OSOBNOSŤ
V spoločnosti mladých humoristov sa cítim výborne, akoby som trochu omladla a to sa každej žene bez botoxu len tak ľahko nepodarí. v škole, kde bol otecko riaditeľ a mali sme naozaj obrovskú záhradu, množstvo stromov. Mama nás, teda mňa aj brata, do prác v tej záhrade riadne zapriahala. Do jarných, letných prác, až po obíjanie a sušenie orechov na jeseň. Priznám sa, obom nám to vtedy liezlo skôr na nervy. A vidíte, dnes sme v tom obaja s radosťou až po uši. Počas pandémie sa začali mnohí ľudia z nedostatku inej činnosti venovať viac ručným prácam, záhrade, alebo aspoň kvetináčom na balkóne. U vás ako? Ponorili ste sa do záhrady ešte viac, či naopak? Nie. Pandémia u mňa nezmenila nič. Neviem si predstaviť, ako by som sa o naše zvieratá či záhradu starala ešte viac ako predtým. Na to si ja čas nájdem vždy. Ja som dokonca ani nekváskovala. (Smiech.) Čo práve robíte? Z RTVS s programom Zlaté časy ste odišli – chystáte niečo nové? Nerobím nič – a ani nič nechystám. Ani nechcite vedieť to číslo, koľké roky sa ja už v tom našom malom slovenskom „show-
52
inVitro
biznise“ motám. Na takýto čas som sa už dlhšie pripravovala, aj tešila. Aj keď, celkom nič to zase nie je. Sedmička v TV JOJ pokračuje a ak to covidové podmienky dovolia, možno pribudnú aj nejaké zájazdové vystúpenia. No v podstate by som už chcela žiť taký dosť zásadne iný život, ak mi to zdravie a osud doprajú. Zlaté časy boli pre mňa projekt, ktorému som sa tiež dosť dlho bránila, ale napokon ma svojou vytrvalosťou pán producent zlomil. Dnes som rada, že tomu tak bolo! Ale na druhej strane si hovorím, že ukončiť ten môj rušný televízny život práve takýmto pekným projektom je dar, bodka, ktorá za to stála mne – a dúfam, že aj mnohým divákom. V Sedmičke ste podstatne omladili káder. Ako sa vám s novými humoristami pracuje? Áno, omladili, a ja sa tomu veľmi teším. Sú to skvelí, talentovaní chlapci! Priniesli do Sedmičky akoby iného ducha, majú iný pohľad na tie isté veci, ako máme my, starší. Možno odvážnejší, možno provokatívnejší a tak to má byť. Obzvlášť si rozumiem s Tomášom Hudákom, pretože sa po-
známe aj zo spolupráce na Zlatých časoch. Bol scenáristom tejto relácie, boli sme teda roky častejšie v kontakte. Ja sa skrátka v ich spoločnosti cítim výborne, akoby som trochu omladla a to sa každej žene bez botoxu len tak ľahko nepodarí. Naučili ste sa od nich niečo nové? Alebo oni od vás? Neviem, či slovko „naučiť sa“ je to najvýstižnejšie. Ale ja považujem naozaj za vzácnosť, ak sa aj po tých rokoch teším do práce, lebo sú tam skvelí ľudia, ktorí ma obohacujú nielen po profesijnej stránke, ale aj po tej ľudskej. A ak by to tí mladí cítili podobne, bola by som veľmi rada. Máte nejakú radu pre začínajúcich humoristov, ktorú ste kedysi dostali vy? Určite som dostala. Už len tým, že som sa za tie roky pohybovala v spoločnosti naozaj veľkých profesionálov a vzácnych osobností. Nemuseli ani dávať rady, stačilo ich pozorovať a učiť sa. Predpokladám, že medzi nich počítate i pána Milana Lasicu. Keď odíde blízky človek, má to rôzne fázy. V akej ste teraz vy? Chýba vám? Chýba! A veľmi. Mám doma na stene jeho portrét, ktorý mi daroval jeden skvelý výtvarník z Nitry, Zbyšo Felix. Keď idem okolo toho portrétu, mám pocit, že sa na mňa pozerá, že ma sleduje, že je skrátka stále so mnou. Niekedy s ním aj prehodím slovko, dve… Je nejaké životné obdobie, ktoré by ste si neváhali zopakovať? Prežila som vo svojom živote veľa krásnych, parádnych chvíľ, ale necítim potrebu si ich zopakovať. Druhýkrát vstupovať do tých istých vôd v sebe nesie aj riziká, že to už s odstupom času nebude ono, že by som si to už nevedela tak vychutnať, že by som bola možno aj trochu sklamaná.
