B LO G
ako keď sa postihnutý jedinec stále škriabe a potom sa možno aj natiera nejakými vodičkami predpísanými lekárom. Alebo v krajnom prípade začne prehĺtať Ivermektín. Potom si samozrejme scabies, ako sa ten chrobáčik volá, radšej zbalí kufor a také otrávené prostredie síce nerád, ale predsa radšej opustí. Hmyzu, ktorý rád využíva našu kožu a hlavne naše ochlpenie ako svoj životný priestor, je viac. Či už voš, ktorá si urobila negatívnu reklamu, keď prenášala škvrnitý týfus, blcha alebo švola (phtirus pubis), ktorá sa rada ukrýva v ochlpení pohlavia. Tá to má v súčasnosti veľmi ťažké. V dôsledku módy vyhoľovania pohlavného ochlpenia nemá pomaly kde žiť a vymiera. Vraj už patrí medzi ohrozené živočíšne druhy. Čo sa nedá povedať o plošticiach. Už ich názov ploštica posteľná napovedá, kde ľudí trápia. Ale vedia sa na spiaceho človeka spustiť dokonca aj z povaly. Keď ich môj syn priviezol z pobytu vo Francúzsku (Francúzi sú, čo sa týka hygieny, k parazitom veľmi tolerantní), spôsobil v rodine paniku. Keď sa vám taká ploštica dostane do bytu, už sa jej nezbavíte. Podarilo sa tomu zabrániť, vyzliekal sa ale na balkóne. A potom nasledovala dôkladná deratizácia všetkých jeho zvrškov. Najčastejšie nájdeme parazitov v črevách alebo všeobecne v tráviacom trakte. Cítia sa tam dobre, je tam teplo, tma, dosť jedla a pomerne dlho sa tam dá dobre ukryť, aby ich ľudia nenašli. Najmä v ázijských krajinách sú ľudia na svojich parazitov tak dobre adaptovaní, že s nimi nažívajú v mieri. Keď v komunistických časoch robili hygienici prieskum u vietnamských študentov alebo učňov, ktorí sa vo vtedajšom Československu vzdelávali, našli minimálne jedného červa prakticky u každého – u niektorých až štyri rôzne druhy. Nikto z tých mladých ľudí preto nebol chorý.
40
inVitro
Európania sú viac zhýčkaní a s červami si nerozumejú. Len prednedávnom sme prijali v priebehu dvoch dní dve dámy s akútnym zlyhaním obličiek. Boli obe vysušené, podvyživené a zrejme sa už dlhší čas neumývali. Nebývali spolu, dokonca ani v rovnakej dedine a nepoznali sa. Hovorí sa tomu zákon série. Chorobu, ktorú nevidíte roky, stretnete odrazu viackrát v najkratšom možnom časovom intervale. Aké bolo totiž prekvapenie, keď sme v ich stolici našli vajíčka askaríd, teda škrkavky detskej. Tá si napokon svoje meno „detská“ vôbec nezaslúži, obe dámy mali cez sedemdesiat rokov. Ale zaobchádzal už niekto s nejakým parazitom spravodlivo? Sú v tom len emócie, a to takmer výhradne negatívne. Askarídy sme vyhnali liekmi, zlyhanie obličiek vyliečili infúziami, obe dámy sme okúpali a poslali domov. Zisťovať, či tam na nich červíky čakali, už nebola naša úloha. Môj prvý kontakt so škrkavkou bol ale naozaj v detskom pionierskom tábore, keď jedno dievča pribehlo na ošetrovňu s očami navrch hlavy, že jej niečo lezie zo zadku. Kolega Smolka sa tam pozrel a objavil jednu škrkavku, ktorej sa z dajakého dôvodu v čreve toho dievčaťa nepáčilo a práve ho opúšťala. Kolega si natiahol gumenú rukavicu a proces
Keď v komunistických časoch robili hygienici prieskum u vietnamských študentov a učňov v Československu, našli u každého minimálne jedného červa, u niektorých až štyri rôzne druhy.
