svet ŠPORTU 2/2016 by svet ŠPORTU

Ján Kozák:

766000

„Sme taká futbalom pobláznená rodina.“

772453

+ www.svetsportu.sk

Príloha ME WU19 vo futbale žien CENA: 2,99€ 2/2016, 10. ROČNÍK

Bojkot slovenskému hokeju pomohol I Deti, rodičia a slovenský šport! I O obezite s divným doktorom

Pravda-Televízia-slovnafT

4. júna 2016 v novom športovom areáli v šamoríne od 10.00 program pre deti 14.00 P-T-S RUN – beh pre všetkých od 16.00 míting P-T-S

prídte podporit slovenských olympionikov www.atletikasvk.sk

OBSAH

ŽIVÉ SLOVÁ Deti, rodičia a slovenský šport

ŠPORTOVÁ KORIDA Riaditeľove zaujímavé a zdá sa, aj potrebne realizovateľné postrehy

6-7

HOSŤ V NAŠOM KRESLE „Sme taká futbalom pobláznená rodina.“

8 - 12

REFLEKTOR SPOZA OPONY Prešovský volejbal očami jeho manažéra

14 -15

Vydáva: 3MONKEYS s.r.o. IČO: 45 519 277 10. ročník, číslo 2/2016 Dátum vydania: 6.6.2016 Vychádza štvrťročne. Svet ŠPORTU vychádza od roku 2007 Registrácia: EV 4578/12 ISSN 2453-7667 Sídlo vydavateľa a redakcie: 3MONKEYS s.r.o. Strojárenská 3 040 01 Košice Kontakt: redakcia@svetsportu.sk +421 918 853 164 www.svetsportu.sk

ZVEDAVÉ OTÁZKY, ZAUJÍMAVÉ ODPOVEDE Banská Bystrica: kandidát na ocenenie Európske mesto športu 2017

16 - 19

ODHALENIE DUŠE Z podávača lôpt kapitán európskeho mužstva

22 - 25

FUTBALOVÝ ZABÁVAČ Numéro dix. Ľubomír Moravčík

30 - 31

HOKEJ Bojkot slovenskému hokeju pomohol

34 - 37

NÁŠ ROZHOVOR O obezite s divným doktorom

44 - 46

JUBILANT Novinár s pozíciou diplomata, diplomat s priezorom novinára

48 - 49

PORTRÉT Štefan Mašlonka, legenda športovej žurnalistiky

54 - 55

ATLETIKA Reštart rodinného striebra slovenskej atletiky v Šamoríne

62 - 64

MÚZY A ŠPORT Juraja Sarvaša Slovo Slováka o umení a športe na každý deň

70 - 71

FOTOGRAFIA NA TITULNEJ STRANE: Lodivod slovenskej futbalovej reprezentácie, Ján Kozák starší. FOTO: MAREK ČECHO

Šéfredaktor: PhDr. Jozef Mazár Zástupca šéfredaktora: Ing. Vladimír Mezencev Sadzba a grafika: 3MONKEYS Mgr. art. Marek Čecho Mgr. art. Gabriela Holcer Jazyková korektúra: Mgr. Mária Krupová Redakčná rada: Mgr. art. Marek Čecho – predseda PhDr. Jozef Kuchár – podpredseda Mgr. Juraj Benčík PaedDr. Plk. Ivan Čierny Mgr. art. Gabriela Holcer Ing. Peter Jesenský Mgr. Ivor Lehoťan PhDr. Jozef Mazár Mgr. Marcel Merčiak Ján Miškovič Mgr. Peter Šurin Ing. Ján Piško JUDr. Ladislav Valášek JUDr. Ján Vinarčík Tlač: Tlačiareň Kežmarok GG, s.r.o. Distribúcia: Mediaprint-Kapa Pressegrosso, a.s. a súkromní distribútori Objednávky na predplatné: predplatne@svetsportu.sk +421 918 853 164 Objednávky inzercie: inzercia@svetsportu.sk Cena: 2,99€ s DPH Cena pre predplatiteľov: 2,49€ s DPH © 3MONKEYS s.r.o. Autorské práva sú vyhradené a vykonáva ich vydavateľ. Akékoľvek rozmnožovanie častí alebo celku textov, fotografií, grafov akýmkoľvek spôsobom, v slovenskom alebo inom jazyku, bez písomného súhlasu vydavateľa je zakázané. Nevyžiadané rukopisy, diapozitívy a fotografie nevraciame.

ŽIVÉ SLOVÁ

...aby sme dokázali

triediť hodnoty! Pred každým športovým podujatím si športový novinár zvykne premietať v hlave film športových situácií, ktoré by mohli príslušnú športovú udalosť sprevádzať. Tak zvykne robievať i moja maličkosť už vyše štyridsať rokov. Jedno sa z mozgu nevytráca. Krása slova a slovníka, ktorým dokážu majstri pera, poézie športu a života krásne športové podujatia zdobiť, šperkovať aj z toho dôvodu, aby zostali pamiatky na tých, ktorí sa s nami rozlúčili. Tento rok je bohatý znova na športové fiesty s prívlastkami európske, svetové či dokonca olympijské. Ak v mojej blízkosti niekto vysloví Olymp, neviem, prečo sa mi mysľou začína šinúť niť veršov. Napríklad tých od Jána Smreka:

Ani nebude dobre na svete, kým ruky, ktoré plnia náboje, nenavrátia sa ku plneniu fliaš. Prečo má tiecť len krv? Nech tečú nápoje! Nech miesto hromobitia kanónov je počuť krotký cengot fliaš. Alebo ak chceš, vážený a ctený čitateľ, práve teraz po Smrekových veršoch, v čase spomínaných veľkých športových súbojov mi prichádza silnejšie predniesť, pre seba a teraz možno aj pre teba, Novomeského verše z básne Poézia, ktorú najviac venoval práve Jánovi Smrekovi. Tuhľa je kúsok z nej: Oj, život zvláštny, do sveta vplieta mnohé veci, na ktoré človek nezlorečí. Básnik z tých vecí veniec vije a tvorí novú krásu poézie. Dajú sa o našich hokejistoch, ktorí neprišli Slovač zdobiť, bo chcú peniazmi v NHL slávu dobyť, všetkým iným sú pre nich hokejové kanóny, len nie pre vlastnú rodnú hrudu tie najjagavejšie tóny, pod ktorými sa abecede hokeja učili a jeho vence radosti a krásy nie rodákom, lež svetu peňazí vili... písať také oslavné ódy? Posúďte sami. A tak znova v čase tých veľkých športových sviatkov, hokejových majstrovstiev sveta, sadám za písací stôl, aby som z kalamára bral atrament na pierko a do pamätníka športu opäť, a už po koľký raz za tých vyše 40 rokov, s rozochveným srdcom vpisoval: Mali sme

„Skúsenosť nám pomáha rozoznať dobrého priateľa od priateľa falošného, lásku od chvíľkového vzplanutia...” 4

futbalových svetových velikánov Viliama Schroifa, Jána Popluhára, Andreja Kvašňáka, Laca Pavloviča, máme medzi sebou Jožka Adamca, Antona Ondruša, Karola Dobiáša, Jaroslava Polláka či dokonca svetového Jozefa Vengloša, ktorí šírili a šíria dobré meno nášho prekrásneho Slovensku aj preto, aby prišli noví, mladí Martin Škrteľ, Marek Hamšík, Róbert Mak, Juraj Kucka a ďalší, aby mohli na ceste z podujatí domov za radosti srdca alebo plaču z prehry vracať sa trebárs k Sládkovičovým veršom: Padajú hviezdy, aj my padneme, vädnú tie kvety, aj my zvädneme. A klenoty hruda kryje. Ale tie hviezdy predsa svietili. A pekný život tie kvety žili. A diamant v hrudi nezhnije. Píšem s radosťou k slovenskému reprezentačnému hokeju a reprezentácii Československa i Slovenskej republiky mená a priezviská Vladimíra Dzurillu, Jozefa Golonku, Igora Libu, Vincenta Lukáča, Dáriusa Rusnáka, Petra Bondru, Miroslava Šatana a mal by som aj ďalších. Atlétov Jožka Plachého, Jožka Pribilinca, vodákov Elenu Kaliskú, Miška Martikána, tenistu Miloša Mečířa či znovu tých, ktorí už tu nie sú medzi nami, volejbalistu Bohuša Goliána, hádzanárov Vladimíra Serugu a Vila Lafka, ktorí tiež prešli a úspešne zložili životné skúšky slovenskej i športovej slávy. Diamantom zdobené slovo národná hrdosť od ich mien nikto nevymaže. Zrazu dopíšem, položím pero, otvorím knihu Spoza opony od jej autora zaslúžilého umelca, režiséra,

vysokoškolského profesora a recitátora Juraja Sarvaša, aby som prečítal nahlas sebe a pre oživenie ostatným. „Hovorí sa, že človek rokmi múdrie. Mne sa vidí, že možno ani nemúdrie, lebo hlúposti predsa robíme v každom veku, ale pravda je taká, že kým sme tu, prežijeme toľko udalostí, toľko radosti, toľko bolesti, toľko nerestí, toľko zla i dobra, že keď si to roztriedime a uložíme v pamäti, môžeme z toho čerpať i pre ďalšie roky. Aj stretávania s ľuďmi prispievajú k tomu, aby sme dokázali triediť hodnoty, rozoznať nepodstatné veci od podstatných, odlíšiť dobro od zla. Toto poznanie nám pomáha prekonávať nástrahy, vyhnúť sa nesprávnym ľuďom i nepriaznivému prostrediu. Skúsenosť nám pomáha rozoznať dobrého priateľa od priateľa falošného, lásku od chvíľkového vzplanutia, pravdu od pretvárky, ozajstné zdravie od domnelého, či dokonca choroby.“ Hádam sa na mňa pán docent Juraj Sarvaš za verejné použitie ním napísaného nenahnevá. Nuž čo, športový redaktor prechádza, podobne ako športovec, tvrdými skúškami. Podľahnúť v nich fikcii či v živote novinára pri športe neovereným pravdám, znamená novinársku zlobu. Radšej chcem šíriť optimizmus. Budem však vždy úprimne fandiť trénerom Zdenovi Cígerovi a Jánovi Kozákovi. Čo si myslíte, robím dobre? Som presvedčený, že áno...

Deti, rodičia a slovenský šport! Titulky pre napísanie obšírnych živých slov na túto ťažkú tému môžu byť rôzne. Uvažovali ste spolu, otec a mama, nad výrokom: „Šťastní sú tí rodičia, ktorí pomáhajú robiť šťastné svoje deti.“? AUTOR: JOZEF MAZÁR I ILUSTRÁCIA: GABRIELA HOLCER

Ak áno, možno ste sa tiež pristavili v tejto súvislosti úvahovo pri zaujímavom konštatovaní Johna Winstona Lennona, britského speváka, skladateľa a gitaristu, zakladajúceho člena skupiny The Beatles a úspešného sólového hudobníka, ktorý okrem iného povedal: „Keď som mal 5 rokov, mamička mi povedala, že kľúčom života je šťastie. Keď som prišiel do školy, učiteľka sa ma opýtala, čím chcem byť, keď vyrastiem. Povedal som: „Šťastný.“ Povedala mi, že som nerozumel otázke. Ja som povedal, že ona nerozumie životu!“ John Lennon bol známy tiež ako výtvarník, herec, spisovateľ a politický aktivista. Očakávam, že niektorí zalamentujete: Čo ten ide zase filozofovať? Odpovedám: Idem písať o situácii, prečo sa dnes deti aj v športe stávajú tovarom. Vysokoškolskí učitelia telesnej výchovy ma presviedčajú, že musia zobrať študovať telesnú výchovu aj takých žiakov, ktorí na to nemajú danosti. Radšej im za účelom prijatia na vysokú školu nedávajú náročné limity pri talentových skúškach, len aby mali dostatok študentov a tým i peňazí pre seba a školu. O kvalite výučby, metodike výučby s verejnosťou verejne nekomunikujú. Pridajú sa aj k štrajkujúcim učiteľom za vyššie platy. Áno, súhlasím. Kvalitní pedagógovia si zaslúžia vyššie mesačné mzdy. Ale vie mi niekto povedať, koľkí kvalitní pedagógovia dnes vyučujú v našich školách telesnú výchovu? Tvrdím bez červene na lícach a s čistým svedomím: Okolo dvadsať percent! Prečo také tvrdenie a čím je podložené, to je na

samostatnú tému o slabých alebo takmer nulových učiteľoch telesnej výchovy. Začať s ňou na verejných protestoch učiteľov by mali samotní organizátori týchto protestov. Nie tí kvalitní, ktorých je málo! Tí poväčšine radšej trávia čas, často aj svoj voľný, s talentovanými športovcami na športoviskách a isto počas tréningových procesov hovoria aj o živote. Idú v ňom väčšinou príkladom. Sú dobrými motivátormi zdravého života, športu, vzdelanosti. Sú kvalitnými pedagógmi, vzormi pre deti a nepodliehajú bezbrehému príštipkárstvu tých rodičov, ktorí za svoju „výpomoc“ škole majú okrem peňazí vo vrecku aj patent na rozum. Vraj, moje dieťa nesmie v triede utierať tabuľu, lebo ja, otec, bohatý a vplyvný, si to neprajem. Tréner nebude od môjho dieťaťa vyžadovať nemožné veci, buď ma uposlúchne, alebo dieťa dám aj so sponzorskými darmi do inej školy a potom im to na zápasoch žiakov či už hokejových, futbalových alebo pri iných športoch spočítam. A keď aj ako rodič nebudem na to dobrou výchovou, vlastnou hlavou mať, pomôžu vplyvní a bohatí starí rodičia. Raz mi v tejto súvislosti okrem iného povedal hokejista Igor Liba: „Za peniaze sa dá kúpiť bohatý výstroj, miesto v zostave, ale nie hokejové majstrovstvo a šťastie v tejto hre!“ Tak to dnes často chodí v našom športe detí a vo výučbe telesnej výchovy. Slovenské deti nezačali po roku 1989 jesť v strave nejakú zázračnú prísadu, ktorá by v nich zabíjala talent. Rodičia - šťastie, že nie všetci - vynašli patent na rozum často

tučnejšou peňaženkou namiesto toho, aby sa sami v športe kvalitnejšie vzdelávali, o športe širokospektrálne uvažovali, komunikovali a hlavne konali. V takmer všetkých športoch dnes máme problémy s rozhodcami. V tých detských zvlášť. Ale skúste konkrétne poukázať na rodiča, že i jeho zásluhou je tomu tak, hromy blesky budú do vás biť, koľko sa do vás zmestí! A chudák rodič si pritom myslí, že robí tak šťastnejším svojho synáčika, lebo ho chráni pred tým zloduchom rozhodcom. Nie, nezastávam sa rozhodcovských zloduchov, ale tých čestných, charakterných si vážim. A vôbec, len taká maličkosť… Skúsili niektorí rodičia študovať pravidlá v tom-ktorom športe alebo dokonca objektívne rozhodovať deťom?!... Niektorí tvrdíte, že v našich slovenských podmienkach si malé dieťa buď vyberie športovú kariéru, alebo vzdelanie. Moja maličkosť s takým prístupom k voľbe nesúhlasí. Nepokrytecky zdôrazňujem, buď si vyberie to dieťa a rodič s ním tvrdú prácu na dieťati samom (ale tá tvrdosť je primeraná veku a primeraná je i metóda výchovy), alebo sa nájde mnoho takých rodičov, ktorí, žiaľ, „vychovávajú“ niekoho iného. Možno zlodeja, výtržníka, povaľača, príživníka. Neveríte? Skúste sa dobre rozhliadnuť vôkol seba a napísať redakcii Svet ŠPORTU o tom, čo ste videli! Radi to uverejníme. My okrem iného v písaní na tému „Rodičia, deti a slovenský šport” vidíme v súčasnosti ako dôležité a zlé tie prvky, o ktorých píšem, lebo o nich na redakčnej pôde často diskutujeme na základe konkrétnych príkladov. Istotne sa tejto problematike budeme venovať oveľa vecnejšie a konkrétnejšie. Poprosíme o pomoc metodikov, kvalitných pedagógov i samotných rodičov, športové zväzy, trénerov a ktovie či aj nie práve vás. Čo vy na to? L

ŠPORTOVÁ KORIDA

Riaditeľove zaujímavé a zdá sa,

aj potrebne realizovateľné postrehy

Aj takto sa dá stručne charakterizovať obsah nášho rozhovoru s riaditeľom Vojenského športového centra Dukla Banská Bystrica Richardom Galovičom, ktorý nám poskytol v období realizácie mnohých podstatných zmien, a nebojme sa podčiarknuť - aj potrebných v súčasnom zložitom svete na úseku riadenia tohto významného svetového športového kolosu pod logom Dukla Banská Bystrica. AUTOR: LEV STAREW I FOTO: JÁN MIŠKOVIČ

Priznajme verejne, Vojenské športové centrum Dukla Banská Bystrica takú všestrannú náročnosť zmien, pomenovanú a presne zadefinovanú, už potrebovalo dávnejšie. Potrebovalo ju oveľa viac ako politicky sústavnú výmenu predchádzajúcich riaditeľských kádrov. Hľadanie funkčných ľudí na túto pozíciu pri jej realizácii nesvedčí žiadnej kvalite, len politickej zodpovednosti. Dukla, to je predsa štátna reprezentácia, vzdelávanie, výchova a špičkové riadenie, komplex súvislostí potrebných pre dostatočnú konkurenciu v medzištátnych parametroch olympijského, svetového a európskeho športu. Odborná i časť laickej čitateľskej verejnosti časopisu Svet ŠPORTU vie, že pred rokom ste prijali funkciu riaditeľa VŠC Dukla Banská Bystrica. Čo to pre vás osobne znamená? Samozrejme, je to predovšetkým veľká zodpovednosť. Nejde ani tak o to, že činnosť našej organizácie v dobrom aj zlom priamo ovplyvňuje osud takmer 300 ľudí. Pozerám sa na to skôr v kontexte motivácií, pre ktoré som sa rozhodol vstúpiť do riadenia organizácie, ktorá

podľa môjho verejne deklarovaného názoru nebola spravovaná odborne ani efektívne, čoho dôsledkom je stále nižšia priemerná výsledková úroveň štátnej športovej reprezentácie. Keď hovoríme o VŠC Dukla Banská Bystrica, treba mať na mysli stredisko, ktoré zabezpečuje až 70-percentný objem štátnej reprezentácie v individuálnych olympijských športoch v našej krajine a, samozrejme, treba mať na mysli aj 50-ročnú históriu a tradície, ktoré sú s činnosťou VŠC Dukla spojené. Takže je to pre mňa aj veľká česť, byť súčasťou tohto príbehu. O vás je známe medzi odborníkmi športu v SR, že ste dosiahli na poli manažovania špičkových športovcov našej vlasti krásne výsledky a úspechy. Dá sa porovnať tá predchádzajúca práca s tou terajšou? V podstate aj keď to nebolo vidieť priamo, moje prepojenie s VŠC Dukla bolo vždy veľmi významné. V časoch, keď som sa zameriaval na kondičnú prípravu a optimalizáciu športovej prípravy elitných športovcov, boli mojimi klientmi aj Michal Martikán, Slavomír Kňazovický či Karol Kučera, teda dlhodobo mimoriadne úspešní športovci VŠC Dukla. Prirodzene, pri manažmente športovcov alebo celých realizačných tímov boli tie prieniky ešte rozsiahlejšie. Samozrejme, zodpovednosť a manažérsky výkon pri riadení jednej z

najväčších športových organizácií v krajine sa s prácou pre individuálneho športovca a jeho realizačný tím porovnáva iba veľmi ťažko. Som však presvedčený, že byť trénerom elitného športovca v dobre fungujúcom podpornom tíme s plnou podporou strediska vrcholového športu, je najväčším privilégiom systému, takže v mojom hodnotovom rebríčku sú práve tréneri tými najdôležitejšími osobami. V akom kondičnom stave je dnešná Dukla? Mám na mysli športovú i ekonomickú časť, s ktorou úzko súvisí aj manažment a marketing. Kde a ako chcete vo svete azda ešte viac než u nas doma cenené to slávne logo Dukly posunúť? Na hodnotenie modelu riadenia, ktorého hlavnou črtou je nová moderná organizačná štruktúra zavedená od 1. januára 2016, je ešte asi priskoro. Pre jej optimálne nastavenie a doladenie potrebujeme ešte jeden ďalší rok, aj keď prvé pozitívne náznaky zavedenia diferencovanej podpory a striktne individuálnych výkonnostných cieľov už registrujeme. Vďaka vysokej miere záujmu a podpory Ministerstva obrany Slovenskej republiky je VŠC Dukla stabilizovaná aj z hľadiska finančných zdrojov na priamu športovú prípravu, takže z hľadiska ekonomickej kondície treba riešiť už iba budovanie špeciálnej športovej infraštruktúry, ktorá by však mala byť využiteľná aj pre tréning a diagnostiku trénovanosti príslušníkov Ozbrojených síl Slovenskej republiky. Čo sa týka športovej kondície, žiaľ, som presvedčený, že aj napriek priebežnému plneniu zdedených kolektívnych výkonnostných cieľov sme v kľúčových športoch pri plnení individuálnych športových cieľov na historicky najnižšej športovej úrovni. Problémom je, že vďaka zle nastaveným zodpovednostiam sa nám zmazali rozdiely medzi kolektívnou a individuálnou zodpovednosťou za našu prácu. Snažíme sa teda predovšetkým o to, aby sa donedávna preferovaná kolektívna úspešnosť a tradície stali základom našej pokory pred značkou Dukla, avšak našu hrdosť by sme radi stavali najmä na základe individuálnej zodpovednosti.

„Práve z nejasne definovaných kompetencií vyplývajú mnohé neodborné zásahy niektorých významných zväzov do vrcholového športu...”

či využitie úpolových a streleckých športov pre systematickú športovú prípravu a výcvik našich vojakov.

V akých časových horizontoch by to malo byť a čo ste už pre to urobili? Po rozsiahlej príprave sme od nového roka spustili tri hlavné projekty, ktoré by mali prispieť k výkonnejšej a efektívnejšej Dukle. Logistickou podporou pre novú organizačnú štruktúru je najmä unikátny Informačný systém Dukla, ktorý optimalizuje harmonogramy športovej prípravy jednotlivých športovcov. Sme hrdí na náš diferencovaný prístup k podpore športovcov podľa ich výkonnosti, čo malo za následok vznik projektu #DuklaEliteTeam, ktorým zabezpečujeme ideálne podmienky pre prípravu našich najúspešnejších a najtalentovanejších športovcov. Veríme, že spustenie mládežníckeho projektu #DuklaFutureTeam, v ktorom je aktuálne zaradených 100 najväčších talentov vo veku 16 - 20 rokov, už čoskoro zvráti negatívne výsledkové smerovanie nášho športu, ktoré je spôsobené predovšetkým nesystémovým zrušením mládežníckych stredísk vrcholového športu pred 12 rokmi. Z môjho pohľadu je však najdôležitejšou internou zmenou zavedenie exaktných kritérií, na základe ktorých je stredisková starostlivosť prístupná pre všetkých športovcov spĺňajúcich naše výsledkové kritériá. Blížia sa LOH v Rio de Janeiro. S akými ambíciami tam idú pretekári Dukly? V dnešnej obrovskej svetovej konkurencii a rovnako aj pre mnohé geopoliticky obmedzujúce kvalifikačné limity si musíme uvedomiť, že už aj samotná účasť nášho športovca pod piatimi kruhmi je obrovským úspechom. Máme niekoľko mimoriadne disponovaných jednotlivcov a určite chceme nadviazať na doterajšiu medailovú úspešnosť našich športovcov

„Problémom je, že vďaka zle nastaveným zodpovednostiam sa nám zmazali rozdiely medzi kolektívnou a individuálnou zodpovednosťou za našu prácu.” na predchádzajúcich olympijských hrách, pretože práve VŠC Dukla je najúspešnejším rozširovateľom olympijskej medailovej bilancie Slovenska. Kde vidíte v Dukle najväčšie rezervy? Možno si tým získam nepriateľov, ale našou najväčšou rezervou je zlá definícia a dnes už prekonané prerozdelenie práv a povinností so športovými zväzmi, ktoré sú občianskymi združeniami, pri odbornom zabezpečovaní štátnej športovej reprezentácie. Práve z nejasne definovaných kompetencií vyplývajú mnohé neodborné zásahy niektorých významných zväzov do vrcholového športu, ktoré bezpochyby poškodzujú štátny záujem v oblasti reprezentácie našej krajiny na najvýznamnejších svetových podujatiach. Čo nám viete povedať o zámeroch spolupráce športovcov armád NATO a našej Dukly, resp. armád sveta a nášho Vojenského športového centra Dukla Banská Bystrica? Súčasťou našej organizačnej štruktúry je aj nové oddelenie branných športov, ktoré zastrešuje nielen naše medzinárodné aktivity v organizácii CISM pri príprave a účasti našich vojakov na Armádnych vojenských hrách a majstrovstvách sveta, ale aj využitie unikátneho know-how pre riadenie športového tréningu elitných zložiek Ozbrojených síl Slovenskej republiky

V mnohých oblastiach spoločenského života sa akosi zabúda na skupinu dôchodcov, ktorá predsa len, či sa to niekomu páči alebo nie, zanechala za sebou pomerne silný hodnotový kapitál. Nemám teraz na mysli len hodnoty ekonomické, ale hlavne duševné a duchovné. Nám sa zdá, že práve sila morálky jednotlivca sa v spoločnosti akosi vytráca a úzko to podľa nás súvisí aj s ďalšími krízami. Prechádza Dukla v súčasnosti nejakou krízou a ako to vyzerá na poli spolupráce s významnými osobnosťami Dukly, ktorí sú dnes v dôchodkovom veku? Samozrejme, rovnako ako celá spoločnosť aj slovenský šport hľadá svoju identitu a na svojej ceste prechádza mnohými krízami. Moja skúsenosť je taká, že krízy, rovnako ako kontrolované pracovné konflikty, sú veľmi dôležitými katalyzátormi pozitívnych zmien, ktoré sú pre rast nevyhnutné. Pre kontrolu pracovného konfliktu, ktorý uvoľní tak potrebné emócie a súčasne nepoškodí medziľudské vzťahy, musíte mať v tíme veľmi skúsených ľudí, ktorí sa tešia všeobecnej úcte a rešpektu za dlhodobé životné postoje a dosiahnuté pracovné výsledky. Práve na tomto princípe sa vo VŠC Dukla snažíme vyskladať kompaktný pracovný tím, kde najúspešnejšie legendy, akými sú napríklad páni Ivan Čierny či Juraj Benčík, nezaraďujeme iba do našej novej Siene slávy Dukla, ale ich skúsenosť a nadhľad využívame aj pri krízových momentoch optimalizácie športovej prípravy elitných športovcov či pri implementácii nových projektov do praxe. Rád by som teda využil túto príležitosť a poďakoval sa všetkým svojim kolegom za dôveru a entuziazmus, ktorým spoločne pretvárame našu Duklu na moderné stredisko vrcholového športu. Našou hlavnou víziou je zabezpečenie špičkových podmienok pre športovú prípravu, zlepšenie sociálneho zabezpečenia vrcholového športu a rozšírenie pôsobnosti nášho strediska tak, aby sme pri zachovaní centrálneho riadenia v Banskej Bystrici mohli komplexnú, centralizovanú prípravu realizovať na novej osi: Košice, Liptovský Mikuláš, Banská Bystrica, Trenčín, Bratislava, z čoho by mohol určite profitovať celý slovenský šport a rovnako aj Armáda Slovenskej republiky. L

HOSŤ V NAŠOM KRESLE

Ján Kozák starší, tréner reprezentácie SR:

„Sme taká futbalom pobláznená rodina.“ Napriek vyťaženiu na naše dohovorené stretnutie prišiel s trojminútovým predstihom. Pri zvítaní sme mu povedali, že presnosť bola predsa vždy výsadou kráľov a aj on ním bol, aspoň jeden rok... Mávol nad tým rukou a jednoznačne nám dal najavo, že na žiadne komplimenty si nepotrpí. „Byť presný a dochvíľny ma naučil život,“ odpovedal nám Ján Kozák starší, prisadol si a okamžite sa sústredil na odpovedanie na naše otázky. AUTOR: VLADIMÍR MEZENCEV I FOTO: MAREK ČECHO

Po dovŕšení 50-ky ste raz povedali, že už ste iný: skončilo búrlivácke obdobie, cítite sa byť pokojnejším, rozvážnejším a usadnutejším. Tí, ktorí vás však dlhšie poznajú, sú presvedčení, že pocity krivdy a nespravodlivosti, ktoré by ste mali napríklad z výkonov rozhodcov voči vašim zverencom, by ste riešili práve tak energicky a temperamentne ako pred 10 - 15 rokmi. Je teda, podľa vás, terajší Ján Kozák starší inakší ako ten z čias, keď napríklad viedol na prelome tisícročí vtedy náš najlepší tím – 1. FC Košice? Jedno je isté, že človek sa rokmi mení. Prišli časy, keď sa všetko menilo aj okolo nás, demokratizáciu si každý vysvetľoval po svojom... Žiaľ, toto obdobie zmien sa negatívne prejavilo aj na futbale, začali sa diať veci, s ktorými som sa nedokázal zmieriť. Priznám, nie všetky moje reakcie boli v poriadku... Život však išiel ďalej, ja som získaval skúsenosti a s pribúdajúcimi rokmi som prišiel k filozofii: „čo nemôžeš ovplyvniť, tak to jednoducho nerieš“. S odstupom času sa na niektoré záležitosti už pozerám inakšie, s určitým nadhľadom...

„Sme malá krajina, a preto nemôžeme disponovať početnejším kádrom kvalitných hráčov. Máme ich toľko, koľko máme, a preto zranenie čo i len jedného z nich nás môže výrazne oslabiť.”

Mnohí vaši predchodcovia vo funkcii trénera reprezentácie nedokázali svojich zverencov dostatočne motivovať, nadviazať s nimi otvorený vzťah a to sa, samozrejme, prejavilo v ich hre i dosahovaných výsledkoch. Čím a ako ste si získali hráčov, že máte teraz mužstvo, ktoré vám plne dôveruje a pritom vysoko rešpektuje vašu autoritu? Jednoducho, ako sa ľudovo hovorí, získali ste ich cukrom alebo bičom? Vôbec som nerátal s tým, že sa stanem trénerom reprezentácie. Priznám sa, už som sa pripravoval na životnú etapu dôchodcu a uvažoval skôr nad tým, ako vyžijem zo skromnej penzie. Prezident Slovenského futbalového zväzu Ján Kováčik mal však svoju špecifickú predstavu o výbere reprezentačného trénera, v tomto išiel inou cestou než jeho predchodcovia. Stalo sa nakoniec to, že so svojimi najbližšími spolupracovníkmi sa rozhodli vysloviť moje meno. To už bolo v čase, keď nám neúspešné zápolenia v kvalifikácii neumožňovali myslieť na postup na svetový šampionát 2014 v Brazílii. Samozrejme, bol som rád, že pán Kováčik mi dal príležitosť i priestor. Hráčov,

ktorí vtedy pôsobili v reprezentácii, som osobne nepoznal ani jedného, veď som nikoho z nich netrénoval a ani neprišiel s nimi do styku. Vtedy mi pomohol môj syn. Mnohých reprezentantov poznal ešte z čias jeho pôsobenia v mužstve SR, predovšetkým z roku 2010, keď Slovensko hralo na svetovom šampionáte v Juhoafrickej republike. Syn ma motivoval najmä tým, že ma ubezpečil o profesionalite a dobrých charakterových vlastnostiach jeho bývalých spoluhráčov. Takže predpoklady na dobrú spoluprácu tu boli, k vzájomnej dôvere už chýbali iba úspešné výsledky. Čas ukázal, že sme ihneď vsadili na správnych hráčov, a tých sa nám podarilo doplniť mladými, menej skúsenými. Pri nástupe do funkcie som svojim zverencom jednoznačne povedal: „Pokiaľ chceme niečo dosiahnuť, tak si musíme navzájom dôverovať a rešpektovať sa.“ Teda – žiadny cukor ani bič... Spomeňme dva historické úspechy slovenského futbalu, na ktorých ste sa podieľali ako tréner: postup 1. FC Košice do skupinovej fázy Ligy majstrov ako prvého nášho mužstva vôbec, tým druhým je naša účasť na záverečnom turnaji EURO 2016 vo Francúzsku. Čo by podľa vás malo nasledovať do tretice? Až s odstupom času si človek uvedomí, ako ťažko bolo postúpiť do skupinovej fázy Ligy majstrov. Teraz úspechy 1. FC Košice, ktoré sme dosiahli, vnímam inakšie. Podarilo sa nám sformovať mužstvo, ktoré

HOSŤ V NAŠOM KRESLE

Potrebuje tento úprimný úsmev Veroniky Velez-Zuzulovej na stupni víťazov Svetového pohára v Jasnej ešte širší komentár?...

dvakrát získalo titul majstra republiky a tento spomínaný postup. Bolo to krásne obdobie, mal som pri práci voľné ruky, majitelia rešpektovali moje názory i konkrétne kroky, ale na druhej strane, samozrejme, požadovali úspechy. Vtedy zároveň predbehli dobu: uvedomili si, že dobrí a spoľahliví futbalisti sa musia aj dobre zaplatiť. Aj po rokoch mám dobrý pocit pri stretnutí s týmito mojimi bývalými zverencami, vždy si máme čo povedať. Reprezentácia je o niečom inom, práca v klube má iné špecifiká, ale i keď si to verejnosť možno neuvedomuje, po 36 rokoch budú slovenskí futbalisti opäť zápoliť na majstrovstvách Európy. Ako druhé najúspešnejšie mužstvo v skupine sme postúpili do Francúzska priamo, čo sa nepodarilo ani takému kvalitnému a skúsenému tímu, aký má Ukrajina. Teší ma i to, že každý domáci zápas v našej kvalifikačnej skupine sledovali vypredané hľadiská. Fanúšikovia boli šťastní z postupu našej reprezentácie, ale ja to predsa len vnímam trochu inakšie. Nerád sa uspokojujem s nedotiahnutou prácou do konca. Preto napriek našej preťažkej skupine máme jasný cieľ – postup zo skupiny. V roku 1980 ste hrali v mužstve ČSSR, ktoré sa vrátilo zo záverečného turnaja ME s bronzovými medailami. Bolo to síce poriadne dávno, ale na čo si najradšej spomínate v súvislosti s týmto európskym šampionátom? Rád spomínam na majstrovstvá Európy v roku 1980 v Taliansku. Nastúpil som vo všetkých stretnutiach, teda proti Španielsku, SRN i Grécku, v boji o bronz sme v Neapo-

CITAAAAAAT Každý čakal iba na slovenské želiezka v ohni, ale obrovské povzbudzovanie mali počas svojich jázd všetky pretekárky.

le remizovali s Talianmi 1:1 a nakoniec sme vyhrali gólmi zo značky pokutového kopu. Napriek tomu fanúšikovia zhýčkaní rokom 1976, keď naša reprezentácia vyhrala ME v Belehrade, naše tretie miesto považovali za neúspech! Čo by sme teraz dali za takéto umiestnenie! Po rokoch však budem môcť porovnávať atmosféru i organizáciu majstrovstiev Európy a všetko, čo s tým súvisí. Keby mi aj po návrate z Francúzska zostali také spomienky, aké som si priniesol v roku 1980 z Talianska. Aj v priebehu úspešnej kvalifikácie reprezentantov SR na EURO 2016 sa vyskytlo niekoľko – z nášho pohľadu – smutnejších momentov. Kedy ste v kabíne cez polčas najviac zvýšili hlas? Nastal niekedy moment, keď ste prestali veriť v postup do Francúzska? Už pri pohľade na vyžrebovanie kvalifikačnej skupiny C som si uvedomil, že nás čakajú ťaž-

ké chvíle. Nakoniec po štyroch stretnutiach sme už mali na konte 12 bodov. Teda skutočne vynikajúci štart. Potom však prišli aj určité problémy. Pri takejto dlhej kvalifikácii je najťažšie urobiť ten posledný krok. Nakoniec sme nezvládli iba jeden zápas – v Žiline proti Bielorusku, ale napriek tejto prehre som bol presvedčený, že už nič nepokazíme. Už predovšetkým preto, lebo prístup hráčov v jednotlivých stretnutiach bol naozaj príkladný. V takejto dlhotrvajúcej súťaži sa stáva aj lepším mužstvám, že v niektorom zápase celkom nepresvedčia, a teda neuspejú. Čo bude podľa vás najdôležitejší moment pre vašich zverencov v základnej skupine EURO 2016 vo Francúzsku? Aby všetci prišli na záverečnú etapu prípravy zdraví a aby takto odišli aj do Francúzska. Iba v takom prípade máme šancu uspieť. Myslím si, že sme sa na EURO 2016 dobre pripravili. Mužstvo odohralo

Pri nástupe do funkcie som svojim zverencom jednoznačne povedal: „Pokiaľ chceme niečo dosiahnuť, tak si musíme navzájom dôverovať a rešpektovať sa.“ Teda – žiadny cukor ani bič...

veľa prípravných stretnutí a za veľké uznanie považujem skutočnosť, že v rámci vyvrcholenia svojej prípravy nás na priateľský zápas pozvali úradujúci majstri sveta z Nemecka. Teda my máme preveriť a otestovať ich pripravenosť na EURO 2016. Sme malá krajina, a preto nemôžeme disponovať početnejším kádrom kvalitných hráčov. Máme ich toľko, koľko máme, a preto zranenie čo i len jedného z nich nás môže výrazne oslabiť. Do čs. vrcholového futbalu ste sa dostali aj na tie časy doslova zázračným spôsobom. Na rozdiel od väčšiny svojich vrstovníkov ste nemali možnosť učiť sa futbalovú abecedu pod vedením niektorého bývalého úspešného reprezentanta či aspoň hráča najvyššej čs. súťaže, boli ste ochudobnený o účasť na rôznych významných žiackych a dorasteneckých turnajoch... Dnes, keď pôsobia rôzne futbalové akadémie pre talentované deti, výraznejšie nádeje sú sledované dokonca európskymi veľkoklubmi. Dalo by sa ešte tak nenápadne vstúpiť do veľkého futbalu, teda zo dňa na deň, ako to bolo vo vašom prípade?

„Reprezentácia je o niečom inom, práca v klube má iné špecifiká, ale i keď si to verejnosť možno neuvedomuje, po 36 rokoch budú slovenskí futbalisti opäť zápoliť na majstrovstvách Európy.”

Dnes je to podľa mňa nemožné! Jednoducho ja som samouk a do 15-tich rokov som nehral za žiadne družstvo, nikto ma netrénoval a teda ani neučil futbalovej abecede. Len pre porovnanie – môj syn Janko začal s futbalom v košickej Lokomotíve vo veku 8 rokov. Pod dohľadom skúsených trénerov. Nuž, nebyť jedného turnaja pre žiakov základných škôl, tak ani neviem, či by som sa niekedy dostal do vrcholového futbalu. Mojím objaviteľom pre organizovaný futbal bol František Míček, v športe je však oveľa známejší jeho brat Marcel, ktorý bol reprezentantom ČSSR v zápasení voľným štýlom. Myslím si, že na dedinách sa stále rodia futbalové talenty, ale ich cesta do popredných tímov je oveľa komplikovanejšia než v minulosti. Pánboh zaplať, že máme tie akadémie, že sa do nich dostanú perspektívne nádeje, ale na druhej strane veľa talentov nemá kto objaviť, i keď tieto akadémie a ďalšie futbalové školy sa snažia, aby im vo veku 14 - 15 rokov neunikol ani jeden nádejný futbalista. Samozrejme, z tých, ktorých už stačili zaregistrovať.

Predpokladajme najvyššiu známku reprezentačného tímu 10 /Nemecko, Argentína, Španielsko/. Akú známku má podľa vás súčasný výber SR? V čom sú jeho prednosti a slabiny? Nechcem sa hrať na učiteľa a známkovať. My sme však v plnej sile schopní hrať vyrovnané stretnutia, nie víťazné, s hociktorým súperom. Našou silnou stránkou je jednoznačne tímovosť, teda vyrovnané, kvalitné mužstvo, ale zároveň so silnými individualitami. Nuž, aj ten najsilnejší tím má svoje slabiny, teda aj náš celok, ale nevidím dôvody, aby som ich prezentoval. Pokiaľ sme ostro sledovaní našimi budúcimi súpermi vo Francúzsku, tak možno o nich niečo vedia... Dnes sa už právom dá hovoriť o troch generáciách futbalovej rodiny Kozákovcov. Kde sú momentálne váš syn a vnuk? O našej rodine sa dá povedať, že je pobláznená do futbalu. Pri všetkej skromnosti musím povedať, že môj syn Ján má za sebou úspešnú hráčsku kariéru. Na svojom konte má 25 reprezentačných stretnutí, hral na majstrovstvách sveta, s mužstvom Artmedia Petržalka spoznal, čo je to hrať v základnej skupine Ligy majstrov, s týmto celkom vyhral domácu ligu i Slovenský pohár, ďalší majstrovský titul získal so Slovanom Bratislava. Pôsobil v niekoľkých zahraničných celkoch, niektoré ponuky z cudziny však odmietol, dal vtedy prednosť Petržalke. Pred rokom sa začal venovať trénerskej činnosti, vedie juniorku Slovana Bratislava, účastníka II. ligy. Vybral si teda trénerskú dráhu, čo

ma spočiatku nenadchlo, pripravuje sa na získanie najvyššej PRO licencie. Pri našich stretnutiach veľa hovoríme o futbale, je tak trochu tvrdohlavý ako ja, ale v trénerskej práci pôjde svojou vlastnou cestou. Držím mu v tom palce! Najstarší z vnukov Filip je v anglickom Tottenhame, za sebou má štarty v mládežníckych reprezentačných výberoch SR, teraz prežíva to známe ťažké obdobie futbalistov, prechod od juniorov k dospelým. Vo VSS Košice pôsobí ďalší vnuk Ján a najmladší 12-ročný Janyk býva s rodičmi v Bratislave a futbalovému umeniu sa učí v Slovane. Teraz môžem povedať, že futbalu už rozumie aj moja manželka, tá na obrazovke pravidelne sleduje svoje obľúbené mužstvo Real Madrid, doma fandí najmä košickým VSS. Patríte medzi tých, ktorí neradi tipujú a vyslovujú prognózy – čo bude. Predsa však, koho si viete predstaviť ako nového európskeho šampióna? Uznávam španielsku ligu a celý španielsky futbal. V tejto krajine majú najväčší počet kvalitných hráčov. Pôjde však o to, či ich vo Francúzsku dokážu správne motivovať, ale budú predsa obhajovať prvenstvo spred štyroch rokov – a to by ich malo správne naštartovať. Nemci vždy zvyknú mať typické turnajové mužstvo, Francúzi majú výhodu domáceho prostredia, môžu prekvapiť aj Belgičania. Takže toto je podľa mňa silná štvorica. Veľmi kvalitné mužstvo bude mať aj Anglicko, ale budú ho tvoriť mladí hráči, a preto nikto nevie, ako znesú tlak médií. Sám som na to zvedavý, ako sa s tým vyrovnajú, či ten tlak vydržia. V čs. futbale v časoch, keď patril medzi európsku elitu, ste dosiahli všetko, čo sa len dalo: prvenstvá v Čs. pohári a lige, titul Futbalový kráľ roka, miesto v základnej reprezentačnej zostave, účasť na svetovom i európskom šampionáte. Čo si ceníte viac – bronzovú medailu z ME alebo titul najlepší čs. futbalista roka? Jednoznačne tú medailu z majstrovstiev Európy. Futbal je kolektívna hra, a preto každý úspech mužstva je viac než ten individuálny. Futbalovým kráľom som sa stal počas pôsobenia v Dukle Praha, teda bol som viac na očiach futbalových expertov a funkcionárov. Sám si vysoko cením, že som sa dokázal presadiť vo vtedajšej pražskej Dukle, špičkovom tíme, ktorý tradične zásoboval čs. reprezentáciu. Ale majstrovstvá Európy sú predsa len majstrovstvá celého nášho kontinentu...

HOSŤ V NAŠOM KRESLE

Podľa vás si každý hráč zaslúži aj druhú šancu, napriek tomu, že tú prvú nevyužil, resp. vás sklamal. Vyjadrili ste sa, že Hološko ju už viac od vás nedostane... Priznám sa, jeho rozhodnutie ma prekvapilo. Už predovšetkým preto, lebo som mu chcel dať šancu, ale podmienkou bola jeho účasť na niektorých reprezentačných zrazoch. Neprišiel, žije teraz v ďalekej Austrálii, rozhodol sa zostať tam. Ako hráča ho chápem, v Austrálii je spokojný, páči sa

mu tam. Iba nám oznámil, že nepríde už na zraz... Tak sa rozhodol a záväzne som sa rozhodol aj ja... V médiách už neraz zverejnili tabuľku súčasných mesačných príjmov jednotlivých trénerov 24 reprezentačných celkov, ktoré sa zúčastnia na EURO 2016 vo Francúzsku. Mnohých z nás doslova šokovali rozdiely v týchto platoch. Tak napríklad ôsmi tréneri majú mesačné platy v eurách od 100 000 do 417

Kto je Ján Kozák starší? Predovšetkým jeden z najlepších čs. futbalistov posledných 25 rokov uplynulého storočia, v súčasnosti úspešný tréner, ktorý reprezentáciu SR doviedol až na záverečný turnaj EURO 2016 vo Francúzsku. Rodák zo Spiša (17.apríla 1954 v Matejovciach nad Hornádom) do veľkého futbalu vstúpil ako 20-ročný v Lokomotíve Košice. Až na dva roky povinnej vojenskej služby v Dukle Praha (1980 - 82) a pôsobenie vo Francúzsku (1986 - 1988 RFC Bressoux a AC Bourges) zostal verný Čermeľu, v ktorom mala svoj domov košická Lokomotíva. Ako hráč dosiahol v československom futbale všetko, čo sa len dalo: stal sa najlepším futbalistom roku (1981), majstrom ČSSR v roku 1982 s Duklou Praha, trikrát bol členom mužstva, ktoré sa stalo držiteľom Čs. pohára (1977 a 1979 s Lokomotívou Košice, 1981 s Duklou Praha). V roku 1980 sa zaslúžil o zisk bronzových medailí pre reprezentáciu ČSSR na majstrovstvách Európy v Taliansku. V mužstve ČSSR nastúpil v 55 oficiálnych stretnutiach

a dal v nich 9 gólov. S aktívnou hráčskou činnosťou skončil v roku 1990. Nemenej úspešná je i jeho trénerská kariéra, i keď (až na reprezentáciu) pôsobil vždy iba na východnom Slovensku. S mužstvom 1. FC Košice dvakrát získal titul majstra SR (1997, 1998), raz Slovenský pohár (1999), ale ako prvý na Slovensku doviedol svojich zverencov až k postupu do základnej skupiny Ligy majstrov (1. FC Košice v ročníku 1997/98). V auguste 2013 sa stal oficiálnym trénerom reprezentácie SR, s ktorou debutoval 14. 8. 2013 v zápase s Rumunskom (1:1). So svojimi zverencami postúpil do záverečných bojov EURO 2016 vo Francúzsku. V kvalifikácii mužstvo SR pod jeho vedením pripravilo Španielsku, úradujúcemu európskemu šampiónovi, prvú prehru po 36 stretnutiach, v ktorých neprehralo. Ženatý, otec dvoch dospelých detí. Syn Ján kráča v otcových stopách, po úspešnej hráčskej kariére sa venuje trénerskej činnosti.

„Nuž, aj ten najsilnejší tím má svoje slabiny, teda aj náš celok, ale nevidím dôvody, aby som ich prezentoval.”

000, tým rekordérom je Roy Hodgson z Anglicka, za ním nasleduje Antonio Conte /Taliansko/ s 383 000 eur, tretí v poradí je Fatih Terim z Turecka s 292 000 eur. Nášmu Kozákovi patrí až 20. priečka s platom 15 000 eur. Na naše veľké prekvapenie kormidelník našej reprezentácie sa o platy svojich kolegov vôbec nezaujíma. Aj preto, že s tým svojím je spokojný a vôbec ho nevzrušuje ani to, že o vyše 8 000 eur mesačne viac dostáva albánsky tréner Gianni de Biasi. Iba s úsmevom na tvári prehodil niečo v tom zmysle, že keď budú vo Francúzsku dobré výkony a úspešné výsledky, tak budú určite aj solídne prémie. Tie by mu urobili viac radosti, než aj výrazne zvýšený plat... EPILÓG Ján Kozák st. veľmi dobre vie, že proti jeho nominácii za trénera reprezentácie boli tvrdo aj niektorí poprední zväzoví funkcionári. Aj ďalší zainteresovaní. Nuž čo, mali na to právo. Teraz je však situácia inakšia. Tí, ktorí mu neverili, ho dnes radi potľapkávajú po pleci a rozplývajú sa nad jeho trénerskými schopnosťami. Mnohí z nich to myslia skutočne úprimne. Veď urobiť chybu je ľudské a priznať si ju chlapské. Ešte nie tak dávno výraz „rebel“ v súvislosti s ním bolo veľmi jemné vyjadrenie na človeka, ktorého teraz všetci, ktorým záleží na slovenskom futbale, od množstva neznámych fanúšikov po vedenie Slovenského futbalového zväzu, obdivujú a ďakujú mu za to, že v silnej konkurencii na prvý pokus a po prvýkrát doviedol svojich zverencov do silnej európskej dvadsaťštvorky. Aj tí, ktorí ho nemali a možno stále nemajú radi, však museli konštatovať, že Ján Kozák starší bol futbalista exkluzívnej triedy, a to isté možno povedať o jeho trénerských kvalitách. Jednoducho futbalové eso. Rozumie futbalu ako málokto a tak nečudo, že svojho času sa tak trochu s dešpektom pozeral na všetkých futbalových teoretikov /často to boli aj akademickí pedagógovia/, ktorí o futbale vedeli všeličo, len nedokázali správne kopnúť do lopty. Ján Kozák starší mal však vždy jednu charakteristickú vlastnosť: nikdy sa nesnažil žiť zo svojej slávy, nikdy sa v žiadnej spoločnosti nevyvyšoval nad inými, nikdy nedával na obdiv svoje jedinečné futbalové úspechy. Jednoducho, stále stál pevne na zemi. Po skončení nášho rozhovoru a rozlúčke sme ho o niekoľko hodín náhodou stretli pred jedným košickým nákupným strediskom. Okolo neho prechádzala asi 65-ročná seniorka a keď uvidela, koho stretáva, tak bez okolkov a akejkoľvek ostýchavosti povedala: „Pán Kozák, ste vynikajúci, dobre to robíte. Verím, že vás stretnem aj po návrate z Francúzska a budem mať možnosť vám zablahoželať.“ Nuž, s takým niečím rozhodne nerátal. Zmohol sa preto iba na L skromný a takmer plachý úsmev...

AUTOR: LEV STAREW I FOTO: JÁN SÚKUP ST.

Slávne ódy na slávnych futbalistov,

majstrov Európy 1976! Noc 20. júna 1976 pomaly bronzy rozliala. Fanúšikov československej reprezentácie v tom čase sotva zaujímali hodinové ručičky. Tie predsa po 23. hodine neboli už dôležité ani na ruke talianskeho rozhodcu Gonellu, ktorý predtým odpískal koniec finálového súboja v poradí 8. majstrovstiev Európy vo futbale medzi Nemeckou spolkovou republikou a Československom. Trénerov Ježka a Vengloša ich hráči, ktorých si vybrali do Juhoslávie, vyhadzovali nad svoje hlavy, aby potom vymieňali dresy, obiehali čestné kolo, pričom diváci tlieskali. Kdeže sa vtedy chcelo z toho belehradského kotla po takom súboji niekomu utekať domov... My, čo sme sa tam nedostali, sme vďaka televízii i nádhernému, famóznemu slovu Karola Poláka sedeli pred televízormi a vôbec nám neprekážalo, že naše postele zívajú prázdnotou. My všetci sme boli vo futbalovom nebi... V ošiali sme diskutovali o jedenástkach, ktoré naši zlatí chlapci premieňali jedna radosť. Veď aj na sústredení, odkiaľ je na tejto stránke ilustračný záber nášho spolupracovníka, fotografa Jána Súkupa st. z tvárí všetkých, ktorí sú na snímke, srší pokoj a odhodlanie. Toto naši zlatí futbalisti dokumentovali vtedy v Juhoslávii. V deň odchodu terajších vyslancov čisto slovenskej futbalovej reprezentácie, teda o 40 rokov, v deň ostatného prípravného zápasu Slovensko – Severné Írsko vybehnú naši majstri Európy z Belehradu na chvíľu na vynovený trnavský štadión, aby aj takto pripomenuli tú veľkú slávu a radosť. Pamätáte napríklad na tú Panenkovu jedenástku, ktorá rozhodla o tom, že čs. reprezentanti zdolali vo finále po remíze 2:2 NSR strelami zo značky

bieleho bodu 5:3? Pamätáte si iste aj na to, ako nasledovalo premieňanie tých pokutových kopov: prvú premenil Masný, brankár Maier bol na jeho strelu krátky. Lenže Bonhof vyrovnal... Nehoda zvýšil na 2:1, ale ani Flohe nedal Viktorovi šancu. V tretej sérii napol sieť Ondruš, avšak Bongartz vyrovnal na 3:3. Jurkemik nedal tiež Maierovi možnosť vyniknúť a bolo 4:3. Azda aj to znervóznilo Hoenessa, ktorý strelil jedenástku nad bránu. A potom to prišlo. Panenka dal gól, Beckenbauer sa už nemusel namáhať, pretože onedlho pohár z rúk predsedu UEFA Dr. Artemia Franchiho sa ocitol v rukách nášho kapitána Antona Ondruša a veľkolepé oslavy nemali konca-kraja. Všakže to bola nádhera?! Bolo to veľké víťazstvo, hoci chvíľočku sa zdalo, že súper s nezlomnou vôľou ho rozpráši. Veď naši gólmi Švehlíka a Dobiáša viedli už 2:0, ale vytrvalí Nemci po rohovom kope sotva vyrovnali, taliansky rozhodca Gonella bez toho, aby hru znovu otvoril, odpískal koniec! Kvôli dvom-trom nešťastným sekundám sa vlastne po vyčerpávajúcom dueli začalo v predĺžení všetko odznova. Ani obrovská smola však Ježkov tím, ktorý

dvadsať mesiacov neprehral, nezlomila, zvládol aj ďalšie prekážky, takže napokon si po 21. dueli bez pádu zasadol na futbalový trón starého kontinentu. A teraz odchádzajú naši súčasní reprezentanti po prvý raz v histórii v našich slovenských dresoch, so slovenskou trikolórou a naším štátnym znakom na nej, aby vo Francúzsku dokázali, že aj dnes sa rodia pod Tatrami zdatní junáci slovenskej futbalovej družiny, ktorým je reprezentačný dres symbolom hrdosti na svoju vlasť a svojho futbalového fanúšika. Akú históriu našej slovenskej futbalovej účasti začnú písať vo finálovom turnaji ME? V bojoch o miesto medzi najlepšou 24 reprezentácií z európskeho kontinentu im futbalový kumšt ani futbalové srdcia nechýbali. Česko-Slovensko sa zúčastnilo majstrovstiev Európy len trikrát, ale vždy získali nejakú medailu. Pri svojej prvej účasti v roku 1960 získali bronz, keď zdolali Francúzsko 2:0. Pri druhej účasti v roku 1976 zdolali vo finále Nemecko 2:2, 5:3 na penalty. Pri svojej poslednej účasti v roku 1980 získali bronz, keď zdolali Taliansko 1:1, 9:8 na strely z pokutového kopu. Ako dopadneme toho roku v krajine galského kohúta? Vtedy v roku 1976 v Juhoslávii nastúpilo Československo v zostave: Ivo Viktor – Ján Pivarník, Anton Ondruš, Jozef Čapkovič, Koloman Gogh – Karol Dobiáš, Jozef Móder, Antonín Panenka – Marián Masný, Ján Švehlík, Zdenek Nehoda. Striedali: Ladislav Jurkemik a František Veselý. Zo slovenských futbalistov si zlaté medaily ešte priviezli Alexander Vencel, Jaroslav L Pollák, Peter Biroš a Dušan Galis.

REFLEKTOR SPOZA OPONY

Prešovský volejbal

očami jeho manažéra

Prešovský mužský volejbal alebo ak chcete VK MIRAD PU Prešov, má na poste výkonného manažéra vekom mladého, o to ambicióznejšieho, ale aj odborne podkutého Mariána Palenčára, ktorého sme po skončení tohto ročníka ligovej súťaže poprosili o rozhovor pre Svet ŠPORTU. AUTOR: PETER ONDAVSKÝ I FOTO: MAREK ČECHO

Hovorí sa, že všetko sa dá naučiť, len skúsenosť je potrebné prežiť. Vy ste vo funkcii výkonného manažéra klubu VK MIRAD PU Prešov šesť rokov. Kde smeruje náš slovenský volejbal, ale aj váš v Prešove za toto obdobie? Ak hovoríme o slovenskom volejbale, poprosíme porovnávať nárast, resp. stagnáciu alebo pokles z medzinárodného hľadiska. V prípade Prešova máme na mysli jeho pôsobenie v rámci našej najvyššej súťaže. Áno, je to už šesť rokov, keď to takto zdôrazňujete, ani mne samému sa tomu nechce veriť. Šesť rokov - jeden slovenský titul, jeden slovensky pohár a zopár medailí. Štatistika je jedna vec a realita druhá. Podarilo sa nám ako-tak vzkriesiť prešovský volejbal, dostať ho opäť do povedomia a hlavne prinútiť prešovského náročného diváka prísť sa pozrieť na pekný volejbal. To ma veľmi teší, ale robiť šport v dnešnom svete plnom byrokracie, je naozaj ťažké. Dokonca ani

zákon o športe, ktorý všetci vychvaľujú do neba, nijakým spôsobom nenapomáha športu na klubovej úrovni, skôr by som povedal, že komplikuje ich fungovanie. Pevne verím a je mojím želaním, aby platnosť novelizácie zákona o športe nemala na športy, ako volejbal a podobne, existenčné následky z dôvodu zvýšených nákladov na chod „poloprofesionálneho" športu. Slovenský volejbal, podľa môjho názoru, momentálne upadá. Nevravím, že úplne, ale aktuálny stav nie je priaznivý a neviem ani o žiadnych strategických víziách do budúcnosti. Jedným z hlavných dôvodov je aj to, že na Slovensku celkovo upadá záujem o šport ako taký. A čo mládež? Aká je tam situácia? Samozrejme, máme na mysli hlavne váš klub a región Šariša z pohľadu SR, ale i zahraničia. V našom klube máme kategórie: mladší žiaci, starší žiaci, kadeti, a veríme, že budúci rok po odmlke nastúpia do súťaže aj juniori. Veľmi dobrú

„...pred približne dvadsiatimi rokmi boli deti, ktoré nešportovali, v lepšej kondícii ako dnešné, ktoré športujú, a toto zistenie hovorí samo za seba.” 14

volejbalovú prácu s mládežou robia vo východoslovenských mestách, ako Svidník a Stará Ľubovňa. My po šiestich rokoch vo vedení, chvalabohu, konštatujeme, že kvantitu máme, a teraz momentálne môžeme začať pracovať na kvalite. Mládeži sa v dnešnej dobe nechce športovať. Katastrofálny je celoplošný slovenský stav v športe, nielen vo volejbale, ale na to sú tu kompetentní iní. Naša domovská Prešovská univerzita v Prešove a jej fakulta športu zbiera údaje o mládeži a dlhodobé zistenia sú, že pred približne dvadsiatimi rokmi boli deti, ktoré nešportovali, v lepšej kondícii ako dnešné, ktoré športujú, a toto zistenie hovorí samo za seba. Mohli by ste hneď v úvode menovať nové progresívne prvky, ktoré ste sa snažili zabudovať vo vašom klube zo stránky hernej i stránky ekonomickej? Keď sme s generálnym sponzorom, spoločnosťou MIRAD s. r. o., prišli k volejbalu, bol tu tréner Ľuboslav Šalata a našou koncepciou od začiatku bolo zozbierať a priviesť do prešovského klubu Prešovčanov a východniarov, ktorí hrali

v iných kluboch na Slovensku a v zahraničí („bo vichodňare to poražene naturi“, pozn. východoslovenské nárečie). Prešov mal za sebou úspešnú volejbalovú minulosť a to bolo to, na čom sme chceli stavať. Ideou bolo a stále je, poskladať každý rok partiu, v ktorej funguje chémia aj v kabíne, aj na ihrisku a naozaj to funguje. A po stránke ekonomickej? Jednoducho nesľubujeme niečo, na čo nemáme... Aké je divácke zázemie v Prešove? Myslíte si, že klub vytvára dobré podmienky pre sledovanie tohto zaujímavého športu? Ste spokojný s návštevami, atmosférou na zápasoch doma či vonku? Čo by ste chceli do budúcnosti pre vašich fanúšikov zlepšiť? Prešovský volejbalový divák je inteligentný a slušný. Veľmi si ho vážime a robíme to hlavne pre neho. Pri jeho návšteve sa mu snažíme zabezpečiť komfort v podobe informačného bulletinu, bufetu a fanstoru, kde má možnosť zakúpiť si drobnosti s logom a názvom klubu. Odkedy sme pri volejbale, ani jeden vážnejší konflikt nenastal. Okrem rodinných príslušníkov a kamarátov hráčov sa pomaly zoskupil aj

„Prešovský volejbalový divák je inteligentný a slušný. Veľmi si ho vážime a robíme to hlavne pre neho.”

dobrý a verný fanklub, ktorý s nami chodieva aj na zápasy mimo Prešova. Posledné domáce zápasy sezóny nám dokonca priniesli vrásky v podobe enormného diváckeho záujmu, ktorý už narážal na maximálnu kapacitu haly. A čo vaši sponzori, aká je vaša spolupráca s médiami, chystáte aj tam nejaké novinky do budúcnosti? Základ je, že tí, ktorí podali pomocnú ruku volejbalu v našich začiatkoch, pomáhajú dodnes a sú nám verní. Samozrejme, každá finančná injekcia by pomohla. Nasledujúci rok by sme radi štartovali aj v európskych súťažiach, lenže narážame na klasický problém, ktorým sú financie – napríklad zápasy európskeho pohára sú extrémne finančne náročné. Ak by sa sponzor našiel, tak do toho jednoznačne pôjdeme.

Nepovieme nič nové ak zdôrazníme, že alfou a omegou úspechov vášho klubu sú výsledky. V ktorých obdobiach a ako ste s nimi boli spokojní či nespokojní? Ak sa na to pozriem z globálu, tak sme so svojimi výsledkami a prácou spokojní. Keď sme do klubu prišli, bol v hroznej finančnej kondícii a situácii. Rokmi postupne cez baráž, čiže deviate miesto, neskôr šieste, piate, štvrté, potom titul, tento rok nás mrzí asi najviac. Poviem to otvorene, mali sme na titul. Chlapci dreli. Sú to naši hrdinovia. Všetko nás stálo kopec síl. Reprezentačné povinnosti hráčov, neskôr európska liga, kde sme porazili Charkov, víťazstvo v slovenskom pohári a potom asi zakliatie. Neviem, ako inak to pomenovať. Jediné, čo človek v mojej manažérskej pozícii nevie ovplyvniť a ani naplánovať a maximálne predvídať, sú zranenia, ktoré nás v tejto

sezóne decimovali. Najprv univerzál Lux, potom Feňo, od polovice play-off hral Halaj so zlomeným prstom, finále Rajduga s výronom a klincom a zároveň možno aj jedným z dôvodov, prečo to tento rok nevyšlo - Macko a jeho otvorená zlomenina počas finálového zápasu. Skláňam klobúk pred našimi hrdinami, že dokázali finálovú sériu takto zdramatizovať, nevzdať sa a natiahnuť na sedem zápasov. Patrí im fanúšikovské aj moje úprimné ĎAKUJEME. Verejnosť sa iste dozvedá, že váš klub na základe serióznej dohody opúšťa po šiestich rokoch tréner Šalata. Ako by ste ho hodnotili pre verejnosť nielen z pohľadu práve skončenej sezóny, ale za celé sedemročné obdobie, keď bol pri mužstve? Ľuboslav Šalata je osobnosť a veľký ťahúň. Veľmi veľa som sa od neho ja aj hráči naučili. Ne-

byť jeho vôle a toho, že klubu a mne veril, asi by už mužský volejbal v Prešove nebol. Na koniec jeho pôsobenia v Prešove nemal absolútne žiaden vplyv neúspech vo finále. My dvaja sme to vedeli od polovice sezóny. Ľubo je Humenčan - východniar, ale žije s rodinou v Šali a sedemročná odmlka od rodiny je veľa. Nateraz zakotví bližšie k domovu. Viete už, kto bude jeho nástupcom? A viete aj to, aké zmeny sa v kádri dospelých udejú? Nechcem zbytočne predbiehať, je to zatiaľ v mojej hlave, ale kým to nebude na papieri, tak to nebudem prezentovať. Čo odkážete nášmu čitateľovi? Svet športu veľa dáva aj berie, pozerajte na športovcov ako na hrdinov, ktorí plnia svoje a zároveň aj naše či aj vaše sny... L

ZVEDAVÉ OTÁZKY, ZAUJÍMAVÉ ODPOVEDE

Banská Bystrica:

kandidát na ocenenie Európske mesto športu 2017 Rozhovor s primátorom mesta Banská Bystrica Jánom Noskom

AUTOR: DAGMAR RAJČANOVÁ I FOTO: MAREK ČECHO

Pán primátor, poďme trošku do histórie – ako vznikla iniciatíva kandidovať na titul Európske mesto športu 2017? Touto myšlienkou sme sa začali zaoberať začiatkom roku 2015 v užšom pracovnom tíme a po zvážení všetkých skutočností sme sa rozhodli predstaviť ju poslancom mestského zastupiteľstva. Poslanci sa ešte v roku 2015 na svojom marcovom zasadnutí stretli s delegátom Asociácie európskych miest športu (ACES Europe), kde im bol prezentovaný program tejto európskej iniciatívy v oblasti športu. Poslanci prijali jeho informáciu o možnosti zapojiť Banskú Bystricu do siete európskych miest športu, ako aj o možnosti kandidovať na titul Európske mesto športu 2017. Projekt sa im zapáčil, vyjadrili mu podporu a odporučili mi uchádzať sa o tento titul. Vieme, že toto ocenenie miest nefunguje na systéme dotácií, ako napríklad Európske hlavné mesto kultúry, preto si ich rozhodnutie veľmi vážim. Titul Európske mesto športu v minulosti získali napríklad české mestá Liberec, Náchod, Nymburk či Ostrava a v minulom roku prvýkrát aj slovenské mesto Košice. Praha sa stala Európskym hlavným mestom športu 2016. Čo je teda cieľom tohto projektu? Podporiť a vytvárať športové aktivity a príležitosti najmä pre širokú verejnosť. Banská Bystrica bola a stále je synonymom športu, úspešných športovcov aj olympijských víťazov. Uznesenie vnímam samozrejme pozitívne. Najprv sme museli vyhodnotiť, či má Banská Bystrica potenciál uchádzať sa o titul Európske mesto Na známej súťaži svetových skokanov do výšky, tohoročnej Banskobystrickej latke, vyše 1000 prítomných divákov v hale na Štiavničkách obdivovali nielen majstrovské výkony skokanov a skokaniek, ale aj prekrásne logo Banská Bystrica - kandidát na Európske mesto športu 2017. Pred ním sa pripravuje na svoj skok domáca skokanka Táňa Dunajská.

„Získaním tohto titulu dosiahneme medzinárodné uznanie a zviditeľnenie mesta na mape Európskej únie...“

Aj majster sveta v športovej chôdzi z Pekingu Matej Tóth je vo chvíľach osobného voľna veľkým motivátorom najmä detských súťaží na území Banskej Bystrice, ktoré zdobia kandidatúru tohto mesta pod Urpínom na zisk titulu Európske mesto športu 2017.

športu 2017. Analýzy ukázali, že áno, a ja som presvedčený, že sa nám to podarí. Chceme udržať súčasný stav športových aktivít, podporovať nielen súťaže, masové športy, ale aj rekreačné. Budeme na to musieť vyčleniť v rozpočte finančné prostriedky, aby sme mohli všetky aktivity podporiť. ACES Europe prijala vašu prihlášku na kandidatúru a aká je ďalšia úloha ACES Europe v tomto prebiehajúcom procese? Hodnotiaca komisia ACES Europe bude u nás posudzovať rekreačné športové aktivity, ich šírenie a zapojenie ľudí, návrhy na nové športové aktivity, ale aj investície do športu či mediálne aktivity na ich propagáciu. ACES Europe je nezisková organizácia so sídlom v Bruseli, ktorá od roku 2001 každoročne udeľuje tituly Európske hlavné mesto športu a od roku 2007 aj Európske mesto a obec športu. Organizácia vznikla z podnetu Európskej komisie, ktorá prijala svoju prvú ucelenú iniciatívu v oblasti športu - Bielu knihu o športe. Účelom Bielej knihy je poskytnúť strategické usmernenie o úlohe športu v EÚ. V Bielej knihe sa vyzdvihuje spoločenský a hospodársky význam športu. Vieme niečo o zložení hodnotiacej komisie? Kto ju bude zastupovať a hodnotiť vaše mesto? Do Banskej Bystrice príde vrcholový

manažment asociácie v medzinárodnom zložení, očakávame teda prísne hodnotenie našich aktivít v oblasti športu. Hodnotiaca komisia posúdi všetky kritériá pre získanie titulu nastavené jednotne pre všetkých uchádzačov. Do nášho mesta príde prezident asociácie z Talianska Gian Francesco Lupattelli, viceprezident asociácie z Veľkej Británie John Swanson, generálny sekretár zo Španielska Hugo Alonso, člen správnej rady asociácie z Českej republiky Lukáš Vorel a najnovší člen asociácie, delegát pre Slovenskú republiku Richard Raši, primátor mesta Košice. Metropola východného Slovenska získala titul Európske mesto športu ako prvý slovenský kandidát. Čo to znamená získať titul Európske mesto športu? Uchádzame sa o titul Európske mesto športu 2017, pretože sme nepochybne mestom s bohatou športovou tradíciou, mnohokrát sme sa výborne osvedčili ako hostiteľ špičkových športových podujatí na úrovni európskych a svetových šampionátov. Získaním tohto titulu dosiahneme medzinárodné uznanie a zviditeľnenie mesta na mape Európskej únie, keďže sa zaradíme do siete miest športu v Európe. Takéto členstvo nám v spolupráci s ďalšími európskymi mestami športu dá možnosti zapojiť sa do rôznych grantov vyhlasova-

ných Európskou komisiou a umožní zdieľanie skúseností navzájom medzi členmi. Z našej strany si to vyžaduje postaviť kvalitný a zdatný tím odborníkov, ktorý v spolupráci s ACES Europe, národnými športovými zväzmi, Slovenským olympijským výborom, ako aj medzinárodnými športovými organizáciami vypracuje dlhodobú koncepciu rozvoja športu vedúcu k zvýšeniu úrovne športovej a rekreačnej politiky mesta. V kandidatúre sa zaviažeme, že budeme v roku 2017 podporovať šport viac než doposiaľ, a to hlavne na rekreačnej úrovni pre širokú verejnosť. Titul Európske mesto športu má aj ekonomický rozmer. Vylepšená športová a rekreačná infraštruktúra rovnako ako pestrá ponuka akcií by mohla zvýšiť atraktivitu mesta pre návštevníkov z krajín Európskej únie. Od prvého zverejnenia kandidatúry Banskej Bystrice na titul EMŠ 2017 ubehol rok, ako prebiehal? Celý proces kandidatúry má svoje pravidlá, ktoré nastavilo združenie ACES Europe pre všetkých uchádzačov, a to v troch kategóriách – mestá a obce s počtom obyvateľov do 25 000, mestá s veľkosťou do 500 000 obyvateľov a európske hlavné mestá. V tejto kategórii môže získať titul každý rok len jedno európske mesto, v kategórii mestá a obce cca 9 -10 miest každoročne. Banská Bystrica patrí do kategórie miest s počtom obyvateľov 25 000 až 499 999. Našu kandidatúru na titul EMŠ na rok 2017 nám potvrdilo združenie ACES Europe v júni 2015. Následne sme vypracovali ponukový dokument tzv.

ZVEDAVÉ OTÁZKY, ZAUJÍMAVÉ ODPOVEDE

Taký pohľad na primátora mesta Jána Noska je častý, ak ide o športové akcie v meste, ktoré sú prostriedkom, ale často i cieľom mnohých športujúcich. V meste, o ktorom už dávno platilo: „za živa v Bystrici, po smrti v nebi”, sú od organizátorov ocenenia po každých pretekoch samozrejmosťou. A tých organizátorov možno počítať na stovky, účastníkov na tisícky.

Bid File, ktorý obsahuje analýzu všetkých športových aktivít, prehľad všetkých športových klubov a združení, registrovaných a rekreačných športovcov v meste, ako aj návrh na súťaže a podujatia, ktoré bude mesto organizovať v roku 2017. Pokiaľ by sme uspeli, Banská Bystrica by bola vyhlásená za Európske mesto športu na pôde Európskeho parlamentu koncom roku 2016 a titul by mestu prináležal od 1. januára do 31. decembra 2017. V súčasnosti sa pripravujeme na návštevu hodnotiacej komisie. Jej konečné rozhodnutie by malo padnúť už tohto roku v júni. Rok 2017 by potom v meste patril hlavne športu a jeho propagácii. Ponukový dokument tzv. Bid File je spracovaný, čo nové ste sa v ňom dozvedeli o športe vo vašom meste? Napríklad zaujímavú históriu športu v Banskej Bystrici. Prvá zmienka o športe siaha do roku 1889, kedy sa zrodili počiatky korčuľovania. O desaťročie neskôr to už bol prvý športový klub, v rámci ktorého sa rozvíjala cyklistika, tenis i futbal. Dnes sme moderným mestom, ktoré celý rok, od jari až do zimy, ponúka pestrofarebnú mozaiku športových a telovýchovných aktivít. Rôznorodosť platí nielen v škále ponúkaných športových disciplín, ale aj vo vekových a sociálnych skupinách, ktorým sú určené. Zimné či letné športy, škôlkari i seniori, olympijskí medailisti i absolútni športoví začiatočníci. Tých všetkých nájdete v Banskej Bystrici. A spája ich radosť z pohybu, túžba po víťazstve a rešpekt voči fair play. Na ľade či na trávniku, na antuke či na atletickom ovále, na kolesách, na korčuliach, na lyžiach, vo vode i na kopcoch – tak športujú Banskobystričania. Sme mestom s túžbou po pohybe. Okrem športových klubov a združení, ktoré organizujú hlavne šport pre všetkých, pôsobí v Banskej Bystrici aj Vojenské športové centrum Dukla Banská Bystrica, zabezpečujúce prípravu štátnej športovej reprezentácie Slovenskej republiky. Počas existencie VŠC Dukla Banská Bystrica získali jej športovci na olympijských hrách celkovo 19 medailí, z toho 8 zlatých. Sme na nich hrdí a po ich návrate domov vždy pripravíme pre víťazov úžasné privítanie Banskobystričanmi

na Námestí SNP. Olympionici, majstri sveta a Európy pôsobiaci v Banskej Bystrici sú veľkým vzorom pre mladých športovcov. Myšlienku športu pre všetkých podporujú aj títo profesionálni športovci osobnou účasťou na podujatiach venovaných deťom a seniorom. Spomeniem aspoň Deň otvorených dverí Dukly, podujatie pre rodičov a ich deti s názvom Naučme deti športovať, Olympijský deň pre žiakov základných škôl, Športiáda pre seniorov, Bežecká 24-hodinovka pre celú verejnosť. Nielenže sa mnohí olympionici a majstri sveta zapájajú do jednotlivých súťaží s deťmi a seniormi, ale aj trpezlivo prezentujú svoje disciplíny. To je obrovská motivácia pre všetkých obyvateľov. Ale predsa, aké údaje sú pre športovú verejnosť, obyvateľov mesta, ako aj pre hodnotiacu komisiu najzaujímavejšie? Určite je to počet športovcov v našom meste a počet súťaží a športových podujatí pre verejnosť na úrovni medzinárodnej, národnej a lokálnej. Súhrnný údaj o podiele profesionálnych a rekreačných športovcov v populácii mesta a počte klubov sme získali z do-

tazníkového prieskumu zameraného na tri cieľové skupiny: športové kluby a združenia, všetky typy škôl a zamestnávateľov. Prieskum prebiehal v období od októbra 2015 do februára 2016 a jeho cieľom bolo zmapovať súčasnú situáciu v oblasti počtu športových klubov, registrovaných športovcov, školského športu, športových a rekreačných podujatí na území mesta na všetkých úrovniach, od lokálnej až po medzinárodnú. V Banskej Bystrici pôsobí 124 športových klubov a združení s 9 330 registrovanými športovcami, čo predstavuje 12,12 percentný podiel v populácii mesta. A koľko obyvateľov nášho mesta je aktívne zapojených do športu? To číslo z výsledkov prieskumu prekvapilo aj mňa, keďže sa vo všetkých európskych štatistikách uvádza, že len 7 percent obyvateľov Európy sa aktívne venuje športu. V Banskej Bystrici je to až 54,35 percent, čo je v absolútnom počte 41 830 obyvateľov. Banská Bystrica je už roky mestom športu. Ďalej je to skutočnosť, že sa v priebehu roku koná u nás až 19 veľkých medzinárodných podujatí v letných, ako aj zimných športoch. Za zmienku stojí Banskobystrická latka – medzinárodný výškarský míting, Banská Bystrica Cup 2016 v plávaní, Európska univerzitná

hokejová liga (EUHL), Grand Prix SNP BB v krasokorčuľovaní, Majstrovstvá Európy FISTC 2016 v pretekoch psích záprahov na stredné a dlhé trate, majstrovstvá sveta družstiev v hokejbale, medzinárodná Rally, medzinárodný turnaj Dukla Cup v džude, IFSC International Competitions v lezení, Olympijská štafeta mesta Banská Bystrica k letným olympijským hrám RIO 2016, Sony Xperia Snowboard Fest 2016, Pohár SNP v karate, stredoeurópsky pohár v skialpinizme. Určite je verejnosť zvedavá aj na to, ako mesto podporuje športové kluby a športové podujatia v meste... Športové kluby a združenia využívajú za zvýhodnených podmienok mestské športové zariadenia, školské telocvične a športové areály, ktoré spravujú, resp. vlastnia organizácie v zriaďovateľskej a zakladateľskej pôsobnosti mesta Banská Bystrica. Ide predovšetkým o najviac zastúpené športy, ako sú futbal, hokej a basketbal. Populárne a medzi verejnosťou obľúbené podujatia sú oslobodené od poplatkov za prenájom športových hál a areálov či za zaujatie verejného priestranstva. Sú to napríklad behy v uliciach mesta, ako je Banskobystrický maratón či Trojkráľový beh. Atletický štadión a Športová hala na Štiavničkách poskytujú priestory pre podujatia organizované mestom pre deti a mládež, napr. Horehronské hry žiakov v atletike, Banskobystrická bežecká 24-hodinovka, olympiády žiakov ZŠ a olympiáda detí MŠ, Banskobystrická latka a všetky športové aktivity v rámci Európskeho týždňa športu. Krytá plaváreň je zase miestom, kde sa okrem tréningovej činnosti plaveckých oddielov či zvyšovania plaveckej gramotnosti detí aj seniorov koná obľúbené podujatie Plavecká 24-hodinovka a Banskobystrický pohár v plávaní. Zimný štadión poskytuje priestory pre korčuliarske aktivity žiakov, verejné korčuľovanie, krasokorčuľovanie, organizovanie športových podujatí. Grantová schéma mesta je ďalšou formou podpory športových klubov. Samospráva poskytuje účelové dotácie športovým klubom a občianskym združeniam, ktoré môžu použiť okrem organizácie športových podujatí napr. aj na prevádzkové náklady, technicko-organizačné zabezpečenie a materiálne vybavenie.

vekových kategórií nepriamo učia aj množstvu cenných zručností, ako je spolupráca, húževnatosť, sústredenie, zodpovednosť, vytrvalosť, pozitívny prístup. Na ich získanie však nestačí šport ako taký. Najskôr je potrebné mať pozitívne skúsenosti a spomienky spojené so športom, mať radosť z pohybu. Preto sa aktívne zapájame do všetkých športových aktivít pre širokú verejnosť, aby mesto bolo vzorom pre svojich obyvateľov a aby motivovalo športové kluby na organizáciu tradičných športových súťaží a podujatí pre verejnosť vrátane poskytnutia finančného príspevku. Pravidelná telesná aktivita obyvateľov všetkých kategórií je pre mesto prioritou. Šťastní a zdraví obyvatelia rovná sa prosperujúce mesto. Zvýšenou propagáciou programu ACES Europe a aktivitami v športovej oblasti chceme dosiahnuť ešte vyšší záujem obyvateľov o pohybové aktivity,

ktoré okrem radosti z pohybu prinesú aj spolupatričnosť a zmysel pre spoluprácu v komunite. A na záver, pán primátor, aké sú vaše osobné dojmy a čo by ste si priali, ak budete od januára 2017 primátorom európskeho mesta športu? Keďže k športu mám veľmi blízko, teší ma, že myšlienku zabojovať o tento prestížny titul si osvojila aj široká verejnosť, športové kluby a všetci sa k tejto aktivite hrdo hlásia. Spolu budujeme jeden športový tím, ktorý má chuť zabojovať o titul tak, ako sa na Banskobystričanov patrí – so srdcom. Ak titul získame, čomu verím, budem rád, ak toto športové spojenectvo bude ľudí ešte intenzívnejšie motivovať k športu, zdravému životnému štýlu, ak prehĺbi pocit našej spolupatričnosti aj v iných oblastiach života v meste. Sú na to všetky predpoklady, aby sme silu športu a L jeho potenciálu naplno využili.

Ciele, ktoré ACES Europe sleduje v mestách, ktoré sú kandidátmi alebo už držiteľmi titulu Európske mesto športu, je radosť z cvičenia, cieľavedomosť a chuť presadiť sa, zmysel pre komunitu, učenie sa fair play a v neposlednej miere aj zlepšenie zdravia obyvateľov. Ako sa mesto Banská Bystrica stotožnilo s týmto základným manifestom? Vďaka športu sa obyvatelia všetkých

HISTÓRIA POSTUPU

Desať krokov na Euro Bola to šiesta európska kvalifikácia, v predchádzajúcich piatich to slovenskej reprezentácii nevyšlo ani raz. Na finálový turnaj kontinentálneho šampionátu bola cesta vždy zarúbaná, hoci na začiatku kvalifikácie sme sa nikdy netajili postupovými ambíciami. Bolo tak aj tentoraz, no skeptici opäť upozorňovali na skupinových súperov: Španielsko, Ukrajina a k nim Macedónsko, Bielorusko, Luxembursko. Pravda, v tejto edícii sa počet účastníkov záverečného turnaja zvýšil na 24, znamenalo to, že takmer každý druhý z rodiny UEFA bude účastníkom finálovej fázy, ale zároveň to zvyšovalo tlak na umiestnenie aspoň na 2. priečke. Veď kedy, ak nie práve teraz...?

A 12. októbra 2015 sa naplnili túžby všetkých futbalových Slovákov: Kozákova družina zvládla aj ten posledný, najťažší krok a brány do Francúzska, na majstrovstvá Európy, sa pred ňou otvorili dokorán. Akými krokmi sme teda pod Eiffelovku dokráčali?

AUTOR: PETER ŠURIN I ILUSTRÁCIA: GABRIELA HOLCER

1. PREKVAPUJÚCI V Kyjeve boli favoritom domáci, pýšiaci sa skvelou bilanciou pred svojimi fanúšikmi – 14 zápasov v rade bez prehry, bez inkasovaného gólu od Anglicka, Francúzska či Poľska – tréner Kozák však vytiahol eso, Róberta Maka. Ten sa prezentoval šikovným ťahom pri preberaní Hamšíkovej prihrávky a druhým dotykom vyslal gólovú strelu. Ako sa ukázalo, jedinú v zápase. „Sú to zlaté body,” prorokoval slovenský tréner. Ukrajina – Slovensko 0:1 (0:1), gól: 17. Mak

2. SENZAČNÝ Majster sveta 2010 a úradujúci šampión už objektívne nemal takú fazónu, ako keď zbieral tituly, ale stále to je tím absolútnej svetovej špičky, v tejto kvalifikácii a logicky v tomto zápase bol favoritom. Ten žilinský októbrový večer sa však natrvalo zapísal do slovenskej futbalovej histórie. Tréner Kozák vyčaroval zostavu, ktorou zaskočil druhú stranu, s Hamšíkom na hrote, mužstvo vložilo do stretnutia všetku mentálnu aj futbalovú silu, publikum bolo dvanástym hráčom a zrodila sa senzácia – víťazstvo Slovenska! „Takto sa bojuje, takto sa hrá a umiera na ihrisku,” zhrnul emotívne zápas do výstižnej vety jeden z hrdinov Ján Ďurica. Slovensko - Španielsko 2:1 (1:0), góly: 18. Kucka, 87. Stoch – 83. Pablo Alcacer

3. PEVNÝ Tri dni po tom, ako víťazstvom nad úradujúcim šampiónom omráčili Slováci Európu, potrebovali uspieť v Minsku. Doznievajúca eufória, cestovanie spoločne s citeľnou únavou boli ďalšími súpermi, ale Kozákova družina sa vyrovnala aj s týmto hendikepom. Kľúčovou postavou duelu bol Marek Hamšík, exceloval herne aj strelecky, dôležitý bol však charakter tímu, ktorý sa prejavil po domácom vyrovaní na 1:1. V zostávajúcom čase hostia rozhodli o svojom víťazstve dvoma gólmi! „Na konci zápasu sme mali viac síl ako súper. Máme z troch zápasov deväť bodov, ale ešte nemáme nič isté,” povedal Hamšík. Bielorusko – Slovensko 1:3 (0:0), góly: 79. Kalačov – 65. a 84. Hamšík, 90+. Šesták

4. RUTINÉRSKY Vnútorná sila mužstva sa prejavila v zápase, v ktorom vzhľadom na rozbeh v kvalifikácii bolo potrebné získať tri body. V rozpätí siedmich minút sa Slováci dvakrát gólovo presadili, pomohlo im aj šťastie, keď domáci triafali do žrde a brvna, takže lepšie ukazovatele ako držanie lopty či počet striel Macedóncom neboli nič platné. Kozákovo mužstvo zvládlo zápas vďaka kvalite aj skúsenostiam absolútne rutinérsky. „V zložitých chvíľach sa tím zomkol a podal ucelený výkon,” zhodnotil Ján Kozák. Macedónsko – Slovensko 0:2 (0:2), góly: 25. Kucka, 38. Nemec

5. SUVERÉNNY Po polovici kvalifikačného programu mali Slováci na konte plný počet bodov! Víťazne končili jeseň 2014 a víťazne začali aj jar 2015, domáce víťazstvo nad outsiderom vybavilo mužstvo za polhodinu ešte v I. polčase. Rozdiel triedy po obrátke ostal, ďalšie góly však nepribudli, no až tak to nevadilo, aj v tomto úseku stretnutia bolo jasné, kto je pánom na ihrisku, a nebolo pochýb o víťazovi. Zápas si užívali aj diváci, poďakoval im aj tréner Kozák. Ten po stretnutí potvrdil pokyny mužstvu: „Vedeli sme, že musíme roztrhať obranný blok súpera...“ Slovensko – Luxembursko 3:0 (3:0), góly: 10. Nemec, 21. Weiss, 40. Pekarík

10.

6. VYTÚŽENÝ Ľahké to nebolo, hoci skóre sme otvorili veľmi skoro a ešte do prestávky sme získali upokojujúci náskok. V kvalifikačnej zostave sa objavili aj nové mená – Hrošovský už druhý raz, Duda – zato premiérovo chýbal zranený Ďurica. Vyše hodiny to bola v podaní Kozákovho mužstva veľmi pekná hra. Keď hostia znížili, do fungujúceho súkolia sa dostalo trochu piesku, ale v rozhodujúcej fáze zápasu skvele zabrala defenzíva, a tak sme ani pri šiestom kroku nezaváhali. „Sedemdesiat minút sme hrali fantasticky, ale prepálili sme tempo. Naša túžba po víťazstve však bola enormná,” komentoval duel Kozák. Slovensko – Macedónsko 2:1 (2:0), góly: 8. Saláta, 39. Hamšík – 69. Ademi

POSTUPOVÝ Mnohí počítali, aký výsledok nám treba, ak sa v súboji Španielska a Ukrajiny zrodí taký či onaký rezultát, ale Slováci spravili všetkým úvahám krátky koniec za šesť minút. Od 24. po 30. strelili tri góly, suverénne ovládli hru a aj keď potom v rozpätí štyroch minút dvakrát inkasovali a dovolili nervozite vkradnúť sa do myslí slovenských priaznivcov, hráči na čele s opäť skvelým Hamšíkom si na ihrisku postup do Francúzska vziať nedali. Prvýkrát v histórii sa Slovensko stalo účastníkom záverečného turnaja majstrovstiev Európy. „Dosiahli sme ďalší historický úspech pre náš futbal. Využili sme poslednú možnosť na postup, o to je to krajšie,” uzavrel kvalifikáciu tréner Ján Kozák. Luxembursko – Slovensko 2:4 (0:3), góly: 61. Mutsch, 65. z 11 m Gerson – 24. a 90+. Hamšík, 29. Nemec, 30. Mak

9. NEČAKANÝ Prakticky všetko bolo nastavené na oslavy. Stačilo, aby sme... Ale nestalo sa. Bielorusi nám nečakane vrátili prehru spred jedenástich mesiacov. Prvý polčas podali Slováci najhorší výkon v tejto kvalifikácii, inkasovaný gól bol jeho logickým výsledkom a po prestávke sa už nepodarilo smerovanie k druhej kvalifikačnej prehre odvrátiť. Súperovi pomohlo šťastie i výborný brankár. „Nezvládli sme prvý polčas, nenašli sme spôsob, ako dostať súpera do úzkych,” komentoval posunutie postupových osláv Ján Kozák.

8. KĽÚČOVÝ Veľa sa kalkulovalo už vopred, silnejšie karty sme držali v rukách my: pri víťazstve by sme mali dvere do Francúzska otvorené dokorán. Pri prehre by sa súper dostal na našu úroveň. Remíza mala v postupovej matematike pre Slovákov cenu víťazstva. Ukrajinci rovnako poznali realitu, vsadili na plný bodový zisk – a nedosiahli naň. Bezgólová remíza hrala v náš prospech, pragmatici ocenili aj perfektnú taktickú disciplínu Kozákovho mužstva. „Chceli sme vyhrať, ale remíza je spravodlivá,” povedal Ján Kozák. Urobili sme obrovský skok k postupu.

7. PLÁNOVANÝ Súčasťou zaradenia medzi najlepších je aj schopnosť vedieť reálne vidieť svet – stretnutie so Španielskom na jeho pôde malo v predkvalifikačných úvahách poznámku, že môžeme prekvapiť, ale aj nemusíme získať nič. Tréner Kozák opäť dokonale premyslel zloženie mužstva i taktiku aj vzhľadom na ďalší zápas, z postupového hľadiska kľúčový, s Ukrajinou doma. Nechceli sme vopred skladať zbrane, ale z prehry nikto nerobil žiadne závery – vyhralo lepšie mužstvo a zdolaný si určite neurobil hanbu. „Španieli ukázali veľkú silu, my sme sa vlastne len bránili,” povedal po prvej bodovej strate v kvalifikácii tréner. Španielsko – Slovensko 2:0 (2:0), góly: 5. Jordi Alba, 30. z 11 m Iniesta

Slovensko – Ukrajina 0:0

Slovensko – Bielorusko 0:1 (0:1), gól: 34. Dragun

ODHALENIE DUŠE

„Úprimne, príliš som neveril, že po Juhoafrickej republike ešte zažijem v národnom drese nejaký šampionát.“

Z podávača lôpt

kapitán európskeho mužstva Kapitán Slovenska MARTIN ŠKRTEL o spomienkach na Afriku, aktuálnej klíme v mužstve aj o (ne)porovnávaní trénerskej dvojice Weiss - Kozák Vo futbale už preskákal všeličo. Bol obdivovaný, milovaný, ale aj kritizovaný, dokonca zatracovaný. Hral na najslávnejších európskych štadiónoch, vyhral ruský titul, anglický ligový pohár, zúčastnil sa na majstrovstvách sveta, kde ním dirigovaná obrana Slovenska udržala na uzde obhajcov zlata Talianov. V 31 rokoch si prvýkrát v kariére vyskúša aj účinkovanie na európskom šampionáte, kam náš tím priviedol s kapitánskou páskou na drese. AUTOR: MIROSLAV ANTOL I FOTO: PAVOL UHRIN

Štvornásobný najlepší futbalista Slovenska, stopér FC Liverpool Martin Škrtel síce nemá za sebou vydarenú klubovú sezónu, s o to väčším entuziazmom však bude nastupovať na zápasy francúzskeho Eura. Mimochodom, na ktoré majstrovstvá Európy si spomína ako na prvé, ktoré už futbalovo vnímal? „Matne si pamätám už na šampionát v roku 1992. Dáni na ňom pôvodne ani nemali hrať, napokon však nahradili Juhosláviu a celý turnaj dokonca vyhrali. Oveľa viac však mám predsa len v pamäti Anglicko ´96.“ Pred dvadsiatimi rokmi zažiarili na turnaji českí reprezentanti, ktorí sa dostali až do finále proti napokon zlatým Nemcom. Do popredia sa dostali hráči ako Poborský, ktorý potom prestúpil do Manchestru United, budúca hviezda Juventusu Turín Pavel Nedvěd či dvojica Vladimír Šmicer – Patrik Berger, ktorá v roku 2005 vybojovala triumf v Lige majstrov v drese Škrtelovho súčasného klubu z Anfieldu. „Česi pripravili vtedy fanúšikom zaslúžene veľké pozitívne prekvapenie. Turnaj im vyšiel na výbornú a hráči si urobili skvelé meno.“

Handlovský rodák mal v čase anglických ME jedenásť rokov, takže ešte predsa len príliš nevnímal svet veľkého futbalu cez vlastné ambície a sny. „Bližšie mi vtedy boli výkony Prievidze v najvyššej slovenskej súťaži a s tým sa spájali aj moje ciele: raz som si chcel zahrať v prvej lige.“ „Baníci“ síce nikdy nehrali o popredné priečky, najmä doma však dokázali zdolať aj oveľa kvalitnejších protivníkov. Góly vtedy za Prievidzu strieľali hráči ako Dmitrij Krauš, Luboš Plevka a Peter Bugár, v zálohe operoval Peter Németh, vzadu Boris Kitka. „A hral tam aj môj bratranec Roman Škrtel, takže jemu som obzvlášť fandil. Začínal som ako podávač lôpt, potom som mal ako hráč permanentku, takže som aj s otcom chodil nielen na domáce zápasy, ale aj na niektoré stretnutia vonku.“ Zhruba v týchto časoch sa uňho zrodil aj kladný vzťah ku Spartaku Trnava. O tomto klube tvrdí, že ak sa v budúcnosti vráti na Slovensko, chce hrať práve za „bílých andelov“. „Ako chlapca ma fascinovali fanúšikovia Trnavy. Vždy, keď hrala v Prievidzi, sme šli aj s kamarátmi do sektoru hostí,“ pridal zaujímavosť.

Zo všetkých doterajších kontinentálnych šampionátov sa mu ťažko vyberá jeden, ktorý by dokázal označiť prívlastkom najpamätnejší. „Najviac sa k tomu však asi približuje Euro 2008, keďže som tam mal veľa spoluhráčov z Liverpoolu. Španielske kvarteto Xabi Alonso, Fernando Torres, Alvaro Arbeloa a Pepe Reina celý turnaj vyhralo, Torres strelil vo finále Nemcom víťazný gól. Spomínam si aj, že na ME vtedy pozitívne prekvapili Rusi, ktorých som tiež pozorne sledoval, keďže do roku 2007 som hrával v Petrohrade.“ Atmosféru Eura doteraz vnímal výlučne cez televízne obrazovky, súboj s Walesom 11. júna bude prvý na majstrovstvách Európy, ktorý zažije priamo v dejisku. „O fanúšikovských veciach preto neviem príliš hovoriť. Ja som sa vždy tešil na samotné zápasy, keďže sa dá povedať, že úroveň Eura je často vyššia ako majstrovstiev sveta.“ Francúzi hostili ME v minulosti dvakrát (1960, 1984), vtedy však ešte Martin Škrtel nebol na svete. Pamätá si ale svetový šampionát vo Francúzsku v roku 1998. „Domáci vyhrali celý turnaj po výborných výkonoch, vo finále nedali šan-

cu Brazílii. Táto generácia so Zidanom, Deschampsom, Desaillym či Barthezom v bráne potom uspela aj na ME 2000, mala vtedy skvelé obdobie,“ zhodnotil futbalovú stránku. Francúzi už vtedy zorganizovali skvelé športové podujatie a náš kapitán nepochybuje, že to zopakujú aj teraz v júni a júli. „Tam nás čakajú krásne moderné štadióny. Celkovo je Francúzsko čarovná krajina s vysokou kvalitou života a som presvedčený, že aj organizátorsky nastavia latku vysoko.“ Pred turnajom však predsa len panujú aj určité obavy, a to z teroristických útokov. Všetci majú ešte v živej pamäti bombové útoky v Paríži z novembra minulého roka s takmer 140 obeťami, či marcové vyčíňanie extrémistov v Bruseli, kde zahynulo viac ako 30 nevinných ľudí. „Klamal by som, keby som povedal, že sa vôbec nebojím. V kútiku duše sú aj rôzne čierne myšlienky, ale snažím sa ich nevnímať. Stali sa zlé veci, ale tie nás môžu teoreticky dostihnúť kdekoľvek, nielen počas veľkého futbalového podujatia. Verím, že Francúzi bezpeč-

Slovenská futbalová reprezentácia tentoraz výlučne pre oči vynikajúcich futbalových divákov, na ktorých súčasní slovenskí futbaloví reprezentanti, vrátane svojho kapitána Martina Škrteľa, nedajú dopustiť.

nosť zvládnu, a nič podobné, čoho sme boli svedkami v posledných mesiacoch, sa už opakovať nebude. Nielen počas ME, ale vôbec.“ Slovenskí futbalisti urobili v ére samostatnosti prvýkrát dieru do sveta na konci prvej dekády tohto tisícročia, keď postúpili na majstrovstvá sveta do Juhoafrickej republiky. Martin Škrtel priznáva, že na samotnom šampionáte sa nenaplnili zďaleka všetky predstavy, ktoré o tomto turnaji mal. „Po športovej stránke bolo všetko v poriadku. Hrali sme na krásnych štadiónoch, zažili sme parádnu atmosféru, dosiahli sme veľký úspech vyradením úradujúcich majstrov sveta Talianov a podľa mňa sme neboli ďaleko ani od vyradenia Holandska v osemfinále, nepremenili sme však šance. Pri troche šťastia sme určite mohli ísť do štvrťfinále. Aj po rokoch ma však škrie organizácia nášho pobytu v Afrike.

Tá ma sklamala. Čakali sme, že na majstrovstvách sveta bude všetko na špičkovej úrovni, ale podmienky, ktoré sme mali vytvorené, predovšetkým s ubytovaním, zďaleka nepripomínali veľký turnaj. To bola čierna škvrna nášho pobytu v Juhoafrickej republike.“ Možno aj hotel, nedostatočné možnosti na regeneráciu či odreagovanie sa po tréningoch v ňom negatívne vplývali na atmosféru v reprezentačnom kolektíve. Pripustil to aj obranca Liverpoolu. „Asi sa to na nás prejavilo. Hotel bol katastrofálny, ako mužstvo sme už boli dlho spolu a udiali sa aj určité zmeny, ktoré neprospeli k zlepšeniu atmosféry. Keď to zhrniem, určite sme mohli byť počas našej premiéry na vrcholnom podujatí lepšie naladení. Ale futbalovo sme to zvládli na úrovni,“ vyhlásil Škrtel bez toho, že by chcel pridávať ďalšie podrobnosti na túto tému. Slovensko patrí medzi tímy, ktoré ak chcú byť úspešné na medzinárodnej úrovni, musia okrem futbalového kumštu a zručností stavať najmä na pevnom a súdržnom kolektíve. Kapitán mužstva je presvedčený, že v tejto súvislosti nebude vo Francúzsku absolútne žiadny problém a nič podobné, čo sa udialo na juhu Afriky, určite nehrozí. „Nijaká ponorka ani nič podobné. Aj keby sme boli spolu pred ME mesiac v jednom kuse, zvládneme to bez problémov. Jednak sa sami učíme na chybách, ktoré sa vyskytli v minulosti, a na druhej strane je teraz v mužstve úplne iná atmosféra ako pred šiestimi rokmi. Dozreli sme, a to nielen športovo, ale najmä ľudsky. Sme ako jedna rodina, každý sa veľmi teší na zraz. Myslím si, že nielen pre každého hráča, ale aj pre všetkých členov realizačného a podporného tímu je radosť tvoriť súčasť takejto výbornej partie.“

Martina Škrteľa si inak ani nevieme predstaviť - ako vždy v plnom futbalovom strehu a s veľkým herným nasadením. Dôkazom toho sú aj tieto snímky.

Afrika priniesla slovenským futbalistom obrovskú porciu zážitkov. Z futbalových im zostal v pamäti, podobne ako miliónom našich fanúšikov, záverečný zápas základnej skupiny proti Talianom. „Proti obhajcom trofeje sme nemali absolútne čo stratiť. Pod tlakom bol súper a ako sa ukázalo, aj to bola naša výhoda. Museli sme však k tomu pribaliť aj kvalitu v kombinácii s obrovskou vôľou a chcením. Vďaka tomu všetkému sme strelili tri góly, podarilo sa nám zvíťaziť a postúpiť. Ešte aj po šiestich rokoch, keď o tom rozprávam, sa mi to zdá ako absolútne neuveriteľný príbeh. Ale našťastie je pravdivý,“ usmial sa 191 centimetrov vysoký nekompromisný obranca. Pre našinca je Juhoafrická republika netradičná krajina, za viac ako tri týždne tam teda museli naši futbalisti zažiť všeličo. „Fascinovalo nás najmä prostredie a okolitá príroda. Keď sme pred prvým zápasom proti Novému Zélandu spali v Rustenburgu, hotel bol prakticky v púšti a v diaľke sme mohli vidieť a počuť slony. Bol tam s nami aj kapitán majstrov Európy 1976 Anton Ondruš, ktorému vraj počas jednej noci opica vykradla v izbe minibar...“ Škrtel sa zase príliš nezdržoval cestou od maséra. „Jeho izba bola dosť ďaleko od mojej, späť som musel ísť po vonku a potme. Keď sa ozvali najrôznejšie zvieracie zvuky, aj som sa poponáhľal,“ zasmial sa Škrtel. Slovensku trvalo dlhých sedemnásť rokov od osamostatnenia, kým sa prvý raz dostalo na veľké futbalové podujatie. Predstava, že by sa to rovnakej generácii hráčov mohlo pred profesionálnym dôchodkom podariť znovu, preto nebolo príliš reálna. „Úprimne, príliš som neveril, že po Juhoafrickej republike ešte zažijem v národnom drese nejaký šampionát. Už náš postup z kvalifikácie cez Poliakov a Čechov bol v roku 2009 veľká vec. Jasné, že každý si prial to zopakovať a verili sme, že to dokážeme, ale asi len v kútiku duše. O to väčšiu radosť

máme teraz, keď sa balíme do Francúzska.“ Škrtelovi a spol. vyšiel skvelým spôsobom najmä úvod kvalifikácie MS 2016. „Väčšina ľudí spomína najmä na Španielsko, ale ja by som vyzdvihol už triumf na Ukrajine. Práve od Kyjeva sa začalo odvíjať úspešné kvalifikačné klbko, do ktorého, pochopiteľne, skvelo zapadlo naše senzačné víťazstvo nad Španielmi. Po dvojzápase sme mali vtedy úplne nečakane šesť bodov, a tak sme si povedali: ,využime takúto šancu´.“ Na MS 2010 sme postúpili pod taktovkou Vladimíra Weissa, v súčasnosti kouča reprezentácie Gruzínska, do Francúzska na ME 2016 priviedol Slovákov Ján Kozák. „Obaja sú obrovské osobnosti a veľkí odborníci. Ťažko ich porovnať, to odo mňa veru nechcite. Za jedného i druhého hovoria výsledky. Musíme im obom byť vďační za odvedenú robotu, pretože so slovenským mužstvom urobili obrovský kus výbornej roboty.“ Pod Kozákovým vedením patrí Škrtelovi kapitánska páska, zatiaľ čo za Weissa viedol Slovensko na MS Marek Hamšík.

Neinklinuje preto liverpoolsky zadák predsa len viac ku košickému rodákovi? „Nedá sa na to takto pozerať, pretože kapitánom som sa stal už za trénerskej dvojice Griga – Hipp. Zatiaľ čo Weiss určil kapitána sám, oni posunuli voľbu na mužstvo, ktoré zase dalo dôveru mne. A Kozák to nechal tak, ako to bolo. Navyše by som rád zdôraznil, že pri súčasnej skvelej klíme v našom mužstve nie je vôbec dôležitá úloha kapitána. Tím má svojich prirodzených lídrov, ktorí môžu zakaždým povedať svoj názor. Myslím si, že presne tak by to malo fungovať.“ Historicky prvý zápas Slovenska na ME sa blíži. V sobotu 11. júna nastúpime v Bordeaux proti Walesu a práve výsledok tohto duelu môže byť kľúčový z pohľadu našich postupových ambícií. „Favoritmi skupiny sú Angličania a Rusi, my s Walesom sme považovaní za outsiderov. Preto bude veľmi dôležité zvládnuť úvodný duel. Je jasné, že to nebude jednoduché, ale sila nášho mužstva je určite dostatočná, aby sme sa o postup do osemfinále pobili. S kýmkoľvek,“ dodal Martin Škrtel. L

MUŽ V RUKAVICIACH

Myslel si,

že Jašin je funkcionár... JUSTÍN JAVOREK bol jedným z 11 hráčov zo slovenských klubov na I. ME 1960, Pohári národov. Majstrovstvá sveta sa hrali od roku 1930, Európa v nich mala svojho šampióna – Taliansko triumfovalo v roku 1934 aj 1938 –, ale turnaj na starom kontinente sa stále nehral, pritom juhoamerická Copa America sa datuje od roku 1916, v Ázii sa hrá od 1956, v Afrike od 1957. A Európa? Klubová súťaž pre majstrov krajín už existovala, ale reprezentácie sa stretali len v rámci majstrovstiev sveta, na olympiádach či v priateľských súbojoch. AUTOR: PETER ŠURIN I FOTO: ARCHÍV REDAKCIE

Keď sa pri príležitosti MS 1958 stretla v Štokholme funkcionárska špička, na 4. riadnom kongrese UEFA rozhodli členovia výkonného výboru, že svoj šampionát bude mať aj Európa! Pod názvom Pohár národov a je na vôli členov kontinentálnej asociácie, či a koľkí sa prihlásia. Nebolo to, pravda, nič prekvapujúce, pretože už v apríli 1958 mala UEFA písomné prihlášky osemnástich z vtedajších 31 členov UEFA, na štart I. ročníka sa napokon postavilo sedemnásť národných tímov. Vrátane Československa.

Jedna dvojica musela do predkola a – osud chcel, že k Írsku žreb prifaril práve Československo. Páni z UEFA si oddýchli, nebolo by dobré, ak by hneď na štarte na seba narazili favoriti a jeden z nich by musel von. Veď aj tak medzi účastníkmi neboli Anglicko, Švédsko, Škótsko, Nemecko či Taliansko…

„Múdri ľudia u nás, predovšetkým Václav Jíra, jednoznačne presadzovali našu účasť v Pohári národov. Či cez kvalifikáciu alebo priamo, to nebolo podstatné, dôležité bolo štartovať v tejto súťaži,” spomína dnes 79-ročný Justín Javorek, patriaci vtedy k československej brankárskej špičke. Od prvého duelu v predkole – hralo sa 5. apríla 1959 v Dubline – až po semifinále v Marseille 6. júla 1960 musel výber trénera Rudolfa Vytlačila zvládnuť postupne írsku, dánsku a rumunskú prekážku. Futbalu sa však do cesty miešala politika, nerozhodovalo sa iba na trávniku. Záverečný turnaj sa mal hrať v Španielsku, v marci 1959, teda viac ako rok

pred plánovaným záverom šampionátu, to oficiálne potvrdilo vedenie tamojšieho zväzu. Lenže keď sa vyžrebovali dvojice pre štvrťfinále, nastal problém: osud dal dokopy pár Španielsko a ZSSR. A diktátor Franco jednoducho nepustil svojich futbalových toreadorov do súboja s reprezentantmi lídra socialistického bloku. Pritom Španielsko, zvlášť v domácom prostredí, by bolo jednoznačným favoritom aj na konečný triumf. Lenže futbal musel ustúpiť, a tak španielsky zväz dostal pokutu 2000 švajčiarskych frankov a ďalej šla bez boja zborná. V kádri Rudolfa Vytlačila bol brankársky post nabitý veľkými menami – Stacho, Schrojf, Dolejší, „na čakačke” Jonák, Kouba, Hlavatý a trénerský mág siahol po vtedy ešte prešovskom mladíkovi. „No, pre médiá to bol šok, že nejaký Javorek je v národnom mužstve,” ešte aj dnes sa „Jupi” Javorek pri rozprávaní šibalsky usmieva. „Pravdou je, že mi vyšli ligové zápasy v Prahe, a tak to vtedy bolo, že hráči sa dostali do reprezentácie, keď zaujali v hlavnom meste, tam sa všetko pieklo.“ A on práve v týchto dueloch zabral, zaujal najmä Františka Pláničku, ktorý mal v pražských futbalových kruhoch stále veľký vplyv, a trénera Antonína Rýgra, ktorý viedol okrem iných aj národný tím. A tak meno Javorek rezonovalo v povetrí – jednak sa o neho začala zaujímať Slavia (vtedy pod nezmyselným názvom Dynamo Praha…) a potom mal nakročené do reprezentácie. „Lenže nastúpil som na jeden prípravný zápas s výberom Brna a ten sme prehrali 0:1, gól som dostal ja,“ priznáva s nostalgiou. Napokon z prestupu do Slavie zišlo... A hoci Schrojf ani Stacho nemali v tej sezóne žiadnu super formu, tréner Vytlačil v zápasoch, keď sa už hralo skutočne o všetko, vsadil na skúsenosť – obaja „S“ boli o päť rokov starší a striedali sa v bráne pri medzištátnych stretnutiach. „Ale Vytlačil mal vo veciach jasno, hoci mi nevyšiel zápas v Lipsku v rámci športovej spartakiády, aj tak ma do Francúz-

„Pravdou je, že mi vyšli ligové zápasy v Prahe, a tak to vtedy bolo, že hráči sa dostali do reprezentácie, keď zaujali v hlavnom meste, tam sa všetko pieklo.“

ska zobral.” Prvou trénerovou voľbou medzi žrde bol Viliam Schrojf, skúsený Stacho a mladý Javorek si podávali pozíciu dvojky a trojky. „Pre mňa to bola úžasná vec, veľký turnaj a ja v spoločnosti takých futbalistov, ako boli Schrojf, Stacho, Popluhár, Buberník, Masopust, Kvašňák...” V semifinále – na záverečnom turnaji štartovali štyria najlepší - narazilo Československo na sovietsku zbornú. V Marseille, pred 50 000 ľuďmi, papierový favorit vyhral jasne 3:0. „To, čo chytil dvakrát Jašin Bubníkovi, Buberníkovi potvrdilo, že je to svetový brankár,” s uznaním spomína Javorek po 56 rokoch. Priznáva sa k jednej veci: „Sledoval som tréning Rusov, ako sme im hovorili. Tréner Kačalin mal k dispozícii medzi žrde okrem Jašina ešte Maslačenka, ten mal vtedy toľko rokov čo ja a prvému brankárovi riadne šliapal na päty. A keď som videl Jašina, najprv som si fakt myslel, že to je na ihrisku nejaký funkcionár. Akoby ho to tam nebavilo, aj sa nejako negramotne pohyboval, aj mu padali lopty z rúk, hovorím si, to je ten legendárny Jašin?! Lenže prišiel zápas a zas som na vlastné oči videl, aký je to brankár! Fakt skvelý.” A mal aj šťastie, to keď Vojta v 67. minúte poslal loptu z jedenástky vedľa brány. Pravda, bolo to v čase, keď mala zborná jasný trojgólový náskok. „Lebo mala obrovskú silu. Jašin v bráne bol istota a útočný záprah Metreveli, Ivanov, Ponedelnik, Bubukin, Meschi bol ako valec.”

Takže nám po semifinálovej prehre ostávalo zabojovať o bronz. Proti domácim, za ktorých nehral Fontaine, ten skončil s reprezentáciou, ani Kopa, ten mal problémy s chorým synčekom, ani Piantoni, takže sa im rozpadol útok z úspešných MS 1958. Tréner Vytlačil zmenil zostavu na dvoch postoch, do hry poslal prešovského bombardéra Ladislava Pavloviča a slovanistu Pavla Molnára, neuvažoval aj o inom mene na brankárskom poste? „On asi nie, ja veru hej,“ priznáva Javorek. Dobová tlač u nás písala, že Bratislava má dvoch najlepších brankárov v lige, Schrojfa v Slovane a Javorka v Červenej hviezde. „Keď Francúzi stratili možnosť hrať o titul, záujem v krajine ochabol, na zápas o 3. miesto neprišlo ani 10 000 ľudí,” vyťahuje spomienky „Jupi”. A futbal to veľký nebol, francúzske médiá uviedli: „Ten menej zlý vyhral…“ Bolo to Československo, po góloch Bubníka a Pavloviča 2:0. „Hm, asi to tak malo byť. O tíme ZSSR som hovoril, Juhoslávia mala tiež dobré mužstvo, v útoku Jerkovič, Galič a Šekularac. Takže sme skončili tretí, dostali sme bronzovú medailu.“ A Javorek ešte pripomenul jednu Vytlačilovu pravdu: „Pred naším zápasom so zbornou povedal, že ten, kto ho vyhrá, vyhrá aj finále. Stalo sa.” Mimochodom, tí, čo na turnaji hrali, si „vykopali” 1800 vtedajších korún, tí, čo boli „len v kádri”, polovicu.

Divák bol a bude soľou každej futbalovej atmosféry. Výnimkou nebude ani Francúzsko 2016.

Francúzsko organizovalo európsky šampionát aj v roku 1984, tam vtedy naši futbalisti neboli. Teraz, keď je finálový turnaj opäť v krajine galského kohúta, je slovenská reprezentácia opäť pri tom. A Justín Javorek, držiteľ bronzu z historicky I. ročníka Pohára národov, odkazuje svojim nasledovníkom: „Užite si to tam a vráťte sa s úsmevom a vedomím, že ste urobili všetko, čo bolo treba.” L

11 HRÁČOV ZO SLOVENSKÝCH KLUBOV ČH Bratislava: Titus Buberník, Milan Dolinský, Justín Javorek, Pavol Molnár, Jiří Tichý Slovan Bratislava: Viliam Schrojf, Ján Popluhár, Anton Moravčík

Tatran Prešov: Ladislav Pavlovič Jozef Bomba Spartak Trnava: Imrich Stacho

VELIKÁN S PÍŠŤALKOU

AUTOR: JOZEF MAZÁR I ILUSTRÁCIA: JOZEF FRTÚS

O finále na ME, Francúzsku a živote

s rozhodcovským klenotom Bývalý rozhodcovský klenot svetového futbalu Ing. Vojtech Christov pri dovŕšení svojej vekovej hranice sedemdesiatich rokov odišiel aj ako delegát Slovenského futbalového zväzu do futbalového dôchodku. Táto správa preletela slovenskou futbalovou rodinou, keď moja maličkosť uvažovala nad témou: Rozhodcovia. Koľko ich doposiaľ bolo...? A koľko ich ešte bude? Ing. Vojtech Christov bol a zostane však iba jeden. V Slovenskej republike, bývalom Československu a v celom futbalovom svete. Prečo? Len preto, lebo má také meno a priezvisko? Uvažujem. V čase, keď sa naša futbalová reprezentácia chystá na svoje prvé ME v tejto krásnej a vo svete najpopulárnejšej loptovej hre. Uvažujem tak i preto, lebo Slovensko už malo na ME svoje zastúpenie. Dokonca vo finálovom súboji. A predstavte si, práve v Parc des Princes v Paríži. Zásluhou Ing. Vojtecha Christova, ktorý tam 27. júna v roku 1984 pred zrakmi 47 368 platiacich divákov a miliónov ďalších pred televíznymi obrazovkami rozhodoval za čiarovej asistencie ďalšieho Slováka Ing. Dušana Krchňáka a Čecha Pepu Poučeka finálový súboj ME medzi Francúzskom a Španielskom. Keď som sa Ing. Vojtecha Christova, vtedy obyvateľa hornozemplínskeho mestečka Vranova nad Topľou, s odstupom rokov opýtal, ako si spomína na chvíle, keď sa dozvedel, že bude rozhodovať finálový súboj, o ktorom píšeme, odpovedal: „To sa ani nedá do detailu opísať. To bola úžasná radosť, že sa mi splnil jeden z mojich veľkých snov rozhodovať taký zápas, ale bola to tiež úžasná zodpovednosť. Priznávam, futbalu, jeho rozhodovaniu som obetoval celý život. Veď ty o mne toho vieš veľmi veľa. Pospomínaj.“ Taká bola nedávna odpoveď muža, ktorý s rozhodcovskou píšťalkou precestoval celý svet. Choroba mu nedovolila v tej chvíli hovoriť viac. Ležal v piešťanskej nemocnici. Priznávam, po tejto informácii mi veľmi do reči nebolo. Položil som na stôl to malé bakelitové čudo, na chvíľu som dal tvár do

dlaní a začal uvažovať. Odvíjať niť toho, čo má moje srdce v sebe zapísané dávno. Písal sa rok 1983. Vtedy po zápase Superpohára Hamburger SV – FC Aberdeen, ktorý rozhodoval, prišiel do redakcie okresných novín vo Vranove nad Topľou a venoval mi odznak škótskeho FC Aberdeen. Rok predtým rozhodoval na MS v Španielsku. Zverili mu otvárací zápas Argentína – Belgicko a ako asistent pôsobil vo finálovom súboji týchto MS, ktorý hrali Taliani proti NSR. Dva roky predtým bol hlavným rozhodcom finálového súboja PVP Arsenal Londýn – FC Valencia. Východniar Ing. Vojtech Christov, jeden zo štyroch slovenských rozhodcov, ktorí vo funkcii hlavného rozhodcu rozhodovali na MS (okrem neho Martin Macko, Karol Galba a naostatok Ľuboš Micheľ). Mal som možnosť rozprávať sa s ním o všeličom. Aj o tom, ako závisť iných môže zahatať cestu k rozhodcovským výšinám, tým najspoľahlivejším a najkvalitnejším. Veď aj on sám to pocítil na vlastnej koži. V roku 1986. V čase, keď podľa časopisu Fussball-Weltzeitschrift bol rok v rebríčku svetových arbitrov medzi šiestimi najlepšími na svete. Spolu s Brazílčanom Filhom, Belgičanom Ponnetom, Talianom Agnolim, Francúzom Vautrotom a Paulym z NSR. Ako uznávaný medzinárodný rozhodca sa ani po pôsobení v úlohe hlavného rozhodcu v spomenutých i nespomenutých významných súbojoch európskeho a svetového futbalu nikdy nehanbil pískať v okrese. Bol som mu viackrát asistentom na čiare. Mal som možnosť „ohmatať“ jeho kondičnú prípravu na dôležité futbalové festivaly, ktoré majú najvyšší stupeň aktuálnosti, futbalového i roz-

hodcovského majstrovstva a diváckej zvedavosti práve počas MS. Aj vtedy, keď mal cestovať do Španielska na MS, som mu kládol množstvo zvedavých otázok. Napríklad aj za slovenského futbalového fanúšika, ktorý mu zavše vyčítal, že kým v zahraničí rozhodcovsky „hviezdi“ , doma nie je prorokom. „Počas súbojov veľkých futbalových hviezd môžeš maximálne v hre uplatňovať výhodu, lebo hráči, kým neprerušíš hru, aj po súboji keď spadnú, vstávajú a bojujú ďalej. Všímajú si loptu, neodvrávajú, dokážu si vážiť rozhodcovskú veľkorysosť. U nás doma tomu tak nie je, aj preto musím zavše pritiahnuť opraty, pritvrdiť kurz,“ reagoval. Aj v tom čase bol futbal vo vyspelých krajinách tvrdý, ale oveľa ohľaduplnejší než na našich trávnikoch. Tisíce fanúšikov oceňovalo pri rozhodovaní Bélu Christova, ako ho tí najvernejší skalní v rodnom Vranove nad Topľou volali a volajú, práve jeho rozhodcovskú veľkorysosť na medzinárodných trávnikoch v súbojoch európskych veľkoklubov. Také ocenenia bolo často počuť aj z úst tých najrenomovanejších znalcov európskeho a svetového futbalu, ktorí k tomu pridávali chválu za Bélov cit pre hru, elegantný pohyb a prirodzenú futbalovú i ľudskú inteligenciu. Môj kolega z redakcie okresných vranovských novín mi po finálovom súboji ME 84 Francúzsko – Španielsko hneď ráno v redakcii povedal: „Fantázia. Škoda, že nie všetci chceme byť hrdí na taký rozhodcovský výkon, aký podala naša rozhodcovská trojica Christov, Krchňák, Pouček.“ Zapamätal som si tento jeho výrok z viacerých dôvodov, lebo keď direktívne kritériá a už spomenutá závisť, ktorá vládla v Československu, narobili práve Ing. Christovovi veľa zla, bolo a

„Počas súbojov veľkých futbalových hviezd môžeš maximálne v hre uplatňovať výhodu, lebo hráči, kým neprerušíš hru, aj po súboji keď spadnú, vstávajú a bojujú ďalej.“

zostalo dosť takých, ktorí sa nad tým uškŕňali a možno ešte aj dnes s odstupom rokov sa z toho uštipačne tešia. Pamätám sa, ako som v úlohe moderátora počas besedy medzi rodákmi vo Vranove nad Topľou, tesne po MS v Španielsku, položil okrem iných Ing. Vojtechovi Christovovi uštipačnú otázku: „Čo ti pri kontakte so Španielkami najviac imponovalo?“ On sa profesionálne usmial a vzápätí odpovedal: „Jediné, s čím som v Španielsku prichádzal do osobného styku a bolo ženského rodu, bola rozhodcovská píšťalka.“ Početné publikum vtedy aj po tejto odpovedi tlieskalo. Ja si na túto odpoveď spomeniem vždy vtedy, keď sa zadívam na rozhodcovskú píšťalku, ktorú mi po MS v Španielsku venoval. Spomeniem si aj na seriál článkov v okresných novinách, ktoré sme počas roka uverejňovali pod názvom „Rozhodca, pískaj!“. Ing. Vojtech Christov, ktorý uzrel svetlo sveta vo Vranove nad Topľou 16. marca 1945, veľmi ovplyvnil svojím prístupom, rozhodcovskými výkonmi a postojmi k regionálnemu futbalu nárast rozhodcovskej základne. Vedel prísť medzi okresných futbalových zanietencov, medzi mladých adeptov futbalového rozhodovania, aby poradil, povzbudil i poučil. Vtedy nehovoril o Rummeniggem, Maradonovi, Breitnerovi či z tých čias o ďalších, ktorým rozhodoval na medzinárodnom fóre. Spravidla sa snažil o tom hovoriť hlavne vtedy, keď naliehali jeho spolubesedujúci. Radšej sa pýtal na pomery okresného futbalu, ktorý poznal veľmi dobre, lebo vždy sa oň živo zaujímal. „Vieš, Jožku, musím sa venovať deťom, začínajúcim futbalistom,“ vravel mi, keď som sa ho pýtal, prečo v čase svojej najväčšej rozhodcovskej slávy venuje toľko času výchove futbalových žiakov. „Sám som začínal s futbalom v žiackom družstve Vranova nad Topľou. Je mojou povinnosťou aj takto splácať futbalový dlh,“ dodal. Mnohí z jeho žiackeho kádra

medzi Izraelom a Argentínou v máji l990 v Tel Avive. To už dávno splnil podmienky pre zisk Zlatého odznaku FIFA, ktorý vlastní nie veľký počet rozhodcov sveta. Vranovský rodák Ing. Vojtech Christov však áno. Keď píšem tieto riadky, dívam sa jedným okom na zábery zo semifinálového zápasu PEM FC Liverpool – Bayern Mníchov. UEFA mu tento dôležitý súboj zverila v roku 1981. Listujem zažltnutými stránkami svojich redakčných zápisníkov, aby som dal na papier o Ing. Vojtechovi Christovovi hlavne to, čo možno iní nenapísali. Aj keď som sa viackrát telefonicky s týmto rozhodcovským klenotom slovenského futbalu dohováral na tvorbe tohto materiálu, rozhodol som sa postupovať trochu inak. Hádam sa na mňa, Béla, nenahneváš, že píšem zväčša to, o čom sme hovorili, čo sme prežívali skôr, než sa rodili špeciálne pre časopis Svet ŠPORTU tieto riadky. Preto spomínam aj na chvíľu, keď si kúpil prvé osobné auto, a cestou z Košíc do Vranova ti policajti zdôraznili pri jeho prevoze bez dopravných značiek, že ty strážiš poriadok na ihrisku a oni ho strážia na cestách... Pamätáš? Vtedy sme sa museli po dopravné značky vrátiť.

hrali v dospelom veku v drese Vranova, ba niektorí sa objavili aj v drese ligového Tatrana Prešov. Jeho bývalí zverenci Jantek, Buzek, Mražik či ďalší by o tom mohli najlepšie hovoriť. Muž, ktorý obletel s píšťalkou takmer celý svet, rozhodoval svoje prvé oficiálne stretnutie reprezentačných A mužstiev v susednom Poľsku. Vtedy, v roku 1976 tam hrali Švédi. To rozlúčkové, dvadsiate piate,

Návraty bývajú rôzne. Aj tie k tvojim slovám o futbale, o MS v Španielsku, na ktoré nedáš dopustiť. Bodaj by, keď si sa objavoval pravidelne každý deň v znelke tamojšieho televízneho spravodajstva. O štyri roky si potom rozhodoval na MS v Mexiku. Všetko isto neoceniteľná škola nielen futbalu, ale hlavne života, do ktorého ti prajem predovšetkým zdravie aj za celú rodinu futbalových fanúšikov sveta! L

FUTBALOVÝ ZABÁVAČ

Numéro dix

AUTOR: LEV STAREW I FOTO: MAREK ČECHO

Ľubomír Moravčík

Do Francúzska odišiel vtedy z prvoligovej futbalovej Nitry. Predtým hrával v Nitre za dospelých prakticky 7 rokov s tým, že spočiatku rok hrával striedavo na hosťovaní vo Vrábľoch a Šali, potom hrával v drese Nitry 2 roky II. ligu a neskôr 4 roky najvyššiu ligovú súťaž, teda I. ligu. S odstupom rokov si na svoj príchod do Saint-Étienne istotne spomína matne, ale v pamäti mu ostane pôsobenie v spomínanom drese francúzskeho mužstva na celý život. „Numéro dix“. Vo voľnom preklade a familiárnej futbalovej reči „desinka“, čím sa vo francúzskom futbale pri systéme 4 – 4 – 2, ktorý sa vtedy hrával, práve tou „desinkou“ myslel voľný hráč s útočným poňatím, ktorý obhospodaroval útočníkov kolmými prihrávkami a narážačkami pred súperovou bránou a svojou technickou zdatnosťou. Vo Francúzsku hral náš československý futbalový špílmacher Ľubo Moravčík, o ktorom a s ktorým bude náš rozhovor, v jednom a tom istom klube celkom 8 rokov. Do Saint-Étienne prišiel prakticky tesne pred ligou v lete 1990, tuším v Ženeve odohral jeden priateľský zápas, aby vybehol rovno na ligový trávnik v lákavej futbalovej cudzine. „Do Francúzska chodievam pravidelne, tento rok sa chystám na ME a možno, že sa tam s niektorými spoluhráčmi či funkcionármi z vtedy „aj môjho“ mužstva stretnem,“ zareagoval na prvú zvedavú otázku, ktorou sa ho snažíme vtiahnuť do tohoročného dejiska európskeho futbalového šampionátu. A ako spomína na Francúzsko? „Je to krajina, kde som sa veľmi dobre cítil. Je to nádherná krajina, bohatá krajina. Je zaujímavá nielen tým, že patrí medzi svetové veľmoci, ale má aj rozmanitú, veľmi peknú prírodu. Býval som tam 200 km od Álp a 300 kilometrov od mora, a tak som si tam veľa užil nielen po tej futbalovej stránke, ale i ľudskej, povedal by som spoločensko-turistickej. Saint-Étienne s približne 180 000 obyvateľmi je mestečko vzdialené 63 km od Lyonu, je jedným z hlavných športových a kultúrnych stredísk Francúzska. Práve tieto prednosti sú najlepšie viditeľné na

futbalovom štadióne „Chaudron” a v Múzeu moderného umenia, ktoré je múzeom s druhou najväčšou kolekciou vo Francúzsku, hneď po Centre Pompidou. Saint-Étienne je tiež jediným francúzskym mestom zaradeným do zoznamu UNESCO City of Design.“ A čo by ste odporúčali našincovi tam ešte vidieť? „Nuž počas ME výborný futbal. Ale aj športový park Étivallière hneď vedľa štadiónu Geoffroy-Guichard, toto miesto je ideálne na ranný beh. Hneď vedľa sa nachádza aj menšie múzeum zasvätené domácemu zbožňovanému futbalovému tímu Les Verts, čo znamená „Zelení” podľa farby ich dresov. Tiež krásne vedia byť vyhliadkové plavby po Loire ako únik z letných teplôt a relax po náročnom programe či v tomto prípade po krásnych a psychicky náročných zápasoch! Určite odporúčam výlet na vyhliadkovej loďke Le Grangent. Plavba je krásnym spojením kultúry a prírody, zo Saint-Victor-sur-Loire až do Saint-Étienne, ktoré je jediným mestom vo Francúzsku s vnútrozemským sladkovodným prístavom.“ Ostali aj spomienky futbalové? „Určite. Spoznal som tam veľa zaujímavých, dobrých futbalistov. Lenže, zíde z očí, zíde z mysle. Takže dnes sú tie kontakty skôr sporadické, náhodné ako pravidelné.“ Môžete menovať tých najväčších a najznámejších? „Samozrejme. Marseille bolo v tom čase mužstvom velikánov. Vtedy s Papénom, ale i ďalšími. Boli vtedy mojimi protihráčmi aj v iných mužstvách. Napríklad taká veličina svetového futbalu, akým

bol Argentínčan Jorge Burruchaga, majster sveta. Vravím, veľa tam bolo kvalitných svetových futbalistov, ktorí tam vtedy hrali.“ Keď ste sa dozvedeli, že ideme na ME do Francúzska, čo sa odohrávalo vo vašej mysli? Bol som rád, že sme postúpili. Je tam 24 mužstiev a to je silná konkurencia. Bolo by na škodu, keby sme tam chýbali a nepatrili medzi skupinu tých najlepších z prvej polovice v Európe.“ Mnohí máme v živej pamäti váš rozlúčkový zápas v Nitre. Hrali tam hráči zvučných mien so zvučných názvov a futbalovou históriou opradených klubov. Plánujete sa na ME s niektorými stretnúť? „To neviem. Nemám špeciálne pozvanie na žiadny zápas. Idem na ME a vstupenky som si vybavoval sám, po svojej linke. Možnože tam stretnem niektorých spoluhráčov trebárs z Anglicka. Idem totiž na zápas Slovensko – Anglicko. Uvidím. Bol by som príjemne prekvapený, ak by som tam niekoho zaujímavého stretol...“ Dnes vlastníte licenciu futbalového agenta, spolupracujete s pánom Milanom Lednickým, jeho agentúrou. Alebo je to inak? „Máte v časopise dobré informácie. Momentálne je to tak.“ Čo očakávate od blížiacich sa ME v krajine galského kohúta? „Verím, že sa tam bude hrať otvorený futbal, že sa objavia aj nové hviezdy, ktoré tam pôjdu „iba“ ako hviezdičky. Páči sa mi dnes prevaha ofenzívnych hráčov nad hráčmi defenzívnymi. Vyspelé kluby majú dnes nad 7 hráčov na ihrisku vo svojej zostave, ktorí sa aktívne počas celého pôsobenia na ihrisku zapá-

jajú do ofenzívnych úloh a mnohí z nich dokážu plniť i úlohy defenzívne. Ak budú mužstvá ofenzívne ladené, to sľubuje krásny ofenzívny futbal. Dobrý futbal. Čakať len na brejk, či mi nejaký vyjde, to náročného fanúšika dnes nebaví. Futbalový svet, ten špičkový, je naplnený ofenzívnym futbalom.“ Ako sa dívate v tejto súvislosti na naše národné mužstvo? „Myslím si, že my tú vyváženosť máme tak 50 na 50. Máme tam 5 - 6 hráčov, ktorí vedia v ofenzíve niečo spraviť. Aj z obrancov. Mám na mysli napríklad v tomto prípade Pekaríka, ale i ďalších, okrem typicky útočných typov. Nie sme až tak kvalitným celkom do útočnej hry, ale máme kvalitných hráčov pre útočný futbal. Samozrejme, že tréner bude vyžadovať od obrancov podporu pre útok presnou prihrávkou. Máme takých hráčov pre demonštráciu kvalitného futbalu. Doma so Španielskom i v ďalších iných zápasoch sme to dokázali. Veľa bude záležať tiež na momentálnej forme.“

„Čakať len na brejk, či mi nejaký vyjde, to náročného fanúšika dnes nebaví. Futbalový svet, ten špičkový, je naplnený ofenzívnym futbalom.“

Prajme si, aby nám to vyšlo vo Francúzsku na našich prvých ME, ktorých sa za éry samostatnej Slovenskej republiky zúčastňujeme. Keď ste vy odchádzali do vyspelého futbalového sveta, máme na mysli konkrétne Saint-Étienne a hlavne Celtic Glasgow, nemali sme tam veľa takých hráčov. Dnes je situácia iná. Ako sa dívate na odchody do zahraničia v skorom veku? „Ťažko sa tomu ubrániť. Na jednej strane je dobré, ak tam talentovaní chlapci idú a uchytia sa tam, mám na mysli Stocha v Chelsey alebo Maka s Weissom v Manchester City, ale na druhej strane, čo s tými, ktorí sa tam neuplatnili? Treba pozorne vnímať všetky súvislosti. Každý prípad od prípadu osobitne. Treba počítať s tým, že nie každému sa podarí dostať až na vrchol, do úspešnej reprezentácie tak ako tým trom už spomenutým. Veľmi záleží od ponuky a dobrého posúdenia, čo je pre koho v danom momente najvýhodnejšie. Až budúcnosť spravidla ukáže, či to bol dobrý alebo zlý krok. Tvrdo pracovať na sebe sa dá za každých podmienok, i keď tie lepšie podmienky sú často veľkým lákadlom.“ S naším pánom futbalistom a miláčikom našich futbalových tribún by sa dalo rozprávať zaujímavo na rôzne futbalové témy. V najlepšom, vraví sa, treba prestať, a tak sme sa dohodli, že možno hneď po skončení ME v o Francúzsku príde v podaní Ľubomíra Moravčíka na náš podnet a s jeho súhlasom na stránky nášho časopisu ďalšia aktuálna futbalová téma. Zatiaľ je tou najdiskutovanejšou Francúzsko. L

VŠC Dukla Banská Bystrica

Toto centrum

nie je sociálny ústav Historicky najúspešnejšie a najvýkonnejšie stredisko vrcholového športu na Slovensku, Vojenské športové centrum Dukla Banská Bystrica, má za sebou štrukturálne zmeny. Od vlaňajšieho nástupu Richarda Galoviča na pozíciu riaditeľa VŠC Dukla sme mapovali ich rozsah a tempo. Prinášame prehľad toho, čím Dukla prešla za uplynulých osem mesiacov. AUTOR: IVOR LEHOŤAN

Šesťdesiat dní po svojom nástupe sa Richard Galovič oboznamoval so stavom Dukly. „Diagnostikoval“ ho so spolupracovníkmi a od 1. januára 2016 začalo VŠC fungovať v rámci novej organizačnej štruktúry. V Dukle zmenili zaužívaný systém športových oddielov, zaradili športovcov podľa výsledkov do nových kategórií a naznačili slabším, že sú aj iné možnosti uplatnenia v živote, keď v istom časovom horizonte nepodajú zodpovedajúce výsledky na medzinárodnom športovom fóre. „Keď som prišiel do Dukly, mal som nejakú predstavu, ako to v nej funguje,“ vravel Galovič na jeseň 2015. „Musím povedať, že som našiel presne to, čo som očakával - Duklu, ktorá je postavená a funguje na tradíciách. Samozrejme, tie sú dôležité, vieme sa nimi inšpirovať, ale okrem nich som tu nenašiel nič viac,

„Prípravu treba systematizovať a centralizovať a vytvoriť komplexné zabezpečenie, najlepších trénerov a pozitívne vzory.“

čo by ma oprávňovalo si myslieť, že tento projekt v starom nastavení by mal nejakú dlhodobú budúcnosť. Naša prvoradá úloha je na základe tradícií obnoviť disciplínu, navrátiť ľudom zodpovednosť za to, čo robia, a nám všetkým úctu, ako to budeme robiť. Nastavenie pre úspech inú cestu ani nepripúšťa.“ Z ANALÝZ K NOVEJ ŠTRUKTÚRE VŠC Dukla, ktorého zriaďovateľom je ministerstvo obrany, má rozpočet približne 4,9 milióna eur. Nový model riadenia je postavený na troch hlavných stĺpoch: ekonomika, podporný tím a zrevidovaný odbor riadenia športu. Nad touto štruktúrou je riaditeľstvo, nové oddelenie marketingu a komunikácie a právnych služieb. Z dvanástich bývalých oddielov prešla VŠC Dukla do troch voľnejších združení. Najšpičkovejší športovci sú v novom Elite tíme. „Sú tam tí najlepší, ktorých v Dukle nájdete aj z hľadisProjekt Dukla Future tím napĺňajú mladí nádejní športovci. FOTO: MAREK ČECHO

ka športového aj trénerského. Je to samostatný projekt, extrémne orientovaný na výkon,“ hovoril Galovič. „Dukla má byť vrcholom zabezpečenia a nemá byť nejakým sociálnym ústavom. Oveľa viac ma bude tešiť práca s ľuďmi, ktorí budú na sebe pracovať, dajú do toho všetko a my sa im budeme snažiť na to vytvoriť podmienky. Nedržíme ako v zacyklenom systéme ľudí, dokedy sa len dá. Som za to, aby športovci k nám prišli, dali do toho všetko, aby sme im my maximálne pomohli, a keď vidia, že to má zmysel, aby boli športovci, nech nimi sú. Ak nie, nech si nájdu iné uplatnenie. Ale hlavne, nech sú šťastní a neodchádzajú z Dukly nešťastní.“ PRIBRALI MLÁDEŽ Centrum z rezortu armády sa po štrnástich rokoch vracia k zabezpečeniu špičkovej mládeže v rámci Dukla Future tímu. „V koncepcii nového zákona o športe je veľmi jasne zadefinované, že sa musíme veľmi výrazne zlepšiť v starostlivosti o talentovanú mládež. S tým súvisí náš druhý projekt, Dukla Future tím. Vlastne ide o obnovenie Strediska vrcholového športu mládeže pri VŠC Dukla,“ povedal Galovič. Až 98 mladých športovcov v Dukle (máj 2016) disponuje na svoju prípravu sumou okolo 200-tisíc eur. Sú rozdelení do troch výkonnostných kategórií. V „áčkovej“ sú tí, ktorí sú medzi mládežníkmi do desia-

FOTO: JÁN MIŠKOVIČ

teho miesta na svete, B-kategória je nastavená na úroveň do 20. miesta a VŠC Dukla otvára aj C-kategóriu, nastavenú bez exaktných výsledkov, do ktorej budú prijímaní mladíci na základe nominácie športového zväzu a precízneho testovania výkonnostných predpokladov novým Podporným tímom na Dukle. Táto kategória nemá presiahnuť 20 percent z celkového počtu zabezpečovaných mládežníkov. „Ako sa ukázalo, minulé roky boli bez systematickej práce s talentovanou mládežou a to je zrejme jedna z najvýznamnejších príčin zníženia priemernej úspešnosti štátnej reprezentácie a stále nižšieho počtu športovcov schopných splniť limity na olympiády a iné významné podujatia. Nedá sa povedať, že by štát našiel v uplynulých rokoch úspešný mechanizmus, ktorý by mládež podporoval. Cez projekt podpory významných športovcov, projekt ministerstva školstva, takzvaný TOP tím, ktorým sú financovaní najúspešnejší seniorskí, ale aj mládežnícki reprezentanti, prešlo za minulých 15 rokov približne 130 mládežníkov - išlo o tých, ktorí patrili do prvej svetovej osmičky v olympijských športoch. Mali relatívne dostatok financií na realizáciu svojej prípravy. Z nich sa len deviati dokázali presadiť,

VLAJKOVÁ LOĎ DUKLY (športovci zaradení do nového Elite tímu) ANASTASIA KUZMINOVÁ /biatlon PAULÍNA FIALKOVÁ /biatlon MATEJ TÓTH /atletika MICHAL MARTIKÁN /vodný slalom ADAM ŽAMPA /zjazdové lyžovanie ALEXANDER SLAFKOVSKÝ /vodný slalom MARTINA HRAŠNOVÁ /atletika ISTVÁN LÉVAI /zápasenie VERONIKA VELEZ-ZUZULOVÁ /z.lyžovanie JURAJ TUŽINSKÝ /športová streľba PETER GELLE /rýchlostná kanoistika PETRA VLHOVÁ /zjazdové lyžovanie JAKUB GRIGAR /vodný slalom MARKO MIRGORODSKÝ /vodný slalom MICHAELA HAŠŠOVÁ /vodný slalom

získali medailu na seniorských MS alebo ME, ale ani jeden z nich doteraz nevybojoval olympijskú medailu. Myslíme si, že len samotné peniaze na zabezpečenie kvalitnej prípravy nestačia. Prípravu treba systematizovať a centralizovať a vytvoriť komplexné zabezpečenie, najlepších trénerov a pozitívne vzory. Na tom je postavená naša koncepcia moderného mládežníckeho strediska v Dukle.“ VŠC Dukla má teda ambíciu prispieť k vytvoreniu nových, úspešných reprezentačných tímov pre OH 2020 a ZOH 2022. Nuž a v apríli 2016 oznámilo VŠC Dukla Banská Bystrica na záver interných štrukturálnych zmien spustenie svojho nového informačného systému. Je plne kompatibilný so štátnym informačným systémom športu v správe Národného športového centra (NŠC) Bratislava a je prepojiteľný aj s ďalšími dvoma rezortnými centrami vrcholového športu či so športovými zväzmi. „V tejto chvíli týmto informačným systémom môžeme sledovať takmer 6,8 milióna eur ročne, ktoré sa nachádzajú v harmonogramoch športovej prípravy najelitnejších a najtalentovanejších slovenských športovcov,“ povedal Galovič. Spustenie Informačného systému Dukla, ktorý zefektívňuje činnosti vrcholového strediska športu v rezorte ministerstva obrany, zabraňuje nielen duplicitnému využívaniu štátnych financií na prípravu športovcov, ale vo vysokej

Časť Elite tímu VŠC Dukla na bojisku, ale tom cvičnom vojenskom, v Lešti.

miere prispieva aj k jej optimalizácii z hľadiska účelovosti vynaložených zdrojov. Systém navyše jednoznačne sprehľadňuje finančné vklady zväzov do priamej športovej prípravy. „Zavedením Informačného systému Dukla sme na konci procesu, ktorý má slúžiť na to, aby bola Dukla vysoko efektívna a výkonná, čiže úspešná v medzinárodnom športovom zápolení.“ Infosystém Dukla začal vznikať v septembri 2015, keď sa ho snažili preniesť a aplikovať na základe analýz v NŠC Bratislava na pomery VŠC Dukla. Bolo totiž potrebné vložiť do systému aj nové interné postupy v manažmente športu vo VŠC Dukla. „Prinášame informačný systém, ktorý môže riadiť nielen Duklu. Je tiež využiteľný naprieč celým športovým spektrom,“ konštatoval Galovič. „Je otvorený tak, že ho môžu okamžite začať využívať aj ostatné dve strediská vrcholového športu. Rovnako ministerstvo školstva môže vstupovať do tohto systému a cez projekt TOP tímu môže nielen schvaľovať procesy, optimalizovať harmonogramy prípravy športovcov, ale systém okrem interných účtovných potrieb nášho strediska zabezpečuje najvyššiu možnú efektivitu využívania štátnych prostriedkov.“ L

HOKEJ

Bojkot slovenskému hokeju pomohol Na majstrovstvách sveta sa prvýkrát objavil už v roku 2008. Ako dvadsaťročný ucháň, ktorý práve prestúpil zo Spišskej Novej Vsi do Košíc, mal úlohu kryť chrbát dvojici Ján Lašák – Karol Križan. Keď neskôr pribudol na súpisku z NHL Peter Budaj, pobral sa domov. Nasledoval zlatý košický hetrik, ktorý ho katapultoval do veľkého hokejového sveta. Po majstrovstvách sveta v Rusku je už Július Hudáček šesťnásobným účastníkom šampionátu.

V Petrohrade ste sa zúčastnili už svojich šiestych majstrovstiev sveta, no až teraz sa dalo hovoriť o skutočne poriadnej šanci. Ako ste s ňou z vlastného pohľadu naložili? Teraz už môžem povedať, že bolo dobré zažiť všetky tie predošlé skúsenosti. Áno, skutočnú šancu v bránke som až doteraz prakticky nedostal, aj samotné účasti s tímom mi ale pomohli. Pamätám sa, že keď som prišiel na majstrovstvá sveta prvýkrát, bol som ohromený menami, ktoré sa tam pohybovali. Teraz som bol vďaka tomu pripravený aj po psychickej stránke. Do každého zápasu som sa snažil nastupovať s úmyslom byť oporou tímu. Verím, že som nesklamal, a podobnú príležitosť dostanem aj počas ďalších rokov. Snom každého hráča je totiž reprezentovať svoju vlasť na veľkom fóre. Čo pre vás znamená možnosť reprezentovať spoločne s bratom Liborom? S Liborom sme už toho pochodili veľmi veľa a zvykli sme si na seba. Na jednom šampionáte som bol bez neho a bolo to iné. Myslím si, že rodičia sú na nás pyšní. Obaja sme to dotiahli takto ďaleko a my sa snažíme robiť radosť im i všetkým ľuďom, ktorí nám držia palce.

S Liborom máte odlišné povahy. V čom ste rovnakí a v čom iní? Áno, sme iní. Máme ešte aj tretieho brata a aj ten je iný. On je taký leňochod, ale na druhej strane je z nás najmúdrejší. Aj preto vydržal pri hokeji krátko a vydal sa lekárskou cestou. Čo sa týka nás s Liborom, tak on je určite živelnejší a zábavnejší. Ja som serióznejší. Obe povahy majú svoje pre a proti, ale dôležité je, že sa dokážeme navzájom dopĺňať. Definovali tieto povahy aj vaše hráčske posty? Ťažko povedať, pretože keď sme boli malí chlapci, tak v útoku som bol ja a v bránke on. Na ľade to už potom bolo naopak, ale aj tie skúsenosti z ulice nám trochu pomohli. Navzájom sa dokážeme vcítiť do kože toho druhého. Myslím si, že každý hokejista by si mal vyskúšať všetky posty. Človek tým získa rozhľad. Spomínali ste tretieho brata, ktorý je lekárom. Zohral vo vašej hokejovej kariére nejakú rolu? Určite áno. Je najstarší a s hokejom preto začal ako prvý on. Zdedil to po otcovi, ktorý hrával futbal, hokej a aj iné športy. Pohyb sme mali v génoch. Brat to ale v doraste nechal a dal sa na medicínu. Teraz robí anesteziológa v Brne a ide mu to veľmi dobre. Ako s úsmevom hovorí – nikto mu nekecá do roboty, pretože všetci jeho pacienti spia.

AUTOR: PETER JESENSKÝ I FOTO: AUTOR

Ako to vyzeralo u Hudáčkovcov v časoch vašich hokejových začiatkov? Bolo to divoké. Boli tam bitky a všetko, čo patrí k živým deťom. Medzi najstarším a najmladším bratom bol rozdiel piatich rokov, a tak sme mohli robiť všetko spolu. V tom čase boli ulice sídliska v Spišskej Novej Vsi plné chlapcov. Hrali sme zápasy ulica proti ulici a naša ulica to stále vyhrávala. Boli to krásne časy. Celé naše detstvo bolo o športe. Vybili sme si ním energiu a v škole sme potom pokojne sedeli. Veľmi rád by som to prežil ešte raz, ale to už, bohužiaľ, nepôjde. Často sa hovorí, že táto generácia je iná, ako boli tie predošlé. Vyzeralo by tvoje detstvo inak v súčasnej ére tabletov a počítačov? Neviem povedať. Toto je pre deti veľmi ťažká doba. S manželkou máme maličkú dcérku a doma sme sa o tom rozprávali. Vraveli sme si, že ju budeme držať od týchto moderných výdobytkov tak dlho, ako to pôjde. Niekedy je totiž až katastrofálne sledovať, ako deti zanevreli na šport a venujú sa týmto veciam. Myslím si, že možností je aj teraz dostatok, ale problém je nájsť podobne zmýšľajúcich rodičov, ktorých deti by sa mohli spolu hrať na ulici. Nás boli plné ulice, teraz tam vidím deti veľmi málo. Ako-tak to ešte prežíva na dedinách a lazoch. V mestách ale deti moderná doba úplne pohltila. Najväčší rozdiel medzi našou a touto generáciou vidím v tom, že my sme boli samorasty. Techniku sme si cibrili na ulici. Teraz sa deti venujú organizovaným športom a od úvodu postupujú podľa metodických pokynov. Neviem však, či ich to práve preto neprestane baviť už v nižšom veku. Trénovať treba, ale strojové tréningy tie deti oberajú o hravosť a radosť.

Posledné roky pôsobíte vo Švédsku. Je to tam v tomto smere iné? Je. Do trinástich až štrnástich rokov je všetko založené na tom, aby sa deti hokejom bavili. Naučia sa korčuľovať a majú priestor pre kreativitu. Mal som spoluhráča, ktorého deti dvojičky hrali postupne na všetkých postoch od brankára až po útočníka. Žiadna taktická a pozičná zviazanosť. O výsledky v tomto veku absolútne nejde. Až potom sa do toho poriadne dupne a ide sa naplno. Tú potrebnú chuť však majú mladí hráči stále v sebe, pretože dovtedy sa len hrali. U nás je to od úvodu drina a v dorasteneckom veku sa potom naopak poľaví a to je na tom to najhoršie. Kto mal na vás v hokejových začiatkoch najväčší vplyv? Bol niekto, kto formoval váš brankársky štýl? Ja som to mal veľmi ťažké a sám neviem, prečo som sa stal brankárom. Bavilo ma strieľať góly a veľa zápasov som odohral tak, že polovicu som odchytal a polovicu strávil v útoku. Fakt si už nepamätám, kedy u mňa definitívne zvíťazila lapačka. Do štrnástich rokov som mal potom celkom dobré obdobie, ale v doraste sa to zaseklo. V Spišskej Novej Vsi sme mali dvoch vynikajúcich brankárov a rok som prakticky nechytal. Ďalšia sezóna mi potom nevyšla a v tom čase som sa už pohrával s myšlienkami, že to zabalím.

„Myslím si, že možností je aj teraz dostatok, ale problém je nájsť podobne zmýšľajúcich rodičov, ktorých deti by sa mohli spolu hrať na ulici.“

Jednoznačne. Na papier som si ten dom nakreslil sám a odborníci mi pomohli už len s detailmi a inžinierskymi záležitosťami. Veľmi ma to baví a doslova si užívam, ako ten dom rastie. Je to kreatívny proces. S bratmi sme boli vždy kreatívni a nebavil nás stereotyp. Možno aj preto hráme hokej, ktorý prináša každý deň niečo iné.

Úplnou náhodou som ale potom začal trénovať s A-tímom Spišskej a v pozícii tretieho brankára som získal novú motiváciu. V tom čase boli v Spišskej Novej Vsi vynikajúce podmienky, doslova profesionálne. Vravel som si, že by som sa chcel živiť hokejom a mať taký život, aký mali vtedajší hráči prvého tímu. Odtrénovať a odohrať si svoje a inak mať svoju pohodu. Teraz to mám, ale musím povedať, že to nie je také ľahké, ako som si predstavoval. Profesionálny hokej je drina. Napriek tomu hovorím, že by som to nemenil za nič iné.

Kto bol vaším prvým špecializovaným brankárskym trénerom? Od začiatku sa mi venoval otec. Prvým špecializovaným trénerom bol ale pán Ján Bajtoš, ktorý chodieval vypomáhať do Spišskej Novej Vsi. Práve nedostatok a neodbornosť trénerov brankárov vnímam ako veľký problém slovenského hokeja. Naši tréneri sú samoukovia, zväčša bývalí brankári. Vo Švédsku je to neporovnateľné. Priamo zväz tam posiela trénerov na množstvo seminárov a stáží do Ruska, Fínska a iných hokejových krajín. Stále na sebe pracujú a každý klub má takýchto odborníkov pre všetky brankárske ročníky. Majú tam preto skvelé výsledky. Ak vezmem do úvahy, že u nás sa robí pre brankárov minimum, tak sme na tom ešte v tomto smere neuveriteľne dobre. Brankári boli v posledných rokoch na rôznych mládežníckych šampionátoch oporami našich tímov a vyskočili tu zaujímavé mená. Na to, že sa tu s nimi nerobí nič špeciálne, je to prakticky zázrak.

Čomu by ste sa venovali, ak by ste vtedy s hokejom skončili? Fúú, naozaj neviem. Možno by som sa dal na architektúru. Musel by som sa popasovať s matematikou, ale v živote nie je ľahké nič. Myslím si, že by ma to bavilo. Momentálne staviate pre svoju rodinku dom. Ožila pri tom láska k architektúre?

HOKEJ

Plánujete v tomto smere v budúcnosti pomôcť? Áno, myslím si, že by ma to bavilo. Rád by som si raz založil brankársku školu, v ktorej by sa premietli poznatky zo Švédska. Mali ste svoje brankárske vzory? Prvým bol určite Vlado Dzurilla, ktorého mi pripomínal prostredníctvom kníh môj dedo. Listoval som si v nich a čítal o ňom a o pamätnom Kanadskom pohári. Keď som už potom chytal, tak to boli mená ako Šimonovič, Klempa, Čunderlík či Kubuš. Brankári, ktorí chytali v tom čase extraligu. V tom čase mala táto liga cveng. Ako chlapec som sníval o tom, že budem hrať za Spišskú Novú Ves, Poprad či Košice. Dostať sa tam, bolo veľmi náročné a prestížne. Vo Švédsku je to tak stále a keď sa tam opýtate malého chlapca, kde by chcel hrať, tak nepovie St. Louis Blues, ale Frölunda. Mali sme svoje vlastné vzory a to by mal byť cieľ zväzu. Vrátiť domácej lige stratený cveng. Zbierali ste ako dieťa hokejové kartičky? Áno a najväčším zážitkom pre mňa bolo, keď mi dal masér Samko Petráš zlomenú hokejku Miroslava Mosnára. Bola už zlomená, ale ja som bol z toho úplne hotový. Aj preto sa snažím konať podobne a keď odo mňa niekto hokejku veľmi chce, tak mu ju dám. Stalo sa mi už, že som dal malému chlapcovi hokejku a ten sa rozplakal od radosti. To je ten najkrajší pocit a zadosťučinenie za roky práce. Je krásne uvedomiť si, že aj ja môžem byť pre niekoho vzor. Spomínaný masér Samko Petráš pôsobí pri reprezentácii ešte stále. Hovorili ste s ním o tej darovanej hokejke? Pripomenul som mu to, ale vraj si už nepamätá. On tých hokejok porozdával stovky. Ja som bol v tom čase dieťa, ktoré sa tešilo z úžasnej extraligovej atmosféry v Spišskej Novej Vsi. Keď k nám chodili tímy, ako Slovan a Košice, tak bola hala vždy plná. Veľmi by som si prial, aby sa tie časy raz vrátili. Čo by ste preniesli zo švédskeho systému do toho nášho? Sú veci, ktoré by sa dali u nás uplatniť bez vysokých investícií? To by bola debata na veľa hodín. Počas šampionátu som sa o tom zhováral v rámci videoanalýzy s trénerom brankárov Peťom Kosom a pôvodná pätnásťminútová porada sa natiahla na tri hodiny. Švédsky hokej ale funguje na jednom jednoduchom princípe – každý jeden klub má jeden, jediný cieľ. Vychovať hráča pre ná-

„Každý hráč sníva o NHL. Nebudem klamať, vlani som bol trochu sklamaný, pretože šanca neprišla napriek tomu, že som mal za sebou dokonalú sezónu vo Švédsku.“ rodné mužstvo, teoreticky aj pre NHL. Spolupráca funguje medzi všetkými. Či už ide o malý klub z predmestia, alebo veľkú Frölundu z Göteborgu. U nás je konkurencia výrazne nižšia ako tam, a práve preto by sme si mali pomáhať. Tu sa ale deje presný opak. Každý myslí len na seba a tá roztrieštenosť sa prejavuje veľmi citeľne. Kluby si robia prieky, a preto to všetko nefunguje. Švédi si požičiavajú hráčov z klubu do klubu a potom sa im vracajú vyhratejší a lepší.

Špecifická slovenská mentalita sa u nás prejavuje aj na fanúšikovskej úrovni. Pokiaľ sa víťazí, tak je fajn. Pri prehrách sa ale razom tí istí ľudia menia na kritikov a sudcov. Nie nadarmo sa hovorí, že u nás sa závidí aj choroba. Poznám veľa hráčov zo Švédska, Fínska, Lotyšska a iných krajín a všetci sa na šampionát vyložene tešia. Idú si tam hokej schuti zahrať a skúsiť uhrať dobrý výsledok. U nás je zakaždým vyvíjaný obrovský tlak zo strany médií i fanúšikov. Všetci chcú medaily a pritom

si nechcú priznať, že zlatá generácia je už preč. Vyšla zo starého česko-slovenského systému a momentálne už patríme len medzi priemer. Či si to priznať chceme alebo nie. Krajiny, ako sú Dánsko, Nórsko, Bielorusko a iné, pumpujú do hokeja obrovské peniaze. Kluby im fungujú a pracuje sa tam koncepčne. U nás veci nefungujú, ale výsledky chceme. Mali by sme to preto brať viac ako taký šport. My môžeme v momentálnej situácii len prekvapiť. Aj my chceme víťaziť a nikto z nás necestuje do reprezentácie pre peniaze. Chceme tešiť ľudí a hrať čo najlepšie. Z roka na rok je to ale ťažšie a ťažšie. Spoločne s bratom ste reprezentovali vždy radi. Ako ste prežívali obdobie bojkotu, do ktorého ste sa aktívne zapojili? Museli sme to urobiť. Chceme zmenu, pretože veci nefungovali. Nechcem povedať, že tí ľudia, ktorí sú tam ešte aj teraz, sú zlí. Nikto z nich nechce hokeju zle. Ak ale robíte hokej dvadsať rokov a ten sa neposúva smerom hore, ale dole, tak je predsa zmena nevyhnutná. Je potrebná konkurencia. Tak ako v každom športe. Bez konkurencie prešľapujete na tom istom mieste a neposúvate sa nikam.

„Švédsky hokej ale funguje na jednom jednoduchom princípe – každý jeden klub má jeden, jediný cieľ. Vychovať hráča pre národné mužstvo, teoreticky aj pre NHL.“

Bojkot bol preto dobrá vec. Aj tí, ktorí tam ostali, začali pracovať aktívnejšie, a zopár vecí už zmenili. Kam by ste sa chceli ešte v hokeji posunúť? Každý hráč sníva o NHL. Nebudem klamať, vlani som bol trochu sklamaný, pretože šanca neprišla napriek tomu, že

som mal za sebou dokonalú sezónu vo Švédsku. Stal som sa najužitočnejším hráčom ligy a najlepším brankárom. Viac sa už získať nedalo. Tajne som dúfal v nejakú pozvánku do kempu NHL. Nestalo sa. Momentálne by ma lákalo vyskúšať si švajčiarsku ligu. Možno aj nejaký kvalitný ruský klub. Vo Švédsku je super, ale rád by som skúsil ešte aj niečo iné. L

PO SEZÓNE

Vicemajster na druhú

AUTOR: IVOR LEHOŤAN I FOTO: JÁN MIŠKOVIČ

dúfa v lepší koniec novej sezóny V sezóne vystrelili na súperove bránky 2452 striel, z nich 222 pukov skončilo za chrbtami mužov s maskou. Američan Jason Bacashihua vychytal v ôsmich zo 72 zápasov čisté konto a stal sa najlepším brankárom play-off. Banská Bystrica skončila aj tak ako zdolaný finalista.

Druhýkrát za dve sezóny. Vlani a aj tento raz druhé miesto. Nevďačné. Realista však povie, že stále dobré. Banská Bystrica skončila po základnej časti najvyššej hokejovej súťaže na 4. mieste tabuľky, keď sa dlho nevedela herne zladiť. Tréneri Vladimír Országh a Richard Zedník dali na konci sezóny do svojej práce aj know-how z NHL a štýlom podobným tomu, ako sa hráva na zaoceánskych klziskách, pretlačili vo štvrťfinále Duklu Trenčín a v semifinále obhajcu majstrovskej trofeje HC Košice. Po dvoch senzačných víťazstvách na ľade Steel Arény. To bol vrchol sezóny pre „baranov“, ktorý sa spomína aj ako možná príčina neúspechu vo finále. Po prijatí mužstva HC´05 iClinic u primátora mesta Banská Bystrica Jána Noska v Cikkerovej sieni historickej radnice a pred

autogramiádou pre fanúšikov to spomenul aj prezident klubu Juraj Koval. „Pocit po sezóne, keďže sme prehrali posledný zápas v nej, nie je úplne ideálny. Na druhej strane sme veľmi spokojní s tým, že sme sa druhýkrát po sebe prebojovali do finále. To bol náš interný cieľ: dostať sa do boja o titul. V ňom už zohrávajú veľkú úlohu detaily i trocha šťastia. Rozhodovali detaily a tie neboli na našej strane. Možno keby sme mali o jedno zranenie menej... V závere nám chýbali traja dôležití hráči - Lamper, Pujacs a Roussel.“ Zastavili košického obhajcu titulu, ale už nezdolali poslednú prekážku, Nitru. „Práve semifinálový úspech možno ovplyvnil začiatok finálovej série s Nitrou. Naši chlapci mali predsa len v hlavách, aj keď sme ich na to upozorňovali, že nás od momentu vyradenia Košíc začali považovať za favorita na titul,“ pokračoval Koval. Kľúčové pre finále bolo, že Banskobystričania nedokázali vyhrať ani jeden duel pod Zoborom. Tak ako v celej sezóne. Keďže Nitra začínala doma ako lepší tím po základnej časti, Bystričania museli pre finálový triumf aspoň raz dobyť nitriansky zimný hrad. To sa im nepodarilo. Stal sa opak, Nitrania na čele s kapitánom Dušanom Milom a zámorskými posilami

„Rozhodovali detaily a tie neboli na našej strane. Možno keby sme mali o jedno zranenie menej...“

zdolali „baranov“ u nich doma. Bystričanom a ich fanúšikom sa naozaj nepáčilo, že finálovú sériu už druhýkrát zakončili prehrou doma, pred svojimi divákmi, ktorí sa museli prizerať korunovácii súpera za majstra. V roku 2015 videli pohár v rukách Košičanov. To, že vedenie HC´05 napokon preglglo horkú slinu, bolo aj predĺženie spolupráce s trénermi Országhom a Zedníkom a predĺženie zmluvy s brankárom Jasonom Bacashihuom. Ten odkázal fanúšikom spod Urpína, že v budúcej sezóne si želá jej lepší koniec... Hovoril za celé mužstvo. Či bude pri tom znova aj veterán Michal Handzuš, ktorý ani svoje tretie slovenské finále play-off nepretavil do zisku prvého titulu (2x s Banskou Bystricou, raz so Zvolenom), sa ukáže v lete. „Uvidím, čo povie telo, a či nájdem ďalšiu motiváciu hrať,“ dodal sklamaný Handzuš po finále. L

Zostava do Ria de Janeiro

kompletná AUTOR: LEV STAREW I FOTO: JÁN MIŠKOVIČ

Slovenská republika potvrdila, že v európskom peletóne vodných slalomárov jej právom patrí špička. Naši reprezentanti, ako je známe, vybojovali na tohoročných ME v Liptovskom Mikuláši celkom štyri zlaté, jednu striebornú a dve bronzové medaily. Čo je veľmi podstatné, skompletizovali zostavu reprezentácie do brazílskeho Rio de Janeiro, v ktorej sú Beňuš, Grigar, Dukátová a deblkanoisti Škantárovci.

Medailové zisky našich reprezentantov boli okomentované v dennej tlači a ostatných médiách veľmi zoširoka, nakoniec aj na našom webovom portáli www.svetsportu.sk sme sa tomu venovali písaným slovom i fotodokumen-

táciou. V prvý deň šampionátu Slovensko získalo na ME vo vodnom slalome v Liptovskom Mikuláši dve zlaté a jednu striebornú medailu. O tú druhú sa postarala hliadka 3xC1 v zložení Michal Martikán, Matej Beňuš, Alexander Slafkovský, ktorá triumfovala suverénnym spôsobom s náskokom 7,44 s pred Poliakmi. Slafkovský vybojoval ako prvý v sobotu 14. mája najcennejší kov medzi singlistami. Druhý skončil náš najúspešnejší reprezentant, zároveň najskúsenejší Michal Martikán. Do svojej medailovej zbierky pridal tak už devätnástu medailu z európskych šampionátov. K trinástim zlatým a jednej bronzovej pribudla piata strieborná. „Teší ma, že som bol rýchlejší než Saša, ktorý je skvelý pretekár, ale mal som ľahké dotyky na bránkach. Som rád, že sa nám podarilo získať dve medaily,“ povedal po pretekoch Martikán. Slovenských pretekárov hnala vpred aj početná divácka kulisa. „Atmosféra bola skvelá, a to aj napriek počasiu, ktoré

nebolo pre divákov ideálne. Chcem sa všetkým poďakovať za skvelú atmosféru, ktorá vo mne ostane do konca života,“ dodal Martikán. Beňuš mal vo finále najvyššie ambície. V cieli ho mrzela chyba, ktorá ho stála lepšie umiestnenie. „Pokazil som záver. Počas jazdy som sa cítil dobre a myslím si, že bola rýchlejšia než kvalifikačná,“ poznamenal už istý účastník OH v Riu. Veľkú radosť nám urobil Jakub Grigar, ktorý obsadil vo finále K1 na ME v Liptovskom Mikuláši piate miesto. Získal tak miestenku na OH 2016 v Rio de Janeiro, kde by mohol podľa odborníkov príjemne prekvapiť. Finále K1 sa napokon stalo korisťou českých pretekárov. Zlatý Jiří Prskavec vyhral pred svojím krajanom Vavrincom Hradílkom o jedinú stotinu sekundy. „Diváci boli vynikajúci, fantastickí. Už v semifinále, keď som si myslel, že mi to nevyjde, ma hnali svojím povzbudzovaním do cieľa. Veľmi

mi to pomohlo a možno aj vďaka nim som sa dostal do finále. V spodnej časti trate som nepočul nič, iba ich,“ povedal pre médiá rozradostený Grigar. Ďalšie medaily zavesili na hrude našich reprezentantov v nedeľu 15. júna 2016. Bronzovú a definitívu do Ria získala Jana Dukátová a hliadka žien v kategórii 3xK1 v zložení Kaliská, Dukátová, Nevařilová. Ak berieme do úvahy minuloročnú náročnú operáciu našej najúspešnejšej olympioničky Eleny Kaliskej, jej výkon bol z toho pohľadu viac ako dobrý. V singlovej disciplíne obsadila štvrtú priečku a len 77 stotín sekundy zaostala za treťou Dukátovou.. Zlato pre naše farby získala aj hliadka mužov v zložení Pavol a Peter Hochschornerovci, L. a P. Škantárovci a Kučera s Bátikom a pred nimi ešte Kučera s Bátikom v C2. Nuž, zápisy na reprezentantov ako sa patrí. L

ŠPORT MIEST

Starosta sa

jednoducho stará! Na košickom Juhu je šport súčasťou každodenného života AUTOR: VLADIMÍR MEZENCEV I FOTO: MAREK ČECHO, ARCHÍV MČ JUH

Mestská časť Košice-Juh je jednou z 22 administratívnych častí, na ktoré je rozdelené druhé najväčšie mesto republiky. Z pohľadu športu má svoje priority, jednou z nich je Steel Aréna – Košický štadión Ladislava Trojáka, sídlo hokejistov HC Košice, viacnásobných majstrov ČSSR a SR. Počas minulého režimu sa tu budovalo centrum športových Košíc – tzv. Všešportový areál. Na obrovskej ploche vzniklo niečo, na čo Košice rozhodne nemohli byť hrdé, skôr naopak. Dnes už z tohto komplexu, na

budovanie ktorého obyvatelia mesta radi prispievali svojimi peniazmi a ktorý sami svojimi rukami pomáhali stavať, zostalo veľmi málo. Najmä toho, čo možno využívať na športovanie. Košický Juh má však jednu prioritu: na čele tejto mestskej časti už celé štvrťstoročie stojí jeden a ten istý starosta – JUDr. Jaroslav Hlinka. Všetky doterajšie voľby presvedčivo vyhral – a ľudia v obvode vedia, prečo mu dávajú svoje hlasy. Aj tí,

Na nezáujem o aktívne športovanie si na košickom Juhu nikdy nesťažujú...

ktorí sa venujú športu alebo mu aspoň aktívne fandia. Pritom pána starostu rozhodne nemožno považovať za takého fanúšika, ktorý časť noci obetuje sledovaniu zápasu zámorskej hokejovej NHL alebo futbalovým svetovým šampionátom na iných kontinentoch. Veľmi dobre však vie, čo potrebujú jeho „poddaní“ k spokojnosti z pohľadu športu. Sú to moderné športoviská pre ľudí rôznych vekových kategórií a rôznych výkonností, zorganizovanie príťažlivých podujatí a turnajov, pretože ľudia radi súťažia, a v neposlednom rade priame finančné príspevky na šport. Počas doterajšieho „panovania“ JUDr. J. Hlinku v mestskej časti vybudovali alebo komplexne zrekonštruovali a zmodernizovali 10 detských ihrísk a 11 športovísk rôzneho druhu za 90 000 eur. Ide o atypické zariadenia, ktoré dokonca spĺňajú nároky EÚ na bezpečnostné normy a vlastnia jej certifikáty. Nie náhodou tieto areály a ihriská využívajú aj celomestské inštitúcie a organizácie. Ihriská majú rôzne povrchy: liatu gumu, umelú trávu, betón a asfalt, ale ich využívanie je skutočne rozmanité. Azda najväčšou pýchou je T-Systems športovo-zábavný areál, ktorého súčasťou je ľadová plocha, futbalové ihriská s umelým trávnatým povrchom, skate park, priestory na hranie stolného tenisu, petangu, šípok, tenisový kurt, dopravné ihrisko, požičovňa bicyklov atď. Filozofia starostu i jeho najbližších spolupracovníkov vychádza z toho, aby platené využívanie týchto športovísk mohlo byť dostupné pre čo najväčší počet občanov za symbolické ceny. Ide o symbiózu rôznych dotácií, či už z účtov mesta, mestskej časti, ale aj z peňazí sponzorov. Až 12 % z bežných výdavkov mestskej časti putuje na športové

J. Hlinka medzi najúspešnejšími účastníkmi Behu o pohár starostu MČ Košice-Juh.

činnosti a dokonca o jedno percento viac z kapitálových výdavkov na športové a klubové služby. JUDr. J. Hlinka má teda okolo seba ľudí, na ktorých sa môže skutočne spoľahnúť. Medzi nimi je aj jeho zástupca MVDr. Štefan Karahuta, ktorý má k športu veľmi blízko. Okrem toho, že jeho celý život je spojený s parkúrovým jazdectvom, je veľkým fanúšikom futbalu. O jeho vzťahu k jazdectvu hovorí niekoľko údajov: v rokoch 1975 - 2012 bol predsedom jazdeckého oddielu TJ Slávia UVL Košice, od roku 2002 je podpredsedom Slovenskej jazdeckej federácie a už vyše štyri desaťročia (!) stojí na čele krajského jazdeckého zväzu. Výpočet športových podujatí, ktoré organizuje MČ Košice-Juh by zabral skutočne veľa priestoru. Je ich viac ako dve desiatky. Spomeňme preto iba niektoré z nich: Šport troch generácií, hokejový turnaj amatérskych celkov o Pohár starostu mestskej časti, Seniorská olympiáda, Šport bez bariér, Športový deň národnostných menšín, Odkopnime predsudky – futbal spája, charitatívne podujatie pre deti z detských domovov a zo sociálne znevýhodnených skupín napríklad aj za účasti detí z neslávneho košického rómskeho sídliska Luník IX, spoločne s Arcidiecéznou charitou, Košické športové leto, medzinárodný futbalový turnaj žiakov – Memoriál Štefana Jačianskeho (ako vyplynulo z ankety medzi košickými futbalovými osobnosťami pri príležitosti 100. výročia organizovaného futbalu v Košiciach v roku 2003, Š. Jačiansky získal najviac hlasov v kategórii „najlepší košický tréner všetkých čias“)... V júni napríklad sa pravidelne uskutočňuje Seniorská športová miniolympiáda, ktorá trvá dva dni, a v jej organizovaní sa striedajú tri partnerské časti miest Budapešť (13. obvod), Ostrava-Poruba a samozrejme Košice-Juh. Významným športovým podujatím v mestskej časti, ktoré by sa bez pomoci JUDr. Jaroslava Hlinku pravdepodobne nemohlo uskutočniť, je Festival legiend – medzinárodný futbalový turnaj veteránov. Na tomto podujatí možno stretnúť strieborného olympionika z OH 1964 v Tokiu

Výpočet športových podujatí, ktoré organizuje MČ Košice-Juh, by zabral skutočne veľa priestoru. Je ich viac ako dve desiatky.

Účastníci zápolení Šport bez bariér...

brankára Antona Švajlena, na prelome 50-tych a 60-tych rokov minulého storočia jedného z najlepších slovenských hráčov Júliusa Kánássyho (Jednota, VSS Košice, Tankista Praha a Slovan Bratislava), ktorý vo veku 82 rokov stále pravidelne hráva za mužstvo internacionálov, autora 115 gólov v I. čs. lige, člena pôvodného Klubu ligových kanonierov Jána Strausza a ďalšie osobnosti našich futbalových dejín. V hľadisku možno stretnúť niektorých europoslancov, poslancov NR SR, účastníka štyroch olympiád (1968 Mexiko, 1972 Mníchov, 1976 Montreal, 1980 Moskva), bežca na stredné trate a svojho času majstra ČSSR, USA a ZSSR, svetového a európskeho rekordéra Jozefa Plachého a iných, v minulosti úspešných športovcov, ktorých mená sa často skloňovali aj za hranicami našej vlasti. Je to aj jediné podujatie, na ktoré si J. Hlinka oblečie futbalový dres a nastúpi za výber mestskej časti Košice-Juh. Či chce alebo nie, jeho voliči ho chcú vidieť, ako bojuje za česť svojho obvodu.

NIELEN FUTBAL Športové zápolenia na košickom Juhu sú skutočne pestré. Majú tu súťaže aj v plávaní, golfe, kolkoch, stolnom tenise, tenise, hádzaní šípok, petangu atď. Jednoducho, každý si (pokiaľ chce) príde na svoje. Starosta ako jediný zo svojich 22 kolegov každoročne po skončení svetoznámeho Medzinárodného maratónu mieru (MMM) prijíma všetkých jeho účastníkov z košického juhu bez ohľadu na to, či zápolili v hlavnej kategórii na 42 195 m alebo v minimaratóne (4,2 km). V predvečer štartu MMM sa v južnej časti Košíc tradične beží Beh starostu MČ Košice-Juh. Jeho účastníkmi sú stredoškoláci nielen z tejto časti mesta vo veku 15 - 18 rokov, ktorí absolvujú 2 km dlhú trať. Na záver to najzaujímavejšie. V MČ Košice-Juh sa v tomto roku zrodili dva ustanovujúce slovenské rekordy. Jeden v počte účastníkov a druhý v počte zúčastnených korčuliarov. Rekordy sa zrodili v rámci podujatia NONSTOP 24-hodinové korčuľovanie. Na vytýčenom okruhu 104 m dlhom súťažilo 1610 nadšencov, ktorí dohromady nakorčuľovali 1298 km. Najviac z nich – takmer 17 km - Slavomír Hosa. Medzi najstarším a najmladším účastníkom bol vekový rozdiel až 71 rokov. Južania síce majú certifikáty o týchto dvoch rekordoch, ale sú presvedčení, že o rok ich prekonajú a zároveň sa pokúsia o zápis do GuinnesoL vej knihy rekordov...

PSYCHOLÓGIA ŠPORTU

AUTOR: IVAN BINDAS I FOTO: ARCHÍV REDAKCIE

NAPĹŇANIE ZMYSLUPLNOSTI ŠPORTOM

šport ako prostriedok alebo cieľ Šport, športové aktivity sa v súčasnosti pre mnohých stali neoddeliteľnou súčasťou životného štýlu, ktorým sa prezentujú nielen navonok, ale ktorým dopĺňajú aj svoj vlastný subjektívny rozmer bytia. Omyly konzumnej civilizácie, ktorá uprednostňuje skôr starostlivosť o vonkajšie veci, sa mnohí rozhodli nahradiť a nahrádzať starostlivosťou o seba. Užitočná zmena tejto paradigmy mnohým prináša intenzívnejšie uspokojenie než je prispôsobovanie sa ponúkaným „hodnotám zvonku“, ktoré majú často situačný a módny charakter. Šport skutočne môžeme zaradiť ako jednu z foriem starostlivosti o seba, nielen čo sa týka fyzického rozmeru, s pokojným svedomím môžeme potvrdiť, že je to jedna z foriem aktivity, ktorá jednotlivcom poskytuje aj mentálnu podporu, a v záťažových a emočne vypätých situáciách sa stáva aj oporným a stabilizačným prvkom pre ľudí, ktorí ho realizujú. V hedonistickom ponímaní „dobrota činu spočíva v úžitku, ktorý daný čin prinesie“, a tak užitočnosť športu a športových aktivít môžu jednoznačnejšie posúdiť len tí, ktorí v ňom našli konkrétny individuálny zmysel, a ten je pre každého osobný, konkrétny a špecifický. Život nášho prežívajúceho JA môžeme popísať ako sériu okamihov, z ktorých každý má určitú hodnotu. A k týmto okamihom môžeme zaradiť aj šport, ktorého hodnotu a „zisky“ poznajú a oceňujú tí, ktorí ho vnímajú ako prostriedok k sebanapĺňaniu a kreovaniu svojho individuálneho a osobnostného obrazu. Šport ako prostriedok sa stáva neoddeliteľnou súčasťou individuálneho rastu a sebarozvoja. Mentálne aktivity sprevádzajúce športovú činnosť môžeme transformovať do „civilnej existencie a bežného denného života“. Niekoľko príkladov na posúdenie a možné zhodnotenie... Francúzsky maliar Auguste Renoir trpel artritídou a zápalom kĺbov. Jeho priateľ sa ho pýtal, prečo s takou urputnosťou maľuje ďalej, keď mu maľovanie spôsobuje také problémy a ťažkosti . Jeho odpoveď bola : „Bolesť pominie, ale krása ostáva.“ Aká je alebo aká môže byť paralela medzi týmto príbehom a športovou činnosťou, ktorú realizujete? Odpoveď: budovanie disciplíny a nehľadanie výhovoriek. Hlavne tá druhá alternatíva akoby sa stala reprezentatívnym symbolom dnešnej doby. Ak niečo nenaplníme a nesplníme, k dispozícii máme koktail výhovoriek a možností, prečo sa to nedá, len častejšie zabúdame ako

príčinu neúspechu pomenovať aj seba. „Inteligentná nevedomosť“ je charakteristika, ktorá by sa mala stať naším občasným sprievodcom pri hľadaní výhovoriek, prečo to nejde a prečo sa to nedá, je to vlastne schopnosť neuvedomovať si, čo nemôžem a čo sa nedá, ale jednoducho „ísť a spraviť to“. Ulice našich miest sú totiž „preplnené“ plaziacimi sa postavami, ktoré každému vysvetľujú, „ako to proste nejde“, a popri nich prechádzajú tisíce ľudí, ktorí majú možno menšie schopnosti, ale proste nevedia, „že niečo nejde“, a preto sú úspešnejší a spokojnejší. Možno je to paradoxné, ale čím menej „obviňovaní“ vonkajšieho priestoru, tým väčšia príležitosť v prospech osobného rozvoja a rastu. Šport ako prostriedok ti takúto možnosť ponúka. To, samozrejme, platí aj pre vrcholový šport, ktorý nie je len prostriedkom využívaným „na niečo“, ale je už sýtený aj cieľovou a výkonovou orientáciou. Šport ti dá často autentickú odpoveď na to, či na to „máš alebo nie“. Ako aktivita šport učí v tomto prípade zodpovednosti. Algoritmus istého stupňa úspešnosti môžeme nadväzujúc na predchádzajúce konštatovanie znázorniť: ÚSPECH v realizovanej aktivite je determinovaný UDALOSŤOU plus REAKCIOU, čo znamená, že zodpovednosť za náš subjektívny výsledok pripíšeme udalosti alebo môžeme zmeniť a meniť naše reakcie na udalosť. Aj to je spôsob „dozrievania“ prostredníctvom športu ako konštruktívne využívaného prostriedku v prospech osobného rastu a dozrievania. Ďalšou dopĺňajúcou paralelou tvoriacou prepojenie medzi príbehom francúzskeho maliara a príbehmi športujúch jednotlivcov teda tých, ktorí šport využívajú ako prostriedok, symbolizuje slovo krása. Krása Renoirovho obrazu je u športovcov symbolom pozitívneho zážitku, ktorý zo športu majú. A zážitok je zasa sýtený pozitívnymi emóciami, ktoré v bežnom žití a

bytí u mnohých môžu absentovať, a šport ako prostriedok im ich poskytuje. Emócia, ako všetci vieme, je často štartovacím stimulom aj k obsahovo iným aktivitám, ktoré sú predmetom nášho záujmu, emócia tvorí „základný stavebný kameň“ pre činnosť ako takú. Bežte ďalej než iní, tieto cesty nie sú nikdy preľudnené. Ak uvažujeme o športe ako o prostriedku, tak ho môžeme expresívnejším vyjadrením priradiť k „duchovnej molekule“, prostredníctvom ktorej môžu jednotlivci získavať najmenej tri pozitívne kvality, ktorými dopĺňajú svoje individuálne JA. Pozitívne sebahodnotenie, pozitívne sebapoznanie, ako aj pozitívne očakávanie vlastných výkonov. Ako by si sa správal k svojmu dieťaťu, keby začalo rozprávať, že na to nemá, je k ničomu, pre nikoho nič neznamená? Presne tak sa často správame voči sebe. A šport ti dáva odpoveď, že až taká pravda to nemusí byť. Jeho antistresový a antitraumatický a, samozrejme, stimulujúci účinok je zrejmý a exaktne overený. Šport a ty je vlastne individuálne uzavretá dohoda medzi tebou a užitočnosťou aktivity, ktorú realizuješ. Prostredníctvom športu dokážeš spoznať subjektívnu individuálnu odolnosť voči záťaži, dokážeš spoznať napríklad mieru svojej individuálnej vytrvalosti, ale aj nastaviť si svoju výkonovú normu a hranicu. Často sa domnievaš, že už nemôžeš, a nakoniec zistíš, že prostredníctvom športu dokážeš nielen presvedčiť, ale aj preskočiť svoj jungovský tieň (samozrejme, v inom význame), ktorý nosíš v sebe. Ako príklad mi dovoľte uviesť literárny príbeh (podporený skutočnou udalosťou) troch horolezcov, ktorí sa chystali na výstup severnou stenou Matterhornu - v istom období tento výstup bol hodnotený ako veľmi obtiažny. Novinári sa pýtali najprv jedného lezca, či ten kopec zlezie, odpoveď bola: „Urobím

pre to všetko.“ (Pripomína ti tá odpoveď niečo aj zo súčasnosti?) Pýtali sa druhého. „Ak to vyjde,“ bola jeho odpoveď. A odpoveď toho tretieho znela: „Ja ten kopec zleziem.“ Ten tretí ho zliezol. V tejto odpovedi sa zrkadlilo presvedčenie a dôvera vo vlastné schopnosti a takáto odpoveď neposkytovala možnosti na subjektívne zlyhanie. A kvôli akému dôvodu ešte uvádzam práve tento minipríbeh? Šport totiž kopíruje aj realitu súčasnosti. Korešponduje totiž s touto civilizačnou atmosférou a hodnotovými prioritami, kde výkonová orientácia sa stala do istej miery symbolom úspešnosti jednotlivca. Šport ako prostriedok ti tvoju výkonovú orientáciu pomôže nielen stabilizovať, ale postupne ju aj navršovať. Je to konštruktívna konfrontácia medzi tebou a ním a dáva ti čo najmenej výhovoriek na to, čo a prečo sa nedá alebo nemôžeš. Poskytuje ti autentickejší obraz o tebe samom. Ak sa vrátime k úvodnej zmysluplnosti športu a ponúkneme čiastočne filozofický pokus o dovysvetľovanie, tak heslom osvietenskej doby bolo heslo: „Maj odvahu poznať.“ V súvislosti so športom toto krédo môžeme smelo doplniť : „Maj odvahu sa spoznať.“ Šport ako filozofia činu ti tú možnosť plne zabezpečuje. „Športujem, teda som“ - aj takto by sme mohli doplniť slávne výroky Descarta: „myslím, teda som“, a existencionalistu Heideggera: „som, teda myslím“. Aj tu však platí pre tých, ktorí ho používajú ako prostriedok, isté upozornenie, hlavne pre jednotlivcov s narcistickou orientáciou, kde sa šport stane jediným prostriedkom uspokojenia a atribútom, ktorým sa chcem líšiť od iných. Povahy so sklonom k testosterónovej závislosti by sa mali občas zastaviť a prehodnotiť, či sa nedostali do jednosmernej uličky, a šport sa pre nich stal jediným kompenzačným prostriedkom, ktorým sa vyrovnávajú s neúspechmi v súkromnom a osobnom živote. Na isté obdobie je to užitočný prostriedok, neskôr sa z toho stáva jednostranná závislosť a jednotlivcom začínajú unikať dôležitejšie a podstatnejšie aktivity. Dimenzia športu ako cieľa a dosiahnutia istej konkrétnej cieľovosti už napĺňa aj iné parametre. Zatiaľ čo šport ako prostriedok je o napĺňaní aj psychologickej užitočnosti, šport ako cieľová orientácia je už orientovaný aj na istý konkrétny zisk. Prechod od hedonistickej orientácie využívania športu ako prostriedku,

ktorý má prinášať predovšetkým spokojnosť a „istú blaženosť“ pre jednotlivca, cieľovosť v športe je už intenzívnejšie spájaná s psychologickými atribútmi ako sú vôľa, potreby a motivácia, samozrejme, nie sú to všetky aspekty. Napríklad vôľa ako neoddeliteľná súčasť športových aktivít je psychologický atribút, ktorý často diferencuje a poukazuje na rozdiely medzi „užívateľmi“ športu a výkonovo orientovanými jednotlivcami. „Pôsobiť vôľou znamená ovládať, vo vôli je obsiahnutá ovládajúca myšlienka,“ tvrdí vo svojom

diele Vôľa k moci Friedrich Nietzsche. Transformácia tejto myšlienky do športu u výkonovo orientovaných jednotlivcov, v tomto prípade tu radíme aj skupinu vrcholovo orientovaných športovcov, znamená ovládať schopnosť nielen pripraviť sa na vrcholový výkon, ale predovšetkým v danej a konkrétnej situácii ovládať túto energiu tak, aby som ju aktivoval a realizoval v prospech konkrétneho cieľa, ktorý som si stanovil, alebo ktorý je stanovený. Jednoducho povedané: energetizovať mentálne nastavenie v prospech realizácie športovej aktivity. V súvislosti s vôľou si spomínam na slová vynikajúceho horolezca Hermana Buhla, ktorý zdolal sólovýstupom jednu z osemtisícoviek Nanga Parbat a ktorý na otázku, ako sa mu to podarilo, odpovedal: „Vôľu som poslal napred.“ Touto vetou je vyjadrené snáď všetko, čo charakterizuje „cieľovosť“. Chcenie, chtivosť, ktorým dal smer a cieľ. V prípade cieľovej orientácie sa už riadime, resp. musíme riadiť princípom dosiahnutia stanoveného výsledku, zásadou objektívnej nutnosti, čo určite kladie nároky na jednu z charakterových vlastností, a tou je individuálna zodpovednosť. U cieľovo, výkonovo orientovaných jednotlivcov majú svoje motivačné

zastúpenie aj potreby, ktoré sú stimulmi podporujúcimi dosiahnutie požadovaného výsledku. Ak sa zastavíme u klasika a tvorcu motivačnej hierarchie potrieb Abrahama Maslowa, tak u takto orientovaných jednotlivcov je potreba sociálnej akceptácie a prijímania zo strany ostatných nadštandardne rozvinutá a šport je pre nich prostriedkom, ako mať túto potrebu zabezpečenú. Akceptácia a potreba prijatia inými je úzko spätá s potrebou uznania. „Byť niekým“ a vynikať v istom druhu športu je pre mnohých „možnosťou zviditeľnenia sa“ a zabezpečenia si aj iných sekundárnych výhod. Ďalšou z potrieb, ktorá sa prostredníctvom športu môže dosiahnuť, je potreba uznania. Uznanie z psychologického hľadiska je vlastne potvrdenie subjektívnej individuality a istej „výnimočnosti“, ktorou sa jednotlivec líši od iných, resp. sa chce líšiť. Šport je pre výkonovo orientovaných formou sebarealizácie, teda „pretavenia“ vnútorného potenciálu do sebarealizačných športových aktivít, ktorých výsledkom je snaha o neustály progres a zefektívňovanie výkonu. Ak sa vyjadríme psychologicky a čiastočne aj filozoficky, je to istá forma naplnenia zmyslu a bytia ako takého. Napĺňaním zmysluplnosti svojho života prostredníctvom športovej sebarealizácie potvrdzuje jednotlivec svoju hodnotu a svoj význam. Športové aktivity spojené s cieľovo zameranou orientáciou ovplyvňujú aj vonkajší prejav, naše správanie sa. Je potvrdené, že stanovenie si cieľa usmerňuje a „ladí“ aj našu pozornosť na dosiahnutie tohto cieľa, čím sa, samozrejme, minimalizujú negatívne vonkajšie a vnútorné vplyvy, ktoré môžu inhibovať dosiahnutie cieľa. Cieľ mobilizuje úsilie ako prejav vonkajšieho správania, dynamizuje aktivitu, stimuluje vytrvalosť, čo je pri dosahovaní cieľov dôležitý komponent, ktorý pretrváva aj po fázach možných prvotných zlyhaní. Cieľ tiež pomáha aj „strategickému rozvoju“, čo znamená, že podporuje rozvoj poznávacích schopností, ako sa daný cieľ dá splniť čo najoptimálnejšie. Takže ako vidíte, funkčnosť športu nespočíva len v jeho „samoúčelnosti“, jeho atribúty alebo ak chcete „prenosné“ účinky a „zisky“ sa dajú využiť a využívať aj v bežnom živote. Každý z nás je slobodným jednotlivcom, človekom, ktorý sa môže rozhodnúť, či ho bude využívať ako proL striedok, alebo ako cieľovú orientáciu.

NÁŠ ROZHOVOR

O obezite

s divným doktorom AUTOR: KATIE DE CHIMP I FOTO: MAREK ČECHO

MUDr. Ivan Majerčák, DIVNÝ KARDIOLÓG - ako sa sám nazýva, je špecialista na vnútorné lekárstvo, kardiológiu a psychoterapiu, pochádza z Košíc. Navyše sa viac ako 20 rokov venuje liečbe obezity, aktívne bojuje za prevenciu a venuje sa osvete tohto fenoménu, ktorým trpí čím ďalej, tým viac ľudí už aj na Slovensku. Aké má tendencie v našej krajine, ako ju definujeme, alebo aké aktivity pripravuje, na to nám odpovie v nasledujúcom rozhovore.

Čo vás viedlo k rozhodnutiu stať sa obezitológom? Moja cesta k tejto práci bola zaujímavá a keď premýšľam, boli to hlavne 3 veľké podnety, ktoré ma uistili v mojom smerovaní. Medzi najsilnejšie z nich patrilo moje dennodenné stretávanie sa s ľudmi, ktorí trpeli srdcovo-cievnymi ochoreniami a veľká väčšina z nich zároveň trpela obezitou. Vtedy som pochopil, že nemôžem liečiť choré srdce, ak nepomôžem pacientovi prekonať aj druhé ochorenie, jeho obezitu. Druhý podnet, ktorý ma presvedčil v mojom smerovaní, bol v čase, keď som vyučoval vnútorné lekárstvo a učil som hlavne asistentky výživy. Vtedy som pochopil, že množstvo lekárov nie je vzdelaných v oblasti zdravej životosprávy, a práve preto som sa sám začal

vzdelávať v tejto oblasti. Mimochodom, dodnes úzko spolupracujem so zdravotnou školou v Košiciach a konkrétne s PaedDr. Máriou Vasilíkovou, ktorá je aj dietologičkou v centre pre liečbu obezity. Posledný, tretí krok, ktorý ma utvrdil v tom, čomu sa dnes venujem, bol, keď som si ako doktor po revolúcii uvedomil, že sa všetko v krajine zmení a tým aj medicína. Bol som veľmi zvedavý a chcel som zistiť, ako veľmi sa to zmení. Zobral som si 3 mesiace neplateného voľna a odcestoval pracovať do Fínska, kde som pôsobil na internom oddelení v sekcii kardiológia. V tom čase bol prednostom oddelenia doktor Kalevi Pyörälä, ktorý robil prevenciu srdcovo-cievnych ochorení a obezity, no zároveň bol aj otcom najväčšieho preventívneho projektu v rámci Európy. Na vlastné oči som videl, ako Fíni ovplyvňujú

stravovacie návyky u detí už na základných školách, a to v roku 1990. Výsledkom tohto úspešného projektu bolo dramatické zníženie srdcovo-cievnych ochorení. Všetky tieto 3 životné skúsenosti a stretnutia boli pre mňa inšpiráciou, prečo som sa naplno začal venovať liečbe obezity na Slovensku. Pod akú organizáciu alebo spoločnosť patria na Slovensku obezitológovia? Špecializácia obezitológia na Slovensku, žiaľ, neexistuje. Patríme pod diabetologickú spoločnosť. Existuje iba sekcia obezitologickej spoločnosti. Pravdepodobne sme jediný v celej Európe, ktorí nemáme vlastnú samostatnú obezitologickú spoločnosť. K prevencii obezity značne prispieva nezisková organizácia Liga proti obezite, ktorá robí osvetu nielen v odborných kruhoch, ale vyvíja aktivitu aj k verejnosti. Našou iniciatívou je vytvoriť obezitologickú spoločnosť, ktorá by sa venovala prevencii obezity už od samotného prvého kontaktu. Je obezita ochorenie rovnako ako napríklad diabetes? Áno, samozrejme. Obezita má svoju diagnostiku, konzervatívnu a chirurgickú liečbu. Obezita je celoživotné ochorenie, ale dá sa liečiť. Žiaľ, na Slovensku je obezita

O pohybové aktivity počas Európskeho dňa obezity v Košiciach sa postarala UPJŠ spoločne s Katie De Chimp, Martinou Buhlovou, Klaudiou Slosiarikovou a Martinou Pigovou.

„Dieťa má na jednej strane podsúvaný kult štíhlosti v médiách, bábikach a knižkách, no na druhej strane žije v obezitogénnom prostredí.“

Európsky deň obezity prišiel v Košiciach podporiť aj známy spevák a muzikálový herec Lukáš Adamec.

vnímaná laickou verejnosťou a vysokým percentom odbornej verejnosti ako kozmetický problém, a nie ako choroba. Ako prebieha liečba obezity? Liečba obezity znamená zmenu životného štýlu tým, že ja, doktor, vstupujem do pacientovho stravovania, myslenia a pohybu, a tým pomaličky mením jeho životný štýl. Z psychologického hľadiska sa jedná o manažment zmeny, ktorý má svoje presne pravidlá. Dôležité pri liečbe obezity je venovať sa všetkým rizikovým faktorom a hlavne spolupracovať nielen s pacientom a jeho najbližšími, ale aj s kolegami fyzioterapeutmi, diabetológmi, gynekológmi, ortopédmi a inými. Každý z nich sa venuje svojmu problému, no nikto z nich nerieši obezitu. Práve preto sme tu my – obezitológovia, ktorí dávame veci do súvisu. V čom vidíte primárny problém v liečbe obezity na Slovensku? Všetko súvisí s tým, čo som hovoril predtým. Hlavný problém je v tom, že človek, ktorý trpí obezitou, netuší, že je chorý, a myslí si, že mu pomôže jeho suseda alebo kaderníčka namiesto toho, aby navštívil odborníka. Častokrát si ľudia myslia, že ak schudnú, tak sú vyliečení. To je omyl. Schudnúť vie takmer každý. Cieľom liečby obezity je udržať hmotnostný úbytok, ktorý má pacient na konci liečby. Ďalším

veľkým problémom v prevencii a liečbe obezity na Slovensku je komunikácia. Hlavne komunikácia medzi lekárom a pacientom. Väčšina lekárov prvého kontaktu nedokáže správne komunikovať s obéznym človekom. Nie sú na to vyškolení. Rieši sa problém komunikácie medzi pacientom a lekárom? Ako? Žiaľ, nie tak ako v iných krajinách. U nás sa síce organizujú odborné konferencie, na ktorých sa prezentuje výskum a štatistiky, no podľa môjho názoru je to až krok 5. Na začiatku by podľa mňa mala byť edukácia lekárov prvého kontaktu. Problém je v tom, že množstvo kolegov z odbornej verejnosti má radikálny odstup od liečenia obéznych pacientov, pretože sa v množstve prípadov jedná o veľmi dlhodobý proces, tým pádom nemajú záujem ani o edukáciu v oblasti komunikácie. Snažili sme sa organizovať semináre a prednášky pre kolegov, no nebol o to veľký záujem. Uvedomil som si, že možno obezitu tlačíme nasilu, a preto sme sa rozhodli urobiť to naopak. Tí, ktorí o túto problematiku majú záujem, tak si nás vyhľadajú. Osobne zastrešujem metodiku spoločnosti, ktorá funguje už vyše 30 rokov v Čechách a na Slovensku s názvom STOB (stop obezite - poz. autora). Čo je hlavnou úlohou a cieľom spoločnosti STOB? Hlavnou úlohou spoločnosti STOB je byť protipólom všetkých nemedicínskych, nevedeckých a komerčných informácií, ktoré sa na človeka trpiaceho nadváhou valia. Veľa spoločností predáva a tlačí ľuďom

množstvo „zázračných“ prípravkov a prístrojov, ktoré sľubujú zníženie hmotnosti a dosiahnutie štíhleho a dokonalého tela. Všetko je to len marketing a reklama. Je to jeden obrovský boj a biznis s doplnkami a prostriedkami na chudnutie, ktoré ľuďom nepomôžu. Tieto spoločnosti hovoria a robia presne to, čo obézny človek chce počuť. Cieľom spoločnosti STOB je školiť lektorov kurzov znižovania nadváhy. Celoslovensky organizujem takéto kurzy práve ja. Človek, ktorý príde na kurz, je vyškolený v metodike vedenia skupinových terapií na liečbu a prevenciu obezity. Spoločnosť dáva jednotnú metodiku, ktorú každý z vyškolených lektorov musí dodržiavať, a tým pádom je certifikovaný a oprávnený organizovať terapie pre laickú verejnosť. Takýto kurz môže absolvovať ktokoľvek, kto má záujem sa venovať tejto problematike. Či už človek, ktorý sám trpí týmto ochorením, alebo ktorýkoľvek medicínsky odborník. Odkiaľ by ste vy začali s prevenciou obezity na Slovensku? Faktom je, že človek sa rodí nepoškvrnený. Jeho názor na svoje telo formuje spoločnosť a prostredie, v ktorom žije. Od 60-tych rokov sa systematicky pracuje na kulte štíhlosti a vyvíja sa tlak hlavne na deti, ktoré od útleho veku vnímajú vzory z médií alebo hračiek, ktoré sú nereálne. Dieťa má na jednej strane podsúvaný kult štíhlosti v médiách, bábikach a knižkách, no na druhej strane žije v obezitogénnom prostredí. Niektoré aspekty, ktoré zvyšujú riziko obezity, sú všeobecne platné a dokázané. Napríklad dojčenie detí. Je vedecky dokázané, že deti, ktoré neboli dojčené, majú vyššie riziko obezity v dospelosti. Kompetentní by si mali uvedomiť, že prevencia obezity je hlavne v rukách štátu. Ja ako lekár dokážem liečiť obezitu, ale nedokážem zmeniť zákony a legislatívu. Osobne by som začal od zvýšenia množstva pohybových aktivít na školách, zvýšenia množstva bezpečných plôch na sídliskách, ktoré slúžia deťom na šport

NÁŠ ROZHOVOR

„Kompetentní by si mali uvedomiť, že prevencia obezity je hlavne v rukách štátu.“ a aktivity. Snaha štátu bola postaviť bezpečné ihriská, no nie je ich dostatok. Žijeme v dobe, kde za športovú aktivitu musíme platiť. Školy sú pre nedostatok financií niekedy nútené svoje telocvične skôr prenajímať namiesto toho, aby ich mali k dispozícii žiaci, ktorí ju navštevujú. Aké sú ambície Ligy proti obezite v rámci prevencie obezity u detí? Hlavnou ambíciou Ligy proti obezite je zaviesť do škôl predmet „ZDRAVÝ ŽIVOTNÝ ŠTÝL“. Spolu so psychológmi sme vybrali najvhodnejší vek detí, ktoré by bolo možné edukovať v tejto oblasti najefektívnejšie. Ukazuje to na 4. - 5. ročník základnej školy, kedy dieťa už dokáže rátať, ale ešte nie je v puberte a nie je posadnuté kultom štíhlosti. Podstatou je naučiť deti rátať príjem a výdaj energie a zároveň poukázať na možné riziká spojené s obezitou. Všetko je robené hrou, modelovými situáciami a dobrovoľníctvom. Celý projekt je pripravený, dokonca sme ho realizovali na 2 základných školách v Košiciach, kde bol veľmi úspešný. Žiaľ, všetko to skončilo na tom, že sa nenašli finančné prostriedky na rozšírenie projektu aj na ostatné základné školy. Z pohľadu štátnej správy by sa o prevenciu obezity mal postarať aj úrad verejného zdravotníctva. Akým spôsobom spolupracujete? Máte pravdu. Na tomto úrade sa nachádza človek, ktorý je platený z našich daní a má za úlohu starať sa o verejné zdravie. Reálne, naozaj robia prevenciu, mnohí aj s nadšením a zápalom, ale prevenciu takmer všetkého. Fajčenia, drog, obezity atď. Preto jednou z možností, ktorú sme navrhli na jednej besede spolu s vtedajšou riaditeľkou regionálneho úradu verejného zdravotníctva, bolo vyškoliť všetky poradne zdravia na Slovensku, aby ovládali metodiku spoločnosti STOB a boli certifikované pre liečbu obezity a jej prevenciu. Ako dopadla táto iniciatíva? Do dnešného dňa sa takéto celoplošné školenie neuskutočnilo. Samozrejme, česť výnimkám. Na základe vlastnej iniciatívy a v rámci svojho rozpočtu sa školenia lektorov STOB-u už zúčastnilo niekoľko regionálnych úradov verejného zdravotníctva. Momentálne aspoň organizujú rôzne besedy, kde si prizvú odborníkov na túto problematiku, ale všetko sa deje v regionálnej rovine.

Akú rizikovú skupinu v rámci obezity tvoria športovci? Športovci, hlavne tí, ktorí už ukončili svoju športovú činnosť, sú veľmi rizikovou skupinou ľudí, ktorí môžu v budúcnosti trpieť obezitou. Z medicínskeho hľadiska je lepšie byť FAT&FIT ako UNFAT&UNFIT. Je to dokázané, že človek, ktorý má od narodenia istú formu nadváhy a popri tom vykonáva športovú aktivitu, je z hľadiska kardiovaskulárnych ochorení na tom lepšie ako športovec, ktorý bol zvyknutý na vysoký energetický výdaj a zrazu priberie. Samozrejme, tento fakt platí u všetkých ľudí, nielen u športovcov. Robil sa výskum, čo je rizikovejšie, a zistilo sa, že za vysoko rizikové sa považuje, koľko ľudia priberú po dosiahnutí dospelosti. Ako vnímate prevenciu a liečbu obezity v porovnaní s Európskou úniou? Pomaličky sa posúvame dopredu. Uvedomil som si, že aj keď to ja vnímam ako chorobu, rozprávam o tom, organizujem workshopy a besedy, tak to nemá želaný efekt a z pohľadu mojich kolegov o to nie je veľký záujem. Máme spracované národné projekty boja proti obezite, ktoré sa zatiaľ málo dostávajú do praxe. Často dokonca ideme opačnou cestou. Cestou zákazov, represie. Ideme zakazovať potraviny v školských bufetoch a nie pozitívne motivovať. Problém je v tom, že ak ovplyvníme deti teraz, to, či sme boli úspešní, uvidíme, až keď budú tieto deti ekonomicky činné. Prevencia proti tomuto ochoreniu je v rukách štátu a v národných projektoch boja proti obezite,

MUDr. Ivan Majerčák, obezitológ. Špecialista na vnútorné lekárstvo, kardiológiu a psychoterapiu.

ktoré sa nachádzajú v parlamente. Žiaľ, návratnosť investovaných peňazí do detí na základnej škole niekoľkonásobne prevyšuje dĺžku volebného obdobia. Možno práve kvôli tomu, že je to taký dlhodobý proces, nikto z kompetentných nechce za to prevziať zodpovednosť. Aké posolstvo by ste radi odovzdali všetkým ľuďom, ktorí trpia nadváhou? Zhrnul by som to do niekoľkých bodov: • Obezita je choroba. • Nemôžete za to, že ste obézny. Ste chorý. • Obezita má svoju diagnostiku, má svoju konzervatívnu aj chirurgickú liečbu. • Obezita sa dá liečiť. • Vy to sami nedokážete. My vám pomôžeme. Čo ste v rámci prevencie zorganizovali v poslednej dobe? Po prvýkrát sa Slovensko zapojilo do projektu Európsky deň obezity, ktorý sa konal 21. mája. V Bratislave, Trnave a Košiciach sa v tento deň stretli odborníci na obezitu, diabetológiu, pohyb atď., aby priblížili verejnosti problematiku nadváhy a dali návod a odpovede na otázky, ktoré ich trápia. Celé podujatie bolo zadarmo a záštitu nad týmto podujatím prevzal sám minister zdravotníctva Slovenskej republiky. L

AUTOR: PETER HRONČEK

Slovenky na florbalových MS junioriek

celkove siedme! Naša reprezentácia junioriek sa zúčastnila MS v Kanade. Obsadila v konečnom poradí 7. miesto. Oproti predchádzajúcim MS klesli naše juniorky o 2 priečky, lebo sa im nepodarilo zopakovať 5. miesto. O našom štarte na tomto podujatí sme sa porozprávali s viceprezidentom Slovenského zväzu florbalu, pánom Otom Divinským.

Pán viceprezident, v čom a kde hľadať dôvody takého umiestnenia? Istotne sa k hodnoteniu a podrobnejšej analýze vrátime v našom zväze. Vrátia sa k tomu tréneri, ale hovoriť o tom budú vo florbalovej verejnosti aj mnohí iní. Škoda, že sme po dobrej hre prehrali na týchto MS hneď prvý zápas s kvalitnými Švajčiarkami a hlavne, že sme v súboji o možnú obhajobu 5. miesta podľahli dosť nešťastne Nórkam. Ostalo nám jediné, vyhrať nad Lotyškami. V závere zápasu sme vyhrávali 9:3, potom sme si ešte nechali vsietiť od súperiek 2 góly a skončili sme tak, ako ste skonštatovali - na 7. mieste, čím sme sa neposunuli do nižších poschodí svetovej florbalovej kvality junioriek. A to je dobré. Kto z kolektívu patril k oporám a ktoré dievčatá boli získavať iba zahraničné ostrohy? K oporám družstva mala patriť Paulína Hudáková, najproduktívnejšia hráčka našej extraligy, ale zo zdravotných dôvodov sa nakoniec šampionátu nemohla zúčastniť, čo podľa mňa asi tiež ovplyvnilo konečné umiestnenie našich dievčat. Verím, jej líderskú pozíciu sa snažili nahradiť iné hráčky, napr. kapitánka reprezentácie Zuzana Šponiarová, aktuálna majsterka Českej republiky z klubu 1. SC Vítkovice Oxdog, ktorá bola v českom superfinále vyhlásená za najlepšiu hráčku. V obšírnejšej analýze sa dozviete v rozhovore s naším reprezentačným trénerom iste viac, lebo spomenúť za dobrú hráčku Kristínu Hudákovú a vynechať niektoré ďalšie dievčatá, by nebolo z mojej strany korektné. Jedno je isté, kvalita florbalu aj v kategórii junioriek stúpa nahor.

Koho sme mali na MS v skupine a aký vývoj konkrétnejšie zápasy priniesli? V základnej skupine sme hrali proti favorizovaným Švajčiarkam a ešte favorizovanejším Švédkam. Oba zápasy sme prehrali. V úvodnom, veľmi dôležitom zápase sme po dobrom výkone nakoniec prehrali so Švajčiarkami 3:6, a tým sme si zatvorili cestu do semifinále. Zápas bol vyrovnaný, ale v prospech súpera rozhodli väčšie skúsenosti z ťažkých zápasov, ktorých naše juniorky zatiaľ veľa neodohrali. S majsterkami sveta Švédkami sme prehrali 0:11. Naše dievčatá odohrali veľmi bojovný zápas a tento výsledok proti takému favoritovi môžeme považovať za uspokojivý z pohľadu tradícií a rozvoja či starostlivosti o tento šport v oboch krajinách... V súboji s Nórskom sa rozhodlo, kto obsadí 3. miesto v skupine, a tým pádom kto bude hrať zápas o konečné 5. miesto. Na toto dôležité stretnutie sme nastúpili v zostave: Brankárky: Petra Hačková (Denisa Patková) Prvá formácia: v obrane Kocúrová - Šponiarová, v útoku Lupačová - Patakyová - Hudáková. Druhá formácia: v obrane Malichová - Grossová, útočný trojzáprah Buková - Cupráková Boľová. Tretia formácia: v obrane Robová - Žikavská, útok hral v zložení Žideková - Dobrodejová - Bachorcová. Príležitosť v zápase dostali ešte K. Grossová v obrane a v útoku Ďuríková s Belicovou. Môžete nám priblížiť stručnejšie aj priebeh azda najdôležitejšieho stretnutia pre prípadný boj o 5. priečku? Slovenské juniorské reprezentantky nezvládli ani svoj posledný skupinový zápas na MS, keď podľahli Nórsku 5:7 po tretinách (3:2, 0:0, 4:3).

Góly a asistencie: 12. Arkoy (Rod), 13. Dagestad (Hanssen), 20. Hansen (Selstad), 47. Nguyen, 53. Hansen (Nguyen), 55. Kristiansen (Hansen), 60. Ripel – 10. Bachorcová (Grossová), 16. Buková (Cupraková), 41. Patakyová (Hudáková), 47. Šponiarová (Patakyová), 55. Bolová (Cupraková). Rozhodcovia: Krives, Snellman. Prvý gól zápasu prišiel až v deviatej minúte, kedy Slovensko dostala vo vlastnom oslabení do vedenia Alžbeta Bachorcová. Jednogólové vedenie sa však v dvanástej, respektíve v trinástej minúte zmenilo na stav 2:1 pre Nórky, ktoré využili chvíľkové zaváhanie Slovenska. V pätnástej minúte sme mali výhodu presilovej hry, ktorú o minútu neskôr využila Miriam Buková – 2:2. Nedisciplinovanosť pred našou bránou v posledných sekundách prvej tretiny využili opäť nórske reprezentantky, ktoré strelili gól do šatne. V druhej tretine sme gól nevideli. Slovenské reprezentantky mali výhodu presilovej hry, ktorú však nevyužili. Poslednú tretinu Slovenky začali výborne, keď už po ôsmich sekundách od úvodného buly strelila Timea Patakyová tretí a zároveň vyrovnávajúci gól. O šesť minút neskôr kapitánka Zuzana Šponiarová poslala Slovensko po druhýkrát v zápase do vedenia. Vyhrávali sme 4:3. Gólová naháňačka v tretej tretine pokračovala. Nórky už o jedenásť sekúnd neskôr vyrovnali na 4:4 a vzápätí sa v päťdesiatej tretej minúte dostali opäť do vedenia – 5:4. Nádej Slovensku dala Šárka Boľová, ktorá necelých šesť minút pred koncom záverečnej tretiny vyrovnala na 5:5. Nórske reprezentantky ale opäť bleskurýchlo odpovedali a už o tridsať sekúnd na svetelnej tabuli svietilo opäť skóre v prospech Nórska – 6:5. Nádej na remízu, ktorá by nás posunula do boja o konečné piate miesto, definitívne zhasla v čase 59:34, kedy sme inkasovali gól do prázdnej brány. Kde, v ktorom meste Kanady, sa konali MS a koľkočlenná výprava odletela za more zo Slovenskej republiky? Šampionát sa konal v cca 50-tisícovom meste Belleville v Ontáriu a naša výprava bola 27-členná. Reprezentujú Slovenskú republiku na týchto majstrovstvách aj naši rozhodcovia či delegáti pre jednotlivé zápasy? V týchto funkciách nie, ale Slovenský zväz florbalu mal zastúpenie v jury šampionátu. L

JUBILANT

Novinár s pozíciou diplomata,

diplomat s priezorom novinára Keď sledujete, čo všetko stíha, máte pocit, že jeho deň má oveľa viac ako dvadsaťštyri hodín. Popri práci športového novinára a vyťaženého redaktora v denníku Šport zastáva Ivor Lehoťan od roku 2002 post viceprezidenta Medzinárodnej biatlonovej únie pre informácie. Okrem Športu s veľkým Š je jeho takmer každodenným spoločníkom aj aktívny šport. Rodák z Banskej Bystrice oslávil 9. apríla 50 rokov. AUTOR: PAVOL KUBIŠ

To, že jeho život a profesná kariéra budú úzko späté so športom, intuitívne tušil už odmalička. „Ako dieťa som si vpisoval do hrubých zošitov výsledky rôznych súťaží podľa jednotlivých športov. Bolo to také infantilné, ale milé,“ spomína na svoje začiatky. Pre desaťročné chlapča to bola taká novinárska „prípravka“. Počas štúdia na Gymnáziu na Tajovského ulici v Banskej Bystrici prispieval do stredoškolského časopisu a utvrdil sa v myšlienke študovať žurnalistiku. Na konci prvého ročníka na Filozofickej fakulte UK sám zaklopal na dvere redakcie Šport a aj keď tá sa odvtedy viackrát presťahovala, jeho spojenie s ňou trvá už vyše tridsať rokov. Témami jeho prvých článkov boli talentovaní zápasníci či džudisti, odvtedy má v tomto športovom denníku na starosti okrem iných aj tieto športy. Pravda, za tie roky asi nebolo športového odvetvia, o ktorom by nepísal. Ako pre redaktora v banskobystrickej filiálke Športu sú síce ťažiskové futbalové a hokejové témy, ale brilantné články si z jeho pera prečítate napríklad aj o kolkoch.

FOTO: VLADIMÍR VEVERKA

Ako akreditovaný novinár mal možnosť približovať čitateľom radosť z úspechov i smútok z neúspechov slovenských športovcov z letných olympijských hier v Sydney 2000, Aténach 2004 či v Pekingu 2008. Ešte predtým v roku 1994 zažil premiéru slovenských paraolympionikov na zimných hrách v Lillehammeri. „Ak má mať športovec najlepšiu formu práve na olympiáde, aj pre žurnalistu by to mal byť vrchol snaženia,“ zdôrazňuje Ivor, ktorý okrem vrcholných podujatí každoročne novinársky aktívne prežíva kolotoč futbalovej a hokejovej ligy. Ako novinár si viackrát vyskúšal aj atmosféru svetových šampionátov v ľadovom hokeji. Aj keď ako pravý profesionál má pri spracovaní športových tém celoslovenský nadhľad, v niektorých momentoch sa v ňom nezaprie lokálpatriot. Ako novinár za tie roky s radosťou

písal o majstrovských oslavách futbalistov Ružomberka či hokejistov Zvolena, vytúženého darčeka k päťdesiatke v podobe hokejového zlata banskobystrických „baranov“ sa však nakoniec nedočkal. Kariéru mnohých našich športových hviezd úzko prepojených so srdcom stredného Slovenska sledoval od „plienok“. Tak, ako príbeh futbalistu Mareka Hamšíka, ktorého kroky zblízka sledoval už od žiackych liet v Jupie Podlavice, v ktorom v tom čase hrával aj jeho syn Ivor, pretavil v roku 2011 do úspešnej knihy „Najmladší kapitán“, vedel by určite pútavo vyrozprávať i športové biografie biatlonistky Anastasie Kuzminovej či hokejistu Michala Handzuša. Veríme, že po prvej lastovičke prídu aj ďalšie knižne spracované zaujímavé športové príbehy. Okrem Hamšíkovho životopisu však bol aj členom autorského kolektívu, ktorý zostavoval publikácie Sloven-

ského olympijského výboru o OH 2008 a 2010, hlavným zostavovateľom knihy o histórii slovenského biatlonu „Dvadsať rokov, dvadsať presných zásahov“ a šéfredaktorom knihy „50 Years of biatlon“ o histórii svetového biatlonu. Práve biatlon vypĺňa osobitnú kapitolu v jeho nielen novinárskej práci. Okrem poslania úspešného novinára patrí totiž u nás k jedným z mála funkcionárov, ktorí sú zaradení vysoko v medzinárodných športových štruktúrach. Začalo sa to tým, že na väčších biatlonových podujatiach v Osrblí robil tlačového šéfa. V roku 1997 zvládol aj majstrovstvá sveta, ďalší rok ho pozvali do informačnej komisie, ktorá vznikla pri Medzinárodnej biatlonovej únii. V roku 2002 ho Slovenský zväz biatlonu navrhol na pozíciu viceprezidenta IBU pre informácie. Voľby vo francúzskom Nice vyhral, pri nasledu-

júcich v roku 2006 už protikandidáta nemal. Momentálne je jedným z najvyšších funkcionárov svetového biatlonu už štvrté funkčné obdobie. Počas neho pre Slovensko získali olympijské medaily na zimných hrách Anastasia Kuzminová a Pavol Hurajt. Tieto úspechy vo Vancouvri či v Soči síce neprežíval vo vymedzenom priestore novinárskej mixzóny, ale ako športový diplomat sa z nich tešil v priamej blízkosti športovcov či ako spolukomentátor verejnoprávnej televízie v priamom prenose. Aktívne pracuje aj v slovenskom biatlone ako viceprezident Slovenského zväzu biatlonu pre štátnu reprezentáciu a masmédiá. „Všimol som si, že v textoch mi občas naskakuje funkcionársky slovník,“ smeje sa pri otázke, aké ťažké je zladiť myšlienky kreatívneho novinára a diplomatického, niekedy priam až suchárskeho funkcionára.

„Ak má mať športovec najlepšiu formu práve na olympiáde, aj pre žurnalistu by to mal byť vrchol snaženia.“

FOTO: VLADIMÍR VEVERKA

Ivor Lehoťan (uprostred) dokumentoval svoju športovú všestrannosť aj na futbalových trávnikoch v drese novinárov.

FOTO: JÁN MIŠKOVIČ

Jubilant Ivor Lehoťan (vľavo) preberá z rúk šéfredaktora nášho časopisu Jozefa Mazára pamiatkový dar, ktorý mu redakcia venovala pri príležitosti jeho životného jubilea na znak ocenenia jeho kvalitnej a záslužnej novinárskej práce...

Pri ich výkone neraz hrozí stret záujmov, takéto situácie však rieši s eleganciou. Aj keď priznáva, že niekedy sa cíti schizofrenicky. „Mám informáciu, s ktorou by som ako novinár mohol pracovať, ako viceprezident pre informácie však mám povinnosť oznámiť ju až vtedy, keď nastane vhodná chvíľa. Za stret záujmov to nepovažujem, snažím sa správať korektne v oboch pozíciách,“ zdôrazňuje rešpektovaný športový novinár. V súkromí však vie byť žoviálny a pri rýľovaní, iných prácach okolo rodinného domu či pri športovom adrenalíne sa v slovníku inak distingvovaného žurnalistu určite objaví i nejaký ten nespisovný vybodkovaný výraz. Ako dieťa skúšal aktívne hrať hokej, krátko basketbal i futbal, pri ktorom v tíme dorastencov mestskej štvrte Sásová, v ktorej býva, vydržal až do dorasteneckého veku. Zásluhou pravidelného športovania si udržuje výbornú fyzickú kondíciu, ktorú čerstvému päťdesiatnikovi môže závidieť aj generácia jeho syna. Novinárska partia pod Urpínom sa dlhé roky pravidelne každý týždeň stretávala pri futbale, jemu však bolo málo a svoje pohybové aktivity s obľubou rozšíril o bedminton či tenis. Povestné sú jeho víťazné stávky s aktívnymi športovcami, ktorí po prehrách na kurte musia oželieť nejaké to euro a vyplatiť mu výhru v podobe dobrého francúzskeho koňačiku. „Na tenisovom alebo bedmintonovom dvorci si pustím psychický ventil. Na vlastnej koži spoznávam, že víťazstvo prichádza až po premenení mečbalu. Nebijem sa o výhru do krvi, ale mám ju rád,“ prízvukuje. Vietor však z neho majú vekom podstatne mladší súperi aj na tartanovej atletickej dráhe na banskobystrických Štiavničkách, na ktorých sa každoročne v máji uskutočňuje Novinárska stovka v šprinte na 100 m. Čerstvému „Abrahámovi“ želáme, aby mu jeho rýchlosť a čuch na góly i dobré témy vydržali v druhej päťdesiatke života čo najdlhšie. L

OSOBNOSŤ

Súperky budú

vo veku jej dcéry AUTOR: VLADIMÍR MEZENCEV I FOTO: ARCHÍV A. OROSZOVEJ

Anna Oroszová má účasť na paraolympiáde v Riu už istú. Mala šestnásť a ako každé dievča v tomto veku svoje sny, túžby a plány. Obavy o svoj zdravotný stav vôbec nemala, naopak. Bola plná optimizmu, energie mala na rozdávanie, nevedela si predstaviť, že by niečo mohlo prekaziť jej predsavzatia.

Ako to pri takýchto tragických okamihoch býva, niekoľko sekúnd stačilo na to, aby sa jej život úplne zmenil. Nie však k lepšiemu, naopak... Život na invalidnom vozíku nie je nič závideniahodné, ale Anka si nakoniec poradila aj s touto životnou situáciou. Niekto sa s ňou nikdy nezmieri a nedokáže takto žiť, iný sa prispôsobí a i keď svoj život musí radikálne zmeniť, nájde východisko. Je to neuveriteľné, ale dnes je Anna OROSZOVÁ už nielen žena zrelého veku, manželka a matka sympatickej dospelej dcéry Nikoly, ale aj človek, ktorý okolo seba šíri optimizmus a vyžaruje z nej závideniahodná pohoda. Keď sa v ten nešťastný deň viezla s ostatnými dievčatami na aute z brigády a došlo k havárii, v prípade, že by mal

šofér vozidlo v poriadku, tak by sa jej nestalo nič. Možno by mala niekoľko odrenín. Napriek tomu sa snažila „vybojovať“ pre vinníka čo najmiernejší trest. Aj táto skutočnosť je dôkazom jej veľkého a dobrého srdca.

Vozičkári, teda ľudia prinútení žiť a stráviť väčšiu časť každého prežitého dňa na invalidnom vozíku, nestratili záujem o to, čo máme všetci v sebe, i keď niekto viac, iný menej: o súťaženie, porovnávanie si svojej zručnosti, rýchlosti a vytrvalosti s inými. Darmo,

najlepším prostriedkom na to je šport. Táto komunita ľudí má síce obmedzený výber možností, ale predsa len ich dosť zostáva. Ľudí na invalidných vozíkoch dnes stretnete zápoliť na maratónskych tratiach, v stolnom tenise, v lukostreľbe a v mnohých ďalších športových disciplínach. Dnes už skúsená paraolympionička Anna Oroszová hovorí: „Keď sa postavíte na štart, tak chcete zvíťaziť. Pokiaľ tých víťazstiev a úspešných umiestnení máte viac, tak sa túžite dostať na olympiádu. Nuž, keď už ste v jej dejisku, tak

chcete už iba jedno – vyhrať alebo aspoň stáť na stupni víťazov.“ Veľmi dobre vie, čo tá samotná súťaživosť znamená. Veď na svojom konte má účasť na troch paraolympijských hrách (Sydney 2000, Atény 2004, Londýn 2012) a teraz sa už pripravuje na olympiádu v brazílskom Riu de Janeiro. Okrem toho sú už pre ňu samozrejmosťou zápolenia na svetových a európskych pohároch či majstrovstvách sveta. Zároveň absolvovala aj desiatky pretekov na klasickej maratónskej trati, pritom najradšej má ten svoj doma v Košiciach, na ktorom absolvovala aj svoj premiérový vstup do veľkého športu – Medzinárodný maratón mieru (MMM). Spočiatku na olympiáde štartovala v disciplíne s činkou na lavičke a je neuveriteľné, že táto žena s hmotnosťou 48 kg dokázala vytlačiť nad hlavu 93 kg činku! Neskôr dokázala presedlať na jazdu na špeciálne upravených vozíkoch pre parašportovcov, teda ide skôr o cyklistickú disciplínu. Pani Anka s úsmevom hovorí, že jej súperkami pred štyrmi rokmi v Londýne boli ženy aj o 30

rokov mladšie, ale napriek tomu si medzi nimi počínala nadmieru úspešne: v časovke skončila siedma, v cestných pretekoch desiata. V európskych pohároch sú pre ňu miesta medzi tromi najúspešnejšími úplnou samozrejmosťou, pričom dominuje najmä v časovkách. Cestné preteky sa konajú na tratiach dlhých najmenej 36 km, často aj nad 50 km a to si vyžaduje skutočne kvalitnú fyzickú pripravenosť. Nie náhodou pani Anka trávi denne niekoľko hodín v posilňovni alebo priamo v uliciach mesta na svojom „handbikeri“ – ako volajú tento pretekársky vozík pre športovcov, ktorí nemôžu

Vo Švajčiarsku na jednom z podujatí EHC (Európsky pohár na handbikeroch) sa jej v minulom roku darilo. Vyhrala časovku a v cestných pretekoch skončila tretia. Na stupni víťazov s Ursulou Schulerovou (CH) a Carin Darkovou (GB).

chodiť na vlastných nohách. Okrem MMM najčastejšie štartuje na maratónoch nie veľmi vzdialených od Košíc, či už je to v Poľsku, Česku alebo v Rakúsku. Samozrejme, svoju rolu v tomto zohrávajú financie. Jej túžbou je však štartovať na najznámejších maratónoch sveta, teda v New Yorku, Londýne a Berlíne. Pôvodne všetko nasvedčovalo tomu, že maratónsku trať si obľúbi aj dcéra Nikolka. V žiackom veku ju zaujímal basketbal, potom sa niekoľkokrát ukázala na trati MMM v súťaži korčuliarov. Nastali však určité zdravotné problémy, a tak s náročnými disciplínami musela skončiť. Rada však stále cvičí a k športu má stále blízko. Pani Anka patrí medzi trojicu reprezentantov, ktorí už majú účasť v Rio de Janeiro na paraolympijských hrách 2016 istú. Preto sa tak svedomito a intenzívne pripravuje na veľký športový sviatok. Napriek tomu si však nachádza čas aj na projekt Nezastaviteľní, určený pre mladých ľudí, z ktorých sa z rôznych príčin stali invalidi, odkázaní do konca života na invalidný vozík. Pomáha im predovšetkým svojimi radami, napríklad kde získať kvalitné protézy, vozíky, usmerňuje ich k pravidelnému športu a k spoločenskému životu v tejto komunite, snaží sa ich získať pre trénovanie na handbikeroch. V tomto projekte zastáva funkciu ambasádorky a čo je zaujímavé, finančne ho podporujú výrobcovia nealkoholického piva značky Birell. PRISILNÁ KONKURENCIA Týždenník Slovenka nominoval Annu Oroszovú na titul Slovenka roka v kategórii šport. Má však prisilné konkurentky. Zhodou okolností aj ony spojili svoj život so športovými Košicami. Profesionálna tenistka Jana Karolína Schmiedlová sa v tomto meste aj narodila, ako najmladšia z celej desiatky sa dostala do TOP 10 najúspešnejších slovenských športovcov za rok 2015, stala sa Tenistkou roka, v uplynulej sezóne vyhrala dva turnaje WTA a dostala sa do tridsiatky najlepších tenistiek sveta. Basketbalistka Zuzana Žirková patrí medzi najlepšie európske hráčky, plných 18 rokov mala miesto v reprezentácii SR, osemkrát ju vyhlásili za najlepšiu slovenskú basketbalistku roka! Už samotná skutočnosť, že ašpiruje na titul spoločne s týmito dvomi profesionálkami – hviezdami vo svojich športových odvetviach, svedčí aj o Ankiných kvalitách. Už samotná nominácia je obrovským uznaním jej dosiahnutých športových úspechov. L

ZAUJÍMAVÁ ŠPORTOVÁ OSOBNOSŤ

Klenot športu

i duchovnej filozofie? AUTOR: JOZEF MAZÁR I FOTO: ARCHÍV V. D. MORAVČÍKA

Vladimír Dracula Moravčík. Na prvý pohľad mladý človek ako mnoho iných. Zaujalo nás, prečo má na slovenské pomery tak málo tradičné meno. Usmial sa, aby odpovedal: „V Číne pri bojových umeniach zvyknú lákať na súboje divákov rôznymi prezývkami, ktoré odvodzujú od ľudových hrdinov. O mne, keď som v Hongkongu šiel bojovať do ringu, vedeli, že som Vladimír, teda veľký a silný gróf Vlad z Rumunska. Dracula. Ako Európan som začal v Číne vyhrávať a prischla mi prezývka Dracula. Zvykol som si na ňu, lebo tí, ktorí tieto zaujímavé súboje v thajskom boxe organizujú, si túto moju prezývku dali k môjmu priezvisku s veľkými a podčiarknutými písmenami. Viete, súboje, ktoré sú v thajskom boxe, nie sú len krvavými, či už z mojej strany, alebo zo strany súpera, ony obsahujú aj predzápasové rituály.“

U nás v Slovenskej republike nie sú tieto súboje až tak prežívané ako trebárs v už spomenutej Číne alebo samotnom Thajsku. Nuž opýtal som sa samotného majstra sveta v thajskom boxe Vladimíra Moravčíka, čo to vlastne thajský box znamená. Odpovedal: „Thajský box je šport založený na tradíciách s takmer 700-ročnou históriou. Vo svojom základe vychádzajú tradície thajského boxu z

budhizmu a animizmu, ktoré sú v Thajsku veľmi rozšírené. Bojovník má pri nástupe do ringu na hlave posvätnú čelenku (monkon), ktorá patrí klubu bojovníka a má ochrannú funkciu. Ďalším ochranným amuletom je tzv. praciat, ktorý bojovník nosí uviazaný na ruke a má ho počas celého zápasu. Pri vstupe do ringu a pri počiatočných rituáloch majú bojovníci okolo krku kvety. Ochranné amulety bojovníkov bývajú posvätené,

a preto sa ich nemôžu dotýkať ženy, ktoré by podľa budhistov mohli priniesť bojovníkom nešťastie. Po vstupe do ringu vykonávajú bojovníci rituálny tanec Ram Muay, ktorým vzdávajú úctu trénerovi, rodine a všetkým, ktorí mu pomohli stať sa bojovníkom. Rituálny tanec slúži zároveň na uvoľnenie pred zápasom. Thajský box je založený na úcte voči trénerovi, ale aj súperovi a v Thajsku sa bojovníci tešia veľkému uznaniu zo strany verejnosti.“ Svojím rozprávaním nás Vladimír Moravčík tak zaujal, že sme si dokonca inde načítali, čo to thajský box je, len aby sme publicisticky mohli hlbšie preniknúť do jeho tajov. Tu sú poznámky aj pre vás, ak sa chcete s týmto druhom športu hlbšie zoznámiť.

„Víťazstvá ma doviedli do profi ringu a možno aj vyššia ctižiadosť, ktorú systematickým športovaním prakticky v sebe budujete...“

Získané tituly:

• Interkontinentálny šampión WMC 2016 • Svetový šampión WFCA 2015 • Európsky šampión WMC 2013 • Svetový šampión I-1 WMC 2010 • Svetový šampión W5 2010 • Interkontinentálny šampión WPMF 2010 • Európsky šampión WKN 2009 • Víťaz Dodge trophy 2008 • Svetový šampión I-1 WMC 2007 • Európsky šampión S-1 2005 • Víťaz amat. otvorených majstrovstiev Poľska 2005

Thajský box je plnokontaktný ringový šport. Má svoje presné pravidlá, ktoré určujú dovolené a zakázané techniky. V thajskom boxe sa zápasí len v stoji, zápas na zemi nie je dovolený. V zápasoch sa využívajú boxerské údery, údery lakťami, kopy nohami a kolenami a špecifický štýl boja nazvaný klinč. Pri klinči bojovníci zápasia v tesnej blízkosti, je to veľmi technický súboj založený na sile, technickej vyspelosti a koordinácii. Profesionálne zápasy v thajskom boxe prebiehajú na 5 kôl po 2 minúty alebo 5 kôl po 3 minúty. Amatérske zápasy prebiehajú na 3 kolá po 2 minúty. Zápasy sa odohrávajú v ringu, ktorý spĺňa predpísané rozmery. Na zápas dohliada jeden ringový rozhodca a minimálne 3 bodoví rozhodcovia, ktorí rozhodujú o výsledku zápasu. Zápas môže skončiť výhrou na body jedného z bojovníkov, keď o víťazstve rozhodnú bodoví rozhodcovia. Zápas môžu skončiť knokautom, teda k. o., v prípade, keď jeden z bojovníkov nie je schopný pokračovať ďalej v boji do 10 sekúnd od inkasovania techniky od súpera. Technické k. o. znamená, že bojovník nie je schopný pokračovať v zápase, aj keď sa postaví do 10 sekúnd. RSC znamená, že rozhodca zastavil zápas. Ringový rozhodca má právo zastaviť zápas, ak je jeden z bojovníkov viackrát počítaný alebo ak je jeden z bojovníkov vážnejšie zranený. Rovnako aj ringový lekár má právo zastaviť zápas pre zranenie. Zápas môže skončiť anulovaním v prípade využitia nepovolenej techniky. V prípade, že nedôjde k predčasnému ukončeniu zápasu a ani jeden z bojovníkov neskóroval viac, môžu bodoví rozhodcovia rozhodnúť o remíze. V zápase používajú bojovníci rôzne ochranné pomôcky, v profesionálnych zápasoch sú to boxerské rukavice s váhou 8 oz (v zápasoch do max váhy 63,5 kg) alebo 10 oz (pri zápasoch vo váhe nad 63,5 kg), suspenzor, chránič na zuby, bandáže zápästí a členkov. Pri amatérskych zápasoch sa navyše používajú ochranné vesty, prilby, chrániče na píšťaly a chrániče na lakte. Ženy používajú v zápase aj prsný chránič.

Po tomto zoznámení sa s thajským boxom malo pre nás stretnutie s viacnásobným majstrom sveta Vladimírom Draculom Moravčíkom ešte väčší význam. Začali sme hlbšie chápať jeho priamy pohľad do očí, presnú štylizáciu ním vyslovených výrokov a verte, neverte, čím sme s ním viac rozprávali, tým sme sa v jeho prítomnosti cítili viac slobodnejšími. Samozrejme, že sme sa ho pýtali na jeho začiatky. Dozvedeli sme sa, že s týmto druhom bojového umenia sa zoznámil ešte ako vojak v Žiline, keď slúžil pri parašutistoch. Potom ho stiahol na tréningy jeden kamarát v rodnej Banskej Bystrici. „Šport som mal rád. Kamarát ma pritiahol k thajskému boxu, tak som sa začal tomu venovať. Nechcel som vysedávať v krčmách. Nezačal som však s tým, že raz budem majstrom sveta. Až neskôr, tak pred desiatimi rokmi, prišli na rad samotné zápasy. O profesionálnom boxe som nikdy nesníval ani nikdy predtým som nerobil nejaký kontaktný šport. Sám som prekvapený, kde to až došlo a kde sa nachádzam. Víťazstvá ma doviedli do profi ringu a možno aj vyššia ctižiadosť, ktorú systematickým športovaním prakticky v sebe budujete,“ zdôveril sa nám. Dnes má Vladimír Dracula Moravčík 34 rokov a thajskému boxu sa venuje 15 rokov. Prvý rok pôsobil ako amatér, ostatných štrnásť už žije život

profesionála. Kto ho trénoval v športe, na ktorý mnohí z nás v podstate ani nechodíme, lebo o ňom vieme veľmi málo alebo sa bojíme tých krvavých technických zásahov? Niekoľkonásobný majster sveta, ale i nevšedný nositeľ určitej duchovnej filozofie odpovedá: „Trénoval ma Martin Belák, s ktorým som v roku 2014 svoju tréningovú spoluprácu ukončil, a odvtedy sa pripravujem pod vedením Jožka Poliaka.“ Neostal však v príprave sám. Vôkol neho sa vytvoril silný tím, ktorý mu pomáha pri príprave. Tím vedie jeho manažér Vladimír Piperek. Ten nám priblížil výsledky Vladimíra Draculu Moravčíka takto: „Prvé úspechy Vladimíra na seba nenechali dlho čakať, v roku 2005 vyhral otvorené majstrovstvá Poľska, v rovnakom roku sa stal európskym šampiónom asociácie S-1. Svoj prvý svetový titul získal v roku 2007 v Hongkongu. Počas svojej kariéry vyhral niekoľko európskych a svetových titulov rôznych asociácií. Zatiaľ posledný získal tohto roku v apríli v Žiline v súboji s Kemom Berneungom. V ostatných prípadoch svoje tituly obhajoval a verme, že ich bude obhajovať úspešne aj naďalej. Celkom nastúpil k 85 zápasom, z ktorých 78 vyhral. Z toho 29-krát k. o., raz remizoval.“

PORTRÉT

AUTOR: JOZEF KŠIŇAN I FOTO: ARCHÍV REDAKCIE

Štefan Mašlonka,

legenda športovej žurnalistiky Štefan Jakubec, Štefan Šolty, Július Psotka, Karol Weiss, Imrich Hornáček roky úspešne razili cestu prostredníctvom médií správam zo športových podujatí a samotnej širokej športovej problematiky. K nim hrdo zaraďujeme aj Štefana Mašlonku, ktorý do rozbehnutého všeobecného agentúrneho spravodajstva zabudovával športové správy, organizačne zveľaďoval a upevňoval toto odvetvie v dennej náplni.

Rodák zo Smižian pri Spišskej Novej Vsi (nar. 4. februára 1920) prišiel do Bratislavy na sklonku tridsiatych rokov minulého storočia ako 18-ročný študovať na vysokej škole. Tu mu už brat, pracujúci na ministerstve financií, zabezpečil finančnú podporu prácou v kancelárii. Talentovaný a aktívny športovec, najmä v hokeji, dlho v glotových rukávoch nevydržal, prevyšoval jeho vzťah k športovému životu a dianiu. Bratislava bola bohatá na športové udalosti, preteky a zápasy. Pri nich si ho všimol priekopník slovenskej športovej žurnalistiky Štefan Jakubec a vyzval ho na spoluprácu. Spočiatku to boli obyčajné krátke, iba informačné správy a výsledky zo športových stretnutí. Ale stačili na to, aby upútal pozornosť vtedy už známych „rozhlasákov“ Jána Balaďu a Dobroslava Chrobáka. Páčila sa im nielen jeho rozhľadenosť, skladba správ, čistota slovenčiny, ale aj živý rozprávačský štýl v debatách. Dosť odvážne mu dali šancu do mikrofónu reportovať pri prvom pokusnom vysielaní z hokejového zápasu ŠK proti VŠ Bratislava. Bol totiž jedným z ôsmich uchádzačov o miesto rozhlasového športového reportéra. Štefan Mašlonka obstál v tejto konkurencii najlepšie a prijatím do tohto zaujímavého „zamestnania“ sa mohla začať ešte zaujímavejšia kariéra. Spočiatku sa napĺňala každodenným hlásením správ z udalostí dňa. Postupne s vývojom rozhlasu sa jeho zásluhou formoval špecializovaný druh spravodajstva – športového. V agentúre, ktorá niesla meno Zpravodajská agentúra Slovenska (ZAS), presadil vytvorenie osobitného oddelenia – športu. Stal sa jeho vedúcim, vychovával rad spravodajských športových redaktorov, ale predsa len ťažiskom sa stala jeho reportérska činnosť v rozhlase. Kulminovala v povojnových rokoch, keď sa rozhodlo, že

na významných športových podujatiach sa pri mikrofóne budú striedať český a slovenský reportér. Na českej strane to bol chýrny Josef Laufer, na slovenskej Štefan Mašlonka! Táto kombinácia bola mimoriadne trefným výberom, ktorý platil až do zániku spoločného štátu Slovákov a Čechov. Nezabudnuteľnými ostali najmä reportáže z olympijských hier 1948 v Londýne, zo slávnych futbalových stretnutí ŠK Bratislava – Slavia Praha na znak obnovenia futbalových stykov krátko po skončení druhej svetovej vojny a najmä z hokejových majstrovstiev sveta 1947 v Prahe, keď Česko-Slovensko získalo po prvý raz titul. Dovtedy pre českých poslucháčov neznáme Mašlonkove slová „palica“ a „puk“ vyvolávali priam búrky nadšenia a sympatií a to si všimli aj filmoví producenti. Vytvorili film „Zavinil to Mašlonka“, plný záberov z pôvodných priamych reportáží a humorných scénok. Žiaľ, osudnými pre Laufera i Mašlonku sa stali dôsledky reportáže z olympijského finálového behu vytrvalcov. Hrozilo, že pre technické problémy nebude môcť dvojica Laufer – Mašlonka odvysielať finále behu na 10 km, kde sa očakával úspech Emila Zátopka. Jazykové znalosti a kontakty čs. reportérov však predsa umožnili priamy prenos cez linky vtedy už „nepriateľskej“ BBC. Očakávala to s nevšedným záujmom celá česko-slovenská verejnosť. Inak to vzali stranícke a vládne orgány. Obom reportérom po návrate z Londýna zakázali reportérsku činnosť. Štefan Mašlonka sa preorientoval na inú, publikačnú činnosť. Stal sa šéfom športovej redakcie ČTK a spoluorganizátorom významných medzinárodných podujatí na Slovensku. Zabezpečoval tlačové služby spolu s Júliusom Psotkom na lyžiarskom Tatranskom pohári v klasických disciplínach a na Veľkej

cene Slovenska v zjazdových disciplínach, ako aj na Pieninskom vodnom slalome. Stál pri zriaďovaní novinárskych lóží na futbalovom štadióne ŠK Bratislava (neskôr už dlhé roky Slovana) na Tehelnom poli a na zimnom štadióne. Riadil tlačové strediská na hokejových a krasokorčuliarskych majstrovstvách sveta v Bratislave. Jeho zručnosť v tejto oblasti ocenili aj v Prahe, keď sa hlavné mesto Česko-Slovenska stalo v roku 1978 dejiskom prvých majstrovstiev Európy v atletike. Ohlas jeho organizátorských schopností zašiel až za hranice, keď si ho usporiadatelia zimných olympijských hier 1964 v Rakúsku vybrali za šéfa tlačových služieb v jednom zo subcentrov. Až do smrti bol členom mediálnej komisie Medzinárodnej lyžiarskej federácie (FIS). Pritom nezmazateľné stopy jeho organizátorskej práce ostali, samozrejme, aj vo vlasti. Po vojne patril k zakladateľom Klubu športových redaktorov na Slovensku, plodná bola jeho dlhoročná funkcia tajomníka. Štefan Mašlonka bol prísny, zásadový pracovník, mal veľký podiel na uplatňovaní zlatých zrniek a spisovných pravidiel slovenského jazyka (v tomto ohľade vyniklo jeho dielo o Zimnej olympiáde 1968 v Grenobli a po vyše polstoročí od vzniku prvej písomnej zbierky o slovenskom futbale Zlatá kniha futbalu na Slovensku, Defilé generácií 1898 – 1987, tentoraz v spolupráci s Jozefom Kšiňanom). Štefan bol vzorom človeka s pevným charakterom, popri tom elegánom a príjemným partnerom v spoločnosti. Samozrejme, získal aj množstvo uznaní a vyznamenaní, stal sa po Karolovi Stráňaiovi, Jánovi Mrázovi a Jankovi Zacharovi štvrtým čestným členom Slovenského olympijského výboru. L

Nestor slovenskej rozhlasovej žurnalistiky Štefan Mašlonka na MS v skokoch na lyžiach v Obersdorfe s trénerom našich skokanov Petrom Schlankom (vpravo). Nie náhodou sme zaradili túto snímku k jeho portrétu. Š. Mašlonka bol častým komentátorom a publicistom významných svetových súťaží v skokoch na lyžiach.

Dve veľké stálice našej československej rozhlasovej žurnalistiky. Josef Laufer a Štefan Mašlonka komentujú v Bratislave nezabudnuteľné futbalové stretnutie v roku 1945 ŠK Bratislava – Slávia Praha, ktoré skončilo s výsledkom 1:3.

Pamätná snímka z lyžiarskych bežeckých pretekov v Klingentáli z roku 1978. Zľava doprava Štefan Mašlonka, účastníčka dvoch ZOH Anna Pasiarová a autor článku Jozef Kšiňan.

SPOMÍNAME

Opustil nás Igor Mráz,

redaktor, publicista a spisovateľ Potrvá ešte mnoho času, než si zvykneme na to, že PhDr. Igor Mráz už nie je medzi nami. V sobotu 9. apríla 2016 prišlo na cintorín v Chorvátskom Grobe vyše dvesto priateľov, kolegov, spolupracovníkov a príbuzných. Na smútočnom obrade boli zástupcovia Slovenského olympijského výboru, športových zväzov, viacerí vynikajúci futbalisti, hokejisti a tréneri. AUTOR: JOZEF KUCHÁR I FOTO: ARCHÍV REDAKCIE

Stáli sme nad rakvou zosnulého, obloženou množstvom kvetov a vencov, medzi ktorými nechýbal ani veniec Klubu športových redaktorov Únie slovenských novinárov, v ktorej náš Igor mnoho rokov obetavo pracoval ako tajomník. S úctou sme prišli povedať, že nám

bude veľmi chýbať nielen jeho vysoká profesionalita, ale aj nezištné priateľstvo, ľudskosť, nevídaná vitalita a sviežosť, ktoré boli aj v záverečnej etape jeho života priam obdivuhodné. Životná púť nášho priateľa, kolegu a spolupracovníka, z ktorej odišiel vo veku 87 rokov,

je poznačená veľkou dôslednosťou, tvorivým hľadačstvom, presadzovaním vecí moderných a užitočných. Bol a ostane vynikajúcim aktívnym športovcom, publicistom a spisovateľom, skromným, ale principiálnym. V tom bola jeho osobitosť a veľkosť. V centre jeho pozornosti bol hokej, atletika, basketbal, cyklistika, ale na prvom mieste vždy futbal. Ten mu doslova prirástol k srdcu na celý život. Veď kedysi hral v rôznych dlhodobých súťažiach v dresoch ŠK Bratislava, Dynamo Bernolákovo, Kablo Bratislava a PŠC Pezinok. V rôznych debatách na odborné témy si rád zaspomínal na svoje začiatky a spoluhráčov, ku ktorým okrem iných patrili vynikajúci futbalisti Ján Popluhár, Titus Buberník, Epe Křepela, Pavol Beňa, Rudolf Vido, Jozef Jajcaj a Karol Šanca. Futbalovému kumštu nášho zosnulého najviac naučili tréneri Leopold Šťastný, Karol Bučko, Jozef Luknár a Ján Podhradský. Z talentovaného športovca sa pomerne rýchlo stal uznávaný redaktor. Za novinársky stôl si sadol v roku 1953 v redakcii Smena, ktorej vtedy šéfoval Leopold Podstupka – jeden z najvýznamnejších publicistov na Slovensku. V Smene bol plných dvadsať rokov a v denníku Pravda ďalších dvadsať. Potom až do dôchodku viedol ako šéfredaktor noviny Šport. Niekoľko rokov pracoval v časopise TIP, v novinách Ľud, Slovenská republika, Nový deň, Hospodárske noviny a v časopise Svet ŠPORTU. Písal aj do ďalších periodík ako Štart, Život a Slovenka. Často dostával priestor v Slovenskej televízii, pre ktorú písal scenáre. Z mnohých jeho vyznaní jednoznačne vyplývalo, že novinárska práca je nielen profesia, ale doslova služba čitateľovi. Mal rád humor, neraz konal tak ako v časoch mládežníckej nerozvážnosti, ale vždy na vysokej spoločenskej úrovni. Trápila ho nekvalitná práca športových redaktorov.

Predseda Únie slovenských novinárov Jozef Kuchár (prvý zľava) Igor Mráz, velikán slovenskej športovej žurnalistiky, a spisovateľ Dušan Mikolaj sa takto dali odfotografovať tesne po prevzatí Ceny Vojtecha Zamarovského.

Razantne aj vtipne reagoval na zložité problémy v oblasti športovej žurnalistiky. Spomínam si na jeho podnetné vystúpenie na seminári o problematike športu 19. – 20. novembra 2000. Vo svojom odbornom prejave okrem iného povedal: „Chcem zdôrazniť, že všeobecne poklesol záujem o propagáciu a o dianie v telesnej výchove a športe na funkcionárskej úrovni vôbec. Príčiny vidím v tom, že mnoho novinárskych kolegov, rôznych elévov nemá na to kvalifikáciu, pretože o teórii riadenia, o pravidlách športov, ich zmenách, o olympijskej problematike, o zdravotných účinkoch telesnej výchovy, psychológii či sociológii športu a podobne, nemá dostatok vedomostí ani praxe. Poslúžim dvoma príkladmi zo stoviek. Sedím na medzištátnom futbale a vedľa mňa si prisadne dievčina. „Prosím vás, kto je dnes kapitánom nášho mužstva?“ pýta sa. Súc v dobrej nálade, zažartujem: „Kapitánom je Dabač!“ (známa filmová postava - poz. autora) Oznámim a ešte poviem, že kapitán zvykne mať označenie páskou. Po chvíli sa susedka ozve: „Prosím vás, veď ten Dabač nie je na súpiske.“ Príklad číslo dva. Idem ako tlačový šéf medzištátneho zápasu a čírou náhodou ma dobehne ďalšie mladé dievča. Samozrejme, s novinárskym preukazom. „Prosím vás, neviete, kde je hlavná brána na štadión?“ Začudujem sa a pýtam sa zároveň – čo tam ide robiť? Vysvitne, že ona je reportérka a ide robiť rozhovory so zahraničnými hviezdami futbalu. Poslali ju, hoci ide na futbal po prvý raz. Výplody takýchto redaktoriek pre tisíce čitateľov si môžete predstaviť.“

Igor Mráz tesne po prevzatí Ceny Vojtecha Zamarovského počas pozdravnej reči.

Popri bohatej a úspešnej kariére športového redaktora a publicistu má za sebou aj rozsiahlu spisovateľskú tvorbu, ktorá si celkom zaslúžene získala veľký obdiv a úctu. Ako autor a spoluautor má na svojej vizitke 25 kníh. Všetky o problematike športu. Najviac je ich z futbalu, ale aj z histórie majstrovstiev Európy a sveta, z viacerých olympiád, rôzne životopisy a encyklopédie. Okrem toho vyšli jeho knihy o olympijských hrách v Mníchove, Grenobli, Calgary a Lake Placidu. Dlhé roky pôsobil v rôznych funkciách. Dokázal bojovať, ale nechcel ani nevedel ubližovať svojim protivníkom, ani tým,

čo mu niekedy krivdili. Aj preto mal veľkú autoritu a úctu. Mnohí jeho prácu vysoko oceňovali v podobe rôznych vyznamenaní, medzi ktorými nechýba Novinárska cena Slovenského olympijského výboru, bronzové Olympijské kruhy, Cena Mira Procházku. Pred dvoma rokmi prevzal Cenu Vojtecha Zamarovského za trvalý prínos do literatúry faktu. Celoživotné veľmi bohaté a rozsiahle dielo Igora Mráza je uzatvorené. Ostáva však trvalou hodnotou, dokumentom doby i pohľadu športovca, novinára a spisovateľa na ňu. Je vzácnym príspevkom do celej slovenskej kultúry. L

NÁZOR ODBORNÍKA

Bez vnútorného pokoja

neexistuje pravý úspech V prílohe o vodnom póle bolo v minulom čísle časopisu Svet ŠPORTU množstvo príspevkov. Názorov, postojov, faktov, argumentov. Neuvádzali sme ich preto, že by sme vodnopólové dianie chceli štiepiť. Chceli sme a chceme aj dnes navodiť verejnú a úprimnú argumentáciu a komunikáciu „za“ a „proti“. Sme presvedčení, že v takej komunikácii musí dostať širší priestor taká vážená osobnosť vo vodnopólovom svete, akou pán Ladislav Bottlik je. Nepochybujem o tom vôbec, lebo pri tvorbe knihy „Košice – mekka vodného póla“ som sa počas vyjadrení mnohých z celého sveta o tom presvedčil. Preto si redakcia dovolila dať priestor pánovi Ladislavovi Bottlikovi prostredníctvom jednoduchej a výstižnej otázky:

Pán Bottlik, ako vidíte súčasnú úroveň slovenského vodného póla? Odpoveď pre časopis Svet ŠPORTU bola nasledovná: „Na túto otázku je potrebné odpovedať nielen stručne, že súčasná úroveň je slabá, ba až mizerná, ale aj bez emócií a analyticky. Za posledné obdobie je situácia vo vodnom póle Slovenska zlá, ba horšie ako zlá. Moje videnie je nasledovné a opiera sa aj o výsledok mojich debát s trénermi a ľuďmi, ktorí sa pohybujú pri tomto športe doma i v zahraničí. Všetci hovoria, že je to z roka na rok horšie. Dvakrát som sa osobne prihlásil, keď vedenie súčasného slovenského vodného póla vypísalo, aby sa prihlásili tí ľudia, ktorí chcú slovenskému vodnému pólu pomôcť a pracovať v ňom. Roky prešli a odpoveď som nedostal žiadnu. Možno preto, že som sa o niečo skôr narodil, ale žijeme v Európskej únii, ktorá nedáva priestor ani vekovej diskriminácii. Na úvod pre tých, ktorí vodné polo nepoznajú vôbec ani zvnútra detailnejšie, kandidoval som v ostatných voľbách na funkciu prezidenta a tam som dostal o 3 hlasy menej v demokratických voľbách ako súčasný prezident. Rešpektoval som to a rešpektujem to i dnes. To však neznamená, že súhlasím s nekvalitnou prácou terajšieho prezidenta. Teraz vysvetlím prečo. On by mal byť nositeľom kvality práce v našom vodnom póle. Opak je pravdou.

AUTOR: JOZEF MAZÁR I FOTO: MAREK ČECHO

Keď som sa prihlásil do odborného vedenia zväzu, do dnešného dňa znova žiadna odpoveď. To svedčí o tom, že buď moju prihlášku neprečítali, nepochybujem, že čítať vedia, alebo potom problém je vo výchove. Priemerne vzdelaný človek vie, že výchova je zámerná a sústavná pomoc človeku, aby samostatným a harmonickým uplatnením všetkých svojich vlôh sa rozvíjal na ušľachtilú mravnú osobnosť. Dlhé roky komunikujem s odborným zahraničím. Konkrétne, s funkcionármi a trénermi z tých krajín, ktorých reprezentácie dosahujú svetové úspechy vo vodnom póle. Zúčastnil som sa šampionátov Európy v Chorvátsku a Srbsku a - zdôrazňujem - aj mnohých významných klubových súbojov v Maďarsku, ktorých bolo u susedov neúrekom, kde sa malo možnosť odborne vzdelávať aj naše súčasné vedenie a trénerské kádre, lebo podľa mojich skúseností a môjho poznania im práve toto najviac chýba. Mohli sa priučiť aj diplomacii a neísť ako teraz na ME do Belehradu len ochutnať tamojšie čevapčiči. Predchádzajúce neúspešné kvalifikácie európskych a svetových súťaží sú odrazom nekomplexnej práce nášho vodnopólového vedenia. Povedzme si pravdu, súčasné vodnopólové hnutie je rozdelené. A dosť. Nečudujem sa, lebo keď pán prezident nepokladá za potrebné ani odpovedať človekovi, ktorý dvakrát priviedol našu reprezentáciu na MS a dvakrát na

OH, komu, kde a ako odpovedá? V tejto významnej funkcii sa arogancia nesmie tolerovať, lebo tu je výsledok, ktorý som v úvode priblížil. Ak sa dožijem, budem ešte veľmi veľa rokov čakať, kým sa niekto v slovenských podmienkach dopracuje k takej následnosti, skúsenosti i zážitku. Toto, čo hovorím vám pre Svet ŠPORTU, je potrebné uverejniť, aby čo najširšie vrstvy tak laickej, ako i odbornej verejnosti, a nielen z vodného póla, boli o tejto skutočnosti informované. My v hnutí šetríme v súčasnosti na odbornosti, preferujeme pritakávačov, lebo odborné diskusie vo zväze sa nenosia a, zrejme, podľa vedenia nie sú ani potrebné! Pred ôsmimi rokmi som bol predsedom trénerskej rady vodnopólového zväzu. Vtedy mi vedenie vodného póla hovorí: „Nedobre robíš, máme lepšieho, ktorý pracuje kvalitnejšie.“ Odpovedal som im: „Keď máte lepšieho, nech sa páči!“ Nasadili tam človeka, ktorý tam sedí na funkcii dodnes. Ja svojho kolegu hodnotiť nebudem, nech ho hodnotia výsledky, ale zdôrazňujem, že mužská reprezentácia, či chceme, alebo nechceme, je vlajkovou loďou nášho vodnopólového hnutia. Výsledok prá-

„Hráčov ani dnes nemáme najhorších. Máme talenty, máme kvalitných vodných pólistov vo vyspelých kluboch, chýba jednoliaty kolektív, disciplína.“

ce s trénermi tréneri hodnotia sami. Ja som presvedčený, že na tomto mieste povrchná práca neobstojí, tam sa pýta odbornosť v metodike tréningového procesu. Toto sa v našom Slovenskom zväze vodného póla nenosí! Dnes v úspešnom svete športu, ale nielen športu, amatéri, motáci, pritakávači a príživníci nemôžu obstáť. U nás sa z toho zásluhou vedenia zväzu urobila obyčaj! Len pre informáciu, keď som bol ešte predsedom trénerskej rady pred ôsmimi rokmi, vtedy sme naposledy vyhrali svoju kvalifikačnú skupinu, keď sme sa vo Francúzsku umiestnili na prvom mieste. Teraz sme sa zúčastnili ME len preto, lebo ju riadiaci orgán rozšíril o ďalšie štyri miesta. O čom je potom reč? O kvalite? Akej? Kde je tu systémové a systematické riadenie zväzu a vzdelávanie trénerov? Kto ho robí? Čo

práca s rozhodcami? Všetko otázky, ktoré si vyžadujú hlboké analýzy. Choďte si ich na zväz pýtať! Toto nie sú emocionálne slová ani hašterenie z mojej strany. To je moje videnie kvality práce zväzu. Od vedenia cez človeka, ktorý vedie reprezentačnú zložku, cez manažéra a ďalšie funkcie. Hráčov ani dnes nemáme najhorších. Máme talenty, máme kvalitných vodných pólistov vo vyspelých kluboch, chýba jednoliaty kolektív, disciplína. Neobstojí argumentácia o bezkonfliktnosti, lebo riešenie konfliktov posúva dopredu. Mňa mrzí, že dianie vo vodnom póle zaujíma len pár jednotlivcov, z ktorých pri mojej všetkej úcte sú mnohí anonymní. Na ostatných ME v Záhrebe, Eidhovene a Budapešti sa z tých našich odborníkov, ktorí vedú naše reprezentačné družstvá rôznych vekových kategórií, nezú-

„Povedzme si pravdu, súčasné vodnopólové hnutie je rozdelené. A dosť.“

častnil nikto. Učiť sa nie je nikdy hanbou. Hanbou je nevedieť, neovládať, nepoznať. Taký je, žiaľ, fakt v súčasnom vodnom póle v našej republike. Nechcem vyvolávať hašterivosť ani osobné konflikty, chcem inšpirovať to málo aktívneho, ale i odborného, čo máme ešte vo vodnom póle, aby vytvorilo súdržnú skupinu ľudí, ktorá je ochotná bez vedľajších záujmov popracovať na zastavení úpadku a potom na skvalitnení, zvýšení úrovne vodného póla. Len preto, aby sme sa dostali na úroveň z rokov 1996 – 2004.“ Redakčný záver: Týmto príspevkom, ale ani ďalšími nečeríme mútne vody v slovenskom vodnom póle. Hľadáme východiská z daného stavu. Vecné, analytické, odborné. Máte aj vy svoje? Sú podložené faktami a argumentáciami? Napíšte! Radi ich uverejníme, aby sa neradostný stav v našom vodnom póle začal obracať v lepšie! Sme presvedčení, že bez vnútorného pokoja neexistuje pravý úspech. L

NÁŠ POSTREH AUTOR: PETER HRONSKÝ I FOTO: MAREK ČECHO

Po MS v Ríme Na letných OH v brazílskom Rio de Janeiro nebude mať Slovenská republika v kolektívnych športoch žiadne zastúpenie. Prečo? Na túto otázku musia funkčne odpovedať tí, ktorí sú v kolektívnych olympijských športoch za výsledok svojej práce zodpovední.

Ale aj tí, ktorí prípravu a podmienky na OH určujú, t. j. členovia užšieho vedenia Slovenského olympijského výboru. Niektorí činovníci zo SOV sa nechali počuť, že ani v kolektívnych športoch nemusíme v ďalekej Brazílii na medailových pozíciách veľa vody namútiť, lebo veľa ohniviek na medailové umiestnenia do Ria ani nevysielame. Taká je realita. Najväčšie zastúpenie čo do počtu budú mať v olympijských športoch naši chodci, lebo v Rio de Janeiro si splnením svojich limitov účasť na OH vybojovali majster sveta z Pekingu na 50 km Matej Tóth, ďalej v tej istej disciplíne Dušan Majdan a Martin Tišťan, zo žien na 20 km trati skúsená Mária Gáliková a jej menovkyňa Mária Czáková, ktorá už obsadila v 27. ročníku Svetovej univerziády na tejto trati pekné 8. miesto. Z mužov pôjde 20 km vzdialenosť športový chodec Anton Kučmín. Ten splnil ako 35. slovenský športovec kvalifikačné kritériá na olympijské hry do Rio de Janeiro na pretekoch európskej atletiky v českých Poděbradoch. Do cieľa pretekov na 20 km došiel

príde olympiáda

na 10. mieste, pričom osobným rekordom 1:20:43 h s prehľadom splnil olympijský limit IAAF, ktorého hodnota je 1:24:00 h. Kučmín zároveň získal v Poděbradoch titul majstra Slovenska a s takým časom by bol obsadil na MS krásne 11. miesto. Prečo to teraz spomíname? Horúcou previerkou pripravenosti našich chodcov na letné OH boli nedávne majstrovstvá sveta družstiev v Ríme. Napíšme si pravdu, naši reprezentanti na nich veľmi neoslnili, až na malé výnimky. Najväčšou a príjemnou bol junior Dominik Černý. Pomôžme si hodnotením jeho výkonu, ktorý priniesol webový portál Slovenského zväzu atletiky: „Na premiérových majstrovstvách sveta družstiev v chôdzi v Ríme si výborne

počínal slovenský reprezentant Dominik Černý, ktorý v silnej konkurencii obsadil v kategórii juniorov na 10 km 12. miesto časom 42:07 min. Z Európanov bol dokonca štvrtý! Zverenec trénera Romana Benčíka z banskobystrickej Dukly si zlepšil osobný rekord o 33 sekúnd a zlepšil najlepšie slovenské umiestenie juniora (16. priečka) na MS (predtým svetový pohár) družstiev v chôdzi, ktoré patrilo Miroslavovi Úradníkovi z Tchaj-cchangu 2014. Osemnásťročný Černý vyrovnal aj najlepšie slovenské juniorské umiestenie Kataríny Strmeňovej zo SP v roku 2012. Dominik predviedol výborný a odvážny výkon, v prvej polovici trate šliapal na čele a útočil dokonca na slovenský rekord,“ komentoval Černého výkon šéftréner Slovenského atletického zväzu (SAZ) a bývalý chodec Martin Pupiš. „Potom mu síce postupne dochádzali sily, ale

Majster sveta Matej Tóth (druhý zľava) povzbudzuje svojich kolegov z reprezentačného družstva, v dresoch Dukla Banská Bystrica

aj tak udržal tempo na 4:20 min na kilometer, čo je naozaj veľmi solídne. Dominik je výborný pretekársky typ, verí v svoje sily, verí sám v seba. Veľmi sa mi na ňom páčilo, že ani keď naňho prišla kríza, nezosypal sa a bojoval,“ pokračoval v hodnotení šéftréner Pupiš. Osemnásťročný Černý sa po rímskom výkone bude musieť okúpať v Banskej Bystrici v Hrone. Síce si výrazne zlepšil osobný rekord, ale prehral stávku s trénerom Romanom Benčíkom a kolegom z reprezentácie Miroslavom Úradníkom. Nezašliapal totiž lepší výkon ako Úradník vlani na Európskom pohári v španielskej Murcii.

Keď sme sa s týmto talentovaným pretekárom rozprávali na jednom z jeho posledných tréningov pred odchodom na MS, Dominik Černý, rodák z Kysuckého Nového Mesta, pre časopis Svet ŠPORTU povedal: „Je to pre mňa úžasná udalosť reprezentovať svoju vlasť. Vydám zo seba všetko, aby som nesklamal seba, trénera a tých, ktorí ma do reprezentácie nominovali.“ Svoje predsavzatie splnil do písmena. Veľmi dobre išla na MS aj skúsená Mária Gáliková, manželka reprezentačného trénera Romana Benčíka, ktorý pracuje pri slovenskej reprezentácii od roku 2011, kedy trénerské žezlo prevzal po svojom otcovi. Národná rekordérka Mária Gáliková získala na MS v celkovom poradí na 20 km trati 34. miesto. Z trojice Sloveniek bola najlepšia práve ona s časom 1:33:43 h, čo je najlepšie slovenské umiestenie na MS

družstiev v ére samostatnosti. Doteraz patrila táto pozícia Zuzane Malíkovej, ktorú v roku 2006 klasifikovali na 39. mieste. Z 19 družstiev obsadilo slovenské trio Gáliková, Czaková, Hornáková 13. priečku. Matej Tóth dal prednosť príprave na OH. Po podujatí sme sa opýtali reprezentačného trénera Romana Benčíka, ako vidí situáciu v reprezentácii pred blížiacimi sa OH. Odpovedal: „Zverencov Tótha, Kučmína a Czakovú pripravuje Matej Spišiak. Moja trénerská maličkosť sa podieľa na príprave viacerých mladých pretekárov, z tých skúsených mi ku Gálikovej a stále mladému Tišťanovi pribudol po MS v Ríme aj Dušan Majdan. Do Brazílie je ešte dosť času vyladiť formu u všetkých tak, aby sme ako reprezentácia na OH v Rio de Janeiro nesklamali.“

Dodávame, i taká býva stručná pohľadnica na súčasnú slovenskú chôdzu z pohľadu L tej svetovej.

Reprezentačný tréner Roman Benčík (vľavo) si má stále čo povedať o športovej chôdzi so svojím otcom, trénerskym mágom Jurajom Benčíkom

Radi Vás privítame v lone krásnej prírody neďaleko Košíc, pri vodnej nádrži Ružín. Ponúkame ideálne priestory pre športové kluby a športovcov s ubytovaním o kapacite 65 osôb, s výbornou reštauráciou a wellness. Tešíme sa na Vašu návštevu!

www.penzionsivec.com

Košická Belá 149 044 65 Košická Belá +421 903 157 359 recepcia@penzionsivec.sk

ATLETIKA

Niektoré športové podujatia sú ako kométy – zažiaria a zhasnú. Zmiznú a nikomu nechýbajú. Ale sú aj také, za ktorými je mnohým aj po rokoch ľúto. Boli totiž stálicami na športovom nebi. Desaťročia fascinovali fanúšikov nielen doma, ale aj vo svete. To je prípad atletického mítingu v Bratislave, ktorý bol v najslávnejšej ére súčasťou elitného svetového seriálu IAAF Grand Prix a uznávaní experti kráľovnej športov ho roky s rešpektom označovali prívlastkom „Zürich východu“. Charakterizovala ho silná medzinárodná konkurencia, skvelé výkony vrátane svetových či európskych rekordov a plné hľadisko. Z vlajkových atletických mítingov krajín východnej Európy sa bratislavský udržal na výslní najdlhšie. Jeho bohatá história eviduje 50 ročníkov – posledný, jubilejný sa uskutočnil v roku 2010. Slovenský atletický zväz sa nazdáva, že nadišiel vhodný čas na reštart podujatia patriaceho do kolekcie rodinného striebra našej atletiky. Na novom mieste, v novom areáli a na novom osemdráhovom atletickom ovále: v modernom všešportovom komplexe X-BIONIC SPHERE v Šamoríne, ktorý bude v roku 2017 aj dejiskom majstrovstiev Európy v cezpoľnom behu. Pokiaľ ide o partnerov, chce sa opierať o tých, s ktorými je spätá najkrajšia éra mítingu. O kombináciu úspešnej nadnárodnej firmy (Slovnaft ako súčasť skupiny MOL) a renomovaných domácich médií: verejnoprávnej inštitúcie rozhlasu a televízie (RTVS) a vplyvného mienkotvorného denníka (Pravda). Aj o logo z najslávnejšieho obdobia, ktoré je dielom akademického maliara Miroslava Cipára. SKVOSTNÁ HISTÓRIA Medzinárodné atletické preteky v Bratislave zažili premiéru pod názvom Veľká cena Pravdy v roku 1957. Denník inicioval veľkú anketu o kríze kráľovnej športu na Slovensku a keď sa v nej ako jedno z východísk načrtla potreba popularizácie atletiky medzinárodnými pretekmi, dal na ich rozbeh 60-tisíc korún. Po prvej ére mítingu na škvarovej dráhe štadióna Slovana na Tehelnom poli (1957 – 1967) nasledovala druhá, tartanová. Na susednom štadióne Interu na Pasienkoch položili prvú umelú dráhu na Slovensku a v roku 1971 podujatie prvý raz naživo vysielala televízia. O rok sa dvaja jeho víťazi stali olympijskými šampiónmi: československý diskobolos Ludvík Daněk a fínsky míliar Pekka Vasala. Slovenský talentovaný šprintér Ján Volko by mal byť tiež ozdobou atletického podujatia v Šamoríne.

Reštart rodinného striebra

slovenskej atletiky v Šamoríne AUTOR: MARIÁN ŠIMO I FOTO: PAVOL UHRIN

Pohľad na predsednícky stôl počas konania tlačovej konferencie k obnovenému podujatiu Pravda – Televízia – Slovnaft, ktoré bude v Šamoríne.

V roku 1973 dostal míting názov PRAVDA – TELEVÍZIA – SLOVNAFT a pod hlavičkami troch patrónov sa rýchlo prepracoval medzi najlepšie obsadené a výkonnostne najkvalitnejšie atletické podujatia na svete. V sedemdesiatom šiestom si legendárny kubánsky strednotratiar Alberto Juantorena práve na Pasienkoch vyskúšal víťaznú kombináciu behov na 400 a 800 m, ktorou o pol druha mesiaca šokoval svet na montrealských olympijských hrách. Nechýbal ani fenomenálny Gruzínec Viktor Sanejev, ktorý v Kanade zavŕšil trojskokanský hetrik. Vtedy s výnimkou olympiád a kontinentálnych šampionátov (svetový vznikol až v roku 1983) nebola bežná mítingová konfrontácia špičiek Východu a Západu – Bratislava ju však už aspoň v niekoľkých disciplínach ponúkala. Prestíž „péteesky“, ako familiárne vraveli Bratislavčania populárnemu mítingu, dvihol najmä fenomenálny skokan o žrdi Sergej Bubka, ktorý v osemdesiatych rokoch u nás utvoril dva zo svojich 35 svetových rekordov. Prvý hneď v premiérovom z ôsmich štartov v máji 1984 (585 cm), druhý o štyri roky neskôr – za skok ponad latku vo výške 605 cm mu nadšene tlieskalo vyše 20-tisíc divákov. V posledných dvoch desaťročiach 20. storočia štartovali na zväčša zaplnenom štadióne až na pár výnimiek všetky vtedajšie hviezdy svetovej atletiky. V deväťdesiatych rokoch si preteky udržali renomé najmä zásluhou generálneho sponzora Slovnaft. Sedem ročníkov pod jeho hlavičkou (1992 – 1998) však bolo posledným hviezdnym obdobím mítingu. Po 40. ročníku (1999) sa začal postupný úpadok – päťdesiateho sa dožil najmä vďaka pár zarytým fanatikom z radov dlhoročných organizátorov. A filantropom. Jeden z nich – Ladislav Asványi, bývalý predseda atletického oddielu Slávie UK – inicioval aj aktuálne obnovenie podujatia.

NOVÁ PERSPEKTÍVA Bratislava dnes nemá regulárny atletický osemdráhový ovál s tartanovým povrchom. V jej susedstve, v šamorínskej lokalite Čilistov, si však ambiciózny finančník a podnikateľ Mario Hoffmann pred časom začal plniť sen a na ploche viac než 100 hektárov začal budovať unikátny všešportový komplex. Sprvu niesol názov Elements Resort, ale začiatkom tohto roku sa jeho partnerom stala známa značka športovej technológie X-Bionic. Keďže súčasťou areálu bude do konca mája 2016 aj atletický štadión s umelým oválom, práve on sa stane dejiskom návratu mítingu P – T – S do atletického kalendára. Zatiaľ do slovenského. S kľúčovou ambíciou ponúknuť na prahu olympijského leta šancu ďalším našim atlétom plniť limity do Ria de Janeiro. Slovenská atletika momentálne nemá letný míting dôstojnej medzinárodnej úrovne. Vákuum úspešne vypĺňal dubnický Atletický most, ale aj ten už, zdá sa, patrí minulosti. Starší a renomovanejší bratislavský míting mal prvú pauzu v období 1968 – 1970. Impulzom na jeho obnovenie bola nová tartanová dráha. Podobná šanca sa núka aj tentoraz. L

VZOSTUPY A PÁDY (Päťdesiat ročníkov bratislavského atletického mítingu v skratke) 1957

V premiérovej dvojdňovej Veľkej cene Pravdy na štadióne Slovana na Tehelnom poli za účasti atlétov siedmich krajín (Juhoslávia, NDR, NSR, Poľsko, Rakúsko, Švédsko, Československo) zaostal Stanislav Jungwirth za svetovým rekordom na 1000 m len šesť desatín sekundy (zabehol čas 2:19,6). Historicky prvým víťazom podujatia na 400 m prekážok sa stal Dominik Kocinger z bratislavskej Slávie (54,6), neskôr 17 rokov vládny splnomocnenec pre výstavbu vodných diel Gabčíkovo - Nagymaros. V prvý deň sledovalo preteky 8000 a v druhý 7000 divákov.

1959

Na príkaz z Prahy museli organizátori tesne pred pretekmi vyškrtnúť z názvu prívlastok Veľká – k pôvodnému názvu Veľká cena Pravdy sa mohli vrátiť až v roku 1963.

1966

Na jubilejnom 10. ročníku prvý raz štartovali africkí atléti (vyhrali päť disciplín), o. i. Gaoussou Koné z Pobrežia slonoviny, prvý africký olympijský finalista stovky (v Tokiu 1964 šiesty), ktorému v Bratislave namerali čas 10,2.

1967

Posledný ročník na škvarovej dráhe Tehelného poľa pred vynútenou pauzou. V roku 1968 sa uskutočnili preteky 21. septembra, mesiac po vpáde vojsk Varšavskej zmluvy do Československa, ale len za domácej, aj to okyptenej účasti (reprezentanti už boli na ceste na OH v Mexiku) na štadióne v Mierovej kolónii, preto ich organizátori nezaradili do oficiálnej histórie.

ATLETIKA

Všešportový komplex X-BIONIC SPHERE v Šamoríne, otvára svoje brány už 4. júna 2016

ROČNÍKY A NÁZVY Veľká cena Pravdy (ročníky 1. – 2.) 1957 – 1958 1959 – 1962 Cena Pravdy (3. – 6.) 1963 – 1967 Veľká cena Pravdy (7. – 11.) Cena Pravdy a Televízie (12. – 13.) 1971 – 1972 Pravda – Televízia – Slovnaft (14. – 30.) 1973 – 1989 1990 – 1991 Grand Prix Bratislava (31. – 32.) 1992 – 1998 Slovnaft (33. – 39.) 1999 – 2004 Cena Slovenska Slovak Gold (40. – 45.) 2005 – 2007 Cena Slovenska (46. – 48.) 2009 – 2010 Cena Slovenska (49 – 50.)

1971

Po trojročnej prestávke (1968 – 1970) míting už za spoluúčasti televízie pod názvom Cena Pravdy a Televízie obnovili na prvej tartanovej dráhe na Slovensku, ktorú v roku 1970 položila americká firma 3M na štadióne Interu na Pasienkoch – zároveň sa začala spolupráca s ostravskými pretekmi Zlatá tretra.

1972

O prvý zápis do historických análov sa vyrovnaným európskym rekordom pred 10-tisíc divákmi (premiérovo bol medzi nimi aj šéf európskej a neskôr tiež svetovej atletiky Holanďan Adriaan Paulen) postaral grécky šprintér Vassilios Papageorgopoulos, ktorý zabehol 100 m za ručne meraných rovných 10 sekúnd. Štartoval aj neskorší mníchovský olympijský šampión Valerij Borzov, ale len v štafete 4 x 100 m.

1973

K dvojici mediálnych organizátorov pribudol národný podnik Slovnaft a zrodila sa „péteeska“(P – T – S). Premiéru mala anketa Bratislava o najlepšieho skokana a skokanku Európy predošlého roka (od r. 1976 sveta a od 1978 všeatletická) – ako prví v nej vyhrali sovietsky trojskokan Viktor Sanejev a západonemecká diaľkárka Heidemarie Rosendahlová.

1974

Pätnásty ročník sledovala rekordná návšteva (13 505 platiacich divákov) a jeho súčasťou bola prvý raz aj Cena Čs. rozhlasu krajských družstiev mládeže.

1979

Bratislava prvý raz a naposledy zažila okrem jarného mítingu i jesenný: pod názvom Memoriál hrdinov SNP s fenomenálnym americkým bežcom na 400 m prekážok Edwinom Mosesom.

1984

Jubilejný 25. ročník videlo 27-tisíc divákov – vrcholom druhého dňa bol po troch halových prvý „letný“ svetový rekord 20-ročného sovietskeho žrdkára Sergeja Bubku, ktorý preskočil latku vo výške 585 cm.

1986

Míting P – T – S s účasťou atlétov z 39 krajín premiérovo zaradili do seriálu IAAF Mobil Grand Prix.

1988

Bubka skočil na Pasienkoch ďalší svetový rekord: 605 cm, v poradí sedemnásty z jeho celkového počtu 35. Videlo ho 20-tisíc divákov, ich súhrnný počet za dva dni bol ešte o 10-tisíc vyšší. V dvoch tretinách disciplín dosiahli bratislavskí víťazi na začiatku sezóny lepšie výkony ako víťazi finále seriálu v Berlíne pred vrcholom roka, soulskou olympiádou. Napriek tomu míting ďalší rok nefiguroval v Grand Prix – vedenie čs. atletiky presadzovalo Rošického memoriál v Prahe, ten však svetová federácia pre slabú úroveň do nej nezaradila.

1990

Po novembri sa organizátori rozhodli pre neutrálny názov Grand Prix Bratislava: Kubánec Hernandez zabehol neoficiálny svetový rekord na 300 m 31,69, Rumun Matei skočil do výšky 240, dnes už u nás žijúca Čisťakovová (vtedy ešte ako atlétka ZSSR) do diaľky 735...

1992

Titulkovým sponzorom sa stal Slovnaft. Skvelá, už viac západná konkurencia prilákala divákov, po pár rokoch boli Pasienky zasa vypredané. Štartovala najväčšia zámorská hviezda Michael Johnson v behu na 400 m (zároveň aj najdrahšia v histórii pretekov).

1993

Prišiel svetový rekordman v diaľke Mike Powell, kvoli ktorému sa rozširovalo doskočisko.

1994

Rozlúčkový bratislavský štart Bubku: 585 cm. Od roku 1989 je čestným občanom Bratislavy.

1998

Posledný, siedmy ročník pod názvom Slovnaft s rekordným rozpočtom 15 miliónov Sk (takmer 500-tisíc eur). Česká žrdkárka Daniela Bártová napriek zápalu okostnice skočila európsky rekord 451 m.

1999

Po odstúpení generálneho sponzora sa 40. ročník so skromným rozpočtom uskutočnil za pomoci nadácie Slovak Gold pod názvom Cena Slovenska.

2001

AŠK Inter ako vlastník štadióna ohlásila prestavbu štadióna, ktorej mala padnúť za obeť tartanová dráha. Odpoveďou bol happening: na ploche sa počas pretekov objavil bager opásaný čiernym súknom. Protest, ktorý prečítal Jozef Plachý, si však v hľadisku vypočulo iba 1500 divákov.

2007

Presne 50 rokov po vzniku sa míting uskutočnil za účasti atlétov štyroch krajín len vďaka tomu, že jeho organizátori dostali z ministerstva školstva dotáciu 100-tisíc korún – toľko plus DPH museli Interu zaplatiť za prenájom dráhy v minulosti vybudovanej z verejných zdrojov.

2008

Po 40 rokoch zasa ročná prestávka – preteky sa neuskutočnili, lebo ich nebolo za čo zorganizovať. Namiesto atletiky bol na štadióne koncert mexického gitaristu Carlosa Santanu.

2010

Usporiadanie jubilejného 50. ročníka na zdevastovanej tartanovej dráhe iniciovala Slávia UK a jej bývalý predseda Ladislav Asványi. Bol súčasťou národného seriálu Grand Prix.

Pretvárame informačné technológie na úžitok pre zákazníkov

WWW.POSAM.SK

POZNÁMKA

Doping tabu?

Alebo doping ako fakt? Isto mi dá čitateľ za pravdu, že doping je v našich končinách skôr tabu, ako témou na hlbšie zamyslenie. No doping vo vrcholovom či amatérskom športe je bohužiaľ krutou realitou, pred ktorou nemožno zatvoriť oči a tváriť sa, že sa táto problematika športu netýka alebo ako taká ani nejestvuje. Chcete príklady? Spomeniem niekoľko dopingových afér. AUTOR: OTO MARCI I ILUSTRÁCIA: GABRIELA HOLCER

Pamätáte si na aféru Konôpka? Podľa zdroja blízkeho rakúskemu laboratóriu sa analýza skončila rovnakým výsledkom ako analýza prvej vzorky. V guliarovom moči bol nájdený známy metabolit metandienonu, ktorý patrí do skupiny androgénnych anabolických steroidov. Výsledky analýzy A-vzorky vykonanej nitrianskemu diskárovi Matejovi Gašajovi v akreditovanom laboratóriu Svetovej antidopingovej agentúry WADA v rakúskom Seibersdorfe preukázali prítomnosť metabolitu zakázanej anabolickej látky dehydrochlórmetyltestosterón. Armstrong a cyklistický tím, v ktorom pretekal, mal asi najprepracovanejší systém dopingu v histórii. Samotný cyklista hovoril, že určite nebol taký ako kedysi v NDR, ale Miroslav Motyčík nesúhlasí. Podľa neho bol Armstrongov tím omnoho ďalej ako východní Nemci! V NDR športovcom dávali podporné zakázané látky počas tréningov a v období medzi súťažami. Sledovali, ako sa vylučujú z tela, mali urobené profily športovcov a vedeli, ako dlho po užití dopingu môžu byť čistí. Lenže Armstrong bral doping aj počas súťaže. Ak vedel, že mu pomôže napríklad látka EPO (pomáha výkonu tým, že zlepšuje kyslíkovú bilanciu), dal si ju doviezť „motorkárom“ počas pretekov. Doniesli mu to v cyklistickej fľaši. Vedel, koľko si môže dať, aby mu na to neprišli, a napríklad EPO sa vtedy ešte neanalyzovalo v takom rozsahu a tak cielene ako neskôr. Mnoho ďalších domácich či zahraničných dopingových škandálov jasne poukazuje na fakt, že doping sa v športe zneužíva. Mojím cieľom nie je konštatovať, v akej miere a aké látky to v určitom športovom odvetví sú. Skôr si kladiem otázku, prečo je tomu tak? Prečo vrcholoví športovci zneužívajú dopingové látky, ktoré sú jednak zakázané a ktorých držba či predaj je podľa nového zákona trestná? Prečo sa zneužívajú látky, ktorých pôsobenie na organizmus prináša nemalé zdravotné riziká, medzi ktoré patrí aj vznik rakoviny či nepravidelná menštruácia alebo jej úplné vymiznutie pri používaní anabolicko-androgénnych látok u žien?

Odpoveď je jednoduchá. Zvýšenie športového výkonu u dopujúceho jedinca. Nejeden vrcholový športovec by povedal, že pre zvýšenie výkonu urobí všetko, a to aj s požehnaním trénera či športového lekára... Avšak pojem doping je tabu dovtedy, kým výsledok antidopingovej kontroly neodhalí ako v rozprávke „Cisárove nové šaty“, že kráľ je nahý... Množstvo zakázaných dopingových látok nie je malé a zoznam týchto látok a dopingových metód je každoročne doplňovaný Dohovorom proti dopingu Rady Európy (T-DO), Svetovou antidopingovou agentúrou (WADA) a Svetovým antidopingovým kódexom. Faktom je, že užívanie spomínaných látok je na každom športovcovi. On hovorí ÁNO alebo NIE každej zakázanej látke či metóde. Na jednej strane je to jeho osobné rozhodnutie, na strane druhej vrcholový športovec reprezentuje svoju krajinu a zväz, pod ktorý patrí. Ťarcha v prípade pozitívnej dopingovej kontroly padá na zväz aj na štát, ktorý daný jedinec reprezentuje. Na rade je teda etický kódex. Berie ho niekto aj do úvahy alebo ide len o čo najlepší športový výkon? Istotne, toto by bola zaujímavá otázka pre zainteresovaných. A čo naši športovci amatéri? Dopujúca mládež v posilňovniach a podobne? Doping zahltil aj túto kategóriu športujúcich. Nie je žiadnym tajomstvom, že dopingové látky číhajú aj na mládež „pod pultom“ posilňovní. Na rozdiel od vrcholového športu - bez odborného dohľadu nad dávkovaním a kombinovaním rôznych dopingových látok. Nečíha tu na amatérskeho športovca oveľa viac poškodenie zdravia, najmä pri použití preparátov pofidérnej výroby? Nemožno nesúhlasiť, že aj tu platí, že rozhodnutie vziať či nevziať dopingovú látku je na rozhodnutí každého. V tomto prípade bez odhalenia, na koľko tu právomoci antidopingového výboru nesiahajú. Dokonca je známy prípad, keď antidopingoví komisári boli vykázaní zo súťaže nemenovanej organizácie zastrešujúcej niektoré kulturistické podujatia. Aj tak však ostáva pár nezodpovedaných otázok. Stojí za to riziko trestného stíhania? Stojí za to riziko poškodenia zdravia mnohokrát neznámymi preparátmi? Je to každého osobná vec? Alebo sme za to zodpovední aj my spoločnosť? L

CITAAAT „Nerobím trénera, ale s kamarátmi robíme všetko pre to, aby sme skoky na lyžiach na Slovensku zachránili.“

RADI CHVÁLIME

Naučme deti športovať,

ľúbiť život!

Jeho meno je Pavel Holek. Už druhý rok organizuje v Banskej Bystrici akciu „Naučme deti športovať“. Kde a kedy sa zrodil nápad dostať takú užitočnú vec na platformu charizmatických podujatí?

Bola a zostala to aj príležitosť porozprávať sa s nimi o ich živote, o živote vôbec, odfotiť sa s nimi a stráviť s nimi príjemný deň.“ Tak priblížil prvý ročník podujatia Pavel Holek pre časopis Svet ŠPORTU, ktorý sa rozhodol toto, ale i podobné iné charitatívne podujatia mapovať, verejne oceniť a tým si vážiť tých, ktorí akokoľvek chcú pomôcť dobrej veci bez nároku na mzdu.

AUTOR: PETER HRONČEK I FOTO: JÁN MIŠKOVIČ

„Pred dvoma rokmi som rozmýšľal, ako pomôcť tým, ktorí tú pomoc potrebujú. Myslím, že ľudia by nemali len dostávať, ale aj dávať a keďže my sme dostali s manželkou od Boha dve zdravé deti, tak som to chcel v rámci svojich možností vrátiť ako taký krásny dar... Oslovil som občianske združenie Nožička v Banskej Bystrici, či nepotrebujú nejakú finančnú pomoc a pani Vigašová ma pri tejto príležitosti oboznámila s fungovaním ich občianskeho združenia. Poslaním občianskeho združenia Nožička je pomoc telesne postihnutým deťom s detskou mozgovou obrnou (DMO) a ich rodinám. Rozhodli sa prispievať aj charitatívnym spôsobom k zlepšovaniu zdravotného stavu hlavne postihnutých detí. Na to, aby deti mohli absolvovať terapie, ktoré potrebujú na zlepšenie ich stavu, sú zákonite potrebné aj financie, ktoré sa v dnešnej dobe zháňajú zložito. Takže primárnym cieľom tejto akcie bolo vyzbierať čo najviac finančných prostriedkov pre spomínané OZ Nožička. Sekundárnym cieľom bolo priviesť deti, či už zdravé, alebo aj telesne postihnuté, k športu, aby nevysedávali doma pred počítačmi alebo televízorom. A zároveň som tým deťom chcel dať možnosť

Štatistiky prezrádzajú, že na prvý ročník tohto podujatia prišlo vyše 1000 ľudí a vyzbieralo sa približne 1900 eur pre tie choré detičky, ktoré tie peniaze potrebujú. Peniaze im boli prostredníctvom spomínaného občianskeho združenia odovzdané. Po rokoch, keď deti odrastú, budú môcť spomínať, že vtedy, keď boli malé a choré, sa im na stanovišti venovali dvojnásobné olympijské víťazky Nasťa Kuzminová, Elenka Kaliská, ale i nádejná lyžiarka-zjazdárka Lucia Vlhová, víťazka jedných pretekov svetového pohára, majster sveta v thajskom boxe Vladimír Moravčík, úspešní zjazdári bratia Žampovci, futbalisti Marek Bažík, Martin Poljovka, hokejisti Michal Handzuš, Tomáš Surový, súčasní hokejoví tréneri, bývalí hráči NHL Richard Zedník, Vladimír Országh a ďalší. Tento rok, keď Banská Bystrica súťaží o hrdý titul Európske mesto športu, prišlo už okolo 2500 ľudí a vyzbieralo sa cca 4100 eur. Pavel Holek hodnotí podujatie pre časopis Svet ŠPORTU a tým aj pre jeho čitateľov takto: stretnúť sa či už s bývalými slovenskými športovcami, súčasnými športovými hviezdami, ale aj juniormi, ktorých, dúfajme, úspechy vo svetovom športe ešte len čakajú. Chcel som to urobiť spôsobom, aby si deti mohli aktívne so spomenutými športovcami zatrénovať, vidieť, ako oni pristupujú k tomu svojmu športu, dozvedieť sa, ako trénujú a prečo trénujú.

„Mali sme 14 športových stanovíšť, na ktorých deti trénovali a cvičili s celkovo 62 športovcami. Mená športovcov ako Michal Handzuš, Ján Laco, Vladimír Országh, To-

„Primárnym cieľom tejto akcie bolo vyzbierať čo najviac finančných prostriedkov pre spomínané OZ Nožička. Sekundárnym cieľom bolo priviesť deti, či už zdravé, alebo aj telesne postihnuté, k športu, aby nevysedávali doma pred počítačmi alebo televízorom.“

Ako píšeme na inom mieste článku Naučme deti športovať, na podujatí nechýbali ani významné osobnosti športu v Banskej Bystrici.

deti mohli vyskúšať športy, ako hokej, futbal, hádzanú, tenis, basketbal, skoky na lyžiach, bežecké lyžovanie, zjazdové lyžovanie, box, thajský box, atletiku, triatlon, biatlon, bedminton, motošport či cyklistiku. Akcia sa konala na športoviskách Základnej školy na Golianovej ulici v Banskej Bystrici.“ Dobre sa píšu také riadky. Zaslúžili by si čo najširšiu celospoločenskú propagáciu. Nemali by zostať nepovšimnuté. Preto sa ani Pavel Holek nebránil, aby pri popularizácii takýchto akcií mohlo byť zvlášť uvedené motto: Banská Bystrica aj takto súťaží o titul Európske mesto športu 2017. Tam niet štipky neúprimnosti. Naopak, merateľné srdcami spomenutých i nespomenutých účastníkov takých podujatí sa skloňujú neformálne v živote hodnoty, ako zdravie, šport, každodenné aktivity, kultúra i veľkosť angažovanej society. Čo vy na to? L

máš Surový, Martin Jakubko, Peter Boroš, Tomáš Ďubek, Richard Gonda, Lucia Vlhová, Jana Oborilová-Kmeťová, Monika Lapinová-Kollárová, Martin Švagerko, Eva Bukvajová, Ivan Bátory, Paulína Fialková, Jana Gereková a ďalšie vrátane populárneho herca Lukáša Latináka potvrdzujú, že významné športové osobnosti i umelci vedia byť aj motivátormi podujatí za kvalitnejší a menej ťažký život. Aj vďaka takým ľuďom – športovcom – si

Veľa radosti bolo nielen pri slávnostnom preberaní darovacieho šeku, na ktorom je čitateľná aj finančná čiastka pre občianske združenie Nožička, ale radosť detí bola úžasná na každom športovisku.

Počas dňa veľkej športovej radosti si mladí chlapci, ešte iba žiaci, vyskúšali aj skutočné boxerské rukavice.

MÚZY A ŠPORT Juraja Sarvaša

AUTOR: JOZEF MAZÁR I FOTO: ARCHÍV J. SARVAŠA

Slovo Slováka o umení a športe na každý deň Kniha Spoza kulís do redakcie nový nápad prináša. Prišli sme, podebatovali a napísali chvíľku mysľou i očami majstra slova, majstra Sarvaša!

Kto kráse a láske žije, ten večne zostane mladý. Majstre, vy dobre poznáte tieto slová vyslovené Sládkovičom. Skúsite niečo básnické, také, čo by nás namotivovalo na tému Múzy a šport? Pokiaľ máme v redakcii dobré informácie, poézii sa venujete od vašich stredoškolských čias. Za tie roky sa naukladali iste do vašich mozgových závitov stovky, ba tisícky veršov... Nuž, ak chcete, možno zacitujem jedného veľkého muža, Milana Rúfusa: Ešte raz moji, trochu vážne. Pochodeň dymí, kto ju zažne? Ktože ju opäť rozsvieti?- Od detí – k veľkým – do detí. Poraďte, kto nás rozpomenie? Kto scelí veci rozlomené? Kto riečku vráti dejinám? Odpustí všetkým – jej i nám? Myslíte si, že vychádzajúc z myšlienok tohto veľkého poéta, ale i ďalších, z ich práce, ale najmä z ich života, mohla by sa nájsť platforma, ako sa zjednotiť za jeden cieľ – prospešnosť národa, celého ľudstva? Nie ste presvedčený, že práve šport a umenie by mohli a mali byť tou živnou pôdou? Tým poľom stále neoraným? No neviem, či neoraným. Viem však isto, že by to nemala a nemusela byť utópia, naivita, ani nemožnosť. Chcem pri tejto príležitosti aj prostredníctvom vášho časopisu pripo-

menúť, že možno bez morálnych hodnôt, ktoré mali naši predkovia, by už tento národ neexistoval. Rozprával som sa raz na túto tému s pánom docentom Venglošom, ktorý v mladosti hrával v rodnom Ružomberku aj divadlo, ochotnícke, kde ho pritiahol jeho otecko. Nie tam treba hľadať niekde korene úzkej prepojenosti kultúry a športu? Možno aj politiky? Pozrite sa, jedného dňa som pánom poslancom napísal list. Bolo to v Bratislave ešte 22. januára 1996. Stálo v ňom:

Potrebuje táto snímka od legendárneho Pelého, jagavej brazílskej futbalovej perly, ktorá venovala tento portrét docentovi Sarvašovi, širší komentár?...

Vážený pán poslanec – milý priateľ! Možno je Vám známe – možno nie, ale fakt je, že v tomto materiálnom svete existuje čosi také, ako je aj Poetické štúdio. Už sme mali 21 večerov. Dvadsiaty druhý chcel by som pripraviť na fašiangy. A tak som si pomyslel, že do toho večera pozvem poslancov rôznych parlamentných strán. Mal by to byť večer bez vášní, bez zazerania jeden na druhého, ľudský a vtipný. I tie najťažšie situácie, polemiky by sme mali obrátiť na žart. Preto sa obraciam na Vás s prosbou, či by ste nepoctili tento večer svojou návštevou ako účinkujúci. Ja by som si dovolil trochu Vás vyspovedať, ale naozaj len vo fašiangovej – nie parlamentnej nálade. Program sa uskutoční 21. februára 1996 – v stredu. Druhá zastávka trolejbusu 212 od mesta. Ak by ste sa náhodou rozhodli prísť autom – je tam možnosť parkovania. V prudkom zhone žitia mohol by to byť pekný, vtipný večer, kde by sme dokázali, že si vieme všetci v tomto fašiangovom čase aj porozumieť – hoci okolo fašiangového stola. S vďakou za porozumenie ostáva Juraj Sarvaš v. r. Výsledok bol taký, že prišli: Mária Ďurišinová, Kamil Haťapka, Anton Hrnko a ďalší. Bol to vydarený večer. O politike sa nehovorilo. Ak, tak len v inotajoch alebo cez vtipy. Privítal som ich epigramami Jozefa Ignáca Bajzu, narodeného v roku 1755. Z nich som niekoľko vybral aj pre čitateľov: O časoch: Časy sa menia, v nich sa človek mení: vždy je len horší. Inak bezo zmeny. O hlupákoch: Hlúpi sú si rovní: všetci ako jeden, nech už je ich matkou Londýn, Rím alebo Viedeň. Pochlebníkovi:

prešovský futbalový betón šesťdesiatych a sedemdesiatych rokov v československej futbalovej lige, tentoraz v umení a športe dokopy. Že ponúkneme alternatívu k prázdnym večerom i prázdnym tribúnam našich futbalových štadiónov či iných športovísk. Ba ani v kronikárskej rovine sme veľa nedosiahli týmto príspevkom. Ak sa nám však verejnou pôžičkou krásnych myšlienok majstra Sarvaša, vyslovovaných ľubozvučnou slovenčinou, čo len kúsok podarilo zasadiť motív akčnosti do tejto rubriky, už aj tak sme urobili veľa a dobre. Nakoniec to má byť realizovaná myšlienka od časti ľudí, ktorí si vážia slovo slovenské, slovenskú poéziu a prózu, slovenské divadlo a ostatné múzy. Verejná vďaka za vaše krásne dve knižky „Spoza kulís“, ktoré nás oslovili, aby sme si predsa len dovolili začať navštevovať s redakčným blokom pre nášho čitateľa športu aj vážené osobnosti z umeleckej obce. L

Keď sa psíček podlizuje, krúti chvostíkom. Ty to miesto chvosta robíš... jazykom. Obyčaj: Časom sa obyčaj zákonom a právom stáva, takto dnes aj neprávosť predčí zákony a práva. Možno, majstre, niektorí neprišli, lebo po novembri začali chŕliť hromy a blesky na básnikov minulého obdobia. Možno aj šport má väčšina poslancov nerada, lebo inak by nebol v takom marazme, ako je. Ešteže aspoň existujú výnimky. Možno aj preto, že športovci sa vedeli a vedia vzoprieť i mocnejším. Vy ste však rodák zo stredného Slovenska. Z Radvane. Ako vnímate šport tam a v Bratislave, kde žijete a bývate? Nuž, možno aj prizmou názvu rubriky vo vašom časopise. Chcem však povedať, že ešte ako chlapec som hrával futbal na starom škvarovom ihrisku na Uhlisku v Banskej Bystrici. Och, ako ten futbal pri Hrone, pod Urpínom, upadá... Máte pravdu, človek rôznorodo odmeriava vzdialenosti svojej púte životom. Hodnotí, oceňuje, zavše porovnáva, spomína. Čas letí, striebria sa nám vlasy, ubúda síl, bolia kĺby. Preto aj slovo písané v našich slovenských periodikách a hovorené v rozhlase i televízii by malo zdobiť, krášliť tú našu slovenskú prítomnosť. Kde sa podeli tie úžasné futbalové zápasy slovenských hercov a novinárov? Bola to šťastná a krásna myšlienka robiť také podujatia. Národ sa zabával, bavili sa športovci.

Och, priznám sa, raz sme za herca preobliekli známe krídlo bratislavského Slovana Lajka Cvetlera. Tí Mrázovci, Kšiňanovci a ďalší len tak pozerali, čo s nimi ten „herec“ vystrája... Možno čitatelia čakali, že sa v tejto rubrike bude snúbiť verejnejší vzťah zaslúžilého umelca, nositeľa Pribinovho kríža II. stupňa či držiteľa Krištáľovej ruže, k poézii a divadlu, k prednesu krásneho slovenského slova, že sa naladíme na obranu, tú defenzívnu, ten Karelov

Po futbalovom zápase Herci – Novinári venovali futbaloví herci mužom od pera živé kačice. Písal sa rok 1976. V kruhoch tak novinárskemu, ako i hereckému stavu veľmi blízkych sa povráva, že odvtedy už nemusia novinári kriesiť kačice mŕtve. Kdeže tie dávne zlaté, krásne časy sú!... Na snímke vidíme s kačicami brankára Juraja Sarvaša a herca Františka Dibarboru, v tomto zápase hrajúceho ako vždy s elegantným zápalom, ale na snímke tiež s kačicou v ruke.

HÁDZANÁ AUTOR: TOMÁŠ HÚSKA I FOTO: ARCHÍV SZH

Ernö Kelecsényi:

„Hádzaná je hra a je potrebné ju brať vážne.“ Ernö Kelecsényi, druhý viceprezident Slovenského zväzu hádzanej, sa začiatkom mája ujal funkcie. Do funkcie ho zvolili na základe rozhodnutia Výkonného výboru Slovenského zväzu hádzanej. Ten sa rozhodol posilniť štruktúry zväzu najmä v oblasti rozvoja mládežníckej hádzanej. Práve otázka mládežníckeho športu a teda hlavne momentálna situácia mládežníckej hádzanej na Slovensku je najväčším dôvodom angažovania Ernöa Kelecsényiho.

Aký je presne váš vzťah k hádzanej? Ako ste sa dostali k hádzanej – najmä tej špičkovej? Môj vzťah k hádzanej je profesionálny. Začalo to ale už pred 25 rokmi, paralelne s mojou kariérou v bankovom sektore a posledných 5 rokov to dosiahlo naozaj špičkovú úroveň. Dôkazom toho je moje pôsobenie v Györi Audi ETO KC.

Nový a v podstate druhý viceprezident (popri súčasnom Pavlovi Palšovi), dá sa povedať funkčne viceprezident pre mládežnícku hádzanú, nie je žiadnym nováčikom v tomto športe. Jeho pôsobenie v novej náročnej pozícii je opodstatnené a podložené predošlými pôsobiskami, najmä hmatateľnými skúsenosťami a výsledkami. Ernö Kelecsényi bol posledných päť rokov prvým mužom v poprednom maďarskom hádzanárskom klube Györi Audi ETO KC. Je členom European Handball Federation Woman´s Handball Board a prezidentom Woman´s Forum Club Handball. Teda prítomnosť Ernöa Kelecsényiho na tejto pozícii - nového člena v štruktúrach Slovenského zväzu hádzanej je viac než opodstatnená.

Boli ste donedávna prezidentom mimoriadne významného popredného hádzanárskeho klubu, s ktorým ste dosiahli dva tituly majstra v ženskej Lige majstrov a dvakrát ste skončili vo finále ako porazený tím. Ako chutí tento úspech? Je to mimoriadne silný pocit, ktorý človek v športe môže prežiť. Samozrejme, pre top manažéra v športe je to trošku iný pocit ako pre športovcov a hráčov. Odzrkadľuje to a potvrdzuje to kopec úsilia, ktoré vyžaduje takýto úspech.

KTO JE ERNÖ KELECSÉNYI Vyštudovaný ekonóm nadobudol vzdelanie na Budapest University of Economics (1984) a na International Course for bank managers (1993). Od roku 1978 prešiel rôznymi pozíciami v nadnárodnej spoločnosti OTP Bank Hungary, resp. OTP Banka Slovakia, až po pozíciu generálneho riaditeľa. V súčasnosti je s partnerkou spoluvlastníkom medzinárodnej školy v Bratislave Cambridge International School of Bratislava. V rokoch 2011 až 2016 bol prezidentom popredného ženského hádzanárskeho klubu - Györi Audi ETO KC, s ktorým dvakrát dobyl ženskú hádzanársku Ligu majstrov (2013, 2014). Medzi jeho záľuby patrí nepochybne šport, predovšetkým loptové hry, lyžovanie, tenis. V pozícii viceprezidenta Slovenského zväzu hádzanej sa pustil do prípravy stratégie rozvoja hádzanej na Slovensku. Verí, že hádzaná na Slovensku môže zažiť opäť priaznivé časy a úspechy, aké boli v sedemdesiatych rokoch.

Čo všetko je za tým, aby ste sa stali víťazom v Lige majstrov? Za tým je takmer tridsaťročná pravidelná a systematická práca. Budovanie klubov – klubizmu a podľa možností bolo a je nevyhnutné venovať množstvo času práci s mládežou, výberu hráčok, trénera. Samozrejme, bez zabezpečenia dostatku financií sa to nedá realizovať. Nepochybne, je nutné mať aj správny „drive“. Apropo, aká bola vaša cesta, aby ste sa stali prezidentom takéhoto klubu? Moja kariéra začala pred vyše dvadsiatimi rokmi, pretože dvadsať rokov som bol členom predstavenstva v klube, sedem rokov som pôsobil ako vicepre-

zident, päť rokov ako prezident v Györi. Kariérne som postupoval s úspechmi klubu. Všetko malo svoju postupnosť - step by step. Pred takmer rokom dozadu ste poskytli rozhovor, v ktorom ste sa zmienili, že máte záujem vstúpiť do štruktúr Slovenského zväzu hádzanej. V súčasnosti ste už jeho súčasťou. Ako k tomu došlo? Dlhú dobu mám dobrý vzťah so Slovenským zväzom hádzanej, s ľuďmi, ktorí sú jeho súčasťou a sú úzko spojení s hádzanárskym hnutím na Slovensku. Veľmi veľa sme spoločne diskutovali o hádzanej. Bol to jasný signál, pretože v spoločných diskusiách o hádzanej v mnohých úrovniach zmýšľame rovnako. Bolo to jasné a keď prišla tá príležitosť, neodmietol som ju. Čo vás k tomu viedlo? Samozrejme, výzva. Ako pre športovca – prijať a zdolať výzvu. V súčasnosti ste už vo funkcii viceprezidenta Slovenského zväzu hádzanej niekoľko týždňov. Na čom ste prednostne už začali pracovať? Aká je vaša úloha? Venovať sa mládeži, vytvoriť štruktúru, systém, rámec pre mládežnícku hádzanú na Slovensku. Pripravili sme už aj stratégiu rozvoja hádzanej. Krátko po nástupe do funkcie viceprezidenta Slovenského zväzu hádzanej ste priblížili, že je vašou snahou, aby sa hádzaná na Slovensku opäť dostala tam, kde bola v sedemdesiatych rokoch. Čo ste tým presne mysleli? Som človek, ktorý verí v silu v tradíciách. Česko-slovenská

hádzanú na Slovensku. Je tiež nevyhnutné organizovať aj veľké podujatia, ako sú napr. MS v hádzanej žien do 18 rokov 2016, ktoré budú v Bratislave (19. – 31. 7. 2016). V druhej polovici júla vás čakajú MS v hádzanej žien do 18 rokov, ktoré budú opäť v Bratislave. Bude to po šiestich rokoch opäť veľké mládežnícke podujatie, ktoré celé pripraví a zorganizuje Slovenský zväz hádzanej. Čo všetko môže takéto podujatie priniesť a aký vplyv to môže mať na hádzanú, na jej rozvoj? Bude tu celý svet - 24 krajín zo všetkých kontinentov, celé vedenie IHF a popredné osobnosti hádzanej, množstvo záujemcov a v dianí viac než 600 ľudí. Môžeme jednak ukázať, že hádzaná na Slovensku žije na dobrej úrovni, že máme potenciál, kvalitné podmienky v Bratislave v podobe Aegon arény Národného tenisového centra a Zimného štadióna Ondreja Nepelu. Samozrejme, môžeme využívať marketingovo, čo sa dá. Spojiť partnerov a sponzorov, hovoriť o hádzanej aj v širšom kontexte. hádzaná práve v sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch mala zaujímavé úspechy a tradíciu. Je v mojom záujme, aby sme oživili tieto tradície a začali dosahovať ešte lepšie výsledky, ale aj úspechy. Musíme spolupracovať so všetkými, ktorí pracujú v hádzanárskom hnutí, vrátane hráčov, hráčok, trénerov, učiteľov, rozhodcov a ďalších, aby sme spolu dosiahli výsledky. Som tímový hráč, viem si predstaviť pracovať len spolu za spoločný cieľ. Čo očakávate od svojho okolia, aké sú vaše predstavy, aby ste plnohodnotne mohli tieto vízie realizovať a teda aj docieliť? Stihli sme už pripraviť stratégiu rozvoja na šesť rokov do roku 2022 a na základe tejto stratégie chceme zintenzívniť vzťahy najprv so základnými školami, ale aj so strednými školami. Chceme rozšíriť členskú základňu a stabilizovať kluby,

vyškoliť trénerov. Sú dve veci ako základ pre hádzanú, aby sme ju mohli hrávať: mať dostatok športových hál s rozmermi 20 x 40 metrov a mať kvalitných trénerov. Musíme vytvoriť takú metodiku, ktorá zreflektuje hádzanú vo svete v rokoch 2025 – 2030. Ak chceme konkurovať najlepším tímom - klubom a krajinám, tak musíme rozmýšľať dopredu. Potrebujeme na to dostatok finančných prostriedkov. Chceme osloviť školy, samosprávy, Ministerstvo školstva, vedy, výskumu a športu Slovenskej republiky, využiť možnosti, ktoré prináša nový zákon o športe. Cítime, že teraz je šport na Slovensku pozitívnejšie vnímaný, najmä zmeny, ktoré prináša samotný zákon o športe. Z pohľadu marketingu potrebujeme partnerov, ktorý dokážu podporovať rozvoj hádzanej a vôbec

Predošlé mládežnícke šampionáty boli vždy úspešne zvládnuté, najmä po organizátorskej stránke. Čo rozhoduje podľa vás o tom, aby bol takýto šampionát kvalitne pripravený, ale aj kvalitne zrealizovaný? Veľa profesionálnych kolegov na úrovni Slovenského zväzu hádzanej, ešte viac tých, ktorí nie sú zamestnanci, ale sú súčasťou hnutia a podporujú hádzanú na Slovensku a tiež im záleží na nej. Chce to aj skúsenosti a výborný vzťah s vrcholovými pozíciami v IHF. Aké výsledky očakávate od slovenského tímu na tomto šampionáte, ktorý povedie Ján Beňadik? Je to prvý šampionát za môjho pôsobenia v Slovenskom zväze hádzanej. Máme tím s talentovanými hráčkami, mladého ambiciózneho trénera, ktorý trénuje seniorský ženský tím

„Hádzaná je tiež momentálne najpopulárnejší halový šport v Európe. To si musíme pozitívne uvedomiť.“ v česko-slovenskej interlige (WHIL) DHC Sokol Poruba. Veľmi ťažko odhadnúť v tejto kategórii, aké budú konkrétne výsledky. Očakávam, že dievčatá ukážu svoj talent, športový charakter a budú bojovať so súpermi s pozitívnou motiváciou. Aby prežili doslova emotívne celý šampionát. Majú možnosť reprezentovať doma na šampionáte svoju krajinu a mala by to byť pre nich o to väčšia výzva a túžba presadiť sa. O rok Slovensko a teda Slovenský zväz hádzanej čaká opäť ďalšie významné mládežnícke podujatie - ME v hádzanej žien do 17 rokov, ktoré budú tentokrát v Michalovciach. Je takáto organizácia veľkých mládežníckych podujatí – šampionátov – súčasťou rozvoja hádzanej na Slovensku? Áno. Samozrejme. Je to veľká príležitosť, ktorú musíme využiť a pretaviť do úspešného projektu – úspešného šampionátu. Je to pozitívne pre rozvoj hádzanej. Dovolím si povedať, že aj spoločná česko-slovenská liga (muži či ženy) má svoje opodstatnenie a veľký význam, podiel na rozvoji hádzanej ako pre Slovákov, tak aj pre Čechov. Slovensko už nie raz deklarovalo záujem spolu s okolitými krajinami, napríklad s Maďarskom, zorganizovať seniorský šampionát. V samostatnej kandidatúre napr. ME žien 2014 či MS mužov 2019 v spoločnej kandidatúre práve s Maďarskom. Myslíte, že v horizonte nadchádzajúcich pár rokov dokáže byť Slovensko úspešné v tomto smere? Do roku 2022 spolu s Českou republikou a možno aj s Maďarskom budeme môcť úspešne kandidovať na ME mužov a verím, že EHF túto kandidatúru bude vyhodnocovať pozitívne, pretože žiadny šampionát ME v poslednej dobe v mužskej

HÁDZANÁ

www.svetsportu.sk Na Zemplíne

záujem o plávanie

Plávanie žiakov a žiačok základných a stredných škôl „O pohár primátora mesta Michalovce“ malo v srdci Zemplína dobrú kvalitatívnu úroveň. 5. MÁJ 2016 I AUTOR: LÍVIA KALANINOVÁ I FOTO: ARCHÍV REDAKCIE

seniorskej kategórii v tomto regióne nebol. Čo si myslíte, na akej úrovni sa momentálne nachádza slovenská hádzaná, napríklad aj z pohľadu členskej základne, klubov, úspechov, konkurencieschopnosti, spoločenského záujmu, sponzoringu? Som vo funkcii len pár týždňov a môžem využiť aj predošlé skúsenosti, vedomosti, čo som nadobudol. Prirodzene, ten stav by mohol byť lepší, keď sa na to pozrieme komplexne z viacerých pohľadov. Výrazne dôležitejšie je, že s ľuďmi a kolegami, s ktorými som sa stretol za tých pár týždňov, je to úplne pozitívne a je to dobrý základ, aby sa pokračovalo v budovaní úspechov a rozvoja hádzanej. Dá sa to vylepšiť? Ako a kde začať? Makať – makať – makať. Dať tomu čo najviac. K športu, nielen vrcholovému, nepochybne prislúcha aj športová verejnosť, fanúšikovia a priaznivci, ale aj podporovatelia. Je niečo, čo stojí za zmienku v súvislosti s

rozvojom a napredovaním hádzanej na Slovensku? Máte nejaké posolstvo týmto smerom, ktoré by ste z pozície viceprezidenta Slovenského zväzu hádzanej rád tlmočili? Hádzaná je tiež momentálne najpopulárnejší halový šport v Európe. To si musíme pozitívne uvedomiť. Všetci v tomto športe vieme, ako sa za posledných 7 až 10 rokov vyvíjala v Európe (mužská a ženská) cez pohárové súťaže, najmä cez Ligu majstrov – turnaje Final four, ME, MS. Boli to haly plné divákov. Cieľom je ukázať aj na Slovensku, aj spoločnou súťažou nielen ženskou WHIL, ale aj mužskou spoločnou súťažou Čechov a Slovákov, že hádzaná je populárny šport a že sa aj u nás dá hrať na vrcholovej – špičkovej úrovni. Vyžaduje to viac a viac spokojných fanúšikov v halách. Je to nevyhnutné, pretože hádzaná ako všetky iné športy v roku 2016, je aj biznis. Tak prečo nepracovať aj na tom a neorganizovať to pre fanúšikov a divákov aj v domácich podmienkach. L

Na sklonku tohoročného apríla v Mestskej plavárni v Michalovciach napísali účastníci i organizátori mestskej súťaže v plávaní žiakov a žiačok základných škôl ďalšie riadky zaujímavých športových dejín tohto regiónu. Súťažilo sa v troch kategóriách A (3. – 5. ročník), B (6. – 7. ročník) a C (8. – 9. ročník) chlapcov a dievčat v jednotlivých plaveckých disciplínach a v štafetách. Víťazi získali titul školský majster mesta Michalovce. Po nich nasledovali študenti a študentky michalovských stredných škôl, ktorí taktiež súťažili v jednotlivých plaveckých disciplínach a v štafetách. Že je o plávanie v tomto meste záujem, svedčí aj bohatá účasť žiakov a žiačok zúčastnených škôl. Dá sa teda stručne napísať, že kvantitu v michalovskej plaveckej vode násobila kvalita! A to je pre zdravie ľudí v tomto regióne dobrá zvesť. L

Otváranie liptovského

modelárskeho neba 10. MÁJ 2016 I AUTOR: MIRO ŽÁK

Pohľad na modely počas ich prezentácie na Otváraní liptovského modelárskeho neba 2016 na letisku v Jasnej. Modelklub Liptov (http://www.modelklubliptov. sk) zorganizoval v dňoch 6. – 8. 5. 2016 leteckomodelársku akciu „Otváranie liptovského modelárskeho neba“ na letisku Aerodrome Jasná (http://www. letisko-jasna.sk). Otváranie liptovského modelárskeho neba znamená symbolické zahájenie letnej modelárskej sezóny pre priaznivcov a modelárov obrích rádiom riadených modelov lietadiel. Pomenovanie

Ján Miškovič

v Monte Carle bronzový!

Krása do histórie

a majstrovstva zabalená 1. MÁJ 2016 I AUTOR: PETER HRONČEK I FOTO: ARCHÍV F.K.

Fotografia Jána Miškoviča z European Formula 250 (Baja, Maďarsko, júl 2015) ocenená bronzovou medailou.

Titulok článku neklame. Krása historických formulových vozidiel v pretekoch do vrchu je zabalená skutočne nielen do prekrásne upravených historických formúl, ale aj do majstrovskej jazdy veteránov, ktorí sedia v ich kokpitoch. O jednom z nich, Františkovi Kmeťovi, ktorý je absolútnym majstrom Slovenskej republiky historických formúl pre rok 2015 (t. j. plechové a formule vozidlá), budeme písať v súvislosti s jeho účasťou na jeho prvých tohoročných pretekoch európskeho formátu v rakúskom Rehbergu pri Grazi. V silnej zahraničnej konkurencii 76 jazdcov tam skončil v kategórii 5 formule E2 do 1 600 cm kubických na krásnom štvrtom mieste. V tomto ročníku ho čaká ešte najmenej 9 podobných podujatí - majstrovstiev Európy historických formúl v Taliansku, Chorvátsku, Poľsku, Českej republike, na domácej trati v Slovenskej republike, Slovinsku, Bosne a Hercegovine, v Čiernej Hore a znova v Chorvátsku, kde seriál ME historických vozidiel v jazde do vrchu 17. – 18. októbra tohto roku uzavrú. L

27. APRÍL 2016 I AUTOR: MAREK ČECHO I FOTO: JÁN MIŠKOVIČ

Veľkým úspechom sa skončila celosvetová súťaž športových fotografov v Monte Carle (Union Internationale Motonautique) aj pre náš časopis Svet ŠPORTU. Náš externý spolupracovník, banskobystrický fotograf Ján Miškovič, na tejto celosvetovej súťaži získal bronzovú medailu za fotografiu z vodného motorizmu. Jankovi blahoželáme a želáme tradičné fotografické: „Dobré svetlo!“

„obrie modely“ dostali od modelárov preto, lebo rozpätie krídel je väčšie ako dva metre a hmotnosť viac ako päť kilogramov. V súčasnosti nie sú výnimkou ani modely s rozpätím krídel štyri metre a s hmotnosťou 20 kg. Modely sú zvyčajne prepracované kópie skutočných lietadiel stavané v mierke 1/4 a 1/3, čo predstavuje 25- alebo 35-percentnú veľkosť predlohy. V tomto roku predviedlo svoje pilotné umenie 30 pilotov z Čiech a Slovenska. Na tejto akcii boli predvedené letové ukážky RC (rádiom riadených) modelov akrobatických lietadiel, ukážky RC aerovlekov, ako aj modelov prúdových lietadiel. Otváranie liptovského modelárskeho neba nie je len čisto modelárska akcia, ale aj kultúrno-spoločenská, pri ktorej sa stretávajú aj rodiny modelárov. Modelklub Liptov pre prihlásených pilotov a ich rodinných príslušníkov zabezpečuje logistické zázemie najmä vďaka podpore majiteľa letiska pána Ing. Miroslava Tomu, ako aj vďaka modelárskemu obchodu IMI Nitra. Modelklub Liptov organizuje v dňoch 4. – 5. 6. 2016 na letisku Jasná v poradí už 20. ročník asi najväčšieho stretnutia obrích modelov na Slovensku. Dlhá história a veľká účasť robí z tohto podujatia atraktívnu možnosť vidieť vo vzduchu veľké modely lietadiel, ako aj iné lietajúce zaujímavosti.

ŠPORTOVÉ GYMNÁZIÁ SLOVENSKA Trnava

Dobré meno za kvalitným výberom talentov Tam, kde sa kuje mladé športové srdce Slovenska, na školách a športových gymnáziách, vyrástli mnohé talenty nášho športu. V pravidelnom seriáli sa budeme snažiť v debatách s riaditeľmi športových gymnázií na Slovensku otvárať ich dvere a hovoriť o ich radostiach i starostiach. Začíname na Športovom gymnáziu Jozefa Herdu, v riaditeľni u Jozefa Jančoviča, inak aj známeho rozhodcu spod basketbalových košov. AUTOR: IVOR LEHOŤAN I FOTO: ARCHÍV J. JANČOVIČA

Pán riaditeľ, kam by ste zaradili vaše športové gymnázium v systéme ŠG na Slovensku? Akými špecifikami prípadne vaše ŠG vyniká? Športové gymnázium Jozefa Herdu je na prvý pohľad štandardná škola zaradená v slovenskej sieti škôl. Osobne ho však považujem a verím, že nielen ja, ale i verejnosť, za školu, ktorá je výnimočná svojím zameraním a výsledkami a ktorej dobré meno vytvorili jej úspešní absolventi nielen doma, ale i v zahraničí. Z tohto pohľadu má Športové gymnázium Jozefa Herdu svoje pevné a nezastupiteľné miesto v systéme vzdelávania a prípravy mladých športovcov.“ Na čo ste hrdý pri pohľade na vaše športové gymnázium? Športové gymnázium Jozefa Herdu sa môže pochváliť nielen absolventmi, ktorí sú mimoriadne úspešní v oblasti športu (olympionici), ale aj v mnohých ďalších sférach verejného života (vedci, lekári, herci, moderátori, speváci a podobne). To, že dokážeme úspešne pripraviť našich žiakov do ďalšej fázy ich života, ma napĺňa uspokojením a za to patrí vďaka všetkým pedagogickým zamestnancom školy a trénerom, ale aj nášmu zriaďovateľovi – Trnavskému samosprávnemu kraju, ktorý sa nám snaží vytvoriť čo najlepšie podmienky pre prácu. Obzvlášť veľkú hrdosť pociťujem vtedy, keď vidím a počujem, ako sa k našej škole aj po rokoch pyšne hlásia naši úspešní absolventi, napríklad dvojnásobná strieborná olympijská medailistka v streľbe Zuzana Rehák-Štefečeková, ale aj ďalší. Plavkyňa Barbora Tomanová, momentálne najúspešnejšia juniorka Slovenska.

Zápasíte aj vy s fenoménom menej talentovanej mládeže pri výbere do vášho športového gymnázia? Zrejme to je už skutočne celospoločenský fenomén, že pritiahnuť deti k pravidelnému a obzvlášť k výkonnostnému športu je čím ďalej tým ťažšie. To sa následne prejavuje v menšom počte detí, ktoré sa hlásia a majú záujem o štúdium na športových gymnáziách. Paradoxne, za posledné obdobie máme na našom Športovom gymnáziu Jozefa Herdu pri talentových skúškach možnosť skutočného výberu tých najtalentovanejších, ktorí majú aj študijné predpoklady skĺbiť náročnú kombináciu športu a gymnaziálneho štúdia. Tento stav ma teší a som presvedčený, že za záujmom o štúdium na našej školy stojí dobré meno školy v očiach širokej verejnosti. Ako je to s trénermi? Majú ochotu pracovať v systéme ŠG? Pri pohľade na ich zoznam u vás sa dá konštatovať,

že sú medzi nimi známe osobnosti Eva Charfreitagová, Eduard Čordáš, Ladislav Hlavatý, Ivana Komlóšiová, Jozef Svátek, Juraj Sedlák, Branislav Slamka. Mojou snahou je zabezpečiť vyučovací aj tréningový proces v čo najkvalitnejšej miere. Snažím sa pritiahnuť do pracovného kolektívu skutočne kvalitných vyučujúcich a rovnako tak aj trénerov. Ako ste už naznačili, máme medzi nami ozajstné športové a trénerské osobnosti. Ak by z ich strany nebola ochota a necítili by zmysel a prospešnosť svojho pôsobenia na škole, zrejme by tu neboli. Takže môžem neskromne povedať, že sa nám darí aj pri zabezpečovaní personálneho obsadenia, kde úzko spolupracujeme so športovými klubmi a zväzmi. Ktoré športy vo vašom ŠG aktuálne máte? Plánujete rozšírenie ich portfólia, prípadne sa ukazuje ako nevyhnuté niektoré utlmiť? V súčasnosti máme v ponuke 10 individuálnych a 6 kolektívnych športov, pričom skladba športov sa upravuje podľa toho, ako je to potrebné. Napríklad v minulosti sme mali v ponuke rýchlokorčuľovanie či aerobik, ktoré v súčasnosti neponúkame, ale na druhej strane pribudli do ponuky bejzbal či volejbal, ktoré zaznamenáva-

„To, že dokážeme úspešne pripraviť našich žiakov do ďalšej fázy ich života, ma napĺňa uspokojením a za to patrí vďaka všetkým pedagogickým zamestnancom školy a trénerom, ale aj nášmu zriaďovateľovi.“ jú v Trnave úspešnú činnosť na klubovej úrovni, a z toho vzišla aj požiadavka na rozšírenie našej ponuky. Financie v školstve sú dlhodobý problém. Ako sa to prejavuje vo vašom prípade? Samozrejme, že ak to povieme trošku odľahčene, tak platí, že peňazí nie je nikdy dosť. Snažíme sa z toho, čo máme, a s tým, čo máme, urobiť maximum. Nemám v povahe sa sťažovať, skôr hľadám riešenia. Moje vzťahy so zriaďovateľom sú veľmi korektné a musím povedať, že trnavský vyšší územný celok a jeho predseda Tibor Mikuš, ktorý je bývalý úspešný športovec, aj v súčasnosti výraznou mierou podporujú šport v celom trnavskom regióne. Ale isteže, ak by bolo financovanie športových gymnázií nastavené iným spôsobom, tak by sme boli schopní kvalitnejšie zabezpečiť komplexnú športovú prípravu.

Kto sú vaši športoví premianti z histórie, ktorými sa radi pochválite? Na ktoré výsledky svojich športovcov ste boli v ostatnom čase hrdý? Na prvom mieste musím spomenúť našich olympionikov: Zuzanu Rehák-Štefečekovú, dvakrát striebornú strelkyňu na olympiádach v roku 2008 a 2012, ďalej Máriu Homolovú a Zuzanu Sekerovú, obe účastníčky olympijských hier v športovej gymnastike. Ďalší z našich absolventov Marián Kovačócy si vybojoval v streľbe miestenku na blížiace sa olympijské hry v Brazílii. Spomedzi našich žiakov sú ďalej v súčasnosti najúspešnejšími športovcami Michaela Pešková – atlétka, ktorá si na olympijských hrách mládeže 2014 v Číne vybojovala striebornú medailu v behu na 400 m cez prekážky a na juniorskom európskom šampionáte v atletike vo Švédsku v roku 2015 skončila v rovnakej disciplíne na 6. mieste. Ďalej Tomáš Púchly – plavec,

ktorý sa prebojoval do semifinále na olympijských hrách mládeže 2014 v Číne a v roku 2015 skončil na 11. mieste v disciplíne 50 m voľný spôsob na juniorských majstrovstvách sveta v Singapure. Samozrejme, že to nie sú jediní športovci, ktorých výsledkami sa môžeme popýšiť. V škole máme v súčasnosti viacerých účastníkov najvýznamnejších športových podujatí, akými sú Európsky olympijský festival mládeže, majstrovstvá Európy či majstrovstvá sveta. K ďalším talentom, do ktorých vkladáme olympijské nádeje, sú strelkyňa Lucia Kopčanová, plavkyňa Barbora Tomanová, krasokorčuliarka Alexandra Hagarová a ďalší. No uznanie a pochvalu si určite zaslúžia aj tí, ktorí možno nedosahujú v športe tie absolútne najvyššie méty, ale ktorí svojím prístupom k povinnostiam môžu byť vzorom pre ďalších. Aj na týchto L žiakov a športovcov som hrdý.

ZÁVEREČNÁ BODKA

Svetovými médiami obehla počas MS v ľadovom hokeji v Moskve krásna správa. Legendárny slovenský hokejový útočník Peter Bondra, odchovanec košického hokeja, bol uvedený toho roku počas MS v Moskve do Siene slávy Medzinárodnej hokejovej federácie. A tak tieto ratolesti, ktorým sa podpisoval počas pobytu na ľade v Čani pri Košiciach na jednom z tréningov Liba Academy, budú mať vo svojich archívoch uložený veľmi cenný hokejový skalp, ktorý by iste prijal i ten najväčší zberateľ sveta. Petrovi Bondrovi v čase, keď toto číslo putuje do rotačky, o to úprimnejšie a s väčšou radosťou blahoželáme aj za čitateľov a priaznivcov tohto farebného tlačeného média.

FOTO: MAREK ČECHO

Správne odpovede v súťaži

V minulom čísle nášho časopisu sme priniesli v súťaži 3 otázky pre tých, ktorí sa rozhodli správnymi odpoveďami získať knižné ocenenia z našej redakcie. Prvý v poradí, Radovan Pampúrik z Košíc, získal predplatné časopisu Svet ŠPORTU na rok 2016 a knižný dar za správne odpovede: 1. Ján Popluhár, 2. doc. Jozef Vengloš, 3. Dušan Kučera. Ďalšie knižné odmeny získavajú: Ing. arch. Pavol Benko, Bratislava, JUDr. Michal Glevaňák, Prešov, Erika Karová, Banská Bystrica a Ing. Vladimír Zeman, Bratislava. Výhercom blahoželáme! redakcia

Takto si prevzal svoju cenu - ročné predplatné časopisu Svet ŠPORTU - pravidelný čitateľ tohto časopisu Radovan Pampúrik (na snímke vpravo). Za vyžrebované prvenstvo a správne odpovede z minulého čísla dostal aj knižný dar: „Naša Dukla pod Urpínom“, knihu o 40-ročnej bohatej športovej histórii Vojenského športového centra Dukla Banská Bystrica. Cenu mu odovzdal podpredseda redakčnej rady časopisu Svet ŠPORTU Jozef Kuchár.

Pripravujeme do ďalšieho čísla Jeden nepodpísaný čitateľ Sveta ŠPORTU nám zaslal pozitívny ohlas na obsah minulého čísla, ktorý sme dostali tesne pred uzávierkou tohto čísla. Svoj list končí citátom: „Najkrajšie momenty v živote nezachytíš na fotografiách... Tie najkrajšie zachytíš iba svojím srdiečkom.“ Nuž, vážený a ctený čitateľ, znova ti po čase ponúkame to, čo môže tvoje srdiečko potešiť, usadiť sa v ňom natrvalo. Ale pritom už rozmýšľame nad obsahom a grafikou čísla 3/2016. Okrem iného v ňom chceme priniesť materiál s veľmi perspektívnym jazdcom pre formulu F1, so Slovákom Richardom Gondom. Bude mať Slovensko svojho jazdca v tejto najprestížnejšej automobilovej súťaži sveta?... Dozviete sa tiež o tom, aký je súčasný slovenský hokej z pohľadu hokejového odborníka Jána Filca, pripravujeme pohľadnice z ME vo futbale a OH v Brazílii,

ale rozhodne sa zamyslíme i nad začiatkom ďalšej kvalifikácie vo futbale, tentoraz nad účasťou našej futbalovej reprezentácie na MS v Rusku. Chýbať rozhodne nebude ani školský šport, zaujímavý rozhovor so športovcom, ktorý pozná veľmi dobre škodlivosť a praktiky s rôznymi škodlivými preparátmi tak u bežnej klientely našich fit centier, ale i pri vrcholovom športe. Chýbať istotne nebudú ani ďalšie pravidelné rubriky. Čo je podstatné, v poradí tretie tohoročné číslo časopisu Svet ŠPORTU sa k vám dostane počas tohto septembra. Nezabudnite si ho zabezpečiť! Nájdete ho vo vašich trafikách a kúpiť si ho bude môcť aj v elektronickej pdf verzii cez internet. Bližšie informácie vám už čoskoro prinesieme na našom webovom portáli www.svetsportu.sk. Vaša redakcia

Reprezentantka ako sa patrí! HVIEZDY A HVIEZDIČKY

Raz som o nej počul, bolo to tesne po tom, čo ju zvolili do Medzinárodného olympijského výboru ako zástupkyňu športovcov, že je tým, kým chce byť, a nie je tým, kým musí byť. Nechala klavír, spoločenské tance, keď mala 13 rokov, presedlala na športovú streľbu. Dvojnásobná juniorská majsterka Európy, strieborná na majstrovstvách sveta, svetová rekordérka, druhá vo finále svetového pohára, ôsma na olympiáde v Pekingu a bronzová v Londýne. A k tomu všetkému je to aj milá, sympatická mladá športovkyňa, ktorá robí to, čo vie a čo ju baví. Taká je Danka Barteková, naša olympionička, ktorá v brazílskom Rio de Janeiro chýbať nebude. Slovenský nielen športový svet bude iste aj jej držať palce. A v ktorej disciplíne? Súťažiť bude v brokovej streľbe, disciplíne skeet. Čo to znamená? Používa brokovú zbraň a brokové náboje. Strieľa na lietajúce asfaltové terče. Na strelnici sú dve veže spojené betónovým poloblúkom, vydláždených je osem stanovíšť. Počas jednej položky strieľa 25 terčov, na pretekoch sú dohromady tri súťažné položky a napokon finále. Celkovo je to sto terčov. Dosť alebo málo na začiatok o našej olympijskej stálici, ktorú nám, a to napíšme hrdo a zreteľne, závidí celý športový svet. Reprezentantka ako sa patrí! RUBRIKU PRIPRAVUJE: LEV STAREW I FOTO: ARCHÍV D. BARTEKOVEJ