Uniesť krízu vo svetle Božieho Slova by Wydawnictwo Salwator

Krzysztof Wons SDS

Uniesť krízu vo svetle Božieho slova preklad sr. Helena Dudová OSsR

Názov originálu: Wiara i kryzysy w świetle słowa Bożego Preklad z poľštiny: sr. Helena Dudová OSsR Jazyková korektúra: Eva Petrovičová Obálka: Artur Falkowski

Nihil obstat O. Jerzy Madera SDS, Provincial l.dz. 592/P/2004 Krakov

ISBN 978-83-7580-425-6 Vydavateľstvo Salvator 2015 © Wydawnictwo Salwator ul. św. Jacka 16 30-364 Kraków www.salwator.com

„Ukážeš mi cestu života“ (Ž 16, 11)

Žijem, lebo verím

Žijeme tak, ako veríme Začnem tvrdením, ktoré v nás môže vyvolať nechuť, a dokonca nás môže priviesť do krízy ešte pred tým, ako začneme naše úvahy. Ak sa tak stane, je to dobre. Skúsenosť viery predpokladá skúsenosť kríz, bez ktorých sa viera nerozvíja. Áno, viera v nás vyvoláva krízy. Ak ich múdro prežijeme, posilní ju to. Vráťme sa k nášmu tvrdeniu, ktoré v určitom zmysle udáva smer našej ceste. Žijem, pretože verím. Žijem natoľko, nakoľko verím. Ako mám chápať tieto slová? Stotožňujem sa s nimi? Pozrime sa na to bližšie. Viera v Boha nie je len „náboženskou povinnosťou“ a nespočíva iba vo vernom plnení náboženských úkonov. Naša viera nespočíva ani v tom, že sa snažíme uchovať si v živote „bezúhonný register“ pred Bohom. Je to presne naopak. Náš život spočíva vo viere a opiera sa o ňu. V akom zmysle? Viera nás napĺňa životom a oživuje nás. Skrze vieru začíname žiť. Viera dáva zmysel, krásu a rozvoj nášmu životu. Silná viera spôsobuje, že náš život sa stáva silným. Hlboká viera náš život prehlbuje. Vernosťou vo viere sa náš život stáva verným. Skúsenosť života je hlboko zakorenená v skúsenosti viery v Boha. V skutočnosti žijeme

Uniesť krízu vo svetle Božieho slova

len vtedy, keď veríme v neho. Keď mu prestávame veriť, prestávame žiť. Keď z nás „uniká“ viera v Boha, „uniká“ s ňou aj podstata života. Viera v Boha je dychom a barometrom plnosti nášho života. Natoľko sa naplňujem životom, nakoľko sa naplňujem vierou v Boha. Ako máme tomu rozumieť? Svoj život prežívam v plnosti vtedy, keď ho prežívam v pravde. Teda s vedomím toho, kto som. Jedna zo základných právd o mojom živote znie: som stvorenie. Teda ak som stvorenie, znamená to, že existuje Stvoriteľ môjho života, prameň života, z ktorého vyviera môj život. To značí, že existujem vďaka nemu. Moje základné životné puto sa rodí zo vzťahu stvorenie – Stvoriteľ. Toto puto mi hovorí o tom, že môj život pochádza z neho a že bez neho prestávam existovať. Žijem, to znamená, že som neustále obdarúvaný životom. Ba čo viac, ak je vo mne túžba po živote, znamená to, že je vo mne túžba po Stvoriteľovi. Boh je prameňom môjho života. V skutočnosti túžim po živote, pretože túžim po Bohu. Túžiť po živote znamená túžiť po Bohu. Bez Boha neexistuje život, ba ani túžba po živote. Túžba po Bohu je v každom človeku nezávisle od toho, či si to prizná alebo nie, či ju

Žijem, lebo verím

vníma alebo nie. Keď vedome prežívame túžbu po Bohu, prežívame v plnosti chuť života. Keď sa uzatvárame pred touto túžbou, vtedy naša najhlbšia túžba trpí. Spôsobuje nám to bolesť v samotnej podstate života. Na prvej strane Katechizmu Katolíckej cirkvi čítame: „Túžba po Bohu je vpísaná do srdca človeka, lebo človek je stvorený Bohom a pre Boha. Boh neprestáva priťahovať človeka k sebe a jedine v Bohu nájde človek pravdu a šťastie, ktoré neprestajne hľadá.“2 Aká je najhlbšia pravda, ktorú hľadáme? Čo je naším najhlbším šťastím? Je to hlboké vedomie, že som jeho stvorenie, že on mi neustále dáva svoj život. Môj život je preniknutý láskou Stvoriteľa. Už v matkinom lone som sa počal preniknutý jeho láskou. Som, pretože Boh ma stvoril z lásky a s láskou ma neustále udržuje pri živote. Vtedy žijem v plnosti, keď uznávam túto lásku a odovzdávam sa svojmu Stvoriteľovi.3 Viera je puto s prameňom života. Viera znamená mať oporu v Jedinom Živote. Mám v sebe toľko lásky, nakoľko som otvorený voči Bohu, ktorý je láska. Mám v sebe toľko pokoja, nakoľko som 2

KKC 27, SSV, Trnava 1999. Porov. II. vatikánsky koncil, pastorálna konštitúcia o Cirkvi v súčasnom svete Gaudium et spes, 19.

„Odíď zo svojej krajiny, od svojho príbuzenstva a zo svojho otcovského domu...“ (Gn 12, 1)

Viera v prísľub života a kríza života (Gn 12, 1 – 9)

Viera v prísľub života a kríza života

Uveriť v prísľub života V jedenástej kapitole Knihy Genezis sa začína príbeh človeka, ktorý nás ohromuje svojou vierou v prísľub života. Neprestáva veriť v život, hoci vôkol neho je množstvo znakov smrti. Je to Abrahám. Verí v prísľub života napriek všetkému, čo ho stretáva. Verí v život z jediného dôvodu: pretože mu to prisľúbil Boh. Prisľúbil mu to veľmi konkrétne: sľúbil mu zem, potomstvo a životnú stabilitu. V Biblii tieto tri hodnoty vyjadrujú plnosť a nepominuteľnosť života. Lenže v tej istej chvíli, keď sa pevne „drží tohto prísľubu“ zeme, potomstva a stability od Boha, vníma, že životná situácia, v ktorej sa nachádzal, toto všetko popiera. Presne v tej istej chvíli, keď sa Abrahám „chytil“ Božieho prísľubu, stratil svoju krajinu, pretože na slovo Boha opustil krajinu, v ktorej býval. Nemal ani nádej na potomstvo, pretože Boh mu dal ženu Sáru, ktorá bola neplodná. Napokon nachádzal sa oveľa ďalej od životnej stability než kedykoľvek predtým, pretože sa mal vydať do „inej krajiny“, ktorú mu Boh ešte len ukáže. Kedy mu ju ukáže? To vie iba Boh. A predsa v situácii takej neúprosnej provizórnosti, ťaživých okolností a životnej krízy, v situácii nedostatku akejkoľvek životnej perspektívy, Boh

Uniesť krízu vo svetle Božieho slova

neprestáva opakovať svoj prísľub a Abrahám neprestáva veriť v jeho splnenie, napriek tomu, že v ľudskom ponímaní sa všetko deje presne naopak. To, čo malo byť požehnaním, zdá sa byť prekliatím. Abrahámova viera nás ohromuje. V samom centre skúsenosti viery Abrahám prežíva dramatický boj, zápas, z ktorého vychádza silnejší vo viere. Vstúpme teda, nakoľko dokážeme, „do centra“ tejto Abrahámovej skúsenosti. Pozrime sa zblízka na jeho vieru a zápasy v prežívaní viery. Skúsme v tejto skúsenosti nájsť seba: naše zápasy vo viere, životné krízy, vzdory. Pomôže nám v tom Božie slovo. Pozerajme sa na Abraháma a položme si otázky týkajúce sa nášho vzťahu k životu, našej viery v prísľub života, ktorý dáva Boh. Položme si ďalšie otázky: Čo sa deje s našou vierou, keď sa objaví životná kríza? A čo sa deje s naším životom, keď prežívame krízu vo viere? „Odíď...“ (Gn 12, 1)5 Od začiatku Abrahámovho príbehu vzbudzuje pozornosť fakt, že jeho skúsenosť viery je úzko spojená so skúsenosťou cesty. Čo to znamená? Prvým úkonom viery v život, 5

Doslovný poľský preklad znie: „Vyjdi...“

Viera v prísľub života a kríza života

ktorý Boh prisľúbil, je rozhodnutie vydať sa na cestu, ktorú navrhuje Boh. Príbeh Abraháma nám hovorí ešte niečo viac. Vydať sa na cestu, ktorú ukazuje Boh, sa začína odchodom – zanechaním cesty, ktorou kráčal dovtedy. Odpoveď na výzvu viery sa začína zanechaním svojej vlastnej predstavy o živote. Toto rozhodnutie vovádza Abraháma do krízy, k prelomu. Boh svojím slovom vyvolal prelom v jeho doterajšom spôsobe myslenia, očakávania a osobnej vízie života. Tak to býva vždy. Aby sme mohli uveriť v Boží prísľub, musíme sa zriecť vlastných „prísľubov“, vlastných zabezpečení. Aby sme mohli získať všetko, treba stratiť to, čo sa nám dosiaľ zdalo „všetkým“. Viera v Boha vyvoláva krízu vlastnej predstavy života. Čo musí zanechať Abrahám? Čo musím zanechať ja? S akými vlastnými prísľubmi sa musím rozlúčiť, aby som sa mohol otvoriť prísľubu, ktorý dáva Boh? Započúvajme sa do textu: „Tu Pán povedal Abramovi: ,Odíď zo svojej krajiny, od svojho príbuzenstva a zo svojho otcovského domu do krajiny, ktorú ti ukážem‘“ (Gn 12, 1). Iba jedna, a tak veľmi obsažná veta! Každé jej slovo vysvetľuje Abrahámovi, čo znamená uveriť v Boha od úplného začiatku, prv než sa

„... požehnám ťa...“ (Gn 12, 2)

Viera a nevera: požehnanie a prekliatie (Gn 12, 2 – 3)

Viera a nevera: požehnanie a prekliatie

Životné dilemy Pripomeňme si, v akom bode našej cesty sa nachádzame. Abrahám, ktorý počuje Božie pozvanie, sa z ľudského hľadiska nachádza v dramatickom rozpoložení, v stave vnútorného rozpoltenia. Má opustiť svoju krajinu bez konkrétneho vysvetlenia od Boha, kam sa má vydať. Boh pozýva a Abrahám má počúvnuť bez toho, aby rozumel motívom, ktorými sa Boh riadi. Takáto situácia je, nota bene, v Biblii typická pre ľudí, ktorých Boh povoláva. Božie pozvanie sa javí ako niečo, čo je nevyhnutné splniť, aby človek žil, a zároveň tajomné a neobjasnené. Existuje jediný spôsob, ako prijať toto pozvanie. Týmto spôsobom je viera! Ale o čo ju oprieť? Pre človeka, ktorý má v takejto chvíli poslúchnuť Boha, neexistujú logické motívy „vydať sa na cestu“, „odísť do krajiny“, ktorú Boh „potom“ ukáže. Je len jedna jediná príčina, pre ktorú sa môže Abrahám a každý veriaci rozhodnúť pre túto cestu viery. Je ňou samotný Boh, ktorý pozýva človeka, aby sa vydal na cestu. Povedali sme si, že naša viera nemôže vychádzať z otázky: „Prečo sa mám vydať na cestu?“, ale: „Kto mi prikazuje vydať sa na cestu?“ Abrahám nám hovorí: Ak hľadáš oporu pre svoju vieru, nikdy neklaď

Uniesť krízu vo svetle Božieho slova

otázku: „Prečo?“ A ak si ju jednako len kladieš, neočakávaj, že ťa povedie k definitívnemu vysvetleniu. Otázky „Prečo?“ sa budú množiť ako zrnká piesku. Sú ako piesok. Sú nespočítateľné a sypké. Nedávajú oporu. Výlučne jedna otázka dáva oporu vo viere. Otázka „Kto?“ Kto pozýva? Kto dáva prísľub? Komu mám uveriť? V našom srdci sa môže ozývať a znepokojovať nás naše ľudské „ale“ na adresu toho, ktorému máme uveriť ako Abrahám: „Ale... oplatí sa mu dôverovať?“ Oplatí sa veriť? Z našich úvah vieme, že: „Abram odišiel, ako mu rozkázal Pán“ (Gn 12, 4). Tu citujeme jeden zo židovských prekladov: „... odišiel tak, ako ho usmernil Boh.“12 Riadil sa jeho prísľubom, zriekajúc sa vlastných očakávaní, aj tých, ktoré ho možno chceli zastaviť. Vydal sa na cestu plný viery v trojitý prísľub Boha: bude mať krajinu, potomstvo, jeho meno Boh preslávi, to znamená, že jeho život pretrvá naveky. Potom sa usídlil v krajine, ktorú mu dal Boh, a v nej zakončí svoj život. Ale tento Abrahámov príbeh, vnímaný z perspektívy konca jeho života, akoby nám chcel 12

Tamže, s. 76.

Viera a nevera: požehnanie a prekliatie

„vytrhnúť z rúk“ jediný argument pre vieru v Boha. Ak sa viera opiera o Boha, jeho prí sľub, a my pozeráme na Abrahámov život, rodia sa v nás mnohé otázky: Boh naozaj plní to, čo hovorí? Naozaj žehná veriaceho, ktorý celý svoj život oprel o Boha, o jeho slovo? Predsa Abrahám zomiera v krajine, ktorá mala byť jeho až po smrti. Zomiera a má jediného syna prísľubu. A prísľub hovorí: „Urobím z teba veľký národ“ (Gn 12, 2). Bola vernosť Bohu do krajnosti pre Abraháma požehnaním? Bolo to tak každý deň? Nebol by šťastnejší, ak by zostal vo svojej krajine, v prostredí svojich príbuzných, v otcovskom dome? Je viera vždy požehnaním a nevera prekliatím? Vieme, že Abrahám neprestal veriť ani napriek týmto nejasným otázkam. Ba navyše, zomrel v peknej starobe, uspokojený životom a plný múdrosti (Gn 25, 7 – 8). Naozaj ma Boh žehná? Musíme sa opäť vrátiť k Abrahámovmu príbehu, k príbehu nášho otca vo viere. Poďme tam s našimi najťažšími otázkami, ktoré nás možno už roky sprevádzajú. Poďme s našimi pochybnosťami, ktoré prezrádzajú, že nie vždy sa cítime vo viere šťastní, požehnaní. Veľakrát sa cítime dokonca požadovační,

„Neboj sa...“ (Gn 15, 1)

Viera a temnoty: Noc pochybností a sila dôvery (Gn 15, 1 – 21)

Noc pochybností a sila dôvery

Abrahámova kríza Ďalšiu etapu cesty začnime pripomienkou portrétu Abraháma na sklonku života. Blíži sa ku koncu svojich dní. Obraz mimoriadne krásny, ktorý sa nás hlboko dotýka. V každom z nás môže vyvolať oprávnenú závisť. Kto z nás by nechcel odchádzať z tohto sveta s takýmto vnútorným pocitom ako veľmi starý Abrahám. Kniha Genezis v jednej vete vyjadruje všetko: „Dní Abrahámovho života bolo stosedemdesiatpäť rokov. I pominul sa Abrahám a zomrel v peknom veku, starý a uspokojený životom, a pripojil sa k svojmu ľudu“ (Gn 25, 7 – 8). Pred svojou smrťou, tak ako to čítame niekoľko veršov predtým, celý svoj majetok odovzdal Izákovi. Obdaroval aj ostatných príbuzných. Videl, že žijú v hojnosti a v pokoji. Abrahám je naozaj požehnaný. Žil dlho, prežil šťastnú a dobrú starobu v kruhu najbližších, ktorým sa dobre darí. Bol „zrealizovaný“ človek a nakoniec bol pochovaný medzi najbližšími. Keď pozeráme na jeho život z perspektívy tohto obrazu, môžeme povedať: jedno veľké požehnanie. No existuje ešte iná podoba Abraháma, s ktorou sa stretávame trochu skôr. Jedného dňa sa mu zdalo, že jeho život sa chýli ku koncu, že už je koniec. Nachádzal sa vtedy

Uniesť krízu vo svetle Božieho slova

v psychickom a duchovnom „kolapse“. Jeho myšlienky a srdce boli naplnené obavami a strachom. Dušu mal plnú smútku a aj požiadaviek. Abrahám bol na hranici straty nádeje. Necítil sa „zrealizovaný“ ako človek a nebol ani šťastný. Nevidel nijakú budúcnosť. Je to ten istý Abrahám, a predsa iný. Trpiaci vo viere, bojujúci, ovládnutý temnotami vo viere; „prihrbený bolesťou“, nemá sily pozrieť sa k nebu. Ale tento kritický moment urobil Abraháma veriacim, naplneným, krásnym na duši, plným múdrosti. Čo to znamená? Vráťme sa do textu. Nech nás slovo vedie cez temnotu Abrahámovej viery. Nech nám pomôže stretnúť sa s jeho duchovným zápasom, úsilím a strachom vysiľujúcim až do omdletia. Predtým sa však pozrime na kontext týchto udalostí. Je to chvíľa silnej Abrahámovej krízy. Odišiel zo svojej krajiny, z otcovského domu, ako mu Pán rozkázal. Išiel tak, ako ho Boh viedol, do krajiny, o ktorej vedel iba jedno: že mu ju ukáže Boh. Došiel do prisľúbenej krajiny, ktorú obývali Kanaánčania. Tam sa mu zjavuje Pán a Abrahám počuje: „Túto krajinu dám tvojmu potomstvu“ (Gn 12, 7). Teda, mohol si pomyslieť, že je v zasľúbenej krajine. Stalo sa tak, ako mu Boh prisľúbil.

Noc pochybností a sila dôvery

Predsa mu ju ukázal. Ibaže ona nie je jeho vlastníctvom. Sú tu už iní, ktorí ju obývajú. Samozrejme, táto krajina mu raz bude patriť, ale až po smrti. Dostane ju jeho potomstvo. Potomstvo? Ale on predsa žiadne nemá! Čas plynie. Už je starý. Sára je neplodná a nemôže mať deti. Teraz už aj z dôvodu pokročilého veku. Prísľub, pre ktorý všetko zanechal, sa zdá prázdny. Akoby sa Boh oneskoril, nestihol to. Zastavme sa pri Abrahámovi v tomto okamihu. Je noc. Sám vo svojom stane rozmýšľa. Koľko prežil takýchto nocí? Prebdených, v narastajúcej bolesti, v sužujúcej clivote a strachu? Každá ďalšia noc, v ktorej opäť nepočul plač narodeného dieťaťa, ho akoby čoraz väčšmi ponárala do pochybností. Azda aj on sám plakal ako dieťa. Rozhovor s Bohom v kríze Abrahám má prorocké videnie, ktoré bolo predstavené v 15. kapitole. Je to prvý text v Knihe Genezis, kde čítame, ako sa Abrahám rozpráva s Bohom a kladie mu otázky plné zármutku. Započúvajme sa pozorne do textu: „Pán sa prihovoril vo videní Abramovi takto: ,Neboj sa, Abram, ja som tvoj štít. Tvoja odmena bude veľmi veľká!‘ Abram odpovedal:

Obsah Úvod . ...................................................................... 5 Žijem, lebo verím...........................................11 Žijeme tak, ako veríme........................................ 13 Veľa otázok............................................................ 16 Životná voľba........................................................ 17 Veríme tak, ako počujeme . ................................ 18 Viera a prikázania . .............................................. 21 Pokúšaná viera ..................................................... 25 Zvrátená viera....................................................... 26 Viera zranená hriechom...................................... 28 Viera silnejšia než smrť . ..................................... 30 Dedenie zranenej viery........................................ 31 Otec veriacich....................................................... 32 Viera v prísľub života a kríza života ..............35 Uveriť v prísľub života . ....................................... 37 „Odíď...“ (Gn 12, 1).............................................. 38 „Odíď zo svojej krajiny“....................................... 45 „Odíď od svojho príbuzenstva“........................... 46 „Odíď zo svojho otcovského domu“................... 47 „Trojitá“ kríza a sila viery ................................... 47 Podstata skúsenosti viery.................................... 50 „Túto krajinu dám tvojmu potomstvu“.............. 56 Zomrel v dobrej starobe a naplnený ................. 57

158

Uniesť krízu vo svetle Božieho slova

Viera a nevera: požehnanie a prekliatie ........61 Životné dilemy...................................................... 63 Oplatí sa veriť?...................................................... 64 Naozaj ma Boh žehná?......................................... 65 Boh požehnania (A čo s prekliatím?)................ 66 Prekliatie: uzatvorenie sa pred požehnaním . .. 70 Viera v požehnanie zadržuje prekliatie............. 74 „Požehnám ťa... V tebe budú požehnané...“ .... 76 „Požehnám tých, čo ťa budú žehnať“................. 77 „V tebe budú požehnané všetky pokolenia zeme!“.................................................................... 78 Abrahámovo a naše požehnanie . ...................... 81 Viera a temnoty: Noc pochybností a sila dôvery....................................................85 Abrahámova kríza................................................ 87 Rozhovor s Bohom v kríze.................................. 89 Vnútorná vzbura . ................................................ 90 Strach, výbuch žiaľu a požiadaviek.................... 91 Modlitba v kríze viery.......................................... 94 Kríza a opora v prísľube . .................................... 96 Oslobodzovanie sa od strachu ........................... 98 Zmena pohľadu ................................................... 99 Veľký prísľub a veľká viera . .............................. 101 Veľká viera a veľká krehkosť . ........................... 103 „Nedôveryhodný“ úsmev Boha . ..................... 104 Abrahámova a naša kríza.................................. 106

Obsah

159

Viera podrobená skúške až po prah smrti ..109 „Narušený“ stav útechy .................................... 111 Boh podrobuje skúške... Čo to znamená?....... 112 Pripravenosť a vzdor voči skúške..................... 116 Nádej napriek všetkému.................................... 120 Uveriť, že Boh vidí viac . ................................... 123 Skúška až po prah smrti.................................... 125 Bázeň, ktorá sa nebojí skúšky........................... 127 „Boh môže vzkriesiť aj mŕtvych“...................... 128 Viera, ktorá presahuje smrť.........................131 Nevídané príbehy veriacich ............................. 133 Tajomné slová..................................................... 136 Kto nás naozaj vedie vo viere?.......................... 137 Hľaďme na Ježiša................................................ 139 Najväčšia viera a najväčšia kríza . .................... 142 Ježišova viera v priepasti pokušenia ............... 143 Odovzdanie sa Bohu v smrteľných temnotách . ......................................................... 147 Mária – ikona viery............................................ 147 Abrahám, Ježiš a my........................................... 148 Uvedenie do modlitby..................................151 I. Modliť sa svojím životom a životnými krízami (Gn 12, 1 – 9) . ..................................... 153 II. Modliť sa o vieru, že Boh ma žehná (Gn 12, 2 – 3) ..................................................... 153 III. Modliť sa svojimi pochybnosťami a prosiť o silu dôvery (Gn 15, 1 – 21) . .......................... 154

160

Uniesť krízu vo svetle Božieho slova

IV. Modliť sa svojou najväčšou obetou života (Gn 22, 1 – 14) ................................................... 155 V. Prosiť o vieru, ktorá presahuje smrť (Hebr 12, 1 – 2) . ................................................ 156