Prvé stretnutie Jarmila Buchová Všetky bábiky od pani výtvarníčky Aničky ležali v prútenom košíku v obchode na pulte a čakali, kedy príde nejaké dievčatko alebo chlapec, ktorý by si ich zobral domov. Tak veľmi sa tešili na cestu do Bratislavy. Tešili sa na to, kedy už budú v hračkárstve. S mamičkou sa rozlúčili so slzami v očiach, ale napriek tomu s veľkou nádejou, že idú domov. Že nájdu svoju detskú izbu a svoje dieťa. Ale namiesto hračkárstva ležia teraz na pulte predajne suvenírov v centre Bratislavy a čakajú. Na koho vlastne čakajú? Posledné iskričky nádeje sa im vytrácajú z vyšívaných očiek. Červené nitky na ich tvárach sa už dávno nesmejú. Ach, suvenír má veru ťažký život. Nie je určený na hranie ani do detskej izby. Ktovie, kde tieto bábiky skončia. Na zaprášenej poličke medzi ostatnými suvenírmi? V tme, v zatvorenej škatuli pod posteľou, kde ich nikto nehľadá? Alebo ako prívesok na kľúčoch? Nikto sa nehrá so suvenírom, nikto ho v spánku nepritúli. Nikto mu nezverí svoje tajomstvá, obavy z nočných strašidiel či svoje priania a túžby. Suvenír – to nie je hračka ani kamarát. Suvenír, to je iba zabudnutá a odložená spomienka z dovolenky... Pani učiteľka Kristínka vošla do ďalšieho obchodu. Už ju bolia nohy. Chodí a hľadá celý deň. To predsa nie je možné. Obehla už všetky hračkárstva a nenašla nič. Vôbec nič, čo by sa jej páčilo. Žiadne plyšové hračky, ktoré by boli typické pre Slovensko – žiaden Jánošík, Janko Hraško alebo Meduška, žiaden Osmijanko či vrabec Čin-Čin. Vôbec nič. Nič typicky slovenské. Obchody sú plné hračiek z amerických rozprávok. V regáloch sedí aj český krtko a kamaráti Pat a Mat – je ich toľko, že by sme sa s nimi mohli ohadzovať. Pani učiteľka si zavzdychá: „Posledný obchod. Posledná nádej. Zajtra odchádzam zo Slovenska. A asi bez nákupu.“
-6-
