatujeme si.“ „Ja sa tu priveľmi trápim, píšem na objednávku a Kuchárko to skladuje na siláž.

Z aktuálnych materiálov robí stariny.

Okrem toho tu nosím balíky štočkov! Tak, tu sú. Pripravil som Ti aj materiály, aby si

24

„Napísal som jednu správičku, Japonci budú v Prešove jak športovci prvý raz v histórii nášho sympatického mesta, čo by sme ho my dvaja nevymenili ani za Paríž. Správička dobrá, plus tuška hrubá, plus šikovný Jožíčko Nagy a veľký mecenáš Jožíčko Kuchár, to všetko sa rovná za správičku 15 korún. Jožičku, servus a nebuc taky huncut jak ja!“ Slovo a redaktorské pero považoval za silnú zbraň, ktorou pripomínal nielen úspechy, ale aj prehry na ceste rozvoja telovýchovy a športu, predovšetkým na východe našej krajiny. Písal usilovne, no nie neomylne. Na množstvo práce a pravidelné cestovanie z Prešova do Košíc aj v dňoch sviatočných, sa nikdy nesťažoval. Kolegovia a mnohí spolupracovníci aj aktívni športovci o ňom hovorili, že patrí k redakčným ťahúňom, redaktorom písacieho stroja a tlačiarne. Pri debatách o novinách, o ich tvorbe a aktuálnosti často zdôrazňoval, že každý redaktor by mal poznať ten povznášajúci pocit, keď stojí pri rotačke a vychádza z nej výtlačok voňajúci tlačiarenskou čerňou a zahľadí sa na svoj článok.

Patrí do kategórie novinárov, ktorí vzhľadom na svoju aktivitu, činorodosť, pravdovravnosť a schopnosť mnoho dokázať na tom ťažkom redaktorskom poli, boli stále obklopení rôznymi povinnosťami a každodennými úlohami. Ostal pevne zakotvený v skupine ľudí, ktorí ráno vstávali aby deň naplnili novými užitočnými a potrebnými skutkami. Robil to so šarmom, nevídaným zápalom ako úplnú samozrejmosť. Aj stovky nedeľňajších obedov absolvoval počas cestovania z Prešova do Košíc za redakčnými povinnosťami. Vždy bol pripravený dôsledne a presne slúžiť svojim čitateľom. Málo je dnes ľudí, o ktorých možno so stopercentnou istotou povedať: je to človek na svojom mieste. On k nim patril a myslím si, že vzhľadom na svoj talent, mohol ako redaktor mieriť smelo podstatne vyššie. Príležitostí bolo dosť. Lenže opustiť východ republiky nedokázal. Východoslovenské noviny, v ktorých niekoľko rokov viedol oddelenie športu boli jeho druhým domovom, v ktorom žil a pracoval takmer štyridsať rokov.

Kolegovia a spolupracovníci o ňom často hovorili, že je spravodlivý, odvážny, priamy, vtipný a nikdy si nebral servítku pred ústa. Možno práve preto mal aj neprajníkov z radov niektorých slaboduchých športových funkcionárov, hráčov aj rozhodcov. Kritizoval nízku úroveň ich organizátorskej činnosti, slabé výkony na ihrisku a najmä nesprávne a nespravodlivé rozhodovania. V časoch dobrých aj horších vedel, kde je jeho miesto, na ktorej strane je pravda.

Bol sám sebou, mal svoj niekedy zvláštny pohľad a názor na rôzne udalosti aj na niektorých ľudí a športovcov zvlášť.

Ich móresy nemal rád. Nikdy nerezignoval. Ani v rokoch mládežníckej nerozvážnosti, ktoré na jeho škodu trvali pomerne dlho. Samozrejme, že nebol bezproblémový novinár. Mnohým spôsobil nejednu vrásku na čele i bezsennú noc. Nikomu v tom dobrom i zlom neostal nič dlžný. Usiloval sa o širokú objektívnosť. Pomáhal hľadať a nachádzať východiská ako meniť situáciu a pomery predovšetkým vo vrcholovom aj mládežníckom futbale a hokeji k lepšiemu. Práve hokej mu bol veľmi blízky. O tom prešovskom napísal hodnotnú publikáciu pod názvom Prešovský hokej od A po Z. Na tlačových besedách po prvoligových futbalových zápoleniach na štadióne Tatrana Prešov bolo práve jeho pričinením často rušno. Kládol nepríjemné

Športový redaktor Jozef Nagy na atletickej dráhe na štadióne Lokomotívy Košice.

otázky. Príliš sebavedomí tréneri, okrem iných aj J. Karel, M. Vičan, M. Moravec, J. Adamec, J. Vengloš, A. Malatínsky, J. Hucko, J. Jankech, K. Borhy, ale aj tréneri českých tímov Slávie, Sparty, Dukly Praha, Brna, Ostravy či Plzne J. Vejvoda, V. Ježek, K. Brückner, I. Viktor, V. Petržela, D. Uhrín, L. Škorpil reagovali podráždene. Otázky však vyargumentoval faktami. Avšak rešpektoval aj iné stanoviská a názory.

Nechýbala mu ani patričná dávka irónie.

Keď tréner Š. Jačiansky hovoril, že jeho hráči trénujú dvojfázovo – dopoludnia aj poobede, Jozef Nagy sa spýtal: „A kedy vlastne chodia do roboty?...“ Po jednej vysokej prehre sa na predsedu klubu Jozefa Nižníka obrátil s otázkou: „Nebolo by lepšie, keby ste na tejto krásnej zelenej ploche namiesto futbalu pestovali zeleninu?...“ Nepáčilo sa mu, keď sa o jednotlivých záležitostiach hovorilo zložito. Odsudzoval výhovorky a rôzne táraniny, ktoré zaznievali z úst niektorých trénerov vo chvíľach, keď ospravedlňovali slabú hru svojich zverencov. „Terén bol ťažký, cesta z Prahy do Prešova vyčerpávajúca a domáci iba bránili.“ Netajil, že mal svoje novinárske vzory.

Obdivoval talent a precíznosť Tibora Lukáča, Imricha Hornáčka, Laca Grossa, Ľuboša Zemana a predovšetkým Štefana Mašlonku.

Parafrázoval jeho názory a rôzne vyjadrenia. „Novinár nie je spisovateľ a noviny nie sú kniha. Majú svoj počet strán a nikdy nepočkajú. Najväčším umením športovej žurnalistiky bolo je a bude, aby sme rešpektovali človeka ako partnera, trénera, hráča a nenechali sa doslova hodiť do rieky zloby, závisti a nenávisti.“ Jožko Nagy doslova prepadol redaktorskej vášni navždy. Tvoril svoje články a komentáre aj na základe spomienok.

Boli jeho inšpiráciou a priznal sa k nim.

Jeho prínos pre rozvoj slovenskej športovej žurnalistiky je očividný, s dodatkom, že práca každého redaktora je vždy ohraničená nielen talentom, ale aj podmienkami a možnosťami.

Blízka mu bola kultúra. Nemal rád biele dederónové košele, lenže keď to bolo potrebné, rešpektoval etiketu. Často chodil do Divadla Jonáša Záborského v Prešove.

Aj v ňom mal svojich priateľov. Stretnutia po divadelných predstaveniach s Otom Lackovičom, Arnoštom Garlatym, Ferom Dadejom, Emilom Prieložným i Števom Senkom. Za vzácne chvíle považoval tie s Pištom Kóczim, hlavným osvetľovačom, popredným stolným tenistom a organizátorom rôznych podujatí v tomto populárnom športe, boli príležitosťou na dlhé debaty o umení a športe. Práve tam sa

FOTO: ROBERT BERENHAUT

FOTO: MICHAL LUKÁČ

Ľadový hokej mu učaril na celý život. O tomto športe nielen písal, ale aj sám často obúval korčule.

zrodila myšlienka organizovania futbalových zápasov medzi hercami a novinármi, ktoré doslova zaplnili hľadisko Tatrana Prešov.

Popri každodennej robote úspešne zvládol mnohé kultúrne a spoločenské podujatia.

Niektoré sa skončili v neskorých večerných hodinách. Napriek tomu nikdy nezabudol na svoje povinnosti. Potvrdzuje to aj list, ktorý mi v roku 1980 nechal v redakcii Prešovských novín. „Milý Jožko, s mojím šéfom sme absolvovali takú túru, že Ivan Gálfy na Himaláje je šuviks!

Od Teba (pohostil si nás iba kávou) sme išli do rozhlasu, tam sme pochodili lepšie (vodka moskovská). Potom do Bardejova k predsedovi MsNV (koňak), od predsedu do družstva Snaha (tu sme obišli naprázdno!!!), zo Snahy za vodnými pólistami ČH Košice do Bardejovských kúpeľov za ich kapitánom Botlíkom (koňak a pliska). Z Bardejovských kúpeľov sme išli do môjho kamaráta v Kapušanoch, tam nám už netrebalo nič!!!

Domov som sa dotrepal po desiatej večer, nebol som schopný napísať ani „mojej milej z Ružomberka list“ a šiel som chrápať. Stále som však pamätal, že ráno mám doniesť tie profily posíl Tatrana Prešov Šálku a Horvátha. Tak som si „našteľoval vekerku“ na 3:00 hodinu ráno a tak som do pol piatej ráno zmastil ten materiál. Všetko je ako sme sa dohodli, fotky prikladám a už o 5:35 mažem do Košíc, lebo dnes som na oddelení sám. Odlož si to, raz budeme mať z toho kabaret.

Srdečne zdraví Jozef.“

Ku kľúčovým etapám jeho žurnalistickej činnosti patria obdobia, keď sa veľmi aktívne zúčastňoval a pohotovo písal o veľkých európskych a svetových podujatiach doma aj v zahraničí. Absolvoval niekoľko ročníkov cyklistických pretekov mieru PRAHA – BERLÍN – VARŠAVA, každoročne bol členom Organizačného štábu cyklistických pretekov Okolo Slovenska. Často cestoval s futbalistami, hádzanármi, hádzanárkami do rôznych štátov Európy.

Vysokého ocenenia sa mu dostalo aj za jeho pôsobenie v tlačovej komisii počas Majstrovstiev sveta v lyžovaní vo Vysokých Tatrách v roku 1970.

Napriek rôznym ťažkostiam, ľudskej neprajnosti a závisti, všetky prekážky a ťažkosti úspešne prekonával. Jeho úspechy mu priniesli mnoho uznaní, ocenení aj rôzne vyznamenania. Ľudí pohybujúcich sa okolo športu hodnotil podľa toho, čo užitočné urobili nielen pre seba ale aj pre tých ostatných. Písal s profesionálnou zručnosťou skúseného redaktora a komentátora. Dokázal sa úspešne zastať ľudí aj slovami: „Kritizovať bez dôkazov, šermovať slovami, znevažovať aj to, čo je pozitívne, dokáže každý.

Je to veľmi ľahké. Hľadať spoločnú reč, argumentovať faktami a navrhovať potrebné východiská si vyžaduje mnoho síl, vedomostí, skúseností aj odvahu.“ Jeho život a výsledky tvorivej činnosti ostávajú nielen trvalou hodnotou slovenského športu a žurnalistiky ale aj dokumentom doby a pohľadu muža so širokým srdcom, novinára dušou aj telom na ňu.

L

25

MLADÉ TALENTY

Preslávil sa

na PAVLOVIC CUP-e AUTOR: MIROSLAV VLČEK I FOTO: ARCHÍV AUTORA

Šiesty ročník turnaja PAVLOVIC CUP je už históriou. V predošlom vydaní časopisu Sveta športu ste sa dočítali všetko podstatné o turnaji, na ktorom sa skloňovalo a spomínalo meno najslávnejšieho futbalového Prešovčana. Zhovárali sme sa s priamymi účastníkmi – slovo dostali tréneri, hráči, ale i organizátori.

Daniel Mašulovič Rovnako sme v minulom čísle premiérovo uviedli rubriku „Mladé futbalové talenty“ na PAVLOVIC CUP-e.

Vtedy sa k čitateľom prihovoril Adam Brenkús, hráč ružomberského MFK, ktorý získal na turnaji ocenenie za najlepšieho hráča. Po dobrých ohlasoch sme sa rozhodli pokračovať v tejto rubrike a priestor tentokrát dostane hráč z futbalovej liahne najúspešnejšieho slovenského futbalového klubu ŠK Slovan Bratislava.

Filip Daniel Mašulovič, slovenský mládežnícky reprezentant kategórie U17, hrajúci vo veľkom futbale na poste pravého stredového hráča vynikal na halovom turnaji svojou kreativitou a výbornou rozohrávkou.

Nádejný a talentovaný hráč najslávnejšieho slovenského futbalového klubu nám porozprával nielen o svojich futbalových začiatkoch, ale i mnoho ďalších zaujímavých postrehov.

Filip, turnaja O pohár Ladislava Pavloviča si sa zúčastnil už po druhý raz po sebe. Aj napriek tomu, že turnaj je už dávno za nami, na čo si pri pomyslení na neho spomenieš?

Do Prešova chodím na tento turnaj veľmi rád a hrá sa mi tu vždy dobre. Zakaždým sa tu zíde výborná konkurencia a samotný turnaj ma vysokú úroveň a perfektnú atmosféru. Samotné finále, aj napriek tomu, že bolo pre nás nešťastné, prinieslo viac ako zaujímavé momenty, ktoré mi ostali v pamäti. Rovnako sa nám všetkým páčila prednáška o zdravej výžive pre profesionálnych futbalistov. Veľmi ma zaujala a musím povedať, že aj ja som vďaka nej zmenil svoje stravovacie návyky.

Minuloročný kolektív Slovana Bratislava na Pavlovič CUPe

26

• Najobľúbenejší klub: Real Madrid C.F • Môj vzor: Mesut Özil • Prezývka: Mašo,Dančo • Moje záľuby: varenie, plávanie, tenis, posilňovňa • Životné krédo: Nikdy nehovor nikdy • Obľúbený hráč v MFK: Marko Milinkovič

Povedz nám niečo o tvojich futbalových začiatkoch a prečo si sa práve rozhodol ísť futbalovou cestou...

Od malička som sa chodil pozerať na brata a tak cesta k futbalu bola o to ľahšia.

Chcel som byť ako on a tak som začal hrávať aj ja. Drží ma to dodnes.

Na turnaji si vynikal kreativitou, výbornými prihrávkami i dobrou pozičnou hrou. Aké sú podľa teba tvoje prednosti a na čom musíš naopak najviac popracovať?

Každým zápasom a tréningom sa mám čo zlepšovať. Stále je na čom pracovať, ale myslím si, že medzi moje prednosti

patrí kreativita, technika a streľba. Naopak, musím omnoho viac „zamakať“ na obrannej hre a zlepšiť svoju rýchlosť a výbušnosť. Čo vravíš na úroveň dorasteneckej ligy a na tvoje účinkovanie v nej?

Myslím si, že dorastenecká liga má svoju kvalitu. Je o dosť rýchlejšia a trošku mi trvalo pokiaľ som si na ňu zvykol.

Spomedzi 16-tich tímov sme skončili v tejto sezóne na piatej priečke. Nie je to zlý, ale zároveň ani dobrý výsledok. Čo sa týka môjho účinkovanie v nej, tak nastúpil som v 13-tich zápasoch a dal som v nich šesť gólov. Musím sa stále zlepšovať a byť ešte viac platným hráčom tohto tímu.

Ako si bol spokojný v sezóne 2014/2015 so svojím účinkovaním v reprezentácii a čo pre teba znamená nosiť reprezentačný dres s dvojkrížom na hrudi?

Obliecť si národný dres je pre mňa veľkou cťou a som veľmi šťastný, že takýto pocit môžem už zažívať v takom mladom veku. Túto reprezentačnú sezónu hodnotím veľmi pozitívne. Dostal som veľa šancí, ale mrzí ma, že som sa nezúčastnil 2. fázy kvalifikácie.

Si mladý perspektívny futbalista, preto nás zaujíma tvoj pohľad na najvyššiu futbalovú súťaž na Slovensku – Fortuna ligu. Kde vidíš pozitíva a kde naopak negatíva?

Je výborné vidieť, že vo Fortuna lige dostávajú čoraz viac príležitostí mladí hráči a predovšetkým odchovanci – či už je to napríklad v kluboch MFK Žilina, AS Trenčín alebo aj v iných mužstvách.

Je super, že kluby dávajú priestor takýmto mladým nádejam. Pomáha im to v ich výkonnostnom raste a sú viac na očiach športovej a predovšetkým futbalovej verejnosti. Negatívom je to, že naša liga nepriťahuje divákov na štadióny. Verím, že sa to v budúcnosti bude stále zlepšovať.

Kde vidíš svoju vysnívanú budúcnosť a prečo?

Chcel by som sa živiť futbalom či už na Slovensku alebo v zahraničí. Tento šport je pre mňa všetkým a vždy to tak bude.

Aké miesto má v tvojom živote futbal a ako sa vyrovnávaš s neúspechmi?

Rodina a futbal je pre mňa to najdôležitejšie. Zo svojich neúspechov sa snažím vždy poučiť a nájsť na nich pozitíva, dať hlavu hore a ísť ďalej. Snažím sa držať hesla, koľko futbalu dáš, toľko sa ti vráti.

L

Rozhovor na prahu ďalšieho ročníka L. Pavlovič ml.: „Vážim si každú jednu reakciu a názor mladých futbalistov. Sú totiž výpoveďou ako naša mládež vníma prostredie, v ktorom vyrastá“.

Už šesť ročníkov turnaja O pohár Ladislava Pavloviča ukázalo, že na Slovensku nie je núdza o množstvo mladých talentovaných futbalistov. Po minuloročnej osobnej skúsenosti sa už teraz tešíme na ďalšie pokračovanie, ktorým si pripomenieme jednu z nezabudnuteľných postáv prešovského športu a futbalu vôbec.

O prípravách siedmeho ročníka podujatia, ale i o podpore našej futbalovej mládeže sme sa porozprávali s jedným z organizátorov turnaja Ladislavom Pavlovičom mladším.

Ladislav, turnaj, ktorý sa koná pravidelne na prelome mesiacov november a december je síce ešte ďaleko, ale istotne ste už s prvotnými prípravami začali...

Prípravy na nasledujúci ročník prebiehajú podľa plánov a prakticky nepretržite od skončenia ostatného ročníka. Každým rokom sa po organizačnej a marketingovej stránke posúvame vpred a veľmi ma teší, že to tak vnímajú aj samotní hráči, futbalová obec a partneri. Tento turnaj nám prirástol k srdcu a priznám sa, že si už ani neviem predstaviť deň, kedy by som sa turnajom nezaoberal.

PAVLOVIC CUP napíše tohto roku už svoju siedmu kapitolu. Váš dedko nosil počas celej svojej kariéry práve toto číslo na drese. Chystáte práve preto v tejto súvislosti niečo špeciálne? Áno, číslo 7 bolo dedkove magické číslo, s ktorým prežil prakticky celú kariéru. A možno práve 7. ročník bude z hľadiska ďalšieho fungovania podujatia zlomový.

Radi by sme sa týmto rokom definitívne dostali z pozície „turnaja“ na pozíciu spoločenskej akcie s vyššou pridanou hodnotou. Nechcem nič predbiehať, ale vnútorne cítim, že sme na dobrej ceste.

Usilovne na tom denne pracujeme.

V minulom, ale aj v terajšom čísle nášho časopisu prinášate práve v spolupráci s nami novú rubriku „Mladé futbalové talenty na Pavlovic Cup-e“. Čo si od tejto rubriky sľubujete?

Vždy, keď dostanem túto otázku, spomeniem si na pár rokov dozadu, kedy som bol ešte mladým hráčom. Mal som možnosť stretnúť vo svojej blízkosti výnimočné talenty, ktoré sa však nikdy nedokázali presadiť. Nech boli tie dôvody akékoľvek, výsledok bol ten istý – neúspešná profesionálna kariéra.

V momente, keď ma oslovil šéfredaktor časopisu, pán Mazár, s myšlienkou mať v každom čísle pravidelnú rubriku, ani sekundu som neváhal. Bolo mi okamžite jasné, o čom by mala byť – o podpore tých najtalentovanejších. Ukázať čitateľovi a širokej verejnosti, že medzi nami žijú mladí nádejní futbalisti, ktorí si zaslúžia, aby sa o nich písalo, aby mali možnosť vyjadriť svoj názor, aby aj náhodný čitateľ vedel, že tieto talenty žijú tu medzi nami a potrebujú razantnejšiu a cielenejšiu podporu. Aby sa aj z nich raz mohli stať ďalší velikáni slovenského futbalu. Pokiaľ by sa niektorému z nich raz podarilo presadiť sa vo veľkom futbale a my by sme mu v tomto pomohli svojím malým dielom, bola by to pre nás najväčšia satisfakcia.

V našom časopise sa nám podarilo vyspovedať zatiaľ dvoch talentovaných hráčov, ktorí na turnaji ukázali kus svojho futbalového umenia. Ako sa vám páčili názory budúcej futbalovej generácie?

Vážim si každú ich jednu reakciu a názor.

Sú totiž výpoveďou ako naša mládež vníma prostredie, v ktorom vyrastá, kde vidí pozitíva, ale aj čo ju trápi a chcela by zmeniť.

Každý rok máte možnosť vidieť na vašom turnaji množstvo šikovných futbalistov. Vašou snahou do budúcna je podporovať futbalovú mládež a to nielen organizáciou tohto turnaja, kde si jednotlivé tímy zmerajú sily, ale aj inými mimo futbalovými aktivitami. Myslíte si, že aj toto je cesta ako pomôcť futbalovej mládeži? Áno, samozrejme. Postupne by sme radi rozbehli ďalšie aktivity spojené s futbalom a športom vôbec. Veľký priestor vidím v realizácii nadstavbového vzdelávania, či športového poradenstva v oblasti kariérneho rastu hráčov. Všetky tieto aktivity a vízie by sme radi spomenuli už na ďalšom ročníku Pavlovic Cup-u v novembri tohto roku.

Očakávate, že sa k vám pridajú ďalšie subjekty s podobnými myšlienkami, že nájdete väčšiu podporu?

Viacero subjektov, dnes partnerov, sa k nám už pridalo. Za ich spoluprácu a spoločný ťah na bránku im ďakujem.

Samozrejme, boli by sme veľmi radi, keby sme aj s inými spoločnosťami mohli zrealizovať ďalšie zmysluplné a hodnotné projekty s cieľom posúvať turnaj vpred a hráčom poskytovať futbalový „support” L počas celého roka.

27

Keď odchádza človek

Bez spomienok na sklamania, trpkosti a bolesti z prežitého, by mohla byť potom smrť veľmi ťažká. Život je krásny. Smrť je pokojná. Je to prechod, ktorý je nepríjemný. Srdce plače, slzy kropia líca, papier, na ktorý sotva napíšem nekrológ.

Srdce plače, slzy kropia líca, papier...

Jedno je isté. Najväčšie šťastie, ktoré ho mohlo stretnúť, je to, že si našiel popri rodine aj ďalšieho oddaného priateľa.

Vedel však, že toto bohatstvo si môže uchrániť len tým, že si tento poklad ukryje hlboko v srdci a bude si ho vážiť možno aj viac ako vlastný život. Na jeho sklonku mi z nemocnice telefonoval mnoho krát.

Vracali sme sa slovom tichým, pomalým, potom aj pomlčkami, tichom, ale aj bodkami za sebou ku chvíľam, ktoré znamenali potešenie, radosť, zodpovednosť zo športu, z vodného póla zvlášť.

Keď mi pred troma rokmi oznámil, že by bol rád, ak knižne spracujem dejiny vodného póla Košíc, netušil ani jeden z nás, že náš čas je obmedzený, preto by sme ho nemali míňať na život niekoho iného. Šťastie, že sme sa nenechali ovplyvniť názormi iných. Prehlušili by hlavne jeho vnútorný hlas. A čo bolo najdôležitejšie, nachádzal v sebe aj v časoch svojho života najťažších, novú odvahu nasledovať

28

srdce a vlastnú intuíciu. Práve jeho srdce a intuícia totiž už dopredu vedeli čo chce skutočne na tomto svete po sebe zanechať. Všetko ostatné bolo druhotné. „Keď zalomíme knižku vyše storočných dejín košického vodného póla, tak trochu aj v kontexte dejín vodného póla československého či dokonca svetového, už mi ostane iba jeden nesplnený sen – dožiť sa

v Košiciach začatia a ukončenia výstavby, uvedenia do prevádzky, nového bazénu pre vodné pólo“ – povedal mi raz, keď sme sa zhovárali v našej najčastejšej pracovni, kaviarni košického hotela Maratón.

Doktor práv Miloslav Pinčák sa nedožil ani krstu už napísanej a v súčasnosti graficky stvárňovanej knihy, ale ani nového bazénu. Svetu by naveky mala

AUTOR: JOZEF MAZÁR I FOTO: MAREK ČECHO

pre poučenie zostať jedna ním vyslovená myšlienka: „Jediný spôsob, ako si zabezpečiť príjemný život pri vodnom póle, je zabezpečiť príjemný život pri vodnom póle ostatným. Jediný spôsob, ako zaistiť ostatným príjemný život vôbec, je správať sa k nim, ako keby sme ich milovali. A jediný spôsob, ako sa k niekomu správať tak, ako keby sme ich milovali, je naozaj ich milovať. Verte, ja úžasne milujem vodné pólo.

Vážil som si už to, kedy ČH Košice získavala tituly majstra Československa ako na bežiacom páse, získala ich 29 celkom.

Túžil som, aby po rokoch ostal v Košiciach aj titul tridsiaty. Stalo sa. A bol pri ňom ako tréner, symbol košického vodného póla, Ladislav Bottlik. Založili sme s Jožkom Karabášom i ďalšími prvý súkromný klub vodného póla Košíc, do Košíc prišiel hrať aj svetový Partizán Belehrad. Tribúny na vodnopólových zápasoch boli plné, ale už vtedy bolo potrebné trošku aj na iných miestach uvažovať, že bez bazénov a podpory štátu súkromné kluby naše vodné pólo nemôžu k svetovej špičke len za svoje peniaze utiahnuť..“ Takú myšlienku aj s pohľadmi na iné športy v súvislostiach nášho bežného života mi povedal nie raz. Vtedy, keď som si ju prvý raz vypočul a zapísal do redakčného notesa, netušil som, že ju použijem publicisticky už dnes.

JUDr. Miloslav Pinčák sa na nás dnes díva z nebíčka. Už nelistuje časopisom Svet športu a neuvažuje polohlasno: „Viete, o deťoch je potrebné písať ešte viac ako športujú, alebo prečo sa im pri športe nevenujeme, aj o duálnosti v športe, o zdravom živote... hlavne detí...“ Športová publicistika v slovenských pomeroch v súvislostiach, tej mienkotvornej, tiež tvorila jeho myšlienkový

svet. Nakoniec, nie náhodou bol spoluzakladateľom rádia Šport. Na území Slovenskej republiky prvého, ktorého obsah je zameraný čisto na športovú tematiku Možno kvôli vnúčencom či vlastným deťom často spomínal potrebu venovať sa športu detí a ich celým rodinám. Neviem. Na toto som sa ho nikdy nepýtal.

Tohto pána advokáta som si uchoval v myšlienkach i pred vlastným zrakom vo chvíli, keď sa úprimne smial. On sa, totiž, inak smiať ani nedokázal. Postrehol som to vtedy, keď sme v našom dialógu rozoberali známu pravdu: „Ak má človek prežiť, musí sa naučiť mať radosť zo zásadných rozdielov medzi ľuďmi a medzi kultúrami. Naučí sa, že rozdiely v myšlienkach a správaní sú očarujúce, sú časťou zaujímavej rozmanitosti života, nie niečím, čoho sa treba báť.“ Zdá sa mi, že smial sa vtedy úprimne aj preto, lebo zažil rozmanitosti zaujímavého a posledné dni aj veľmi bolestného života, ktorý si pri jeho významných výročiach, narodil sa 17. februára 1956, budeme s úctou prostredníctvom krásnych spomienok živo a s veľkou úctou i nadhľadom jemu vlastným, pripomínať. Nech je mu naša slovenská zem ľahká! Časopis Svet športu sa rozhodol venovať mu aj túto netradičnú spomienku a vďaku za jeho neformálnu a nefalšovanú oddanosť športu.

Rozhodli sme sa v tomto časopise všetkým ľuďom priblížil predčasný odchod JUDr. Miloslava Pinčáka zo života. Priblížiť ho predovšetkým tým, ktorí ho poznali, ktorým práve šport najviac prirástol popri rodine k srdcu. Česť jeho nehynúcej pamiatke!

L

Pre mňa bol Milo Pinčák v prvom rade človek s veľkým srdcom. Dokázal sa rýchlo zapáliť pre akúkoľvek vec. A ak sa jednalo o vodné pólo, ten oheň v ňom horel, až do konca jeho života. Vedel dlhé hodiny viesť debatu o vodnom póle. Dával do tých myšlienok príliš veľa energie, dokonca už aj vtedy, keď jeho choroba sa začala výrazne prejavovať na jeho fyzickom tele. Trápili ho všetky problémy nášho športu a niekedy mi pripadal ako Don Quijote, ktorý sa snaží zmeniť veci, tam kde už všetci ostatní rezignovali.

Aj na sklonku svojho života a ťažko poznačený svojou chorobou, stále neprestával pracovať na knihe, ktorej duchovným otcom bol práve on a mala to byť oslava košického vodného póla k jeho 100-mu výročiu. Žiaľ vydania tejto knihy sa už nedožije a ostáva na nás, ostatných košičanoch žijúcich pre vodné pólo, aby sme toto jeho dielo dokončili. Ja za svoju osobu môžem povedať, že urobím všetko čo sa dá, aby táto výnimočná kniha uzrela svetlo sveta. Verím, že aj toto pomôže duši Mila Pinčáka nájsť pokoj a mier vo večnosti. Aj keď sme často nemali rovnaké názory na tému kam a ako kráčať s vodným pólom, v jednom sme sa 100% zhodli, a to v tom, že vodné pólo významne ovplyvňovalo, ovplyvňuje a bude ovplyvňovať naše životy. Verím, že sa objavia nasledovníci Mila Pinčáka, ktorí svojím zápalom a energiou budú schopní rozvíjať zámery a hájiť záujmy tohto krásneho športu v našom meste.

Jozef Karabáš generálny manager Slovenského zväzu vodného póla

29

HORÚCA AKTUALITA

Historický titul pre Slovensko!

Peter Sagan pozlátil celé Slovensko. Nádherným zlatom z tohoročných majstrovstiev sveta v cyklistike jednotlivcov. V čase, keď toto číslo časopisu Svet športu už- už malo opúšťať útroby moderného tlačiarenského stroja. Ako blesk z jasného neba priletela do tlačiarní v Kežmarku správa: Peter Sagan, rodák zo Žiliny, okúzlil svet, ale predovšetkým Ameriku. Získal pre naše nádherné, malé, ale malebné Slovensko historický titul majstra sveta v cestnej cyklistike jednotlivcov. Srdečne blahoželáme! K majstrovstvám sa vrátime vo Vianočnom čísle časopisu Svet športu.

AUTOR: JOZEF MAZÁR I FOTO: JÁN MIŠKOVIČ

30

Športové

vízie primátora "Dudince sú síce v súčasnosti najmenším mestom na Slovensku, ale vďaka výnimočným liečivým účinkom našej minerálnej vody patria k najznámejším a k najvyhľadávanejším miestam Slovenska. K popularite Dudiniec výrazným spôsobom prispieva organizovanie medzinárodných chodeckých pretekov Dudinskej päťdesiatky." Tak sa rozhovoril novozvolený primátor Dudiniec PaedDr. Dušan Strieborný, keď sme ho oslovili, aby pre časopis Svet športu zdokumentoval svoje športové vízie mesta...

AUTOR: JÁN HRONSKÝ I FOTO: ARCHÍV REDAKCIE

Pýtali ste sa na moje primátorské motto... Mojím cieľom je, aby sa Dudince stali rozvinutým kúpeľným mestom, ktoré budú radi navštevovať naši i zahraniční klienti a kde budú žiť spokojní občania nášho mestečka. Dotkli ste sa aj môjho profesného života a opýtali ste sa ma, čo chcem zužitkovať v tomto smere pre svoju prácu vo funkcii primátora: Myslím si, že každá zo spomenutých profesií mi umožnila získať mnoho poznatkov a skúseností, ktoré v súčasnej pozícií primátora využijem. V každej pracovnej pozícií, v ktorej som pôsobil či už, ako pedagóg, manažér v súkromnej spoločnosti, prednosta štátnej správy, som sa snažil a to urobím aj vo funkcii primátora, aby bol môj prístup pri riešení pracovných problémov zodpovedný a systematický, ale také isté aby bolo aj hľadanie koncepčných riešení v našom meste.

A ak sa pýtate na Dudinskú päťdesiatku? Už organizovaním jej 34. ročníka, ktorý bol druhými pretekmi zaradenými do B kategórie challangu Svetového pohára v chôdzi sme organizačnými schopnosťami potvrdili kontinuitu vysokého stupňa v tomto smere.

Bolo to pre nás veľkou cťou, že dlhodobá práca organizátorov minulých ročníkov bola ocenená, výsledkom čoho bolo zaradenie tohto ročníka do kategórie mítingov IAAF. Dudince sa dostali do spoločnosti miest , ako sú čínsky Taicang, španielska La Coruňa, portugalský Rio Maior, alebo mexická Chihuahua.

Bolo v tomto roku najvýznamnejšie atletické podujatie organizované na Slovensku. Je pre nás veľkou cťou, že záštitu nad podujatím prevzal predseda Vlády SR JUDr. Róbert Fico. Na jednej strane je vždy organizácia takéhoto podujatia veľkým ocenením pre Dudince, ale zároveň je to aj veľká zodpovednosť zabezpečiť kvalitné materiálno– technické podmienky súťažiacich a hlavne zabezpečiť finančné krytie všetkých nákladov spojených s organizáciou podujatia čo sa nám v konečnom účtovaní aj za pomoci iných podarilo. Vystavili sme slovenskej atletike i Dudinciam znova dobré vysvedčenie.

A čo do budúcnosti?

Mojím cieľom je podporovať činnosť všetkých oddielov ŠKM Dudince so zameraním sa na výchovu vlastných odchovancov- budovať mládežnícku športovú základňu na princípoch odbornosti, ale aj vytvoriť podmienky na športové aktivity širokej verejnosti napr. organizovaním pravidelných turnajov v kolektívnych športochzimná liga futbal, florbal.../,

alebo cyklistických pretekov amatérov – Tour de Dudince a pod. Šport v Dudinciach musíme vnímať aj cez kultúrnosť života. Šport a kultúra boli a mali by zostať spojenými nádobami. Je pravdou, že Dudinciam už dlhodobo chýba dôstojný kultúrny stánok, ktorý by umožňoval organizovať v Dudinciach kultúrno- spoločenské podujatia počas celého roka. V letných mesiacoch túto funkciu plní prírodný amfiteáter, kde sú organizované významné podujatia Hontianskeho kultúrneho leta. V zimných mesiacoch sú podujatia organizované v spoločenských

miestnostiach liečebných domov. V Dudinciach máme stavbu, ktorá mala plniť funkciu kultúrneho centra nielen Dudiniec, ale aj nášho mikroregiónu, avšak jeho výstavba skončila ešte v období socializmu pre problémy s finančným krytím dostavby. V deväťdesiatych rokoch prešla do rúk súkromného vlastníka, ktorý však za celé obdobie nerealizoval žiadne investičné zámery, výsledkom čoho je, že stavba chátra. V súčasnosti prebiehajú intenzívne rokovania medzi mestom a zástupcami majiteľa nehnuteľnosti o ďalšej budúcnosti stavby KD. Od výsledku rokovaní záleží ako bude mesto Dudince riešiť problematiku kultúrneho centra.

V tejto súvislosti sa oplatí zasadzovať aj o vybudovanie komplexného športového centra, lebo tunajšie klimatické podmienky Dudince do takej pozície predurčujú.

Pokúsime sa o to a veríme, že pre osvojenie takej vízie nájdeme aj spoľahlivých partnerov.

Ako bývalý aktívny športovec, futbalista, mám veľmi pozitívny vzťah k športu a hlavne k futbalu. S obdivom sledujem výkony našich hráčov a dosahované výsledky reprezentačného mužstva v rozohranej kvalifikácii na ME. Verím, že v minuloročnom trende budú pokračovať a dosiahnu umiestnenie zabezpečujúce L účasť na ME 2016.

31

MYŠLIENKY NIELEN NA UVAŽOVANIE (1)

Český a slovenský fotbal může být ještě lepší!

AUTOR: LADISLAV VALÁŠEK I FOTO: MAREK ČECHO, ARCHÍV REDAKCIE

U příležitosti oficiálního, byť „jen“ přátelského, mezistátního utkání Česka a Slovenska se objevily nejrůznější reportáže a komentáře. Není se co divit, protože každé mezistátní fotbalové utkání je fotbalovým svátkem, zvláště jde-li o prestižní soupeře, kteří se tak velmi dobře znají a mají velmi mnoho společného. Do mozaiky publikovaných informací si dovoluji přispět tímto malým, a svým způsobem i netradičním, osobním zamyšlením, zvláště když mi v žilách také po předcích koluje kus česko-slovenské fotbalové krve.

32

Jasně, my všichni pamětníci československého „federálního“ fotbalu se vracíme k našim společným tradicím, především ke kořenům velkých úspěchů, která společná československá fotbalová reprezentace v minulém století slavila. Já osobně přirozeně nemohu pamatovat československé stříbro na MS 1934 v Itálii, ale československé stříbro z MS 1962 si samozřejmě už velmi dobře pamatuji, i když jsem byl tehdy dítě školou povinné. Na Masopusta, Nováka, Schrojfa a Popluhára jsme si každodenně hráli při uličním fotbale, stejně jako na klubovém tréninku či ve školním tělocviku, a to opravdu s velkým nadšením a s velkou hrdostí.

No, a hvězdy z vítězné československé reprezentace na mistrovství Evropy v r. 1976 v Bělehradě už jsem zažil jako mladý dospělý fotbalista.

Pak jsem měl štěstí, že jsem se s nimi celé roky potkával také jako fotbalový funkcionář. Vlastně se s nimi rád potkávám a přátelím dodnes.

Nejvíce nyní s Antonínem Panenkou, se kterým mne poslední léta pojí manažerská práce ve vršovické Bohemce, kde Antonín Panenka je prezidentem klubu a kde jeho „dvojčetem“ je rodilý Slovák, dnes Pražan a „klokan“ Karol „Patino“ Dobiaš, se kterým jsem kdysi napsal publikaci

s názvem „Kumšt fotbalového zvěda aneb Každý den fotbal.“ Musím ale hned v úvodu zdůraznit, že ve styku se slovenským fotbalem jsem prakticky denně nejen z nostalgických, sentimentálních a romantických důvodů, ale i z pracovně pragmatických důvodů, což samozřejmě souvisí s mou manažerskou prací v profesionálním fotbale.

Někdy je ten můj styk se slovenským fotbalem jen tzv. virtuální, mediální a často jen zprostředkovaný skrze ten svět vzpomínek na vzpomínky. Jindy má ale praktický základ, když konzultuji s našimi trenéry a manažery některé znalosti, finesy a triky, které jsem načerpal od slovenských trenérských es minulosti, zvláště od Jozefa Vengloše.

Samozřejmě nejen od doc.

Vengloše, se kterým jsem absolvoval řadu akcí UEFA a AEFCA, ale také i od dalších kamarádů, hráčů a trenérů ze Slovenska, se kterými se mohu stále vracet i k praktikám takových trenérských kapacit na Slovensku jako byli Jimmy Šťastný, Karol Borhy, Anton Malatinský, Michal Vičan nebo Jozef Marko, kteří se tolik zasloužili o tehdejší československý fotbal. Hodně večerů jsem také dříve prodiskutoval např. s trenérem A.

Ladislav Valášek v rozhovore s Jozefom Chovancom

Hložkem a později také třeba s Jozefem Barmošem, Ladislavem Jurkemikem či Ladislavem Hudecem a Ladislavem Borbélym. Svým způsobem také se slovenskou akademickou sférou, např. s P. Peráčkem a M. Holienkou a dalšími fotbalovými experty, zjm. když začala platit trenérská Konvence UEFA pro vzdělávání trenérů a kdy SFZ mohl využít naše zkušenosti a kontakty v této oblasti, především pro tzv. recertifikaci trenérů, kteří nejvyšší trenérskou licenci získali před r. 1989/90.

Těch styčných bodů a komunikačních a kooperačních mostů v česko-slovenském fotbale je samozřejmě daleko více.

Namátkou bych za sebe ještě zdůraznil „slovenský prvek“ v osobách trenérů české fotbalové reprezentace: u Dušana Uhrina st., který slavil největší trenérské úspěchy

s pražskou Spartou a českým reprezentačním týmem, když české národní mužstvo na Euro 1996 v Anglii prohrálo až ve finále s Německem. Podobně v kariéře Jozefa Chovance, který je navíc rozený Slovák, dále také u Františka Straky či Michala Bílka, kteří jako trenéři působili i na Slovensku. Už vůbec nelze zapomenout na „slovenský prvek“ ani u velmi úspěšného trenéra české reprezentace Karla Brücknera, který tolik pozvedl českou reprezentaci (od U21, přes olympijský výběr až po seniorské A-mužstva, zvláště na Euro v r. 2004 a nyní působí jako konzultant u současného českého reprezentačního áčka v realizačním týmu trenéra P. Vrby).

Zkrátka, i když se Československo rozpadlo a vznikly dvě samostatné republiky, tedy i dva samostatné fotbalové svazy, samostatné ligové soutěže a samostatné fotbalové reprezentace, na ty společné kořeny a konexe my pamětníci ani další současníci nemohou nikdy zapomenout. Nejenže nemůžeme zapomenout. Ale my ani zapomenout nechceme!

Naopak, chceme si je aktivně a různými formami připomínat. Hlavně také chceme ty společné tradice všestranně pěstovat, i navzdory velké sportovní rivalitě, zvláště při vzájemných utkáních mezi českými a slovenskými týmy na klubové i reprezentační úrovni.

A pěstovat chceme nejen společné tradice, ale také hledat inspiraci a využívat nové příležitosti s přínosy pro obě strany, pro celý evropský a světový fotbal, jehož malou, ale významnou součástí je i ten český a slovenský fotbal, s celou jeho historií, současností a jistě i budoucností. Chtělo by se říci, že s úspěšnou budoucností, pokud tedy česká a slovenská reprezentace vydrží v nastoupeném trendu a postoupí na mistrovství Evropy v r. 2016, což si všichni v ČR

33

MYŠLIENKY NIELEN NA UVAŽOVANIE (1) i ve SR tak vroucně a toužebně přejeme a k čemu má přispět v březnu 2015 také přátelské přípravné utkání Slovensko – Česko v Žilině.

K naplnění takových vizí a přání je důležité, aby se vzájemné kontakty nejen dále utužily, ale aby se i navzájem co nejplodněji, nejefektivněji a transparentně využívaly. Máme k tomu všechny potřebné předpoklady, a to nejen pro geografickou a jazykovou blízkost, ale také pro vzájemnou strategickou sounáležitost nejen ve fotbale samotném.

Na Masopusta, Nováka, Schrojfa a Popluhára jsme si každodenně hráli při uličním fotbale, stejně jako na klubovém tréninku či ve školním tělocviku, a to opravdu s velkým nadšením a s velkou hrdostí.

Navíc, nejde jen o vzájemnou komunikaci a kooperaci na úrovni obou fotbalových asociaci (svazů) v rámci systému a soutěží v rámci UEFA a FIFA, nebo o styky na meziklubové úrovni s utkáními týmů všech kategorií z vrcholového i masového fotbalu, mezi seniorskými a mládežnickými týmy, resp. i týmy bývalých hráčů (tzv. staré gardy) nebo i týmy, které jsou pro propagační účely složeny nejen z fotbalistů, ale i umělců a dalších osobností společenského a podnikatelského života (někdy i z politického života).

Logicky jde o celkově aktivní využívání slovenského „prvku“ v českomoravském fotbale a naopak českomoravského „prvku“ ve slovenském fotbale.

Ne, nemám na mysli jen transfery hráčů a trenérů v obou směrech, ale mám na mysli i další formy, zdroje a procesy vzájemného obohacování, např. tvorba a využití specifického know-how nejen pro způsob, systém a styl hry, pro tréninkový a soutěžní proces (včetně mládežnického fotbalu a mládežnických fotbalových akademií), skauting a team-building, pro vzdělávání trenérů a dalších specialistů ve fotbale, včetně fitness-trenérů, fyzioterapeutů, dietologů a lékařů či dalších odborníků, včetně expertů na moderní technologie, marketing atd.

Jsem velmi rád, že k posílení česko-slovenské fotbalové spolupráce přispívají také obě profesní trenérské organizace (UČFT a ÚFTS), které jsou sdružený v celoevropské trenérské organizaci AEFCA

34

Český teréner Karel Brückner (uprostred) patrí k veľmi úspešným lodivodom českého futbalu.

(dříve EUFT, kde byl dlouholetým prezidentem doc. Jozef Vengloš – stále velmi vážená ikona trenérské profese nejen v česko-slovenském, ale i v evropském a světovém fotbale). Obě naše trenérské unie mají po jednom zástupci v exekutivě AEFCA i v současném období, a to prostřednictvím dr. Zdeňka Sivka a dr.

Ladislava Borbélyho).

Na akcích AEFCA je naše česko-slovenská spolupráce skutečně skoro ideální, po odborné i lidské stránce.

Sám jsem na mezinárodních sympoziích zažil se slovenskými kolegy opravdu velmi krásné přátelské a kolegiální vztahy, které nám záviděly jiné zahraniční delegace.

Z posledních let mohu uvést aktivní vzájemnou součinnost např.s K. Pecsem na trenérsko-manažerském mezinárod-

ním symposiu v Turecku, kde dříve jako trenér působil a kde i po létech má velký respekt a uznání.

Jsem hrdý, že náš český odborný časopis „Fotbal a trénink,“ který vznikl před dvaceti lety je velmi respektovaným a studovaným pramenem poznání a vzdělávání nejen pro trenéry a další fotbalové odborníky v ČR, ale také na Slovensku. Jako člen redakční rady tohoto časopisu průběžně podporuji úsilí, aby v tomto českém časopise se pravidelně objevovaly také články od slovenských autorů ve slovenském jazyce. Jde opravdu o pěstování nejen odbornosti, ale také interpersonální kolegiality a udržování pozitivního vztahu nejen k českému a slovenskému fotbalu, ale také k českému a slovenskému jazyku i u mladé generace, která již nezažila společné Česko-

Zo slovenských futbalistov patril v reprezentácii Československa k pozoruhodným špilmachrom hráč Celticu Glasgow ale aj viacerých iných európskych veľkoklubov, odchovanec nitrianskeho futbalu, Ľubomír Moravčík.

slovensko, tedy ani společnou česko-slovenskou reprezentaci a společnou federální nejvyšší fotbalovou soutěž.

Téměř v každém českém prvoligovém klubu je alespoň jeden či více slovenských hráčů, v některých je i slovenský trenér (např. nyní v naší vršovické Bohemce máme nejen tři slovenské hráče – M. Cseha, L. Pausheka, I. Lietavu a M. Mikuše, ale také slovenského hlavního trenéra – rodáka z Piešťan Romana Pivarníka, synovce bývalého veleúspěšného a populárního československého reprezentanta a mistra Evropy z r. 1976 Jána Pivarníka). Ostatně v zelenobílém dresu „klokanů“ tradičně působili hráči ze Slovenska, z nichž možno připomenout například M. Valenta, P. Zelenského a T. Mičince, I. Nováka, když už např. o K. Dobiašovi

byla řeč v úvodu. Jako slovenský trenér v Bohemce působil např. trenér Jozef Adamec, bývalý slovenský ostrostřelec a slavný československý reprezentant.

Podobně v mnoha prvoligových a dalších klubech na Slovensku hrají hráči z České republiky a působí trenéři z ČR, např. nyní Jozef Chovanec ve Slovanu Bratislava, který jako mladík přišel do pražské Sparty a v Praze s rodinou trvale žije jako spousta dalších slovenských hráčů, a nejen kteří mají české manželky. Nebo nyní P. Hapal u slovenské reprezentace U21. Řada českých trenérů působila např. v Ružomberku a v dalších slovenských klubech. Jmenovat lze namátkou z poslední doby české trenéry K. Jarolíma ve Slovanu Bratislava, P. Hoftycha v Trnavě, Z. Psotku v Senici a dříve třeba

Internacionálov populárnych Bohemians 1905 dnes už nevídať často na futbalových trávnikoch v takomto zoskupení. (snímka hore) Dvaja velikáni svetového futbalu, futbalisti storočia svojich krajín, bývalí hráči výberu sveta a strieborní medajlisti z MS 1962 v Chille, Josef Masopust (vpravo) a Ján Popluhár. (snímka dole)

také V. Palička v Trenčíně apod. Krásné historky a bonmoty znám od trenéra Ladislava Škorpila, když kdysi trénoval prvoligové mužstvo D. Stredy.

Ze všech českých trenérů se zvláště velkého uznání na Slovensku dostalo současnému hlavnímu trenéru české fotbalové reprezentace Pavlu Vrbovi, který před slavným úspěšným angažmá v FC Viktoria Plzeň trénoval v Púchově a v Žilině, kde u žilinské mládeže působil trenér Pavel Malura z Ostravy, který je dnes znovu trenérem mládežnické reprezentace ČR. Dokončenie v buducom čísle...

L

35

SLOVENSKÉ ŠKOLY

AUTOR: REDAKCIA I FOTO: ARCHÍV ZŠ JILEMNICKÉHO 2

Život dobrej školy je dobrá škola života

Súkromná obchodná akadémia na Petrovianskej ulici 34 v Prešove každodenne otvára svoje brány, aby sem prichádzali mladí ľudia za vzdelaním, sebapoznaním a sebarozvíjaním.

Odvtedy, čo v školských laviciach tejto školy sedeli prví žiaci, ubehlo už veľa času. Boli tu uskutočnené rôzne zmeny stúžbou i cieľom posunúť sa dopredu, prispôsobiť sa novým požiadavkám žiakov i spoločnosti. Bližšie informácie o škole a jej živote nám poskytol jej riaditeľ Mgr. Juraj Kredátus, PhD. AUTOR: LEV STAREW I FOTO: ARCHÍV SOA

Ako by ste čo najstručnejšie charakterizovali Súkromnú obchodnú akadémiu na Petrovianskej ulici v Prešove?

Súkromná obchodná akadémia na Petrovianskej 34 v Prešove je prvou súkromnou strednou školou v Prešovskom kraji s vyše dvadsaťročnou tradíciou.

36

lýceum, ktorý sme vytvorili a pilotne odskúšali. Od roku 2004 je zaradený práve našou zásluhou do sústavy ekonomických študijných odborov.

Naša škola ako prvá v Prešovskom kraji otvára nový študijný odbor 6317 M 74 obchodná akadémia – bilingválne štúdium s vyučovaním odborných predmetov v anglickom jazyku a maturitnou skúškou z tohto jazyka na úrovni B2. Táto kombinácia študijných odborov je jedinečná a žiadna stredná škola na Slovensku neponúka takúto možnosť štúdia.

Keďže ste súkromnou školou, predpokladáme, že žiaci budú za štúdium platiť.

Nie, aj napriek tomu, že sme súkromnou školou, štúdium u nás je bez poplatkov, tak ako na štátnych a cirkevných školách.

Riaditeľ SOA Mrg. Juraj Kredátus, PhD.

Svoje brány sme otvorili 1. septembra 1994 a prví maturanti opustili školu v júni 1997. Od septembra 1998 škola sídli vo vlastných,zrekonštruovaných priestoroch, v blízkosti známeho letného kúpaliska a aquaparku Delňa. Všetkým poskytovala a naďalej poskytuje pevný základ do života a nielen to. Ako pridanú hodnotu dáva škola žiakom pocit spolupatričnosti, lásky a úcty k druhým ľuďom.

Naša škola ako jediná v Prešove ponúka študijný odbor 6317 M obchodná akadémia a ako prvá na Slovensku realizuje študijný odbor 6325 M ekonomické

Na čo ste mimoriadne hrdý a pyšný?

Je tu viacero oblastí, na ktoré môžem byť nielen ja, ale aj celá škola hrdá. To, že patríme k slovenskej špičke v oblasti stredoškolského ekonomického vzdelávania, je samozrejme odrazom aktivít našich pedagógov. Pravidelne dosahujeme výborné výsledky zo štátnej maturitnej skúšky zo slovenského jazyka a literatúry sme najlepšia stredná odborná škola v Prešove s lepším ako celoslovenským priemerom.

Pred nami boli v Prešove len gymnáziá.

Z matematiky boli pred nami v Prešove len gymnáziá a dve stredné priemyselné školy. Z anglického jazyka a to z oboch foriem B1, B2 sme dosiahli vyšší ako celoslovenský priemer a z nemec-

kého jazyka na úrovni B1 sme dosiahli až o vyše 40 % lepší výsledok, ako je celoslovenský priemer. To sa odzrkadlilo aj v tom, že naša škola má najnižšiu mieru nezamestnanosti absolventov zo všetkých obchodných akadémií v Prešovskom kraji, čo je v našom prípade 4,3 %, najnižšiu mieru nezamestnanosti zo všetkých stredných odborných škôl v Prešove a vysokú úspešnosť prijatia na vysoké školy a to 91,6 %.

Veľká skupina žiakov pokračuje v štúdiu na vysokých školách. Práve vďaka jedinečne postaveným školským vzdelávacím programom môžu študovať na rôznych typoch vysokých škôl a univerzít, nielen ekonomického ale aj spoločenskovedného alebo technického zamerania a to na Slovensku ale aj v zahraničí.

Aj naša škola aktívne pristupuje k aplikácii najnovších informačných a komunikačných technológii do vyučovania. V škole sa nachádzajú učebne s interaktívnymi tabuľami a moderným počítačovým vybavením. Práca s prostriedkami informačných technológii je súčasťou rozšírenej výučby profilových predmetov aplikovaná informatika, administratíva, účtovníctvo a ekonomické cvičenia. Okrem toho žiaci a učitelia využívajú počítačové učebne vo väčšine všeobecných a odborných predmetov. Aplikáciu týchto technológii umožňuje aj školský portál elektronického vzdelávania Moodle, ktorý je aktívne využívaný učiteľmi a žiakmi na vyučovaní a domácej príprave.

U nás, na rozdiel od iných stredných škôl, rozvíjame u žiakov nielen odbornosť, ale aj všeobecný základ, ku ktorým patrí napríklad aj schopnosť profesionálnej komunikácie. Preto môžeme byť hrdí na úspechy na regionálnych súťažiach v rétorike, kde už niekoľkokrát vo všetkých kategóriách sme získali medailové umiestnenia. Z ďalších úspechov si vážim napríklad úspešnú účasť na krajskom kole Olympiády ľudských práv a postup na celoštátne kolo alebo úspechy v rôznych športových súťažiach.

Keďže sme odbornou školou, môžeme sa pochváliť aktívnou účasťou na prehliadkach stredoškolskej odbornej činnosti a Súťaži v spracovaní informácii na počítači, kde nadväzujeme na nedávne úspechy účasti našich žiakov v krajských a celoslovenských prehliadkach.

Tento nevídaný úspech však asi nespadol z neba. V čom vidíte jeho príčiny?

Myslím si, že práve pedagóg zostáva v škole určujúcim faktorom. Naši učitelia majú veľkú chuť sa stále rozvíjať a pracovať na sebe. Práve ich aktívna účasť na príprave dôležitých prvkov stredného odborného vzdelávania sa prejavuje v permanentnej aktualizácii našich školských vzdelávacích programov a zavádzaní moderných vyučovacích metód a foriem.

Učitelia na našej škole okrem aktívnej spolupráce s Metodicko-pedagogickým centrom sa v súčasnosti podieľajú na príprave dôležitých legislatívnych úprav štátnych vzdelávacích programov a to priamo pod záštitou Štátneho inštitútu odborného vzdelávania, kde určujú budúce smerovanie odborného školstva v Slovenskej republike.

Čím sa líšite od iných obchodných akadémií?

Naša škola nie je veľká. Pre všetkých učiteľov a ostatných zamestnancov je dôležitý bezprostredný kontakt so žiakom.

Sme škola „rodinného typu“. Ku každému jednotlivcovi pristupujeme individuálne, preto na vyučovacích hodinách panuje priaznivá klíma, lepšia kooperácia na vzdelávaní a zároveň aj možnosť zviditeľniť sa, či zapojiť sa do rôznych projektov.

Keďže súčasnosť kladie veľký dôraz na praktické odborné vzdelávanie, koncepcia našich odborov umožňuje aplikáciu najnovších poznatkov z praxe. Takto napríklad žiaci tretieho a štvrtého ročníka počas celého školského roka absolvujú nad rámec štátneho vzdelávacieho programu odbornú prax, kde pracujú na pozíciách administratívneho a ekonomického personálu. S ich prácou je prejavená vysoká spokojnosť, čo je pre nás dôkazom, že naša cesta je správna.

Ako si predstavujete Súkromnú obchodnú akadémiu v budúcnosti?

Našu školu vidím naďalej ako školu rodinného typu, kde sa všetci učitelia a žiaci poznajú, kooperujú na výchovno-vzdelávacom procese a to s cieľom dosiahnuť čo najlepšie študijné výsledky a vzájomne napĺňajú myšlienku sloganu školy: „Život dobrej školy je dobrá škola života.“Naším cieľom je byť lepšou a kvalitnejšou školou, ako sú školy verejné. Verím, že naše pozitíva či úspechy nás budú naďalej posúvať v rebríčku stredných škôl stále vyššie a výsledky to budú potvrdzovať. Aj v odraze zdravých prístupov k životu u samotných študentov, či absolventov školy.

L

37

JUBILANTI

Keď sa

sedemdesiatnik nesnaží vedieť

všetko alebo niekoľko nevšedných zastavení s jubilantom Jurajom Benčíkom

Rozprával som sa o ňom s jeho veľkým priateľom Ivanom Kováčom.

V predvečer jeho sedemdesiatky mi o ňom povedal, že už bolo o ňom všetko povedané i napísané. Ivan, jeho športový súkmeňovec nielen z veľkej atletickej Dukly Banská Bystrica sa po svojich slovách usmial, aby dodal: „Predstav si Jožko, o ňom bolo napísané podľa mňa aj to, čo Juraj nezažil, neurobil. Ale to vieš, v živote sa vždy nájdu tiež ľudia, ktorí sa ti snažia ublížiť. Keď tak nad tým s odstupov rokov rozmýšľam, asi sa aj kvôli takým oplatí čo – to vytrpieť. Potom sa vieš viac nad nezmyslami a ohováraním povzniesť. Hlavne ak neprevliekaš z rôznych dôvodov kabát“.

Nad takou filozofiou sa patrí aspoň vo chvíľach životných jubileí zamýšľať. Už roky, keď sám hľadám pravdu, snažím sa dostať čo najbližšie k hlbinám vlastného srdiečka. To bol aj dôvod, prečo som napriek mnohým rozhovorom na rôzne témy, poprosil tentoraz jubilanta - Juraja Benčíka - v čase, keď napísal sedemdesiaty krížik svojho života, o niekoľko nevšedných zastavení. Tu sú. Nech sa páči.

Juraj, vieš prečo som sa s tebou rozhodol urobiť tento neadičný rozhovor? Hneď na úvod: aj preto, lebo som presvedčený, že v sebe nosíš jedno veľké tajomstvo, ktoré iní tréneri športovej chôdze, atletiky, ľudia vôbec, nevedia, nepoznajú a nevlastnia. Čo ty na tie svoje úspechy v športe? (veľmi sa smeje...) To začínaš dosť ťažkou motivačnou otázkou. Ale predstav si, podľa mňa existuje iba jeden úspech – žiť svoj život podľa seba...

Rozumieť tomu tak, zdravým rozumom a vytrvalosťou?

Aj tak sa to dá povedať, ak najlepšie výsledky v živote, či už bežnom, alebo športovom, sú dosahované najjednoduchšími dôvodmi a cvičením bežných kvalít. Zdravý rozum a vytrvalosť k takým iste patria...

Počkaj, počkaj... Ty si sa pre médiá pri príležitosti osláv 40 ročnice Dukly pod Urpínom vyjadril,bol som pri tom, že si sa do Dukly Banská Bystrica narodil. Opýtam sa ťa: Kedy a kde si sa narodil do športovej chôdze?

AUTOR: JOZEF MAZÁR I KARIKATÚRA: JOZEF FRTÚS

Prvýkrát som sa s touto atletickou olympijskou disciplínou zoznámil v roku 1960, keď som prišiel študovať do Trnavy na tamojšiu Strednú priemyselnú školu strojnícku v roku 1960.

Vtedajší juniorsky reprezentant v športovej chôdzi, vtedy tiež študent, Jožko Burcel, si všimol skupinku chlapcov na internátnom dvore. Šantili sme tam, pretekali sa, hrali sme futbal. On prišiel medzi nás a oslovil nás, že či by sme to neskúsili so športovou chôdzou. Privolil som a odvtedy som jej obdivovateľom.

Odvtedy sa venujem tejto krásnej disciplíne tak, ako to dokážem.

Tí, ktorí ťa dobre poznajú tvrdia, že by si mohol napísať bibliu o tejto náročnej športovej disciplíne? Dodávam, aj prostredníctvom talentov, z ktorých si vypiplal veľké esá svetovej športovej chôdze, dokonca pre Slovensko aj prvého atléta s prívlastkom olympijský víťaz v atletike, kráľovnej športu. Čo ty na to?

Nikdy som nemal a ani dnes nemám ambície písať či vyslovovať múdrosti vekov či citáty z biblie. To mi neprináleží. Pravda je, že za menami a priezviskami Jozef Pribilinec, Pavol Blažek, Matej Tóth, ale i ďalšími, sa skrýva tak množstvo driny, potu, ako i úspechov. Boli však aj prehry. To všetko ide so športom. Virtuálne cintoríny slávy nechcem, ani nemienim budovať a ako si mi na úvod prečítal slová Ivana Kováča, to sa v takých chvíľach ani nepatrí. Vieš to známe od Goetheho: Pravda, ktorá mrzí , je lepšia ako lož, ktorá potešuje. Jedna pravda je istá. Tá, ktorá žiari vždy svojim vlastným svetlom. Má konkrétne výsledky. Trebárs v športe porovnateľné s tými svetovými. Lož sa zahaľuje temnotami, ale stačí, aby sa ukázala holá skutočnosť a lož je odhalená. V športe to platí v plnej nahote. Ale aj v živote.

Ty si mi raz povedal, že ťa vo veľkej miere pre šport ovplyvnilo prostredie a aj v neskorších rokoch si dozrieval s ľuďmi, ktorí boli zrelí.

Nešiel si ty do Trnavy študovať preto, že tam hrali v tom čase svetový futbal „bílí andelé“... (znovu sa schuti zasmial)...no, ak už narážaš na futbal, predstav si, na svojich prvých pretekoch v športovej chôdzi som stál vtedy na štarte vedľa neskôr slávneho hráča veľkej Trnavy , Dušana Kabáta. On došiel na štadión k Malatinského družine, ja k športovým chodcom.

Pri jednej príležitosti si mi spomínal aj také esá svetovej chôdze, akými boli Čech Josef Doležal a Talian Dordoni..

Vraj aj Doležal začínal s futbalom...

Začínal len preto, aby sa stal neskôr strieborným medailistom na OH v Helsinkách?...

Zabudol si ešte dodať, že hrával v Prahe za SK Bŕevnov vedľa, neskôr vo svetovom futbale známeho trénera Vejvodu, ktorý žal trénerské futbalové vavríny s pražskou Duklou. Iste pamätáš na Ameriku, jej víťazné súboje s FC Everton či brazílskym, vtedy vo svete chýrnym FC Santos ...

Juraj, ja si pamätám aj na tvoje najvýznamnejšie úspechy. Ak ma pamäť neklame stal si sa 4 krát majstrom Slovenska v chôdzi na 10 km, 5 krát majstrom Slovenska v chôdzi na 20 km, 4 krát majstrom Československa v chôdzi na 20 km, 2 krát majstrom Československa v chôdzi na 50 km.

V roku 1978 si obsadil 13. miesto na majstrovstvách Európy v chôdzi na 20 km a rovnako na 13. mieste si skončil v roku 1980 na OH v Moskve. V rokoch l969 – 1979 si dvakrát zvíťazil ako reprezentant Československa vo svojej chodeckej disciplíne v medzištátnych stretnutiach, mimochodom, reprezentoval si celkom Československo v desiatich medzištátnych stretnutiach.

Ako tréner a športovec si sa celkom zúčastnil 7 krát na olympijských hrách.

Tých krásnych výsledkov si zaknihoval na oboch postoch množstvo, ťažko všetky pospomínať. Nakoniec, na to sú štatistiky. Povedz nám však, ako si vnímal a vnímaš v živote radosť?

Už niekto povedal, že radosť nám prepožičiava krídla. V čase radosti je naše sila živšia, náš intelekt bystrejší a naše chápanie menej obmedzené.

Vtedy je pre nás zrejme ľahšie merať sa so svetom a zistiť, k čomu sa najlepšie hodíme. Ale láska k športu, samotné športovanie, trénovanie, funkcionárčenie, ba život sám, sú aj o pádoch a vstávaniach z prachu.

Pozoroval som ťa s radosťou, ako si dokázal a i dnes dokážeš chodiť na športoviská medzi ľudí. Pozorovať ich

ako sa bavia, ako sa celou dušou oddávajú radosti.

Prečo to robíš?

Počul si už, aby išli ľudia na šport kvôli smútku?

Duchovná blaženosť je pravý základ ľudského života. Život v športe a pre šport žijeme predsa z dôvodu nášho zdravia a pre šťastie, pre radosť! Vidíš sám koľko starostí a zármutku nám narobila u nás neradostná situácia po prevrate v 1989 a počas ďalších rokov, vôkol športu?!... V športe a pri športe, ale ani so športom sa nedá chodiť hore s nosom. Šport má vo svete svoje tvrdé zákony. Tak ako život sám.

Dnes sme sa pre časopis Svet športu rozprávali trochu netradične. Zdá sa mi, že napriek tomu si svoje názory na šport a život ani dnes nikomu nevnucoval. Viem, na trénerskej stoličke i v reprezentačnom oblečení čo len svojho rodiska, regiónu, nevraviac už o svojej rodnej vlasti, sú rozhodnutia zvlášť po neúspechoch, často i čiastkových bolestivé. Ich pôvodca sa stáva neobľúbeným. Ako to vnímaš?

Jednoducho tak, že všetkému a každému sa nedá vyhovieť. My dnes dvaja hovoríme o športe a živote.

Ak má dnes začínajúci športovec v sebe rozhodnutie, že sa mu nepáči tvrdý tréning, prísna životospráva, nemá chcenie byť aktívnym v rozvíjaní talentu, neberie vážne ani sám seba, ani šport Klame oboje a nevyhráva.

Prinajmenšom zaujímavé názory jubilanta. Neznejú pritom fanfáry, neexistujú slová o nadčloveku, skôr išlo o hľadanie prameňov človečiny, atletiky, športu a života s jagavou osobnosťou pod logom Dukly Banská Bystrica.

Vo svete takých prameňov existuje mnoho. Nikto ich nespočítal. Sú rozličné. Všetky dokopy, keď sa spájajú predurčujú rieku. A rieky sa vlievajú do mora. V jeho hlbinách je skrytého veľa neobjaveného.

Aj dejiny života atléta s logom Dukly a svojej vlasti, na ktorú bol a zostal ako športovec, neskôr tréner, reprezentant, Juraj Benčík, stále hrdý, majú veľa prameňov, ktoré začiatkom roka vyústili do osláv 70 – tých narodenín.

Redakčným vinšom časopisu Svet športu, okrem úprimného zdravia a spokojnosti v rodine nech zostanú aj tebou, vážený a ctený čitateľ prečítane a svojim vnútrom pretavené tieto riadky. Stručne ukončené slovom poéta, trebárs, aj takto: Kde a kedy vznikol náš športový jazyk?

Kde Tvoja história, Juraj, v Dukle začína?

Kde prvé vlásočnice, pôdnu vlahu, kde rozhovoru tohto bola kutá príčina?

V Dukle? V srdiečku? Na športovom poli?

Dnes keď stojíš na mladíckej staroby prahu a stále si pevným článkom v jej „dukláckom“ súkolí?...

Duklu výborne poznáš, v sebe nosíš z Dukly mnoho športových i životných rolí tú jednu – Dukla Banská Bystrica zvlášť, ako veľmi, veľmi drahú!

Nech zostaneš s nami, Duklou, mnoga leta, mnoga leta! Živió, živióó, živióóó...

L

39

FUTBAL

Futbal je dnes

náboženstvom sveta Čo prezradil turnaj v Liptovskom Hrádku?

AUTOR: PETER HRONČEK I FOTO: ARCHÍV REDAKCIE

Keď čitateľ časopisu Svet športu bude čítať tieto riadky o futbalovom turnaji, ktorý sa hral v Liptovskom Hrádku pri príležitosti tohoročných osláv 65. Výročia založenia Tesly Liptovský Hrádok, možno si povie: História zaknihovala výsledky i poradie, čo iné sa už z pohľadu vekov dá o takom podujatí písať? My z redakcie odpovedáme - veľmi veľa. Najmä v období, keď je biznis poprepletaný so športom. Vtedy sa prostredníctvom komunikácie s múdrymi a charitatívnymi ľuďmi tohto sveta dá veľa dozvedieť, zažiť, precítiť, poučiť či učiť ostražitosti. Neveríte?

Nech sa páči. Našim postrehom vás pozývame na horný Liptov.

Ing. Jozef Dušan Hric, je predsedom Dozornej rady Tesla Liptovský Hrádok, a.s., zároveň spolumajiteľom spoločnosti. Tesla L. Hrádok začala výrobu v roku 1950, on v nej robí od roku 1966. Popri zamestnaní excelentne zvládol za 5 rokov VŠ ekonomickú aj preto, lebo na strednej škole dostal dobré vedomostné základy. V roku 1962 odišiel zo Stropkova, mestečka východného Slovenska, kde v roku 1960 začala výrobu Tesla Stropkov, ako výrobný závod Liptovského Hrádku.

Keď Jozefa Dušana vytipovali v rodnom Stropkove z 9 triedy ako stredný odborný káder pre štúdium Strednej priemyselnej školy elektrotechnickej, ktorá vtedy začala fungovať v meste Liptovský Hrádok, sotva niekto tušil, že sa Jozef Dušan Hric, ktorý patrí medzi jej prvých abiturientov sa do svojho rodiska už natrvalo nevráti. Po skončení strednej školy sa ne-

40

vrátil do Stropkova, neposilnil futbalovou históriou opradenú tamojšiu Teslu Stropkov, lebo obliekal futbalový i hokejový dres Tesly Liptovský Hrádok.

Funkcionári týchto klubov mu po skončení školy vybavili na Liptove aj vojenskú základnú službu čím takto do svojich radov pre roky budúce získali významnú posilu pre športovo – spoločenské a ekonomické zázemie nielen Liptovského Hrádku, ale celého Liptova.

V čase prekrásneho a na futbalové lahôdky žičlivého podujatia, ktoré zapadlo do rámca osláv 65. Výročia začatia výroby v Tesle Liptovský Hrádok nám už spomenutý, skôr narodený, vtipný, dôstojný a spoločensky príjemný pán inžinier okrem iného povedal: „My sa v našej spoločnosti snažíme dosť starať o našich bývalých zamestnancov i o športové tradície nášho mesta. Spamäti viem povedať mená riaditeľov i vývojové

etapy tejto fabriky. Toho roku pri 65. výročí úplne slávnostne urobené stretnutie. Robíme tak každý rok pri príležitosti založenia podniku TESLA Liptovský Hrádok, v ktorom prvým výrobným sortimentom boli mechanické a elektromechanické diely pre telefónnu techniku. Každý rok tu pozývame od 100 do 120 bývalých zamestnancov. Toho roku boli medzi nimi aj prví riaditelia Ing. Rudolf Richter a Ing. Anton Murgaš. Veľmi milo, úprimne sa prihovorili k ľuďom.

Bolo to nádherné, obohacujúce stretnutie. Prehliadka závodu, slzy v očiach bývalých zamestnancov Viacerí z nich sa pýtali: Koľko ľudí v našej fabrike dnes robí.

Súčasný manažment odpovedal ústami viacerých: Dnes to nie je len o ľuďoch, dnes je to aj o moderných technológiách. Menší počet ľudí, vyššia produktivita práce, ešte náročnejšia robota na odbornosť, precíznosť, kvalitu. Dnes je konkurencia veľmi silná aj v našej oblasti. Tesla bola a je motorom rozvoja ekonomického, sociálneho a športového na hornom Liptove. A keď som teraz jej spolumajiteľ, pripadá nám starať sa o ľudí, pomáhať chudobnejším, slabším a samozrejme, športu, ktorý som dlhé roky sám aktívne robil a pre ktorý bije moje srdiečko aj dnes.

A prečo ten turnaj? Povedali sme si, je 65.výročie, neviem či ešte budem pri 70. výročí vo firme. Povedali sme si, že patrí sa aspoň raz za 50 rokov urobiť súboj môjho rodiska, futbalovo bohato opradeného Stropkova s domácim klubom ŠK Liptovský Hrádok.

Zároveň preveriť kvality týchto treťoligistov s kvalit-

nými mužstvami II. ligy – futbalistami ŠK Liptovský Mikuláš a MŠK Poprad. Brat Edo je sekretárom futbalu v Stropkove a ja som tu, netajím to, sponzorom tohto krásneho športu. Život ma presvedčil, že tak ako pri kvalitnej robote, tak aj pri kvalitnom športe, futbale zvlášť sa rodia dlhoročné priateľstvá. Život mi ukázal, že najväčšie šťastie, ktoré ťa môže stretnúť, je to, že si nájdeš oddaného priateľa. Toto bohatstvo však môžeš uchrániť len tým, že si tento poklad ukryješ v srdci a budeš si ho vážiť viac ako vlastný život.

Nuž, aj preto, alebo práve preto sme zorganizovali tento turnaj“ Konateľ Mestského športového klubu Tesla Stropkov, Ing. Dušan Špilár, ktorý tieto slová pre časopis Svet športu počúval, dodal: „Veľmi nás potešilo, že na toto prekrásne a futbalovo hodnotné, vydarené podujatie, nás náš rodák, pán Hric s ďalšími organizátormi pozvali. Sledoval pritom pozorne zápas druholigistov Popradu a L. Mikuláša, ktorý bol bohatý na gólové príležitosti a na góly.“ Možno aj preto dodal: „Poprad doplatil na slabé chvíle v strede obrany aj to, že svoje šance nepremenil. Ináč to bol nádherný futbal.A, že tu nie je náš prezident klubu, náš pán primátor, ináč známy prvoligový futbalový rozhodca s odznakom FIFA, JUD. Ondrej Brendza? Musí si plniť svoje povinnosti. Je v Banskej Bystrici na fyzických previerkach.“

Mužstvo internacionálov Liptovského Hrádku

Aj druhý zápas medzi L. Hrádkom a Stropkovom mal slušnú futbalovú úroveň. Diváci sa zabávali na futbalových kúskoch viacerých mladých hráčov, ale góly dávali iba domáci.

A tak do záverečného súboja nastúpili spolu so susedným Liptovským Mikulášom. Práve mužstvo Liptovského Mikuláša turnaj vyhralo. Druhý skončil Poprad, tretí bol L. Hrádok a štvrtý Stropkov.

A čo nám povedal mladý, ale ambiciózny prezident futbalového ŠK Liptovský Hrádok Ing. Roman Kapitáň? „Turnajová prvotina nevšedná, veľmi úspešná, myslím si, vydarená. Nepochybne k tomu prispelo aj vynikajúce počasie, ktoré nám počas oboch dní prialo. Poďakovať sa chcem

hráčom všetkých zúčastnených mužstiev za nasadenie v hre, bojovnosť, za predvedené výkony. Samozrejme, verejne sa patrí poďakovať diváckej kulise, ktorá opäť potvrdila, že si kvalitný futbal v Liptovskom Hrádku zaslúži.“ A ešte jedna pozoruhodnosť zo zostáv, ktoré napísali históriu turnaja. Tá je naša, redakčná.

Ani v jednom mužstve diváci nevideli hanobný kopyrajt našej Corgoň ligy: v turnajových mužstvách nenastúpili drahí peniazmi, ale slabí výkonmi, hráči zo zahraničia. V Liptovskom Hrádku sa tlieskalo talentom zo Slovenska. Chlapcom, ktorí sa rodia na Liptove, pod Tatrami, ale aj v ďalších kútoch nášho prekrásneho Slovenska.

L

na rádiu ŠPORT Redaktori priamo na štadiónoch, živé vstupy vždy, keď sa niečo udeje.

PREŠOV 89,8 FM

POPRAD 93,2 FM

B. BYSTRICA 98,7 FM

ZVOLEN 98,7 FM

NOVÉ

KOŠICE 93,1 FM

ŽILINA 104,241FM

SLOVENSKÝ FLORBAL

O športe, ktorý si zasluhuje

systémovú mediálnu podporu a pozornosť verejnosti AUTOR: PETER HRONČEK I FOTO: MAREK ČECHO, ARCHIV MICHALA DUDOVIČA - ALLSTARFOTO.COM

Dosť funkcií, ešte viac skúseností, aby ho časopis Svet šport požiadal o rozhovor. Tu sú naše otázky a odpovede PaedDr, Petra Žáka, ktorý nášmu zámeru, priblížiť život v Slovenskom zväze florbalu, vyhovel.

Život slovenského florbalového diania musíte poznať najlepšie. Zásadné veci, ktoré sa odohrávajú vôkol nášho florbalu idú cez vaše ruky, aj váš mozgový potenciál, vašu funkcionársku skúsenosť. Ako hodnotíte slovenský florbal, čo sa týka členskej základne, počtu klubov a ich fungovania z pohľadu svojej funkcie?

Florbal ako športové odvetvie je z môjho pohľadu „fenomenálne“. Neskutočne napreduje s istotou môžem tvrdiť, že je najintenzívnejšie sa rozvíjajúce športové

42

odvetvie na našom území v súčasnosti.

Dnes máme v 73 športových klubov 8 120 registrovaných športovcov, funkcionárov, trénerov a rozhodcov. Z tohto počtu členov je registrovaných športovcov do 18 rokov až 4 550. To je veľmi dobrý základ na ďalšie napredovanie tohto športu.

Samozrejme, ako v každej ľudskej činnosti sa kluby zakladajú aj zanikajú a tak isto je to podobné aj v členskej základni.

Môžete porovnať život našej, slovenskej florbalovej mašinérie s tou svetovou, ak sa to dá? Aby to bolo pre čitateľa ľahšie porovnateľné, trebárs s Českou florbalovou asociáciou?

Sme radi, že máme vedľa seba suseda, ktorý patrí medzi „top“ štyri najvyspelejšie krajiny vo florbale na svete. Máme dobrú spoluprácu a vychádzame si v ústrety.

V začiatkoch sme „preberali“ z Čiech skoro všetky súťažné predpisy spojené s florbalom a po malých úpravách sa nimi riadi florbal u nás. Porovnávať sa s Čechmi je veľmi ťažké a nie len vo florbale.

V Čechách je florbal už na druhom mieste medzi športami, so základňou vyše 30 000 registrovaných členov a ďalších 20 až 30 tisíc hrajúcich hráčov v škol-

PaedDr. Peter Žák Pracuje v telovýchove od skončenia FTVŠ UK v Bratislave. Začínal ako metodik v Dukle Banská Bystrica, vojenčinu absolvoval v Chebe –vo vtedajšej Rudej hviezde Cheb. Po vojne bol metodikom ČSZTV v Západoslovenskom kraji, neskôr metodikom Okresného výboru ČSZTV Bratislava - vidiek. V roku 1987 nastúpil na SUV ČSZTV, kde vykonával funkciu metodika Slovenského lyžiarskeho zväzu, postupne bol sekretárom a neskoršie aj generálnym sekretárom spomínaného zväzu. V roku 2006 sa s lyžovaním rozišiel. Po oslovení vedenia Slovenského zväzu florbalu sa od jesene 2006 stal jeho generálnym sekretárom.

ských súťažiach. Florbal v Čechách je pred nami 10 až 15 rokov a to sa len veľmi ťažko bude dobiehať.

Kde sa nachádza Slovenská republika čo do konkrétnych výsledkov vo svete?

Mám na mysli dospelých, juniorov, ale i ostatné kategórie.

"Ten kto florbal na vlastnej koži neskúsil, ani za svet neuverí, čo pre zdravie a zábavu taký krásny šport znamená."

Ak máte na mysli „ranking“ jednotlivých reprezentácii tak mužská reprezentácia je momentálne po MS 2014 na 9. mieste, reprezentácia žien je na 11. mieste, juniori a juniorky zhodne na 5. mieste. Juniori mali svoje MS 2015 v máji a veríme, že sa ich krásnemu umiestneniu dostane väčšej pozornosti a uznaniu. Ženy majú MS v decembri 2015. Predsedníctvo SZFB robí pre to čo je v jeho silách a možnostiach všetko, aby sa florbal z roka na rok dostával čoraz bližšie k absolútnej svetovej špičke. Čo pokladáte, osobne, v našom slovenskom florbalovom hnutí za prioritné a akými formami to bude Slovenský zväz florbalu zabezpečovať?

SZFB na konferencii 2013 v Žiline prijal „koncepciu rozvoja“ florbalu na Slovensku, ktorú rozdelil do troch častí: krátkodobú roky 2013-15, strednodobú roky 2015-18 a dlhodobú koncepciu rozvoja až do roku 2020. Okrem celkového rozvoja florbalu na Slovensku ako sú – členská základňa, rozvoj športových klubov, zlepšenie a rozvoj regionálnych súťaží, skvalitnenie trénerskej, rozhodcovskej a funkcionárskej práce si konferencia dala za úlohu aj zlepšenie rozvoja ženského florbalu, kde SZFB zaostáva za ostatnými kategóriami.

S kým z oblasti slovenského florbalu by ste si najradšej prečítali rozhovor vo Svete športu a akú otázku by ste tejto osobe položili?

To nie je najľahšia otázka, ale rozdelil by som to po celom Slovensku. Za Bratislavu by som rád čítal rozhovor s Mgr. Jurajom Hvozdíkom /Tsunami Stupava/ v strede s PaedDr. Tomášom Hrnčiarom/ Grasshoppers AC ŽU/ a na východe s Mgr. Pavlom Blaškom /FbO Florko KE/. Sú to skúsení funkcionári, tréneri /niektorí aj bývalí hráči/, ktorí sú na Slovensku vo florbalom hnutí od začiatku a boli, alebo aj sú v P-SZFB .Moja otázka by znela : Kde sa nachádza florbal na Slovensku a prečo?

Medzi najväčšie talenty svetového florbalu zo slovenskej liahne patrí odchovanec ATU Košice Michal Dudovič.

Dokumentoval to toho roku na jednom z najprestížnejších turnajov sveta - Praha Games, kde získal so svojim kolektívom juniorov ATU strieborné medaily, ale si zároveň vystrieľal cenu: Najlepší strelec turnaja.

Čo poviete čitateľom Sveta športu bez otázky?

Florbal, ako mladé športové odvetvie je rád, že sa vôbec niekde o ňom „píše“ a že už nemusí vysvetľovať čo je to za športové odvetvie a prečo nemá brankár hokejku...

My si dovoľujeme dodať, že vzhľadom na jeho širokú základňu si taká činnosť zasluhuje aj systematickú a systémovú publicistiku, k čomu má na stránkach časopisu Svet športu a na jeho novej webovej stránke poslúžiť aj tento rozhovor.

Okrem toho je treba aj podčiarknuť: "Ten kto florbal na vlastnej koži neskúsil, ani za svet neuverí, čo pre zdravie a zábavu taký krásny šport znamená." Neveríte? Príďte sa medzi majstrov tejto hry L presvedčiť.

Svoje medzinárodné ostrohy bude môcť potvrdiť reprezentačný kolektív žen Slovenskej republiky, na tohto ročných decembrových majstrovstvách sveta.

43

OSOBNOSTI

Napriek rôznym formám cenzúry sa v minulom režime podarilo ovplyvniť verejnú mienku priaznivcov športu tak, že sovietski hokejisti boli ako dobre namazané a naprogramované stroje.

Pritom samozrejme, nemysliace. Vraj to, čo predvádzali na ľade bolo iba výsledkom nacvičených herných kombinácií, pričom hráči, vychovaní a vedení tvrdým drilom, nemohli ani rozmýšľať.

ny. Matka s otcom prišli do Moskvy bývať v roku 1929 z dediny pod Rževom. Bolo to v časoch kolektivizácie a nechceli zomrieť od hladu. Rozhodne nepatrili medzi dedinských kulakov, skôr naopak. V rámci boja proti kulakom prišli takmer o všetko. Potom, kedy už nemali nič, tak im dali pokoj. Stručne a jasne – podarilo sa im prežiť. Z otca sa stal vynikajúci stolár a tesár, staval obytné domy, z dnešného pohľadu chaty. Často som mu pomáhal,“ spomína na svoje detstvo nedávno V. Staršinov a takto zároveň odpovedal na otázku, či rodičia sa nebáli následkov, ktoré mohli pocítiť, pretože ho dali pokrstiť. ŽIVOT SPOJIL SO SPARTAKOM V detstve vôbec nerátal s tým, že sa stane hokejistom.

V Moskve v okolí jeho bydliska vtedy ešte bolo dosť nezastavaných plôch, tie v lete slúžili nádejným futbalistom,

Trestať sa dá aj za vernosť svojmu materskému klubu AUTOR: VLADIMÍR MEZENCEV I FOTO: INTERNET, WWW.SMSPORT.RU S POUŽITÍM RUSKEJ TLAČE

Žiaľ na nenápadnom šírení takýchto fám sa podieľali aj naši hokejoví funkcionári a hráči. Nuž čo, nejako tie neúspechy v stretnutiach s mužstvami ZSSR sa museli ospravedlniť. Samozrejme, všetko bolo trochu inak. Áno, „zbornú“ Sovietskeho zväzu tvorilo takmer výlučne mužstvo CSKA Moskva. Tento klub podliehal predovšetkým Ministerstvu obrany ZSSR, tvorili ho takmer výlučne vojaci z povolania, vládla v ňom tvrdá disciplína, ktorú zaviedol Anatolij Tarasov a pokračoval v nej Viktor Tichonov. Za jej malé porušenie nasledovali prísne tresty. Samotní hráči však boli úplne normálni mladí, inteligentní ľudia ako všade na svete. Chceli si užívať, baviť sa, mať svoje lásky i spoľahlivých priateľov. Potvrdzuje to aj celý život jedného z tých, ktorí napísali najslávnejšie kapitoly sovietskeho hokeja, dnes už 75-ročného Vjačeslava Staršinova. V športe to dotiahol od hráča a reprezentanta po trénera a prezidenta klubu.

Zdá sa však, že v pracovnom živote to dotiahol ešte

44

ďalej. Absolvoval Moskovský letecký-technologický inštitút so získaným titulom inžiniera, stal sa kandidátom pedagogických vied, vedúcim katedry telesnej výchovy a prorektorom Moskovského inžiniersko-fyzikálneho inštitútu. Je autorom vyše 50 vedeckých prác, okrem toho dvoch kníh a mnohých básní...

Jeho pôvod a ťažké detstvo vôbec nenasvedčovali tomu, že z neho vyrastie taká slávna osobnosť, nositeľ štátnych vyznamenaní ZSSR a po jeho rozpade Ruskej federácie (ešte v roku 2007 mu ruský prezident Vladimír Putin prepožičal rad Za zásluhy pred Vlasťou). „Rodičia neboli členmi komunistickej stra-

v zime na nich hrávali hokej s loptičkou. V Spartaku však už dominoval hokej s pukom. Tak sa dostal do tohto slávneho klubu. Určitý čas sa ešte venoval obom druhom hokeja: „ruskému“ – ako volali v ZSSR tzv. bandy hokej i kanadskému. Staršinov však v mladosti koketoval aj s gymnastikou, akrobatikou, boxom, v Moskve dokonca patril medzi najvýraznejšie volejbalové talenty.

V roku 1962 však už so Spartakom získal prvý majstrovský titul Sovietskeho zväzu a tak sa po prvýkrát podarilo prerušiť hegemóniu CSKA. Bez nad sádzky, najväčšiu zásluhu na tom mal práve Staršinov, jeho útok v zložení Jevgenij Majorov – Staršinov – Boris Majorov nemal v krajine konkurenciu, v

prvoligových stretnutiach trávil na ľade dve tretiny čistého hracieho času!

Trio sa síce preslávilo v reprezentácii už v roku 1959, ale jeho cesta na hokejový Olymp bola veľmi ťažká a zložitá. „Mali sme najúspešnejší útok v zbornej, ale na olympiádu v roku 1960 v Squaw Valley mňa a bratov Majorovcov nevzali.

Boli sme predsa Spartakovci.

Tarasov nás síce ešte predtým zavolal k sebe a povedal: „Prestúpte do CSKA a na olympiádu pocestujete“. Odmietli sme to a tým aj zostali mimo všetkého, čo súviselo s cestou do Ameriky...“ Staršinov teda zostal verný Spartaku. Napriek tomu, že v tom čase jeho bratranec vo funkcii generála slúžil vo vojenskom letectve a pod jeho vplyvom začal študovať na letecko-technologickom inštitúte. Vedel, že mnohí do CSKA išli iba kvôli dobrým platom a ľahšej ceste dostať sa do reprezentácie či úspešnej vojenskej kariére.

"Povedať Tarasovovi „NIE!“ dokázali skutočne iba ojedinelé výnimky. Mať viac peňazí pre mňa nebolo rozhodujúce, ja som za najdôležitejšie v hokeji považoval tvorivosť. I tak Tarasovovi ďakujem za veľa, pri ňom som sa naučil správne žiť. Režim dňa, disciplína, zodpovednosť. Je síce pravda, že svoje ciele dosahoval silný-

mi tlakmi, ale bez toho sa tiež nedá pracovať a riadiť“.

Neraz musel odpovedať na otázku: Aké následky prinieslo odmietnutie ponuky zo strany Tarasova? Staršinov nemusel dlho hľadať fakty: „Vyradili ma z reprezentácie – a tak mohlo byť ešte horšie potrestanie? V roku 1972 ma Tarasov nevzal na zimnú olympiádu do Sappora, tam som mohol získať v poradí tretie olympijské zlato. Možno aj preto ma vtedy prehovorili, aby som skončil s hráčskou kariérou a stal sa trénerom. Nemal som to síce v pláne, ale vedenie ma prehovorilo a tak som túto funkciu prijal, i keď som vedel, že sebe tým robím veľmi zle.

Vyšiel som však v ústrety všetkým zainteresovaným, čo iného som mohol urobiť s mojím spartakovským srdcom.

Potom sa čakal odo mňa titul, ale skončili sme druhí. V roku 1973 Spartak dokonca skončil na 4.mieste. Toto sa už považovalo za veľký neúspech, hľadali sa jeho príčiny a ja som preto radšej prijal ponuku z Japonska... Napriek tomu, že podľa zmluvy som mal byť iba trénerom, hrával som majstrovské zápasy a stal sa najlepším strelcom súťaže...“.

Športový klub Spartak Moskva oslavuje v tomto roku svoje 80-tiny. Plných šesť desaťročí je Spartaku verný v súčasnosti jeho muž č. 1 Vjačeslav L Staršinov...

Zo športového životopisu

Vjačeslava Staršinova

Narodil sa 6. mája 1940 v Moskve. Celá jeho hokejová kariéra je spojená s klubom Spartak Moskva. Už plných 12 rokov je jeho prezident. Je deväťnásobný majster sveta (1963-1971), má dve zlaté medaily zo zimných olympijských hier (1964, 1968). Na MS 1965 ho vyhlásili za najlepšieho útočníka. V rokoch 1963-1970, teda osemkrát za sebou, sa stal majstrom Európy. Za reprezentáciu ZSSR odohral 177 stretnutí a dal v nich 140 gólov.

V najvyššej sovietskej súťaži odohral vyše 500 zápasov a dal v nich 404 gólov, ďalších 84 pridal v Pohári ZSSR. So Spartakom Moskva trojnásobný majster Sovietskeho zväzu (1962, 1967, 1969) a dvojnásobný víťaz Pohára ZSSR (1970, 1971). Kráľ ligových strelcov v rokoch 1967 (47 gólov) a 1968 (56 gólov).

O tom, aký je Staršinov dnes, si možno urobiť predstavu z rozhovoru, ktorý tento stále ešte vedúci katedry a teda stále aktívny akademický funkcionár poskytol ruskému týždenníku Kultúra, z ktorého vyberáme záverečnú časť.

Ešte vychádzate na ľadovú plochu?

Na tú, ktorá vzniká zamrznutím vody na asfalte.

Možno, že môj fyzický stav by to dovolil. Kto to však potrebuje?

Sú tu predsa turnaje pre veteránov...

Na nich hrávajú maximálne šesťdesiatnici. Všade predsa musia existovať určité hranice. Ísť na ľad iba preto, aby na teba pozreli?

Radšej sa postavím bokom a pozdravím sa s každým, s kým chcem. Moje športové časy sú už preč. V rámci možností som však aktívny, ale žijem svoj život...

Máte dokončenú novú knihu vašich básní?

Nie. Aj tú starú som odložil na lepšie časy. Písal som predovšetkým pre seba. Ale teraz sa tomu všetkému venujem iba zriedkakedy.

Existovali obdobia, kedy sa mi chcelo hrať, písať básne.

Tie však skončili. Veď si len spomeňme na veľkých básnikov: ktorý z nich tvoril vo veku 75 rokov?

Máme tu ale iný žáner, veď práve pre dôstojný vek je tu napísanie memoárov.

Aby som zanechal dedičstvo potomkom? Myslím si, že sa mi už to podarilo. Trhať si na prsiach košeľu a ukazovať všetkým, čo všetko viem...

Aj hokejista, i vedec, i básnik ... Všetkým tým som prešiel prirodzeným spôsobom.

Urobil som veľa takého, na čo môžem byť hrdý. Často cestujete po Rusku?

Už menej. Za tridsať rokov som sa nalietal dosť, to spomínam iba roky po skončení kariéry ako funkcionár vedecko-technickej spoločnosti „Znanie“. Pred zaplnenými posluchárňami sa na prednášal až – až.

Načo si mám teraz robiť reklamu? Ako vedecký

pedagóg vidím ako na takéto vystúpenia reaguje mládež. Ja som pre nich akýsi neandertálec... Počúvajú, pozerajú – ale oči majú prázdne.

Tak treba sa oboznámiť so sociálnymi sieťami. Tie mladí ľudia teraz sledujú, pozerajú aj počúvajú. Aj emócií je na nich dosť.

Nemôžem povedať, že počítač je pre mňa akási veľmi vzdialená vec. Využívam ho, odpovedám na elektronickú poštu. Ale hlavu doňho pchať nechcem. Som zástanca živej komunikácie. Tak ma vychovali. Je to mŕtve kontaktovanie sa a nevyvoláva žiadne emócie.

Stále presadzujem rozhovory z očí do očí. Pritom počítač – to sú iba písmená. Človeka za nimi nevidieť.

Internet vás teda neláka. A čo filmy, televízia?

Nemôžem povedať, že som zostal žiť v minulom storočí.

Napríklad, sledujem detektívky. Napriek tomu, že kriminalita nás teraz sprevádza na každom kroku. Pozerám domáce i zahraničné takéto seriály, napríklad Poirota Agáty Christie. S manželkou pravidelne chodíme do divadla, najmä na operu i balet.

Určite vás pozývajú aj na rôzne talk-show, napríklad porozprávať o tajomstvách z vášho súkromného života.

O takéto prezentácie nemám záujem. Nepotrebujem podobné cirkusy. Veď ľudia tam často nedokážu súvisle spojiť dve slová.

Majú však vysokú sledovanosť...

Ale kde potom zostala morálka? Témou mojej dizertačnej práce bol výskum morálneho dlhu športovca. Ten akoby bol súčasťou celého môjho života.

Teraz však prichádzajú ponuky robiť všetko naopak. Nemám rád škandály. Som bojovník, ktorý bojuje v rámci pravidiel a preto sa nezúčastňujem v žiadnych špinavých bitkách.

45

NÁŠ HOSŤ

Šport učí milovať život, bez športu je len existenciou AUTOR: LEV STAREW FOTO: ARCHÍV L. KALANINOVEJ

Dnes sme naše otázky nasmerovali na Mgr. Líviu Kalaninovú.

Na sympatickú mladú športovkyňu, trénerku funkcionárku....Poďme však pekne po poriadku.

Najskôr pre vás prinášame curiculum vitae.

Narodila sa v dedinke neďaleko Michaloviec. Vtedy sa písal 18.máj 1977. Už ako žiačka základnej školy bola veľmi aktívna a venovala sa rôznym kolektívnym ale aj individuálnym športom. Preto nie náhodou bola často nominovaná do rôznych reprezentačných družstiev školy na športových olympiádach. V siedmom ročníku počas štúdia na základnej škole robili pedagógovia a športoví funkcionári výber do rôznych športových krúžkov a keďže bola veľmi aktívne a športovo nadané dieťa, pani učiteľka ju odporučila trénerovi hádzanej. Preto sa začala venovať prevažne tomuto športu.

Ako mladú 16-násť ročnú stredoškoláčku zdravotníckej školy si ju tréner Štefan Rapáč vybral do družstva michalovských žien. Presnejšie, vtedajšieho Zekonu Michalovce. Bol to jej prvý vážny kontakt s vrcholovou hádzanou. Po skončení strednej školy ju zlákala ponuka z Interu Bratislava, kde popri náročných tréningoch a zápasoch si chcela splniť aj ďalší cieľ, získať vysokoškolské vzdelanie na post trénerky. Preto sa prihlásila na vysokú školu - FTVŠ UK v Bratislave, ktorú úspešne ukončila a získala titul Mgr...

Potom prišla do hádzanárskej Iuventy Michalovce, ktorá mala tie najvyššie ambície v boji o titul a to ju zlákalo pokračovať v jej obľúbenom športe v rodnom meste, kde po ďalších nezabudnuteľných a úspešných rokoch ako 34 ročná ukon-

46

čila aktívnu hráčsku kariéru. Počas 18-násť ročnej kariéry aktívnej hráčky nepohrdla ani reprezentačnou účasťou v jednotlivých vekových kategóriách.

V reprezentácii začínala ako kadetka a postupne prešla cez juniorský výber až k ženám.

Po úspešných aj menej úspešných rokoch sa s reprezentáciou síce rozlúčila, ale naďalej aktívne hrávala v drese Iuventy Michalovce. Popri tom všetkom sa stihla šťastne vydať a porodiť dcérku, ktorá jej robí veľkú radosť. Ako časopisu Svet športu prezradila, hlavne preto, lebo sa venuje športu, ktorý ju baví a učí životu. Po ukončení kariéry sa naplno venovala rodine a svojej ďalšej dcére. Začiatkom roka 2014 reagovala na ponuku Mestského úradu v Michalovciach a nastúpila ako samostatná odborná pracovníčka Školského úradu Michalovce aktívne v praxi pôsobiť na úseku práce s deťmi a mládežou, ktorú v tomto športom bohatstvom opradenom centre Zemplína, prispieva denno - denne angažovanosťou a svojimi bohatými skúsenosťami k pozoruhodným praktickým, ale i akademickým výsledkom mimoškolskej činnosti základných a materských škôl. Pri tvorbe rozhovoru nezabudla zdôrazniť, v kruhu aktívnych a telesnej výchove, športu oddaných spolupracovníčok

a spolupracovníkov z radov pedagógov, trénerov či funkcionárov. Dobrovoľných a platených.

To sú vlastne dôvody, prečo sa zrodili vďaka nášmu reflektoru ďalšie riadky, ktoré si vám, milí čitatelia, dovoľujeme ponúknuť na prečítanie.

V čom je iné, pani Kalaninová, byť pri športe v tejto pozícii, ktorú zastávate teraz? Čo pre vás znamenal šport, keď ste boli trebárs reprezentantkou SR v hádzanej?

Môj život bol vždy spojený so športom.

V čase, keď som sa začala hádzanej venovať viac, ma šport naučil, že v živote nič nie je zadarmo a každý úspech niečo stojí. Mám na mysli napríklad odriekanie od bežných slastí mladosti, ale o to zodpovednejšej práci na sebe. Mojím snom bolo dostať sa do reprezentácie, vyštudovať trénerstvo, byť úspešná v tom čo ma baví. Dnes, s odstupom času môžem povedať, že všetko sa mi splnilo. Šport ma naučil byť cieľavedomou, pracovitou, zodpovednou. Tieto vlastnosti chcem využiť aj v terajšom zamestnaní. Ľudia, bývalé spoluhráčky a tréneri, ktorí ma poznajú vedia, že sa stále snažím pracovať na 100 percent. Motiváciou byť reprezentantkou bola hrdosť reprezentovať krajinu, odkiaľ pochádzam. Snažila som sa v športe, ktorému som sa profesionálne venovala, byť jednou z tých najlepších, ktoré v SR boli.

Nič viac, nič menej.

Ako si spomínate na časy, ktoré ste strávili v materskej škole? Pamätáte si, trebárs mená vašich učiteliek MŠ?

Do materskej školy som chodila v dedine, z ktorej pochádzam a na detstvo všeobecne rada spomínam. Mali sme úžasnú pani učiteľku Semjanovú, pani kuchárku Zahorčákovú z našej dedinky, boli sme ako jedna veľká rodinka a dodnes sa s nimi rada stretávam.

S menami ktorých učiteľov, pedagógov, trénerov, ľudí, by ste spojili vašu osobnú motiváciu pre šport Michaloviec?

Na ZŠ to bola pani učiteľka Sopková, ktorá ma „odporučila“ môjmu prvému trénerovi A. Štefanovi, ďalej telocvikári páni Uchaľ a Melník, vtedajší moji učitelia v ZŠ. Počas stredoškolských štúdií bol mojím nenahraditeľným „pomocníkom“ už nebohý pán riaditeľ Olajec, na ktorého s vďakou spomínam. Spomínam to zvlášť preto, lebo vtedy, na tejto škole, ani

triedna učiteľka a podaktorí ďalší vyučujúci, neboli naklonení mojej športovej kariére a často nechceli pochopiť moju potrebu dvojfázovo trénovať. Bolo to pre nich v tom čase dosť nereálne, nerealizovateľné, ale pán riaditeľ bol nielen kvalitný pedagóg, no i stratég, vedúci a zavše aj motivátor mojich športových činností.

Spomedzi michalovských trénerov to bol pán Cibere, pri ktorom som hrávala v doraste na spojke a keďže v jednom zápase nám ochorela pivotka, ponúkla som sa, že to skúsim na tomto poste a od vtedy som hrávala tam. Vraj sa mi tam vtedy, údajne, darilo... Nechcem zabudnúť ani na trénerov - Š. Rapáča, ktorý mi ako 16 ročnej dal šancu v ženskom kolektíve. Nuž a mimo Michaloviec na pánov Streichera či Humela, ktorý ma „zlákal“ do Interu Bratislava. Ale boli tu i ďalší tréneri čo prispievali k môjmu športovému a životnému dozrievaniu - páni Berec, Végha, Lukačín, Daniš, pod taktovkou ktorého som dosiahla najviac úspechov v Iuvente Michalovce. Nesmiem vynechať ani nežné trénerské pohlavie, v mojom prípade zastúpené trénerkou Zaťkovou. A,samozrejme, môj hráčsky rukopis ovplyvňovali i tréneri Kuťka, Ľ. Popluhár, Lamača a Petrovský. Spomedzi pedagógov na VŠ to boli hlavne páni. E. Laco, nebohý pán Šimonek a pán Hianik. Ak som nechtiac na niekoho zabudla, prosím o prepáčenie.

Prenesme sa do súčasných Michaloviec, presnejšie do atmosféry michalovských MŠ. Ako by ste ju priblížili z pohľadu športu čitateľom nášho časopisu?

Pri zrode pravidelnej mestskej súťaže pre MŠ, ak na túto oblasť mierite, stál môj predchodca Mgr. I. Pšenko a riaditeľka 4.

MŠ pani A. Berdáková. Ide o súťaž v pohybovej zdatnosti detí MŠ. Zúčastňujú sa jej chlapci a dievčatá, ktorí musia absolvovať všetky kolá, kde sú pre nich pripravené disciplíny – hod kriketkou, skok do diaľky z miesta, prekážková dráha a šprint. Po každom kole máme čiastkové výsledky, z ktorých po skončení súťaže vzídu koneční víťazi. Do tejto súťaže sa zapájajú všetky MŠ v zriaďovateľskej pôsobnosti mesta a 1 cirkevná MŠ V. Hopku. Táto súťaž detí z MŠ je zameraná na vyhľadanie športového talentu, alebo ak chcete, na kvalitu. Okrem tejto súťaže každoročne organizujeme aj olympiádu MŠ, kde sú zaradené rôzne netradičné disciplíny a ktorá je najmä o kvantite, o snahe prilákať

deti k športovaniu. V ponuke pre MŠ je aj korčuliarska a plavecká gramotnosť, do ktorej sa deti z MŠ môžu zapojiť.

Ako vnímate svojim vnútrom šport a pohybové aktivity detí a mládeže vášho okolia?

Celý môj doterajší život je spájaný so športom. V niektorom období menej, v niektorom viac. Ako bývalá aktívna hádzanárka v rodnom meste som si neuvedomovala, že také neveľké mesto ako sú Michalovce, má toľko rôznych druhov športu, s ktorými dosahuje taktiež pekné úspechy, umiestnenia, uvedomila som si to až na terajšej pracovnej pozícii. V Michalovciach máme aktuálne 48 športových klubov, kde mládež môže ukázať svoj potenciál a realizovať sa. V rámci MŠ, ZŠ a SŠ mesto ponúka rôzne druhy športu a súťaží. Atraktívne sú napríklad tie „O pohár primátora mesta Michalovce“, ktoré majú z roka na rok väčšiu športovú kvalitu. Rekreačne sa v športe nestratia ani dospelí, ktorí sa môžu zapájať do rôznych športových súťaží a podujatí. Treba otvorene povedať, že v dnešnej dobe je veľkým lákadlom informačná a komunikačná technológia, ktorá často bráni deťom a mládeži venovať sa športovým aktivitám. Napriek tomu existujú talenty,

ktoré si idú za svojim cieľom. Neodrádzajú ich ani zranenia, tréningová disciplína, či časová náročnosť. Čo by ste rada povedali čitateľom časopisu Svet športu bez našej otázky?

Som rada, že šport ako taký vstúpil do môjho života. Človek, ktorý robil vrcholový šport má celkom iný pohľad na reálny život. Športovci sú tiež vnímaní inak, čo sa mi neraz potvrdilo. Prostredníctvom športu som získala veľa priateľov, spoznala ľudí rôznych krajín, naučila som sa poznať svoje hranice, zorganizovať čas, ktorý je pri rodine na nezaplatenie. To všetko ma naďalej napĺňa, preto sa rada zúčastňujem rôznych športových podujatí. Tam je najviac vidieť to úsilie, odriekanie, trénovanosť a v neposlednom rade radosť ľudí, ktorí dosiahnu hoc len čiastkové výsledky. Ak aj moja maličkosť bude niekedy vzorom pre mládež, s ktorou sa teraz pri pracovných činnostiach stretávam, verím, pomôže to aspoň z časti rozvoju športu v našom meste, regióne, na našom krásnom Zemplíne. Tak vnímam, vlastne aj poslanie tohto rozhovoru. A ešte jedno platí: Ľudský život so športom je ako železo, ktoré sa opotrebúva, ak ho používaš, a ktoré zhrdzavie, ak ho nepoužívaš. Život L bez športu je len existenciou.

47

SKÔR NEŽ ZAVRIETE SVET ŠPORTU

AUTOR: JOZEF MAZÁR I ILUSTRÁCIA: GABRIELA HOLCER

Ten kto nevie,

nemôže vedieť, že nevie! Čím viac časopisov „Svet športu“ sa dostáva k čitateľom, do rodín, tým väčšie spätné väzby dostávame do redakcie. Zaujímavé a často dojímavé sú názory na športovcov a o športovcoch, ktorí podľahli v živote škodlivým závislostiam. Hracím automatom, nelegalizovaným či legalizovaným drogám. Nedávno som sa dostal k rébusu ako zareagovať, keď som bol pred futbalovým zápasom svedkom takého rozhovoru: „Koľko rokov má tvoja dcéra?“ „Sedemnásť. Doma má všetko. Všetko, všetučko. O nič by sa nemusela starať. Prečo berie heroín? Som nešťastný, neviem čo si mám počať. Ešte pred dvoma rokmi chodila, kdesi, po večeroch tancovať!...“ „Hej, veď vieš, aj ten ligový futbalista, ešte prednedávnom ostrostrelec, zamenil futbal za hracie automaty.“ „Ty sa čuduješ? Veď platili trénera v lige, pri ktorom trénoval, čo prehral všetko. Nakoniec aj trénerstvo...“

Časť dialógu, ktorý by nemusel bolieť, keby... Pred očami sa mi zjavilo kolektívne dielo, ktorého vytvorenie trvalo niekoľko sto rokov. Talmud. A v ňom bolo napísané: „Neodsudzuj svojho blížneho a blízkeho, kým nebudeš na jeho mieste.“ Nie, nikomu neprajem, aby prešiel závislosťou. Viem o čom píšem. Napriek tomu o receptoch na problém, obsiahnutý v úryvku rozhovoru a v obsahu viacerých vašich listov, písať nebudem.

Sotva by to bolo na tomto mieste a v tomto časopise platné.

I keď netajím, že jeho predchodcom bol pred desaťročiami práve časopis Závislosť.

Zato sa chcem poďakovať všetkým za vaše úprimné slovo. Usudzujem, že s ním mnohí prichádzate na vlastnú škodu až vtedy, ak je to už neskoro. Keď zažijete to trpké sklamanie so svojim dieťaťom, alebo vy to nazývate prekvapenie, že ste sa dozvedeli o jeho drogovej ceste a nie ceste so športom. Práve o ceste vášho dieťaťa, vášho syna, vašej dcéry!

Prečo tak píšem v tomto časopise? Drogy a anaboliká bubnujú na mladých športovcov z každého kúta, my čítame plagáty: „Zober loptu a nie drogy!“ Len varovné známky drogového scestia k nám neprichádzajú včas a takmer odnikadiaľ! Časopis Závislosť už neexistuje. Tí, ktorí s nim pracovali, vedia posúdiť o kvalite akého časopisu píšem. Alebo vravíte, že patríte medzi tých, ktorí tvrdia: „Mne, mojej blízkej rodine, sa to nemôže stať?!...“ Mnohým sa to, žiaľ, stalo a stáva i dnes. Na náš i váš zármutok, vážení a užialení. Taký je holý fakt. Len si vypočujte slovníky na našich štadiónoch i pred nimi! Keď sa našej redakcie pýtate, či by ste tomu mohli predísť, odpovedáme: áno! Ale nie cez populistické bilbordy typu: Zober loptu, nie drogy! Prostredníctvom validnej, nenásilnej a stálej informácie. Takej informácie je, žiaľ,

48

v podmienkach Slovenskej republiky, veľmi málo.

Prečo? O tom v budúcom čísle z pera doc. MUDr. Jaroslava Skálu, ktorého písomné pohľady na tento problém, ako bývalý šéfredaktor časopisu Závislosť, vlastním. Nie, netvrdím, že len doc.

Skála mal patent na rozum z tejto oblasti a len časopis Závislosť z oblasti závislostí v bývalej Československej republiky, či neskôr Slovenskej republike, mal značku vysokej publicistickej kvality o danom probléme. Avšak predošlé dlhoročné skúsenosti i súčasná situácia, nás nútia konať. Využívať v športovej a prostredníctvom športovej publicistiky skúsenosti tých, ktorí ich vlastnia.

Neponúkať plagiáty. Pracujeme dlhodobejšie na znovuotvorení rubriky , v ktorej sa pokúsime v spolupráci s psychológmi, alkohológmi, lekármi, s tými ktorí sa profesne zaoberajú škodlivými závislosťami, ale aj teológmi, filozofmi či špičkovými športovcami, ktorí sú príkladom zdravého života, hlavne však ľuďmi, ktorí dlhoročne abstinujú a majú bohaté skúsenosti z drogového scestia, prežitku, uvedené problémy nielen skloňovať, ale aj pomáhať riešiť.

Pravda, neradi by sme, ak by v našej rubrike chýbala z tejto oblasti aj publicistika z výskumu. Nášho či zahraničného. Nevoláme, ani sa nechceme opierať o úradnícke miesta. Ani o tých, ktorí získali “rýchlo výkrmné tituly“ z danej oblasti. Výsledky praxe v prepájaní na odborné vedomosti sú pre nás rozhodujúce. Nie senzácia. Vy, ktorí tento časopis čítate a čítali ste aj Závislosť, viete o čom píšem. Aj tento časopis je určený širokej verejnosti.

Opakujem a dovolím si podčiarknuť znova: nie je pre tých, ktorí ho potrebujú, ale pre tých, ktorí ho chcú! Nie je to fráza. Je to skúsenosť. Mrzí ma osobne, že nečítajú a nepíšu do neho tí, ktorí by ho mali mať na svojich pracovných stoloch, v trénerských či pedagogických kabinetoch, v metodicko – pedagogických centrách a podobne.

Každý raz musíme vydať verejne svedectvo o svojich činoch a spočítať kolónky.: pomohol, pomáha, alebo len prijímal, prijíma... Ako pracuje a pracoval, čo užitočné prácou priniesol pre druhého, ako mu pomohol.

Tak ako tvorcom časopisu Závislosť niekedy, tak sa aj tvorcom časopisu Svet športu za ťažkých podmienok, ktoré strieda obdobie radosti z pomoci druhým, darí opierať o ľudí lásky, skutočných profesionálov k danému problému, zvlášť ich osobných príkladov.

V časopise sa obraciame a ešte viac budeme obracať k múdrym tohto sveta, k žiakom a študentom, rodičom, tým pedagógom, ktorí sú v danej oblasti na rovnakej vlnovej dĺžke ako tvorivá os časopisu, po ktorej publicisticky pôsobíme. Dovoľujeme si čerpať zo skúsenosti múdrych, ktorých životné postoje preveril čas. Žiaľ, mnohí z nich už nežijú, ale slová mnohých a ich písomné odkazy sú, našťastie, v našom redakčnom archíve.

Napríklad taký Juraj Mariáni. Mám v živej pamäti tú vzácnu osobnosť z abstinentského hnutia Československa. Boli sme, tuším v Brne, na jednej konferencii. Sám vtedy povedal, že múdri mu boli aj v čase temna zdrojom humanizmu, dobroty, tolerancie a hlavne lásky. Či nám toto v dnešnom svete, a tým aj v športovom hnutí, nechýba? Často skloňujeme, aj keď v mnohých prípadoch oprávnene, iba peniaze. Juraj Mariáni, o ktorom píšem

a ktorého ešte budem citovať, sám dospel k maximu, ktoré sformovalo jeho niekdajší život do imperatívu lásky. Koľkých podobných máme po slovenskom vidieku z oblasti športu a ich skúsenosti nepublikujeme, neopierame sa o nich ?!... Koľkí by priklincovali myšlienky typu: Keď sa každý z nás zastaví a obzrie dozadu, na spúšť, čo spôsobil sebe, aj iným, keď si zráta to, čo dal a čo vzal, nech by nešlo len o šport, ale akúkoľvek oblasť života, materiálnu či duchovnú sféru, zamrazí ho prázdnota, nemilosrdnosť, neláska, nepravda a špina, ktorá ho sprevádzala.

Každý z nás, keď už prešiel cestou trpkosti, utrpenia, spupnosti, megalománie, úbohosti klamstiev, bezhlavej agresie až po totalitu úpadku, nenávistnej samoty a citového mrazu, vlastnoručne si nasadiac tŕňovú korunu, hľadá v sebe pokoru a u iných odpustenie. Kúsok pochopenia a dobrej vôle. U iných sa dožaduje porozumenia a v sebe hľadá možné zdroje heroizmu, uniesť neúspech, nešťastie a nájsť silu vzpriamiť chrbát.

A keď sa ako-tak vysporiadame s bilanciou retrospektívy rokov, úporne hľadáme mosty, pretože prvým predpokladom budúcnosti je návrat. Budúcnosť je v minulosti, tvrdili starí mudrci. Buď ako buď, ľudské myslenie je semenišťom návratov, ktoré doň zasial čas. Je určovateľom obsahu a posudzovateľom zmyslu návratov človeka. Návratov k čomukoľvek a ku všetkému: k smrti, k radosti, k svojmu snu, k svojej hre, k svojmu súkromiu. Ale ide najmä o návrat k zodpovednosti. K práci s detailom. Och, koľko tisíc detailov zapracováva olympijský víťaz do svojho života, tréningov, pretekania. Aj tým, že sa naučil prehrávať a nevzdávať sa. Stále sa dokázal púšťať do nových zápasov.

Aj v športe, živote vôbec, sme tu sebe navzájom. Ale aj pre druhých. Sme tu na tomto svete aj pre tých mnohých nepoznaných, s ktorých osudom nás viaže puto spoločného cítenia.

Znova si dovolím citovať Juraja Mariániho: „Denne častokrát myslievam na to, že môj vonkajší i vnútorný život spočíva na práci ľudí dnešných, ale tiež mŕtvych, že sa musím pričiňovať, aby som

rovnakou mierou dával ako som prijímal a ešte prijímam. Túžim stačiť sám sebe, ale často mávam tiesnivé vedomie, že žiadam z práce svojich blížnych viac ako je potreba.“ Veľa príkladov aj z oblasti športu v prepojení na prevenciu škodlivých závislostí by sa dalo ešte uvádzať, že svet je hrozný i nádherný, nepríčetný i duchaplný, plný bôľu i radosti. A pochopiť túto požiadavku znamená osvojiť si hlbokú spoluúčasť na osudoch ľudí v okruhu našich možností, ktorí pracovali a pracujú aj pri športe či so športom. Našim náboženstvom sa musí stať každodenná ľudskosť, lebo v nej sa spája láska a láskavosť, odbornosť i profesionalita, schopnosť pomôcť a priniesť obeť. Pre druhých, ale aj kvôli sebe. Netreba pripustiť, že všetko je zabudnuté. Nič sa nezabúda, všetko sa vracia zo zamknutých priečinkov, z temnoty zdanlivého zabudnutia.

Musíme preto aj v oblasti prevencie škodlivých závislostí cez športovú prax, nie prostredníctvom sily mocnejších, hľadať práve silu spolupôsobenia, musíme poznávať seba, ale poznávať sa i navzájom. Napríklad prostredníctvom úprimnosti. Musíme hľadať nové horizonty, keď tie staré nám už nezaručujú pocit istoty a nie sú užitočné pre zdravie národov. Pritom však musíme nahlas rozprávať, že ten kto nevie, nemôže vedieť, že nevie, preto ho nemôžeme poverovať riešiť úlohy, ktoré nepozná.

Nemôžeme ho zapájať ani do prevencie. Držať sa múdrych, znamená mať ich, poznať ich, oprieť sa o ich múdrosť v tomto prípade z dôvodu zdravia našich detí i národa, z dôvodu inej, lepšej prosperity športu, než je tá dnešná. Poznám mnohých, ktorí v načrtnutej prevencii škodlivých závislostí hľadali útechu pre seba namiesto toho, aby utešovali, ktorí sa snažili a snažia, aby boli milovaní namiesto toho, aby milovali, ktorí tvorili kompiláty a plagiáty namiesto toho, aby v praxi realizovali tri základné rozmery škodlivých závislostí. Škodlivých závislostí trebárs aj na športovej moci a s ňou spojených peňazí. To sú, skutočne veľmi choré a nebezpečné závislosti.

L

49

NA ZÁVER

Najmenší s olympijskými vizitkami Minulosť prostredníctvom prítomnosti hovorí, že Dukla Banská Bystrica spolupracovala s materskými školami v okrese Banská Bystrica na podporovanie pohybových aktivít detí predškolského veku napr. plávanie detí s plavcami Dukly, už pred dvadsiatimi rokmi . Pri jednom z rokovaní vtedajšieho vedenia Dukly s vtedajšou inšpektorkou pre materské školy, pani Věrou Gregorovou, padol návrh na možnosť organizovania olympiády detí materských škôl v meste pod Urpínom. Podobná olympiáda vznikla v tom čase, síce, v Partizánskom, ale jej zameranie bolo viacej menej športovať s deťmi hrou – napr. behom s kočíkmi.

Vo funkcii predsedu Olympijského klubu v Banskej Bystrici Dr. Ivan Čierny, vtedajší veliteľ Dukly B. Bystrica, podporil myšlienku uskutočniť v júni 1995 1. ročník olympiády materských škôl v meste pod Urpínom , za spolupráce mesta , VŠC Dukla a už spomenutého Olympijského klubu v BB, pod záštitou primátora mesta, súťaživou formou v atletických disciplínach. Primeraných veku detí materských škôl.

Podujatia sa zúčastnilo 20 materský škôl, pri ceremoniály a zapálení olympijského ohňa, s veľkým nadšením a úspechom.

Niektoré ďalšie ročníky sa konali podvečer a pri aj pri umelom osvetlení.

Podujatie je najstaršie na Slovensku, ktoré sa realizuje na tartane a trávniku v športových disciplínach a pohybových činnostiach. Za 20 rokov sa ho zúčastnilo do 4000 detí.

Je to príklad spolupráce medzi rodičmi, pedagogičkami, Duklou, OK, mestom a sponzormi, pre rozvoj olympizmu a olympijských myšlienok.

V tohoročnom júnovom jubilejnom - 20. ročníku sa prihlásilo až 30 MŠ z mesta BB a okolia. Pri tejto príležitosti SOV ocenil na návrh OK BB, hlavné aktérky podujatia V. Gregorovú, M. Kubalákovú, D. Lapšanskú, ktoré boli pri zrode olym-

AUTOR: JURAJ POHORELEC

piády a I. Petrovičovú ako učiteľku najúspešnejšej MŠ za celé obdobie a MŠ na Tulskej ul. v BB. Terajší predseda združenia Slovenských olympijských klubov, ktoré sú súčasťou SOV, Dr. Ivan Čierny pri príležitosti tohoročného jubilea pre Slovenský rozhľad povedal: „Teší ma, že nenápadná myšlienka a príklad, tak intenzívne žije. Olympiáda materských škôl sa realizuje vo všetkých regiónoch Slovenska, všade tam, kde sú olympijské kluby. Musel by som menovať množstvo učiteliek, ktoré mu dávajú pečať lásky k športu motiváciou, ale i kvality. Všetkým odpoviem slovkom: ďakujem.“ Opäť jeden z príkladov, že dobrovoľným funkcionárkam olympijských aktivít je potrebné aj takto prejaviť úctu za ochotu a prístup k zdraviu tých najmenších, našich detí. Je dobré a dôstojné, že také olympiády majú v materských školách svoju tradíciu na mnohých miestach Slovenskej republike.

Reagujeme „Svet športu sa dobre číta, zaujíma ma jeho obsah, škoda, že sa nedá kúpiť v novinových stánkoch“ – zatelefonoval nám do redakcie pred nedávnom náš čitateľ Ladislav Foltín z Trenčianskych Teplíc.

tvom kúpi časopisu v novinových stánkoch nebude, ale je možné si ho objednať na adrese: predplatne@svetsportu.sk, uvedenej aj v tiráži.

Okrem toho postrehol grafické zmeny oproti minulosti a živo sa zaujímal či sa naďalej budeme v ňom venovať športu z pohľadu histórie, najmä však futbalu a hokeja.

Školám ponúkame do pozornosti rubriku o prevencii sociálnej patológie prostredníctvom športu. Konkrétnejšia komunikácia zo strany záujemcov je tiež možná prostredníctvom mailovej adresy: redakcia@svetsportu.sk

Každopádne, aj jeho názory neostávajú redakciou a novým vydavateľom nepovšimnuté. Už koncom budúceho mesiaca budú evidentné podstatné zmeny v grafickej úprave, ale aj obsahu webovej stránky www.svetsportu.sk, na ktorej, dlhšie pracujeme.

Nový majiteľ časopisu a všetkého čo s tým súvisí, presadzuje tézu zmien s tým, že umenie ďalšieho skvalitňovania spočíva v tom, že začneme. A tak sa čitateľ teraz dozvedá, že zatiaľ predplatné prostredníc-

50

Najbližšie číslo časopisu Svet športu vyjde decembri. Bude rozdistribuované všetkým na adresy tých, ktorí si časopis objednali a predplatili. Bude obsahovať aj ďalšie novinky. Hlavne z pohľadu obsahu časopisu k mladým a rodinám. Vynasnažíme sa publicistikou napĺňať to Čapkovo: „Presvedčenie, ktoré má mládež o sebe: že by všetko ne svete zariadila a vybavila lepšie, než to neprebudené ľudstvo robilo pred ňou, nebýva azda len márnomyseľ-

ným sebaprecenením, ale je aj – a hádam ešte väčšmi – krásne a povzbudzujúce.“ Áno, otvárame dvere pre priamych tvorcov časopisu hlavne mladým autorom, spolupracovníkom.

To sú zmeny, naše prístupy pre budúce obdobie. Ak sa budete pýtať na ďalšie, alebo sami niečo navrhnete, radi pozitívne znovu zareagujeme. Predpokladáme, že aj týmto číslom ste , vychádzajúc z Vášho pravidelného čítania a poznania tohto časopisu, zaregistrovali dosť podstatné zmeny. redakcia

Poskytovanie služieb v oblasti BOZP, PO a PZS • spracovanie dokumentácie v zmysle právnych predpisov • vykonávanie výchovy a vzdelávania v uvedenej oblasti kontakt: majerska.luboslava@gmail.com

Ľuboslava Majerská Humenská 16 04011 Košice

POZLÁTENÉ malé kolieska Desať kilometrov od hradu Bran, kde mal podľa filmu mordovať svoje obete krutovládca Vlad Tepeš, čiže Dracula (historické záznamy filmovú fikciu v súvislosti s hradom Bran popierajú), poháňal malé kolieska na krátkych lyžiach pod sebou slovenský biatlonista Martin Otčenáš v medailovom rytme. V posledný augustový víkend roku 2015 najprv obhájil v šprinte na 10 km bronz z MS v letnom biatlone z roku 2014 a o deň na to na asfaltovom okruhu v nadmorskej výške 1300 m) pozlátil svoj výkon v stíhacích pretekoch. „Motivovalo ma zlato môjho kamaráta, chodca Mateja Tótha v Peking pred pár hodinami,“hovoril po bronze Martin Otčenáš, Tatranec z Tatranskej Štrby, ktorý rovnako ako Tóth klubovo patrí pod banskobystrické VŠC Dukla. Pod prilbou sa mu tvorili kropaje potu, pretože na karpatských lúkach bolo takmer tridsať stupňov.

Otčenáš sa o deň na to z tretieho miesta po šprinte prestrieľal v zlatých stíhacích pretekoch na 12,5 km do čela súťaže cez

52

Bulhara Ilieva už po prvej položke. Chladnokrvne vybielil prvých desať terčíkov v súťaži a potom to už bolo dielo made in Slovakia. Len raz stuhol pohľad šéftrénera Juraja Sanitru do ďalekohľadu – to keď Otčenáš v nárazovom vetre netrafil v tretej streleckej položke tri terčíky a musel si nadbehnúť 3 x 150 metrov. Lenže karpatský vietor na náhornej planine dul aj pre ostatných, aj oni míňali, hoci sú vychýrení strelci ako napríklad Bulhar Anev či Ukrajinec Pidrušnyj. „Vravel som si, už len nepokaz poslednú streľbu,“rozprával Otčenáš o štvrtej streleckej položke, keď ho slovenská výprava vítali pokrikom v cieli „Si majster sveta!“ Otčenáš nemá hodnotnejšiu medailu v kariére. „Chcem teraz moju silu a odvahu na kolieskových lyžiach pretaviť do dobrého sklzu na bežkách v zime, aby som bol úspešný aj klasickom biatlone,“vravel dvadsaťosemročný Martin, ktorý bol v zime 2014/2015 najlepšie na 21. mieste vo Svetovom pohári, v šprinte na 10 km na snehu v Polkljuke.

AUTOR: IVOR LEHOŤAN I FOTO: JÁN MIŠKOVIČ