Toxoplazmózu som prekonala, ani som o nej nevedela
Keď sme sa rozprávali pred deviatimi rokmi, spomínali ste, že všetky mačky z vášho okolia si medzi sebou musia nikde u susedov hovoriť: ty nemáš oko, zájdi k Vacvalovcom, poplač tam chvíľu na plote, oni ti to oko ošetria, vráť sa aj na druhé, po tretej návšteve zostávaš! Mali ste vtedy štyri mačky a vraveli ste, že už by hádam aj stačilo. Stačilo? Aký je aktuálny stav zveri u vás? Nuž, stavy sú momentálne znížené. Mačičiek bolo veru aj šesť, aj štyri, k dnešnému dňu sú tri. A samozrejme, psík z útulku. Stále zbierate tie mačacie nešťastnice, ktorým v dôsledku rôznych chorôb či bitiek chýba oko, kúsok labky a podobne? Čo im chýba teraz? Keď som pred chvíľou spomínala stav k dnešnému dňu, tak som to v podstate myslela vážne. Pretože, ak by nám zajtra spadla do dvora nejaká trebárs bez uška, určite by sa stav zvýšil. A ak by to bol kocúrik, už by mal aj meno… Pierre Bezuchov. (Smiech.) Našej dnešnej zostave nechýba nič, teda, aspoň dúfam, lebo zatiaľ sa nesťažujú. S akými všelijakými ochoreniami ste sa u vašich zvierat stretli? To by bol naozaj veľmi dlhý zoznam. U nášho prvého psíka to bola skala v žalúdku, porucha rovnovážneho telieska v uchu, epilepsia, uštipnutie hadom aj rakovina. A u mačičiek toho bolo veru tiež požehnane: zlomený chvost, vyoperovaný pazúr, alergia, mačací aids. Mačka s aidsom síce dostávala lieky, ale v podstate to bolo len na spomalenie choroby, postupne jej zlyhávali obličky, až napokon zomrela. Našťastie bezbolestne a v spánku. Momentálne sa u kocúra Sergia trápime s diagnostikovaním príčin dlhotrvajúceho vykašliavania a zhoršenia dýchania. Viete už zvieracie neduhy za tie roky diagnostikovať aj bez veterinára? My sme už vyše dvadsať rokov
Nešportujem, no máme psíka a ja s ním každý deň chodím na obednú prechádzku v takom rýchlejšom tempe. Hovorím si, že už skoro behám. verní jednému veterinárovi. Patrí k tým, ktorí vždy všetko súvisiace s ochorením našich zvierat dopodrobna vysvetlia, takže už máme celkom slušné vedomosti a občas si vieme poradiť aj sami. Nechceli ste už v detstve byť veterinárkou alebo robiť so zvieratami? Viete, mne sa stala taká zvláštna vec. V podstate odmalička ma to ťahalo k herectvu. Maminka hrávala v tisovskom ochotníckom divadle, neskôr aj ja. Chodila som roky na recitačné preteky, dokonca aj v ruštine a francúzštine. A tak mi z toho logicky vychádzalo to herectvo. Ale nevyštudovali ste to. Keďže ma hneď nezobrali, druhýkrát som to už neskúšala a zvolila som si štúdium aspoň trošku príbuzného odboru, filmovú a televíznu žurnalistiku. Prišla práca v detskom časopise, v slovenskom rozhlase – a napokon aj televízia. Ale popri tom všetkom vstúpili do môjho, do nášho rodinného života aj zvieratá. A v mojom svete obrátili všetko naruby! Prišli aj chvíle, úvahy, že som
asi mala ísť v živote úplne inou cestou, trebárs tá veterina, ale už bolo neskoro. Kde sa vo vás zobrala vášeň pre všetko živé? Viedli vás k tomu rodičia? Neviem. Nikto ma k tomu v detstve nijako špeciálne neviedol. Ako malá som mala svojho milovaného kocúrika, chovali sme sliepočky, brat zachraňoval sovy, jastraby, ktoré mali niečo poškodené, bol a dodnes je vášnivým holubárom. Možno to bol taký nejaký základ. Ale ten ozajstný, hlbší vzťah k zvieratám prišiel až oveľa neskôr, a bol jednoznačne spojený s potrebou im pomáhať a zachraňovať ich. Dlhé roky ste sa snažili o otvorenie zvieracieho cintorína v Bratislave. Čo vás k tomu inšpirovalo? Cesta k otvoreniu tohto cintorína bola naozaj veľmi dlhá, trvala 18 rokov. Začala v podstate listom od jednej milej panej zo Žiliny, ktorá mi poslala taký letáčik s kompaktným diskom s informáciami, ako vyzerá cintorín pre zvieratá v Paríži, založený už v roku 1898. To ma veľmi in-
Unilabs Slovensko
49
