svet ŠPORTU 1/2016 by svet ŠPORTU

772453

766000

www.svetsportu.sk

CENA: 2,99€ 1/2016, 10. ROČNÍK

Svetový pohár v Jasnej I Portrét Jozefa Vengloša I Dudinská päťdesiatka I Mokrá lopta špeciál

AUTOS KME�, spol. s r.o. Nový svet 30, 974 01 Banská Bystrica tel.: 048/ 428 55 55

mobil: 0905 690 778 e-mail: info@novy-svet.sk

NOVÁ GENERÁCIA OUTBACK

NOVÝ OUTBACK U� od svojho uvedenia predstavuje vlajková loï Subaru spojenie dvoch svetov: komfortu osobného automobilu s priestrannos�ou a schopnos�ami SUV. Zakladate¾ segmentu crossoverov teraz prichádza vo svojej piatej generácii: elegantnejší, dynamickejší, s novou karosériou i interiérom. Po 25 rokoch vývoja v Japonsku prináša po prvý raz do Európy najnovšiu generáciu asistenèného bezpeènostného systému EyeSight, ktorý vyhodnocuje dopravnú situáciu prostredníctvom dvoch farebných stereo kamier. Aj vïaka tejto technológii, ktorej súèas�ou je autonómne brzdenie èi asistencia vodièovi pri vyhýbaní sa preká�ke, získal nový Outback maximálne pä�hviezdièkové hodnotenie bezpeènosti v testoch Euro NCAP.

TECHNOLÓGIA EYESIGHT

ŠPIÈKOVÁ ASISTENÈNÁ TECHNOLÓGIA SUBARU

Mimoriadne jazdné vlastnosti dopåòa vysoký stupeò bezpeènosti. Novinkou je špièkový asistenèný systém EyeSight, ktorý slú�i ako druhý pár oèí. Pri zistení nebezpeèenstva upozorní vodièa na preká�ku a v prípade potreby aj aktivuje brzdy, aby sa predišlo nehode. Systém EyeSight zdokona¾uje úroveò bezpeènosti, zni�uje zá�a� na vodièa a zároveò zvyšuje váš pocit istoty.

FORESTER BOXER DIESEL LINEARTRONIC

FORESTER BOXER DIESEL LINEARTRONIC Model Forester okrem osvie�enia tvarov a techniky v rámci faceliftu prichádza aj so zásadnou technickou zmenou: po prvý raz bude dostupný v kombinácii motora Boxer Diesel s automatickou prevodovkou Lineartronic. Popri absolútne hladkom a jemnom radení a úspornej jazde sa pri dieselovom Foresteri s Lineartronicom podarilo ešte zlepši� športový pocit z jazdy. Automatická CVT prevodovka je vybavená aj manuálnym re�imom radenia. Zmenami prešiel i interiér Forestera, ktorý v rámci faceliftu dostal napríklad novú stredovú konzolu s multimediálnym dotykovým rozhraním.

SUBARU LEVORG LEVORG je kombináciou slov LEGACY, REVOLUTION a TOURING. Prináša to najlepšie z dedièstva Subaru do novej éry inovatívneho športového kombi. Zabalený v karosérii s výrazným štýlovým dizajnom, poskytne tie najlepšie jazdné vlastnosti, bezpeènos� a nízke emisie, spojené s praktickos�ou cestovného automobilu. Športové kombi je však aj nosite¾om technických noviniek: pod kapotou bude ma� úplne nový, turbom prepåòaný boxer motor DIT s objemom 1,6 litra s priamym vstrekovaním paliva. Jeho výkonové charakteristiky budú zárukou výnimoèných jazdných vlastností, no zároveò bude ve¾mi úsporný. Bezpeènos� zvyšuje nová generácia systému EyeSight. Komplex asistenèných systémov dostal mnohé nové bezpeènostné funkcie vrátane kontroly riadenia a autonómneho vyhýbania sa preká�ke.

LEVORG – ÚPLNE NOVÝ SPORTS TOURER

www.novy-svet.sk

OBSAH

ŠPORTOVÁ KORIDA Nikto nejde ďalej, keď nevie, kam ide

REFLEKTOR SPOZA OPONY Svetový pohár v Jasnej usporiadatelia zvládli na výbornú SKOKY NA LYŽIACH Znova hľadieť z veľkého mostíka JUBILANT Svet, Slovensko a Slovan pre džentlmena

6-7

8 - 13

16 - 17

22 - 25

26 - 28 ŽENSKÝ FUTBAL Ako sa rodila ženská futbalová reprezentácia 36 - 38 Z HISTÓRIE HÁDZANEJ Pred štvrťstoročím sa Prešov zapísal do kroniky svetových hádzanárskych šampionátov

Z HISTÓRIE Dudinskej päťdesiatky (1) Keď sa z Popolušky kráľovná stala

40 - 41

MOKRÁ LOPTA Svet ŠPORTU špeciál - vodné pólo

49 - 68

MYŠLIENKY (nielen) na uvažovanie

72 - 73

NÁRODNÉ ŠPORTOVÉ CENTRUM podporuje športovcov, osvetu a venuje sa aj medzinárodnej spolupráci!

82 - 83

PLÁVANIE O tajomstve úspechov SPF

88 - 89

MÚZY A ŠPORT O hĺbke pocitu, nie o hĺbke ostrosti

92 - 93

Ako skončí v Riu olympijský súboj Slovensko – Chorvátsko?

FOTOGRAFIA NA TITULNEJ STRANE: Slovenský reprezentačný útočník Michal Handzuš sa počas svojej bohatej hokejovej kariéry tešil raz z titulu majstra sveta a celkom 5-krát získal na MS seniorov s naším reprezentačným kolektívom striebornú medailu. Na jar v roku 2013 vyhral Stanley Cup s mužstvom Chicaga Blackhawks. Tento velikán svetového hokeja má aj svoj charizmatický rozmer. Okrem iných charitatívnych podujatí, ktorých sa zúčastnil, bol v Slovenskej republike v roku 2015 ambasádorom projektu, ktorý pomohol nevidiacim. FOTO: JÁN MIŠKOVIČ Preto ho na obálke vidíme tentoraz v drese s nápisom: Biela pastelka.

Vydáva: 3MONKEYS s.r.o. IČO: 45 519 277 10. ročník, číslo 1/2016 Vychádza štvrťročne. Svet ŠPORTU vychádza od roku 2007 Registrácia: EV 4578/12 ISSN 2453-7667 Sídlo vydavateľa a redakcie: 3MONKEYS s.r.o. Strojárenská 3 040 01 Košice Kontakt: redakcia@svetsportu.sk +421 918 853 164 www.svetsportu.sk Šéfredaktor: PhDr. Jozef Mazár Zástupca šéfredaktora: Ing. Vladimír Mezencev Sadzba a grafika: 3MONKEYS Mgr. art. Marek Čecho Mgr. art. Gabriela Holcer Jazyková korektúra: Mgr. Mária Krupová Redakčná rada: Mgr. art. Marek Čecho – predseda PhDr. Jozef Kuchár – podpredseda Mgr. Juraj Benčík PaedDr. Plk. Ivan Čierny Mgr. art. Gabriela Holcer Ing. Peter Jesenský Mgr. Ivor Lehoťan PhDr. Jozef Mazár Mgr. Marcel Merčiak Ján Miškovič Mgr. Peter Šurin Ing. Ján Piško JUDr. Ladislav Valášek JUDr. Ján Vinarčík Tlač: Tlačiareň Kežmarok GG, s.r.o. Distribúcia: Mediaprint-Kapa Pressegrosso, a.s. a súkromní distribútori Objednávky na predplatné: predplatne@svetsportu.sk +421 918 853 164 Objednávky inzercie: inzercia@svetsportu.sk Cena: 2,99€ s DPH Cena pre predplatiteľov: 2,49€ s DPH © 3MONKEYS s.r.o. Autorské práva sú vyhradené a vykonáva ich vydavateľ. Akékoľvek rozmnožovanie častí alebo celku textov, fotografií, grafov akýmkoľvek spôsobom, v slovenskom alebo inom jazyku, bez písomného súhlasu vydavateľa je zakázané. Nevyžiadané rukopisy, diapozitívy a fotografie nevraciame.

ŽIVÉ SLOVÁ

Bolo to tak, ak ma pamäť neklame.

A ako bude?... AUTOR: JOZEF MAZÁR I ILUSTRÁCIA: GABRIELA HOLCER

Raz sa mi, pamätám presne - bolo to v Prahe na sklonku roku 1992, dobrý priateľ posťažoval: „Otvorím noviny...politika a veľa klamstva, otvorím časopis... politika a klamstva so senzáciami ešte viac, otvorím internet...znova politika, množstvo nepreverených a nepravdivých vecí, senzácie. Zapnem rádio, to isté - politika, senzácie, havárie, vraždy. Zapnem televízor, dominantná politika s jej prisluhovačmi, streľba. Akčné filmy, horory. Bojím sa otvoriť dvere. Isto sa nimi zdravie a úprimnosť v živote či športe, ktorý mám nesmierne rád, ku mne hrnúť nebudú. Skôr drogy a politika so všetkým negatívnym po roku 1989!“

V r. 1993 sme založili v Prahe česko-slovenský časopis Závislost. Drogovej špiny pribúdalo už v tých časoch po otvorení hraníc množstvo. V časopise sme urobili rubriku o živote s významnými osobnosťami športu. Našimi československými, ale aj svetovými. Ako prvého sme do nej pozvali majstra sveta v ľadovom hokeji Jaroslava Holíka. Ten v rokoch 1961 1979 pôsobil ako hráč armádneho klubu Dukla Jihlava, za ktorý nastúpil k 602 zápasom a nazbieral v nich 641 kanadských bodov (266 + 375). S týmto klubom vybojoval sedem titulov majstra republiky. Ďalšie štyri ligové prvenstvá neskôr pridal ako tréner. Pravidelne štartoval za česko-slovenskú reprezentáciu, s ktorou na svetových šampionátoch získal šesť medailí (vrátane zlatej z MS 1972). Zúčastnil sa tiež zimných olympijských hier 1972, odkiaľ si česko-slovenské družstvo odviezlo bronz. Veľmi ma zaujalo, keď mi povedal, že české národné jedlo vepřo-knedlo-zelo zapíjal kyslým mliekom. Dožil sa 72 rokov. Časopis Závislost odišiel z vydavateľstva a od čitateľov po desiatich rokoch vydávania, ale ešte aj dnes ho čitatelia pre kvalitný obsah vyhľadávajú. V Kysuckej knižnici v Čadci som sa o tom pred rokom presvedčil na vlastné oči: fotografie a písmo časopisu sú také obšúchané, že tam by bola digitalizácia napísaného viac ako akútna. Po rozpade Československa naša Slovenská republika po určitej dobe taký časopis nepotrebovala. Ani do škôl pre deti a mládež, ani pre laickú verejnosť. O drogách, hlavne ich prevencii sa aj z úst politikov zväčša hovorili a hovoria báchorky. Senzácie z ob-

lasti drogových závislostí prinášajú naše média dodnes. Mám v živej pamäti, keď som raz po roku 1994 v kruhu dobre platených pracovníkov Protidrogového fondu Slovenskej republiky povedal, že šport je najlepšou protidrogovou prevenciou, len musí dostať jeho využívanie pre túto oblasť správne mantinely, ako sa mi jeden vážený pán v tomto úrade vysmial! Po mojom pôsobení v Latinskej Amerike sme začali vydávať časopis Na hrane. Nič iné, len sme rozšírili pohľady špičkových športovcov na známu vec, že zdravie je na svete najdrahšie, preto sa oň treba starať, a ľudí, ktorí sú reprezentantmi tejto starostlivosti, si je potrebné vážiť a publikovať s nimi na témy zdravého života, športu ako prostriedku i cieľa, čo najviac objektívnych rozhovorov, portrétov, aktivít. Svoje meno takému časopisu prepožičal dokonca doc. PhDr. Jozef Vengloš. Do podtitulku časopisu som vymyslel heslo: Drogy a rasizmus zabíjajú, šport spája! Len pre vašu informáciu, dovtedy také heslo na našom území publikované nebolo. V roku 1999 prevzali toto heslo do svojho bulletinu aj organizátori Venglošovho pohára, medzinárodného futbalového podujatia pre deti do 13 rokov, ktorý má za sebou dodnes

úspešných 22 ročníkov v banskobystrickej hale na Štiavničkách. Aj to je jeden z dôvodov, že sme tomuto turnaju dali trvalý mediálny priestor na našej webovej stránke. Ozvala sa ďalšia významná športová osobnosť zo svetového športu. Tréner historicky prvého atléta Slovenskej republiky, ktorý získal na OH v Soule zlatú medailu. Áno, ide o trénera Juraja Benčíka a jeho zverenca Jožka Pribilinca. Práve Juraj Benčík, dnes, ale i roky predtým - jeden z mála veľmi aktívnych členov redakčnej rady časopisu Svet ŠPORTU za mnou prišiel s názorom, aby sme časopis Na hrane premenovali na Svet ŠPORTU. Uviedol na to viacero zaujímavých argumentov. Stalo sa. Vtedy sa písal rok 2007. Časopis, ktorý nikdy netúžil po bezbrehej senzácii, ohováraní, napriek veľmi zložitým a ťažkým podmienkam hlavne ekonomického rázu a vďaka obrovskému úsiliu vychádza dodnes. Napísal o tom napríklad v minulom roku aj viceprezident Únie futbalových trénerov Českej republiky JUDr. Ing. Ladislav Valášek. Hovoriť zoširoka by o tom mohol aj dlhoročný aktívny člen redakčnej rady všetkých troch spomínaných časopisov Ing. Ján Piško, ktorý sa snažil pomáhať pri vydávaní, ako mohol.

Človek, ktorý nečíta knihy a časopisy o športe, nemá žiadnu výhodu oproti tomu, ktorý nevie čítať, dokonca sa pridáva do radu športových analfabetov.

má svoj domov, adresu, telefónne čísla a najmä svoju bohatú históriu vďaka mnohým ľuďom dobrej vôle, vydavateľom i spolutvorcom. Na tomto mieste by sa patrilo uviesť množstvo mien. Športovcov z rôznych končín sveta, ale i čitateľov či spolutvorcov, podporovateľov časopisu nevynímajúc. Niektorých sa vynasnažíme pozvať k spoločnému pracovnému stolu pri príležitosti jeho 10-ročného vydávania. Najmä tých, ktorí s nami spolupracujú po tie roky na rôznych frontoch. Nechceme a nebudeme vyčítať životu to, čo nám za toto desaťročné obdobie publicistického detstva nedal – ale chceme si pripomenúť, využiť a oceniť to, čo dáva čitateľovi, športu, spoločnosti, všetkým, ktorí ten časopis chcú. Tí, ktorí by ho aj potrebovali či potrebujú, podľa našej skúsenosti, ho v rukách mávajú málo. S najbližšími spolupracovníkmi a čitateľmi sa chceme stretnúť preto, aby sme počuli ich názory, pripomienky, smerovanie a potreby z oblasti, ktorá je časopisu Svet ŠPORTU vlastná.

Toho roku sa „dožíva“ Svet ŠPORTU svojich 10-tych narodenín. Škoda, že nemám naporúdzi presné adresy na Karla Dospivu, Jiřího Vacka, Josefa Baštu, Jiřího Kopejtka, Ondreja Sakalu, Ondřeja Nečáska či Richarda Neswedu, aby sme sa mohli hlbšie porozprávať s odstupom rokov na témy: „Časopis Závislost je pre ľudí tým, čím sú pre vtákov krídla.“ „Vytrvajte, ako poznám Slovač, budete to mať s takou publicistikou veľmi, veľmi ťažké.“ Alebo aby sme mohli aspoň uvažovať aj nad výrokom doc. MUDr. Jaroslava Skálu, ktorý mi raz, listujúc časopis Závislost, povedal: „Vieš, na vysokej škole prečíta dvesto študentov a možno aj pedagógov tú istú knihu. Zásadná chyba. Tento časopis potrebujú prečítať tisíce ľudí. Je o vysokej škole života. Ak

sa rozhodneš v budúcnosti pokračovať, zachovaj štýl a hlavne obsah písania. Mám na mysli aj dušu človeka.“ Záväzok pre spolutvorcov i moju maličkosť do budúcnosti úžasný. Svet ŠPORTU je v súčasnosti pokračovateľom časopisov Závislosť a Na hrane s trochu pozmeneným obsahom. Stále však neprikazuje nikomu, aby niekto bral loptu, a nie drogy. Vysvetľuje, analyzuje, komentuje, glosuje. Nie je anonymný. Má svoju webovú stránku: www.svetsportu.sk, svoje profily na sociálnych sieťach a od prelomu marca a apríla toho roku je v predaji aj v stánkoch PNS. Nachádza čoraz viac svojich čitateľov a komunikátorov. Hlavne však, začali sme ho pravidelne každý štvrťrok distribuovať k odberateľovi, ktorý si ho objednal. Časopis

Človek, ktorý nečíta knihy a časopisy o športe, nemá žiadnu výhodu oproti tomu, ktorý nevie čítať, dokonca sa pridáva do radu športových analfabetov. Nemilovať knihy so športovou publicistikou, nemilovať také časopisy znamená nemilovať múdrosť, ktorú pre život prináša šport. Nemilovať akúkoľvek múdrosť však znamená stať sa hlupákom. Osobne nemilujem obsahovo hodnotné knihy ani časopisy preto, aby som si nimi ozdobil svoj príbytok, ale preto, aby som sa snažil aspoň trochu nimi vyzdobiť svoje srdce i ducha. Je pre mňa zúfalé nemať zo športu niečo rozčítané, nemať v zásobe nič, čo by som mohol otvoriť bez sklamania. Aj preto rád čítam publicistickú tvorbu od Karola Poláka, Igora Mráza, Jozefa Kšiňana, Ivora Lehoťana, Jozefa Kuchára, Petra Šurina, Petra Jesenského, Vladimíra Mezenceva, Marcela Merčiaka, Otta Pavela, Karla Gutta, profesora Pavla Gleska i mnohých ďalších nemenovaných. Vždy ma napĺňala, napĺňa a vnútorne obohacuje komunikácia s ľuďmi takého duchovného i profesionálneho razenia. Zrejme aj vďaka nim mi bolo umožnené napísať tieto riadky o časopise, jeho zrode a prerode. A čo napísať veľmi stručne o budúcnosti? Hádam iba jednu pravdu: Ak budeme chcieť takto koncipovaný časopis udržať pre našich čitateľov, budeme si musieť zvyknúť na to, že niektorí ľudia k nám budú nespravodliví a počasie bude občas pre jeho vydávanie dosť mizerné aj preto, že časopis nebude naklonený politikom, o ktorých písať na stránkach časopisu o športe nechceme a nebudeme. Ak Albert Einstein povedal: „Márny nie je taký život, ktorý žijeme pre ostatných.“ - a my ho chceme ctiť, musíme písať o vás a pre vás. Naďalej bez senzácie, kvalitnejšie, so širším spektrom autorov a za vašej tvorivej účasti. Také je náboženstvo našej tvorby do rokov budúcich. Hádam v tom spoločenskom virvare nepriaznivých okolností vydržíme aspoň ďalšie desaťročie. Také je naše skromné želanie. L

ŠPORTOVÁ KORIDA

Nikto nejde ďalej,

keď nevie, kam ide

Svet ŠPORTU nie je časopisom, ktorý by vyhľadával senzácie. Tie spravidla šport ani neposúvajú do vyššej kvality. Napriek tomu sa patrí vrátiť k niektorým výrokom po dvoch majstrovstvách sveta zo strany florbalistov i florbalistiek. Slovenských. Reprezentantov i reprezentantiek. Načo tajiť. Tie výroky vyvolali v čase, keď odzneli, v slovenskej florbalovej verejnosti rozruch. U mužov po ich prvej účasti na MS a u žien po druhej. Muži skončili v roku 2012 na ôsmom mieste na svete a ženy v minulom roku tak isto na mieste ôsmom. Prečo potom bolo po majstrovstvách zo strany niektorých hráčov a florbalistiek toľko emócií? Čo to prinieslo? AUTOR: JOZEF MAZÁR I FOTO: MAREK ČECHO

Toto všetko boli dôvody, prečo sme zašli za pánom Danielom Granecom, prezidentom Slovenského zväzu florbalu, aby sme sa o súčasnej situácii v slovenskom florbalovom hnutí porozprávali hádam s osobou najkompetentnejšou a ten rozhovor zaradili do našej rubriky Športová korida. Pán prezident, zvykne sa vravieť, že nikto nejde ďalej, keď nevie, kam ide. Zdá sa, že rôzne emotívne výroky, ktoré spomíname výlučne ilustračne, kvalite

slovenského florbalu nepomáhajú. Skôr mu môžu z rôznych dôvodov škodiť. Čo vy na to? Pozrite sa. Každý má právo na svoj názor. Ten vypovedaný často svedčí o kvalite charakteru i emocionalite človeka. Podrobne bola analyzovaná účasť mužov na ich MS, analyzovaná bola aj účasť žien. Len náročná analýza posúva. Nepýtate sa konkrétne, ale ak máte na mysli to, čo odznelo z úst hráčky do éteru v Slovenskej televízii po účasti žien na MS vo Fínsku, toto si zasluhuje osobitnú diskusiu, podrobnejšiu analýzu a poznanie i pomenovanie súvislostí. Vyslovím, teda, len svoj osobný názor. Netajím, mali sme vo Fínsku kvalitné vedenie i kvalitný káder. Dievčatá čakali po dobrej

„Jeden fakt je istý: Kríza je produktívny stav. Človek z nej musí odstrániť iba príchuť katastrofy. Zvlášť v športe.”

hre lepší konečný výsledok . Skončili nakoniec ôsme, o stupienok vyššie než sa umiestnili na predchádzajúcich MS v Českej republike, kde boli v konečnom poradí deviate. Niektoré asi ťažko znášali sklamanie z umiestnenia a popustili uzdu vlastným emóciám. Tú vetu, ktorou uvádzame článok, sme nenapísali náhodou. Zaskočilo nás, že na úvod sršala z úst dievčat dobrá nálada, optimizmus, veľká súdržnosť v celej výprave, kvalitná hra. Po nešťastnej prehre, ale podľa nás dobrom výkone s Lotyškami, prišiel nečakaný výsledok aj s Poľskom, ktorému naše ženy podľahli 0:2. Zápas sa hral o celkové siedme miesto. Doľahla po nešťastnej prehre na naše hráčky psychická kríza? Finálový turnaj MS ukázal, že herne sme na Poľky mali... Toto by objektívnejšie zhodnotil skôr tréner. Jeden fakt je istý: Kríza je produktívny stav. Človek z nej musí odstrániť iba príchuť katastrofy. Zvlášť v športe. V tom je šport nevyspytateľný, že v ňom aj prehry v konečnom dôsledku učia vyhrávať. To vám potvrdí každý úspešný športovec. Spomínate trénera. Má tréner Marks v Slovenskom florbalovom zväze dôveru? A prečo by ju nemal mať? Pripravuje juniorky na MS v Kanade, ktoré tam budú v máji toho roku. Nakoniec, aj vy ste sa v Svete ŠPORTU opierali v minulosti vo svojej publicistike o jeho fundované florbalové analýzy. Alebo snáď nemám pravdu?

Ale, áno. Máte pravdu. Len sa nám nezdá skutočnosť, že sa stal nakoniec terčom kritiky niektorých samotných hráčok. Koniec koncov o účinkovaní našej reprezentácie na MS vo Fínsku bolo konštatované, že florbal je úžasne kontaktný a dynamický šport, oplatí sa mu aj z pohľadu reprezentácie venovať. Ak odstrčíme na perifériu záujmu nepotrebné emočné vyjadrenia hráčok a urobíme z nich škandál, ženskému florbalu nepomôžeme. Uvedomujeme si, že naša reprezentácia mala vo Fínsku vekový priemer 20 rokov, kým napríklad niektoré Švédky už vlastnili aj po 3 tituly majsteriek sveta. Napriek tomu boli Švédky zjavne aj psychicky lepšie pripravené. Nebolo by na mieste robiť z jedného-dvoch emočných vyjadrení dievčat verejný lov na hráčky, vedenie, trénera. Dobré je, ak bude v tomto trojlístku vo všetkých kategóriách florbalu Slovenskej republiky jedno spoločné smerovanie, dosiahnuť vo florbale z roka na rok vyššiu kvalitu. Treba otvorene povedať, dnes to nie je jednoduché. Ak rešpektujem jadro vašej otázky, musím povedať, že človek musí mať v mysli aj budúcnosť vo florbale a minulosť v aktách. Komunikácia a analýzy sú v tomto smere veľmi dôležité. Ešte podstatnejšie je spoločné prekonávanie i tých najzložitejších prekážok. To posúva náš florbal v kvalite. Pred vyše polrokom sme sa zhovárali na stránkach časopisu Svet ŠPORTU o náraste registrovaných hráčov s vaším

generálnym sekretárom pánom Žiakom, ktorý je už dnes na dôchodku a túto funkciu nevykonáva. Medzi registrovanými je veľa školopovinných detí a mládeže. Prekvapuje nás, že toho roku dalo ministerstvo školstva k dispozícii riadiace páky žiackeho florbalu Asociácii športu na školách. Zrejme nebolo spokojné s kvalitou organizácie Slovenský zväz florbalu? Alebo sa mýlim? Ťažká otázka a ešte ťažšia odpoveď. My z riadiacej sféry zväzu tvrdíme, že sme v minulom roku celoplošne na území Slovenskej republiky veľmi kvalitne pripravili celoslovenskú súťaž základných škôl, tak po stránke športovej, ako aj spoločenskej. Pavol Blaško z Košíc by vám o tom mohol hovoriť konkrétnosti. Za všetko hovorí jedno číslo – 2056 prihlásených družstiev. Do súťaže boli hrou florbalu zapojené tisícky detí. Ministerstvo školstva, vedy a športu dalo túto súťaž po organizačnej stránke toho roku vami spomínanej asociácii. Rešpektujeme nariadenie tých, ktorí o smerovaní športu rozhodujú. Slovenský zväz florbalu ostane bez mládežníckych súťaží? V žiadnom prípade. V súčasnosti prebiehajú súťaže mládeže v regiónoch. Komisia mládeže Slovenského zväzu florbalu zverejnila termíny konania majstrovstiev Slovenska pre mládežnícke kategórie v sezóne 2015/2016. Sú taktiež uverejnené na webovej stránke Slovenského zväzu florbalu. Od prípravok cez mladšie žiačky až po juniorky a dorastencov.

„Pozrite sa. Každý má právo na svoj názor. Ten vypovedaný často svedčí o kvalite charakteru i emocionalite človeka. Podrobne bola na MS mužov analyzovaná ich účasť na MS, analyzovaná bola aj účasť žien. Len náročná analýza posúva."

Je chvályhodné, že na Slovensko hlási svoj príchod Slovak floorball Cup... Každá kvalitná aktivita je vítaná. Túto pripravuje najväčší florbalový portál na Slovensku, Slovak Floorball. V septembri prichádza s prvým ročníkom florbalového turnaja pod názvom Slovak Floorball Cup! Náš zväz nebude stáť stranou. Istotne toto podujatie podporíme. Hrať sa bude v Bratislave v dňoch 2. až 4. septembra 2016!V centre našej pozornosti je v súčasnosti okrem už v tomto rozhovore spomenutého predovšetkým príprava junioriek na MS v Kanade a florbal detí a mládeže. Dlhodobé súťaže dospelých majú svoj pevný kalendár i svoju kvalitu. L

REFLEKTOR SPOZA OPONY

Svetový pohár v Jasnej

usporiadatelia zvládli na výbornú Je piatok ráno 4. marca 2016 a zdá sa, že všetko je v Jasnej tak, ako má byť. Každý dobrovoľník, brigádnik a vlastne kompletný tím zodpovedný za bezproblémový chod pretekov Svetového pohára v Jasnej vedel, čo má robiť, kde má stáť a čo a ako má zabezpečovať, aby nikto nemal zámienku na kritiku...

AUTOR: PAVOL TOMČÍK ST. I FOTO: JÁN MIŠKOVIČ, MAREK ČECHO

HISTÓRIA SVETOVÝCH POHÁROV A VRCHOLNÝCH LYŽIARSKYCH PODUJATÍ NA SLOVENSKU Listovaním v histórii svetových pohárov na Slovensku by sme zistili, že v Jasnej sa takéto preteky konali doteraz trikrát. V rokoch 1979 a 1982 súťažili ešte v rámci Veľkej ceny Demänovských jaskýň o body do celosezónneho seriálu muži a v roku 1984 to boli ženy. V roku 1986 sa preteky svetového pohára preniesli do Vysokých Tatier na Hrebienok, v rámci Veľkej ceny Slovenska. Potom Slovensko dostalo možnosť usporiadať preteky ešte trikrát, ale nikdy sa neuskutočnili, pretože sa s usporiadateľmi pohralo počasie a treba priznať, že im v každom prípade neprialo. Vo Vysokých Tatrách sa tak konali preteky o svetový pohár mužov v rokoch 1969, 1980, 1983 a samozrejme aj v spomínanom roku 1986. V roku 1974 Československá televízia priniesla dokonca z Hrebienka priamy prenos zo spoločného finále svetového pohára mužov a žien, ktorý priamo na mieste sledovalo 20-tisíc divákov. Tatry boli aj usporiadateľom európskeho pohára v zápolení žien. Osemkrát Tatry usporiadali európsky pohár, v roku 1978 ako

„Idem vyskočiť z kože, takú mám radosť. Veronika išla výborne, ale že ja skončím tretia, to sa mi ani nesnívalo.“ Petra Vlhová po pretekoch vo Flachau.

finále európskeho pohára mužov a žien. Následne mali v troch prípadoch slovenské strediská aj preteky pridelené, no opäť úradovalo počasie. Slovenská lyžiarska diplomacia bola z dlhej absencie vrcholných podujatí na slovenských kopcoch poriadne nervózna, a tak sa pustila do tvrdého boja za dotiahnutie najlepších lyžiarov alebo lyžiarok sveta priamo pred oči slovenského fanúšika. 18. júna 2014 priniesli médiá senzačnú správu o tom, že Jasná privíta po 32 rokoch na svojich tratiach vrcholné podujatie svetového formátu. V dňoch 5. a 6. marca 2016 sa sem vrátia pretekárky, ktoré sa pobijú o čo najlepšie umiestnenie v špeciálnom a obrovskom slalome. Do rizika išla aj Medzinárodná lyžiarska federácia (FIS) napriek tomu, že o Jasnej mala iba tie najlepšie informácie. Predsa len po takej dlhej odmlke nikto nevedel, či to slovenskí organizátori zvládnu. Do svedomitej práce sa pustila aj firma, ktorá v Jasnej vlastní všetky lanovky a vleky, stará sa o lyžiarske trate a vlastní niekoľko ubytovacích a reštauračných zariadení. Keď sa k tomu pripočítala dobrá forma Veroniky Ve-

Potrebuje tento úprimný úsmev Veroniky Velez-Zuzulovej na stupni víťazov Svetového pohára v Jasnej ešte širší komentár?...

Každý čakal iba na slovenské želiezka v ohni, ale obrovské povzbudzovanie mali počas svojich jázd všetky pretekárky.

lez-Zuzulovej, dalo sa očakávať, že slovenský divák si v roku 2016 príde v Jasnej poriadne „na svoje“. Písal sa rok 2015 a svetový pohár sa blížil čoraz viac. Výborná letná príprava slovenských lyžiarok, najmä Veroniky Velez-Zuzulovej a hneď po nej aj mladučkej Petry Vlhovej, boli predzvesťou dobrých výkonov. Samozrejme sa nevedelo, akú prípravu absolvovala konkurencia, ale slovenské pretekárky si pred zimou verili. Dobrú pripravenosť dokázal hneď začiatok sezóny a vo Flachau sa po slalome svetového pohára postavili po prvýkrát v histórii slovenského alpského lyžovania na pódium dve slovenské pretekárky. Veronika Velez-Zuzulová slalom vo Flachau vyhrala, Petra Vlhová skončila tretia so stratou 0,53 sekundy. Na druhé miesto sa medzi Slovenky vtesnala iba Švédka Frida Hansdotter, ktorá stála na stupni víťazov v sezóne 2015/16 po šiestykrát. Bezprostredne po dojazde poslednej lyžiarky do cieľa sa nechala počuť mladá Vlhová: „Idem vyskočiť z kože, takú mám radosť. Veronika išla výborne, ale že ja skončím tretia, to sa mi ani nesnívalo.“

REFLEKTOR SPOZA OPONY

Prečo fandíme

Slovensku? „Túto otázku môže položiť každý, kto uzrie hrdý názov na športových podujatiach našich reprezentantov s nápisom: Fandíme Slovensku! Slovo reprezentant v mojom vnútri vyvoláva predstavu človeka, ktorý tvrdo na sebe pracuje, aby vzorne reprezentoval svoju rodnú vlasť. Evokuje vo mne disciplínu vo vzťahu k sebe i ostatným. Na fyzickej i mentálnej úrovni. Sám v detstve mal taký vzor a svojím športovo-spoločenským „ja“, svojimi reprezentačnými výkonmi posúval alebo ešte posúva štafetu rodnej hrdosti ďalej. Spomeniem futbalistu Jána Popluhára, volejbalistu Bohuša Goliána, hokejistov Vladimíra Dzurillu a Igora Libu, mohol by som menovať i mnohých ďalších. Všetko ide o športovcov skromných, ktorých majstrovstvo a ľudskosť uznáva celý svet. Preto fandím takým reprezentantom nášho krásneho Slovenska. Naostatok tomu tak bolo v Jasnej a na Dudinskej päťdesiatke. Ani na jednom z dvoch spomenutých športových podujatí naše reprezentantky a naši reprezentanti nezlyhali. Takých športovcov milujú milióny divákov. Sú však aj reprezentanti, ktorí si myslia, že športu nemusia dávať odriekanie od nerestí, že športu musia dávať všetko, lebo všetko im dá práve šport! A tam je potrebné hľadať nízku účasť divákov na niektorých vystúpeniach reprezentačných kolektívov či jednotlivcov. Takí zrejme nepovažujú seba samých za vzory pre davy, ale dav za vzor pre seba. Iste, reprezentácia môže byť vnímaná aj ako priemerná vzorka z davu, no ak niekto reprezentuje svoju vlasť, mal by reprezentovať čestne, mal by telom i dušou vyzerať pred svetom čo najlepšie, ale aj pred sebou samým. Osobne vždy budem rád športovým fanúšikom tých skôr spomínaných. A tí druhí? Ak vidia transparenty s nápisom: Fandíme Slovensku!, mali by to vnímať cez prizmu úprimnej reprezentácie. Potom sa skutočne nemôže stať, že niektoré športoviská budú zívať aj z pohľadu reprezentácie prázdnotou. To by som nebol osobne rád, ak by tomu bolo tak... Bolo by mi viac ako len smutno. Som totiž hrdý slovenský športový fanúšik. A nielen športový!” Marián Póša, športový fanúšik

Predošlý večerný slalom vo Flachau vyhrala taktiež Veronika Velez-Zuzulová, Vlhová zajazdila najlepšie druhé kolo a skončila na šiestej priečke. Zuzulová teda dosiahla ďalší primát a to dve víťazstvá v slalome svetového pohára po sebe, čo sa dovtedy žiadnej slovenskej lyžiarke nepodarilo. JASNÁ JE PRIPRAVENÁ USPORIADAŤ SVETOVÝ POHÁR V DŇOCH 4. - 7. 3. 2016 Je piatok ráno 4. marca 2016 a zdá sa, že všetko je v Jasnej tak, ako má byť. Každý dobrovoľník, brigádnik a vlastne kompletný tím zodpovedný za bezproblémový chod pretekov Svetového pohára v Jasnej vedel, čo má robiť, kde má stáť a čo a ako má zabezpečovať, aby nikto nemal zámienku na kritiku. Využili sme prítomnosť šéfa organizačného výboru Jasná 2016 Bohuša Hlavatého a opýtali sme sa ho, či je všetko tak, ako má byť: „Situáciu nám už komplikuje iba hmla, ale na sobotu hlásia vietor a ten by ju mal rozfúkať. Myslím si, že by nás už nič iné nemalo zaskočiť, aj keď viete, ako to chodí, že vždy niečo nepredvídané ešte vybehne.“ Usporiadatelia nič nenechali na náhodu a vyriešili aj problém dopravy do Jasnej v dňoch akcie. Objednali až 70 autobusov a v piatok sme videli aj autobus plný vodičov autobusov, ktorým usporiadatelia vysvetľovali, čo od nich očakávajú po celej trase, ktorú mali počas svetového pohára absolvovať. Pripravená bola aj polícia, prís-

lušníci armády a zamestnanci rôznych SBS. Od samého rána bolo vidno už aj v Liptovskom Mikuláši, že neďaleko bude akcia, ktorá tu nebýva každý deň. Prvé policajné hliadky zastavovali vodičov už pri jednom z obchodných centier v Liptovskom Mikuláši a usmerňovali vodičov tak, aby svoje automobily nechali na blízkom parkovisku. Druhá hliadka čakala na návštevníkov pri vojenskej akadémii a snažila sa autami, ktoré do Jasnej nemuseli ísť, naplniť aj toto veľké parkovisko. O niekoľko stoviek metrov už bola prvá kontrola, odkiaľ nepustili do Jasnej nikoho, kto nemal na jazdu do doliny povolenie. Všetky autá presúvali na prírodné parkovisko vedľa cesty. Ak sa aj našiel niekto, kto prešiel do Demänovej z rôznych dôvodov a potom chcel využiť to, že je za záchytným bodom, nepodarilo sa mu to. Na parkovisku pred Demänovskou dolinou pri obci Pavčina Lehota ho definitívne odstavili a musel nastúpiť na skibus. Ale dosť bolo zaoberania sa organizátormi. V Jasnej už trénovali pretekárky pred sobotňajším obrovským slalomom, a tak sme sa radšej vybrali na svah. Chopok bol zahalený do hmly, ale my sme verili Bohušovi Hlavatému a jeho slovám o zajtrajšom vetre, ktorý hmlu rozoženie. Na trati sme videli Petru Vlhovú s jej trénerom Iľanovským, no priestor na rozhovor sme si nechali na sobotu a nedeľu. Všade sme

Veronika Velez–Zuzulová aj vďaka tejto jazde na svahu v Jasnej skončila vo svetovom pohári slalomu o malý krištáľový glóbus, na prekrásnom celkovom druhom mieste.

Petra Vlhová v tejto lyžiarskej sezóne zažiarila na svetových lyžiarskych slalomárskych tratiach medzi svetovými slalomárskymi esami žien, ako tá najjasnejšia kométa. Preto o také radostné zábery po dojazde nebola u Petry núdza.

videli množstvo ľudí, ktorí mali svoje stále povinnosti, či už na trati, pri ubytovacích zariadeniach, alebo v cieľovom priestore. Generálny sekretár organizačného výboru Martin Kupčo ml. povedal, že ich je tu okolo 600. Deň sa uberal do svojej záverečnej časti, preto sme sa presunuli na miesto, kde mal byť otvárací ceremoniál. Ten v Jasnej presunuli usporiadatelia do netradičných priestorov Demänovskej jaskyne slobody a otváral ho sám prezident Slovenskej republiky Andrej Kiska. Súčasťou slávnostného otvorenia bolo aj predstavenie prvých 15 pretekárok s vyžrebovanými číslami na sobotňajší obrovský slalom. Tí, ktorí si chceli v Jasnej užiť zábavu, mali možností neúrekom. Takmer v každom hoteli hrala nejaká hudba, bolo tu množstvo atrakcií, no my sme sa odobrali do ríše snov, aby sme si sobotu užili čo najviac. Po prebudení sme išli najskôr voliť, pretože voľby do parlamentu sme nemohli ignorovať ani kôli vrcholnému podujatiu. V Demänovskej doline mali len jednu volebnú miestnosť a podľa starostky obce Ľubo-

míry Klepáčovej sú pripravení na dokladanie volebných lístkov. Problémy tu však tiež neboli a my sme sa pobrali na svah, kde sa očakával štart prvého kola obrovského slalomu. Čítajúc štartovnú listinu, kde Petra Vlhová mala štartové číslo 52 a Barbara Kantorová dokonca 61, sme sa zároveň dopočuli, že sa preteky rušia. Silný vietor narobil usporiadateľom poriadne vrásky a nakoniec štvorčlenná jury rozhodla, že sa preteky obrovského slalomu z dôvodu silného vetra prekladajú na pondelok 7. marca. Riaditeľka pretekov Jana Palovičová toto rozhodnutie veľmi ťažko trávila: „Je mi do plaču. Keď vidím tých divákov a viem, že preteky musíme preložiť na pondelok, som smutná.“ Niekoľko tisíc divákov sa po dlhšom čakaní pomaly rozpŕchlo po hoteloch a do autobusov, ktoré smerovali späť do Liptovského Mikuláša.

„Ani chvíľu som neváhal... Vidieť svetovú špičku doma, to je zážitok.“

Nedeľa vyzerala z pohľadu usporiadateľov oveľa lepšie. Síce husto snežilo, ale všetci hovorili o tom, že slalom sa dnes pôjde. Pomaly vyšli na svah aj pretekárky a dvojnásobná divácka kulisa poriadne ožila. Na dvoch tribúnach a okolo trate bolo vidno najmä nadšencov zo Slovenska, ale medzi nimi sa našlo veľa Čechov, Poliakov, Rusov, Nemcov a vlastne fanúšikov z celej lyžiarskej Európy. Množstvo zástav, zvoncov a trúbok zmiešaných s hlasivkami divákov vytváralo fantastickú atmosféru. Každý čakal iba na slovenské želiezka v ohni, ale obrovské povzbudzovanie mali počas svojich jázd všetky pretekárky. Tretia Šárka Záhrobská z Česka, siedma Zuzulová, štrnásta Vlhová, štyridsiata siedma Dubovská, ale aj päťdesiata šiesta Kantorová rozpálili publikum natoľko, že každému z divákov naskakovali zimomriavky od vzrušenia. Opýtali sme sa aspoň niekoľkých z nich, odkiaľ prišli a aké sú ich pocity. Branislav zo Senice: „Ani chvíľu som neváhal a vybavil som si dovolenku. Vidieť svetovú špičku doma, to je zážitok.“ Jiřina z Lytomyšle z Česka: „Prišla som sem ako dobrovoľníčka a som prekvapená, ako je to tu krásne vybudované. Bola som včera na diskotéke a tak len prežívam, ale táto atmosféra ma drží v napätí.“ Malgorzata z Bialsko Bialej z Poľska: „Veľa som o Jasnej u nás v Poľsku počula, a tak som sa prišla pozrieť. Lyžovanie mám rada a nie je to k vám až tak ďaleko.“ Odskočili sme na klobásku, ktorá tu rozvoniavala na každom kroku a navštívili sme aj press centrum, ktoré bolo v blízkosti cieľa, čo tiež

REFLEKTOR SPOZA OPONY

bolo dobré riešenie. Navyše malo Slovensko na štarte druhú Veroniku a tretiu Petru, a tak každý očakával zaručené zlato aspoň jednej z nich. Medzitým už odštartovalo druhé kolo slalomu a Veronika domácich nesklamala. Svojím tretím miestom potvrdila, že do svetovej špičky právom patrí. Smutná bola akurát Petra, ktorá skončila doma deviata a druhé kolo nezvládla hlavne psychicky. Pondelok bol síce pracovný, ale diváci na obrovský slalom prišli. Kulisa bola fantastická a slovenské dievčatá sa chceli pokúsiť o lepšie umiestnenie ako v slalome. Petra Vlhová odštartovala s číslom 52 a Barbara Kantorová dokonca s číslom 61. Obidve však do druhého kola nepostúpili a Petra skončila na 39. mieste, Barbara na 57. V pondelok popoludní sa skončil Svetový pohár Jasná 2016. Niektoré pretekárky mali v očiach smútok z dosiahnutého výsledku, niektoré si hovorili, že to mohlo byť aspoň trochu lepšie a hovorili so svojimi servismanmi, čo musia do budúcich kôl vylepšiť. Všetci sa však zhodli na jednom, že Svetový pohár v Jasnej usporiadatelia zvládli na výbornú. Tí, ktorí to mali priamo na starosti, tí si Veľkolepá, fantastická vydýchli a odobrali sa naberať divácka kulisa a jej odozva u sily, pretože vyčerpanie bolo pretekárok, to bol v Jasnej maximálne. Šéf organizačnésúzvuk lyžiarskej jedinečnosti ho výboru Jasná 2016 Bohuš a nenapodobniteľnosti Hlavatý na záver povedal, že v alpskom lyžovaní. drobné chyby, ktoré tu boli, tie do budúcna odstránia. A už teraz sa všetci zhodli na tom, že sa akcie tohto druhu robiť oplatí. Celý Liptov, celé Slovensko žilo lyžovaním. Množstvo detí, ktoré tu boli, sa budú chcieť stať Zuzulovou alebo Vlhovou a prídu do Jasnej, aby tu lyžovali. A o to nám vlastne išlo. Pritiahnuť ľudí do prírody, na svah, na čerstvý vzduch, vlastne sme ich vytiahli od televíznych obrazoviek a to je dobré. My sme sa teda z Jasnej odobrali domov tiež a s dobrým pocitom pri srdci, že sa Slovensko prezentovalo svetu ako krajina, čo svoju prácu vie vykonať stopercentne. Poznatkov sme nazbierali tak veľa, že sa k nim určite ešte vrátime a priblížime ich nášmu čitateľovi. L

Predstavme si slovenské pretekárky a ich očakávanie pred Svetovým pohárom v Jasnej:

Veronika Velez-Zuzulová Veronika Velez-Zuzulová sa narodila 15. júla 1984 v Bratislave a je najskúsenejšia z trojice Sloveniek štartujúcich v Jasnej. Je členkou VŠC Dukla Banská Bystrica a trénuje ju jej otec Timotej Zuzula spolu s Vladimírom Kovárom. 14-ročná vyhrala obrovský slalom na Trofeu Topolino, neoficiálnych žiackych majstrovstvách sveta, a od 16 rokov štartuje v pretekoch Svetového pohára. Bola niekoľkokrát vyhlásená za najlepšiu lyžiarku Slovenska, je juniorská majsterka sveta v slalome z roku 2002, v sezónach 2004 a 2007 vyhrala Európsky pohár v slalome, v sezóne 2010 vyhrala historicky prvé halové Majstrovstvá Európy v slalome

vo francúzskom stredisku Amnéville. V tej istej sezóne na zimnej olympiáde vo Vancouveri bola v slalome desiata. Reprezentovala Slovensko aj na ZOH 2006 v Turíne. Na majstrovstvách sveta v roku 2015 v americkom stredisku Vail skončila v slalome na 4. mieste, v roku 2013 rakúskom Schladmingu bola v slalome siedma. V Svetovom pohári vyhrala v slalome až v roku 2012 v rakúskom Semmeringu. V tej istej sezóne vyhrala mestský paralelný slalom v nemeckom Mníchove. V roku 2016 vyhrala v slalome v rakúskom Flachau. Najprv 12. januára a o tri dni neskôr prvé miesto zopakovala. Aké umiestnenie predpovedá v Jasnej? Hovorí Veronika: „Samozrejme, chcem skončiť čo najlepšie, ale všetko sa uvidí až po dojazde druhého kola.“

Petra Vlhová Petra Vlhová sa narodila 13. júna 1995 v Liptovskom Mikuláši a pod vedením Ivana Iľanovského preteká za ŠK Ski team Vlha Liptovský Mikuláš. Petra sa v roku 2011 vo švajčiarskej Crans Montane stala juniorskou majsterkou sveta v obrovskom slalome v kategórii do 18 rokov a v slalome bola štvrtá. V sezóne 2011/2012 vyhrala anketu Lyžiar roka. V januári 2012 sa v rakúskom Innsbrucku stala víťazkou slalomu na zimných olympijských hrách mládeže, čo bola historicky prvá takáto medaila slovenskej lyžiarky vôbec. V superkombinácii a obrovskom slalome získala na tomto podujatí 4. miesta. V Jasnej získala aj titul majsterky Slovenska na otvorených majstrovstvách Slovenska. Na juniorských majstrovstvách sveta v talianskom Roccarase v marci 2012

získala bronzovú medailu. Pri svojej premiére na Svetovom pohári v rakúskom Semmeringu skončila na 11. mieste. V roku 2014 sa stala v Jasnej juniorskou majsterkou sveta v slalome. Reprezentovala Slovensko na zimných olympijských hrách v Soči 2014. V roku 2015 zvíťazila v slalome pretekov o Svetový pohár vo švédskom Åre a o rok neskôr bola na pretekoch Svetového pohára vo Flachau tretia a stáli spolu so Zuzulovou na stupni víťazov. Jasná je pre ňu obrovská výzva, pretože je doma a bude mať určite výbornú podporu od divákov.

Barbara Kantorová Barbara Kantorová sa narodila 3. marca 1992 v Poprade. Býva v Batizovciach a jej trénerom je Jože Gazvoda. Sama o sebe tvrdí, že je niečo medzi vegetariánkou a

vegánkou a vraj aj preto je taká dobrá, aká je, a lyžiarsky šport môže robiť na špičkovej úrovni. V Jasnej chce zabojovať a získať čo najlepšie umiestnenie.

Martina Dubovská Netreba zabúdať, že Slovensko má v Jasnej ešte jednu pretekárku, ktorá vyrastala na slovenských svahoch. Martina Dubovská sa narodila 27. februára 1992 síce v Česku, ale vyrastala v Liptovskom Mikuláši. Jej otcom je známy tréner Ján Dubov-

ský z Liptovského Mikuláša, a preto aj jej prvé kroky viedli na neďaleký svah na sídlisku Podbreziny. Dnes síce reprezentuje Česko, ale nie je tomu tak dávno, keď reprezentovala práve Slovensko. V Jasnej je doma a chce to aj zúročiť. Letnú prípravu nemala takmer žiadnu, pretože ju zastihla veľmi vážna choroba.

BIATLON

Obe strieborné medaily na prvom vrchole sezóny 2015/2016 pre slovenský biatlon na otvorených majstrovstvách Európy v ruskom Ťumeni, rodisku našej dvojnásobnej olympijskej víťazky Anastasie Kuzminovej, sa zrodili po dráme. Preto aj nadchli.

PRVÝ VRCHOL ZIMY, dve striebra po drámach Slovenská miešaná štafeta v zložení Paulína Fialková, Jana Gereková, Matej Kazár a Martin Otčenáš urputne bojovala o medailovú priečku už od prvého úseku. Zaujal Fialkovej bežecký výkon, potom Gerekovej stabilita na strelnici. Kazár udržal kontakt s čelom, keď sa v tejto olympijskej disciplíne zmenili na odovzdávke pohlavia. Nuž a finišman Otčenáš zviedol prekrásny duel s ruským superfavoritom Jevgenijom Garaničevom. Prehral v ňom o jednu desatinu sekundy, podľa reprezentačného trénera Juraja Sanitru asi o tri čísla bežeckej topánky. Zopakoval sa súboj týchto miešaných štafiet zo ZOH 2014, v ktorom tesne prehral Kazár so Šipulinom vo finiši a Slovensko bolo vtedy piate. Otčenáš použil na oboch streľbách po 1 rezervnom náboji, keď ho začal naháňať Rus Garaničev. Zostávalo 2,5 km do cieľa a Otčenáš viedol o 5,9 sekundy. „Bolo zrejmé, že Garaničev sa na Martina dotiahne. Ten mal pokyn, aby sa zbytočne nehrnul dopredu a počkal si na finiš,“ komentoval to tréner Sanitra. „Vo finiši sa mi zdalo, že Martin na lyžiach trochu zabalansoval a chýbalo mu správne pred-

noženie na čiare. Nevadí, aj tak všetci štyria naši podali fantastický výkon.“ Trénerka žien Anna Murínová striebornú štafetu prežívala pri trati. „Nervy na strelnici sme nechali na trénera Sanitru... Štve tá jedna desatina od zlata, ale bolo to skvelé.“ Finišman Martin Otčenáš dal zabudnúť na nevydarenú generálku na majstrovstvách Európy na Pohári IBU (európsky pohár) v Brezne-Osrblí dva týždne predtým. „Nebolo mi všetko jedno pred mojím úsekom. Vedel som tiež, s kým bojujem o zlato... Menej by ma však mrzelo, keby som prehral o dvadsať sekúnd, ako o jednu desatinu... Škoda, že finiš bol vo veľkej rýchlosti a tam sa nedá veľa urobiť.“ Paulína Fialková prekonala pred európskym šampionátom dve ochorenia. Napriek tomu v Ťumeni pridala k štafeto-

„Pred poslednou streľbou som si povedala, že dievčatá predo mnou mi medailu nezoberú.“

AUTOR: IVOR LEHOŤAN I FOTO: PAVOL UHRIN

vému striebru aj jedno osobné, v behu s hromadným štartom na 12,5 km. „Pred poslednou streľbou som si povedala, že dievčatá predo mnou mi medailu nezoberú,“ vravela pretekárka VŠC Dukla Banská Bystrica o svojich pocitoch. V tej chvíli bežala piata v poradí. Prebíjala sa dopredu z 23. miesta po prvej streľbe, na ktorej netrafila posledné dva terčíky. „Paula naplno zariskovala na poslednej streľbe,“ vravela trénerka Anna Murínová. „S vedomím buď všetko, alebo nič. Tak krásne a rýchlo nevybieli terč ani na tréningu!“ Fialková je súťažný typ, keď má pred očami cieľ, je ako buldog. Odstrieľala položku za 27 sekúnd, čo je na „stojke“ pre ňu unikát. Po poslednej streľbe, zostávalo 2,5 km do cieľa, bola Fialková druhá. Len nakrátko stratila túto pozíciu, keď ju predbehla Ruska Jakušovová. Dva kopce pred cieľom však vyskákala rodená Čiernobaločanka na bežkách ako laň a bola druhýkrát v Ťumeni postriebrená. Výborný výkon podal v stíhacích pretekoch Matej Kazár, ktorý bol v cieli siedmy. Predovšetkým zásluhou bezchybnej streľby. „Kazár podal fantastický strelecký výkon, Matej je pán strelec,“ komentoval to tréner Juraj Sanitra. „Štyri nuly som v stíhačke na veľkých podujatiach ešte nedal,“ pridal spokojný Kazár. A tak na majstrovstvá sveta do nórskeho Osla, konkrétne na slávny Holmenkollen, odlietali Slováci priamo z Ťumeňu s novým sebavedomím. L

SKOKY NA LYŽIACH

Znova hľadieť

z veľkého mostíka

Bývalý juniorský majster sveta MARTIN ŠVAGERKO sa snaží spolu s ďalšími nadšencami vytiahnuť slovenské skoky na lyžiach z hlbokého závozu. AUTOR: IVOR LEHOŤAN I FOTO: ARCHÍV REDAKCIE

Jeho vysoká postava sa vynímala na prelome osemdesiatych a deväťdesiatych rokov vo svetovom skokanskom lyžovaní. Juniorský majster sveta z roku 1984 Martin Švagerko, rodák z Banskej Bystrice, víťaz pretekov Svetového pohára z Chamonix v roku 1986, dosiahol najväčšie úspechy vo federálnom drese pri letoch vzduchom, na čo treba mať sakramentskú odvahu. V tímovej súťaži má dve medaily z majstrovstiev sveta 1989 a 1993. Skočky pribil klincom na stenu v roku 1994 ako dvadsaťsedemročný. Pomerne rýchlo. Po olympiáde v Lillehammeri, kde skončil na 25. a 28. mieste. Cítil, že dopredu sa derú iní, mladší dravci na dlhých lyžiach. Vrhol sa na podnikanie v oblasti predaja športového ošatenia, obuvi a výstroja. Drží ho to dodnes. Aj keď, ako vraví, už len spomína na zlaté časy v tomto segmente podnikania. Našťastie pre slovenské skoky, Martin Švagerko na ne nezanevrel. Nerád spomína na kapitolu rozpadu a zániku bývalého Slovenského lyžiarskeho zväzu, keď bol chvíľu šéfom jeho skokanského úseku. Tento list už odtrhol. V novom osobnom diári s nádejou sleduje momentálne dianie v skokoch na lyžiach a prácu s deťmi v troch, čoskoro už štyroch, kluboch v Banskej Bystrici a okolí. V tradičnom centre tohto športu chcú znova vytiahnuť slovenský skok na lyžiach na veľký mostík. Povedané v obraznej rovine, ale myslené tak, že by sa Slovák cez kontinentálny pohár znova dostal do svetového. Aby sa hlbinu, ktorá nastala po ukončení Mesíkovej a potom Zmorayovej kariéry, nateraz posledných Slovákov vo svetovom pohári, podarilo vyplniť. „Nerobím trénera, ale s kamarátmi robíme všetko pre to, aby sme skoky na lyžiach na Slovensku zachránili,“ povedal nám Martin Švagerko, dnes už štyridsaťosemročný chlap.

Rozlúčku so skokmi mal v lete 1994 na mostíkoch na Žltých pieskoch v Banskej Bystrici. Práve okolo nich sa píše tento príbeh obrody. Dôležité je, že je opäť kde skákať. Teda aspoň v lete, od jari do novembra. V roku 2012 kúpil za jedno euro banskobystrický podnikateľ v stavebníctve Ľudovít Kartík skokanský areál Žlté piesky od Banskobystrického samosprávneho kraja a spolu s pretekármi, bývalými skokanmi, trénermi a rodičmi dali Žlté piesky tak do poriadku, že sa tam znova skáče na troch mostíkoch na umelej hmote. „Nedovolil by som si povedať už teraz, že slovenský skok na lyžiach vstáva z popola,“ pokračuje Švagerko. „Ale ŠK Kartík, Klub priateľov skoku na lyžiach Banská Bystrica, Ski club Selce a najnovšie Klub lyžiarov Banská Bystrica robia všetko pre to, aby sa tak stalo. Dal sa do poriadku areál Žlté piesky, dá sa povedať, že úsilím troch klubov. Brigádovali sme tam a už to nejako vyzerá. Chodili sme po školách robiť nábor medzi deťmi do nášho Klubu priateľov skoku na lyžiach a pôjdeme znova. Naša vízia je taká, aby sme každý rok dostali do klubu štyroch nových chlapcov a dievčatá. Keď budeme fungovať desať rokov a deti dorastú, budú môcť chodiť po kontinentálnych pohároch, potom poviem, že skoky na lyžiach na Slovensku sú zachránené.“ Robota je to len pre ľudí s vyhrnutými rukávmi a víziou. „Keby sme sa nechytili pred dvoma rokmi, skoky na lyžiach by už skončili. So spoločníkmi z klubu sme oslovili riaditeľa školy na Golianovej ulici v Banskej Bystrici a ten len uvíta každého skokana na škole. Ešte nie sme tak ďaleko, aby sme mali lyžiarsku športovú triedu, ale pohli sme sa. S deťmi pracujú v ŠK Kartík. Tiež Mesíkovci v Selciach, na čele s predsedom Martinom Mesíkom, majú podchytené deti. Postavili si aj malý mostík zo snehu na svahu v Čachove na tréningy

v zime. Ideálny pre najmenších skokanov.“ Pátrame po príčinách toho, že skoky na lyžiach pod Tatrami, kedysi také populárne i úspešné, sa musia odraziť z úplného dna. Švagerko tvrdí: „Spučili sme sa, moja generácia. Ak by sme sa my nie, išlo by skokanské lyžovanie na Slovensku definitívne do... Generácia po nás by s tým už nič nespravila. Ja netrénujem, ale pomáham svojimi kontaktmi, menom, brigádoval som na mostíkoch. Záujem o to, aby skoky na lyžiach nezakapali, ma priviedol nazad. Chvalabohu, povedali sme si viacerí, že to skúsime urobiť náborom. To som ja vždy tvrdil, že si treba vychovať deti a potom rozmýšľať ako ďalej. Oslovilo ma to, že sa dávajú dohromady Žlté piesky, kde som vyrastal.“ Zanedbávala sa práca s deťmi. Nielen v Banskej Bystrici, veď skokanské mostíky boli kedysi aj hen vo Svätom Jure. Už nehovoriac o Vysokých Tatrách. Dali dokopy mostík na Štrbskom Plese pre Svetovú zimnú univerziádu 2015, nuž aj tam by bolo načim registrovať aktivitu pri výchove mlade. Dukla Banská Bystrica ako bývalé centrum skokov na lyžiach nemala po rozpade federálnej republiky odkiaľ brať „hotových“ skokanov. Najviac ich prišlo z Moravy... Na Slovensku doznievalo to, čo sa robilo pre skoky na lyžiach na Športovom gymnáziu v Banskej Bystrici, ale kádrovo si skoky

O deti pre skoky na lyžiach nie je núdza. V Banskej Bystrici sú problémom peniaze. Najviac zatiaľ finančne pomájú samotní rodičia.

„Nerobím trénera, ale s kamarátmi robíme všetko pre to, aby sme skoky na lyžiach na Slovensku zachránili.“ nepomáhali odspodu, od výchovy detí. „To sa neoklame,“ pokračuje Švagerko. „Keď sa nerobí rok, doženiete to za dve -tri sezóny. Keď sa nerobí päť rokov, to je už diera. Keď sa nerobí desať, to sa ani nedá dobehnúť. Možno o pätnásť – dvadsať rokov by mohol byť Slovák či Slovenka znova vo ,sveťáku‘, ale to by sa muselo robiť každý rok so štyrmi - piatimi perspektívnymi v každom klube a posúvať ich o kategóriu vyššie.“ Problémom je výstroj, skočky, kombinézy i viazania. Zaopatriť jedného malého skokana na sezónu znamená vraziť do toho tisícku. Keď je desať detí v klube a každý rok je túžba priberať ďalších, lezie to do peňazí. „Môžeme sa rozrásť do istej miery. Keby boli financie, bola by to iná pesnička. Keď sme našli desiatich malých skokanov, našli by sme aj dvadsiatich. Tomu verím. Nemyslím si, že deti sú až také zlé, aby sa nenašlo toľko detí. Veď napríklad na základoch gymnastiky vidím päťdesiat detí...“ poškrabe sa Švagerko za uchom. To bola iná pesnička, keď Martin Švagerko rástol na Viestovej ulici tesne pod mostíkmi na Žltých pieskoch v Ban-

skej Bystrici. „Boli sme tridsiati skokani na lyžiach z jednej ulice. Neuveriteľné, všakže! Tánczoš, Babiš, Hýsek a ďalší. Vo štvrtom ročníku základnej školy sme sa zobrali, že sa ide na výber skokanov na neďalekú školu, na Uhlisku. Aké jednoduché to bolo. Dostali sme trénera, podmienky na tréning a skákali sme.“ Z takej základne z jednej ulice už muselo niečo vyklíčiť. Švagerko sa stal juniorským majstrom sveta v nórskom Trondheime v roku 1984. Začal chodiť na svetové poháre. Jeden vyhral, 21. decembra 1986 v Chamonix. Mal to ako vianočný darček.Vo federálnych výberoch sa podieľal na dvoch medailách z majstrovstiev sveta v súťaži družstiev. Bronz z MS 1989 v Lahti a striebro z MS 1993 vo Falune. „Stále sa stretávame - tá naša úspešná partia,“ hovorí Švagerko. „Predčasom sme boli na päťdesiatke Miroslava Poláka. Keď je svetový pohár v Harrachove, sme v penzióne u Pavla Ploca. Boli sme u Jirku Parmu v jeho penzióne v Beskydách na bicykloch. Prišiel aj František Jež. Chýbal len Ladislav Dluhoš, lebo sa dostával z búračky na kamióne. Jaroslav Sakala trénuje v jednom slovinskom klube a chváli sa: tam musia odmietať deti, ktoré chcú skákať. Nemajú toľko kapacít... Slovinsko je pre nás Slovákov niečo ako skokanská Ríša snov. Kedysi sa oni chodili k nám učiť, ako sa robia skoky na lyžiach. Teraz? Prídu na preteky, ale neprídu na tréningový kemp, lebo doma majú lepšie mostíky, vleky na nájazdovú

vežu, ku ktorej nemusia ako my šliapať po svojich, takže za tréning urobia podstatne viac skokov ako naši adepti. Neobrátili sa však k nám chrbtom, pomohli nám s lyžami, kombinézami a viazaním.“ Už by sme boli so Švagerkom opäť až po uši v súčasných problémoch skokanského športu na Slovensku. Radšej sme sa pustili pátrať po zaujímavostiach týkajúcich sa jeho dvoch medailí z MS v partii s českými letcami. Striebro z roku 1993 vybojovali pod vlajkou FIS. Ako to? „Stalo sa to tak, že mi zatelefonoval Jiří Parma, keď sme sa rozdelili na Česko a Slovensko,“ spomína Martin. „Povedal mi, že je možnosť súťažiť na majstrovstvách sveta 1993 ešte pod vlajkou FIS, teda Medzinárodnej lyžiarskej federácie. Láďa Dluhoš nemal vtedy bohvieakú formu, tak oslovili mňa, či by som sa na to nedal. Povedal som áno. Tak to vzniklo. Historicky prvá medaila Slováka v samostatnom Slovensku bola táto moja, vybojovaná s Čechmi. Prišiel som k nej ako slepý k husliam. Mňa brali ako spoľahlivého skokana na metre. Predovšetkým, a to vedeli, som skákal stabilne a na takej úrovni, aby som tímu nič nepokazil. Švagerko nastupoval ako prvý.“ Má v tom jasno. Čo bolo, bolo krásne. Číre športové vyžitie jeho osobné, jeho blízkych a fanúšikov. Aby sa k niečomu takému slovenský skokan na lyžiach ešte niekedy čo i len priblížil, bude treba mládež piplať roky. Má na to znova chuť a to je dobre.

NÁŠ KOMENTÁR

Naše hokejové nádeje

nekráčajú v stopách svojich slávnych predchodcov Na rozdiel od futbalu stále nemožno ľadový hokej nazvať svetovým športom. Na patričnej úrovni sa stále hrá iba na dvoch kontinentoch – americkom a európskom. Určité pokusy dostať ho kvalitatívne vyššie sa síce začali realizovať v Číne a Japonsku, ale z očakávaných výsledkov bolo nakoniec veľmi málo. Elita je napriek tomu už početnejšia, ale to iba vďaka našej Európe. AUTOR: VLADIMÍR MEZENCEV I FOTO: PETER JESENSKÝ

BUDÚ NIEKEDY POSLEDNÍ PRVÝMI? Je v nej už takmer celá Škandinávia, teda okrem Švédska a Fínska aj Nórsko a Dánsko (chýba iba Island), trio krajín bývalého ZSSR (Rusko, Bielorusko, Lotyšsko), stred a západ Európy (Česko, Slovensko, Nemecko, Švajčiarsko). Tretiu skupinu tvoria štáty, ktoré nie sú stabilnými účastníkmi zápolení najlepších mužstiev sveta. Zvyčajne sa síce čas od času prebojujú medzi najkvalitnejších, ale po roku – dvoch

musia od nich odísť, jednoducho vypadnú na základe výsledkov na MS do nižšej skupiny, teda do béčka. Niektoré z nich sa síce po roku opäť vrátia, ale zvyčajne im to trvá aj dlhšie. V každom prípade sa počas zápolení medzi elitou dokážu postarať aspoň o jedno prekvapenie, kedy ich reprezentácie vyhrajú nad jednoznačným favoritom. Sem patria Poľsko, Kazachstan, Francúzsko, Rakúsko, Ukrajina, Japonsko, Taliansko, Slovinsko, Maďarsko... Nie je to síce pravidlo, ale niektoré z týchto krajín sa spoliehajú na naturalizovaných Kanaďanov. ŽIADNA MASOVOSŤ... Najrýchlejší kolektívny šport však v nijakom prípade nemožno na starom kontinente považovať za masový, i keď jeho popularita by mala byť úmerná počtu registrovaných hráčov. V niektorých krajinách, ktoré už hrali na svetových šampionátoch elitnej A-divízie, ich možno rátať iba na stovky. Tak napríklad v Lotyšsku sa hokej považuje za šport číslo jedna. Z 2,2 milióna obyvateľov sa však hokeju aktívne venuje iba necelých 4 000. Francúzsko má takmer 66 miliónov občanov, ale iba 17 400 hokejistov. Nemcov je až 82 miliónov, z toho hokejistov len 27 000. Nielen Poľsko, Maďarsko či Slovinsko sa nemôžu chváliť veľkým záujmom o hokej z pohľadu registrovaných hráčov, ale ani my na

Víťazný február

dal slovenskému hokeju novú nádej

Problémami sužovaná slovenská hokejová reprezentácia zažila víťazný február. Po mesiacoch vnútorných vojen a bojkotov zavládol pod Tatrami dočasný pokoj zbraní a výsledok je priam rozprávkový. Reprezentačné áčko obhájilo vlaňajšie prvenstvo na domácom Slovakia Cupe a olympijský výber priviezol cennú trofej z turnaja Euro Ice Hockey Challenge v rakúskom Innsbrucku. AUTOR: PETER JESENSKÝ

Slovensku! Veď Fínsko má približne toľko obyvateľov ako Slovensko, ale hráčsku základňu má až päťkrát (!) vyššiu, konkrétne má 56 630 registrovaných hráčov. V susednej Ukrajine, ktorá prežíva občiansku vojnu, to na úrovni napríklad futbalu vôbec nevidieť. Reprezentácia sa zúčastní na majstrovstvách Európy vo Francúzsku a výsledky Šachtara Doneck, Dinama Kyjev, Charkova i Dnepropetrovska v prestížnych európskych súťažiach môžeme Ukrajincom skutočne závidieť. Úplne inakšia situácia je však v hokeji. Veľa nechýbalo, aby sa majstrovstvá krajiny vôbec neuskutočnili. Výsledky stretnutí ako 15:0 či 23:0 sa už stali súčasťou šampionátu Ukrajiny. Reprezentácia má vo svojej zostave iba piatich legionárov, z toho dvaja hrajú v Bielorusku, po jednom v Kazachstane, Poľsku a Rumunsku. Teda žiadna NHL či KHL alebo niektorá zo škandinávskych líg, to je reálna minulosť. Pritom nie tak dávno sme s Ukrajinou zápolili na vrcholových MS! Na rozdiel od Slovenska sa Ukrajina nezúčastní ani olympijského turnaja v juhokórejskom Pjongčangu v roku 2018. V prvej fáze kvalifikácie v japonskom Sappore prehrala s domácou reprezentáciou 1:2 a z ďalších zápolení o postup na ZOH je vyradená. Podobný osud postihol domáce Maďarsko v Budapešti. Náš súper, s ktorým sa stretneme v máji na svetovom šampionáte v Moskve, nevyužil domáce prostredie v Budapešti a v rozhodujúcom zápase prehral s Poľskom až po samostatných nájazdoch 0:1.

Hokejovým veľmociam v súčasnosti teda nehrozí, že poslední budú prvými a prví poslednými. Zatiaľ...

Základy februárového triumfu v Žiline položilo tri dni pred odchodom kalendárneho roka 2015 podanie rúk prezidenta SZĽH Igora Nemečka so zástupcom „povstalcov“ Michalom Handzušom. Podpis Verejného záväzku týkajúceho sa budúcich nových volieb hlavy zväzu predstavoval zakopanie vojnovej sekery a otvoril návrat bojkotujúcich hráčov do dresov s dvojkrížom na hrudi. „Rok bez reprezentácie sa mi vliekol a som rád, že som sa mohol stretnúť so starými kamarátmi,“ okomentoval svoj

K OPTIMIZMU DOSŤ ĎALEKO... Nadviazali sme na jednu z najlepších metodických a trénerských hokejových škôl na svete. Ide o česko-slovenskú školu, na ktorej sme sa aktívne podieľali a po rozdelení spoločného štátu sme mali na čom budovať. Výsledkom sú hráči preslávení na celom svete, držitelia Stanleyho pohára i hviezdy NHL a KHL či veľmi kvalitných škandinávskych líg. Čo však bude ďalej? Niektoré výsledky mládežníckych reprezentácií vzbudzujú skôr obavy než nádeje. Tak napríklad na nedávnom turnaji U18 v Piešťanoch sme vyhrali nad Bieloruskom síce dosť presvedčivo, ale Švajčiarov sme zdolali až po samostatných nájazdoch a prehrali sme s Nemeckom. O rok mladší reprezentanti na turnaji v nemeckom Fussene síce zdolali presvedčivo Dánsko, prehrali však s domácimi rovesníkmi i Švajčiarskom. Výber nádejí do 16 rokov, rozdelený na dva výkonnostné tímy, rozdelené na A a B, zohral dohromady v Švajčiarsku šesť stretnutí, z ktorých dve vyhral. Na čiastočné ospravedlnenie hráčov „béčka“ slúži to, že väčšina z nich

návrat do reprezentácie brankár Július Hudáček, ktorý sa zaradil medzi hlavné hviezdy žilinského turnaja. Slovákov doviedol k víťazstvám nad Bieloruskom i Švajčiarskom a vypredané tribúny pobavil aj netradičným odzemkom. Od Hudáčka sa spoľahlivé výkony v podstate očakávali, reprezentačného trénera Zdena Cígera ale potešili i viacerí hráči menej zvučných mien. Vyzdvihnúť je nutné nekompromisnosť obrancu pražskej Sparty Michala Čajkovského, pohyb košického zadáka Eduarda Šedivého či pria-

po prvýkrát obliekla reprezentačný dres. „Aspoň vidia, ako ďaleko je hokejový svet,“ vyjadril sa Viliam Čacho, asistent trénera Dušana Halahiju. Žigmund Pálffy bol skutočne hokejovým velikánom a z toho pohľadu má určite svoje nároky. Preto prekvapili jeho slová po absolvovaní jeho premiéry v tzv. olympijskom výbore na turnaji vo Viedni. Vyjadril v nich spokojnosť s výkonmi, po ktorých sme vyhrali nad Slovinskom a Francúzskom, ale prehrali s domácim Rakúskom... Veľa radosti neurobila ani slovenská ženská reprezentácia na podujatí v Budapešti. Tam prehrala s domácim Maďarskom, na samostatné nájazdy s Dánskom a najtesnejšie vyhrala nad Rakúskom. Zo spomínaných výsledkov vidieť, že u chlapcov rôznych vekových kategórií nás už dobehli Rakúšania, Švajčiari a Nemci dokonca predbehli, a tak budeme prejavovať radosť z víťazstiev nad Slovinskom, Srbskom, Holandskom, Chorvátskom,

močiarosť jeho spoluhráča Tomáša Hrnku. Čo však teší najviac, je skutočnosť, že Slováci zabrali ako jednoliaty tím. Vôľa uspieť a prepotiť dres do poslednej nitky sálala z každého člena mužstva. „Pre slovenský hokej je len dobre, ak môže nastupovať v plnej sile,“ uviedol Tomáš Hrnka. „Aj zo svojho pohľadu môžem povedať, že hrať za národný tím je vždy pocta a každý hráč sa do toho snaží dať všetko." Samotný Cíger netajil po vydarenom Slovakia Cupe spokoj-

Estónskom, Litvou, Maďarskom, Veľkou Britániou... Len aby nás niekedy niekto z týchto krajín nezdolal. Skupinka našich bývalých veľmi úspešných hokejistov, hráčov, ktorí pôsobili v NHL a v najkvalitnejších európskych súťažiach, plánuje v lete prípravný kemp pre slovenské i arabské talenty až v ďalekom Dubaji! Teda v regióne, v ktorom pred niekoľkými desaťročiami okrem piesku, tiav a miestnych rybárov nebolo prakticky nič. Pokiaľ nespomíname bohaté ložiská ropy pod vrstvami piesku. V súčasnosti tu otvoriť hokejovú akadémiu pre deti boháčov nebude žiadny problém. Kto sem však príde zo Slovenska? Talenty? Nie, tiež „iba“ deti boháčov, i keď možno nie až takých, akí žijú na Arabskom polostrove. Možnože však niekedy práve vďaka petrodolárom a slovenským odborníkom sa v týchto zemepisných šírkach bude hrávať kvalitný hokej... Možno síce nie až taký, aký napríklad v Česku. Veď u našich susedov napriek dlhej a veľmi úspešnej futbalovej tradícii je podľa najnovších prieskumov verejnej mienky hokej najobľúbenejším športom v krajine a pred futbal sa ešte dostal dokonca biatlon! Keď už spomíname najrozšírenejší šport na planéte, tak o titul majstra Európy budú v lete vo Francúzsku zápoliť aj reprezentácie takých krajín ako Island, Albánsko, Severné Írsko... Jednoducho futbaloví trpaslíci. Tí hokejoví by si z nich však mali vziať vzor. Veď napríklad niekedy Veľká Británia patrila medzi hokejové veľmoci (v roku 1936 majster sveta!) a dnes ju na hokejovej mape treba hľadať s lupou v ruke. Hokejovým veľmociam v súčasnosti teda nehrozí, že poslední budú prvými a prví (teda ony) poslednými. Zatiaľ... L

nosť a väčšinu členov z víťaznej fotky si dokáže predstaviť aj v rámci svojej nominácie na majstrovstvá sveta v Rusku. Pravda, veci je treba vnímať naďalej reálnou optikou a tá hovorí i to, že Bielorusi a Švajčiari nepricestovali pod Dubeň v najsilnejších zostavách. „Prídu ťažší súperi. Švajčiari sú protivníkom z našej váhovej kategórie a tentoraz sme ich prekorčuľovali a prekonali po všetkých stránkach. To je dobrý signál, ale Švédi, Fíni či Rusi – to sú iný level. V každom prípade mám dobrý

pocit a môžem povedať, že to, čo som videl z našej strany na tomto turnaji, sa konečne podobá vyspelým reprezentáciám. Mali sme dobrý ťah na bránku, podržali sme puk a neodhadzovali sme to od seba tak ako po minulé roky. Týmto štýlom sa môžeme rovnať aj s najlepšími. Myslím si, že potenciál tohto mužstva je veľký a ak si udržíme pozitívne prvky a tréneri poskladajú pre majstrovstvá sveta silný tím, tak tam môžeme odohrať dobrý turnaj,“ dodal s optimizmom v hlase Július Hudáček. L

HOKEJOVÉ PRIEKOPNÍČKY

Tretí turnaj zo série turnajov projektu

pre začínajúce hokejistky

WOMEN´S DEVELOPMENT TOUR 2015/2016 v Žiline, 19. - 20. 3. 2016 pod názvom Memoriál Viliama Pongráca

WDT (Women´s development tour 2015/2016) - projekt pre začínajúce hokejistky z dielne Evy Molekovej a Márie Zemiakovej, bývalých hokejistiek, rozhodkýň, manažérok, ktorým nebola ľahostajná postupne klesajúca úroveň rozvoja ženského hokeja na Slovensku v čase, keď počet ligových družstiev klesol z pôvodných 12 (v roku 1992) na alarmujúcich 5, a ktoré sa rozhodli prostredníctvom organizovania hokejových dní pri príležitosti Svetového dňa dievčenského hokeja, vyhláseného každoročne od roku 2011 Medzinárodnou hokejovou federáciou, „reštartnúť“ ženské hokejové družstvá aspoň vo svojich mestách v Žiline a v Košiciach v rámci svojich možností. AUTOR: EVA MOLEKOVÁ I FOTO: ARCHÍV E. MOLEKOVÁ, MAREK ČECHO

Z dievčenských hokejových dní vzišli záujemkyne, tým sa bolo potrebné venovať, naučiť ich korčuľovať, zohnať im výstroj a hlavne bolo potrebné ich motivovať. Ako? Konfrontáciou úrovne ich hokejového výkonu. Na účasť v I. lige žien takéto dievčatá nemali ešte hokejové zručnosti alebo vek, alebo oboje. A tak sa myšlienka súťaže pre začínajúce hokejistky začala kreovať. Mária Zemiaková kontaktovala prostredníctvom Zsuzsanne Kolbenheyer Viktora Németha z Budapešti, Eva Moleková kontaktovala Janusza Pjura z Krynice. V apríli 2015 sa zorganizoval pilotný turnaj v Budapešti s obrovským záujmom. Následne vypracovali projekt, predstavili ho ligovej komisii žien, pozitívnymi názormi sa pridali Vladimír Polakovič, Ivan Bednár či Pavol Remžík. Projekt prvého ročníka WDT realizujú svojpomocne s obrovským dobrovoľníckym nadšením všetkých jeho sympatizantov, predovšetkým rodičov hráčok, realizačných tímov jednotlivých družstiev, ako aj ich samotných. Účastníkmi projektu je 5 tímov zo 4 krajín. Vek

dievčat nie je obmedzený a zúčastniť sa ho môžu iba hráčky, ktoré (až na výnimku 3 hráčok) nie sú účastníčkami ligovej súťaže. Ide o sériu turnajov, pričom každý turnaj má svojho víťaza a body z turnaja sa započítavajú do celkového hodnotenia. Prvý turnaj sa konal v novembri v Trebišove, druhý v

decembri v Krynici, tretí v polovici marca v Žiline. Na ten sa bol osobne pozrieť aj generálny manažér Róbert Pukalovič spolu s predsedom ligovej rady I. ligy žien Ivanom Bednárom. Posledný, štvrtý turnaj WDT ročníka 2015/16, na ktorom spoznáme aj celkového víťaza TOUR sa bude konať 7. - 8. 5. 2016 v Budapešti. Do budúceho ročníka pripravujú autorky už dnes nové zaujímavosti, úpravu propozícií a určite zaklopú aj na dvere SZĽH o podporu tohto projektu, ktorý je výnimočný pre účel, ktorému slúži – ROZVOJU ŽENSKÉHO HOKEJA. WDT – 3. TURNAJ V ŽILINE POD NÁZVOM: MEMORIÁL VILIAMA PONGRÁCA Vynikajúca atmosféra vládla počas víkendu (19. - 20. 3. 2016) na žilinskom zimnom štadióne, kde sa v boji o hlavnú trofej Memoriálu Viliama Pongráca v rámci projektu WOMEN´S DEVELOPMENT TOUR, určeného začínajúcim hokejistkám, predstavilo päť družstiev zo štyroch krajín. V poradí už na treťom turnaji, po Trebišove a Krynici tentokrát v Žiline, mali dievčatá vo veku od 11 rokov a viac, ktoré ešte

Riaditeľka žilinského turnaja

Mária Zemiaková:

nehrajú najvyššiu hokejovú ligovú súťaž, možnosť vzájomne konfrontovať svoje športové výkony, pričom ukázali všetkým, že ich hokejové umenie výrazne prevyšuje úroveň začiatočníčok. Počas turnaja sa vlastne písal príbeh, ktorý bol pokračovaním toho, čo sa v roku 1990 pod Dubňom začalo pod vedením Viliama Pongráca. Začala sa písať história ženského hokeja na Slovensku. Práve v duchu spomienok na tohto muža a na dva tituly M-SR pre žilinské hokejistky pod jeho taktovkou z roku 1992 a 1995 sa niesol aj priebeh celého turnaja, ktorý si pod svoju záštitu vzal primátor mesta Žilina

Po viac ako 20-tich rokoch mali možnosť mladé dievčatá spoznať kus hokejovej histórie v ženskom podaní, zoznámiť sa s tým, čomu sa kedysi venovali niektoré ich mamy.

Igor Choma a tým dal celému podujatiu vážnosť historického momentu. Viliam Pongrác bol úspešný hokejista so srdcom Žilinčana, úspešný mládežnícky tréner a pedagóg, gentleman, ktorý to so ženským hokejom myslel naozaj vážne a stal sa jeho spoluzakladateľom aj ako prvý predseda ZOK I. ligy žien. Venoval sa mu oddane ako dobrovoľník, avšak s profesionálnym prístupom a zodpovednosťou. Putovnú trofej, ktorú dal pre tento účel vyrobiť jeho syn Peter, sám Viliam Pongrác odovzdať mohol len symbolicky - z hokejového neba, nakoľko do neho 29. 1. 2016 navždy odišiel. Bolo cťou na turnaji privítať jeho súputníka - Jána Hajduka, ktorý svojho kamaráta vďačne zastúpil. Ostatne, veď bol rovnako súčasťou vtedajších úspechov žilinských hokejistiek. Po viac ako 20-tich rokoch mali možnosť mladé dievčatá spoznať kus hokejovej histórie v ženskom podaní, zoznámiť sa s tým, čomu sa kedysi venovali niektoré ich mamy. L

„Turnaj sa do histórie zapíše aj tým, že sme sa rozhodli oceniť nielen športové výkony, ale aj spolupatričnosť a pomoc všetkých, ktorí akýmkoľvek spôsobom na turnaji participovali. Bolo vypísaných viac ako 50 diplomov. Ďakovalo sa počnúc strojníkmi, rolbistami, zdravotnou službou, ako aj rozhodcom, časomeračom, všetkým činovníkom mimo ľadu, všetkým členom realizačných tímov, rodičom, sympatizantom - pomocníkom, mladým krasokorčuliarom pri otváracom ceremoniáli, ale aj krasokorčuliarom, ktorí neváhali predčasne skončiť svoj tréning vo vedľajšej hale, aby sa mohol dohrať posledný zápas prvého dňa, kameramanovi, fotografovi, hosťom, proste všetkým vrátane sponzorov a podporovateľov. Bola to úloha neľahká a ak niekto nebol prítomný, môže si diplom vyzdvihnúť osobne u organizátora, pretože ho má pripravený. Všetkým patrí obrovská vďaka, pretože vďaka tejto podpore, spolupatričnosti, filantropii a dobrovoľníctvu sa tento žilinský „príbeh“ mohol ďalej písať a všetci veríme, že o rok bude mať svoje pokračovanie.“

Riaditeľka projektu WDT,

Eva Moleková:

„WOMEN´S DEVELOPMENT TOUR však tento rok ešte nekončí. Jej posledné kolo sa bude konať 7. – 8. mája 2016 posledným turnajom v Budapešti, kde spozná svojho celkového víťaza. V priebežnom poradí vedie po treťom turnaji družstvo MsHKM Žilina (27 bodov) pred MHK Martin (24), KMH Budapešť (19), ICE DREAM Košice (11) a MKHL Krynica-Zdroj (9). Srdečne všetkých pozývame do susedného Maďarska."

JUBILANT

„Byť slušným človekom sa ti vráti."

Svet, Slovensko a Slovan

pre džentlmena „Byť slušným človekom sa ti vráti,” je motto najväčšej žijúcej osobnosti slovenského fubalu Jozefa Vengloša. Jeho futbalová kariéra postihla prácu na všetkých kontinentoch a všade zanechal hlbokú stopu. Viedol reprezentáciu piatich krajín a to ešte ďalšie dve ponuky od národných zväzov pre nejakú príčinu akceptovať nemohol. Je najvýraznejšou osobnosťou slovenského futbalu v jeho histórii. Pre súčasníkov je skvelé, že je možné napísať: najväčšia žijúca legenda nášho najpopulárnejšieho športu Jozef Vengloš sa 18. februára dožil krásneho jubilea, 80 rokov. AUTOR: PETER ŠURIN I FOTO: JÁN MIŠKOVIČ, ARCHÍV REDAKCIE

Tento článok je poklonou životu a práci muža, ktorého na Britských ostrovoch volajú familiárne, ale pritom s veľkým rešpektom Dr. Joe. V tých najvyšších futbalových sférach, v kruhoch nadnárodných federácií FIFA a UEFA i v početných národných zväzoch po celom svete má osobných priateľov a jeho meno otvára dvere medzi najrešpektovanejšie stupne spoločnosti prakticky kdekoľvek. Jedna vec sú vyznamenania, ocenenia, trofeje, rády, druhá uznania, priateľstvá a rešpekt osobností, pre ktoré je podanie ruky s Jozefom Venglošom poctou z najväčších. „To rozhodnutie bolo jasné ako facka, nepochybovali sme ani na chvíľu, že len on a nikto iný sa môže posadiť na reprezentačnú lavičku,“ vracia sa k vyše dve desiatky rokov starej histórii prvý šéf slovenského futbalu v jeho novodo-

bej samostatnej histórii Milan Služanič. Keď bolo reálnym faktom rozdelenie Česko-Slovenska a Slovenský futbalový zväz po rokovaniach s českým partnerom a s potrebnou účasťou FIFA i UEFA získal samostatné miesto medzi národnými asociáciami, museli kompetentní zložiť realizačný tím reprezentačného mužstva. Základom bolo obsadiť post hlavného trénera, od tejto persóny sa odvíjali ďalší ľudia do mozaiky. A ako povedal Služanič, o tom, kto bude prvým trénerom Slovenska v jeho novodobej histórii, nebolo pochýb. Ba čo viac, málokedy sa tak stretol názor odbornej pospolitosti s hlasom širokej verejnosti – v roku 1993 znelo unisono (skutočne až na malé výnimky...): Jozef Vengloš! „V podstate mi bolo jasné od začiatku, že túto prácu chcem a tešil som sa na ňu,” povedal designovaný tréner denníku

Pravda pri 20. výročí prvého zápasu Slovenska v modernej dobe. Muž, ktorého osobná vizitka už obsahovala okrem iného popri vedení reprezentačného mužstva ČSSR i pracovné etapy v Sportingu Lisabon, Aston Ville Birmingham či istanbulskom Fenerbahce, cítil ako svoju ľudskú i národnú povinnosť a zároveň túžbu prevziať kormidlo slovenského národného tímu. „Bola to pre mňa česť, byť prvým trénerom Slovenska. Slovenský futbal mi dal veľa a toto bola príležitosť, ako mu niečo splatiť,” vyznal sa zo svojich pocitov. Znamenalo to ukončiť prácu vo Fenerbahce, vyviazať sa z dobre platenej zmluvy, nájsť spôsob, ako splnením morálnej povinnosti voči rodnej krajine neuraziť korektných ľudí v Istanbule, ako naplniť jemu vlastný pojem džentlmenstvo v praxi tak, aby nikto nikdy nemal v Turecku pocit, že futbalové Slovensko porušilo pravidlá fair play. Mimochodom, ako prvý reprezentačný tréner dostal zmluvu na plat 50 000 korún mesačne, v tureckom špičkovom klube bol jeho príjem niekoľkonásobný. „Nie je možné akýmkoľvek spôsobom pri ponuke od vlastného národného zväzu dávať na misky váh peniaze,“ reagoval Vengloš na fakt, že v Istanbule nechal ekonomicky oveľa lukratívnejší post. Pohľad do osobnej vitríny Jozefa Vengloša je 36 rokov trénerskej roboty, nadväzujúcich na hráčskych pätnásť rokov. Celým jeho životom sa ťahá belasá niť, pretože to je farba bratislavského Slovana, klubu jeho života. „Som slovanista,” povedal okrem iného pri oslave 75. narodenín. A priznal, že jeho rodina mala Slovan priam geneticky zakódovaný. „Strýko Jozef „Pufo“ Bačkor zaň hrával, kým neodišiel za hranice. A po jednom mládežníckom medzištátnom zápase v roku 1955, v ktorom náš tím viedol Ajči Bulla, pravá ruka a spolupracovník Jima Šťastného, vtedy trénera Slovana, dal o mne hlášku do Bratislavy. A mňa zavolali, či nechcem hrať v belasom. Mal som 19 rokov a bol som zrazu v kabíne so Schrojfom, Popluhárom, Benedikovičom, Tegelhoffom, Palim Molnárom, Pažickým, Vičanom... Aj po vyše šesťdesiatich rokoch mám z toho zimomriavky,“ spomína si na krok, ktorý tu belasú niť v jeho živote upevnil pevnou skobou. Za Slovan hral, Slovan trénoval a v jednej etape života v ňom funkcionárčil. „Slovan je inštitúcia. S ním nad-

JUBILANT

KTO JE JOZEF VENGLOŠ Narodil sa 18. februára 1936 v Ružomberku. Futbalista, tréner, pedagóg. V rokoch 1954 - 1966 hrával na poste stredopoliara v Slovane Bratislava, v roku 1955 získal titul majstra. Hrajúcim trénerom bol v Sydney Prague (1967 - 1969), v tom období viedol aj výber Nového Južného Walesu a Austrálie. Nasledovali VSS Košice (1969 - 1971), v rokoch 1970 - 1972 spolu s Janom Faberom čs. tím do 23 rokov a titul majstra Európy. Potom Slovan Bratislava (1973 - 1976), 2x majster, 1x víťaz Slovenského a Československého pohára (1974), od roku 1973 asistent pri reprezentácii, titul majstra Európy, 1978 -1982 tréner čs. reprezentácie, účasť na ME 1980 (3. miesto) a MS 1982. Viedol Sporting Lisabon (1983/84), FC Kuala Lumpur (1985 - 1987), s ním majster a víťaz pohára, reprezentáciu Malajzie (1986 -1987). S čs. reprezentáciou (viedol ju opäť 1987 - 1990) postúpil na MS v Taliansku až do štvrťfinále. Nasledoval angažmán v Aston Ville (1990/91), Fenerbahce Istanbul (1991 - 1993). Prvý tréner slovenskej reprezentácie (1993 - 1995), potom viedol národný tím Ománu (1996 - 1997), Celtic Glasgow (1998/99), v 2002 JEF United Ičihara. Je slovenským trénerom storočia, na lavičke čs. reprezentácie koučoval rekordných 77 zápasov, slovenskú reprezentáciu viedol v 16 stretnutiach. Manželka Eva, synovia Jozef a Juraj. 24

„Dávať dobro deťom vo futbale, znamená rozdávať bohatstvo srdca,“ vysvetľuje na futbalových podujatiach detí často doc. Jozef Vengloš.

viazané puto je na celý život, vždy sa budem k nemu hlásiť. A to napriek tomu, že sa našli ľudia v tomto klube, ktorí mi voľakedy aj ublížili. Ale za to nemôže Slovan, to boli skutky tých konkrétnych ľudí, ktorí vtedy v klube pracovali.”

nie.” Mimochodom, Sparta ho oslovila s ponukou ešte raz, o takmer štvrťstoročie neskôr, v roku 1996, v dobe, keď mal Vengloš za sebou zásah do futbalového srdca po odstúpení z postu reprezentačného trénera Slovenska.

Ale oveľa, oveľa viac bolo skutkov z oboch strán, ktoré väzbu upevňovali. Po návrate z Austrálie boli prvou trénerskou zastávkou v rodnej vlasti Košice, nezabudnuteľný klub VSS. Po roku a pol práce bol tím z metropoly slovenského východu na 2. ligovej priečke. Pod ním Venglošov podpis, sformoval legendárny záložný rad Pollák – Daňko – Štafura a o hre mužstva sa šírili len tie najlepšie referencie. Bolo to najlepšie dobrozdanie pre Slovan, závistlivo hľadiaci, ako si majstrovské gorálky naťahuje veľký rival, trnavský Spartak. „V tom čase mi prišla ponuka z Prahy, chcela ma Sparta, ale oslovil ma i Slovan. A tak vo mne znova zarezonovala belasá struna, bratislavskému klubu nemôžem povedať

V tom roku 1973 prevzal na Tehelnom poli solídny tím, sformovaný Jánom Huckom, ktorý on vyšperkoval do detailov. Stabilne nadpriemerný brankár Vencel, pevná obrana, ktorá sa postupne stala celá reprezentačnou, Pivarník – Jozef Čapkovič – Ondruš – Gögh, v strede poľa čarodejník Jokl a s ním Pekárik, Medviď, Novotný, Haraslín a trio v útoku, ktoré písalo dejiny, M. Masný – Švehlík – Ján Čapkovič. Sedem z menovaných sa v roku 1976 stalo majstrami Európy, pretože Slovan bol kostrou výnimočného reprezentačného mužstva a Vengloš funkčnou časťou trénerského tandemu s Václavom Ježkom. Najväčší úspech vo futbalovom živote pre hráčov i trénera, výnimočná zlatá medaila, ojedi-

nelá v histórii krajiny. „Bol som hrdý a šťastný, keď som sedel na lavičke Sportingu, Aston Villy, Fenerbahce, Celticu či Ičihary, ale byť úspešný s reprezentáciou svojej vlasti je viac. Priznám sa, že neviem výstižnejšie pomenovať ten pocit, neviem nájsť vhodné slovo, ako opísať, ako sa v takom okamihu človek cíti,” priznal chlap, ktorého veľkou prednosťou bolo, že vždy dokázal sformulovať diplomaticky a výstižne myšlienku, nech to bolo v akejkoľvek zložitej chvíli. Od roku 1974 po rok 2010 sa zúčastnil na všetkých majstrovstvách sveta. Výnimočná séria, ktorej hodnotu zvýrazňuje fakt, že bol účastníkom šampionátov v rôznych pozíciách. Ako člen technickej komisie, ako konzultant FIFA, no aj ako tréner mužstva, hrajúceho na turnaji. Jediný tréner v celej histórii nášho futbalu, ktorý previedol mužstvo cez kvalifikačné útesy až na samotný šampionát. „Po každých majstrovstvách sveta je každý tréner lepší, lebo získa niečo, čo sa nedá inde naučiť a nikde kúpiť,“ znelo jeho zamyslenie nad tým, prečo sa každý šampionát konaný raz za štyri roky, považuje za zásadný zlom v živote účastníkov. A po každom z nich nasledovala vždy zahraničná kapitola. Lenže kým po MS 1982 to bola cesta zo zatratenia, kam ho uvrhla kritika za nepostúpenie mužstva zo základnej skupiny, o osem rokov neskôr, po spanilej jazde v Taliansku až do štvrťfinále, to bol práve opačný jav: práve slovenský odborník prelomil storočnú bariéru v britskom futbale a ako prvý tréner spoza kanála La Manche si zasadol na lavičku anglického klubu! Až po ňom prišli všetci tí, ktorí sa zapisovali do análov Premier League – Wenger, Mourinho, Houllier, Benitez, Scolari, Pellegrini a ďalší. Prišli, pracovali, jedni boli úspešnejší ako iní, ale navždy platí, že prvým, ktorý zmenil dejiny,

Technický riaditeľ UEFA Andy Roxburg (vľavo) a Jozef Vengloš dokumentujú svojím vzťahom životom overenú a Demokritom vypovedanú pravdu: „Priateľstvo jedného múdreho je lepšie než priateľstvo všetkých nerozumných!“

bol Slovák, ružomberský rodák. „Vari najväčší rešpekt pred prácou som mal v momente, keď ma vymenovali za manažéra Aston Villy. Zlomila sa tak bariéra, historické tabu. To sa mi trochu kolená klepali,“ priznal autorovi tohto článku o dvadsať rokov neskôr. To už šéfoval Únii európskych trénerov, prednášal o futbale po celom svete. Podľa jeho záznamov navštívil s loptou takmer 120 krajín na našej planéte, päťkrát viedol mužstvo pod hlavičkou „výber sveta“ - s Juppom Derwallom, Borom Milutinovičom, Carlosom Albertom Parreirom či Carlosom Queirozom. Aj v benefičných zápasoch odviedol maximum. „Nič, čo má cenu, nejde bez námahy,“ hovoril o svojom prístupe a často zdôrazňoval hráčom. Absolútnym profíkom z Birmingamu či Glasgowa aj nadšencom v tíme MUFUZA - Mužstva futbalových zázrakov, ktorých doviedol na majstrovstvách sveta umelcov k bronzovej medaile!

Verte, nepíše sa ľahko o človeku, o ktorom bolo napísané a povedané toľko. Jeho život by vytvoril niekoľko kníh, hoci dosiaľ špeciálne iba o ňom nevyšla žiadna. Keď pochopil podstatu toho, ako na pohľad malé krajiny futbalovo rastú, stal sa propagátorom myšlienky: „nie je slabých súperov“, za čo si vyslúžil posmešky od neprajníkov. Život mu dal za pravdu, dnes má Turecko bronz z MS, Island a Albánsko idú na Euro 2016... Nikto z tých, čo ho označovali za alibistu, sa mu nikdy neospravedlnil, ani tí, ktorí ho po španielskom mundiale vypoklonkovali z nášho futbalu. Venglošov postoj k tomu však svedčí o jeho nadhľade: „V živote som stretol najmä veľa dobrých a múdrych ľudí.” Nuž, skladáme klobúk pred džentlmenom Jozefom Venglošom. Pri oslave jeho jubilea stojí za to zvýrazniť jeho životné motto: „Byť slušným človekom sa ti vráti.” Živio, majstre! L

ŽENSKÝ FUTBAL

Ako sa rodila ženská futbalová reprezentácia Slovenska po rozdelení Česko-Slovenska v roku 1993 Písal sa rok 1993 a pod vedením trénera Dušana Kučeru sa rodilo prvé družstvo ženskej futbalovej reprezentácie Slovenska. O rok skôr ako tím mužov, keďže spoločný federálny výber dohrával kvalifikáciu o postup na MS 1994 v USA pod hlavičkou RČS a posledný zápas odohral 27. októbra 1993 v Bruseli (0:0). Ženská reprezentácia v tom čase už pôsobila samostatne a prechádzala si úskaliami nováčika, no s ambíciou dôstojne obstáť na medzinárodnom poli. AUTOR: PETER ŠURIN I FOTO: MAREK ČECHO

DRUŽSTVO PREVZAL DUŠAN KUČERA Reprezentačné kormidlo prevzal vtedy 43-ročný Dušan Kučera. Pôsobil v Devíne, na Tehelnom poli, v Doprastave, Ružinove, stal sa sekretárom Slovenského futbalového zväzu. Po dvadsaťročnej praxi a pôsobení v mužskom futbale sa zrazu ocitol v novej úlohe. „Chcel som konečne trénovať. Pôsobil som v riadiacom orgáne SFZ a prihlásil som sa na konkurz. Chcel som pomôcť ženskému futbalu v jeho začiatkoch a nikdy som toto rozhodnutie neoľutoval,“ hovorí prvý reprezentačný kouč žien. Slovenský ženský futbal nemal v roku 1993 pevné zázemie. Chýbali podmienky, hráčska základňa bola veľmi úzka. Úsilie nadšených dievčat a žien v kopačkách stroskotávalo na základných veciach. Chýbal futbalový výstroj, finančné zdroje na cestovanie, ihriská. „Ženský futbal bol v tomto období čisto amatérsky. Žil iba z darov ľudí, ktorí v ňom pôsobili. Tréneri ženských družstiev, hráčky i funkcionári boli fanatici, ktorí sa venovali futbalu na úkor svojho času. Sami si platili cestovné náklady a neraz prerábali. Kto nezažil, neuverí. Bolo to o čistej láske k futbalu,“ spomína na začiatky Dušan Kučera. REPREZENTÁCIA PREDOŠLÉHO FEDERÁLNEHO ČESKOSLOVENSKA O ženskom futbale kolovali rôzne chýry. V bývalom ČSSR ho dlho - s výnimkou tých, ktorí v ňom aktívne pracovali - nikto nebral vážne. Až keď UEFA vzala ženský futbal pod svoje krídla a pohrozila federáciám, že musia viac dbať o ženy v kopačkách, pohli sa stojaté vody aj v Česko-Slovensku.

Tí starší si spomenú na polemiky okolo počtov Slovákov v nomináciách reprezentačných tímov v tomto období. Môžeme polemizovať, faktom zostáva, že do spoločných výberov sa dostávalo často nízke percento Slovákov. Situácia v ženskom futbale bola podobná. Jednou z mála Sloveniek so štartmi v drese ČSSR bola neskoršia prvá kapitánka slovenskej futbalovej reprezentácie Darina Škodlerová. „Do vtedajšej reprezentácie ČSSR povolávali slovenské futbalistky iba sporadicky. Niekedy som mala pocit, že sa tak stalo iba preto, aby bolo v nominácii zastúpené aj Slovensko,“ hovorí po rokoch. A dodáva: „V zápasoch dostávali na ihrisku Slovenky minimum príležitostí. Nedá sa ani hovoriť o zápasoch. Väčšinou sme nastupovali na ihrisko v nadstavenom čase a zapísali sme si iba štatistickú reprezentačnú čiarku. Aj preto sme do nového reprezentačného tímu SR v jeho začiatkoch veľa skúseností nepriniesli.“ Tím trénera Kučeru tvorili mladé začínajúce hráčky. Až jedenásť dievčat novozloženého družstva malo menej ako dvadsať rokov, šesť z nich dokonca nie viac ako sedemnásť... Federálne skúsenosti mali iba Hanzelová, Škodlerová, Hutterová a Palkovičová. Slovenský futbalový zväz

v tom čase evidoval 194 registrovaných futbalistiek a v porovnaní s poprednými európskymi krajinami sme sa nemohli porovnávať v kvantite a logicky ani v kvalite. Napríklad v Belgicku v tom čase registrovali 4000 futbalistiek. Nuž, začiatky bývajú vždy ťažké. SKÔR AKO PRIŠIEL PRVÝ MEDZIŠTÁTNY ZÁPAS Tréner Kučera sa ocitol na začiatku roka 1993 v nezávideniahodnej situácii. V expresne rýchlom čase mal za úlohu zostaviť tím pre blížiaci sa septembrový vstup do kvalifikácie o postup na ME 1995. „Predstavte si situáciu, že nemáte prakticky nič. Neexistoval káder, neboli vytvorené podmienky, nemali sme vytvorené kontakty, aby sme si dohodli súperov, s ktorými by sme mohli odohrať prípravné zápasy,“ spomína. Aj preto sme v jeho súkromnom archíve objavili nominácie z prvých neoficiálnych zápasov, v ktorých jeho tím nastupoval proti mužom a mužským mládežníckym tímom. „Robil som, čo bolo v mojich silách, hrali sme, s kým sa dalo. Potrebovali sme hernú prax, spoznať sa na ihrisku. Obvolával som kluby a snažil sa presvedčiť mužské tímy, že má cenu zahrať si s babami.“

Zoznam neoficiálnych stretnutí v roku 1993: 14. 03. 1993 17. 04. 1993 18. 04. 1993 19. 05. 1993 19. 05. 1993 20. 05. 1993 20. 05. 1993 21. 05. 1993 21. 05. 1993 23. 05. 1993

Veľký Meder (muži) – Slovensko Dun. Streda (ml. dorast) – Slovensko Výber Bratislavy (st. žiaci) – Slovensko DVC Kuurne „B“ (Bel.) – Slovensko Juvisy (Fra.) - Slovensko Xaverov (Čes.) - Slovensko Brainoias (Bel.) - Slovensko Sárkányok (Maď.) - Slovensko Vimperk (Čes.) - Slovensko DVC Kuurne „A“ (Bel.) – Slovensko

3:1 4:0 1:2 0:2 0:0 0:0 0:0 0:1 0:3 1:0

Gažiová Dvořáková, Kúdelová Michalková, Remeňová

Hutterová, Geržová, Pyšná

V prvej vlne odohral ženský národný tím postupne zápasy proti mužom Veľkého Medera (1:3), mladšiemu dorastu Dunajskej Stredy (0:4) a výberu Bratislavy starších žiakov (2:1). Len pre zaujímavosť, v prvom stretnutí vo Veľkom Mederi sa dostalo na ihrisko všetkých dvadsaťdva nominovaných hráčok. Vítanou príležitosťou bola o mesiac neskôr účasť na ženskom turnaji, počas ktorého odohrala Kučerova družina v priebehu piatich dní sedem zápasov. Prvé tri dni turnaja po jednom stretnutí dopoludnia a večer a po dni voľna ich čakal v poradí siedmy duel o konečné umiestnenie. Ten bol zároveň generálkou na prvý oficiálny zápas ženskej futbalovej reprezentácie SR! REPREZENTAČNÁ PREMIÉRA, VÍŤAZSTVÁ V ŽATEVNOM POHÁRI Tri mesiace pred premiérovým vstupom do kvalifikácie o postup na ME 1995 nastúpila ženská reprezentácia SR na historicky prvý oficiálny medzinárodný zápas. Stalo sa tak v Hluku na Morave, kde odohrali Slovenky dvojzápas s Českom. Výsledky v tejto fáze prípravy na kvalifikáciu neboli podstatné, napriek tomu vysoká prehra 0:6 dievčatám veľa sebavedomia nepridala. V odvetnom zápase o deň neskôr podali lepší výkon a napriek prehre potešil gól Hanzelovej. V historicky prvom reprezentačnom stretnutí nastúpila do bránky Královičová, ktorú v druhej časti hry nahradila Benediková, v

poli zasiahli do hry Škodlerová, Dobšovičová, Kúdelová, Palkovičová, Remeňová, Geržová, Gažiová, Hanzelová, Miezgová, Vnuková, Klučariková, Dvořáková, Pyšná, Dugovičová a Michalková. Po malom intermezze, kedy si do Senca recipročne pozvali na neoficiálny zápas belgický tím z Kuurne (2:2), sa predstavili zverenkyne Dušana Kučeru na domácom medzinárodnom turnaji o Žatevný pohár na Považí. Nič lepšie ako tri víťazstvá v rade v medzinárodnej konfrontácii pred ostrým štartom kvalifikácie si dievčatá ani nemohli priať. Najskôr zdolali dvojgólovým rozdielom Slovinsko, Litvu deklasovali 4:0 a na nulu uhrali aj posledný ťažký duel proti Chorvátkam. Víťazný gól zápasu strelila Gažiová. Dievčatá sa mohli tešiť z prvenstva na turnaji a zároveň sa presvedčili, že na medzinárodnom poli nie sú bez šancí. Spestrením prípravy na kvalifikáciu bol duel s politikmi. V tom období sa ešte tešili veľkému záujmu verejnosti zápasy hercov a novinárov. Umelci a osobnosti kultúrne-

Kvalifikačná tabuľka ME 1995 1. Švédsko

4 0 0

22:0

2. Slovensko

4:9

3. Lotyšsko

4 0 0 4

1:18

Prvým trénerom slovenskej ženskej reprezentácie vo futbale sa stal večný optimista, absolvent FTVŠ v Bratislave - odbor futbal, Dušan Kučera.

ho a spoločenského života sa pravidelne stretávali na exhibičných zápasoch s výbermi žurnalistov. A práve v jednom z nich sa na štadióne na Pasienkoch predstavila v predzápase ženská futbalová reprezentácia proti výberu vlády Slovenskej republiky. Dievčatá prominentných politikov nešetrili a v zápase plnom žartov a futbalových kúskov zvíťazili 4:3. PRVÁ KVALIFIKÁCIA Do kvalifikácie sme vstúpili 22. októbra 1993 v Rige proti Lotyšsku a po góle Hanzelovej sme vybojovali cenné tri body (1:0). Krst ohňom však „kučerky“ čakal o mesiac neskôr na domácej pôde proti Švédsku. Dievčatá nastúpili na zápas, ktorý vošiel do histórie ako vôbec prvý kvalifikačný na domácej pôde, a hneď proti európskemu velikánovi. Jediná hráčka súperiek so 78 medzištátnymi čiarkami nazbierala viac štartov v najcennejšom drese ako všetky naše dievčatá dohromady... Svoje prednosti naznačili Švédky na trávniku bratislavského ŠKP už v úvode zápasu, keď sa hneď v 7. minúte gólovo presadili. Naše hráčky sa snažili, ale ohroziť bránu súperiek sa im darilo len

ŽENSKÝ FUTBAL

si musíme ešte počkať. Slovenky štartujú pravidelne v kvalifikáciách a v talóne máme ďalšiu generáciu mladých adeptiek na reprezentačný dres, ktoré čaká historický moment - účasť prvého ženského tímu na záverečnom turnaji ME, dokonca na domácej pôde. Verme, že dievčatá na júlových ME žien do 19 rokov posunú latku ženského futbalu na Slovensku opäť o niečo vyššie a nadviažu na voľným okom neviditeľný, no pre ženský futbal nesmierne dôležitý odkaz generácie „kučeriek“ a zanietených nadšencov ženského futbalu spred 20 rokov.

„Robil som, čo bolo v mojich silách, hrali sme, s kým sa dalo. Potrebovali sme hernú prax, spoznať sa na ihrisku.“

sporadicky, no blízko k senzácii bola Klučariková, ktorej strela skončila na brvne. Výsledok bol otvorený až do samého konca zápasu. Až v nadstavenom čase poslala odrazenú loptu od žrde do našej brány Johanssonová na 0:2 a bolo rozhodnuté. O deň neskôr priniesol denník Šport vyjadrenie trénera Dušana Kučeru: „Nedalo sa čakať, že zatlačíme Švédky do defenzívy. Na to momentálne nemáme, hoci dievčatá vydali zo seba všetko. V defenzíve sme urobili maximum. Prehrali sme 0:2, ale pre nás je to výhra.“ Odveta vo Švédsku v júni 1994 dopadla podľa papierových predpokladov. Švédky rozobrali v druhom polčase našu obranu a uštedrili nám šesťgólovú nádielku. Napriek tomu sa trénerovi Kučerovi nezdalo, že by výsledok zodpovedal pomeru síl na ihrisku. „Najmä v prvom polčase sme hrali dobre. Vtedy 17-ročná Vnuková mala na kopačke tutovku, ale vo vyloženej šanci netrafila odkrytú bránu súpera a v druhom polčase nás Švédky rozobrali.

Ak by šancu premenila, zápas by mal iný scenár,“ spomínal po rokoch. Kvalifikáciu sme dohrávali v septembri 1994 posledným zápasom v Bratislave proti Lotyšsku. Ani výhra 3:1 nemohla nič zmeniť na poradí v kvalifikačnej skupine. Na šampionát postúpili Švédky, naše dievčatá si zo štyroch zápasov pripísali šesť bodov a obsadili druhé miesto pred Lotyšskom. Pred viac ako 20 rokmi odštartovala generácia Královičovej, Škodlerovej, Hanzelovej a spol. éru ženského futbalu na Slovensku. Na jednej strane sa dnes nedá s podmienkami v začiatkoch takmer nič porovnať, na druhej prevládajú názory, že sme stále iba na začiatku cesty a na prenikavejší úspech

Káder ženskej reprezentácie Slovenska – rok 1993 a 1994 Viktória Královičová Andrea Scherhauferová Darina Škodlerová Oľga Hutterová Oľga Dobšovičová Mária Kúdelová Mária Palkovičová Ľubica Remeňová Monika Geržová Ivona Gažiová Jana Hanzelová Barbora Miezgová Alena Vnuková Silvia Klučariková Anna Dvořáková Helena Pyšná Miroslava Chovanová Katarína Dugovičová Monika Papierniková Iveta Michalková Barbora Benediková Ingrid Lehrbacherová Lucia Dodoková

24. 04. 1953 27. 08. 1967 11. 03. 1964 28. 12. 1958 29. 03. 1957 22. 05. 1975 09. 02. 1965 23. 02. 1960 17. 08. 1970 16. 03. 1974 06. 06. 1973 13. 09. 1975 27. 07. 1976 08. 06. 1974 30. 10. 1960 26. 08. 1963 08. 09. 1971 03. 02. 1977 10. 12. 1965 25. 04. 1974 10. 12. 1976 11. 11. 1972 29. 05. 1976

Filozof Bratislava Delta Filozof Bratislava Viedeň Trnava Trnava Holíč Filozof Bratislava Filozof Bratislava Filozof Bratislava Filozof Bratislava Filozof Bratislava Trnava Spoje Bratislava Holíč Trnava Delta Delta Holíč Filozof Bratislava Trnava Spoje Bratislava Trnava

Zoznam zápasov SR ženy v rokoch 1993 a 1994 Česko – Slovensko Česko – Slovensko Slovensko – Slovinsko Slovensko – Litva Slovensko – Chorvátsko Lotyšsko – Slovensko Slovensko – Švédsko Grécko – Slovensko Rakúsko – Slovensko Švédsko – Slovensko Slovensko – Rakúsko Slovensko – Slovensko „B“ Slovensko – Lotyšsko Švajčiarsko – Slovensko

6:0 3:1 2:0 4:0 1:0 0:1 0:2 1:1 1:2 6:0 3:1 5:0 3:1 3:0

21. 06. 1993 22. 06. 1993 27. 08. 1993 28. 08. 1993 29. 08. 1993 22. 09. 1993 13. 10. 1993 01 .03. 1994 13. 04. 1994 15 .06. 1994 19. 08. 1994 21. 08. 1994 21. 09. 1994 19. 10. 1994

Hluk Hluk Trenčianske Teplice Dubnica n. Váhom Trenčín Riga Bratislava Ioannina Gerasdorf Gävle Nová Dubnica Nová Dubnica Bratislava Unteräger

Prípravný zápas Prípravný zápas Žatevný pohár Žatevný pohár Žatevný pohár Kvalifikácia ME 1995 Kvalifikácia ME 1995 Prípravný zápas Prípravný zápas Kvalifikácia ME 1995 Žatevný pohár Žatevný pohár Kvalifikácia ME 1995 Prípravný zápas

náhradnícke – a naše trio bolo na hranici prvej desiatky, napokon sme sa na majstrovstvá sveta nedostali. Nemohli sme sa hnevať, kompetentní vychádzali z reality kvality,“ slovenský asistent stojí nohami pevne na zemi. Európsky šampionát vo Francúzsku však zažijú Královec a spol. ako priami aktéri. „De iure sme tam, de facto až po definitívnom schválení a úspešnom zvládnutí aj celej jarnej sezóny,” potvrdil Slyško. Reálne, pokiaľ neurobí česko-slovenské trio vážnu chybu v sledovaných zápasoch európskych súťaží alebo ak ho nepodrazia zranenia, pre nášho arbitra by sa mali otvoriť dokorán brány už... tretieho Eura. Pretože popri už spomínanom šampionáte v roku 2008 bol na Eure aj pred štyrmi rokmi, keď bol náhradným asistentom, takže hoci si nepripísal priame účinkovanie v žiadnom zápase, bol aktívnym účastníkom podujatia. „Majstrovstvá Európy sú raz za štyri roky, dostať sa na ne je vždy skvelá udalosť. Byť pri tom už tretí raz je ale ozajstná výnimočnosť,” zopakoval nespochybniteľný fakt slovenský rozhodca.

Roman Slyško bude priamym aktérom už tretieho európskeho šampionátu Mali sme Galbu, Christova, Marka, Krchňáka, Micheľa, Šramku, všetko rozhodcov, o ktorých s uznaním hovoril futbalový svet. Každý z nich sa do dejín futbalu zapísal nezmazateľne, o každom z nich hovorili ich súčasníci i nasledujúce generácie. Priamym pokračovateľom tej najlepšej slovenskej futbalovej rozhodcovskej tradície je dnes Roman Slyško. AUTOR: PETER ŠURIN I FOTO: ARCHÍV SFZ

DO FRANCÚZSKA ZA PRÁCOU Napokon, k Ľubošovi Micheľovi priamo patril, roky tvorili spolu s Martinom Balkom rešpektované trio a brázdili svet. Nechýbali na vrcholných podujatiach – premiérovo na Pohári konfederácií FIFA 2005, kde im organizátori zverili dokonca aj finálový duel, potom na MS 2006, kde mali v rukách štyri stretnutia, následne na Eure 2008, tam participovali na troch zápasoch. V osobnej vitríne majú všetci traja kľúčové duely európskych pohárových súťaží vrátane finále Ligy majstrov v roku 2008 Chelsea – Manchester United. Už toto by stačilo, aby civilným povolaním špičkový cievny chirurg mal svoje neodmysliteľné miesto vo výklade slovenského futbalu, hoci v očiach mnohých je rozhodca z pozí-

cií s poctami neprávom diskriminovaný. Roman Slyško (na snímke vpravo) ale ešte na to všetko, čo dosiahol spolu s krajanmi Micheľom, neskôr aj Vladimírom Hriňákom a Richardom Trutzom (na snímke vľavo), nadviazal podržaním latky kvality na európskej úrovni. Po boku českých rozhodcov. Ten nápad sa zrodil na západ od rieky Moravy. Naši bývalí federálni partneri mali ambiciózneho hlavného arbitra s možným kvalitatívnym rastom až do európskej topskupiny Pavla Královca, lenže ten mal iba jedného schopného „pobočníka”, Martina Wilczeka. Na miesto medzi elitou treba trio bez slabiny, riešením sa ukázala „výpomoc” zo Slovenska. „V čase, keď sa formovali rozhodcovské partie z jednej krajiny pre vrcholné akcie, sme my využili možnosť akejsi cezhraničnej spolupráce, samozrejme so súhlasom oboch materských zväzov a UEFA,“ potvrdil Slyško, že s česko-slovenským rozhodcovským triom je aj administratívne všetko v poriadku. Spolu začali zostra: v skupinovej fáze Ligy majstrov na jeseň 2012 im UEFA zverila ťažký zápas Manchester City – Borussia Dortmund. Nevyhlasovali veľkohubo, že mieria na šampionát, ale robili na tom, aby sa naň dostali. Ten svetový v Brazílii im ešte ušiel. „Vo výbere sme boli, ale keďže FIFA stanovila pre Európu deväť miest – plus jedno

Chlap, ktorý je na listine FIFA od roku 2003 a na svojom konte má do týchto chvíľ 29 zápasov v Lige majstrov (prvý v sezóne 2004/05) a 15 v Európskej lige UEFA (od 2003/04), má jasne stanovené kritériá, podľa ktorých hodnotí (aj svoje) výkony. „Stopercentný by mohol byť len futbalový rozhodcovský Pán Boh, ale prístupom, koncentráciou, prípravou a za každých okolností plným nasadením sa k tomuto absolutóriu snažíme vždy čo najviac priblížiť. Bolo tomu tak v triu s Micheľom a Balkom, bolo tomu tak na ihrisku s ďalšími slovenskými kolegami a je tomu tak aj teraz, keď idem do zápasu s partiou okolo Pavla Královca,” vyhol sa priamej odpovedi, kam až si to s českými rozhodcami na Eure trúfa dotiahnuť. „Na šampionát chodia rozhodcovia pracovať,” zdôraznil. Čo bude po Eure...? Taký horizont Roman Slyško v tejto chvíli ešte nerieši. Krok za krokom, ako stúpal v hierarchii kvalitatívneho rebríčka európskych rozhodcov, tak sa drží aj časovej osi, pekne postupne. Na otázku „Čo po Eure?“ dá odpoveď – po Eure.

CHCETE VEDIEŤ VIAC?

Slovenky a Slováci

dôstojne reprezentovali vo Švajčiarsku AUTOR: PETER HRONSKÝ I FOTO: JÁN MIŠKOVIČ

Keď sme našich čitateľov na našej webovej stránke informovali dňa 8. februára toho roku, že výber vyše 60 pretekárov zo Slovenskej republiky, presnejšie Banskej Bystrice a jej okolia, ide našu vlasť reprezentovať na krásne európske podujatie do Švajčiarska v zjazde na krňačkách, netušili sme, že to bude až taká vynikajúca reprezentácia. Celkove 107 posádok zo Švajčiarska, Fínska, Lichtenštajnska a Slovenskej republiky súťažilo vo viacerých kategóriách. Rakúšania a Nemci účasť odriekli z dôvodu domácich súťaží. Našim z Banskej Bystrice, Brezna, Starých Hôr, Banskej Štiavnice, Zvolena, Jasenia, Mýta pod Ďumbierom a ďalších obcí stredného Slovenska sa najviac darilo v súťaži žien, kde reprezentantky z Brezna–Rohožnej Danka Golianová a Janetta Hudecová získali bronzové medaily. Hendikepom našich krňačiek oproti zahraničným bolo, že nemali železom podbité sanice

(rozumej spodné časti krňačiek, ktoré sa dotýkajú snehu). Na meranom úseku z našich žien mala najrýchlejší čas Ľubica Beňová, ktorej namerali rýchlosť 61,88 km/hod. Z mužov to boli domáci Švajčiari Jürg Keller a Ueli Grunder s nameranou rýchlosťu 77,38 km/hod. Ak vás budú zaujímať obsiahlejšie informácie z aktivít slovenských pretekárov a

pretekárok na krňačkových saniach, na túto tému prinesieme v nasledujúcom čísle časopisu Svet ŠPORTU zaujímavý rozhovor s Branislavom Selešom, predsedom Slovenskej krňačkovej rady. Dočítate sa v ňom o tom, prečo naše reprezentantky v zjazde na krňačkách Lucia Tatárová

a Danka Kmeťová budú na olympijskej trati v St. Moritzi jazdiť na boboch s olympijským víťazom, ale i o ďalších zaujímavostiach zo súťaže krňačiek nielen vo Švajčiarsku, ale aj na domácich zjazdovkách, z ktorých je historkami asi najviac opradená Turecká

pri Banskej Bystrici. Nuž a keďže dobrovoľné občianske združenie „Krňačky – Turecká“ má aj svoju webovú stránku, z histórie krňačkových pretekov na Slovensku sme si dovolili už do tohto článku prevziať aj toto (citujeme): „V roku 1957 za čias horára Slančíka, keď sa ešte drevo zvážalo z Močarnýho za Hrbok, vtedajšia mládež, aby si privyrobila, sa podujala zvážať drevo na krniach. Zúčastnili sa vtedy Jozef Jasenský, Oto Jasenský, Ivan a Milan Čillíkovci, Hubert Čillík, Stano Mydlo, Peter Babiak a Ľubo Strmeň. Večer, keď dokončili robotu, sa stretli v krčme v Tureckej, pri krčmárke Slovenčiakovej Anne. Popri reči pri pive sa mládenci začali prekárať, komu idú rýchlejšie krne. Toľko sa naťahovali, až si niektorí z nich zabehli po krne, i keď už bola vonku tma. Potom z Močiarky nad Horárovou Lúčkou, posadajúc si aj traja-štyria na sane, spustili sa po ceste, ktorou drevorubači zvážali drevo smerom do

Čillíkov (na Krížne Cesty). Keďže krne išli tuho, mládencov napadla myšlienka usporiadať riadne preteky na krňačkách. Nultý ročník sa uskutočnil z Podhornej Lúky do Čillíkov (na Krížne Cesty). Čas sa meral na „budíčkoch“, vtedajší časo-

merači boli: Jozef Strmeň od Ďuríkov a Almáši Belko. Čaj varila pani Čillíková Mária od Ďuriašky. Víťazi nultého ročníka boli všetci zúčastnení, i keď prví prešli cieľom Čillík Ludevít a Čillík Jaroslav. Od tej doby sa krňačkové preteky v

Tureckej usporiadavajú každý rok, ak to snehové podmienky umožnia.“ O tom, o inom i o krňačkách už v budúcom čísle Sveta ŠPORTU s pánom Branislavom Selešom. L

Pretvárame informačné technológie na úžitok pre zákazníkov

WWW.POSAM.SK

ESEJ O kráse a čistote ľudskej duše

Kde je láska k ľuďom a prírode,

tam je i láska k umeniu

AUTOR: JOZEF MAZÁR I FOTO: ARCHÍV DUŠANA ČERVEŇA

Lekársku fakultu ukončil v Martine v roku 1981. Pred 34 rokmi nastúpil na chirurgiu v Banskej Bystrici, po polroku praxe išiel na vojnu. Oplatilo sa mu to. Aj z tej trošky praxe vedel vďaka vzťahu k medicíne pozitívne „zabodovať“. Vo vojenskej ošetrovni prišil napríklad jednému kuchárovi špičku prsta ukazováka, ktorú dokonca už kuchári hádzali po sebe v kuchyni. Vojakovi základnej služby sa to zahojilo. Odborne sa tomu hovorí zložený transplantát. S tým pacientom sa občas stretne aj dnes, pozhovárajú sa a podstatné je, že ten chlapík má ukazovák funkčný. Jeho otec je dokonca lekár. MUDr. Dušan Červeň sa narodil v Liptovskom Hrádku. Medzi Vysokými a Nízkymi Tatrami. Už ako dieťa ho horstvo priťahovalo, ale rodičia ho držali veľmi nakrátko. Sám však vraví: „Nič mi neušlo. Ktovie, či by som skončil medicínu, keby som mal v tom čase uvoľnenejšiu uzdu?“ V práci sa mu darí a je veľmi rád, že sa dal na štúdium nepochybne najušľachtilejšieho zo všetkých umení. Tí, ktorí ho dobre poznajú, vedia okrem iného aj to, ako dobre vie vystihnúť naprí-

„Ak oddychovať v leže, tak potom na snehu v zajatí veľhôr,“ tvrdí MUDr. Dušan Červeň.

klad tragiku ľudského údelu. Dôsledne dokáže popísať peripetie psychiky ľudí, čím kultivuje psychologické prvky svojho poslania. Rád zdôrazní, že šiel v šľapajach ocka, ktorý bol zubným lekárom. Mama tiež robila v zdravotníckom prostredí, bola laborantkou. Napriek tomu sa v tomto článku nebudeme snažiť písať a rozprávať o špičkovej medicíne po odbornej stránke, hoci tá v podaní MUDr. Dušana Červeňa z oblasti plastickej chirurgie má ten najvyšší stupeň kvality. Tvrdia to pacientky, ale aj odborníci, ktorí výsledky medicínskych, alebo ak chcete chirurgických zásahov v plastickej oblasti veľmi dobre poznajú. A ak najslávnejší lekár staroveku a „otec medicíny“, zakladateľ racionálneho lekárstva Hippokrates prirovnal realizáciu lekárstva veľmi trefne k boju a tiež k fraške pre tri osoby: pacient, lekár, ne-

moc, v prípade MUDr. Dušana Červeňa to neplatí. Ten krášli ľudí, robí ich v zdraví pútavejšími, ladnejšími, krajšími. To nie je predsa fraška. Ďalší výrok Hippokrata je na MUDr. Dušana Červeňa ušitý na mieru: „Kde je láska k ľuďom, tam je i láska k umeniu.“ Zvlášť ak viete, že on ho prakticky rozširuje denne o lásku k prírode, horám. K tým mal vzťah už v detstve, ale nie k horolezectvu. „Mal som už v detstve na horolezectvo spätné väzby. Nechcem uraziť horolezcov, oni budú tvrdiť, že to nie je riskantný šport, ale vieme svoje,“ povie aj vám, ak sa ho na to opýtate. Potom

„Ideál krásy sa mení dobou, to vie každý. Dokonca už počas mojej kariéry som tento názor naň menil. Až tak, že ideál krásy vôbec neriešim."

Choč - vrch s najkrajšími výhľadmi, zvlášť počas jesennej inverzie.

Ilha da Madeira - jedno z prekrásnych zákutí portugalskej Madeiry

typicky pre neho odľahčene povie: „Mám rád turistiku, trekking, opisne povedané chôdzu v teréne na dlhé trate, aj viacdňové a aj vo vysokohorskom teréne.“

„...dobré je život podporovať a chrániť a zlé je život ničiť a brať. Nikto nesmie zatvárať oči a myslieť si, že utrpenie, od ktorého sa odvrátil, vlastne neexistuje...“ V detstve ho zaujímala zoológia, veterinárstvo, ale zabíjanie zvierat mu nerobilo dobre. „Zle sa mi na to pozerá,“ zareaguje, keď sa ho pýtam, prečo nie veterina. „Radšej pomáham,“ dodá pokojne. Nakoniec, pokoj je tajomstvo krásy a podstatná súčasť umenia. Aj toho medicínskeho. Pokoj je najvyššia vedomosť a láska, je to uistenie, že si uvedomujeme celú realitu. Na také témy sa s týmto mužom, otcom dvoch vysokoškolsky vzdelaných dcér, tiež môžete v pokoji rozprávať. Dokonca vám popíše, ako v dávnejšie vychádzajú-

com časopise Svet socializmu dychtivo čítal seriál o chytaní zvierat v trópoch pre zoologickú záhradu v Dvore Královom. „Africké safari, to bolo moje, možno už tam sa zrodila myšlienka, že raz vyleziem na Kilimandžáro,“ usmieva sa, keď to objasňuje. Akoby mi chcel povedať: „Keď sa budeš smiať, bude sa s tebou smiať celý svet. Keď budeš plakať, budeš plakať sám.“ ‚Tento chlapík v sebe nosí veľa pozitívnej energie a ľudského dobra,‘ pomyslel som si v duchu. Dozvedel som sa i to, že etike a estetike života sa učil už od raného detstva, rád kreslil, navštevoval ľudovú školu umenia a v jednom období rozmýšľal aj o štúdiu architektúry. ‚Dobre, že sa to nestalo,‘ povedali by tie dámy, ktoré poznajú dôverne jeho chirurgickú odbornosť a zručnosť, vďaka ktorej dnes možno svojím pôvabom lákajú mužské labužnícke oko. Ak mu nadhodíte túto tému, radšej obráti reč na obdobie, kedy čítal množstvo kníh o Afrike a lekároch v nej. Albert Schweitzer bol jedným z takých. Keď o ňom neformálne rozpráva, hneď sa človeku pred očami musí objaviť významný lekár, filozof, teológ, humanista,

čestný doktor mnohých univerzít, držiteľ mnohých ocenení, titulov, rádov, čestných občianstiev a hlavne ocenenia najvyššieho - Nobelovej ceny mieru z roku 1952. Je tvorcom tzv. filozofie úcty k životu, ktorá bola jeho celoživotným krédom: „Etika je zodpovednosť voči všetkému, čo žije, rozšírená tak, že nikde nekončí. Znamená to, že dobré je život podporovať a chrániť a zlé je život ničiť a brať. Nikto nesmie zatvárať oči a myslieť si, že utrpenie, od ktorého sa odvrátil, vlastne neexistuje...“ To mi ešte viac otvára bránu do duše MUDr. Dušana Červeňa. Môj spolubesedník vie o Albertovi Schweitzerovi množstvo konkrétností. My sme sa dozvedeli, že MUDr. Daniel Mudroň z Vojenskej nemocnice v Ružomberku pre zmenu ešte vo štvrtom ročníku gymnázia trafil, keď povedal: „Dušan raz bude vďaka vlastnému chceniu, výtvarnému cíteniu a perfektnej zručnosti sochár.“ Dnes je z neho vyhľadávaný plastický chirurg. Netušil, že sa stane za-

ESEJ O kráse a čistote ľudskej duše

„Keď sa budeš smiať, bude sa s tebou smiať celý svet. Keď budeš plakať, budeš plakať sám."

dozviete, čo všetko navštívil, čo všetko obdivoval. Nenaštartoval na taký systém z večera do rána. Hľadal zdravé méty pre zdravý život. Našiel ich v prírode. A s tým všetkým nevšedné zákutia, oázu ticha a pokoja. Pre dušu, seba samého i tých, ktorí sú mu v tomto smere podobní.

nieteným turistom, milovníkom prírody, prírodného a ľudského krásna. „Hej, chcel som byť aj sochárom. Ale táto práca, ktorú robím, je náročnejšia ako sochárska práca. Sochár ako urobí dielo, tak dokončí umeleckú realizáciu. Ona, tá umelecká práca, tak ostane. My v našej práci musíme rešpektovať cievne zásobenie, nervové zásobenie. Ak budem modelovať telo pre krásu, musím počítať s tým, že tkanivá budú pracovať ďalej a hlavne musia prežiť...“ zauvažuje nahlas. A pozorný poslucháč musí pochopiť napriek tomu, že on sám to nevysloví - ten človek sa vo svojom poslaní našiel! Ale ako uvažuje o prírode? Prečo sa k nej utieka? Čo v nej nachádza okrem už spomenutého pokoja? „Zabehať si, bicyklovať sa, trošku sa prejsť, tomu som holdoval vždy. Asi som to mal v génoch, vo vlastnom chcení, vlastnej potrebe,“ vysvetľuje, keď sa na pretras dostávajú otázky o turistike, prírode. „Dnes som nesmierne rád, že do hôr, do prírody, na našu chatu v Podbanskom chodia veľmi radi aj moja manželka, dcéry, zaťovia a teraz aj moje vnúčatá,“ dodáva. Asi nie nadarmo s dcéra-

Duševná prírodná čistota v praxi.

mi, keď boli menšie, chodieval na Kriváň na turistiku. Vtedy to bral ako bežný človek len tak, zmeniť životný rytmus. Relaxovať. Dnes, keď je starší, má aj viac roboty. A tam už tá náročná práca žiada relax pravidelný a plánovaný. Každodenné seriózne rozloženie síl fyzických i duševných. „Dnes hovorím, že ak chce lekár počas dovolenky relaxovať, nemal by sa ísť vyvaliť na pláž k moru. Zo žartu vravím, že doktor by mal sfárať do bane. Ale tam pre zmenu nie je čerstvý vzduch. Preto horstvo, príroda, bicykel, turistika. Šport ako prostriedok zdravia. Baník nech sa ide slniť na pláž,“ objasňuje na náš podnet nastolené otázniky. Motivačne vysvetľuje, prečo by denne nemala človeku chýbať minimálne 40-minútová pohybová aktivita. V súčasnosti sám preferuje 4 – 5-krát takú aktivitu, ktorou je uňho beh, a počas víkendu, keď je času na turistiku viac, nesmú chýbať ani 7 – 8-hodinové túry. Samozrejme, že bežný človek by sa na to mal systémovo denne pripravovať. On to pravidelne robí. Preto sa prostredníctvom fotozáberov a popisov k nim

Keď čítal napríklad ako dieťa Reinholda Messnera, mimochodom jedného z najúspešnejších horolezcov na svete, ktorí spoločne s Petrom Habelerom v roku 1978 ako prví na svete dosiahli vrchol Mount Everestu bez použitia kyslíkových prístrojov, netušil, čo sa stane neskôr. Messner ako prvý človek na svete dosiahol vrcholy všetkých 14 osemtisícoviek (1970 - 1986, všetky bez použitia kyslíkových prístrojov). To čítanie bolo úžasnou motiváciou. MUDr. Dušanom Červeňom sčasti zrealizovanou a stále realizovanou. Najskôr bol v Himalájach, potom na Kilimandžáre (vystúpil tam 2. 2. 2002 – pozn. autora) a neskôr aj inde. „Toto sú všetko ívery môjho prístupu k dobrej fyzickej a psychickej kondícii, ktorú pre svoju prácu veľmi potrebujem. Nemusia byť, ale som rád, ak sú aj veľhory. Môžu a často sú to aj domáce, slovenské zákutia,“ podčiarkne na záver nášho rozhovoru, aby sme mohli zrealizovať cieľ nášho stretnutia, neformálne napísať o tom, ako prírodná krása vie zanechávať v človeku trvalý pocit obdivu vďaka bohatstvu krásnych útvarov, zvetraných brál bizarných tvarov. Tá príroda nešetrí ani väčším počtom či druhovou pestrosťou živočíchov a pri dnešných zhoršujúcich sa vplyvoch na ňu si vyžaduje lásku, porozumenie a pomoc ľudí. Vráťme sa však ešte na chvíľu k ideálu krásy. Ako ho vníma? „Ideál krásy sa mení dobou, to vie každý. Dokonca už počas mojej kariéry som tento názor naň menil. Až tak, že ideál krásy vôbec neriešim. Každému sa, našťastie, páči niečo iné... Navyše, na túto tému by sa znova dalo napísať niekoľko strán. Môj záver – fyzická krása ide ruka v ruke s duševnou krásou. A nedostatky vo vonkajšej kráse sa kompenzujú skôr vnútrom človeka. Naopak je to ťažšie.“ Aj toto všetko so sebou do hôr a z hôr domov nosí MUDr. Dušan Červeň, ktorého v prírode nebolí ani samota. Ak sa s ním stretnete na jeho klinike v Banskej Bystrici na Graniari alebo len tak náhodne na inom mieste, vedzte, v rozhovore s ním sa dozviete, že krása priateľstva človeka s človekom a prírodou nespočíva v natiahnutej ruke ani v milom úsmeve, ani v radosti zo spoločnosti; je to duchovná inšpirácia, ktorá prichádza, keď si niekto uvedomí, že v neho verí ešte niekto ďalší, komu je ochotný dôverovať. On sa snaží dôverovať ľuďom a vzdávať úctu a dôveru prírode. L

Svet ŠPORTU

medzi rozhodcami!

Víťazný kolektív - ObFZ Banská Bystrica, spolu s organizátormi turnaja.

Futbaloví rozhodcovia nemajú medzi fanúšikmi veľký kredit. Bolo by zaujímavé urobiť anketu napríklad medzi funkcionármi futbalu a samotnými futbalistami, ako to vyzerá v ich prípade s hodnotením výkonov rozhodcov. A naopak, tiež urobiť anketu medzi rozhodcami, ako to vyzerá s poznaním, s ovládaním futbalových pravidiel v praxi, u futbalistov a samotných funkcionárov. AUTOR: JOZEF MAZÁR I FOTO: MAREK ČECHO

Keď zástupcov časopisu Svet ŠPORTU pozvali organizátori I. ročníka futsalového turnaja futbalových rozhodcov stredného Slovenska na ich turnaj do Ružomberka, ktorý sa konal 31. januára toho roku, toto sme skloňovali v redakcii. Na turnaj sme pozvanie nakoniec prijali, ale išli sme tam nie v úlohe obhajcov či sudcov a už vôbec nie v pozícii senzáciechtivých. „Pôjdeme,“ povedali sme si, „lebo môžeme vidieť, ako sa v tomto kraji poznajú rozhodcovia navzájom, ako sa samotní futbaloví rozhodcovia dokážu správať vo vypätých, stresových futbalových situáciách, na akej úrovni v turnajovom zaťažení hlavne v úlohe hráčov komunikujú. Medzi sebou i s rozhodcami.“ V neposlednom rade sme boli zvedaví aj na to, ako k takým turnajovým zápasom pristupujú ich kolegovia s rozhodcovskými píšťalkami. Sledovali sme pedantnosť, psychológiu hry i rozhodovania, vystupovanie a prejavy všetkých zainteresovaných v turnaji. Všimli sme si, mimochodom, i to, že až na 2 prípady (Oblastný futbalový zväz L. Mikuláš a Oblastný futbalový zväz Dolný Kubín) na tieto atribúty futbalových súvislostí neboli zvedaví žiadni iní vedúci činovníci z iných oblastných futbalových zväzov! To je veru veľký výkričník! Pri akej inej príležitosti sa dá neviazane, neformálne, nenalinkovane získavať nadhľad, odbornosť hlavne psychologického spoznávania rozhodcov pánmi, ktorí v konečnom dôsledku futbalové peletóny v oblastných zväzoch vedú a na kvalite rozhodcovského zboru sa tak či onak podieľajú? Na stránkach časopisu Svet ŠPORTU budeme o tom písať častejšie ešte konkrétnejšie. Na druhej strane nás nesmierne

potešilo, že stredné Slovensko má vo svojom okolo 100-člennom rozhodcovskom zbore dosť takých rozhodcov, u ktorých bije srdce v prvom rade pre futbal, a nie pre peňaženku. Podujatiu si nedovolíme písať vysvedčenie, no veľmi radi uvítame verejnú diskusiu na dané témy prostredníctvom webovej stránky www.svetsportu.sk a časopisu Svet ŠPORTU. Udrelo nám do očí (nie z pohárika do hlavy, ako sa to často na futbalových štadiónoch stáva), že mnohí rozhodcovia krajských futbalových súťaží dokážu ešte aj dnes hrať túto hru hier fantasticky. Dokonca tvrdíme, že tí najlepší na úrovni našich slabších slovenských ligových hráčov! Stačí menovať niekoľko príkladov. Brankári Peter Palider, ktorý chytal v bráne rozhodcov ObFZ Banská Bystrica, alebo Anton Valíček, ochranca svätyne futbalových rozhodcov ObFZ Liptovský Mikuláš, či hráči v poli Erik Gemzický s Tomášom Kolofíkom (obaja ObFZ Banská Bystrica) a mnohí ďalší, ktorých nemenujeme čisto z priestorových dôvodov. Napríklad Miroslav Paller zo Žiaru nad Hronom prevzal po skončení turnaja od organizátorov knižný dar za najkrajší gól, ktorý na turnaji prítomní videli, lebo ho vsietil práve on. Ján Ploščica, brankár ObFZ Čadca, bol odmenený po ukončení turnaja cenou fair play, lebo organizátori takto ocenili jeho úžasnú, ba na turnaji najrukolapnejšiu férovosť voči súperom, rozhodcom, spoluhráčom, ale aj k sebe samému. A tak by sme mohli menovať ďalej. Keď Anton Valíček prevzal cenu za najlepší brankársky výkon, Erik Gemzic-

ký za výkon hráčsky a Tomáš Kolofík za víťazstvo v tabuľke strelcov (dal spolu s Gemzickým na turnaji 9 gólov a o poradí rozhodol žreb), vydavateľ časopisu Svet ŠPORTU Mgr. art. Marek Čecho odovzdal menovaným aj ročné predplatné časopisu Svet ŠPORTU na rok 2016. I mnohé iné pozitíva a pekné ódy sa dajú písať o tomto podujatí. Aj preto, lebo predseda SsFZ Dr. Ján Tomčík či bývalý dlhoročný ešte československý prvoligový rozhodca Stanislav Bomba so svojím organizačným štábom tohto každopádne pozoruhodného (a podľa nás aj veľavravného) podujatia urobili všetko, ba možno i nad rámec svojich možností, len aby podujatie získalo prvým ročníkom punc dôležitosti a vysokej kvality. Chlapci, chlapi, ba i ženy, ktorí ste sa o to zaslúžili, verejná vďaka vám i týmto spôsobom. To, že konečné poradie v turnaji vyzeralo takto: 1. B. Bystrica, 2. Čadca, 3. Žiar nad Hronom, 4. D. Kubín, 5. Martin, 6. Zvolen, 7. L. Mikuláš, 8. Žilina, 9. V. Krtíš, 10. Lučenec, znie zaujímavo hlavne štatisticky. Pre budúcnosť nárastu pôsobenia futbalového rozhodcu na futbalové masy u nás sú dôležitejšie body a poznámky, o ktorých sa ústami tak Dr. Jána Tomčíka ako i S. Bombu hovorilo už na porade pred začatím samotného turnaja, a je dobré, že v mnohých prípadoch tie body boli dodržané a z veľkej časti aj splnené. Všetko však nikto nemôže ovplyvniť. Tieto riadky aj preto vyznievajú turnajovo na slovenské pomery nevšedne a vyzývajú zainteresovaných k verejnej futbalovej diskusii. Trebárs na Facebooku alebo web stránke www.svetsportu.sk či v samotnom časopise Svet ŠPORTU. Čo vy na to? L

Z HISTÓRIE HÁDZANEJ

Pred štvrťstoročím sa Prešov

zapísal do kroniky svetových hádzanárskych šampionátov Dňa 28. februára 2016 uplynulo už dvadsaťpäť rokov od chvíle, keď Prešov, mesto športu, otvorilo svoju náruč a privítalo účastníkov majstrovstiev sveta v hádzanej mužov. Zažilo tak premiéru vstupu do dejísk vrcholných hádzanárskych svetových podujatí. V poradí XII. majstrovstvá sveta skupiny B sa stali významnou športovou udalosťou, ak nie v celom svete, tak v bývalom Československu určite. Najväčšia hádzanárska horúčka bola v Prešove, ktorý sa tak zapísal do kroniky svetových podujatí na popredné miesto. Nielen preto, že v spoločnosti reprezentantov Švajčiarska, Rumunska, Južnej Kórey tu zohrali svoje prvé stretnutia československí reprezentanti, ale aj preto, že nie v Prahe, ale v prešovskej modernej mestskej športovej hale sa uskutočnilo slávnostné otvorenie celého šampionátu. AUTOR: JOZEF KUCHÁR

Bolo mi cťou v mene organizačného výboru privítať a predstaviť hlavných aktérov podujatia, reprezentantov jednotlivých krajín a výrazné športové osobnosti. Nechýbali predstavitelia Medzinárodnej hádzanárskej federácie (IHF) na čele s jej predsedom Erwinom Lancom z Rakúska a podpredsedom rady IHF Alfrédom DE SAN Romanom zo Španielska, ani vedúci činitelia telovýchovných orgánov – predseda Ústredného výboru ČSZTV Pavol Klapuš, predseda Slovenského ústredného výboru ČSZTV Štefan Gašparík, predsedovia športových zväzov aj predstavitelia politického a spoločenského života, ako aj ďalší významní hostia z Československa i spoza jeho hraníc. Súčasťou slávnostného otvorenia bol aj hodnotný kultúrny program. V zložitej a turbulentnej celospoločenskej situácii, ktorá zavládla v celej krajine, organizačný výbor stanovené zámery

Jediný z mužstva Tatrana Prešov v reprezentačnom drese Československa - Milan Foľta (na snímke vľavo)

a konkrétne ciele úspešne splnil. A to aj napriek tomu, že narážal na mnohé úskalia. V procesoch každodennej práce riešil až príliš veľa nepríjemných situácií. Do centra pozornosti sa v záverečnej etape veľmi chceli dostať rôzni rýchlokvasení politici, odborníci na všetko. Členovia komisií mali starosti s uvoľňovaním zo zamestnania, neraz si lámali hlavu, ako zabezpečiť úlohy, ktoré sa nedali zvládnuť po pracovnom čase. Napokon všetko vyriešili vďaka elánu, nadšeniu a dobromyseľnosti, ktoré sa ich zmocnili hneď na začiatku. Zužitkovali svoje bohaté skúsenosti získané z príprav predchádzajúcich významných

športových udalostí z európskych a medzinárodných podujatí v ľadovom hokeji, v krasokorčuľovaní, v kolkoch aj v jazdectve. Vyriešili zložité problémy ubytovania, stravovania aj zdravotného i technického zabezpečenia. Účastníci boli spokojní s ubytovaním v hoteloch Dukla, Šariš, Verchovina a Sigord. Nemalé starosti mali organizátori so skladbou jedálnych lístkov pre jednotlivé mužstvá, no vysporiadali sa aj s tým, takže s jedlom nemali žiadne starosti ani reprezentanti z Južnej Kórey. Mesto dýchalo nevídanou atmosférou veľkého podujatia. Všade viseli plagáty, rôzne pútače. Aj pohľad do výkladov prezrádzal, že boje o dvanásty titul hádzanárskeho majstra sveta sa začali práve v Prešove. Vďační diváci vo vypredanej hale sledovali šesť duelov na vysokej úrovni, ktoré priniesli niekoľko prekvapení. Československí reprezentanti začali prehrou so Švajčiarskom 16:17. Na hraciu plochu nastúpili Švajlen, Shejbal – Lipták, Para, Kotrč, Šetlík, Foľta (jediný z mužstva Tatrana Prešov), Sedláček, Sovadina, Vaněk, Novák, Szücs a Baumruk. Priebeh stretnutia mal iba priemernú úroveň. Našim reprezentantom sa nedarilo ani s Rumunskom, keď prehrali 17:25. Vidina postupu zo skupiny sa začala rozplývať. O všetkom malo rozhodnúť stretnutie s Južnou Kóreou. Pred zápasom vtedajší tréner hádzanárov FOTO: VIKTOR ZAMBORSKÝ

FOTO: MILAN KAĽAVSKÝ

Žičlivé hľadisko Mestskej športovej haly v Prešove pomohlo československým reprezentantom k postupu...

Tatrana Prešov Vincent Lafko pre Prešovské noviny povedal: „Ich herný štýl poznám už zo vzájomných stretnutí s Tatranom napr. vo Winterthure vo Švajčiarsku i v Západnom Berlíne. Juhokórejčania vynikajú predovšetkým dobrou technikou v rýchlosti. Sú predvídaví v koncovke, majú nacvičené veľké množstvo signálov a čo u nich obdivujem, je schopnosť improvizácie tesne pred streľbou. Herný štýl tohto mužstva je podobný európskemu, avšak sú fyzicky lepšie pripravení, majú perfektné spracovanie lopty.“ Našťastie, v rozhodujúcom stretnutí zverenci trénera Jiřího Víchu podali bojovný výkon a s veľkou podporou divákov zvíťazili 29:24, čo znamenalo postup do semifinále. Výborným výkonom dal základ k úspechu brankár Barda, ktorý bol pre rýchlych strelcov Kórey najväčšou prekážkou. Najlepšími strelcami v domácom mužstve boli Šetlík 9, Lipták 6, Baumruk a Sovadina po 3. Na margo tohto zápolenia tréner Jiří Vícha povedal: „Stretnutie s Kóreou bolo otázkou taktiky. Bol to mimoriadne náročný zápas, škoda, že sme v závere dve šance zahodili.“ Bývalý československý reprezentant a dlhoročný hráč Tatrana Prešov Vlado Seruga stretnutie hodnotil týmito slovami: „Dnešné zápolenie už bolo lepšie ako predchádzajúce. V prvom polčase chlapci hrali uvoľnene, v druhom ako keby sa báli

o výsledok. Keď by boli vydržali v trende z prvého polčasu, vyhrali by s vyšším rozdielom. Ako sa pozerám na prvé zápolenia? Nebolo to v zložení mužstva, ale v hráčoch. Neviem, čo im zväzovalo ruky, zrejme to bolo v psychike. Veď s Rumunmi to naši hráči rýchle zabalili.“ Súčasťou programu bolo aj stretnutie majstrov sveta z roku 1967 s majstrami Československa, mužstvom Tatrana Prešov. Na palubovke sa predstavili bývalí reprezentanti v zostave Škarvan – Gregor, Rážek, Kavan, A. Lukošík, R. Horváth, Klimčík, Seruga, Konečný, Lafko a Frolo. Dvojnásobní majstri ČSSR, hráči Tatrana Prešov obetavo bojovali v zložení Matuščín, Kunay, Lukáč – J. Lukošík, Fecko, M. Horváth, Zavadinka, Dvorčák, bratia Greňovci, Eibl, Čanda, Poliak, Briešťanský. Výber majstrov sveta viedol tréner Bedřich König, domácich hádzanárov tréner Milan Mikuš. Stretnutie sa skončilo víťazstvom majstrov ČSSR 17:16 (10:7), najlepšími strelcami boli Klimčík 5, R. Horváth 3, Lafko a A. Lukošík 2, resp. Briešťanský 5, Zavadinka 4, J. Lukošík 3, J. Greňo 2. Z majstrovstiev sveta v hádzanej sa správy do sveta dostávali prostredníctvom pracovníkov masovokomunikačných pro-

striedkov. V prešovskom tlačovom stredisku bolo akreditovaných 109 novinárov, z nich bolo 48 píšucich a 8 fotoreportérov, ktorí zastupovali celkom 34 zahraničných redakcií. Domácich 61 novinárov reprezentovalo 31 redakcií. Televízny signál z Prešova preberalo 18 televíznych spoločností. Najviac novinárov prišlo zo Švajčiarska, no nechýbali ani zástupcovia tlače z NRS, Rumunska, Južnej Kórey a dokonca aj z exotickej Brazílie. Tlačové stredisko v prešovskej mestskej hale sa počas MS od skorých ranných hodín hemžilo desiatkami novinárov, televíznych komentátorov a rozhlasových reportérov. Tento maratón náročnej práce im do značnej miery pomáhali zvládnuť pracovníci reštauračného zariadenia mestskej haly so širokým sortimentom ponúkaného tovaru. Dievčatá v bufetoch sa denne niekedy viac ako 18 hodín vždy ochotne

Z HISTÓRIE HÁDZANEJ

FOTO: VIKTOR ZAMBORSKÝ

Na šampionáte v Prešove patril k najplatnejším hráčom Československa Jiří Kotrč z Dukly Praha (na snímke vľavo)

a s úsmevom starali o zahraničných zákazníkov. Tí sa o ich práci vyslovovali veľmi pochvalne. Výstižne to za všetkých vyjadrila známa rozhlasová reportérka z Bratislavy Mária Zavarská: „Takúto skvelú ponuku dobrôt som u nás nevidela ani v predajniach Esa.“ Niet pochýb o tom, že XII. ročník majstrovstiev sveta skupiny B v hádzanej mužov prebiehajúci v Mestskej hale v Prešove bol udalosťou číslo jeden. Stal sa veľkým sviatkom širokej športovej verejnosti. Na základe bezprostredných odborných hodnotení, ktoré zazneli po poslednom zápase, možno konštatovať, že tento šampionát bol mimoriadne úspešný a priaznivý. Potvrdzujú to aj slová prezidenta Medzinárodnej hádzanárskej federácie pána Erwina Lanca, ktorý na záver svojho pobytu v našom meste okrem iného povedal: „Prešov má nárok na zlatú medailu za celkovú organizáciu. Som príjemne

prekvapený a skutočnosť prevýšila moje očakávanie. Presvedčil som sa, že v tomto meste je mnoho ľudí, ktorí hádzanej rozumejú, majú ju radi a chcú ďalej rozširovať jej základňu a výkonnosť. Domnievam sa, že svetový šampionát ešte viac zvýšil popularitu tohto pekného športu.“ Pozitívne bolo hodnotenie, ktoré zaznelo z úst podpredsedu rady IHF pána Alfréda DE SAN Romana zo Španielska: „Napriek určitému sklamaniu z výkonu československého mužstva priebeh majstrovstiev v Prešove mal vysokú športovú, organizačnú, ale aj spoločenskú úroveň. Prešov je pekné mesto, v ktorom žijú príjemní ľudia. Organizátori zvládli svoju úlohu na výbornú.“ Samozrejme, že takéto ocenenia od najvyšších predstaviteľov Medzinárodnej hádzanárskej federácie potešili. Boli vysokou a jedinou odmenou pre všetkých dobrovoľných pracovníkov a funkcionárov, ktorí vynaložili maximum svojich schopností i síl s cieľom urobiť všetko, aby sa svetové podujatie vydarilo. Ich prácu vyzdvihovali nielen médiá, aktívni účastníci, ale aj priaznivci tohto populárneho športu. Podiel jednotlivcov na úspešnom priebehu šampionátu ocenili aj predstavitelia vtedajšieho Ústredného výboru ČSZTV a Výboru hádzanárskeho zväzu. Čestné uznania a ďakovné listy okrem iných prevzali Marián Froman, Ale-

xander Kovaľ, MUDr. Zdeno Velecký, MUDr. Peter Biroš, MUDr. Jozef Soták, MUDr. Miroslav Lukáč, Mikuláš Kvokačka, Oto Lukáč, Alexander Naháč, Pavol Palša, Marta Kyselá, Hilda Kožušková, Monika Drabová, Anna Kreheľová, Igor Kalinovský, Jaroslav Jančík, Jozef Hradil, Milan Murgoň, Jozef Škopár, Anton Mitra, Eugen Longauer, Marián Uliáš, Juraj Zavadinka, Ján Slančo, František Durkáč, Ján Migra, Jozef Molnár, Milan Benč, Emil Valko, Pavol Gábor, Jozef Greňo, Jozef Dorčák, Ladislav Pekár, Milan Briešťanský, Milan Zusko, Jozef Jusko, Milan Cuker, Július Štetina, Ján Leško a Viktor Zamborský. Opäť sa raz potvrdilo, že v Prešove bolo stále dosť tých, čo voľné chvíle venovali športu, ktorí boli ochotní pre jeho rozvoj obetovať maximum svojich schopností a síl. Bola to mimoriadne cenná devíza. Mala byť zárukou ďalších optimistických perspektív. Žiaľ, nasledujúce roky priniesli stagnáciu aj pády prešovského vrcholového aj výkonnostného športu. Pretrvávajú aj v dnešných časoch. Obetaví, profesionálne zdatní dobrovoľní funkcionári sa zo športového diania pomerne rýchlo vytratili. Svetlou výnimkou sú práve hádzanári Tatrana Prešov, ktorí pokračujú v kvalitnej práci, znásobujú bývalé úspechy a šíria dobré meno prešovskej hádzanej nielen doma, ale aj v zahraničí. L

Mladí chodci atakovali

majstra sveta!

AUTOR: PETER HRONČEK I FOTO: MAREK ČECHO

Veru tak. Majster sveta Matej Tóth sa dožil na III. kole Žiackej chodeckej ligy v Banskej Bystrici nevšedného ataku. Bezmála 80 účastníkov podujatia, všetko žiakov z banskobystrických škôl a okolia, si ho po podujatí vyžiadalo na štart 300-metrovej trate v športovej hale športového gymnázia pod majestátnym Urpínom, aby s ním zviedli priamy súboj na trati. Nakoniec to dokumentuje jedna z fotografií našej fotopanorámy z tohto podujatia. V samotných pretekoch zaznamenal najhodnotnejší výkon najmladší žiak Lukáš Rosenbaum, ktorý získal aj krásny pohár. Medzi najmladšími žiačkami dominovala Anežka Kresťanková. V kategórii starších žiačok zvíťazila Lucia Rusková, v kategórii mladších žiakov bol najlepší Patrik Nemčok a v kategórii starších žiakov Matej Kresťanko. Aj tretí súrodenec z rodiny Kres-

ťankovcov – Filip, sa v kategórii mladších žiakov postavil na stupeň víťazov. Ako sme už informovali, podujatie obohacuje roky (celkove deviaty rok) svojou pravidelnosťou športové aktivity detí predovšetkým zásluhou skúsených trénerov športovej chôdze - otca a syna Benčíkovcov. Ako nám prezradil Juraj Benčík, tréner olympijského víťaza Jozefa Pribilinca, tentoraz dávajú o sebe vedieť žiaci – chodci aj preto, aby podporili mesto Banská Bystrica v súťaži o zisk názvu Európske mesto športu 2017. Túto snahu ocenil aktívnou účasťou pri odovzdávaní cien víťazom žiackych kategórií aj primátor mesta Ján Nosko. L

Tretie kolo Žiackej chodeckej ligy naším fotoobjektívom.

Z HISTÓRIE Dudinskej päťdesiatky (1)

Keď sa z Popolušky

kráľovná stala V doterajšej 34-ročnej histórii Dudinskej päťdesiatky som si raz, sledujúc pretekárov a pretekárky z Číny, spomenul na jedno čínske príslovie, ktoré hovorí: „Ak chceš poznať svoju minulosť – pozri sa, ako si na tom teraz. Ak chceš poznať svoju budúcnosť – pozri sa na to, čo teraz robíš.” Rozmýšľal som a hľadel striedavo na chodecký peletón a trénera Juraja Benčíka. Nuž, čo by som teraz najradšej urobil? Azda by som sa chodeckého svetového trénerského mága Juraja Benčíka opýtal, akými míľnikmi prechádzala vývojovo a rastom v domácom a medzinárodnom kalendári z roku 1982 chodecká Popoluška - Dudinská

päťdesiatka, aby sa z nej po rokoch stala kráľovná svetovej chôdze. Práve Juraja Benčíka, v minulom storočí nášho úspešného československého reprezentanta v športovej chôdzi, trápila roky myšlienka, kde a ako by bolo potrebné postupovať, aby sa prekrásne chodecké preteky na 50-kilometrovej trati stali doménou Slovenska a aby slovenskí chodci nechodili súperiť o svoje tituly do českého Přerova. Keď Juraj Benčík nastúpil po svojej dvadsaťročnej aktívnej pretekárskej činnosti na jeseň v roku 1980 do funkcie reprezentačného trénera chodcov ČSSR a predsedu chodeckej komisie pri vtedajšom Československom atletickom zväze, hľadal vo svojej novej pozícii aj nové, účinnejšie a tým i vhodnejšie miesta na športové sústredenia chodcov – reprezentantov, ich tréningy a športovú prípravu. Ako by si on sám už v tom čase čoraz viac uvedomoval,

Kým na prvom ročníku stála na štarte ani nie desiatka pretekárov, na ostatný ročník prišli pretekári zo 41 krajín sveta.

AUTOR: JOZEF MAZÁR I FOTO: MAREK ČECHO

že celkový úspech je len nahromadením stoviek, ak nie tisícov pokusov a snáh, ktoré snáď nikto nikdy neocení alebo prinajmenšom nedocení. Preto sa nebál ísť ani do tvrdej komunikácie ešte ako pretekár s vtedajším reprezentačným trénerom československých chodcov. Pritom si isto uvedomoval to Sokratovo: „Tajomstvo zmeny nespočíva v boji s tým, čo bolo, ale v budovaní toho, čo bude.” Pre špeciálne vydanie Spravodaja chôdze k 30. výročiu Dudinskej päťdesiatky okrem iného povedal: „Rád som v súvislosti s prípravou našich reprezentantov prijal návrh svojho priateľa Milana Belka, ktorý ma už vtedy upozornil, že Dudince takým miestom sú. Mal pravdu. A hneď na prvom zraze reprezentantov na jar v roku 1981 vo mne dozrela myšlienka, že práve tu usporiadame pre slovenských chodcov chýbajúcu päťdesiatku. Mojím najbližším pomocníkom a spoluzakladateľom bol Milan Belko. Začiatkom roku 1982 sme vydali propozície prvého ročníka. Vymerali a opravili okruh v kúpeľnom parku. Prvým naším fanúšikom aj sponzorom bol riaditeľ rekreačno-liečebného zariadenia Tehliar vtedajších Západoslovenských tehelní Pezinok Ing. Jozef Bocian. Venoval nám „občerstvovaciu“ stanicu – varnicu teplého čaju, hroznový cukor a čokoládu. Tak sme začínali.“ Nechajme však hovoriť aj samotného Milana Belka z Trnavy, vtedy tiež športového chodca, ktorý so športovou chôdzou začínal v Trnave rovnako ako Juraj Benčík, keď spolu navštevovali strednú priemyselnú

školu. „V olympijskom roku 1980 (Moskva – pozn. autora) som absolvoval počas dovolenky chodecké sústredenie v našom firemnom zariadení Tehliar, v Dudinciach. Moja pohybová aktivita vzbudzovala pozornosť u kúpeľných hostí prinajmenšom tak, ako aj u miestneho obyvateľstva. Medzi nimi aj u Jožka Bociana, vtedajšieho riaditeľa hotela Tehliar, ktorý ma sem-tam ako rekreačný bežec sprevádzal na tréningoch. Medzi rečou sa mi posťažoval na nízky počet rekreantov v období október – marec v tomto ním spravovanom hotelovom zariadení. Zrodil sa nápad. Na Kremnickej desiatke, hneď v tomto roku, som ponúkol Jurajovi Benčíkovi možnosť sústredení v Dudinciach vo vhodnom klimatickom prostredí. Projekt Dudince sa začal realizovať. Veľakrát sa v Tehliari objavilo na sústredení naraz aj 30 chodcov z celého Československa, a to nielen reprezentantov. Športový chodecký svet chodil päťdesiatky na prelome obdobia zima – jar, kedy sa teplota pohybovala medzi 12 – 18 stupňami Celzia. Poznatky z tréningového procesu a testov urobili svoje. Prehovoril aj záujem zo strany vedenia kúpeľov a otcov vtedy ešte malej obce Hontu – Dudiniec. Dňa 20. marca 1982 už súťažilo o víťazstvo na trati kúpeľným parkom prvých sedem odvážlivcov. Jožko Bocian zabezpečil okrem občerstvenia aj záverečný banket a my dvaja s Jurajom Benčíkom a ďalšími pomocníkmi sme počítali pretekárom absolvované kolá, rozhodovali sme. Nakoniec sme sa všetci spolu tešili z víťazstva reprezentanta Paľka Szikoru. Tak vznikla Dudinská päťdesiatka.“ Už Budha povedal, že „všetko, čo sme, je výsledkom toho, čo sme si mysleli”. Každá nepriazeň, každý neúspech a každý nepríjemný zážitok so sebou nesie semienko rovnako veľkého prospechu, ktoré sa môže ukázať ako požehnanie v prestrojení. Dudinská päťdesiatka mala tiež funkcionárov zo Slovenského atletického zväzu oblečených do farieb nežičlivcov. Nechajme však radšej hovoriť znova chvíľu Juraja Benčíka: „Majstrovstvá Slovenska na 50 km trati sa pre športových chodcov nerodili ľahko, hoci by sa to mohlo na prvý pohľad zdať. Nie pre nezáujem pretekárov, tí si od začiatku Dudinskú päťdesiatku obľúbili. Ani pre neochotu usporiadateľov, aktívnych a obetavých v organizačnom výbore. Tých rokmi pribúdalo. Ale pre

„Tajomstvo zmeny nespočíva v boji s tým, čo bolo, ale v budovaní toho, čo bude.”

nedôverčivosť či neprajnosť funkcionárov Slovenského atletického zväzu na čele s vtedajším predsedom Antonom Ihringom. Dnes je pre mňa úsmevná spomienka, ako predseda športovo-technickej komisie Jozef Malík niekoľko rokov po sebe vymeriaval už licenciou potvrdenú trať. Ešte aj počas pretekov chodil po okruhu s pásmom vymeriavať a vždy mu vyšlo presných 2000 metrov. Nakoniec výkonný výbor SAZ-u pre druhý ročník schválil pretekom štatút. Odvtedy sa medaily na najdlhšej chodeckej trati na národnom šampionáte rozdávajú v Dudinciach.“ Druhý ročník Dudinskej päťdesiatky bol prelomový tým, že sa ho už zúčastnili zahraniční pretekári z Maďarska a legendárny chodec z Rakúska Martin Toporek. Vynikajúce výsledky slovenských chodcov v osemdesiatych rokoch minulého storočia, predovšetkým Jozefa Pribilinca, Pavla Blažeka, Pavla Szikoru, Romana Mrázka, ale aj dobré meno Dudinskej päťdesiatky vo svete spôsobili, že viacerí

zahraniční pretekári prejavili záujem o športovú prípravu v Dudinciach. Svoje sústredenia v tamojších liečebno-rehabilitačných či dovolenkových a športových zariadeniach absolvovali opakovane atléti z Českej republiky, Maďarska, Rakúska, Litvy, Grécka, Ruska, Poľska, Lotyšska, dokonca z ďalekej Guatemaly i ďalších krajín. V ďalšej časti seriálu pripravíme tak na našu webovú stránku www.svetsportu.sk, ako aj do časopisu Svet ŠPORTU konkrétnosti z mostov k funkcionárskym dušiam chodeckého športu prostredníctvom Dudinskej päťdesiatky. Dôvod je jediný – tak Medzinárodný maratón mieru, ako aj Dudinská päťdesiatka a Banskobystrická latka patria k tým svetovým športovým podnikom, ktoré neostávajú mimo záujmu Svetovej atletickej federácie a hlavne svetovej rodiny športovcov i ich priaznivcov. Nuž a keďže má Dudinská päťdesiatka malé jubileum – 35. ročník, zaslúži si uvádzané historické návraty. L

Ak by bol niekto na prvom ročníku Dudinskej päťdesiatky povedal, že chodcom prídu pod svojou vlajkou „Fandíme Slovensku" fandiť fanúšikovia z celého Slovenska, ba dokonca, že medzi nimi nebudú chýbať ani samotní špičkoví športovci či funkcionári Slovenskej republiky, mnohí by sa divili, že to nemôže byť pravda...

KOMENTUJEME

Keď čítate tieto riadky, výsledky športových chodcov v cieli z jubilejného 35. ročníka Dudinskej päťdesiatky sú zaknihované v jej bohatej histórii. Tak ako ostatní športovci aj športoví chodci sú zamilovaní do svojho športu, zároveň tvrdíme, že tajomstvom ich úspechov je účelná vytrvalosť. Pri písaní komentára o Dudinskej päťdesiatke z pohľadu jej histórie je najväčším darom športového novinára analytika posúdiť hodnotu podujatia a výkony športovcov na tomto podujatí z pohľadu celosvetových hodnôt.

Športové výkony majú len tú hodnotu,

ktorú im športovec spolu s tímom ľudí prepožičajú! AUTOR: JOZEF MAZÁR I FOTO: MAREK ČECHO

Prečo taká úvaha na úvod tohto žurnalistického celku? Najviac nám na ďalšom veľmi vydarenom ročníku podujatia zarezonovala šuškanda, že v Dudinciach sú ľudia, ktorí by tieto významné preteky najradšej vymazali zo športovej mapy. Nuž, pokúsme sa spoločne takú šuškandu komentovať. Uvažujme nad pravdou preverenou našimi životmi: O hodnote človeka nerozhoduje to, čo vie, ale to, čo koná. Tí, ktorí stáli pri zrode Dudinskej päťdesiatky, konali nielen v prospech samotných Dudiniec, tamojších kúpeľov, stredoslovenského regiónu či Slovenska, ale zároveň upozorňovali, že takmer každý človek si je vždy vedomý viac svojich individuálnych útrap, ako svojich surovostí voči druhým. A už sme pri koreni jedného problému: pre svoju pohodlnosť, svoj pokoj, svoje postoje neoverené a neanalyzované v celospoločenských súvislostiach časom, napáchame surovosť na meste, regióne, napáchame nielen športové zlo Slovenskej republike, ale v konečnom účtovaní aj sami sebe. Viem - tí, ktorí nevedia alebo nepotrebujú vedieť, že cieľ, ktorý bol dosiahnutý, už nie je cieľom, nemôžu ani vedieť, že to nevedia. Budú oponovať, veď Dudince stojí organizovanie takého podujatia kopu peňazí. Páni a dámy! Dovolíme si s takým názorom silne polemizovať. I z dôvodu už v niektorých predchádzajúcich riadkoch načrtnutého, ale hlavne ešte nikde nenapísaného či registrovaného. Čo viac vo svete, regióne, Dudinciach samotných preslávilo tento kúsok rodnej hrudy na

juhu Slovenska než Dudinská päťdesiatka? Čo prinieslo do Dudiniec viac práce, peňazí, propagácie, nadhľadu na život (ak si to vieme rozanalyzovať – pozn. autora), než už toľko ráz vyslovená médiami, osobnosťami, športovcami v celom svete slávna Dudinská päťdesiatka?

zemeguli najpopulárnejšom olympijskom športe, akým atletika bez rôznych príkras a domýšľania je, svoju účasť na jedných olympijských hrách? (Tóth, Majdan, Tišťan, Czáková, Gáliková majú letenky do Ria de Janeiro vďaka svojim výkonom isté. – pozn. autora)

Hej, v dnešnom svete platí dvojnásobne viac, než platilo pred 35 rokmi, že úspech sa dostaví len vtedy, keď sa intuícia spojí s odvahou urobiť rozhodnutie. Toto urobili a je chvályhodné, že urobili malé, dnes veľké osobnosti nášho stredoslovenského regiónu, Dudiniec, ale či sa to niekomu páči, alebo nie – malé veľké osobnosti dnes aj sveta! A niektorí sa chcú pod demontáž svetovej veľkosti i úžasnej potreby tohto podujatia pre Dudince, región i Slovenskú republiku podpísať možno len preto, lebo sú menej ošľahaní životom, skúsenosťami a súvislosťami. Ostatné sa dá totiž všetko naučiť. Len chcenie je k tomu všetkému potrebné mať v sebe samom. V Dudinciach nebude nič väčšie, vytvorené z celosvetovej bilancie hodnôt, než je Dudinská päťdesiatka. Ale jedno zlé rozhodnutie môže túto, nebojíme sa napísať, veľkú celosvetovú športovo-spoločensko-ekonomickú hodnotu zbúrať.

Hádam až dosť argumentov pre funkcionárov na rôznych stupňoch v SR (vláda SR, SOV, príslušné ministerstvo, podnikateľská sféra atď.), aby sa uvedená šuškanda nepremenila v pravdu. Najmä, ak aj tento jubilejný ročník mal úžasne vysokú úroveň, tak po organizačnej, ako i športovej a spoločenskej stránke. Všetkým, ktorí sa o to zaslúžili, patrí aj takouto formou jedno veľké uznanie, ocenenie. Vysoko postavený funkcionár v strešnom európskom atletickom orgáne, delegát 35. ročníka Dudinskej päťdesiatky Pierce O'Callaghan to na záverečnom vyhodnotení zdôraznil aj pre novinárov. Je to úžasné vysvedčenie pre náš národ, našu rodnú vlasť a nesmieme ho sami znehodnotiť a zanedbať. Máme príklady z iných športov nedávnej minulosti, že sme to dopustili.

Toho roku sa Dudinskej päťdesiatky zúčastnili reprezentanti zo 41 krajín sveta. Pýtame sa všetkých Slovákov: Koľkých iných, nielen športových podujatí, sa v Slovenskej republike zúčastnili reprezentanti 41 krajín sveta? A hneď ďalšia otázka by mohla znieť: V ktorom športe si v takej silnej svetovej konkurencii zabezpečili až piati Slováci v jednom odvetví, na tejto

A celkom na záver? Milujme svojich nepriateľov aj preto, lebo tí nám pripomínajú naše najčastejšie chyby. Tento komentár nabáda, aby sme ďalšiu vážnu neurobili. Bola by to hrubá chyba pre celý slovenský šport, ba celú Slovenskú republiku, nedajbože, neorganizovať v budúcnosti Dudinskú päťdesiatku. Dovolíme si verejne upozorniť, že by to bol smrteľný hriech. A taký hriech je neodpustiteľný, preto nemôže byť jeho spáchanie iba záležitosťou samotných Dudiniec. L

V Prievidzi vyhlásili

cenu Krištáľový páv To, že olympijské hnutie prostredníctvom Združenia olympijských klubov Slovenska je aktívne, súdržné a dbá na myšlienky historika, pedagóga, spisovateľa a športovca, predovšetkým 2. predsedu Medzinárodného olympijského výboru (vo funkcii bol v rokoch 1896 – 1925) Pierra de Coubertina, potvrdzujú aj nevšedné, ale veľmi kvalitné aktivity Olympijského klubu Prievidza. AUTOR: PETER TICHÝ I FOTO: ARCHÍV OK PRIEVIDZA

Tie za rok 2015 uzavreli na slávnostnom vyhlásení ceny Krištáľový páv, ktorého sa okrem iných vzácnych hostí zúčastnil aj predseda Združenia olympijských klubov Slovenska Ivan Čierny. Na vyhlásení nechýbali ani úspešní slovenskí olympionici, členovia tohto klubu: Marta Pernišová-Pösová, hádzanárska reprezentantka z OH 1988 v Soule, Miloš Krška, futbalový reprezentant z OH 2000 v Sydney, vodnopóloví reprezentanti SR Peter Nižný a Michal Gogola, OH 2000 v Sydney, Mikuláš Timko, tréner bronzového medailistu z OH Soul 1988 Jozefa Lohyňu a súčasný reprezentačný tréner ženskej reprezentácie SR, ale nechýbala ani legenda československého atletického športu, bývalý reprezentant Viliam Nedeljak. Je chvályhodné, že toto tradičné vyhodnotenie obohatili svojou účasťou vyhlasovatelia podujatia, mestá Prievidza, Handlová, Nováky, Bojnice a Združenie miest a obcí Hornej Nitry prostredníctvom svojich vedúcich funkcionárov a niektorých poslancov z jednotlivých mestských úradov. Medzi vzácnymi osobnosťami nechýbal ani čestný predseda Olympijského klubu Prievidza Arpád Tarnóczy. Počas tohtoročného dvanásteho februárového večera v nádherne vyzdobenej sále opäť spoločne písali ďalšiu kapitolu histórie ceny Krištáľový páv a Ceny fair play okresu Prievidza. Tento vzácny dvanásty februárový večer bol o to milší a dôležitejší, že sa konal v roku XXXI. letnej olympiády Rio 2016, na ktorej nebudú chýbať ani športovci, odchovanci okresu Prievidza. Vďaka bola vyslovená pri tejto príležitosti

V strede Milan Oršula KRK Nováky držiteľ Ceny fair play

Držiteľka Ceny Krištáľového páva za rok 2015 Barbora Klementová, reprezentantka U23 v bežeckom lyžovaní.

všetkým trénerom, funkcionárom, ktorí sa podieľali na ich športovom raste pre reprezentáciu nášho malého, ale krásneho Slovenska. Olympijská štafeta s názvom Slovenská olympijská štafeta Rio 2016 bude organizovaná v tomto okrese v mestách Handlová, Nováky a Prievidza v dňoch 13. a 14. júna a bude spojená s Olympijským dňom a rôznymi sprievodnými podujatiami. Na slávnostnom galavečere ocenili športovcov, trénerov a kolektívy, ktorí sa svojimi úspechmi zaradili medzi najúspeš-

nejších v rámci mesta, okresu, Slovenska a taktiež úspešne reprezentovali Slovenskú republiku na medzinárodných a svetových podujatiach. Zároveň si pripomenuli výročia dobrovoľných funkcionárov športového hnutia, ktorí sú neoddeliteľnou súčasťou športového života v spomínanom meste a okrese. Cena fair play patrí v Prievidzi rytierom športu už 29 rokov. Ocenenie nie je za ročné hodnotené obdobie, ale za čestnosť, slušnosť pri výchove mladej generácie počas celej športovej a funkcionárskej kariéry. L

KARATE

Karate neučí deti biť sa.

Vychováva osobnosti AUTOR: PETER JESENSKÝ I FOTO: AUTOR

Keď v roku 1991 spoločne s Igorom Lajdom zakladali v Košiciach Karate klub Union, nemohol Peter Bozogáň tušiť, že o 25 rokov bude patriť tento klub medzi najúspešnejšie na Slovensku. Spod jeho rúk vzišlo 22 nositeľov čierneho pásu a zberateľov medailí z domácich, európskych a svetových podujatí. V januári už po deviatykrát zorganizoval Memoriál Michala Bozogáňa, ktorý sa každoročne nesie v duchu pamiatky na syna Michala. O poháre a cenné kovy zabojovalo celkovo vyše 420 pretekárov, ktorých približne tretina pricestovala do metropoly východu zo zahraničia.

„O karate bol, je a bude záujem. Hlavne v mládežníckych kategóriách, kde evidujeme veľký záujem. Deviaty ročník nášho memoriálu to len potvrdil,“ vyslovil sa Peter Bozogáň v súvislosti s rekordnou účasťou pretekárov. Popularite karate napomáha i jeho finančná nenáročnosť. Záujemcom stačí kimono, ktoré im poslúži aj niekoľko rokov. V porovnaní s inými športmi ide o minimálne náklady. „Môžem potvrdiť, že ide o jeden z najlacnejších športov. Chce to len osobné sebazaprenie, ochotu trénovať a úspech príde aj bez nutnosti vynaloženia veľkých peňazí. Rovnako veľký talent sa môže objaviť v Košiciach či v Tokiu,“ zdôraznil prezident Východoslovenskej únie karate a bojových umení Július Valenta. Slovensko patrí podľa neho medzi veľmi úspešné karatistické krajiny, veď napríklad na posledných majstrovstvách Európy vo Švajčiarsku získali naši pretekári osem medailí a obsadili pozíciu v prvej desiatke najúspešnejších štátov. Mnoho štátov vo svete zakomponovalo karate do hodín telesnej výchovy. Podľa

Valentu by to bolo výborné napodobniť aj u nás. Nejde pritom prioritne len o zvýšenie predpokladov pre zisk medzinárodných úspechov. „Za našich čias boli deti v uliciach, dnes sedia pri počítačoch. Karate ponúka skvelú možnosť úniku z tohto pasívneho stereotypu,“ zamyslel sa Peter Bozogáň. „Som rád za každé dieťa, ktoré dostaneme od počítača do telocvične. Pre deti sú bojové umenia vzrušujúce. Kondícia pomáha zdraviu, adrenalín prináša vzrušenie z víťazstiev i prehier. Jedno i druhé pomáhajú do života a pomáhajú vyrovnať sa aj s inými úskaliami života. Šport navyše prináša priateľstvá. My karatisti sme 35 víkendov v roku na súťažiach a deti sú tak neustále v partii.“ Aj podľa Valentu má karate na deti pozitívny vplyv po športovej i sociálnej stránke. „Je tu určitá disciplína a do každého dieťaťa vštepujeme od úvodu morálny

„Za našich čias boli deti v uliciach, dnes sedia pri počítačoch. Karate ponúka skvelú možnosť úniku z tohto pasívneho stereotypu,“

kódex. Ten neumožňuje nejaké povýšenecké správanie. Ak to jednotlivec nemieni akceptovať, nemá medzi nami miesto. Nevychovávame len športovcov, ale sebavedomé, no zároveň skromné osobnosti.“ Veľa detí si vyberá bojové športy sprvoti preto, aby sa dokázali biť a brániť. Ako ale Valenta hovorí: „časom zistia, že ide o dlhodobý proces, ktorý v sebe skrýva oveľa viac. Pravidelnými tréningmi si zvyknú na telesnú záťaž, získajú okruh známych a postupne sa vyprofilujú športové osobnosti, ktoré môžu reprezentovať klub, mesto či celú republiku.“ „Deti sa nebijú. Súťažia podľa presných pravidiel,“ podotkol P. Bozogáň. „V kumite bojujú proti sebe s chráničmi a kata predstavuje súborné cvičenie, ktoré hodnotia rozhodcovia. Deti učíme používať silu len tým správnym spôsobom. Učíme ich sebadisciplíne a osobne dávam silný dôraz na to, aby sa dokázali pozdraviť a prejaviť slušnosť. Je jedno či ide o dieťa manažéra a má sa pozdraviť upratovačke. Vedieme ich k tomu, aby sa stali slušnými ľuďmi. V tomto duchu prebieha celý tréning a karate vedie k úcte k starším, k úcte k vyššiemu pásu

a k správnym hodnotám. Často vnímam veľmi pozitívnu spätnú väzbu zo strany rodičov.“ SÚRODENECKÁ IZBA PLNÁ POHÁROV A MEDAILÍ Košický klub Karate Union vychoval za 25 rokov množstvo veľkých majstrov. Momentálne sa napríklad hrdo pýši sympatickou Zuzanou Švarcovou (na snímke hore), ktorá priviezla napríklad medaily z majstrovstiev sveta v Malajzii či z európskeho šampionátu v Portugalsku. Jej prvenstvo v kategórii kumite do 57 kg na deviatom ročníku Memoriálu Michala Bozogáňa preto neprekvapilo. „Ako dieťa som vyrastala medzi samými chlapcami. Začali sme futbalom, hokejom a prešli sme až ku karate. Tam sa mi zapáčilo a napokon som pri tomto športe ostala ako jediná z partie. Páčilo sa mi môcť prísť po vyučovaní do telocvične a môcť sa tam vybiť,“ usmieva sa v súvislosti so svojimi začiatkami Zuzka. Svoje rozhodnutie oddať sa bojovému športu s odstupom času určite neľutuje. „S karate som pochodila Európu, Afriku i Áziu. V Malajzii sme boli dva týždne a tak to bola nádherná skúsenosť. Medaila bola čerešničkou na torte.“

Na prvý pohľad krehká slečna budí svojím umením rešpekt. „Chalani v mojom okolí majú reči typu: ‚pozor, to je karatistka‘. Možno i z toho plynie istý rešpekt a ešte nikdy som nemusela riešiť nejaký konflikt bitkou. Niekedy to tak možno nevyzerá, ale my sme v podstate bezkontaktný šport. Údery by sme mali vedieť zastaviť a ani počas súťaží preto nedochádza k zraneniam.“ Úspechy staršej sestry inšpirujú aj jej trinásťročného brata Róberta. „Ťaháme

sa navzájom. Doma sme sa nikdy nebili, zlosť sme si totiž vybili na tréningoch. Doma si naopak pomáhame a navzájom sa povzbudzujeme. Keď sa mi nechce trénovať, sestra ma potiahne. Pre mňa bola vždy motiváciou. V karate, ale aj v učení. Jej sa darí všetko. Má vlastné poličky plné pohárov, ja mám zatiaľ len jednu skrinku.“ L

DŽUDO

DŽUDO viac než šport

Džudo je výnimočným športom, ktorý nabáda k priateľstvu, sebaovládaniu a spravodlivosti. Heslo European Judo Union (Európskej džudistickej únie) „Džudo viac než šport“ pekne vystihuje podstatu tohto športu. Bojové umenie džudo nemožno vnímať výlučne ako šport, prípadne len ako prostriedok na sebaobranu. Najmä z detí totiž dokáže s pomocou dobrých trénerov vytvoriť komplexne rozvinuté osobnosti, ktoré sú odolné voči chorobám i reálnym pádom, vedia, čo je to etika a morálka, a samozrejme, majú pevné a ohybné telo.

Džudo je šport, ktorý má korene v staroveku, avšak jeho moderné dejiny sa začali v Japonsku relatívne nedávno. Založil ho Jigoro Kano, ktorý skombinoval viacero techník vhodných na sebaobranu z niekoľkých bojových umení. Postupne však z neho vznikol šport, v rámci ktorého džudisti súťažia vo viacerých váhových kategóriách. Na poslednej olympiáde patrilo džudo k športom s najsilnejším zastúpením, predbehli ho len atletika a plávanie. Dnes je športom, kde sa spája elegancia pohybu,

šikovnosť ľudského tela, psychológia súboja, výbušnosť a sústredenie. Základnou filozofiou tohto športu nie je útok či porážka súpera, ale pokora v sebaobrane, telesná zdatnosť a najmä psychická odolnosť. Tento dnes olympijský šport je životnou cestou, po ktorej kráčame v spoznávaní samého seba, svojho tela a svojich možností. Džudo je športom výziev, sústredenia a správnych rozhodnutí, je športom, v ktorom rozhoduje rýchlosť a okamih prekvapenia.

AUTOR: PETER HRONSKÝ I FOTO: ARCHÍV REDAKCIE

DŽUDO ROZVÍJA CELÉ TELO Technika pohybu tela a psychická odolnosť, to sú dva faktory, ktoré sa v dobrom športovcovi majú spojiť. Džudo znamená v preklade jemná cesta. Jej súčasťou je aj česť, morálka a etika. Ten, kto sa odhodlá cvičiť džudo, odhodlá sa vydať na cestu sebazdokonaľovania, spoznávania svojich možností. Aj keď v zápase ide o stretnutie dvoch osobností, u ktorých sa ukáže fyzická zdatnosť, zápas by nebol dobrý bez správneho sústredenia sa a psychického nastavenia. Pri samotnom súboji sa uplatňuje množstvo fyzicky náročných pohybových zručností. Súperi využívajú prakticky všetky časti tela, sú v kontakte a využívajú rôzne hmaty, chvaty a úchopy, ale musia sledovať aj súperovo konanie, jeho rozhodnutia a reagovať v okamihu. Či už obrannými úhybmi, blokovaním, protichvatmi či pádmi. Premenlivosť situácie je rýchla, v boji, v postoji či na zemi sa rýchlo mení orientácia v priestore. Rýchlosť, obratnosť a pohyblivosť dopĺňa pevnosť, odhodlanie a odolnosť voči prípadnej bolesti.

Matej Poliak (v bielom kimone) dokumentuje, že džudo je skutočne výnimočným športom. Náročným nielen na sebaovládanie, ale zároveň vyžaduje pevné a ohybné telo. Jeden z našich odborných spolupracovníkov, Peter Pisoň, generálny sekretár Slovenského zväzu džuda.

Džudo znamená v preklade jemná cesta. Jej súčasťou je aj česť, morálka a etika.

Ako povedal generálny sekretár Slovenského zväzu džuda Peter Pisoň, toto bojové umenie dokáže v mnohom pomôcť, no na profesionálnej úrovni je to beh na dlhé trate. „Nestačí rok či dva trénovať, človek sa s tým musí stotožniť. Seriózny výsledok môže prísť až po piatich – šiestich rokoch.“ Podľa jeho slov však námaha rozhodne stojí za to - džudo je totiž výnimočné v tom, že nie je jednostranným športom a človek trénuje celé telo. Takto nehrozia žiadne svalové disproporcie a aj zranenia vo vrcholovom športe sú zriedkavejšie ako napríklad vo futbale!

DŽUDO JE AJ O MORÁLKE A ÚCTE „Džudisti môžu hrať čokoľvek, zacvičia komplexne všetko, majú sebadôveru a kontrolované správanie. Nie sú agresívni a patria medzi tých najinteligentnejších športovcov,“ vysvetlil. V džude zároveň existuje kódex, v ktorom si športovci osvoja zásady priateľstva, úctu k súperovi i sebaovládanie. Práve to podľa Pisoňa môže motivovať rodičov, aby deti prihlásili na tento šport. „Máme záujem, aby sme rozšírili našu členskú základňu a následne z mládežníckeho džuda vypestovali pretekárov, ktorí sú schopní prebojovať sa do svetovej špičky. Niektoré oddiely, ako napríklad Slávia STU v Bratislave, organizujú tréningy aj pre deti a aj pre ich rodičov. Ako som spomínal, džudo je istým spôsobom aj „filozofia“, a tak sú tu aj tréningy rekreačného džuda pre všetky vekové kategórie, lebo s džudom môžeme začať v ktoromkoľvek veku. Nácvik rekreačného džuda nevyžaduje žiadne špeciálne predpoklady a aj vek je viac-menej neobmedzený. Dôležitý je pravidelný tréning, chuť hýbať sa a spraviť niečo pre svoje zdravie. Krásnym príkladom toho, že džudo môžete trénovať po celý život, je džudistka Larisa Kozánková. Larisa začínala s džudom v roku 1960, bola trojnásobnou majsterkou Československa. Bohužiaľ, musela predčasne ukončiť svoju športovú kariéru. K džudu sa vrátila až koncom roku 2013, kedy sa začala pripravovať na majstrovský titul - prvý dan. Prvý dan získala 31. 1. 2016 a v tomto roku oslávi svoje 70. narodeniny. O to je prekvapujúcejšie, že aj v tomto veku dokáže bez problémov zvládnuť pády, kotúle, chvaty,“ zdôraznil Pisoň.

Ďalšou výhodou džuda je fakt, že patrí k najmenej úrazovým športom, hoci to tak na prvý pohľad nevyzerá. Ako je to s členskou základňou a popularitou tohto športu? „Máme dvetisíc šesťsto registrovaných športovcov na Slovensku organizovaných v 50 kluboch. Snažíme sa zvýšiť členskú základňu a veľmi aktívne pracujeme s mládežou. Vyrastá nám silná generácia džudistov a džudistiek, ktorí sú prísľubom pre budúcnosť. V tomto olympijskom roku je príprava zameraná skôr na našich reprezentantov. Cieľom je, aby sa na olympiádu klasifikoval Milan Randl, naša súčasná jednotka a 40. vo svetovom hodnotení džudistov. On jediný má šancu sa klasifikovať a hlavný reprezentačný tréner Ján Gregor mladší a jeho asistent Marek Matuszek robia všetko pre to, aby sa tento cieľ dosiahol,“ ochotne pre Svet ŠPORTU vysvetľuje generálny sekretár Slovenského zväzu džuda Peter Pisoň. Čo po olympiáde? „Po olympiáde pokračuje bežná rutinná práca, ale čo sa týka reprezentácie, tak máme už teraz omnoho vyššie ambície. Reprezentačný tréner Ján Gregor mladší so svojím tímom pripravil koncepciu rozvoja reprezentácie „SPOLU DO TOKIA“, ktorá zahŕňa prácu s mladými talentmi od dorastencov cez juniorov až po seniorov. Dorastencov má na starosti Jozef Krnáč, náš najúspešnejší džudista a druhý na olympiáde v Aténach. Máme viacero talentov, s ktorými sa intenzívne pracuje, a veríme, že sa vo svetovom džude dokážu presadiť,“ to sú slová pána Pisoňa, o ktoré ho požiadal náš časopis. L

ZO ŽIVOTA OLYMPIJSKÝCH KLUBOV

Olympijské odkazy budúcnosti,

slová pre súčasnosť

AUTOR: AGNESA RÉVÉSZOVÁ I FOTO: MAREK ČECHO

Župné mestečko na juhu Slovenska Šahy sa stali zásluhou Olympijského klubu Alojza Szokolyiho dejiskom priateľského stretnutia úspešných olympionikov bývalého Československa so študentmi tamojších stredných a základných škôl. Písal sa 8. február 2016. Už deň predtým nastúpili atlétky Eva Šuranová a Anna Chmelková, atléti Jozef Plachý, Juraj Benčík a Peter Tichý, hádzanárka Mária Ďurišinová, basketbalista Justín Sedlák a futbalisti Anton Urban s Jaroslavom Borošom na ozdravovacie pobyty do Kúpeľov Dudince, a. s., ktoré trvali týždeň, presnejšie od 7. do 13. februára toho roku. Mohlo sa tak stať, lebo tie pobyty ekonomicky vykryla Nadácia Slovenského olympijského výboru, ktorej predsedom predstavenstva je Ing. Anton Siekel. Nuž a práve Olympijský klub Alojza Sokolyiho, nášho prvého olympionika, pripravil v Šahách v uvedený pondelok pre svojich vzácnych hostí bohatý a zaujímavý program plný príjemných stretnutí a návštev inštitúcií v regióne. Po milom, veľmi dôstojnom privítaní hostí predsedom OK A. Szokolyiho Šahy Františkom Révészom a primátorom mesta Šahy Štefanom Gregorom, ktoré sa uskutočnili v sieni Mestského úradu Šahy, nasledovala beseda so študentmi stredných a základných škôl Šiah. Zúčastnilo sa jej 180 prítomných žiakov, ale aj viacerých dospelých. Besedu moderoval v divadelnej sále Ladislav Gáspár, člen miestneho OK Šahy, paraolympijský víťaz z Atén 2004 v stol-

a potrebe športu pre všetkých. Juraj Benčík zaujal a potešil nasledovnou myšlienkou: „Šport je pre mňa náboženstvo, životná filozofia, ktorá je spojená so slovami ako priateľstvo, tolerancia, fair play, a možnosť vidieť svet. Šport mi dal všetko, čo som v živote potreboval.“

Veľké osobnosti slovenského športu, hviezdy olympijského neba (zľava: Eva Šuranová, Jozef Plachý a Mária Ďurišinová)

nom tenise. Olympionici sa predstavili v tom najlepšom svetle. Samostatnými príhovormi dokumentovali, že ich vedomosti a poznanie sú neobmedzené, predstavivosť obopína zemeguľu, pamäť a skúsenosť nevtieravo podčiarkujú mladým - poučte sa zo včerajška, žite pre dnešok, dúfajte v zajtrajšok. Príjemnú atmosféru vytvorili hlavne svojimi historkami a dali možnosť deťom inšpirovať sa ich životnými skúsenosťami, spojenými predovšetkým so športom. Autogramiáda a spoločné fotenie poskytli učiteľom telesnej výchovy, žiakom aj ďalším prítomným priestor na osobné rozhovory. Po obedňajšom oddychu sa presunuli k synagóge v Šahách, na tamojší Európsky dvor, kde za všetkých položila bývalá úspešná hádzanárska reprezentantka, olympionička Mária Ďurišinová veniec k pamätnej tabuli Alojza Szokolyiho. Muža, ktorého si prisvojujú na základe historickej minulosti za svojho tak Maďari, ako aj Slováci. Prítomní olympionici akoby chceli rozhádanému svetu pripomenúť, že práve šport - to

Coubertinovo - zbližuje, a nie rozbíja či rozdeľuje! Tibor Pálinkás, vedúci múzea v Šahách, olympionikom v krátkosti predstavil mesto Šahy a priestor, kde sa nachádza pamätná stena jeho významných osobností /okrem iných aj pamätná tabuľa atléta Alojza Szokolyiho a futbalistu Ferdinanda Daučíka, rodáka zo Šiah/. Po návšteve pamätného domu Alojza Szokolyiho v obci Bernecebaráti (Maďarsko), kde ich pozdravil László Kertész, bývalý starosta, učiteľ telesnej výchovy, položil veniec k hrobu uhorského atléta Szokolyiho (A. Sokola) Jozef Plachý, rodák a člen družstva Európy v atletickom stretnutí s Amerikou. Šahy mali svoj veľký deň. Mali možnosť privítať významné osobnosti športu, ktoré už od 60-tych rokov minulého storočia reprezentovali našu vlasť, vtedajšie Československo. Mali možnosť sa s nimi porozprávať, mať ich pri sebe blízko, podať si s nimi ruky, vypočuť si ich životné historky a sledovať ich stále živé nadšenie, keď sa hovorilo o význame

Vo večerných hodinách boli už olympionici hosťami vedenia Kúpeľov Dudince, a. s., slávnostného stretnutia sa zúčastnil aj Anton Siekel. Podľa slov niektorých olympionikov, stretnutie malo vysokú spoločensko-poznávaciu úroveň, pretkávanú zaujímavými debatami aj z oblasti filozofie a psychológie, nielen športového, ale každodenného života. V tomto smere zvlášť zaujalo vystúpenie generálneho riaditeľa Kúpeľov Dudince, a. s., JUDr. Slavomíra Brzu. Nechýbali ani odľahčujúce prvky spomienok na šport a keď olympionici úprimne ďakovali Nadácii SOV za zorganizovanie tohto podujatia, niektorým z nich naskakovali aj zimomriavky z prežívania dojímavých chvíľ. Veď to bolo prvé také stretnutie usporiadané Nadáciou SOV v rámci existencie Slovenského olympijského výboru. Okrem iného sme sa dozvedeli, že Jožka Plachého, nášho vynikajúceho bežca na stredné trate, počas jeho základnej vojenskej služby v Banskej Bystrici trénoval jeden rok tréner chodcov Juraj Benčík a nie vtedy trénersky úspešný Róbert Rozim. „Bolo to tak. Tréner Liška mi posielal tréningové plány a Juraj Benčík bol ten, kto ich plnenie so mnou v úlohe trénera robil. Pomáhal mi aj k aktivizácii v armáde. Preto som sa po roku pôsobenia v Dukle Banská Bystrica mohol objaviť v Dukle Praha už ako poručík,“ prezradil pre Svet ŠPORTU Jozef Plachý. Aj preto sa takéto riadky píšu nevšedne, ale o to úprimnejšie. L

špeciál

EDITORIAL

Kto sme bez viny,

hoďme kameňom! Po poslednom skupinovom zápase na ME v Belehrade som reagoval na výsledky našej vodnopólovej reprezentácie takto: „Milá vodnopólová družina v Belehrade, práve som dopozeral náš posledný zápas v skupine s Čiernou Horou s výsledkom, ktorý možno nepotešil slovenských vodnopólových fanúšikov, ale ak mám byť úprimný, u mňa tento zápas len potvrdil reálny rozdiel v kvalite oboch družstiev. Hneď po zápase mi rôzni ľudia, ktorým nepochybne na slovenskom vodnom póle úprimne záleží, vysvetľovali, analyzovali a hľadali príčiny našich nepresvedčivých výsledkov v základnej skupine. Odborníci z Košíc za tento stav vinia nováckych hráčov, odborníci z Novák košické vedenie zväzu, bratislavskí odborníci vidia chyby snáď vo všetkom ostatnom, ale málokto z nás je ochotný pripustiť, že za naše výsledky nenesie zodpovednosť len Kula, len tréner, len Gogola, len Brúder... ale, že sme to my všetci, ktorí tento krásny šport na Slovensku robíme. Nie sme ochotní pripúšťať, že slovenská vodnopólová reprezentácia je len vrchol ľadovca a zároveň akýmsi obrazom práce nás všetkých, od prvého mládežníckeho trénera cez prvoligového rozhodcu až k poslednému funkcionárovi v Nových Zámkoch. Väčšina z nás dnes po týchto výsledkoch hľadá chybu v hráčoch, tréneroch národného družstva a Výkonného výboru Slovenského zväzu vodného póla. Ani nám nenapadne pozrieť sa do zrkadla a opýtať sa samých seba, čo sme my na svojej pozícii urobili preto, aby slovenská vodnopólová reprezentácia porazila Španielov, Holanďanov a Čiernohorcov. Aj keď väčšina z nás odpovie,

K už napísanému... Mnohí z nás vieme, že keď sú myšlienky spojené s emóciami, vtedy ovplyvňujú naše správanie. Niektorí stále - aj vo vodnom póle - šomrú, že ruže majú tŕne. Ja sa však teším, že kríky majú kvety. Či sme sa snáď nepohli v projekte „Mokrá lopta“? Nepatrí sa pochváliť trénerov Karola Baču a Petra Nižného za odvedenú prácu pri našich kadetoch? Asi so mnou budú mnohí súhlasiť, že áno. Či sme sa herne v seniorskej reprezentácii nepriblížili aspoň o nejaký ten krôčik aj za už opisovaných podmienok k tým najlepším? Úprimne odpovedajme aj sami sebe o svojich súčasných prínosoch pre slovenské vodné pólo. Neosočujme sa, ale analyzujme. Aj seba, svoju prácu v terajšej dobe, jej výsledky. Vo Výkonnom výbore SZVP tak urobia iste po kvalifikácii na OH. Osobne nie som zástancom toho, aby sme prácu

AUTOR: JOZEF KARABÁŠ I FOTO: MAREK ČECHO

že robí maximum, o čom tiež nepochybujem, tak tým by som chcel odpovedať, že to ich maximum je mnohokrát menšie, ako je maximum tvorcov maďarského, srbského, španielskeho, gréckeho vodného póla. Tým nemám na mysli dehonestovanie práce ľudí na Slovensku pri vodnom póle, ale chcem poukázať na to, že pri práci, ktorú robíme, nemôžeme a nesmieme očakávať, že budeme vyhrávať súboje s družstvami zo svetovej špičky. Naše prehnané očakávania a želania nás po konfrontovaní s realitou potom dostávajú do stavu depresie a frustrácie, čo väčšinou vedie k hľadaniu obetného baránka. Ako som už na začiatku napísal, teraz sa týmito obetnými baránkami majú stať naši hráči alebo tréneri? Takže, kto sme bez viny, hoďme kameňom! Ja ten svoj kameň nebudem hádzať na nikoho a práve naopak, chcel by som sa poďakovať všetkým hráčom i trénerom a funkcionárom, a nie iba tým v Belehrade, ale aj všetkým ostatným, ktorí sú tu na Slovensku. Všetkým, ktorí sa svojou prácou snažia udržať tento šport na Slovensku pri živote. Ďakujem! Na záver prajem celej našej výprave úspešné zvládnutie pondelkového zápasu, lebo to bude podľa mňa prvý dôležitý zápas na šampionáte. Držím palce, chlapci, a ukážte, čo vo vás naozaj je."

Aj vo vodnom póle chceme stále viac než potrebujeme, aby sme zabezpečili kvalitnejší vodnopólový zajtrajšok. Lenže zajtrajšok nikdy nenastane, lebo nové slnko zrodí opäť len dnešok. v minulosti porovnávali s tou dnešnou. Budem konkrétnejší. Grécka reprezentácia seniorov pri našej druhej neúspešnej kvalifikácii na ME pracovala s rozpočtom 3,5 milióna dolárov, naša s rozpočtom 240 tisíc eur. Dnes sa čudujeme, že Gréci sa odvtedy posunuli v kvalite vodného póla veľmi blízko k tým najlepším. Mohli robiť pre svojich hráčov trénerské sympóziá s

tými najlepšími na svete, ktorí im prednášali, mohli všeličo vyžadovať od realizačných tímov, lebo za prácu, hlavne kvalitne odvedenú, vedeli zaplatiť. U nich neurobili vzostup, nárast kvality ani za rok, ani za dva. My sme vsadili na deti a mládež, ale potrebujeme pomoc. Pravda, ak nám všetkým záleží na tom, aby plávanie bolo v tomto štáte súčasťou zdravého životného štýlu. Ale nie na papieri. Potom si viem predstaviť i širšiu základňu pre výber talentovaných detí pre náš projekt „mokrá lopta team“. My sa chceme učiť aj naučiť. Nechceme špekulovať ani porovnávať veci neporovnateľné so socialistickou minulosťou v našom vodnom póle. Úspešnú minulosť vodného póla nepotierame, vieme, že kde niet poznania minulosti, nemôže byť vízia budúcnosti. Robme spoločne na všetkých troch úsekoch – minulosti, súčasnosti a budúcnosti

- to, čo sme zatiaľ neurobili. Na každom zo spomínaných úsekov tlačíme pred sebou dlh. Alebo sa snáď mýlim? Ak áno, nech sa páči. Komunikujme otvorene medzi sebou a informujme prostredníctvom médií, aký je náš názor a prečo je taký. Čo som osobne v tej chvíli urobil dobre pre vodné pólo a čo sa mi nepodarilo. Aj to mám na zreteli, keď píšem tieto riadky. Tvorcovia tejto prílohy ma informovali, keď ma požiadali, aby som napísal svoje videnie súčasného vodného póla, že urobia rozhovory s mnohými inými. Myslím si, že ak pôjde o analytickú formu písania, nie o senzácie ani hašterenie, môže to slovenskému vodnému pólu len prospieť. Aj vo vodnom póle chceme stále viac, než potrebujeme, aby sme zabezpečili kvalitnejší vodnopólový zajtrajšok. Lenže zajtrajšok nikdy nenastane, lebo nové slnko zrodí opäť len dnešok. Preto som prijal ponuku prihovoriť sa. Preto sa pod článok podpisujem svojimi myšlienkami, svojím menom a súčasnou funkciou.

Jozef Karabáš, prezident ŠK Hornets Košice

SLOVO PREZIDENTA

Úspech aj v športe navštevuje tých,

ktorí vedú život plný práce a odriekania! V každej prílohe určitého druhu športu by nemali medzi prvými chýbať názory prezidenta danej športovej organizácie. Keďže teraz Svet ŠPORTU prináša prílohu Mokrá lopta, priestor dostáva prezident Slovenského zväzu vodného póla JUDr. Juraj Kula.

Tony Esteller splnil úlohu dostať družstvo na majstrovstvá Európy, a tým vlastne uzatváram cez výsledok faktografiu. Podľa mňa by sme sa z toho mali tešiť a spoločne rozmýšľať o tom, ako všetci na Slovensku chceme zlepšiť vodné pólo na všetkých úrovniach, na klubových, reprezentačných. Nie je to tak?

AUTOR: ŠTEFAN MOKRÝ I FOTO: MAREK ČECHO

Pán prezident, ako sa pozeráte a vnímate to, že sme sa kvalifikovali na majstrovstvách Európy v Belehrade? Čo to vlastne pre naše vodné pólo z vášho pohľadu znamená? Odpoveď je len jedna objektívna. Vyplýva z toho, že na ME sa ani vo vodnom póle nezúčastňuje každý a neprebojuje sa tam každý ani vtedy, keď sa o účasť hrá v skupinách. Nám sa to podarilo, nuž čo ešte vôkol toho fantazírovať. Samozrejme, môžu tu byť rôzne roviny pohľadu. Jedna, podľa mňa objektívna, podložená kvalitou hry, ktorú sme isto v Belehrade zásluhou našej reprezentácie prezentovali, a tá druhá, nebojím sa nazvať škodoradostná, úlisná. Tou sa nejdem zaoberať. Tvrdím, že Toni Esteller odviedol s mužstvom kus statočnej práce, tvorivej práce, lebo taká

je mu vlastná. Tým však neuzatvárame naše seniorské reprezentačné vizitky mužov, lebo sme si vybojovali aj účasť na kvalifikácii o olympijské RIO 2016. To znamená, že ako jediný kolektívny šport v Slovenskej republike sme ešte v hre. Iné počty neexistujú, výkonnostné kritériá hry účastníkov poznáme, nezveličujme ich z našej strany, no rovnako ich nebagatelizujeme či nepodsúvame špekulantsky do iných rovín. A tak, ako si vážim každý iný úspech, vážim si a oceňujem aj ten náš, ktorý sme v Belehrade dosiahli. Neúspechom by bolo, ak by sme sa kvalifikácie na tohoročné OH nezúčastnili. Nemyslím si, že existuje na svete fenomén, ktorý by sa vedel prikrývať väčšou perinou, na akú má. Ak áno, rád by som sa o tom presvedčil. Ako prezident hovorím ešte raz,

Už ste naznačili, že sú aj takí, ktorí budú naše pôsobenie kritizovať. Ako toto vnímate? Na Slovensku sa stretávam s poznámkou, ako sme zle hrali s Nemeckom, Holandskom, ale žiadna gratulácia od kolegov z vodného póla ohľadom postupu na svetovú olympijskú kvalifikáciu. Mám na mysli kolegov z niektorých klubov. Ale aj nie z klubov, no niekdajších spolupracovníkov. Nešime pre verejnosť negatívne pohľady... Ja ich nešijem, máme kvalitných hráčov, kvalitného trénera, v športe sa vám nie všetko vydarí a nemôžem súhlasiť napríklad s tým, že sme neodviedli v Belehrade lepšie výkony než to bolo za čias, keď tu ešte nebol Toni Esteller. Alebo máte osobne iný názor? K tomu dodám, každý

je nahraditeľný, ale ješitných je menej a s tými nerád diskutujem. Nikomu neberiem jeho úspechy, ale viem si osvojiť len vecnú, východiskovú, nie zásluhovú analýzu. Neviem, či mi rozumiete, o čom hovorím. Dobre. Vážim si vašu otvorenosť, ale pripúšťate po ME a kvalifikácii na OH aj konštruktívny dialóg s odbornou či laickou obcou? Viem, že aj novinári zavše hľadajú soľ pre svoje noviny, časopisy, elektronické médiá. Poprosím, ak môžem, upriamiť pozornosť aj na našu mládež, naše deti pri vodnom póle a ich trénerov. Mal by to byť dialóg po spomínanej kvalifikácii vecný, argumentačný, pravdivý, od autorov debát s úprimnou a schopnou sebareflexiou. Dnes sa nerobí žiaden šport na svete direktívnym spôsobom. Pokiaľ mám dobré informácie, ani v ŠKP, ani v Duklách. Robí sa však veľmi ťažko. Dnešné skúsenosti, to nie sú len skúsenosti spred nežnej revolúcie, to je aj schopnosť načúvať a čítať reakcie dnešnej mlade, rodičov detí, i keď nepopieram, že poriadok a určité hodnoty, ktoré som medzi riadkami načrtol, by mal ctiť každý. Najmä ten, ktorý si myslí, že len on vie riadiť a radiť. Ale toto sú skôr akademické slová. Prax našepkáva otázky: Kto so mnou chce a kto nechce spolupracovať? Prečo? Čo som za svoj život urobil komplexne v tomto ťažkom období pre metodiku vodného

Myslenie je azda najťažšou prácou. To tiež niekto povedal, preto tak málo ľudí rozmýšľa aj nad svojimi činmi...

Prezident Juraj Kula (vpravo) spolu s Róbertom Kaidom, asistentom reprezentačného trénera, na jednej z tlačových besied SZVP

póla? Pre spájanie sa toho mála ľudí, ktorí v ňom pracujú? Ale v praktickej rovine, nie teoretickej. Prepáčte, pokúsim sa odľahčiť tento rozhovor dvoma konštatovaniami, ktoré som prevzal od iných. T. G. Masaryk povedal, že práca je to, čo sa nikomu nechce robiť. Mne sa však viac páči tvrdenie, že každý človek žije z práce, ale nie každý z tej svojej... To azda narážate na to, že nemáme vo vodnom póle pracovitých a schopných ľudí? S takým názorom nesúhlasím. Myslenie je azda najťažšou prácou. To tiež niekto povedal, preto tak málo ľudí rozmýšľa aj nad svojimi činmi, alebo sa mýlim?

Nuž dobre. Aj sme si zafilozofovali. Kde sa teda podľa vás, nachádza súčasné slovenské vodné pólo? Podľa mňa na veľmi zložitom a ťažkom, prenáramne náročnom stupni rozvoja, na ceste zvrátenia destabilizácie, ktorá začala pred rokmi. Vtedy, keď vo vodnom póle boli úžasné dlhy. Ani zo zásluh sa žiť nedá. Dá sa však kolektívne pracovať s ľuďmi, ktorí sú na tej istej vlnovej dĺžke, ako ste aj vy. Voľby nás postavili do jednotlivých pozícií vo zväze. Len okrajovo, vtedy, keď boli dlhy a nikto neprišiel so slovami ‚pomôžem stabilizovať zlú ekonomickú pozíciu‘. Na slová ‚viem, ale nepoviem‘ osobne nereagujem, lebo by som sa musel tomu smiať... Úprimne ďakujem, že ste reagovali na moje otázky.

GLOSUJEME, UVAŽUJEME, KOMENTUJEME

Spojme sa spoločne

pre vodné pólo! AUTOR: JOZEJ MAZÁR I FOTO: ARCHÍV REDAKCIE

Vo svojom žurnalistickom živote som už veľa ráz dostal príležitosť zažiť svoj sen. Prostredníctvom neformálnych rozhovorov s významnými osobnosťami jednotlivých druhov športu. Vždy predtým, ako som sa išiel rozprávať napríklad s významnými veličinami vodného póla, ktorí ho svojimi výkonmi skloňovali ako hráči popredných európskych klubov vo vodnopólových bazénoch Európy či sveta alebo aj ako špičkoví tréneri, som si len tak v duchu pre seba odcitoval verše írskeho dramatika, prozaika a básnika Oscara Wildea: „No zabíjať to, čo máš rád, je spôsob človečí, raz na to stačí lichôtka, raz zrak, čo zlorečí, zbabelec bozkom zabije, muž siahne po meči!“ Slová v básni sú obrazné. Namiesto skutočného pichnutia mečom do srdca, veľa ráz farizejstvo ako hrom, inokedy nedorozumenie. Nedostatočná komunikácia. Alebo takmer žiadna komunikácia. Veľa ráz diktát. Zo strany trénera alebo aj hráčov so zásluhami. Ba aj v postupoch a postojoch vedenia zväzu. A vôbec to nemusí byť len vo vodnom póle. Teraz však ostaneme pri veľmi náročnej kolektívnej hre, ktorou vodné pólo rozhodne je. Bolo tam či je dosť diktátu? Napríklad trénerského. Nechajme hovoriť samotných hráčov. Tých bývalých, ale i súčasných. Pripomeňme, že boli obdobia, keď československé a slovenské vodné pólo patrilo do 12 najúspešnejších svetových národných reprezentácií. Toho roku sme skončili na ME na 13. mieste. Po prvý raz hralo o tento titul až 16 reprezentačných kolektívov. Podaktorí tvrdia, že je to pekné umiestnenie, iní vyslovujú nespokojnosť. Nám sa zdá, že hrou a výsledkami sme sa oproti nedávnej minulosti - predchádzajúcim neúspešným kvalifikáciám - pohli z miesta aspoň trošku herne, keď už nie umiestnením. Každopádne, či už to ide na vrub organizátorov, alebo afrických reprezentácií, ktoré sa rozhodli zúčastniť kvalifikačných súbojov s Európou a až tak cestovať na OH (jedna africká krajina tam mala možnosť vycestovať priamo – pozn. autora), účasť v kvalifikácii môže byť zaujímavá. Z viacerých dôvodov. Pôjdeme tam s tým istým kádrom, ako sme boli na ME v Belehrade? Množstvo nezodpovedaných otázok, ktoré v našej súčasnej športovej žurnalistike často pauzujú. Prečo? Existujú vo vodnopólovom zväze analýzy, o ktoré by sme sa mohli žurnalisticky oprieť? Nie nadarmo sa hovorí: „Co je psáno, to je dáno.“ Naši starí otcovia

nemohli byť pri vodnom póle hlúpi, keď pred desaťročiami úspešne bojovali s poprednými klubmi i reprezentáciami Európy a sveta. Analýzy z rokov dávno zašlých sa vytratili aj z našich médií. Zdá sa, že tie zostali a zostávajú teraz v službách monopolov. Mocenských či finančných skupín. Preto je potrebné pochváliť tých, ktorí prišli s nápadom aj touto formou začať po osi mládež – dospelí – tréneri – funkcionári – športová verejnosť a štát, sponzorské a partnerské organizácie nevynímajúc, východiskovú, funkčnú komunikáciu. Tá je viac ako potrebná. Hráči, ktorí hrali a vyrastali niekedy pod taktovkou pána Štiavnického a ďalších trénerov, ktorí za tých čias v Československu pôsobili, majú dnes i svoje bohaté životné skúse-

nosti. To isté platí o trénerovi Bottlikovi, ktorý trénoval nie náhodou okrem iných napríklad slávny vodnopólový Real Madrid – Mladosť Záhreb. Tiež pred mnohými rokmi. Boli tu pri reprezentácii i ďalší tréneri, domáci a zahraniční. Tréneri odišli, problémy prichádzali nové. Riešili sa a riešia tie vleklé? Asi nie veľmi, keď nám riadiaci systém v slovenskom športe, ten kvalitný, stále chýba. Sú tu prvé lastovičky, ale tie v malom množstve tiež leto nerobia. Rozhovory s bývalými i súčasnými hráčmi v tejto prílohe napovedajú, že vodné pólo musí skvalitniť svoju prácu na každom stupni. Jeho generáli nesmú dovoliť klamať a nesmú klamať ani sami seba! Preto sú po každom dôležitom vodnopólovom medzníku podrobné analýzy viac ako

Objavili sa prvé výsledky kvalitnej práce s deťmi, ale nestačí, aby sa pracovalo iba v jednom či dvoch kluboch...

Čo ukazuje Národná liga kadetov?

potrebné. Mali by byť dostupné širokým masám. Fanúšikov vodného póla, ba ani detí a mládeže pre vodné pólo nemáme pod Tatrami nadostač. Rôznymi zakrývacími manévrami ich mať viac ani nebudeme. Spojiť sa spoločne pre vodné pólo, to neznamená frázovite omieľať túto potrebu. To znamená na každom stupni pri vodnom póle zodpovedne pracovať. Funkcionári v kluboch a vo zväzovej činnosti, tréneri pri výchove jednotlivých hráčov a hráči v tréningovom procese. Slovenské médiá pri nich, pre kvalitu takej náročnej práce, pre motiváciu i porovnávanie s tými, ktorí stoja v kvalite na stupňoch pevne a veľmi vysoko. Robíme to? Opäť nezodpovedaná otázka. A ak si na ňu úprimne zodpovieme, všetci sa budeme musieť znova červenať. Aktívny fanklub dnes slovenské vodné pólo má. Dokonca

dosť široký. Aj vďaka veľkému propagátorovi vodného póla na facebooku Patrikovi Pavelkovi. Objavili sa prvé výsledky kvalitnej práce s deťmi, ale nestačí, aby sa pracovalo iba v jednom, dvoch kluboch či s talentami len z týchto klubov. Aj tu musí byť práca náročná a zodpovedná. Vysoko odborná tak z hľadiska vodného póla, ako aj z hľadiska psychológie všestrannej výchovy dieťaťa. To tiež nesmie byť iba fráza. Cieľom výchovy mladého človeka pri vodnom póle je uspôsobiť ho tak, aby práve zásluhou vodného póla vedel žiť šťastne svoj život a pozitívne ovplyvnil i životy druhých. Pokúšame sa o to? Výchova odkrýva schopnosti, netvorí ich. Preto je taká podstatná. Ten, kto chce raz víťaziť vo vodnom póle a s vodným pólom, nemá právo byť amatérom v rovine fyzického tréningu ani tréningu svojej duše. L

Nikdy som nebol zanieteným fanúšikom vodného póla a zrejme ani ním už nebudem. Dôvod je jediný, v blízkom prostredí, kde bývam, sa vodné pólo nehrá. V sobotu 12. marca toho roku mi náhodná situácia dovolila prvý raz v živote vidieť súboje kadetov v národnej lige našej vlasti. V košickej plavárni hrali proti sebe chlapi ŠK Hornets Košice proti Piešťanom a Nováky proti Modrým Drakom Košice. Z víťazstva sa tešili chlapci ŠK Hornets Košice a tí z Novák. Od pomerne početného publika som sa okrem iného dozvedel, že ŠK Hornets trénuje bývalý výborný vodný pólista Karol Bačo a Nováky tiež bývalý výborný hráč tohto športu Peter Nižný. Mená trénerov Piešťan a Modrých Drakov som si nezapamätal. Odniesol som si vďaka všetkým chlapcom, ktorí to vodné pólo hrali, i vďaka všetkým štyrom trénerom ten najkrajší zážitok. Vidieť ich ako perfektne plávajú, s akou zodpovednosťou bojujú, dávajú góly a tešia sa z pozitívnych a športových prejavov fanúšikov, to bola športová lahôdka. Videl som tam i fotografa. Zistil som od fanúšikov, že je z časopisu Svet ŠPORTU. Vďaka jednému z divákov som získal aj adresu toho fotografa. Zasielam mu svoje dojmy z tohto zápasu len preto, aby týmto článkom dal všetkým rodičom a deťom na vedomie, že v Slovenskej republike máme jeden krásny a náročný šport – vodné pólo. Nech ho čo najviac propagujú na verejnosti. Ladislav Foltín, Trenčianske Teplice

NÁŠ HOSŤ

Špičkový pólista,

výborný analytik, najmä skromný človek AUTOR: JOZEJ MAZÁR I FOTO: MAREK ČECHO

Kdesi som čítal, že každý je najkrajší a najužitočnejší, ak je sám sebou. On takým je. Preto som si ho vybral za spolubesedníka. Priznávam verejne, jeho vodnopólový život si všímam podrobnejšie viac rokov. Keď som ho pred odchodom na ME do Belehradu oslovil, či mi po ich skončení poskytne špeciálny rozhovor pre časopis Svet ŠPORTU, odpovedal kladne. Preto vám, vážení čitatelia, môžem dnes prostredníctvom odpovedí na moje otázky predstaviť špičkového vodného pólistu, výborného analytika vodného póla a najmä skromného človeka – Lukáša Semana, rodáka z Prešova, v súčasnosti reprezentanta Slovenskej republiky. Múdrejší a skúsenejší mi raz povedali, že športovca telom a dušou najlepšie spoznáš na cestách a pri hre. Pri tej, ktorú najlepšie ovláda a ktorá ho na tie cesty do sveta pozýva. Nech sa páči, tu sú otázky a odpovede. S ktorými logami európskych klubov na čiapočkách ste hrali vodné pólo mužov? Pokúsim sa ich vymenovať postupne: PVSK Pécs (HUN) sezóna 2007/2008, potom JUG Dubrovnik (CRO). Tam som hral v ročníkoch 2008/2009 a 2010/2011. Odtiaľ som šiel do ZF Eger (HUN) na dve sezóny 2011/2012, 2012/2013 a teraz hrám za Contitech Diapolo Szeged (HUN) v ročníkoch 2013/2014, 2015/2016.

Lukáš Seman v akcii na ME Belehrad 2016 v rozhodujúcom zápase Slovensko - Nemecko

Kde sa vám hralo najlepšie, aké úspechy ste tam dosiahli a ako sa vám hrá dnes v Szegede? V každom z týchto klubov sa mi hralo dobre. Asi najviac som dosiahol v chorvátskom klube JUG Dubrovnik. Za tri sezóny som s týmto klubom získal 3x titul majstra Chorvátska, 2x sme boli víťazmi Chorvátskeho pohára, raz sme vyhrali jadranskú ligu a 2x sme v tejto lige skončili druhí. Okrem toho sa nám 2x podarilo prebojovať do Final Four euroligy. Škoda, že sa nám nepodarilo prebojovať až do finálového zápasu. V sezóne 2008/2009 sme vo Final Four skončili na 3. mieste. Nemôžem zabudnúť, že aj s klubom ZF Eger sa mi podarilo byť majstrom Maďarska a s mojím súčasným klubom Szeged sa nám podarilo vyhrať Maďarský pohár v roku 2013. V Szegede sa mi hrá dobre, posledné dve sezóny klub pristúpil k omladeniu družstva a ostalo nás len zopár „starších“ hráčov. Do klubu prišla väčši-

na takých, čo boli vo veku pod 20 rokov. Minulú sezónu sme skončili na 5. mieste. Bol to úspech pre družstvo. Vzhľadom na spomenuté umiestnenie sme sa mohli túto sezónu prihlásiť do európskej súťaže LEN, kde sa nám podarilo prebojovať do štvrťfinále. Tam sme naše tohtoročné pôsobenie v tejto súťaži ukončili. Cestu do finále nám zatarasila talianska Brescia. Koľkých kvalifikácií na MS a ME či OH ste sa zúčastnili s reprezentáciou SR? Kvalifikácií na ME som za dospelých odohral celkom päť. Okrem toho som hral jednu kvalifikáciu na OH. Na ME seniorov som sa zúčastnil 3-krát (Belehrad 2006, Malaga 2008, Belehrad 2016). Za kadetov som hral na ME v Sofii v roku 2005, za juniorskú reprezentáciu na ME Malta 2004 a ME Oradea 2006. Rovnako som hral za juniorov na MS Mar del Plata v Argentíne 2005 a na MS v Los Angeles. Keď som hral v USA na juniorskom

šampionáte, písal sa rok 2007. Ako vnímate dnešný reprezentačný kolektív? Verím, že aktuálne reprezentačné družstvo, alebo nazvime to - výber tých najlepších zo Slovenska, má ešte čo ukázať. Ak by to bolo inak, nebol by som pri nich. Takže kolektív vnímam pozitívne. Je tu pár jednotlivcov, ktorí lietajú občas v oblakoch a chýba im trochu pokory a úcty voči družstvu. Robíme tímový šport a ten nie je len o jednom hráčovi. Všetci musíme „makať“ spolu, aby výsledkom bol jednoliaty celok... A práve to sa nám nie vždy podarí. Ako sa vám trénuje pod taktovkou Toniho Estellera? V čom je iný než sú slovenskí tréneri? Trénuje sa mi veľmi dobre. Je síce pravda, že zo začiatku som si na viacero vecí musel zvyknúť a pochopiť ich. Španielsky štýl je úplne iný než ten, na aký som bol zvyknutý, ale teraz je to oveľa lepšie a som rád, že Toniho Estellera

máme. Mnohokrát mňa osobne motivuje aj to, že sa nás ujal v situácii, v akej sa slovenské vodné pólo v tej dobe nachádzalo, a že ešte stále to s nami vydržal. Tiež dúfam, že ešte dlho vydrží!!! Viem, v televízii to vyzerá, že z nás nikto nerozumie jeho pokynom, ale opak je pravdou. V tých jeho jednoduchých inštrukciách je celá jeho veľká vodnopólová myšlienka. Niekedy je realizácia počas hry úplne iná, ako sme sa dohodli. To nie je chyba v trénerovi, ale veľakrát v hráčoch, ktorí nesplnia to, čo povedal.

Toni je vo svete vodného póla uznávaným a rešpektovaným trénerom. Mohli sme to vidieť a cítiť na nedávnych ME v Belehrade. Taktiež má aj môj rešpekt a uznanie. Všetci hráči a aj ľudia okolo vodného póla sa môžu od neho veľmi veľa naučiť. Myslím si, že slovenskí tréneri stratili trénerský kontakt so svetovým vodným pólom a zameriavajú sa len na domácu ligu, ktorá je neporovnateľne horšia oproti tej slovenskej lige, v ktorej som hral ešte ja. Chýba myšlienka... toto je však osobitná kapitola.

Myslím si, že toto družstvo má pred sebou ešte veľmi veľa práce, tréningovej driny, odriekania a hlavne - musí chcieť. Potom ten výsledok môže byť zážitok na celý život.

Kde by ste zaradili súčasnú výkonnosť slovenskej reprezentácie z pohľadu kvality hry európskych vodnopólových reprezentácií? Keď by mi niekto takúto otázku položil pred spomínanými ME v Belehrade, tak odpoviem, že na 9. - 10. miesto. Dokonca si to stále myslím. Na ME sa však ukázalo, že na takéto systematické umiestnenie ešte nemáme výkony. Podľa môjho názoru si niektorí hráči dostatočne neuvedomovali, že sú účastníkmi seniorských ME. U niektorých to boli prvé ME v ich kariére. Každým vrcholným podujatím hráč postupne dozrieva, preto je dôležité, aby sa slovenské reprezentačné družstvá zúčastňovali vrcholných podujatí už od najmladších kategórií, aby ich potom náročnosť seniorského podujatia nepohltila a vedeli sa dostatočne sústrediť na svoje výkony a výkony družstva. Jednotlivec sám ešte nikdy nevyhral v kolektívnom športe konečný súboj s kvalitným súperom. Nie mužstvo sa má preto prispôsobovať jednotlivcovi, ale jednotlivec kolektívu. Pre mňa osobne je 13. miesto na nedávnych ME v Belehrade sklamaním, ale ukazuje to aktuálny stav, kde sa slovenské vodné pólo nachádza.

...slovenskí tréneri stratili trénerský kontakt so svetovým vodným pólom a zameriavajú sa len na domácu ligu. 58

Vás pokladajú odborníci vodného póla za kľúčovú osobnosť v súčasnej reprezentácii. Prečo ste dosť dlho v reprezentácii pauzovali? Dá sa to chápať tak, že ste reprezentačnú vodnopólovú čiapočku odmietali? Áno, odmietal som ju. Nie z toho titulu, že by som nechcel reprezentovať Slovensko, ale dostal som ponuku reprezentovať kluby krajín, ktoré majú skoro na každom šampionáte medailové pozície, a to ma k nim ťahalo. Každý športovec sa chce stať šampiónom vo svojom športe v špičkovej svetovej konkurencii, tak prečo nie aj ja...? V tej dobe to išlo s naším vodným pólom dole vodou. Ako by ste hodnotili z vášho pohľadu účasť nášho reprezentačného kolektívu na ME v Belehrade? Už som spomínal, že som sklamaný z konečného 13. miesta. Hnevajú ma zápasy, ktoré sme si sami prehrali. Proti Holandsku a Nemecku. Keby sme tieto zápasy vyhrali, mohlo to byť inak. Taký je šport a skončili sme tak, ako sme skončili. Dúfam len, že po skončení šampionátu si niektorí hráči uvedomili, o čo tam ide. Nie je to len obyčajný turnaj, ale je to pár dní, kedy treba zúročiť celú niekoľkotýždňovú prípravu, hodiny tréningov a nechať vo vode všetko... okrem plaviek! Na ME sme sa zúčastnili po dlhšej dobe, a preto dúfam, že nielen my hráči, ale aj vedenie SZVP nabralo množstvo skú-

Na tohtoročnom európskom šampionáte v Belehrade mal tréner Toni Esteller starostí vyše hlavy

seností, ktoré budeme môcť spolu zúročiť v ďalších reprezentačných vystúpeniach. Ako sa dívate na kvalifikáciu na OH? Máme šancu prebojovať sa tam? Musíme si priznať, že sme sa do nej dostali ako posledné družstvo, a dá sa povedať, že nám pomohlo „technické“ šťastie, keďže sa v tejto kvalifikácii uvoľnilo miesto. Bude určite náročná a zápasy budú veľmi vyrovnané. Bude to o ten jeden gól, jeden blok. Výsledok zápasu budú ovplyvňovať aj tie najmenšie chybičky. Podľa môjho názoru z tejto kvalifikácie postúpia na OH Maďarsko, Španielsko a Taliansko z prvých troch miest a o to štvrté miesto sa budú chcieť pobiť všetci ostatní. Dúfam, že náš výkon bude oveľa lepší, ako bol na ME, a že toto „technické“ šťastie využijeme, ako sa len dá, a dáme do toho všetko. Ktorých spoluhráčov v našej reprezentácii pokladáte za kľúčových a ktorých za veľmi perspektívnych, ak takých máme? Sme družstvo a každý hráč je v družstve dôležitý, každý tam má svoju úlohu. Ja nerád hodnotím hráčov, lebo vo vode sme si všetci rovní. Väčšinou nám je vidno len čiapočky... Takže hodnotenie, ktorí hráči sú kľúčoví alebo ktorí len „nosia“ kľúče, nechám na odbor-

níkov! Ale musím priznať, že ma príjemne prekvapil výkon Maroša Tkáča. Ukázal chcenie, pokoru, rešpekt, nebojácnosť, nechal si veci vysvetliť a nelietal v oblakoch. Máte veľké skúsenosti z organizovania vodnopólového života vo veľkokluboch. Ako vnímate našu reprezentačnú vodnopólovú organizáciu v súčasnosti? Nemáte dojem, že si nahovárame z výkonnostnej stránky viac, než na čo máme? Veľa ľudí si veľa vecí nahovára a prekrúca, ako im to vyhovuje, len aby neboli oni tí zlí. Myslím si, že toto družstvo má pred sebou ešte veľmi veľa práce, tréningovej driny, odriekania a hlavne - musí chcieť. Potom ten výsledok môže byť zážitok na celý život. Realita je taká, že vodné pólo na Slovensku išlo kvalitatívne dole. Čím to je, to sa neodvážim povedať. V tomto období je však priestor, aby sa niečo zmenilo, pohlo k lepšiemu. Momentálne sa neodvážim povedať, čo presne by to malo byť. Určite je čo zlepšovať z hráčskej, trénerskej, rozhodcovskej stránky a najmä ľudia točiaci sa okolo vodného póla sa musia naučiť prijímať názory a nápady zvonku. Od múdrejších a chytrejších než sme doma. Zatiaľ totiž za špičkou veľmi zaostávame. Keď som pôsobil v klube JUG Dubrovnik, tam sa mi páčil

systém organizovania, trénovania a dlhodobého plánovania. Bol na špičkovej úrovni vo všetkých kategóriách. A podľa môjho názoru slovenskému vodnému pólu chýba ucelený systém rozvoja a plánovania. Ako vnímate v podmienkach SR prácu s deťmi a mládežou a ako propagáciu vodného póla celkovo? Propagácia a marketing sa pohli a idú podľa môjho názoru dobrým smerom. S mládežou treba pracovať, ale ako som už písal predtým, nie je to len o hráčoch, ale aj o tréneroch, rozhodcoch, vedení klubov. Tí všetci formujú, dávajú myšlienku počas tréningov, zápasov. Popularita vodného póla na Slovensku je úplne minimálna oproti Maďarsku, balkánskym krajinám, kde je to šport č. 1. Na tie podmienky, ktoré tu mládež má, je práca adekvátna, ale plavecký šport sa nedá trénovať na futbalovom alebo hokejovom štadióne. To proste nejde. Možno by bola popularita väčšia, ak by boli vytvorené

Komentátor Patrik Pavelka spovedá nášho centra.

lepšie podmienky pre deti, aby mohli chodiť pravidelne plávať. Keď je väčšia základňa, musí byť aj viac trénerov, viac družstiev, viac zápasov, viac rozhodcov. Je to všetko prepojené. Vytvára sa väčšia konkurencia a s tým je spojená aj kvalita, ktorá by potom mala stúpať...

Čo by ste v dnešnom systéme vodného póla zmenili? To, čo mi prekáža vo všeobecnosti v systéme vodného póla, sú verdikty rozhodcov, ktoré sú mnohokrát nezrozumiteľné pre hráčov, trénerov, ale niekedy aj pre rozhodcov samotných, a fanúšikovia sa nestačia čudovať tomu, čo jeden videl, a ďalších 100 nie. A ďalšou vecou, ktorá sa mi nepáči, sú

v posledných rokoch často sa meniace podmienky systému kvalifikácií najmä na ME zo strany LEN. Na záver týchto odpovedí nemôžem od seba odohnať myšlienku: Na to, aby sa slovenské vodné pólo pohlo k vyšším métam v tímovej práci, potrebuje v súčasnosti viac skromných géniov. L

ROZHOVOR a pohľady

Martin Faměra:

„Zápas so Srbskom ostane zážitkom na celý život!“ AUTOR: PETER HRONČEK I FOTO: MAREK ČECHO

Jedným z kľúčových hráčov súčasnej slovenskej reprezentácie vo vodnom póle je Martin Faměra. Tento 27-ročný pólista začal v rokoch 2008 – 2011 brúsiť svoje vodnopólové ostrohy vo vtedajšom slovenskom klube ČH Hornets Košice. So sršňami vybojoval tri slovenské tituly, vyrástol na špičkového hráča, získal slovenské občianstvo. Po rokoch získal aj majstrovský titul v Nemecku. Ale nielen o tom s Martinom Faměrom v ďalších riadkoch tohto rozhovoru.

Pôsobíte v jednom z najkvalitnejších klubov vodného póla sveta – CN Atletic Barceloneta. Čo vám po hráčskej i ľudskej stránke tento klub dáva? Dáva mi hlavne španielsku školu vodného póla. Konkurencia hráčov je tu veľká, a tak každý hráč bojuje o svoje miesto v tíme. Prestup do Barcelony mi rovnako umožnil poznať novú krajinu, jej kultúru a nových ľudí.

V ktorých kluboch ste pôsobili predtým a ako sa pozeráte na ich vodnopólový život teraz, keď hráte už v spomínanom Španielsku? Začínal som v amatérskom klube v Čechách. Hral som za Fezko Strakonice. Potom som odišiel na 3 roky do Košíc, kde som si po prvý raz zahral v profesionálnom klube. Odtiaľ som prestúpil do francúzskeho Nice a po troch rokoch som podpísal ročnú zmluvu v Berlíne so Spandau. Musím povedať, že tak trochu porovnateľnú úroveň som pozoroval v berlínskom Spandau, kde bolo zázemie hráčov na slušnej úrovni. Môžete priblížiť vystúpenie našej reprezentácie na nedávnych ME v Belehrade? Hodnotíte to ako úspech alebo neúspech? Čo sa týka našej hry v Belehrade, nebolo to až také zlé, i keď 13. miesto nie je oslňujúce. Hlavné je, že sme postúpili do kvalifikácie na OH do Ria. Na ME sme sa Náš ostrostrelec Martin Faměra sa presadil na ME v Belehrade ako jeden z najlepších strelcov šampionátu. Zaznamenal 14 gólov.

zlepšovali zo zápasu na zápas, zo začiatku sme všetci hrali dosť zakríknuto, ale postupne sme sa dostávali do hernej pohody. Najkvalitnejší zápas sme odohrali proti domácemu Srbsku pred ohromnou diváckou kulisou. Bol to pre každého z nás zážitok na celý život! Nielen zápas so Srbskom, ale myslím aj celé ME. Nedal sa na ME uhrať čo do poradia lepší výsledok? Umiestnenie sa dalo, samozrejme, uhrať lepšie, ale chýbalo nám trošku skúseností z takého podujatia vo vyrovnaných zápasoch, kde sa potvrdila naša herná nevyspelosť. Ako vnímate rozdiely, ak existujú, v práci predchádzajúcich trénerov a terajšieho pri slovenskej reprezentácii? Mám na mysli pána Toniho Estellera? Myslím, že nám to prospelo, predsa len španielske vodné pólo je na vyššej úrovni než slovenské, prináša mnoho nových prvkov, s ktorými môžu tak hráči, ako i tréneri pracovať pre nárast kvality hry. Jednoznačne je to úspech, pretože kvôli tomu sme do Belehradu išli. Treba si zároveň uvedomiť, že to bude náročné v ďalších ťažkých zápasoch, kde budú často rozhodovať maličkosti. Už v blížiacej sa kvalifikácii na OH. Kde by ste vy zaradili Slovenskú republiku v rebríčku krajín vo vodnom póle sveta? Slovenská reprezentácia patrí do skupiny od deviateho po trináste miesto. Sú tam vyrovnané kolektívy. Do skupiny 1 - 8 je ťažké sa dostať, to by bolo skôr o náhodnom výsledku. Aké sú v reprezentácii podmienky? Podmienky v reprezentácii nie sú zlé vzhľadom na to, že je to slovenská reprezentácia. Samozrejme, najväčším problémom sú peniaze. Všetky mužstvá, čo boli na ME v Belehrade okrem Malty, ktorá je amatérsky tím, majú popri plate z klubu ešte plat z reprezentácie. Od toho sa odvíja tréningová účasť na sústredeniach a mimosezónnych turnajoch. Tam, kde peniaze nie sú, sa pri neúčasti hráčov nič nedeje. V ostatných reprezentáciách odmietneš a nedostaneš výplatu. Ste spokojný osobne s ostatnými 3 kvalifikáciami, v ktorých sme ako tím v súbojoch o ME a MS neboli úspešní čo sa týka umiestnenia? Myslím, že sme odviedli kvalitnú prácu s peknými výsledkami, takže samé pozitíva. Dá sa porovnať práca s mládežou u nás a v Španielsku? Práca s mládežou je v Španielsku na vysokej úrovni, pretože tu si všetci uvedomujú, že je to to najdôležitejšie nielen pre vodné pólo, ale pre každý šport. Opäť tu však zohrávajú veľkú úlohu peniaze, ktorých je tu v Španielsku na šport oveľa viac ako v Slovenskej republike. Kam smeruje súčasné vodné pólo Slovenska podľa vás? Kam smeruje, neviem, ale dúfam, že k lepším výsledkom.

Očami veteránov Ladislav Bottlik, bývalý úspešný reprezentant a úspešný tréner Československa a Slovenskej republiky:

„Na túto otázku, aká je úroveň nášho vodného póla a tým aj našej extraligovej súťaže mužov, je potrebné odpovedať nielen stručne, že je veľmi slabá, ba až mizerná, ale aj bez emócií a analyticky.“

Roman Poláčik, jeden z našich najkvalitnejších vodných pólistov, víťaz najvýznamnejšej klubovej súťaže v Európe, o ktorom sme priniesli portrét v minulom čísle časopisu Svet ŠPORTU:

„Vodné pólo je šport veľmi náročný, ale u nás nie tak populárny, ako sú futbal a hokej. Má málo ekonomických prostriedkov na svoj rozlet, malú základňu a z roka na rok horšie podmienky. Extraliga je odrazom súčasného diania v spoločnosti. Nedotýka sa to len vodného póla... Súčasnú extraligu i situáciu v našom vodnom póle je ťažko zhrnúť do dvoch, troch viet.“

Peter Nižný, bývalý úspešný reprezentant, teraz tréner mládeže v Novákoch:

„Na Slovensku metodiku tréningov nemáme. Dala by sa urobiť, ale to by nemohol mať jeden klub na tréning k dispozícii ¾ hodiny denne, druhý 1,5 hodiny a tretí trebárs 4 hodiny. Alebo jeden klub môže z dôvodu nedostatku finančných prostriedkov trénovať 2-krát do týždňa, druhý 3-krát do týždňa a iný 5-krát do týždňa. Čo tým chcem obrazne povedať? Jeden bude z metodiky na strane 3, druhý už na strane 9 a ten tretí na strane 45. To sú úžasné nerovnosti. Vodné pólo aj z toho dôvodu nemá u nás systém a kvalitu spred niekoľkých rokov, kedy u nás hrávali v kluboch aj podaktorí špičkoví cudzinci. Dnes sú naši kvalitní vodní pólisti v zahraničí." Vzhľadom na to, že odpoveď Ladislava Bottlika je obšírna, z priestorových dôvodov ju prinesieme v plnom znení v nasledujúcom čísle časopisu Svet ŠPORTU spolu s obšírnejšími vyjadreniami Romana Poláčika a Petra Nižného.

ROZHODCOVSKÝ KLENOT

Vzácna vizitka

zo Slovenska vodnopólovému svetu!

AUTOR: LEV STAREW I FOTO: MAREK ČECHO

Zašli sme si s redakčným blokom za ženou, ktorá svojím životom pri vodnom póle potvrdzuje, že víťazstvo úspechu je spolovice vyhrané, keď si človek zvykne na kladenie svojich cieľov a ich dosahovanie. Jej meno a priezvisko je Martina Kuniková. Táto absolventka manažmentu a ekonomiky na Žilinskej univerzite bola reprezentantkou Slovenskej republiky v kategórii junioriek a žien. Čo je však veľmi zaujímavé, ako prvá žena z našej malebnej krajiny sa stala rozhodkyňou Medzinárodnej plaveckej federácie FINA pre vodné pólo. O jej práci i o jej pohľadoch na vodné pólo, to ženské nevynímajúc, už prostredníctvom tohto rozhovoru.

V koľkých rokoch ste sa „zasnúbili” s vodným pólom? Kto vás pre túto činnosť motivoval? Moje „zásnuby“ s vodou boli asi priskoro, už v 10 rokoch som začala plávať, od 15 rokov som začala hrávať vodné pólo. Spolu s plaveckou kolegyňou Katkou Brňovou sme sa nechali nahovoriť od dievčat z domáceho družstva Topoľčian na vodné pólo.

Je rozdiel rozhodovať vodné pólo mužom a ženám? Ak áno, v čom? Áno, je to veľký rozdiel. Už len to, že muži hrajú v bazéne s väčšími rozmermi a s väčšou loptou. Hra u mužov je rýchlejšia, taktiež tvrdšia. Avšak u dievčat treba dávať pozor, aby si neublížili. Predsa len sme to nežnejšie pohlavie. (smiech) Aké sú rozdiely v súčasnom vodnom póle žien vo svete a u nás? Slovensko nie je typickou vodnopólovou krajinou. I keď história je radostnejšia a úspešnejšia, ako sú terajšie výsledky. Na Slovensku sú momentálne 4 ženské družstvá, ale máme súťaže v žiackej a v juniorskej kategórii, čo je podľa mňa veľmi dobre. Ženská liga je viac-menej medzinárodnou, lebo toho roku sa do súťaže zapojilo i české družstvo dievčat. Všetky družstvá u nás sú amatérske a vodné pólo sa hrá z lásky k športu a to nielen u dievčat. Okrem znalosti pravidiel vodného póla by podľa nás mali mať kvalitní rozhodcovia, ku ktorým si vás dovoľujeme zaradiť, aj cit pre hru. Kde ste naberali skúsenosti? Samozrejme, znalosť pravidiel je veľmi dôležitá, ale nie menej je dôležitý cit pre hru. Bez spojenia oboch to asi nejde. Pravidlá sa môžete naučiť, ale cit musí byť vo vás. Myslím, že dobrého rozhodcu môžu spraviť aj skúsenosti, lebo častokrát v hre sa stretávate s tými istými situáciami. Skúsenosti naberám stále, tých asi nikdy nebude dosť. Okrem zápasov, ktoré rozhodujem v domácich súťažiach,

Cieľom do budúcna je hlavne sa zlepšovať a zbierať skúsenosti, lebo stále je na to priestor...

Znalosť pravidiel je veľmi dôležitá, ale nie menej je dôležitý cit pre hru...

chodím rozhodovať aj tréningové zápasy u nás v Topoľčanoch. Taktiež sledujem zápasy kolegov, či už osobne, alebo na internete. Potom sú tu rady a rozhodcovské skúsenosti iných. Tých, ktorí mi ich odovzdávajú, si veľmi vážim. Ako sa dívate na skutočnosť, že nielen vo vodnom póle, ale aj v iných kolektívnych športoch sú na výkony rozhodcov často vznášané veľké kritiky? Kritika rozhodcu, to je skutočnosť neodlučiteľná od športu. Bohužiaľ, je to tak nielen vo vodnom póle, ale v každom športe. Pokiaľ sa vyhráva, rozhodca je ten dobrý, ale ako náhle sa začne prehrávať, prvým vinníkom je vždy rozhodca. Avšak každá minca má svoj rub i líce, každá kritika zamrzí, ale čo vás nezabije, to vás posilní. (smiech) Ktoré slovenské hráčky máte v rebríčku kvality hry a fair play boja vo vode s loptou na prvých miestach? Mojou asi najobľúbenejšou hráčkou bola Miška Migrová, ktorá ako jedna z mála okúsila súťaž aj v zahraničí. Hrávala niekoľko rokov v Nemecku a boli sme spoluhráčky v reprezentácii. Teraz svoje skúsenosti odovzdáva ako trénerka. Pre mňa najobdivovanejšou hráčkou súčasného vodného póla je Katka Brňová, ktorá sa napriek 2 deťom dokázala vrátiť do bazéna a vie do každého zápasu odovzdať svoje maximum. Vy ste rozhodovali aj na nedávnych ME v Belehrade. Aké bolo hodnotenie rozhodcov odbornou verejnosťou na tomto podujatí a aké sa dostalo vám? Áno, bola som na svojich prvých seniorských ME. Bola to výborná skúsenosť pre mňa, možnosť spoznať a vidieť veľkých rozhodcov súčasného vodného póla. Počas 2 týždňov som rozhodovala, myslím, dosť zápasov. Hodnotenia sa k vám vždy dostanú hneď po zápase – od delegátov, potom od kolegov. Našťastie som sa nestretla s veľkou kritikou, skôr len s radami, ako byť lepšia. Kam do rebríčka vodného póla mužov a žien zaradzujete osobne slovenské vodné pólo reprezentačných a klubových družstiev a prečo práve tam? Už som naznačila, že ak sa obzrieme na vodnopólové úspechy pár rokov dozadu, mám pocit, že v dnešnej dobe náš malý šport trošku stagnuje. Síce tento rok majú

naši chalani šancu sa kvalifikovať na OH do Ria, ale výsledky na ME v Belehrade neboli až tak dobré. Možno sme nemali športové šťastie, ale 13. miesto nehovorí za kvalitu družstva. Predbehli nás družstvá, ktoré sme v príprave porazili. Myslím, že chalani mali aj na lepšie umiestnenie. Dievčatám sa nedáva až tak veľa príležitostí, aby ukázali, kam naozaj patria v tom rebríčku, ale tajne dúfam, že by sa dostali do desiatky top tímov v Európe. Európskych klubových súťaží sa v súčasnosti moc nezúčastňujeme, čo je i škoda. Hlavne pre hráčov, lebo strácajú šancu na nové skúsenosti a hlavne šancu sa predať niekde v zahraničí... Ako vnímate v SR prácu s rozhodcami zo strany Slovenskej vodnopólovej federácie, kde vidíte osobne v tej práci najväčšie nedostatky? Musím povedať, že každým rokom sa táto spolupráca zlepšuje. Dvakrát do roka organizujeme semináre pre rozhodcov (som členkou Rozhodcovskej komisie SZVP) a každé 2 roky sa organizujú školenia pre nových rozhodcov na zvýšenie ich kvalifikácie. Veľkú zásluhu na práci s novými, ale i súčasnými rozhodcami má Janko Bohát, dlhoročný a uznávaný rozhodca nielen na Slovensku, ale i v medzinárodnom vodnopólovom svete. Ako hodnotíte v rámci SR prácu s deťmi, prípravky, jednotlivé kategórie od U15 až po juniorov a juniorky? Rozhodujem veľa mládežníckych zápasov či chlapcov, alebo dievčat v rôznych

vekových kategóriách... Máme veľa trénerov a funkcionárov, ktorí robia svoju prácu len z lásky k športu. Máme veľa skvelých hráčov, ktorí po skončení svojej kariéry sa venujú práve deťom. Aj s tými by sa pre vaše médium patrilo pozhovárať, ale nielen pre vaše... Prezradíte nám na záver, koľko rokov rozhodujete zápasy LEN a FINA a ktorý zo zápasov, na ktoré vás tieto medzinárodné organizácie delegovali, považujete za najprestížnejší? A aký je váš cieľ do budúcna? Mojím prvým medzinárodným pôsobením boli ME junioriek v Ríme v roku 2014, odvtedy som sa zúčastnila rôznych kvalifikačných turnajov, svetovej ligy, 1. európskych hier, MS junioriek, ME seniorov, medzinárodných turnajov. Asi najprestížnejším zápasom, aký som doteraz rozhodovala, je Super Cup 2015 žien. Cieľom do budúcna je hlavne sa zlepšovať a zbierať skúsenosti, lebo stále je na to priestor (smiech), proste na sebe pracovať. Na základe odpovedí si dovoľujeme konštatovať, že tejto vzácne sa formujúcej mladej osobnosti neprekáža žiť v mužskom svete, pokiaľ v ňom môže byť ženou so všetkou svojou odbornosťou, láskou a ženskými kladmi. Z pohľadu súčasného vodnopólového sveta si dovolíme tvrdiť, že veľkým pozitívom a dobrým vysvedčením súčasného vodného póla je aj skutočnosť, že má medzi sebou túto ženu! L

MLÁDEŽNÍCKE VODNÉ PÓLO mokrá lopta team

Nehovor, že taký kvalitný projekt robiť nejde,

radšej povedz, že zatiaľ ho robiť nevieš ani nechceš! AUTOR: ŠTEFAN MOKRÝ I FOTO: ARCHÍV MLT

Keď som si pripravoval scenár pre napísanie materiálu: „mokrá lopta team“ zapísal som si najskôr jednu dávnu pravdu: „Rozprávky deťom nehovoria, že draci existujú - to už ony dávno vedia. Rozprávky deťom hovoria, že draci sa dajú poraziť.“ Hneď za týmto citátom pribudla na papier ďalšia myšlienka: „Motivovať a vychovať deti pre vodné pólo a zároveň pre život je hlavne v dnešných časoch jedna neistá vec, lebo úspech je tu plný zápasov a starostí a neúspech je väčší než iné bolesti.“ Preto som s úctou podčiarkol do novinárskeho bloku meno autora projektu: „mokrá lopta team“ – Jozef Karabáš! Vtedy v roku 2011 uzrel svetlo sveta tento potrebný projekt na území Slovenskej republiky prostredníctvom Slovenského zväzu vodného póla. Možno by ma podobný projekt z futbalu a hokeja nevtiahol do deja tak ako ten vo vodnom póle, lebo spomenuté športy sa tešia v našom štáte najväčšej podpore, navyše sú atraktívne pre sponzorov, kým vodné pólo už vyslovením svojho názvu ukladá naučiť sa v prvom rade plávať. A plávanie potrebuje bazén! Nie, nebudem rozpisovať, že ich máme v našej republike veľmi málo, ba ani to, že základom plávania a vodné-

ho póla neušili školy ani rodiny, ba ani Ministerstvo školstva SR „parádne oblečenie“. Neplatí to o tých školách a rodinách, kde je opak pravdou. Zarazilo ma, keď som po jednom tréningu, našťastie, nebolo to pri vodnom póle, ale isto sa to aj tam stáva, že malé, sotva deväťročné dieťa zareagovalo, keď nechcelo z nevychovanej roztopaše plniť príkaz trénera: „Nebudem nič robiť, aj tak ma nebudete môcť vyhodiť, lebo môj ocko vám platí za to, aby som sem mohol chodiť.“ Veru tak. Hrôza! Motivácia k športu z rodinného prostredia v tomto prípade žiadna.

A tak som si radšej dohodol stretnutie s Miroslavom Fabiánom, ktorý v „mokrej lopte team“ pracuje od roku 2011, teda rok po tom, kedy projekt začal. Tento mladý človek netají, že skúseností, napriek tomu, že sa pri detskom vodnom póle pohybuje od roku 2000, nemá na rozdávanie. Ale praktická realizácia projektu už viac ako dosť preverila tak jeho odborné, ako aj pedagogicko-psychologické vedomosti. Tie praktické zbieral už ako hráč vodného póla v ČH Košice, neskôr v ŠKP, keď študoval v Prešove, vodné pólo hral tam. Netvrdí o sebe, že bol hráčsky vodnopólovým velikánom, ale počas dialógu s ním sa dalo vycítiť, že vodné pólo i deti v ňom a pri ňom miluje. Žije s nimi a pre nich. „Keď deti nerobia nič, robia neplechu. I my sme neboli iní, keď sme boli ešte deťmi. V tom čase bola na nás prísnejšia nielen spoločnosť, ale aj naši rodičia. Nechcem sa dotknúť tých, ktorí vychovávajú svoje deti s úctou a radosťou, učia ich úcte k iným a tým aj ich vlastnej radosti,“ – vyhŕklo z neho, keď som sa ho opýtal, ako videl seba v mladosti a ako vníma dnes ratolesti. Nezabudol tiež priklincovať, že nebyť rodičov, sotva by mohol projekt „mokrá lopta team“ existovať dnes v plnej šírke tak, ako existuje. Vyslovil verejnú vďaku za ich finančnú pomoc. Rovnako ocenil tú chvíľu, počas ktorej ho Jozef Karabáš oslovil pre túto prácu. „To sme mali vtedy iba 15-ročných chlapcov. Dnes sú do projektu zapojené aj deti 8- 9-ročné a máme tie isté kategórie, ako majú v obdobných projektoch aj tie najvyspelejšie vodnopólové krajiny sveta,“ zhodnotil vekovú štruktúru detí v projekte, ktorý prostredníctvom klubovej príslušnosti v Slovenskej republike napĺňajú malé ratolesti

z ôsmich klubov. Kluby sú v Bratislave, Košiciach, Prešove, Novákoch, Žiline, Piešťanoch, Topoľčanoch, Nových Zámkoch, Komárne, najnovšie sa ukazuje, že aktívni by mohli byť i v Banskej Bystrici a inde. Spomínali najmä školské kluby. Napríklad tam, kde sú bazény a plne organizované základné školy. Trebárs napríklad aj v Dudinciach, kde chodia do tamojších kúpeľov na tréningové kempy deti z celého Slovenska. Dopisujem: Dá to veru veľa práce odnaučiť naše deti lenivým a aj cez peniaze „trénovaným“ zlozvykom nás dospelých! Ktovie koľkí z nás dospelých si uvedomujeme, aký strašný by bol svet, keby sa ustavične nerodili deti, ktoré so sebou prinášajú možnosť dokonalosti a nevinnosti. Len my dospelí im často ukazujeme smer do záhuby. Preto tešia a radostne sa píšu riadky chvály o tých, ktorí realizujú aj projekt Mokrá lopta, tím. Martin Nedelka zo Žiliny, Daniel Knap z Prešova, Milan Cipov a Cinzia Ragusa z Novák, by o svojich skúsenostiach s prácou s deťmi tiež mohli mnoho rozprávať. Rovnako Ondrej Gajdáč z Komárna, Rastislav Zibulen zo Žiliny, ktorí spolu s Miroslav Fabiánom viedli prostredníctvom „mokrej lopte team“, chlapcov od U15 až po U17. Alebo aj Karol Bačo či Peter Nižný, ktorí dosiahli pozoruhodný výsledok so slovenskou reprezentáciou U15 na turnaji Darko Cukic Memorial v Belehrade. Od jedného mladého trénera na východe našej republiky, ktorý mi zakázal menovať ho, som po tréningu s deťmi počul toto: „Mesiace a roky pri tréningu tohto drobizgu ubiehajú veľmi rýchlo, sú stále vzdialenejšie, ale krásna chvíľa s nimi presvetľuje celý život. Okamih nepodlieha času.“ Toto vám isto potvrdia aj tí, ktorí pracujú v projekte „mokrá lopta team“. Práve preto o nich

píšem tieto nevšedné riadky. Aj vo chvíli, keď sa s dvanásťročnými chlapcami chystajú na kvalitne obsadený turnaj do Dubrovníka. V tej chvíli, po takom konštatovaní sa natíska otázka: Kde sa asi Slovensko nachádza s tými malými? Miroslav Fabián pohotovo odpovedá: „No to z pohľadu Európy teraz nevieme. Toto je náš prvý zahraničný výjazd s touto skupinou. Takže uvidíme. Teraz tam je prihlásených 32 družstiev. Má tam byť zastúpená asi celá Európa. To znamená, že uvidíme sami kde sa nachádzame. Lebo s takou malou kategóriou v podstate ten starý model „mokrej lopte team“ začínal. Niekde pri 1314 ročných. Teraz sme už dali celoplošne príležitosť aj oveľa mladším deťom. Myslím si, že ten model je už urobený z pohľadu roka narodenia podľa európskych parametrov. V zahraničí začínajú s týmito kategóriami na reprezentačnej úrovni už skôr. Takže aj my ideme týmto smerom. Uvidíme, čo to prinesie.“ Ľudia, o ktorých je reč, veľa nehovoria ale robia. Ak nad ich prácou v projekte uvažujem, chce sa mi napísať ďalšia životom overená pravda, ktorú nakoniec dávam ako titulok článku: „Nehovor, že taký kvalitný projekt robiť nejde, radšej povedz, že taký projekt robiť nevieš ani nechceš!”

najvyššiu vodnopólovú súťaž podporujú:

Ak máme vychovávať deti, treba aby sme sa sami stali deťmi. Sami musíme byť vzorom. Aj učitelia chodia dnes štrajkovať za vyššie platy a mnohí z nich neovládajú základy správania sa, etiku pedagóga, ba ani slovenský pravopis a gramatiku! Byť šťastným pri akomkoľvek športe s deťmi (a nielen pri športe), to je najistejší prostriedok priblížiť sa k dobru detí a ich zdravému životu. L

POHĽADY, ANALÝZY A NÁVRHY

Slovenská extraliga mužov vo vodnom póle

očami zainteresovaných AUTOR: JOZEJ MAZÁR I FOTO: ARCHÍV REDAKCIE

Aká si, súčasná slovenská extraliga mužov? Kde sa asi výkonnostne nachádzaš oproti rokom minulým? Všetko otázky, ktoré sme kládli kormidelníkom či funkcionárom vodnopólového života v najvyššej mužskej súťaži SR. Dôvod? Hľadať súvislosti a príčiny takej kvality a potom v ďalších číslach nášho časopisu umožniť viesť verejnú, otvorenú komunikáciu o tom, čo je dobré a čo treba ešte zmeniť v lepšie v našom slovenskom vodnom póle. Na úvod si prečítajme názory azda najzainteresovanejších z jednotlivých extraligových klubov.

Peter Tkáč, tréner KVP Nováky: „Súčasná úroveň našej extraligy je veľmi nízka, preto si navzájom neklamme a hovorme si pravdu. Dnes nám hrajú extraligu študenti a hráči, ktorí sú už za zenitom svojej výkonnosti. Ak tí odídu, úroveň bude ešte nižšia. Mladí chlapci, ktorí ako stredoškoláci sú pre vodné pólo perspektívni, po ukončení stredných škôl buď idú hrať do zahraničia, alebo si hľadajú vo väčšine prípadov perspektívne zamestnania mimo svojho domova. To je alfa a omega našich problémov s vodným pólom dospelých.“ Mgr. Dušan Holas, PhD., tréner Slávie UK Bratislava. Hral vodné pólo okrem Slávie UK Bratislava aj v Maďarsku, Španielsku, Francúzsku či Taliansku, má tiež zaujímavý pohľad na našu súčasnú extraligu. Približuje ho nasledovne: „Vodnému pólu Slovenskej republiky chýbajú peniaze. Tým nenadávam na zväz.

Chyba bude v spoločenských pomeroch, ktoré tu vládnu, a šport bol z celospoločenského hľadiska veľmi poddimenzovaný. Najmä ten, ktorý nie je medzi masami taký populárny. Budem konkrétny. Keď sme ako juniori boli tretí na svete, vtedy sa trénovalo v našich extraligových kluboch aj 5 hodín týždenne, dnes je náš klub schopný zaplatiť bazén na 1,5 hodiny. Potom sa nečudujme, že je úroveň podstatne nižšia. Vo všetkých kluboch. Nováky síce teraz trochu odskočili, ale nájdu sa vyrovnané zápasy aj s nimi, s mužstvami silnej štvorky. Diváci sa dočkajú napätia z pohľadu výsledkov, ale čo len priemerná celoeurópska kvalita z uvedeného dôvodu chýba.“ Pokúsme sa tento pohľad rozšíriť o skúsenosti z Topoľčian, kde majú v klube výborných plavcov, ale vo vodnopólovom klube registrujú generačnú výmenu, čo nám potvrdil aj

manažér klubu Mgr. Tomáš Dolný. Pre Svet ŠPORTU okrem iného povedal: „My sme presvedčení, že nežičlivá je štruktúra slovenskej extraligy, ktorú Výkonný výbor Slovenského zväzu vodného póla rozdelil do dvoch skupín. Tá prvá skupina hrá najskôr turnajovým spôsobom o umiestnenie, sú v nej Nováky, Slávia UK Bratislava a dva košické kluby ŠK Hornets s Modrými Drakmi, v druhej štvorici hrajú Topoľčany, Piešťany, Žilina a Komárno. Systémom každý s každým. My teda odohráme za 4 mesiace šesť zápasov. A potom chcú, aby sme od septembra do februára len trénovali. Ako motivovať hráčov na taký systém? Podľa nás je už štruktúra extraligy zlá. Najskôr je potrebné pre zvýšenie kvality zmeniť toto.“ Trochu inak sa pozerá na extraligové dianie Ing. Dušan Kuchárik, hráč Žiliny, ktorý kormidluje vodné pólo vo Vrútkach. Ten pre náš časopis povedal: „V Slovenskej republike je zlá situácia s bazénmi. Náš klub, teda jednotlivé kategórie detí a mládeže chodia trénovať do Martina, kým muži hrajú za Žilinu. Sme úplne amatérskym klubom a na bohatšiu a lepšiu kvalitu vodného póla Vrútok spomíname len prostredníctvom histórie, ktorú tu píšeme od roku 1930. Myslím si, že je dobré, ak je extraliga rozdelená do dvoch výkonnostných skupín, lebo ísť a hrať s tými zo špičkovej štvorky, znamená prichádzať zo zápasov s gólovým prídelom. V tej druhej skupine sú zápasy o postup do skupiny vyššie, vyrovnanejšie a pre diváka aj z pohľadu výsledku atraktívnejšie.“ Pavol Komjaty, tréner ŠKP Modrí Draci Košice-Staré Mesto, hovorí toto: „Je to súťaž prakticky štyroch mužstiev. O titul zvedú súboj Nováky so Sláviou UK Bratislava, ale myslím si, že ich ešte potrápia ŠK Hornets a aj náš kolektív. Druhá skupina je výkonnostne podstatne slabšia. Extraliga je slabšia aj preto, lebo z nej odišlo dosť kvalitných, skúsených hráčov. Mám na mysli Alexandra Nagya, Juraja Sakáča či Milana Cipova a mohol by som menovať i ďalších.“

Dnes nám hrajú extraligu študenti a hráči, ktorí sú už za zenitom svojej výkonnosti. Ak tí odídu, úroveň bude ešte nižšia.

Ak nám v našej republike na športe záleží, ak nám záleží na zdraví národa, plávanie a vodné pólo sú športmi, ktoré to zdravie vedia veľmi pozitívne ovplyvniť. Ing. Ján Baranovič, manažér klubu KVP Kúpele Piešťany: „Momentálne je pre náš klub výhodná taká štruktúra. My v Piešťanoch nemáme v zime kde trénovať a venujeme sa viac deťom a mládežníkom. Tí najstarší z nich tvoria základ kádra mužov, ktorý je posilnený niekoľkými skúsenými vodnými pólistami. V tejto súvislosti chcem vyzdvihnúť prínos projektu „mokrá lopta team“, ale je potrebné pouvažovať, ako prostredníctvom neho vyplniť vákuum 16-ročných chlapcov, ktorí už do projektu nepatria. Hovorím to aj preto, aby sa nám z vodného póla nevytratili.“ Mgr. Ondrej Gajdáč, predseda KVP Komárno a predseda trénersko–metodickej komisie SZVP. Pre vašu informáciu, roku 1995 priniesol z MS vo Francúzsku so slovenskými juniormi zatiaľ jedinú medailu, bronzovú, z vodnopólových súťaží Európy a sveta. Bol so seniormi ako tréner 7. na ME a 8. na MS. Pri slovenskej juniorskej reprezentácii pôsobil v rokoch 1993 – 2001 a pri seniorskom reprezentačnom výbere mužov v rokoch 2001 – 2004. O slovenskej extralige hovorí toto: „Už roky je v čele extraligy štvorica mužstiev. Sú to Nováky, Slávia UK Bratislava, ŠK Hornets Košice a Modrí Draci Košice. Potom je tu druhá, oveľa slabšia skupina – Topoľčany, Piešťany, Žilina a Komárno. Načo tajiť či zastierať, výkonnosť sa v kluboch odvíja od podmienok. Najvýraznejším javom, s ktorým naše vodné pólo zápasí, sú podmienky ekonomické. Samozrejme, v našom slovenskom póle existujú

aj iné príčiny nízkej úrovne seniorskej súťaže, ale to si zasluhuje väčšiu, podrobnejšiu analýzu. Napríklad aj znižujúci sa stav členskej základne v kluboch, ktorý sa odvíja od nedostatku bazénov. Treba otvorene povedať, že sme stratili výborné pozície vo svetovom vodnom póle z minulosti. Pre mladých, teda pre deti a mládež sme rozbehli dobrý projekt „mokrá lopta team“, ale to za veľkej podpory mnohých rodičov, lebo aj tam chýbajú peniaze. Ak pôjdeme cestou motivácie mladých pre vodné pólo a ich prípravy na reprezentačnej úrovni v jednotlivých kategóriách chlapcov a dievčat, mohli by sme sa za niekoľko rokov z tejto dnešnej situácie aj u seniorov znova posunúť dopredu. Vodné pólo si z hľadiska náročnosti a potreby tohto športu vyžaduje aj systematickú pozornosť médií, ktorá tu počas našich najúspešnejších rokov z pohľadu sveta bola!“ Čo k tomu všetkému dodať? Ak nám v našej republike na športe záleží, ak nám záleží na zdraví národa, plávanie a vodné pólo sú športmi, ktoré to zdravie vedia veľmi pozitívne ovplyvniť. Napríklad v Anglicku

nie náhodou majú v učebných osnovách základných škôl aj povinnosť naučiť deti plávať a naučiť ich základným prvkom gymnastiky. Naše malé deti, ale i tie odrastenejšie v mnohých prípadoch nevedia ani prirodzene a zdravo chodiť a bežať. Hlavne, že mnohí riaditelia škôl a učitelia kričia na verejnosti len o zvýšení svojich platov! Kvalitou výučby telesnej výchovy sa celospoločensky a celoplošne nikto nezaoberá. Ešte že tu máme niektoré športové zväzy, niektorých funkcionárov v nich a niektorých špičkových pedagógov, tiež športu detí žičlivých podnikateľov, ktorí úprimne komunikujú a príkladne spolupracujú. Nehašteria sa. Tí spravidla ponúkajú aj pozitívne výsledky takej spolupráce. Uvidíme, ako sa bude po tejto ceste odvíjať spolupráca dieťa – rodič – škola – športový klub – región – štát – podnikateľská sféra a svet v oblasti vodného póla Slovenskej republiky. Je to náročná práca hlavne na vedenie samotného Výkonného výboru SZVP, je to náročné na sebareflexiu i v uvedenom reťazci zainteresovaných. L

Na súčasnej trénerskej reprezentačnej lavičke nesedí bez zamyslenia ani taká úspešná trénerská osobnosť, akou Španiel Toni Esteller bezpochyby je.

mladé talenty podporujú:

Florbalisti

ATU Košice oslavovali Dňa 19. februára sa na Jedlíkovej ulici č. 7 v Košiciach konal slávnostný večer pri príležitosti 15. výročia založenia florbalového klubu Akademik TU Košice. Išlo zároveň o 15. výročie založenia florbalu ako takého v Košiciach, keďže práve ATU s týmto čoraz populárnejším športom v metropole východu začal. AUTOR: JURAJ POHORELEC I FOTO: ARCHÍV REDAKCIE

V prítomnosti približne 150 hostí, medzi ktorými nechýbali hráči A-tímu mužov, dorastenci či juniori, ale aj florbalistky, bývalí hráči, funkcionári, rodičia a priaznivci florbalu, si predseda klubu a zároveň priekopník florbalu v Košiciach Juraj Dudovič na úvod zaspomínal na časy minulé a zhodnotil doterajších 15 rokov pôsobenia klubu. Nezabudol ani na tých, ktorí mu s chodom klubu výrazne pomáhali, za čo sa im odvďačil ocenením. Medzi nimi bol aj rektor Technickej univerzity v Košiciach profesor Stanislav Kmeť. Ten Juraja Dudoviča na oplátku ocenil striebornou pamätnou medailou. Svoju vďaku Jurajovi Dudovi-

čovi vyjadrili aj hráči, ktorí mu pripravili veľké prekvapenie. Prítomní si okrem toho mohli vychutnať umenie akrobatického tria Jogabatic, rôzne súťaže, tombolu a video, ktoré zachytávalo prevažne dôležité momenty z minuloročnej úspešnej extraligovej sezóny mužov a ktoré bolo zároveň vrcholom večera. Po ňom už nasledovala voľná zábava, ktorá trvala až do skorých ranných hodín. Slávnostný večer ukázal, aká veľká rodina je klub ATU Košice. Tá sa do roku 2021 určite ešte o niečo rozrastie, práve vtedy bude totiž tento úspešný klub oslavovať 20 rokov svojej existencie. L

Najväčšie úspechy na medzinárodnom poli dosiahli florbaloví reprezentanti ATU Košie počas svojej 15-ročnej činnosti s mládežou na prestížnych turnajoch svetovej florbalovej špičky. V tomto smere nemajú v slovenských podmienkach konkurenciu. Stačí spomenúť turnaje v Helsinkách či na Praga Games, kde dokonca turnaj raz vyhrali.

Návšteva, ktorú florbalistom

môžu závidieť aj futbalisti! AUTOR: JOZEF MAZÁR I FOTO: SLÁVKA JANKYOVÁ

To, že slovenskí florbalisti postúpili znova do záverečných bojov majstrovstiev sveta, dnes náročný slovenský florbalový divák očakával. Ba práve divák sa v Nitre, kde Slovensko hralo svoju kvalifikačnú skupinu, postaral o unikátny rekord. Na kvalifikačné stretnutie s majstrom sveta – Švédskom, prišiel v obkľúčení ďalších 2449 divákov. A tak súboj, o ktorom bude ešte dlho v dejinách slovenského florbalu reč, sledovalo 2 500 športových labužníkov florbalu. Nitrianska hala praskala vo švíkoch. Florbal u nás prežíva boom. Aj v kľúčovom zápase kvalifikácie s Ruskom naši reprezentanti zvíťazili 7:4. Čo je ešte pozoruhodnejšie, licenční agenti, alebo ak chcete „lapači talentov“, zabrúsili aj na jeden náš slovenský, príkladne sa rozvíjajúci. Volá sa Michal Dudovič. Nie náhodou. Proti Rusku jeden gól dal a na dva prihral. A to so svojimi 17 rokmi bol najmladším hráčom kvalifikácie. Ani florbaloví fajnšmekri z krajiny majstrov sveta, zo Švédska, sa neostýchali so svojimi ponukami chlapcovi, ktorý začal s florbalom ako dvojročný! „Je tu ešte škola, tá je prvoradá,“ ozval sa priekopník tohto športu v Košiciach, mimochodom, v minulosti ostrieľaný aj v bedmintone, Miškov otec, Juraj Dudovič senior. 69

ZRKADLENIE V ČASE

Ján Makan

sa dožíva osemdesiatky AUTOR: JÁN BEŇUŠKA I FOTO: AUTOR

Za mladi sníval o tom, že bude zmrzlinárom. Nuž, čo iné možno čakať od chalana, ktorý si za zmrzlinou ide hnáty polámať? Upísal sa však verejnej správe. To, pravdaže, profesijne. A tiež športu. To zasa ako záľube. Dnes má na chrbte osem krížikov a z nich 65 rokov položených na oltár lokálneho, regionálneho i republikového futbalu a hokeja. Čerstvý jubilant Ján Makan zo Sásy (nar. 16. februára 1936) je nepochybne najvýraznejšou osobnosťou rovnako 65-ročnej tradície organizovaného telovýchovného hnutia v tejto obci, ba ktovie, či nie aj v celom Podjavorí. Napokon, ako tamojší rodák sám stál v onom roku 1951 pri zrode TJ Sása. Ešte ako aktívny futbalista. Neskôr sa začal odvíjať dlhočizný pozoruhodný film funkcionára na viacerých „frontoch“ a úrovniach, od lokálnej až po bývalú federálnu v Prahe, keď bol členom disciplinárky ČSFZ. Z obdobia 1985 – 1991 si ho pamätáme ako predsedu VFZ OV ČSZTV vo Zvolene a potom i ako šéfa revíznej komisie SsFZ. Za loptou a pukom neváhal merať cestu na množstvo vrcholných podujatí v rôznych kútoch nášho kontinentu, zúčastnil sa dvoch olympiád, niekoľkých majstrovstiev Európy a sveta a na jeho konte je tiež sedem nepretržitých účastí na kedysi populárnych Izvestijách v Moskve. To, čo odviedol, a to kvantum prežitého by mohlo naplniť objemnú autobiografiu, ale taký cieľ nikdy nebol a ani nie je jeho pupkom sveta. „To, že som svoj život zasvätil práve športu, vonkoncom neľutujem. Práve naopak, zavše to mohlo byť hádam aj intenzívnejšie,“ zamýšľa sa nad svojou kariérou bodrý osemdesiatnik, jeden z pilierov, na ktorých stál, stojí a bude stáť stredoslovenský šport a futbal zvlášť. Apropo, osemdesiatka je v jeho prípade naozaj len omylom v kalendári. Aj keď fyzicky pokrivkáva, stále je mentálne a vari aj technicky a takticky v dobrej forme...

Krásny futbal,

šťastné deti, veteráni a výborné publikum!

Aj tak možno stručne nazvať III. ročník futbalového Tittel Cupu, ktorý v Dolnom Kubíne organizujú pre kategóriu detí U10. Toho roku malo podujatie znova vysokú úroveň, na čom sa zhodli všetci zainteresovaní tréneri chlapcov, ktorí hrajú v kategórii desaťročných. Niektorí, napr. chlapci bývalých známych futbalistov Martina Poljovku a Vratislava Greška v dresoch Dukly Banská Bystrica, mali tých rokov ešte menej. Na ich výkonoch to vidieť nebolo. AUTOR: PETER HRONSKÝ I FOTO: DUŠAN HALUŠKA

Ak budeme akokoľvek nároční, všetkým chlapcom v dresoch jednotlivých detských kolektívov, ktorí sa turnaja zúčastnili, nemožno uprieť úžasné chcenie hrať čo najkvalitnejší futbal. Preto divákmi takmer preplnená telocvičňa, v ktorej nechýbal ani otec Dušana Tittela, dnes už vyše 72-ročný pán, ba i jeho ešte skôr narodení spoluhráči dávneho mužstva Dolného Kubína, 79-ročný Jaroslav Michalík či 75-ročný Ján Gonos a ďalších okolo 120 prítomných divákov - všetci odmeňovali chlapcov za krásny futbal a šťastné výrazy ich tvárí na palubovke častým potleskom. Poradie v turnaji bolo nasledovné: 1. ŠK Slovan Brati-

slava, 2. MFK Ružomberok, 3.MFK Dolný Kubín, 4. AS Trenčín, 5. VSS Košice, 6. Dukla B. Bystrica. Najlepším strelcom (6 gólov) bol hráč ŠK Slovan Bratislava Hugo Holík. Dynamiku a zápal v hre približujú i foto - zábery nášho spolupracovníka, fotografa Dušana Halušku na našom internetovom portáli www.svesportu.sk. Aj keď uvádzame konečné poradie v III. ročníku Tittel Cupu, zvíťazili všetci, ktorí napísali jeho históriu. Preto i táto nevšedná pohľadnička za podujatím, ktorého športovým riaditeľom je Ivan Tittel, brat nášho bývalého reprezentanta Dušana.

Jeho súčasťou bolo na pravé poludnie vložené futbalové stretnutie trénerov chlapcov z Bratislavy, Trenčína, Ružomberka, Košíc, Banskej Bystrice a Dolného Kubína proti výberu Dušana Tittela, bývalého slovenského futbalistu, stopéra a kapitána Slovana Bratislava, ktorý získal so Slovanom tri tituly majstra Slovenska. Dušan Tittel trikrát vyhral anketu o najlepšieho hráča Slovenska. Futbal hral aj v najvyššej francúzskej súťaži za Olympique Nimes a na Cypre za

AC Omonia. S týmto klubom sa stal majstrom Cypru a vyhral Cyperský superpohár. Na sklonku svojej futbalovej kariéry hral aj za Spartak Trnava. V súčasnosti vykonáva funkciu športového a marketingového riaditeľa MFK Ružomberok. Jeho mužstvo hralo v tomto stretnutí v zostave: Ivan Trabalík v bráne, Miloš Glonek, Ladislav Pecko, Ondrej Krištofík, Dušan Tittel a Jozef Laštík v poli. Za trénerov nastúpil zo známych futbalových osobností nedávnej

minulosti aj bývalý extraligový futbalista, v minulosti kapitán Spartaka Trnava a hráč Dukly Banská Bystrica, Martin Poljovka. Zápas spolu s asi 120 prítomnými divákmi sledoval v hľadisku tiež legendárny ľavonohý obranca Vratislav Greško. V dobrom tempe a s nasadením odohraný zápas skončil deľbou bodov 3:3, keď všetky 3 góly tittelovcov vsietil Ondrej Krištofík. Po zápase ho hlavný rozhodca súboja, bývalý

rozhodca najvyššej československej futbalovej súťaže Stanislav Bomba odmenil unikátnym spomienkovým darom – zlatou loptou. L

MYŠLIENKY (nielen) na uvažovanie

Ako skončí v Riu olympijský súboj Slovensko – Chorvátsko? Futbalista Marko Rog prestúpil pred začiatkom ligového ročníka 2015/16 z Hajduka Split do Dinama Záhreb za 5 mil. eur. Marcelo Brozovič z Lokomotivy Záhreb do Dinama Záhreb za 2,4 milióna eur. Anas Sharbini z Rijeky do Hajduku Split za rovné dva milióny. Ďalší siedmi hráči zmenili svoje kluby za čiastky od 1,8 milióna do 1,1 milióna eur. Chorvátske médiá po skončení celého prestupového obdobia priniesli tabuľku TOP 10 najdrahších prestupov v rámci domácej najvyššej súťaže. Niektorí naši futbaloví odborníci, ktorým sme ju ukázali, boli trochu zaskočení „prvým miestom“, teda päťmiliónovým prestupom. Na chorvátske pomery sa im zdal trochu pridrahý. AUTOR: VLADIMÍR MEZENCEV I FOTO: STOJAN JAKOTIČ

PEŇAZÍ MAJÚ ASI EŠTE MENEJ NEŽ MY, ALE NEPLAČÚ Nuž, nie je dôležité to, čo si my myslíme o cene prestupov v tejto krajine pri Jadranskom mori. Dôležitejšie je však to, že fanúšikovia presne vedia, aká je cena konkrétneho hráča a či v novom klube odvádza výkony v súlade s ňou. Na rozdiel od Chorvátska my sme sa nedozvedeli, koľko stáli prestupy Adriána Čermáka a Martina Vrableca zo Slovana Bratislava do Skalice, Nigérijčana Petra Nworaha z Podbrezovej do Michaloviec, Borisa Turčáka z Ružomberka do Zlatých Moraviec, Erika Pačundu z Košíc do Dunajskej Stredy, Mareka Janečku z Trnavy do Podbrezovej, Adama Žiláka zo Žiliny do Podbrezovej, Júliusa Szukeho zo Zlatých Moraviec do Podbrezovej, Jána Chovanca a Patrika Banoviča z Trnavy do Myjavy, Tomáša Mikiniča zo Zlatých Moraviec do Trnavy – a tak by sme mohli pokračovať ešte dlho. Aj my by sme dokázali zostaviť tabuľku TOP 10 najdrahších domácich prestupov, keby... Keby u nás nebolo už tradíciou dávať pri prestupoch vyhlásenie, že klub a dotyčný hráč, ktorý sa práve stal jeho akvizíciou, sa dohodli, že sumu, za ktorú ho „kúpil“, nebudú zverejňovať. Priaznivci futbalu, ale aj tí, ktorí

mu veľmi nefandia, si tak môžu myslieť čokoľvek: napríklad to, že cenu prestupu nezverejnili iba preto, aby všetci zainteresovaní zaplatili čo najmenšie dane. Okrem toho by sa na verejnosť mohli dostať informácie o jednom údaji na zmluve – o hodnote hráča na futbalovom „cenníku“ a po určitom období by fanúšikovia vedeli, či sa kúpa novej posily vyplatila alebo nie. Potom by funkcionárov klubu mohli chváliť alebo naopak, poriadne kritizovať. Takto by predsa len majitelia a manažéri klubov boli pod určitou kontrolou tých, ktorí by mali byť takí dôležití ako hráči, teda verných priaznivcov klubu a jeho farieb. Ale čo by sme u nás nechceli... SÚ PRED NAMI Chorvátsko počtom obyvateľstva trochu zaostáva za Slovenskom. Chorvátov je 4,5 milióna. Tento štát síce nemá Petra Sagana ani takých vodných slalomárov a hokejistov, ako máme my, ale je to v každom ohľade športovejšia krajina než naša. Pritom nie je ani bohatšia než tá naša, skôr naopak. Okrem toho neľútostná občianska vojna sa v Chorvátsku skončila len pred dvadsiatimi rokmi, a tak krajina musela nemálo prostriedkov venovať na obranu i obnovu. Na rozdiel od nás Chorváti však neplačú a nevzdychajú nad tým, že šport nemá také silné ekonomické zázemie, aké si zaslúži. Na rozdiel od nás. Pokiaľ však našinci počas trávenia dovo-

lenky i časti prázdnin v letných mesiacoch pri Jadrane sa pozerajú okolo seba otvorenými očami, tak vidia aj otvorené školské areály, teda aj so svojimi ihriskami, ktoré sú plné detí a mládeže do neskorých večerných hodín. Prevažná väčšina z nich má umelé osvetlenie a chlapci i dievčatá sa na nich venujú prevažne trom športom – futbalu, basketbalu a hádzanej. Vie si niekto predstaviť niečo také u nás? Po večeroch vidieť aj skupinky tínedžerov s trénermi behať po parkoch či vedľa pláže. Autor týchto riadkov niekoľko dní sledoval majstrovstvá Chorvátska v šachu v mládežníckych kategóriách. Chlapci a dievčatá iba niekoľko metrov od príťažlivej pláže na brehu Jadranu celé hodiny súťažili nad šachovnicami, vedľa nich chodili početní funkcionári a rozhodcovia. Kto by sa u nás takto obetoval a dal prednosť takejto činnosti pred kúpaním sa v teplom mori pod rozpáleným dalmatínskym slnkom? Pritom bez nároku na odmenu! A tých súťažiacich tam boli stovky! Sila chorvátskeho športu spočíva v kolektívnych odvetviach, konkrétne v basketbale, futbale, hádzanej a vodnom póle. Chorváti v týchto športoch vždy chcú zápoliť o medaily, či už ide o olympijské hry alebo svetové šampionáty, my sa usilujeme iba o účasť na týchto podujatiach. Vezmime si napríklad futbal. Od svojho vstupu do kvalifikačných turnajov majstrovstiev sveta a Európy v ére samostatnosti na vrcholných podujatiach chýbali iba raz – na MS 2010 v Južnej Afrike, zhodou okolností vtedy, keď sa Slovensku po prvýkrát podarilo prebojovať na záverečný turnaj a k tomu ešte postúpiť zo skupiny. Chorváti na MS 1998 získali dokonca bronzové medaily, na európskych šampionátoch 1996 a 2008 sa dostali do štvrťfinále. Hádzanári sa už stali aj majstrami sveta i olympijskými víťazmi na palubovkách, ale muži i ženy aj na piesku v plážo-

Dôležitejšie je však to, že fanúšikovia presne vedia, aká je cena konkrétneho hráča a či v novom klube odvádza výkony v súlade s ňou. Na rozdiel od Chorvátska my sme sa nedozvedeli...

vej hádzanej. Vodní pólisti patria medzi svetovú špičku a sú podobne ako hádzanári úradujúcimi olympijskými víťazmi. Do elitnej európskej i svetovej skupiny patria aj basketbalisti. I keď seniori sa nemôžu popýšiť takými úspechmi ako hádzanári a vodní pólisti, o svoju budúcnosť sa nemusia báť. Pred rokom na svetovom šampionáte 20-ročných bola lepšia iba reprezentácia z kolísky basketbalu – USA. Na rozdiel od našich športovcov medaily i tituly z európskych šampionátov prinášajú aj mladí futbalisti a hádzanári. Kde hľadať príčiny tohto stavu pri porovnávaní úspešnosti v kolektívnych športoch Chorvátska a Slovenska? Žiaľ, takúto analýzu ešte nikto nerobil. Možnože svoj podiel na úrovni našich kolektívnych športov (výnimkou je asi iba ženský basketbal a volejbal) majú aj predstavitelia socialistickej čs. telesnej výchovy. Tí svojho času rozhodli, že veľkú pozornosť im netreba venovať (futbal a hokej mali osobitné postavenie), pretože na olympijských hrách pätnásť hádzanárov či basketbalistov môže prinajlepšom získať jednu zlatú medailu, ale jeden gymnasta aj päť! Podobne zodpovední za rozvoj čs. športov rozmýšľali aj v súvislosti so vzpieraním, boxom či inými individuálnymi športmi. Chorváti však ani z pohľadu individuálnych športov nie sú na tom zle. Naopak. Stačí spomenúť olympijskú víťazku z roku 2012 z Londýna Sandru Perkovičovú v hode diskom, lyžiarku Janicu Kosteličovú, ktorá v slalome a kombinácii od roku 1999 vyhrala 30 pretekov svetového pohára, je aj majsterkou sveta z roku 2003, ale predovšetkým štvornásobnou olympijskou víťazkou (2002 Salt Lake City, 2006 Turín), Gorana Ivaniševiča, ešte nie tak dávno jedného z najlepších tenistov sveta, či Blanku Vlašicovú, majsterku sveta v skoku do výšky z roku 2007... I keď Ivan Balič je hádzanár, ale má aj veľmi významné osobné ocenenia – dvakrát (2003, 2006) ho vyhlásili za najlepšieho hádzanára sveta! Vezmime iba

veľmi krátke obdobie (ani nie jeden štvrťrok) uplynulého roku: Na MS v atletike S. Perkovičová a B. Vlašičová získali strieborné medaily (hod diskom, skok do výšky), bratia Martin a Valent Sinkovičovci sa stali majstrami sveta vo veslovaní, Filip Hrgovič sa stal európskym šampiónom v boxe v superťažkej váhe, Hrvoje Sep v poloťažkej skončil tretí, vodní pólisti na ME obsadili 2. miesto.

a Zorana Mamičovcov, ako aj ďalších funkcionárov klubu a spoza mreží ich vypustila iba na veľmi vysoké kaucie. Bratov a ich spolupracovníkov vtedy obvinili z daňových únikov, fiktívnych zmlúv, vyplácania mŕtvych duší atď. Vieme si my aspoň predstaviť, že niečo také by sa u nás mohlo stať v súvislosti s hokejovým alebo futbalovým Slovanom?! Buďme realisti, asi nikdy. Aj keby existovali skutočné dôkazy.

JEDNOTKOU JE ALE FUTBAL! O skutočnej láske Chorvátov k futbalu svedčí aj to, že v dňoch, kedy ich reprezentácia zápolí na majstrovstvách Európy alebo sveta, nájdete personál v hoteloch a reštauráciách oblečený v oficiálnych chorvátskych dresoch, na ktorých prevládajú biele a červené štvorce. Niektoré recepčné i čašníčky majú v národných farbách pomaľované aj tváre. Nikto tu nikoho do ničoho nenúti. Je to jednoducho spontánna záležitosť a prejav vzťahu k hráčom, ktorí reprezentujú ich milovanú krajinu.

V LONDÝNE SME PREHRALI Slovensko na OH 2012 v Londýne získalo iba jednu striebornú a tri bronzové medaily. Chorvátsko dohromady šesť, z toho tri zlaté, jednu striebornú a dve bronzové. Jednoznačne bolo úspešnejšie než my. Chorváti sa tak trochu „oháňajú“ aj špecifickou tabuľkou, v ktorej je zisk aspoň jednej zlatej medaily daný do súvislosti s počtom obyvateľov. Prvenstvo z tohto pohľadu patrí Granade, tá v Londýne získala jednu zlatú, pričom má iba 89 000 obyvateľov. Nasledujú Bahamské ostrovy – jedna zlatá na 310 000, Jamajka – 4 zlaté na 2,7 mil., Nový Zéland – 5 zlatých na 4,1 mil., Maďarsko – 8 zlatých na 10,1 mil. obyvateľov, Trinidad a Tobago – jedna zlatá na 1,1 mil. a na 7. mieste je Chorvátsko s tromi zlatými na 4,6 mil. obyvateľov. Do tejto zvláštnej desiatky sa ešte dostali Litva – 2 zlaté na 3,6 mil., Slovinsko – jedna zlatá na 2,1 mil. a nakoniec V. Británia – 29 zlatých na 62,3 mil. obyvateľov.

Ďalší príklad vzťahu chorvátskych fanúšikov k svojim klubovým farbám: niektorí našinci, ktorí v lete 2014 trávili pobyt pri mori blízko Splitu, sa chystali na stretnutie 4. predkola európskej ligy medzi domácim Hajdukom a ukrajinským Dniprom Dnepropetrovsk. Naivne sa domnievali, že takýto nie veľmi atraktívny súper nezaplní štadión na Poljudu, a preto nebude problém získať vstupenky. Veľmi sa však mýlili! Už týždeň pred stretnutím bolo 40 000 miest (!) beznádejne vypredaných. Domácich majiteľov vstupeniek neobmäkčila ani ponuka 100 eur za lístok... Láska k futbalu však neznamená, že v ňom Chorváti nechcú mať poriadok. Tak napríklad nemusíme nikoho presviedčať, že najúspešnejší a najobľúbenejší klub v krajine – Dinamo Záhreb, má za sebou nielen typických fanúšikov, ale i predstaviteľov štátnej moci. Napriek tomu chorvátska polícia v minulom roku zatkla majiteľa Dinama a jeho brata trénera, teda Zdravka

Do LOH 2016 v Riu de Janeiro nezostáva veľa času, a tak uvidíme, ako skončí pomyselný súboj v úspešnosti medzi našou republikou a Chorvátskom. V jednom sú však Chorváti stále pred nami: nesťažujú sa, nezalamujú rukami, ako majú málo peňazí na prípravu svojich olympionikov. Určite ich majú menej ako my a neskrývajú ich do rôznych športových centier a ďalších podobných inštitúcii. O to intenzívnejšie sa však pripravujú... L

TICHÁ SPOMIENKA

Dotĺklo šľachetné srdce,

spomienka ostáva AUTOR: JOZEF KUCHÁR I FOTO: MARTIN PETRENKO

V piatok 22. januára 2016 bol slnečný mrazivý deň a takmer tristo priateľov, kolegov, skutočných kamarátov, spolupracovníkov a príbuzných prišlo do bratislavského krematória na poslednú rozlúčku s KAROLOM POLÁKOM, legendárnym komentátorom, publicistom a moderátorom rôznych športových a kultúrnych podujatí. Nechýbali významné osobnosti spoločenského, kultúrneho a športového života z celého Slovenska. Na smútočnom obrade okrem iných boli prof. MUDr. Pavel Traubner, PhD., Václav Mika – generálny riaditeľ RTVS, Štefan Nižňanský – bývalý riaditeľ Slovenskej televízie, poslanec Národnej rady Slovenskej republiky Stanislav Kubánek, zástupca Konfederácie športových zväzov na Slovensku Zdeno Kríž. Nechýbali kolegovia a bývalí spolupracovníci M. Merčiak, D. Gabáni, P. Paška, J. Lacko, F. Trutz, F. Rác, D. Konček, M. Petrenko, S. Sčepán, ale aj kolegovia z Českej televízie J. Slepička a Š. Škorpil. Poslednú poctu zosnulému vzdali futbalisti L. Petráš, bratia Čapkovičovci, A. Vencel a J. Javorek. Aj športoví novinári J. Kšíňan, S. Dutka, I. Mráz, M. Tomašik, S. Horský, J. Galus, V. Gergély, V. Mezencev, J. Mazár a mnohí ďalší. Naplnení hlbokým žiaľom a bolesťou sme stáli nad rakvou zosnulého, obloženou množstvom vencov a kvetov. Viac než kedykoľvek predtým sme si uvedomili, akú hodnotnú a užitočnú prácu pre rozvoj Slovenskej televízie a celej športovej žurnalistiky vykonal. V hlbokom zamyslení a úcte sme prišli povedať, že nám bude veľmi chýbať. A mne pripadla ťažká úloha rozlúčiť sa s pánom Karolom Polákom v mene všetkých členov Únie slovenských novinárov a jej Klubu športových redaktorov a v mene redakčnej rady časopisu Svet ŠPORTU, ktorej bol dlhoročným aktívnym členom. Lúčil som sa s ním aj v mene J. E. Ing. Rudolfa Schustra, CSc., prezidenta Slovenskej republiky v rokoch 1999 až 2004, aj v mene predsedu Slovenského olympijského

výboru Františka Chmelára i Konfederácie športových zväzov na Slovensku. V smútočnom prejave som okrem iného povedal: „Lúčime sa dnes s nezvyčajne vzácnym človekom, výraznou osobnosťou, televíznym komentátorom, publicistom a spisovateľom Karolom Polákom. Vzdávame poslednú poctu obetavému mužovi, ktorý celý svoj plodný život zasvätil statočnej, dôslednej a obetavej tvorivej práci. V nej do posledných chvíľ videl a nachádzal zmysel svojho žitia a ľudského šťastia. Opustil nás náhle. Jakživ nezabudnem na naše stretnutie v nemocnici 13. decembra. Sedel na peľasti postele, v rukách pero a poznámkový blok. Kontroloval svoj program a rôzne povinnosti, ktoré ho čakali v predvianočnom čase aj po ňom. Nič z toho sa mu už nepodarilo splniť. Do posledných chvíľ nestrácal nádej. Žiaľ, svoj posledný boj nevyhral. S úctou a bôľom sa skláňame pred jeho pamiatkou. Svojím životom, mnohostrannou tvorivou činnosťou ostáva veľkým vzorom pre všetkých, čo pracujú v rôznych oblastiach slovenskej žurnalistiky. Vysokoškolské vzdelanie získal na Divadelnej fakulte v Bratislave. Počas štúdia sa venoval hudbe aj športu. Bol dobrým futbalistom aj basketbalistom. Životná cesta Karola Poláka, z ktorej odišiel vo veku 81 rokov, je poznačená veľkou profesionalitou, obetavosťou a neustálym bojom za veci spravodlivé. Bol vynikajúcim komentátorom, vzde-

laným, principiálnym a pracovitým človekom. Svoje rozsiahle vedomosti a presvedčivý talent dal pevne do služieb slovenského národa, jeho vzdelanosti a kultúre. Napísal tri hodnotné knihy, tú štvrtú už nestihol dokončiť. Je autorom mnohých článkov a komentárov, ktorými prispieval k zvyšovaniu profesionality a k vyššej úrovni v médiách. K nezabudnuteľným patria jeho televízne rozhovory s najvýznamnejšími predstaviteľmi a osobnosťami svetového športu. Odišiel človek, ktorý vášnivo miloval život a dobrých pracovitých ľudí v ňom. V časoch dobrých aj zlých vedel, kde je jeho miesto, na ktorej strane je pravda. Vo chvíľach smútku si uvedomujeme, akú užitočnú prácu vykonal svojou tvorivou činnosťou na začiatku v Slovenskom rozhlase a najmä počas tridsiatich rokov v Slovenskej televízii, z ktorej odišiel v roku 1991. Potom v roku 1995 sa na krátky čas vrátil, lenže nepodarilo sa mi presvedčiť ho, aby ostal natrvalo. Stal sa komentátorom, ktorý v úcte k slovu a človeku dokázal aj tú najtvrdšiu kritiku problému a krutú pravdu o jednotlivcovi a jeho chybách povedať kultúrne a citlivo. Dokázal to preto, lebo veľmi veľa vedel, bol všestranne vzdelaný. Usiloval sa robiť rozhlasovú a televíznu tvorivú činnosť v širokej športovej oblasti tak, aby bol svet krajší, ako v skutočnosti je. Zúčastnil sa na mnohých svetových športových podujatiach. Ako komentátor absolvoval dvanásť olympijských hier, deväť majstrovstiev sveta vo futbale a dvadsaťšesť svetových šampionátov v krasokorčuľovaní. Vo svojej vysoko profesionálnej práci vždy vedel, čo je dôležité, čo je prvoradé. Jeho slová mali a stále majú vysokú hodnotu. Svoj plnohodnotný život prežíval v neustálom pohybe. Bol človekom s veľkou dávkou energie a nedokázal pokojne sedieť. Nepoznal čas oddychu a ničnerobenia. Aj v dôchodkovom veku ho vnútorná sila hnala do

Aj v deň poslednej rozlúčky sme prišli v hojnom počte, aby sme ti, drahý náš Karol, vzdali poslednú poctu. V hlbokom zamyslení sme ti chceli povedať, že navždy ostaneš v našich srdciach. Nič nie je také ťažké, ako nájsť slová na veľkú bolesť. Skladáme hlbokú a úprimnú poslednú poctu celoživotnému dielu zosnulého Karola Poláka, ktoré je uzatvorené. Ostáva však trvalou hodnotou, dokumentom doby i pohľadu vzácneho tvorivého človeka na ňu. Ostáva veľkou hodnotou našej slovenskej kultúry a športovej žurnalistiky. Vzdávame poslednú poctu Karolovi Polákovi a kdesi vo vnútri nám prichodí ukuť a zakaliť presvedčenie – neumrel. Bude žiť v srdciach jeho najbližších, bude žiť v našich spomienkach a v diele, ktoré vytvoril. Česť jeho pamiatke.“ V smútočnom príhovore bývalý redaktor a komentátor STV Dušan Gabáni zdôraznil: „Karol Polák zostáva najvýraznejšou osobnosťou športového komentovania. Bol nesmierne dôsledný a na každý prenos sa svedomite pripravoval. Mal prirodzenú autoritu, ktorú sme všetci rešpektovali.“

Bol človekom s veľkou dávkou energie a nedokázal pokojne sedieť. Nepoznal čas oddychu a ničnerobenia. rôznych činností a aktivít. Presadil sa nielen ako vynikajúci komentátor, ale aj ako recitátor, moderátor rôznych kultúrnych a športových podujatí, organizovaných pri rôznych príležitostiach, aj ako ľudový rozprávač. Osirelo jeho miesto za pracovným stolom. Teraz, keď nás navždy opustil, si ešte jasnejšie uvedomujeme, v čom bola sila a veľkosť jeho osobnosti, z čoho vyrástla jeho odborná autorita a z čoho pramenili úspechy v každodennej práci. Už nepríde medzi nás, nepomôže dobrou radou, optimistickým slovom ani povzbudením. Kdesi v nenávratne sa stratil jeho obdivuhodný elán, nadšenie a nesmierna vôľa žiť, pracovať a byť užitočným. Smrť je definitívnou bodkou. Dáva ju život za nedokončené osudy, za slová, ktoré mohli ešte znieť, za vety, ktoré bolo treba vysloviť a napísať, za dielo, čo ešte košatelo v prospech spoločnosti. Bol a ostane nenapodobiteľným majstrom hovoreného slova. Neoblomný vo svojich krédach, priateľský človek s horúcim

srdcom, triezvym rozumom, nadšený, vzdelaný a múdry. Skutočná nemenná legenda športovej televíznej žurnalistiky. Vo všetkom, čo robil, bolo cítiť úctu k človeku, k novinárskemu remeslu a k spravodlivosti nielen v športe, ale aj v každodennom živote. Jeho všestrannú dlhoročnú obetavú tvorivú činnosť vysoko oceňovali novinárske, športové organizácie a rôzne inštitúcie. Veľmi si vážil cenu Slovenského olympijského výboru aj televízne ocenenie Československej televízie Zlatý krokodíl, ktoré prevzal v roku 1972. Okrem toho dostal cenu Československej televízie a mnoho ďalších uznaní. Veľká strata prináša vždy hlboké rany a veľký žiaľ. Ostanú po nej jazvy spomienok, ktoré sa rozjatria pri každom dotyku s knihami, ktoré napísal, s prostredím, kde pôsobil, s rozhlasovými a televíznymi nahrávkami, ale aj s atmosférou, ktorú činorodo napĺňal ľudským humanizmom a krásou svojho charakteru. Stretávali sme sa s pánom Karolom Polákom mnoho rokov pri rôznych príležitostiach. Bolo ich veľa a vždy za početnej účasti.

Dlhoročný spolukomentátor Karola Poláka – Ján Slepička z Českej televízie vyjadril hlbokú úctu vysokej profesionalite, ktorá sa prejavovala vo všetkých oblastiach cieľavedomej práce zosnulého. „Bol to kolega, od ktorého som sa mnoho naučil. Nikto z nás, čo sme pôsobili v televízii, nemal takú vysokú odbornú pripravenosť. Táto posledná rozlúčka s ním je najťažším prejavom v mojej komentátorskej práci.“ S veľkou dávkou emócie sa lúčil s Karolom Polákom Marcel Merčiak, komentátor, novinárska osobnosť športovej redakcie RTVS. „Nebyť pána Poláka, nikdy by som nerobil svoju terajšiu prácu. Bol doslova kráľom mikrofónov. Všetky svoje sily a schopnosti venoval zvyšovaniu kvality televíznej športovej žurnalistiky. Miloval Slovensko a svoju prácu. Mal mnoho priateľov a kolegov. Všetci sme oceňovali jeho pracovitosť a veľkú ochotu pomáhať aj poradiť. Práve jeho zásluhou som sa naučil veľkému nadhľadu, rozvahe i nestrannej analýze a triezvemu pohľadu na šport a na jeho rôznych aktérov.“ Dotĺklo šľachetné srdce vzácneho muža, charakterného, tvorivého profesionála, plného elánu a nadšenia, na ktorého nemožno zabudnúť. Spomienky ostávajú. Spomienky a veľký smútok s nimi.

EUROPE STARS SUPERCROSS TOURNAMENT 2O16

Francúz Loic Rombaut

víťazom v Košiciach! Tak ako v prvom ročníku EUROPE STARS SUPERCROSS TOURNAMENT, aj v druhom ročníku, v sobotu 13. februára 2016 v Košiciach, zvíťazil suverénne francúzsky jazdec. Tento raz sa to podarilo 27-ročnému supercrossovému jazdcovi, ktorý napríklad na najprestížnejších šampionátoch v Nemecku či Anglicku končí vždy v top päťke.

AUTOR: PETER ONDAVSKÝ I FOTO: MAREK ČECHO

Očakávalo sa, že sa vo finále bude pasovať s favorizovaným Čechom Filipom Neugebauerom (28 rokov), no toho v semifinálových jazdách eliminovali jeho súperi a po víťazstve v dueli Head to Head – posledná šanca – nad Theom Roptinom mu zostalo nakoniec 4. miesto. Tretiu priečku obsadil jeden z najmladších jazdcov a zároveň najlepší skokan večera, Francúz Robin Kappel (23). Druhé miesto patrilo Španielovi Joanovi Crosovi (26). Vypredaný Košický štadión Ladislava Trojáka - Steel Aréna - mal podľa slov pretekárov skvelú atmosféru a 8000 divákov si počas 3-hodinovej šou prišlo na svoje. Ako videli podujatie pretekári, ktorí stáli na stupni víťazov? „MOJA PREMIÉRA V KOŠICIACH NEMOHLA DOPADNÚŤ LEPŠIE,“ SKONŠTATOVAL VÍŤAZ PODUJATIA LOIC ROMBAUT. Tento pretekár bol pridaný na štartovaciu listinu len niekoľko týždňov pred podujatím, po nešťastnom zranení minuloročného víťaza Charlesa Lefrancoisa. Bola to viditeľne šťastná zhoda náhod: „Na prvom ročníku som nebol, no jazdci mi o ňom veľa hovorili. Dostať sa medzi 18-tku jazdcov do Košíc bolo super, a to nielen preto, že som získal okrem peňazí za štart, aj 3000 eur za výhru, ale bola to zároveň cenná skúsenosť do budúcna, pretože takýto formát pretekov nemám kde v Európe jazdiť. Pripravujem sa na šampionát do Anglicka, a tak sa teším, že som košický supercross zažil a vyhral. Chválim prípravu trate, organizáciu a aj neuveriteľnú divácku kulisu.“ MINULÝ ROK TRETÍ A TERAZ DRUHÝ: JOAN CROS Temperamentný Barcelončan meral do Košíc asi najdlhšiu cestu, no vo finále sa spoločne s mechanikom, jeho otcom, široko usmievali: „Máme v Španielsku

podobnú situáciu, akú ste mali aj vy tu. Teda, že sa supercross takmer úplne prestáva jazdiť a pozornosť je zameraná na motocross. Aj ten mám rád, ale predsa len je skvelé si zajazdiť v hale pred 8000 divákmi. Minulý rok som bol tretí, teraz som druhý, tak sa už teším na pozvanie od košických organizátorov aj na budúci rok, kedy chcem vyhrať.“ „NIKDE V EURÓPE SA TAKÝTO TURNAJ NEJAZDÍ – URČITE TO NEMEŇTE. JE TO ZÁBAVA PRE JAZDCOV AJ PRE DIVÁKOV.“ ROBIN KAPPEL Bronzový Francúz nešetril chválou: „Bol som u vás v Košiciach na prvom ročníku a musím povedať, že organizá-

tori odvtedy pokročili. Trať bola oproti vlaňajšku o dosť technickejšia a fyzicky náročnejšia. Navyše, zmenili aj systém jazdenia, namiesto súboja jeden na jedného, sme na rampe stáli vždy traja, kde dvaja postupovali a jeden vypadol. Páčila sa mi aj interakcia s divákmi, tí boli neuveriteľne aktívni, chceli fandiť a ja som sa úplne nechal strhnúť šou. Potešilo ma, že mi odborná komisia dala najlepšie hodnotenie za „whip“, a teda som získal aj 500-eurovú prémiu za najlepšieho skokana večera. Jazdím supercross po celej Európe, ale takýto turnaj je unikát. Budem sa sem rád vracať.“

Jedinečné! Fantastické! Veľkolepé!

V júni svetová FIM Rally v Liptovskom Mikuláši! AUTOR: JOZEF MAZÁR I FOTO: MAREK ČECHO

Nášmu časopisu Svet ŠPORTU, ako prvému médiu v SR prišla radostná správa. Fantastická správa. Po vydarenej Šesťdňovej pridelila strešná Medzinárodná organizácia motocyklového športu (FIM) Slovenskej republike ďalšie veľkolepé svetové podujatie. Tentoraz sa uskutoční v dňoch 29. júna – 1. júla 2016 v Liptovskom Mikuláši. Zatiaľ o podujatie prejavilo záujem do tisíc pretekárov zo všetkých končín sveta. Nie je to náhoda, lebo toto podujatie má svoju bohatú históriu. Jeho prvý ročník zorganizovali už v roku 1936 v Berlíne. FIM Rally je najdôležitejšie a najprestížnejšie stretnutie motocyklistov v kategórii cestovného ruchu zapísané v kalendári FIM.

VÝZVA PRE ORGANIZÁTOROV NA ZÁVER: UPRATAŤ STEEL ARÉNU TAK, ABY SA NA NEJ V PONDELOK BELELA OPÄŤ ĽADOVÁ PLOCHA! Samotným podujatím sa to pre promotéra ATV team nekončilo. Zo Steel Arény bolo potrebné vyviezť 1700 m3 hliny, zložiť ochranné dosky z ľadovej plochy a demontovať všetky svetelné rampy, reklamné bannery či pyrotechniku – toto všetko bolo potrebné urobiť od soboty večera, po skončení podujatia, do pondelka 15. februára 2016!

NÁŠ REDAKČNÝ ZÁVER: Vieme dobre, že dnes je každý športový podnik poprepletaný s biznisom. Ak sa to robí na úkor športovej stránky, atraktivita a kvalita každého podujatia upadá. Chápeme snahu organizátorov pozvať raperov, ale nie slabých ako v tomto prípade. Zopár mladých ľudí sa vedľa nás zhodlo, že išlo o „odvarového“! Mali pravdu. V budúcnosti bude lepšie radšej investovať viac do stále zvyšujúcej sa majstrovskej kvality štartového poľa pretekárov. Na Košice – Európske hlavné mesto športu 2016 by sa to patrilo. A pozor, ctiť a dodržiavať aj precíznosť organizátormi publikovaného časového rozpisu. Ináč to bolo zaujímavé!

Ako nás informoval prezident Slovenskej motocyklovej federácie (SMF) Peter Smižík, tohto podujatia sa zúčastňuje okolo 30 krajín z celého sveta a organizátorská krajina sa snaží odprezentovať svetu čo najviac a najpestrejšie najkrajšie kúty usporiadateľskej krajiny, jej históriu ako i súčasnosť. Vzhľadom na doteraz prihlásené krajiny (USA, Anglicko, Nemecko, Saudská Arábia, Rusko, ale aj ďalšie z Ameriky, Afriky, Ázie, Austrálie a iných končín sveta) sú veľkou výzvou nielen pre organizátorov, ale pre celú Slovenskú republiku. Časopisu Svet ŠPORTU sa už ozvalo aj občianske združenie Fandíme Slovensku, ktoré venuje tomuto podujatiu v rámci svojich aktivít zvýšenú pozornosť. 77

ROZHODCOVSKÝ KLENOT JUBILANT

Reportér,

ktorý vždy obhajoval pravdu a snažil sa nedopustiť krivdu AUTOR: LEV STAREW I FOTO: MAREK ČECHO

Človeka, o ktorom bude reč, zhodnotil dvoma vetami jeho dobrý priateľ, bývalý redaktor športového oddelenia Slovenského rozhlasu a nositeľ fúzatého slovenského rekordu v behu na 1 500 metrov Ivan Kováč takto: „Prekážky boli v práci s mikrofónom pre neho tým, čo videl, keď sa prestal pozerať na svoj cieľ. Ale on sa na ten cieľ s mikrofónom stále pozeral.“ „Máme pocit, že vy ste v živote s mikrofónom pred kamerou nerobili iné, len ste sa usilovali nikoho nezraniť a utešiť tých, čo smútili. Čo vy na to?“ Také boli otázky pre dnes už 70-ročného mladého a stále šarmantného reportéra Jozefa Ivana, ktorý celé štvrťstoročie externe pracoval pre regionálnu televíziu v Banskej Bystrici, aby v deň, kedy sa dožil už spomenutého okrúhleho životného jubilea, povedal: „Už dosť. Stačilo. Človek by mal vedieť, kedy treba prestať.“ Tí, ktorí ho dobre poznajú, vedeli i to, že bol športovým reportérom, ktorý vždy obhajoval pravdu a snažil sa nedopustiť na nikom krivdu. „To ma naučil môj pedagóg, tréner a človek, ktorý ma priviedol k mikrofónu, športovec telom i dušou, nielen v Banskej Bystrici a nielen športovej verejnosti dobre známy Róbert Rozim,“ zareagoval, aby spresnil tento pohľad obsiahnutý v titulku článku. Rodák zo Zvolena alebo ak chcete Stratenej pri Banskej Bystrici. „Áno, voľakedy sa tak vravelo, vraj Pažravá pri Zvolene, kde dnes bývam,“ zavtipkuje, lebo dobrá nálada je mu vlastná. Akoby chcel vo svojom pestrom, ale veľmi pozitívnom živote uplatňovať parafrázou to werichovské: „Dobrá nálada síce nevyrieši

všetky problémy, ale dokáže nazlostiť toľko ľudí, že stojí za to si ju udržať.“ Môžeme smelo napísať, on ju má celých 70 rokov. Možno aj preto dobiedzame ďalej: „Vraj najväčšie šťastie, ktoré vás môže stretnúť, je to, že si nájdete oddaného priateľa. Toto bohatstvo však môžete uchrániť len tým, že si tento poklad ukryjete v srdci a budete si ho vážiť viac ako vlastný život.“ Znovu sa usmeje, napraví okuliare a jedným dychom vyriekne: „Už som spomenul meno Róbert Rozim.“ Prehodí ľahko loptičku znova na našu stranu. Naučila ho to robota v televízii či pri športovom mikrofóne? Nepýtame sa na to. Vieme, že tých priateľov, a dobrých, má viac. Mal ich už v základnej škole, kde ho k telesnej výchove a športu

veľmi motivovala učiteľka, basketbalistka Valéria Böhmová. Potom prišla na rad stredná škola, s ktorou sa do príbytku Ivanovcov zásluhou Jožka pomaly a isto vkrádal vrcholový šport. „Za svoj najväčší úspech považujem zisk titulu Akademický majster Československa v štafetovom behu na 4x100 metrov. Bolo to v roku 1968. Titul sme získali v zložení Julo Mikloš, Jozef Ivan, František Pika a Herbert Bende“ Zaspomínal i na to, akým stmeľujúcim článkom v tom čase bol medzi atlétmi Slávie Banská Bystrica a ASVŠ Dukla Banská Bystrica práve jeho pedagóg a tréner Róbert Rozim. Jozef Ivan hral aj basketbal, II. ligu za Lokomotívu Banská Bystrica a behával v tričku atlétov Dubnice. Keďže vyštudoval vysokoškolskú aprobáciu telesná výchova – slovenský jazyk, opodstatnenie žiť s rozhlasovým mikrofónom pri športe a so športom bolo na mieste. „Počuj, ty sa v tom športe vyznáš,“ povedal mu tréner československých cyklistov Kamil Haťapka, a tak Jozef Ivan odreportoval aj 13 ročníkov etapových pretekov Okolo Slovenska. „Kým som komentoval šport, musel som sa tej práci so športovým mikrofónom najskôr učiť a neskôr sa v nej zdokonaľovať. Pamätám sa, ako sme s Ivanom Kováčom precestovali aj 6000 km za futbalovým Interpohárom, lebo v ňom hrala banskobystrická Duklička. Do Švédska, Dánska a inde. Dokonca sa mi raz pošťastilo komentovať tiež extraligový hokej Poprad – Slovan Bratislava pre Slovenský rozhlas. To vtedy, keď išiel extraligu do Spišskej Novej Vsi komentovať Ivan Kováč...“ O mnohých úsekoch svojho života pri mikrofóne a pred kamerou hovoril tak zaujímavo, že to v nás vyvolalo konštatovanie: „Mladosť by bola krásna doba, keby prišla až neskôr v živote.“ Doktor filozofie Jozef Ivan nie je ani dnes starcom. Len si viac pamätá. Napríklad z obdobia, keď odmoderoval 11 ročníkov vyhlásení jedenástok Stredoslovenského futbalového zväzu. Tú ostatnú, dvanástu, moderoval v Banskej Bystrici začiatkom tohoročného februára.

„Pamätám sa, ako sme s Ivanom Kováčom precestovali aj 6000 km za futbalovým Interpohárom, lebo v ňom hrala banskobystrická Duklička.“

Dokonca mu predseda SsFZ Jozef Paršo odovzdal pri tej príležitosti aj spomienkový futbalový dres! Jeho prínos pre rozvoj olympijského hnutia a športu ocenil i Slovenský olympijský výbor udelením bronzového olympijského odznaku.

„Kým som komentoval šport, musel som sa tej práci so športovým mikrofónom najskôr učiť a neskôr sa v nej zdokonaľovať.“

S naším jubilantom sa dá rozprávať na rôzne témy. Dovoľujú to jeho rozhľad a veľká životná skúsenosť. Napríklad v dlhoročnej práci pre Mestský úrad v Banskej Bystrici. My sme však skrútli úmyselne reč na súčasný šport. Tému veľmi háklivú a ťažkú. Dokonca sme sa snažili dotknúť aj peňazí v športe. Možno preto o peniazoch, lebo sa nám páči výrok Winstona Churchilla: „Socialisti sa nazdávajú, že zisk je neresťou. Podľa mojej mienky sú však neresťou len straty.“ Alebo taký vzduch - bezplatná vec, na ktorej čistotu sa musí vynakladať stále viac peňazí. A Jožko Ivan na toto všetko znova zareaguje úsmevne. „Budem reagovať ako slovenčinár slovami Williama Shakespeara, ktorý povedal: ‚Koho peniaze sprevádzajú, ten má otvorené všetky dvere.‘ K tomu si dovolím dodať, že ktovie, na čo je dnes v športe človeku reč, keď peniazmi sa dá povedať oveľa viac. Uvidíme, čo prinesie pre praktický život nový

zákon o športe.“ Keď sme sa rozprávali na túto tému, náš spolubesedujúci jubilant bol veľmi sústredený. Ešte viac bol sústredený, keď prišla reč na súčasnú športovú publicistiku. Zabŕdli sme do osieho hniezda. Už Erich Fromm povedal: „Sústredenosť v našich časoch je ešte vzácnejšia ako sebadisciplína.“ Prečo je tomu tak aj v našej súčasnej športovej žurnalistike? „Lebo väčšina mladých, neskúsených novinárov a novinárok nenadväzuje na staré, dobré a užitočné novinárske tradície, slabo ovládajú históriu a športové súvislosti, často

vidia šport len cez peniaze pre seba. Profesionálna robota športového žurnalistu je veľmi zdegradovaná,“ odpovie čerstvý sedemdesiatnik, ktorý má právo toto vysloviť verejne. A my k tomu dodávame, že niektorí v športovej publicistike takto uzatvárajú svoj športový dvojspolok proti svetu športu a svoje zdvojené sebectvo pokladajú za svoju lásku k športu. Nielen mnohí športoví novinári obetovaním nezávislosti svojho myslenia stratili vieru, chuť i odbornosť písať erudovane o súčasnom športe. I to bol dôvod, prečo takto prinášame chvíľku s naším nevšedným, ale veľmi dôvtipným a životom ošľahaným jubilantom. L

FUTBALOVÁ PAMÄTNICA

Aj vtedy sa zoceľoval Slovan Narodil sa 14. marca pred sedemdesiatimi rokmi. V roku, kedy sa písali dejiny slovenského futbalu, ktoré sa úžasne prelínajú s dejinami predchodcu dnešného Slovana Bratislava – ŠK Bratislava. Skúsme si historicky oživiť toto obdobie. AUTOR: JOZEF MAZÁR I FOTO: ARCHÍV J. ŠIŠOLÁKA

Takto vyzerala spoločná fotografia Slovana Bratislava pred jarnou sezónou v roku 1966. Na snímke v hornom rade zľava: Vencel, Urban, Cvetler, Fillo, Ján Medviď, Obert, Horváth, Jokl, Sedílek. V dolnom rade zľava: Hrivnák, Tománek, Šišolák, Hrdlička, Popluhár, Čobej, Hoffman, Mutkovič. ,

Po skončení II. svetovej vojny čakala na belasých pravidelná konfrontácia s najlepšími českými mužstvami, pričom vrcholom boli najmä zápasy s pražskou Spartou a Slaviou. Do celoštátnej ligy sa klub kvalifikoval automaticky. Prvý povojnový zápas proti zahraničnému celku odohral ŠK Bratislava v Budapešti proti Ferencvárosu. V Maďarsku prehral 0:1, na Tehelnom poli zvíťazil pred 20 tisíc divákmi 2:1. Pred rovnakou návštevnosťou porazil výsledkom 3:1 aj anglický profesionálny klub Derby County. V novembri 1947 privítal ŠK Bratislava na svojom ihrisku CDKA Moskva a v drese domácich zažiaril maďarský repatriant Ladislav Kubala, neskoršia hviezda FC Barcelona. V tomto období absolvoval ŠK Bratislava po prvýkrát zámorské turné.

Jaroslav Šišolák senior, neskorší hráč ligového Slovana Bratislava vtedy vyrastal oproti dnešnému Polusu na Vajnorskej 59. (Za „A“ mužstvo debutoval v sezóne 1966/67, keď súpiska Slovana v abecednom poradí vyzerala takto: Jozef Kontír (1/0), Marián Sedílek (2/0), Alexander Vencel (24/0) - Bohumil Bizoň (5/0), Ľudovít Cvetler (19/6), Ján Čapkovič (23/3), Jozef Čapkovič (18/3), Jozef Fillo (8/0), Alexander Horváth (21/2), Ivan Hrdlička (25/3), Vladimír Hrivnák (6/0), Karol Jokl (17/6), Ján Medviď (9/2), Ladislav Móder (13/3), Peter Mutkovič (22/0), Jozef Obert (18/1), Ján Popluhár (22/1), Jaroslav Šišolák (2/0), Jozef Tománek (16/1), Anton Urban (8/0), Ján Urban (1/0), Ľudovít Zlocha (26/2) - tréner Ján Hucko. – pozn. autora) Bratislavčan ako repa. Po prvý raz sa ocitol na Tehelnom poli, keď ho vybral do 60-členného

výberu nádejných chlapcov v roku 1956 Jozef Baláži. Len pre oživenie, hráč základnej zostavy Sokola NV Bratislava, ktorý narušil v roku 1949 dominanciu českých klubov v československej futbalovej súťaži. Trénerom bol Leopold Šťastný. Ten presadzoval útočný futbal a jeho tím nastrieľal v majstrovskej sezóne 93 gólov. Z hráčov na ňom mali najväčšiu zásluhu Gejza Šimanský, Vlastimil Preis, Arnošt Hložek, Emil Pažický, Viktor Tegelhoff, Jozef Baláži a Vladimír Venglár. Samotný jubilant to približuje takto: „Slovan má bohatú históriu, o tej je popísané mnoho. Tá moja sa datuje a začína s „C“ kolektívom chlapcov, ktorí už hrali a trénovali na Tehelnom poli. Hral tam Krištofovič a ďalší. Po jednom uličnom zápase na Kuchajde, kde sme týchto chlapcov porazili, tí chlapci povedali, aby sme prišli na výber. Nuž sme šli. Z Vajnorskej 59 som to nemal ďaleko a niektorých nás vybrali. Bol pri tom aj zapálený funkcionár Jaroslav Starší. Práve tento fundovaný človek, ktorý už dnes nežije, nás mal v prípravke. Naše chlapčenské družstvo v Slovane malo toto zloženie: Gono – Filo, L. Zlocha, Mutkovič – Határ, Šišolák, Dučaj – Ondrejkovič, Tóth. Tento žiacky kolektív, ktorý bol vedený ako III. družstvo Slovana, povyhrával svoje zápasy jeseň – jar na nulu a po skončení súťaže sme mali skóre 96:0! Prvé dva góly sme dostali potom na Machnáči. Boli sme vtedy veľmi smutní. V roku 1959 som už hral v skupine prvých žiakov. V tom čase sme vyhrali veľký žiacky turnaj v Přelouči. Na tomto turnaji hrali veľké talenty z oboch pražských „S“, zo Slovenska výbery z Košíc, Trnavy, Prešova atď. Vždy boli v našom kolektíve v tom čase Jožko Filo, Mišo Šťastný - syn Leopolda Šťastného, Gono, Vlado Dučaj - nekorší vynikajúci hokejista, ktorý hral spolu s Kuželom a Tajcnárom, ďalej Peťo Mutkovč, Korytár, Peter Poláček, Ľudo Zlocha, Tobiáš a Jožo Határ.“ Čo je na tom najviac zaujímavé, obrana v zložení: Gono – Filo, Ľ. Zlocha, Mutkovič, záloha Határ, Šišolák, Dučaj hrala v takom zložení už od jedenástich rokov ich veku. Ba Filo, Ľ. Zlocha, Mutkovič, Šišolák a Határ zostali spolu na ligovom ihrisku aj medzi seniormi v „A“ mužstve Slovana. Aj tak sa budoval veľký a slávny Slovan! V rokoch 1962 až 1963 hral Jaroslav Šišolák za všetky mládežnícke výbery Československa. Vo výberoch sa spolu so Šišolákom objavovali Ivan Kopecký, Šindelář a ďalší neskôr významní ligoví

„Ja som ako dieťa, keďže sme bývali neďaleko Tehelného poľa, chodil zbierať lopty Schrojfovi. Vtedy chodilo na starú tribúnu na tréning 2000 ľudí.“

Dnes 70-ročný Jaroslav Šišolák v rozjímaní nad svojou futbalovou mladosťou.

Foto hore: Toto žiacke družstvo Slovana Bratislava vyhralo koncom päťdesiatych rokov minulého storočia v Československu veľmi prestížny turnaj žiakov vo futbale v Přelouči . Písal sa rok 1959. Na zábere v hornom rade zľava: vedúci družstva Mráz, Fillo, Pauten, vedúci družstva Rajčan, Arpa, Dučaj, Šťastný, Šišolák, Ľudovít Zlocha, tréner Kohút. V dolnom rade zľava: Mutkovič, Gono, Koryčan, Poláček, Tobiáš, Határ. Foto dole: Dorasteneckí majstri Československej republiky z roku 1963, mladí futbalisti Slovana Bratislava po svojom štrťfinálovom súboji s Dynamom Žilina, ktorý vyhrali 1:0. V hornom rade zľava: Gono, Krištofovič, Polakovič, Janček , Šišolák, Slávik, Steinecker, Ľudovít Zlocha, tréner Čurgaly, Morávek. V dolnom rade zľava: Bachner, Fillo, Smatana, Mutkovič, Hoffman, Kontír.

futbalisti Československa, z ktorých boli niektorí aj reprezentantmi v kategórii dospelých. Trénermi boli Václav Ježek, František Korček a Blažejovský. Tieto mená z trénerskej lavičky utkveli Jaroslavovi Šišolákovi najviac v pamäti. Samozrejme, v jeho bohatej súkromnej kronike objavíte aj telegram zo Sparty, ktorá ho oslovuje, aby posilnil tento veľkoklub. Bolo to v čase, keď boli dorastenci Slovana Bratislava 2-krát za sebou majstri Československa a v súbojoch o titul majstra republiky vyhrali aj na pražskej Sparte. V 1963/64 ich k zisku titulu priviedol tréner Jozef Čurgaly, ktorý bol na trénerskej lavičke aj o rok v sezóne 1964/65. Nad ich hrou sa rozplývali odborníci verejne aj v českom obrázkovom týždenníku Stadion v rubrike „Kolem mladé kopané“. V majstrovskom dorasteneckom kolektíve nechýbali: Gono, Krištofovič, Polakovič, Janček, Šišolák, Štajnbecher, Filo, Smatana, Kontír a ďalší. Dosť podkladov na to, prečo Jaroslav Šišolák pochodil s futbalom už v dorasteneckom veku kus sveta. Najďalej bol u protinožcov v Austrálii so slávnym mužstvom dospelých Slovana Bratislava. Do mužstva dospelých ho vytiahol Jim Šťastný. To bolo vtedy, keď

medzi dospelými získaval a brúsil futbalové ostrohy v „B“ mužstve Slovana. Ale veľmi krátko. V sezóne 1965/66 mal za sebou už dva štarty medzi dospelými v „A“ mužstve. Ako devätnásťročný. Málokto vie, že trénerský velikán Jim Šťastný trénoval Fila, Hrdličku, Šišoláka, Zlochu a ďalších talentovaných chlapcov na hlavnom štadióne Slovana už vtedy, keď títo šarvanci mali iba po 11 rokov, ba niektorí aj menej. Trénovali o deviatej dopoludnia 2x do týždňa. V období, keď sa veľký Slovan vrátil z výjazdu v Nemecku a Leopolda Šťastného potrestali za nejaké previnenie. Hospodárom v Slovane nebol v tom čase nikto iný než Ján Arpáš, ktorý počas svojej kariéry obliekal aj dres Juventusu Turín. „V období Slovenského štátu sa hrala samostatná slovenská ligová súťaž. Bratislavčanom tak konkurovali tímy z Považskej Bystrice, Trnavy, Prešova, Žiliny či Trenčína a najmä armádny celok OAP Bratislava. V rokoch 1939 – 1945 získali belasí štyri ligové tituly. Mužstvo vedené trénerom Ferdinandom Daučíkom začalo praktizovať moderný WM-systém, vďaka ktorému dosahovalo vysoké, často dvojciferné víťazstvá. Ján Arpáš, neskôr hráč Juventusu Turín, sa stal

tri razy najlepším strelcom súťaže. K pilierom tímu patrili aj Teodor Reimann, Tomáš Porubský, Ivan Chodák, Jozef Luknár a Leopold Šťastný. Po vypuknutí Slovenského národného povstania 29. augusta 1944 rozhodla Slovenská národná rada o zániku všetkých ligových súťaží. Posledný ročník samostatnej súťaže ostal nedohraný,“ zalovil v histórii skúsený inžinier, ktorý toho dosť prežil nielen vo futbale a s futbalom, ale aj v hospodárskej sfére ako ekonóm. Dokonca vymenoval hráčov Slovana, na ktorých sa chodil dívať ako mládežník v takomto poradí: Reimann – Beňa, Vičan Jankovič – Jajcaj, Benedikovič – Vengloš, Bíly, Benedikovič, Kánassy... „Len na okraj, veľkosť trénerského mága Leopolda Šťastného, ktorý bol úspešným trénerom aj v Rakúsku, dodnes skloňujú s veľkou úctou aj tí najväčší odborníci. Predstavte si, my sme vtedy ako jedenásťroční s ním trénovali s loptami „A“ mužstva!“ dodal. My dopisujeme, že tréningy mali dopoludnia preto, lebo v Bratislave navštevovalo základné školy toľko detí, že sa vyučovali v dvoch zmenách, dopoludnia a popoludní. K tomu boli prispôsobené aj tréningy detí. „Ja som ako dieťa, keďže sme bývali neďaleko Tehelného poľa, chodil zbierať lopty Schrojfovi. Vtedy chodilo na starú tribúnu na tréning 2000 ľudí. Zdôrazňujem – na tréning. A keď za mnou prišiel Jim Šťastný, že pôjdem hrať ligu do Hradca Králové, nevedel som si predstaviť, že nastúpim v zostave s Popluhárom,“ odvil zaujímavú myšlienku človek, ktorý by o histórii Slovana mohol písať román. My sme z neho pri jeho životnom jubileu vybrali pre časopis Svet ŠPORTU len tento skromný malý íver. L

NÁRODNÉ ŠPORTOVÉ CENTRUM

NÁRODNÉ ŠPORTOVÉ CENTRUM podporuje športovcov, osvetu a venuje sa aj medzinárodnej spolupráci! AUTOR: PETER SERIŠ, JOZEF MAZÁR

Národné športové centrum (ďalej NŠC), ktoré má sídlo v Bratislave, sa okrem samotnej podpory športovcov, osvety športu a vzdelávania, venuje intenzívne aj medzinárodnej spolupráci s relevantnými inštitúciami. Je dlhoročným členom Asociácie profesionálnych športových centier (ASPC), ktorá patrí medzi najvýznamnejšie medzinárodné inštitúcie pre vrcholový šport. Tento rok poverila Európska komisia Národné športové centrum koordinovaním Európskeho týždňa športu a výrazným krokom bolo vytvorenie spolupráce s Kubou v oblasti športu na základe Memoranda o porozumení medzi Ministerstvom školstva, vedy, výskumu a športu Slovenskej republiky a Národným inštitútom športu, telesnej výchovy a rekreácie Kubánskej republiky.

Na základe predmetného memoranda o porozumení došlo koncom minulého roka k zintenzívneniu komunikácie medzi predstaviteľmi SR a Kuby, konkrétne Národného športového centra a Národného inštitútu športu, TV a rekreácie. V súčinnosti s Kubánskou ambasádou v Bratislave komunikácia prebiehala za účelom prerokovania ďalšej bilaterálnej spolupráce a konkrétnych opatrení pre prípravu sústredenia športovcov SR na Kube. Zúčastnené strany sa dohodli, že sa v rámci bilaterálnej spolupráce zamerajú na rozvoj športov, ako sú atletika či box, ale aj ďalšie, ktoré sú zaujímavé a majú potenciál pre obe krajiny. Predbežná dohoda je a prebiehajú praktické kroky k tomu, aby sa skupina vybraných talentovaných mladých boxerov, reprezentantov SR, približne v prvej polovici roku 2016 zúčastnila na spomínanom športovom sústredení na Kube, v spolupráci s

kubánskou boxerskou reprezentáciou. Bude to technicko-taktická príprava pred medzinárodnými vrcholovými podujatiami (ME, MS a kvalifikačné turnaje na OH 2016 Rio). Kuba patrí medzi boxerské veľmoci a ich štýl boja je uznávaný na celom svete. Učiť sa od nich a trénovať podľa ich „boxerskej školy“ prinesie do nášho tímu a našim reprezentantom veľa potrebných nových zručností a skúseností na medzinárodnú konfrontáciu. Od spolupráce s Kubou si sľubujeme napredovanie talentovaných športovcov SR vo vybraných športoch a získavanie skúseností od kubánskych športovcov, najmä mládežníckymi športovcami SR, ale aj výmenu skúseností a poznatkov medzi športovými odborníkmi, či už v športovo-tréningovej oblasti, alebo v oblasti vzdelávania v športe oboch krajín. Riaditeľom Národného športového centra je Boris Čavajda, ktorého sme sa pri zrode tohto článku okrem iného opýtali:

FOTO: MAREK ČECHO

Môžete byť konkrétny a menovať medzinárodné úspechy, ktoré v ostatných dňoch vrcholoví športovci s logom NŠC dosiahli? Budem veľmi konkrétny a hneď spomeniem dva. Ten prvý aj ten druhý prišli zo svetových športovísk len včera, t. j. 22. februára toho roku. Prvý by som priblížil takto: Na 18. ročníku halového atletického mítingu Erdgas v nemeckom

FOTO: PAVOL UHRIN

Chemnitzi si slovenskí atléti vybojovali dve prvenstvá. Matúš Bubeník, ktorý ešte v minulom roku bol v podpore NŠC, vyhral po úspešných stredajších štátniciach na Masarykovej univerzite v Brne súťaž výškarov výkonom 221 cm, ktoré prekonal na prvý pokus. Na 400 m žien triumfovala športovkyňa NŠC Iveta Putalová (na snímke hore) časom 53,68 sekundy o 5 stotín pred Poľkou Ptakovou. Pre zverenku trénera NŠC Marcela Lopuchovského to bol prvý triumf na štvorstovke v halovej sezóne 2016. Aj ten druhý je veľmi zaujímavý a znie: Austrálska jarná príprava slovenských kanoistov na divokej vode prináša ovocie. Na druhých testovacích pretekoch sezóny na olympijskej trati v Penrithe triumfovali kanoista

Od spolupráce s Kubou si sľubujeme napredovanie talentovaných športovcov SR vo vybraných športoch a získavanie skúseností od kubánskych športovcov.

Matej Beňuš (člen Športového centra polície) a kajakárka Jana Dukátová, ambasádorka NŠC. Pre Janu Dukátovú boli majstrovstvá Oceánie prvou súťažnou previerkou sezóny. Blahoželáme! Športoví odborníci vedia, že Národné športové centrum zabezpečuje prípravu našich športových reprezentantov. Okrem tých, ktorí sú členmi VŠC Dukla Banská Bystrica a ŠKP Bratislava. Niektorých ste už spomenuli v dvoch profesionálne priblížených správach. Môžete spomenúť ešte ďalších, ktorí boli, resp. sú členmi NŠC? K tejto vašej otázke by som skôr než odpoviem na opýtané, doplnil, že NŠC zabezpečuje pre naše športové špičky aj trénerov materiálne zabezpečenie a športoviská, ale aj diagnostiku trénovanosti a sociálne zabezpečenie. A okrem už spomenutých by vám to mohli potvrdiť napríklad aj tie, ktoré už dnes sú inde, napríklad v banskobystrickej Dukle. Spomenúť môžem Veroniku Velez-Zuzulovú, o ktorej to platí. To isté sa vzťahuje na Petru Vlhovú či na mnohých ďalších, ktorí sú dnes v inom vrcholovom stredisku. My sme centrom, ktoré sa dnes stará najmä o športovcov do 23 rokov. Máme dohodu s Duklou Banská Bystrica, že tých úspešných, ktorí prekročia vekovú

hranicu 23 rokov, zamestnajú v Dukle. My potom dávame znova priestor mladším, z pohľadu úspešnosti na medzinárodnom poli tým najperspektívnejším. Čo sa týka mládeže, spolupracujeme hlavne so zväzmi. Komunikujeme v rámci oponentúr so všetkými mladými úspešnými športovcami a ich trénermi, nuž a v rámci tých oponentúr dochádzame k záverom, prečo by tu vlastne mali byť. To znamená, že my nezaradzujeme do NŠC ľudí svojvoľne, ale rešpektujeme kritériá dané ministerstvom školstva, vedy a športu. Prezradíte, o koľkých mladých športovcov sa staráte dnes? My sme od minulého roka začali novú stratégiu, vytvorili sme kategórie A, B, C, D. Do A, B, C sa dostáva automaticky mladý športovec, ktorý dosahuje vo svojej vekovej kategórii špičkové buď svetové, či európske výkony. Do D kategórie zaradzujeme najväčšie talenty, ktoré nám dávajú zväzy. Príkladom môže byť napríklad box, kanoistika či ďalšie, kde tých najtalentovanejších navrhli príslušné zväzy. Aby som bol konkrétnejší, máme tu asi 30 takých, ktorí splnili náročné kritériá pre A, B, C skupiny, v tej „déčkovej“ máme viacej mladých ľudí. Máme tu aj kolektívne športy – hokejovú 20-ku, volejbalistky či basketbalistky. L

NOHEJBAL Skôr než sa v slovenských pomeroch začneme na stránkach časopisu Svet ŠPORTU pravidelnejšie venovať krásnemu športu, nohejbalu, skúsme si priblížiť históriu tejto hry u nás. Isté je, že na Slovensko prišiel nohejbal z Čiech, kde vznikol v roku 1922 ako futbal cez šnúru. K nám ho priniesli futbalisti Slávie Praha, ktorí tento šport „objavili“, až po 2. svetovej vojne. V roku 1945 si v Piešťanoch krátili čas na volejbalovom ihrisku kopaním futbalovej lopty cez natiahnutý špagát. Táto netradičná hra zaujala miestnych vodných pólistov a plavcov, ktorí sa k pražským futbalistom pridali a novú hru sa rýchlo naučili.

Od histórie

po súčasnosť AUTOR: JURAJ POHORELEC I FOTO: MAREK ČECHO

Druhou historickou „baštou“ nohejbalu na Slovensku sa stal Martin. Aj sem ho priniesli českí futbalisti. V roku 1963 odštartovala mestská nohejbalová súťaž v Piešťanoch a uskutočnilo sa aj prvé medzimestské stretnutie Piešťany – Martin. Rok 1963 je považovaný za oficiálny začiatok nohejbalu na Slovensku Tak sa

píše na internetových portáloch. Pamätám sa však, že nohejbal cez sieť sme hrali ako 10 – 15-roční chlapci v mnohých základných školách východného Slovenska už začiatkom šesťdesiatych rokov minulého storočia. Zdá sa, že históriou nohejbalu by sa patrilo v slovenských podmienkach zaoberať podrobnejšie, aby sme sa dopra-

O čom asi rozmýšľa v týchto chvíľach prezident Slovenskej nohejbalovej asociácie, Gabriel Viňanský? Pri našom poslednom stretnutí sme sa rozprávali o blížiacej sa Interlige...

covali čo najviac k skutočnej pravde. Od roku 1968 fungovala pravidelná, ale neoficiálna moravsko–slovenská liga, v ktorej súťažili obe slovenské družstvá. V prvom ročníku zvíťazila Slávia Kroměříž, v ďalších dvoch Piešťany. V roku 1973 vzniká prvá oficiálna nohejbalová súťaž na Slovensku – 1. slovenská národná nohejbalová liga. Štartovalo v nej 6 družstiev: Kúpele Piešťany, Dukla Martin, Tesla Bratislava, Slovan CHZJD Bratislava, G1M Púchov a Keramoprojekt Trenčín. Táto súťaž sa hrala systémom šiestich turnajov, z ktorých tri boli vo dvojiciach a tri v trojiciach. Prvým víťazom sa stali Kúpele Piešťany. V tom istom roku sa konal aj prvý oficiálny priateľský zápas medzi českým a slovenským nohejbalovým výberom. Česi porazili Slovákov presvedčivo 8:0. Oficiálny nohejbalový zväz pod názvom Výbor nohejbalového zväzu SÚV ČSZTV vznikol 5. novembra 1974. Jeho prvým predsedom sa stal Igor Rosenberg. Na Slovensku prechádzal systém súťaží od okresných a krajských až po 1. nohejbalovú ligu. Do roku 1987 sa hrali súťaže osobitne na Slovensku a v Čechách. V roku 1987 vzniká (po takmer 12-ročnom úsilí) Česko-slovenský nohejbalový zväz. Od nasledujúceho ročníka (až do rozdelenia Česko-Slovenska v roku 1993) sa organizovali majstrovstvá Česko-Slovenska, a to turnajovým spôsobom s účasťou prvých troch družstiev z oboch národných líg.

Do histórie nohejbalu na Slovensku sa zlatými písmenami zapísal rok 1994 a 1. majstrovstvá sveta, ktoré sa konali v mekke slovenského nohejbalu - v Košiciach. Zúčastnilo sa na nich 15 krajín zo štyroch kontinentov. Najúspešnejším tímom šampionátu sa stalo domáce Slovensko so ziskom jednej zlatej (trojice: L. Ivanecký, L. Bertko, J. Gabriš, J. Žigala, Š. Forrai) a dvoch strieborných medailí (dvojice: L. Ivanecký, L. Bertko, J. Gabriš; a jednotlivci: J. Žigala). V súčasnosti už 30. apríla toho roku odštartuje ďalší ročník nohejbalovej interligy. Súťaž sa bude hrať turnajovým

spôsobom na piatich miestach. Interligu budú hrať 3 kolektívy zo Slovenskej republiky (KAC Košice, Humenné a Revúca), z Poľska Lodž, z Českej republiky Vsetín a z Rumunska Kluž. O tejto súťaži prinesieme viac informácií už v budúcom čísle časopisu Svet ŠPORTU. Na webovom portáli www.svetsportu.sk sme našich čitateľov podrobne informovali o ostatných majstrovstvách SR mužov (boli v Revúcej) a juniorov (uskutočnili sa v Trebišove).

Dňa 19. marca toho roku na Výkonnom výbore Slovenskej nohejbalovej asociácie rozhodli, že konferencia tejto asociácie sa uskutoční 23. apríla toho roku a po nej sa čitatelia časopisu Svet ŠPORTU v rozhovore s prezidentom tejto asociácie dozvedia viac aj o žiackom nohejbale v Slovenskej republike a ďalších novinkách z oblasti slovenského nohejbalu. L

na rádiu ŠPORT Redaktori priamo na štadiónoch, živé vstupy vždy, keď sa niečo udeje.

PREŠOV 89,8 FM

POPRAD 93,2 FM

B. BYSTRICA 98,7 FM

ZVOLEN 98,7 FM

NOVÉ

KOŠICE 93,1 FM

ŽILINA 104,285FM

LEGENDY MOTORŠPORTU

Chvíľka s vicemajstrom Európy

Františkom Kmeťom

Poznáme sa roky. Ba desaťročia. Preto si o ňom dovolím napísať, že pre neho nie sú typické váhy, ale ešte niečo viac. Narodil sa v Banskej Bystrici 3. októbra 1948. Sudičky mu asi do kolísky pribalili autá. Nie jednoduché. Prečo si to dovolím tvrdiť, sa dočítate v ďalších riadkoch. František Kmeť, o ktorom bude reč, je podľa mojej skromnej mienky obdarený mimoriadnou vôľou a energiou. AUTOR: JOZEF MAZÁR I FOTO: ARCHÍV F. KMEŤA

Charakterizuje ho hlboká tajomnosť, magnetická príťažlivosť a bezodná vášnivosť k pretekárskym autám. Túžba a cítenie áut v jeho vnútri sú preňho tak nevyhnutné, že radšej sa cíti zle, než aby necítil nič. Zdá sa mi, že miluje autozáhady, pretože mu dávajú priestor na skúmanie a prenikanie do podstaty motorov, ale i ľudí, ktorí mu ani nemusia byť podobní. Na základe jeho poznania si dovoľujem tvrdiť, že hádam neexistuje jediná záhada z oblasti automobilového športu, ktorú by nerozlúštil. Rovnako nekompromisne kontroluje svoje prejavy emócií aj iné úmysly v mimike a reči. Mnoho ľudí asi ťažko prenikne do jeho vnútra, lebo navonok pôsobí, ako by ho ani nezaujímalo, čo si o ňom ľudia myslia. Názory priateľov, príbuzných, susedov či nepriateľov neprekazia žiadne z jeho dôležitých rozhodnutí. Je rešpektovaný ako solídny človek, ale ak mu niekto zasahuje do jeho cieľov alebo ideálov, v plnej miere prejaví tvrdohlavosť a neústupnosť. Jeho slobodnú dušu nezaujíma, že ho budú

ohovárať, a hlavne neznesie prehru. Pretekanie ho tiež naučilo vyhrávať. Neviem, či občas s pretekárskym autom nevyhľadáva nebezpečné situácie a trecie plochy, ale isto viem - koná úprimne a s čestnými úmyslami, presvedčený o správnosti svojho konania. Ak osud pred neho postaví nepriazeň, postaví sa jej čelom. Priateľstvá podrobuje starostlivému výberu. Len odvážny rovnocenný partner splní jeho vysoké nároky. Napriek tomu v sebe nosí jednu veľkú bolesť. Pri náročnom automobilovom športe stratil syna, ktorý mu bol povahovo veľmi podobný. Taký je jeho nevyspytateľný život. CIEĽAVEDOMÝ, TVRDOHLAVÝ, NEÚSTUPČIVÝ, ALE DOBRÁCKY! Aj tak by sa dal stručnejšie charakterizovať. To by ste ale museli vedieť, že keď si zaumieni postaviť zo starej formuly krásny automobil, s ktorým bude pretekať, nepozná prekážky. Pôjde hoci aj do Plzne, aby mu tam vyrobili presne také náhradné diely na dôstojné a hlavne presné „oble-

čenie“, teda kapotáž na historické vozidlo. Nie do fabriky. Ale k dôchodcom, odborníkom, ktorí tie autá konštruovali. Túto skupinu ľudí pozná s ich zmýšľaním veľmi dôverne. Potom do „šraubíku“ rozhádže starú, doslova nepoužiteľnú „pretekársku herku“, aby za pol roka postavil nádherný vynovený novučičký monopost, s ktorým môže pretekať. „Vieš, už nemám dvadsať rokov. I reflexy má človek menšie, musím aj s pretekárskym autom rešpektovať túto situáciu v jazde do vrchu. Veď máme spolu s autom dokopy 107 rokov. A história? To nie je pohľad, ale zodpovednosť. História sa uceľuje budúcnosťou,“ povie mi, keď sa dívam na jeho vynovený monopost. Má pre neho aj prepravný príves - karaván. Tiež vlastnoručne upravený. Nič nepokazím, keď poviem, že málo zhovorčivý Fero, ako ho familiárne volám, má zlaté ruky, bystrý a dôvtipný konštruktérsky um a veľké pretekárske automobilové srdce. Raz, vtedy to bol začiatok osemdesiatych rokov minulého storočia, som si kúpil na tie časy v Československu obdivovanú novučičkú čistobielu Škodu 120. Šiel som na nej z predajne rovno do práce. A Ferko mi z dielne kričí: „To si kúpil auto bez prikrúteného tlmiča? Chceš sa zabiť?“ Zobral auto do dielne na zdvihák, potom vzal patričný šraub a všetko dal po nezodpovedných montážnikoch na pravú mieru. On má v práci rád aj presnosť a zodpovednosť. To nie je fráza. Je to pravda spojená s jeho menom. Taká istá pravda, ako keď povie: „V našej rodine nikto nezávodil, keď som vyrastal. V roku 1971 ma pozval kamarát na rely Orava. Mal som ho na pretekoch sprevádzať, čakať s benzínom, poprípade opraviť defekt. Predtým som už jazdil orientačné preteky a jazdu zručnosti, kde som nemal konkurenciu.

Keď ma kamarát zavolal na tie preteky ako servisný doprovod, všimol som si, ako má pekne poupravované auto. Vo vnútri s bezpečnostným rámom. Už cestou som vedel, že po rely si doma také auto urobím a pôjdem aj ja na krajské preteky. Vtedy bolo pretekárov ako maku a bolo potrebné absolvovať na jednotlivých pretekoch víťaznú postupnosť. Od okresných cez krajské preteky si až tak mohol ísť na majstrovstvá Slovenska. Na najbližších pretekoch som toho kamaráta porazil. A neskôr som sa prebojoval až na majstrovstvá republiky.“ A tým dal podnet na úvahy, že na automobilových tratiach patrí v Československu čo do dĺžky rokov pretekania medzi najskúsenejších. JAZDIL RELY, ALE NAJVIAC MU IMPONUJE JAZDA DO VRCHU „Nikdy som nejazdil ako profesionálny jazdec. Vždy ako amatér. Veď už za socializmu boli u nás profitímy dotované vtedajším Ústredným výborom Zväzarmu. Boli už vtedy aj lepší pretekári, sú aj dnes, ale môžem sa rátať ako najstarší,“ zareagoval, aby na svoju osobu nemusel počuť čo len štipku chvály. Dohodli sme sa, že napíšem – patrí medzi najskúsenejších. Je veteránom. On vzápätí na to vychŕli: „To by si mohol spomenúť napríklad aj Maja Rajnohu, Jula Končeka a ďalších.“ A keď som sa ho pýtal na tituly, odpovedal: „Je viac jazdcov s väčším počtom titulov majstra Československa či Slovenskej republiky, ja som spravidla končieval často na druhom mieste. Ale podstatnejšie je, že až na malé výnimky som nikdy nechýbal na rôznych kvalifikáciách na štarte finálových jázd. Či už to boli medzinárodné preteky alebo majstrovstvá Československa či Slovenska.“ Skromnosť, skromnosť a ešte raz skromnosť v jeho výpovediach núti natvrdo podčiarknuť to, čo sme už v minulom mesiaci avizovali na našej webovej stránke: „Svetový šport má vďaka pestrosti športového kalendára a špičkových aktérov jednotlivých podujatí taký široký záber, že mnohým zaujímavým a pre svet z rôznych pohľadov aj potrebným aktivitám médiá nevenujú širokospektrálnu pozornosť. Mám na mysli napríklad automobilové preteky historických formulových vozidiel. Predstavte si, v minulom roku v pretekoch automobilov do vrchu v zóne strednej Európy sa stal vicemajstrom takých vozidiel v Európe - Slovák. Jeho meno je František Kmeť, ktorý sa tejto záľube venuje bezmála 50 rokov. Keď od súčasného prezidenta Medzinárodnej automobilovej federácie, Francúza Jeana Todta preberal toto vysoké ocenenie, viete, čo nášmu reprezentantovi hmýrilo najviac mysľou?“...

„História? To nie je pohľad. Vždy vynáša toho, kto má úspech...“ tvrdí František Kmeť. My dodávame, že sú to aj kvalitne pripravené pretekárske automobily. Na tých, ktorých jazdil, bola vždy pečať jeho mozgu a rúk...

NECH SA PÁČI, MÔŽETE ČÍTAŤ ĎALEJ „Ja som začal jazdiť rely. Keď som mal I. výkonnostnú triedu, mohol som ísť na okruhové skúšky, keď som mal tie urobené, mohol som jazdiť aj okruhy. Neskôr som jazdil do vrchu a okruhy. Na rely sa stavajú iné autá, s iným podvozkom. Samozrejme, že keď som koncom roka preberal od pána Jeanna Todta cenu za vicemajstra, som nad tým všetkým neuvažoval. Tešil som sa, že medzi tými vynikajúcimi pretekármi, veteránmi Európy, je aj Slovák.“ Vyriekol to tak jednoducho, ako hovorieva jednoducho o úpravách svojich motorov, prevodoviek, kapotáže. Veru tak, história nie je v prípade automobilového športu ligová futbalová tabuľka. Medzi pretekármi v jazde do vrchu sa tituly majstrov republiky neoslavujú publicisticky tak majestátne ako v hokeji, hádzanej či futbale! Aj František Kmeť má tých titulov viacero. V budúcnosti o nich v súvislosti s jeho synom, žiaľ, dnes už nežijúcim, napíšeme. Teraz radšej uvediem, že pretekárska automobilová história vzniká vlastne v budúcnosti. Napovedá tomu aj tá o Františkovi Kmeťovi, ktorý je úspešným podnikateľom. Nie takým, čo niečo sprivatizoval a potom aj rozhajdákal. Naopak. Všetko vyrobil a dosiahol vlastnými rukami a vlastným umom. Aj preto o ňom píšeme. Veď aj história vynáša vždy len toho, kto má úspech. Koľko to máme vlastne v súčasnosti v oblasti automobilového športu vicemajstrov Európy zo Slovenskej republiky?... Písanie o Františkovi Kmeťovi je z viacerých pohľadov veľmi zaslúžené. Vracať sa v tomto prípade k histórii nie je zbytočnosť alebo prepych, naopak. Je to potreba. L

PLÁVANIE

O tajomstve úspechov Slovenskej plaveckej federácie Bola a zostala plná energie, mladíckeho chcenia urobiť pre druhého a tým aj pre seba každý deň viac. Mladá, rozhľadená športovkyňa telom i dušou – Irena Adámková. Slovenské plávanie kormidluje v pozícii prezidentky Slovenskej plaveckej federácie od septembra roku 2012. V plaveckom športe je veľmi veľa rokov. Čo je to v tomto prípade veľmi veľa rokov? Keď bola dieťaťom, plávala. Vyrastala na Zemplíne v Michalovciach. Keď išla študovať na Fakultu telesnej výchovy a športu a Matematicko-fyzikálnu fakultu UK do Bratislavy, zakotvila natrvalo v Bratislave. Už počas štúdia viedla plavecké prípravky pre Športové gymnázium v Bratislave. Keď mala 22 rokov, otvorila si vlastný plavecký klub a súkromnú plaveckú školu. Vtedy v plávaní či už ako rozhodkyňa, trénerka alebo šéfka klubu naberala cenné skúsenosti, ktoré sa nedajú ničím nahradiť. Podľa nás, na základe jej spoznávania, sa zo dňa na deň stávala kvalitnejšou spíkerkou motivácie plávania. Vedela totiž, že jediný spôsob ako získať to, čo chce, je pomôcť dostatočnému množstvu ľudí získať to, čo oni chcú. Kde sa asi nachádza slovenské mládežnícke plávanie z pohľadu európskeho? Taká bola naša prvá otázka pre túto otvorenú a zhovorčivú dušu, keď sme sa s ňou stretli v jej pracovni. „Nemôžem vám to zadefinovať, lebo nie sú na to konkrétne parametre, ale môžem zhrnúť stručne výsledky. Naše mládežnícke plávanie ide veľmi, veľmi dopredu, pre deti sa naštartovalo množstvo podujatí. Vďaka spoločnosti FPD máme Slovenský pohár žiakov, celoslovenskú súťaž družstiev, kde nám každým rokom pribúda veľmi veľa detí, čím sa rozširuje nielen plavecká gramotnosť, ale rodia sa a pribúdajú talenty pre plávanie, a tak zaznamenávame velikánske úspechy aj na pôde medzinárodnej,“ zareagovala na našu otázku.

AUTOR: PETER ONDAVSKÝ I FOTO: JÁN MIŠKOVIČ, ARCHÍV I. ADÁMKOVEJ

My dodávame pre všetky deti a rodičov, že talent ešte nič neznamená. Pod odborným vedením je potrebné v plávaní asi dvojnásobne vložiť svoje srdce, myseľ, intelekt a dušu do tých najmenších činností. Tam je skryté tajomstvo úspechu. Zdôrazňujeme však odborné vedenie! Nie len rodičovské chcenie a u tých bohatších aj túžbu riadiť tréningový proces. Podľa nás je úspech vždy prechodný. Keď je už všetko povedané a urobené, to jediné, čo vám ostane, je charakter. V kruhu rodičov, aj tých bohatých na financie resp. predovšetkým tam, by sme dobrý charakter mali viac chváliť ako výnimočný talent. „Väčšina talentov je do určitej miery darom. Dobrý charakter nám naopak nie je daný. Musíme si ho budovať kúsok po kúsku: myslením, voľbou, odvahou a odhodlaním!“ Túto funkčnú myšlienku pre šport a život vôbec sme si dovolili zobrať od amerického pesničkára Vinceho Gilla z Oklahomy.

...jediný spôsob ako získať, čo chce, je pomôcť dostatočnému množstvu ľudí získať to, čo oni chcú.

Vráťme sa ku príkladom. Môžete skonkretizovať medzinárodné úspechy našich detí a mládeže v medzinárodných bazénoch? „Samozrejme. Pred 2 rokmi sme mali juniorskú majsterku Európy a tretie miesto na ME juniorov, konkrétne Barborku Mišendovú zo Spišskej Novej Vsi. V disciplíne 50 m motýlik získala zlato a na 100 m motýlik bola tretia. Predtým bolo zlato naposledy z ME juniorov v roku 1992. Tým zlatom obohatil vtedy zbierku Slovákov súčasný člen Výkonného výboru Slovenského plaveckého zväzu, ktorý má na starosti právny dohľad, Marcel Blažo. Odvtedy až do roku 2014 nebola pre Slovensko žiadna zlatá medaila. Slovenské plávanie napreduje aj čo sa týka vrcholných podujatí a výsledkov na nich. Máme dobré umiestnenia aj na majstrovstvách Európy či sveta. Vidieť to aj na počte plavcov, ktorí plnia kritériá pre reprezentáciu v jednotlivých kategóriách. Dievčatá sa do reprezentácie môžu dostať od svojich dvanástich rokov, chlapci, tí sa môžu prebojovať do reprezentácie o dva roky neskôr. Musia však dodržať tú svoju výkonnosť, aby tam zostali dlhšie. Musia

sa stále zlepšovať. V tomto smere to vyzerá so slovenským plávaním veľmi dobre. Rastie nám počet účastníkov ME a MS, s tým úmerne aj počet kvalitných umiestnení. My sme napríklad tohto roku mali zaznamenané historické maximum, že sa nám kvalifikovalo na MS juniorov až dvanásť plavcov a plavkýň,“ rozhovorila sa Irena Adámková na náš podnet. Vďaka čomu taká zmena, vďaka čomu taký progres? Dozvedáme sa, že v prvom rade preto, lebo zo strany štátu sa zvyšuje výška financií do slovenského plávania, okrem toho je tu aj dlhodobý stály silný generálny partner, spoločnosť FPD. Nie je bez zaujímavosti, že za to desaťročie vydávania časopisu Svet ŠPORTU počujeme aj slová chvály na adresu štátu, čo sa týka peňazí pre šport. V roku 2012 dostali od štátu príspevok vo výške asi 300-tisíc eur, v súčasnosti, t. j. toho roku, sú na čiastke 1 milión 200-tisíc eur. Podarilo sa nám zistiť, že výška financií zo strany štátu sa odvíja od viacerých faktorov. Jedným z tých dôležitých je nárast členskej základne. Slovenská plavecká federácia

mala v roku 2012 niečo vyše 2000 registrovaných členov, v súčasnosti sa blížia v registrácii do plaveckého športu zainteresovaných (plavci, rozhodcovia, funkcionári) k číslu 5000 členov. Druhým ukazovateľom sú úspechy na medzinárodnom poli, na vrcholných podujatiach. Máme na mysli finálové umiestnenia a zisk medailí, tak v kategóriách mládežníckych, ako aj dospelých. Tretím ukazovateľom je celosvetová popularita športu. Z olympijských disciplín je plávanie po atletike druhým najpopulárnejším športom, i keď v prípade Slovenskej republiky z pohľadu mediálneho tomu tak zďaleka nie je. Plávanie je pritom jeden z najzdravších športov. Pozrime sa teraz na výsledkový rebríček plavcov a plavkýň v Slovenskej plaveckej federácii za rok 2015 tak, ako nám ho poskytla Slovenská plavecká federácia.

Najlepšími plavcami Slovenska za rok 2015 sa stali: Katarína Listopadová z VŠC Dukla Banská Bystrica a Richard Nagy z J&T Sport Team Bratislava. Na druhom mieste medzi ženami skončila Andrea Podmaníková a tretie miesto prináleží Miroslave Syllabovej. Strieborná trofej v mužskej kategórii putovala do rúk Tomáša Klobučníka, tretie miesto obsadil Marek Botík. Trofej pre víťaza juniorskej kategórie si na slávnostnom vyhlásení prevzal Vladimír Štefánik. Titul Juniorka roka 2015 patrí Barbore Mišendovej. Na druhom mieste medzi juniorkami skončila Andrea Podmaníková a tretie miesto patrí Barbore Tomanovej. Druhý v mužskej juniorskej kategórii je Tomáš Púchly, tretí Adam Halas. Za Objav roka vyhlásili plavcov Sabínu Kupčovú a Petra Ďurišina. V kategórii Masters ženy zvíťazila Magdaléna Kapcárová, v kategórii Masters muži Rastislav Pavlík. V synchronizovanom plávaní sa tešili z prvého miesta v kategórii Pár seniorky Jana Labáthová a Naďa Daabousová. Najlepšou juniorkou sa v kategórii Sólo stala Naďa Daabousová. Duo ovládli Diana Miškechová a Petra Ďurišová. Objavom roka sa stala Natália Pivarčiová. V FPD slovenskom pohári družstiev 2015 dominovali bratislavské kluby. Prvé miesto patrí klubu SPK Bratislava, druhý skončil PK ORCA Bratislava a tretie miesto obsadil vysokoškolský ŠK FTVŠ UK Bratislava. Celkovo bolo v roku 2015 prekonaných 128 slovenských plaveckých rekordov! Z toho ženy prekonali 89 rekordov a muži za rok 2015 posunuli latku náročnosti na čas prostredníctvom 39 rekordov. L

NÁVRATY

Tentoraz krasokorčuliarske a netradičné,

ale potrebné a zaslúžené! Jej krasokorčuliarska vizitka je úplne zapísaná. Bola pretekárkou, medzinárodnou rozhodkyňou a funkcionárkou. V súčasnosti je RNDr. Felicitas Babušíková šéfkou Výkonného výboru Slovenského krasokorčuliarskeho zväzu. AUTOR: PETER HRONČEK I FOTO: MAREK ČECHO

„Mne je trošku ľúto, že tie štruktúry v športe sa po roku 1989 začali nepriaznivo meniť v neprospech športu. Predtým strediská mládeže, vrcholový šport, to všetko malo nejakú organizáciu. Vrátim sa ešte do roku 1993, kedy sa Československo rozdelilo a my sme mali organizovať MS v krasokorčuľovaní. Bola som členkou Výkonného výboru Československého krasokorčuliarskeho zväzu a Medzinárodná korčuliarska únia ISU už v roku 1990 poverila Československý krasokorčuliarsky zväz usporiadaním Majstrovstiev sveta v krasokorčuľovaní v roku 1993 v Prahe, ktoré z hľadiska vyvíjajúcej sa politickej situácie v ČSFR, boli ohrozené. Zástupcovia Slovenského krasokorčuliarskeho zväzu vo federálnom zväze svojou rozvahou a diplomaciou spolu s českými kolegami garantovali pre ISU „spoločné“ organizovanie tohto šampionátu, ktoré sa nakoniec v Prahe aj uskutočnilo. Diplomatický, spoločenský a športový úspech „spoločných“ MS v Prahe priniesol i slovenskému krasokorčuľovaniu ocenenie a úspech, ktorý zohral významnú úlohu pri následných rokovaniach o delení majetku po zaniknutom ‚federálnom zväze‘ v roku 1993,“ povedala na úvod nášho rozhovoru. Vy ste sa dostali do medzinárodného funkcionárskeho povedomia, okrem rozhodcovských aktivít, i tým, že ste od júna 2004 členkou technickej komisie ISU. Vaše odborné a jazykové danosti boli dôvodom na menovanie za riaditeľku krasokorčuliarskych športov ISU (september 2006), čo je doposiaľ najvyššie medzinárodné funkcionárske postavenie slovenského funkcionára v ISU. Málo ľudí však vie, že vy ste boli aktívnou už pri rozdelení Československého kraso-

korčuliarskeho zväzu. Kto bol prvým prezidentom Slovenského krasokorčuliarskeho zväzu po rozdelení? Môžete trochu priblížiť funkcionárske dianie Slovenského zväzu krasokorčuľovania alebo ešte presnejšie Slovákov, ktorí robili dobré meno Slovensku prostredníctvom krasokorčuliarskeho športu? Nemám na mysli samotných krasokorčuliarov... „Predsedom nového riadiaceho orgánu (výkonného výboru) Slovenského krasokorčuliarskeho zväzu sa stal Ivan Jakubovič, ktorý v jeho čele stál jedenásť rokov. Práca nového vedenia v slovenskom krasokorčuľovaní bola korunovaná aj tým, že po 28 rokoch bola Bratislava opäť organizátorom Maj-

„Mne je trošku ľúto, že tie štruktúry v športe sa po roku 1989 začali nepriaznivo meniť v neprospech športu.“

strovstiev Európy v krasokorčuľovaní v roku 2001, ktoré svojou úrovňou splnilo všetky očakávania a vyvrátilo tak obavy všetkých skeptikov, či „noví funkcionári“ dokážu zvládnuť takéto podujatie na želateľnej úrovni. Za všetko hovoria slová chvály najvyšších predstaviteľov ISU a ostatných účastníkov, čo potvrdilo, že vo funkcionárskej oblasti sme sa vyrovnali so slávnou minulosťou… Organizačný výbor ME bol skutočne „slovenský“ – jeho predsedom bol Ivan Jakubovič, Felicitas Babušíková a Igor Prokop ako podpredsedovia a mnoho ďalších obetavých funkcionárov z celého Slovenska. Slovenskí krasokorčuliarski funkcionári sa aktívne podieľali aj na vedení čsl. krasokorčuľovania. Predsedom Krasokorčuliarskeho zväzu ÚV ČSZTV v rokoch 1969 až 1981 bol Emil Skákala, ktorý ako prvý Slovák dostal vysoké ocenenie od ISU, pamätnú medailu Georga Haslera, v rokoch 1981 až 1986 Emil

Kuchťák a v rokoch 1986 až 1987 Ľubomír Zeman. Ivan Jakubovič bol od roku 1990 až do rozdelenia ČSFR podpredsedom Krasokorčuliarskeho zväzu ÚV ČSZTV a druhým podpredsedom organizačného výboru Majstrovstiev sveta v krasokorčuľovaní, ktoré sa v roku 1993 konali v Prahe už pod garanciou oboch národných zväzov. Funkcionári zo Slovenska aktívne pôsobili i v rôznych oblastiach medzinárodného krasokorčuľovania. Ivan Mauer, vynikajúci vedecko-pedagogický pracovník pôsobil 27 rokov ako predseda trénersko-metodickej komisie ČSKZ a tiež ako predseda vedecko-metodickej komisie medzinárodnej organizácie trénerov – IPSU. Od roku 1988 pôsobil ako vedecký poradca ISU. Veľkú zásluhu má na otvorení trojročnej trénerskej školy pri FTVŠ a Telovýchovnej školy SÚV ČSZTV. Za túto činnosť dostal v roku 1995 ako druhý Slovák pamätnú medailu Georga Haslera, udeľovanú ISU.“

Dobre, nechajme históriu históriou, vráťme sa do súčasnosti. V januári boli v Bratislave majstrovstvá Európy v krasokorčuľovaní. Slovensko na nich malo na špičkovej úrovni Nicolu Rajičovú a tanečný pár Lukáš Csölley – Federica Testa. Federica je Talianka. Ako sa dostala na Slovensko? Zdá sa mi, že ste o tom už pred ME rozprávali v niektorom časopise. „Áno, rozprávala. Lukáš jazdil za Slovensko s Nikolou Višňovou z Brna. Keď si hľadali centrum, kde by mohli trénovať, išli do Moskvy, no tam im podmienky nevyhovovali. Skúsili ísť do Milána, kde je veľká skupina tanečníkov. Ujal sa ich taliansky tréner Roberto Pelizzola, lenže Lukáš sa s Nikolou športovo rozišiel. Federica rok predtým ešte jazdila za Taliansko na majstrovstvách Európy s jej partnerom a zhodou okolností sa s ním rozišla v rovnakom čase ako Lukáš s Nikolou. Keď Lukáš a Federica odrazu zostali bez možnosti jazdiť, tréner im povedal, nech to

„Slovenskí krasokorčuliarski funkcionári sa aktívne podieľali aj na vedení čsl. krasokorčuľovania.“

skúsia spolu. Skúsili. A na tohoročných ME zajazdili svoje jazdy podobne ako Nicola Rajičová celkom slušne.“ A dnes má Federica Testová slovenské občianstvo? „Vlastní slovenský pas. Nevie veľmi po slovensky, chodieva sem na preteky, na časté návštevy nemá čas, ale s Lukášom si sadli. Viem si celkom dobre predstaviť, aká to bola pre ňu zmena, keď jeden šampionát pretekala za Taliansko a potom ďalší za Slovensko. Určite z psychického hľadiska zložité. Na druhej strane, na Slovensku sú jediný tanečný pár. Zostala však vlastne doma, lebo trénujú v Miláne, len reprezentuje iný štát. Ako, o tom sa mohli naši diváci presvedčiť.“ My dodávame, že to bola vzorná reprezentácia našej krajiny, rovnako ako samotné usporiadanie ME v Bratislave. Výborná organizácia, fantastickí diváci, skvelé výkony pretekárok a pretekárov spôsobili, že sme pre Svet ŠPORTU, aj keď s odstupom času, urobili netradičné návraty k nášmu krasokorčuľovaniu aj zásluhou osoby, ktorú si možno za jej odbornosť a profesionalitu viac vážia v zahraničí ako my samotní doma, na našom Slovensku. L

MÚZY A ŠPORT

O hĺbke pocitu,

nie o hĺbke ostrosti Človek, ktorý sa narodil 4. augusta 1956, ma zaujal viacerými pozoruhodnosťami. Keď som sa dozvedel, že kvalitne fotografuje na očiach s viac ako 100 dioptriami, takmer som tomu nechcel uveriť. Odpovedal mi jednoducho: „Mám ich skutočne ešte väčšie.“ Keď mi však povedal, že on fotí len to, čo sa mu odvíja v mozgu, teda svoju predstavivosť záberu, do poznámkového bloku som si zapísal: „Dobrá fotografia bude asi o hĺbke pocitu, nie o hĺbke ostrosti.“ Usmial sa, aby dodal: „V mojom prípade áno.“

AUTOR: LEV STAREW I FOTO: JÁN MIŠKOVIČ

Osobne sa fotografii veľmi nerozumiem, ale napriek tomu tvrdím, že ak zo športovej fotografie cítim atmosféru športového podujatia, to je pre môj článok tá pravá športová fotografia. Zbožňujem fotogalériu, ak profesionálne približuje atmosféru niektorého športu. Vlastne aj preto som si zašiel za dvorným fotografom športovcov Vojenského športového centra Dukly Banská Bystrica Jánom Miškovičom, ktorého jeho najlepší priatelia volajú Mišiak. Za človekom váženým, s množstvom humoru vo svojom ľudskom vnútri. Vravím

mu: „Janko, známy anglický fotograf David Baily povedal: Každý v živote urobí svoju najlepšiu fotografiu, ja som lepší, ja som urobil dve.“ Pýtam sa ho, koľko urobil on. A on sa úprimne „mišiakovsky“ rozchichoce, aby odpovedal: „Život mi, našťastie, ešte stále dovoľuje fotografovať, takže na tú najlepšiu fotografiu mám ešte čas.“ Po takom konštatovaní však treba dodať, že tých ocenení za svoju fotografickú tvorbu má dosť nielen z domácich výstav, ale i z prestížnych zo zahraničia. Vráťme sa však do rodného

„Každý v živote urobí svoju najlepšiu fotografiu, ja som lepší, ja som urobil dve.“ David Baily 92

príbytku Jána Miškoviča, ktorý zdedil túžbu po fotografickej chémii od svojho otca. „Vtedy sme zatemnili celý byt, aby bola tma, v kúpeľni sme dali na vaňu širokú dosku, na ňu položili zväčšovák, vyvolávali sme filmy a vyrábali sme fotografie. Na Wolkrovej ulici v Banskej Bystrici. Vtedy tam ešte ani stará Dukla na Mládežníckej nebola, ani sa o nej nesnívalo,“ zaspomínal. K fotografii - tej vážnejšej - sa dostal neskôr, keď začal modelárčiť. Písal sa vtedy rok 1968. „Už vtedy som mal problém so zrakom. Okuliare som nerád nosil, zrak sa dá korigovať rôznymi optickými pomôckami. Ale modelovanie ma veľmi priťahovalo. S modelovaním som začínal v Krajskom dome pionierov a mládeže na ulici Janka Kráľa. Vtedy viedol krúžok Ferko Gyure, pri ktorom som začínal ako lodný modelár. Neskôr, keď on odišiel na vojnu, som musel prestúpiť k Lacovi Juchovi, ktorý mal raketo-modelársky krúžok. Pani Beňová, mimochodom manželka bývalého tajomníka ÚV KSS Mikuláša Beňa, ma dotiahla do tohto krúžku, za čo som jej veľmi vďačný. Preto, lebo ma tento krúžok naučil uvažovať, dal i zručnosť a samostatnosť. V škole som začal kresliť vlastné modely, ktoré som potom staval. Keď som neskôr študoval na Strednej priemyselnej škole stavebnej v Banskej Bystrici, mal som už dobré základy z deskriptívnej geometrie a kreslenia. Určitú predstavivosť som cibriť neprestal dodnes,“ odvil pozoruhodne rýchlo ďalšiu niť svojich spomienok na detstvo, pričom nezabudol podčiarknuť, že vodným športom ostal verný dodnes. Po skončení strednej školy nastúpil do Cestného investorského útvaru v Banskej Bystrici, najprv ako projektant, neskôr samostatný projektant. Nasledovali aj 2 roky vojenskej základnej služby na Šumave, kde ho „mazácka“ vojna naučila viac riskovať. „Získal som viac odvahy, ktorú dnes fotograf musí mať. Politruk podplukovník Božik mi na vojne otvoril cestu k fotografovaniu a modelárstvu. Keď som mu povedal, že to sú moje záľuby, zažiarili mu oči a hneď po dvojmesačnom prijímači ma pustili domov pre fotografickú techniku a rozrobené modely. Tam som dostal priestor zdokonaľovať sa vo svojom koníčku,“ hovoril ďalej s nadšením. Čím fotil? Spočiatku Ľubiteľom, Smenou, neskôr všetkými Praktikami, Kyjevom 80, Kyjevom 90 a Pentagonom SIX. Neskôr prešiel aj na filmovanie 8 mm kamerou. Bolo to po návrate z vojenskej služby doma v Banskej Bystrici, znova v tom už spomínanom pionierskom dome. V 1983 roku mu ponúkli fotografovať branno-športové akcie vo vtedajšom Zväza-

„Dukla, to je tiež moja veľká srdcovka. Len aby nám naďalej žala také úspechy na svetových kolbištiach.“

FOTO: MAREK ČECHO

rme. Popri vodných športoch si tam obľúbil najmä kynológiu. Od roku 1990 prešiel na „voľnú nohu“, začal podnikať. To sa už zúčastňoval mnohých súťaží. „Vieš, na tých akciách som vždy vyhľadával také miesta, kde nie je veľa fotografov, išiel som fotiť odtiaľ, kde bolo fotografov málo, no a začal som tie súťaže aj vyhrávať.“ K týmto jeho slovám treba dodať, že ho fotia druhí fotografi, keď on je trebárs po pás vo vode, len aby mohol fotografovať z podhľadu. Napríklad lode z úrovne hladiny či psie záprahy fotí z veľkej jamy vyhrabanej aj v metrovom záveji. „Niekedy je najťažšie odfotiť najjednoduchší obrázok,“ zdupľuje, ak mu skočíte do reči a pýtate sa na jeho techniku fotografovania. Pri psích záprahoch chce zachytiť najmä dynamiku toho záprahu, tých psíkov v záprahu. V súčasnej dobe používa objektívy od 14 do 800 milimetrov. To chce počas takých psích záprahov veľa experimentovať. Do Dukly dostal aj majstra sveta vo vodáckom športe Maroša Junga a odvtedy upísal svoj fotografický kumšt už spomínanej Dukle. „Dukla, to je tiež moja veľká srdcovka. Len aby nám naďalej žala také úspechy na svetových kolbištiach,“ uvažuje hlasno, keď odhaľuje svoju náklonnosť k nášmu najúspešnejšiemu športovému klubu. Nefotí však iba šport. Osobitné miesto v jeho bohatej fotografickej kariére bolo

fotografovanie pápeža Jána Pavla II. počas jeho pobytu v Banskej Bystrici. Za kvalitu svojej práce dostal od pápeža aj pamätný ruženec. On, človek, ktorý si s náboženstvom a cirkvou veľmi nepotykal, si však pápežov dar veľmi váži. Niekto už raz povedal, že všetky fotografie sú propaganda. Ja si myslím, že to je úžasné majstrovstvo. Urobiť dobrý portrét, to je umenie priložiť ten fotoaparát až k srdiečku fotografovanej osoby. Je to múza, ktorú nie každý vie robiť na svete majstrovsky. Športovú fotografiu zvlášť. Umenie je viac ako len vlastniť fotografický aparát, dobrá fotografia v akejkoľvek športovej póze by mala vyjadriť aj dušu toho športovca. Alebo sa mýlim? A možno práve preto som

sa rozhodol dnes takto vyplniť našu stálu rubriku Múzy a šport. Majstre Janko Miškovič, a výlučne pre Teba, k Tvojej šesťdesiatke, ešte toto: Tvoja športová fotografia vnáša do života nášho každodenného sálajúce teplo. Možno zázračné dary tvojej fotografie nie sú pre niekoho praktické ani rozumné. Sú však oveľa viac než to. Sú plné tvojej ľudskej dobroty, odvahy, fantázie a tie zo športu aj športovej krásy a športového majstrovstva. Sú od skutočného majstra fotografie. Keď športová fotografia vnáša do života sálajúce teplo, vtedy sa patrí povedať nahlas a zreteľne – vďaka, majstre! L

NA ZÁVER

Veľké jubileum hokeja v Žiline! List, ktorý potešil

Vážená redakcia!

Ako stály čitateľ a zároveň spolupracovník časopisu Svet ŠPORTU si všetkým priaznivcom hokeja v Slovenskej republike dovoľujem týmto listom pripomenúť, že náš hokej v Žiline oslávil uplynulý kalendárny rok 90. výročie svojho vzniku. V piatok 29. februára 2016 si mnohí bývalí aktéri tejto krásnej hry, fanúšikovia i funkcionári mesta v Mestskom divadle v Žiline pripomenuli na slávnostnom stretnutí tento nevšedný hokejovo-spoločenský míľnik. Súčasťou osláv, ktoré pokračovali na zimnom štadióne, boli nielen spomienky

tých, ktorí reprezentovali hokej Žiliny, ale aj mesto, región či naše krásne Slovensko, ale i uvedenie osobností do Siene slávy hokeja v Žiline. Pribudli tam mená pánov Ladislava Vyskočila, Vojtecha Okoličányho, Emila Čapeka, ktorí sa v minulom storočí zlatými písmenami zapísali do histórie hokeja v meste pod Dubňom. Do siene slávy boli uvedené i dva kolektívy – mužstvo Jednota Žilina, ktoré v sezóne 1964/65 vyhralo II. ligu skupiny „D“ a stalo sa majstrom Slovenska, ďalej MsHK Žilina, ktorý sa postaral o najprenikavejší úspech v novodobej histórii hokeja Žiliny. V ročníku 2005/2006 získal titul majstra Slovenskej republiky!

Reč pravdy o skutočnej pomoci športu detí je jednoduchá Aj takto sa dá stručne charakterizovať založenie nového atletického klubu v meste pod Urpínom, ktoré súťaží o získanie hrdého titulu Banská Bystrica – Európske mesto športu 2017. Klub nesie názov BCF Dukla Banská Bystrica a velia mu, čuduj sa svete, nie muži, ale ženy. Prezidentkou tohto, na slovenské pomery nevšedného klubu je Erika Karová a športovou riaditeľkou absolventka psychológie športu v Kalifornii, Lucia Kršňáková. „Náš športový klub vznikol preto, aby sme v Banskej Bystrici zachovali tradíciu

chodeckého športu na vysokej úrovni. Chceme vytvárať podmienky mladým adeptom, tak dievčatám, ako aj chlapcom, ktorých motivuje športová chôdza, aby ju pod hrdou značkou BCF Dukla mohli rozvíjať tak po športovej stránke, ako aj spoločensko-vzdelávacej. Výchovno-vzdelávacie prvky sú pre deti, ktoré tvoria podstatnú časť našej členskej základne, rovnako dôležité ako samotná športová príprava. Preto sme na posty trénerov uvítali odborníkov naslovovzatých - otca a syna - Juraja a Romana Benčíkovcov.

Za spomínané 90-ročné obdobie dosiahol hokej v Žiline veľa úspechov i pádov. Všetkým sa pri príležitosti osláv poďakoval za statočnú prácu v hokeji súčasný generálny sekretár Slovenského zväzu ľadového hokeja, Róbert Pukalovič. „Žilinskému hokeju a ľuďom do neho pozitívne zapojeným ďakujem za všetky úspechy, rovnako tak aj mestu Žilina za jeho podporu,“ podčiarkol okrem iného vo svojom vystúpení. Všetci hostia si mohli večer pozrieť extraligový zápas Žilina – Zvolen, pričom domáci tím nastúpil v retro dresoch z rokov 1964/1965. Mnohým nechýbali na tomto krásnom stretnutí ani slzy dojatia. Dušan Ondruš, jeden z hráčov majstra Slovenska v hokejovej sezóne 1964/1965

Verejnosti ani jedného predstavovať nemusíme nielen na našom krásnom Slovensku, ale ani v atletickom svete. Juraj je trénerom prvého atléta, ktorý získal na OH olympijskú medailu (Jozef Pribilinec – pozn. autora článku), a Roman je súčasným reprezentačným trénerom slovenských športových chodcov,“ povedala pre časopis Svet ŠPORTU Erika Karová. Keď prišla reč na organizovanie IV. kola Žiackej chodeckej ligy na Slovensku, športová riaditeľka Lucia Kršňáková nám potvrdila, že toto sa uskutoční 14. apríla toho roku a bude v športovom areáli Športového gymnázia v Banskej Bystrici. (ár)

V predpredaji už pred futbalovým

zápasom Slovensko – Írsko v Trnave! Radostná správa pre fanúšikov športu. Bohaté spektrum informácií predovšetkým o domácom športe, ale hlavne aj o tom, čo všetko sa ešte toho roku pripravuje pre športového fanúšika v Slovenskej republike, si budete môcť prečítať už v júnovom, teda najbližšom čísle časopisu Svet ŠPORTU. Čo je veľmi dôležité, časopis si budete môcť kúpiť nielen v stánkoch PNS, ale aj priamo pred júnovým priateľským futbalovým zápasom, Slovensko – Severné Írsko 4. júna v Trnave. V časopise vám ponúkneme nielen zaujímavý rozhovor s

našimi futbalistami tesne pred odchodom na ME do Francúzska a s našimi mladými reprezentantkami, ktoré budú bojovať v Slovenskej republike na ME U19, ale pútavé budú aj články z iných druhov športu – florbalu, hokejbalu, hádzanej, nohejbalu, gymnastiky, vodného póla, plávania a ďalších. Chýbať nebude ani zaujímavý rozhovor s futbalovým majstrom Európy z roku 1976, vtedajším reprezentantom československej republiky Jánom Pivarníkom. Znova vám prinesieme zaujímavé čítanie na dni všedné i sviatočné.

Pozor! Desiati z vás, ktorí správne odpovedia na naše nasledujúce 3 otázky, môžu po vyžrebovaní získať hodnotné ceny. Svoje odpovede zašlite s vašimi kontaktnými údajmi do konca apríla, buď mailom na adresu redakcia@ svetsportu.sk, alebo poštou na adresu redakcie: Svet ŠPORTU 3MONKEYS s.r.o. Strojárenská 3 040 01 Košice Výhercov, ktorí správne odpovedia na naše otázky, vyžrebujeme začiatkom mája, spolu so zástupcom občianskeho

združenia Fandíme Slovensku. Záznam zo žrebovania zverejníme spolu s menami výhercov na našej webovej stránke a v nasledujúcom čísle časopisu. Vaša redakcia Súťažné otázky: 1. Kto bol vyhlásený za najlepšieho futbalistu XX. storočia v Slovenskej republike? 2. Kto sa stal v Slovenskej republike futbalovým trénerom storočia? 3. Kto bol historicky prvým futbalovým trénerom slovenskej reprezentácie žien?

Chvíľkové zastavenie HVIEZDY A HVIEZDIČKY

Tie biatlonové začali jasne žiariť v rodine Fialkových v Brezne. Najjasnejšie zažiarila na svetovom biatlonovom nebi univerziádna kométa Paulína Fialková, ktorá najskôr k trom medailám zo svetovej zimnej univerziády pridala v 4. kole svetového pohára žien v Ruhpoldingu krásne šieste miesto, aby potom na ME v Ťumeni v Rusku získala najskôr striebornú medailu v súťaži družstiev a potom aj v súťaži jednotlivkýň. Dvadsaťtriročná Paulína z Čierneho Balogu má však aj svojich nasledovníkov. Mladšia sestra Ivona získala v Českej republike 7. miesto v Pohári IBU (európsky pohár) a najmladší súrodenec Peter Fialka získal v prvých pretekoch tohoročnej zimy medzi dvanásťročnými tiež pekné umiestnenie v desiatke najlepších, keď v neďalekom Osrblí skončil na ôsmom mieste. Veru, niet sa čo čudovať, že po takých úspechoch sa dá čítať z tváre Paulíny, slovenskej reprezentantky v biatlone, spokojnosť.

RUBRIKU PRIPRAVUJE: LEV STAREW I FOTO: PAVOL UHRIN