biela a
biela a
a červená
13 Fasáda / Prológ 21 Vstupná sieň / Severné krídlo Vodných kasární 33 Nádvorie 45 Chodba / Východné a západné krídlo Vodných kasární 55 Premostenie 69 Átrium 77 Námestie / Travertínová záhrada 89 … a výstavné priestory
Copyright © Slovak National Gallery, Bratislava 2022 Texts © Eva S. Kotláriková, Alexandra Kusá 2022
Photographs © Martin Deko; Olja Triaška Stefanović Graphic design © Branislav Matis 2022
Rekonštrukcia, modernizácia a dostavba areálu Slovenskej národnej galérie
realizované ako Investičná úloha č. 02021
Autori Martin Kusý a Pavol Paňák
Rozmery 27 911 m 2 podlažná plocha
Datovanie 2005 súťažný návrh 2007 prvý projekt 2012 aktualizácia projektu 2016 — 2022 realizácia
Lokalizácia Bratislava-Staré Mesto, v lokalite Rázusovo nábrežie, Riečna, Paulínyho a Mostová ulica
Úvod
Rekonštrukcia komplexu Slovenskej národnej galérie je z historickej perspektívy dlhodobou úlohou, ktorej čelilo niekoľko generácií jej zamestnancov. Od založenia inštitúcie v roku 1948 zápasilo vedenie galérie s na plnením úsilia o jej dôstojné sídlo. Tejto úlohe sa počas jej viac ako 70 ročnej existencie venovali viacerí architekti a areál galérie podľa aktuálnych podmienok rôzne menil svoju podobu. Aktuálne sa brány komplexu SNG otvárajú po dlhých rokoch rekonštrukcie. Architektonická podoba budovy rozpráva svoj vlastný príbeh, pri ktorého odhaľovaní vám poslúži táto publikácia. Sprievodca predstavuje areál SNG ako expozíciu architektúry. Každá kapitola približuje jeden architektonický priestor v rôznych fázach vývinu s ohľadom na premeny jeho podoby a účelu. Pôdorysné vyznačenie slúži na lepšiu orientáciu pri prehliadke a naznačuje jej smer. Na hlavný text jednotlivých kapitol nadväzujú „exponáty“ — detaily, architektonické prvky či články, zaujímavé tým, že sú často prepojením starších a novších stavebných vrstiev objektu. Pristupujeme k nim ako k umeleckým dielam v expozícii, preto majú krátke vysvetľujúce komentáre s informáciami v štý le galerijných štítkov, pričom niektoré fotografie ešte nezaznamenávajú definitívny stav priestoru.
Prvá fasáda objektu Vodných kasární, Archív mesta Bratislavy, Zbierka máp a plánov, inv. č. 1379
Fasáda / Prológ
fr. facade — tvár, tal. faccia, facciata, priečelie hlavná fasáda — predná strana budovy umožňujúca vstup, reprezentatívna stenová konštrukcia
Severná fasáda s aktuálnym hlavným vstupom do Slovenskej národnej galérie nemala v období vzniku Vodných kasární dôvod na reprezentatívnosť. Bola len zadným traktom budovy, otočenej počas svojej viac ako 250 ročnej existencie k centru mesta takpovediac „chrbtom“. Podľa pôvodných pôdo rysných plánov bola len jednoduchou dvojposchodovou stenou s dvanástimi okennými otvormi v pravidelnom rytme na každom poschodí. V priestoroch pred ňou je na pôvodných plánoch kresbou i slovne zaznačená výsadba mestskej zelene.
Pôvodná hlavná fasáda Vodných kasární sa nachádzala presne na opačnej strane budovy a bola súčasťou dnes už neexistujúceho južného kríd la stavby. Z dobových záznamov vieme, že mala tri rizality s balkónom nad vstupom v strede. Nad stredným rizalitom bol umiestnený trojuholníkový štít s latinským nápisom so zvýraznenými písmenami — rímskymi číslicami určujúcimi rok 1761. Túto fasádu strhli v 40. rokoch 20. storočia v súvislosti s úpravou cestných komunikácií na dunajskom nábreží.
Súhrou okolností sa dnes miesto niekdajšieho zadného traktu kasární stalo hlavným vstupom do SNG. Ambíciou architektov rekonštrukcie SNG bolo otvoriť komplex smerom k centru mesta a prepojiť ho cez areál galérie s nábrežím Dunaja. Napojením na korzo tak vzniká rozšírenie zóny centra mesta a nový priestor na kreatívne trávenie voľného času pre návštevníkov SNG, ale aj pre okoloidúcich. Priestranstvo pred hlavným vstupom dostal názov Piazzetta Karola Vaculíka. Je obklopený budovami, to však nie je jediný dôvod nazývať ho Piazzettou — je ním pocta Karolovi Vaculíkovi, prvému riaditeľovi SNG s odkazom na jeho lásku k Taliansku a jeho kultúre. Priestor je zaujímavý nečakanými stretnutiami architektúr rôznych období (Depozitárny dom a Vodné kasárne) a rozličných funkčných riešení, ako napríklad susedstvo s hospodárskym dvorom hotela Carlton či garáží,
ktoré nie sú súčasťou komplexu SNG. Túto zónu bude SNG v súčinnosti so Starým Mestom postupne kultivovať. Ponúkajú sa tu možnosti na ďalšie mestské prepojenia až k Námestiu Ľ. Štúra a cez pasáž na Hviezdoslavovo námestie. Vstup do národnej galérie tak obsahuje odkazy aj na celkom inú úroveň mestského priestoru. Popri nadobúdaní, uchovávaní a vystavovaní umeleckých diel je úlohou SNG reflektovať historickú pamäť a scitlivovať návštevníkov k poznávaniu a prijímaniu ich „vlastných“ dejín. Fasáda s hlavným vstupom do areálu tlmočí toto poslanie aj svojou vizuálnou kvalitou, ktorá zámerne pracuje s pôsobením úplne odkrytej steny do podoby obnažujúcej rozličné pamäťové vrstvy budovy aj na úkor klasickej predstavy o dokonale dekoratívnej uhladenej reprezentácii. Myšlienka poznania dejín a rešpektu k historickej pamäti sa vinie celou stavbou rekonštrukcie. Historické vrstvy budovy sú preto od haľované, repasované a s úctou nanovo upravované do nových podôb, vyhovujúcich súčasným potrebám dynamickej inštitúcie. Celkový prístup rekonštrukcie korešponduje s poslaním galérie zachovávať kultúrnu konti nuitu a autenticitu architektúry pre našu kolektívnu pamäť.
Portál hlavného vstupu
Martin Kusý, Pavol Paňák 2022
fasáda Vodných kasární, prízemie
Jedným z problémov národnej galérie bola absencia vstupnej haly. Tento nedostatok bol daňou za nikdy nerealizovaný komplexný projekt areálu. Dôležitým bodom architektonického zadania preto bolo tento deficit vyriešiť. Súčasný hlavný vchod je vlastne dvojstranný — novému vchodu zo strany centra mesta odpovedá na druhej strane haly stará brána v rizalite. Hlavný portál je situovaný v zadnej fasáde prízemia Vodných kasární, v priestore dostupnom novou pasá žou. Je riešený súčasným architektonickým jazykom ako výrazný betónový preklad nad presklenou stenou s automatickými dverami. Vo fasáde je akcentovaný hrubým prekladom. Silu jeho materiálu najlepšie precíti návštevník pri vstupovaní, stačí zdvihnúť hlavu a pozrieť sa — je to vtedy, keď mení svet vonku za svet galérie. Preklad je naschvál viditeľný iba v exteriéri, v interiéri je omietnutý. Svojou monumentálnosťou súčasným jazykom odkazuje na tradičné formy zvý razňovania dôležitosti vstupu sochárskou výzdobou či ornamentálnymi architektonickými článkami.
Preklad
Martin Kusý, Pavol Paňák (architekti)
Ladislav Tausinger (statik)
105 × 985 cm, hrúbka 111 cm 2022
fasáda Vodných kasární, prízemie
Preklad pôsobí vo fasáde až dekoratívne, no napriek zdanlivej samozrejmosti vyžadovalo jeho umiestnenie významnú mieru technického umu. Jeho rozpon je 820 cm a výška voči šírke má proporciu odkazujúcu na Premostenie ako „portálu“ do areálu. Takýto rozpon by však neuniesli tehlové steny, aj keď sú solídne hru bé. A tu nastala zložitá a náročná situácia pri riešení jedného stavebného prvku. Aby mohli byť postavené betónové piliere, ktoré by preklad uniesli, musel sa v zemi urobiť nový základ, ten však nesmel časom ani o kúsok sadnúť. Nesmel sa ani len pohnúť, inak by nám celá fasáda nad ním praskla. Preto sú pod ním do zeme zapustené pilóty — je to adekvátne zložité postupu pri stavbe mosta (odkaz na Premostenie aj po technickej stránke). Pri projektovaní sa architekti roz hodli pre betón ako novodobý stavebný materiál, kto rý doplní barokový základ fasády. Povrchová úprava prekladu vznikla až druhotne za nie veľmi šťastných, ale zato príznačných okolností. Keď pri oprave fasády spadla na preklad omietka, niekto ju utrel mokrou han drou a vytvoril tam šmuhy, ktoré sa nedajú odstrániť. Ak by návštevník predsa len chcel vedieť, ako to malo vyzerať, stačí pri vstupe do galérie zdvihnúť hlavu — zospodu je povrch taký, ako bol naprojektovaný. Bočné betónové stĺpy nie je dnes vidieť — sú obložené tehlou. Toto riešenie akcentuje iba prvok prekladu. Takto je vizuálne zbavený funkcie architrávu — stal sa svojím abstrahovaným vyjadrením. Realizátor stavby bol ochotný z vlastných zdrojov betón pemrlo vaním opraviť. Urobilo sa niekoľko testov, no nakoniec sa architekti rozhodli ponechať veci tak, ako sú.
Okenné otvory Vodných kasární
Matthias Höllrigl Martin Kusý, Pavol Paňák 1763, 2022 zadné fasády Vodných kasární
Budova Vodných kasární od prestavby v roku 1977 okná nemala, keďže jej hlavnou fasádou sa stal pôvod ný arkádový vnútroblok. Vonkajšie fasády budovy boli začlenené do okolitej zástavby tak natesno, že sa vy užívali na vonkajšie vedenie vzduchotechniky a vôbec do zorného poľa návštevníkov nevstupovali. V rekon štrukcii, ktorá otvára celý areál galérie, sa architekti rozhodli pre iné riešenie vzduchotechniky a funkčných vzťahov, čo oslobodilo zadné fasády od techniky a umožnilo ich plnohodnotne začleniť do nových štruktúr. To dalo príležitosť znovu pracovať s oken nými otvormi. Architekti ich priznali a obnovili všetky okenné otvory na všetkých troch fasádach v pôvod nom stavebnom ostení. Fasády sa ocitli v rôznych situáciách — ako exteriér na severe, interiér na vý chode (Átrium) a polointeriér na západe (Hongkonská ulička). Obnovené sú všetky okná, no podľa potreby vystupujú v rôznych hĺbkových pozíciách: ako zasklené okno, ako slepé okno, ako hlboká alebo plytká nika, ako vstupné dvere, ako lodžia so zábradlím. Spôsob zasklenia je veľmi súčasný — ide o princíp skrytého rámu, ktorý sa do interiéru i exteriéru javí neviditeľne. Zvnútra sú okná v interiéri často využí vané vďaka nízkemu parapetu ako niky na sedenie.
Staré s novým
Matthias Höllrigl
Martin Kusý, Pavol Paňák 1763, 1977, 2022 všetky (tri) zadné fasády Vodných kasární
Fasáda Vodných kasární nie je len rekonštrukciou historickej budovy. Už Vladimír Dedeček prestavbou (1967 — 1977) do nej radikálne vstúpil. Bolo to predovšetkým výmenou strechy za pultovú — to mu umožnilo urobiť presklenú strechu, aby osvetľovala výstavné priestory, ale tiež hmotovo vytvoriť súvis s Premostením. Do zadnej strany sa pultová strecha prejavila v obyčajnej vysokej stene nad betónovým vencom po obvode budovy. Dnes je táto časť fasády omietnutá jednotne a iným odtieňom, než je použitý na zvyšku fasády. Je do nej urobených niekoľko technických otvorov. Strecha do nádvoria už nie je presklená a výstavné sály dostali strop a galéria „povalu“, kde sa nachádza strojovňa vzduchotechniky.
Zadné
fasády
Vodných kasární
Matthias Höllrigl, Vladimír Dedeček, Martin Kusý, Pavol Paňák 1763, 1977, 2022 všetky (tri) zadné fasády Vodných kasární
Rekonštrukcia funguje na princípe spriechodnenia celého areálu galérie, to znamená, že sa pôvodne zadné a zastrčené fasády Vodných kasární ocitajú vo funkčných vzťahoch a na exponovaných mies tach — asi najvýraznejšia je ich západná fasáda, ktorá sa stala súčasťou interiéru, východnou stenou zastre šeného Átria. Finálna fasáda sa vyberala z niekoľkých variantov. Nakoniec sa po búrlivej diskusii s odbor níkmi z Pamiatkového úradu SR podarilo presadiť „očistenú“ — analytickú fasádu. Zvolili sme ju aj preto, aby sa budova Vodných kasární fasádou jednoznačne v štruktúre areálu v kontraste s novšími stavebnými vrstvami jasne presadila ako historický prvok. Architekti zvažovali pretrieť tehlovú fasádu zjednocu júcou lazúrou, no aj na žiadosť investora zvíťazila čistá obnažená fasáda, ktorá prezentuje všetky stavebné vrstvy a situácie — barokové zmiešané murivo (tehla a kameň), zabudované kovové tiahla, železné nosníky zo 70. rokov 20. storočia, ale aj stavebné otvory, kto rými bola vedená vzduchotechnika. Vypadnuté časti fasády boli lokálne omietnuté, rovnako i zaslepenia obnovených okien. Farba omietky sa dlho vyberala, aby nevznikol veľký kontrast medzi tehlou a omietkou.
Pôdorys Vodných kasární Archív mesta Bratislavy, Zbierka máp a plánov, inv. č. 1379
Vstupná sála / Severné krídlo Vodných kasární
lobby, foyer, sieň, hala — vstupný reprezentatívny priestor budovy umožňujúci postup do jej ďalších častí. V kultúrnej inštitúcii priestor, kde sa návštevníci môžu mimo koncertnej či výstavnej siene stretávať, promenádovať, rozprávať atď.
Pri vstupe do priestoru Vodných kasární, v ktorých severnom krídle sa dnes nachádza reprezentatívna vstupná sála SNG, si asi hneď neuvedomíme, že v čase svojho vzniku boli strohou, čisto utilitárnou budovou. V dobových prameňoch z roku 1765 sú síce označené ako „solídne a nádherné“, toto hodnotenie však mohlo byť čiastočne zaujaté. Poslúžilo totiž ako argument, prečo magistrát mesta udelil majstrovský titul Matthiasovi Höllriglovi, ktorý sa v rokoch 1759 — 1763 spolupodieľal na jej vzniku vo funkcii paliera (dnešný variant tejto funkcie by mohol byť — stavbyvedúci). Faktom ostáva, že hlavný cieľ vzniku tejto stavby bol pragmatický: odbremeniť mesto od povinnosti ubytovať vojsko v prípade jeho pobytu v meste. Čo sa architekta stavby týka, autorstvo bolo pripisované Franzovi Antonovi Hillebrandtovi (1719 — 1797), ktorý v období jej vzniku stál na čele stavebnej kancelárie Uhorskej dvorskej komory. Historička umenia Gizela Weyde vyslovila názor, že tento údaj nie je možné jednoznačne potvrdiť. Viacerí bádatelia tento ná zor prebrali a ďalší výskum v tejto oblasti nepreukázal žiadne novšie zistenia. Pôvodnú barokovú podobu priestorov Vodných kasární dokumentujú zachované nesignované plány v Archíve mesta Bratislavy. Budova mala v pôdoryse štvorkrídlovú pravouhlú dispozíciu s rozľahlým dvorom. Tri krídla — južné s fasádou smerom k Dunaju, východné a západné boli pôvodne dvojtraktové, severné so vstupom z nádvoria na rozdiel od nich tvorilo len jednotrakt. K severnému priečeliu zo strany dvora sa pripájala kruhová prístavba (rizalit), cez ktorú je možné aj dnes vyjsť na nádvorie. Stredná časť severného krídla, namiesto aktuálnej vstupnej siene Vodných kasární, sa z pôvodného pôdorysu javí ako veľká miestnosť otvorená do nádvoria. Na pláne z roku 1820 je na výbežku v týchto priestoroch zaznačený krížik, poukazujúci na sakrálnu funkciu tejto časti — bola tu situovaná kaplnka.
Budova pretrvala s malými zmenami vo svojej pôvodnej podobe do začiatku 40. rokov 20. storočia, keď bolo pre potreby generálneho regulačného plánu mesta zbúrané jej južné krídlo s fasádou. V pláne prízemia už trojkrídlovej budovy z roku 1942 s označením Štefánikova kasáreň je zaznamenaná zmena dispozície severného krídla. Pribudlo tu niekoľko priečok, ktoré rozdelili pôvodný väčší priestor na 10 miestností.
Keď v roku 1948 vznikla Slovenská národná galéria a rozhodlo sa o jej umiest není vo Vodných kasárňach, bolo ich potrebné na tento účel upraviť. Adaptačné práce pre potreby SNG sa začali v roku 1950. Chod galérie naštartoval 14. februára 1950, keď sa nasťahovala do zadného traktu budovy administratíva. V prvej fáze sa rátalo s ponechaním pôvodného stavu s menšími interiérovými úpravami. V druhej fáze architekti František Florians a Karol Rosmány vypracovali plány na zbúranie staticky nepotrebných priečok s cieľom vytvoriť expozičné priesto ry. Špeciálne sa upravilo 2. poschodie severného krídla na dve výstavné sály, ktoré slúžia tomuto účelu dodnes. Vybudovalo sa tiež schodisko v strednej časti severného krídla ako ústredný vstupný priestor s pokladňou, so šatňou a s vstu pom do expozícií a výstav. V roku 1953 mala galéria k dispozícii 4 výstavné priestory s rozmermi 355 m². Rekonštruovanú budovu slávnostne otvorili 9. mája 1955. SNG tak získala úžitkovú plochu 2 226 m². Výraznými zásahmi do staršej stavby boli spomínané veľké výstavné sály na horných podlažiach a centrálne schodisko v severnom krídle. V priestore vstupnej sály sú výrazne rozpoznateľné viaceré princípy aktuálnej rekonštrukcie. Centrálne schodisko bolo v rámci prestavby odstránené a priestor bol upravený do podoby veľkej reprezentatívnej siene s monumentálnym schodiskom. Jeho vychýlenie zo stredovej osi smerom doprava sa môže javiť ako prekvapivý prvok, nahnutie však v pôdoryse paralelne korešponduje s dispozíciou Premostenia. Schodisko zároveň svojou monumentálnosťou v reprezentatívnom priestore vytvára alúziu na barokové ceremoniálne schodiská, čím reflektuje staršie významné pamäťové vrstvy areálu SNG. Pôvodne otvorené arkády na prí zemí sú aktuálne presklené. Už pri vstupe do komplexu galérie sa návštevníkovi otvára priehľad na nádvorie — exteriér areálu a ďalšie jeho časti. V interiéri sú odkryté viaceré staršie vrstvy stavby, dokonca tiež podlahu tvorí terazzo, do kto rého zmesi bol použitý aj drvený travertín z pôvodného prízemia Vodných kasární.
Hlavné schodisko
Martin Kusý, Pavol Paňák 2022
vstupná hala Vodných kasární
Schodisko i hala, v ktorej je umiestnené, sú celkom nové prvky areálu. Centrálna hala bola dôležitou požiadavkou zadávateľa — má spoločenskú aj organizačno prevádzkovú funkciu. Hlavné scho disko reflektuje obidve. Schodisko je dominantou haly a je navrhnuté ako objekt. Jeho umiestnenie (mierne šikmo voči obvodovým stenám) je nasadené rovnobežne s Premostením (aj keď je Premostenie štvrtým krídlom kasární, nezviera s nimi pravý uhol). Schodisko je vybrúsené z ušľachtilého terazza, ktoré dominuje povrchom v celej budove — uplatnilo sa
na chodbách a vo všetkých prízemných verejných prevádzkach. Navrhnuté je s detailom prebratým zo schodiska v Administratívnej budove, ľudovo nazývaným „Dedečkove lyže“. To je medzera medzi stupňami a zábradlím, ktorá vykresľuje jednotlivé stupne a schodisko podčiarkuje ako výrazný priestorový prvok. Tento detail sa opakuje na viacerých miestach (schodiská do knižnice, schodisko v Átriu). Farba aj obsah terazza (liate terazzo je leštená zmes kamienkov s pojivom) pracujú s ideou recyklácie, ktorá je ďalším dôležitým princípom rekonštruk cie — okrem mramoru sú do zmesky primiešané pomleté travertínové obklady z prízemia arkád. Madlo schodiska je z matného skla, vďaka čomu je napriek subtílnemu materiálu opticky hmotovejšie, čo odkazuje na barokové hmoty pôvodnej stavby. Takto sa toto zábradlie javí ako súčasné, ale zároveň akoby sa jedným okom pozeralo do minulosti.
sála / Severné krídlo Vodných kasární
Odpočívadlo
Martin Kusý, Pavol Paňák 2022
vstupná hala, 1. poschodie Vodných kasární
Vo Vstupnej hale je vložená empora, alebo tribúna či galéria — priestor určený v prvom rade na od počinok návštevníkov. Tento prvok zmenšuje halu, prispieva k jej intimite vo východnej časti. Zároveň je súčasťou stratégie umiestniť do celého areálu viacero rôznych priestorov určených na multifunkčné využitie — môže sa tam konať všeličo od lektorského výkladu až po malý banket či len obyčajné prokras tinovanie s výhľadom. To všetko v zmysle vnímania galérie nielen ako miesta na vystavovanie umenia, ale aj ako kultivovaného priestoru určeného na mnohora ké kultúrne využitie. Na rozdiel od hlavného schodiska a arkád na podlaží je zábradlie do tohto priestoru plné/murované, čo je opäť odvolaním sa na robustný barok. Zároveň odkazuje na podobné riešenie v Átriu, na jeho pavlače ako recyklovaný Dedečkov exterié rový princíp, ktorý architekti aplikovali v interiéri.
Kamenné ostenie
Matthias Höllrigl, Martin Kusý, Pavol Paňák 1763, 2022 prízemie Vodných kasární pod Hlavným schodiskom
Tento prvok bol objavený pri búraní, nebol zakres lený na žiadnom výkrese ani v žiadnom podklade. Architekti sa ho rozhodli ponechať ako odkaz na minulú vrstvu. Takýchto situácií je v budove viac a ponúkajú sa tak možnosti komunikovať aj rôzne prístupy a možnosti opätovného použitia nielen materiálov a ideí, ale aj hotových prvkov a ich začleňovania do nových funkcií. Portál vedie do priestoru pod schodiskom, kde je umiestnená sezónna šatňa. Kamenné prvky sú očistené a kon zervované náterom, aby sa z nich neprášilo.
Vstupná sála / Severné krídlo Vodných kasární
Pilier v arkáde
Matthias Höllrigl, Martin Kusý, Pavol Paňák 1763, 2022 prízemie arkád Vodných kasární
Mohutné piliere arkád boli vo veľmi zlom stavebnom stave, takže sa pri rekonštrukcii museli vystužovať a zosilňovať. Všetky sú z kameňa, ale nie z po hľadového, a preto boli od začiatku omietané a nikdy nevystupovali ako ozdobný kamenný prvok. Niekoľko pilierov na severnej strane bolo v lepšom stave, aj keď bolo potrebné ich trochu dorobiť, čo umožnilo časť z nich odhaliť a prezentovať. Pôvodne boli arkády iba na východe a západe, v stre de bola stena. Pri prvej rekonštrukcii v 50. rokoch boli všetky nahradené oknami a zatvorené, v Dedečkovej prestavbe sa na prízemí okná zmenili na otvorenú arkádu a na poschodiach sa delené okná vyhodili a boli zasklené jednoduchým sklom. Prestavba profesora Jána Bahnu v 90. rokoch opäť okná delila; dnes sme sa vrátili k pôvodnej podobe — arkády sú síce zasklené, ale jednoducho so skrytým rámom.
Vstupná sála / Severné krídlo Vodných kasární
Podlaha — terazzo vo Vodných kasárňach
Martin Kusý, Pavol Paňák, Mária Kusá 2022
komunikačné priestory Vodných kasární
Keď do Vodných kasární architekti hľadali podlahu z prírodného materiálu a bez špár — voľba padla na liate ušľachtilé terazzo. Zvolený materiál odkazuje na dlhú historickú tradíciu benátskych palácov, ale vo svojej jednoduchšej verzii aj na schodiská a chodby nájomných bytov a panelákov. Je to vlastne najrozšírenejší materiál, ale vo svojom najkvalitnejšom variante. Toto rozhodnutie súviselo s ďalším silným princípom prestavby — dôrazom na recykláciu materiálov. Zmes obsahovala aj zomletý travertín z prízemia kasární, jeho ďalšie časti sú opäť použité v Travertínovej záhrade.
Lietajúce schody
Martin Kusý, Pavol Paňák, Ladislav Tausinger, Jozef Mečiar (statici) 2022 spojenie Vodných kasární s Administratívnou budovou
Nové schodisko nie je len pešia alternatíva výťahu spájajúceho podlažia Vodných kasární, ale je riešením nesmierne komplikovaného miesta, kde sa stretáva výťah so stenou, dve budovy, niekoľko prostredí, a naviac v limitnej vzdialenosti. Zámerom bolo umiestniť tam účelný a esteticky príťažlivý prvok, aby všetky hendikepy priestoru premenil na benefity. Schodisko poskytuje nečakané priehľady na budovu Slovenskej filharmónie, tú je vidieť aj medzi schodmi, keď zostupujete dole. Konštrukčne je to vymyslené tak, že nie je viditeľné, na čom schodisko vlastne stojí — preto Lietajúce schody.
sála / Severné krídlo Vodných kasární
Bývalá Štefánikova kasáreň, pôdorys prízemia, okolo 1942, Archív Slovenskej národnej galérie, fasc. Vodné kasárne.
Nádvorie
courtyard, cortile — nezastrešené voľné priestranstvo patriace k budove alebo ku komplexu budov, ktoré ho obklopujú. Jeho účelom je umožniť prienik vzduchu a svetla. Väčšinou má reprezentatívnu funkciu, umožňuje zhromažde nia za rôznym účelom, často súkromná alebo poloverejná plocha.
Arkádové nádvorie bolo už v staršej literatúre považované v porovnaní so strohosťou Vodných kasární za „prekvapivo pekné“ či „zvlášť pôsobivé“, aj keď jeho účelom bolo samozrejme v prvom rade plniť úlohu kasárenského dvora a estetická stránka bola len pridanou hodnotou. Tá sa však odrazila na kladnom vzťahu nielen laickej, ale aj odbornej verejnosti k tomuto priestoru. Už Vladimír Wagner v roku 1933 otvorene konštatuje, že „jedinou kladnou hodnotou architektúry (Vodných kasární) je arkádový dvor“.
Nádvorie sa však stalo súčasťou veduty bratislavského ľavého brehu Dunaja až v 40. rokoch 20. storočia. Dovtedy zostávalo okoloidúcim skry té za južnou fasádou kasární a pre väčšinu obyvateľov bolo neprístupné. Verejnosti sa otvorilo vďaka potrebe úpravy regulácie a rozšírenia dunajského nábrežia. O asanácii južného krídla sa rozhodlo v roku 1939 a pristúpilo sa k nej v rokoch 1940 — 1941. V publikácii z roku 1943, vydanej úradom mešťanostu mesta Bratislavy, sa dozvedáme o búraní južného krídla: „... premávka v tejto časti bola — ako sa hovorí — uškrtená. Zbúraním frontálnej časti budovy bývalých Štefánikových kasární docielilo sa potrebné rozšírenie ulice podľa regulácie a naskytla sa dobrá príležitosť na upravenie uličného priestoru.“
So zbúraním južného krídla boli výrazne skrátené aj bočné krídla približne o polovicu svojej dĺžky. Takto sa pred Vodnými kasárňami smerom k Dunaju vytvoril dostatočne široký priestor, aby tadiaľto mohla prúdiť mestská doprava. V 40. rokoch v období nízkej frekvencie dopravy sa tak priestor Vodných kasární aktívne prepojil s korzom na dunajskom nábreží. Podobným spôsobom bol na tento mestotvorný priestor orientovaný aj blízky hotel Devín, ktorého terasa otočená smerom k Dunaju ponúkala obyvateľom možnosť vychutnať si pohostenie a zároveň byť súčasťou diania na nábreží. V oboch prípadoch sa situácia časom zmenila zahustením dopravy do podoby štvorprúdovej cesty, ktorá budovy od nábrežia takpovediac odrezala.
Po zbúraní južného krídla a po úprave stavby bola v priestoroch nádvoria Vodných kasární v roku 1946 otvorená letná kaviareň. Podľa do bového popisu mala k dispozícii priestranstvo dvora a chodbové arkády na poschodiach. Časť budovy v prízemí bola upravená i na zimnú kaviareň. Na nesignovanom pláne pravdepodobne z roku 1942, ešte s označením Štefánikova kasáreň, vyhotovenom zrejme pre potreby kaviarne, je na nádvorí zakreslená štvorcová tanečná plocha a miesto pre orchester pred pavilónom. Táto populárna kaviareň bola zároveň nočným podnikom a jej názov Taranda, odvodený od slova „tárať“, sa časom ujal na označenie celej budovy kasární a používal sa ešte dlho po jej zrušení v roku 1949. Prestavba a úprava Vodných kasární pre účely galérie v 50. rokoch ovplyvnila aj vzhľad nádvoria. Zvýraznili sa arkády odstránením murovaných výplní niektorých ich častí a všetky ich otvory okrem prízemných arkád bočných krídel zasklili okennými rámami. Balkón na 1. poschodí severného krídla bol nahradený kratším variantom s kovovým neorokokovým zábradlím, pôvodne z priečelia tzv. malého Csákyho paláca na dunajskom nábreží. Dedečkova prestavba z roku 1977 zasiahla do podoby nádvoria otvorením arkád prízemia severného krídla spolu s priechodmi pavilónu. V strede nádvoria vznikla podesta s trávnatou plochou. Stromy zasadené ešte pred touto prestavbou boli do jej výšky zasypané hlinou. Iné zasadili až priamo na túto plochu, čo sa dnes odzrkadľuje vo forme ich adjustácie v rámci priestoru nádvoria. Vytvorením podesty bol účel nádvoria posu nutý do roviny trávnatého priestoru, viac menej sokla na inštalovanie sôch a plastík v exteriéri. Pohyb návštevníka bol obmedzený na úzky priestor po jeho obvode a pod arkádami bočných krídel stavby.
V očakávaní rekonštrukcie v stave kreatívneho provizória bol v rokoch 2012 — 2013 v priestoroch nádvoria realizovaný projekt Letný pavilón SNG architektov Martina Jančoka a Aleša Šedivca. Jeho idea bola založená na priestorovej mriežke — sieti, ktorá bola schopná absorbovať rôzne programové aktivity a meniť sa podľa dramaturgie počas celého leta. Pavilón poňal mnoho funkcií — bol kaviarňou, záhradou, čitárňou, detským ihriskom, koncertnou či divadelnou scénou, výstavným priestorom, a vy tvoril tak platformu na hľadanie vzťahu medzi mestom a galériou a identifikovanie funkcií verejne dostupného oddychového priestoru galérie. Aktuálna prestavba oddelila nádvorie od cesty otvorením suterénneho priestoru po celej šírke Premostenia, ktorý pôvodne slúžil ako depozitár maľby. Priestor je presvetlený severným svetlom a opticky prepojený s nádvorím. V úvodných fázach projektu sa s ním počítalo ako s výstavným priestorom či expozíciou sôch, neskôr však bol jeho potenciál prehodnotený a dnes sa tu nachádza študovňa knižnice. Architekti tiež odstránili vysoký sokel, ktorý bol navrhnutý ako nosič sochárskych expozícií. Zostali iba tri betónové štvorce so zasadenými stromami, nemohli byť odkopané. Povrch nádvoria bol vytvorený z mlatu, ktorého súčasťou je aj bridlica z okien vybúraných na prízemí (malé čierne bodky). Nádvorie je priestorom otvoreným pre každého, nezávisle od návštevy galérie s ambíciou — celkom v duchu Letného pavilónu — vytvoriť živé miesto na trávenie voľného času.
Fasády Premostenia
Vladimír Dedeček, Martin Kusý, Pavol Paňák 1977, 2022 južná fasáda Premostenia
Obnova fasád Premostenia bola zložitým ideovo konštrukčným problémom. Architekti sa rozhodli pokračovať v Dedečkovom zámere — ho rizontálne plochy Premostenia sú červené a čelné plochy biele. Pred fasády vyložili pozinkovaný rošt, ktorý funguje ako tienenie ľahkého obvodového plášťa, znižuje energetickú náročnosť južnej fasády a pôsobí esteticky ako dynamický prvok voči po hybujúcemu sa pozorovateľovi. Rošt vtedy vytvára tzv. efekt moiré. Fasáda je aj rýchlokurzom vysvetle nia témy svetlo v architektúre. To je najlepšie vidieť z opačného brehu alebo z mosta — podľa dopadu svetla sú obvykle spodné dve podlažia čierne a tretie je biele, pritom majú všetky tri identickú farbu.
Pri prehliadke odporúčame vyjsť aj na chodník.
Vetrák v bridlici
Vladimír Dedeček, Martin Kusý, Pavol Paňák 1977, 2022 1. poschodie Premostenia
Malé okno je vybudované na logike otvárania priehľadov v budove. Ozvláštňuje tmavé kúty v inte riéri a zároveň vytrháva návštevníka zo sveta umenia a pripomína mu, že je v Bratislave, v strede mesta a na nábreží v blízkosti Dunaja. Z galérie totiž žiadny výhľad na Dunaj nebol, keďže je to teplá južná strana a okná na tejto strane by výstavné priestory neúnosne prehrievali. Zatienením fasád a iným riešením chladenia sa tento hendikep napravil.
Okná v nohách Premostenia
Vladimír Dedeček, Martin Kusý, Pavol Paňák 1977, 2022 prízemie Premostenia
Konštrukčne je celé Premostenie vystavané zo želez ných nosníkov, ktoré sú obalené viacerými druhmi plášťov. V prízemí architekti do „nôh“ — pylónov Premostenia navrhli zakaždým po dve okná. Cieľom kolmého chodníku bolo eliminovať nevyužitý priestor, ktorý vznikol medzi ním a priľahlou budovou (z jednej strany Esterházyho paláca a zo strany druhej obytné ho domu). Zároveň sa tak prezentuje časť konštrukcie. Boli tak splnené ďalšie dva leitmotívy rekonštrukcie — budovať priehľady do rôznych priestorov a upo zorňovať na konštrukčné, stavebné detaily a princípy. Druhý priehľad je na konci arkád, dostáva ju na fasádu a komunikuje existenciu arkádovej chodby okolo idúcemu — v noci je zas nečakaným výkladom do bielej chodby plnej svetelného odhmotnenia. Týmto oknám kontruje posledné okno v prízemí do priestorov bývalej kaviarne Berlinka v Esterházyho paláci, ktoré opticky prepája obe budovy — z Berlinky vidíte do nádvoria. Napriek tomu, že obe budovy tvoria jeden celok, bolo veľmi ťažké presadiť otvor do štítovej ste ny, aj preto má v realizácii inú proporciu, než pôvodne v projekte, kde bolo horizontálne ako ostatné štyri.
Piliere s hlavicami
Martin Kusý, Pavol Paňák 2022 suterén Premostenia
Pri odkrývaní vrstiev starého depozitára sa zistilo, že strop nad ním je síce hrubý, ale betón obsahuje miestami len stopové množstvo cementu. Nevyhnutne muselo padnúť rozhodnutie pôvodný strop odrezať a postaviť na jeho mieste nový. Rez sa viedol nižšie než hneď pod stropom, preto bolo treba piliere navýšiť. Namiesto toho, aby bol pilier obnovený, architekti sa rozhodli všetky stavy ponechať — t. j. pôvodný pilier v jeho aktuálnej vizualite a nový pilier nekašírovať sadrokartónom do hrúbky starého, ale ukázať ho taký, aký je. Tak sú nové časti pilierov vizuálne a vlastne aj funkčne hlavicami starých pilierov, no vďaka súčasným stavebným techno lógiám a materiálom vyzerajú presne opačne ako antické tvaroslovie diktovalo („hlavice“ sú v tomto prípade užšie, než zvyšok piliera). Zaujímavosťou tiež je, že nové piliere sú v pravom uhle oproti podlahe, takže výborne vidieť krivosť pôvodných podláh, aj preto sa nadrábali iba v mieste ťažiska.
Fasády Premostenia — podhľad
Vladimír Dedeček, Martin Kusý, Pavol Paňák 1977, 2022 prízemie Premostenia
Keďže princípom je červená farebnosť horizontál, je spodný plášť červený tiež s predstaveným roštom. Je plytší a má inú funkciu než rošt na fasáde — je tam z dôvodu akustiky, má tlmiť odraz zvuku od vozovky (frekventovanej cesty s elek tričkami). Ten sa o rošt rozbije, potom ho pohltí perforovaná fasáda a časť sa rozplynie v mäkkom materiáli za ňou, len zvyšok sa odrazí do nádvoria.
Anglický „dvorček“
Martin Kusý, Pavol Paňák 2022 suterén PremosteniaNázov stavebného prvku anglický dvorček odka zuje na londýnsku prax suterénnych bytov s oknom do šachty okolo domu. Tento dvorček je skôr dvor či dvorisko. Vznikol odkrytím časti bývalého depo zitárneho domu. Po dlhom rozhodovaní sa architekti rozhodli nechať betónovú stenu v pôvodnom stave, dokonca aj v miestach, kde vchádza do interiéru. Vykazuje totiž podobnosti s abstraktnou maľbou, konkrétne napríklad s dielom Cy Twomblyho.* Priestor bude využívaný expozične — na stálu expozíciu výberu z diela Jozefa Sušienku a ako letný študijný variant pre návštevníkov (nielen) knižnice.
Americký maliar, sochár a fotograf. Jeho najznámejšie diela sú väčšinou veľkorozmerné, voľne čmárané maľby či kresby pripomínajúce graffiti na plochách prevažne sivej, hnedej alebo sivobielej farby.
Pobytové stupne pod Premostením
Martin Kusý, Pavol Paňák 2022 nádvorie Vodných kasární
Umiestniť schodisko pod Premostením umožnilo roz hodnutie vytvoriť Depozitárny dom a bývalý depozitár čiastočne otvoriť. Pôvodne tam mali byť expozičné priestory, ale na základe rozhodnutia investora nastala zmena projektu a bola sem umiestnená Umenovedná knižnica. Nové schodisko opäť veľmi jasne manifestuje stret ortogonalít Vodných kasární s Premostením — nie sú v pravom uhle. Vďaka stupňom schodiska, a teda pozvoľnému znižovaniu nivelety sa posunula rímsa „anglického dvorčeka“ ďalej do nádvoria, a tak pomohli vnímaniu prízemia zo suterénu — keď stojíte dole v knižnici, nemáte pocit, že sa nachá dzate v suteréne. V neposlednom rade tak vznikol priestor na kultúrne a „rekreačné“ využitie verej ného priestoru — schody sa môžu stať hľadiskom, alebo sa návštevník môže na nich iba „povaľovať“ a pozorovať dianie na nábreží či v študovni.
„Ukradnutý“ balkón
Ludwig Marton a syn 1890, 50. roky 20. storočia 1. poschodie rizalitu Vodných kasární
Balkón má stále svoje, tzv. „ukradnuté“ zábradlie, ktoré pri prvej prestavbe Vodných kasární na úče ly SNG kolektív národnej galérie v 50. rokoch 20. storočia doniesol z búračky tzv. malého Csákyho paláca na nábreží. Kovové zábradlie bolo prav depodobne výrobkom bratislavskej firmy Ludwig Marton a syn okolo 1890. Pri aktuálnej prestavbe je balkón doplnený len o terazzovú dlažbu.
Pamiatkarská tabuľa
Pamiatkový úrad SR 70. roky 20. storočia rizalit Vodných kasární
Pri rekonštrukcii boli zachované obe tabuľky — záznam o výške vody pri povodni v roku 1850 aj tabuľka informujúca o Národnej kultúrnej pamiatke Vodných kasární. Napriek chvályhodnej snahe autorov tabule spomenúť aj architekta prestavby a dostavby areálu sa na tabuli vyskytla chyba v Dedečkovom mene. Jeho krstné meno tu začína na "J", on bol však V(ladimír).
Bývalá Štefánikova kasáreň, okolo 1942, Archív mesta Bratislavy, č. neg. 6850
Chodba / Východné a západné krídlo Vodných kasární
corridor, couloir — úzky a dlhý pozdĺžny priestor v budove poskytujúci vnútor ný prístup do miestností alebo iných priestorov. Slúži ako priechod, komuniká cia alebo oddelenie v obytných domoch a má osobitný význam v budovách, kde je potrebné, aby jednotlivé miestnosti boli navzájom nezávislé.
Keď vystúpime na 1. poschodie Vodných kasární, máme možnosť si bližšie prehliadnuť chodby a ďalšie vnútorné priestory, ktoré slúžili ako ubytovacie kapacity a pre administratívne účely vojska. Z pôvodného pôdorysu sa do zvedáme, že obe krídla boli delené priečkami na menšie miestnosti takmer zhodne. V 40. rokoch 20. storočia v čase prevádzkovania kaviarne Taranda sa miestnosti v horných podlažiach využívali na prechodné ubytovanie, prenajímali sa aj ako príležitostné pracovné priestory a konali sa tu menšie výstavy. Dobové pramene tiež uvádzajú, že tu boli umiestnené „mestské archívy a vo svetlejšej časti našla útulok stála výstava (teraz výstava hygieny)“.
Dĺžku chodieb i dnešných výstavných priestorov východného a zá padného krídla dnes tiež nachádzame oproti pôvodnému vzhľadu stavby v pozmenenej podobe. Obe krídla boli výrazne skrátené počas asanácie južného krídla budovy v rokoch 1940 — 1941, aby sa tak pred Vodnými kasárňami vytvoril dostatočný priestor pre zlepšenie prejazdnosti cestných komunikácií. Bočné krídla boli skrátené v šírke deviatich okenných osí až po dvojramenné schodiská, pôvodne umiestnené pravdepodobne v strede západného a východného krídla. Zo strany nábrežia boli na ich fasádach ponechané steny schodísk s otvormi arkád na všetkých podlažiach a sedlové strechy boli zakryté pseudobarokovými štítmi so slepým kruhovým oknom
v strede. Bočné krídla teda prišli oproti pôvodnej podobe približne o polovicu svojej pôvodnej dĺžky.
Neskôr pred výstavbou južného spojovacieho krídla z oceľovej konštrukcie, tzv. Premostenia, boli obe bočné krídla bývalých kasární opäť skrátené z južnej strany o šírku jedného arkádového poľa. Znamená to, že zbúrali časť s pôvodnými schodiskami spolu s pseudobarokovými štítmi. Pôvodné sedlové strechy vymenili za pultové s odstránením pôvodného krovu. V rámci adaptačných prác pre priestory Slovenskej národnej galérie architektov Františka Floriansa a Karola Rosmányho v 50. rokoch boli odstránené viaceré staticky nepotrebné priečky vnútorných priestorov bočných krídel, čo umožnilo vznik výstavných priestorov v podobe, ako ich poznáme dnes. Otvory arkád boli v tom čase uzatvorené okennými rámami so šesťtabuľkovým zasklením, okrem prízemných arkád bočných krídel. To umožnilo využívať aj chodby na oboch poschodiach Vodných kasární ako expozičné priestory až do ich uzatvorenia v roku 2012. V rámci Dedečkovej fázy boli všetky šikmé strechy Vodných kasární pre sklené s cieľom efektného osvetlenia prirodzeným svetlom. Bohužiaľ, tech nické vyhotovenie stavby nebolo kvalitné a so svetlom sa časom do priestoru dostávala aj voda. Zasklenie sa preto opäť nahradilo plnou strechou.
Keďže budova v minulosti slúžila účelu kasární, chodby sú veľmi silným motívom celého areálu. Po aktuálnej prestavbe bola aj tu položená terazzová podlaha. Na všetkých podlažiach je na oknách chodieb pevné tienenie predpísané vzduchotechnikom, aby sa v lete budova neprehrievala. Chodba má preto dve polohy — letnú a zimnú. V najjužnejšej časti východného krídla v mieste priechodu z Vodných kasární do Premostenia sa priestor napája na Esterházyho palác. Táto stavba z rokov 1870 — 1873 bola podľa projektu Ignáca Feiglera st. navrhnutá ako trojposchodový nájomný dom v duchu talianskych mestských palácov s od kazom na vrcholnú renesanciu. V 20. rokoch 20. storočia bol palác v parteri adaptovaný na novú spoločenskú funkciu — bola tu zriadená mestská kaviareň Berlin. Prestavba sa prejavila v zmene dispozície a vytvorenia stĺpovej siene, ale aj v podobe fasády, kde sa na prízemí otvorili veľké kaviarenské okná. Po druhej svetovej vojne budova slúžila pre účely Domu Zväzu československo sovietskeho priateľstva so spoločenskými a administratívnymi priestormi bez podstatných architektonických zásahov. Od roku 1990 je palác súčasťou SNG. Na tieto účely bol prestavaný najprv v roku 1994 Ľubicou Gálikovou a neskôr v roku 2005 Rosicou Borščovou. V rámci druhej prestavby boli realizované výraznejšie stavebné zásahy do paláca, ako napríklad zastrešenie átria.
Falošná klenba
Vladimír Dedeček, Martin Kusý, Pavol Paňák 1977, 2022 prízemie Vodných kasární
Pri prestavbe sa odhalilo, že v severnej arkáde bolo šesť klenieb dokašírovaných. Keďže je jedným z princípov rekonštrukcie odkrývanie a prezentovanie starých vrstiev, architekti sa rozhodli ich celkom strhnúť a prezentovať konštrukciu stropu. Samozrejme, ponechali železné tiahla, ktoré stará kašírka skrývala.
Východné a západné krídlo Vodných kasární
Toto nie je okno
Vladimír Dedeček, Martin Kusý, Pavol Paňák 1977, 2022 1. a 2. poschodie Vodných kasární pri Hlavnom schodisku
Na fasáde Vodných kasární architekti ponechali a odhalili všetky zásahy, ktoré v priebehu času zazna menala, vrátane Dedečkových stavebných otvorov pre technológiu vzduchotechniky. Tie boli zasklené a do interiéru sa nečakane premietli ako silný výtvarný prvok, ktorý pracuje s geometriou a so svetlom — a pritom je to iba pozostatok technických otvorov.
Hrátky s chodbou
Matthias Höllrigl, Martin Kusý, Pavol Paňák 1763, 2022 1. a 2. poschodie Vodných kasární
Okrem zasklenia a podlahy sa menili aj parapety. Namiesto masívnych drevených krytov architekti navrhli dvojkombináciu. Horizontálna doska je z dreva a smerom k okraju sa zužuje, aby pôsobila subtílnejším dojmom. Vertikálne dosky sú biele a evokujú stenu, okrúhle otvory v spodnej časti predpísala vzducho technika. Parapet je zatlačený viac k oknu, takže je ob nažený celý nábeh na oblúk už od podlahy. Toto rie šenie pomáha atmosfére chodieb — pôsobia tak vzdušnejšie a vyššie. Z technického hľadiska sú za pa rapetmi fancoily, ktoré kúria aj chladia podľa potreby.
Zasklenie arkády
Martin Kusý, Pavol Paňák 2022
arkády vnútorných fasád Vodných kasární
Pri zasklievaní arkád na poschodí sa architekti vrátili k Dedečkovmu riešeniu: čisté nedelené sklo — to najlepšie evokuje pôvodný otvor. Rozhodli sa pre pevné zasklenie so skrytým rámom, aby sa zachovalo čo najviac zo stavebného otvoru. Súčasné arkády budú mať vďaka predpísanému tieneniu dve polohy — letnú a zimnú. Tienenie je riešené polotransparentnou tkaninou (zvnútra je polopriehľadná), ktorá je napnutá na ľahkom odnímateľnom ráme. Na jeseň sa vždy bude odstraňovať a na letnú sezónu sa zas nainštaluje.
Kút nádvoria
Martin Kusý, Pavol Paňák, duchovná spolupráca: Giorgio Vasari 2022 nárožia prízemia arkád Vodných kasární Nielen znalcov historickej architektúry môže zaujať riešenie „renesančného“ problému: ako spojiť dve okná/ arkády v nároží? Na poschodiach je okno umiestnené tak, že piliere medzi oknami sú rovnomerné a aj v rohu je umiestnený pilier. Keďže sú Arkády na prízemí zasklené v čele fasády, tak je tam situácia iná a v nároží by sa stretli dve sklá. Architekti to vyriešili tak, že v poslednom poli arkád je sklo zasunuté viac do interiéru, aby z piliera zostalo obnažené presne toľko ako na poschodí.
Výstavba oceľovej konštrukcie Premostenia, po 1970, Archív Slovenskej národnej galérie
Premostenie
spojenie mostom, preklenutie voľného priestranstva umožňujúce priechod medzi dvoma bodmi vo výške nad úrovňou terénu.
Máloktoré architektonické dielo na Slovensku tak výrazne rozvírilo hladinu verejnej mienky ako projekt Vladimíra Dedečka na prestavbu SNG vrátane tzv. Premostenia — dostavby južného krídla komplexu. Podobu tejto stavby v čase odovzdania pritom ovplyvnili viaceré externé faktory typické pre historické obdobie, v ktorom vznikala. Môže teda okrem iného poslúžiť aj ako modelový príklad príbehu architektúry 70. rokov 20. storočia v celej komplexnosti. Od vysokej kvality a rozletu súvisiaceho s vymanením sa zo socialistického realizmu v 60. rokoch cez tvrdý stret s realitou plánovaného hospodárstva a normalizačného stavebníctva, až po pranier verejnosti reagujúci hlavne na mohutné objemy, materiály obkladu či farbu vyhotovenia.
Krátko po otvorení SNG v roku 1955 vznikla naliehavosť rozšírenia galerijných priestorov. Študijné práce pre potreby ďalšieho rozšírenia vypraco val už v 50. rokoch architekt Emil Belluš. V roku 1963 vypísal Zväz sloven ských architektov študijnú úlohu na architektonicko urbanistické riešenie novostavby a adaptácie SNG. Súčasťou projektu mal byť výstavný objekt, administratívno prevádzková budova, objekt knižnice, prestavba existu júcej budovy SNG, inžinierske siete, úpravy terénu a asanácia. Zo štyroch autorských kolektívov komisia v nasledujúcom roku vyhodnotila ako naj lepší návrh architekta Vladimíra Dedečka. Jeho úvodný projekt predložený v roku 1967 bol podľa pripomienok urýchlene prepracovaný. Na základe požiadavky od pamiatkarov zvýšiť priehľad z nábrežia tak, aby bolo lepšie viditeľné arkádové nádvorie, autorský kolektív predložil nový koncept, ktorého myšlienkou bolo úplné otvorenie pohľadu z nábrežia na objekt Vodných kasární — Premostenie. V roku 1969 bol schválený vykonávací projekt a začatá výstavba. Dňa 1. marca 1977 galériu otvorili sprístupnením stálych expozícií. Výstavba areálu SNG bola na Slovensku v podstate neporovnateľným projektom, pretože nikdy predtým sa žiadna galerijná stavba takého rozsahu nerealizovala.
Architekt požiadavku na odkrytie priehľadu do nádvoria riešil vyzdvihnutím korpusu výstavného objektu do takej výšky, že namiesto stavby na stĺpoch je konštrukcia poňatá ako most, teda Premostenie. Hmoty jednotlivých poschodí sa postupne kaskádovo vysúvajú smerom do ulice,
čím je pre každý výstavný priestor zabezpečené vrchné osvetlenie prirodzeným svetlom. Výstavné priestory boli riešené ako variabilné halové priestory členené pohyblivými výstavnými panelmi, čím bola zabezpečená ich variabilita a flexibilita. Interiér Premostenia patrí k najveľkorysejším momentom stavby. Projekt reagoval na aktuálne tendencie súdobej architektúry 60., resp. začiatku 70. rokov. Boli to masívne, ostro formované objemy architektúry vychádzajúcej z modernizmu a zároveň s ambíciou nachádzať nové výrazové polohy vďaka moder ným stavebným postupom a technológiám, čo reflektovalo vývin v západnom svete. Princíp stretu, kontaktu architektonického novotvaru s prostredím historickej budovy bol v tom čase takisto bežný a stretneme sa s ním pri viacerých vtedajších pro jektoch podobného typu, príkladom môže byť Metropolitan Museum v New Yorku. Architektúra 70. rokov minulého storočia bola po ústupe socialistického realizmu obdobím uvoľnenia a myšlienkového nadviazania na medzivojnové obdobie funkcionalizmu. Rozvíjanie odkazu moderny architekti obohacovali o vlastný indivi duálny prínos. V tomto období, sprevádzanom takzvanou normalizáciou a reálnym socializmom, slovenská architektúra držala krok so svetom, minimálne za ním neza ostávala. Výrazne sa to prejavovalo v tvorbe silných architektonických konceptov, hoci ich realizácia bola poznačená socialistickou stavebnou praxou. Premostenie nikdy nenadobudlo rozmery ani kvalitu vyhotovenia, v akých bolo zamýšľané. Obklad pôvodne plánovaný z čierneho mramoru bol po udalostiach roku 1968 a nemožnosti realizácie dodávok z Francúzska nahradený bridlicou. Mozaika navrhnutá na obklade Premostenia bola najskôr nahradená travertínom a keď ani to nevyšlo, bola obložená kovovými lamelami. Konečná farebnosť bola takto údajne zvolená preto, že architekt dostal zo vzorkovníka na výber iba tri farby, z ktorých musel vybrať dve. Vybral teda bielu a červenú. Riešenie plášťa stavby sám Vladimír Dedeček považoval za dočasné. Stavbu dali do užívania predčasne a ku dňu kolaudácie mala 1200 stavebných chýb a nedorobkov, ktoré boli v priebehu roka 1978 odstraňované. V roku 2001 bola vtedajšia riaditeľka SNG Katarína Bajcurová nútená pristúpiť k radikálnemu kroku zatvorenia priestoru Premostenia z havarijných dôvodov. Ešte v tom roku usporiadala SNG panelovú diskusiu Budúcnosť premostenia — budúcnosť SNG?, kde sa okrem iného riešil problém zachovania Premostenia. Po vyhodnotení diskusie odborníkov — pamiatkarov, architektov i výtvarníkov, ako aj širokej verejnosti, vedenie SNG a ministerstvo kultúry dospeli k záveru, že havarijný stav sa nebude riešiť úplným odstránením objektu, ale jeho zásadnou rekonštrukciou a moderni záciou. Potrebu tohto prístupu asi najvýraznejšie sformuloval v diskusii Ferdinand Milučký: „ Búranie architektonického diela je jeho poprava. Preto sa musíme vážne zamyslieť nad zásahmi do každého diela. To je ten mravný princíp.“ Víťazom architektonickej súťaže sa v roku 2005 stal ateliér Architekti B.K.P.Š. — architekti Martin Kusý a Pavol Paňák. Projekt konzultovali s Vladimírom Dedečkom, ktorý im neskôr odovzdal autorské práva na svoje stavby. V rámci rekonštrukcie Premostenia pôvodný metalický plášť a presklenia nahradili sendvičovým plášťom s roštom — mriežkou striebornej farby predsunutou pred telo stavby. Vďaka nej tak stavba pri pohybe popri nej mení farbu podľa postavenia okoloidúceho — od strie bornej až po podkladovú červenú. V interiéri sú použité nové drevené parkety. Viditeľnou zmenou je tiež otvorenie úzkych priestorov pozdĺž celej dĺžky Premoste nia s výhľadom na Dunaj a okolie. Na bočných stenách najvyššieho podlažia z oboch strán Premostenia odkryli výrazné okenné otvory s výhľadom na okolité dominanty mesta. Celá prestavba bola realizovaná so zreteľom na čo najširšie zachovanie historickej kontinuity, pamäťových vrstiev objektu a odkaz architektúry Vladimíra Dedečka, čo sa okrem iného prejavuje aj v repasovaní a opätovnom používaní architektonických prvkov či materiálov, ak to ich stav umožnil.
Schodisko na najvyššie poschodie
Vladimír Dedeček, Martin Kusý, Pavol Paňák 1977, 2022 schodiská na najvyššie poschodie Premostenia
Na tomto mieste sa stretáva niekoľko moderných balustrád a geometrických rovín. Je to jedno z naj silnejších miest, kde sa prejavuje intenzívne výtvarné cítenie architekta Dedečka a jeho sochárske narába nie s hmotami. V prestavbe architekti tento účinok zachovali a ešte ho podčiarkli bielym roštovým pod hľadom. Výrazná diagonála — dlhé rameno schodiska, prepájajúceho 2. s 3. poschodím Premostenia, by dnes žiadna norma nepovolila, ale účinok je jedno značný a podčiarkuje ho vnútorné drevené madlo, ktoré je vernou tvarovou replikou pôvodného riešenia.
Obdobná situácia ako pri predchádzajúcom zastavení — tu sa otvára výhľad už zo schodiska. Dedeček totiž posledné dve podlažia Premostenia vy zdvihol na oboch stranách týmto schodiskom v pries tore — nepotreboval výstavné priestory také dlhé a na rozdiel od prvého podlažia Premostenia, ktoré je rázcestníkom a spája Vodné kasárne s Esterházyho palácom, je hala vo vyšších poschodiach obdobne veľkorysou priestorovou dispozíciou ako samotné sály. Zároveň je to jediné miesto, kde sa princíp Dedečkových lodžií prejavuje v interiéri, na čo prin cipiálne nadväzuje aktuálne riešenie veľkého Átria.
Origami schodisko
Vladimír Dedeček, Martin Kusý, Pavol Paňák 1977, 2022 obe schodiská Premostenia
Schodiská v Premostení sú obnovené do podoby zo 70. rokov. Nové je iba spojenie prízemia so suteré nom, ktoré nebolo verejnosti prístupné a malo nízku stavebnú úroveň. Nové schody sú z terazza, navrhnuté ako Hlavné schodisko so spomínaným detailom — „Dedečkove lyže“ (medzera medzi stupňom a stenou). Hlavná zmena sa týka povrchovej úpravy schodu — nová nášľapná vrstva je z masívneho dreva namiesto pôvodného koberca. Madlá sú replikami pôvodných, ktoré sa pred prestavbou odložili. Nebolo možné ich znova použiť, pretože neprešli súčasnou požiarnou normou. Čelá schodov sú z nerezu, tak ako to bolo pôvodne — keďže na stavbe nie je nič rovné, je každý jeden robený na mieru. Zrkadlo schodiska, pomenovaného po skladačke origami, je vďaka rekonštrukcii ešte výraznejšie vyrysované.
Otvor s výhľadom
Kusý, Pavol Paňák 20221. a 2.
poschodie Premostenia
Nové využitie bývalých priestorov pre vzduchotech niku ako návštevnícky priestor umožnil otvoriť sály Premostenia (jeho 1. a 2. poschodie). Architekti navrh li jednoduché presklené dvere, ktoré umožňujú vnímať markantnú červenú Dedečkovu konštrukciu lodžie.
Lodžia na Dunaji
Vladimír Dedeček, Martin Kusý, Pavol Paňák 1977, 2022 1. a 2. poschodie Premostenia
Výhľady na Dunaj, akési „tunely s oknami“ v dvoch podla žiach Premostenia, vznikli vďaka novodobým technológiám — pôvodne tu boli umiestnené rúry vzduchotechniky, dnes chladiaca vzduchotechnika funguje inak. Dymové okná sa vymenili za priehľadné a v interiéri sa chodba premenila na vyhliadkovú pavlač. Architekti obnažili Dedečkovu konštruk ciu (odkryli ju aj na prízemí v nohách Premostenia), ktorá je obložená drevom a sú do nej vsadené sedílie. Konštrukcia je natretá červenou farbou, jasne odkazujúcou na originálnu farebnosť Premostenia, ktorá sa tak zrazu dostáva do interiéru. Z lodžie je vidno aj rošty Premostenia, tie majú odozvu v stropoch interiéru — sú prekryté bielym, sub tílnym roštom. Tento materiál sa v Premostení opakovane používa — výhodou je, že neuzatvára priestor, naopak ne cháva tušiť jeho pokračovanie a prispieva k novej atmosfére.
Strop lodžie
Vladimír Dedeček, Martin Kusý, Pavol Paňák 1977, 2022 všetky stropy Premostenia
Stropy Premostenia sú navrhnuté z bielych roš tov — rošt ako prvok je používaný pri rekonštrukcii opakovane v rôznych situáciách (ako slnolam na Premostení, ako plot nádvoria, ako paravan v kníhkupectve). Biele roštové stropy Premostenia spoluvytvárajú jeho atmosféru. Svetlu neuberajú na intenzite, len ho rozkladajú do mäkkého difúzneho mraku, ktorý dostal interný názov sedžima moment * Toto biele odhmotnenie, ktoré je také intenzívne v Premostení, sa opakuje na ďalších miestach prestavby a charakterizuje jeho unikátnu atmosféru.
Kazuyo Sejima je japonská architektka. Spolu s architektom Ryueom Nishizawaom sú zakladateľmi Ateliéru SANAA, ktorý je známy kultivovaným dizajnom s čistými modernistickými prvkami.
Výustky klimatizácie
Martin Kusý, Pavol Paňák 2022 najvyššie dve poschodia Premostenia
Nová klimatizácia kombinuje chladené stropy so vzduchotechnikou. Chladené stropy sú hadičky studenej vody, ktoré chladia strop a studený vzduch potom padá podľa zásad termodynamiky dole. Vzduchotechnika pracuje predovšetkým s voľným priestorom a okrúhle otvory, ktoré pribudli do vysunutých galérií, sú práve vyústenia prúdenia vzduchu.
Hongkonská ulička
Martin Kusý, Pavol Paňák 2022 východná časť areálu medzi Vodnými kasárňami a Esterházyho palácom
Medzera medzi Dessewffyho a Esterházyho palácmi a Vodnými kasárňami s Premostením sa prestavbou zmenila na nečakane atraktívny priestor, ktorý evokuje atmosféru rýchlo vybudovaného veľkomesta. Je to súvislé schodisko, ktoré spája prízemie s najvrchnejším poschodím Premostenia, a vďaka realizácii areálu ako jedného celku, a nie v jednotlivých eta pách, už nemusí plniť len úlohu únikového schodiska. Z jednej strany stúpa popri tehlovej (východnej) fasáde Vodných kasární a na 2. poschodí Premostenia vstupuje do interiéru. V tejto časti je prezentovaná železná konštrukcia Premostenia — biela štruktúra v bielej stene, akoby Malevičov biely štvorec* na bielom podklade. Vizuálna atraktivita schodiska nás núti hľadať jeho zapojenie do návštevníckeho okruhu. Jedno z najvýznamnejších diel zakladateľa suprematizmu Kazimíra Maleviča Biela na bielej (1918).
Antiokno
Martin Kusý, Pavol Paňák
v štíte Vladimíra Dedečka 1977, 2022
najvyššie poschodie Premostenia
Do štítov Premostenia architekti navrhli dve nové štvorcové okná. Na jednej strane súvisia s už toľkokrát spomínanou filozofiou prestavby — otvá raním priehľadov na mesto a okolie, narušenie toho neskutočného sveta umenia a rozšírenie verejnej funkcie budovy. No okná majú aj iný, symbolickejší význam. Premostenie bolo iba fragmentom za mýšľanej stavby, ktorá mala na západe pokračovať až k hotelu Devín, nové okná tlmočia odkaz, že stav je definitívny — Dedečkovo Premostenie sa viac rozširovať nebude. Okná v interiéri budú nepochybne patriť k atraktívnym pobytovým miestam — náv števník si tak nad všetku pochybnosť uvedomí, že Premostenie sa nachádza nad cestou Rázusovho nábrežia. Z jednej strany zároveň uvidí Most SNP a Hrad, na druhej bude mať pohľad do „bratislavskej kultúrnej míle“ (Slovenská filharmónia, Slovenské národné múzeum, Slovenské národné divadlo).
Spojenie Esterházyho paláca a Premostenia
Martin Kusý, Pavol Paňák 2022
2. poschodie Premostenia
Tento priechod bol vytvorený na umožnenie bezbariérového prepojenia Premostenia s Esterházyho palácom. Dovtedy bolo nevyhnutné umelecké diela týmto smerom prenášať ručne, keďže otvor nebol dostatočne široký na to, aby ním prešiel vozík. Priechod prepája rekonštruovaný areál s priestormi paláca, v ktorých sú aktuálne inštalované Dejiny umenia s profesorom Škrečkom, Knižnica Kornela a Nade Földváriovcov, reinštalácia Antimúzea J. K. a pripravujú sa ďalšie ich obohatenia.
Olja Triaška Stefanović: Amfiteáter SNG, Bratislava (zo série Bývalé priestory), 2009, digitálna tlač, archívny fotopapier, 30 × 40 cm, Nitrianska galéria
Átrium
lat. ústredný otvorený štvorcový priestor, pôvodne antického gréckeho či rím skeho obytného domu, obohnaný ochodzou. Otvorené centrálne nádvorie v rímskom obydlí, obklopené obytnými priestormi budovy. Veľký priestor umožňujúci priechod do dôležitejších miestností, veľký centrálny priestor s presklenou strechou.
Z plánov prestavby Vladimíra Dedečka sa realizovalo len torzo pôvodného projektu širšie koncipovaného areálu. Jedným z najmarkantnejších príkladov nedostatočnosti tohto riešenia je priestor átria, pôvodne amfiteátra s letným kinom, ktorý mal podľa zámerov architekta propagovať výtvarné umenie filmom. Premostenie bolo v Dedečkovom projekte navrhnuté dlhšie, malo v sebe obsahovať aj celú šírku amfiteátra. K naplneniu tohto cieľa nikdy v plnej miere nedošlo. Asanácia dvoch obytných budov na západnej strane komplexu galérie totiž nikdy nebola realizovaná, čo zároveň znemožnilo plnohodnotné využívanie amfiteátra z dôvodov hluku, ktorý rušil obyvateľov.
Už v rámci študijnej úlohy na riešenie novostavby a adaptácie SNG z roku 1963 ako osobitná úloha bol stanovený objekt umenovednej knižnice. Tú Dedeček situoval do samostatného novopostaveného krídla, nízkeho pravidelného objektu kolmo na Dunaj stavebne nadväzujúceho v pravom uhle na objekt administratívnej budovy. Spolu s ostatnými budovami galerijného komplexu tak v pôdoryse vytvárajú šachovnicový raster replikujúci rovnaké architektonické a urbanistické formy, a zároveň vytvárajú vlastný vnútorný kontext celého areálu.
Dedečkovo riešenie celej prestavby laická verejnosť dlho chápala ako vytrhnuté z kontextu, čiže neobsahujúce, či dokonca popierajúce historickú a stavebnú súvislosť medzi staršími a novšími časťami galerijného komplexu a okolitej zástavby. Prepojenie medzi jednotlivými historickými vrstvami areálu sa tu však prejavovalo pomocou odkazov na architektonické a urbanistické formy ako amfiteáter, terasovité usporiadanie, použitie ochodzí či priebežných balkónov, ktoré nachádzame naprieč galerijným komplexom. Motív klasických architektonických foriem ako stoa, peristyl alebo portikus prepájajú Vodné kasárne s novými budovami SNG, rovnako ako motív vnútorného dvora, ktorý spájal areál SNG s takmer celou okolitou zástavbou.
Priestor bývalého amfiteátra a priľahlých objektov je miestom, kde aktuálna prestavba výrazne zasiahla do zmien stavebných hmôt a takisto do účelu stavby. Nefunkčný amfiteáter bol upravený a transparentne zastre šený oceľovou priestorovou konštrukciou s pevným zasklením. Nad bývalý priestor knižnice bolo nadstavené ďalšie podlažie, z dôvodu rozdielnych výškových úrovní podlaží s objektom Vodných kasární prepojené rampami. Bývalé krídlo knižnice bolo prispôsobené na nové expozičné účely s novým opláštením a opäť s transparentným zastrešením. Prestavbou a nadstavbou vznikla úžitková plocha 2 242,6 m². Západná stena Vodných kasární bola očistená na tehlu s odkrytím a priznaním všetkých pôvodných okenných otvorov, aj tých aktuálne zaslepených, čím priestor kontextuálne prepája s hlavnou fasádou so vstupom do komplexu. Pred stenu je predstavané monumentálne schodisko, opäť replikujúce motív schodiska zo vstupnej sály Vodných kasární.
Nebo nad galériou
Martin Kusý, Pavol Paňák 2022 ÁtriumVeľká hala vznikla zastropením predtým otvoreného priestoru, aby sa dosiahol jeden z cieľov rekonštruk cie — lepšie prepojenie jednotlivých častí areálu. Galéria tak získala spoločenský a príležitostne výstavný priestor. Keďže celý areál vlastne pozo stáva z chodieb alebo pozdĺžnych sál, je táto veľká centrála jediným priestorom svojho druhu. V prízemí je technicky vybavená na ambicióznejšie výstavné projekty, časť fasády je rozoberateľná, aby bolo možné dovnútra inštalovať diela veľkých rozmerov.
Schodisková scéna
Martin Kusý, Pavol Paňák 2022 ÁtriumSilným stavebným, ale aj estetickým prvkom Átria je nové pohodlné schodisko. Aj toto schodisko komunikuje už spomínaný stret dvoch rozdielnych postavení budov voči sebe. Jeho rozširovanie kopíruje dve reality: ľavá strana kopíruje Vodné kasárne a pravá strana je zas rovnobežná so západným krídlom Átria. Toto Schodisko nie je z terazza, ale z dreva, aby pôsobilo teplo nábytko vo a interiérovo. Vo výsledku dobre kontrastuje so suro vosťou tehlovej fasády a celý priestor zmäkčuje. Aj toto schodisko má pri madlách v podlahe „Dedečkovu lyžu“ — zošikmenie, ktoré vyzdvihuje objem schodov.
Wow efekt
Martin Kusý, Pavol Paňák 2022 ÁtriumÁtrium vzniklo na mieste bývalého amfiteátra a je to aktuálne najväčší halový priestor areálu. Je celkom nový a rieši hneď niekoľko prevádzkovo spoločensko kapacitných problémov galérie. Vysoký je takmer 14 metrov (na výmenu žiarovky je potrebná vysokozdvižná plošina) a nesie ho šestica betónových stĺpov. Jednu zo stien Átria tvorí tehlová západná fasáda Vodných kasární, oproti sú do neho otvorené výstavné priestory. Silným momentom, okrem tehlovej steny, sú rampy a mosty spojníc Nového krídla s Vodnými kasárňami, ktoré opakujú Dedečkov horizontálny
motív z fasády Administratívnej budovy (ale aj jeho stavby Viacúčelového zariadenia v Modre Harmónii) v interiéri. Použitý akustický sadrokartón, okrem dob rých vlastností, opäť vytvára už spomínanú svetelnú „sedžima“ atmosféru. Presklený strop je nakoniec bez podhľadu a z jedného uhla je vidieť oblohu — všetky technické časti sú nastriekané na bielo a priznané. Podlaha je z brúseného betónu a pôsobí, ako by tam bola už od 30. rokov. Atraktívne sú aj priehľady do výstavných siení. Okrem Depozitárneho domu nie je nič v novom areáli celkom uzatvorené.
Duchampove stĺpy *
Martin Kusý, Pavol Paňák 2022 ÁtriumV prestavbe architekti doplnili niekoľko stĺpov, konkrétne v Átriu ich bolo šesť. Navrhnuté sú z pohľa dového betónu a je na nich badať rukodielnu kvalitu vyhotovenia, čím nadobúdajú punc originality oproti dokonale odliatym stĺpom Kinosály, ktoré vo výsledku pôsobia celkom obyčajne. Poznámka pre všímavých návštevníkov: jeden zo stĺpov je do výšky asi 3 metrov retušovaný, kde je vidieť, ako je na konci nepravidelný.
Marcel Duchamp (1887 — 1968), francúzsky umelec, ktorý prelomil hranice medzi umeleckými dielami a každodennými predmetmi, tzv. ready made.
Okná
Matthias Höllrigl, Martin Kusý, Pavol Paňák 1763, 2022 západná fasáda Vodných kasární Očistená a odhalená stena západnej fasády Vodných kasární je rekonštruovaná na rovnakom princípe ako severná fasáda objektu s hlavným vstupom do areálu. Na rozdiel od tej exteriérovej fasády je však súčasťou a silným estetickým prvkom interiéru. Aj tu sú obnovené všetky okná podľa potreby rôznym spôsobom, od slepého okna až po funkčné okno prepájajúce dva interiéry.
Rekonštrukcia a prístavba Slovenskej národnej galérie, model, 1967 — 1969. Architekt Vladimír Dedeček, Slovenská národná galéria
Námestie / Travertínová záhrada
verejné, architektonicky utvárané priestranstvo v meste, priestorovo viac alebo menej uzatvorené. Jeho súčasťou sú uličné siete, najčastejšie má štvorcový alebo obdĺžnikový pôdorys, niekedy kruhové, pozdĺžne, prípadne trojuholníkové pri vidlicovo sa zbiehajúcich cestách. Využívané na účely trhoviska, zhromažďovanie, ako dopravný uzol a podobne. Často býva prostriedkom reprezentácie.
Areál Slovenskej národnej galérie prepája štyri urbanisticky významné priestory: Hviezdoslavovo námestie a Námestie Ľudovíta Štúra, predpolia hotela Devín a napokon nábrežie Dunaja. Tie sa stali základom šachovnicového rastra areálu SNG, ktorého jadrom je nádvorie Vodných kasární prepojené s nábrežím. Ďalšími poľami tejto šachovnice po Dedečkovej prestavbe bol amfiteáter oddelený od Riečnej ulice múrom z betónových tvárnic a medzipriestorom s piliermi pod knižnicou. A napokon vstupný priestor do administratívnej budovy a parkovisko, na ktorom mala pôvodne stáť garáž s terasovou exteriérovou galériou plastiky. Nakoniec sa tu však dlhé roky nachádzalo len parkovisko, a galéria tak týmto priestorom nijak s centrom mesta nekomunikovala.
Parkovisko dnes nahradil priestor s multifunkčným využitím, ktorý dostal názov Travertínová záhrada. Stavebnými úpravami a dostavbou Depozitárneho domu tu vznikol pracovno oddychový priestor umožňujúci pohodlný prevoz a presun diel do depozitárov. Priestor zároveň otvára komplex smerom k centru mesta formou parčíka so vstupom do areálu cez Átrium SNG.
Naľavo od vstupu do Átria je situovaný architektonický novotvar — Kinosála, resp. Prednášková sála SNG, prístupná verejnosti pri príležitostiach spojených s konkrétnym kultúrnym programom. Na strope i zadnej stene Kinosály sú použité repasované architektonické stavebné články z pôvodnej Kinosály, ktorá stála na inom mieste. Areál Prednáškovej sály je samostatným komplexom využiteľným na rôzne typy odborných či verejných podujatí ako konferencie, prednášky alebo festivaly.
Administratívna budova SNG z čias Dedečkovej prestavby pozostáva z dvoch podzemných a siedmich nadzemných podlaží. Jej severná fasáda je rytmizovaná pásmi lodžií a ochodzí umiestnenými na každom druhom poschodí, čím opäť nadväzuje na kontext architektúry celého komplexu. Vizuálne najvýraznejšou časťou administratívnej budovy je však jej západná fasáda vykazujúca podobne ako Premostenie akoby až sochárske kvality. Tie sa prejavujú opäť v postupnom kaskádovom vysúvaní poschodí smerom von do ulice, práci s farebnými plochami poschodí a v hre so striedaním rytmu slepých červených a bielych okien.
Aktuálny priestor Travertínovej záhrady vo viacerých bodoch vzdáva hold Dedečkovej prestavbe. V prvom rade tu nachádzame múr oddeľujúci verejné a technické priestory galérie, vytvorený z repasovaných a opätovne použitých betónových tvárnic. Repasované sú aj kovové lamely použité na plášti Depozitárneho domu.
Depozitárny dom je jedinou kompletnou novostavbou galerijného komplexu. Ponúka priestor na umiestnenie približne 80 až 90 000 diel, v závislosti od materiálu. Jednotlivé poschodia sú naprojektované na rôzne typy zbierok so špecifickým mobiliárom, ktorý tvoria kompaktné regály, rampy či depozitárne úložné skrine zabraňujúce prašnosti. Zariadenie vysokokvalitným depozitárnym mobiliárom Bruynzeel zaraďuje SNG medzi popredné európske kultúrne inštitúcie. Vzduchotechnika Depozitárneho domu zodpovedá aktuálnym európskym štandardom — diela starého umenia vyžadujú iné podmienky než napríklad diela na papierových nosičoch. Tomu sa prispôsobujú klimatické podmienky — na každom poschodí sú nadimenzované inak.
Fasáda Sarkofágu
Martin Kusý, Pavol Paňák 2022 depozitárny dom do Paulínyho ulice
Depozitárny dom, pri výstavbe prezývaný Sarkofág, je novostavbou v rámci obnoveného areálu. Na jeho obloženie, v duchu jedného z filozofických východísk rekonštrukcie — recyklácie, resp. uplatnenia pôvodných materiálov v zmysle princípu udržateľnosti, boli použité lamely z Administratívnej budovy (pôvodný projekt je z roku 2005). Na starej budove sú lamely nové a na novej sú druhotne použité staré. Rozdelenie a rozmiestnenie lamiel bolo veľmi presne naprojektované. Ornament na východnej strane Depozitárneho domu odkazuje na Dedečkovo riešenie, ale vzor z jeho západnej strany je nový a originálny. Nerezový útvar v strede fasády sú vráta určené na vyťahovanie veľkorozmerných diel, ktoré sa nezmestia do výťahu.
Travertínová záhrada
Martin Kusý, Pavol Paňák 2022 medzi Paulínyho a Riečnou ulicou
Travertínová záhrada je verejný priestor medzi Administratívnou budovou a Paulínyho ulicou. Z jednej strany je vytýčený vysokou stenou z tvárnic, ktorá jej robí akúsi prirodzenú pohľadovú stenu. Namiesto zelene návrh počíta s mlatom (šotolinou), teda prírodným kamienkovým povrchom, ktorý je nasiakavý a dobre pracuje so zachytávaním dažďovej vody. Doplnených bude niekoľko stromov, vrátane dvoch vzrastlejších platanov — časom tu chceme docieliť príjemnú zelenú oázu v strede meste, rovno na hlavnej prístupovej ceste od mesta. Záhrada svoje meno dostala po lavičkách, ktoré archi tekti navrhli ako skladačku z travertínových schodov. Tie zostali po vyrovnávaní nivelety (pochôdznej výšky) medzi nádvorím a arkádami Vodných kasární.
Stena z pôvodných tvárnic
Martin Kusý, Pavol Paňák s použitím tvárnic Vladimíra Dedečka tvárnica 21,5 × 36,5 × 29 cm 2022
prízemie areálu od Hviezdoslavovho námestia
Podľa Dedečkovej prestavby bol priestor pod knižnicou od amfiteátra oddelený stenou z keramických tvárnic. Keďže ich aktuálne nahradila sklenená stena, našli svoje druhé uplatnenie tu. Vysoký plot slúži ako navá dzacia priamka návštevníkov od Hviezdoslavovho námestia. Tvárnice sú očistené a znovu použité. Drží ich dômyselná betónová konštrukcia, stenu s ňou preväzuje betónový veniec na jej vrchu. Stena tak dostáva nový rozmer — prezentuje svoju atraktívnu estetickú stránku a stáva sa prirodzeným pútačom SNG. V primeranej výške je do steny votkaná be tónová sedília — dlhá lavička. Stena lemuje hlavnú prístupovú cestu z mesta, ktorá ústi do pasáže vedúcej k administratívnemu vstupu, Hlavnému vstupu a Átriu.
Návrat Noela Hardinga
Martin Kusý, Pavol Paňák 2022 hospodársky dvor
Táto inštalácia konfrontuje návštevníka s vyslovene kunsthistorickým vtipom — odkazuje na výstavu kanadského sochára Noela Hardinga* ( Anti-heroes, 1994), ktorý pri svojej tvorbe používa nerezové rúry. Dve pravé rúry vzduch nasávajú a tri ľavé fúkajú. Tvárnice sú od rúr oddelené plexisklom, aby sa vzduch netočil dokola.
Výstava kanadského umelca Noela Hardinga Anti Heroes (1994) bola prvou veľkou kanadskou samostatnou výstavou organizovanou v Rusku. Pred jej uvedením v Moskve bola inštalovaná vo výstavnej hale Műcsarnok v Budapešti a tiež v Slovenskej národnej galérii v Bratislave.
Pasáže
Vladimír Dedeček, Martin Kusý, Pavol Paňák 1977, 2022
fasády z Paulínyho a Riečnej ulice
Máločo tak vypovedá o hlavnom galerijnom koncepte, ako spriechodnenie areálu a jeho zapojenie do života mesta. Galéria, napriek tomu, že sa nachádza na takom lukratívnom mieste, vlastne vždy stála chrbtom k mestu. Toto napojenie funguje dvoma spôsobmi — pustením mesta dnu — to je v otvorení okien, lodžiou v Premostení, ale aj v prízemí napojením na komuni kačné ťahy. Slúži k tomu sústava pasáží, ktoré majú potenciál sa rozširovať a zahŕňať do svojej štruktúry aj iné časti tohto staromestského územia. Ak by sme sa zasnívali, tak možno práve táto pridaná hodnota rekonštrukcie prinesie osoh aj okolitej štvrti — tak ako sa to stalo po dokončení Tate Modern v Londýne —, možnosť pohybu a prístupnosť atraktívneho areálu oživia okolité ulice. Pasáže sprístupňujú areál, ale aj spájajú jednotlivé prevádzky, ktoré sme zámerne sústredili na prízemie, aby bol dôvod ich používať aj bez toho, aby návštevník nemusel ísť nevyhnutne na výstavu. Je to vyjadrenie názoru, ako má v súčasnej občianskej spoločnosti fungovať verejná inštitúcia, ktorej úlohou nie je iba vystavovať a ochraňovať ume lecké zbierky, ale aj vzdelávať a kultivovať spoločnosť.
Kinosála
Martin Kusý, Pavol Paňák s použitím prvkov Vladimíra Dedečka 2022
prízemie Administratívnej budovy
Kinosála alebo Kino — ako priestor nazývame v novom usporiadaní — je po rekonštrukcii na celkom novom mieste s prístupom z prízemia a exteriéru, takže môže viesť nezávislý filmový či kongresový život. Je súčasťou širšie poňatého návštevníckeho komplexu, prístupného zo vstupnej pasáže od mesta a pozostáva z dvoch seminárnych miestností na poschodiach, foyer, príslušenstva vrátane šatne a spomínanej kinosály. Priestorovo je umiestnená do novostavby Depozitárneho domu (Sarkofágu) a patrí k miestam, kde sa opäť uplatnil princíp dru hotného použitia materiálov a dizajnu. Podobne ako stará kinosála aj táto je stupňovitá s priestorom na „predsednícky“ stôl v čele. Ten sme však z projektu počas realizácie škrtli, aby sme zvýšili multifunkč nosť jej využitia. Strop je reinštaláciou pôvodného stropu — motív „korýtok“ a „motýlikov“ — prvky boli očistené, nanovo natreté a opäť osadené. Taktiež je prenesená časť drevenej ozdobnej steny zo starej galérie a tá je umiestnená oproti javisku. Zvyšky steny budú druhotne použité v seminárnych miestnostiach.
Fasády Administratívnej budovy
Vladimír Dedeček, Martin Kusý, Pavol Paňák 1977, 2022 fasády z Paulínyho a Riečnej ulice
Architektúra administratívnej budovy je ďalšou ukážkou silného Dedečkovho výtvarného, resp. kon štrukčno dizajnového cítenia, ale aj dômyselného variovania princípu vysunutých poschodí Premostenia v iných funkčných situáciách. Pri prestavbe sa z tejto strany fasáda vizuálne nemenila, vymenil sa obklad v pôvodnej farebnosti a materiály, dokonca sa použili hliníkové lamely tej istej značky Hunter Douglas, aj keď tie súčasné sú tenšie. V novom rastri sú navr hnuté obklady horizontálnych povrchov — tam je ten súčasný strih zrejmý. Ostatné fasády Administratívnej budovy tiež dostali len nové opláštenie a okná — pri prestavbe sa táto časť doslova obrala na kostru, zostali len stropy a konštrukcia. Upravovalo sa posledné podlažie — tam, kde Dedeček umiestnil len vysokú atiku, je dnes plnohodnotné podlažie s vnútornou terasou prelomenou smerom k Dunaju s dvoma štvorcovými oknami po stranách. Na druhej strane do Paulínyho ulice sa dopĺňali okná a posledná horizontálna terasa, aby sa zachovala logika pôvod nej stavby. Nové zábradlie je sklené, aby nerušilo pôvodný hmotový rozvrh budovy. Kedysi otvorený štvorcový otvor na vrchu fasády je dnes zväčšený a zasklený, za ním sa nachádza kancelária.
Odporúčame vyjsť na cestu, alebo sa dívať z chodníka oproti na Riečnej ulici č. 2
… a výstavné priestory
Koncepcia Sprievodcu architektúrou primárne hovorí o budovách areálu, vzťahoch a formách. Zdanlivo z nej vypadli výstavné sály, pre mnohých srdce galérie. Je však pravda, že sály návštevník nikdy neuvidí také, aké sú teraz po rekonštrukcii — prázdne, svetlé a biele sály a miestnosti, ktoré čakajú na svoje naplnenie. Akoby sa ich význam zavŕšil až vtedy, keď ich zaplníme ume ním. Predsa len aj do nich vstúpila nová architektúra, nešlo iba o vylepšenie parametrov, ale aj o iný prístup k ich koncepcii.
Po rekonštrukcii budeme mať k dispozícii niekoľko druhov výstavných sál, podľa budovy, v ktorej sa nachádzajú. Málokto si uvedomí, že danosti priestoru boli naozaj komplikované — vo Vodných kasárňach boli sály dlhé, na Premostení je výborné osvetlenie, ale málo stien a dnešné výstavné sály Átria boli bývalou knižnicou. Principiálne je do všetkých typov výstavných priestorov umiestnený presvetlený strop — v Premostení je svetlo „živé“, teda strop je presklený a zjemňuje ho biely rošt, ktorý rozbíja lúče a prispie va k vytúženému galerijnému difúznemu svetlu. Vo Vodných kasárňach sú v priestoroch rebrové stropy, medzi ktorými sú alukobondové panely, ktoré možno svetelne regulovať. Dopĺňajú ich rampy na svetelné telesá, ktorými môžeme dosvietiť veľmi cielene jednotlivé objekty, dokonca nasvietiť celú konkrétnu plochu obrazu. Svetelný park patril k prioritám pri obnove, veľmi nám záležalo na kvalite a dobrej firme — tu sme zo svojich požiadaviek nemohli a ani nechceli zľaviť. Ďalším novým prvkom je mierne otvorenie výstavných priestorov do interiéru a exteriéru. Aj keď je galerijný svet obvykle uzatvorený vo svojich stenách, práve pre svoju dispozíciu sú výstavné priestory otvorené aj svetu vonku. Vo Vodných kasárňach sú to presklené arkády do chodieb, ktoré sú „výkladmi“ umenia a komunikátorom obsahu návštevníkom — tiež pomáhajú narušiť strohosť galerijných chodieb, v kto rých je stále niečo z kasárenského závanu. Tak isto budú fungovať niektoré obnovené okenné otvory do exteriéru — ako pripomienka mesta a sveta vonku mimo umenia. Samozrejme, ak to bude nejaký projekt potrebovať, nie je problém ich dočasne zaslepiť. Úplne samostatným prvkom je lodžia smerom na Dunaj z výstavných priestorov Premostenia, nie je ich súčasťou, ale pomôže k ich lepšiemu užívaniu a nesmierne prispeje k atraktivite budovy ako takej — vlastne zhodnotí priestor a jeho miesto.
Prítomný sprievodca kvôli svojmu zameraniu nepracuje s klasickým vedeckým aparátom, argumentáciou a podrobnými odkazmi v poznám kach. Nasledujúci zoznam uvádza jednak pramene, ale aj návrhy na ďalšie štúdium. Autori by na tomto mieste radi vyjadrili poďakovanie Márii Smolákovej. Jej nepublikovaný architektonicko historický výskum (SMOLÁKOVÁ 2006) bol kľúčovým zdrojom mnohých poznatkov, ktoré korigovali, neraz i nanovo interpretovali dejiny tzv. Vodných kasární, ale i celého komplexu Slovenskej národnej galérie.
ALEXY, Andrej: Kultúrne dedičstvo alebo nechcené bremeno? Slovenská architektúra 70. rokov 20. storočia. In: Projekt: Revue slovenskej architektúry. 2001, 43 (2), s. 26 27.
BELLUŠ, Emil: Dobudovať Slovenskú národnú galériu. In: Výtvarný život: Časopis zväzu slovenských výtvarných umelcov a sväzu slovenských architektov. 1957, 2 (3), s. 91 95.
Bratislava, hlavné mesto Slovenska. Pressburg, Hauptstadt der Slowakei. Výstavba miest a národného hospodárstva v Európe. Europas Städtebau und Volkswirtschaft. Bratislava, 1943.
Budúcnosť premostenia — Budúcnosť SNG? (Záznam diskusie) In: Projekt: Revue slovenskej architektúry. 2001, 43 (2), s. 4 15.
DEDEČEK, Vladimír: Východiská a činitele architektonickej tvorby troch desaťročí. In: Projekt: Revue slovenskej architektúry. 1984, 26 (2), s. 22 24.
DROPPOVÁ, Zoja: Súťaž na re konštrukciu a modernizáciu areálu SNG. In: Projekt: Revue slovenskej architektúry. 2005, 47 (3), s. 22 37.
DULLA, Matúš: Vývojové trendy súčasnej slovenskej architektúry. In: Projekt: Revue slovenskej architektúry. 1986, 28 (5), s. 11 15.
DULLA, Matúš — MORAVČÍKOVÁ, Henrieta: Architektúra Slovenska v 20. storočí. Bratislava, 2002.
HORVÁTH, Vladimír: Bratislavský to pografický lexikon. Bratislava, 1990.
JANČUŠKOVÁ, Mária: Tvorba stavebného majstra Mateja Höllrigla. In: Bratislava. Ročenka, zv. 6, 1970. Martin, 1971, s. 309 328.
KUSÁ, Alexandra: K výstavbe Slovenskej národnej galérie. Výber z faktografie. In: Projekt: Revue slovenskej architek túry. 2001, 43 (2), s. 17.
KUSÁ, Alexandra: Vladimír Dedeček — rekonštrukcia a prístavba Slovenskej národnej galérie: I. a II. etapa, 1963 — 1977. In: Projekt: Revue slovenskej architektúry. 2001, 43 (2), s. 18 19.
KUSÝ, Martin — PAŇÁK, Pavol: Architekt Vladimír Dedeček. Spolok architektov Slovenska. Bratislava, 2015.
MENCLOVCI, Václav a Dobroslava: Bratislava, stavební odkaz města a hradu. Praha, 1936.
MITÁŠOVÁ, Monika — ZERVAN, Marián: Klastre agor, amfiteátrov/ odeónov a pavilónov. In: Dedeček: interpretácie architektonického diela. Ed. Monika Mitášová. Bratislava, 2017, s. 291 295.
POHANIČOVÁ, Jana — MIKLOŠ, Peter: Pamiatková obnova (prestavba) Esterházyho paláca. In: Feiglerovci a architektúra Bratislavy: Zborník prí spevkov z vedeckej konferencie ko nanej v Bratislave 2. decembra 2010. Eds. Jana Pohaničová, Peter Mikloš. Bratislava 2010, s. 32 33.
SMOLÁKOVÁ, Mária: Bývalé Vodné kasárne. Areál Slovenskej národnej galérie. Architektonicko historický výskum. (nepub likovaný rukopis) Bratislava, september — október 2006.
SZALAY, Peter: Architekt Vladimír Dedeček. In: Architektúra a urbanizmus: Časopis pre teóriu architektúry a urbanizmu. 2005, 39 (3 4), s. 127 148.
VACULÍK, Karol: Skutočnosť Slovenskej národnej galérie. Výtvarný život: časopis Sväzu slovenských vý tvarných umelcov. 1957, 2 (3), s. 76 78.
VACULÍK, Karol: Nové priestory a expozície Slovenskej národnej galérie. In: Výtvarný život: časopis Sväzu slovenských výtvarných umelcov. 1977, 22 (7), s. 12 20.
WAGNER, Vladimír: Franz Anton Hillebrandt a jeho staviteľská činnosť na Slovensku. In: Sborník na počesť Jozefa Škultétyho. Martin, 1933, s. 432 453.
WAGNER, Vladimír: Vývin paláco vého staviteľstva Bratislavy v XVIII. storočí. In: Ročenka vedeckých ústavov mesta Bratislavy na rok 1934. Bratislava, 1934, s. 357 401.
WEYDE, Gizela: Pressburger Baumeister der zweiten Hälfte des XVIII. Jahrhunderts. Bratislava, 1930.
ŽALMAN, Peter: Dni architektúry 2004 a tvorba Vladimíra Dedečka. In: Projekt: Revue slovenskej architektúry. 2004, 46 (3), s. 61.
ŽALMAN, Peter: Niekoľko poznámok k aktuálnej téme SNG Bratislava. In: Projekt: Revue slovenskej architektúry. 2004, 46 (3), s. 19.
Rozšírená popiska
Architekti Martin Kusý a Pavol Paňák
Súťažný projekt Martin Kusý II Pavol Paňák Martin Kusý III Mária Michalič Kusá Jana Paňáková
Projekt pre stavebné povolenie a realizačný projekt
Helena Augustínová Jana Jandová Richard Kereškényi Viera Bolebruchová Martin Kusý III
Hlavný inžinier projektu Helena Augustínová Martin Kusý III Zhotoviteľ spoločnosť Hornex a spoločnosť Strabag – Pozemné staviteľstvo
Stavebný dozor investora Zlatica Páleníková
Hlavný stavbyvedúci Štefan Baksa
Poďakovanie
Stavebná výstavba je na Slovensku zvlášť komplikovaná a zdĺhavá, možno národná povaha a možno iba pozostatok obdobia plánovaného hospodárstva. Zrejme práve vtedy vzniklo recesistických desatoro stavbárskych prikázaní – to posledné hovorí o tom, ako budú „potrestaní zúčastnení a odmenení nezúčastnení“. Skôr než sa tak stane, chceli by sme sa poďakovať všetkým, ktorí nám boli partnermi a prejavili pochopenie pre náročnosť stavby parametrov národnej galérie, a navzdory prekážkam rôzneho druhu nám ju pomáhali posúvať dopredu:
poďakovanie Zlatke Páleníkovej za nadľudské úsilie dozorovať sedem rokov stavbu
poďakovanie Štefanovi Baksovi a Igorovi Čunderlíkovi, ale aj Pavlovi Kolekovi za konštruktívny prístup a dobrú náladu na stavbe
poďakovanie Dušanovi Pelechovi za pochopenie a ústretovosť podriadiť káble architektúre
poďakovanie Kataríne Bajcurovej za desať rokov tlaku a presviedčania o potrebe rekonštrukcie
poďakovanie Alexandre Homoľovej za diplomaciu pri vážnych rozhovoroch
poďakovanie Márii Michaličovej Kusej za všetky vypínače a snímače uvedené do vzájomného estetického súladu poďakovanie Helene Augustínovej a Richardovi Kereškényimu za trpezlivosť pri „hipovaní“ stavby poďakovanie Michalovi Fábrymu a Miroslavovi Hanákovi za neúnavnú podporu stavebnému dozoru
a poďakovanie partnerom, spoločnosti Fenestra, spoločnosti Terra M, Václavovi Heřmanovi a spoločnosti Teraco Lité, spoločnosti KFA interiér a spoločnosti Klocok, ako aj projektantom Ladislavovi Tausingerovi a Jozefovi Mečiarovi
Veľké veci si žiadajú veľké nasadenie. Ďakujeme tým, ktorí do toho s nami išli!
Biela a červená Architektonický sprievodca
Vydala Slovenská národná galéria, 2022
Generálna riaditeľka SNG Alexandra Kusá
Koncepcia: Eva S. Kotláriková
Texty: Eva S. Kotláriková, Alexandra Kusá
Konzultácia: Martin Kusý
Fotografie: Martin Deko, Olja Triaška Stefanović
Reprodukcie: Archív SNG, Bratislava Archív mesta Bratislavy Architekti A B.K.P.Š., Bratislava Nitrianska galéria, Nitra
Jazyková redakcia: Luďka Kratochvílová
Edičná produkcia: Miroslava Plesníková
Pre press: Vratko Tóth
Grafický dizajn a layout: Branislav Matis, Ester Mládenková
Typ písma: SNG Sans, Circular
Tlač: TISKÁRNA PROTISK, s.r.o., České Budějovice 2022
Ďakujeme Márii Smolákovej za sprostredkovanie jej nepublikovaného výskumu, Martinovi Kusému za konzultáciu pri koncipovaní textov, Michalovi Duchoňovi za promptnú spoluprácu a kolegom zo SNG za podporu a cennú spätnú väzbu.
Všetky práva vyhradené. Žiadna časť tejto publikácie nesmie byť použitá, uchovaná pre neskoršie rešerše, šírená žiadnou formou alebo elektronickým, mechanickým, fotografickým či iným spôsobom bez predošlého súhlasu majiteľov autorských práv.
All rights reserved. No part of this publication may be reproduced or transmitted in any form or by any means, electronic, mechanical, photocopying, recording or otherwise, for any purpose, without the express prior written permission of the copyright owners.
ISBN 978 80 8059 250 9
www.sng.sk www.webumenia.sk
Generálny partner SNG S. Kotláriková Alexandra Kusá