Pre Vás ostatných začnem trochu autobiograficky a prenesiem sa do roku 2003. Bol to pre mňa rok po všetkých stránkach naozaj výnimočný, čo som si uvedomil až pri písaní týchto riadkov. V auguste 2003 sa mi narodil môj prvý syn a v októbri som oslávil 30 rokov. Začal som realizovať nadstavbu rodičovského domu ocenenú cenou CE ZA AR. Prvýkrát som publikoval v prestížnom časopise ARCH a v súťaži na rekonštrukciu areálu SNG sme vtedy získali 1. cenu. A práve v tomto roku som absolvoval skúšky a stal sa autorizovaným architektom SKA. Uvádzam to ako posledné preto, že tejto udalosti som venoval len minimálnu pozornosť. Bral som to ako povinnú jazdu. Činnosť komory ma vtedy nezaujímala, ani predtým, ani dlho potom. Patril som k tým 90% architektov, ktorí o aktivity SKA nejavia záujem, autorizačnú pečiatku vnímajú ako vodičský preukaz a platenie členských príspevkov ako cestnú daň. Angažovať sa v snahe niečo zlepšiť inde ako vo vlastnom ateliéri mi nedávalo zmysel. Evidoval som v tom období akurát cenu CE ZA AR, ale spomedzi ostatných ocenení mi prišla ako najmenej príťažlivá. Toto nastavenie mi vydržalo až do roku 2007, keď som bol nominovaný do predstavenstva SKA. Pokúsil som sa nomináciu odmietnuť, nemal som vôbec predstavu, v čom by som mohol byť prospešný. Poslaniu a vôbec potrebe komory som nerozumel, ľudí na úrade som nepoznal, takmer so všetkým členmi predstavenstva som si vykal. Nakoniec som sa nechal prehovoriť a vydržal som v predstavenstve do roku 2013. Dostal som za úlohu venovať sa mediálnym aktivitám a predovšetkým cene CE ZA AR. Z činností komory mi prišla ako jediná, ktorej som ako-tak rozumel a kde som si myslel, že môžem byť niečo platný. Šesť rokov sme sa snažili postupnými zmenami cenu spopularizovať medzi architektmi a dostať ju do médií a televízie. Podarilo sa nám naštartovať jej smerovanie k jej dnešnej podobe. Po troch volebných obdobiach som usúdil, že treba nechať priestor aj iným a viac som do predstavenstva SKA nekandidoval. Ďalšie 4 roky som sledoval jej činnosť len okrajovo. V roku 2017 som sa do predstavenstva opäť vrátil. A opäť k cene CE ZA AR, z ktorej sa postupne stalo najprestížnejšie ocenenie v oblasti architektúry na Slovensku. V porovnaní s ostatnými aktivitami SKA je to pravdupovediac veľmi vďačná agenda. Každý rok je z nej vďaka galavečeru a médiám veľmi presvedčivý výsledok, ktorý je pozitívne vnímaný architektmi, ale aj neodbornou verejnosťou. Zrejme aj vďaka tomu, a otcovmu menu, som na Valnom zhromaždení SKA v máji 2019 získal vo voľbách najviac hlasov a bol som zvolený za predsedu predstavenstva SKA. Snažil som sa chvíľu neúspešne protestovať, aj keď mi to dnes asi nikto neverí. Argumentoval som, že nemám ambíciu, víziu, čas ani znalosti potrebné pre tento post, ale bránil som sa zjavne slabo a zbytočne. Marta Kropiláková mi po skončení zasadnutia položila ruku na plece a slovami: „Iľja, neposer to,“ presne vystihla moje pocity. S týmto požehnaním som sa začal zoznamovať so svojou novou funkciou. V zmysle zásady, čo musím, to urobím rád, som inú možnosť nemal. Vedel som len, že mám v orchestri k dispozícii skúsených a vynikajúcich hudobníkov, na ktorých sa môžem spoľahnúť. Prestal som teda hrať na hrebeň a začal sa učiť dirigovať. Bolo treba nacvičiť koncert na „dve ročné obdobia“. Uistenie môjho predchodcu, že ma čaká „bezstarostná plavba v pokojných vodách“, sa však ukázalo ako nanajvýš optimistické. Pandémia a obmedzenia s ňou spojené nabúrali plány aj stabilnejších inštitúcií ako SKA. Napriek tomu sme v karanténe
5
Ing. arch. Iľja Skoček
